Nadpis: 8. kapitola. Kapitola 8 Hermiona nemohla zaspať. Znova pozrela na hodiny - polnoc. Večer sa podaril výborne: skvelá večera, príjemný rozhovor s pánom Thomasom, potom sa hrala s Amy v jej izbe, kde bolo toľko hračiek, koľko Hermiona nevidela za celý svoj život. Ako by mohla zaspať, keď sa jej v hlave motá toľko myšlienok, a protichodné emócie, čo jej preplňujú dušu, sa pokúšajú vyrvať von? Hermiona vstala, vkĺzla do zamatového županu, ktorý objavila v skrini, a začala sa prechádzať po izbe. \"No, a čo má toto všetko znamenať?\" zamračila sa. \"To sa akože cíti vinný? A chce vykúpiť svoju vinu? Aké milé, ale mohol by sa aspoň obťažovať prísť na večeru, hlavne keď som tak dobre vyzerala... To je jedno, odkiaľ sa vzalo toto všetko? Tento zámok? Tento... Tak, Hermiona, upokoj sa, už sa zhováraš sama so sebou, to nie je normálne.\" Podišla k zvončeku, čo visel na šnúrke na stene, prudko ho potiahla. Až potom si oneskorene uvedomila, že v dome už asi všetci spia. Rovno o dve sekundy sa ozvalo zaklopanie a vošiel pán Thomas. \"Počúvam vás, slečna,\" povedal, pričom nebolo badať ani známku nespokojnosti z neskorého vyrušenia. \"Chcem vedieť, čo sa deje,\" nadula pery Hermiona. \"Uisťujem vás, zajtra sa pán vráti a všetko vám vysvetlí.\" \"Tak sa mi zdá, že sa nikdy nevráti.\" Pán Thomas sa usmial. \"Verte mi, všetci sa veľmi tešia z vašej návštevy, ja vás len poprosím, aby ste bolihosťom v tomto dome, a úprimne dúfam, že to neoľutujete.\" Nádherne povedané. Hermionu to obmäkčilo. \"Prepáčte mi, prosím, ale nemôžem zaspať. Rada by som si niečo prečítala, ak je to možné...\" Spolubesedník sa nadchol. \"Samozrejme, zavediem vás do knižnice, a sami si vyberiete knihu.\" Ako dnes Hermiona zistila knižnica - to je príliš slabé slovo pre takú veľkú a úžasnú zbierku kníh. Je pravda, že po niektorých udalostiach v jej živote sa príjemné pocity k tomuto miestu trochu otupili, ale láska ku knihám bola silnejšia než láska či nenávisť k mužom, preto sa musela prekonať. S radosťou prechádzala od jednej veľkej police k druhej a nevedela, pri čom sa pristaviť, kým ju bolestne známy hlas neprinútil zastať. \"Robí to dojem, že? Moja mama veľmi dlho zbierala knihy do tejto knižnice a podľa tvojej reakcie sa dá súdiť, že to stálo za to.\" Nie, nie, nie, nie, nie! Nie teraz, ešte nie je pripravená, nemôže sa len tak otočiť a pozrieť na neho. \"Ahoj, Hermiona.\" Preglgla a pomaly sa otočila. Sedel na divániku, na sebe mal ľahké domáce nohavice a svetlo-zelenú košeľu. Vlasy, ktoré mu za poslednú dobu dosť odrástli, elegatne padali na spánky, oči mal prižmúrené a pery skrivené do úškrnu. \"Ahoj, Draco...\" Pousmial sa, nie tak ostro ako zvyčajne, ale ani tak otvorene, ako by si to priala. \"Páči sa ti tu?\" Hermiona sa len divila svojmu sebaovládaniu. Keby mala o niečo slabší charakter, už by tu stála s roztrasenými kolenami a zapletajúcim sa jazykom, veď presne toto sa dialo len pár hodín dozadu, ale zdá sa, že táto fáza pominula. \"Nie,\" odvetila tvrdo, \"všetko je príliš zelené a veľké.\" Draco sa zasmial, vstal a podišiel k nej. Jeho výška v nej vzbudila menšiu paniku. \"Dom mi ostal po mame, mala slabosť pre veľké a zelené veci. Po jej smrti som nič nemenil.\" \"Prepáč, ja som ne...\" \"Stalo sa to pred piatimi rokmi, nemusíš sa ospravedlňovať.\" Nuž, čo by mala ešte povedať? Ó, Draco, som taká šťastná, že ťa vidím, chýbal si mi, je mi ľúto, že som ťa vtedy vyhnala, a vôbec, je mi to tak ľúto. Vieš, ešte stále ťa ľúbim, vždy som ťa ľúbila, dokonca aj vtedy, keď som ťa nenávidela. \"Rozumiem,\" povedala Hemiona, \"je od teba milé, že si nás sem pozval, práve sa nás totiž chystali zabiť smrťožrúti. Nechcem zneužívať tvoju pohostinnosť, ale kým si nájdem nové bývanie...\" \"Chcem, aby si tu ostala navždy,\" povedal to takým hlasom, ako keby jej ponúkal šálku kávy. Áno, samozrejme, súhlasím žiť s tebou v tomto úžasnom zámku, veď čo by mohlo byť lepšie? \"Asi už pôjdem do postele,\" odpovedala Hemriona a takmer rovnou a pevnou chôdzou vyšla z knižnice. Predel. Bolo chladno. Samozrejme, veď ako by mohlo byť teplo pri nejakej mramorovej soche v jednej z chodieb obrovského zámku. Buď bola včera v noci Hermiona príliš rozrušená, alebo je cesta od jej izby ku knižnici naozaj zložitá, ale v každom prípade sa nevedela dostať naspäť do izby. Všetky izby naokolo boli zatvorené, takže napokon zmorená blúdením sa upelešila tam, kde stála. Chlad. Hermiona otvorila oči, bolo ráno a súdiac podľa slnka, ktoré svietilo cez okno, určite nebolo skoré ráno. Odrazu sa dvere, o ktoré sa opierala chrbtom, prudko otvorili