Preklady fanfiction Harryho Pottera

X

Žabiak č. 3

Tento titul patrí chlapcovi, ktorého stretne - opäť - počas letných prázdnin, tentoraz medzi piatym a šiestym ročníkom. Volá sa Henry Newton.

Tento rok je na návšteve svojej babičky Grangerovej v Írsku. Tá má osemdesiat rokov, je čiperná ako čert a žije na farme uprostred ničoho s hektármi a hektármi pôdy. Len čo sem príde, spomenie si, ako často sem chodievala.

Po troch dňoch pobytu, kým si babička zdriemne na gauči v obývačke, sa Hermiona rozhodne ísť na prechádzku k rieke na okraji pozemku. Prechádza medzi vysokou zelenou trávou a poľnými cvrčkami, cez záhon stromov a mach až k brehu vody. Vdychuje sladkú vôňu čerstvého vzduchu a riečnej vody a vychutnáva si nádherné ticho.

Je v tom niečo také napĺňajúce, keď si oddýchne od rušného mesta.

V diaľke, keď sa vracia k domčeku, zbadá starý, svetlomodrý pick-up. Zmätená a trochu paranoidná kráča rýchlejšie - až takmer beží. Zastaví sa pri dverách, aby vytiahla prútik zo zadnej časti kovbojskej čižmy, a potom sa ponáhľa dovnútra. Jej stará mama už nespí na gauči. „Babička!“ zakričí a jej hlas znie panicky. Keď nedostane okamžitú odpoveď, rýchlo kráča ku kuchyni v zadnej časti domu. „Babi!“

Pevne drží prútik pri boku, šmykom sa zastaví vo dverách a zistí, že jej sivovlasá babička stojí pri ostrovčeku uprostred miestnosti vedľa vysokého hnedovlasého chlapca so širokými ramenami a hnedou papierovou taškou.

Babička sa na ňu pozrie a za ňou mierne zvedavý tínedžer. „Čo sa deje, drahá?“

„Hm, n-nič,“ zamrmle Hermiona rozpačito a zasunie si prútik späť do topánky.

„Hermiona, drahá, chcela by som ti predstaviť Henryho. Henry, toto je moja vnučka,“ povie starenka a láskyplne sa usmeje.

„Ahoj,“ prikývne Henry.

„Ahoj...“

„Henry býva na hornej ceste so svojím otcom. Občas príde, aby mi pomohol s farmou - a niekedy mi aj nakúpi. Čo mi pripomína - koľkokrát ti mám opakovať, že som stará, nie postihnutá?“ spýta sa babička chlapca a ostro sa naňho pozrie cez okuliare.

On sa usmeje, pokrčí plecami a otočí sa, aby do skrinky vedľa chladničky uložil niekoľko konzerv.

O niekoľko hodín neskôr, keď si stará mama išla na noc ľahnúť, Hermiona sedí v malej obývačke s Henrym. Spočiatku je ticho - a trochu trápne -, kým neprehovorí.

„Ona ťa má naozaj rada, však?“ 

Kútiky pier sa mu zvlnia do plachého úsmevu, keď pokrčí plecami.

„A ty - tebe na nej záleží?“

„Je ako... moja nebiologická babička,“ odpovie a jemne sa usmeje.

„Ako ste sa zoznámili?“

Usmieva sa, oprie sa v hojdacom kresle, ktoré práve obýva, a pozerá sa do stropu. „Keď som bol mladší, mal som problémové detstvo...“

„Mal? Čo si - koľko máš rokov?“

„Šestnásť - viem, že to znie smiešne, ale je to pravda,“ odpovie úprimne a vážne sa na ňu pozrie. „Mal som desať rokov, keď sa moji rodičia rozhodli rozviesť a ja som sa, prirodzene, rozhodol podľa toho správať - bol som hlavne nahnevaný a rozrušený. Jedného dňa som ušiel zo školy, aby som ukradol nejaké sladkosti v obchode na rohu, pretože mi rodičia nechceli dať peniaze. Tvoja stará mama ma chytila, vynadala mi, povedala mi všetky tie veci o tom, že ma zatknú a pôjdem do väzenia - vystrašila ma na smrť. O niekoľko dní neskôr som sa pofľakoval a znova som na ňu narazil. Mala problémy s jedným z koní - Buckom - tak som jej ponúkol pomoc. Odvtedy jej pomáham.“

Hermiona sa jemne usmeje. „Naozaj si to váži.“

Opätuje jej úsmev.

O niekoľko dní neskôr sa cestou do mesta zastaví pri dome a ona sa pridá. Strávia spolu celé popoludnie - ukáže jej miestne obchody, zoznámi ju s miestnymi ľuďmi a dokonca jej zaplatí obed v „najmastnejšom stánku s čipsami, aký človek pozná“.

Potom sa každý deň vracia pod zámienkou „vykonávania domácich prác“, na čo sa ona ponúkne, že mu pomôže - a je si celkom istá, že viac času strávia blbnutím než čímkoľvek iným.

Na siedmy deň ju pozve na večeru - hoci jej babičke povedia, že idú len do mesta po nejaké zásoby. Celú cestu späť ju drží za ruku, pravou rukou riadi auto a potom ju na prahu pobozká. Je to nesmelé a sladké, a keď odchádza, zanecháva za sebou mravčenie na jej perách a jemnú vôňu svojej kolínskej.

Na 18. deň mu odovzdá svoje panenstvo. Po večeri ju vezme do starej opustenej stodoly vzdialenej niekoľko akrov od jej starej mamy. Naslepo ho nasleduje - doslova aj obrazne - po drevenom rebríku do druhého poschodia, kde, keď jej zloží pásku, vidí, že pripravil romantický piknik. Jedia domáce sendviče s odrezanou kôrkou, čerstvý šalát Cézar a rozdelia si fľašu vína - ktorú si „požičal“ z otcovej skrinky s alkoholom. Práve sa s ním delí o svoje najnáhodnejšie, najintímnejšie myšlienky, keď ju pobozká - čím ju preruší. A potom sa mu pod hviezdami a v mesačnom svite oddá. Je to všetko veľmi klišé, pomyslí si. Dokonalé, ale klišé.

O dva týždne neskôr ju odvezie na letisko a medzi sladkými, cudnými bozkami jej sľúbi, že jej bude stále volať.

Ale nezavolá jej. Ani raz.

X