Preklady fanfiction Harryho Pottera

STATIC

Autor: galfoy

ORIGINÁL:   http://www.fanfiction.net/s/7360278/21/Static

Preklad: Jimmi

Beta-read: Bbarka

 Prístupnosť: M (od 16.rokov)

   Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní galfoy, ktorá napísala túto fanfiction.

21. kapitola

Ron sa zamračil na Hermionin kozub, keď ho znova rozžiarilo letaxové volanie. Za poslednú hodinu to bolo po sedemnástykrát, čo čudnú štvoricu mužov vytiahli z ich melanchólie, aby prijali radostné gratulácie magického sveta. Novinky o Voldemortovom páde sa šírili ako satanský oheň.

"Harry, možno bude lepšie vrátiť sa do Hlavného stanu," porazenecky vyhlásil. "Každý v čarodejníckom svete chce s tebou hovoriť a je tam šanca, že zachytíme nejaké informácie o Hermione."

Harry si vzdychol, pohrával sa so studenou šálkou čaju. "Asi máš pravdu. Draco, Lucius, budeme v kontakte... A dáme vám vedieť okamžite, ako niečo začujeme, dobre? A naopak?"

Obaja Malfoyovci prikývli. Draco dospel k záveru, že sa mu páči skutočnosť, že Harry začal používať jeho krstné meno. Takto mu to menej pripomínalo Hermionu. Keď na ňu myslel, bodalo ho v srdci, a dalo mu zabrať, aby pokojne dýchal. Väčšinu dňa sa snažil, aby udržal v mysli prázdnotu. Zvládol to vkuse tri sekundy skôr, než krvou zmáčaný koberec vplával do jeho zorného poľa. Dúfal, že to už len kvôli svojmu duševnému zdraviu natiahne na štyri.

Najhoršie zo všetkého bolo, že vôbec nevedel, koho za to viniť. Harryho a Rona za to, že to pred ňou tajili? Svojho otca za to, že súhlasil, že jej to nepovie? Seba za to, že sa ju v prvom rade pokúšal zastaviť alebo za to, že sa ju nepokúsil zastaviť dostatočne rýchlo?  Divookého Moodyho za to, že ukryl ich prútiky? Tetu Bellu za to, že bola násilnou, sadistickou psychopatkou? Temného pána za to, že jednoducho existoval?

Hermionu? Nie, nemohol jej to klásť za vinu. Reagovala presne tak, ako mal očakávať. Ak  už nič iné, bola pozoruhodne stála. Asi by dokázal odhadnúť jej reakciu dokonca aj kedysi na Rokforte, a to vtedy poznal jej osobnosť len zbežne. Pomáhať ostatným bolo nedeliteľnou súčasťou jej povahy. Pridajte k tomu impozantné zotavenie sa a záverečnú bitku... A no... Nikdy nebolo pochýb, či pôjde na pomoc, nech to akokoľvek nenávidel priznať. Dokonca aj keď to znamenalo opustiť ho. Okrem toho sa zdalo, že sa jej darilo udržať sa plne v bezpečí, než narazila na Bellatrix a určite zachránila viac životov, ako Draco dokázal spočítať. Robila presne to, čo si zaumienila urobiť, až kým ju nezranili.

Draco si odpil zo studeného čaju, aby sa niečím zabavil. Nedokázal posúdiť, či mal ešte nejakú chuť. Všetko chutilo ako piliny.

Ten krvavý koberec mu znova vplával do mysli. Krucinál.

Nikdy ho nenapadlo, že bude pre Hermionu taký problém, že existovalo tak veľa ľudí, ktorým na nej záležalo, ale teraz si prial, aby bol okruh jej priateľov podstatne menší. Ktokoľvek ju mohol zachrániť. Počas finálnej bitky za Svetlo bojovali stovky ľudí, takmer všetci poznali Hermionu alebo o nej vedeli. Hoci bol nekonečne vďačný komukoľvek, kto ju vzal od Bellatrix, zabíjalo ho, že bola stále nezvestná. S tak veľkou stratou krvi museli byť jej záchrancovia v technikách liečenia poriadne skúsení, aby ju udržali nažive. Toto vedomie mu ničilo mozog. Potreboval, aby bola v poriadku. Potreboval, aby sa vrátila. Čokoľvek iné by ho zničilo.

Krvavý koberec prekĺzol do jeho mysli, posmieval sa jeho bezmocnosti. Draco zastonal a znova si odpil z čaju, zaksichtil sa, keď studená tekutina stiekla jeho hrdlom. Vzhliadol na otca, ktorý sedel dokonale nehybne a hľadel do ničoty. Keď postrehol synov pohľad, Lucius sa na neho zadíval.

"Ako sa držíš, synu?" riekol Lucius.

Draco pokrčil plecami. "Mám pocit, ako keby sa mi život rozpadal," vecne odpovedal. "A ty?"

Lucius prikývol. "Som na tom rovnako," odvetil zachrípnutým a unaveným hlasom.

Draco si sťažka vydýchol. Obaja si pripadali neuveriteľne okresaní. Poslední Malfoyovci možno s najväčšou pravdepodobnosťou stratili jediné dve ženy, ktoré kedy pre nich niečo znamenali. Jeho matku a Hermionu. Merlin vedel, že malfoyovskí muži nemali sklony ľahko sa na niekoho naviazať. Ale keď sa zamilovali, zamilovali sa poriadne a podľa všetkého navždy. Odstrčil ukazovákom šálku. "Myslím, že urobím čerstvý čaj. Vyhodím do povetria tento prekliaty stôl, ak budem musieť vypiť ešte trochu tejto studenej sračky."

Sotva dohovoril, keď začul zreteľný a trochu neznámy zvuk otáčania sa kľučky na dverách. Obaja muži sa v sede zvrtli. Skutočne, kovová guľa sa pred ich očami otáčala. Zalapali pri tom pohľade, ako keby sa to dialo spomalene.

"Nemyslíš..." vydýchol Draco, šialene vydesený, aby začal dúfať, ale nedokázal zabrániť tomu, aby mu srdce neuháňalo ako o závod. Začul, ako jeho otec namáhavo prehltol.

"Neviem," zašepkal Lucius. "Ale mohlo by to byť."

Dvere sa otvorili a Draco vykríkol. Stála tam Hermiona, vyzerala dokonale rozkošne... Nebolo vidno ani jedinú sečnú ranu. Žiadna krv. Kučeravé vlasy jej lietali okolo tváre ako vždy a tak doširoka sa usmievala, že si Draco pomyslel, že sa mu rozletí srdce. Obaja muži vyskočili na nohy a rozbehli sa k nej.

"Počkať, počkať!" zdvihla ruky. Obaja stuhli, premýšľali, prečo by prepánakráľa mali zostať stáť obďaleč.

"Niekoho som vám priviedla," povedala, tentoraz s nervóznejším úsmevom. Trochu sa otočila a kývla na osobu, ktorá stála mimo ich zorného poľa, nech už to bol ktokoľvek.

"Lucius? Draco?" ozval sa hlas, ktorý obaja muži v hĺbke duše spoznali. Draco začul, ako jeho otec zalapal po dychu.

Nasledujúce okamihy boli nejasné.

Vošla dnu Narcissa. Bola silná, nádherná, žiarivá... A vôbec nevyzerala ako duch.

"Cissa...?" vykríkol Lucius skôr, než sa rozbehol vpred a začal drviť tú ženu vo svojom náručí. "Nechápem... Nechápem..." opakoval.

"Mirtu ma zachránil. Neskôr môžem vysvetliť detaily," povedala, slzy jej stekali po lícach. "Draco! Poď sem, láska," otvorila náruč svojmu synovi, kým jednou rukou objímala svojho manžela. Draco stál ako prikovaný na mieste, odkedy vošla, nechápavo hľadel na ženu, ktorú považoval za mŕtvu. Dopotkýňal sa k nej a nechal ju, aby ho zovrela vo svojom náručí.

"Matka," dostal zo seba priduseným hlasom. "Si to naozaj ty? Ja ne..."

"Pššt, som to ja. Podrobnosti neskôr. Len si chcem túto chvíľu na okamih vychutnať... Až do dnešného rána som si myslela, že ste obaja mŕtvi. Ak sa nemýlim, myslím, že ste boli v podobnej situácii."

Draco sa nechal objímať, ale po niekoľkých dojímavých chvíľach sa odtiahol s ospravedlňujúcim bozkom na matkino líce. Toto spracuje neskôr. Ešte musel pozdraviť niekoho iného; niekoho, koho považoval za mŕtveho, kým neprešla dverami. Prihnal sa k Hermione, ktorá šťastím plakala, keď sledovala to opätovné stretnutie.

"Myslím, že budeš asi akýsi zasraný anjel," povedal, umlčal jej snahu o odpoveď drviacim bozkom, keď si ju pritiahol do náručia. Poddala sa mu a Draco mal pocit, ako keby dostal v niečom druhú šancu. Alebo piatu šancu. Merlin vedel, že sa mu pravidelne darilo všetko pokašľať.

"Vážne, Grangerka, neklam mi... Si anjelom? Pretože môj starý život šiel poriadne do hája, odkedy si sa doň vrátila a myslím to v tom najlepšom možnom význame."

"Pokiaľ viem, nie som anjel," nasadila najvážnejšiu tvár, akú vedela. "Myslím, že tú poctu si zaslúži malý tím domových škriatkov. Neuveríš, čo sa nám obom stalo."

Draco sa pozrel ponad jej plece a uvidel Mirtu a Sunnyho, dvoch škriatkov, ktorých si veľmi dobre pamätal z Manoru, ako postávajú pri dverách. Sunny sa radostne usmieval. Mirtu sa mračil, ale na druhej strane, Mirtu sa večne mračil. Ak títo škriatkovia, alebo nejakí iní, boli skutočne zodpovední za tento zázrak, Draco sa rozhodol, že im postaví ich vlastné sídlo.

"Draco," prehovorila Narcissa, ktorá sa šťastne túlila k Luciusovi. "S tvojou milovanou vám môžeme porozprávať detaily pri čaji. Môžem ťa poprosiť?"

Dracovo obočie dosiahlo líniu jeho vlasov, keď začul matkino pomenovanie pre Hermionu a vykoktal zo seba niečo na súhlas. Ruka v ruke s Hermionou prešiel do kuchyne, aby postavil vodu na čaj. Niekoľkokrát sa na ňu potajomky zadíval, aby sa uistil, či sa mu nesníva. Nemohol uveriť, že stojí vedľa neho. A že sem vošla s jeho matkou. Jeho matkou.  Bolo to neskutočné. Tak veľa im obom musel povedať! To mu niečo pripomenulo a rýchlo si vyhrnul rukáv.

"Hermiona, pozri!" zašepkal celý bez seba, keď zdvihol ruku, aby jej ukázal blednúce znamenie.

Vzrušene prikývla, nežne sa dotkla pokožky, keď žasla nad tým pohľadom. "Je to také zaujímavé, však? Mágia Temného znamenia? Necháš ma ju preskúmať? Počas nasledujúcich mesiacov by som na ňom mohla vyskúšať pár experimentov... Napadlo mi, že by sme si tu mohli zariadiť laboratórium..." Hermiona stále šťastne štebotala o svojich plánoch, ale on ju prestal počúvať po tom, čo povedala: "nasledujúcich pár mesiacov."

Skutočne chcela, aby tu zostal. Nebol to žart. Chcela ho vo svojom živote. Časť z neho si robila starosti, že keď finálna bitka skonči, keď ju už nebude viazať povinnosť nechať jeho a otca vo svojom dome, tak si uvedomí, že môže mať kohokoľvek by chcela. Mohla mať liečiteľa alebo bojovníka, poriadneho hrdinu, jedného zo Zázračného dua alebo dokonca zasraného ministra mágie. Ale ona tu bola, rozprávala o tom, čo budú v budúcnosti robiť. Spolu. Nezdalo sa, že by na sekundu zvažovala inú možnosť.

A znova, tak ako to stalo toľkokrát za posledných niekoľko mesiacov, Draco nespoznával svoj život.

"Draco! Počúvaš ma?" drzo sa škerila.

"Ach, áno," klamal. "Temné znamenie. Experimenty."

"O tom som prestala hovoriť už pred hodnou chvíľou," zadívala sa na neho. "To, čo som práve povedala, bolo..." naklonila sa, aby mu zašepkala do ucha. "Že už viacej nechcem čakať."

Vtiahol do seba vzduch a vyvalil na ňu oči. Rozprávala o tom, o čom dúfal, že rozprávala? "Vážne? Si si istá?"

"Určite," zašepkala. Kanvica začala pískať a ona sa od neho  odvrátila, aby pripravila čaj. "Stále tu zostávaš, správne?" vhodila vrecká s čajom do hrnca. K jeho prekvapeniu vyzerala trochu nervózne, nepozrela sa mu do očí. "Nemusíš odísť. Vlastne radšej by som, keby si neodišiel. Manor je v hroznom stave a bude trvať niekoľko mesiacov než sa tam bude dať bývať..."

"Hermiona." Chytil ju za plecia a jemne otočil tvárou k sebe. "Nikam nepôjdem, pokiaľ ma tu ty chceš."

"Ach, dobre," odvetila s nervóznym úsmevom. "Tak potom neodídeš nikdy. Som rada, že sme toto vyriešili."

Zvrtla sa na päte, rýchlo odkráčala s podnosom s čajom a on tam stál s ústami dokorán, keď sa posadila za stôl s jeho rodičmi. Jeho otec vyzeral šťastnejšie, než ho kedy videl, keby nebol úplne otrasený, jeho matka žiarila a Hermiona... No... Hermiona práve zasadila posledný úder jeho emocionálnej zbabelosti. Zostával. Toto bol teraz jeho domov. Možnože pod tým všetkým v  skutočnosti nikdy neexistovali žiadne pochybnosti. Od tej prvej nočnej hrôzy to časť z neho vedela, však? Čo bol toto za záhadný druh mágie?

Keď sa posadil vedľa nej a počúval, ako jeho matka opisuje svoje zázračné prežitie, niečo ho napadlo.

Hermiona Grangerová, tá istá duchaplná tárajka, odvážna chrabromilčanka a vševedkovská šprtka sa vrátila. Od školy sa zmenila, zmúdrela a dospela, ale to oni všetci. Keď dospievali zoči-voči vojne, keď museli urobiť rozhodnutia, ktoré by nikdy nikto nemal musieť urobiť, zvlášť nie ľudia tak mladí. Ale keď sa na ňu teraz pozeral, s mysľou úplne v poriadku, dynamickú a vášnivú, uvedomil si, že napriek jej jazvám sa dokázala vrátiť späť.

Jej uvítanie na Hlavnom stane bolo hlasité. Keď vykročila z letaxu, Zázračné duo vykríklo, čím pošramotili nervy niekoľkým zostávajúcim členom Rádu a Ron bol taký prekvapený, že sa vrátil k svojmu tínedžerskému ja a nechtiac zapálil stôl.

Draco ich nechal v kuchyni, aby sa porozprávali. Hermiona sa už ponúkla, že im vysvetlí Narcissin šokujúci návrat do ich životov a on zanechal svojich rodičov samých v dome, aby robili Merlin vie čo. Sľúbil Hermione, že jej poskytne pätnásť minút, aby si pokecala s Harrym a Ronom a potom ju vezme domov. Do postele. Kde ju mal v pláne potešiť tak dôkladne, že ju už nikdy nenapadne opustiť ho, aby sa znova zahrala na hrdinku.

Ponevieral sa po chodbách Grimmauldovho námestia č. 12, čudoval sa tomu, aké sa mu zdalo teraz iné. Keď sem prvý raz prišiel, nahnevaný a plný nenávisti, skutočne si prial smrť všetkých obyvateľov tohto starého domu. Trochu ho tá spomienka rozrušila. Bol celkom zmierený s vedomím, že nie je dobrý človek. Jeho namrzenosť  bola úprimnejšia než nútená zdvorilosť a nemal záujem potešiť niekoho iného než svoju rodinu, teraz vrátane Hermiony. Vypustil ale množstvo nenávisti, ktorá ho tak dlho poháňala. Teraz si pripadal ľahší. Tá zmena nebola v skutočnosti tak strašne zrejmá až do tohto okamihu, keď hľadel na obývačku, kde Hermiona začala s jeho liečením. Kde frflal na jej "špinavé ruky". Kde sa stále nazýval smrťožrútom. Zdalo sa mu to tak strašne dávno. Pred miliónom kníh. Pred tisíckami partií šachu. A pred tak veľkým množstvom šálok čaju, ktoré len Merlin dokázal odhadnúť.

Nohy ho viedli z miestnosti do miestnosti, z ktorých väčšina bola teraz opustená, keď sa všetci mohli vrátiť domov bez strachu, že ich v spánku zavraždia. Nakoniec sa dostal k malej izbe, ktorá sa používala ako knižnica, labák na elixíry a skladisko pre lieky. Zatlačil do dverí a vkročil dnu.

Draco stuhol, prsty nad prútikom.

Wolf vzhliadol od knihy, ktorou listoval, keď sedel v ošúchanom kresle, ktoré niekedy počas minulých desaťročí strčili do zaprášeného rohu. Ruka, ktorá otáčala stránky, zostala ochabnuto visieť nad knihou, keď sa jeho pozornosť presunula na Draca.

"Draco Malfoy," povedal s prázdnou tvárou. "Mal by som sa ti poďakovať."

"Čože?" zasyčal Draco.

Wolf zatvoril knihu a odložil ju.

"Dlhujem ti poďakovanie. Za zabitie Bellatrix. Za to, že si ma uvoľnil spod toho kúzla, aj keď si to nezamýšľal."

Draco sa sústredil na svoje dýchanie. Predstavoval si rôznorodé spôsoby, ako by mohol Wolfa zabiť bez toho, aby varoval všetkých na prízemí. Nakoniec si spomenú, že Wolf je tu hore a pribehnú sem. Musí si švihnúť.

"Pokračuj," povedal Wolf s rezignovaným výrazom. "Len do toho, urob to."

Draco prižmúril oči. "Urob čo?" zavrčal, premýšľal, či Wolf nejako nedokázal čítať jeho myšlienky.

"Zabi ma," odpovedal vážne.

Prekvapenie muselo byť zrejmé v Dracovej tvári a Wolf mu venoval vševediaci pohľad.

"Aj tak sám so sebou nedokážem žiť," vyhlásil, jeho tvár prezrádzala napätie a smútok. "Po tom, čo som urobil. Bojoval som tak silno, ako som vládal, ale mal som bojovať ešte silnejšie. Vieš, že ju milujem. Asi ti to rýchlo došlo. Vždy dokážeme postrehnúť konkurenciu, však? Milujem ju a jednako som jej ublížil."

Wolf prerušil očný kontakt a zadíval sa von z malého okienka, cez ktoré dnu len tak-tak prenikalo chabnúce denné svetlo. "Nikdy mi nebude znova veriť. Vlastne asi so mnou už nikdy nebude v tej istej miestnosti. Prenasledujú ma moje spomienky. Mučia ma. Ešte nie som voľný spod účinkov kúzla ani jeden deň a už idem zošalieť z toho, čo som urobil. Tak hrozne som Hermione ublížil... A zabil som Brycea. Nebol to len zamestnanec - bol to tiež priateľ. Vtiahol som ho do tohto a teraz ho niet." Pozrel sa Dracovi do očí, vyžarovala z neho beznádej. "Nechápeš? Toto nie je život, ktorý má nejakú cenu. Tak len do toho. Zabi ma. Urobíš mi láskavosť a viem, že to chceš. Máš to vpísané v tvári. Tak či tak vyhráš, ak to urobíš."

Wolf sa postavil a Draco sa napäl, prstami sa dotýkal rúčky prútika. Práve teraz bol rozpoltený a v úžase sledoval, ako Wolf roztiahol ruky, ako keby sa sám ponúkal bohom.

"Radšej to urob hneď," povedal. "Zabudli, že ma nechali voľne sa pohybovať po dome. Čoskoro si spomenú. Uvedomia si, kde si." Zatvoril oči a čakal.

Kakofónia hlasov sa hádala v Dracovej mysli, a on zvádzal boj, aby sa rozhodol, ktorú cestu si vybrať. Zúfalo chcel nechať svoj hnev uvoľniť sa tak, ako to urobil s Bellatrix, ale uvedomoval si, že toto nie je to isté. Tu bola netvorom Bella. Wolf, hoci ním Draco pohŕdal, bol jednou z jej mnohých obetí. A zo všetkých tých hlasov, ktoré obhajovali spravodlivosť, znel Hermionin hlas najsilnejšie. Chcela iný druh spravodlivosti. Bol to jej hlas, ktorý mu pripomenul, že Wolf už trpí, že ju v skutočnosti zachránil pred hrozným osudom napriek tomu, že bol pod vplyvom Belly. Bola by ju odovzdala Temnému pánovi, keby Wolf nezasiahol.

Jej hlas umlčal všetky ostatné.

Jeho hnev sa stiahol dosť na to, aby prehovoril. Draco si odkašľal.

"Nepredpokladal by som tak rýchlo, že vieš, aká bude Hermionina reakcia na teba," povedal a stiahol ruku z dreva svojho prútika. "Je ohromujúco odpúšťajúca. Napokon, dala šancu aj mne."

Všimol si výraz prekvapenia na Wolfovej tvári, keď muž otvoril oči.

"Milujem ju," pokračoval Draco bez štipky humoru. "Ona miluje mňa a obaja budeme teraz žiť v dome. Natrvalo. Už sa k tebe do práce nevráti. Ale nezabijem ťa a myslím, že by bolo mizerným využitím času mučiť sa tým, čo ťa Bellatrix prinútila urobiť. Už je po nej. Môžeš mať svoj život nazad. Nepremrhaj ho."

Otočil sa a odkráčal z izby dlhými, sústredenými krokmi pre prípad, že by zmenil názor. Musel sa odtiaľto rýchlo dostať. Hlasy v jeho hlave sa posmievali, že sa z neho stal slaboch. Potreboval sa od toho muža vzdialiť, a potreboval to veľmi rýchlo.

Bol v polovici schodiska, keď začul Hermionu, Harryho a Rona vyrútiť sa z kuchyne, ako keby si uvedomili, že by si Wolf a Draco mohli skrížiť cesty. Zahli na rohu a vypálili nahor bez toho, aby vzhliadli, takmer ho pritom zrazili.

"Oj!" zrazila sa Hermiona s Dracovým plecom. "Prepáč, Draco! My sme len... No... Uvedomili sme si, že..."

"Wolf je v poriadku," rýchlo povedal. "Je nažive. Dokonca číta. Ale vážne by som teraz išiel rád domov," prosil ju očami, kým ignoroval Zázračné duo. Bol to dlhý, predlhý deň. Strašne potreboval útechu ich postele. Potreboval, aby v nej bola s ním.

"Samozrejme," nežne odvetila. "Harry, Ron, porozprávame sa zajtra?"

Chalani prikývli, strelili rýchle pohľady na Draca. Mal podozrenie, že celkom neverili, že je Wolf nezranený. Kreténi.

Pobozkal Hermionu na čelo a odprevadil ju dole schodmi, kým tých dvoch prebodával pohľadom. Len pretože zachránili svet, neznamenalo to, že musí byť priateľský. Okrem toho, on im pomohol, tak nejako okľukou. Sami to povedali. Boli si teraz vyrovnaní. Nič im nedlhoval.

Chvíľa, keď sa konečne zamotal s Hermionou pod dekami, bola každým kúskom taká uspokojivá, ako očakával.

Najprv strávili trochu času rozhovorom s jeho rodičmi. Draco si len vychutnával zvuk matkinho hlasu po tom, čo mu tak zúfalo chýbal. Prekvapila ju a na chvíľu rozosmutnila správa o smrti jej sestry, ale keď počula, že bol za to zodpovedný Draco, pozrela sa na neho pohľadom čistej pýchy. Hermionin pohľad bol skôr pohľadom vďaky. Dokonca s takým dobrým srdcom ako mala ona, vedela, že svet bol bez Bellatrix lepším miestom.

Hermiona evidentne povedala Narcisse o ich vzťahu, pretože okrem poznámky o "milovanej" predtým, tá žena bola zjavne vyložene potešená, keď videla, že Draco hladí Hermionu po ruke, kým rozprávala. Cítil sa na zlomok sekundy trápne, že ho prichytila, skôr než si uvedomil, že na tom nie je nič zlé. Jednoducho našiel ženu, ku ktorej nemal problém byť láskavý. Jeho matke to nevadilo a on sa za to určite nehanbil. Všetko bolo teraz iné. Toto zvládne. Dokáže byť chlapíkom, ktorý má stále dievča a láskou naplnený vzťah. Len nikdy nečakal, že sa v tejto situácii ocitne sám. Keď bol smrťožrútom, časť z neho predpokladala, že v skutočnosti nikdy tak dlho neprežije. Určite si nerobil dlhšie plány než po ďalšiu misiu a nikdy si nepredstavoval, ako bude vyzerať jeho život až do konca. Skrátka ho nenapadlo, že to niekedy vôbec zvládne.

Teraz si uvedomoval, ako by mohol jeho život vyzerať. Otočený o stoosemdesiat stupňov od toho, aký býval. Stačilo to, aby ho to zmenilo na zasraného optimistu.

Nakoniec šli všetci do postele. Jeho rodičia s nimi zostali bývať v dome, kým nebude manor znova obývateľný, ale Draco tajne dúfal, že to chvíľu potrvá. Dospel k tomu, že sa značne tešil z otcovej spoločnosti a došlo mu, že sa nikdy nenabaží pohľadu na svoju matku. Hermiona zjavne mala jeho rodičov rada, takže vlastne nebol dôvod náhliť sa, aby niekto odišiel. Vyvolávalo to u neho podivný závrat, keď si pomyslel na nich štyroch, ako budú chvíľu žiť pod jednou strechou. Všetci živí. Všetci šťastní. Bola to neobvyklá predstava, ale pracoval na tom, aby ju urobil reálnejšou. Aby sa zdalo, že si ju napriek svojej minulosti zaslúži.

Hermiona prerušila Dracov sled myšlienok tým, že sa k nemu pomkla pod dekami a schovala si tvár v jeho hrudi. Vyplašene si uvedomili, že je úplne vyzlečená.

"Hermiona? Si si istá, že chceš..."

Umlčala ho bozkom, pohladila mu rukami obnaženú hruď a zasunula prsty pod pás jeho bavlnených nohavíc.

"Áno," stiahla nadol ten urážajúci kus odevu. "Už žiadne ďalšie plytvanie časom."

Jej trúfalosť spôsobila, že bol v priebehu niekoľkých sekúnd pripravený a šťastne odpovedal na jej pokusy, keď do nej vkĺzol prstami a zistil, že je viac než pripravená. U Merlina, vôbec nežartovala. Jej boky naplno uvítali pohyb jeho prstov a pevne zovrela jeho penis, ktorému venovala mučivé stisnutie. Slabý výkrik unikol z jej pier. Kurva, toto pôjde rýchlejšie než očakával. Mýlil sa totálne, keď si predstavoval, že ich prvý raz bude akési sladké milovanie, ktoré bude trvať celé hodiny?

S frustrovaným povzdychom ho zatlačila na chrbát, prehupla sa nad neho, čím ich k sebe intímne pritlačila. Bol v dokonalej pozícii, aby do nej vošiel a to ešte nič neurobil. Vzhliadol na ňu so zmesou úžasu a zmätenia. Možno sa nakoniec predsa len mýlil. Chcela toto práve teraz.

"Krucinál, Hermiona. Vieš, že na to s tebou môžem ísť pomaly, ak chceš..."

"Draco," prerušila ho. Dospel k záveru, že môže na ňom takto sedieť kedykoľvek sa jej zachce. Vidieť lásku svojho života, ako na ňom sedí obkročmo, sebaistá, nádherná a totálne nahá bolo niečo, čoho sa vôbec nikdy nenabaží. S námahou sa  sústredil, keď znova začala rozprávať. Slová. Vravela slová. "Toto je prvá z mnohých príležitostí, kedy sa dnes v noci pomilujeme. Pomalšie na to môžeme ísť neskôr."

S tým sa k nemu sklonila a on vydal zmes stonu, zhíknutia a výkriku.

"Urob ma svojou," zašepkala mu do ucha. Ach, áno, panovačná Hermiona Grangerová bola definitívne späť a Draco z toho nebol nikdy šťastnejší.

Poslúchol.

Ako sa ukázalo, poslúchol trikrát a zakaždým to bolo neuveriteľnejšie ako predtým. Teraz už Hermiona spala, schúlená pri jeho hrudi, ich telá úplne prepletené.

Draco sa stále snažil polapiť dych. Alebo sa možno snažil spomaliť svoje srdce. Tak či tak, hruď mal tak plnú dobrých pocitov, že ho to zadúšalo. S láskou sa pozrel na hromadu kučier, do ktorých sa zamiloval a poďakoval vesmíru za to, že mu Hermionu priviedol znova do jeho života. Len si prial, aby sa jej mohol niečím oplatiť... Zachránila ho. V každom možnom význame ho zachránila. Chcel jej dať na oplátku celý svet.

Hermiona sebou trhla a zaskučala, a Draco rýchlo vytriezvel. Samozrejme. Voldemort mohol byť preč, ale stále ju prenasledovali nočné hrôzy. Úspech finálnej bitky nemohol zmazať vydesené tváre tých úbohých detí. Hermiona začala potichučky plakať do Dracovej hrude.

A potom ho tá myšlienka zasiahla ako úder blesku.

Iste, úspech finálnej bitky nemohol otupiť jej bolesť, ale on mohol. Vzrušenie začalo uháňať jeho žilami. Prečo ho to nenapadlo skôr?

Každý smrťožrút mal špeciálne nadanie. Niektorí boli dobrí plánovači. Z niektorých boli dobrí vrahovia. Niektorí robili elixíry a niektorí rozdávali mučenie.

Draco sa pohrával s ľudskými mysľami.

Bol v tom veľmi dobrý, vždy si vyslúžil pochvalu od bývalých kolegov na svoje zručnosti. Dokázal prehľadávať, prenikať, zmiasť a meniť ľudské spomienky s neskutočnou rýchlosťou a presnosťou. Boli to veky, odkedy trénoval svoje umenie. Keď začali jeho rodinu vytláčať z najužšieho kruhu, nežiadali od neho tak často jeho schopnosti. Keď ich zachránili a prišiel o prútik, naozaj nemal ako niečo robiť. Bol prakticky magicky impotentný.

Ale teraz svoj prútik mal.

Opatrne, bez toho by zobudil Hermionu, sa voľnou rukou načiahol k stolíku vedľa postele a jemne zdvihol prútik z miesta, kde odpočíval. Hermiona už vzlykala a on jej začal hovoriť upokojujúce slová, keď jej odsunul vlasy z tváre. Priložil špičku prútika k jej spánku a pripravil sa.

Zrazu tam bol. Trieda bola tmavá a plná neznámej, toxickej hmly. Hermiona na seba použila kúzlo, hystericky kričala, keď deti okolo nej padali ako muchy. Niekde v pozadí burácala bitka, oheň a výbuchy sa odrážali v diaľke. Vydesené tváre detí sa samé vyrezávali do jej pamäte, keď vykríkli a zrútili sa plačúce za svojimi rodičmi. Draco si uvedomil, že samého ho z tej spomienky striaslo. Pukalo mu kvôli nej srdce, keď toto musela vidieť každú noc. Bolo to skutočne hrozné.

Potom sa dal do práce.

Jedna po druhej sa tie detské tváre rozmazávali. Hranice ich rysov sa strácali a plač utíchal. Namiesto výkrikov a padania sa deti pokojne posadili a potom sa uložili k spánku. Zvuky bitky sa stlmili, nahradil ich pokojný vietor a cvrlikanie hmyzu na poli vonku. Deti spali, zabalené v útulných prikrývkach a Hermiona v spomienke ich nežne poťapkávala a vravela im, aby si odpočinuli. Už viacej nebola hysterická. Bola pokojná, zadumaná a smutná. Smutná, pretože vedela, že vojna si tieto deti dajako vezme, ale aspoň v tejto chvíli boli v bezpečí. Spomienka sa zmenila. Navždy bude cítiť bodnutie smútku z ich smrti, bude vedieť, že už ich niet, ale tie hrozné detaily v jej mysli budú chýbať. A odteraz bude vedieť, že im nejakým spôsobom pomohla, už len tým, že jej na nich tak veľmi záležalo. Neurčitá melanchólia nahradila tú hrôzu. Melanchólia vybledne, kúsok po kúsku, ako bude plynúť čas.

Draco sa so zalapaním po dychu  vynoril z jej spomienky. Plakal... Triasol sa nad zverstvami, s ktorými sa doteraz musela dva roky Hermiona vyrovnávať. Zadíval sa jej do tváre. Pokojne spala, a on odložil prútik, než si ju privinul do mocného objatia, než jej vravel, ako veľmi ju miluje, hoci spala. Nakoniec jeho slzy spomalili a on pritlačil bozk na jej čelo.

Uvedomil si, že spoločne mohli zvládnuť všetko a on to všetko chcel urobiť. Chcel sa s ňou oženiť. Chcel s ňou vychovať rodinu. Chcel byť všetkým, o čom vždy predpokladal, že nie je dosť dobrý na to, aby  sa takým stal. Ona ho spravila lepším a on jej teraz preukáže svoju vďačnosť tým, že lepší bude.

Ale zatiaľ, začne ich cestu tým, že sa k nej pripojí v nočnom zvuku, v pokojnej driemote, vo vzájomnom mocnom objatí.

KONIEC.