Preklady fanfiction Harryho Pottera

SEEING THE LIGHT

Autor: AkashaTheKitty

Preklad: Jimmi

Link na originál: http://dramione.org/viewstory.php?sid=112

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.

Žáner: Vianočný príbeh

 Dramione

Rating:  bez obmedzenia

Zhrnutie: Hermiona sa rozíde s Dracom. Niežeby mu to vadilo. On ju nepotrebuje. Je mu jedno, či je s niekým iným. Zmúdrenie je bolestivý proces.

VIDIEŤ SVETLO

Draco opatrne prekĺzol do tmavej učebne, potichu za sebou zatvoril dvere. "Prepáč, že  meškám," zamrmlal dievčaťu, ktoré na neho čakalo. "Celý prekliatu noc bol Filch vonku, bolo takmer nemožné vyhnúť sa mu."

Hermiona zostala ticho, nevzhliadla od knihy, ktorú pri veľmi slabom svetle sviečok čítala. Zo skúseností mu bolo jasné, že skôr než sa jej dotkne, musí počkať, až kým nenájde vhodné miesto, kde môže prestať čítať, inak mu odtrhne hlavu. Usmial sa pod nosom. Jej temperament sa mu páčil. Zaslúžil sa o pár... zaujímavých chvíľ.

"Dávaj pozor, aby si to tu lepšie zatienila," povedal, keď prešiel k oknu. "Nemôžeme si dovoliť, aby si niekto z pozemkov všimol svetlo." Žmúril oči, snažil sa dovidieť, či v tej absolútnej temnote vonku nie jej nejaký pohyb. Podarilo sa mu uvidieť veľmi málo okrem strašidelného odrazu seba samého, ako škúli.

Zabuchla za ním svoju knihu. "Ja si takmer ničím oči tým najslabším možným svetlom a ty si robíš starosti jedine o to, či to niekto neuvidí?" spýtala sa tichým, ale zúrivým hlasom.

Uch-och. Bola v nálade. Musel byť opatrný, inak by toto prešlo do hádky a... to nebolo to, čo dnes večer chcel. Ani sa mu nechcelo stráviť týždne snahou prísť na to, ako to vylepšiť. "Prepáč, Hermiona," povedal tak ľútostivo, ako dokázal po tom, čo tento rozhovor viedli už stokrát predtým. "Ale vieš, ako by moji rodičia zareagovali, keby to zistili."

Otočil sa, ale ona sa na neho nepozerala. Čeľusť mala zaťatú a hľadela na knihu, ktorú tuho zvierala v rukách. "Toto sa nikdy nezmení," prehovorila, jej hlas desivo pokojný. "Však?"

Nepáčilo sa mu, kam to smerovalo.

"Nájdeme spôsob," odvetil, prešiel k nej a načiahol sa po jej ruke. Prehltol, keď si ju okamžite vytrhla nazad. Toto nešlo tak dobre. Zvyčajne jeho upokojovania aspoň trochu vnímala.

"Ty si nikdy nemal v úmysle, aby to vydržalo, však?" spýtala sa tým hlbokým hlasom, ktorý ho desil v každom ohľade, ktorý sa mu nepáčilo hlbšie skúmať. "Nikdy si nemal v úmysle vynaložiť extra snahu. Za uplynulý mesiac si zostal ešte paranoidnejší a nie naopak. Teraz dokonca ani nemôžem čítať pri sviečke, keď ty hodinu meškáš?"

Draco zamrkal. Ako by ju mohol upokojiť? Ako by mohol zastaviť túto konfrontáciu?

"Dobre," povedal, zdvihol ruky na znak, že sa vzdáva. "Možno som trochu preháňal."

Avšak ani na sekundu tomu neveril. Chcel ju so zúfalosťou, ktorá ho desila, kedykoľvek bol dosť neopatrný, aby o nej premýšľal, ale nemohol dovoliť, aby sa to niekto dozvedel.

"To si povedal minulý týždeň, keď si sa pokúsil použiť Obliviate na toho chlapca, pretože ma videl podať ti knihu. A vtedy v Rokville, keď si ma sotil z cesty tak násilne, že som spadla a vyvrtla si zápästie - len preto, že ty si si myslel, že niekto prichádza." Znova zaťala čeľusť nad tou veľmi nepríjemnou spomienkou.

Draco nevedel, čo odpovedať. To so zápästím bol nešťastný incident. Veľmi tvrdo pracoval na tom, aby mu za to odpustila. Naozaj si uvedomil, že Hermiona Grangerová nie je ako iné čarodejnice, keď ho diamantové náušnice - ktoré objednal, aby zmiernil jej náladu - zasiahli do tváre.

"Vojna skončila," zašepkala. "Väčšina študentov z nášho ročníka, vrátane Rona a Harryho, sa vôbec nevrátila. Ty si sa určite nemusel, ale povedal si, že si chcel napraviť škody. Obrátiť list oslobodený od predsudkov a nenávisti. Verila som ti. Odpustila som ti."

"Myslel som to vážne!" Myslel to vážne. Ale to neznamenalo, že stále neexistovali pravidlá, ktoré musel dodržiavať. Tieto veci sa cez noc nezmenia!

"Áno," zamrmlala. "Verím, že myslel. Inak si nemyslím, že by som bývala otvorená... iným návrhom."

Vydýchol úľavou. Nechcel znova tú hádku o fanatizme. On už viacej fanatikom nebol. Vážne nebola jeho chyba, že zvyšok sveta bol!

"Avšak," povedala Hermiona, keď pomaly vstávala. "To nestačí. Dúfala som, že to bude nakoniec inak, ale teraz chápem."

"Chápeš čo?" Draco začínal mať škaredý, vírivý pocit na dne svojho žalúdka.

"Už toto dlhšie nezvládnem, Draco. Nestojí to za to. Ty za to nestojíš." Pohla sa smerom k dverám.

"Ty sa so mnou rozchádzaš?" To nemohla urobiť! Mohla?

Krátko zastala s rukou na kľučke.

"Ani som si nebola vedomá, že my dvaja sme vlastne spolu."

A s týmito slovami ho nechala za sebou, úplne samotného v triede čiernej ako uhoľ.

***

Mala nového priateľa. Alebo skôr Hermiona chcela, aby si Draco myslel, že má nového priateľa. Draco si bol poriadne istý, že to bolo predstierané. Takto skoro si nemohla nájsť niekoho nového. Bolo to nemožné. Bolo to len pár týždňov, odkedy sa s ním rozišla - a áno, boli spolu, dokelu s tým - a kto bol vôbec tento Bradley?

Nie. Bolo to len divadlo.

Prvý raz, keď Draco Hermionu pobozkal, povedala mu nie, pretože kým bola na Rokforte, nechcela s nikým byť. Povedala, že je pravda, že sa s Ronom rozišli vďaka napätiu z toho, že sa nedokázali vidieť celé mesiace, ale že stále počíta s tým, že ten vzťah obnovia, keď dokončí posledný ročník.

Samozrejme, to Draca nezastavilo. Chcel ju a on vždy dostal to, čo chcel. Rozhodol sa ju zdolať nedovolenými bozkami, peknými lžami a koketnými lístočkami. Hoci v skutočnosti sa mu ju nepodarilo získať až do jednej neobyčajne trápnej noci, kedy nemohol spať, dokonca ledva dokázal dýchať, a tak uháňal po čerstvý vzduch. Zazrela ho rútiť sa k Astronomickej veži a nasledovala ho.

Bol príliš slepý a hluchý spomínaním, aby si ju vôbec všimol. Väčšinu času bol schopný potlačiť všetko, čo počas vojny videl a urobil, pevne na dno svojho bytia, takže sa to už viacej neobjavovalo v jeho mysli, ale občas to skrátka expandovalo, až kým ho nezaplnilo a nepremohlo a na krátku chvíľku nebol schopný fungovať.

Až kým nestretol ju, bol dobrý v ukrývaní tejto skutočnosti pred ostatnými ľuďmi. Až kým nešla za ním. Až kým nesledovala, ako sa zosypal.

Podľa všetkého to bolo to, čo bolo treba, aby voči nemu obmäkčila. Už ho nikdy znova naozaj neodmietla. Dokonca vtedy, keď boli pohádaní, vždy bolo zrejmé, že keby ju potreboval, ona tu bude.

Až doteraz.

Dracove oči sa prižmúrili. Ak sa mu pokúšala dať príučku, bola to vskutku úbohá príučka. Nebude žiarliť na také priehľadné divadlo. S kým si myslí, že jedná? On ju nepotreboval. Mohol ľahko získať inú priateľku, keby chcel - priateľku, ktorá by viacej vyhovovala jeho túžbam a potrebám, niekoho, koho v skutočnosti mohol priviesť domov k svojej matke!

Ale ak Bradley čoskoro nedá z Hermiony preč tú ruku, mohol by o ňu prísť.

***

Vianoce boli už za pár týždňov. Začínal padať sneh, ktorý klamlivo vyzeral ako mäkký a nadýchaný. Hermionu bolo všade vidieť s jej novým priateľom, dokonca na prechádzke vonku v tom mrazivom chlade. Bolo to nechutné.

Draco ju konečne konfrontoval ohľadne jej úbohého vymysleného plánu ako ho prinútiť žiarliť. Len sa na neho niekoľko sekúnd pozerala, než povedala: "Toto s tebou nemá nič spoločné. Je mi ľúto, že ťa moje šťastie vytáča."

"A čo tvoje rozhodnutie počkať, aby si znova bola s Weasleym?" dožadoval sa.

Na to od nej získal prvú skutočnú reakciu odvtedy, čo ho opustila. Stiahla pery a jej oči nekonečne posmutneli. "Už pred mesiacmi som mu dala vedieť, že sa vídavam s niekým iným," nakoniec povedala. "Po tom už nečakal. Stratila som ho. Ale nie som taká sebecká, aby som mu to kládla za vinu."

Ale jej oči obviňovali Draca.

A on si musel uvedomiť, že možno, len možno, sa ho nepokúšala prinútiť žiarliť.

Dávala mu najavo, čo chcela. A dávala mu najavo, že ho nepotrebuje, aby to získala.  

***

Bolo dosť neočakávané, že na ňu narazil uplakanú. Pretože Draco vedel, že Hermiona neurobila jedinú slzu, keď ho opustila, na jeden šialený sebecký okamih žiarlil, že ju niekto iný prinútil cítiť viac, než bol on kedy schopný.

Sedela na kmeni na kraji Zakázaného lesa, účinne chránená pred zvedavými očami. Bola to čistá náhoda, že sa on rozhodol čeliť počasiu, aby sa prechádzkou zbavil svojho súčasného podivného nepokoja.

Poháňaný svojou žiarlivosťou pokročil dopredu. "Problémy s priateľom?"

Okamžite sa mykla a zúfalo sa pokúšala utrieť si slzy z tváre, ako keby ich už nevidel. Prevrátil oči a podal jej svoju vreckovku. Najprv ju ignorovala, ale potom mu ju vytrhla a zúrivo si poťapkávala oči.

"Nie," povedala trochu priškrteným hlasom, keď sa trochu dala dokopy. "Všetko je v poriadku."

"Očividne nie je všetko v poriadku," pripomenul.

Zatvorila oči a pomaly vydýchla. "Draco, toto nerob," zašepkala. "Len choď preč."

Zaťal zuby.  S radosťou by odkráčal, vážne s radosťou. Ale zisťoval, že to nedokáže, keď je takto nešťastná. Dokonca aj keby to nemalo nič spoločného s ním. Dokonca aj keby plakala, pretože sa pohádala s nejakým iným debilom, s ktorým v prvom rade vôbec nemala čo byť! "Ja nie som ten, kto odchádza preč."

"Ja odchádzam len od ľudí, ktorí si nezaslúžia, aby pri nich niekto zostal!" odsekla nazad.

To bolelo, a na sekundu zistil, že je ťažké dýchať, ale niečo v tom, ako sa od neho odvrátila, to najhoršie upokojilo. Vyzerala... ľutujúco. Keby tomu len tak bolo. Keby jej len chýbal počas tých dlhých, chladných, temných zimných nocí. Ale nie. Prečo by mal? Mala Bradleya, aby sa k nemu túlila, nie? Pokiaľ to nebol dôvod, prečo plakala. Možno bola zase sama. Možno bola osamelá ako on. Možno...

"Možno máš pravdu. Možno som si ťa nezaslúžil," povedal. "Ale vieš, že by si si nepriala, čo si naozaj zaslúžim." Sklopil zrak. Bolo mu jasné, že si myslela, že sa ju pokúša zmanipulovať, ale tá najprapodivnejšia vec bola, že to myslel vážne. Počas vojny spravil hrozné veci a vždy ho dosť napĺňalo bázňou jej pochopenie a odpustenie.

"Nie!" príkro odsekla, keď rozoznala, kam s týmto smeruje, skôr než mohol povedať niečo iné. "Je koniec. Prekonaj to!"

Kľakol si vedľa nej, ignoroval tú ľadovo chladnú vlhkosť snehu, ktorý mu presakoval látkou jeho nohavíc okolo kolien. Vážne nemal toto ročné obdobie rád. "Nemôžem," jednoducho povedal.

"Toto nerob." Hlas mala len o máličko silnejší než šepot, keď zopakovala predchádzajúcu prosbu.

"Toto musím robiť!" Zúfalo ju chytil za ruku. "Len mi daj ďalšiu šancu a je to urobím lepšie." K svojmu vlastnému prekvapeniu zistil, že to nielenže myslí vážne, ale že jeho nádeje, že bude súhlasiť, boli dosť intenzívne. Pokiaľ ho prijme späť... pokúsi sa urobiť maximum toho, čo je v jeho silách, preto, aby kvôli nemu zase nebola nešťastná.

Otupene sa na neho pozrela a vytiahla si ruku. "Nie, neurobíš. Budeš vyľakaný a tajnostkársky a bude to rovnaké."

"Nie..." zamrmlal.

"Áno, Draco. A nie je fér, že ma stále nútiš odmietať ťa, keď som toto chcela viac, než si chcel ty!" Pritiahla si kraje plášťa tuhšie okolo seba a vstala. "Už so mnou znova nehovor," povedala. "Ak ti na mne záleží, nechaj ma už na pokoji."

Pustila jeho špinavú vreckovku na kmeň, kde sedela a potom bola preč. Jediné, čo zostalo, bol ten vlhký chlad a Dracovo ohromené uvedomenie si, že sa mu práve zlomilo srdce - a nie po prvý raz.

***

Ako ju mal nechať na pokoji, keď mu na nej záležalo? To nedávalo zmysel! Nemohol sa jej vzdať. Nemohol ju nechať odísť. Nemohol sa na ňu dívať s tým ach-tak-chytrým-bystrohlavčanom-Bradleym - s ktorým, mimochodom, skvele vychádzala a tak Draco nemal potuchy, prečo plakala - a byť za ňu šťastný. Nie, keď predpokladal, že stále k nemu niečo cítila.

Musel sa o to ešte raz naposledy zúfalo pokúsiť.

Bol to posledný deň pred prázdninami, keď konečne našiel spôsob, ako jej prekĺznuť lístoček. Tvárila sa prekvapene a takmer ho odhodila preč, až kým sa slabučko nedotkol jej ruky a nepovedal: "Prosím".

Stále sa tvárila skepticky, ale aspoň sa toho lístočka nezbavila.

Šiel zavčasu do učebne, ktorú v tom odkaze spomenul, nie celkom istý,  či príde, ale chcel tu byť, keby prišla. A potom čakal. A čakal. A čakal.

Keď hodiny zatikali, zvierajúci pocit v jeho žalúdku ho prinútil uvedomiť si, aký sklamaný bude, ak... keď nepríde.

Pretože samozrejme, ona sa nechystala k nemu prísť.

Mohol tam sedieť celú noc, čakať na ňu... plánoval tam sedieť celú noc, čakať na ňu... ale ona nepríde. Už ho viacej nechcela. Chcela nejakého debilného bystrohlavčana, ktorý mal radosť z toho, keď bol k nej chladný. S vyčerpaným utrpením si Draco oprel hlavu na chvíľku o ruky.

Vyplašene sa zobudil, keď sa dvere otvorili.

"Ty si stále tu?" vyhŕklo z Hermiony zjavne skôr, než sa dokázala ovládnuť. "Chcem povedať," pokračovala, začervenaná, "je veľmi neskoro."

"Zdá sa, že som nedokázal odísť," chrapľavo odpovedal. Prišla! Ale musela prísť tak neskoro, že si myslela, že tu nebude. Čo to znamenalo?

Hermiona si obzerala miestnosť, oči roztvorené v prekvapení a potom obočie zvraštené zmätkom. "Sviečky?" spýtala sa.

Vskutku, všade sa vznášali sviečky a osvetľovali miestnosť.

"Došlo mi, že ak ma majú prichytiť kvôli svetlu, mohli by ma rovno prichytiť pri veľkom svetle." Nemohol si pomôcť, aby sa neusmial nad jej zmäteným výrazom. "Pri týchto by nemal byť problém čítať."

"Správne," pomaly povedala. "To je tvoja predstava romantického gesta?"

Jeho nadšenie trochu ochablo. Samozrejme, že zaujme obranné postavenie. "Nemáš potuchy, aké je toto pre mňa desivé."

"Ja by som bola tiež vystrašená, keby som zaspala v miestnosti s toľkými zapálenými sviečkami."

Draco vážne nemal dnes večer náladu na obranné vytáčky. "Hermiona..."

Oči jej stvrdli. "Tvoj odkaz nevravel nič nového. Nič, o čom si už predtým neklamal. Jediný dôvod, prečo som prišla, bol, že som aj tak mala problémy zaspať."

Všimol si jej rozstrapatené vlasy a bol tajne rád, že s tým nemá Bradley nič spoločného. "Povedal som im to," zašepkal.

Hermiona na neho vyvalila oči, tá tvrdosť podľahla neistote. "Ty si čo?" potichu sa spýtala.

"Povedal som im to," zopakoval. "Svojím rodičom. Nemyslím si, že mám kam ísť na prázdniny."

Niekoľkokrát zažmurkala, pozoruhodne vyzerala ako sova, a potom sa dochabrala k lavičke a ťažkopádne sa posadila. Draco by sa bol znova usmial, keby nebol taký nervózny.
"Prečo?" spýtala sa. "Myslím... naozaj?"

"Napadlo mi, že by ťa to možno prinútilo znovu zvážiť, či nebyť so mnou, ak... ak by tentoraz bolo všetko naozaj inak. Dokonca ak nebude, moji rodičia ma určite prestanú trápiť, keď ma nabudúce uvidia." Draco si hľadel na ruky. Poslať tú sovu domov, povedať rodičom, že sa zaplietol s muklorodenou a že dúfa, že sa tak stane znova, bolo okamihom šialenstva – okamihom, za ktorý určite zaplatí - a nebol si istý, či mu to vôbec získa to, čo chcel.

Bolo celkom možné, že to bolo príliš málo a príliš neskoro.

"Ty si im povedal... o mne?"

Tentoraz sa Dracove pery mykli. "Vážne si pomalá na niekoho veľmi bystrého, Hermiona," doberal si ju.

"Prepáč." Znova sa začervenala. "Len je to zjavne dosť... pritiahnuté za vlasy."

Zamračil sa. "Prečo?"

"Myslela som, že ti na mne nikdy v skutočnosti nezáležalo."

Vyvalil na ňu oči. Vyzerala unavene a prehrabávala si rukami svoje už pochlpené vlasy, vďaka čomu na koncoch stáli. "Myslela si si čo?"

"Myslela som, že si chcel... vieš... a aby to nikto nevedel."

"Povedal som ti, že ťa milujem!"

Strhol sa. Au. Ale mala pravdu. Jeho zámery boli všetko možné len nie počestné a obaja to vedeli. Bolo zbytočné to teraz prikrášľovať. "Teraz by si mi uverila, kebyže ti to poviem znova?"

Zaváhala a potom bojazlivo trochu pokrčila plecami. "Neviem. Možno?"

"Naozaj ťa milujem."

Zvraštila tvár, dumala nad jeho slovami. "Aj keby si to myslel vážne..." nakoniec povedala, "to neznamená, že to stačí."

"Viem," povedal. "Ale ja sa snažím! Snažím sa tak veľmi, že ani neviem, kde strávim Vianoce!"

"Mohol by si stráviť Vianoce s Bradleym a so mnou," dosť uštipačne odpovedala. Zjavne si nemohla pomôcť, aby mu to nevracala.

Pozrel sa na ruky, cítil, ako ním znova lomcuje žiarlivosť. "Nechcem sa rozprávať o Bradleym."

Ostro sa na neho pozrela. "To je blbé! Ty si sa choval ku mne hrozne. Ako keby si sa mohol na mne voziť len ty. Bradley bol milý. Bol sladký. Bola s ním sranda. Keď ma pobozkal, nebolo to len preto, aby sa mi dostal do nohavičiek. Chcel ma celú, nielen aby sme sa len raz za čas niekam zakradli.

Draco prehltol, s námahou sa pokúšal nezaoberať sa predstavou, ako sa oni dvaja bozkávajú. "Chápem."

"Vedel, že mám nejaké problémy. Nikdy na mňa netlačil. Pripadala som si hrozne kvôli tomu, že nedokážem prekonať svojho fanatického, klamajúceho akože ex dosť dlho na to, aby som mu dala skutočnú šancu."

Draco znova prehltol, bojujúc stratenú bitku s gučou vo svojom hrdle. Takže keď plakala... bola to jeho chyba? Dajako si myslel, že to bude lepší pocit mať takú moc. "Ty mi vážne nechceš dať druhú šancu, že nie?" pomaly sa spýtal.

Hermionine pery sa stiahli v zamračení. "Bol si hrozný."

"Áno, viem. Je mi to ľúto." Slová. Zdali sa byť také neprimerané. Neznášala ho.

Draco schoval tvár v rukách, čakal na finálny výbuch.

Zhlboka sa nadýchla. "Ak sa niekedy budeš takto znova správať, odkráčam preč a tentoraz sa nevrátim!" Dracove poklesnuté plecia vystrelili nazad, keď sa náhle vystrel a pozrel sa Hermione priamo do očí. Líca mala mierne ružové, ale nedovolila, aby jej pohľad zakolísal. "A pochop," potichu povedala, "že ak mu kvôli tebe ublížim a ty spôsobíš, že to bude znova kvôli ničomu, postarám sa, aby si to oľutoval."

Pomaly sa Dracovými črtami roztiahol úsmev. Ona sa mu vyhrážala. To muselo znamenať, že je vydesená! Jediným dôvodom, aby bola ona vydesená, bolo, že ho milovala a bála sa, že jej znova ublíži, správne?

"Nespôsobím," prisahal, vstal a prešiel k nej, aby si ju pritiahol do náručia. "Sľubujem."

Zastavila ho tesne predtým, ako ju mohol pobozkať. "To neznamená, že som ti odpustila všetko, čo si urobil. Stále neverím, že toto je najlepšie rozhodnutie, ktoré som kedy urobila. V skutočnosti som si pomerne istá, že nie je. A budem potrebovať vidieť dôkaz, že si to skutočne povedal svojím rodičom."

Vo vzácnom okamihu múdrosti si Draco uvedomil, že toto nie je čas, aby diskutoval o Hermioniných pochybnostiach ohľadne neho, takže namiesto toho sa usmial a povedal: "Pokiaľ sa so mnou pomiluješ."

Oči sa jej roztvorili v prekvapení, ale potom dovolila svojim perám  slabé trhnutie. "No, samozrejme, že sa s tebou pomilujem. Prečo inak by som si ťa držala pri sebe?"

Draco úsmev sa rozšíril. Už si nikdy nenájde žiaden dôvod, aby ho niekedy znova opustila. O to sa postará.