Preklady fanfiction Harryho Pottera

Dvadsiata druhá kapitola:

Skús nedýchať

 

Draco Malfoy so založenými rukami, rozmazaným videním, sedel schúlený na kraji chladnej kovovej stoličky. Jeho oči sa odmietali pozrieť nahor, bál sa ďalšieho pohľadu do neznesiteľného okolia. Aj zahmlená hlava mu napovedala, že to, kde sa nachádza, nie je správne. Ale v jeho situácii bolo čosi tak zvláštne skutočné, čo ho to vytrvalo prenasledovalo. Stále sa to približovalo, blýskalo to svojou hroznou hlavou, až to Malfoy už sotva vydržal. A vinník? Nemal koho obviňovať, iba seba. Bola to jeho vina, samozrejme; hoci cez horkosť sebaľútosti si želal, aby to tak nebolo.

„Draco Malfoy,“ ozval sa silný hlas, taký prísny, že si vyžadoval pozornosť, „chápeš okolnosti, mám pravdu? Tvoja situácia a duševný stav sú veľmi vážne a krehké a sme povinní liečiť ťa čo najvhodnejším spôsobom, aby si neškodil ani sebe, ani iným.“ Malfoy zdvihol zrak, prvýkrát od chvíle, keď ho odviedli do tmavej konferenčnej miestnosti. Oproti nemu sedel vysoký a urastený muž, pripravený každú chvíľu vyšteknúť. Mužove modré oči boli mrazivé a v intenzite tónovanej modrej, ktorú vydávali, vyzeral takmer slepý. Ani v najmenšom nevyvolával dojem, že by bol na vtipy alebo hry, a väčšinou pôsobil, akoby sa chcel vrhnúť na Draca Malfoya a raz a navždy z neho vyrvať život.

Malfoy však pokorne a placho ako malý chlapec pokýval hlavou hore-dole. Vyzeralo to, akoby mu jeho vlastná schopnosť hovoriť nahlas bola odňatá, a že dokonca aj bez dlhej trubice v hrdle sa stále cítil neschopný vôbec niečo zamrmlať. Zdalo sa však, že ten muž mu predsa len niečo prikazuje. Bez väčšieho pochopenia zvraštil husté huňaté obočie a prehodil: „Budem ťa musieť požiadať o počuteľnú odpoveď, Draco.“

Niečo na tom, že ho oslovil krstným menom, spôsobilo, že Malfoyovi prebehol mráz po chrbte. Napriek profesionalite v ústave Draca vôbec neoslovovali ako pána Malfoya. A možno ho tak neoslovovali len z princípu, ale Draco Malfoy už rozhodne nebol chlapec. Mal dvadsaťdva rokov, dosť na to, aby ho považovali za dospelého. Ako kolísal medzi tým, či sa nevráti k svojmu starému pyšnému ja, uvažoval, či očakávať úctu nie je trochu priveľmi nezvyčajné. Napriek tomu sa o ňu rozhodne nechystal žiadať.

„Chápem,“ zamrmlal, hľadiac neviditeľnou dierou v lone svojich nepohodlných bielych nohavíc.

V miestnosti nastala mierna pauza a starší muž unavene zaťal čeľusť. Pokračoval v pozeraní dopredu a potom sa zrazu vrátil k poznámkam, ktoré si písal. Draco, naopak, zostal malátny. Nepríjemný pocit, ktorý pociťoval, sa zdvojnásobil od chvíle, keď ho skoro ráno zobudili a s náhlením ho vytiahli z postele na chodbu. Ani ho nijako nevarovali. Namiesto toho pocítil drsné šklbnutie hadice v ústach, pocítil, ako mu uvoľňujú putá z trupu, a potom studené dlaždice na bosých nohách, keď mu pomáhali na zem. Dvaja muži, ktorí ho prebudili, mu mlčky chytili zápästia a zviazali ich k sebe a Malfoy bol príliš unavený, aby protestoval. Aj keď ani oni nemali chuť na rozhovor. Cez vystrašené otázky Draca Malfoya sa rozprávali medzi sebou a ignorovali ho, keď vykríkol: „Čo sa deje?“

Napriek tomu, že bol Malfoy tak veľmi zmätený, v skutočnosti mal celkom jasnú odpoveď na to, čo sa to okolo neho vlastne dialo. Od začiatku vedel, že prichádza o rozum. V skutočnosti to od začiatku všetkým hovoril. A teraz ho pristihli; skôr či neskôr sa to muselo stať. Z dlhodobého hľadiska to bola pravda; šialenci spoločnosti, všetci dostali svoju odmenu. A okrem toho mal určite šťastie, že sa vyhol väzeniu v Azkabane. Možno jeho existencia nemohla žiť bez pocitu sveta, že sa pomstil; možno on, Draco Malfoy, nemal pokračovať bez toho, aby čelil následkom.

„A predpokladám, že si bol informovaný o pravidlách, ktoré tu v Hobbsovom inštitúte máme?“ spýtal sa ten muž a opäť naňho pozrel. Niečo v jeho správaní bolo mrazivé, akoby mu chýbala duša do toho, aby bol človekom. Vyzeral ako vytesaný z kameňa alebo divoko vytrhnutý zo zeme ako dotieravá burina. Nevyžaroval z neho ten istý druh opatrného výrazu, aký s ním zdieľal Galerová. A iste, Malfoy si uvedomoval, že tento muž nie je štíhla staršia žena so šedivými vlasmi a okuliarmi, no napriek tomu títo dvaja nemohli byť väčšími protipólmi.

„Áno,“ odpovedal Malfoy a pozrel sa na svoje uväznené zápästia. Načo mu vlastne dali putá? Zbavili ho prútika a nezdalo sa, že by bol skutočnou hrozbou. Keď mu však stanovili pravidlá, bolo určite jasné, že ich dôvera k nemu je na bode nula. Vo všeobecnosti mu však povedali, že jeho čas strávený u Hobbsa bude regulovaný a že zatiaľ nebude mať povolené žiadne návštevy, ani iný kontakt s čarodejníckym svetom mimo ústavu. Zobudia ho o šiestej ráno a dostane pravidelne raňajky, obed a večeru; informovali ho však, že bude otázkou času, kým mu dovolia jesť s ostatnými pacientami.

S istou dávkou skľúčenosti si spomínal, že mu tiež odložili čas, ktorý bude môcť stráviť vonku, až do odvolania. Obmedzili mu aj čas na sprchovanie. Prútik mu, samozrejme, nepovolili, a aby toho nebolo málo, dennodenne sa musel zúčastňovať na terapeutických sedeniach. Hoci jednu vec dali Dracovi Malfoyovi jasne najavo: akákoľvek vzbura proti pravidlám by sa preňho neskončila príjemne.

„Teraz,“ odvetil muž. Už sa konečne oprel dozadu, loptička však bola stále na jeho strane. „Máš nejaké otázky?“

 

 

 

Malfoy očami prehľadával okolie. Mal nejaké otázky? Čo to bola za hlúposť? Len pred niekoľkými hodinami sa zobudil pripútaný k nemocničnej posteli a z tela mu na každom konci vychádzali remene. Otázky? Malfoy cítil, ako sa vnútri rozohrieva, a bol si istý, že ten muž sa s ním teraz len hrá. Akýkoľvek horúčkovitý inštinkt ho však úplne opustil. Kým ešte pred rokmi by toho muža nemilosrdne driloval, teraz sa zmohol len na to, že tam mlčky sedel. Dokonca mal problém udržať si rovnomerné dýchanie. Prekvapilo ho, že sa cítil slabý, takmer sa rozplakal od strachu, že bude musieť skutočne nahlas predniesť nejakú vetu. Napriek tomu pootvoril ústa, tápajúc, ako predniesť otázku bez toho, aby toho muža urazil.

Cítil sa nepríjemne, takmer fyzicky zle pri pomyslení na svoju ťažkú situáciu. Tak dlho sa snažil ignorovať svoj zhoršujúci sa duševný stav, až ho to napokon dostihlo. Jeho príčetnosť už nebola otázkou, ale faktom. „Ja...“ začal nesmelo a cítil, ako mu zrak zahmlievajú začínajúce slzy. Zmocnil sa ho záchvev poníženia, nechcel plakať pred tým kamenným mužom a dvoma divákmi, ktorí stáli ako sochy a blokovali dvere. Bez varovania pocítil, ako sa mu rozpálila tvár, a zistil, že táto situácia je naňho príliš náročná. „Ja ne-ne...“

Draco sa opäť zastavil uprostred svojej zbytočnej vety. Vyjadriť sa mu nešlo tak ľahko, ako predtým dúfal. Muž oproti nemu tomu, samozrejme, nepomohol tým, že pôsobil tak zastrašujúco. Napriek sebe samému si želal útechu Galerovej a zistil, že mu jej prítomnosť trochu chýba. Stále si však nebol istý ani tým, čo chcel tomu mužovi v prvom rade povedať. Hlavou sa mu toho preháňalo toľko, no napriek tomu sa nedokázal rozhodnúť pre jednu a jedinú vec. Neisto opäť zaletel očami nahor, prehltol otravnú hrču v hrdle a snažil sa tváriť aspoň trochu vyrovnane. Podarilo sa mu to však len o trochu.

Sivými očami skúmal mužove neľútostne modré oči a dúfal, že mu odpovie láskavejším tónom, než si dovtedy vyberal.

„Čomu nerozumieš, Draco?“ spýtal sa muž a mierne sa uškrnul, hoci zostal chladný a nemenný. Posunul sa na svojom mieste a do zvitku pergamenu, ktorý mu pohotovo visel nad hlavou, si rýchlo poznačil Malfoyov zmätok. „Mal som dojem, že si potvrdil, že rozumieš Hobbsovým podmienkam?“

Malfoy cítil, ako ho v hrdle nemilosrdne škriabe a takmer mu to znemožňuje udržať sa pred plačom. Pocítil na sebe náznak frustrácie, že dovolil, aby sa mu oči bezbranne zaligotali, ale slzy zahnal, z čoho mu zostali lesklé červené zreničky. „Ja... ja... ja... prečo...“

„Prečo si tu?“ dokončil zaňho muž a bez ospravedlnenia ho tvrdo prerušil. „Je to tak, Draco? Nie si schopný pochopiť, prečo ťa zavreli do Hobbsovho ústavu?“ Mužove oči pátrali v tvári mladého blondiaka a ponúkali mu náhľad s pokrúteným výrazom vlastnej tváre. Mužovi chýbala istá vášeň, akú mu kedysi poskytla Elaine Galerová, úplne mu chýbal nadhľad a súcit. Malfoy si pred tvrdo vyzerajúcim profesionálom pripadal malý, neschopný a trochu vyčerpaný. Niečo v jeho očiach spôsobilo, že mu klesli ramená, kruto zdrvené nedostatkom úprimnosti, ktorú naňho ten muž vrhol. Znovu zdvihol svoje veľké obočie a naklonil hlavu, frustrovaný nedostatkom chlapcovej odpovede. „Hm?“ spýtal sa naposledy.

Draco sa však zmohol len na kývnutie hlavou, neschopný vyhovieť mužovej túžbe po vokálnej počuteľnosti. Tentoraz sa to však neukázalo ako veľký problém. Hobbsov terapeut sa naklonil dopredu, jeho tvár sa zachytila v mihotavom svetle a Malfoy po prvý raz jasne uvidel trblietavú menovku na mužovom bielom plášti: Bowen. „Tak sa na to pozrime, Draco,“ pokračoval Bowen a nastavil tvár ešte viac k Malfoyovi, aby pochopil zatrpknutosť v jeho pohľade. „Odkedy si sa unikol väzeniu v Azkabane, tvoja duševná pohoda očividne kolíše. Hlásili, že si sa pokúsil o samovraždu, a objavili sa správy o útoku na nevinných ľudí v uliciach Rokville počas neskorej noci.“

Malfoy zažmurkal. Útoky? On neza...

V priebehu okamihu sa mu v ťažkej hlave vynorila spomienka na troch mužov, ktorí ho zahnali do kúta v zadnej časti krčmy. S veľkými rozpakmi si spomenul, že sa pustili do vyhrážok a potom ho nechali s rozbitou perou, monoklom a týždeň trvajúcim krívaním. „...T-tí m-muži z kr-krčmy?“ spýtal sa znepokojene a z tváre mu vyprchala farba. „Pred mesiacmi?“

„Na čase nezáleží, Draco,“ odvetil Bowen a Malfoyova tvár ochabla.

„... Ale ja som... Ja n-nikdy... oni...“ Zasekol sa a nedokázal zo seba ani len vysypať to, čo chcel povedať. Napriek tomu si bol istý, že aj keby mu slová prišli ľahko na jazyk, na ničom by nezáležalo. Doktor Bowen už jasne vyjadril svoj postoj a napriek Malfoyovmu nepokojnému koktaniu neexistovalo nič, čo by ho mohlo odkloniť od jeho názoru na situáciu.

Bowen uvoľnil črty tváre, už ho unavovalo pozerať sa, ako pred ním Draco Malfoy v pote tváre koktá. „Ministerstvo si nemôže dovoliť, aby si bol na ulici, keď si očividne nebezpečný pre ostatných aj pre seba. Nezúčastnene vysvetlil: „Hobbs nie je väzenie, Draco, ale alternatíva. Uvedomujeme si, že okrem toho, že si bývalý smrťožrút, žiadne trestné oznámenie na teba podané nebolo. Momentálne však skúmame tvoj duševný stav, nie tvoje záznamy.“

Malfoyovi sa zatočila hlava. Jediné, po čom túžil, bolo ísť domov; keby to znamenalo, že už nikdy v živote nebude môcť opustiť stiesnené priestory svojej izby, dokonca by po tej možnosti skočil. Steny bielej izby sa naňho dychtivo nabaľovali, pripravené pohltiť ho a urobiť z neho súčasť svojho chaosu. V boku pocítil bolestivú a neznesiteľnú bolesť, akoby sa už stal jedným z jej šialencov. A potom sa opäť objavil ten tieň, tieň Temného pána z jeho minulosti. Lord Voldemort s krivým úsmevom a hnijúcim telom strašidelne stál v rohu bielej miestnosti a jeho oči ho zvedavo pozorovali.

„Halucinácie, vízie, počúvanie hlasov, ktoré v skutočnosti neexistujú... je tu veľa čarodejníkov, ktorí zažívajú to isté,“ vysvetľoval Bowen a rukami naznačoval, o čom hovorí. Zdalo sa, že si nevšimol, že Malfoy sa na svojom mieste scvrkol a vyhol sa očnému kontaktu s prítomnou postavou svojho bývalého vodcu v rohu miestnosti. „Liečime ich už celé roky. Celé roky sme pred nimi chránili spoločnosť.“ Potom sa stiahol, narovnal si hlavu a prekrížené prsty si položil na kolená.

V Malfoyovom vnútri sa rozsvietila vlna čohosi strašného. Cítil, ako mu zrak praská, opäť ho obklopila hmla, ktorú priniesla neistota a požieraný zdravý rozum. Bol to ten istý pocit, ten istý pocit osamelosti a opustenosti, ten istý, ktorý ho nútil cítiť sa slabý a neschopný. Doktor Bowen stále hovoril, ale schopnosť počuť jeho prísny hlas sa Malfoyovi v hlave zablokovala. Počul len tlkot vlastného srdca, ktorý sa ozýval v jeho prázdnom jadre. A Voldemortov tieň zmizol a po prvý raz po dlhom čase nechal svojho nasledovníka minulosti samého so sebou. Pre vystrašeného blondína tak nezostalo nič iné ako biela miestnosť a s každým vydýchnutím sa triasol v strašnom očakávaní.

„Myslím...“ povedal doktor Bowen, keď si všimol výraznú bledosť, ktorú Malfoyova vizáž prebrala, „myslím, že Hobbos je pre teba veľmi vhodné miesto, Draco Malfoy.“

****

Dostal jeden uterák, jednu kocku mydla a časový limit. V pohľade na betónové sprchy však bolo čosi, čo ho zmrazilo, nedokázal poriadne udržať rovnováhu a vykročiť opäť vpred. Napriek tomu pocítil na pleciach zovretie chladných rúk, ktoré ho sotili dopredu takou silou, že takmer stratil stabilitu, keď sa za ním drsne zatvorili dvere. Kohútik sa pri tom buchnutí spustil, akoby mu signalizoval, že má vstúpiť, no Malfoy, pohrávajúc sa s lemom hygienického bieleho uteráka, sa poobzeral ešte skôr, ako sa na to odvážil.

Hobbsova sprchovacia miestnosť vyzerala ako plynová komora a Malfoy si musel dvakrát overiť, či zo stropov skutočne nestriekajú jedovaté plyny, pretože stál ako prikovaný a ďalej strácal čas. Jediné svetlo, ktoré viselo zo stropu, viselo nad ním a invazívne sa na ňom odrážalo. Popraskané kachličky ho chladili na bosých nohách a on sa vypotácal na otvorené priestranstvo, pričom sa opieral o stenu, pretože cítil, ako mu z hlavy kvapká krv. Okrem zahmleného skla pri stene tu neboli žiadne okná. Z Dracovho konca sa cezeň nedalo pozerať, hoci si bol istý, že každý jeho pohyb niekto sleduje. Nervózne pocítil nutkanie zakryť sa, ponížený tým, že mu dali len uterák. Roztrasené ruky mu rýchlo šmátrali a sfarbili sa do jasného odtieňa červenej, kým sa chrbtom pritlačil k stene a zhlboka vydýchol.

Toto nebol ústav, bol to blázinec. U Hobbsa bol iba dva dni, hoci sa mu to zdalo ako týždne. Už teraz mu chýbal kontakt s ľuďmi. Za ten čas, čo bol sám, nevidel takmer nikoho a neznášal naplánované časy, keď mu nosili jedlo, aby ho zjedol v uzavretej izbe, sám. Sotva sa ho dotkol, skúmal polievku, akoby bola otrávená. Lieky mu položili do malého okrúhleho a papierového pohára vedľa tácky a počkali, kým si ich vezme, a potom vyšli z izby a nechali ho na pokoji. Vlasy mal zošúverené od mastnoty a oči mu sčerneli od vačkov. Spal, len keď ho nadrogovali, a rozprával, len keď ho k tomu prinútili. A keď mu prvýkrát od jeho príchodu dovolili použiť sprchy, dovolil im, aby ho zdvihli a odviedli tam, mlčky im vyhovel.

Napriek tomu predstava, že je pod dohľadom, nerobila sprchy menej desivými. Opatrne postupoval vpred, lebo vedel, že ak do spŕch nevstúpi, doktor Bowen a ostatní určite nebudú nadšení. Rozpačito pustil uterák a pohrával sa s kúskom mydla, kým sa ako jeleň vo svetle reflektorov postavil pod hlavicu sprchy, jednou rukou si prešiel cez štíhly trup a druhou cez rozkrok. Neodvážil sa pohnúť ani svalom a namiesto toho nechal na seba prúdiť ľadovú vodu, ktorá mu oblievala dlhé blond vlasy na tvári. Rad sprchových hlavíc ho znepokojoval, chvel sa obavami, že sa o toto miesto v pravý čas podelí s ďalšími šialencami. A samotná myšlienka na ich existenciu ho zasiahla, srdce mu od strachu bilo rýchlejšie. Možno by ho mohli prekuknúť, alebo by ho spoznali z vojny. Šialený alebo nie, bol si istý, že aj v blázinci by mu nechýbala hŕstka fanúšikov.

Malfoy tú desivú myšlienku zahnal a žmurkajúc sa obrátil k vlasovým prípravkom na boku steny, zabudovaných do nej, akoby mali zabrániť zbytočnému násiliu. Zdvihol ruku z hrude a vtlačil si do vlasov malé množstvo hmoty, než si ich rýchlo zmyl. Ľadová voda ho štípala v otvorených škrabancoch, ale cítil sa ako prikovaný na mieste, akoby pohybom len ešte viac rozrušil personál ústavu. Zostal teda nehybne stáť na mieste a cítil, ako mu bledú tvár poznačil červený odtieň úzkosti.

Chvejúcimi sa rukami si prešiel po svetlých vlasoch a zbytočne si ich odhrnul, kým mu ich voda nevrátila späť pred oči. Napriek sebe samému si však vydýchol, stále sa bál pohľadu na sprchy v celej ich šírke. Už len pri pohľade na ne mu po zhrbenej chrbtici prebehol mráz po chrbte a on sa pristihol, že túži po svojej izbe, po svojom otcovi a Hermione.

Hermiona. Už len pri pomyslení na ňu sa na sivých dlaždiciach areálu spŕch cítil slabý. Nechcene sa mu z hrdla odrazil vzlyk a vysmieval sa mu, keď vystrelil naspäť a ozýval sa po prázdnej miestnosti ako vzdialený duch. Sotva si pamätal, kedy ju videl naposledy; dostal toľko liekov, že si tú noc takmer vôbec nepamätal. Jednu vec však zabudnúť nemohol, a to jej tvár. Výraz smútku, ktorý sa jej vyryl do tváre, ho bolel. Cítil, ako sa mu pri spomienke na ňu zviera žalúdok. Jej uslzená tvár ho prenasledovala, vyvolávala v ňom hrôzu, že ju urobil nešťastnou.

 

 

 

Všetko to bola jeho vina. On, Draco Malfoy, priniesol do jej života každú jednu bolesť a bez neho by jej bolo oveľa lepšie. Na okamih sa mu tá hlúpa vysielačka hnusila a nenávidel noc, keď na ňu narazil. Napriek sebe samému si želal, aby to všetko mohol vziať späť a nechať sa hniť vo svojom šialenstve osamote. Tým, že so sebou stiahol Hermionu, sa jeho situácia len zhoršila. Už nebola tým istým dievčaťom, ktoré videl v škole, už nebola v pohode spokojná, že vyhrala vojnu. Kvôli nemu mala teraz úplne nový problém, ktorý ju trápil. A on jej za to jednoducho nestál.

Prepadol ho záchvat nešťastného rozhorčenia, zažmurkal a zahľadel sa späť do sveta sivých spŕch, bezvýrazných v jeho prázdnom svetle. Voda mu spľasla vlasy a s drsným nadšením mu ich prilepila na tvár. Opäť však nadobudol svoj pokoj, znova siahol po pumpičkách a vypustil do dlane malú kvapku kondicionéru, než ju vychrstol na temeno hlavy. Vtieral si ho do pokožky hlavy, až sa cítil slabý, akoby sotva dokázal udržať ruky počas trvania toho všetkého. Preto ich rýchlo spustil a kondicionér si z vlasov narýchlo zmyl. Potom čakal na pokyn. Napriek tomu sa zdalo, že zostal sám. Sprchy sa nezatvorili a nikto ho nevolal na odchod. Neohrabaný a uhundraný stál nehybne, triasol sa zimou a kvapkalo z neho, keď naňho v tme pršalo ako z búrky.

„No, no, zdá sa, že Dracovi Malfoyovi konečne preskočilo, však?“ Slizký hlas, až príliš rozpoznateľný, sa odrazil od betónových stien a zasiahol Draca ako otáčajúca sa tvrdá lopta. Nohy mal ako prirazené k podlahe, neschopný preniesť svoje telo na nejaké bezpečné miesto. Napriek tomu sa mu ten dunivý hlas ešte nestiahol z uší. Pichľavý a hrozivý mu plával v hlave ako pokazená platňa, zaseknutá v repríze. V hluku však nastala prestávka a Malfoy na zlomok sekundy počul len rytmus vlastného chrapľavého dychu.

„Rozhodne to vyzerá, akoby si úplne prišiel o rozum.“

Sprchou sa rozliehal zvuk hada a Malfoy očami prehľadával priestor. Bol si istý, že počul Nagani, hoci ju nikde nevidel. Takto znepokojený si hrýzol spodnú peru a bojoval s príchodom frustrovaných sĺz, ktoré mu hrozili vytrysknúť z očí. Tvrdo ho zasiahlo vedomie, že pred tými hlasmi je nemožné uniknúť a spôsobilo, že sa mu podlomili kolená a jeho postoj ochabol. Pod tečúcou sprchovou hlavicou sa cítil hlúpo a zraniteľne a stisol oči, aby potlačil vzlyk v bolestivej hrudi.

„Pozri sa na mňa.“ Draco zatajil dych a unavene roztvoril krvou podliate oči, lesknúce sa a vystrašené. A opäť tam bol, stál pred ním so skríženými rukami, zahalený do dlhého čierneho plášťa. Smaragdovozelený had sa mu krútil okolo nôh a nepriateľsky vysúval svoj dlhý ružový jazyk, keď sa jeho oči mihali v tme. Bez dovolenia personálu ústavu našiel Malfoy v nohách silu. Spanikáril, využil stenu sprchy, aby sa potácal dopredu a plnou silou sa vrhol po uteráku. Omotal si ho okolo štíhleho pása a s dvíhajúcou sa hrudnou kosťou sa potkýňal od tečúcich spŕch až k cementovej stene.

Oči mu podľahli a po lícach mu stekali slzy, keď sa dusil ďalším žalostným vzlykom. „Ja... už som s-skončil!“ zavolal na personál pred miestnosťou a sledoval Voldemorta, ako je blízko neho s prútikom v ruke. „Ja som sko-skončil... prosím, nechajte ma vy-vyjsť!“ Hlas sa mu zlomil, čakal na odpoveď, na akúkoľvek. Nič však neprišlo. Žiadne dvere sa neotvorili, žiadne svetlá sa nerozsvietili. Modlil sa, aby ho jednoducho nepočuli. „Prosím!“ zakričal teraz zúfalo, pretože Temný pán sa dostal ešte bližšie, „Pustite ma von, prosím!“

Oslabene cítil, ako sa mu podlamujú kolená. Chrbtom skĺzol po drsnej stene a s hrmotom dopadol na zem, pričom zažmurkal na blížiaci sa tieň pred sebou. Cítil chlad, ktorý ho zrazu zalial, akoby ho jednoducho a pomaly požierali zaživa. Malfoy sa však nemohol pohnúť. Namiesto toho zostal ležať na podlahe kúpeľne, oči mal slziace a upreté nahor, hľadiac späť k démonickému Pánovi pred sebou. Videl krvou zvlnený úsmev, ktorý mu ten muž venoval, a čakal, že urobí krok, čakal, že ukončí jeho život. Smrť po smrti.

Odhrnul si mokré vlasy z tváre zovretými päsťami, hruď sa mu vystrašene dvíhala a klesala. Muž nad ním však neurobil nič. Nepohol sa a neprehovoril. Namiesto toho zostal len jeho úsmev. Pozoroval ho a dovolil smaragdovo zelenému hadovi, aby mu prebehol po pleciach ako špirála. Draco prehltol veľkú hrču v hrdle a žmurknutím si z očí vytlačil slzy. Odkašľal si a v pľúcach opäť pocítil pálenie. Potom so srdcervúcim vzdychnutím zo seba vypustil: „O-odíď preč.“

Voldemort spýtavo zdvihol obočie. Neodpovedal, len zostával ako z kameňa.

„Ty si-si mŕtvy,“ spresnil a cítil sa naivne voči zamestnancom ústavu, o ktorých vedel, že sa len prizerajú. Striasol sa pri pomyslení na to, čo si o ňom teraz môžu myslieť. Tam, sám, sa rozprával so stenami kúpeľne - určite šialený bolo ich strany určité podcenenie.

Ale Malfoy si bol istý strašidelnou postavou, ktorú videl pred sebou, nemohol si byť istejší. „Toto nie je možné... ty nie si možný.“ Hlas, ktorý Malfoyov chlapec použil, však asi nebol dostatočne presvedčivý. Plaché zakňučanie, ktoré vydal, bolo dosť silné len na to, aby rozšírilo úsmev na tvári Temného pána. Napriek tomu zostal stáť a stále prítomný. Draco stisol oči, a keď ich otvoril, dúfal, že muž zmizne. Bol však hlboko sklamaný.

Chlapec však stratil akúkoľvek dávku dôvery, ktorá mu zostala. Upokojujúci hlas, ktorý predtým vyskúšal, ochabol a zanechal ho nepokojného a chorého. V hrdle sa mu dusil nový vzlyk, frustrovaný a ponížený. Dostal sa až sem: do priestoru v sivej betónovej kúpeľni ústavu, polonahý a skúmaný množstvom ľudí, ktorí mu jednoducho nechceli pomôcť. Aj tak sa nemal na čo tešiť, nemal žiadne svetlo na konci tunela. Stále tam bude tá istá pochybná postava, stále tam bude prítomný ten istý človek, ktorý ho prenasledoval celých sedem rokov jeho života. Lord Voldemort, neustály tieň; Lord Voldemort, ktorý mu nemilosrdne dýchal na krk.

Lord Voldemort, ktorý ho pozorne sledoval, kým spal.

Malfoyova tvár sčervenela, zmáčaná slzami, ktoré mu zaliali tvár. Uvažoval o tom, že za posledných pár mesiacov sa jeho život dosť dramaticky zmenil. V priebehu niekoľkých mesiacov prišiel o rozum a pokúsil sa spáchať prekliatu samovraždu skokom z mosta. Vypil toľko alkoholu, že by sa ním dal naplniť celý bazén (alebo možno oceán), a prenocoval v dome, ktorý patril Harrymu Potterovi aj Ronovi Weasleymu dohromady. Skončil v blázinci, v skutočnosti ho tam priviedli. Celý svet si myslel, že sa úplne a nezvratne zbláznil.

Zamiloval sa; zamiloval sa do Hermiony Jean Grangerovej. Ale nemohol s ňou byť; už nie, nie takto. Za svoj zmätok a bariéru, ktorú si vytvoril, sa sám sebe hnusil. Ale toho strašidelného muža nenávidel ešte viac. Nenávidel ho za to, že sa mu vysmieval a trápil ho, nenávidel ho za to, že mu navždy stál v ceste za šťastím. Temný pán tu bude vždy, aby prenasledoval Draca Malfoya. Dokonca aj po smrti žila jeho pamiatka ďalej.

„Prečo mi to robíš?“

Otázka vyšla z Malfoya skôr ako výkrik, vzlyk na znak toho, že sa úplne vzdal. Nezáležalo mu na mužoch a ženách na druhej strane skla a bolo mu jedno, čo si myslia. Muž pred ním bol skutočný, cítil to. Napriek všetkým predchádzajúcim myšlienkam on, Draco Malfoy, nebol blázon. Nebol šialený a ešte neprišiel o rozum.

Voldemort sa ani nepohol. Zo zadnej časti miestnosti sa však ozval prenikavý hlas, ktorý sa mu vysmieval. Hoci si bol Draco istý, že ho počuje len on, hlas jeho tety Bellatrix sa ozýval po stenách kúpeľne. Posmievala sa: „Prečo mi to robíš?“ a Malfoy pocítil, ako mu v hrdle stúpa druhý záchvev nevoľnosti. Ramená mu klesli a on zdvihol ruky do svojich svetlých vlasov, chytajúc sa prameňov pri samom koreni.

Dusivo sucho vzlykol: „Čo odo mňa chcete? Prosím! Ach nie, toto sa nedeje...“ Zosunul sa dopredu a Malfoy sa schúlil do seba. Nechal si hlavu padnúť do dlaní a cítil, ako mu v hrudi stúpa nezastaviteľná búrka. Napriek tomu, že ho Voldemort aj zamestnanci ústavu ostro sledovali, silno sa rozplakal do dlaní, objal si trup a scvrkol sa. Niekto spoza zatemneného skla sa však spamätal a konečne sa dal do pohybu. Nepočul ich prichádzajúce kroky, ale počul posledné zavŕzganie, keď sa dvere kúpeľne otvorili a pred ním stála osoby v bielom plášti, ktorá ležérne nahradili Voldemorta.

Nepovedali nič, ale okamžite sa k nemu ponáhľali, chytili ho za predlaktie a chaoticky ho postavili na nohy. „Je tu... p-prosím, len ho nechajte odísť,“ prosil Malfoy a zistil, že vbehol do hrude oblečeného mužského člena personálu, stále sa bál a zakrýval si tvár od neporiadku.

„Kto?“ zakričal muž, ktorého hlas Malfoy okamžite spoznal ako doktora Bowena. Doktor vystrel ruky, odtrhol tým Malfoya od seba a držal ho za plecia. Jeho ruky pritlačili Dracove ruky k boku a Malfoyove prsty našli okraj uteráka, zúfalo si ho pridržiavali, kým sa snažil rozhliadnuť. „Kto je tu?“

„Voldemort,“ vykašľal Malfoy, stále chorľavý a červený v tvári. Potom ho opäť zbadal, ako sa zdržiava pri rohu miestnosti a rukami prechádza po Naganinej hlave. „T-tam!“ Malfoy sa zakoktal: „Vidím ho t-tam v rohu!“ Bowen sa mimovoľne zahľadel do strany a keď si všimol, že roh je prázdny, pokynul ostatným za tónovaným sklom. Ozvalo sa rýchle šuchnutie nôh a niekto mu do hrude strčil boxerky a bielu košeľu s dlhými rukávmi. Šmátral po nich, natiahol si trenírky na seba a potiahol za košeľu. Prilepila sa mu na mokrý trup a okamžite premočila. No partia zamestnancov sa už posunula dopredu a intenzívne chytila Malfoya bez toho, aby ho dvakrát skontrolovala.

Draco si v duchu zaželal, aby ho omámili. Chcel, aby mu dali čokoľvek - omráčili ho, predávkovali ho tabletkami, uspali ho. Čokoľvek, aby mu obraz tmavej postavy zmizol z očí. Ale skupina sa ho ani nedotkla liekmi. Namiesto toho ho vyprevadili z kúpeľne, nevšímajúc si, ako sa potkýna o nohy, držiac sa mokrého uteráka, keď ho z oboch strán podopierali.

Keď ho tlačili dopredu, pod blikajúcimi svetlami nad ním sa mu točila hlava, v jemnom vzduchu, ktorý ho míňal v kvapkajúcom mokrom oblečení, mu bolo chladno. Tváre odsúdencov sa naňho upierali a mlčky sledovali, ako okolo nich prechádza. Ich oči ho sledovali, keď ho viedli okolo nich, preč od betónovej kúpeľne a ďalej po chodbe, ktorá sa zdala nekonečná. Dýchal pomaly a nepokojná myseľ mu hovorila, aby sa len nadýchol, vydýchol a správal sa slušne. „P-prosím, pri- prinúťte ho, aby odišiel,“ kričal zúfalo, pretože tú postavu videl kútikom oka. Bol v háji a vedel to; hoci sa už posunul ďaleko za hranicu toho, aby mu to veľmi vadilo. Lepkavé mokré vlasy mu trčali do rôznych strán a voda oživila každé opuchnuté, pomliaždené a boľavé miesto, ktoré mu poznačilo bledú tvár. Cez podlhovastú chodbu za ním to Bellatrix opakovala.

On sa teda ani nepohol. Namiesto toho zostal nehybný, nohami sa sotva dotýkal dlážky pod sebou. Niečo však nebolo v poriadku; všimol si to, až keď ho viedli okolo dverí jeho vlastnej izby, keď minul hrubú vrstvu spoločných izieb vôbec. Potom zamierili hlbšie, kde blikajúce svetlá len blikali a sotva vypustili iskru. A počul vŕzganie okovov a pomalé tiché stonanie nejakej inej bytosti, no jeho myseľ bola naplnená absolútnou panikou.

Draco v úzkosti otočil hlavu späť k Bowenovi, ktorého tvár bola naklonená dopredu, preč od neho. „Č-čo sa to de-deje?“ spýtal sa, prechádzajúc rozpakmi nad tým, čo sa začalo meniť na tečenie z nosa. „M-moja izba je...“ Bowen však ani neotočil tvár. Zúfalý Malfoy sa pristihol, že prosí, izba sa točí a svet sa naňho invazívne opiera. „D-doktor... Doktor Bowen? Prosím.. Ja-ja... HEJ!“ Ešte stále sa otáčal, cítil sa uväznený v zovretí ostatných po jeho boku, ktorí ho stále podporovali. Svet okolo neho sa začal príliš rýchlo vymykať spod kontroly. Či už o tom vedel, alebo nie, konečne cítil, že sa vytráca a vždy sa vytratí.

„HEJ!“ zavolal späť, nie priamo na Bowena, hoci jednoducho na zvyšok davu, ktorý ho podporoval. „HEJ! Položte ma na zem! Prestaňte, prosím... POČÚVAJTE MA!“ Pocítil prudký a okamžitý obrat v kroku, ktorým ho viedli. A medzi trojicou ďalších vzdialene rozmiestnených dverí spočinul v tých prostredných. Mŕtvy stred, masívna biela vec vyzerala prehnane. Ako tieň sa skláňala k stenám a jej hrdzavý a oprýskaný biely náter pôsobil skľučujúco a nerozbitne.

Muži nič nepovedali. Namiesto toho jeden z nich zdvihol prútik a mierne ťukol do dverí. Prešla len chvíľa. V priebehu sekundy sa vec plazivým pohybom otvorila a umožnila Dracovi len zľahka nahliadnuť do obsahu za ňou. „Nie! Počkaj, prosím!“ Malfoy vykríkol a pokúsil sa cúvnuť, no len tak tak sa prikoval na miesto. „ H-HEJ!“ Čiasi ruka mu plnou silou dopadla na ústa a vtisla mu cez pery dve biele tabletky, na ktoré sa sotva stihol pozrieť. Ale dlaň tam držala, kým už nemohol zadržať dych, držala tam, kým nebol nútený prehltnúť ich...

Potom doňho silou strčili. Cítil, ako jeho telo letí do strany, cez otvorený priestor a do miestnosti pripomínajúcej šatník. Stratil oporu, zakopol o chrbát, takže ledva sa uprostred miestnosti spamätal. A bol tam;

Voldemort, opierajúci sa o hrubú stenu, s rovnakým krivým úsmevom na zhnitej tvári. Draco ťažko vzlykal, hruď a plecia mu klesali, keď cítil, ako sa okolo neho energicky plazí hmla. Potom osamotený stál a dychčiac sledoval mužov na druhom konci, ako získavajú svoje prútiky a presvedčivo ich dvíhajú späť k dverám. „Nemôžete ma tu s ním nechať!“ Malfoy vysvetľoval a kričal, keď sa pokúšal dopotácať dopredu. „P-prosím, n-nie s-ním!“

Dvere sa však bez väčšieho zaváhania blížili k svojmu konečnému bodu. Muži ustúpili a dali si načas, aby sa pozreli, ako sa pred ním zabuchli a nechali Draca napospas tme a mužovi, ktorý žil ďalej, aj keď prešiel smrťou.