Fanfiction poviedky o Harrym Potterovi




Kapitola šiesta



Zatváranie dverí

Preklad: Jimmi  

Banner: solace

Originál, ani autorka už nie sú k dispozícii.



Zatváranie dverí

Kapitola šiesta

****

Sirius sa zobudil s prudkou bolesťou hlavy. Nebolo to nič nezvyčajné, odkedy bol vytiahnutý zo závoja, Snapom. Striasol sa. Už to bol týždeň, čo sa Erica ocitla v letaxovej sieti. (A Siriusovi sa stále uľavilo, keď sa dozvedel, že je adoptovaná. Ak by nebola, alebo ešte viac, ak by Carver nebol, potom by to znamenalo, že Harry bol otcom len v pätnástich rokoch a vtedy Sirius ešte žil.) Od Jamesovho priznania prešiel týždeň a Sirius sa stále snažil všetko pochopiť.

Ako to, že zaostal tak ďaleko za ostatnými?

James sa zamiloval, do dvoch ľudí, s oboma sa zviazal a mal dieťa, ktoré už bolo dospelé a malo vlastné deti. Remus vytvoril kúzla, napísal knihy a prelomil kliatbu, ktorá sa týkala jedného roka na poste profesora obrany proti čiernej mágii. Dokonca aj Peter dospel a prijal dospelé rozhodnutia. Zradil najprv svojich priateľov, potom smrťožrútov a pre Merlina zabil Luciusa Malfoya... aby zachránil Snapa!

A Harry... malý citlivý Harry bol mužom. Harry, ktorý kedysi potreboval Siriusa viac než ktokoľvek iný, ktorý k nemu vzhliadal, dospel bez neho. Harry už nepotreboval otcovskú postavu, a keby niekedy potreboval, mal na to Snapa. Merlin, Harry bol otcom. Harry mal vlastnú rodinu, viacero profesií a vlastnil vlastnú školu. To Siriusa zaskočilo. Všetky tie deti, ktoré poznal, boli teraz dospelé.

A potom tu bol Sirius. Od toho Halloweenu sa bezhlavo rútil do jednej nebezpečnej situácie za druhou. Vlastne ešte predtým ako bol aurorom. Jeho nadriadení ho považovali za bezohľadného. Bolo to minimálne v jednom posudku, ktorý sa pravdepodobne ešte stále nachádzal niekde v archívoch ministerstva.

Všetci okolo Siriusa akosi dospeli, ale Sirius nie. Iste, mohol za to viniť Azkaban, ale začalo sa to už predtým. Dokázal by to vystopovať vlastne až do piateho ročníka, keď sa všetko začalo rúcať, a on išiel a všetko to ešte zhoršil. Nebyť Jamesa skončil by v azkabanskej cele dávno predtým, ako sa mu to napokon podarilo, a vlastne by si to zaslúžil. Nemal žiadne ilúzie o svojej vine z tej jari.

Vzdychol si a vyštveral sa z postele. Trvalo to takmer dva týždne, ale Sirius bol konečne opäť zdravý, za predpokladu, že sa bude naďalej dobre stravovať. Okolo neho vládla posadnutosť jedlom. Všetci sledovali, ako Harry jedol, a za tým musel byť nejaký príbeh. Harry zase sledoval, ako jedol Sirius. A deti sa na jedlo sotva pozreli, kým ho čo najrýchlejšie zhltli, a to bol asi najnormálnejší stravovací zvyk v dome.

Nasledujúci večer sa všetci vracali do Rumunska. Randy, ktorý so Siriusom sotva prehodil slovo, bol zrazu zhovorčivejší ako ktorýkoľvek z jeho súrodencov, keď mu to pred dvoma dňami oznámili. Štvorročný chlapec vytiahol hromadu kníh o drakoch a pustil sa do dôkladného vzdelávania Siriusa o druhoch drakov a ich zvykoch. Počuť všetky tie zložité, odborné slová vychádzajúce z takých malých úst bolo úžasné. Harry a Charlie sa len láskavo usmievali a vymieňali si vševediace pohľady.

Zuby vyčistené, oblečenie, vlasy na svojom mieste a prútik... jeho originálny, vzácny prútik... zastrčený v rukáve a Sirius bol na tento deň pripravený. Súhlasil, že sa pripojí k Harryho rodine v Rumunsku, kým si nevyjasní, čo bude so sebou robiť. Sirius predpokladal, že by sa mohol vrátiť do aurorského zboru, ale nemyslel si, že to je to, čo chce. Neexistovala žiadna šanca, že by sa vrátil do matkinho domu, a okrem toho teraz patril Remusovi.

Sirius vyšiel zo svojej izby a očakával, že bude počuť hlasné zvuky malých detí, ale bolo tam ticho. Mohli byť už všetky vonku. Sirius vstával neskoro a takým bol odjakživa. Remus ho počas ich spoločných rokov na Rokforte viackrát doslova vytiahol z postele.

Do okien prúdilo silné slnečné svetlo a Sirius vykukol von. Naozaj, všetky štyri deti pobehovali po tráve, pričom sa im venovali dvaja domáci škriatkovia. Harryho a Charlieho nebolo nikde vidieť.

Panstvo bolo presne také, aké si ho pamätal, alebo takmer také, aké si ho pamätal. Bolo tam viac detí, takže niekoľko izieb bolo zmenených na detské izby pre malé deti. Všade bolo viac hračiek, nové obrázky a niekoľko rozhádzaných prikrývok, ktoré prakticky kričali, že ich ušila Molly Weasleyová. Sirius sa strhol. To bola jedna z čarodejníc, na ktorú sa netešil. Nepochybne ho čakala prednáška alebo aspoň výčitky.

Osobne si myslel, že strata ďalších ôsmich rokov života, teda celkovo dvadsiatich, je dostatočným trestom za to, že bezohľadne utiekol na ministerstvo, aby zachránil Harryho. Spätne si uvedomoval, že Rád nepotreboval, aby tam išiel, ale Sirius tam ísť musel, musel tam byť pre Harryho. A v dôsledku toho tu pre Harryho nebol osem rokov.

Bolo úžasné, že ho Harry vôbec chcel späť.

Sirius sa prechádzal po knižnici a knihám nevenoval viac než zbežný pohľad. Mal čo čítať, dozvedieť sa o všetkom, čo sa stalo bez jeho prítomnosti, oprášiť si kúzla, ale to mohlo chvíľu počkať. Sirius sa vždy nerád učil.

Bol v Hlavnej veži, v kráľovstve hlavy Potterovcov, teraz už Harryho. Už raz tam bol, v portrétovej miestnosti, a to mnoho hodín. Lily mu vynadala, Sirius sa rozčuľoval, James sa mu vysmieval... ako za starých čias.

Tentoraz sa Sirius len tak túlal a snažil sa lepšie vnímať dospelého Harryho. Jeho krstný syn bol tak rozdielny od toho, ako si ho pamätal. Keď Harryho videl naposledy, chlapec mal len pätnásť, veľmi nahnevaných a zmätených pätnásť. Teraz bol dospelý, ale veľa vecí mu zostávalo záhadou. Pred Siriusom sa toho skrývalo veľa a Harry bol ústrednou postavou všetkých, ako sa domnieval. Snape bol len špičkou povestného ľadovca.

Všimol si zvláštnu žiaru vychádzajúcu spod dverí. Ak si dobre pamätal, tie dvere viedli do miestnosti veľkej ako skriňa, ktorú Viviane zvykla používať ako tmavú komoru a radšej si vyvolávala filmy sama, ako by to mala prenechať škriatkom. Sirius skúsil kľučku, ale dvere boli zamknuté. Dlho sa na ne pozeral, zaujatý ich žiarou. Nechcel narušiť Harryho súkromie a možno tým narušiť krehký pokoj medzi nimi.

„Nebudeš to vedieť otvoriť.“ Sirius nadskočil pri zvuku Charlieho hlasu, hlbšieho ako Harryho, no ľahšieho, akoby bol z nich dvoch mladší, a nie o osem rokov starší ako Harry.

„Charlie,“ Sirius si pritlačil ruku na hruď. „Skoro som z teba dostal infarkt. Ešte som sa nerozhodol, že to skúsim.“

Charlie sa len usmial. Sirius nie po prvý raz uvažoval, ako sa oni dvaja dali dokopy a Harry sa začal zaujímať o drakov. Jediné, čo mu povedali, bolo, že Harry navštívil Rumunsko v lete pred šiestym ročníkom. Nikto mu nevysvetlil, prečo tam Harry bol, keď mu Dumbledore rok predtým nedovolil prísť ani do Londýna, kým ho nenapadli dementori.

Z Charlieho úst sa ozvali syčivé zvuky a Siriusovi spadla sánka. „Myslel som si... že len Harry...“

„Naučil ma tých pár slov, a aj to trvalo celú večnosť, a nemám ani potuchy, čo to znamená.“ Charlieho úsmev bol trochu rozpačitý, akoby tušil viac, než hovoril. „Je to jediný spôsob, ako otvoriť tieto dvere, a to dokážeme len Harry, Severus a ja.“

„A Remus nie?“ Sirius sa stále snažil zistiť, kam presne všetkých zaradiť, vrátane jeho jediného zostávajúceho priateľa.

Charlie pokrútil hlavou a zatlačil do dverí. „Nie. Nad miestnosťou je ilúzia, takže ju nikdy neuvidí. Dostal by záchvat, keby sa dozvedel, že je tu a od Harryho by žiadal prísahu, že ho naňho nikdy nepoužije. Stále si myslí, že je to tmavá komora, a drží si odstup kvôli pachom.“

Sirius cítil, ako sa mu zmätene krúti myseľ, keď vstúpil do červenej žiary. Naplnil ho údiv. Jedinou vecou v miestnosti bola najväčšia banka, akú kedy videl, naplnená červenou svetielkujúcou tekutinou. Tá sfarbovala celú miestnosť do červena. Ak v miestnosti bola aj iná farba, Sirius by sa tom nedozvedel. Pozrel sa na oblečenie, ktoré mal na sebe. To, čo boli predtým tmavomodré džínsy a čierna košeľa, ktoré v skutočnosti patrili Billovi Weasleymu, bolo teraz červené.

„Čo je to?“ Sirius sa úctivo spýtal.

„Elixír života,“ odpovedal Charlie slávnostne.

Sirius sa otočil k ryšavcovi, ktorého vlasy teraz vyzerali, akoby horeli, a nechápavo preglgol.

„Nicholas a Perenelle Flamelovci zomreli pred niekoľkými rokmi,“ vysvetľoval Charlie potichu. „Stretli sa s Harrym počas jeho siedmeho ročníka na Rokforte a dôverovali mu, že ho nebude využívať sebecky. Je tu toho dosť na to, aby mohli žiť ďalších sto rokov, ale z nejakého dôvodu sa rozhodli, že to neurobia. V závete ho odkázali Harrymu.“

Charlie vyviedol Siriusa z miestnosti a zavrel za nimi dvere. Sirius pocítil záblesk mágie, pravdepodobne sa ochrana sama resetovala, keď sa dvere zavreli, a nechápavo sa na Charlieho pozrel.

„Kde je Harry?“

„Na ministerstve,“ odpovedal Charlie krátko. „Mal v pláne priviesť ťa sem, ale teraz sa mu veľmi nechce do prekvapení.“

„Charlie...“ Sirius zaváhal. Pomyslel si, že tomuto mužovi môže dôverovať, pretože Harry mu očividne dôveroval, ale nepoznal ho, nie celkom.

„Nie je prekvapujúce, že si zmätený, Sirius.“ Charlie mu ušetril námahu a Sirius sa naňho opäť udivene pozrel. Odkiaľ to Charlie vedel... „Som empatik a Harry tiež. Máme podozrenie, že u dvojčiat sa tento talent začína rozvíjať.“ Sirius zažmurkal. Vysvetľovalo to naozaj veľa, ale to robila jedna vec za druhou. „Poď so mnou, Sirius. Zaslúžiš si pár vysvetlení a ja som asi jediný, kto ti ich teraz môže poskytnúť.“

To bolo určite zaujímavé. Sirius len prikývol a nasledoval nižšieho čarodejníka von. Sadli si na terasu za kovaný stôl so sklenenou doskou a Charlie poslal Tawneyho po čaj a ľahké raňajky pre Siriusa. Dole na svahu s trávou ďalej pobehovali deti. Na trávniku mali rozhádzaných niekoľko hračiek a dvaja škriatkovia ich neprestávali strážiť.

„Príchod sem je pre nich ako sviatok.“ Charlie mal v očiach to svetlo, ktoré si Sirius pamätal, že videl u Jamesa po narodení Harryho. „V rezervácii nemôžeme mať škriatkov. Jeden z nich sa o to raz pokúsil a draci ho zjedli.“ Sirius sa zachvel a potom sa zamyslel, či Harry niekedy rozprával Hermione túto historku. To ho prinútilo premýšľať, čo robí Hermiona, Ron, Ginny, dvojčatá a všetci ostatní, ktorých poznal.

Prišlo jedlo a Sirius zjedol svoje osamotené volské oko a potom si chrumkal toast. Tekvicový džús bol presne taký, aký robili na Rokforte. Potom pokračoval a zhltol niekoľko plátkov dokonalej slaniny, kým sa začal rozhovor, na ktorý čakal.

„Čo tam robia?“ spýtal sa.

„Väčšinou sa o nich stará Harry,“ odpovedal Charlie s úsmevom. „Ostatní ošetrovatelia sa všetci zapájajú, najmä keď Harryho na niečo potrebujeme.“ Sirius zdvihol obočie. „Rozumejú hadiemu jazyku... draci. Vďaka tomu vieme, že deti sú tam v bezpečí. Neexistuje žiaden živý drak, ktorého by čo i len vo sne napadlo ublížiť Harrymu alebo niekomu, kto je preňho dôležitý.“

„Páni,“ Sirius onemel a bol rád, že o tom počul skôr, ako to videl na vlastné oči.

„To bola v podstate aj moja reakcia.“ Charlie sa zamyslel a pripomenul si to. „Harry nemal ani poňatia, čo robí. Niekedy mu hadí jazyk jednoducho ujde a on netuší, že hovorí iným jazykom. Snažil sa utešiť nejaké zranené mláďatá a jednoducho na ne začal syčať. O to prekvapujúcejšie bolo, keď sa zrazu upokojili a uprene naňho hľadeli.“

Sirius dopil tekvicový džús a pripomenul si, prečo sú spolu na terase. Charlie sa napil čaju a po celý čas sledoval deti aspoň jedným očkom, bez ohľadu na prítomných domácich škriatkov.

„Čo sa stalo Harrymu?“ Sirius sa spýtal s trochou rezervovanosti. Teraz, keď mal možný zdroj odpovedí, si nebol istý, či to chce počuť.

„Príliš veľa.“ Charlieho spomienkový pohľad zmizol a Sirius uvidel bolesť v modrých očiach, ktoré boli o niekoľko odtieňov tmavšie ako jeho vlastné. „Vojna, smrť, láska... to všetko ho zmenilo. Harry, ktorého som stretol v prvom a štvrtom ročníku ma Rokforte, je preč. Zostali z neho malé kúsky, ale teraz je iný.“

„Toľko mi došlo.“ Sirius sa snažil ryšavca popohnať dopredu. „Je to akoby Harry, ktorého som poznal, bol trochu utlmený, aspoň väčšinu času.“

Charlie prikývol: „Áno, môže sa to tak zdať.“ Sirius bol opäť zmätený. „Empatia, pamätáš? Vždy viem, čo cíti. Dokáže sa skryť pred každým okrem mňa.“

Charlie sa otočil a pozrel sa priamo na Siriusa, pričom na neho uprel prísny pohľad. „O Harrym je toho veľa, čo nevieš, čo nikdy nebudeš vedieť. Niečo z toho ti môžem povedať, pretože on to nikdy neurobí a ty si to zaslúžiš vedieť.“

„Nikomu to nepoviem,“ sľúbil Sirius a potom ho opäť zmiatol úsmev na Charlieho tvári.

„Takmer každý, komu by si to mohol povedať, to už vie,“ povedal mu Charlie a Sirius sa zarazil. „To je jeden z dôvodov, prečo nikdy nič nepovie. Jednoducho vie, že sa o to postaráme zaňho.“ Charlie sa znova napil čaju a oprel sa do kresla. „Myslím, že by som mal začať, keď si ho stretol po úteku. Premýšľal si niekedy, Sirius, prečo Harry tak túžil ísť žiť k tebe, k človeku, o ktorom bol ešte hodinu predtým presvedčený, že je zodpovedný za smrť jeho rodičov?“

„Vtedy som bol príliš šťastný, že súhlasil,“ priznal Sirius zahanbeným hlasom. „Vtedy mi ani nenapadlo premýšľať prečo. Neskôr som len usúdil, že nemohol vystáť Dursleyovcov. Boli to hrozní muklovia.“

„Boli viac než hrozní, Sirius.“ Charlieho čeľusť sa stiahla v hneve, ktorý zjavne nebol úplne rozdýchaný. „Vyrastal som obklopený láskou a starostlivosťou. Vďaka svojmu nadaniu som to spoznal spoľahlivejšie ako ktorékoľvek iné dieťa. Harry bol obklopený nevraživosťou a nenávisťou a jeho empatia je oveľa silnejšia ako moja, čo je mimochodom jeden z dôvodov, prečo neznáša, keď sa ho niekto dotýka. Pravdepodobne to nikdy neuvidíš, ale celú hornú časť jeho tela tvorí spleť jaziev. Je ich tam trocha od drakov a smrťožrútov, metlobalu a podobných vecí, ale aj poriadne množstvo od Dursleyovcov.“

„Ubližovali mu?“ Sirius cítil, ako mu z tváre odteká všetka krv.

„Emocionálne to bolo neustále.“ Charlie takmer zavrčal a Sirius sa čudoval, koľko času s nimi Remus strávil. „Bol ich domácim škriatkom a boxovacím vrecom svojho bratranca. Bol zanedbávaný a vyhladovaný. Jeho teta a strýko sa ho dotýkali len zriedkavo, a to skôr iba preto, aby mu dali facku alebo s ním zatriasli.“

„Aha, tak preto.“ Sirius zažil krátky okamih osvietenia a vlnu pocitu viny, ktorá ho rozožrala ako kyselina. „Zaujímalo ma, prečo ho všetci sledujete ako jastraby, keď je.“ Charlie z nejakého dôvodu vybuchol smiechom.

„Čo je?“

„Jastrab...“ Charlie sa ovládol. „To je moja druhá podoba.“

Sirius pocítil záchvev vzrušenia: „Môže sa aj Harry?“

Charlie prikývol a výraz jeho tváre bol taký blízky tomu, aký mal James vždy, keď sa chystal niekoho podpichnúť. „Je to fénix.“

„Jeho animágusová podoba je fénix?“ Sirius cítil, ako mu klesá čeľusť. Kľudne mohol povedať, že o premene animágusa vie viac ako drvivá väčšina čarodejníc a čarodejníkov, a vedel, že nikdy nebol známy animágus s podobou magického zvieraťa. Záškodníci si mysleli, že je to nemožné.

„Ani nie,“ vysvetľoval Charlie pomaly, akoby starostlivo vyberal slová. „Nie je to ako nejaká druhá forma. Harry je fénix. Pokiaľ vieme, zomrel a znovu sa narodil už dvakrát.“ Sirius to jednoducho nedokázal vstrebať. Kedy vlastne Harry zomrel? „Odbočujem od témy.“

„To by som nepovedal,“ podarilo sa Siriusovi zo seba vydolovať.

Charlie sa práve napil čaju, hoci teraz, keď sa Sirius pozrel zblízka a skutočne ho cítil, to bola káva, nie čaj. Všimol si, že aj Harry vypil dosť veľa kávy. To bola na Harrym ďalšia vec, v ktorej sa Jamesovi absolútne nepodobal.

„Dursleyovci,“ Charlie sa opäť ujal svojho rozprávania, „sa zaprisahali, že z Harryho vytlčú mágiu, a do istej miery sa im to podarilo. Harry si blokoval mágiu, myslím, že približne od svojich dvoch rokov. Keby bol menej mocný, považovali by ho za motáka a poslali by ho z Rokfortu domov. Aj tak mu uniklo dosť mágie na to, aby si viedol celkom dobre, ale zďaleka nebol najlepší v triede.“

„Ale jeho Patronus v trinástich rokoch,“ musel ho Sirius prerušiť. Podľa toho, čo vedel, si Harry počínal lepšie ako pomerne dobre.

Charlie prikývol: „To bol jeden z príznakov, že blokuje mimoriadny potenciál. Trvalo mu týždne, kým sa naučil privolávacie kúzlo, ale Patronusa zvládol po necelom tucte lekcií. Stále je lepší v zložitých kúzlach, a najmä v kúzlach spojených s emóciami, ako v čomkoľvek inom. Ani čistiace kúzlo nedokáže zoslať tak dobre ako Tonksová.“

Sirius sa nad tým musel pousmiať. Jeho mladšia sesternica bola nešťastná, pokiaľ išlo o domáce kúzla. Bolo ťažké predstaviť si niekoho horšieho ako ju.

„Áno, ja viem.“ Charlie sa zoširoka usmial. „Tonksová sa mu posmieva, kedykoľvek môže, a on jej to potom opláca, tým jej rukopisom. Oni dvaja sú spolu blázni. Určite by si si mal precvičiť svoje štítové kúzla.“

Sirius musel ten úsmev zopakovať. Ak to bolo tak, ako predpokladal, znelo to, akoby si Harry našiel vlastného kamaráta záškodníka.

„Ocko! Ocko! Tati!“ Carver k nim pribehol po trávniku a skočil Charliemu na kolená.

Charlie chlapca pritúlil a usmial sa naňho: „Čo máš na srdci, chlapče?“

„Poď sa s nami hrať!“ dôrazne sa dožadoval Carver.

„Teraz nie, Carv.“ Charlie osemročného chlapca pevne objal a potom ho spustil z kolien. „Rozprávam sa so strýkom Siriusom.“

Carver sa zamračil. „Ale čoskoro budeš musieť opäť pracovať.“

„Po obede sa s tebou obaja zahráme,“ sľúbil Charlie a potom sa naklonil, akoby prezrádzal veľké tajomstvo, „a možno sa strýko Sirius kvôli tebe premení.“

„Naozaj?“ Carver sa nadchol a obrátil sa k Siriusovi. „Ty si tiež vták?“

Sirius sa zasmial a pokrútil hlavou. „Nie, ale ak budeš dobrý, uvidíš, čo som.“

Carver horlivo prikývol a rozbehol sa podeliť sa s bratom a sestrami.

„Je ešte stále zablokovaná?“ Sirius sa snažil spomenúť si na kúzla, ktoré videl Harryho predvádzať, ale nedokázal si spomenúť na nič konkrétne.

Charlie pokrútil hlavou. „Severus mu ju pomohol odblokovať počas zimných prázdnin v šiestom ročníku.“

„Chápem, že Snape si zrazu spomenul na kopu vecí, ktoré Lily zablokovala.“ Sirius sa zamračil, nechcel presne povedať, čo to bolo, čo Lily v Snapeovej mysli zapečatila. Len pri pomyslení na Snapea a Jamesa... sa mu zdvihol žalúdok a trochu ľutoval všetku slaninu, ktorú zjedol. „Niečo to však muselo spustiť a muselo to byť to leto po mojom páde. Musel existovať dôvod, prečo Dumbledore dovolil Harrymu, aby ťa navštívil. Všetko je to nejasné a nevysvetlené.“

„Nemôžeš sa obviňovať, Sirius.“ Charlieho hlas bol napätý a Siriusovi sa zatočila hlava. „S tým letom si nemohol nič urobiť a nebol si jedinou príčinou.“

„Čoho?“ Siriusovi zrazu vyschlo v ústach.

„Harry sa pokúsil o samovraždu,“ povedal Charlie smutne, potichu, uistil sa, že všetky deti sú dostatočne ďaleko, aby to nepočuli. „Vážne sa porezal a Severus s Remusom prišli takmer neskoro, aby ho zachránili. Na chvíľu prestal dýchať, ale Poppy ho vrátila späť. Fyzicky sa zotavil, ale bol prázdny, stratený vo vnútri. Vtedy Albus dovolil Harrymu odísť do Rumunska.“

Sirius cítil, ako sa pod ním zrútil svet. Charlie povedal, že to nebola jeho vina, ale jeho ľahkovážnosť s tým mala aspoň niečo spoločné. Keby tam bol pre Harryho, možno by sa to nestalo... Zo všetkých síl sa snažil spomaliť srdcový tep z toho, že sa Harry pokúsil o samovraždu, a nepodľahnúť panike, a urobil to, čo v takejto situácii robil vždy. Obrátil sa k niečomu, čo by mu mohlo poskytnúť pár úsmevných momentov.

„A to bolo vtedy, keď ste vy dvaja...,“ Sirius zdvihol obočie a pozrel sa na ryšavca s vševediacim pohľadom.

Charlieho tvár sa rozžiarila jasnou červeňou: „Nie hneď... Teda... nie je to tak, že by som...“

Weasleyovci boli takí jednoduchí. Aspoň niektoré veci sa nikdy nezmenia. Sirius sa usmial. „Ukľudni sa. Keby som si myslel, že si ho využíval, tak by som... nuž... teraz je už naozaj neskoro, aby som s tým niečo urobil, myslím.“ Sirius sa poškrabal na hlave.

Charlie prikývol a pokračoval vo vysvetľovaní udalostí z Harryho posledných dvoch rokov na Rokforte, pričom sa na viacerých miestach tváril rozhodne nepríjemne. Sirius si uvedomil, že má voči Charliemu dlh. Nebyť ryšavca, ktorý Harrymu pomohol, keď Sirius nemohol, Harry by bol teraz pravdepodobne mŕtvy... ale ak nemohol zomrieť... Sirius si pretrel spánky. Hlava ho bolela čoraz viac.

****