Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 1

Knihy, jahody a cukrové brká

Šesť momentov. Tri veľmi výrazné vône. Jeden elixír. Draco Malfoy sa zamýšľa nad vecami, ktoré cíti v amortencii.

X

[Prvá - Knihy]

14. novembra 2002

Draco Malfoy sa prechádza sem a tam po byte, ktorý zdieľa so svojou priateľkou, s ktorou je už šesť mesiacov.

Už tri hodiny je nezvestná.

Dobre, nie je tak celkom nezvestná. V skutočnosti presne vie, kde je - pred troma hodinami odišla na obed s jeho matkou. Tým, že je nezvestná, chce len povedať, že ju očakával späť oveľa skôr.

Začína byť netrpezlivý. A znepokojuje sa. Iste, jeho rodina od konca vojny zmenila názor na muklov a muklorodených, ale toto je prvýkrát, čo nechal matku a svoje dievča samotné.

Ako dlho je dosť dlhý čas na to, aby sa stalo akceptovateľným ich skontrolovať?

-A pritom nevyzerať ako prekliaty paranoidný blázon?

Ako na zavolanie sa otvoria vchodové dvere. Prvé, čo uvidí, sú jej čokoládovo hnedé kučery, potom kvetinové letné šaty a pol tucta nákupných tašiek. Vzdychne si - napoly z úľavy a napoly preto, že vedel, že ju mama vezme na nákupy. Jeho priateľka nie je v žiadnom prípade materialistická bytosť, ale v spojení s jeho matkou...

Usmeje sa a zabuchne za sebou dvere. "Ahoj, zlato."

"Vidím, že ste sa s mojou mamou dobre bavili," podpichne ju a prejde cez miestnosť, aby jej pomohol s taškami.

"Vďaka. A áno, bavili," potvrdí a nakloní sa, aby mu dala nevinný bozk na líce.

Využije jej blízkosť, objíme ju okolo ramien (pričom stále drží štyri tašky) a pritiahne si ju k sebe. Zachytí jej pery svojimi a nasaje jej spodnú peru medzi svoje. Z hrdla sa jej vyderie ston, potom sa zachichoce a odtiahne sa.

"Sotva si vo dverách a už na mňa útočíš," hravo ho pokarhá.

Predstiera, že sa cíti urazený. "Útočím na teba?"

Prikývne, doberá si ho.

"Tak to ma naučí, aby si mi nechýbala," odpovie a otočí hlavu nabok, akoby ju chcel ignorovať.

"Žartujem," zachichoce sa a postaví sa na špičky prstov, aby sa k nemu dostala bližšie. Zahákne sa rukami pod jeho a na jeho plecia a zaborí si tvár do jeho krku.

Jemne sa uchechtne, pevnejšie ju objíme, keď si zaborí tvár do jej kučier a čelo do záhybu krku.

Vonia po knihách. Vonia ako staré, zaprášené knihy. Ako úplne nové knihy. Je to vôňa, ktorá je taká... výlučne jej.

"Potulovala si sa po knižnici mojich rodičov, však?" zašepká a odtiahne sa len natoľko, aby sa na ňu mohol pozrieť.

Ona mu pohľad opätuje, jej orieškové oči sa usmievajú.

x

Marec 1991

Znova je tam, v knižnici. To dievča, Grangerová. Chrabromilčanka s hustými vlasmi, bobrími zubami a špinavou krvou.

Vždy je tam.

Vždy, keď je tam on, je tam aj ona. A tak ho, prirodzene, začína zaujímať, či niekedy naozaj odíde. Samozrejme, vie, že odchádza, pretože spolu chodia na vyučovanie. Ale neprekvapilo by ho, keby nejako prišla na to, ako sa naklonovať, aby mohla byť na oboch miestach naraz. Nielenže je taká (bohužiaľ) inteligentná, ale je aj taká veľká knihomoľka.

Keď už hovoríme o knihomoľoch, vždy je pripútaná k nejakej prekliatej knihe. Vždy. Nikdy ju nevidel bez knihy v jej ženských malých rukách - nie že by tomu venoval (až takú) pozornosť. Či už je to učebnica alebo román, vždy má pri sebe nejakú knihu. Možno má fetiš na knihy...

Alebo fetiš na knižnice.

Momentálne má nos zapichnutý medzi stránkami práve tej knihy, ktorú hľadá, aby zajtra dokončil svoj projekt o elixíroch pred cestou vlakom domov na prázdniny. Prikradne sa k nej a položí svoju tašku s knihami na stôl pred ňu, hrubo - aby ju zámerne rozčúlil.

Pozrie sa naňho, hnedé oči má rozšírené od zvedavosti. "Ahoj," pozdraví ho zdvorilo.

"Potrebujem túto knihu," odpovie.

"Aha, no, som tak trochu uprostred..."

"Musím dokončiť projekt, Grangerová."

"No, na polici je ich ešte veľa," navrhne.

"Prečo by som si ju odtiaľ mal brať, keď ty máš úplne dobrý výtlačok, ktorý môžem použiť?" podotkne, veľmi racionálne, myslí si.

Zamrká. "Pretože ju používam?"

Posmešne prevráti očami. "Prosím ťa, Grangerová. Všetci vedia, že ten projekt máš hotový už niekoľko týždňov. Tú knihu ani nepotrebuješ."

"Pravda," súhlasí, "túto knihu nepotrebujem. Ale rada by som ju dočítala, je naozaj dosť zaujímavá."

"To len ty dokážeš prečítať celú učebnicu, lebo sa ti vlastne páči," usmeje sa a natiahne ruku, aby mu ju podala.

Ona na neho zazrie, získavajúc sebavedomie, keď zatvára knihu a začína si baliť veci. "Ja ti tú knihu nedám, môžeš si vziať vlastnú."

Hlasno zastoná. "Grangerová, nebuď taká mr..."

"Nebuď taký blbec!" zašepká hlasno. Možno by aj zakričala, keby nebola v knižnici. "To, že ti tvoj otec dá všetko, čo chceš, ešte neznamená, že ti to dajú aj všetci ostatní v skutočnom svete. Okrem toho, tento projekt máme už niekoľko týždňov, takže nie je moja chyba, že si si ho nechal na poslednú chvíľu."

"Pre tvoju informáciu, nenechal som si ho na poslednú chvíľu, väčšina je hotová," odsekne a prekríži si ruky na hrudi. "A mimochodom, nie všetci sme prehnane usilovní malí bifľoši."

Prevráti oči a hodí si tašku cez plece. "Ty ani vôbec nie si taký bystrý." Jej posledná poznámka ho takmer zarazí, keď sa otočí na päte a jej huňaté vlasy ho takmer udrú do tváre, keď od neho odchádza.

Nie je až taký bystrý? Jej posledný komentár ho takmer zarazí, keď sa otočí na päte a jej huňaté vlasy ho takmer udrú do tváre, keď od neho odchádza.

Nie je až taká bystrý? Nie taká bystrý ako ona? Zamrmle si pre seba a zatne päste v bok, keď kráča ku knihovničke, aby našiel tú istú knihu. Ukáže jej, kto nie je taký bystrý.

Keď si sadá na tú istú stoličku, ktorú predtým obsadila ona, nedokáže sa zbaviť pachu starých kníh. A nie je to z políc s knihami, ktoré ho obklopujú.

X

[Druhá - Jahody]

27. január 2003

Je 19:46.

Prvé, čo Draco počuje, keď po dlhom, frustrujúcom dni v práci vojde do vchodových dverí, je sprcha. Zvláštne, usmeje sa, keď si vyzlieka sako a vešia ho do prednej skrine, práve myslel na to, ako veľmi sa chce osprchovať.

A potom ísť spať.

Začne sa vyzliekať v obývačke a zanecháva za sebou stopu vlastného oblečenia na chodbe ku kúpeľni.

Tenisky. Sveter. Tričko. Tielko. Džínsy a opasok. Ponožky.

Kým sa dostane do kúpeľne a zavrie za sebou dvere, má na sebe už len boxerky.

Čo netrvá dlho, keďže o niekoľko sekúnd neskôr už ležia na zemi vedľa podprsenky a nohavičiek jeho priateľky. Silueta jej štíhleho, zakriveného tela cez sklenené dvere sprchy ho vzrušuje. Po špičkách prejde po podlahe kúpeľne, aby ju nerušil, opatrne posunie dvere, otvorí ich a potom vstúpi dovnútra a zavrie ich za sebou. Voda je niekde medzi teplou a horúcou, ako vždy, keď sa sprchuje, a je hmlistá a dusná. Stojí pod sprchovou hlavicou, chrbtom k nemu, keď si oplachuje vlasy. Chvíľu fascinovane sleduje, ako jej voda kaskádovito steká po pokožke a dopadá na podlahu sprchy pod jej nohami.

Potom sa k nej natiahne, už nevládze zvládnuť tú vzdialenosť, a obtočí jej ruky okolo pása zozadu. Vypískne a prekvapene vyskočí, keď sa otočí a uvidí ho.

"Merlinove fúzy, Draco! Skoro som z teba dostala infarkt!"

Jemne sa uchechtne a zubami ju štipne do ramena. "Prepáč..."

"Klamár," zachichoce sa a oprie si holý chrbát o jeho hruď.

Dokonale sa k nemu prispôsobí. Každá krivka. Každá štrbina. Akoby bola preňho stvorená - citovo, duševne, duchovne a, samozrejme, fyzicky. Nikdy nepochopil to príslovie "domov je tam, kde je srdce", kým sa do nej nezamiloval. Ona je jeho domovom.

Otočí sa mu v náručí, keď ju jemne pritlačí na kachličkovú stenu. Zalapá po dychu pri pocite chladných dlaždíc na jej horúcej pokožke. Ten nádych sa zmení na ston, keď ju začne bozkávať a sať na krku. Jednou rukou jej nahmatá prsia a druhou objíme jej klitoris, keď sa dostane nižšie a zanechá na jej vlhkej pokožke stopu horúcich bozkov.

Jej pokožka vonia (a chutí) po jahodách. Jahody sú zhodou okolností jeho obľúbené ovocie.

Prstami ho ťahá za mokré vlasy, keď sa posúva nižšie - po jej bruchu a stehnách...

Netreba dodávať, že ísť spať v najbližšej dobe nechystá.

X

Apríl 1993

Udrela ho.

Legitímne ho udrela. Prekliatie, to očakával, iste. Ale úder? Päsťou? Nie, to nečakal. A už vôbec nie od dobráčky Grangerovej.

Ale potom, pomyslel si, to možno naozaj nie je až také prekvapujúce. Je to predsa Grangerová. Je malá a vyzerá nevinne, ale on vie viac ako ktokoľvek iný, že občas vie byť dosť... agresívna. Vášnivá. Svojská. Koniec koncov, je to jediná osoba, ktorú pozná a ktorá sa s ním dokáže pustiť do súboja inteligencie. Nebojí sa ustúpiť z boja, ak skutočne verí tomu, za čo bojuje. A nie je z tých, čo sa nechajú šikanovať - najmä nie ním. [A práve preto je jej šikanovanie také zábavné.]

Takže áno, možno to mal očakávať. Ale napriek tomu ho zaskočila tým, že mu vrazila päsťou do tváre. Z úplného šoku, rozpakov a (pravdaže) trochu aj zo strachu, utiekol.

A teraz je tu, o dva dni neskôr, sám s ňou v zatuchnutej starej triede. Premýšľa o tom, čo všetko by jej mohol urobiť. Posmievať sa jej. Očarovať ju. Preklínať ju. Premýšľa o všetkých možných spôsoboch, ako jej ublížiť - o všetkých veciach, ktoré môže povedať a urobiť. Možnosti sú nekonečné; už roky si hromadí muníciu.

Väčšina z týchto vecí, ak nie všetky, by ho však vylúčila, a tak sa rozhodne neurobiť nič. Pretože tým, že nerobí nič, robí v konečnom dôsledku viac.

Pozerá sa na ňu z druhej strany miestnosti a sleduje, ako jej ruka zúrivo čmára po stránke na stole. Jej píšuca ruka, ktorá je zároveň jej udierajúcou rukou, je trochu opuchnutá. Usmieva sa. "Čo tvoja ruka, Grangerová?"

"Určite lepšia ako tvoj nos," okamžite odpovie. Ani nezdvihne zrak od svojho papiera.

Jeho pohľad sa zúži, keď sa vyštverá na nohy, prehodí si tašku cez plece a prechádza cez miestnosť. Zastaví sa pred jej stolom, oboma rukami sa oprie o jeho okraj a mierne sa nakloní. "Radšej si dávaj pozor, Grangerová."

Vzdychne si a znudene sa naňho pozrie. "Prečo?"

"Pretože by som ťa mohol zničiť."

"Veľa šťastia," odpovie a prevráti očami, kým si balí vlastné veci do tašky.

Pozoruje ju, ako vstáva, a narovná sa. "Ja si nerobím žarty, Grangerová."

"Som si istá, že nie."

"Vrátim ti to. Keď to budeš najmenej očakávať."

Pozrie sa naňho, na jej peknej tváričke sa objaví pobavený výraz. "Ako som povedala, veľa šťastia," zopakuje. Znovu zdvihne ruku, ale tentoraz ho namiesto úderu (kvôli čomu sa takmer zľakne) pohladí otvorenou dlaňou po líci, potom sa otočí na päte a nechá ho na pokoji.

Samého, ohromeného a trochu zmäteného.

Zanecháva ho s vôňou jahôd - možno je to jej krém na ruky - takou silnou, že ju prakticky cíti. [Divné je, že tak trochu... takmer... tak trochu chce, aby ho znova udrela? Alebo aspoň, aby sa dotkla jeho tváre...]

X

[Tretia - Cukrové brká]

Júl 2003

Pozoruje svoju priateľku z druhej strany spálne, plecom sa opiera o zárubňu dverí. Sedí na posteli, opretá o čelo postele, nohy má pred sebou, deku prehodenú cez stehná. Má na sebe jednu z jeho pracovných košieľ - košeľu s dlhými rukávmi, s prvými tromi rozopnutými gombíkmi, ktoré mu umožňujú nahliadnuť do jej bohatého dekoltu. [V jeho košeliach vyzerá vždy oveľa lepšie ako on...] Vlasy má zviazané do neporiadneho drdolu pri temene hlavy, voľné pramene jej padajú na plecia, niektoré do tváre.

Vyzerá tak jednoducho, a pritom tak elegantne.

Taká prirodzená, taká krásna.

Taká správna.

Práve v takýchto chvíľach, keď ju pozoruje, ako si číta v tlmenom svetle stolovej lampy vedľa nej - keď je surová a nahá (väčšinou prenesene) a nevníma okolitý svet -, sa čuduje, ako sa mu, preboha, v Merlinovom svätom mene tak pošťastilo.

Určite neurobil nič, čím by si to zaslúžil.

Isteže si dokáže počíňať oveľa lepšie ako on.

Určite mrhá tou krásnou a milou mysľou, srdcom a dušou na neho, keď by mohla milovať iného.

A predsa si napriek mnohým protestom vybrala práve jeho. A to je ona.

Pozrie sa naňho, vezme na vedomie jeho prítomnosť a potom sa opäť zahľadí do svojej knihy. Samozrejme, že ho ignoruje. Veď sa dnes ráno pohádali kvôli niečomu, na čo si ani nepamätá - to je predsa pravá láska, nie?

Ticho si vzdychne a pomaly sa priblíži k posteli. Pristúpi k nej pozdĺž jej strany, oprie si ruky o matrac, keď si kľakne na zem. Ruky si zloží pred seba vedľa jej stehien, položí si na ne bradu a uprene sa na ňu zadíva.

Nakoniec sa naňho pozrie, položí záložku medzi stránky a zatvorí knihu.

Hanblivo sa usmeje. "Ahoj."

"Ahoj," zašepká a jemne sa usmeje.

"Je mi to ľúto."

"Ja viem."

"Niečo som ti doniesol," zašepká, mierne sa posunie, keď pohne ľavou rukou a siahne do vrecka bundy. Vytiahne cukrové brko a usmeje sa, keď sa jej rozžiaria oči, keď jej ho podáva. "Tvoja obľúbená príchuť."

"Skôr tvoja obľúbená príchuť," podpichne ho.

"Áno, no, to je len krásna náhoda."

Usmeje sa, odlepí obal z kúska sladkosti a dlho, pomaly ho oblizuje, kým si ho vloží do úst. Zavrie oči a vychutnáva si chuť na jazyku.

On sa usmieva a pozoruje ju. Vyzerá ako dieťa, ktoré práve dostalo lízanku na dobrú noc. Roztomilá a rozkošná. A potom, presne v tom istom čase, vyzerá neuveriteľne sexi.

Mierne sa posunie, položí cukrové brko na obal položený na komode vedľa a potom sa naňho pozrie.

Zdvihne pravú ruku, priloží ju na jej krk a palcom ju pohladí po líci. "Milujem ťa," zašepká.

Usmeje sa, mierne sa nakloní dopredu a oprie si čelo o jeho. "Aj ja ťa milujem."

Z jej dychu cíti vôňu cukrového brka a práve preto - a čiastočne aj preto, že je jednoducho taká k ubozkávaniu - sa priblíži, zachytí jej pery do svojich a vkĺzne jej jazykom do úst, aby ju ochutnal.

X

Marec 1996

Pozoruje ju. Pozorne.

Je nešťastná. A hoci zvyčajne by našiel útechu a nesmierne šťastie v tom, že je úplne nešťastná, tak trochu ho to irituje. Snažil sa sám seba presvedčiť, že je to preto, lebo to nie je jeho práca - je to Lasičiakova, toho malého ryšavého spratka. Ale v hĺbke duše vie, že to tak nie je. Je to z úplne iného dôvodu.

Je to preto, že keď sa na ňu pozrie, vidí sám seba. Jej vpadnuté, smutné oči odrážajú tie jeho. Utrápený, nešťastný výraz jej tváre mu pripomína jeho samého.

To, ako kráča po chodbách, objíma si knihy na hrudi a pozerá do zeme - ako jej jedenásťročné ja. Je to spôsobom, akým s túžbou sleduje Weasleyho, keď je sám, a s opovrhnutím, keď je s dievčaťom s menom kvetiny. Je to spôsob, akým sa všetkým vyhýba, krčí sa v tieni a skrýva sa v knižnici.

Je pre ňu ľahké zmiznúť, lebo je taká nenápadná. [A predsa si ju všimol.]

Prial by si, aby to bolo také ľahké aj preňho. Zmiznúť. Ale nanešťastie preňho mu zmiznutie - paradoxne - prináša viac pozornosti, než by malo.

A tak ju sleduje. Učí sa od nej. Pozoruje ju.

Jednej noci ho prekvapí. Pretože namiesto toho, aby bola v knižnici ako vždy, je na Astronomickej veži. Čo je však dôležitejšie, stojí na jeho mieste, s rukami zovierajúcimi jeho zábradlie. Chvíľu ju pozoruje od vchodu a premýšľa, či ona premýšľa o tom, o čom on už toľkokrát premýšľal. Uvažuje, či ona uvažuje, aké by to bolo preliezť zábradlie a zísť z rímsy.

Pristúpi k nej bližšie, až kým nestojí vedľa nej. Pozrie sa naňho zboku, ale nič nepovie. Je tu akési vzájomné porozumenie. Prekríži si ruky na hrudi a zadíva sa na horizont.

"Premýšľala si niekedy o tom, že by si preliezla cez zábradlie?"

Ona zažmurká, pozrie naňho a potom odvráti zrak.

"Počítam, že to je tá najjednoduchšia časť. Pustiť sa by bolo najťažšie."

Ona prikývne.

"Samozrejme, kým nedopadneš na zem. Pokiaľ nezomrieš skôr, uprostred vzduchu, od šoku. Potom by to asi vôbec nebolelo."

"Nevedela som, že máš samovražedné sklony," poznamená sucho.

"Nemám. Len som zvedavý."

"Zvedavosť je prvý krok," odvetí.

"Keď to hovoríš," pokrčí nonšalantne plecami.

Opäť sa nad nimi rozhostí ticho. On ju zrkadlovo kopíruje, hľadí na obzor a len sem-tam ukradne malý pohľad. Vtedy si všimne, ako... rozcuchane vyzerá. Podľa slzami zaliatej tváre a opuchnutých očí to vyzerá, akoby plakala. Vtedy si všimne aj cukrové brko v jej ruke.

V poslednom čase ich jedla, akoby mali vyjsť z módy. Vždy, keď ju vidí, jedno z nich cmúľa.

Usmeje sa a založí si ruky na hrudi. "Nie je to proti nejakému pravidlu, keď si dcéra zubárov?"

"Čože?" spýta sa zmätene. Asi je šokovaná, že si pamätá, čo je to zubár.

"Tie cukrové brká."

V odpovedi sa usmeje, takmer rovnako dobre ako on. "Je to moja vzbura."

Hlasno si odfrkne a prevráti očami. "Ak toto nazývaš vzburou, bojím sa o tvoj druh, Grangerová."

"Malé krôčiky, Malfoy. Niekde musím začať." Zdvihne si ho k ústam, jazyk jej vykĺzne, aby ho oblizla.

Aj on ho chce olízať. Pozoruje ju kútikom oka. Sleduje ju, ako si ho vkladá do úst, prisaje sa naň a potom ho s malým prasknutím vytiahne späť.

A ona nemá ani potuchy.

A tak tento problém vyrieši jediným spôsobom, ktorý pozná - a nie je na škodu, že je to jediné, na čo je v súvislosti s ňou schopný myslieť. Pobozká ju.

Vezme jej tvár do ruky, zaborí prsty do jej nepoddajných kučier a pritiahne si jej ústa k sebe. Roztlačí jej pery svojimi, jazyk mu vyletí von, aby ochutnal zvyšky, ktoré po sebe zanechalo cukrové brko, ktoré predtým tie pery okupovalo.

Jediné slovo, ktoré mu napadne, je nebeské, keď jej vkĺzne jazykom do úst a vychutnáva si tú chuť.

Zastoná a jej ruky zovrú jeho rúcho do pästí.

Diabolské, to je druhé jediné slovo, ktoré mu napadne.

Potom sa odtiahne a obaja sa nadýchnu. Ich dychy sa miešajú - teraz obaja voňajú po cukrovom brku. A on možno teraz dokáže v noci zaspať.

"Dobrá voľba, Grangerová," povie jej a jeho hlas je tichší ako zvyčajne.

"P - ďakujem," koktá.

Ostro sa na ňu pozrie, jeho pohľad sa len mierne zúži. "Nikto nemôže..."

"Vedieť. Ja viem."

X

September 1996

Elixíry

Grangerovú počúva len čiastočne, keď rozpráva o Amortencii. Bla-bla elixír lásky. Túžby bla-bla. Najnebezpečnejší bla-bla.

Slughorn odklopí veko kotlíka, čím priláka dievčatá, ktoré stoja najbližšie k elixíru, a potom ho zase zavrie. Skôr než ho však zatvorí, Draco silno zacíti tri veľmi výrazné pachy.

Knihy.

Jahody.

A cukrovú hmotu z cukrových bŕk.