Fanfiction poviedky o Harrym Potterovi




08: Kde straší



Basket Case

Názov: Prípad na odpis

Autor:  Va Vonne

Preklad: Jimmi



Siedma kapitola: Kde straší

 

Sneh momentálne nebol práve najideálnejším počasím, ale to Hermione Grangerovej nebránilo v tom, aby sa nepribližovala k mohutnej budove, ktorá stála na kopci pred ňou. Celkovo bolo toto miesto dosť ponuré, hoci svoj účel veľmi dobre plnilo. Uzavreté a ako sa dalo predpokladať, aj pevne mohutné, odstrašovalo už z veľkej diaľky. Pri pohľade na malú mapu, ktorú držala v rukách, sa Hermiona vzchopila; nebolo pochýb - toto je to miesto. Napriek rýchlemu tlkotu srdca mapu odložila a pevne si okolo chudého krku omotala šál. Na veľkom nápise pred ňou stálo hrubými vyrezanými písmenami: Hobbov psychiatrický ústav.

Jej istota však nebola ničím podložená. Len na základe popisu v knižnici sa domnievala, že sa Beevis nachádzal v Hobbovom ústave. Ale vedela, že sa musí aspoň pokúsiť niečo urobiť, napriek tomu, že si nebola istá. A tak sa vydala po dlhej ceste, ktorá sa vinula k zamknutým vrátam, ktoré mohli byť jej záhubou. Aj keď snežilo, Hermiona si nemohla pomôcť a pocítila, ako sa jej telom šíri rýchly nával nervozity. Zdalo sa, že sa každú chvíľu možno obráti späť, jej vytrvalé nohy ju však ťahali ďalej. Prečo jej však toto miesto naháňalo takú hrôzu? Naozaj, ani sama Hermiona si nebola istá. To, ako si pohrávalo s jej mysľou ju znervózňovalo, no myšlienka na Draca Malfoya ju udržiavala v pohybe. V duchu ho preklínala. Sebecky si však nemohla pomôcť a túžila po ňom. Jednako jej tvár sčervenala frustráciou. Draco Malfoy, ten neuveriteľný bastard.

Muži pri bráne si Hermionu prezerali od hlavy po päty, očami ju rýchlo skenovali. Byť Hermionou Grangerovou však malo svoje výhody a pred vstupom do budovy ju nezastavila ani jedna otázka. A tak, keď sa v nej opäť rozhostilo nové sebavedomie, narovnala ochabnuté držanie tela. Prehodnotila svoju predchádzajúcu neistotu. Koho to vlastne klamala? Je a vždy bola Hermiona Jean Grangerová. Keď dokázala pomáhať Harrymu Potterovi pri páde Voldemorta, určite zvládne čokoľvek. Do kroku jej pribudol novučičký elán. Sledujúc stopu v snehu vykročila, ani sa nemusela pripraviť, kým zatlačila na vchodové dvere ústavu a nadýchla sa príšerne zatuchnutého vzduchu.

Okamžite ju premohol pocit väzenia, dokonca len čo prešla hlavným vchodom. Vnútrajšok bol takmer panensky biely, z čoho ju rozbolela hlava. Podlahu lemovali biele dlaždice a len niekoľko metrov od nich sa nachádzal za sklom administratívny stôl. Na Hermionu sa zahľadel odraz úzkoprsej zdravotnej sestry, ktorá mala vlasy vzadu na hlave pevne zviazané. Na okamih sa zdalo, že sa pri pohľade na mladé dievča trochu zasekla, ale potom sa naklonila dopredu, posunula sklenené okienko a pokračovala v posudzovaní. Možno sa Hermiona precenila.

"Ehm... dobrý," začala Hermiona a s miernym zakopnutím postúpila dopredu. Na tvári si vykúzlila milý úsmev a vystrela ruku. Sestrička za sklom ju však neprijala. Hoci jej ruku nepodala, okamžite sa usmiala.

"Dobrý deň," povedala tá žena a jej hlas sa odrážal od prázdnych stien vstupnej miestnosti, ktorá bola napriek svojmu neveľkému účelu obrovská. Hneď vedľa administratívnej kóje sa nachádzali dvoje dverí, obe biele, ktoré viedli do zvyšku inštitúcie za ňou. Pri pomyslení na obsah za dverami prebehol Hermione po chrbte mierny mráz.

"A ako vám môžem dnes ráno pomôcť?" pokračovala žena, keď si všimla Hermioninu slabnúcu pozornosť.

Hermiona v reakcii odtrhla oči od dverí, hanbiac sa za seba. S úsilím sa jej podarilo nasadiť profesionálny výraz a s úplne novým úsmevom pristúpila k samotnému sklu. "Áno," začala znova, stále tak zdvorilo ako vždy. "Volám sa Hermiona Grangerová." Malá geniálna taktika, ktorú si osvojila, keď pracovala na ministerstve. Predhadzovanie jej mena v dôležitých situáciách bolo pre Hermionu vždy výhodné. Sestrička však ani len brvou nemihla a Hermionina nestála sebadôvera definitívne vyhorela. "A-a ja som tu len na návšteve." Žena za stolom v reakcii zdvihla obočie. "Aha, pravda," Hermiona sa zarazila, "volá sa Beevis. Leroy Beevis, ak dovolíte."

Nastalo ticho, ktoré Hermiona rozhodne nečakala. Žena oproti nej úplne zastala. Vyzeralo to, že je takmer príliš stuhnutá na to, aby vôbec odpovedala. Napriek tomu sa zdalo, že sa po nie príliš dlhej chvíli spamätala.

"Je mi ľúto, slečna Grangerová, ale musím vám oznámiť, že v tejto chvíli je to úplne vylúčené. Pán Beevis nemá povolené prijímať žiadne návštevy." Napriek zlým správam Hermiona pocítila príval hrdosti - mala pravdu, pokiaľ išlo o miesto Beevisovho pobytu. Dôvera v jej inteligenciu sa jej takmer úplne vrátila. Hoci jej sklamanie bolo napriek tomu očividné.

"Ach," odvetila pokorne, "tak kedy sa môžem vrátiť?"

"Obávam sa, že pána Beevisa v dohľadnom čase neuvidíte, slečna Grangerová," odpovedala žena vzápätí. "Pán Beevis nie je v takom stave, ani v takom rozpoložení, aby mohol v tejto chvíli niekoho prijať." Potom sa sklonila späť k hromade papierov pred sebou a ponad ne sa pozrela na Hermionu. "Môžem vám ešte s niečím pomôcť?"

Hermiona zostala stáť šúchajúc si predlaktie. Nervózne si uhladila vlasy dozadu a prečistila si hrdlo. Placho prehltla, cítila sa úplne hlúpo.

"Myslím, že nie," poznamenala ľadovo a trochu odťažito. "Vďaka." Potom sa porazene vzdialila od skleneného boxu. Rukami v palčiakoch si utiahla šál a stiahla si klobúk, ktorý jej sedel na rozstrapatených hnedých vlasoch. Možno svoju návštevu úplne precenila. Odstúpila od ženy a v duchu zahrešila. Kde sa v poslednom čase podel jej rozum? Určite sa nedomnievala, že môže len tak ľahko vkročiť do ústavu pre duševne chorých zločincov. Okrem toho bolo celé miesto kompletne obkolesené mrežami. Dokonca aj basketbalové ihrisko bolo v klietke.

Mrzla, ale na jej premrznutú tvár sa opäť vkradol úsmev. Keď sa po druhý raz v to popoludnie dostala k vchodovým dverám, úplne ignorovala zostupujúcu úzku cestičku nadol. Namiesto toho sa vkradla za bočnú stenu obdĺžnikovej budovy. A možno sa na ňu začínalo lepiť to, že sa zdržiavala v blízkosti Draca Malfoya. Pritiahla si klobúk späť cez oči a rýchlo sa vrhla za roh. V diaľke zbadala ďalšiu bránu, dokonca počula zvuk lopty odrážajúcej sa od podlahy ihriska. Úkosom sa vrhla ku kurtu, pritisla sa chrbtom k stene a obzrela sa.

Bránu strážili len dvaja muži, a hoci ju zbadali, zdalo sa, že ju hneď osobne spoznali. Keď jeden z nich odvážne naklonil na pozdrav klobúk, Hermiona sa usmiala a s novým návalom vzrušenia sa elegantne priblížila k bráne basketbalového ihriska. A bola tam, tak blízko, a predsa tak ďaleko. Hoci Beevisa nebolo nikde vidieť, jeho neprítomnosť sa však dala očakávať. Kým sledovala, ako uväznení muži odrážajú matne oranžovú loptu po ihrisku, rázne sa chytila mreží a opäť cítila, ako sa jej žalúdok krúti nechcenou úzkosťou.

"Ahojky, slečinka," ozval sa cez vietor nový hlas a Hermionina hlava okamžite vyletela nahor.

Muž, ktorý stál pred ňou, bol vysoký a zavalitý, rozstrapatené sivé vlasy mu zakrývala čierna čiapka. Mal na sebe bielu uniformu, ktorá mu zakrývala celé telo, ale zrejme mu bolo dovolené obliecť si kvôli počasiu kabát. Okolo obvodu mužovej dobitej hlavy bola omotaná špinavá gáza a zuby mu hnili z nedostatku vhodnej hygieny. Hlboké rezné rany po tvári boli, keď sa to tak vezme, rovnako hrozné ako úsmev na jeho zachmúrenej tvári. Napriek tomu sa k nej priblížil a Hermiona sa nedokázala odvrátiť.

"Ahoj," opáčila neisto a okamžite si pripadala malá. Možno zakrádať sa okolo nebol ten najlepší nápad dňa. Nebola vhodná na takýto druh práce. Keď sa pozrela späť na dvoch strážcov na rohu, spoliehala sa na nich a na bránu, že ju ochránia.

Muž však v rýchlosti vyštartoval jej smerom. "Ach, vedel som, že vás poznám." Potom so smiechom spresnil: "Možno som blázon, slečna Grangerová, ale aj ja dokážem rozpoznať hrdinu, keď ho vidím."

Hermiona sa začervenala a dokázala sa usmiať. "Ach, áno," povedala a zažmurkala. Naozaj čakala, že niečo také povie, "ja... ďakujem."

"Viete," pokračoval muž, "predtým, ako som skončil na tomto mieste, ešte keď som sa živil strašením v domoch, vedel som, kto ste. Vy, Potter a Weasley." Usmial sa a ukázal jej svoje zuby, ktoré boli všetko, len nie úchvatné. Dokonca aj takto ďaleko od neho cítila jeho dych, hoci vyzeral dosť bezpečne, možno skôr ako blázon džentlmen.

Vzhľadom na jeho predchádzajúci výrok sa Hermiona zvedavo spýtala, keď využila krátku prestávku od svojho pôvodného cieľa: "Nemusíte byť mŕtvy, aby ste mohli strašiť po domoch?"

Na čo muž okamžite odpovedal: "Aha, nuž, slečinka, ja som už mŕtvy dávno." Keď však zbadal, ako sa Hermiona zatvárila, ďalej spresnil: "Nie, nie mŕtvy v tom celom mrzuto depresívnom zmysle, madam. Ak ma budete študovať dostatočne zblízka, zistíte, že nemám pulz."

"Aha," povedala Hermiona a pozrela dolu. Koho bude klamať - bol úplne šialený. Hoci nasadila chápavý úsmev, keď sledovala, ako mu z otvorených úst vychádza para.

"Žiadny problém, mladá dáma," rozžiaril sa vysoký muž. Hermiona ho chvíľu zvažovala. Nevyzeral príliš bláznivo, napriek tomu, ako sa tváril.

"Takže," povedal a uklonil sa, "predpokladám, že ste sem prišli z iných dôvodov, ako je túžba pozerať sa, ako sa hráme s loptou." Ani ostatní muži okolo nich dvoch sa nezdali byť príliš zaujatí loptovou hrou. Zvedavo sa na Hermionu obzreli, ale potom náhlivo pokračovali vo svojich vlastných záležitostiach. Napriek tomu si až teraz všimla, že sivovlasý muž sa sústavne vrtí. Keď si prezerala dosť patetický basketbalový zápas, ktorý sa, pravdupovediac, vlastne ani nekonal, narýchlo si pre seba niečo zamrmlal. Hermiona sa múdro pozrela na náramok okolo jeho hrubého zápästia. Stálo na ňom meno: Roy Little. To bolo ironické; Roy nebol až tak očividne malý.

"Vlastne," začala Hermiona a rozhodla sa postaviť čelom k problému. Došla až sem a teraz sa už nebolo treba zastaviť. "Vlastne by ma zaujímalo... Rozmýšľala som o Leroyovi Beevisovi..." Muž hneď stuhol. Prestal šomrať a s úplne novou vážnou grimasou sa obrátil k Hermione.

Nakoniec povedal: "No tak potom tu naozaj nie ste, aby ste sa pozerali, ako hráme basketbal. No, tak teda, to sú..." pokračoval a jeho zášklby boli čoraz častejšie, "temné veci. Temné veci, slečna Grangerová."

Chrbát Roya Littla sa mierne prepadol dopredu. Ako sa zmätený otriasol, takmer sa zdalo, že oľutoval, že sa k Hermione vôbec priblížil. Ale vyzeral ako celkom milý muž, možno značne pomätený. A možno to strašenie bolo dôvodom, prečo sa vôbec ocitol u Hobba, ale kto bola Hermiona, aby to súdila?

"Nanešťastie," pohŕdavo zareagovala a trochu sa naklonila dopredu.

"Nevidel som ho," odvetil Roy rýchlo; takmer okamžite. Oči však mal stisnuté a zdalo sa, že je takmer unavený z nedávneho zadýchania sa. "My... mnohí z nás... videli sme ho, ako sem prišiel, a tam-tamtí ho odviedli." Potom, keď oči opäť otvoril, pozrel sa nimi priamo do Hermioniných. "Ale počujeme ho."

Hermiona zvedavo vykrútila obočie: "Počujete ho?" naliehala ďalej a v hrudi jej stúpalo napätie. "Čo myslíte tým 'počujeme ho'?"

"No iste," zopakoval Little a jeho nos mal jasný odtieň červenej, "je hore... hore celú noc, kričí a kričí. Ale väčšina z toho je... sú to nezmysly, bláboly. Veľa rozpráva o tom Malfoyovom chlapcovi. Teda... kým ho na noc neodstavia."

Hermione zahučalo v hlave. Zamrkala a zvedavo sa spýtala: "Hovorí o... o Dracovi?"

"Áno, o tom synovi Luciusa Malfoya. Draco Malfoy, áno, ten bývalý smrťožrút." Zdalo sa však, že v jeho tóne je silná dávka horkosti. Hoci Roy vyzeral, akoby nevidel svetlo sveta mimo ústavu už vyše desať rokov. Napriek tomu sa dokázal spamätať, šedivé vlasy mu takmer nevytŕčali spod priliehavej čiapky. "Nemôžem vám povedať veci, ktoré hovorí, aj keby som chcel, slečna," pokračoval, akoby jej čítal myšlienky, "väčšinu času je Beevis aj tak zavretý." Potrel si ramená, aby z tela striasol chlad. Cez pootvorené ústa nasal poriadnu dávku zimného vzduchu a otočil sa späť k Hermione, pričom sa trochu trhane pohol. "Čo teda chcete vedieť o Beevisovi? S nikým sa veľmi nerozpráva, len chrlí proroctvá a iné nezmysly."

Hermiona sa zarazila a zahryzla si do spodnej pery, popraskanej od žalostného počasia vonku. Ramená jej ochabli a jej zovretie brány povolilo. Pomaly vrátila ruky v rukaviciach späť do vreciek, oči stále upierala na hru okolo seba. "Dobre," zamrmlala, "tak viete o nejakom mieste, kde by som to mohla zistiť?"

Zdalo sa, že Little o tom okamžite uvažuje. Sám si hrýzol spodnú peru, naklonil svoju starú hlavu na jednu stranu a zamyslene si prezrel ihrisko. "Inak ako priamo od samotného Beevisa? Ak ste ochotná s ním hovoriť, teda... ten človek je blázon."

Hermiona presunula váhu a zo zovretých pier vyfúkla ľadový dych. Povedala bez okolkov: "Áno, no, túto možnosť som už vyskúšala."

Roy sa na ňu pozrel, pravdupovediac, jeho výška bola obdivuhodná. "Nuž," povedal a jeho zášklby sa na chvíľu zastavili, "pracujete na ministerstve, však? Verte tomu alebo nie, bol som tam na stáži, kým som začal strašiť. A, ale to len pre vás, náhodou viem, že ministerstvo má niekde zahrabané kópie spisov tejto inštitúcie... z právnych dôvodov a tak."

Hermiona si nebola istá, či dokáže popadnúť dych. Spočiatku bol jej výraz šokovaný a potom sa jej pery konečne sformovali do žiarivého úsmevu. Iste, ten muž bol blázon, iste strašil v domoch tiežživých. Ale Hermiona o ňom ani na sekundu nepochybovala, vlastne si bola takmer istá, že má niečo za lubom. Hoci nikdy nemala možnosť nahliadnuť do tajných spisov ministerstva, bola predsa len Hermiona Jean Grangerová. A určite dokáže na niečo prísť. Hneď sa odtrhla od brány, takmer doslova praskajúc od vzrušenia, a vydala sa smerom k stromom. "Pán Little," zakričala, keď sa vzďaľovala, "som vaším dlžníkom!"

"Ach, z toho si nič nerobte, slečna Grangerová!" zakričal naspäť Roy a usmial sa. Ako sa však vzdialenosť medzi nimi zväčšovala, jeho pozitívny výraz sa rozplynul. Na jeho roztrasenej tvári sa vytvoril výrazný úškrn a on sa vyrútil von, späť k bráne, prsty sa mu vinuli do plota. "Ale nezabúdajte, slečna Grangerová, že všetci strašíme alebo strašia nás... to platí pre každého jedného z nás."

****

Hermiona rukami hmatala v šere, vlasy mala zviazané dozadu, plášť voľne obopnutý okolo pliec. Bolo oveľa ľahšie vkradnúť sa na ministerstvo, než sa pokúsiť dostať do Hobbovho ústavu. Samozrejme, byť Hermionou Grangerovou malo, prirodzene, svoje výhody. Napriek tomu prišla večer a obloha bola čierna. Oranžovo sfarbené svetlá lemovali chodby nádhernej budovy, a Hermiona si zdvihla golier vyššie okolo krku.

Podrážky jej topánok rytmicky šúchali po mramorovej podlahe ministerstva. Každý jednotlivý krok sa odrážal od prázdnych stien a Hermiona sa v úzkosti vyhýbala svojmu odrazu v lesklých kachličkách, ktoré ju obklopovali. Namiesto toho jej oči skenovali štítky na dverách a hľadali, až napokon našla ten veľký, po ktorom pátrala. A tam bol, tak jednoducho pred ňou. Okolo Hermiony sa rozhostila nervozita, keď sa naklonila k dverám a opatrne sa obzrela cez plece. Potom sa bez ďalšieho otáľania vydala úplne k nim a s plnou agresivitou chytila kľučku dverí.

Dvere sa s obavami otvorili a Hermionin predĺžený tieň sa natiahol do otvorenej miestnosti pred ňou. Tam sa elegantne trblietala veľká kartotéka, miestnosť, ktorá sa zdala až príliš krásna na svoj jediný účel. V tej obrovskej miestnosti už bola, keď robila jednoduché spisy, aby sa vôbec prepracovala na ministerstvo. Špehovanie však v skutočnosti nebolo Hermioniným motívom - až doteraz. Napriek tomu jej búšiace srdce prejavovalo zúfalstvo, potrebu spisov viac než čokoľvek iné. Nezdržiavala sa rizikom toho všetkého, ale radšej uprela zrak na veľké skrine, otočila sa na pätách a zľahka za sebou zavrela dvere.

Takto sa ponorila do hlbokého odtieňa čiernej tmy. Rýchlo vytiahla prútik, zašepkala: "Lumos!", prezerala zásuvky, ktoré osvetľovala len guľa bieleho svetla. Jej oči sa pohybovali pomerne rýchlo, pretože čas bol určite rozhodujúci faktor, a našla zásuvku s označením "B". Opatrne ju otvorila zásuvku a prsty sa prehrabávali v spisoch najrôznejších priezvisk. Na jej šťastie tam však pred ňou ležal spis Beevis, akoby čakal, že ho vytiahne ako nejaké nedočkavé dieťa. Horúčkovito po ňom siahla, v hrdle jej vyschlo. V hrudi jej divo búšilo srdce; obzrela sa cez plece - zdalo sa, že je momentálne v bezpečí.

Takmer nadmieru vzrušená vytiahla objemnú zložku, ktorá bola naplnená nadbytočným množstvom papierov a novinových výstrižkov. V prednej časti robustného spisu ju pozorovala Beevisova tvár, ale jeho výraz bol výrazom sochy. Jeho oči sa len nepatrne pohli a sledoval ju, akoby bol len obyčajným divákom. Rozstrapatené vlasy z predchádzajúceho obdobia mal ostrihané nakrátko, učesané, a ľavé oko mu obklopovala hrôzostrašná čierna modrina. Pred sebou držal dlhé identifikačné číslo, číslo väzňa, a na sebe mal len čisto biele oblečenie. Hermiona s chladom ignorovala fotografiu, lebo to nebol nič iné ako obrázok, a uprela zrak na prvý list recyklovaného papiera. List bol dlhý a vecný, napísaný úhľadne, akoby ho písal písací stroj. Pritlačiac sa chrbtom k stene za sebou sa Hermiona opatrne skryla a zadržala dych, čítajúc:

 

„Meno: Leroy Millicent Beevis

Dátum narodenia: 1. decembra 1977

Narodil sa Charity Almede Woodovej a Parkerovi Andrewovi Beevisovi, Leroyovo správanie v detstve bolo pozoruhodne sporné. Napriek tomu, že bol výrazne tichý chlapec, Charity a Andrew mali veľký problém zabrániť svojmu synovi v účasti na podivných aktivitách. Keďže nemal veľa priateľov, Beevis často trávil čas osamote. Ani jeden z rodičov si však jeho neobvyklé záľuby príliš nevšímal, kým sa nedozvedeli o jeho fascinácii Voldemortom, ktorý v tom čase začal zbierať "smrťožrútov". Kým čakal na prijatie na Rokfort, jeho pochybné správanie viedlo v desiatich rokoch k vylúčeniu z londýnskych muklovských škôl. Podivné správanie ich syna sa ukázalo byť pre rodinu príliš náročné a Charity a Andrew sa krátko nato rozišli.

Hoci skutočné problémy sa mali objaviť až o niekoľko rokov neskôr. Podľa Albusa Dumbledora, dlhoročného riaditeľa známej čarodejníckej školy, sa povesť tichého dieťaťa Leroya Beevisa v čase dospievania nijako nezmenila. Maturoval s priemernými známkami a do čarodejníckeho sveta sa vydal bez skutočných pohnútok. No napriek Beevisovej fascinácii svetom Voldemorta a smrťožrútov sa s nimi po neskoršom vzostupe Voldemortovej moci nespájal. Namiesto toho zostal bývať v prázdnych bytoch v Rokville, kde sa predpokladá, že jeho myseľ začala rýchlo ochabovať.

Beevisove tvrdenia týkajúce sa schopnosti vidieť do budúcnosti sa pozoruhodne začali približne v tomto čase. Po mnohých neúspešných predpovediach však jeho "schopnosti" nikdy neboli uznané. Počas bývania v tých bytoch začal ubližovať sebe, zvieratám a čmárať graffiti na stenách budov. Hoci jeho správanie zostalo nepovšimnuté až do jeho prvého zločinu o niekoľko rokov neskôr.

Jeho prvým známym zločinom bola vražda Lindy Potovej aj Clarka Russela, hoci tieto dve mená neboli zverejnené. Potová aj Russel patrili k Voldemortovým smrťožrútom, hoci ich popularita v skupine bola značne malá, keďže ani jeden z nich nebol mimoriadne dôveryhodný. Napriek tomu sa ich telá našli zakrvavené a znetvorené na otvorenej čistinke niekoľko míľ od dediny Rokville. Po objavení oboch zohavených tiel si Beevisa, ktorý sa vrátil na miesto činu, všimol bežec. Nedlho potom sa zistilo, že obe mŕtvoly navštevoval takmer denne, až kým ich neobjavili.

Hoci sa Beevis k vraždám nepriznal, bol umiestnený do Hobbovho ústavu, kde strávil prvý rok, než ho zverili do starostlivosti Elaine Gallerovej. Na čas sa vrátil späť k Hobbsovi, ale nakoniec ho presunuli do ústavu s voľným režimom, kde mal byť dva mesiace. Odtiaľ však ušiel a ako sa ukázalo, ministerstvo po ňom mesiac pátralo. Počas tejto doby sa Beevis vrátil do Gallerovej kancelárie, hoci nie na terapeutické stretnutia. Zamaskovanému a s falošnou identitou sa Beevisovi podarilo dostať sa do Gallerovej budovy a z nej bez odhalenia. Podarilo sa mu pomerne dobre správať až do 11. decembra, čo bolo približne 4 týždne po jeho úteku. V ten večer sa Beevis dostal do kontaktu s Dracom Malfoyom, synom bývalého smrťožrúta Luciusa Malfoya. Ten útok sa nepodarilo plne zdokumentovať, pretože sa nepodarilo skontaktovať s Malfoyovcami, Dracom a Elaine Gallerovou.

Udalosti tej noci však viedli k lokalizácii Beevisa. Po tom, čo bol zadržaný, bol šialenec opäť umiestnený do starostlivosti Hobbovho ústavu. Bol odrezaný od akéhokoľvek kontaktu a jeho povolenie stretávať sa s Elaine Gallerovou bolo pozastavené. Aj keď je v ústave, považuje sa za veľmi nebezpečného."

Hermiona došla na koniec papiera len napoly informovaná. Beevis bol teda od začiatku blázon, ale ten dokument sotva dokázal uspojiť jej zvedavosť. Hoci nemohla poprieť potrebu porozprávať sa s ním priamo - jeho fascinácia smrťožrútmi a Malfoyom ju okamžite upútala. Napriek tomu ju trochu upokojoval fakt, že ho zavreli. Zvyšok spisov napchala do batohu, aby sa vrátila k otvorenej zásuvke len preto, aby ju zavrela. Unavená zo sedenia sa znova postavila a dôkladne si prezrela tmavú miestnosť.

V tom ju zaujalo niečo nové: zásuvka s nápisom "M".

Jej pozornosť opäť preletela po tmavej miestnosti a opatrne sa k zásuvke pomaly priblížila. Už dávno mala z tej miestnosti odísť, zásuvka však úplne upútala jej pozornosť. Kdesi v nej sa nachádzal spis Draca Malfoya a niekde v ňom by všetko zistila. Len na chvíľu sa zastavila a zvažovala, či sa k tej veci pohne, ale nemilosrdne ju ovládol prudký nával inštinktu. Rýchlo a nezadržateľne sa približovala. Jej jemné prsty uchopili kľučku a tú kovovú vec roztvorila doširoka, hľadiac na ňu ako na čerstvo odomknutú truhlicu s pokladom.

Našla ten spis, vytiahla ho a zošuchla sa k stene. Akoby bola súrodenec, ktorý sa chystá ponoriť do denníka svojej sestry, cítila, ako sa jej v hrudi hromadí očakávanie. Trasúcimi sa rukami vytiahla predný obal spisu a čelo sa jej zvraštilo od úzkosti. A bol tam on, Draco Malfoy, na zadnej strane prednej obálky, jeho fotografia bola len smutným vyobrazením nešťastného človeka. Bola stará takmer päť rokov; oblečený bol v tmavom čiernom obleku, vlasy mal kratšie a uhladené dozadu. V bočnom rohu fotografie zvierala jeho spustené rameno veľká bledá ruka, pravdepodobne prsty Luciusa Malfoya, ktorý bol vyňatý zo záberu. Tmavé kruhy pod Dracovými chladnými očami sa nedali poprieť, na jeho bledej tvári sa zračila hlboká únava. Jediný pohyb, ktorý na obraze zaujal, bol rýchly pohyb očí, kým sa pozrel na otca a potom okamžite späť k svojím nohám.

A úprimne povedané, nemohla si pomôcť. Musela otočiť stránku, ponoriť sa do Malfoyových dokumentov bolo takmer rovnako nevyhnutné; muselo sa to stať a ona to musela vedieť.

"Meno: Draco Malfoy

Dátum narodenia: 5. jún 1980

Narodil sa Narcisse a Luciusovi Malfoyovcom v lete roku 1980, o tom, ako bol mladý chlapec vychovávaný, nebolo takmer žiadnych pochýb. Ako súčasť bohatej a veľmi úspešnej rodiny, jeho záväzok voči Voldemortovi trval dlho pred jeho druhým vzostupom k moci. Napriek tomu sa Voldemort o chlapca začal mimoriadne zaujímať až vtedy, keď Draco, jediné Malfoyovo dieťa, dosiahol šiesty ročník na Rokforte. Kvôli neschopnosti Draca Malfoya zavraždiť riaditeľa Rokfortu Albusa Dumbledora však celá rodina Malfoyovcov stratila medzi smrťožrútov veľkú časť dôveryhodnosti. Napriek tomu rodina zostala Voldemortovi verná až do blížiaceho sa konca druhej čarodejníckej vojny, kde k zmene spojenectva došlo na poslednú chvíľu vďaka Narcise Malfoyovej.

Od konca vojny do dnešného dňa, teda päť rokov, sa Draco na verejnosti objavil len veľmi obmedzene, napriek menším výletom do Rokville za účasti svojich rodičov, s ktorými stále žije. Napriek tomu Dracove nočné mory mu spôsobujú časté výpadky pamäti a halucinácie, čo je zahrnuté vo vyžiadanej správe od Elaine Gallerovej, ktorá inak zostáva neochotná zverejniť viac informácií. Po tom, čo ho 11. decembra napadol šialenec Leroy Beevis, sa verejné vystúpenia Draca Malfoya úplne vytratili. Stále je však v nepravidelnej starostlivosti terapeutky Gallerovej.

AKTUALIZÁCIA: Po ďalšom vyšetrovaní a správach o jeho duševnom stave, ktoré nahlásila neochotná Elaine Gallerová, bol Draco Malfoy odporučený na prijatie do Hobbovho ústavu pre duševne chorých."

Hoci to bolo krátke, Hermiona takmer upustila dva a pol odsekový dokument na podlahu pod sebou. Ak jej predtým srdce búšilo, jeho rýchlosť sa okamžite zdvojnásobila. Ústavná liečba? V hlave jej neúnavne bzučali nechcené myšlienky. Cítila potrebu jednak sa rozplakať, jednak hodiť spis po miestnosti, možno ho aj zapáliť. Ozvena krokov z chodby však prinútila jej hnev na chvíľu opadnúť. Náhlivo zastrčila spis späť na miesto a vstala, nohy sa jej teraz triasli a boli neisté. Hermiona, takmer úplne bez seba, počkala, kým hluk pominie, rozbehla sa k dverám a šuchtala sa po chodbe, aby rýchlo zmizla z dohľadu.