Preklady fanfiction Harryho Pottera

Dvadsiata druhá kapitola – Pokušenie

V nedeľu večer pracoval Snape na várke upokojujúceho odvaru, zatiaľ čo Hermiona sedela na svojom zvyčajnom mieste vedľa postele a na hárok čistého papiera v jeho notese škriabala rovnice.

„Je to skoro také zbytočné, ako žiadať kentaura o zrozumiteľné proroctvo,“ ozval sa.

„Áno, pri takom mizivom množstve počiatočných informácii máte asi pravdu,“ odvetila a rozčúlene si odsunula z tváre prameň vlasov. „A fakt, že som sa už tri roky nevenovala pokročilej aritmancii, to neuľahčuje. Jedna z rovníc naznačuje, že Temným pánom je pán Weasley. Viete si to predstaviť?“

„Myslím, že ste na stope, slečna Grangerová,“ povedal vážne. „Je to vskutku geniálne maskovanie, predstierať, že ste vyhostený – no priznávam, že som Artura Weasleyho podozrieval už od začiatku. Zjavne je to časť jeho plánu na zaistenie si uznania u muklov i čarodejníkov zároveň.“

Potlačila chichot a odvetila mu s rovnakou vážnosťou: „Dobre, pán profesor, a čo navrhujete urobiť teraz, keď sme ho prekukli?“

„Prirodzene, vyhostiť ho z muklovského sveta.“

„A začarovať telefóny a rádiá by od neho uleteli zakaždým, keď sa k nim priblíži,“ riekla a pustila sa do smiechu. „Aj keď mi to pripomína – vy si nezískavate skutočné uznanie muklov, temer nikdy neodchádzate z domu. Čarodejník z vidieka na dvore kráľa Artuša,“ dodala a znovu sa rozosmiala, keď sa mu na tvári objavil zmätený výraz. „Aha, takže nie ste dosť priekopnícky, aby ste čítali Marka Twaina.“

O tri hodiny neskôr Snape vzhliadol od dokončeného elixíru a všimol si, že Hermiona zaspala v kresle. Z bezvládnych prstov jej vytiahol poznámkový blok a zvažoval, že ju zobudí, no v posledných dňoch pracovala od svitu do mrku – a teraz vyzerala tak pokojne s hlavou zloženou v ohybe ruky a vlasmi rozsypanými na všetky strany. Bol to obraz zostavený tak, aby ho chytil za srdce. Celé to pôsobilo tak prirodzene, že pocítil podráždenie a zlosť – na ňu, na situáciu, na ministerstvo, za to, že ho uvrhlo do týchto ťažkostí. Chvíľu sa na ňu díval a želal si, aby otvorila oči, aby ju mohol vyhodiť a zabrať si späť svoje jediné miestečko, ktoré mu ostalo. Napokon ju s ťažkým povzdychom zodvihol z kresla a vydal sa hľadať jej izbu.

Vydedukoval, že bude niekde na druhom poschodí – prvej úrovni spální – a podarilo sa mu zísť bez nehody dve poschodia. Privítala ho štvorica zatvorených dverí. Nezostávalo mu nič iné, len zaklopať na jedny z nich a počkať, či mu niekto – pravdepodobne ryšavec – odvetí. Keď sa snažil uvoľniť si ruku, posunul si Hermionu v náručí a tvárou si ju pritisol ku krku. Čosi rozptyľujúco zamumlala, dotýkajúc sa perami jeho odhalenej kože.

Snape zastonal a v duchu preklínal muklovské oblečenie, ktoré ponechávalo jeho telo také nechránené. Musel ju dostať z náručia, než urobí niečo unáhlené.

„Weasley!“ zasyčal na kľúčovú dierku.

O pätnásť sekúnd sa dvere roztvorili a ukázal sa v nich Fred. „Musíme sa prestať stretávať ako... Hej! Čo je s Hermionou?“

„Iba spí, hoci to nepotrvá dlho, pokiaľ to takto pôjde ďalej,“ zašepkal uštipačne. „Buďte užitočný a otvorte dvere na jej izbe.“

Fred so zmäteným výrazom poslúchol. Snape vošiel dnu a nohou ich za sebou zavrel.

Položiť ju na posteľ a zakryť bola záležitosť jednej minúty. Hneď potom mal odísť. No teraz, keď mohol jasne uvažovať, bol špión v jeho vnútri veľmi zvedavý, ako vyzerá jej izba. Čakal, kým sa mu zrak prispôsobí tlmenému svetlu prenikajúcemu cez žalúzie.

Odhalil, že jej izba sa nelíšila od priestoru, ktorý obýval o dve poschodia vyššie. Taká istá nenápadná posteľ. Rovnaké kreslo svetlej farby. Žiaden ďalší nábytok a žiadne obrazy na stenách, dokonca ani povinná fotografia Weasleyho s Potterom. Bolo to zvláštne – veď mala predtým svoj vlastný byt. Kam sa podeli všetky jej veci? Potichu sa prikradol ku skrini, uvidel rad drobných – nepochybne pomocou mágie zmenšených – škatuliek. Bývala tu štyri mesiace bez toho, aby sa obťažovala rozbaliť čokoľvek okrem svojho oblečenia.

Vrátil sa k posteli a znepokojene sa na ňu zahľadel. Nezačala žiť nový život, nechávala si ho na neskôr. Napadlo mu, či nebola hrozne nešťastná, a či sa jej to skrátka len nedarilo skrývať lepšie než jemu. Spomenul si na to, čo povedal Fred, že v záujme spravodlivosti obetovala všetko, čo mala rada.

„Prestaňte!“ zamumlala a on sa od ľaku strhol.

„Slečna Grangerová,“ ozval sa rýchlo, „ospravedlňujem sa...“

„Stále tu... prečo ste stále tu?“

Kým sa snažil prísť na to, čo tým mohla myslieť, pokračovala nízkym a rozospatým hlasom:

„Začínam tento sen nenávidieť. Je to oveľa horšie, keď sa prebudím.“

Pokľakol vedľa postele. „Ako viete, že nie ste hore?“

„Prečo by ste inak boli v mojej spálni?“

„Možno som vás sem priniesol.“

Odfrkla si. „Profesor Snape nenosí neznesiteľné vševedky do ich izieb.“

„Nikomu by nenapadlo, že by toho bol schopný,“ riekol ponuro.

„Profesorovi Snapovi na mne vôbec nezáleží.“

„Hlúpučké dievčatko,“ povedal a odsunul jej z tváre prameň vlasov.

Chytila ho za ruku. „Zostaňte.“

V ústach mu vyschlo. Ovládaj sa! OVLÁDAJ SA! Jemne si vytiahol prsty z jej teplej dlane.

„Nemôžem.“

„Áno, presne to by povedal,“ zamumlala, tvár otočila do vankúša a už neprehovorila.

Náhlivo vyšiel z miestnosti a narazil priamo do Georgea Wealeyho.

„Tak dobre, Snape,“ zavrčal, „žiadame odpovede.“

„Čo ste urobili Hermione?“ precedil Fred a zadíval sa naňho vražedným pohľadom.

Nebola to vhodná chvíľa. Snape sa narovnal do plnej výšky a pozrel na dvojčatá zvrchu. „Nie je až také zábavné si myslieť, že sú vaše narážky pravdivé, však?“

„Bol to vtip, lebo je to smiešne,“ odvetil Fred cez stisnuté zuby. „Nezahrávajte sa s ňou... inak vás zabije každý z nás, vrátane mizerného Notta.“

„Všetci naraz, alebo jeden po druhom?“ informoval sa, no keď George zovrel pravú ruku do päste, rýchlo sa rozhodol Weasleyovcov ďalej nepodpichovať. „So slečnou Grangerovou sa nezahrávam. Vaša obrana jej počestnosti je... rozkošná... no úplne zbytočná.“

„Nezneužili ste ju?“ spýtal sa Fred podozrievavo.

„Keby k tomu došlo, vy hlupák, prečo by som na to upozorňoval a žiadal vás, aby ste mi ukázali jej izbu?“

„V tom má pravdu,“ zamrmlal George.

„Je slizolinčan – môže to byť súčasťou nejakého prefíkaného plánu,“ namietol Fred. „Bol v jej izbe pridlho na to, aby ju len uložil do postele.“

„Weasley...“

„Sledujem vás, Snape,“ zavrčal Fred.

Keď bol majster elixírov späť vo svojej izbe, hodil do seba pohárik upokojujúceho odvaru, takže jeho zostatok mohol naliať bez pohromy do fľaštičiek. No keď s neprirodzeným pokojom naplnil poslednú ampulku, prišla mu na um myšlienka s takou silou, že mu nádobka vypadla z prstov a roztrieštila sa na podlahe.

Mal jej dať narodeninový darček. Čo tak veľmi chcela pred tromi rokmi, že sa odvážila prísť do jeho kabinetu v márnej snahe, aby zmenil názor? Učňovstvo.

Nerovný vzťah – v jeho prospech.

* * * * *

„Bré ránko, ‘ermiona,“ pozdravil ju veselo Sam v pondelok o deviatej a odlevitoval zákazníkovi z poličky zopár fľaštičiek Snapom pripravených elixírov. „Rád ťa fidím. Už som skoro fšetko predal.“

„To je jediný dôvod, prečo si rád, že som tu?“ spýtala sa a zaškerila sa naňho. „Ranili ste ma, pane.“

„Si nenaprafiteľná,“ odkašľal si. „Došli ti potrebné prísady?“

Rýchlo si povyberala základné zásoby v abecednom poradí. Snape nemal dosť prísad rastlinného a živočíšneho pôvodu, ktoré museli byť použité pomerne čerstvé – no potom si spomenula ešte na jednu položku, ktorú bude čoskoro potrebovať, a vrátila sa k policiam označeným „B“. Roh z jednorožca, žihadlá vrtohlavca, oči černochrobáka... hnis z buberózy?

„Sam, kde máš kožu z bojgy africkej?“

„Nemám,“ odvetil. „Chýba už pár mesiacof. Fieš, tento rok sa im feľmi nedarí – zdochlinkám.“

Kože pochádzali z bojgy africkej, ktorú bolo hrozne ťažké chytiť a svojej kože sa vzdávala veľmi neochotne, hoci jej skoro okamžite dorástla. Hermiona sa dočítala v jednom zo Snapových textov o elixíroch, že dodávatelia sa raz pokúsili chovať jedovaté bojgy v zajatí, no zistili, že získané hadie kože boli v odvaroch nebezpečne nestále.

Nebolo ničím neobvyklým, že vzácne prísady boli dočasne nezohnateľné za akúkoľvek cenu, no nenapadlo jej, že by sa taký problém mohol vyskytnúť teraz, keď Harryho život visel na vlásku.

Mala pocit, že sa rozplače.

„A na čo ju flastne potrebuješ?“

„Povedzte mu,“ ozval sa Snape, ale Hermiona už bola pripravená na túto možnosť.

„Babrem sa s elixírom na liečbu popálenín,“ odvetila. „Myslela som, že komponent obnovujúci kožu by bol fajn.“

„Ak bude fungofať, odkúpim ho od teba,“ povedal Sam.

„Dobré dievčatko,“ zašepkal Snape, keď vyšla na hlavnú ulicu. Musela potriasť hlavou, aby sa zbavila nevhodných myšlienok, ktoré jej skrsli v hlave. Bolo to také nezvyčajné ako jeho pochvaly. Priala si, aby nehovoril nič milé, keď bol nútený posadiť hlas do polohy, v ktorej naznačoval vášeň. Napriek potrebe sústrediť sa na Harryho neutešenú situáciu bola v tej chvíli jedinou vecou, ktorá ju zadržala pred tým, aby šla za ním, hrôzostrašná predstava, ako taký záujem prijíma.

Cestou ku kozubu v Deravom kotlíku sa jej podarilo takmer veselo usmiať na Toma a premiestnila sa do Troch metiel. Dúfala, že v menej známej rokvillskej lekárni o pár domov ďalej by situácia s kožami z bojgy africkej mohla byť odlišná. No nebola. Ani v Rokforte, kde požiadala o pomoc pomerne mladého a veľmi vyčerpane vyzerajúceho profesora elixírov.

„Načo, pre Merlina, by som ju potreboval, nehovoriac o vás?“ spýtal sa Adrian Pucey, keď v triede odstraňoval zreteľné následky nehody. „S týmito tupcami sa nechystám skúšať variť odvar všehodžúsu.“

„Je azda zlá nálada predpokladom pre túto prácu?“ zamumlala si pod nos, keď sa skleslo vliekla zo žalárov.

„Nie, je jej výsledkom,“ odvetil Snape. „Skôr, než odídete, zistite, kto vedie školu.“

Vectorová, dozvedela sa, keď zaskočila do kuchyne, aby navštívila Dobbyho, bola riaditeľkou a Sinistrová jej zástupkyňou. Hermiona nevedela, čo si s touto informáciou počať, až na to, že ani jedna z profesoriek nebola typom, ktorý by sa staval proti ministerstvu. Riadila sa Snapovými zasyčanými inštrukciami, vstúpila do kozuba v kuchyni a premiestnila sa k hlavnému dodávateľovi prísad do elixírov v Británii.

Alchýmia, s.r.o. v Northumberlande bola zastrčená v budove, ktorá zvonka vyzerala ako malá spustnutá stodola, no v skutočnosti to bol veľký sklad spojený s obrovským skleníkom. Jediné miestečko nepokryté rastlinami alebo fľašami bol roh vyčlenený pre kanceláriu, kde sedela ako vždy nevrlá Pansy Parkinsonová.

„Čo chceš?“ spýtala sa útočne.

„Potrebujem kúsok kože z bojgy africkej do liečivého elixíru,“ odvetila Hermiona čo najmiernejšie. „Nemajú ju ani v jednej lekárni, takže mi napadlo, že zájdem priamo k dodávateľovi.“

„Tiež žiadnu nemáme.

„A nevieš, kedy dostanete novú zásielku?“

„Netuším.“

„Môžem sa zapísať do poradovníka?“

„Nie.“

„Čo keď...“

„Vypadni, humusáčka.“

„Mám ďaleko od podporovania škodoradosti, slečna Grangerová,“ ozval sa Snape, keď použila hopšup sieť, „no možno vás poteší informácia, že Parkinsonová je zatrpknutou asistentkou riaditeľa bez nádeje na spoločenský postup, ktorá sa mylne domnieva, že sa vydá za mladého Malfoya a bude žiť v obscénnom bohatstve.“

Hermiona sa taktne zdržala pripomienky, že po celé tie roky mu neúspechy iných ľudí prinášali zlomyseľné uspokojenie. Škodoradosť mohla byť jeho druhým menom. „Príjemne sa to počúva,“ odvetila namiesto toho.

* * * * *

„Čo môžeme robiť?“ spýtala sa ho v ten večer utrápene, keď rezali mätové listy do elixíru na bystrenie umu. „Nikdy som nepočula o nejakej náhrade za kožu bojgy africkej.“

„Tá neexistuje, inak by sa tie hady nikto nenamáhal hľadať. Obávam sa, že na záchranu Pottera budeme musieť vymyslieť iný plán.“

Hermione sa pošmykol nôž a zarezala si do ukazováka.

„Au!“ vykríkla a rýchlo odtiahla ruku, prv než stihla krv postriekať listy. Na jej zdesenie sa jej dolu lícom skotúľala slza. Nebola to reakcia na bolesť, ale na úzkosť a pocit frustrácie týkajúci sa Harryho.

„Ten neexistuje, inak by som sa vyhla ťažkostiam pri hľadaní Basilovej vlasov,“ povedala roztrpčene a snažila sa zastaviť krvácanie.

„Ukážte mi to,“ riekol Snape a chytil ju za ruku. „Poďte na svetlo.“

Chvíľu jej prst skúmal zblízka. Potom si ho vopchal do úst.

Šokovaná Hermiona stuhla na mieste, každučký nerv v jej tele sa rozochvel, keď jej jazykom skúmal zárez na prste.

„Tak je to lepšie,“ povedal pokojne, keď skončil. „Nebolo by dobré mať mätu v rane – riedi krv.“

Nebola to pravda a z jeho pousmiatia vydedukovala, že vedel, že je jej to známe.

„Choďte si ten prst obviazať,“ dodal a rázne sa otočil preč. „Musím to dokončiť, kým pôjdem spať.“

„Áno,“ pritakala roztraseným hlasom, v ušiach jej zvonilo. „Dobre.“

Len čo sa za ňou zavreli dvere, zvalil sa do kresla. Bolo úplne nevyhnutné dostať Hermionu preč z izby po tom, čo sa stalo, inak by si nedokázal pomôcť – chcel jej prejaviť svoj záujem, no musel ešte počkať dva dni, kým prehovorí.

V zásuvke nočného stolíka ležala čarodejnícka zmluva napísaná guľôčkovým perom na linajkovom papieri, pripravená na jeden podpis.