Fanfiction poviedky o Harrym Potterovi




Úvod k poviedke





Does my bum look big in this?
Pracovný názov: Nepoviem, ale zadok v tom nie je

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/1/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu

Žáner:  romantika

Pairing:  Dramione

Rating: T

Varovanie: totálne OOC, napísané ešte pred tým, než svet HP potemnel

Obdobie:  posledný ročník na Rokforte napísané v 2003-2004

 Kapitol: 21

Slov: viac než 70000

 

 
Zhrnutie: Márnivosť - jeden z mnohých hriechov sveta. Každý je nejako márnivý, v oboch svetoch, v muklovskom aj magickom. Napríklad náš mladý pán Malfoy. Toto je jeho príbeh o tom, ako sa naučí, že vzhľad nie je všetko.

 

Viete, ako ma prezývajú Pokušiteľom, nájdem FF, ktorá sa mi páči a väčšinou sa mi podarí niekomu ju prenechať na preklad. Toto je jediná, u ktorej som zakaždým dostala košom. Nikomu, ale vážne nikomu sa to nepáčilo a nikto nechápe, čo sa na nej páči mne. Fakt netuším :)  Originál je jedna veľká katastrofa (od gramatiky, zápletky, postáv) a sama autorka varuje, že humor v zaradení označený nie je.  Ale nemôžem na ňu zabudnúť a tento originál ma straší. Myslím, že je jeden z posledných. Tak som si po Hate, ktorá kvalitou bola niečo výnimočné a nejaký veľký ohlas nemala, povedala, že kašlem na to.

TÚTO POVIEDKU NEMUSÍTE ČÍTAŤ!


Kapitola 1. Iskerníčka






Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/1/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu

 

 

Vyhlásenie: Nevlastním nič zaujímavé okrem môjho prehnane čistého psa, hoci pochybujem, že to je zaujímavé.

 

AN. Drahí čitatelia. Skôr než začnem s týmto 'skvelým' príbehom, rada by som vám povedala, že táto prvá kapitola je niečo medzi 'rozprávačom' a... mnou (PP: bol tam Narrator, len pre istotu, či to nemá iný význam) Dostala som tento nápad, keď som sedela v aute s mamou a rozmýšľala nad všetkými tými fanfiction, kde sa zrazu Draco s Hermionou stali najkrajšími ľuďmi na svete. Nemám nič voči týmto – ehm, názorom. V skutočnosti medzi mojimi obľúbenými poviedkami je pár takých, kde naozaj vyzerajú inak, ale len rozmýšľam o tom aké... márnivé to v skutočnosti je. Každý z nás má v sebe nejakú krásu, či jej je len mrňavý kúsok alebo pekelne veľa, všetci sme nádherní svojim vlastným prirodzeným spôsobom.

Tak či tak, rozmýšľala som o tom v aute a napadlo mi, čo tak napísať príbeh, v ktorom by bolo jasné, že Hermiona s Dracom (nuž, minimálne Hermiona) nie sú nádhernými, ale sú... nuž, povedzme obyčajnými? Čo za zápletku by som asi tak mohla napísať, aby som ľudí prinútila pochopiť, že to, čo je vo vnútri, sa počíta? A potom ma to trklo... ako keby auto do niečoho narazilo.

Takže, toto je moja dnešná vykecávačka a dúfam, že si tento príbeh užijete. A pre tých, čo skutočne napísali nejakého Draca/Hermionu a zmenili ich na neobyčajne krásnych ľudí, prajem veľa šťastia v každom vašom diele, ale pre mňa bude Hermiona navždy vlasatá knihomoľka so zajačími zubami! Dobre, tak možno nie zajačími... Bohužiaľ, pokiaľ ide o Draca, obávam sa, že filmy mi vryli do mozgu názor, že Draco Malfoy je Tom Felton, takže jednoducho nemôžem povedať, že je Draco škaredý. Ale, určite nie je tou najnádhernejšou bytosťou na zemi, a nemá všetky tie nabité svaly, kvôli ktorým vyzerá ako bojovník Svetovej zápasníckej federácie - kapišto?

(Pre budúce odkazy - ospravedlňujem sa za OOC postavy - sú OOC len, aby zdôraznili môj názor, že krása je len povrchná záležitosť).

 

Kapitola 1. Iskerníčka*

(* česky by to bol ženský rod od pryskyřník)

 

 

Draco zívol a pretiahol sa vo svojej extra veľkej posteli s nebesami. Biela perina bola vyplnená prachovým perím a bola mimoriadne pohodlná a teplá. Závesy na štyroch stĺpikoch boli zelené, okolo každého stĺpika sa ovíjal drevený had s vyplazeným jazykom. Slnko svietilo dnu cez jeho jediné okno a prepožičiavalo miestnosti tajomné ranné svetlo. Už bola preč polovica leta a jemu bolo jasné, že zanedlho nastane čas vrátiť sa na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku.

Dnes mal ísť na návštevu k svojmu strýkovi a tete - k Bellatrix a Rodolphusovi Lestrangeovým. Jeho otec s matkou mali očividne nejaké "záležitosti", ktorých sa museli zúčastniť. Draco nechápal, prečo sa namáhali klamať mu, vedel, že šli navštíviť úžasného lorda Voldemorta a že keď dokončí školu, mal by ich tiež nasledovať. Nevadilo mu byť smrťožrútom - na rovinu, bolo mu to srdečne ukradnuté. Bolo mu šuma-fuk, či lord Voldemort zomrie alebo nie, či Potter zomrie alebo nie, či Lucius a Narcissa Malfoyovi zomrú - necítil potrebu, aby mu na niekom záležalo. Rozhodne nemal rád žiadneho zo slizolinčanov, pretože sa večne zdalo, že sú z neho vydesení. A Pansy začínala byť stále viac a viac otravnejšia, a to ignoroval fakt, že bola tiež stále viac a viac škaredšia.

Vzdychol si a zliezol z postele. Vysoké stojace hodiny ukazovali pol deviatej, čo bolo na Draca poriadne neskoro - normálne vstával za svitania. Zívol a zbadal, ako na neho z rohu zízajú dve veľké modré oči.

"Pán Malfoy. Pane. Vaše oblečenie je pripravené. Sissy vám zbalila kufor a raňajky už máte dole, čakajú na vás, pane."

"Môžeš odísť, Sissy."

Draco sa dnes neobťažoval kopnúť si do nej. Nemal na to náladu, práve teraz nemal náladu na nič iné okrem sedenia a rozjímania. Desil sa toho ísť do domu svojej tety a strýka. Boli príšerne prísni a ak ste urobili čokoľvek zle, vyslúžili ste si trest, ktorý bol stokrát horší. To sa naučil, už keď bol malý.

Vtedy si robil žarty z hovoriacich stromov v záhrade a za trest ho premenili na strom. Na štrnásť dní! Kým sa vrátila jeho matka s otcom, aby ho vyzdvihli, bol extrémne podchladený a meravý z toho príšerného zážitku. Nechcel, aby sa tentoraz stalo niečo podobné.

Obliekol si nový habit, ktorý dostal na sedemnáste narodeniny (od Pansy) a zišiel jedným z mnohých schodísk, ktoré viedli na prízemie. V skutočnosti boli v celom dome sotva nejaké okná. Dracova izba bola jedna z mála, ktorá okno mala. Na dlhej chodbe boli len dve a slnečné svetlo prenikalo cez malé medzery. Draco osobne mal rád slnečné teplo, ale nikdy by nedovolil, aby sa o tom Lucius dozvedel. Potrestali by ho za to.

Zastal na medziposchodí a rozhodol sa, že bude lepšie, keď sa pred raňajkami umyje. Šiel do najbližšej kúpeľne a umyl sa, než si do dlane nabral poriadne veľkú hromadu "Zdokonaleného čarodejníckeho gélu na vlasy" a odborne si jediným pohybom uhladil svoje vlasy dozadu. Skontroloval, či mu žiaden vlas neodstáva, či nemá na oblečení čo i len fliačik špinky, ktorá mu mohla ujsť.

"Vyzeráš dobre, Draco, chlapče môj," pomyslel si a usmial sa na seba v magickom zrkadle. Zrkadlo sa na neho na oplátku zachichotalo.

"Musím priznať, ste najväčším fešákom zo všetkých majiteľov, ktoré som malo, mladý pane."

Draco sa uškrnul a vďačne kývol na zrkadlo, ktoré sa rozžiarilo na okrajoch dočervena. Premýšľal o všetkých tých nešťastných ľuďoch, ktorí neboli požehnaní jeho pekným výzorom.

"Ako Grangerová," pomyslel si. Jej vzhľad sa ani trochu nezlepšil (v každom prípade odvtedy, čo ju naposledy videl) - stále bola vpredu plochá, hoci sa už dali vidieť maličké kopčeky. Bola nízka a vlasy mala stále husté a neovládateľné. Pre neho bola tým najškaredším človekom, ktorého poznal - ale na druhej strane, nepoznal veľa škaredých dievčat. Bola dokonca škaredšia než tá malá Weasleyová a tá k tomu všetkému mala ešte aj pehy.

Vyšiel z kúpeľne a rýchlo vošiel do obrovskej jedálne - teta Bellatrix a strýko Rodolphus ho budú už čoskoro očakávať a on nechcel meškať.

Draco vyletel z kozuba a ocitol sa zoči-voči starému domovému škriatkovi. Odkašľal si a zvedavo sa rozhliadol, poriadne sa pri tom mračil. Miestnosť, do ktorej sa preletaxoval, bola malá, tmavá a ponurá – nehovoriac, že bola neskutočne zaprášená. Mal podozrenie, že sa nejaký úbožiak v rohu vyčúral - smrdelo tam absolútne príšerne a on pocítil naliehavé nutkanie zvracať.

"Nechajte Babroša vziať vám vaše veci, pán Malfoy, pane."

Malý domový škriatok (vhodne pomenovaný Babroš) náhlivo zobral jeho veci a utiekol preč. Draca prekvapila sila toho malého stvorenia a pomyslel si, že musí zistiť meno jeho cvičiteľa. 

"Nasledujte Babroša, pán Malfoy." Draco nechápal, prečo by mal, ale aj tak to urobil. Zaviedli ho do obrovskej izby, o ktorej sa domnieval, že bude na nasledujúce týždne jeho spálňou.

Bol tam stôl (preplnený pergamenmi a sviečkami, nespomínajúc zmes rôznofarebných bŕk) a obrovská knižnica, ktorá vyzerala, že by sa jej zišlo poriadne očistenie od prachu. Naľavo od neho boli ďalšie dvere, ktoré viedli do purpurovej kúpeľne plnej malých sviečok, ktoré voňali po levanduli. V obrovskom zrkadle po jeho lavici - ďalšie magické zrkadlo - a v kúpeľni! - mohol vidieť pomerne veľkú nádobu s gélom v prepychovej fialovej nádobke, na ktorej stálo: "Dracove; nechať na pokoji." Uškrnul sa nad štedrosťou svojej tety a strýka. O ktorých, keď hovoríme - kde sú?

"Babroš!" Zavolal, oči upriamené na nádobku s gélom, pred ktorou teraz stál. "Kde je moja teta Bellatrix?"

"Pane, odišli z domu dnes zavčas ráno a povedali Babrošovi, aby sa o vás postaral, kým sa nevrátia, pane."

Draco sa zamračil a zatváril sa rozhorčene. Domového škriatka to na smrť vydesilo, pretože Draco bol vysoký a bol asi päťkrát väčší ako on.

"Ja nepotrebujem, aby sa o mňa staralo! Mám SEDEMNÁSŤ! Som plnoletý čarodejník - ak ti smiem pripomenúť! Potrestaj sa - tamto sú nejaké ťažké knihy. Idem sa poprechádzať a ani sa NEOPOVAŽUJ sledovať ma, ty špinavý kus handry."

Draco v hneve opustil izbu - počul, ako Babroš kňučí, keď sa udieral obrovskou knihou v tvrdej väzbe, ktorá bola takmer väčšia ako on. Neznášal, keď sa k nemu všetci správali, ako keby bol nejaký dvanásťročný hlupák. Už bol plnoletý, mohol si robiť, čo sa mu zachcelo, a nemusel prepánakráľa počúvať nejakého starého domového škriatka, dokonca ani keď to prikázali jeho teta s ujom. Prečo vôbec musel počúvať ich?

Zbehol dole schodmi a vyletel von prednými dverami, ktoré za sebou s buchotom zatresol.

Draco si znova uhladil vlasy, keď ich vietor rozfúkal. Kráčal po pozemkoch, o ktorých vedel, že sú blízko vidieckeho sídla jeho tety a strýka. Bolo tam ticho a osamelo; bolo to všetkým, čím jeho vlastný život nebol. Páčilo sa mu tam - krížom cez pole tiekla veľká rieka, odrážali sa v nej všetky tie nádherné rastliny, ktoré rástli okolo nej. Nebol si istý, či v nej skutočne niečo žije, ale vyzerala veľmi pekne, keď sa na ňu díval, lesklo sa v nej slnečné svetlo a odrážalo svoju krásu do všetkého okolo seba.

Kvetiny sa hojdali vo vetre, rovnako ako tráva. Draco sa posadil na mäkkú trávu pri rieke a hľadel na blízky iskerník. Bol zatvorený a zdalo sa, že sa trasie. Draco premýšľal, čo sa dialo. Sledoval ho zblízka, keď sa triasol viac a viac...

"Brý dníček!!!"

Z iskerníka vyletela malá víla a zachichotala sa nad Dracovým zdeseným výrazom. Krídla mala rôznofarebné, jej miniatúrna ľudská postava bola pomerne chudá a vlasy mala zdvihnuté dohora s malou sponkou. Mala na sebe zelené šaty, na ktorých bol kvetinový vzor. Na nohách mala malé čižmižky a na nožteku posadené malé okuliare.

"Čo vás tak prekvapilo, pane?"

Draco prehltol a znova nadobudol svoj 'pokoj'. Vystrel sa a zhlboka sa nadýchol - nemohol uveriť, že sa ROZPRÁVA s vílou, s bytosťou, ktorá bola v porovnaní s ním absolútne bezvýznamná.

"Nuž, po prvé, si víla - víly nerozprávajú. Vydávajú vysoké zvuky, ktorým rozumejú len iné víly."

Víla sa zachichotala a vzhliadla k Dracovi svojimi veľkými smaragdovými očami. "Som víla, v poriadku, ja som len vááážne zvláštna víla! Som presným opakom väčšiny víl! To preto sa mi všetky ostatné víly vyhýbajú."

Draco nadvihol obočie. "Čo presne myslíš presným opakom väčšiny víl?"

"Väčšina víl je neúnosne márnivá, zatiaľ čo ja nie som! Zobudím sa takáto a idem späť takáto! Hoci sa často umývam, pretože inak smrdím a nikto nemá rád smradľavé víly! Je to nechutné. Tiež náš druh nedokáže rozprávať, ale ja som sa s touto schopnosťou narodila - čudné, ja viem! A máme mať slabú mágiu, ale ja mám takú silnú mágiu ako ktorýkoľvek čarodejník či čarodejnica tohto veku!"

Draco ukročil od malej víly a poriadne si ju obzrel. Toto všetko ho trochu vydesilo - tá víla bola veľmi pekná, ale zjavne jej na tom nezáležalo - čo považoval za najčudnejšie zo všetkého. Víla sa zasmiala a veselo mávla prútikom, z čoho okolo iskerníka, pri ktorom stála, začali poletovať červené iskry.

"Nevyzeraj tak vydesene! Héj, hlavu ti neodhryznem. Si na jedenie príliš veľký! A ako sa vôbec voláš? Ja sa volám Iskerníčka!"

"Draco."

"Vek?"

"Sedemnásť."

"Správne. Nuž, na človeka veľa nenahovoríš, však? Väčšina z nich je VÁŽNE ukecaná, po celý čas nedokážu zavrieť ústa!"

Draco neodpovedal, keď sa víla smiala viac a viac. Poletovala okolo v kruhoch, zanechávala za sebou cestičku červených iskier, ktoré jej stále vyletovali z prútika, než pristála na Dracovom pleci - priveľa k jeho mrzutosti. Nechcel, aby mu nejaká malá víla kričala do ucha. Pokúsil sa ju odraziť. Odletela tesne predtým, ako ju mohol zasiahnuť jeho prútik. Nadurdila sa a zamračila.

"Ani sa nezdáš byť veľmi milý! Ak sa nechceš so mnou rozprávať, tak to jednoducho povedz! Nemusíš ma rozpučiť, panenka skákavá... Mohla som sa zraniť! Ty vôbec nie si normálny človek."

Iskerníčka si vzdychla a letela znova k svojmu iskerníku. Zamračila sa, keď sledovala, ako si Draco znova uhladil vlasy a skontroloval sa vo vodnom odraze. Stále sa na seba pozeral, keď z vody niečo vyskočilo, kvôli čomu prekvapený uskočil dozadu. Iskerníčka si nemohla pomôcť, len sa na ňom neovládateľne smiala, rovnako ako tá 'vec', čo sa zjavila spod vodnej hladiny.

"Preboha, TOTO je čo?" ukázal hrubo Draco na tú 'vec'.

"To je, Draco, môj chlapče, vodná panna, ešte si žiadnu nevidel? Ak si v siedmom ročníku čarodejníckej školy, tak už by si ich mal poznať

"Áno, samozrejme, že som videl! Ale takúto škaredú ešte nie. Sotva rozoznám, že je to vodná panna, a to väčšina z tých, čo som už videl, bola naozaj škaredá."

Draco stále znechutene zízal na vodnú pannu, čo už mala slzy na krajíčku. Táto morská panna bola veľmi chudá a mala plochú hruď, zdalo sa, že dostala pár úderov do tváre a jej chvost bol jednoducho... dosť nepríjemný na pohľad. Celkovo vzato, vyzerala príšerne a Draco nechcel, aby ho niekedy videli v blízkosti tejto konkrétnej vodnej panny ... vôbec nikdy. Vodná panna zapišťala a ponorila sa späť do vody, spôsobila, že sa voda rozšplechla všade navôkol - dokonca na Dracov habit. Draco sa zaksichtil a pokúsil sa usušiť sám. Iskierníčka sa na neho zamračila a zakrútila svojim stále iskriacim prútikom.

"Ty, Draco Malfoy, si hanbou čarodejníckeho sveta! Ty hlupák, ty nehanebne nafúkaný ksicht!!! Ako môžeš byť taký márnivý a bezcitný? Je vzhľad jediné, na čom ti záleží?"

"Áno, a je v skutočnosti veľmi ľahké byť márnivý a bezcitný - skús to niekedy, som si istý, že to budeš milovať."

Iskerníčka pri tomto penila hnevom a mala pocit, že sa rozletí, ak niečo neurobí, totiž, ak mu nedá lekciu. Zhlboka sa nadýchla a zovrela svoj prútik.

"Dobre, ak to chceš takto, potom to takto dostaneš."

Draco zamračil. "Čo presne myslíš takto?"

"Naučím ťa cennú lekciu, drahý Draco."

"Lekciu? Čo za lekciu?"

"Použijem kúzlo, ktoré ma pred nedávnom naučila jedna roztomilá čarodejnica - kliatbu, ktorá vyprchá len, keď sa naučíš svoju lekciu, ale v tomto prípade si nemyslím, že sa to niekedy stane, hoci to stojí za pokus..."

"Čo za kliatbu? A čo za lekciu sa mám mimochodom naučiť?"

"Na to budeš musieť prísť sám, môj drahý chlapče. Takže, kde som skončila? Och, áno..."

"Počkaj, nič zlé som neurobil! Nechcem sa znova premeniť na strom!"

"Sklapni, a povedala som, že ťa premením na strom? Nie! Takže..."

"NIE! Odíď! Prišiel som sem len kvôli trochu pokoja a ticha! Nič viac!"

"Povedala som..."

"A ja som povedal..."

"Oh, u Merlinovej brady. CURVAINSILLIANO!"

A pri zmesi červeného svetla, iskier a prachu Draco zmizol z brehu jazera.

 

Poznámka(autorkina): Akýkoľvek humor, ktorý zazriete v tejto fanfiction, nie je zámerný, inak by bola zaradená v kategórii humor, tak ako je zaradená v romance.

PP: Trošku revidované 5.2.2019


Kapitola 2 Nový Draco





Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/1/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu

 

Kapitola 2 Nový Draco

 

Poznámka. Blaise Zabini je v tejto fanfic dievča.

 

Draco pootvoril oči, keď zacítil, ako mu padá dážď na jeho už skrz naskrz premočený habit. Uvedomil si, že je tma a pohľadom na hodinky zistil, že je pol deviatej večer. Zdvihol ruku, aby sa uistil, že má vlasy stále dokonalé, ale jediné, čo nahmatal, bolo, že jeho nádherné vlasy nahradili dlhé, husté KUČERY.

Draco zalapal po dychu a chytil medzi prsty svoje ‘nové’ vlasy - toto bola jeho najhoršia nočná mora; boli KUČERAVÉ (nemužné pre niekoho ako Draco) a zdali sa pochlpené, ak ste sa na ne pozerali príliš dlho. Stále boli rovnako úžasne platinovo blonďavé, ale na niekom ako Draco vôbec nevyzerali správne.

Stále pršalo, keď sa Draco rozhliadal. Vietor fúkal voči nemu a on kýchol. Až vtedy mu došlo, že nie je na tých slnečných poliach, kde bol ešte pred pár hodinami, ale v Šikmej uličke.

‘Ako som sa sem dostal?’ pomyslel si. Prižmúril oči, keď zbadal pár postáv, ktoré cupitali pod čiernymi dáždnikmi. Vybehli z rohu, za ktorým bola Zašitá ulička a chichotali sa ako šialené - Draco tipoval, že oslavovali niečie narodeniny a príliš veľa toho vypili.

Keď sa k nemu dostali bližšie, rozoznal, kto tie dievčatá sú - Millicent Bulstrodeová, Blaise Zabiniová, Natasha McNairová a jeho vlastná akože ‘frajerka’ (ktorej dal kopačky už toľkokrát, že to nedokázal ani spočítať) Pansy Parkinsonová. Dievčatá pomaly zastali, keď zbadali Draca, ako sa hrbí pri starej ošarpanej stene blízkeho obchodu.

‘Och, bože,’ pomyslel si Draco, ‘Parkinsonová sa ma zase pokúsi pobozkať.’

"Haha!" vykríkla Blaise, keď sa zapotácala na svojich ihličkách v snahe udržať si kontrolu nad dáždnikom, ktorý odfukoval vietor a dážď. Ukázala na zmäteného Draca. "Pozrite sa na toho... špinavého, nechutného žobráka! Haha! Stavím sa, že si želá, aby mohol mať dievča ako sme my!"

Draco sa zamračil; on mohol mať akékoľvek dievča, a určite akékoľvek dievča, ktoré vyzeralo lepšie ako Blaise. Blaise bola veľmi vysoká a chudá, tvár mala posiatu príšernými pehami (príšernými, pretože boli všetkých možných tvarov) a farbila si vlasy na modro - myslela si, že vyzerá pekne, ale vyzerala kvôli tomu presne naopak. Ani jej prístup nebol celkom dobrý - ak ste mali peniaze, držala sa vás ako lepidlo.

"Áno, presne tak!" Natasha sa škerila od ucha k uchu. Bola neterou smrťožrúta McNaira a premiestnili ju do Durmstrangu z Floridy v Amerike. (PP: asi vôbec nebola z Rokfortu, uvidíme)  Vlasy mala zo všetkých najlepšie, hnedé, vlnité a živé - kým tie zvyšné ich mali skrátka, nuž, rovné a naprosto bez života.

"Áno, kamoši, teda, myslím kamošky! Hahahahaha!" Milicent sa smiala bez nejakého konkrétneho dôvodu a narazila do Blaise. Obe sa zvalili na zem. Natasha sa zachichotala a prešla, veľmi vratko, k dievčatám, aby im pomohla postaviť sa. Potiahla za Blaise, ktorá sa celkom ľahko zdvihla, ale Millicent, keďže bola väzba, sa vôbec nedokázala postaviť.

"Hej, Pans, prečo nepohneš tým svojím zadkom a nepomôžeš staručkej Milli postaviť sa?" zakričala Blaise. Pansy mala zasnený výraz, keď sa k nim otočila, stále sa usmievala ako opička, čo uvidela banán.

"Sorry, práve som premýšľala o svojom Drakúšikovi." Vzdychla si, rovnako ako Blaise s Natashou; všetky zabudli na Milicent a stáli tam zo zasnívaným výrazom v tvári.

Draco ich so záujmom sledoval. Ani náhodou to Pansy zase nedošlo (na druhej strane tej to nedôjde ani za milión rokov). Prečo si neuvedomili, že tam je?

‘Asi sú príliš opité,’ pomyslel si. Pansy sa prebrala zo svojho snenia a pozrela sa priamo na Draca. Došla k nemu a strelila mu facku - poriadne silno. Potom si utrela ruku o habit, v tvári výraz zhnusenia.

"Ako sa opovažuješ okukávať ma, ty špina! Keby to môj priateľ, skvelý DRACO MALFOY niekedy zistil, vytrasie z teba dušu za to, že si vyzliekal očami jeho dievča!"

Pansy sa rozrehotala nad Dracovou zmätenou tvárou, rovnako ako ostatné dievčatá -  o čom to točili?

"Pozrite sa na toho hlupáka! Bože, to v takýchto časoch myslíte na všetkých, čo sú takí nešťastní, že nemajú NÁŠ skvelý výzor!" zapišťala Blaise. Zvalili sa v záchvate smiechu na zem - chlape, tie boli opité a to bolo len pol deviatej. (PP: v tejto kapitole je asi problém s gravitáciou)

Vstali (dosť rozkymácane) a obklopili Draca. Tentoraz sa cítil trochu vystrašený - nemal potuchy, prečo sa k nemu takto správajú.

‘Tá prekliata víla!" zrazu si pomyslel, spomenul si, čo sa stalo tesne predtým, než sa prebudil  - len aby sa našiel... tu. Niečo čudné sa dialo a Dracovi sa nepáčilo, keď nevedel čo.

Millicent sa dievčensky zachichúňala a potiahla za Natashinu kabelku. Vytiahla odtiaľ vreckové zrkadlo, otvorila ho, najprv skontrolovala samu seba. "Pozri sa sem, žobráčik, dáme ti darček a raz sa aj ty môžeš na seba pozrieť v drahom zrkadle." Všetky sa zadŕhali smiechom, keď hodila zrkadlo Dracovi. Ten ho zachytil a zalapal po dychu nad obrazom, čo tam uvidel.

Jeho vlasy (ako už viete) sa zmenili, ale to nebolo to jediné. Jeho nádherné oceľovo-šedo-modré (PP: celkom unikátna kombinácia) oči sa zmenili na otupené šedé oči bez života a k tomu boli malé a nevýrazné. Pokožku mal bledšiu než predtým (ak to bolo možné) a nos mal vyhrnutý dohora - ako u prasiatok - a bolo to dokonca horšie než u Pansy. Uši mal veľké a keď sa pokúsil uvidieť svoje zuby, boli všetky nakrivo. Vyzeral PRÍŠERNE, a mal pocit, že sa každú chvíľu rozplače, ale nie, Malfoyovia nikdy neplačú, to bolo pravidlo.

Draco už bol na tento pocit zvyknutý, na pocit, keď sa mal každú chvíľu rozplakať, ale zarazil sám seba predtým, než to naozaj urobil. Mal v tom dosť tréningu od svojho otca.

Dievčatá sa stále smiali, keď sa Draco na nich na oplátku mračil. Prestali, keď si všimli to škarené zazeranie, ktorého sa im dostávalo.

"Oh, takže ty si ešte aj urážlivý? Dobre, možno vyzeráme ako pekné, nevinné dievčatá..."

‘Pcha!’ pomyslel si Draco. ‘Nevinné, to chcem vidieť.’

"...ale zvládame bojovať svoje vlastné bitky." Millicent zdvihla obrovskú päsť a nahnevane pohrozila Dracovi - keď boli opité, bývali výbušné. Draco sa prikrčil pri stene, skôr než čísi hlas zastavil všetky jeho myšlienky.

"Hej! Čo sa tu deje?"

Štvorica dievčat sa rýchlo stočila a rozpŕchli sa tak rýchlo, ako im to lodičky s vysokými podpätkami dovolili. Stále sa neovládateľne smiali. Draco sa snažil vidieť cez hmlu a dážď kto, alebo čo, ho zachránilo pred tými divokými dievčatami. Bol unavený a hladný (nehovoriac, že mrzol) a cítil, ako mu viečka oťažievajú a oťažievajú...

‘Nie,’ uvažoval. ‘Musím... vidieť... kto... ma... zachránil.’

Ale to bola jeho posledná myšlienka, ktorú zvládol, než zaspal priamo tam na studenom, mokrom a kamennom chodníku Šikmej uličky.

***

"Kde som?" zašepkal Draco, hlas mal zachrípnutý a z rozprávania ho bolelo hrdlo. Pomaly sa posadil a pošúchal si hlavu - len aby si uvedomil, že sa jeho normálne vlasy ešte nevrátili. Ležal na posteli – zakrývala ho tenká, a predsa teplá deka a pri posteli, na ktorej ležal, bolo zatvorené okno. Vyzrel von a uvedomil si, že stále prší - kvapky vody stekali po okennej tabuli, keď sledoval, ako kočiare uháňajú okolo - tie bez koní. Pokúsil sa znova posadiť, ale zostalo mu zle, keď tak urobil. V zúfalstve zastonal.

"No tak, nehýb sa."

Draco sa pootočil doľava a všimol si, že niekto iný je v miestnosti a sleduje ho, ako sa hýbe. V okamihu ako ju uvidel, mu došlo, kto to je - Hermiona Grangerová, humusácka vševedka, ktorá stále vyzerala rovnako, ako vyzerala, vždy to jest škaredo (podľa jeho názoru, ostatní si mysleli, že je... normálna). (PP: náznak popierania?)  Stála pri jeho posteli, držala svoj prútik, oči zatvorené, ústa mrmlali niečo a jej prútik mieril na Dracovu hruď. Draco jej chcel povedať, aby vypadla, keď sa zrazu začal cítiť oveľa lepšie. Pocit nevoľnosti bol preč a on si čoskoro uvedomil, že to je Grangerová, kto ho vyliečil. Chcel sa jej spýtať prečo, keď ho zrazu niečo napadlo.

‘Počkať... tá humusáčka ma pravdepodobne nespoznala, pretože tak hrozne vyzerám. A teraz sa nemôžem vrátiť k tete a strýkovi, potrestali by Diddyho (PP: zrazu máš o neho starosť?) a mňa za to, že sme neposlúchli, a možno by ma znova zmenili na strom. Nemám kam inam ísť, takže... Rovnako dobre by som mohol túto malú humusáčku využiť... možno by konečne mohla byť na niečo dobrá.’

Draco poctivo pochválil svoj rozum. Nepáčila sa mu predstava byť blízko pri Grangerovej na tak dlhý čas, ale muselo sa tak stať - pre jeho vlastné dobro.

Sledoval, ako sa Hermiona presunula od jeho postele k malej stoličke so stolom, na ktorom stál malý lampáš. Bola tam tácka s ružami na krajoch, šálka a čajová kanvica. Hermiona vzala kanvicu a dala sa do nalievania čaj. Začala rozprávať - priveľa k Dracovmu prekvapeniu. (PP: do ktorej školy si chodil posledných šesť rokov)

"Nuž, myslím, že sa čuduješ, prečo si tu. Upadol si do bezvedomia, kým som sa k tebe dostala dosť blízko, aby som ťa videla. Volám sa Hermiona Grangerová a ty?"

Hermiona trochu bľabotala, keď nalievala čaj do malej šálky a načiahla sa na blízku policu po cukor. Draco sa maximálne snažil rozmýšľať, keď sa ho spýtala, koľko lyžičiek cukru chce do čaju (Rýchlo odpovedal, že dve a znova rozmýšľal o mene).

‘No tak Draco - mysli... mysli!  MYSLI, ty môj neobyčajný rozum!’

"Takže... stále si mi ešte nepovedal svoje meno."

"Ehm, Orlando Felton." (PP: predpokladám, že v tejto chvíli väčšina originál zatvorila)

Draco sa zamračil nad tým, čo vymyslel.

‘To je sprosté meno - rozum, tentoraz si ma sklamal.’

Pomyslel si, že tomu Grangerová nikdy neuverí, ale prekvapujúco uverila. Podala mu pariacu sa šálku čaju, z ktorej si odpil len, aby si popálil jazyk. Vystrčil ho a pokúsil sa ho schladiť voľnou rukou. Hermiona sa zachichotala a vyslúžila si od Draca zvedavý pohľad - nikdy ju nepočul smiať sa.

"Prepáč, ale mal by si vidieť svoju tvár." Nastalo mlčanie, keď sa prestala chichotať. Opäť ticho prerušila ona.

"Viem, že si čarodejník, pretože si bol v Šikmej uličke - a stále si, sme v hostinci. Zajtra idem domov, ale tu som ubytovaná s mojimi priateľmi Ronom a Harrym - tým Harrym Poterom - ale odišli skôr kvôli Ginny - to je Ronova sestra, zrazu ochorela, takže... Dumbledore, poznáš riaditeľa Rokfortu? Povedal, že sa Harry musí vrátiť k Dursleyovým - to je miesto, kde býva jeho teta a strýko - na zvyšok leta, ale ja ho čoskoro navštívim. Nikdy som tam nebola, takže... mimochodom, skadiaľ si ty?"   

Draco prikývol a odpil si z čaju - tentoraz opatrne. Zízala na neho - sledovala každý jeho pohyb. To ho znervózňovalo a on jej chcel vynadať a povedať jej, aby prestala - ale nie, to by ho prezradilo skôr, než poviete ‘Fazuľky každej chuti’.

"Ja, ehm, nechcem o tom hovoriť."

"Oh, dobre teda. Veľmi na tom nezáleží, ale... môžeš sa vrátiť? Myslím tam, skadiaľ si."

Draco pokrútil hlavou. Cítil sa zhnusene, keď zacítil, ako sa mu na pleciach zatriasli kučery. "Ehm, nemôžem. Nedovolili by mi to."

Hermiona chápavo prikývla.

"A kde máš prútik? Vzhľadom na to, že si čarodejník, som si istá, že by si nejaký mal mať."

Na zaklopanie na dvere sa otočila a dvere sa otvorili. Pred nimi sa objavila žena strednej výšky s krátkymi hnedými vlasmi. Mala voľné kučery a na sebe zelené šaty s kvetinovým vzorom, ktoré jej dosahovali až po členky. Na nohách mala nazuté hnedé sandále na pracku. Za ňou stál vysoký muž; mal nakrátko ostrihané (tmavo) hnedé vlasy, a na sebe vlnený sveter, džínsy a okuliare - a tiež v rukách malý kufrík. Za ním bol nižší a mladší muž. Mal obuté Nike tenisky, modrú bejzbalovú šiltovku, Umbro tričko s krátkymi rukávmi a  plantavé čierne nohavice. Mal tiež problémy s akné.

"Héj mami! Tati!... Denis."

Hermiona sa zamračila na mladého chlapca, ktorý sa na ňu na oplátku vyškieral ako slniečko. Pretočila očami.

‘Bože, aspoň že nemám toľko pupákov ako ten muklovský chalan,’ pomyslel si Draco a potom to okamžite oľutoval. Mohol prakticky cítiť, ako mu po celej tvári začali vyskakovať pupáky - dopekla, ako tú kliatbu nenávidel. Pozrel sa do okna a vedel, že je to pravda, keď uvidel svoj obraz, ktorý na neho zízal. Kriste, len sa snažil byť optimistický.

"Hermiona, drahá," začala jej matka, až kým jej pohľad nedopadol na Dracovu teraz vyrážkami pokrytú tvár. Pousmiala sa na neho.

"Kto je to, drahá?"

"Áno, Hermi! Kto je to? Tvoj frajer? Myslel som, že už máš dvoch!" Dennis vybuchol smiechom nad jeho (očividne) ‘smiešnou’ tvárou. Hermiona na neho zazrela a vzdychla si - Draco si pomyslel, že zachytil náznak hnevu.

"Mami, tati, DENNIS, vracala som sa sem po stretnutí s Harrym a Ronom - ktorí sú pre mňa ako bratia - neďaleko kníhkupectva - Čarodejníckej literatúre pre malých i veľkých, viete? A bežala som späť, keď som ho zbadala." Ukázala na Draca, či skôr, Orlanda, ako by sme ho odteraz mali volať.

"Mrzol a pár dievčat zo školy mu robilo zle, takže som ich odohnala a priviedla som ho sem pomocou levitačného kúzla, keďže som už teraz plnoletá. A premýšľala som... vzhľadom na to, že sa nemôže vrátiť tam, odkiaľ pochádza... či by sme nemohli... viete, nechať ho bývať s nami?" (PP: z polovice, čo vydržala Orlanda, to polovica zatvorila po Hermioniných bludoch)

Poslednú časť zamumlala, ale Draca prekvapilo, aká priama v skutočnosti bola. Vedel, že hovorila, čo si myslí, ale toto nikdy neočakával - a ani o to vôbec nemusel požiadať. Teraz sa poriadne červenala, po celý čas nazúrene zazerala na Dennisa, ktorý sa teraz prehýbal od smiechu.

"Samozrejme, Hermiona." (PP:  ty si čo za mater? Žiadne otázky?)

Jej otec vkročil do izby a vystrel ruku k Dracovi, ktorý dopil čaj a položil šálku na podlahu. (PP. Vážne Draco? Máš vedľa seba parapet.)

 "Ja som Jonathan Granger. Rád ťa spoznávam, mladý muž." Draco mu potriasol rukou a pokúsil sa nezachsichtiť, keď sa dotkol mukla. Snažil sa usmiať, ale uvedomil si, že to bolo veľmi vynútené, keďže sa nikdy predtým neusmieval, nemal v tom veľa tréningu. 

"Ehm, ja som Orlando, Orlando Felton."

"S potešením ťa spoznávam, Orlando. Ja som Arlena Grangerová."

Draco potriasol ruku pani Grangerovej a otočil sa tvárou k pubertiakovi, ktorý bol asi rovnako veľký ako on. V tvári mal pricapnutý hlúpy úškrn.

"Dennis Granger," odmlčal sa a potriasol Dracovi rukou, "BRATANEC Hermiony, pre prípad, že by si bol zvedavý, tak je stále sama." Žmurkol, keď Draco odolal nutkaniu vykričať fakt, že ON nemá zálusk na Grangerovú. Hermiona vyzerala, že jej dáva extrémne zabrať Denisa nezaškrtiť, päste mala zavreté, keď ich s námahou udržiavala pri bokoch.

"Nuž, Hermiona drahá, musíme odísť dnes večer - zajtra ráno čakáme starú mamu, môžeš sa premiestniť späť, a Orlando, ty sa vieš premiestňovať?" Draco prikývol - myslela si, že sa taký skvelý čarodejník ako on nevie premiestňovať? Pcha! Títo muklovia toho fakt veľa nevedia.

"Ale mami, nikdy nebol v našom dome, takže nebolo by lepšie, aby sme obaja išli s vami v aute?"

‘Fajn, Grangerová má dobrý postreh.’ Draco začínal byť ale zmätený - čo presne bolo ‘auto’?

"Dobre, Hermiona. Nemusíš vyzerať taká znepokojená, toho chlapíka ani nepoznáš!"

Dennis vybuchol smiechom (znova), keď sa Hermiona postavila a začala sa načahovať po jeho krku. Plán bol, že ho zaškrtí, ale veci nešli celkom podľa plánu, keďže skončili prepletení na zemi.

Pán a pani Grangerovi sa chvíľu pozerali, ako sa váľajú po podlahe - Hermiona stále zovierala Dennisov krk. Pani Grangerová si vzdychla a pokrútila hlavou. (PP: predpokladám, že má v sebe prášky na upokojenie, aby sa vyhla stresu z čarodejníckeho sveta)

"Dobre, radšej by sme mali ísť."

A s tým sa obaja otočili smerom k dverám, zanechali Draca s Hermionou a Dennisom - Dennis sa stále smial bez akéhokoľvek konkrétneho dôvodu a Hermiona sa stále na neho mračila, tvár červená a snažila sa z neho vyškrtiť každý kúsok vzduchu.

PP: Niečo na tej poviedke muselo byť (dostalo to aj nejakú cenu)...  je to rozprávka, americká autorka musela byť asi na strednej škole.   Je to o pubertiakoch...  celkom výzva.  


Kapitola 3 Dracova cesta do jeho nového dočasného domova





 

Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/3/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu

 

 

Autorkina poznámka: Fille sa vyslovuje 'Fee'. Pre prípad, že by ste nevedeli, je to po francúzsky dievča.

Moja poznámka:  Po celý čas som sa snažila prísť na to, ako sú v tom aute usadení. Keďže to píše Američanka, ale jazdia v Anglicku. Dospela som k záveru, že musia mať auto podobné čarodejníckemu stanu alebo je Hermiona čarodejnica - hm, ona fakt je, že? Tak som to nakoniec nechala bez úprav, takže kľudne sa v komentároch čudujte. Alebo pozrite originál a opravte mi preklad. Možno mám len ja nedostatočné predstavy o tom, koľko miesta je na zadnom sedadle.

 

Kapitola 3 Dracova cesta do jeho nového dočasného domova

 

"Matička božia, Dennis!"

Všetci sa teraz mačkali na zadnom sedadle nie príliš veľkého auta. (PP: dodatočne na obranu autorky, možno malé z pohľadu Draca, ale je tam mačkali...)  Auto samotné bolo hrdzavé a zdalo sa, že červená farba už mierne vybledla. Dracovi zapáchalo po niečom, čo nedokázal celkom presne určiť. Keď prvý raz to auto uvidel, samozrejme, že si uvedomil, že vie, čo to je - bolo to len faktom, že o žiadnom sa ešte nikdy nerozprával, ani žiadne ďalšie nevidel tak dlho, že už naň zabudol. Ako mohol zabudnúť na výraz Weasleyho tváre, keď mu jeho matka vynadala za to, že havaroval s otcovým autom? Draco sa snažil nerozosmiať sa nad spomienkou na tohto konkrétneho huláka.

Dennis sa naklonil dopredu, aby zmenil rádiostanicu z "Radio One Retro" na "Radio One Rock". (PP: to sú naše stanice, kto by nevedel, všimnite si, že z miesta na kraji dočiahol na palubnú dosku). Auto naplnila hudba, keď Dennis pridal hlasitosť. Hermiona sa otočila k Dracovi.

"Takže, Orlando, kde máš prútik? Už som sa ťa na to pýtala, ale niekto..."  Zazrela zboku na Dennisa. "...nás prerušil."

Draco sa zo všetkých síl snažil vymyslieť uveriteľnú výhovorku, ktorú by mohol povedať Grangerovej. Uverila, že sa volá Orlando, tak prečo by mu nemala veriť, keď si vymyslí niečo podobné?

"Ehm, kráčal som po Šikmej uličke, snažil som sa nájsť si nejaký úkryt, keď do mňa zozadu niekto vrazil. Potom som stratil vedomie a keď som sa prebral, len som tam sedel - bez peňazí, bez prútika, bez ničoho. Takže vážne neviem, čo sa stalo." (PP: ale oblečený si bol, bez ničoho by to bolo niečo úplne iné)

'Ďakujem ti, rozum!' pochválil Draco svoj rozum a svojho otca, samozrejme, za to, že ho naučil, ako tak presvedčivo klamať.  

Hermiona prikývla. "Mali by sme to povedať úradom, vieš, keďže ťa napadli a to všetko, možno by mohli..."

"NIE."

'Dobre, tak nie si až taký dobrý rozum,' pomyslel si Draco, keď na neho Hermiona vyvalila oči, pretože ju prerušil - očividne sa jej nepáčilo byť prerušovaná, keď sa snažila niečo povedať. (PP: a to počkaj, keď zistíš, čo je to prerušovaný sex). Nechcel, aby došli úradné autority a našli človeka, ktorý neexistuje!

"Chcem povedať, že si nemyslím, že je to potrebné. Nechcem robiť príliš veľký povyk."

Hermiona pokrčila plecami. "Fajn, je to tvoj prútik a tvoje peniaze. Ale budeš si musieť poradiť bez mágie, hoci by som ti mohla požičať svoj, ak to bude naliehavé - teda až kým nepôjdem do školy. Počul si už o najlepšej škole v Anglicku? Je to Rokfortská stredná škola čarodejnícka a tam náhodou chodím! Úžasné, že?"  (PP: je ľahké byť najlepším, keď si jediný)

Draco prikývol. Nikdy predtým nefungoval bez mágie a vážne sa mu teraz nechcelo začínať. Ako prežije? (PP: ťažko, Dráčik, ťažko) Asi bude musieť ukradnúť Hermionin prútik pre svoje vlastné osobné použitie. Iná možnosť neexistovala.

"Takže... voláš sa Orlando? Povedal si, že Orlando Felton?"

Draco na Hermioninu otázku prikývol - 'Bože, to sa týmto muklom musí všetko opakovať?'

"FELTON? Ha! Felton je meno chalana, čo miluje rybárčiť! Miluje lov kaprov a hádajte čo? Aj ja to milujem! Ale volá sa Tom Felton, a nie Orlando Felton, takže nevadí, ale je to tiež herec, vo filmoch ako Anna a kráľ -  hral tam Anninho syna, že? Neviem si spomenúť..." Dennis sa odmlčal a začal zízať z okna - ale Draco vedel, že stále počúva každé ich slovo.

"Áno, a Orlando sa volá ten chlapík, čo hrá Legolasa v Pánovi prsteňov, nie? Ako sa len volá... Orlando Bloom! To je ono! Veľa mojich muklovských kamošiek je do neho rachnutých, hoci neviem prečo, nie je úplne taký veľký fešák, ani schopný ako hovoria. Dávam prednosť Tomovi, a nehral Orlando v... Pirátoch Karibiku? Tak toto je vážne dobrý film." (PP. Nech sa neopovažuje naznačovať, že Pán prsteňov nebol!)

Draco považoval za trochu desivé, že sa s ním Hermiona rozpráva o CHALANOCH. Vždy si myslel, že rozpráva len domácich úlohách a ničom inom. Alebo o niečom, čo malo niečo spoločné s knižnicou a ako by ste nemali porušovať pravidlá, inak ich potrestajú, alebo vylúčia a tak ďalej, a tak ďalej.

"Hermiona, existuje chlapík, do ktorého NIE SI rachnutá?"

"Drž zobák, Dennis! Ja nie som rachnutá do KAŽDÉHO chalana, ktorý sa vyskytne v mojom živote!"

"Pche, ale si! Dokonca sa ti páčil ten chalan, čo si vravela, že bol k tebe príšerný, ako sa len volá... Dracula? Niečo také! Och, počkať, mám to! DRACULA MALTOID."

'Je to Draco Malfoy, ty tupáň!' pomyslel si Draco, než si uvedomil, čo Dennis v skutočnosti povedal. Grangerovej, humusáčke, chrabromilčanke, sa kedysi páčil! HAHA! Bude si musieť tieto fakty zapamätať, aby sa o nich neskôr zmienil.

"Sklapni, Dennis! Páčil sa mi len v prvom ročníku! A dokonale dobre vieš, kto sa mi páči teraz!"

Dennis sa drzo zaškeril, keď sa Hermiona začervenala - a súčasne sa na neho pritom mračila. Rozhodne sa zdala byť viac 'divoška', než si Draco kedy predstavoval, hoci si vždy myslel, že je pomerne tvrdohlavá - a to fakt bola.

"Áno, viem, ten ryšavec, Ron, správne? To je naozajstný magor, to ako vážne, a si si absolútne istá, že sa mu páčiš aj ty?"

Hermiona slabo prikývla, keď sa vyhla Dennisovmu doberajúcemu pohľadu. "Áno, poriadne istá. Máme medzi sebou spojenie, aby si vedel. Ako že on vie, čo si myslím a naopak... Mám pocit, že už spolu chodíme, hoci to nie je oficiálne, ale možno je to len mnou."

"Áno, to najskôr. Chcem povedať, prečo ho nepozveš na rande? Potom to budeš vedieť naisto!"

"NIE!" Hermiona v hrôze vykríkla. "Ja by som nikdy RONA nepožiadala, panenka skákavá! To je skrátka, nevhodné!"

"Myslel som, že ho máš rada?" riekol Dennis a začal vydávať cmukacie zvuky. Hermiona mala zatvorené oči a snažila sa ignorovať jeho nedospelé šaškovanie.

"Oh, fakt sklapni, Dennis, ty sa len nedokážeš zmieriť sa faktom, že nemám ďaleko od toho mať frajera, zatiaľ čo ty na druhej strane žiadnu frajerku nemáš!"

"O čom to hovoríš, Herms? JA MÁM PORIADNU FRAJERKU. Volá sa Fille, spomínaš si? Čo minule prišla na čaj? Máš nejakú spomienku v tom svojom obrovskom mozgu?"

"Tá? Oh áno, ukázala na večeru, keď sme už mali dezert! Nikdy sa s tebou nestretne, keď sa stretnúť máte alebo zámerne prichádza 'moderne neskoro', ako by povedala. To nie je dobrá frajerka a ty to vieš, Dennis! Mal by si ju pustiť k vode skôr, než ti príliš ublíži."

Dennis len pokrčil plecami. Draco toto všetko počúval, och, koľko klebiet, s ktorými bude môcť Grangericu vydierať, keď sa vráti do školy - ak sa vôbec vráti do školy. (Stihne sa zmeniť včas? Ešte ani nevedel, ako sa zmeniť späť, alebo či to vôbec bolo možné. Ako by sa na začiatok mohol zbaviť týchto fakt nechutných pupákov?)

'Hehe... toto možno bude trošku väčšia zábava, než som si pôvodne myslel...'

***

Draco pootvoril oči, aby ho uvítalo svetlo ranného slnka. Vyzrel z okna; slnečné lúče žiarili dofialova na horizonte, modrá obloha nad purpurovou a ružovou, tie farby sa do seba dokonale zlievali - oh, ten zázrak prírody, ani mágia by nedokázala namaľovať tú scénu takto dokonale. Mohol počuť svoje dýchanie a cítiť, ako mu stúpa a klesá rovnomerne hruď, keď auto prechádzalo okolo rôznorodých stromov, kopcov a akýchsi čudných oviec a kráv. Až vtedy sa rozhodol vziať na vedomie fakt, že mu niekto leží na pleci. Pohľad stočil k spiacej postave; jej malá hruď sa dvíhala a klesala mierumilovne voči jeho; jej trochu opálené ruky ležali vedľa Dennisovho krku. Usmial sa (po prvý raz) úprimným úsmevom. Toto bolo také mierumilovné a pokojné, ako nikdy nič v jeho živote nebolo. A musel priznať, že sa mu to dosť páčilo. (PP: mne nie, je to technicky nemožné, nechávam naschvál bez úpravy)

"Bré ráno."

Dennisov hlas bol sotva počuteľný. Draco si neuvedomil, že je Dennis hore -  keď o tom rozmýšľal, kedy on, Draco, v prvom rade zaspal? Určite to bolo niekedy medzi tým, ako Hermiona začala škrtiť Dennisa (PP: to už je úchylka, nie? Grangerovci sú hluchí alebo šoférujú pod vplyvom?) a časom, kedy Hermiona skutočne zabíjala Dennisa. Draco na Dennisa prikývol a pozrel sa na šoférovo sedadlo. Teraz šoférovala pani Grangerová; musela si počas noci vymeniť miesto s pánom Grangerom, aby si mohol oddýchnuť.

"Pekný deň, však?"

Draco znova prikývol, keď Dennis zhodil Hermionine ruky a namiesto toho ich položil Dracovi do lona -  Draco znova potlačil nutkanie okríknuť a prekliať ho. 'Zhlboka dýchaj, Draco, toto nepokaz!' vravel sám sebe, znova a znova.

"Takže, Orlando, môžeš mi hovoriť Dougy, ak chceš - tak mi hovoria všetci moji kamoši. Koľko máš vôbec rokov, Orli?"

'Orli? pomyslel si Draco - ak toto bolo to, čomu muklovia hovorili 'priateľský pokec' potom boli čudnejší, než by im kedy uznal a jeho rešpekt k muklom bol len o máličko väčší než jeho rešpekt k domovým škriatkom. Odkašľal si, aby dostal svoj hlas do režimu, kedy dokázal prehovoriť.

"Ehm, sedemnásť."

"Super, mne je šestnásť, myslím, že si teda rovnako starý ako Herms," Dennis (alebo Dougy) sa odmlčal, keď mu z úst uniklo obrovské zívnutie. Vystrel si nohy pod šoférovým sedadlom (PP: a to si to auto považoval za malé, Draco) a vzdychol si, vyzeral pritom spokojne. "Ak chceš vychádzať s mojou sesternicou, myslím, že by si jej nemal hovoriť Herm ani Herms. NENÁVIDÍ TO! To preto ju tak volám ja. Ale Hermiona je vždy bezpečné meno."

'Kto by chcel, aby ho volali takým príšerným menom ako... Herm?' v duchu si pomyslel Draco, keď prikývol ako odpoveď Dennisovi.

"Teta Arlene, za ako dlho budeme doma?" spýtal sa Dennis, keď sa znova natiahol a zazíval.

"Myslím, že čoskoro, asi za pätnásť minút, Dennis, budeme tam včas, aby sme stihli starú mamu."

Dennis prikývol na svoju tetu a znova sa otočil k Dracovi, ktorý sa snažil (a neúspešne) odsunúť Hermionu niekam, kde by sa nezobudila, ale kde by to bolo niekde inde, ako kde bola teraz. Dennis sa rozosmial.

"Jej sa ťažko zbavíš. Ver mi, viem to. Len ju štuchni, takto." Dennis buchol Hermionu do pleca. Maximálne pomaly otvorila oči, aby zízala do Dennisovej škaredej tváre (bola škaredá len preto, že práve vyplazoval svoj jazyk a strkal si prst do nosa)

"FUUUUUUUUJ!" Vykríkla, okamžite vyletela z miesta.

"Panenka skákavá, Hermiona! Takmer som kvôli tebe narazila!" vykríkla pani Grangerová, keď vybočila autom na pravý kraj cesty. "Našťastie tu o tomto čase nie je veľa áut." (PP: na toto je upozornenie v komentároch, že v Anglicku by vyletela doľava)

Hermiona zazerala na Dennisa, keď si schoval hlavu v rukách a snažil sa prestať smiať. Draco to pobavene sledoval. Myslieval si, že je jediný, kto vytáča Hermionu, ale nie, nebol a vôbec to nebolo prekvapujúce - dala sa tak ľahko vytočiť.

'Takmer tak ľahko ako Weasley,' dodatočne napadlo Draca.

"Dennis, nikdy a myslím to vážne, nikdy to znova neurob."

"Správne, ako kebyže ťa počúvnem. Som len rok od teba mladší! Nemôžem večne počúvať svoju sesternicu, či?"

Hermiona pretočila očami a rozopla si pás so zlovestným úškrnom v tvári. Dennis sa zamračil - nepáčilo sa mu, keď sa takto tvárila - znamenalo to, že má URČITE niečo za lubom. Podľa Dracovho názoru vyzeral mierne znepokojene.

"Ehm, Herm? Čo plánuješ..."

Hermiona sa vrhla na Dennisa a teraz bola nad ním a škrtila ho tak silno ako mohla (PP. zase?) Dennis vydával pridusené zvuky a snažil sa povedať "Pomôž mi!" ale nemohol kvôli nedostatku kyslíka. Draco sa odvrátil a hľadel von z okna, z maximálnych síl sa snažil nerozosmiať. Keby sa smial za takejto situácie, bol by vyzeral hrubo a nezdvorilo, ale stále nedokázal potlačil malý úsmev, ktorý sa mu objavil na perách. Hermiona okamžite prestala škrtiť Dennisa a dovolila mu nadýchnuť sa. (PP: to videla chrbtom odraz v okne?)

"Herm, normálne takto rýchlo neprestávaš, prečo..."

Hermiona ukázala na Draca/Orlanda. Draco si neuvedomoval pohľady, ktorých sa mu dostávalo od Hermiony aj Dennisa, keďže stále hľadel z okna. Otočil sa, pomerne zvedavý, pretože jediný zvuk, ktorý teraz počul, bolo odfukovanie pána Grangera na prednom sedadle  a nie Dennisove pridusené výkriky.

"Čo je?" spýtal sa tak zdvorilo, ako dokázal. Hanbil sa za to, že sa núti byť zdvorilý len kvôli muklom. Fuj.

Hermiona sa na neho usmiala. Hlas mala piskľavý a príliš prenikavý. "Usmial si sa!"

Draco bol šokovaný. Nikdy vo svojom živote sa neusmial. Prečo musel začať práve teraz?

'ZLÝ DRACO,' v duchu sa pokarhal. Vždy si myslel, že vyzerá zle, keď sa usmieva a neuškŕňa - ale teraz aj tak vyzeral zle... bolo vlastne v pohode, keď sa usmieval?

"Oh, nemysleli sme to zle! Vyzeráš tak trochu...roztomilo, keď sa usmievaš."

dodala náhlivo Hermiona a Draco si nemohol pomôcť, aby sa v duchu neuškrnul. Grangerová mu práve zložila kompliment. Dobre, tak nepochválila priamo JEHO, pretože nevedela, že je to on, ale jednako to stále považoval za kompliment. Usmial sa - poriadne. Opätovala ten úsmev a z nejakého čudného dôvodu Draco pocítil niečo, čo nikdy predtým nepocítil - tento pocit bol ako... pokoj, tipujem, že by ste mohli povedať, miatlo ho to a nepáčilo sa mu to - pripadal si kvôli tomu ako slaboch.

"Oh, Herms! Nemal by si podvádzať, Ronny!" A Dennis vybuchol záchvatom smiechu. Jediné, čo Hermiona mohla, bolo zazerať na neho, pretože keď sa na neho chcela znova vrhnúť, odfrknutie od pána Grangera znamenalo, že konečne prišli do cieľa určenia.

Draco pomaly vyliezol z auta po Hermione a Dennisovi (PP: to majú trojdverové auto?), a zostal stáť fixovaný k vlhkej, studenej zemi, keď vyvalil oči na Hermionin dom.

 


Kapitola 4: Problémy s babami





 

Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/4/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu

 

Kapitola 4: Problémy s babami

 

"Orli!!! Poď dnu -  veď tam prší!"

Dennis vtiahol Draca do obrovského samostatne stojaceho domu. Draca šokovalo, keď zistil, že HERMIONA GRANGEROVÁ (o ktorej si vždy myslel, že je rovnako chudobná ako Weasley) býva v takom nádhernom, veľkom a priestornom dome. Po jednej strane domu sa tiahli nahor kvety a vinič - zvonka samozrejme - a vnútrajšok domu mal tak veľa okien, až si Draco myslel, že z toho svetla môže oslepnúť.

Zachytil svoj odraz v skle a striasol sa.  Stále bol ošklivcom - och, bože, prečo bol stále škaredou ohavou???

"Orlando! Poď za mnou! Ak ťa starká uvidí, začne nad tebou robiť povyk a mám pocit, že tu už čoskoro bude."

Draco poslušne (hoci neochotne) nasledoval Hermionu po dlhom točitom schodisku, po celý čas si v duchu mrmlal, aký je sprostý, že nasleduje a počúva niekoho, kto je menej než on a ešte k tomu je škaredší.

Vyšli na chodbu a postavili sa pred dvere, ktoré boli najbližšie po jeho lavici. Hermiona sa obozretne rozhliadla, než vytiahla prútik a poťapkala na dvere. Draco počul, ako sa vo vnútri odomykajú zámky. Vošli do izby a on sa rozhliadol - vnímal svoje okolie.

Izba mala bledomodré tapety a obrovskú posteľ so zelenomodrými obliečkami. Tiež tu bola veľká knižnica a stôl plný papierov.

"Toto je moja izba. Izba starej mamy je naľavo. Pripravíme ti izbu, ale práve teraz budeš musieť zostať tu, až kým neodíde."

Otočil sa a zbadal, že sa Hermiona na neho usmieva, ale nielen to, za ňou mohol vidieť Dennisa, ako sa zakráda za jej chrbtom s rukami v tvare pazúrov nejakej príšery a škerí sa od ucha k uchu. Potom žmurkol na Draca. Ten sa zamračil a otvoril ústa, že prehovorí, ale Dennis okamžite zdvihol prst k ústam.

"AHHHHHHHHHHHHHHHHHHH!!!"

Hermiona uskočila dozadu, keď Dennis skočil na jej posteľ a začal sa smiať. Silne sa červenala a začala na neho podráždene kričať, kým sa od smiechu váľal na posteli, mačkal tým veľa plyšových hračiek, ktoré na nej mala.

"Dennis! Mohol si ma vydesiť tak, že by som spadla zo schodov! SI TAKÝ NEDOSPELÝ!"

Dennis sa prestal smiať (po pár, no dobre, po mnohých sekundách), posadil sa a vzdychol si. "Panenka skákavá, Hermiona, rozveseľ sa trochu, dobre? Žijeme len raz!"

Hermiona pretočila očami a vytiahla Dennisa za ucho zo svojej izby, potom mu pred nosom zatresla dvere, keď sa pokúsil vrátiť. Draco sa bavil nad všetkým tým dohadovaním, bolo veľmi... zaujímavé a neobyčajné - určite pre neho. Keď o chvíľu neskôr Dennis konečne prestal búchať na dvere a žobroniť o vstup, bolo zvonka počuť zvonček. Hermiona vyskočila a okamžite otvorila dvere.

"DENNIS, UŽ AJ SEM!!!" zrevala len, aby si uvedomila, že Dennis sedí na chodbe. Vzhliadol s otráveným výrazom, keď zbehla po schodoch, aby sa zvítala so starou mamou. S povzdychol sa otočil znova k Dracovi.

"Baby, čo? Keď robíš to, čo sa od teba očakáva, hovoria ti, aby si odpálil - veď som sa snažil dostať do jej izby! Potom sa na mňa naštve za to, že sa jej izbe vyhýbam! Je to skrátka hlúpe!"

Posadil sa na posteľ a potom sa na nej rozvalil. Zívol a zatvoril oči. "Vieš Orli, normálne takýto nie som."

‘Čože, takže normálne nie si nepríjemný, sprostý a nedospelý blbec? Pretože si ním bol, keď som ťa prvý raz stretol v hostinci, v aute a aj teraz!’ pomyslel si Draco  - našťastie nie nahlas, inak by sa prezradil.

"Normálne nie som takýto bez energie, chlape. Normálne som ako postrach Dennis, som skrátka všade. Ja len že... myslím, že by si to mohol pripísať problémom s babami."

"Mohol by som ti pomôcť."

No doriti!’ vykríkla Dracova myseľ skôr, než sa zastavil, aby to vyslovil nahlas. Kto by prijal radu od škraty? Len si tak nejako zvykol hovoriť s ľuďmi o babách a koľko ich už mal. Pre neho bolo prirodzené ponúknuť blížnemu chalanovi nejakú radu - aj keď to bol úbohý muklovský lúzer ako Dennis.

Dennis sa usmial. "Vďaka, kámo. Som si istý, že si mal veľa báb, vyzeráš dosť milo."

Ako to vie? Počkať, povedal, pretože vyzeráš milo.... čo s tým má vyzerať milo spoločné? Pokiaľ vyzeráte dobre, dostanete, čo chcete! Ale on si myslí, že stále môžem mať veľa báb a vyzerať VEĽMI škaredo... bože, som zmätený. Sprostý mukel, dokelu s tebou!’ Draco bojoval sám so sebou, kým Dennis pokračoval.

"Pochop, to tá moja frajerka - teda aspoň údajne - veď vieš, tá, čo som spomenul v aute, Fille. Myslím, že má ešte niekoho, Orli a ja skrátka neviem, čo robiť ďalej. Chová sa úplne nevinne, ale vieš, nie som slepý."

"Čože? Daj jej kopačky!"

Dennis vyvalil na Draca oči kvôli jeho hlasu - a to si myslel, že hovorí potichu! Uškrnul sa a znova zatvoril oči. "Ale... Orli, ja ju milujem, skrátka jej nemôžem len tak dať vale." Luskol prstami, aby zdôraznil to len tak. "Bol si zamilovaný, Orli? Pretože pokiaľ si nebol, nevieš, čo práve teraz cítim."

Draco prikývol. Nie, nikdy nebol zamilovaný, väčšina jeho frajeriek bola jeho frajerkami len preto, že boli pekné a neprekážalo im, že si doberal Pottera & company, čo boli väčšinou dievčatá zo Slizolinu. Ale Dracovi to nevadilo, každá jedna mu bola ukradnutá a stále mu na nikom nezáležalo. Nemyslel si, že nadíde deň, keď mu bude na niekom záležať.

Dennis sa usmial, keď Draco zízal do priestoru. "Vieš, myslím, že ty sa hodíš k mojej sesternici lepšie než ten ryšavý blb. Je to tými blond vlasmi - prisahám! Pche...  človek nikdy nevie, však?"

Draco chcel nesúhlasiť, ale nenamáhal sa. Opraviť ho by len viedlo k tomu, že by chcel Dennis vedieť, prečo s tým nesúhlasí, potom by musel vysvetľovať, že ju nemá rád a potom by Dennis začal mať podozrenie, že niečo na Dracovi/Orlim nie je milé. Draco vzhliadol na Dennisa práve, keď sa schodiskom doniesol hlas pani Grangerovej.

"DENNIS! Stará mama ťa chce vidieť!"

Dennis pretočil očami a naposledy sa obrátil k Dracovi, keď zoskočil z postele.

"Pozri, kamoš, vďaka, že si ma vypočul! Si fakt super, musím ísť pred starou mamou predstierať, že som sladké malé staré ja." Dennis žmurkol a usmial sa, potom opustil izbu. Utekal dole schodmi, keď ho Draco začul zakričať.

"Oh a Orli! Herm bude mať plné ruky práce s čajom a sušienkami pre starkú, takže nepočítaj s tým, že príde hore!"

"Dobre!" odkričal Draco dole schodmi, keď už bol Dennis takmer za polkou. ‘Bože, toto decko je čudné, alebo možno je to len muklami...’ pomyslel si, keď znova vstúpil do Hermioninej izby. Takže čo bude teraz robiť? Znudene si vzdychol, keď sa rozhliadol. Čo môžete robiť, keď nemôžete trénovať žiadne kúzla, hrať metlobal alebo aspoň čarodejnícke šachy? Prešiel k vysokej knižnici až po strop plnej kníh (samozrejme).

Hľadal na policiach niečo zaujímavé, keď jeho pohľad niečo zachytil. Prešiel k úplnému kraju knižnice a prikrčil sa, aby si prezrel sadu kníh. Ich chrbty boli celé ružové a trblietavé a stálo na nich: ŽIVOT JE ZÁHADA.

To vyzerá zaujímavo...’ pomyslel si Draco, keď vytiahol prvú (zo siedmich) kníh von. V okamihu, ako sa dotkol knihy, začala okamžite pípať. Spočiatku slabo, ale Draco si čoskoro uvedomil, že postupom času to pípanie silnie. Nechcel, aby ľudia vedeli, že niečo porušuje, že nie?

"Accio prútik!"

Hermionin prútik priletel zo stola, kde ho položila, keď otvorila dvere, do jeho otvorenej ruky.

"Silencio!" A kniha stíchla. ‘To bolo ľahké, Grangerica nemusela mať vo vlastnom dome veľkú bezpečnosť, keďže nemala nablízku žiadnych čistokrvných.’  Otvoril knihu, zvedavý, čo to je, až kým nedošiel na druhú stranu, kde stálo:

„SÚKROMNÉ. OKAMŽITE TO ZATVORTE. HERMIONIN DENNÍK."

Draco sa uškrnul svojím slávnym malfoyovským úškrnom, ktorý bol stále rozoznateľný aj po jeho premene.

Ohhh, tak toto bude sranda...


Kapitola 5: Zápisy v denníčku a sušienky





Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/5/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu

 

Kapitola piata:  Zápisy v denníčku a sušienky

 

Zápis prvý - dátum: kto ho potrebuje?

Drahý denníček,

dnes som nastúpila na Rokfort a ležím na jednej z jeho úžasných postelí! Počas cesty vlakom som bola taká vzrušená a myslím, že som si už našla aj pár priateľov... Mám spoločnú izbu s dievčatami, ktoré sa volajú Lavender a Parvati, ale ešte som sa s nimi poriadne neporozprávala. Snažila som sa - samozrejme - byť priateľská, ale len ma ignorovali a stále sa bavili medzi sebou. Aj tak nevyzerajú ako môj typ.

Nikto tu nevyzerá ako môj typ. Viem, že som napísala, že som si našla nejakých priateľov, ale... vôbec nevyzerajú ako niekto, kto by ma mal rád. Dokonca som videla toho slávneho Harryho Pottera. Bolo to neuveriteľné... Keby ma tak mal rád a stal sa mojím priateľom, alebo možno ešte viac... fajn, priznávam, asi som trošku do neho. Ale zdá sa, že má jedného chalana radšej ako mňa - myslím, že sa volá Ron Weasley. Vyzerá veľmi lenivý, vôbec nie je môj typ!!!

Videla som vo vlaku ešte jedného chalana, myslím, že sa volá Draco Malfoy. Vyzerá veľmi čudne rovnako jeho meno a je ČISTOKRVNÝ! Vážne škoda, že je v Slizoline, rada by som ho lepšie spoznala, v Chrabromile by ma mohol naučiť tak veľa o čarodejníckom svete. Och, kebyže vieš...  keď som vošla do jeho kupé, aby som sa spýtala na Nevilla  - ten je vážne zábudlivý -  a jeho ropuchu, Trevora, doberal si jedného zo svojich spolužiakov. Myslela som si, že je to hnusné, ale... musím priznať, že bol rozkošný.

Viem, povrchné... ale, mám taký... pocit, keď som v jeho blízkosti... nemôžem byť súčasne do neho aj do Harryho Pottera, že nie????

Tak či tak, už musím ísť spať vo svojej peknej novej posteli - zajtra je vyučovanie.

Hermiona.

PS. nebudem písať každý deň., nemám čas pri všetkých tých úlohách!!!!

~

Draco pretočil očami nad poslednou poznámkou. Typická Grangerová - zaujímali ju len domáce úlohy. A vôbec nie to, že sa prakticky priznala k tomu, že je lúzer a že sa rachla do ‘rozkošného’ blonďavého slizolinčina, to jest Draca. Mal chuť váľať sa na zemi od smiechu, keď uvažoval o tom,  že sa páčil GRANGEROVEJ, HERMIONE GRANGEROVEJ zo všetkých ľudí!!!  CHA!!! Nemohol si pomôcť, ale musel si rukou zakryť ústa, aby sa nerozosmial nahlas, bohužiaľ si vďaka tomu znovu uvedomil, že má tvár stále pokrytú pupákmi.

Vzdychol si a pozrel sa na ďalších šesť kníh. Ani náhodou sa nebude obťažovať čítať ich všetky, stránku po stránke, nikdy nebol tak veľmi na čítanie - metlobal to bola iná záležitosť.

Uvažoval nad tým, čo by si rád o Grangerovej prečítal...  keď ju prvý raz nazval humusáčkou!!! To bude dokonalé...

Hľadal, ktorá knižka je z druhého ročníka (predpokladal, že každá zo siedmych kníh patrila jednému ročníku na Rokforte - siedma by mala byť prázdna, keďže siedmy ročník sa ešte nezačal). Našiel druhú ružovú a trblietavú knihu a skôr než sa jej dotkol, poťapkal ju rýchlo s kúzlom ‘Silencio’  len pre prípad, že by mal denník silnejšie varovanie ako ten posledný - Grangerka bol dosť bystrá na to, aby takéto dačo naplánovala.

Otvoril ho a rýchlo nalistoval k dátumu, o ktorom si myslel, že je ten správny. Pamätal si ho presne, pretože to bol jeho prvý tréning ako člena slizolinského metlobalového tímu.

Drahý denníček,

dnes bol najhorší deň môjho života -  ešte horší ako keď ma takmer rozpučil troll a Rona trafila šachová figúrka (nie denníček, ešte stále som sa nerozhodla, či ho mám skutočne rada ako mať rada). Viete, kto mi ho zničil??? Nikto iný než ten... ten... sprostý, HNUSNÝ, OTRASNÝ, pekný chalan - Draco Malfoy! Tak veľmi ho neznášam... a to som bola taká hrdá, keď povedal, že ma jeho otec spomínal...

(‘ Bola taká HRDÁ, keď som povedal otcovi, že humusáčka mala lepšie výsledky ako ja???’ pomyslel si Draco)

Nazval ma humusáčkou, to je nadávka niekomu, kto je muklorodený ako napríklad ja. Viem, že je to len slovo, sprosté slovo ako naše nadávky, ale... myslím, že to tak veľmi bolelo, pretože to povedal on... viem, viem, povedala som, že už som ho prekonala, ale je ťažké zabudnúť na niekoho, do koho ste boli naozaj veľmi zamilovaní a to ani neviem, PREČO sa mi páčil, je hrozný a škaredo sa chová k mojím priateľom, hlavne k Harrymu, plus je na temnej strane... ale... neviem, myslím, že je to tak, ako hovorí moja mamina, nemôžeme kontrolovať, čo sa stane, že??

A keď si pomyslím, že som spočiatku rozmýšľala, aké by to bolo POBOZKAŤ HO???? Fuj...

XoxoxoxoxoxHermionaxoxoxoxoxoxox'

Draco sa zamračil - ona rozmýšľala, aké by to bolo pobozkať ho? Tá predstava ho znechutila, ale potom musela napísať to slovo - ‘Fuj’, - to spochybňovala bozkávacie schopnosti Malfoya???? Ako sa opovažuje? On jej ukáže, aj keby to znamenalo, že ju bude musieť skutočne pobozkať, ale URČITE jej ukáže. Tá špina... ako si mohla myslieť, že malfoyovské bozkávacie zručnosti bolo niečo normálnej úrovne?

Draco sa mračil a premýšľal nad tým, čo by mohol urobiť, aby jej dokázal, ako dobre v skutočnosti bozkáva. Jeho výzor sa možno drasticky zmenil, ale bol si poriadne istý, že jeho vlastnosti sa nezmenili; bol stále sám sebou, nie? Uvažoval nad tým, kedy bude najlepšie niečo na Grangerku skúsiť... žiaden nápad, nič.

‘Rozum, ZASE si ma sklamal. Ešte nikdy si ma takto často nesklamal, rozum - láskavo sa prestaň FLÁKAŤ!’ dumal. Tak či onak na to príde - bol príliš bystrý, aby to nevyriešil. Ale najprv musí odložiť denník, než sa Hermiona vráti a zistí, že si ich prečítal, nespomínajúc, že použil jej prútik...

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

"Orli, prepáč, že som bola tak dlho preč, poznáš staré mamy, večne chcú z teba vidieť viac, že? Heh..."

Hermiona prešla cez izbu, v pätách zachmúrený Dennis. Dovliekol sa dnu a zvalil sa na posteľ, šúchal si líca a mrmlal niečo o ‘starých ľuďoch a ich problémoch s bacuľatými líčkami’. Hermiona položila na stôl podnos. Veci na podnose prikrývala fialová látka, takže Draco nemohol byť dotieravý a nakuknúť. Nebol jediný, kto chcel vedieť, čo na ňom je.

"No tak, Herm! Prosím! Vonia to skvele! No tak! Zaslúžim si niečo za to, že som musel znášať tú starú dámu, ktorá si hovorí naša stará mama, a ktorá mi vymačkala líca a nazvala ma bacuľkom!"

"NIE! A čo myslíš tou starou dámou, čo si hovorí naša stará mama? Je to naša stará mama! Orli, mohol by si sem prísť?"

Draco neochotne, ale poslušne prešiel k nej. ‘Skvele, teraz ma aj ona bude volať Orli! Fuj, zabi ma hneď Bože!’ Postavil sa vedľa nej, zatiaľ čo Dennis už stál z jej druhej strany.

"Vzhľadom na to, že si môj nový kamarát, Orli, chcem, aby si bol prvý - okrem starej mamy - kto ochutná moje koláčiky!" Hermiona sa usmiala a nadvihla látku, čím odhalila tri čokoládové mufiny, okolo ktorých bolo veľa (a myslím VEĽA) sušienok a cukroviniek. Voňali skvele a Hermiona tiež doniesla mliečne koktaily, vanikový, jahodový a čokoládový.

"HERM! JAHODOVÝ, môj obľúbený!"

Dennis sa pokúsil schmatnúť jahodový, ale Hermiona ho odrazila - len tak-tak včas.

"Nie, Dennis. Bože, s tebou je to ako cvičiť psa! A to nebol kompliment. Nech si ako prvý vyberie náš hosť."

Skvele, teraz sa ma chystá otráviť svojimi hlúpymi koláčmi. Dopekla s muklami, prečo nemôžu všetci jesť čarodejnícku stravu a nechať domových škriatkov, nech im pripravia DOBRÉ jedlo???

Draco vynútil úsmev (o ktorom si bol istý, že vyzeral veľmi neohrabane) a pozrel sa na podnos. Načiahol sa a vzal si čokoládový nápoj (keďže nikdy predtým nepočul o vanilke - zmrzlina nebolo niečo, čo by si dával) a vzal si koláčik. Privoňal k nemu (bez snahy byť hrubý, ale len pre istotu, či ho neotrávila alebo niečo také) a veľmi máličko si z neho odhryzol.

Zamyslene ten malý kúsok prežúval, snažil sa vychutnať jeho chuť. K jeho prekvapeniu chutil... dobre. V skutočnosti, koho balamutil? Chutil výborne! Zahryzol do mufinu a prežúval ho, kým ho Hermiona sledovala so šťastím v očiach.

"Som taká rada, že ti chutí! Zajtra ťa naučím ako ich pripraviť! Dennis, teraz sa môžeš najesť."

Dennis sa hrbil pri stoličke, zízal (slintal) na tácku s koláčikmi a čokoládovými mufinami. Len čo Hermiona dokončila svoju vetu, vrhol sa na celý tanier, napchal si do úst tak veľa koláčikov, ako sa dalo, potom schmatol jahodový kokteil a mufinu. Posadil sa na posteľ, napchával sa jedlom a pitím, a tiež trúsil omrvinky po celej posteli.

"DENNIS!!! Budeš to musieť povysávať!"

Dennis okamžite vyskočil a vybehol z izby, samozrejme, nie skôr než schmatol ďalšie sušienky. Draco sa veľmi namáhal, aby nepretočil očami - Dennis bol také decko. Mal o rok menej ako on a predsa sa choval ako sedemročné dieťa. Na rovinu, dosť mu liezol na nervy, a hoci mal tú ‘peknú’ a ‘priateľskú’ stránku, bol tiež príliš otravný a bolo mu jasné, že jedného dňa skrátka stratí kontrolu a jednu mu vrazí alebo ho z celej sily nakopne.

Draco si odpil z nápoja a pomyslel si... Počkať, Grangerka povedala, že ho zajtra naučí ako PIECŤ? PIECŤ????? KTO KEDY POVEDAL, ŽE CHCE PIECŤ?????? PREČO???? Pečenie bola práca pre sluhov, takže naozaj sa nechcel naučiť piecť, ale ako by jej to nenápadne povedal? Odpoveď bola, že to bolo nemožné. Odhadoval, že jednoducho bude musieť ísť s prúdom. Oh, ako si Draco prial, aby sa vrátil do domu tety a uja, kde by ho premenili na strom... to by bolo menšie utrpenie než toto...

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Dobre... takže, v zásade, sa mi snaží povedať, že použije Rytiersky autobus, aby sa dostala do Potterovho domu na večeru???? A chce, aby som šiel s ňou???...  Fakt super.

To boli myšlienky, ktoré práve uháňali Dracovi mysľou, keď Hermiona pobehovala po izbe, snažila sa nájsť, čo si takto narýchlo obliecť (v skutočnosti to už vedela celé veky, ale spomenula si na to až teraz, keď jej to jej mama pripomenula). Hodila na posteľ (kde sedel Draco) veľa oblečenia, keď sa prehŕňala skriňou v snahe niečo schopné na seba nájsť.

"Orli, čo myslíš? Tieto?" Hermiona si priložila bledozelené šaty z bavlny na ramienkach. "Alebo tieto?" Priložila si ďalšie šaty - z modrej džínsoviny a tiež mali ramienka. Draco si v duchu pomyslel, že ani jedny na nej nebudú vyzerať dobre, ale zrazu dostal nápad.

Ak poviem tej humusáčke niečo pekné, potom to dokáže, že už viac nie som márnivý.

"Oboje na tebe vyzerajú dobre, Hermiona. Ty si vyber."

Nech si chcel akokoľvek veľmi po tých slovách vypláchnuť ústa, nemohol. Rýchlo sa pozrel do zrkadla, aby zistil, či sa nezmenil, keď sa na neho Hermiona usmiala. ‘Doriti! Nefungovalo to (asi preto, že to len povedal, ale nemyslel to vážne).

"Vďaka, Orli! To je tá najkrajšia vec, čo mi kedy kto povedal. Myslím, že si vezmem tie zelené." Z akéhosi čudného dôvodu Draca neprekvapilo, že to, čo práve povedal, bola tá najkrajšia vec, čo kedy počula. (Dosť sprosté, ale to boli Dracove myšlienky). S mávnutím prútika bola Hermiona oblečená v zelených šatách (ktoré jej siahali po kolená). Zladila to so zeleným svetríkom a rýchlo si ho obliekla, vzala kabelku a ďalšiu veľkú tašku, potom zbehla dole schodmi, ťahajúc Draca so sebou.

Hermiona sa v polovici schodov zarazila a zakliala.

"Dennis!!!" Náhlivo zašepkala Dracovi. "Ak zistí, že ideme niekam bez neho, nájde spôsob ako nás sledovať, aj keby to znamenalo, že pôjde pešo až k Harrymu domu."

Chvíľu uvažovala, potom sa zakradla do kuchyne, chytila pohár so sušienkami. Nakukla do obývačky a zbadala, že Dennis hrá solitaire s balíčkom starých indiánskych kariet, ktoré nechala na polici. Poukladala sušienky jednu za druhou na prah, po chodbe a do kuchyne, kde viedli k ďalšej veľkej nádobe, ktorá obsahovala čokoládové mufiny. Žmurkla na Draca,  chytila ho za ruku (VEĽMI SILNO sa snažil nezavrčať alebo nevyšteknúť) a pomaly za nimi zatvorila dvere (nie veľmi úspešne).

Akurát boli blízko pri predných dverách, keď začuli, ako sa vo vnútri Dennis pohybuje. Čuchal vo vzduchu ako pes (čím viac o tom Draco uvažoval, tým viac mu Dennis skutočne pripomínal psa).

"Kto je tam??? (Potiahnutie nosom). HERM!!! Šla si von bezo mňa!" Chcel zabočiť ku predným dverám (v tom okamihu Hermiona s Dracom zadržali dych), až kým nezbadal cestičku zo sušienok na zemi. "Ohhh!!! Sušienky!!!" A to bolo ono. Hoci sa museli rýchlo pohybovať, než Dennis zhltne všetky tie sušienky... zase.


Kapitola 6: Romantika rozkvitá a Potterov hlavný stan





Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/6/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu

 

Kapitola 6: Romantika rozkvitá a Potterov hlavný stan 

 

Draco s Hermionou sa vyštverali do Rytierskeho autobusu, kde ich pozdravil Stan Shunpike. Stále pracoval ako revízor a šoféra robil Ernie Prang - dokonca po tri a pol roku. Zubato sa na nich usmial.

“Nazdárek, ste slečna Grangerová, všakže? Kamoška Harryho Pottera?”

Hermiona s úsmevom prikývla, keď sa rozhliadla po autobuse, aby našla nejaké miesto. Zaplatila 28 siklov – (14 stála horúca čokoláda, jedna pre ňu a druhá pre Orliho) a zamierila do zadnej časti autobusu, keď sa Stan otočil k Dracovi. Zamračil sa a zvedavo si ho obzeral. “Ty si tu nový, šák? Naisto som ťa tu predtým nevidel.”

“Ehm, áno.”

Draco sa rýchlo odvrátil od Stana a nasledoval Hermionu k posteli v zadnej časti. Do ich cieľa nebolo ďaleko, takže im jedna posteľ bude stačiť. K tomu boli v autobuse len ďalší traja ľudia, to sa dalo považovať za ďalší bonus, keď odchlipkávali horúcu čokoládu, ktorá sa zrazu pred nimi zjavila. Hermiona pozrela na hodinky.

“Kým sa tam dostaneme, bude trištvrte na osem. Musíme sa tam dostať okamžite.” Chvíľu sa dívala na Draca, potom zalapala po dychu, keď jej to došlo. “Stále máš na sebe svoje špinavé oblečenie! To nepôjde.” S mávnutím prútika z Dracovho habitu všetko blato zmizlo. Prakticky cítil, ako to blato odpadáva. Hádal, že by mal k nej aspoň pociťovať vďačnosť… čo vôbec necítil. Možno by jej mal poďakovať… NIE. Čo si to myslel?

Rytiersky autobus prudko zabrzdil na mieste, kde vystupoval jeden z cestujúcich. Všetko vyletelo zo svojho miesta, vrátane sviece, čo bola nablízku a Hermiony. Prevalila sa a (hádajte čo?) pristála na Dracovi. Draco sa nikdy vo svojom živote nečervenal, až tentoraz. Dokonca v matnom svetle sviečok bol Dracov a Hermionin rumenec jasne viditeľný, keď sa rýchlo (a neohrabane) snažila od neho dostať.

“Ale, ale slečna, pane, ako viete, v autobuse sú aj iní ľudia.”

Draco sa ani nenamáhal Stana opraviť. Cítil, ako mu horia lícia. Možno si myslíte, že kvôli tomu, že bol Draco fešák, tak že je zvyknutý na to, že sa po ňom váľajú baby a neprivedie ho to rozpakov, ale keďže poznáme nášho drahého Draca, večne sa chváli vecami, ktoré nie sú celkom pravdivé. Samozrejme, mal Pansy, ktorá sa po ňom váľala, a aj iné dievčatá, ale nikdy nemal niekoho ako Hermiona. Po prvý raz vo svojom živote cítil niečo, niečo zvláštne… a nové, niečo čo nedokázal celkom presne určiť. Niečo, čo sa mu ale vonkoncom nepáčilo.

Hermiona sa spamätala prvá (hoci jej rumenec bolo stále vidno).

“Ehm, Stan, mohli by sme na budúcej zástavke vystúpiť my, inak sa tam nikdy nedostaneme!”

“Nuž, slečna...!”

“Oh, nerob si starosti, drahý Stan, táto mladá dáma a jej priateľ môžu vystúpiť ako prví.” Stará dáma sa usmiala, keď sa ďalšia stará dáma, ktorá sedela vedľa nej, usmiala tiež. Obe vyzerali rovnako, keď sa pozerali na Stana, možno to boli jednovaječné dvojčatá. Stan sa otočil k Erniemu.

“On nie je môj…”

“Slečna, kam chcete ísť?” spýtal sa Ernie, čím prerušil Hermionu uprostred vety.

“Ehm, Privátna cesta, prosím.”

“Tak Potter býva na Privátnej ceste?” Draco si tento kúsok informácie uložil do pamäte. Napokon, jedného dňa sa môže zísť. Ako… na vydieranie, že to povie otcovi a ten pôjde zabíjať. Autobus začal zrýchľovať, keď sa náhlil k Privátnej ceste. Draco mohol vidieť lavičky a hojdačky v parku, ako rýchlo miznú vo výhľade, keď uháňali okolo. Náhle zastavili, rovno pred číslom štyri. Všetko znova popadalo, ale tentoraz sa Hermiona držala postele, aby zabránila tomu, čo sa stalo predtým.

“Privátna cesta, madam. Ďakujeme vám, že ste dnes večer cestovali s nami. Dúfame, že budete mať príjemný večer.”

Hermiona s radosťou vypadla z autobusu, poďakovala Stanovi za horúcu čokoládu. Obzrela sa na Draca, aby zistila, či ju nasleduje a slabo sa začervenala. Rýchlo šla zaklopať na dvere čísla štyri - na Harryho dvere. Draco chcel vystúpiť, keď sa rozhodol, že by tiež mohol poďakovať šoférovi a Stanovi za horúcu čokoládu (bolo to veľmi milé a čokoládové, plus vonku bolo chladno, takže bolo fajn mať niečo teplé na zahriatie). Chrbtom stále k nim zamrmlal:

“Ehm, vďaka za čokoládu a odvoz.”

“Počkajte, pane.”

Draco sa otočil, keď na jeho plece niekto položil kostnatú ruku. Mohol vidieť, ako Stanova uhrovitá tvár na neho zvedavo hľadí. Bol veľmi blízko - príliš blízko podľa Dracovho názoru.

“Ern, poď sem.”

Starý šofér vstal zo sedadla a zízal na Draca, rovnako ako Stan, ktorý stál vedľa neho. Draco nadvihol obočie, keď na neho stále mlčky hľadeli. Len tam stáli… a zízali. Nedokázal to dlhšie vydržať.

“Čo má byť?”

“Vaše oči... sú zvláštne. Prisahám, že keď ste nastúpili; boli matne šedé, ale teraz sa zmenili na podivne striebromodré. Poznám jedinú rodinu s týmito očami - sú to Malfoyovci, však Ern? Ale… nie. Nikdy by nedovolili, aby ich príbuzný prišiel sem. Všetko to tu neznášajú.”

Stan sa usmial, keď Draco rýchlo zoskočil z autobusu. Čoskoro odfrčal a stratil sa z dohľadu. Draco bol zmätený - jeho oči sa premenili späť k tomu, čo bývali, ale prečo? Vôbec sa necítil nijako inak, okrem toho čudného pocitu v autobuse, ale čo to s tým malo čo spoločné? Čo ak si Grangerka všimne, že sa zmenil? Bude zúriť a možno sa ho pokúsi zabiť alebo niečo také, ak sa prestane ovládať… nie, nech sa akokoľvek veľmi chcel Draco premeniť nazad, nemohol - kvôli svojmu vlastnému bezpečiu.

Rýchlo dobehol Hermionu a zízal na vchodové dvere, keď sa pomaly otvárali. Stála v nich chudá žena v zástere, nos zvraštený, ako keby cítila, že niečo smrdí. Potiahla nosom.

“Myslím, že ty si Hermiona Grangerová? Samozrejme, že budeš môcť ísť dnu, aj s tým mladým mužom za tebou.”

Hermiona s Dracom vkročili do domu. Bolo ho cítiť po dezinfekcii a Draco doslova cítil, že tá žena chce nejakú použiť aj na ňom. Rozhliadol sa a uvidel dosť ďaleko od nich stáť nízkeho, širokého a bucľatého muža - ako keby sa ich bál.

“Ty si Hermiona Grangerová?” zavrčal.

“Áno, vy ste pán Dursley? Rada vás spoznávam.” Vykročila k nemu, ale pár Dursley cúvol. Otočil sa k Dracovi a zamračil sa.

“Toto je Orlando, Orlando Felton. Myslím, že budete potrebovať ďalšie miesto v kuchyni, ak zostáva, čo samozrejme, že zostáva.”

Potiahol nosom (rovnako ako jeho žena) a výraz v jeho tvári bol výrazom čistého znechutenia.

“Ten chalan už ide. Povedali sme mu, aby sa najprv učesal, než pozdraví svojich hostí.” Slovo hostí prakticky vypľul a bolo očividné, že ho s touto večerou prinútili súhlasiť.

“Dudley, môj chlapče!!! Poď sem a pozdrav sa s našimi takzvanými hosťami!!!” zareval ten tučný muž, keď jeho rovnako veľký syn vykročil z obývačky. Draco nadvihol obočie, keď sa chlapcov výraz zmenil z výrazu totálneho sklamania k výrazu totálnej spokojnosti. Pozrel sa na Draca a jeho tvár sa dramaticky zmenila na výraz nenávisti. Mračil sa na Draca, keď prešiel k Hermione. Potriasol jej rukou a sladko sa na ňu usmial.

“Dudley Dursley, s potešením ťa spoznávam. Si si istá, že chceš navštíviť môjho bratanca a nie mňa?” Dudley sa usmial. Ten úsmev sa k nemu vôbec nehodil. Jeho otec sa už medzitým aj s manželkou presunul do kuchyne, pravdepodobne, aby pridali ďalšie miesto pre Draca. Ten si nemohol pomôcť, aby si nedofrkol. Tento DUDLEY človek sa snažil ohromiť Grangerovú a bolo TÁÁÁK očividné, že to nezaberá. Obzrela sa na Draca a usmiala sa.

“Mrzí ma to, ale s mojím PRIATEĽOM tu by sme ocenili, keby si povedal Harrymu, aby si trošku švihol. Vieš, začína tu byť nuda.” Hermiona si preplietla ruky s Dracom len, aby dokázala svoju pravdu. Draco tentoraz necítil nutkanie brániť sa, chcelo sa mu len vybuchnúť smiechom nad výrazom toho mukla. V tvári mal výraz hrôzy  a keď sa otočil k Dracovi, ten by odprisahal, že na neho vyslal vražedný pohľad. HA! Ten tučný blázon.

“Hermiona!!!”

“Harry!!!” Hermiona pustila Draca a náhlila sa k Harrymu, ktorý bežal dole schodmi. Objali sa v srdečnom, priateľskom objatí, kým Dudley niečo mrmlal a frflal. Draco tam len stál. Cítil niečo trochu ako… ten pocit sa mu nepáčil - bol úplne čudný, niečo ako 'brnk'.

“Tak rád ťa znova vidím. Ron je zase v Egypte, ale čoskoro sa vracia, však?”

“Áno, Kvík prišiel včera s listom.”

Harry sa usmial a zachytil pohľadom dvoch ľudí stojacich za Hermionou pri dverách. Najprv sa otočil k bratancovi a zaksichtil sa. “Kšá, zlý človek. Inak ťa zasiahnem kúzlom - som už plnoletý, pamätáš????” Dudleyho tvár vyjadrovala ešte väčší strach a rýchlo utiekol za rodičmi do kuchyne.

“To je ale sprostý blázon, som plnoletý až od sedemnástich, keď začne škola. Myslí si, že čarodejníci sú plnoletí už šestnástich!”  

Hermiona s Harrym si vymenili úsmevy. Harry sa otočil k Dracovi a zamračil sa. “Takže ty si kto? Nespoznávam ťa. Hoci tvoje oči sú povedomé…”

“Orlando Felton. Ja samozrejme viem, že ty si Harry Potter.”

‘Áno, hlupák, slávny Potter, fúúúj.’ Samozrejme, že poslednú časť nepovedal nahlas, keby povedal, viete si predstaviť, čo by sa stalo?

Harry vykročil dopredu a vystrel ruku. “Rád ťa spoznávam, Orlando. Dúfam, že nevadí, ak sa spýtam, ale… vy dvaja ste…”

Draco odolal nutkaniu pretočiť očami.

‘Pcha, dnešní ľudia, ideš niekam s niekým a automaticky predpokladajú, že ste na rande, aj keby ste boli rovnakého pohlavia.’  Pozrel sa na Hermionu, ktorá sa červenala a zúrivo vravela, že on a ona určite spolu nechodia. Harry sa len uškrnul, prikývol a povedal: “Áno, správne,” čo ju ešte viac rozzúrilo.

“Harry! Vieš, že mám Rona!”

“Áno, ale ako vieš, že Ron cíti to isté?”

Harry si pricapil ruku na ústa, keď mu tie slová vykĺzli. ‘Ohhhhh, a teraz to schytáš!’ Draco čakal na okamih, kedy mu strelí Hermiona facku, možno mu vrazí alebo ešte lepšie vykopne ho z jeho vlastného domu. Pokúšal sa nerozosmiať pri tej predstave. Ale jediné, čo Hermiona urobila, bolo, že zízala na zem. Keď konečne zdvihla hlavu, Draco videl v jej očiach slzy. Z nejakého čudného dôvodu pociťoval ľútosť, ktorú doteraz cítil jedine sám k sebe (ako keď musel sedieť vedľa škaredej tučnej ženy).

“Harry… ty… niečo VIEŠ?”

Harry pokrútil hlavou a tváril sa kajúcne.

“Len som začul… veci, vieš? Narážky v Ronových listoch - ty nie? Chcem povedať, neviem nič, ale…”

“To je v poriadku, Harry. Myslím, že to zistím, keď neskôr pôjdeme k nemu domov. A keď sa s ním stretneme, aby sme sa pripravili do školy.”

Harry prikývol. Trápne ticho zaplnilo vzduch a Draco mal pocit, že ak ho nepreruší, vybuchne. Ale čo sa mohol spýtať?

“Ehm, môžem ísť s vami, keď pôjdete nakupovať veci do školy? Viem, že nechodím na Rokfort, ale, nuž, viete.”

“Áno, iste.” Harryho oči boli upreté na Draca  a tentoraz sa cítil nepríjemne pod niekoho pohľadom. Harry sa pomaly posúval bližšie a bližšie k Dracovi. Keď konečne stále tesne vedľa neho, Draco zacítil štuchnutie do chrbta. Bol to Harry.

“Choď ju rozveseliť alebo také dačo, vyzerá, že sa každú chvíľu rozplače,” zamrmlal, keď obaja hľadeli na Hermionu, ktorá uprene pozerala na červený koberec na chodbe.

“Prečo ja?” odmrmlal Draco naspäť.

“Pretože ja som ten, čo ju rozrušil, teraz CHOĎ.” Harry strčil Draca do chrbta. Klopýtol dopredu práve, keď Hermiona vzhliadla. Slzy jej teraz stekali po lícach a Draco znova v bruchu pocítil ten čudný neznámy pocit.

“Ehm..” Nevedel, čo má robiť, ona tam len stála a plakala. Nemal rád, keď ľudia plakali. Pre neho to bolo príznakom slabosti a obvykle by to bol využil, ale teraz… čo mohol robiť? Než dospel k rozhodnutiu, Hermiona ho spravila za neho. Oprela sa o neho a plakala na ňom, zmáčala mu pritom habit. Draco sa zasekol v tom čo urobiť. Nemohol ju odtlačiť preč, ale to, čo ho desilo najviac bolo to, že ju v skutočnosti NECHCEL odtlačiť.

Vzhliadol od Hermiony a zbadal Harryho, ktorý sa pohol, aby ich zblízka sledoval. Žmurkol a ústami naznačil ‘Dobrá práca’ než zdrhol hore schodmi.

“Pot..., myslím, Harry, kam ideš?” zasyčal Draco, keď Hermiona stále plakala. Prakticky na ňom vzlykala, a predsa si Draco nebol celkom istý prečo. Harry zbehol dole schodmi s kapesníkom. Hodil ho na Draca, ktorému pristál na hlave. Chcel povedať niečo ako ‘Bacha na vlasy’ práve keď Hermiona vzhliadla, schmatla ho a plakala pre zmenu do neho.

Obaja chlapci sledovali, ako pofňukávanie a vzlyky mladej čarodejnice postupne slabli. Zdvihla hlavu, oči červené a opuchnuté a vrátila zasoplenú vreckovku späť Harrymu, ktorý pokrútil hlavou.

“Nie, nechaj si ju Hermiona, a mrzí ma to. Nič neviem, nemusí to byť pravda.” Hermiona prikývla, keď si strčila kapesník do vrecka. Znova sa rozprestrelo ticho, okrem Hermioninho poťahovania nosom. Harry štuchol Draca - dosť silno.

“Áno, stále máš ehm… Harryho tunák, mňa a to tučné decko v kuchyni.” Draco si ani neuvedomil, že posledný kúsok povedal nahlas, až kým si obaja, Harry aj Hermiona, neodfrkli a nezačali sa smiať.

“To bolo dobré, Orlando!” Harry sa smial, kým sa Hermiona chichotala a usmiala sa neho. Dudley sa zjavil vo dverách kuchyne, nevedel na čom všetci smejú.

“Večera je pripravená.”

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Sedeli mlčky, kým jedli. Harry pchal do seba tak veľa jedla ako mohol, mrmlal niečo o tom, že nemá nikdy dosť jedla dobrého ako toto, keď nikto nie je navôkol a že by ich mal mať nablízku častejšie. Petúnia a Vernon Dursleyovi mlčali a pomaly jedli, zatiaľ čo si Dudley vybral miesto vedľa Hermiony a teraz sa pýtal jej a Draca množstvo hlúpych otázok.

“Takže, ty si Orlando? (Draco prikývol). Nie je to miesto v Amerike? Cha! Takže človek môže povedať, že Orlando dostal kopanec, keď tam kopneš do zeme?”

Dudley sa zasmial na svojom očividne vtipnom vtipe, keď sa jeho rodičia usmiali nad ich ‘vtipnom’ synovi. Hermiona s Harrym ignorovali jeho poznámku a pokračovali v jedení. Hoci Orlando ani nebolo jeho skutočné meno, Draco nedovolí, aby si z NEHO NIEKTO robil srandu, hoci to nebol v skutočnosti ON, z koho si srandu robili.

“No a? Ja môžem ísť do Dudley, zobrať za hrsť hliny a povedať, že je to tvoje sadlo.”

Harry si odfrkol, keď prehltol ďalší kus mäsa. Usmial sa na Draca a ústami naznačil ‘To bolo dobré’. Hermiona zdvihla servítku a použila ju, aby zakryla úsmev, ktorý si našiel cestu na jej tvár. Teta Petúnia a Vernon vyzerali šokovaní, že niekto - ČARODEJNÍK - môže uraziť ich drahého malého Dudleya, kým Dudley samotný bol teraz červený od zúrivosti.

“Pre tvoju informáciu, to nie je SADLO. Sú to svaly, pretože boxujem. Chápem, že to nevieš, pretože jasne nemáš žiadne svaly, neviem ani pochopiť, prečo by sa Hermiona zamilovala do niekoho tak vychrtlého ako si ty!”

Dracove oči nebezpečne zažiarili. Naznačoval, že niekto tak skvelý ako DRACO MALFOY nedokáže dostať dievča ako GRANGEROVÁ?

“Oh, aký príšerný príklad popretia, pozri sa ty tučniak, som oveľa vyšší než ty a súčasne poriadne mocný s prútikom, ale keby sa sadlo dalo predávať za peniaze, bol by si bohatší než kráľovná.”

“Ha!” Harry schmatol servítku a zahryzol sa do nej, aby si zabránil smiať sa nad stavom svojho bratanca. Hermiona sa zamračila a odložila servítku na stôl - všetko začínalo byť vážnejšie než urážlivé žartíky. Dudley sa nahnevane postavil a držal päste zovreté pri bokoch, pripravené.

“Chceš sa biť, ty padavka?”

Draco siahol do Hermioninej tašky a vytiahol jej prútik. Postavil sa a dokázal Dudleymu, že je skutočne oveľa vyšší než on.

“Ak to chceš, ty tučibomba, bez obáv to skús.”

“Myslím, že je načase, aby sme odišli, Orlando.” Hermiona poťahala za rukáv Dracovho habitu. Očami ho prosila, aby prestal. Avšak Harry mal stále napchatú servítku v ústach, aby sa nesmial alebo aby sa zadusil. Hermiona rýchlo vstala, poďakovala Dursleyovým za ‘skvelé’ jedlo a ťahala Draca s Harrym k dverám (Harrymu sa práve podarilo vytiahnuť servítku z úst)

“Vďaka Harry, že si ma pozval na večeru! A nezabudni, že sa máme stretnúť v Šikmej uličke, aby sme nakúpili veci do školy!”

“Nemaj boja, Hermiona, nezabudnem!” Takže s posledným objatím Hermiona zamávala Harrymu na rozlúčku a vice versa. Odmiestnila sa späť domov, s Dracom samozrejme (k Harrymu sa primiestniť nemohla, pretože tam nikdy predtým nebola).

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

“Mama pre teba pripravila túto izbu, keď sme boli u Harryho, vybrala ti tú najpohodlnejšiu hosťovskú izbu, akú našla!”

Draco prikývol, keď sa rozhliadal po izbe. Bola citrónovo zelená, dokonca mala zelené závesy a vyzerala veľmi podobne ako Hermionina (samozrejme okrem farby). Otočil sa, aby zavrel dvere, len aby tam našiel Hermionu, ako na neho zíza.

“Vieš, až do dnešného večera som si vážne nemyslela, že by si sa dokázal za seba postaviť.” Usmiala sa vďačným úsmevom, Dracovi bolo jasné, že čoskoro urobí niečo neočakávané, veľmi čoskoro….  “Nuž, radšej pôjdem do postele, než si Dennis uvedomí, že sme sa vrátili a začne nás znova otravovať. A len som ti chcela poďakovať.”

“Za čo?”

“Len za to, že si tam bol, že si tam bol pre mňa, keď som ti zmáčala habit slzami.”

Znova sa usmiala a rozhliadla sa, len pre istotu, že Dennis nie je nikde na rohu. Ich oči sa na sekundu stretli, než Hermiona urobila nečakaný pohyb. Vykročila dopredu a rýchlo pobozkala Draca na líce, potom sa začervenala.

“Tak dobrú noc.”

Rýchlo odkráčala. Draco tam šokovaný stál. Tak to bolo určite dosť neočakávané.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&


Kapitola 7: Nákupy



Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/7/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu




Kapitola 7: Nákupy

Draco sa prebudil na slnečné lúče, ktoré mu svietili do tváre. Práve sa mu sníval ten najčudnejší sen (a zvláštne bolo, že si naň dokázal spomenúť, väčšinou si zo svojich snov vôbec nič nepamätal).

Toto je súhrn jeho sna:  Stál, ako svoje škaredé ja, a pozeral sa na Rokfort. Sedel v loďke a tá ho niesla ku hradu, ale zdalo sa, že sa vôbec nepribližujú, hoci určite sa pohybovali. Z ničoho nič obloha počernela a nad Dracom sa zhromaždili mraky. Zrazu sa v jeho blízkosti objavili postavy.

Na jednej strane stál jeho otec, oblečený ako diabol, celý v červenom a s rohmi. Dokonca mal v ruke červený trojzubec. Za otcom stál samotný Voldemort so všetkými jeho smrťožrútmi v pozadí. Všetci mali na sebe smrťožrútske habity. Od Draca naľavo stál maskovaný anjel, ktorý mal dlhé vlasy a bol oblečený celý v bielom. Za ním stál Svätý Peter, Weasleyovci atď. Všetci šepkali jedinú vetu, ktorá uviazla v Dracovej mysli, a na nejaký čas tam aj zostane.

“Toto je naša cesta, ktorú si vyberieš?”

Potom sen náhle skončil, Draco sa prebudil, rukami si zakrýval uši. Chápal význam toho sna, bolo to očividné a on nebol TAK tupý. Tiež vedel, že začína mäknúť, určite bol citlivejším než zvykol byť a začínal mať… ehm… city k humusáčke. Musel s tým prestať, otec to neschváli, týmto si bol poriadne istý. Bola mu tiež jasná ďalšia vec a že si musí nájsť miesto kam ísť, aby nemusel zostávať TU. Toto miesto mu určite neprospievalo. Ale kam ísť bolo pre neho záhadou.

Okno v jeho izbe vpúšťalo viac svetla, než si kedy predstavoval, že je možné. Mal pocit, že sa v tom svetle roztopí. Prešiel k nemu a otvoril ho. Vzduch bol chladný a vánok fúkal na neho, keď načúval spevu vtákov. Doma sa nikdy nič takéto nikdy nestalo. Všetky vtáky sa vyhýbali temnote manoru a okná sa ani nedali otvoriť, takže nikdy nemohol cítiť vánok, aj keby tam nejaký bol.

Vyrušilo ho klopanie na dvere a keď sa otočil, aby zistil, kto zaklopal, dnu nakukli dve hlavy.

“Ahoj, Orli!!! Kam si včera šiel??? Kričal som na teba po celom dome, mal som kopec sušienok!” Dennis sa uškrnul.

“Orli, vieš, že som povedala, že ťa dnes naučím variť?” Draco prikývol miesto odpovede na Hermioninu otázku. Vôbec sa na to netešil, asi spáli kuchyňu alebo niečo podpáli. “Tak zmena plánov! Ja, Dennis a Fille ťa berieme na nákup oblečenia, keďže máš len to špinavé oblečenie, čo si mal minule na sebe.”

“Tu je nejaké moje oblečenie a topánky strýka Jonathana, nemyslím si, že ti sadnú moje tenisky, sú to šestky.”  Dennis sa pozrel na nohy a sklamane na ne hľadel, tskal a krútil hlavou.

“Mám osem a polky,” zamrmlal Draco. Dennis položil plastovú tašku na jeho posteľ a začal odtiaľ vyberať veci. Hermiona sa k nim obom pri posteli pripojila.

“Nó,” začal Dennis, “dal som ti svoje pyžamo - to, čo máš teraz na sebe.“ To bola skutočne pravda, pani Grangerová mu nechala na posteli pyžamo, o ktorom si myslela, že by Dracovi sedelo, keďže s Dennisom boli rovnako veľkí. Sedelo mu, ale Draco si nemohol pomôcť, aby ho trošku neznechucoval fakt, že mal na sebe niečo, čo nosieval Dennis. “Herm hovorí, že nemôžeš ísť von v čarodejníckom oblečení - mimochodom, vyzerá dosť draho, kde si ho zohnal?”

Dennis si od Hermiony vyslúžil ostrý preplesk hlavy. Nadurdil sa a pošúchal si ju. “Bože, len som sa pýtal. Skrátka som ti vybral nejaké oblečenie, môžeš si ho nechať, ak chceš.” Dennis ako prvé vytiahol kožené rukavice. “Tieto máš len na to, aby si vyzeral coolovo. Ale nezahrejú ťa. Vidíš tie dierky? Práve teraz sú fakt 'in'. “

“PLESK!”  (Ideš Hermiona!)

“Au!!!! Nenervač Hermiona!!!  Sakriš… Potom tu  máš toto.”  Vytiahol čierne tričko s krátkym rukávom. “Nie je rozgajdané, takže ti bude sedieť. Naťahuje sa, takže by malo…  Potom tu máš džínsy, tie sú vyťahané, a látka je fakt mäkká, takže sú tiež veľmi pohodlné!!!”

'To preto si mal včera tie džínsy,' pomyslel si Draco, keď Dennis úhľadne poskladal všetko na kôpku, potom ju zdvihol a podal Dracovi.

“Môžeš sa prezliecť, keď sa budeš umývať, je tu viac kúpeľní, takže sa priprav a zídeme sa v hale!!!”

Hermiona s Dennisom sa hnali preč, Draca ťahali so sebou. Nechali ho pri najbližšej kúpeľni, samozrejme s jeho vecami.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Draco sa obzeral v zrkadle. Stan mal pravdu, oči sa mu vrátili k normálu - ale skutočne nevedel, čo si o tom myslieť. Bol rád, ale nepripadalo mu to… správne.  Vlasy vyzerali kratšie než včera a trochu rovnejšie, ale len trošičku.  Hoci stále mal to príšerné akné. Pomaly sa menil sám na seba a bolo to… podivné, ako keby už viac sám sebou nebol.

Vyšiel z kúpeľne a zišiel schodmi, aby dole narazil na Dennisa s dievčaťom, ktoré okamžite určil ako Fille. Sledovala samu seba vo vreckovom zrkadielku a naprávala si make-up, keď vytiahla z kabelky krvavo červený rúž. Vlasy mala zviazané do dvoch copov a mala obuté ružové čižmy až po kolená, ružový kabátik s niečím ako kožušinkou a ružovú minisukňu so srdiečkami po okrajoch. Na rovinu, Draca prekvapilo, že mala hnedé vlasy a nie ružové.

“Teraz už čakáme len na Hermionu, Orli,” neveselo sa pousmial Dennis a otočil sa k Fille, ktorá si znalecky stále nanášala rúž. “Ehm, Fille, myslíš, že by si na pár minút mohla prestať s robením si makepu?”

Fille vzhliadla a pretočila nad Dennisom očami. Vzdychla si a pomaly (veľmi pomaly) vložila svoje zrkadlo, rúž a iné ďalšie skrášľovacie veci do svojej ružovej chlpatej kabelky. Otočila sa k Dracovi a usmiala sa (flirtujúcim úsmevom, ktorý mu pripomenul drahú Pansy)

“Čau! Som Rolanová, Fille Rolanová, rada ťa spoznávam.”

“Orlando Felton.” Draco si s ňou neochotne potriasol rukou. Chcel si ju ísť okamžite umyť, táto mukelku mu priveľmi pripomínala Pansy.

“Ahojte, ľudkovia.”

Všetci sa otočili, aby sa pozreli na Hermionu, ktorá schádzala dole schodmi. Mala oblečené bledomodré šaty, rozpustené vlasy, ale na jednej strane vypnuté sponou, čím odhaľovali jej usmiatu tvár. Keď sa postavila vedľa Fille, vyzerali ako dva protipóly sveta. Po prvý raz vo svojom živote nepovažoval Draco Hermionu za škaredú humusáčku, považoval ju za… normálneho človeka. Rovnako nepekného ako každý iný, a rovnako pekného ako všetci ostatní. Fille na druhej strane vyzerala úplne ako šľapka.

“Čo ti tu tak dlho trvalo, Herm? Stáli sme tu celú večnosť!”

“Práve som dostala dopis od Rona.”

Draco tipoval, že obsahoval dobré správy, pretože nebola uslzená, práve naopak. Vyzerala šťastne, tak normálne ako na Rokforte.

“Radšej by sme mali ísť, ak chceme chytiť autobus.”

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

“Takže…. Čo ti napísal?”

Draco si nemohol pomôcť, aby sa nespýtal. Autobus bol plný ľudí, všetci sa rozprávali, dokonca Fille s Dennisom (hoci sa zjavne viac hádali ako rozprávali). Hermiona s Dracom sedeli úplne vzadu, zatiaľčo Fille s Dennisom sedeli za vodičom.  

“Neviem, ešte som ho nečítala, len pre istotu… veď vieš.”

“Prečo si ho neprečítaš teraz?”

Hermiona sa usmiala a prikývla. Siahla do tašky, vytiahla veľkú obálku, na ktorej bolo načmárané jej meno. Pomaly ju otvorila a vytiahla z nej malý kúsok pergamenu.

“Drahá Hermiona,

To som ja Ron!!! Prepáč, že som ti v poslednej dobe nepísal, som akurát na hlavnej letaxovej stanici, na ceste do Egypta, ale ten rad je obrovský!!!!  Kvikovi som povedal, aby to doručil, čo najrýchlejšie, pretože nemôžem bez neho odísť!! Každopádne, Fred s Georgom mi dnes ukázali Denného proroka a TO NIKDY NEUHÁDNEŠ!!!! Priložil som pre istotu jeden výtlačok, ak ho nemáš, je to na prednej strane!!!!  Povedz mi, čo si myslíš, keď sa vrátime do školy, ale tento rok bude tým NAJ NAJLEPŠÍM ROKOM všetkých čias!!!!

Ron.”

Hermiona dočítala list nahlas a vytiahla z obálky noviny. Dala si záležať, aby ich nikto okrem nej a Draca nevidel (čo by povedali muklovia, keby videli noviny s pohyblivými obrázkami?)

Draco s Hermionou zalapali po dychu. Na prednej strane Denného proroka bol obrovský obrázok Draca s veľkými kapitálkami NEZVESTNÝ.  Draco tomu nemohol uveriť. Zízal na seba, ako sa uškŕňa presláveným malfoyovským úškrnom, vlasy uhladené tým istým gélom objednaným na zákazku, ten istý nóbl habit, ktoré by mal na sebe aj v bežný deň. Bolo to trochu desivé, hlavne keď si pamätal, že tá fotka bola urobená v druhom ročníku na Rokforte. No dobre, o štyri roky neskôr vyzeral inak. Teda samozrejme práve teraz určite, ale to bolo niečo iné.

“Včera zmizol Draco Lucius Malfoy, keď bol na návšteve u svojej tety a uja  - obaja známi bývalí smrťožrúti Bellatrix a Rodolphus Lestrangeovi, ale jeho otec Lucius Malfoy trvá na tom, že oni by jeho synovi neublížili. Domový škriatok, Diddy, ktorý mal na neho dozerať, kým boli pán a pani Lestrangeovci preč, povedal, že ‘nazúrene odbehol’ a že nemá potuchy, kam jeho mladý pán šiel. Domový škriatok má teraz domáce väzenie za jeho úbohú snahu pri kontrole mladého pána.

Lucius a Narcissa Malfoyovi najali siedmich najlepších detektívov na svete, aby sa pokúsili vystopovať ich sedemnásťročného syna. Znepokojená matka Narcissa Blacková-Malfoyová hovorí: “Prosím, ak máte nejaké informácie o našom jedinom synovi, bez obáv nás kontaktuje na Malfoy Manore. Budeme vám veľmi vďační a náležite vás odmeníme.

Detektívi nedokázali zistiť, kam pán Malfoy zmizol, pretože zistili, že im v tom bráni silné magické pole, ale tiež dospeli k záveru, že je nažive a v opatere niekoho, kto sa o neho dobre stará. Pán Malfoy vyjadril veľké pochybnosti nad tým, že by sa o  jediného dediča malfoyovských miliónov niekto dobrovoľne staral, pretože väčšina rodín ho považuje za znesiteľného, hoci pre dámy je očarujúci.

Ak máte Draca Malfoya vo svojej opatere, pán a pani Malfoyovi vás ho s radosťou zbavia. (za jeho nájdenie je odmena, ale nechceli nám povedať jej výšku)

Reportér: Zacharias Smith senior.

Fotografiu nám poskytla bývalá priateľka pána Malfoya Pansy Parkinsonová.”

Draco s Hermionou tam len sedeli a zízali na obrázok. Nič iné robiť nemohli. 'Weasley je stopro šťastný, že som zmizol, ale nie je šťastný, že píšu, že ešte žijem. Grangerová je na tom asi rovnako. Ach to uspokojenie z vedomia, že ma ľudia nenávidia…', pomyslel si duchom neprítomný, keď sedeli po zvyšok cesty do nákupného centra mlčky.

 &&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

“Mami! Tati! Sme doma!”

Hermiona sa vpotácala dnu s tonami tašiek, rovnako ako Draco. Dennis, rovnako ako Fille, žiadne tašky nemali. Fille sa po celú cestu domov v autobuse sťažovala (Draco načúval) Dennisovi, že jej nič dôležité nekúpil. Dennis vravel, že je švorc. Zneli ako starý pár, a Draco v nich videl seba s Pansy, ako žobre od neho ďalšie peniaze.

 

“Myslím, že sú vonku, nemajú nejaké výročie či niečo také? Vraveli, že mali v pláne niečo špeciálne,” zamrmlal Dennis, keď si zívol. “Orli, Hermiona, uvidíme sa neskôr. S Fille musíme HODIŤ REČ.”

Fille si zase maľovala ústa, pri zmienke svojho mena sa zarazila a zamračila na Dennisa, ktorý nebral 'nie, ja sa nechcem rozprávať' ako odpoveď. Odtiahol ju do kuchyne. Hermiona s Dracom ich sledovali, Fille mrmľala niečo ako 'bacha  na vlasy'.

“Dúfam, že jej dá Dennis kopačky. Nerada to hovorím, ale dokonca Dennis si zaslúži niečo lepšie.”

Hermiona sa otočila k Dracovi. Včera o tomto čase ho prekvapila, keď ho pobozkala. Dobre, bolo to len na líce, ale tiež sa to počítalo za bozk. Vôbec to dnes nespomenula, a Dracovi sa tiež nejako zvlášť o tom nechcelo hovoriť.  'No tak, Draco… asi rovnako bozkáva Pottera a s Weasleym sa muchľuje, nerob z toho veľkú vedu.' Ale bez ohľadu na to, čo si navrával, nedokázal zastaviť ten podivný pocit, ktorý teraz stále cítil…

Jediné, čo mohol urobiť, bolo uistiť sa, že sa cez to dostane. Kedysi bol rachnutý do malej Weslíčky a prekonal to. Kedysi sa mu páčila Pansy a tiež to prekonal. Kedysi mal rád POTTERA, keď prechádzal fázou, kedy si myslel, že je gay, a prekonal to (zamilovanie do Harryho a tú gay záležitosť). Grangerová bola menej príťažlivá než ktokoľvek z nich,  prečo by sa nemal dostať cez ňu? Bolo to len slabúčke zamilovanie, Draco zažil horšie… DOSTANE sa cez to, správne?

Zacítil znova ten pocit v bruchu a ani trošičku sa mu nepáčil. Hermiona ho sledovala, ako bojuje sám so sebou a so svojimi emóciami, potom sa usmiala a prešla k nemu bez toho, aby si toho všimol. Draco nadskočil, keď zacítil poťapkanie na pleci. Hermiona sa zasmiala nad tým, ako sa zatváril.

“Dobrú noc, Orli! Zajtra ráno sa uvidíme… Zobudím ťa! Počkaj… skrátil si si vlasy? Vyzerajú… kratšie…”   Hermiona chytila prameň Dracových vlasov, zamračila si naň, potom dospela k záveru, že to bolo len tým, že je unavená, pokrčila plecami a na dobrú noc sa na Draca usmiala.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Nasledujúci deň ubehol veľmi rýchlo. Hermiona zobudila Draca pomerne zavčasu, aby sa dostali do neďalekého Sainsbury a nakúpili prísady na koláčiky. Draco, ktorý napoly spal a mal na sebe oblečenie, ktoré mu včera Hermiona vybrala, narážal do kočiarikov s deťmi (kvôli čomu sa deti rozplakali a pohrýzli mu prst, keď sa ich pokúšal utíšiť skôr, ako to zistia ich matky), do vozíkov s jedlom (kvôli čomu sa prevrátili, a oni rýchlo odkráčali preč, aby ho nikto nemohol obviniť) a veľkej kopy z papierových utierok (ktorá sa prevrhla a pochovala Draca).

Potom, keď sa vrátili domov, mu Hermiona ukázala, ako upiecť dokonalé sušienky (najprv spravila svoju dávku), potom sledovala, ako Draco pripravuje jeho. Nielenže tie sušienky spálil, ale takmer podpálil celý dom, keď omylom zapol horáky na šporáku miesto na trúbu. V polovici dňa zničil Draco dve dávky sušienok,  pán a pani Grangerovi sa ešte nevrátili zo svojho včerajšieho výletu domov, čo bolo dobre, pretože nemuseli vidieť stav svojej kuchyne, ale Hermiona sa kvôli tomu príšerne znepokojovala - hoci sa zdalo, že Dennisa to netrápi.

K tomu všetkému o šiestej večer boli Hermionine dokonalé sušienky, ktoré ráno upiekla, spolovice preč. Nakoniec zlodeja prichytila, keď nad pohár so sušienkami dala sáčok s múkou (pohár bol položený na najvrchnejšej polici pri dverách). Zlodej bol dosť hlúpy na to, aby vrecko múky nezbadal, načiahol sa po sušienky a samozrejme mu vrecko spadlo na hlavu a tá zostala biela. Samozrejme, že to nebol nikto iný ako Dennis.

Po prvý raz vo svojom živote sa Draco srdečne smial. Nie kruto, nie necitlivo, ale tak, ako sa smejete, keď ste malé dieťa a ešte nikdy ste nevideli klauna pošmyknúť sa na šupke od banánu, tak, ako by ste smiali, keby jeden z vašich najlepších priateľov práve povedal dobrý vtip.

Draco si nemohol pomôcť, musel sa na Dennisovi smiať. Pokrývala ho múka a zúfalo sa ju snažil dostať z vlasov. Potom si utrel ruky o nohavice, čo to len zhoršilo. Dokonca bol dosť hlúpy, aby schmatol pohár vody zo stola a nalial si ho na hlavu, aby za zbavil múky, čo vôbec nepomohlo, len bol z toho mokrý  a stále pokrytý múkou.

Dennis tam nehybne stále, vyzeral smutný zo stavu, v akom sa nachádzal. Avšak Hermiona s Dracom sa od smiechu váľali po zemi.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Draco ráno zišiel dole schodmi. Pousmial sa pri spomienke na Dennisa a múku zo včerajška, na všetku tú radosť. Vážne by mal Dennis v dospelosti robiť klauna alebo niečo také. Vošiel do kuchyne a práve sa chcel spýtať, čo je na raňajky, keď pohľadom zachytil ľudí, čo tam boli. Hermiona očividne už dlhšie plakala, pretože mala oči červené a napuchnuté, Dennis vyzeral veľmi nešťastne, hoci neplakal, ale najneočakávanejšou osobou v miestnosti nebol nikto iný než slávny riaditeľ Rokfortskej strednej školy čarodejníckej - Albus Percival Wulfric Brian Dumbledore.


Kapitola 8: Zlé správy



Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/8/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu




Kapitola 8: Zlé správy

 

Draco sťažka prehltol, spozná ho ten starý blázon? Nie, to nemôže... však? Dumbledore sa otočil a usmial sa na neho s iskierkou v oku. Jeho úsmev bol úprimný, ale zdalo sa, že má v sebe nádych melanchólie a súdiac podľa tvári Dennisa a Hermiony, určite bol na to nejaký dôvod. Stále hľadel na Draca a tomu sa to ani trošku nepáčilo.

"Ehm, čo sa deje?"

Hermiona vzhliadla a znova jej začali stekať slzy po tvári. Potiahla nosom a oprela si hlavu o stôl. Draco mohol počuť jej vzlykanie, hoci pritlmené obrusom. Dennis smrkol a pozrel sa na neho smutnými očami.

"Strýko Jonathan a teta Arlene... mali včera nehodu, havarovali. Sú práve teraz v nemocnici. Doktori hovoria, že majú šancu na prežitie, ale ešte nie sú stabilizovaní."

Dennisov hlas bol dutý a bezvýrazný, nemal ten svoj obvykle drzý a otravný tón. Tak preto Hermiona plakala, bála sa, že jej rodičia zomrú a že zostane úplne sama - presne ako slávny Harry Potter. ‘Ale ona nebude úplne sama, bude mať Dennisa, Weasleyho, Pottera a všetkých tých chrabromilských ťuťmákov’, pomyslel si Draco. Nevedel, aké je to stratiť niekoho, kto vám je blízky, pretože jemu bolo ukradnuté, keby jeho otec alebo matka zomreli. Či niektorí z jeho ‘priateľov’. Jemu na nikom nezáležalo.

Draco sa otočil, aby sa pozrel na Dumbledora, ktorý stále na neho hľadel s náznakom pobavenia. Dumbledore vykročil dopredu a vystrel ruku.

"Albus Dumbledore, a vy ste?"

"Orlando Felton."

Draco si s ním potriasol rukou, ale keď postrehol veselosť v Dumbledorových očiach, zazrel na neho. Vedel, poznal, že je to falošné meno... ‘Dopekla s tebou, Dumbledore,’ pomyslel si nahnevane  ‘prečo musíte vedieť všetko?’ Bolo mu z toho... ACH!

Dumbledore sa ešte viac na Draca usmial a potom sa otočil k Dennisovi.

"Dozrite na ňu chvíľku, Dennis, hneď sa vrátim. Pán Felton, ak vás môžem poprosiť." Dumbledore ukázal na dvere a pomaly sa vydal smerom k nim, bolo zrejmé, že očakáva, že ho Draco bude nasledovať, čo neochotne urobil. Akú inú možnosť asi tak mal? Zastavili pred schodiskom (vo vstupnej hale).

"Takže pán Felton, tu máte zoznam školských potrieb pre váš prvý ročník na Rokforte, hoci som si istý, že už poznáte všetky kúzla, ktoré tam učíme," oznámil Dumbledore s veselými iskierkami v očiach, čo naštvalo Draca ešte viac. "Nastúpite na vlak spolu so slečnou Grangerovou prvého septembra a zaradia vás do vašej fakulty spolu s prvákmi. Som si istý, že výsledok bude veľmi zaujímavý."

Draco sa mračil, kým sa Dumbledore usmieval. "Pozrite, viem, že viete, že nie som v skutočnosti ten, čo hovorím, že som. Takže už prestaňte s predstieraním."

Dumbledorov úsmev sa ešte rozšíril.

"Skutočne to viem, pán Malfoy, len som sa čudoval, prečo prepánabeka čistokrvný čarodejník takej dôležitosti je tu, v dome muklorodenej a nielen nejakej muklorodenej, ale slečny Grangerovej."

"Nemal som inú možnosť."

"Ach, NEMALI ste inú možnosť, keď sa teraz už môžete premiestniť domov k matke a otcovi a nie k tete Bellatrix, kde vás desilo, že vás premení na hovoriaci strom. Ale rozhodli ste sa zostať tu. Viete, že môžete okamžite odísť?"

Draco nad tým rozmýšľal, pravdu povediac, v skutočnosti ho vôbec nenapadlo, že sa premiestni späť k matke a otcovi, len si navrával sám sebe, že musí zostať TU alebo nájsť nejaké lepšie miesto, ale vôbec mu nedošlo, aby sa vrátili na Malfoy manor.

"Nemajte obavy, pán Malfoy, váš otec ešte nevie o tom, že ste tu, ale nepochybujte, že keby to vedel, zabije slečnu Grangerovú a dokonca pôjde do muklovskej nemocnice a zabije jej rodičov. O tom vás môžem ubezpečiť."

Draco prikývol, stratený v myšlienkach, keď Dumbledore znova prehovoril. "Zatiaľ sa rozlúčime, pán Malfoy, a môžem povedať, že ma veľmi teší váš pokrok v tejto kliatbe. Myslel som si, že bude trvať aspoň mesiac, než sa začnete meniť späť, moja sesternica si myslela, že dokonca rok!"

"Vaša sesternica?"

"Hovorí si Iskerníčka, myslím, že ste ju stretli. Je to víla, nuž, bola kedysi čarodejnicou, ale skúšala kúzlo mladosti a zmenilo ju to na vílu. Ak sa jej na to spýtate teraz, poprie, že bola niekedy čarodejnicou, pretože miluje byť výnimočnou vílou, ktorá dokáže použiť silnejšiu mágiu než ostatné. Vlastne myslím, že ju zajtra pôjdem navštíviť, majte sa pekne, pán Malfoy a uvidíme sa na Rokforte."

A  s tým sa Dumbledore odmiestnil z Grangerovej domu. Draco zízal na miesto, ktoré len pred pár sekundami obsadzoval ten starý muž. Uvažoval nad tým, čo povedal - prečo ešte neodišiel? Prečo ho vôbec nenapadlo, aby sa premiestnil domov, obvykle nebol taký pomalý. To Grangerová spôsobovala, že zostával? Nie... pripadal si príliš zmätený, aby niečo urobil, to musel byť ten dôvod.

"Orli?"

Dennis potichu zatvoril dvere, keď vykročil na chodbu. Draco prehltol a otočil sa k Dennisovi, ktorý sa tváril trochu neohrabane - dokonca jeho úsmev mu nesedel, ale Draco sa domnieval, že to bolo kvôli zlým správam. Dennis držal v ruke kúsok pergamenu a okolo neho poletovala sova, ktorú Draco spoznal ako Weasleyho ukvičanú sovičku. Draco na ňu zaškúlil, a sova okamžite zakvičala silnejšie a vyletela von blízkym oknom.

"Toto je dopis od Rona Weasleyho, je pre Herm, ale pre prípad, že sú to zlé správy, myslím, že by si si ho mal prečítať prvý. Nie je v stave zniesť dnes ešte ďalšie zlé správy a ty vieš, čo za správy by tam mohli byť."

Dennis stále zízal na Draca, kým otváral list. Stálo tam:

‘Drahá Hermiona,

dnes nás navštívil Dumbledore na letaxovej stanici - áno, stále tu už dva dni trčíme. Ukázalo sa, že tá lacná vezme do Egypta maximálne 4 ľudí a mama s tatom nás tu nechceli nechať, takže čakáme v rade na tú drahšiu. Ale teraz sme to zrušili, pretože tatko si myslí, že to nestojí za to len, aby vzal celú rodinu do Egypta, takže pôjdeme niekedy neskôr, keď Fred s Georgeom budú mať dosť peňazí, aby si cestu zaplatili sami.

Asi o hodinu vyzdvihneme Harryho, chceš ísť tiež do Brlohu? Dumbledore nám povedal, čo sa stalo (je nám to ľúto) a mamka povedala, že nie je pre teba bezpečné zostávať doma sama len s Dennisom a tým chlapíkom Orlim, o ktorom mi hovoril Harry. Takže si spočítala, že sa Dennis môže vrátiť k svojej mame a otcovi, zatiaľ čo Orli a ty môžete prísť do Brlohu s nami! Nemusíš odpisovať, pretože prídeme aj tak na obed o dvanástej, takže nám môžeš povedať, či ideš, keď prídeme.

Ron.’

Draco vzhliadol na Dennisa, ktorý na neho stále uprene zízal. Usmial sa.

"Áno, ten pán Dumbledore kontaktoval mojich rodičov a tiež ma vyzdvihnú o dvanástej. Pobalím veci sebe a Herm, zatiaľ čo ty sa pobalíš sám, správne?"

Draco mohol len prikývnuť. ON sa chystá ísť do WEASLEYHO domu... uff, už tá predstava sa mu hnusila, ale vážne sa teraz nechcel vrátiť k rodičom, nie keď stále vyzeral ako vyzeral a skrátka sa nechcel vrátiť, kým nie je pripravený. Zamieril nahor, aby si pobalil svoj muklovský majetoček.

 

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

 

Poludnie nastalo čoskoro a atmosféra v hale bola príšerná. Draco sedel na schode s Hermionou, ktorá sa o neho duchom neprítomná opierala. Dennis sa opieral o stenu, vykukoval zo zahmleného okienka na vchodových dverách. Nič nebolo počuť okrem silného krupobitia, ktoré dopadalo na strechu. Keď sa pozrel na Dennisa, Draco sa cítil ešte deprimovanejšie a viac vyšťavený, než sa kedy cítil za celý svoj život. Otočil sa k Hermione, ktorá sa o neho stále opierala, používala ho, ako keby bol jediným, čo mala, aby ju to udržalo vzpriamenú. Oči mala bez života a tupé, zízali na stenu pred ňou.

Tentoraz Draco rozoznal pocit, ktorý cítil - znepokojenie. Ale nedávalo mu to žiaden zmysel. On si nikdy kvôli NIKOMU nerobil starosti, to skrátka nebola jeho vec, koniec koncov, keď mu na nikom nezáležalo, ako si mohol niekedy robiť o niekoho starosti?

Zrazu sa mlčanie prerušilo, keď z kozubu vytryskol prach a naznačil, že Ron s Harrym dorazili. Hermiona sa konečne prebrala z tranzu, aby pozdravila Rona medzi popolom (ktorý mal práve silný záchvat kašľa). Draco pocítil bodnutie hnevu nad skutočnosťou, že sa prebrala až, aby videla Weasleyho než, aby videla jeho. V duchu si nakopal za to, že mal také hlúpe a sentimentálne myšlienky.

"Hej, Hermiona!" Vykríkli obaja, Ron s Harrym, keď sa k nej prihnali. Hermiona im obom venovala chabý úsmev - hlavne Ronovi, ktorý sa nervózne na oplátku usmial.

"Mám pre teba veľké prekvapenie, Hermiona! Počkaj až ti..."

Harry začal predstierať záchvat kašľa, ktorým prerušil Ronovu šťastnú reč. Draco okamžite vedel, že to budú dobré správy len pre Rona a určite nie pre Hermionu. Ak to bol tento prípad, potom sa Harry určite pokúšal zabrániť, aby sa to stalo a Draco vycítil z toho, ako na neho Harry hľadel, kým kašľal, že to znamenalo, že mu tiež musí pomôcť. Ron sa otočil k Dracovi.

"Ty si Orli? Ronald Weasley - skrátene Ron."

Draco mu potriasol rukou a okamžite chcel hodiť šabľu. Ron stále rozprával, kým Draco potláčal chuť uraziť jeho lacný habit, ktorý teraz pokrývala špina a voňal podozrivo po čokoláde.

"Vieš ako použiť letax, že Orli? Myslím, že si čarodejník, či? Takže ideš na Rokfort s nami?"

"Ehm, áno na všetko, čo si sa ma spýtal."

"Správne, tak potom povedz Brloh, keď budeš v kozube aj s letaxovým práškom, dobre? Harry, ideš prvý?"

Harry prikývol a schmatol plnú hrsť letaxového prášku. Hodil ho do kozuba a s posledným žmurknutím na Draca bol preč. Hermiona išla spolu so svojimi vecami ako ďalšia, a Draco si bol istý, že zazrel slzy v jej očiach, keď zmizla. Ron ju nasledoval, vravel, že sa jeho matka teší na to, že ho spozná a zistí, kto je Hermionin nový ‘priateľ’. Schmatol všetky Dracove veci a zmizol v zelenej cestičke zeleného dymu.

Draco sa otočil k Dennisovi práve, keď sa chystal vkročiť do kozuba s plnou hrsťou prášku. Zhlboka sa nadýchol – ale jeho zvedavosť večne zvíťazila.

"Nuž, vďaka za všetko, Dennis. Ale zabudol som sa spýtať - ako to vtedy dopadlo s Fille?"

Dennis vzhliadol a usmial sa plachým a patetickým úsmevom. "Príliš ju milujem, aby som jej dal kopačky, takže som ju požiadal, aby pre mňa niečo urobila, ako aby prestala tak veľmi flirtovať, aby sa neobliekala tak, ako sa oblieka, áno, poznáš to, súhlasila, ale nie veľmi ochotne takže... ale naozaj dúfam, že náš vzťah vyjde, nechcem, aby sme sa rozišli, vážne chcem, aby to fungovalo, dobre?"

Draco prikývol a znova sa otočil ku kozubu. "Tak potom sa uvidíme... Dougy."

"Áno, neskôr ťa uvidím... pán Malfoy."

Draco stuhol, upustil prášok na zem, zašpinil čistý koberec. Rýchlo sa otočil, aby zistil, že sa neho Dennis usmieva ako slniečko.

"Ako... ako..."

"Možno som bol dnes ráno smutný, ale to ma nezbavilo môjho zlozvyku odpočúvať, dobre? Povedz mi, ako dlho si myslíš, že ti toto vydrží, Dracula??"

Draco mal chuť vybuchnúť smiechom nad tou hlúposťou. Dennis sa snažil byť vážny a celý "prechytračil som ťa", a predsa nedokázal ani jeho meno zistiť správne! Namiesto toho sa pozrel nadol (aby sa vyhol Dennisovmu pohľadu) a v duchu sa usmial.

"Po prvé, volám sa Draco a nie Drakula ako ten upír."

Dennis prikročil bližšie a prezeral si prameň Dracových vlasov. Tentoraz sa Draco neprikrčil, ani si nič zhnusené nemyslel. Dennis bol mukel, a k tomu ignorantský hlúpy mukel, ale Dracovi vôbec neprekážal, už viac nie, a to prešlo len pár dní odvtedy, čo sa stretli a predsa mal Draco pocit, že má priateľa... priateľa, ktorý bol muklom, áno, ale o nič menšieho priateľa. Nie ako tí ostatní dávni kamoši, čo nemal žiadny vlastný rozum.

"Začínaš sa meniť späť, však?"

Draco prikývol.

"Nuž... uvedomuješ si, že ťa Hermiona čoskoro spozná, ak toto bude pokračovať...  Myslím tým, že nie je až TAK pomalá, a potom budeš v poriadnom maléri pretože..."

"Som kretén?" Draco nadvihol obočie rovnako ako Dennis.

"Áno - tamto. Ale už sa mi nezdáš ako človek, čo je zlomyseľný a nenávidí muklov."

Draco sa kruto zasmial a uškrnul sa, keď Dennis o krok prekvapene ustúpil (nikdy ho nenapadlo, že má schopnosť niečo takéto urobiť).

"Dougy, ty ma nepoznáš."

"Vieš, Orli, teda Draco, vôbec som nevedel, že dokážeš vyzerať tak diabolsky! Musíš ma to raz naučiť, ale myslím, že teraz musíš odísť, há? Dozri za mňa na Herm, dobre? A, na..."

Dennis, škeriaci sa, ako keby nemal nastať zajtrajšok, hodil malú guľôčku z papiera Dracovým smerom. Draco ju bez problémov zachytil. Bola tam drobným písmom napísaná adresa - muklovská adresa.

"Viem, že som len mukel, ale ak sa čokoľvek stane, úplne čokoľvek, dáš mi vedieť, dobre? Pretože hoci to nedávam najavo, práve teraz je Herm mojou jedinou sesternicou, nechcem stratiť aj ju."

Draco prikývol, keď sa Dennis na neho vďačne usmial. S posledným pozdravom hlavou chytil Draco ďalšiu hrsť letaxu a vkročil do kozuba, konečne vyslovil slová, o ktorých si myslel, že nikdy v celom svojom živote nevysloví (nuž, všetko je po prvý raz):

Brloh.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&


Kapitola 9. Pocity vybuchujú



Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/9/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu




Kapitola 9. Pocity vybuchujú

 

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

 

Draco zalapal po dychu, keď sa vynoril z kozuba. ‘Bohovia, toto je ešte väčšia chatrč, než som si myslel’, vravel si v duchu. Pre neho to bola diera, nuž, v porovnaní s Malfoy manorom to diera bola. Ani to, že voňala útulnosťou, nespôsobilo, že by sa Dracovi páčilo nejako viac, mal rád, keď veci pôsobili... podozrivo a temne. Kým tam stál a oprašoval sa, priblížil sa k nemu Harry s Hermionou, ktorú držal za ruku. Znova vyzerala na pokraji plaču.

„Dozri chvíľku na Hermionu, Orli.“

Draco sa chystal namietať, keď si uvedomil, že aj tak je príliš neskoro a že je stále v prestrojení. Harry už odtiahol Rona od schodiska a teraz mu niečo dychtivo šeptal. Draco roztržito objal jednou rukou Hermionu a tá sa o neho oprela v malom a nežnom objatí. Napínal uši z celej sily, aby počul Harryho rozhovor s Ronom, ale jediné, čo dokázal počuť bolo Ronove: „Samozrejme, že je kvôli mne šťastná!“ Ale to jediné mu stačilo, aby celú situáciu pochopil.

„Ron!“

Harry zúfalo pozrel na Draca. Toto nebolo dobré. Sklonil pohľad, aby uvidel, že Hermiona je stále v jeho náručí (v skutočnosti netušil, ako sa tam dostala), ale teraz vzhliadla nahor, aby zistila, kto na Rona volá.

„Hej, Lavender!“

Lavender zbehla dole schodmi, Ginny v jej pätách s ustaraným výrazom v tvári - bolo zrejmé, že sa pokúšala zabrániť Lavender Brownovej, aby ich vyrušila. Draco cítil, ako Hermiona pri ňom stuhla. Lavender skočila Ronovi do náručia a zovreli sa v srdečnom objatí, potom nasledoval vrelý bozk na pery (krátky ale nežný). Ron sa k nim všetkým otočil s rukou okolo Lavender.

„Ľudkovia, som si istý, že všetci Lavender poznáte!! Teda okrem teba, Orli, ale toto je Lavender Brownová a je to moja nová priateľka!“

Všetci zízali, šokovaní tým vyhlásením, Ginny zakvílila, keď zbadala výraz v Hermioninej tvári (verte mi, nebolo to pekné).

„Nie je to skvelé? Ľudkovia???“

Ron sa otočil k Hermione. „Čo si myslíš ty, Hermiona? Si kvôli mne šťastná, však? Harry mal ten najsprostejší nápad, že by ťa to mohlo rozrušiť!“

„Prečo by som bola rozrušená? Nie... samozrejme, že som kvôli tebe šťastná, plačem len preto, že, veď vieš, moji rodičia...  ospravedlňte ma.“

Vykrútila sa z Dracovho zovretia a bežala do záhrady, slzy sa jej liali z očí. Bolo počuť len mlčanie, keď všetci hľadeli na otvorené dvere. Draco si ani neuvedomil, že sa Harry k nemu prikradol (Harry toto robieva často, však?), až kým nenakúkal ponad Dracove plece.

„Choď ju utešiť, Orli.“

„Prečo ja?“

„Preto, len choď.“

A s postrčením sa Draco vypotácal z dverí do zanedbanej záhrady, ktorá patrila Weasleyovým. Rozhliadol sa. Zbadal Hermionu sedieť na chladných dlažobných kockách a vzlykať. Pomaly prešiel k nej a posadil sa vedľa nej, cítil sa pritom dosť nepríjemne. Nemal potuchy, prečo toto robí, prečo je stále tu a prečo spravil to, o čo ho Potter požiadal. Všetko toto ho miatlo, ale bol odhodlaný nejako Hermionu rozveseliť - aj keď nevedel, prečo to chce. Samozrejme, toto nebude žiadna hračka vzhľadom na to, že to nikdy predtým nerobil. Ale Draco ani nemusel prehovoriť prvý.

„Ako mohol? Ako mohol... ako mohli? Harry... ako to pred mnou mohol tajiť? Ginny... prečo? Ron... nemusel brať na mňa ohľady... prečo mi to jednoducho nepovedali? Bolo by to menej bolestivé a necítila by som sa práve teraz tak hlúpo...“

Potiahla nosom a otočila sa tvárou k Dracovi. Slzy jej stekali po ružových lícach a oči mala neuveriteľne opuchnuté a červené. Normálne by Draco cúval preč od takéhoto škaredého pohľadu, ale teraz na to nemal chuť, čo preukazovalo, ako veľmi sa zmenil. Zahryzol si do pery a opatrne ju objal rukou. Ona, po druhý raz toho dňa, sa o neho oprela, keď ju druhou rukou privinul k sebe.

„Nepoznám ťa dlho, Orli... ale už mám pocit, že si môj najlepší priateľ...“  Vzhliadla na neho s uslzenými očami, kým on na ňu hľadel zhora. Och páni... Draco mal znova pocit, že sa chystá urobiť niečo neočakávané a naposledy, čo to cítil, ho pobozkala na líce.

„Orli, povedz mi, budeš tu pre mňa, keď ťa budem potrebovať?“

Draco mohol len prikývnuť. Hermionina tvár sa priblížila a on nemal chuť rozprávať. Usmiala sa smutným úsmevom.

„Vieš, Orli... si ten najsympatickejší chlapík, ktoré som za dlhú dobu stretla.“ Usmiala sa, keď sa pritúlila bližšie. Draco začínal byť už trošičku vystrašený... ON býval obvykle tým, kto... robil to, čo teraz robila ona a páni, on vedel, koľká bije. Hermiona bola stále bližšie, takže Draco mohol vidieť jej slzy rozmazane a cítiť vôňu doma pečených sušienok. Toto už dlhšie nevydrží, práve sa chystal prehovoriť... keď bolo príliš neskoro.

Ich pery sa stretli, keď Draco prehltol svoje slová. Znova pocítil v bruchu ten čudný pocit a bolo to, ako keby sa zastavil čas a spôsoboval, nútil ho zapamätať si tento okamih naveky. Bolo to... niečo, čo sa nedá opísať slovami, neexistovali slová, čo by popísali tú situáciu, ten bozk, všetko.

Zrazu si spomenul, čo Hermiona napísala do denníka - aké by to bolo pobozkať Malfoya. Možno Draco teraz zjemnel, a možno teraz niečo cítil, ale to nezmenilo fakt, že vtedy pochybovala o jeho bozkávacích (dobre, fajn, muchľovacích) schopnostiach a Draco jej práve dokazoval, že sa mýlila (bolo mu jedno, že nevedela, že bozkáva Malfoya, keď bozkáva Orliho, stačilo mu dokázať si sám sebe, že si jeho schopnosti Grangerová užíva). Toto bola príliš dobrá príležitosť, aby si ju nechal ujsť.

Oddelili sa a jediné, čo mohli robiť, bolo hľadieť na toho druhého. Hermionina tvár bola červená a slzy mala na lícach rozmazané. Oči jej ale žiarili a boli iné ako predtým.

„Hermiona, drahá, kde ste... och, tu ste! To s tvojimi rodičmi ma mrzí, som si istá, že budú v poriadku, drahí, poďte dnu, vonku začína byť zima.“

Pani Weasleyová vrazila do záhrady s dvoma teplými svetrami. Jeden podala Hermione, druhý Dracovi. Hermiona si ho šťastne obliekla, žiarivo sa na Draca usmiala, než vošla dnu. Pani Weasleyová mlčky sledovala, kým sa Draco navliekal do svetra.

„Takže ty si Orlando? Ja som Molly Weasleyová, Ronova mama, s radosťou ťa spoznávam.“

„Aj pre mňa je to potešením.“ Draco len dúfal, že neznel príliš sarkasticky, keď potriasol rukou pani Weasleyovej.

 

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

 

No a čo, že Draco zažil skvelé jedlá so steakmi, hovädzím, zemiakmi, kurčatami, šunkou a všetkým, čo by ste radi jedli, všetko v jednej veľkej hostine a všetko pre troch ľudí, jeho matku, jeho otca a jeho samotného. A všetko navarené tými najnadanejšími domovými škriatkami, akí sa len dali predstaviť. Jedlo na Rokforte bolo tiež určite dobré, hlavne pretože ste mohli zjesť tak veľa, ako ste chceli a hlavne ste mohli jesť akokoľvek veľa z jedného konkrétneho jedla.

ALE TOTO, och toto bolo skrátka nebíčko v papuľke. Nech to akokoľvek nenávidel priznať, jedlo pani Weasleyovej bolo tým najlepším, čo kedy ochutnal - nič sa s ním nedalo porovnať a nedokázal odolať, keď mu ponúkli, aby si pridal. Ľahko videl, že nie je jediným, kto to jedlo miloval. Ron si ho pchal rovno do hrdla a takmer sa zadusil. Harry robil to isté, len bez toho dusenia. Fred s Georgom sa rozhodli zostať na večeru, aj keď mali svoj vlastný byt a teraz súťažili, kto si napchá na jeden krát do úst viac hráškov. Aj pán Weasley sa napchával tak veľmi, ako mohol

Avšak baby (mysliac Ginny, Hermionu, Lavender a pani Weasleyovú) jedli pomaly a trpezlivo; Draco nedokázal pochopiť, ako to dokázali.

Keď večera skončila, Fred s Georgom sa odmiestnili do svojho bytu (a vyhli sa umývaniu riadov), pán Weasley bol príliš unavený (a príliš plný), aby niečo robil a Ron s Lavender šli do záhrady, aby sledovali západ slnka. Samozrejme, keďže Hermiona, Harry a Draco boli hosťami, nemuseli robiť nič, ale Ginny musela pomôcť mame upratať riady a pretože Hermiona bola tým milým človekom, ktorým bola, trvala na tom, že im pomôže. Takže to zanechalo sedieť Draca a Harryho samotných za jedálenským stolom.

Draca vážne netešilo počúvať Potterove táraniny, koniec koncov, mal to byť nepriateľ, a predsa sa Potter vykecával, ako keby ho poznal celé roky (čo v skutočnosti poznal, ale to je jedno).

„Mimochodom, ako si ju rozveselil? Nezdá sa, že by jej vadilo, že Ron s Lavender šli do záhrady! Teda až na to, že povedala, že si mali ako prvé zobrať kabát, samozrejme.“

Jediné, čo Draco mohol urobiť, bolo pokrčiť plecami. Jasne, že vedel, prečo sa tak náhle rozveselila. Jej náklonnosť k Ronovi sa teraz preniesla na neho, hoci Draco sotva niekedy niečo cítil, ten bozk znamenal príliš veľa pocitov, ktoré nikdy nechcel zažiť.

„Orli, ty veľa nenarozprávaš, čo? Ani ja som kedysi nie, večne som bol tým, kto čakal, kým ku mne niekto prehovorí prvý, ale Ginny ma zmenila.“

„Ginny?“

„Áno, chodíme spolu už pár týždňov, ale nikto na Rokforte to nevie, len Ron  s Hermionou a teraz ty.“

To bola pre Draca novinka a uložil si ju v pamäti pre neskoršie použitie, nikdy neviete, kedy sa vám takáto dôležitá informácia môže zísť.

„Miluješ ju?“ Draco mal chuť vraziť si jednu do tváre. Prečo musel položiť takú sprostú otázku? Ak s ňou chodil, tak sa mu páčila! Potter nevyzeral byť typom človeka, čo takto využíval dievčatá (na rozdiel od Draca).

„Neviem...“ Draco určite takúto odpoveď neočakával. Uložil si tento kúsok informácie bezpečne do mozgu ku ostatným, táto sa ale zdala byť dôležitejšou než ostatné. Harry pokračoval.

„Máme... problémy. Nechápem, prečo musíme náš vzťah tajiť, ale ona nechce, aby to niekto vedel a ja mám potom pocit, že niečo tají. Mal by som jej veriť, ale... a pre lásku samotnú, ako vieš, že si zamilovaný? Myslím, že som, mám ten pocit v bruchu zakaždým, keď je nablízku, ale to som mal aj s Čcho, a tá sa mi páčila, ale určite ju už viac nemilujem. ALE cítim sa naozaj šťastný, keď som pri nej, dokonca aj vtedy, keď je to náročné a keď sa bozkávame... je tam to... to ‘cink’.“

Draco prehltol, ak toto boli príznaky lásky... povedzme len, že sa mu nepáčilo, ako to znelo.

„A myslíš na ňu každý deň, a keď sa pokúšaš nemyslieť, aj tak je stále v tvojej hlave?

„Áno, aj toto! A keď sa s Ginny držíme za ruky, v súkromí samozrejme, pripadá ti to ako to najlepšie miesto, kde môžeš byť, hoci si zastrčený v chladnom podzemí a podobne.“

„A urobil by si kvôli nej čokoľvek, hoci by si ani nechcel?“

„Jasnačka, ako toto všetko vieš? Ty si zamilovaný???“

Pri poslednom slove Harry nadvihol obočie. Draco zízal do priestoru a urputne premýšľal. Ak bol zamilovaný, nebolo to dobre, hlavne keď osoba, do ktorej by mohol byť zamilovaný, je GRANGEROVÁ. Určite mal v bruchu ten nepovedomý pocit, ktorý signalizoval slabé zamilovanie, premýšľal o nej stále viac a viac, dokonca si možno o ňu robil STAROSTI, čo si nikdy kvôli žiadnemu človeku nerobil a ten bozk naposledy... tam určite bolo to ‘cing’. Keď na neho spadla v autobuse, zdalo sa, že sa čas zastavil a on sa jej zjavne vôbec nechcel zbaviť. Keď sa nad tým zamyslel, to vtedy začal pociťovať tieto čudné pocity... a pokiaľ šlo o posledné pochybnosti, nevedel, prečo keď mu Harry povedal, aby utešil Hermionu, poslúchol bez toho, aby o tom vôbec uvažoval, to niečo naznačovalo, nie?

„Dúfam, že to nie je Ginny - tá je moja! A ak to je Lavender, je Ronova a ten ťa roztrhá, ak ťa s ňou prichytí a pani Weasleyová je vydatá a na teba príliš stará. Počkať... nehovor mi, že si GAY!“

Harry si pricapil ruku na ústa, keď na neho Draco sarkasticky zazrel (a áno, človek dokáže sarkasticky zazerať). Harry sa uškrnul. „Len žartujem. Viem, že si do Hermiony. Takže mi povedz, už ste sa bozkávali?“

„Ehm...“

„Beriem to ako áno!“ Harry sa postavil a žmurkol na Draca, keď sa Hermiona s Ginny vrátili z kuchyne, kde pomáhali pani Weasleyovej, aby sa poháre a taniere samé umyli.

„Mimochodm, Orli, nechceš ísť do našej izby? Bývaš s Ronom a so mnou, takže možno sa chceš vybaliť. Vlastne ja sa potrebujem vybaliť tiež.“

Draco vybehol hore schodmi, nasledoval Harryho do izby bez toho, že by čo i len pohľadom vzal na vedomie Ginny či Hermionu.

Kam len oko dovidelo, bola izba bola plná plagátov Kudleyských kanónov a do troch rohov boli vmačknuté tri postele. Ich kufre, vlastne Orliho batožina a dva kufre, boli pri nohách ich postele. V porovnaní s Dracovou izbou doma bola toto ešte väčšia diera než prízemie.

Teraz nájsť nejaké informácie o Potterovi, mohlo by to pomôcť otcovi... počkať, prečo sa starám o otca? Je to len prísny pako...’

„Aký je tvoj obľúbený metlobalový tím?“

„No, nie sú to Kudleyovské kanóny ako u Rona,“ odvetil Harry tlmeným hlasom, pretože mal hlavu strčenú v kufri. “Maďarské parohy, možno budem za nich hrať, keď budem starší. Ak ma vezmú, ale v poslednej dobe dosť prehrávajú.“

„Áno, viem, porazili ich Temní nepriatelia, to je môj obľúbený tím. Bol som sa na nich pozrieť s mojim otcom.“

„Ty si ich videl?? Musíš byť bohatý... počkať, nikdy predtým si otca nespomenul. Keď o tom uvažujem, ako ste sa s Hermionou spoznali?“

„Našla ma v Šikmej uličke, necítil som sa veľmi dobre, a môj otec...“

„Ach, prepáč, moji rodičia zomreli, keď som bol malý, ale myslím, že to už vieš.“

Samozrejme, že viem, Potter, každý, čo má niečo dočinenia s magickým svetom, vie o slávnom Harrym Potterovi, o jedinom človeku, ktorý porazil Temného pána, o hrdinovi sveta’, pomyslel si Draco,.

Jeho hnev sa zrazu vrátil a všetky myšlienky, aby sa pokúsil vychádzať s Potterom, sa niekam stratili. Cítil sa príliš nahnevaný... ale potom mu to docvaklo. Jeho hnev bola len žiarlivosť, len preto, že Harry večne dostal všetku pozornosť, zatiaľčo Dracovi sa nedostalo žiadnej, ani od otca, ani od matky, len od Pansy, a Pansy skrátka nebola niekým, koho pozornosť ste chceli. Draco večne len bol... tam, a jeho otec odpovedal na otázky, ktoré položil alebo mu odsekol, aby odpálil, nikdy sa s ním v skutočnosti neporozprával. Jeho matka bola ešte horšia, večne bola na cestách, a aj keď nemala temné znamenie, bola verná Temnému pánovi. NIKDY sa s ním neporozprávala. NIKDY.

Práve tu a teraz dospel k rozhodnutiu, že sa aspoň pokúsi byť k Potterovi slušný, pokúsi sa nežiarliť, aj tak mu to nič dobrého neprinieslo. Keď žiarlil, len vďaka tomu myslel na to, ako veľa ľudí ho ignoruje.

Harry sa otočil k Dracovi, v rukách hromada oblečenia, pripravený dať si ju do svojej vlastnej skrine (vybaľoval oblečenie, pretože v kufri nebolo dosť miesta, aby tam všetko nechal a potom poľahky našiel). Zamračil sa.

„Vieš, Orli, zdá sa mi, že si sa zmenil, odkedy sme sa videli naposledy. Ostrihal si si vlasy? Vyzerajú kratšie - nie oveľa kratšie, ale jednako kratšie. Aj tvoje oči mi niekoho pripomínajú... ale nie... prepáč! Práve mi napadlo, že mi pripomínaš Draca Malfoya, toho najrozmaznanejšieho blba na svete. Myslí si, že je najlepší, pričom nie je a to len preto, že je bohatý a čistokrvný, a myslí si, že sú všetci pod jeho úroveň!! Rád by som mu jedného dňa jednu vrazil do brucha alebo niekam, kde to bolí ešte horšie...“ Harry poslednú časť zamrmlal, keď otvoril drevenú skriňu, aby si tam dal veci.

Okamžite sa upokoj, Draco... len preto, že ťa Potter práve urazil, neznamená to, že mu to musíš vrátiť... všetko je to o sebakontrole...’ Draco sa veľmi zhlboka nadýchol a upokojil svoj hnev. Ak toto bude pokračovať, bude starý a šedivý v štyridsiatke!

„Poďme dovybaliť, dobre? Než sa Ron vráti a začne nám prehľadávať veci kvôli jedlu...“

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&


Kapitola 10: Čas plynie a všetko sa mení



Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/10/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu




Kapitola 10:  Čas plynie a všetko sa mení

 

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

 

Prešlo štrnásť dní (dva týždne) a Draco bol stále v Brlohu. Ako čas plynul, jeho vzťah s Hermionou sa do veľkej miery zmenil. Samozrejme, že sa mu to nepáčilo, ale nemohol zabrániť tomu, aby cítil, čo cítil. Nie, nebola ‘Orliho oficiálnou priateľkou’, Draco ju nikdy nepozval na rande, ale bolo mu jasné, že Hermiona o ňom aj tak uvažuje ako o neoficiálnom frajerovi. Stále si vravel, že mäkne a že je to len humusáčka Grangerová a že by sa ma premiestniť späť na Malfoy manor, ale bolo to, ako keby bol teraz dvoma rozličnými ľuďmi. Jedna jeho stránka bola stále tým arogantným rozmaznaným spratkom, ale tá druhá bola novou, citlivou stránkou, ktorá večne vyhrávala a Draco ňou začínal byť skutočne otrávený.

Harry bol teraz jedným z ľudí, s ktorými sa Draco najčastejšie rozprával, buď to bol on alebo Ron, ale stále považoval Weasleyho za hanbu čarodejníckeho sveta - prinajmenšom bol Harry aspoň bohatý. Ron sa dosť oddeľoval od Hermiony s Harrym, pretože väčšinu času trávil s Lavender, takže sa teraz zdalo, že zlaté trio bolo Draco (Orli), Harry a Hermiona.

Bolo to zvláštne, ale mohol s istotou povedať, že s Harrym boli teraz priateľmi, hoci sa snažil vyhýbať situáciám, kedy by musel vysloviť Harryho meno vďaka zmätku v tom ako ho oslovovať (tá zlá strana kričala POTTER, ale tá dobrá hulákala HARRY, bolo to skrátka priveľmi mätúce).

K priveľkému Harryho sklamaniu sa Ginny rozhodla zostať u jednej svojej kamošky, až kým nezačne škola, takže Hermiona mala Ginninu izbu celú pre seba. Pripustila, že teraz vyzerala väčšia, ale bola dosť osamelá. Od Hermioniných rodičov nemali žiadne správy, ale doktori vraveli, že sa zlepšujú, hoci stále ešte neboli stabilizovaní. Hermiona prestala nešťastne plakávať nad touto situáciou, ale samozrejme, pretože to boli jej milovaná mama a otec, občas sa zarmútila a plakala (Draco sa často ocitol v pozícii vankúša na útechu).

Pokiaľ šlo o Dennisa, Draco si s ním tajne písal, pretože Hermiona večne frflala kvôli tomu, že je mladší než ona, ale podceňuje ju, pretože je dievča. Draco si vážne nemyslel, že by chcela vedieť, že Dennisovi hovorí všetko. Samozrejme, Ron s Harrym to vedeli, pretože si často musel požičať Hedvigu alebo Kvíka (nedokázal sa k nim priblížiť sám, zakaždým po ňom ďobli, potom si Draco spomenul na piaty ročník, kedy pomohol Umbridžke zajať Hedvigu a prečítať si Harryho poštu).

Dnes bolo jasné, ale chladné ráno, vonku sladko spievali vtáky, ich pieseň bola taká nádherná... že ich mal Draco chuť zahlušiť. Vždy keď zaspal, mával väčšinu nocí znova ten zvláštny sen (pozrite si siedmu kapitolu), ale teraz po prvý raz skutočne spal, a tie vtáky začali spievať a prebudili ho -  dopekla s nimi.

Ešte ospalý sa posadil a hodil vankúš do okna, rozrinčal sklo a odplašil vtákov. Pretrel si oči a rozhliadol sa. Harry spal s hlavou vo vankúši a mrmlal niečo o metlobale, Ron napoly spadol z postele a slintal. Draco pretočil očami a pozrel sa na hodinky, ktoré mu dala Hermiona, keď boli nakupovať s Dennisom a Fille muklovské oblečenie. Bolo sedem hodín; normálne nevstávali pred ôsmou.

Draco zívol a pretiahol sa. Týchto pár týždňov boli tie najlepšie prázdniny, aké kedy zažil. Samozrejme, trávieval ich na lepších miestach ako je Brloh, na veľkolepejších miestach, ale ešte žiadne prázdniny sa nikdy necítil taký... uvoľnený. Po prvý raz mal pocit, že nie je ignorovaný, mal pocit, že je niečoho súčasťou a tej jeho novej stránke sa to veľmi páčilo, ale tá druhá, tá stará, chcela hodiť tyčku a vrátiť sa k osamelému životu.

Ostré ďobnutie do okenného rámu signalizovalo, že sa Hedviga vrátila s dopismi. Vletela dnu cez okno a pristála na stĺpiku Harryho postele. Zlomyseľne cvakla po Dracovi. Draco prešiel k oknu, opatrne, aby sa nijako nepriblížil k Hedvige a zdvihol svoj vankúš. Zamieril a hodil ho Harrymu na hlavu.

"Čo..."

Harry zívol uprostred vety, keď si uvedomil (podľa mračenia sa na Hedvigu), že Draco po ňom chce, aby od nej získal listy. Pomaly sa vypotácal zo svojej pohodlnej pozície na posteli.

"To je môj zoznam vecí do školy, Ronov, oh, pozri, ty si tiež jeden dostal!!!! (Tu sa Draco zamračil, Dumbledore mu už predsa ten zoznam dal...) Oh a tento je od Dennisa, to poznám podľa škvrny od čokolády na obálke." Harry sa uškrnul a podal dva listy Dracovi, v tom okamihu priletela ďalšia sova s Denným prorokom. Draco otvoril list od Dennisa ako prvý, kým Harry dal sove knut.

‘Čau, ORLI!!! (alebo mám napísať Draco? Nie, mne sa páči Orli)

Ako sa darí??? Dikens za to, že mi píšeš, ako sa má Herm, nechápem, ako sa tak veľmi upokojila, musí to byť tvoja špecialita takto dokázať upokojiť dámy, há?? (Mrk, mrk, štuch, štuch). Dúfam, že nevadí, že sa pýtam, ale UŽ SPOLU VY DVAJA CHODÍTE? Bol by som tomu rád, no tak Orli, pozvi ju na rande!!! Žiješ len raz!!

Škola už takmer začala, viem, že ideš na Rokfort, keď tam budeš, nekontaktuj ma, ak nepôjde o naliehavú vec. To preto, lebo tá červená sova ma budí uprostred noci - POTREBUJEM SA VYSPAŤ DO KRÁSY!!!

Čo sa týka Fille, zlepšila sa, hoci jej príšerný vkus v obliekaní sa ani mrňavý kúsoček nezmenil. Hoci jej flirtovanie sa veľmi polepšilo.

Dobre, teraz niečo vážne a kvôli tomu, že je to vážne, ti budem hovoriť Draco.

Draco, uvedomuješ si, že keď sa úplne premeníš späť, Hermiona s tebou už viac neprehovorí? Nech to akokoľvek popieraš, pretože si pán Drsňák a to všetko, viem, že ju máš rád, je to zrejmé, kamoško. Ale buď opatrný, ak Hermiona príde na to, že si Draco Malfoy, jej úhlavný nepriateľ, už sa na teba znova nepozrie. To, čo sa snažím povedať, je, že by si ju mal opustiť skôr, ako si príliš ublíži, nie OPUSTIŤ ako OPUSTIŤ, len, vieš, ODÍĎ, keď sa premeníš späť, bude mať zlomené srdce, ak ťa uvidí a Orli zmizne. Môžeš prespať u mňa!!!!

Už musím ísť -  DÚFAM, že ťa toto zobudilo a nevyspal si sa do krásy ani ty.

Dougy, Dennis, ten chumaj.

PS. Napísal som celý list na hárok ryžového papiera. Tie listy sú v skutočnosti jedlé! Nemaj strach, mal som čisté prsty, keď som to písal! Vieš, toto je jediný list, v ktorom som spomenul tvoje skutočné meno a identitu, takže ak nechceš, aby ho niekto iný čítal, ZJEDZ HO! Bystré, že? Myslím, že je to veľmi suprové! A je to výživné a chutné!!! Haha... Dennis môj chlapče, si génius...’

Draco poskladal ryžový papier a začal ho duchom neprítomný prežúvať, keď premýšľal o Dennisovom liste (odpoveď napíše neskôr, keď bude mať na to chuť). Mal pravdu (tentoraz), ak sa úplne zmení naspäť na svoje normálne ja, čo urobí potom? Kam pôjde? Späť na Malfoy manor?? Ale čo ak už bude na Rokforte? To sa nebude môcť odmiestniť... toto všetko bolo také mätúce, bude musieť o tom viac popremýšľať, keď ho tak príšerne prestane bolieť hlava.

"Hm, myslím, že už si ten Dennisov list neprečítam, že?" spýtal sa Harry s úsmevom, obočie nadvihnuté v otázke.

"Há?" Draco sa otočil k Harrymu, potom si uvedomil, že má plné ústa ryžového papiera.

"Oh, toto! Dennis napísal, že ho môžem zjesť, je to ryžový papier, nie pergamen."

Harry v porozumení prikývol. Otočil sa, aby zobudil Rona. Zatriasol ním, zatriasol ním a zatriasol ním, kým Draco otváral ďalší dopis.

‘Drahý pán Felton,

už som vám dal zoznam vecí do školy, ale toto je len pripomienka. Znova vás žiadam, aby ste boli opatrný, váš otec ešte nevie o vašom mieste pobytu, ale počul som, že vás stále hľadá. Odmena, ktorú ponúka, sa oficiálne potvrdila a je to 10000 galeónov, takže vás všetci budú hľadať. Uistite sa, že keď budete vonku, budete mať klobúk a okuliare, oči a vlasy sú vaše najrozoznateľnejšie črty, ako viete. Nechajte si tento list pri sebe, nieže ho vytratíte a niekto cudzí si ho prečíta, toto je prísne súkromné. Prajem vám pekný deň, pán Felton. Pribalil som balíček fazuliek všetkých chutí, aby som vám zaželal veľa šťastia.

S pozdravom,

Albus Dumbledore,

riaditeľ Strednej školy čarodejníckej.’

Draco rýchlo zastrčil list do vrecka pre prípad, že by mu ho Harry schmatol a prečítal si ho. Bol by kládol nepríjemné otázky, ale aspoň bol Dumbledore dosť bystrý, aby nenapísal jeho skutočné meno (na rozdiel od Dennisa, ale na druhej strane, ten ho napísal na jedlý ryžový papier). Ale keď sa pozrel na Harryho, zbadal, že sa na neho ani nepozerá, namiesto toho sa rozhliada po izbe a niečo hľadá.

"Nesnažil si sa zobudiť We... jeho?"

Draco ukázal na Rona, ktorý stále slintal do vankúša a mrmlal niečo o maršmelovkách.

"Áno, ale nemôžem!! Snažil som sa ním zatriasť, dal som facku, zatriasol som ním, pošteklil som ho, zatriasol som ním, štipol som ho a už som spomenul, že som ním zatriasol?"

"A čo hľadáš?"

"Oh, len niečo, čím môžem Rona ovaliť."

"Môžem pomôcť?" Draco sa začal hrabať v skrini, aby našiel niečo, čo by zobudilo Rona... koniec koncov, kedy máte šancu tresnúť vášho nepriateľa pred jeho najlepším priateľom a prejde vám to? Teraz bol určite dobrý čas na pomstu... hahahahaha.......

"To je v poho, Orli, mám prútik. Héj, ešte som ťa nevidel použiť mágiu, tu máš." Harry hodil prútik na Draca, ktorý ho úspešne zachytil.

"Teraz si na rade ty, skús zobudiť Rona. Spí ako prasa, je ako prasa a má sovu, ktorá má meno po prasati. Nie je to náhoda?"

Draco sa usmial (nadobudol túto schopnosť po rôznych stupňoch trápnych úsmevov). Pozrel sa na Harryho prútik. ‘Takže toto je ten legendárny prútik, rovnaký ako má Temný pán...’ pomyslel si, keď ním namieril na Rona. So švihnutím a mávnutím a ‘Wingardium Leviosa’ sa Ron zdvihol z postele. Draco ho odlevitoval nad vysokú skriňu, ktorá stála pri posteliach. Bola stará, ale Draco odhadol, že Ronovu váhu udrží (vážne mu bolo ukradnuté, keby aj nie). S buchnutím Draco spustil Ron nad drevenú skriňu -  ten sa s trhnutím prebudil.

"Há? Čo tu hore robím? Nie som námesačný, že nie? Bohovia, dúfam, že nie! Chcem povedať, čo by som mohol urobiť?" Ronovi poklesla sánka, keď uvažoval v duchu o veciach, ktoré mohol vykonať.

‘Pravdepodobne zjesť celý sklad čokoládových žabiek v Šikmej uličke?’ pomyslel si Draco.

Ron pomaly zliezol zo skrine, nanešťastie pre Draca sa nepošmykol a nespadol na zadok a ani sa skriňa nezrútila.

‘Fajn,’ vzdychol si v duchu. ‘Vždy bude existovať ďalší čas na pomstu... a nebolo by veľmi múdre vyhodiť ho z okna do toho kríka s tŕňmi, keď je tu jeho kamoš a to všetko.’

Harry s Ronom si už v tom čas otvorili svoje listy, z Harryho obálky vypadol lesklý odznak. Ronove oči sa rozšírili, keď dopadol na zem.

"Harry!!! Vedel som, že budeš hlavným prefektom!!!"

Ron plakal šťastím, kým Harry v úžase hľadel na ten odznak. Bol červený a žiarivý, slová ‘Hlavný prefekt’ vyryté žiarivými zlatými písmenami. Draco znovu pocítil hlboko vo vnútri niečo, čo ho nútilo oboch ich udrieť - vedel, čo to bolo, bola to znova jeho zlá stránka, vravela mu, aby si robil srandu zo Svätého Pottera a jeho podržtašky Lasičiaka. Vážne sa mu nepáčilo, že jeho osobnosť mala teraz dve stránky, bola tu jeho stará zlá stránka a jeho nová, Orliho stránka. Jeho skutočné ja bolo... niekde, vážne nevedel kde a nemal rád, že už viac nevedel, kto je.

Zaklopanie na dvere upútalo všetkých pozornosť, keď dnu nakukla Hermionina hlava. Draco si nemohol pomôcť, aby sa nezačervenal - to robieval v poslednej dobe veľmi často. A verte mi, ani trošičku sa mu to nepáčilo.

"Harry!!! Dostal si odznak!!! To je absolútne úžasné!!! Pozri sa na tento," Hermiona siahla do vrecka sukne a vytiahla ďalší odznak, na ktorom stálo ‘Hlavná prefektka’. Doširoka sa usmiala, zatiaľčo Draco pocítil ďalšie bodnutie vo svojom vnútri.

‘Typická Grangerová, vždy všetko dostane a ja som chcel byť hlavným prefektom, aby bol otec hrdý...’

‘Ale no tak, po všetkom, čo ste spolu zažili, stále jej hovoríš Grangerová a nie Hermiona?’

‘Čože? To mám byť teraz pán Milý??? Hovoriť Potterovi Harry?’

‘Nuž, Harry je teraz tvoj priateľ, nie?’

"Možno je, ale nikdy nedovolím, aby zistil, čo si o ňom naozaj myslím, mám byť údajne jeho nepriateľom.’

‘Máš údajne byť, ale kým teraz si? Tak ako v tvojich snoch, ktorú cestu si vyberieš?’

Draco nemohol uveriť, že sa háda sám so sebou. ‘Asi potrebujem terapiu’, pomyslel si, keď roztržito zízal na stenu oproti. Všetko bolo také mätúce, už viac nevedel čo robiť, čo si viac myslieť... či dokonca kým bol. Pred týmto všetkým vedel; vedel, že je Dracom Malfoyom, diabolským čistokrvným, ktorý nenávidí humusákov, ale teraz býval (a bozkával sa) s humusáčkou. To, čo mal robiť, bolo pomôcť Temnému pánovi, ale teraz nemal chuť poslúchať kohokoľvek. A to, čo si kedysi myslieval, bolo čokoľvek, čo jeho otec povedal, že by si myslieť mal, ale teraz... jeho otec tu nebol a on bol za to dosť prekvapivo rád.

"To sú skvelé správy, Hermiona!!!"

Ron, Hermiona a Harry sa objali v priateľskom objatí, kým Draco na nich stále zízal.

"Tak či tak, dnes musíme ísť do Šikmej uličky, aby sme nakúpili veci do školy! Takže chalani radšej sa prezlečte," vecne prehlásila Hermiona, keď si zastrčila odznak do vrecka.

"Obsadzujem vécko ako prvý!" vykríkol Ron, než vyšprintoval z izby iba s prútikom v ruke.

"Ja som druhý!" Harry bežal za Ronom, v rukách oblečenie a prútik. To zanechalo v izbe len Draca s Hermionou. Otočila sa k nemu.

"Myslím, že som teda posledný," neohrabane prehlásil Draco, hľadiac na koberec.

"Áno, myslím, že áno. Je koberec zaujímavejší než ja, Orli?"

Dracova hlava vystrelila nahor zo svojej vlastnej vôle. "Nie, nie, samozrejme, že nie je."

Hermiona sa usmiala, oči jej žiarili šťastím. "Héj, len som žartovala, veď to vieš, len že sa zdá, že sa mi vyhýbaš odkedy... vieš, odkedy sme sem prišli."

"No... to ma mrzí."

Draco prakticky cítil, ako jeho milá stránka núti tú zlú zacúvať niekam dozadu, ako sa ju snaží naveky vytlačiť preč, ale bolo mu jasné, že sa to nikdy nestane, bol ‘zlým Dracom’  príliš dlho, aby sa to dalo vymazať naveky. Prakticky medzi sebou bojovali o to, kto bude mať nad Dracom moc, ale on nemal potuchy, kto tú vojnu vyhrá; bolo to ako dobro versus zlo.

"To nemusí."

Draco si zrazu uvedomil, ako blízko Hermiona je; určite tak blízko pred minútou nebola. Tým si bol istý, ako sa pohla bez toho, aby si to všimol?

"Asi by si sa mal pripraviť na Šikmú uličku." Hermiona sa doširoka usmiala, letmo pobozkala Draca na pery a odišla z izby skôr, než by ste povedali ‘metlobal’.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&


Kapitola 11. Šikmá ulička





Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/11/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu

 

Kapitola 11. Šikmá ulička  

 

Slnko svietilo na kamennú dlažbu, keď sa Draco, Hermiona, Ron, Lavender a pani Weasleyová rozhliadali po Šikmej uličke. Byť tu bolo pre Draca podivné, na mieste, kde ho Grangerová prvý raz našla. Stále si nedokázal spomenúť, ako sa tam dostal, posledné, čo si pamätal bolo, ako Iskerníčka mávla prútikom a BUM, prebudil sa tu, ani netušil, ako dlho tam už ležal.

"Orlando, viem, že nie je zamračené, ale prečo máš slnečné okuliare? Slnko až TAK veľmi nesvieti," spýtal sa Ron s rukou okolo Lavender, keď sa zastavili pred Čarodejníckou literatúrou. Skutočne, Draco mal na sebe slnečné okuliare, teda, v skutočnosti mal na sebe voľné nohavice (ten vojenský typ, čo vybral Dennis v športovom obchode) a biele tričko s krátkymi rukávmi. Na hlave mal červený klobúk len preto, aby zakryl platinovo blonďavé KUČERY - slovo, z ktorého ho vždy striaslo.

Pani Weasleyová vzala Draca do muklovského kaderníctva (poznala ho, lebo to zaujímalo pána Weasleyho) a nechal si vlasy skrátiť - stále boli kučeravé, VEĽMI kučeravé, keď boli teraz kratšie, ale Draco dával prednosť krátkym a kučeravým vlasom než dlhým a kučeravým. Muklovský holič, ktorý sa volal Stephen, povedal, že Dracove vlasy sú veľmi nepoddajné a dokonca sa mu zlomili nožnice, keď Draca strihal a musel si zohnať ďalšie. Draco bol teraz viac spoznateľný, ale len ak ľudia skutočne HĽADALI niekoho, kto vzdialene pripomína Draca Malfoya. No a Potter a spol toto určite robiť nebudú, takže zatiaľ bol v bezpečí. Jeho tvár stále pokrývali pupáky, takže maskovanie bolo dostačujúce.

Slnečné okuliare mali zakryť jednu jeho vlastnosť, ktorá sa už úplne premenila späť, jeho oči. Ako Dumbledore povedal, podľa očí a vlasov sa dal spoznať najlepšie, vlasy kvôli blonďavej farbe a oči preto, lebo rodina Malfoyov bola jediná známa čarodejnícka rodina s týmto konkrétnym odtieňom zvláštnej modrej.

"Pretože chcem," odsekol Draco so želaním, aby Weasley nebol taký zvedavý, jeho názor na Rona sa od toho rána stále nezmenil. Rona to prestalo zaujímať a pozrel sa na prvú vec na svojom zozname.

"Môžeme najprv zohnať knihy? Keďže už stojíme pred kníhkupectvom?"

"Aké?" spýtal sa Harry, keď na ten zoznam nakukol Ronovi ponad plece.

"Sú to ‘Fňukanie Horklumpsom prospešné’ od Killiony Hythovej - to je na Starostlivosť o magické tvory, ‘Smrteľné konce’ od Adolfa Jungtha - to sú elixíry, ‘Pôvod operencov’ od Ikeani Tysovej - to je na Herbológiu, ‘Magická múdrosť mordovníka’ od Cecilly Moratheovej - tá je muklorodená a to je tiež na elixíry a ‘Očarujúci’ od FElicity Mothersovej, to je na Kúzla."

"Bože Hermiona, to si všetky tie knihy dokážeš zapamätať?"

"Samozrejme, čo iné má človek robiť celé leto?"

Ron pretočil oči, keď sa vrátil k Lavender. Jediné, čo zvládol Harry, bol úškrn, Draco si pomyslel, že také niečo je pre Grangerovú typické a hneď na to ho otravovala Orliho stránka, pretože očividne bol príliš zlý a jeho stará zlá stránka mu zas nedala pokoja, že bol príliš málo zlý! Pššššt, všetko to rýpanie ... a vlastne všetko v jeho hlave.

"Tak či tak, ja mám ešte Aritmanciu, takže potrebujem ďalšie dve knihy... Počkajte, ako si Orli kúpi veci do školy?"

"Nestrachuj sa, Hermiona, dám mu trochu peňazí, mám ich dosť." Harry žmurkol na Hermionu a vytiahol mešec plný peňazí so svojho vrecka. Rozdelil ho na polovicu a podal galéony, sikle a knuty Dracovi. Na rovinu, Draca prekvapilo, prečo sa Potter nevychvaľuje tým, aký je bohatý a nechodí von s lepšími ľuďmi, ako boli Weasleyovci. Určite mal dosť peňazí, aby dokázal nad ľuďmi vládnuť.

Pätica (vrátane Lavender) a pani Weasleyová vkročila do kníhkupectva. Draco zacítil dôverne známu vôňu kníh a svojej minulosti. Normálne chodieval na Šikmú uličku prakticky každý deň, bola pre neho ako druhý domov, pretože bola miestom, kde sa jeho otec stretával so svojimi "známymi". Nebyť tu celé týždne vkuse bolo pre Draca čudné, ale byť znova späť... no tak to sa mu zdalo ešte čudnejšie ako tam nebyť.

Rozhliadol sa - všetci sa už rozdelili (teda okrem Rona s Lavender) a hnali sa za svojimi knihami. Vytiahol svoj zoznam a zistil, že Dumbledore pridal veľa vecí, ktoré Hermiona a Harry (napríklad) nemuseli mať. Potreboval nový prútik, nový habit... a dokonca nová metla bola na zozname (no nebol Dumbledore pozorný?). Draco zastonal, len dúfal, že nech mu akokoľvek veľa peňazí Harry dal, tak že to na všetky tie nové veci bude stačiť.

Vyliezol po schodoch, ktoré tak dôverne poznal, zamieril priamo k sekcii, o ktorej vedel, kde tie knihy budú - študijné oddelenie. Aby ste sa tam dostali, museli ste prejsť okolo iných oddelení : oddelenie pre dospelých, vedomostné oddelenie (ktoré bolo vyhradené pre predmety vášho výberu, ale tie knihy sa nikdy nevyužívali na štúdium, možno tak na domáce úlohy), beletria, muklovské oddelenie a tak ďalej.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

"Pst, Orli!"

Draco sa otočil. Práve si vybral posledných päť kníh, ktoré potreboval. Kto iný za ním nestál, ako slávna knihomoľka Hermiona Grangerová? Usmiala sa na neho, keď sa popri nej pozrel na obrovskú kopu z najmenej desiatich kníh, ktorá stála na stolíku.

"Och, toto. Dennis mi nedávno dal na narodeniny peniaze, ale neminula som ich, tak som ich vymenila za čarodejnícke. Takže si môžem zobrať nejaké knihy navyše! A myslím, že mi stále pár drobných zostalo."

Draco prikývol, keď ju nasledoval k mahagónovému stolu. Zdvihla dve knihy, ktoré boli navrchu.

"Mám peniaze len na jednu z týchto kníh, na druhú mi chýba galeón! Ale netuším, ktorú si vybrať, páčia sa mi obe."

Hermiona naklonila hlavu, keď sa pokúsila prísť na to, ktorú by si mala kúpiť. Jedna sa volala ‚Muklovské úryvky génia: Willam Shakespeare’, po okrajoch väzby mala lemovanie a vpredu namaľovaný les. V strede obalu boli dvaja sediaci ľudia, ktorí vyzerali veľmi zamilovaní a hľadeli si do očí. Druhá kniha sa volala Uenisia a mala jednoduchý červený obal - a tiež mala tvrdú väzbu. Vzdychla si a vzhliadla na Draca.

"Vezmem si Shakespeara, Uenisia je čarodejnícka beletria, ale mohla by sa dať muklovi, keďže neobsahuje žiadnu mágiu, ale napísala ju čarodejnica menom Vixen Zerana, je to jedna z mojich obľúbených autoriek. Uenisia jej prvá kniha, čo napísala, a má byť vážne dobrá a je o dievčati a jej milostnom živote. Prešla si peklom, ale nie som si istá, keďže som ju nečítala, ale vážne si ju prečítať chcem... nevadí, vždy je tu nabudúce."

"Áno."

"Nevadilo by ti zaplatiť za mňa? Stretneme sa vonku, dobre? Na." Podala mu peňaženku, pravdepodobne plnú galeónov a zamierila do stredu obchodu, aby si prezrela ďalšie knihy, ktoré by si mohla kúpiť neskôr, keď zase bude mať peniaze."

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Rada bola dlhá, ale našťastie sa Draco do nej postavil včas. V preplnenom obchode začínalo byť veľmi dusno, bol plný študentov, ktorí sa snažili zohnať potrebné veci do školy. Keď sa konečne dostal k pokladni, chvíľu to trvalo, než sa kopa kníh pred ním znížila dosť na to, aby videl tvár ženy za pokladňou.

Mala moderné okuliare a čierne zafarbené vlasy zviazané do drdola. Usmiala sa, keď ho zbadala za obrovskou kopou kníh.

"Nakúpili ste veľa, však?"

"Nie sú všetky pre mňa, niektoré sú kamoškine."

"Ach, slečny Grangerovej? Je pravidelným zákazníkom, videla som, že sa rozprávate, keď som inému zákazníkovi ukazovala, kde sú knihy o metlobale."

"Áno, jej."

"Zdalo sa, že sa veľmi zaujíma o túto knihu a Uenisiu." Žena zdvihla Shakespeara, kým hovorila, potom sa rozhliadala po pulte, ako keby čosi hľadala. "Prečo tu nie je Uenisia?"

"Rozhodla sa vrátiť ju, nemala na ňu dosť peňazí."

"Vážne? Skôr by som si myslela, že si ju nekúpila, pretože... nuž... nikomu to nehovorte, pretože by to mohlo ľudí odradiť, ale Uenisia je veľmi dobre známy ľúbostný príbeh, má sa kupovať pre ľudí, ktorých milujete kvôli tomu, že je taká dojemná. Je to dar, ktorým dávate najavo svoju náklonnosť, viete? Možno by ste jej ju mali kúpiť vy."

Dracove oči sa roztvorili. Takže to o tomto hovorila, myslela si... ale.... bolo to príliš mätúce. Draco sa v kníhkupectve prakticky dusil.

"Ale no tak chlapče, viem, že sa vám páči, viete čo? Dám vám ju lacnejšie, zľava bude tri galéony, dobre? Takže to bude 7 galéonov."

"Ja neviem..."

"DOBRE! 4 galeóny, desať siklov a 5 knutov - posledná ponuka!"

Draco o tom uvažoval. Nemohol uvažovať pridlho, koniec koncov za ním čakali ľudia a vážne by ste nechceli, aby sa na vás nahnevalo tak veľa ľudí za to, že zdržujete, však? (AN: Predstavte si to, nahnevaná stará dáma s kovovým dáždnikom...) Takže povedal prvé, čo mu naskočilo na myseľ.

"Beriem."

Žena žmurkla. "Dobre, nezabudnite, nikomu o tom nehovorte. Slečna Grangerová si zaslúži niečo mimoriadne od istej osoby, ak viete, čo tým myslím. Vždy tak usilovne pracovala, aj keď to bolo len pre školu."

Draco prikývol, vzal tašky (ktoré boli očarované, aby každá odniesla desať kníh a nič nevážila) a vyšiel von dverami, ktoré zacingali. Vonku ľudia lízali svoje zmrzliny, rozprávali sa o lete a akí vzrušujúci bude nový školský rok. Draco sa rozhliadal po niečom aspoň vzdialene zaujímavom, kým čakal  a našiel to - plagát, ktorý visel na stene vedľa priechodu do Zašitej uličky.

Bol to plagát Draca. Uškŕňajúci sa, žmurkajúci na okoloidúcich, smejúci sa na ľudí, čo zakopli. Znehybnel, keď sa ocitol zoči-voči Dracovi, ktorý si chcel prečítať podrobnosti na plagáte, ale nič nového o tom, čo sa dialo na Malfoy manore, nenašiel.

Tvrdý náraz plecom vyslal Draca k zemi, slnečné okuliare mu odleteli na kamenný chodník.

"Pardón."

Keď Draco zdvihol teraz už zlomené okuliare, na chvíľku sa zarazil, keďže ten hlas spoznal, ten krutý a chladný hlas, hlas ktorý patril človeku, ktorý ho takmer celý jeho život ignoroval. Neodvážil sa vzhliadnuť pre prípad... ale nemal na výber. Jeho oči sa spojili s očami Luciusa Malfoya.

(AN: ehm, nemala by som tu skončiť?)

Luciusove oči sa rozšírili, keď zbadal mladého muža, do ktorého narazil. ‘Jeho oči, sú také povedomé, príliš povedomé...’ pomyslel si.

"Ehm, prepáčte, pane."

‘Ten hlas... aj ten sa mi zdá povedomý...’ Draco sa prikrčil pod otcovým pohľadom, pretože Lucius neprestával zízať. Draco okamžite oľutoval, že prehovoril, jeho otec ho už teraz bude musieť spoznať, ako by nemohol, bol koniec koncov jeho vlastná krv! Či sa k nemu tak správal alebo nie.

"Poznám... vás?" prehovoril Lucius, pokojne, chladne a v pomalom zatiahnutí, presne ako Malfoy. Jedno obočie nadvihnuté, kým stále hľadel na Draca, oči upriamené na svoj cieľ.

"Ehm... nie."

"Ste si istý?"

Lucius prikročil bližšie - príliš blízko, aby to Draco dokázal zniesť. Keď urobil krok dopredu, Draco o krok cúvol. Luciusove oči ho prebodávali, snažili sa vidieť každý jeho kúsok, aby ho mohol analyzovať a zistiť, kto skutočne je, ale Draco mu to nemohol dovoliť, nie, Lucius by mu nikdy nedovolil vrátiť sa znova domov, priveľa ‘muklovskej špiny’ povedal by, keby zistil, kde Draco býval.

A Hermiona... Lucius by jej niečo urobil, obvinil by ju, že jeho syna prinútila zostať s nimi, aby niečo získali, áno, jeho otec by všetko prekrútil, aby to znelo, že to je humusáčkina chyba, takže by ju potrestali a Luciusovi by sa dostalo potešenia len z čistej bolesti nejakej humusáčky. Večne to robieval, či to malo niečo spoločné s obvinením alebo nie.

Draco sa zasekol a nevedel čo povedať. Jeho otec bol veľmi presvedčivý človek a nebol tým, komu sa dalo klamať, dokonca aj keď ste boli vytrénovaný klamať ako expert. Lucius bol príliš veľkým znalcom, podobne ako ste nemohli klamať Voldermortovi a Dumbledorovi. Našťastie, Draca od odpovede zachránilo to, že Harry s Hermionou vybehli z kníhkupectva, šťastne sa smiali, keď vyšli von.

"Orli!" Hermiona k nemu pribehla a vzala ho za ruku, keď zazerala na Luciusa, ktorý sa len na oplátku uškrnul. "Pán Malfoy."

"Orli?"

"Orlando," dostal zo seba Draco. Cítil, ako ho Hermiona ťahá, aby šiel, ruky prepletené, ako to robievajú páry. Lucius podozrievavo sledoval ich spojené ruky.

"Príšerne ma to mrzí, Orlando, myslel som, že som vás už videl, moja chyba, opatrujte sa," vravel Lucius bez štipky úprimnosti v jeho slovách (skôr to bol sarkazmus): So zašvišťaním plášťa sa otočil a zamieril do Zašitej uličky. ‘Asi sa ide stretnúť s Crabbom a Goylom alebo niečo podobné’, pomyslel si Draco.

"Poď Orli, my už sme skončili, ale tebe toho stále chýba ešte veľa."

A s týmito slovami Hermiona mladého pána Malfoya úspešne vytiahla za ruku zo šokovaného stavu.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Lucius Malfoy sedel v jednom z najelegantnejších, najdrahších a najpreplnenejších barov si  v Zašitej uličke, odpíjal z ohnivej whisky. Okolo neho sedeli štyria muži, Parkinson (Pansyin otec), Zabini (Blaisov otec), Crabbe (senior) a Goyle (senior). Rozprávali sa, kým Lucius sedel mlčky, stratený v myšlienkach.

Ten chalan, ‘Orli’, sa zdal byť veľmi povedomý, na chvíľu tú myšlienku potlačil, ale keď o tom uvažoval, zdalo sa ešte pravdepodobnejšie, že toho chalana odniekiaľ pozná, možno to bol smrťožrút v zácviku... ale prečo by sa pofľakoval s Potterom a Grangerovou? Bolo to mätúce... Lucius zatvoril oči a tuho rozmýšľal, čím viac to robil, tým bol viac presvedčený, že ho pozná.

".... takže som na nich vybalil, že ak ste videli Draca a nepoviete mi to, budete mŕtvi skôr než poviete zbohom." Štvorica mužov sa rozosmiala na zjavne smiešnom vtipe.

"Mimochodom Lucius, niečo nové o Dracovi?" zavrčal pán Parkinson.

"Áno Lucius, musí byť niekde nablízku, há? Chcem povedať, že kam by šiel?" zasmial sa Zabini, očividne vypil priveľa a noc bola ešte mladá. Lucius otvoril oči a odpovedal na otázku.

"Áno... Draco musí byť niekde nablí-"

Luciusove oči sa roztvorili uvedomením si, keď mu došla pravda. Ten chlapec Orli, Draco...  oči mal strieborno-modré, Malfoyovci bola jediná rodina s takouto farbou očí, vlasy mu síce bolo sotva vidno, ale malý prameň mu trčal a bol určite platinovo blonďavý....

Lucius sa náhle postavil a bez slova zamieril von z baru. Ostatné veci budú musieť počkať, mal na starosti dôležitejšie, rodinné, osobné záležitosti, ktoré musel najprv vyriešiť...

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&


Kapitola12: Nepredstaviteľné prekvapenia





Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/12/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu

 

 

Kapitola dvanásť: Nepredstaviteľné prekvapenia

 

Čas znova utiekol ako voda a čoskoro bolo prvého septembra. Draco sa cítil podivne, keď míňal to množstvo muklov, ktorí netrpezlivo čakali na Kings Cross, kedy dorazia ich vlaky. Samozrejme, že vedel, kde viedla bariéra medzi nástupišťami deväť a desať na nástupište deväť a trištvrte, ale evidentne to Hermiona, Harry, Ron, Ginny (ktorá sa vrátila od svojich kamarátok) a Lavender nevedeli.

Prehnali sa bariérou, keď si mysleli, že sa muklovia nepozerajú a nastúpili čo najrýchlejšie na vlak, mávajúc na rozlúčku pani Weasleyovej, keď vlak uháňal z dohľadu. Draco pochopiteľne nevystrčil hlavu z okna, nebol takýmto typom človeka a pomyslel si, že to dokonca musí vedieť aj pani Weasleyová, napriek tomu, že ho poznala krátko a ešte k tomu nebol ani svojím skutočným ja.

Hermiona sa usadila, otvorila si knihu od Shakespeara na prvej strane a začala čítať. Sedela vedľa Draca a Draco sedel hneď vedľa dverí. Oproti nim boli Harry s Ronom, ktorí obaja počítali, či majú dosť peňazí na sladkosti, keď príde k ich kupé predavačka. Lavender s Ginny si šli sadnúť do iného kupé ku svojim priateľkám.

"Orli, Hermiona, ideme pohľadať tú ženskú so sladkosťami, dobre? Zmagorím z toho, jak Ron furt otravuje..." Harry sa pozrel na Rona, ktorý vyzeral, že si cvrkne, ak čoskoro nenájde pani, čo predávala sladkosti. Draco potlačil smiech, ale nedokázal sa ovládnuť, aby na to nepoukázal.

"Áno, myslím, že by si mal zrýchliť, vyzerá, že sa čoskoro poští!"

Harry sa uškŕňal, kým sa Ron mračil.

"Prepáč, Hermiona, budeš musieť zatiaľ zvládnuť prefektské povinnosti sama, povedz im, že mám robotu!"

Obaja vybehli z kupé, nechali tam len Draca a Hermionu - Draca, ktorý sa rozhliadal čo robiť, keďže normálne by prechádzal celým vlakom a hľadal niekoho, koho by mohol otravovať a Hermionu, ktorá bola ponorená v knihe, ktorú si kúpila v Čarodejníckej literatúre.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Hodina prešla a Harry s Ronom sa stále nevrátili. Počas tohto času Hermiona odišla do kupé pre prefektov, aby oznámila novým prefektom ich povinnosti, sama, a práve sa vrátila späť. Znova sa začítala a po chvíli Draco vytiahol svoju novú ‘Nike’  tašku (darček od Dennisa), aby aj on nakukol dnu na svoje knihy. Uenisia bola navrchu a keď o nej povedal Harrymu, ten trval na tom, aby kúpil magický baliaci papier (s pohyblivými obrázkami) v špecializovanom obchode (špecializovanom na brká, kalamáre a pergameny) a pomohol Dracovi tú knihu zabaliť, pripraviť ju na to, aby ju čoskoro mohol darovať Hermione. Draco si ani nebol istý, či CHCE dať tú knihu Hermione, ale keď povedal Harrymu, čo tá ženština v Čarodejníckej literatúre vravela, Harry si domyslel, že tá kniha má byť pre Hermionu... a Dracovi sa to vtedy nechcelo popierať, hoci teraz to ľutoval. Jeho zlá stránka mu prakticky požierala vnútornosti.

"Na čo sa pozeráš?"

"Há?"

Draco prekvapene nadskočil a okamžite zatvoril tašku. Hermiona práve prestala čítať a teraz sa nakláňala k nemu, jej kniha položená na protiľahlom sedadle, kde by normálne sedel Ron, keby neodišiel hľadal predavačku sladkostí.

"Prečo si prestala čítať?"

"Čože? Oh, mama mi vždy hovorila, aby som naraz veľa nečítala, večne vravela, že budem nosiť okuliare, ak budem veľa čítať a že budem kvôli tomu škaredšia. Nechápem, čo tým myslela, už som aj tak škaredá, ale nepočúvala ma, hoci ja som ju aj tak ignorovala."

"Oh... prepáč."

"To je v pohode, dnes mi prišiel list od Dumbledora, kde písal, že rodičia sú už stabilizovaní, a keby som dnes nešla na Rokfort, mama by ma rada videla, už sa prebrala, ale otec ešte stále nie. Ale Dennis ich chodí navštevovať."

"Áno, viem."

"Vieš?"

"Ehm... keď si mi to teraz povedala, tak to viem."

‘Skvelá odpoveď, Draco,’ pomyslel si, ‘vážne si zatajil fakt, že si stále s Dennisom v kontakte, Draco, ty chumaj.’ To bola Dracova ‘Orliho’ stránka. Dracova zlá stránka by samého seba NIKDY neurazila!!! Keďže Draco teraz trpel krízou identity, mal v sebe dve stránky, jednu nazýval ‘Orliho’ stránkou, to bol ten dobrý ‘anjel’ na ramene z jeho sna. Jeho druhá stránka bola tá zlá, tá stará stránka, ten ‘diabol’ na jeho ľavom pleci (prepáčte, ak som toto už písala predtým, vážne si neviem spomenúť, takže to opakujem).

Hermiona podozrievavo nadvihla obočie, očividne neverila ani slovko z toho, čo povedal - ‘Skvele, nabudúce viac šťastia, nemôžeš byť po celý čas tak DOBRÝ podvodnícky klamár a idiot!’

"Správne, tak či tak, rozmýšľala som, do ktorej fakulty ťa zaradia. Dúfam, že budeš v Chrabromile! V tej fakulte som aj ja, ale myslím, že Bystrohlav je tiež dobrý! Bifľomor je v poriadku, sú veľmi milí, ale ani neuvažuj, že pôjdeš do Slizolinu, nikto nikdy nedopadne dobre v Slizoline, napríklad, Draco Malfoy, je to veľmi namyslený a zbabelý človek a ten je v Slizoline."

Draco sa ovládol a poriadne zhlboka nadýchol - súčasne sa pokúšal pred Hermionou utajiť fakt, že sa vôbec snaží upokojiť. Za ten čas, čo býval s Potterom a spol. sa ho naurážali tak veľmi, že by si človek myslel, že sa už doteraz cez to dostal, ale nie - Draco bol príliš plný malfoyovskej pýchy, aby niekomu dovolil vravieť o ňom nepekné veci bez toho, aby necítil žiaden hnev.

Hermiona si Dracovu snahu upokojiť sa nevšimla. Vytiahla z tašky Denného proroka a zamračila sa na prednú stranu.

"Aby si vedel, trochu sa cítim previnilo, keď o Malfoyovi takto hovorím, stále je nezvestný a ak sa vráti ako duch... niežeby som tvrdila, že je mŕtvy, to aby si vedel. Chceš si to prečítať sám?"

Draco rád a náhlivo vzal noviny od Hermiony, očami rýchlo preletel text na stránke. ZASE bol na úvodnej strane, napokon, býval tam už nejakú dobu, jeho otec mal peniaze, dosť peňazí, aby si kúpil každý deň prednú stranu v snahe nájsť svojho jediného dediča a jediné trápenie v celom svojom živote. Hoci tentoraz použili na prednú stranu inú fotografiu, táto bolo oveľa novšia. Bola to fotka, ktorú urobili na matkine narodeniny, keď oznámila, že Draco bude cvičiť každý deň, aby bol pripravený, keď nastane čas, aby prijal temné znamenie. Mračil sa na nej a hrešil pod nosom.

V článku stálo:

Draco Malfoy je nezvestný už veľa týždňov, ale jednako sa detektívi stále prú s členmi ministerstva o tom, že pán Malfoy nie je mŕtvy. Podarilo sa im vystopovať jeho kroky a dospeli k záveru, že než zmizol, bol naposledy na poli neďaleko domu svojej tety a strýka. Na tom poli nikoho nevideli viac než päť rokov, kvôli čomu je to ešte podozrivejšie.

Mágia však zabraňuje detektívovom nájsť miesto pobytu pána Malfoya. Zakaždým, keď sa pokúsili vytvoriť nejakú formu kontaktu – napríklad pomocou krištáľovej guli, či prútikovej mapy (značka sa rozhorí dofialova, ak tam vycíti človeka) -  jedna správa sa im zakaždým zjavila priamo pred ich očami:

NESÚĎTE POĎĽA ZOVŇAJŠKU, PRETOŽE JA SOM MAGICKÁ BYTOSŤ.

Detektívi nemajú potuchy, čo by to mohlo znamenať, ale usilovne na tom pracujú, keďže pán Lucius Malfoy sa jasne vyjadril, že je v stávke viac než ich mzda, ak jeho syna nenájdu.

Pani Narcissa Malfoyová zostáva doma na Malfoy Manor pre prípad, že by sa ich syn rozhodol poctiť ich prekvapivou návštevou. Pán Malfoy sa však rozhodol zdržiavať sa na Rokforte pre prípad, že sa jeho syn ukáže tam. Albus Dumbledore, riaditeľ Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, mu oznámil, že škola nemá žiadne priestory navyše, kde by mohol bývať, len jednu miestnosť, ktorá je rezervovaná pre tohtoročného učiteľa obrany proti čiernej mágii. A z toho dôvodu pán Lucius Malfoy bude učiť na Rokforte ako nový učiteľ tohto predmetu napriek skutočnosti, že mnohí vravia, že je toto miesto prekliate.’

Mlčali.

Draco prehltol. Jeho otec... bude novým učiteľom obrany. To určite nebolo dobré, istotne príde na to, kto je, keď ho bude učiť každý deň... ak to už náhodou nevie. Dracovi sa nepáčilo, ako to znelo, čokoľvek sa mohlo stať, keď bude jeho otec teraz na Rokforte, mohol by do školy prepašovať Temného pána a pokúsiť sa zavraždiť Pottera v spánku! Ako mohol byť Dumbledore taký hlúpy a niečo takéto dovoliť?

Hermiona prehovorila prvá.

"Viem, Lucius Malfoy..."

"Spomenul niekto moje meno?"

Hermiona s Draco sa stočili a ocitli sa zoči-voči uškŕňajúcej sa tvári samotného Luciusa Malfoya. Draco automaticky zaťal čeľusť, zovrel päste a oči mu schladli. Hermiona zazerala na muža, ktorý stál vo dverách kupé. Lucius vrhol pohľad na noviny, ktoré Draco stále držal v rukách, potom sa pozrel na Draca. Uškrnul sa a vošiel do kupé, zatvoril za sebou dvere a uvelebil sa na sedadle, kým na neho dvaja tínedžeri civeli.

"Čo tu robíte? To sú Harryho a Ronove miesta," namietala Hermiona s takou zlobou, akou dokázala. Lucius vystrel nohy a uškrnul sa na Draca, oči sa mu leskli niečím, z čoho by normálnemu človeku prebehol mráz po chrbte, ale nuž, Draco nebol normálnym človekom, aby mu na to skočil, jeho otec ho už naučil ako zostať pokojný a chladný a nenaletieť na takýto druh trikov.

"Takže.... Orlando, že? Prosím, prezraďte mi svoje priezvisko."

"Felton."

"Pán Felton... Vidím, že ste čítali o zmiznutí môjho syna," prehovoril Lucius s pohľadom k Dennému prorokovi, ktorý ležal voľne v Dracovej bledej ruke, "už je to... tak dlho, že si ani neviem spomenúť, koľko je to týždňov, ale dúfam, že mu je jasné, že čím dlhšie sa neukáže, tým budú následky bolestivejšie a mučivejšie. A dovoľte, aby som zdôraznil, že to nemyslím v dobrom význame."

Luciusov hlas sa stíšil až k šepotu a tvár mal pár centimetrov od Dracovej. Zaklonil sa späť a uškrnul sa, keď sa dvere kupé rozleteli.

"Hermiona, Orli, ste v poriadku? Lavender hovorila, že tu videla Luciusa Malfoya," dychčal Ron s plnou pusou čokoládových žabiek, v rukách kartičky známych čarodejníkov a čarodejníc. Harry s Ronom zazreli na Luciusa, na čo ten nadvihol obočie a zrazu sa postavil, kvôli čomu štvorica schmatla svoje prútiky a namierila mu ich na tvár (Draco používal nový prútik, ktorý bol ale dosť podobný jeho starému  - sekvojové drevo a blana z dračieho srdca).*  Luciusov úškrn sa len zväčšil, keď hľadel na štyri rozličné prútiky. Jedno mávnutie ruky stačilo, aby mu všetky prileteli do ruky. Ron zalapal po dychu.

"Ako ste to..."

"Veľa trénuje," automaticky odpovedal Draco. Často vídaval otca robievať takéto triky s domovými škriatkami, bolo to pre neho prirodzené. Chladné modré oči sa stretli s ich tvorcom. Luciusov pohľad spočinul na zemi pri ich nohách, na ktorú im potom ledabolo odhodil prútiky. Otočil sa, aby opustil kupé a práve chcel vykročiť, keď stočil hlavou, aby sa uprene zadíval na Draca.

"Obávam sa, že už musím ísť. Nemám čas práve teraz sa vybavovať s bezvýznamnými študentíkmi, ale vzhľadom na to, že som nový učiteľ obrany voči čiernej mágii, budem mať príležitosť sa s vami všetkými porozprávať, tým som si istý. Avšak práve teraz nie je takýto pokec aktuálne v poradí, keďže najprv tu máme zaraďovanie. Som veľmi zvedavý na to, ktorých ľudí zaradí do ktorých fakúlt."

A posledným úškrnom na Draca Lucius opustil kupé a zanechal za sebou štyroch veľmi zmätených ľudí.

‘Nemôže to vedieť... že nie? V žiadnom prípade to nemôže vedieť, je to nemožné... tak prečo mám ten čudný pocit, že má niečo za lubom? A to niečo vôbec nebude pekné..."

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

 

* neviem, či to je schválne, ale podľa Wiki mal Draco prútik z hlohového dreva a vlasu jednorožca, jeho otec mal brestové drevo a blanu z dračieho srdca. Nechala som to podľa autorky.

 

 


Kapitola 13: Zaraďovanie






Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/13/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu

 

 

 

Kapitola trinásť: Zaraďovanie

 

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Keď Rokfortský expres dorazil do Rokville, Draco si nemohol pomôcť, aby sa v ňom nerozšíril pocit strachu. Nikdy predtým si nerobil takéto starosti, pretože zakaždým prehodil svoju zodpovednosť na niekoho iného a dotyčný sa s tým musel vysporiadať. Nikdy predtým na neho nebol vyvíjaný takýto nátlak.

"Poď Orli, vezmeme si tamto kočiar!"

Tak teraz mal ďalšie dva problémy, ktoré musel pripočítať k tomu, čo už mal predtým. Jeden sa čoskoro vyrieši, ale v žiadnom prípade sa na to vyriešenie netešil. Tým problémom bolo to, do ktorej fakulty ho zaradia. Pomerne dobre vedel, že je srdcom slizolinčan a že aj keď sa mu teraz ‘páčila’ humusáčka (fajn, muklorodená), nikto by ho NIKDY nedokázal zmeniť na dobráckeho chrabromilčana. Ak jeho otec vedel, kým skutočne je - vo vlaku dospel k záveru, že je to skutočne možné - potom ho potrestá horšie, ak sa znova nedostane do Slizolinu (nie nezmláti, ale určite potrestá, možno mu na mesiac vezme prútik alebo také dačo). ALE Hermiona, Harry a dokonca Ron od neho očakávajú, že sa dostane do Chrabromilu ako oni...

Mlčky nastúpil do kočiara, ktorý ho mal vziať späť na Rokfort, ani si pritom nevšimol, že na neho Hermiona s Harrym pochybovačne zízajú.

"Nie si vzrušený, Orli?"

"Hmm?"

"Čo sa deje? Nevyzerá to, že by si sa tešil, že ideš na Rokfort. Skôr sa zdáš znepokojený. Ale prečo, veď vieš, že sa nemáš čoho báť! Rokfort je jedno z najbezpečnejších miest, kde by si mohol byť!"

Harry sa usmieval ako slniečko, z maximálnych síl sa snažil Draca utešiť. Draco si nemohol pomôcť, aby nepremýšľal viac a viac o tom, či je Rokfort skutočne bezpečný a či vôbec niekedy bezpečným bol. Keď vezmete do úvahy, že Temný pán sa dostal na Rokfort minimálne trikrát, odkedy Potter nastúpil a zakaždým to takmer skončilo dakoho smrťou a občas dokonca skutočne niekto zomrel. A teraz jeho šialený otec v tejto škole UČÍ a neexistovala možnosť ako zistiť, či sa nepokúsi o niečo podozrivé. Určite by to bolo dosť jednoduché.

Zvyšok cesty bol mlčanlivý, s výnimkou zvukov, ktoré vydával Ron pri chrúmaní nových sladkostí od výrobcu čokoládových žabiek.

Dracove obavy vzrástli, keď testrále zastavili rovno pred vchodom do starého hradu. Cítil zmes emócii. Bol vzrušený, pretože skutočne chcel vedieť, do akej fakulty ho klobúk zaradí, znepokojený pre prípad, že by sa dostal do nesprávnej (každá fakulta sa v tejto chvíli zdala nesprávna, čo len jeho obavy zväčšovalo) a cítil sa zmätený, pretože nemal potuchy, v ktorej fakulte v skutočnosti by byť chcel.

"Ste v poriadku?"

Draco sa otočil, keď náhlivo vystúpil z kočiara, hneď za Harrym a Ronom. Hagrid (ten veľký blb) si vykračoval k ich štvorici, ostatní študenti mu rýchlo uhýbali z cesty, aby ich polovičný obor nezašliapol. Harry s Hagridom sa objali v srdečnom a priateľskom objatí. Hagrid sa otočil a zamračil sa na Draca - jasne ho nespoznal ako toho ignorantského Draca Malfoya, ktorého šesť rokov učil.

"Hagrid, toto je Orlando Felton, Orli. Je tu nový. Orli, toto je Hagrid, náš učiteľ starostlivosti o magické tvory a správca," oznámil Harry. Hagrid sa usmial cez svoju strapatú bradu a stiahol si obnosenú rukavicu, aby vystrel ruku a potriasol si ruku s Orlim.

"R'd ťa stretám. Dumbledore mi povedal, aby som po teba šol. Bol som zvedavý, kto si, škoda, že si musel nastúpiť v roku, keď je Malfoy jedným z učiteľov."

Hagrid sa srdečne zasmial, potom si všimol, že sa s ním nikto nesmeje. Draco sa maximálne snažil vyzerať zmätene, keďže vedel, že oni nevedeli, že vie, kto je prepánabeka Lucius Malfoy a prečo ho tak veľmi veľa ľudí nenávidí. Hagrid si vzdychol nad ich nedostatkom humoru a kývol na Draca.

"Predpokladám, že máš šecko? Habity? Prútik? Dobre, dobre, poď za mnou!! Uvidíte sa s ním v sieni."

Harry, Hermiona a Ron sa rozlúčili, keď od nich Draca odvádzali. Hagrid mlčal, kým kráčali ku kraju hradu. Vošli starými a zaprášenými dverami, ktoré Draco spoznal ako jedny z mnohých dverí v žalároch, ktoré sa normálne používali pre stav núdze. Tieto konkrétne boli presne oproti Snapovej učebni.

‘Prečo ideme dnu cez ne?’ čudoval sa.

"Takže si Orli, šák? Nemám tucha, prečo mi profesor Dumbledore povedal, aby som ťa priviedol tunáky k profesorovi Snapovi, ale povedal mi, aby som ťa tu nechal, dobre? Takže sa uvidíme na triedení!"

Hagrid sa vydal späť k dverám, žmurkol na rozlúčku na Draca a zatvoril za sebou dvere – tak silno, že prach na okrajoch vzlietol do vzduchu. Draco sa rozkašľal a kašľal a prskal aj vtedy, keď akási tmavá postava začala kráčať smerom k nemu. Postava poťapkala Draca po pleci, z čoho nadskočil.

"Poďte so mnou pán... Felton."

Bol to profesor Snape, tiež známy ako majster elixírov. Rýchlo vstúpil do svojho kabinetu (hneď vedľa učebne elixírov), podržal dvere pre Draca, ktorý sa pomaly dovliekol dnu. Rozhliadol sa, stále hral úlohu ‘Orliho’. Ak Snape ešte nevedel, kto je, nechystal sa mu to uľahčiť. Kabinet bol v podstate úplne rovnaký, ako si ho pamätal: tmavý, podivne zapáchajúci a tak zaprášený, ako sa len dalo. A prepchatý starými vecami, o ktorých pochyboval, že Snape vôbec vie, ako ich použiť.

"Posaďte sa."

Draco poslúchol, keď pokračoval v predstieraní, že ho zaujíma kotlík, ktorý stál na Snapovom stole. Snape ho sledoval, jedno obočie nadvihnuté.

"Pán Malfoy, profesor Dumbledore mi už povedal, čo sa vám stalo, toto divadlo nie je nutné." Snape Draca naďalej pozoroval, tentoraz kvôli reakcii v jeho tvári. Tá prešla od predstieranej zvedavosti k výrazu šoku a hrôzy.

"Ste tu, pretože si profesor Dumbledore myslel, že je pre mňa nevyhnutné, aby som vás informoval, že váš otec tu teraz učí obranu voči čiernej mágii, hoci si myslím, že už to viete. Nemajte obavy, pán Malfoy, profesor Dumbledore nezošalel (‘ak už šialený nebol’), uvedomuje si, že môžete byť v nebezpečenstve, ale celý zbor a dokonca niektorí študenti - z ktorých nikto nevie, kto v skutočnosti ste - dávajú pozor na hocičo, čo by na vašom otcovi mohlo byť podozrivé. A majte stále na pamäti, že nech vám povie čokoľvek, okamžite to nahláste niektorému z profesorov. Stále nevieme, či pozná vašu skutočnú totožnosť, ale musím priznať, že ak sa na vás niekto pozerá istý čas, nie je náročné zistiť, kto v skutočnosti ste."

Draco prikývol, potom sa Snape postavil spoza stola a prudko otvoril dvere, aby Dracovi naznačil, že už má odísť.

"Verím, že cestu do Veľkej siene poznáte, aby ste sa dostavil na zaraďovanie, čoskoro vás dobehne. A ak smiem povedať, pán Malfoy, váš vážny problém s akné zatiaľ vyrieši akýkoľvek problém s vašou identifikáciou."

Snapove pery sa skrútili do malého úsmevu, keď Draco po ňom švihol úškrnom. Fakt čas na žarty...

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

‘Nádych, výdych, nádych... vlastne Draco, LEN DÝCHAJ.’

Dracova nervozita začínala byť očividná, nikdy predtým v celom svojom živote nebol taký nervózny. V tomto konkrétnom okamihu stál v rade spolu s jedenásť-dvanásť ročnými deckami (polovica z prvákov už bola zaradená, kým sa postavil do radu). Všimol si, ako na neho Harry žmurkol a Hermiona sa rozžiarila, keď vošiel; profesor Dumbledore mu určite venoval potuteľný úsmev, zatiaľčo sa jeho otec už viacej uškŕňať nemohol.

"Felton, Orlando," zavolala profesorka McGonagallová. Pousmiala sa, keď sa Draco zhlboka nadýchol a opatrne vyšiel po kamenných schodoch, aby sa uistil, že nezakopne (nechcel spraviť zlý dojem, že nie?) Pomaly si nasadil starý a ošúchaný klobúk (nehovoriac staroveký a historický) na hlavu.

‘Vidím, že už vás raz zaradili, pán Malfoy, povedzte mi, prečo ste sa vrátili, hoci viete, že ste slizolinčan,’ prehovoril klobúk v jeho hlave. Draco vedel, že nikto nemôže počuť, čo klobúk hovorí, takže na tom, že klobúk pozná jeho skutočnú identitu až tak nezáležalo.

‘Viem, čo som, či minimálne som kedysi vedel. Teraz som ale niekto... iný,’ pomyslel si Draco, vedel, že klobúk počuje všetko, čo si myslí.

‘Ale hoci možno vyzeráte inak, počíta sa to, čo je vo vnútri a vo vašom vnútri je slizolinčan.’

‘Ale teraz som...’

‘Teraz ste slizolinčan a chrabromilčan, niečo, čím pohŕdate, pán Malfoy, nie je potreba to vysvetľovať. Všetko je vo vašej hlave - vidím to. Je to vaša voľba, pán Malfoy, má to byť Slizolin alebo Chrabromil?’

Draco nedokázal rozmýšľať, jediné, čo chcel, bolo, aby sa všetko vrátilo k normálu, vážne tam teraz nechcel byť. Ale ak sa všetko vráti k normálu, bude musieť byť znova ten odporný fagan a to všetko (nie že by teraz nebol) k Harrymu a Hermione, vážne mu nemohol byť Ron menej ukradnutý. Cítil, že ho všetci sledujú, sedel na tom stolčeku už minútu: ako dlho potrvá, kým ho zaradia?

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

‘Už je to desať minút, pán Malfoy, a stále sa neviem rozhodnúť, do ktorej fakulty patríte, vôbec veci neuľahčujete,’

‘Trhni si.’

‘Poďme sa pobaviť o plusom a mínusoch. A čo Bifľomor? Možno nie ste celkom oddaný a priateľský, ale ľudia z Bifľomoru by vám mohli trochu prospieť.’

‘NIE.’

‘A čo Bystrohlav, kde sa vaša myseľ môže vyvíjať a naučiť sa viac než ste si myslel, že je možné?’

‘NIE.’

‘Možno Chrabromil, kde by vám statočnosť mohla urobiť dobre.’

‘NIE.’

‘Možno Slizolin? Vaša bývalá legitímna fakulta a váš domov posledných šesť rokov.’

‘Nie... keby som bol v Chrabromile, nikdy by som nedokázal so sebou žiť, keby som bol v Slizoline, Grangerová a spol by som mnou znova neprehovorili, Bifľomor neprichádza do úvahy, nemám žiadnu z ich vlastností a vážne nechcem, aby sa na mňa ‘nalepili’. A pokiaľ ide o Bystrohlav, pochybujem, veľmi pochybujem, že dokážem zvládnuť všetkých tých mudrákov tam. A mimochodom, nemáš TY byť tým, kto rozhodne, kam patrím?’

‘Ja mám využiť vašu myseľ, aby som rozhodol, áno, ale vaša myseľ nechce byť v žiadnej z nich.’

Draco nedokázal premýšľať. Čo by si tak mohol myslieť? Len si náhodne vybrať? Nie, to nemohol... potreboval niekomu povedať, kto skutočne je, niekomu, kto bol v jeho veku, niekomu, kto by mu mohol pomôcť, keď ten čas nastane, ale nevedel komu.

‘Klobúk... skrátka sa rozhodni, je mi to už srdečne ukradnuté.’

‘Fajn, ak to je to, čo chceš, potom nech sa tak stane....’

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

 


Kapitola 14: Ktorá fakulta?





Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/14/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu

 

 

Kapitola 14: Ktorá fakulta?

 

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

"ODKLADÁ SA!"

Draco vydýchol obrovskou úľavou nad tým, čo klobúk oznámil. Nemusel sa rozhliadnuť, aby videl, že na neho ľudia zízajú s otvorenými ústami. Musel byť jediným človekom v celej histórii Rokfortu, ktorého klobúk nezaradil do žiadnej fakulty. Obozretne sa postavil a položil klobúk späť na stôl, maximálne sa snažil všetko to zízanie ignorovať. Postavil sa vedľa profesorky McGonagallovej, ktorá s veľkými prekvapenými očami zabudla, že má prečítať ďalšie meno na dlhom zozname nových študentov.

"Ehm, profesorka, slečna, kam si mám sadnúť?"

Profesorka McGonagallová pokrútila hlavou a stisla pery, keď sa prebrala z tranzu.

"Prečo sa neposadíš ku nám, zlatko?" vykríkla Pansy. Mala na sebe tony mejkapu a zvodne žmurkala, rovnako ako Blaise, Millicent a Natasha McNairová, ktoré sedeli vedľa nej.

Draco potlačil nutkanie odfrknúť si. Táto udalosť dokazovala, ako veľmi sa Draco zmenil od ‘škaredého ošklivca s prekliatím’ na to, kým bol teraz - ‘na takmer starého Draca, ktorý sa už dal považovať za prijateľného a ktorého prekliatie už vyprchávalo‘. Pansy mu oslintá nový habit, ak sa čo i len priblíži k tej štetke.

"Hej, Orli!!! Prečo si nesadneš ku niekomu slušnému?" zavolal Ron a ukázal na medzeru medzi ním a Harrym, s Hermionou oproti. Draco rád prijal ponuku sadnúť si tak ďaleko od Pansy, ako len bolo možné. Hermiona vyzerala šokovaná faktom, že Draco, či Orli, sa nedostal do Chrabromilu ako naplánovala, (ústa dokorán a ruka na polceste k ústam). Harry vyzeral hlboko zamyslený, obočie stiahnuté k sebe, ale Ron sa na neho len škeril ako slniečko. Draco chvíľočku stihol uvažovať nad tým prečo, až kým ho Ron nepostrčil dopredu, keď Shelby Snosniborovú zaradili do Bifľomoru. Dracove pery pristáli rovno na Hermioniných, čím ju prebrali zo šoku, keďže sa asi na 5 sekúnd pobozkali.

Draco sa odtiahol a zazrel na Rona, ktorý teraz hľadel na svoj škvŕkajúci žalúdok, tváril sa nevinne a vyhladovane. K jeho úľave si tú malú bozkávaciu scénu nevšimlo veľa ľudí, teda až na Pansy, Blaise, Natashu a Millicent, ktoré teraz zízali - spravte z toho civeli - na Draca, oči rozzúrené.

Keď vzhliadol k profesorskému stolu, všimol si, že Dumbledore vôbec nevenuje pozornosť zaraďovaniu nových študentov, aj keď včas zatlieskal -  bol príliš zaneprázdnený usmievaním sa na Draca, aby si všimol niečo iné. Ale toto až tak Draca netrápilo. Väčšie starosti mu robil ten zlovestný výraz v tvári jeho otca a fakt, že sa viditeľne triasol zúrivosťou. Ak toto nebola známka toho, že ho spoznal, potom si Draco nebol istý, čo by ňou bolo...

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Stratený v myšlienkach obyčajný blondiak s príšerným akné vykročil z riaditeľovej pracovne. Zdalo sa, že chrlič, ktorý normálne strážil dvere, si ho podozrievavo prezerá svojimi kamennými očami.

Draco pokračoval v chôdzi, v ruke držal kus papiera, ktorý mu dal Dumbledore. Boli to pokyny k jeho novému hlavnému stanu, ktorý bol umiestnený niekde v blízkosti chrabromilskej veži. Jeho veci mu tam už preniesli, takže ak by tam neboli, potom bude vedieť, že je v nesprávnej miestnosti. Dumbledore tiež povedal, že tá miestnosť sa obvykle používala pre maximálne potešenie, pre najcennejších hostí... potom prečo prepánabeka ju dáva Dracovi?

Keď zabočil na rohu, narazil do niekoho, do niekoho rovnakej výšky ako on.

"Oh, pardón," ospravedlnil sa a pokúsil sa toho chalana obísť. Ani si neuvedomil, do koho narazil, bol príliš zamestnaný premýšľaním, aby si všímal svoje okolie... či skutočnosť, že mieri nesprávnym smerom.

"Orli, to som ja - Harry? Spomínaš si? Ten chalan, s ktorým si sa dnes ráno rozprával?"

Draco chvíľu hľadel na Harryho, potom pokrútil hlavou, aby z nej vytriasol svoje pôvodné myšlienky.

"Jasne, čauko, čo tu robíš?"

"Som hlavným prefektom, nepamätáš? Práve som bol na svojej prvej pochôdzke, teraz sa vraciam do chrabromilskej veže." Harryho hlas znel oveľa monotónnejšie, než bol Draco zvyknutý počúvať celý ten čas, čo s ním strávil. Znel teraz ako ten starý Potter, nie ten, na ktorého ho mala údajne Ginny zmeniť.

"Čo tu vôbec robíš, Orli?"

"Dumbledore mi dal práve pokyny k mojej novej izbe, keďže nemám fakultu a to všetko..."

Harry prikývol, z nejakého neznámeho dôvodu sa mu napla sánka. Vzal papier z Dracovho uvoľneného zovretia a rýchlo ho preletel.

"Ideš nesprávnym smerom, Orli, poď za mnou, je to koniec-koncov vedľa chrabromilskej veže," prehlásil Harry rýchlo, potom hodil papier Dracovi späť bez toho, aby sa na neho pozrel. Draco sa zamračil, keď sa Harry rýchlo vydal preč.

‚Prečo je taký čudný?‘ pomyslel si Draco. To nebolo pre Pottera typické, bez ohľadu na to akú mal náladu. Minimálne by sa ospravedlnil a povedal, čo mu robí starosti. Draco sa rozbehol za Harrym, snažil sa pritom udržať jeho rýchle tempe.

Kráčali (pochodovali, bežali, čo len chcete) mlčky, ich kroky sa ozývali v teraz opustených chodbách starej školy. Celkom to naháňalo hrôzu, ale Draco bol odhodlaný, že sa tomu nepoddá.

Zastavil na siedmom poschodí, rovno pred obrazom tučnej panej.

"Toto je vchod do chrabromilskej klubovne a spální. Oproti je tvoja izba, vidíš toho malého leva vyrytého na stene? To je ono, teda to je to, čo je napísané na tom tvojom papieri. Ideš prvý."

Draco prikývol a znova sa pozrel na papier, kde stálo: ‘namieriť prútik na srdce leva a zamrmlať Albaelabruno’. Vytiahol prútik, namieril ho na srdce leva, potom zaváhal. Cítil, ako mu chrbát prebodáva Harry pohľadom, ako keby čakal, že urobí niečo nečakané, nejaký náhly pohyb. Bol to príšerný pocit, niečo, čím by sa ten zlý Draco nikdy netrápil, ale nová Orliho stránka bola taká zmätená, že mu jeho nálada začínala vrieť.

Stočil sa k Harrymu. "Prečo mi čumíš na chrbát?"

Harryho oči nebezpečne zažiarili, niečo bolo určite zle. "To by si mal vedieť ty."

"Neviem."

Harry si vzdychol a zadíval sa na zem. "Už je neskoro, keby sme sa tak mohli porozprávať zajtra, pred mojou obchôdzkou s Hermionou a ostatnými prefektami. A čo tak..."

"V mojej izbe."

Harry vzhliadol a prikývol. Keď sa znova otočil k levovi a zamrmľal Albaelabruno, zaželal Harrymu dobrú noc s pocitom, že niečo nesedí. Čo, tým si nebol istý, ale pre Harryho náhly chlad voči nemu musel existovať dôvod a on ho chcel zúfalo poznať.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Zízať do ohňa a premýšľať o svojom živote nebolo niečo, o čom si Draco myslel, že niekedy prežije. Vždy bol príliš bohatý, aby takto pokojne uvažoval, a tiež to bolo niečo, čo nerobil rád, ani vtedy nie a určite nie teraz. Jediným dôvodom pre jeho premýšľanie boli jeho problémy.

Dracove nové priestory boli lepšie, než očakával. Steny hlavnej izby boli z kameňa, takže mali sivú farbu, ale bol tu kozub, pred ním kožušinový koberček a veľmi mäkké pohovky, na ktorých sa asi veľmi často nesedelo. V celej miestnosti bol len jeden obraz a dokonca nebol ani pohyblivý, bol skutočne muklovský, muklovská predstava anjela.

Z podlahy viedlo nadol úzke schodisko, ktoré našiel, keď objavil pod koberčekom padacie dvere a ktoré viedlo do malej spálne. Hoci bola umiestnená dole, nebola studená, tmavá a vlhká ako žaláre. Ako na ministerstve mágie tam bolo očarované okno, ktoré zobrazovalo veľa vtákov (našťastie nečvirikali, inak by ich Draco už doteraz doslova zabil). Jeho posteľ bola podobne veľká ako doma a dokonca tam bola kúpeľňa. Nebola ničím mimoriadna, ale určite bola veľmi čistá.

Zliezol z pohovky a prešiel k malému a úzkemu oknu. Otvoril ho, vykukol von a nadýchal sa čerstvého vzduchu. Noc bola tichá a vôbec nič nenarušilo jej pokojnú temnotu. Zrazu zazrel ako niečo letí smerom k jeho oknu. Bola to snehobiela sova - Hedviga. Prečo k nemu letela v takúto hodinu?

Hedviga zľahka pristála na okennej rímse a vystrčila nohu, aby ukázala malý zvitok pergamenu. Draco ho opatrne odviazal, prekvapený, že mu vôbec dovolila byť v jej blízkosti. ‘Potter jej musel dať špeciálne pokyny’, pomyslel si, keď Hedviga odletela do noci. Draco pomaly otvoril list:

Milý ‘Orli’,

to som ja, Harry. Viem, že už asi spíš, ale musel som ti napísať o zajtrajšom stretnutí. Premýšľam, že by som sa mal s tebou porozprávať, keď budú všetci ostatní na večeri, bude to tak lepšie. Hneď po našej poslednej hodine sa stretneme vo vstupnej hale a rovno pôjdeme nahor do tvojej izby. Pamätaj, že to, čo ti musím povedať, je naliehavé a dôležité.

Harry.

 

Draco sa znova nad tým listom zamyslel, potom ho zhúžval do guľôčky a hodil do ohňa. Potter zjavne vedel niečo dôležité a to niečo bolo nejaké spojené s ním. Mohol to snáď vedieť? Malo to niečo spoločné s jeho otcom? A Potter ho chcel varovať? Ale prečo sa choval tak chladne?

Vzdychol si a posadil sa na zem s prútikom v ruke, zízal do ohňa, ktorého plamene blikotali a spaľovali list na kúsočky popola. Dostal nápad, keď premýšľal nad tým, čo má urobiť, než pôjde do postele. Švihnutím prútik si privolal kúsok pergamenu, fľaštičku atramentu a brko. Oblízal špičku brka kvôli sústredeniu než ho namočil do kalamára a začal písať:

 

Drahý Dougy, či Dennis, ty chumaj, ako si sa tak pekne nazval,

viem, viem, potrebuješ sa vyspať do krásy, ale teraz sme v škole a už som nejaký čas nepísal, takže ma napadlo, že by som ti mal bez ohľadu na to napísať, len aby si bol v obraze.

Ten ryžový papier bol milý, trochu zvetraný, ale chutný, čo si ty len za génia! (***kašlem, správne, kašlem **) Hermiona je v poriadku, ale ja mám problémy. Nemôžem veľa napísať pre prípad, že by toto čítal niekto iný ako ty, ale čo povedať môžem, je, že sa tu nachádza osoba menom Lucius Malfoy, ktorá prišla učiť na Rokfort a Harry, Potter, nech ho volám hocijako, niečo vie a chová sa divne. Poznáš Harryho, toho s tou srandovnou jazvou a vlasmi, nie?

Dobre, už musím ísť spať, je to krátky list, ale to nevadí. Napíšem neskôr, a je mi tvoj spánok do krásy srdečne ukradnutý!!!

Orli

PS. Posledný list, ktorý si poslal, ma nezobudil, takže sorry, viem, ako musíš byť z toho sklamaný.

 

Draco dokončil list a znova si ho prečítal. Dúfal, že Dennisovi dôjde, že ‘Malfoy’ je jeho otec. Už mu otca spomínal, aj to aký je, ale to bolo vtedy, keď vedel, že je bezpečné písať listy. Teraz to bezpečné nebolo a Draco dúfal, že tento list len vyzerá ako nevinný list priateľovi a nie že píše cez nejaký druh kódu.

Poskladal list, odlevitoval všetky predmety pomocou prútika  a voľnou rukou otvoril padacie dvere. Zliezol schodmi, ktoré viedli do jeho spálne a položil dopis pre Dennisa na stôl. Zajtra požiada Harryho alebo Rona, či si môže požičať ich sovy a pošle ten list Dennisovi. Práve teraz Dennis vyzeral ako jediný človek, ktorý mu rozumie.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

 

PS.  Fakt z rýchlika, trošku ma už tlačí čas a čaká ma nový preklad. Ale autorka mala vraj dvanásť (ak si nevymýšľa), takže by to malo stačiť :)  


Kapitola 15: Problémy s Harrym






Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/14/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu

 

 

Kapitola 15:  Problémy s Harrym

 

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

 

Keď sa Draco zobudil na lúče falošného ranného slnka zo špeciálne očarovaného okna, mysľou mu rezonovala jediná myšlienka: ‘Prečo magické vtáky musia byť tak zasrane reálne?’

Ospalo sa posadil a zamračil sa na ich radostným čvirikaním. Oh, ako nešťastne sa kvôli nim cítil, kvôli tomu ich našuchorenému periu a ich prekliatym, otravne radostným piesňam. Čo mohol teraz robiť? Nemohol ich odplašiť vankúšom, ako to urobil v Brlohu, boli to predsa falošné vtáky. Mohol odpáliť celé okno, čo by ich umlčalo, ale potom by nemal špeciálne podzemné okno... ach, to je ale problém.

O pár minút neskôr vyskočil Draco z postele a rozhodol sa dať si rýchlu sprchu, než začne s prvými hodinami tohto semestra. Uzavrel to tým, že nechá vtáky na pokoji, až kým ho neprivedú do šialenstva. POTOM to okno odpáli a bude žiadať lepšiu izbu. Nevedel, ako dlho s nimi niekto vydrží.

Napochodoval do kúpeľne a rozhliadol sa. Predtým si kúpeľňu priveľmi neprezeral, pretože čo sa tu dalo obzerať, že? Jedine vzdialene zaujímavou vecou bolo magické zrkadlo umiestnené v zadnej časti veľkej (a myslím VEĽKEEEEJ) kúpeľne, v ktorého hlbinách vírila zelená farba, čo znamenalo, že zrkadlo odpočíva.

Draco sa predeň postavil a chvíľu naň hľadel, nevedel čo povedať. Jeho magické zrkadlo doma sotvakedy odpočívalo, a ak náhodou áno, prebudilo by sa na jedno slovo a tým slovom bolo ‘Miláčik’. Premýšľal nad tým, čo za slovo by prebudilo toto zrkadlo. Našťastie nemusel premýšľať pridlho.

"Dobré ráno, nový pán." V zrkadle sa prestalo víriť a objavila sa tvár v zelenej maske spod ktorej šľahali plamene. Hlas mala veľmi hlboký. Draco automaticky odhadol, že je to chlapec.

"Ahoj?"

"Moje slovo na ukončenie odpočinku je ‘zovňajšok’".

"Vďaka. Takže povedz mi pravdu, vyzerám príšerne, však?"

"Môj drahý pán, pane, v skutočnosti vyzeráte lepšie, než som počul."

"O čom to hovoríš?"

"Ale no tak, pán Malfoy, my, hovoriace zrkadlá, medzi sebou dokážeme komunikovať. Ale uzavreli sme dohodu, že nikomu neprezradíme tajomstvo o tom, ako to robíme. Náhodou poznám zrkadlo, ktorá pozná vás, pane. Má vás veľmi rada, ale podľa toho, čo mi povedala, ste vôbec nevyzeral ako veľmi milý človek. Teraz..."

"Nechápem."

"Magické zrkadlá možno nevedia tak veľa ako ľudia, ale dokážeme vidieť všetko, čo sa nachádza v našich majiteľoch - vidieť za ich zovňajšok."

Draco sa zamračil. Vidieť za ich zovňajšok... bolo toto drzé zrkadlo nejako spriaznené s Dumbledorom či čo?

‘Ach bože, nech to nie je ďalší príbuzný,’ pomyslel si. Už tá víla (Iskerníčka), ktorá kedysi bývala čarodejnicou, bola dosť zlá! Zadržte... vidieť za zovňajšok, ak to znamenalo to, čo si Draco myslel, že to znamená... takže sa už vo vnútri zmenil?

To bola hlúpa otázka, pretože bolo pomerne očividné (dokonca pre neho), že sa zmenil, aj keby len trošičku. A všetko to bolo kvôli Grangerovej... hlúpej Grangerovej, Grangerovej, Grangerovej, HERMIONE Grangerovej.

Prebral sa zo svojich myšlienok a zamračil sa, keď si uvedomil niečo, nad čím sa ešte nezamyslel.

"Ako vieš, že som Malfoy?" napravil to.

Tvár magického zrkadla zostala pokojná a bez výrazu. Vyzeral múdro a staro, ako keby bol nažive (teda nie nažive ako živý ale ako fungujúci) niekoľko storočí.

"Ako som povedal, mladý pán, my vidíme všetko, celé vaše vnútro a dokážeme to vidieť príliš jasne."

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

"Orli! Poď si sadnúť ku mne a Ginny!" vykríkla Hermiona cez celú sieň, mávala rukou, aby ho naviedla k stredu chrabromilského stola. Draco žuchol medzi Hermionu a Ginny. Ron sedel oproti, napchával sa toľkými kúskami slaniny, koľkými zvládal. Harry sedel vedľa Rona, jedol pomaly a pokojne, s očami zatvorenými. Otvoril ich a uprene hľadel na Draca, oči žiariace nevysloveným odporom. Nakoniec sa postavil.

"Sorry, chalani, uvidíme sa v žalároch na dvojitých elixíroch. Nechcem meškať a už som sa najedol dosť. Ron, môžeš po mne dojesť."

Ron hlavou poďakoval Harrymu, ktorý sa náhlil preč; potom sa šťastne vrhol na Harryho jedlo, kým sa dievčatá mračili. Obe pokrútili hlavami a pokračovali v jedle.

"Takže, Hermiona, Orli, Ron, idem pohľadať Lauren, mala by byť niekde tu..." Ginny sa odmlčala, keď sa rozhliadala, aby našla jednu zo svojich priateliek; v tomto prípade, Lauren. Bez ďalšieho slova rýchlo odkráčala.

"Takže čo máš za prvú hodinu, Orli?  Nemyslím, že máš elixíry so Slizolinom a Chrabromilom, že?"

"Neviem, ešte nemám svoj rozvrh. Hneď pôjdem za Dumbledorom, nie som veľmi hladný."

Draco vstal a vydal sa smerom k Dumbledorovi, pričom sa snažil svojho otca, ktorý sedel nablízku, ignorovať. Dumbledore ho sledoval, keď k nemu kráčal, v jeho očiach ako vždy náznak pobavenia a na perách mu hral malý úsmev.

"Prepáčte, profesor, ale potrebujem svoj rozvrh."

"Ale ja nechápem, prečo by ste nejaký potrebovali, pán Felton," žmurkol Dumbledore. "Budete všetky úlohy robiť s chrabromilčanmi - podľa ich rozvrhu. Napadlo mi, že to pre vás bude nádherný a unikátny zážitok."

Dumbledore žmurkol ešte raz a podal Dracovi list pergamenu, ktorý si on podozrievavo prezeral. Chystal sa stráviť svoj čas na Rokforte ako chrabromilčan a nie slizolinčan. Nové a neočakávané... a predsa to považoval za podivne príťažlivé.

S krátkym prikývnutím sa Draco rýchlo otočil a vrátil sa k chrabromilskému stolu, aby oznámil ‘dobré’ správy Hermione, a ak Ron nejedol priveľmi, aby ho nepočúval, tak aj jemu.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

"... slečna Grangerová a slečna Parkinsonová, Weasley s Goylom, slečna Brownová so slečnou McNairovou, Crabbe, vy pôjdete tamto k Longbottomovi, slečna Bullstrodeová a slečna Patillová budete spolu, a pán Felton s pánom Potterom."

Snape sa ľstivo usmial na Draca, keď oznámil poslednú dvojicu. Draco dôrazne potlačil nutkanie zamračiť sa. Vďaka všetkým týmto podivným zážitkom žitia života niekoho iného si Draco vyvinul viac sebakontroly, než si kedy myslel, že zvládne. Bolo to niečo neznáme a pre neho veľká zmena a fakt sa mu nepáčilo už nebyť rozmaznaným frackom.

Snape pomaly mávol prútikom vo vzduchu, aby sa na tabuli zjavili inštrukcie.

"Teraz chcem, aby ste si otvorili učebnicu,  tú s názvom ‘Magická múdrosť mordovníka’. Základom tohto elixíru je mordovník,  čiže prilbica modrá a pre prípad, že by ste boli zvedaví, tento elixír je pomerne nový a je o ňom známe, že sa používa na zastavenie premeny na vlkolaka," oznámil Snape, než sa posadil za stôl, aby ich sledoval.

Dali sa vo dvojiciach do práce. Harry ani raz nevzhliadol na Draca, keď krájal rybie šupiny. Draco sa dal do čítania textu v učebnici, keďže videl, že je Harry príliš zaneprázdnený krájaním.

"Mordovník je jednou z najčastejšie používaných prísad do elixírov a to v mnohých formách. Je neobyčajne užitočný a je dokonca súčasťou prípravy elixíru, o ktorom je známe, že zastavuje smrť. Má mnohé použitia; táto kniha obsahuje veľa zaujímavých faktov, ktoré by všetci čarodejníci a čarodejnice dnešnej doby mali poznať. Ehm... uvidíme..."

Draco zvraštil tvár v sústredení a listoval stránkami v snahe nájsť kapitolu, ktorá by mu skutočne mohla pomôcť s elixírom, ktorý pripravovali. Nemal trpezlivosť čítať celú knihu (ktorá mala asi 999 strán).

"Ach! Tu je to... Mesačný polmesiac. Myslím, že tak sa volá to, čo robíme. Ako sme na tom?"

"Fajn, potrebujem, aby si mi našiel dutohlávku sobiu, niekam mi spadla."

Draco sa rozhliadol. Dutohlávka sobia bolo niečo hnedé a tenké, niečo ako palička, ale keď ste sa jej dotkli, skrútila sa. Nakukol pod stôl a uvidel jeden kúsok ležať na zemi. Harry ho už zbadal tiež.

"Opatrne, stojí tu, že sa nesmie skrútiť skôr, než ho vhodíš dnu. Vlastne, kašli na to. Ja ju dočiahnem."

Harry okamžite vliezol pod stôl vyzbrojený prútikom. Draco tomu nerozumel. Naposledy, keď boli v Brlohu, Harry mu svoj prútik hodil a nechal ho pokúsiť sa zobudiť Rona. Prečo to tentoraz neurobil rovnako? Neveril mu dosť? Draco pokrútil hlavou a nič si z toho nerobil, odtlačil tú myšlienku do úzadia mysle. Vrátil sa ku knihe.

"Mesačný polmesiac, elixír používaný ako ‘stopka’ pri premene na vlkolaka. Vo veľkej miere sa používa v Amerike, tento elixír mnohí pripravujú a predávajú za predraženú cenu, pretože panuje všeobecná mienka, že je veľmi vzácny, čo vás uisťujeme, že nie je pravda. Bolo by ľahšie tento elixír si pripraviť, keďže prísady nie je náročné nájsť. Hlavnou prísadou je mordovník, o ktorom je táto kniha."

Draco si odfrkol. Páni, to bola ale nudná kniha a toto majú používať na štúdium a výskum? Ako by mohli, keď mal problém zostať hore pri prvej prekliatej kapitole? Zatvoril knihu a vložil ju znova do tašky. Pomáhať Harrymu v príprave elixíru bude oveľa lepšie než učiť sa všetky vlastnosti tej poondiatej prísady.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Draco sa pozrel na svoj rozvrh a vzdychol. Ďalšia hodina bola obrana voči čiernej mágii s Bifľomorom a on sa jej absolútne hrozil, ako by ste určite očakávali. Kráčal sám smerom k učebni obrany, vôbec netušil, kam Hermiona, Harry a Ron šli, ale domnieval sa, že ich určite Harry odviedol niekam nabok; koniec-koncov, správal sa veľmi čudne.

Vošiel do učebne a zbadal Hermionu, ako na neho máva a drží mu miesto úplne vzadu, čo bolo neobvyklé, pretože niekto ako Hermiona chcel byť vždy v prednej časti triedy.

"Prepáč, Harry vravel, že si myslí, že už si šiel, ale vybrala som ti miesto vzadu, pretože Lucius Malfoy, dobre, profesor Malfoy nie je práve niekým, v koho blízkosti by si chcel byť."

Hermiona sa na neho pokúsila usmiať a Dracovi sa podarilo na oplátku sa pousmiať. Myslela by si, že niečo nie je v poriadku, kebyže sa neusmeje. Napravo od seba si všimol, ako na neho Harry civí, oči prázdne a hlboko zamyslené. Ron už zíval a snažil sa nezaspať, a to hodina ešte ani nezačala.

"Vitajte, trieda," objavil sa zrazu Lucius v tieni schodiska, oči upreté len a len na Draca. Ernie McMillan vrazil dnu dverami a náhlil sa na miesto vedľa Justina Finch-Fletchleya, namáhavo dýchal. Luciusov pohľad sa stočil k nemu.

"Vy, prečo meškáte?"

"Prepáčte, profesor, pane, bol som, ehm... v knižnici, áno, snažil som sa získať nejaké informácie, aby som sa pripravil! Áno, to je ono." Ernie vzhliadol a  snažil sa tváriť presvedčivo.

"Vy ste McMillan, však? Prosím, vysvetlite mi, prečo prepánakráľa máte na límci otlačok rúžu?" Celá trieda sa začala chichotať, keď Ernieho zalial rumenec a sklopil pohľad k svojmu stolu, pod ktorým sa pohrával s prstami.

"Presuňte sa hneď dozadu, pán McMillan, nechcem vás túto hodinu vidieť. Strhávam Bifľomoru desať bodov a dnes večer ste po škole." Celá trieda onemela. Trest a strhnutie bodov len za to, že mal na límci rúž?

"Ale, profesor, nie je tam miesto..."

Lucius sa uškrnul slávnym malfoyovským úškrnom a oči mu zažiarili nepredvídateľným plánom. Pozrel sa rovno na Draca a ten okamžite vedel, že sa niečo určite deje v otcovej mysli - ako vždy.

"Pán... Felton, keby ste sa prosím láskavo presunuli dopredu a vymenili si miesto s pánom McMillanom."

Bol to príkaz a Draco to okamžite spoznal. Zbalil si veci a prešiel na Ernieho miesto, preklínal pritom svoju smolu. Teraz bude musieť byť extra opatrný, otcovi na očiach nemôže urobiť jedinú chybu, ktorá by ho ešte viac prezradila. Lucius na Draca žmurkol a potom pomaly a zlomyseľne prikývol.

"Takže začneme s našou hodinou. Tento semester vás budem učiť čiernu mágiu umenia, pretože si myslím, že ak budete poznať rozličné druhy, budete vedieť, ako sa voči nej brániť. Na začiatok sa pozrieme na jedno magické kúzlo, ktoré síce nie je temné, ale skutočne je veľmi mocné a môže viesť k objaveniu nových a temnejších kúziel."

Lucius vytiahol prútik a poťapkal po tabuli, na ktorej sa objavil nápis: ‘Techniky prekliatia zovňajšku.’ Dracove oči sa rozšírili. Jeho otec sa chystal použiť to konkrétne kúzlo, ktoré pravdepodobne na neho použila Iskerníčka. To znamenalo, že jeho otec MUSÍ vedieť, o tom si už bol Draco takmer istý.

"Takže, kebyže sa nájde dobrovoľník, ktorý sa postaví k môjmu stolu..." Lucius si pomaly prezeral triedu, zdalo sa, že sa zdvihla len Hermionina ruka. Očami spočinul na Harrym, ktorý zaťal čeľusť, ale potom sa jeho oči náhle presunuli na Draca. Uškrnul sa.

"Pán Felton, postavte sa prosím k môjmu stolu a ja začnem s vysvetľovaním."

Draco urobil, ako sa mu povedalo a pomaly prešiel pred triedu, kde sa postavil k Luciusovmu drevenému stolu.

"Takže, umenie maskovania je veľmi jednoduché. Pozmenením rysov človeka môžete zmeniť celý jeho zovňajšok. Samozrejme, dá sa to spraviť pomocou všehodžúsu, ak máte prístup k človeku, na ktorého sa chcete premeniť, ale kúzlo k tomu určené síce vyžaduje veľmi silnú mágiu, skutočne veľmi silnú, ale dokáže zmeniť zovňajšok jedného človeka na takého človeka, ktorého nikto nikdy nevidel."

Lucius mávol prútikom a okamžite mal Draco pocit, že má na sebe niečo iné. Pozrel sa na svoj obyčajný habit len, aby zistil, že teraz je na ňom slizolinský symbol. Lucius sa na triedu uškrnul.

"Ako všetci viete, môj syn je už nejaký čas nezvestný, a skutočne, ešte stále ho nenašli. S použitím mágie môžeme poľahky zmeniť vzhľad pána Feltona na vzhľad môjho syna. Takýmto spôsobom skúsenejší čarodejníci maskujú seba a svojich známych."

Lucius mávol znova prútikom a zamrmlal pod nosom kúzlo, ktoré spôsobilo, že sa Dracove vlasy vystreli a voľne viseli. S ďalším mávnutím boli znova nagélované a vyzerali elegantne, ani jeden vlások nevytŕčal.

"Acliano!"

Zvolal Lucius a okamžite celá trieda vrátane Draca mohla počuť, ako jeho pupáky jeden za druhým miznú. Keď posledné pop zaznelo miestnosťou, Draco počul zhíknutia hrôzy, šoku a odpadnutie Nevilla Longbottoma v rohu miestnosti. Pozrel sa na Rona, ktorý bol už v naprostom zdesení, oči veľké ako podšálky a na Harryho, ktorý sa len... na neho mračil. Hermiona vyzerala, že hodí šabľu.

Lucius podal Dracovi zrkadlo, aby sa sám pozrel. "Ako všetci vidíte, dokonca vy pán Felton, podobnosť s mojím synom je nespochybniteľná, a stačilo na to pár kúziel. Takže majte na pamäti, že ktokoľvek, dokonca niekto v tejto miestnosti, nemusí byť tým, kým sa zdá byť."

Draco s pocitom zahanbenia odložil zrkadlo. On bol tým, kto nebol tým, kým sa zdal, on bol tým, kto zrádzal ich dôveru, áno, ON bol tým jediným... ale ak bol stále ten starý Draco Malfoy, potom prečo sa kvôli tomu cítil tak previnilo?

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Zvyšok dňa ubehol pomerne rýchlo, Dracove nasledujúce hodiny boli Kúzla a Transfigurácia. Čoskoro nastal čas večere a Draco sa ocitol vo vstupnej hale, kde hľadel na hodiny s fakultnými bodmi: Bystrohlav 20, Bifľomor 15, Chrabromil 15, Slizolin 25.

‘Hm, Slizolin mal dnes elixíry’, pomyslel si Draco, keď začul, že niekto mieri smerom k nemu, kroky zastali priamo za jeho chrbtom. Otočil sa tvárou k Harrymu. Jeho tvár bola kamenná a vážna, vôbec nevyzeral šťastne.

Vydali sa bez jediného slova nahor smerom ku chrabromilskej veži a Dracovmu obydliu. Príliš skoro dosiahli svoj cieľ určenia. Draco prútikom otvoril dvere na svojej izbe a naznačil Harrymu, aby sa posadil vedľa neho na jednu z pohoviek pri ohni. Namiesto toho Harry žuchol na pohovku oproti a hľadel na Draca s niečím, čo sa mu nie celkom darilo zvládnuť.

"Ehm... nuž, čo je to?"

"Ešte si na to neprišiel sám?" dosť hrubo odsekol Harry.

"To fakt nie," odsekol Draco rovnakým tónom, začínal byť podráždený všetkou tou nevrlosťou.

Harry si vzdychol a siahol do tašky, aby vytiahol včerajšieho Denného proroka - vydanie, ktoré Draco videl vo vlaku s Hermionou. Ukázal obrázok Dracovi. Bol to jeho obrázok (samozrejme).

"Spoznávaš ho?"

"Áno..." pomaly prehovoril Draco, hľadel pritom do Harryho zelených očí. Ten poskladal noviny a znova ich zastrčil do tašky ku knihám. Nastalo ticho. Harry vzhliadol. Draco si všimol, že chlad bol preč a namiesto toho ho nahradili zmätenie a smútok.

"Povedz mi, ORLI, ako veľmi máš rád Hermionu?"

Pokrčil plecami. "Neviem."

"Ty nevieš?"

"Nie."

Harry sa zhlboka nadýchol a rozhodol sa položiť ďalšiu otázku, táto bola dôležitejšia než tá predošlá. Dúfajme, že ho táto otázka niekam dostane.

"Viem, kto si."

Draco v duchu prehltol a pokúsil sa predstierať, že nevie, o čom Harry hovorí. Nikdy to neprizná, nie až kým si nebude stopercentne istý, že to Harry vie.

"Čo tým myslíš?"

"Myslím tým, že viem VŠETKO. Nemá zmysel predstierať. Všetko mi to došlo a Hermiona tiež niečo podozrieva, hlavne po hodine obrany s Malfoyom. Len tomu nechce uveriť, pretože ťa má priveľmi rada, ale ak prijme fakt, že nie si tým, kto hovoríš, že si, všimne si viac vecí, ktoré ukazujú jedným smerom - k tvojmu skutočnému ja. Nie sme takí tupí, dokonca Ron niečo podozrieva."

Draco nereagoval. Ak to takto pôjde ďalej, dozvedia sa to všetci. Oh, to nebude dobré. Počkať... Harry ešte nevyslovil jeho skutočnú identitu, možno ho považuje za iného človeka, nesprávnu osobu, možno...

"Malfoy! Počúvaš ma?" Ups, takže možno šlo niekam.

"Áno! Potter, ani sám neviem, čo sa deje."

Harryho oči zažiarili triumfom, ktorý sa čoskoro stratil, keď zbadal, ako si Draco schoval kučeravú hlavu v rukách.

"Vedel som to. Ale... Prečo? Prečo predstieraš byť niekým, kým nie si? Prečo sa aspoň nesnažíš ma práve teraz zabiť?"

Draco si vzdychol a začal s Harrym dlhý rozhovor. Porozprával mu všetko o tom, ako bol u tety a strýka, ako stretol Iskerníčku a ako si myslela, že je márnivý, ako sa stal ‘Orlim’, ako stretol Hermionu a tak ďalej. Ak mal byť dokonale úprimný, absolútne netušil, prečo prepánabeka všetko rozpráva zo všetkých ľudí práve Harrymu, HARRYMU POTTEROVI, jeho nepriateľovi, ale jednou vecou si bol istý a tou bolo, že sa po tom všetkom cítil oveľa lepšie. Zhlboka sa nadýchol, keď skončil a pozrel sa na hodinky. Prešlo len pätnásť minút, odkedy vstúpili do jeho priestorov a predsa mal na konci pocit, ako keby rozprával celé hodiny. V ústach mu vyschlo a nezostali mu žiadne sliny.

"No, to je poriadny príbeh, Malfoy, a tipujem, že ešte stále neskončil," prehovoril Harry, kým hľadel do ohňa. Vonku bolo počuť osamelého cvrčka, ktorý vydával jediný zvuk, ktoré teraz dvojica mohla počuť.

"No?" spýtal sa Draco, čím prerušil to mlčanie.

"No čo?"

"Nejdeš to všetkým povedať? Nepobežíš za mojím otcom a nepostaráš sa, aby ma zabil? Nepovieš to minimálne Grangerovej?"

Harry pokrútil hlavou a pozrel sa Dracovi do očí. "Nie, ak to niekomu poviem, čo dobrého to prinesie? Ak pôjdem za tvojím otcom a poviem mu to, ak to už teda nevie, potom bude chcieť ublížiť Hermione. Ak to poviem Hermione, nebude mi veriť. Ako som povedal predtým, ona tomu veriť NECHCE a nebude, ak ťa má dostatočne rada a to som si istý, že má."

"Potom čo urobíš?"

Harry vyzeral stratený v myšlienkach. Po chvíľke odpovedal. "Pomôžem ti udržať toto tajomstvo tak dlho, ako môžem. Ak to zistí niekto iný, čo sa čoskoro stane - myslím, pozri sa na seba! Ak sa človek dosť dlho pozerá, uvidí, kto v skutočnosti si, Malfoy."

Po tomto sedeli mlčky, ale Draco to už dlhšie nedokázal zniesť. Vôbec si nebol istý, či by mal veriť tomu, čo mu bolo povedané. Tipoval, že je možné, že Potter toto všetko robí kvôli Grangerovej, nakoniec bola to jedna z jeho najbližších priateľov, tým druhým bol Ron.

"Pozri, Malfoy. Pomôžem ti, ale musíš pre mňa niečo urobiť na oplátku."

Draco zastonal, ale prikývol a naznačil mu, aby pokračoval.

"Keď sa úplne premeníš, o čom som presvedčený, že bude čoskoro, prosím, neublíž Hermione. Je mi ukradnuté, čo urobíš, napíš jej list, znova sa k nej hnusne správaj alebo ju konfrontuj zoči-voči, je mi to jedno, POKIAĽ SA JEJ NEUBLÍŽI, kapišto?"

Draco prikývol. Nemal potuchy, čo sa stane, keď sa premení späť, desil sa toho, čo sa stane tak veľmi, že to nenávidel priznať dokonca ani sám sebe.

"Povedz mi, Malfoy, prečo? Prečo si to nikomu nepovedal? Prečo si bol taký milý k... no, nám všetkým?" spýtal sa Harry, kým hľadel do ohňa.

"Úprimne neviem. Nazvime to prímerím... Harry?"

"Áno, hovor si tomu, ako chceš, ale mne hovor Potter."

Harry s Dracom sa postavili a potriasli si rukami, stískali ruku toho druhého tak mocne, ako len mohli, z čoho obaja zatínali zuby. Draco premýšľal nad oslovením Potter, Potter bol lepší než volať ho Harry. Mali za sebou nejakú históriu a minulosť nie je možné nikdy vymazať, bez ohľadu na to, čo sa stane alebo na to, ako veľmi sa snažíte.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Tej noci Draco nemohol zaspať. Prehadzoval sa na posteli, bolo mu pod prikrývkami teplo. Odkopol ich preč, ale naďalej sa prevaľoval, každou ďalšou sekundou sa cítil nepríjemnejšie. Keď s Harrym vkročili do Veľkej siene (tesne pred koncom večere a po tom, ako dal Draco svoj list Dennisovi Hedvige), Harry sa správal normálnejšie, dokonca priateľskejšie než kedy predtým. Hermiona dychtila po tom zistiť, kde boli, ale samozrejme nič jej nepovedali.

Keď Draco konečne zaspal, mal svoj obvyklý sen, ten sen o tom, ktorú cestu si vyberie. Potom sa stalo niečo čudné, čo sa nikdy predtým nestalo.

Stál nehybne na lodi, ktorá mierila na Rokfort, anjeli a diabli lietali po stranách. V zahmlenej oblohe sa zjavilo veľké svetlo, ktoré zastavilo loďku. Na kraji temnoty sa zjavil väčší diabol, vznášal sa nad všetkým. Kričal niečo, čomu Draco nerozumel a ďalšie čo vedel, bolo, že všetci diabli boli preč, ostalo len svetlo a anjeli na jednej strane. Draco pocítil úľavu, ale keď sa otočil k anjelom, tiež zmizli, nechali ho samého na jazere pred tým mystickým svetlom, ktoré všetko okolo robilo temnejším.

Vzhliadol k nemu a začul hlas, hlas, ktorý mu bol veľmi povedomý. Ženský hlas vravel: "Vyber si svoju cestu hneď, skôr než bude všetko stratené."

 


Kapitola 16: Listy






Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/15/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu

 

Kapitola 16:  Listy

 

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

 

Draco sa nemotorne dopotkýnal do kúpeľne, pričom po celý čas zíval. Dúfal, že dnes dostane od Dennisa list, ktorý mu pomôže prísť na iné myšlienky.

"Zovňajšok," zamrmlal Draco, stále napoly spal (oj, ten mentálny obraz ospalého Draca, škaredého či nie, stále veľmi sladkého). Znova sa objavila zelená maska, jej črty vážne a smutné, kvôli čomu vyzerala staršia. Po ňou šľahali plamene; zelené plamene, ktoré vyzerali ako listy húpajúce sa na vetvách v lete, až na to, že sa zdali oveľa skľúčenejšie než akékoľvek leto.

"Áno, môj pane, ako vám môžem pomôcť v toto pekné ráno?"

"Zívam..."

"Dnes vyzeráte úžasne dobre, ak to môžem povedať sám od seba."

"Bože, znieš veselo, čo vôbec myslíš tým ‘úžasne dobre’? Vo vnútri alebo sa mi prestali kučeraviť vlasy alebo čo? Trochu mi ustúpilo akné? Pretože si vážne nepripadám nijako inak, aby si vedel."

"Oboje, môj mladý pán, oboje."

"Povedal som tri veci."

"Všetky, môj mladý pán, všetky. Dovoľte mi, nech vám to ukážem."

Povrch zrkadla sa začal víriť, plamene sa trepotali stále viac a viac, až sa stávali väčšími a väčšími. Modrá oválna diera si začala vytvárať cestu do stredu zrkadla, kde pôvodne bola zelená maska. Diera sa zväčšovala a začínala sa viac zrkadliť, až kým sa nestala normálnym povrchom zrkadla. Draco sa v nej mohol vidieť, ale nevidel v nej Orliho, videl v nej seba, samého seba.

Draco si priložil ruku na čelo a ohmatal si celú tvár. Všetky pupáky boli preč - jeho pôvodná pokožka bola späť!!! Hľadel na svoje vlasy v zrkadle a potom si ich prehrabol prstami. Boli späť, tie svetlé, rovné, ľahko dozadu gélovateľné vlasy boli späť! Draco tam stál; cítil nával rôznorodých emócií - šťastia, znepokojenia, zmätenia, smútku, všetko ním uháňalo naraz a zanechávalo Draca zmätenejším, než keby vo svojom živote bol.

Rozmýšľal o tom, čo urobiť; prvá vec, ktorá mu prišla na myseľ, bolo kontaktovať Pottera. Ale ako? Nemohol riskovať a vyjsť na chodbu. Určite by ho niekto videl vyjsť z Orliho pelechu a pri jeho šťastí by mohol dokonca naraziť na svojho otca. Nie, teraz nemôže odísť. Mohol jedine dúfať, že sa stane nejaký zázrak a kedy sa zázraky stávali ľuďom s jeho šťastím?

‘Dobre, Draco, najprv sa osprchuj, potom sa rozhodneš.’

Draco, poslúchajúc svoju myseľ, poďakoval zrkadlu a vrátil sa do spálne po oblečenie. Dúfal, že mu sprcha aspoň trošku prečistí myseľ...

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Bolo už deväť hodín a Draco sedel na zemi pred teraz otvoreným oknom, pred ním pergameny s brkom a atramentom. Sedel pred kozubom, odkedy sa obliekol. Vyučovanie už začalo; premýšľal, či si niekto všimol, že nebol na raňajkách. Iste Grangerová, a ak si to všimol Potter, možno sa ho pokúsi kontaktovať a zistiť, čo sa deje...

Ako mohol Draco niekoho kontaktovať? Nemohol použiť kozub, keďže nemal žiaden letaxový prášok, nemohol nikomu napísať, pretože nemal sovu, a jediné, čo mal, bol prútik. Na čo mu bol prútik, keď s ním nemohol nič urobiť? Počas sprchy na upokojenie zvažoval Draco kontaktovať Dumbledora, ten by vedel čo robiť, aj keď bol medzitým prekliato otravný.

"Pomoc..." Zamrmlal si pod nosom, keď sa pokúšal prísť na iný spôsob ako sa spojiť s ľuďmi. Hojdal sa dopredu a dozadu a dozadu a dopredu, ale potom sa zrazu zarazil, rukami sa chytil za hlavu.

"Bože, zase sa rozprávam sám so sebou, počkať, práve to teraz robím! Ach!"

Postavil sa, zadupotal v záchvate zúrivosti a chcel zatresknúť okno, aby zabránil tomu otravnému vánku pohrávať sa s jeho vlasmi (áno, márnivosť si zase nachádzala svoje cestičky. Ale Draco bude vždy Draco, ale už sa zmenil z človeka veľmi márnivého k mierne márnivému, takže pokračujeme). Zrazu sa zarazil. Niekde v diaľke videl, ako k nemu niečo letí, niečo, čo bolo biele ako hmla, čo to obklopovala, v skutočnosti ešte belšie, rovnako biele ako sneh.

Bola to Hedviga.

Pristála na okennej rímse, spustila list zo zobáka a mala v úmysle znova odletieť, než ju Draco zastavil výkrikom z plných pľúc.

"Počkaj! Hedviga, počkaj!"

Zdalo sa, že mu sova rozumie, keďže sa znova vniesla do izby, ľútostivý lesk v očiach. Pristála na jednej z pohoviek a usadila sa, keď si Draco vzdychol. Nemohol uveriť, že sa teraz rozpráva so zvieratami!

‘Oh fajn, musel si sa raz prestať rozprávať sám so sebou, no nie?’ pomyslel si.

"Pozri sa, je mi ľúto, čo sa stalo v piatom ročníku, ale to je minulosť! Prosím, urob mi láskavosť, len tentoraz?"

Keď sa Hedviga nepohla, Draco to vzal ako áno. TERAZ nedokázal zniesť akékoľvek negatívne myšlienky. Rýchlo sa pohol a schmatol svoj prútik. Potom ho ukázal Hedvige, ktorá po ňom začala zlomyseľne ďobať, mysliac si, že chce spraviť niečo príšerné.

"Nie, nie! Nič ti neurobím, len hovorím, že ak pre mňa niečo urobíš, potom privolám nejaké sovie dobroty a dám ti ich, dobre?"

Hedviga prestala klovať a pozrela sa na Draca svojimi veľkými okrúhlymi očami. Zjavne mu rozumela, keďže si našuchorila krídla a začala sa nimrať pod pravým krídlom, čím rozptýlila Draca od jeho myšlienok.

"Správne, ehm. To, čo potrebujem, sú tri sovy. Ak dokážeš narátať do troch, alebo by si mohla byť jednou ty, ale na druhej strane, možno sa chceš vrátiť k Pot.... myslím, svojmu pánovi. Dokážeš to?"

Hedviga vzhliadla a potom odletela z pohovky, vyletela von oknom dokonca bez ďobnutia. Draco premýšľal, či sa vráti alebo nie, ale ak sa vráti, potom musí dať svoj plán do pohybu skôr, než sa tak stane. Najprv musel získať nejaké sovie dobroty, napokon, už sa naučil, že klamať nejakému zvieraťu nič dobrého neprinesie, buď to končí monoklom, modrinami alebo boľavým zadkom.

Otvoril padacie dvere a vošiel do svojej izby, snažil sa nájsť nejaké zvyšky po sladkostiach, ktoré mal. Nakoniec našiel nejaké fazuľky každej chuti zapadnuté pod posteľou (Dumbledore mu ich dal so želaním šťastia, keď mu poslal ten list). S využitím svojich schopností premieňania, ktoré sa naučil v šiestom ročníku, úspešne premenil fazuľky na sovie dobroty. Možno vyzerali ako sovie dobroty, ale Draco nemal potuchy, ako chutia, keďže si netrúfal vyskúšať ich na sebe.

Keď teraz mal sovie dobroty, vyšiel do hornej izby a hľadel na pergamen, ktorý ležal na blízkom stole. Roztrhol ho na tri samostatné časti. Potom namočil brko do kalamáru vedľa pergamenu a začal písať:

 

Milý Potter,

možno si si všimol, že nie som tam, kde si práve teraz ty. Dôvodom je to, že som sa zmenil späť, áno, späť, k môjmu starému ja a dospel som k záveru, že jednoducho nie je bezpečné ísť von. Prosím, pomôž mi, posielam podobný dopis Dumbledorovi, choď za ním a on už by mal vedieť.

Vďaka,

Orli, D.M.

 

Draco si znova prečítal ten list. Myslel si, že nie je bezpečné napísať jeho meno tak priamo, len pre prípad, že by sa niečo stalo. Opatrne pergamen poskladal a potom naň napísal veľkými písmenami: PRE HARRYHO POTTERA, OTVÁRAŤ LEN OSAMOTE. Odložil ho nabok, namočil znova brko do pergamenu a začal na novom kúsku pergamenu:

 

‘Vážený profesor Dumbledore,

dnes trčím vo svojej izbe, pretože moja premena sa už dokončila. Potrebujem pomoc, pretože teraz nemôžem odísť, pre prípad, že by ma niekto zazrel, hlavne, ak by to osobou bol môj otec. Kontaktoval som Pottera, keďže vie všetko o mojej identite a napísal som mu, aby za vami šiel hneď, ako to bude možné.

Tiež posielam správu Denisovi Grangerovi, Hermioninmu bratancovi. Žiadal ma, aby som ho udržiaval v obraze a je jedným z pár ľudí, ktorým dôverujem. Požiadam ho, aby prišiel na Rokfort, ale prosím mohli by ste zorganizovať niečo, čo by ho sem skutočne v bezpečí dostalo? Vážne by som toto ocenil, pán profesor.

Váš

Orlando, D.M.’

 

Znova poskladal pergamen a rýchlo naň načmáral - ‘PROFESOROVI ALBUSOVI S NEVIEM AKÝM STREDNÝM MENOM DUMBLEDOROVI’, potom ho odložil nabok, na list pre Harryho. Draco chcel zobrať ďalší kus pergamenu, keď si uvedomil, že Hedviga priniesla späť list od Dennisa. Rozhodol sa, že prečítať si ho najprv bude rozumnejšie.

Náhlivo bežal po obálku, presvedčil sa, že je to papier (Ryžový papier sa ľahko trhá. Neuveriteľné!) Potom ho roztvoril, rozložil s grambľavými (vraj nie je spisovné slovo, ale nevadí) rukami. Rýchlo list preletel a potom si ho prečítal poriadne:

 

‘Milý Orli,

našťastie pre tebe ma tento list nezobudil z môjho spánku do krásy, namiesto toho má tá ryšavá sova zastihla v triede. Skvelééééééééé uvažovanie, Orli! Práve ma celý týždeň nechali po škole a všetci si myslia, že som cvok (ak si to už nemysleli) za to, že ma ďobala sova, aby som napísal odpoveď! Nemôžem veľa napísať, vzhľadom na TO, ŽE SOM NA HODINE! Ale neskôr ti napíšem, starý brachu!

Och, ale toto povedať musím: cítiš sa občas osamelý? Nechceš kamaráta, ktorý ťa bude počúvať, keď sa cítiš na dne? Zdá sa ti, že ťa ľudia nikdy nechápu? Dobre, tak nemaj boja! Na to tu je krabicový kamarát! Ľahko prístupný a ľahko získateľný, ľahko poskladateľný, keď ťa omrzí a ľahko sa do neho udiera, ale veľmi ťažko sa rozbije! Len desať libier za priateľa! Všetky farby dostupné, kým sú zásoby na sklade!
Áno, uhádol si! Som podomovým predavačom! Nie je to suprové? Plat nestojí za nič, ale pekelne vytáčam ľudí svojou reklamou! Nuž, už musím ísť, maaaaj sa!!!!

Dougy, ten chumaj, prvý.’

 

Draco si nemohol pomôcť, aby sa neuškrnul. Dokonca vo vážnych časoch bol Dennis pekelne hlúpy. Ale na druhej strane Dennis nevedel, že sú vážne časy. Premýšľal nad tým, aký by bol Dennis, keď by bol vážny... ale potom si pomyslel, že existujú dôležitejšie veci, na ktoré by mal plytvať rozmýšľaním. Strčil si list do vrecka, potom schmatol brko a načmáral:

 

‘Milý Dennis,

potrebujem, aby si pre mňa niečo urobil, niečo sa totiž stalo. Kontaktoval som pána D. a rád by som, keby si zostal so mnou na tejto škole. Dúfam, že sa pán D. s tebou spojí a povie ti podrobnosti.

Vďaka Dennis, dúfam, že sa čoskoro uvidíme.

Maj sa,

Orli, DM.

 

Draco o Dumbledorovi napísal nejasne pre prípad, že by ten list niekto zachytil, o čom síce pochyboval, ale čisto pre istotu to aj tak urobil. V tej chvíli sa tri sovy zniesli dnu cez okno, prekvapili tým Draca, ktorý sa rýchlo stočil. Ako všetci Malfoyovci zvládal Draco prekvapenie mimoriadne dobre a nenadskočil, ako by nadskočila väčšina, namiesto toho pokojne vstal, vzal sovie dobroty a venoval ich trom sovám, ktoré ich začali lačne ďobať.

Draco ich sledoval, v ruke zvieral tri listy. Hedviga sa vrátila, aby mu pomohla, čo ho prekvapilo, ale na druhej strane, bola to HARRYHO sova. Trošku ho sklamalo, že priviedla na pomoc Ronovu sovu, Kvíka. Ako túto sovu poznal, stratila sa ešte skôr, než vyrazila. Ďalšia sova bola stará obyčajná sova, o ktorej si Draco myslel, že patrila škole a bola v soviarni bohvie ako dlho.

Čoskoro dobroty pojedli a s očakávaním sa pozerali na Draca. Prešiel k nim a začal rozprávať, snažil sa pritom presvedčiť sám seba, že mu nepreskočilo... zatiaľ.

"Tento potrebujem odniesť Harrymu Potterovi, tak si myslím, že by si ho mala odniesť ty, Hedvika, keďže si jeho  sova." Draco priviazal list na jej nohu za použitia akéhosi starého povrázku. Zamávala krídlami, než odletela z okennej rímsy. Zostávajúce sovy na neho hľadeli, Kvík kvíkal a začínal sa všetkým tým vzrušením ošívať.

"Ehm, Kvík, myslím, že ty radšej toto odnes Dumbledorovi, pretože ten druhý je pre osobu, čo je pomerne ďaleko. Takže vezmi toto profesorovi Dumbledorovi." Draco priviazal list na Kvíkovu nohu a ten odletel, veľmi vzrušený a veľmi nemotorný. Školská sova vystrčila nohu, pripravený obdržať posledný list.

"Ďakujem, vezmi toto Dennisovi Grangerovi, som si istý, že ho dokážeš nájsť."  Zdalo sa, že sa školská sova nadula pýchou z toho, že si Draco myslí, že je dosť dobrá, aby našla niekoho bez presnej adresy. Keď Draco uviazal posledný list k jej nohe, odletela za Kvíkom.

Teraz jediné, čo Draco mohol robiť, bolo čakať a dúfať, že dostane odpovede čo najskôr.

 


Kapitola 17. Plán






Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/16/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

 Banner: náhodný obrázok z internetu

 

 

 

Kapitola 17. Plán

 

Trpezlivosť nikdy nepatrila medzi Dracove dobré vlastnosti. Prechádzal sa po izbe, snažil sa odhadnúť, ako dlho by toto malo trvať a ako dlho to trvalo. Avšak nefungovalo to, keďže Draco sa nikdy za celý život matiku poriadne nenaučil. Liezla mu príšerne na nervy.

‘No tak... aspoň nech Dumbledore odpíše, šmarjá, no tak chlape, píš rýchlejšie!’ myslel si, kým sa prechádzal.

Ďobnutie do okna Dracovi presne ukázalo, ako rýchlo dokáže Dumbledore písať a dnu vleteli tri sovy. Hedviga sa zniesla dnu v sprievode Kvíka a Félixa, Dumbledorovho fénixa. Draco sa zamračil, čo tu ten červený vták robí?

Kvík pristál na Dracovom pleci a začal sa čistiť, ignoroval pritom Dracovo zazeranie a pokusy odplašiť ho. Nepriniesol späť žiaden list, namiesto toho Félix a Hedviga mali na nohách priviazané malé pergameny, Hedviga tiež niesla akýsi plášť. Pustili pergameny na gauč a zízali, oči dokorán, na Draca.

Keď zdvihol prvý, prečítal si:

 

‘Drahý pán Malfoy,

obávam sa, že sa nemôžeme dostať do vašich izieb, keďže jedine vy máte prútik, ktorý v kombinácii s heslom dokáže otvoriť dvere do vašej izby. Bolo to mimoriadne bezpečnostné opatrenie kvôli vášmu otcovi. Dennis Granger môže samozrejme prísť na Rokfort, všetko zariadim, nemajte obavy. Vy sa prosím zaveste sa na Fénixa a nechajte sa ním odniesť do mojej pracovne. Oblečte si neviditeľný plášť, ktorý posiela pán Potter po Hedvige. Verím, že ako slizolinský stíhač sa výšok nebojíte.

Váš,

Albus Dumbledore’

 

Draco rýchlo schmatol druhý odkaz, Dumbledorov rýchlo napchal do vrecka. Rozložil ho a našiel jedinú vetu, ktorá vyzerala, že ju napísal Harry:

Vitaj späť!’

 

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

 

Keď Draco letel nad prázdnymi rokfortskými pozemkami v neviditeľnom plášti a s batohom pevne pritisnutým k sebe, premýšľal nad tým, čo sa teraz stane. Ako sa bude správať jeho otec? Bolo očividné, že vedel, že Orli bol v skutočnosti Draco. Ale oveľa viac ho trápilo, aká bude Hermiona, keď to zistí. Draco vôbec netušil, prečo ho viac trápi, čo si Hermiona pomyslí než to, čo jeho otec urobí, ale... bolo mu jasné, že otec neublíži svojmu jedinému dedičovi, tým si bol istý. Tak potom prečo si robil také starosti?

Félix vletel dnu otvoreným oknom, takmer mu pritom Draco vykĺzol, ale našťastie okno bolo na celú výšku steny - akurát dosť miesta, aby sa dnu dostal aj on aj Félix. Pristáli, Félix sa usadil na bidielku, keď si Draco zložil neviditeľný plášť. Dumbledore sedel za svojim stolom, teraz hladil Félixa, kým Harry sedel v kresle oproti a jedol niečo, čo sa podobalo na citrónovú zmrzlinu.

"Ach, pán Malfoy, dnes vyzeráte veľmi dobre," prikývol Dumbledore a vedľa Harryho kresla sa objavilo modré pohodlné kreslo. Harry sa otočil na Draca a zízal na neho, bez úsmevu, bez zamračenia, bez zazerania či akejkoľvek emócie v tvári.

Draco sa posadil, keď mu Dumbledore ponúkol citrónovú zmrzlinu. Pokrútil hlavou.

"Radšej by som, keby ste si švihli, profesor, a vysvetlili, čo by som mal urobiť." Strohé, neomalené a možno trošku drzé, ale už to dospelo k hranici, kedy Draco nechcel plytvať časom. Dumbledore sa usmial a prikývol; poťapkal Félixa, kým pohľadom prechádzal od Draca k Harrymu, potom späť znova k Dracovi.

"Jediná vec, ktorú môžeme urobiť, pán Malfoy, je pokúsiť sa dostať vás späť do školy bez akéhokoľvek podozrenia. Dnes v noci si požičiate neviditeľný plášť pána Pottera - teda ak sľúbite, že neprezradíte, že nejaký má - a prešmyknete sa späť do slizolinskej klubovne a strávite tam zvyšok noci na gauči. Keď sa Slizolinčania začnú prebúdzať, nájdu vás na gauči a budú klásť otázky. Nič im nepoviete, nebudete sa na nič vyhovárať, len zmeníte tému. Pri raňajkách pôjdete za svojím otcom a ospravedlníte sa mu, potom pôjdete za mnou, keď vám bude začínať vyučovanie, rovnako ako vy, pán Potter."

Obaja prikývli, keď sa Dumbledore postavil a vydal sa ku dverám. Mávol prútikom a na zemi sa objavili dva spacáky.

"Keďže sa obaja budete pohybovať so mnou, áno Harry, vy idete tiež. Takto, ak si náhodou pán Malfoy kýchne, môžete to zamaskovať. Ako som vravel, keďže sa dnes v noci so mnou budete pohybovať obaja a bolo by skutočne najlepšie, kebyže pán Malfoy zostane potom až do rána hore, možno by ste si chceli teraz trochu pospať. Vrátim sa, keď nastane čas odísť. Dovtedy sa majte."

Dumbledore sa usmial a zamával im na rozlúčku. Modré svetlo zaplnilo kľúčovú dierku a kľučku, čo znamenalo, že dvere zamkla mágia. Ticho zaplnilo miestnosť, kým tam dvaja mladíci sedeli a zízali na miesto, kde len pred chvíľou stál Dumbledore.

"Idem si trochu pospať, Malfoy."

Harry bez ďalšieho slova rýchlo vliezol do spacieho vaku a otočil sa chrbtom k Dracovi. Draco sa rozhodol, že by si mal pospať tiež, ale asi po polhodine prehadzovania sa, pretáčania sa a počítania nekonečného počtu ovečiek to vzdal a posadil sa. Pozrel sa smerom k Harrymu, ktorý stále ležal nehybne ako socha. Dýchal nevyrovnane a zdalo sa, že sa trošku pohol.

"Potter."

"Čo je, spím."

"Nie, nespíš."

"Tak som spal, čo chceš?"

"Aspoň maj toľko slušnosti a otoč sa ku mne tvárou."

Harry sa posadil a otočil sa k Dracovi, tvár kamenná, ale sánka zaťatá arogantným štýlom rozmaznaného decka, ale Draco vedel dosť na to, aby si o ňom nemyslel, že je rozmaznaný, vedel, že ten veľký Harry Potter nikdy nebude rozmaznaný. Vzdychol si a zovrel si hlavu v rukách. Bolo toľko vecí, ktoré chcel Potterovi povedať a predsa... nevedel, kde začať. Rozhodol sa (s pomocou svojej Orliho stránky), že byť zdvorilým by sa dalo považovať za dobrý začiatok.

"Potter, vďaka, že sa mi snažíš pomôcť."

"Iste."

"Jedna otázka, čo sa stalo prímeriu, čo sme uzavreli?"

Draco ani nevedel, prečo túto otázku položil, ale bolo mu jasné, že nedostane priamu odpoveď. To jeho zlá, stará stránka vyhrávala nad rozhodnutím Orliho stránky byť zdvorilým a milým.

Harryho odpoveďou bolo nie príliš nadšené pokrčenie plecami.

"Bolo to ľahšie, keď si nevyzeral ako jeden z mojich najhorších nepriateľov.  A teraz nepotrebuješ moju pomoc, vrátil si sa späť k normálu. Mal by si byť šťastný."

Draco cítil, ako niečo buble v jeho vnútri, s najväčšou pravdepodobnosťou hnev. 

"Pozri, Potter, stále potrebujem tvoju pomoc a ty by si to krucinál mal vedieť. Nie celkom som – ako si to nazval - šťastným z toho, že som sa zmenil späť k svojmu normálnemu ja. Ale počas tohto všetkého som sa naučil jednu vec a to, že by som nemal byť príliš márnivý. A hoci som nevyzeral ako tvoj nepriateľ, stále som ním bol, to by si mal vedieť, Potter."

Malý úsmev si našiel cestu na Harryho tvár.

"To znie už trochu viac ako starý Malfoy."

"No tak Potter, vážne chceš, aby som sa vrátil späť k svojmu starému ja? Pretože si nemyslím, že sa to niekedy stane."

"Prečo?"

"... kvôli Grangerovej."

Harry vyzeral trochu prekvapený Dracovou odpoveďou. Možno očakával niečo o tom, že mu to jeho otec nikdy neodpustí, možno niečo o tom, ako sa naučil svoju lekciu a že na ňu nikdy nezabudne, ale dajako Hermiona nebola odpoveďou, ktorú očakával. Harry sa začal nahlas smiať, až sa za brucho chytal.

"Čo je také vtipné?" podráždene sa spýtal Draco, prečo sa mu smeje?

"Ty! Ty, ty si skutočne... zamilovaný do... Hermiony???"

Harry znova vybuchol smiechom, tentoraz hlasnejšie, keď sa Draco zamračil a nadurdil.

"No a čo keď som? Nie je to zločin!"

"Takže teraz priznávaš, že si?"

Draco si nemohol pomôcť, aby mierne neočervenel, slovom mierne myslím šarlátovo. "Nuž... čože... ja... NIE!"

Harry sa usmial, ale potom sa veľmi vážne na Draca zadíval.

"Uvedomuješ si, že toto nie je žart? Problém je, že ty NEMÔŽEŠ byť do nej zamilovaný, jednoducho... NEMÔŽEŠ. Nie je to správne, a ona je zamilovaná do Orliho, nie do fretčiaka Malfoya."

"To si myslíš, že to neviem? Ale... Nemôžem si pomôcť, či?"

"Hm, budeš musieť prísť na to, čo urobíš, Malfoy. Je to tvoja voľba, môžeš byť znova slizolinským princom, ponevierať sa so svojimi slizolinskými kamošmi a byť dedičom svojich miliónov. Alebo sa môžeš pokúsiť presvedčiť Hermionu, aby ti uverila, kto si a stále sa priateliť... s nami."

Harry vyzeral rovnako zmätený kvôli tomu, čo práve povedal, ako sa Draco cítil. Všetko bolo na ňom a predsa ON nevedel čo urobiť. Bolo to ako nekonečné preťahovanie lanom v jeho vnútri. Dobro a zlo ťahali a bojovali, aby získali nad ním kontrolu, ale netušil, ktorá strana vyhrá.  Bolo mu jasné, že si čoskoro bude musieť zvoliť cestu a možno to bude skôr ako dúfal.

 

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

 

Bolo pol tretej v noci a Draco sa práve prebudil z príjemného a pokojného (nespomínam prerušovaného) spánku. Pozrel sa na bok a videl, že Harry stále potichu odfukuje, dýchanie rovnomerné. Premýšľal, kedy ich príde vyzdvihnúť Dumbledore, ale dúfal, že to bude čoskoro, keďže za dve a pol hodiny svitalo.

Draco nemusel čakať dlho, pretože presne v tej chvíli kľučka cvakla a dvere sa pomaly otvorili. Dumbledore nakukol dnu, pomaly nasledovaný niečím veľmi malým. Draco to malé stvorenie okamžite spoznal. Otočil sa a začal triasť Harryho.

"Há?"

Harry zívol a pretrel si oči, tiež si nasadil okuliare. Ihneď bol úplne hore, keď pri dverách zbadal Dumbledora, ktorý na neho trpezlivo čakal. Harryho pohľad sa však čoskoro stočil k miniatúrnej postave, ktorá sa vznášala veľa riaditeľa.

"Čo je to?" spýtal sa Harry, keď na tú postavu ukázal. Iskerníčka sa rozžiarila a zachichotala sa, keď preletela k Harrymu a vystrela svoju maličkú ručičku.

"Iskerníčka, k vašim službám!"

Harry potriasol vílou ručičkou, z čoho sa jej zakrútila hlava. Vyrovnala seba a svoje okuliare a usmiala sa, keď sa otočila k Dracovi a vystrelila k nemu.

"Vidím, že sa pekný chlapec vrátil! Takže ako ste sa máte, pán...?"

"Som Draco a necítim sa tak dobre."

"Fyzicky alebo tam dnu?" Iskerníčka ukázala na svoju hlavu, pristála na Dracovej a posadila sa na ňu v pomerne pohodlnej polohe. Dumbledore sa zachichotal a poťapkal Draca po pleci.

"Povedal som svojej sesternici o vašej premene, pán Malfoy, a ju to tak potešilo, že ma presvedčila, aby som ju vzal so sebou, že vás chce vidieť. Bola na prázdninách, na výlete z jej obvyklého kvetinového domova."

Iskerníčka prikývla a začala poletovať dokola v kruhoch, jej hyperaktivita sa začínala prejavovať. V jej stopách zostávali červené iskričky a keď zastavila, mohli ste povedať, že má závrat. Vlasy mala veľmi kučeravé a vyzerala úplne rovnako ako v ten deň, keď to všetko začalo. Draca to neprekvapilo, pretože vedel, že to ako vyzerá, ju vôbec nezaujíma.

"Ehm, profesor Dumbledore, pane, ako to, že máte v rodine vílu, a k tomu hovoriacu vílu?" spýtal sa Harry - obočie nadvihnuté v otázke.

"Kedysi som bola čarodejnicou," Iskernička sa zaksichtila a vyplazila jazyk. "Skúšala som kúzlo mladosti a skončila som ako víla. Ale páči sa mi byť vílou, takže ma nikto nepremení naspäť! Určite nie dobrovoľne!"

"Vážne už musíme ísť," prerušil Dumbledore rozhovor, keď sa pozrel na portrét, na ktorom boli namaľované kukučkové hodiny. Draco s Harrym sa vypotkýnali von, Draco mal na sebe Harryho neviditeľný plášť, než sa vydali na cestu, hneď za nimi len Dumbledore, keďže Iskerníčka ostala v pracovni, aby dohliadla na Fénixa.

Draca prekvapilo, že Harry poznal cestu do slizolinskej klubovne, a najviac ho štvalo, že mu určite nepovie, ako to zistil (AN: spomínate si na druhý ročník a na incident so všehodžúsom?)  Vošli dnu a Draco sa posadil na gauč, oheň sa pred ním automaticky rozhorel. Dumbledore mu podal deku a vzal si od neho plášť.

"Nezabudnite, pán Malfoy, žiadne otázky, žiadne odpovede. Keď pôjdete na vyučovanie, zastavte sa u mňa a pobavíme sa o tomto viac. Nezaspite a zatiaľ sa rozlúčime."

Dumbledore sa usmial a náhlivo podal plášť Harrymu a prinútil ho obliecť si ho. Zamieria do chrabromilskej klubovne, takže nikto nebude z ničoho Harryho podozrievať. Keď odišli, v klubovni bolo počuť len praskot ohňa. V Dracovi však vyvolávala pocit chladu a hrôzy, steny boli také holé. Bola iné ako predtým, ale nevedel prečo. Nič sa nezmenilo, neboli tu nové gobelíny, žiadne nové kreslá, nič nebolo nové alebo iné než... potom si to uvedomil. Ten pocit cudzosti nemal nič spoločné s tým, čo sa zmenilo v klubovni, keďže sa tam nič nezmenilo. Bol to on sám, kto sa zmenil a toto bolo po prvý raz, čo si to Draco PLNE pripustil.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

 

 PS. Ešte 4 kapitoly, na FF je posunuté číslovanie.


Kapitola 18: Reakcie





Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/17/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

Banner: náhodný obrázok z internetu

 

Kapitola 18:  Reakcie

Draco jedol pomaly, snažil sa ignorovať pišťanie po svojej pravici. Pansy a jej banda sa chichotali a zízali na neho, ale on si to nevšímal. Bolo zrejmé, že ‘hecovali’ Pansy, aby šla na to, vlastne ho prekvapilo, že ho neobťažovala ako všetci ostatní, keď sa slizolinčania prebudili a našli ho pokojne sedieť na gauči.

Bolo mu jasné, čo urobia. Pansy k nemu napochoduje, predvedie mu svoj výstrih, takmer mu zje tvár pri bozkávaní, potom žmurkne na baby a naznačí, že sa jej zadarilo. Ale nebol dosť hlúpy, aby jej na to naletel, oooh nie. Hneď ako zbadal, že Pansy krúti zadkom na ceste k nemu, vstal a zamieril k učiteľskému stolu za svojim otcom.

Lucius vzhliadol od svojej kávy, obočie zdvihnuté a tvár vážna a nehybná. To znervóznelo Draca ešte viac.

"Draco, aké milé, že si sa zrazu zčistajasna objavil. Prezraď mi, kde si presne bol?"

"Mrzí ma to, otec, nemal som v pláne byť preč tak dlho, ale nemusíš si kvôli mne robiť starosti. Teraz som tu a prijmem akýmkoľvek trest, ktorý mi uložíš."

Lucius sa uškrnul, naklonil sa nad stôl a rukou nadvihol Dracovu bradu, aby nemohol hľadieť inam ako do jeho chladných modrých očí.

"Povedz mi, Draco, celý tvoj život som ťa nikdy nebil, aj keď to po mne chcela tvoja matka. Možno som ťa trochu potrestal, možno som ťa zamkol do tvojej izby na hodinu či dve, nedal ti maximálne na deň jedlo, ale..."
"Lucius."

Lucius pustil Dracovu bradu. Zlostne sa otočil, aby zistil, kto prerušil jeho výchovný rozhovor so synom. Za ním stáli dvaja ľudia, jeden priemernej výšky s tmavočiernymi vlasmi a zelenými očami svojej matky a druhý so snehobielymi vlasmi a bradou podobnej farby.

"Profesor Dumbledore... Pán Potter, ako vám môžem pomôcť?"  uškrnul sa Lucius, oči mu zažiarili, keď dopadli na Harryho. Výraz čistej nenávisti sa rozšíril v jeho tvári a bolo zjavné, že Lucius by neurobil nič radšej, než schmatol Harryho za krk a zabil ho, alebo ho príšerne mučil. Dumbledore ignoroval zazerania medzi Harrym a Luciusom, namiesto toho sa otočil k Dracovi. Žmurkol.

"Ah, pán Malfoy, je také milé znova vás vidieť. Môžem si vás na minútku požičať?" Dumbledore namieril svoju otázku na Luciusa, jeho tvár vážna. Tá otázka znela ako rozkaz a Lucius to pochopil, pretože jeho úškrn pomaly zmizol.

"Prepáčte, profesor, ale práve som mal..."

"Prednášku? To všetko môžete urobiť neskôr, Lucius, príšerne ma mrzí, že vás takto ruším, ale to, čo musím prediskutovať s vaším synom, je veľmi dôležité."

Lucius sa snažil nemračiť či nezazerať na Dumbledora zlovestným spôsobom. Prikývol so zaťatými zubami a zaťal päste, potom sa vrátil k svojej káve, keď sa Draco náhlil preč za Dumbledorom vedľa Harryho. Vydali sa von z Veľkej siene, ignorovali šepot, ktorý ich nasledoval.

"No, čo slizolinčania povedali, keď ťa našli v klubovni?" zamrmlal Harry, veľmi sa snažil, aby to vyzeralo, že sa mu nehýbu pery.

"Väčšinu som vydesil na smrť, mysleli si, že som sa vrátil zo záhrobia alebo také niečo, niektorí boli vydesení len preto, lebo vždy bývali zo mňa vydesení, veď vieš, mňa ako syna bohatého, mocného a vražedného muža, a jeden či dvaja boli dotieraví, pýtali sa, kde som bol a to všetko," odmrmlal Draco na oplátku, ruky zastrčené vo vreckách habitu.

"Čo si povedal, keď sa ťa na to pýtali?" spýtal sa Harry, keď sa štverali po pohyblivých schodoch za Dumbledorom. Draco využil chvíľu, aby sa rozhliadol, kam idú, než odpovedal.

"Povedal som im, že ak nesklapnú, potom ich prekľajem novými kúzlami, ktoré som sa naučil tam, kde som bol."

Harry sa uškrnul, ale rýchlo znova nasadil kamennú tvár, keďže okolo prechádzali nejakí druháci. Pokračovali v chôdzi, hľadeli si na nohy, kým sa ich kroky ozývali po prázdnych chodbách.

"Vieš, Hermiona hľadá Orliho. To preto nebola dnes na raňajkách," riekol Harry, trošku si vzdychol, keď kráčali bližšie k tomu, čo vyzeralo, že bude zborovňa či kabinet.

"Oh."

Draco skrátka nevedel čo povedať. Práve teraz sa dokonca hrozba jeho otca nezdala byť veľkou, nuž, nie väčšou ako jeho problém s Hermionou. Dumbledore zatlačil na dubové dvere zborovne, aby ich otvoril. Vkročil prvý a naznačil im, aby tiež vošli. Draco sa posadil do mäkkého červeného kresla pri okne, Harry oproti nemu. Dumbledore sa na oboch usmial, než sa otočil, aby otvoril ďalšie dvere, ktoré viedli von zo zborovne.

"Už sú tu, prosím, vojdite a posaďte sa," zavolal Dumbledore.

Nechal dvere otvorené a sám sa šiel posadiť do modrého kresla vedľa dreveného konferenčného stolíka. Harry s Dracom sedeli mlčky a sledovali to, keď začuli kroky, ktoré sa šuchtali k dverám. Pomerne vysoký šestnásťročný chlapec s hnedými vlasmi, oblečený v pásikovanom pyžame a držiaci starého plyšového medvedíka sa doklopýtal dnu, zíval a vyzeral, ako keby sa práve zobudil (čo bolo veľmi pravdepodobné). Pozrel sa na Draca a oči sa mu rozšírili.

"No teda, no nevyzeráme fakt dobre?" škeril sa Dennis, zrazu nevyzeral ospalý, keď zbadal Draca. Draco sa uškrnul a prikývol na neho, keď sa šiel posadiť na miesto vedľa Dumbledora, tiež pri konferenčnom stolíku (pravdepodobne preto, že tam bola obrovská misa s čokoládkami a nie preto, že chcel byť v blízkosti Dumbledora).

"Takže," začal Dennis, teraz ústa plné čokolády. "Prečo si ma tu chcel, há? Ja viem PREČO, ale chcem povedať, čo môžem urobiť ja? Poznáš ma, na nič sa nehodím."

"Pán Granger..."

"Prosím, Dougy, pán Dumbledore, hovorte mi Dougy."

"Samozrejme - Dougy - aby som bol dokonale úprimný, netuším, prečo ste tu. Pán Malfoy ma požiadal, aby som to zariadil tak rýchlo, ako sa dalo, preto som vás vyrušil uprostred spánku. To ma príšerne mrzí."

Dennis si vrazil do úst ďalšiu čokoládu.

"Pchá, to neva! Orli, och počkať, DRACO, ma tu chcel, tak som tu, plus nebudem musieť byť po škole! Hahaha, ale na druhej strane, v prvom rade ty si bol tým, kvôli komu som bol po škole!" Dennis sa uškrnul na Draca. Draco odolal nutkaniu úškrn mu opätovať, ale nedokázal potlačiť malý úsmev, ktorý sa mu objavil v tvári. Úsmev akéhokoľvek druhu nebolo niečo, čo Draco považoval pre seba typickým.

"Nuž, Dougy, pán Potter, pán Malfoy, nechám vás troch tu, kým ja sa vrátim do svojej pracovne. Ste tu v dokonalom bezpečí; ak ma potrebujete, len vyslovte moje meno a ja okamžite prídem. Ponáhľam sa preč len preto, že naposledy, keď som nechal svoju sesternicu osamote s mojimi vecami... skrátka povedzme, že môj dom už nikdy nebude rovnaký." Dumbledore sa usmial, šťastný lesk v jeho očiach ako u Santa Clausa. Zamieril von, v tichu opustil miestnosť.

Dennis využil šancu porozprávať sa s Harrym.

"Takže čauko pán Potter? Neviem, len počúvam Dumbledora a ten sa chová čudne." Dennis potriasol Harrymu rukou a vymenili si úsmevy. Bolo zrejmé, že sa okamžite stanú priateľmi. Draco žasol nad tým, ako blízko mal Harry k Hermione a predsa nevedel veľa o jej rodinnom živote.

"Hovor mi Harry, tak či tak, myslím, že radšej by sme mali nechať vysvetľovanie na Malfoya alebo aspoň nech začne. Nemáme veľa času."

"Áno," súhlasil Dennis, keď si do úst napchal ďalšiu čokoládu, všetku naraz prehltol. "Radšej nech Malfoy začne. Stále si nemôžem zvyknúť hovoriť mu Draco. Myslím tým, Draco, to, čo je za sprosté meno? Čo tak, Drakie, alebo Drake, starý brachu? Alebo toto sa ti bude páčiť -  ROCKY DRACO?"

Harry sa začal smiať, keď im Dennis ponúkol trochu z Dumbledorovej čokolády.

"Nie, vďaka Dougy, DRACO je moje meno aj keď sa ti to nepáči. Dôvod, prečo som ťa sem zavolal, je to, že si myslím, že si tým jediným, kto dokáže presvedčiť Hermionu, aby sa so mnou dnes večer stretla, v prázdnej učebni, vieš?"

"Myslíš, že ju ja či Ron nedokážeme presvedčiť?"

"Nuž, vzhľadom na to, že ste mojimi nepriateľmi koľkože to rokov? Vážne si nemyslím, že by vás skutočne počúvala, keby ste sa ju snažili presvedčiť, aby sa so mnou stretla. Pravdepodobne by si myslela, že vám preskočilo alebo že som vás preklial alebo niečo podobné. Plus, nechcem, aby to WEASLEY vedel."

"Dobre, takže pritančím k Hermione a zaútočím na ňu."

"Nie, nakráčaš k Hermione, keď ti dá Potter signál, napríklad na teba kývne alebo niečo také, potom jej povieš, aby sa so mnou stretla. Len ju nejako presvedč, si v takých veciach dobrý. Tak či tak, neútoč na ňu, len ju požiadaj, aby sa so mnou stretla a to je všetko."

Harry sa zamračil. "Takže sa jej chystáš povedať... no, všetko?"

"Čo iné môže urobiť?" spýtal sa Dennis, kým sa pohrával s uchom plyšového medvedíka. "On ju MILUUUUUUUJE! Nemôže ju nechať v úzkych, aby sa čudovala, čo sa stalo jej Rómeovi."

Draco nadvihol obočie. "Rómeovi?"

"Áno, nuž, neviem, pozri sa teraz na seba! pán Atraktívny, pán Macher, pán Zlý, čo priťahuje baby," Dennis si vzdychol, "bože, kiež by som bol tebou."

"Takže to pre mňa urobíš alebo nie?"

"Samo! Ty si ja, kamoško, kamarát."

"Skvelé, vďaka, Dougy."

"To je v poriadku, ty frajer! Mimochodom, teraz budem zvedavý. Čo sa deje s tvojím tatkom, chlape?"

Trápne ticho zaplnilo miestnosť, kým Dennis pokračoval v otrhávaní svojho medvedíka. Draco vážne nevedel ako na jeho otázku odpovedať. Nevedel čo sa ‘dialo’ s jeho tatkom, mal pocit, že práve teraz sotva niečo vie. Čo mohol Dennisovi povedať? Že jeho otec je zlý muž, ktorému trochu preplo a ktorý ho po väčšinu jeho života ignoroval? Práve chcel odpovedať, keď si všimol, že Dumbledore položil niečo na kreslo, na ktorom sedel. Dennis si to všimol tiež.

"Héj, čo je to?"

Draco sa postavil a šiel sa pozrieť. Spoznal ten batoh - to bol ten, ktorý si priniesol so sebou do Dumbledorovej pracovne, keď sa premenil späť. Musel ho zabudnúť zobrať do slizolinskej klubovne.

"Len nejaké veci, ktoré budem neskôr potrebovať," odpovedal Draco. Dennis prikývol a zívol, zapotácal sa.

"No, Dougy sa musí prezliecť, hlavne ak má budeš čoskoro potrebovať. Keď o tom uvažujem, kedy presne to má byť?"

"Tak skoro ako je možné. Takže, až dovtedy zostanem tu. Potter, vráť sa ku Grangerovej a chovaj sa normálne, daj signál, keď si budeš myslieť, že by Dougy mohol prísť za ňou. Keď bude hotovo, jeden z vás príde sem za mnou. Povedz jej, aby sa so mnou stretla v učebni číslo šesť, keď všetci budú na večeri. Vlastne, nehovor jej, aby sa stretla so MNOU, len jej povedz, aby tam šla, dobre? Oh, a mimochodom, ako sa má tvoja teta a strýko?"

"Oh, už sú na tom dobre, obaja! Včera ich prepustili z nemocnice a dnes ich má navštíviť moja mama s otcom." Draco prikývol, keď Dennis znova zívol, natiahol sa a odtrhol ďalšie chlpaté kúsky zo svojho medvedíka. Ospalo sa usmial.

"Fajn, ja a tunák Wilfy sa musíme ísť umyť! Wilfy smrdí, ešte nemá vymenenú plienku."

Dennis šťastne odskákal do druhej izby, zajačal bolesťou, keď doskočil rovno do dverí. Harry s Dracom ho chvíľu sledovali, až kým obaja nevybuchli smiechom.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

Bola studená noc a Draco cítil, ako cez otvorené okno fúka dnu vietor, z toho vánku sa mu ježili chlpy. Dennis mu povedal, že požiadal Hermionu, aby sa stretla s NÍM a nie s Dracom, v prázdnej muklovskej učebni, označenej číslom šesť. Všetci ostatní boli na večeri a Draco sa práve vykradol von zo zborovne. Jediné, čo musel urobiť, bolo čakať a dúfať, že Hermiona skutočne príde.

Hluk za ním prinútil Draca otočiť sa a zízať. Pozrel sa na hodinky a vak vo svojich rukách. Stále ešte bolo desať minút pred tým, než začnú podávať večeru - možno sa rozhodla prísť skôr?

Ten hluk spôsobili dvere, ktoré sa pomaly otvárali a teraz boli dokorán. Draco sa zamračil. Nikto tam nebol. Vykročil von so svojim vakom a pomaly sa rozhliadol, oči napínal do temnoty.

"Haló?" spýtal sa ostražito. Hlava mu strelila doľava, keď z tieňov vykročila temná postava...

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&


Kapitola 19: Hermiona





Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/187/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

Banner: náhodný obrázok z internetu

 

Kapitola 19: Hermiona

 

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

 

Draco zalapal po dychu. "Otče?"

Lucius sa uškŕňal, keď hľadel na svojho syna, s pohľadom studeným a nehybným ako kameň. Bolo zrejmé, že nemá z Draca radosť. Vykročil k nemu, bližšie, každou sekundou bol  bližšie. Keď on kráčal vpred, Draco ustupoval, cúval do miestnosti a do rohu, bez toho, aby si vôbec uvedomil, že ho otec do toho rohu zaháňa.

"Draco, aké príjemné prekvapenie. Povedzže mi, čo tu robíš?"

"Mohol by som sa ťa spýtať na to isté."

"Ach, ale ja som tu, pretože som učiteľ a mám právo blúdiť po hrade, keď zistím, že jedna z mojich študentiek, slečna Grangerová, príde presne do tejto učebne, aby sa s niekým stretla... och, a aké prekvapenie, že tým niekým si ty, Draco."

Draco hľadel do očí svojho otca a postrehol pod tým pokojným povrchom hnev, hrozivé myšlienky, ktoré v presne tejto chvíli uháňali otcovou mysľou. Dracovi bolo jasné, že pre Luciusa vôbec prekvapením nebolo, že to s ním sa mala Hermiona stretnúť, nebolo to ani v najmenšom vôbec žiadne prekvapenie.

Lucius prikročil k Dracovi, takže teraz bola jeho tvár od neho len pár centimetrov. S oceľovým zovretím zovrel Draca za límec, nadvihol ho zeme a prinútil ho byť k jeho tvári ešte bližšie.

"Si hanbou rodinnému menu, Draco, hanbou, to ti hovorím," zasyčal Lucius, spôsobil, že sa sliny rozprskli Dracovi na tvári, ktorý sa z toho striasol.

"Aspoň nie som hanbou pre ľudské pokolenie ako niektorí ľudia," dostal zo seba Draco pridusene.

Luciusove oči zažiarili zúrivosťou. Už sa ju viacej nesnažil zatajiť.

"Nerozprávaj sa so mnou takýmto tónom, chlapče! Vychovával som ťa, kŕmil som ťa, poskytol ti to najlepšie v snahe stvoriť z teba správneho Malfoya, niekoho, na koho by som mohol byť hrdý, ale oh nie, pozri sa teraz na seba, Draco, len sa pozri na to, ako si kvôli tej špinavej humusáčke klesol!"

"Nie je to len špinavá humusáčka. Stojí za viac než ty kedy budeš stáť."

Lucius zavrčal, potom pustil Draca na zem, kde Draco začul výkrik zúrivosti. Vzhliadol, keď sa jeho otec zrútil k zemi, kde si zovrel ruku v bolesti, oči široké a vyvalené. Lapal po dychu, triasol sa bolesťou, keď vyhrnul rukáv habitu. Draco videl, ako temné znamenie planie na pokožke jeho otca. Striaslo ho, keď sledoval Luciusa, muža, ktorého sa mnohí desili, ako sa teraz v príšernej bolesti prevaľuje na zemi.

"Otče?"

Draco si nemohol pomôcť, aby sa nestaral. Bol to koniec-koncov jeho otec, bez ohľadu na to, čo urobil, bez ohľadu na to, ako veľmi ho nemal rád. Avšak keby bol stále starým Dracom, vôbec by si kvôli otcovi nerobil starosti, ale s jeho novou stránkou sa zdalo, že väčšinu času všetko ovláda srdce.

"Otče... si  v poriadku?"

Draco prikročil bližšie k Luciusovi, položil mu trasľavo ruku na plece, keď stále hlbšie a namáhavejšie dýchal.

"Choď preč! Ja nemám syna..." zavrčal Lucius, pričom sa snažil postaviť a vyzerať silne, ale spôsobilo to, že vyzeral ešte slabšie a zraniteľnejšie. Ruky sa mu triasli a stále sa chvel pod Dracovým pohľadom.

"Otče... čo sa deje?"

"Draco... Temný pán je nahnevaný... nahnevaný, že som rodinné záležitosti uprednostnil pred jeho... chce moju smrť... za to, že som tak dlho zanedbával svoje povinnosti... Draco... bude chcieť náhradu... pretože ma zničí, Draco."

"Ja nepôjdem!" Draco stál rozhodne pri kamennej stene, výraz nahnevaný a tvrdohlavý. "Nemôžeš ma prinútiť!"

"Je to tvoja povinnosť, Draco," namáhavo vydýchol Lucius, rýchlo mu ubúdala energia, unikal úplne posledný kúsok jeho duše. Zatvoril oči a vytiahol prútik z habitu, pevne ho zovrel v ruke. "Draco... radšej zomriem v mene cti Temného pána, než byť nažive a vidieť, že z mojej vlastnej krvi sa stalo to, čo je dnes z teba... maj skvelý život Draco, kým trvá..."

Lucius zamrmlal kúzlo pod nosom, ktoré Draco nepočul, potom švihol nakrátko prútikom, zmizol a zanechal za sebou stopu dymu na mieste, kde len pred pár sekundami stál. Draco zízal, šokovaný, ale prekvapivo pokojný z celej situácie. Jeho otec bol preč a pravdepodobne ho už nikdy znova neuvidí. Ako poznal svoju matku (ktorá by pre Temného pána a otca urobila čokoľvek), pravdepodobne prikáže domovým škriatkom, aby mu zabalili veci a keď prídu Vianoce a bude sa mať vrátiť domov, asi mu všetko naskladá ku bráne a ani nenapíše lístok na rozlúčku.

Časť z neho vravela ‘pánboh zaplať’, kým druhá skučala, že je jeho tatíčko teraz preč a že ho už nikdy neuvidí. Draco si nebol istý, ktorá strana vravela čo, ale nebolo to celkom prekvapivé, keďže teraz si už nebol vôbec ničím istý.

"Malfoy, čo tu robíš?"

Draco sa stočil. Stála tam, zamračenie v tvári, oči trochu červené, vlasy rozlietané ako obvykle, a jej telo sťahované k zemi tonou ťažkých kníh. Stratil reč. Bolo to po prvý raz, čo mal možnosť hovoriť s ňou ako on sám, a vôbec nevedel čo povedať.

"Keďže si tu len ty, Malfoy, myslím, že odchádzam."

"Nie! Grangerová... zostaň."

Hermiona sa otočila a podozrievavo na neho hľadela, potom vstúpila do zaprášenej opustenej učebne. Rozhliadla sa a potiahla nosom. Knihy položila veľa seba. Pery mala tenké, keď sa znova otočila k Dracovi  a čakal, či niečo povie.

Draco nemal absolútne potuchy, ako jej začať rozprávať o tom, čo sa stalo, všetko bolo zmätené a jazyk mu zrejme nefungoval. Hermiona podráždene poťapkala nohou, čím vydala jediný zvuk v miestnosti.

"Nuž, vzhľadom na to, že očividne nemáš čo povedať..." Hermiona sa pohla ku dverám. "Myslím, že by som mala jednoducho odísť."

"Nie!" zvolal Draco, zachytil ju za ruku, keď sa vliekla okolo neho. Rýchlo sa otočila a výraz, ktorý mu venovala, bol výrazom čistej nenávisti, výrazom, z ktorého sa Dracova Orliho stránka striasla, ale ktorý spôsobil, že Dracova stará stránka mala pocit, že je vo svojom vlastnom živle. Bol to zvlášť zlý pohľad, z ktorého ľuďom behal mráz po chrbte.

"Tak čo je to teda? Aby si vedel, mám dôležitejšie veci na práci, než sa tu s tebou vybavovať."

Draco zbadal šancu prehovoriť a priviesť rozhovor na územie, na ktoré chcel. "Nie je náhodou jednou z tých dôležitejších vecí hľadanie niekoho konkrétneho, niekoho s menom... Orlando?"

"Čo vieš?"

Hermionine oči boli plné nádeje. Zjavne ju nič iné ako táto téma nezaujímalo. Chytila Draca za plecia a zatriasla ním - tvrdo a zúfalo.

"POVEDZ MI TO, DOPEKLA!"

"Viem veľa vecí, len mnou prestaň triasť."

Hermiona prestala a Draco si všimol, ako sa jej oči zaliali nepreliatymi slzami. Potiahla nosom a pozrela k zemi, jej vlasy zakryli tie slzy pred svetom.

"Len jednoducho odišiel... bez rozlúčky..."

Vzhliadla a Draco videl, že teraz jej už slzy stekajú po lícach. Nemal tušenia, ako veľa pre ňu Orli znamenal a keďže Orli bol on sám... Hermiona potiahla nosom ešte raz, ale potom sa zamračila, oči upreté na Draca. Hlas mala tlmený, ale dokázal ho počuť dostatočne jasne.

"Čo je? Žiadne urážky, Malfoy? Žiadna humusáčka tuto, humusáčka tamto? Čo je s tebou?"

"Nič so mnou nie je, Grangerová. Keby si ma pustila k slovu... Ja viem, čo sa stalo Orlimu..."

"Vieš? Tak mi to povedz! Alebo ťa prekľajem do ďalšej generácie, fretčí ksicht."

"Nie je treba byť hrubou, Grangerová, vieš, že teraz nie si práve dokonalá?"

"Aspoň nevyzerám ako mizerný potkan."

Draco sa zarazil predtým, než by mu vykĺzla nejaká urážka. Jeho dôstojnosť sa chcela, aby ju dal najavo a určite bola jeho pýcha pošliapaná, a predsa odmietal vrátiť jej to. Jedna jeho strana nechcela nič iné, len to dievčisko pred ním pobozkať a povedať jej, aká je pre neho nádherná, aj keď pre všetkých ostatných nebola. Druhá strana nechcela nič viac, len ju prekliať do zabudnutia.

"Kde je Orli, Malfoy? Len mi povedz, kde je..."

Draco sa na ňu pozrel. Vyzerala tak smutne, tak nádejne, tak zraniteľne... vyzerala všetkým, čím nechcem byť, všetkým, na čo nikdy nechcel naraziť, NIKDY. Uvedomil si, že sa to stane teraz alebo nikdy.

"Orli... stojí rovno pred tebou."

Hermionine oči sa rozšírili ako podšálky, keď si ho prezrela odhora nadol. Dýchanie sa jej zrýchlilo, tvár viac a viac bledla a vyzerala krehkejšie. Potriasla hlavou a nervózne sa zasmiala, trochu cúvla od Draca.

"Nie... nie... klameš, Malfoy, si klamár, podvodník, odpad."

"Vieš krucinál dobre, že neklamem. Len to priznaj, dokážeš ho vo mne vidieť, a v mojom hlase, nespoznávaš môj hlas?"

Hermiona prehltla a v šoku si ho prezerala. Pery sa jej triasli rovnako ako celé telo a mala pocit, že odpadne. Slzy jej znova zaliali oči. Zdvihla ruku, aby na neho obviňujúco ukázala prstom.

"Ty nemôžeš... si zlý, on je... milý, ty si..  on jednoducho nemôže... Nedovolím mu to! Nemôžeš ma tak ľahko oklamať, Draco Malfoy! Nemôžeš si nakráčať späť do tohto sveta a správať sa ako niekto, kým nie si! Nemôžeš sem prísť a tvrdiť, že si Orli bez akéhokoľvek dôkazu!"

Hermiona už kričala, srdce sa jej zaplnilo zúrivosťou rovnako ako smútkom. Už jej viac na ničom nezáležalo, len chcela poznať pravdu, potrebovala pravdu, teraz viac než kedykoľvek inokedy. Pre ňu Draco nemohol byť Orlim... Orli bol jej rytierom v jasnej zbroji, zatiaľ čo Draco bol jej najhorším a jediným nepriateľom, toto vôbec nebolo správne.

"Kto povedal, že nemám žiaden dôkaz? Nie som taký hlúpy, Hermiona."

Povedal jej meno. Draco nemohol uveriť, že ju oslovil menom... ako mohol vysloviť jej meno? Hoci to bolo len meno, len niečo, čo o sebe všetci vedia, ten rozdiel v oslovení znamenal viac, než sa zdalo. Hermiona si usušila slzy rukávom a pokúsila sa zo všetkých síl vyzerať silne.

"Aký dôkaz? Neverím ti."

Draco vytiahol batoh, ktorý si so sebou priniesol. Vytiahol odtiaľ sveter pani Weasleyovej, ktorý mu dala počas prázdnin, aby mu bolo teplo. Videl, že Hermiona zbledla ešte väčšmi, keď sa pozrela na ten sveter, šokovaná a onemená.

"Toto mi dala pani Weasleyová, keď som bol v Brlohu s tebou, Potterom, Weasleym a ostatnými." Oznámil Draco, čakal na nejakú reakciu, akúkoľvek reakciu, od Hermiony.

"Nie..." Hermiona pokrútila hlavou a slabo, trochu bláznivo sa usmiala. "Jednoducho si mu ho ukradol, inak by si sa k nemu nemohol dostať."

"Dobre teda... ako vysvetlíš toto?"

Draco siahol to vaku  a vytiahol odtiaľ hodinky, ktoré mu Hermiona kúpila, keď boli s Dennisom nakupovať. Hermiona mu ich vytrhla a preskúmala ich, zamračenie sa rýchlo zmenilo na šok a hrôzu.

"Aj toto si mu ukradol, nie je možné, aby si bol Orlim."

"Pozri, Hermiona, ak nie som Orlim, potom ako viem, že Dennis Granger je tvoj bratranec a že tvoja mama s otcom mali dopravnú nehodu. A že Dudleymu Dursleymu, Potterovmu otravne tučnému bratancovi si sa páčila a že máš ružové denníky s trblietkami, celkom sedem. A že ste s Weaslyem mali niečo mimoriadne, až kým nezačal chodiť s Lavender Brownovou. A že sme sa pobozkali..." Draco sa odmlčal, keď zbadal, že sa Hermiona zapotácala, hodinky stále zovreté v ruke.

"Ty nemôžeš..."

"Spomínam si, že sme sa pobozkali vonku pred Brlohom, domovom Weasleyovcom. Plakala si, ja som bol Orli, Potter ma vystrnadil von, aby som sa ťa pokúsil utešiť a ty si ma pobozkala a ja som ti bozk opätoval."

Hermiona teraz na neho zízala s prázdnym pohľadom, ruka stále zovretá okolo hodiniek, ako keby boli niečím drahocenným, niečím tak cenným, že si nemohla dovoliť o to prísť. Draco čakal, až jej to všetko dôjde, čakal, či mu strelí facku, povie mu, ako veľmi ho nenávidí a ako veľmi ho bude naveky nenávidieť. Ale nenastala žiadna reakcia, žiadna facka, žiadne kričanie, nič.

"Hermiona..."

"Nehovor mi tak."

"Ale Hermiona..."

"Povedala som, aby si mi tak nehovoril!"

"Ja... ja som stále Orli, tak... dajako. Toto ma zmenilo, možno k lepšiemu, možno k horšiemu, ale som teraz iný, a už viac ani neviem, kto som."

"Nikdy nebudeš Orlim, Draco Malfoy, nikdy nebudeš úplný Orli, pretože vždy budeš mať v sebe kúsok Draca Malfoya. Orli bol tým, do koho som sa zamilovala... a nie do... teba!"

"Viem..."

"Potom ako sa opovažuješ prísť sem a vravieť mi toto všetko? Keď vieš, ako veľmi mi to ublíži? Keď si vedel, čo poviem, čo urobím? Prečo? Povedz mi prečo?" Kričala na neho.

"Prečo? Pretože toto ma zabíja, len tu sedieť a dívať sa, ako plačeš nad niekým, ako som ja!" vykríkol Draco. "Priznávam, záleží mi na tebe a nech sa akokoľvek snažím, viem, že mi záležať neprestane! Viem, že hlboko vo vnútri si vedela, že je niečo na Orlim iné, že je niečo odlišné na tvojom novom priateľovi Orlim, ale jednoducho si to ignorovala! Chcela si to ignorovať, takže si ignorovala fakt, že nebol celkom tým, čím sa zdal byť!"

"No a čo ak som? Stále nie si tým, do koho som sa zamilovala... a nehovor mi, že to vieš, Draco Malfoy, pretože ty vôbec nič nevieš... máš nejakú predstavu, aké je pre mňa ťažké jednu ti nestreliť, či ťa neprekliať, alebo neurobiť čokoľvek napriek tomu, že si mi práve povedal, že chalan, o ktorom som si myslela, že je láskou môjho života, nie je nič viac než hlúpym, príšerným a zlým hercom?"

"Nehral som to."

Pozerali sa na seba, oči spojené. Draco prehltol a prikročil bližšie k Hermione. Chytil ju za ruky a bol prekvapený, keď si ich nevytrhla, či niečo neurobila. Stála tam a strnulo na neho hľadela.

"Môžeš mi povedať, aby som odišiel, a vravieť mi, ako veľmi na nenávidíš, alebo ma tresnúť po hlave alebo urobiť čokoľvek, čo sa ti zľúbi, keď mi venuješ tento bozk, tento jediný bozk a potom sa mi pozrieš do očí a úprimne mi povedal, že nič necítiš."

Neodpovedala. Draco sa priťahoval bližšie a bližšie, ich pery sa takmer dotýkali. Napoly čakal, že sa odtiahne a jednu mu strelí, napoly čakal, že mu povie, že mu nikdy túto šancu neposkytne... ale neurobila nič z toho. Priložil pery na jej a použil jazyk, aby pootvoril jej ústa. Dal do toho všetko a keď sa stiahol, premýšľal, či Hermiona bude nejako reagovať... strelí mu alebo povie, že ho nemiluje, alebo len odkráča a bude predstierať, že sa to nikdy nestalo?

Hermiona chytila Dracovu ruku a otvorila mu dlaň. Položila hodinky znova do jeho ruky a zamierila ku dverám, zdvihla cestou svoje knihy. Práve keď mala vyjsť von z učebne, otočila hlavu a pozrela sa znova na Draca.

"Dám ti ďalšiu šancu, Malfoy, jednu šancu, ale hovorím ti, že ti ju dám až vtedy, keď zistíš, kto skutočne si... Draco."

Hermiona sa otočila a odkráčala preč, zanechajúc Draca úplne samého v temnote.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&


Kapitola 20: Skutočná identita



Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/19/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

Banner: náhodný obrázok z internetu




Kapitola 20:  Skutočná identita

 

Draco tupo hľadel na svoj tanier. Bolo ráno a Dumbledore práve oznámil, že je profesor Malfoy nezvestný a tak ho bude musieť po zvyšok roka nahradiť on sám. Draco určite riaditeľove novinky počúval, ale na rovinu, boli mu šumafuk.

Včera toho moc nenaspal, nech sa akokoľvek snažil. A keď konečne ako tak zadriemal, jeho sny prenasledovala vidina Hermiony. Ráno sa ho Dennis pokúšal rozhovoriť, ale úboho zlyhal.

"Oh, Draco, prečo nič neješ?" spýtal sa Crabbe, keď sa doknísal k Dracovi s čokoládovým mafinom v ruke, Goyle rovno za ním s ďalším mafinom. Dennis na nich zazrel a začal po nich hádzať vajíčka na mäkko, pred ktorými sa prikrčili a zvrieskli.

"Straťte sa, vy tupci! Nikto vás tu nechce, choďte si tamto, tam majú lepšie jedlo než my!"

Crabbe s Goylom rýchlo zdrhali preč, vydesení z vajíčkových bômb. Dennis sa otočil k Dracovi, ktorý si vôbec nič z toho, čo sa dialo, nevšímal. Stále zízal na prázdny tanier pred sebou, nebola na ňom dokonca ani omrvinka.

"Draco, nechceš niečo zjesť?"

Bez odpovede. Bolo to, ako keby sa stratil vo svojich vlastných myšlienkach, stratil sa v tej temnote, a to tak hlboko, že sa nikdy nedokáže vrátiť späť do reality.

"No tak, Draco, na dnes potrebuješ silu."

Stále žiadna odpoveď. Dennis sa zamračil. Nemal rád, keď ľudia okolo neho boli rozrušení, potom to rozrušilo aj jeho a radšej bol hyperaktívny než mrzutý. Sťažka si vzdychol a pomaly odkráčal preč. Draco, v stave v akom bol, si to pravdepodobne ani nevšimne.

A Dennis mal absolútnu pravdu. Pravdu povediac si Draco ani nevšimol, že tam nejaký Dennis vôbec bol. Bol stratený vo svojich myšlienkach, príliš hlboko, aby si viacej všímal niečo okolo seba...

O pár minút neskôr Draco spadol na zem. Niekto mu musel streliť silnú facku. Zazrel, keď vzhliadol  - to bola prvá reakcia vôbec na niečo od minulej noci.

"Dráčik! Prečo si ma dnes ráno nepobozkal, ako som ti kázala?" spýtala sa Pansy, tvár mala ešte škaredšiu, keď sa mračila a snažila sa vyzerať hrozivo.

Draco prestal zazerať, keď si uvedomil, že je to len Parkinsonová, v jeho očiach sa znova objavila prázdnota. Bolo to, ako keby mal medzi sebou a vonkajším svetom nejakú bariéru.

"Čo si mu urobila, Parkinsonová?" dôrazne sa spýtal Harry, keď jej strčil prútik do tváre tak, že musela prekvapením cúvnuť. Nadurdila sa.

"Fajn, odchádzam," vykríkla. Pri odchode sa otočila k Dracovi. "Budem v učebni veštenia, ak ma budeš potrebovať, Dráčik, a ak si náhodou zabudol, je to naša ďalšia hodina."

"Ha! Nemá s tebou žiadnu hodinu, ty nafúkaná trubka!!! Spýtaj sa Dumbledora!" zajačal za ňou Dennis, čím pritiahol pozornosť celej miestnosti. Všetci začali civieť na Harryho, Dennisa a Draca, ich pohľady naplnené zúrivosťou.

Harry pretočil očami a zamrmlal: "Skvelá práca, Dennis."

Dennis mu ukázal zdvihnutý palec a žmurkol, než sa pripojil, aby Harrymu pomohol zdvihnúť Draca. Všetci na nich stále zízali: Veľký Harry Potter pomáha svojmu úhlavnému nepriateľovi Dracovi Malfoyovi (aj keď mu pomáhal len, aby sa znova postavil)? To bolo niečo, čo ste nevideli každý deň. Dennis na nich zazrel a začal kričal a nadávať im, až kým sa buď nepobrali na ďalšiu hodinu alebo nepokračovali v jedle či v rozhovore s priateľmi.

"Draco? Si v poriadku, kamoško? Komunikuj so mnou!" pýtal sa Dennis znepokojene. Harry si prehodil Dracovu ruku cez plece a Dennis urobil to isté. Spoločne sa pokúšali prinútiť ho kráčať. Nefungovalo to. Dracove nohy sa ťahali po zemi, ako keby bol chromý.

Teraz si asi myslíte, že prečo prepánakráľa Harry pomáha Dracovi. Dôvodom je v podstate to, že napriek tomu, že sa minulosť nedá vymazať bez ohľadu na to, ako sa snažíte zabudnúť, Harry strávil veľa času s Orlim a stali sa dobrými priateľmi. A hoci Harry teraz vedel, že Draco je Orli, nemohol zabudnúť na to, že kedysi boli dobrými priateľmi a možno, len možno, to priateľstvo by mohlo pokračovať, dokonca pri všetkých ich rozdieloch.

"No tak, Dennis, vezmime ho k madam Pomfreyovej, možno bude vedieť čo s ním robiť."

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

"Pán Malfoy? Pán Malfoy??? Pán Malfoy, rozprávajte sa so mnou!!" Madam Pomfreyová mu prakticky kričala do ucha. Žiadna reakcia. Draco jednoducho neodpovedal, bez ohľadu na to, čo ktokoľvek urobil, či povedal, nijako nedal najavo, že niečo videl či počul.

Samozrejme, len pretože vyzeral ako živá mŕtvola, neznamenalo to, že ňou bol a určite to neznamenalo, že nepremýšľa. V jeho mysli mu myšlienka uháňali ako o preteky - ‘kto som? Prečo mi na nej vôbec tak veľmi záleží? Prečo som stále nažive? Prečo si zaslúžim byť nažive? Ako som dospel k tomu, že vôbec neviem, kto krucinál som?’

Tak veľa otázok a tak málo času.

Draco vzhliadol na Harryho. V ústach mu vyschlo a zdalo sa, že všetku jeho energiu mu niečo odčerpalo. Zhlboka sa nadýchol a pokúsil sa prehovoriť najlepšie, ako vedel. Možno pochopia, čo sa snaží dosiahnuť?

"Kto... som? Prečo... som tu?"

Harry sa zamračil a otočil sa k Dennisovi. Zjavne si chvíľu vymieňali pohľady, než sa pozreli znova na Draca.

"Nevieš, kto si?" ustarane sa spýtal Harry.

Draco neodpovedal, koho si myslel, že oblbne? Nikto to nepochopia. Ľudia ako Potter a Dougy jednoducho nepochopia, čím teraz prechádza. Oni vedia, kým sú, vedeli, čo boli, vedeli, prečo sa narodili, ale on to nevedel.

Zízal do priestoru a znova a znova premýšľal, zakaždým sa zamýšľal urputnejšie. Potreboval čas, ale čas bola drahocenná vec a on mal pocit, ako keby každá sekunda jeho života bola zbytočná. Uvažoval nad rozdielmi medzi dvoma stránkami jeho samotného.

Starý Draco bol márnivý, miloval seba až do morku kostí a sotva kedy myslel na niekoho iného a vôbec mu to rýchlo nemyslelo. Nový Draco bol ohľaduplnejší a bol tým jediným, po kom Hermiona túžila, ale starý Draco si myslel, že je Hermiona len neužitočná špinavá humusáčka a nestojí za všetok tento chaos.

Pozrel sa do okna a uvidel svoj vlastný odraz. Prikrčil sa a použil prikrývku z postele, aby si zakryl hlavu, aby prestal vidieť to, čo videl. Od milovania svoju obrazu až k nenávisti k nemu, tak presne takto veľmi sa v skutočnosti zmenil. Draco to už dlhšie nemohol vydržať; nedokázal sa na seba pozrieť bez toho, aby sa nestriasol a necítil maximálne opovrhnutie.

Draco sa stočil do klbka a pokúsila sa už viacej nemyslieť. Počul, že sa dvere nemocničného krídla otvorili a po dlhej chodbe sa ozývali kroky. Harry s Dennisom ho asi opustili, aby si šli pospať alebo si mysleli, že si pospať potrebuje on. Nebol v tom veľký rozdiel.

Zatvoril oči a modlil sa, aby to dokázal premyslieť až do konca. Bez ohľadu na to, čo mu jeho myseľ vravela o ‘humusáčke’, bolo mu jasné, že nemôže dovoliť, aby mu takto vykĺzla.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

‘Pred Dracom bolo jasné svetlo. Prižmúril oči a všimol si, že z neho vyletela Iskerníčka. Vznášala sa pred ním, v tvári ale nemala svoj obvyklý úškrn. Nemal vôbec žiaden výraz, tvár mala ako z kameňa.

"Musíš si teraz vybrať, môj drahý chlapče, než bude všetko stratené, než bude všetko zabudnuté..."

Jej hlas znel ako ozvena vzdialená stovky míľ ďaleko, milión míľ ďaleko. Bol vzdialený a z toho chladu a ostrého tónu prebehol Dracovi mráz po chrbtici.

"Ani jedna cesta nie je moja."

Draco ani nevedel, čo hovorí. Slová sa len hrnuli von ako voda v rieke. Začul zhíknutia okolo neho aj od zlej, diabolskej strany, aj od svetlej, anjelskej strany. Iskerníčka dokonca vyzerala mierne šokovaná.

"Si si istý?" zakričala.

Draco prikývol. "Viem, kto som, Iskerníčka."

"Potom mi povedz, Draco Malfoy, povedz mi, kto si."

Iskerníčkina tvár sa zrazu premenila na Hermioninu. Vlasy sa jej vznášali ako anjelom, tvár jej žiarila ako jasná hviezda. Avšak vyzerala, že sa rozplače, a vznášala sa vo vzduchu, vznášala sa pred tým žiarivým svetlom a čakala na odpoveď.

"Si Feltom alebo si Malfoy?" Hermionin hlas rinčal v jeho ušiach znova a znova, ozýval sa v jeho mysli.

"Nie som ani dobrý ani zlý, nie som užitočný, ale nie som zbytočný, nie som dokonalý, hoci tak môžem vyzerať, naozaj sa starám, hoci to nedávam najavo. Nemôžem zabudnúť na svoju minulosť a začať nový život, pretože to nebude správne a pokiaľ ide o tvoju otázku, som Malfoy, vždy budem a nezmením to, ani keby som sa snažil."

Zdalo sa, že sa Hermiona zdvihla ešte vyššie, keď jej slzy začali stekať po bledej tvári. "Prečo???" kričal zhora na neho. "Prečo Draco Malfoy??? Prečo?? Nikdy ťa nebudem milovať, prečo nie si Orli!!!... Kiež by si sa niekam stratil, kiež by som ťa nikdy znova nevidela!"

Draco sa prebudil zaliaty studeným potom. Rozhliadol sa. Bola tma, veľká tma a jediné, čo videl, bol dážď špliechajúci zvonka na okno a hmla, ktorá sa zbierala na horizonte. Bolo počuť ako z blízkeho kohútika kvapka voda a Draco cítil, ako sa mu z toho desivého ticha ježia chĺpky.

Zliezol z postele a chvíľu tam stál. Po tomto sne sa všetko zdalo byť jasné, všetko sa zdalo byť také priame. Možno bola pravda, že keď vaša myseľ spí, pomáha to získať kontrolu nad vecami, nájsť zmysel v denných udalostiach, len možno...

Chytil sa rukami za hlavu, keď tam trasľavo stál. Ten sen ho prinútil uvedomiť si, kým naozaj bol, ale ak to bolo správne, potom... bola tiež Hermionina reakcia správna? Jediné, čo pre ňu teraz chcel, bolo, aby bola šťastná, dúfajúc, že bude s ním, ale ak nebola... možno by sa s ňou mal porozprávať, ale nie, to nemohol urobiť, to jednoducho nebol... on. Čo mohol urobiť, aby ju urobil šťastnou? Čo mohol urobiť, aby ju uspokojil?

Vydal sa pomaly k dverám, najprv ich pootvoril, a potom veľmi pomaly otvoril dokorán pre prípad, že by zavŕzgali. Rozhliadol sa a pokúsil sa spomenúť si, kde sa východná veža - najvyššia veža Rokfortu - nachádza. Bol tam len raz a to vtedy, keď sa ho jeho otec pokúsil prepašovať na stretnutie budúcich smrťožrútov.

Zhlboka sa nadýchol a prebehol v duchu znova svoj plán. Bol jednoduchý, veľmi jednoduchý, a bude to len otázka pár sekúnd, aby ho úspešne zavŕšil.

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&


Kapitola 21: Teraz to končí



Does my bum look big in this?
 

Originál: https://www.fanfiction.net/s/1550979/20/ 

Autor: ILUVRONWEASLEY

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2007, žiadosť zaslaná

Preklad: Jimmi  

Banner: náhodný obrázok z internetu






Kapitola 21:  Teraz to končí

Ako kráčal po chodbe, cítil, že mu naskočili zimomriavky. Sviečky vznášajúce sa nablízku boli jediným zdrojom svetla. Dracove kroky sa ozývali na chladnom, tvrdom kameni, keď zabočil na roku smerom k veži. Zrazu keď vykročil vpred, zacítil, že jeho noha stúpila na niečo vypuklé.

Zapišťala mačka a Dracovi došlo, že stúpil na mačací chvost. Utiekla niekam do temnoty skôr než mohol presnejšie vidieť, ako vyzerá.

‘Radšej nech to nie je pani Norissová, inak som skončil...’

Draco za ňou chvíľu hľadel, než pokračoval vo svojej ceste k veži. Tentoraz bol opatrnejší a kráčal pomalšie (ak to bola pani Norissová, na koho šliapol, potom si musí len pre istotu dávať väčšieho bacha).

Noc bola kruto chladná, vzduch bodal každú časť Dracovho tela, ale vážne nemal pocit, že by na tom čo i len v najmenšom záležalo. Teraz bolo dôležité len to, aby sa dostal k tej veži, a to čím skôr, tým lepšie.

Uvažoval, či robí správnu vec, keď zabočil na ďalšom rohu, opatrne sa rozhliadol, či nezbadá známky toho, že k nemu idú nejakí ľudia. Možno by toto robiť nemal, možno by si to mal premyslieť? Ale už nebol čas na ďalšie premýšľanie, mal pocit, ako keby každá sekunda znamenala rok, a ak vyplytvá ďalší čas, bude čoskoro príliš zmätený, aby jasne myslel. Ale možno nemyslel jasne práve teraz?

Už dokázal vidieť titulky zajtrajšieho Denného proroka, keď to urobí: ‘Draco Malfoy, syn smrťožrúta, nájdený mŕtvy v rokfortskom jazere.’

To bude skvelý príbeh na úvodnú stranu, ale hlavne pre chlapíka, ktorému ten článok dajú napísať, áno, poriadne si tým zvýši hotovosť. Draco si vzdychol, toto bol hlúpy nápad, vedel to, ale jednoducho nemal pocit, že žiť stojí za to, život mu pripadal len ako  plytvanie časom, plytvaním priestoru na neho. 

Keď sa priblížil k veži, zrýchlilo sa mu dýchanie a zdalo sa, že jeho nohy kráčajú pomalšie. Dostal sa ku dverám a pomaly ich otvoril. Zacítil, ako proti nemu zafúkal závan vetra, striaslo ho. Silnejšie okolo seba ovinul habit.

Zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu a prikročil bližšie k oknu. Odhadoval, že nastal ten čas, už viac života pre neho nezostalo, žiadne pocity, len... hĺbka, temnota, prázdnota. Stál na okennej rímse (keby ste sa čudovali, tak to bolo veľmi veľké okno) a hľadel nadol. K zemi to bola dlhá cesta a ona to ešte ani nebola zem, bola to chladná, vlhká voda.

‘Je to teraz alebo nikdy, Draco, myslím, že je načase, aby si sa naposledy vo svojom živote nadýchol...’

Draco sa nadýchol z plných pľúc, ale práve keď sa chystal skočiť, začul, ako sa za ním rozleteli dvere, ale nenamáhal sa otočiť.

"DRACO!!!"

Draco cítil, že ho ťahá dozadu aspoň šestica rúk, ktorá spôsobila, že narazil chrbtom na zem. Posadil sa a pošúchal si hlavu,  potom ju stočil, aby sa pozrel na svojich ‘záchrancov’.

"Malfoy, čo si myslel, že robíš, stáť na okennej rímse? Mohol si poľahky spadnúť a... a... ZABIŤ sa!" rapotala Hermiona, ktorá sa sem a tam prechádzala, ruky jej divoko lietali po bokoch.

Draco neodpovedal. Nechápal, prečo by mal... keď bude jednoducho mlčať, možno ho potom nechajú na pokoji, nechajú ho tu zomrieť... ale to v ňom vzbudilo ďalšiu otázku, vážne chcel, aby ho tu nechali, úplne samého? Odpoveď vôbec netušil.

"Čo si to robil, Draco, chlape? Len preto, že si nemohol dotiahnuť do konca, neznamená to, že si musel.. nuž, skočiť z okna!" kričal Dennis, rozhodil rukami vo vzduchu a sťažka si vzdychol. Vedľa neho stál Harry, ruky založené, spola ho zakrývala temnota, spola ho osvetľoval mesiac. Len mlčal a uprene na neho hľadel.

Draco sa pozrel na Hermionu, ktorá sa stále prechádzala. Vyzerala úprimne znepokojená. Za ňou bola mačka, ryšavá mačka, ktorá sa podobala na tú, na ktorú len pred chvíľou stúpil, keď kráčal nahor na vežu. Musela to byť táto obávaná mačka, ktorá k nemu priviedla Hermionu...

Stále na neho hľadeli, vážne bol taký zaujímavý?  Draco vedel, že teraz nastal čas hovoriť.

"Nebol to pred chvíľou Draco?" dostal zo seba. Bol to jej hlas, ktorý na neho kričal, ktorý spôsobil, že sa na sekundu zarazil - ale tá sekunda bolo všetko, čo potrebovali, aby ho z toho okna stiahli.

Hľadela na neho, mlčala. Niekoľkokrát zažmurkala, prikročila bližšie k nemu a kľakla si vedľa neho na zem.

"Ty si...?"

"Som to, čo som."

"Premýšľal si o tom... kto si?"

Draco prikývol, hľadel uprene na kamennú zem. Čo iné mohol urobiť? Bol čas, aby sa jeho sen naplnil, čas, aby Hermiona povedala, ako veľmi ho nenávidí, ako veľmi nechce, aby ho ešte uvidela živého, nikdy viac.

"Potom... kto si?" spýtal sa Harry, prerušiac ten rozhovor. Pripojil sa k Hermione na zemi, rovnako ako Dennis.

Draco stále hľadel na zem. Nemal chuť zopakovať všetko, čo si myslel, že povedal vo svojom sne. Prehltol, keď zacítil ako nežná, teplá ruka zovrela tú jeho. Strhol sa a vzhliadol do tváre anjela a na pery, ktoré túžil ešte raz pobozkať.

"Niekto, kým opovrhujete." Prinútil svoje hrdlo pracovať, potrebovalo fungovať, či sa mu to páčilo alebo nie.

Hermiona, Dennis a Harry na neho civeli. Hermiona mu zovrela ruku silnejšie, v tvári zamračenie.

"Čo tým myslíš?"

Draco sa zhlboka nadýchol. Hádal, že im bude musieť povedať, čo teraz bol, dokonca aj keď nechcel.

"Som Malfoy."

Mlčanie. Draco sa neúprimne a trochu nervózne zasmial, keď zacítil, že Hermiona mierne povolila zovretie jeho ruky.

"Áno, viem, som rozmaznaný, sebecký malý bastard, niežeby som to nevedel, ale prečo by mi na tom malo záležať? Mám všetko, čo chcem, takže aký má zmysel nikomu o tom nepovedať? Nedať všetkým najavo, čo za bohatstvo môžem priniesť? Aby ste vedeli, viem, čo si všetci myslíte. Pravdepodobne myslíte na to, ako veľmi ma práve teraz všetci nenávidíte, správne? Len mi to povedzte, nemôžete mi ublížiť ešte viac."

Hermiona pokrútila hlavou, "nie... nie."

"Je mi to ľúto, dobre? Je mi ľúto, že nemôžem byť ‘princom na bielom koni’, ktorého si si vždy priala. Je mi ľúto, že som taký kretén, dobre? Ak ma skrátka nenávidíte, potom ma hneď nechajte na pokoji, pretože nechcem..."

Ale čo Draco nechcel, nikdy nezistili, pretože práve vtedy bol umlčaný bozkom. Nevinným, nežným a vyložene sladkým bozkom, od koho iného ako od Hermiony? Draco prehltol, keď sa oddelili. Nikdy by ho nenapadlo, že práve Hermiona zo všetkých ľudí toto urobí, myslím tým, že mala byť knihomoľkou, niekým, kto bol veľmi nepríťažlivým a nikdy by niečo také drastické neurobil, ale niečo podobné už spravila predtým a on jej sebadôveru považoval za príťažlivú... 

Hermiona sa pozrela Dracovi do očí.

"Draco...  už mi viac nezáleží na tom, či si Orli alebo kto, ja len... ja..."

"Ty čo?"

"Viem, že som povedala, že som zamilovaná do Orliho, a myslela som si, že ho mám rada preto, že bol milým, starostlivým človekom, všetkým, čo som vždy chcela v dokonalom chalanovi, ale keď si sa zmenil naspäť... už si nemyslím, že som bola. Prvý raz, keď som ťa videla premeneného na seba, cítila som vo vnútri niečo iné, niečo, čo cítila s Orlim. Myslím, že by si to mohol nazvať túžbou, ale bolo to niečo oveľa viac než len túžba.

Hermiona sa na Draca pozerala s takou emóciou, že ho to úplne ochromilo. Ešte raz prehltol, keď jej slza stiekla po tvári. Hľadela nadol a červenala sa.

"Viem, čo si myslíš... teraz, keď si znova Malfoy, myslím, že nebudeš chcieť niekoho ako som ja, chcem povedať, pozri sa na mňa, vlasy mám vrabčie hniezdo, nemám žiadnu postavu, občas som príliš nízka, aby si mal vôbec všimli. Ale uvažovala som, že ak si si myslel, že nám to je jedno, a že tá predstava ti skutočne ubližovala, potom si možno trochu odlišný od toho starého Malfoya? Možno len trošku?"

Draco chytil rukáv habitu a utrel slzy z Hermioninej teraz už slzami zmáčanej tváre. Hľadel jej do očí, rovnako ako ona, a hľadeli na seba, obaja po prvý raz za dlhý čas spokojní.

"Hejhou! Usporiadajme párty!" zjačal Dennis, rozhodil rukami vo vzduchu na oslavu.

Harry sa pousmial pri pohľade na Hermionu a Draca spolu, ale keď začul Dennisa hulákať, rýchlo sa k nemu presunul a zakryl mu ústa, čím spôsobil, že kričal silnejšie, ale tentoraz tichšie.

Ďalšia slza stiekla po Hermioninej mesiacom osvetlenej tvári. Pery sa jej triasli, keď čakala, kým Draco niečo povie, čokoľvek, pokiaľ ju to uistí, že hoci bol Malfoyom, stále v ňom bola časť z Orliho.

"Draco, stále ma miluješ? Miloval si ma vôbec?"

Draco prehltol a zovrel jej mocne ruky. Mal pocit, že úsmev sa nehodí k jeho povahe, ale jednako nedokázal potlačiť malé pousmiatie, ktoré sa mu natislo do tváre.

"Vďaka tomuto všetkému som sa naučil jednu vec a nemyslím tým milovať, chcem povedať, stále neznášam ľudí ako Weasley... to, čo hovorím, je, že... nenaučil som sa veľa a ani to neplánujem, pokiaľ mi tá sprostá víla zase neskríži cestu, ale...  to hlavné, čo ma naučila, je, že nie všetko by sa malo posudzovať podľa zovňajšku. Hovoríš, že si škaredá a hovoríš o sebe všetky tie negatívne veci... ale to, čo sa snažím povedať, je... že pre mňa si to najnádhernejšie dievča na svete, Hermiona, bez ohľadu na to, čo ostatní hovoria."

Dvojica by nemohla byť šťastnejšou, keď na ňu Harry s Dennisom (a Krivonožkou) hľadeli za tohto slabo daždivého večera. Typické, že dokonca pri takejto šťastnej udalosti, je anglické počasie stále rovnaké...

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&