archiv.hpkizi.sk
18. Hľadanie Snapa
Harry Potter a Čas dobrých úmyslů
Vložené: Jimmi - 09.10. 2021
Téma: Harry Potter a Čas dobrých úmyslů
Eggy nám napísal:


Počúvať

18. Hľadanie Snapa I. časť

Preklad: Eggy
Kontrola: Jimmi

  Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
  Kapitola osemnásta

Hľadanie Snapa

I.  časť

 

...a padal, a padal, a padal...

Letel cez priestor, skrz temnotu. Jeho myseľ nezmyselne kričala: Pomôžte mi!

Ale bol tu niekto, kto by ho mohol počuť? Prečo bolo všetko čierne? Zmenil časové osi len kvôli tomu, aby on, Harry Potter, zahynul v medzipriestore? Odskočil zo života v jednej realite do smrti v druhej?

Potom pocítil pod sebou niečo pevné a zastonal bolesťou. Práve si uvedomil, že  telo. Pokúsil sa posadiť. Neúspešne. Chcel si premasírovať zátylok, ale nešlo to. Mal telo. A to telo ho bolelo. Alebo skôr, bolela ho hlava. Zrazu mal veľmi divný pocit, akoby mu niečo jemným šmirgeľ-papierom otieralo ušný lalôčik. Opatrne otvoril oči. Nepodarilo sa mu okamžite zaostriť. Snažil sa oprieť o lakte. Konečne uvidel oheň v ohnisku. Na vrchole oblúka krbu bol kameň, na ktorom bolo niečo, čo pripomínalo rozzúreného leva. Samozrejme ale vedel, že je to zlatý gryf bez rozprestretých krídiel. Otočil sa a uvidel po ľavej strane tvár chudého, dlhonosého, pehatého a červenobradého Rona Weasleyho. Znepokojenie z neho začalo vyprchávať hneď ako videl, že je Harry v poriadku. Po jeho pravici bola osoba, ktorú uvidel len chvíľku predtým, vlasy mala podstatne kratšie a pod kontrolou, ale jej žiariace hnedé oči boli tie isté. Mala na tvári úľavný úsmev.

Ten jemno-drsný pocit na uchu pochádzal z lízania malej mačičky, ktorá sedela vedľa neho. Svojím spôsobom vyzerala povedome, rovnako ako Ron a Hermiona. Mala našuchorenú srsť so strieborno čiernymi pruhmi. Okolo očí mala obrysy skoro ako okuliare. Bola priveľká na mačiatko, ale na dospelú mačku bola primalá. Je to Argent? Pomyslel si. Harry sedel na zemi. Okolo nôh mal porozhadzované šachové figúrky. Po blízku videl šachovnicu. On a Ron museli hrať šachy. Figúrky teraz okolo nepokojne pobehovali a biela kráľovná, Harry nevedel či jeho, či Ronova, mala ruky v bok a zle na neho zazerala.

Harry sa pozeral sem a tam medzi Ronom a Hermionou. Obaja mali na sebe rokfortské habity. Ron ho mal rozopnutý a tak odhaľoval zle zapnutú pokrčenú bielu košeľu zdobenú mačacími vzormi. Mal vyblednuté rifle a veľmi staré hnedé topánky - celá koža bola popraskaná a opotrebovaná. Harryho opúšťali obavy. Cítil ako sa mu úsmev rozlieva po tvári. Vykríkol: „Ron!“ Neschopný sa už ďalej ovládnuť sa hodil okolo krku prekvapenému chlapcovi. Ako ho objal, skoro myslel, že sa rozplače. Ron sa rýchlo od neho snažil odtiahnuť a prskal.

„Harry? Si v poriadku? Neudrel si si hlavu?“

Harry ho ale nepočúval. Otočil sa k Hermione. „Si na Rokforte!“ zbytočne poznamenal. Pozrel sa dole na vlastnú uniformu a uvidel strieborný odznak. Potom ukázal na jej odznak a zadúšal sa emóciami. „A si prefekt!“ Hodil sa jej okolo krku a po chvíľke váhania mu objatie rozpačito vrátila.

„Uh... Harry... možno by si mal zájsť za madam Pomfreyovou. Vážne nevyzeráš dobre. Náhle si spadol dozadu a vyzeral si ako by si dostal porážku a teraz hovoríš čudné veci...“

S úsmevom sa od nej odtiahol.

„Ale... ale vy to nechápete! Nikdy v živote som sa necítil lepšie!“ Dokázal to. Dokázal to! Dokázal to! Cítil ako v ňom prebubláva šťastie, ako sa pozeral dookola chrabromilskej spoločenskej miestnosti. Tie isté gobelíny zavesené na stene, tie isté čalúnené kreslá, ktoré boli po nej roztrúsené, tie isté veľké stoly, kde si robievali domáce úlohy a niekedy hrali rachotiacu sedmu. Oči sa mu rozsvietili na Nevilla. Ten sedel v rohu  a nakláňal sa do Gertrúdinho akvária. Harry si spomínal, že ho dostal na šestnáste narodeniny – alebo štvrté, podľa toho ako ste sa na to pozerali. Pozrel sa zvedavo na Harryho a vyzeralo to, že je nervózny z toho, že by mal prísť bližšie.

„A tam je Neville!“ vykríkol šťastne. „A Dean a Seamus!“ povedal a kývol na chlapcov, ktorí sedeli v priľahlých kreslách a spolu pozerali Metlobalový magazín. Obidvaja prestali robiť to, čo robili a zízali na neho. „A Will a Jamaica!“ dodal. Druháci sedeli veľmi blízko pri sebe pri stole, hlavy sklonené nad hrubou knihou. Všimol si, že Dean na nich tajne dáva pozor. Oni si, na rozdiel od ostatných, očividne nevšimli jeho záchvat. Pokračoval pohľadom po izbe. Uvidel Zoey, Anniku a Ruth, ktoré sa rozprávali o ich blížiacich sa NKÚ. Pribehol k ich stolu a oprel sa o neho.

„Ruth!“ povedal vzrušene. „Čo... čo si tento rok robila cez  Pesach?“ (PP: http://sk.wikipedia.org/wiki/Pesach)

Zamračila sa a pozrela sa na neho prekvapene.

„Mo... moja rodina mi cez tohtoročné veľkonočné prázdniny pripravila niečo ako skorší seder. Keďže Rokfort neberie do úvahy židovské sviatky, tak to tak robíme od tej doby, čo sem chodím. Okrem tých rokov, kedy sa Veľkonočné prázdniny zhodujú s Pesachom. Prečo sa doparoma pýtaš?“

„No, myslel som si, že budúci rok by sme mohli mať Pesach s tebou tu v chrabromilskej veži. V správnom čase. Budúci rok by ste mali mať doma aškenázsky? Vzhľadom k tomu, že tento rok ste mali sefardický?" (PP: nevyznám sa v tom... priznávam bez mučenia: http://sk.wikipedia.org/wiki/Sefardsk%C3%AD_%C5%BDidia  http://sk.wikipedia.org/wiki/A%C5%A1ken%C3%A1zski_%C5%BDidia

Teraz vyzerala vydesená.

„Ja by... ja by som radšej, aby nie. A ako si...“

Ale on už sa točil dokola a pozeral sa všade okolo miestnosti a hľadal... a hľadal...

„Ginny?“ Povedal zrazu. Potom sa obrátil na kamarátov. „Kde je Ginny? Je v poriadku, že?“ Srdce mu bolestivo v hrudi búšilo. Spomenul si, čo hovoril Dumbledore. Že čokoľvek sa mohlo stať za uplynulých osem a pol mesiaca...

Zoey tupo prikývla a pozrela sa na neho, akoby bol celkom mimo.

„Práve vybehla do spálne pre nejaké poznámky z Transfigurácie. Sme v polke opakovania na NKÚ...“

„Spálňa!“ povedal rázne. „Jasné!“

Vybehol po schodoch k dievčenským spálňam. Znovu pocítil silu v nohách, ktorá mu chýbala. Musel pokračovať so svojím ranným behom, pomyslel si. To je dobré. Cítil sa viac silný a zdravý a viacej nažive než za veľmi dlhú dobu. Na svete bolo všetko v poriadku. Bol v Chrabromile, Ron a Hermiona boli jeho najlepší priatelia, a Ginny bola v poriadku!

Rozrazil dvere na piatackých spálňach a zostal na ňu zízať. Triedila pokrútená žlté pergameny porozhadzované po celej posteli. Keď ho uvidela tak sa postavila. Obočie sa jej nadvihlo. Zatvoril dvere a prišiel k nej s úsmevom, neschopný ovládať svoje šťastie z toho, že ju znovu vidí. Tie jej chaotické ryšavé vlasy, veľké hnedé oči. Ten  pohľad na všetky tie jej pehy a vysoké pretiahnuté čelo. Nebol taký vysoký ako  vo svojom druhom živote, ale ona na rozdiel od neho prestala rásť v minulom roku a tak bol teraz asi o palec vyšší ako ona. V tvári mala spýtavý pohľad, keď ju objal. V úžase behal očami po jej drahej milej tvári. Potom zobral jej tvár do dlaní a začudovane pokrútil hlavou.

„Si v poriadku,“ vypadlo z neho. V očiach mal slzy a skrz ne skoro nevidel. Cítil akoby mu srdce malo prasknúť. „Si v poriadku...“ opakoval stále dokola.

Stála stuhnuto ako socha, neodstrčila ho, okrem zamračenia nijako nereagovala, zmätený pohľad jej zamrzol na tvári. Potom si pritiahol k sebe a sklonil a k jej perám, neschopný odolávať ešte o sekundu dlhšie. Stále bola v jeho rukách ako bábika ľudskej veľkosti. Necitlivá a strnulá. Potom, rovnako ako to spravil na rozlúčku v jeho inom živote, ju pobozkal na obe líca, čelo, špičku nosa, na obe viečka... Odtiahol sa a pozeral do jej ohromenej tváre. Nevedel, či sa má smiať alebo plakať.

„Och, Ginny,“ zašepkal. Možno začne robiť oboje naraz. „Máš vôbec predstavu, ako veľmi ťa milujem?“

Potom, ako to začula, vytreštila oči. Sánka jej šokom spadla. Znovu si ju pritiahol k sebe, prechádzal rukami po jej chrbte, jedna ruka skončila na zapletená v jej vlasoch. Využil jej prekvapene otvorené ústa (ako to raz spravila aj ona jemu), pomaly a jemne vložil jazyk medzi jej pery. Niečo čo nespravil od tej doby po metlobalovom zápase v piatok ročníku. V náručí sa mu zachvela. Konečne prišla aspoň trochu k životu, pohla sa o svojej vlastnej vôli namiesto toho, aby sa s ňou len hýbalo ako s bábkou. Vydýchla mu do úst a privítala ho v nich. Zaplietla mu ruky do vlasov, aby si mu ústa pridržala na mieste, kde boli. Telo jej zvláčnelo a priľnulo k jeho.

Tešil sa z jej pevnej, teplej blízkosti. Radosť pretekala každou jednou žilou v tele. Toto bola jeho Ginny. V jeho náručí. Nažive.  V bezpečí a nažive...

... a ona mu bozk opätuje.

Na pol minúty.

Náhle sa zdalo, že prišla späť ku zmyslom a odtlačila ho. Harry sa na ňu šťastne usmieval, ústa ho brneli, srdce spievalo a myseľ kričala: Je na žive! Ona je na žive!

Ale Ginny sa stále ďalej od neho odtlačovala. V hrôze si zakryla rukami ústa. Začal si pomaly uvedomovať, že ona nie je vôbec rovnako šťastná, že ho vidí ako on ju. Začala krútiť hlavou, hruď sa jej začala prudko pohybovať, oči vypúlila.

„Nie, nie, nie, nie, nie, Harry! Už sme sa cez to dostali! Musíš prestať! Nemôžeš len tak sem prísť a začať... začať ma bozkávať a... a hovoriť také veci... Nemôžeš! Myslela som si, že si to pochopil; naposledy, keď sme sa o tom rozprávali, tak si vyzeral, že si to pochopil...“

Zvraštil obočie. Už jej niečo podobné povedal? V tomto živote?

„Ale... Ginny,“ veľmi zmäteno koktal.

„Žiadne ale, Harry. Nič sa nezmenilo. Ja som s Dracom a ty s Hermionou. Nemôžeme... nemôžeme sa len... poddať...“

Spravil krok bližšie k nej a tak znovu stáli zase tesne pri sebe. Vážne sa na ňu zadíval.

„Láske?“ zašepkal.

„Áno! Nie!“ opravila sa rýchlo. „Myslím tým, že sa jednoducho nemôžeš rozhodnúť, že... že sa chceš vrátiť v čase! Tak to vôbec nefunguje! Nemôžeš sa len vrátiť späť v čase a povedať si: Takže, asi si teraz vyberiem túto cestu namiesto... a prepísať históriu. Tak veľa sa toho stalo...“

Zamračil sa.

„Len preto, že sa osoba vydá zlou cestou, tak to už nemôže zmeniť? Opraviť to? Pozri sa... pozri sa na profesora Snapa. Býval Smrťožrút a teraz je na Dumbledorovej strane. Ako môžeš povedať, že je to nemožné?“

Zrazu vyzerala ešte viacej zhrozená. Začala cúvať ďalej dokým ju matrac postele nedonútila si nedobrovoľne sadnúť.

„Ach, Harry! Ako si mohol... takto prirodzene hovoriť o chudákovi profesorovi Snapovi?“

Chudák profesor Snape? Čo sa stalo Snapovi?

„Je... je mi to ľúto Ginny,“ rozpačito povedal, ako sa z toho snažil dostať. „Ja len... ja len som mal sen. Veľmi živý sen. A ty... ty...“

Sčervenala.

„Harry. Ak som ja bola v sne, ktorý si mal ty, nemyslím si, že by si mi o tom mal hovoriť...“

V úžase roztvoril oči dokorán, keď si uvedomil, aký druh sna myslela.

„Nie! Ja... ja som nemal na mysli taký sen. Snívalo sa mi, že...“ nemohol to povedať.

„Áno?“ zrazu vyzerala, že ju to zaujíma.

„Ah... snívalo sa mi, že si mŕtva,“ nakoniec veľmi jemne povedal. „A vyzeralo to tak reálne. Tak som sa bál... bál, že je to skutočné...“ koktal. Dúfal, že to trochu vysvetlí, prečo tak vbehol do jej izby a naliehavo ju bozkával. A hovoril, že ju miluje. Zakryla si ústa.

„Ach, Harry. Ja... ja neviem, čo ti mám povedať...“

„Len mi povedz, Ginny, že mi odpúšťaš a že zabudneš, čo sa stalo. Moja... moja hlava... necítim sa celkom v poriadku. Možno by som mal navštíviť madam Pomfreyovú...“

„Je to tvoja jazva?“

Pokrútil hlavou.

„Nemyslím si.“

„Možno by si vážne mal ísť za madam Pomfreyovou. Nie je bezpečné zahrávať sa so zdravím.

Otočil sa, ale potom sa zvrtol a vysvetlil: „Ja som tým nemyslel, že osoba nesmie mať v hlave celkom v poriadku, aby ťa chcela pobozkať a...“

„Harry!“ odvetila a smiala sa. Srdce mu robilo saltá. Počul ten smiech po dobe, o ktorej si myslel, že bola večnosťou. „Nemyslela som si, že si to myslel tak. Len choď za madam Pomfreyovou. Možno ti dá niečo, po čom budeš spať bez snov.“

Prikývol.

„Áno. To je pravdepodobne to, čo potrebujem.“ Položil ruku na kľučku, ale ešte sa k nej obrátil. „Ďakujem, Ginny.“

Smutne sa usmiala.

„Nerob si s tým starosti.“ Hlas mala veľmi jemný.

V krátkej chodbe medzi horným podlažím a schodmi ktoré viedli dole sa zarazil. Vedel, že to nemal robiť, nemal sa nechať strhnúť a pobehovať po Chrabromilskej veži ako šialenec... ale on bol taký rád, že vedel, že je nažive, a držať ju, počuť jej hlas a jej smiech... A keď ho bozkávala späť...

Pozrel sa na zatvorené dvere a potom sa otočil ku schodom. Zišiel len dva a zastavil sa. Sadol si na široké kamenné schody, a zložil hlavu do dlaní. Možno by mal ísť za madam Pomfreyovou. Ron a Hermiona mu povedali, že sa asi udrel do hlavy. Možno sa aj. Postavil sa a začal pomaly schádzať dole schodmi. Keď došiel do spoločenskej miestnosti Ron a Hermiona už pozbierali všetky šachové figúrky a podávali ich do  puzdra. Podišli k nemu a vyzerali veľmi znepokojení.

„Je ti dobre, Harry?“ Spýtala sa Hermiona a položila mu ruku na čelo. Dal ju preč jemne ale pevne.

„Potrebujem si len ľahnúť,“ povedal. Hlas mu zaváhal. „Budem v poriadku...“

„Si si istý?“ spýtal sa Ron a Harry ho chcel znovu objať. Silno. Bolo také úžasné vedieť, že Ron je opäť jeho priateľ, a že sa stará o to, čo sa mu stalo namiesto toho, aby ho chcel zmlátiť za bozkávanie jeho sestry...

... A počkať, zamyslel sa Harry, spomínaj. Ja som sa práve bozkával s jeho sestrou. A on z toho asi nebude nadšený...

... aj keď asi by uprednostňoval mňa namiesto Draca Malfoya.

Draco.

Malfoy.

Dostal svojho otca do väzenia, aby bola Ginny v bezpečí. V stane v Godrikovej úžľabine sa obetoval za Harryho a za svet. A teraz sa Harry vráti do Chrabromilskej veže a... a začne bozkávať jeho frajerku...

Žalúdok sa mu zovrel a nie v dobrom svetle. Pripadal si, ako najhoršia osoba na svete.

„Si si istý, že by si nemal zájsť za madam Pomfreyovou. Harry?“ spýtala sa znovu Hermiona a zamračila sa. „Vyzeráš vážne zeleno.“

Otriasol sa.

„Len... len... si ľahnem, ako som už povedal. Budem v poriadku; vážne. Len príďte pre mňa a zobuďte ma, keď bude čas na jedlo...“

Potom si uvedomil, že zasa povedal niečo zlé, pretože si Ron a Hermiona vymenili významné pohľady.

„Ehm... Myslíš tým, keď bude čas na raňajky?“ Opýtal sa Ron. „Pretože je skoro deväť hodín. Už sme mali dnešné posledné jedlo a ja budem spolu s ostatnými spať v izbe až do rána,“ pokračoval Ron a vyzeral, akoby bol okamžite schopný Harryho násilím odvliecť do ošetrovne.

Harry prikývol.

„Jasné, jasné. Myslel som...“ pozrel sa im do ustaraných tvárí a bál sa znovu vkročiť  do tej istej rieky. „To je jedno,“ dodal sám sebe. „Pôjdem skoro spať. Potrebujem odpočinok.“

Obrátil sa, aby sa na nich pozrel pár sekúnd potom, čo vyšiel hore schodmi do chlapčenských spální. Stále na neho ustarane hľadeli. Spomenul si na obrázok, ktorý spravil Colin, ten, čo dali Hermione na jej pätnáste narodeniny. A potom si spomenul na fotografiu jeho, Jamieho a Draca, ktorá visela nad krbom v Kančom konci. Jamie... Pokračoval po schodoch, akoby mal nohy na autopilota a čoskoro otváral dvere do šiestackých spální. Hodil seba na karmínovú pokrývku na jeho štvorstĺpovej posteli. Pozrel sa na tmavočervenú. Farba Chrabromilu. Tak dlho chcel byť späť a teraz, všetko na čo dokázal myslieť, boli ľudia, ktorých už v živote neuvidí...

Jamie...

Moji bratia ...

Maminka...

A nevlastný otec, ktorý tam bol stále pre neho, ktorý na neho čakal, deň po dni, až príde do Doveru, ktorý omeškal odchod do Francúzka, kde bol v bezpečí, pretože musel dávať pozor na neho, Harryho. Kde je teraz? V tomto živote? Čo sa stalo Severusovi Snapovi? Potreboval si teraz odpočinúť, ale vedel, že keď sa zobudí, tak toto bude otázka, ktorá bude okupovať jeho myseľ....

Čo sa pre Merlina stalo Snapovi?

Keď sa prebudil, v spálni bola tma a mohol počuť chrápanie, ktoré prichádzalo z ostatných lôžok. Ležal a počúval pokojné, známe zvuky za závesmi jeho postele. Ron chrápal spolu s ostatnými. Usmial sa sám pre seba. On a Ron sa pomerili. Kedy? Čudoval sa. Zatvoril znovu oči a snažil sa spomenúť na minuloročnú jeseň...

Počas prvých dvoch týždňov prvého polroka sa spolu Harry a Ron rozprávali len ak to bolo nevyhnutné. Ron za ním prišiel s nápadom na narodeninový darček pre Hermionu. Harry súhlasil, že je to dobrý darček a vymyslel, ako jej ho dajú, ale inak sa skoro vôbec nerozprávali. Harry bol z toho unavený. Cítil sa, ako keby sa stále pohyboval po tenkom ľade. Fakt, že Hermiona bola úplne ohromená darčekom a to že to bol Ronov nápad, zapôsobilo na Harryho nepochopiteľným spôsobom. Nakoniec, tri týždne po začatí školy, jeden večer Ron zašiel za Harrym do spoločenskej miestnosti a skoro vyskočil z kože.

„Kam išla?“ povedal šepotom, ktorý mohol počuť len Harry.

Harry zdvihol hlavu a zamračil sa. Ron sa s ním rozpráva? Ale potom si uvedomil, že by nemal byť tak prekvapený. Jediný dôvod, prečo sa s ním v posledných dňoch rozprával, bola Hermiona. A toto nebola výnimka. Váhal s odpoveďou, ale potom ho zvedavosť premohla.

„Ja neviem. Ech... kto?“ dodal akoby to presne nevedel.

„Hermiona. Každý večer po večeri zmizne. Nehovorila ti kam chodí?“

Harry zatvoril Metlobal v priebehu vekov , ktorý práve znova čítal. Pokrčil ramenami. Snažil sa pôsobiť nezaujato, ale Ron v ňom prebudil zvedavosť. Bojoval s tým, aby ju neukázal.

„Myslel som si, že je v knižnici. Poznáš Hermionu. Si si istý, že je to každý večer?“

„Hej. Nie si veľmi pozorný, čo sa týka tvojej priateľky.“ Harry sa naježil. Bola to Ronova obľúbená téma : Harry-Vôbec-Nie-Dobrý-Frajer. „Nikdy nepríde pred desiatou, pred večierkou. Ale celkom často mešká. Dosť.“

Harry mlčal a pozeral do ohňa. Je pravda, že si vôbec nevšimol, že Hermiona po večeroch mizne. Boli spolu len raz od tej doby, čo začala škola. Bola to nepríjemná uponáhľaná záležitosť v sobotný večer zrodená z dvojmesačného odlúčenia. (A bol to jej spôsob ako mu poďakovať za narodeninový darček.) Harrymu bolo trochu nepríjemné sa pred ňou vyzliekať, ako keby ho nikdy predtým nevidela a ona bola rovnako hanblivá.

Keď sa vrátili do spoločenskej miestnosti z Fluffyho starého brlohu, kde mali rande, Ron sa pozrel na Harryho s dýkami v očiach. Harry mu pohľad odplatil. Harry by sa radšej prepadol, než aby mu Ron mal hovoriť, čo má robiť. Ale v tom istom čase sa niečo vo vzťahu medzi ním a Hermionou zmenilo. Niečo bolo inak. Harrymu sa nechcelo veriť, že bol ovplyvnený tým, čo mu Ron povedal v Brlohu, ale v hĺbke duše vedel, že bol. Že to vždy bolo niekde vzadu jeho mysle...

„Dobre,“ povedal tvrdohlavo Ron. „Počkám, než sa vráti. A spýtam sa jej priamo.“ Posadil sa do kresla vedľa Harryho. Harry nemal v úmysle pokračovať v rozhovore s Ronom, ale vyprsklo to z neho.

„No, ja dôverujem Hermione. Nebudem sedieť a čakať na ňu, ako by som bol jej otec. Ak chceš, aby ťa zrušila za to, že sa k nej správaš ako k dieťaťu tak prosím. Ale nečakaj, že ťa pôjdem pozrieť do nemocničného krídla, až ťa prekľaje a nechoď sa sťažovať za stratené body, ktoré nám strhnú za to, že na teba použila mágiu.“ Harry si zobral svoju knihu do spálne a usadil sa na posteľ, aby si začal znovu čítať. Srdce v hrudi mu búšilo. Nebolo veľmi uspokojujúce sa rozprávať s Ronom. Želal si, aby mohol prísť späť do spoločenskej a spýtať sa: Čo si myslíš, že robí? Kedy si si prvýkrát všimol jej miznutia? Ale nechcelo sa mu Ronovi priznať, že aj jeho to zaujíma. Najmä bol naštvaný sám na seba , že si toho nevšimol skôr. Ale Ron si vždy všímal toho, čo robí Hermiona. Harry ho videl na hodinách, ako sa pozerá na Hermionu ponorenú do svojej práce, pozeral sa na ňu pri každom súste pri každom jedle, pozeral, sa na ňu vždy keď bojovala na ich stretnutiach klubu...

Ostatní chlapci prišli hore do postelí a Harry si všimol, že Ron sa ešte nevrátil. Nakoniec sfúkol svoju sviečku. Ležal stále oblečený. V tme čakal, až sa vráti Ron. Skontroloval hodinky v mesačnom svetle. Pol jednej a Ron stále neboj v posteli. Predpokladal, že to znamená, že sa Hermiona ešte nevrátila.

Skvelé, pomyslel si Harry. Teraz sa bojím o oboch. Aj keď som naštvaný na ryšavovlasého magora a to, že každý večer niekam chodí, ale ani sa neobťažovala mi o tom povedať. Šiel ku kufru a vytiahol mapu a neviditeľný plášť. Vyšiel zo spální a išiel do umyvární. Keď sa rozsvietili sviečky na stenách , vytiahol prútik, mapu rozložila na ploche medzi umývadlami, mávol prútikom a vyslovil: „Slávnostne prisahám, že nemám za lubom nič dobré.“

Mapa Rokfortu sa postupne začala objavovať. Harry sa pozrel do rohu chrabromilskej veže, v spoločenskej miestnosti uvidel dve bodky s menami Ron Weasley a Hermiona Grangerová. Takže sa vrátila. Ron sa jej pravdepodobne pýta, kde bola. Super, Ron môže ísť do nemocničného krídla sám, keď mu vyskáču po celej tvári pupáky. Potom si Harry všimol pohybujúcu sa bodku pri Trofejnej miestnosti s nadpisom Virgínia Weasleyová. Čo robí Ginny vonku o takomto čase? Čudoval sa. Zadržal dych, keď si všimol ďalšiu pohybujúcu sa bodku s nadpisom 'Argus Filch, ktorá sa pohybovala presne Ginniným smerom. Videl Ginninu značku, ako sa skrčila vo výklenku, kde vedel, že je trolova socha a keď Filch zabočil za roh, prešiel popri nej a očividne si jej nevšimol. Harry vydýchol.  Čo to Ginny robíš? Pomyslel si. Filch ťa určite chytí alebo ho k tebe dovedie pani Norrisová...

Potom si Harry všimol dve ďalšie bodky na mape. Boli v Sieni slávy. Jedna bola označená ako Draco Malfoy a druhá Mariah Kirknernová. Bodky boli veľmi blízko pri sebe. Harry prehltol. Čo robí Malfoy s Mariah Kirknernovou o pol polnoci v Sieni slávy? Vie o tom Ginny? Zaujímalo ho. Harry premýšľal nad tým, či ich objaví Filch. Zaslúžili by si to. Ale potom začal rozmýšľať nad tým, ako by Ginny zareagovala, ak by vedela, že boli spolu... Možno robil len unáhlené závery , ale celkom o tom pochyboval. Ginny to zničí...

Strčil si mapu do vrecka a prehodil cez seba neviditeľný plášť. Prinajmenšom by aspoň mohol pomôcť Ginny vrátiť sa do chrabromilskej veže bez toho, aby ju chytil Filch. A rovnako dúfal, že zabráni tomu, aby našla Draca Malfoya s Mariah Kirknernovou. Pokiaľ ich už nevidela...

Harry prešiel po špičkách po schodoch dole do spoločenskej miestnosti. Otočil sa a hľadal Rona a Hermionu. Nakoniec ich našiel sedieť v rohu pri stole. Jediná sviečka osvetľovala stĺpce kníh a útržkov pergamenov, medzi ktorými Hermiona zaspala. Hlavu mala položenú na pravej ruke. Ron tiež zaspal. Ruku mal obtočenú okolo jej pása a hlavu položenú na jej pleci. Z úst mu pomaly kvapkala slinka na Hermionin hábit. Harry sa otriasol. Bol by rád keby odišiel bez toho, že by si ho všimli.

Ale potom, akoby mu vedel čítať myšlienky, Ron zdvihol hlavu. Potriasol hlavou a zamrkal... akoby začul Harryho, ktorý nehybne stál pred ohniskom. Ron zívol, natiahol sa a potom položil obe ruky na Hermionine ramená a jemne ňou zatriasol.

 „Hermiona,“ zašepkal. Zavrčala. Harry sa usmial a snažil sa nesmiať. Spomenul si totiž ako hlučne dokázala spať. „Hermiona,“ znovu povedal Ron, teraz o niečo hlasnejšie. „Je neskoro.“ Znovu zatriasol jej ramenom. Stále žiadna odpoveď okrem ospalého spokojného zvuku, keď otočila hlavou na druhú stranu. O Rona si teraz opierala hlavu. Povzdychol si. Očividne bol aj sám veľmi unavený. Potom bol zrazu niečím akokeby zhypnotizovaný; pritiahol sa k nej bližšie a Harry zistil, že to čo ho fascinovalo bol v skutočnosti jej krk, ktorý odhaľoval jej krátky zostrih. Ron pritlačil svoje pery na jej krk raz, krátko a potom sa odtiahol a čakal na odpoveď. Harry zadržal dych.

Ron sa natiahol znovu, jeho pery sa zastavili na jej krku znova, ale tentokrát vôbec nie na krátko. Konečne dostal svoju odpoveď. Zachrčala, otočila hlavu, oči mala stále zatvorené.

„Myslím, že si myslíš, že sa takto niekam dostaneš, Harry,“ povedala ospalo. Predpokladala, že ak jej niekto bozkáva jej krk, tak to bude určite jej priateľ. Rona na okamih zaváhal, ale potom prešiel perami po jej brade a konečne sa dotkol jej pier svojimi. Stále neotvorila oči. Pohla rukami, aby sa dotkla jeho tváre a keď sa rukami dotkla jeho zarastenej tváre prudko otvorila oči. Ich ústa sa stále dotýkali. Potom sa dotkol jej pása a Harry vedel k akému citlivému miestu sa chce dostať; celkom ju roztúžilo, ak sa jej niekto dotkol medzi rebrami a bedrovou kosťou. Zatvorila znova oči, jemno zastonala ako pokračovala v bozkávaní sa a otvorila ústa. Harry mohol povedať, že teraz vie kto to je, ale stále v tom pokračovala.

Takže. Ronovi sa splnilo prianie a Harry sa s ňou nemusí rozísť, aby sa to stalo. Triasol sa zúrivosťou. A Hermiona! Pomyslel si. Nebola ani...

„NIE!“ zrazu zakričala, odtiahla sa a konečne prišla k zmyslom. Zdesene si zakryla si ústa rukou. „Ja... ja... prepáč Ron. Som unavená, nepremýšľala som...“

Prešiel rukami cez vlasy, oprel sa. Na tvári mal rezignovaný výraz.

„Takže, konečne sa mi podarilo ťa zobudiť, nie?“ povedal, akoby to bol jeho jediná motivácia celého tohto. Zdvihla obočie.

„O tom to celé bolo?“

Pozrel sa na ňu so zmesou lásky a odporu. Hlas mal veľmi tvrdý.

„Obidvaja sme pripravovali tvoj narodeninový darček. Prečo jedine Harry z toho niečo mal?“

Spadla jej sánka.

„Ach o tom to je? Očakával si nejaké ďakujem ti veľmi pekne bozkávanie sa? Alebo ďakujem vyspanie sa?

Tvár sa mi uvoľnila a rukou prešiel cez bradu.

„Nie, nie Hermiona. Len tom myslel... myslel som si, že by si to mala rada so sebou v škole...“

Prehltla.

„To bol... to bol tvoj nápad?“ Prikývol. „Ach Ron...“ naklonila sa k nemu, obkrútila ruky okolo jeho krku a veľmi zľahka ho pobozkala. Potom sa odtiahla. „Tak. Správne poďakovanie.“

Smutne sa usmial.

„No, ja neviem nič o správnom...“

Ach , Ron. To bolo... myslím tým... ako sa môžeš sťažovať kvôli takej puse?“

Jeho úsmev sa premenil na grimasu.

„Áno, no, som evidentne z kameňa.“

„Čo to malo znamenať?“

Postavil sa vedľa nej a otočil ju k sebe. Tisla si veľkú bichľu k svojej hrudi.

„Myslel som tým, že ja ťa môžem pobozkať, a ty môžeš pobozkať mňa, ale nejako je to len moja vina. A nie je mi dovolené k tebe niečo cítiť, keď...“

Pozrela sa dole a silno sčervenala.

„Ron. Je neskoro. Teraz nie je čas na...“

„Tak potom kedy je ten čas? Keď s ním budeš ďalších desať rokov z povinnosti? Keby do pekla je ten čas, Hermiona?“

„Ach, teraz si myslíš, že Harry bude žiť ďalších desať rokov?“

Zamračil sa.

„O čom to rozprávaš?“ Naježila sa.

„Na niekoho, kto predstiera, že sa o mňa stará, tak si celkom dobrý vo vymýšľaní hnusných vecí, ktoré môžeš o mne povedať.“ Stále sa mračil.

„Aké hnusné veci?“

„Viem, čo si povedal Harrymu. Predtým, než sme šli na King’s Cross.“

Ron mal toľko slušnosti, aby sa zatváril zahanbene. Ale potom sa spamätal a zrazu vyzeral trochu nepriateľsky.

„Ach, povedal ti to, že?“

„Nie; Malfoy vás začul. Povedal to Mariah Kirknerovej a ona to povedala mne. Veľmi pekné. Teraz naozaj viem, čo si v skutočnosti o mne myslíš...“

„Hermiona, tí dvaja, o ktorých sa rozprávame sú slizolinčania...“ povedal. Ignorovala ho.

„Naozaj si myslíš, že sa s ním skrátka chcem vyspať predtým, než zomrie? Naozaj si to povedal?“

Ron sa nervózne zamrvil.

„Ehm... nie tak celkom...“

„Nie tak celkom. Ach, to je jednoducho skvelé. Proste skvelé.“

 „Hermiona, len som si myslel... len som si myslel, že si zmätená a že nevieš, prečo ste vy dvaja spolu... to je všetko. Ak sa nad tým vážne zamyslíš, tak...“

„Tak čo? Tak si potom uvedomí, že v skutočnosti chcem byť s hlupákom, ktorý keď si uvedomil, že Fleur Delacourová sa kvôli nemu po nociach netrápi, tak si všimol, že som dievča? Veľmi pekne, Ron... veľmi pekne.“ Harry prehltol. Hermiona bola stále nahnevaná kvôli Fleur Delacourovej?

„Hermiona,“ povedal jemne. „Bozkávala si ma ani nie pred minútou a nemyslím tým tvoju malú ďakujem-pusu...“

Z tohto pripomenutia sa zdala nervózna.

„Áno, no...“ odmlčala sa,  ako jej došli slová. „Nie je pekné využiť niekoho, kto má spánkovú depriváciu...“

„To je to, čo to bolo? Keď sme boli v Brlohu, tak to bolo: mala som slnko v očiach...“

Stalo sa to už predtým? Premýšľal Harry. Muselo to byť neskoro v lete. Napadlo ho, či to bolo predtým, či potom ako mu Ron navrhol, aby sa s ňou rozišiel...

Ron k nej pristúpil a pohladkal ju po líci prstami.

„Je mi to ľúto, Hermiona. Nechcel som sa s tebou tak neskoro v noci hádať. Rozumiem, že si veľmi unavená. Je to... je to veľmi ťažké? Nemôžem uveriť tomu, že každú noc cez to prechádzaš...“

Vyzeralo to, že trochu ustúpila a natiahla sa, aby pohladkal jej krk. Ron vyzeral, že by to pre ňu aj chcel spraviť.

„Ach... nevieš si to predstaviť. Ale zároveň... keď spravím niečo správne... je to absolútne neuveriteľné. Je to úžasné. Nedokážem to dostatočne popísať...“

Zamračil sa

„Robíš to pre neho?“

Vyzerala úplne vyčerpane.

„Nie, Ron. Chcela som to od tej doby, čo som zistila, že niektorí čarodejníci a čarodejnice to dokážu. Ja to nerobím pre Harryho. Po prvý krát v živote robím niečo pre seba. Všetko v mojom živote sa netočí okolo Harryho Pottera, aj keď tebe robí očividne veľké potešenie ma z toho obviňovať.“

„Dobre. Som rád, že to robíš pre seba. Je som... som na teba neuveriteľne hrdý, vieš? To čo robíš... ja si to neviem ani predstaviť.“ Potriasol hlavou s usmial sa na ňu. „Máš vôbec poňatia aká si jedinečná?“ Sčervenala a pozrela sa dole. Ron dal ruku pod jej bradu a zdvihol jej tvár, aby sa opäť na neho pozerala. „Ale neskúšaj mi tvrdiť, že si nevedela presne čo robíš, keď si mi odpovedala na bozk, Hermiona,“ jemno povedal. „Nemiluješ Harryho. A on nemiluje teba.  Ale niekto iný áno...“ zašepkal jej to úst. Zostal úplne pokojná, keď ju jemno pobozkal a potom ustúpil a pozrel sa jej do očí, čakal, dúfal. Triasla sa, pozerala na neho s jasným strachom na svojej tvári. Stále ju držal za bradu. „Počuj, ja viem, že som bol úplne otravný idiot a nezaslúžim si ťa... ako keby niekto áno, a viem, že som mal niečo povedať rok dva dozadu. Ale ak mi povieš čo i len slovo, Hermiona, nechám to byť. Len mi povedz, že ma nemiluješ. Prijmem to, sľubujem. Len to povedz a prejdeme cez toto všetko, akoby sa to nikdy nestalo...“

Stále sa na neho pozerala, potom sa stiahla, otvorila ústa, akoby chcela niečo povedať. Ale nič z nich nevyšlo. Nakoniec sa jej na tvári objavil výraz extrémnej úzkosti, otočila sa a utiekla hore po schodoch do dievčenských spální, bez akéhokoľvek slova alebo obzretia sa. Ron sa oprel oboma rukami o ťažký drevený stôl, hlasno zanadával ako jeho dlane hlasno narazili o stôl, akoby vystrelil zo zbrane. Potom sa o ne oprel, beznádejne pozeral na rozhádzané knihy a pergameny. Jediná slza mu stekala po líci.

Nedokázala to povedať.

 

 

18. Hľadanie Snapa II. časť

Preklad: Eggy
Kontrola: Jimmi

 

 Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola osemnásta

Hľadanie Snapa

II. časť

Harry nevedel, čo si má myslieť. Bola mu Hermiona neverná alebo nie? Zradil ho Ron alebo nie? O Ronových citoch vedel už predtým. Ale nečakal, že sa do toho pustí a pobozká Hermionu; že to jednoducho spraví. Cítil, že ho hnev opúšťa, že z neho odchádza energia, keď sa pozeral na Rona, ktorý kráčal ku schodom. Zrazu pocítil neuveriteľný záchvev viny pre nič za nič. Za nič na svete sa ho nevedel striasť. Ja nie som ten, čo dnes v noci spravil niečo zlé, ubezpečoval sám seba.

Keď už Ronove kroky utíchli, konečne vyrazil k prechodu a odišiel z chrabromilskej veže. Bude mať o čom premýšľať, keď sa vráti do spální. Ale teraz potrebuje nájsť Ginny, aby jej pomohol sa dostať do komnát bez toho, aby ju našiel Filch a bez toho, aby odhalila Malfoya a Mariah Kirknerovú. Snažil sa sústrediť najprv na úlohu, ktorú mal po ruke.

Pozrel sa na hodinky; pri krbe stál necelých desať minút. Ginny za tú dobu mohli prichytiť. Ponáhľal sa dole po schodoch. Potom skontroloval mapu, aby zistil, kde presne teraz Ginny je. Všimol si, že Draco Malfoy a Mariah Kirknerová sú už na ceste do žalárov, na ceste do slizolinskej fakulty. Nejako sa im podarilo minúť Filcha. Bol zvedavý, prečo vôbec boli v Sieni slávy. Potrebovali miesto na konverzáciu, kde ich nezačuje nikto ďalší zo Slizolinu?

Ginnina bodka bola teraz v Sieni slávy. Mala podozrenie, že jej priateľ sa ťahá s nejakou inou babou? Videl značku Argusa Filcha, ako ide smerom do Siene slávy. Dokelu! Za sekundu ju nájde. Harry sa poobzeral po chodbe, kde stál, pod schodmi od vchodu do chrabromilskej spoločenskej miestnosti. Stáli tam bok po boku dve brnenia; kedysi v trinástom storočí ich nosili dvaja bratia – dvojičky vo vojne proti škriatkom. Harry sa rozbehol k nim a z celej sily do nich udrel. Spôsobil neuveriteľný hluk, keď sa časti a kúsky brnení odrážali od kamennej podlahy. Schmatol jeden z mečov a začal ním udierať do prsných plátov a heliem. Potom meč odhodil a utekal dole úzkymi schodmi, ktorými sa dalo dostať do knižnice. Zastavil sa na schodoch, aby sa pozrel na mapu a uistil sa, kde je Filch. A naozaj, teraz sa jeho bodka svižne pohybovala k zdroju hluku, pričom trochu zmenil smer. Ak si Filch myslel, že skontroluje Sieň slávy, či tam nie sú študenti, tak to teraz bude musieť odložiť, kým nevyšetrí, čo sa stalo s brnením.

Harry utekal dole schodmi, potom hore a znova dole po chodbe, ktorá nemala iný účel než spojiť dve schodiská. Po niekoľkých ďalších zákrutách, vybehnutí hore a dole, vbehol do Siene slávy. Znovu sa pozrel do mapy; bola za najväčšou vitrínou. Nevidel ju; očividne sa skrývala pred Filchom. Prešiel za skrinku a okamžite zbadal, ako sa tam krčí. Dal si mapu do vrecka a zdvihol okraj plášťa, aby sa na ňu pozrel.

„Ginny!“

Otočila hlavu, doširoka otvorila oči a vykríkla. Harry jej rýchlo prikryl ústa rukou.

„Nekrič!“ zasyčal. „Som tu, aby som ti pomohol dostať sa späť do chrabromilskej veže. Filch ťa skoro dostal, ale prevrhol som hore nejaké brnenie, aby som ho rozptýlil. Tu... poď pod plášť ku mne.

Spamätala sa, vyštverala sa na nohy a schovala sa pod plášť. Keď sa opatrne pobrali k dverám, začala mu šepkať.

„Ako si vedel, že som tu?“ jej ústa boli tak blízko, že sa až zachvel.

„Vďaka starej mape od Freda a Georga. Bol som zvedavý, kde je Ron, ale keď som sa pozrel sem, tak som videl teba, ako ťa skoro dostal Filch.“

Prikývla a pokračovala v chôdzi vedľa neho. Jej ľavá ruka sa obtierala o jeho pravé stehno a vysielala do jeho tela iskierky, ktoré bolo veľmi ťažko ignorovať. Potom začuli dupotavé kroky a Harry ju zatiahol do výklenku, kde sa predtým skrývala – za sochu trola.

Videli Filcha ako mieri do Siene slávy a podozrievavo sa obzerá okolo seba. Pani Norrisovú mal po svojom boku. Mačka sa otočila a Harry by prisahal, že videla, ako sa skrývajú vo výklenku. Harry zadržal dych. Bolo to veľmi tesné miesto, boli na seba dosť natlačení, jej vlasy ho šteklili pod nosom, jej teplý dych cítil na svojom krku. Z takejto blízkosti by sa čoskoro mohol zblázniť...

„Ach? Čo je moja drahá?“ Harry mal výhľad cez Ginnine rameno poza sochu. Filch stál uprostred Siene slávy. Otočil sa na päte a vrátil sa späť do chodby, kde mačka zostala stáť a zízať, zrejme, na sochu trola. Filch sa zastavil a rovnako sa zahľadel na sochu a potom sa pozrel dole na mačku.

„Nikdy si ich nemala rada, viem, ale to nie je dôvod, aby si teraz zazerala na...“

Odvrátil sa a vykročil späť smerom k rozbitému brneniu. Možno ho tak nechal, pretože správne predpokladal, že malo za úlohu odviesť jeho pozornosť od niekoho iného.

Ginny sa začala hýbať, ale Harry ju rukou objal okolo pása a pridržal si ju pri sebe.

„Priskoro,“ zašepkal. „A to brnenie je pri schodisku, ktoré vedie do chrabromilskej veže. Bolo to najlepšie, čo som vtedy dokázal vymyslieť. Ešte chvíľu sa tam bude ponevierať; ak sa portrét otvorí a nikto nebude navôkol, tak mu to bude dosť podozrivé...“

Prikývla a potom sa o neho oprela. Položila hlavu na jeho rameno. Nemala moc na výber; keď mal ruku okolo jej pása, bola donútená stáť príliš blízko pri ňom. Skusmo dal druhú ruku okolo jej pliec a zatvoril oči.

Ginny. Objíma Ginny. To, že tu bola, jej jemné dýchanie a búšenie srdca slúžili ako metronóm pre jeho vlastné srdce a dych. Upokojovalo ho to a cítil sa najpokojnejšie od tej doby, čo sa vrátil do Rokfortu. Nakoniec jej zašepkal: „Ginny, prečo si išla von tak neskoro?“

Zdvihla hlavu z jeho pleca, aby prehovorila a on pocítil sálajúce teplo z jej tváre. Hanbila sa.

„Keď som odchádzala z Elixírov, všimla som si lístok na zemi s Dracovým písmom. Poznala by som ho kdekoľvek. Bolo tam: Sieň slávy o polnoci. Nebolo to podpísané, samozrejme, a nebolo na tom moje meno. Očividne sa snažil byť diskrétny. Musel to zastrčiť do jednej z mojich kníh, keď som sa nepozerala. Mala som šťastie, že som to vôbec našla. Ale teraz si myslí, že som sa na neho vykašlala. Filch bol neznesiteľný... od pol dvanástej som sa snažila dostať do Siene slávy. Bolo jedno, akú cestu som zvolila, vždy sa tam plietol on.“

Harry si nikdy nepomyslel, že niekedy bude vďačný Filchovi, ale teraz mu vrúcne ďakoval. Vďaka bohom za Argusa Filcha! Ak by nebolo Filcha, Ginny by došla do Siene slávy a našla čo? Možno mal Malfoy v úmysle sa stretnúť s Ginny a Mariah sa o neho bála, lebo ho mohol prepadnúť iný slizolinčan a tak ho sledovala a možno sa len rozprávali, kým čakali na Ginny, ktorú odháňal Filch...

Prikývla a tak vykĺzli z výklenku. Harry mal stále svoju ruku okolo jej pása a ona dala svoju okolo jeho, takže teraz pod plášťom zaberali ešte menej miesta. Prikradli sa k jednému skrytému schodisku, ktoré Harry poznal a potom ho Ginny doviedla k ďalšiemu, ktoré zase nepoznal Harry. Vchod bol schovaný sa tapisériou. Nakoniec sa dostali k Tučnej pani bez toho, aby narazili na Filcha. Vpustila ich potom, čo povedali správne heslo (palina). Keď boli v spoločenskej miestnosti, dali si dole plášť a obidvaja sa s úľavou zaborili do jedného kresla blízko vyhasnutého krbu. V noci už začínala byť zima a tak Harry namieril prútik do ohniska a zapálil oheň. Ginny si povzdychla, oprela sa v kresle s očami zatvorenými. Harry sa usmial. Pozeral sa na plamene ožarujúce jej pokojné črty a jej vlasy, ktoré mali viacej odtieňov červenej a zlatej než samotný oheň. Potom si znova spomenul na Malfoya. Pomyslel si, že sa s ním bude musieť porozprávať. Alebo možno... možno by sa mal porozprávať s Mariah Kirknerovou. V každom prípade, Ginny sa nesmie nikdy dozvedieť, že oni dvaja boli v Sieni slávy a to, že tá správička pravdepodobne nebola pre ňu, ale pre Mariah, a to ona ju musela pustiť na zem počas Elixírov...

Ginny náhle otvorila oči.

„Kech. Zaspala som. Mala by som ísť hore. Ďakujem, že si mi pomohol dostať sa nazad, Harry. Možno niekedy... by som si mohla požičať tvoju mapu? Alebo tvoj plášť?“ nádejne sa usmiala. Chcel odmietnuť, ale jej prosiace oči to spravili veľmi ťažkým.

„Možno,“ povedal a pomyslel si, že toto by mohlo byť veľmi nebezpečné. Ak by videla svojho priateľa s Mariah Kirknerovou spolu na mape alebo by k nim prišla, kým by na sebe mala neviditeľný plášť a oni by nevedeli o jej prítomnosti...

Striasol sa. Musí sa s jedným z nich porozprávať. Prísť na to, čo sa v skutočnosti deje. Ginny nesmie trpieť... to je najdôležitejšia vec. Postavila sa a sklonila sa k nemu. Zadržal dych asi po stýkrát od tej doby, čo vyšiel zo spální. Vlasy jej spadali okolo tváre a jej ústa boli bližšie a bližšie...

„Dobrú noc, Harry,“ povedala jemne a pobozkala ho na líce. Potom, až príliš skoro, hľadel do prázdneho priestoru a ona bola preč, skákala po schodoch do dievčenských spální. Harry sa oprel a povzdychol si. Potom sa konečne pobral do svojej postele. Cítil, že by mohol spať aj rok. Desil sa toho, ako bude musieť odchytiť Malfoya alebo Mariah a porozprávať sa s nimi o ich polnočných potulkách...

Harry premýšľal o tom, na čo si spomenul. Ešte stále si nepamätal, ako sa pomeril s Ronom. To asi príde neskôr. Rozhliadol sa po mierumilovných spiacich tvaroch Nevilla, Deana a Seamusa. Vďaka bohu, že už nie som v rovnakej izbe so Zabinim, pomyslel si. Zaujímalo ho, ako sa Malfoyovi s ním darí. Dúfam, že mu Zabini robí zo života peklo...

Ale keď sa pozrel na Ronovu posteľ, tak tá bola prázdna. Myslel si, že je chrápanie bolo prekrývané ostatnými. Harry skontroloval hodinky, bola skoro polnoc. Potom, na akú spomienku si práve teraz spomenul, tak sa cítil veľmi, veľmi podobne. Ticho precapkal ku dverám, bez toho, aby si dal topánky a prešuchol sa po schodoch dole do spoločenskej miestnosti. Kamene boli cez ponožky studené. Keď sa dostal do tienistého prechodu vedúceho do pohodlnej miestnosti, uvidel, že zostali len dvaja ľudia: Ron a Hermiona. Pochodne v miestnosti boli zhasnuté a oni sedeli na podlahe vedľa krbu, ktorý bol jediným zdrojom svetla v miestnosti. Opierali sa o rovnaké kreslo. Ron mal ruku okolo jej ramien a ona mala hlavu položenú na jeho hrudi. On mal tvár zaborenú v jej vlasoch. Potichu sa rozprávali, ale v prázdnej miestnosti sa slová ľahko dostali až k Harryho ušiam.

„... a potom bol v poriadku,“ povedala Hermiona a hľadela do plameňov.

„Dobre,“ odvetil Ron, „môžeš vážne povedať, že v poriadku? Myslím tým...“

„To je pravda...“

Zostali ticho. Harry predpokladal, že sa rozprávajú o ňom, ale nevedel to nijako spresniť.

„Hermiona,“ jemne riekol Ron a pozrel sa zvrchu na ňu. „Musíš to spraviť. On to nespraví. Myslel som si, že by mohol, ale...“

„... ale v lete si sa veľmi snažil, aby si ho naštval a tak sa rozhodol urobiť presný opak?“ uškrnula sa. Ron sčervenal.

„Dobre, dobre, už sme to preberali. Spravil som vážne hlúpu vec. Myslel som to dobre...“

Nežne ho pohladkala po tvári.

„Ja viem, že si to myslel dobre. Ale mal si úplne nemožné prevedenie.“ Vyzeralo to , že sa spamätala z toho, ako ju obvinil, že len chce Harryho pretiahnuť predtým než zomrie. Nejako jej slová vyzneli skôr láskavo, než kriticky a Ron sa nebránil. „Ale ako... myslím... radšej by som zomrel, než by som spravil čokoľvek, čo by mu ublížilo. A potom dnes večer bol taký zvláštny. Nemyslíš si, že...“

„Ubližuje mu, že to trvá tak dlho. Nakoniec to bude pre neho to najlepšie, Hermiona. Oslobodí ho to.“

„A mňa,“ povedala ešte jemnejšie. Pozerala sa dole a preplietla ich prsty.

„Nebudeš sebecká, keď to spravíš, Hermiona. Bude to len čestné.“

Nervózne sa na neho pozrela.

„Bude to, ako by som ho zavrhla. Stále vyzerá, že ma tak veľmi potrebuje...“

Teraz Ron spravil grimasu.

„Samozrejme, že cíti, že to potrebuje. Je normálny puberťák...“

Teraz ho udrela, ale nebolo to tvrdo.

„To nie je to, čo som myslela. Hoci...“

„Čo?“

Váhala. Hlas mala veľmi tichý.

„Už je to nejakú dobu som to ja, kto začína veci. A nie, že by to celú dobu len pretrpel, ale vyzerá to, že...“

„... že to celú dobu len tak pretrpí?“

Prikývla a sčervenala.

„Nie, že by sa to stávalo nejako často...“

Chytil ju za bradu.

„Bojíš sa, že nie si príťažlivá, Hermiona?“ zašepkal. Otočila hlavu a odtlačila jeho ruku preč.

„Nerob si zo mňa srandu, Ron...“

„Nerobím si. Len sa čudujem, či...“

„To nie je to, čo ma znepokojuje Ron. Potom len... len ticho toho druhého objímame. Žiadne rozprávanie. Nikdy to takéto nebolo. Vyžaruje z neho také... také osamotenie. Akoby bol v druhom svete. A raz bol potom tak unavený, že hneď zaspal. Ako spal, tak mal veľmi živé sny, volal svoju matku a tiež povedal...“ zaváhala. Harry zadržal dych. Dúfal, že nepovedal Ginnine meno...“

„Čo?“ chcel vedieť Ron. Harry bol prekvapený, že Ron bol tak dlho trpezlivý a bol schopný tu sedieť a počúvať ju, ako rozpráva o milovaní sa so svojím priateľom, keď on to chcel tiež.

„Povedal, Jamie,“ nakoniec povedala zmäteno. Ron vyzeral rovnako.

„Prečo by volal na svojho otca krstným menom? A dokonca prezývkou?“

Pokrútila a hlavou.

„Neviem. A niekedy keď spomenie svoju matku, tak povie: Prepáč mi mami... je mi to ľúto.“

Ron hľadel do ohňa.

„Spravil to, aj keď zaspal vo vlaku smerom do školy, pamätáš?“

Prikývla.

„Od tej doby bol divný. Najprv musel utekať a naskočiť na idúci vlak, a potom vyzeral, akoby prekonal nejaké hrozné utrpenie a oblečenie mal studené a vlhké. Celý habit mal od lístia. Vyzeral vystrašeno. Nevidela som ho s takým výrazom na tvári od dementorov v tretiaku. Vyzeral tak potom, čo im bol príliš blízko a počul svojich rodičov kričať predtým, než zomreli...“

„A potom, minulý október, keď sme sa išli stretnúť s Dumbledorom, povedal, že už mu nemôže nepovedať...“

„Nepovedať čo?“

Ron pokrčil ramenami.

„To nepovedal, ale povedal, že sa to dozvieme niekedy v máji. Myslel som si, že je šibnutý a už som o tom znova nerozmýšľal. Ale teraz... teraz je máj. A dnes večer sa s ním stalo niečo čudné...“

Zostali ticho, obaja hľadeli do ohňa. Potom sa zrazu Hermiona natiahla pre Ronovu ruku a dala si ju pred tvár. Harrymu chvíľu trvalo, než si uvedomil, že sa snaží dovidieť na Ronove hodinky.

„Je po polnoci. Všetko najlepšie.“

Pozrel sa dole na ňu a tvár mal plnú emócií.

„Ďakujem,“ povedal skoro nepočuteľne. Následne sa sklonil, aby ju jemne pobozkal na pery. Nechala ho to spraviť a potom otočila hlavou, takže to skončilo ako bratské pobozkanie. Dal jej ruku na tvár a otočil jej hlavu späť k sebe.

„Hermiona...“

„Nie, Ron. Nie teraz.“ Spustil ruku, povzdychol si a znova s zahľadel do ohňa. „Je mi to ľúto,“ vyhŕkla. „Vážne je mi to ľúto. Ale... ale je na tom teraz tak zle a ja sa bojím...“

„... a bojíš toho, že to bude ešte horšie. Viem, viem...“

„Myslím... má rôzne koníčky. Vstáva, chodí behať. Vedie duelantský klub. Trénuje škriatkov...“

Trénuje škriatkov? Zmäteno si pomyslel Harry.

„... chodí na prefektské stretnutia, chodí na metlobalové tréningy, robí si domáce úlohy... ale vyzerá, akoby tu vôbec nebol.“

Ron za zamračil.

„No, bol to na Rokforte dosť nudný rok. Všetky veci, ktoré sa udiali, zdajú sa byť tak vzdialené. Myslím tým, novinky zo sveta vonku sú celkom desivé, ale tu s tým nedokážeme nič spraviť. Obvykle mával viac vecí, ktoré ho zamestnávali. Nie, že by bolo dobré... ale...ja neviem. Možno sa nudí?“

„Nudí sa kvôli tomu, že má na starosť len školu a nemusí sa starať o ľudí, ktorí sa ho snažia zabiť alebo zregrutovať medzi smrťožrútov? Mal byť taký znudený počas posledných piatich rokov...“

„To nie je to, čo som tým myslel.“

Pozerala do ohňa.

„Chýba mu Snape. Viem to. Povedal mi to toľkokrát. Je to tak divné. V prvom ročníku... nikdy som si nemyslela, že tie slová vyjdú z jeho úst.“

Ron sa zasmial.

„To je pravda. Aj keď priznal, že MacDermid nie je taký zlý...“ ľstivo sa pozrel na Hermionu, „a ty si myslíš, že nie je taký zlý na pohľad...“

Znova ho udrela.

„Prestaň s tým! Neštvi ma...“

Znova sa zasmial.

„Ak z neho budeš paf, tak to aspoň nie je blbec ako Gilderoy Lockhart...“

Zdvihla jedno obočie a vyzerala, akoby sa z neho chystala uťahovať.

„Mal si ho vidieť v kilte pri ceilidhe minulý rok...“

„To nebol on, to bol Snape.“

„Ale mal vzhľad svojho strýka.“

Ron sa usmial.

„Vieš, že je starý.“

„Nie je... len koľko? Šesťdesiat?“

„Mal by som povedať Harrymu, že sa chystáš utiecť s profesorom MacDermidom?“ V očiach mal veselie. Šťuchla ho do rebier.

„Prestaň. Nie som taká zlá ako Pansy Parkinsonová. Kech. Myslím, že minulý týždeň pokazila svoj protijed len kvôli tomu, že až priveľmi do neho naslintala...“

Obidvaja sa rozosmiali. Potom sa Hermiona neúspešne snažila potlačiť obrovské zívnutie. Vystrela ruky, ponaťahovala sa a zastonala.

„Ach, potrebujem sa vyspať...“

„Odprevadím ťa do tvojej spálne...“ povedal Ron, postavil sa a natiahol ruku, aby jej pomohol sa postaviť. Prehltol a pozorne pozoroval jej blúzku pri tom, ako sa naťahovala. Mala na sebe len jednoduchú bielu blúzku a šedú sukňu. Vyzeralo to, že zabudla na účinok, ktorý má na neho jej naťahovanie.

„V poriadku. Takto možno neskončím spať na schodoch...“

Zrazu ju zdvihol do náručia. Škeril sa.

„Vždy ťa tam môžem odniesť...“

„Polož ma dole!“ bila ho do pŕs, silno sčervenala, ako pokladal jej nohy späť na zem. Stáli veľmi blízko pri sebe a pozerali si do očí. Ten pohľad bol nezameniteľný. Ale keď sa postavila na špičky, perami pohladkala jeho líce... na tom jemnom mieste medzi ústami a tvárou, kde mu nerástla brada.

„Všetko najharryovskejšie, Ron.“

Zastonal a pozrel sa na ňu dole, ruky na jej ramenách.

„A kto teraz provokuje?“ potichu sa opýtal? Sklonila pohľad a zamierila smerom ku schodom do dievčenských spální. Ruku natiahla za seba a on ju chytil a nasledoval ju. Harry sa schoval späť do tieňov chlapčenského schodiska, keď išli okolo. Ako počul, že stúpajú po druhých schodoch, potichučky precapkal do spální pre šiesty ročník a šuchol sa do postele. Potom si uvedomil, že je stále oblečený. Chytro vyskočil, vyzliekol sa a stihol vpadnúť do postele práve v tej chvíli, ako Ron otváral dvere. Harry videl, ako otočil hlavu jeho smerom a tak okamžite zatvoril oči a predstieral spánok. Po pár minútach sa ich odvážil otvoriť. Ron už bol pripravený do postele. Keď Harry začul, ako sa ukladá do svojej postele s nebesami, potichu zvolal: „Si to ty Ron?“ akoby sa ubezpečoval, či to nie je nikto iný.

„Áno, Harry. Si v poriadku?“

„Mám sa fajn. Všetko najlepšie.“

Pauza.

„Ďakujem. Mali by sme sa trochu vyspať.“

„Dobre. Dobrú, Ron.“

„Dobrú, Harry.“

Harry počúval dýchanie svojho priateľa v tme a premýšľal, ako dlho sa bude schopný on a Hermiona držať späť...

Oči sa mu v tme otvorili. Díval sa na svoj baldachýn a sťažka dýchal. Myslel si, že sa mu sníva sen, ale po čase si uvedomil, že je to v skutočnosti ďalšia spomienka. Znova mu začala unikať. Zatvoril oči a snažil sa spomenúť. Ginny mu povedala, že jej už predtým povedal, že ju miluje a teraz si na to spomenul. Nebolo to tú noc pod neviditeľným plášťom, kedy sa ukrývali pred Filchom. Bolo to počas Vianočných prázdnin...

Počas Vianoc zostalo na hrade veľa študentov. Mnoho z nich sa nechcelo vracať do nebezpečného sveta vonku (hoci sa tiež báli o svoje rodiny). Aby zjemnil pocit viny, ktorý z toho mohli mať, povedal Dumbledore študentom, že chce, aby sa čo najviac ľudí zúčastnilo druhého ročníka Štefanskej výmeny so škriatkami.

Harry mal pocit, akoby celý jesenný polrok bol o škriatkoch. Škriatkovia, škriatkovia a škriatkovia. Bavili sa o škriatkoch v Hagridových hodinách. Lupin ich učil o rôznych druhoch škriatkov, ktorí sa skrývali na temných miestach a radi čakali, aby ublížili ľudom. V októbri dal Dumbledore Harrymu, Ronovi, Hermione a Ginny za úlohu trénovať armádu škriatkov, aby bojovali s temnými čarodejníkmi spolu s inými magickými bytosťami. Museli sľúbiť, že žiaden škriatok nedostane oblečenie, ak o to sám nepožiada. Nedávali škriatkom prútiky, ale veci, ktoré ich učili boli na hrane zákonov, ktoré stanovilo Ministerstvo, aby obmedzilo slobodu a autonómiu škriatkov.

Veľa škriatkov sa rozhodlo, že sa im výcvik páči. (Dumbledore ich uistil, že stále slúžia ľudom a to bola pre domáceho škriatka tá najdôležitejšia vec.) Harry bol generál a Hermiona plukovník, kvôli ich práci, ktorú minulý rok na Štefana odviedli (škriatkovia ich zvolili). Hermiona ich presvedčila, aby sa Ron stal poručíkom. Bolo to počas týchto škriatkovských hodín, kedy sa vzťah medzi Ronom a Harrym nejako znormalizoval. Museli sa spojiť proti spoločnej sile domácich škriatkov (niekedy dokážu byť dosť nahnevaní) a niekedy uprostred októbra sa Ron a Harry boli znova schopní spolu smiať. Avšak niekde na pozadí mysle mal Harry stále tú noc, keď pomáhal Ginny vrátiť sa do spálne, noc, keď Hermiona nedokázala Ronovi povedať, že ho nemiluje. Od tej doby bol odťažitejší, nebol schopný dostať to zo svojej hlavy...

Draco Malfoy odmietol, keď mu Dumbledore tiež ponúkol miesto vo vedení Škriatkovskej armády. Nemal rád domácich škriatkov a bolo jedno, či sú voľní alebo nie. Bol šťastný, keď videl Dobbyho chrbát potom, ako ho Lucius Malfoy omylom prepustil darovanou ponožkou v Raddleho denníku (a tak mimovoľne vytvoril Dobbyho posadnutosť ponožkami). Je iróniou, že Ron, ktorý vždy hovoril Hermione, že je bláznivé prepúšťať domácich škriatkov, bol tým, kto dostal nápad vytvoriť armádu škriatkov. Harry potom tento nápad tlmočil riaditeľovi (neochotne priznal, že to nebol jeho nápad). To bol dôvod prečo Hermiona trvala na tom, aby Ron dostal vedúcu pozíciu. Harry musel priznať, že to bol dobrý nápad. Škriatkovia boli veľmi mocní. Živo si pamätal, ako Dobby nechal preletieť Luciusa Malfoya dolu schodmi a pritom nemal vôbec žiaden prútik...

Ale domáci škriatkovia tiež museli súhlasiť, že jeden deň v roku nechajú ľudí bez ich pomoci. Na Štefana prestanú variť a upratovať a nechajú zamestnancov a študentov starať sa o hrad. Hermiona bola nadšená, že jej nápad z minulého roka sa znova zopakuje, hoci bola trochu smutná z toho, že nestrávi svoje prázdniny s rodičmi... ani Ronovi a Ginny sa nepáčila myšlienka, že nebudú doma na prázdniny (Ginny zostala, pretože Draco nemal domov, kam by sa mohol vrátiť a Ron zostal kvôli tomu, aby dával pozor na Ginny). Aby sa to trochu vykompenzovalo, Percy a dvojičky pozvali svojich rodičov a starších bratov, aby strávili Vianoce v Kančom konci v Rokville. Percy sám prišiel za Dumbledorom, aby vypýtal Rona a Ginny a mohli prísť na deň dole do dediny. Obidvaja by sa vrátili späť pred večierkou a mohli by sa tak zúčastniť Štefanskej výmeny.

Dumbledore im dal svoj súhlas a Ron okamžite vyžobral povolenie aj pre Harryho a Hermionu a Ginny dokázala vybaviť vstup pre Draca (hoci si Harry myslel, že tým nevyzeral príliš nadšene). Okrem toho, Angelina sa stále vídavala s Georgom (v skutočnosti spolu bývali v spoločnej spálni... pani Weasleyová to úspešne ignorovala) a Yarrow Swartzová sa teraz stretávala s Fredom a práve oni dve budú pripravovať štedrovečernú hostinu. Keď toto počuli, tak Ron prehlásil, že pre jeho maminu bude fyzicky nemožné zostať mimo kuchyňu (aj keď v prítomnosti Angeliny bude môcť používať len jednoslabičné odpovede).

Rovnako prídu aj Angelininy rodičia a aj Lee Jordan a jeho rodičia spolu s jeho staršou sestrou a jej manželom (ktorý bol mukel) a ich troma deťmi. Lee a Katie sa rozišli a on sa obával, že sa jeho sestra bude hrať na dohadzovačku (toto povedali Harrymu Fred a George). Všetko nasvedčovalo tomu, že to bude zmätok, ale Harry sa na to tešil. Na Vianoce býval vždy len u Durselyovcov alebo na Rokforte. Nikdy nebol na prázdniny vo veľkom, hlučnom a súkromnom dome (s ľuďmi, ktorí by ho mali radi). Rodičia Hermiony tiež mali prísť. Autom sa dovezú do Vydrieho Svätého Drábu do domu Weasleyovcov, potom cez hop-šup sieť prejdú s pani Weasleyovou. (Pán Weasley s Billom a Charliem sa premiestnia). Hermiona bola z toho trochu nervózna, keďže jej rodičia nikdy predtým necestovali krbom. Jednej veci sa všetci obávali... mali strach o Percyho. Vyzeralo to, že sa núti do celej tej veci s Vianocami, neustále vyzdoboval dom, zakazoval dvojčatám a Leemu pozrieť sa do skriniek, kde schovával darčeky (na niektoré zámky dal dosť škaredé kliatby) a vo všeobecnosti sa zdalo, že sa snaží zabudnúť, že počas prázdnin nebude s Penelopou.

Keď sa Ron a Harry na Vianoce zobudili, zaželali tomu druhému šťastné a veselé, ale bolo zvláštne nevidieť hromadu darčekov pri pätách svojich postelí. Darčeky si vymenia až v Kančom konci a aj Harry aj Ron mali obliečku na vankúš naplnenú darčekmi pre ostatných. Stretli sa s Ginny a Hermionou v spoločenskej miestnosti a popriali im tiež šťastné a veselé. Dievčatá mali tiež obliečky plné svojich darčekov. Potom sa štyria chrabromilčania stretli s Dracom Malfoyom vo vstupnej hale. Celú cestu dole boli sprevádzaní falošným spevom brnení, ktoré spievali vianočné koledy. (Jedno brnenie dokonca spievalo šteklivú vianočnú koledu, ale ako sa ukázalo, tak v ňom bol Zloduch). Bledému slizolinčanovi padla sánka, ako ich uvidel.

„Čo nesiete v tých obliečkach?“

„Viem, že si prakticky vyrástol v jaskyni, Malfoy, ale nikdy si nepočul o vianočnej tradícii vymieňania darov?“ spytoval sa Ron.

Prižmúril oči a stiahol ústa do úzkej linky.

„To je síce celkom pekné, ale len keď máš peniaze na kúpu darčekov...“ povedal ticho a viditeľne mu to bolo veľmi nepríjemné, najmä keď to hovoril Ronovi Weasleymu. Draco Malfoy teda to, že je nemajetný, nebral až tak dobre. Trval na tom, že peniaze, ktoré si zarobil v lete, použije na zaplatenie školských pomôcok na ďalší rok. Goblinovia mali premrštené kurzy na výmenu peňazí, takže skoro všetky peniaze dal za nákupy. Tých pár siklov, ktoré mu zostali, sa roztratilo počas prvých dvoch Rokvillských víkendov. Harry mu dokonca ponúkol pôžičku niekoľkých galeónov na nákup vianočných darčekov, ale peniaze mu len hodil k nohám a utiekol preč. Potom počul Ginny, ako sa s ním o tom háda. Ron, nie Harry, jej povedal, čo Harry spravil, a ona nazvala svojho priateľa tvrdohlavcom a nevďačníkom. Boli v chodbe pred knižnicou. Harry vkĺzol do dverí učebne, než ho zahliadli. Ohľadom peňažnej výpomoci nebol Draco Malfoy o nič viac zdvorilý než Ron Weasley. Harry predpokladal, že to Ron povedal Ginny, pretože sa cítil veľmi samoľúbo, ale Harryho nahnevalo, že v Malfoyovi nevidel svoje vlastné správanie.

Ron, na druhej strane, bol veľmi opatrný s tým, čo sa stane s jeho zarobenými peniazmi. Neutratil z nich skoro nič a každú jednu útratu veľmi starostlivo zvážil... skoro akoby si myslel, že sa rozbije, ak utratí o knut viacej. Hermionu to nejakým spôsobom hnevalo. Keď spolu išli do Rokvillu a zastavili sa v Medových labkách, tak Ron strávil obrovské množstvo času počítaním, ktoré sladkosti sa oplatia najviac kúpiť.

„Pozri,“ začal rozprávať, „Premenlivé karamelky sú celkom žuvateľné, takže vydržia dlho. Čokoládové žabky, na druhej strane, sú drahšie a rýchlo zmiznú. Hoci by si mohla povedať, že sa to vykompenzuje kartičkou...“

Pretočila očami a prakticky zavrčala: „Proste si nejaké už vyber!“

Harry nervózne prešliapol na studených kameňov vo vstupnej hale.

„Už poďme, dobre?“ snažil sa nepozrieť na Malfoya. Stretli Hagrida pred hradom, tam, kde na nich čakali kočiare bez koňov. Percy impulzívne pozval Hagrida, keď sa bol na hrade spýtať Dumbledora, či by nepustil Ginny a Rona. Hagrid im až na Štedrý deň povedal, že príde. Keď im to hovoril, tak buchol Rona tak silno po chrbte, že si Harry pomyslel, že sa Ron cez kamennú podlahu prepadne až do žalárov.

Vyliezli do kočov. Hagrid bol v jednom s Ginny a Malfoyom (koč výrazne klesol) a Harry, Ron a Hermiona v druhom. Harry sa snažil odtlačiť svoje obavy do úzadia. Všetci traja sa na seba usmievali, keď sa viezli do dediny. Tešili sa na úžasný vianočný deň v Kančom konci. Tam, kde to bolo nutné, sa kolesá zmenili na lyžiny, takže sa mohli šmýkať po snehu, ktorý bol kde tu.

Čoskoro vystúpili pred Kančím koncom. Na veľkých predných dverách bol pripevnený obrovský veniec. Prišli k nim a dvere sa okamžite otvorili. Percy stál na prahu a usmieval sa na nich.

„Šťastné a veselé všetkým! Poďte dnu, rýchlo... darčeky dajte pod stromček v obývačke...“

Vo vstupnej hale bol tiež veľký stromček, rovnako ako zelené griliandy ovinuté okolo zábradlia vedúceho do druhého poschodia a okolo balkóna s vyhliadkou na chodbu. Vílie svetlá sa ligotali na strome a vo vencoch. Zložité fúkané ozdoby neustále menili farbu, kým zvončekovité ozdoby hrali Here We Come A-Wassailing (PP: http://www.youtube.com/watch?v=j1Ea-fIPj6k) , akoby boli súčasťou zvonkohry. Harry súhlasil, že Percy vyzerá trochu hyperaktívne, ale usúdil, že je to jeho spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Čo sa kto staral do toho, že takto trúchlil za Penelopou?

Dvojičky odložili svoje plášte vo vstupnej hale. Bolo tu veľa smiechu a výkrikov: Šťastné a veselé! A veľa šibalských pohľadov do obliečok s darčekmi. Vošli do obývacej izby, aby uložili svoje darčeky pod stromček a povedali ahoj ostatným hosťom. Pani Weasleyová všetkých srdečne privítala, najmä Draca Malfoya, teda podľa Harryho. Ten sebou viditeľne trhol pod jej pohľadom (vyzeralo to, že si myslí, že tam vidí ľutovanie a on nenávidel, keď ho niekto ľutoval. Bill ho treskol po chrbte a Charlie mu potriasol rukou (skôr mu ju skoro rozdrvil, podľa Harryho, ktorý to usúdil podľa trochu priškripnutého výrazu v Malfoyovej tvári).

Hrali rachotiacu sedmu a čarodejnícke šachy a spievali vianočné koledy okolo čarovne hrajúceho klavíra. Pani Weasleyová sa obozretne rozhliadla a potom vykĺzla z izby. Harry si vymenil pohľad s Ronom. Obaja vedeli, že ide vtrhnúť do kuchyne a spraví z Angelininho a Yarrowej života peklo. Hermiona a Ginny sa skoro na to vytratili, možno si mysleli, že môžu zneutralizovať svojou prítomnosťou účinok pani Weasleyovej na ostatné dievčatá.

Večer si sadli na večeru k enormne zväčšenému stolu v kuchyni, keďže jedáleň bola premenená na pracovňu Leeho a dvojčiat. Bolo tu spolu dvadsať päť ľudí. Percy usadil svojich rodičov za jedno čelo stola, pričom pri druhom sedel sám Hagrid. Ostatní sedeli po jedenástich po každej strane.

Bol to jedinečný sviatočný deň. Dokonca pani Weasleyová nemohla nič kritizovať, od obrovskej pečenej husi až k planúcemu slivkovému pudingu. Všade boli kúzelnícke vianočné krekery. Grangerovci z nich boli unesení, keďže sa s nimi ešte nikdy predtým nestretli. Leeov švagor, Miles, začal dlhé rozprávanie o tom, ako sa postupne vypracovával v čarodejníckom svete a Harry bol rád, že je tu toľko ľudí, takže sa kedykoľvek dalo vybrať z rôznych rozhovorov.

 

18. Hľadanie Snapa III. časť

Preklad: Jimmi
Kontrola: Eggy


Poznámka: V preklade je použitý originálny preklad od Mahareth z 3. kapitoly

 Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola osemnásta

Hľadanie Snapa

III. časť


Po jedle sa odobrali do obývačky a Leeove netere - Tina, Lee Anna (pomenovaná po svojom strýkovi) a Millie, ako jediné prítomné deti, dostali za úlohu pobehovať po izbe a doručovať ľuďom darčeky. Bol to chaos, ale príjemný chaos. Minimálne polovica z tucta ľudí neotvárala darčeky v správnom okamihu. Zakaždým, keď sa nejaký balíček doručil do lona Draca Malfoya, Harry si všimol, že veľmi zružovel a veľmi pomaly ho otvoril. Uvedomoval si, že sa desí, že si niekto všimne, že žiaden z darčekov nebol od neho.

Konečne si Harry všimol, že Ginny vstala a odišla z izby. Rozhliadol sa; bolo tam tak veľa ľudí, že si nikto nevšimol, že odišla. Pomaly sa zdvihol a pohol sa ku dverám, aby ju nasledoval do kuchyne. Zjavne si nevšimla, že niekto kráča dvadsať stôp za ňou.

Pochodne na stenách sa prebudili k životu, keď vošla; hoci Percy a  dvojčatá priniesli generátor na pohon chladničky, stále používali na svietenie mágiu. Ginny prešla kuchyňou do komory, stále si nevšimla, že ju niekto nasleduje. Otvorila dvere na chladničke a vytiahla fľašu ďatelinového piva, potom prešla k zadným dverám a otvorila ich. Oprela sa o zárubňu, vychutnávala chladný vetrík a hľadela na nočnú oblohu plnú hviezd. Harry ju takmer nechcel vyrušiť, vyzerala tak pokojne. Obývačka, hlučná a plná ľudí bola trochu únavná a príliš teplá a nevinil ju za to, že sa odtiaľ chcela dostať preč.  

Ale ešte jej nedal svoj darček; nechcel, aby bolo nablízku tak veľa ľudí. Musel to urobiť teraz, skôr než stratí odvahu. Nedokázal dostať tú septembrovú noc zo svojej hlavy; bola tak ustarostený, že jej Malfoy ublíži. Na druhý deň Malfoya konfrontoval, povedal mu, že to nebol dobrý nápad prepašovať lístok do Ginninej knihy a žiadať ju o schôdzku uprostred noci. Tváril sa zmätene a Harry mu povedal, že preto, že Ginny našla jeho lístok, kde ju žiadal, aby sa s ním stretla v Trofejnej miestnosti, keď dokončí elixír, takmer ju chytil Filch a mala šťastie, že sa dostala do chrabromilskej veže bez trestu. Malfoy vydýchol úľavou a súhlasil, že to bola hlúposť, z čoho Harry stratil reč a zostal podozrievavý; Malfoy nikdy nepriznal, že robí hlúposti...

"Ginny," povedal potichu. Otočila sa, vyplašená. 

"Harry! Čo tu robíš?" 

"Ja...ja som ti ešte nedal svoj darček."

"Ale už sa rozdali všetky darčeky..."

Vytiahol z vrecka malý, v látke obalený balíček.

"Tento nebol pod stromčekom." Podal jej ho. "Veselé Vianoce, Ginny."

Vzala ho a neisto sa na neho pozrela. Odložila fľašu na starú kuchynskú dosku a so zmäteným zamračením ho otvorila. Keď uvidela, čo to je, zatvárila sa zdesene.

"Harry! Prečo - prečo mi ho vraciaš?"

Bol to baziliskov amulet. Usmial sa na ňu. "Nevraciam. Toto je iný. Na," povedal, pohol sa za ňu a zavesil jej ho okolo krku. Neisto sa naň zadívala.

"Ale... ale muž, od ktorého som ho kúpila, vravel, že je jediný svojho druhu..."

Teraz bol Harry na rade, aby sa zamračil. "Kde si ho zohnala ty?"

Pozrela sa na dvere komory, ako keby sa bála, že ich začujú.

"Sľubuješ, že to nepovieš?" Prikývol. "V skutočnosti to bolo v záložni v Zašitej uličke."

"Ach... myslíš u Borgina a Burkesa?"

"Áno! Ako si to vedel?"

"Hm, nevadí. Čo si robila v Zašitej uličke?"

Vzdychla si. "Mamka ma vytočila, čo iné? Pohádali sme sa a ja som ušla zadným vchodom Čarodejníckej literatúry a len som skrátka bežala, zatáčala na rohoch bez toho, že by som venovala pozornosť tomu, kam idem. Ako ďalšie som si uvedomila to, že zízam na okno obchodu s týmto vo výklade. Najprv som tomu, že som bola v Zašitej uličke, nevenovala pozornosť. Len som vošla do toho obchodu a spýtala sa, koľko to stojí. Okamžite som spoznala, že je to z baziliska. Skrátka sa to zdalo byť... zdalo sa to byť pre teba dokonalým darčekom na tvoje narodeniny. A mohla som si to dovoliť - až na to, že peniaze som mala doma, vo svojej izbe. V ten deň som neplánovala niečo kúpiť. Požiadala som ho, či mi to odloží, ak sľúbim, že sa na druhý deň vrátim a on povedal, že mi nič nemôže sľúbiť. Myslím, že ma tým chcel vystrašiť."

"Na druhý deň mama mala plné ruky práce v záhrade, použila som trochu letaxového prášku, aby som sa s peniazmi dostala do toho obchodu. Pán Borgin vyzeral prekvapený, že ma znova vidí. Dovolil mi chytiť ten amulet - a stala sa tá najčudnejšia vec. Keď som to urobila a zatvorila oči, videla som ťa, pracoval si v záhrade. Bolo to trochu rozmazané, ale bol si to ty. Myslela som si, že to musí byť nejaké znamenie, že ti ho mám dať. Tak som za to zaplatila, on ho zabalil a ja som šla domov. Samozrejme, len čo som vykročila z kozuba, stála tam mamka, dožadovala sa vedieť, kam som šla a prečo. Znova sme sa pohádali. Tak či tak, v tom chvate dostať sa domov skôr než si mamka všimne, že som preč, zabudla som sa spýtať pána Borgina, kde ho získal."

Prevracala ten amulet, hľadela na obe strany. "Si si istý, že to nie je ten istý?" Vytiahol svoj amulet z košele a ukázal jej ho. Prikývla. "Myslím, že je to len niečo, čo vravia predavači - ´jediný svojho druhu´. Chceli by, aby si si to myslel, ale je to len kvôli tomu, aby uzavreli obchod..."

"Až na to," povedal Harry, "že toto je ten istý."

"Ale... ale práve si mi ukázal svoj amulet."

"Áno. Je to... je to ten istý kvôli tomu, skadiaľ som dostal tento," povedal, kývol na amulet, ktorý mala teraz na krku. Počkala, potom si vzdychla a vzdala sa.

"A kde presne si ho dostal?"

Zamračil sa. "Sľubuješ, že si nebudeš myslieť, že som cvok?"

Zasmiala sa. "No neviem..."

Usmial sa. "Dobre, dobre. Dostal som ho. Od niekoho... kto cestoval časom." Nezmenila výraz. "Ginny?" povedal, premýšľal, či ju zrazu ten amulet neomráčil. Striasla sa.

"Hm.. som tu, Harry. Povedal si práve to, čo si práve povedal?"

"Ak si myslela, že som povedal, že som ho dostal od cestovateľa časom, potom áno." Nepovedal, že ho dostal od seba samotného, kým on cestoval tým časom. "Takže Ginny - povedala si, že si nebudeš myslieť, že som zošalel..."

"Nič také som nepovedala," odsekla, potom sa zasmiala. "Prepáč, Harry. Je to len... no, vieš, že to znie ako..."

"Prečo si myslíš, že som ťa žiadal, aby si si nemyslela, že som cvok?" Uškrnul sa na ňu. "Tak či tak - páči sa ti?"

Pozrela sa naň. "Samozrejme, že páči..."

Prikročil k nej a priložil jej ruku na líce. Premýšľal o tom, čo Ron cítil k Hermione a aké plné mu teraz pripadalo jeho srdce.

"To som rád," zašepkal. Vzhliadla na neho, mierne obávajúci sa tieň za jej očami a on sa pomaly predklonil a obtrel svoje pery o jej. Nepohla sa, ani nezareagovala, ale stále na neho hľadela s tým tieňom vo svojich očiach. Odtiahol sa, ruka stále na jej líci. "Tak... tak veľmi ťa milujem, Ginny..."

Roztvorila oči a cúvla, takže teraz bola úplne von z dverí a objala sa kvôli teplu. "Ha-harry," koktala, zuby jej cvakali. "Prosím. Nehovor..." Zmĺkla, prehltla, potom zovrela ruku okolo amuletu a zatvorila oči. V tom okamihu sa striasla, potom ich znova otvorila. Prudko ten amulet strhla a podala mu ho.

"Pre-prepáč, Harry. Nemôžem ho prijať. Daj- daj ho Hermione alebo niečo také." Pretlačila sa okolo neho a zatvorila vonkajšie dvere, stále sa triasla. Harry zízal na amulet, zmätený.

"Ginny - prečo? Preto - preto, čo som povedal?"

Vo dverách, ktoré viedli do kuchyne sa otočila. "Hm... čiastočne..."

"A zvyšok? Vi-videla si niečo, keď si ho držala?"

Pozrela sa mu rovno do očí a povedala: "Ach, Harry. Je mi to tak ľúto. Ale..."

"Čo?"

Vzdychla si.

"Draca."

Žalúdok mu padol k nohám. "Draca?"

Prikývla. "Harry - som si istá, že sa bude Hermione veľmi páčiť..."

Pokrútil hlavou, slzy na krajíčku. "Nie, nie, kvôli baziliskovi skamenela, nespomínaš si?" A nie som do nej zamilovaný, som zamilovaný do teba. Chcel som je to povedať hneď, ako to poviem tebe, dať jej slobodu, takže si už nebude myslieť, že sa bez nej rozpadnem....

Ginny pokrútila hlavou, potom sa vzchopila. "Skamenela kvôli baziliskovi, ktoré som do školy vpustila ja..."

"To nebola tvoja chyba! To bol Riddle!"

"Jednako... Nemyslím si, že ty a ja by sme mali chodiť s rovnakými amuletmi. Také dačo robia páry. My - my nie sme pár, Harry." Vyzerala, ako keby pri vyslovení tých slov zaváhala. Uvedomoval si, že pravdepodobne dáva v tvári najavo, aký je zranený. "Ty a Hermiona ste pár. Ja... myslela som, že ju miluješ."

Zaváhal. Vydesilo by ju, keby povedal, ´Nie, nemilujem´, pretože to aj tak nebola celkom pravda. "Milujem, ale je to... je to iné. Vôbec sa to nepodobá tomu, čo cítim k tebe..." A nemohol si pomôcť, aby si nepomyslel: A je do nej zamilovaný tvoj brat.

"Harry," odvetila, "prosím, už to viacej neho-nehovor. Keď som ti to kúpila, bola som iným človekom. Zmenila som sa. Možno - možno problém je, že ja som tá jediná, kto Hermionu miluje. Ako priateľku, samozrejme. Nikdy by som nemohla - nemohla by som jej nikdy ublížiť..."

Bezmocne sa na neho pozrela, oči plné ľútosti. "Urob si s tým amuletom, čo chceš, Harry. Nemusíme o tomto znova hovoriť..."

Rýchlo odišla, skôr než mohol niečo povedať, súhlasiť či nesúhlasiť. Zosunul sa pri dverách, hľadel na baziliska v ruke.

Keď ho držala, videla Draca Malfoya...

Prevrátil sa a zatvoril oči, pokúsil sa znova zaspať, ale vnútri ho bolelo, keď si teraz pamätal, ako sa na neho pozrela, keď priznala, že videla svojho priateľa, nie Harryho, keď chytila ten amulet...

Všetko sa pokazilo. Chcel povedať Ginny, že ju miluje a tiež povedať Hermione, že miluje Ginny a že je voľná, aby mohla byť s Ronom... ale po Vianociach visel na Hermione vytrvalejšie než kedy predtým. Uvedomoval si, že je to chyba, ale tiež vedel, že by ho nikdy neopustila, pokiaľ by si myslela, že ju potrebuje. Ron sa s ním znova rozprával, ale teraz mal Harry pocit, ako keby to on bol ten, kto nebol v práve, ten, kým by mali opovrhovať a ignorovať za to, že si robil nároky na dievča, ktoré milovalo a bolo milované niekým iným.

Harry si vzdychol; možno on a Ginny nikdy nemali byť spolu, tak ako všetko ostatné v jeho druhom živote. Premýšľal o tom, ako sa Hermiona s Ronom na seba pozerali, na to ako vyzerali, že sa ustavične držia pod kontrolou. Kvôli mne. Od septembra sa medzi nimi niečo určite stalo. Niečo emocionálne, ak nie fyzické. A dnes bude mať Ron sedemnásť. Toto už trvá príliš dlho, rozhodol sa. Možno som nesprávne zareagoval na hlúposti, čo Ron povedal na konci leta a na Ginny, ktorá mi povedala, že videla Draca, keď zovrela ten amulet, ale musím to prekonať a urobiť správnu vec, pre dobro svojich dvoch najlepších priateľov...

Bude to musieť ukončiť.

Aj keby to znamenalo, že bude sám.

* * * * *

Harry zažmurkal, keď ho slnko zasiahlo plnou silou do tváre. Včera večer nezatiahol okolo postele závesy. Posadil sa, s úsmevom sa rozhliadol. Pripadal si pokojne a oddýchnuto a spokojne s rozhodnutiami, ktoré v noci urobil. A čo je najdôležitejšie, prebudil sa v chrabromilskej veži! Pravda bola, že vymenil jeden nedokonalý svet za druhý, ale toto bol aspoň svet, ktorý mal byť.

Vyštveral sa z postele a obliekol si úbor na behanie. Prešiel k oknu, otvoril ho a nadýchol sa čerstvého jarného vzduchu. Bol nádherný deň a on mal šancu dať veci v tomto svete do poriadku. Po rannom behu si s Hermionou nájdu šancu porozprávať sa a vtedy to urobí. Ak bude on ten, kto sa s ňou teraz rozíde, iste nebude naštvaná? Zjavne chcela byť s Ronom a on chcel byť s ňou. Ak to urobí on, ona sa nebude cítiť vinne, pretože sa zdalo, že sa možno vinne cítila, keď ju započul s Ronom. Len to musí urobiť tak, aby to nebolo čudné a náhle. Už si myslí, že je od prvého septembra čudný a rezervovaný. A ona s Ronom si boli vedomí, že niečo v októbri povedal Dumbledorovi... Povedal som mu o časových líniách, premýšľal.

Ale keď sa dostal do spoločenskej miestnosti, našiel prítomný takmer úplný bežecký klub. Boli tu Ron s Hermionou, robili naťahovacie cviky pred kozubom (hore nevenoval Ronovej posteli ani letmý pohľad, keďže predpokladal - ako predtým - že tie chrápajúce zvuky, ktoré počul, prichádzajú zo všetkých postelí). Ron vstal takto zavčasu kvôli behu? Ginny tiež bola oblečená na beh, nad čím sa prudko nadýchol (spomenul si, ako vyzerala v iné časy, kedy sa k nim pripojila pri behaní) a Annika Olafsdottirová a Tony Perugia boli tiež prítomní. Čo sa do pekla...? pomyslel si, zmätený.

"Harry?" Trhol hlavou nahor. Hermiona dokončila naťahovanie. "Nevšimla som si, že tam stojíš. Si si istý, že chceš dnes ráno behať? Mysleli sme si, že si možno pospíš." Jej výraz záujmu ho dojal.

"Prečo by som nechcel ísť? Je nádherný deň. Som v poriadku," povedal, otvoril dieru v portréte, nedovolil jej, aby sa na neho pozrela. Po behu s ňou bude mať šancu hovoriť. Rozchod bude musieť počkať. Draco Malfoy sa s nimi stretol vo vstupnej hale s Mariah Kiknerovou a osmica sa spoločne pohla na metlobalové ihrisko. Ach, to je správne, spomenul si Harry; minulé leto Malfoy začal behávať so mnou. A teraz sa pridala aj Mariah. To vôbec nie je podozrivé, smutne si pomyslel, znova uvažujúc, či ich vzťah bol taký nevinný, ako chceli, aby si ostatní mysleli.

Pokúsil sa spomenúť si na iné behy z tohto roka. Jediné, čo si pamätal, bolo vtedy, keď konfrontoval Malfoya o Trofejnej miestnosti. Urobil to tak, že šiel zavčasu do vstupnej haly, odtiahol ho nabok, aby ich Mariah nepočula. Inak sa mu raňajšie behy v mozgu bez rozdielu zmiešavali. Všetky štyri dievčatá šli po behu do dievčenskej prefektskej kúpeľne (Harry si spomenul, že Ginny a Mariah sa v septembri stali prefektkami a tie dve plus Hermiona sa rozhodli, že Annika tiež mala povolenie ju použiť, keď bola s nimi). Ron však šiel nahor do chrabromilskej veže a len Harry, Tony a Malfoy využívali luxusnú mramorovú chlapčenskú kúpeľňu prefektov. (Harry si spomenul, že Tony je druhým chrabromilským prefektom v Ginninom ročníku). Kým sa sprchoval, Harry si tiež nejasne spomenul na niektoré činnosti za posledné mesiace: chodenie na vyučovanie, výcvik vlkov, hranie metlobalu, výcvik v duelantskom klube, učenie akýchsi mladších, novších členov zvládnuť Kúzlo pomätenia...

Klub prevzal za Snapovej neprítomnosti profesor Flitwick. A Snapov strýko, Duncan MacDermid odklepol učiť elixíry. Profesorka Sinistrová bola dočasnou vedúcou Slizolinu. Všetky tituly obsahovali slovko ´dočasný´. Dočasný majster elixírov. Dočasný fakultný riaditeľ klubu duelantov. Dočasná vedúca slizolinskej fakulty. Nikto nechce myslieť na to, že sa profesor Snape nevráti. Harry sa pokúsil spomenúť si, akou výhovorkou Dumbledore v škole ospravedlnil Snapovu neprítomnosť. Potom si spomenul, že k tomu oznámeniu došlo na uvítacej hostine v septembri. Študijné voľno, povedal. Profesor Snape si vzal ročnú študijnú dovolenku.

Až na to, že on a jeho najbližší priatelia vedeli viac.

Harry sa obliekol a s ostatnými chrabromilčanmi zišiel do Veľkej siene na raňajky. Bol zabratý v myšlienkach na Snapa, nevenoval pozornosť ľuďom okolo seba. Vážne potreboval premýšľať... ale dosť ho rozptyľoval pohľad na smejúcu sa Ginny, ktorá sa živo rozprávala, ako poskakovala dole schodmi. Keď ju sledoval vedľa jej spolužiakov (prečo sa zdala byť farebnou a ostatní ľudia čiernobieli?) znova si spomenul na tú úžasnú polminútu, keď sa pozabudla a jeho bozk mu opätovala; zdalo sa, že bolo treba uvedomenie si a sebaovládanie, ktoré ju dočasne opustili, aby sa od neho odtiahla...

Som s Dracom a ty si s Hermionou.

Vážne ho Ginny stále milovala alebo s ním zostávala z povinnosti, pretože kvôli nej dostal svojho otca do Azbakanu? Bolo niečo medzi ním a Mariah? Mal Malfoy nejakých priateľov vo svojej vlastnej fakulte? Harry zatvoril oči a namáhal si mozog. Mysli, mysli...

Bolo veľmi, veľmi čudné znova vojsť do priestornej Veľkej siene a ísť ku chrabromilskému a nie slizolinskému stolu. Strop nad nimi bol blankytne modrý s bielymi barančekmi. Na chvíľu si Harry dovolil prestať si robiť starosti a nadýchol sa lahodnej vône jedla, ktoré škriatkovia pripravili na raňajky.

Bol doma.

Posadil sa, snažil sa všetko absorbovať. Už nikdy nechcel zabudnúť na to, aké to je alebo to pokladať za samozrejmé. Keď bol v škole v Malých Neradostniciach, raz musel čítať americkú hru, v ktorej sa dievča, ktoré zomrelo, vrátilo k svojej rodine na jediný deň vo svojom živote a ona premýšľala, či ľudia niekedy skutočne ocenia život, kým ho žijú, či si skutočne všetko všimnú a vážia si to. Mal pocit, ako keby pracoval na tom, aby si uložil do pamäte všetko na tomto živote, každý zvuk a vôňu a pohľad, každú milovanú tvár, zafarbenie každého hlasu a smiechu, dokonca drsný povrch vyčistených stolov vo Veľkej sieni či hladké kamene pod nohami, keď kráčal  v hrade z jedného miesta na druhé. Nikdy si znova nedovolí na toto zabudnúť, na nič z toho. Každý detail bol dôležitý.

Potom, kým pil svoj čaj, vzhliadol na hlavný stôl a všimol si, že sa Dumbledore pozerá rovno na neho. A tiež si všimol, že Takmer bezhlavý Nick sa vznáša vedľa riaditeľa po jeho pravici, kým Krvavý barón bol po jeho ľavici. Harry prehltol. Zabudol na duchov. Vedia to? Samozrejme, že vedia! Harrymu bolo jasné, že nakoniec sa bude musieť Dumbledorovi priznať s tým, čo urobil, ale neuvedomil si, že to bude tak skoro. Ani trochu ho neprekvapilo, keď zbadal riaditeľa kráčať smerom k nemu, keď doraňajkoval.

Dumbledore sa usmial na ostatných chrabromilčanov a povedal: "Všetkým želám dobré ráno. Dnes ráno sú vynikajúce raňajky, všakže? Údenáče síce boli trochu pochybné, ale..." pokrčil plecami, stále s úsmevom. Will Flitwick, ktorý si chcel práve do údenáča zahryznúť, ho rýchlo odložil na tanier, snažiac sa pritom vyzerať nenútene. Ale potom Dumbledore prestal predstierať, že je tam z nejakého iného dôvodu než že chcel hovoriť s Harrym. Položil ruku Harrymu na plece. "Harry... bol som zvedavý, či by som sa nemohol s tebou na chvíľu porozprávať než pôjdeš na vyučovanie? Čo máš dnes ráno?"

Harry otvoril ústa, ale mal okno. "Najprv Starostlivosť o magické tvory," ochotne pomohol Ron, "potom Elixíry." Harry si uvedomil, že Ron sa rozpráva s riaditeľom veľmi uvoľnene. Pred rokmi býval vždy Dumbledorom vystrašený. Harry rád videl, že to ustúpilo.

"Ach, potom Hagridovi nebude vadiť, ak si ťa na chvíľu požičiam, však? Som si istý, že to pochopí. Čo tieto dni beriete na jeho hodine?"

"Fúperov (cz: pastelníčkov), pane," ponúkol Dean Thomas. "A nejaké iné magické vtáky." Harry si spomenul, že toto brali na začiatku šiesteho ročníka s Charliem. Čudné, pomyslel si. Charlie sa nezdal, že by mal zjednodušený študijný plán ako ostatní učitelia. Na druhej strane ministerstvo v jeho druhom živote sa tak veľmi nestaralo o to, čo študenti vedia o magických vtákoch, asi celkovo tento predmet ignorovali.

"Ach, fúperi. Fascinujúce stvorenia, fascinujúce. Som si istý, že nebudeš mať žiaden problém dobehnúť to, Harry?"

Harry prikývol a otočil sa, aby nasledoval Dumbledora. Hermiona mu ústami naznačila otázku: O čom to bolo?

Nadvihol obočie a pokrčil plecami. Hoci duchovia sa už vzdialili, mal poriadne dobrého tušáka. Napravenie vecí v tomto živote - ako dať do poriadku jeho vzťah s Hermionou - budú musieť počkať. Harry nasledoval starého čarodejníka k jeho pracovni; usmial sa, že začul heslo pre chrliča: "Paprikoví impovia." (cz: šotkovia).

Pohybujúce sa točité schodisko ich zaviedlo pred dvere pracovne, ktoré sa otvorili mávnutím Dumbledorovej ruky. Félix sedel na bidielku a na privítanie roztiahol krídla, keď zbadal svojho pána a Harryho. Dumbledore sa usmial, zatskal na neho a dal mu kúsok slaniny. Harry si nevšimol, že ju má so sebou, takže bolo možné, že ju práve vyčaroval.

Mávol na Harryho, aby sa usadil do jedného z kresiel pred jeho stolom a posadil sa. Spojil prsty a pozeral sa na Harryho ponad chudé, pokrivené špičky.

"Predpokladám, že vieš, prečo si tu, Harry?" povedal, znel menej veselo, ale nie celkom konfrontačne.

"Áno, pane," odpovedal Harry, začínal pociťovať mierne obavy. Čo povie Dumbledore na zmenu času? Nič dobré; to bolo isté.

"Takže," Dumbledore pokračoval, položil ruky dlaňami na stôl. "Zvládol si to." Harry prehltol.

"Áno, ehm," neisto odvetil. Nebolo úplne jasné, že vie, o čom Dumbledore rozpráva. Mohlo byť nebezpečné niečo predpokladať. Starý čarodejník sa na neho prenikavo zahľadel.

"Skutočne vieš, o čom rozprávam, Harry? Očividne, pretože toto je realita, v ktorej všetci žijeme, sa ti podarilo napraviť časové línie tak, ako bývali. Z toho, čo mi bolo povedané, sa to prihodilo včera v noci, správne?"

Harry prikývol. "Du-duchovia vám to povedali? Že som zmenil čas?"

Teraz bol Dumbledore ten, kto sa tváril zmätene. "Nie, Harry. Ty si mi to povedal. V októbri. Len mi včera v noci povedali, že odteraz si si vedomý toho druhého života, ktorý si viedol."

Harry prikývol. "Ach, dobre. Myslím, keď hovoríte, že som vám to povedal, znamená to, že..."

"Ty si nespomínaš?"

Harry sa zamračil. "Práve teraz mám hlavu tak dajako zaplavenú informáciami, väčšina je z môjho... môjho druhého života. Jediné, na čo sa mi doteraz podarilo spomenúť, že sa mi tu od septembra stalo, je jeden večer po začatí semestra, časť Štedrého dňa a niekoľko nejasných spomienok na raňajšie behy s mojimi priateľmi..."

Teraz sa Dumbledore tváril veľmi znepokojene. "Mal som v pláne dať ti prednášku o zmene času, ale to môžem teraz sotva urobiť. Toto je vážne, Harry, veľmi vážne. Musíme ťa dostať k madam Pomfreyovej..."

"Ale... ale..."

"Žiadne ale, Harry. Nemôžeme riskovať. Poď so mnou." Zapálil oheň a hodil do neho letaxový prášok, potom naviedol Harryho do kúreniska spolu s ním. Harry si pridržal okuliare na tvári, závratne sa otáčal a keď vypadol z krbu, ocitol sa v pracovni veľmi prekvapenej a nie príliš potešenej madam Pomfreyovej.

"Poppy, potrebujem, aby si sa okamžite pozrela na Harryho."

Vzhliadla od veľkého čarodejníckeho lekárskeho zväzku, ktorý prezerala. "Čo sa deje?" dožadovala sa.

"Harry má isté problémy so spomienkami na posledných asi tak osem mesiacov..."

"Hmm," poučne povedala, začala sa pozerať Harrymu do očí a uší, do hrdla, pod ruky a - čím vyvolala jeho maximálne nedôstojný smiech - do jeho pupka. Priložila mu ucho na srdce a poťapkala na hrudnú kosť svojím prútikom. Harry cítil v ušiach hučiaci zvuk. Mal pocit, ako keby mu celé telo rýchlo vibrovalo, každá krvinka, každá baktéria v jeho póroch a pod jeho nechtami. Povedala: "Finite Incantatem," a vystrela sa, veľmi vážne sa pozrúc na Dumbledora.

"Dostaňme ho do postele."

Harry si pripadal vyložene hnaný na ošetrovňu a čoskoro sedel na jednej z postelí, kým do neho ďalej madam Pomfreyová strkala a štuchala. Dumbledore stál pri nohách postele, brada zamyslene v jednej ruke. Nakoniec kývla na Dumbledora a znova sa stratila vo svojej pracovni bez toho, aby Harrymu povedala čo i len slovka. Spýtavo sa pozrel na riaditeľa.

"Je toto všetko vážne nevyhnutné, profesor? Nemôžeme sa miesto toho len porozprávať?"

"Rozprávať? Rozprávať? Ty sa chceš rozprávať, Harry?" Harry sa prikrčil dozadu na vankúšoch, keď uvidel Dumbledora, na akého v minulosti narazil len raz. Toho vážneho, odstrašujúceho čarodejníka, ktorý vstúpil do pracovne Obrany proti čiernej mágie, keď zistil, že muž, o ktorom si myslel, že je Pošuk Moody, je podvodník a že je možno Harry v smrteľnom nebezpečenstve. Čo Harry nikdy nevidel, bola zloba namierená na neho a bol ňou prekvapený.

"Harry, ako si mohol dovoliť, aby tebou takto manipuloval?" Harry prehltol, aby si zabránil rozplakať sa. Nikdy si nemyslel, že ten výraz uvidí na Dumbledorovej tvári, nie to namierený na neho. Cítil sa ešte mizernejšie než keď sa za ním zavreli dvere na jeho cele v Azbakane.

"Je mi- je mi to tak ľúto, pane. Nedokážem to ospravedlniť. Len-len vám môžem povedať, ako sa to stalo. Voldemort - podarilo sa mu mi počas leta posielať nočné mory. Cez moju jazvu. Nespal som takmer dva mesiace v kuse. Ne-nemyslel som veľmi jasne. A potom mi povedal o mojej sestre..."

"Áno. To všetko si mi povedal v októbri."

"Vážne?"

"Áno." Otočil sa k madam Pomfreyovej. "Prosím, ospravedlň nás, Poppy." Zatvárila sa trochu mrzuto, ale ustúpila do svojej pracovne. Znova sa otočil k Harrymu. "Nepovedal si mi veľmi veľa... len, že ťa Voldemort vzal nazad v čase do tej noci, kedy zabil tvojich rodičov a navrhol ti, že by si mohol zachrániť svoju matku a sestru. A ty si to neurobil, pretože si stretol inú verziu samého seba, Harryho Pottera, ktorý ti povedal, že žil v inej realite pätnásť rokov, pretože ty si kedysi zachránil svoju matku a zmenil čas..."

Harry sa veľmi usilovne pokúsil spomenúť na október, bez úspechu. "Povedal som niečo iné, pane?"

"Len že si ten život nebudeš pamätať až do mája."

Harry prikývol. "Až na to... prajem si, aby existovala možnosť, aby som veci napravil a nepamätal si..."

Dumbledore sa posadil na kraj postele, hrôzu budiaci výraz bol preč, nahradil ho záujem. "Vieš, čo sa hovorí, Harry. Tí, ktorí si nepamätajú minulosť, sú odsúdení k tomu, aby ju zopakovali." Harry prikývol. To počul mnohokrát, ale nikdy predtým to nemalo pre neho taký význam. Dumbledore sa k nemu posunul bližšie a priložil mu ruky na spánky. "Pomôžem ti spomenúť si, Harry. Potrebujeme, aby si bol  plne funkčný. Začneme s prvým septembrom, dobre?"

Harry prikývol, tie staré vrásčité prsty sa dotkli zľahka jeho hlavy. Zatvoril oči, keď Dumbledore mrmlal zaklínadlo a Harry cítil, ako ho unáša jeho vlastnou mysľou, hľadá ten správny deň, tie správne spomienky, hľadá deň, keď sa zmenil svet...

„Nemohu je zachránit oba?“ zašeptal zoufale, srdce se mu svíralo. Druhý kouzelník smutně zavrtěl hlavou. Znovu pohlédl oknem na svého otce. „Nechci ho vidět zemřít,“ řekl Harry chvějícím se hlasem. „Jak dlouho budeme muset čekat?“

Starší muž se podíval na nebe. „Už dlouho ne,“ jeho odpověď byla střízlivá a klidná. Harry se zachvěl, byla to chladná noc. Kouř stoupající z komína připomínal teplo a klid v domě před nimi. Harryho srdce bilo rychleji a rychleji.

Ukryli sa za plotom v prednej záhrade. Neukrývali sa veľmi dlho, keď zrazu začul neznámy hlas za svojím chrbtom zašepkať: "Impedimenta!" Otočil sa, uskočil, keď mu niekoľko tŕňov bodlo do nohy a uvidel, že Voldemort stojí nehybný ako socha vedľa neho. Čo sa deje? Žmúril do temnoty. Niečo stál na ceste, prútik vytiahnutý. Harry vyvalil oči.

Bol to on.


18. Hľadanie Snapa IV. časť

Preklad: Jimmi
Kontrola: Eggy

 Poznámka: Autorka v origináli pri reči druhého Harryho používa škótštinu (napr. Dinnae be alairmed) Rozhodla som sa použiť Elzin preklad a teda češtinu. Nemalo zmysel trápiť sa s nejakým nárečím, keď žiadne neovládam.
 Harry Potter a Čas dobrých úmyslov

(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola osemnásta

Hľadanie Snapa

IV. časť

Ale to nemôžem byť ja, pomyslel si. Práve teraz jediné moje druhé ja je to dieťa vo vnútri domu...

Urobil to, čo mu napovedali jeho inštinkty a vytiahol prútik so slovami: "Expelliarmus!" Ale ten druhý uskočil z cesty a s namiereným prútikom povedal: "Stupefy!"

Nemal čas fyzicky uhnúť, neexistovala možnosť vyhnúť sa tomu kúzlu. Cítil, ako padá do temnoty. Nič si neuvedomoval. Zdalo sa to dosť nečakané, ako keby neuplynul žiaden čas, keď sa náhle prebudil. Spomenul si, ako Hermiona vravela, že keď ju uniesli, bolo to ako keby ju "vypli", podobne ako keď sa zhasne svetlo. Vôbec sa mu ten pocit nepáčil. Zažmurkal; ležal na zemi, pod ním trochu nepohodlných konárov a vlhké lístie. Hľadel do klenby z tmavých stromov; pomedzi vetvy prenikalo slabé mesačné svetlo. Bol vydesený a neschopný premýšľať. Bol toto ďalší Voldemortov trik?

Pomaly sa posadil, hľadel na svoje druhé ja, zúrivo premýšľal, čo urobiť ďalej. Uvedomil si, že už viacej nemá v ruke prútik. Všimol si, že oba prútiky drží ten druhý Harry. Takže ho nemal vo vrecku. Možno by mohol toho druhého človeka fyzicky napadnúť, nevyzeral tak fyzicky zdatný než za akého sa Harry považoval sám. Asi by som ho zvládol premôcť, pomyslel si. Nebude vedieť, ktorá bije a v okamžiku by som mohol mať nazad svoj prútik...

Ten druhý vyzeral zaskočený jeho odhodlaným výrazom. „Neznepokojuj se,“ rýchlo povedal. „Jen mě prosím vyslechni.“ Harry na neho zazeral, nepripadal si veľmi dôverujúco. Nech to bol ktokoľvek - možno niekto vzal Odvar všehodžúsu? - bol to Škót. Prečo si myslel, že sa za neho môže prevliecť, keď si nechal škótsky prízvuk?

"Kto si?" jednoducho sa spýtal.

Prehltol, v každej ruke zvieral jeden prútik. „Já jsem ty. Pokud změníš minulost, budu já ty. Vlastně, ty už jsi minulost jednou změnil. Minulé září. Od té doby jsem žil v jiné realitě. Nebo tedy ty jsi žil. Lépe řečeno, žil jsem tam posledních patnáct a půl roku. Ale... je to celé špatně. Nebylo to vůbec snadný dostat se zpátky sem, ale povedlo se mi to, a je nutný, aby se události dnešní noci odehrály přesně tak, jak se kdysi staly, aby oba tví – naši – rodiče zemřeli,“ zamotával sa nešikovne do rozprávania. „Vše se musí vrátit zpět, jak to patří. Všechno, co se stalo v té druhé realitě... je špatně. Nic z toho se nikdy stát nemělo. Vím, že ti to teď připadá...“ hlas sa mu zadrhol „...že bys mohl zachránit lidský život. Svou matku a sestru, já vím. Jenže... prostě se musíš smířit s tím, že už jednou odešly.“

Harry sa stále netváril presvedčene po jeho reči. Ukázal na prútiky. "Máš môj prútik," strnulo povedal.

„No, jasně, vždyť jsi na mě zaútočil, když jsme byli v zahradě. Neměl jsem jinou možnost. Můžeš mi věnovat pozornost ještě minutku, prosím? Pak ti ji vrátím, slibuju.“

Harry sa dotkol jazvy na svojom čele a potom sa zadíval na nepoznamenané čelo osoby, ktorá ho konfrontovala. „Nemáš jazvu. A hovoríš divne.“  Lepšie to už povedať nevedel.

Ten druhý si prešiel rukou po hladkom čele. „Voldemort mou mámu nezabil, protože mu mě zaslíbila. Uvalil na mne kouzlo poslušnosti. A taky na Draca Malfoye. Pak jsme bydleli v Prasinkách. Vyrůstal jsem tam, tak mluvím po skotsku.“

Premýšľal o tom všetkom; keby mal na výber, radšej by veril, že sa skutočne rozpráva s Harrym  Potterom, ktorý žil pätnásť rokov v inej realite v Škótsku, než s nejakým podvodníkom, ktorý dajako precestoval časom do presne toho istého okamihu, ako on s Voldemortom, a bol zamaskovaný ako on, ale nie celkom dokonale. Skutočne by väčšina ľudí chcela  maskovanie dotiahnuť do poslednej malej pehy či kazu a určite by takéto maskovanie malo ten istý prízvuk. Harry prikývol a začal pôsobiť menej kalkulujúcim dojmom.

Harry bez jazvy sa na neho veľmi zúfalo zadíval. Cítil sa trochu vinne. Vytvoril iný svet tým, že sa zamiešal do matkinej smrti? Stále sa cítil mimoriadne unavený a so zhoršeným úsudkom z nedostatku spánku. "Chcel... chcel som ho odmietnuť. Vážne. Ale keď povedal, že moja mama čakala dieťatko..."

„Já vím, já vím,“ upokojujúco povedal Harry bez jazvy. „Jamie byla báječná ségra...“

„Jamie?“ 

„Máma ji pojmenovala po našem otci.“

Zabehlo mu. "Ako... ako potom môžeš tak pokojne nechať ju aj matku zomrieť?" rozhorčený hlas mu začal naberať na obrátkach.

„Pššt! Protože...“ Ten druhý zmĺkol, potom sa zhlboka nadýchol. „Protože obě jsou už stejně po smrti. A stalo se ještě mnohem víc špatného a nejen v mém životě. Celý svět... no, to by bylo na dlouhé povídání. Až nastane ten den, někdy v květnu, a já se vrátím do tvé reality, budeš si všechno pamatovat. A bude to tak lepší, než se ti teď zdá. Možná, že letošní školní rok bude docela normální...“

Uškrnul sa. "Normálny? Čo to je?"

Ten druhý Harry sa súhlasne usmial. Posunul si nahor okuliare a pretrel si unavené oči, vedomý si toho, že ho druhý Harry sleduje. Sedieť tu so sebou samým bolo vážne podivné. Potom si znova nasadil okuliare na nos, prešiel prstami po druhý raz po svojej jazve.

"Čo teraz?" spýtal sa svojho druhého ja.

„Teď,“ povedal mu, „budeme čekat. Nebudeme zasahovat, všechno se musí odehrát přesně tak, jako poprvé. Musíme zůstat nepovšimnuti a čekat, až se stane vše, co má se stát.“

Na chvíľku sklopil oči k zemi, než vzhliadol. "Ospravedlňujem sa. Bolo to ťažké?"

Miesto odpovede si druhý Harry vyhrnul ľavý rukáv a odhalil znamenie, ktoré mu bolo magicky vypálené do pokožky. Prudko do seba vtiahol vzduch. Stal sa smrťožrútom! Spýtal sa ho, kedy sa to stalo a ten druhý Harry mu povedal, že to bolo počas zimného slnovratu, že to urobili súčasne Dracovi a keď sa ho spýtal na to, že ho volá "Draco", informoval ho, že boli obaja v Slizoline a boli najlepšími priateľmi, odkedy boli "pochcánci".

Najlepšími priateľmi! Spomenul si na odhalenia u pani Figgovej. Potom sa usmial. "Pochcánci?" povedal. Jeho druhé ja sa zaškľabilo. "Tak najlepší kamarádi... "

"No, povedal by som, že vám pani Figgová zrejme nemala dôvod meniť spomienky."

„Neměla. Ale pro mně byla vždycky teta Bella.“

Harry zavrtel hlavou. "Toto je tak divné. A za pár mesiacov..."

„Víc než za osm, abychom byli přesní.“

"Za osem mesiacov si z ničoho nič na všetko spomeniem?"

Harry bez jazvy prikývol.  „Prvního září jsem se najednou vzbudil v ložnici v Prasinkách se vzpomínkami na patnáct let jiného života. Na začátku jsem z toho měl trochu zmatek, ale časem jsem si to utřídil. Mohl bys požádat Siriuse, aby ti pořídil myslánku, abys byl v květnu připraven. Zvyknout si na dvě sady vzpomínek chvíli trvá, nebude od věci si část těch druhých odložit tam, kde si je budeš moci... znovu prohlédnout.“

S tým súhlasil, hoci ho napadlo, že on by do nej vložil len niekoľko spomienok. Chvíľu obaja mlčali, načúvali vetru v konároch stromov. Načiahol sa po svojom prívesku z baziliska a pohrával sa s ním. Zatvoril oči, zovrel ho v dlani, cítil ten zvyčajný mier a pokoj, ako ho zaplavujú, ale teraz, pomaly, mu vstúpil do mysle aj nejaký obraz. Mierne oblá červenovlasá žena držiaca vrtiace sa červenovlasé dojča v lone, ovinuté v uteráku. Bábätko bolo ružové a čisté, práve vykúpané. To je čudné, pomyslel si. Nikdy predtým som nič nevidel, keď som ten prívesok držal... Hoci obraz matky s dieťaťom bol stále trochu rozmazaný. Nebol si istý, kto to je...

Spomenul si na niečo iné, čo mu ten druhý povedal a otvoril oči. Zadíval sa na druhého chlapca a prehovoril: "V Slizoline?"

Prekvapil ho. Druhý Harry vzhliadol a spýtal sa: "Cože?"

"Spomenul si, že si... že sme... že..." vzdychol si a pokúsil sa rozpliesť ten zmätok v osobách."Skrátka v Slizoline. Vravel si, že sme spolu v Slizoline. Ako sa to stalo?"

Díval sa, ako sám pokrčil plecami a potom sa pustil do vysvetľovania o abecednom poradí pri zaraďovaní, a ako šiel Draco do Slizolinu a že mu klobúk dal na výber.

"Už zase?"

„Jo. A taky jsem chtěl do Zmijozelu kvůli tať–“ Postrehol, že sa z nejakého dôvodu zarazil. „É...“ pokúsil sa to zahovoriť „...měl jsem ještě další důvody.“ Harry sa zamračil. Ten druhý chlapec niečo skrýval, ale čo?

Ale mal príliš veľa iných otázok. Spýtal sa na Rona a Hermionu a Harry bez jazvy sa zaškeril a vysvetlil, že Ron nebol jeho priateľ, pretože bol v Slizoline a Ron bol chrabromilským prefektom, ktorý sa s veľkou pravdepodobnosťou mal stať nasledujúci rok hlavným prefektom. Hlavný prefekt! pomyslel si, keď si spomenul na Rona hľadiaceho do Zrkadla z Erisedu v prvom ročníku. Jeho vytúžená vec...

A potom povedal niekoľko záhadných poznámok o Hermione a druhý Harry nevyzeral, že je ochotný pokračovať v rozprávaní. "Poslyš, myslím, že bych ti toho neměl povídat víc. V posledních patnácti letech se toho stalo víc, než kolik bych ti vůbec kdy dokázal říct. Bude jednodušší počkat, až si vzpomeneš. Bojím se, že bych to splácal páté přes deváté a jen tě zbytečně zmátl...“

Znovu sa medzi nimi rozhostilo ticho a znova zovrel v dlani svoj amulet. Zrazu vzhliadol a všimol si, že Harry bez jazvy tiež niečo zviera. "Čo to máš?" Otvoril dlaň a bez slov mu ho ukázal. "Ako si sa k nemu dostal?"

Ten druhý sa rozosmial. „Kdybych ti to řekl, tak mi nebudeš věřit. Všiml jsem si, že ses začal usmívat, když jsi ho držel. Viděl jsi... něco?“

"Áno, videl. Väčšinou mám z neho len taký upokojujúci a celkovo príjemný pocit, ale tentoraz som niečo videl. To sa mi ešte nestalo. Bol to len nejasný záblesk..."

„Paní Weasleyová? S děckem?“

Klesla mu sánka. "Áno!"

Ten druhý prikývol.  „Viděl jsem totéž, ale jasně. Úplně jasně.“  Zrazu Harryho bez jazvy niečo napadlo, zložil amulet z krku a podal mu ho. „Na, vem si to.“

Zaváhal, ale potom sa načiahol, i keď dal pozor, aby sa ich ruky nedotkli. Zadíval sa Harrymu bez jazvy do očí. "Prečo?"

„Jestli... jestli se vrátíš i s ním, dej ho někomu.“

"Komu?"

Zaváhal. „To ti nemůžu říct. Musíš se rozhodnout sám. Ale poznáš, až nadejde čas.“

Nadvihol  prívesok, ktorý mu spočíval na hrudi a obidva amulety porovnal. "Sú rovnaké."

„Ne, nejsou. Ve skutečnosti je to jeden a tentýž přívěsek. V každém světě existuje jen jediný. Proto nevím určitě, jestli si ho budeš moct odnést s sebou, ale za pokus to stojí.“

Fascinovane zízal na druhý amulet, potom si ho zastrčil do vrecka. "Mal by si mi dať ešte niečo, nie?" pripomenul.

„Jo, jasně.“ Harry bez jazvy mu podal prútik, ktorý si tiež vložil do vrecka. Ako jeden muž sa otočili k neveľkému domu a s takmer zatajeným dychom čakali a čakali...

Keď sa to konečne stalo, obaja vyskočili. Doľahol k nim hlas Jamesa Pottera vykrikujúceho meno svojej ženy a synka. Opatrne sa zakrádali pomedzi stromy bližšie.

„Nic nedělej,“ prikázalo mu jeho druhé ja. Prikývol. Došli na okraj stromov - videli tú stranu budovy, na ktorej bol komín; v tieni stromov tušili postavu Voldemorta, stále pod vplyvom impedimenty. Videli, ako sa vstupné dvere rozleteli a z nich vybehla do predzáhradky Lily Potterová v nočnej košeli, s plačúcim dieťaťom v náručí. Začul zmučené otcove výkriky a obaja si inštinktívne zakryli uši.

Všetko sa následne udialo tak rýchlo; v okne chalúpky zažiarilo zelené svetlo, strecha vyletela do vzduchu... Voldemort chvatom vyšiel z predných dverí, oknom vedľa komína bolo vidno plamene, ktoré začali pohlcovať vnútrajšok domu. Bez uvažovania sa načiahol a zovrel zápästie svojho druhého ja, kým hľadel na plamene a slzy mu stekali po tvári.

Jeho matka prosila černokňažníka o zľutovanie. "Nie, Harryho, prosím, Harryho nie!" Ten ju nazval hlúpym dievčiskom a prikázal jej, aby ustúpila. Klesla na kolená.

Harry čakal na jej ďalšie slová. Musela ich povedať, inak sa zmätok v čase nenapraví. Díval sa so srdcom v krku, a čakal a čakal... Vedel, čo bude nasledovať, už to predtým počul vo svojej hlave.

"Nie Harryho, prosím nie, vezmi si mňa miesto neho, zabi mňa..." To bolo ono. Harry nedokázal vidieť jasne. Voldemort sa to chystal urobiť, chcel ju zabiť. Harry to nedokázal zniesť, nemohol nič neurobiť... A predsa vedel, že by nemal. Zvieral svoje vlastné zápästie, dôkaz toho, prečo by sa nič nemalo zmeniť. Nútil sa poslúchnuť, zvieral to zápästie silnejšie a silnejšie, tak aby nemohol vytiahnuť prútik a urobiť to, zmeniť svet...

A nakoniec dovolil, aby sa to stalo. Jeho matka ležala mŕtva pri nohách toho šialenca, potom sa tie strašné slová preniesli znova a kliatba sa odrazila na Voldemorta, ktorý začal vydávať škreky ako keby z iného sveta než sa jeho telo rozplynulo, stalo sa menej než duchom a jeho prútik klesol na zem. Vec, ktorou sa Voldemort stal, vyletela do vzduchu a preletela ponad stromy, kde sa skrývali, stále nariekajúc tým hrozným plačom. Po niekoľkých minútach si odvážil odokryť uši; zazreli Petra Pettigrewa vziať Voldemortov prútik (pretože Harry si bol istý, že to bol on) a utiecť v potkanej podobe, aby žil trinásť rokov v dome Weasleyovcov. Videli Severusa Snapa prebehnúť záhradnou bránkou a padnúť na kolená vedľa svojej milovanej Lily, ktorú si nadvihol opatrne do náručia. Harry cúval od svojho druhého ja, potom sa rozbehol pomedzi stromy. Harry bez jazvy si to nevšimol.

Otočil sa, aby sa obzrel. Potom povedomý hlas za ním prehovoril: "Harry."

Stočil sa. Dopekla! Prekážacie zaklínadlo, ktoré Harry bez jazvy použil na Voldemorta, vyprchalo a čarodejník sa premiestnil medzi stromy. Premýšľal, či si Voldemort uvedomil, kto na neho tú kliatbu použil. Černokňažník sa netváril potešene.

"Si si istý, že sa nechceš ku mne pripojiť, Harry?" prehovoril hodvábnym hlasom. "Napokon, niekto, kto sa dokázal len tak pozerať, ako mu zabíjajú matku a sestru..."

Spomenul si na Temné znamenie na ruke toho druhého chlapca - na svojej ruke. Striaslo ho hnevom. Naznačovať, že kvôli tomu, že nepovažoval za správne zmeniť tie udalosti, tak to znamená, že mu to je jedno...

"Nie! Nikdy sa k tebe nepripojím. Nikdy! Nie je správne meniť minulosť!"

Zovrel prútik a pripravil sa, postavil sa na brušká chodidiel, pripravený okamžite uskočiť z cesty kliatbe či prekliatiu. Voldemort zdvihol prútik, tvár mal nahnevanejšiu, než kedy predtým videl...

Potom náhle cítil, ako keby mu spod nôh dosť násilne podtrhli koberec, na ktorom stál a cítil ako padá, padá, padá, padá...

... na nástupište Deväť a trištvrte. Harry sa strhol, keď pristál na tvrdom betóne, triasol hlavou, aby si ju vyčistil. V jazve mu mierne búšilo. Vzhliadol a uvidel, že Rokfortský express je stále tam! Až na to... že čoskoro nebude. Vlak sa pohyboval! Vyštveral sa na nohy a rozbehol. S divokým výskokom pristál na služobnom vozni, zadýchaný, so závratom, neschopný uveriť, že skutočne videl všetko, čo videl...

Voldemort ho prehovoril do spoločného kúzla. No, pomyslel si, už sa to nikdy znova nestane... Rozprával sa sám so sebou, so svojím ja, ktoré žilo posledných pätnásť rokov v inom svete, pretože Harry zmenil časové línie, žil v inej verzii skutočnosti...

Hlava mu trešťala, keď o tom premýšľal... A potom si uvedomil, že to bola v skutočnosti jeho jazva, kvôli ktorej mal dojem, že mu treští hlava... Vykríkol, padol na kolená, snažil sa držať zábradlia, aby nevypadol z vlaku. Cez bolesť v hlave videl Voldemorta pri domčeku v Godricovej úžľabine a vyzeral rozzúrene. Namieril prútik na chalúpku a vykríkol: "Incendio!" To čo zostalo z malej budovy náhle vzbĺklo, vínna réva a to všetko, a Harry mučivo vykríkol. Všetko bude preč; velšský príborník, modro-biela kanvica na čaj, všetko...  Voldemort asi ešte posolí zem... (PP: rituál zo stredoveku, aby sa zabránilo znovuobývaniu)

Ležal pred dverami služobného vozňa, zadychčaný, kým bolesť ustupovala. Nakoniec sa zdvihol a otvoril dvere, čím prekvapil čarodejníka, ktorý dnu pracoval. Harry na neho kývol, keď prechádzal vozňom.

"Skoro mi ušiel vlak," nevýrazne mu povedal, hlava stále boľavá. Čarodejník na neho vyvaľoval oči, hlavne na jeho čelo, jasne ho spoznal. Harry sa rýchlo pohol ďalej, kráčal po chodbe okolo iných kupé, až kým sa nedostal do toho, ktoré si zvyčajne s Ronom a Hermionou vybrali. Otvoril dvere, našiel ich spolu s Ginny, Dracom a Nevillom. Hermiona vyskočila a hodila sa mu okolo krku.

"Ach! Tu si! Tak sme sa báli, že ti ujde vlak! Čo sa stalo?"

Uvoľnil jej ruky a nervózne sa pozrel na ostatných; dokonca Malfoy vyzeral ustaraný. Posadil sa oproti nemu a dvoch Weasleyovcov, s Hermionou vedľa seba. "Je to... je to trochu ťažké vysvetliť. Obviňujem z toho svoj nedostatok spánku. Vážne si potrebujem zdriemnuť..."

Ron sa na neho previnilo pozrel. "Myslel som... myslel so, že si možno stále na mňa naštvaný..." mrmlal. Harry zvraštil čelo, potom si spomenul na to, čo Ron vravel, keď mu povedal, aby sa rozišiel s Hermionou. To, čo videl v Godrikovej úžľabine, spôsobilo, že mu všetko vyfučalo z hlavy. Stále bol na Rona naštvaný! Na sekundu otvoril ústa, ale nemal šancu odpovedať predtým, než Hermiona znova prehovorila. Posunula sa na kraj dlhého sedadla.

"Fajn, len si ľahni a polož si na mňa hlavu. Stále sa môžem rozprávať s ostatnými. Si si istý, že ťa nezobudíme?"

Pokrútil hlavou, vložil ruku do vrecka, aby skontroloval, či má svoj prútik, len pre istotu... ale nenašiel len prútik. Ruka sa mu zovrela okolo kovového amuletu. Rýchlo stiahol ruku. Ďalší cítil okolo krku. Fungovalo to... Priniesol nazad ten druhý amulet...

Klesol na sedadlo, položil si hlavu na Hermionin habit a zatvoril oči. "Len mi tento semester urobte láskavosť, dobre? Ak si niektorý z vás bude myslieť, že dostatočne nespím, len to povedzte a prinúťte ma pospať si alebo niečo také, ak začnem zívať..."

Otvoril oči a vzhliadol na Dumbledora. "Spomenul som si. Z tejto strany." Pokúsil sa vysvetliť, čo sa stalo riaditeľovi, ktorý prikývol, keď mu Harry rozprával o tom, čo sa stalo chalúpke v Godrikovej úžľabine. "Počul som o tom ohni. Premýšľal som, čo mal znamenať. Potom tiež vyslal na oblohu Temné znamenie. Musel byť poriadne rozzúrený, že ťa nedokázal presvedčiť, aby si zachránil svoju matku. Napokon, bola to jej smrť, ktorá zjavne viedla k jeho pádu..."

"Až na to... že ma presvedčil. Ten prvý raz. Ale potom... potom som presvedčil sám seba, aby som to po druhý raz neurobil."

Obaja zmĺkli. Harry viacej premýšľal o začiatku semestra v septembri. Spočiatku bol prekvapený, keď uvidel sedieť vedľa profesora Dumbledora za hlavným stolom Duncana MacDermida a potešený, keď uvidel Remusa Lupina, ktorý znova prijal miesto učiteľa Obrany proti čiernej mágii. Nanešťastie neprítomnosť profesora Snapa spôsobila malý problém, ktorý Dumbledore neočakával. Bez Snapa poruke, ktorý by varil Lupinov protivlkolačí elixír, sa vlkolak musel na uchýliť k svojmu starému zvyku a ukryť sa na tri dni v Škriekajúcej búde. Obyvatelia Rokville tak boli znova terorizovaní zvukmi jeho agónie a utrpenia. MacDermid sa skrátka necítil na to, aby uvaril taký komplikovaný elixír. Od októbra pracoval na tom, aby sa to naučil, ale ešte stále ho nezvládol dokonale a neprial si, aby Lupin riskoval vypiť odvar, ktorý by ho mohol príliš vystaviť účinkom Vlčieho moru a ochorel by z neho ešte väčšmi.

Sirius prichádzal takmer každý mesiac, aby robil svojmu starému priateľovi spoločnosť a zabránil mu príliš si ublížiť, ale raz keď Sirius neprišiel (pracoval ako agent a bol uprostred citlivej misie), Harry dostal povolenie sprevádzať ho vo forme zlatého grifina (premenil sa potom, čo vošiel tunelom pod Škriekajúcou búdou). Spomenul si, ako dojatý a poctený si pripadal, keď mu profesorka McGonagallová a Dumbledore dovolili takéto niečo urobiť, plniť úlohu, ktorú plnil jeho otec ako Paroháč (Cz: Dvanácterák), robiť spoločnosť priateľovi uprostred nechceného každomesačného prebývania v temnom stvorení...

Snapova neprítomnosť ovplyvnila ľudí v mnohých smeroch. Veľmi im chýbal. Harry vzhliadol na Dumbledora. "Kde je?" zašepkal. "Je..."

"Kto, Harry?"

"Snape?"

"Ach. Či je mŕtvy? To sa pýtaš?" Harry nešťastne prikývol. Dumbledore pokrútil hlavou. "Myslím, že nie. Nakoniec si na to síce spomenieš sám, ale poviem ti to hneď. Drží ho ako väzňa. Červochvost. Objavili ho v akýchsi tuneloch, ktoré poznal v blízkosti Doveru..."

Harry vyvalil oči. "Tie staré muničné sklady a delostrelecké postavenia!"

"Ako prepánakráľa vieš o..." začal, potom si to rozmyslel. "V každom prípade, počas smrťožrútskeho stretnutia, ktoré Severus monitoroval, použil na seba kúzlo, ktoré zlepšuje sluch, takže sa dozvedel všetko, čo sa povedalo, bez toho, aby bol príliš blízko a odhalili ho. Avšak bol skutočne odhalený, Červochvostom, ktorý sa po stretnutí premenil na potkana a chcel v tej forme odísť. Okamžite zachytil dôverne známy pach - Severusa Snapa. Nasledoval ten pach do jeho úkrytu. Pokiaľ ide o Severusa, ten po stretnutí vrátil svoj sluch k normálu, takže nezistil, že sa Červochvost blíži.

Červochvost ho istý čas väznil v jeho vlastnom úkryte, mučil ho, aby ho prinútil prezradiť mu ostatných agentov. Asi by bol použil Veritaserum, aby zistil, čo chcel vedieť, ale musel by odtiaľ odísť, aby nejaké získal. Tiež mohol nechať Severusa nejaké uvariť, ale opäť  by musel odísť, aby získal prísady a bolo pravdepodobné, že Severus by rozhodne ten elixír pokazil. Prečo by ho mal pripraviť správne? Avšak náhodou viem, že dokonca keby Červochvost vlastnil trochu Veritaséra, aby z neho získal tú informáciu, nebolo by to fungovalo, pretože Severus urobil niečo, o čom vie len niekoľko ľudí..."

"Čo?" zašepkal Harry.

"Keďže vedel, aké mocné je jeho vlastné Veritasérum, v priebehu rokov sa chránil pred tým, aby ho iní použili proti nemu a bral jeho primerané dávky, postupne, aby sa naučil pomerne plynulo klamať dokonca pod vplyvom tej najsilnejšej verzie elixíru. Stal sa voči nemu imúnnym. Červochvost by to možno uhádol, možno nie... ale Veritasérum je úplne zbytočné, ak sa pokúšate získať informácie od Severusa Snapa."

Harry prikývol; to bolo typicky snapovské. Trochu sa usmial. Jeho by nikdy nenapadlo, aby si vybudoval imunitu na taký mocný elixír ako bolo Veritasérum.

"Červochvost Voldemorta neinformoval," pokračoval Dumbledore. "Dúfal, že mu prinesie informácie, keď  Severusa zlomí a predstaví mu to ako hotovú vec. Severus mu to zadosťučinenie neposkytol a v decembri sa mu podarilo Červochvosta premôcť a utiecť. Premiestnil sa na Šikmú uličku a napísal mi, čo sa prihodilo. Viac než dva týždne sa mu darilo skrývať sa tam s nádejou, že Červochvost na neho zabudne. Nemohol sa premiestniť rovno sem a bál sa, že by ho Červochvost mohol zaskočiť cestou na hrad. Dokázal by sa dostať len do Rokvillu.

Nakoniec mal pocit, že je pravdepodobne bezpečné premiestniť sa do dediny a zrejme bol na ceste naspäť na hrad - ale Červochvost mal väčšiu trpezlivosť než očakával. Čakal pri ceste, vo forme potkana, po celý čas, čo bol Severus preč a keď sa objavil, Červochvost ho znova zajal. Tentoraz ho držal ako väzňa s pomocou iného čarodejníka - neviem, kto to bol alebo, kde boli alebo či tento druhý čarodejník pomohol Severusa zajať - a Červochvost začal pomalý mučiaci proces, ktorý riadil ten druhý čarodejník. Podľa všetkého Červochvost dúfal, že zlomí jeho obrany a vytvorí medzi nimi dvoma spojenie dôvery, aby získal informácie, ktoré potreboval.

Od začiatku neprichádzali do úvahy Imperius a Cruciatus. Červochvost ich vyradil ako nepoužiteľné už počas toho prvého razu, čo ho držal ako väzňa. Severus je znalec v odolávaní Imperiusu a Červochvost nechcel riskovať, že mu Cruciatus príliš poškodí mozog a nebude sa dať použiť. Zaoberali sa skutočným fyzickým mučením - nie magickým - aby ho prinútili spolupracovať..."

"Čože?" nakoniec Harry povedal. Cítil sa podivne hrdý, že Snape vzdoroval Imperiusu a vydržal bolesť z Cruciata. "Čo mu urobili?"

Dumbledore si vzdychol. "Červochvost mi posiela listy. Tak to viem. Chcel by, aby som sa poddal a povedal mu to, čo Severus nie. Avšak nech by som akokoľvek rád ušetril Severusa pred ďalším trápením, myslím, že v okamihu, keď Červochvost bude mať informáciu, ktorú chce, skrátka Severusa zabije. Už pre neho nebude mať žiaden úžitok. Dosť sa tu ako potkan potĺka po okolí, kým ten druhý čarodejník mučí Severusa. Niekoľkokrát dajako zistili, že sme blízko k tomu, aby sme ich našli a už nespočítateľne krát sa presunuli."

Harry musel zdvihnúť ruku, aby zastavil riaditeľa. Teraz si spomínal. Na Siriusa, na jeho hlavu v kozube v chrabromilskej spoločenskej miestnosti, ako mu hovorí o zúfalej jazde Arabelly Figovej na metle, keď nasledovala sovu s listom, ktorý adresovali Snapovi. Nepodarilo sa jej s tou sovou udržať krok (poštové sovy sú oveľa rýchlejšie než tá najrýchlejšia metla), ale z diaľky videla, kam tá sova šla, aby svoj list doručila... Veľký zámok, podľa všetkého opustený a schátralý, v okolí Little Hangleton (cz: Malý Visánek). Ale keď sa premiestnila k Fletcherovi a Siriusovi, aby sa ku nej mohli pripojiť, prišli na ten manor príliš neskoro. Sova tam stále bola, bez listu, ktorý predtým mala na nohe, ďobala do taniera plného jedla, ktoré bolo opustené.

Čoskoro na to prišla od Červochvosta ďalšia sova, blahoželal im, že našli ich bývalý úkryt... Sirius vyzeral úprimne znepokojený o Snapovu bezpečnosť a povedal Harrymu, že dúfa, že byť stále o jeden krok napred pred agentmi poskytuje Červochvostovi menej príležitosti mučiť majstra elixírov. Nanešťastie Harry vedel, že všetka tá snaha, ktorú agenti vynakladali, aby našli Snapa, znamenala, že sa neodhalilo množstvo smrťožrútskych útokov - hlavne na  šmuklov a domy so zmiešanými čarodejnícko-muklovskými rodinami - až kým sa nestali minulosťou. Nebolo dosť aurorov, aby s tými útokmi držali krok. Nejedného študenta na škole povolali do riaditeľovej pracovne a oznámili mu tie hrôzostrašné správy, že na jeho dom zaútočili, že jeho rodičov zabili či zmrzačili...

"Červochvost má mimoriadne potešenie z toho, že mi detailne popisuje všetko, čo mu robia." Harry postrehol, že sa Dumbledorova ruka viditeľne triasla, keď si posunul na nose svoje polmesiačikové okuliare.

Harry prehltol. Snapa mesiace mučili! A predsa sa zdalo, že sa nezlomil. Harrym to podivne pohlo. Kto iný by vydržal to čo on? Kto iný by vzdoroval tomu, aby povedal, čo vedel? "Čo mu urobili?" zašepkal.

Nikdy nevidel Dumbledora tak zreteľne nešťastného, hoci sa veľmi usilovne pokúšal zatajiť to. "Len nedávno som obdržal list..." Zastal. Neschopný pokračovať. Potom si Harry spomenul. Dumbledore mu to už povedal.

"Prst," zašepkal Harry. Červochvost si toto očividne vychutnával, pretože on si odrezal vlastný prst, aby sa vyhol zajatiu a hodil na Siriusa Blacka zradu Jamesa a Lily Potterových, rovnako ako vraždu na ulici plnej muklov. Dumbledore prikývol.

"Začínaš si spomínať na veci sám."

"Začal som si spomínať na niektoré veci túto noc, ako som povedal, ale stále nemám pocit, že som úplne v tomto živote..."

Dumbledore sa pohol k dverám pracovne. "Pozriem sa, ako Poppy pokračuje s tým elixírom. Mal by ti pomôcť spomenúť si lepšie." Zmizol v pracovni. Harry si v obavách zahryzol do pery.

Červochvost odrezal Snapovi prst...

Nemohol dovoliť, aby to takto pokračovalo. Bolo to príliš hrozné. Bolo mu jasné, čo sa musí urobiť. Bolo to na ňom. Keď sa riaditeľ vrátil, v pätách s madam Pomfreyovou, ktorá niesla pariaci sa pohár, Harry okamžite vyrukoval so svojím návrhom.

"Profesor - viem, čo môžeme urobiť, aby sme ho dostali späť."

Dumbledore nadvihol obočie. "Ja tiež, Harry. Môžeme mu povedať, čo chce vedieť. Ale to vystaví nebezpečenstvu všetkých ostatných agentov."

"Uzavrieme s Červochvostom dohodu."

"Dohodu? Akú dohodu?" Nevyzeral, že by sa mu ten nápad páčil.

"Obchodnú."

Dumbledore pokrútil hlavou. "Červochvost nežiada o výkupné."

"Peniaze nie. Ani tovar. Mňa. Ponúkneme mu mňa. Zaujmem Snapovo miesto."

Dumbledore sa posadil na nemocničnú posteľ. "Harry, nevieš, čo hovoríš..."

"Áno, viem," povedal, snažil sa, aby mu nezabehlo, keď si spomenul na muža, ktorý ho vychoval a ktorého mučia mesiace bez prestania. "Chcem to urobiť. Musím. Už som raz Voldemortovi utiekol. Zvládnem to znova."

"Ako, Harry? Vtedy si mal pri sebe prenášadlo. Nevieš, ako sa premiestňovať a bolo by to pre teba nelegálne, keby si sa to naučil skôr než ti bude sedemnásť. Ja to nedovolím. Severus poznal riziká a ja mu bezvýhradne dôverujem."

Nadvihol bradu. "Zabudli ste - sprevádzal som vo februári profesora Lupina..." povedal potichu, očkom sledoval madam Pomfreyovú, ktorá sa zjavne sústredila na to, aby sa elixír neprelial cez nádobu.

"To je nadanie, o ktorom vie," odvetil Dumbledore, nepriamo, tiež pohľadom skĺzol smerom k madam Pomfreyovej. Vzdychla si a položila elixír na stolík vedľa postele.

"Pretože vy dvaja máte zase pocit, že sa nemôžete predo mnou baviť otvorene o niektorých veciach, vrátim sa do pracovne. Mám prácu," povedala s mierne urazeným hlasom. Dumbledore bez poznámky sledoval, ako odchádza. Nepoprel jej zhodnotenie situácie.

Keď bola preč, Harry povedal: "Myslí si, že som lev. Netuší, že som zlatý grifin. A dokážem zablokovať bolesť."

Dumbledore sa na neho vážne zadíval. "Ak ti začne odstraňovať tvoje  prsty, dokážeš, aby ti znova narástli?"

"Ehm," Harry sa namáhal, aby mu pri tej predstave nebolo zle. Dumbledore ho poťapkal po pleci.

"Vypi si svoj elixír, potom si pospi. Pomôže ti spomenúť si."

"Čo je to za elixír?"

"Mnemonický elixír."

"Čože?" Harry prakticky zapišťal. "Nie je to, čo Neville..."

"Áno, zneužil ho. Toto je starostlivo regulovaná dávka pripravená odborne Poppy. Nikto ti nedovolí stať sa závislým. Nemaj obavy. Má svoje použitia. Čokoľvek, čo je takto použiteľné, umožňuje, že sa zneužije. Ak nevezmeš veci do vlastných rúk, nebudeš mať problém."

Harry prikývol a opatrne nadvihol pohár k svojim perám, pokúšal sa neksichtiť ako päťročné decko, čo je ružičkový kel, kým pil tú odpornú hmotu. Ako sa Neville stal na tomto závislý? Vzal najprv nejaký iný elixír, aby potlačil jeho chuť?

Potom živo uvidel oboch svojich bratov, ktorý sa učili tolerovať odpornú chuť porfyrického elixíru...

"Porfyrický elixír!" vzrušene vykríkol. Dumbledore sa chystal odísť, ale teraz sa stočil.

"Čo si povedal?"

"Snape má porfýriu. Ak mu Červochvost nedáva porfyrický elixír, mohol by zostať veľmi chorý..."

Dumbledore prikývol. "Severus vždy so sebou nosieval trochu svojho elixíru. A Červochvost ho chce kvôli informáciám, takže nedovolí, aby Severus ochorel. Dúfam. Odpočiň si, Harry..."

Potom Harryho napadlo niečo iné; zrazu mu myseľ uháňala. Bolo to mnemonickým elixírom? "Ten les!"

"Čo s lesom?"

"Prečo sa Snape nevrátil na Rokfort cez les? Tak by sa k nemu Červochvost nedostal. Povedali ste, že bol na ceste do dediny. Snape by bol šiel do Gartly, potom prešiel cez Clash..."

"Clash? Ty vieš o Clashindarrochskom lese..."

"Že je to v skutočnosti Zakázaný les? Áno. Ja..." Stíšil hlas. "Utiekol som z Azkabanu v podobe zlatého grifina..."

"Ty si bol v Azbakane?" Dumbledore sa tváril šokovane, po prvý raz čo ho takéhoto Harry niekedy videl.

"Na to som nenarážal. Šiel som do Gartly, do krčmy, ktorá je chrbtom k lesu. Prešiel som ňou a samozrejme som nemal problémy s muklov odpudzujúcimi kúzlami, ktoré vytvárajú hranicu medzi muklovskými a magickými svetmi. Snape to mal urobiť, aby sa vrátil a nie sa premiestniť do Rokvillu a ísť z dediny pešo..."

Dumbledore zvraštil čelo. "Len veľmi málo čarodejníkov vie, kde presne leží Rokfort, Harry. Väčšina šla vlakom, keď boli deťmi, potom, keď sa naučili premiestňovať, dostali sa do dediny, použili letaxovú sieť, ak sa premiestniť nemohli a sledovali vlakovú trať - nezistiteľnú muklami - ak leteli na metlách. Len zopár z nás vie, že Zakázaný les a Clashský les je ten istý."

Harry sa usmial. "Takto prinútime Červochvosta uveriť nám."

Dumbledore sa netváril šťastne. "Ako?"

"Ako som povedal, ponúkneme ma za Snapa. Povieme mu, ako sa dostať do lesa z Gartly a postaráme sa, aby on a ten druhý čarodejník priviedli Snapa. Ale my mu v skutočnosti nebudeme ponúkať obchod - bude to pasca. Je na čase, aby sme ukázali, čo v nás je. Sú tu učitelia, duelantský klub, škriatkovia, vonku v lese stále Hagridova mama a ostatní obri... Všetko to vrhneme na nich, až kým nedostaneme Snapa späť a..." Polapil dych. "... a zajmeme Červochvosta a prinútime ho očistiť Siriusa."

Škeril sa na riaditeľa, ktorý sa zdal ten plán zvažovať. "Nepáči sa mi, že sa smrťožrúti dozvedia ako sa dostať na Rokfort cez les. Samozrejme, les má nebezpečenstvá svoje vlastné..."

"A my máme poistku v množstve. Je to geniálne! A ak potrebujete niečo, čím nalákať Červochvosta, okrem toho, že mu sľúbite mňa..."

"Čože?"

Harry zastal. "Povedzte mu... že viem, kto je dedič a na čo je určený. Povedzte Červochvostovi, že poviem dedičovi - jediné, čo potrebujem urobiť, je mu poslať sovu - a potom pochopí, že ho zneužívajú. Ja... ja nemyslím si, že Voldemort vie, ako sa dá dedič skutočne využiť, pretože to bol Barty Crouch junior, ktorý to vedel a ten už dostal dementorov bozk... Samozrejme, mohol to povedať Voldemortovi ešte predtým, ale aj keby to urobil, nemyslím, že by Voldemort už vykonal rituál," zadýchane povedal. Hlava mu začínala bolieť od myšlienok, ktoré sa mu ňou tak rýchlo valili. "Ešte si všetko nepamätám, ale keby sa to stalo, som si istý, že by ma hrozitánsky bolela jazva a to by bolo poriadne nezabudnuteľné."

Dumbledore položil ruku Harrymu na plece a jemne ho zatlačil do vankúša. "Odpočívaj a spomínaj, Harry. Tvoja myseľ ti v tejto chvíli trošku uniká. Budem o tvojom návrhu uvažovať. Jediné, čo by musel Červochvost urobiť, je odmietnuť a my budeme presne tam, kde sme boli."

"Ale povedzte mu, že zaujmem Snapovo miesto. A ak s tým nebude súhlasiť, poviem dedičovi..."

"Áno, áno. Počul som ťa. Možno to stojí za pokus. Spojím sa niekoľkými agentmi, prekonzultujem to s nimi a vrátim sa k tebe. Čoskoro ťa skontrolujem. Vážne si nemyslím, že by si mal dnes vynechať všetky predmety, ale asi až doobeda by si nemal vstávať."

Harry súhlasne prikývol a zatvoril oči. Začul, ako riaditeľ opúšťa ošetrovňu. Dumbledore musel súhlasiť. Skrátka musel. Zvládne to, Harry vedel, že zvládne. Cítil ako mu nepokojne prúdi žilami akási sila, keď premýšľal nad detailmi plánu a vytúženom výsledku.

Červochvost pôjde do väzenia a Siriusa očistia.

Dediča neobetujú, menom Voldemorta nespôsobí božie dopustenie a jeho smrť neposilní jeho starého otca. A čo je najdôležitejšie...

Harry zachráni svojho tatina...

* * * * *

 KONIEC 18. kapitoly



Užívateľské meno:
Heslo:
Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

Re: 18. Hľadanie Snapa (Hodnotenie: 1)
Od: sisi - 11.10. 2021
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Zamotané a zamotané. Snad se řediteli a Harrymu s jizvou podaří zachytit vzpomínky tak, aby nemusel vše prožívat znovu a znovu potopen v časovém paradoxu a snad pomohou profesoru Snapeovi a vše dopadne i s koncem války dobře.
Moc děkuji za překlad, dnes jsem to četla sakra dlouho, ale jsem ráda, že se zatím nezasekli v tunelech na pobřeží.

Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Prehľad článkov k tejto téme:

Barb LP: ( Jimmi )16.10. 202119. Bojový pokrik
Barb LP: ( Eggy )09.10. 202118. Hľadanie Snapa
Barb LP: ( Aha_Lucia, Elza )02.10. 202117. Prútik
Barb LP: ( Jimmi )25.09. 202116. Tuláci
Barb LP: ( Jimmi )18.09. 202115. Hľadaný
Barb LP: ( Elza )11.09. 202114. Jak je důležité míti Draca Malfoye
Barb LP: ( Eggy, Elza )05.09. 202113. Spravodlivosť
Barb LP: ( Elza )23.08. 202112. ...a tou nocí nevidím ani jedinou hvězdu
Barb LP: ( Elza, Aha_lucia )16.08. 202111. kapitola Na famfrpálovem hřišti
Barb LP: ( JSark )09.08. 202110. kapitola Dokonalý špión
Barb LP: ( JSark )03.08. 20219. Kapitola Dedič
Barb LP: ( JSark )26.07. 20218. kapitola Sestra
Barb LP: ( Elza )19.07. 20217. kapitola Z Nového světa 2/3 + 3/3
Barb LP: ( Kaya )12.07. 20217. kapitola Z Nového světa 1/3
Barb LP: ( Jimmi,JSark )05.07. 20216. kapitola So zvesenou hlavou k Londýnu
Barb LP: ( Elza )29.06. 20215. kapitola Ten Potter se nezdá
Barb LP: ( Fion, JSark, Elza )21.06. 20214. kapitola Svět jak ho známe
Barb LP: ( Mahareth a Severka Plamen )14.06. 20213. kapitola Poslední pokušení
Barb LP: ( Mahareth a Severka Plamen )07.06. 20212. kapitola Ve snech
Barb LP: ( Mahareth a Severka Plamen )31.05. 20211. kapitola Sémě jest zaseto
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi )26.05. 2021Úvod k poviedke