Fénixova pieseň
alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ
Autor: grangerous
Preklad a banner: solace
Beta: arkama
Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P
20. Nešťastie nikdy nechodí samo
Po nejakom čase Severus nedokázal v kabinete vydržať. Chrabromil obsadil metlobalové ihrisko, a predsa neprišla. Rozhodol sa, že sa radšej bude zakrádať po chodbách: umlčovať skupinky tárajúcich študentov, keď sa okolo nich preženie, a stŕhať body za väčšinu drobných prehreškov. Večierka sa rýchlo blížila a Severus odbočil k Chrabromilskej veži. Tu sa vždy vyskytlo pár študentov, ktorí si mysleli, že päťminútové meškanie nie je meškaním.
Pri zvuku približujúcich sa krokov sa prikrčil za neďaleké brnenie a neverbálne na seba zoslal splývacie zaklínadlo. S desením študentov mal bohaté skúsenosti, vykročiť z tieňa a prekvapiť ich od chrbta sa osvedčilo ako najúčinnejšia metóda. Pozrel sa na hodinky, ktoré rovnako ako jeho zápästie zmizli z dohľadu. Ktokoľvek to bol, meškal tridsať sekúnd.
Ale keď vôkol jeho úkrytu prešla Hermiona Grangerová, stuhol. Vyzerala zamyslene. S neprítomným pohľadom si žula okraj palca a druhou rukou si zľahka tisla k hrudi niekoľko aritmantických kníh. Mimovoľne sa pustil za ňou, udržiavajúc si dostatočný odstup, aby nepočula jeho kroky. Keď zabočila za roh, pridal do kroku. Nechcel ju stratiť z dohľadu na dlhší čas, než bolo nevyhnutné. No keď dorazil za roh, nikde ju nebolo vidieť. V obavách prižmúril oči. Tlmenými krokmi pokračoval ďalej; pohľadom prechádzal po oboch stenách, zmysly mal maximálne nastražené, aby zachytil akýkoľvek zvuk či vôňu, ktorá by mohla svedčiť o prítomnosti Pottera s jeho prekliatym neviditeľným plášťom. Vtom začul zvuky zápasu a hlboký, výhražný mužský hlas:
„My dvaja, Grangerová, máme nevybavené účty.“
Bez toho, aby si premyslel plán útoku, vošiel do priľahlého výklenku. Súbežne zrušil splývacie zaklínadlo a osvetlil priestor prútikom. Mihom vyhodnotil scénu odohrávajúcu sa pred ním: McLaggen nedobrovoľne držal Hermionu pritlačenú o múr. Pri neočakávane jasnom svetle sa mierne pootočil a poskytol dievčine dostatočnú šancu, aby ho prudko kopla do hornej časti trupu a vyslobodila si pravú ruku. Hlavu zaklonila dozadu a potom ho rýchlo zasiahla čelom do nosa; pri náraze to nechutne zachrupčalo. V nasledujúcej chvíli zasiahlo McLaggena silné odvádzacie zaklínadlo zoslané Severusom. Záblesk karmínového svetla a telo zavalitého mladíka preletelo cez výklenok a pristálo na protiľahlej stene. Hermiona nestrácala čas a vytasila vlastný prútik. Keď McLaggen otvoril oči, naskytol sa mu pohľad na dva prútiky, každý z nich mu pevne mieril na srdce.
Severus zhodnotil Grangerovej výzor. Líce mala od krvi, bola zjavne otrasená a na niektorých miestach dotlčená. Túžil ju vziať do náručia a zabiť McLaggena. McLaggen. „Milenecká hádka?“ spýtal sa sarkasticky.
„Nie, pane,“ Grangerovej hlas bol tvrdý ako oceľ, uprene hľadela na mladíka roztiahnutého pred ňou.
Tiež sa na útočníka zadíval a cítil, ako mu hrdlom stúpa žlč. „Stŕham Chrabromilu sto bodov, McLaggen,“ vyštekol. „Profesorka McGonagallová sa už postará o primeraný trest. Upozorňujem vás, že k násilníckym chlapom prechováva minimum sympatií.“
McLaggen naňho omámene vzhliadol. Nos mal evidentne zlomený, z jednej nosnej dierky mu kvapkala krv a pramienkom tiekla dolu bradou.
Severus sa zohol, schmatol chlapca za habit a s prudkým šklbnutím ho postavil na nohy. „Zajtra pred raňajkami sa budete hlásiť v jej kabinete. Rozumeli ste?“
McLaggen zúfalo prikývol, zdalo sa, že šok uňho vystriedal strach. Keď ho Severus vyhodil z výklenku, ihneď sa uňho prejavil pud sebazáchovy, zmizol skôr, než ten stihol zaveliť: „Okamžite do nemocničného krídla!“ Otočil sa späť ku Grangerovej. Tá už odložila prútik a bola zaujatá zbieraním kníh, ktoré jej popadali.
„Poďte sem!“ tón hlasu mal zbytočne ostrý. Na okamih zaváhala, prstami zovrela poslednú knihu skôr, než sa k nemu otočila, držala ju pred sebou ako štít. „Nehýbte sa!“ Napriamil prútik a vyslal jednoduché diagnostické kúzlo. Pomliaždeniny a rezná rana na tvári. Bez masti nemohol s pomliaždeninami nič robiť, no pristúpil bližšie a priložil prútik na ranu, celé telo mal pritom meravé. Hermiona sa pri tom dotyku sotva viditeľne mykla, tvár mala bez výrazu. Len čo zranenie zacelil, ihneď odstúpil dozadu a rukou jej pokynul k východu. Dievčina ho predišla.
Na chodbe ju predbehol a zamieril k vstupu do Chrabromilskej veže. Šli mlčky, ale Severus počul za sebou jej kroky. Zastavil sa až pred portrétom Tučnej panej.
„Ak vás znovu prichytím vonku po večierke, slečna Grangerová, prídete o fakultné body.“ Trochu neohrabane ukázal na portrét.
Hermiona sa zhlboka nadýchla. „Pán profesor...“ začala.
„Ticho!“
„Ja len...“
„Stŕham Chrabromilu desať bodov,“ vyštekol a panovačne luskol prstami na Tučnú paniu, ktorá ho obdarila vzdorovitým pohľadom pred tým, ako sa vstup otvoril. „A teraz dovnútra!“
Hermiona nazlostene zošpúlila pery a bez obzretia prešla cez otvor v portréte, a tak si iba Tučná pani mohla všimnúť skľúčený výraz na Snapovej tvári a ruky pevne zovreté do pästí.
„Rado sa stalo, pán profesor!“ sarkasticky zavolala za jeho vzďaľujúcim sa chrbtom, no Severus neodpovedal.
Jeho prvým cieľom bol kabinet McGonagallovej, na ktorom rozrazil dvere, ako by to bola trieda elixírov. Pri jeho náhlom príchode Minerva prekvapene vzhliadla.
„Severus! Čo to má znamenať?“
„Ušetri ma tej teatrálnosti, Minerva! Zajtra pred raňajkami si Cormac McLaggen príde k tebe po trest. Vieš, naozaj by si mala lepšie dohliadať na svojich študentov.“
„McLaggen? Čo tentoraz urobil?“
Severus sa ironicky usmial. „Podľa všetkého postúpil od sebadeštruktívneho správania k domácemu násiliu.“
„Pre zmilovanie božie, Severus! Prestaň sa tu nado mnou týčiť, sadni si a povedz mi, čo sa stalo.“
Severus sa rozhodol ignorovať jej pokyny. Namiesto toho sa naklonil nad jej stôl a dlane pritlačil na drevený povrch. „Pristihol som ho vo výklenku blízko Chrabromilskej veže, ako otĺka hlavu slečny Grangerovej o múr.“ Minerva zalapala po dychu a ruku si pritisla na srdce. „Keď už zjavne nie si schopná dohliadnuť na jeho správanie, dúfam, že ho aspoň náležite potrestáš.“ S tým sa otočil a odišiel, zanechajúc ju brblať si čosi pod nos.
Hneď ako dorazil do kabinetu, našiel v priebehu chvíle masť na modriny. Privolal domáceho škriatka a prikázal mu, aby ju okamžite doručil slečne Grangerovej. Potom sa vrátil na chodbu a osamelo blúdil v útrobách hradu. Krátil si tak hodiny, počas ktorých by pravdepodobne nezaspal.
* * * * *
V najbližších dňoch sa Severusova nálada zlepšila len nepatrne. Spal málo a pohádal sa s každým, kto sa k nemu dostal dosť blízko na to, aby ho zatiahol do rozhovoru. Odmietol si ísť zalietať s Hoochovou, hoci ho o to niekoľkokrát prosila, a dokonca bol hrubý k Minervinej animágskej podobe; odohnal ju od seba spŕškou zelených iskier.
V sobotu večer, keď posúval jedlo po tanieri dosť dlho, aby sa to dalo považovať za účasť na večeri, vstal a chystal sa na odchod. No Dumbledorova ruka na ramene ho zadržala.
„Chlapče môj, dúfal som, že by sme dnes večer mohli ísť na spoločnú zdravotnú prechádzku.“
Severus si neochotne sadol späť. Riaditeľ mal zvláštny talent sformulovať pozvanie tak, aby sa z neho nebolo možné vyvliecť. „Tak dobre, Albus, hoci si neviem predstaviť, akým prínosom pre zdravie je februárový vzduch v Škótsku.“
Dumbledore sa vľúdne usmial a roztržito ho potľapkal po ruke. „Daj si trochu čokoládového pudingu, kým pôjdeme,“ navrhol mu. Severus si prekrížil ruky na hrudi a zamračil sa.
Hneď ako vykročili, sa zdalo, že Dumbledore sa prekvapivo zdráha začať rozhovor. Dostali sa dosť ďaleko od hradieb, než prehovoril.
„Som ti vďačný, Severus, za tohtotýždňový pohotový zásah pokiaľ ide o slečnu Grangerovú.“
Severus stuhol, ruky sa mu reflexívne zovreli do pästí. „Nemám najmenšiu chuť hovoriť o slečne Grangerovej, Albus.“
„Z toho usudzujem, že ste vaše súkromné hodiny ešte neobnovili.“
Severus sa radšej rozhodol odbočiť od témy, než odvetiť na naznačenú otázku. „Čo robíte s Potterom celé tie večery, keď ste spolu zavretí?“*
Dumbledore si povzdychol. „Prečo? Chceš ho znovu nechať po škole, Severus? Ten chlapec bude zanedlho tráviť viac času po škole ako vonku.“*
„Je to celý otec...“*
„Možno výzorom, ale hĺbkou charakteru sa podobá väčšmi na svoju matku. Trávim čas s Harrym, pretože s ním musím prebrať nejaké veci, poskytnúť mu informácie, kým nebude príliš neskoro.“*
Severus pochopil nepriamo vyjadrenú kritiku. Mal by Hermionu Grangerovú ešte čo to naučiť, no bolo už prineskoro. Hrozilo, že ho zaplaví vlna beznádeje. Nie. Napodobnil Grangerovú: poskladal naplocho každú spoločnú spomienku z posledných troch rokov a schoval ich do kníh v knižnici vo svojej mysli. Bol špiónom. Mal poslanie. Dôkladne premýšľal nad Dumbledorovými slovami a spomenul si tiež na tie z inej noci: „Musím mu poskytnúť informácie,“ ... „Ak ho dobre poznám, zariadi veci tak, že ak sa vyberie v ústrety vlastnej smrti, bude to v skutočnosti znamenať aj koniec Voldemorta.“
„Informácie. Jemu veríte... no mne nie.“*
„To nie je otázka dôvery. Ako obaja vieme, môj čas je obmedzený. Je dôležité, aby som chlapcovi odovzdal dostatok informácií, ak má urobiť to, čo musí.“*
„A prečo nemôžem dostať tie isté informácie?“* Vraj mám Potterovi povedať kedy zomrie, bez toho, aby som najprv poznal akékoľvek podrobnosti toho kľúčového tajného plánu, ktorý musí najprv dovŕšiť. Naozaj mám určiť správny okamih podľa správania Temného pána k Nagini? Ten plán je plný dier dostatočne veľkých, aby sa v nich stratil Rokfortský express.
„Radšej nevkladám všetky svoje tajomstvá do jedného košíka, najmä nie do košíka, ktorý tak často visí na ruke lorda Voldemorta.“*
„Robím to predsa na váš príkaz!“*
„A robíš to mimoriadne dobre. Nemysli si, že podceňujem ustavičné nebezpečenstvo, ktorému sa vystavuješ, Severus. Predložiť Voldemortovi zdanlivo cenné informácie, a pritom pred ním zatajiť podstatu, je práca, ktorú by som nezveril nikomu inému.“*
„A predsa toho zverujete oveľa viac chlapcovi, ktorý je neschopný v oklumencii, priemerný v čarovaní a má priame spojenie s mysľou Temného pána!“*
„Voldemort sa toho spojenia obáva. Nie tak dávno mal možnosť spoznať, čo naozaj znamená deliť sa s Harrym o myseľ. Takú bolesť ešte nikdy neokúsil. Nebude sa pokúšať znovu posadnúť Harryho, tým som si istý. Nie takým spôsobom.“*
„Nerozumiem.“* Severus vedel, že jeho hlas znie nevrlo a bol z toho ešte podráždenejší.
„Duša lorda Voldemorta je taká zmrzačená, že neznesie tesné spojenie s dušou, ako je Harryho. Páli ho ako zamrznutá oceľ jazyk, ako plameň kožu...“*
„Duše?“ Severus to slovo doslova vypľul na staršieho muža. „Doteraz sme hovorili o mysliach!“*
„V prípade Harryho a lorda Voldemorta je to jedno a to isté.“* Dumbledore sa pozorne rozhliadol po pozemkoch naokolo a potom šeptom pokračoval: „Potom, keď ma zabiješ, Severus...“*
„Odmietate mi povedať všetko, a predsa odo mňa očakávate túto službičku!“* Po Dumbledorovej smrti nebude nikto poznať celú pravdu, nikto sa nepostará, aby nakoniec všetko dobre dopadlo – panebože, kto sa prirúti a zahrnie Pottera dostatočným počtom bodov, aby získal pre Chrabromil symbolický školský pohár? „Považujete to za hotovú vec, Dumbledore! Možno som si to rozmyslel!“*
„Dal si mi slovo, Severus. A keď už sme pri sľúbených veciach, tuším si súhlasil, že dozrieš na nášho mladého slizolinského priateľa...“* Dumbledore si povzdychol nad neskrývaným hnevom na pochudnutej tvári muža naproti. „Príď dnes večer o jedenástej do mojej pracovne, Severus, a prestaneš sa sťažovať, že ti nedôverujem...“*
Pokiaľ išlo o Dumbledora, rozhovor bol ukončený. Severus si vzdorovito prekrížil ruky na hrudi, no bez ďalšieho slova sa pobral späť k hradu.
Ukázalo sa, že na jedenástu hodinu bolo dohodnuté stretnutie s Vectorovou týkajúce sa aritmantických výpočtov. Dumbledore bol obzvlášť nadšený zmenami, ktoré spôsobilo pridanie Kruma do matice a opakovane posudzoval výsledky pravdepodobnosti vo vzťahu k muklorodeným čarodejníkom a čarodejniciam. Severus pochopil, že jeho prítomnosť v miestnosti, je prejavom dôvery. Nádeje a plány celého rádu sa pred ním rozprestierali v podobe rovníc. Keby sa len štipka tých informácií dostala k Voldemortovi, malo by to skutočne nedozerné následky. Napriek tomu nebol rád, že tam bol.
Vo Vectorovej prítomnosti sa nikdy necítil dobre. Nepáčilo sa mu, že tá žena o ňom vedela tak veľa; a jej neustály úsmev nedokázal vystáť. Nepochyboval o tom, že s aritmantickou presnosťou zakreslila a zhrnula jeho skoršie pôsobenie v role smrťožrúta už v čase, keď ako trucujúci tínedžer sedel na jej hodinách. Samotné rovnice nevidel až do roku pred nástupom Pottera na Rokfort, ale aj teraz mu Vectorovej prítomnosť pripomínala odporný pocit po zhliadnutí jasného zápisu svojho života a pohnútok v číselnej podobe. Cítil sa zraniteľný a nedotklivý, ako keby táto usmievavá, záhadná žena videla cez ostré hrany jeho duše.
Teraz, keď mal spomienky na Hermionu Grangerovú bezpečne odložené, časté spomínanie jej mena v ňom vyvolalo iba mierne rozčúlenie, a dokonca ani početné narážky na Kruma sa nedostali k jeho preťaženým nervovým zakončeniam. I keď neskôr... Odsunul tú myšlienku bokom a sústredil sa na rozhovor.
„Jej práca je vynikajúca, ako vždy,“ podotkla Vectorová. „Severus,“ pokračovala, „chcela som sa spýtať, či si už videl projekt Tracey Davisovej z aritmancie?“
„To, že som vedúcim Slizolinu, ešte neznamená, že študentom pomáham s domácimi úlohami.“ Netrápilo ho, že mu do hlasu prenikla irónia, no Vectorová sa napriek tomu naňho usmiala.
„Ak budeš mať možnosť, mrkni sa naň. Myslím, že by ťa mohol zaujať. Asi ten problém nedokáže vyriešiť sama, napriek tomu si jej úsilie zaslúži pochvalu.“ Vectorová začala zbierať rozličné hárky pergamenu pokryté rovnicami, ktoré boli rozhádzané po Dumbledorovom stole. Zdalo sa, že sa tento nekonečný večer napokon chýli ku koncu.
„Naozaj? Ak tu moja prítomnosť už nie je potrebná?“ Severus sa so zdvihnutým obočím otočil smerom k Albusovi.
Dumbledore mu mávol bezvládnym zápästím, aby ho prepustil. „Len choď, Severus. Dobrú noc.“
Ten im obom chladne kývol hlavou a vďačne vykĺzol z pracovne dolu pohyblivým schodiskom do chodieb. O chvíľu neskôr narazil na Zloducha, no poltergeist mal dosť rozumu, aby pri pohľade na vytasený prútik odletel preč. Z tmavého rohu naňho zasyčala mačka Minerva, ale vzhľadom na Severusovu hrubosť pri ich poslednom stretnutí, bolo iba málo pravdepodobné, že by sa mohla priblížiť; nerušene sa vrátil do svojich izieb. Len čo bol vnútri, opatrne zavrel dvere a pridal niekoľko dodatočných ochrán k už aj tak paranoidnej úrovni ochrany. Potom si vyzliekol habit, vyzul čižmy a usadil sa pred kozub.
Zo skúsenosti s chránením spomienok na Lily pred lordom Voldemortom vedel, že ak vytiahne tie, ktoré uzavrel, znovu ich prežije. Každú udalosť zažije zvláštne roztiahnutú súčasným doznievaním spomienky, presýtenú návalom nahromadenej intenzity, nádherne mučivú, neznesiteľne reálnu. Udržiavali v ňom pocit viny, ktorý cítil pri strate Lilinho priateľstva a jej smrť ho neľútostne zožierala navzdory uplynutému času. Teraz musel urobiť to isté so spomienkami na Hermionu. Čím dlhšie to bude odkladať, tým to bude horšie. Mal pred sebou dlhý a náročný zvyšok noci.
* * * * *
V utorok večer sedel znovu sám vo svojom kabinete. Pred ním ležali posledné dve eseje Hermiony Grangerovej a on na ne zúfalo civel. Po tom, čo ich dĺžku porovnal so svojím prútikom, zistil to, čo už bolo zrejmé na prvý pohľad: obe eseje boli presne také dlhé, ako zadal, a ani o palec dlhšie. Len čo si ich prečítal, vedel, že sa zaoberali stručne a výlučne stanovenou témou. Informácie v nich obsiahnuté sa obmedzovali len na tie, ktoré boli uvedené v učebnici. Neboli v nich žiadne odkazy na nedávny výskum alebo zaujímavý vývoj v danej oblasti, žiadne poznámky z iných vedných disciplín, ani hypotézy týkajúce sa možného budúceho smerovania práce. Musel sa s tým zmieriť: tie eseje boli nudné a on mal pocit, akoby ho o niečo pripravili.
Vzhliadol na hodiny na stene: o tri minúty osem. Ľavú ruku mal nepohodlne zovretú do päste, vedome ju uvoľnil a mierne zatriasol jej spodnou časťou. Z harmonogramu zverejneného v zborovni vedel, že chrabromilský tím mal na dnes večer rezervované metlobalové ihrisko. Energicky obrátil pozornosť späť k papierom pred sebou a namočil brko do fľaštičky s jasnočerveným atramentom. S hrotom brka pripraveným na písanie zrazu zaváhal. Nebol si istý, čo má vlastne napísať. Sekundy sa predlžovali, keď sa kvapka červeného atramentu pomaly vzdúvala, pretiahla a potom dopadla na stránku. Machuľa sa na krémovom pergamene vynímala ako škaredá rana. Severus podráždene zavrčal, vytiahol prútik a vysal atramentovú škvrnu. Opäť vrhol letmý pohľad na hodiny: o minútu osem. Ľavú ruku mal zasa zovretú do päste a šiju takmer neznesiteľne stuhnutú.
Keď sa ozvalo klopanie na dvere, zmeravel. Nádej, zúfalstvo a zlosť v ňom súperili o nadvládu. Kto sa opovažuje vyrušovať ho o takomto čase? Až oneskorene sa spamätal a prehovoril: „Vstúpte!“
„Dobrý večer, pán profesor,“ povedala Hermiona Grangerová, pod jeho silným pohľadom mierne zdvihla bradu. Takmer okamžite prešla cez miestnosť a sadla si na stoličku oproti.
„Čo to robíte?“ zavrčal a žalúdok sa mu zovrel od úzkosti.
Hermiona si chvíľu naprávala tašku vedľa stoličky, než odvetila: „Po dlhom zvažovaní,“ ozvala sa jasným hlasom, „som sa rozhodla odpustiť vám.“
Severus zažmurkal. To nemôže byť pravda. „Naozaj?“ dostal konečne zo seba a zdvihol obe obočia.
„Áno.“ Hermiona sa odmlčala, pery stisla do tenkej čiary, čím mu silne pripomenula Minervu. „Rada by som pokračovala v našich hodinách. Musím sa toho ešte veľa naučiť.“
Severus pevne zovrel okraj stola. Po jej slovách sa miestnosť pod ním zavlnila, mal pocit, akoby padal. Nepovedal nič.
Hermiona si všimla, že mlčí, a tak pokračovala ďalej: „Po nedávnom rozhovore s profesorom Dumbledorom...“
Dumbledore. Náhle mu bolo všetko jasné a okolie poskočilo do normálu. Prehltol v snahe odstrániť z úst pachuť. „Ó, áno, pán riaditeľ sa rád mieša do záležitostí iných. Snažil sa apelovať na vašu dobrosrdečnosť? Poukázal na vašu zodpovednosť voči Potterovi? Každý má v tejto vojne svoj kríž, a tým vaším som ja.“ Nepríjemný tón hlasu bol dobre známou a povzbudivou obranou.
„Vy teda rozhodne viete, ako byť protivný,“ odsekla mu a v očiach jej planula zlosť, „ale pán riaditeľ nič také nepovedal. Dnes večer som sem prišla preto, lebo som chcela.“ Trochu zaváhala, zlosť z nej rýchlo vyprchala. „Prišla som, lebo mi toto všetko chýbalo, chýbali ste mi.“ Odovzdane rozhodila rukami. „Bohvie prečo.“
„Klamárka,“ zašepkal.
Naklonila sa dopredu, ruky si prekrížila na hrudi a s prísnym výrazom na tvári povedala: „Viete, že neklamem.“ Znovu sa oprela dozadu a rázne si prehodila jednu nohu cez druhú. „Ako som už povedala,“ pokračovala s podráždeným zafunením, „po nedávnom rozhovore s profesorom Dumbledorom som pochopila, že nemá cenu čakať na nejaké ospravedlnenie.“
„Čakali ste na ospravedlnenie?“ Pre Snapa nebolo typické, aby sa dožadoval objasnenia a ona naňho zvedavo pozrela.
„Áno.“ Rukou si prešla po kučerách. „Mala som pocit, že by som si jedno zaslúžila.“ Letmo sa pozrela na jeho trochu zmätený výraz a pokračovala: „Skôr by som vám odpustila, ak by ste zostali len pri zvyčajnej slizolinskej urážke, „humusáčka“...“
Vtedy bol schopný prehovoriť: „Nepoužívajte to slovo! Nikdy by som...“
„Prečo nie?“ Hermiona pokrčila plecami a roztrpčene dodala: „Som ňou. I keď sa zdá, že ma tak volajú len moji nepriatelia. Moji priatelia,“ – tvár sa jej skrivila – „väčšinou dávajú prednosť slovu „cundra“.“
Severus nevedel, či má veriť vlastným ušiam. Odpustila by mu, keby ju nazval humusáčkou? Chýbal jej? Čakala na ospravedlnenie? Jediným rýchlym pohybom sa postavil. Obišiel stôl a zastal pred ňou, potom vytiahol prútik, držiac ho ako dýku hrotom nadol.
„Ja, Severus Tobias Snape, ťa odprosujem za všetko...“
Hermiona vyskočila zo stoličky očividne rozrušená. „Nie!“ vykríkla, ale Severus jej prerušenie ignoroval.
„...čím som sa voči tebe, Hermiona Jean Grangerová, či už slovom alebo skutkom previnil. A sľubujem, že vynaložím všetky svoje sily a schopnosti, aby som svoju vinu v plnej miere odčinil.“ Hoci ich nikdy predtým nevyslovil, tie formálne slová sa mu rinuli z úst ako báseň a prútik žiaril takým jasným bielym svetlom, že bolo bolestivé naň hľadieť.
Hermiona vyzerala ohromená, no pevne uchopila prútik tesne pod jeho rukou a odriekala pevným hlasom. „Ja, Hermiona Jean Grangerová, ťa zbavujem všetkej viny za skutky spáchané voči mne, za urážlivé slová a ponižujúce činy. Od dnešného dňa nech ti je odpustené. Choď v pokoji.“ Počas jej slov sa svetlo vychádzajúce z prútika postupne menilo na strieborné, až kým sa všetko v miestnosti nejagalo ako ortuť. Po záverečnom rozhrešení svetlo zmizlo a zanechalo ich hľadiacich si navzájom do očí, ich telá boli prepojené dotykom rúk na prútiku a zvyškami mágie, ktoré mohli cítiť ako mravenčenie na koži.
Hermiona sťažka dýchala a Severus si tiež uvedomoval, že mu hrudník rýchlo stúpa a klesá.
„Na čo to bolo dobré?“ spýtala sa trochu ostrým hlasom. „Vari si nemyslíte, že som vás chcela k sebe pripútať magickým putom?“
Pokrčil plecami mierne v rozpakoch. „Čakali ste na ospravedlnenie.“
„Prepáčte by bolo celkom postačujúce.“ Pustila prútik, náhle nesvoja z blízkosti ich tiel. Severus schoval prútik do vnútra rukáva, vrátil sa za stôl a pokynul jej, aby si sadla.
„Slečna Grangerová,“ povedal sťažka. Uvedomil si vážnosť predošlej chúlostivej situácie. Ak by mu Hermiona tak pohotovo neodpustila, následky jeho impulzívneho ospravedlnenia by mohli byť katastrofálne. S Voldemortom a Dumbledorom na krku mu naozaj nechýbal ešte ďalší pán.
„Pán profesor?“ nesmelo prerušila jeho mlčanie. „Ja, ehm, chcela by som, aby ste ma volali Grangerová.“ Odmlčala sa, kútik úst jej zvlnil náznak úsmevu. „Možno som sa mala spýtať skôr, než som vám dala rozhrešenie?“
Pri pobavenom tóne jej hlasu ho zaplavila vlna úľavy. „Tak dobre, Grangerová.“ Hodnotiaco sa na ňu zadíval. „Predpokladám, že chcete pokračovať v súkromných hodinách.“
„Áno, pane.“ V očakávaní sa trochu narovnala.
„Tak potom poďte so mnou,“ povedal s náhlym zámerom. Vstal a otvoril dvere ukryté v regáli na knihy za svojím stolom. Žartovne sa uklonil a kývol jej rukou, aby prešla. V pohľade, ktorý mu venovala, keď ho míňala, boli iba mierne obavy.
„Ach,“ vydýchla a s neskrývanou zvedavosťou sa obzerala po laboratóriu.
„Profesor Slughorn bol trochu sklamaný, keď sa dozvedel, že znovu nezíska súkromné laboratórium majstra elixírov, i keď sa domnievam, že mu veľkosť jeho terajších izieb sklamanie trochu vynahradila.“ Severus sa uškrnul pri pohľade na Grangerovej uznanlivý úsmev. „Myslím, že nadišiel čas, aby ste začali s prípravou niektorých elixírov. Začneme s všehodžúsom.“
Radosť na jej tvári o zlomok pohasla. „Ale, pane, nebolo by lepšie pustiť sa do niečoho, s čím ešte nemám skúsenosť?“
Posmešne zdvihol nad jej drzosťou jedno obočie. Mala v sebe toľko slušnosti, aby sa začervenala a zahryzla si do spodnej pery, hoci nesklopila zrak. „Toto,“ ozval sa a klepol prútikom na tabuľu na stene tak, že strieborné písmená na nej vyskladali ingrediencie a pokyny, „je recept, ktorý som sám pozmenil.“
„Ach,“ Grangerová nakrčila obočie, keď si prezerala inštrukcie na tabuli. „Pane?“ spýtala sa. „Ako to, že recepty v učebnici elixírov sú chybné?“
„To by som nepovedal,“ odvetil a zložil z police primerane veľký kotlík. „Poskytujú minimálne informácie na prípravu konkrétneho elixíru. Je už na majstrovi elixírov, aby si ich prispôsobil a upravil podľa vlastného vkusu a požiadaviek. Chcel som zaistiť, aby sa študenti naučili tie najúčinnejšie a najefektívnejšie modifikácie. Avšak Slughorn,“ trochu posmešne ohrnul nosom,“ sa pridržiava učebnice až priveľmi dôkladne.“
„Uhm.“ Takmer mohol počuť, ako sa jej v hlave točia kolieska, keď tie informácie spracúvala. „A ako to, že mi to doteraz nikto nepovedal?“ trvala na svojom.
„Grangerová!“ Severus to slovo presýtil podráždením za uplynulých šesť rokov. „Odo dňa, kedy ste nastúpili na Rokfort, som vám hovoril, aby ste sa prestali bifľovať texty z učebníc a používali vlastnú hlavu!“ Ústa sa jej sformovali do malého tichého prekvapeného „ó“ a on v predstieranom zúfalstve pokrútil hlavou. „Za vzdialenejšími dverami nájdete sklad so zásobami. Choďte a prineste dostatok prísad na dvojitú dávku.“
Vošla do skladu a prstami prešla po zárubni, keď mimovoľne začul zamrmlanú odpoveď: „A ja som si myslela, že ste boli iba necitlivý.“
Severus bol rád, že tam nebola a nevšimla si, ako sa pri tých slovách strhol. Musí sa pozbierať.
V čase, kedy sa elixír dostal do štádia, v ktorom ho mohli nechať mierne vrieť, bolo dávno po večierke a Severus trval na tom, že Grangerovú odprevadí do Chrabromilskej veže. Hoci počas putovania chodbami ani jeden z nich neprehovoril, Severus žasol nad rozdielom medzi ich terajšou prechádzkou a tou z minulého štvrtka. Pri pohľade na portrét Tučnej panej sa zastavil. „Som si istý, že odtiaľto už trafíte aj sama,“ zatiahol.
Grangerová ho obdarila širokým úsmevom. „Ďakujem, pán profesor,“ povedala. Chvíľu prešľapovala na mieste, nachýlila sa k nemu, ako by ho chcela objať. Potom natiahla ruku. Severus ju prijal. Jeho veľká ruka sa zovrela vôkol jej malej, každučkým nervovým zakončením preciťoval teplo jej dlane a pevný stisk prstov.
„Ďakujem,“ zopakovala.
„Nemáte mi za čo ďakovať,“ odvetil, hlas mal trochu drsnejší, než zamýšľal. „A teraz si choďte ľahnúť... skôr, ako vám strhnem fakultné body.“
Usmiala sa a odvrátila preč, po niekoľkých krokoch sa pustila do behu a hnala sa k portrétu.
„Žiadne behanie po chodbách!“ zavolal za ňou a zamračil sa, aby zakryl radosť klokotajúcu mu v žilách. Zakývala mu skôr, než zmizla za portrétom Tučnej panej, ktorá si ho aj na sto krokov nesúhlasne premeriavala.
Cestou späť ho agresívne zasyčanie v chodbe na treťom poschodí upozornilo na prítomnosť sivej pruhovanej mačky. Severus sa zastavil, potom si kvokol s rukou natiahnutou k zúrivým zvukom, i keď samotné zviera bolo skryté v tieni a nebolo ho možné rozoznať zrakom. „Dlhujem ti ospravedlnenie,“ riekol potichu do tmy.
Trvalo to nekonečne dlho, no mačka napokon vyšla z tieňa von, chvost mala upäto vystretý. Severus zostal úplne bez pohnutia, keď si ho ostražito premeriavala zo vzdialenosti mimo dosah ruky. „Mrraaauu,“ zamraučala a hlavu naklonila nabok. Odvetil jej tým, že ju k sebe privolal kývnutím natiahnutých prstov. Pôvabne našľapujúc mu vošla pod ruku a vyklenula chrbát, aby sa o ňu obtrela. Potom sa mu raz ovinula okolo nôh a odkráčala preč.
„Dobrú noc, Minerva,“ zavolal za jej vzďaľujúcou sa siluetou. Ako kráčal ďalej k svojmu kabinetu, kútik úst mu zvlnil drobný úsmev.
Grangerovej eseje boli stále na stole, kde ich zanechal. Uškrnul sa, keď ich zbadal a pritiahol si k nim kalamár bez toho, aby sa obťažoval posadiť. Brko dôkladne namočil do červeného atramentu a naklonil sa ponad stôl. Svojím typickým kostrbatým písmom rázne napísal na spodnú stranu zvitku: Táto esej má omnoho horšiu úroveň, než je váš zvyčajný štandard a sotva stojí za námahu, aby som sa k nej vyjadril. Odporúčam vám, aby ste tej nasledujúcej venovali oveľa viac úsilia. D**.
Pozn. prekl.: Vety označené hviezdičkou sú prebrané z HP7, občas mierne pozmenené oproti slovenskému prekladu.
**D - dostatočný