Fanfiction poviedky o Harrym Potterovi




91. kapitola



Autorka: elizaye

 

Původní název: Turncoat

 

Děj: Příběh se odehrává tři roky po Relikviích smrti. Žádné viteály sice již nezbývají, ale Voldemorta se nepodařilo zabít a válka pokračuje. Draco přebíhá na druhou stranu: "Mám jen jednu podmínku a věřím, že pro vás nebude těžké ji splnit. Chci Grangerovou."

 

Přeběhlík - 91. kapitola 

Vznik prekladu: 4.6.2021

Autor prekladu: Jimmi




Kapitola 91

 

„Kým to vyriešia, mám pre teba návrh.“

Potter prikývne. „Iste.“

„Proroctvo hovorí, že ty musíš byť ten, kto zabije Voldemorta. Nepovedalo však nič o tom, ako to budeš musieť urobiť.“

„Na čo narážaš?“

„Keby si ho zabil rukou niekoho iného, aj tak by sa to počítalo, nie?“

Pozoruje ma a mračí sa. „Ty... ty sa na to dobrovoľne hlásiš, Malfoy?“

Prikývnem. „Dostanem ťa k nemu pekne blízko bez toho, aby si mu bol naozaj tak blízko.“

„Ešte stále používajú komunikomenciu?“ spýta sa Potter a pozrie na Blaisa.

Blaise má zatvorené oči a ja sa čudujem, čo robia - zjavne sú roztržití, čo je jediný dôvod, prečo som sa rozhodol o tom hovoriť.

„Áno.“

„Tvoja myseľ je naozaj veľmi vycvičená,“ povie. „Môžem ti veriť, že ma nevydáš Voldemortovi?“

„To, či mi dôveruješ, alebo nie, nie je moja starosť. Ale máš pravdu. Som vycvičený. Nebudeš môcť ovládať moje činy, kým ti to nedovolím, a neuvidíš moje myšlienky, ak to nebudem chcieť,“ poviem mu.

„Ak by si sa teda rozhodol zahnať moje vedomie do kúta a dovolil by si Voldemortovi, aby ťa zabil, zanechalo by to môj mozog mŕtvy?“ pýta sa Potter.

„Veľmi dobre, Potter. Skúmal si to.“

„Takže si toho schopný.“

Prikývnem. „Ale keď ti predám kontrolu, postarám sa o to, aby si spoznal všetky schopnosti, ktoré máš k dispozícii. Aj keď nebudeš rozumieť, ako niečo funguje, moje telo automaticky vykoná tvoj zámer, len čo svoj zámer jasne vyjadríš. Pomôžem ti, ak budeš mať ťažkosti, ale počas boja je príliš rušivé vtesnať dve vedomia do jednej hlavy. Budem sa ti držať čo najďalej z cesty.“

„Musím si to premyslieť,“ povie.

„To je fér,“ poviem mu. „Keď vysadím Longbottoma na hrade, budem mať so sebou viteál. Ak prijmeš moju ponuku, vráť sa sem so mnou. Ak nie, požiadaj ma, aby som ho odniesol do hradu.“

Potter prikývol. „Tak dobre,“ povie.

Viem, že to urobí. Čelo má zvraštené, keď zvažuje ponuku, ale chce, aby sa táto vojna skončila. Využije túto šancu - spolieham sa na to. Ale aj keby to neurobil... Aj tak by som to mohol s Voldemortom risknúť.

Srať na proroctvo.

Potom mávne Blaisovi rukou pred tvárou a skontroluje, či sú späť na zemi.

„Daj im ešte trochu času,“ poradím mu. „Chvíľu trvá, kým si zvykneš.“

Zamračí sa na mňa a ja viem, že premýšľa o tom, aké to bude, ak sa rozhodne vstúpiť do mojej hlavy. Ani mne sa veľmi nepáči predstava, že ho budem mať v hlave, ale aspoň budem môcť kontrolovať, čo vidí...

Čo to, kurva, robíš? dožadujem sa.

Okamžite Potterovo vedomie odstrčím a vytiahnem múry okolo svojich myšlienok a spomienok.

Je to nuda, čakať, kým sa prebudíš, hovorí Potter.

Vzdychnem si.

Potreboval som sa vyspať. Nechceš predsa trčať vo vyčerpanom tele, však?

Ako si urobil to predtým?“ spýta sa ma.

Urobil čo?

Nikdy som nepočul o odrazení kliatby mučenia, iba o jej zablokovaní.

Silou vôle, hovorím.

Potter je očividne prekvapený - cítim, ako sa ku mne vo vlnách presúva jeho reakcia.

Myslel si si, že je v tom nejaké tajomstvo? pýtam sa.

Áno.

No na odolávaní kliatbe Imperius nie je žiadne tajomstvo, však?

Správne.

Ticho. Usporadúvam si myšlienky a premýšľam, na čo ešte sa mohol pozrieť - nepamätám si, že by sa mi „snívalo“ niečo iné, ale je celkom možné, že môj podvedomý mozog si jednoducho nepamätá všetko, čím Potter prešiel. Nepohodlne sa posuniem.

Nikdy by mi nenapadlo, že tu skončím s tebou, komentuje Potter. Vždy som sa s ním stretával sám alebo s Ronom a Hermionou. Ale ty...

Tentoraz budeš mať menej čo stratiť. Ak dôjde k tomu, že prehráš a ja zomriem, postarám sa, aby si mi najprv zmizol z hlavy.

Nebuď smiešny, Malfoy, hovorí Potter. Nemôžeš si vybrať, kedy zomrieš.

Urobím, čo bude v mojich silách.

Takže... ako presne to bude fungovať? Ako ho chceš prinútiť, aby s nami bojoval sám?

Mám to premyslené. Nepremýšľaj o tom.

Ja len... je ťažké uveriť, že toho naozaj dokážeš toľko. Stále si myslím, že to nezvládneš, ale nejako sa ti to darí. Myslel som si, že sa ti nepodarí priviesť späť Nevillovho otca. Myslel som si, že nedokážeš zachrániť Blaisa. Ale všetko sa to podarilo presne tak, ako si chcel, však? Dokonca až po to, že ťa zajali a uväznili tu.

Mal som vynikajúcu sériu šťastia. Dúfajme, že to vydrží dosť dlho na to, aby sme ho zabili.

Áno, dúfajme.

Potom sa vo dverách objaví teta Bella a vidí, že som sa zobudil.

„Prečo si bol taký hlúpy?“ zasyčí.

Bez slova ju pozorujem a čakám, že bude pokračovať.

„Cissy zomrela, aby ťa zachránila. Nikdy si sa nemal vrátiť.“

„Nemal som na výber. Prinútil ma.“

Pokrúti hlavou. „To všetko kvôli nejakej humusáčke. Navždy zničila našu rodinu.“

Zahľadím sa na ňu. Moje rozhodnutia možno ovplyvnili city k Hermione, ale teta Bella nemôže vinu za matkinu smrť zvaliť len na ňu.

Jej oči však zmäkli a ja čakám, kým prehovorí.

„S najväčšou pravdepodobnosťou už nebudeš nič cítiť a nebude na tom záležať, keď s tebou Temný pán skončí. Ale Draco, chcem, aby si si uvedomil, kto si a kto som ja. Nezabudni, že som tvoja teta,“ povedala.

„To ty si povedala, že som pre teba mŕtvy ako matka,“ poviem.

Keď si spomeniem na jej slová, v hrudi mi silno vzplanie rovnaké pichnutie. Som vďačný, že bariéra medzi Potterovým vedomím a mojím udrží moje emócie pred ním skryté. Nepotrebujem, aby vedel viac o mojom živote.

Pri mojej pripomienke stuhne. „Tak som to povedala. No... klamala som.“

Dlhú chvíľu je ticho.

„Okrem Cissy som počas svojho života milovala len dvoch ľudí. Jedného z nich som umučila do nepríčetnosti. Druhého...“

Odmlčí sa a stretne sa s mojimi očami.

Potom povie: „Vždy si bol pre mňa ako syn, Draco. A dnes sa budem musieť pozerať, ako ťa roztrhajú na kúsky a znova poskladajú.“

Keď dohovorí, hlas sa jej mierne zachveje.

„Prečo mi to hovoríš?“

Teta zažmurká a z kútika oka jej vykĺzne slza. Zdvihne ruku, aby si ju utrela, a odpovie: „Pretože si nič z toho nebudeš pamätať, keď Temný pán skončí. Budem vďačná, ak si zapamätáš aspoň moje meno.“

Toto sa nemôže diať. Teta Bella sa mi vždy venovala, svojím spôsobom, ale zakaždým som predpokladal, že je to preto, lebo som bol obľúbený u Temného pána. Predstava, že jej na mne naozaj záleží, že ma skutočne považuje za svojho syna...

„Pamätáš si na otázku, ktorú si mi chcel položiť, keď som ťa oslobodila?“ povedala.

„Pýtal som sa, prečo ma zachraňuješ,“ poviem. „Najprv Temný pán, potom rodina.“

Na jej tvári je vidieť úzkosť, keď sa napokon prizná: „Keď išlo o teba a Cissy... vždy to bola rodina na prvom mieste, ak som tomu mohla pomôcť.“

Ťažko prehltnem. V tejto chvíli napriek hlbokému smútku v jej tvári - alebo možno práve pre ten smútok - vyzerá krajšie, ako som ju kedy predtým videla. Je táto žena stojaca na druhej strane mreží stále tetou Bellou?

No v okamihu sa jej z tváre vytratia emócie a ja opäť stojím zoči-voči Bellatrix Lestrangeovej.

„Je čas. Temný pán nás očakáva,“ povie stroho.

Postavím sa na nohy a kráčam k dverám. Je zbytočné hrať, že kladiem odpor.

Dvere cely sa otvoria a jej chladné prsty sa mi obtočia okolo predlaktia. Moje oči pri tom známom dotyku zaletia k jej, ale jej tvár je rovnako ľahostajná ako predtým. Zavrie oči a my sa odmiestnime.

Objavujeme sa v predsieni miestnosti, v ktorej Voldemort zvyčajne organizuje svoje stretnutia. Vrhne na mňa splývacie zaklínadlo a otvorí dvere. Cítim Potterovu úzkosť, keď nás vedie do miestnosti. Posadí ma na stoličku, tvárou k stolu Temného pána. Zostávam nespútaný a ďakujem Merlinovi za Voldemortovu nehynúcu aroganciu.

Krucinál... Malfoy, bolo to všetko od Bellatrix... bolo to skutočné? pýta sa Potter.

Áno.

Nemal som tušenie...

Že by mohla mať city?

Potter na to neodpovedá.

Aj Voldemort bol kedysi človek, Potter.

Potterovi je tento obrat v našej mentálnej konverzácii očividne nepríjemný, a tak sa spýta: Prečo toto Voldemort robí?

Z môjho zbehnutia urobil obrovskú vec, keď všetkých poslal na Rokfort, len aby ma získali spiatky. Prirodzene im chce predviesť trest, ktorý ma čaká za zradu.

Budeš v poriadku?

Vydržím všetko, čo mi pripraví.

Čo ak to nebude Cruciatus? Čo ak to bude skutočné fyzické mučenie?

Nemôže to bolieť horšie ako kliatba Cruciatus, uvažujem. Nie nadarmo sa volá Mučiaca kliatba.

Potom sa v čele stola objaví Voldemort. Očakávam, že z Pottera bude vyžarovať väčší nepokoj, ale ak sa cíti neisto, dosť dobre to skrýva.

Odstránim stenu medzi našimi vedomiami, aby si si pred bojom mohol ohmatať moje telo a aby som ťa mohol chrániť pred jeho pohľadom, ak sa mi pokúsi dostať do hlavy, informujem ho. Ale budem ťa musieť požiadať, aby si držal jazyk za zubami. Nerozptyľuj ma.

Rozumiem.

Pomaly odstránim bariéru, strhnem sa pred cudzou prítomnosťou v mysli. Neznášam, že Potter má prístup k mojim myšlienkam, ale v tejto chvíli sa nedá veľa robiť.

Prepáč, povie.

Myslel som, že som ti povedal, aby si bol ticho.

Nijaká odpoveď.

Potom si uvedomím, že Voldemort už hovorí.

„Nie je to tak dávno, čo sme sa naposledy stretli. A som si istý, že ste už počuli, prečo sa dnes večer schádzame takto neskoro.“

Mávne rukou a ja sa zviditeľním.

Bolestne si uvedomujem Potterovu prítomnosť - skúša veľmi drobné pohyby. Ohýba mi prsty a ja sa snažím ignorovať fakt, že moje telo sa hýbe bez mojich pokynov.

Medzitým si všetci smrťožrúti v miestnosti šepkajú.

Voldemort sa postaví a oni utíchnu.

„Koľkí z vás si pamätajú Olivera Wooda?“

Mŕtve ticho.