Preklady fanfiction Harryho Pottera

Pokračovanie

„Takže si nie som úplne istá, koľko z toho budeš schopný chápať,“ povedala Marsha a lovila vo veľkej kabelke zavesenej na stojane na klobúky pri dverách kancelárie.

„To, že som pred rokmi prestal chodiť do muklovskej školy, zo mňa nerobí hlupáka,“ namietol Harry. „Som si istý, že to bude v pohode.“

A nudné, s najväčšou pravdepodobnosťou. Ale fajn.

„Tak som to nemyslela.“ Marsha sa otočila, v jednej ruke zvierala videokazetu a venovala mu napätý úsmev. „Ide len o to, že si možno nikdy nepočul o Star Treku. Raz si spomínal, že si nesmel veľa pozerať televíziu.“

Nechystala sa mu ukázať nudný dokumentárny film? Harry bol ochotný vydržať to - čokoľvek, čo mu pomôže s problémom s bolesťou hlavy -, ale páni, to bola úľava.

„Ach áno, Star Trek,“ zvolal a prikývol. „Áno, niečo málo viem. Kapitán Kirk, však? A mimozemšťan menom... ehm, Šprck? Na palube vesmírnej lode.“

„Spock,“ povedala a oči jej zažiarili veselosťou. „Áno, vidím, že si s tým oboznámený. Ale toto je epizóda z neskoršieho seriálu v podobnom duchu. Star Trek, Nová generácia?“

Harry pokrútil hlavou. „Prepáčte, nikdy som o tom nepočul.“

„Hmm... No príbeh je aj tak veľmi poučný. Nebude veľmi záležať na tom, či sú pre teba všetky postavy nové. Jediný, na kom v deji tejto epizódy veľmi záleží, je kapitán lode. Jean-Luc Picard. Ako uvidíš, je to muž s veľkým sebavedomím a odhodlaním. Hej, a asi by si mal vedieť, že postava menom Q je vychytralec v ľudskej podobe so schopnosťami... no, schopnosťami podobnými čarodejníkom je asi najlepší spôsob, ako to vyjadriť.“

„Q?“

„Zvláštne meno, áno. O deji ti toho v skutočnosti nechcem veľa prezradiť. Radšej by som bola, keby si ho odhalil, keď budeš sledovať, ako sa odohráva.“

Harry prikývol. „Ale čo mám sledovať?“

„Len vstrebávaj udalosti. Nechaj sa v nich stratiť, ak je to možné. Potom sa o všetkom porozprávame. Dobre?“

Harry pokrčil ramenami, predpokladal, že ona to vie najlepšie.

„Výborne.“ Marsha zasunula kazetu do videorekordéra a stlmila svetlá, potom si sadla do kresla niekoľko metrov od miesta, kde sedel na kraji pohovky. „Táto epizóda sa volá 'Tapiséria'. Veľmi výstižný názov, ako uvidíš.“

Harry prikývol. Tapiséria. Takže to malo byť o rodokmeňoch. O rodinných vzťahoch. Niečo také. Tento dojem sa takmer okamžite posilnil. Kapitán hviezdnej lode ležal blízko smrti, potom sa akoby preniesol do posmrtného života, aby sa porozprával s tým Q. Ale čoskoro sa v posmrtnom živote objavil kapitánov otec a začal naňho kričať.

„Takže je to o otcoch, ktorí sú sklamaní zo svojich synov?“ Počkať... čo to s ním malo spoločné? Nemyslel si, že Snape to tak cíti. Alebo aspoň nie väčšinu času.

„Nie, vôbec nie. Teraz buď ticho, Harry. Snaž sa nerozmýšľať, prečo sa pozeráme. Zatiaľ sa len pozeraj a užívaj si to. Ber to ako filmový večer v škole.“

„Tie na Rokforte nemáme,“ odvetil Harry sucho. „Ale dobre, skúsim to.“

Počas epizódy sa mu podarilo neprehovoriť, hoci v niekoľkých momentoch to bolo ťažké. Boli tam nejakí mimozemšťania, ktorí sa volali Nausičania, ale bolo ťažké brať ich vážne ako vesmírnu rasu, pretože boli takí brutálni a hlúpi, že by sa určite všetci pozabíjali dávno predtým, ako by ich civilizácia mohla vyvinúť pokročilú technológiu. Okrem toho mejkap, ktorý herci nosili, bol smiešny. Bola tam aj romantická sekvencia, ktorá podľa neho veľmi nefungovala.

Asi je to dobre, pomyslel si zachmúrene. Uveriteľná romantika by ho len prinútila myslieť na Lunu. Alebo vlastne myslieť na ňu ešte viac, ako už myslel.

Aspoň že hlavná niť zápletky bola dostatočne pútavá. Zdalo sa, že kapitán zomrel, ale mohol sa vrátiť do obdobia svojej mladosti, kde si myslel, že urobil chybu. Počas tohto opakovania sa správal inak, ale namiesto toho, aby sa jeho život zlepšil, zmena ho zhoršila. Nakoniec mu bolo umožnené vrátiť sa opäť do mladosti, aby tú zmenu zrušil a vrátil svoj život na pôvodnú trajektóriu.

„To je veľa na zamyslenie,“ povedal Harry, keď sa na obrazovke začali objavovať záverečné titulky.

Marsha klikla na tlačidlo na diaľkovom ovládači, aby vypla obrazovku. „Beriem to tak, že vidíš paralely so svojimi vlastnými ťažkosťami.“

„Áno.“ Harry si prečistil hrdlo. „Je to o... ľútosti, myslím. Kapitán naozaj ľutoval, že sa dostal do tej bitky, keď bol mladý. Ale pomohlo mu to vyformovať sa do podoby človeka, akým sa nakoniec stal, takže keď sa vrátil v čase a vyhol sa boju, stal sa z neho iný typ človeka. Bez všetkej tej túžby a odhodlania, ktoré z neho robili... no, ním.“

„A ten obraz tapisérie, o ktorej sa hovorilo na konci?“

„Ako hovorili, život človeka je ako tapiséria, utkaný z množstva rôznych nití. Ak jednu z tých nití vytrhnete, nebudete mať len tú istú tapisériu s jednou chýbajúcou niťou. Namiesto toho ju rozmotáte a život toho človeka už nebude taký istý.“

„Áno, presne tak. Ale môžeš to vyjadriť vlastnými slovami namiesto ich?“

Harry sa o to pokúsil. „Hm... život človeka sa skladá z množstva udalostí, ktoré sú... navzájom prepojené. Nemôžete len tak vymazať jednu a zvyšok života zostane rovnaký. Je to ako... rad dominových kociek, ktoré sa navzájom zrážajú. Ak jednu z nich vyradíte na začiatku postupnosti, ostatné na tej istej ceste nespadnú a život človeka sa bude uberať inou cestou.“

Marsha prikývla a sadla si na stoličku, ruky zložené pred sebou. „Mám podozrenie, že o živote svojho otca uvažuješ skôr ako o vypínači svetla namiesto gobelínu, Harry. Áno, bol to smrťožrút. Ale potom sa namiesto toho spojil s Albusom Dumbledorom. Akoby si otočil vypínačom.“

Harry váhavo prikývol.

„Ale tak život nefunguje,“ povedala, hlas mala jemný a nežný. „Človek, ktorým je dnes, je výsledkom jeho skúseností. Všetkých jeho skúseností. Dokonca aj tých negatívnych.“

„Negatívnych,“ posmieval sa Harry. Okraju bolesti hlavy, ktorý sa len pred chvíľou prikradol, narástli zuby a začali ho hrýzť priamo za očami. Vedel, že by ju mohol potlačiť oklumenciou, ale nechcel na to vynakladať duševnú energiu. Nie práve teraz. Tento rozhovor bol príliš dôležitý. Zalovil vo vrecku saka, vytiahol fľaštičku Lillehammeru a napil sa.

Potom sa pokúsil sústrediť na to, čo povedala. „Negatívnych? Takto to chcete nazvať? Bolo to úplne hlúpe, že sa rozhodol nasledovať Voldemorta!“

„Ale mladí ľudia často robia rozhodnutia, ktoré im zmenia život a ktoré sú naozaj veľmi hlúpe,“ zašepkala Marsha. „Kapitánovo rozhodnutie v seriáli, bojovať s dvojnásobne väčším Naussičanom, to bolo určite bezhlavé.“

„Áno,“ zavrčal Harry. Nenávidel najbezhlavejšie rozhodnutie, aké kedy urobil. Aj keď teraz chápal, že Bellatrix bola tá, ktorá zabila Siriusa, stále nenávidel, že vôbec išiel v tú noc na ministerstvo. Bolo to hlúpe. A život meniace? Ach, áno.

„Ale bez tohto rozhodnutia, aj keď bolo hlúpe a deštruktívne, by sa stal iným človekom.“

Harry prehltol a pokúsil sa vrátiť myšlienky do správneho smeru. Naozaj tu neboli na to, aby rozoberali jeho vlastné hlúpe chyby. Tu išlo o Snapea.

„Preskúmajme teda tapisériu života tvojho otca,“ pokračovala pokojne. „Bolo hrozné, že sa vôbec pridal k smrťožrútom, samozrejme, že bolo. A nechcem, aby si toto cvičenie pochopil zle. Nesnažím sa ti naznačiť, že to nebolo hlúpe, že to nebola chyba. Zároveň je to ale aj časť životnej skúsenosti tvojho otca. Súčasť jeho tapisérie. Ak z celku vytrhneme túto jedinú niť, čo z nej ešte vyplynie?“

„On...“ Harry sa zastavil, aby sa zamyslel, a potom začal odznova. „Myslím, že môj otec, teda James, by ho aj tak nenávidel. A naopak. To všetko sa začalo dávno predtým, ako bol Severus dosť starý na to, aby sa pridal k Voldemortovi.“

„Profesor Snape nenávidí tvojho otca?“

Harry pokrčil ramenami. „Teraz už nie tak veľmi, nemyslím si. Ale predtým ako ma adoptoval? Nenávisť je naozaj pomerne mierne slovo. Bol to skôr... hádam, že to bolo ako žieravina.“

Keď prehovorila, jej hlas znel váhavo. A mala na to dobrý dôvod. „Chápem. Takže keby sa profesor Snape nikdy nestal smrťožrútom, tvoji rodičia by aj tak zomreli?“

„Áno,“ vzdychol si Harry a natiahol sa, aby si pohladil hlavu. Bol to, samozrejme, len zvyk. Už ju necítil, ani rukami. Prudko ich spustil na kolená. „Voldemort mal ďalších špiónov, ktorí sledovali Dumbledora. Jeden z nich by si vypočul proroctvo a nahlásil by mu to. Dočerta, aj keď si myslel, že Snape je na jeho strane, Voldemort mal aj tak ďalšieho špióna, ktorý proroctvo vypočul. Hádam jediný rozdiel by bol v tom, že Peter Pettigrew by mal podobu potkana namiesto chameleóna.“

Pravdepodobne to všetko nedokázala chápať, ale na nič sa nepýtala.

„Keby sa však nikdy nestal smrťožrútom...“ Harry sa pokúsil vytrhnúť túto niť z gobelínu Snapeovho života a predstaviť si, ako by sa veci vyvíjali inak. „Nemyslím si, že by sa stal učiteľom, naozaj. Teda, urobil to len preto, že chcel prestať byť smrťožrútom, a išiel k Dumbledorovi po pomoc a nechal sa vtiahnuť do špehovania Voldemorta namiesto toho, aby mu naozaj slúžil. A Voldemort chcel, aby špehoval Dumbledora, takže potreboval byť v škole. Takže...“ Harry zažmurkal. „Prišiel by som na Rokfort a tam by elixíry učil niekto iný. Myslím, že by som Severusa nikdy nestretol, keby sa nestal učiteľom.“

„Keby sa nestal učiteľom?“ spýtala sa jemne a zdôraznila posledné slovo.

„Nikdy by som Severusa nestretol, keby sa nestal smrťožrútom,“ vzdychol si Harry. „Takže to je všetko? Ak sa mi páči mať ho za otca, musím akceptovať jeho minulosť, pretože bez nej by som ho vôbec nemal. Inak som len totálny pokrytec?“

Harrymu to pripadalo trochu ako lacný trik. Nie ako skutočné riešenie.

„To nie je celkom to, čo mám na mysli,“ povedala Marsha so zopnutými prstami, čo Harrymu pripomenulo Snapea. „Po prvé, nenavrhujem ti, aby si 'akceptoval' jeho minulosť, nie ak tým myslíš, že by si ju schvaľoval. Ide skôr o to, aby si uznal, že sa to stalo a že to pomohlo vyformovať z neho človeka, akým je dnes.“

To dávalo zmysel, takže Harry opatrne prikývol.

„Po druhé, zmyslom tohto cvičenia nie je vytvoriť alternatívnu životnú dráhu Severusa Snapea. Nezaujíma ma, ako jeho skúsenosti so smrťožrútmi formovali jeho kariérne rozhodnutia. Ani v tej epizóde Star Treku to tak nebolo, ak si spomínaš. Aj keď Picard napravil svoju chybu z mladosti, stále sa stal dôstojníkom Hviezdnej flotily. Nakoniec slúžil na tej istej lodi.“

„Správne...“

„Ide o to preskúmať, ako by vytrhnutie jednej nitky z tapisérie tvojho otca zmenilo jeho ako človeka,“ pokračovala Marsha. „Jeho vnútornú cestu, ak chceš. Harry... je človekom, ktorého vidíš dnes, pretože prežil život určitým spôsobom. Kvôli jeho rozhodnutiam. Keby sa rozhodol lepšie, bol by tu a teraz lepším človekom?“

To bola oveľa ťažšia otázka. „Nenávidel Jamesa Pottera,“ povedal Harry pomaly. „A neskôr bol v Ráde a musel s ním pracovať. To bolo, samozrejme, až potom, čo sa stal špiónom. Severus povedal... že môj otec dospel. A prestal ho nenávidieť. Potom neskôr...“ Harry sa prudko nadýchol, pretože aj pri spomienke na Snapeovu úzkosť počas rozhovoru sa mu akosi skrútil žalúdok. „Neskôr povedal, že jediný spôsob, ako sa mohol vyrovnať s tým, že zohral úlohu pri jeho smrti, bolo znova ho nenávidieť, pretože zabiť dobrého človeka bolo také neznesiteľné.“

„A čo ti to hovorí?“

Harry odvrátil tvár. „Bez toho, aby bol... smrťožrútom, by nebol ani v Ráde. Takže by sa nedozvedel, že môj otec dospel. Bol by ho naďalej nenávidel.“

Odniekiaľ z hĺbky mysle mu zrazu vykvitla spomienka, ktorá sa mu vyvalila z pier ešte skôr, ako si stihol premyslieť, čo hovorí. „Kedysi dávno to bol rozhnevaný mladý muž...“ Harry sa zachmúril. „Hádam, že by takým aj zostal. Nahnevaný. Teda, myslím tým, že prvých pár rokov na Rokforte bol nahnevaný stále. Ale on to vysvetlil. Po smrti mojich rodičov dokázal zniesť to, čo urobil, len keď ich znova nenávidel. Ale keď... keď sa o mňa začal starať, nemohol sa na mňa pozerať a vidieť vo mne toľko Jamesa a stále ho nenávidieť, tak... sa z toho opäť dostal.“

Harry prehltol.

Marsha nepovedala nič.

„Práve to, že bol smrťožrútom, ho viedlo k tomu, že sa nakoniec zriekol svojej nenávisti,“ vravel Harry pomaly. „Teda, on... ehm, urobil krok späť, myslím. Na dlhé roky. Ale pravdepodobne by sa jej vôbec nezriekol bez toho, aby sa obrátil k Voldemortovi, len aby zistil, že tam neexistuje žiadne riešenie. Až táto skúsenosť ho presvedčila, aby namiesto toho pracoval pre Rád. Pracoval pre dobro, čo aj robil celé tie roky, čo špehoval. Bez toho by bol... zostal len nahnevaný a nenávistný.“

Harry sa zhlboka nadýchol, myšlienky mu prichádzali rýchlejšie, ako mu prichádzali na um nové súvislosti. „Chcem povedať, že by sa nikdy nepostavil na stranu Dumbledora, keby nepotreboval ochranu, keď chcel odísť od Voldemorta. Riaditeľ... ehm, keď bol Severus na škole, môj krstný otec zariadil, aby ho napadol vlkolak. Severus bol veľmi blízko smrti. A Dumbledore... považoval to za chlapčenskú chybu, hoci v skutočnosti išlo o pokus o vraždu. Takže keby sa nestalo niečo skutočne zničujúce, Severus by sa nikdy neobrátil na Dumbledora so žiadosťou o pomoc.“

„Znie to tak, že otočenie sa chrbtom k smrťožrútom bolo spúšťačom viacerých druhov pozitívneho osobnostného rastu,“ zamrmlala Marsha. „On sám dospel. Naučil sa spolupracovať s ľuďmi, ktorí ho šikanovali, a dokonca zradili. Nakoniec sa im možno naučil aj dôverovať.“

„Tak trochu,“ zamrmlal Harry. „Myslím, že aspoň v niečom Dumbledorovi dôveruje. Zdá sa, že majú... neviem. Niekedy zložitý vzťah. Ale niet pochýb, že jemu Dumbledore dôveruje. Bol špiónom až do Samhainu a...“

Harry sa zrazu bleskovo posadil, oči mal rozšírené a takmer horúčkovité.

„Čo sa deje?“ spýtala sa Marsha ostro. „Zbledol si. Harry?“

„Samhain,“ zopakoval a zrazu mal pocit, že mu bude zle, priamo pred ňou. „Ach, Bože. Samhain!“

Marsha sa potichu zdvihla zo stoličky a posunula sa, aby si sadla vedľa neho, ale Harry si to sotva všimol, kým sa jedna z jej rúk nenačiahla a nezakryla mu obe, ako ich zvieral. „Pššš,“ povedala a zľahka ho pohladila, kým sa svaly jeho prstov trochu uvoľnili.

„Nie, to je...“ Harry si vzdychol a mysľou mu prebehol príval spomienok. Tentoraz starých. Roky starých. Snape mu za tie roky hovoril rôzne. Sebecký. Rozmaznaný. Nevďačný. Hlúpy. Toľko urážok. Vtedy ho veľmi nezraňovali, pretože vedel, že Snape je len hrozný, zatrpknutý kretén, ktorý nenávidí chrabromilčanov a žije, aby ich trápil.

Až na to, že mal pravdu. Harry bol sebecký a nevďačný a mnoho ďalších škaredých vecí, ktorými ho nazývali. A čo bolo ešte horšie, bol hlupák. A to nie v dobrom slova zmysle. Nie pitomé decko. Len úplný hlupák.

Čo to s ním, do čerta, bolo? Znechutenie nad tým, že Snape bol kedysi smrťožrútom! To bolo také hlúpe, že na to ani neexistovalo slovo.

Harry zalapal po dychu, prehltol niečo odporné, ale aspoň sa mu podarilo, že sa skutočne nepovracal. „Ja... Ja som... pozrite, keby nebol smrťožrútom, bol by iným človekom. Horším človekom. Chápem to. Nebol by ma adoptoval, s najväčšou pravdepodobnosťou by ma ani nepoznal. Ale to nie je to najdôležitejšie.“

Očakával, že sa spýta: „A čo to je?“ Ale ona len mlčala, stále mu ponúkala teplo a podporu svojou blízkosťou a rukou, ktorá stále nepustila jeho.

Harry nedokázal prestať prehĺtať. „Mi... Minulý rok ma uniesli a priviedli k Voldemortovi,“ povedal a zabudol, že ona to už pravdepodobne vie. „Na temné účely. Severus tam bol ako smrťožrút. No, nie celkom ako jeden z nich. Teda, len to predstieral. A ja si to presne nepamätám, len útržky, ale celý príbeh mi povedali - strašne ma mučili a Severus sa musel pozerať a čakať na príležitosť, aby ma odtiaľ dostal. Čo sa nakoniec aj stalo a on ma odviedol do bezpečia, čím úplne prevalil svoje krytie.“

Harry pohol rukami a zovrel obe jej ruky, mierne nimi potriasol a jeho zelené oči pátrali po jej tvári, aby sa uistil, že pochopila. „Takže to je ono, nechápete?“

Pomaly prikývla. „Keby nikdy nebol smrťožrútom, nebol by na tom stretnutí a nebol by ťa mohol zachrániť.“

„Nie!“ Harrymu divoko poletovali vlasy, ako krútil hlavou a snažil sa začať odznova. „Vlastne áno, to je pravda, ale nejde len o to, že tam bol. Išlo o to, že vedel, čo má robiť, presne čo má robiť! Jemu... jemu na mne záležalo už vtedy, chápete. Ktokoľvek iný, komu na mne záležalo, by ma nebol schopný držať, keby ma mučili! Ktokoľvek iný by sa zlomil od samej hrôzy a pokúsil by sa ma zachrániť príliš skoro - a keby to Snape urobil, Voldemort by ma určite zabil. Dostal som sa von len preto, že môj...“

Sakra. Nemal jej povedať o svojich temných schopnostiach. Ale možno ani nemusel. Išlo o to, čo pochopil, nie o to, aby sa uistil, že to pochopila aj ona.

„To je jedno. Viem len, že keby sa ma Snape pokúsil zachrániť pred mučením, Voldemort by si uvedomil, ako hlúpo sa so mnou pohráva, keď to môže znamenať, že by som mohol ujsť. Vyriekol by smrtiacu kliatbu, aby to raz a navždy ukončil.“

Niečo z toho, čo povedal, jej muselo prejsť cez hlavu, pretože sa zdalo, že v skutočnosti počula len jednu vec. „Profesor Snape ťa držal, aby ťa mučili?“ spýtala sa, pričom každé slovo pokrýval mráz.

„Musel!“ zakričal Harry a vyskočil, aby prešiel sem a tam popred pohovku. „Pozoroval a čakal na svoju príležitosť! Musel sa držať blízko mňa, aby ma mohol prenášadlom odniesť v okamihu, keď padnú ochranné kúzla! Ale ani o to nejde!“

Nevyzerala, že by s tým súhlasila, ale musel jej uznať, že ho opäť neodviedla na vedľajšiu koľaj. „Tak o čo teda ide?“

Harry prestal dupať po koberci a pokúsil sa vyjadriť slovami, ktoré by dávali zmysel, namiesto tohto dlhého rozvláčneho príbehu, na ktorom vlastne nezáležalo. Mal pocit, že len súvislé vyjadrenie namiesto zmätku, ktorý existoval v jeho hlave, by mu pomohlo lepšie pochopiť jeho samého. Pretože väčšinou to bol víriaci príval pocitov, ale keby to mohol vysvetliť...

„Dokázal zniesť pohľad na mučenie, pretože bol skutočným smrťožrútom,“ podarilo sa mu napokon. „A vedel čakať, pozorovať a vyčkávať, pretože roky špehoval smrťožrútov. Nakoniec ma nedokázal odniesť prenášadlom len preto, že sa tam v tú noc vhodne ocitol vďaka svojmu špehovaniu. Dokázal ma dostať do bezpečia, pretože sa naučil ovládať, keď niekoho mučili priamo pred ním. A naučilo ho to až to, že bol v prvom rade smrťožrútom, skutočným smrťožrútom!“

Víriace emócie sa v ňom spojili do niečoho pevného, čo akoby sa uložilo na mieste pod jeho srdcom. Mal pocit, že teraz už chápe, hoci si na to nedokázal spomenúť. Nemyslel si, že by pred amnéziou rozumel veciam tak dobre. Nemohol - nepovedal Snape, že keď sa pozrel späť, mohol povedať, že Harrymu bolo vždy nepríjemné, že ho adoptoval človek, ktorý kedysi sľúbil vernosť Voldemortovi?

Teraz dokázal myslieť len na to, aké mal prekliate šťastie, že sa Snape pridal k Voldemortovi. Bol to zvláštny pocit, pretože Harry to nepovažoval za dobré rozhodnutie. Stále vedel, že jeho otec urobil chybu, strašnú chybu. Ale rovnako ako v epizóde Star Treku to bola chyba, ktorá z neho vyformovala človeka, akým sa napokon stal.

Takým, ktorý dokázal držať chlapca, ktorého miloval, a ničím mu nepomohol, keď ho hodinu za hodinou mučili.

Keď sa nad tým Harry zamyslel, nedokázal si ani predstaviť, koľko sily ho to muselo stáť. Vnútorné zdroje, odhodlanie. Cítil sa akosi mdlo, len keď o tom uvažoval, a vtedy si uvedomil, že jeho predchádzajúce slová Severusovi boli také mľandravé. Rešpektoval Severusa, hej?

Harry si vôbec nemyslel, že „rešpekt“ je to správne slovo. Ale nepoznal žiadne lepšie. Vedel len, že bol strašne rozmaznaný a nevďačný a sebecký a hlúpy, keď sa niekedy snažil predstierať, že jeho otec nebol smrťožrút.

Potom sa pozrel na Marshu, nebol si istý, ako dlho tam stál, stratený v myšlienkach, len aby videl, že má zúžené oči, akoby bola na Snapea stále nahnevaná.

Sakra, sakra, sakra.

„Pozrite, nie je to také zlé, ako to znie,“ snažil sa ju upokojiť. „Teda, prestal ma držať v polovici tej časti, keď mi stále dokola bodali do očí...“

To nepomohlo. Vydala mierne zalapanie po dychu, hrdlo sa jej zachvelo, ako sa snažila dostať pod kontrolu. „Len nie som zvyknutá počúvať toľko o mučení,“ zamrmlala napokon.

Harry sa vtedy čudoval, koľko toho o Voldemortovi pochopila, či už bola šmuklom alebo nie. Vedel, že číta Denného proroka, ale... vlastne, možno to bola súčasť problému, vzhľadom na to, ako radi sa sústreďovali na klebety a ignorovali skutočné problémy, ktorým čelí čarodejnícky svet.

Trochu si hrýzol spodnú peru. „No... možno by pomohlo, keby som vám povedal, že viem s istotou, že Severus nikdy nikoho nemučil. Vymyslel si nejakú historku, aby uchlácholil Voldemorta, niečo o tom, že sa musí držať späť, lebo by to ovplyvnilo jeho schopnosť variť elixíry, a tak sa len... pozeral.“

„To ho sotva kvalifikuje na svätorečenie...“

„Ale práve o to ide,“ povedal Harry úprimne. „Nie je dokonalý. A práve to, že nie je dokonalý, z neho urobilo človeka, ktorého som počas Samhainu potreboval.“

Na to mu venovala sotva badateľný náznak úsmevu. „Na mojom názore naozaj nezáleží. Naším dnešným cieľom bolo, aby si bol zmierený s jeho minulosťou, Harry.“

„Ale som?“ spýtal sa Harry. „Po tom elixíre ma teraz nemôže bolieť hlava, nech sa deje čokoľvek. Ale... myslíte, že som vyliečený?“

„O tom veľmi pochybujem.“

Harry sa zamračil.

„Zase tá analógia s vypínačom svetla,“ vzdychla si. „Pravdepodobne tu so mnou nemôžeš len tak otočiť vypínačom a okamžite sa zbaviť všetkých stôp negativity, ktoré si spájal s minulosťou svojho otca, aj keď chápeš, že tie nitky sú kľúčovou súčasťou tapisérie jeho života.“

„Tak aký to malo dočerta zasraný zmysel?“ vykríkol Harry.

Dvere do čakárne zrazu vyleteli z pántov, odhodilo ich dovnútra a na jednu stranu, keď Snape vošiel dnu, prútik v pohotovosti, čierne oči korálkovité a zúrivé, ako skenoval miestnosť, pohľadom horúčkovito posudzoval každú stenu a povrch, každý roh, každý štvorcový meter stropu...

„Profesor Snape, naozaj!“ povedala Marsha, keď k nej Harry natiahol ruku, aby ju vytiahol z pohovky, kde sa v šoku zvalila.

„Sme v poriadku,“ povedal Harry a prekvapilo ho, ako chrapľavo znie jeho hlas. Ale aj on bol šokovaný.

Snape sa naposledy dlho pozeral do miestnosti a potom si schoval prútik do vrecka nohavíc. „Ospravedlňujem sa. Počul som Harryho kričať a...“ Prečistil si hrdlo, akoby si náhle uvedomil sám seba, a vytiahol prútik späť. „Reparo. Ešte raz sa ospravedlňujem.“

Potom sa obrátil k Harrymu, jedno obočie mierne zdvihnuté. „Skončil si?“

Harry sa pozrel na svoju terapeutku. „Hm... Myslím, že ešte nie?“

„Tak dobre. Vrátim sa na svoje miesto v čakárni.“

Zavrel za sebou dvere tak veľmi ticho, že to bolo po tom dramatickom vstupe takmer komické.

„Takže,“ povedala Marsha a oprášila si ruky na bokoch. „Kde sme to boli? Myslím, že si vyjadroval frustráciu, že som ti neposkytla zaručený okamžitý liek na zahnanie bolesti hlavy.“

„Prepáčte, že som na vás kričal,“ zamrmlal Harry.

Mávla nad tým rukou. „Počula som už oveľa horšie veci. Aj keď musím povedať, že som ešte nikdy nevidela, aby rodič klienta reagoval s takou... No. rozhodne sa zdá, že ťa dokáže ochrániť.“

Harry sa len usmial.

„Takže pointa,“ pokračovala, hlas mala rázny, keď zaujala miesto vo svojom zvyčajnom kresle a opäť mu pokynula k pohovke. „Myslím, že teraz máš pomôcky na to, aby si začal trénovať svoju myseľ, aby myslela podľa iných vzorcov. Nakoniec by sa tento vzorec mal zakoreniť a vtedy sa už nebudeš musieť obávať bolestí hlavy.“

Harry zvraštil čelo. „Pomôcky?“

„Áno. Tvoje intelektuálne pochopenie analógie s tapisériou. Teraz si uvedomuješ, že minulosť tvojho otca z neho urobila človeka, akým je. Muža, ktorého miluješ, ako si mi, myslím, včera povedal?“

„Áno. Určite.“ Zvláštne, ako jej to mohol povedať. Stále si nemyslel, že by to dokázal povedať Severusovi.

„Takže to sú tvoje pomôcky. Ale bolesti hlavy môžu ešte prísť. Keď prídu, použi svoje pomôcky, Harry. Povedz si nahlas, ak môžeš, že jeho minulosť smrťožrúta je súčasťou toho, čo z neho urobilo otca, akého teraz máš a akého si vážiš. To isté povedz aj jemu. Nestačí intelektuálne pochopiť problém. Musíš toto pochopenie začleniť do svojich emócií, do svojich reakcií na otca. Naozaj o ňom musíš prestať premýšľať ako o vypínači s dvoma polohami: smrťožrút a teraz je v poriadku.“

„Je tapisériou. Je tým všetkým,“ povedal Harry a prikývol.

„Áno. A čím viac si to dokážeš opakovať, tým viac sa dokážeš prinútiť, aby si tomu uveril...“

„Ja tomu verím!“

„V tvojej hlave,“ povedala ticho a zatriasla svojou. „Keď tomu uveríš celým srdcom, myslím, že bolesti hlavy prestanú.“

„Dobre.“ Harry sa postavil na nohy. „Myslím, že nám do konca prázdnin ešte pár dní zostáva, ale nevadí, ak zajtra neprídem?“

Pokrčila plecami. „Tvoj otec sa so mnou môže spojiť, ak to bude potrebné, ale zatiaľ by som si myslela, že by si sa mal snažiť používať len svoje pomôcky. Ak budeš mať nejaké ťažkosti, vráť sa.“

„Vrátim sa.“ Harry sa usmial. „Ďakujem. Myslím, že... no, myslím, že to teraz asi zvládnem.“

„Výborná správa.“ Marsha sa usmiala. „Ale nezabudni, že som tu, keby si ma potreboval.“

Harry prikývol a podal jej ruku, potom vyšiel do čakárne a zavrel za sebou.

Snape so sebou trhol, aby sa postavil, jeho oči boli ostražité a pozorné. „Prečo si kričal?“

„Ehm, na tom nezáleží,“ povedal Harry a znova začal kŕčovito prehĺtať. „V skutočnosti sa nič nestalo. Prepáč, že som ťa vyplašil.“

Snape naklonil hlavu. „Tak teda pôjdeme?“

„Za chvíľu.“ Harry sa pozrel na otca hore-dole, a hore-dole, snažil sa prinútiť svoje myslenie k novým vzorcom, pokúšal sa vidieť toho muža ako jedinú bytosť, ktorá má v sebe zabalenú minulosť aj prítomnosť. Mal pocit, že sa mu to predtým podarilo len zriedkavo alebo možno nikdy. Odkedy bol ten muž jeho otcom,  pravdepodobne sa naňho pozeral a videl dnešného Snapea, a v hĺbke duše myslel na minulého Snapea ako na niečo úplne iné. Ako svetlo, ktoré bolo zhasnuté a už viac neexistovalo.

Ale to bola, samozrejme, hlúposť. Dokonca aj Sirius sa mu snažil vysvetliť, že ľudia sú zložitejší. Svet sa nedelí na dobrých ľudí a smrťožrútov. Všetci máme v sebe svetlo aj temnotu.

Bol unavený z toho byť hlúpym. Bolo načase, pomyslel si, začať sa snažiť používať svoje nové pomôcky.

„Ďakujem ti, že si ma na Samhaine zachránil,“ povedal napokon Harry a zdvihol ruku, aby mužovi zabránil odpovedať, pravdepodobne nejakým variantom neďakuj-mi. „Som ti veľmi, veľmi vďačný, že si tam bol, Severus. A vďačný, že si presne vedel, čo máš robiť, presne vedel, aký byť, aby si ma z toho celého dostal. Je to... Ja... ja som ... ehm ...“ Zhlboka sa nadýchol a začal odznova. „Myslím, že sa ukázalo ako dobrá vec to, že si bol kedysi smrťožrútom.“

A potom, kým Snape stál s pomaly otvorenými ústami, Harry stratil nervy.

„Uvidíme sa v dome,“ vyrazil zo seba a premiestnil sa preč.

Koniec 56. kapitoly