Preklady fanfiction Harryho Pottera

8. Strážcovia Modrej izby 

Hermionine srdce búšilo rýchlejšie, než si myslela, že je možné. Nebolo to len kvôli tomu, že rýchlo kráčala po matne osvetlených chodbách alebo preto, že ju vydesili zákerní smrťožrúti, ktorí napadli jej drahocennú školu. Srdce jej uháňalo kvôli elixíru, ktorý znova bublal v jej vnútri a spôsoboval, že si všímala každý malý pohyb blondiaka, ktorý kráčal vedľa nej.

Uvedomovala si jeho spotenú dlaň (Malfoyovci sa nepotia), jeho prsty prepletené s jej, jeho náhodné úkroky nabok, ktoré spôsobovali, že sa bokom oprel o jej a najviac zo všetkého si bola vedomá, že nie sú sami.

Kráčali bok po boku s Harrym a Ronom; ten posledný stále pripomínal zrelú rajčinu a ustavične spochybňoval Malfoyovu veľmi nevítanú prítomnosť.

“Po milióntykrát, Ron. Ja. Sa. Ho. Nemôžem. Zbaviť. Nechaj to tak, prosím.” Hermionin hlas mal prosiaci tón, takmer žobral.

Ron sa mierne predklonil, pozrel sa na ňu popri Harrym - ktorý stále pozorne Rona sledoval - a zamračil sa so slovami: “Mohli sme ho jednoducho omráčiť. Mohli sme ho levitovať…”

Hermiona vyslala jeho smerom vražedný pohľad a on v rozpakoch zmĺkol. Pokúšal sa situáciu pochopiť. Hermiona im už vysvetlila všetko o párovacej mágii a oddeľujúcom elixíre po tom, čo v úkryte zanechali prvákov a druhákov v starostlivosti profesoriek Sproutovej a Vektorovej, ale stále mu dávalo zabrať tomu všetkému porozumieť.

Malfoy veľmi dlho nič nepovedal, čo Rona vytáčalo ešte viac než otvorená hádka. Druhý chlapec mu tak liezol na nervy, keď si tu vykračoval, ako keby toto prekliate miesto vlastnil. Všimol si, že sa niekoľkokrát uškrnul a raz si všimol, že ten slizký blb kráčal príliš blízko pri Hermione.

A vyzeralo to, že jej to vôbec nevadí.

Harry bol tiež príšerne tichý. Pôsobilo to dojmom, ako keby všetci ostatní patrili k tajnej spoločnosti a on bol jediný, koho vynechali. Čo sa to so svetom dialo?

“Možno by sme sa mali rozdeliť,” potichu prehlásila Hermiona, keď sa pozerala všade možne, len nie na svojich dvoch priateľov.

“ČOŽE?” vykríkol Ron, neschopný udržať svoj hlas pokojný. “Nechať ťa tu s tým… s tým… opičím mozgom?”

“Hej, to odmietam.” Hoci znel urazene, v Dracom hlase sa dal počuť zábavný podtón. Neskutočne sa bavil. Sledovať Weasleyho vnútorný boj sa bolo ako predčasný vianočný darček.

“Mlč,” odsekli Ron s Hermionou spoločne.

“Ehm… Mlčanie by bolo najlepšie pre nás všetkých,” zašepkal náhlivo Harry, kým sa obzeral po náznakoch nebezpečenstva. Bolo namáhavé byť jediným dospelým v tejto skupine.

“Oni si začali,” nonšalantne ukázal Draco na dvojicu červenajúcich sa výtržníkov.

V Ronových očiach bolo niečo, čo varovalo Harryho a schmatol druhého chlapca za pás skôr, než sa mohol načiahnuť po škeriacom sa slizolinčanovi.

“Ty! Ublížim ti. Zmrzačím ťa. Spôsobím ti... Bolesť! Veľa bolesti,” kričal Ron, kým sa bránil Harryho zovretiu.

Draco sa priklonil bližšie k Hermione a zašepkal jej do ucha: “Zdá sa, že tvoj priateľ nevie hovoriť v rozvitých vetách,” pričom sa po celý čas ponad jej plece pozeral na Rona.

V tom okamihu svet zamrzol. Prešli sekundy, keď sa ocitli pred štvoricou štyroch veľmi dospelých a schopných smrťožútov, z ktorých jedným bol Malfoy Senior. Vysoký muž sa pozrel na svojho syna, potom na Hermionu a nakoniec sa jeho oči usídlili na ich spojených rukách. Vyzeralo to, ako keby ho obklopila šialenosť. Nosné dierky sa mu rozšírili, keď sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol nosom a v jeho chladných, vražedných očiach nebolo štipky zľutovania.

Draco okamžite a inštinktívne vedel, že jeho otec nielenže zabije Hermionu, ale že si tiež vezme jej dušu.

Krátko stočil pohľad na Pottera, dosť dlho na to, aby dokázal druhému chlapcovi naznačiť, že utečú a že by mal urobiť niečo mimoriadne - okamžite.

Potter takmer nepostrehnuteľne prikývol.

Draco stisol Hermione ruku, dal jej vedieť, že odchádzajú. Budú utekať ako o život.

Harry veľmi pomaly pustil Rona, stále pohľad upieral na nepriateľa. Lucius Malfoy bol najväčšou hrozbou; ostatní boli len nohsledi, bez mena a bez tvárí. Vkročil medzi smrťožrútov a svojich priateľov, zablokoval dokonalý výhľad Malfoya seniora na jeho syna a humusáčku, a tým ho prinútil po prvý raz si všimnúť voči komu stojí.

Prezrel si Harryho od hlavy po päty, konečne ho vzal na vedomie.

“Pán Potter.” Bola to takmer otázka.

Harry tú chvíľu využil, aby ich rozptýlil. Červené jasné svetlo zažiarilo z jeho prútika, zaplnilo chodbu a oslepilo štvoricu mužov pred ním.

“Bežte!” zareval z celej sily.

Draco ťahal Hermionu so sebou, neobzeral sa späť. Bolo mu jedno, čo sa stane s ostatnými; len vedel, že sa odtiaľ musia dostať. Počul, ako ľudia kričia kúzla a kliatby, ale Potter určite vytvoril ochranný štít. Nič ich nezasiahlo, vôbec nič.

Po niekoľkých minútach behu si všimol, že na neho Grangerová kričí: “...nemôžeme ich tam nechať! Stoj! Zastav sa, ty idiot!” Zakláňala sa dozadu, pokúšala sa mu zabrániť, aby ju ťahal za sebou.

Nedokázal zastaviť. Boli to tie oči, ktoré ho nútili utekať. Nikdy by sa nevrátil. Pre neho neexistovalo žiadne miesto. Žiaden domov. Žiadna matka. Žiaden otec.

“Drž hubu, krucinál!” To ju prinútilo zmĺknuť, tie ostré slová. Vždy fungovali. Krátko sa na ňu otočil a zbadal v jej očiach slzy. Bojovala s nimi, ale jednako ich dokázal vidieť. “Počula si ho. Nemohli sme nič urobiť.”

“Mohli sme s ním bojovať.”

“Tentoraz nie,” potichu prehlásil.

Trochu spomalil, snažil sa pozbierať svoje roztrúsené myšlienky. Videl svojho otca, osobu, ktorú zbožňoval celý svoj život. Teraz ten istý človek chcel jeho hlavu na striebornom podnose. Draco to videl v jeho očiach. Nechystal sa klásť otázky. Nepočúval by, len by roztrhal svojho syna na kúsky. Urobil by to a podarilo by sa mu to.

Urobil by to.

Tie myšlienky na neho boli príliš. Chcel sa ukryť, zmiznúť. Bolesť sa vracala späť, všetky tie nešťastné myšlienky. Bol stroskotanec, hanba. Nikam nepatril… nikto ho nepotreboval… mal by… jednoducho… zomrieť… nikto… nikto tu nebol…

“Draco, čo je?” Hermiona ho chytila aj za druhú ruku a teraz mu hľadela rovno do očí.

“Kam si šiel?” Jej hlas znel láskavo a znepokojene.

To bola hlúpa otázka. Veď bol tu.

“Nič sa nedeje. Poďme.” Odtlačil ju, znova zrýchlil tempo.

Hermiona už s tým chalanom bola s rozumom v koncoch. Nevedela, čo mu povedať. Niečo sa tam stalo, niečo, čo sa povedalo bez slov. Lucius Malfoy otriasol svojím synom až do samej podstaty. A Harry, ten s nimi všetkými bojoval. Bolo to pre ňu ťažké priznať, ale robil to takmer bez námahy, ako keby sa skutočne stával mužom, ktorým mal byť. To sa samo napĺňalo proroctvo? Alebo sa Harry skutočne narodil ako hrdina? Jej najlepší priateľ, pochabý, natvrdlý, chudučký Harry? Dúfala, že budú v poriadku, každý jeden z nich.

“Aký zmysel malo opustiť bezpečie našej izby, keď nechceme bojovať?” Musela sa to spýtať, jednoducho musela.

Z tej čistej agónie v jeho tvári oľutovala každučké posmešné slovo, ktoré kedy vrhla jeho smerom. Bolo neuveriteľné, ako jasne v ňom občas dokázala čítať a inokedy jej zobral vietor z plachiet svojou zložitosťou.

“Prepáč…”

“Nie, máš pravdu. Je to len… Ja s ním nedokážem bojovať.” Nedodal, že by tiež nedokázal ochrániť ani ju.

“Viem. Nemala som to povedať. Je to len… Harrym.”

Tie slová ostali visieť vo vzduchu, cítila sa nepohodlne a takmer previnilo, ako keby povedala niečo nesprávne.

“Čo teraz?” Hlas mala napätý.

“Nič. Len ideme ďalej.”

“Chováš sa čudne.”

“Viac než obvykle?”

“Nesnaž sa žartovať. Myslím to vážne.”

Draco sa zarazil a stočil sa na ňu. “Miluješ ho?”

“Sme uprostred útoku a ty zastaneš, aby si sa ma spýtal na takéto niečo?” Hermiona totálne žasla, ten chalan bol taký nepredvídateľný.

Ani sa nestrhol. “Takže?”

“Samozrejme, že ho mám rada. Je to môj najlepší priateľ.”

Draco vydal nesúhlasný zvuk - ostro vydýchol nosom - a potom začal znova kráčať, kvôli čomu bolo pre Hermionu nemožné čítať jeho výraz.

“Počkaj!” Znova začínala byť frustrovaná. Toto bola konverzácia v konverzácii a nebola si istá, či ju správne pochopila. Ak áno… tak sa jej náhľad na život chystal dramaticky zmeniť. “Ja som… počkaj! Dopekla! Ihneď stoj!” Urobila všetko, čo mohla, aby ho prinútila zastaviť. Zaprela sa dozadu. Pokúsila sa zachytiť náhodných stĺpov. Dokonca prestala kráčať a nechala sa ťahať po chodbe.

“Čo to s tebou je? Čo sa stalo s tvojím otcom? Draco. Dokelu. Hovor so mnou.”

Otočil sa tak rýchlo, že nemala šancu zareagovať. Pritlačil ju o kamennú stenu, pričom ju držal za obe zápästia.

“Nemáš potuchy, ako blízko smrti si bola. Videl ťa so mnou. Videl ťa. Myslí si… Nevidela si jeho oči?” Jeho dych bol ostrý na jej líci.

Hermiona nevedela, prečo to urobila; prečo sa uvoľnila z jeho zovretia a opatrne a veľmi pomaly si ho pritiahla bližšie k sebe. Jej prsty sa stočili okolo jeho krku, našli dlhé jemné vlasy a zovreli ho do vrelého objatia. Najprv cítila, že je napätý, ale po krátkej chvíľke sa v jej náručí začal uvoľňovať, dovolil jej, aby prevzala kontrolu nad situáciou.

“Nezomrieme a on ma nedostane,” zašepkala mu do ucha. Keby bola o všetkom uvažovala rozumne - s kým bola, zväzujúce kúzlo, ten útok - bola by spochybňovala svoje činy. Ale v tejto chvíli nasledovala svoju intuíciu. On ju potreboval. Bolo to takto jednoduché.

Bolo to po prvý raz za celé roky, čo ho niekto objímal bez postranných úmyslov. Cítil Hermionine vyrovnané dýchanie, jej tlkot srdca, jej hladiace ruky vo svojich vlasoch. Cítil sa bezpečne. Nikto od neho nič nepožadoval.

Jeho vlastné ruky sa pohli a našli jej pás. Veľmi zľahka jej objatie opätoval.

Potrebujem ťa. Tá myšlienka unikla všetkým tým barikádam, ktoré kedy vytvoril pred sebou a okolo seba. Vyvolala v ňom bolesť. Bola to dokonca hlbšia bolesť než tá, keď si po prvý raz uvedomil, že ona je pre neho skutočným človekom. Bola to bolesť plná strachu. Strachu zo straty. Strachu zo zmeny. Strachu z neznáma.

Zdvihol hlavu z jej pleca, trochu sa stiahol. “Myslím, že to ohraničujúce kúzlo odumiera.” Nechcel povedať niečo tak neutrálne, ale jednoducho nedokázal zniesť pomyslenie, že by sa mu vysmiala. Bol si poriadne istý, že by urobila presne to, keby jej povedal, že ju potrebuje. Bolo to skrátka smiešne.

Tá večne rozumná a všetko vediaca Hermiona Grangerová odpovedala: “To si nemyslím. Myslím, že je v tom kúzle nejaký háčik. Musí existovať dôvod, prečo funguje tak nepravidelne. Myslím, že je to preto, že… hm…”

“Prosím, pokračuj.” V jeho hlase bol náznak humoru. Znova sa ukrýval, to si dokonca dokázal priznať sám, ale tiež považoval za vtipné, že to dievča dokázalo znieť tak profesionálne, keď ju takmer cudzinec objímal ako milenec.

“Ehm… nemali by sme už ísť?” Znela trochu placho.

“Prečo?”

“Prečo? Pretože musíme ísť. Je vojna. Zomierajú ľudia. A my nie sme ani priateľmi.”

“Potom prečo si ma takto objala?” Znova sa uškŕňal. Život bol tak ľahší.

Hermiona sa pokúsila dostať medzi nich trochu vzduchu, ale Draco jej to neumožnil. Pripadala si v pasci. Ten chalan bol takmer ako dvaja rozliční ľudia a práve teraz si nebola istá, s ktorým z nich sa rozpráva.

“Pretože si to potreboval.”

Priklonil sa bližšie a zašepkal jej do ucha: “A prečo by ti na tom záležalo?” Voňala po jahodách. Používala parfum? Bolo to skôr ako jej skutočná vôňa. Nadýchol sa jej, miloval cítiť ju vo svojom systéme.

Draco cítil, ako sa jej prsty stočili pevnejšie v jeho vlasoch, ako si ho pritiahli bližšie. S ňou to bolo také ľahké; jediné, čo musel urobiť bolo zdvihnúť prst a ona by pribehla. Aké sklamanie. Pustil ju a čakal, že urobí to isté, ale ona sa nepohla. Stále sa o neho opierala.

“Myslíš si, že som vždy takáto?” Hermionin hlas bol ostrý, ale veľmi tichý. “Myslíš si, že dokážeš spôsobiť, aby som sa takto cítila, pretože si tak prekliato neodolateľný. Nuž, spomínaš si na ten elixír, však? To je kvôli nemu. Ty sám nado mnou nemáš žiadnu moc.”

Odtlačila sa od neho a zrazu boli oddelení.

Bol šokovaný. Určite neočakával, že to všetko takto skončí. Bol to taký srdečný moment. Ako sa mu podarilo zničiť ho? Čo za bastarda to bol?

“Mrzí ma to.” Pokúsil sa za ňou načiahnuť, ale ona sa poľahky jeho pokusu uhla.

Čo malo za lubom to hlúpe dievčisko? Bez kontaktu pravdepodobne zomrú.

“Daj mi ruku, Hermiona. Nebuď hlúpa.”

“Daj sa vypchať.” Vyšplechla tie slová z úst. “Využívaš ma. Berieš si, čo chceš a nič nevraciaš na oplátku. Nenávidím ťa. Vypadni z môjho života.”

“Hermiona, počúvaj ma. Vzájomne sa potrebujeme, aby sme sa dostali z tejto situácie.” Prehltol svoju pýchu. “Ja ťa potrebujem.”

“Ty nepotrebuješ nikoho. To si dal jasne najavo. Teraz odíď, než ťa prinútim ľutovať každý jeden raz, čo si ma nazval humusáčkou. Padaj!” Začala sa prechádzať sem a tam, pozerala na neho, ako keby bol najhoršou špinou na zemi.

Draco nemal potuchy ako zvládnuť zúrivé dievča. Mal trochu vedomostí o tom, ako dievčatá rozzúriť, ale ako to zvrátiť späť? To vážne nevedel. Skúsil jedinú metódu, ktorá ho dokázala napadnúť. Vrhol sa na ňu a keď sa zrazili, stena za nimi sa poddala a oni sa vpotácali dovnútra úplne čierneho priestoru.

Čo sa stalo? To bola otázka v oboch ich mysliach. Nedokázali nič vidieť a nebol tam žiaden zvuk či vôňa; celý priestor im pripadal prázdny.

“Kde sme?” nakoniec sa spýtal Draco, hlavne zo zvedavosti.

Zrazu sa objavilo svetlo. Bolo namodravé a odhalilo veľmi veľkú nepravidelnú miestnosť. Otvor, ktorým vošli dnu, bol zhruba v strede a dokázali jasne vidieť oba konce miestnosti. Ale boli tu dvaja obrovití ľudia, ktorí sa krčili pri protiľahlých stenách a ktorí upútali ich pozornosť. Pokožku im pokrývala modrá farba a spôsobovala, že vyzerali divoko a hrozivo. Neboli to klasické pohyblivé obrazy; vyzerali ako keby v tých stenách žili.

Hermiona ešte nikdy nebola taká vydesená. Ustavičná hrôza, ktorá v nej vzrástla, odkedy tie monštrá uvidela, spôsobovala, že sa takmer udusila vlastným jazykom. Boli to strážcovia. Ich situácia sa práve zmenila od zlej k ešte horšej.

“Pšššt… a nedovoľ, aby si spustil zrak z toho, na ktorého sa práve teraz pozeráš, ani na zlomok sekundy,” zašepkala, trošku sa pohla, takže teraz sa chrbtom opierala o Malfoya. “Čítal si Históriu Rokfortu?”

“Samozrejme, že čítal, prečo?”

“Spomínaš si, ako na Rokforte vznikajú všetky jeho miestnosti?” Pomaly ich začala viesť do stredu izby. Ich jedinou šancou na prežitie bolo byť - ironicky - vždy v strehu.

“Tá kniha je dosť hrubá na to, aby v nej myš vychovala mladé. Ako si niekto môže všetko zapamätať?”

Hermiona si odfrkla. “Aspoň si ju čítal.” Odmlčala sa na chvíľu a pokračovala. “Rokfort je väčšinou čistá mágia a všetky jeho miestnosti boli vytvorené magicky. Toto jej jedna z miestností, ktorá sa práve vytvára. Hrad si ich vytvára sám.

Ako malé deti tieto miestnosti potrebujú strážcov a to sú tí, čo sa na nás pozerajú. Ak sa na nich nebudeš neustále pozerať, budú na teba útočiť, až kým ťa nezabijú.”

“Robíš si srandu, však?” Len sa sekundu sa pootočil, aby videl jej výraz, ale to stačilo. Cítil, ako mu niečo veľmi ostré prerezalo hruď, rýchlo a profesionálne vysalo dosť krvi na to, aby trpel, ale nezomrel. Nedokázal tú bolesť udržať v sebe a vykríkol, znova sa pozrel na útočníka presne včas, aby videl, ako si od krvi olizuje dlhý necht ukazováka. Vychutnával si jeho krv. Ten bastard.

Zákerne sa usmial, pripravený znova ho porezať, keď bude mať šancu.

“Si v poriadku? Čo sa stalo?” Hermiona znela znepokojene. Aké od nej láskavé.

“Musím sa posadiť.” Trochu roztrasene začal klesať k zemi a ona ho nasledovala. “Myslím, že mi zničil košeľu. Nemám peniaze, aby som si kúpil novú.” Neodvážil sa pozrieť nadol zo strachu z ďalšieho útoku, ale bol si poriadne istý, že má celú hruď pokrytú krvou.

“Povedala som ti… ach, zabudni na to. Dokážeš zostať pri vedomí? Neublížilo ti to priveľmi?”

Existovali dve veci, ktoré Draco Malfoy nenávidel najviac: ľudí, ktorí vraveli: povedali sme ti to a bolesť. Nikdy nebol dobrý s bolesťou. Dokázal si spomenúť na pár udalostí na Rokforte, ktoré boli pre neho príliš bolestivé. Ten prekliaty koňovták bol jedným z najhorších. Teraz tá bolesť definitívne spôsobovala, že bolo pre neho náročné sústrediť sa na desivého obra, ktorý sa na neho vyškieral.

“Prežívam, ale asi by som ti mal povedať, že nemám nejako zvlášť rád bolestivé zážitky a v tejto chvíli sa ledva držím. Tomu modrému sa vážne nepáčim a je trošku náročné pozerať sa do jeho predátorských očí, keď som jednoznačne na jeho jedálnom lístku.

Takže mi prosím povedz, ako sa odtiaľto dostaneme? Fakt by som rád odišiel. Ešte včera by bol ideálny čas, nemyslíš?”

Zastonal a takmer sa prehol dopredu, ale Hermiona ho schmatla za ruky a pridržala ho opretého o svoj chrbát.

“Stále sa na neho pozeraj!” zjačala, strach číhal v každučkom zákutí jej mysle.

“Pochop. Snažím sa, ty hlúpa mrcha. Snažím sa. Porezal ma poriadne hlboko.” Namáhavo sa nadýchol a dodal: “Mučia radi svoje obete, jedia ich zaživa alebo sa len s nimi hrajú? Alebo akou šťastnou náhodou som stále nažive? Ten modrý vyzerá ako prekliata mačka, ktorá žerie škriatkov.”

Pre Hermionu boli Dracove slová jasným varovným signálom. Znova žartoval; mal vážny problém. Musí niečo veľmi rýchlo vymyslieť. Ako sa odtiaľto dostanú živí?

Za všetky tie roky, čo Rokfort stál na zahmlených poliach Škótska, ešte nikto neunikol z Modrej izby nezranený. Niektorí prišli o svoje končatiny, niektorí o oči a iní o hlas. Niektorí tam vošli s priateľom a vyšli sami šialení od strachu.

Všetci stratili niečo, čo im bolo veľmi drahé.

Potrebovali sa porozprávať osamote bez toho, aby ich počuli uši v stenách. “Dokážeš sa dostať do Farby magika?”

Draco mlčal príliš dlho a Hermiona si začínala myslieť, že odpadol. Nakoniec tie slová prišli. “Možno… Mohla by si ma skúsiť najskôr zahojiť? Len trošku.”

Hermiona pokrútila hlavou, hoci si bola vedomá, že ju nemôže vidieť. “Nemôžem. Prútiky tu nefungujú a vážne neviem, ako by som to dokázala, aj keby fungovali. Nevidím na teba a ani sa nedokážem sústrediť. Strážcovia nás kŕmia strachom zámerne; robí to z nás ľahší cieľ. Musíme sa odtiaľto dostať, niekde, kde môžeme normálne myslieť.”

Cítila, ako sa Dracova myseľ prepojila s jej. V tomto začínali byť fakt dobrí. Prečo to všetko muselo tým elixírom skončiť? Bolo by také úžasné preskúmať magický svet za hranicami slov a nástrojov. Prečo to musel byť on?

Pozvala ho do svojho sveta; sveta, ktorý pre nich vytvorila. Bola to pohodlná izba s dvoma kreslami a kozubom. Bola veľmi jednoduchá, ale detailná. Drevená konštrukcia kresiel bola nádherne vyrezávaná a zelená zamatová látka vyzerala, ako keby bola urobená s tisícov lístkov. Otvorený kozub bol vyrobený z prírodného kameňa a horiaci oheň spaľoval veľké polená dreva.

Draco si všimol, že v ich úkryte neboli žiadne okná alebo dvere. Hermiona vážne myslela na všetko. Dokonca tam bol čaj, ktorý čakal na malom stolíku medzi dvoma kreslami. Posadil sa do najbližšieho a čakal, kým ona neurobí to isté.

“Pozeráš sa mu stále do očí?” ostražito sa spýtala Hermiona, keď sa usadila.

“Dokážem sa ovládať vo vonkajšom svete, ak sa ma pýtaš na to.” Nalial si čaj a potom sa jej pozrel do očí, pýtal sa, či aj ona nechce. Slabo prikývla a on aj jej naplnil šálku. Bol to jemný čínsky porcelán, tie šálky, na povrchu modré ruže a zelené lístočky. Mal chuť poznamenať, ako to, že vždy myslí na drobnosti za takých príšerných okolností. Bola prekliato úžasná, keď došlo na stresujúce situácie.

Bolo tu dokonca mlieko a med. Ako vedela, že má čaj rád takto? Možno ho aj ona mala takto rada. K jeho pobaveniu si do čaju vážne pridala lyžicu medu a trošku mlieka. Usmial sa a vyslúžil si od nej spýtavý pohľad. Ako by nemohol mať rád dievča, ktoré si dáva med do čaju?

“Čo je?” znela pochybovačne.

“Nič. Hovor. Očividne máš čo povedať.”

Podozrievavo ho chvíľu sledovala a potom sa spýtala: “Čo si najviac vo svojom živote ceníš? Čo je to najdôležitejšie, čo máš?”

Draco sa na ňu prekvapene pozrel. Čo to s tým má čo spoločného?

“Ja neviem… čože? Prečo to potrebuješ vedieť?”

“Strážcovia to chcú. Nenechajú nás odísť, až kým im nedáme to, čo si najviac ceníme.”

Jeho život bol v absolútnej depresii. Celý začiatok siedmeho ročníka bol jedným veľkým pádom z kopca. A teraz toto. Bolo to, ako keby Osud vážne nechcel, aby bol šťastný.

“Čo si cením? Už nič viac nemám. Môžu si vziať, čo len chcú.”

“Draco, takto nemôžeš uvažovať. Nechceš byť profesionálnym hráčom metlobalu? Ako stíhač potrebuješ najviac svoje oči. Alebo ak chceš byť učiteľom, tvoja pamäť je to najdôležitejšie, čo máš.” Tvárila sa dosť v rozpakoch, keď dodala: “A je tu vždy možnosť, že ma máš rád.”

Vyprskol čaj na nohavice.

“Nie tak veľmi,” podarilo sa mu vyhŕknuť.

Tvárou jej prebehlo ublíženie, ale rýchlo to zatajila. “Nuž, nemôžeme riskovať, že niektorý z nás má nejaké tajné city k tomu druhému. Musíme vedieť, kde stojíme.”

“Nie je to zrejmé? Ty sa ma chceš zbaviť - povedala si to pred chvíľou. A ja budem viac než rád, keď tento zasraný elixír dokončí svoju časť dohody. To je tam, kde stojíme.”

“To si nemyslím,” potichu prehovorila.

Draco na ňu nadvihol obočie. “Čo je s vami dievčatami? No a čo ak je medzi nami trocha žiadostivosti? To neznamená, že ťa milujem. Prestaň sa chovať, ako keby na tom záležalo.” Odklonil sa od nej, oprel hlavu o vrch kresla a hľadel do stropu. Nikdy by si to nemohla byť ty, pomyslel si.

“Fajn. Takže sa o tomto neporozprávame a vrátime sa tam. Čo sa stane? Strážcovia si vyberú toho, koho má ten druhý väčšmi rád a tú osobu zabijú. To je to, čo chceš?”

Otočil svoj pohľad k nej, premýšľal, aká dokáže byť tvrdohlavá. Vážne sa chcela vŕtať v tejto odporne nepríjemnej téme? Fajn. Jemu to nevadí.

“Chceš vedieť, čo si o tebe myslím? Tak sa na to krucinál spýtaj.”

Nebola si istá, či to chce vedieť. Vážne to bolo nevyhnutné pre ich prežitie?

“Čo pre teba znamenám? A prosím buď úprimný.” Zrazu sa veľmi bála odpovede. Čo ak ju mal rád? Čo ak nemal? Čo ak existuje niečo za jeho činmi?

Postavil sa a prešiel za jej kreslo, oprel si ruky o jej plecia. Dlhými prstami ju hladil po krku, masíroval stuhnuté svaly a pomáhal jej uvoľniť sa. Povzdych unikol z jej pier.

Draco sa k nej naklonil a zašepkal jej do ucha: “Si občasným elementom potešenia, ale väčšinou si tŕňom v mojom boku. Nemilujem ťa; sotva sa mi páčiš. Ale občas sa vďaka tebe cítim dobre a nechcem, aby si zomrela. To je to najúprimnejšie, čo zvládnem.” Pobozkal citlivú pokožku za jej uchom a potom sa vrátil na miesto.

“Odpovedalo to na tvoju otázku?” spýtal sa nevinne.

Hermiona dlho nič nepovedala, ani sa na neho nepozrela. Stále hľadela do plameňov v kozube. Jeho slová ju zranili. Nechcela, aby sa tak stalo, ale stalo sa. Nejako si bola istá, že pod všetkým sa dialo niečo viac. Teraz sa presvedčila, že si všetko predstavovala - alebo to všetko bolo len jednostranné.

Nakoniec prehovorila, jej hlas profesionálny a netypicky chladný.

“Áno, odpovedalo. A tiež mi to povedalo, že ty budeš tým, koho si vezmú.”

To neočakával, nie po svojich vlastných slovách. Ľutoval, že bol taký krutý.

“Hermiona, ja…”

“Mlč. Nechcem ťa už viac počúvať. S počúvaním som skončila. Teraz počúvaj ty.” Vzala svoju šálku a hodila ju do kozuba.

“Musíš ma udrieť.” Bol to príkaz.

“Čože? Hermiona, ja ťa neudriem.” Neveriacky na ňu zízal. Čo sa dialo? Myseľ tej ženy bola naprostou záhadou.

“Udri ma. Ublíž mi. Ukáž im, že ti na mne nezáleží. Vydoluj všetko ten hnev, ktorý voči mne cítiš.” Zrazu miestnosť zmizla a stáli na poli kvetov všetkých farieb a tvarov. Vtáci spievali a kobylky cvrlikali; bol tam dokonca teplý letný vánok.

“Teraz nás môžu vidieť. Udri ma.”

“Prečo?” Pár krokov cúvol, snažil sa, aby medzi ním a tým bláznivým dievčaťom bola nejaká vzdialenosť.

“Zachráni ti to život. Panenka skákavá, už ma udri!” Hermiona začínala byť vážne nahnevaná. Nenávidela toho slizolinského bastarda, ktorý stál pár krokov od nej; jeho sprosté vyvalené oči a zmätenie v jeho tvári. Ten sebecký bastard.

Rýchlo urobila pár krokov jeho smerom a potom vytiahla divokú kartu. “Niet divu, že tvoja matka zošalela. Nikto si nezaslúži syna ako si ty. Si čistá hanba. Nikdy som nestretla nikoho tak zbabelého ako si ty. Trošku bolesti a odpadneš. Trocha prekážok a začneš sa potkýnať. Si úbožiak! Úbožiak!”

Jej slová zasiahli cieľ. Hnev v ňom bol len slabo strážený a teraz sa rozhorel naplno. Ako sa opovažuje? Kto si myslí, že je? Jeho päste sa zatínali a roztvárali bez toho, aby si to vôbec všimol.

“Udri ma, ty bastard. Predveď mi, ako zvládaš ženu. Udri ma!” Strčila ho do hrude, aby zdôraznila svoje slová. “Ani Voldemort ťa nechce. Nikomu nezáleží na tom, čo sa z teba stane. Nikomu. Si totálne zbytočný, naprosto tuctový. Skrátka vypadni konečne z môjho života a…”

Strelil jej facku, spôsobil, že cúvla. Zlovestne ku nej prešiel a schmatol ju za predok košele.

“Čo sa s tebou deje? Kto si?”

Tie slová obviňovali, ale pod ich povrchom pretrvávalo ublíženie.

Podarilo sa jej ho zlomiť. Super.

“Už ťa mám dosť. Toto som mala urobiť už vtedy, keď si ma prvý raz nazval humusáčkou.” Chytila ho za ruky a kopla kolenom tam, kde to bolí najviac. Prehol sa a spadol na zem, stonal v agónii. Zasmiala sa čistou radosťou, z čoho sa jeho bolesťou naplnený mozog rozpálil zúrivosťou dobiela. Všetko sa vyjasnilo. Bola nepriateľom. Vždy ním bola. Mala zhnité srdce; zradila ho.

Draco nezaváhal. Podrazil jej nohy a keď zaskočená spadla na zem, preliezol k nej a prišpendlil ju k zemi. Začal ju škrtiť tými istými rukami, ktorými ju len pred chvíľou tak nežne hladil.

Počul smiech a čoskoro si uvedomil, že on je zdrojom toho smiechu. Jeho vlastné hrdlo vytváralo ten príšerný zvuk a strážcovia sa smiali spolu s ním. Už sa viac neovládal. Prehral. Stratil všetok zmysel pre to, čo je správne a čo nesprávne; všetko, čo ho robilo človekom.

Hermiona pod ním ležala nehybne, oči zatvorené. Vyzerala, ako keby v nej nezostal žiaden život.

Draco sa od nej odvalil, namáhavo dýchal. Zabil ju? Našiel jej krk a pod čiernomodrými značkami zacítili veľmi slabý pulz. Vydýchol úľavou. Čo ho prinútilo takéto niečo spraviť? Vážne bol takýmto typom človeka?

Pritiahol si kolená k hrudi, na chvíľu sa objal. To bolo zlé. Veľmi zlé. Čo zošalel? Nemalo to byť otázkou boja? Bola ona tým bojom? Znova sa na ňu pozrel. Bude v poriadku? Neublížil jej vážne?

Myseľ mal tak plnú strachu, že si nevšimol, že boli vonku z Modrej izby a na tej istej chodbe ako predtým. Vôbec nič si nevšímal, len ju. Dýchala, však?

Hermiona sa rozkašľala.

“Zvládol si to. Zachránil si nás.”

To nečakal, čokoľvek, len to nie.

“Zachránil som nás? Takmer som ťa… zabil.”

Oprela sa s úsmevom o lakeť.

“Ale nezabil.” Hlas mala veľmi slabý. “Urobil si správnu vec. Neprišli sme o nič príliš cenné.”

Bol veľmi zmätený. Vydesený a zmätený a to nebola kombinácia, čo by sa mu páčila. Vôbec nedávala žiaden zmysel a práve teraz zmysel potreboval, veľmi veľa zmyslu.

“Čo sme stratili? Ja som… Prosím?”

Hermionin úsmev sa rozšíril. “Len oddeľovací proces. Znova ho nemôžeme použiť. Dokážeš s tým žiť?”

Takmer počula, ako jeho myseľ spracováva jej slová a čoskoro sa zmätenie v jeho tvári zmenilo na pochopenie. Vďaka tomu vyzeral dosť skľúčene. Štvornožky sa presunul k nej a potom prehovoril, uprene na ňu pozeral: “Všetky tie veci si povedala, aby som ťa nenávidel a teraz hovoríš, že som s tebou uviazol?”

“Áno. Ty šťastlivec.” odpovedala zvesela, ale jej vnútro sa menilo na popol. Veľmi sa ho bála. Celé tie mesiace bol podivným spoločníkom a teraz nevedela, čo si o ňom myslieť. Pokúsil sa ju zabiť. Objímal ju. Povedal jej osobné veci. Ale jednako nemala potuchy, kým skutočne bol. Možno to ani on nevedel.

“Toto znamená, že prídeme o rozum, ak nebudeme spoločne trénovať bezprútikovú mágiu, však?” Odpoveď už poznal, ale potreboval sa uistiť.

“Áno. Musíme výcvik dokončiť spoločne.”

“Myslím, že si vyhrala.”

“Čože? Ako to môžeš povedať? Ty si ten, kto bol po celý čas tŕňom v mojom boku. Ustavične mi ubližuješ.” Jeho slová ju rozrušili. Bol arogantným a hlúpym slizolinčanom ako vždy.

Draco sa priklonil bližšie k nej, takmer sa dotýkal jej pier svojimi. “Povedala si, že by vzali mňa. Myslím, že to znamená, že ma nechceš preč zo svojho života. Ty si vyhrala.”

Nechal ústa zotrvať blízko jej, dýchal ten istý vzduch ako ona. Bolo náročné odolať nutkaniu pobozkať ju. Bol to absurdné po všetkom, čo povedali a urobili. Ublížila mu. On ublížil jej. Mali by byť zúriví. On by mal byť zúrivý, ale jediné, na čo dokázal myslieť, boli jej pootvorené pery.

Pripadal si mimoriadne hlúpo.

“Čo sa ďalej stane?” spýtala sa Hermiona, ani nedýchala.

“Vážne neviem.” Posadil sa, chytil ju za ruku, postavil sa a vytiahol ju na nohy spolu s ním.

“Poďme to zistiť.”