Preklady fanfiction Harryho Pottera

10.       Malé nočné prekvapenia

     Svetlo mesiaca prekĺzlo cez sklo obloka v tenkom lúči a vytvorilo na dlážke drobnú mozaiku.       Bol spln.

     Chudák Remus!

     Sírius si zhlboka vzdychol a pozrel na hodiny. O päť minút desať.

     Kde len tá Hermiona môže byť?

     Vedel, že sa mala o ôsmej stretnúť so Snapeom. Lenže teraz bolo desať! Už dávno mala byť späť. Rozhodol sa, že si neľahne, kým nebude mať istotu, že je v poriadku. Snape by jej určite neublížil... aspoň nie úmyselne.

     Ako tak postával na studenej chodbe, začalo mu byť chladno. Pritiahol si habit tesnejšie k telu a zavinul sa doň. Pohľadom zablúdil k smerom k schodisku, odkiaľ očakával príchod dievčiny.

     „Čakáte na niekoho, pán profesor?“ prerušil ticho tenký hlások za jeho chrbtom.

S vytreštenými očami sa otočil a zoči-voči sa stretol s prefíkaným úsmevom Tučnej panej.

     „Hmm...áno, myslím,“ odpovedal opatrne.

Pani sa oprela o rám obrazu a vypla svoju objemnú hruď, snažiac sa urobiť dobrý dojem na prekvapeného muža. „Madam, vy len pokojne spite“, zamrmlal Sírius a otočil sa späť ku schodom.

     Ale Tučná pani bola až príliš bdelá, čo nového učiteľa vôbec netešilo.

     „Ste mi dlžný, pane...“ pokračovala neochvejne v rozhovore.

     „Skutočne?“ spýtal sa pobavene Sírius, ani na sekundu nespustiac oči z chodby.

     „Veru,“ zahrkútal obraz hodvábnym hlasom a Sírius zostal ešte viac zaskočený.

     „Povedzte, drahá madam, čo vám dlhujem? Hrali sme, snáď, niekedy večer pred chrabromilskou klubovňou rachotiacu sedmu a ja som prehral?“

     „Nie, nie!“ Tučná pani s veľkou ľútosťou potriasla hlavou a ohrnula pery. „Vy, pán Black, ste pred štyrmi rokmi roztrhli môj portrét!“

     Sírius mal zrazu pocit, ako keby ho niekto poriadne udrel do nosa. Očervenel a začal sa pohrávať s gombíkmi na svojom habite.

     „Nuž, áno... hmm,“ začal. „Hlboko sa vám ospravedlňujem.“

     „Veru tak,“ pritakala Tučná pani. „No... možno by som vám mohla odpustiť...“

     Sírius zodvihol hlavu a pozrel na ňu podozrievavo. „Áno?“

     „Keď ma pobozkáte.“ Červená tvár Tučnej panej žiarila v šere, o vážnosti jej zámerov nebolo pochýb.

      Sírius tušiac nepríjemnosti ustúpil radšej niekoľko krokov dozadu. Videl, ako Tučná pani našpúlila pery smerom k nemu.

     „Som presvedčený, že dokážem žiť aj s pocitom viny, madam,“ vykoktal zdesene a cúval dovtedy, kým sa nedostal z dohľadu portrétu. S úľavou si vydýchol a otočil sa práve v momente, keď sa na poschodí objavila Hermiona.

     „Kde si sa, došľaka, doteraz túlala, Hermiona?!“ vyštekol ihneď na dievčinu. Tá len prekvapene zažmurkala a pozrela do profesorovej bledej tváre.

     „Sírius,“ skonštatovala duchaplne.

     „Čakám na vysvetlenie, slečna!“

     „Len som chcela byť chvíľu sama,“  krčila plecami dievčina.

     „Chvíľu sama,“ zašomral učiteľ a už sa tak veľmi nehneval. „Za neskorý príchod stŕham Chrabromilu päť bodov!“

     „Sírius!“ vzbúrila sa Hermiona. „Veď len pred piatimi minútami bolo desať!“

     „Nebudem robiť žiadne výnimky, nie som Snape. Päť minút, to je päť bodov,“ rozhodil rukami.    „Mimochodom, Snape... Čo sa dialo? Zapáral?“

     „Kedy nie?“ odpovedala s povzdychom Hermiona. „Neudialo sa nič nezvyčajné.“ Na chvíľu sa zamyslela a potom naklonila krk k Síriusovmu nosu. „Ako voniam?“ spýtala sa.

     Učiteľ sa na chvíľu zháčil, pozrel sa na ňu prekvapene, ale odvetil: „Hmm...dobre, príjemne.“

     Hemiona netrpezlivo kývla rukou.

     „No tak! Ako by si to opísal?“

     Sírius sa naklonil bližšie a lepšie privoňal k jej krku.

     „Možno... káva.“

     Hermiona zaškrípala zubami.

     „Tú som pila pred malou chvíľou, ale teraz mám na mysli parfum.“

     Sírius sa zhlboka nadýchol.

     „Je to pekná vôňa... taká korenistá. Môj čuch nie je veľmi vycibrený, ale povedal by som, že cítim klinčeky. Voniaš presne ako...“

     Sírius nedokončil vetu.

     „Ako kto?“ chytila ho za slovo.

     Bolo na ňom vidieť, že sa snaží sústrediť. Na čele sa mu objavili vrásky.

     „No tak,“ povzbudzovala ho dievčina. „Presne ako...?“

     „Neviem,“ zatváril sa previnilo. „Naozaj neviem. Tá vôňa mi je veľmi povedomá a určite sa mi s ňou nespájajú žiadne negatívne spomienky. Avšak nie som schopný spomenúť si, kde som ju cítil.“

     Na Hermioninej tvári sa objavil výraz sklamania a Sírius ju váhavo pohladil po ruke.

     „Nehnevaj sa. Prečo je to také dôležité?“

     Nevedela, prečo mu nechce vyrozprávať celý príbeh; ako prišla na to, že elixír je pravdepodobne od Snapea a jej parfum mu spôsobuje viditeľné fyzické problémy. Na jednej strane cítila, že to, čo sa medzi nimi stalo, je ich súkromnou vecou,  na druhej strane sa však obávala, že by Sírius mohol vyviesť nejaké bláznovstvo. To, že sa jej majster elixírov vyhrážal, ju nevyľakalo. Snapea sa nebála. Možno to bola chyba, ale bolo to tak.

     „Idem si ľahnúť,“ usmiala sa a zovrela Síriusovu ruku.

     O niečo neskôr ležiac v posteli pozerala cez okno na nádherný, jagavý mesiac.

     Snapeovi niekoho pripomínam. Niekoho, na koho nerád spomína. To by bolo možné využiť.

Nevedela presne, kedy sa jej začal v hlave rodiť plán, ktorý jej nedal pokoj. Možno vtedy, keď opustila profesora Snapea stojaceho na chodbe, možno ešte skôr...

     Ako zničiť Severusa Snapea?

     Zaspala s ľahkým úsmevom na perách.