Fanfiction poviedky o Harrym Potterovi




01. Veľké očakávania



Názov: Nový začiatok

Originálny názov: A Fresh Start

Autorka: Hepatia

Originál: nedostupný



Veľké očakávania

Bolo krásne letné ráno a jedáleň bola plná slnečného svetla. Cez otvorené okná sa šírila vôňa ruží, ktorá sa miešala s vôňou slaniny pripravovanej na sporáku. Veľký jedálenský stôl pokrýval čerstvo vypraný obrus a na každom z troch prestretých stolov boli úhľadne zložené biele obrúsky. Uprostred dokonale prestretého stola stála váza s čerstvo narezanými kvetmi.

Žena s dlhými tmavými vlasmi zavolala: „Raňajky sú pripravené!“

Usmiala sa sama pre seba, keď počula, ako sa jej jedenásťročný syn zošmykol po zábradlí a prebehol cez predsieň, aby sa v rekordnom čase dostal do jedálne. Jej manžel vstúpil zo svojej pracovne podstatne dôstojnejšie.

„Umyl si si ruky?“ spýtala sa Astória svojho syna so zdvihnutým obočím.

Scorpius prevrátil oči a podráždene zdvihol ruky. „Áno, mami.“

Astória sa škádlivo obrátila k Dracovi a zopakovala otázku. Usmial sa a tiež posmešne zdvihol ruky na kontrolu. Predtým, ako sa posadila, venovala manželovi rýchly bozk na líce.

Skôr než Scorpius stihol požiadať o podanie palaciniek, cez otvorené okná priletelo niekoľko sov. Mercury, jedna zo sov Malfoyovcov, sa skotúľala po stole a narazila do vázy. Výsledkom bola hromada peria, kvetov a rozbitého porcelánu. Scorpius vyskočil zo stoličky a zdvihol vtáka, zatiaľ čo jeho mama vázu magicky opravila. Potom ju spolu s prestavanými kvetmi odlevitovala späť na stôl.

„Je Mercury v poriadku?“ spýtal sa Draco, kým nechal rozliatu vodu zmiznúť a znovu naplnil vázu.

Scorpius si opatrne prezrel ich najstaršiu sovu a s úľavou zistil, že Mercury sa zdá byť v poriadku napriek svojej poslednej havárii. Mercury rozhorčene zahúkal, takže ho Scorpius rýchlo pustil.

„Áno, vyzerá v poriadku,“ potvrdil Scorpius.

„Možno je na čase, aby odišiel do dôchodku,“ odvážil sa Draco a žmurkol na Scorpiusa.

Mercury si rozstrapatil perie a odpovedal niekoľkými nahnevanými húkaniami, čím dal jasne najavo, že to neprichádza do úvahy.

Draco a Scorpius si nemohli pomôcť a usmiali sa na seba; Mercury po posledných desiatkach havárií spravil rovnaké odmietnutie.

„Neviem, ocko, myslím, že do dôchodku má ešte ďaleko,“ odpovedal Scorpius podľa ich scenára.

Mercury si prestal čechrať perie a zdalo sa, že sa trochu upokojil.

„Pokiaľ ti to nevadí,“ povedal Draco sove so s maximálnou vážnosťou. „Na, daj si toast.“

Zdalo sa, že Mercury usúdil, že toast zavŕšil ospravedlnenie, vzal ho do zobáka a opäť odletel.

Astoria túto rutinu ignorovala, lebo otvorila list od sestry, v ktorom sa snažila dohodnúť si nákupy v Paríži. Draco si skontroloval vreckové hodinky a napil sa kávy, kým sa vrátil k svojmu výtlačku Denného proroka. Chvíľu trvalo, kým si Scorpius uvedomil, že je tam list aj pre neho. Keď spoznal erb Rokfortu, vzrušene zavýskal, roztrhol obálku a rýchlo si prečítal plynulé modré písmo:

Vážený pán Malfoy,

s potešením Vám oznamujeme, že ste boli prijatý na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. V prílohe nájdete zoznam potrebných kníh a vybavenia. Semester sa začína 1. septembra. Očakávame Vašu sovu najneskôr do 31. júla.

S úctou,

Septima Vektorová,

zástupkyňa riaditeľky školy

Astória sa ponáhľala k Scorpiusovi a Draco ho hrdo potľapkal po chrbte a oznámil: „To si žiada oslavu! Zajtra je sobota, všetci pôjdeme do Šikmej uličky a ty si môžeš vybrať darček k prijatiu na Rokfort, môžeme ti potom kúpiť aj školské potreby!“

„Mal by si napísať starým rodičom, aby vedeli, že si dostal list,“ pripomenula Astória a na chvíľu Scorpiusovi schladila náladu. Písanie listov nebolo práve to, čo by nazval oslavou.

„Je v jazere naozaj obrovská chobotnica?“ spýtal sa Scorpius dychtivo.

Draco sa usmial. „Áno, a na všetky tvoje otázky ti odpovieme dnes pri večeri, ale teraz sa musím vydať do práce.“

S tým sa naposledy pozrel na svoje zlaté vreckové hodinky a odmiestnil sa.

Scorpius bol taký vzrušený, že ledva dokázal zjesť raňajky. Astória rýchlo dojedla tie svoje a ospravedlnila sa s vysvetlením, že jej horí termín na napísanie svojho stĺpčeka. Písala pre Týždenník čarodejníc a ten tohtotýždňový musela odoslať v najbližších hodinách. Mávnutím prútika po sebe upratala riad a odfrčala do kuchyne.

Po napísaní potrebných listov starým rodičom sa Scorpius zvyšok dopoludnia hral v záhrade. Jediným problémom obrovského trávnika bolo, že bolo treba dlho chodiť, aby si našiel niekoho, s kým by sa mohol hrať. Bol jedináčik a často bol osamelý. Strýko Greg ho občas prišiel navštíviť, ale s ním nebola takmer žiadna zábava a nemal vlastné deti. Scorpiusa na odchode na Rokfort najviac tešilo to, že si konečne nájde kamarátov vo svojom veku. Jediné deti, s ktorými sa kedy mohol hrať, boli Gerald a Rachel Zabiniovci, a to len preto, že ich matky sa na Rokforte priatelili. Gerald bol ufňukaný a nikdy nechcel ísť von. Rachel bola staršia a nepríjemne panovačná. Vždy si musela vybrať hru, inak by sa nehrala.

Raz sa im konečne podarilo presvedčiť Geralda, aby išiel von (trval na tom, že je alergický na trávu), a Scorpius našiel ropuchu. Hrdo ju ukázal Rachel a Geraldovi. Rachel sa spýtala, či si ju môže pozrieť, a Scorpius jej ju naivne podal. Rachel hodila ropuchu o zem z celej sily, a povedala mu, že ropuchy sú pre deti. Scorpius s plačom utekal k ich matkám. Astória sa mu snažila vysvetliť, že je to len ropucha a nie je nad čím plakať. Millicent Zabiniová sa naňho len znechutene pozrela, že sa chcel hrať s niečím takým slizkým a nemoderným.

Pre Scorpiusa nebolo ničím nezvyčajným, že si našiel malé zvieratká. Jeho matka bola už roztrpčene zvyknutá na to, že levitovala vtáčiky späť do hniezd, z ktorých vypadli, alebo musela liečiť myš, ktorú jej syn zachránil pred mačkou. Takisto sa nesmierne tešil na to, že sa bude na Rokforte venovať starostlivosti o magické tvory, hoci vedel, že to bude až v treťom ročníku. Rodičia sa ho snažili navádzať na rôzne odvetvia mágie a varovali ho, že učiteľ Starostlivosti o magické tvory je neschopný. Rozprávali mu príbeh o tom, ako jeho otca brutálne napadol hipogrif hneď na prvej hodine. Scorpius sa rozhodol, že aj keď je učiteľ možno nekompetentný, bude si len dávať pozor a uistí sa, že pozorne prečíta učebnicu. Keď vyrastie, chcel sa stať magizoológom alebo možno pracovať s drakmi v rumunskej dračej rezervácii. Toľko času stráveného osamote mu poskytlo veľa času na čítanie. Knihu Fantastické zvery a kde ich nájsť už čítal poltucetkrát. Jeho nová obľúbená kniha bola napísaná Lunou Longbottomovou o nových druhoch, ktoré objavila. Scorpius bol nadšený, keď videl prvé fotografie bľačiaceho bzučiaka, ktoré boli viac ako storočie považované za mýtické. Nechápal, prečo sa rodičia tak zdráhali kúpiť mu túto knihu; musel si ju trikrát špeciálne vypýtať na narodeniny, kým súhlasili, že mu ju kúpia. Za normálnych okolností sa musel opýtať len raz, pokiaľ nešlo o zviera, vtedy bola odpoveď „nie“.

Astória Malfoyová nemala zvieratá príliš v láske. Zdôraznila, že v rodine majú dve sovy a mačku. To bolo viac než dosť. Scorpiusovi to ani zďaleka nestačilo, najmä preto, že sovy boli zvyčajne na služobnej ceste pre jeho rodičov. Zdalo sa, že mačka Snehová vločka nemá rada deti a ak sa s ňou pokúšal hrať, Scorpiusa poškriabala alebo pohrýzla. Bola to čistokrvná perzská mačka, ktorú Astória dostala od sestry Dafné ako svadobný dar. Nikto z Malfoyovcov nemal Snehovú vločku zvlášť rád, ale Dafné by sa urazila, keby si ju nenechali.

****

V ten večer išli Draco, Astória a Scorpius na večeru v Malfoy Manor. Scorpius sa vždy tešil na ich výlety k starým rodičom. Jeho stará mama, Narcissa Malfoyová, mala rozsiahlu voliéru s albínskymi pávmi. Starý otec Lucius mal pre svojho jediného vnuka vždy niekoľko galeónov a s radosťou mu požičiaval knihy z obrovskej knižnice. Niekedy si Scorpius želal, aby sa rodina presťahovala na Malfoy Manor. Astória sa často snažila Draca presvedčiť, aby prijal Luciusovu a Narcisinu ponuku bývať s nimi, veď miesta tam bolo určite viac než dosť. Draco však rozhodne odmietal presťahovať sa späť do domu svojich rodičov. Scorpius si nemohol byť istý, ale tušil, že jeho otec nemá rád svoj domov z detstva; zdalo sa, že keď tam bol, nikdy sa nesmial. Vždy sa zdalo, akoby nad rodinou visel oblak formálnosti, keď sa zišli v obývačke.

Sotva Scorpius vošiel cez vchodové dvere, babička sa k nemu vrhla a pobozkala ho na líce. „Sme na teba takí hrdí, Scorpius! O niekoľko rokov budeš slizolinksým prefektom, tak ako boli tvoji rodičia a starý otec.“

Lucius objal svojho vnuka a potom naňho žmurkol: „A kapitán slizolinského metlobalového tímu, rovnako ako Draco a ja.“

Astória ochotne dodala: „Vieš, Draco bol najlepší stíhač, akého Slizolin za celé roky mal.“

„Ja sám som bol triafačom,“ dodal Lucius.

Draco sa trochu zamračil a podotkol: „Viete, že Scorpius nemusí byť Slizoline.“

V miestnosti zavládlo ticho. Scorpius skúmal tváre svojich rodičov a starých rodičov. Po niekoľkých veľmi nepríjemných chvíľach sa Astória zasmiala. „No, samozrejme, že nemusí byť v Slizoline, ale som si istá, že bude.“

„Bystrohlav je tiež veľmi dobrá fakulta,“ dodala Narcissa nepresvedčivo. Skôr než jej manžel stihol nesúhlasiť, pokračovala: „Možno by sme sa všetci mali pustiť do večere, kým nevychladne.“

Keď už sedeli pri stole, Scorpius sa spýtal: „Koľko je tam fakúlt? Štyri, že?“

„Slizolin, Bystrohlav, Bifľomor a Chrabromil,“ odpovedala Astória neutrálnym tónom

„Čo je zlé na Bifľomore a Chrabromile?“

„Chrabromilčania sa chvastúni a bifľomorčania sú tí, čo sa nedostali do žiadnej inej fakulty,“ odpovedal Lucius.

Scorpius o tom chvíľu premýšľal. „Ako sa dostaneš do Slizolinu alebo Bystrohlavu?“

„Bystrohlavčania sú veľmi učenliví,“ odsekla Narcissa. Obávala sa, že Lucius použije výraz „vševedi“, a keď si uvedomila, koľko času Scorpius trávi čítaním, vedela si predstaviť, ako ho šupnú do Bystrohlavu.

„Slizolinčania majú čistý pôvod,“ dodal Lucius.

Dracovo zamračenie bolo tentoraz výraznejšie. „Slizolinčania sú tiež veľmi vynaliezaví a kreatívni.“

Astória vycítila rastúce napätie medzi svojím manželom a svokrom. „Takže vidíš, drahý, je celkom isté, že skončíš v Slizoline, pretože si kreatívny a vynaliezavý, ako aj čistokrvný.“

„Aha.“ Scorpius túto odpoveď prijal a nálada pri stole sa trochu rozjasnila.

Po tom, čo si Scorpius dal ešte niekoľko súst bažanta, našiel ďalšie otázky. „Je strop vo Veľkej sále naozaj začarovaný tak, aby vyzeral ako obloha?“

Draco sa usmial. „Koľkokrát si teda čítal Históriu Rokfortu?“

„Niekoľkokrát,“ zamrmlal Scorpius a usmial sa na otca.

„Áno, naozaj je takto začarovaný,“ odpovedal Draco.

„Čo ak zabudnem heslo do spoločenskej miestnosti?“

„Potom stráviš veľa času ako tvoj strýko Greg,“ odpovedala Astória a oči jej zažiarili. „Kedysi sa poriadne dlho načakal na Draca s Crabbom...“

Astória sa trochu začervenala. O Vincentovi Crabbovi sa veľa nerozprávali. Draco sa často rozrušil; nerád spomínal na noc, keď Vincent zomrel, ani na to, ako sa to stalo.

Nevšímajúc si matkino faux pas, Scorpius pokračoval otázkou za otázkou. Rodičia a starí rodičia mu odpovedali, ako sa len dalo; rozprávali mu o profesoroch, triedach, ako sa dostane do Rokfortu a ako vyzerá slizolinská spoločenská miestnosť.

****

Po rozlúčke so Scorpiusom zišiel Draco dolu do obývačky a posadil sa vedľa svojej ženy, ktorá popíjala čaj.

„Musím mu to povedať,“ povedal hlasom bez emócií.

Astória odložila šálku čaju a pozrela na manžela. „Nemusíš mu nič hovoriť. Neurobil si nič zlé.“

Dracova tvár sa skrivila. „Naozaj? Domnieval som sa, že pokus o vraždu sa považuje za niečo zlé.“

„Čarostolec ťa očistil. Nemal si na výber.“

„To však neznamená, že neboli chvíle, keď som chcel...“

„Áno, no to je medzi nami dvoma. Nie je dôvod, aby si kvôli tomu robil starosti Scorpius,“ odvetila Astória.

„A čo keď príde na Rokfort a všetci okrem neho budú vedieť všetko o jeho rodine?“ 

„Bolo to pred dvadsiatimi rokmi, ostatné deti budú vedieť len to, čo vie Scorpius: pochádza z dlhého rodu čistokrvných.“

Draco sa prestal hádať so svojou ženou. Stále si nemohol pomôcť, ale v duchu opravil jej predchádzajúce tvrdenie; bolo to už devätnásť rokov, tri mesiace a dvadsaťštyri dní, čo sa to definitívne skončilo. Ani Astória, ani Scorpius nevedeli, aké to je byť väzňom Temného pána, a on za to bol neskonale vďačný.