Eggy nám napísal:
Preklad: Eggy
Kontrola: Jimmi
Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
Kapitola osemnásta
Hľadanie Snapa
I. časť
...a padal, a padal, a padal...
Letel cez priestor, skrz temnotu. Jeho myseľ nezmyselne kričala: Pomôžte mi!
Ale bol tu niekto, kto by ho mohol počuť? Prečo bolo všetko čierne? Zmenil časové osi len kvôli tomu, aby on, Harry Potter, zahynul v medzipriestore? Odskočil zo života v jednej realite do smrti v druhej?
Potom pocítil pod sebou niečo pevné a zastonal bolesťou. Práve si uvedomil, že má telo. Pokúsil sa posadiť. Neúspešne. Chcel si premasírovať zátylok, ale nešlo to. Mal telo. A to telo ho bolelo. Alebo skôr, bolela ho hlava. Zrazu mal veľmi divný pocit, akoby mu niečo jemným šmirgeľ-papierom otieralo ušný lalôčik. Opatrne otvoril oči. Nepodarilo sa mu okamžite zaostriť. Snažil sa oprieť o lakte. Konečne uvidel oheň v ohnisku. Na vrchole oblúka krbu bol kameň, na ktorom bolo niečo, čo pripomínalo rozzúreného leva. Samozrejme ale vedel, že je to zlatý gryf bez rozprestretých krídiel. Otočil sa a uvidel po ľavej strane tvár chudého, dlhonosého, pehatého a červenobradého Rona Weasleyho. Znepokojenie z neho začalo vyprchávať hneď ako videl, že je Harry v poriadku. Po jeho pravici bola osoba, ktorú uvidel len chvíľku predtým, vlasy mala podstatne kratšie a pod kontrolou, ale jej žiariace hnedé oči boli tie isté. Mala na tvári úľavný úsmev.
Ten jemno-drsný pocit na uchu pochádzal z lízania malej mačičky, ktorá sedela vedľa neho. Svojím spôsobom vyzerala povedome, rovnako ako Ron a Hermiona. Mala našuchorenú srsť so strieborno čiernymi pruhmi. Okolo očí mala obrysy skoro ako okuliare. Bola priveľká na mačiatko, ale na dospelú mačku bola primalá. Je to Argent? Pomyslel si. Harry sedel na zemi. Okolo nôh mal porozhadzované šachové figúrky. Po blízku videl šachovnicu. On a Ron museli hrať šachy. Figúrky teraz okolo nepokojne pobehovali a biela kráľovná, Harry nevedel či jeho, či Ronova, mala ruky v bok a zle na neho zazerala.
Harry sa pozeral sem a tam medzi Ronom a Hermionou. Obaja mali na sebe rokfortské habity. Ron ho mal rozopnutý a tak odhaľoval zle zapnutú pokrčenú bielu košeľu zdobenú mačacími vzormi. Mal vyblednuté rifle a veľmi staré hnedé topánky - celá koža bola popraskaná a opotrebovaná. Harryho opúšťali obavy. Cítil ako sa mu úsmev rozlieva po tvári. Vykríkol: „Ron!“ Neschopný sa už ďalej ovládnuť sa hodil okolo krku prekvapenému chlapcovi. Ako ho objal, skoro myslel, že sa rozplače. Ron sa rýchlo od neho snažil odtiahnuť a prskal.
„Harry? Si v poriadku? Neudrel si si hlavu?“
Harry ho ale nepočúval. Otočil sa k Hermione. „Si na Rokforte!“ zbytočne poznamenal. Pozrel sa dole na vlastnú uniformu a uvidel strieborný odznak. Potom ukázal na jej odznak a zadúšal sa emóciami. „A si prefekt!“ Hodil sa jej okolo krku a po chvíľke váhania mu objatie rozpačito vrátila.
„Uh... Harry... možno by si mal zájsť za madam Pomfreyovou. Vážne nevyzeráš dobre. Náhle si spadol dozadu a vyzeral si ako by si dostal porážku a teraz hovoríš čudné veci...“
S úsmevom sa od nej odtiahol.
„Ale... ale vy to nechápete! Nikdy v živote som sa necítil lepšie!“ Dokázal to. Dokázal to! Dokázal to! Cítil ako v ňom prebubláva šťastie, ako sa pozeral dookola chrabromilskej spoločenskej miestnosti. Tie isté gobelíny zavesené na stene, tie isté čalúnené kreslá, ktoré boli po nej roztrúsené, tie isté veľké stoly, kde si robievali domáce úlohy a niekedy hrali rachotiacu sedmu. Oči sa mu rozsvietili na Nevilla. Ten sedel v rohu a nakláňal sa do Gertrúdinho akvária. Harry si spomínal, že ho dostal na šestnáste narodeniny – alebo štvrté, podľa toho ako ste sa na to pozerali. Pozrel sa zvedavo na Harryho a vyzeralo to, že je nervózny z toho, že by mal prísť bližšie.
„A tam je Neville!“ vykríkol šťastne. „A Dean a Seamus!“ povedal a kývol na chlapcov, ktorí sedeli v priľahlých kreslách a spolu pozerali Metlobalový magazín. Obidvaja prestali robiť to, čo robili a zízali na neho. „A Will a Jamaica!“ dodal. Druháci sedeli veľmi blízko pri sebe pri stole, hlavy sklonené nad hrubou knihou. Všimol si, že Dean na nich tajne dáva pozor. Oni si, na rozdiel od ostatných, očividne nevšimli jeho záchvat. Pokračoval pohľadom po izbe. Uvidel Zoey, Anniku a Ruth, ktoré sa rozprávali o ich blížiacich sa NKÚ. Pribehol k ich stolu a oprel sa o neho.
„Ruth!“ povedal vzrušene. „Čo... čo si tento rok robila cez Pesach?“ (PP: http://sk.wikipedia.org/wiki/Pesach)
Zamračila sa a pozrela sa na neho prekvapene.
„Mo... moja rodina mi cez tohtoročné veľkonočné prázdniny pripravila niečo ako skorší seder. Keďže Rokfort neberie do úvahy židovské sviatky, tak to tak robíme od tej doby, čo sem chodím. Okrem tých rokov, kedy sa Veľkonočné prázdniny zhodujú s Pesachom. Prečo sa doparoma pýtaš?“
„No, myslel som si, že budúci rok by sme mohli mať Pesach s tebou tu v chrabromilskej veži. V správnom čase. Budúci rok by ste mali mať doma aškenázsky? Vzhľadom k tomu, že tento rok ste mali sefardický?" (PP: nevyznám sa v tom... priznávam bez mučenia: http://sk.wikipedia.org/wiki/Sefardsk%C3%AD_%C5%BDidia http://sk.wikipedia.org/wiki/A%C5%A1ken%C3%A1zski_%C5%BDidia
Teraz vyzerala vydesená.
„Ja by... ja by som radšej, aby nie. A ako si...“
Ale on už sa točil dokola a pozeral sa všade okolo miestnosti a hľadal... a hľadal...
„Ginny?“ Povedal zrazu. Potom sa obrátil na kamarátov. „Kde je Ginny? Je v poriadku, že?“ Srdce mu bolestivo v hrudi búšilo. Spomenul si, čo hovoril Dumbledore. Že čokoľvek sa mohlo stať za uplynulých osem a pol mesiaca...
Zoey tupo prikývla a pozrela sa na neho, akoby bol celkom mimo.
„Práve vybehla do spálne pre nejaké poznámky z Transfigurácie. Sme v polke opakovania na NKÚ...“
„Spálňa!“ povedal rázne. „Jasné!“
Vybehol po schodoch k dievčenským spálňam. Znovu pocítil silu v nohách, ktorá mu chýbala. Musel pokračovať so svojím ranným behom, pomyslel si. To je dobré. Cítil sa viac silný a zdravý a viacej nažive než za veľmi dlhú dobu. Na svete bolo všetko v poriadku. Bol v Chrabromile, Ron a Hermiona boli jeho najlepší priatelia, a Ginny bola v poriadku!
Rozrazil dvere na piatackých spálňach a zostal na ňu zízať. Triedila pokrútená žlté pergameny porozhadzované po celej posteli. Keď ho uvidela tak sa postavila. Obočie sa jej nadvihlo. Zatvoril dvere a prišiel k nej s úsmevom, neschopný ovládať svoje šťastie z toho, že ju znovu vidí. Tie jej chaotické ryšavé vlasy, veľké hnedé oči. Ten pohľad na všetky tie jej pehy a vysoké pretiahnuté čelo. Nebol taký vysoký ako vo svojom druhom živote, ale ona na rozdiel od neho prestala rásť v minulom roku a tak bol teraz asi o palec vyšší ako ona. V tvári mala spýtavý pohľad, keď ju objal. V úžase behal očami po jej drahej milej tvári. Potom zobral jej tvár do dlaní a začudovane pokrútil hlavou.
„Si v poriadku,“ vypadlo z neho. V očiach mal slzy a skrz ne skoro nevidel. Cítil akoby mu srdce malo prasknúť. „Si v poriadku...“ opakoval stále dokola.
Stála stuhnuto ako socha, neodstrčila ho, okrem zamračenia nijako nereagovala, zmätený pohľad jej zamrzol na tvári. Potom si pritiahol k sebe a sklonil a k jej perám, neschopný odolávať ešte o sekundu dlhšie. Stále bola v jeho rukách ako bábika ľudskej veľkosti. Necitlivá a strnulá. Potom, rovnako ako to spravil na rozlúčku v jeho inom živote, ju pobozkal na obe líca, čelo, špičku nosa, na obe viečka... Odtiahol sa a pozeral do jej ohromenej tváre. Nevedel, či sa má smiať alebo plakať.
„Och, Ginny,“ zašepkal. Možno začne robiť oboje naraz. „Máš vôbec predstavu, ako veľmi ťa milujem?“
Potom, ako to začula, vytreštila oči. Sánka jej šokom spadla. Znovu si ju pritiahol k sebe, prechádzal rukami po jej chrbte, jedna ruka skončila na zapletená v jej vlasoch. Využil jej prekvapene otvorené ústa (ako to raz spravila aj ona jemu), pomaly a jemne vložil jazyk medzi jej pery. Niečo čo nespravil od tej doby po metlobalovom zápase v piatok ročníku. V náručí sa mu zachvela. Konečne prišla aspoň trochu k životu, pohla sa o svojej vlastnej vôli namiesto toho, aby sa s ňou len hýbalo ako s bábkou. Vydýchla mu do úst a privítala ho v nich. Zaplietla mu ruky do vlasov, aby si mu ústa pridržala na mieste, kde boli. Telo jej zvláčnelo a priľnulo k jeho.
Tešil sa z jej pevnej, teplej blízkosti. Radosť pretekala každou jednou žilou v tele. Toto bola jeho Ginny. V jeho náručí. Nažive. V bezpečí a nažive...
... a ona mu bozk opätuje.
Na pol minúty.
Náhle sa zdalo, že prišla späť ku zmyslom a odtlačila ho. Harry sa na ňu šťastne usmieval, ústa ho brneli, srdce spievalo a myseľ kričala: Je na žive! Ona je na žive!
Ale Ginny sa stále ďalej od neho odtlačovala. V hrôze si zakryla rukami ústa. Začal si pomaly uvedomovať, že ona nie je vôbec rovnako šťastná, že ho vidí ako on ju. Začala krútiť hlavou, hruď sa jej začala prudko pohybovať, oči vypúlila.
„Nie, nie, nie, nie, nie, Harry! Už sme sa cez to dostali! Musíš prestať! Nemôžeš len tak sem prísť a začať... začať ma bozkávať a... a hovoriť také veci... Nemôžeš! Myslela som si, že si to pochopil; naposledy, keď sme sa o tom rozprávali, tak si vyzeral, že si to pochopil...“
Zvraštil obočie. Už jej niečo podobné povedal? V tomto živote?
„Ale... Ginny,“ veľmi zmäteno koktal.
„Žiadne ale, Harry. Nič sa nezmenilo. Ja som s Dracom a ty s Hermionou. Nemôžeme... nemôžeme sa len... poddať...“
Spravil krok bližšie k nej a tak znovu stáli zase tesne pri sebe. Vážne sa na ňu zadíval.
„Láske?“ zašepkal.
„Áno! Nie!“ opravila sa rýchlo. „Myslím tým, že sa jednoducho nemôžeš rozhodnúť, že... že sa chceš vrátiť v čase! Tak to vôbec nefunguje! Nemôžeš sa len vrátiť späť v čase a povedať si: Takže, asi si teraz vyberiem túto cestu namiesto... a prepísať históriu. Tak veľa sa toho stalo...“
Zamračil sa.
„Len preto, že sa osoba vydá zlou cestou, tak to už nemôže zmeniť? Opraviť to? Pozri sa... pozri sa na profesora Snapa. Býval Smrťožrút a teraz je na Dumbledorovej strane. Ako môžeš povedať, že je to nemožné?“
Zrazu vyzerala ešte viacej zhrozená. Začala cúvať ďalej dokým ju matrac postele nedonútila si nedobrovoľne sadnúť.
„Ach, Harry! Ako si mohol... takto prirodzene hovoriť o chudákovi profesorovi Snapovi?“
Chudák profesor Snape? Čo sa stalo Snapovi?
„Je... je mi to ľúto Ginny,“ rozpačito povedal, ako sa z toho snažil dostať. „Ja len... ja len som mal sen. Veľmi živý sen. A ty... ty...“
Sčervenala.
„Harry. Ak som ja bola v sne, ktorý si mal ty, nemyslím si, že by si mi o tom mal hovoriť...“
V úžase roztvoril oči dokorán, keď si uvedomil, aký druh sna myslela.
„Nie! Ja... ja som nemal na mysli taký sen. Snívalo sa mi, že...“ nemohol to povedať.
„Áno?“ zrazu vyzerala, že ju to zaujíma.
„Ah... snívalo sa mi, že si mŕtva,“ nakoniec veľmi jemne povedal. „A vyzeralo to tak reálne. Tak som sa bál... bál, že je to skutočné...“ koktal. Dúfal, že to trochu vysvetlí, prečo tak vbehol do jej izby a naliehavo ju bozkával. A hovoril, že ju miluje. Zakryla si ústa.
„Ach, Harry. Ja... ja neviem, čo ti mám povedať...“
„Len mi povedz, Ginny, že mi odpúšťaš a že zabudneš, čo sa stalo. Moja... moja hlava... necítim sa celkom v poriadku. Možno by som mal navštíviť madam Pomfreyovú...“
„Je to tvoja jazva?“
Pokrútil hlavou.
„Nemyslím si.“
„Možno by si vážne mal ísť za madam Pomfreyovou. Nie je bezpečné zahrávať sa so zdravím.
Otočil sa, ale potom sa zvrtol a vysvetlil: „Ja som tým nemyslel, že osoba nesmie mať v hlave celkom v poriadku, aby ťa chcela pobozkať a...“
„Harry!“ odvetila a smiala sa. Srdce mu robilo saltá. Počul ten smiech po dobe, o ktorej si myslel, že bola večnosťou. „Nemyslela som si, že si to myslel tak. Len choď za madam Pomfreyovou. Možno ti dá niečo, po čom budeš spať bez snov.“
Prikývol.
„Áno. To je pravdepodobne to, čo potrebujem.“ Položil ruku na kľučku, ale ešte sa k nej obrátil. „Ďakujem, Ginny.“
Smutne sa usmiala.
„Nerob si s tým starosti.“ Hlas mala veľmi jemný.
V krátkej chodbe medzi horným podlažím a schodmi ktoré viedli dole sa zarazil. Vedel, že to nemal robiť, nemal sa nechať strhnúť a pobehovať po Chrabromilskej veži ako šialenec... ale on bol taký rád, že vedel, že je nažive, a držať ju, počuť jej hlas a jej smiech... A keď ho bozkávala späť...
Pozrel sa na zatvorené dvere a potom sa otočil ku schodom. Zišiel len dva a zastavil sa. Sadol si na široké kamenné schody, a zložil hlavu do dlaní. Možno by mal ísť za madam Pomfreyovou. Ron a Hermiona mu povedali, že sa asi udrel do hlavy. Možno sa aj. Postavil sa a začal pomaly schádzať dole schodmi. Keď došiel do spoločenskej miestnosti Ron a Hermiona už pozbierali všetky šachové figúrky a podávali ich do puzdra. Podišli k nemu a vyzerali veľmi znepokojení.
„Je ti dobre, Harry?“ Spýtala sa Hermiona a položila mu ruku na čelo. Dal ju preč jemne ale pevne.
„Potrebujem si len ľahnúť,“ povedal. Hlas mu zaváhal. „Budem v poriadku...“
„Si si istý?“ spýtal sa Ron a Harry ho chcel znovu objať. Silno. Bolo také úžasné vedieť, že Ron je opäť jeho priateľ, a že sa stará o to, čo sa mu stalo namiesto toho, aby ho chcel zmlátiť za bozkávanie jeho sestry...
... A počkať, zamyslel sa Harry, spomínaj. Ja som sa práve bozkával s jeho sestrou. A on z toho asi nebude nadšený...
... aj keď asi by uprednostňoval mňa namiesto Draca Malfoya.
Draco.
Malfoy.
Dostal svojho otca do väzenia, aby bola Ginny v bezpečí. V stane v Godrikovej úžľabine sa obetoval za Harryho a za svet. A teraz sa Harry vráti do Chrabromilskej veže a... a začne bozkávať jeho frajerku...
Žalúdok sa mu zovrel a nie v dobrom svetle. Pripadal si, ako najhoršia osoba na svete.
„Si si istý, že by si nemal zájsť za madam Pomfreyovou. Harry?“ spýtala sa znovu Hermiona a zamračila sa. „Vyzeráš vážne zeleno.“
Otriasol sa.
„Len... len... si ľahnem, ako som už povedal. Budem v poriadku; vážne. Len príďte pre mňa a zobuďte ma, keď bude čas na jedlo...“
Potom si uvedomil, že zasa povedal niečo zlé, pretože si Ron a Hermiona vymenili významné pohľady.
„Ehm... Myslíš tým, keď bude čas na raňajky?“ Opýtal sa Ron. „Pretože je skoro deväť hodín. Už sme mali dnešné posledné jedlo a ja budem spolu s ostatnými spať v izbe až do rána,“ pokračoval Ron a vyzeral, akoby bol okamžite schopný Harryho násilím odvliecť do ošetrovne.
Harry prikývol.
„Jasné, jasné. Myslel som...“ pozrel sa im do ustaraných tvárí a bál sa znovu vkročiť do tej istej rieky. „To je jedno,“ dodal sám sebe. „Pôjdem skoro spať. Potrebujem odpočinok.“
Obrátil sa, aby sa na nich pozrel pár sekúnd potom, čo vyšiel hore schodmi do chlapčenských spální. Stále na neho ustarane hľadeli. Spomenul si na obrázok, ktorý spravil Colin, ten, čo dali Hermione na jej pätnáste narodeniny. A potom si spomenul na fotografiu jeho, Jamieho a Draca, ktorá visela nad krbom v Kančom konci. Jamie... Pokračoval po schodoch, akoby mal nohy na autopilota a čoskoro otváral dvere do šiestackých spální. Hodil seba na karmínovú pokrývku na jeho štvorstĺpovej posteli. Pozrel sa na tmavočervenú. Farba Chrabromilu. Tak dlho chcel byť späť a teraz, všetko na čo dokázal myslieť, boli ľudia, ktorých už v živote neuvidí...
Jamie...
Moji bratia ...
Maminka...
A nevlastný otec, ktorý tam bol stále pre neho, ktorý na neho čakal, deň po dni, až príde do Doveru, ktorý omeškal odchod do Francúzka, kde bol v bezpečí, pretože musel dávať pozor na neho, Harryho. Kde je teraz? V tomto živote? Čo sa stalo Severusovi Snapovi? Potreboval si teraz odpočinúť, ale vedel, že keď sa zobudí, tak toto bude otázka, ktorá bude okupovať jeho myseľ....
Čo sa pre Merlina stalo Snapovi?
Keď sa prebudil, v spálni bola tma a mohol počuť chrápanie, ktoré prichádzalo z ostatných lôžok. Ležal a počúval pokojné, známe zvuky za závesmi jeho postele. Ron chrápal spolu s ostatnými. Usmial sa sám pre seba. On a Ron sa pomerili. Kedy? Čudoval sa. Zatvoril znovu oči a snažil sa spomenúť na minuloročnú jeseň...
Počas prvých dvoch týždňov prvého polroka sa spolu Harry a Ron rozprávali len ak to bolo nevyhnutné. Ron za ním prišiel s nápadom na narodeninový darček pre Hermionu. Harry súhlasil, že je to dobrý darček a vymyslel, ako jej ho dajú, ale inak sa skoro vôbec nerozprávali. Harry bol z toho unavený. Cítil sa, ako keby sa stále pohyboval po tenkom ľade. Fakt, že Hermiona bola úplne ohromená darčekom a to že to bol Ronov nápad, zapôsobilo na Harryho nepochopiteľným spôsobom. Nakoniec, tri týždne po začatí školy, jeden večer Ron zašiel za Harrym do spoločenskej miestnosti a skoro vyskočil z kože.
„Kam išla?“ povedal šepotom, ktorý mohol počuť len Harry.
Harry zdvihol hlavu a zamračil sa. Ron sa s ním rozpráva? Ale potom si uvedomil, že by nemal byť tak prekvapený. Jediný dôvod, prečo sa s ním v posledných dňoch rozprával, bola Hermiona. A toto nebola výnimka. Váhal s odpoveďou, ale potom ho zvedavosť premohla.
„Ja neviem. Ech... kto?“ dodal akoby to presne nevedel.
„Hermiona. Každý večer po večeri zmizne. Nehovorila ti kam chodí?“
Harry zatvoril Metlobal v priebehu vekov , ktorý práve znova čítal. Pokrčil ramenami. Snažil sa pôsobiť nezaujato, ale Ron v ňom prebudil zvedavosť. Bojoval s tým, aby ju neukázal.
„Myslel som si, že je v knižnici. Poznáš Hermionu. Si si istý, že je to každý večer?“
„Hej. Nie si veľmi pozorný, čo sa týka tvojej priateľky.“ Harry sa naježil. Bola to Ronova obľúbená téma : Harry-Vôbec-Nie-Dobrý-Frajer. „Nikdy nepríde pred desiatou, pred večierkou. Ale celkom často mešká. Dosť.“
Harry mlčal a pozeral do ohňa. Je pravda, že si vôbec nevšimol, že Hermiona po večeroch mizne. Boli spolu len raz od tej doby, čo začala škola. Bola to nepríjemná uponáhľaná záležitosť v sobotný večer zrodená z dvojmesačného odlúčenia. (A bol to jej spôsob ako mu poďakovať za narodeninový darček.) Harrymu bolo trochu nepríjemné sa pred ňou vyzliekať, ako keby ho nikdy predtým nevidela a ona bola rovnako hanblivá.
Keď sa vrátili do spoločenskej miestnosti z Fluffyho starého brlohu, kde mali rande, Ron sa pozrel na Harryho s dýkami v očiach. Harry mu pohľad odplatil. Harry by sa radšej prepadol, než aby mu Ron mal hovoriť, čo má robiť. Ale v tom istom čase sa niečo vo vzťahu medzi ním a Hermionou zmenilo. Niečo bolo inak. Harrymu sa nechcelo veriť, že bol ovplyvnený tým, čo mu Ron povedal v Brlohu, ale v hĺbke duše vedel, že bol. Že to vždy bolo niekde vzadu jeho mysle...
„Dobre,“ povedal tvrdohlavo Ron. „Počkám, než sa vráti. A spýtam sa jej priamo.“ Posadil sa do kresla vedľa Harryho. Harry nemal v úmysle pokračovať v rozhovore s Ronom, ale vyprsklo to z neho.
„No, ja dôverujem Hermione. Nebudem sedieť a čakať na ňu, ako by som bol jej otec. Ak chceš, aby ťa zrušila za to, že sa k nej správaš ako k dieťaťu tak prosím. Ale nečakaj, že ťa pôjdem pozrieť do nemocničného krídla, až ťa prekľaje a nechoď sa sťažovať za stratené body, ktoré nám strhnú za to, že na teba použila mágiu.“ Harry si zobral svoju knihu do spálne a usadil sa na posteľ, aby si začal znovu čítať. Srdce v hrudi mu búšilo. Nebolo veľmi uspokojujúce sa rozprávať s Ronom. Želal si, aby mohol prísť späť do spoločenskej a spýtať sa: Čo si myslíš, že robí? Kedy si si prvýkrát všimol jej miznutia? Ale nechcelo sa mu Ronovi priznať, že aj jeho to zaujíma. Najmä bol naštvaný sám na seba , že si toho nevšimol skôr. Ale Ron si vždy všímal toho, čo robí Hermiona. Harry ho videl na hodinách, ako sa pozerá na Hermionu ponorenú do svojej práce, pozeral sa na ňu pri každom súste pri každom jedle, pozeral, sa na ňu vždy keď bojovala na ich stretnutiach klubu...
Ostatní chlapci prišli hore do postelí a Harry si všimol, že Ron sa ešte nevrátil. Nakoniec sfúkol svoju sviečku. Ležal stále oblečený. V tme čakal, až sa vráti Ron. Skontroloval hodinky v mesačnom svetle. Pol jednej a Ron stále neboj v posteli. Predpokladal, že to znamená, že sa Hermiona ešte nevrátila.
Skvelé, pomyslel si Harry. Teraz sa bojím o oboch. Aj keď som naštvaný na ryšavovlasého magora a to, že každý večer niekam chodí, ale ani sa neobťažovala mi o tom povedať. Šiel ku kufru a vytiahol mapu a neviditeľný plášť. Vyšiel zo spální a išiel do umyvární. Keď sa rozsvietili sviečky na stenách , vytiahol prútik, mapu rozložila na ploche medzi umývadlami, mávol prútikom a vyslovil: „Slávnostne prisahám, že nemám za lubom nič dobré.“
Mapa Rokfortu sa postupne začala objavovať. Harry sa pozrel do rohu chrabromilskej veže, v spoločenskej miestnosti uvidel dve bodky s menami Ron Weasley a Hermiona Grangerová. Takže sa vrátila. Ron sa jej pravdepodobne pýta, kde bola. Super, Ron môže ísť do nemocničného krídla sám, keď mu vyskáču po celej tvári pupáky. Potom si Harry všimol pohybujúcu sa bodku pri Trofejnej miestnosti s nadpisom Virgínia Weasleyová. Čo robí Ginny vonku o takomto čase? Čudoval sa. Zadržal dych, keď si všimol ďalšiu pohybujúcu sa bodku s nadpisom 'Argus Filch, ktorá sa pohybovala presne Ginniným smerom. Videl Ginninu značku, ako sa skrčila vo výklenku, kde vedel, že je trolova socha a keď Filch zabočil za roh, prešiel popri nej a očividne si jej nevšimol. Harry vydýchol. Čo to Ginny robíš? Pomyslel si. Filch ťa určite chytí alebo ho k tebe dovedie pani Norrisová...
Potom si Harry všimol dve ďalšie bodky na mape. Boli v Sieni slávy. Jedna bola označená ako Draco Malfoy a druhá Mariah Kirknernová. Bodky boli veľmi blízko pri sebe. Harry prehltol. Čo robí Malfoy s Mariah Kirknernovou o pol polnoci v Sieni slávy? Vie o tom Ginny? Zaujímalo ho. Harry premýšľal nad tým, či ich objaví Filch. Zaslúžili by si to. Ale potom začal rozmýšľať nad tým, ako by Ginny zareagovala, ak by vedela, že boli spolu... Možno robil len unáhlené závery , ale celkom o tom pochyboval. Ginny to zničí...
Strčil si mapu do vrecka a prehodil cez seba neviditeľný plášť. Prinajmenšom by aspoň mohol pomôcť Ginny vrátiť sa do chrabromilskej veže bez toho, aby ju chytil Filch. A rovnako dúfal, že zabráni tomu, aby našla Draca Malfoya s Mariah Kirknernovou. Pokiaľ ich už nevidela...
Harry prešiel po špičkách po schodoch dole do spoločenskej miestnosti. Otočil sa a hľadal Rona a Hermionu. Nakoniec ich našiel sedieť v rohu pri stole. Jediná sviečka osvetľovala stĺpce kníh a útržkov pergamenov, medzi ktorými Hermiona zaspala. Hlavu mala položenú na pravej ruke. Ron tiež zaspal. Ruku mal obtočenú okolo jej pása a hlavu položenú na jej pleci. Z úst mu pomaly kvapkala slinka na Hermionin hábit. Harry sa otriasol. Bol by rád keby odišiel bez toho, že by si ho všimli.
Ale potom, akoby mu vedel čítať myšlienky, Ron zdvihol hlavu. Potriasol hlavou a zamrkal... akoby začul Harryho, ktorý nehybne stál pred ohniskom. Ron zívol, natiahol sa a potom položil obe ruky na Hermionine ramená a jemne ňou zatriasol.
„Hermiona,“ zašepkal. Zavrčala. Harry sa usmial a snažil sa nesmiať. Spomenul si totiž ako hlučne dokázala spať. „Hermiona,“ znovu povedal Ron, teraz o niečo hlasnejšie. „Je neskoro.“ Znovu zatriasol jej ramenom. Stále žiadna odpoveď okrem ospalého spokojného zvuku, keď otočila hlavou na druhú stranu. O Rona si teraz opierala hlavu. Povzdychol si. Očividne bol aj sám veľmi unavený. Potom bol zrazu niečím akokeby zhypnotizovaný; pritiahol sa k nej bližšie a Harry zistil, že to čo ho fascinovalo bol v skutočnosti jej krk, ktorý odhaľoval jej krátky zostrih. Ron pritlačil svoje pery na jej krk raz, krátko a potom sa odtiahol a čakal na odpoveď. Harry zadržal dych.
Ron sa natiahol znovu, jeho pery sa zastavili na jej krku znova, ale tentokrát vôbec nie na krátko. Konečne dostal svoju odpoveď. Zachrčala, otočila hlavu, oči mala stále zatvorené.
„Myslím, že si myslíš, že sa takto niekam dostaneš, Harry,“ povedala ospalo. Predpokladala, že ak jej niekto bozkáva jej krk, tak to bude určite jej priateľ. Rona na okamih zaváhal, ale potom prešiel perami po jej brade a konečne sa dotkol jej pier svojimi. Stále neotvorila oči. Pohla rukami, aby sa dotkla jeho tváre a keď sa rukami dotkla jeho zarastenej tváre prudko otvorila oči. Ich ústa sa stále dotýkali. Potom sa dotkol jej pása a Harry vedel k akému citlivému miestu sa chce dostať; celkom ju roztúžilo, ak sa jej niekto dotkol medzi rebrami a bedrovou kosťou. Zatvorila znova oči, jemno zastonala ako pokračovala v bozkávaní sa a otvorila ústa. Harry mohol povedať, že teraz vie kto to je, ale stále v tom pokračovala.
Takže. Ronovi sa splnilo prianie a Harry sa s ňou nemusí rozísť, aby sa to stalo. Triasol sa zúrivosťou. A Hermiona! Pomyslel si. Nebola ani...
„NIE!“ zrazu zakričala, odtiahla sa a konečne prišla k zmyslom. Zdesene si zakryla si ústa rukou. „Ja... ja... prepáč Ron. Som unavená, nepremýšľala som...“
Prešiel rukami cez vlasy, oprel sa. Na tvári mal rezignovaný výraz.
„Takže, konečne sa mi podarilo ťa zobudiť, nie?“ povedal, akoby to bol jeho jediná motivácia celého tohto. Zdvihla obočie.
„O tom to celé bolo?“
Pozrel sa na ňu so zmesou lásky a odporu. Hlas mal veľmi tvrdý.
„Obidvaja sme pripravovali tvoj narodeninový darček. Prečo jedine Harry z toho niečo mal?“
Spadla jej sánka.
„Ach o tom to je? Očakával si nejaké ďakujem ti veľmi pekne bozkávanie sa? Alebo ďakujem vyspanie sa?“
Tvár sa mi uvoľnila a rukou prešiel cez bradu.
„Nie, nie Hermiona. Len tom myslel... myslel som si, že by si to mala rada so sebou v škole...“
Prehltla.
„To bol... to bol tvoj nápad?“ Prikývol. „Ach Ron...“ naklonila sa k nemu, obkrútila ruky okolo jeho krku a veľmi zľahka ho pobozkala. Potom sa odtiahla. „Tak. Správne poďakovanie.“
Smutne sa usmial.
„No, ja neviem nič o správnom...“
Ach , Ron. To bolo... myslím tým... ako sa môžeš sťažovať kvôli takej puse?“
Jeho úsmev sa premenil na grimasu.
„Áno, no, som evidentne z kameňa.“
„Čo to malo znamenať?“
Postavil sa vedľa nej a otočil ju k sebe. Tisla si veľkú bichľu k svojej hrudi.
„Myslel som tým, že ja ťa môžem pobozkať, a ty môžeš pobozkať mňa, ale nejako je to len moja vina. A nie je mi dovolené k tebe niečo cítiť, keď...“
Pozrela sa dole a silno sčervenala.
„Ron. Je neskoro. Teraz nie je čas na...“
„Tak potom kedy je ten čas? Keď s ním budeš ďalších desať rokov z povinnosti? Keby do pekla je ten čas, Hermiona?“
„Ach, teraz si myslíš, že Harry bude žiť ďalších desať rokov?“
Zamračil sa.
„O čom to rozprávaš?“ Naježila sa.
„Na niekoho, kto predstiera, že sa o mňa stará, tak si celkom dobrý vo vymýšľaní hnusných vecí, ktoré môžeš o mne povedať.“ Stále sa mračil.
„Aké hnusné veci?“
„Viem, čo si povedal Harrymu. Predtým, než sme šli na King’s Cross.“
Ron mal toľko slušnosti, aby sa zatváril zahanbene. Ale potom sa spamätal a zrazu vyzeral trochu nepriateľsky.
„Ach, povedal ti to, že?“
„Nie; Malfoy vás začul. Povedal to Mariah Kirknerovej a ona to povedala mne. Veľmi pekné. Teraz naozaj viem, čo si v skutočnosti o mne myslíš...“
„Hermiona, tí dvaja, o ktorých sa rozprávame sú slizolinčania...“ povedal. Ignorovala ho.
„Naozaj si myslíš, že sa s ním skrátka chcem vyspať predtým, než zomrie? Naozaj si to povedal?“
Ron sa nervózne zamrvil.
„Ehm... nie tak celkom...“
„Nie tak celkom. Ach, to je jednoducho skvelé. Proste skvelé.“
„Hermiona, len som si myslel... len som si myslel, že si zmätená a že nevieš, prečo ste vy dvaja spolu... to je všetko. Ak sa nad tým vážne zamyslíš, tak...“
„Tak čo? Tak si potom uvedomí, že v skutočnosti chcem byť s hlupákom, ktorý keď si uvedomil, že Fleur Delacourová sa kvôli nemu po nociach netrápi, tak si všimol, že som dievča? Veľmi pekne, Ron... veľmi pekne.“ Harry prehltol. Hermiona bola stále nahnevaná kvôli Fleur Delacourovej?
„Hermiona,“ povedal jemne. „Bozkávala si ma ani nie pred minútou a nemyslím tým tvoju malú ďakujem-pusu...“
Z tohto pripomenutia sa zdala nervózna.
„Áno, no...“ odmlčala sa, ako jej došli slová. „Nie je pekné využiť niekoho, kto má spánkovú depriváciu...“
„To je to, čo to bolo? Keď sme boli v Brlohu, tak to bolo: mala som slnko v očiach...“
Stalo sa to už predtým? Premýšľal Harry. Muselo to byť neskoro v lete. Napadlo ho, či to bolo predtým, či potom ako mu Ron navrhol, aby sa s ňou rozišiel...
Ron k nej pristúpil a pohladkal ju po líci prstami.
„Je mi to ľúto, Hermiona. Nechcel som sa s tebou tak neskoro v noci hádať. Rozumiem, že si veľmi unavená. Je to... je to veľmi ťažké? Nemôžem uveriť tomu, že každú noc cez to prechádzaš...“
Vyzeralo to, že trochu ustúpila a natiahla sa, aby pohladkal jej krk. Ron vyzeral, že by to pre ňu aj chcel spraviť.
„Ach... nevieš si to predstaviť. Ale zároveň... keď spravím niečo správne... je to absolútne neuveriteľné. Je to úžasné. Nedokážem to dostatočne popísať...“
Zamračil sa
„Robíš to pre neho?“
Vyzerala úplne vyčerpane.
„Nie, Ron. Chcela som to od tej doby, čo som zistila, že niektorí čarodejníci a čarodejnice to dokážu. Ja to nerobím pre Harryho. Po prvý krát v živote robím niečo pre seba. Všetko v mojom živote sa netočí okolo Harryho Pottera, aj keď tebe robí očividne veľké potešenie ma z toho obviňovať.“
„Dobre. Som rád, že to robíš pre seba. Je som... som na teba neuveriteľne hrdý, vieš? To čo robíš... ja si to neviem ani predstaviť.“ Potriasol hlavou s usmial sa na ňu. „Máš vôbec poňatia aká si jedinečná?“ Sčervenala a pozrela sa dole. Ron dal ruku pod jej bradu a zdvihol jej tvár, aby sa opäť na neho pozerala. „Ale neskúšaj mi tvrdiť, že si nevedela presne čo robíš, keď si mi odpovedala na bozk, Hermiona,“ jemno povedal. „Nemiluješ Harryho. A on nemiluje teba. Ale niekto iný áno...“ zašepkal jej to úst. Zostal úplne pokojná, keď ju jemno pobozkal a potom ustúpil a pozrel sa jej do očí, čakal, dúfal. Triasla sa, pozerala na neho s jasným strachom na svojej tvári. Stále ju držal za bradu. „Počuj, ja viem, že som bol úplne otravný idiot a nezaslúžim si ťa... ako keby niekto áno, a viem, že som mal niečo povedať rok dva dozadu. Ale ak mi povieš čo i len slovo, Hermiona, nechám to byť. Len mi povedz, že ma nemiluješ. Prijmem to, sľubujem. Len to povedz a prejdeme cez toto všetko, akoby sa to nikdy nestalo...“
Stále sa na neho pozerala, potom sa stiahla, otvorila ústa, akoby chcela niečo povedať. Ale nič z nich nevyšlo. Nakoniec sa jej na tvári objavil výraz extrémnej úzkosti, otočila sa a utiekla hore po schodoch do dievčenských spální, bez akéhokoľvek slova alebo obzretia sa. Ron sa oprel oboma rukami o ťažký drevený stôl, hlasno zanadával ako jeho dlane hlasno narazili o stôl, akoby vystrelil zo zbrane. Potom sa o ne oprel, beznádejne pozeral na rozhádzané knihy a pergameny. Jediná slza mu stekala po líci.
Nedokázala to povedať.
18. Hľadanie Snapa II. časť
Preklad: Eggy
Kontrola: Jimmi
Kontrola: Jimmi
Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
Kapitola osemnásta
Hľadanie Snapa
II. časť
Harry nevedel, čo si má myslieť. Bola mu Hermiona neverná alebo nie? Zradil ho Ron alebo nie? O Ronových citoch vedel už predtým. Ale nečakal, že sa do toho pustí a pobozká Hermionu; že to jednoducho spraví. Cítil, že ho hnev opúšťa, že z neho odchádza energia, keď sa pozeral na Rona, ktorý kráčal ku schodom. Zrazu pocítil neuveriteľný záchvev viny pre nič za nič. Za nič na svete sa ho nevedel striasť. Ja nie som ten, čo dnes v noci spravil niečo zlé, ubezpečoval sám seba.
Keď už Ronove kroky utíchli, konečne vyrazil k prechodu a odišiel z chrabromilskej veže. Bude mať o čom premýšľať, keď sa vráti do spální. Ale teraz potrebuje nájsť Ginny, aby jej pomohol sa dostať do komnát bez toho, aby ju našiel Filch a bez toho, aby odhalila Malfoya a Mariah Kirknerovú. Snažil sa sústrediť najprv na úlohu, ktorú mal po ruke.
Pozrel sa na hodinky; pri krbe stál necelých desať minút. Ginny za tú dobu mohli prichytiť. Ponáhľal sa dole po schodoch. Potom skontroloval mapu, aby zistil, kde presne teraz Ginny je. Všimol si, že Draco Malfoy a Mariah Kirknerová sú už na ceste do žalárov, na ceste do slizolinskej fakulty. Nejako sa im podarilo minúť Filcha. Bol zvedavý, prečo vôbec boli v Sieni slávy. Potrebovali miesto na konverzáciu, kde ich nezačuje nikto ďalší zo Slizolinu?
Ginnina bodka bola teraz v Sieni slávy. Mala podozrenie, že jej priateľ sa ťahá s nejakou inou babou? Videl značku Argusa Filcha, ako ide smerom do Siene slávy. Dokelu! Za sekundu ju nájde. Harry sa poobzeral po chodbe, kde stál, pod schodmi od vchodu do chrabromilskej spoločenskej miestnosti. Stáli tam bok po boku dve brnenia; kedysi v trinástom storočí ich nosili dvaja bratia – dvojičky vo vojne proti škriatkom. Harry sa rozbehol k nim a z celej sily do nich udrel. Spôsobil neuveriteľný hluk, keď sa časti a kúsky brnení odrážali od kamennej podlahy. Schmatol jeden z mečov a začal ním udierať do prsných plátov a heliem. Potom meč odhodil a utekal dole úzkymi schodmi, ktorými sa dalo dostať do knižnice. Zastavil sa na schodoch, aby sa pozrel na mapu a uistil sa, kde je Filch. A naozaj, teraz sa jeho bodka svižne pohybovala k zdroju hluku, pričom trochu zmenil smer. Ak si Filch myslel, že skontroluje Sieň slávy, či tam nie sú študenti, tak to teraz bude musieť odložiť, kým nevyšetrí, čo sa stalo s brnením.
Harry utekal dole schodmi, potom hore a znova dole po chodbe, ktorá nemala iný účel než spojiť dve schodiská. Po niekoľkých ďalších zákrutách, vybehnutí hore a dole, vbehol do Siene slávy. Znovu sa pozrel do mapy; bola za najväčšou vitrínou. Nevidel ju; očividne sa skrývala pred Filchom. Prešiel za skrinku a okamžite zbadal, ako sa tam krčí. Dal si mapu do vrecka a zdvihol okraj plášťa, aby sa na ňu pozrel.
„Ginny!“
Otočila hlavu, doširoka otvorila oči a vykríkla. Harry jej rýchlo prikryl ústa rukou.
„Nekrič!“ zasyčal. „Som tu, aby som ti pomohol dostať sa späť do chrabromilskej veže. Filch ťa skoro dostal, ale prevrhol som hore nejaké brnenie, aby som ho rozptýlil. Tu... poď pod plášť ku mne.
Spamätala sa, vyštverala sa na nohy a schovala sa pod plášť. Keď sa opatrne pobrali k dverám, začala mu šepkať.
„Ako si vedel, že som tu?“ jej ústa boli tak blízko, že sa až zachvel.
„Vďaka starej mape od Freda a Georga. Bol som zvedavý, kde je Ron, ale keď som sa pozrel sem, tak som videl teba, ako ťa skoro dostal Filch.“
Prikývla a pokračovala v chôdzi vedľa neho. Jej ľavá ruka sa obtierala o jeho pravé stehno a vysielala do jeho tela iskierky, ktoré bolo veľmi ťažko ignorovať. Potom začuli dupotavé kroky a Harry ju zatiahol do výklenku, kde sa predtým skrývala – za sochu trola.
Videli Filcha ako mieri do Siene slávy a podozrievavo sa obzerá okolo seba. Pani Norrisovú mal po svojom boku. Mačka sa otočila a Harry by prisahal, že videla, ako sa skrývajú vo výklenku. Harry zadržal dych. Bolo to veľmi tesné miesto, boli na seba dosť natlačení, jej vlasy ho šteklili pod nosom, jej teplý dych cítil na svojom krku. Z takejto blízkosti by sa čoskoro mohol zblázniť...
„Ach? Čo je moja drahá?“ Harry mal výhľad cez Ginnine rameno poza sochu. Filch stál uprostred Siene slávy. Otočil sa na päte a vrátil sa späť do chodby, kde mačka zostala stáť a zízať, zrejme, na sochu trola. Filch sa zastavil a rovnako sa zahľadel na sochu a potom sa pozrel dole na mačku.
„Nikdy si ich nemala rada, viem, ale to nie je dôvod, aby si teraz zazerala na...“
Odvrátil sa a vykročil späť smerom k rozbitému brneniu. Možno ho tak nechal, pretože správne predpokladal, že malo za úlohu odviesť jeho pozornosť od niekoho iného.
Ginny sa začala hýbať, ale Harry ju rukou objal okolo pása a pridržal si ju pri sebe.
„Priskoro,“ zašepkal. „A to brnenie je pri schodisku, ktoré vedie do chrabromilskej veže. Bolo to najlepšie, čo som vtedy dokázal vymyslieť. Ešte chvíľu sa tam bude ponevierať; ak sa portrét otvorí a nikto nebude navôkol, tak mu to bude dosť podozrivé...“
Prikývla a potom sa o neho oprela. Položila hlavu na jeho rameno. Nemala moc na výber; keď mal ruku okolo jej pása, bola donútená stáť príliš blízko pri ňom. Skusmo dal druhú ruku okolo jej pliec a zatvoril oči.
Ginny. Objíma Ginny. To, že tu bola, jej jemné dýchanie a búšenie srdca slúžili ako metronóm pre jeho vlastné srdce a dych. Upokojovalo ho to a cítil sa najpokojnejšie od tej doby, čo sa vrátil do Rokfortu. Nakoniec jej zašepkal: „Ginny, prečo si išla von tak neskoro?“
Zdvihla hlavu z jeho pleca, aby prehovorila a on pocítil sálajúce teplo z jej tváre. Hanbila sa.
„Keď som odchádzala z Elixírov, všimla som si lístok na zemi s Dracovým písmom. Poznala by som ho kdekoľvek. Bolo tam: Sieň slávy o polnoci. Nebolo to podpísané, samozrejme, a nebolo na tom moje meno. Očividne sa snažil byť diskrétny. Musel to zastrčiť do jednej z mojich kníh, keď som sa nepozerala. Mala som šťastie, že som to vôbec našla. Ale teraz si myslí, že som sa na neho vykašlala. Filch bol neznesiteľný... od pol dvanástej som sa snažila dostať do Siene slávy. Bolo jedno, akú cestu som zvolila, vždy sa tam plietol on.“
Harry si nikdy nepomyslel, že niekedy bude vďačný Filchovi, ale teraz mu vrúcne ďakoval. Vďaka bohom za Argusa Filcha! Ak by nebolo Filcha, Ginny by došla do Siene slávy a našla čo? Možno mal Malfoy v úmysle sa stretnúť s Ginny a Mariah sa o neho bála, lebo ho mohol prepadnúť iný slizolinčan a tak ho sledovala a možno sa len rozprávali, kým čakali na Ginny, ktorú odháňal Filch...
Prikývla a tak vykĺzli z výklenku. Harry mal stále svoju ruku okolo jej pása a ona dala svoju okolo jeho, takže teraz pod plášťom zaberali ešte menej miesta. Prikradli sa k jednému skrytému schodisku, ktoré Harry poznal a potom ho Ginny doviedla k ďalšiemu, ktoré zase nepoznal Harry. Vchod bol schovaný sa tapisériou. Nakoniec sa dostali k Tučnej pani bez toho, aby narazili na Filcha. Vpustila ich potom, čo povedali správne heslo (palina). Keď boli v spoločenskej miestnosti, dali si dole plášť a obidvaja sa s úľavou zaborili do jedného kresla blízko vyhasnutého krbu. V noci už začínala byť zima a tak Harry namieril prútik do ohniska a zapálil oheň. Ginny si povzdychla, oprela sa v kresle s očami zatvorenými. Harry sa usmial. Pozeral sa na plamene ožarujúce jej pokojné črty a jej vlasy, ktoré mali viacej odtieňov červenej a zlatej než samotný oheň. Potom si znova spomenul na Malfoya. Pomyslel si, že sa s ním bude musieť porozprávať. Alebo možno... možno by sa mal porozprávať s Mariah Kirknerovou. V každom prípade, Ginny sa nesmie nikdy dozvedieť, že oni dvaja boli v Sieni slávy a to, že tá správička pravdepodobne nebola pre ňu, ale pre Mariah, a to ona ju musela pustiť na zem počas Elixírov...
Ginny náhle otvorila oči.
„Kech. Zaspala som. Mala by som ísť hore. Ďakujem, že si mi pomohol dostať sa nazad, Harry. Možno niekedy... by som si mohla požičať tvoju mapu? Alebo tvoj plášť?“ nádejne sa usmiala. Chcel odmietnuť, ale jej prosiace oči to spravili veľmi ťažkým.
„Možno,“ povedal a pomyslel si, že toto by mohlo byť veľmi nebezpečné. Ak by videla svojho priateľa s Mariah Kirknerovou spolu na mape alebo by k nim prišla, kým by na sebe mala neviditeľný plášť a oni by nevedeli o jej prítomnosti...
Striasol sa. Musí sa s jedným z nich porozprávať. Prísť na to, čo sa v skutočnosti deje. Ginny nesmie trpieť... to je najdôležitejšia vec. Postavila sa a sklonila sa k nemu. Zadržal dych asi po stýkrát od tej doby, čo vyšiel zo spální. Vlasy jej spadali okolo tváre a jej ústa boli bližšie a bližšie...
„Dobrú noc, Harry,“ povedala jemne a pobozkala ho na líce. Potom, až príliš skoro, hľadel do prázdneho priestoru a ona bola preč, skákala po schodoch do dievčenských spální. Harry sa oprel a povzdychol si. Potom sa konečne pobral do svojej postele. Cítil, že by mohol spať aj rok. Desil sa toho, ako bude musieť odchytiť Malfoya alebo Mariah a porozprávať sa s nimi o ich polnočných potulkách...
Harry premýšľal o tom, na čo si spomenul. Ešte stále si nepamätal, ako sa pomeril s Ronom. To asi príde neskôr. Rozhliadol sa po mierumilovných spiacich tvaroch Nevilla, Deana a Seamusa. Vďaka bohu, že už nie som v rovnakej izbe so Zabinim, pomyslel si. Zaujímalo ho, ako sa Malfoyovi s ním darí. Dúfam, že mu Zabini robí zo života peklo...
Ale keď sa pozrel na Ronovu posteľ, tak tá bola prázdna. Myslel si, že je chrápanie bolo prekrývané ostatnými. Harry skontroloval hodinky, bola skoro polnoc. Potom, na akú spomienku si práve teraz spomenul, tak sa cítil veľmi, veľmi podobne. Ticho precapkal ku dverám, bez toho, aby si dal topánky a prešuchol sa po schodoch dole do spoločenskej miestnosti. Kamene boli cez ponožky studené. Keď sa dostal do tienistého prechodu vedúceho do pohodlnej miestnosti, uvidel, že zostali len dvaja ľudia: Ron a Hermiona. Pochodne v miestnosti boli zhasnuté a oni sedeli na podlahe vedľa krbu, ktorý bol jediným zdrojom svetla v miestnosti. Opierali sa o rovnaké kreslo. Ron mal ruku okolo jej ramien a ona mala hlavu položenú na jeho hrudi. On mal tvár zaborenú v jej vlasoch. Potichu sa rozprávali, ale v prázdnej miestnosti sa slová ľahko dostali až k Harryho ušiam.
„... a potom bol v poriadku,“ povedala Hermiona a hľadela do plameňov.
„Dobre,“ odvetil Ron, „môžeš vážne povedať, že v poriadku? Myslím tým...“
„To je pravda...“
Zostali ticho. Harry predpokladal, že sa rozprávajú o ňom, ale nevedel to nijako spresniť.
„Hermiona,“ jemne riekol Ron a pozrel sa zvrchu na ňu. „Musíš to spraviť. On to nespraví. Myslel som si, že by mohol, ale...“
„... ale v lete si sa veľmi snažil, aby si ho naštval a tak sa rozhodol urobiť presný opak?“ uškrnula sa. Ron sčervenal.
„Dobre, dobre, už sme to preberali. Spravil som vážne hlúpu vec. Myslel som to dobre...“
Nežne ho pohladkala po tvári.
„Ja viem, že si to myslel dobre. Ale mal si úplne nemožné prevedenie.“ Vyzeralo to , že sa spamätala z toho, ako ju obvinil, že len chce Harryho pretiahnuť predtým než zomrie. Nejako jej slová vyzneli skôr láskavo, než kriticky a Ron sa nebránil. „Ale ako... myslím... radšej by som zomrel, než by som spravil čokoľvek, čo by mu ublížilo. A potom dnes večer bol taký zvláštny. Nemyslíš si, že...“
„Ubližuje mu, že to trvá tak dlho. Nakoniec to bude pre neho to najlepšie, Hermiona. Oslobodí ho to.“
„A mňa,“ povedala ešte jemnejšie. Pozerala sa dole a preplietla ich prsty.
„Nebudeš sebecká, keď to spravíš, Hermiona. Bude to len čestné.“
Nervózne sa na neho pozrela.
„Bude to, ako by som ho zavrhla. Stále vyzerá, že ma tak veľmi potrebuje...“
Teraz Ron spravil grimasu.
„Samozrejme, že cíti, že to potrebuje. Je normálny puberťák...“
Teraz ho udrela, ale nebolo to tvrdo.
„To nie je to, čo som myslela. Hoci...“
„Čo?“
Váhala. Hlas mala veľmi tichý.
„Už je to nejakú dobu som to ja, kto začína veci. A nie, že by to celú dobu len pretrpel, ale vyzerá to, že...“
„... že to celú dobu len tak pretrpí?“
Prikývla a sčervenala.
„Nie, že by sa to stávalo nejako často...“
Chytil ju za bradu.
„Bojíš sa, že nie si príťažlivá, Hermiona?“ zašepkal. Otočila hlavu a odtlačila jeho ruku preč.
„Nerob si zo mňa srandu, Ron...“
„Nerobím si. Len sa čudujem, či...“
„To nie je to, čo ma znepokojuje Ron. Potom len... len ticho toho druhého objímame. Žiadne rozprávanie. Nikdy to takéto nebolo. Vyžaruje z neho také... také osamotenie. Akoby bol v druhom svete. A raz bol potom tak unavený, že hneď zaspal. Ako spal, tak mal veľmi živé sny, volal svoju matku a tiež povedal...“ zaváhala. Harry zadržal dych. Dúfal, že nepovedal Ginnine meno...“
„Čo?“ chcel vedieť Ron. Harry bol prekvapený, že Ron bol tak dlho trpezlivý a bol schopný tu sedieť a počúvať ju, ako rozpráva o milovaní sa so svojím priateľom, keď on to chcel tiež.
„Povedal, Jamie,“ nakoniec povedala zmäteno. Ron vyzeral rovnako.
„Prečo by volal na svojho otca krstným menom? A dokonca prezývkou?“
Pokrútila a hlavou.
„Neviem. A niekedy keď spomenie svoju matku, tak povie: Prepáč mi mami... je mi to ľúto.“
Ron hľadel do ohňa.
„Spravil to, aj keď zaspal vo vlaku smerom do školy, pamätáš?“
Prikývla.
„Od tej doby bol divný. Najprv musel utekať a naskočiť na idúci vlak, a potom vyzeral, akoby prekonal nejaké hrozné utrpenie a oblečenie mal studené a vlhké. Celý habit mal od lístia. Vyzeral vystrašeno. Nevidela som ho s takým výrazom na tvári od dementorov v tretiaku. Vyzeral tak potom, čo im bol príliš blízko a počul svojich rodičov kričať predtým, než zomreli...“
„A potom, minulý október, keď sme sa išli stretnúť s Dumbledorom, povedal, že už mu nemôže nepovedať...“
„Nepovedať čo?“
Ron pokrčil ramenami.
„To nepovedal, ale povedal, že sa to dozvieme niekedy v máji. Myslel som si, že je šibnutý a už som o tom znova nerozmýšľal. Ale teraz... teraz je máj. A dnes večer sa s ním stalo niečo čudné...“
Zostali ticho, obaja hľadeli do ohňa. Potom sa zrazu Hermiona natiahla pre Ronovu ruku a dala si ju pred tvár. Harrymu chvíľu trvalo, než si uvedomil, že sa snaží dovidieť na Ronove hodinky.
„Je po polnoci. Všetko najlepšie.“
Pozrel sa dole na ňu a tvár mal plnú emócií.
„Ďakujem,“ povedal skoro nepočuteľne. Následne sa sklonil, aby ju jemne pobozkal na pery. Nechala ho to spraviť a potom otočila hlavou, takže to skončilo ako bratské pobozkanie. Dal jej ruku na tvár a otočil jej hlavu späť k sebe.
„Hermiona...“
„Nie, Ron. Nie teraz.“ Spustil ruku, povzdychol si a znova s zahľadel do ohňa. „Je mi to ľúto,“ vyhŕkla. „Vážne je mi to ľúto. Ale... ale je na tom teraz tak zle a ja sa bojím...“
„... a bojíš toho, že to bude ešte horšie. Viem, viem...“
„Myslím... má rôzne koníčky. Vstáva, chodí behať. Vedie duelantský klub. Trénuje škriatkov...“
Trénuje škriatkov? Zmäteno si pomyslel Harry.
„... chodí na prefektské stretnutia, chodí na metlobalové tréningy, robí si domáce úlohy... ale vyzerá, akoby tu vôbec nebol.“
Ron za zamračil.
„No, bol to na Rokforte dosť nudný rok. Všetky veci, ktoré sa udiali, zdajú sa byť tak vzdialené. Myslím tým, novinky zo sveta vonku sú celkom desivé, ale tu s tým nedokážeme nič spraviť. Obvykle mával viac vecí, ktoré ho zamestnávali. Nie, že by bolo dobré... ale...ja neviem. Možno sa nudí?“
„Nudí sa kvôli tomu, že má na starosť len školu a nemusí sa starať o ľudí, ktorí sa ho snažia zabiť alebo zregrutovať medzi smrťožrútov? Mal byť taký znudený počas posledných piatich rokov...“
„To nie je to, čo som tým myslel.“
Pozerala do ohňa.
„Chýba mu Snape. Viem to. Povedal mi to toľkokrát. Je to tak divné. V prvom ročníku... nikdy som si nemyslela, že tie slová vyjdú z jeho úst.“
Ron sa zasmial.
„To je pravda. Aj keď priznal, že MacDermid nie je taký zlý...“ ľstivo sa pozrel na Hermionu, „a ty si myslíš, že nie je taký zlý na pohľad...“
Znova ho udrela.
„Prestaň s tým! Neštvi ma...“
Znova sa zasmial.
„Ak z neho budeš paf, tak to aspoň nie je blbec ako Gilderoy Lockhart...“
Zdvihla jedno obočie a vyzerala, akoby sa z neho chystala uťahovať.
„Mal si ho vidieť v kilte pri ceilidhe minulý rok...“
„To nebol on, to bol Snape.“
„Ale mal vzhľad svojho strýka.“
Ron sa usmial.
„Vieš, že je starý.“
„Nie je... len koľko? Šesťdesiat?“
„Mal by som povedať Harrymu, že sa chystáš utiecť s profesorom MacDermidom?“ V očiach mal veselie. Šťuchla ho do rebier.
„Prestaň. Nie som taká zlá ako Pansy Parkinsonová. Kech. Myslím, že minulý týždeň pokazila svoj protijed len kvôli tomu, že až priveľmi do neho naslintala...“
Obidvaja sa rozosmiali. Potom sa Hermiona neúspešne snažila potlačiť obrovské zívnutie. Vystrela ruky, ponaťahovala sa a zastonala.
„Ach, potrebujem sa vyspať...“
„Odprevadím ťa do tvojej spálne...“ povedal Ron, postavil sa a natiahol ruku, aby jej pomohol sa postaviť. Prehltol a pozorne pozoroval jej blúzku pri tom, ako sa naťahovala. Mala na sebe len jednoduchú bielu blúzku a šedú sukňu. Vyzeralo to, že zabudla na účinok, ktorý má na neho jej naťahovanie.
„V poriadku. Takto možno neskončím spať na schodoch...“
Zrazu ju zdvihol do náručia. Škeril sa.
„Vždy ťa tam môžem odniesť...“
„Polož ma dole!“ bila ho do pŕs, silno sčervenala, ako pokladal jej nohy späť na zem. Stáli veľmi blízko pri sebe a pozerali si do očí. Ten pohľad bol nezameniteľný. Ale keď sa postavila na špičky, perami pohladkala jeho líce... na tom jemnom mieste medzi ústami a tvárou, kde mu nerástla brada.
„Všetko najharryovskejšie, Ron.“
Zastonal a pozrel sa na ňu dole, ruky na jej ramenách.
„A kto teraz provokuje?“ potichu sa opýtal? Sklonila pohľad a zamierila smerom ku schodom do dievčenských spální. Ruku natiahla za seba a on ju chytil a nasledoval ju. Harry sa schoval späť do tieňov chlapčenského schodiska, keď išli okolo. Ako počul, že stúpajú po druhých schodoch, potichučky precapkal do spální pre šiesty ročník a šuchol sa do postele. Potom si uvedomil, že je stále oblečený. Chytro vyskočil, vyzliekol sa a stihol vpadnúť do postele práve v tej chvíli, ako Ron otváral dvere. Harry videl, ako otočil hlavu jeho smerom a tak okamžite zatvoril oči a predstieral spánok. Po pár minútach sa ich odvážil otvoriť. Ron už bol pripravený do postele. Keď Harry začul, ako sa ukladá do svojej postele s nebesami, potichu zvolal: „Si to ty Ron?“ akoby sa ubezpečoval, či to nie je nikto iný.
„Áno, Harry. Si v poriadku?“
„Mám sa fajn. Všetko najlepšie.“
Pauza.
„Ďakujem. Mali by sme sa trochu vyspať.“
„Dobre. Dobrú, Ron.“
„Dobrú, Harry.“
Harry počúval dýchanie svojho priateľa v tme a premýšľal, ako dlho sa bude schopný on a Hermiona držať späť...
Oči sa mu v tme otvorili. Díval sa na svoj baldachýn a sťažka dýchal. Myslel si, že sa mu sníva sen, ale po čase si uvedomil, že je to v skutočnosti ďalšia spomienka. Znova mu začala unikať. Zatvoril oči a snažil sa spomenúť. Ginny mu povedala, že jej už predtým povedal, že ju miluje a teraz si na to spomenul. Nebolo to tú noc pod neviditeľným plášťom, kedy sa ukrývali pred Filchom. Bolo to počas Vianočných prázdnin...
Počas Vianoc zostalo na hrade veľa študentov. Mnoho z nich sa nechcelo vracať do nebezpečného sveta vonku (hoci sa tiež báli o svoje rodiny). Aby zjemnil pocit viny, ktorý z toho mohli mať, povedal Dumbledore študentom, že chce, aby sa čo najviac ľudí zúčastnilo druhého ročníka Štefanskej výmeny so škriatkami.
Harry mal pocit, akoby celý jesenný polrok bol o škriatkoch. Škriatkovia, škriatkovia a škriatkovia. Bavili sa o škriatkoch v Hagridových hodinách. Lupin ich učil o rôznych druhoch škriatkov, ktorí sa skrývali na temných miestach a radi čakali, aby ublížili ľudom. V októbri dal Dumbledore Harrymu, Ronovi, Hermione a Ginny za úlohu trénovať armádu škriatkov, aby bojovali s temnými čarodejníkmi spolu s inými magickými bytosťami. Museli sľúbiť, že žiaden škriatok nedostane oblečenie, ak o to sám nepožiada. Nedávali škriatkom prútiky, ale veci, ktoré ich učili boli na hrane zákonov, ktoré stanovilo Ministerstvo, aby obmedzilo slobodu a autonómiu škriatkov.
Veľa škriatkov sa rozhodlo, že sa im výcvik páči. (Dumbledore ich uistil, že stále slúžia ľudom a to bola pre domáceho škriatka tá najdôležitejšia vec.) Harry bol generál a Hermiona plukovník, kvôli ich práci, ktorú minulý rok na Štefana odviedli (škriatkovia ich zvolili). Hermiona ich presvedčila, aby sa Ron stal poručíkom. Bolo to počas týchto škriatkovských hodín, kedy sa vzťah medzi Ronom a Harrym nejako znormalizoval. Museli sa spojiť proti spoločnej sile domácich škriatkov (niekedy dokážu byť dosť nahnevaní) a niekedy uprostred októbra sa Ron a Harry boli znova schopní spolu smiať. Avšak niekde na pozadí mysle mal Harry stále tú noc, keď pomáhal Ginny vrátiť sa do spálne, noc, keď Hermiona nedokázala Ronovi povedať, že ho nemiluje. Od tej doby bol odťažitejší, nebol schopný dostať to zo svojej hlavy...
Draco Malfoy odmietol, keď mu Dumbledore tiež ponúkol miesto vo vedení Škriatkovskej armády. Nemal rád domácich škriatkov a bolo jedno, či sú voľní alebo nie. Bol šťastný, keď videl Dobbyho chrbát potom, ako ho Lucius Malfoy omylom prepustil darovanou ponožkou v Raddleho denníku (a tak mimovoľne vytvoril Dobbyho posadnutosť ponožkami). Je iróniou, že Ron, ktorý vždy hovoril Hermione, že je bláznivé prepúšťať domácich škriatkov, bol tým, kto dostal nápad vytvoriť armádu škriatkov. Harry potom tento nápad tlmočil riaditeľovi (neochotne priznal, že to nebol jeho nápad). To bol dôvod prečo Hermiona trvala na tom, aby Ron dostal vedúcu pozíciu. Harry musel priznať, že to bol dobrý nápad. Škriatkovia boli veľmi mocní. Živo si pamätal, ako Dobby nechal preletieť Luciusa Malfoya dolu schodmi a pritom nemal vôbec žiaden prútik...
Ale domáci škriatkovia tiež museli súhlasiť, že jeden deň v roku nechajú ľudí bez ich pomoci. Na Štefana prestanú variť a upratovať a nechajú zamestnancov a študentov starať sa o hrad. Hermiona bola nadšená, že jej nápad z minulého roka sa znova zopakuje, hoci bola trochu smutná z toho, že nestrávi svoje prázdniny s rodičmi... ani Ronovi a Ginny sa nepáčila myšlienka, že nebudú doma na prázdniny (Ginny zostala, pretože Draco nemal domov, kam by sa mohol vrátiť a Ron zostal kvôli tomu, aby dával pozor na Ginny). Aby sa to trochu vykompenzovalo, Percy a dvojičky pozvali svojich rodičov a starších bratov, aby strávili Vianoce v Kančom konci v Rokville. Percy sám prišiel za Dumbledorom, aby vypýtal Rona a Ginny a mohli prísť na deň dole do dediny. Obidvaja by sa vrátili späť pred večierkou a mohli by sa tak zúčastniť Štefanskej výmeny.
Dumbledore im dal svoj súhlas a Ron okamžite vyžobral povolenie aj pre Harryho a Hermionu a Ginny dokázala vybaviť vstup pre Draca (hoci si Harry myslel, že tým nevyzeral príliš nadšene). Okrem toho, Angelina sa stále vídavala s Georgom (v skutočnosti spolu bývali v spoločnej spálni... pani Weasleyová to úspešne ignorovala) a Yarrow Swartzová sa teraz stretávala s Fredom a práve oni dve budú pripravovať štedrovečernú hostinu. Keď toto počuli, tak Ron prehlásil, že pre jeho maminu bude fyzicky nemožné zostať mimo kuchyňu (aj keď v prítomnosti Angeliny bude môcť používať len jednoslabičné odpovede).
Rovnako prídu aj Angelininy rodičia a aj Lee Jordan a jeho rodičia spolu s jeho staršou sestrou a jej manželom (ktorý bol mukel) a ich troma deťmi. Lee a Katie sa rozišli a on sa obával, že sa jeho sestra bude hrať na dohadzovačku (toto povedali Harrymu Fred a George). Všetko nasvedčovalo tomu, že to bude zmätok, ale Harry sa na to tešil. Na Vianoce býval vždy len u Durselyovcov alebo na Rokforte. Nikdy nebol na prázdniny vo veľkom, hlučnom a súkromnom dome (s ľuďmi, ktorí by ho mali radi). Rodičia Hermiony tiež mali prísť. Autom sa dovezú do Vydrieho Svätého Drábu do domu Weasleyovcov, potom cez hop-šup sieť prejdú s pani Weasleyovou. (Pán Weasley s Billom a Charliem sa premiestnia). Hermiona bola z toho trochu nervózna, keďže jej rodičia nikdy predtým necestovali krbom. Jednej veci sa všetci obávali... mali strach o Percyho. Vyzeralo to, že sa núti do celej tej veci s Vianocami, neustále vyzdoboval dom, zakazoval dvojčatám a Leemu pozrieť sa do skriniek, kde schovával darčeky (na niektoré zámky dal dosť škaredé kliatby) a vo všeobecnosti sa zdalo, že sa snaží zabudnúť, že počas prázdnin nebude s Penelopou.
Keď sa Ron a Harry na Vianoce zobudili, zaželali tomu druhému šťastné a veselé, ale bolo zvláštne nevidieť hromadu darčekov pri pätách svojich postelí. Darčeky si vymenia až v Kančom konci a aj Harry aj Ron mali obliečku na vankúš naplnenú darčekmi pre ostatných. Stretli sa s Ginny a Hermionou v spoločenskej miestnosti a popriali im tiež šťastné a veselé. Dievčatá mali tiež obliečky plné svojich darčekov. Potom sa štyria chrabromilčania stretli s Dracom Malfoyom vo vstupnej hale. Celú cestu dole boli sprevádzaní falošným spevom brnení, ktoré spievali vianočné koledy. (Jedno brnenie dokonca spievalo šteklivú vianočnú koledu, ale ako sa ukázalo, tak v ňom bol Zloduch). Bledému slizolinčanovi padla sánka, ako ich uvidel.
„Čo nesiete v tých obliečkach?“
„Viem, že si prakticky vyrástol v jaskyni, Malfoy, ale nikdy si nepočul o vianočnej tradícii vymieňania darov?“ spytoval sa Ron.
Prižmúril oči a stiahol ústa do úzkej linky.
„To je síce celkom pekné, ale len keď máš peniaze na kúpu darčekov...“ povedal ticho a viditeľne mu to bolo veľmi nepríjemné, najmä keď to hovoril Ronovi Weasleymu. Draco Malfoy teda to, že je nemajetný, nebral až tak dobre. Trval na tom, že peniaze, ktoré si zarobil v lete, použije na zaplatenie školských pomôcok na ďalší rok. Goblinovia mali premrštené kurzy na výmenu peňazí, takže skoro všetky peniaze dal za nákupy. Tých pár siklov, ktoré mu zostali, sa roztratilo počas prvých dvoch Rokvillských víkendov. Harry mu dokonca ponúkol pôžičku niekoľkých galeónov na nákup vianočných darčekov, ale peniaze mu len hodil k nohám a utiekol preč. Potom počul Ginny, ako sa s ním o tom háda. Ron, nie Harry, jej povedal, čo Harry spravil, a ona nazvala svojho priateľa tvrdohlavcom a nevďačníkom. Boli v chodbe pred knižnicou. Harry vkĺzol do dverí učebne, než ho zahliadli. Ohľadom peňažnej výpomoci nebol Draco Malfoy o nič viac zdvorilý než Ron Weasley. Harry predpokladal, že to Ron povedal Ginny, pretože sa cítil veľmi samoľúbo, ale Harryho nahnevalo, že v Malfoyovi nevidel svoje vlastné správanie.
Ron, na druhej strane, bol veľmi opatrný s tým, čo sa stane s jeho zarobenými peniazmi. Neutratil z nich skoro nič a každú jednu útratu veľmi starostlivo zvážil... skoro akoby si myslel, že sa rozbije, ak utratí o knut viacej. Hermionu to nejakým spôsobom hnevalo. Keď spolu išli do Rokvillu a zastavili sa v Medových labkách, tak Ron strávil obrovské množstvo času počítaním, ktoré sladkosti sa oplatia najviac kúpiť.
„Pozri,“ začal rozprávať, „Premenlivé karamelky sú celkom žuvateľné, takže vydržia dlho. Čokoládové žabky, na druhej strane, sú drahšie a rýchlo zmiznú. Hoci by si mohla povedať, že sa to vykompenzuje kartičkou...“
Pretočila očami a prakticky zavrčala: „Proste si nejaké už vyber!“
Harry nervózne prešliapol na studených kameňov vo vstupnej hale.
„Už poďme, dobre?“ snažil sa nepozrieť na Malfoya. Stretli Hagrida pred hradom, tam, kde na nich čakali kočiare bez koňov. Percy impulzívne pozval Hagrida, keď sa bol na hrade spýtať Dumbledora, či by nepustil Ginny a Rona. Hagrid im až na Štedrý deň povedal, že príde. Keď im to hovoril, tak buchol Rona tak silno po chrbte, že si Harry pomyslel, že sa Ron cez kamennú podlahu prepadne až do žalárov.
Vyliezli do kočov. Hagrid bol v jednom s Ginny a Malfoyom (koč výrazne klesol) a Harry, Ron a Hermiona v druhom. Harry sa snažil odtlačiť svoje obavy do úzadia. Všetci traja sa na seba usmievali, keď sa viezli do dediny. Tešili sa na úžasný vianočný deň v Kančom konci. Tam, kde to bolo nutné, sa kolesá zmenili na lyžiny, takže sa mohli šmýkať po snehu, ktorý bol kde tu.
Čoskoro vystúpili pred Kančím koncom. Na veľkých predných dverách bol pripevnený obrovský veniec. Prišli k nim a dvere sa okamžite otvorili. Percy stál na prahu a usmieval sa na nich.
„Šťastné a veselé všetkým! Poďte dnu, rýchlo... darčeky dajte pod stromček v obývačke...“
Vo vstupnej hale bol tiež veľký stromček, rovnako ako zelené griliandy ovinuté okolo zábradlia vedúceho do druhého poschodia a okolo balkóna s vyhliadkou na chodbu. Vílie svetlá sa ligotali na strome a vo vencoch. Zložité fúkané ozdoby neustále menili farbu, kým zvončekovité ozdoby hrali Here We Come A-Wassailing (PP: http://www.youtube.com/watch?v=j1Ea-fIPj6k) , akoby boli súčasťou zvonkohry. Harry súhlasil, že Percy vyzerá trochu hyperaktívne, ale usúdil, že je to jeho spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Čo sa kto staral do toho, že takto trúchlil za Penelopou?
Dvojičky odložili svoje plášte vo vstupnej hale. Bolo tu veľa smiechu a výkrikov: Šťastné a veselé! A veľa šibalských pohľadov do obliečok s darčekmi. Vošli do obývacej izby, aby uložili svoje darčeky pod stromček a povedali ahoj ostatným hosťom. Pani Weasleyová všetkých srdečne privítala, najmä Draca Malfoya, teda podľa Harryho. Ten sebou viditeľne trhol pod jej pohľadom (vyzeralo to, že si myslí, že tam vidí ľutovanie a on nenávidel, keď ho niekto ľutoval. Bill ho treskol po chrbte a Charlie mu potriasol rukou (skôr mu ju skoro rozdrvil, podľa Harryho, ktorý to usúdil podľa trochu priškripnutého výrazu v Malfoyovej tvári).
Hrali rachotiacu sedmu a čarodejnícke šachy a spievali vianočné koledy okolo čarovne hrajúceho klavíra. Pani Weasleyová sa obozretne rozhliadla a potom vykĺzla z izby. Harry si vymenil pohľad s Ronom. Obaja vedeli, že ide vtrhnúť do kuchyne a spraví z Angelininho a Yarrowej života peklo. Hermiona a Ginny sa skoro na to vytratili, možno si mysleli, že môžu zneutralizovať svojou prítomnosťou účinok pani Weasleyovej na ostatné dievčatá.
Večer si sadli na večeru k enormne zväčšenému stolu v kuchyni, keďže jedáleň bola premenená na pracovňu Leeho a dvojčiat. Bolo tu spolu dvadsať päť ľudí. Percy usadil svojich rodičov za jedno čelo stola, pričom pri druhom sedel sám Hagrid. Ostatní sedeli po jedenástich po každej strane.
Bol to jedinečný sviatočný deň. Dokonca pani Weasleyová nemohla nič kritizovať, od obrovskej pečenej husi až k planúcemu slivkovému pudingu. Všade boli kúzelnícke vianočné krekery. Grangerovci z nich boli unesení, keďže sa s nimi ešte nikdy predtým nestretli. Leeov švagor, Miles, začal dlhé rozprávanie o tom, ako sa postupne vypracovával v čarodejníckom svete a Harry bol rád, že je tu toľko ľudí, takže sa kedykoľvek dalo vybrať z rôznych rozhovorov.
Vitajte, ste prihlásený ako Neprihlásený