16. december 2011

SITE TO SITE

Autor: riptey

Preklad: Jimmi

Stav: súhlas s prekladom

Link na originál: http://www.fanfiction.net/s/6569140/1/Side_to_Side

http://dramione.org/viewstory.php?sid=858

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.

Charakter:  Dramione advent

Rating:  bez obmedzenia

Napísané pre: dramione_advent on LJ 2010.
http://dramione-advent.livejournal.com/

 

AN: Táto poviedka bola napísaná pre komunitu dramione_advent na LJ, kde ma nominovali spolu s 24 inými autormi, aby sme vytvorili adventný kalendár z darčekov. Bol to skvelý čas a tento kalendár je plný dramione autorov, ktorí stoja za to prečítať (a ja som medzi nimi, hoci som si nie istá, ako som sa tam dostala :D), takže vám odporúčam sa tam pozrieť, ak ste na vianočné oslavy. Mne pridelili ako tému: cezmínové vetvičky.

Bok po boku

riptey

Úradník Marx sa správal tak zdvorilo, že to vyložene liezlo na nervy, ale OPČP (Oddelenie presadzovania čarodejníckeho práva) bolo jedným z mála oddelení, kde skutočne mali Draca radi. V minulosti im preukázal zopár láskavosti a pravdepodobne im bolo ľúto, že ho musia na prvý sviatok vianočný vypočúvať. Bolo im jasné, že tu nechce byť, ale on nepociťoval vôbec žiadnu vinu za to, že Marxovi klame do očí.

"Nie," povedal. "Neviem, kde je. Prečo by som to vedel? Veď ju ani poriadne nepoznám."

Začalo to na Štedrý večer niečím, čo sa takmer podobalo na nejaké znamenie osudu, ale Hermiona na znamenia neverila. Väčšina vecí sa diala náhodne a bez príčiny a ten nepokoj, čo pociťovala, nemal nič spoločné s krvou na jej ľavom ramene, ktorá jej farbila šaty.

Bola tam totiž girlanda vyrobená z tvrdého kovu, vylisovaného do tvaru cezmínových bobúľ a lístočkov, a jedna z tých strieborných špičiek ju porezala na pleci. Bolo to také rýchle a ostré, že jediné, čo mohla urobiť, bolo prudko do seba vtiahnuť vzduch, zatiaľ čo jej po pokožke stekala krv. Šaty mala vo farbe šampanského a bola to naozaj smola. Zničili sa ani nie desať minút po tom, čo prešla dverami.

"Máme príkazy vypočuť každého hosťa z večierka, ktorý by mohol mať dôležité informácie o Hermione Grangerovej, pán Malfoy, napríklad tých, ktorí s ňou sedeli za tým istým stolom. Je to len formalita. Menom Oddelenia presadzovania čarodejníckeho práva by som vám rád vyjadril svoje najúprimnejšie ospravedlnenia za akékoľvek nepríjemnosti."

V tej vete bolo tak veľa slov, pomyslel si. Tak veľa slov na to, aby  tlmočili taký malý význam.
"Niet za čo," odpovedal, on použil len tri.

"Podľa našich záznamov sme mali pozvánku ´plus jedna´. Priviedli ste si partnerku?"

"Nie."

Marx prelistoval svoje papiere, jeho rozpaky jasne viditeľné. "Stojí tu, že ste priviedli, pane."

"Mal som to v pláne, ale potom som nepriviedol."

"Chápem," povedal. "Všimli ste si vôbec slečnu Grangerovú, keď vošla alebo odišla z priestorov?

Znova zaklamal: "Nie."

Hermiona bola ten večer sama. Jej priatelia si schválne naplánovali svoje dovolenky tak, aby tento konkrétny deň zahŕňali - presnejšie povedané tak, aby mohli túto udalosť zmeškať - ale Hermiona nemala vo zvyku brať si dovolenku. Pretože Harry s Ronom neprišli, musela ísť na pódium ešte dvakrát navyše, aby prijala cenu v ich mene. Teraz to bude musieť urobiť v krvou postriekaných šatách. Za normálnych okolností by ich mohla vyčistiť, ale vzhľadom na to, čo sa udialo na Slávnosti letného slnovratu, už vo vnútri banketovej sály neboli viacej prútiky povolené. Vedela, že výboru pre ministerské udalosti sa uľavilo, že tu Harry s Ronom neboli, bez ohľadu na to, akí dôležití boli a bez ohľadu na to, koľko cien získali. Množstvo z tých kliatob patrilo práve im a o zvyšok sa postaral Draco Malfoy. Finálne kúzlo bolo láskavosťou Ginny Weasleyovej, aby ten zápas ukončila - strhla zamatové závesy z okien a prehodila ich ponad dav, každého pritlačila k zemi v tých ich najprepychovejších slávnostných habitoch, vrátane samotného ministra mágie.

Do dnešného dňa to bol asi ten najtrápnejší okamih, aký kedy Hermiona zažila.

Úradník Marx otočil ďalšiu stránku svojho spisu a zdvihol svoje okuliare, aby ich mohol prečítať zbližša.

Draco si odkašľal. "Môžem odísť?"

"Opakujem, pán Malfoy, rád by som vám vyjadril svoje najúprimnejšie ospravedlnenia, ale obávam sa, že si s vami najprv musím potvrdiť niekoľko faktov. Pochopte, množstvo hostí ma informovalo, že vás videlo, ako ste boli počas oslavy so slečnou Grangerovou niekoľkokrát v kontakte."

Aj Hermiona používala mnoho slov, ale nebolo to rovnaké. Asi by Marxa neznášala rovnako, ako ho neznášal Draco, pretože Marx trepal byrokratické nezmysly.

"Nespomínam si," odpovedal. "Sedeli sme za rovnakým stolom. Možno som ju požiadal, aby mi podala soľ." Hlas mu prekypoval toľkým krutým sarkazmom, koľko dokázal nahromadiť.

"No, to je presne ono, pane," pokračoval Marx, stále sa podlizoval mužovi, ktorého rodinné peniaze zaplatili jeho nový nábytok v kancelárii. "Určite vás nezamýšľam obviniť z úmyselného zadržiavania nejakej informácie, ale práve ste mi povedali, že ste si príchod slečny Grangerovej vôbec nevšimli. Nevšimli ste si, keď sa posadila -" pozastavil sa a skontroloval svoje papiera - "rovno vedľa vás, hneď po vašom pravom boku?"

"O nič viacej než som si všimol farbu, akú mal obrus."

"Akej farby bol ten obrus?"

"Nespomínam si. O to išlo."

"Chápem."

Prvá vec, ktorú urobila po tom, čo sa usadila, bolo krvácanie na Draca Malfoya. Malo by to byť poriadne trápne, ale on na to sotva zareagoval.

Pozrel sa jej do tváre chladnými očami, dotkol sa vlhkého miesta na svojom čiernom obleku a potom sa pozrel na prsty. "Vieš, kto robil na dnes večer zasadací poriadok?" spýtal sa.

"Nie," odvetila.

"Nechám ho vyhodiť. Zistím, kto to bol a nechám ho vyhodiť."

"Ako vieš, že to nebola tvoja šéfka?" Zdvihla ďalšiu servítku a neisto poťapkala na svoje plece.

"Tak možno skrátka vyhodím teba," odvetil. Hlas mal chladný a normálny, takmer na hranici zdvorilosti.

"Obaja vieme, že to urobiť nemôžeš," odvetila vecne.

"To fakt?"

"Áno. Nebolo by to po prvý raz, čo si sa pokúsil."

Vydal zvuk, ktorý mohol byť smiechom alebo zakašľaním, alebo smiechom maskovaným zakašľaním. Nedokázala to rozlíšiť. "Máš pravdu, a tentoraz to myslím vážne."

Zdvihla ruku k ústam, aby zakryla úsmev.

"Len pokračujme v chronologickom poradí podľa zoznamu, ak vám to neprekáža," povedal úradník Marx. Dracovi to prekážalo, absolútne, ale nemohol urobiť nič, čím by tomu zabránil. Najhorší problém s takýmito byrokratickými formalitami bola ich otvorená neúprimnosť. "Je pravda, že slečna Susan Bonesová sedela po vašej ľavici?"

"Áno." Popoludní mal dôležitejšie povinnosti a uprednostnil by, keby nemeškal.

"Viedli ste nejaký druh rozhovoru so slečnou Bonesovou?"

"Nie."

Marx prikývol. "Poskytla nám podobné svedectvo. Avšak nahlásila množstvo komunikácie medzi vami a slečnou Grangerovou."

"Prečo by som sa chcel rozprávať so slečnou Grangerovou?"

Marx bol znova očividne v nepohodlí. Napravil si okuliare a niekoľkokrát poťapkal brkom po stole. "Neviem, pane, ale slečna Bonesová si jasne pamätá, že ste sa rozprávali."

"Pamätá si, o čom sme sa rozprávali?"

"Nie. Povedala, že väčšina toho rozhovoru prebehla dôverne."

To bola pravda, ale nebolo to preto, že by mal Draco záľubu v šepkaní. "Ani ja si nespomínam. Sedeli sme vedľa seba. Predpokladám, že sme sa museli rozprávať."

"Ale so slečnou Bonesovou ste sa nerozprávali a tá sedela na vašej druhej strane."

"Možno som sa rozprával, ale ona si na to nespomína," povedal. "Poviem vám, čo si pamätám ja - bola taká opitá, že sa omylom viac než raz napila z môjho pohára."

Marx prikývol a niečo si v spise poznamenal.

Ten problém nebol taký zlý, ako v tom čase vyzeral. Fľak na jej šatách bol relatívne malý a bol len na jednej strane, ale mohla ho zakryť, ak zdvihla ľavú ruku na presne správne miesto. Fľak na Dracovi bol na čiernej látke jeho obleku neviditeľný.

Avšak v jej mysli rástol a rástol, až kým mohli rovnako dobre sedieť spolu, plece pri pleci, vo vani plnej jej krvi. Mala pocit, ako keby na ňu šli mdloby.

"Ste v poriadku, slečna Grangerová?" spýtal sa postarší čarodejník po jej pravici. Nedokázala si spomenúť na jeho meno. "Zbledli ste."

"Som v poriadku," odvetila a usmiala sa so stisnutými perami.

"Bojí sa," prehovoril Draco, akože na vysvetlenie, až na to, že jeho hlas bol príliš slabý, aby ho počul ktokoľvek okrem nej. "Bojí sa sedieť tak blízko pri mne."

Otočila sa k nemu a pokrútila hlavou. "Určite sa nebojím. Už presne viem, čoho si schopný."

"A ja viem, ako tvoj strach vyzerá. Topíš sa v ňom." Usmial sa, ako keby žartoval a odpil si z vína.

Zdvihla cezmínovú vetvičku vedľa jej taniera, ktorá bola ako ozdoba obmotaná okolo držiaka na servítky. "Tieto sú jedovaté, aby si vedel," poznamenala, hlavne, aby zmenila tému.

"Dvadsať bobúľ znamená smrtiacu dávku."

"To je hrozba? Ak vstanem od stola, vymačkáš mi do vína dvadsať bobúľ?"

"Nie, chutia trpko. Všimol by si si to."

"Nie v tejto žalostnej náhražke alkoholu. Asi by ti to prešlo, ak ma chceš zabiť takto, ale mám pocit, že už plánuješ niečo oveľa výstrednejšie."

Prebodla nechtom bobuľu a šťava kvapla na obrus. "Nič také neplánujem."

"Vypili ste niečo z alkoholických nápojov, pán Malfoy?"

"Áno."

"Koľko by ste odhadli?"

"Viac než päť, menej než päťdesiat."

"To je dosť široký odhad, pane. Mohli by ste to väčšmi zúžiť?"

"Nie."

Dracove kura bolo prevarené a hovädzina na jej vkus príliš nedovarená. Bez akéhokoľvek slova si bez premýšľania vymenili taniere, a ona zistila, že je to kura dosť znesiteľné. Jemu sa páčilo, že jeho steak je prakticky ešte stále nažive, čo ona považovala za nechutné. Začínala si pripadať dosť pripitá, keď muž s dlhou bielou bradou vystúpil na pódium a začal hovoriť.

"Vieš, kto to je?" spýtal sa, keď bodol vidličkou smerom ku predku sály.

"Nie," odvetila. "Záleží na tom?"

"Vôbec nie, ale myslím, že mal prejav na posledných troch akciách. Ak je na to dosť dôležitý, nemal by jeden z nás poznať jeho meno?"

"Možno preto ho vyberajú. Nikto nevie, kto to je, takže sa ho nikto neobťažuje počúvať, a tak sa nemusia trápiť s napísaním dobrého prejavu." Po troch pohároch vína bolo treba vynaložiť úsilie, aby sa nerozosmiala na vlastnom vtipe. Draco mal pravdu o kvalite tých nápojov, ale už viacej nemala námietky. Alkohol bol alkohol, pokiaľ to stále dokáže zvládnuť až k pódiu.

"Mali by to nechať robiť mňa. Vieš, čo by som povedal?"

Pokrútila hlavou. "Nechcem počuť tvoju predstavu sviatočnej uvítacej reči."

"Povedal by som: "Predovšetkým je mi ľúto, že tu musíte byť. Ani ja tu byť nechcem." V jej hrudi už rástol smiech, ale sklonila bradu, aby ho skryla najlepšie ako mohla. "Ale skôr než sa všetci začneme vzájomne pretekať, kto sa skôr dostane na dno pohára - a, áno, bude v zásobe pekná cena pre víťaza -" Už si nemohla pomôcť. V skutočnosti si odfrkla.

"Rád by som začal večer s malou hrou. Rád by som, keby sa každý otočil k náhodne priradenej čarodejnici alebo čarodejníkovi, ktorí sedia po jej alebo jeho ľavici a prezradil jej alebo jemu svoje najhlbšie osobné tajomstvo."

Prestala sa smiať. "To je hrozná hra. Všetci by odišli."

"Hm," odvetil, ako keby si to uvedomil po prvý raz. "Myslím, že ja som osoba po tvojej ľavici. Keby si musela povedať svoje najhlbšie tajomstvo, čo by si povedala?"

Usmieval sa tak nehanebne, že sa už na neho viacej nedokázala pozerať. "Aby si vedel, tamten sa mi páči," povedala a ukázala na bradatého muža na pódiu. "Je to ten najlepší rečník, akého som kedy počula."

Ak Draco odpovedal, nepočula ho. Prejav skončil a celá sála sa zaplnila potleskom.

"Prečo presne ma vypočúvate ohľadne Hermiony Grangerovej?" Draco už samozrejme vedel, čo sa stalo, ale nechápal, prečo je to taká veľká vec. Vyzeralo to na mimoriadne vyšetrovanie.

"Zaujímate sa o blaho slečny Grangerovej, pane?" Marx mal v očiach výraz, ako keby sa niekam dostával, a Draco si začal prezerať nechty.

"Nie. Len som zvedavý."

"Nemá žiadne problémy," odvetil Marx. "Len ju musíme nájsť, a zdá sa, že nikto nevie, kde je. Od tej recepcie sa nevrátila do svojho bytu."

"Prečo ste v takom zhone, aby ste ju našli?"

"Jej prútik bol uprostred tej udalosti nesprávne odpísaný a my sa musíme  uistiť, že ona bola tá, kto ho zobral," povedal. "A tiež si nikdy neprevzala svoju cenu."

To bolo také smiešne, že sa Draco začal smiať a neprestal, až kým mu neponúkli pohár studenej vody.

"Neviem, prečo som sa vôbec pýtal," povedal. Teraz sa nakláňal nad jej plece. "Už všetky tvoje tajomstvá poznám."

"Vôbec ma nepoznáš." Mohla cítiť alkohol v jeho dychu a premýšľala, ktorý z nich mal bližšie k tomu, aby sa opil.

"Prajem si, aby si prestala hrať blbú. Je to také... nepohodlné."

"To musí byť pre teba ťažké," povedala. "Viem, že si zvyknutý, že sa ľudia idú pretrhnúť, aby zo seba urobili čokoľvek, čo sa ty zrazu rozhodneš, že by mali byť." Hlas mala teraz tvrdý a pukla medzi prstami ďalšiu cezmínovú bobuľu.

"Ach, vážne? Vieš, že sa nie vždy mýlim. Ty si tak zvyknutá, že máš pravdu, že ťa do krvi uráža len predstava, že by niekto iný mohol prísť s nejakou užitočnou radou. Samozrejme, nikto okrem teba by nikdy nemohol vedieť, čo je najlepšie..."

"A ty nedokážeš zniesť predstavu, že niektoré veci nikdy nebudú dokonalé. Už máš byť dospelý, ale nedokážeš si predstaviť, že každá sekunda tvojho života nebude ´the best´ a ľudia nie sú vždy tou najlepšou verziou samých seba, a dokonca keď sú, ešte ťa vôbec nenapadol fakt, že si ich pravdepodobne nezaslúžiš." Sánka ju bolela od toho, ako škrípala zubami, keď sa z celej sily snažila, aby udržala svoj hlas potichu. V tomto okamihu nenávidela Vianoce viac, než si kedy myslela, že bude.

Odvrátil hlavu. "Radšej by si mala dávať pozor, inak ti ujde, že ťa volajú. Potter ide hore prvý, ak si správne spomínam."

"Máš pravdu," tvrdohlavo povedala. "To ide."

"Samozrejme, že ja si s tým nemusím robiť starosti. Mohol by som prijať Neodpustiteľnú za samotného ministra a oni by mi nedovolili sa k tomu pódiu priblížiť na desať stôp." Na dlhú chvíľu zmĺkol a ona si nebola istá, čo povedať. "Možno som si to zaslúžil," nakoniec pokračoval, "ale nezaslúžil som si..."
Nastala ďalšia dlhá pauza, ale tentoraz musela prehovoriť. "Čo?"

"Nič."

"Nie, čo si chcel povedať?"

"Nepovedal som ti, aby si dávala pozor? Práve vyvolali Potterove meno."

Mal pravdu. Sála zmĺkla, keď všetky oči hľadali muža, ktorý tu nebol. Nevedeli to, ale pozerali sa na ňu. Postavila sa tak rýchlo a neohrabane, že skoro zakopla o lem svojich šiat. Nespomenula si, že si má tú krvavú škvrnu zakryť, až kým nebola na pódiu, a vtedy to už bolo zjavne zbytočné.

"Je pravda, že slečna Grangerová bola v ten večer zranená?"

"Nevšimol som si. Myslím, že je to možné."

"Máte nejakú predstavu, ako k jej zraneniu došlo?"

"Ani neviem, aké to bolo zranenie."

"Ďalší hostia ma informovali, že značne krvácala z ľavého ramena."

"No, ja som to neurobil."

"Nikto vás neobviňuje, pane."

Na tom pódiu stuhla. Svetlá boli príliš jasné, koniec večera sa zdal byť nekonečne ďaleko, a ona by sa vzdala čohokoľvek, aby bola niekde inde. Niekto do toho ticha zakašľal a potom začal šelest. Spôsobila, že sa celá miestnosť cítila trápne, pretože mala byť Harrym Potterom, ale nebola. Prinajmenšom sa predpokladalo, že prehovorí, ale namiesto toho tam stála ako socha a zvierala drevený pult jednou rukou, hánky biele, a Harryho cenu v druhej.

Verejný prejav bol deviatou úrovňou Pekla. A taktiež kvôli ničomu inému sa človek nemohol cítiť opitejšie než keď sa po prvý raz postavíte po štyroch drinkoch, ktoré ste si dali posediačky.

"Ja," minimálne začala. To bolo dobré. To bolo slovo. "Som tu, aby som prijala túto cenu v mene Harryho Pottera. Ja, Hermiona Grangerová, tak to je. Je to môj blízky priateľ. A je mi ľúto, že sem dnes nemohol prísť. Ale, ehm, ďakujem vám."

Zatlieskali jej, a ona sa uklonila hlavou a opatrne a uvážene kráčala nazad k svojej stoličke. Vďaka ohromnému božiemu milosrdenstvu nespadla ani si nezlomila podpätok ani nezačala znova krvácať. To zranenie na jej pleci už dávno zaschlo.

Keď sa znova posadila a položila Harryho plaketu na miesto, kde býval jej tanier, začula, ako sa Draco potichu smeje do dlane.

"Hlbokomyseľný prejav, Grangerová. Napísala si si ho sama?"

To nebolo smiešne. Nechápala, prečo sa usmieva.

Marx znova čítal zo svojho spisu, ako keby mal pamäť zlatej rybky alebo niečo podobné. Ako keby si nedokázal zapamätať naraz ani jednu vetu bez toho, aby nemal tie slová rovno pred nosom.

"Vieme, že slečna Grangerová bola prítomná pri prebraní ceny pána Pottera a potom neskôr ceny pána Weasleyho, z ktorých posledne spomínaná bola odovzdaná približne o deväť tridsať včera večer. Jej prútik bol vybraný zo vstupnej kontroly niekedy medzi deviatou a desať tridsať." Odložil svoje papiere, vyzeral unavený. "Pán Malfoy, máte predstavu, kedy odišla? Všetci potrebujeme zistiť, kde sa nachádza jej prútik - či si ho vybrala sama alebo či by mala byť nahlásená krádež. Slečna Grangerová bude vyhlásená za nezvestnú, ak nepríde v pondelok do práce a budete sa musieť vrátiť na ďalšie vypočúvanie, ak nám toto nepomôžete vyriešiť čo najskôr."

"Bude tam."

"Ako to viete?"

"Kedy si naposledy vzala deň voľna?"

Ďakovná reč, ktorú poskytla miesto Rona, nebola o nič lepšia. Hoci nebola taká kostrbatá, pretože mala čas naplánovať si ju niekoľko minút dopredu. Avšak už dospela k rozhodnutiu: na to pódium sa viacej nevráti. Mohli jej tu cenu poslať sovou, pre mňa za mňa. Aj tak bola bezvýznamná.

"Si vzrušená, že dostaneš svoju?" spýtal sa jej do ucha. "Stavím sa, že si."

"Nie," odvetila.

"Tak možno nie si. Možno dali tvoje meno na tak veľa hlúpych plakiet, že ti na tom už viacej nezáleží. Už si si na to asi doteraz zvykla."

V skutočnosti si na to vôbec nezvykla. "Nechcem ju, dobre? Môžeš si ju mať, ak si taký zúfalý."

"Chcem cenu so svojím menom, ale moje meno je príliš desivé, aby ho vytesali do kameňa."

"Nie je to také skvelé, ako si myslíš. Je im úplne jedno, čo som tento rok vlastne urobila. Mohli mi dať cenu za zbavenie viac než stovky domových škriatkov ich násilníckych domovov alebo za to, že je vďaka mne poľovanie na diricawla (cz: tlustobřicha) nezákonné alebo za čokoľvek iné, ale toto všetko je im ukradnuté."

"Potom za čo tá cena je?"

Otočila sa, aby sa na neho usmiala, plná jedovatosti. "Je to pamiatka na moje služby v minulosti. Každý rok jednu dostávam, a existuje, aby mi pripomínala, že tým jediným dôvodom, prečo mám vôbec prácu, je to, čo som urobila pred šiestimi rokmi a že si každý deň prajú, aby ma mohli vyhodiť, ale nemôžu. Dá sa toto považovať za tajomstvo? Polovica ľudí v tejto miestnosti ma neznáša."

"To nie je tajomstvo," povedal. Hlas mal posmešný, ale nebol namierený na ňu. "Ako nie je tajomstvom, že tri štvrtiny z nich sú absolútne neschopní blbci, ktorí by si nevšimli, keby si im vymenila prútiky za tryskochvosté škroty. Ani mňa nemôžu vystáť."

"Možno preto nás posadili vedľa seba. Možno má tento stôl vyletieť do vzduchu."

"To je možné, ale moja otázka je: ty ma môžeš vystáť?"

Zažmurkala na neho. Stále sa usmieval. "Tá loď už odplávala," nakoniec zamrmlala.

"Ja dokážem vystáť teba."

Silno si zahryzla do pery. "Je dobré, že tu Harry s Ronom nie sú, inak by sme si zopakovali ten posledný raz."

"Oni to začali."

"Všetci ste vyzerali ako deti."

"Vždy som si myslel, aké je čudné, že nikto nikdy nezistil, prečo sme bojovali alebo ako ľahko sa tomu všetkému dalo vyhnúť."

"Správne, len stačilo, aby si ty držal zatvorené ústa."

"Nie, stačilo, aby si im to ty povedala dopredu." Znova zachytila jeho oči a pocítila čudný nával viny. "Ale to nie je to, o čom tu hovorím. Jediné, čo sa snažím povedať je, že ťa dokážem vystáť. Jediné, čo robím, je, že vyhlasujem fakt, pretože viem, že ty máš fakty rada."

Príliš dlho na seba hľadeli a on sa na ňu pozeral presne tak, ako to robil predtým, než sa všetko pokazilo. Oči mal hlboké a pokojné a prenikavé, a ona sa na neho  pozerala, ako keby ho nikdy predtým nevidela.

Už bola takmer na rade. Každú minútu zavolajú jej meno a znova všetko zničia, a jej odvaha dospela k rozhodnutiu bez toho, aby sa namáhala spýtať jej mozgu. "Odchádzam," povedala.

"A čo tvoja cena?"

"Už som ti povedala, že ju nechcem." Dotkla sa jeho rukáva, kde uschla jej krv, a on ju sledoval. "Okamžite odchádzam a ty buď ideš so mnou alebo nie."

"To nie je žart, pán Malfoy. Výbor pre ministerské udalosti zodpovedá za akúkoľvek možnú škodu na prútiku slečny Grangerovej a jediné, čo musíme urobiť, je uistiť sa, že je v jej vlastníctve."

"A ja vám hovorím, že neviem nič o Hermione Grangerovej či jej prútiku."

Marx pretočil ďalšiu stránku a ťažko si povzdychol. "Podľa našich záznamov vy ste si svoj vlastný prútik vyzdvihli až dnes ráno. Mali ste na to čakanie nejaký konkrétny dôvod?"

"Zabudol som naň."

"Vy ste zabudli na svoj prútik, pane?"

"Mal som na mysli iné veci."

Nechala Harryho a Ronovu cenu na stole, a vykradli sa zo sály ako párik pripitých tínedžerov. K dverám prešli po špičkách len, aby sa náhle dali do plného a slobodného behu hneď, ako ich za sebou zavreli. Bolo to ako prvý letný deň.

Načiahla sa za seba, a on ju chytil za ruku a nasledoval ju ku kontrole prútikov. Za pultom nikto nebol, ale ona mala tak chuť riskovať, že urobila niečo, o čom si nikdy nemyslela, že znova urobí: ukradla niečo z ministerstva. Technicky bol ten prútik aj tak jej, ale to nezabránilo Dracovi, aby ju nenazval špinavou zlodejkou, keď si vyhrnula šaty a preskočila cez pult a prehľadávala očíslované krabice, až kým ho nenašla. Zastrčila si prútik do vrecka na svojich šatách.

"Chceš svoj?" zavolala.

"Samozrejme," povedal. "Ale švihni si." Nervózne sa rozhliadol; napriek svojej póze zlého chlapca ani zďaleka nebol taký dobrý v porušovaní pravidiel ako ona.

"Hm," zamrmlala. "Nemôžem ho nájsť." Ani ho vôbec nehľadala.

"Fajn, snaž sa viacej!"

"Si si istý, že si ho priniesol so sebou?" položila nevinnú otázku. Dokonca na mieste, kde stála, mohla cítiť, že jeho trpezlivosť je na hranici prasknutia. Nakoniec to nevydržal, a jej sa dostalo pohľadu na to, ako Draco Malfoy preskočil kontrolný pult vo svojom najlepšom obleku a bez stopy elegancie pristál.

"Len sa snažíš, aby sme tu zostali dlhšie," povedal. "To je to, čo chceš?"

V tme sa pohol smerom k nej a bolo to ako za starých čias. Vychutnávala si to, pretože bola pravda, že ak bola skutočne ochotná tomuto dať ďalšiu šancu, toto bude jedným z posledných krát, kedy sa im dostane možnosť spoločne sa zakrádať. Tentoraz sa budú musieť chovať ako dospelí. Keď sa k nej priblížil, elektrina sa od neho odrazila a spôsobila, že sa zatriasla a adrenalín s alkoholom uháňal jej žilami.

"To závisí od toho," odvetila, "čo chceš ty?"

"Slečna Bonesová mi povedala, že si okamžite nevšimla, kedy ste vy či slečna Grangerová odišli od stola, ale že keď slečnu Grangerovú vyzvali, aby si prevzala cenu, obaja ste už boli preč. Spomínate si, či slečna Grangerová stále bola či nebola za stolom, keď sa ospravedlnili od stola sám?"

"Nie. Nepozeral som sa."

"Pán Malfoy, sedela hneď vedľa vás."

"Ponáhľal som sa."

"Prečo?"

"Povedal som vám, ten večer som mal na mysli iné veci."

Bol teraz veľmi blízko, a načiahol sa jednou rukou a chytil ju za bradu s väčšou silou než bolo nevyhnutné. Myslela si, že ju pobozká, ale namiesto toho zostal niekoľko centimetrov od nej a prehovoril. "Stále chcem počuť tvoje hlboké, temné tajomstvo."

"Myslela som, že už ho poznáš."

"Chcem ho aj tak počuť." Olizol si pery a svaly v jeho lícach sa napli. Jeho druhá ruka sa presunula, aby sa ovinula okolo jej pása, a ona cítila to isté, ako cítila na pódiu. Stuhla. Ako socha. "Povedz mi, že ma chceš späť."

Chvíľu jej trvalo, kým našla svoj hlas. "Prečo by som mala? Jediné, čo si povedal, je, že ma dokážeš vystáť, čo nie je presne tá najromantickejšia vec, ktorú som kedy počula."

"Bol som niekedy romantický?"

"Nie."

Vydýchol, čo znelo ako zasyčanie, a jeho oči boli také vášnivé, že sa nedokázala odvrátiť. Keby nebolo jeho rúk, asi by sa jej podlomili kolená. "Ale ja ťa dokážem vystáť, Grangerka. Naozaj krucinál dokážem."

"Fajn," povedala. Jej hlas znel cudzo. "Ak je to to najlepšie, čo dokážeš, potom fajn. Prajem si, aby som nechcela, ale chcem ťa späť."

Pobozkal ju. Prešla mu rukami po chrbte a cez jeho vlasy, a jeho celé telo sa pritlačilo na jej v akomsi druhu dokonalej harmónie, ktorá nemala čo medzi nimi existovať. Nikdy vôbec nedávala žiaden zmysel, ale stále sa tak vzdorovito vracala.

Marx si znova vzdychol a pošúchal si čelo. Naposledy popresúval svoje papiere a potom ich odložil do upravenej hromady na stole. "Na toto nemám čas, pán Malfoy. Ak nebudete spolupracovať, potom môžete odísť, ale považujem váš nedostatok súcitu s vašim kolegom za osobne znepokojujúci."

"Našťastie, súcit sa v mojom oddelení nevyžaduje."

"To bude stačiť. Prejem pekný deň, pane."

Marxova podráždenosť bola očividná, ale Draco sa nijako zvlášť nestaral vzhľadom na to, že mal na mysli iné veci.

Prišiel domov asi o dvadsať minút neskôr, ako ho čakala, a bolo jej jasné, že mu museli dať zabrať. Považovala celú situáciu za dosť humornú, ale mala plne v úmysle v pondelok ju vyriešiť. Až dovtedy si sama sebe dávala ten nádherný vianočný darček, ktorým bolo plytvanie času na ľudí, ktorí si to zaslúžia.

Pokúsil sa ju pobozkať, keď vošiel, ale ona mu to nedovolila. "Je to škoda, že už viacej nebudeme pracovať spoločne."

"Čože?"

"Myslím, potom, čo sa sám prepustíš." Tiež mala čas poslať dnes ráno niekoľko sov a ešte stále mala na ministerstve zopár priateľov. Len polovica z ministerstva ňou pohŕdala. "Zistila som, kto je zodpovedný za zasadací poriadok a že táto konkrétna osoba sa dokonca dobrovoľne na túto prácu ponúkla."

Nadvihol obočie. "Zabralo to, nie?"

Mohla priznať, len tentoraz, že má pravdu.

• 1Počet článkov:
• 1906Celkovo čítané:
• 0Celkom koment.: