Preklady fanfiction Harryho Pottera

2. kapitola

„Včera sa odohrala bitka čarodejníkov magickej Británie.“

Uplynuli maximálne tri sekundy a Watson už určil diagnózu a rozsah ochorenia.

„Prepáčte, akej Británie?“

„Magickej.“

„A ktorú časť Británie nazývame magickou?“ spýtal sa zaliečavo.

„Samozrejme tú, v ktorej žijú čarodejníci a čarodejnice.“

„Ale taká Británia nie je na mape.“

„Ani konzervatívna Británia nie je na mape, rovnako ako labouristická,“ ohradila sa Hermiona, „ale každý vie, že taká Británia existuje.“

„Tak prečo nik nevie o magickej?“

„Väčšina o nej nevie, pán Watson, pretože dodržiavame Medzinárodný zákon o utajení prijatý ešte v roku 1689.“

Pri tých slovách doktor vstal a nasadil si na tvár úsmev pozorného hostiteľa.

„Slečna Grangerová, môžem vám ponúknuť čaj?“

„Ďakujem. Poprosím o pohár vody.“

„Holmes,“ šepol Watson, nalievajúc vodu do pohára, „to dievča očividne utrpelo vážnu psychickú traumu.“

Detektív však na jeho slová nereagoval.

„Takže, kto vie o existencii magickej Británie?“ pokračoval vo vypytovaní.

„O existencii čarodejníckeho spoločenstva vie Jej veličenstvo, ministerský predseda a tiež rodinní príslušníci čarodejníkov, aj keď sú to obyčajní ľudia,“ odrapotala presne ako na vyučovacej hodine.

„A akiste všetci podpísali dohodu o zachovaní tajomstva.“

„Nie, sami o tom radšej nehovoria. Medzinárodný zákon o utajení mi nedovoľuje čarovať pred cudzími. A kto mi bez dôkazov uverí, že som čarodejnica? Napriek tomu je to však pravda.“

„Takže mám predpokladať, že ten podlhovastý premet v ľavom vrecku vášho saka nie je nič iné ako čarodejnícky prútik.“

„Presne tak, pane.“ Dievčina vytiahla prútik so zakrivenou rukoväťou. „Ako ste na to prišli?“

„Niekoľkokrát ste k nemu podvedome natiahli ruku, rovnako ako Watson, keď sa chce uistiť, že má revolver na obvyklom mieste. Pravý okraj na saku vám mierne odstáva, zatiaľ čo ľavý zostáva rovný. Stáva sa to, keď sa za lemom podšívky nachádza čosi tvrdé. Sprvu som si myslel, že je to zvitok pergamenu, no potom som si všimol, ako sa pod látkou vydúva šikmá vypuklina. A keďže tvrdíte, že sa stanete vyštudovanou čarodejnicou, usúdil som...“

„...že to musí byť čarodejnícky prútik,“ dokončila Hermiona.

„A logické vysvetlenie toho, ako sa Times ocitli vo vašich rukách. Nikdy predtým som nespozoroval, že by noviny lietali samy od seba po miestnosti. Dovolíte?“

Hermiona mu bez zaváhania podala prútik. Detektív sa nad ním sklonil so svojou nerozlučnou lupou.

Zato Watsonov pokoj bol razom preč.

„Logické vysvetlenie? O čom to vlastne hovoríte?“ Ohromene pozrel z jedného spolubesedníka na druhého. „Už som si, samozrejme, zvykol na všelijaké zvláštnosti, ale toto je trochu silná káva.“ Pery sa mu zvlnili v zhovievavom úsmeve. „Prepáčte, ale čarodejníci sú iba v rozprávkach.“

„Tiež som si to myslela, pán Watson, pokým nenadišiel čas ísť na strednú školu. Čítali ste článok o cestujúcich so zvieratami na King’s Cross? Ak vás zaujíma, čo sa tam skutočne stalo...“

„Počúvame, slečna Grangerová,“ riekol Holmes bez toho, aby zodvihol hlavu od predmetu, ktorý držal v rukách.

„Včera večer bola vypravená mimoriadna linka Rokfortského expresu. Hrad bol totiž počas bitky značne poškodený a študentov okamžite evakuovali domov. Rokfort je hrad začarovaný pred zvedavými pohľadmi ľudí. Nachádza sa v ňom britská čarodejnícka škola. Niekoľkokrát do roka k nemu odchádza vlak z nástupišťa 9 ¾. Zvyčajne to prebieha pod dohľadom ministerstva mágie a sú pritom použité špeciálne kúzla, aby si nás nevšimol žiaden mukel, teda nečarodejník. Včera sa však na ministerstve diali také veci, že sa na čary jednoducho zabudlo. A toto je výsledok.“ Previnilo rozhodila rukami.

„A tie zvieratá?“ spýtal sa Holmes a nezodvihol hlavu.

„Zvieratá patria študentom. Takmer každý má svojho domáceho maznáčika.“

„Aj sovy?“

„Hlavne sovy,“ prikývla Hermiona, „tie doručujú poštu.“

Watson sa zadíval na Holmesa. Nie je možné, aby bral takýto rozhovor vážne!

„Sovy doručujú poštu?“ opýtal sa.

„Čo je na tom zvláštne, Watson? Keď existuje holubia pošta, prečo by nemohla byť aj sovia? Viac ma zaujíma to zemetrasenie v Yorkshire. Šesť stupňov a žiadne vážne následky! Slečna Grangerová, ako si to vysvetľujete?“

„Do bitky sa zapojili aj obri. Myslím, že muklovia cítili ich kroky, ale nemohli vidieť následky, pretože hrad je obostretý kúzlom neviditeľnosti.“

„Ale prosím vás!“ Tu sa už doktor neovládol. „Nie som sopľavé decko, čo verí na rozprávky a môj priateľ sa nezaoberá skúmaním paranormálnych javov! Nástupište 9 ¾? Kto také videl? A obri? Ešte mi povedzte, že existujú aj jednorožce, vlkolaci a zlé ježibaby, ktoré lietajú na metle! Všetko je to len výsmech!“

Holmes na rozdiel od Watsona vyzeral úplne pokojne. Hermione teraz niečím pripomínal Ollivandera: ten istý tvrdošijný, sústredený výraz, keď v prstoch zvŕtal prútik. Raz si ho priblížil, raz zasa vzdialil. Dokonca ním švihol, akoby testoval jeho pevnosť. Prútik však na jeho pohyb vôbec nereagoval. Namiesto zbožnej úcty mu v očiach prebleskoval výlučne profesionálny záujem.

Napokon prútik podal Hermione a stuhol akoby v očakávaní. Tá si jeho pohľad vyložila úplne správne.

„Viete, pán Watson,“ odvetila rázne, zvierajúc v rukách prútik, „moji rodičia sú rovnako ako vy lekári. Od detstva ma učili, že ak si nebudem čistiť zuby, objaví sa na nich zubný kaz, lebo nič sa nedeje bez dôvodu. A predsa jedného dňa museli uveriť v zázraky. Bude vám taký dôkaz stačiť?“

Pri tých slovách vstala a obkrúžila miestnosť pomalým mávnutím prútika. Podriadiac sa jej želaniu sklá na oknách sa zaligotali, závesy vyhladili, osviežili a poskladali do úhľadných záhybov. Diery po streľbe na tapetách samy od seba zmizli, obraz nad kozubom sa prestal nakláňať doľava a izba celkovo nadobudla upravenejší vzhľad. A na dovŕšenie všetkého premenila si stoličku na elegantné kreslo s mäkkým operadlom a usadila sa doň, kochajúc sa výsledným efektom.

„Čo to bolo?“ spýtal sa doktor slabým hlasom a ukázal na stoličku, ktorá sa zmenila na nepoznanie.

„Transfigurácia, pane. Premena predmetu z jednej podoby do druhej.“

„A to vás u-učia v škole?“

„Áno. V duchu si predstavím požadovaný predmet a prútik mi pomáha skoncentrovať mágiu a nasmerovať ju správnym smerom ako elektrinu cez drôty.“

Watson bez slova siahol do vrecka za vreckovkou a Holmes so zmesou nedôvery a vytrženia na tvári sledoval, ako dievčina schováva čarodejnícky prútik.

„Úžasné... len kúsok dreva,“ zamrmlal. „A ak sa pokúsim urobiť to isté, bude fungovať?“

„Bohužiaľ, nie. Prútik kúzli iba vtedy, keď ste skutočným čarodejníkom alebo čarodejnicou.“

Zdalo sa jej to, alebo si chýrny detektív ticho povzdychol?

„A čo ten zákon o utajení? Nevraveli ste, že je zakázané čarovať v prítomnosti...?“

„Áno, ale v osobitných prípadoch je to možné. A toto je presne ten prípad.“

„A čo s ním ešte možno vykonať?“

„Všeličo, napríklad dvíhať predmety, zažať svetlo.“ Hermiona dopĺňala slová činmi. „Začarovať potrebnú vec tak, aby fungovala alebo vyzerala, ako chcete. Existujú útočné zaklínadlá, ktoré môžu človeka vážne zraniť, ale aj obranné.“

„A bez prútika nedokážete nič z toho?“ spýtal sa Watson s určitou nádejou.

„Niečo áno,“ schladila ho Hermiona. „Jestvujú oblasti mágie, kde sa prútik používa zriedka. Napríklad pri príprave elixírov a pri veštení. Podľa zákona má čarodejník právo kúpiť si prútik po dovŕšení jedenástich rokov, pred nástupom do školy a odvtedy sa s ním nerozlúči. Pán Ollivander, výrobca čarodejníckych prútikov, hovorí, že prútik si sám vyberá svojho majiteľa podľa jeho povahy a schopností.“

„A ak sa zlomí? Alebo sa to nestáva?“

„Stáva,“ povzdychla si Hermiona. „Čarodejnícke prútiky sa môžu zlomiť, stratiť, alebo ich naopak možno získať v súboji. V každom prípade chvíľu potrvá, kým si človek zvykne na nový. Čo môžete napríklad povedať o mojom prútiku, pán Holmes?“

„Predovšetkým pochybujem, že je váš, aj keď vám bezpochyby patrí,“ odvetil.

„Možno ste si všimli, že mi príliš nepadne do ruky?“

„To tiež. Predpokladám, že ho vlastnila žena o niečo vyššia ako vy. Rozhodná a smelá, kedysi elegantná, no momentálne zjavne zanedbávajúca svoj vzhľad. S najväčšou pravdepodobnosťou nedobrej povahy, ako tie zlé ježibaby, ktorými strašia deti. Usúdil som, že ste prútik získali v súboji ako zbraň, preto som povedal, že nie je váš, ale právom vám patrí.“

„Och!“ vydýchla Hermiona. Jedna vec bola čítať príbehy o Holmesovi, druhá zakúsiť jeho metódy na vlastnej koži.

Keď detektív videl, že prítomní čakajú na vysvetlenie, pokračoval: „Môžem sa spoliehať len na to, čo vidím, slečna Grangerová. Ten prútik je vyrobený z vlašského orecha. Použitý bol celý hranol, zjavne z nádoru pri samotnom koreni stromu. Také drevo sa v zbrojárskom priemysle vysoko cení ako odolný a zároveň pružný materiál. Prútik svojím tvarom pripomína revolver. Z vašich slov vyplýva, že ak si prútik sám vyberie majiteľa, budú mať podobné vlastnosti. Pozrite na časť, kde rukoväť prechádza do hrotu. Vidíte tú neveľkú odreninu? Prútik často nosili za opaskom, zostali na ňom stopy po trení. Za dávnych čias sa tak nosili chladné zbrane, aby boli vždy poruke. A ľudia často používajúci zbrane sú spravidla rozhodní a smelí.“

„Povedzme, že je to tak. Ale ako ste prišli na to, že to bola žena?“ opýtala sa Hermiona.

„Je to jednoduché, slečna Grangerová. Vezmite, prosím, prútik do ruky.“

Urobila, čo povedal.

„Povšimnite si, že povyše toho miesta, kde máte ukazovák, je hlboký tenký zárez. Vidíte?“

„Áno,“ prizrela sa Hermiona.

„Čo myslíte, čo to je?“

„Sú to runy, hoci, počkajte... nie, je to ryha!“

„Tiež si myslím. Tá ryha sa tam objavila oveľa neskôr, ako boli nakreslené runy, je to poznať podľa zafarbenia dreva. Keďže prútik má veľmi špecifický tvar, dá sa pohodlne držať iba v jednej pozícii. Podľa mňa je to stopa po dlhom tvrdom nechte, ktorý sa vždy opieral o to isté miesto. Majiteľka prútika mala upravené nechty.“

Hermiona si zahanbene schovala svoje neupravené.

„Podľa tej stopy bola vyššia ako vy. Na spodnej strane rukoväte sú ďalšie ryhy, zrejme tiež zanechané nechtami dotyčnej dámy. No po precízne upravených nechtoch nezostávajú také vyštrbené zárezy. Čiže sa tá dáma prestala o seba starať, aj keď zo zvyku stále nosila dlhé nechty.“

„Správne, pán Holmes.“ Dievčina obdivne pozrela na detektíva. „A na základe čoho ste usúdili, že majiteľkou prútika bola zlá čarodejnica?“

„Na základe protikladu k vám, slečna Grangerová.“ Holmes sa mierne pousmial. „Okrem toho sa mi zdalo, že sa vám ten prútik neveľmi páči, nemám pravdu?“

„Máte, pán Holmes, nemôžem ho vystáť!“ potvrdila Hermiona. „Patril temnej čarodejnici Bellatrix Lestrangeovej, ktorá ním mučila a zabíjala. Pred tromi týždňami som spolu s priateľmi padla do zajatia, kde mi vzali prútik. Neskoršie chlapci Bellatrix odzbrojili a podarilo sa nám utiecť. Nový prútik som si však nemala kde zohnať. Tento ma nie veľmi poslúcha a už sa neviem dočkať, kedy mi pán Ollivander vyrobí nový...“

V miestnosti zavládlo ticho. Hermiona vyčkávala. Vôbec neľutovala, že obetovala čas na vysvetľovanie, ani že sem prišla. Nech len Ron krčí plecami, koľko chce, nech len McGonagallová hromží kvôli muklom v škole, teraz je hlavne treba upokojiť Harryho. Je pre neho dôležité vedieť, že urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby našiel Snapa. Len aby zase neprišli neskoro... Zrejme sa jej na tvári odzrkadlili vnútorné pocity, pretože detektív napokon prerušil mlčanie.

„Takže, čo máme,“ zhrnul. „V našej obývačke sedí klientka, ktorá tvrdí, že žije v paralelnom svete, v ktorom existujú dobrí a zlí čarodejníci a všetci narábajú s čarodejníckym prútikom aspoň tak dobre ako my s polievkovou lyžicou. Navyše sa jej darí presvedčiť nás, že to nie sú výmysly!“

Po tých slovách vstal z kresla a začal chodiť po izbe, pár krokov od okna ku kozubu a späť. Nakoniec dospel k rozhodnutiu, zastal a pozrel dievčine priamo do očí.

„Nuž, slečna Grangerová, vážne pochybujem, že vám po tomto môžem s čímkoľvek pomôcť. Posúďte sama: moje možnosti sú v porovnaní s vašimi značne obmedzené. Mágia nejde veľmi dokopy s kriminalistikou. Stopy môžete ľahko zahladiť, dôkazy necháte zmiznúť alebo zmeníte ich tvar a tak podobne. Ako si môžem byť istý výsledkom pozorovaní, keď sa budem pohybovať po takej neistej pôde? Nerád to priznávam, ale... mám obavy, že z mojej práce vzíde málo osohu.“

„Práve ste dokázali opak! Verte mi, že čarodejníci sa až tak nelíšia od bežných ľudí,“ začala ho presviedčať. „Tým skôr, že ide iba o preskúmanie domu, kde došlo k vražde. Zistili sme, že v ňom od incidentu nikto nečaroval, takže stopy nezmizli! Sama som sa ich pokúsila nájsť a... nakoniec som si spomenula na vás! Induktívne a deduktívne metódy sa stali všeobecne známymi len vďaka vám. Nie som dostatočne všímavá, aby som ich dokázala rovnako úspešne aplikovať. Prosím, pán Holmes, pomôžte nám...“

„V tom prípade, slečna Grangerová, potrebujem ešte nejaké podrobnosti.“

„Samozrejme! Poviem vám všetko, čo potrebujete.“

„Začnite tým, kde presne sa nachádza čarodejnícka Británia? Na mape nie je, ako správne podotkol Watson, a ja netuším, kadiaľ sa tam ide...“

„Čarodejnícka Británia sa nachádza vo vnútri tej obyčajnej, ak sa to dá tak povedať. Kedysi dávno, ešte pred prijatím Medzinárodného zákona o utajení, čarodejníci a muklovia – teda nečarodejníci – žili spoločne. Neskôr si čarodejníci začali svoje obydlia skrývať. V Anglicku je veľmi málo čisto čarodejníckych dedín a všetky sú chránené kúzlom neviditeľnosti. Takže všetko, čo muklovia blízko našej školy vidia, sú starodávne ruiny s ceduľou: „Pozor, vstup zakázaný!“. Niektorí čarodejníci žijú na panstvách chránených starobylými čarami. Také panstvo sa môže nachádzať na pozemku vedľa vášho domu zakamuflované na transformátor a vy si nič nevšimnete.“

Watson sa znepokojene pozrel na Holmesa a spýtal sa: „Koľko je takých miest v Londýne?“

„Poznám iba jeden dom. Je to veľmi stará budova, postavená pred niekoľkými storočiami. Čarodejníci sa radšej usídľujú na menej zaľudnených miestach.“

„Rozumiem, slečna Grangerová. Máme tu niečo ako štát v štáte, akoby katolícky Vatikán.“

„Dalo by sa to tak povedať. Čarodejníkov je v porovnaní s muklami veľmi málo a nezasahujú do politiky. Čítala som, že kedysi dávno boli pre Anglicko veľkým prínosom. Boli radcami na kráľovskom dvore, pomáhali uzatvárať užitočné obchody, liečili a dokonca aj bojovali. Táto epocha sa však skončila s vydaním Listiny práv v roku 1689 a skutočným začiatkom konštitučnej monarchie. Čarodejnícka spoločnosť sa rozhodla, že bude skrátka bezpečnejšie zmiznúť.“

„Akoby ste citovali z učebnice,“ poznamenal Watson.

„V prvom ročníku sme písali esej z dejín mágie, takže si túto tému veľmi dobre pamätám.“ Hermiona si odpila z pohára a nadýchla sa. „Keď čarodejníci prešli do ilegality, snažili sa zachovať svoje tradície a vytvárali rodiny, kde boli obaja manželia čarodejníci. Našli sa aj takí, ktorí verili, že inak by magické rituály stratili svoju silu alebo niečo podobné. Čarodejníkov však bolo vždy málo, a tak máme čistokrvných s rodokmeňom o nič horším, než majú Habsburgovci, polovičných – to sú tí, u ktorých len jeden z rodičov vie čarovať a úplne muklorodených, ako som aj ja.

„Dovoľte mi hádať, čistokrvní určite stoja na najvyššom stupni sociálneho rebríčka.“

„Myslia si to, pán Holmes.“

„Chápem. Ďalšia otázka: Čo to bolo za bitku, ktorej dozvuky presiakli do Times?“

„Pred dvadsiatimi rokmi vypukla v čarodejníckom svete vojna. Temní mágovia sa rozhodli prevziať moc a prinútiť všetkých, aby žili podľa ich pravidiel. Ukázalo sa, že väčšina z nich bola čistokrvná a verila, že existujú veci cennejšie ako ľudský život. Ich vodcom bol Voldemort. Hovorilo sa, že poznal tajomstvo nesmrteľnosti. Jeho nasledovníci sa nazývali smrťožrúti. Využívali zaklínadlá, ktoré sa považujú za neodpustiteľné, pretože spôsobujú muky a smrť. Za ich použitie hrozí podľa zákona pobyt v Azkabane, čarodejníckom väzení. Smrťožrúti zastrašovali obyvateľstvo a postupne sa ujímali kľúčových pozícii na ministerstve mágie a menili politiku. Takých, ako som ja, vôbec nepovažovali za ľudí. Len sa pozrite.“

Po tých slovách si vyhrnula rukáv na saku. Na ruke kúsok nad zápästím sa objavila zapálená jazva, vytvárajúca slovo „humusáčka“. Pri pohľade na ohavnú značku, očividne vytvorenú chladnou zbraňou, obaja muži zvraštili obočie.

„Čo to slovo znamená?“

„Znamená, že keďže moji rodičia nie sú čarodejníci, nemám čistú krv. Podľa niektorých čistokrvných nie som hodná toho, čo oni, hoci som mocnejšia čarodejnica.“

„Ale to je... hlúposť! Prežitok zo stredoveku!“ zhrozil sa Watson.

Dievčina len bezmocne pokrčila plecami.

„Bývalý riaditeľ našej školy, Albus Dumbledore, sústredil všetkých čarodejníkov, ktorí chceli proti tomu bojovať, v organizácii s názvom Fénixov rád a zapojili sa do boja. Dlho bola prevaha na strane Voldemorta, no jedného dňa náhle zmizol. Počas halloweenskej noci sa vybral do domu Potterovcov, čarodejníkov, ktorí bojovali na strane svetla, aby zabil ich syna, ktorý ho podľa proroctva mohol v budúcnosti poraziť. Nikto vtedy netušil, čo sa stalo: Harryho rodičia zomreli a jeho začali považovať za víťaza a národného hrdinu.“

„Hovoríte, že začali považovať, no nesúhlasíte s tým?“ poznamenal detektív.

„Nie, kdeže, súhlasím! No Harry bol v tom čase celkom malé, iba ročné dieťa! Prežil vďaka obeti svojej matky a neznáša, keď ho nazývajú hrdinom pre niečo, čo nevykonal. Ale on je hrdina, skutočný hrdina! Zastavil Voldemorta pred sedemnástimi rokmi a včera to zopakoval! Pre mňa bol vždy hrdinom...“

„Pokračujte, slečna Grangerová,“ ozval sa Holmes, keď videl, že sa odmlčala.

„Odvtedy uplynulo sedemnásť rokov. Pred dvoma rokmi sa Voldemortovi podarilo znovuzrodiť, riaditeľ Dumbledore však odhalil tajomstvo jeho nesmrteľnosti. Ukázalo sa, že tento černokňažník pridelil siedmim predmetom magickú schopnosť zachovať jeho dušu. Bolo ich veľmi ťažké nájsť. Okrem Dumbledora sme poznali tajomstvo len my traja: ja, Harry a Ron. Priatelili sme sa od prvého ročníka. Keď Dumbledore zlikvidoval jeden z týchto predmetov, zasiahla ho kliatba. Po jeho smrti sa Voldemortovi predsa len podarilo zmocniť sa ministerstva. Mnohí sa však nevzdali. S priateľmi sme sa schovávali, kým sme nenašli a nezničili všetko, čo ho robilo nezraniteľným. Posledný predmet sa nachádzal v škole, preto sme sa tam museli vrátiť. Veštba predpovedala, že Voldemort zahynie rukou Harryho Pottera, preto sa nás snažil vystopovať. Keď zistil, že sme v Rokforte, zaútočil na hrad. Vtedy došlo k rozhodujúcej bitke. Zahynulo veľa skvelých ľudí, no nakoniec sa Harrymu podarilo zvíťaziť a zachrániť nás! Stále nemôžem uveriť, že sa to všetko skončilo!“

„Dobro vždy nakoniec zvíťazí,“ poznamenal Holmes vážne.

„Áno,“ riekla potichu Hermiona, „inak by som tu nebola.“

„A akú úlohu zohral v tom všetkom, o čom ste nám porozprávali, ten mŕtvy učiteľ?“

„Profesor Snape bol v čase, kedy sme sa dostali do hradu, riaditeľom školy. Okrem toho bol špiónom Fénixovho rádu medzi smrťožrútmi.“

„Ach tak!“ nadvihol obočie Holmes. „A bojoval spolu s vami?“

„Nie, pane. Tesne pred bitkou ho zabil Voldemort. Videli sme, ako ho... ako on...“ na tvári sa jej mimovoľne objavil zhrozený výraz „...a nijako sme mu nemohli pomôcť...“

Doktor a detektív si vymenili súcitné pohľady.

„Slečna Grangerová, chápem, že pre vás nie je ľahké o tom hovoriť. No ak sa skutočne spoliehate na moju pomoc, musím poznať všetky podrobnosti.“

„Rozumiem, pane.“

„Poviete nám, ako zahynul profesor Snape?“

Hermiona sa pousilovala vzchopiť.

„Zabil ho obrovský had!“

„Kto to okrem vás videl?“

„Moji priatelia: Harry a Ron. Priatelíme sa od prvého ročníka, asi som to už spomenula...“

„Harry, to je ten národný hrdina?“

„Áno, pane.“ Hermiona sa sústredila a lovila v pamäti tie informácie, ktoré detektív potreboval vedieť. „Profesor Snape odišiel pred bitkou z hradu za Voldemortom, ktorý vyčkával v susednej dedine Rokville na vhodný okamih na začatie útoku.“

„Prečo to urobil? Neskončila sa jeho rola špióna spolu so začiatkom bitky?“

„Neviem, pane. Možno chcel vedieť, čo chystá Voldemort... V Rokville sa nachádza opustený dom, volajú ho Škriekajúca búda. Vkradli sme sa tam cez tajný vchod akurát vtedy, keď Voldemort prikázal Malfoyovi, aby priviedol profesora Snapa. Schovávali sme sa v podzemnej chodbe. Dom je poschodový. Na prízemí je iba jedna miestnosť a vstupná hala so schodiskom. Vchod ústi do domu priamo pod schodmi.“

„Kto bol ešte v dome?“

„Iba had. Nagini. Vznášal sa vo vzduchu v začarovanej guli ako v mydlovej bubline.“ Snažila sa vysvetliť. „A Malfoy sa už nevrátil.“

„Držal Voldemort toho hada vždy v takejto guli?“

„Nie, zvyčajne sa plazil za svojím pánom. Voldemort sa však dovtípil, že hľadáme úlomky jeho duše a had bol jedným z nich. Nagini teda bola pod zvláštnou ochranou. Voldemort potom povedal profesorovi, že mu bol dobrým sluhom, ale teraz bude jeho smrť pre neho užitočnejšia.“ Pochmúrna irónia v jej hlase dávala jasne najavo, čo si myslí o takej odmene za vernú službu.

„Voldemort sa dozvedel o Snapovej skutočnej úlohe?“

„Nie! Zabil ho iba preto, aby sa stal plnoprávnym majiteľom najmocnejšieho prútika na svete. Prútik už mal. Neposlúchal ho však, lebo mu právom nepatril.“

„Vážne je nutné zabiť, aby sa človek stal právoplatným majiteľom?“ spýtal sa šokovane Watson.

„Pravdaže nie, pán doktor, ale taký bol Voldemort! Nebral žiadny ohľad na druhých ľudí, prial si iba dosiahnuť svoj cieľ. Preto prikázal hadovi zabiť...“

„To ako... p-prikázal?“ zajachtal doktor.

„Tak ako psovi, pán Watson.“ Dievčina hľadela kamsi bokom a zadržiavala slzy. „Voldemort sa vedel rozprávať s hadmi.“

Holmes a Watson na seba zhrozene pozreli.

„Teda had zaútočil.“ Holmes si chcel predstaviť celý výjav. „Profesor Snape sa bránil?“

„Nie, pane. Pár sekúnd predtým ho Voldemort znehybnil zaklínadlom. Profesor bol akoby zviazaný.“

„Videli ste to všetko?“ Doktor podvedome zovrel lakťové opierky na kresle. „A vôbec ste mu nepomohli? Veď ste boli traja!“

„Nemohli sme, prezradilo by to Harryho! V tej chvíli by to bola zbytočná obeť. Zdalo sa, akoby ten had mal brnenie! Nebolo ho možné zabiť kúzlom, dokonca ani smrtiacim! Raz už na nás zaútočil a len tak-tak sme mu unikli...“ Hermiona sa zhlboka nadýchla, ako keby tú hrôzu, keď ticho panujúce v Škriekajúcej búde narušili tupé údery a chrčanie, znovu prežívala. „Keď bolo po všetkom, Voldemort odišiel a my sme vyliezli z úkrytu. Profesor Snape ležal na dlážke pod oknom. Had mu prehryzol hrdlo kúsok naľavo od hlavnej tepny. Krv vytekala z rany prúdom.“ Striaslo ju pri tých spomienkach. „Harry sa snažil pomôcť, ale profesor... Skrátka vynaložil posledné sily na to, aby mu odovzdal spomienky a povedal, čo má s nimi urobiť.“

„Nie celkom chápem, čo presne znamená odovzdal spomienky, no zatiaľ môžeme tento bod preskočiť. Povedal vám profesor niečo dôležité?“

„Veľmi dôležité. Boli to neoceniteľné informácie,“ potvrdila Hermiona a zároveň dala najavo, že nechce zachádzať do detailov.

„Nuž,“ nenaliehal Holmes, „prejdime ďalej. Aký to bol had, slečna Grangerová? Hady zvyčajne obeť uškrtia alebo zabíjajú jedom a vy hovoríte o úplne inom type rany...“

„Je to nejaký magický druh. Nagini vyzerala ako obrovský pytón s dlhými tesákmi. Pred dvoma rokmi zaútočila na pána Weasleyho, Ronovho otca. Strávil dlhý čas v nemocnici, pokým lekári hľadali spôsob, ako zastaviť krvácanie.“

„Hm, čudný jed,“ riekol Holmes, „čo nezabije okamžite...“

„Je to tak, Keď som sa o tom rozprávala s rodičmi, domnievali sa, že na zuboch hada môže byť látka, ktorá zabraňuje zrážaniu krvi. Krv z hrdla profesora Snapa tiekla nepretržite a my sme ho nemohli dopraviť do nemocnice. Profesor povedal len pár slov... a...“

„Presvedčili ste sa, že je mŕtvy?“ spýtal sa Watson.

„Z čisto lekárskeho hľadiska nie, pán doktor. Jednoducho sme nemali čas.“

„Čo sa stalo potom?“

„Vrátili sme sa do hradu tou istou cestou, ktorou sme prišli a profesor Snape zostal ležať na dlážke... Boli sme presvedčení, že je mŕtvy. Dnes ráno profesorka McGonagallová, ktorá je teraz riaditeľkou miesto Snapa, povedala, že ešte včera večer chceli jeho telo preniesť do hradu, ale v chatrči ho nenašli.“

Holmes sa zamyslel.

„A nemohol niekto odniesť jeho telo ešte predtým? Napríklad jeho príbuzní?“ spýtal sa Watson.

„Profesor Snape nemá príbuzných. Presnejšie povedané, nikdy som o žiadnych nepočula.“

„Nuž, povedzme, že niekto prišiel pred vami a...“

„V nemocnici nie je. Na mieste, kde sú uložené telá ostatných mŕtvych, tiež nie. Skontrolovali sme aj hrob určený pre nepriateľov,“ oznámila Hermiona a odvrátila pohľad.

„Hovoríte, že ste si boli istá, že je profesor mŕtvy.“ Holmes sa uprene zadíval na Hermionu. „A teraz o tom pochybujete?“

„V tom to práve väzí!“ Dievčina stíšila hlas. „Teraz si už nie som úplne istá. Dlho som nad tým uvažovala, pane. Profesor Snape bol veľmi inteligentný a bystrý človek. Určite vedel, že ho budú chcieť zabiť. Dokonca sa mohol dovtípiť, ako to prebehne, chápete? Takže sa mohol pripraviť. Dokázali by ste vy, pán Holmes, pripraviť protijed, ak by ste mali vzorku jedu?“

Watson sa zachvel a mimovoľne pozrel na krivule na stole.

„Teoreticky... áno, slečna Grangerová. A ten váš profesor sa zaoberal chémiou?“

„Nielen zaoberal, bol veľmi talentovaným majstrom! V škole nás učil elixíry. Tento predmet možno prirovnať k chémii alebo farmácii. Profesor vedel, že Voldemort často využíva hada na zabíjanie. Ako jeho dôverník mohol získať vzorku jedu. Takže, keď som nenašla jeho telo tam, kde sme ho nechali, pomyslela som si, že existuje malá šanca... A ešte jedna vec, pane.“

Hermiona vytiahla z vrecka svoju chýrnu kabelku a vybrala z nej malú fľaštičku. Z vnútra sa pritom ozval podozrivý rachot a doktor znovu podskočil na mieste.

„Našla som to dnes ráno. Fľaštička ležala v kríkoch pri vchode do Škriekajúcej búdy, akoby ju niekto použil a vyhodil. Môžete ju otvoriť, je to bezpečné.“

Holmes opatrne odklopil vrchnák a podal ampulku Watsonovi.

„Neviem, čo to je, ale štípe to v nose horšie ako čpavok!“ oznámil doktor.

„Je to posilňujúci roztok. Nedokáže zachrániť život, ale môže človeka priviesť k vedomiu.“

„Myslíte, že patril profesorovi Snapovi?“

„Nie, to si nemyslím, pretože na elixíry používal fľaštičky iného tvaru, ale niekto ho tam odhodil.“

Holmes sa na chvíľu zamyslel.

„Povedzme, že váš učiteľ zostal nažive. Nemohol sa odtiaľ premiestniť nejakým... hm... zvláštnym spôsobom?“

„Nie v takom stave, pane! Aby ste sa vedeli premiestniť, musíte si veľmi jasne predstaviť cieľ a sústrediť sa.“ Otočila sa k Watsonovi. „Dokáže to ranený, ktorý už stratil približne dva litre krvi?“

„Nie, to je nemožné,“ odvetil doktor.

„Tak vidíte!“

„Ste si úplne istá, že v Škriekajúcej búde nik ďalší nečaroval?“

„Zistila to profesorka McGonagallová a ona je mocná čarodejnica. Ak by profesor odtiaľ odišiel, urobil by to obvyklým a nie magickým spôsobom. Mám ešte nejaké domnienky, ale radšej by som vám o nich porozprávala až na mieste. Ak to miesto navštívite, pán Holmes, určite uvidíte viac ako ja. Je pre nás nesmierne dôležité vedieť, čo sa tam stalo, pretože ak profesor nejakým zázrakom prežil, potrebuje pomoc a ja sa obávam, že...“ Hermiona zmĺkla, žmoliac okraj rukáva.

„Dopovedzte, slečna Grangerová.“

„Ocitol sa medzi dvoma mlynskými kameňmi, pán Holmes! Na jednej strane smrťožrúti. Tí už vedia, že Snape bol špiónom a môžu sa mu pomstiť. A na druhej... o skutočnej roli profesora Snapa sme sa dozvedeli iba včera, po jeho smrti. Viete, bol to on, kto zasiahol smrtiacou kliatbou riaditeľa Dumbledora. Ten bol smrteľne chorý a profesor ho zabil na jeho žiadosť, aby si získal dôveru Voldemorta. My sme však o tom netušili a považovali sme ho za zradcu a vraha...“ Hermiona si povzdychla a sklonila hlavu.

Niekoľko minút prerušoval ticho v miestnosti iba tikot kyvadlových hodín. Obaja muži mlčali a ich mlčanie bolo výrečnejšie než slová. Za necelú polhodinu sa ich tradičný svet obrátil hore nohami.

„A to som si myslel, že ma po devonshirskom dobrodružstve už nič neprekvapí,“ poznamenal napokon Watson. „Aké vysvetlenie ste našli pre všetky tie zvláštnosti uverejnené v dnešných Times, priateľ môj?“ Hlas mu prekypoval nádejou, že im Holmes poskytne jednoduché racionálne objasnenie pre všetku tú mágiu a spoločne sa tomu zasmejú.

„Nie vysvetlenie, hovoril som iba o tom, že všetky tie udalosti nejako spolu súvisia. Severné trasy.“

„Čože?“ nechápal doktor.

„Všetky tie incidenty, či už v metre alebo na stanici, nejako súvisia so severnými železničnými trasami a Yorkshire leží na našej severnej hranici so Škótskom. Vlak sa zastavil, lebo niekto potreboval, aby bola práve v tej chvíli voľná severná trasa. Nepriamo to potvrdzuje všetko, čo povedala slečna Grangerová.“

„Neberte to osobne, slečna Grangerová. Verím vám, no napriek tomu stále pochybujem o existencii čarodejníckej Británie.“

„Máte príležitosť presvedčiť sa na vlastné oči, pán doktor. Verte, že sa nenaskytne každému.“

„To samo o sebe stojí za výlet do Yorkshiru.“ Holmes vstal a pri pohľade na rozhodný výraz na jeho tvári si Watson uvedomil, že je rozhodnuté. „Ako sa tam dostaneme, slečna Grangerová? Vlakom to trvá dosť dlho.“

„Nepôjdeme vlakom, premiestnim nás.“ Hermiona ihneď ožila.

„To ako na metle?“ hlesol Watson, lebo si spomenul na ilustrácie k detským rozprávkam.

„Nie teleportujeme sa, alebo inak odmiestnime.“

„A ako to prebieha?“

„Veľmi jednoducho: chytím vás za ruku a šup – sme na mieste. Ale ak dávate prednosť metle...“ šibalsky sa usmiala. „Aj tento druh dopravy je u čarodejníkov veľmi rozšírený.“

Napriek vážnosti situácie bol výraz na doktorovej tvári v tej chvíli komický.

„Watson.“ Holmes sa pozrel na priateľa. „Watson, tentoraz naozaj netuším, čo nás čaká...“

„Holmes! Ako vám mohlo napadnúť, že ostanem bokom?! Slečna Grangerová, prosím, aby ste bezo mňa nevykonávali žiadne premiestnenie. Nemôžem Holmesa pustiť samého nevedno kam.“

„Samozrejme, pán doktor. Uisťujem vás, že situácia u nás nie je o nič nebezpečnejšia ako na Trafalgarskom námestí.“

Obaja páni sa zbalili rýchlosťou hodnou starých mládencov. Hodiny práve odbili poludnie.

„Musíme upozorniť pani Hudsonovú, že sa vrátime neskoro.“ Watson urobil krok ku dverám na chodbu a obzrel sa. „Alebo nevyjdeme cez dvere?“

Hoci sa snažil pôsobiť pokojne a rozvážne, neveľmi sa mu to darilo.

„Ak je v blízkosti miesto, z ktorého dokážeme nenápadne zmiznúť, môžeme vyjsť aj cez dvere.“

„Je tu také miesto,“ ozval sa Holmes, keď sa na okamih zamyslel. „A ešte niečo, slečna Grangerová, nedohodli sme sa na odmene.“

„Ach, pravdaže, prepáčte,“ zahanbila sa.

„Takže ste ozajstná čarodejnica?“

„Áno, pán Holmes.“

„Potom vám určite nepadne zaťažko splniť mi jedno želanie?“

Hermiona sa rozžiarila. „Hoc aj tri, pane. Urobím, čo budem môcť.“