Preklady fanfiction Harryho Pottera

Nezachrániteľný

"Nemôžeš ma zachrániť, Grangerová." "Ale môžem sa o to pokúsiť, nie?" A on jej to dovolí.

X

Časť prvá

V Londýne je daždivá, veterná a skutočne deprimujúca noc, ktorá odzrkadľuje náladu muža sediaceho za barom v Deravom kotlíku. Dobre si uvedomuje tie pohľady, ktoré dostáva a ten šepot, ktorý sa mu deje za chrbtom, keď do seba hádže pohárik za pohárikom. Netrápia ho, pretože už si na to zvykol. Pokiaľ mu útratu pripisujú na účet a má zabezpečený ustavičný prísun alkoholu do svojich prstov, je šťastný.

Toto je to, čím sa Draco Malfoy stal. Opilcom. Deprimovaným bláznom, ktorý žije na dne ohnivej whisky. Malfoyovci sú známi svojím postojom a eleganciou a predsa na ňom nič elegantné nie je. Už viac nie. Zánik malfoyovského impéria, vrátane mena a každého s nimi príbuzného čarodejníka či čarodejnice, bol hneď po oslave pádu Temného pána (kedy to bolo, pred dvoma rokmi?) tou najoslavovanejšiu udalosťou v čarodejníckej histórii.

Koniec vojny priniesol každému slobodu, pokiaľ ste samozrejme, bojovali na tej správnej strane. Ak ste patrili k Svetlu alebo boli súčasťou Rádu, potom boli omilostené všetky chyby, ktorých ste sa mohli počas vojny dopustiť. Ale ak ste boli smrťožrútom, alebo niekým ako Draco, ktorého prinútili urobiť to, čo urobil, postavili vás pred súd (v jeho prípade celé mesiace v kuse) za každé vaše previnenie, za každú ilegálnu vec, ktorú ste kedy spravili a potom vám podľa toho vymerali trest. Luciusa Malfoya odsúdili za jeho zločiny na doživotie (a ešte dlhšie) do samoväzby v Azkabane; jeho teta a mnohí ostatní dostali rovnaký rozsudok. Narcissa Malfoyová dostala Bozk za spoluúčasť, keďže potvrdili a dokázali, že kým zohrala úlohu vo vojne, nebola smrťožrútom. (Jeho otec by jej nikdy nedovolil, aby oficiálne prijala znamenie). Avšak Draco Malfoy bolo v oveľa zložitejšom postavení. V čase jeho uvedenia medzi smrťožrútov mal šestnásť a tak nebolo považovaný za dobrovoľného účastníka - jeho otec ho, napokon, do toho prinútil ‘pre dobro čarodejníckeho sveta’. A kým musel sledovať, ako zabíjajú a mučia ľudí, nikdy nič z týchto príšerných vecí osobne neurobil. Jeho proces trval mesiace. Mesiace, ktoré strávil vo svojej vlastnej cele v Azkabane. Hoci existovali fyzické dôkazy jeho spojenia s Temným pánom, temné znamenie bolo jedným z nich, neexistoval žiaden dôkaz, že sa skutočne zúčastnil nejakej smrťožrútskej razie či zabíjania. A tak, z dôvodu nedostatku dôkazov, ho vo veku devätnástich rokov oslobodili spod všetkých obvinení.  Stal sa, v podstate, slobodným človekom.

A predsa ‘slobodný’ nebolo niečo, za čo by sa Draco považoval. Slovo ‘slobodný’ v jeho slovníku neexistovalo. Pretože bez ohľadu na to, ako ‘slobodný’ bol, všetci sa na neho pozerali rovnako. Ako keby bol vrahom. Ako keby bol svojím otcom. A to je niečo, o čom by radšej nerozprával...

Už to sú štyri mesiace, čo ho prepustili z Azkabanu. Každučký deň prvého mesiaca strávil vo vnútri; odmietal opustiť svoj dom (čo bolo ironicky posledné miesto, kde chcel byť), obával sa čeliť svetu a médiám vonku. V polovici druhého mesiaca sa odvážil na nejaké nákupy do Šikmej uličky, čo spôsobilo, že ho bombardovali fotoaparáty a novinári; keď sa neskôr vrátil domov, zaveril sa, že už nikdy znova dom neopustí. Na začiatku tretieho mesiaca objavil alkohol; bol potom opitý päť dní v kuse. V skutočnosti väčšinu posledného mesiaca strávil opitý a tak si z neho veľa nepamätá. Avšak pamätá si, že mu v pivnici dochádza alkohol každého druhu, čo považuje za neprijateľné a premiestňuje sa do Deravého kotlíka. Nevie, prečo si vyberá práve toto miesto, ale je to jediné, čo mu príde na myseľ.

A tak je tu, o štyri hodiny neskôr, stále opitý. Stále deprimovaný. Stále dokonale v poriadku...

Barman má však úplne iný názor. "Nie si v poriadku, kamarát. Dovoľ mi zavolať ti odv..."

"Nepotrebujem odvoz, potrebujem ďalší pohárik," odfrkne si blondiak.

"To chápem, ale..."

"Potom nalej," prikáže.

Muž za pultom pokrúti hlavou a trvá na svojom. "Nemôžem. Buď mi dovolíš zavolať ti odvoz alebo si ho zavoláš sám."

"Fajn. Ale len aby si vedel, nie som šťastný," zavrčí Draco.

"Nebol si šťastný, ani keď si sem prišiel, takže čo tým chceš povedať?"

"Pravda. To je pravda."

Cinkavý zvuk, ktorý vydajú dvere, keď sa otvoria, znie v jeho ušiach hlasnejšie, než si je istý, že by mal. Len z inštinktu otočí hlavu, aby zistil, kto to je. Sú tam traja a on všetkých troch pozná – až príliš dobre. Potter ho zbadá prvý, tvár prázdna. Potom ho zazrie Weasley, zamračí sa na neho a Draco mu zaškerenie vráti. Grangerová si ho všimne posledná a mohlo by to byť len jeho opitou predstavivosťou, ale v jej očiach je náznak súcitu. A on to nenávidí. Nenávidí nahnevané zazretia a nenávistné posmešky, ale ešte viac nenávidí tieto prekliate súcitné pohľady.

A toto, rozhodne sa, je pre neho znamenie, aby odišiel.

Otočí sa k barmanovi, hodí peniaze na stôl, a vykročí (dosť neohrabane) zo stoličky. Nato zakopne, zachytí sa o dosť veľkého a objemného spolusediaceho vedľa neho. Zamrmle ospravedlnenie, keď sa k nemu muž otočí, tvár červená hnevom. Opito sa zasmeje.

"Ten výraz ti pristane, kamoško."

"Ako si ma nazval?"

"Nijako."

"Nazval si ma kamoškom."

"Áno, moja chyba."

"Tak to máš pravdu, kamoško."

A z ničoho nič, rýchlejšie, než stihne zareagovať, ho ten chlap schmatne za košeľu a sotí ho do baru. Hlavou mu trhne dozadu, čo mu vyšle intenzívnu bolesť chrbticou a do hlavy. A na to, dokonca ešte rýchlejšie, sa mužova päsť zrazí s jeho tvárou, vyšle ďalšiu, bodavú bolesť jeho čeľusťou. Miestnosť sa začne točiť, keď ho ten muž znova schmatne za košeľu a hodí ho na zem. Hlava mu tvrdo o ňu narazí a on si mlhavo uvedomuje kovovú pachuť v ústach a fakt, že ho ten chlap považuje za boxovacie vrece. A on to prijíma. Prijíma tie údery a kopance. Prijíma bolesť.  Tým najlepším spôsobom to bodá a vystreľuje skrz jeho telo.

Ľudia okolo neho jačia, niektorí povzbudzujú a niektorí sa to snažia zastaviť. Napoly pri vedomí vraví tomu mužovi, aby pokračoval, keď cíti, ako sa ho začína zmocňovať temnota. A potom to z ničoho nič prestane a hoci sa nedokáže prinútiť, aby otvoril oči, začuje dôverne známy ženský hlas kričať na toho muža, aby ho nechal na pokoji. Chce jej povedať, aby ho nechala byť, ale nemá žiadnu energiu.  Celý jeho svet začína byť temnejší a temnejší a hlasy ľudí okolo neho začínajú slabnúť.

A slabnú ďalej, až kým sa ho úplne nezmocní temnota.

X

"Prestaňte! Prestaňte - choďte od neho! Ron!"

...

"Harry, pomôž mi ho postaviť."

"Kam ho vezmeme? K Mungovi?"

...

"Len ho uložíme do mojej izby."

"A čo ty?"

...

"Malfoy..."

...

Hlava mu búši, keď sa preberá. Ešte musí otvoriť oči, ale miestnosť sa už točí. Pokúsi sa pohnúť, posunúť sa na bok, ale príliš ho to bolí. Zastoná, keď ich otvára - čo je oveľa ťažšie, než predpokladal. Svoje okolie nespoznáva, ani trošičku, a poznanie ho prinúti posadiť sa na posteli, o ktorej si je poriadne istý, že nie jeho (niežeby na tom niekedy predtým záležalo). Strhne sa bolesťou, zovrie hlavu rukami, keď sa mu rozbúši a mocne stisne oči. Bolí ho celé telo.

Na to sa dvere otvoria, vpustia lúč svetla do izby a on zastoná znova, keď mu to popáli oči dokonca za zatvorenými viečkami.

"Si hore..."
Ten hlas spoznáva. "Grangerová?" Zažmúri na ňu a naozaj je to Grangerová.

"Malfoy."

"Ehm... kde som?" Hlas má zachrípnutý, hrdlo suché. Predkloní sa, hlava v rukách.

"V mojom byte. Na, toto vypi." Podá mu pohár, ktorý si vezme, ale najskôr tú fialovú tekutinu rozvíri, než ho do seba hodí. Tvár sa mu zvraští odporom, keď mu steká hrdlom.

"Krucinál, Grangerová, to je odporné! O čo sa snažíš, zabiť ma?" diví sa nahlas. Okamžite oľutuje, že zvýšil hlas, keď búšenie v hlave zosilnie.

"Nemôže to byť horšie než to, čo si sám sebe urobil včera večer," zamrmle.

"Dovolím si nesúhlasiť."

"Chceš čaj?"

"Nie."

"Vodu?"

Hlasno si vzdychne. "Chceš niečo?"

"Máš pivo alebo ohnivú whisky?" spýta sa, prehrabne si rukami vlasy.

"Áno, pretože to je presne to, čo po včerajšku potrebuješ," sarkasticky odpovedá, pretočí očami.

"To je nie?"

"To je nie." Otočí sa k odchodu, nechá ho odkázaného na seba.

"Čo tu robím?" spýta sa jej, než stihne odísť.

"Nemohli sme sa dostať do tvojho domu."

Sleduje, ako odchádza a zostáva sedieť niekoľko minút na jej posteli, než sa postaví (pomerne pomaly). Je oblečený, čo je dobré znamenie. Skloní sa, aby sa obul a jeho torzom vystrelí bodavý pocit. Zavrčí, keď sa vystiera, drží sa za rebrá. Na veľa z minulej noci si nespomína a chce odpovede. A zdá sa, že jediná osoba, ktorá mu ich môže poskytnúť, je Grangerová. Odtlačí sa dopredu, pomaličky posúva nohy po tvrdej drevenej podlahe. Ocitne sa na chodbe a zastaví sa, obzerá si okolie, než nasleduje vôňu slaniny. Je v kuchyni, pripravuje niečo, o čom predpokladá, že sú raňajky, keď vojde dnu.

"Koľko je hodín?"

"Deväť."

"A prečo si ma priviedla sem?"

Vzdychne si, otočí sa k nemu s tým vševediacim, na nervy lezúcim výrazom. "Ako som už povedala, nemohli sme sa dostať do tvojho domu, tak sme ťa priviedli sem..."

"S Potterom a Weasleym?" háda, dáva najavo svoje pohŕdanie nimi.

"Áno. A tá bolesť, čo cítiš, v rukách a hrudi? To je kvôli tomu, že si sa rozhodol ožrať a nechal si sa zmlátiť chlapíkom dvakrát tak veľkým, ako si ty. Podarilo sa mi zahojiť väčšinu rán a modrín, a tiež zlomené rebro, ale stále je to citlivé," informuje ho, ako keby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.

"Očividne."

"Pozri, nemusíš mi ďakovať. Aj tak by som to od teba nečakala, ale aspoň by si mohol prestať byť taký hrubý."

"Nežiadal som ťa, aby si ma priviedla sem, Grangerová. Neprosil som sa o tvoju pomoc," pripomína jej.

"Nemusel si."

Odvráti sa od neho, znova sa venuje syčiacej slanine.

"Správne, nuž, vďaka," zamrmle, nepohodlne si odkašle.

"To vždy takto piješ?" spýta sa. Tentoraz má hlas jemný a oprávnene zvedavý.

"Ako takto?"

"Do nemoty, Malfoy. Po hranicu, kedy necháš niekoho, aby z teba vymlátil dušu."

Premýšľa nad jej otázkou a potom nad svojou odpoveďou. Povie jej pravdu? Povie jej, ako DOBRÉ to bolo prijímať takú bolesť?

"Mal by som ísť..." Pohne sa k odchodu, prejde cez kuchyňu, pripravený predstierať, že nič z tohto sa nikdy nestalo.

"Ísť kam? Späť do Deravého kotlíka? Do obchodu s alkoholom, aby si zohnal ďalšiu whisky?"

Keby nevedel svoje, myslel by si, že sa skutočne starala.

"Uvidíme sa, Grangerová. Hoci asi nie," dodá ako dodatočnú myšlienku.

X

Keď sa vráti domov, zisťuje, že nevie, čo so sebou robiť. Domov je tmavý, studený a osamelý. Tak veľmi mu pripomína jeho celu v Azkabane. A keď premýšľa o tom, kde je a prečo tam nechce byť, zisťuje, že oveľa radšej by bol uväznený v cele. Tento dom okrem spomienok nič iné neobsahuje. Spomienok na zlé detstvo a dokonca ešte horšie dospievanie. Spomienky na vojnu, smrť a mučenie. Možno sa to s ním zahráva jeho myseľ z nedostatku alkoholu, ale keď sa prechádza po tomto dome (aby mu to poskytlo zámienku dať si ďalší drink) spomienka za spomienku sa mu vracia; ako nejaké premietanie. Schodisko, kde ho otec vrazil o stenu a jačal na neho, pretože jeho známky neboli také dobré ako tej humusáčky. Obývačka, kde jeho otec prvý raz udrel jeho matku. Salón, kde jeho teta mučila znova a znova Grangerovú, kde jej vyrezávala slovo ‘humusáčka’ na ruku.

Jedáleň, kde ho prinútili sledovať, ako had Temného pána zhltne jeho učiteľku štúdia muklov. Žaláre, kde jeho rodina držala celé týždne jeho spolužiačku Lunu Lovegoodovú a toho výrobcu prútikov. Kamkoľvek sa otočí, vynorí sa zlá spomienka a zakaždým, keď zatvorí očí, vidí ju. Vidí ju a hnusí sa mu. Jeho minulosť sa mu hnusí. To, kým je, sa mu hnusí. Nenávidí, kým je.

A alkohol... vďaka alkoholu je to o máličko znesiteľnejšie; tie zazretia, zamračenia, reči a šepoty. Otupuje pocity, ktoré nechce cítiť a zosilňuje tie, ktoré cítiť chce. Pomáha mu zabudnúť a on po tom prahne; potrebuje to.

V to ráno dospeje k rozhodnutiu.