Preklady fanfiction Harryho Pottera

Šťastie v procese vytvárania

Draco Malfoy si začínal myslieť, že skutočne prichádza o rozum.

Keď ako bez života kríval po uliciach Rokville, upieral pohľad iba na cestu pred sebou, pretože inak by úplne zablúdil. Zdvihol boľavé ruky, aby si znova ovinul šál okolo ochabnutých ramien, s tupým výrazom si pritlačil baret na hlavu a uvedomil si, že vyzerá nepopierateľne strašne.

A k tomu ešte nadobudol novú úctu k trpiacim so zlomenými nosmi a dokonca mu bolo takmer ľúto, že v šiestom ročníku zlomil ten Harryho. Keď prechádzal okolo tmavých okien, úzkostlivo hľadel na svoj odraz - na vysokú, ale zhrbenú verziu samého seba, pokrytého pľuvancami, špinou a krvou.

Pravdepodobne bude mať do rána monokel; pulzujúci pocit za očnou jamkou akoby toto podozrenie potvrdzoval. Nechutná chuť kovu mu napovedala, že mu stále krvácala rozseknutá pera a tlak na boku jeho ramena mu nič nehovoril, hoci si bol Draco istý, že neveštil nič dobrého. Aj keď to nebol jeho momentálne hrozný stav, ktorý ho v skutočnosti znepokojoval - namiesto toho Draco Malfoy preklínal svoju vlastnú hlúposť.

V dňoch, keď mal čistú hlavu, by nikdy nedovolil, aby sa k nemu prikradli traja cudzinci, ako to urobili oni – tobôž nie, aby im umožnil víťazne odísť. Vymýšľal sám pre seba ospravedlnenia, pravdepodobne kvôli tej štipke hrdosti, ktorá mu ešte zostala, a navrával si, že keby v tú noc nič nepil, všetko by prebiehalo úplne inak. Aj keď ho ani tieto úprimné výhovorky nedokázali ušetriť od toho, aby sa mu to celé znova a znova neprehrávalo v hlave. Najviac zo všetkého opovrhoval svojou ignoranciou. A keď sa potácal po kamienkoch, ktoré dláždili ulice Rokvillu, mlčky nenávidel túto bezmyšlienkovitosť. Možno Goyle, otec a matka mali pravdu. Možno, keby sa Draco konečne začal sústrediť na veci, na ktorých skutočne záležalo, nebol by v prvom rade v tomto zmätku.

Mraky nad ním prudko vírili a nakoniec na seba upútali maximálnu pozornosť. Zdalo sa, akoby sa chystala búrka, a Draco Malfoy s grimasou pokrčil plecami, keď mu došlo, že na takéto počasie má skrátka šťastie. A ako čerešnička na torte jeho biedneho dňa mu na krk dopadla drobná dažďová kvapka, ktorá to celé mala zhoršiť. Ale Malfoy sa neobťažoval očistiť niečo zo svojej vizáže, ktorá musela byť tak jednoznačne špinavá, že si to ani nedokázal predstaviť. Ani do čierna zatienené okná mu nedokázali vizuálne opísať, z čoho pozostáva jeho súčasný vzhľad. Avšak, keď si dovolil podobať sa na chodiacu mŕtvolu, zatlačil si ruky do vreciek a kráčal rovno ďalej, čo bolo pravdepodobne krivolakejšie než čokoľvek iné tohto druhu.

Vo chvíli, keď sa priblížil ku koncu ulíc Rokville, ho nohy prinútili ísť zadom tej malej dediny, čím urobil pomerne rýchlu obchádzku, ktorú zamýšľal pôvodne. Snažil sa udržať v vzpriamenej polohe, keď vyšiel z ulice, aby blúdil v hmlách za dedinou a vošiel do smaragdovozeleného zhluku stromov, ktorý obklopoval úzku cestu. Každý týčiaci sa kmeň sa prejavoval ako invazívny a nepotrebný a stáli pred ním ako nepríjemní votrelci. Malfoy odstrčil tenké konáre, ktoré mu zavadzali v ceste, potkýnal sa blatom a dovolil, aby sa mu neupravené vlasy prilepili na vlhké čelo a ostávali tam ako akýsi záhadný znak jeho zúfalstva. Zastrčil si ruky do vreciek a prehltol asi pol litra vlastnej krvi.

Čo to s ním bolo, že ho to prinútilo stať sa skutočne nešťastným? Ani Draco nedokázal určiť presné okamihy svojho života v minulosti, ktoré by mohli spôsobiť také pocity. Samozrejme, že ho napadlo jeho detstvo, plus roky po tom, čo dovŕšil šestnásť rokov, ale to bola predsa minulosť. A tie hrozné, vnútornosti zvierajúce spomienky, smrť a hrôza a zničenie - to všetko sa udialo pred rokmi. Jeho otec sa z toho dostal a rovnako aj Goyle. Tak prečo on nie?

Malfoy neslušne vybuchol a uvoľnil ramená, ktoré poklesli nadol s ohromujúcou nedobrovoľnou silou. To nemala jeho ignorancia žiadne hranice? Venoval lesu, ktorým kráčal - alebo skôr pokrivkával - jeden posledný skúmavý pohľad a samozrejme, dokonca aj tá scenéria predstavovala jeho aktuálnu náladu. Celé to miesto bolo stereotypné; každý strom bol zbavený listov a popraskaná čierna farba kmeňov pripomínala odpadávajúcu farbu. Nad ním vystupoval mesiac ako jedna veľká biela svetelná guľa, ale nebolo to svetlo, ktoré by mu dodávalo pocit nádeje. Okrem toho Draco nikdy nevenoval veľkú pozornosť symbolizmu v literatúre, aj keď nemohol poprieť, že jeho prechádzka lesom mohla niečo naznačovať.

Už dávno opustil ulice Rokville, ktoré boli aj po záverečnej, čisté a jednoduché. Teraz sa odvážil úplne iným smerom; smerom, ktorý bol úplne mimo cesty, takže musel doslova prekračovať prevrátené kmene, len aby mohol niekam napredovať (vtedy a len vtedy, ak sa takáto cesta dala považovať za „napredovanie“).

Aký zmysel však malo dokola analyzovať celú tú situáciu? Stále sa však potkýnal dopredu a premýšľanie nad minulosťou ho neprinútilo otočiť sa späť. Nie, ani žiadne myšlienky v jeho mysli ho v tomto okamihu nedokázali odvrátiť od cieľa. Pretože možno perspektíva nebola v skutočnosti to, na čom po celý čas záležalo. Jeho neostrá myseľ premýšľala, že kľúčom k večnému šťastiu v skutočnosti bolo... robenie ústupkov, uzmierenie? Uzmierenie, pretože, na konci, keď sa všetko povie a urobí, každý nakoniec skončí šťastný, správne?

Skrz tmu sa ozval zvuk, ktorý dokonca znel, ako keď zapnete svetlo.

„Hej,“ ozval sa mierny tón, ktorý zaznel z jeho vreciek nohavíc. „Viem, že si pred časom povedal, že už musíš ísť a že musíš niečo urobiť... a ehm... že si získal novú perspektívu a to všetko, ale, uh, len ma napadlo, že v skutočnosti nevieš, o čom hovoríš.“

Vačky pod očami Draca Malfoya sa prehĺbili. Nech sa chcel akokoľvek veľmi dostať k svojmu cieľu, nepotreboval na druhej strane ženský hlas, aby ho nútil zmeniť názor. Lenže nemohol poprieť, že sa s ňou tiež chcel rozprávať. A napodiv, nervózne trhnutie mu vtlačilo ruku do vrecka a on opäť tú vysielačku vytiahol.

„Ah,“ povedal a narazil na ďalší prevrátený kmeň, „takže si nemyslíš, že uvažujem jasne, hm?“ sucho sa spýtal: „To sa mi snažíš povedať?“

„Nie,“ odvetil ženský hlas obranne. Jej tón bol však dosť jemný a ublížený, ako keby skutočne nechcela znieť tvrdo. „To vlastne vôbec nie je to, čo som hovorila.“

Malfoy nadvihol obočie. Jeho pozornosť na chvíľu odviedla od lesa a skratky, ktorú v ňom použil.

„Takže, prosím, povedz, potom čo naznačuješ?“

Nie až o toľko kilometrov ďalej sa Hermiona rýchlo vzchopila a agresívne hľadela na vysielačku vo svojich rukách. Jej malé ústa naznačili: „Čo do pekla?“ predtým, ako sa posunula, znova sa vystrela a posadila vzpriamene, rovná a v strehu.

„Ty si opitý?“ spýtala sa ho obviňujúco.

Odozva, ktorá sa jej vrátila, však nebola ani tak prekvapením. Znova premiešaný so zhlukom zatienených stromov, si Draco prešiel roztrasenou rukou po vlasoch a ignoroval skutočnosť, že jeho dlane boli spotené a zašpinené od krvi – o časti, ktorej si myslel, že je skutočne jeho.

„Áno, vlastne,“ priznal so zamračeným výrazom a opäť preklial svoju vlastnú hlúposť. Na čo myslela? Samozrejme, že bol opitý! Iste jej predstavy o ňom už neboli také vysoké.

„V skutočnosti som toho mal asi až príliš veľa.“

„Takže,“ testovala ho Hermiona, „ty robíš nejaké dôležité rozhodnutie, keď si extrémne opitý?“

Draco na chvíľu zakoktal, hoci jeho nepokoj trval iba dočasne. „Hm, áno,“ potiahol nosom a všimol si, že sa jeho krvácanie z nosa zhoršuje.

„Zdá sa, že to tak je, hm.“ A hoci tón jeho hlasu nebol nijako hrubý ani netolerovateľný, Hermiona stále považovala jeho utrpenie za hlúpe. Stisla pery k sebe, premýšľala nad situáciou s trápnymi ohľadmi, a keď konečne znova otvorila ústa, zistila, že je v skutočnosti bez slov. Na druhej strane, Draco nakoniec našiel silu utrieť si tvár - a urobil to s rukávom kabáta a dosť chaoticky si rozmazal po bledej a namosúrenej tvári gaštanovohnedú krv.

Nakoniec si zastrčila vlasy za uši, ktoré červenali viac a viac s každým ďalším rozzúreným okamihom, a vyhlásila: „No, myslím, že je to kravina.“

Malfoy sa vliekol po lesnom pozemku a voľnou rukou zvieral svoje nesmierne pulzujúce spánky.

„Skutočne?“ spýtal sa mrzuto, jeho vážny tón bol prakticky nepopierateľný. „Ďakujem, to je presne to, čo práve teraz potrebujem počuť.“ A sarkasticky dodal: „Ty si fakt skvelý pomocník.“

Hermiona sa začervenala a vtlačila zuby do spodnej pery. „No, fajn,“ odsekla, dosť nahnevaná napriek krátkosti toho rozhovoru. „Nedaj na moju radu. Pretože ti práve teraz hovorím, že mám tušenie...“

„Tušenie?“ vybuchol Draco, už cítil, že sa približuje k svojmu konečnému cieľu, „Tušenie? Aby si vedela, náhodou som si poriadne istý tým, čo robím,“ klamal agresívne.

„Dobre,“ prikývla Hermiona znepokojene, „potom sa toho ja nezúčastním.“

A možno to bolo tým, že bol skutočne príliš opitý, ale Dracov pulz sa okamžite zrýchlil. Pocítil voči žene na druhej strane zlosť, ktorú ani nedokázal vysvetliť. Čo vlastne vedela? Určite ho vôbec nepoznala. Ako mohla vedieť, čo je pre neho najlepšie? Jeho rodičia a Goyle mu presne naznačili to, čo zamýšľali pre jeho život. A ich plány zahŕňali samotné šťastie, po ktorom Draco skutočne túžil. Jediné, na čo Draco dokázal po celú dobu myslieť bolo: uspokojiť ich.

Keď chvíle ticha pretrvávali, musel sa Draco takmer prinútiť, aby nezahodil tú vec do lesa. Nakoniec vyšplechol s rýchlou a prudkou zúrivosťou: „Skvelé! Nemaj s tým nič spoločné. Mám dosť ľudí, ktorí mi hovoria ako žiť svoj život. Momentálne pracujem na tom, aby bol každý z nich šťastný, dobre? Po jednom zasranom človeku postupne, dobre!“

Hermiona si opäť zahryzla do pery a prsty jej mierne skĺzli z plastového povrchu vysielačky. Prikývla pre seba a hnedé vlasy jej  padli pred peknú tvár.

„Dobre,“ nesmelo súhlasila a potom uvoľnila prst z gombíka reproduktora, zasunula vysielačku pod matrac svojej postele a odišla zo svojej spálne.

Draco okamžite pocítil stratu niečoho v sebe. Skôr ako sa ho zmocnila ľútosť, jeho zúrivosť potrebovala čas, aby pomaly utíchla. Aj keď nie tak dlho, všetky jeho nepriateľské a hnevlivé myšlienky namierené na ten hlas boli nahradené myšlienkami mrzutého a namrzeného pocitu viny. Aj keď s ňou nesúhlasil, čo nesúhlasil, skutočne sa snažila iba pomôcť. Napriek sebe sa jeho hrdla zmocnilo sucho a v očiach ho mučila novo nájdená bodavá bolesť. Okamžite si pomyslel, že je hlúpy, zlomyseľný a nezmenený. Ale tieto predpoklady seba samého ešte viac podporili jeho odhodlanie urobiť to, čo si predsavzal: začať sa odznova snažiť všetko napraviť.

Jeho oči nakoniec našli to, čo hľadal; neďaleký malý dom. A vo svojom zmätení úplne ignoroval skutočnosť, že už pred nejakým časom vystúpil z lesa. Momentálne vyzeral ako opitý, keď sa potácal po okolí, o ktorom vedel, že je pre človeka, ktorého mal v úmysle vidieť, trochu príliš kuriózne. Prvýkrát po dlhom čase však mal dosť šťastia - po okolí neblúdila žiadna duša, keď stál ako tieň pod pouličnými svetlami, ktoré na neho svietili žiarivým žiarením.

Ruky a ruky mal pripažené pri bokoch, keď zvažoval okolnosti. Bolo to teraz alebo nikdy a toto bolo ono. Bez ohľadu na to, ako Draco ľutoval svoj život celé tie roky predtým, toto by mohlo všetko napraviť. Toto by definovalo zvyšok toho, čo by mohlo byť možno pohodlným a znesiteľným životom.

Našiel ten dom, istý čas stál pred prahom, potom zdvihol ruku a zaklopal. Tentoraz neváhal, v takomto čase si nemohol dovoliť urobiť také niečo. Keď čakal na otvorenie vchodových dverí, bol zvedavý, čo by sa stalo, keby s Goylom vôbec nehovoril o láske, živote a manželstve. Zaujímalo ho, či by to bolo inak, keby sa Pansy Parkinsonová nevrátila späť do jeho života...

Dvere pred ním sa otvárali pomerne pomaly a jej postava, ktorá bola samozrejme obzvlášť krásna, bola takmer úplne zatienená tmou. V temnote jej neosvetleného domu mohol Draco len ťažko rozoznať lesklosť jej očí.

„Draco?“ spýtala sa, rovnako krotko, ako už s ním predtým hovorila. Veľmi pomaly vystúpila do minimálneho svetla a vo svojom smaragdovom rúchu boli všetky jej nádherné krivky definované každým krokom. Stála tam nádherná a bola obrazom dokonalého sna každého muža, hoci Draco Malfoy necítil nič zvláštne.

Keď sa jej podarilo lepšie sa Malfoyovi prizrieť, Pansyine oči sa vystrašene rozšírili. Prsty jej spadli z okraja habitu, ktorý zakrýval jej hrudník, a s úplnou hrôzou sa na neho pozrela späť.

„Och, Draco ... čo sa ti stalo? A-si v poriadku?“

Draco ťažko prehltol nepríjemnú guču, ktorá sa mu pevne držala v krku. Mal pocit, ako keby mu z nosa opäť začínala tiecť krv, ako keby mu takmer každá rana na hlave robila to isté. Pokrútil hlavou, pretože už sa tými predstavami nechcel zaoberať.

„Áno,“ potiahol pri klamaní nosom, „som v poriadku, Pansy.“

Oči Pansy ho sledovali, ohromené a zdesené. Ale skutočne nevyzerala veľmi dobre, a to aj napriek nádhernej nočnej košeli; jej tvár bola červená a mierne opuchnutá. Možno ju Dracovo pôvodné odmietnutie zranilo viac, ako si vôbec dokázal predstaviť. Napriek tomu mu nezavrela dvere pred nosom, namiesto toho tam stála oproti nemu a čakala na odpoveď, ktorú si Draco ani nebol istý ako poskytnúť.

Jeho myseľ mu vravela, aby do toho išiel, vzal ju do náručia, mocne ju objal a oženil sa s ňou. Mohol by tým ten cyklus dokončiť: urobiť presne to, čo mu všetci radili: žiť život, zasnúbiť sa, mať deti.

„Si zranený,“ zopakovala Pansy a sledovala, ako Dracovu tvár ovládla nová zmätenosť. Vyzeral takmer úplne mimo a potácajúci sa postoj jej to potvrdil. Len zdvihol ruku, ktorá bola pokrytá krvou a odplašil tú otázku jedným rýchlym pohybom, než ju znova nechal klesnúť s tupým výrazom.

„Draco,“ riekla, do jej hlasu sa počuteľne vkradli obavy. „Čo tu robíš?“

Malfoy neodpovedal; jeho myseľ bola príliš preplnená myšlienkami, ktoré ňou uháňali. Bola pravda, že bol opitý, ale s každou nešťastnou myšlienkou prichádzalo bodnutie nepopierateľnej pravdy. Ale chcel byť šťastný – chcel to práve teraz viac než kedy predtým. A toto bolo ono. Pansy... Pansy ním bola, bola kľúčom k tomuto cieľu, aj keď si tým práve teraz nebol príliš istý. Ako keď rytmicky bije srdce, tak Draco počul len ozveny všetkého, čo si povedal, že potrebuje urobiť.

Ale vedel, že keď spraví to, čo sa chystal urobiť, tak už nebude musieť trpieť svojím najväčším strachom z umierania. Pretože už nezomrie sám. Zomrie po boku niekoho iného.

Nohy ho samé viedli dopredu. Už to viac nemal pod kontrolou. Nedokázal vôbec cítiť, keď sa pohol telom smerom k nej. Kompletne sa ho zmocnilo znecitlivenie, keď zdvihol spotené dlane k jej tvári, aby jej pridržal bradu na mieste. Zažmurkala, venovala mu pohľad, ktorý vydržal len okamih, než mu dovolila, aby sa vrhol dopredu a pobozkal ju na pery. Po pravde, jeho myseľ tam takmer nebola, keď sa načahoval po opasku jej hodvábneho habitu a sledoval, ako letí k zemi. Pansyina dlhá a štíhla ruka sa vystrela a zabuchla dvere na svojom dome. Dovolila mu vyzliecť jej tričko a len v podprsenke sa pustila do neho.

Zmocnil sa jej nával víťazstva, keď sa načiahla po Dracovom šále, stiahla mu ho z pliec a hodila ho zem. S celej sily ho ťahala nahor po dlhom schodisku, načúvala každej ozvene ich krokov, keď dupali po zemi. Potom mu zhodila baret a upriamila sa na viazanku. A pretože sa zdalo, že Dracovi trvá celú večnosť, kým sa prestane triasť a rozopne si čierne nohavice, odrazila mu ruky a urobila to sama, potom ho otočila a zatlačila do dverí, ktorými vošli do jej nádhernej spálne.

V tej tme sa Draco cítil trochu uvoľnenejšie, hoci si nemohol pomôcť, aby mu v hrudi nebúšilo srdce. Prešiel všetkými tými pohybmi, bezmocne sledoval, ako mu Pansy odhodila kabát k stene spálne. Začul, ako vysielačka dopadla na zem a dokonca sa strhol, keď si pomyslel, že je vďačný, že mala Pansy na zemi koberec. Ale dokonca, keď sa ho znova začala zmocňovať spaľujúca ľútosť, naďalej pokračoval v blokovaní každej jednej negatívnej myšlienky, ktorá mu vstúpila do hlavy, aby úplne na tú hračku zabudol a venoval plnú pozornosť Pansy.

Jej prsty neplytvali časom, keď mu roztvorili košeľu. A keď sa perami násilne prisala na jeho krk. Tej noci Draco silno stisol napuchnuté oči a pobozkal ju na jej jemný a dlhý krk.

Keď tieto všetky pohyby robil, navrával sám sebe, že toto je ono, toto je všetko, čo kedy chcel.

Skutočné šťastie v procese vytvárania.

79572