Fanfiction poviedky o Harrym Potterovi




Kapitola 4: Dlhá cesta do cieľa



Tie hádky skrátka neprestanú, keď Hermiona s Malfoyom zamiera k svojmu cieľu...





Kapitola 4: Dlhá cesta do cieľa

 

Hermiona už sedela v osamotenom koči minimálne desať minút. Vzdychla si a znova skontrolovala hodinky - jedenásť minút. Samotný kočiar bol veľmi nádherne zdobený so zlatým lemovaním, červenými poduškami a mahagónovým obložením po bokoch. Vďaka nemu sa Hermiona cítila, do istej úrovne, veľmi kráľovsky a elegantne a mohla si len predstavovať, ako sa v ňom bezpočetne krát viezli Malfoyovci a hľadeli povýšene na obyčajných ľudí pod nimi. Ale napriek jemnej vôni drahej kolínskej, zamatovému čalúneniu, o ktoré sa opierala a jemnom vánku, ktorý jej strapatil vlasy, cítila sa naprosto podráždene.

Stále boli pred Brlohom. Keď vyšla z predných dverí, do záhrady a na ulicu, Malfoy ju prinútil usadiť sa do kočiara a oznámil jej, že sa zakrátko vráti. To bolo pred trinástimi minútami.

Už sa uchýlila k hraniu sa so strapcami na okrajoch vankúšov, každý jeden chytila do prstov a prepočítala. Vyzrela von na Brloh, kde mohla na druhom poschodí vidieť Rona stáť pri okne, ako zarmútene hľadí von. Nebola si istá, či ju dokáže vidieť, ale uvedomovala si, že keby sa s ním znova porozprávala, len by to prehĺbilo bolesť z odchodu. Oprela si chodidlá o protiľahlú stenu a začala sa hrať s prstami. Fakt jej dochádzala trpezlivosť – bolo jej jasné, že Malfoy nebol z tejto úlohy nadšený, ale ani tak nemal žiadne právo nechať ju tu.

Bolo počuť slabé, vzdialené kroky, ako sa približujú ku kočiaru a keď sa tak stalo, Hermiona zazrela vynoriť sa vysoký tieň.

„Si pripravená, Grangerová?“ spýtal sa Malfoy, keď nakukol do kočiara.

„Už je to pätnásť minút. To si píš, že som pripravená,“ vyštekla Hermiona. Vedela, že bola hrubá, ale práve jej došla trpezlivosť.

„V poriadku,“ stroho odvetil Malfoy a potom pokračoval ďalej.

Hermiona vyskočila z miesta prirýchlo a udrela si hlavu o strop.

„ZADRŽ!“ zjačala za ním.

V hlave jej búšilo a keď vzhliadla nahor na ten zdobený strop, došlo jej, že pod ním bolo tvrdé železo. Po použití niekoľkých vybraných slov, aby prekliala Malfoya, sa znova posadila a trela si vrch hlavy rukou.

„Čo je?“ nahnevane sa spýtal Malfoy, keď znova nakukol do kočiara.

„Prečo sme ešte neodišli?“ nahnevane sa spýtala.

Malfoy pretočil očami. „Tie kúzla, ktoré som musel použiť na kočiar, si vyžadujú čas. A to som si myslel, že budeš nenáročná na údržbu.“

„Nenáročná na údržbu?“ vyštekla Hermiona.

Úškrn stočil kútik Malfoyových pier. „Nenáročná na údržbu,“ zopakoval.

„A TO malo čo znamenať?“ zakričala za ním Hermiona, keď bol zase preč. Hlasne sa durdila a znova sa pohodlne posadila. „Sprostý blbec,“ mrmlala si pod nosom.

Vonku sa počasie začalo zhoršovať, keď sa rozpršalo. Hermiona vzhliadla a všimla si, že Ron už odišiel. Nechcela to priznať, ale cítila sa trochu urazená, že sa nedíval, ako odchádza...  to je to, čo by urobila ona. Avšak ďalšie úvahy na túto tému skončili, keď sa vrátil Malfoy. Tentoraz len nenakukol, ale namiesto toho sa posadil oproti Hermione.

„Každú chvíľu by sme mali odísť,“ prehodil uvoľnene, kým sledoval hodinky.

„Nuž, nemyslím, že odteraz budem dôverovať tvojmu odhadovaniu času,“ odplatila Hermiona.

„Čože?“ hrubo sa spýtal Malfoy. Už vykukol z okna kočiara a teraz zase sledoval hodinky.

„Už tu sedím pätnásť minút!“ vybuchla Hermiona. „Povedal si, že o niekoľko minút odídeme...“

Malfoy sa uškrnul. „Pätnásť minút je niekoľko minút.“

„A prečo si ma tak naháňal?“ vyštekla.

Malfoy otvoril ústa, aby odpovedal, keď jeho hodinky zrazu zapípali.

„Eliáš! Je čas ísť!“ Buchol dvakrát päsťou na dvere koča a Hermiona pocítila potiahnutie v bruchu, keď sa koč dal do pohybu. Zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila, ale pokoj bola posledná vec, ktorú zvládla, keď kočiar začal zrýchľovať - Hermiona si bola istá, že by kedykoľvek dokázal poraziť muklovské závodné auto. Srdce jej začalo uháňať, keď vyzrela z okna na boku a zbadala, že sa blížia ku križovatke.

„Zaboč!“ šepkala si v duchu, kým sa stále pozerala von. Kraj chodníka sa približoval a kočiar stále nezabočil.

„Zaboč!“ zašepkala Hermiona znova. „Ach, prosím!“

Zovrela boky sedadla, zaťala nechty tak hlboko do látky, že si bola istá, že ju roztrhla. Srdce jej začalo búšiť v ušiach a pulz sa jej exponenciálne zrýchľoval. Obrubník bol len pár metrov vzdialený a ten koč stále nezabočil.

„ZABOČ!“ zjačala a okamžite zatvorila oči, keď ten koč bol vzdialený len pár centimetrov. Mala pocit, že jej skrútilo hrdlo a v žalúdku jej začalo brnieť. Obrovská zrážka alebo veľmi tesne zabočenie, ktoré očakávala, však nenastalo. Pomaly otvorila oči, keď zacítila vietor vo vlasoch a trochu prachu vo vzduchu.

S otvorenými očami si uvedomila, prečo nenarazili. Niekoľkokrát zhlboka vydýchla a začala uvoľňovať zovretie podušiek pri bokoch, na ktorých boli teraz odtlačky jej nechtov. Otočila sa nabok, aby sa pozrela na tie domy, ktoré sa teraz v diaľke zmenšovali a zmenšovali. Leteli.

Oproti nej Malfoy vyzeral, že sa veľmi baví a hľadel na ňu s povýšeným výrazom. „Vie lietať,“ oznámil jej.

„Áno, to mi došlo,“ chladne odpovedala Hermiona.

„Zo všetkých vecí, Grangerová, by som považoval lietanie za poslednú vec, ktorej sa bojíš,“ uškrnul sa Malfoy, stále si vychutnával tých pár okamihov Hermioninej paniky.

„Ja sa nebojím lietania,“ vyštekla. „Ja sa bojím pádu a umierania.“

„Úbohé,“ odvetil Malfoy.

„Čo je úbohé?“ nahnevane sa spýtala Hermiona.

„Byť čarodejnicou a stále si myslieť, že padneš - hoci sa domnievam, že teba v skutočnosti nemožno nazývať čarodejnicou.“ Malfoy sa teraz uchýlil k uvoľnenému zízaniu z okna a rukou položenou na ráme.

„Vážne chceš stráviť niekoľko nasledujúcich mesiacov tým, že budeš robiť druhoročníkové narážky?“ spýtala sa ho Hermiona. Pokúsila sa udržať hlas pokojný a chladný, ale v jej vnútri narastal hnev.

Malfoy jej neodpovedal. Namiesto toho sa načiahol po čiernu tašku z dračej kože, ktorá ležala pod sedadlom a opatrne si ju položil na kolená, čím umožnil Hermione, aby na ňu mala dobrý výhľad. Z toho, čo videla, boli tam brká, pergameny, nejaké habity a knihy zmačkané do jednej malej tašky. Keď ju Malfoy trochu pootočil, aby dočiahol hlbšie, zazrela zlaté písmeno na prednej časti, ktoré vo svetle zažiarilo - L.

Malfoy si vytiahol z tašky knihu v zelenom obale a vrátil ju späť pod sedadlo. Keď listoval stránkami, Hermiona vycítila, že jej už viac na nič neodpovie. Šťastne vrátila svoju pozornosť k oknu, kde hľadela na tie prázdne polia, ponad ktoré teraz prechádzali a ktoré vyzerali ako zelené fľaky farby na čiernom plátne. To je to, čo si Hermiona často o svete myslela alebo za čo ho skôr rada považovala - len ako nejaké plátno. Umelec najprv namaľoval modrou farbou oblohu a potom pridal kúsky zelenej pre trávu a polia. Potom plátno postriekal zmesou žltej, oranžovej a bielej, aby napodobnil oslepujúce svetlo slnka a s fľakmi bielej vytvoril oblaky.

Tie polia vyzerali tak nádherné... tie polia... počkať. Polia?

Hermiona sa na chvíľu zarazila, aby uvažovala o tej myšlienke, ktorá jej vstúpila do hlavy.

„Počkať,“ povedala nahlas. Malfoy vzhliadol, podráždený, že ho vyrušili a pretočil očami.

„To ťa pár okamihov ticha tak veľmi otravuje?“ popudlivo sa spýtal.

„Prečo letíme nad poľami?“ spýtala sa Hermiona.

„Čože?“

„Povedal si, že musíme ísť do Šikmej uličky!“
„Povedal.“

„Mali by sme byť nad Londýnom - nad budovami, cestami a autami.“

Malý úsmev skrútil Malfoyove pery. „Skutočne veľmi bystré, Grangerová,“ vyhlásil, tváril sa teraz veľmi pobavene.

„Neurážaj moju inteligenciu!“ vyštekla Hermiona.

„Prepáč mi,“ odvetil Malfoy, znel všelijako, len nie úprimne.

„Okamžite mi vysvetli, prečo teraz nie sme nad Londýnom!“ protestovala Hermiona. Neznášala, keď sa k nej správali ako k decku.

„Letíme priamo na Manor,“ po chvíli povedal Malfoy. Už položil knihu vedľa seba a hľadal okolo seba niečo iné.

„Ale... ale...“ koktala Hermiona. „O čom... o čom bola celá tá prednáška...?“

Malfoy našiel, čo hľadal... vydanie Denného proroka. Vytiahol ho spod jednej podušky a položil si ho na kolená. „Aká prednáška?“

„Celé to o tom, ako musíme chytiť vlak a... a... použiť kozub zo Šikmej uličky a...“

Malfoyov úsmev bol teraz viditeľne širší. Neodpovedal okamžite, ale namiesto toho začal uvoľnene listovať novinami.

„To bola tvoja predstava žartu?“ vybuchla Hermiona.

„Nebol to žart,“ nevinne odpovedal Malfoy. „To je spôsob, ako sa človek dostane na Malfoy manor... len to nie je spôsob, akým tam ideme my.“

„Nerozumiem!“ nahnevane odsekla Hermiona. „Musela som sa náhlivo rozlúčiť a... a pobaliť len to, čo som dokázala nájsť...“

„Len ma napadlo, že ak ti dám posledný možný termín, tak sa tým všetko urýchli.“

„FALOŠNÝ termín?“ zapišťala Hermiona. „Ani som sa poriadne nerozlúčila s Ronom!“

„Áno, nuž, som si istý,  že Weasley bude v poriadku,“ zavrčal Malfoy. „Má doma mamičku, ak bude potrebovať objať.“

„Sklapni,“ vyštekla Hermiona.

„Héj, ty si tá, kto začal celý tento rozhovor,“ pripomenul Malfoy, ktorý stále nachádzal potešenie v Hermioninom pohŕdaní.

„V poriadku,“ popudlivo zareagovala Hermiona. „Je mi ľúto, že som v prvom rade s tebou vôbec prehovorila.“

„Dobre,“ odpovedal Malfoy.

„Dokonale.“

Hermiona buchla päsťou na okno a teraz roztržito hľadela z okna. Malfoy sa už vrátil k svojím novinám a pomaly listoval stránkami, čítal hocijaké zaujímavé články, na ktoré narazil. Bola si istá, že ticho v kočiari bude trvať naveky - ale netrvalo.

„Pán Malfoy?“ ozval sa hlas zvonku.

Hermiona pri tom zvuku okamžite nadskočila a vystrčila hlavu z okna, aby videla, čo sa deje. Nedokázala vidieť nič, ale keď zdvihla hlavu trochu vyššie, zbadala sedieť na prednej časti koča malého mužíčka - ako nejakého kočiša.

Hermiona potichu zalapala po dychu a potom sa so zmäteným výrazom znova usadila na mieste.

„Na kočiari sedí nejaký muž!“

Malfoy vzhliadol. „Nuž, áno.“

„Pán Malfoy!“ znova zavolal ten muž.

„Čo sa deje, Eliáš?“

„Máme malé meškanie.“ Malfoy siahol po hodinkách, potom niekoľkokrát prikývol a potom znova vzhliadol.

„Áno, máme,“ odvetil. „Domnievam sa, že asi chceš zrýchliť.“

„To som mal v úmysle,“ odpovedal Eliáš. „Len som vás chcel varovať, aby ste sa vy a váš hosť mohli bezpečnejšie usadiť, môže to dosť skákať.“

Malfoy chvíľu premýšľal a potom pokrútil hlavou. „Myslím, že si môžeme dovoliť mať menšie oneskorenie,“ prehovoril. „Nezrýchľuj.“

„Veľmi dobre, pane,“ ozvala sa odpoveď a kočiar pokračoval ďalej normálnou rýchlosťou. Hermione sa v duchu uľavilo, že viac nezrýchlia, pretože stále sa celkom nespamätala z toho, keď vzlietli. Pozrela na Malfoya a mala tušenie, že si to uvedomil a rýchlo zmenila tému.

„Myslela som, že kočiar je očarovaný,“ povedala.

Malfoy prikývol. „Je.“

„Potom prečo... prečo potrebuje kočiša?“ chladne sa spýtala.

„Niekto musí navigovať a kontrolovať testrále,“ odvetil Malfoy.

„Testrále?“ vzpriamila sa okamžite Hermiona. „Tento kočiar ťahajú testrále?“

„Si prekvapená, Grangerová?“

„Ja len že som videla jednému nohu,“ pomaly povedala.

„No a?“

„Nikdy predtým som žiadneho nevidela.“

„Tak myslím, že si potom musela vidieť smrť,“ odvetil Malfoy, jeho tón bol taký ľahostajný, že to Hermionu trochu podráždilo. Rýchlo sa stiahla a škaredo na neho zazrela. Rozhodla sa, že vyzeranie z okna ju dostatočne zamestná a možno sa s ním nebude musieť vôbec rozprávať. Už začínalo byť temnejšie, keď slnko zapadlo. Z hviezd pôvodne ukrytých v slnku sa stali nádherné divy iskriace na oblohe. S myšlienkami na ne zatvorila oči.

****

„Čo sa deje, kamarát?“ spýtal sa Harry, keď sa usadil vedľa Rona za jedálenským stolom. Weasleyovci sa rozhodli ísť na večeru von, ale Ron odmietol ísť a Ginny s Harrym si mysleli, že bude najlepšie, ak s ním zostanú aj oni.

Ginny čistila pri kuchynskej linke zeleninu, keď vstúpil Harry. Spýtavo na ňu pozrel a ona vážne prikývla a ukázala na Rona.

„Čo si myslíš, že sa deje, Harry?“ odpovedal Ron.

„Už sú to štyri hodiny, čo odišla, Ron,“ vravela Ginny, keď vložila zeleninu do misy.

„Pripadá mi to ako večnosť,“ zavrčal Ron, neprítomne sa hral s vidličkou.

„Kamarát, ak budeš naďalej takto počítať sekundy, bude ti to pripadať nekonečné,“ vravel Harry. „Ver mi, Hermiona bude v poriadku.“

„Harry má pravdu,“ podporila ho Ginny, keď začala zohrievať nejaké zvyšky na šporáku. Prešla k nim, aby pred nich tú zeleninu položila a poťapkala Rona po pleci, než sa vrátila ku šporáku.

„Ja viem, že má Harry pravdu,“ podráždene odsekol Ron. „To mi nezabráni, aby som si o ňu nerobil starosti.“

„V poriadku, skús o tom uvažovať takto,“ odvetila Ginny. „Je Hermiona bystrá?“

Ron vzhliadol. „Samozrejme, že je.“

„Bystrejšia než ty?“ spýtala sa Ginny.

„Nekonečne.“

„Je statočná?“ znova sa spýtala Ginny.

„Áno.“

„Je silná?“

„Myslím, že áno,“ súhlasil Ron.

„Potom bude v poriadku,“ dokončil Harry. „Teraz si daj mrkvu a prestaň sa durdiť.“

Ron si nemohol pomôcť, aby sa neusmial, keď sa Harry načiahol po mrkve a začal ju hrýzť. Schmatol ďalšiu a ponúkol ju Ronovi, ktorý ju prijal. Ginny dokončila zohrievanie jedla a naložila ho na obrovský tanier, s ktorým prešla k jedálenskému stolu.

„Najedz sa,“ povedal, keď ho položila medzi nich troch. Ron slabo zavrčal pri pohľade na tú oschnutú kuracinu zo včerajšieho obeda a stvrdnutú ryžu.

„Stavím sa, že si praješ, aby si neodmietol ponuku svojho otca ísť na večeru,“ povedal Harry, rovnako tým jedlom znechutený.

„To si povedal ty,“ odvetil Ron, keď si nabral za plnú žufanu ryže a naložil si ju na tanier.

„Stavím sa, že ani jedlo na Malfoy manor nie je takéto zlé,“ vyhlásila Ginny.

„Zlé?“ odfrkol si Harry. „Počul som, že majú v kuchyni celú kopu domových škriatkov, aby varili. Myslím, že posledné, s čím si môže Hermiona robiť starosti, bude jedlo.“

„Áno,“ odpovedal Ron, kým si pchal do plných úst ďalšie kúsky kurčaťa. „Jej skutočným problémom je zlá spoločnosť.“

„Myslím, že máš pravdu,“ súhlasila Ginny. „Tých pár minút s Malfoyom dnes poobede ma takmer zabilo - nedokážem si predstaviť stráviť s ním celé mesiace.“

„Úbohá Hermiona,“ smutne prehlásil Ron.

„Viem,“ pridal sa Harry. „Dúfajme, že čoskoro nájdu Rod...“

Harry sa zarazil, keď zbadal, ako sa Ginny na neho vydesene pozrela. „Dúfajme, že čoskoro nájdu toho smrťožrúta,“ rýchlo sa opravil.

Ron si zjavne nevšimol toto chvíľkové napätie a pokračoval v jedle. Ponuro prikývol a potom si nalial vodu do pohára. „Naozaj dúfam, že mi čoskoro napíše.“

„Aj ja,“ vzdychla si Ginny. „Nemám sa s kým porozprávať, keď tu už viac nie je.“

„Héj!“ protestoval Harry. „A čo ja?“

Ginny sa zatvárila zmätene. „Čo je s tebou?“

„Prečo sa nemôžeš porozprávať so mnou?“ Harry znel ublížene a trochu pobavene.

Na Ginninej tvári sa objavil úsmev, keď sa hravo hrala so šálkou vo svojej ruke. „Chceš, aby som sa s tebou rozprávala o oblečení, práci, rodine, vzťahoch...“

„Zadrž!“ rýchlo ju prerušil Ron. „Hermiona sa s tebou rozpráva o vzťahoch? O mne?“

„A ty sa rozprávaš s Hermionou o nás?“ vložil sa Harry.

Ginnin úsmev na sekundu zaváhal. „Áno,“ pokojne odpovedala.

„Krucinál!“ vybuchol Ron. „Koľko toho vieš o mne a Hermione?“ spýtal sa pomaly.

Kútik Ginniných úst sa vytočil do šibalského úsmevu. „Viem viac vecí o tebe a Hermione, než vieš pravdepodobne ty sám.“

„Ah! Ženské!“ protestoval Harry, keď sa zdvihol. „Nemôžem uveriť, že hovoríš Hermione veci o nás!“

„Nuž, sme priateľky! To je to, čo priateľky robia, keď spolu trávia čas!“ bránila sa Ginny.

Harry s Ronom už stáli obaja, poriadne červení a nahnevaní na tú istú vec. „To nie je to, čo s Harrym robíme my, keď spolu trávime čas,“ podráždene povedal Ron.

„Áno!“ súhlasil Harry. „My sa rozprávame o metlobale, metlách a práci...“

„Oh, nehrajte na mňa neviniatka!“ odsekla Ginny, stále sa usmievala, hoci trošku červená v tvári. „Videla som, ako sa obaja usmievate na Fleur, kedykoľvek je tu.“

„Sme priateľskí!“ bránil sa.

„Nespomínaš si na prvé výročie Billa a Fleur?“ vrátila Ginny.

„O čom to hovoríš?“ nevinne sa spýtal Ron.

„Videla som vás, ako ste bežali rovno k nej, keď všetkým povedala, že je taká šťastná, že by mohla každého vybozkávať!“ povedala Ginny Ronovi, ktorý okamžite cúvol.

„To je pravda, kamarát,“ zašepkal Harry Ronovi so slabým úsmevom.

„Ani ty na mňa nehraj neviniatko!“ vyštekla Ginny na Harryho. „Spomínam si, že si bol tesne Ronovi v pätách, keď k tej udalosti došlo.“

Harry sa tiež stiahol. „Ehm... Ron... myslím, že Teddy hore potrebuje pomôcť.“

Ron sa tváril zmätene. „Myslel som, že spí, ja som... oh, správne! Áno! Už ideme, Teddy!“

Obaja okamžite vystrelili z miestnosti tak rýchlo, že boli preč v mrknutí oka. Ginny si nemohla pomôcť, aby sa na nich oboch neusmievala. Vrátila sa k stolu a pozbierala špinavé riady, aby ich položila do drezu, kde ich očarovaná handrička začala umývať.

***

Hermiona zacítila, ako ju v nohe niečo pichá a pomaly otvorila oči. Na krátku sekundu zabudla na Malfoya a fakt, že bola na ceste na Malfoy manor. Zjavne si myslela, že je späť vo svojom byte, späť vo svojej posteli a že to všetko bol len zlý sen. Nanešťastie pre ňu tá chvíľa uplynula tak rýchlo, ako prišla a ona si na všetko spomenula.

Posadila sa vzpriamene a všimla si, že je vonku tma ako vo vreci, mraky zakrývali tie malé hviezdičky, ktoré videla, kým zaspala. Pomaly otočila hlavu od okna a uvedomila si, že tá divná bolesť v nohe v skutočnosti pochádza od malej špicatej veci, ktorá do nej tlačila. Opatrne sa zohla a nahmatala tú vec; okamžite mohla povedať, že je to drevo a trvalo jej dobrých pätnásť sekúnd, kým si uvedomila, že je to jej prútik.

Schmatla ho a vrátila ho späť do kabelky vedľa seba, tentoraz sa uistila, že je v bezpečí. Rozhliadla sa po koči najlepšie ako mohla, pretože sviečky boli sfúknuté a lampáše zhasnuté. Rukami nahmatala jednu z podušiek a potom bočnú stenu až ku kabelke vedľa nej. Nakoniec vzdala snahu sa tu zorientovať a len sa zvalila na sedadlo.

„Čaj, slečna?“

Hermiona takmer vyskočila z kože, keď spoza chrbta začula ten hlas. Rozhliadla sa a nakoniec zbadala toho drobného muža, ako nesie strieborný podnos v ruke a veľmi láskavo sa na ňu usmieva. Držal tiež slabo horiacu sviečku a Hermiona premýšľala, prečo ho nevidela približovať sa, ale vytriasla tú myšlienku z hlavy.

„Ospravedlňujem sa, že som vás vydesil,“ jemne povedal.

„To je v poriadku,“ potichu odvetila Hermiona. „Je to moja chyba, že som tak zle zareagovala.“

„Takže vy ste tá známa slečna Grangerová?“ spýtal sa, keď veľmi zdvorilo vystrel ruku. Hermiona si nebola istá čo robiť - najprv si myslela, že jej chce potriasť rukou, ale potom jej došlo, že jej ju chce pobozkať. Neohrabane mu ju dala a on ju veľmi zľahka pobozkal, štetiny jeho bielych fúzov ju pošteklili na pokožke.

„Je mi potešením,“ povedal, „Eliáš Holmes.“

„Vy ste ten kočiš?“ spýtala sa Hermiona. Teraz, keď sa svetlo viac rozjasnilo, mohla vidieť, že Eliáš bol malý, nízky muž, ale veľmi starý. Mal bujnú bielu bradu, ktorá dopĺňala jeho biele vlasy, ktoré mali uprostred plešinu.

„Oh nie, len ovládam testrály,“ odvetil. „Hoci to nie je moja pravidelná práca, pán Malfoy si myslel, že bude najlepšie, ak ho budem na jeho ceste sprevádzať.“

Hermiona sa usmiala. „Takže čo potom robíte?“

„Som majordómus v sídle Malfoyovcov,“ srdečne odpovedal.

„Ach. Rada vás spoznávam. Ja som...“

„Hermiona Grangerová,“ dokončil Eliáš tú vetu za ňu. „Áno, pán Malfoy ma láskavo informoval o vašej situácii. Je mi tak ľúto vašich rodičov.“

Hermiona si nemohla pomôcť, ale trošku sa uvoľnila, keď si uvedomila úprimnosť v Eliášovom hlase. Prijala jeho sústrasť s úsmevom a potom sa otočila k oknu, kde temnota stále vládla nocou.

„Ako to, že stojíme?“ spýtala sa.

„Čakáme, kým sa vráti pán Malfoy,“ odpovedal. „Kým je vonku, testrále odpočívajú.“

„Môžete ich vidieť?“ Hermiona nachádzala útechu v tom, že nebola sama.

„Oh, rozhodne,“ uvoľnene odpovedal Eliáš.

„Takže ste museli... takže ste museli vidieť niekoho zomrieť?“ spýtala sa. Pripadala si trošku divne, že sa chová tak priateľsky a dôverne s niekým, s kým sa práve zoznámila, ale niečo na iskrení v Eliášových modrých očiach jej tak veľmi pripomínalo Dumbledora, že si nemohla pomôcť, ale dôverovala mu.

„Moja drahá,“ začal krátko Eliáš. „Videl som zomrieť tak mnohých, že by ste boli prekvapená.“ Smutne sa usmial a otočil sa tvárou k prázdnemu miestu vedľa nej.

„Počkať, kam šiel Malfoy?“ spýtala sa Hermiona, keď si zrazu uvedomila, že tam nie je.

„Zakrátko sa vráti,“ odvetil Eliáš, ale žiadne ďalšie detaily neposkytol.

„Ale kam šiel?“ podozrievalo naliehala Hermiona.

Eliáš sa zachichotal, keď siahol za chrbát a vytiahol odtiaľ strieborný podnos. „Pán Malfoy je ojedinelou záhadou pre mnohých, možno dokonca pre jeho vlastných rodičov,“ zamyslene vyhlásil. „Niekto tak nedôležitý ako ja by vám sotva mohol poskytnúť jeho denný rozvrh, tobôž informácie o jeho vopred neplánovaných potulkách.“

Hermiona tam niekoľko minút zmätene sedela, keď premýšľala o tom, čo Eliáš povedal. Malfoy bol ojedinelou záhadou? Ako by to prepánakráľa mohlo byť možné? Jej pozornosť rozptýlilo cinknutie čínskeho porcelánu, keď si všimla, že jej Eliáš nalieva čaj.

„Oh, to vážne nie je nevyhnutné,“ láskavo povedala. „Skutočne nepotrebujem čaj.“

„Nie ste unavená, drahá?“ spýtal sa jej Eliáš.

„To je v poriadku,“ odvetila Hermiona. „Dám si niečo na pitie, keď sa dostaneme na manor.“

„Oh, ale my tam už sme. Len sa nemôžeme dostať ďalej bez pána,“ vravel, keď ukázal na záplavu svetla vpredu, kde sa rozprestieralo panstvo dvakrát tak veľké ako Buckinghamský palác. Hermiona dvakrát pokrútila hlavou. Pred chvíľou tam nič nebolo.

„Vitajte na Malfoy manor.“

 

204736