Preklady fanfiction Harryho Pottera

6. Poetická spravodlivosť, časť tretia

Zhrnutie človeka

Ľútosti by nám už viacej nebolo treba,

Kebyže neubližujeme nikomu okolo seba;

A žiadne milosrdenstvo by nemuselo byť

Kebyže vieme všetci rovnako šťastne žiť.

Ale vzájomný strach nám pokoj prináša,

Až pokiaľ silu nezíska láska sebecká;

Následne Krutosť slučku pospletá

A veľmi opatrne nástrahy porozkladá.  

Autor: William Blake (prvé dva verše)

Hermiona si tvrdo udrela hlavu o stenu Malfoyovej izby na Rokforte. Ten silný ťahavý pocit v jej bruchu prestal. Bola späť a vedľa nej sedel blonďavý chlapec, ktorý si škriabal hlavu.

Jej pravá ruka pevne zvierala jeho ľavú.

"Si v poriadku?" spýtala sa, pokúšala sa zazrieť jeho tvár.

"Nikdy mi nebolo lepšie." Uškrnul sa, otočil sa k nej tvárou. Pery mal popraskané a biele, a na tvári mal pekných pár krvavých škrabancov, ale inak vyzeral byť v poriadku.

Hermiona nemohla uveriť, ako dobre dokázal skrývať svoje city. Keby nevedela svoje, bola by si myslela, že sa bil s Krivonožkou, určite nič vážne. Ale nenechá ho, aby mu to prešlo, nie tentoraz. Niekto ho musel konfrontovať.

"Neviem, či si si to všimol, ale používaš dva spôsoby ako niečo zatajiť." Uprene sa na neho zadívala. "Buď sa zmeníš na násilného alebo začneš žartovať. Prečo je tomu tak?"

Jej slová roztrieštili jeho slabé zvládanie svojho rozdrveného sebaobrazu, spôsobili, že sa rozpadol, kúsok po kúsku. Nemal prostriedky bojovať v takomto druhu bitky, tak si len pritiahol kolená k hrudi v pokuse uchrániť posledné kúsky svojej mysle, ktoré boli stále pripojené. Teraz bola krutá, krutejšia než bol kedy on ku nej.

"Draco, prosím, povedz mi to. Čo sa stalo? Prečo si nechodil na vyučovanie?" prehovorila potichu, láskavosť prepletená v jej hlase.

Ale on ju nepočúval; v duchu si stále dokola opakoval: Laalaalaalaa... nepočujem ani slovo.

Priklonila sa bližšie a zašepkala mu do ucha: "Necítim k tebe nenávisť. Nebudem sa ti smiať. Budem len počúvať. Nikdy to nikomu nepoviem. Prosím, povedz mi to." Takmer dodala, že ich elixír asi zabije, ak sa nezmieri so svojimi vlastnými démonmi, ale nechcela, aby mal pocit, že chce zachrániť len samu seba. Už to viacej nebola pravda, chcela zachrániť aj jeho.

Draco otvoril oči a rýchlo sa na ňu pozrel, nebol si istý čo povedať. Mal pocit, že sa všetko v jeho vnútri rozpustilo, premenilo na tekutý strach. Bol troskou - ale ona ho možno dokáže dať do poriadku.

A potom sa stalo niečo čudné: cítil sa previnilo pri pomyslení, že ju využije.

Nechcel ju využiť; nechcel ju zaťažovať... dokonca ani ju, dokonca ani to špinavé stvorenie, ktorým bola. Ani ona si nezaslúžila jeho myšlienky.

"Nemôžem," nakoniec povedal, keď si priznal porážku.

"Ale ty si to už urobil; ja len potrebujem tvoje slová. Tvojej mysli nerozumiem. Potrebuješ moju pomoc, ty sám si ma o ňu požiadal. Ja ti môžem pomôcť. Prosím. Povedz mi to." Stále bola veľmi blízko, stále šepkala. Vyzerala silná, takmer divoká. Bola odhodlaná preniknúť za jeho bariéry.

Zdvihol ich spojené ruky, aby ich mohli vidieť obaja.

"Vieš, čo toto znamená? Rozumieš? Dovoľ nech ti to dokonale vyjasním. Nenávidím ťa. Ty nenávidíš mňa. Po tomto sa už nikdy neuvidíme. Nie som jedným z tvojich sprostých priateľov. Ja nie som prekliaty Harry Potter. Ja sa nedelím." Sklonil ich ruky a potom si pravou rukou uhladil vlasy. Takmer v tie slová sám uveril, takmer.

"Viem, že nie som tvojím priateľom, ale som jediná, kto tu je. Musíš hovoriť, inak ťa ten elixír zlomí."

"Ach, tak o tomto to všetko je. Bojíš sa, že toto nezvládnem a že ťa stiahnem so sebou. Aké od teba povrchné, pekná malá chrabromilčanka - a tiež veľmi statočné." Ústa sa mu zmenili na úškrn, ale jeho búrlivé oči ju obviňovali zo zrady. Tá beznádej v ňom sa stala takmer hmatateľnou.

"Už som povedala, že k tebe necítim nenávisť. V mojom svete to znamená, že v skutočnosti nechcem, aby sa ti niečo zlé stalo. Je to také náročné pochopiť? Chcem ti pomôcť," naliehala. Chcela po ňom, aby pochopil; potrebovala, aby pochopil.

Pohla sa bližšie k nemu, ani si nevšimla, ako nepohodlne sa kvôli tomu cítil. "Cítim v sebe elixír, snaží sa ma ovládnuť. Ale v tejto chvíli je stále pod mojou kontrolou a ja viem, čo cítim. Môžem a chcem ti pomôcť. Prosím, dovoľ mi to, než to bude úplne z nášho dosahu." Stisla mu ruku, čakala na jeho odpoveď.

"Mala by si ma..." prehovoril potichu, oprel si čelo o kolená. "...mala by si ma nenávidieť."

Nič nepovedala.

"Mala by si a ty to vieš. Ja nie som slušným človekom. Ja už viac nie som ničím." Nepohodlne sa pohol. "Moja matka odišla do Francúzska... pred ôsmimi dňami, myslím. Nečítala si Denného proroka?" Pozrel na ňu  a ona pokrútila hlavou; nemala čas na čítanie novín. Znova hľadel na podlahu. "No, aj tak sa mýlili... ja... vieš... toto nefunguje. Ty nemôžeš nič zmeniť."

Pokúsil sa postaviť, príliš neskoro si všimol, že na to nemá dosť síl, ani že nemá svoju slobodu; bola teraz jeho súčasťou. Znova klesol vedľa nej, príliš strápnený, aby sa na ňu vôbec pozrel. Toto bolo niečo, čo nedokázal zniesť; nikto ho nikdy takéhoto nevidel, nikto. Radšej by zomrel, než by jej dovolil vidieť ho takto.

Ďobla ho do pleca, tesne pod čiaru z atramentu, aby získala jeho pozornosť a keď sa na ňu pozrel, chytila jeho druhú ruku a slabúčko mu fúkla do dlane, po celý čas sa mu pozerala do očí.

"Prestaň. Ideš na to zle. Sústreď sa na fakty; pocity vyriešiš neskôr. Nie teraz, keď si pod vplyvom toho elixíru."

Jej činy ho šokovali, tak šokovali, že otváral a zatváral ústa, neschopný prehovoriť. Bola dobrá; mala by byť v Slizoline.

"Fakty, há? Skrátenú alebo dlhú verziu?"

"Čokoľvek je v pohode, pokiaľ mi to môžeš poskytnúť do bezpečnej úschovy. Budem tvojou mysľomisou."

Usmial sa na ňu, cítil sa vďačne a nie celkom vedel prečo.

"Moja matka prišla o rozum a spálila Malfoy manor. Je vo Francúzsku... v inštitúcii, kde sa starajú o čarodejnice a slávnych." Hovoril rýchlo, teraz, keď tie slová konečne vychádzali von. "Tiež som si začal spomínať na to, čo sa stalo minulé leto... Spomínam si na pár vecí... ale stále v mojej mysli existujú diery. A ty...ty si to najhoršie, pretože zo mňa robíš krvizradcu. Nepozeraj sa tak na mňa. Nechcem tvoju ľútosť. Nechc..."

"Ja ťa neľutujem... teda, samozrejme, ľutujem, ale ja... Čo tvoja matka urobila?"

"Spálila náš dom. Už nemám žiaden domov. Nemyslím si, že mám nejaké peniaze. Môj otec je preč, moja matka je v nejakej podivnej inštitúcii a myslím, že musím mať dvadsaťdva, aby som dostal rodinné peniaze." Pozrel sa na ňu cez poloprivreté viečka, cítil sa zahanbený svojou súčasnou situáciou, svojím nedostatkom postavenia.

"Ako môžeš myslieť na peniaze? Ako..." zarazila sa uprostred vety, kvôli výrazu v jeho tvári. Bolo ľahšie myslieť na peniaze než na vlastnú matku, takže sa spýtala: "Máš nejakých príbuzných, ktorí by ťa mohli vziať k sebe?"

Šibalsky sa uškrnul. "Myslím, že som dosť starý, aby som vedel žiť sám... ale môžem prísť na návštevu na Granger manor, ak na tom trváš."

"My nemáme..." Zaksichtila sa na neho. "Ako sa opovažuješ robiť si srandu z úbohého dievčaťa, ktoré sa ti snaží pomôcť? Ja tu pomáham tebe. Ty nevďačný darebák." Zasmiala sa, zisťovala, že je pomerne náročné nemať ho rada.

Zdvihol jej ruku k svojim ústam a fúkol jej do dlane, z čoho jej po chrbte prebehol mráz.

"Ďakujem ti," povedal, hlas mal hlboký a vážny.

Myšlienky jej uháňali tak rýchlo, že s nimi nedokázala udržať krok. Tento človek pred ňou nebol tým istým človekom, ktorého celé roky poznala. Nebol arogantný, nebol zlý, nebol ani zle vychovaný. Viac už nevedela, kto to je a ako na neho reagovať.

"To je v poriadku. Nemusíš mi ďakovať," povedala nakoniec, nechala ho držať ju za ruku, ako keby boli milenci. Nevedela prečo, ale ten konkrétny dotyk sa jej páčil.

Hermiona na neho chvíľu hľadela, dohadovala sa, či by mala položiť ďalšiu otázku, ktorá krúžila jej mysľou. Nevedela, či sa to hodí, ale rozhodla sa to aj tak skúsiť.

"Mám pár otázok, ktoré by som ti rada položila, ak to nevadí."

K jej sklamaniu jej pustil ruku a stočil pohľad na zem. Cítila, ako sa od nej odťahuje.

"Mrzí ma to. Nechcela som..."

Mávol na ňu rukou. "Len sa spýtaj."

Na chvíľu zaváhala, vedela, že vstupuje na nebezpečné územie. "Tvoj otec... nuž, udrel ťa niekedy?"

"To je čo za otázku?" Otočil sa tvárou k nej, hnev mu žiaril v očiach. "Samozrejme, že nie. Kto si myslíš, že sme? Nikdy na mňa nepoložil prst."

"Potom čo je toto?" Dotkla sa falošného temného znamenia na jeho pravej ruke. "Povedal si, že to urobil on."

"To je iné," zamrmlal do svojich kolien.

"Ako je to iné?" V skutočnosti začínala byť nahnevaná. Nenávidela Luciusa Malfoya. Bol bezcitný. Nemohol byť dobrým otcom. Ten obraz na nočnom stolíku klamal.

"Pretože to je jeho práca."

"Vypaľovať diery do svojho syna?"

Znova sa na ňu pozrel, jeho oči menili farbu, keď v nich zažiarili zmiešané emócie.

"Nie. Spraviť ma silnejším. Prinútiť ma prežiť."

"Tým, že do teba vypáli diery?" zopakovala.

"Ty tomu nerozumieš..."

"Samozrejme, že nerozumiem. Povedal si, že to urobil bez tvojho súhlasu." Pokúsila sa ovládnuť svoj hlas, ale začínala znieť veľmi podráždene.

"Aby si vedela, ja nie som veľmi dobrý syn," riekol vecne, ako keby neexistovala iná pravda na svete.

"Ani ja nie som dobrá dcéra. Nikdy nie som doma a keď som, nerobím nič iné, len čítam. Nemám mimo čarodejníckeho sveta priateľov a ani sa mi tam nepáči. Sotva im píšem. Ale môj otec by ma nikdy neoznačkoval ako kravu." Uvedomovala si, že zašla príliš ďaleko hneď, ako to povedala, ale nemohla to vziať späť.

Ostro sa nadýchol, cúval preč od nej. "Ako sa so mnou opovažuješ takto rozprávať? Nemáš žiadne právo. Si špinavá malá humusáčka. Srať na teba!"

"Ja som... Nemyslela som to tak. Prepáč. Vážne ma to mrzí. Poznáš ma a môj S.O.P.Ľ.O.Š; vždy sa pokúšam zachrániť utlačovaných." Pokúsila sa usmiať, ale úboho zlyhala. Nechcela stratiť to krehké spojenie, ktoré len pred chvíľou mali.

"Mňa sa nepokúšaj zachrániť," vyštekol.

"Nepokúsim. Sľubujem. Tak ma to mrzí." Odmlčala sa, snažila sa, aby sa znova na ňu pozrel. "Čo si tým teda myslel? Prečo to tvoj otec urobil?"

"Prečo to chceš vedieť?"

"Pretože ti nerozumiem. Nerozumiem, ako ho môžeš brániť. Ako môžeš robiť a hovoriť veci, čo robíš a hovoríš? Prečo sa chováš tak sladko a v ďalšiu minútu mi chceš odtrhnúť hlavu a hodiť ma hadom? Prečo?" Zase povedala príliš veľa. Srdce jej začalo búšiť tak rýchlo, že si myslela, že jej vyskočí z hrude. "Nerozumiem ti."

"Ani ja si nerozumiem. Prečo niečo robím? Neviem. Toto," ukázal na znamenie na svojej ruke, "je v skutočnosti dar. Alebo to si môj otec myslel. Pre mňa je to skôr ako otázka; kam idem? Ja nemám na výber ako máš ty. Nikdy som nemal na výber; všetko je pre mňa pripravené... alebo bolo... vážne už nič neviem..."

V tom presnom okamihu ho chcela pobozkať... čokoľvek okrem držania sa za ruky. Nutkanie dotknúť sa ho rástlo s každým nádychom. Cítila guču v hrdle a pokúsila sa ten pocit potlačiť. Čo sa s ňou dialo? Toto nebolo to, čím naozaj bola. Toto neboli skutočné pocity Hermiony Jean Grangerovej. Tým si bola istá.

"Ak ma chceš pochopiť, počúvaj toto," riekol. "Naučil som sa to, keď som mal asi sedem. Matka mi tú knihu priniesla." 

Ľútosti by nám už viacej nebolo treba,

Kebyže neubližujeme nikomu okolo seba;

A žiadne milosrdenstvo by nemuselo byť

Kebyže vieme všetci rovnako šťastne žiť.

Ale vzájomný strach nám pokoj prináša,

Až pokiaľ silu nezíska Láska sebecká;

Následne Krutosť slučku pospletá

A veľmi opatrne nástrahy porozkladá.

"Ty cituješ Williama Blaka?" Hermiona nemohla uveriť, čoho bola práve svedkom. "To nemyslíš vážne... Toto som práve nepočula. Ty? Ako?"

Tváril sa urazene. "Sklapla by si?" vyštekol. "Je to o živote, o nás. Keby neboli ľudia ako som ja, neboli by ľudia ako si ty. Je to o rovnováhe. Ja musím byť tým, kým som a ty musíš byť tým, kým si. Tak to funguje."

"A svoje názory si založil na básni, ktorú napísal mukel?" Hermiona bola taká šokovaná, že nevedela, či sa smiať alebo plakať.

"Nie! Samozrejme, že nie." Odmlčal sa. "Aby si vedela, nie si dobrý poslucháč. Si prekliato tvrdohlavá."

"Viem... mrzí ma to. Ron mi to stále hovorí. Ale vážne, mal si nejakých priateľov, keď si vyrastal?"

"Človek tu odhaľuje svoje najhlbšie tajomstvá a tá ženská sa mu stále posmieva. Čím som si to zaslúžil?" frflal.

"Narodil si sa." Lišiacky sa usmiala.

"Nemôžem uveriť, že skutočne vedieme tento rozhovor. Udrel som si hlavu, kým som kričal a škriabal a trhal si vlasy - všetko toto štýlovo, samozrejme."

Pobozkaj ho.

Ta myšlienka sa objavila odnikiaľ a vyviedla ju z rovnováhy.

"Ty zo všetkých ľudí by si mala oceniť dokonalé vysvetlenie na to, prečo som taký zlý a chcem zjesť muklovské bábätká," povedal so širokým úsmevom.

Pobozkaj ho.

"Ale teraz, keď o tom premýšľam, bolo to viac ako proroctvo než vysvetlenie. Som chudobný a nešťastný, existuje vzájomný strach, ktorý nás všetkých spája... možno si to tak dobre pamätám, pretože je to... ech, teraz bľabocem."

Ospravedlňujúco sa na ňu pozrel a potom na sekundu či dve prestal dýchať. Oči mala tmavohnedé, veľmi intenzívne a plné niečoho, čo vyzeralo ako túžba. Snažila sa ovládnuť svoje pocity, ale jasne prehrávala; trochu sa triasla a cítil, že mu zviera ruku silnejšie.

Pobozkaj ho.

Hlas mala zastretý, keď prehovorila. "Myslím, že mi elixír niečo robí. Ja...  musím odtiaľto vypadnúť."

Tiež musel nájsť vlastný hlas. "Nemôžeš. Prečo si na chvíľu nesadneš ku oknu?"

"Mám lepší nápad." Vytiahla ho na nohy a pohla sa do kúpeľne, Draco sa za ňou vliekol, stále sa cítil trochu slabý. Pustila sprchu a vkročila pod ňu, na oblečení jej nezáležalo. Zo studenej vody zapišťala, ale cítila sa oveľa lepšie. Už žiaden spaľujúci pocit pod kožou, jej myseľ na ňu nekričala, aby sa ho dotkla a určite nemala pocit, ako keby celú jej bytosť zaplavila čistá strieborná žiadostivosť.

On, naopak, sa cítil dosť rozrušene. Vlhké dievčatá, dokonca v habite, boli pomerne atraktívne.

Aj on vkročil do sprchy.

"Hej, čo robíš?" Vážne ho nechcela vo svojej blízkosti.

"Nie si jediná."

"Och..."

Stáli oproti sebe pod studenou sprchou, úporne sa snažili vzájomne sa ignorovať. So spojenými rukami to bolo náročné.

Všimla si, ako si zakaždým olizne peru, keď mu kvapka stečie po líci k ústam; špička jeho jazyka jej poskytovala predstavy, o ktorých ani nevedela, že existujú. Privádzal ju do šialenstva. Prečo tam len tak stál?

Pokusne sa končekmi prstov dotkla jeho pravej ruky. Hrala sa s jeho dlhými, udržiavanými prstami, dotýkala sa jeho nechtov, hladila ho po chrbte ruky. Nezastavil ju, ale ani nereagoval. Len jej dovolil dotýkať sa ho s nečitateľným výrazom v tvári.

Ukazovákom obkreslila krivky znamenia vypáleného do jeho kože. Voda všetko robila takým klzkým, takým ľahko hladiteľným a ona nedokázala odolať pokušeniu. Bola fascinovaná svojou smelosťou, potrebou preskúmať ho. Bolo to ako nekontrolovateľná mágia.

Každý dotyk spôsoboval, že sa prepadala hlbšie do toho pocitu, do tej zaplavujúcej zúfalej túžby. Oči sa jej zmenili na zasnený odtieň tmavej čokolády a telo sa jej triaslo očakávaním. Chcela, aby sa jej dotkol, viac než čokoľvek.

Obrátila oči k jeho, uprene ho sledovala, keď si pritiahla jeho ruku bližšie k srdcu. Urobila posledný krok medzi nimi dvoma a stála pri ňom tak blízko, že skutočne mohla počuť tlkot jeho srdca. Oprela sa viac, takmer sa dotkla jeho krku.

"Potrebujem, aby si sa ma dotkol," zašepkala, dychom hladila citlivú pokožku jeho krku a ucha.

Pozrel sa za ňu, perami sa takmer dotkol jej vlhkých vlasov, modlil sa, aby zmizla. Ona sa len postavila na špičky, vyžadovala si jeho pozornosť.

Keby neexistovalo to sprosté kúzlo, bol by ju okamžite na mieste pobozkal. Bol by ju prinútil kričať jeho meno. Bol by ju pritlačil o stenu. Bol by sa dotýkal jej nahej pokožky svojimi perami, lízal by ju, vychutnával si ju. Toto dráždenie. Chcel si tresknúť hlavu o stenu, že bol taký hlúpy. Mohol ju už mať - keby nebolo toho sprostého kúzla.

Bol taký vzrušený, že nedokázal rozumne uvažovať.

"Nedráždi ma, Grangerová," vydýchol jej do ucha.

"Nedráždim ťa. Bolí to. Niečo urob, prosím," prosila, triasla sa v jeho náručí. "Bolí to."

Ach bože, v jeho dosahu bola divoko vyzerajúca chrabromilská bohyňa sexu a on s tým nemohol nič urobiť. Nemohol uveriť, že sa toto dialo, že ho skutočne prosila o... čo? Urobiť ju?

"Nech by som ťa akokoľvek rád odniesol do tamtej matne osvetlenej spálne a mal s tebou vášnivý sex, nemyslím, že to v tejto chvíli pripadá do úvahy." Smutne sa usmial voči jej uchu a potom pritiahol obe ich ruky medzi nich. "Ale ak potrebuješ niečo, čo je v rozmedzí tohto kúzla, šťastný ti vyhoviem."

Chvíľu ho sledovala, zúrivý výraz v tvári. Potom ho vytlačila von zo sprchy, vrazila ho o umývadlo, odtiahla ich ruky z cesty a pobozkala ho.

Keď sa ich pery stretli, bol príliš šokovaný urobiť čokoľvek, než otvoriť ústa a pozvať ju dnu. Bozkávať ju bolo úžasné. Bola vlhká, bola studená a horúca súčasne a hýbala sa ako mačka.

Ten bozk bol samé zuby a jazyk, obaja bojovali o získanie kontroly. Prehĺbil bozk tým, že ju chytil vzadu za hlavu a pritiahol si ju ešte bližšie, naklonil jej tvár k sebe. Zovrel jej vlasy, prehlásil ju za svoj majetok. Bola božská; bola všetkým, čo si kedy predstavoval.

Jej ruky sa vplazili pod jeho habit, dotýkali sa nahej hrude, sledovali krivky svalov a kostí. Cítila tú potrebu byť k nemu ešte bližšie, dotknúť sa ho celou svojou bytosťou. Chcela z neho strhať oblečenie, ktoré ich oddeľovalo. Tá bolesť v nej neustúpi, až kým ho nebude cítiť blízko, bližšie, v sebe. Potrebovala ho.

Draco ledva popadal dych. Jej dotyk bol ako milión pierok, šteklil jeho pokožku. Nikdy niečo také necítil, nie s Pansy,  ani s nikým iným. Hermiona, knihomoľka sa ukázala nakoniec ako veľmi zaujímavá a náročná partnerka.

Usmial sa voči jej ústam a ona sa od neho odtiahla, aby zistila, čo je také vtipné.

Pritiahol si ju blízko a zašepkal jej do ucha: "Chcem ťa prinútiť kričať."

Triasla sa voči nemu, kolená oslabené túžbou.

"Chcem ťa ochutnať." Zahryzol jej do krku, nechal jazyk upokojiť stopy po zuboch. "Chcem ťa cítiť zvnútra." Otočil ju oproti umývadlu a zložil jednu jej nohu zo svojho pása, čím získal voľný prístup medzi jej nohy.

Jeden náraz voči nej a ona mu zaťala prsty do chrbta. Druhý a ona pohodila hlavou dozadu, nesúvislo zastonala. Vážne ho privádzala do šialenstva a on sa nedokázal prestať pohybovať, nedokázal sa zastaviť, aby nechcel viac.

Oblečenie ich zadúšalo, vlhké a spotené a obaja boli dychtiví zbaviť sa ho. Potiahla predok jeho habitu, odtrhla niekoľko gombíkov, vyvolala jeho ston. Ale čoskoro na to zabudol, keď ho pobozkala, jemne mu zahryzla do pery, oblízala krivku čeľuste, krku. Tá provokatérka.

Ruky presunula nižšie, dotkla sa jeho holého brucha, spôsobila, že sa nadychoval krátkymi povrchnými nádychmi. Prstami obkreslila lem jeho boxeriek z vnútornej strany, hladkala jeho bedrové kosti, kým tak robila.

"Hermiona," vydýchol, chytil ju za ruky a zatlačil ich za ňu. Oprel sa tak blízko, že sa jej dotýkal každým kúskom tela. "Zmocním sa ťa, ak neprestaneš." Usmial sa voči jej krku, keď vycítil, ako ňou prebehol náraz.

"Nevadí mi to," zašepkala mu do ucha. Bola stratená, kompletne podľahla svojimi pocitom, tým pocitom, ktoré on vytváral v jej vnútri. Horela, každá nervová bunka jej pokožky bola zladená s ním.

Ovládlo ho oslepujúce potešenie; bola voči nemu taká dokonalá. A on ju chcel práve nadvihnúť na umývadlo a rukami preskúmať jej nádherné telo, keď kúzlo začalo znova fungovať. Neviditeľná sila ho odtiahla pár centimetrov od nej, zastavila jeho ruky blízko jej pása. Pokúsil sa s tým bojovať, ale nemohol. Znova bola mimo jeho dosahu.

"Čo... čo tentoraz?" spýtala sa, hlas chrapľavý a roztrasený.

"Znova funguje, to sprosté kúzlo znova funguje," odpovedal, chytil ju za ruku. Nebol si istý ako bude oddeľovací elixír reagovať, ak po celý čas nebudú medzi sebou udržiavať kontakt.

Pocítil dôverne známu túžbu tresnúť si hlavu o stenu.

Pravdivosť situácie jej začala dochádzať a ona sa začínala cítiť veľmi, preveľmi v rozpakoch; tvár mala červenú a nedokázala sa mu pozrieť do očí. Len stále zízala na gombíky jeho habitu - čo asi nebol dobrý nápad, pretože stále bola viditeľná jeho bledá hruď. Myseľ si s ňou zahrávala, nútila ju vidieť jej vlastné ruky, ako sa dotýkajú tých svalov, kostí, tej nádhernej pokožky....

Och bože, och bože, och bože, och bože... Práve sa muchľovala s Dracom Prekliatym Malfoyom, budúcim smrťožrútom, nenávidiacim všetkých muklov, jej najstarším nepriateľom, chlapcom, ktorému v treťom ročníku strelila facku. Ach bože, ach bože... cítila sa tak trápne. Prečo to urobila? Prečo ju to kúzlo nezastavilo, aby neurobila takú obrovskú chybu? Mala byť predsa bystrá. Toto malo ukončiť dokonale príšerný vzťah medzi nimi dvoma, elixír a to prekliate kúzlo. Malo fungovať, ale teraz... nedokázala sa na neho ani pozrieť.

"Ak budeš naďalej takto dýchať, odpadneš," chladne poznamenal. Ani pre neho nebola táto situácia ľahká. Vedel, hlboko vo svojom vnútri to vždy vedel, že k nej niečo cíti, ale skutočne netušil, že ten pocit je tak príšerne silný.

Stále si dokázal spomenúť, kedy o nej po prvý raz uvažoval ako o človeku, prvý raz, keď ku nej niečo cítil. Tú noc Svetového poháru v metlobale. Varoval ju ohľadne smrťožrútov. Nechcel, aby jej ublížili, jednoducho nechcel. Odvtedy o tom nerozmýšľal, ale teraz sa mu to všetko vrátilo. Vtedy bol pod krídlami svojho tatka...  svojho otca, ale stále chcel, aby bola v bezpečí.

Aj ty chceš vo vzduchu ukazovať spodné gate?

Len drž tú svoju strapatú veľkú hlavu čo najnižšie, Grangerová.

Vtedy ju varoval.

Otočil sa, aby sa na ňu pozrel, keď mala plné ruky so sušením šiat a vlasov. Teraz vyzerala dokonale pokojne, len s náznakom rumenca na lícach. Nenávidela sa za to, čo urobila? Nenávidela ho ešte viac?

"Môžeme už ísť?" Pozrela sa na neho, ale zjavne ho nevidela. "Chcem ísť do po... Som unavená. Spať. Okamžite." Doširoka zazívala.

Draco vytiahol prútik a usušil si oblečenie a vlasy, narovnal habit a zahojil zranenia na tvári. Na tie škrabance zabudol a teraz sa bál, že mu ostanú jazvy. Díval sa na seba v zrkadle, snažil sa zistiť, či nezostali nejaké jazvy. Nechcel žiadnym spôsobom pripomínať prekliateho Harryho Pottera.

"Mohol by si byť menej márnivý?" spýtala sa, znela dosť znudene.

"Muži sa tiež musia starať o svoju pleť," odsekol, keď zamieril von z kúpeľne.

Chovali sa chladne, ale pod tým obaja vedeli, že bolo len otázkou času, kedy sa to stane znova. Mohli si usušiť oblečenie, zahojiť svoje rany a vyrovnať oblečenie, ale v žiadnom prípade nedokázali napraviť rozpálené emócie. Stalo sa medzi nimi niečo, čo sa nedalo zvrátiť.

Domový škriatok im nechal malý balíček v hnedom papieri a našťastie im to poskytlo dosť práce, inej než premýšľať o tom, čo sa práve stalo.

Balíček obsahoval jedlo a nápoje a Hermioninu rezervnú posteľ. Bolo to visuté lôžko, vyrobené z látky s obláčikmi. Vznášalo sa na úrovni jeho postele a bolo mäkšie než akákoľvek látka či matrac kedy mohol byť. Bola nadšená, že bude spať v takej úžasnej posteli.

Nechceli skúšať prezliekať sa do pyžama, ani si neumyli zuby. A jediné, čo si povedali, bolo "Dobrú noc", keď uľahli k spánku.

Ale bolo náročné zaspať. Kvôli ich spojeným rukám to bolo prakticky nemožné a tiež kvôli faktu, že ani jeden z nich nikdy nespal s nikým tak blízko.

Nemám ho rada, nemám ho rada, nemám ho rada.  Pokúsila sa ho odohnať zo svojej mysli, ale jeho ústa a ruky...  Musela sa snažiť viac.

Strnulo ležal na posteli, cítil sa dosť otrávene. Tá baba mu rozpálila krv a teraz sa chovala, ako keby sa nič nestalo. Chcel ju stiahnuť z toho komického lôžka a zaškrtiť ju, prinútiť ju priznať sa, že to bolo... báječné.... Chcel, aby...

Nechal palec, aby pohladil chrbát jej ruky a tesne predtým, ako zaspali, stisla mu ruku a pritiahla si ju trošku bližšie.

To dievča bude znamenať jeho koniec.