Fanfiction poviedky o Harrym Potterovi




Úvod k poviedke



Исправить ошибки

ORIGINÁL: http://www.hogwartsnet.ru/mfanf/printfic.php?l=0&fid=3229

Autor: Ma_ria 



 


 

Vítam vás u prvého prekladu z ruštiny.

Preklad:  Kukuričiarka

Žiadosť o súhlas s prekladom zaslaná, autorka nekomunikuje

Niekedy osud prináša druhú šancu, len ju musíme byť schopní využiť...

8. kapitol

PG-13

Žáner: romantika

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Ma_ria ,ktorá napísala túto fanfiction.

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. 


1. kapitola



Napraviť chyby

1. kapitola

ORIGINÁL: http://www.hogwartsnet.ru/mfanf/printfic.php?l=0&fid=3229

Preklad: Kukuričiarka

Beta-read: Bbarka, Jimmi

Niekedy osud prináša druhú šancu, len ju musíme byť schopní využiť...

. Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Ma_ria ,ktorá napísala túto fanfiction.



Prvá kapitola

„Ľúbim ťa,“ povedal, a jemne jej z čela odhrnul neposlušné, trochu vlhké vlasy, len aby ho mohol pobozkať. V túto nádhernú letnú noc zo všetkých spolužiakov, unavených oslavami konca školského roka, nespali len dvaja.

„Nie, neľúbiš,“ pocítila, ako jej z jeho dotykov na koži naskakujú zimomriavky, „ale je od teba milé, že to vravíš.“

Zasmial sa.

„Nie si z toho smutná?“

Znova ju udivilo, aké skúsené sú jeho ruky, keď si tak majstrovsky dokázali poradiť so zložitým zapínaním jej večerných šiat, a keď teraz nútia jej jemné telo chvieť sa.

Pre ňu to však bolo prvýkrát. Ten prvýkrát, o ktorom všetky dievčatá snívajú ako o najromantickejšom a najkrajšom zážitku svojho života. Jej poprvé však bolo iné – na kamennej podlahe, ktorej chlad ju pálil aj napriek  smokingu, čo pod ňu ledabolo podložil, a s človekom, ktorý ju nenávidel.

„Ja si predsa uvedomujem, že sa cítiš nesmierne zle, že si veľmi opitý a asi si ráno ani nespomenieš, kde a s kým si bol. Presnejšie,“ zašepkala príliš potichu, „postarám sa o to, aby si si nikdy na nič nespomenul...“

***

Hermiona si, ťažko dýchajúc,  sadla na posteli. Prečo mala opäť ten strašný sen? Prečo má znovu potom premočenú nočnú košeľu a jej telo sa  chveje ako vo víchrici? Prečo sa jej zase hrnú do očí tie zradné slzy?

Zabudnúť. Ako veľmi by si priala zabudnúť na tú nesmiernu chybu, ktorá  zničila celý jej život? Bohužiaľ, nemôže sama na seba zoslať obliviate, ani keby ho ovládala dokonale.

Hlupaňa! Hermiona zúrivo udrela päsťou do vankúša, nevediac sa viac zdržať, a zachvela sa od tichého plaču. Nemôže si to odpustiť, nemôže zabudnúť. Tie spomienky sú príliš ostré a neľútostné a nijak sa jej nechceli zotrieť z pamäte, a každý deň jej spôsobovali  nové trápenie. Jedno z týchto trápení sa práve prikradlo do jej spálne a nerozhodne sa  podišlo k jej posteli.

„Mami?“ Hermiona sa mykla. V jednom okamihu si zotrela slzy a prehltla všetku bolesť a príkorie, ba dokonca zo seba vylúdila úsmev.

„Slniečko, čo sa stalo? Prečo nespíš?“ natiahla ruky k malému, päťročnému dievčatku, ktoré od neustáleho hladovania vyzeralo ešte menšie, a posadila si ho na kolená. Dievčatko sa ňu pozrelo obrovskými šedými očami a silnejšie si privinulo svojho jediného, obľúbeného plyšového medvedíka.

„Bojím sa.“

„Bojíš?“ Hermiona si privinula dcéru a začala ju hladiť po svetlých, skoro platinových vláskoch. „Nemusíš, Amy, som s tebou. Všetko je v poriadku.“

„Ale tam sú zlí ujovia! Zase som počula výbuchy, krik a na nebi zas lietala zelená hlava!“

„Sú ďaleko, nenájdu nás. Neboj sa, prosím,“ hlas sa jej  zadrhol  a v nose ju nepríjemne zaštípalo. Nie, pri dievčatku nesmie plakať, beztak jej je ťažko. Všetko je to nesprávne, deti by takto nemali žiť. Mali by mať množstvo hračiek a možnosť prechádzať sa po uliciach bez strachu, že by stretli smrťožrútov. Mali by žiť šťastne a bezstarostne, a tešiť sa zo slnka, čo svieti na oblohe, a nie z temného znamenia, na ktoré si už stihli privyknúť.

Sú to už štyri roky od konca vojny, ale nikto by si nebol ani pomyslel, že by mohla dopadnúť takto. Že zlo vyhrá a svet bude kľačať na kolenách pred šialeným krvilačným vrahom. Že sa Harry Potter, jediná nádej čarodejníkov,  bude musieť skrývať bez možnosti aspoň dať vedieť svojim priateľom a spolubojovníkom, kde je, keď Temný pán vynakladá všetko úsilie na to, aby ho našiel. Jeho snahy ešte neboli korunované  úspechom, ale ani Harrymu sa doteraz nevydarili jeho pokusy  zničiť tyrana.

Keď sa Voldemort dostal k moci, nezmietol zo zemského povrchu všetkých protivníkov. Užíval si ich bezmocnosť. Niektorí sa mu podriadili, iní boli zabití. Ale mali snáď inú možnosť, než sa podriadiť, najmä po smrti Albusa Dumbledora a mnohých ďalších členov Fénixovho rádu? Život sa zmenil na nočnú moru. Tí, ktorým sa podarilo prežiť, si niekedy želali byť radšej na mieste mŕtvych. V krajine vládol zmätok a úplný chaos. Temný pán a jeho sluhovia mohli robiť, čo sa im zachcelo. Vraždy sa páchali jednoducho na ulici, ľudí kupovali a predávali, zosmiešňovali ich, usporadúvali sa predstavenia, ktoré mali slúžiť ako odstrašujúci príklad. A to všetko mohlo spôsobiť jediné malé previnenie, ako napríklad nesprávne povedané slovo o „pánovi“ či nespokojný pohľad.

Zvláštne, že sa Voldemort, snívajúci o ovládnutí celého sveta, zatiaľ uspokojil len so Spojeným kráľovstvom. Najhoršie ale bolo, že z krajiny sa nedalo uniknúť ani muklovským, ani čarodejníckym spôsobom (portály boli uzavreté). Opustiť krajinu mohli len tí, ktorí dostali osobné dovolenie od Voldemorta. V opačnom prípade  ľudia nikdy nedosiahli cieľ svojej cesty.  A nikto nevedel, čo sa s nimi dialo potom.

Nie, toto sa už nedalo nazvať životom, toto bolo peklo.

„Mami?“ Hermiona sa tak zamyslela, že skoro zabudla na svoju dcérku, ktorá jej skoro spala na rukách.

„Prosím, drobček?“

„Pôjdeš zajtra do mesta na nákup?“

„Áno,“ zachmúrila sa. Vždy, keď odchádzala z domu, sa Hermiona nevedela zbaviť myšlienky, že sa nemusí viac vrátiť. “Človek, ktorému robím upratovačku, šľak aby ho... no, hlavne, že mi aspoň trochu zaplatil, takže môžem ísť kúpiť nejaké jedlo. Čo by si chcela?“

„Chcela by som čokoládu.“ Hermiona ťažko prehltla, hrdlo sa jej zovrelo slzami.

„Amy, slniečko, veď vieš, že je to veľmi drahé. Budem rada, ak mi bude stačiť na chlieb.“ riekla a snažila sa lepšie prikryť usínajúce dievčatko dekou.

„Ja viem, mamička,“ usmiala sa Amy a vzdychla si, „ale nikdy som ju neochutnala, a tak veľmi by som chcela...“

Noc strávená premýšľaním sa skončila rýchlo. Hermiona už o šiestej  vyhrabala zo skrine  posledné zvyšky jedla – kúsok starého chleba a ovsené vločky, ktoré už dávno stratili chuť. Mlieko predstavovalo priveľký luxus , preto  ich musela zaliať horúcou vodou. Hermiona ako vždy vysypala všetko na dcérin tanier, sebe odlomila len kúsoček chleba, a pustila sa do čítania novín .

„Aké nečakané!“ zasmiala sa Hermiona podráždene. „Voldemort sľúbil za Harryho hlavu ešte viac peňazí. Ľaľa ho, kto má peniaze...“

„Chcem, aby sme aj my mali peniaze,“ zatiahla Amy pomaly, aby si predĺžila  pôžitok z vločiek.

„Budeme mať peniaze!“ povedala Hermiona s istotou. „Budeme mať veľký dom namiesto tejto tmavej kutice.“

„A čokoládu!“

„Určite. Len chvíľku popremýšľam, ako zaplatiť dane, a potom... Och, výborne,“ Hermiona obrátila pozornosť na ďalší oznam. „Dnes budú na hlavnom námestí zas niekoho predávať. Mohli by sme sa ísť pozrieť.“

Načo len čítala tie noviny,  keď sa zakaždým len viac uisťovala, že sa tento skurvený  svet rúti do priepasti.

„Mami, kúpme si niekoho!“

„Amy,“ zvážnela Hermiona, „kupovať ľudí je nemorálne. Aj keď, beztak by ich zabili...“

„Hej! Pohni si!“

Draco Malfoy sa zlostne pozrel na človeka, ktorý  ich neustále postrkoval. Mimochodom, bol to bývalý priateľ jeho otca! Ako keby nestačilo, že ho najprv mučili, teraz ho museli pre zmenu viesť na tú najponižujúcejšiu udalosť v jeho živote, pričom nejaký smrťožrút, čo sa strašne pýšil svojou špinavou prácou, mal tú drzosť stúpať mu na nohy a dávať mu pohlavky. To nič, všetko čoskoro skončí. Jeho, syna Luciusa Malfoya, hoci celý život nenávidel svojho otca, nebude chcieť nikto zachrániť. Ale týchto úbohých, nešťastných ľudí, ktorým sotva stačilo na jedlo, nemohol z ničoho viniť. Určite nikto z nich nebude  chcieť zaplatiť celý majetok za bývalého smrťožrúta. Aj keď to už bolo dávno. Aj keď oľutoval svoje činy a kajal sa. Aj  keď už zaplatil  za všetko.

To znamená smrť. Jedine že by si ho nejaká bohatá dcérenka niektorého z Voldemortových poskokov chcela kúpiť ako drahú hračku. Draco sa pri tej myšlienke, hoci sa nezdala byť až tak zlou a beznádejnou. Od školských čias, kedy za ním behala polovica ženského osadenstva, nestratil svoju príťažlivosť. Iba vtedy, keď sa pokúsil vystúpiť z radov smrťožrútov, kde nestihol pobudnúť ani rok, keď sa ho jeho vlastný otec najprv pokúsil zabiť, a potom ho len jednoducho vyhodil na ulicu, sa od neho všetci akosi odvrátili.

Po skončení školy sa musel dlho skrývať. Veď ani jedna zo strán ho neprijala. Ale teraz, po niekoľkých rokoch, nastal koniec. Do čerta! Nemohol ho Voldemort zabiť hneď? Musel ho vystavovať na posmech a ukončiť jeho život pred zrakom divákov?

Draca spolu s ďalšími dvoma neznámymi mužmi postavili na primitívnu plošinu. Okolo sa zhromaždila skupina divákov, medzi ktorými sa mihali aj muklovia. Áno, muklovia už dávno prestali existovať samostatne.  Ani ich neminul smutný osud a teraz museli žiť všetci spolu, v hlbokej smradľavej jame.

Dracovi stačil jediný pohľad na obnosené šaty a krivo sa uškŕňajúce sa tváre, aby pochopil, že tu svoju záchranu nenájde. Ale keby Ortis stihol získať povolenie...

Bolo pravé poludnie, letné slnko neúprosne pieklo, nechávajúc mu na ramenách červené stopy (dokonca aj košeľu mu vzali), ktoré sa neskôr zmenia na popáleniny. Nie, nezmenia sa. Veď on už bude mŕtvy.

Pred ním predávali bývalého aurora, ktorý sa pokúsil zabiť Temného pána. Na tvárach mnohých sa dal čítať ťažko skrývaný súcit. Ale všetci mlčali, cena bola privysoká. Potom len krátke „Avada Kedavra“ a nešťastník sa zvalil na zem. Len pohľad, ktorý už dávno v nikom nevzbudzoval ani údiv, ani zdesenie.

„Tak, to by sme mali,“ s protivným úškľabkom povedal Michael Roys. Tohto potkana si Draco pamätal ešte z recepcií, ktoré organizoval jeho otec. „Náš ďalší kandidát – pán Draco Malfoy.“ V dave sa ozval tichý šepot, ale tento raz Draco nezbadal ani náznak súcitu. „Áno, syn Luciusa Malfoya, padlého v boji s aurormi. Ten známy zradca, ktorý sa po prvej, ním spáchanej vražde, rozhodol stiahnuť chvost medzi nohy a ujsť od nás. A Temný pán, ako všetci vieme, neodpúšťa zradu. Dá niekto za toto šteňa 20 siklov?“ Niekoľko párov rúk sotilo Draca dopredu. Suma bola v porovnaní so starými časmi malá, ba dokonca smiešna. Ani sa neurazil. Samozrejme, Voldemort vedel, že za neho nikto nezaplatí ani knut.

Minúta sa v úplnom tichu tiahla neznesiteľne pomaly. Ach, kedy, kedy už bude koniec?

„Nikto?“ Roys sa udivene zaksichtil. „Poriadne ste si to rozmysleli? Dobre teda,“ kývol na svojich pomocníkov. „Sám ho zabijem.“


2. kapitola



Napraviť chyby

2. kapitola

ORIGINÁL: http://www.hogwartsnet.ru/mfanf/printfic.php?l=0&fid=3229

Preklad: Kukuričiarka

Beta-read: Bbarka, Jimmi

Niekedy osud prináša druhú šancu, len ju musíme byť schopní využiť...

. Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Ma_ria ,ktorá napísala túto fanfiction.



Druhá kapitola

Draco sa pokojne pozeral na prútik, ktorým naň mieril Roys, a z ktorého mohol každú chvíľu vyletieť smrteľný lúč. V duchu uvažoval, či nemá ešte naposledy poslať tú sviňu do prdele. Ale viac, podstatne viac, sa mu chcelo ublížiť mu bez prútika, len ho udrieť jedným dobrým muklovským pravým hákom. Ibaže aj táto radosť mu bola odopretá kvôli zviazaným rukám.

„No tak, Roys,“ precedil Draco cez zaťaté zuby. „Nezdržuj. Už by sme to mohli skončiť, nie?“

„Nemaj strach, len som ťa chcel trochu potrápiť.“

„Sukin syn!“

Úder do brucha. Skvelé. Nielenže ho zabijú, ale predtým ho ešte aj zmlátia. Draco sa zohol a zalapal po dychu.

„Tak poď,“ zašepkal, „ty špinavý bastard, urob to konečne!“

„Dobre,“ zaškeril sa Roys, „keď tak pekne prosíš. Avada...“

„Počkajte!“

„Do čerta, čo je?“ Roys zaťal päste a obrátil sa.

Draco sa prinútil zdvihnúť hlavu. Jeho záchrankyňou sa zdala byť mladá slečna, aspoň tak usúdil podľa jej hlasu. Mala oblečený plášť s kapucňou a tvár jej nebolo vidieť.

Pribehla k Roysovi, stískajúc čosi v malej dlani, zatiaľ čo sa ju on snažil zabiť pohľadom.

„Ja, zaplatím, ja...“ dokonca aj cez látku bolo vidieť, ako sa chveje.

Doparoma, aký známy hlas. Hlupaňa, načo to robí?

„Ale ba,“ smrťožrút si zložil ruky na prsiach a posmešne sa ňu pozrel. „Čože sme to tak dlho zvažovali?“

„Ja, hm... nemohla som nájsť peniaze. Nemala som dosť a potom som vo vrecku...“

„Mlč! Do šľaka, dobre, ber si ho, kým vás oboch nezabijem!“

Draco po prvýkrát za posledných niekoľko hodín pocítil, že sú jeho ruky voľné a že ho do chrbta netlačí ostrý koniec prútika. Nemohol uveriť, že to takto dopadlo. Len tam stál a pozeral sa za dievčaťom, ktoré kráčalo preč z námestia a ani sa neobzrelo.

„No, čo stojíš!“ ktosi ho hrubo sotil dopredu a Draco vyrazil za svojou záchrankyňou, ktorá už zmizla za rohom. Nemohol kráčať, nohy mal ako z olova, a celé telo ho začínalo bolieť, hoci bolo možné, že si to predtým len nevšimol.

O niekoľko minút Draco zahol do ďalšej ulice, ale neznáma sa mu už dávno stratila z dohľadu. Poobzeral sa vôkol seba, ale nič nenašiel. Už chcel vyraziť preč, keď vtom začul plač, čo vychádzal sprava, z úzkej temnej uličky. Prešiel niekoľko krokov a konečne objavil dievčinu, ktorá mu zachránila život. Sedela na priedomí nejakého malého domčeka, zakrývala si tvár rukami a trpko vzlykala.

„Hej,“ počul sa povedať a cítil sa nesvoj, „ďakujem ti. Odpusť mi, ale tie peniaze ti raz určite vrátim...“

Dievča nereagovalo, len ďalej plakalo ako malé dieťa. Draco sa zamračil, posledné, čo potreboval, boli hysterické záchvaty. Kašľať na všetko, proste sa otočí a odíde... nie, to nesmie.

Kľakol si, opatrne jej dal dole kapucňu a odtiahol ruky od slzami zmáčanej tváre.

„Do čerta,“ bolo jediné, na čo sa zmohol. Tieto strapaté vlasy, hnedé oči... zdalo sa, že sa vôbec nič nezmenilo. Len tvár akosi pochudla a niesla stopy akéhosi nenapraviteľného žiaľu. „Grangerová?“

Hermiona prestala plakať, prudko sa postavila a odtlačila ho od seba.

„Nepríjemné stretnutie, však, Malfoy?“

Konečne to bola tá stará Hermiona Grangerová, s tvrdohlavým výrazom tváre a zdvihnutou bradou. Jeho bývalý vzťah k nej sa tiež začal prebúdzať.

„Áno, Grangerová, musím priznať, že po prvýkrát vo svojom živote s tebou plne súhlasím.“

„Počas nášho posledného stretnutia si sa ku mne správal inak.“ povedala a jej oči sa zaleskli zúrivosťou.

„Vážne? Čo tým myslíš, „humusáčka“?“

„Hajzel!“ Hermiona mu strelila facku, o čom tak dlho snívala, a rozhodným krokom sa vybrala preč. Draco niekoľko sekúnd horlivo uvažoval. Ale netrápila ho otázka, či vyraziť za ňou, v tom už bol rozhodnutý. Len nemohol pochopiť, prečo jej dovolil udrieť ho. Opäť... V živote dostal facku len dvakrát, a v oboch prípadoch od Hermiony Grangerovej.

„Počkaj!“ pár krokmi ju poľahky dobehol.

Sprudka sa zastavila.

„Vieš čo, Malfoy?“ Prečo je len k nemu taká zlá? Čo také jej povedal? „Nevyhodila som na teba svoje posledné peniaze len preto, aby som teraz musela strpieť ešte aj tvoju prítomnosť! Takže páľ ku všetkým diablom, aby som ťa už nikdy, počuješ, nikdy, nevidela!“

Posledné peniaze. Dracovi sa zdalo, že ho bodlo vo vlastnom svedomí. Áno, len sa mu to zdalo.

„Nie,“ povedal pomaly, „kúpila si ma. A akokoľvek zvláštne by to znelo - teraz patrím tebe. Okrem toho, nemám kam ísť, takže si myslím, že vôbec nebudeš proti, ak budem nejaký čas bývať u teba.“

Hermionino obočie sa vytiahlo dohora a, čo si budeme klamať, vyzeralo to naozaj rozkošne.

„Aká drzosť!“ Od hnevu zalapala po vzduchu. „Nie, slnko moje, prepáč, ale ty u mňa bývať nebudeš. Vyjadrila som sa jasne. Už ťa viac nechcem vidieť.“

„Hej,“ urazil sa Draco, „kam sa podela tá chrabromilská snaha pomáhať, podať pomocnú ruku a všetky tie kecy okolo?“

Hermiona prevrátila očami.

„Už som ti podala pomocnú ruku a urobila som viac, než si vôbec zaslúžiš. Takže, strať sa!“ znova vykročila, ale Draco sa nechystal tak ľahko vzdať. Naozaj nemal kam ísť, a navyše mu jedna dôležitá otázka nedala pokoja.

„Môžem sa niečo opýtať?“

„Nie.“

„Vďaka. Prečo si ma zachránila?“

Zachmúrila sa.

„Povedzme, že mi ťa prišlo ľúto. Znova.“

„Akože „znova“? Prvýkrát si nejako nepamätám.“

„Aj tak dobre. Budeš ma ešte dlho sledovať?“

„To závisí od toho, ako ďaleko bývaš.“

Hermiona sa vzdala a nebolo to až také ťažké. Hnevala sa, strašne sa naňho hnevala, hoci chápala, že si je sama na vine. Pravdu povediac, keď ho videla stáť na tribúne, želanie, aby ho zabili, sa predsa len na sekundu objavilo. Ale len na sekundu. Celé tie roky ho vinila za niečo, čo si on vďaka nej ani nepamätal. Bolo to nesprávne.

Ale teraz sa zmiešala krivda, zlosť a city, ktoré, ako sa jej zdalo, kedysi prechovávala k tomuto človeku. A strach, nepochopiteľný strach, že by ho znova mohla stratiť. Prečo jej len zovrelo srdce, keď ho videla nešťastného, utrápeného a unaveného? Možno keby mal aspoň košeľu, zdržala by sa... hlupaňa!

„Dobre,“ nezaujato pokrčila plecami, „je mi to jedno. Ale maj na pamäti, že máme len dve izby, dve veľmi malé izby, na ktoré si človek musí zvyknúť.“

„Máme?“ samozrejme, jeho sluchu nič neunikne. „Máš muža?“

„Nie, mám dcéru.“

Draco zapískal.

„Tak, tak, Grangerová, nemáš muža a ak sa nemýlim, ani si nikdy nemala, ale zato máš dcéru. Ako sa ti to len podarilo?“

Skôr, než Hermiona stačila zvážiť, čo robí, ho zdrapila za vlasy a pritiahla si jeho tvár tesne k svojej.

„Vo vlastnom záujme, Malfoy,“ zavrčala, „so mnou nikdy viac nehovor o tejto téme. Rozumel si?“ Draco na ňu pár sekúnd zízal, ale potom jej vykrútil jednu ruku a pritlačil ju k stene nejakého domu.

„Pochopil som.“ Hermiona sa zachvela, keď zacítila jeho horúci dych pri svojom uchu. „Ale aj ty vezmi na vedomie, že ak sa ma ešte raz pokúsiš udrieť alebo použiť silu,  alebo čo i len zvýšiš hlas, neručím za seba. Pochopila si?“

„Áno,“ krucinál, prečo sa tak rýchlo vzdala? „Pusti ma, bolí to!“

Len čo Hermiona zacítila, že je voľná, rozhodne pokračovala ďalej, pokúšajúc sa skryť slzy, čo sa jej znenazdajky vkradli do očí. Ešte stále mal nad ňou moc.

„Mám prosbu,“ povedal Draco lenivým, skoro láskavým hlasom. „Požičaj mi plášť, inak tu zhorím.“

Jedným rezkým pohybom si zo seba ten kus oblečenia strhla a hodila mu ho bez toho, že by sa vôbec otočila. Ale dokonca aj chrbtom mohla cítiť Dracov oceňujúci pohľad, ktorým kĺzal po jej príšerne obnosených šatách a hroznej postave. Nie že by bola naozaj príšerná, iba bola vychudnutá, čo pri súčasných podmienkach nebolo prekvapujúce. A vôbec, veď ju predsa nezaujíma jeho názor.

Zvyšok cesty prešli v tichosti. Hermiona sem-tam aj otvorila ústa, aby niečo povedala, ale keď nenašla vhodné slová, zavrela ich. Ani tak netúžila po priateľskom rozhovore s ním, ako skôr dúfala, že sa jej podarí odpútať Draca, ktorý stále kráčal za ňou, od dráždivého obzerania jej chrbta a krku. Hermiona sa už naučila cítiť a rozoznávať na sebe tento pohľad, nech bola v akokoľvek veľkom dave, ale stále sa nevedela naučiť, ako sa pri tom nečervenať.

Hermioninu tvár opäť zalial neľútostný rumenec, keď prichádzali k jej jednoposchodovému, schátralému a strašne maličkému domčeku, čo sa zatiaľ len vďaka kúzlu nerozpadol. Nuž, pomyslela sa, teraz sa určite začne posmievať tak, ako sa celé roky posmieval Ronovi. Tak čo je? Snáď som neohluchla?

„Milé,“ riekol Draco s absolútne nečitateľným výrazom na tvári.

„Milé?“ po prvýkrát sa Hermiona obrátila a pozrela sa naňho. „Ďakujem.“

Ani nestihla otvoriť dvere a malé, ale zato veľmi rýchle stvorenie jej okamžite skočilo do náručia.

„Ahoj, drobec!“ Hermiona pobozkala dcéru na čelo a vyvinula maximálne úsilie, aby sa nedívala na Draca.

„Mamička! Tak dlho si bola preč! Doniesla si niečo chutné?“

„Mám obavy, že okrem mňa nie,“ povedal Draco. Vošiel dovnútra a zavrel za sebou dvere. S prižmúrenými očami si obzeral to malé dievčatko. Amy sa zamračila.

„My budeme jesť teba?“

„Čo by si radšej – upiecť ma alebo uvariť v omáčke?“ Draco znel úplne vážne a na okamih ostala v rozpakoch aj Hermiona.

„Neviem,“ zamyslelo sa dievčatko, „ja ťa nechcem zjesť. Si sympatický.“

„No,“ zatiahol hosť, „myslím, že by s tebou mnohí súhlasili, však, Hermiona?“ s otázkou v očiach zízal na Hermionu, kým sa ona snažila dýchať pokojne.

„Sporná otázka. A vôbec,“ postrapatila dievčatku vlásky, „zatiaľ tohto protivného uja nebudeme smažiť. Okrem neho ešte niečo mám.“

„Naozaj?“ zajasalo dievčatko.

„Áno! Podarilo sa mi zohnať trochu lacnej krúpovej kaše, tak nám ju teraz všetkým uvarím!“

„Nemám rád kašu,“ zachmúril sa Draco.

Hermiona už mala na krajíčku, aby poslala tohto samoľúbeho hlupáka niekam ďaleko, keď vtom spravil niečo, od čoho jej srdce skočilo až do krku a divoko sa rozbúchalo. Draco bez opýtania vzal dievčatko Hermione z rúk a ako pierko si ju posadil na plecia a, ani nevzhliadnuc na Hermionu, vyrazil do izby.

„Takže,“ riekol Draco, „ako sa voláš?“

„Amy.“

„Amy? Strašné meno, ale to máte v rodine. Budem ťa volať Maličká, dobre?“

„Dobre,“ vôbec sa neurazila Maličká. „A ty sa ako voláš?“

„Draco Malfoy.“

„Môžem ťa volať...“

„Draco. Môžeš. Poďme, nech nezavadziame tvojej mame pri varení.“


3. kapitola



Napraviť chyby

3. kapitola

ORIGINÁL: http://www.hogwartsnet.ru/mfanf/printfic.php?l=0&fid=3229

Preklad: Kukuričiarka

Beta-read: Bbarka, Jimmi

Niekedy osud prináša druhú šancu, len ju musíme byť schopní využiť...

. Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Ma_ria ,ktorá napísala túto fanfiction.



Tretia kapitola

Pri pohľade na nich sa Hermiona mimovoľne usmiala. Vždy sa bála predstavy, čo sa stane, keď sa tí dvaja stretnú. Ani nedúfala, že sa niečo také vôbec stane. A už tobôž nie, že to bude vyzerať tak milo a dojímavo.

Hermiona sa poponáhľala do kuchyne, obávajúc sa, že by sa mohla rozplakať. V mysli rátala dnešné výdavky. Ráno mala tridsať siklov – polovicu jej týždennej výplaty. Desať z nich minula na krúpy, čo bola jediná lacná potravina v malom obchodíku v meste. Za zvyšok chcela kúpiť chlieb. Čo už, vyzerá to tak, že ani dnes, ani v najbližších dňoch chlieb nebude.

Aká nespravodlivosť! Hermiona buchla päsťou do stola. Nie všetci trpeli chudobou. Smrťožrúti a ostatní prívrženci Voldemorta, ktorých bolo čím ďalej tým viac, mohli galeóny prehadzovať lopatami. Mali všetko – jedlo, oblečenie, veľké domy... Občas chcela niekoho zabiť, napríklad svojho pána. Veď aj v Azkabane kedysi dobre varili. Ale teraz už nikoho do väzenia neposielali. Narušiteľov „zákona“ čakala smrť. Z izby za stenou sa ozýval veselý smiech. Utrela si slzy a tiež sa usmiala. Zaujímavé, čo bude ďalej?

Kaša bola uvarená za desať minút. Hermiona ju rozdelila na tri rovnaké diely a zavolala ich obedovať. Počas jedla sa Draco na Hermionu ani raz nepozrel, len si občas vymenil pár slov s Amy.

Bolo zjavné, že dievčatku sa hosť hneď zapáčil, hoci cudzích nemala veľmi v láske. Cudzích?

„Mami?“

„Čo je, slniečko?“

„Tá kaša mi nechutí.“

„Nebuď rozmaznaná. Nemáme cukor, takže budeš musieť...“

Dievčatko si vzdychlo a neochotne sa pohrabalo lyžicou v tanieri.

„Tak,“ vzal Draco situáciu do vlastných rúk, „vieš, Maličká, kedysi sme v škole varili kašu bez cukru naschvál.“

„Naozaj?“ zažiarili jej oči. „A načo?“

„Museli sme ju zjesť čo najskôr, a kto vravel, že mu nechutí, ten bol slaboch,“ so vševediacim výrazom vysvetlil Draco.

„Nechcem byť slaboch,“ zosmutnelo dievčatko.

„Správne. Pozri sa, mama už všetko zjedla a ani mne toho v tanieri veľa neostalo. Takže ti radím si trochu pohnúť.“

Amy bez ďalších slov za tridsať sekúnd vyprázdnila svoj tanier.

„Šikuľka,“ usmial sa Draco, „vyhrala si. A teraz sa choď hrať, ja zatiaľ pomôžem tvojej mame umyť riad.“

Hermiona sa mykla. Z nejakého dôvodu mala strach ostať s ním v miestnosti osamote. Postavila sa, vzala prázdne taniere a podišla k umývadlu v snahe tváriť sa, že je plne pohrúžená do umývania.

„No-no,“ zatiahol Draco zvyčajným spôsobom, „zvláštne, nepodobá sa ani na Pottera, ani na Weasleyho. A zdá sa, že okrem nich sa na teba v škole nikto ani len nepozrel. Je tak?“

Hermiona mlčala. Súčasne v nej vrela zlosť i príkorie, a mala problém pochopiť, ktorý pocit je silnejší.

„Nespomínam si na nikoho s takým výzorom,“ pokračoval Draco.

Neskúšal si pozrieť sa do zrkadla?

Hermiona sa rezko otočila.

„Podobá sa len na mňa.“

„Áno? Nepovedal by som.“

„Povedzme, že je to genetická chyba,“ ako len túžila zotrieť mu z tváre ten posmešný výraz.

„Áno, chyba, ale strašná chyba. Ako môže mať niekto taký, ako si ty, Grangerová, také nádherné dieťa, hmm?“

„Odkedy v sebe prechovávaš nežné city k deťom? A odkedy sa v tvojej slovnej zásobe vyskytlo slovo „nádherný“, hmm?“

Zasmial sa.

„Dobre, nechajme to tak.“

„Znamená to, že dnešný výsluch skončil?“ nevydržala Hermiona.

„Áno, ale ešte bude pokračovanie.“

Otočila sa a začala usilovne utierať už suché taniere. Ale Draco sa nechystal odísť.

„Ešte niečo?“

„Máš sovu?“ spýtal sa.

„Nie, veď ju treba kŕmiť!“ od zúrivosti sa jej triasli ruky.

„V tom prípade choď, prosím, na poštu a pošli tento list.“

Tanier letel k zemi a rozbil sa na márne kúsky. Draco nepohol ani brvou, len jej nevinne podal obálku.

„To je všetko?“ Nie, to nie je možné! Stál tak blízko, a Hermiona uvažovala, či mu stihne zlomiť sánku skôr, než ju za to zahrdúsi.

„Pekné od teba, že sa pýtaš. Nie, ale chcel by som si ešte dať kúpeľ a prezliecť sa do čistého. Ozaj, je tu vôbec kúpeľňa?“

„Dokonca dve,“ Hermiona sa odrazu upokojila, „uprednostňuješ klasickú, alebo tú s jakuzzi?“

„Samozrejme, že tú s jakuzzi! Čo je to za otázku?“

„Výborne,“ uškrnula sa, „a z čistého oblečenia ti môžem ponúknuť niektoré z mojich šiat.“

„Súhlasím,“ Draco sa doširoka usmial, ukazujúc tým svoje biele zuby, „snaž sa vrátiť čím skôr, drahá.“ Draco zdôraznil na posledné slovo a cmukol ju na líce, z čoho sa Hermione podlomili kolená.

„Budem sa snažiť, drahý!“

Hermiona kráčala po ulici a zlostne klopkala opätkami po asfalte. List už poslala list a ako prichádzala k domu, cítila sa ako domáci škriatok, ktorý splní každý pánov rozmar. Prečo Draco nemohol povedať, že mal za sebou veľmi náročný deň, že je strašne unavený a že nie je v stave vôbec niekam ísť? Naozaj nemohol slušne povedať, že je ten list veľmi dôležitý, a hanblivo sa jej tristokrát spýtať, či by ona, Hermiona, nemohla pre neho urobiť tú obrovskú láskavosť a poslať ho? Nie, nemohol.

Super! Hermiona pocítila neskutočnú radosť, keď si predstavila Draca Malfoya pod studenou sprchou. Horúcu vodu ani vaňu nemali. Kto vie, či mu vôbec napadlo zohriať si vodu kúzlom? Hermiona z duše dúfala, že nie.

Kľúč v zámke cvakol a ona vošla do domu s pocitom hroznej únavy. Ani nie tak fyzickej, ako skôr psychickej. Príliš veľa dojmov za jeden deň.

Keďže v dome boli len dve izby, tá väčšia slúžila aj ako Hermionina spálňa, aj ako obývačka. Samozrejme, mohla spať v jednej izbe s dcérou, ale už od detstva bola presvedčená, že osobnosť človeka a jeho samostatnosť sa formujú od ranného veku a každé dieťa by malo mať svoj vlastný, hoci aj celkom maličký, svet, kde by bolo pánom len ono samo.

Amy sedela v „obývačke“, pohodlne usalašená na podlahe, a hrala sa s plyšovým mackom menom Harry (bájky o národnom hrdinovi – teraz národnom zloduchovi – Harrym Potterovi neostali bez povšimnutia). Drobec zbadal mamu, usmial sa a priložil si prst k perám. O necelú sekundu Hermiona pochopila prečo.

Priamo v jej posteli sa bez ostychu vyvaľoval Draco Malfoy v celej svojej nádhere a sladko spal. Určite nemal ani poňatia, akým pohľadom ho teraz sledovala. Áno, „nádherný“ – to bolo to správne slovo. Jeho vlasy už boli čisté a rozsypali sa po vankúši. Hermionine šaty si premenil na pohodlné nohavice a ľahkú bielu košeľu. Ale hlavne – jeho tvár, taká nevinná, neskrytá pod maskou opovrhnutia a samoľúbosti. Podobal sa na anjela, a to naháňalo hrôzu.

Hermiona už raz videla spiaceho Draca Malfoya, a ten pohľad, lepšie povedané ten pocit, čo v nej vzbudil, neviedol k ničomu dobrému. Preto by sa mala aj teraz ovládať.

Draco sa opovážil nezobudiť sa až do samého večera. Bolo neskoro, Hermiona uložila dcéru spať a vrátila sa do svojej spálne s pevným rozhodnutím zobudiť hosťa a vydobyť si vlastnú posteľ. Ale na jej dobiedzanie iba čosi nezrozumiteľné zamrmlal a otočil sa na druhý bok.

„Hej!“ úprimne sa začudovala takej drzosti. „Okamžite... nie, ako keby nestačilo...“

„Mmmmm...“

„Nie, mňa nezaujíma, kde budeš spať!“

Draco sa v spánku usmial a Hermiona sa zriekla myšlienky zhodiť ho z postele. Aj keď je možné, že to nebolo súcitom či strachom z následkov. Hej, nebolo ťažké presvedčiť samú seba, že to tak naozaj je.

Vzhľadom k tomu, že nemala na výber, sa Hermiona bleskurýchle prezliekla do nočnej košele a ľahla si na druhú polovicu postele, tak ďaleko, ako sa len dalo.

***

Nechcelo sa mu vstávať, ale nemal na výber. Draco pomaly rozlepil oči a od prekvapenia ich znova zavrel. Chvíľu len tak ležal a v nádeji, že ten prelud zmizne, a až potom sa osmelil pozrieť na dievča, ktoré ležalo vedľa neho. Ženu – opravil sa. Jej tvár sa z neznámych príčin nachádzala oproti tej jeho, v príliš nebezpečnej blízkosti. Proti vlastnej vôli si obzeral tie nežné pôvabné črty. Výsledok týchto úvah ho tak vyľakal, že sa prudko otočil a vyskočil z postele.

Našťastie sa mu okamžite naskytla možnosť odvrátiť pozornosť od nevhodných myšlienok, lebo na parapete otvoreného okna sedela poštová sova. Ani mu na um nezišlo, že by list nemusel byť preňho. Ale aj keby ho taká myšlienka osvietila, rýchlo by zmizla. Nebolo možné ten rukopis nespoznať.

Odpoveď prišla rýchlo a ako sa na prvý pohľad zdalo, novinky boli nádejné.

***

Draco neznášal tie hlučné podniky, kam chodila kadejaká spodina! Ale adresa, uvedená v liste, ho do jedného z nich zaviedla. Muž, s ktorým sa mal stretnúť, vždy vyhľadával tie najtmavšie a najnenápadnejšie miesta, kde by ich nikto, teda aspoň podľa jeho názoru, nemohol odpočúvať. Ani tentoraz nemienil meniť svoj zvyk.

„Ahoj, Otris,“ Draco si sadol za stôl, kde už bol očakávaný, a vystrúhal na tvári úsmev.

„Draco, tak rád ťa vidím!“ na Draca sa pozeral starý bucľatý muž malého vzrastu. Plešinu zakrývala nekvalitná parochňa a jeho neustále behajúce prasacie očká Dracovi liezli na nervy.

„Písal si, že máš nejaké novinky,“ Draco sa rozhodol, že hneď prejde k veci. V takejto spoločnosti sa zjavne nebolo treba dlhšie zdržiavať.

„Áno,“ energicky zakýval chlap, „skoro sa mi podarilo pre teba dostať povolenie! To je skvelé, však?“

„Pravda, ale keby ma včera zabili, asi by to už nikoho nepotešilo, že?“ hneval sa a ani sám nevedel prečo.

„Nevedel som to, naozaj som to nevedel!“
„Samozrejme! Veď ty sa iba vyhrievaš v najbližšom Voldemortovom okruhu. Odkiaľ by si to mal vedieť?“

Ortis mlčal. Tento rozhovor sa nedaril od samého začiatku a Ortis veľmi dobre vedel, že neulahodiť Dracovi Malfoyovi nebolo o nič lepšie než nevyhovieť Temnému pánovi.

„Dobre,“ zmierlivo sa usmial, „teraz už bude všetko napravené, a čoskoro budeš...“

„Plány sa zmenili,“ prerušil ho Draco

„Už nepotrebuješ povolenie?“

„Naopak, teraz potrebujem tri.“

„Čože?“ zvolal Ortis tak hlasno, že niektorí zvedavci pri susedných stolíkoch otočili hlavy ich smerom.

„Tri. Potrebujem tri povolenia,“ chladne odvetil Draco.

„Ty si sa zbláznil! To nie je možné! Pozri, ako dlho zháňam jedno! Samozrejme, bol som blízkym priateľom tvojej matky, ale nemôžeš predsa tak zneužívať...“

„Moju matku sem naťahaj! Obaja veľmi dobre vieme, že mi pomáhaš iba kvôli tej obrovskej sume, ktorú dostaneš, ak sa plán podarí! A keby to bolo všetko inak, aj keby si bol sám mojou matkou, ani prstom by si nepohol!“ Draco sa znenazdajky upokojil a dokonca sa usmial. Opäť sa presvedčil, že je oveľa príjemnejšie jednať s chamtivými a vypočítavými ľuďmi. Stačí im ukázať zlatý galeón a urobia všetko, čo si len budeš priať. Preto ho vždy znechucovali čestní a statoční ľudia. Nikdy nevieš, čo máš od nich čakať.

„Kedy si sa tak rozhodol?“ Ortis sa mračil ako obloha pred búrkou.

Draco sa pozrel na hodinky.

„Pred desiatimi minútami, prečo?“

„Ale nič, ja len tak, že je to nereálne.“

Hm, načase vytiahnuť ťažší kaliber.

„Tak, aby bolo jasné, Ortis, ak urobíš to, čo vravím, dostaneš trojnásobok tej sumy, o ktorej sme sa bavili. Alebo sa okamžite postavíš a páliš ku všetkým čertom, aby som ťa nikdy viac nevidel. Máš tri sekundy na rozmyslenie. Raz, dva...“

„Počkaj,“ rozhodnutie ho zjavne stálo veľa síl, „urobím všetko, čo bude v mojich silách.“

„A čo najrýchlejšie!“

„Dobre.“

Dracove pery sa opäť roztiahli do úsmevu, ale tentoraz do spokojného úsmevu.

„A ešte niečo,“ nevinne pokrčil plecami, „nemohol by si mi požičať nejaké peniaze?“

„Peniaze? Koľko?“

„No... čo tak 50 galeónov?“

„Ale to je obrovská suma!“

„Sú to len omrvinky v porovnaní s tým, čo dostaneš.“

Ak aj Draco Malfoy o niečo žiadal, hoci to vždy nenávidel, darilo sa mu to prekrútiť naruby. Takže keď mu Ortis pod stolom podával mešec so zlatom, sám sa cítil byť Dracovým dlžníkom.


4. kapitola



Napraviť chyby

4. kapitola

ORIGINÁL: http://www.hogwartsnet.ru/mfanf/printfic.php?l=0&fid=3229

Preklad: Kukuričiarka

Beta-read: Bbarka, Jimmi

Niekedy osud prináša druhú šancu, len ju musíme byť schopní využiť...

. Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Ma_ria ,ktorá napísala túto fanfiction.



Štvrtá kapitola

„Výborne! Super!“ Ako každý piatok sa Hermiona zapodievala upratovaním. Zvyčajne na to používala čarovný prútik, ale dnes si potrebovala na niečom vybiť zlosť. Úbohému stolu pomaly hrozilo, že doň vytrie  dieru, keď ho mladá čarodejnica oduševnene drhla na jednom mieste. „Minula som naňho obrovskú sumu, potom som znášala jeho posmech, dokonca som mu dovolila spať v mojej posteli! A on si ráno len tak zmizne! Ani „ahoj“, ani „ďakujem“, ani „Hermiona, si ten najúžasnejší človek na svete a som nevýslovne šťastný, že som ťa stretol“, proste nič! Ešte mi mal na nočnom stolíku nechať prachy, debil!“

„Mami?“

„Čo je?“ Malé dievčatko s údivom roztvorilo očká a keď to Hermiona zbadala, takmer sa upokojila. „Čo si chcela, zlatíčko?“

„Budeme obedovať?“

„Obedovať?“ Hermiona sa pozrela na hodiny. Neuveriteľné, ale uplynula skoro polovica dňa a ona stihla utrieť len jeden stôl. A vôbec, od samého rána jej všetko liezlo na nervy. Zobudila sa príliš zavčasu, z čoho ju teraz bolela hlava, a keď nenašla Draca, začala sa strachovať, či sa mu niečo nestalo, a hľadať ho. Keď ho neobjavila ani v kúpeľni, ani v druhej izbe (vzhľadom na veľkosť príbytku, viac ani nemala kde hľadať), pochopila, že jednoducho zdrhol. A až vtedy jej naozaj prišlo zle. „Áno, Amy, len musím vymyslieť, čo budeme jesť.“

„Mami?“

„No prosím?“

„A Draco ešte príde?“

Hermiona vynaložila veľké úsilie na to, aby sa ovládla.

„Ja by som v to nedúfala. Nemyslím, že ešte niekedy uvidíme toho...“

„Ani nepokračuj!“

Hermiona na sekundu prestala dýchať, pretože v tom okamihu do miestnosti vošiel sám Draco Malfoy. Úplne pokojne si otvoril vchodové dvere jej vlastným kľúčom, hoci to nebolo také ľahké – v oboch rukách držal obrovské tašky.

„Draco!“ radostne zapišťala Amy.

„Malfoy?“ nedôverčivo zašepkala Hermiona.

„Ani nedúfaj, že sa ma tak skoro zbavíš!“ Nie veľmi prívetivo sa na ňu pozrel spod stiahnutého  obočia. Amy ale venoval oslňujúci úsmev. „Ahoj, Maličká.“

„Vrátil si sa?“ Hermiona sa nedokázala prestať hnevať.

„Ja som ani nikam neodchádzal. Čo je? Už sa ani nesmiem ísť nadýchať čerstvého vzduchu?“ Draco podišiel a podal jej obe tašky. „Hybaj, priprav nám niečo.“ Keďže mala teraz Hermiona plné ruky, bez ďalších ceremónií jej úplne nečakane strčil do zadného vrecka úzkych džínsov mešec s peniazmi.

„Čo?“ zaochkala Hermiona od prekvapenia, a hoci by sa zdalo, že sa nič zvláštne nestalo, jeho dotyk...

„Tvojich 20 siklov.“

„Aaaa...“

„Počúvaj“ jeho hlas znel chladne, „choď už do kuchyne, hej?“

***

Hermiona mala pocit, že nič také chutné nejedla od ukončenia Rokfortu, kde jedlo dostávali už pripravené, ale hlavne úplne bezplatne. Hermiona preskúmala tašky a cítila sa naozaj šťastná. Toľko jedla! Tašky boli plné rôznych dobrôt - od čerstvej zeleniny, mäkkého chleba, ba dokonca mäsa, či rôznych sladkostí a zrelého ovocia.

Hermiona sa musela odznova naučiť variť, ale celkom úspešne sa s tým popasovala. Pri obede sa nikto nemohol odtrhnúť od svojho taniera. Ju samú ako vždy ignorovali, ale zato mala možnosť sledovať veselý rozhovor Amy a Draca. Zdalo sa, že sú obaja z toho druhého hotoví. Ale dá sa snáď vytušiť, aké city víria v Dracovi Malfoyovi?

Tentoraz Hermiona sama požiadala Draca o pomoc pri umývaní riadu.

„Prečo nepoužívaš mágiu?“ nespokojne sa spýtal, keď bral do rúk tanier, a skrivil tvár, keď ho aspoň ako-tak utieral.

„Upokojuje to nervy a dáva ti to čas zamyslieť sa nad životom,“ áno, aj ona sa naozaj zamyslela, ale nie o živote v jeho globálnom zmysle.

„Mám v poriadku nervy aj život.“

„Malfoy,“ zamračila sa Hermiona, „kde si to všetko vzal? Predsa si to neukradol...“

„A toto má byť vďačnosť?“ prerušil ju Draco a odhodil utierku. „To je  sila!“

„Nie, ja... ja som sa len znepokojovala.“

„Kvôli mne?“

„Nie, kvôli mne a mojej dcére, ktorej sa určite nebude páčiť, ak sem vtrhnú smrťožrúti preto, aby znova zabíjali.“

„Milá ako vždy, Grangerová.“

„Ideš mi príkladom, Malfoy.“

Nečakane sa usmial.

„Páči sa mi, keď sa hneváš. V tých chvíľach vyzeráš skoro očarujúco.“

„Áno?“ Hermiona odložila tanier. „Takže to je ten dôvod, prečo si sa ma celé tie roky na Rokforte snažil naštvať a teraz robíš to isté?“

„Možno,“ odvetil zavádzajúco.

„Mimochodom, milord,“ Hermiona zažmúrila oči, „kde sa chystáte dnes večer spať?“

„Tam, kde aj včera, mylady,“ nadvihol obočie, „alebo je mylady proti?“

„Áno,“ Hermione sa táto hra začínala páčiť, „mylady je proti.“

„Ou,“ zamračil sa Draco, „mylady by sa nemala znepokojovať. Veď to nie je po prvý krát.“

„O čom to hovoríš?“ Na sekundu sa zľakla, ale Dracova odpoveď všetko vyjasnila.

„Ak sa nemýlim, minulú noc sa mylady spalo dobre, aj keď vedľa nej čosi ležalo. Tým skôr, že  jej milord nič,“ urobil dôraz na poslednom slove, „ale vôbec nič neurobí.“

„Ak to sama nebudem chcieť,“ zašepkala Hermiona.

„Ako?“

„Ale nič.“

„Dobre, Hermiona, nehraj sa na bohviečo. Nemôžem spať na zemi, ráno ma z toho bolí chrbát!“

„Fíha, koľká nežnosť!“

„A čo si si myslela?“ prevrátil očami a odišiel.

***

Víkend preletel ako voda, hoci teraz bolo v živote Hermiony spestrenie v podobe bezcitného namysleného debila, ktorý mal tú drzosť nielen žiť v jej dome, ale aj spať v jej posteli. Samozrejme, bol z neho aj úžitok – v dome sa objavilo jedlo. Samozrejme, Draco sa skôr strachoval o seba, než o ne, ale v zásade v tom nebol rozdiel. Hlavne, že jej dcéra nehladovala, a za to bola Hermiona ochotná strpieť kohokoľvek, dokonca aj Malfoya. Áno, strpieť, snažila sa nahovoriť samej sebe, že jej je to vrcholne nepríjemné, ale zakaždým ju myklo pri myšlienke, čo bude, ak Draco odíde.

Pondelkové ráno. Najhoršie ráno v týždni, pretože treba ísť do práce. Hermiona sa pozrela na budík, potom na spiaceho Draca. Ako vždy sa usalašil na opačnom kraji postele.

„Dobré ráno,“ zašepkala Hermiona. Bolo také príjemné ležať v lúčoch ranného slnka, len sa mlčky prizerať a predstavovať si, že sú spolu, že sa teraz zobudí, nežne ju pobozká a povie : „Ty už si vstala, drahá?“

Hermiona potriasla hlavou, aby sa zbavila nevítaných myšlienok, vstala a začala sa obliekať.

Draco sa prebral a okamžite pocítil, že niečo nie je v poriadku. Bol sám. Zvláštne, ale za tie tri dni si na ňu stačil zvyknúť. Bez väčšieho nadšenia vstal a vybral sa do kuchyne, kde už sedela Amy a s chuťou chrumkala chlebíčky.

„Dobré ráno, Draco!“ povedala a zadívala do obrázkovej knižky.

„Dobré ráno, Maličká. A kde je mama?“

„Mama je v práci,“ odvetilo dievčatko. Draco sa začudoval.

„Ona pracuje? Kde?“

„U nejakého uja, robí mu chyžnú. V pondelok a vo štvrtok. Má veľa peňazí, ale mame aj tak platí málo.“

„Áno?“ zamračil sa. „Prečo teda odtiaľ neodíde?“

„No,“ zatiahla Amy, „lebo ju už nikam do práce nechcú. A ja viem, že mame je tam veľmi zle. Raz, keď si myslela, že ju nepočujem, nazvala svojho pána „mrzkým starým úchylákom“, hoci ani neviem, čo to znamená.“

„Skvelé,“ Draco ani sám nevedel, ako zovrel päste. „Chrabromilská vševedka robí chyžnú u... Nevieš náhodou, ako sa volá?“

Dievčatko sa zamyslelo.

„Zdá sa, hmm... mama niečo spomínala... hmm... Nod!“

„Nie náhodou Nott?“

„Presne!“ Amy sa usmiala. „Poznáš ho?“

Na Dracovej tvári sa zjavilo opovrhnutie.

„Áno, už sme sa stretli...“

***

Hermiona podišla k dverám a vytiahla kľúč, ale ruky sa jej stále triasli, takže len s námahou  trafila do kľúčovej dierky. Posledných pár krát si vzdychla a utrela slzy, vošla. Amy ju neprivítala v obývačke ako vždy, ale keď prešla do kuchyne, pochopila prečo – dievčatko stálo spolu s Dracom pri stole. Rozprávali sa a veselo sa smiali a pokúšali sa pripraviť večeru. Hermiona sa usmiala, čo sa hneď odrazilo bolesťou v líci.

„Mami!“ Dievčatko pribehlo k nej a objalo ju. „Prečo si bola dnes tak dlho? Tak veľmi si mi chýbala! Pozri, s Dracom ti chystáme večeru.“

„Ďakujem, slniečko moje,“ Hermiona objala dievčatko a opäť si pripomenula, že to všetko robí len kvôli nej. Všetko to trápenie znáša len kvôli dcére, a celý svoj život zrejme tiež zasvätila iba jej.

„Hej, Maličká,“ bezstarostne riekol Draco, „choď sa hrať a my to tu s mamou dokončíme.“

„Dobre,“ Amy sa rozbehla do izby.

Hermiona sa cítila nervózne, ako vždy, keď s ním mala ostať osamote. Nikdy nevedela, čo od neho čakať, a vždy sa stávalo to najmenej očakávané. Aj teraz k nej Draco s absolútne pokojným výrazom na tvári pristúpil, majetnícky ju jednou rukou schmatol z bradu a natočil jej tvár k svetlu.

„Tá modrina sa ti hodí, Grangerová,“ nadvihol obočie.

Hermiona si okamžite prešla rukou po líci.

„Je tam modrina? Ja... nevšimla som si ju.“

„Ale samozrejme. Kde si k tomu prišla?“

Hermiona mala pocit, že vie odpovede na všetky otázky a len ju chce potrápiť.

„Ja som len...“ zamračila sa, „len som sa ráno udrela... udrela v tme o dvere.“ Neznelo to veľmi presvedčivo, ale Draco sa ju ani nechystal ďalej spovedať. Vzal zo stola prútik, dotkol sa jej tváre a bolesť ihneď zmizla.

„Nabudúce buď opatrnejšia.“

***

Hermiona opäť prešla handrou po knihách, aby sa uistila, že na nich neostala ani smietka prachu. Za celý rok práce v tomto velikánskom dome ešte ani raz neupratovala v knižnici a teraz bola šokovaná obrovským množstvom tých najzaujímavejších kníh, ktoré tu našla. Také poklady nevidela ani v Rokforte.

Hermiona lačne hltala názvy a rozhorčene si pomyslela, že v tomto dome si zrejme nikto necení tento poklad a samotný pán asi neprečítal ani jedinú z nich. Hermiona si spomenula na staré časy a chcelo sa jej plakať. Toľko toho prečítala, snívala, že raz bude mať dôstojnú prácu, v ktorej bude môcť uplatniť získané vedomosti. Čo už, predsa len sa jej dostalo tej cti robiť s knihami – utierala z nich prach. Ručne. Mala zakázané do tohto domu nosiť prútik

Hermiona sa bojazlivo rozhliadla. Schmatla prvú knihu a otvorila ju na prvej strane. Po prečítaní prvých pár slovíčok zabudla na celý svet. Len sa zviezla na kožený gauč a ponorila sa do čítania.

Nevedno koľko času prešlo, keď vtom mladá žena začula akýsi chechot.

„Tak,“ zatiahol hlas výsmešne. Hermiona rezko vyskočila a pocítila, ako sa v nej zobúdza strach. Do izby vošiel asi 45-ročný muž. Bol vysoký a dosť silný, jeho čierna košeľa len sotva zakrývala svaly. V úzkych očiach mu poihrával posmech aj uspokojenie, tenké pery sa mykali v predzvesti toho, čo príde.

„Pán Nott, pane, ja...“ Nie, nie, hlas sa jej nesmie takto chvieť.

„Sedela si na mojom novom gauči, humusáčka. Nebála si sa ho pošpiniť?“ začal sa približovať a Hermiona od strachu ustúpila.

„Prepáčte, nechcela som,“ Hermiona sklonila hlavu, aby nevidela jeho protivnú tvár, ktorú tak veľmi túžila  udrieť. Keby to spravila, mohla by sa rovno začať lúčiť so životom.

„Nechcela?“ Uškŕňal sa skoro ako Malfoy. Hoci, nie, Malfoy sa pri ňom zdal byť anjelom.

„Nie, pán Nott, ja som...“ Hermiona odrazu zistila, že stojí príliš blízko. „Vaša žena dnes nie je doma?“

„Uhádla si,“ prudko ju schmatol za pás a pritiahol ju k sebe. „Vieš, že si veľmi pekná žena a mohla by si zarábať omnoho viac, stačilo by, keby si chcela...“

„Nie,“ triasla sa, „prosím, nie.“

Toto nebol jeho prvý pokus, keď jeho žena nebola doma, ale doteraz Hermionu vždy niečo zachránilo. Zakaždým si však uvedomovala, že sa jej šťastie raz skočí.

„Ty sa ma opovažuješ odmietnuť?“ Pritlačil ju k sebe silnejšie a jeho druhá ruka pomaly kĺzala nahor od jej pása.

„Pane, ja, už musím ísť...“ začala dychčať.

„Nikam nepôjdeš, ty tupá humusáčka!“ zakričal a Hermiona začula, ako sa trhá látka jej šiat.

„Nie!“ pokúsila sa mu vytrhnúť, ale ako sa to mohlo podariť jej jemnému telu, keď ju zvierali jeho silné ruky? „Prosím vás, nerobte to!“ Slová sa jej rozplynuli v trhanom plači, ale on to nepočul. V letku jej chytil ruku a stlačil tak silno, že Hermiona zakričala.

„Áno,“ šepkal, „len krič, bráň sa, páči sa mi to.“

Bolo ťažké vnímať to, čo sa dialo. Hermione sa zdalo, že ju roztrhne na kúsky pocit hanby a strachu, ktorý jej stiahol hrdlo sťa ľadový obojok. Už viac necítila na holom chrbte tvrdé knižné police, ktoré sa jej bolestivo vrývali do kože. Cítila len jeho lačné pery mučiace jej krk a ramená, len jeho ruky, ktoré sa zdali byť všade a teraz jej trhli sukňu nahor.

„Nech stratím vedomie,“ v zúfalstve šepkala, „Bože, prosím, daj, aby som omdlela...“


5. kapitola



Napraviť chyby

5. kapitola

ORIGINÁL: http://www.hogwartsnet.ru/mfanf/printfic.php?l=0&fid=3229

Preklad: Kukuričiarka

Beta-read: Bbarka, Jimmi

Niekedy osud prináša druhú šancu, len ju musíme byť schopní využiť...

. Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Ma_ria ,ktorá napísala túto fanfiction.



Piata kapitola

Neprešlo ani desať minút,  Hermione sa to zdalo ako večnosť, ktorú strávila v pekle. Bezvládne sa zviezla na podlahu, oči doširoka otvorené, upriamené do jedného bodu. Spúšť  vo vnútri bola taká obrovská, až sa jej zdalo, že ju  roztrhá. Ale aj tento pocit čoskoro prešiel, zanechajúc po sebe len príšernú fyzickú bolesť v stále sa chvejúcom tele, a pocit, že život skončil.

„No?“ ozval sa zvrchu posmešný, ale ukojený hlas. „Čo sedíš? Okamžite to tu uprac. Počuješ ma? A oper moju košeľu,“ hodil jej čosi na kolená, „zasvinila si ju svojou nečistou  krvou.“

Ale ona nič nepočula ani nevidela, ani sĺz viac nebolo. Len ruky automaticky sťahovali na hrudi roztrhnuté šaty.

„Ak okamžite nevstaneš, tak ťa potrestám, že...“ nedohovoril. Vchodové dvere do knižnice buchli ako hrom a Nott sa prudko obrátil. Hermiona nemala síl ani na to, aby zdvihla hlavu, ale aj tak pocítila tú tichú zúrivosť, ktorá zrazu naplnila izbu. Bolo ňou nasiaknuté všetko, dokonca sa vkradla aj do jej mozgu a donútila ho na chvíľu sa vyjasniť.

„Ty?“ zatiahol Nott, v jeho hlase zneli dosť zmiešané pocity.

„Spoznal si ma, čo?“

Nie, prosím, len nie on! Nemal by to vidieť. Hermione sa zatmelo pred očami, spadla na podlahu, cez hmlu vidiac len dva páry nôh.

„Samozrejme, že som ťa spoznal, hoci som ťa dávno nevidel.“

„Áno, dávno, odvtedy, čo si ma zradil môjmu otcovi.“

„Nebodaj sa na mňa za to stále hneváš?“ Nott sa zasmial. „Nemal by si, veď som len plnil príkaz Temného pána.“

„Nie,“ jeho hlas bol podivuhodne pokojný, ale kovová tvrdosť, ktorá v ňom zjavne zaznela, neveštila nič dobré. „To, čo si urobil vtedy, je nič v porovnaní s tým, čo sa stalo teraz.“

Dobre, že Hermiona nemohla vidieť jeho tvár, inak by sa čudovala tomu, ako bola skrivená nenávisťou.

„Hovoríš o tomto?“ Nott ledabolo mávol rukou smerom k nej, akoby bola hŕbou handier. „Vieš, na dievča s nečistou krvou celkom ujde. Ak chceš, môžem ti ju požičať...“

„Crucio!“ ozval sa chladný hlas a Nott zvrieskol. Tak prenikavo nahlas, že Hermione išlo hlavu roztrhnúť, a predsa zhypnotizovane počúvala, cítiac akési mračné uspokojenie.

Všetko sa skončilo rovnako nečakane.

„Ty!“ zreval Nott. Zúfalo hľadal svoj prútik, ktorý pokojne odpočíval v jeho košeli, čo ležala na zemi.

„Za to, čo si urobil,“ znel chladný hlas kata, „zaplatíš životom.“

„Nie! Nie!!!“

„Aj ona kričala „nie“, ale ty si nepočul.“

„Nie, Draco, prosím, len si spomeň...“

„Mlč!“ prvýkrát sa prestal ovládať a kričal. „Mlč, hajzel! Zmĺkni navždy. Avada Kedavra.“

Vedľa spadlo čosi ťažké. Prázdnota zmizla a Hermiona opäť vnímala všetku tú bolesť a zúfalstvo. Priala si len jedno – tiež umrieť. Stratila vedomie.

***

Zvláštny pocit. Prázdnota, akoby stratil niečo cenné, čo sa už nedá vrátiť. Ale veď tomu tak nie je, veď jemu je to jedno. Stáva sa, čo na tom... Tak prečo mu ide srdce puknúť? Prečo? Ten pocit sa mu vôbec nepáči, ale nechce odísť, mučí ho, týra.

Nie je to správne.

Dnes zabil človeka, hoci to už dávno neurobil. Prečo? Veď za ním išiel kvôli niečomu inému. Ukázal slabosť, podľahol svojím pocitom.

Nie je to správne.

Pohla sa, ale on ju upokojujúco pohladil po líci a silnejšie ju objal v strachu, že sa zobudí. Čo má urobiť? Čo má povedať? Nikdy nevedel vyjadriť nežné city, vedel sa len posmievať. A toto bola príhodná situácia, aby ju mohol mučiť, vyviesť z miery. Mohol by vymyslieť toľko urážok, ale nechcel.

Nie je to správne...

***

Všetko sa podobalo na blúdenie v tmavej jaskyni. Veľmi dlho šla, nevidiac cestu v úplnej tme. Niekedy, celkom zriedka, videla svetlo, ale nechcela za ním ísť. Svetlo, ktoré tak dlho hľadala, vzbudzovalo hrôzu, a ona sa chcela opäť ocitnúť v tme, utiecť, schovať sa... Niekedy počula hlas, ktorý jej čosi nežne našepkával, vtedy sa cítila tak dobre, tak pokojne, až sa to podobalo na šťastie.

Ale všetko sa zrazu skončilo. Akoby ju schmatla neviditeľná ruka a potiahla ju nahor, k nenávidenému svetlu.

Hermiona otvorila oči a znova ich zavrela. Zdalo sa, že bolo ráno. Za oknom svietilo slnko. Načo? Ako môže svietiť, keď v duši cíti len tmu a bolesť. Niekomu podarúva radosť, ale veď to nie je spravodlivé, ako sa môže niekto v tejto chvíli tešiť?

Škoda, že necítila ten opojný stav, ktorý zvyčajne býva po spánku, keď ešte nič nechápeš, len ležíš a pokúšaš sa rozpamätať. Ale ona na nič nezabudla, akoby to bolo len minútu dozadu, do najmenších podrobností sa zjaviac pred očami, a tak veľmi sa jej zachcelo naspäť, do tmy...

Ale všetko sa nezvratne vyjasnilo, sen zmizol, a v úplne jasnej hlave sa zjavil strach. Niekde nižšie, tam, kde býva duša, sa znova prebrala bolesť.

Jej hlava neležala na vankúši, ale na niečej obnaženej hrudi. Zvláštne, ale z toho poznania jej ani neprišlo zle. Pozrela sa dolu a uvidela silné ruky, čo ju objímali a vzbudzovali pocit bezpečia. Potom nadvihla hlavu, pohľadom skúmala krk, bradu a pery človeka, ktorý ležal vedľa nej. Napokon sa pozrela priamo do otvorených šedých očí, ktoré v tej chvíli nevyjadrovali nič.

„Aleba,“ ozval sa. „Spala si skoro  päťdesiat hodín. Už som si myslel, že je to navždy.“

Hermiona nechcela odpovedať, či vôbec hovoriť. Odtiahla sa od neho, sadla si v kúte postele, pritiahla si kolená k brade a objala sa rukami.

„Si hladná?“ spýtal sa akoby odniekiaľ zďaleka.

Áno, zdalo sa, že bola hladná, ale aký to malo význam? Ako by mohlo mať teraz vôbec niečo význam? Do čerta, prečo je tu toľko svetla! Zatvorila oči.

„Prosím, nechaj ma samú,“ slabo zašepkala, nespoznávajúc vlastný hlas.

„Nie,“ pokojne odvetil Draco. „Ani mi nenapadne.“

Hermiona otvorila oči a nechápavo sa naňho pozrela.

„Čože? Zmizni, nechcem nikoho vidieť, je to snáď také ťažké pochopiť??“

„Je to pochopiteľné,“ povedal a lenivo si obzeral svoje nohy. „Ale akosi ma nezaujíma, čo chceš ty.“

To bolo príliš. Ľahostajnosť a želanie stratiť sa, rozplynúť sa vo vzduchu, zmizli a na ich miesto prišla zúrivosť.

„Ty! Si obyčajný krutý sviniar bez srdca! Ako sa opovažuješ!“ Hlas viac nebol slabý, kričala.

„Ja?“ uškľabil sa. „Čo také som urobil? To ty tu chceš sedieť a ľutovať sa, a vykašľať sa na všetkých okolo, ako aj na svoju dcéru, ktorá sa  kvôli tebe už druhý deň znepokojuje!“

„Naozaj?“ Niečo čierne sa pomaly zbieralo v hrudi a čochvíľa sa to chystalo vychŕliť von. „Prečo všetci myslia len na seba? Prečo je všetkým jedno, čo cítim ja?“

Draco si sadol a priblížil sa k nej.

„A prečo,“ slzy, ktoré, ako sa zdalo, že už vyschli, sa znova rozkotúľali po jej lícach, „prečo nikto nechápe, že mi je všetko jedno! Chcem len zomrieť a nikdy viac o ničom nepremýšľať!“ Zúfalo mlátila päsťami do jeho hrude, a s každým úderom mala pocit, akoby jej vyberali kúsky niečoho ostrého, čo jej spôsobovalo neznesiteľnú bolesť.

„Prosím,“ Vzlyky lomcovali jej telom. „prosím, urob niečo, aby tá bolesť zmizla, ja už viac nevládzem, ja viac nevládzem...“

Pevne ju privinul k sebe a zbavil ju možnosti pohnúť sa.

„Výborne,“ zašepkal Draco, prehrabujúc sa prstami v jej vlasoch. „Dobré dievča, teraz bude lepšie, veď uvidíš...“

Ale neuľavilo sa jej tak skoro. Hermiona sa snažila držať zo všetkých síl a i to len kvôli dcére, lebo si sľúbila, že ju nikdy nezarmúti.

Bolesť sa postupne otupovala. O tri dni sa Hermione vrátil apetít, o päť zo seba dokonca vysúkala úsmev. A o dva týždne sa všetko zdalo len nočnou morou.

A, samozrejme, Draco bol pri nej po celý čas. Nikdy predtým sa Hermiona tak netešila z jeho ľahostajnosti. Správal sa tak, ako keby sa nič nebolo stalo. Časom v to uverila dokonca aj Hermiona. Neprežila by súcitné pohľady, priateľské potľapkávania po chrbte či nezmyselné „všetko bude dobré“. Nie, nič z toho ani nebolo. A keď sa Amy spýtala, prečo mamička už nechodí do práce, Draco odvetil : „Bývalý pán ju musel pre jeho zdravotné problémy prepustiť.“, Hermiona kdesi vnútri pocítila teplo.

Draco ju viac v noci neobjímal, dokonca sa jej ani prstom nedotkol, za čo mu bola Hermiona vďačná. Jediná myšlienka o akomkoľvek fyzickom kontakte s mužom, nech by to bol sebamenší nevinný dotyk, v nej vzbudzovala zhnusenie.

„Spíš?“ Draco si vyzliekol košeľu, zaliezol pod deku a upriamil pohľad na plafón.

„Nie,“ Hermiona si vzdychla a natiahla si deku až po bradu.

„Vieš, Grangerová...“

„Hermiona,“ opravila ho.

„Vieš, Miona,“ zmĺkol uvažujúc, ako to znie, a zjavne zostal s výsledkom spokojný, „už dlho som sa ťa chcel opýtať...“

„Na čo?“ Hermiona sa naňho zvedavo pozrela.

„Predtým než sa to stalo,“ Draco sa zastal, keď pocítil, ako sa mykla, „nuž, mala si niekoho?“

„Nie, čo si,“ Hermiona sa znova naučila ironizovať, áno, ozaj jej je lepšie, „dcéru mám zo vzduchu!“

„Dobre si mi rozumela.“

„Nie, nikoho som nemala.“

„Prečo?“

„Drž už hubu, hej! Chceš ma potrápiť? Neradím ti to, teraz som schopná aj zabiť.“

„Nie,“ Draco zbieral odvahu. „Nechcel som sa ťa dotknúť, len som sa pýtal. A otec Amy, kde je?“

„Ďaleko,“ odbila ho Hermiona.

„Ľúbila si ho?“ Draco sa napol, príliš veľa záviselo od jej odpovede.

„Áno,“ Hermiona si zakryla dekou aj hlavu. Draco sa mykol.

„A on teba?“

„Nie,“ hlas jej znel pridusene.

„Nie? Ale teba to netrápilo.“

Hermiona vyliezla spod deky, sadla si a rozosmiala sa.

„Na čom sa smeješ?“

„Nie, na ničom, len som už túto otázku počula.“

„Ako sa ti teda podarilo dostať ho do postele?“ vyznelo to surovejšie, než čakal. Prestala sa smiať.

„Nikoho som nikam nedostala,“ precedila cez zuby, „bol zničený, všetci ho opustili, a bolo mu jedno, kde a s kým, hlavne sa chcel odreagovať.“

Zdalo sa mu, že sa rozplače, ale Hermiona len hlboko vzdychla a pokračovala : „Ty to, samozrejme, nepochopíš, ale mne bolo jedno, či ma ľúbi a čo bude potom. Len som chápala, že teraz, v tejto chvíli, ma potrebuje. Vieš, aké to je, keď cítiš, že ťa človek, ktorého ľúbiš, potrebuje? Si pripravený dať mu všetko, všetko, čo máš, vrátane seba samého? Tak vieš?“

Hermiona odrazu zmĺkla a pritisla si ruku k perám.

„Nie,“ Draco sa tiež posadil, „neviem, veď ja som ešte nikoho neľúbil.“

„Sviniar,“ zložila si ruky na hrudi a otočila sa. „Nič iné som od teba ani nečakala.“

„Hermiona,“ zľahka naklonil hlavu sledujúc jej profil, „vyrozprávala si tu zaujímavý príbeh, ale ja by som predsa chcel vedieť ešte niekoľko podrobností.“

„Akých?“ jej plecia sa napli.

Draco prižmúril oči.

„Chcel by som vedieť, kde, kedy a za akých podmienok sa to stalo a prečo si nič nepamätám.“

Hermione nedošiel hneď význam tých slov, veľmi pomaly otočila hlavu a s hrôzou v očiach sa pozrela do jeho ľahostajnej tváre. Dracovi sa zdalo, že počul zbesilé údery jej srdca.

„Dobre,“ povedal posmešne, „pomôžem ti. Myslím, že sa to stalo po plese v siedmom ročníku, práve keď som odišiel od smrťožrútov. Môj otec ma vyhnal z domu a povedal, že ak ma ešte raz uvidí, tak ma zabije. Áno, vtedy sa odo mňa odvrátili všetci, koho som predtým nazýval priateľmi. Ale mýlila si sa, nebol som zničený, bol som len mierne rozladený, a nikoho som nepotreboval, najmä nie teba.“ Minútu mlčal, kochajúc sa efektom svojich slov. „Ešte ti viem s istotou povedať, že to bolo v astronomickej veži, často som tam zvykol vodiť baby.“

„Mlč,“ Hermiona trhane prehltla guču sĺz, čo sa jej tisla do hrdla.

„Potom,“ s neochvejným výrazom pokračoval Draco, „myslím si, že si na mňa použila Obliviate, však rozum na to máš, že? Mám pravdu? Nepočujem!“

„Áno.“

„Skvelé. Ale jedna vec pre mňa predsa ostáva záhadou.“ Zastav sa, Draco, zastav sa, ty čertov sukin syn, „Čo sa stalo predtým? Veď v plnej príčetnosti by som nikdy nesúhlasil, však chápeš, aby som s tebou... čo to bolo? Elixír lásky? Alebo si sa odhodlala na Imperius?“

„Nenávidím ťa,“ zašepkala Hermiona. Vyzerala ešte mizernejšie, než vtedy, na podlahe...

„Ani ja k tebe nechovám nežné city. Ale naozaj si si myslela, že nespoznám vlastnú dcéru, vlastnú krv? Naozaj si ma mala za takého idiota? Ako si mohla,“ prudko sa prihnal k nej a jej tvár otočil k sebe, „ako si sa vôbec opovážila skryť predo mnou čosi také? Bála si sa mojej reakcie? Dobre si robila. Vieš vôbec, že keď som vtedy vošiel do tohto domu, skoro som ťa zabil?“

„Ale bolo to potrebné.“ V očiach sa jej zaleskli slzy.

„Vieš, Grangerová,“ na tom slove urobil dôraz, „hoci ma považuješ za netvora, som schopný všetko pochopiť a odpustiť. Ale nestrpím lži, počuješ? Nenávidím lož a zradu! Dobre, chápem, že vtedy si bola mladé, hlúpe dievčisko, ale zdá sa, že si ňou ostala. Ibaže teraz, vieš, dúfal som, čakal som, kedy mi to povieš. Ale ako vidím, nemala si to v pláne!“

„A ja som zas dúfala,“ aké horké sklamanie zaznelo v jej hlase, „že tvoje city ku mne sa aspoň trochu zmenili. Vidím, že sme sa obaja mýlili.“

„Chcem si spomenúť, môžeš to predsa urobiť? Tak poď, len jedno švihnutie prútikom.“

„Nie,“ Hermiona sa otočila, ale Draco jej stisol tvár silnejšie, nútiac ju pozerať sa mu rovno do očí.

„Nie?“ už sa nedokázal krotiť. „Chceš povedať, že mi nepomôžeš?“

„Nie,“ zopakovala.

„Nuž,“ hnusne sa uškrnul Draco, „opäť budem musieť všetko urobiť sám.“

Hrubo sa pritlačil k jej perám. Cítil, ako v ňom narastá niečo, čo sa vôbec nepodobalo zlosti. Cítil, že lapá po dychu, cítil jej zdesenie, ale nemohol sa prinútiť prestať. Len ju ďalej zúrivo, skoro do krvi, bozkával. Malé slabé rúčky ho tlačili do hrude, ale on si tú obranu ani nevšimol. Jeho vlastná ruka však zatiaľ stihla preskúmať krivky jej nádherného tela.

Nie. Bolí ju to. Nechce jej ubližovať, nikdy nechcel...

Draco sa od nej prudko odtrhol a sadol si na druhý koniec postele. Prstami si stláčal spánky. Nevidel ju, ale jasne si vedel predstaviť, ako sa bezmocne chúli do klbka. Líca mal mokré od sĺz, od jej sĺz.

„Nenávidím ťa.“ Ten tichý hlas sa mu vkradol priamo do duše.

„Veď ty predsa vieš,“ vzdychol, „veď ty vieš, že by som to nikdy neurobil, najmä nie po tom, čo...“

„Vypadni z môjho domu.“

„Odpusť mi...“

„Netreba, len odíď, prosím.“

Draco vstal. Košeľa, z ktorej kedysi boli jej šaty, sa mu príhodne váľala pod nohami. Neotočil, nepovedal ani slovo. Odišiel zo spálne. Cestou k dverám potichu vošiel do malej izbietky, kde spalo dievčatko, a opatrne ju pobozkal na čelo.

Až na ulici Draco pochopil, že práve vlastnými rukami zabil city jediného človeka, ktorý ho ľúbil. Jedinej ženy, do ktorej by sa sám mohol zamilovať. Ale ani mu na um nezišlo, že to zďaleka nie je koniec.

 


6. kapitola



Napraviť chyby

6. kapitola

ORIGINÁL: http://www.hogwartsnet.ru/mfanf/printfic.php?l=0&fid=3229

Preklad: Kukuričiarka

Beta-read: Bbarka, Jimmi

Niekedy osud prináša druhú šancu, len ju musíme byť schopní využiť...

. Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Ma_ria ,ktorá napísala túto fanfiction.



Šiesta kapitola (obľúbená...)

Malá neprívetivá reštaurácia na juhu Francúzska dávno stratila svoj lesk. Jediné, čo sem ako - tak priťahovalo návštevníkov, bol výhľad na more. Ale v poslednom čase bolo strašné počasie, vlny sa niekedy dvíhali tak vysoko, že dosahovali takmer po vchod.

Majiteľ, pán Bernar, bol zúfalý. Biznis, ktorému zasvätil posledných desať rokov života, bol na pokraji bankrotu. Pravda, veľmi skoro, v jeden ničím výnimočný večer, sa jeho situácia závratne rýchlo zmenila.

Najprv do reštaurácie vošiel nový hosť, čo už samo osebe bolo zvláštne, keďže v týchto miestach poznal majiteľ skoro všetkých. Neznámy mal na sebe len obyčajný čierny plášť, ale bystré oči pána Bernara spozorovali, že bol vyrobený z veľmi drahej látky. Pod kapucňou sa črtali len pramene svetlých vlasov a pery, stisnuté do úzkej línie.

Návštevník podišiel k barovému pultu.

„Bonsoir, Monsieur! Je peux vous aider?“ majiteľ už v duchu uvažoval, koľko prachov sa dá z toho zákazníka vytiahnuť.

„Áno,“ ozval sa drsný hlas, „môžete mi pomôcť.“

„Ó,“ zatiahol pán Bernar, „Angličan! Tiež hovorím po anglicky.“

„Nepochybne.“ Neznámy bol zjavne znechutený. „Dlho som vás hľadal.“

„Naozaj? Nevedel som, že som až taký populárny,“ falošne sa zasmial, ale už o sekundu zvážnel, lebo ruka v čiernej rukavici položila na pult dosť veľký mešec peňazí. „Ó, pán je veľmi štedrý, čo preňho môžem urobiť?“ zmĺkol, keď sa obsah mešca ukázal jeho chamtivým očiam. Boli v ňom zlaté mince, ale nehľadiac na to, pán Bernar mešec odtlačil.

„Čože?“ posmešne zatiahol neznámy.

„Obávam sa,“ odvetil majiteľ reštaurácie trasúcim sa hlasom, „že vám nemôžem pomôcť, už dávno som... Ako ste sa o tom dozvedeli?“

„To nie je podstatné,“ zasmial sa návštevník, „prečo ste si zmenili priezvisko? Čo, pán Roberts? Pamätám si, aký slávny ste boli. Vaše pravé meno neschádzalo z titulných stránok novín. A tá odmena za dolapenie...“

„Nie! Nie, prestal som, nič zlé som neurobil. A vtedy? Akého priestupku som sa dopustil?“

„Žiadneho, len ste sa bavili tým, že ste sa hrali s ľudskou mysľou.“

„Ja? Ja že som sa hral?“ odrazu zmĺkol, keď si všimol, že ostatní zákazníci zvedavo sledujú ich rozhovor. „Poďte za mnou.“

Obaja zišli do pivnice a bývalý pán Roberts sa s modlitbou v očiach pozrel na nevítaného hosťa.

„Nechcete ma udať, že? Neurobil som nič zlé. Pochopte, prišla za mnou nejaká panička, ktorej muž chcel zdrhnúť k inej. No tak som jej uvaril nevinný elixírik s trošičkou čiernej mágie, aby na tamtú chlapec zabudol. Veď som len pomáhal ľuďom!“

„Áno, za obrovské prachy.“

„Ale veď som musel z niečoho žiť. Pane, vy ste...“

„Nechystám sa vás vydať!“ mladý muž si znechutene zobliekol rukavice a plášť. „Viete predsa, čo sa deje v Anglicku, kto tam teraz vládne a aké zákony ustanovil. Dokonca vás do istej miery obdivujem, že ste sa tam nevrátili a nepridali na jeho stranu, hoci takých ľudí, ako ste vy, veľmi potrebuje.“

„Ďakujem, pane, ste veľkodušný...“

„Okrem toho, už som povedal, potrebujem vašu pomoc.“

„Chcete niečo zabudnúť?“

„Práve naopak. Chcem sa na niečo rozpamätať...“

***

„Mamička, vezmi si to.“ Hermiona vzala mešec, ktorý jej podávala dcéra.

„Nebodaj zas?“

„Áno,“ neochvejne odvetilo dievčatko. „Tento je už štvrtý.“

„Ďakujem, viem rátať.“ S nespokojnou grimasou si vysypala na dlaň obvyklých 50 galeónov. „A opäť bez sovy?“

„Áno, mamička, mešec len tak ležal na parapete,“ usmiala sa Amy. V poslednom čase vyzerala rozkošne, už nebola taká chudá, nové modré šatôčky jej veľmi pristali, a aj nálada sa v celku pozoruhodne zlepšila. „Mami, a keby tam bola aj sova, vážne by si poslala tie peniaze nazad?“

„Samozrejme,“ Hermiona tvrdohlavo ohrnula nosom, „veď my predsa nepotrebujeme pomoc od cudzích, však?“

„No...“

„Dosť bolo otázok, ideme na nákupy.“

***

Draco sa pomaly ponáral do sladkej ospalosti. Niekde pri uchu mu hlas našepkával posledné pokyny a varovania, ale zneli čoraz tichšie.

„Majte na pamäti, pane, že Obliviate môže zrušiť len ten, kto ho vyčaroval. Nikdy som nič také nerobil... Oj, ale sa mi to všetko nepáči, je to až príliš nebezpečné, príliš nebezpečné...“

Okolitý svet sa zatočil, obrysy izby zmizli a zmenili sa na niečo neforemné. Už o niekoľko sekúnd sa videl sedieť na kamennej podlahe v Astronomickej veži v Rokforte. Spoznal ju hneď, nečudo po toľkých nociach...

Hviezdnaté nebo nezakrýval ani jediný mráčik, iba láskavý letný vetrík mu rozfúkaval vlasy.

Niečo ho zabolelo. Automaticky sa rukou dotkol čela a pocítil na prstoch krv. Nechcel ísť na ten prekliaty bál, dobre vedel, že sa to takto skončí, ale skrývať sa na izbe ako zbabelec tiež nemohol.

Vyzeralo to ako zle zinscenovaná komédia. Slizolinčania sa mu celý večer vyhýbali, ako keby mal nákazlivú chorobu, a trúsili mu za chrbtom pohŕdavé posmešky. A za čo? Len za to, že celý jeho život bol klamstvom, že v skutočnosti nikdy nechcel byť krvilačným zabijakom. Áno, je krutý, vie ako ľuďom ublížiť, a niekedy sa mu to dokonca aj páčilo. Ale nechcel pripravovať druhých o život, podriaďovať sa šialenému fanatikovi, ktorého meno sa ľudia báli vysloviť.

Ostatní študenti, vrátane tých, ktorí o ničom nemali tušenia, Draca tiež nevraživo sledovali. Samozrejme, špinu z mena Malfoy sa mu už nepodarí zmyť ani po smrti.

Draco sa uškrnul, pritiahol si k perám už skoro prázdnu fľašu ohnivej whisky a poriadne si logol.

Ako inak, pri východe zo sály ho už čakali jeho bývalí priatelia, pričom obyčajný pokec určite v pláne nemali.

Draco si priložil ruku k hrudi, každý nádych strašne bolel kvôli zlomenému rebru. Ale on nepôjde do nemocničného krídla, ostane tu, nech by aj umrel, je to jedno. Zajtra je posledný školský deň a on nemá kam ísť. Domov? Nemá ani domov, ani otca... Priatelia? A kto sú to? Priatelia – to sú Potter a Weasley, ktorí sú ochotní obetovať pre toho druhého všetko. Celý život tým dvom tak veľmi závidel.

Nie, nemá priateľov. Nemá nič a nikoho. Ale on – Draco Malfoy, to zvládne, všetci sa mu ešte len budú plaziť pri nohách a prosiť o odpustenie.

Draco dopil zvyšky whisky, odhodil fľašu a poobzeral sa. Zvláštne, po prvýkrát bol v Astronomickej veži sám, práve dnes, keď by najviac potreboval jednu z tých slizolinských pobehlíc bez mozgu, ktoré si vždy brúsili zuby na jeho peniaze.

„Malfoy?“ nesmelo zavolal čísi hlas.

Otočil sa. Pri vchode do veže stála Hermiona Grangerová. Čo už, nie je to práve ten človek, ktorého by teraz chcel vidieť, ale... Oceňujúcim pohľadom prebehol po jej tvári, bledej v svite mesiaca, po svetlo-zelených priliehavých šatách, ktoré odhaľovali štíhlu postavu. Podobala sa na anjela.

„Čo tu robíš?“

Usmiala sa a nerozhodne podišla bližšie.

„Chcem ti pomôcť.“

„Pomôcť?“ Prižmúril oči. „Ty chceš pomôcť mne, Grangerová? Si si istá?“

„Ja...“ Trhane do seba vtiahla trochu vzduchu. „Všetko som videla, tam, na chodbe, počula som...“

Svätá nevinnosť. Draco sa v duchu zasmial. Videla, ako ho zbili, a vie, že riskoval všetko a odvrátil sa od Voldemorta. Zrejme si myslí, že je dobrý, smelý chlapec. Aké milé, koľko súcitu má v tej naivnej tváričke. Ale to nič, teraz sa to akurát hodí.

„Poď sem,“ vyslovil Draco, „tak poď, neboj sa.“

Niekoľko sekúnd váhala, ale napokon predsa len podišla a sadla si vedľa neho. Prečo si už predtým nevšimol, aká je pekná?

„Malfoy...“

„Pššt.“ Opatrne priložil prst k jej perám. „Ty, ktorú som celé roky urážal a ponižoval, si jediná, kto je teraz pri mne. Prečo?“

Chvela sa, hoci vôbec nebolo chladno. Nuž, bude to jednoduchšie, než si myslel.

„Myslela som,“ zasekla sa, „myslela som , že niekoho potrebuješ.“

„Áno,“ zatiahol Draco svojím obvyklým štýlom, „potrebujem. Potrebujem teba.“

„Mňa?“ Doširoka roztvorila oči a odtiahla sa od neho. „Nie, len som videla, čo ti urobili, a pochopila som, že ty do nemocničného krídla nepôjdeš.“

Rozpačito sa usmiala, vytiahla prútik a namierila na jeho hruď.

„Chceš ma zabiť?“ Draco sa usmial, so záujmom sledoval výstrih jej šiat.

„Nie,“ tiež sa usmiala a čosi zamrmlala.

V hrudi ho čosi pichlo a bolesť prešla.

„Ďakujem,“ povedal.

„Bez problémov,“ nervózne sa zasmiala, „nuž, je ti lepšie, tak už pôjdem...“

„Nie.“ Žiadostivo ju chytil za ruku a zabránil jej vstať. „Nechoď, prosím ťa, tak veľmi ťa potrebujem.“

„Áno.“ Na zápästí mohol cítiť šialený tlkot jej srdca. Skoro sa mu to podarilo. „Ale...“

„Predstav si,“ Draco sa stále viac nakláňal k jej tvári, „keď si vošla, zdalo sa mi, že si anjel.“

„Anjel?“ Znova sa pokúsila odtiahnuť, ale jeho ruka jej už objímala krk. „Malfoy...“

„Draco,“ zašepkal, „volaj ma Draco.“

„D...Draco, čo to robíš?“

„Vieš,“ pritlačil čelo k jej vlasom a vdychoval opojnú kvetinovú vôňu, „zdá sa mi, že som až teraz pochopil, kto naozaj si.“

Jeho druhá ruka zatiaľ stihla do polovice rozviazať šnúrky jej korzetu a dotknúť sa jej obnaženého chrbta. Hermiona sa zachvela ešte viac.

„Ty,“ preglgla, „ty tiež nie si taký, akým si sa zdal byť celé tie roky. Si iný...“

„Áno,“ pozrel do jej veľkých hnedých očí a na sekundu, ale len na sekundu, sa v ňom ozvalo svedomie. „Pretvaroval som sa, musel som...“

„Áno, viem.“ Celou svojou bytosťou vnímal jej strach. „Draco, čo to robíš, prestaň...“

„Neboj sa, neurobím nič, čo by si ty sama nechcela.“ Pomaly, bez ohľadu na to, že sa už len ťažko ovládal, sa dotkol jej neskúsených pier. Kdesi hlboko sa opäť pohlo svedomie, ale odhodil ho a dovolil farebnému víru, aby ho uniesol tam, kde nie sú starosti, kde nič nejatrí zmučené srdce.

Draco sa prestal ovládať, strhol zo seba smoking, hodil ho na podlahu, a už o niekoľko sekúnd si privíjal to povoľné telo, z ktorého sa vytratili posledné zvyšky vzdoru. Cítil, prvýkrát v živote cítil, že patrí jemu, len jemu. Prvé dievča, ktoré nechcelo jeho meno či peniaze, chcelo jeho. Ale Draco necítil vďačnosť, on k tejto osobe necítil vôbec nič . Len akési hmlisté potešenie, snahu vlastniť kohokoľvek, vďaka čomu by sa viac necítil taký úbohý.

„Ľúbim ťa.“ Hoci bolo jednoduché povedať tie slová, vyslovil ich prvýkrát v živote.

Strhol z nej zvyšky šiat, čím vystavil jej nádherné telo teplému vetríku.

***

Tej noci, keď tie slová len použil, ešte netušil, že existujú city, čo pália silnejšie než túžba žiadostivosť. Nepremýšľal nad tým, že vražda – ten najhorší zločin, bola ničím v porovnaní s tým, čo vtedy urobil. Nenávidel klamstvo, ale zdalo sa, že nemal potuchy, čo je to, kým nezistil, že sám kedysi tak kruto oklamal úplne nevinnú dušu.

Aby to pochopil, potreboval čas, veľa času, v ktorom sa preplietali nádeje a strádania. A načo mal prekonať takú ťažkú cestu? Len preto, aby zistil, že je netvor a že si vôbec nezaslúži človeka, ktorého až teraz skutočne potreboval, že nie je hoden tých úprimných citov, ktoré už raz odhodil.

Nie, toto nepochopil za päť dlhých rokov. Celý jeho život zmenila jedna jediná noc, ktorú len musel prežiť po druhý raz.


7. kapitola



Napraviť chyby

7. kapitola

ORIGINÁL: http://www.hogwartsnet.ru/mfanf/printfic.php?l=0&fid=3229

Preklad: Kukuričiarka

Beta-read: Bbarka, Jimmi

Niekedy osud prináša druhú šancu, len ju musíme byť schopní využiť...

. Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Ma_ria ,ktorá napísala túto fanfiction.



Siedma kapitola

Hermiona sa prútikom dotkla obrovskej tekvice a tá sa stala ľahšou než pierko. Samozrejme, bolo by skvelé ju ešte aj zmenšiť, ale zelenina bola vždy problematická v tom, že sa tvrdohlavo nechcela revitalizovať .

Nenávidela Halloween, ale Amy na ten deň už dlho čakala, takže Hermiona musela ísť do mesta, kúpiť tekvicu, desivé masky a veľa ďalších hlúpostí. A hoci sa v priebehu posledných troch mesiacov pravidelne jedenkrát do týždňa zjavoval na parapete mešec s päťdesiatimi galeónmi, Hermiona sa neodnaučila šetriť každý knut.

Napokon, nabalená nákupmi, podišla k domu. Už sa zotmelo, ale v oknách z neznámej príčiny nesvietilo svetlo.

„Výborne,“ Hermiona sa v duchu usmiala, „malá nezbednica sa ma rozhodla vyplašiť. Však počkaj, ja ti ukážem ...“

Zložila škatule pri dverách, čo najtichšie otvorila a po špičkách vkĺzla do chodby. V tej chvíli sa rozsvietilo svetlo.

Áno, pohľad to bol ozaj desivý, ibaže Amy s tým nemala nič spoločné.

V miestnosti boli piati smrťožrúti, Hermiona ich dokonca stihla porátať, každý v ruke zvieral prútik a mieril  na Hermionu.

„Dobrý deň,“ nervózne sa zasmiala Hermiona, „dobre, že ste prišli. Práve som sa chystala pripraviť večeru. Ale vy ste sa neprišli najesť, že...“

Táto veta celkom pochopiteľne vyvolala smiech. Jeden z hostí držal Amy za ruku, ale dievčatko sa zjavne nechystalo dať najavo svoj strach. Celý otec...

„Si obvinená z vraždy Gabriela Notta,“ povedal smrťožrút, ktorý stál vpredu. Hermiona sa pokúšala obzrieť si ho – celkom normálna, ani nie vražedná tvár (masky sa už nenosili, naopak, smrťožrútsky titul bol vážený, nikto nechcel skrývať svoju príslušnosť k Temnému pánovi).

„Myslíte tú krysu?“ spýtala sa naivne Hermiona a pocítila, ako ju čosi udrelo po líci.

„Si odsúdená na smrť.“

„Aké prekvapenie.“ Opäť úder. Hermiona v duchu  prikazovala dcére mlčať, hoci cítila, že onedlho od zlosti vybuchne.

„Máme rozkaz na okamžité vykonanie rozsudku.“

„Čože? Naozaj? Žiadne mučenie, nič?“ zachmúrila sa. „Prečo tak slabo?“

Ozvalo sa klopanie a, nečakajúc na odpoveď, vošiel postarší muž v dosť nekvalitnej parochni.

„Počkajte.“ Pri jeho zjave posluhovači Temného pána stíchli. „Zistil som, že tá žena má veľmi cennú informáciu. Chcem sa s ňou porozprávať osamote.“

„Ale,“ zatiahol ten, čo držal Amy, „Ortis, nie sú snáď účinnejšie spôsoby, ako z niekoho dostať informáciu?“

„Povedal som, aby ste odišli.“ Zvláštne, ale prečo všetci poslúchali toho „trtajslíka“? „Dievčatko tu nechajte.“

Len čo v izbe ostala len Hermiona, Amy a nečakaný hosť, ten mávol prútikom a vôkol nich sa vytvorilo čosi ako veľká fialová mydlová bublina.

„Aby neodpočúvali,“ okomentoval svoje konanie.

„Počujte, pane, ako sa... Ortis, ja nič neviem,“ zvolala Hermiona. Divila sa úplnej absencii strachu, z neznámeho dôvodu ju neopúšťal pocit, že sa všetko na dobré obráti. Ibaže bola dosť nazúrená, lebo jej dcérke pokazili sviatok.

„Ani som sa vás nechystal na niečo vypytovať,“ odsekol, „do čerta, no bolo mi to treba ? Zase riskovať vlastný život? Kvôli čomu? Už mi zaplatili, mohol som si spokojne... ale ja nie...“

„Hej,“ zamávala mu Hermiona, „ešte stále som tu, a ak ste si uráčili ukončiť svoj monológ, chcela by som vedieť...“

„Dobre.“ Ortis vstala vytiahol z vrecka malú krabičku. „Nech sa páči, vezmite si to.“

„Ak je to prsteň a chcete mi ponúknuť ruku a srdce, tak moja odpoveď je nie.“

Amy sa zachichotala.

„Neironizujte, slečna, zdá sa, že vám zachraňujem život.“

„Naozaj? Nevšimla som si.“

Zovrel päste.

„Je to prenášadlo, ktoré vás nielen zachráni od smrťožrútskeho súdu, ale vás aj odnesie z tejto prekliatej krajiny,“ v hlase mu zaznela závisť.

Hermiona sa rozosmiala.

„Keby to bolo také jednoduché, pane! Nemám povolenie! Akonáhle sa dotknem prenášadla, zrejme ma roztrhá na márne...“

„Vy máte povolenie, slečna,“ s týmito slovami vytiahol z druhého vrecka šnúrky, na každej visel čierny prívesok v tvare slzičky, a navliekol ich Amy a Hermione na krk.

„Toto je povolenie?“ nedôverčivo sa spýtala Hermiona. „Nemal by to byť nejaký papier...“

„Je nad slnko jasnejšie, že ste mukel, slečna. Načo sa vôbec obťažoval.. Ale dobre, dosť dlho sa tu zhovárame, a ja by som vám bol povďačný,“ rukávom si utrel spotené čelo, „keby ste sa vy a vaša dcéra odtiaľto konečne odpratali.“

Ale Hermiona sa nenáhlila.

„A kde skončím?“

„Záleží na tom, keď aj tak uniknete smrti?“

„Záleží. Ako tu môžem všetko nechať?“ tápala Hermiona.

„Prirodzene,“ zostril Ortis, „váš nádherný dom a tie nevyčísliteľné poklady, ktoré sa v ňom ukrývajú.“

„Ale...“ Vyzerala ako školáčka, ktorá sa nevie rozhodnúť medzi odpoveďami „a“ a „b“ v teste. „Nemôžem odísť a ani nevedieť, kam...“

„Mamička,“ zrazu povedala Amy, „prosím, počúvni ho.“

„Ty niečo vieš?“ Hermiona prižmúrila oči.

„Áno, ale nič ti nepoviem.“

Čo už, celý jej život bol už aj tak zasvätený dcére, a keď prosila aj ona...

Neznámemu záchrancovi len prehodila „ďakujem“, chytila Amy za ruku a dotkla sa prenášadla. Vnútri sa jej hemžili protichodné pocity, keď krúžila vo víre priestoru...

Jej prvá myšlienka po pristáti bola: Hermiona, ty hlupaňa, prečo si to urobila? Táto otázka prišla celkom vhod vzhľadom k tomu, že práve ležala na zemi v akejsi špinavej kaluži.

„Páni,“ vyslovil Amyin hlas kdesi vedľa, „vravel, že zámok je veľký, ale že je až taký...“

„Čo?“ Hermiona vyskočila na rovné nohy a poobzerala sa: stáli uprostred veľkého parku, hneď vedľa, za stromami, bolo možné spozorovať steny skoro takého obrovského a nádherného zámku, ako bol Rokfort. Hermiona preglgla.

„Pekné, však?“

„Áno,“ zrazu sa zamračila. „Kto je ON, Amy? Kto ti čo vravel?“

Dievčatko zosmutnelo.

„Nikto, to nie je podstatné, hmm... nepoznáš ho,“ a rozbehla sa k dverám.

„Jasné, že nepoznám,“ zamrmlala Hermiona a rozbehla sa za dcérou, „ja nemám takých bohatých známych. Hej, zlatíčko, počkaj! Asi je to nejaký omyl!“

Ale Amy už bola pri krásnych vyrezávaných dverách – Hermiona si nemohla spomenúť, v ktorom storočí sa také vyrábali , - a netrpezlivo poťahovala šnúrku strieborného zvončeka.

Hermione sa bolestivo zovrel žalúdok, mozog absolútne vypovedal poslušnosť.

Dvere sa napokon otvorili a na prahu sa zjavil postarší chudý muž, oblečený do čierneho strohého smokingu. Oficiálne sa uklonil, pričom sa mu zaleskla plešina, a prívetivo sa usmial, z  čoho sa Hermiona, ak to vôbec bolo možné, cítila ešte viac nesvoja.

„Slečna, konečne ste pricestovali,“ povedal s prízvukom, „vitajte, čakali sme vás.“

Hermiona prešla do obývačky, cítila sa úplne strašne, a tuho Amy zvierala ruku, hoci dievčatko bolo nadšené.

„Hmm... ja...“

„Slečna Grangerová,“ prerušil ju majordómus, zdá sa, že to bol majordómus, a ešte raz sa uklonil, „volám sa... ale to nie je dôležité, pán uprednostňuje nazývať ma Sir Thomas, je to pohodlnejšie.“

Hermiona počula len málo, obzerala si obrovskú halu, mramorové steny s drahými obrazmi, neopísateľne krásny krištáľový luster, vinuté schody a operadlá vyrezávané v rovnakom štýle ako dvere. Oči nestíhali vnímať všetky detaily, iba to, že všetko bolo v zeleno – striebristých odtieňoch. Ale naozaj, naozaj zle sa cítila až vtedy, keď zistila, že špina z jej topánok steká na zrkadlovo čisté parkety.

„Ó, nie,“ zvolala a vytiahla svoj prútik, aby to upratala, ale pán Thomas ju zastavil.

„Nerobte si starosti, slečna, to nič nie je,“ usmial sa a ukázal rukou na schody, „prejdite, prosím, na druhé poschodie, ukážem vám a vašej očarujúcej dcérke vaše izby.“

„Naše čo?“

„Vaše izby,“ znova sa uklonil, a to liezlo na nervy. „Pán sa trochu zdrží, ale už čoskoro by mal prísť. Myslím, že o hodinu by ste mohli zísť dolu na večeru. Ak budete potrebovať moju pomoc, zazvoňte na zvonček.“

Idúc hore po schodoch sa Hermiona horúčkovito pokúšala dať dokopy a logicky uvažovať, ale nedarilo sa jej v tom. Slovo „pán“ jej kladivom bilo v hlave. Pravda, jedna šialená myšlienka v nej skrsla, ale Hermiona ju ihneď odstavila, hoci netušila, či sa má radovať alebo strachovať.

Keď vošla do „svojej“ izby, myšlienky sa jej okamžite vytratili z hlavy. Amy, ktorá prešla ďalej po chodbe s majordómom, niečo povedala, ale jej mozog nebol v stave, aby to prijal. Povedať, že Hermiona taký luxus nevidela dlho, by bola lož. Čosi také nevidela nikdy.

Obrovská posteľ so sýtym tmavo – zeleným baldachýnom, koberec, v ktorom sa dalo utopiť, zrkadlo v striebornom ráme. Niekoľkosekundová obhliadka nepriniesla bohvieaké výsledky, Hermiona sa nemohla sústrediť na jedinú vec, oči sa rozbiehali a všímali si maličkosti, ako napríklad vázu s poľnými kvetmi na nočnom stolíku, alebo otvorenú skriňu, z ktorej vykúkali pestrofarebné látky. Na podrobnejšie preskúmanie odevov sa Hermiona neodvážila.

Postála tam zo desať minút, kým sa upokojila, a napokon si spomenula, že jej dali len hodinu. Hermiona nerozhodne zhodila topánky, aby nezašpinila koberec, a pomaly prešla do susednej miestnosti, kde sa nachádzala kúpeľňa. Pri jej obhliadke ušlo ďalších desať minút. Konečne  do čohosi, čo pripomínalo malý bazén, začala tiecť horúca voda a voňavá pena. Vaňa sa rýchlo naplnila, ale Hermiona premrhala ešte niekoľko minút tým, že sa bojazlivo obzerala a nevedela sa odhodlať vyzliecť sa.

Voda mala naozaj zázračné účinky, úplne ju uvoľnila, takmer prestala byť nervózna, užívala si to a so zatvorenými očami vdychovala neskutočné vône, pričom počúvala spev vtákov, ktorý sa rozliehal nevedno odkiaľ.

Hermione sa zdalo, že zaspala, ibaže ručička hodín, ktorá sa rýchlo pohybovala, ju prinútila nadskočiť. Ostávalo pätnásť minút a ona si ešte mala učesať vlasy...

To sa ukázalo byť ľahkým, lebo šampón, ktorý našla v malej skrinke, bol zrejme tiež magický. Ale Hermiona aj tak ostala nespokojná so svojím zrkadlovým odrazom. Pochopiteľne, v poslednej dobe sa trochu zmenila, už nebola taká chudá a na lícach sa jej znova zjavil rumenec. Ibaže práve dnes, tak ako nikdy doposiaľ, chcela vyzerať dokonale . Tušenie o tom, kto je majiteľom domu, bolo síce neuveriteľné, ale s každou minútou bolo reálnejšie.

Po dlhom zvažovaní si zviazala vlasy do pekného voľného uzlu na zátylku. Potom spočinula skeptickým pohľadom na kozmetike, ktorú nikdy nepoužívala, a predsa si dala trochu lesku na pery. Keď vošla do spálne, čakalo ju nové prekvapenie.

Na posteli ležali šaty. Boli svetlo-zelené, s dosť hlbokým výstrihom a bohatou dlhou sukňou. Predok korzetu  lemovalo niekoľko nežných bielych kvietkov ladiacich s jemnými priesvitnými rukávmi. Boli nádherné, ale nie to Hermionu zarazilo. Boli to také isté šaty ako  tie, ktoré mala na sebe na plese v siedmom ročníku na Rokforte, také isté šaty, ako tie, čo Draco Malfoy...

Nie, nemala o tom uvažovať, nesmie. Hermionou prešla triaška a pritisla si čelo k studenej stene. To nie je možné, aj keď je to Draco, ako by sa dozvedel o šatách, keď si nič nepamätá? Alebo pamätá?

Hermiona zavzlykala.

„Nie, nepôjdem tam, ani za nič! Musím niečo vymyslieť, niečo...“ pribehla k oknu. „Musím ujsť! Presne! Ale kam... To je jedno, ale nedovolím mu, aby si zo mňa robil posmech, ja...“

Ozvalo sa zaklopanie a Hermionu ovládla panika – čo ak je to on a ona tu stojí zakrútená len do uteráka, o...

„Ďalej,“ zamrmlala uvažujúc, kam by sa mohla schovať.

Ale bol to len majordómus, ktorý sa opýtal, či slečna nepotrebuje pomoc. Hermiona slušne odmietla a po tom, čo odišiel, si začala obliekať šaty.

Odraz v zrkadle jej vlial trochu sebaistoty a mladá žena, ktorá bola vždy príliš kritická k svojmu výzoru, odrazu pochopila, že všetko nie je také stratené. Pravda, zároveň s tým sa v  jej myšlienkach zjavovali spomienky na to, čo Draco urobil s tými šatami... Ale Hermiona si opäť prikázala nemyslieť na to.

Počas cesty po schodoch sa dvakrát potkla a raz skoro zletela dole. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude, nebodaj teraz vojde do jedálne, a tam...

A tam za obrovským stolom sedela Amy a veselo štebotala s pánom Thomasom a postaršou ženou, ktorá tu zrejme varila.

Majordómus sa uklonil.

„Ľutujem, slečna, ale pán nestihne večeru tak, ako plánoval, ale dal pokyn, aby sme ho nečakali.“

Hermiona potom dlho presviedčala samú seba, že jej srdce, ktoré odrazu vyskočilo až k hrdlu a nedalo jej dýchať, bolo len dôkazom jej úľavy.


8. kapitola



Napraviť chyby

8. kapitola

ORIGINÁL: http://www.hogwartsnet.ru/mfanf/printfic.php?l=0&fid=3229

Preklad: Kukuričiarka

Beta-read: Bbarka, Jimmi

Niekedy osud prináša druhú šancu, len ju musíme byť schopní využiť...

. Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Ma_ria ,ktorá napísala túto fanfiction.



Kapitola 8

Hermiona nemohla zaspať. Znova pozrela na hodiny – polnoc. Večer sa podaril výborne: skvelá večera, príjemný rozhovor s pánom Thomasom, potom sa hrala s Amy v jej izbe, kde bolo toľko hračiek, koľko Hermiona nevidela za celý svoj život.

Ako by mohla zaspať, keď sa jej v hlave motá toľko myšlienok, a protichodné emócie, čo jej preplňujú dušu, sa pokúšajú vyrvať von? Hermiona vstala, vkĺzla do zamatového županu, ktorý objavila v skrini, a začala sa prechádzať po izbe.

„No, a čo má toto všetko znamenať?“ zamračila sa. „To sa akože cíti vinný? A chce vykúpiť svoju vinu? Aké milé, ale mohol by sa aspoň obťažovať prísť na večeru, hlavne keď som tak dobre vyzerala... To je jedno, odkiaľ sa vzalo toto všetko? Tento zámok? Tento... Tak, Hermiona, upokoj sa, už sa zhováraš sama so sebou, to nie je normálne.“

Podišla k zvončeku, čo visel na šnúrke na stene, prudko ho potiahla. Až potom si oneskorene uvedomila, že v dome už asi všetci spia.

Rovno o dve sekundy sa ozvalo zaklopanie a vošiel pán Thomas.

„Počúvam vás, slečna,“ povedal, pričom nebolo badať ani známku nespokojnosti z neskorého vyrušenia.

„Chcem vedieť, čo sa deje,“ nadula pery Hermiona.

„Uisťujem vás, zajtra sa pán vráti a všetko vám vysvetlí.“

„Tak sa mi zdá, že sa nikdy nevráti.“

Pán Thomas sa usmial.

„Verte mi, všetci sa veľmi tešia z vašej návštevy, ja vás len poprosím, aby ste bolihosťom v tomto dome, a úprimne dúfam, že to neoľutujete.“

Nádherne povedané. Hermionu to obmäkčilo.

„Prepáčte mi, prosím, ale nemôžem zaspať. Rada by som si niečo prečítala, ak je to možné...“

Spolubesedník sa nadchol.

„Samozrejme, zavediem vás do knižnice, a sami si vyberiete knihu.“

Ako dnes Hermiona zistila knižnica – to je príliš slabé slovo pre takú veľkú a úžasnú zbierku kníh. Je pravda, že po niektorých udalostiach v jej živote sa príjemné pocity k tomuto miestu trochu otupili, ale láska ku knihám bola silnejšia než láska či nenávisť k mužom, preto sa musela prekonať.

S radosťou prechádzala od jednej veľkej police k druhej a nevedela, pri čom sa pristaviť, kým ju bolestne známy hlas neprinútil zastať.

„Robí to dojem, že? Moja mama veľmi dlho zbierala knihy do tejto knižnice a podľa tvojej reakcie sa dá súdiť, že to stálo za to.“

Nie, nie, nie, nie, nie! Nie teraz, ešte nie je pripravená, nemôže sa len tak otočiť a pozrieť na neho.

„Ahoj, Hermiona.“

Preglgla a pomaly sa otočila.

Sedel na divániku, na sebe mal ľahké domáce nohavice a svetlo-zelenú košeľu. Vlasy, ktoré mu za poslednú dobu dosť odrástli, elegatne padali na spánky, oči mal prižmúrené a pery skrivené do úškrnu.

„Ahoj, Draco...“

Pousmial sa, nie tak ostro ako zvyčajne, ale ani tak otvorene, ako by si to priala.

„Páči sa ti tu?“

Hermiona sa len divila svojmu sebaovládaniu. Keby mala o niečo slabší charakter, už by tu stála s roztrasenými kolenami a zapletajúcim sa jazykom, veď presne toto sa dialo len pár hodín dozadu, ale zdá sa, že táto fáza pominula.

„Nie,“ odvetila tvrdo, „všetko je príliš zelené a veľké.“

Draco sa zasmial, vstal a podišiel k nej. Jeho výška v nej vzbudila menšiu paniku.

„Dom mi ostal po mame, mala slabosť pre veľké a zelené veci. Po jej smrti som nič nemenil.“

„Prepáč, ja som ne...“

„Stalo sa to pred piatimi rokmi, nemusíš sa ospravedlňovať.“

Nuž, čo by mala ešte povedať? Ó, Draco, som taká šťastná, že ťa vidím, chýbal si mi, je mi ľúto, že som ťa vtedy vyhnala, a vôbec, je mi to tak ľúto. Vieš, ešte stále ťa ľúbim, vždy som ťa ľúbila, dokonca aj vtedy, keď som ťa nenávidela.

„Rozumiem,“ povedala Hemiona, „je od teba milé, že si nás sem pozval, práve sa nás totiž chystali zabiť smrťožrúti. Nechcem zneužívať tvoju pohostinnosť, ale kým si nájdem nové bývanie...“

„Chcem, aby si tu ostala navždy,“ povedal to takým hlasom, ako keby jej ponúkal šálku kávy.

Áno, samozrejme, súhlasím žiť s tebou v tomto úžasnom zámku, veď čo by mohlo byť lepšie?

„Asi už pôjdem do postele,“ odpovedala Hemriona a takmer rovnou a pevnou chôdzou vyšla z knižnice.

***

Bolo chladno. Samozrejme, veď ako by mohlo byť teplo pri nejakej mramorovej soche v jednej z chodieb obrovského zámku. Buď bola včera v noci Hermiona príliš rozrušená, alebo je cesta od jej izby ku knižnici naozaj zložitá, ale v každom prípade sa nevedela dostať naspäť do izby. Všetky izby naokolo boli zatvorené, takže napokon zmorená blúdením sa upelešila tam, kde stála.

Chlad. Hermiona otvorila oči, bolo ráno a súdiac podľa slnka, ktoré svietilo cez okno, určite nebolo skoré ráno. Odrazu sa dvere, o ktoré sa opierala chrbtom, prudko otvorili, Hermiona stratila rovnováhu a spadla priamo na čiesi nohy.

„Ak si klopala, tak som to nepočul. Ak nie, tak potom čo tu robíš?“ Draco (mal na sebe len nohavice) jej podal ruku.

Včerajšie sebavedomie sa v jednej sekunde vyparilo.

„Ja, hmm...“ Slová, kam sa podeli slová? „Zablúdila som.“

Situácia ho zjavne bavila.

„Len si to predstav, podarilo sa ti zablúdiť priamo k dverám mojej spálne. Ale zároveň si mala riadnu smolu, lebo z knižnice sem vedie tajná chodba, ktorá je omnoho kratšia, čiže som nemal žiadnu šancu všimnúť si ťa.“

Zúfalo bojovala sama so sebou. Ale aj tak vyzerala žalostne, zintenzívňovali to najmä rozstrapatené vlasy a pokrčený župan.

„Budeš sa posmievať, Malfoy, alebo ma odprevadíš do mojej izby? Je mi zima, som unavená a vôbec,“ vzlykla, „nič nechápem.“

Draco chvíľu postál, trochu porozmýšľal a... zazvonil zvončekom. Ako zvyčajne, sťa spod zeme sa zjavil pán Thomas.

„Odprevaďte, prosím, slečnu Grangerovú do jej izby,“ povedal majiteľ zámku absolútne bez emócií, „a pripravte jej horúci čaj.“

„Sviniar!“ Hermiona sa prechádzala po izbe od jedného rohu k druhému a hádzala všetkým, čo jej prišlo pod ruku. „Odprevaďte slečnu Grangerovú do jej izby,“ napodobňovala Dracov hlas. „Hlupaňa, čo si chcela? Aby ťa objal, vzal do svojej izby, posadil do kresla, prikryl vlastnou dekou... Do riti!

Áno, presne po tom totižto túžila.

„Dobre, Draco Malfoy,“ Hermiona rozhodne prikročila k skrini, „chceš sa hrať na  ľadovú kráľovnú, výborne, ale nepochybuj, že sa mi podarí roztopiť ten kus ľadu, čo máš namiesto srdca!“

***

Niekoľko mesiacov čakal na toto stretnutie, bláznil, behal od jedného okna k druhému, hoci vedel, že sa aj tak nič nestane. Niečo sa v ňom zlomilo tej noci, keď sa pod vplyvom elixíru vybral do minulosti, aby ešte raz prežil...

Hneval sa na ňu, strašne sa na ňu hneval, dokonca ju niekedy aj nenávidel, pretože chápal, že keby nebolo toho Obliviate, tak by sa jeho život, ich život, mohol vyvinúť inak. Ibaže v takýchto chvíľach sa vynárali aj nepríjemnejšie spomienky na to, ako ju aj jej city využil. Zjavovala sa príšerná myšlienka, že ráno by sa jej mohol vysmiať a povedať jej, že Malfoyovci sa nikdy nestýkajú s tými s nečistou krvou. A práve táto myšlienka ho postupne presvedčila, že Hermiona konala správne. Musel stráviť tých päť rokov presne tak, ako ich strávil, prejsť peklom, prežiť ho, a napokon pochopiť, že ani meno Malfoy, ani jeho čistá krv, ani bohatstvo či vlasť, za ktorými sa všetci tak hnali, za nič nestoja. Že okrem toho existujú aj také city, ako je sústrasť,  túžba pomôcť, čosi viac, než je egoizmus.

Ale vo chvíli, keď sa už všetko zdalo byť celkom jasné, odrazu objavil celkom nový cit. Bol zvláštny, oveľa silnejší, oveľa bolestivejší než všetky ostatné. Niekedy sa mu kvôli nemu zvieralo srdce, inokedy hrdlo, a niekedy si ruky nevedeli nájsť miesto. Z času na čas začínal veriť v existenciu takého nereálneho a neopísateľného objektu, ako je duša...

A teraz je ona tu  a on stále robí všetko nesprávne. Napríklad včera večer – prečo jej nepovedal, aký je šťastný, že ju vidí, alebo že sa mýlil, a napokon čo cíti. Ale nie, Draco Malfoy nie je takého čohosi schopný. Ani po prebdenej noci, strávenej premýšľaním, sľubovaním, že sa zmení. Ráno zase všetko pokazil.

Ale to už sa dalo ľahšie vysvetliť, lebo jej výzor urazeného dieťaťa a zároveň krásnej ženy ho jednoducho pripravoval o rozum. Chcel si ju privinúť a dlho bozkávať... Ale nie, ešte je skoro, nesmie, nesmie spraviť ďalšiu chybu, veď ďalšiu šancu už nemusí dostať.

Draco sa ponaťahoval a lenivo prešiel pohľadom po zatiaľ prázdnom stole. Včera sa  nestačil navečerať, takže myšlienka  na raňajky bola dnes ráno tou najpríjemnejšou. Iba podozrenie, že dnes bude raňajkovať sám, mu trochu kazilo apetít.

Našťastie sa zlé myšlienky rozplynuli, po schodoch sa skotúľala drobná bytosť a hodila sa mu okolo krku.

„Draco! Tak veľmi si mi chýbal!“

Nežne pohladil dievčatko po vláskoch, ktoré boli rovnako svetlé ako jeho, a rovnako kučeravé a zamotané ako  vlasy jej mamy.

„Ahoj, Maličká.“ Posadil si ju na kolená. „Ako sa máš?“

„Dobre, len som nestihla odpovedať na tvoj posledný list.“

„To nič, teraz si tu a môžeš mi všetko porozprávať sama, dobre?“

„Dobre, ocko,“ veselo sa zasmialo dievčatko. Draco sa strhol.

Naozaj si dopisoval s dievčatkom, skoro dvakrát týždenne. A keď ho v jednom z prvých listov Amy poprosila, aby sa vrátil a stal sa jej oteckom, o ktorom tak dlho snívala, Draco viac nemohol mlčať. Dievčatko prijalo novinu, ako by to bola nevyhnutnosť, o ktorej nikdy nepochybovala. Ale jej ďalší list bol pokreslený kvietkami, srdiečkami a macíkmi. Odvtedy  v oslovení písalo „Drahý ocko“ a tieto dve jednoduché slová boli najvrelejšími zo všetkých, ktoré Draco kedy počul vo svojom živote.

„Páči sa ti tu?“ spýtal sa, keď sa mu vrátil dar reči.

„Veľmi! Taký obrovský zámok,“ Amy stíšila hlas, „len to nevrav mame, že som sa včera neskoro do noci prechádzala po chodbách a už som preskúmala celé pravé krídlo.“

„Naozaj?“ zasmial sa Draco. „A našla si cestu späť? Som na teba naozaj hrdý, Maličká.“

„Áno,“ ozval sa hlas z druhého konca jedálne, „nie všetci sme dnes mali také šťastie.“

Draco sa obrátil a pri pohľade na Hermionu, ktorá práve vošla, mal pocit, ako keby mu natiahli na hlavu celofánové vrecko. Jej oblečenie, nemohol si spomenúť, že by jej kupoval čosi podobné. Mala na sebe zvláštne úzke  zamatové nohavice, ktorých výrobcovia zjavne nemali tušenia, kde by sa mal nachádzať pás, ale očividne bol vyššie, než si predstavovali. Ešte mala oblečenú košeľu, ale pri tej si už asi sama Hermiona zmýlila veľkosť – tá košeľa jej bola akási malá a príliš obťahovala jej postavu, navyše si zabudla zapnúť všetky gombíky. To všetko doplňovali poburujúco chrabromilské červeno – oranžové farby.

Draco odrazu pocítil, že je nevyhnutné dať Amy dole zo svojich kolien, inak by sa jej čoskoro sedelo dosť nepohodlne.

„Dobré ráno, Amy,“ usmiala sa Hermiona, podišla a objala dievčatko.

„Ahoj, mami, ako si spala?“

„Proste výborne.“ Ani sa nepozrela na Draca a posadila sa vedľa.

Vedel, že musí čosi povedať, je to jednoduché, stačí sa pozbierať a...

„Budú sa podávať raňajky.“ To by nebolo také zlé, keby sa niekoľko sekúnd dozadu nezjavilo v jedálni pár ľudí z kuchyne s podnosmi.

„Ďakujem,“ usmiala sa Hermiona, odhrnula si vlasy profesionálnym ženským pohybom, ktorý tak bezpochybne zaberá na mužov, „všimla som si.“

Takže, je to vojna. Predsa len bol Draco pravým slizolinčanom a dosť rýchlo mu to došlo. Dokonca si stihol vypracovať taktiku útoku, keď zrazu pochopil, že sa mu príšerne chce pohrať sa. Nie tak rýchlo, najprv...

„Čo by ste povedali na prechádzku v parku?“ spýtal sa už normálnym, pevným, dokonca trochu sebaistým hlasom.

„Súhlasím,“ žmurkla Amy na Draca, nechala raňajky a rozbehla sa hore prezliecť.

„Žiadalo by sa mi ísť do knižnice a niečo si prečítať,“ lenivo povedala Hermiona, pričom  ani neodtrhla zrak od taniera, „smiem?“

„Nie.“

Výborná odpoveď, frajer, 1:0 pre teba, áno, je zmätená, zjavne to nečakala.

„Nie?“ spýtala sa. „Prečo?“

„Pretože sa s tebou chcem prejsť po parku, je také ťažké pochopiť to?“

Zľahka naklonila hlavu a obzerala si ho.

„V poriadku.“

Skvelé, víťazstvo, ale príliš ľahké, to je podozrivé.

Hermiona sa opäť pustila do jedla s tým najpokojnejším výrazom, Draco sa na ňu stále díval a pokúšal sa pochopiť, aké myšlienky sa krútia v tej čertovsky múdrej hlave.

Hermiona si prehodila tmavo-červený kabátik, ktorý bol spočiatku svetrom nepochopiteľnej farby, ostala spokojná so svojím vzhľadom a  zišla dole.

Draco tam už bol. Schválne si obliekol príšerne zelený oblek, ale Hermiona si to ani nevšimla. Amy mu čosi živo rozprávala a skákala dokola na jednej nohe.

Podobalo sa to na paródiu na spoločenskú konverzáciu a prechádzky. Draco a Hermiona sa veľmi milo a zdvorilo zhovárali o prírode, o niektorých bezvýznamných politických udalostiach a ekonomickej situácii vo Francúzsku. Do určitého času sa im to dokonca celkom darilo, ale Hermiona všetko prekazila tým, že začala mrznúť. Keď to Draco pocítil, prirodzene ju objal okolo ramien, a vtedy nastal ten zlomový moment, kedy hlasy odrazu prestali zvučať monotónne a bez vášne, a ruky sa začali chvieť, ibaže nie od chladu.

„Pozrite!“ Amy ukázala prstom kamsi v diaľ a odbehla.

„Zdá sa, že bude pršať,“ povedala Hermiona hľadiac na oblohu, „nevrátime sa?“

„Hermiona,“ rezko ju obrátil k sebe, pričom ju stále objímal okolo pliec, „Hermiona, ja už takto nemôžem pokračovať, vzdávam sa.“

S úľavou sa usmiala.

„Ja tiež.“

„Aha, čo som našla!“ Pribehla k nim Amy, v rúčkach zvierala akýsi kvietok.

Hermiona sa okamžite odtrhla od Draca a sklonila sa k dcére.

„Aká krása!“

„Nechceš si pohľadať ďalšie kvietky?“ spýtal sa Draco.

Hermiona naňho ostro pozrela.

„Čo si? Veď vravím, že bude pršať, dieťa by mohlo prechladnúť. Radšej by sme mali vrátiť.“

„Výborne!“ Odvrátil sa a vykročil k zámku.

„Bojíš sa ma!“

„To nie je pravda!“

„Že nie? Tak potom prečo sa mi celý týždeň vyhýbaš, sedíš vo svojej izbe a... Vtedy v parku som si myslel...“

„To sa ti len zdalo!“ Hermiona sa tvrdohlavo odvrátila.

Draco vravel čistú pravdu. Tento týždeň prešiel ako uragán pre nich oboch, on neustále hľadal možnosť porozprávať sa s ňou, avšak ona, naopak, vyvíjala všetko úsilie na to, aby tomu zabránila. Prečo? Ktovie. Dalo by sa snáď porozumieť tomu, čo sa ženie hlavou dvom zamilovaným ľuďom?

„Mne sa to len zdalo?“ zamračil sa Draco. „Čo sa to s tebou deje, Hermiona? Kedy ma konečne prestaneš trestať a začneš mi dôverovať? Prečo každý môj pokus všetko napraviť naráža na ďalšiu prekážku?“

Hermiona si vzdychla a poobzerala sa naokolo, v čom hľadala záchranu. Bola to jej izba. Draco napokon nevydržal a prišiel priamo sem. Nemala by utiecť do kúpeľne a zavrieť sa tam?

„Malfoy...“

„Ak ma ešte raz tak nazveš, zabijem ťa.“ To znelo celkom  vážne. „Pozri sa na mňa, no!“

Hermiona sa otočila a skoro spadla, nečakala, že stojí tak blízko.

„Ja...“

„Tak čo,“ vyzeral úplne bezmocne, „čo robím nesprávne?“

„Doteraz neviem,“ Hermiona starostlivo vyberala slová, „prečo to všetko robíš. Ak chceš vykúpiť nejakú svoju vinu, nemusíš, nehnevám sa na teba. Ak sa mi chceš poďakovať, tak to tiež nemusíš, nič od teba nepotrebujem.“

„Ľúbim ťa, do čerta!“ skričal. „A ak to pre teba nie je dostatočný dôvod, tak...“

Draco nestihol dopovedať, lebo ho Hermiona nečakane objala okolo krku a pobozkala ho. Áno, približne o tomto snívali od chvíle, kedy sa pred týždňom videli v knižnici. A práve o týchto slovách sa Hermione snívalo počas piatich dlhých rokov, ibaže tentoraz to bola skutočnosť...


Epilóg



Napraviť chyby

Epilóg

ORIGINÁL: http://www.hogwartsnet.ru/mfanf/printfic.php?l=0&fid=3229

Preklad: Kukuričiarka

Beta-read: Bbarka, Jimmi

Niekedy osud prináša druhú šancu, len ju musíme byť schopní využiť...

. Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Ma_ria ,ktorá napísala túto fanfiction.



Epilóg

Vianoce boli vždy sprevádzané túžbami a nádejou, ale ešte nikdy predtým nebolo všetko naokolo tak presiaknuté blížiacou sa rozprávkou a pocitom zázraku.

Hermiona stála pri okne a sledovala, ako sneh chvíľu krúži vo vzduchu, a potom sa potichu spúšťa na zem. V tento deň nečakala nič zvláštne, veď ako by aj mohla v čosi dúfať, keď si sama zničila tak dlho očakávané a neľahko nadobudnuté šťastie.

Čo už, bola sama vo svojom malom londýnskom domčeku, sama, ale s čistým svedomím. A komu čo dokázala? Pre koho bola potrebná táto obeť?

Jeho tvár, keď povedala, že odchádza. Tá zmes údivu, nepochopenia a úžasu. Jeho pokus pochopiť, čo spravil zle za tie bezmála dva mesiace, nebol ovenčený úspechom, lebo všetko bolo naozaj ideálne. Ten bezstarostný, šťastím naplnený život, prechádzky, výlety na tie najrozmanitejšie a zaujímavé miesta, večery, kedy len sedeli pred krbom, držali sa za ruky a len si užívali prítomnosť toho druhého, a snívali o tom, že tento okamih bude trvať večnosť. Tá nežnosť a láska, ktorými ju zahrnul, potrebovala snáď ešte niečo viac? Nie. Bol tu len jeden problém, ktorý Draco v siedmom ročníku posmešne nazval „syndrómom Hermiony Grangerovej“.

Ako by si mohla užívať šťastie, keď jej priatelia bojovali za svet a vlastné životy? Mohla snáď porušiť sľub, ktorý si ona, Ron a Harry dali pred štyrmi rokmi? Nikdy sa nevzdávať, nezabudnúť a čakať na tú rozhodujúcu minútu, kedy sa opäť stretneme, aby sme zasadili úder. Odvtedy sa nevideli, ale Hermiona verila v toto stretnutie, vedela, že tento deň nastane, a nemohla byť inde, nemohla sa pokojne radovať zo života, kým sa jej najbližší pokúšali vrátiť všetko na svoje miesto.

Samozrejme, keby nedostala list od Rona, v ktorom boli len dve slová : „Čoskoro. Čakaj.“, mohla by v sebe potlačiť tie pohnútky vrátiť sa, ale jej oddanosť a láska k takej nádhernej minulosti, ktorú sa všetci ešte nádejali vrátiť, jej nedovolili zostať.

Samozrejme, necestoval s ňou. Zanechať krásny dom, aby sa vrátil do tohto pekla, z ktorého sa pokúšal uniknúť toľké roky... Nie, nemohla sa ani len spýtať, nie to ešte žiadať od neho čosi také.

Hermiona ho nikdy nevidela takého, takého nešťastného, zúfalého človeka, ktorý jednoducho nemal síl uveriť tomu, čo sa deje, a ešte menej pochopiť dôvod. Ale to netrvalo dlho, čoskoro sa opäť zmenil na Draca Malfoya a so skoro ľahostajným výrazom jej povedal, že je to jej vec.

Peniaze, ktoré jej dal na začiatok, jej pomohli trochu prerobiť dom a zabezpečiť ho proti smrťožrútom.

„Draco, prosím, pochop ma!“

„Nedokážem pochopiť hlúposť.“

„Ľúbim ťa.“

„Nie, Miona, ľúbiš svojich priateľov, a ja, ja ani neviem, čo pre teba znamenám, ale na tom už ani nezáleží...“

V prvých dňoch sa ešte v Hermione hriala nádej, že príde, ale aj jej lúčik po dvoch týždňoch bez stopy zhasol.

„Mami?“ Dievčatko podišlo k nej a objalo ju okolo pása. „Pomôž mi zavesiť na jedličku môjho macíka, nedočiahnem.“

„Samozrejme, miláčik, už idem.“

Večera bola úžasná, Hermiona prekonala samú seba. Sedela a sledovala dcéru, pričom s pocitom viny púšťala mimo uší všetko, čo jej Amy živo rozprávala vyjedajúc druhú porciu zemiakov s mäsom. Počas všetkých predchádzajúcich rokov spolu slávili Vianoce, radovali sa, otvárali drobné darčeky, kúpené za posledné peniaze. Ale dnes bolo všetko inak. Pri stole chýbal jeden pre ich životy veľmi dôležitý človek, a Hermiona odrazu pochopila, že sa nikdy viac počas tohto sviatku nebude cítiť šťastná. Pozrela sa na svoje svetlo-zelené šaty, ktoré vzala so sebou a dnes sa predsa odhodlala obliecť si ich. Teraz to už bola dvojitá spomienka a prinášala dvojnásobnú bolesť.

Niekto zaklopal na dvere. Hermiona pripravila krabicu so sladkosťami pre hosťa, nech by bol kýmkoľvek, a išla otvoriť.

Na prahu stál Santa Klaus. Bol úplne rovnaký ako ho kreslili na vianočných pohľadniciach a knižkách pre deti – červená čiapka, kabát, šedé fúzy a brada. Iba jediný detail prestrojenia sa tam vôbec nehodil. V jednej ruke zvieral položené vrece s darčekmi, zatiaľ čo v tej druhej držal obyčajný kožený kufor.

„Veselé Vianoce!“ slávnostne zvolal Santa Klaus a žmurkol na Hermionu svojimi šedými očami.

„Aj tebe,“ odvetila a šťastne sa usmiala.

Trochu sklonil hlavu, pričom sa mu spod čapice uvoľnil pramienok vlasov.

„Viem, som v práci a nemal by som,“ zatváril sa, ako keby bol naozaj skľúčený, „ale mohol by som prosiť krásnu pani tohto domu, aby mi podarovala jeden bozk?“

Hermiona odsunula nabok jeho umelé fúzy, postavila sa na špičky a pritisla sa k jeho teplým perám. Nikto by sa s ňou teraz nemohol hádať o tom, že rozprávka existuje a že sa zázraky dejú aj bez čarovných prútikov, v horúcich, milujúcich srdciach ľudí.

KONIEC


Pdf na stiahnutie



Pdf na stiahnutie od Berušky

Pridané pdf prekladu:

http://hp.kizi.sk/modules.php?name=Downloads&d_op=viewdownload&cid=21