Preklady fanfiction Harryho Pottera

Nie som zlatá rybka

Tak, prosím, neprestávaj a zízaj

Nejem

Nemôžem spať

Neučešem si vlasy

Ponechaná v tme zmením sa na bielu

Zabúdajúc všetko

Neschopná zavrieť oči

Ponorím sa hlboko

Som zmätená –

Mätež

                                                                                       Hermiona Jean Grangerová, 7 r.

Mám štyri roky, keď to cítim po prvýkrát.

Bola som poslaná do svojej izby – rodičia sú večer mimo domu – a dozerá na mňa odporná pani P. z dolného konca ulice. Nenávidím pani P. Predstiera, že ma znáša. Sivé vlasy a šaty a ostré sivé zuby, pred rodičmi mi hovorí predčasne vyspelá a do očí opovážlivá. Opovážlivá je ďalšie slovo pre drzá a nezdvorilá. Dokonca trúfalá. Viem to, lebo som si ho vyhľadala vo veľkom čiernom slovníku, ktorý váži toľko čo ja. Trúfalá je celkom dobré. Páči sa mi slovo trúfalá, jeho zvuk a tvar v mojich ústach. Bez opovážlivá sa zaobídem.

Ležím v posteli doslova na smrť unudená. Pani P. mi zakázala – zakázala! – aby som sa odtiaľ pohla, a keďže som to ja, poslúcham.

Ale je ešte príliš skoro! Nariekam, kopem pätami do matraca. Pozriem na hodiny na stene. Je ešte len sedem!

„Nepoznáš hodiny, tak sa netvár, že vieš koľko je hodín,“ zasyčí, keď na seba nevraživo hľadíme. „Je najvyšší čas, aby ťa dal niekto do laty,“ dodá, keď sa pohne, aby zavrela dvere. Štuchne do mňa dlhým kostnatým prstom. „Nie si dospelá, aj keď tvoji rodičia môžu mať pocit, že je potrebné tak s tebou zaobchádzať. Nebudem tolerovať také absurdné nezmysly.“

V šere si prstom rozotriem slzu po líci a všetku svoju zlosť sústredím na vyziabnutú tvár pani P. Predstavujem si, ako padá zo schodov, sivé šaty jej povievajú nad hlavou a odhalia obrovské bodkované nohavičky. Vidím jej vlasy v plameňoch, jasne červených ako dračí oheň. Sledujem, ako sa dusí sušienkami, chrlí omrvinky, tvár má takú sivú ako zvyšok tela.

Chvíľku ju počujem, ako dolu v hale prudko kašle, potom sa tlčie do hrude.

„Preboha!“ povie prekvapene.

Usmievam sa.

„Chcem si čítať!“ vykríknem odrazu a ona mi odsekne.

„Choď spať, impertinetné dievčisko! Nevieš čítať! Máš štyri roky!“

Impertinetná je ďalšie slovo pre trúfalá. Myslím, že pani P. sa potrebuje naučiť nejaké nové urážky na moju adresu. Potom sa mračím a prekrížim si ruky, lebo to je maximum, čo ona vie.

Chcem čítať, lebo to dokážem a robím tak už nejaký čas, takže, ďakujem veľmi pekne.

Chcem knihu, ale nemôžem opustiť posteľ. Je to dilema, čo je ďalšie slovo pre problém. Polica s knihami je na druhej strane miestnosti. Vidím tam všetky svoje vzácne knihy precízne zoradené podľa abecedy. Chcem Zamatového králička. Viem presne, kde je. Zavriem oči a vystriem ruky, sústredím sa. Cítim pod prstami jej zodratý obal, známy a upokojujúci ako vlasy na mojom líci, keď spím.

Chcem tú knihu.

Chcem tú knihu.

Chcem tú knihu...

A naraz je tu, v mojich rukách, akoby to tak bolo vždy. Som príliš vyľakaná, aby som zo seba vydala hlások. Ležím veľmi pokojne, hľadím na vec, ktorá bola pred chvíľkou na polici a teraz jej tam už niet.

Tam a potom tu.

Ako sa to stalo?

Obraciam knihu v drobných rukách zas a znovu dookola, premýšľam, či je to skutočnosť, alebo či iba snívam. Nespomínam si, že by som išla spať, no možno otupná nuda napokon zvíťazila. Otvorím knihu a začínam čítať, tak potichu, že sotva počujem svoj hlas: Bol raz jeden zamatový králiček a spočiatku bol naozaj úžasný...

Úžasný je ďalšie slovo pre nádherný.

Potom mi v hrudi čosi rozkvitá, niečo teplé, podivuhodné a také krásne, že nemôžem dýchať. Premýšľam o záhrade pod oknom mojej spálne, o kvetoch, ktoré sa objavujú na konci zimy, drobné lupienky, rozkošne krehké, tisnúce sa cez špinavý sneh.

Nemožné, zázračné.

Je to dobré. Je to skutočné.

Usmievam sa v tme.

Je to ako mágia.

* * * * *

Mám sedem rokov a dostanem prvé zvieratko.

Mám sedem rokov a píšem prvú báseň.

Môj svet bol vždy plný slov, ale zrazu sú slová v mojej hlave, veľké množstvo slov, a potrebujú sa dostať von.

Celé hodiny som trávila vo svojej izbe s knihami, papierom, perami a malým modrým plastovým akváriom, v ktorom sa nachádza plastový hrad a umelá rastlina. Tá rybička je zlatá. Volám ju Bullion.

Bullion súvisí s tenkou zelenou knižkou Ako sa starať o vašu zlatú rybku. Prečítala som ju spredu dozadu za desať minút.

Rybka a ja na seba dlhú chvíľu hľadíme a snažíme sa jedna druhú pochopiť. Keď si myslím, že sme dospeli k porozumeniu, sadnem si a píšem.

Je to báseň, uvedomujem si počas písania. Skutočná báseň.

Píšem báseň a nemôžem sa prestať nad ňou usmievať. Je perfektná. Je to tá najkrajšia vec na svete. Je v nej všetko, čo som chcela povedať, ale nešlo to, aspoň nie nahlas. Nemôžem sa dočkať, až ju niekomu ukážem.

Ale komu?

Naozaj nemám žiadnych priateľov, aspoň nie takých, s ktorými by som sa stretávala mimo školy.

Bullionovi som ju čítala trikrát, no nie som si istá, či ju počul, alebo či ho zaujala.

Zatiaľ budú musieť stačiť moji rodičia.

Počúvajú zdvorilo a poctivo ako vždy, keď im predstavujem najnovší výsledok svojho úsilia. Rodičia ma ľúbia, naozaj ľúbia, no nie som si istá, či ma naozaj chápu.

Nie som zlatá rybka...

Viete, vysvetľovala som im, keď som sa dostala na koniec a oni na mňa zmätene civeli, že mätež je húf zlatých rybičiek. Dozvedela som sa to z knižky.

Mám pocit, že som celkom šikovná, ale oni len prikývli so zdanlivo vážnymi tvárami.

„Dobre, súhlasím, zlatko,“ to je všetko, čo otcovi napadne k tomu povedať. „Rozhodne nie si zlatá rybka.“

„Ani si nečešeš vlasy,“ dodá moja mama so širokým bielym úsmevom. „Napriek tomu je to veľmi pekná báseň. A teraz poď, Hermiona. Je čas večerať.“

Je čas večerať, však? S tým nemožno polemizovať.

Odložím báseň a nespomeniem si na ňu takmer desať rokov.

* * * * *

Mám jedenásť rokov, keď príde list. Srdce mi prudko bije, zatiaľ čo ho otváram. Papier je hrubý, hladký a ťažký a pôsobí dôležito. Zabrnká nejakým druhom energie, ktorá sa mi prebehne z končekov prstov hore rukami.

Vážená slečna Grangerová,

s potešením Vám oznamujeme, že ste boli prijatá na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku...

Rodičia mi čítajú ponad plece. Skončím skôr ako oni a neveriacky stojím s otvorenými ústami, no napriek tomu si uvedomujem, že som po celý čas vedela, že neexistuje žiadna iná cesta.

„Nuž,“ povie môj otec pomaly, keď si mama jednou rukou zakryje ústa a druhou mi bolestivo stisne plece, „to zopár vecí vysvetľuje.“

Nahlas sa rozosmejem a pritisnem si list k hrudi. Nemôžem sa prestať smiať.

To vysvetľuje všetko.

* * * * *

Mám trinásť rokov a nič mi nesedí.

Oblečenie, priatelia, vlasy.

Koža.

Niekedy sa rozhliadam po škole a neznášam každého jedného človeka, ktorého vidím. Som si celkom istá, že deväťdesiat percent z nich cíti to isté, pokiaľ ide o mňa.

Niekedy sa rozhliadam po škole a potom sa pozriem na seba a napadne mi: Niekto urobil hroznú chybu.

* * * * *

Mám pätnásť rokov a po prvýkrát pobozkám chlapca.

Telo mi trochu narástlo, boky, prsia, a po prvý raz cítim, že môžem byť atraktívnejšia, než som sa po celé tie roky domnievala.

Naučila som sa pár vecí o tele i o tom, čo dokáže.

Už nepociťujem takú veľkú averziu ku všetkým a možno sa nájde pár ľudí, ktorí...

A Viktor Krum má veľmi mäkké pery.

* * * * *

Mám sedemnásť rokov, keď si uvedomím, že trpím nespavosťou. Viem to, lebo som si to vyhľadala.

Mať problém so zaspávaním znamená: ležať v posteli hodinu či viac, prehadzovať sa, prevracať a čakať, až človek zaspí.

Áno.

Prebudiť sa a mať problém znovu zaspať.

Áno.

Prebudiť sa príliš skoro ráno.

Ozaj, ako možno definovať príliš skoro? Skrátka nevidím žiaden zmysel vo vylihovaní v posteli po väčšinu dopoludnia. Je to strata drahocenného času, ktorý môže byť využitý oveľa lepšie na čítanie alebo učenie sa.

Pociťovať mrzutosť, ospalosť alebo úzkosť. Nebyť schopný dotiahnuť veci do konca počas dňa.

To rozhodne nie. Nikdy som nebola mrzutá alebo ospalá. Úzkostlivá, to áno, ale v priebehu dňa toho dokončím veľa. Spýtajte sa kohokoľvek.

Každopádne.

Taká nespavosť sa začína prejavovať pomaly. Posúva sa zákerne z občasnej bezsennej noci na dve, neskôr tri. Nakoniec prejdú týždne a ja si len s námahou spomeniem, kedy som naposledy prespala viac než pár hodín v kuse.

Noci mi pripadajú veľmi dlhé.

Hodiny sa vlečú: dve, potom tri, napokon štyri. Zavriem oči a stisnem ich tak silno, ako vládzem, ako by to mohlo dať mozgu signál uvoľni sa. Píšem hodiny schovaná pod paplónom, píšem až kým nedostanem do ruky kŕč a nedokážem dlhšie udržať brko. Prechádzam sa po spálni čo najtichšie, aby som nerušila svoje tvrdo spiace spolubývajúce.

Nieže by som sa nesnažila. Prosím madam Pomfreyovú o silnejšie odvary spánku. Tá ženská len zacmuká a povie mi, aby som pila harmančekový čaj. Hovorí mi, že si mám dať horúci kúpeľ. Hovorí mi, že potrebujem oddych, lebo pracujem príliš tvrdo.

Jedna noc, dve, tri. Raz som ťahala takmer štyri dni iba s piatimi hodinami spánku.

Ale nejako pokračujem ďalej. Musím pokračovať.

Pretože teraz sa dostávam k mojej obľúbenej časti príbehu.

K časti s tebou.

* * * * *

Takže idem, idem a idem, až sa jedného dňa zosypem v slzách. Som tak sakramentsky unavená, že si ani neuvedomujem, čo robím a vzadu u teba v triede mi spadnú na zem všetky učebnice. Hovorím Ronovi a Harrymu, aby pokračovali ďalej a oni poslúchnu, ako vždy sa horlivo snažia dostať z tvojho dosahu. Potrebujem byť len chvíľu sama a byť s tebou je v podstate to isté, nie? Nenápadne strkám knihy do tašky a myslím si, že si ma nevšimneš. Vzlykám – veľmi potichu – pomerne metodicky, rytmicky, slzy mi tečú po lícach a odkvapkávajú z brady. Neuvedomím si úplne, že už všetci opustili učebňu, kým periférne nezbadám tvoje nohy tesne vedľa svojich kolien.

„Slečna Grangerová,“ oslovíš ma.

Rukávom habitu si prejdem cez tvár, ale to nepomôže. Teraz mám pocit, že mám líca mokré a trochu lepkavé, ako by som sa práve vynorila z oceánu.

Počujem tvoj hlas. Registrujem ho v mozgu, ale nie som schopná odpovedať. Ešte nie.

„Slečna Grangerová,“ zopakuješ a niet úniku. Máš ma prišpendlenú pohľadom ako smutný, zmáčaný exemplár.

Pozerám sa nahor. Dívam sa veľmi vysoko.

„Čo vás presne trápi?“ pýtaš sa. „Prečo sa krčíte na zemi a vyzeráte úplne ako mokrý knézel?“

Vopchám do tašky poslednú knihu a pokúšam sa pozviechať na nohy. Zlyhám. Stále plačem. Nemôžem prestať plakať.

„Som... len unavená,“ hovorím a ešte i mne to znie absurdne. Vyzerám ako šialenec a výraz na tvojej tvári iba odzrkadľuje moje podozrenia.

„Unavená,“ opakuješ.

Prikývnem, potiahnem nosom a zavzlykám. Som zúfalá.

Začujem tvoj povzdych. Rezignovaný povzdych. Viem, že ťa dráždim. A to ma rozosmúti, takže sa rozplačem ešte silnejšie.

„No,“ povieš napokon a náhle natiahneš ruku. Potom pokračuješ: „Vôbec ma neteší predstava, že si tým sedením v mláke na studenej dlážke v mojej triede privodíte smrť.“

Nikdy predtým som sa nedotkla tvojej kože a uvedomujem si, že je veľmi biela a jemná a oveľa, oveľa teplejšia, než by som sa domnievala, keby som si niečo také odvážila predstaviť.

Zodvihneš ma jedným plynulým pohybom. Môžem lietať, alebo sa vznášať. Ale potom stojím tam pred tebou prekvapená a pevne ukotvená k zemi. Nečujne vyslovím ďakujem, no uvedomím si, že mi z úst nevyšlo nič len vzduch.

„Meškáte,“ prehovoríš do ticha. Prikývnem. Skúsim to znova.

„Ďakujem.“

„Mali by ste sa snažiť raz za čas vyspať,“ dodáš, a hoci viem, že sa usiluješ, aby to znelo nezaujato a sarkasticky, počujem niečo pod tým.

Čosi sladko nežné, derúce sa na povrch.

„Mala,“ odpoviem. A potom po tretíkrát. „Ďakujem.“

Iba kývneš hlavou a otočíš sa so zavírením habitu. Čierne more. Mohla by som sa v ňom utopiť a myslím, že by mi to bolo jedno.

Bola to maličkosť, prvá láskavosť, a i keď si ju asi prejavil s neochotou, po zvyšok života si ju uchovám blízko pri srdci.

* * * * *

S blížiacim sa koncom roka sa spálňa stáva celou.

Raz v noci, krátko po polnoci, sa vo mne čosi zlomí a ja si uvedomím, že ak zostanem v tejto miestnosti ešte o minútu dlhšie, prídem o posledné zvyšky rozumu.

Nemám radosť z porušovania pravidiel, ale niekedy, raz za uhorský rok, nezostáva žiadna iná možnosť.

Pod rúškom tmy vykĺznem spod prikrývky ticho ako mačka.

Hodiny sa prechádzam po chodbách tam a späť a až oveľa neskôr si uvedomím, že sa pohybujem v kruhu.

Čas plynie a svetlo sa mení, ako to už býva zvykom.

Noc čo noc je to rovnaké: moje ľahké kroky sa miesia s tichými nádychmi, neusporiadanými, unavenými myšlienkami a celé sa to opakuje v tom istom nekonečnom bludnom kruhu, znovu a znovu a...

Jednej noci sa ale niečo zmení.

Jednej noci ťa stretnem.

Pohľad na tvoju postavu ticho sa pohybujúcu predo mnou stále stačí, aby ma zastavil. Čo robím? Mám sa otočiť a bežať? Mám predstierať, že som omdlela? Mám...

Príliš neskoro. Rýchlo sa obrátiš a zbadáš ma, stuhnutú a zízajúcu s otvorenými ústami. Po šiestich dlhých krokoch stojíš predo mnou, tvoja tvár je zaujímavou kombináciou hnevu a niečoho iného, čo neviem definovať.

„Slečna Grangerová,“ zasyčíš v tme. Na tvári cítim ľahký závan tvojho teplého dychu.

„Pán profesor Snape,“ odpovedám. A čakám na trest. Počujem, ako dýchaš, alebo premýšľaš, či oboje. Stojíš veľmi blízko. Čo to bude, uvažujem, koľko hodín, koľko kotlíkov, po koľko nocí?

Utešujem samu seba: aspoň budem mať čo robiť.

Ale namiesto toho:

„Prečo sa túlate po chodbách po večierke?“ pýtaš sa a tvoj hlas neznie vôbec nahnevane. Znie zvedavo.

Zvedavosť chápem.

„Nemôžem spať,“ odpoviem. „Ja... sa pokúšam. Snažím. Veľmi, veľmi sa usilujem, ale... nedarí sa mi. Nedarí sa mi spať...“

Môj hlas znie rozochvene, ako keby som plakala, ale od plaču mám ďaleko. Na to som príliš unavená. Privriem oči a jemne sa zakolíšem. Som taká strašne unavená. Keď ich otvorím, znovu ma pozoruješ tým pohľadom. Čakám na neodvratnú tirádu.

Ale ty si len povzdychneš. Vidím, ako jemne skloníš hlavu, keď premýšľaš, ako postupovať. Čo so mnou robiť? To celkom isto neviem a možno ani ty.

Čo so mnou robiť?

Povieš: „Predpokladám, že odvar spánku ste už vyskúšali.“

„Áno.“

„Passifloru incarnate?“

„Áno.“

„So štipkou...“

„Áno.“ Odvetím skôr, než dopovieš.

Vyskúšala som všetko.

„Tak poďte,“ povieš odrazu a tvoj hlas je v podstate veľmi temný. „Prejdime sa.“

Takže sa prechádzame.

* * * * *

Prechádzame sa celú noc.

Nepreriekneme ani slovka.

Prechádzame sa, až kým moje telo nie je rovnako unavené ako moja myseľ, a keď sa napokon zastavíš, všimnem si, že stojíme pred portrétom Tučnej pani. Spím, ako sa hovorí, postojačky. Chcem sa ti poďakovať, ale ty len stroho pokynieš rukou ku vchodu. Na oplátku kývnem hlavou a vstúpim dnu.

Podarí sa mi nájsť svoju posteľ, padám do nej a spím tak dlho a hlboko, že mnou Lavender trasie, aby ma zobudila v slepej panike, pretože si myslí, že som mŕtva.

Po tej prvej noci sa naše nočné stretnutia stanú pravidelnými, očakávanými a prinajmenšom pre mňa značne predvídateľnými.

* * * * *

Spočiatku sme toho veľa nenahovorili, však? Nie veľa, lebo v celom tom tichu bol i šepot našich hlasov príliš hlasný.

Tak či tak nie si človekom pre bezduché konverzácie, ako som zistila.

Raz v noci sme sa počas chôdze obtreli o seba ramenami. Mne to neprekážalo, no ty si sa odtiahol, ako by si bol obarený a nahnevane si na mňa zazrel, ako keby som to urobila naschvál.

Ďalšiu noc sa dotkli naše prsty, zľahka, letmo. Pozrel si na mňa, ale tentokrát si sa neodtiahol tak prudko.

A na nasledujúcu noc, po tom, čo ma vystrašil duch Zloduch, keď prevrhol sochu, som sa odvážila chytiť ťa za ruku a prstami ti zovrieť dlaň. Máš hladkú a teplú kožu; tvoje prsty sa mykli pod mojimi a pocítila som na sebe tvoj skúmavý pohľad, ale tvoj povzdych bol rezignovaný.

Chodíme takto celé hodiny.

* * * * *

Ach, a čo všetko som ti porozprávala počas tých našich prechádzok! Veci, ktoré som nepovedala nikdy nikomu. Je oveľa ľahšie hovoriť s tebou v tme.

Keď som mala šesť rokov, rozbila som bábiku svojej sesternice. Naschvál.

Som tá, ktorá vám v druhom ročníku ukradla zo skladu prísady.

Niekedy mám dojem, že obchodujem s mojím mozgom pre vyššie...

„Slečna Grangerová,“ prerušíš ma, „možno by ste mali zvážiť, že sa budete zverovať priateľke. Viesť si denník. Písať sentimentálnu poéziu.“

Ach, poéziu!

Do tej som sa už pustila.

„Nie som zlatá rybka,“ začnem. Počujem čosi ako odkašľanie. Snažíš sa zo všetkých síl neusmiať.

„Mala som sedem rokov,“ upresním, ty energicky prikývneš a rozumne skryješ úškrn. Začnem znovu. Neprerušíš ma, čo ma privádza na myšlienku, že sa ti to skutočne páči a to ma teší.

„Chápete, húf zlatých rybiek sa volá...“

„Mätež,“ doplníš. Rozhorčene zafuním.

„Existuje niečo, čo neviete?“ Uvedomujem si, že to znie bezočivo a uľaví sa mi, keď len zodvihneš obočie a neodpovieš.

„Ste jediným človekom okrem mojich rodičov, ktorému som tú báseň zarecitovala. A tej rybky, pochopiteľne,“ rapocem. „Chápete, vtedy som nemala veľa priateľov. Nuž, v skutočnosti ich nemám veľa ani teraz, ale to je v poriadku, pretože vám nemôže chýbať niečo, čo ste nikdy nemali, všakže?“ pýtam sa. „Však?“

A čosi v tom, ako sa tvoja ruka neskôr mykne pod mojou ma zastaví v táraní. Dych mi uviazne v hrudi. Neodvážim sa na teba pozrieť, ale prisahám, prisahám, že na sebe cítim tvoj pohľad.

„Ach áno,“ povieš, keď pozorujeme východ slnka, krvavočervené prsty nám pohládzajú unavené tváre. „Vy môžete.“

* * * * *

Pamätám si tú konkrétnu noc do tých najmenších detailov len preto, že bola naša posledná.

„Dobrú noc, pán profesor,“ ozvem sa, keď zastaneme. Tučná pani spí ďalej, zľahka pochrapkáva vo svojom ráme.

Prebehneš pohľadom po chodbe, zadívaš sa na okno a uškrnieš sa. Ach! Už nie je čiernočierne a ja cítim, ako mi padá kameň zo srdca. Nemusím sa snažiť zaspať. Je ráno. Zazubím sa. Cítim, že sa mi úsmev tiahne po tvári a ty sa na oplátku tiež usmeješ.

„Dobré ráno,“ povieš.

Impulzívne sa zodvihnem na špičky a skôr, než si to stihnem lepšie premyslieť, ťa pobozkám na pery. Stojíme tak celých päť sekúnd. Viem to, pretože počítam. Neodtiahneš sa, ale ani mi neopätuješ bozk.

„Neznesiteľná,“ precedíš veľmi potichu, keď sa odtiahnem.

Neskôr, oveľa neskôr, keď ležím zababušená v prikrývkach a čakám, kým príde spánok, sa usmejem, lebo si uvedomím, že neznesiteľná je len ďalšie slovo pre Hermionu.

* * * * *

Potom, čo si zomrel, som ťa nestretla päť rokov.

Počula som zvesti, my všetci, no neodvážila som sa dúfať, že sa ti podarilo nejako uniknúť, nejako prežiť.

Keď som veľmi unavená, alebo keď to preženiem s bazovým vínom, trúfnem si o tebe premýšľať. Uvažujem o tom, kde môžeš byť práve teraz. Možno učíš vo vzdialenej škole, alebo pracuješ v elixírovom laboratóriu kdesi v cudzine. Možno sa v prestrojení skrývaš a presúvaš len pod rúškom noci. Utešuje ma, keď na tieto veci myslím.

Zakaždým, keď vojdem do triedy, zakaždým, keď si prezerám tváre svojich študentov, ako nové tak aj známe, plné očakávania i unudené, zakaždým, keď sa túlam po rokfortských chodbách, niekedy celé hodiny, často v noci, vidím tvoju tvár a dumám.

Myslím na teba viac, než som si kedy vedela predstaviť.

Áno, si stále tam ako duch existujúci na okraji môjho vedomia a niekedy, keď som veľmi osamelá, rozprávam sa s tebou.

Občas mi odpovedáš.

* * * * *

Keď ťa konečne znovu nájdem, je noc.

Pochopiteľne.

Nikdy som si neodvykla potulovať sa po nociach a zrejme ani ty nie.

Som v Šikmej uličke, zháňam kópiu Najneznámejších kúziel a čarov. Počula som chýry o novom obchode zameriavajúcom sa na kópie vzácnych a neobyčajných kníh. Nemôžem sa dočkať, kedy sa v ňom ocitnem, pretože moje večery v Rokforte sú zvyčajne nudné a osamelé.

Túlam sa, ako zvyknem, sústredená iba na osvetlené výklady obchodov a nepretržité klop-klop opätkov mojich čižiem na dlažbe, keď vtom...

Zočím ťa pred sebou.

Z ničoho nič.

Vysoká, rázne kráčajúca postava. Dlhý čierny plášť.

Sčista-jasna.

Zrazu nemôžem dýchať.

Náhle si spomeniem na prvý večer, keď som ťa zbadala na školskej chodbe, keď som trpela strašnými záchvatmi nespavosti. Stuhnem. Musíš to byť ty. Musíš. Trochu sa pootočíš a ja uzriem tvoj profil a usmejem sa. Teplo z hrude stúpa a šíri sa ku každučkej končatine.

Pravdaže, si to ty. Na chvíľu sa zastavíš a potom pokračuješ ďalej. Donútim svoje nohy kráčať, donútim ich nasledovať ťa. Tvoje kroky sú váhavé a neisté, ako keby si sa len prechádzal, akoby si sa len... stratil.

Možno si len stratil cestu.

A napokon možno aj ja.

Nakoniec zastaneš pred obchodom, ktorý som si nikdy predtým nevšimla a prekvapene zažmurkám na názov: Devia Lacuna.

Práve to kníhkupectvo, ktoré som hľadala.

Vstúpiš.

Nasledujem ťa.

V túto neskorú hodinu sú tu len traja zákazníci. Mladík pri pokladni si ma všimne, usmeje sa a kývne hlavou.

„Hermiona Grangerová,“ ozve sa a ja sa udivená zastavím.

„Áno,“ odpoviem.

Zdá sa mi trochu povedomý, ale nedokážem povedať, odkiaľ ho poznám.

„Graham Pritchard,“ dodá, stále sa usmieva a pokyvuje hlavou. Veľmi ma tým znervózni, hoci neviem, prečo.

„Zdravím,“ odvetím.

„Očakávali sme vás,“ je všetko, čo povie.

„Naozaj?“ spýtam sa.

„Áno,“ pritaká. „Prosím, porozhliadnite sa tu.“

Prikývnem na súhlas.

Je to úžasné. Jednoducho úžasné. Niet divu, že si prišiel práve sem, pomyslím si. Vedela by som tu stráviť hodiny, dni.

Dokázala by som tu žiť.

Blúdim prvou uličkou, prstami prechádzam po zodratých väzbách, moju myseľ napĺňajú obrázky, farby a vône. Zatvorím oči, sústredím sa, dýcham.

Žijem.

Otvorím oči.

Zbadáme jeden druhého presne v tom istom okamihu. Zaujímalo by ma, či sa na mojej tvári zračí ten istý výraz ako na tvojej.

„Slečna Grangerová,“ prehovoríš hlasom, ktorý je aj nie je tvoj. Predpokladám, že hadie uhryznutie ti poškodilo hrdlo. Samozrejme. Znieš ako ty, ale nie, ako by si rozprával pod vodou, hovoril ku mne cez kadere vlasov, cez zopnuté dlane z veľkej diaľky, ale práve v tej chvíli aj v mojej hlave.

Sme priatelia a ešte nie sme.

Sme nepriatelia a ešte nie sme.

Nie sme milenci.

Zatiaľ.

„Dúfam, že sa máte dobre?“ povieš a ja prikývnem.

„Učím,“ odvetím. „V...“

„Viem,“ doplníš, ale nerozvádzaš to.

„A čo vy?“ spýtam sa vždy tak zdvorilo.

„Toto je môj obchod,“ odpovieš krátko. Zodvihneš dlhé elegantné prsty a naznačíš nimi kruh a potom ich znovu spustíš. Vyzeráš byť mierne v rozpakoch. Chcem ťa pobozkať, než sa vzdiališ, než si uvedomíš, že by si mal byť hrdý, než si uvedomíš, že by sme nemali byť spolu v tej istej miestnosti.

„Je to perfektné,“ je všetko, čo mi napadne povedať a myslím to vážne. Kníhkupectvo! Ambrózia! Rajská záhrada!

Je to perfektné.

„Nuž,“ začnem a otáčam knihu v rukách.

„Je neskoro,“ skonštatuješ.

„Áno,“ pritakám.

„Chystám sa zavrieť,“ doložíš.

Prikývnem. Samozrejme.

Zadívam sa na teba, na tvoju tvár, tie tmavé a svetlé plochy, krivku úst, sklon oka. A uvedomím si, že ty študuješ presne to isté na mne.

„Spávate?“ spýtaš sa.

„Zhruba rovnako,“ odvetím a v hlbinách tvojich očí vidím porozumenie. To ma uvoľní, povolí niečo pevne zošnurované v mojom vnútri, niečo, o čom som ani nevedela, že bolo zviazané. Pomaly prejdeme do prednej časti obchodu. S Grahamom si vymeníte pohľady. Ty len zodvihneš obočie a Graham sa uškrnie, opatrne sa vyhýba môjmu pohľadu.

„Dobrú noc, pane,“ pozdraví, vezme si plášť a odíde.

Prikývneš.

„Poďte,“ povieš a natiahneš ruku. „Prejdime sa.“

Urobíme tak.

* * * * *

Prechádzame sa, až kým moje telo nie je rovnako unavené ako moja myseľ, a keď sa napokon zastavíš, všimnem si, že stojíme pred tvojím obchodom Devia Lacuna. Spím, ako sa hovorí, postojačky. Chcem sa ti poďakovať, ale ty len stroho pokynieš rukou ku vchodu. Na oplátku kývnem hlavou a vstúpim dnu.

Bývaš nad obchodom, svoj dom si predal pred pár rokmi.

Byt je malý a teplý.

Podáš mi čaj, a keď sa naše prsty dotknú na chladnom porceláne šálky, niečo sa stane.

Kývneš na mňa, tvoj pohľad je zastretý a plný očakávania.

Toľko ti toho chcem povedať a toľko by som toho chcela počuť.

Čakám. Čakáš.

Dopijem čaj. Položím šálku a vstanem. Tiež sa postavíš a stretneme sa na polceste. Obaja vieme, čo sa bude diať, čo chceme, aby sa stalo.

Rukami ti prejdem nahor po hrudi. Pozoruješ ma bez pohybu a ja v tvojich očiach vidím ten pohľad, rovnaký, aký som videla pred rokmi, skôr, než som bola dosť stará, aby som ho pochopila. Skôr, než som bola dosť stará, aby som vedela, čo skutočne znamená túžba.

Ten výraz mi však láme srdce. Zrazu ale viem, len čo si vymeníme pohľady, že chápeš. Bol si dlhý čas rovnako osamelý ako ja.

„Ach!“ vzdychnem, lebo čokoľvek iné by bolo hlúpe.

Rukami sa mi dotkneš pŕs. Pamätám si ich – tvoje ruky – držali tie moje pred toľkými rokmi a tá spomienka ma takmer privedie do extázy.

Namiesto toho zavriem oči a sústredím sa na teba, tvoje ruky a to, čo so mnou robia, s mojimi ňadrami, krkom, driekom, nohami...

„Hermiona!“ šepneš zvláštnym hlasom. „Ach! Hermiona...“

Umlčím ťa bozkom a uvedomím si, že Hermiona je ďalšie slovo pre lásku, ale keď ho vyslovíš, je to ako mágia.

* * * * *

Slnko vychádza. Už nie je noc a ja cítim v hrudi to staré známe uvoľnenie. Už nie je noc, a keďže ani jeden z nás nemusí ísť nikam, zostávame presne tam, kde sme: tvoja hlava na mojej hrudi, tvoja dlaň držiaca ma za zátylok. Ruka mi spočinie na tvojej hlave, prstami ti ískam vlasy. Cítim, ako mi tvoj dych prechádza po koži.

Už nie som zmätená. Nikdy nezabudnem.

Jakživ.

Dych sa ti spomaľuje, tlkot srdca sa ti spomaľuje.

Všetko sa spomaľuje.

Spíme.