Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 6. Krištáľový zvonček a elfské šumivé

Moja lekcia je teraz oveľa cennejšia,

Hoci je rovnako drsná ako pravidlá cti.

Odpoveď z kníh - pre vás je zastaraná,

Je to tak?

Odpovedzte, profesor.

Laura Bocharová „Malfoy doštudoval (Tik-Tak)“

Do prdele...! A v Londýne nebol ani mráčik, ani náznak takéhoto lejaku! Hermiona sa takmer zadusila prívalmi vody - akoby sa primiestnila priamo do Niagary. Odpľula si a utrela si oči, zazvonila na starý mosadzný zvonček pri bráne Malfoy Manoru. Po minúte, ktorá pre ňu trvala celú večnosť, sa brána s rachotom otvorila. Niečie ruky ju ukryli pred lejakom hrubou látkou, pevne ju chytili za plecia a rýchlo ju potiahli vpred.

Keď vbehla pod spásonosnú strechu, uvedomila si, že jej majiteľ ju ráčil osobne privítať pri bráne a tiež ju chránil pred drvivými prívalmi dažďa - vlastným kabátom. Teraz nevyzeral o nič lepšie ako ona, vlasy mal po celej tvári, košeľu premočenú... Pri pomyslení na svoje biele tielko sa Hermiona okamžite začervenala až po korienky vlasov a rýchlo sa objala. Draco sa usmial:

„Vyzeráš sexi, Grangerová,“ a potriasol hlavou ako mokrý pes - len striekance lietali.

„Ahoj,“ vydýchla si Hermiona, „namiesto sarkazmu mi radšej ukáž, kde sa môžem dať do poriadku.“

„To sa ma dotklo,“ zamrmlal Malfoy, „toto ešte dokážem.“ Vytiahol prútik a elegantne ním mávol: „Secheresse!“

Hermionine šaty okamžite uschli, trochu sa prilepili, tesne priliehali k telu, ale vlasy mala rozstrapatené do všetkých strán.

„Vďaka, ale aj tak potrebujem zrkadlo,“ precedila cez zuby.

„Prianie hosťa je zákon.“ Draco sa mierne uklonil a luskol prstami. „Toby, ukáž slečne Grangerovej cestu do kúpeľne.“

Ušatý škriatok mávol rukou a vyzval ju, aby ho nasledovala, a Hermionu nebolo treba presviedčať.

Keď sa - umytá a učesaná - objavila v obývačke, na stolíku medzi kreslami na ňu čakala šálka lahodne voňajúcej kávy. Krb plápolal a láskyplne vábil teplom. Hermiona sa náhlivo spustila do kresla, natiahla si nohy a spokojne sa napila zo šálky. Draco, ktorý mal čas usušiť si aj šaty, s ľahkým úsmevom sledoval, ako sa oprela v kresle a s potešením si zakryla oči.

„Bolo to od teba veľmi milé, že si obetoval svoje sako,“ povedala s úsmevom na tvári.

„Povinnosťou každého rytiera je zachrániť krásnu dámu,“ mužne si povzdychol Malfoy a prehrabával sa prstami vo vlasoch.

„Na vlasy si zabudol?“ prekvapila sa krásna dáma, keď si všimla, že sú stále mokré. „Teraz vyzeráš, ako keď si bol prvák,“ zachichotala sa.

A skutočne, s vlasmi ulízanými dozadu vyzeral ako ten vychudnutý blonďavý chlapec spred siedmich rokov, ktorý natiahol ruku k Harrymu Potterovi, aby bol odmietnutý. Až na to, že jeho oči boli dospelé, tvrdé, posiate hustými tieňmi. A prepadnuté líca už dávno stratili svoju detskú bucľatosť. Hermiona zvážnela.

„Draco... Ako sa má mama?“ Malfoy sa narovnal v kresle a obrátil sa k nej. „Čo si mal na mysli vo svojom liste?“

„Grangerová, včera si zobrala tvoju ružu. Sama si ju vzala, vieš. A usmievala sa zo spánku...“ Draco sa jemne zmenil, keď hovoril o svojej matke, oči sa mu zaleskli a v hlase mu zvučala nežnosť. Hermione prebehol mráz po chrbte. „A dnes ráno... Dnes ráno zavolala moje meno.“ Mlčal a snažil sa ovládať svoje emócie. Ten nezvyčajný pohľad Hermionu fascinoval. „Grangerová, ona neprehovorila ani slovo - počuješ? - ani slovo od otcovho... od otcovho...“ Draco kŕčovito vzdychol a zakryl si oči dlaňou.

Hermiona sa bála pohnúť. Malfoy sediaci pred ňou bol taký živý, dýchajúci, skutočný... Len nevedela, ako sa má k nemu správať – keď je takýto. Z náhleho popudu natiahla ruku a položila dlaň na prsty, ktoré zvierali opierku. Draco sa strhol a keď sa spamätal, zdvihol zrak a uprene sa pozrel na Hermionu.

„Je to tvoja zásluha. Tvoja - a tvojich ruží. Nepovedal som, že sú maminými obľúbenými. Forever Young. Kedysi ich pestovala.“

Hermiona bola trochu v rozpakoch, pretože sa v ružiach nevyznala. Jednoducho si vybrala tie, ktoré sa jej najviac páčili. Snažila sa vymyslieť slová, ktorými by nejako zmysluplne odpovedala, keď ju Malfoy chytil za ruku a pobozkal ju. Hermiona pocítila nával tepla.

„Čo to...“ zamrmlala bezradne a zmĺkla.

Draco jemne pustil jej bezmocnú ruku a navrhol:

„Chcela by si ju navštíviť? Dnes vyzerá lepšie - uvidíš sama.“

Vstal zo stoličky a Hermiona sa ponáhľala za ním, uhladzujúc si vlasy a upravujúc si šaty.

Narcissa sa naozaj trochu zmenila.

Hermiona nesmelo prekročila prah modrej spálne a potichu pristúpila ku kreslu. Narcissa sedela nehybne, otočená k oknu, a v rukách - teraz to Hermiona videla - držala červenú ružu a prstami jemne hladila okvetné lístky. Oči, rozhodla sa Hermiona, to najdôležitejšie bolo v očiach. Bol v nich záblesk poznania: akoby sa vrátila na zem. Narcissa Malfoyová včera vyzerala len ako prázdna schránka vlastnej duše.

„Pani Malfoyová... dobré ráno,“ pozdravila Hermiona zdvorilo a snažila sa ovládnuť svoje rozrušenie. Draco za ňou bol neviditeľnou oporou: fyzicky ho cítila a to jej dodávalo sebadôveru. Narcissa k nej zrazu obrátila tvár a jej bledé oči slabo zažiarili.

„Hermiona... Grangerová. Priateľka Harryho Pottera...“ hovorila pomaly, tápajúc v slovách ako slepec, ktorý sa nevie zorientovať. „Ahoj, dievča. Ty... si priniesla ruže.“

Narcissa Malfoyová akoby sa vracala z dlhého putovania a snažila sa spomenúť si na svoj rodný jazyk. Jej hlas znel ako prasknutý krištáľový zvon.

Hermiona mala jeden taký v detstve. Jej matka bola raz na zájazde v Rusku. Tam, v mestečku so zaujímavým nevysloviteľným názvom, žili majstri, ktorí vedeli zo skla robiť skutočné zázraky bez prútikov a kúziel. Matka si odtiaľ priniesla malý zvonček, do ktorého sa dievčatko zamilovalo a takmer ho nepustilo z rúk, fascinované jemným zvonením, ktoré vydával, stačilo ním len trochu zatriasť. A, samozrejme, upustila ho; a na boku zvončeka sa objavila malá, ale nápadná prasklina. A už nikdy neznel tak jasne ako predtým: v jasnom zvonení bola neuchopiteľná smutná chrapľavosť.

A tak teraz Narcissa znela ako rozbitý krištáľ.

Zavrela oči a oprela sa na stoličke, unaveným pohľadom dávala najavo, že audiencia sa pre tento deň skončila.

Draco sa dotkol Hermioninho lakťa, ale skôr než odišla, naklonila sa k Narcisse a zľahka jej potriasla chladnou dlaňou.

Draco a Hermiona mlčky schádzali po schodoch. Na poslednom schode zakopla a takmer spadla, ale Draco ju okamžite zachytil za pás a ľahko postavil na nohy. Hermiona sa začervenala. Merlin, koľkokrát ešte! vypískla potichu. Za celý prvý ročník som sa toľko nečervenala ako za dva dni s Malfoyom...! Nahlas zamrmlala ďalšie ďakujem a bezpečne sa vrátili do obývačky.

„Je skvelé, že sa tvoja mama spamätáva.“ Hermiona neklamala: bola naozaj šťastná za oboch. Snažila sa nemyslieť na Luciusa.

„Ach áno, stále sa tomu bojím uveriť!!!“ Draco sa tváril mierne rozrušene. Aj jeho oči sa zmenili: zračila sa v nich nádej. „Nemyslíš si, že je čo oslavovať?“ Pozrel na ňu a naklonil hlavu nabok. Dlhá ofina mu padala do očí a Draco ju netrpezlivo zasunul dozadu. Hermione sa z toho gesta opäť rozbolelo srdce.

„Ako - oslavovať?“

„No, ako napiť sa vína namiesto kávy? Elfského šumivého vína. No?“ Malfoyovi zažiarili oči. Musel to byť oheň v krbe. „Súhlas. Už je to sakramentsky dávno, čo v tomto dome nikto neoslavoval.“ V jeho hlase zaznel náznak trpkosti a Hermiona naňho znepokojene pozrela, ale Draco sa opäť usmieval.

Prečo nie? Zrazu ju opantala akási detská bezstarostnosť. Ja to chcem! Chcem piť dobré víno v zaujímavej spoločnosti pri radostnej príležitosti... ktorej príčinou som tak trochu ja.

„Dobre,“ Hermiona predstierala, že vzdychá, a keď to už nemohla vydržať, zasmiala sa. „Len do toho, poslúž si.“

Draco sa šťastne usmial a zavolal na Tobyho. O päť minút neskôr už škriatok na nízkom stolíku postavil fľašu, poháre a veľký krištáľový popolník.

„A kto sa chystá fajčiť?“ spýtala sa Hermiona a zvedavo si prezerala vyrezávaný predmet.

„Ja budem fajčiť,“ povedal Malfoy milým, dôveryhodným tónom čaromedika z Munga. „Ak ti to, samozrejme, nevadí.“

„Ach! Nie, nevadí mi to, to je v poriadku. Len som si neuvedomila, že fajčíš,“ povedala rozpačito. „Nikdy som ťa fajčiť nevidela.“

„No, ty si ma už dlho nevidela. Nijako,“ Draco vzal z kozubu dlhú škatuľku, usadil sa do kresla a natiahol si nohy k ohňu. „Pozri, Grangerová: tieto hnedé trubičky,“ vytiahol zo škatuľky cigaru a ukázal Hermione, „sa vkladajú do úst...“ Pritisol si cigaru k perám, zapálil ju a nonšalantne pokračoval: „...zapáliš ju a nasávaš dym. A potom ho vypustíš späť. To je ono.“ Malfoy vydýchol obláčik dymového obláčika a potom sa pozrel na Hermionu.

Chystala sa spustiť nahnevanú tirádu, ale zachytila jeho pohľad a zasmiala sa.

„Malfoy, mantichora nech ťa roztrhá, prestaň sa so mnou rozprávať ako s idiotom!“

Draco sa spokojne usmieval.

„Čo je to za slovník, slečna Grangerová? Fíha,“ Draco si nalial víno s predstieraným zachmúrením.

„Na teba,“ pozdravil ju pohárom a popíjal víno bez toho, aby z nej spustil oči.

Hermiona sklopila oči a napila sa zo svojho pohára. Draco sa odmlčal a pokračoval bez smiechu a starostlivo vyberal slová.

„Mala by si vedieť, že som ti veľmi zaviazaný. Neviem, čo bude ďalej, ale začala rozprávať. Usmieva sa. Stále miluje ruže. Priviedla si Narcissu späť k životu, Grangerová, na to nezabudnem.“

Hermiona ho počúvala, pozorne skúmala víno vo svojom pohári a snažila sa zozbierať si myšlienky. Aký nepredvídateľný bol život: za pár dní obrátila život starého nepriateľa naruby. A teraz na túto udalosť spolu pili víno. V jeho dome. Merlin, čo sa s tým dá robiť...?

„Grangerová?“ Tichý hlas ju vrátil do reality.

„Áno?“ odvetila a dala si ďalší dúšok vína. Víno bolo trpké, aromatické a trochu nepríjemné, v hlave jej hučalo a vo vnútri ju hrialo.

„Nechceš sa ísť prejsť? Ukázal by som ti záhradu, ale už z nej veľa nezostalo.“ Malfoy sa zamračil. „Ale prestalo pršať. Po daždi sa oveľa ľahšie dýcha.“

Slastne si pretiahol celé telo a zľahka vyskočil na nohy.

„S radosťou,“ Hermiona ho nasledovala, ale potom zrazu zastala.

Spýtavo sa na ňu otočil.

„Zabudla som, mám pre teba darček.“

Malfoya to prekvapilo: „Darček? Pre mňa?!“

„Áno, áno, pre teba!“ Hermiona sa nadýchla, keď prehŕňala vo svojej taške. „Tu je! Našla som ho,“ opatrne vytiahla balíček a podala ho Dracovi. Ten ho nedôverčivo vzal do rúk, opatrne ho rozbalil a zastal.

Hermiona ho vyčkávavo premerala pohľadom. Malfoy sa na ňu mlčky pozrel a znova sa zahľadel na portrét.

„Odkiaľ to máš?“

„Z Rokfortu. Našla som ho, keď upratovali ruiny. Ani neviem, čí bol...“ Hermiona si vzrušene mykala prameň vlasov a krútila si ho okolo prsta. „A teraz ma napadlo, že možno práve sem patrí.“

Draco bez toho, aby zdvihol hlavu, pohladil rám - rovnako ako ona dnes ráno - a niečo zašepkal.

Hermiona si ticho vzdychla. Všetko urobila správne. Zrazu bola unavená. Deň sa ukázal byť opäť presýtený emóciami a na taký rytmus si dokázala zvyknúť.

„Draco.... Asi by som mala ísť domov,“ pripomenula si neisto.

Malfoy sa konečne odtrhol od portrétu a neprítomne na ňu pozrel.

Tí dvaja musia mať niečo na rozhovor, pomyslela si Hermiona, a ja by som už naozaj mala ísť.

„Ja už pôjdem,“ zopakovala. „Vďaka za víno.“

„Nemáš za čo... Hermiona. Aj ja ti ďakujem.“

Počula, ako ju oslovil krstným menom. Naozaj bolo načase ísť domov, kým sa svet úplne zblázni.

„Informuj ma o stave pani Malfoyovej, dobre?“ požiadala. „A nezabudni, čo som povedala o elixíroch.“

„Áno, napíšem ti hneď, ako budem mať o čom,“ odpovedal Draco mechanicky a premýšľal o niečom svojom, ale napriek tomu ponúkol: „Odprevadím ťa.“

Akoby jej čítal myšlienky pomocou Legilimencie a vedel, že Hermiona nechce odísť cez krb. Keď si spomenula na včerajšiu noc, zachvela sa: druhýkrát by tak ľahko nevystúpila.

K bráne kráčali mlčky.

„No... dovidenia,“ povedala Hermiona váhavo.

„Ďakujem za krásne chvíle,“ Draco sa zdvorilo uklonil a žmurkol. Mimovoľne mu úsmev opätovala. „Nezabudni na môj darček,“ odfúkol si z tváre svetlý prameň. „Nemôžem ťa nechať beztrestne skrášliť môj život dva dni po sebe,“ povedal.

Hermiona sa začervenala – koľkýto už krát! - a odfrkla si.

„Ako povieš. No, pôjdem, „ vyšla z brány a vydala sa po cestičke popri plote, neohliadla sa, ale na chrbte cítila pozorný pohľad.

A vzduch po daždi bol naozaj sladký a omamný.