Fanfiction poviedky o Harrym Potterovi




Úvod k poviedke



To niečo s krídlami

The Thing With Feathers

Autor: Luckei1

Originál:  https://www.fanfiction.net/s/12549149/1/The-Thing-With-Feathers

Stav: autorka súhlasila s prekladom

Preklad: Jimmi

 Prístupnosť: M

Dĺžka: 29,538

Počet kapitol: 8

Pairing: Dramione

 Žáner: Romance/Drama



Zhrnutie:

Príbeh, v ktorom je manželský zákon, Hermiona odsúdená za poburovanie a Sršeň všetko zachraňuje.

 

Bez ohľadu na to, že ide o skvelú autorku, nemohla som uveriť, že sa znova vrátila k písaniu fanfiction a práve s manželským zákonom (MZ). Pri čítaní mi klesla sánka a pritom tu interakcia medzi tými dvoma nehrá takmer žiadnu úlohu :). A hlavne som polovici vecí nerozumela, takže z deja poznám len hlavnú osnovu.  A nie, nemyslím, že som niekedy čítala takéhoto Draca. Uvidíme, či má niečo spoločné s tým zo Spoznali sme more.


Sranda, najprv nič z MZ neviem nájsť a teraz pôjdu až dve poviedky na túto tému. Preklad občasný, podľa nálady.

***

Názov je časť z básne od Emily Dickenson - 

“Hope” is the thing with feathers -
That perches in the soul -
And sings the tune without the words -
And never stops - at all -

  „Naděje je to s křídly, co hnízdí uvnitř nás a pěje píseň beze slov a stále zvedá hlas.“

Zdroj: https://citaty.net/autori/emily-dickinson/  

Nádej je to operené niečo, čo nám hniezdi v duši, spieva melódiu bez slov a neprestane nikdy...



1. kapitola



Autor: luckei1

     Preklad: Jimmi  Beta: Jimmi     Banner: solace

Originál  

Rating: M



To čosi, čo šteklí

 

PROLÓG

 

Hermiona vedela, aké bolo dôležité mať plán pre všetky prípady. Od prvého okamihu, čo sa o navrhovanom zákone dopočula, začala skúmať svoje možnosti. Na druhý deň mala načrtnutý hrubý plán.

Počas týždňov, ktoré viedli ku hlasovaniu, protestovala. Sedela na stretnutí za stretnutím, počúvala dôvody za, aby mohla účinne argumentovať proti. Ministra mágie rýchlo otrávilo, keď ju vídaval takmer každý deň.

V deň hlasovania šla do muklovského Londýna. Sedela vo svojom obľúbenom parku, predstierala, že číta, ale namiesto toho sledovala ľudí. Bola taká duchom neprítomná, že sa nedokázala tešiť z jesenných farieb či ostrého vzduchu na začiatku septembra. Po zotmení šla do Brlohu. Stačil jej jeden pohľad na Harryho a spoznala odpoveď. Takže sa rozlúčila so svojimi najlepšími priateľmi a opustila Anglicko.

 

KAPITOLA 1

Bol teplý, jarný deň. Kvety boli v plnom rozpuku, trh rušný a slnko svietilo na dve rieky, ktoré sa stretali na úpätí kopca, aby začali svoju spoločnú cestu do Stredozemného mora.

Hermiona sedela za svojím obľúbeným stolom vo svojej obľúbenej kaviarni, hľadela na Saône, jej favoritku z týchto dvoch riek. Na stolíku mala otvorenú knihu, ale príliš ju zamestnávala radosť zo slabučko vanúceho vetra a zvukov ľudí, ktorí nakupovali a predávali, aby jej venovala pozornosť.

Už nazývala Lyon, Francúzsko, svojím domov cez niečo viac než šesť mesiacov. Netrvalo jej dlho, aby sa tu cítila rovnako vítaná ako kedysi v Anglicku a teraz sa jej darilo dobre. Samozrejme, chýbali jej priatelia, ale tú bolesť pomáhalo tlmiť jej pevné odhodlanie.

Sledovala kráčať okolo rodinku, ktorá komentovala most pre peších klenúci sa cez vodu. Usmiala sa a odpila si z čaju.

Keď odložila šálku, na vrch stola dopadol tieň. Skôr než stihla byť príliš vyplašená, návštevník prehovoril.

„Teba je veľmi náročné nájsť.“

Potom Draco Malfoy nenútene vkĺzol na stoličku oproti nej a zničil jej výhľad. Pocit pokoja, ktorý len chvíľu predtým cítila, sa roztrieštil.

Zažmurkala na neho, prehltla svoj úžas a odpila si z čaju. „Nebola som si vedomá, že som sa stratila.“

„Tak sa skrývaš,“ pohŕdavo odvetil. „Nazvi si to, ako chceš. Musel som prekonať neskutočné veci, aby som ťa lokalizoval...“ Odmlčal sa, oprel sa o chrbát stoličky a bubnoval prstami po stole. „Trvalo mi tri mesiace - slovom tri! - aby som presvedčil tvojich priateľov, že mi môžu poskytnúť mená tvojich rodičov. Len mená, pochop. Absolútne nič iné.“

Hermiona mala pocit, že si túto prednášku už nejakú dobu pripravoval. Maximálne sa snažila predstierať naprostý nezáujem, hoci ju jeho náhly príchod znervóznil.

„Potom som musel prísť na to, kde žijú, ísť tam, získať si ich priazeň, aby mi boli ochotní pomôcť. Ďalších šesť týždňov a získal som jediné meno. Lyon.“ Oprel si ruky o stôl a naklonil sa k nej. „Vieš, koľko veľa Lyonov existuje?“

Hermiona nadvihla obočie, celkom pobavená.

„Nie veľa. Ale jednako! Potom ďalší mesiac, aby som ťa našiel. Tu.“ Ukázal neurčito. „Vo Francúzsku. Na čaji pri Saône.“

Bojovala s úsmevom a založila si ruky. „Dáš si čaj?“

„Áno!“ vyhlásil dôrazne, ťapol rukou po stole a ešte raz sa oprel dozadu.

Hermiona kývla na čašníčku, ale kým stihla vysloviť slová, Draco to prevzal.

„Maison de thé, s'il vous plait,“ objednal si.

Hermiona na neho prekvapene pozrela.

„Hovorím po francúzsky,“ oznámil, ako keby urazený, že si myslí niečo iné.

„Samozrejme, že hovoríš,“ nezaujato odsekla. Roztiahla ruky. „Fajn, našiel si ma. Čo odo mňa chceš?“

Draco ju chvíľu študoval, ako keby si nebol istý, ako pokračovať. Predpokladala, že pri všetkom svojom trénovaní pred zrkadlom ešte takto ďaleko nezašiel. „Po všetkom tom čase nie som si istý ako začať.“

Hermiona prikývla a odpila si zo šálky. Doniesli Dracovi čaj a on si ho pripravil obvyklým spôsobom: dve kocky cukru, mlieko.

„Prečo si jednoducho neposlal sovu a, neviem, nespýtal sa?“

„Toto nie je niečo, čo zvládnem pomocou listu,“ odpovedal. Niekoľkokrát si odpil. „Som tu, aby som ťa priviedol späť,“ riekol nenútene, nepozeral sa na ňu.

Tentoraz nedokázala zatajiť prekvapenie a odložila šálku, ktorú práve zdvíhala k perám. „Prepáč?“

„Späť do Anglicka,“ riekol, ako keby to bolo všetko, čo musel povedať.

Hermiona na neho neslušne civela ešte chvíľku dlhšie, potom pokrútila hlavou. „Strašne ma to mrzí, ale zdá sa, že si zbytočne premrhal obrovské množstvo času, aby si ma našiel. Nevrátim sa do Anglicka, až kým nezrušia ten absurdný zákon.“

„Ja by som ho sotva nazval absurdným, Grangerová. Je...“

„Samozrejme, že je absurdný,“ prerušila ho, všetok zápal, o ktorom si myslela, že sa už rozplynul, okamžite vzplanul nanovo. „Aké právo umožňuje ministerstvu - alebo nejakej vláde - vravieť mne, alebo komukoľvek inému, s kým sa zosobášiť? Je to absurdné. Je to stredoveké. Je to skrátka... nesprávne! Odmietam to.“

Draco sa znova predklonil a vrhol Muffiato kúzlo. „Nie je absurdný. Majú dobrý dôvod, aby tento zákon uzákonili. Miera motákov za posledných pár desaťročí je alarmujúca.“

„Ja poznám všetky ich dôvody, Malfoy,“ rozhorčene vyštekla. „Zúčastnila som sa každučkého stretnutia, ktoré organizovali, kládla som každú možnú otázku. Príliš veľa motákov narodených čistokrvným, takže nútia ľudí, aby si miešali krv.“

Zaťal čeľusť. „Pretože vedia, že to bude fungovať,“ odpovedal. Hermiona videla, že o tom niečo zisťoval, zjavne s cieľom, aby ju presvedčil. „Nie je to prvý raz, čo...“

„Som informovaná o tých predchádzajúcich,“ prerušila ho. Samozrejme, sama po tom pátrala, než ten zákon schválili. „V 1323 bol prijatý prvý manželský zákon a pomer narodených motákov výrazne klesol. To isté v 1756.“

Draco sebaisto prikývol. „Takže je to dobrý zákon.“

Hermiona pokrútila hlavou. „Je to len náplasť.“

Zamračil sa. „Prepáč, čože?“

„Čarolepa,“ preložila. „Nerieši to problém, prečo dochádza k nárastu motákov.“

„Ja... nechápem.“

„Manželský zákon slúži len na to, aby prinútil ľudí, ktorí by normálne spolu nemali deti, aby tak urobili v manželstve. Problém je, Draco, v tom, že sú za tým predsudky o krvi. Čistokrvní sa pár storočí držia svojho druhu, oddeľujú sa od nečistokvných a muklorodených, ktorých nechávajú spolu. Potom vaši ľudia začnú mať motákov a zrazu je tu kríza a je to problém pre všetkých.“

Zatváril sa ako vyoraná myš. Poskytlo jej to len čiastočne uspokojenie, priala si, aby mu nemusela po lyžičkách dávkovať informácie, ktoré považovala za úplne očividné.

„Celé je to o trochu podivnej, magickej genetike, ale Draco...“ Teraz sa predklonila aj ona. „Premýšľaj o tom. Čo manželský zákon v skutočnosti hovorí?“

Sledovala ho, ako o tom uvažuje. Bol bystrý; dôjde mu to. Nakoniec mu svitlo. Zatvoril oči a pokrútil hlavou. „Neuveriteľné. Potrebujem niečo trošku silnejšie než je čaj.“

Hermiona sa smutne usmiala. „Čarodejnícky svet potrebuje muklov, aby prežil. Potrebuje ľudí ako som ja, aby stále existoval. A predsa je tak rozšírená krvná nadradenosť. Väčšina Starostolca by radšej vracala slimáky, než by to priznala. Prečo si myslíš, že zase potrebujeme manželský zákon? Pretože manželské zákony ten problém nevyriešili.“

Sedel tam a chvíľu tuho premýšľal. Spoznala ten výraz v jeho tvári, to, ako sa jeho čelo zvraštilo. Potom sa na ňu pozrel s odhodlaním v očiach.

„Ale to je presne dôvod, prečo by si sa mala vrátiť so mnou. Máš pravdu, čarodejnícky svet ťa potrebuje. Potrebujú, aby si im povedala presne to, čo si povedala mne.“

Zamietavo ho odmávla. „Prosím ťa. Nikdy to nepochopia. Vyžadovalo by to, aby sa všetci zmenili, aby porozumeli. Ľudia to už hovoria veľa rokov. Nie som prvá. Snažila som sa im to povedať, než ten zákon schválili, ale nikto v skutočnosti nepočúval. Nechápu to, nechcú to pochopiť. Pretože nechcú priznať, že všetko, čomu kedy verili, je nesprávne.“

Draco zatínal čeľusť. „Neexistuje nikto lepší, aby toto zvládol, než si ty.“

Sucho sa zasmiala a naklonila hlavu. „Ak sa vrátim, prinútia ma vydať sa. Už ma odsúdili za zločiny proti vláde, za poburovanie. Obvinili ma z narušenia ich drahocenného pokoja a to všetko preto, lebo som poukázala na pokrytectvo v ich uvažovaní. Ak sa vrátim, budem sa im musieť ospravedlniť a bez ohľadu na to, ako veľmi to neznášam, musela by som sa vydať. A to z celého srdca, naprosto odmietam.“

Draco sa pozrel na stôl, odpil si z čaju, znova sa na ňu pozrel, sebadôvera v jeho očiach zakolísala. „Vieš... vieš to? Kto sa o teba uchádza?“

Rýchlo sklopila pohľad, aby sa vyhla tomu jeho. „Viem... viem, že ty si sa.“

„Takže to vieš.“

Hermiona prikývla, objala oboma rukami šálku. „Ginny mi to povedala. Časom. Nespomínam si kedy.“

Potom sa na neho pozrela, všetky výčitky za bolesť, ktorú mu mohla spôsobiť, boli preč, všetky rozpaky sa rozplynuli. Pomyslela si, že teraz už tomu rozumie.

„Ak potrebuješ, aby som podpísala nejaké papiere, aby si sa z toho záväzku uvoľnil, urobím to s radosťou. Len mi povedz, čo mám podpísať.“

Neveriacky sa na ňu zadíval a potom pokrútil hlavou. „Nie, ty... ty to nechápeš. Nesnažím sa dostať z tejto... situácie... Nechcem len niekoho. Chcel som teba.“

„Och!“ zhíkla, prekvapená tým odhalením. „Draco...“

„Uvažuj o tom.“ Naklonil sa nad stôl a ju zabolelo srdiečko, keď si uvedomila, že toto bolo niečo, čo si tiež nacvičoval. „Sme spolu dobrí, pracovali sme spolu, vychádzali sme. Sme priateľmi.“

To bola pravda, viac než rok boli partnermi v Zvláštnych prípadoch oddelenia PČP, než prijali ten zákon. V tom čase si vytvorili vynikajúci pracovný vzťah, ktorý začínal ovplyvňovať aj ich osobné životy.

„Len preto, že sme boli skvelými partnermi a spoločne sa nám dobre pracovalo, neznamená to, že patríme k sebe, že sme pre seba predurčení. Chcem sa vydať tak, aby láska bola prinajmenšom časťou tej rovnice.“

Unavene sa na ňu pozrel. Pokračovala.

„Neznamená to, že máme to, čo treba, aby sme to dotiahli do... že by sme sa mali vziať, u Merlina.“

Draco sa zamračil a rozhliadol sa, ako keby niečo hľadal.

„Nie, myslím, že nie, ale lepšie ja než niekto, koho nepoznáš, správne?“

Hermiona si prekrížila ruky. „Keby moja voľba bola medzi tebou a niekým, koho nepoznám, potom áno, myslím, že by si to bol ty.“

Zamračil sa a nechtom zoškrabal niečo na stole. „Jéj. Vďaka.“

„Ty vieš, čo som tým myslela! Je irelevantné sa o tom vôbec baviť. Pretože sa do Anglicka nevraciam!“

Mohla vidieť tú bitku, ktorá mu zúrila v hlave: kvôli čomu ani len nezačínala hádať.

„Čo ak...čo ak ten, čo ťa chce... je do teba zamilovaný? Hypoteticky,“ náhlivo dodal.

Hermiona stuhla. Draco nebol... nemohol byť... do nej zamilovaný. Mohol? Nie, len dobre vychádzali, a teraz sa pokúšal hrať na jej city. Bolo nemožné, aby boli jeho city takto hlboké. Nebolo? Lenže... čo ak boli? Nie. Odmietala zvážiť možnosť, že sú jeho city úprimné. Boli čisto len produktom zvýšenej drámy, ktorá ten zákon obklopovala. Jednako neznášala, že k nemu cíti ľútosť, nenávidela to ešte viac než predtým nenávidela to, že mu spôsobuje bolesť.

„Oh, Draco, mohla by som byť s tebou zasnúbená, keď ten zákon schválili a jednako by som odišla.“

V jeho očiach zažiaril nepatrný náznak bolesti, ktorú rýchlo nahradila neviera. „Prečo?“

Rýchlo pokračovala v nádeji, že sa preženie okolo jeho takmer priznania a nikdy sa k nemu nevráti.

„Pretože môj protest, moje odmietnutie, môj odchod nie je o načasovaní toho zákona. Dokonca aj keby som bola náhodou zasnúbená, keď ten zákon nadobudol platnosť, povedzme s Ronom, nezmenilo by to nič na fakte, že ministerstvo kontroluje moju budúcnosť. A to odmietam.“

„Mohli sme utiecť len, čo sme sa o tom zákone dozvedeli.“

Pokrútila hlavou. Tento rozhovor bol príliš surrealistický. „Ale, Draco, neušli sme. Neboli sme zasnúbení. Ani sme spolu nechodili. Ten zákon platí a toto je teoretický, bezvýznamný scenár.“ Mohla vidieť v jeho očiach, že nesúhlasí, že sa chce s ňou ďalej dohadovať, snažiť sa ju presvedčiť. Pre neho bolo toto veľmi dôležité. Pre ňu... Ale nemohla už dlhšie uvažovať týmto smerom.

Bolo nutné, aby premohol svoje myšlienky a city k nej a čím skôr, tým lepšie.

„Ja... niečo podpíšem,“ navrhla. „Urobím čokoľvek, čo potrebuješ, aby som ťa uvoľnila. Viem, že sa blíži posledný termín.“ Vždy plánovala kúpiť si veľmi peknú fľašu vína a vypiť ho osamote vo svojom byte v ten večer, kedy jej prikázali vydať sa. Vtedy nezostala dlhšie, aby zistila detaily, ale bolo jej jasné, že to muselo byť čoskoro. Prečo inak by tu bol?

Draco sa jej pozrel do očí a ten pohľad vydržal s prekvapujúcou sebadôverou. Ako keby jej práve takmer nepovedal, že je do nej zamilovaný.

„To nie je to, čo chcem,“ pokojne vyhlásil, jasne.
„Čo urobíš?“ spýtala sa v nádeji, že zmení smer jeho myšlienok. Tiež musela prerušiť ich očný kontakt a urobila to tak, že si odpila z čaju.

„Ak sa neoženíš, nebude to porušenie zákona? A nepôjdeš do Azkabanu, až kým ho nenaplníš?“

„Nie som si istý,“ odpovedal s bezstarostným pokrčením pliec. „Ty si opustila krajinu. Neviem, aké sú právne dôsledky. Ty si jediná, kto odišiel. Jedna jediná!“ Náhle hnev prenikol na povrch.

„Je mi to jedno...“

„Nikto iný nezostane, Grangerová,“ pokračoval, hlas trošku silnejší. „Nikto. Keď sa vrátiš - a ty sa vrátiš, budeš sa musieť! Sú tam tvoji priatelia a tvoja rodina. Navždy zmeškáš všetky svadby, bábätká, oslavy len kvôli svojej tvrdohlavej pýche? A keď sa vrátiš, už nikto dostupný nebude.“

Hermiona zaškrípala zubami. „Môj zoznam potenciálnych partnerov nie je obmedzený na tých v Anglicku.“

Dracove oči sa rozšírili; zjavne nevzal do úvahy, že by si mohla nájsť niekoho mimo rodného kraja. Pokračovala, než sa stihol pozbierať dosť na to, aby prehovoril.

„Odmietam dovoliť ministerstvu - či komukoľvek - aby mi hovoril, za koho sa mám vydať! Keď a ak sa vydám, bude to za niekoho, koho si vyberiem. Nie zo zoznamu dopredu schválených slobodných mládencov.“ Opäť bola nahnevaná, hoci nie na Draca a tak musela udržať svoje pocity pod kontrolou. Nechcela mu ublížiť viac, než bolo absolútne nevyhnutné, aby skutočne počúval, čo hovorí a mohol sa potom vrátiť domov a pohnúť sa vo svojom živote ďalej.

Draco niekoľko minút mlčal. Hermiona mala čas dať sa rozptýliť štvorčlennou rodinkou, ktorá ďalej po ulici kupovala na trhu kvety. Nakoniec si sťažka vzdychol, vystrel plecia a pozrel sa jej do očí. „Tak si vyber mňa.“

Hermionine srdce sa zaseklo v jej hrdle. Skutočne vyzeral, že sa s ňou chce oženiť. Len na okamih, na ten najmenší zlomok výdychu, zaváhala. Jej myseľ sa vydala po cestičke toho, o čo ju žiadal, ale potom zatvorila oči a potriasla hlavou, aby fyzicky prinútila tie predstavy odísť preč.

„Je mi to ľúto,“ úprimne prehovorila. „Tak veľmi, veľmi ľúto, Draco, ale určite o tom nemôžem ani len uvažovať. Daj mi niečo podpísať, aby si nebol viazaný týmto spárovaním. Napíšem ministerstvu, urobím čokoľvek, čo budem musieť...“

Draco pokrútil hlavou, celé jeho držanie tela odzrkadľovalo to, ako mu ublížila. Odtiahol sa od nej v každom zmysle toho slova a ona skutočne mala pocit straty, napriek tomu, že sedeli za stolíkom v kaviarni oproti sebe. Ležérne vytiahol pár eur z vrecka a položil ich na stôl.

„Som si istý, že je to dosť aj za teba. Nechce sa mi to počítať či čakať, kým mi rozmenia.“ Postavil sa. „Ďakujem ti, že si mi venovala svoj čas.“

S krátky, neosobným prikývnutím odkráčal a zmizol z dohľadu. Z jej života.

Hermiona si uvedomila, že sa jej trasú ruky, keď sa načiahla po šálke. Pokúsila sa ju zdvihnúť, ale rozhodla sa, že to nebude riskovať. Mohla by ju rozbiť. Bolo to to jediné, čo mohla robiť, aby sa za ním nepozrela, ale nemohla riskovať malú šancu, že ju sledoval.

Trvalo jej takmer polhodinu, kým sa upokojila dosť na to, aby odišla. Kým čakala, dovolila si premýšľať nad tým, čo sa mohlo stať. Než reči o tom zákone začali, uvedomovala si, že ju Draco priťahuje. Dúfala, že ju pozve na rande a robila, čo mohla, aby ho povzbudila. Ale on ju nepozval a potom sa začalo o tom zákone hovoriť otvorene. V tom okamihu Hermiona prestala dúfať, že ju Draco niekam pozve, pretože by musela odmietnuť. Musela by povedať nie každému, kto by ju požiadal, ale dúfala, že zostanú s Dracom priateľmi. Neubehlo veľa času a bolo jej jasné, že tu nezostane trčať, keď ten zákon schvália. Okrem toho by sa nikdy neodvážila predstavovať si, že by ju chcel pozvať na schôdzku - tobôž sa s ňou oženiť - dosť na to, aby sa o ňu uchádzal počas párovacieho procesu.

Hoci teraz sa zdalo, že cítil... niečo medzi nimi, niečo, čo ho presvedčilo o tom, že zo všetkých čarodejníc Anglicka je ona jeho vyvolenou. Nemohla si dovoliť priznať si, že by mohol byť skutočne do nej zamilovaný. Vážne nebola pripravená čeliť realite a uvedomeniu, ktoré ju sprevádzalo. Uvedomeniu si, že mu celkom určite zlomila srdce.

 

Autorská poznámka: Mám tu pre vás vtipnú historku. Začala som písať v 2006 a náhle som prestala v 2010, keď sa mi narodila dcéra. Či skôr som prestala byť aktívna vo fandome, či klásť slová na papier, ale nikdy som písať neprestala. Len zverejňovať. Či niečo dokončiť. Tento konkrétny príbeh som začala v 2012. ÁNO, je to PRAVDA!. Trvalo mi viac než štyri roky dokončiť ho. A po dokončení mal 26 tisíc slov. Pre mňa je to šialené, pretože som v mojom „prime time“ dokázala napísať a dokončiť príbeh takejto dĺžky za menej než mesiac. Tak či tak si možno väčšina z vás ani nepamätá, keď som aktívne písala, ale to je v pohode. Ale určite som stále tu. Stále rada čítam a stále milujem písať. Takže ktohovie, možno sa to stane znova. O ďalšie štyri roky!


2. kapitola



Autor: Luckei1

         Preklad: Jimmi    Beta: Jimmi         Banner: solace

Originál: https://www.fanfiction.net/s/12549149/1/The-Thing-With-Feathers

Rating: T



KAPITOLA DRUHÁ

Draco sa vrátil do Anglicka s pocitom naprostej porážky. Ako keď Napoleon zaútočil na Rusko, spálená zem a to všetko.

Celý prvý deň strávil tým, že trčal vo svojej izbe, objímal fľašu Ogdenovej starorežnej a plánoval. Plán A zlyhal a zhorel veľkolepým štýlom, ale on ešte nezačne mávať bielou vlajkou. Och nie, ani zďaleka nie. Príliš veľa síl pre neho pracuje, príliš veľa kariet má stále v rukáve. To mu pripomenulo, aby skontroloval, či je medzi nimi nejaké eso.

 

27. APRÍL

Draco ostro zaklopal na svetlomodré dvere. Po chvíli ich otvorila Ginny Potterová. Zažmurkala, potom nadvihla obočie. „To bolo rýchle.“

„Kto je to, drahá?“ zaznel hlas Molly Weasleyovej, keď sa priblížila ku vchodovým dverám.

„Draco,“ odpovedala Ginny a otvorila dvere, aby ho vpustila dnu. Po tom, čo si ho kriticky prezrela, prehlásila: „Stretneme sa v mojej starej izbe. Na poschodí, posledné dvere napravo. Zoženiem Harryho a Rona.“

Draco prikývol a Ginny zmizla. Potom sa otočil k Molly a ponúkol jej fľašu vína. „Ospravedlňujem sa, že som sa takto neohlásene a bez pozvania zastavil.“

Molly sa na chvíľu zatvárila prekvapene, ale potom víno váhavo prijala. „Toto určite nebolo nevyhnutné, ale ďakujem ti. Každý priateľ mojich detí je vítaný.“ Zatvorila za nimi a ukázala na schody.

Bolo to podivného pol roka, keď sa zbližoval s Hermioninými priateľmi. Molly bola vtedy pochopiteľne zdráhavá, ale neskôr dala najavo viac než prosté tolerovanie jeho prítomnosti.

Vydal sa nahor po točitom schodisku. Mágia bola tajomným prírodným úkazom. Zvonku Brloh vyzeral, ako keby pohŕdal všetkými zákonmi fyziky, ale vo vnútri sa steny zdali byť rovné a väčšina uhlov bola pravých.

Draco našiel Ginninu izbu a rozhliadol sa. Čoskoro sa k nemu pripojila Ginny s Harrym a Ronom v závese. Ron sa zaškeril, ako keby predčasne prišli Vianoce, keď zbadal Draca. Draco zaťal čeľusť, táto časť nebude príjemná.

„Malfoy!“ radostne pozdravil Ron, rozhliadajúc sa okolo neho, ako keby očakával ešte niekoho iného. „Kde je Hermiona?“

Venoval Ronovi svoj najvražednejší pohľad, ale nič nepovedal.

„Och, ona sa s tebou nevrátila?“ pokračoval Ron, predstierajúc radostné zmätenie. „Som ohromený.“

Ginny pretočila očami. „Ron, daj si pohov.“

„Oh, nie, ja ešte len začínam,“ nedal sa. „Mám to dokonca potvrdené písomne.“ Ron zamával štandardnou magickou zmluvou. „Mám prisľúbených plných tridsať minút, aby som ho trápil v prípade, že sa vráti bez nej. Toto bola zatiaľ len... jedna minúta.“

„Áno, dobre, ale niektorí z nás chcú počuť o Hermione,“ protirečila Ginny.

Ron trucoval, ale nechal kontrakt zmiznúť. „Ale nie je to fér. Tých tridsať minút som si zaslúžil.“

„Môžeš to urobiť neskôr,“ navrhol Draco. Pomyslel si, že Ronove rýpanie bude znesiteľnejšie v malých dávkach.

„Och, v poriadku,“ šťastne súhlasil Ron. „Myslím, že môžem počkať.“

„Ako sa má?“ spýtal sa Harry, keď ponúkol Dracovi pivo.

„Vyzerala veľmi dobre,“ odpovedal Draco, prijal pitie a posadil sa na prázdnu stoličku. Nikdy nedostane z hlavy obraz jarného slnka v jej tvári, pleciach, vlasoch.

„Bola šťastná?“ položil Harry ďalšiu otázku. Ginny mu stisla ruku.

„Áno. Myslím, že bola. Zatrpknutá kvôli všetkému tu, ale dostatočne šťastná,“ popisoval Draco. Strávil dobrých pätnásť minút tým, že ju pozoroval, než sa priblížil k stolu. Časť z neho nechcela vôbec začať, pretože potom dostane nejakú odpoveď a ten rozhovor skončí. Práca, ktorú odviedol, aby ju priviedol späť, dospeje k svojmu záveru, lepšiemu či horšiemu, a bez ohľadu na jej odpoveď, nemal potuchy, čo urobí, keď sa vráti do Anglicka. Keď ju tam sledoval, ten vážny výraz v tvári, mal tušenie, aká tá odpoveď bude.

Harry si vzdychol. „Vážne mi chýba.“

„Nám všetkým,“ dodala Ginny.

„Nemyslím si, že som skutočne očakával, že ju privediem domov po jednom pokuse,“ priznal Draco. „Ale ona ani nezaváhala. Nič, čo som povedal, ju ani minimálne neovplyvnilo.“

Bol tam okamih, keď vyzerala rozpoltená, ale nikdy sa nedozvie, kvôli čomu to bolo. „A sama bola pomerne presvedčivá.“

Harry s Ginny si vymenili pohľady.

Draco pokračoval. „Nevráti sa. Už tomu verím.“

„Čo chceš urobiť?“ spýtala sa jemne Ginny, keď nejakú chvíľu mlčal.

Pokrčil plecami, dovolil, aby sa prejavilo trochu z tej porážky, čo cítil. Čo mohol urobiť, vážne? Optimizmus, ktorý cítil po dňoch, čo strávil doma plánovaním, začínal slabnúť pri ďalších úvahách s Hermioninými priateľmi. Vraveli mu, opakovane a často, že je to pokus o nemožné.

Keď ten zákon nadobudol platnosť, okamžite si vybral Hermionu a ten manželský zväzok mu schválili. Keď opustila Anglicko, bol ten čin čosi neslýchané. Kvôli tomu, aby odstrašili iných nasledovať tento príklad, ministerstvo okamžite zorganizovalo súd v neprítomnosti a odsúdili ju za poburovanie. Mohla sa vrátiť len, ak sa zriekne svojho postoja a okamžite sa za neho vydá. Niektorí dokonca naliehali, aby strávila nejaký čas v Azkabane, ale väčšina mala pocit, že bude stačiť, ak sa zriekne svojich názorov.

Keby sa nikdy nevrátila, Draco bol v ťažkej situácii. Splnil zákonné požiadavky a nič z toho. Skutočne netušil, aký bude jeho osud. Uvoľní ho ministerstvo? Chcel to vôbec? Všetky dvojice už boli vytvorené. Zostal ešte vôbec niekto? Prinútia ho oženiť sa s niekým iným? Z tej predstavy sa zaksichtil. Nechcel nikoho iného okrem Hermiony. Uvedomil si, že to bola tragická irónia, že sa aj on chcel oženiť z lásky, až keď tá možnosť bola úplne zničená.

„Čo môžem urobiť?“ spýtal sa zadumane.

„Máš zviazané ruky?“ spýtal sa Harry. „Nemôžeš sa z toho zväzku dostať?“

„V skutočnosti to nechcem,“ priznal. „Neexistuje... nikto iný, o koho by som sa čo i len vzdialene zaujímal.“

„Ona sa nevráti,“ pripomenul mu Ron, nie neláskavo.

Draco prikývol. „Nie, ja... to viem. Zatiaľ som v pohode s tým, že nie som schopný... pokračovať v súlade so zákonom. Poskytne mi to čas premýšľať.“

Všetci chvíľu mlčali. Draco mal poit, ako keby mu na kraji mysle splývali pramienky myšlienok, s ktorými zápolil tých niekoľko dní od Lyonu. Každá cestička, ktorou vo svojich myšlienkach prešiel, viedla k jedinému záveru, ale predtým o tom odmietal hlbšie uvažovať. Zdalo sa to nerealistické a nedosiahnuteľné.

„Myslím tým, že povedala, že jediná možnosť, kedy sa vráti späť, je, že ten zákon zrušia,“ prehlásil, šúchajúci si pritom krk. Všetci traja Hermioniny najlepší priatelia zostali veľmi ticho.

Nadvihol obočie, prekvapený ich reakciou. „Ale tak veľmi sa snažila predtým, ako odišla, aby tomu zabránila. Čo ešte môže urobiť niekto iný?“

Harry s Ronom si vymenili pohľad.

Draco sa zamračil, viac pre seba ako pre nich. Čo mohol niekto iný urobiť? Ak ona nedokázala, aby ju počúvali, kto mohol? Tá otravná myšlienka ho šteklila v úzadí mysle. Možno nebola tak veľmi o tom kto, ale o tom čo. Čo prinúti ministerstvo, aby počúvalo? On doteraz nemusel jednať s ministerstvom okrem toho, že tam pracoval. Avšak vedel, že existuje jediná vec, ktorá vždy dokázala dať veci do pohybu. Jeho rodičia zvykli používať svoje značné zdroje zriedkakedy, ale vždy úspešne. Už zistil, že galeóny dokážu vykonať veci oveľa rýchlejšie než čokoľvek iné. Samozrejme, nemohol len hodiť peniaze na ten problém. Možno predtým, než ten zákon schválili, by to bolo možné, ale teraz to bude vyžadovať viac než peniaze.

Čo priviedlo jeho myšlienky späť k tým nerealistickým a nedosiahnuteľným.

Draco sa slabo zasmial. „Ja by som s tým mohol v krajnom prípade bojovať, však?“

Skutočne to nezamýšľal povedať nahlas a myslel si, že vyslovením tých slov bude počuť, ako absurdne zneli. Takže na ich reakciu nebol pripravený. Keby nad ňou mal čas premýšľať, bol by očakával, že sa mu vysmejú a rýchlo na ten nápad zabudnú. Namiesto toho sa nálada v miestnosti okamžite zmenila; všetci na neho uprene hľadeli.

Potom Harry pomaly prehovoril. „Ty by si mohol bojovať.“

Draco si sťažka vzdychol. „Viem. Premýšľal som o tom, ale...“

Na to sa Ginny zjavne prebrala k životu. „Vážne? Premýšľal si, že budeš bojovať voči tomu zákonu?“ Keď prikývol, pokračoval. „Skutočne by si mal, Draco. Si na to tým najlepším človekom.“

„Prečo ja?“ spýtal sa úprimne prekvapený.

„Premýšľaj o tom,“ Ginny sa vystrela. „Komu tento zákon naozaj prináša prospech?“

Draco sa nad tou otázkou zamračil. Hermiona ho už prinútila o tom zákone premýšľať viac, než by sa mu páčilo. Ale to bolo dobre, to, že to bolo nepríjemné, nič na tom nezmenilo. Jej logika bola bezchybná a on už rozšíril svoje obzory, aby ju prijal. Nemohol sa vrátiť späť. Mala absolútnu pravdu, koniec koncov. Jednako, bolo to ťažké, keď ste videli, ako niečo k čomu ste boli vychovaní veriť, sa pred vašimi očami triešti so sebaistotou na kúsky. Dokázal byť vďačný za niečo, čo bolelo.

Niežeby sa stále plne držal názorov svojich rodičov. Fakt, že miloval Hermionu a že ju aktívne vyhľadal - pripusťme, že príliš neskoro - bolo toho dôkazom. Niežeby stelesňovala dôkaz proti všetkému, čo ho naučili. To by bolo zjednodušením. Bola viac než iba kráčajúcim, hovoriacim dôkazom. To ho možno zaujalo v škole, ale nebolo to dosť, aby to pritiahlo jeho sústredenú pozornosť.

Až vtedy, keď pracoval v jej blízkosti, mu ukázala, čo je za Hermioniou Grangerovou a čo v nej všetci vidia. Bola inteligentná, pozorná, puntičkárska, áno, a predsa mala nespútanú stránku, uličnícku črtu, ktorá bola asi to, čo sa mu na nej páčilo najviac. Už ju takmer pozval na rande, keď sa začalo hovoriť o tom zákone. Od začiatku bola mimoriadne hlasná ohľadne svojich názorov a on stratil guráž.

„Malfoy?“ štuchol ho lakťom Ron. „Si stále s nami?“

Automaticky prehovoril. „Ten zákon... prináša prospech všetkým druhom čarodej...“

„Nie,“ ostro ho prerušila Ginny. „Neopakuj len tie propagandistické kraviny, Draco. Odpovedz na otázku.“

Zazrel na ňu, skôr preto, že to vyzeralo ako to, čo by mal urobiť, nie že by bol na ňu nahnevaný. „Dobre teda. Je prospešný tým, ktorý majú niečo, čo by bez neho stratili.“

Ginny pretočila očami. „Menovite?“

„Čistokrvným,“ neochotne dodal.

„Starej garde,“ súhlasila. „Čistokrvní sú jediní, kto má motákov. Sú...“

Teraz ju prerušil Draco. „Len aby sa nezabudlo, tvoja rodina sa tiež považuje za čistokrvnú.“

Ron ho pleskol po hlave. „Nehovor sprostosti.“

Ginny len nadvihla obočie a pokračovala. „Všetci čistokrvní potrebujú udržiavať čistokrvné rodokmene, dokonca aj keď to znamená, že ich každých niekoľko generácii pošpinia.“

„Znieš ako Hermiona,“ mrzuto prehlásil Draco.

Vravela ďalej, ako keby nič nepovedal. „Ale čistokrvní svoje rodokmene nechcú poškvrniť, takže použijú tento zákon, aby to obišli, pretože nemôžu byť tým pádom braní na zodpovednosť za poškvrnenú krv. Je to ako voľný lístok. Potomkovia môžu byť starými čistokrvnými rodinami považovaní za čistokrvných a staré predsudky nie sú ničím obmedzované.“

„To ste s Hermionou čítali rovnakú príručku?“ spýtal sa nenadšene. Prel sa len preto, že nemal čo iné robiť. Ginny bola náležite a dôkladne v prednáškovom móde; pochyboval, či v tejto chvíli bola vôbec vyžadovaná jeho prítomnosť.

„Kto má možnosť viesť párovací proces?“ spýtala sa, hlas jej stúpal. „Čistokrvní, samozrejme. Nedovolia tým menej-než, aby mali nejaké slovo v tom, kto skončí s kým.“

„Toto všetko viem,“ obranne povedal Draco. „Hermiona nehovorila o ničom inom, než ten zákon schválili. Tucetkrát som si vypočul všetky jej argumenty.“

„No a?“ spýtal sa Harry.

„No a?“ Rozhodil rukami. „No a, mala pravdu. Ja to viem.“

Harry spokojne prikývol. „Správne. Takže. Teraz čo?“

Draco sa postupne pozrel na každého z Hermioniných najlepších priateľov. Uprene ho sledovali, dychtiaci po jeho odpovedi - ako keby sa bavili o tomto smere už predtým.

„Chcete po mne, aby som to urobil,“ vyslovil, keď mu to došlo.

„Samozrejme, že chceme,“ oznámil Ron.

„Ale chceme, aby si to chcel ty,“ dodal Harry.

„Je toho veľa na zváženie,“ riekla Ginny.

Draco v úžase pokrútil hlavou. „Ako dlho, presne, ste toto plánovali?“

Ron si prekrížil ruky a oprel sa o stenu. „Keď si prvý raz spomenul, že chceš nájsť Hermionu, pred mesiacmi, mysleli sme si... Hej, čo ak on...?“

„Ale muselo to prísť od teba,“ dodala Ginny. „Neboli sme si istí, či k tomu niekedy dospeješ, samozrejme.“

„Vie Hermiona o tomto vašom skvelom nápade?“ spýtal sa.

„U Merlina, nie,“ rýchlo povedal Harry. Ron sa viditeľne striasol. „Prekliala by nás len za to, že sme to spomenuli. Po všetkom, čo urobila, má pravdepodobne pocit, že je to beznádejné.“

„Len sme sa o tom niekoľkokrát rozprávali,“ vysvetľovala Ginny. „Vážne sme nič ešte neurobili; žiadne pikle sme nekuli.“

„Také niečo by si vyžadovalo slizonské črty,“ vtipkoval Ron.

„Len sme mali pocit, že ak sa má o to niekto pokúsiť, mal by si to byť ty,“ dokončil Harry.

„Pretože...“ Draco zmĺkol, pozrel sa na nich, aby tú vetu dokončili.

„Si čistokrvný.“ Ginny zdvihla jeden prst. Potom druhý. „Si bohatý.“

Odfrkol si.

„Čo znamená, že máš väčší vplyv než väčšina ľudí, čo sú proti tomu zákonu,“ doplnil Harry.

Ginny zdvihla tretí prst. „Máš priateľov na oboch stranách problému.“ Štvrtý prst. „Si posledným človekom v Anglicku, od ktorého by to čakali. Si v unikátnej pozícii kvôli svojmu sociálnemu postaveniu, aby ťa skutočne počúvali. Bohatí, čistokrvní muži, ktorých sa týka tento zákon, by ťa mohli počúvať len preto, že ťa považujú za jedného z nich a nezamietnu ťa tak ľahko, ako to urobili s Hermionou.“

Draco si vzdychol a prehrabol si rukou vlasy. „Aby som bol úprimný, ten nápad mi sedí v úzadí mysle, odkedy ten zákon prešiel. Len som dúfal - bláhovo - že dokážem nájsť Hermionu a že sa vráti so mnou.“

Ron si odfrkol.

„Takže to urobíš?“ spýtal sa Harry.

„Ešte... neviem naisto,“ Draco zaváhal. „Nemám potuchy, kde začať. Budem... mať vašu podporu?“

Trojica si vymenila pohľady.

„Samozrejme,“ riekla Ginny, „ale nebude to priame.“

„Musíš to byť ty,“ dodal Harry.

„Keby zistili, že sme v tom zapletení, skreslí to celú vec,“ povedal Ron. „Sme jej najlepší priatelia, samozrejme, že chceme, aby sa vrátila. My by sme urobili čokoľvek, aby sa vrátila.“

„Dokonca sa spolčili s niekým, o kom vedia, že sme predtým pohŕdali,“ poznamenala Ginny. „Nikto nevie, že ťa teraz tolerujeme, že ťa viacmenej máme radi.“

Draco pocítil, ako mu náznak úsmevu potiahol kútik úst. Vzdychol si.

„A... pretože si myslíte, že by Hermiona mohla celú vec spochybniť?“

„Och, kamoško,“ súcitne prehlásil Ron. „Ju budeš musieť nechať ísť.“

„Nechať ísť? Nie som si istý, či to chápem,“ priznal Draco so zamračením.

„Musíš sa sám seba spýtať, prečo toto robíš,“ vážne povedala Ginny. Vzpriamene sa posadila a pozrela mu do očí. „Vidím pred tebou dve možnosti, Draco, a ty si musíš zvoliť jednu z nich. Nemôžeš mať oboje, pretože tvoje pohnútky budú pre tvoj úspech rozhodujúce. Budeš proti tomu zákonu bojovať, pretože ju miluješ?“

„Samozrejme,“ odpovedal bez zaváhania, srdce mu poskočilo z toho, ako poľahky priznal Hermioniným priateľom vec, ktorú nedokázal povedať jej.

„Alebo budeš proti nemu bojovať, pretože má Hermiona pravdu?“


3. kapitola



Autor: Luckei1

         Preklad: Jimmi    Beta: Jimmi         Banner: solace

Originál: https://www.fanfiction.net/s/12549149/3/The-Thing-With-Feathers

Rating: T

 





KAPITOLA TRETIA

 

18. júl

 

Tri mesiace potom, ako sa Draco ocitol pri Saône, v typický štvrtok, bola Hermiona v práci. Keď sa v Lyone usadila, nemala žiaden problém nájsť si prácu.

Lyon bol počas druhej svetovej vojny centrom odporu pri nacistickej invázii do Francúzska. Do života v čarodejníckom Lyone tak veľmi prenikol duch odporu, nových spôsobov, neuspokojenia sa a spochybňovania status quo, že sa Hermiona do toho mesta rýchlo zamilovala. Bolo absolútne nádherné a ona mala radosť z toho, že spoznáva, aký v lete Lyon je.

Zvlášť sa jej páčilo obrovské ruské koleso na Place de Bellecour. Jej kolegovia ju varovali, že ho na zimu zložia, ale že sa vráti nasledujúce leto.

Prijala miesto na francúzskom ministerstve ako styčný pracovník pre všetky anglicky hovoriace krajiny okrem Anglicka. Privítali jej rebelantské odsťahovanie sa z Anglicka a dali jej výnimku, aby sa nemusela pravidelne zaoberať priamo s tamojším ministerstvom. Keď sa nedalo vyhnúť spolupráci so svojou domovskou krajinou, mala povolené používať falošné meno a zmeniť si vzhľad.

Bola to väčšia zábava, než kedy v práci mala.

Tento konkrétny štvrtok bol ako mnohé štvrtky predtým. O desiatej ráno sedela za svojím stolom, podpisovala oficiálne dokumenty a dva až trikrát kontrolovala preložené papiere. Krátko po desiatej do jej priečinku prišla správa, že jej práve dorazila nejaká pošta.

Zvedavá okamžite ukončila, čo mala rozrobené a šla do soviarne. Zriedkakedy dostávala listy - nikto okrem jej najbližších rodičov a priateľov nemal dôvod písať jej - a nikto jej nikdy neposlal sovu kvôli práci.

Obsluha v soviarni vzala kartičku a porovnala ju s hnedou obálkou zviazanou bielym motúzkom. Hermiona im poďakovala a vzala tenký balíček. Otvorila ho a objavila výtlačok Sršňa. Na prednej strane bol pripevnený odkaz od Luny, na ktorom stálo, že dúfa, že vydanie Hermionu zastihne.

Hermiona si nedokázala predstaviť, prečo by jej Luna z ničoho nič posielala výtlačok časopisu. Zmätená odstránila lístoček a zalapala po dychu, keď zbadala titulku. Tam, zlatými okrasnými písmenami, bol nadpis hlavného článku:

 

Dynamické Duo bojuje voči manželskému zákonu.

 

Bolo treba každý kúsok jej sebaovládania, aby sa okamžite neposadila na zem soviarne a ten časopis neotvorila. Namiesto toho sa prinútila vrátiť do svojej kancelárie. Nemalo zmysel snažiť sa ešte niečo urobiť, pokiaľ si ten článok neprečíta, takže Hermiona popadla prútik, peňaženku a odišla na predčasný obed.

Šla do svojej obľúbenej kaviarne pri Saône, do tej, v ktorej ju našiel Draco a objednala si obľúbený sendvič s čajom. S roztrasenými rukami listovala časopisom, až kým nenašla ten správny článok.

Oči sa jej rozšírili, keď si prečítala úvodné zhrnutie. Zdvihla sendvič, aby sa dala do jedla, ale zostal v jej ruke, zabudnutý, ako ju ten článok pohltil. Jeho autorkou nebol nikto iný ako Luna.

 

////

Už takmer rok platí manželský zákon. Bol propagovaný ako jedinečné dielo legislatívy, ktorá je nevyhnutná, aby sa zachránila budúcnosť čarodejníckeho druhu v Anglicku. Na kontinente mnohí pozorne sledujú, či tento zákon dokáže viesť k výsledkom, ktoré sľuboval: k zníženiu počtu narodených motákov a oživenie magickej populácie.

Posledný termín pre uzavretie zväzkov určených v marci tohto roka sa rýchlo blíži. V čase tohto vydania bolo spečatených len štrnásť z sto štyridsiatich siedmych určených zväzkov: jeden pár už dokonca očakáva svoje prvé dieťa. Keďže už ostávajú len tri mesiace, zdá sa, že väčšina dvojíc by sa mala sústrediť na nadchádzajúce svadby a tak splniť literu zákona.

Dvaja muži však dôsledne pracujú na zrušení tohto zákona. Posledné tri mesiace títo muži trávili svoj čas, každý jeden možný deň, na ministerstve v snahe, aby ich prípad vypočuli. Doteraz o ich úsilí nebolo vidno ani jediné slovko v Dennom prorokovi či v nejakých iných novinách. Nikto, koho sme sa spýtali, nevedel o nejakej aktivite voči tomu zákonu. Očividne ministerstvo potláča nielen ich úsilie ale aj ich hlas.

Toto mlčanie teraz končí.

Draco Malfoy a Blaise Zabini sa možno zdajú ako nepravdepodobná dvojica pre takýto čin. Prekvapilo ma, keď ma oslovili, či nemá Sršeň záujem o rozhovor s nimi - napokon, nevedela som vôbec nič o tom, čo robia. Po krátkom rozhovore pri káve sa tu rozprávame o niečom, čo sa už dlhšie nemôže ignorovať.

 

Luna Lovegoodová: Ďakujeme vám, Draco, Blaise, za začatie tejto dôležitej diskusie a vitajte u Sršňa.

Draco Malfoy: Ďakujeme ti, Luna, že nás vypočuješ.

LL: Takže začnime od začiatku, pretože táto téma je pre našich čitateľov úplne nová. Povedzte mi, čo presne sa snažíte dosiahnuť.

DM: Jednoducho povedané, snažíme sa, aby zrušili manželský zákon.

LL: Prečo? Čo je na ňom zle?

Blaise Zabini: Mnoho vecí. Je navrhnutý tak, aby pomohol jednej podmnožine čarodejníckej populácie, pričom úplne ignoruje tie ostatné. Nespravodlivo podporuje čistokrvné rodiny. Povzbudzuje a zachováva predsudky o krvi, ktoré za posledných štyridsať rokov napomohli dvom vojnám. A nakoniec, čo je možno to najhoršie, naznačuje, že vláda má právo zasahovať do takých osobných záležitostí, ako s kým sa niekto ožení alebo za koho vydá.

DM: Viac než len naznačuje.

BZ:  Potom presadzuje. Tento zákon upiera právo čarodejníkovi či čarodejnici rozhodnúť sa a to je vyložene nesprávne.

LL: Poďme sa trošku porozprávať o tom, prečo toto robíte. Draco, tvoja partnerka, slávna vojnová hrdinka Hermiona Grangerová, opustila krajinu, aby sa tomuto zákonu vyhla. Alebo to bolo preto, aby sa vyhla tebe?

DM: (chichot) Odišla skôr, než párovanie vôbec začalo, takže moja pýcha je v tejto otázke nedotknutá.

BZ: (odfrknutie)

LL: Tvoj prípad je v niečom ako v prázdnote či vákuu. V celej histórii manželského zákona nie je pre takéto niečo precedens.

DM: Áno, pustila ma k vode rok pred svadbou, ktorá sa jednako musí uskutočniť, či máme nevestu k dispozícii alebo nie.

LL: A nebol si s ňou v kontakte?

DM:  Nikto nevie, kam šla. Ak to vedia, určite sa so mnou dobrovoľne o túto informáciu nepodelili.

LL: Čo si si pomyslel, keď si sa prvý raz dozvedel, že ušla?

DM: Zistil som to pár týždňov po tom, čo v auguste minulého roka ten zákon schválili. Pracovali sme spolu na oddelení záhad. Minimálne dva mesiace mne a všetkým ostatným vravela, že má na koniec augusta naplánovanú dovolenku. Takže keď odišla, nič zlé som na tom nevidel. Keď sa nevrátila, začal som sa čudovať.

LL: Ako sa to potvrdilo?

DM: Keď sa skončil párovací proces a ministerstvo podniklo mnohopočetné pokusy nájsť ju, vyhlásili, že porušila zákon. Viedli voči nej demonštračný proces a usvedčili ju z poburovania. Tiež mi jej priatelia povedali, že sa nevráti.

LL: Ako si sa kvôli tomu cítil?

DM: Bolo to... nepríjemné. Po tom, čo sme spolu viac ako rok pracovali, začalo mi na Hermione záležať. To kvôli tomu som sa o ňu uchádzal. V tom čase by som sa do nej poľahky dokázal zamilovať.

LL: A predsa si tu, sám, a zostávajú ti do posledného termínu len tri mesiace. Čo si robil od spárovania?

DM: Veľa som premýšľal. Veľa. Pred hlasovaním pomerne dosť o tom zákone rozprávala. Tiež sa jej priatelia so mnou podelili o niektoré jej myšlienky.

LL: A čo si si uvedomil pri všetkom tom premýšľaní?

DM: Že ten zákon je absurdný.

LL: O minútku sa k tomu vrátime. Najprv, Blaise, chceme počuť, čo teba priviedlo do tohto bodu.

BZ: Podobne ako Draco som prešiel párovaním. Podal som si žiadosť a tiež mi ju schválili.

LL: Požiadal si o Annu Webberovú. Ako ju poznáš?

BZ: Spoznal som ju na Rokforte. Bola - teda je -  o dva roky mladšia. Vždy som ju považoval za peknú, rád som sa s ňou bavil pri pár príležitostiach. Po škole sa naše cesty znova skrížili, keď sme pracovali v metlobalovom svete."

LL: Ty, ako majiteľ Magochester United a ona ako odrážačka u Holyheadských harpyí.

BZ: Áno. Myslel som si, že má záujem, takže som sa o ňu uchádzal, keď ten zákon schválili. Ale očividne to, že som to urobil bez toho, aby som sa s ňou najprv neporozprával, ju totálne vytočilo. Nerozpráva sa so mnou a opakovane vyhlásila, že posledné, čo by chcela, je vydať sa mňa.

LL: Pohrozila, že bude nasledovať Hermionu?

BZ: Nie naozaj. Myslím, že ministerstvo príšerne vystrašilo všetkých, čo by to zvažovali. Čo, samozrejme, bolo ich cieľom.

LL: Takže teraz vám hrozí tiež porušenie zákona, keď nastane posledný termín. To kvôli tomu toto robíš? Aby si sa vyhol problémom?

BZ: Myslím, že zákon je donucovací. Anna nemá na výber, ak sa neobjaví na obrade, obvinia ju z vlastizrady. To je možno len o trochu horšie než sa vydať za mňa.

LL: Takže sa nakoniec zoberiete?

BZ: Áno.

LL: Potom prečo proti tomuto bojuješ?

BZ: Pretože ja chcem von. Nechcem sa oženiť s niekým, komu sa hnusí pohľad na mňa.

LL: Draco, ty bojuješ, aby si vyhol tomuto zväzku? Ako som pochopila, nebudeš schopný právne sa oženiť s nikým iným, pretože si zasľúbený Hermione.

DM:  Nebojujem, aby som sa z tohto zväzku dostal. Bojujem, pretože je to správna vec. Nikto - hlavne nie ministerstvo - nemá právo diktovať, kto si vezme koho.

LL:  Nerobievajú to čistokrvní rodičia dlhšie než ministerstvo?

DM: (smiech) Je pravda, že existuje nesčítane dohodnutých manželstiev. Ale je to jednoducho iné v jednom mimoriadne dôležitom ohľade, obe strany majú v tej veci čo povedať. S týmto zákonom to tak nie je. Čistokrvná strana vyrobí zoznam "prvých troch". Tím na ministerstve na základe akýchsi svojvoľných kritérií rozhodne, kto pôjde kam.

LL: Tebe pridelili tvoju prvú voľbu, správne?

DM: Jedným z týchto kritérií sú peniaze. Takže, áno, pridelili.

LL: Ale prečo si taký dôrazný v tomto úsilí? Povedz mi, ako to začalo.

DM: Po tom, čo som získal pre svoju vec Blaisa, šli sme na ministerstvo, aby sme si vyžiadali stretnutie s niekým – s ministrom, Čarostolcom, vrátnikom - kýmkoľvek. Trvalo nám dva týždne, kým sme sa stretli s ministrom a v zásade nás odpálkoval. A to sme sme si najali právnika, ktorý navrhol podanie, o ktorom tvrdil, že nemôžu odignorovať.

BZ: Ale oni ho stále ignorovali.

DM: Musel som fyzicky odniesť to podanie do ministrovej kancelárie - podľa dohody, na ktorú som čakal dva týždne - a stáť tam, až kým si celú vec neprečítal. Potom ma poslal na súd nižšej inštancie, aby som si dohodol schôdzku s Jej čaroctihodnosťou. Na tú sme čakali ďalšie dva týždne a tri odloženia termínu, než som sa s ňou stretol.  Tiež som musel čakať, kým si celé podanie prečíta, čo neurobila skôr, napriek tomu, že som jej ho tiež poslal celé tie týždne predtým. Neochotne mi povedala, aby som si dohodol schôdzku, na ktorej budem hovoriť s celou súdnou radou a poslala ma späť k svojej sekretárke.

BZ: A to sme po celý čas... veci urýchľovali, pochop.

LL: Prosím vysvetli mi, čo tým myslíš, Blaise.

BZ: Museli sme podmastiť viac než len pár dlaní.

LL: Aby to bolo úplne jasné, hovoríš, že ste museli podplatiť ministerských úradníkov, aby vám umožnili prístup k systému, ktorý má byť zdanlivo slobodný pre všetkých?

BZ: Áno.

DM: Z tej čiastky by sa ti zatočila hlava. Nikto okrem tých najbohatších nemá nádej s týmto bojovať.

BZ: Povedz jej o tom stretnutí so Súdnou radou.

DM: (odfrknutie) Čakal som štyri hodiny, aby som hovoril so sekretárkou súdnej rady a tá mi povedala, že bude trvať ďalšie tri týždne, kým sa im to bude hodiť. Po celý čas som sa pozeral na prázdny kalendár, keď mi akože nedokázala nájsť voľné miesto.

LL: Hovoril si s nimi nakoniec?

DM: V deň schôdzky sa nikto z členov súdnej rady neukázal.

LL: To je neslýchané.

DM: (chichot) Och, ja som to tak nenechal. Žiadal som, aby sa so mnou stretli. Zavolal som do Denného proroka, zavolal som do rozhlasu. Spravil som všetko, čo som dokázal vymyslieť, aby som ich prinútil vypočuť ma. Nakoniec som sa musel vrátiť k ministrovi a pripomenúť mu, že mám plné právo ako člen čarodejníckej spoločnosti  - člen, ktorý doslova pomáha prispievať takým spôsobom, aby ministerstvo dokázalo fungovať, ak vám došlo, čo tým myslím - aby ma vypočul minister a ak nebude žiadať, aby ma súdna rada vypočula, budem na druhý deň klopať na jeho dvere, aby som sa o celej veci porozprával s jeho manželkou. Je muklorodená. Moje hrozby sa mu nepáčili, ale nespochybnil ich. Celá súdna rada ma vypočula nasledujúceho dňa.

BZ: S Dracom sa nezahráva.

LL: Skutočne nie. Ani s tebou. Ako dopadlo to stretnutie?

DM: Trvalo skoro hodinu. Na konci sa každý z nich krútil na mieste, ale nepovolili. Povedali, že ten zákon je absolútne nevyhnutný pre zlepšenie čarodejníckej komunity a všetky tie kecy, čo používajú, aby ten zákon v prvom rade obhájili.

LL: To bol ten týždeň, čo si nás oslovil, správne?

BZ: Áno. Ministerstvo uvalilo mlčanie na všetko, čo s Dracom robíme. Dokonca neexistuje ani oficiálny záznam, že sme tam boli.

LL: Čo iné ste ešte robili okrem toho, že ste sa dovolávali na ministerstve?

BZ: Kým Draco riadil veci z oficiálneho hľadiska, ja som sa pokúšal zohnať podporu, aj finančnú aj fyzickú, pre náš postoj.

LL: A ako to šlo?

BZ: Ako by si očakávala. Ľudia, ktorí nechcú ten zákon, nie sú v pozícii, aby proti nemu mohli bojovať. Niekoľkí z nich získajú z toho zväzku prospech a nedychtia po tom urobiť dusno, ktoré by im na konci ublížilo.

LL: Sto štyridsať sedem spárovaných párov, len štrnásť sa doteraz vzalo, to nám ostáva sto tridsať tri. Hovorili ste so všetkými z týchto dvesto šesťdesiatich šiestich ľudí?

BZ: Takmer. Samozrejme, nie s Hermionou. A niekoľko ďalších sa rozprávať nechcelo.

LL: Takže čo sa stane teraz? Súdna rada odmietla vaše úsilie.

DM: Budeme v ňom pokračovať.

LL: Len tak? Bez zaváhania?

DM: Bez zaváhania. Som viac presvedčený o tomto smere, než som bol, keď sme začali.

LL:  Takže aké máte teda plány?

DM:  Súdna rada ma znova bude musieť vypočuť.

BZ: Budem zbierať podpisy ľudí, ktorí sú proti zákonu a želajú si, aby ho zrušili.

LL: Budete potrebovať viac než dvesto šesťdesiat šesť podpisov, ak chcete, aby vás počúval nejaký ministerský ovládač výťahov, tobôž nie rada.

BZ: Dúfame, že tento rozhovor nám v našom úsilí pomôže. Chceme osloviť aj tých, čo nie sú priamo ovplyvnení týmto zákonom.

DM: Toto siaha ďalej ako len nejaký manželský zákon. Hovorí o našich občianskych právach a veríme, že ostatní budú s nami súhlasiť.

BZ: Mojím cieľom je získať tisíc podpisov.

DM: Ak vyvoláme dostatok záujmu, ministerstvo musí počúvať. Ak vyvoláme dostatočné vrenie, ľudia budú hovoriť. Ak ľudia počúvajú... mohli by sme mať šancu.

LL: Snažíte sa zrušiť ten zákon do hraničného termínu v októbri?

DM: To by bolo ideálne, ale uvedomujeme si, že toto by mohlo trvať oveľa dlhšie.

LL: Čo teda urobíte, keď termín uplynie a zostanete slobodní?
DM: Blaise sa ožení s Annou. Nemajú na výber. Ja zatiaľ nie som ohľadne svojho statusu povinný robiť nič. To je to posledné, čo mám na mysli.

LL: Keby sa Hermiona na budúci týždeň vrátila, ako by to zmenilo vaše úsilie?

DM: Rád by som si myslel, že by sa ku nám v tomto boji pripojila. Opustila Anglicko, aby sa tomu zákonu vyhla.

LL: Vráťme sa na chvíľu opäť k Hermione. Povedal si, že by si sa do nej dokázal zamilovať. Vážne? Kedy? Zamilovať sa do nej?

DM: Boli sme priateľmi. Páčila sa mi.

LL: Dosť, aby si sa ňou chcel oženiť.

DM: V tom čase neexistoval nikto, s kým by som do toho spojenia šiel radšej.

LL: A teraz?

DM: Je preč. Možno ju nikdy znova neuvidím, možno o nej nikdy nebudem znova počuť. Mal som dosť času, aby som sa vyrovnal s realitou.

LL: Takže toto nerobíš preto, aby sa vrátila do Anglicka?

DM: Myslím, že tuším, kam týmto mieriš, takže dovoľ, nech ťa ušetrím námahy. Táto práca, ktorú robíme, sa urobiť musí. Manželský zákon je vo svojej podstate zlý. Keď som sa rozhodol do tohto ísť, vzdal som sa akéhokoľvek nároku na jej šťastie - nie žeby som niekedy nejaký nárok mal. Toto robím, aby sa mohla vrátiť do Anglicka, pretože je to jej domov a zaslúži si tu byť, žiť, milovať a pracovať tu akýmkoľvek spôsobom chce. Avšak robím to tiež preto, aby Anna mala to isté právo. A pre jednu z mojich najlepších priateliek, Pansy. Pre Deana Thomasa, bývalého Hermioninho spolužiaka. Dovoľ mi byť krištáľovo jasný: toto nerobím, aby som získal Hermioninu pozornosť, náklonnosť či obdiv. Tento proces môže trvať celé roky. Mohla by sa vydať za niekoho iného skôr, než vyhráme... a my vyhráme - a úplne sa pohnúť so svojím životom ďalej. Toto vážne nie je o nej.

LL: Takže nemáme žiadnu nádej na šťastný koniec pre vás dvoch?

DM: Musel som škrtnúť všetky svoje nádeje, keď som s týmto začal.

LL: Vídavate sa s niekým iným?

DM & BZ: (smiech)

DM: Úprimne, na to teraz vôbec nemám čas.

LL: Blaise? A čo ty? Nejaká nádej, že Anna opätuje tvoje city?

BZ: Nie, myslím, že mám väčšiu šancu, že je mesiac skutočne zo syru. Povedala mi, že kedysi som sa jej páčil, ale že si tiež myslela, že ju rešpektujem. Možno požiadať o ňu bez toho, aby som sa jej spýtal, čo si o tom myslí, ju presvedčilo, že ju nikdy nedokážem urobiť šťastnou. Možno má pravdu. Už sa to nikdy nedozvieme.

LL: Ak sa budete musieť zobrať skôr, než ten zákon zvrátia, čo spravíte?

BZ: V našich... požiadavkách, ak to tak nazveme, žiadame úplné anulovanie toho zákona. Všetkých manželstvá budú anulované, pokiaľ pár konkrétne nepožiada, aby zostal spolu. Takže Anna odkráča preč s čistým štítom a, dúfajme, len krátky čas strávi v tejto nepríjemnej situácii.

LL: Prečo to anulovanie?

BZ: Chcem sa oženiť z lásky. A chcem zostať ženatý z lásky, hoci je to občas náročné a nepáči sa nám to. Chcem sa k tomu prepracovať. Videl som zlyhať viac manželstiev než väčšina ľudí čítala v novinách. To nechcem. Toto manželstvo nie je z lásky pre väčšinu z nás, či ste čistokrvný alebo nie. Je to triedna propaganda zabalená v úhľadnom, navonok dobre vyzerajúcom balíčku, nič viac. Chcem, aby sa ľudia mohli pohnúť ďalej s čistým listom.

LL: Čo mi môžete povedať o reakciách ostatných? Povedali ste nám, že vám pri každej príležitosti ministerstvo kladie prekážky. Čo minister hovorí? Čo Jej čaroctihodnosť? A čo priatelia a rodina? Stojí niektorý z nich pri vás?

DM: Minister nemal veľa čo povedať, keď som sa s ním prvý raz stretol. Keď som, ehm, naznačil, že sa porozprávam s jeho ženou, zdalo sa, že zaváhal, hoci len dosť na to, aby mi povedal, že to zariadi a aby som vypadol z jeho pracovne. Jej čaroctihodnosť bola menej rozpoltená. Pripomenul som jej, že jej manžel je čistokrvný a ako by sa ako sama čistokrvná cítila, keby zákon vyžadoval, aby si obaja našli svojich partnerov? Je absurdné, že som týmto ľuďom musel pripomenúť, že o slobodu, ktorú si sami užívali, pripravili túto generáciu.

BZ: Vo veľkej miere máme rovnaký okruh priateľov. Väčšina z nich nás chcela podporiť, ale nakoniec skončili s veľmi príhodnými partnermi. Niekoľko sa bálo, že inak by si nikoho nenašlo.

DM: Nikto z nich nie je pripravený verejne sa za nás postaviť. Tlak rodiny, hlavne u tých, ktorých rodiny boli zapojené vo vojne, je nesmierny. Len naznačiť nesúhlas s niečím, čo robí ministerstvo, je neprijateľné.

LL: A predsa vy dvaja ste tu, nielenže idete proti celému ministerstvu mágie, ale vyžiadali ste si toto interview. Chcete, aby toto bolo publikované.

DM: Ministerstva sa nebojím. Mám pár vecí, ktoré v tomto svete hrajú v môj prospech, menovite moje meno a všetku tú prestíž a moc, ktorou vládne. To, že sa ho pokúšam použiť na niečo, za čo stojí za to bojovať, má za následok len to, že som odhodlanejší.

BZ: A ja nemám čo stratiť. Moja matka je v Kongu; ministerstvo sa nemôže dotknúť ani jej, ani mňa a ani mojich peňazí.

LL: Je opovrhnutia hodné, že sa v tejto veci vyžadujú peniaze a postavenie. Človek by mal mať prístup k demokratickým procesom rovnako ako ľudia, ktorí v prvom rade ten zákon navrhli.

DM: Opatrne, drahá. Nebezpečne sa blížiš k zdieľaniu vlastných názorov.

LL: Máš pravdu. Prepáčte. Povedzte mi o vašich rodinách.

BZ: Ako som povedal, moja matka je v Kongu.

LL: Ale keby bola tu, čo by povedala?

BZ: (smiech) Moja matka nie je typ ženy, ktorej sa páči, keď sa jej hovorí, čo má robiť. A vravieť jej za koho sa ma vydať? Pre prípad, že si zabudla, bola vydatá sedemkrát pred svojím súčasným manželom. Som si poriadne istý, že by stála pri mne.

LL: Aké sú tvoje želania do budúcnosti v porovnaní s tým, s čím si vyrastal?

BZ: Mám v úmysle oženiť sa len raz. To je všetko, čo k tomu poviem.

LL: Dobre  teda, Draco? Tvoji rodičia musia mať nejaký názor na to, čo robíš.

DM: To je mierne povedané.

LL: Povedz nám viac.

DM: (povzdych) Nevidia na tom zákone nič zlé. Chcú, aby som sa pokúsil dostať Hermionu násilne späť do Anglicka. Nie sú šťastní z toho, čo robím.

LL: Takže ťa nepodporujú.

DM: Skúsil som na nich ten argument, ktorý som použil na Jej čaroctihodnosť, ale zjavne nemali záujem o tom ani premýšľať.

LL: Podľa toho ako to hovoríš, sa dá posúdiť, že ťa to rozrušilo.

DM: Samozrejme, že ma to trápi. Sú to moji rodičia! Dúfal som, že ma chcú v prvom rade vidieť šťastného. Stále tvrdia, že to chcú, ale nie som si istý, či dokážu na ten problém hľadieť rovnako ako ja. Ja to vidím takto len kvôli tomu, čo sa stalo s Hermionou. Mal som veľa času o tom premýšľať, pokúsiť sa vidieť to z jej perspektívy. Oni nemali.

LL: Takmer nám dochádza čas. Povedzte mi, čo bude ďalej?

BZ: Budeme pokračovať v získavaní podpory. Začneme so zbieraním podpisov. Už sme pripravili potrebné dokumenty a ktokoľvek si želá podpísať našu petíciu, môže tak urobiť na špeciálnom pergamene, ktorý máme s Dracom stále pri sebe. Kedykoľvek ho niekto podpíše, zaznamená sa to v oficiálnom dokumente v zložke na ministerstve.

LL: Pre našich čitateľov sme poskytli formulár na záver tohto článku. Keď ho podpíšete, vaše meno sa pridá k petícii.

BZ: Ďakujeme ti, Luna.

DM: Áno, veľa to pre nás znamená.

LL: Nič to nie je. Minimum, čo môžeme urobiť. Ďakujeme vám, Draco a Blaise, že ste sa s nami porozprávali, že ste nás oslovili. Všetci v Sršni vám prajeme veľa úspechov vo vašom jednaní s ministerstvom mágie.

DM: Ďakujeme ti, že si nám umožnila tento rozhovor.

 

Súhlasíte s Dracom a Blaisom? Ak áno, podpíšte prosím petíciu nižšie. Budeme ich ďalší pokrok sledovať a získali sme exkluzívne práva na rozhovor s oboma mužmi. Zostaňte s nami!

\

****

Hermiona zízala na posledné slovo článku, želala si, aby pokračoval. Samozrejme, že to bolo hlúpe a po chvíli si uvedomila, že stále drží v ruke svoj sendvič. Rýchlo ho odložila a ešte raz ten článok prebehla. A potom ešte raz.

"Prepáčte?"

Hermiona vzhliadla, vyplašená tým prerušením. Tak sa sústredila na ten rozhovor, že si nevšimla, ako sa k nej priblížil čašník.

"Áno?"

"Ste s niečím nespokojná?" spýtal sa.

"Čože?" zmätene sa spýtala.

Placho ukázal na jej tanier. "Ešte ste si ani neodhryzli."

"Och!" Hermiona cítila, ako jej červenejú líca. "Niečo ma pohltilo." Skontrolovala hodinky. "A už meškám. Môžem vás poprosiť zabaliť mi to?"

Muž prikývol a zmizol s tanierom, po chvíli sa vrátil so sendvičom zabalenom v papieri.

"Ďakujem vám," riekla, úprimne znepokojená, keď zdvihla ten balíček. Neohrabane zamávala a opustila kaviareň.

Škvŕkalo jej v bruchu, keď sa náhlila späť do práce. Rýchlo si odhryzla zo sendviču a vytiahla pergamen, aby napísala Lune.

Luna - prosím, pošli mi všetky vydania, ktoré majú niečo spoločné s touto záležitosťou.

Neskoro večer, keď sedela vo svojom byte a znova ten článok čítala, dostala od Luny odpoveď.

Hermiona, samozrejme. Pošlem ti ich osobne, keďže ťa nechcem pridávať na oficiálny zoznam predplatiteľov. Chýbaš nám. Draco je celkom šarmantný a Blaise je skôr gentleman. Dúfam, že uspejú, aby si sa - medzi inými vecami - mohla vrátiť domov.


4. kapitola



Autor: Luckei1

         Preklad: Jimmi    Beta: Jimmi         Banner: solace

Originál: https://www.fanfiction.net/s/12549149/1/The-Thing-With-Feathers

Rating: T



KAPITOLA ŠTVRTÁ

 

22. júl

 

Niekoľko dní po tom, čo vyšiel rozhovor v Sršňovi, sedel Draco v jedálni, raňajkoval a prechádzal si poznámky k prípadu. Jedného dňa, dúfajme, že čoskoro, bude znova hovoriť so Súdnou radou a potreboval sa na to pripraviť. Jeho vystúpenie musí byť oveľa lepšie než jeho prvý pokus, nielen preto, že by sa nemal opakovať, ale aj preto, že tentoraz šlo o oveľa viac. Musela byť bezchybná a nesmela zanechať miesto pre pochybnosti. Keď získa podpisy, ktoré potrebuje, potom sa to bude týkať minimálne tisícky ľudí. Vážne potreboval upútať pozornosť Rady, čím by mu umožnili, aby ich vytrasol z ich pohodlných názorov. Tisícka ľudí, ktorí s ním súhlasia, by mala byť dosť, aby mu vyslúžila férové vypočutie.

Práve si odhryzol z klobásy, keď vstúpili jeho rodičia. Vzhliadol práve včas, aby Lucius uvoľnene pustil výtlačok Sršňa na jeho poznámky.

„Aj tebe dobré ráno, otče,“ zamrmlal Draco, keď odsunul časopis nabok.

Lucius s Narcissou sa posadili na svoje obvyklé miesta, ale nepohli sa, aby si naložili na tanier. Draco si nebol istý, čo chceli, ale on prvý krok neurobí. Predstieral, že ďalej pokračuje v čítaní svojich poznámok.

„Draco.“

Luciusov tón bol tým, ktorý si rezervoval len na tie najvážnejšie rozhovory. Draco odložil brko a zvýrazňovač - posledný darček k narodeninám od Hermiony minulý rok - a obrátil k nemu svoju plnú pozornosť.

„Áno, otec?“

Najprv Lucius vyzeral nahnevane, potom otrávene. Nakoniec si unavene vzdychol a privolal si Sršňa. „Draco... pomôž mi pochopiť... toto.“ Odmietavo mávol časopisom.

Draco sa zamračil. „Nie som si istý, čo tým myslíš. Rád ti zodpoviem akékoľvek otázky.“

„Prečo toto robíš?“ spýtal sa Lucius.

„Nečítal si ten článok?“ netrpezlivo sa spýtal Draco. Nemal čas držať otca za ručičku a všetko mu opakovať. „Vysvetlil som to v ňom.“

„Obaja sme ho čítali,“ vložila sa Narcissa s úsmevom. „Znel si v ňom celkom rázne.“

„Vďaka, mami,“ venoval jej Draco čiastočne zmätený úsmev, než sa vrátil späť k Luciusovi. „Ak si čítal ten článok, potom vieš, prečo toto robím.“

„Ale prečo bojuješ proti niečomu, čo náš svet potrebuje?“ spýtal sa Lucius.

Draco zaváhal, keď sa pokúšal rozlúštiť otcov výraz. Uvedomil si, že to Luciusa úprimne zaujíma; nesnažil sa len začať hádku.

Odložil vidličku a prezeral si svojho otca.

„Je to presne tak, ako som povedal. Čarodejnícky svet buď môže naďalej používať túto bandáž, zakrývať ním skutočný dôvod, prečo sa rodia motáci, alebo môžu čeliť tvrdej pravde, ktorá je za potrebou miešania krvi.“ Prial si, aby ho jeho rodičia mohli skutočne počuť, skutočne načúvať a premýšľať nad tým, čo hovorí, ale neprechovával veľa nádeje. Jeho samému bolo treba, aby ho Hermiona bez mrknutia oka odmietla po tom, čo sa ju mesiace intenzívne snažil nájsť, aby vôbec začal počúvať slová, ktoré hovorila... tie isté slová, ktoré hovorila celé mesiace predtým, než ten zákon schválili. Ale vtedy nepočúval, pretože si nemyslel, že je to pre neho dôležité. Pred Lyonom sa doslova ocitol na hranici, v bode, kedy jeho jedinou možnosť bez ohľadu na to, aká bude jej odpoveď, bolo zmeniť smer. Nemohol očakávať, že jeho rodičia, pri všetkých tých rokoch predsudkov za nimi, by dokázali tak rýchlo zmeniť názor.

Alebo či by ho vôbec zmenili.

Luciusovi sa jeho odpoveď nepáčila.

„Tento zákon ľuďom pomôže, Draco. Pomôže tvojich priateľom a pomôže ľuďom, ktorí by ti mohli v budúcnosti spôsobiť problémy, ak ich nahneváš.“

Draco sa zamračil. „Nech to znie akokoľvek absurdne, toto robím, aby som pomohol všetkým - všetkým tým ľuďom, ktorí unáhlene tento zákon podporili, vrátane mňa, pretože to bola ľahká náprava a tým, ktorí následkom neho skončili ako úplne bezmocní. Náš svet potrebuje s týmto tvrdo skoncovať, hlavne teraz, pri všetkých tých váhavých pocitoch a prímerí, odkedy vojna skončila. Ak dovolíme, aby toto pokračovalo, len zabránime pokroku, ktorý sme dosiahli. Či sa ti to páči alebo nie, čistokrvná nadradenosť nie je cesta vpred. Potrebujeme si týmto preraziť cestu spoločne, aby každý dokázal prispieť rovnakou mierou. Som presvedčený, že z toho nakoniec vyjdeme silnejší.“

Mal si niečo z tohto zapísať pre svoj predslov. Asi sa nebude dohadovať s nikým tak tvrdohlavým a skostnateným ako jeho rodičia; bude to pre neho dobrý tréning.

„Tvoji priatelia,“ pokračoval Lucius vážne, „tento zákon potrebujú. Väčšina z nich sú jedináčikami, rovnako ako ty, ktorí sa narodili jedináčikom. Ako ty. Čím častejšie sa to stane, tým sa viac priblížime hranici, kedy začneme vídať väčšinou motákov. Tvoja matka trikrát potratila pred tebou a štyrikrát po tebe.“ Lucius sa otočil k svojej žene s tým najmilujúcejším výrazom, aký kedy na ňom Draco videl. Lucius ju chytil za ruku a nežne stisol. „Robíme si starosti o tvoju budúcnosť.“

Draco pokrútil hlavou. „Takže odpoveďou je oženiť sa s čarodejnicou nečistej krvi bez ohľadu, čo si o tejto záležitosti myslím? Alebo ona? Viete, stále nechápem, že vy dvaja tak prijímate tento zákon. Je to ako predtým vravela Hermiona, že čistokrvní sú proti miešaniu krvi, až kým sa neobjavia motáci, potom sú zrazu všetci za. Už sa to stalo predtým. Otče? V rodokmeni Malfoyovcov? Alebo v tvojom, matka?“

Lucius si sťažka vzdychol a potom sa postavil. „Rád by som ti niečo ukázal. Narcissa, ospravedlň nás prosím.“

Draco prikývol a nasledoval otca z jedálne. Viedol ho cez dom do knižnice. Prišiel až k veľkému portrétu, na ktorom bol zobrazený Reolus Malfoi, prvý Malfoy, ktorý sa presťahoval do Anglicka z Francúzska. Poťapkal po boku portrétu, ktorý bol viac než tri metre vysoký a štyri metre široký a k Dracovmu úžasu ten obraz zmizol a nahradil ho obraz obrovského stromu.

„Čo je to?“ spýtal sa, keď sa mračil na ten strom.

„To je rodokmeň Malfoyovcov,“ odpovedal Lucius. Použil špičku prútika, aby stlačil gombík na ráme a na konci Luciusovho prútika sa objavilo ozdobné zlaté zväčšovacie sklo. Priložil prútik nad kmeň a Draco uvidel, zväčšené na veľkosť taniera, obrázky Reolusa Malfoia a jeho manželky, Genofevy. Vrátane dátumov ich narodenia a úmrtí.

„Začína Reolusom v roku 1066 a každá rodová línia je v skutočnosti vetva. Tento obraz je očarovaný tak, aby sa upravil zakaždým, keď dôjde k zmene kohokoľvek, kto v rodine ešte žije.“ Lucius presunul prútik k vzdialenému ľavému rohu stromu a Draco zbadal svoje vlastné meno a jeho obraz bol spojený s jeho rodičmi pod ním.

Ako vetvy skutočného stromu, rodinný strom sa nerozprestieral v žiadnom špecifickom spôsobe. Vetvy pokračovali, až kým neskončili a strom vytvoril priestor tam, kde bolo treba, keď sa mal prispôsobiť zmenám.

Lucius pritlačil prútik do malého zárezu v ráme a celý strom sa rozžiaril do zlata. Bolo to nečakane nádherné. Hoci, keď sa Draco prizrel bližšie, všimol si, že nie každá vetva, každé vlákno, žiarili rovnako intenzívne. Niektoré boli matné.

„Čo sa stalo s týmito vetvami?“ spýtal sa, keď jednu z tých tmavých obkreslil.

„Zlatá, čo vidíš, signalizuje čistokrvné spojenie,“ vysvetľoval Lucius. Potom poťapkal po ďalšom záreze a zlatú žiaru nahradilo niekoľko pramienkov červenej. „Manželstvá s muklorodenými.“

Lucius poťapkal znova. „Zelená sú nečistokrvní.“ Poťapkal naposledy a začala žiariť hŕstka modrých čiar. „Modrá sú...“

„Muklovia?“ v úžase dokončil Draco. „V rodokmeni Malfoyov?“

Lucius pokrčil plecami. „Muselo sa to stať. Pomysli na rodinu tvojej matky. Dokonca v rodine neochvejných čistokrvných sa jej sestra vydala za muklorodeného a potom tu bola celá tá záležitosť so Siriusom, a tiež s Regulusom, ak sa dá tým rečiam veriť. Čo je skutočne úžasné, je to, že ich je v celej tejto histórii tak málo.“

Draco žasol nad touto novou informáciou. Nikdy o histórii rodiny nepremýšľal hlbšie ako po svojich starých rodičov, o ktorých vedel, že zapálene verili v práva a nadradenosť čistokrvných. A že si tiež priali, aby všetci muklovia jednoducho vošli do oceánu a zabudli dýchať.“

„Nie je veľa ani tých ostatných, relatívne povediac, hoci je tu oveľa viac hu... muklorodených a nečistokrvných než muklov.“

„Prekvapuje ma, že pôsobíš tak ľahostajne, hoci máme v našom rodokmeni toľko nečistokrvných manželstiev,“ riekol Draco, stále skúmajúc časť stromu najbližšie k jeho menu. Trvalo by týždne preskúmať ho celý.

„Ako som povedal,“ vysvetľoval Lucius, „muselo sa to stať. Ľudia sa zamilujú do tých, do ktorých chcú a občas im to nedokážeš vyhovoriť. Nie je to veľký problém, keď ide o mnohodetnú rodinu.“ Zastavil sa a ukázal na kmeň stromu. „Vidíš, ako tu kmeň zvlášť žiari? Tu, Reolusov najstarší syn menom William - populárne meno po dobytí - čo môžeš ľahko vidieť podľa ďalších štyroch potomkov. Žiarivo zlaté vlákna vedú všetkými smermi skrz strom a vôbec nie sú narušené.“ Lucius obkreslil tú cestičku prútikom vo vzduchu, pokračoval ďalej a ďalej hornými vetvami a sem a tam každou ďalšou vetvou. „Môžeš vidieť, že končí, dočasne, tebou. Táto línia sa udržiavala cez najstaršieho syna v každej generácii. Vetvy Williamových súrodencov boli spočiatku zlaté, ale už sú matnejšie.

Draco sa nadýchol, hľadel na strom s obnoveným uznaním. Neporušená línia čistokrvných manželstiev, ktorú tisícročie udržiavali. Impozantnosť tohto sa nedala ani opísať.

„Prvorodený syn, prostredníctvom lásky, nátlaku, manipulácie, dohody či čohokoľvek, pokračoval v tejto línii,“ dokončil Lucius.

Draco si nemohol pomôcť, aby nepocítil ťažobu viny. Skutočne sa chcel oženiť s Hermionou, minimálne keď čelil vyhliadke na to, že sa bude musieť oženiť s niekým, nad kým nikdy predtým neuvažoval. Zamiloval sa do nej, áno, ale nedokázal povedať, či by to bez existencie toho zákona prirodzene viedlo k myšlienkam na manželstvo. Vidieť ten strom v ňom vyvolávalo hrdosť na históriu rodiny jeho otca. Draco sa vždy zaujímal o udržiavanie čarodejníckych tradícii a táto bola ďalšou, ktorú by dodržať dokázal.

„A keby som sa oženil podľa tohto zákona,“ pomaly poznamenal Draco, „tá žiarivo zlatá línia by sa prerušila.“

Teraz sa Lucius pozrel synovi do očí. „Nie som si istý, čo by sa stalo,“ priznal. „Rodina Malfoyov nikdy nepodliehala manželskému zákonu. V očiach zákona by každé dieťa, ktoré by si počal v dôsledku tohto zákona, bolo považované za čistokrvné, dokonca aj s muklorodenou či nečistokrvnou matkou.“

Podráždenosť sa objavila Dracovi v tvári. „Pretože ten zákon je považovaný za stav núdze.“

Lucius prikývol. „Pretože my sme nikdy ten zákon nepotrebovali, neexistuje žiaden precedens na to, ako by na to zareagoval tento strom.“

Draco sa zamračil. „Ako to, že náš rod nikdy nepotreboval manželský zákon? Myslel som, že je to pre tie najčistejšie rodokmene bohužiaľ nevyhnutné.“

Nad tým sa Lucius uškrnul. „Naša rodina nikdy nebola v postavení, aby sa to od nej vyžadovalo. V predchádzajúcich rokoch kedykoľvek, keď sa začalo hovoriť o manželskom zákone, vynaložilo sa maximálne úsilie, aby sa najstaršiemu synovi zabezpečila manželka skôr než ten zákon nadobudol platnosť. Nebolo to pričasto a vždy to vyšlo.“

„Smiem?“ Draco zdvihol ruku, aby požiadal o otcov prútik. „Rád by som sa prizrel zbližša.“ Keď mu ho Lucius podal, Draco sledoval žiarivo zlatú vetvu, aby videl všetkých svojich predkov. V 1487 narazil na obraz čarodejnice, ktorá sa vydala za pradávneho príbuzného, s jasne žiarivou striebornou korunkou na hlave. „Kto je to?“

Lucius sa prizrel, kam Draco ukazoval. „Ach. To bude Charlotte de Hauteterre. Patrila k novovzniknutej francúzskej aristokracii, neter vojvodu z Chartres. Kedykoľvek sa zdalo, že je rod Malfoyov v ohrození – čo všeobecne povedané bolo vtedy, keď dve po sebe idúce generácie mali napriek maximálnemu úsiliu len jediné dieťa - naši otcovia siahli po čistokrvných z celého sveta. Z Francúzska, Švajčiarska, Bavorska, dokonca Ameriky.

„Len aby udržali čistý rodokmeň?“ spýtal sa Draco, hoci už asi poznal odpoveď. „Prečo ostatné čistokrvné rodiny neurobili jednoducho to isté?“

„Nemohli si to dovoliť,“ odpovedal Lucius. „Niektorí to spravili, tu a tam, ale len naša rodina to dokázala robiť ustavične. Reolus bojoval po boku Wiliama Dobyvateľa, ako vieš, v tom čase nebol žiaden status utajenia. Týmto panstvom sa mu dostalo štedrej odmeny a odvtedy zostalo v našej rodine. Takmer tisíc rokov. Tak či tak, Charlotte sa vydala za Williama Malfoya. Jeho rodičia štedro zaplatili, aby ju priviedli a to priviedlo rodinu do ťažkej situácie. Williamovi rodičia objavili spôsob, ako znovu získať časť svojej prestíže a slávy, keď nastal čas pre Williamove a Charlottine deti, hlavne pre ich synov, aby sa oženili. Vynútili si väčšie než obvyklé veno od budúcich neviest, aby... pokryli náklady, ktoré Charlotte spôsobila. Toto dokázali vďaka tomu, že meno Malfoy a rodová línia bola bez kazu.

Draco sa zamračil. „To všetko znie veľmi... predajne.“

Lucius pokrčil plecami. „Myslím, že to bolo nevyhnutné.“

„Takže kedykoľvek to vyzeralo, že by mohol nastať problém počať magické dieťa, Malfoyovci jednoducho importovali čistokrvnú čarodejnicu,“ zhrnul Draco.

„V podstate áno.“

Draco sa znova pozrel na ten strom a očividný nedostatok vetiev v posledných generáciách. Bol jedináčikom, rovnako ako Lucius. Abraxas a jeho otec a starý otec predtým tiež boli jedinými deťmi. Päť po sebe idúcich generácii jedináčikov a ako sa pred chvíľou dozvedel, jeho matka mala sedem potratov. To číslo vyvolávalo závrat; bol ohromený, že je vôbec nažive.

„A čo ja?“ spýtal sa skoro šeptom.

Lucius si sťažka vzdychol. „Už chápeš, prečo sme tak za tento zákon. Už sme prekonali hranicu obáv, Draco. Je možné, že keby si sa oženil s čarodejnicou v Anglicku, nebudeš mať vôbec žiadne deti. Toto - „ urobil široké gesto na rozvetvený strom,“ - by skončilo.“

„A čo... importovanie čarodejnice? Prečo sa to vôbec nespomenulo? Prečo to nespravil tvoj otec pre teba, alebo otec tvojho otca?“ Draco mal dojem, že už Abraxas sa mal oženiť s cudzou čarodejnicou, aby udržal rodinnú tradíciu.

„Môj otec... sa oženil s mojou matkou, pretože jej veno značne zväčšilo naše rezervy; v tom čase to vyzeralo ako naliehavejší problém. Ich manželstvo bolo dohodnuté. Moji starí rodičia riskovali všetko, keď tú tradíciu nedodržali. Bralo sa ako samozrejmosť, že ja budem tým, komu nájdu manželku v zahraničí.“ Nežne sa usmial. „Ale ja som sa zamiloval do tvojej matky a nič ma nedokázalo odradiť.“ Potom mu v očiach zažiaril záblesk bolesti. „Poznal som všetky riziká. My sme ich poznali. Mysleli sme si, že nám sa to nestane, ako si mladí ľudia myslia vždy. A takmer sa to stalo... tvoja drahá matka si prešla toľkým,“ Lucius sa odmlčal a Draco žasol nad hĺbkou bolesti, ktorú uvidel vo výraze svojho otca. Rýchlo to prešlo a on znova pokračoval. „Potom si sa narodil ty a my sme si prvý raz vydýchli odvtedy, čo sme sa vzali. Mysleli sme si, že preto, že tvoja matka mala dve sestry a jej otec dvoch súrodencov, že budeme v bezpečí. Myslím, že línia Malfoyovcov bola jednoducho príliš slabá.“

Dracova hlava sa točila, keď ho zasiahlo holé poznanie. „Takže... ja som mal byť tým s importovanou manželkou. Ale tu stojíme, roky za vekom, kedy sa tradične uzatvárajú manželstvá a ja sa toto všetko dozvedám až teraz. Prečo?“

„Tvoja matka... chcela vždy predovšetkým tvoje šťastie. To, že sa v tvojom štvrtom ročníku vrátil Temný pán, znamenalo, že sme sa miesto myslenia na tvoju budúcu manželku sústredili na to, aby sme ťa udržali nažive a aby sa ti neublížilo.“ Lucius pokrútil hlavou. „Bola to katastrofa. Keď skončila, dokázali sme myslieť len na to, akí sme vďační, že stále máme jeden druhého. Potom sme museli prejsť všetkými tými súdmi a povojnovou obnovou. Dúfali sme, že ťa pošleme do Španielska, aby sme podporili tvoje vzdelanie, ale ty si trval na tom, že zostaneš tu a budeš pracovať pre ministerstvo. Potom sa Narcissa rozhodla, že neublíži, keď na nejaký čas odložíme tvoj odchod.“ Sucho sa zasmial. „Zdá sa, bez ohľadu na legálny status tvojich detí, že krv Malfoyov bude zriedená.“

Draco si nebol istý, čo si myslieť. Upieral pohľad na svoje meno na tom strome, predstavoval si červenú vetvu spojenú s Hermioniným menom. Pozrel sa na kmeň, na ten jasný, žiarivý začiatok jeho rodiny, potom sa vrátil k svojmu menu.

„A teraz? Ak sa ten zákon odvolá, očakáva sa odo mňa, že pôjdem do Španielska alebo niekam inam?“ spýtal sa. Nevedel, ako by zareagoval, čo by urobil, keby mu povedali, že od neho očakávajú, aby pokračoval v rodinnej tradícii. Jeho reakcia na tú predstavu bolo brániť sa jej, trvať na to, aby mu dovolili zostať v Anglicku a žiť si život, ktorý chcel. Potom ho to zasiahlo rovno do srdca, že ten scenár sa prekvapujúco podobal na manželský zákon. Poslali by ho preč, aby sa s niekým oženil len preto, aby pokračoval v malfoyovskej línii. Uvedomil si, že možno dokáže pochopiť, ako sa Hermiona cítila ohľadne manželského zákona. Na tom, že by si mohol, keby ho poslali preč, zvoliť ženu, s ktorou by sa oženil, zjavne pramálo záležalo.

Bez ohľadu na to, plná váha tisícročia spočívala na jeho pleciach. Cítil sa pomerne malý, keď čelil celej ten malfoyovskej minulosti, nespomínajúc rodinu Blackov. Keď premýšľal o dôvode, kvôli ktorému by sa oženil s muklorodenou a tým by bolo jeho osobné šťastie, nezdalo sa, že by sa to dalo porovnávať. Bolo jeho šťastie dôležitejšie než tradície generácie za generáciou?

Slabý hlások v ňom trval na tom, že áno.

„V tejto chvíli by si sa mal radšej porozprávať so svojou matkou,“ ukročil Lucius od stromu a zamyslene si Draca prezeral. „Vždy bola vnímavejšia, než som bol ja. Čo sa stane, ak sa oženíš s niekým iným ako s čistokrvnou?“ Pokrčil plecami. „Áno, tá vychvaľovaná línia trošku potemnie, ale to je sotva jej koniec.“

„Bol by som zodpovedný za ukončenie čistokrvnej línie, všetko kvôli tomu, čo cítim.“ Draco si prekrížil ruky a mračil sa na svoje meno. Páčilo sa mu, ako Hermionine meno vyzeralo vedľa jeho v jeho predstave tohto stromu. Bolo škoda, že, technicky, tá línia potemnie; v jeho mysli pridanie jej mena ju skôr desaťnásobne rozjasnilo.

Lucius položil ruku Dracovi na plece. „Synu, ja,... nie som si istý, čo povedať. Mám podozrenie, že tvoja matka ma za posledných pár rokov dosť ovplyvnila. Ale pomyslenie na to, že sa to stane, ma už nedesí tak ako kedysi.“

Draco sa pozrel na svojho otca, ale Lucius študoval ten strom. Nenapadlo ho, že by ho jeho otec niekedy povzbudil, aby sa oženil s niekým, kto nebol čistokrvný, ale možno sa konečne nakoniec tej idei otvoril. Možno jediné, v čo mohol dúfať, bola rezignácia, ale ak kvôli tomu neurobí Lucius obrovský povyk, bude to pre Draca veľa znamenať.

Ukročil od stromu, jeho pohľad putoval po zlatej žiare.

„Otče? Je možné, aby si zažal všetky vetvy naraz?“

Lucius prikývol a našiel správnu drážku. Čoskoro svietil každý pramienok. Draco ustúpil o ďalší krok, aby mal výhľad na celý ten rodinný strom.

Nemohol si pomôcť, ale pomyslel si, že vyzeral najlepšie, keď na ňom svietili všetky tie farby.

 


5. kapitola



Autor: Luckei1

     Preklad: Jimmi  Beta: Jimmi     Banner: solace

Originál: https://www.fanfiction.net/s/12549149/5/

Rating: T



KAPITOLA PIATA

 

23. september

O dva mesiace neskôr, celý rok potom, čo bol schválený manželský zákon a päť mesiacov odvtedy, čo ju Draco vystopoval, mala Hermiona od Luny už celkovo päť vydaní Sršňa. Ani jedno z posledných štyroch neobsahovalo nič, čo by sa rozsahom podobalo prvému interview, ale boli v nich krátke správy o pokroku, ktorý Draco s Blaisom dosahovali.

Nebolo toho veľa, ale napredovali trvalo. S Lunou občas komunikovala, hlavne ohľadne zverejnených informácií. Raz sa Luny spýtala, či je Draco naozaj úprimný, čo Luna nadšene potvrdila. Potom chcela Hermiona ďalšie informácie a Luna jej poskytla viac, než žiadala.

Lunina posledná správa, ktorú priložila k piatemu vydaniu, ju totiž vyviedla z rovnováhy.

Hermiona, tu sú posledné správy o ich úsilí. Myslím, že to pekne postupuje. V našom ďalšom vydaní zverejníme nový rozhovor, takže bude čoskoro na ceste k tebe. Dostávame asi desať dotazov denne od čarodejníc z celého sveta, ktoré sa chcú niečo dozvedieť o našich - dúfajme, že čoskoro bez záväzkov – slobodných mládencov. Mám podozrenie, že dlho slobodní nezostanú, ak tieto čarodejnice uspejú.

Hermiona si nedokázala predstaviť, prečo spomenula niečo o čarodejniciach, ktoré majú o záujem o Draca - a Blaisa. Bolo v jej správach Lune niečo neúmyselne zrejmé? Nemyslela si to, ale Luna mala schopnosť, jasnozrivosť, ktorá dokázala ľudí zaskočiť nepripravených, dokonca aj tých, ktorí ju dlho poznali. A tak zostávala znepokojená.

Nespomínajúc, že vážne neočakávala, ako jej prvý článok naruší myšlienky. Jednoducho povedané, Hermiona nedokázala na Draca prestať myslieť. Priťahoval ju už pred zákonom, dúfala vo viac než priateľstvo, ale keď ten zákon schválili, urobila čo mohla, aby to potlačila. V bežnom živote a v mysli medzi nich vybudovala odstup, a keď opustila Anglicko, bola si istá, že ho dokázala nechať za sebou.

Za sedem a pol mesiaca, čo odišla a čo ju vyhľadal, si na neho spomenula raz či dvakrát. A tieto okamihy boli úplne vlažné.

Ale potom ju našiel. On ju krucinál našiel! Šiel za jej priateľmi, za jej rodičmi, a kto vie za kým ešte, aby ju našiel. Len jej rodičia vedeli, kde je a aj tí poznali len mesto. Mesto, v ktorom žilo dva milióny ľudí! Dracovi sa podarilo nájsť ju v jej obľúbenej kaviarni. Len vkĺzol na miesto oproti nej, ako keby sa plánovali stretnúť, práve vtedy a práve tam. Bolo to skutočne romantické gesto, to z tých, ktoré nikdy nezlyhali v tom, aby sa jej nerozrušili nervy zakaždým, keď si na to spomenula.

Samozrejme, ani zďaleka to nestačilo, aby zvážila návrat. Nie, stačilo to na to, aby ju to rozrušilo a skomplikovalo veci s Lucom, jej veľmi občasným trojmesačným priateľom, ktorého stretla na Rokforte pred mnohými rokmi počas Trojčarodejníckeho turnaja. Opätovne sa stretli pri práci pre francúzske ministerstvo.

Po tom, čo toho dňa videla Draca v kaviarni, Hermiona si dovolila chvíľku trúchliť nad tým, čo mohlo byť, nad vzťahom, ktorému sa nevedomky otočila chrbtom, keď opustila Anglicko. Myslela si, že tým sa tá krátka slabosť ukončí, ale o niekoľko dní neskôr si uvedomila, že o ňom stále premýšľa. Hlavne sa jej myseľ vedela zatúlať k jeho rukám. Spomínala na to, ako držali jeho šálku čaju.

Pripusťme, možno sa vo svojej strohej korešpondencii s Lunou počas minulých dvoch mesiacov spýtala na Dracove zdravie, ale iste by takéto niečo nestačilo na to, aby Luna napísala to, čo napísala. Nedokázala prísť na to, prečo si Luna myslela, že by Hermiona mala vedieť o čarodejniciach, ktoré ju zasypávali otázkami o Dracovi a Blaisovi.

V piatok večer bola Hermiona sama doma. Nemala chuť vyjsť si so svojimi kolegami a Luc si naplánoval večer so svojimi priateľmi. To bolo úplne v poriadku, pretože Hermiona chcela skúsiť spracovať to, ako sa cítila. Zhromaždila všetky vydania Šršňa, ktoré jej poslali, urobila si šálku čaju a usadila sa na gauč, aby si čítala a premýšľala.

Práve minimálne po stý krát otvorila veľmi opotrebované úvodné interview, keď sa ozvalo zaťukanie na okno. Hermiona okamžite spoznala Luninu sovu a ponáhľala sa ju vpustiť ju dnu a získať najnovšie vydanie.

Hermiona, vyzerá to, že sú blízko. Atmosféra sa skutočne mení, je pomerne výbušná, so silnými argumentmi na oboch stranách. Obdivujem Blaisa s Dracom viac než dokážem vyjadriť. Kiež by si tu bola. Zamilovala by si sa.

Ako vždy, Lunina voľba slov nútila Hermionu žasnúť nad vnímavosťou tej druhej čarodejnice. Ako dokázala čítať medzi riadkami Hermioniných krátkych správ? Nebolo tam takmer nič iné okrem neovládateľnej zvedavosti a (ako si myslela) dobre utajenej túžbe po útržkoch informácii o Dracovi.

Šieste vydanie Sršňa obsahovalo ďalší rozhovor s Dracom a Blaisom. Nebol taký dlhý ako ten prvý a opäť ho viedla Luna.

LL: Vitajte späť, Draco Malfoy a Blaise Zabini.

DM: Sme radi, že sme tu opäť, Luna.

LL: O dva týždne je hraničný termín pre uzavretie manželstiev. Už sú to dva mesiace odvtedy, čo sme spolu naposledy sedeli. Čo sa medzitým stalo? Viem, že sme zverejnili niekoľko aktualizácii, ale chcem to počuť priamo od vás.

BZ: (Povzdych) Aby som bol úprimný, stále pracujeme na tých podpisoch.

LL: Na tej tisícke, ktorú chcete zozbierať, než sa vrátite na ministerstvo.

BZ: Áno, na tej. Na celej tisícke. Draco dokázal získať záruku z ministerstva, že ak dosiahneme svoj cieľ, súdna rada nás vypočuje.

LL: Vyzeráte... nepoviem, že rezignovane, ale...

DM: Povedzme len, že sme v kríze.

LL: Môžeš to vysvetliť?

DM: Iste. Tisícka je veľmi neurčité číslo. Je také nepresné a zaokrúhlené, že takmer nepôsobí reálne. Ale veľmi rýchlo sme zistili, že predstavuje tisíc ľudí. Jednu tisícku ľudí! Ľudí, s ktorým sa musíme na úvod porozprávať. Veľa ľudí buď o tom nikdy nepremýšľalo alebo sú silnými prívržencami toho zákona. Vyžaduje to od nás obrovské množstvo času.

BZ: Prichádza to vo vlnách. Po prvom článku sme mali, koľko, dve stovky? Áno, bolo to také vzrušujúce. Potom sa podpisovanie spomalilo, následne sa zastavilo zhruba na troch stovkách. Po každej aktualizácii vo vašom časopise, nám pribudlo ďalších päťdesiat až sedemdesiatpäť podpisov.

LL: Povedzte mi, koľko ich teraz máte.

BZ: Asi tak osemsto.

DM: Myslím, že je to osemsto dvadsať štyri.

LL: Pokúšate sa získať všetky podpisy pred jedenástym októbrom?

BZ: Čím skôr tie podpisy získame, tým skôr sa dostaneme pred ministra, takže tak.

DM: Jednoducho chceme ten cieľ splniť, aby sme mohli, dúfajme, v tomto projekte pokračovať a skoncovať s týmto zákonom.

LL: Stále ste v tomto úsilí sami? Tak veľmi chcem počuť, Draco, ako zareagovala zvlášť tvoja rodina.

BZ: (smiech) Na toto si odpovedz ty, kamarát.

DM: Bol som... prekvapený ich reakciou. Nebol to celkom presne súhlas, ale... skrátka to poviem... Áno. Ešte ma nevydedili a ani sa ma nepokúsili zastaviť. To niečo znamená. Neočakávam od nich nič, ale súčasne ma nechali na pokoji.

BZ: (ďalší smiech) K tvojej ďalšej otázke, Luna, je tu... ďalšia osoba, ktorá s nami spolupracuje. Anna, moja, ehm, neochotná nastávajúca - pre nedostatok lepšieho slova - je skutočne dôležitá pre našu prácu. Je veľmi dobrá v nadväzovaní rozhovorov s ľuďmi, ktorí nie sú spočiatku ochotní. Prináša svoj príbeh - náš príbeh - do všetkého, čo robí a vášnivo sa chce z tohto spárovania dostať.

DM: To si použil slabé slovo.

BZ: Anna prináša iný rozmer do našej práce, ktorý by dvaja muži nemohli dosiahnuť.

DM: Je vážne skvelá.

LL: Došlo medzi tebou a ňou k nejakému druhu zmierenia, Blaise?

BZ: Oh, absolútne nie. Potlačila svoju nenávisť ku mne dosť na to, aby sme mohli spolupracovať.

LL: Naposledy, keď sme sa spolu rozprávali, nechcela mať s tebou nič spoločné. Ako to že teraz s tebou spolupracuje?

BZ: Draco ju presvedčil, že by to mohlo vzpružiť náš prípad, pridať viac dôležitosti tomu, čo robíme. Že pracujeme spoločne, bez ohľadu na našu minulosť, napriek nepriateľstvu, ukazuje, ako vážne to myslíme. Aké je to pre nás dôležité. Ľudia na to reagujú.

LL: Takže čo bude nasledovať. Tie chýbajúce podpisy...

BZ: (ston) Ver mi, my vieme.

DM: Sníva sa mi o tých podpisoch. Sú prvou vecou, na ktorú myslím, keď sa zobudím a poslednou, keď idem spať. Táto práca je...

BZ: Plne pohlcujúca.

DM: Ale v dobrom význame. Nechcem znieť, ako keby som sa sťažoval. Nie je nič, čo by som robil radšej.

BZ: Takže toto je to, čo robíme. Prirodzene dúfame, že po zverejnení tohto rozhovoru zase čísla poskočia, ale ak trend zotrvá, nebude to tak veľa, ako sme videli prvý raz. Avšak dostali sme pár tipov, ktorými sa chceme zaoberať.

LL: Veľa šťastia so všetkým. Draco, ako som spomenula, posledný termín sa rýchlo približuje. Bolo niečo rozhodnuté o tvojom osude?

DM: Nič som nepočul, ale myslím, že je priveľa dúfať, že na moju situáciu, ehm, zabudli.

BZ: (smiech) Nemyslíš, že je to tým, že im to neustále pripomíname?

DM: Mohlo by byť.

LL: A Blaise, ty sa stále oženíš s Annou, správne?

BZ: Áno, máme súdom nariadenú schôdzku so sudcom. Bola by si prekvapená, koľko neochotných párov v skutočnosti existuje. Očividne museli povolať ďalšieho sudcu, aby všetky tie svadby zvládli.

LL: To znie sľubne.

DM: Znie. Verím, že naše úsilie povzbudilo poriadne veľa dvojíc.

BZ: Niežeby niekto na ministerstvo bral nás alebo to, čo sa deje, na vedomie.

LL: To by znamenalo, že by museli povedať, prečo bojujete proti tomu zákonu, čo by pritiahlo k vášmu úsiliu len väčší záujem. Je to skrátka absurdne smiešne. Myslím... myslím, že tu by sme mali skončiť. Ďakujem, že ste sa dnes zastavili, aby ste nám poskytli najnovšie informácie. Nechcem vás zdržiavať, keďže viem, že je pred vami veľa práce. Než skončíme, musím ti položiť jednu otázku, Draco. Máš správy od slečny Grangerovej?

DM: Nič sa nezmenilo, odkedy sme spolu naposledy hovorili. Nevynaložila žiadne úsilie, aby kontaktovala mňa alebo Blaisa.

LL: Takže ani neviete, či vie, čo robíte.

DM: Nie. Ako by som to vedel?

LL: Fér otázka. Tu skončíme. Nechcem vás oberať o ďalší čas. Ešte raz vám ďakujem, Blaise a Draco, za to, že ste sa so mnou porozprávali. Prajem vám veľa úspechov vo vašom úsilí.

Nasledovala ďalšia poznámka, ktorá pripomínala čitateľom, aby podpísali petíciu, spolu s prázdnou stránkou pre magický záznam podpisu. Hermiona veľmi zvažovala, že to podpíše, ale nakoniec to zamietla. Musela sa zasmiať nad tým, ako sa Luna pýtala Draca, či od nej nemá správy. Lunino posledné vyhlásenie bolo obzvlášť zábavné, pretože ona sama sa postarala, aby Hermiona vedela, čo sa deje.

Znova ten nový rozhovor prečítala, potom prešla všetkým, čo mala od Luny, úplne od začiatku. To množstvo práce, ktoré Draco detailne opísal v prvom interview, bolo ohromujúce. Zakaždým, keď ho znova čítala, Hermionin obdiv k nemu rástol. Zúfalo si priala, aby mu to mohla povedať, dať mu nejako vedieť, že vie, čo robí, že to oceňuje, že nekonečne dúfa, že uspeje, aby sa mohla vrátiť domov, že možno stále prechováva malý kúsoček nádeje...

Ale on už nádej stratil. Vravel to od úplného začiatku. Jeho tón v tých článkoch naznačoval, že to myslí smrteľne vážne, keď dal najavo, že pre nich v budúcnosti v nič nedúfa.

Zaklopanie na dvere vyplašilo Hermionu. Na krátky, letmý okamih zadúfala, že je to Draco. Srdce jej zabúšilo v hrudi, potom sa upokojilo do ničivého pocitu, ktorý sa usadil na dne jej žalúdka, keď si uvedomila, koho si praje, aby bol na druhej strane tých dverí. Musela to s Lucom ukončiť; nebolo to k nemu fér.

Hermiona prešla k dverám a vykukla cez kukátko. Sťažka prehltla a rezignovane zatvorila oči. Spomeňte čerta.

 

11. október 

Draco stál s rukami spojenými za chrbtom. Hľadel pred seba, kým sudca predčítaval svadobný text pre Blaisa a Annu. Súhlasil, že bude jedným zo svedkov; Luna bola druhým. Bola to zvláštna udalosť, pretože nikto tam nechcel byť. Blaise mal na sebe šortky a tričko s krátkym rukávom, Anna pyžamo. Luna sa celú dobu tvárila vážne, ale Draco ju poznal dosť na to, aby vedel, že jej myseľ je milión míľ ďaleko.

Po výmene sľubov im sudca naznačil, aby sa pobozkali. Anna vyzerala, že by radšej vypila jed. Blaise si len vzdychol a pobozkal jej ruku, hoci ju musel fyzicky pridržať, aby jej zabránil cúvnuť. Draca by obvykle dievčinin odpor dosť pobavil, ale dnes len chcel, aby už všetko skončilo.

Jemu ministerstvo predĺžilo termín na uzavretie manželstva. Prvého januára sa mal dostaviť pred sudcu s čarodejnicou - kde má nejakú nájsť, mu nikto nepovedal - aby sa legálne oženil. Keď ten list obdržal, Draco okamžite súcitil s Anninou situáciou. Nedokázal si predstaviť oženiť sa niekým, koho nemiluje, tým menej s niekým, koho vôbec nepoznal.

Keď sudca vyhlásil obrad za dokončený, Draco krátko na Blaisa kývol a náhlil sa bez slova preč. Ako jediný slobodný čarodejník na celých britských ostrovoch netúžil po ničom inom než sa povaľovať doma s poriadne silnou fľaškou.

 

12. október

Hermiona, ktorá si poznačila dátum manželského zákona do kalendára, nebola s fľašou vína vo svojom byte ako plánovala, ale kráčala po stredovekom Lyone. Vždy tam bolo živo, ale v noci, v chladnom ostrom jesennom vzduchu, so svetlami, ktoré sa tiahli od jednej budovy k druhej, s pár hudobníkmi povedľa hlavnej triedy, to bolo očarujúce. A Hermiona sa potrebovala cítiť očarená.

Na druhý deň si v práci kúpila vydanie Denného proroka a neprekvapilo ju, keď tam našla články o tom zákone po celej prednej strane a ešte aj pokračovali ďalej na ďalších stranách. Hermiona nesledovala, čo sa hovorí o zákone, sotva kedy si Proroka kúpila. Ale dnes dúfala, že si prečíta niečo o Dracovi, o jeho práci v boji proti tomu zákonu, o čomkoľvek, čo by dokázalo zaplniť tú čudnú prázdnotu v jej vnútri.

Každý v Anglicku, koho sa ten zákon týkal, bol už v manželskom zväzku. Draco mal pravdu, ona bola jediná, kto zostával. Niežeby bola smutná, že si Draca neberie, ale niečo cítila. Premýšľala nad tým, čo práve robí. Prinútili ho niekoho si nájsť? Vždy existovala možnosť, že od posledného rozhovoru v Sršni ministerstvo dospeje k nejakému rozhodnutiu a pre neho bol teraz ten zákon záväzný. Predstava, že by sa mohol oženiť s niekým iným - to bolo to, čo vyvolávalo jej smútok. A veľmi, preveľmi veľké zmätenie.

Vo vnútri novín bol zoznam párov, ktoré sa deň predtým vzali. Hermiona ho dôkladne preskúmala, hľadala Dracove meno. Našla Blaisovo, veľa Anny Webberovej. Po tom, čo trikrát prešla celý ten zoznam, bola si istá, že tam Dracovo meno nie.

V skutočnosti nebolo jeho meno spomenuté v celých novinách. Rozzúrilo ju, že pri celom tom rozsahu, akým sa Prorok zaoberal zákonom, nebol boj proti nemu spomenutý ani jediným slovkom. Nikde nebol ani len náznak nesúhlasu, len žiarivé hodnotenia - hoci si Hermiona všimla, že tie recenzie nepochádzali od žiadneho novo zosobášeného páru. Zhnusená odhodila noviny do koša.

 

1. november

Draco mal príšernú náladu. Bol nový mesiac a napriek faktu, že s Blaisom zozbierali deväťstosedemdesiat deväť podpisov, boli úplne stratení v tom, čo robiť ďalej. Celé dni hľadali nejaké nápady, ale zdalo sa, že dosiahli koniec zoznamov svojich kontaktov, zoznamov kontaktov svojich priateľov, ich známych, ich vzdialených príbuzných a akúkoľvek nádej po osobné získanie nejakého podpisu. Jednoducho budú musieť počkať, až ich buď nejaký zásah inšpirácie privedie k nevyužitému zdroju alebo až kým nepresvedčia niekoho, koho už oslovili. Neočakávané podpisy ustali už veľmi dávno.

Ktokoľvek to podpísal, musel byť obyvateľom Anglicka. Jeden očividne chýbajúci podpis bol Hermionin, ale nebol dôvod myslieť si, že niečo vie o tom, čo s Blaisom robia. Bolo nepravdepodobné, že by táto záležitosť bola spomenutá v nejakom časopise v Lyone. Okrem toho, ministerstvo ju hľadalo, pochyboval, že by uznali jej podpis ako legitímny. A to bol len jeden. Potrebovali dvadsať jeden podpisov. Napriek tomu si prial, aby tam jej meno videl.

Ako každého večera ten týždeň, sedával Draco vo svojej obľúbenej izbe, prechádzal poznámky, grafy a tabuľky, aby skontroloval, či mu neušlo niečo alebo niekto, koho by mohol nasledujúceho dňa osloviť. Realita bola, že tí, čo podpísať chceli, to už dávno urobili. Ktokoľvek, kto v tomto okamihu nepodpísal, bude vyžadovať poriadne veľa práce, aby sa dal presvedčiť.

Draco bol unavený. Už pre toto bojoval celé mesiace, vravieval znova a znova to isté komukoľvek, kto bol ochotný počúvať. Tri a pol mesiace nie je príšerne dlho, ale istým spôsobom mal pocit, ako keby tie podpisy zbieral už celé roky. Sotva si dokázal spomenúť, aký bol jeho život predtým, než sa jeho každá bdelá myšlienka sústredila na to, kde získať ďalší podpis.

Prechádzal sa pred kozubom, znova a znova si lámal hlavu, ale na nič neprichádzal. Samozrejme že nie, jednoducho nezostal nikto, koho by mohol osobne osloviť. Ale to mu nezabráni, aby to neskúšal... nemohlo mu to zabrániť. Keby len...

Zaklopanie na dvere prerušilo jeho zúfalé myšlienky.

"Ďalej," neprítomne zavolal.

"Takže tu si," povedala Narcissa, keď otvorila dvere. Pokojne sa na neho usmiala. "Už som raz klopala."

Draco sa zastavil. "Mami! Prepáč, nepočul som ťa."

"Nevadí," vošla dnu. Jej úsmev vystriedal výraz obáv. "Čo ťa tak rozrušilo?"

Vzdychol si a prehrabol si vlasy. "Nie som rozrušený, len extrémne frustrovaný. Máme deväťsto sedemdesiat deväť podpisov a toľko ich máme už asi týždeň. S Blaisom netušíme, kam ďalej, nemáme žiadnu predstavu, ako získať ďalšie."

"A kedy si naposledy tie počty kontroloval?" spýtala sa uvoľnene.

Tá otázka ho zarazila. "Myslím, že pred pár hodinami."

"Chápem." Prechádzala sa po izbe, ako keby nikdy predtým nebola dnu, pomaly si obzerala všetko na stenách. Boli tam fotografie jeho a jeho priateľov, staré metlobalové trofeje, akademické medaily a umelecké diela, ktoré zozbieral za svoj krátky dospelý život. Zastavila sa, aby prešla prstom po ráme. "Asi by si sa mal pozrieť znova."

Dracova myseľ zaregistrovala, že celý tento rozhovor je mimoriadne neobvyklý, ale prešiel k svojmu záznamníku, ktorý sa aktualizoval zakaždým, keď pribudol nový podpis. Celkový súčet teraz bol deväťsto deväťdesiat deväť. Za posledné dve hodiny získali dvadsať podpisov. Ani sa nepokúsil zakryť svoje prekvapenie, keď vzhliadol na svoju matku.

"Ako...? Čo...?" Nemal žiadne slová. "Nechápem."

Narcissa pôvabne pokrčila plecami. "Oslovila som pár ľudí, o ktorých som mala podozrenie, že neboli na tvojom zozname. Zviedli sme pár náročných rozhovorov, ale nakoniec som ich dokázala presvedčiť. Nie všetkých, aby si vedel, ale väčšinu."

Povedala to tak zľahka, ako keby jej snaha nebola rovnocenná premene olova na zlato.

Draco sa musel posadiť. "Matka. Ja... ja neviem, čo si myslieť alebo čo povedať..."

"Jednoducho sa ukázalo, že si mal pravdu, drahý," odmietavo ho prerušila. "Po tom, čo si dostal oznámenie ministerstva o... predlžení... tvojho termínu a požiadavke priviesť nejakú čarodejnicu, som pochopila. Predstava cudzinky v tomto dome, v našich životoch, v tvojej posteli..." Striasla sa, v tvári zhnusený výraz. "Nikdy znova nedovolím, aby sa o mne hovorilo, že som mlčala, keď bolo správne niečo podniknúť."

Pokrútil hlavou, snažil sa pochopiť, čo práve urobila. Nebolo to ani tak tým, že hovorila - a že presvedčila – s pravdepodobne najpevnejšími podporovateľmi čistokrvných ideálov, ale tým, že ho počúvala, zvažovala jeho argumenty, a otvorila svoju myseľ dosť na to, aby sa zmenila. Nemal slov.

"Vieš, že ťa milujeme," zašeptala Narcissa. "Obaja, aj ja, aj tvoj otec."

Draco sa prinútil pozrieť matke do očí, napriek nepríjemnému pálivému pocitu v očiach a obrovskej guči v hrdle.

Vrelo sa usmiala. "Veríme v teba, synu. Možno sme to nie vždy dávali najavo, ale zúfalo si chceme byť istí, že to vieš teraz a navždy."

Napriek víru zmätku a radosti v Dracovej mysli veľmi jasne vyčnievala jedna vec. Zreteľne si pamätal, že im ešte jeden podpis chýba. Ale jeden bol svety vzdialený od dvadsať jeden. Iste dokáže nájsť jedného človeka, aby to podpísal. Počkajte, až to povie Blaisovi, s nimi dvoma a s Anninou pomocou...

Ozvalo sa ďalšie zaklopanie na dvere.

"Poď dnu, drahý," povedala Narcissa, keď neposkytla Dracovi čas odpovedať. "Skvelé, presne načas, Lucius."

"Načas na čo?" spýtal sa ostražito Draco, jeho pohľad poskakoval medzi jeho rodičmi.

"Dopočul som sa, že potrebuješ ešte jeden podpis," vysvetľoval Lucius.

Draco skepticky prikývol, ešte sa celkom nespamätal z toho, čo pre neho jeho matka urobila.

Lucius sa pohodlne usadil na kraj Dracovej postele. "Máš predstavu, koho by si mohol požiadať?" konverzačne prehodil.

Draco ostro pokrútil hlavou v pokuse trošku vyčistiť tú kašu vo svojej hlave. Všetko odsunul nabok a prinútil svoju myseľ sústrediť sa na bizarnú otázku, ktorú mu jeho otec položil. "Nemám, ale porozprávam sa s Blaisom a..."

"Nemáš?" prerušila ho Narcissa, obočie nadvihnuté.

Zamračil sa a automaticky začal prechádzať v duchu tie zoznamy. Ušlo mu niečo tak očividné, že o tom vedela jeho matka?

Potom Narcissa urobila niečo, čo ju Draco videl urobiť len v hŕstke príležitostí.

Matka sa uškrnula.


6. kapitola



Autor: Luckei1

     Preklad: Jimmi  Beta: Jimmi     Banner: solace

Originál: https://www.fanfiction.net/s/12549149/6/

Rating: T




Kapitola 6

 

4. november

 

Bolo to pomalých päť týždňov odvtedy, čo v Srňovi vyšiel druhý rozhovor a tento posledný týždeň bol zvlášť vyčerpávajúci. Nebolo to len tým, že odkedy sa rozišla s Lucom, bola v práci trošku napätá situácia. Nepracovali síce v tom istom oddelení, ale boli na tom istom poschodí a minimálne raz za deň na seba narazili. Bol kvôli tomu naštvanejší, než očakávala; očividne do nej investoval viac než ona do neho. Cítila sa trošku previnilo, ale nemohla sa prinútiť, aby jej na tom záležalo.

Neustále bola nesvoja. Luna jej už od toho interview poslala trikrát novinky, každá obsahovala trošku viac než len odhad toho, koľko podpisov Draco s Blaisom nazbierali. Ale už dva týždne o Lune nepočula a Hermione bolo jasné, že sú tým pádom blízko.

S istou dávkou zdesenia sa pripravila, že strávi ďalší víkend v neistote, čo sa doma deje. Rozhodla sa každý deň kúpiť Denného proroka, skúmala každučkú stránku, či nenájde niečo, čo by zistila, ale ešte nezverejnili ani jediné slovko. Stále! Po všetkých tých mesiacoch Dracovho úsilia; bolo to hanebné.

Z nedostatku správ sa cítila pomerne nepokojne a tak sa rozhodla odísť na víkend z Lyonu. Mala v pláne navštíviť Švajčiarsko a motala sa jej hlava pri predstave, že nik si nebude robiť nároky na jej čas a že má šancu dostať všetko z hlavy a prestať premýšľať o tom zákone, domove a Dracovi - dúfajme. Len musí dnešok vydržať.

Na obed šla Hermiona s niektorými kolegami oslavovať narodeniny. Boli preč dve hodiny a keď sa vrátila, našla si tri správy, ktoré ju informovali, že má poštu. Utekala do soviarne s pocitom zlovestnej predtuchy. Jediná pošta, ktorú kedy v práci dostala, bola od Luny a vzhľadom na množstvo času, ktoré uplynulo od jej poslednej správy, jednoducho vedela, že toto bude dôležité.

Keď zbadala náhlivý Lunin rukopis, srdce jej zrýchlilo a rýchlo roztvorila ten list.

 

Stane sa to dnes večer. O pol siedmej. Ministerstvo nič neoznámilo, ale my sme vydali oznámenie a zakúpili vysielací čas, aby sme o tom povedali ľuďom. Je zrejmé, že nechcú, aby o tom niekto vedel. Ale mňa napadlo, že ty by si mala.

 

Hermiona sa pozrela na hodinky; bolo štvrť na tri. Mala presne dosť času, aby to zvládla; ak si švihne a doprava nebude príliš zlá.

****

Hermiona nepovšimnutá vkĺzla na sedadlo v zadnej časti auditória. Meškala pár minút vďaka nehode na M20, ale Jej Čaroctihodnosť stále rozprávala, všetkých vítala a ďakovala im za ich účasť, napriek tomu, že im to oznámili neskoro. Pomyslela si, že sa skôr tvári, ako keby nemyslela vážne to, čo hovorí. Miestnosť bola preplnená, vyzeralo to, že Lunina snaha upozorniť ľudí na toto zasadnutie bola úspešná.

Súdna rada mala pripravenú obhajobu. Ako prví prezentovali svoje argumenty, všetko, čo sa neustále vravelo o zákone a jeho nevyhnutnosti. Bolo to dlhé a smiešne a Hermionu napadlo, že vstane a odíde, taká bola nahnevaná. Dokonca predstavili svedkov, dve dvojice, ktoré sa rýchlo vzali po tom, čo ich spárovali. Jedna už čakala dieťa. Obe dvojice vyzerali byť veľmi šťastné. Avšak bolo očividné, že chceli byť spolu už aj pred zákonom a bránilo im v tom len krvné postavenie.

Keď obhajoba skončila, Jej Čaroctihodnosť veľmi krátko predstavila Draca.

Hermione sa rozbúšilo srdce, keď sledovala, ako sa postavil a prešiel k pódiu. Nikto nevydal ani hláska. Po chvíli si Hermiona uvedomila, že zadržuje dych. Bol od nej príliš ďaleko, aby videla jeho tvár, ale všetko na ňom bolo rovnaké. Štica jeho vlasov, tvrdé krivky tváre, spôsob, ako stál - to všetko bolo príliš povedomé a dávno sa pre ňu stalo vzácnym.

Nadýchol sa, potom sa rozhliadol po miestnosti. Pripadala si taká nápadná, že si bola istá, že ju uvidí, ako keby tou nebol nikto iný, len oni dvaja - napriek tomu, že boli obkolesení asi tak dvesto ľuďmi. Ale neuvidel; jeho pohľad cez ňu prebehol, nevidiaci. Potom začal.

"Pred troma dňami som potreboval... nuž, ďalšie podpisy. Dvadsaťjeden, aby som bol presný. Nedokázal som vymyslieť, koho ešte osloviť. S Blaisom sme toto robili už dlhý čas a doslova ma nenapadalo meno, na ktoré som už predtým nepomyslel. Nebol som schopný prísť na to, kde hľadať nové mená, koho sa ešte na nové mená spýtať. Nič. Dokonca vo svojich snoch - alebo to skôr boli nočné mory - som  nedokázal vykúzliť žiadne meno. Vedel som, že je na tom Blaise rovnako. Mali sme úplne prázdno, boli sme stratení v tom, na koho sa ešte obrátiť."

Odmlčal sa, neochotný bojovať so slabým úsmevom, ktorý sa mu objavil na perách. "Moja matka prišla do izby, kde som sa prechádzal a premýšľal. Povzbudila ma, aby som znova skontroloval počty a keď som to urobil, zistil som, že sme nejako za posledné dve hodiny získali dvadsať podpisov! Potrebovali sme už len jeden jediný. Jeden. Potom mi povedala, že dospela k záveru, že som mal pravdu, keď som robil to, čo som robil. A pre mňa ešte dôležitejšie, významnejšie pre môj príbeh, boli jej slová o tom, že nechcela mlčať, keď existovalo niečo, čo mohla urobiť - keď mohla urobiť niečo správne."

Draco sa pozrel do svojich poznámok. "Potom prišiel môj otec a len tak spomenul, že som nikdy ani jedného z nich nepožiadal, aby tú petíciu podpísali." Pokrútil hlavou. "Stále som spracovával jeho slová, príliš ohromený, aby som uvažoval, keď moja matka vytiahla pergamen zo Sršňa a podpísala ho. Jej podpis bol tisícim podpisom. Potom ho môj otec podpísal tiež, len aby dal najavo, že ma podporuje, dokonca aj keď som tisícprvý podpis nepotreboval. Ja som ich nikdy o to nepožiadal. Vôbec ma to nenapadlo. Pochopte, ja... ja som bol súčasťou tohto problému. Predpokladal som, že nezmenia svoj názor. Od narodenia boli pevne zakorenení v dogme o nadvláde krvi, takže ako by mohli dokázať vidieť všetko inak?"

Sucho sa zachichotal.  "Môj postoj a mne podobných spôsobuje, že sa zachovávajú predsudky čistokrvnej triedy, ktorej bola moja rodina oddaným členom. Ale pozabudol som zvážiť jeden veľmi dôležitý detail: moji rodičia ma milujú. Chcú pre mňa len to najlepšie. A tak, po všetkých tých mesiacoch, keď som pracoval, aby som získal podporu pre túto petíciu, keď mi kládli otázky a ja som odpovedal - hoci defenzívne prinajmenšom, častejšie nepriateľsky - niečo v nich začalo povoľovať.

Všetci poznáte minulosť mojej rodiny. Históriu mojich rodičov. Viete, že môj otec bol smrťožrútom, že mne... "  Hlas sa mu trošku zadrhol. "Že mne bolo tak veľa odpustené. Bojovali sme vo vojne na nesprávnej strane, pretože sme si mysleli, že krv je taká dôležitá. A predsa toho večera, pred troma dňami, mi môj otec povedal, že mu nebude vadiť, keď sa budem chcieť oženiť s muklorodenou, pokiaľ budem šťastný. Len si to predstavte - nejaká muklorodená s menom Malfoy. Storočia predsudkov, jedna z najstarších, najčistejších krvných línii v Anglicku, a predsa privítajú muklorodenú, pokiaľ ju budem milovať."

Draco znova pohľadom prešiel po miestnosti. "Budem úprimný. Nebol som presvedčený, že toto vyjde. Po celý čas až po deväťsto sedemdesiat deväť podpisov som stále mal pochybnosti, že by čokoľvek, čo urobíme, začalo tú zmenu, ktorá je nevyhnutná, aby sa zmenila celá štruktúra našej spoločnosti. Ale potom moja matka získala dvadsať podpisov a moji rodičia túto petícia podpísali. A teraz som absolútne presvedčený, že je to možné. Ja som to videl. Milujú ma. A viem, že každý jeden z vás tu miluje niekoho, kto je ovplyvnený týmto zákonom.

Žiadam vás, aby ste jednali na základe tejto lásky, nielen, aby ste zvrátili tento príšerný zákon, ale aby ste začali meniť svoje vlastné srdcia a zbavili sa tohto idiotského triedneho systému založenom na niečom, nad čím nikto nemá kontrolu, nad tým, kde a komu sa narodí.

Počuli ste dnes o dvoch párov, ktoré zavolali naši oponenti, o dvoch párov, ktoré prezentujú ako príklady úspešného manželského zákona. Chcem vás upozorniť, že hovoria viac pre naše argumenty než proti nim. Dva páry, keď necítili bremeno prekážok, ktorým ich vystavili ich rodičia a hrdá čistokrvná spoločnosť, si dokázali nájsť niekoho, kto bol predtým považovaný za ‘nehodného’. Dnes sú medzi nami tí najšťastnejší, nie preto, že mali šťastie so svojimi polovičkami, ale pretože získali slobodu, aby mohli nasledovať svoje srdcia. Nepotrebujeme manželský zákon, aby to pre nás zabezpečil. Potrebujeme odvahu toto rozdelenie prekročiť, uvedomiť si, že tie staré tradície sú presne tým, čím sú. Len tradíciami. Vďaka tomu budeme lepšími ľuďmi, budeme silnejší. Ďakujem vám."

Zalapanie po dychu uniklo z Hermioniných pier, a nebola jediná. Výkriky povzbudenia zazneli miestnosťou a všetci sa začali naraz rozprávať.

Jej Čaroctihodnosť búchala kladivkom až dovtedy, kým sa miestnosť neupokojila.

"Ďakujem vám, pán Malfoy. Súd sa teraz odoberie poradiť sa. Budovou zaznie zvonček, keď dospejeme k rozhodnutiu."

"Madam?" Draco sa vrátil na miesto, ale zostal stáť.

"Áno?" Vážne sa na neho pozrela.

"Tiež je tu otázka obvinenia z poburovania voči slečne Grangerovej, ktoré žiadame, aby bolo zrušené."

"Áno. Sme si toho vedomí." Ešte raz buchla kladivkom a povedala členom Súdnej rady, aby sa zdvihli a opustili miestnosť.

Opäť okolo nej prepukli rozhovory, ale Hermiona nedokázala spustiť oči z Draca. Priala si, aby mohla ísť za ním, ale stále bola považovaná za utečenca. A okrem toho, čo tak asi mohla povedať? ‘Ďakujem ti’ pôsobilo žalostne krátko na to, čo cítila. Dokonca aj keby nevyhrali, to, čo Draco doteraz urobil, bolo viac, než čokoľvek, čo kedy pre ňu niekto urobil. A nemal potuchy, že jej srdce sa k nemu otočilo toho dňa, keď ju našiel v tej kaviarni. Že s každým ďalším článkom ho rešpektovala viac a viac. Že pohľad na neho teraz nútil jej srdce uháňať, dlane potiť sa a hrdlo vyschýňať.

Hermiona sledovala, ako sa k nemu priblížilo niekoľko ľudí, vrátane neobyčajne krásnej ženy s dlhými, rovnými hnedými vlasmi. Objali sa a začali sa dôverne rozprávať. Zasekol sa jej dych, keď si všimla, že reč tela tej ženy kričí túžbou. Možno nakoniec Draco našiel niekoho iného a naozaj  sa vzdal všetkej nádeje na ňu. Vďaka Lune vedela, že ho neprinútili s niekým sa oženiť pred posledným termínom, ale že mohol začať vzťah s niekým iným. Tá žena bola očividne prinajmenšom jeho dôverná známa. Čoskoro sa k nim pridal Blaise a ona ho objala tiež, ale nie s rovnakou dôvernosťou.

Hermiona sa rozhodla, že potrebuje trochu vzduchu, takže šla na záchod. Tam si opláchla studenou vodou tvár, snažila sa upokojiť svoje myšlienky. Bola skutočne bláznom, keď si myslela, že k nej po celom tomto čase bude stále prechovávať tie isté ohľady, keď na ich osamelej schôdzke urobila maximum, aby jeho city rozdrvila. Samozrejme, že sa pohol ďalej. Opakovane to videla napísané. Len tomu nikdy celkom neverila. Nádej sa usídlila príliš hlboko v jej vnútri.

Pozbierala kúsky svojho rozboľaveného srdiečka a opustila toalety. S takmer prázdnou hlavou sa túlala chodbami, stále mierila preč od súdnej siene. Neprospelo by, keby ju zazrel niekto, kto by ju mohol spoznať a ona nechcela riskovať použitie prútika na pôde ministerstva. S trochou snahy našla prázdnu, tichú chodbu, ktorá sa rozvetvovala do ďalšej chodby, kde sa dalo posadiť a premýšľať, kým čakala na rozsudok. Chodba samotná bola prázdna, ale po pár minútach začula, ako za rohom zabočil nejaký hlas, ktorý príliš dobre poznala.

"Synu, chceš mi povedať, že nemáš žiadnu alternatívu?" Bol to Lucius Malfoy. Hermionine srdce sa rozbúšilo a vyhľadala úkryt za veľkou rastlinou. Bola pomerne dobre ukrytá a pokiaľ sa nepustia ďalej po chodbe, kde bola, pravdepodobne si ju nevšimnú.

"Čo tým myslíš, otec?" odpovedal Draco. Hermiona tuho zatvorila oči, priala si, aby dokázala zmiznúť.

"Chcem povedať, čo sa stane ďalej? A čo tvoj termín v januári?" Lucius znel znepokojene.

"Ah, toto.  No myslím, že ak toto nedopadne po mojom, použijem Hermionin rezervný plán."

Srdce jej vynechalo úder. Boli tak blízko, že zadržala dych. Potom zastavili, dokázala vidieť lem niekoho plášťa.

"A čo to presne znamená?" spýtal sa Lucius.

"Opustím Anglicko," odpovedal s ľahkosťou, ako keby túto možnosť už zvažoval. "V januári sa neukážem so žiadnou čarodejnicou, ktorú by som si mohol vziať. Po tom všetkom, čo som urobil v boji proti tomuto zákonu, ako by som mohol? Bola by to zrada, nielen seba samého, ale všetkých, ktorí pracovali so mnou, ktorí podpísali tú petíciu. Možno nakoniec pôjdem do Španielska."

"Španielska? Chlapče, my ste ťa vážne nechceli požiadať, aby si si našiel nevestu v Španielsku," poznamenal Lucius.

"Viem," odpovedal Draco. "To bol pokus o humor. Kto vie? Možno pôjdem do... Francúzska."

Zo spôsobu, ako to Draco vyslovil, takmer zalapala po dychu. Musela si zahryznúť do pery, aby zostala ticho. Tiež to muselo urobiť dojem aj na Luciusa.

"Prečo, Draco?" opatrne sa spýtal. "Čo je vo Francúzsku?"

Draco sa zasmial. "Možno má Charlotte de Hauteterre pra-pra-pra-pravnučku, ktorá je dostupná."

Lucius vydýchol, rovnako ako Hermiona. "Myslel som si... že toto všetko bolo kvôli nej, aby...  aby si ju získal."

Draco si vzdychol. "Koho, Hermionu? Toto som nerobil, aby som ju získal. Nemám potuchy, či vôbec vie, čo sa deje, otče. Ako by som to vedel?"

"Takže... s ňou nie si v kontakte," vážne prehovoril Lucius, ako keby strach lemoval jeho slová.

"Nie," rozhodne odpovedal Draco. "Ako som to vravel každému, kto sa ma na to pýtal! Toto nie je o nej. Snáď si si nemyslel, že keď toto skončí, keď súd rozhodne v môj prospech, vydám sa na skvelé dobrodružstvo, aby som ju našiel? Aby som jej povedal, že som kvôli nej sám bojoval so všetkými byrokratickými silami na ministerstve? A že mi potom jednoducho padne do náručia a vráti sa so mnou domov?"

Lucius sa pousmial. "Máš celkom dobrú predstavivosť, synu."

"Nemáš potuchy," zamrmlal Draco.

Vtedy sa rozozvučal zvonček.

"To bolo rýchle," postrehol Lucius. "To nie je dobré znamenie."

Draco si vzdychol. "Nie, to nie je. Než sa vrátime, chcel by som ti povedať, že si želám... že si želám, aby veľa vecí dopadlo inak. Ale keby sa tak stalo, nebol by som tu. Teraz. Toto by som nerobil. A neexistuje nič, čo by som na tejto jazde zmenil, ani keby som mohol. Musím ísť. Uvidíme sa potom."

Hermiona ich začula oboch odchádzať a keď si bola istá, že si ju nikto nevšimne, ponáhľala si nájsť si miesto.

****

Jej Čaroctihodnosť už sedela na svojom mieste, členovia súdnej rady zapĺňali svoje miesta. Miestnosť mlčala. Keď sa všetci usadili, Jej Čaroctihodnosť začala.

"Manželský zákon je jedným z najstarších zákonov v tejto krajine, datuje sa dokonca ešte pred vznikom Starostolca. Jeho použitie je možné kedykoľvek, keď je ohrozená populácia. Za posledných šesť storočí bol použitý niekoľkokrát, pretože, podľa pána Malfoya, čarodejnícky druh nedokázal zjavne napraviť skutočný problém."

Zastala a uprene sa pozrela na Draca. "Po tom všetkom, čomu sme vás vystavili, aby ste získali toto vypočutie, si želám, aby som mohla povedať, že toto bolo náročné rozhodnutie. Prajem si, aby som mohla povedať, že sme sa hádali a zápasili s faktami, že sme hodiny nad týmto premýšľali. Ale dosvedčím, že to trvalo len štyridsať minút. Myslím, že to bolo najrýchlejšie rozhodnutie v histórii tejto Rady." Odmlčala sa.

"Pán Malfoy, pán Zabini, prosím, postavte sa."

Urobili tak. Hermiona sa potom nedokázala pozerať na Draca, namiesto toho stále hľadela na Jej Čaroctihodnosť, keď hovorila k Dracovi.

"Súdna rada vás vypočula, už dvakrát. A ďakujeme vám za vašu snahu predniesť túto záležitosť pred nami. Priznávam, myslela som si, že sa pokúšate o nemožné, o niečo, čo bolo vyvolané zranenou pýchou či odvrhnutou láskou - pravdepodobne oboma. Namiesto toho som musela sledovať, ako prehĺtate svoju pýchu, ponižujete sa, a kráčate každučkou náročnou cestou, takmer sami. Jednako až do nedávna, do tohto týždňa, som nemala pochybnosti, aký bude výsledok tohto zasadnutia. Pán Malfoy, súdna rada bola veľmi pohnutá vaším dnešným svedectvom. My naozaj poznáme váš príbeh a to vďaka vašim rodičom. Obaja za nami tento týždeň prišli a pozitívne hovorili o vašom úsilí. Máte pravdu; ak jedna z najstarších čistokrvných rodín v tejto krajine začína nie len  sa jednoducho prizerať, ale namiesto toho aktívne strhávať steny, ktoré nás oddeľujú, potom to dokážeme všetci. Gratulujem.  Rozhodli sme vo váš prospech."

Miestnosť vybuchla. Draco s Blaisom sa objali, usmievali sa ako slniečka. Hermiona nedokázala normálne dýchať, bola taká ohromená.

Jej ctihodnosť zabúchala kladivkom. Miestnosť stíchla, ale nedokázala ju utíšiť úplne. "Všetky manželstvá spojené týmto zákonom sú týmto anulované, s okamžitou účinnosťou. Ktokoľvek, kto si praje voči tomuto sa odvolať a zostať zosobášený, má sedem dní. Všetky odvolania budú schválené."

Nastal ďalší výbuch radosti.

Hermiona si všimla, že Draco stále sleduje Jej ctihodnosť a čaká.

"Ohľadne tej... tej druhej veci," pokračovala, úsmev jej zaváhal, "tej ohľadne súdu a odsúdenia slečny Grangerovej, nedokážeme prijať rozhodnutie, pretože to spadá pod právomoc Starostolca."

Dracova tvár o zlomok pobledla, len na okamih, než zamaskoval svoje sklamanie.

"Avšak Najvyšší divotvorca sa pripojil k nášmu rozhodovaniu a informoval nás, že všetky obvinenia a odsúdenia slečny Grangerovej boli zrušené. Už viac nie je nepriateľom ministerstva a ak sa rozhodne vrátiť, bude to s našimi najúprimnejšími ospravedlneniami."

Dracov výraz bol konečne víťazoslávny. Prikývol na Jej Čaroctihodnosť.

"Je našou skutočnou túžbou vidieť, že sa vaša vízia realizuje, pán Malfoy. Vaša práca však ešte len začala. Ďakujeme vám. Končím zasadnutie."

Draco pobúchal Blaisa po pleciach a nádherná žena sa k nemu znova pripojila, než sa výhľad Hermiony niekým zakryl. Zažmurkala, v úžase nad tým, čo sa práve stalo. Mala pocit... odpútanosti. Toto celé stretnutie bolo o nej a predsa nebolo. Jej prítomnosť, jej názory sa nevyžadovali, aby zasiahli vo veci, v ktorej bola hlavným hráčom. Bolo to podivné vedieť, že v tomto rozhodnutí bola primárnym víťazom, ale súčasne sa nevyžadovalo, aby bola prítomná. Ako predtým, cítila sa mimoriadne podozrievavá, ako keby sa mal každý okolo nej otočiť a zagratulovať jej.

Prirodzene to sa nestalo, keďže nikto okolo nej nevedel, kto je. Nikto nevedel, že tam je.

Potom ju zasiahlo uvedomenie si, že tento večer bol o Dracovi a nie o nej; to víťazstvo bolo jeho, nie jej. Ona bola len šťastným adresátom časti jeho úspechu. Toto uvedomenie ju trochu upokojilo, sňalo časť ťažoby z jej srdca, Mala byť za toľké vďačná, samozrejme, ale Draco toto neurobil kvôli nej. A tým sa všetko zmenilo.

****


7. kapitola



Autor: Luckei1

     Preklad: Jimmi  Beta: Jimmi     Banner: solace

Originál: https://www.fanfiction.net/s/12549149/7/

Rating: T




 

Kapitola 7 

 

4. november

 

Hermiona náhle pocítila nutkanie vidieť sa s niekým, koho poznala, ale miestnosť bola v chaose. Našla si cestu von z ministerstva znova cez vchod pre návštevníkov, aby sa dostala k autu, ktoré si prenajala vo Francúzsku. Chcela zúfalo vidieť Harryho s Ronom, ale tiež potrebovala čas na premýšľanie. Po chvíli zvažovania sa rozhodla, že pôjde navštíviť rodičov. 

Keď šoférovala na druhú stranu Londýna, kde jej rodičia bývali, premýšľala o Dracovi a o tom, že nemá potuchy, čo sa ďalej stane. Nechcela nič viac, než sa s ním porozprávať, počuť všetko o jeho práci, ale na druhej strane, nebude to príšerne trápne? So všetkým, čo sa udialo, odkedy ten zákon vstúpil do platnosti, mohli sa vrátiť k svojmu predchádzajúcemu priateľstvu?

Nie, samozrejme, že nie. V Lyone jej vyznal lásku a ona ho odmietla. Bez ospravedlnenia. Nie. Prácu, ktorú odviedol, aby zrušili ten zákon, spravil kvôli sebe, nie kvôli nim.

Možno pocity, ktoré sa v nej prebudili, neboli vôbec romantickej povahy. Možno boli jednoducho... priateľstvom, len priateľstvom hlbším než to, čo mali predtým, hlbším než akékoľvek priateľstvo, ktoré kedy poznala. Bolo silnejšie, ale nebolo ničím viac než predtým. Alebo k nemu cítila rešpekt, obdiv, uznanie. Všetky tie veci, o ktorých v tom rozhovore vravel, že sa u nej nesnažil nájsť. Ale ona ich aj tak pociťovala. 

Skutočne nevedela. Rozoznala bodnutie žiarlivosti, keď videla tú druhú ženu správať sa k nemu tak dôverne. Jednako to nemusela byť skutočná romantická žiarlivosť.

Keď sa Hermiona priblížila k novému domu svojich rodičov, vycítila magickú prítomnosť a zastavila auto. Keď sa veľmi pozorne zadívala, dokázala z času na čas rozlíšiť veľmi slabučké mihotanie. Srdce jej pokleslo; vyzeralo to, ako keby ministerstvo použilo akýsi druh poplašného kúzla okolo domova jej rodičov pre prípad, že by sa tam pokúsila ísť. Videla len vchodové dvere. Ale keďže sa ešte oficiálne do Anglicka nevrátila, nechcela upozorniť ministerstvo na to, kde je. Pokiaľ šlo o nich, mysleli si, že je stále v zahraničí. 

Sklamaná sa rozhodla ísť aspoň pozrieť Harryho. Ten jej určite povie niečo užitočné, vždy to robieval. Dokonca aj keby to bolo niečo hlúpe, aspoň by ju to rozosmialo. S Ginny býval v malej magickej komunite mimo Londýna. Magický poplašný štít by tam k ničomu nebol; hoci by na dome jej priateľa mohol byť podobný druh strážneho kúzla. Pomyslela si, že má lepšiu šancu, že ju neodhalia v Harryho štvrti, hlavne ak vôbec nepoužije mágiu. 

Trvalo jej štyridsať päť minút, kým tam dorazila. Samozrejme, v magickej dedine by bolo auto niečo divné, takže ho nechala pri hlavnom vstupe a dnu vošla pešo. 

Noc bola ostrá, dokonca na november. Omotala sa ďalšími vrstvami, aby sa vyhla spoznaniu, keby narazila na niekoho na večernej prechádzke. Nikoho nestretla, a za pár minút stála na schodoch pred dverami svojho priateľa. V bruchu mala kŕče od nervov. Viac než rok svojich priateľov nevidela a teraz sa bála toho, že ich prekvapí. Čo povedia? Budú nahnevaní? Privítajú ju?

Samozrejme, že privítajú, bolo by absurdné myslieť si niečo iné. Rýchlo zaklopala, skôr než sa jej myšlienky znova uberú cestou pochybností. Začula Ginnin hlas, ako sa blížila k dverám a kričala na niekoho vo vnútri domu.

Ginny vyvalila oči, ústa dokorán, keď otvorila dvere. Potom sa vrhla Hermione okolo krku. 

"Hermiona! To nie je možné - ty si vážne tu?"

"Áno!" odpovedala, všetka úzkosť sa rozpustila a smiešne veľký úsmev sa objavil v jej tvári. 

Ginny sa odtiahla, aby sa na ňu pozrela. "Ako je to možné? Veď ten zákon zrušili pred pár hodinami a -  počkať - ty si tam bola?" 

"Kto je to?" spýtal sa Harry, keď vošiel do výhľadu. Jeho tvár sa rozžiarila ako slniečko, keď ju zbadal. "Hermiona!" 

Hermiona Ginny milovala, ale neexistoval nikto ako Harry, jej najskutočnejší priateľ. Zovrela ho v náručí. 

"Och, Harry, kto..."

Hermiona vzhliadla, aby zbadala Ronove oči veľké ako podšálky. 

"Ron!" vykríkla šťastne, pustila Harryho, aby objala ďalšieho najlepšieho priateľa. Slzy jej zmáčali tvár. 

"Ahojky, Hermiona," pozdravila Luna, ktorá sa postavila vedľa Rona. 

"Luna!" zhíkla Hermiona a jej mozog znova začal fungovať. "Ach, ja som.... nečakala som..." Odtiahla sa a pozrela sa na svojich priateľov. "Neruším niečo?"

"Len oslavujeme," odpovedal Ron so svojim blbým úškrnom.

"Čo?" spýtala sa.

"Teba, samozrejme," vysvetľoval Harry. "Nuž, technicky oslavujeme, že Draco s Blaisom vyhrali a ty sa vrátiš domov, ale ty už tu si!" 

Ginny si odkašľala. 

Hermiona sa na ňu pozrela a všimla si, že pohľad jej priateľky sa upiera niekam do miestnosti. Nasledovala ho a zistila, že sa pozerá rovno na Draca. Bolo to, ako keby z miestnosti vysali všetok vzduch a jej videnie sa zúžilo na kruh s rozmazanými okrajmi. Potom vedľa Draca zbadala Blaisa a obaja stáli vo dverách medzi kuchyňou a obývačkou. Prinútila sa dýchať. Potom zaregistrovala ďalších ľudí. Tú nádhernú ženu, ktorá stála v súdnej sieni pri Dracovi. Plus tam bola Pansy Parkinsonová, Theodore Nott a jeho manželka Matilda, a Ronova manželka Chelsea, ktorú stretol, keď pracoval s Georgeom.

Nikto neprehovoril, keď Hermiona s Dracom na seba hľadeli. Napriek všetkej svojej výchove o správnych spôsoboch Draco vyzeral nápadne nepohodlne. 

Hermionine srdce búšilo, keď dospela k rozhodnutiu. Prešla miestnosťou až k nemu a zastala kúsok pred ním. Bolo jej jasné, že všetci v miestnosti poznajú ich príbeh, ale snažila sa predstierať, že tam nikto iný nie je. Len na chvíľu, len aby upokojila svoje nervy, tam boli len oni dvaja. 

"Ďakujem ti," povedala, jej hlas silný. 

Dracov výraz bol apatický, ale oči mal intenzívne. Než stihol odpovedať, otočila sa k Blaisovi. "Ďakujem ti, Blaise," povedala, tentoraz oveľa ľahšie. 

"Neurobili sme to pre teba," odpovedal s láskavým úsmevom. 

"To viem. Naozaj viem. Avšak už viac nie som tou najhľadanejšou osobou na ministerstve."

Blaise sa zasmial. "Dobre, predpokladám, že táto časť bola pre teba."

Hermiona cítila na sebe Dracov pohľad, ale než bola prinútená vymyslieť čo ďalej povedať alebo urobiť, Ginny ju vzala pod pazuchu.

"Poď mi pomôcť," prehlásila. Odtiahla Hermionu cez dom do jej a Harryho izby, zamkla dvere a očarovala ich, aby boli zvukotesné. 

Hermiona klesla na posteľ, ruky sa jej triasli, hlava točila. 

"Mám... mám tak veľa otázok! Čo sa deje? Prečo je tu Draco?"

Ginny sa posadila na posteľ vedľa nej. Prehovorila pomaly, obozretne, ako keby sa bála, že Hermiona niečo vyhodí do vzduchu. 

"Nuž, oslavujeme. A Draco je náš priateľ. Potom, čo si odišla, sa tak dajako nasáčkoval do našich životov. Chcel, aby sme mu pomohli ťa nájsť - skôr aby sme mu povedali, kde si - a my sme nepovedali, samozrejme, ale potom...  S Harrym neuveriteľne dobre vychádzajú. Je to úžasné, Hermiona. A keď s Ronom začali počúvať zápasy v rádiu... musela som sa uštipnúť, keď som zbadala, že má Draco Malfoy vyložené nohy na mojom konferenčnom stolíku. A my ho vážne, skutočne máme radi. A to nespomínam, že mu úprimne na tebe záleží... Harry nebude počúvať ani jediné slovko proti nemu." 

Hermiona sa podivne zasmiala. "Draco, on je... tvojím priateľom. Je priateľom vás všetkých."

"Hm, hmm. Aj Pansy, Blaise a Theo," odpovedala Ginny. "Hoci nie tak ako Draco."

Hermiona sa niekoľkokrát nadýchla v  snahe upokojiť svoje srdce a nervy. Aký rozdiel dokáže spôsobiť jeden rok! Keď odišla, bola jediná, kto bol zadobre s Dracom alebo s niektorým z bývalých slizolinčanov. "Dobre, toto zvládnem. Dokážem to. Ste jeho priatelia. Vy všetci. Priatelíte sa s nimi všetkými."

"Si úplne v poriadku?" znepokojene sa spýtala Ginny. 

"Je to len... prekvapivé. Nič som netušila." 

Akú pravdu mal Draco, keď povedal, že nedokáže vydržať mimo Anglicka. Len pomyslite na to všetko, čo zmeškala za jediný rok! Bolo to vytriezvujúce a znepokojujúce. Bola pripravená všetko opustiť kvôli svojmu presvedčeniu a pokiaľ si to stále myslela, realita ju zasiahla rovno medzi oči. Minimálne môže byť vďačná za to, že to odlúčenie už skončilo. 

Ginny jej stisla ruku. "Samozrejme, že nie. Prakticky sme s tebou nemali kontakt celú večnosť. Takže aké to bolo? Stretnúť sa s ním práve teraz?"

Hermiona nedokázal zakryť nepokoj, ktorý cítila. Tento deň bol príliš plný, jej zásoba emócii sa už vyprázdnila po tom, čo prešla všetkou škálou, ktoré zažila dokonca ešte pred tým, než sa dostala k ich domu. 

"Úprimne? Nemám potuchy ako sa v jeho prítomnosti správať. Urobil obrovskú, neuveriteľnú... vec... aby ma podporil - nie, nielen kvôli mne, samozrejme - a ja mám pocit, že už viac neviem, kto to je, ak som vôbec niekedy vedela. Kedysi sme spolu pracovali a stali sa priateľmi, ale..." Odmlčala sa, neistá, ako veľa z tej pravdy by mala odhaliť. 

"Ale...?" postrčila ju Ginny. 

"Som úplne ochromená," priznala Hermiona. "Čo povieš niekomu po takom niečom?" 

"Povedala si, že mu ďakuješ," pripomenula Ginny. 

Hermiona pretočila očami. "Ako keby ‘ďakujem ti’ mohlo niekedy stačiť."

"Nezabudni, neurobil to pre..."

"Pre mňa, áno, počula som," odsekla Hermiona, prekvapená, ako podráždene znela. "Prepáč, nechcela som na teba vyšteknúť." Vzdychla si. "Možno to neurobil pre mňa, ale urobil to kvôli mne. Pretože som ani nezvážila možnosť vrátiť sa do Anglicka. Aby som si ho vzala."

"To je... pravda," pomaly riekla Ginny. 

"Prijal všetky tie slová, ktorá som na neho nahnevane vrhla, keď ma našiel a namiesto toho, aby ich odrazil za tie masívne steny, za ktorými žil celý svoj život, aby sa za nimi ukryl a lízal si rany, on počúval. Vykročil spoza tých stien a dovolil, aby sa zmenil. Otvoril sa zlyhaniu, zosmiešňovaniu, ohováraniu, klebetám - to všetko kvôli mne. On..." Musela sa na chvíľu zaraziť, aby si pozbierala myšlienky. "Urobil pre mňa viac než ktokoľvek, koho poznám. Nemôžem... vôbec dúfať, že toto všetko nejako pretlmočím. Ako mám vôbec začať?" 

Ginny ju chvíľu študovala. "Čo presne sa stalo v Lyone?" 

Hermiona pokrútila hlavou. "Nič. Boli sme spolu asi dvadsať minút, sedeli sme v kaviarni pri rieke. Nedopadlo to veľmi dobre."

"A predsa si bola polichotená?" navrhla Ginny. Hermiona prikývla. 

"A začala si o ňom premýšľať?" Znova prikývla. 

"Nikdy som nechcela, aby sme sa znova stretli takto verejne. Mala... mala by som odísť a..." Zmĺkla, neistá, kam by mala ísť, okrem toho, že by sa vrátila do Lyonu. Dokonca to znelo vyčerpávajúco, vyžadovalo by to šoférovať späť do Francúzska. Bude po polnoci, než bude môcť vôbec uvažovať o premiestnení sa z Calais do svojho bytu.

"Zostaň," naliehala Ginny. "Chceme ťa vidieť. Harrymu s Ronom si chýbala. Na večeru aspoň? Je takmer hotová."

Hermiona zaváhala. Samozrejme, že sa chcela porozprávať so svojimi priateľmi, ale bol tu Draco a každú sekundu si bude hyper vedomá jeho prítomnosti a všetkého, čo sa medzi nimi nevyslovilo a nepomyslelo. 

"Iste. Ale nesedím vedľa Draca. To práve teraz nezvládnem."

"Je tu veľa ľudí," uistila ju Ginny. "Budeš na konci s nami. Takže daj si minútku, vzchop sa, potom príď za mnou do kuchyne."

Hermiona súhlasila a Ginny odišla. Bolo treba každý kúsok jej odvahy, aby opustila spálňu. Zamierila rovno do kuchyne, neobzerala sa ani napravo, ani naľavo zo strachu, že zachytí jeho pohľad. Boli tam len Harry s Ginny. Ron s Lunou ju nasledovali dnu.

"Bola si na zasadnutí?" chcel vedieť Harry. 

Stála chrbtom k dverám, aby nemala šancu zazrieť Draca. 

"Bola," odpovedala. 

"Ako?" neveriacky sa spýtal Ron. "Si prekliata Hermiona Grangerová. Všetci ťa poznajú. Použila si maskovacie kúzlo?" 

Hermiona pretočila očami. "Použila som auto," odpovedala a trochu sa uvoľnila. Hádať sa s Ronom bolo niečo, čo dokázala aj v spánku. "Použila som tunel z Francúzska, došla do Londýna. Vošla som vchodom pre návštevníkov. Nevyžadovalo to žiadnu mágiu."

"A kontrola prútika?" spýtal sa Harry.

Pokrčila plecami. "Bola ľahké splynúť s davom." 

"Krucinál, Hermiona! To je neuveriteľné!" vykríkol Ron hlučne.

"Toto už piješ dlhšie, že?" doberala si ho, keď ukázala na jeho pohár.

Uškrnul sa a znova si odpil.

"Ideme, všetci. Večera je pripravená," oznámila Ginny. Zhromaždila hostí a povedala im, kam sa posadiť. 

Harry jej pomohol dostať všetko jedlo na stôl, potom sa posadil za jeden koniec. "Ďakujem vám, že ste tu, aby sme oslávili to, čo dnes Draco s Blaisom dokázali, nielen pre Hermionu, ale skutočne pre nás všetkých."

Skupina zborovo zvolala: "Čujme, čujme!"

"Avšak, Ginny je úžasná kuchárka, takže sa na to vrhneme, že?" Uškrnul sa a začal, ostatní ho nasledovali. 

Hermiona bola vďačná, že sedela medzi Harrym a Lunou, s Ginny, Ronom a jeho ženou oproti nej. To usporiadanie tak dajako rozdelilo stôl, s bývalými slizolinčanmi na jednej strane, ale kvôli Hermioninným nervom jej na tom nezáležalo. Prvých pár minút si len užívala počúvať rozhovor svojich priateľov a zbieranie všetkého, čo mohla, o ich živote za minulý rok.

Neušlo jej, napríklad, to, ako Lunine oči zablúdili k Blaisovi, ktorý sedel vedľa Ronovej ženy, ani to, že jeho boli prakticky na nej nalepené, keď nedávala pozor. Za Blaisa sa nechcela priveľmi pozerať. Vedľa neho bola Pansy, s Dracom na konci oproti Harrymu. Theo sedel medzi Lunou a svojou ženou, tá záhadná žena obsadila posledné miesto za stolom. To, že sedela najbližšie k Dracovi, jej tiež neušlo. 

"Takže, Hermiona, čo si myslíš?" spýtala sa Luna. "O súdnom jednaní?" 

Cítila, že na ňu dopadli všetky oči, ale vydržala Lunin pohľad. "Ja som... žasla. Bolo to neuveriteľné," odpovedala, nútila ruky, aby sa netriasli. 

"Počkať. Ty naznačuješ, že si tam bola? Dnes? Na vypočutí?" spýtal sa Blaise, jeho výraz bol výrazom prekvapeného obdivu. 

"Myslel si si, že sa len tak náhodou ukázala dnes večer?" spýtal sa Ron, ako keby bol Blaise idiotom, keď sa niečo také pýta. 

Hermiona pretočila očami. Vďaka Merlinovi za Ronove debilné poznámky, ktoré uvoľnili viac než čokoľvek iné. "Ty sám si to zistil pred desiatimi minútami, Ron. Nebuď hlupák. Áno, Blaise, bola som tam. Ako som už niekomu tu hovorila, bolo celkom ľahké prísť do krajiny nemagickým spôsobom, ak niekto vie ako."

"Ale vkradnúť sa predným vchodom je stále výkon," hádal sa Ron s troškou trucovania.

"Áno, nuž," vravela, líca jej nabrali ružový nádych. Normálne by jej nevadilo rozprávať o svojom talente s mágiou, ale dnes, pri tom všetkom, najviac chcela splynúť s pozadím. "Asi to tak bude."

"Ako si sa cítila?" spýtal sa, obočie zvraštené, pohľad intenzívny. 

Hermiona sa chcela rozpustiť do podlahy. Všetka pozornosť sa sústredila na ňu a posledné, čo chcela, bolo rozprávať o svojich pocitoch ohľadne toho, čo sa stalo, všetkým v miestnosti. "Obávam sa, že to nedokážem popísať slovami," odpovedala stroho.

"Draco!" zavolala Ginny, čím vyslala Hermionu do divokej paniky. "Čo si si ty myslel o tom jednaní?" 

Vyzeral prekvapene, že ho zapojili do rozhovoru. "Bol som samozrejme šťastný kvôli výsledku. Myslel som si, že sme dobre vyargumentovali náš prípad." 

"Prekliato geniálne, chceš povedať," povedal Ron, keď zdvihol pohár na Dracovu počesť. 

Draco nič nepovedal, len pokrčil plecami. "Som rád, že nás členovia Súdnej rady boli ochotní vypočuť."

Theo si odkašľal a prehovoril. "Niektorí z nás na konci tohto stola si nie sú celkom istí, čo presne sa deje. Nie sme ani v najmenšom zvyknutí na skromného Draca Malfoya. Začínam premýšľať, či na neho nepoužili kúzlo zmätenia."

"Tiež som nad tým práve uvažovala," súhlasila Pansy s miernym pokrčením pliec. "Trošku ma to desí."

Draco sa na svojich priateľov uškrnul. "Fajn. Bolo to fantastické."

Všetci zvolali na slávu a zdalo sa, že sa Draco po pár prípitkoch uvoľnil. 

"Prípitok!" zvolal Harry, magicky naplnil všetkým poháre šampanským. "Na Draca s Blaisom!" 

Všetci sa napili. "Príhovor!" zvolal Theo.

Draco sa zasmial. "Na dnes už mám príhovorov dosť. Blaise?" 

Pokrútil hlavou. "To nie je moja silná stránka, kamarát."

"Príhovor!" buchol päsťou po stole dobre naladený Ron.

Draco sa nakoniec postavil. Hermiona šťastná videla, že je uvoľnenejší. V skutočnosti vyzeral v pohode a viac sebou samým. Bude musieť poďakovať Ginny za ten nápad pritiahnuť pozornosť na neho - kam patrila. Bol vo svojej koži.

Draco sa na chvíľu zamyslel. "Toto bola tá najlepšia vec, ktorú som kedy urobil."

"Čujme, čujme!" zvolal Theo, a ostatní to zopakovali. 

"Síce tá najťažšia, ale aj tá najlepšia," uzavrel Draco, potom vypil pohár do dna a posadil sa. 

"Na to si pripijem," odpila si Pansy zo svojho pohára. 

"Bola som taká rada kvôli tvojim rodičom," povedala Hermiona, oslovila Draca priamo, kým sa všetci ostatní rozprávali. Dúfala, že dokážu chvíľu viesť rozhovor bez pritiahnutia pozornosti, ale rozhovory ostatných ustali. 

Vrelo sa usmial, takmer ale nie celkom schopný zdvihnúť pohľad, aby sa jej pozrel do očí. "Áno. Aj ja."

"Čo máš ďalšieho v pláne, Draco?" spýtala sa Luna. "Pôjdeš po ďalšom príšernom zákone? Alebo si to necháme na ďalšie interview?" 

Dracove oči sa roztvorili. "Och, ja... u Merlina, nie. Nemám v úmysle spraviť si z tohto kariéru. Ani by som nevedel, kde začať. Nespýtaš sa ma to až zajtra?" 

"Samozrejme. Je to veľmi prirodzená otázka, keď nad tým rozmýšľam," odpovedala Luna. "Ľudia budú chcieť vedieť, čo plánuješ nabudúce. Teraz keď si vyzval ministerstvo...  a okázalo vyhral... veľa ľudí bude čakať, že urobíš viac."

Draco sa tváril veľmi nepohodlne. 

"Stále sú to domoví škriatkovia," zamyslene povedala Luna, keď žmurkla na Hermionu.

Všetci Hermionini priatelia sa na ňu pozreli. Cítila, ako jej horia líca. 

Draco sa stretol s jej pohľadom, potom sa rozhliadol po stole. "Čo mi uniká?" 

"Hermiona bola od štvrtého ročníka posadnutá právami škriatkov," oznámil Ron s nepatrným zaskučaním.

"Och, správne, na niečo z toho si spomínam." Draco zamyslene zvraštil čelo. "Myslím, že sme sa nad tým parádne zabávali, hoci si neviem spomenúť prečo."

Ron sa ozval znova. "Vzala si do hlavy, že by mali domových škriatkov oslobodiť. A nazvala to sopľošom!" 

"Zaplatiť, Ron," vyštekla. "Zaplatiť. A oslobodiť, ak to budú chcieť. Pretože sú v podstate otrokmi! Ako s tým môžeš byť v pohode?" 

"Pretože to je to, čo robia," zdôraznil Ron. "Je to ich práca."

"Stačí," zarazil Harry oboch svojich priateľov. "Tento problém dnes večer nevyriešime a naši hostia nechcú počúvať, ako sa hádate."

"Áno, a vaši priatelia o tom nechcú počúvať po miliónty krát," zamrmlala Ginny.

"Och, nie, prosím, pokračujte," uškrnul sa Blaise.

"Radšej nie," prehlásila Hermiona v snahe vymyslieť spôsob ako odviesť rozhovor znova ku Dracovi. Potom Pansy položila otázku Matilde a Ron sa začal rozprávať s Harrym. Hermiona si uvedomila, že jej čarodejnicu, ktorá bola na ministerstve s Dracom nepredstavili. Naklonila sa k Lune a zašepkala: "Kto je tá žena, čo sedí medzi Matildou a Dracom?"

"To je Anna, Blaisova bývalá manželka," odpovedala Luna.

"Oh!" Hermione sa trochu uľavilo, keď zistila Anninu identitu. Avšak po ďalšom premýšľaní si uvedomila, že to nebola len taká obyčajná žena; Anna pracovala s Draco a Blaisom proti tomu zákonu a tak s nimi trávila veľa času. Keďže bolo známe, čo cíti k Blaisovi, bolo by pre Annu prirodzené zamilovať sa do Draca. A Hermionine inštinkty jej napovedali, že Anna o Draca skutočne záujem mala. 

O asi tridsať minút neskôr bola Hermiona viac a viac vynechávaná z rozhovorov. Skupina okolo nej si očividne vytvorila pevné väzby, z ktorých sa ona sama vylúčila a jednoducho celkom nezapadla. Vedela, že to nebude dlho trvať, ale ako čas plynul, pociťovala stále väčšiu únavu a rozhodla sa, že by mala odísť a nájsť si miesto, kde zostane na noc. Nemala záujem vrátiť sa ten večer do Lyonu. Keby oslava vykazovala nejaké známky, že bude končiť, požiadala by Harryho s Ginny, aby zostala u nich, ale Harry práve otvoril ďalšie dve fľase vína a Ginninu tortu ešte ani nezačali krájať.

Nech sa akokoľvek nechcela opätovne stretnúť s Dracom na verejnosti, tiež sa cítila čudne, že nepociťovala tú istú dôvernosť, ktorú pri ňom cítila, keď spolu pracovali. A možno ten odstup pri ňom vnímala silnejšie ako pri ostatných, pretože mala o neho zvýšený záujem.

Potlačila zívnutie práve, keď sa zasmial nad niečím, čo Anna povedala a Hermiona sa rozhodla, že už tu dlhšie nedokáže sedieť. Príde na to kam ísť, keď bude preč z domu, preč od neho a Anny, niekde, kde ťažoba všetkého, čo sa stalo, nebude taká dusivá. 

Odložila servítku na stôl, okamžite pritiahla pozornosť väčšiny ľudí na druhej strane stola - a Luny - ktorá vedela, že ten pohyb znamenal, že sa chystá vstať. 

"Ďakujem vám všetkým, že ste mi umožnili vpadnúť na vašu oslavu. Ginny, večera bola fantastická." Hermiona sa usmiala na svoju priateľku. "Vážne by som mala ísť. Z celého dňa som vyčerpaná a mala by som sa zastaviť u rodičov, než zamierim domov." Nikto nemusel vedieť, že v skutočnosti svojich rodičov pozrieť nepôjde. Plus, budú predpokladať, že bude spať u nich. 

"Domov?" spýtal sa Harry, vyplašený. Miestnosť stíchla. "Nie si... už doma?" 

Hermiona si pomyslela, že na sebe cíti Dracov uprený pohľad. Odkašľala si, odmietala sa pozrieť jeho smerom. "Och, správne, nuž, áno. Lenže mám v Lyone prácu, ktorú musím ukončiť. A budem potrebovať uzavrieť svoj čas tam. Musím sa postarať o byť, pobaliť veci... " Jej myseľ sa roztáčala. 

"Rozísť sa s jedným Francúzom?" navrhla Luna.

Hermionine líca sčerveneli a chcela vliezť pod stôl. "Hm, nie. To... už sa stalo."

"Takže sa vraciaš, správne?" naliehal Ron. 

Usmiala sa na neho. "Áno. Dám vám vedieť, keď budem vedieť viac. Možno sa budem môcť vrátiť v piatok na celý víkend. Môžem bývať tu?" spýtala sa, otázku adresovala Harrymu s Ginny. 

"Samozrejme," odpovedala Ginny. 

Hermiona sa prinútila pozrieť na Draca. "Vážne, tvoja reč bola excelentná. Znova gratulujem." Zahryzla si do pery, priala si, aby mohla povedať niečo viac. Ale všetci ju sledovali, čakali, a ona viac než kedy cítila, že musí odísť. Začínalo sa jej ťažko dýchať. "Dobre teda. Nuž, v poriadku, dobrú noc všetkým. Nevstávajte," povedala, keď sa Harry postavil. "Poznám cestu von."

Prikývol a Hermiona vyšla z jedálne tak rýchlo, ako mohla. Na chodbe sa niekoľkokrát zhlboka nadýchla, než pokračovala ku dverám. Bola tak blízko - tak blízko. To bolo jediné, na čo dokázala myslieť, aby sa nerozbehla. Jej srdce búšilo za úľavou od ustavičného napätia, ktoré cítila, odkedy objavila Draca v dome svojich priateľov. Netušila, čo urobí, keď prekročí prah, ale aspoň bude schopná dýchať.


8. kapitola



Autor: Luckei1

     Preklad: Jimmi  Beta: Jimmi     Banner: solace

Originál: https://www.fanfiction.net/s/12549149/8/

Rating: T




Kapitola 8

 

Práve keď sa dostala k dverám, ku slobode vzdialenej len o úder srdca, začula kroky.

"Smiem ťa odprevadiť von?" strnulo sa spýtal Draco.

"Von z dverí?" Okamžite si pripadala hlúpo za takú otázku.

Zaťal čeľusť, jeho pohľad namierený niekam nad jej plece. "Rád by som sa s tebou na chvíľku porozprával, ak to nevadí."

"Och. Samozrejme." Keďže už ruku mala na kľučke, otvorila dvere a vyšla cez ne von. Draco ju nasledoval, zatvoril ich za nimi. Zišla krátkych schodiskom a po bočnom chodníčku zamierila k nízkemu bielemu plotu, ktorý obklopoval Harryho pozemok. Zastavila kúsok od vchodu.

Draco ju nasledoval, zízal na zem, keď zastavil asi meter za ňou, ruky zastrčené hlboko vo vreckách. Vzhliadol na ňu cez svoju ofinu, v tvári takmer ospravedlňujúci úsmev. Hľadeli na seba po dobu, ktorá im pripadala večnosťou, než prehovoril.

"Tento okamih som si predstavoval už veľmi dlho," začal. "A musím ti povedať dve veci. Žiadam jedine, aby si počúvala. Potom sa už nikdy znova nemusíme rozprávať."

Zamračila sa, vyplašená. Iste nemyslel vážne, že sa nikdy nebudú spolu rozprávať. Prečo by to hovoril? Srdce jej začalo uháňať.

"Dobre."

"Po prvé, musím ti poďakovať."

Prekvapene zažmurkala. "Poďakovať... mne?"

Prikývol. "Za to, že si tebou. Za to, že si tebou, ktorá ma tak ľahko odmietla, keď som ťa prišiel priviesť späť. Za to, že si mi povedala  - občas nakričala - všetky tie dôvody, pre ktoré by si ani nemohla čo i len zvažovať naplnenie manželského zákona. Keby neexistovalo to, čo si vravela a, rovnako dôležité, spôsob, akým si to vravela, nemyslím si, že by som prišiel domov a rozhodol sa pokúsiť sa s tým bojovať. A myslel som vážne, čo som tam dnu povedal. Toto je tá najlepšia vec, ktorú som kedy urobil."

"Draco, ty by si za to nemal ďakovať mne," odvetila, hanbila sa za to, ako sa k nemu v ten deň správala.

"Nie, mal by som," nežne sa hádal. "Za posledný rok som sa naučil o sebe a tomto svete viac, než som si kedy myslel, že je možné. Som vďaka tomu lepší. Kvôli tomu, čomu ma tvoje presvedčenie prinútilo čeliť."

Hermiona pokrútila hlavou. Takto si nepredstavovala, že bude ich opätovné stretnutie prebiehať. Slzy sa začali vyhrážať, ale skôr než dokázala odpovedať, pokračoval.

"Tiež som chcel... potrebujem... aby si niečo vedela. Toto som spravil, toto všetko... potrebujem, aby si vedela, že som to spravil tým správnym spôsobom, Hermiona."  Jeho hlas bol taký vážny, že jej z toho bolo nevoľno. Nechystala sa ho stratiť, že nie? To, že bol s niekým iným, napríklad s Annou, bola jedna vec, ale toto začínalo pôsobiť ako niečo príliš finálne.

"Spravil som to zo správnych dôvodov. Nikdy som nič také predtým neurobil. Pretože si mala pravdu. Takú pravdu. Vo všetkom, čo si povedala. A ja som vďačný, že som si to vypočul. Som rád, že som sa mohol porozprávať s tvojimi priateľmi, pretože mi pomohli pohnúť sa smerom k tomuto."

"Draco..."

"Navždy ti budem vďačný. Dobrú noc." Ukročil, zľahka prikývol a otočil sa späť k domu.

"Počkaj," zavolala a urobila k nemu dva kroky. Zastavil sa tesne pred schodmi a otočil sa tvárou k nej, jeho výraz ostražitý. "Mám na teba len jednu otázku. A potom ťa nechám na pokoji."

"Do toho," riekol, založil si ruky na hrudi a oprel sa o zábradlie.

Nevedela, kde začať, ale vedela, že to nemôže nechať skončiť. Spravila k nemu ďalších pár krokov. Teraz bol od nej asi pol metra. Keby sa načiahla, mohla by sa dotknúť jeho ruky. "Ty si... ty si povedal veľa vecí. V rozhovoroch, citátoch a tak ďalej. Veľa vecí medzi riadkami - o robení toho, čo je správne. Opakovane si vravel, že si sa vzdal nádeje. Že si ma musel nechať ísť. Že nakoniec si musel byť v pohode s tým, že ma už nikdy neuvidíš."

Zvraštil čelo, jeho oči vyhľadali jej. Len prikývol. 

"Ja len... musím to vedieť...   Naozaj - naozaj - si sa vzdal všetkej nádeje?" 

Draco sa silne mračil, jeho výraz rozpoltený. Zjavne chvíľu uvažoval, než prehovoril. "Nuž, nie. Krucinál, nie." Niečo ako úľava začalo klíčiť v jej hrudi. "Ale... tiež... áno."

Hermiona namáhavo prehltla, pocit nádeje zmizol. 

Pokrútil hlavou. "Dala si tak očividne najavo, že v tomto smere nie je žiadna nádej."

"Ja viem," odvetila. "Urobila som, čo som musela. Potrebovala som, aby si sa vrátil a zabudol na mňa, a tak sa mohol pohnúť so svojím životom ďalej."

Prikývol, jeho pohľad sa presunul k niečomu na ceste. "Bola si veľmi efektívna vo svojich cieľoch. Musel som na teba zabudnúť, aby som dokázal pokračovať. Ale srdce... je čudná vecička. Nedovolilo mi úplne uhasiť ten mrňavučký plamienok nádeje. Samozrejme, musel som ho pridusiť. Vyhostiť do najhlbších hlbín samého seba, ukryť pred svetlom a čímkoľvek, čo by ho mohlo rozdúchať." Sucho sa zasmial. "Úplne si ma zdrvila."

Hermiona stisla oči. "Skutočne som nenávidela robiť to." 

Draco si založil ruky na hrudi. "Urobila si, čo si urobiť musela."

Prikývla, slzy opäť hrozili, že prepuknú. Zničila ich mlhavý vzťah za hranicu nápravy. "Je mi to tak ľúto."

Znova sa pozrel inam. "Sú dni, zvlášť v posledných pár mesiacoch, keď som si myslel, že tá nádej zomrela úplne. Len vtedy, keď som bol istý, že je preč, som si uvedomil, že tam stále niekde je."

"A dnes večer? Čo si cítil, keď si ma uvidel?" Mala pocit, ako keby sa výhonky strachu rozťahovali v jej vlastnom srdci, kde sa nedarilo ničomu okrem nádeje odvtedy, čo ju v Lyone vyhľadal.

Jeho výraz bol opäť zamyslený. "Úprimne? Mal som pocit, ako keby mi vrazili do brucha alebo ma buchla dorážačka do hlavy. Vyrazilo mi to dych. Bol som... bez slov." 

Pokúsila sa nedať najavo svoje sklamanie; jeho slová neboli presne tými, ktoré dúfala počuť. Vyzeralo to, že všetok jej rastúci obdiv k nemu, dokonca jej mladučké city k nemu, vyjdú naprázdno. Samozrejme, nič viac si nezaslúžila. Chcela ho odohnať preč, nadobro, chcela, aby sa vzdal nádeje na to, že sa niekedy vráti alebo bude opätovať jeho náklonnosť. Urobila presne to, čo urobiť zamýšľala; bolo len krutým zvratom irónie, ktorá ju priviedla na miesto, kde si priala, aby neodviedla takú excelentnú prácu.

"Chápem," povedala nakoniec. V duchu sa dala dokopy. Jej svet sa za posledné dve hodiny pretočil o 360 stupňov a jej myseľ vírila nepredvídateľným množstvom ‘čo ak?’ Jej práca, Lyon, ministerstvo, jej priatelia, rodičia, Dracove priateľstvo s jej priateľmi - bombardovalo ju príliš veľa vstupných dát, aby im venovala pozornosť. 

"Ďakujem ti, že si mi odpovedal. Dobrú noc, Draco." Bez počkania na odpoveď sa otočila k odchodu, hrýzla si do pery, aby zadržala slzy, až kým nebude sama. 

"Počkaj," schmatol ju za ruku skôr, než stihla urobiť druhý krok. 

Hermiona sa stočila, ale nedokázala sa mu pozrieť do očí, tak sa sústredila na miesto, kde spočívala jeho ruka, tesne nad jej lakťom. Zahryzla si silno do pery. 

"Prečo si sa ma na to pýtala?" Dracov výraz bol výrazom odhodlania, výrazom úprimnosti. Takmer prosby. Pustil jej ruku a ukročil, jeho čelo zvraštené znepokojením. 

"Och, hm." Teraz sa jej myšlienky valili jedna cez druhú kvôli odpovedi. Pud sebazáchovy a silná túžba uniknúť zápasili s mocnou nádejou, ktorej mesiace poskytovala útočište a skutočnosťou, že ju práve zastavil a... čo ak.

V Lyone jej v skutočnosti vôbec nepovedal, že je do nej zamilovaný, namiesto toho tancoval okolo tej myšlienky a len sotva ju naznačil, pár trúfalých slabík z hranice, z ktorej, keby sa prekročila, už by sa nemohol vrátiť. Požiadal ju, aby si vybrala jeho, ale nikdy nevyjadril svoje skutočné city k nej, hoci ich dokázala čítať medzi všetkými jeho slovami, vidieť ich v jeho očiach. Obmedzil sa presne dosť na to , aby mohol všetko poprieť. Nekládla mu to za vinu; dokonca vyznanie lásky by nič nezmenilo. Ale ona mu to isté neurobí. Nebude tancovať, naznačovať a navrhovať. Vystavila ho už príliš mnohému, a hoci to vtedy bolo nevyhnutné, teraz si zaslúžil viac. Zaslúžil si celú pravdu. 

Zhlboka, roztrasene sa nadýchla. "Pred zákonom," začala. Prikývol, čakal, kým bude pokračovať. "Skôr než sa o ňom začalo hovoriť... páčil si sa mi." 

Dracove oči boli veľké ako podšálky. "Ja som sa ti čo?" 

Prikývla, cítila, ako sa časť ťažoby pri tom priznaní zdvihla. 

Potlačil smiech, pokrútil hlavou. "Musím sa posadiť."

Schody verandy stačili akurát na to, aby sa tam obaja zmestili a on jej naznačil, aby sa k nemu pripojila. Oprel sa o schody, tvárou k nej, jeho výraz veľmi pobavený. Opatrne sa posadila čo najďalej od neho, tvárou k cestičke pred nimi. 

"Páčil si sa mi," zopakovala. 

"Ako dlho?" zavrčal. 

Netušila, aký to má zmysel, ale mala pocit, že mu dlhuje nejaké odpovede. "Vlastne mesiace." Potichu sa zasmial a zatvoril oči, oprel si hlavu o tehly. "Ale keď začali reči o tom zákone, musela som... prestať. Musela som to dostať zo svojej mysle. Pretože som hneď zavčasu vedela, že nezostanem v Anglicku, keď ten zákon schvália."

Teraz sa na ňu pozeral uprene, spojil jej oči s odhodlaním vo svojich. "Ja chápem, prečo si odišla. Naozaj chápem."

Nemohla uveriť, že jej priznanie prijal tak ľahko. V jej rozjímaniach o tom, ako ho znova stretne, sa bála, že bude na ňu nahnevaný, že bude mať pocit, že plytval časom, aby dosiahol zrušenie toho zákona, pretože obom sa páčil ten druhý v rovnakom čase. Bolo by úplne racionálne byť kvôli tomu naštvaný; očakávala to. Buď nesprávne pochopila všetko, čo od Lyonu urobil, alebo on skutočne, naozaj, chápal jej dôvody, prijal ich a veril, že boli dôležité. Bolelo ju z toho srdce, spôsobovalo to, že silnejšie vnímala to, že ho stratila. 

"Ďakujem ti," zašepkala, pretrela si uslzený pohľad. Po chvíli, keď sa vzchopila, pokračovala. "Urobila som maximum, aby som to zarazila. A myslím, že by som bola v poriadku. Ale potom... Draco, našiel si ma. Hľadal si ma celé mesiace a prišiel si ma požiadať, aby som sa s tebou vrátila domov. Bola to tá najviac... romantická vec, ktorú kedy pre mňa niekto urobil. Bez ohľadu na výsledok."

"Romantická?" prekvapene sa spýtal. 

Hermiona prikývla, švihla očami k jeho dosť dlho, aby videla, že je prekvapený. "Vynaložil si obrovské úsilie, aby si ma našiel. Ja si... ja si nedokážem predstaviť, že by si to robil z iného dôvodu ako ten, že si chcel, aby som sa vrátila. Chcel si, aby som sa ja vrátila domov. Ale vôbec som nečakala... toto."  Roztiahla ruky dlaňami nahor. "Že budeš bojovať proti tomu zákonu a že dosiahneš, aby ho zrušili. Ako som mohla niečo také predvídať?" 

"Ja som to určite nepredvídal," zamrmlal, otočil sa na schode, aby hľadel rovnakým smerom ako Hermiona. 

"Presne. A... potom čo si odišiel, musela som si priznať, že si mi vyrazil dych a že si spôsobil, že som sa cítila... chcená spôsobom, ako som sa nikdy predtým necítila." Zatrpknuto sa zasmiala. "To, že si ma našiel v Lyone, to, že si ma prosil, aby som sa s tebou vrátila.... Použila som to, aby som udusila tvoje nádeje, a predsa to bolo presne to, čo rozdúchalo tie moje." Hermiona cítila na sebe jeho spýtavý pohľad, ale musela dokončiť svoje myšlienky. "Luna mi poslala Sršňa s tvojim prvým rozhovorom. A všetky po ňom o tvojej práci. Draco, ja..."  Cítila, ako jej skrúca vnútornosti od nervov z toho, čo sa chystala urobiť. Bolo to ako byť na vrchole horskej dráhy, v okamihu, keď sa preklápate cez okraj a tesne predtým ako začnete padať. 

"Ja som sa... do teba zamilovala." Spätný náraz z nervozity bol taký silný, že musela polapiť dych. "Nuž, tak veľmi ako sa niekto môže zamilovať cez novinové články. A dovolila som si tešiť sa z myšlienky, že toto všetko robíš kvôli mne. Napriek tomu, čo si v tých rozhovoroch tvrdil." Prestala rozprávať a mlčky ho prosila, aby prehovoril. Keď sa tak nestalo, uvedomila si, že ešte musí povedať jednu vec. "Keď som ťa dnes večer videla, dúfala som, že bude existovať niečo - čokoľvek - čo ma prinúti veriť, že stále ku mne cítiš to, čo si cítil kedysi." Teraz už mlčala a uspokojila sa s tým, že prehovorí, keď bude pripravený. Bolo očisťujúce dostať zo seba všetko von. Aj keby sa nesplnili jej nádeje, povedať mu pravdu bola správna vec. 

Keď plynuli okamihy bez nejakej odpovede, pozrela na neho kútikom oka. Zízal na ňu, výraz nesmierneho sústredenia v tvári. Domnievala sa, že by mala byť vďačná, že nie je nahnevaný. Jednako, tá chvíľa sa naťahovala  a ona sa neodvrátila. Jeho pohľad zajal jej, a z nejakého dôvodu, ju nepustil. 

Medzi nimi bolo len pár decimetrov tvrdého kameňa. Prekvapilo ju, ako rýchlo ich zrušil, zmenšil vzdialenosť medzi nimi na zlomok okamihu. Nežne pootočil jej tvár smerom k sebe a pritlačil pery na jej. Prekvapilo ju to, ale tak kúzelne, a dychtivo mu ten bozk opätovala. Bola to intenzita toho bozku, čo ju zaskočila, ako keby umierala od smädu a jeho pery samotné stačili na to, aby ho uhasili. Vryl sa silne, nebezpečne a neciteľne do jej srdca a ona schmatla jeho košeľu, aby mu zabránila odtiahnuť sa. Druhou rukou našla zátylok jeho krku a bol to ten najúžasnejší pocit. Nechala svoje prsty zľahučka pohladiť tenké končeky vlasov na jeho šiji. 

V duchu si zvykala na ten lahodný bozk, keď sa odtiahol, oči široké. Chvíľu na seba hľadeli, sťažka dýchali, ani jeden si nebol istý tým, čo sa práve stalo. 

Draco sa od nej trochu odtiahol, ale zostal dosť blízko, aby mohla cítiť jeho teplo. Priťahovalo ju. 

"To bolo..." Začal, ale odmlčal sa s ohromeným krútením hlavou. 

"Oveľa lepšie než by logicky malo byť?" navrhla. 

"Áno." Zasmial sa, pošúchal si krk, kde ešte pred chvíľou bola jej ruka. 

Hermiona sa striasla. Mlčanie sa naťahovalo, až kým neprehovorila. "Takže... čo teraz?" 

"Teraz?" zopakoval Draco, oprel sa dozadu a oprel si lakte o schod za nimi. Zdalo sa, že je niekoľko dlhých minút stratený v myšlienkach. Keď konečne prehovoril, hlas mal vyrovnaný, hlboký. "Dnešný večer bol... nuž, oveľa viac než vážne dokážem pochopiť." Odmlčal sa, pozrel sa jej do očí s drzosťou, ktorú si v ňom nepamätala. "Ale myslím, že bude fér, ak budem úplne úprimný."

"V poriadku," riekla so slabým pocitom zlej predtuchy. 

"V Lyone, som sa.... bál povedať ti všetko. Čo som cítil. Myslel som si, že keby mi to prešlo bez toho, aby som vyjadril svoje pocity, že by mi to nejako pomohlo. Možno zachránilo trochu hrdosti alebo by bolo ľahšie  na teba zabudnúť." Draco sa zhlboka nadýchol, než pokračoval. "Pretože som bol do teba zamilovaný. Už som bol... nuž, veľa rokov."

Hermiona zalapala po dychu. Vytušila jeho pocity, keď ich takmer ale nie celkom priznal v to ráno pri Saône, ale nikdy by nehádala, že boli prítomné celé roky. 

"Pripusťme, tie pocity rástli a ubúdali, ako sa dá očakávať, keďže začali v druhom ročníku."

"Nie!" vyhŕkla, neschopná si pomôcť. "Čože?" 

Draco prikývol, trochu nevrlo. "Bol som taký malý blbec, však? Ale páčila si sa mi, najviac ako si sa v dvanástich mohla, ale potom som s tým ďalšie štyri roky bojoval. Občas som bol úspešný. V šiestom a siedmom ročníku som aj tak stratil všetky city a bolo to niekoľko rokov po vojne, keď som si začal spomínať, aké je to cítiť niečo. Ale potom, keď sme pracovali na tom istom poschodí, predtým než z nás urobili partnerov, začalo sa to zase vracať späť."

Hermiona bola ohromená. Teraz bola očividne ona na rade, aby úplne stratila slová. 

So smutným smiechom pokrútil hlavou. "Príliš som sa bál premýšľať o tom, že sa k tebe priblížim. Znova som sa s tým pokúšal bojovať. Ignoroval som to, zatláčal preč, skúšal som chodiť s inými ľuďmi. Vzdal som tú snahu, keď sme spolu začali pracovať, ale stále som nedokázal pozbierať odvahu niekam ťa pozvať. A bol som úplný zbabelec, keď som sa dozvedel o tom zákone. Došlo mi, že som ťa miloval tak dlho, že som musel byť pre teba lepší než ktokoľvek iný. Iste, minimálne by som ťa dokázal urobiť šťastnou, aj keby si mi lásku nikdy neopätovala. A, možno, snáď, by si vo mne časom videla viac než len muža, za ktorého si vydatá."

Draco ten koniec vyslovil veľmi rýchlo, ale teraz sa zarazil a otočil sa tvárou k nej, chytil ju za ruky. "Ospravedlňujem sa za to, že som bol takým zbabelcom. Vtedy som ťa ani v najmenšom nebol hoden. Som teraz iný, myslím, že sa už tomu približujem."

Hermionine srdce búšilo, nádherné trepotanie šťastia tančilo skrz jej zmysly. "Draco..."

Zdvihol voľnú ruku, aby jej naznačil, že ešte musí niečo povedať. "Za posledných šesť mesiacov boli časy, keď som si dovolil slobodu predstavovať si, aké by všetko bolo, keby bolo po mojom. Keby som vyhral a ten zákon zrušili, keby si sa vrátila nezávislá a z nejakého dôvodu ma vpustila do svojho života... Dokonca som si predstavoval, len raz, aké by to bolo, keby si sa vrátila a chcela ma rovnako, ako som ja chcel teba."

Hermiona si musela pripomenúť, aby dýchala. 

"Existovala jedna vec, ktorej som sa rozhodol držať," povedal opatrne, "v prípade tejto zdanlivej nemožnosti. Na toto budeme musieť ísť veľmi pomaly." 

"Pomaly," zopakovala. Pomaly nebolo presne to, čo mala na mysli, hlavne keď premýšľala o tom bozku. 

"Áno," povedal, zľahka kreslil prstami po chrbte jej ruky. "Je to dôležité z množstva dôvodov. Ale čo je najdôležitejšie... nie sme tými istými ľuďmi, ako sme boli pred všetkými tými mesiacmi. Za posledný rok som sa veľmi zmenil a som si istý, že aj ty. Chcem si byť istý, že obom sa nám páči ten, kto sa z toho druhého stal." Vtedy sa jej pozrel Draco do očí. "Minimálne to je to, čo chcem, aby sa stalo." 

Hermiona prikývla, stále spracovávala, čo práve povedal, to všetko, čo sa jej dnes stalo. Počas niekoľkých hodín sa prešla z nepriateľa ministerstva k tomu, komu bolo odpustené, od toho, aby bola legálne podľa zákona zasnúbená s Dracom k tomu, aby bola úplne slobodná a doma vítaná. Potom priznala hĺbku a sily svojich pocitov k Dracovi a ten sa zmenil a šokoval ju svojim vlastným priznaním. 

"Hermiona?" 

"Prepáč," rýchlo odpovedala. "Hovoríš, že chceš byť so mnou?" 

Venoval jej čiastočne úsmev, čiastočne úškrn. "Myslím, že je bezpečné povedať, že niečo medzi nami je, či?" 

Bez premýšľania sa pozrela na jeho pery, líca jej okamžite zružoveli v okamihu, keď si to uvedomila. "To by som povedala, áno."

"Nie som si istý, či je múdre v tejto chvíli robiť z toho niečo oficiálne. Takže v tomto zmysle myslím, že musíme počkať. Ale chcem sa pohnúť ďalej, nech to akokoľvek vyzerá. Nie je to, čo chceš ty?" 

"Chcem!" rýchlo vykríkla. "Chcem povedať, že áno, to je to, čo chcem. Jednoducho som na toto nebola pripravená!"

Zasmial sa. "Ani ja nie. A predsa sme tu."

Hermiona žasla nad niečím v jeho postoji, jeho vyrovnanosti, na jeho sebaistote. Toto bolo na ňom určite nové, vlastnosť, ktorá sa vytvorila zo skúseností za posledný rok. Vyzeral pokojne úprimný a nemal obavy z toho, čo by mohla povedať. Zatiaľ čo ona mala pocit, že padá a nikdy padať neprestane. 

Draco si preplietol prsty s jej, vyslal jej vnútro do nádherných otočiek. "Hermiona. Poďme na kávu."

Jej myseľ sa roztočila do najvyšších otáčok, premýšľala o všetkom, čo mohlo zle dopadnúť. Povedal, že by na to mali ísť pomaly z mnohých dôvodov a jej myseľ ju začala tými dôvodmi zásobovať. Stále bývala v Lyone a ešte ju oficiálne neprivítali v Anglicku. Mala tam prácu, byt, život. On strávil viac než rok snahou priviesť ju domov a musel kvôli tomu prípadu skončiť s prácou, ktorú miloval. Bojoval za prípad, ktorý, v jeho kruhoch, nebol spočiatku populárny a neskôr len neochotne prijatý. 

Hermionine oči sa rozšírili. "Oh! Ak bude existovať čo i len náznak niečoho medzi nami, mohli by..."

"Áno, skúsme... si dnes večer kvôli tomu nerobiť starosti, dobre?" Nežne sa usmial. "Je to niečo, čo musíme prediskutovať, ale nemusíme sa ponáhľať."

"Máš pravdu," odpovedala. "Určite to môže počkať."

Draco sa postavil. "Kde dnes v noci spíš?" 

Hermiona pokrútila so smiechom hlavou. "Nemám potuchy. Neplánovala som to, keď som prišla do Anglicka a teraz som vyčerpaná. Nebolo by pre mňa bezpečné dnes večer šoférovať do Francúzska."

Znova prikývol. "Zostaneš tu, samozrejme, so svojimi najlepšími priateľmi. Zajtra môžeme ísť niekam na raňajky."

"Tu?" rýchlo povedala, "nechcem riskovať, že ma niekto uvidí s tebou."

Draco strčil ruky do vreciek a pokrčil plecami. "Stále môžeme ísť do muklovského Londýna."

Usmiala sa, v duchu sa vyhrešila, že na to nepomyslela. "Absolútne."

"Dohodnuté teda. Prídem zajtra ráno a pôjdeme niekam spoločne. Môžeš ma... povoziť v tej veľkej škatuli na kolesách, ak chceš." 

"To by som veľmi rada," povedala, neschopná a neochotná zabrániť úsmevu. 

Draco jej ponúkol ruku, aby jej pomohol postaviť sa. Nechala ho viesť ju k dverám domu jej najbližších priateľov, ruka pritlačená nežne na jej drieku. Práve keď sa chcela načiahnuť po kľučke, povedal: "Počkaj."

Otočila hlavu s otázkou v očiach, ale on ju rýchlo znova pobozkal, obtočil tú ruku okolo jej pása. Pritiahol si ju bližšie k sebe, jej chrbát čiastočne opretý o jeho hruď a váhavo sa dotýkal jazykom jej pier. Hermiona bola vďačná za podporu, ktorú jej poskytovala jeho ruka, pretože sa cítila tak slabá v kolenách, ktoré boli schopné podlomiť sa z intenzity toho bozku. Keď bolo jasné, že neplánuje, aby to bolo krátke, stočila sa v jeho náručí, načiahla sa po jeho tvári a pritiahla si ho bližšie. Postavila sa na špičky, aby mala k nemu lepší prístup a keď jemne poťahala za jeho peru, Draco slabučko zavrčal. Práve keď si pomyslela, že boli nebezpečne blízko tomu, aby zašli príliš ďaleko, keď tam stáli komukoľvek na očiach na Harryho verande, začal sa odťahovať, hoci si tentoraz dal načas. 

Obaja sťažka dýchali, jeho oči divoké a temné, keď na ňu hľadel. 

"Čo si vravel o tom, aby sme na to šli pomaly?" spýtala sa zadychčaná. 

Temne sa zasmial a znova ju pobozkal, tentoraz len zľahka. "Áno, nuž, musíme prebrať detaily toho, čo to presne znamená."

Usmiala sa na neho. "Nemôžem uveriť, že som o toto takmer prišla. Že som takmer prišla o teba."

Uličnícky sa usmial. "Bez obáv mi daj najavo, ako veľmi si za to vďačná." 

Hermiona sa zasmiala a nechala Draca, aby ju voviedol späť do Harryho a Ginninho domu. Bolo toho veľa, čo bolo nutné zvážiť, priveľa toho, čo bolo treba naplánovať a urobiť. Mali pred sebou prekážky, ktoré museli odstrániť, z ktorých množstva sa jej motala hlava, keď o nich začala premýšľať. Mala prácu a začiatky života niekde inde, z ktorých musela odísť a jej cesta domov bola všetko možné len nie je jasná. A predsa nejako, neuveriteľne, jej ruka spočívala v jeho a to stačilo.

KONIEC