Preklady fanfiction Harryho Pottera

september 1998

„Takže, hovoríš, že je to niečo, čo môžem ovplyvniť?“ Hermiona sa opatrne pozrela na matkinu tvár.

„Áno, presne tak.“ Jocastin hlas znel, ako keby sa len veľmi ťažko snažila ovládnuť vzrušenie. „Doktor Gupta povedal, že máš teraz, keď si opäť medzi nami, možnosť vybrať si, či zostaneš tu, alebo nás opustíš – a budeš pokračovať v živote, aký si mala.“

„Zbaví ma to antipsychotík?“ Hermiona bola unavená z prebudenia vo svojej izbe; mala pocit, ako by mala ťažkú hlavu. Bola unavená z nočných môr o lese a dementoroch. Ale bol tam takisto pocit bezpečia a rozochvenie zo vzrušenia, keď bol Severus nablízku. Nebola si istá, či sa toho chce vzdať.

„Azda,“ odvetila jej matka. „Budeš sa musieť spýtať doktora Guptu. Príde zajtra. A možno tie hrozné sny skončia a dokážeš si tu nájsť miesto.“

Ale chcem tu zostať?

„Hermiona?“ Atalanta sa pomrvila vo dverách. Z dospievajúceho dievčaťa vyšiel tenký hlások.

„Áno,“ Hermiona pozrela na sestru ponad matkino plece.

„Hermiona, viem, že je to zvláštne, ale...“ odmlčala sa a v rukách stískala knihu.

„Atalanta, teraz nie je vhodný čas,“ prerušila ju mama.

„Nie, mami, to je v poriadku,“ ozvala sa Hermiona. „Čo chceš, Atalanta?“

„Hermiona, premýšľala som, či... no, keď sme boli malé, čítavala si mi a doktor Gupta povedal, že by bolo pre nás dobré,“ zvraštila tvár od sústredenia, „znovu sa vrátiť k bežným činnostiam – k veciam, ktoré sme robili predtým.“

„Pravdaže.“

„A jedna z vecí, ktoré sme zvykli robiť... nuž, zvykla si mi čítať a ja som premýšľala, či...“ Odmlčala sa a prudko sa začervenala.

„Chcela by si, aby som ti čítala?“ spýtala sa Hermiona.

Atalanta energicky prikývla. „Čítam toto,“ zvolala a zamávala ošúchanou knihou. „Nie je taká hrubá, ako tie, ktoré si mi zvykla čítať, keď si bola v mojom veku, ale je zábavná.“

Hermiona natiahla ruku. „Čokoľvek, čo by si chcela, ti rada prečítam,“ povedala.

Atalanta sa rozžiarila a vyskočila na posteľ vedľa sestry.

Hermiona otvorila útlu knižku a začala čítať:

„Ak by mal človek presne určiť udalosť, ktorá Bagthorpsovcov uvrhla do šialenstva, čo ich ovládlo na celú sezónu, potom tou udalosťou bolo vlámanie. Boli tam, pravdaže, aj iné faktory, predovšetkým hrozný nárast slávy Zera, starej mamy a Daisy. Ale vlámanie bolo tým, čo dalo záležitosti skutočne do pohybu.“

Atalanta sa pritúlila k Hermione, keď sa obe ponorili do ďalšej vzrušujúcej epizódy zo Ságy rodiny Bagthorpovcov.

Jocasta sa usmiala a bez povšimnutia ktoréhokoľvek z dievčat potichu odišla z miestnosti.

Hermiona sa usmiala, keď čítala – vedela, že jej sestra mohla čítať aj „lepšie“ knihy, ale zatiaľ to bolo perfektné.

Asi som na to zabudla, premýšľala, otočila stranu a proti svojej vôli sa zachichotala. Možno Atalanta predsa len nie je taká nepríjemná.

*****

„Opäť sme ju stratili,“ povedal Snape dychčiacemu mladému mužovi, ktorý mu práve vletel do kabinetu.

„Čo myslíš, na ako dlho?“ Harry si uhladil vlasy a skontroloval nehybnú dievčinu.

„Ťažko povedať – hovorili sme o študijnom pláne z elixírov na MLOKy a potom bola preč, akoby niekto sfúkol sviečku. Keď už sme pri tom, prečo si sa nezúčastnil opakovaného sedenia?“ Otočil sa k písaciemu stolu, hánky mal biele, ako zvieral palicu. Snažil sa zakryť svoj bezmocný hnev na opätovnú recidívu a Potterovu lenivosť.

Harry zvraštil čelo. „Myslíš... myslíš, že je vhodný čas pokúsiť sa o legilimenciu?“ spýtal sa, vyhýbajúc sa odpovedi na druhú otázku.

„Môžeš to skúsiť, Potter – Harry,“ odvetil Snape a potlačil úškrn, „ale mrzelo by ma, keby si tiež prišiel o rozum. Nestriedmosť v legilimencii môže mať neblahé vedľajšie účinky.“

Harry sa zaškeril.

„No, ty si nemusel sledovať Ronovo hašterenie s Lavender pri plánovaní svadby, však? Prečo to neskúsiť? Ak prídem o rozum, bude to úľava. Legilimens!“

Snape bol chvíľu nazlostený na chlapcovu ľahkovážnosť, kým si uvedomil, že sa ten hlupáčik pokúša svojím obmedzeným spôsobom zľahčiť situáciu.

„Veľa šťastia, Potter,“ zatiahol. Spustil sa na otlčenú kancelársku stoličku a zdvihol brko. Čoskoro sa začne škola a on mal, koniec koncov, prácu; prácu, ktorá sa jej netýkala. Uvedomil si, že jeho záväzok z rána – že si musí zachovať citový odstup, aby sa k nej, svojej bývalej študentke, nedostal príliš blízko – bol značne neakceptovateľný.

Urputne ignoroval spomienku na jej tvár z predošlého večera, svetielkujúcu v žiare ohňa, keď sedela pred ním.

*****

„Čaj je hotový!“ Jocastin hlas sa rozliehal po dome.

„Už ideme, mami!“ zvolali zborovo dievčatá z Hermioninej postele. Hermiona odložila knihu.

„Atalanta, môžeme to dočítať neskôr.“

„Dobre,“ súhlasila sestra.

„Najprv si umyte ruky!“ zavolala Jocasta.

„Do toho!“ povedala Hermiona. „Prídem hneď za tebou.“

Dievča zoskočilo z postele a Hermiona ho pomalšie nasledovala. Bzučanie v hlave, ktoré sa spustilo iba chvíľu predtým, bolo stále naliehavejšie a nemohla sa ho zbaviť.

Hermiona!

Uprene sa zadívala na dievčinu odrážajúcu sa v zrkadle a priala si, aby to bzučanie prestalo.

Cítim ťa, Hermiona; len sa skús uvoľniť a daj mi znamenie, že ma počuješ. Dostaneme ťa späť, sľubujem! Ale musíš s nami spolupracovať.

Bol to Harryho hlas. Harry. Harry, ktorý s ňou trčal v lese. Harry, ktorý s ňou šiel zachrániť Hrdozobca a Síriusa. Harry, ktorý ju nakoniec vždy počúvol. Harry, ktorý bol jej priateľom.

Harry, ktorý nebol skutočný.

Povzdychla si. Žiadali toho od nej priveľa – bolo toho na ňu príliš veľa, aby zostala jednou nohou v realite a druhou vo svete snov. Alebo nie? Ako dni plynuli, hranica medzi svetmi bola čoraz nejasnejšia.

Som tu, Harry, pomyslela si. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa sústrediť.

Hermiona! Harryho myšlienka uvoľnene zašušťala.

Harry, potrebujem... potrebujem čas. Prosím. Len mi daj čas.

„Hermiona! Čaj!“ Matkin hlas ju odtrhol od jej priateľa.

Otočila sa a ponáhľala z izby. Harry neodpovedal, ale vedela, že je stále tam – a že ju neopustí.

*****

V to popoludnie sa Snape prechádzal po izbách (Poppy ho sekírovala, aby sa viac pohyboval), v hlbokom zamyslení. Potterov pokus o legilimenciu priniesol niekoľko výsledkov – obaja, on i Hermiona (keď sa dostala zo svojho stavu), tvrdili, že boli schopní počuť toho druhého.

„Harry!“ jej hlas bol naplnený radosťou, že Snapa takmer chytil za srdce. „Neopustil si ma!“

„Hovoril som ti, že to neurobím,“ odvetil Potter, natiahol sa za jej rukou a stisol ju.

„Slečna Grangerová, pamätáte sa, čo sa stalo?“ prerušil ich Snape a prehltol knedľu v krku.

„Pila som čaj s mamou, ockom a Atalantou,“ oznámila mu Hermiona a kyslo sa usmiala. „A potom som Atalante ešte trochu čítala.“

„Kde ste teraz?“ spýtal sa.

„Snívam,“ odvetila vágne. Snape si nevysvetliteľne spomenul na zasnenú slečnu Lovegoodovú.

„Hermiona?“ Potterov hlas bol zastretý úzkosťou.

„Myslím tým, že tam snívam,“ poponáhľala sa objasniť. „Sníva sa mi, že som v Rokforte a rozprávam sa s vami.“

Snape pocítil záchvev obáv – Hermionina vágnosť bola novým príznakom; príznakom desivo pripomínajúcim mladú Bellatrix Blackovú, práve keď začala skutočne predstavovať pomäteného šialenca. Zamračený sa ponáhľal do spálne.

Izba bola takmer prázdna – vďakabohu, posteľ Salazara Slizolina bola Merlin vie ako zničená v priebehu bitky. Skladacie lôžko, ktoré škriatkovia potiahli z nemocničného krídla, dokonale vyhovovalo jeho potrebám – pravdupovediac, bolo oveľa pohodlnejšie než tá prezdobená ohavnosť. Okrem postele tu boli vratké police s knihami stonajúce pod ich ťarchou. Jednoduchosť sa k nemu hodila.

Vybral si tri zväzky a sadol na posteľ. Skopol topánky a pustil sa do čítania o vplyve legilimencie na nie celkom uzavretú myseľ.

„Severus! Kde si?“ Jeho izbami sa rozliehal krik skôr, ako stihol nájsť odpoveď, ktorú hľadal. Oblečený v sivých ponožkách a školskom habite zašmátral po palici, vstal a odkrivkal do obývačky.

Z kozuba vykukovala hlava Billa Weasleyho, zelené plamene zvláštne kontrastovali s jeho červenými vlasmi.

„Severus!“ zvolal a oči mu žiarili vzrušením – aj napriek kozubu. „Našiel som to – našiel som protikúzlo!“

Do Snapovej hrude prenikol lúč nádeje. Hermiona by sa mohla vyliečiť!

Čo sa stalo s odstupom, ty starý zvrhlík?

„Ale je tu niekoľko problémov – pozri, môžem k tebe prísť?“

„Samozrejme,“ Snape odstúpil, aby umožnil druhému mužovi vpadnúť dnu.

„Čo si zistil?“

„Veľa vecí. A žiaľ aj mnoho problémov.“ Bill si oprášil sadze zo svojho smiešneho trička ozdobeného nápisom Svetové turné Sudičiek 1989. Na ktorom si Sudičky ladili nástroje.

„Začni s problémami,“ povedal Snape a rozhodol sa ignorovať Weasleyho záľubu vo výstredných odevoch. Možno to má po Molly?

„Si večný optimista! Problémom je...“ Bill sa odmlčal, aby chytil dych, „problémom je, že Hermiona musí byť jedinou, ktorá zošle kúzlo.“

„Weasley, vysvetli mi, v čom presne ten problém spočíva?“

„Nuž...“ Bill klesol na pohovku a potom vyskočil, keď naňho Snape nahnevane zazrel. „Nuž, existujú isté komplikácie.“

„Vymenuj ich! Pre Merlina, chlape, to ťa tie šaty tak zblbli?“

Bill si rukou prehrabol vlasy. „Môžem si sadnúť?“ spýtal sa žalostne. „Fleur mi práve povedala, že je tehotná a z toho dôvodu celú noc vracala. Som trochu rozhodený.“

„Gratulujem a vitaj v radostiach rodičovstva,“ Snape sa ironicky uškrnul. „A teraz mi povedz, Weasley, či ťa mám prekliať, aby som to z teba dostal? Som si istý, že slečna Delacourová bude v súčasnosti viac než potešená, ak vaše budúce dieťa nebude mať súrodencov!“ Pre zdôraznenie svojho stanoviska vytiahol prútik.

Bill pôsobil trochu nervózne a zostal stáť s prekríženými rukami. „V poriadku,“ povedal pokojnejšie. „Vyskytli sa tieto problémy: Po prvé – kúzlo Reparo Legilimentis, ktoré by zvrátilo Unde Orieris, vyžaduje enormné množstvo magických schopností.“

„Nechápem, ako tento problém súvisí s Hermionou? Je veľkou a mocnou čarodejnicou.“ Snape si vybral práve tento okamih, aby si sadol do hlbokého kresla pri kozube.

„No, to je len prvá časť problému. Problémov,“ Bill začal nervózne chodiť po izbe.

„Pokračuj!“

„Ďalším problémom je, že pokiaľ človek, ktorý bol pod vplyvom Refracta Legilimentis, zošle Reparo Legilimentis, je možné, že sa mu myseľ celkom vymaže. Obe kúzla majú tendenciu spolupôsobiť ako zle zoslané Obliviate.“

„Vysvetli mi to. A pre Merlina, ak je to pre teba dôležité, sadni si a prestaň mi drať koberec!“

Bill sa zosunul na pohovku, ruky si zložil do lona a jeden po druhom zachrupčal prstami. „Funguje to takto: keď človek zošle Refracto, a to je nasledované Reparom, obnoví niektoré spomienky. Ale obe kúzla musí zoslať na seba sám. Je to vlastne trochu účinnejšia vezzia Occulmens. Ale ak Refracto zošle niekto iný, účinky Repara môžu byť nebezpečné. Síce by zastavilo Unde Orieris, ale tiež by mohlo úplne vymazať myseľ subjektu.“ Oprel sa dozadu a roztiahol ruky.

„Chápem,“ povedal po chvíli Snape. Zamračil sa v sústredení. „Hermiona to kúzlo musí zoslať sama. Ale ak to urobí, zastaví nielen účinky Unde Orieris, ale tiež úplne stratí svoju myseľ, pretože niekto iný na ňu zoslal Refracto Legilimentis.“

Bill zachmúrene prikývol. „Presne tak. Lenže ona to musí vedieť, Severus, nemôžeme pred ňou skrývať pravdu.“

„Nie, nemôžeme. Ale urobme ešte ďalší výskum, Weasley. Ako vieš, je chrabromilčanka ako ty, vyletí aj bez metly, keď sa dozvie, čo vieme.“

Bill prikývol a zaškeril sa. „Samozrejme, máš pravdu. Zajtra sa s tebou spojím cez hopšup sieť a môžeme na tom ešte trochu popracovať. Mal by som sa vrátiť, budem Fleur chýbať.“

„Weasley?“ Snape vstal opierajúc sa o palicu.

„Áno?“ Bill vyskočil z pohovky.

Snape odkrivkal do kuchynky a siahol do skrinky.

„Kým odídeš, vezmi si toto.“ Hodil ryšavcovi malú fľaštičku.

„Čo je to?“

„Elixír proti nevoľnosti. Je úplne bezpečný.“

Billov úsmev bol ešte širší, keď s rozmachom chytil fľaštičku. „Vďaka, Severus,“ povedal. „Myslím, že v skutočnosti vôbec nemáš nepríjemnú povahu, však áno?“

„Vypadni, Weasley!“ zavrčal a prebodol ho pohľadom.

Stále nevraživo hľadel na miesto, kde stál Bill, ešte dlho po tom, čo kozub prestal žiariť nazeleno.

*****

Snažil sa zaspať. Merlin vedel, že bol vyčerpaný – úplne vyšťavený – ale Billove slová mu hučali v hlave.

„Musí poznať pravdu, Severus.“

„Priveľa pravdy už bolo utajenej, Albus; zaslúži si to vedieť.“

„Keď bude pripravená, Severus, potom sa to dozvie.“

„Rozhodli ste sa, že bola pripravená v jedenástich! Aký je v tom rozdiel?“ pýtal sa portrétu.

„Keď skončí bitka, Severus, keď jej rodičia budú doma a v bezpečí, môžeme jej vrátiť všetko, čo stratila.“

„Nemôžete jej vrátiť...“ Snape zmĺkol, keď ochrany v riaditeľni začali blikať. Zase Alecto!

„Prirodzene, nechám ťa s tvojou dôležitou záležitosťou,“ povedal Albus so zdržanlivou pokorou, „ale musíš sa snažiť vidieť ucelený obraz, drahý chlapče.“

„Ten pravý sa ozval,“ zamrmlal Snape. A so zvýšeným hlasom zvolal: „Vôjdi, Alecto!“

AN: Úryvok, ktorý Hermiona číta Atalante, je z knihy "Baghorpes Unlimited" od Helen Cresswellovej a nepatrí mi.