Fanfiction poviedky o Harrym Potterovi




Úvod



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic

Prístupnosť: od 15 rokov

Mystery/Suspense, Romance

Snamione

Autorka súhlasila s prekladom.



Voldemort je mŕtvy. No Severus Snape nie. Zistí, že špionáž je i v súčasnej dobe veľmi potrebná – no nie je schopný ju uskutočniť.

 

Tento príbeh sa stal víťazom v kategórii „Pride“ v 1. kole Multifaceted Harry Potter Fanfic Awards. Má 28 kapitol, cca 55 000 slov. Autorka ho publikovala v roku 2004, teda o rok skôr, než sa na pultoch kníhkupectiev objavila šiesta časť kánonu „Harry Potter a Polovičný princ“. Z toho vyplýva, že do deja nemohli byť zahrnuté udalosti z posledných dvoch dielov.

 

Pozn. prekl.: Na túto poviedku som naďabila už pred pár rokmi, v časoch, kedy som ff príbehy ešte iba čítala a neprekladala. Odvtedy jej v mojom Snamione archíve patrí špeciálne miesto. Keď som sa pred časom rozhodovala, do ktorého prekladu sa najbližšie pustím, dostala prednosť Fénixova trilógia. Avšak teraz, po dokončení prvej série, sa potrebujem zresetovať, a tak dávam zelenú tomuto originálnemu príbehu od Deeble. Dúfam, že si túto krátku odbočku užijete spolu so mnou;-)

 

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí p. Petrikovičovej a Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Deeble.



1. Skvelý spôsob ako poďakovať vojnovému hrdinovi



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Banish Air from Air—                                                         Zkus rozdvojit vzduch,

Divide Light if you dare—                                                   světlu vzít jeden pruh,

—Emily Dickinson                                                              (preklad Jiří Šlédr)


 

Prvá kapitola – Skvelý spôsob ako poďakovať vojnovému hrdinovi

 

Pred Wizengamotom stál dvakrát, a ani jedna spomienka nebola príjemná.

Naposledy, pred tromi rokmi, bol uprostred dlhého zástupu čarodejníkov a čarodejníc ocenených najvyšším súdom za zásluhy v boji proti Voldemortovi – zdalo sa, že tam boli všetci z čarodejníckeho sveta spolu so svojimi domácimi škriatkami a väčšina z nich nikdy ani prstom nehla proti Temnému pánovi – a jemu, špiónovi strany Svetla, bol udelený poondiaty Merlinov rad štvrtého stupňa.

Bolo to polroka po tom, čo sa dostavil, aby podal svedectvo týkajúce sa smrti Albusa Dumbledora a pri tej príležitosti nemohol vyriecť jediné slovo o tom, čo k tomu človeku naozaj cítil z obavy, že prezradí svoje postavenie, pokým boli ešte na slobode smrťožrúti, ktorých bolo potrebné pochytať.

No teraz to bolo neopísateľne horšie.

„Severus Domicián Snape: Za vaše zločiny proti čarodejníckemu spoločenstvu vás týmto odsudzujeme na doživotné vyhnanstvo,“ monotónne odriekala bucľatá čarodejnica, ktorú si matne pamätal z prvého roka učiteľovania na Rokforte. „Odovzdajte prútik!“

 

* * * * *

 

Snape vedel, že je len otázkou niekoľkých minút, kým sa privlečie troll z bezpečnostnej služby, aby ho odviedol. No keďže bol zamestnaný premáhaním sa, aby nepovracal ministerský záchod, usúdil, že hromotĺk bude musieť počkať. To nevoľnosť vyvolávajúce prasknutie dreva... omnoho príšernejšie než Cruciatus, ktorý sa predsa len raz skončí; oveľa horšie než zlomená končatina, ktorú možno ľahko vyliečiť. Eben a blana z dračieho srdca – dvanásť palcov, neohybný – boli jeho predĺžením, jeho jedinou naozaj peknou časťou, a teraz boli navždy preč.

Zvuk otvárajúcich sa dverí na umyvárni prerušil jeho bezútešné úvahy. „Vypadni, ty tupý riťolez!“ zachripel, odtlačil sa od porcelánovej misy a neisto vstal.

„Ale no tak, Severus,“ ozval sa chladný hlas. „Iba jednej osobe tolerujem, aby ma takto nazvala, ako dobre vieš.“

„Lucius?“ Snape pocítil príval úľavy, ktorý rýchlo vystriedal hnev. „Prišiel si mi ponúknuť rady na žitie medzi muklami?“

„Napočudovanie, áno,“ odvetil Malfoy. „Tak už otvor, nerád sa zhováram s dverami.“

Uvažoval, že ho detinsky odmietne. Nijako zvlášť netúžil prijímať rady od muža, čo hral pre Danteho úlohu Lucifera, a ktorý ho priviedol do stokrát prekliateho kruhu smrťožrútov. Na druhej strane sa za tie roky stali spolovice priateľmi, čo mu v posledných šialených mesiacoch vojny umožnilo Malfoya presvedčiť, aby sa stal špiónom.

Snape si povzdychol. Presnejšie povedané zúfalo potreboval pomoc, spolu s prútikom stratil i prácu, domov a účet u Gringottov. Aj málo bolo viac než nič.

V Malfoyovom hlase zaznela netrpezlivosť: „Mohol by som ťa odtiaľ jednoducho vylevitovať. Nieže by si teraz dokázal vyčarovať štít.“

„Aké typické pre teba neustále mi to predhadzovať!“ riekol Snape, odtlačil dvere nabok a vykročil k umývadlu. „No tak? Rýchlo, nemôžem sa dočkať, aby som opustil jediný svet, ktorý som kedy poznal, a dostal sa do nepochopiteľnej spoločnosti ľudí, ktorí cestujú rútiac sa v plechových škatuliach.“

„Očarujúci ako vždy! Nechaj vodu tiecť a otoč sa sem!“ ozval sa Malfoy stíšeným hlasom.

„Ach, vynechaj láskavo tie špiónske pochabosti, nebol si dvojitým agentom tak dlho...“

„Netrúfam si zoslať kúzlo a ten troll vonku môže načúvať,“ povedal Malfoy naliehavo. „Na, tu sú muklovské peniaze na jednu z tých plechových škatúľ, ktoré si práve ospevoval. A adresa, na ktorú ťa má tá plechová škatuľa odviezť. Daj pozor, nech to nikto nevidí. Choď!“

„Čo je to?“ spýtal sa Snape potichu.

„Uvidíš. Ver mi.“

Snape zízal na Malfoya, silne mu to pripomenulo chvatný rozhovor na záchode U kančej hlavy počas siedmeho ročníka na Rokforte. Už si plnoletý, môžeš sa pridať.

„Myslím, že žiadaš trochu priveľa...“ začal a pocítil ďalší nával nevoľnosti.

„Je to absolútne bezpečné, uisťujem ťa, navyše nie si v situácii, aby si sa mohol handrkovať. Tak, ako nemám vôbec v úmysle použiť túto miestnosť, nesmú ma vidieť s tebou hovoriť, takže odíď skôr, než niekto vojde.“

„Keď som naposledy dal na tvoje rady a nasledoval ťa na nové a vzrušujúce miesto, skončil som so značkou na ruke,“ riekol Snape uštipačne. „Prepáč, ak si teraz myslím, že mi bude lepšie samému.“

Malfoy zovrel pery. „Uznávam... že som sa mýlil, pokiaľ ide o Temného pána. Ako som si spočítal, dlžím ti za to, že si mi pomohol pochopiť, že jeho výstrelky by boli nebezpečné i pre samotných jeho nasledovníkov. Nemôžeš za to, že to nevyšlo; tento nový zvrat udalostí nemohol predvídať nikto.“

„Vieš o ministerstve...?“

„Áno. Takže to ber tak, že misky váh sú vyrovnané.“

„Som presvedčený, že ti zo srdca spadol veľký kameň,“ dodal Snape sucho, no strčil si do vrecka zvláštne vyzerajúcu bankovku a zdrap papiera s úhľadným, nejasne známym písmom, na ktorom stálo Delfská cesta 27, Londýn.

„Malfoyovci vždy splatia svoje dlhy.“

„Áno,“ zareagoval bývalý rokfortský riaditeľ a so zavírením čierneho habitu sa otočil ku dverám. „Prirodzene, zvyčajne je to vyhrážka.“

 

* * * * *

 

Keď sa Snape viezol výťahom do átria, cítil na chrbte zvedavé pohľady čarodejníc a čarodejníkov. Ľavé rameno mu temer bolestivo zvierala velikánska ruka bezpečnostného pracovníka; Wizengamot chcel bezpochyby zaistiť, aby nerobil problémy.

Len čo sa dvere otvorili, rýchlo vykročil von – viac-menej; bolo ťažké poriadne vykročiť, keď ho zaťažoval troll – a zodvihol bradu hore. Mohol sa cítiť mizerne na tele i na duši, ale nemienil to dať pred nikým najavo, najmä nie potom, čo ministerstvo urobilo všetko pre to, aby ho vykreslilo ako zvrhlíka, len aby ho dostalo z cesty. V každom prípade bolo zbytočné myslieť si, že by sa vykradol bez povšimnutia. V átriu sa rozhostilo hrobové ticho, len čo vstúpil dovnútra.

Hornou perou mu zašklbal úškrn.

Tesne predtým, než dorazili k telefónnej búdke - výťahu do muklovského Londýna, sa Snape rozhodol využiť mohutnú postavu trolla vo svoj prospech. Neočakávane sa zohol, čím vyviedol svojho strážcu z rovnováhy. Ten sa zatackal a tvrdo narazil do múru. Snape sa otočil a naposledy si užíval pocit objemného čarodejníckeho habitu vlniaceho sa vôkol jeho tela. Potom ten odev, ktorý bol po celý jeho dospelý vek akýmsi štítom a výkričníkom, zo seba sňal.

„Uvedomil som si, že ho viac nebudem potrebovať,“ prehovoril pokojne k davu a preložil si habit cez ruku. „Obávam sa, že je len otázkou času, kým skončíte na mojom mieste – alebo sa budete mať tak zle ako za Voldemorta.“

Dvere výťahu sa zavreli za pobúreného reptania zhromaždených a chrochtania trolla. Keď sa Snape viezol na prízemie, usadil sa mu na tvári horký úsmev. No ani potešenie z dramatického výstupu nemohlo zmierniť pocit hnevu a prázdnoty, len čo ho výťah doviezol na povrch.

„Práve opúšťate čarodejnícky svet,“ ozval sa chladný ženský hlas, kúzelne privádzaný do búdky. „Viac sa nevracajte. Zbohom!“

 

 

A/N: 1. Všetka chvála patrí Moaning Myrtle, výnimočnej bete, ktorej som celý tento príbeh posunula na záverečné čítanie. Keďže mám tendenciu zasahovať do poviedky do poslednej chvíle, akékoľvek chyby padajú na moju hlavu.

2. Toto je prvá z 28 kapitol; všetky sú napísané. Len aby som upokojila tých, ktorý neznášajú čítať rozpísané poviedky – nevykašlem sa na vás v polovici príbehu, aj keď poviedku publikujem na pokračovanie, aby som mala výhodu spätnej väzby, ak niečo sfušujem. (A áno, Hermiona Grangerová hrá hlavnú úlohu.)

3. „Severus Domicián Snape...“ Domicián bol rímsky imperátor – jeden z najhorších. Opisujú ho ako chladného, prehnane vážneho, podozrievavého, odmeraného a krutého. Hovorí sa, že svojím rydlom na písanie prebodával muchy.

4. Lucifera pre Danteho: V skutočnosti je to básnik Vergílius, kto sprevádza Danteho peklom a potom ďalej na krajšie miesta. Takže dajte Snapovi pokoj; je čarodejník, nie profesor angličtiny.

5. Ak máte záujem vidieť aj druhú stranu mince – Hermionino vyhostenie – prečítajte si skvelú poviedku „Aritmancia pre muklov“ (Arithmancy for Muggles) od Fyingegg.



2. Neočakávané stretnutie



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Druhá kapitola – Neočakávané stretnutie

 

„Áno, som si toho vedomá, ale – nie, určite nie ste zvyknutý – no, nie je potrebné sa hneď rozčuľovať – panebože! Tak ho pošlite späť. Áno, áno. Dobre.“

Hermiona Grangerová zložila telefónne slúchadlo na vidlicu a tvár zaborila do dlaní. Prečo, prečo to prekliate ministerstvo muselo vykopnúť Mundungusa? Hľadanie muklovskej práce pre toho absurdného chlapa bolo nočnou morou, pretože neprestával kradnúť – a kradol tie najnezmyselnejšie veci. Odtlačila kreslo o kúsok dozadu a z kartotéky vytiahla jeho fascikel, aby toto najnovšie zlyhanie pridala do zoznamu: záhradník, taxikár (to už len bol úžas!), kuchár v rýchlom občerstvení a teraz údržbár, to všetko za dva týždne...

Kiežby sa prílev nových prípadov zastavil! Cítila sa ochromená. Mala pocit, že jej úsilie situáciu vôbec nezlepšuje. Pripadalo jej, že je v tejto maličkej kancelárii bez okien odrezaná od oboch svetov a priala si – a nie po prvýkrát – aby nikdy neodišla z praktickej práce vo výskume, aby viedla tento blázinec.

Dvere, pravdaže, zabzučali práve v tej chvíli.

„Áno?“ zvolala trochu ráznejšie, než bolo potrebné, keď ich s trhnutím otvorila.

Muž na prahu zbledol – hoci sa to zdalo nemožné – keď si uvedomil, čí rukopis bol na zdrape papiera, ktorý mal vo vrecku.

„No fajn,“ povedal sarkasticky, „vždy som chcel zveriť starostlivosť o vlastné blaho to rúk bývalej študentky.“

Hermiona naňho chvíľu užasnuto civela, no potom sa jej objavil na tvári diabolský úškrn. „Mám dojem, že by sa mi mohol zlepšiť deň,“ riekla a pomädlila si ruky. „Poďte ďalej.“

Zamumlal čosi, z čoho bola schopná rozoznať slová druhýkrát ma neoklamú, upravil si habit prehodený cez ruku a vyštekol: „Myslím, že to risknem s muklami. Vďaka.“

„Pán profesor, nebuďte detinský.“

Chytila ho za ľavú ruku väčšou silou, než by od nej očakával – áno, pomyslel si, takto sa to začalo aj minule, keď som počúvol Malfoya – a bleskovo ho vtiahla do vnútra ošarpanej budovy.

„Posaďte sa!“ prikázala mu a očividne si užívala tento osudový zvrat.

Sadol si a v duchu soptil.

Mlčky si ho prezerala a on mal čas si uvedomiť, že momentálne asi vyzeral horšie než kedykoľvek predtým vo svojom živote, až na tú hroznú bitku v Rokville.

Napokon sa oprela dozadu a povedala: „Priznávam, že som trochu zvedavá. Ako to, že ten úžasný a skvelý Severus Snape, rokfortský riaditeľ, najčistejší z čistokrvných a nositeľ Merlinovho radu štvrtého stupňa“ – v tejto chvíli sa zamračil; so sarkazmom sa dokázal vyrovnať, no to zneváženie ho doteraz zraňovalo – „dostal okamžitý vyhadzov z čarodejníckeho sveta?“

„Potom zjavne neodoberáte Denný Prorok,“ odvetil upäto a čudoval sa, ako mohla vedieť, že bol vyhostený, ale nepoznala dôvod.

„Nie – ich sovy nás nevedia nájsť,“ zdôvodnila. „Nuž?“

Snape zistil, že nemá ani najmenšiu chuť vysvetľovať svojej nedávnej študentke, z čoho je obvinený, nehovoriac o tom, že to neurobil.

„Záleží od uhla pohľadu,“ povedal neochotne. „Môj sa napodiv odlišuje od ministerského. Tvrdia, že – ako to nazvali? – som si dovoľoval k siedmačke. Hovorím vám...“

„Ach, nechajte ma hádať,“ skočila mu do reči Hermiona. Napodobnila úškľabok a zasyčala: „Radšej by som sa dotkol tryskochvostého škrota, než jednej z tých naničhodných žiab. Počkajte, pán profesor,“ dodala už svojím vlastným hlasom, „kto vymyslel tento nechutný príbeh? Slizolinčanka, ktorá nevedela vystáť, že ju učí zradca krvi?“

Cítiac sa tým vývojom zároveň povzbudený i urazený, sa s premáhaním zdržal väčšej štipľavosti v odpovedi.

„Prestaňme s tým titulovaním, dobre? Už nie som profesorom, ani nositeľom Merlinovho radu štvrtého stupňa – hoci tej urážky som sa zbavil rád. A nie, nebola to slizolinčanka, ale jedna nechutne sladká bifľomorčanka, o ktorej by ste nikdy nepredpokladali, že dokáže vymyslieť takú lož. Takže to ani nikto nepredpokladal. Všetci, čo uznávajú toho odporného riaditeľa vinným, nech zdvihnú ruku.“

„Ale veritaserum...“

„... môže byť pripravené len majstrom elixírov. A keďže som“ – odmlčal sa a náhle si oblizol vyschnuté pery – „bol som jediným majstrom elixírov, ktorý zostal po vojne v čarodejníckej Británii, Wizengamot vyhlásil, že rozbor bol celkom určite chybný. Nehľadiac na to, že fiolka, ktorú som mal náhodou v habite, bola pripravená pred niekoľkými mesiacmi. A povojnový izolacionizmus odmieta zahraničné zdroje ako podozrivé.“

„Predpokladám, že Wizengamot sa všeobecne nezaťažuje používaním veritasera, inak by Síriusa nikdy neposlali do Azkabanu,“ prehovorila Hermiona zachmúrene. „Ale podstata je v tom: bifľomorčanka? Starú belu! To je zjavne falošné obvinenie! A čo ste vlastne urobili? Založili opozičnú stranu proti Fudgeovi?“

„Čo je nové?“ spýtal sa. Zdalo sa, že chce zmeniť tému. „Počuli ste o pánovi Potterovi?“ Tá otázka zostala visieť vo vzduchu.

Hermiona odvrátila pohľad. „Prosím,“ riekla ticho. „Nemôžem na to ani pomyslieť. Nemal normálne detstvo, a práve keď konečne začal žiť svojím vlastným životom namiesto čakania, že sa stane nevinnou obeťou...“

„Vzhľadom na to, ako často som ho prichytil v tmavých kútoch so slečnou Weasleyovou, silne pochybujem, že by sa stal nevinnou obeťou,“ prerušil ju uštipačne. „Podľa všetkého vám povedali, tak ako zvyšku čarodejníckeho sveta, že posledné štyri mesiace strávil v kóme, z ktorej sa nevie prebrať?“

„Nepovedali, videla som ho na vlastné oči. Pripojili ho k muklovskému dýchaciemu prístroju a infúzii, ktoré sú začarované, aby pracovali U svätého Munga, vy necitlivý chmuľo! Je úplne bezmocný! A ja nechápem, z akého dôvodu neustále cítite potrebu doňho rýpať?!“

„Lebo nie je v kóme, vy neznesiteľná žaba!“ odvetil Snape.

Výsledok toho odhalenia nestál celkom za to, že prišiel o prútik, ale aspoň mu tú horkú pilulku osladil. Hermiona vyskočila tak prudko, že sa spolu so stoličkou prevrátila dozadu a poriadne si udrela hlavu o kartotéku.



3. Chlapec, ktorý ledva prežil



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Tretia kapitola – Chlapec, ktorý ledva prežil

 

„Prekvapil som vás, však?“ zatiahol Snape, keď sa Hermiona pozviechala z prevrhnutej stoličky. „Áno, myslel som si to. A taktiež si myslím, že by ma boli ochotní zabiť, aby to udržali v tajnosti, keby boli presvedčení, že je to najvhodnejší spôsob. Bohužiaľ by to vyvolalo množstvo nepríjemných otázok, nehovoriac o pobúrených rokfortských profesoroch – pokiaľ by ma ministerstvo dokázalo zabiť, o čom pochybujem. Doživotný trest v Azkabane prichádza len ťažko do úvahy, keď sú dementori zničení."

„No úplné vyhnanstvo...“ pokračoval, „je, pokiaľ ide o čarodejnícky svet, rovnako dobré ako trest smrti. Nemôžem dostať sovu, aby som rozoslal správy. Nemôžem si zriadiť pripojenie na hop-šup sieť. A dokonca ani prejsť cez dvere Troch metiel, aby som zakričal: Harryho Pottera držia na liekoch! Nie že by tieto magické obmedzenia boli skutočne dôležité – no s mojou dôkladne zničenou povesťou ma nevypočuje nik okrem niekoľkých starých členov rádu.“

Hermiona sa medzitým opatrne skontrolovala, či nemá zlomenú kosť, a podráždene skríkla: „Prestaňte odbočovať od témy a okamžite mi povedzte: Čo pre Merlina urobili s mojím najlepším priateľom?“

„Dúšok živej smrti,“ odvetil Snape.

„Odkiaľ to viete?“ spýtala sa ostro. „Jeho účinky sú na nerozoznanie od kómy.“

„Vari ste majsterkou elixírov, slečna Grangerová?“

„Sakramentsky dobre viete, že nie som, keďže ste ma odmietli prijať ako učednicu,“ odvrkla chladne. „No strávila som dva a pol roka v ministerskom laboratóriu vo výskume a vývoji.“

Odmlčala sa a znovu sa diabolsky usmiala. „Viete, pán riaditeľ, keby ste ma vtedy vzali do učenia, teraz by ste nemuseli byť bez prútika. V tomto čase by som ho ukončila a bola plne kvalifikovaná pripraviť pre váš proces dávku veritasera. Škoda, že ste taký bastard.“

„Škoda, že ste taká otravná bifľoška, inak by som o prijatí možno uvažoval,“ zavrčal. „Ide však o to, že účinok Dúška živej smrti napokon pominie, takže ak chcú pána Pottera udržať v bezvedomí, musia mu ho sústavne podávať. A použitie asfodelu či paliny nemožno úplne zamaskovať.“

„Vy ste... ich z neho cítili?“

„Do jednej žily mu tiekol sladký roztok, ktorý ho má zrejme udržať nažive, a do druhej elixír, vyvolávajúci efekt, ako by bol v podstate mŕtvy.“

„Treba s tým niečo robiť,“ zavrčala Hermiona.

„Premýšľajte, slečna Grangerová. Prečo som tu?“

„Ach,“ odvetila zamračene, „o čo ste sa pokúsili?“

„Keďže na Potterovej izbe sú protipremiestňovacie ochrany a po oboch stranách postele stoja strážcovia kvôli jeho „ochrane“, je nemožné ho odtiaľ dostať. A tak som sa dopustil neospravedlniteľnej chyby, keď som sa nazdával, že je bezpečné ísť s tou vecou na Oddelenie presadzovania čarodejníckeho práva. Ku koncu dňa som zistil, že je do tej kamufláže zapletená nielen nemocnica, ale i ministerstvo.

„Čo sa stalo?“

„Držali ma tam celé popoludnie. Vo vypočúvacej miestnosti som čakal ani neviem na čo. Napokon tam vpadol jeden z aurorov s príkazom na moje zatknutie. Šikovné! Nemal som žiadnu šancu spojiť sa s Minervou alebo niekým iným dôveryhodným. Noc v Azkabane...“

Hermiona zalapala po dychu.

„Upokojte sa,“ povedal. „Bez dementorov je to len úžasná nuda. Bol som temer vďačný, že vidím výtlačok Proroka, ešte aj so všetkými tými klamstvami, čo o mne vytlačili. Nasledujúce ráno ma odtiaľ vzali aurori na výsluch, ak to tak možno nazvať. Wizengamot súcitne vypočul plačúcu dievčinu, potom mi zlomili prútik a vyhodili ma von. Snažil som sa im povedať o Potterovi, no tvrdili, že už boli informovaní. Vraj som si ten strelený príbeh vymyslel, aby som odviedol pozornosť od svojich zlých skutkov.“

„Celý čas viem, že sa na ministerstve dejú pochybné veci, no nezdalo sa, že by tie kúsky zapadali do niečoho, s čím by sa dalo bojovať,“ povedala Hermiona s povzdychom. „Všetko, čo som videla, bola nejaká škandalizačná politická kampaň spojená s neuváženými reakciami krajiny zameranej na bezpečnosť. No uspať Chlapca, ktorý prežil – to nemožno pripísať na vrub chýb funkcionárov majúcich dobré úmysly. Tu sa deje niečo veľké.“

Odmlčala sa a začala si hrýzť peru, akoby sa usilovala nabrať odvahu niečo povedať. Potom vybafla: „Ste si istý, že je Voldemort skutočne mŕtvy?“

„Áno, chvalabohu,“ riekol Snape. „Toto však nie je jeho štýl. Mal síce na ministerstve špiónov a sabotérov, no jeho stratégia bola v podstate taká rafinovaná ako neónovo zelená lebka na nebi.“

„Ale mohol by to byť niektorý z jeho smrťožrútov.“

„Teoreticky. Moja terajšia situácia ale nasvedčuje, že ten, kto ťahá za nitky tentoraz, je ochotný pracovať potichu a zrejme aj nenásilne...“

„Zatiaľ čo čarodejnícka populácia je žabou v hrnci,“ dodala Hermiona skleslo.

Musíte ma prerušovať nezmyselným táraním?“

„Tá spomínaná žaba,“ s námahou precedila cez stisnuté zuby, „je v hrnci studenej vody postavenom na sporáku. Nespozoruje, že sa voda pomaly zohrieva. V momente, keď si dá dve a dve dokopy, je uvarená zaživa.“

„Áno, asi je to výstižné... keď je to náležite vysvetlené.“

„Lekcia číslo jeden do života s muklami, pán profesor...“ v tejto chvíli varovne zodvihol prst, no ona pokračovala. „Och, prestaňte! Vždy ste pre mňa boli a budete profesorom, takže vás tak budem oslovovať, či sa vám to páči, alebo nie. Pravdaže, je v tom skrytý aj kúštik irónie, keďže teraz ja budem učiť vás.“

Zodvihol obočie.

„Aby ste sa tu necítili ako cudzinec, pochopiteľne,“ pokračovala. „Takže – prvá lekcia: muklovské slovné obraty sa budú v konverzácii objavovať neustále. Musíte sa krotiť, aby ste nerobili narážky na príčetnosť hovoriaceho, inak si ľudia budú myslieť, že ste skutočne veľmi zvláštny.“

„Možno nadišiel čas, aby ste mi vysvetlili účel týchto“ – ironický úškrn smerujúci na okolité stiesnené prostredie – „priestorov. Čo robíte v kancelárii v muklovskom Londýne, keď, pokiaľ je mi známe, máte stále prútik?“

Hermiona si odfrkla. „Ach, prepáčte, bola som trochu rozptýlená vaším strastiplným príbehom. Vitajte v Čarodejníckom podzemí, domove násilne pomuklovčených čarodejníkov a čarodejníc.“

Snape sa na ňu užasnuto díval.

„Dnešný deň je plný prekvapení,“ dodala ponuro. „Ste jedenásty vyhostený.“



4. Čarodejnícke podzemie



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Štvrtá kapitola – Čarodejnícke podzemie

 

„Keďže je to očividne zložitý príbeh, hádam by ste mali začať od začiatku, slečna Grangerová,“ povedal Snape s povzdychom. „Domnieval som sa, že Weasleyovci boli jediní, ktorí sa ocitli v rovnakej situácii ako ja.“

„Čaj? Už sa varí,“ ponúkla mu a vstala, len čo neprítomne kývol hlavou. Zmizla v susednej miestnosti a jej hlas bolo cez rinčanie šálok sotva počuť. „Takže ste zaregistrovali, že ministerstvo pred štyrmi mesiacmi, krátko po tom, čo bol Harry zranený, zatklo Freda a Georgea Weasleyovcov za predaj nebezpečného tovaru nič netušiacej verejnosti.“

„Rokfort je v dnešných dňoch takmer úplne odrezaný od sveta – nikdy sa celkom nedostal zo stavu obliehania – ale tá správa k nám nejako prenikla. Študenti boli zdesení, keď si uvedomili, že dôjde k zastaveniu dodávok. A ja som mal naopak veľkú radosť.“

Vrátila sa s dvomi hrnčekmi, z ktorých sa parilo. „Ale, ale, pán profesor, dvojčatá nie sú také zlé.“

„Vážne? Ako dobre viete, jeden z ich vybuchujúcich cukríkov zabil istého chlapca,“ podotkol Snape a odpil si z čaju. A takmer vzápätí ho vypľul. Hermiona sa kvôli tomu cítila trochu urazene, až kým sa mu nepodarilo cez kašeľ vyriecť: „Nie – nie – prosím, povedzte mi, že ministerstvo nezabilo dieťa, aby to narafičilo na Weasleyovcov.“

„Na to do dnešného dňa nepoznám odpoveď,“ priznala. „No chlapci si stoja za tým, že cukríky odskúšali na sebe tak dôkladne, že by boli určite mŕtvi, ak by boli smrteľné. Takže, len čo som sa dopočula, že boli vyhostení, inštinktívne mi napadlo pokúsiť sa odvolať. Náhodou som ich stretla, keď vychádzali z ministerstva – ich zatknutie bolo verejné, ale vypočúvanie už nie – a prichýlila som ich v svojom byte. V ten večer sa Ron so mnou spojil cez hop-šup sieť a bol celý bez seba. Kričal, že pán Weasley bol práve obvinený z peňažnej podpory nebezpečného predaja.“

„Čo je, pravdaže, smiešne. Sám nemá ani knut, nieto aby ich míňal na tú dvojicu.“

„No a práve vtedy som si uvedomila, že nemáme dočinenia s obyčajnou hlúposťou alebo prehnanou reakciou ministerstva, ale niečím oveľa horším,“ pokračovala Hermiona. „Všetci vedia, že pán Weasley mal v pláne kandidovať koncom tohto roka proti Fudgeovi, a hoci si minister svoju pozíciu upevnil po tom neverím-že-sa-Voldemort-vrátil incidente, myslím, že by bolo preňho ťažké zdolať takého populárneho vojnového hrdinu.“

„Zvláštne, že si ten populárny vojnový hrdina zaslúžil iba Merlinov rad tretieho stupňa,“ uškrnul sa Snape.

„No tie fotografie, na ktorých vedie útok na Rokville, posilnili jeho dobré meno medzi verejnosťou, keď už nie priamo na ministerstve. Prirodzene, snímky zdrveného páru plačúceho nad rakvou osemročného syna zabitého cukríkom by jeho šanciam na zvolenie celkom isto uškodili. No ak to bola naozaj pasca, ako sa domnievam, ministerstvu to zrejme nestačilo. Vypovedali aj pána Weasleyho.“

„Predpokladám, že ste ho tiež prichýlili u seba.“

„Pochopiteľne. Kto je súčasťou čarodejníckej spoločnosti, a kto nie, je trochu nejasné, ale ako muklorodená čarodejnica žijúca v muklovskej časti mesta do nej podľa všetkého nepatrím. Typické,“ dodala s určitou zatrpknutosťou. „Bez žiadneho dobrého plánu na ich vrátenie do správneho sveta som trávila večery a víkendy tým, že som sa ich snažila oboznámiť so správaním typickým pre muklov, ich technikou, históriou, atď., tak, aby si mohli nájsť nemagické zamestnanie. A keď už hovoríme o práci, bolo to celodenné úsilie, okrem môjho výskumu v laboratóriu, ktoré po dvoch týždňoch dospelo k tomu, že som bola v koncoch.“

„Čakal by som, že Artur Weasley bude celý bez seba od radosti nad možnosťou pridať sa k muklom,“ zamrmlal Snape.

„On to berie skôr v duchu porekadla: Všetko zlé je na niečo dobré. Myslím, že to nazýva „veľký experiment“. No vykľul sa z neho viac nadšený než bystrý žiak.“

„Teraz viete, ako som sa cítil po všetky tie roky.“

„Nesnažte sa ospravedlniť svoje ohavné správanie v triede elixírov.“ Pokarhala ho, no v duchu sa usmiala.

Niekde z vnútra budovy sa ozval zvuk krokov dupotajúcich na schodišti a Snape spýtavo zodvihol obočie. Hermiona mu vysvetlila, že vstupný vchod je len pre novo príchodzích.

„Všetci, ktorí už prešli muklovským preškolením, prichádzajú a odchádzajú zadnými dverami,“ objasnila. „To bolo asi jedno z dvojčiat – pracujú v neobvyklých hodinách. Alebo možno Mundungus.“

„Sladká Nimue,“ zamumlal Snape a zaboril hlavu do dlaní. „A to som si myslel, že už s tým darebákom nebudem mať nikdy dočinenia.“

„Ja som tá poľutovaniahodná osoba, ktorá mu musí neustále zháňať prácu po tom, čo vždy skončí na dlažbe. Kde sme to vlastne skončili?“

„Pri tom, ako slečna Grangerová prichádza pomaly o rozum, keď sa hrá na učiteľku neschopných Weasleyovcov,“ odvetil pomedzi prsty.

„Dobre. Približne v tom čase zbalilo Oddelenie presadzovania čarodejníckeho práva Theodora Notta za prepojenie so smrťožrútmi. Aha, vidím, že ste o tom nepočuli – nemyslím, že o tom vedelo veľa ľudí; do Denného Proroka sa dostali len kauzy Weasleyovcov. Teda okrem vášho zatknutia, ktoré, ako ste spomínali, sa tiež prepieralo v tlači... Hmmm. V každom prípade ministerstvo tvrdilo, že Theo verboval ľudí pre Voldemorta, keď študoval na Rokforte.“

„Dovoľte mi predpovedať, čo sa udialo ďalej. Začína sa to na „v“.“

„No a kto z nás je teraz mudrlant? O jeho výsluchu som sa dozvedela počas obedňajšej prestávky, takže som tam hneď bežala a podarilo sa mi ho zastihnúť pri východe. Chudák chlapec by asi zámerne skočil pod najbližšie auto, taký bol rozrušený. Doteraz som neprišla na to, prečo ho ministerstvo chcelo falošne obviniť. Možno sa len unáhlili v záveroch; všetci sú dosiaľ vystrašení myšlienkou opätovného návratu smrťožrútov, najmä po útoku na Harryho.“

Odmlčala sa, kŕčovite prehltla a pokračovala: „Nemohla som Thea nechať len tak, takže som ho vzala k sebe domov.“

„Počkajte, teraz nie sme vo vašom byte, však?“

„Nie, musela som nájsť nové miesto, ktoré by vydržalo príval – ehm – klientov.“

Snape sa na ňu ostražito zadíval, celkom ako jastrab na myš. „A keďže je teraz polovica dňa – pracovného dňa – chápem to tak, že už viac nepracujete vo výskumnom laboratóriu.“

„Nuž, nemohla som zostať na ministerstve! Popri rastúcom zozname bezmocných čarodejníkov – bez urážky, pán profesor – nebola som schopná ďalej pracovať pre skorumpovanú vládu. Vzala som si neplatené voľno.“

„A to nás privádza k hlavnému bodu: Ako... toto... financujete?“

Hermiona zbledla. „Ehm – zvyčajným spôsobom. Štedrí darcovia.“

„DarcovIA?“ zopakoval, zdôrazňujúc „ia“.

„No dobre, darca.“

„A nie je tým darcom úplnou náhodou bohatý, čistokrvný ex-smrťožrút, všakže?“ spýtal sa Snape a pri napodobnení úškrnu odhalil žlté zuby.

„Došľaka! Ako ste to uhádli?“

„Slečna Grangerová, vy ma urážate. Som legilimentor. Ja nehádam, ja viem. Predo mnou nemôžete nič utajiť.“

Do tváre sa jej nahrnula krv a sfarbila líca doružova. „Ale – ale ja som si myslela... nie je na to potrebný prú...“

Snape zdvihol oči k stropu. „Absolútne žiadny zmysel pre humor.“

„Mám zmysel pre humor, pán profesor,“ odvetila trochu odmerane. „Len som nemala tušenia, že ho máte aj vy. Nevravte, Lucius Malfoy vás osobne nasmeroval ku mne?“

„Presne tak.“

„Nikdy predtým to neurobil. Vždy poslal miesto seba nejakého poskoka. Zvyčajne Crabba.“

„Malfoy chcel splatiť svoj životný dlh.“

„Zlodej neokradne zlodeja?“

„Ha! Vy máte čo hovoriť! Slečna Grangerová, príjemkyňa krvou pošpinených peňazí. Spomínam si, že vás v istom okamihu temer zabil. Čo vás priviedlo k tomu, že ste s ním začali spolupracovať?“

Zahryzla si do pery, čo ho ešte väčšmi popudilo, no výraz v jej očiach ho zastavil pred ďalšími ostrými poznámkami.

„Nechcela som. No bola som v koncoch. A napokon nepriateľ môjho nepriateľa je mojím priateľom. Viete, bol s Theom na súde – vy ste boli jediný, ktorého uvrhli do Azkabanu, všetci ostatní mali trochu času, aby si zohnali pomoc, než sa postavili pred Wizengamot – a Theo je syn jeho bratranca, jediný Nott, ktorého nezabili vo vojne...“

„Pretože mladý pán Nott bol jediný z toho množstva, ktorý bojoval na našej strane a nie za Voldemorta. Presne poznám jeho minulosť. Bol som vedúcim jeho fakulty.“

„Prepáčte,“ riekla ticho. „Priviedla som ich do muklovskej kaviarne a ponúkla Theovi, že ho vezmem do svojho stále viac prepchatého bytu. Keď som ospravedlňujúco podotkla, že je trochu zaplavený chrabromilčanmi, Malfoy, okolkujúci medzi škodoradosťou nad nešťastím Weasleyovcov a zdesením nad vynárajúcou sa schémou krokov ministerstva, napokon vyhlásil, že nebude stáť bokom, zatiaľ čo čistokrvných posielajú – ehm, no, poznáte ho. Som si istá, že si dokážete doplniť prázdne okienka.“

„Celkom iste váľať sa v muklovskej špine.“

„To je oveľa viac lichotivé.“

Snape sa znovu zaškľabil. „Hmm, a tá ušľachtilá a silná slečna Grangerová zatne zuby, ignoruje urážky namierené voči komunite, z ktorej pochádza, a podá pomocnú ruku. Aké milé!“

„Neurobila by som to, vy samoľúby kretén, keby som nevedela, že sa Malfoy, napriek tomu, že je primitívny rasista a bývalý vrah, do istej miery nepolepšil pokiaľ ide o čisté zlo.“

„Skutočne? A odkiaľ to viete?“

„Lebo,“ odvetila naraz vážnym hlasom, „mu dôverujete – nikdy by ste ho nepriviedli do rádu, ak by tomu tak nebolo. A ja dôverujem vám.“

Snape si uvedomil, že na to nemá odpoveď.

„Och!“ zvolala Hermiona znepokojene po pomerne dlhej chvíli trápneho ticha. „Je takmer čas večere a vy ste asi neobedovali! Musíte byť hladný. Ja... vezmem vás tentoraz von, aby som vás uchránila pred Fredovým kuchárskym umením – veľmi mu to nejde, ale je ochotný. A keď som pani Weasleyovú presvedčila, že naozaj musí nechať našu skupinu žiť po muklovsky a nerobiť pre nás všetko magicky...“

„Vlastne,“ prehovoril, keď sa mu vrátil hlas, „by som svoj prvý deň bez mágie radšej oslávil tak, že sa riadne, ale naozaj riadne opijem.“



5. Fľaša whisky a ty



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Piata kapitola – Fľaša whisky a ty

 

Snape sedel v tmavom kúte miestnej krčmy, dopíjal druhý pohárik whisky a dumal nad tým, že jeho prianie potlačiť bolesť alkoholovým opojením určite nebolo prvým. Hermiona sa netvárila ani šokovane, ani odmietavo, iba prikývla a odporučila mu nebrať si so sebou redingot.

Nedohadoval sa. Ona tu bola teraz odborníčkou, okrem toho každý hlupák musel uznať, že muklovia sa obliekali oveľa neformálnejšie než čarodejníci. Nuž, väčšina čarodejníkov. Ale necítil sa dobre, bolo mu temer nevoľno – po rokoch strávených v hrubých vrstvách mu chodenie po vonku v nohaviciach a ľanovej košeli pripadalo... neslušné. Odsunul si stoličku ďalej do rohu a prekrížil ruky, keď sa Hermiona vrátila s ďalšími dvoma pohárikmi a postavila ich pred neho.

„Keby som vás nepoznal, povedal by som, že schvaľujete moje úsilie spiť sa do nemoty,“ zamrmlal.

„Neschvaľujem,“ povedala a šupla si do úst hranolček s kečupom, „ale chápem. Asi by som reagovala rovnako. Vzali vám vašu najdôležitejšiu súčasť, ste stále v šoku a nechcete na to práve teraz myslieť. Len čo sa dostanete z fázy popierania, pravdepodobne pocítite zlosť...“

„Ušetrite ma muklovskej psychológie, slečna Grangerová. Bráni mi pokojne sa napiť.“

Stíchla a sledovala, ako obracia do seba tretí pohárik.

Na jednej strane jej ho bolo veľmi ľúto. Tiež by sa cítila zle, keby jej zlomili prútik, a to o existencii mágie netušila, kým sa pred desiatimi rokmi neobjavil na prahu rodičovského domu list z Rokfortu. Pre čarodejníka narodeného v čarodejníckom svete to bolo porovnateľné so stratou zraku.

Na druhej strane bola rada, že bol tu – bývalý špión s čerstvými informáciami, ktoré v okamihu zmenili jej rolu guvernantky a koordinátorky hľadajúcej zamestnania, na rolu bojovníčky za slobodu. Teraz vedela, že nebojuje s veternými mlynmi. Tajné sprisahanie skutočne existovalo. Len myšlienka na to, že profesor potrebuje trochu času, aby sa dal dokopy, jej zabránila, aby trvala na okamžitom vypracovaní stratégie.

A skrytá študentka v nej bola hrozne zvedavá, aký mukel by bol zo Severusa Snapa.

Aj bez svojho odstrašujúceho odevu majstra elixírov vyzeral v tejto krčme pre robotníkov, kam zákazníci zvyčajne prichádzali v džínsoch a zablatených topánkach, nepatrične. Pozorovala, ako sa mu po plecia dlhé čierne vlasy obtierajú o bielu košeľu, ten kontrast ju šokoval. A bavila sa predstavovaním si Snapa odetého v džínsoch. Bolo ťažké predstaviť si ho v modrej – s tou bledou pokožkou vyzeral, akoby utiekol z čierno-bieleho filmu. Skôr by povedala, že sa to k nemu hodilo.

Zatiaľ čo naňho nenápadne hľadela, Snape sa zamračene rozhliadal po krčme. Uvedomil si, že nikdy patrične neoceňoval – takmer si odfrkol – čaro Deravého kotlíka. Toto miesto bolo svetlejšie, čistejšie a malo by byť aj veselšie, no obrázky na stenách sa nehýbali, jedlo a pitie nebolo servírované levitujúcimi kúzlami a muklovskí zákazníci boli deprimujúco jednotvárni. Navzdory všetkým jeho farbám bol tento svet jednofarebný.

To nevyhnutne priviedlo jeho myšlienky k téme, ktorá pred ním neustále vyvstávala od nedávneho pobytu v umyvárni na ministerstve. Celé popoludnie mu šklbalo pravou rukou smerom k puzdru v ľavom rukáve, než mu to docvaklo a pripomenul si, že prútika tam viac niet. Odvtedy, čo mu ho pán Ollivander podal, sa s ním nikdy nerozlúčil, ako dieťa s ním spal kvôli ochrane pred otcom, a tento zvyk nikdy neporušil.

Napadlo mu, či by to nemohla byť len dlhá nočná mora, z ktorej by sa ešte mohol prebudiť. Trochu neisto položil na stôl teraz už prázdny štvrtý pohár a povzdychol si.

„Bolo pochabé si myslieť, že mi látka s upokojujúcim účinkom zlepší náladu,“ povedal Hermione, ktorá si usrkávala z akéhosi neznámeho hnedého nápoja s bublinkami.

„Nemôžem uveriť, že ste po takom množstve alkoholu stále schopný jasne uvažovať.“

Neveselo sa zasmial. „Doprajme mu čas, aby sa jeho kúzlo prejavilo. Je jediné, ktoré mi ostalo.“

„Pán profesor...“

„Ach, nerobte si starosti. Nemám v úmysle robiť to pravidelne. Spravidla nepijem, a ak áno, potom temer vždy sám.“

„Nespoločenský netopier.“

Odfrkol si. „Z toho dôvodu tiež, no predovšetkým preto, že sa ma zmocňuje hrôza, čo by som mohol pod vplyvom alkoholu narozprávať.“

„Tak prečo ste mi dovolili ísť s vami?“

Zodvihol jedno obočie. „Vari to tu vyzerá ako v Troch metlách?“

„Som presvedčená, že by ste si poradili.“

„Dobre. Povedzme, že som vám provizórne oplatil láskavosť.“

Hermiona nad jeho slovami chvíľu zmätene premýšľala. Alkohol už musel začať účinkovať – akú láskavosť? Spätne si v hlave premietala ich rozhovor, keď znovu prehovoril: „Viete, veľmi málo ľudí mi dôveruje.“

Nedokázala zadržať užasnuté och! nad práve pochopenou narážkou.

„Netvárte sa, že ste prekvapená,“ zahundral, mylne si vysvetľujúc jej reakciu. „Ani po vojne som nebol populárny. Riaditeľom som sa stal len preto, že Minerva odišla do dôchodku liečiť si vojnové zranenia.“

„Vy iba priveľmi dobre hráte úlohu „krutého a zlého“, však? Možno keby ste boli menej nespoločenský netopier...“

„Prečo mi veríte, slečna Grangerová?“ spýtal sa temer plačlivo.

„Prosím, prestaňte s tou slečnou Grangerovou a volajte ma Hermiona. Mám pocit, akoby ste sa mi chystali čo nevidieť strhnúť fakultné body.“

„Váš návrh zvážim, keď ma prestanete oslovovať „pán profesor“.“

„Hmmm. Zdá sa, že sme sa dostali do slepej uličky.“

„Vyhýbate sa odpovedi na otázku.“

„V ktorom okamihu sa na vás prejaví nejaký účinok whisky?“

Šklblo mu perami. „Bavím sa s vami“ – grimasa – „o citoch. Vari to nestačí?“

„To je pravda.“

Hermiona sa chvíľu spamätávala a zisťovala, či by dokázala vyjadriť slovami svoj vnútorný pocit, ktorý ju sprevádzal v posledných rokoch detstva i počas dospelého veku. Pravdaže jej celkový názor na Snapa bolo priveľmi ťažké usporiadať. Hrozne sa jej dotklo, keď ju odmietol vziať do učenia, a to nielen preto, že sa chcela stať majsterkou elixírov, ale i kvôli tomu, že obdivovala jeho schopnosti, a tak veľmi sa snažila získať si jeho rešpekt. Zhruba polroka po skončení školy sa napokon rozhodla skončiť s lipnutím na jedinom učiteľovi, ktorý neuznal jej brilantnosť (okrem Trelawneyovej, ktorá sa však nepočítala), a pokračovať v živote ďalej.

No aj keď sa jej teraz nepýtal, čo si o ňom myslí, možno by mu mohla odpovedať.

„Počas prvého ročníka som vám vôbec neverila,“ riekla pomaly. „Bola som presvedčená, že sa snažíte ukradnúť kameň mudrcov a popritom zabiť Harryho. Bol to pre mňa hrozný šok, keď som zistila, že som si tak nesprávne vyložila situáciu: nielenže ste neboli zloduchom, ale ste sa Harryho snažili pred ním ochrániť.“

„Bolo by bývalo lákavé nechať toho ukecaného truľa spadnúť z metly,“ dodal Snape.

„Vidíte, o to práve ide. Harryho ste zjavne neznášali. K chrabromilčanom ste boli odporný a občas aj krutý, a pokiaľ viem, tak aj k bifľomorčanom a bystrohlavčanom. A celé tie roky ste sa stále snažili udržať nás nažive, predovšetkým Harryho. To sa zdá sa byť v takom  kontraste, že sa väčšina ľudí sústreďuje na tie očividné – ehm – povahové problémy a prehliada vašu hrdinskú stránku.“

„Neromantizujte si ma, slečna Grangerová,“ povedal trošku sa zadrhávajúc. „Potter musel prežiť, aby čelil Voldemortovi. Nemal som v úmysle zostať po zvyšok svojho mizerného života pod palcom toho megalomana.“

„Neromantizujem si vás. Len poukazujem na to, že navzdory všetkým vašim uštipačným poznámkam – mimochodom, nezabudla som na tú o mojich zuboch – ste ťažké situácie vždy prestáli. Mnohí ľudia riskovali svoje životy pre tých, ktorých majú radi, ale len zopár pre tých, ktorých radi nemajú... a tak som dospela k záveru, že vy ste boli natoľko oddaný zámerom profesora Dumbledora, že ste boli asi hneď po ňom najdôveryhodnejším členom rádu.“

Zhlboka sa nadýchla a odvážila naňho pozrieť.

Uprene sa na ňu díval s nečitateľným výrazom. „Vaše zuby sú úplne v poriadku,“ povedal napokon.

Hermiona sa zasmiala. „Už dávno som vám to odpustila. Koniec koncov boli trochu väčšie, dokiaľ ma vaša posmešná poznámka nepresvedčila požiadať o malý kúzelný dentálny zásah. Je úžasné, čo všetko dokáže prútik.“

Stuhol. Bol to taký nepatrný pohyb, že by si ho ani nevšimla, keby vzápätí neoľutovala tú nešťastnú voľbu slov.

„Je mi to veľmi ľúto, pán profesor...“

„To nič,“ povedal ostro. „Myslím, že by som už mal ísť.“

Vstal prekvapivo ľahko na muža, ktorý vypil štyri poháriky na prázdny žalúdok, no keď vyrazil k dverám, jeho chôdza sa zdala neistá. Len čo ho Hermiona vonku dobehla, vsunula mu ruku pod lakeť skôr, než si to stihla premyslieť.

„Nepotrebujem vašu...“

„Už je tma,“ riekla pokojne. „Cítim sa takto bezpečnejšie, ak vám to neprekáža.“

Neodpovedal. No ani sa neodtiahol.



6. Obrat k horšiemu



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Šiesta kapitola – Obrat k horšiemu

 

Desať predošlých skúseností pomohlo Hermione získať rutinu v zaobchádzaní s vyhostenými čarodejnicami a čarodejníkmi (väčšinou čarodejníkmi) v prvých dňoch. Poskytla im dvadsaťštyri hodín, aby sa mohli utápať v smútku, buď v jej prítomnosti alebo sami. Zisťovala, prečo boli deportovaní, ak sa to tak dá povedať, no nevyzvedala od nich novinky, ani ich nezahlcovala podrobnosťami.

Potom ich prehovorila, aby sa umyli, najedli, prezliekli do nových šiat a pustili sa do rýchlokurzu života a zvykov muklov, oveľa praktickejšieho než kedy poskytoval Rokfort. O dva týždne – plus-mínus – ich poslala do práce, spočiatku zvyčajne na čiastočný úväzok.

Ako Snape sarkasticky naznačil, nebola psychologičkou, no z vlastnej skúsenosti vedela, že keď je človek zamestnaný, nemá čas neustále sa zaoberať tým, „čo by bolo, keby“.

Naproti tomu vedľajším účinkom Malfoyovej filantropie bolo vytvorenie podpornej skupiny žijúcej pod spoločnou strechou, keďže všetci zostávali spolu i v čase voľna. Nad kanceláriou, kuchyňou a obývačkou boli tri poschodia so spálňami. Niektorí z obyvateľov zarobili dosť na to, aby sa osamostatnili, najmä Fred s Georgeom, napriek tomu nikto nezamýšľal odsťahovať sa. Dvojčatá dokonca nakúpili do domu rôzne muklovské vecičky, naposledy lepší počítač než používala Hermiona na názorné ukážky. Práve sa nad ním v obývačke hrbili, keď vošla zadnými dverami so Snapom.

„Hej!“ ozval sa Fred bez toho, aby sa obzrel. „Hermiona, tvoja lekcia o internete bola žalostne chabá.“

„Fakticky,“ pritakal George s očami prilepenými k obrazovke. „Mám dojem, že sme konečne naďabili na niečo, v čom majú muklovia nad čarodejníkmi navrch.“

Hermiona zahliadla na monitore kúsok obnaženej kože a zagúľala očami. „Napokon to vytrženie pominie,“ skonštatovala. „Pravdepodobne v čase, kedy dospelosť konečne zvíťazí nad vašou celoživotnou snahou pred ňou utiecť.“

„Takže nikdy,“ odvetili razom.

„Dajte si pozor – slintanie klávesnici škodí,“ oplatila im bez skutočnej uštipačnosti. Nikdy by to pred nimi nepriznala, ale bola rada, že tu sú. Občas bol ich neskrotný humor jediným, čo ju uchránilo pred zošalením. „Je tá prázdna spálňa pripravená?“

„Ocko ju včera upratal. Ďalší „bývalý“?“ spýtal sa Fred bez veľkého záujmu. Netrvalo dlho, kým dvojčatá otitulovali týmto výrazom vyhnaných čarodejníkov.

„Profesor Snape,“ odvetila a dúfala, že to nechajú tak.

Rýchlo sa zvrtli dozadu, tváre vyškerené od ucha k uchu. Ó, nie, pomyslela si zúfalo, avšak Snape zareagoval rýchlejšie.

„Som si istý, že umierate od túžby pomstiť sa mi za tie roky trestov s Filchom, no neradím vám robiť to dnes večer,“ povedal s typickým dôrazom v hlase.

„Ranili ste nás,“ ozval sa George a položil si ruku na srdce.

„Nevieme sa dočkať, aby sme vás privítali,“ pridal sa Fred.

„Presne tak, ako ste nás privítali vy na Rokforte,“ dokončil George.

„Tak, ako som vás privítala ja?“ skočila im do reči Hermiona, významne na nich pozrela a dúfala, že pochopili. „Tadiaľto, pán profesor.“

Vyviedla ho o tri poschodia vyššie – ohromená, že sa mu stále darilo udržať rovnováhu – do poslednej neobsadenej spálne. Mala by Malfoyovi poslať správu, že bude potrebné pridať ďalšie poschodie.

Po tom, čo mu ukázala najbližšiu kúpeľňu, vysvetlila, ako fungujú vypínače, a oznámila, že raňajky začínajú už o šiestej, pobrala sa pohľadať mu oblečenie na prezlečenie približne v jeho veľkosti.

Keď sa vrátila, našla ho stáť pri okne a uprene hľadieť von, tmavá silueta v tmavej izbe s ponurým výhľadom. Potichu položila kôpku šiat na posteľ a bez slova odišla.

 

* * * * *

 

Nasledujúci deň na poludnie Hermionine dobré úmysly nechať najnovšieho zverenca na pokoji do večera ochabli pod náporom zúfalej túžby dozvedieť sa o všetkom – od usporiadania Harryho nemocničnej izby, po Snapove hypotézy o temných silách stojacich za všetkým. Po niekoľkých mesiacoch ničnerobenia, okrem zmierňovania napáchaných škôd zvonka a uisťovania sa, že vyhnanci z čarodejníckeho sveta nezomrú na ulici, mala konečne nejaké vodidlo a cítila, že musí niečo urobiť.

Už pre Mundungusa našla novú dočasnú prácu. Poslala ho k partii mestských smetiarov a zamračene ho vyzvala, aby tentoraz našiel niečo, čo možno šlohnúť. Vybrala zodpovedajúce pracovné oblečenie pre pána Weasleyho, ktorého radosť z pozície predavača v obchode s elektronikou bola trochu posilnená pochmúrnym odhodlaním nemať nič viac spoločné so svetom, ktorý sa mu obrátil chrbtom. Vysvetlila Essexovi Stebbingsovi, ako správne používať muklovskú poštu, a pripomenula mu, že nie všetky schránky s otvorom sú vhodné na odosielanie listov.

Teraz sa nervózne prechádzala po kancelárii, no keďže bola iba dvakrát väčšia ako šatník, neprinieslo jej to uspokojenie.

Predstava Harryho na pokraji smrti – nebol napokon dúšok živej smrti toxický? – definitívne nalomila jej odhodlanie.

„Pán profesor?“ ozvala sa ticho pri zatvorených dverách jeho izby. Potom trochu hlasnejšie: „Pán profesor?“

„Okamžite odpovedzte, inak vojdem dnu!“ zakričala nakoniec. „Tri, dva, jeden... Ach, panebože!“

Snape ležal dolu tvárou na zemi. Rozbehla sa k nemu, otočila ho a s úľavou zistila, že nekrváca. Rýchle ju však premohol strach, keď pocítila, že celý horí.

„Pán profesor!“ skríkla. „Preberte sa!“

Na odpoveď len zastonal.

„Ó nie, ó nie, ó nie!“ zafňukala a zalomila rukami. „Vedela som, že som sa mala od madam Pomfreyovej naučiť základy čaromedicíny! Ehmm – ehmm – Accio voda!“

Pohár z nočného stolíka preletel do jej natiahnutej ruky. Odložila prútik nabok, aby mohla zodvihnúť Snapa do sedu.

„Albus?“ zamumlal a viečka sa mu zachveli.

„Ja nie som Albus! Dofrasa!“ povedala ostro, už vážne vyľakaná, že sa chystá zomrieť. „Otvorte ústa!“

Podarilo sa jej doňho dostať štvrtinu obsahu pohára. Zvyšok vody mu vyliala na hlavu.

„Ešte,“ zachrčal. „Horím.“

Nemusela mu merať teplotu, aby stanovila, že má vysokú horúčku. Usilovala sa spomenúť si na kurz prvej pomoci počas leta medzi tretím a štvrtým ročníkom – neodporúčala sestrička kúpeľ? Znovu schmatla prútik, zoslala naňho chladiace kúzlo a potom ho pomaly vylevitovala so znepokojivo zvesenou hlavou cez dvere do kúpeľne.

Vložila ho do vane tak, ako bol oblečený, a chystala sa naplno pustiť kohútik so studenou vodou, keď sa jej v pamäti vybavilo: Iba vlažnú vodu. Dávať pacientovi piť dostatočné množstvo tekutín. Zohnať protizápalové analgetikum.

„Prehltnite to, dočerta s vami!“ skríkla naňho, keď mu tabletka panadolu po druhýkrát vykĺzla z úst do napúšťajúcej sa vody. Opäť mu ju vopchala do úst a temer sa rozplakala od úľavy, keď mu zmizla v hrdle.

„Tak je to správne. Neopovážte sa mi tu zomrieť, vy netopier,“ dodala, utierajúc mu čelo frotírovou rukavicou.

„Neznesiteľné... dievčisko!“ vyslovil s námahou.

Nikdy nebola taká rada, že ju urazil.

„Čo sa stalo so vševedkou?“ spýtala sa, aby ho udržala pri vedomí.

„Keby ste boli vševedkou... prišli by ste ma... skontrolovať... keď som sa neobjavil na raňajkách,“ podarilo sa mu vyriecť.

„Snažila som sa poskytnúť vám dostatok času na spamätanie sa!“ zdôvodnila, predošlý strach vystriedal pocit viny. „Mrzí ma to...“

„Nie je to vaša vina,“ zachripel.

„Prestaňte!“ okríkla ho. „Nikdy by ste to nepovedali, keby ste sa necítili tak zle!“

To ho rozosmialo, no smiech rýchlo prešiel do záchvatu kašľa.

„Čo mám urobiť?“ spýtala sa. „Musí existovať niečo...“

„Som hladný,“ priznal.

„Accio, nanuk!“ zvolala a mávla prútikom. Počula, ako sa o tri poschodia nižšie otvorili dvere na chladničke, nasledované sotva počuteľným, ale celkom iste nahnevaným „Hej!“. O pol minúty neskôr jej privolaná vec vletela do dlane.

Snape sa pokúsil nanuk vziať, ale ruka sa mu triasla tak silno, že mu ju so šplechnutím spustila naspäť do vane a mrazený dezert mu podržala pred ústami.

„Čo ste to so sebou porobili?“ opýtala sa oveľa neskôr, keď sa mu podarilo nanuk s námahou zjesť a spláchnuť celým pohárom vody.

„Milé vedieť, že predpokladáte, že som si to zavinil sám,“ odvetil takmer normálnym hlasom.

„Nuž, včera večer ste vyzerali úplne zdravý. Nevypili ste toho až tak veľa. A žiaden z vyhnancov neochorel vážne hneď na druhý deň, takže to nie je obvyklý následok vyhostenia. Čo... ste... urobili?“

„Príliš som sa vysilil,“ zamrmlal. „Predtým to u mňa vyvolávalo len miernu nevoľnosť.“

Hermiona naňho zazrela. „Vy idiot, vari ste celé ráno strávili skúšaním bezprútikovej mágie?“

„Polovicu rána.“

„Ale to je nesmierne nebezpečné! Udržiavať silu s využitím tela ako jediného vodiča...“

„Nemôžem žiť bez mágie,“ povzdychol si a zavrel oči. „A nebudem.“

„Pomôžem vám.“

„Nechcem, aby ste mi pomáhali,“ povedal zlostne, zdôrazňujúc každé slovo.

„No v tejto chvíli pomoc potrebujete,“ odsekla mu. „Povedali ste, že mi dôverujete, pán profesor.“

„To nie je o dôvere, slečna Grangerová.“

„Nie... to veru nie,“ súhlasila zamyslene. „Je to o riadení. Nedokážete sa ho vzdať. Nedokážete zniesť, že sa o vás starám.“

Ako sa mu podarilo v tomto stave zlostne na ňu zazrieť, bolo nad jej chápanie.

„Počúvajte, vy rozčuľujúci slizolinčan,“ nariadila mu chladne. „Potrebujem vás rovnako, ako vy mňa. Ste špiónom a majstrom elixírom – len vy mi môžete pomôcť zachrániť Harryho. Keď sa do toho pustíme, čaká nás dlhá cesta k odhaleniu pána alebo pani Voldemortovej číslo dva. A potom vám tí hlupáci na ministerstve musia dovoliť vrátiť sa.“

Keď sa odmlčala, aby chytila dych, dostala nápad a dodala: „Ale dovtedy nebude v tomto dome žiadna hlúpa bezprútiková mágia, počujete? Neočakávam od vás, že dokážete v plnej miere oceniť nuansy splynutia s muklami, ale môžem vám ich objasniť za predpokladu, že nebudete takou istou bandou tupých hláv, aké zvyčajne učím.“

„Hmmm. Ste oveľa pôsobivejšia než ja,“ zareagoval a okolo pier mu zaihral drobný úsmev.

„Tak ako? Sme dohodnutí?“ spýtala sa energicky.

Zodvihol premočenú ruku, chytil tú jej a potriasol ňou. Jeho koža bola – vďakabohu – už len trochu horúca.

„A teraz ma, dofrasa, dostaň z tejto vlažnej vody, Hermiona.“



7. Svojpomoc



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Siedma kapitola – Svojpomoc

 

Hermiona trvala na tom, aby šiel rovno do postele, a keď sa naježil pri predstave cesty s použitím ďalšieho kúzla Mobilicorpus, chytila ho vôkol pása a pomohla mu. Potom naňho zoslala sušiace kúzlo a Snape sa uložil pod prikrývky.

„Mám tu s vami chvíľu zostať?“ spýtala sa Hermiona a podala mu ďalší pohár vody.

„Nemusíte ma obskakovať,“ ozval sa podráždene. „Neležím na smrteľnej posteli.“

„Pred tromi hodinami ste si mysleli, že som Dumbledore,“ ohradila sa.

„Táto situácia vo mne vyvolala... nepríjemné spomienky,“ prehovoril sotva počuteľne.

„Ach! Často... často ste sa vracali na Rokfort zranený?“

„Občas.“

Nesúhlasne si odfrkla. „Naozaj nechápem, ako mohol Voldemort očakávať, že si udrží nejakých nasledovníkov...“

„Nie, nie – nemali by ste robiť unáhlené závery. Temný pán ma mučil len raz... v tú noc, keď znovu získal svoje telo, som sa vrátil, aby som ho ubezpečil, že som stále jeho verným špiónom v Rokforte. Myslel si, že mi po Cruciate ľahšie prečíta myšlienky. Našťastie sa mýlil.“

„Tak potom – ostatní smrťožrúti? Či aurori?“

„Aurori, počas potýčok. A teraz, ak vám to nevadí...“

„Samozrejme, pán profesor,“ povedala a vzala mu z ruky prázdny pohár. „Pekné sny.“

 

* * * * *

 

Väčšinu nasledujúcej hodiny strávila bezvýsledným snažením sa presvedčiť Ernieho Pranga, že mu nemôže zohnať prácu šoféra poschodového autobusu napriek jeho praxi na Rytierskom autobuse. Potom ako vo sne sedela pri kuchynskom stole, až kým nevošiel Fred, aby začal chystať večeru.

„Si v poriadku, Hermiona?“ spýtal sa priateľsky a dal zovrieť vodu.

„Nie,“ odvetila a v rýchlosti mu vyrozprávala všetko: o Harryho väznení, nutnosti pripravovať sa na ďalší, iný typ vojny s neznámym nepriateľom, i o Snapovi.

„Mrzí ma, že sme ho včera večer podpichovali,“ povedal vážne.

„Ale choď, Fred. Som presvedčená, že ne...“

„Mali sme počkať do dneška či zajtrajška,“ pokračoval tým istým tónom. „S deprimovaným Snapom to nie je žiadna zábava.“

„Pako!“ počastovala ho láskavo.

„Takže čo budeme robiť?“

„To ešte neviem... Rada by som profesora vypočula...“

„Zdá sa, akoby si to už urobila,“ poznamenal Fred so širokým úsmevom.

„Vo vani bol úplne oblečený, aby si vedel. Ty naozaj tráviš veľa času nad perverznosťami, však?“

„Žiaľ, ani zďaleka dosť. Ale kvôli Harrymu sa s Georgeom od nich odtrhneme. Takže, kedy ukážeme Malfoyovi dlhý nos a získame pre vec niekoho z rokfortského zboru?“

Hermiona sa zamračila. „To je zložité. Chcem tým povedať, že s tebou súhlasím – je už načase skoncovať s tým „hrobovým tichom“ – ale všetci profesori, na ktorých by som sa vedela spoľahnúť, sú preč. Snape je tu. McGonagallová dakde zalezená: nemyslím, že sa niekedy úplne spamätá z vojny. Flitwick...“ Pokrútila hlavou. „Chudák Flitwick.“

„Temer vydržal do konca bitky. To nie je spravodlivé.“

Na chvíľu sa zamysleli.

„A čo Vectorová? Alebo Sinistrová? Či Hagrid?“ opýtal sa Fred.

„Ani jedna z nich sa pre boj príliš nehodí, že? Zostali na hrade, zatiaľ čo všetci ostatní odmašírovali do Rokvillu. Hagrid je veľmi odvážny, ale nedokáže udržať tajomstvo. Radšej by som ho z toho vynechala, lebo nakoniec skončí medzi „bývalými“, nielen ako čarodejník s prútikom v dáždniku – neopováž sa povedať, čo máš na jazyku, inak ťa odstrihnem od internetu – a väčšina ostatných zamestnancov je nových, ako som počula.“

Pošúchala si oči, ktoré ju začali páliť. „Keby len Tonksová so Shackleboltom neboli na ministerstve v ten deň, kedy smrťožrúti zničili prvé poschodie...“

„Vieš, Hermiona,“ riekol Fred pomaly, „tak mi napadlo, že by ten smradľavý Malfoy vlastne mohol mať pravdu, pokiaľ ide o čakanie na príležitosť.“

„Ale nik z nás vtedy nevedel o Harrym,“ ohradila sa. „To celú situáciu mení – nemôžeme ďalej sedieť a čakať na vhodný okamih. Malfoy nedokáže všetko napraviť tým, že bude v pozadí poťahovať za nitky, alebo sa usilovať zosadiť Fudgea z ministerského postu. Preboha, veď Fudge môže byť novým Temným pánom a Malfoya jednoducho vykopne.“

„Vieš, že Malfoy takisto môže byť novým Temným pánom.“

„Ále, to sme už preberali. Bojoval predsa za rád.“

„Nuž, ak sa snaží získať kontrolu, je preňho ohromne výhodné, že sa už nemusí báť, že by môjho otca zvolili za ministra,“ povedal Fred vyratúvajúc na prstoch. „Ty nemáš obavy, lebo si myslíš, že je dobrý. Snape je mimo hry. Možno sa Notta zbavil, aby od seba odviedol pozornosť. Ale zatiaľ na tom nezáleží. Len som ti chcel povedať, že by sme, pravdaže, mali niečo urobiť, ale asi by sme do toho mali ísť sami a neriskovať pri nadväzovaní kontaktov. Hlavne nenápadne. Čím menej ľudí o tom bude vedieť, tým je menej pravdepodobné, že nás zastavia.“

„To dáva zmysel,“ povedala Hermiona zdráhavo. „Ale nepáčia sa mi naše vyhliadky. Máme skupinu pozostávajúcu z dvanástich – no, trinástich, ak počítaš aj Malfoya...“

„Čo nerobím,“ odfrkol si Fred.

„Tak potom z dvanástich, a iba ja mám prútik. Musela by som byť namyslená ako Percy, aby som sa domnievala, že sama dokážem zastaviť vzmáhajúceho sa Temného pána!“

„Vieš, že sa ten chmuľo na nás na súde ani nepozrel. Hej, on by mohol byť Temným pánom!“

„Vravíš to, akoby si chcel, aby to bola pravda.“

„Áno,“ odvetil Fred zasnene. „Potom by som ho mohol zmlátiť ako hada a mamka by nepovedala ani „ň“.“



8. Vyhostení



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Ôsma kapitola – Vyhostení

 

Hermiona bola presvedčená, že bývalý špión bude viac nápomocný pri vytváraní stratégie než bývalý majiteľ obchodu so žartovnými predmetmi, a tak vzala dva taniere špagiet do Snapovej izby, aby zistila, či sa cíti na pracovnú večeru.

Našla ho sedieť opretého v posteli. Zdal sa slabý, ale nesporne pri zmysloch. S napoly rozopnutou košeľou vyzeral prístupnejší ako kedykoľvek predtým.

„Dokážete jesť a zároveň rozmýšľať?“ opýtala sa.

„Ak sa okamžite nenajem, asi už nikdy nebudem môcť myslieť,“ odvetil. „Uvedomujete si, že som od včerajšieho rána nemal v žalúdku nič okrem alkoholu, vody a tej mrazenej gebuziny? Usilujete sa ma zabiť, slečna Grangerová?“

„Už sa vám podarilo nazvať ma Hermiona,“ riekla vyčítavo.

„Hovoril som z cesty.“

„Chmm! Tu je vaša večera, ale neodídem, pokiaľ si nepohovoríme o ďalších krokoch. Je načase začať si zarábať na vlastné živobytie.“

„Fajn. Ja budem jesť, vy rozprávajte. Nemôžem si vytvárať domnienky, pokiaľ neviem, kto bol vyhostený a z akého dôvodu.“

Vložil si do úst obrovský hlt jedla a pozrel na ňu s očakávaním.

„Už viete o Weasleyovcoch a Theovi. Ďalšou bola Amelia Bonesová.“

„Čože? Počul som, že odišla do dôchodku.“

„To bola oficiálna verzia ministerstva a jej príbuzní ju ochotne rozširovali, lebo boli presvedčení, že zo svojho oddelenia spreneverila desať tisíc galeónov. Niekoľko dní pred jej zatknutím bol na jej účet u Gringottov vložený veľký obnos peňazí, hoci tvrdila, že s tým nemá nič spoločné.“

„Ak by bola ešte stále vedúcou Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva, asi by som práve teraz večeral vo Veľkej sieni,“ dodal ponuro.

„Nuž, nedokázala zabrániť vyhosteniu Weasleyovcov a Thea. Ale snažila sa, a to ju pravdepodobne odrovnalo. Povedala, že jej zástupca Dawlish – krstným menom asi Devon – je typom človeka, ktorý je presvedčený, že všetci naokolo sú zločinci. Je veľkým zástancom lámania prútikov. Teraz to má na starosti on.“

„Takže Bonesová by bola prekážkou, aby Temný pán mohol potichu prevziať moc zvnútra, kým Dawlish je paradoxne ideálny. Nebude sa priveľmi dôkladne zaoberať „dôkazmi“ a pravdepodobne donúti podriadených, aby nasledovali jeho príklad. Fajn. Ďalší?“

„Essex Stebbings, za špionáž.“

Snape si odfrkol. „Bifľomor. Obstojný v elixíroch; neobyčajne zlý klamár. Nemal na ministerstve na starosti dodávky prísad do elixírov?“

„Áno. Bol obvinený z odovzdania výsledkov tajného výskumu Nemcom.“

„Je pozoruhodné, že sa Európe podarilo vymaniť z Voldemortových pazúrov, len aby postúpila k malichernému haštereniu. Považoval by som to za zábavné, až na to, že čím viac sa Británia izoluje, tým vo mne silnie pocit, akoby sa zaťahovala slučka vôkol našich krkov.“

„Áno,“ prisvedčila Hermiona zachmúrene. „Niekto to môže veľmi ľahko využiť vo svoj prospech, však? No Essexovo vyhostenie som si nevedela vysvetliť, hoci si teraz myslím, že mohlo nejako súvisieť s Harrym. Okrem toho Essex vypĺňal žiadosti na prísady iba v rámci ministerstva, nie v Nemocnici svätého Munga, takže pochybujem, že by si bol schopný dať dve a dve dokopy a vyrukovať s Dúškom živej smrti.“

„V elixíroch ste boli o dosť lepšia než on. Aj keby Pottera navštívil, určite by na to neprišiel, keď sa to ani vám nepodarilo,“ ozval sa Snape a vystrúhal jej tým kompliment akoby nič, i keď bol jediný, ktorý kedy od neho dostala. Mierne sa jej zatočila hlava. „O jeho kauze popremýšľame neskôr,“ dodal, potom odložil prázdny tanier nabok a spojil prsty do striešky. „Podajte mi, prosím, brko a pergamen.“

„Prepáčte, pán profesor, ale máme tu len muklovské písacie potreby. Je to súčasť reedukačného plánu.“

Vyšla von a o chvíľočku sa vrátila s linajkovým blokom a zapnutým guľôčkovým perom. Škaredo na ňu zazrel a potom aj na rozčuľujúce predmety, no vzápätí jej ich vychytil z rúk.

„Nemôžu byť až také zlé,“ protestovala a snažila sa pritom nesmiať.

„Sú na dotyk neprirodzené, tiež aj tak páchnu. A navyše sú škaredé.“

„Ale splnia svoj účel bez toho, aby vás zababrali atramentom od hlavy po päty. Vlastne vy ste sa toho nemuseli obávať,“ dodala huncútsky, „pretože, kto by si to všimol?“

„Ak ste už skončili s komentármi na adresu môjho šatníka...“

„Áno, áno. Ďalšia obeť. Tak sa na to pozrime... Corante Lovegood za sústavné nactiutŕhanie.“

„Vydavateľ Sršňa? Hmmm. To je viac-menej podobné Bonesovej prípadu. Ona bola symbolom spravodlivého presadzovania práva. On bol – bohužiaľ – najbližšie k tomu, čo by sa dalo nazvať slobodnou tlačou. Náš tajomný muž však o to zjavne nestojí.“

„Alebo žena,“ doplnila ho Hermiona. „Nezabúdajte, že môžeme mať dočinenia s Temnou – ehm – paňou. Nejako to nemá ten istý cveng...“

„Nech je akéhokoľvek pohlavia,“ prerušil ju zamračene, „tá osoba má pod kontrolou aurorov a správy – čo je evidentné, keďže Denný Prorok nepublikoval ani slovko o iných vyhostených okrem mňa a Weasleyovcov. A tie historky sa objavili zámerne, aby našu povesť definitívne zdiskreditovali. Bez opozičných novín nemáme priestor, aby sme informovali o našej situácii – či Potterovom stave.“

„No a nezabúdajte, že pokiaľ je to Fudge, potom je náš záporák schopný prijímať zákony. Z jeho hlavného oponenta pre znovuzvolenie sa stal mukel.“

„Rozhodne má to najlepšie postavenie, aby zmenil smerovanie ministerstva,“ ozval sa Snape, klopkal pritom perom o notes a civel do prázdna. „Jednako nemôžeme predpokladať, že je duchovným otcom celej tej záležitosti. Uvedomujem si, že baží po moci, no môžu byť do toho zapletené aj iné sily. Prirodzene, v tejto chvíli môžeme za nášho neznámeho nepriateľa považovať aj ministerstvo, lebo sa zdá, že sa spolčili.“

„To je logické. Takže – po pánovi Lovegoodovi prišiel na rad Ernie Prang, ktorý šoféroval Rytiersky autobus – teda až kým ministerstvo nevyhlásilo, že s ním vpálil do skupiny muklov vracajúcich sa z futbalu.“

„Nemôžem prísť na žiaden nekalý dôvod pre vyhostenie toho krátkozrakého starca. Mohol byť azda naozaj vinný?“

„Ani sám netuší. Povedal, že na ceste nebolo nikoho a potom sa pred ním z ničoho nič objavil hlúčik ľudí; príliš rýchlo na to, aby stihol zareagovať. Ďalej si už nič nepamätá. Domnieva sa, že stratil vedomie.“

„Zvláštne...“

„No a za ním nasledoval Mundungus, vyhostený za predaj šmeliny, o čom som presvedčená, že aj robil. Momentálne mám sto chutí vyraziť ho aj z Čarodejníckeho podzemia.“

„Hoci by ma to potešilo, napriek tomu si myslím, že bude lepšie držať ho tu, už len z toho dôvodu, že môže vyzradiť našu polohu.“

„Nemôže. Tento dom je pod kúzlom Fidelius – nechcela som, aby ministerstvo zistilo, kde som a čo chystám.“

Zdalo sa, že na Snapa to urobilo dojem. „Takže preto mi dal Lucius adresu na kúsku pergamenu. Kto je strážcom tajomstva?“

„Ja. Chcel ním byť on, no presvedčila som ho, že to takto bude bezpečnejšie.“

„Dobre,“ povedal zachmúrene. „Luciusovi verím len odtiaľ-potiaľ.“

„Ale... ale ja som sa domnievala... neveríte, že je naozaj zlý, však? Predstavte si, že som sa toho snoba zastávala zakaždým, keď sa doňho pustili dvojčatá...“

„Jeho spojenie so smrťožrútskym fiaskom ho ani v najmenšom neodradilo od myšlienky svetovej nadvlády. Takto vie, kde sme – i keď podstupuje riziko založenia samotnej skupiny odporu, takže summa summarum, je nepravdepodobné, že je tým kandidátom on.“

Odmlčal sa a pozrel do poznámkového bloku. „Chýba nám ešte jeden, nie?“

„Číslo jedenásť – vyhostený práve pred týždňom – pán Ollivander.“

Snape potichu zaklial. „To neveští nič dobré. Predpokladám, že keďže nemal žiadnych príbuzných, ministerstvo prevzalo kontrolu nad jeho obchodom a zásobami.“

„Presne v tom duchu ma informoval aj Lucius. Podľa jeho slov nechali ľudí v domnienke, že pán Ollivander zomrel, lebo rozširujú reči typu „ten chudák už viac nie je medzi nami“. No aký osoh by mali z toho, že budú mať jeho obchod pod palcom? Veď už i tak boli schopní vystopovať nezákonné kúzla zoslané Ollivanderovými prútikmi.“

„Áno – ale to je asi tak všetko. Bez zoznamu jeho zákazníkov, a tiež bez jeho súhlasu, nemohli pridávať nové sledovacie kúzla. V istom zmysle je toto vyhostenie najhrozivejšie zo všetkých. Odporúčal by som vám, aby ste nepoužívali prútik, pokiaľ neprídeme na to, čo ministerstvo zamýšľa.“

Hermiona si rozčúlene povzdychla. „Ak by pán Ollivander nebol taký tajomný, mohol mi to povedať sám. Nedostala som z neho viac než dvadsať slov od okamihu, kedy mi objasnil, že bol obvinený z predaja prútikov zhotovených tak nekvalitne, že v posledných mesiacoch vybuchli deťom do tváre.“

„Ach nie,“ dodala potom, čo si všimla jeho výraz, „žiadne dôkazy. Iba dokumentácia zo Svätého Munga a my už dobre vieme, nakoľko je dôveryhodná.“

Opäť poklepával perom o poznámkový blok a premýšľal nad zoznamom.

„Vôbec ste sa nezmienili o tom, kde bol zamestnaný pán Nott,“ ozval sa náhle.

„Hm, to je vlastne jedna z najčudnejších vecí. Bol Fudgeovým osobným strážcom. Človek by si myslel, že si ho ten idiot bude chcieť udržať nablízku.“

Snape nadvihol obočie. „Nott niečo vie. Spýtali ste sa ho na to?“

„Samozrejme, za koho ma máte? Ale trvá na tom, že nepozná žiaden dôvod, pre ktorý by ho Fudge chcel odstrániť z cesty. Tvrdí, že spolu dobre vychádzali, ak tomu možno veriť. V jeden deň ho sprevádzal na verejnom vystúpení, a na druhý už stál pred Wizengamotom. Zmienil sa, že Fudge bol k nemu krátko predtým trochu chladný, no to je celkom logické, keď uvážime, že minister je do celej veci nejakým spôsobom zapletený tiež.“

„Pokiaľ by sme boli presvedčení, že nejestvuje žiadne sprisahanie, potom sa nám ponúka jednoduché a zároveň drsné vysvetlenie. Po všetkých tých nedávnych obavách týkajúcich sa smrťožrútov v súvislosti s Potterovým prípadom sa Fugde rozhodne, že nie je vhodné, aby ho spájali so synom člena vnútorného kruhu, obzvlášť tak krátko pred voľbami. Príhodne ignoruje, že pán Nott nikdy nebol smrťožrútom. Skrátka antislizolinské tendencie vo svojej najhoršej podobe.“

Hermiona zagúľala očami. „Prečo by potom Thea jednoducho nevyrazil?“

„Iba vám ponúkam alternatívnu teóriu. Osobne som presvedčený, že tu ide o sprisahanie.“

„A čoho sa podľa vás týka? Dokážete sa z toho zoznamu vysomáriť? Rada by som verila, že sú všetky tie vyhostenia dôležité, no pri niektorých sa zdá, že nemajú inú pohnútku okrem oficiálneho vysvetlenia.“

„Je tu ešte jedna súvislosť, hoci je príliš nápadná, aby bola nápomocná. My, obete, sme čistokrvní čarodejníci. Ministerstvo zrejme počítalo s tým, že v muklovskom svete pôjdeme ku dnu – možno dokonca zomrieme. Okrem toho zatiaľ nevidím inú spojitosť.“

„Takže čo navrhujete?“ spýtala sa.

„Potrebujeme viac faktov. Asi by ste sa mali trochu nenápadne povypytovať. Inak budeme nútení počkať, až kým ministerstvo nepodnikne ráznejšie kroky. Neviem, ako by sme za súčasného stavu dokázali ten komplot odhaliť, či dokonca vyslobodiť Pottera, lebo netuším, komu môžeme dôverovať.“

Povzdychol si a Hermiona si uvedomila, že je vyčerpaný. Tvár mal temer takú bielu, ako bola jeho košeľa, až na tmavé kruhy pod očami. Vstala zo stoličky a presadla si na posteľ, potom mu odhrnula vlasy z čela a priložila naň dlaň, aby zistila, či nie je horúce.

„Čo to robíte?“ vyštekol, nervózny z jej blízkosti.

„Stále sa necítite dobre, pán profesor. Nemala som vás preťažovať tak skoro po tom, čo ste si krátili čas varením sa zvnútra.“

„Bezprútikovú mágiu je možné vykonávať aj bez ujmy...“

„Len ak je vám fuk, že si najprv ublížite, kým získate nevyhnutnú prax,“ namietla Hermiona a položila pero s notesom na nočný stolík. „Pospite si ešte. Tiež si môžem spokojne oddýchnuť s vedomím, že ste mi prisľúbili, že už svoje zdravie neohrozíte.“

Snape sa sotva badateľne uškrnul, len čo za sebou zatvorila dvere. Vlastne jej nič nesľúbil. Poznal muklov natoľko, aby si bol vedomý, aký význam pre nich malo podanie ruky, no slečna Grangerová si zjavne nevšimla, že pre čarodejníkov nič neznamenalo.

Hoci nemal v úmysle pokúšať sa o bezprútikovú mágiu priamo teraz, usúdil, že o deň či dva by ju mohol zvládnuť, tentokrát vo viacerých rozumných krokoch. Okrem hlbokej zúfalej túžby znovu nadobudnúť základnú silu, ktorú poznal celý svoj život, začínal mať dojem, že by to mohla byť užitočná zručnosť, keďže ministerstvo mohlo kontrolovať kto-vie-čo u všetkých prútikov vyrobených v tuzemsku. Aj jeho panovačná kurátorka by v tom mohla nájsť logiku.

Jednoducho jej o tom nepovie, pokým to nebude hotová vec.

 

 

A/N: 1. Essex Stebbings: Z kánonu nám nie je známe jeho krstné meno, takže som si ho musela vymyslieť. Stebbings je cesta v Essexe.

2. Devon Dawlish: Rovnaký problém. Dawlish je letovisko na južnom pobreží Devonu.

3. Corante Lovegood: Páni, chýba nám veľa krstných mien, však? Corante bol názov prvých novín vydaných v Anglicku.



9. Lekcie



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Deviata kapitola – Lekcie

 

„Dobre, pán Lovegood, tentokrát to skúsite vy“, riekla Hermiona povzbudivo štíhlemu mužovi s vypúlenými očami.

Vzal jej z ruky slúchadlo, bojazlivo vyťukal telefónne číslo, ktoré mu podala, a neisto sa započúval do vyzváňacieho tónu. Čarodejníci sediaci v kruhu vôkol neho počuli vzdialené: „Haló, môžem vám pomôcť?“

„Ehm, áno – áno. Rád by som si objednal štyri pizze. Hmm, jednu so šampiňónmi, jednu so salám... salámou... a dve obyčajné. N-nie, nie ďakujem, zastavíme sa pre ne.“

Položil slúchadlo a roztrasene sa zosunul do kresla. „Táto forma komunikácie sa mi nepáči, Hermiona,“ povedal plačlivo. „Nikomu nepatriace hlasy – pri spojení cez hop-šup sieť je vidieť aspoň tváre. Je to... je to neprirodzené.“

Potlačila nutkanie rozosmiať sa – strkanie hlavy do zelených plameňov jej nikdy nepripadalo prirodzené – namiesto toho vážne prikývla. „Všetko nové za zdá spočiatku čudné,“ zdôvodnila. „Ale telefónne prístroje sú naozaj veľmi užitočné a tentoraz to bolo lepšie, než ten minulotýždňový telefonát do knižnice. Má niekto pripomienky?“

„N-n-nie, nikto,“ robil si posmech George, rozvalený na podlahe.

„Tiež si mal svoje svetlé chvíľky,“ pokračovala Hermiona, pohla nohou a prstami ho štuchla do brucha. „Jasne si spomínam na tvoj prísľub, že do kaviarne Clarion pošleš svoj životopis po sove.“

„A čo ste doň napísali?“ zatiahol Snape, ktorý vyzeral oveľa hrozivejšie než zvyčajne; pre neschopnosť zoslať holiace kúzlo mal na bledej tvári dvojdňové strnisko čierne ako uhoľ. „V rokoch 1996 – 2001 dosiahnutý cieľ rozčúliť každého dospelého čarodejníka na Britských ostrovoch?“

„V rokoch 1996 – 2001 vlastnil a viedol hračkárstvo,“ prerušil ho Fred. „Chcel by som vidieť, ako pretransformujete elixíry na niečo rozumné.“

„Chémia,“ odvetil bez zaváhania.

„Ehm, pán profesor,“ ozvala sa Hermiona, „to nie je presne to isté...“

„To si, pravdaže, uvedomujem, veľká vďaka. Ale ohľadne tejto témy som toho prečítal dosť na to, aby som vyzeral presvedčivo ako bývalý učiteľ chémie, pokiaľ sa naozaj nepokúsim vstúpiť do tejto brandže.“

„Pekne prosím, neučte,“ pridal sa Fred. „Nemyslím, že by to tí krpatí muklovia dokázali vydržať.“

„Dosiaľ sme trvalo poznamenaní,“ zakontroval George a pošteklil Hermionu na chodidle.

„No nie doslova,“ dodal Fred zádumčivým hlasom. „Madam Pomfreyová sa postarala o stopy z posledného trestu v Zakázanom lese.“

„Kto vyzdvihne večeru?“ spýtala sa Hermiona, snažiac sa predísť hádke. Skutočne ju musel niekto priniesť; negatívom budovy pod kúzlom Fidelius bolo, že donášky do domu neprichádzali do úvahy.

Theo, ktorý sedel v kúte s výtlačkom Čarodejníka z krajiny Oz a tu a tam sa nad ním pochechtával, zodvihol hlavu. „Prinútili ste ma ísť po jedlo hneď v prvý týždeň, takže teraz je na rade pán profesor. Nehľaďte na mňa tak nahnevane, pane, bude to poučné.“

„Tak dobre,“ povedala Hermiona a natiahla ruku, aby spurnému mužovi pomohla z kresla. „Poďme! Kým sa tam dostaneme, mali by byť hotové.“

„Hej!“ zvolal George. „Mňa si poslala samého!“

„Dovtedy som ťa už naučila používať muklovské peniaze.“

„Hmmm, myslím, že ma má radšej než vás,“ prehovoril Snape a uškrnul sa na dvojčatá, keď vyrazil ku dverám. No kým ich za sebou pribuchol, Fredovi sa podarilo vyriecť posledné slovo.

„Áno, mňa nikdy nekúpala!“

Hermiona schmatla Snapa za ruku drsnejšie, než bolo potrebné, a popohnala ho na preľudnenú ulicu. Jej zamračený výraz bol zreteľný aj v slabnúcom svetle. „Nemám vás rada, viete!“ ozvala sa. „Len čo sa dvojčatá niečoho chytia, budú nás bez prestania podpichovať.“

Pozrel na ňu po očku a so zaujatím si všimol, že sa červená. „Nebuďte smiešna, slečna Grangerová. Som od vás o dvadsať rokov starší. Nemôžu myslieť vážne, že sa vám páčim.“

„Je jedno, že je to nepravdepodobné. Tí darebáci nepravdepodobné veci milujú.“ Pokrútila hlavou a chtiac-nechtiac sa usmiala. „Robia život zaujímavejším, ale takmer si prajem, aby ministerstvo vyhostilo zopár rovnako starých čarodejníc, aby ma už neotravovali.“

Rozhovor trochu uviazol, keď prechádzali cez križovatku – Snape zamrmlal niečo nelichotivé na adresu muklovskej dopravy, no upokojil sa, len čo sa bezpečne vrátili na chodník.

„Nevylučoval by som, že sa objavia ďalší vyhostení“, povedal potom. „Mimochodom, ako sa vám darí mať dobrý prehľad o správach, keď neodoberáte Prorok? Pravda, niežeby poskytoval mnoho užitočných informácií, no zdá sa, že ste práve tak izolovaná ako my.“

„Malfoy mi každý týždeň posiela sovu. A pani Weasleyová nás skoro denne navštevuje s Ronom a Ginny, aj keď momentálne je celá rodina v Rumunsku u Charlieho. Teda všetci tí, ktorí neboli vyhostení. Až na Percyho. V každom prípade je pre mňa jednoduchšie zostať tu.“

„Necnie sa vám?“ spýtal sa ticho.

Nemusela sa pýtať, čo tým myslel. „Niekedy. Svoju prácu som mala rada a taktiež i svojich kolegov – viete, Dean Thomas s Rogerom Daviesom sú ďalší začínajúci bádatelia a vývojári a je s nimi veľa zábavy. Ale čarodejnícky svet je... nuž...“

„Nie práve príjemným miestom pre muklorodených.“

V tóne jeho hlasu zaznela určitá miera súcitu a ona si uvedomila, že možno po prvýkrát v živote chápal, ako sa cítila.

„Vždy som si musela niečo dokazovať. Myslela som si, že som sa cez to preniesla, keď som dokončila školu,“ vysvetlila. „To miesto som získala bez problémov, ale potom som uviazla. Viem, že som tam strávila iba rok a pol, no videla som, ako rovnako starým čistokrvným čarodejníkom zvýšili plat, dokonca ich povýšili, a to vás časom začne žrať. Nerada sa cítim v jednom kuse roztrpčená – je to nezdravé.“

Mlčky prešli okolo bloku budov a potom Hermiona vyhŕkla: „Preto sme ma nevzali do učenia? Lebo sú moji rodičia muklovia?“

Snape vyzeral urazene. „Už som vám povedal prečo. Rozčuľovali ste ma.“

„Použili ste minulý čas, pán profesor?“ Dobiedzavo doňho štuchla lakťom. Pocítila nejasnú úľavu, že čarodejnícka verzia rasizmu podľa všetkého nepatrila do zoznamu jeho nedostatkov. „Vari vás už nerozčuľujem?“

„Práve teraz áno,“ odvetil ponuro. „A vtedy bol problém v tom, že som sa na vás nemohol spoľahnúť, že urobíte presne to, čo vám poviem. Povedal som: „Slečna Grangerová, nepomáhajte Longbottomovi“, a vy ste nevinne prikývli a počkali, kým sa ku vám otočím chrbtom, aby ste urobili práve to... Uvedomujete si, že mu temer nedovolili pracovať na ministerstve v Oddelení herbológie, lebo jeho výsledky zo vstupnej skúšky v oblasti elixírov boli natoľko hrozné?“

„Ach,“ riekla potichu, „to som nevedela.“

„Vy sa nehodíte do učenia,“ pokračoval bez príkras. „Chcete šéfovať. Neustále by sme sa hádali.“

„Nie je to tak, že by som chcela šéfovať – no dobre, chcela,“ poopravila sa, keď si odfrkol. „Ale ja som naozaj schopná plniť inštrukcie. Len sa mi zdalo, že s Nevillom zle zaobchádzate. Vedeli ste, že sa vás istý čas bál viac ako Voldemorta? Nedokázal sa na vašich hodinách sústrediť, tak som si myslela, že trocha pomoci to môže vyvážiť.“

„Vari ste nepovedali, že ste mi verili, slečna Grangerová?“ zapriadol, zjavne sa jej snažiac odplatiť za ten okamih vo vani.

„Ako členovi rádu – do posledného dychu. Ako učiteľovi – ani náhodou.“

„A napriek tomu ste sa chceli ku mne pripútať na dva roky,“ riekol a prebodol ju pohľadom. „Je to záväzná čarodejnícka zmluva neodlišujúca sa od manželstva až na to, že tu niet pochýb, že jeden z páru je ovládaný tým druhým. Prečo by ste sa, preboha, tomu vystavovali?“

„Lebo musím poznať.“

„Čo presne?“

„Všetko.“

Nastalo ticho. Otočila sa k nemu a zbadala, že má zovretú čeľusť a prižmúrené oči.

„Pán profesor?“

„Všetky hrozné chyby v mojom živote boli priamym následkom túžby po poznaní,“ povedal chladne. „Nenechajte sa poblázniť, ani elixírmi.“

Dostali sa k pizzérii, a to bolo len dobre, lebo Hermione nenapadlo vonkoncom nič, čo na to povedať.

 

* * * * *

 

Len čo vošli dnu, podala mu pol tucta bankoviek, aby si ich prezrel, kým čakali v rade. Pozorne ich preskúmal, hoci nebolo veľmi na čo pozerať; na každej bola vyobrazená žena s korunou na hlave a mdlým úsmevom. Líšili sa iba farbami a číslami. Tento systém sa mu zdal trochu jednoduchší než jeho čarodejnícky náprotivok, aj keď honosnejší.

„Dvadsaťštyri libier a desať pencí, prosím,“ prehovoril pokladník znudeným hlasom.

Keď sa Hermiona otočila, aby si vzala peniaze späť, Snape vložil do vystretej ruky mladého muža fialový papierik s dvadsiatkou a modrý s päťkou. Výraz údivu na jej tvári bol na chlp rovnaký, v aký dúfal.

„Ako ste, dokelu...“ začala, keď vyšli na ulicu, odnášajúc si teplé škatule.

„Podarilo sa mi nedať sa zabiť Voldemortom, ministerstvom a mojimi nešikovnými žiakmi,“ riekol nanajvýš ľahostajným hlasom. „Myslím, že som schopný zvládnuť jednoduché sčítanie.“

„Ale pence...“

„Sú podľa mňa skoro ako knuty.“

„Pánovi Weasleymu trvalo týždeň, kým to pochopil. Som úplne ohromená, pán profesor!“

Už druhýkrát v to popoludnie neodvetil nič. Hermiona sa naňho zadívala ponad plece a všimla si, že sa mu v kútikoch pier objavil náznak úsmevu.



10. O vlások



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Desiata kapitola – O vlások

 

Sobotňajší večer bol jediným okamihom, kedy sa všetci zdržiavali doma a navykli si objednávať večeru zvonka, aby poskytli Fredovi (i svojim žalúdkom) pauzu. Túto príležitosť spravidla využívali na to, aby spoločne prebrali svoje úspechy a problémy v muklovskom svete, lebo Hermiona trvala na tom, že je to nielen terapeutické, ale aj poučné. A „bývalí“ zistili, že je lepšie podriadiť sa jej zakaždým, keď prišla s nejakým nápadom, aby mala pocit, že je skutočným víťazom.

No tentoraz, len čo boli pizze rozdelené, ujala sa slova ona. Hneď po prvej vete zavládlo v miestnosti hrobové ticho.

„Harry Potter nie je v kóme. Profesor Snape zistil, že ho udržiavajú v bezvedomí pomocou Dúška živej smrti,“ povedala zamračene. „Myslím, že je už jasné, že ste boli pešiakmi v šachovej partii, no doposiaľ nevieme, kto ťahá figúrkami. Takže vás prosím, akákoľvek informácia, ktorá by nás mohla priviesť na stopu, bude užitočná.“

„Bol som tam, keď ho napadli,“ povedal Essex Stebbings tlmene. „Na ten zápas sme mali skvelé lístky; bolo to štvrťfinále, viete. Harry sa díval dolu na hraciu plochu, snažil sa vypátrať, kde sa nachádza ohnivá strela. Z ničoho nič sa vo vzduchu asi tak päť metrov opodiaľ zjavil s prasknutím niekto v čiernom plášti s kapucňou na hlave. Musel sa premiestniť priamo na metle – nikdy som nič podobné nevidel – a keď na Harryho vrhol kúzlo, ten padol k zemi ako kameň.“

„Vôbec nechápem, prečo mu nikto nepomohol,“ ozvala sa Hermiona nahnevane.

„Všetko sa to zomlelo tak rýchlo! Pár ľudí v dave stihlo včas vytasiť prútiky, no minuli.“

„A dovtedy bol už útočník preč,“ doplnila Amelia Bonesová, ktorej práve skončila zmena a mala na sebe uniformu londýnskej polície. „Môj tím aurorov nedokázal zachytiť stopu – premiestňovacie kúzlo bolo ilegálne a zrejme aj kliatba použitá na Pottera.“

Snape, ktorý s nechuťou zízal na svoj kúsok salámovej pizze, prudko vzhliadol hore.

„A čo na to minister? Nebol znepokojený limitmi systému na sledovanie prútikov?“

„Áno, bol,“ odvetila Bonesová prekvapene. „Hoci mi to nepripadalo podozrivé, keďže sme to už predtým preberali.“

„Všetci ministri túžili po širšej právomoci, aby mohli sledovať kúzla u jednotlivých prútikov,“ prehovoril pán Ollivander a vyľakal tým prítomných, „a všetci Ollivanderovci to odmietli.“

„Páni!“ zamrmlal George smerom k Fredovi. „Domnieval som sa, že ministerstvo naňho pred vyhostením zoslalo umlčiavacie zaklínadlo.“

„Čo od vás ministerstvo chcelo?“ spýtala sa Hermiona výrobcu prútikov.

Uprene sa jej zadíval do očí. „Len čo mi to chlapčisko povedalo, že chcú znovu prerokovať podmienky, vyhodil som ho.“

„Kto to bol?“ dožadovala sa Bonesová.

„Tis, deväť a štvrť palca, ohybný.“ Ollivander sa odmlčal, akoby samotná tá informácia stačila, no keď sa nedočkal žiadnej reakcie, pokračoval: „Mladý Percy Weasley.“

„Čože?!“ vykríkol George o pol sekundy pred Fredom, ktorý zvolal: „Naozaj je novým Temným pánom!“

„Chlapci, prosím,“ ohradil sa pán Weasley. „Nemyslím, že by bol schopný...“

Snape obrátil oči stĺpkom a vmiešal sa do rozhovoru. „Podstatné je, že je stále Fudgeovým pomocným asistentom, však? Pravdepodobne tú návštevu vykonal na ministrov príkaz.“

„Počkajte!“ ozvala sa Hermiona a temer sa chvela od vzrušenia. „Zabudnite na Percyho! Pán Ollivander, dokázali by ste vyrobiť nevystopovateľné prútiky, ktoré by nahradili tie zlomené? Teraz predsa už nie ste viazaný zmluvou!“

„Mohol,“ odvetil neurčito. „No príliš nám to nepomôže.“

„Určite by som vám vedela zohnať potrebné materiály...“

„To nie je najdôležitejší problém. Po tom, čo mi Wizengamot zlomil prútik“ – zhlboka si povzdychol – „ma varovali, aby som sa nepokúšal vyrobiť si nový. Zdá sa, že na nás zároveň s ostatnými kúzlami vypovedania zoslali aj nejaké znemožňujúce používať prútik.“

„Prútik sa nám do rúk nedostal, no iné obmedzenia sme otestovali, a fungujú,“ zamrmlal Fred.

„Tri metre pred Deravým kotlíkom sme narazili priamo do neviditeľnej bariéry,“ objasnil George. „Trochu nepríjemná rana.“

„Čo sa nám stane, ak by sme sa prútika dotkli?“ zavrčal Theo. „Ak by to iba zabolelo, vydržím to.“

„Prosím o názornú ukážku, slečna Grangerová,“ prehovoril Ollivander.

„Ehm – nuž, ak na tom trváte...“ Vsunula ruku do ľavého rukáva a položila prútik doprostred stola. Žalúdok sa jej zovrel, keď si všimla dychtivé pohľady všetkých prítomných.

„Sledujte!“ predniesol Ollivander a pomaly pohol rukou s dlhými prstami k jedenástim palcom duba. Hermiona zadržala dych. Bonesová pevne zovrela okraj stola. Lovegoodove oči vyzerali ešte väčšie než zvyčajne.

Zrazu – akoby niekto zapálil rozbušku – prútik prudko vystrelil opačným smerom k Snapovej hrudi. Zastavil sa o vlások pred ňou, potom sa stočil a znovu odfrčal, pričom temer zasiahol Georgea, Bonesovú a Thea. Hermiona mu napokon vsunula do cesty prázdnu škatuľu od pizze a vložila si ho späť do rukáva.

„Áno, to nám zosielanie kúziel trochu komplikuje,“ ozval sa Snape a prekrížil si ruky. „Napriek tomu chvályhodný nápad, slečna Grangerová.“

Hermiona okázalo ignorovala Freda, ktorý sa na ňu rozčuľujúco široko usmial.

 

* * * * *

 

Nasledujúce ráno zabúchala na Snapove dvere dosť skoro, rozhodnutá stráviť deň tým, že ho naučí užitočné muklovské veci, keďže vedela, že v blízkej budúcnosti na to nebude čas. Po tretej sérii hlasného klopania prudko roztvoril dvere a hrozivo na ňu zazrel, aj keď ten efekt bol zmiernený bledomodrým županom.

„Máte vôbec predstavu, koľko je hodín?“

„Vlastne áno. Čas na Pohrúženie sa do života muklov, Prvá časť: Radosti holenia“, povedala a nasmerovala ho ku kúpeľni. „Mala som to urobiť už včera, ale ráno ste sa ešte zotavovali z vysilenia. Čestne vás varujem – len čo budete mať za sebou tento rýchlokurz, očakávam od vás pomoc pri plánovaní Harryho záchrany... A teraz sa postavte pred zrkadlo!“

„Viete,“ dodala zamyslene, „mohla by som vás popritom aj ostrihať.“

„V žiadnom prípade,“ zvolal očividne zdesený.

„Dobre, dobre...“

Zo skrinky vytiahla fľaštičku, holiaci strojček a nádobku s holiacim krémom. Snape zastonal. „Naozaj som bol uvrhnutý do temného stredoveku,“ zamrmlal.

„Nie je to také hrozné. Pozrite – santalové drevo, vaše obľúbené.“

Zodvihol obočie.

„Voňali ste ním v škole,“ vysvetlila.

„Ako ste si to len mohli všimnúť?“ spýtal sa a jeho zamračený výraz vystriedal sotva badateľný úškrn.

„Na elixíroch ste sa večne týčili nado mnou!“ odvetila Hermiona. Cítila, že sa bráni, no nebola si istá pred čím. „V tejto nádobke je holiaci krém“ – vložila mu ju do rúk – „zvlhčí vám pokožku a zabráni poškriabaniu. Tento holiaci strojček“ – mávla ním ako prútikom – „vás môže porezať, keď si nedáte pozor, ale nie je skutočne nebezpečný. A táto voda po holení s vôňou santalového dreva“ – ukázala na fľaštičku postavenú na umývadle – „vo vás vyvolá príjemné spomienky na terorizovanie nevinných chrabromilčanov. Namydlite sa, pán profesor!“

Prižmúrenými očami sa zahľadel na návod na holiacom kréme, potom nádobku pomaly odzátkoval, otvor dávkovača si nastavil nad ruku a stlačil. O chvíľku mal tmavé strnisko na lícach pokryté penou.

„Dobre,“ skonštatovala a podala mu holiaci strojček,“ teraz ním ťahajte zhora nadol. Je to jednoduché.“

Začal nesmelým pohybom na ľavej strane, ktorý nebol dosť silný, aby odstránil chĺpky. Druhý pokus – náhle zalapanie po dychu nasledované červeným pramienkom.

„To je smiešne,“ zasyčal.

„Ach, len si sadnite!“ prikázala mu Hermiona. Keď poslúchol, vzala holiaci strojček a postavila sa mu medzi nohy. Jednou rukou mu naklonila bradu nahor a druhou vytvorila na drsnom povrchu čeľuste čistú cestičku. „Vidíte?“ Ťah. „Je to v pohode, len čo si zvyknete.“ Ťah. „Cítite, aký tlak používam?“

„Áno,“ odvetil. Na tvári ucítila jeho teplý dych. Uprene sa jej díval do očí a jeho hlboký hlas jej vibroval od končekov prstov až k spodnej časti chrbtice.

Veľa nechýbalo, aby ho neporezala.

Zastavila sa, srdce jej v hrudi prudko bilo. Prečo jej nepripadalo také intímne, keď pomáhala dvojčatám, Essexovi či Theovi? Náhle si až priveľmi dobre uvedomovala, že má nohy len pár milimetrov od jeho tela a prstami sa dotýka nahej kože; nikdy doposiaľ pri ňom nebola tak blízko. Ó nie! pomyslela si. Ó nie, ó nie, ó nie! Vrcholne nevhodná myšlienka. Zmizni odtiaľto, Grangerová! OKAMŽITE odtiaľto zmizni!

„Dobre!“ povedala priveľmi rozžiarene a odstúpila od neho. „Tak to môžete dokončiť – teraz vás nechám, no zavolajte, ak ma budete potrebovať. Budem dole. Vlastne príďte dole, keď budete hotový, je najvyšší čas na raňajky a po nich budeme pokračovať v lekciách...“

„Slečna Grangerová?“

„Áno?“ spýtala sa na polceste ku dverám.

„Holiaci strojček?“

„Ach! Iste. Ehm, tu je.“

Len čo bola bezpečne vonku, oprela sa o zatvorené dvere a rukami si zakryla tvár.

 

A/N: Hoci ide o dosť odlišnú scénu, chcela by som prisúdiť zásluhy za ukážku, že holenie je sexi, Rille (poviedka „A Little Support“).



11. Výčitky



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Jedenásta kapitola – Výčitky

 

Hermiona bola našťastie v kuchyni sama, čo jej umožnilo pokojne si vynadať za chvíľkové pominutie zmyslov.

Nemala by si túžiť po Snapovi. Nikto by po ňom nemal túžiť.

Bol to postačujúci dôvod, keď bola jeho študentkou, no tri roky mimo Rokfortu a tri dni strávené s ním ako seberovným zjavne zmenili jej pohľad na tohto nepredvídateľného muža. Usúdila, že zdravý rozum bude musieť tentoraz zapracovať dôkladnejšie.

Bod číslo jeden: Je to sarkastický bastard.

To bolo nesporné – hoci sa teraz, keď jeho uštipačné poznámky neboli neustále zamerané na ňu a jej priateľov, zdal vtipnejší.

Bod dva: On môže za to, že nie si majsterkou elixírov.

Nuž, áno... ale musela uznať, že jeho pohnútky neboli také nespravodlivé, ako si myslela.

Tri: Robil všetko preto, aby ti pokazil detstvo.

Pochopiteľne, no taktiež pomohol zachrániť všetkých pred Voldemortom, takže sa tým pádom tieto dve veci rušia.

Štyri: Je škaredý. Má žlté zuby, spľasnuté vlasy a orlí nos.

Bohužiaľ, historka s Lockhartom ju celkom odradila od úžasne dobrého výzoru a prinútila ceniť si v prvom rade inteligenciu a kompetentnosť. Snape bol prinajmenšom nezabudnuteľný a ten jeho hlas – vážne si nikdy predtým nevšimla, aký bol podmanivý?

No dobre. Päť: Je to emocionálny mrzák. Čo ty na to?

Ach! Nuž – ach! Rozumný argument. Trochu ho podozrievala, že nebol nikdy zamilovaný, prinajmenšom nie úspešne, a navyše to považoval za pochabosť. Bolo nemožné si ho predstaviť, ako niekomu šepká do uška nežnosti. A domnievať sa, že ho vznešené city premenia ako bozk žabieho princa, bolo tiež nepravdepodobné.

Šesť, dodal rozum, teraz si už istý úspechom: Bude ťa rozptyľovať, a na to nemáš čas. Tvoj najlepší priateľ sa nachádza na hranici medzi životom a smrťou, ty sebecká hus!

Tak, a bolo po všetkom. Hermiona si zahryzla do pery a pripomenula si obraz Harryho, keď ho videla pred štyrmi mesiacmi – sklené oči, vlhká pokožka a dosiaľ chlapčensky vyhúknuté údy neprirodzene nehybné pod nemocničnou prikrývkou. Zatiaľ jej neprišiel na myseľ žiaden úžasný plán, ako ho odtiaľ dostať, no vedela, že si vyžiada maximálne utajenie, pretože akákoľvek snaha o zverejnenie by celkom iste viedla k jej vyhosteniu a uškodila ich veci. A utajenie sa bude týkať aj Snapa, takže bude lepšie, keď ich nezamotá do citových problémov.

Obraz Harryho neočakávane vystriedala spomienka na Snapa v kúpeľni, polospiaceho a poloodetého, no tentoraz siahajúcom po nej...

Sedem. Nechce ťa. Stále ťa vníma ako dieťa, pamätáš?

Hermiona si povzdychla a psychicky sa pripravila na dlhý a nepríjemný deň.

 

* * * * *

 

O tri poschodia vyššie Snape dokončil holenie a takisto hlboko zamyslený vošiel do sprchy. Na rozdiel od všeobecného názoru mal dostatok skúseností so ženami, aby rozoznal, keď oňho niektorá javila záujem, nehovoriac o rokoch pozorovania študentov zápasiacich so zamilovanosťou do svojich spolužiakov.

Vychádzajúc z toho, mal tri teórie týkajúce sa Hermioninho náhleho odchodu: Zrazu si uvedomila, že sa dotýka nenávideného bývalého učiteľa a znechutilo ju to, zrazu si uvedomila, že sa dotýka nenávideného bývalého učiteľa a vzrušilo ju to; alebo – a toto bola jeho hlavná hypotéza – ju znechutil fakt, že ju to vzrušilo a dúfala, že na to už nikdy viac nebude myslieť.

Rozhodne nemal záujem zapliesť sa s ňou. Koľko mala rokov, dvadsaťjeden? On bude mať o dva mesiace štyridsaťjeden. Po pravde, v čarodejníckom svete neboli medzi pármi ničím nevídaným ani oveľa väčšie vekové rozdiely. Ale nikdy predtým nemal románik s bývalou študentkou – všetky ich mal v mysli pevne zafixované ako nezrelé a otravné – a nemal v úmysle začať si s dievčinou, ktorá si nedokázala odvyknúť nazývať ho „pán profesor“. Pravdaže, nieže by mu prekážala úcta, o ktorej toto oslovenie svedčilo.

Hoci nemohol poprieť, že bola dosť pekná, bol presvedčený, že sa dokáže vyhnúť pokušeniu, keďže vo všetkom inom bola nevhodná. V tomto prostredí mala v rukách všetky tromfy, čo bolo roztrpčujúce. Hádala sa s ním, čo bolo rozčuľujúce. Páčili sa jej weasleyovské dvojčatá, čo bolo nepredstaviteľné. A celkovo bola až priveľmi zvedavá, čo bolo znakom toho, že ho nevnímala ako muža, ale ako fascinujúcu záhadu.

Rozhodnuté: Nezvádzať slečnu Grangerovú.

Vypudil z mysle spomienku na jemný dotyk jej rúk na tvári.

 

* * * * *

 

Raňajkovali v neobvyklom tichu prerušenom len vpádom dvojčiat, ktoré chňapli po miskách s cereáliami, aby ich zjedli pred televízorom. „Aká domácka atmosféra!“ prehodil Fred cestou von a Hermiona si vryla do pamäti, že za to neskôr schytá.

„Keď už hovoríme o domácnosti,“ ozvala sa rázne a zazrela na hromadu tanierov špinavých od pizze z predošlého večera, „upratujeme všetci na striedačku. Poutieram riad, pokiaľ ho umyjete.“

To nebola ťažká úloha – Snape musel už predtým umývať kotlíky ručne; išlo o to isté – a Hermiona medzi nimi dokázala po celý čas zachovať metrový odstup.

Neskôr ho oboznámila s televízorom. Chvíľu zamračene civel na kreslený film z videokazety a potom vyhlásil, že je to „mozog poškodzujúce plytvanie časom“.

„Rovnaké ako vaše hodiny,“ odsekol mu George nevzrušene.

„Tak potom prejdime k počítaču,“ povedala Hermiona.

„Ďalšia škatuľa,“ zafrflal Snape, keď k nemu dorazili, no napriek tomu ho zaujalo, keď mu predviedla, ako muklom umožňuje vymieňať si písané správy rýchlejšie, než by kedy dokázala nejaká sova.

„Mohlo by to mať nejaký prínos ako komunikačný prostriedok,“ pripustil.

„Hm, správne! Takmer som zabudla – zostaňte tu. Hneď sa vrátim.“

Pokým čakal, prehrabal sa jej v doručenej pošte, a keď sa o niekoľko minút vrátila, pobavene sa na ňu zadíval. „Nechcete mi vysvetliť, prečo sa tu označujete za Vševedku?“

„Vždy som mala pocit, že urážka stráca na sile, keď si ju prisvojíte,“ objasnila vecne. „Tu máte, pán profesor, to je váš mobil.“

Strieborný vynález bol sotva väčší od ohnivej strely a šikovne mu pasoval do dlane. Zodvihol obočie. „Zdá sa, že mu čosi chýba.“

„Je bezdrôtový. Podľa mňa takmer mágia, i keď existuje dôveryhodné vedecké vysvetlenie toho, ako sa šíri zvuk prostredníctvom rádiových vĺn od jedného telefónu k druhému.“

Usúdil, že pýtať sa na to, čo sú „rádiové vlny,“ by nebolo prínosné, a urobil dobre, lebo Hermiona už prešla k inej téme.

„Vložila som vám sem všetky naše čísla, takže sa s nami ľahko spojíte. Ak zadáte „1“ a stlačíte tlačidlo odoslať – vidíte, toto zelené? – zastihnete ma všade. Skúste to.“

Tak aj urobil a začul tlmené vyzváňanie vychádzajúce z vrecka na jej džínsovej bunde.

„To je... úžasné!“ riekol potichu.

„Mávam veľa hovorov vždy, keď je niektorý z bývalých – alebo niektorá, v Ameliinom prípade – prvý deň v muklovskej práci,“ povedala s úsmevom. „Pán Lovegood mi volal skoro tucetkrát, aby sa spýtal na stopku. Išiel do práce pešo a nebol si istý, či tá značka platí preňho, a či sa má na neurčitý čas zastaviť.“

„Keď už hovoríme o práci...“ ozval sa Snape, načínajúc tému, ktorá ho trápila skoro rovnako ako nedostatok mágie. Zúfalo túžil veriť, že toto vyhnanstvo je len dočasným stavom, ibaže zbaviť sa Voldemorta trvalo roky, no aspoň vtedy vedeli, proti komu bojujú. V čase medzitým nemal chuť skončiť pri fyzickej lopote po polovici života strávenej v akademických kruhoch. I keď tých dvadsať rokov učenia pociťoval ako drinu, v skutočnosti mal z prípravy elixírov pôžitok.

„Premýšľala som nad elixírmi,“ povedala Hermiona a na kratučký okamih mal pocit, že mu vie čítať myšlienky. „Viete, vy ste zvláštny prípad. Nik z ostatných sa nemôže zaoberať presne tým, čo robil predtým; aj Amelia sa potrebovala trochu rekvalifikovať, aby sa naučila zaobchádzať s nožmi a revolvermi. Ale vy pri svojej práci prútik nepotrebujete a vaše výtvory môžem predávať lekárni v Šikmej uličke – pani Weasleyová mi povedala, že sa nevedia dočkať pomoci; iba nedávno začali ponúkať hotové elixíry.“

„A čo prísady, slečna Grangerová? Tie nerastú na stromoch – aspoň na tých muklovských.“

„Pochopiteľne, nakúpim ich od lekárnika.“

„Hmmm. Uvedomujete si, že budem vykonávať istý druh bezprútikovej mágie?“

„To nie je ani zďaleka také nebezpečné, ako sa snažiť zoslať kúzlo aktívne, a vy to veľmi dobre viete. Deťom by nikdy nedovolili študovať elixíry na Rokforte, keby im prišlo zle počas varenia jednoduchého elixíru proti zábudlivosti. A neusmievajte sa na mňa tak samoľúbo, pán profesor! Nechystám sa povedať, že ste mali pravdu, a ja nie. Našla som vás v bezvedomí na podlahe, prekristapána!“

„Ponúkate mi obchodné partnerstvo?“

„Možno by sa to tak dalo nazvať.“

Znovu jej podal ruku. A ona ju opäť stisla – nádych, výdych, Grangerová, zasyčal neodbytný hlas rozumu.

Snape nezmenil svoj názor na podanie ruky; len mu napadlo, že ju to rozruší a posunie jazýček váh tak trochu na jeho stranu. Naňho to, prirodzene, nemalo žiaden vplyv.

Vonkoncom nijaký.

 

* * * * *

 

Neskôr, po lekciách o internete, kreditných kartách, londýnskom metre, kine a už viac nezáhadnom rádiu a po tom, čo mu Hermiona spravila (nepohyblivú) fotografiu na falošný preukaz totožnosti, zriadila účet v (neraráškovskej) banke a vzala ho do obchodného domu po nové (zväčša čierne) oblečenie, sa Snape zosunul na posteľ a čakal, kým zvyšok domácnosti zaspí.

Potom si sadol na zem, aby sa prvýkrát po chorobe pokúsil o bezprútikovú mágiu – skutočnú, nie jej verziu pre elixíry. Ironicky sa uškrnul; cítil sa tak trochu ako prvák na chodbe po večierke. Po všetkých tých príležitostiach, kedy sa mu Hermiona snažila vyhnúť počas porušovania pravidiel na Rokforte, považoval svoje snaženie zatajiť to pred ňou za komické.

Zavrel oči a sústredil sa na to, aby zo svojej mysle pomaly uvoľnil myšlienky a emócie, až pokým nebola dokonale prázdna. Robil to spravidla každý večer; oklumenciu nepoužil už tri roky, no bola to užitočná zručnosť, o ktorú nechcel prísť.

V tej prázdnote si sformoval obraz svojho pohára vody: vysoký, štíhly a plný. Ku mne, pomyslel si a vytušil jeho prítomnosť. Ku mne, zopakoval a cítil, ako sa ten zaprel proti štruktúre priestoru, aby sa k nemu dostal. KU MNE! prikázal. Pohár na nočnom stolíku zarinčal, márne sa snažiac od neho odlepiť.

Samotná sila jeho vôle na to nestačila. Povzdychol si a pripravil sa na nával nevoľnosti.

Accio pohár!“

Tentoraz mu okamžite vletel do vystretej ruky, tekutina mu vyšplechla ponad okraj na prsty. Odpil si z neho, aby sa mu upokojil žalúdok, a počkal kým ustúpi sprievodný nával horúčavy. Bolo by jednoduchšie, keby na vykonanie kúzla stačila jeho túžba, potom by si rovnako, ako pri spontánnych prejavoch mágie v útlom veku, neublížil.

Temer nikto sa nepokúšal o bezprútikovú mágiu, len čo získal prútik, takže tá teória bola sporná. Podarilo sa mu dospieť k poznaniu, že kúzla vyrieknuté bez prútika vyšlú energiu pretekajúcu telom ako blesk. Len zopár vyvolených má vrodenú schopnosť úspešne čarovať týmto spôsobom a ešte menej z nich je ochotných to všetko podstúpiť. Ale tvoriť kúzla bez prútika či latinčiny, želať si, nech sa stane vôľa tvoja – v tom prípade by si energia neprebíjala cestu z jeho tela: skrátka bude prítomná, a pravdepodobne bude silnejšia než akékoľvek čary zoslané prútikom.

Chvíľku ešte trénoval privolávanie a odosielanie rozličných predmetov a potom sa odobral do postele, vďačný, že vôbec vie čarovať. Neurčitý pocit nevoľnosti – od korienkov vlasov po končeky prstov na nohách – ani zďaleka nestačil na to, aby utlmil radosť z mágie pulzujúcej v jeho žilách.

 

 

A/N: 1. „Dosť pekná...“: Len maličká narážka určená pre fanynky Jane Austenovej, ktorým možno pripomenie reakciu Snapovi podobného pána Darcyho v románe „Pýcha a predsudok“: „Dosť obstojná, ale nie natoľko krásna, aby ma priviedla do pokušenia.“

2. Ako predtým, veľké uznanie pre poviedku „Aritmancy for Muggles“ (Aritmancia pre muklov), ktorá sa taktiež zaoberá bezprútikovou mágiou, keďže takisto ide o fanfiction o vyhostení. Mám dojem, že sa v našich príbehoch budeme uberať rozličnými smermi, no keďže je dielko Flyingegg rozpracované, nemôžem to tvrdiť s istotou.



12. Odhalenia



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Dvanásta kapitola – Odhalenia

 

Hermiona sa zobudila zavčas rána a rýchlo sa obliekla celá nedočkavá zájsť do lekárne po prísady do elixírov. Pravdupovediac bola ešte nedočkavejšia, kedy už konečne vypadne z domu. V čarodejníckom svete nebola odvtedy, čo odtiaľ odišla, aby pomohla vyhosteným. A hoci svoje slová vyrieknuté pred Snapom o frustrácii z miernej zaujatosti voči muklorodeným myslela vážne, mala pocit, že sa medzi bývalými čistokrvnými zblázni. Nikdy obzvlášť netúžila po deťoch, a teraz sa cítila, akoby ich mala temer tucet.

Nahlas sa rozosmiala. Jej hlas sa rozľahol inak tichou obývačkou. Koľká irónia! Veď tu bola najmladšou.

„Niečo vás pobavilo, slečna Grangerová?!“

Hermiona potlačila nutkanie zajačať, otočila sa a našla Snapa sedieť v kúte pred počítačom.

„Skoro som kvôli vám zinfarktovala,“ povedala a neisto sa naňho usmiala. „Čo robíte?“

„Skúmam telefóny,“ odvetil odmerane. Keď pristúpila bližšie, uvidela, že má otvorených niekoľko webových stránok. „Vaše vysvetlenie o spôsobe ich fungovania malo ďaleko k dokonalosti a mal som pochybnosti, že by ste ocenili, keby som spoločný aparát rozobral na súčiastky.“

„Prečo ten náhly záujem?“

„Možno... tu na chvíľu uviaznem. Nechcel by som sa slepo trmácať v tomto bizarnom svete.“

Hermiona úplne chápala, čo ho k tomu motivovalo, keďže kedysi cítila to isté – hoci v oveľa pozitívnejšom zmysle – keď zistila, že je čarodejnica.

„Potom by ste mali tráviť viac času s dvojčatami. Sú blázni do techniky; čudujem sa, že im trvalo tak dlho, kým si kúpili vlastný počítač.“

„Šesť a pol roka učenia tých rozčuľujúcich švindliarov mi bohato stačilo,“ podotkol sucho a zodvihol obočie, keď si všimol jej plátennú tašku. „Chystáte sa niekam?“

„Do Šikmej uličky.“

Tvárou mu preletel dotknutý výraz skôr, než sa prinútil tváriť ľahostajne. Jej slová boli zle načasovanou pripomienkou toho, čo stratil, nasledujúcou po ubíjajúcej hodine zahĺbenia do muklovskej techniky.

Jeho školské roky na Rokforte boli napriek emocionálnej traume intelektuálne nenáročné; nebol zvyknutý, aby ho čokoľvek vyviedlo z konceptu. No pri skúmaní fungovania telefónu mal po prvý raz dojem, že nebol iba donútený vzdať sa výhod mágie, ale i uvrhnutý do takého odlišného spoločenstva, že si nemohol prečítať o zaujímavom striebornom mobile schovanom vo vrecku bez vyhľadania každého druhého slova v slovníku. Anténa. Kanál. Vysielač. Frekvencia. Analógový. A len čo ich v slovníku nájde, je zasiahnutý spŕškou oveľa nezrozumiteľnejších výrazov.

Bolo to ako stáť na pohyblivých pieskoch; strašný, dusivý pocit. Ani v tých najdivokejších predstavách to nebol vhodný okamih, aby čelil muklorodenej čarodejnici, ktorá sa dokázala veľmi dobre prispôsobiť novému svetu, bola v tom nechutne dobrá a mohla sa vrátiť, kedykoľvek sa jej zachcelo.

„Tak si ten váš výletík užite,“ prehovoril uštipačne. „Nebudem vás zdržiavať.“

Hermiony, ktorá s ním deň predtým strávila prekvapujúco príjemné popoludnie v muklovskom Londýne, sa to dotklo oveľa viac, ako keby jej vynadal. V kútikoch očí ju zaštípali horúce slzy, čo ju ešte viacej nahnevalo. Výletík? Výletík?

Bod číslo osem: Je to odporný, úzkoprsý, nevďačný kretén.

Zhlboka sa nadýchla.

„Vy – vy – jeden NEZNESITEĽNÝ chlap! Evidentne túžite ísť so mnou, hoci ste prílišný slizolinčan, aby ste to priznali a povedali nahlas. Najradšej by ste tu neboli. Chcete späť svoj prútik a vadí vám, že ja stále mám ten svoj. Cítite sa slabý, a to neznášate. Nedokážem vám s ničím z toho pomôcť, no môžem vám zohnať prísady, čo som sa aj chystala, kým ste ma neprerušili – takže si prestaňte ako zvyčajne vybíjať svoju agresivitu na mne a láskavo si spomeňte, že som na vašej strane!“

Snape odrazu vstal, týčil sa nad ňou a takmer zúril od hnevu. Úplne ho zaskočila, neomylne ho zasiahla na najcitlivejšom mieste, ktoré mal v úmysle chrániť sarkazmom. Nikto okrem Dumbledora si nikdy nevšimol bolesť skrytú za úškrnom; nikto ho nikdy za to nesfúkol. Chcel tú bolesť preniesť na ňu. Chcel ju vidieť skrčenú na podlahe. Vidina potemnela a on si ju predstavil, ako kričí od bolesti, temer to mohol cítiť, vlastne samotný vzduch vôkol neho bol nabitý elektrinou...

...a potom čary vyprchali, hneď ako si uvedomil, čo sa deje. Odtackal sa späť do kresla a opierky zovrel tak silno, až mu zbeleli hánky.

Dostal sa nebezpečne blízko k výbuchu bezprútikovej mágie a ohrozil tým život mladej ženy, ktorá ho prichýlila z ulice, povedala, že mu bezvýhradne dôveruje a nikdy nespravila nič horšie, než že ho dožierala na hodinách. Cítil sa zle, a tentoraz za to nemohla mágia.

Aj keď Hermiona nemala tušenia, pred čím práve unikla, bola dosť vnímavá, aby rozpoznala, že sa skoro prestal ovládať. Neurčitý výraz bolesti na jeho tvári zadržal jej vlastný hnev.

„Viem, že to nemáte ľahké,“ povedala miernejšie. „Zvykli ste si na moc – nad mágiou i ľuďmi – a chcete ju späť. A ja vám v tom chcem pomôcť. No majte na pamäti, že ani teraz nie ste bezmocný, pán profesor. S vami máme oveľa väčšie šance na získanie prevahy.“

S maximálnym úsilím sa zdržal nutkania znovu sa uchýliť k posmeškom. Mal pocit, že sa k nemu správa protektorsky, no len čo sa nad to povzniesol, pochopil, že to, čo povedala, bolo takmer dojemné. Za celý svoj život sa ospravedlnil len raz a nemal chuť to opakovať, takže namiesto toho vstal, odkráčal ku dverám a na znak uzmierenia ich pred ňou podržal otvorené.

„Sily pôsobiace na ministerstve tiež nie sú bezmocné,“ prehodil. Keď prechádzala okolo, pristavil ju a šepol jej do ucha: „Buďte opatrná!“

 

* * * * *

 

„Zdrafíčko, ´ermiona – dáfno som ťa nefidel.“

Nízky robustný majiteľ lekárne Slizniaky a poldecáky sa na ňu spoza pultu široko usmial. Medzi radmi políc lemovanými drobnými krehkými fľaštičkami pôsobil smiešne nepatrične.

„Vzala som si na ministerstve dovolenku na pár mesiacov,“ vysvetlila. „Odišla som k muklom... potrebovala som si oddýchnuť.“

Jeho okrúhla priateľská tvár sa skrivila do výrazu veľmi blízkemu rozmrzelosti. „To ja by som si potrebofal oddýchnuť od toho prekliateho ministerstfa. Fieš, že pridali tucet nariadení, ktoré ma postihli? Fšetky obchody musia nahlasofať Oddeleniu informácii každý nákup a predaj, každučkú maličkosť, ktorá sa tu udeje.“

„Oddelenie informácií – kedy ho vytvorili?“

„F rofnakom čase ako nofé zákony. Tuším f piatok.“

Pocítila nával rozmrzenosti, že ju Malfoy prostredníctvom sovy okamžite neinformoval. V duchu si to spočítala a dospela k názoru, že tento vývoj udalostí – i keď hrozivý – by si nemal vyžiadať zmenu v plánoch týkajúcich sa prípravy elixírov. Napokon nie je nič čudné na slečne Grangerovej, odborníčke na elixíry, ktorá si privyrába počas obdobia, čo nedostáva výplatu z ministerstva. Nikto nemusí vedieť, kto tie odvary v skutočnosti pripravuje.

„Sam,“ ozvala sa, „je pravda, že potrebuješ pomôcť s hotovými zásobami?“

„´rom do toho! Som f podstate na mizine, ani jeden spoľahlivý fýrobca na obzore a dobre fieš, že nemôžem fariť elixíry na fšetko,“ zahorekoval a zdvihol nahor hrubé prsty. „Prečo? Čo ponúkaš?“

„Úspory mám temer na nule,“ zaklamala, usúdila, že to bude dobrá zásterka, ak by sa ministerstvo začalo diviť, ako sa živila po všetky tie mesiace, a prečo sa náhle znovu objavila. „Môžem od teba nakúpiť prísady a ihneď začať.“

„Ach, dušička, to by bolo skfelé!“ úprimne sa zaradoval. „Dám ti, samozrejme, fýhodné ceny na všetok tovar. Počkaj chfíľu, fypíšem ti objednáfku.“

Potom, čo ju Sam naškriabal na kus pergamenu, strávila niekoľko hodín vyberaním všetkých prísad, čo potrebovala. Neponáhľala sa a vychutnávala si protichodné vône toho miesta. Nakoniec sa vrátila k pultu a majiteľovi podala mešec s galeónmi.

„Nechaj si ich,“ riekol prosto. „Fiem, že si už šforc. Ferím ti.“

Pocítila prílev vďačnosti – nikdy na ňu nehľadel zvrchu, hoci bol čistokrvný – no napriek tomu mu vtisla peniaze do dlaní. „Poslúžia ako naša zmluva, čo ty na to? Nepotrvá dlho, kým ich dokončím. Nebudem hladovať.“

„Sam,“ dodala vzápätí bez rozmýšľania. „Nakoľko je to teraz zlé?“ Mala na mysli ministerstvo, no usúdila, že neurčitá otázka bude bezpečnejšia.

„Určite znepokojifé. Fšetky tie príbehy v Proroku o tom, ako napadli ľudí, ako napríklad chudáka ´arryho Pottera. Ach, áno,“ pokračoval, keď si všimol jej pohľad plný prekvapenia a zdesenia, „ty o tom asi ešte nefieš. Feľa ľudí f poslednom čase len tak-tak uniklo nehodám. Z čista-jasna sa zjafujú čarodejníci od ´lafy po päty f čiernom a pália kúzla na fšetky strany. Bojíme sa, že sa to stúpenci Ty-Fieš-Koho snažia nadfiazať, kde skončil. Takže by som sa naozaj nemal ponosovať na ministerstvo,“ dodal rozpačito. „Ufedomujem si, že sa nás len snažia chrániť. Žiadna čarodejnica či čarodejník dodržiafajúci zákon nenamietajú foči tomu, aby aurori fedeli, čo ľudia nakupujú. Deprimuje ma len tá papierofačka nafyše.“

Hermiona musela položiť svoj nákup, taká bola šokovaná. „Bol niekto vážne zranený?“

„Nie, fďaka Merlinovi. Teraz sú fšade aurori. Fari si si ich fonku nefšimla? Objafili sa tam pár týždňof po tom, čo bol ´arry zranený. Fyzerá to tak, že to bol z ich strany dobrý ťah. Tí temní čarodejníci nemôžu zostať na jednom mieste dosť dlho na to, aby napáchali škody.“

„Kedy sa tie útoky začali?“

„Azda pred pár dňami. Nedáfno.“

To objasňovalo, prečo jej pani Weasleyová a spol. nič nepovedali; boli už dva týždne na dovolenke v Rumunsku. No i tak to nevysvetľovalo Malfoyovo mlčanie.

„Dávaj na seba pozor, Sam,“ povedala, stisla mu ruku a rozhodla sa, že si kúpi noviny.

„Ty takisto,“ odvetil. „Ešte raz ti ďakujem za pomoc s elixírmi – si moja spása.“

O dve minúty neskôr si vopchala do tašky výtlačok Proroka a už-už sa chystala premiestniť, keď jej vbehol do výhľadu Dean Thomas a divoko mával rukami.

„Hermiona!“ zvolal. „Myslel som si, že si mala v pláne stráviť celý rok medzi muklami.“

„Nuž, musím si zarobiť trochu peniažkov, aby som to zvládla,“ riekla. „Práve som bola v Slizniakoch a poldecákoch popýtať sa na varenie elixírov na predaj.“

„Vieš, vážne by si sa mala vrátiť. Zlepšilo sa to tam, naozaj. Bol som povýšený.“

„Uťahuješ si zo mňa! Veď Dammers...“

„Ten mrzutý starý cvok odišiel do dôchodku. Urobil chybu pri príprave vybuchujúcej tekutiny, čo mohlo byť smrteľné, a tak usúdil, že je načase odísť. Takže tam teraz šéfujem ja. Prvý muklorodený vedúci oddelenia. Vlastne som rád, že si odišla na dovolenku,“ doberal si ju, „inak by si to bola asi ty.“

„Bola som presvedčená, že Fudge pri vymenúvaní za vedúcich uprednostňuje čistokrvných,“ namietla v rozpakoch.

„Zdá sa, že zmenil názor. Je to politik, nie? Myslím, že si konečne všimol, že tvoríme rastúcu časť jeho voličskej základne.“

„Zrejme by urobil čokoľvek, aby zostal ministrom.“

Keď sa pred nimi objavila Fortescueova cukráreň, Dean povedal. „Mohli by sme zájsť na skorý obed a trochu pokecať. Florean rozšíril jedálny lístok a už nepodáva len zmrzlinu.“

Znelo jej to lákavo. Časť z nej mu chcela porozprávať o všetkom: že ministerstvo zamlčiavalo pred ľuďmi informácie, vyhosťovalo čarodejníkov a možno dokonca – naozaj by to bolo možné? – hralo divadielko so znovuobjavením sa smrťožrútov. Avšak v ušiach jej zaznelo Fredovo varovanie. Rozhodla sa, že napriek tomu, že Deanovi bolo možné dôverovať – veď ho o rodičov pripravil Voldemort – mohol nechcene prezradiť detaily niekomu, komu by nemal.

„Sľúbila som Samovi, že okamžite začnem pracovať na jeho objednávke,“ povedala. „Čo tak nabudúce?“

„Iste,“ súhlasil, no vyzeral sklamane. „Chýbala si mi, vieš. Vo výskume a vývoji sú teraz samí chlapi.“

„Tam sa neuplatníš,“ riekla a objala ho voľnou rukou okolo pliec. „Tvoj talent na flirtovanie je vážne nevyužitý.“

„Aspoňže na oddelení zásobovania je zopár pekných dievčat. Prirodzene, ani zďaleka takých pekných ako ty.“

„No prirodzene.“

Usmiala sa naňho. Nakrátko sa jej vrátila dobrá nálada, kým na ňu znovu v plnej sile nedoľahla realita. „A ako to všetko zvládaš – počula som o nových útokoch...“

Stuhol a zamračil sa. „Poondiati smrťožrúti! Nikdy sa nevzdajú, to je jasné; skrátka čakajú na svoj čas. Ministerstvo tentoraz urobilo dobre“ – ukázal na aurora stojaceho v pozore neďaleko Zázračného zverinca – „aspoň tak nemám pocit, že som v neustálom ohrození. Poučili sa na vlastných chybách,“ dodal ponuro.

„Zlepšuje sa to trochu?“ spýtala sa.

„Každý deň mi niečo pripomenie mamu alebo otca. Každučký deň.“ Odmlčal sa a odvrátil pohľad. Keď sa k nej znovu otočil, na tvári mal tvrdý výraz. „Vybrali sme si svet obrátený hore nohami. Napadlo ti niekedy, že dejiny čarodejníckeho sveta možno spätne vysledovať naprieč vekmi vďaka sérii vzostupov a pádov Temných pánov?“

„Nuž, áno. Ale muklovia majú ten istý problém.“

„Muklovská Británia funguje v posledných dvoch generáciách dobre. Len na strane čarodejníkov to nemá konca kraja a do krížovej paľby sa dostávajú nevinní ľudia.“

Hermiona položila tašku na zem a rozpačito ho vtiahla do objatia. „Je mi to ľúto, Dean.“

„Hej,“ povzdychol si a pevne ju zovrel. „Aj mne.“

 

 

A/N: 1. Dean ako muklorodený: skutoční HP maniaci budú vedieť, že JKR plánovala Deana ako polovičného. Jeho otec bol čarodejník, ale Dean o tom nevedel, lebo jeho otca zabili smrťožrúti a on vyrastal s matkou a otčimom. Pre tento príbeh je to však vedľajšie; môžete ho brať ako muklorodeného alebo polovičného, ktorého všetci (vrátane neho) považujú za muklorodeného – pokiaľ ide o vnímanie, je to jedno. (Teraz už len dúfam, že nie je polovičným princom zo šiestej knihy.) Pozn. prekl.: My to už vieme ;-)

2. Sam: Je originálnou postavou, ale len preto, že nemáme žiadne informácie o majiteľovi lekárne. V príbehu predstavím ešte niekoľko originálnych postáv, no všade, kde je to možné, snažím sa vyhľadať a použiť postavy z kánonu.

3. „...k výbuchu bezprútikovej mágie a ohrozil tým život mladej ženy, ktorá... nikdy nespravila nič horšie, než že ho dožierala na hodinách.“ Snape Hermionu očividne nepodozrieva, že mu v prvom ročníku podpálila habit, ani že naňho v treťom ročníku zoslala kúzlo, ktoré ho v Škriekajúcej búde sknokautovalo.



13. Grangerová, Hermiona Grangerová



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Trinásta kapitola – Grangerová, Hermiona Grangerová

 

Fred vošiel do dverí desať minút po Hermioninom odchode do Šikmej uličky a vytrhol Snapa z hlbokého zamyslenia.

„Pracujete vy vôbec niekedy?“ vyštekol starší muž, lebo nemal náladu na Weasleyovcov.

„Áno,“ odvetil Fred a prekrížil si ruky. „Striedame sa s Georgeom.“

Snape prekvapene zažmurkal. „A čo robíte?“

„Vedieme hračkárstvo, prirodzene,“ uškrnul sa. „Len čo prídeme na kĺb tým muklovským vecičkám, začneme vymýšľať vlastné.“

„Chráň nás Nimue,“ podotkol Snape sucho, no pripomenulo mu to slová, ktoré povedala Hermiona o dvojčatách a technike. Chvíľu so sebou zvádzal vnútorný boj, než sa zmieril s nevyhnutnosťou pokračovať v rozhovore. „Povedzte mi, Weasley, či by sme nejaký muklovský prístroj mohli po úprave použiť v čarodejníckom svete?“

„To asi nemá veľký zmysel. Muklovia sa iba snažia vykompenzovať mágiu.“

„Bolí ma to priznať, ale ich komunikačné zariadenia sú lepšie. No pozor, iba ony!“ Zamračil sa na svoj odev, ktorý pozostával z čiernej košele na gombíky a čiernych nohavíc bez akýchkoľvek gombíkov, až na kovový výmysel, ktorým pohŕdal.

„Čo navrhujete?“ Freda to očividne zaujalo a vkĺzol do kresla vedľa Snapa.

„Chcem upraviť mobilný telefón tak, aby sme boli v spojení so slečnou Grangerovou, keď sa bude potulovať v čarodejníckej komunite.“

„Ohohó!“ Keď Snape nezareagoval na provokatívne zakývanie obočím, Fred pokračoval: „Skrátka, aby sme sa s ňou mohli porozprávať, však?“

„A tiež počuť, čo sa vôkol nej deje. Nie je špiónkou a nikdy ňou nebola. S najväčšou pravdepodobnosťou jej ujdú dôležité detaily.“

„Nuž... prvý problém spočíva v tom, že zložité muklovské vynálezy sa v blízkosti trvalého magického poľa kazia – pri mojom otcovi by som to mal vedieť. Takže je potrebné ochrániť buď celú tú vec, alebo jej najdôležitejšie časti. Potom s nimi môžete neobmedzene baštrngovať“ – zakašľal, aj keď Snapovi ten zvuk nejasne znel ako lietajúce auto – „ alebo ich vziať na miesta s vysokou koncentráciou kúziel, ako je Rokville.“

„Bežné cloniace zaklínadlo?“

„Hej. Druhým problémom je...“

„...zjavne, urobiť ich neviditeľnými.“

Neočakávaná štipka Snapovho humoru prekvapila Freda natoľko, že sa rozosmial. Druhý muž s nepatrným úškrnom pokračoval: „Myslím, že splývacie zaklínadlo bude postačovať.“

„Hermiona nemôže chodiť hore-dole s rukou pár centimetrov od ucha, pokiaľ sa ľudí nesnažíme učičíkať jej impozantným výzorom,“ riekol Fred. „No som presvedčený, že sa u ocka v robote nájde niečo, čím sa to vyrieši. Čo takto menší výletík?“

Snapa znepokojilo, že po tom nešťastnom slovnom spojení pocítil príval viny. Ignoroval ho a prikázal:

„Veďte ma, Weasley!“

 

* * * * *

 

Hermiona vošla do domu na Delfskej ceste číslo dvadsaťsedem krátko pred poludním a udivil ju pohľad na Snapa a Freda, ktorí na niečom spoločne pracovali.

„Ha! Podarilo sa!“ zvolal Fred skôr, než si ju všimol. „No, a teraz je rad na tebe. Švihaj sem a vyskúšaj si to!“

„Slúchadlá?“ spýtala sa, keď jej ich podal. Boli pripojené k mobilu, ktorý si nechala v kancelárii, keď odišla.

„Snape dostal skvelý nápad – no fajn, sú ti akurát – pripevniť ich na teba, aby sme sa mohli z pohodlia domova naladiť na čarodejnícky svet. Chceme ich zneviditeľniť a spraviť nepoškoditeľnými... lepšie povedané, urobíš to ty.“

Hermione poskočilo srdce od radosti. To bolo geniálne! Bude môcť zbierať informácie, čo práve zúfalo potrebovali, a Snape bude akoby hneď vedľa nej so svojimi radami a ďalším párom uší. Samotný majster elixírov sa však na ňu ostražito zadíval – takmer ako keby dúfal v jej uznanie, no neočakával ho.

„To je úžasné, pán profesor!“ povedala a široko sa naňho usmiala. Na odpoveď mu mierne šklblo kútikmi pier. „Ďakujem vám. A tebe tiež, Fred – budem sa cítiť ako James Bond.“

„Muklovský špión s množstvom dômyselných vecičiek,“ teatrálne šepol Fred Snapovi a ten obrátil oči stĺpkom.

Hermiona odovzdala Snapovi tašku s prísadami do elixírov a zoznamom objednávok, zatiaľ čo Fred natieral na chlieb hrubú vrstvu arašidového masla a džemu pre rýchly obed. Potom im porozprávala znepokojivé novinky o nedávnych napadnutiach podobajúcich sa na útoky smrťožrútov a o Oddelení informácií.

Snape sa hneď dotkol zásadného problému, ktorý ju trápil. „Teraz musíme predpokladať, že Malfoy je do toho nejakým spôsobom zapletený, lebo inak by už k nám vpadol s týmito správami.“

„A keďže vie, kde sme,“ dodala skrúšene, „môžeme byť vo veľkom nebezpečenstve.“

„PRÁVE TO VÁM CELÝ ČAS HOVORÍM!“ zvolal Fred a rozhodil rukami.

„Keby nás chcel zabiť, mal na to nemálo príležitostí,“ poznamenal Snape. Otočil sa k Hermione. „Viete ho sem prilákať?“

„Azda...“

„Výborne.“ Uchmatol si z taniera ďalší sendvič. „Čírou náhodou mám v habite ešte jednu fľaštičku veritasera.“

Keď sa Fred prestal dusiť kúskom jedla, ktorý sa snažil prehltnúť, pozrel úctivo na Snapa. „Odvolávam všetko zlé, čo som o vás kedy povedal.“

Hermiona si odfrkla a vytiahla prútik. „Áno, no to ešte chvíľu potrvá, takže najskôr začarujme telefón. Ktoré časti mám ochrániť?“

„Úplne všetky,“ riekol Fred. „Takže naň zošli splývacie zaklínadlo.“

„Až keď sa spojíme,“ prerušil ich Snape prudko.

Vyťukala 12 a stlačila tlačidlo „volať“, aby sa utvrdila, že sa navzájom počujú, než dokončí obe kúzla. Neviditeľný telefón jej ľahko vkĺzol do vrecka a neviditeľné slúchadlá si založila na hlavu ako čelenku do vlasov.

„Tak fajn, pôjdem navštíviť Harryho – áno, pôjdem, pán profesor. Mojou prvoradou prioritou je dostať ho odtiaľ a potrebujem lepšie preskúmať jeho nemocničnú izbu. Potom sa stretnem s Malfoyom.“

„Tak dobre,“ súhlasil Snape. Zrazu natiahol krk a pristúpil k nej.

„Čo...“

Rukami jej vošiel do vlasov. Hermiona dvakrát zažmurkala presvedčená, že sa pomiatla. Stuhla na mieste, keď jej dlhými prstami prechádzal po kučeravej kope vlasov.

„Tak je to lepšie,“ podotkol a kriticky sa na ňu zadíval. „Bolo evidentné, že vám ich niečo drží. Pozdravte odo mňa Pottera.“

Keď prišla na to, ako opäť začať normálne dýchať, bol už v kuchyni. Ryšavec sediaci pri stole vyzeral, že čo nevidieť vybuchne od veselosti.

„Ani... slovo, Fred Weasley!“ oborila sa naňho a ufrnkla preč.

 

* * * * *

 

Nemocničná izba vyzerala skoro rovnako, ako si pamätala – priestranná a plná aurorov. Aj tak musela pred vstupom odovzdať prútik a dovoliť strážcovi, aby nad ňou mávol svojím prútikom kvôli kontrole na prenášadlá. Posadila sa vedľa mladíka v bezvedomí, vzala mu ruku do dlaní a krúživým pohybom ju hladkala v nádeji, že ho to do istej miery uteší a trojicu aurorov unudí. Po niekoľkých minútach si všimla, že sa stiahli, aby pokračovali v načatom rozhovore, a opatrne sa rozhliadla po miestnosti.

Bola asi taká veľká ako spálňa jej rodičov, no bez nábytku, až na Harryho posteľ, kreslo, v ktorom sedela, a dlhý stôl pokrytý pohľadnicami a kyticami kvetov. Boli tam len jedny dvere a žiadne okno. Zaťala zuby a premýšľala o inom spôsobe, ako sa dostať dnu: možno ventilačné potrubie? No nie, v čarodejníckom svete neexistovalo nič také ako kúrenie a klimatizácia...

Začínala strácať nádej. Pri pohľade na nevinne vyzerajúci „medikament“, v skutočnosti Dúšok živej smrti, ktorý neúprosne kvapkal Harrymu do žily, pocítila intenzívne nutkanie vytrhnúť mu ihlu z tela a pokúsiť sa dohovoriť s aurormi – nemohli byť do toho všetci zapletení, však áno?

Prirodzene, nie – no určite boli poučení, aby ho chránili za každú cenu, neustále pripravení na úskoky, a jej konanie by sa javilo ako typický príklad. Oprela si líce o jeho ruku a bojovala so slzami rozhodnutá nezačať vzlykať, pokiaľ Snape počúva.

„Slečna? Váš čas vypršal,“ riekol súcitne jeden z aurorov. „Dovolil by som vám zostať tu dlhšie, no čo nevidieť príde jeho liečiteľka.“

„Slečna Grangerová,“ zamrmlal jej Snape do ucha a jeho hlas ju ako záchranné lano vytiahol zo zúfalstva, „nech vám ani nenapadne odísť z nemocnice bez zistenia, kto je tá liečiteľka.“

 

 

Pozn. prekl.: Názov kapitoly je parafrázou vety, ktorou sa v knihách a filmoch predstavuje známy muklovský špión: „Bond, James Bond.“



14. Tajomná liečiteľka



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Štrnásta kapitola – Tajomná liečiteľka

 

Hermiona mala v úmysle dostať sa z nemocnice čo najskôr, no teraz sa pristihla, že sa zúfalo snaží vymyslieť nejakú zámienku pre postávanie na chodbe pred Harryho izbou. V duchu zanadávala, keď jej strážca, tak trochu povedomý mladík, možno nedávny absolvent Rokfortu, okamžite vrátil prútik.

„Ehm – dávno tu pracujete?“ spýtala sa veselo.

„Nie. Len od leta,“ odvetil bez okolkov.

„Ach, mám rada aurorov!“ zvolala a zachichotala sa. „Všetci ste takí odvážni.“

Tiché odfrknutie v uchu jej prezradilo Snapovu mienku o tomto pokuse o herectvo. No strážnik vypäl hruď a široko sa na ňu usmial.

„Momentálne som členom bezpečnostnej služby U svätého Munga, ale práve som bol prijatý do školy pre aurorov. Začnem v januári.“

„Gratulujem pán...?“

„Whitby, slečna, Kevin Whitby.“

„Á – z Bifľomoru, však? Som Hermiona Grangerová z Chrabromilu. Je veľmi milé opäť vás vidieť. Len by som si priala“ – tu si zhlboka povzdychla – „aby to bolo za príjemnejších okolností.“

„Pán Potter je vaším priateľom, však?“

„Áno. Zdá sa, že sa jeho stav už nezlepší, pán Whitby.“ Dala priechod vzlyku, ktorý zadržiavala, a utrela si oči.

„No tak,“ povedal chlácholivo a potľapkal ju po pleci. „Prosím, volajte ma Kevin. Ja by som sa neznepokojoval, liečiteľka Basilová je vynikajúca odborníčka – je vedúcou oddelenia škôd spôsobených kúzlami a naozaj sa vyzná. Dokonca sa jej podarilo dosiahnuť mierny progres u toho chudáka Creeveyho na izbe Janusa Thickeyho.“

„Basilová, Basilová,“ zamrmlal jej Snape rozptyľujúco v uchu. „Spýtajte sa toho poblázneného truľa, či sa tá Basilová volá krstným menom Tisifoné.“

„Kevin,“ ozvala sa nesmelo a vynútila si tým u mladíka ďalší úsmev, „máte na mysli Tisifoné Basilovú? Tú Tisifoné Basilovú?“

„Áno, tú,“ odvetil potešený, že sa mu ju podarilo rozveseliť. „Á – to je ona.“

Vysoká čarodejnica v limetkovo-zelenom habite práve vyšla spoza rohu. Bola stelesnením dobroprajnej matróny: svetlé vlasy popretkávané šedinami, teplé hnedé oči a ústa zvlnené vo vľúdnom úsmeve. Pokojne pozdravila Kevina a zmizla v Harryho izbe. Keby v rukách nedržala ampulky s elixírmi, Hermiona by sa bola ochotná staviť, že táto pokojná žena nemohla byť zodpovedná za zdrogovanie hrdinu čarodejníckeho sveta.

Hlavou jej vírili myšlienky: Potrebovala nájsť niekoho, kto stál bližšie k tejto záhade, aby z neho vytiahla informácie. Koho poznala na oddelení škôd spôsobených kúzlami? Niekto z jej ročníka tu pracoval, kto to bol...

„Ach!“ vykríkla, keď si spomenula. „Kevin, poznáte Justina Finch-Fletchleyho?“

„Či poznám? Na Rokforte mi bol ako starší brat. Pomohol mi získať aj tento flek – dostal ma v tomto roku na pohovor, pár mesiacov pred ukončením štúdia. Chlapík na pohľadanie. Mrzí ma, že odišiel.“

Hermione sa zovrelo srdce.

„Čudná vec,“ pokračoval strážca. „Snažil som sa mu pred pár týždňami poslať sovu, aby som zistil, ako sa má – odišiel ešte predtým, než som sem nastúpil, a vôbec som sa nedozvedel kam. Ale Caddie, moja sova, sa ihneď vrátila rozčúlená s listom stále upevneným na nôžke. Neviete, kde je teraz, však?“

Hermiona sa naňho zhrozene zadívala. Nikdy jej nenapadlo, že ministerstvo môže poslať niekoho do vyhnanstva a naozaj to dokázať udržať v tajnosti.

„Zabudnite na pána Finch-Fletchleyho,“ ozval sa Snape podráždene. „Ihneď mi zožeňte Malfoya. Tá Potterova liečiteľka je matkou Waldena Macnaira.“

Macnair, pracujúci na ministerstve ako kat nebezpečných zvierat. Macnair, smrťožrút. Macnair, zabitý Harrym Potterom v bitke o Rokville.

Chvatne sa rozlúčila s Kevinom, budúcim aurorom, ktorý jej poskytol cenné informácie, a utiekla.

 

* * * * *

 

Sídlo Malfoyovcov bolo postavené na vrchole dosť veľkého kopca a Hermionu by v šťastnejších časoch pobavila predstava, že sa na svoje okolie pozerá zvrchu. No dnes v gotickej architektúre nevidela nič iné okrem hrozby a tmavé mračná nad ňou ten dojem len umocňovali.

Dovnútra ju vpustil domový škriatok. Zaviedol ju do prijímacieho salóna a zajachtal, že privedie pána, hneď ako dorazí. Hermiona vypudila z mysle rozladenie, ktoré vždy pociťovala pri pohľade na Malfoyových týraných sluhov – tá záležitosť bude musieť počkať.

„Keďže je doma, môžeme vylúčiť možnosť, že sa spojenie prerušilo, lebo padol do rúk ministerstva. Pri komunikácii s ním vychádzajte z predpokladu, že je nebezpečný. Snažte sa uňho nevzbudiť podozrenie,“ vychrlil na ňu prúd slov. „Majte na pamäti, že je presvedčený, že neviete o ničom z toho, čo sa stalo v čarodejníckom svete za posledný týždeň. Majte prútik poruke a buďte pripravená naňho použiť Stupefy, ak budete musieť, no ak to bude čo i len trochu možné, skúste sa tomu vyhnúť, lebo kúzla zoslané kýmkoľvek iným okrem Malfoya aktivujú alarmy. Smiem vám pripomenúť, slečna Grangerová, že ste tam na vlastnú päsť a ja nemám žiadnu možnosť zohnať vám pomoc?“

Hlas mal naštvaný a tak trochu nervózny. Uvedomila si, že preňho nebolo ľahké poveriť špiónskymi úlohami niekoho iného, keď od výsledku závisela jeho budúcnosť. Z tlmenej ozveny krokov v ušiach vyvodila, že sa prechádzal.

Čoskoro sa v chodbe rozľahla ozvena hlasnejších krokov a upozornila ju na Malfoyov príchod.

„Čomu vďačím za... česť vidieť vás?“ spýtal sa s neúprimným úsmevom.

„Pán Malfoy,“ prehovorila, pričom naklonila hlavu nabok a zovrela pery, pretože takto naňho zvyčajne reagovala. „Na Delfskej ceste číslo dvadsaťsedem už nemáme voľné spálne a povedali ste, že len čo bude posledná obsadená, pridáte ďalšie poschodie. Mohli by ste sa o to teraz postarať, prosím?“

Pery sa mu zvlnili. „Momentálne som zaneprázdnený. Iste to môže počkať.“

„Nemožno vopred povedať, kedy ministerstvo vyhostí ďalšieho čarodejníka či čarodejnicu.“

„Ak sa zaručene dozviem, že sa tak stane, dom potom môžem upraviť raz-dva.“

„Radšej by som bola pripravená vopred.“

„Povedal som vám, že mám na práci čosi inšie.“

„Ale, pane...“

„Vážne pôsobíte zúfalo, slečna Grangerová,“ zatiahol. „Tak čo je za tým?“

Civela naňho, krv jej hučala v ušiach miesto toho, aby tiekla do mozgu a pomohla jej premýšľať.

„Povedzte mu, že pán Nott má problémy si zvyknúť,“ zamrmlal Snape znepokojene.

Nanešťastie, Theovi sa darilo a Malfoy to vedel, keďže ho pred pár týždňami navštívil. No ten nápad bol dobrý.

„Bojím sa o profesora Snapa,“ vyhŕkla. „Prosím, musíte mi pomôcť.“

„Čože?“ spýtal sa Malfoy.

„Čože?!“ zasyčal Snape.

„Nevychádza zo svojej izby. Nechávam mu pred dverami tácky s jedlom, no neje. Ste viac-menej jeho priateľom – mal by vás počúvnuť.“

„Domnievam sa,“ dodala, keď bolo jasné, že sa Malfoy snaží vymyslieť spôsob, ako sa z toho elegantne vykrútiť, „že ste stále jeho dlžníkom.“

„Fajn,“ ironicky sa uškrnul a vytiahol prútik z rukáva. „Primiestniť!“

Hermiona vypustila dych, ktorý zadržiavala, keď sa prasknutím objavila v uličke pri dome na Delfskej ceste číslo dvadsaťsedem – pravdepodobne pritom aktivovala alarmy na Malfoy manore, no bolo jej to fuk – a vpustila ich oboch dovnútra. Dúfala, že Snape z rozhovoru vydedukoval, kam majú namierené. V obývačke panovalo hrobové ticho. Schodisko vedúce na štvrté poschodie bolo tiež ako vymreté. Keď sa priblížili ku Snapovým zavretým dverám, Hermiona si pomyslela, že ak nie Lucius, tak to hrozné napätie ju celkom iste zabije.

„Až po vás,“ riekla a hlas mala prekvapivo pokojný.

Vrhol na ňu jeden zo svojich bohovia-medzi-sviňami pohľadov a prekročil prah.

S kvílením banší naňho z jednej strany zaútočil Fred – Snape sa vrhol za jeho pravou rukou, no takmer to nestihol – Malfoy sa začal hádzať na dlážke z tvrdého dreva a udrel Freda do brady.

„Sadnite si naňho, slečna Grangerová!“ skríkol Snape a to celkom zvrátilo vývoj.

„Ty špinavá malá humusáčka!“ vyštekol na ňu, hlas mal od hnevu zmenený na nepoznanie. „Ty zákerná suka! Ty...“

V tom Snape využil moment, že mal otvorené ústa, a nalial mu do nich tekutinu z ampulky s veritaserom, ktorá, ako Hermiona dúfala, zodpovedala trom kvapkám.

Výsledok bol okamžitý. Vzpierajúci sa Malfoy stratil vládu nad svojím telom a hlava mu s tupým zadunením dopadla na podlahu. Chladné sivé oči potemneli a on bez slova civel na strop. Hermiona sa roztrasene nadýchla, vstala a oprela sa o stenu.

„Ak vynecháme improvizáciu,“ povedal Snape a zadíval sa jej smerom, „ako špiónka ste... znesiteľná.“

„Predpokladám, že je to o stupienok viac od neznesiteľnej,“ zamrmlala.

„Tak čo?“ dožadoval sa Fred hrubo a šúchal si pritom bradu. „Otázky, špásy bokom!“

„Lucius,“ prehovoril Snape a strelil zlovestným pohľadom po Fredovi, „povieš mi, ako si zapojený do vyhostení, ktoré prebehli v poslednom čase?“

Malfoyov hlas – zbavený hnevu, povýšenosti a všetkého, čím bol vždy naplnený – odvetil: „Cez Theodora Notta, syna môjho bratranca.“

„To je jediné spojenie? Nie si za ne akýmkoľvek spôsobom zodpovedný?“

„Nemám s tým nič spoločné,“ odvetil monotónnym hlasom.

„Ste si istý, že sa tá vec vo vašom habite neskazila?“ spýtal sa Fred.

„Ak by si sa obťažoval počas posledného roka na Rokforte čo i len trochu učiť, vedel by si, že veritaserum vydrží skoro večne,“ ozvala sa Hermiona, ani nie tak podráždená ním, ako situáciou. Nielenže sa podľa všetkého dostali do slepej uličky, no pravdepodobne si práve spálili jediný most.

Snape sa chvíľu bezradne díval na Malfoya a potom to skúsil znovu: „Prečo si potom neinformoval slečnu Grangerovú, keď sa začali útoky smrťožrútov, alebo keď ministerstvo prijalo zákony o informáciách?“

„Nemám prsty vo vyhosteniach, ale vyhovovali mojim zámerom. Chcem byť ministrom. Dokážem oveľa ľahšie poraziť Fudgea než Weasleyho. Ak je mimo hry a všetečná humusáčka mu nestihne na poslednú chvíľu zariadiť milosť, určite vyhrám. Mám v úmysle bezpečne ju držať v tomto dome.“

„Ty idiot!“ začal Snape. „Nenapadlo ti, že Fudge – alebo niekto na ministerstve – mení pravidlá hry, zatiaľ čo my tu príjemne debatujeme?“

„Všimol som si rozdiel. Ale netrápi ma. Čarodejníci budú túžiť, aby ho nezvolili, keďže sú ich slobody potlačené.“

„No ja som ten dojem nemala, keď som sa dnes dostala do Šikmej uličky,“ zamrmlala Hermiona.

„Čo vieš o incidentoch vyvolaných smrťožrútmi?“ spýtal sa Snape omámeného muža.

„Viem len toľko, o čom informoval Prorok. Domnievam sa, že je to buď nová tlupa čarodejníkov, alebo prisluhovači tej predošlej. Veľa blízkych stúpencov Temného pána bolo zabitých.“

„A Harry Potter? Vieš, čo je s ním?“

„Je v kóme U svätého Munga. Počul som, že bol napadnutý smrťožrútmi. Neviem, či je to pravda.“

„Kto je jeho liečiteľkou?“

„Neviem,“ odvetil znovu.

Fred potichu zaklial. „Získajme aspoň aký-taký prospech z toho séra pravdy – spýtajte sa ho na niečo trápne.“

„Lucius, dočerta s tebou,“ zavrčal Snape, teraz si už istý, že bojuje s veternými mlynmi, „povedz mi niečo užitočné!“

Nebola to celkom otázka, a tak svetlovlasý muž na zemi naďalej mlčal.

„Čo,“ spýtala sa Hermiona, „ste zamýšľali urobiť po zvolení za ministra? Nechali by ste nás tu?“

„Nie. Chystal som sa omilostiť všetkých, ktorí boli vyhostení. Okrem Weasleyovcov.“

„Ach, to je milé!“ ozval sa Fred. „Jednoducho úžasné! Nech žije náš víťazný hrdina!“

Snape pozrel na Hermionu zo svojho miesta na dlážke a vyzeral tak skleslo, že sa musela premôcť, aby ho chlácholivo nepotľapkala po pleci.

„No, vylúčili sme jednu pravdepodobnú možnosť, pán profesor,“ povedala a sadla si vedľa neho do tureckého sedu. „Aj to niečo znamená.“

„Áno,“ odvrkol. „Jeden dole. Zostáva ďalších desaťtisíc.“

„Nuž, aspoň vieme, že Harryho liečiteľka je do toho nejako zapletená.“

„Spútajte ho, dobre?“ vyhlásil a vstal, aby pohľadal niečo vo svojom habite, zatiaľ čo ona vykúzlila povrazy, ktoré mali udržať Malfoya.

Snape sa vrátil s ďalšou ampulkou a ona zo závanu zázvoru usúdila, že to bol protijed na veritaserum.

Tri kvapky. Krátka pauza.

„... podradná dievka! Ty...“

„Áno, myslím, že to stačilo,“ prehovoril Snape sucho. „Bol to môj nápad, Lucius, takže tvoje prekvapivo vulgárne urážky sú určené nesprávnej osobe.“

Malfoy zazrel na majstra elixírov, zdalo sa, že od hnevu stratil reč.

„Možno by si sa rád dozvedel, prečo sme ťa sem pozvali?“ spýtal sa Snape.

„Možno by som ti rád narovnal fasádu, bratranček.“

„Veľmi milý ako vždy. Nezízajte na mňa s otvorenými ústami ako ryba, Weasley! Veľmi dobre viete, že sme všetci nejakým spôsobom spriaznení. Aby som bol presný, Malfoy je mojím bratrancom z tretieho kolena. Nečudoval by som sa, keby ste ním boli tiež.“

Fred vyzeral zdesene.

„Niekto z ministerstva – ako sa domnievame – zdrogoval Pottera, aby to vyzeralo, že je v kóme,“ pokračoval Snape tým istým podráždeným tónom. „Poslali ma do vyhnanstva, lebo som to odhalil. Samozrejme som si myslel, že o tom vieš; inak by som ti o tom v umyvárni povedal. Predpokladám, že keď si nadškrtol, že „vieš“, vedel si len o vyhostených čarodejníkoch.“

Malfoy sa upokojil. „Asi som podcenil situáciu,“ povedal trochu škrobene. „Ministerstvo to musí mať pevnejšie v rukách, než som sa domnieval.“

„Uvedomuješ si, že je dosť možné, že sa vo chvíli, kedy sa im bude zdať, že by si mohol vyhrať nad Fudgeom, ocitneš na tomto mieste natrvalo?“ spýtal sa Snape.

To mužovi pred ním zrejme nedošlo, pretože zbledol.

„Počul som, že Marseille je v tomto ročnom období krásne,“ dodal Snape konverzačným tónom.

„Malfoyovci neutekajú.“

„Z Mafoyovcov by boli hrozní muklovia.“

„Budem ministrom.“

„Vieš, keď ťa vykopnú, zhabú ti majetok,“ pokračoval Snape, akoby ho neprerušil. „No som presvedčený, že slečna Grangerová ťa tu ochotne prichýli a nájde ti prácu. Zdá sa, že je tu množstvo voľných miest u smetiarov.“

Nastalo dlhé napäté ticho.

„Nuž, keď ste už tu,“ prerušila ho napokon Hermiona, „čo tak pridať to piate poschodie?“

 

 

A/N: Tisifoné Basilová je vymyslená postava, ale jej priezvisko nie. V kánone bol muž menom Basil, ktorý pracoval na Oddelení čarovnej prepravy; keby vás to náhodou zaujímalo. 



15. Dnes vlasy, zajtra prútik



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Pätnásta kapitola – Dnes vlasy, zajtra prútik

 

„Ako je, preboha, možné, že matka smrťožrúta dostala 24-hodinový prístup k Harrymu?“ spýtala sa Hermiona Snapa v ten večer, keď do jeho spálne priniesla kotlík, aby sa mohol pustiť do práce. „Zdá sa, že je to už trochu priveľa aj na ministerstvo,“ dodala roztrpčene.

„Veľmi málo ľudí vie, že Tisifoné Basilová je nejakým spôsobom spriaznená s Macnairom,“ povedal. Sekal prísady na doštičke na krájanie privlastnenej z kuchyne a položenej na dlhom stole, ktorý mu Hermiona premenila. „Čo by ste si uvedomili, keby ste naozaj prečítali celú rokfortskú knižnicu. Vyhľadajte v knihe Prastaré čarodejnícke rodiny meno Waldena Macnaira a uvidíte, že sú v nej ako jeho rodičia uvedení Ursula a Tanatos.“

„Tanatos?“ spýtala sa a vkĺzla do jeho kresla. „Aké rozkošné meno! Predpokladám, že bol tiež smrťožrútom.“

„Nie, hoci sa jeho zmýšľanie uberalo tým smerom. V skutočnosti trávil väčšinu času spoznávaním iných žien, než bola jeho vlastná manželka. Liečiteľka Basilová bola jednou z nich.“

„Aha... Akým veľkým škandálom mohlo byť narodenie nemanželského dieťaťa v čarodejníckej spoločnosti?“

„Už ste si doteraz museli všimnúť, že to tak nechodí. Basilová odcestovala na dlhý „výlet“ do kontinentálnej Európy, na konci ktorého sa zhodou okolností narodilo Macnairovcom dieťa.“

„A Walden Macnair o tom vedel?“

„Nakoniec áno. Keďže Basilová je tiež čistokrvná, jeho povesti medzi smrťožrútmi to neuškodilo.“

„A teraz sa dennodenne vŕši na čarodejníkovi, ktorý jej zabil syna. Z jej pohľadu je to asi uspokojivejšie, než Harryho priamo zavraždiť.“

Dlhú chvíľu mlčky premýšľala a pozorovala Snapa, ako dohliada na bublajúci elixír. Harry Macnaira nezamýšľal zabiť; ten muž vyskočil a schytal obzvlášť nepríjemnú kliatbu, ktorú Harry vyslal na Voldemorta, aby ho oslabil skôr, ako sa ich prútiky neodvratne zasekli. To ich temer stálo prehru. Bola to jedna z tých zriedkavých udalostí, kedy im Lucius Malfoy prišiel vhod – vypálil niekoľko kliatob a poskytol tým Harrymu čas, aby sa odkotúľal z línie paľby a skúsil to znova.

To Hermione pripomenulo súčasné, naliehavejšie problémy. „Prečo ste nahovorili Malfoya, aby opustil krajinu?“ spýtala sa. „Mohol byť užitočným spojencom.“

„Alebo mohol ešte viacej zamotať už aj tak neprehľadnú situáciu,“ odvetil majster elixírov štipľavo.

„Áno, no teraz bude oveľa ťažšie zistiť, či sú nejakí čarodejníci vyhostení, a odchytiť ich, než zmiznú v muklovskom svete. Možno by nám mohla pomôcť pani Weasleyová, keď sa vráti z Rumunska, ale inak nás to  naozaj posúva naspäť, pán profesor.“

Snape, ktorý pozorne skúmal svrkávaciu figu, sa na ňu odrazu zadíval rovnakým prenikavým pohľadom. „Dajte si pozor, slečna Grangerová! Lucius Malfoy ide za tým, čo chce, stoj čo stoj. Až keď som si bol úplne istý, že si uvedomil, že nasledovať Voldemorta bolo v rozpore s jeho vlastnými záujmami, vedel som zaistiť jeho spoluprácu. No v tomto prípade sú jeho ciele v rozpore s našimi. Kde máme istotu, že sa nerozhodne spolupracovať s novým Temným pánom, ak mu to pomôže v jeho snahe stať sa ministrom?“

„Ale ak je za tým len Fudge...“

„Tým si nemôžeme byť istí.“

„Malfoy určite nezašiel tak ďaleko.“

„Nikdy neverte bývalému smrťožrútovi.“

„A čo vám?“

„Obzvlášť mne.“

Povedal to zatrpknuto, lebo premýšľal nad tým, že v to ráno nebol ďaleko od toho, aby jej ublížil. Keď niekto praktizoval čiernu mágiu, zjavne si stále ponesie biľag. Domnieval sa, že sa z tejto konkrétnej závislosti už dostal, no ako sa zdalo, niečo v Hermione ho privádzalo k strate sebaovládania.

nič nenávidel viac ako stratu sebakontroly.

„Nebuďte teatrálny, pán profesor,“ povedala rázne a prerušila ďalšiu introspekciu. „A netvrďte mi, že si nespomínate na nič z nášho rozhovoru v krčme počas vášho prvého večera tu.“

Vstala z kresla, priniesla si na druhý koniec stola pár koreňov sedmokrásky a druhú doštičku na krájanie a začala ich sekať.

„Myslím, že som celkom schopný urobiť to sám,“ zamrmlal zaskočený tým, že si zároveň želal, aby odišla, a bol nejasne potešený, že tak neurobila.

„Jasne,“ súhlasila. „No aj mne varenie elixírov chýbalo.“

Pohrúžili sa do mlčania, ktoré pretrvalo počas prípravy odvaru spánku, pasty na popáleniny a prípravku na hubenie černožienok. Potom Snape siahol do jej plátennej tašky po objednávací list a namiesto neho vytiahol Prorok.

„ZDESENIE ČARODEJNICE V DOMÁCNOSTI: SMRŤOŽRÚTI MI SKORO ZABILI SYNA,“ prečítal. „Keď Doris Crocfordová z Basingstoku vzala minulý týždeň svoje batoľa na pochôdzky do Šikmej uličky, kliatby neboli na nákupnom zozname. „Predstavte si moje zdesenie,“ povedala, „keď mi smrťožrúti skoro zabili syna.“ „Ach, pre Kirké!“ ironicky sa uškrnul.

„Nuž áno, napadlo mi, že by bolo lepšie na vlastné oči vidieť, o čom chce ministerstvo všetkých presvedčiť,“ podotkla Hermiona. „O čom ešte píšu?“

„Útoky smrťožrútov pribúdajú, Ministerstvo nabáda k obozretnosti... no, skvelý nápad... Jeden deň v živote strážcu Harryho Pottera: Srdcervúce bdenie pri lôžku Mladíka, ktorý prežil... fascinujúce... Ministerstvo prijalo...“ Zbledol. „Dopekla!“

Hermiona mu nakukla ponad plece a uvidela pohybujúcu sa fotografiu Fudgea, ktorý sa tváril zachmúrene a dôležito.

 

Ministerstvo prijalo zákon o kontrole prútikov

od Colina Creeveyho, redaktora Proroka

 

Rozhodujúcim krokom ministerstva proti zlovoľnému násiliu temných mágov terorizujúcich spoločenstvo slušných čarodejníkov bolo zriadenie nového Oddelenia informácií, ktoré vypátra akékoľvek kúzlo zoslané vo Veľkej Británii.

„Boli sme obmedzení našou neschopnosťou vystopovať kúzla, pretože smrťožrúti sa šikovne vyhýbali použitiu neodpustiteľných kliatob,“ vyjadril sa minister Fudge. „Teraz budú naši aurori lepšie vybavení, aby vypátrali týchto zločincov ohrozujúcich naše životy.“

Od zajtra bude Oddelenie informácii uchovávať záznamy o kúzlach zoslaných každým prútikom, čo bude neoceniteľné, keď budú úradní činitelia potrebovať zúžiť zoznam podozrivých zo zločinov spáchaných voči čarodejníckej populácii.

„Chvála Merlinovi!“ povedala Doris Crockfordová z Basingstoku, ktorej batoľa bolo zranené počas minulotýždňového útoku (pozri ZDESENIE ČARODEJNICE V DOMÁCNOSTI: SMRŤOŽRÚTI MI SKORO ZABILI SYNA na s. 1). „S vedomím, že ministerstvo na mňa dohliada, môžem spať v noci oveľa pokojnejšie.“

 

„Nuž,“ prehovorila Hermiona, „vedeli sme, že k niečomu podobnému dôjde.“

„Ak sú ochotní to zverejniť, musia byť presvedčení, že väčšina čarodejníkov a čarodejníc voči tomu nebude namietať,“ dodal Snape podráždene. „Ktovie, čo ešte robia bez nášho vedomia s našimi“ – zarazil sa a spravil grimasu – „s vaším prútikom.“

Chvíľu civela do neznáma, než sa naňho pomaly sprisahanecky usmiala.

„Potom je od ministerstva veľmi pozorné, že mi poskytlo prostriedky na výrobu nového.“

 

* * * * *

 

Hermiona nemohla zohnať pero fénixa, keďže v okamihu Dumbledorovho skonu Félix zmizol v obrovskej ohnivej guli; z pochopiteľných dôvodov sa nepokúšala získať ani blanu z dračieho srdca a v siedmom ročníku stratila schopnosť dotknúť sa jednorožca. Toľko pokiaľ ide o všetky základné jadrá pre prútiky. Keď pán Ollivander vybral použiteľnú vetvičku z vŕby vo dvore domu na Delfskej ceste číslo dvadsaťsedem a pustil sa v kuchyni do práce, odovzdala mu miesto nich pár hrubých ryšavých vlasov.

„Pochybujem, že esencia z Weasleyho vám bude na niečo dobrá,“ riekol Snape sarkasticky, lebo predpokladal, že k jednému z dvojčiat pociťuje natoľko silné city, že by sa mohla nazdávať, že usmernia jej mágiu.

„To asi nie, no toto sú chlpy z Krivolaba, môjho kocúra, ktorý bol spolovice knézlom. Keď uhynul, pár som si ich vložila do medailónika.“

Theo, ktorý ich so záujmom pozoroval, zatiaľ čo predstieral, že číta knihu Takže chceš byť čarodejníkom, si odfrkol.

„Chcete sa s niečím podeliť, pán Nott?“ ozval Snape so zdvihnutým obočím. „Nie? Dobre.“

„Ktorékoľvek magické zviera môže poskytnúť funkčné jadro pre prútik,“ prehovoril pán Ollivander, pričom skúmal chlpy jeden po druhom. „Ja opakovane využívam tie isté zdroje, lebo ich považujem za najspoľahlivejšie. Knézl pravdepodobne dodá kúzlam dostatočnú silu – no neposkytne veľa možností na ich riadenie, takže by som vám neodporúčal premiestňovať sa pomocou tohto prútika, slečna Grangerová.“

Zahryzla si do pery. „To mi dosť skomplikuje život. Možno by som mohla pre ten účel nosiť so sebou svoj stály.“

„Nie, nebudete,“ riekol Snape rozhodne. „Tú nakazenú vec necháte v skrini, dokiaľ neprestane byť agentom ministerstva.“

„Áno, áno, vždy v strehu! Fajn. Sídlo ministerstva je vzdialené desať minút peši. Asi sa ta vydám a potom sa odhopšupujem všade, kam budem potrebovať.“

„Ticho obaja!“ ozval sa pán Ollivander prísne. „Bude to oveľa chúlostivejší zákrok než zvyčajne. Slečna Grangerová, postavte sa oproti!“

Uchopil nedávno nabrúsený vreckový nožík a urobil ním malý zárez do dreva. Pinzetou doň vsunul tri chlpy a ranu zovrel voľnou rukou. Niekoľko minút sa nedialo nič. Potom mu prútik vystrelil z dlane, preletel ponad stôl a zasiahol Hermionu do brucha.

„Nie je na ňom žiadna stopa po reze,“ zvolala hneď, ako lapila dych a dôkladne preskúmala prútik. „Bola to bezprútiková mágia?“

„Nie tak celkom – drevo chce zrásť; len som mu pri tom pomohol. Buďte taká dobrá a mávnite ním.“

„Lumos,“ vyslovila. Prútik oslňujúco vzplanul a až neskôr sa svetlo nastavilo na rozumnú mieru. „Hmm... už chápem, čo ste mali na mysli. Vingardium leviosa!“

Prázdny tanier vyletel zo stola prudko nahor a skoro narazil do stropu, než ho dokázala pribrzdiť.

„Prosím, nikdy ním nemierte na mňa,“ povedal Snape cynicky.

„Páni! Pán Ollivander, a čo keby som vám priniesla pero z hipogrifa? Alebo, ehm, trus čiernožienky?“

„Pri neobvyklom jadre pomáha, ak máme k tomu tvorovi nejaký vzťah. Obávam sa, že toto je maximum, čo pre vás môžem urobiť.“

 

* * * * *

 

„Nič sa nedeje, slečna Grangerová,“ riekol Snape neskôr, keď naplánovali špionážne akcie na ďalší deň. „Pri zbieraní informácií mágiu nepotrebujete. Tento prútik budete mať iba pre prípad núdze a v takej situácii bude určite strašnou zbraňou. Necítim sa príjemne, že vás posielam na výzvedy bez akejkoľvek možnosti vás ochrániť.“

Nikdy predtým sa nesnažil niekoho povzbudiť, nikdy to nechcel. Avšak zmena, ktorú jeho slová na jej tvári vyvolali, ho donútila si uvedomiť – s nepríjemným zovretím žalúdka – že by mu neprekážalo robiť to častejšie, ak by sa naňho takto pozerala.

„Dobrú noc,“ povedal a dal sa na rýchly ústup.

 

 

A/N: Tanatos - zosobnenie smrti v starovekom Grécku. Takže je tak trochu ironické, že sa Macnairov otec nepridal k Voldemortovi. Prideľujem fakultné body tým bystrým komentujúcim, ktorí už prišli na to, čo znamená meno Tisifoné – je to narážka na jednu z troch fúrií, bohýň pomsty. Jej menovkyňa sa mstí za vraždu.



16. Tajné správy



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Šestnásta kapitola – Tajné správy

 

Nasledujúce ráno Hermiona odišla z domu ešte pred ôsmou s taškou plnou čerstvo navarených elixírov. Neviditeľný komunikačný systém mala bezpečne na mieste a bláznivý prútik z knézla zasunutý v rukáve. Všadeprítomné londýnske mraky sa rozptýlili a vzduch bol svieži, takže cesta na ministerstvo bola aspoň príjemná.

Vo vnútri budovy sa postavila do radu pred kozubmi a napokon sa s rinčaním skla premiestnila do Deravého kotlíka. Bola nesmierne rada, že ampulky boli začarované proti rozbitiu.

„Prišli ste si trochu zajesť, slečna Grangerová?“ spýtal sa majiteľ s bezzubým úsmevom.

„Žiaľ, už som raňajkovala, no zastavím sa niekedy inokedy na obed,“ prisľúbila. „Ako sa máte, Tom?“

„Zatiaľ som nebol napadnutý, aj to je niečo,“ odvetil a pokrčil plecami. „Som trochu zavalený papierovačkami, ak mám byť úprimný.“

„Požadovanými Oddelením informácií? Namojveru.“

„Ále, to je v poriadku – ak ani samotný Harry Potter nie je v bezpečí pred smrťožrútmi, nečudo, že ministerstvo musí zaviesť drastické opatrenia.“ Rozžiaril sa. „A takto sa tiež podieľam na boji proti zlu. Bohužiaľ, som už trochu pristarý na niečo aktívnejšie. Zastavte sa kedykoľvek, slečna Grangerová; len nekupujte nič nevhodné!“

Bolo znepokojivé, ako zdanlivo ľahko sa všetci zmierili s týmto príklonom k diktatúre. Keď sa s cinkaním pobrala k Slizniakom a poldecákom, napadlo jej, že sa nikdy nezdalo, že by čarodejnícky svet prišiel na koreň demokracii.

Sam ju srdečne privítal, bol natešený, že mu priniesla tretinu z jeho obšírnej objednávky.

„Minuli sa nám zásoby odfarof spánku – fieš, za takých okolností sa ťažko dobre spí – takže ich môžeš navariť viac, než som žiadal,“ povedal a podal jej mešec s galeónmi.

„Musí objednávať také nudné elixíry?“ frflal Snape. V pozadí bolo slabučko počuť zvuky sekania; zjavne nedokázal sedieť so založenými rukami, kým počúval. „Mohli by ich pripraviť poondiati štvrtáci.“

„Pravdaže, Sam,“ pritakala a potom zlomyseľne dodala: „Varím ich od tretieho ročníka, takže to nie je problém.“

Bolo vážne ohromujúce, ako majster elixírov dokázal naplniť hrobové ticho podráždením. Práve vtedy zazvonil na dverách zvonček a dovnútra vošla aurorka s nákupným zoznamom v ruke. Neodtŕhajúc oči od pergamenu, veselo pozdravila majiteľa. Keď sa napokon rozhliadla po miestnosti, strhla sa. Pohľad zabodla do Hermiony a so zjavne znepokojeným výrazom na tvári vyrazila k nej. „Hej, vy v muklovských šatách. Ako sa voláte?“

„Hermiona Grangerová,“ odvetila. Cítila sa trochu nesvoja, že má na sebe džínsy a sveter.

„Ukážte mi prútik!“

„Ehm...“ zamumlala, srdce jej v hrudi prudko búšilo. Chce tá aurorka iba dôkaz, že je čarodejnica, alebo vedela nejako vycítiť nelegálne prútiky? Vari bolo po dvadsiatich minútach od začiatku hry po paráde?

„Povedzte jej, že ho nemáte u seba,“ zasyčal Snape.

Hermiona tú správu pretlmočila ďalej a trošku ju prikrášlila.

„Nechali... ste ho doma?“ začudovala sa aurorka a neveriacky na ňu zízala. „Teda, vy ste ale zvláštna osoba! Už si dávajte pozor. Pokračujte!“

„´ermiona, nemala by si sa túlať neozbrojená. Fieš, je to nebezpečné,“ riekol Sam a rukou si prešiel po rednúcich vlasoch.

„So všetkými tými aurormi naokolo sa cítim v bezpečí viac než inokedy,“ odvetila Hermiona veselo.

„Prestaňte, slečna Grangerová, inak sa ľudia budú diviť, prečo vám z uší vychádza smiech,“ zatiahol Snape.

So širokým úsmevom zamierila k ďalšiemu cieľu – madam Malkinovej. Tá dobrá krajčírka bola ešte lepšou klebetnicou.

V obchode neboli žiadni iní zákazníci, takže mala majiteľku celú pre seba. Najskôr si vybrala dlhý strieborno-zelený šál – asi zbytočne, no možno bude mať väčšiu šancu dostať sa niekam, keď niečo kúpi. Hlas rozumu nebol s takým vysvetlením spokojný, no ona ho poslala do hája.

„Ach, dušička,“ povzdychla si madam Malkinová, keď uložila nákup do škatule, „kam to ten svet speje? Práve som musela dodať oblečenie pre tucet nových aurorov, keďže tie statočné duše musia byť teraz všade, aby zastavili smrťožrútov. Vážne som si myslela, že máme celý ten nezmysel z krku, keď chudák Harry Potter zvíťazil nad Veď-Viete-Kým. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa znovu zoskupia a pomstia sa jemu i nám.“

Odmlčala sa, aby sa nadýchla, a Hermiona využila príležitosť, aby zaviedla reč na to, čo ju zaujímalo. „Počula som, že sa dejú čudné veci – miznú ľudia a tak podobne.“

„Áno,“ odvetila krajčírka dramatickým šepotom, ktorý nebol o nič tichší ako jej normálny hlas. „Presne tak ako predtým, keď Ten-Koho-Netreba-Menovať ešte žil. Nikto nepočul ani slovko o Essexovi Stabbingsovi – jedného dňa prišla jeho sekretárka do práce a on bol skrátka preč. Inak milé dievča, tá jeho sekretárka,“ dodala tichšie. „Myslím, že je od vás o trochu staršia – slečna Stimpsonová, muklorodená, pravdaže; v súčasnosti je vás toľko, že sme temer prevalcovaní!“

Zrejme si myslela, že je vtipná. Hermiona sa s premáhaním usmiala.

„Tak či onak, slečna Stimpsonová mi povedala, že Mandy Brocklehurstovú povýšili zo zástupkyne – myslím, že je vo vašom veku, dušička, a tiež je muklorodená; taká celkom peknučká, no veľká škoda tej jej nohy – ale celé oddelenie dúfa, že sa chudák pán Stebbings vráti.“

„Nedokážem si vysvetliť, prečo ho zajali,“ povedala Hermiona pre prípad, že by jej informátorka mohla poskytnúť vysvetlenie.

„Nuž, smrťožrúti nepotrebujú dôvod, však áno, dušička? Vo vojne bojoval na našej strane, to stačí. Ach! A počuli ste už o mladom pánovi Goylovi? Akurát minulý týždeň prestal chodiť do práce v upratovacej čate u Gringottov. Nikto o ňom nič nepočul. Umieram od zvedavosti. Ale to je, bohužiaľ, všetko, čo viem.“

Hermiona zažmurkala. Snape v pozadí zahmkal.

„Nepočuli ste niečo o Justinovi Finch-Fletchleym?“ spýtala sa madam Malkinovej.

„Nie. No teraz, keď ste to spomenuli...“ Oči sa jej rozšírili. „Och, taktiež zmizol? Zaujímalo by ma, čo sa stalo. Môj ty bože! Uvidíme, čo sa mi podarí zistiť.“

„Ani Ernieho Pranga som dlho nevidela,“ pokračovala Hermiona, lakte si oprela o pult a nasadila sprisahanecký výraz.

„Ále, neznepokojujte sa, on len odišiel do dôchodku. Počula som, že je na dlhej dovolenke na nejakom príjemnom mieste – rozhodne si to zaslúžil potom, čo nás po všetky tie roky vozil hore-dole. Poznala som ho dosť dobre, pravdaže, keď sme boli mladší, ale to je už iný príbeh. Nie, nie, je úplne v poriadku – verte mi, dozvedeli by sme sa, ak by tomu tak nebolo. Je ministrovým strýkom, viete.“

„Trefa!“ zamrmlal jej Snape v uchu.

„Aha,“ riekla Hermiona a zúfalo sa snažila vložiť do hlasu náležité množstvo mierneho záujmu. „A sú si... ehm... blízki?“

„Áno, pokým bol Ernie v meste, chodievali raz týždenne na večeru. Ernie bol ministrovi skoro ako otec odvtedy, čo ten prišiel o rodičov. Ach, prepáčte, dušička, mám ďalšieho zákazníka. Zastavte sa aj nabudúce!“

Snape zamumlal niečo, čo nemohlo byť ničím iným len nadávkou. Keď si Hermiona vzala škatuľu a otočila sa, uvidela zamračeného Colina Creeveyho, ako vystupuje na podnožku.

„Roztrhol som si habit a usúdil, že ak si ho skúsim začarovať sám, zostane mi na ňom stopa,“ povedal rozčúlene madam Malkinovej. „Pravdaže, pretrhol sa mi počas plnenia pracovnej úlohy. Musím pre Prorok písať a zároveň aj fotografovať a je trochu ťažké zvládať to naraz. Á, ahoj, Hermiona!“

Bola na seba veľmi hrdá za to, že mu rovno nevynadala.

Po menšej obchádzke, aby si kúpila výtlačok novín – SMRŤOŽRÚTI SPOZOROVANÍ V CLEETHORPES – zamierila ku Gringottom. Cestou sa na ňu pár aurorov zvláštne zadívalo, no teraz už vedela prečo. Vryla si do pamäti, že si nabudúce hodí na seba habit, keď sa im to zdalo také nevhodné. So začiatkom školského roka sa dav mladých nosiaci svetre a nohavice presunul na Rokfort a ona teraz vyčnievala uprostred davu čarodejníkov a čarodejníc vo voľne splývajúcich tkaninách.

Raráškovia boli ako vždy ostražití a neochotní, a keď sa pýtala na Goyla, oznámili jej, aby sa starala o seba. Takže si zamenila na libry prekvapivo veľkú sumu galeónov – skoro päťnásobne väčšiu ako minule, čo Snapa poteší – a použila kozub v banke, aby sa premiestnila k Svätému Mungovi.

„Tento spôsob cestovania vážne neznášam,“ zamrmlala si pod nos, keď sa jej žalúdok prestal búriť.

„Pokojne použite metlu,“ podotkol Snape sucho – oboznámený madam Hoochovou s faktom, že lietanie je jednou z výnimočných vecí, v ktorých bola Hermiona naozaj ľavá. „Poponáhľajte sa, zaostávate za rozpisom!“

Znovu vyšla na štvrté poschodie, no tentoraz zabočila doľava k ústrednej kancelárii na Oddelení škôd spôsobených kúzlami. Na chodbe ju míňali liečitelia v zelenom a praktikanti v bielom; dívala sa pozorne, no Tisifoné Basilovú s jej oslnivým úsmevom a temnými elixírmi nevidela. Mimovoľne ju striaslo; ako sa môže človek javiť takým dobrým a robiť niečo také hrozné?

V kancelárii našla prívetivo vyzerajúcu liečiteľku, ktorá si prezerala zdravotné záznamy. „Stroutová,“ prečítala na tabuľke s menom na stole.

„Prepáčte, že vás vyrušujem,“ ozvala sa, „ale hľadám Justina Finch-Fletchleyho.“

„Nemusíte sa ospravedlňovať,“ povedala liečiteľka s úsmevom, „aj keď mi je ľúto, že vám musím povedať, že tu už nepracuje. Bol mojím najlepším praktikantom.“

„A mohli by ste mi povedať, kde by som ho našla?“

„Nuž, je to trochu zvláštne – vrátil sa z obeda a oznámil mi, že si okamžite berie voľno a nevie, kedy sa vráti. Odvtedy som o ňom nepočula.“

„Nezdal sa vám – ehm – rozrušený?“

Liečiteľka váhala s odpoveďou, okrúhla tvár sa jej zachmúrila. „Viete, keď nad tým tak uvažujem, zdal. Ach, taký milý chlapec... všakže nemá nejaké ťažkosti?“

„Neviem,“ odvetila Hermiona, no, pravdaže, mala svoje domnienky; a táto informácia ich len potvrdila.

Smrťožrúti, ak aj boli skutočne nablízku, Justina neuniesli. Ten bol predvolaný na Oddelenie pre presadzovanie čarodejníckeho práva ako ostatní bývalí a pravdepodobne prepustený pred vypočúvaním pred Wizengamotom len na tak dlho, aby si stihol zohnať svedka obhajoby a súdne konanie tak získalo zdanie justičnej spravodlivosti.

Snape bol z pochopiteľných dôvodov jediným uvrhnutým do Azkabanu; zvyšok získal medzi obvinením a vyhostením aspoň pár hodín slobody. Väčšina sa spojila so svojimi rodinami a nerobila si ťažkú hlavu zo šéfov – netušili, čo po tom všetkom príde, a zrejme dúfali, že problém udržia v tajnosti, aby neuškodil ich kariére. No Justin nemal rodinu, aspoň pokiaľ jej bolo známe. Jeho otec bol o dosť starší od matky a zomrel, keď bol Justin ešte dieťa, a jeho matka – tá bola skutočnou obeťou smrťožrútov.

Gregory Goyle bol úplne iným prípadom: syn smrťožrúta, dosť možno i sám smrťožrút, hoci to nikto nikdy nedokázal. (Zatiaľ som si neosvojil schopnosť vidieť cez masky,“ riekol Snape chladne, keď sa členovia rádu čudovali, prečo nedokázal uviesť mená všetkých nasledovníkov Voldemorta.) Ak sa smrťožrúti skutočne vrátili, vysvetľovalo by to Goylovo zmiznutie – no ak nie, asi bol taktiež vyhostený.

Pokiaľ išlo o Justina, nemohla sa ubrániť pocitu ľútosti.

„Slečna Grangerová,“ ozval sa Snape a vytrhol ju z myšlienok, „podstatou návštevy Oddelenia škôd spôsobených kúzlami je získať informácie o zvykoch tej nebezpečnej liečiteľky. Finch-Fletchley sa o seba dokáže postarať sám.“

„Ďakujem za vašu trpezlivosť, už len jedna otázočka,“ požiadala Hermiona zamestnankyňu nemocnice, ktorá sa vrátila ku zdravotným záznamom, pokým jej návštevníčka zízala na stenu s otvorenými ústami. „Harry Potter je mojím priateľom“ – žena si súcitne povzdychla – „dúfala som, že by som si mohla pohovoriť s jeho liečiteľkou.“

„Nuž, obávam sa, že to bude ťažké. Liečiteľka Basilová je veľmi zaneprázdnená; prichádza zavčas rána a niekedy neodchádza skôr ako o ôsmej večer. Medzitým sa nezastaví ani na minútu. Kanceláriu má o dvoje dvier ďalej, napriek tomu som ju tam nevidela. Ale nerobte si starosti, chodí pána Pottera stále kontrolovať. Je v dobrých rukách.“

„Áno,“ povedala Hermiona sotva počuteľne. „Nepochybne.“

O tri minúty neskôr sa odhodlala na nepohodlnú cestu a premiestnila sa cez hop-šup sieť na ministerstvo, kde mala na svojej bleskovej výprave naplánovanú ďalšiu zastávku – Oddelenie zásobovania, niekdajšie pracovisko Essexa Stebbingsa.

Dva a pol roka strávených vo výskume a vývoji elixírov zahŕňali v sebe i fakt, že Mandy Brocklehurstovú poznala natoľko dobre, aby sa dozvedela o všetkých peripetiách jej priateľa. Aj keď sa po pravde každému, kto prišiel s bývalou bystrohlavčankou pravidelne do styku, dostalo tej istej cti. Hermiona dospela k záveru, že ak sa nejaká informácia dostala k Mandy, utáraná dievčina jej ju rada poskytne.

Avšak: „Ach, prepáč, Hermiona,“ povedala, keď obligátne výkriky na tému, aké je fajn sa opäť vidieť, dali prednosť otázkam. „Viem iba toľko, že tu večer predtým, než... než... z-zmizol, zostal dlhšie“ – kŕčovito prehltla a potiahla nosom – „no robil tak stále. A je celkom možné, že na druhý deň ráno prišiel zavčasu, ak sa mu v ten večer nič nestalo; vždy nás predstihol aspoň o hodinu.“

Mandy sa odmlčala, zahryzla si do pery a potom dodala. „Vieš, nerada na to myslím. Teší ma, že si najali viac aurorov.“

Aj keď bola Hermiona z takej sentimentality evidentne otrávená, nepovedala nič. Človek mohol byť špiónom, či aktivistom na krížovej výprave, no nie oboje.

 

 

A/N: 1. Posledná veta je poctou P. G. Wodehousovi, ktorý napísal v jednom zo svojich diel, Príbehoch Jeevesa a Woostera (Jeeves and Wooster tales): „Môžeš byť úspešným diktátorom a návrhárom dámskej spodnej bielizne. Jedno či druhé. Nie oboje.“

2. „Varím ich od tretieho ročníka“: Hermiona sa počas letných prázdnin istotne pokúšala pripravovať elixíry. Prútik k tomu nepotrebovala, takže jej nehrozili žiadne nepríjemné prípisy z ministerstva.



17. Elixíry a rozhovory



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Sedemnásta kapitola – Elixíry a rozhovory

 

„Nuž,“ ozval sa Snape, keď v ten večer čítal poznámkový blok s dlhými nohami natiahnutými na gauči, „dozvedeli sme sa pár zaujímavých vecí.“

Hermiona sa naklonila ponad operadlo pohovky dosť blízko na to, aby rozoznala, že použil vodu po holení, ktorú mu zohnala, a všimla si, že si červeným atramentom urobil krátke poznámky, ktoré dopĺňali kostrbatý čierny zoznam. Vedľa mien Weasleyovcov, Ollivandera a Amelie Bonesovej naškriabal „BVC“; vedľa Thea a Ernieho Pranga dopísal „Fudge“, k Lovegoodovi a svojmu vlastnému menu pripísal „zastav. šírenia informácií“, k Mundungusovi a Essexovi pridal otázniky.

„Ehm... BVC?“ spýtala sa

„Bol v ceste. Nemyslím si, že ktorýkoľvek z nich má užitočnú informáciu o sprisahaní, ktorú ešte nerozoznal, takže neboli vyhostení za niečo, čo vedeli. Lovegooda som skoro zaradil do tej istej kategórie. Jeho vyhostenie bolo pravdepodobne preventívne, aby mu zabránili náhodne získať informáciu a rozšíriť ju medzi ľudí.“

„Nezdá sa, že by niekto okrem vás mal užitočnú informáciu. Dnes popoludní som sa rozprávala s pánom Prangom a pevne trvá na tom, že „jeho Corney“ nie je na vine. Vraj spolu vychádzali veľmi dobre. Na niektorých nedávnych každotýždenných večeriach jeho synovec vyzeral unavene a zopár ich aj zrušil, ale podľa všetkého sa takisto správal aj pred poslednými voľbami. Napriek tomu Fudge musí vedieť o vyhostení, inak by na „prípad nezvestného strýka“ nasadil aurorov.“

„Možno si myslí, že Prang vpálil Rytierskym autobusom do skupinky muklov. A pokiaľ vieme, naozaj tak urobil.“

„Všimla som si, že dosť často naráža do stien,“ povedala s povzdychom.

Snape si prešiel dlhým prstom po perách, snažiac sa to rozlúsknuť. Uvažoval, či by mu stálo za to, aby osobne vypočul ostatných vyhostených. Jeho skúsenosti s výsluchmi z neho robili lepšieho kandidáta; mohol vysnoriť informácie, ktoré jej unikli – v prípade, že svojich spolubývajúcich najskôr nevydesí na smrť. Škoda, že bezprútiková legilimencia bola nad rámec jeho schopností.

Hermiona ho vytrhla zo zamyslenia. „Pokiaľ ide o Mundungusa, mala som v tom jasno... Je to, ehm, vynachádzavý typ...“

„To je zaujímavé tvrdenie.“

„Áno. Ak si spomínate, vždy robieval pochybné obchody s kotlíkmi, habitmi alebo metlami. Čo keby sa stále ponevieral po čarodejníckom svete? S čím by teraz evidentne kšeftoval?“

Snapovi sa nepatrne rozšírili oči, potom otočil hlavu a zazrel na ňu.

„S prútikmi. Prirodzene. Ste hrozne otravná, slečna Grangerová, keď prídete na niečo, na čo ja nie. Gregorovič nebude predávať cez prostredníkov, ale iní výrobcovia z východnej Európy by sa možno dali presvedčiť, a to by zanechalo nevedno koľko dier v spôsobilosti ministerstva sledovať, čo robia ľudia so svojimi prútikmi.“

Ryšavcovi sediacemu pred počítačom sa nepodarilo potlačiť smiech.

„George Weasley, si tou najdetinskejšou osobou, akú som kedy stretla,“ zareagovala Hermiona a chtiac-nechtiac sa tiež usmiala.

„No napriek tomu si pointu pochopila,“ odvetil jej.

Fred, ktorý sa spolu s Essexom díval na televíziu, otočil hlavu a prebodol ju pohľadom. „Odvolaj, čo si povedala o mojom bratovi! Som prinajmenšom dvojnásobne detinskejší ako on.“

„Do mojej spálne?“ navrhol Snape sucho. Už si zvykol, že nikde inde nenájde pokoj.

„Opatrne, Hermiona,“ zakričal Fred zvesela za ich vzďaľujúcimi sa chrbtami, „nestrať jeho prútik z dohľadu!“

Snape, ktorý si vrúcne želal mať teraz jeden po ruke, aby mohol toho darebáka prekliať, sa odvážil pozrieť na adresátku podpichovania a všimol si, že si mumle popod nos: „Nesmiem zoslať Neodpustiteľnú, nesmiem zoslať Neodpustiteľnú...“

„To je od vás naozaj šľachetné,“ šepol jej s úškrnom. „Vďaka Ollivanderovi by sa nedala nikdy vystopovať.“

 

* * * * *

 

Po hodine bezvýsledného hľadania riešení sa vrátili k príprave elixírov. To bolo aspoň prínosné a meditatívna stránka krájania a miešania jednoduchých receptúr sa im obom potajme páčila. Hermiona sa o tom pred Snapom nezmienila, lebo si vybavila jeho pohŕdavý postoj k všetkému, čo mohli uvariť „poondiati štvrtáci“, a on sa jej nechystal prezradiť, že to s tými námietkami prehnal.

„Krájame synchrónne,“ podotkla v jednej chvíli.

„Mám vo zvyku pohybovať nožom v rytme pulzu srdca,“ povedal ľahostajne.

Zasmiala sa hlbším hlasom než zvyčajne, lebo po celodennom rozprávaní mala hrdlo vyschnuté. „Ja tiež.“

Snape urobil grimasu a snažil sa nájsť dosť pevnej vôle, aby ju poslal preč. Nechcel počuť, že mali niečo spoločné. Nechcel myslieť na túto ženu – dievčinu, túto dievčinu – inak, než ako na nutné zlo, ktoré musí strpieť, kým nevyduria nového Temného pána. Rozhodne si nechcel predstavovať, že ich srdcia bijú ako jedno.

„Pán profesor,“ ozvala sa nesmelo, „môžem vám položiť jednu otázku? Ehm – pochopiteľne okrem tejto.“

„Nevidím žiaden zmysel v odďaľovaní nevyhnutného.“

„Ako ste to robili? Ako ste dokázali po celé tie roky špehovať Voldemorta s vedomím, že jediný chybný krok vás môže priviesť do záhuby?“

Takú otázku vôbec nečakal a nemal pripravenú odpoveď. Nikto sa predtým neobťažoval pýtať sa ho na niečo také. Dumbledore nemusel – ten prekliaty chlap tak či tak vedel všetko – a kto iný by sa staral?

„Viete, strávila som tak len deň a pol, aj to zatiaľ mimo životunebezpečných situácii,“ pokračovala, „a už som skoro zlyhala. Ten hrozný okamih u Malfoya a potom keď som narazila v lekárni na aurorku – v oboch prípadoch som pocítila... závrat. Asi adrenalín. Ide o to, že som zvyknutá uvažovať pohotovo, nahovorila som Umbridgeovú, aby išla so mnou a Harrym do Zakázaného lesa, preboha, ale teraz, keď je osud čarodejníckej Británie závislý na mojej schopnosti získať informácie a nevzbudiť pritom podozrenie...“

Odmlčala sa. Snape sa obzrel a všimol si, že tiež prestala krájať.

„Je to veľký stres, to je všetko,“ šepla. „Myslím, že nemáme veľa času.“

„Na vašich pleciach... je naložená nepríjemná úloha. Nemôžem vám ponúknuť útechu...“

„Očividne,“ odvrkla.

Stisol pery, aby sa neusmial, a pokračoval. „No myslím, že pomôže pripraviť sa na to najhoršie, aby ste sa netrápili neznámymi strachmi. Vo vašom prípade sa javí byť primárnym nebezpečenstvom vyhostenie a aj ja musím uznať, že je to lepšie ako smrť.“

„Ale čarodejnícky svet...“

„Nemôžete premýšľať nad osudom celého sveta. To, čo sa deje, nie je vaša vina; vy ste tomu nijako nenapomáhali.“

„Musíte sa prestať obviňovať,“ povedala Hermiona ticho. Bola si veľmi dobre vedomá, že už nehovoria o súčasnosti.

„Chceli ste vedieť, ako som dokázal špehovať: Ako by som nedokázal? Niet silnejšej motivácie než nezvratné vedomie, že ste strašne chybovali – idiotsky.“

„Prečo ste sa...“ Zdalo sa, že si to rozmyslela a stíchla.

„Pridal?“ Zasmial sa. Bol to desivý zvuk. „Lebo som bol nezdravo zvedavý, pokiaľ ide o kúzla, ktoré sa na Rokforte nevyučovali. Lebo som túžil po sile. Lebo som nenávidel celý svet a všetkých v ňom. A až potom, čo som začal zabíjať, som si uvedomil, že na to predsa len nemám žalúdok – predstavte si, nefunkčný smrťožrút – a na dôvažok som bol pripútaný k šialencovi.“

„Ak by ste tú chybu neurobili, asi by sme nevyhrali. Možno to bol – huch, neznášam to slovo – osud.“

„Veľmi pravdepodobne,“ zamrmlal. „Osud sa so mnou rád zahráva.“

Možno na overenie toho tvrdenia – nevedel si predstaviť iný dôvod – ho neočakávane objala vôkol pása a jej hlava mu spočinula na hrudi. Stuhol a pokúsil sa ju odtlačiť.

„Prestaňte!“ prikázala mu hlasom stlmeným jeho svetrom. „Potrebujete objať. Vlastne to potrebujem tiež.“

Vršok jej hlavy mu šikovne zapasoval pod bradu. Z vlasov sa šírila vôňa marhúľ. Bola teplá a mäkká.

„Určite máte špinavé ruky,“ ozval sa hlasom prestúpeným hnevom, aby sa mu nezachvel.

Jej smiech ucítil skôr, než sa nahlas rozosmiala. Bola pobavená miesto toho, aby sa urazila. „Som presvedčená, že to tieto čierne šaty znesú. Mimochodom, tie korene, čo som nasekala, už možno pridať do kotlíka. Dobrú noc.“

Naboso vycupitala von a zavrela za sebou dvere. Nemohol sa nadýchnuť. Prečo sa nemohol nadýchnuť? Korene nemotorne vysypal do bublajúceho hrejivého odvaru a netrpezlivo pozoroval zmes, kým nezískala bledoružový odtieň. Potom uzavrel ventil na propánovom horáku pod kotlíkom.

Práve teraz sa tešil na vedľajšie účinky bezprútikovej mágie. Nič tak neprečistí hlavu ako žalúdočná nevoľnosť.

Včera večer sa mu podarilo vykúzliť niekoľko malých predmetov, no teraz sa potreboval zamestnať niečím naozaj zložitým. Sadol si na posteľ, zavrel oči a predstavil si sám seba na druhom konci izby. Každá jeho čiastočka túžila byť tam. Koža mu brnela – pocítil zvláštne zaťahanie a na hrozivý zlomok sekundy bezmocnosť – „Primiestniť!“ vyriekol – a potom nič, okrem známej nevoľnosti. Opatrne tvoril oči a videl, že je stále na posteli.

Ďalší pokus, ten istý výsledok, až na to, že teraz sa cítil natoľko zle, že nadnes musel skončiť.

Rozčarovaný sa oprel o vankúš. Nemalo by to byť nemožné. Ako dieťa sa premiestňoval čírou náhodou, keď sa pokúšal dostať cez zatvorené dvere, aby pomohol kričiacej matke. Zjavne to išlo ľahšie, keď ste to nechceli.

No, povedal si s povzdychom, aspoň prestal myslieť na slečnu Grangerovú.

Dokelu!



18. Vyznanie



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Osemnásta kapitola - Vyznanie

 

Proti Snapovmu najlepšiemu presvedčeniu sa na nasledujúci večer, po dni, kedy trochu pokročili v špehovaní, znovu utáborili v jeho spálni. Obliekol si redingot, aby si zachoval odstup – obrnil sa – a navliekol by si aj habit, kedy sa nedomnieval, že by to viedlo k sarkastickým otázkam.

Hermiona sa schúlila do klbka vo velikánskom kresle a prisvojila si jeho poznámkový blok. Na spodok zoznamu dopísala úhľadným písmom: „Justin Finch-Fletchley“ a „Gregory Goyle“. „Dnes ráno som sa pokúsila poslať Goylovi sovu, aby som otestovala teóriu,“ ozvala sa. „Nikdy som nevidela niečo podobné. Ten vták na mňa tak nejako zazrel, potom vzlietol, zakrúžil mi nad hlavou a vrátil sa nazad. Odprisahala by som, že pokrčil krídlami.“

Snape, ktorému sa nijako zvlášť nechcelo ležať na posteli, ale nemal sa kde inde uvelebiť, zatvoril oči a snažil sa premýšľať. Nebolo veľa schém, nad ktorými by bolo možné začať uvažovať, no títo najnovší bývalí nezapadali ani do jednej. Finch-Fletchley bol muklorodený. Goyle bol síce čistokrvný, ale zároveň Voldemortov sympatizant, ak nie priamo stúpenec, a z toho dôvodu sa stal ďalším, ktorý nezapadal do vzorca. Čo ich spájalo? A komu stáli v ceste?

V tomto okamihu to boli nezodpovedateľné otázky. Zameral sa na tú, ktorá mu mohla priniesť odpoveď.

„Ako sa Malfoy dozvedal o vyhosteniach?“

„Stále má priateľov na ministerstve, aj po tom, čo sa od neho Fudge dištancoval. Informácie mu odovzdávala sekretárka vo Wizengamote... no každý druhý piatok má voľno. Je možné, že jej unikli viacerí, nielen Justin a Goyle. Pochybujem, že si vedú evidenciu tajných vyhostení.“

Zamračila sa a potom dodala: „Čo myslíte, prečo utajili skoro všetky vyhostenia, no to vaše a Weasleyovcov zverejnili?“

„Artur Weasley, vojnový hrdina, nemôže len tak zmiznúť. Ľudia ho budú hľadať a budú pobúrení, keď zistia pravdu. A na tú určite prídu, ak si dajú tú námahu a spýtajú sa jeho ženy. Najprv treba zničiť povesť človeka. Napriek tomu, že som nebol veľmi obľúbený, bol som riaditeľom Rokfortu, takže by som bol rád, keby si niekto všimol, keď sa neobjavím v práci. Ostatní skrátka neboli natoľko na očiach verejnosti a niektorí mali len málo, alebo žiadnych príbuzných.“

„A keď si ich zmiznutie ľudia všimli, pripísali ich na vrub smrťožrútom,“ Hermiona si frustrovane povzdychla. „Zaujímalo by ma, či toto sprisahanie nebolo plánované už pred rokmi – či sa niekto na ministerstve na to nepripravoval. Dať vám a pánovi Weasleymu Merlinov rád nižšieho stupňa a bagatelizovať tým vaše vojnové úspechy.“

Odmlčala sa a hrýzla si spodnú peru. „Prečo nevychádzame z predpokladu, že je za tým Fudge? Robíme z toho veľkú záhadu, a pritom je jasným kandidátom.“

Snape sa zamračil. Nemal iné zdôvodnenie okrem vnútorného pocitu a nemal chuť sa jej k tomu priznať. Fudge bol chrabromilčan. A tí neboli ľstiví. A tento nový Temný pán ľstivý bol. Takže Fudge nemohol byť novým Temným pánom. Úkosom pozrel na chrabromilčanku v kresle vedľa a rozhodol sa zdržať vysvetlení. „Niečo tu... nehrá,“ povedal.

„No a čo ak je pod kliatbou Imperius?“

„Tomu sme verili chvíľu počas vojny, no ak si spomínate, ukázalo sa, že to nie je pravda.“

„Myslím,“ riekla Hermiona pomaly, „že by som sa mala porozprávať s jediným Weasleym, ktorý mi to bude schopný povedať.“

 

* * * * *

 

Percy mal svoju vlastnú kanceláriu, väčšiu, než by človek očakával, ktorá bola vkusne a pravdepodobne aj draho zariadená. Hermiona v nej sedela sama niekoľko minút, zatiaľ čo čakala, kým sa vráti z porady. Prezerala si maľby na stene, stôl z vysoko lešteného dreva – á, ešte lepšie – obežníky na ňom.

 

Komu: Eckhart Scrrimgeour, Oddelenie informácií

Od: Percival Weasley, Kancelária ministra

Vo veci: Vaše nové povinnosti

 

V nadväznosti na ministrove predošlé slovné pripomienky môžete ako vedúci nového oddelenia úplne pokojne delegovať menej dôležité úlohy...

 

„Ahoj, Hermiona,“ prehovoril Percy a ona od ľaku podskočila.

„Á! Hoj!“ odvetila bez dychu a otočila sa. „Len som obdivovala tvoj stôl. Kiežby bol ten môj aspoň spolovice taký pekný. Môžem sa v ňom dokonca vidieť.“

„Myslím, že sa pre čarodejníka v mojom postavení hodí,“ odvetil samoľúbo.

„Neznesiteľný chmuľo,“ zamrmlal Snape.

„Áno – samozrejme – práve preto som ťa prišla navštíviť,“ povedala Hermiona. „Totiž kvôli tvojmu postaveniu. Mám obavy o zdravie ministra Fudgea... vieš, teraz v týchto nebezpečných časoch.“

Mávol rukou. „Neznepokojuj sa. Minister je pred smrťožrútmi úplne v bezpečí. Na verejných akciách má svojho osobného strážcu. Vysokého robustného chlapíka. Myslím, že sa volá Sloper.“

„Jack Sloper? Bývalý chrabromiský odrážač ?“

„Presne tak. Takže niet žiadneho dôvodu na obavy.“

„Ja len že... ehm... nevšimol si si v poslednom čase ministrove oči?“

„Jeho čo?“

„Oči. Alebo spôsob reči? Alebo nezaregistroval, či nekráča inak?“

Percyho hlas nadobudol ľadový tón: „Vari naznačuješ, že ministra Fudgea niekto ovládol?“

„Kliatbe Imperius je veľmi ťažké sa ubrániť.“

„Myslím, že viem povedať, či je môj nadriadený...“ Odmlčal sa viditeľne v rozpakoch a skúsil to znova: „Chcem tým povedať, že nikdy znovu neurobím tú istú chybu, a keďže mám s čím porovnávať, môžem nepochybne vyhlásiť, že minister nie je pod kliatbou Imperius.“

„Ako často sa s ním stretávaš Percy?“

„Ako často? Ako často?!“

Nastalo krátke trápne ticho. Potom zodvihla obočie a zistila, že to u nej zaberá rovnako dobre ako u profesora-ktorého-netreba-menovať.

„Raz do týždňa,“ priznal škrobene. „No je to dosť času, aby sa to prejavilo! A teraz, ak budeš taká láskavá, mám hrozne veľa práce.“

„Zbytočná strata času,“ zavrčal Snape, keď za sebou zavrela dvere kancelárie.

„To si nemyslím,“ zamrmlala Hermiona, pridŕžajúc si dlaň pred ústami a predstierajúc, že zíva. „Kto je Eckhard Scrimgeour?“

Ak aj bol prekvapený touto zdanlivo nesúvisiacou otázkou, nedal to na sebe znať. „Otravnou vrodenou paródiou čarodejníka, tým je. Večne zvedavý. Je aurorom; vytáčal členov rádu do biela, keď ministerstvo strkalo hlavu do piesku pokiaľ išlo o Voldemorta.“

„Nuž, teraz je vedúcim Oddelenia informácií.“

„Bodaj by nie!“ dodal Snape ponuro.

Hermiona na ceste k átriu zabočila za roh a skoro vrazila do Deana Thomasa.

„Ajhľa!“ zvolal. „Tentoraz sa ma tak ľahko nezbavíš. Teraz je“ – pozrel na hodinky – „11:45. Myslím, že si mi sľúbila, že so mnou pôjdeš na obed, keď budeš najbližšie v meste, ak sa to dá tak nazvať?“

„Myslím, že áno,“ odvetila s úsmevom.

„Čo som to hovoril o mrhaní časom?“ zamrmlal Snape.

„Neďaleko odtiaľto je skvelá muklovská kaviareň,“ povedal Dean a ponúkol jej rameno, parodujúc galantnosť. „Madam?“

 

* * * * *

 

Bol ako vždy zábavný. Rozosmial ju, dosiahol, že sa uvoľnila a na chvíľu zabudla, že bola novým špiónom strany Svetla. Zdalo sa, že aj Snape si uvedomil, že potrebuje pauzu, keďže sa jej už v uchu neozývali sarkastické poznámky.

Dali si cestoviny s chrumkavým chlebom – Hermiona si nenápadne odsunula mikrofón ďalej od úst, aby jej neprekážal – a Dean jej poreferoval o najnovších nedôležitých, ale inak zaujímavých klebetách, ktoré si s pôžitkom vypočula. Roger Davies sa konečne zasnúbil s Cho Changovou. Mandy Brocklehurstová opäť vymenila priateľa a skúšala nový elixír na poranenú nohu v nádeji, že jej umožní chodiť po štyroch rokoch bez palice. Katie Bellová postúpila zo záložného tímu Kudleyovských kanónov na post triafačky, čo znamenalo približne desaťnásobne viac pošty od fanúšikov než doposiaľ.

Vedela, že by sa mala pokúsiť vytiahnuť z neho nejakú užitočnú informáciu, ale nedokázala sa prinútiť pokaziť tú ilúziu, že je všetko v poriadku. Dopila pohár Zifandelu a potľapkala Deana po ruke.

„Som taká rada, že si ma na toto nahovoril.“

„Mám v úmysle nahovoriť ťa aj na iné veci,“ povedal náhle vážne.

Natiahol ruku cez stôl a pohladil ju po líci. Hermiona si ledva stihla s úľavou uvedomiť, že nezachytil slúchadlá, a asi na dve sekundy sa začudovať, čo vystrája, než sa nahol ponad prázdne taniere a pobozkal ju.

Nebolo to viac ako jemné obtretie perí, upútavka, prísľub. Bola vyvedená z rovnováhy. Dean musel myslieť vážne všetky tie žartovné komplimenty, ktoré jej skladal od čias, čo sa stretli vo Výskume a vývoji. Nikdy ho nebrala vážne – ani raz naňho romanticky nepomyslela, v jeho prítomnosti sa jej nikdy neroztriasli kolená. Keď sa stiahol dozadu a zadíval na ňu tými prenikavými čokoládovo-hnedými očami, ktoré mala zaškatuľkované ako šibalské, rozhodla sa znovu posúdiť klady tohto muža.

Bol bystrý. Šikovný v príprave elixírov. Pozorný priateľ. Tiež dobre vyzeral. Popravde sa v jeho blízkosti cítila šťastnejšie.

To je nesporné, ozval sa hlas rozumu. To je už lepšie. Snape, opičiak...

Snape.

Teraz sa jej nerozumné srdce zachvelo.

„Ehm, Hermiona?“ ozval sa Dean. „Umieram tu od nedočkavosti...“

„Prepáč – potrebovala som chvíľku na zotavenie z tej zásadnej zmeny v prístupe.“

Rozosmial sa chlapčenským smiechom plným radosti. Kiežby mala zaklínadlo na prenos nevhodných citov k popudlivému a nepredvídateľnému majstrovi elixírov na vyhovujúcich a milých mužov v jej veku.

„Naozaj ťa mám rada, Dean,“ začala.

„Ajáj!“ zareagoval a z tváre mu zmizli všetky stopy veselia.

„Ehm, áno.“

„Našla si si niekoho iného? Mukla? Vedel som, že som ti to mal povedať skôr, než si odišla...“

„Nie, nikoho,“ povedala rýchlo a cítila, že sa červená, keď si spomenula, že Snape počúva. Nemala ani najmenšiu chuť poskytnúť mu nejaký dôvod myslieť si, že k nemu niečo cíti; v poslednom čase bol v jej prítomnosti taký nervózny, pravdepodobne by sa pohŕdavo usmial a nazval ju hlúpym dievčaťom. PREČO, prečo sa nezaľúbila do Deana...

„Skrátka si môj kolega – nie, je to ešte horšie: Len čo sa vrátim, budeš mojím šéfom,“ pokračovala. „Nemôžem sa na teba pozerať inak. Mám ťa pevne zafixovaného ako kolegu. A naozaj je to tak lepšie; len si predstav, aké by bolo hrozné, keby sme sa definitívne rozhádali a potom museli každý deň spolupracovať na nebezpečných elixíroch.“

„No nikdy predtým sme sa nepohádali,“ namietol Dean a s nádejou na ňu upieral tie veľké čokoládové oči.

„Pretože sme priatelia,“ povedala vľúdne. „Je to jednoduchšie.“

„Asi máš pravdu,“ riekol napokon, hoci videla, že je veľmi rozčarovaný. Podarilo sa mu vylúdiť polovičatý úsmev. „Stále mám v úmysle nehanebne s tebou flirtovať, Hermiona Grangerová.“

„Beriem ťa za slovo,“ odvetila.

 

* * * * *

 

V ten večer opäť sekala prísady so Snapom. Začínala mať dojem, že si nemôže pomôcť. Potom, čo spoločne prebrali všetko, čo sa dozvedeli (máličko) a čo ešte potrebujú zistiť (pomerne deprimujúce množstvo), mala vážne odísť. Prekvapivo sa ani slovkom nezmienil o hodine, ktorú strávila s Deanom, napriek tomu, že sa pripravila na sarkastické komentáre. Kútikom oka videla, že pokojne krája pijavice. Jeho bezprostredná blízkosť spôsobila, že sa jej zježili chĺpky na rukách, pociťovala magnetickú príťažlivosť k mužovi, ktorý ju zvyčajne odpudzoval. Časté premýšľanie o ňom – a úvahy, prečo naňho myslí – ju priviedli k záveru, že sa tomu asi nedalo vyhnúť. Vari ním nebola v škole takmer posadnutá, keď zúfalo túžila po jeho uznaní? A nemala vždy rada dobré rébusy, a nebol on žijúcim a dýchajúcim príkladom jedného takého? Napadlo jej, či táto situácia nespadá do kategórie „zvedavosť a jej nebezpečenstvá“. No veď ju pred tým varoval.

Ďalší rýchly pohľad jeho smerom, ten istý chladný odstup. Ticho si povzdychla. Analyzovať svoje city k nemu bolo, ako by to nazval, nezmyselnou stratou času kedykoľvek, no najmä teraz, keď nepremýšľal nad ničím iným okrem krájania krv sajúcich bezstavovcov na rovnaké kúsočky.

Napočudovanie Snape práve myslel na ňu – či presnejšie na to, čo povedala tomu nešťastnému chlapcovi na obede: Len si predstav, aké by bolo hrozné, keby sme sa definitívne rozhádali a potom museli každý deň spolupracovať... tieto slová mohli byť práve tak určené jemu, hoci vedel, že naňho nemyslela počas toho, čo jej niekto iný temer vyznával nehynúcu lásku.

To však nebol ten zásadný problém. Mohol ich spoluprácu nazývať „obchodným partnerstvom“ koľko len chcel, no podstatné bolo, že v skutočnosti bola teraz jeho zamestnávateľkou a on neznášal akýkoľvek typ vzťahov, v ktorých bol slabšou stranou. Väčšinu života prežil pod niečím palcom.

Otec. Šikanujúci spolužiaci. Učitelia. Voldemort. Neskôr urobil výnimku v prípade Dumbledora – navzdory tomu, ako ho riaditeľ veľmi sklamal, keď bol študentom – lebo bolo prakticky nemožné pohŕdať mužom, ktorý vážne počúva o ohavných veciach, ktoré si vykonal, a potom ťa objíme miesto toho, aby ťa uvrhol do Azkabanu.

A teraz bol tu, úplne závislý od tejto dievčiny s bujnými vlasmi na druhom konci stola. I keď k nej už necítil odpor, nech je prekliaty, ak bude taký hlúpy, aby...

Už pri samotnej myšlienke na to ho striaslo.



19. Útok



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Devätnásta kapitola – Útok

 

Bol piatok, a tak možno posledná šanca v danom týždni zistiť niečo dôležité. Hermiona vykročila z dverí na Delfskej ceste číslo dvadsaťsedem s novým odhodlaním. Vymenila elixíry za galeóny a práve bola na ceste do banky, kde ich chcela zameniť za libry, keď sa na hlavnú ulicu premiestnila s prudkým prasknutím postava v bielej maske a čiernom plášti.

Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo.

Tlmenú vravu preťal ženský výkrik práve vo chvíli, kedy – smrťožrút? – vypálil spŕšku kliatob a zasiahol najmenej piatich ľudí. Čarodejnice a čarodejníci sa rozpŕchli všetkými smermi, v chvate sa o seba potkýnali, odmiestňovali sa a mizli v obchodoch. V uličke sa krčilo stratené dieťa a plakalo od strachu.

Malé dieťa sa chúlilo vedľa svojej matky v uličke neďaleko Troch metiel, Emmeline Vanceová ležala dolu tvárou v kaluži krvi. Dumbledorov štít slabol pod Voldemortovou paľbou...

Snape jej čosi naliehavo vravel do ucha, no pre krik mu nerozumela. Nikto nič nerobil! Prečo nikto nič nerobí? Hermiona inštinktívne siahla po nelegálnom prútiku, no zastavila sa práve včas, keď sa k miestu útoku prihnala skupinka aurorov. Na jej čele matne rozoznala Michaela Cornera; vypálil kúzlo a prúd červeného svetla minul cieľ o milimetre.

Prásk! A bolo po všetkom. Útočník unikol.

Hladina hluku v Šikmej uličke vzrástla. Zranení stonali, zákazníci odlúčení od priateľov na seba prenikavo pokrikovali, aurori vydávali rozkazy, niektorí zoslali sledovacie kúzla, pár sa ich odmiestnilo a jeden sa objavil s liečiteľmi v tesnom závese.

... no nemohli preňho urobiť nič. Dumbledore bol mŕtvy...

„Pre lásku Merlinovu, slečna Grangerová, odpovedzte!“ zakričal Snape evidentne úplne bez seba.

„Smrťožrút,“ ozvala sa a matne si uvedomila, že sa jej trasú ruky. Strčila si ich do vreciek. Teraz nebol vhodný čas premýšľať o bitke, ktorá mala ukončiť všetky boje. „Ľudia sú zranení.“

Nastala krátka pauza.

„To som si z tých výkrikov domyslel,“ odvetil chladne. „Snažil som sa zistiť, či ste neboli zranená, zatiaľ čo vy ste asi civeli na dianie s otvorenými ústami. Nechali ste ma v domnienke, že ste mŕtva.“

Z úst jej takmer vyletela rovnako urážlivá odpoveď, no zdravý rozum zvíťazil nad pobúrením. Už začala chápať, že pokiaľ išlo o Snapa, trik spočíval v počúvaní toho, čo mal na mysli, miesto toho, čo hovoril – naozaj zaujímavý hlavolam – a tentoraz bola ochotná staviť všetky galeóny v plášti, že bol hrozne znepokojený. Rýchlo potlačila hrejivý pocit spôsobený týmto odhalením. Prečo by si nerobil starosti, ak si myslel, že jeho jediné spojenie s čarodejníckym svetom bolo práve prerušené?

„Som v poriadku,“ odvetila stručne, opäť nazlostene.

„Ihneď sa vrátite.“

„Nie! Nepremrhám deň.“

„Slečna Grangerová, trvám na tom, že...“

„Dajte si pohov, pane!“

Predtým sa dohodli, že by mala v ten deň stráviť viac času potulovaním sa okolo Nemocnice svätého Munga. No keď tam tak stála opretá o stenu obchodu, po očku sledovala aurorov zosielajúcich kúzla na mieste činu a usilovala sa upokojiť, odrazu dostala nápad.

Kúpila si noviny (SMRŤOŽRÚTI PREKLIALI BABKU V ISLINGTONE), vykročila ku Gringottom, zamenila si peniaze a premiestnila sa cez hopšup sieť na ministerstvo. Tam jej strážca ukázal správnu cestu a spustila sa výťahom na desiate poschodie, do samotných útrob budovy.

„Rada by som hovorila s pánom Scrimgeourom,“ povedala sekretárke na recepcii, ignorujúc Snapovo zasyčanie: „čo si myslíte, že robíte?“

„Z akého dôvodu?“

„Lebo je vedúcim Oddelenia informácií a ja ich mám.“

„Je zaneprázdnený.“

„Potom si pohovorím s jeho zástupcom.“

„Je zaneprázdnený.“

„Tak počkám.“

„To teda nie!“ vyprskla sekretárka, no v tej chvíli vyšla zo susednej miestnosti vysoká žena s nakrátko ostrihanými vlasmi.

„Ahoj, Hermiona,“ oslovila ju. „Zdalo sa mi, že počujem tvoj hlas.“

„Ty pracuješ na Oddelení informácií?“ spýtala sa Hermiona a uvedomila si, že to bola za daných okolností smiešna otázka, no bola ohúrená.

Lisa Turpinová bola v Bystrohlave, čo znamenalo, že s Hermionou vychádzali dobre na tých niekoľkých hodinách, ktoré mali spolu – najmä preto, že obe mali rady logiku a aritmanciu. Práve táto čarodejnica by mala vidieť nebezpečenstvo v tom, keď štátne úrady bez prestania zbierali najrôznejšie údaje o každom obyvateľovi.

„Ja som ten zástupca, na ktorého si sa pýtala,“ ozvala sa Lisa, „Poď, môžeme sa porozprávať v mojej kancelárii.“

Mladá dievčina už bola na ministerstve veľkou rybou, steny kancelárie mala vyzdobené fotografiami, čarodejníckymi i muklovskými. Hermiona na jednej spoznala Lisinu mladšiu sestru Taru, na druhej v matnom čiernom ráme sa vozil obkročmo na metle sem a tam večne mladý Terry Boot. Na stole stála plaketa s nápisom: „Viem, či si bola dobrá alebo zlá.“

„Ehm...“ povedala Hermiona, keď sa na ňu dívala.

„To je len taká blbôstka,“ vysvetlila Lisa s úškrnom. „Dala mi to Mandy ako darček k povýšeniu. Čo môžem pre teba urobiť?“

„Práve som prišla zo Šikmej uličky. Napadlo mi, že by som ako očitý svedok mohla byť užitočná.“

„Pochybujem, pokiaľ si si nevšimla nejaké identifikačné znaky,“ riekla Lisa zachmúrene. „Chlapík sa objavil, vypálil kliatby a zmizol, je tak? Je to zakaždým rovnaké – fakt na zbláznenie.“

„Neviem ani povedať, či to bol muž alebo žena,“ pripustila Hermiona. S predstieraným nezáujmom položila Lise otázku, ktorá ju pred štvrťhodinou zasiahla ako blesk z jasného neba. „Ak teraz viete vystopovať všetky kúzla, ako to, že im to prejde?“

Zástupkyňa zovrela pery. „Môžeme len povedať, že niektorí zo smrťožrútov musia mať neregistrované prútiky zo zahraničia. No buď bez obáv. Nikto už viac také neprivezie.“

„Prečo nie?“

„Zakrátko to oznámia, tak ti to asi môžem prezradiť. Ministerstvo práve vztýčilo štít vôkol Veľkej Británie, aby zastavilo dovoz zo zahraničia.“

„Ako dokážete nastaviť štít, aby blokoval prútiky – tobôž tie, ktoré nevyrobil Ollivander?“

„To nedokážeme. Štít len zamedzí čarodejníkom pricestovať a vycestovať z krajiny.“

Počula, ako Snape zalapal po dychu.

„Ale – ale ja mám priateľov na dovolenke v cudzine!“ namietla Hermiona priškrteným hlasom a v mysli sa jej vynorila predstava uviaznutých Weasleyovcov. „Nebudú sa vedieť dostať domov!“

„Je to stav núdze,“ povedala Lisa vážne. „Radikálne časy vyžadujú radikálne činy. Nebudeme ho udržiavať naveky, len pokým smrťožrúti nebudú pochytaní. Medzitým bude narušená ich schopnosť verbovať nových členov, pretože akýkoľvek prútik zakúpený na domácom trhu nás privedie priamo k nim.“

„Povedzte jej, že je to dobrý nápad,“ zamrmlal Snape. „Vzchopte sa, slečna Grangerová!“

„Aha... no... áno, chápem, čo máš na mysli. Možno by sa smrťožrúti mohli medzi nájazdmi skrývať, ehm, v Nemecku.“

„Presne tak, to som...“ začala Lisa, no vtom silné klepnutie signalizovalo, že sa ručička na hodinách visiacich na stene posunula. Porada, oznamoval ozdobný nápis pod ňou.

„Ach, dočerta!“ riekla a vstala zo stoličky. „Rada som ťa videla – prepáč, ale musím bežať.“

Vyšla z kancelárie a vošla do dverí priamo za chrbtom drzej sekretárky. Hermiona letmo zahliadla priestrannú miestnosť so stenami pokrytými pohybujúcimi sa bodkami.

„Teraz sa, prosím, vrátite späť?“ zasyčal Snape.

 

* * * * *

 

Len čo sa objavila vo dverách, schmatol ju za plecia a pohnal k pohovke.

„Povedzte mi o všetkom, čo ste videli v Šikmej uličke,“ povedal ticho, hrozivo sa nad ňou týčiac. Vyzeral napajedený.

„Nedalo sa toho veľa rozoznať. Osoba, čo vyzerala ako smrťožrút – on alebo ona – sa premiestnila do davu nakupujúcich, vypálila asi tucet kúziel a zmizla s prasknutím, len čo sa aurori priblížili na dosah.“

Snape sa prechádzal pred ňou s rukami za chrbtom.

„Anonymná biela maska?“

„Áno.“

„Čierny plášť so striebornou sponou v tvare hada?“

„Pokiaľ ide o sponu, neviem. Nebola som dosť blízko.“

„A útočník bol sám?“ spýtal sa so zvrašteným čelom. „To sa vôbec nepodobá na spôsob, akým fungovali, keď...“

Zastavil sa uprostred vety. „Povedali ste, že sa tá osoba odmiestnila s prasknutím?“

Hermiona prikývla. Zhlboka si povzdychol a spustil sa na druhý koniec gauča. „To nebol smrťožrút. Prvé, čo nás Voldemort naučil po prijatí znamenia bolo, ako sa ticho primiestniť i odmiestniť.“

„Takže ministerstvo...“ hlesla chabo. Tá myšlienka jej napadla už na začiatku, no zúfalo dúfala, že to nie je pravda.

„Pri tých útokoch nikto nezomrel. Už len to je podozrivé.“

„Ak sa nám v krátkom čase nepodarí prísť tomu všetkému na kĺb a vymyslieť spôsob, ako odhaliť ľudí, ktorí za tým komplotom stoja, možno bude definitívne neskoro,“ povedala a spodnou časťou dlane si šúchala páliace oči. „Teraz sme v pasci, viete. Ó, bože – moji rodičia sú tento týždeň na konferencii vo Francúzsku! Taktiež im zakážu vrátiť sa?“

„Predpokladám, že ministerstvo nastavilo štít len na čarodejnice a čarodejníkov. Fyziologicky sa odlišujeme od muklov – mágia je našou neoddeliteľnou súčasťou, aj keď ju nevyužívame. Vaši rodičia by nemali mať problémy; naproti tomu ja som tu uviazol tak ako vy. Samotný fakt, že dokážu dodávať energiu takému veľkému štítu, svedčí o tom, že to kúzlo museli zoslať spoločne všetci zamestnanci ministerstva.“

„Povedala, že je to len dočasné, no neverím tomu,“ zamrmlala Hermiona.

„Ešte ste mi nepovedali, kto je tou zástupkyňou.“

„Ach, áno – Lisa Turpinová, spolužiačka z môjho ročníka. Mám ju rada. Nechápem, ako sa s tým mohla stotožniť.“

Snape vyzeral šokovane. „Turpinová? No to sme teda v peknej kaši! Jej čertovská mladšia sestra je tou bifľomorčankou, ku ktorej som si vraj dovoľoval.“

 

 

A/N: „Ministerstvo práve vztýčilo štít vôkol Veľkej Británie“: Skvelá poviedka „Chaos is Come Again“ (Znovu prichádza chaos) od Aashby, ktorú som objavila na Livejournale, vykresľuje svet, v ktorom (z dôvodov, ktoré nebudem prezrádzať) ministerskí právnici vyberajú čarodejnice a čarodejníkov, ktorí majú opustiť krajinu. (Prisahám na „Harryho Pottera a Väzňa z Azkabanu,“ že som svoju poviedku dokončila prv, než som narazila na jej príbeh.)



20. Byť tebou, byť všetkým, čím si...



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Dvadsiata kapitola – Byť tebou, byť všetkým, čím si...

 

Nemali ako zistiť, či Tara Turpinová obvinila Snapa z vlastnej vôle, alebo do toho bola zapletená aj jej staršia sestra – a keby aj boli obe možnosti pravdivé – či hrali aj inú rolu v zlovestnom sprisahaní uvrhnúť čarodejnícku Britániu do totality. Hermiona sa domnievala, že sa to nezaobišlo bez Imperia („to je vaša odpoveď na všetko“, pohŕdavo sa zaškľabil Snape). Trúfol si predložiť teóriu, že Lise Turpinovej bolo prisľúbené miesto zástupkyne na novom oddelení, ak presvedčí sestru, aby klamala pred Wizengamotom („vy si zjavne myslíte, že všetci čarodejníci sú slizolinčania,“ sfúkla ho).

Avšak špekulácie, aj keď čisto teoreticky prínosné, ich nepriviedli nikam. O hodinu neskôr sedeli pri kuchynskom stole s čo najpresnejším zoznamom personálnych zmien na ministerstve za niekoľko predošlých mesiacov, aký dokázali vypracovať. Boli presvedčení, že pohľad na celový súpis novovymenovaných by im mohol niečo odhaliť. Snape nástojil na doplnení zoznamu fakúlt a pôvodu, aby videl, či sa neobjavia nejaké schémy.

Výsledok bol rovnako frustrujúci ako pri pokusoch nájsť súvislosť medzi vyhosteniami.

Devon Dawlish, vedúci Oddelenia presadzovania čarodejníckeho práva – Bystrohlav, čistokrvný. Mandy Brocklehurstová, vedúca Oddelenia zásobovania – Bystrohlav, muklorodená. Dean Thomas, vedúci Oddelenia pre výskum a vývoj elixírov – Chrabromil, muklorodený. Jack Sloper, Fudgeov osobný strážca – Chrabromil, čistokrvný. Eckhart Scrimgeour, vedúci Oddelenia informácii – Slizolin, čistokrvný. Lisa Turpinová, zástupkyňa vedúceho Oddelenia informácii – Bystrohlav, muklorodená.

Snape dopísal kostrbatým písmom: Tisifoné Basilová, vedúca Oddelenia škôd spôsobených kúzlami v Nemocnici svätého Munga – Bifľomor, čistokrvná.

„Nebola povýšená, no nesporne je kľúčovým prvkom v tejto pavučine lží,“ povedal a pokrčil plecami.

„Bifľomor?“

„Nepodceňujte túto fakultu, slečna Grangerová.“

„To nerobím, len som si myslela, že sú všetci – ehm – dobrí.“

„Nie, sú lojálni. A to môže byť dosť nebezpečné.“

„Na dôvažok,“ riekla a mračila sa na mená, „sú v tomto zozname muklorodení i čistokrvní; prinajmenšom jeden absolvent každej fakulty; ľudia, ktorí boli nepriateľsky naladení voči rádu i takí, ktorí bojovali na našej strane – a čo je najlepšie, niektorí z týchto „podozrivých“ sotva jeden druhého poznajú. Pre Merlina, toto je reprezentatívna vzorka čarodejníckeho sveta! Stále nám niečo chýba, nevieme v tom nájsť logiku.“

„S najväčšou pravdepodobnosťou sú významné len niektoré z týchto povýšení, ostatné nie. Možno keď zistíte, kto riadi Rokfort a Ollivanderov obchod, alebo kto zaujal miesto Artura Weasleyho na Oddelení pre odhaľovanie zneužitých muklovských artefaktov...“

Hermiona si neisto hrýzla spodnú peru. „Odmietam veriť, že je to neriešiteľná hádanka. Možno na to ideme zle. Čo vieme s istotou?“

Zrejme to bola otázka, na ktorú chcela odpovedať sama. Zodvihol obočie, podvoľujúc sa jej.

„Harryho držia v zajatí,“ pokračovala poučujúcim tónom. „Nevieme presne prečo, no zdá sa, že ho používajú ako strategickú zbraň. Takmer všetci, ktorých som stretla v Šikmej uličke alebo na ministerstve, hovoria čosi o „úbohom Harrym Potterovi“. Viete, že stovky čarodejníc a čarodejníkov zažínajú večer v oknách sviečky ako symbol nádeje, že sa uzdraví?“

„Keď vezmem do úvahy hlúposť detí, ktoré som učil na Rokforte, som presvedčený, že ich rodičia sú schopní všetkého.“

„Ale prestaňte! Popremýšľajte nad týmto: Aké hrozné musí byť pre obyvateľov myslieť si, že sa smrťožrútom podarilo to, čo nedokázal temer všemocný Voldemort? Ktoré zmeny uskutočnené v záujme bezpečnosti by sa vám zdali priveľmi obmedzujúce, keď sa bojíte, že môžete byť nasledujúcou obeťou? Presnejšie povedané, ak sa domnievate, že ste len o vlások unikli pred smrteľným zranením, keď ste boli naposledy nakupovať? Prešli iba tri roky, čo sme sa zbavili posledného Temného pána. Ľudia sú hrozne unavení žitím v ustavičnom strachu a je jasné, že sú ochotní pristúpiť na všetko, aby tým nemuseli prejsť znovu. Bol potrebný niekto veľmi populárny – niekto, koho skutočne obdivujú, aby z nich tie názory vytriasol.“

„Hovoríte, že Potter je pre sprisahancov zbraňou, no keby bol voľný, bol by silnou zbraňou proti nim.“

„Áno, presne tak, bol by živým dôkazom toho, aké je ministerstvo prehnité. Trávime čas snahou priradiť tvár k anonymnému komplotu, keď by sme skrátka mali zaútočiť na najzraniteľnejšie miesto.“

„Geniálny nápad! Jednoducho skvelá dedukcia! No je tu jeden maličký problém,“ riekol Snape a tón hlas mu klesol do najuštipačnejšej polohy, „zachrániť ho je vonkoncom nemožné.“

„Áno, domnievali sme sa, že je to tak, však? No myslím, že by sme si mali vziať príklad od Voldemorta,“ odvetila pokojne.

„Slečna Grangerová, načisto ste potratili...“

„Myslím, že zo mňa bude skvelá Tisifoné Basilová, čo poviete?“

Nastalo dlhé ticho. Zadíval sa na ňu tým prenikavým pohľadom, ktorý pravdepodobne používal pri legilimencii, no tentokrát bez žiadaného efektu, pomyslela si Hermiona.

„Budete sa musieť dostať nejakým spôsobom do Rokfortu a za splnu natrhať úhorník liečivý.“

„Pôjdem Rytierskym autobusom.“

„Taktiež budete musieť ukradnúť pár Basilovej vlasov.“

„To zvládnem.“

Snape si povzdychol a odsunul si prameň vlasov z očí.

„Obával by som sa, že mám na vás zlý vplyv, keby mi nebolo známe, že ste v škole urobili niečo pozoruhodne podobné.“

„Ako ste sa – och!“ zastonala a zaborila tvár do dlaní, čo utlmilo jej ďalšie slová. „Asi som si mala uvedomiť, že elixíry, ktoré som užila, nie sú súčasťou bežných zásob na ošetrovni. Len by som pre zaujímavosť rada uviedla,“ dodala upäto a rebelsky vztýčila bradu, „že ten odvar všehodžúsu bol bezchybný. Millicent Bulstrodová mala náhodou mačku so srsťou takej istej farby ako jej vlasy.“

„Viem, že ste ho uvarili správne, vy nemožné dievčisko – inak by ste pravdepodobne boli už mŕtva.“

Drzo sa naňho zaškerila. „Páni, myslím, že je v tom kdesi skrytá pochvala.“

Nedokázal tomu zabrániť, spontánne sa rozosmial.

„Môžete si myslieť, čo chcete,“ povedal, keď sa mu podarilo ovládnuť. „Začnime hneď od zlatoočiek; budú sa musieť povariť tri týždne, ako ste si iste vedomá.“

Natiahol ruku, aby jej pomohol vstať. Mala jemnejšiu dlaň než on, bezpochyby preto, že nemala toľko času vyrobiť si mozole. Bol na seba mimoriadne nahnevaný za to, že si našiel zámienku, aby sa jej dotkol – nemohol sa už tváriť, že je to iba o sebakontrole; toto bol totiž jej absolútny nedostatok – no faktom zostáva, že ho oveľa viac naštvalo, že ju musel pustiť.

„Škoda, že nemôžeme kúpiť trochu odvaru všehodžúsu – chcem povedať, že toto nás fakt spomalí, aj keď viem, že by vyzeralo veľmi podozrivo, ak by som sa naň vypytovala. Nemyslím, že ho niekde predávajú, hádam okrem Zašitej uličky, aspoň si to nedokážem predstaviť.“ Všimol si, že hovorila rýchlejšie než zvyčajne, k čomu sa uchyľovala vždy, keď bola nervózna. Líca jej mierne sčerveneli.

S omračujúcou jasnosťou si uvedomil, že má dobré vyhliadky na to, že ju skutočne priťahuje, že si to nevyhodila z hlavy, ako predpokladal, a že by ju možno mohol pobozkať priamo tu v kuchyni. Sladká Nimue, túžil ju pobozkať priamo v kuchyni. Nezáležalo mu už na tom, že bola jeho bývalou študentkou a asi by mu bolo fuk, ak by ňou bola i v súčasnosti, až tak ďaleko došiel.

NIE. V duchu sa striasol a snažil sa zrušiť to hypnotické kúzlo. Moc – mala nad ním moc; ešte viac by sa jej vydal na milosť. Odkedy pred ôsmimi dňami vstúpil do dverí – naozaj to bolo len pred ôsmimi dňami? – postupne v jej blízkosti strácal nad sebou kontrolu. Ak v tejto chvíli nestanoví medze, trpko to oľutuje. Lepšie byť frustrovaný, než sa podvoliť.

Náhle sa otočil na päte a vyrazil hore schodmi.

 

* * * * *

 

„Spln mesiaca nebude skôr než začiatkom októbra,“ povedala Hermiona, keď vhodila zlatoočky do kotlíka postavenom na miernom ohni. „To je od dnes o dva a pol týždňa, takže zlatoočky budú skoro hotové.“

„Ako presne chcete tú zámenu uskutočniť? Premôcť tú ženu v kancelárii, pripútať ju k stoličke a odtrieliť zachrániť spiaceho princa?“

„Počuli ste, ako tá druhá liečiteľka hovorila, že Basilová je v nemocnici stále, občas dlho do večera. Myslím, že by bolo najlepšie počkať, kým odíde domov, a potom sa vydávať za ňu. Tak jej nepravidelný pracovný čas bude pracovať v náš prospech.“

„Pripravím vám protijed na Dúšok živej smrti,“ povedal Snape, nenápadne jej tým dávajúc súhlas. „Budete musieť dostať Pottera z izby, keby náhodou bol niektorý z aurorov súčasťou komplotu, vziať ho niekam na tiché miesto – azda na toalety – a dať mu dávku protijedu. Mal by ho ihneď prebrať k vedomiu, hoci nedokáže zamedziť ochabnutiu svalstva spôsobenému štvormesačným pobytom na lôžku.“

Hermiona sa v svojom kresle schúlila do klbka – v jeho, v jeho kresle! – a zachmúrila sa. „Ale ako ho dostanem z nemocnice bez toho, aby nás niekto videl? Do sprisahania nemusia byť zapojení len aurori... Čo myslíte, dokázal by Harry hneď vzápätí zniesť ďalší elixír? Ehm... nie veľmi príjemný?“

Snape tentoraz úspešne potlačil smiech, ktorý sa mu temer vydral z hrdla. „Chystáte sa ho premeniť na seba?“

„Nie, uvažovala som, že si vrátim svoju vlastnú podobu a Harryho premením na Kevina Whitbyho, toho mladého milého strážcu, zatiaľ ne-aurora.“

„To je sľubné, slečna Grangerová. Postupom času sa z vás môže stať celkom slušná slizolinčanka.“

„Vďaka.“

„V tomto nádherne prefíkanom pláne sa však objavil jeden závažný problém. Ako dostanete Pottera z nemocnice, keď bude asi príliš slabý na to, aby kráčal?“

Zošpúlila pery a niekoľko minút hľadela do prázdna. Potom prehovorila: „No,“ vydýchla, „komplikujeme to viac, než je nutné. Ak som liečiteľka Basilová, nebudú ma prehľadávať a nemusím odovzdať prútik.“

„To vám nebude nič platné,“ namietol Snape. „Nemôžete sa bezpečne premiestniť s tou hroziacou katastrofou; verte Ollivanderovým slovám.“ Teatrálne sa odmlčal. „Ale mohli by ste dnu prepašovať neregistrované prenášadlo.“

Široko sa usmiala. „Budeme preč skôr, než si aurori uvedomia, koľká bije. Nebudem sa ani musieť babrať s protijedom. Uvedomujete si, že teraz je to presná kópia Voldemortovho plánu z Trojčarodejníckeho turnaja, len obrátene? Unesieme Harryho naspäť pomocou rovnakej mágie.“

„Až na tú časť so zdolaním osoby, ktorú budete zosobňovať, a zamknutím tej úbožiačky do debny.“

„Ehm, správne. Pripúšťam, že je trochu znepokojujúce uvažovať o akomkoľvek jeho napodobňovaní, aj keď je to pre dobro. Šikmá plocha a tak ďalej.“

„Presne tak,“ súhlasil, miešajúc zlatoočky.

 

* * * * *

 

Hermiona Grangerová nikdy nepatrila k ľuďom, ktorí odsúvali nepríjemné úlohy, takže o tretej popoludní odišla do Nemocnice svätého Munga. Snape si vsunul mobil medzi ucho a plece a – aby odviedol myšlienky od všetkého zlého, čo sa jej mohlo stať pri pokuse utiecť s niekoľkými liečiteľkinými vlasmi – zoraďoval prísady do elixírov podľa abecedy. Všimol si, že chýba koža z bojgy africkej. Hermiona sa po ňu bude musieť zastaviť v lekárni včas, aby ju pridali k zlatoočkám.

Počul drnčiaci zvuk premiestňovania sa cez hopšup sieť. Práve musela opustiť ministerstvo. Jeho nová úloha ho od začiatku znervózňovala, tá nutnosť zostávať doma, zatiaľ čo niekto iný odchádzal na výzvedy. Bol by oveľa radšej špehoval sám. Teraz nemohol vidieť ľudí, s ktorými hovorila, nemohol posúdiť, či klamú, pozorovaním výrazu v ich očiach či spôsobu, akým držali bradu. A, pravdaže – zasa bol ten pocit späť, aby ho opanoval – cítil sa bezmocný, uviaznutý v úlohe poradcu zanovitej chrabromilčanky (dominujúcej bez ohľadu na to, aká ľstivá sa snažila byť), ktorá si mohla vybrať, či jeho radu prijme, alebo nie.

Takže si bol nútený priznať, že situácia sa vystupňovala do neúnosnej miery. On... sa o ňu bál, nemalo zmysel to popierať. Hoci v tejto chvíli nemal žiaden dôvod domnievať sa, že pseudosmrťožrúti vysielajú z diaľky nejaké smrteľné kliatby, už samotná skutočnosť, že ministerstvo neváhalo úmyselne zraniť občanov, aby podporilo ilúziu, ho prinútilo sa zamyslieť, či by sa uspokojilo s vyhostením niekoho, kto odhalil rozsah ich podvodu a aktívne ho maril. Ak niekto zo zainteresovaných príde na to, čo Hermiona robí, môže prísť o život.

„Zbytočne neriskujte,“ zamrmlal. „Máte hŕbu času. Nemusí to byť vykonané dnes.“

„Keď je potrebné to urobiť, nech je to urobené rýchlo,“ nervózne si zahundrala pod nos, chybne citujúc Shakespeara.

„Práca chvatná, málo platná.“

„To hovorí ten pravý.“

Vzkypel v ňom hnev. „Pozrite, ako dobre to pre mňa dopadlo.“

„Vodu káže, víno pije, však, pán profesor?“

„Predstavte si – myslel som si, že jedinou výhodou tejto komickej situácie bude to, že budem slastne ušetrený vášho odvrávania.“

„Prepáčte. Som len trochu nervózna.“

„Prosím, povedzte mi, že ste v prázdnej chodbe.“

„Vlastne v prázdnom výťahu.“

Počul zvonček a zvuk otvárajúcich sa ťažkých dverí. Chodbou sa rozliehal klapot jej čižiem, o chvíľu neskôr nasledovalo prenikavé zaklopanie.

„Ehm, liečiteľka Stroutová? Som priateľka Harryho Pottera. Zastavila som sa tu pred pár dňami. Napadlo mi, či by som nemohla chvíľku počkať v kancelárii liečiteľky Basilovej, keby sa náhodou objavila.“

Pre jeho slizolinský jemnocit to bolo neznesiteľne priame, no usúdil, že je to pre ňu to najlepšie, pretože to nebola lož a naskytol sa jej tak oprávnený dôvod zdržiavať sa v kancelárii, ak by ju tam niekto – vrátane Basilovej – pristihol.

„Ale áno, dušička. Už si spomínam. Azda sa nič nestane, ak počkáte, pravdepodobne tu čoskoro bude, aby dokončila koncotýždňové papierovačky, takže ste si vybrali vhodný čas.“

„Výborne!“ povedala Hermiona a bola spokojná, že to vyznelo tak, ako zamýšľala.

Ďalší klapot opätkov, potom ticho. Pozrel na hodiny v izbe – ukazovali 15:30 – a dúfal, že by mohla byť rýchla. Prešlo päť minút a on nepočul nič okrem šušťania papierov. Pätnásť.

„Aké ťažké je nájsť jediný vlas?“ zasyčal, čoraz väčšmi ustarostený. Bolo v poriadku, ak bol človek pristihnutý, ako sedí v niečej kancelárii, no nie pri prehľadávaní.

„Už tu dnes museli byť škriatkovia,“ sykla mu naspäť.

O chvíľu neskôr vyplašene zatajila dych – a potom dokázal rozoznať zvuk blížiacich sa krokov ozývajúcich sa v rozľahlej chodbe.

„Accio vlasy Tisifoné Basilovej,“ zašepkala naliehavo.

„NIE, slečna Grangerová...“

Uvedomil si, že to bolo prineskoro. V hlave mu skrsla hrozná predstava liečiteľky privolanej k Hermione hlavou napred. Všetko záviselo od toho, či sa v súčasnosti v kancelárii nachádzali nejaké vypadnuté vlasy.

I keď nepočul žiaden bolestivý výkrik. To bolo asi dobré znamenie.

Ticho prerušil pokojný hlas. „Môžem vám pomôcť, slečna...?“

„Grangerová, madam. Som Harryho blízka priateľka a napadlo mi, či by ste mi mohli povedať, či... či jestvuje nejaká šanca, že...“ Odmlčala sa a potiahla nosom. „Preberie sa niekedy?“

„Nesmieme strácať nádej, slečna Grangerová. Stávajú sa aj zvláštnejšie veci.“

Áno, dejú sa práve teraz, pomyslel si Snape rozmrzelo.

„Vyzerá tak pochudnuto,“ riekla Hermiona so skutočnou obavou v hlase.

„No nie nezdravo. Vyrozumela som, že je od prírody štíhly.“

„Myslíte, že by pomohlo, keby som ho navštevovala častejšie? Azda mu čítala?“

„Žiaden výskum nepotvrdil, že by to spôsobilo nejaký rozdiel. Verte mi, robíme všetko, čo vieme.“

Nastalo krátke ticho. Snape sa domnieval, že Hermiona si utiera oči vreckovkou, ktorú jej pre ten prípad dal.

„Vážim si všetko, čo preňho robíte,“ povedala napokon.

„Dôverujte mi, slečna Grangerová,“ odvetila liečiteľka s prvým náznakom roztrpčenosti v inak úplne pokojnom hlase. „Je mi potešením. Pekné popoludnie.“

Klapot podpätkov vychádzajúcich na chodbu. Zvonček – dvere výťahu.

„Tak čo?“ spýtal sa Snape nedočkavo, keď počul, že sa za ňou zavreli.

„Mám ich,“ zašepkala. „Vlastne sa mi podarilo získať celý chumáč. Bol pod stolom a nezmestila sa mi tam ruka.“

„Privediete ma do hrobu,“ zahundral si pod fúzy.

„Myslím, že to bol šikovný nápad,“ povedala na svoju obranu. „Tentokrát aspoň naisto viem, že neskončím s chvostom.“

 

 

Pozn. prekl.: If t'were be done, t'were well it be done quickly – Macbeth, 1. dejstvo, 7. obraz: Keď sa tak stane, že sa má tak stať, nech sa to stane rýchlo. (preklad Jozef Kot)



21. Pán Nikto



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Dvadsiata prvá kapitola – Pán Nikto

 

Snape bol uprostred úspešného pokusu o levitáciu, keď niekto dosť nahlas zabúchal na dvere. Vankúš mu s tichým puf padol k nohám, zložená prikrývka ho udrela po zátylku, keď prudko klesla nadol, a len tak-tak sa mu podarilo zachytiť pohár s vodou, než sa roztrieštil na podlahe z tvrdého dreva. Použitie krehkého predmetu bolo asi trochu nerozumné, pomyslel si.

„Hej!“ ozvalo sa spoza dverí po weasleyovsky. „Idete, či nie?“

„Myslím, že náležitejšou otázkou je,“ zavrčal Snape, keď prudko otvoril dvere, „či idete vy. Čo ihneď urobíte, pokiaľ viete, čo je pre vás dobré.“

„Žiaľ, neviem,“ odvetil Fred, podliezol popod ruku majstra elixírov a uvelebil sa v kresle. Ani zďaleka doň nezapadol tak ako...

„Hermiona,“ prehovoril Fred.

„Čože?“

„Prišiel... som... si... pohovoriť... o Hermione,“ zopakoval ryšavec v štýle, akým sa hovorí s natvrdlými. „Hej, zdá sa, že ste trochu zozeleneli – ste v poriadku?“

„Super!“ povedal Snape a odpil si dúšok vody, aby zahnal nevoľnosť po bezprútikovej mágii. „No tak, vyklopte to, keď ste mi už vpadli do súkromia.“

„Na budúcu stredu bude mať Hermiona narodeniny. Plánujeme pre ňu tajnú oslavu – veď viete, bude mať dvadsaťjeden rokov – a keďže ste s ňou skoro celý deň buď osobne, alebo na telefóne, napadlo mi, že sa nám to bude hodiť. Dajte nám vedieť, keď sa bude vracať domov. Snažte sa nevpustiť ju dnu do šiestej, aby väčšina z nás stihla prísť dovtedy z práce. Bonesová má nočnú, ale s tým nič nenarobíme. A zožeňte jej nejaký darček. Viem, že ste bezcitný bastard, no tentoraz iste môžete urobiť výnimku.“

„Pre slečnu Grangerovú čokoľvek,“ odvetil Snape ironicky, hoci sa už znepokojivo blížil k tomu, aby to myslel doslova.

„Zaslúži si to,“ odsekol mu Fred. „Kvôli nám sa vzdala práce a pritom má elixíry rada – len Hekaté vie prečo, po siedmich rokoch učenia u vás. Do minulého týždňa bola v tomto dome zavretá prakticky dvadsaťštyri hodín denne a teraz je vonku a bojuje proti ministerstvu. Nech má aspoň jeden pekný večer, ktorý sa týka výlučne jej, namiesto sveta. Je to iba jej zásluha, že sa máme všetci dobre a sme ako-tak šťastní.“

V hlase mu zaznela zatrpknutosť, čo bola neobvyklá situácia pre ktorékoľvek z večne vyškerených dvojčiat. Zrejme sa ho strata mágie dotkla oveľa viac, než dával najavo.

„Je to veľkolepé gesto,“ riekol Snape s povzdychom. „Nemám žiadne námietky.“

„Nuž. Tak potom dobre.“ Mladík zostal sedieť v kresle a žmúril naňho. Evidentne čakal na úplný koniec rozhovoru.

„Vypadnite, Weasley!“ povedal Snape temer priateľským tónom.

Nemal poňatia, čo jej darovať. Čokoľvek čarodejnícke neprichádzalo do úvahy, pretože ju nechcel poslať do Šikmej uličky kúpiť si vlastný darček. Bol napoly rozhodnutý kúpiť jej nejaký veľmi neosobný darček, aby odvrátil nepatrné nebezpečenstvo, že za ním začne doliezať. (Nechcelo sa mu veriť, že by dokázala zdolať jeho sebaovládanie, no na druhej strane tiež nevedel pochopiť, ako sa jej podarilo prinútiť Fletchera celý týždeň poctivo pracovať.)

Hoci nakoniec dosť pochyboval o tom, že k nemu prechováva také city, aké vzbudila v ňom.

Nebola to obyčajná telesná túžba vyvolaná fyzickou blízkosťou a ľahko riešiteľná náhradou. Hermiona nebola omračujúco krásna, ani typom ženy, ktorá sa snaží ukázať v najlepšom svetle. Neobliekala sa vyzývavo, aby pritiahla pozornosť, nemaľovala sa, a pokiaľ vedel, nepoužívala ani kúzla. Bola skrátka sama sebou a jemu sa to čím ďalej, tým viac páčilo.

Jej tvár bola oveľa pútavejšia než tá škatuľa s pohyblivými obrázkami v obývačke. Odrážala všetky zmeny jej nálady. Bol by znepokojený, keby si myslel, že túto osobitosť – smrteľne nebezpečnú pre špióna – nie je schopná udržať na uzde, no rýchlo zistil, že nie je tak ľahko čitateľná, keď hovorí s niekým iným v dome, až na jedného z Weasleyovcov. Bolo to dôkazom toho, že mu verila, ako mu už povedala skôr; v jeho prítomnosti prestávala byť ostražitá a to bola preňho nová opojná skúsenosť.

Hrýzla si peru, keď bola hlboko zamyslená. Doširoka roztvorila oči a potom ich prižmúrila, keď bola rozčúlená. Zošpúlila ústa do trojuholníka zakaždým, keď sa snažila nerozosmiať nad jeho sarkastickými poznámkami. Neustále si zasúvala nepoddajné vlasy za uši, len čo sa podvolila smiechu.

Často sa naňho usmievala, no ona sa všeobecne často usmievala.

Všimol si, samozrejme, že bola bystrá, už keď bola jeho študentkou – neodvetila vari na veľmi ťažké otázky, ktoré položil Potterovi v prvý deň, aby ho zhodil? No počas tých rokov si jej bystrosť uňho nevyslúžila nič, okrem zdráhavého uznania (aj to iba v duchu), že ovláda predmet. Učiť také dieťa bolo na zbláznenie. Nemohol si pripísať zásluhy za vštepenie žiadnej informácie, okrem praktickej časti práce s elixírmi: správny spôsob rezania alebo krájania, vôňa neskazených prísad, okamihy, kedy príprava elixírov bola skôr umením než vedou. Všetko, čo bolo možné zozbierať z kníh, si s časovým predstihom pamätala mesiace – niekedy roky. Bola samostatná, nezávislá, sebavedomá. A tiež, dočerta s ňou, inteligentnejšia než on v tom veku, pretože nebola skazená nenávisťou.

Teraz si uvedomil, že ho to už akosi nedráždilo.

Možno dospela na osobnosť. Možno ju len potreboval vidieť mimo triedy. A možno iba nedokázal oceniť niekoho so svetlou budúcnosťou v rokoch, kedy si myslel, že jeho konečným osudom bude hrozná smrť neposlušného smrťožrúta.

Ako posledné cvičenie bezprútikovej mágie pre dnes večer odlevitoval vankúš na posteľ, odoslal prikrývku späť do skrine a zhasol svetlo.

 

* * * * *

 

Keďže bol zvyknutý vídať z času na čas iba niekoľkých bývalých, na okamih sa zarazil pri pohľade na väčšinu z nich zhromaždených v obývačke, keď sa nasledujúce ráno vliekol do kuchyne na neskoré raňajky.

Fred s Georgeom si spolu šuškali pri počítači; Essex sa pokúšal lúštiť krížovku a tu a tam si mrmlal pod nos „pokojne to mohli napísať v úplne inom jazyku“. Pán Lovegood sa práve vrátil z pošty s listom od dcéry, ktorá už rok a pol žila v Bulharsku medzi deväťprstými chochlatými mumákmi. Theo ležal na pohovke a škriabal čosi do notesa, na zadnú stranu ktorého napísal: Omnoho lepšia kniha o čarodejníkoch než všetok ten brak, ktorý ste doteraz čítali. A Arthur Weasley sa vŕtal v rozobratom rádiu, čo striedavo praskalo a vydávalo zvuky, ktoré Snapovi pripadali oveľa horšie, no podľa všetkého mali byť hudbou.

„Musíte to robiť tu?“ vyštekol, lebo keď si chystal šálku kávy a toast, neochránila ho pred tým huriavkom ani hrubá stena. Chystal sa ujsť naspäť do spálne. „Domnieval som sa, že niet ničoho desivejšieho než Sudičky, ale toto ich zďaleka tromfne.“

„Ale, upokojte sa,“ riekol pán Weasley a pre zdôraznenie mávol skrutkovačom. „Toto je pre mládež. Volajú to „kameň“.“

„Rock,“ opravila ho automaticky Hermiona rozložená pri Essexových nohách, kde si listovala vo včerajšom Proroku. Neponúkla sa, že mu pomôže s neznámymi slovami v krížovke.

„Náležitý názov pre niečo také nemuzikálne,“ posmešne sa zaškľabil Snape. „To všetci muklovia nemajú ani štipku hudobného sluchu?“

„Niečo z toho je celkom dobré,“ namietla a pozrela naňho ponad plece. „Tu, predvediem vám to.“

Vybrala z obalu tenký strieborný disk, zasunula ho do škatule, o ktorej sa predtým zmienila ako o CD prehrávači. Alebo to bolo DC?“ Snape v duchu pokrčil plecami a pripravil sa na nepríjemné.

Dovoľ mi povedať, ako to bude

Tu je jedna pre teba, devätnásť pre mňa...

Zdráhal sa priznať, že to bolo lepšie, no bolo. Márnosť boja proti tomu daňovému úradníkovi mu silne pripomenula situáciu s ministerstvom.

„Beatles,“ povedala Hermiona, keď dozneli posledné tóny gitary.

Než sa stihol vyjadriť k stupídnosti pomenovať skupinu po prísade do elixírov, začala sa ďalšia pieseň – a on úplne stratil niť myšlienok.

Ach, pozrite na všetkých tých osamelých ľudí...

Keď tá príjemná melódia skončila, Hermiona vypla škatuľu. „Tak nejako vám preniká až priamo sem, však?“ dodala ticho a položila si ruku na srdce. „Ak ste doraňajkovali, prečo sa k nám na chvíľu nepridáte?“

Napodiv tak urobil.

 

* * * * *

 

Počas obeda Snape s Hermionou diskutovali o tom, ako by si mala v pondelok zadeliť čas, no pán Weasley im do toho skočil.

„Ale no tak,“ ozval sa ako úplné stelesnenie dobrej nálady. „Dosť už o tom – sľúbila si, že nás vezmeš na Deň muklov von a okrem toho potrebuješ pauzu.“

„Pochybujem...“ začal Snape chladne, ale Hermiona mu položila dva prsty na ústa, čo ho veľmi účinne umlčalo.

„Áno, sľúbila. Pouvažujme... áno, už presne viem, kam!“

O polhodinu neskôr boli všetci – vrátane pána Ollivandera a Pranga – zababušení do kabátov, aby čelili neobvykle chladnému počasiu, a čarodejnícku podzemku vymenili za jej muklovskú verziu. Len Snape mal na sebe šál vo fakultných farbách, no nikomu nenapadlo spýtať sa, odkiaľ ho má.

Na stanicu Westminster to nebola dlhá cesta. Odtiaľ uvideli obrovské koleso týčiace sa nad okolitými budovami a Temžou.

„Fíha!“ zvolal ohromený Essex. Dokonca aj večne znudený Theo vyzeral trochu zaujatý.

„Prosím, povedzte mi, že sa nás nechystáte vziať na tú obludnosť,“ ozval sa sklamane Snape.

„Mohla by som to povedať,“ odvetila šibalsky, „ale radšej nebudem klamať. Tak dobre, priatelia, toto je Londýnske oko – najväčšia muklovská turistická atrakcia, ktorá vám umožní uvidieť celé mesto naraz, aby sme to mali za sebou jedným vrzom. Áno, napadlo mi, že to oceníte, pán profesor. Tak poďme, možno sa zmestíme do jednej kabínky.“

Skutočne sa do nej všetci vošli. Dvojčatá sa dívali s nosmi pritlačenými ku sklu, ako sa zem pozvoľna vzďaľuje. Amelia Bonesová ukazovala ich otcovi, kde sa rozprestiera jej policajný obvod. Pán Prang prižmúril oči ešte viac než zvyčajne a ponosoval sa, že ten vynález sa pohybuje príliš pomaly.

Hermiona sa usmiala a postavila tak, aby mohla vidieť Big Ben. Vedela aj bez obzretia, že sa Snape presunul za ňu.

„Je to dosť žalostná náhrada lietania,“ zamrmlal nie celkom do jej ucha, ale dosť blízko.

„Ak túžite po rýchlosti, môžem vám nájsť horskú dráhu. Vyhliadkové koleso je na pozorovanie okolia, čo – a to by ste práve vy mali dobre vedieť – trvá dlho, vy neznesiteľný chlap.“

„Je lepšie špatným byť, než sa špatným zdať,“ šplechol jej naspäť.

Prekvapene sa otočila od veže s hodinami. „Ten sonet som sa musela naučiť naspamäť na základnej škole. Ako to, že poznáte Shakespeara?“

„Som čarodejník, nie analfabet.“

„Ide o to, že Shakespeare bol muklom a ja som muklovskú literatúru nikdy nevidela ani v rokfortskej knižnici, ani v žiadnom kníhkupectve.“

„Nepredáva sa,“ povedal pokojne. „Máme už vybraných zopár žiadaných diel: Shakespeare, Homér, Dante, bratia Grimmovci. Priekopníci však idú až po Dickensa; teda do obdobia, kedy sme sa úplne odčlenili.“

„Ale to bola polovica devätnásteho storočia! Myslela som si, že k tomu došlo skôr.“

„Ale-ale, to je veľká medzera v povestnom súhrne vedomostí slečny Grangerovej. Je pravda, že sme od šestnásteho storočia svoje schopnosti skrývali, no úplne sme sa nestiahli, až kým nás k tomu nedonútila priemyselná revolúcia.“

Oči sa jej rozšírili, čo bol spoľahlivý znak nesmierneho záujmu. „Binns to nikdy nespomenul – zasekli sme sa pri raráškovských vojnách. Takže čarodejníci nestáli o pokrok?“

„To mágia nestála o pokrok. Už ste niekedy skúšali zoslať kúzlo, zatiaľ čo ste sa dusili sadzami? Skončili by ste s úplne iným výsledkom, než ste očakávali. A len si predstavte,“ dodal a trochu ho striaslo, „tie škody na elixíroch! Takisto je ťažké udržať niečie aktivity v utajení, keď hustota obyvateľstva dramaticky stúpa. Väčšina čarodejníkov utiekla z miest na vidiek...“

„A ten rozpor medzi muklami a mágiou bol istým sprievodným javom,“ zakončila Hermiona ponuro. „Zaujímalo by ma, či by tieto antimuklovské nálady a negatívne postoje voči muklorodeným existovali, keby k tomu nedošlo... Povedzte mi úprimne, pán profesor, či toto násilné ponorenie sa do môjho sveta zmenilo v niečom vaše názory?“

Pousmial sa a upravil si šál. „Áno. Ale kiež by tomu tak nebolo.“

Keďže sa práve v tej chvíli ich polhodinová vyhliadková jazda skončila, vôbec sa nedočkala objasnenia tej Snapovej tajomnej poznámky.

 

 

A/N: 1: Ak by vás to zaujímalo, piesne Beatles – „Taxman“ a „Eleanor Rigby“ – sú z albumu Revolver. („Nowhere Man“ – Pán Nikto je pieseň z albumu Rubber Soul.)

2. „To mágia nestála o pokrok“: Ďakujem manželovi za vymyslenie tejto zaujímavej teórie o tom, kedy presne sa čarodejnícka populácia odčlenila od zvyšku sveta.


22. Pokušenie



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Dvadsiata druhá kapitola – Pokušenie

 

V nedeľu večer pracoval Snape na várke upokojujúceho odvaru, zatiaľ čo Hermiona sedela na svojom zvyčajnom mieste vedľa postele a na hárok čistého papiera v jeho notese škriabala rovnice.

„Je to skoro také zbytočné, ako žiadať kentaura o zrozumiteľné proroctvo,“ ozval sa.

„Áno, pri takom mizivom množstve počiatočných informácii máte asi pravdu,“ odvetila a rozčúlene si odsunula z tváre prameň vlasov. „A fakt, že som sa už tri roky nevenovala pokročilej aritmancii, to neuľahčuje. Jedna z rovníc naznačuje, že Temným pánom je pán Weasley. Viete si to predstaviť?“

„Myslím, že ste na stope, slečna Grangerová,“ povedal vážne. „Je to vskutku geniálne maskovanie, predstierať, že ste vyhostený – no priznávam, že som Artura Weasleyho podozrieval už od začiatku. Zjavne je to časť jeho plánu na zaistenie si uznania u muklov i čarodejníkov zároveň.“

Potlačila chichot a odvetila mu s rovnakou vážnosťou: „Dobre, pán profesor, a čo navrhujete urobiť teraz, keď sme ho prekukli?“

„Prirodzene, vyhostiť ho z muklovského sveta.“

„A začarovať telefóny a rádiá by od neho uleteli zakaždým, keď sa k nim priblíži,“ riekla a pustila sa do smiechu. „Aj keď mi to pripomína – vy si nezískavate skutočné uznanie muklov, temer nikdy neodchádzate z domu. Čarodejník z vidieka na dvore kráľa Artuša,“ dodala a znovu sa rozosmiala, keď sa mu na tvári objavil zmätený výraz. „Aha, takže nie ste dosť priekopnícky, aby ste čítali Marka Twaina.“

O tri hodiny neskôr Snape vzhliadol od dokončeného elixíru a všimol si, že Hermiona zaspala v kresle. Z bezvládnych prstov jej vytiahol poznámkový blok a zvažoval, že ju zobudí, no v posledných dňoch pracovala od svitu do mrku – a teraz vyzerala tak pokojne s hlavou zloženou v ohybe ruky a vlasmi rozsypanými na všetky strany. Bol to obraz zostavený tak, aby ho chytil za srdce. Celé to pôsobilo tak prirodzene, že pocítil podráždenie a zlosť – na ňu, na situáciu, na ministerstvo, za to, že ho uvrhlo do týchto ťažkostí. Chvíľu sa na ňu díval a želal si, aby otvorila oči, aby ju mohol vyhodiť a zabrať si späť svoje jediné miestečko, ktoré mu ostalo. Napokon ju s ťažkým povzdychom zodvihol z kresla a vydal sa hľadať jej izbu.

Vydedukoval, že bude niekde na druhom poschodí – prvej úrovni spální – a podarilo sa mu zísť bez nehody dve poschodia. Privítala ho štvorica zatvorených dverí. Nezostávalo mu nič iné, len zaklopať na jedny z nich a počkať, či mu niekto – pravdepodobne ryšavec – odvetí. Keď sa snažil uvoľniť si ruku, posunul si Hermionu v náručí a tvárou si ju pritisol ku krku. Čosi rozptyľujúco zamumlala, dotýkajúc sa perami jeho odhalenej kože.

Snape zastonal a v duchu preklínal muklovské oblečenie, ktoré ponechávalo jeho telo také nechránené. Musel ju dostať z náručia, než urobí niečo unáhlené.

„Weasley!“ zasyčal na kľúčovú dierku.

O pätnásť sekúnd sa dvere roztvorili a ukázal sa v nich Fred. „Musíme sa prestať stretávať ako... Hej! Čo je s Hermionou?“

„Iba spí, hoci to nepotrvá dlho, pokiaľ to takto pôjde ďalej,“ zašepkal uštipačne. „Buďte užitočný a otvorte dvere na jej izbe.“

Fred so zmäteným výrazom poslúchol. Snape vošiel dnu a nohou ich za sebou zavrel.

Položiť ju na posteľ a zakryť bola záležitosť jednej minúty. Hneď potom mal odísť. No teraz, keď mohol jasne uvažovať, bol špión v jeho vnútri veľmi zvedavý, ako vyzerá jej izba. Čakal, kým sa mu zrak prispôsobí tlmenému svetlu prenikajúcemu cez žalúzie.

Odhalil, že jej izba sa nelíšila od priestoru, ktorý obýval o dve poschodia vyššie. Taká istá nenápadná posteľ. Rovnaké kreslo svetlej farby. Žiaden ďalší nábytok a žiadne obrazy na stenách, dokonca ani povinná fotografia Weasleyho s Potterom. Bolo to zvláštne – veď mala predtým svoj vlastný byt. Kam sa podeli všetky jej veci? Potichu sa prikradol ku skrini, uvidel rad drobných – nepochybne pomocou mágie zmenšených – škatuliek. Bývala tu štyri mesiace bez toho, aby sa obťažovala rozbaliť čokoľvek okrem svojho oblečenia.

Vrátil sa k posteli a znepokojene sa na ňu zahľadel. Nezačala žiť nový život, nechávala si ho na neskôr. Napadlo mu, či nebola hrozne nešťastná, a či sa jej to skrátka len nedarilo skrývať lepšie než jemu. Spomenul si na to, čo povedal Fred, že v záujme spravodlivosti obetovala všetko, čo mala rada.

„Prestaňte!“ zamumlala a on sa od ľaku strhol.

„Slečna Grangerová,“ ozval sa rýchlo, „ospravedlňujem sa...“

„Stále tu... prečo ste stále tu?“

Kým sa snažil prísť na to, čo tým mohla myslieť, pokračovala nízkym a rozospatým hlasom:

„Začínam tento sen nenávidieť. Je to oveľa horšie, keď sa prebudím.“

Pokľakol vedľa postele. „Ako viete, že nie ste hore?“

„Prečo by ste inak boli v mojej spálni?“

„Možno som vás sem priniesol.“

Odfrkla si. „Profesor Snape nenosí neznesiteľné vševedky do ich izieb.“

„Nikomu by nenapadlo, že by toho bol schopný,“ riekol ponuro.

„Profesorovi Snapovi na mne vôbec nezáleží.“

„Hlúpučké dievčatko,“ povedal a odsunul jej z tváre prameň vlasov.

Chytila ho za ruku. „Zostaňte.“

V ústach mu vyschlo. Ovládaj sa! OVLÁDAJ SA! Jemne si vytiahol prsty z jej teplej dlane.

„Nemôžem.“

„Áno, presne to by povedal,“ zamumlala, tvár otočila do vankúša a už neprehovorila.

Náhlivo vyšiel z miestnosti a narazil priamo do Georgea Wealeyho.

„Tak dobre, Snape,“ zavrčal, „žiadame odpovede.“

„Čo ste urobili Hermione?“ precedil Fred a zadíval sa naňho vražedným pohľadom.

Nebola to vhodná chvíľa. Snape sa narovnal do plnej výšky a pozrel na dvojčatá zvrchu. „Nie je až také zábavné si myslieť, že sú vaše narážky pravdivé, však?“

„Bol to vtip, lebo je to smiešne,“ odvetil Fred cez stisnuté zuby. „Nezahrávajte sa s ňou... inak vás zabije každý z nás, vrátane mizerného Notta.“

„Všetci naraz, alebo jeden po druhom?“ informoval sa, no keď George zovrel pravú ruku do päste, rýchlo sa rozhodol Weasleyovcov ďalej nepodpichovať. „So slečnou Grangerovou sa nezahrávam. Vaša obrana jej počestnosti je... rozkošná... no úplne zbytočná.“

„Nezneužili ste ju?“ spýtal sa Fred podozrievavo.

„Keby k tomu došlo, vy hlupák, prečo by som na to upozorňoval a žiadal vás, aby ste mi ukázali jej izbu?“

„V tom má pravdu,“ zamrmlal George.

„Je slizolinčan – môže to byť súčasťou nejakého prefíkaného plánu,“ namietol Fred. „Bol v jej izbe pridlho na to, aby ju len uložil do postele.“

„Weasley...“

„Sledujem vás, Snape,“ zavrčal Fred.

Keď bol majster elixírov späť vo svojej izbe, hodil do seba pohárik upokojujúceho odvaru, takže jeho zostatok mohol naliať bez pohromy do fľaštičiek. No keď s neprirodzeným pokojom naplnil poslednú ampulku, prišla mu na um myšlienka s takou silou, že mu nádobka vypadla z prstov a roztrieštila sa na podlahe.

Mal jej dať narodeninový darček. Čo tak veľmi chcela pred tromi rokmi, že sa odvážila prísť do jeho kabinetu v márnej snahe, aby zmenil názor? Učňovstvo.

Nerovný vzťah – v jeho prospech.

 

* * * * *

 

„Bré ránko, ‘ermiona,“ pozdravil ju veselo Sam v pondelok o deviatej a odlevitoval zákazníkovi z poličky zopár fľaštičiek Snapom pripravených elixírov. „Rád ťa fidím. Už som skoro fšetko predal.“

„To je jediný dôvod, prečo si rád, že som tu?“ spýtala sa a zaškerila sa naňho. „Ranili ste ma, pane.“

„Si nenaprafiteľná,“ odkašľal si. „Došli ti potrebné prísady?“

Rýchlo si povyberala základné zásoby v abecednom poradí. Snape nemal dosť prísad rastlinného a živočíšneho pôvodu, ktoré museli byť použité pomerne čerstvé – no potom si spomenula ešte na jednu položku, ktorú bude čoskoro potrebovať, a vrátila sa k policiam označeným „B“. Roh z jednorožca, žihadlá vrtohlavca, oči černochrobáka... hnis z buberózy?

„Sam, kde máš kožu z bojgy africkej?“

„Nemám,“ odvetil. „Chýba už pár mesiacof. Fieš, tento rok sa im feľmi nedarí – zdochlinkám.“

Kože pochádzali z bojgy africkej, ktorú bolo hrozne ťažké chytiť a svojej kože sa vzdávala veľmi neochotne, hoci jej skoro okamžite dorástla. Hermiona sa dočítala v jednom zo Snapových textov o elixíroch, že dodávatelia sa raz pokúsili chovať jedovaté bojgy v zajatí, no zistili, že získané hadie kože boli v odvaroch nebezpečne nestále.

Nebolo ničím neobvyklým, že vzácne prísady boli dočasne nezohnateľné za akúkoľvek cenu, no nenapadlo jej, že by sa taký problém mohol vyskytnúť teraz, keď Harryho život visel na vlásku.

Mala pocit, že sa rozplače.

„A na čo ju flastne potrebuješ?“

„Povedzte mu,“ ozval sa Snape, ale Hermiona už bola pripravená na túto možnosť.

„Babrem sa s elixírom na liečbu popálenín,“ odvetila. „Myslela som, že komponent obnovujúci kožu by bol fajn.“

„Ak bude fungofať, odkúpim ho od teba,“ povedal Sam.

„Dobré dievčatko,“ zašepkal Snape, keď vyšla na hlavnú ulicu. Musela potriasť hlavou, aby sa zbavila nevhodných myšlienok, ktoré jej skrsli v hlave. Bolo to také nezvyčajné ako jeho pochvaly. Priala si, aby nehovoril nič milé, keď bol nútený posadiť hlas do polohy, v ktorej naznačoval vášeň. Napriek potrebe sústrediť sa na Harryho neutešenú situáciu bola v tej chvíli jedinou vecou, ktorá ju zadržala pred tým, aby šla za ním, hrôzostrašná predstava, ako taký záujem prijíma.

Cestou ku kozubu v Deravom kotlíku sa jej podarilo takmer veselo usmiať na Toma a premiestnila sa do Troch metiel. Dúfala, že v menej známej rokvillskej lekárni o pár domov ďalej by situácia s kožami z bojgy africkej mohla byť odlišná. No nebola. Ani v Rokforte, kde požiadala o pomoc pomerne mladého a veľmi vyčerpane vyzerajúceho profesora elixírov.

„Načo, pre Merlina, by som ju potreboval, nehovoriac o vás?“ spýtal sa Adrian Pucey, keď v triede odstraňoval zreteľné následky nehody. „S týmito tupcami sa nechystám skúšať variť odvar všehodžúsu.“

„Je azda zlá nálada predpokladom pre túto prácu?“ zamumlala si pod nos, keď sa skleslo vliekla zo žalárov.

„Nie, je jej výsledkom,“ odvetil Snape. „Skôr, než odídete, zistite, kto vedie školu.“

Vectorová, dozvedela sa, keď zaskočila do kuchyne, aby navštívila Dobbyho, bola riaditeľkou a Sinistrová jej zástupkyňou. Hermiona nevedela, čo si s touto informáciou počať, až na to, že ani jedna z profesoriek nebola typom, ktorý by sa staval proti ministerstvu. Riadila sa Snapovými zasyčanými inštrukciami, vstúpila do kozuba v kuchyni a premiestnila sa k hlavnému dodávateľovi prísad do elixírov v Británii.

Alchýmia, s.r.o. v Northumberlande bola zastrčená v budove, ktorá zvonka vyzerala ako malá spustnutá stodola, no v skutočnosti to bol veľký sklad spojený s obrovským skleníkom. Jediné miestečko nepokryté rastlinami alebo fľašami bol roh vyčlenený pre kanceláriu, kde sedela ako vždy nevrlá Pansy Parkinsonová.

„Čo chceš?“ spýtala sa útočne.

„Potrebujem kúsok kože z bojgy africkej do liečivého elixíru,“ odvetila Hermiona čo najmiernejšie. „Nemajú ju ani v jednej lekárni, takže mi napadlo, že zájdem priamo k dodávateľovi.“

„Tiež žiadnu nemáme.

„A nevieš, kedy dostanete novú zásielku?“

„Netuším.“

„Môžem sa zapísať do poradovníka?“

„Nie.“

„Čo keď...“

„Vypadni, humusáčka.“

„Mám ďaleko od podporovania škodoradosti, slečna Grangerová,“ ozval sa Snape, keď použila hopšup sieť, „no možno vás poteší informácia, že Parkinsonová je zatrpknutou asistentkou riaditeľa bez nádeje na spoločenský postup, ktorá sa mylne domnieva, že sa vydá za mladého Malfoya a bude žiť v obscénnom bohatstve.“

Hermiona sa taktne zdržala pripomienky, že po celé tie roky mu neúspechy iných ľudí prinášali zlomyseľné uspokojenie. Škodoradosť mohla byť jeho druhým menom. „Príjemne sa to počúva,“ odvetila namiesto toho.

 

* * * * *

 

„Čo môžeme robiť?“ spýtala sa ho v ten večer utrápene, keď rezali mätové listy do elixíru na bystrenie umu. „Nikdy som nepočula o nejakej náhrade za kožu bojgy africkej.“

„Tá neexistuje, inak by sa tie hady nikto nenamáhal hľadať. Obávam sa, že na záchranu Pottera budeme musieť vymyslieť iný plán.“

Hermione sa pošmykol nôž a zarezala si do ukazováka.

„Au!“ vykríkla a rýchlo odtiahla ruku, prv než stihla krv postriekať listy. Na jej zdesenie sa jej dolu lícom skotúľala slza. Nebola to reakcia na bolesť, ale na úzkosť a pocit frustrácie týkajúci sa Harryho.

„Ten neexistuje, inak by som sa vyhla ťažkostiam pri hľadaní Basilovej vlasov,“ povedala roztrpčene a snažila sa zastaviť krvácanie.

„Ukážte mi to,“ riekol Snape a chytil ju za ruku. „Poďte na svetlo.“

Chvíľu jej prst skúmal zblízka. Potom si ho vopchal do úst.

Šokovaná Hermiona stuhla na mieste, každučký nerv v jej tele sa rozochvel, keď jej jazykom skúmal zárez na prste.

„Tak je to lepšie,“ povedal pokojne, keď skončil. „Nebolo by dobré mať mätu v rane – riedi krv.“

Nebola to pravda a z jeho pousmiatia vydedukovala, že vedel, že je jej to známe.

„Choďte si ten prst obviazať,“ dodal a rázne sa otočil preč. „Musím to dokončiť, kým pôjdem spať.“

„Áno,“ pritakala roztraseným hlasom, v ušiach jej zvonilo. „Dobre.“

Len čo sa za ňou zavreli dvere, zvalil sa do kresla. Bolo úplne nevyhnutné dostať Hermionu preč z izby po tom, čo sa stalo, inak by si nedokázal pomôcť – chcel jej prejaviť svoj záujem, no musel ešte počkať dva dni, kým prehovorí.

V zásuvke nočného stolíka ležala čarodejnícka zmluva napísaná guľôčkovým perom na linajkovom papieri, pripravená na jeden podpis.



23. Londýnska prechádzka



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Dvadsiata tretia kapitola – Londýnska prechádzka

 

Hermiona strávila utorok premiestňovaním sa z miesta na miesto cez hopšup sieť a dúfala, že zmena prostredia jej vnukne nejaký náhradný plán na záchranu najlepšieho priateľa. Začala na ministerstve, kde sa iba potulovala z poschodia na poschodie. O pol jedenástej sa ocitla vedľa Eckharta Scrimgeoura, vysokého zhrbeného chlapa podobného supovi, keď s plnou náručou dokumentov schádzal výťahom na Oddelenie informácii. Keď mu popriala „dobrý deň“, podozrievavo sa na ňu zamračil.

O dve hodiny neskôr v Nemocnici svätého Munga zbytočne flirtovala s Kevinom Whitbym, ktorý strážil Harryho izbu zvonka. Tri hodiny po tom prešla okolo budovy číslo deväťdesiattri v Šikmej uličke, vyše štyri mesiace tmavej a prázdnej, odvtedy, čo boli jej ryšaví majitelia vyhostení. V čase, kedy sa všetky obchody navečer zatvorili, sa stihla porozprávať s väčšinou ľudí pracujúcich v čarodejníckej obchodnej štvrti a nedozvedela sa vonkoncom nič užitočné.

O ôsmej večer vkĺzla do kuchyne na neskorú večeru s Essexom a Snapom, jedinými dvoma, ktorí ešte nejedli. Čoskoro po nich vošiel dovnútra aj Fred, zrejme aby si len posedel. Nevedela si vysvetliť, čo ho k tomu viedlo; zvyčajne totiž nahádzal jedlo do seba približne za tri minúty a zvyšok večera strávil „muklovaním“ – jeho slovo pre zabíjanie času s technikou. Natiahol sa na stoličke naproti Snapovi a trochu sa mračil.

„Bol to nanič deň,“ ponosovala sa, keď napichávala vidličkou lístky šalátu, „pokiaľ jeho účelom nebolo dospieť k presvedčeniu, že neexistuje žiaden spôsob na záchranu Harrryho.“

„Záchrana Harryho?“ spýtal sa Essex dychtivo, zjavne počul len posledné dve slová.

„Upokojte sa,“ ozval sa Snape podráždene. „Slečna Grangerová prišla na dôvtipný plán premeniť sa pomocou odvaru všehodžúsu na Potterovu liečiteľku a uniesť ho z nemocnice, no zdá sa, že kožu z bojgy africkej nemožno zohnať za žiadnu cenu.“

„Ach áno – akútny nedostatok,“ skonštatoval Essex zamračene. „Ale na ministerstve sme ešte nejakú kožu mali, pokým som tam bol. Mandy uzavrela dohodu s Alchýmiou na všetky zásoby, čo im ostali, takže ľudia z výskumu a vývoja mohli ďalej pracovať na novom liečebnom elixíre. Niečo na regeneráciu kože.“

Hermiona sa rozosmiala. Koža jej brnela, keď v zlomku sekundy prešla od nevľúdnosti k radosti. Jej plán s odvarom všehodžúsu práve znovu ožil – a úplne celý, pretože Oddelenie pre výskum a vývoj naozaj pracovalo na tom projekte, ktorý včera kvôli Samovi na mieste vymyslela.

„Je to úžasný deň!“ poznamenala a usmiala sa na Snapa. Potom sa znovu otočila k Essexovi. „Povedz mi – myslíš, že by som tam vedela prekĺznuť po pracovnej dobe a potiahnuť trochu kože z bojgy bez toho, aby ma prichytili? Poprosila by som Mandy o kúsok, no som presvedčená, že by jej nedovolili dať mi či predať takú vzácnu prísadu.

„No, budú to už skoro tri mesiace, ale kým som viedol Oddelenie zásobovania, odchádzal som vždy posledný, a to okolo ôsmej. Ak počkáš do deviatej, mala by si byť v bezpečí. Jediný problém by mohol vzniknúť pri ochranách, no možno Mandy ponechala systém nezmenený – rozdielne nastavený pre každý deň v týždni. Naučím ťa ochranné kúzla pre utorok, ak tam chceš ísť dnes večer.“

„Som vyšťavená – radšej by som počkala do zajtra,“ povedala ľútostivo.

Snape si zahryzol do pery, aby nezreval, keď ho Fred kopol pod stolom do píšťaly. Spražil toho ryšavého lagana pohľadom – bol si veľmi dobre vedomý, že Hermiona ten večer potrebovala stráviť v dome. Sám netrpezlivo odratúval čas.

„Možno by ste mali počkať do štvrtka, slečna Grangerová,“ ozval sa.

„Prečo?“ spýtala sa nechápavo.

„Au! Lebo... ehm... v stredu prichádzajú nové dodávky,“ riekol Essex, šúchajúc si koleno. „Zamestnanci môžu, ehm, zostať dlhšie, aby doplnili zásoby.“

„Aha, dobrý postreh,“ podotkla, keď odnášala tanier do drezu. „Dobre, pán profesor, myslím, že by sme mali vymyslieť časový rozvrh na zajtra.“

„Prečo to neurobíte tu?“ navrhol Fred pokojne.

Snape otvoril ústa, aby nástojil na svojej spálni, kde mohol pripravovať elixíry – spolu s Hermionou – no Fred ho znovu bolestivo kopol.

„V poriadku,“ súhlasil objekt ich machinácií, ktorý vôbec netušil, aká dráma sa odohráva za jeho chrbtom.

 

* * * * *

 

Snapovi to vôbec nebolo podobné a Hermiona nemohla pochopiť, o čo mu ide.

„Dnes sme urobili všetko, čo sme mohli,“ zamumlala do neviditeľného mikrofónu, vrhla letmý pohľad na hodinky a všimla si, že bolo skoro päť. „Nevidím dôvod potĺkať sa ďalšiu hodinu okolo ministerstva v nádeji, že Fudge azda vyjde na prechádzku – nie je to ani v rozpise.“

„Myslel som si, že ste presvedčená, že je pod kliatbou Imperius. Naozaj sa naňho nechcete pozrieť?“

„A ja som si myslela, že ste povedali, že to bol stupídny nápad, slečna Grangerová.“

„Možno sa vám naskytne príležitosť overiť si, kto má pravdu.“

„Nie! Musela by som s ním prinajmenšom hovoriť a aj potom je len mizivá šanca na odhalenie, keďže toho muža sotva poznám, aby som vedela posúdiť, či sa správa čudne. Vraciam sa domov a hotovo.“

Snape zložil telefón a mrmlal si pritom pod fúzy čosi o chrabromilskej zaťatosti. Prehnal sa dolu schodmi do kuchyne, kde sa Fred pokúšal upiecť tortu s pomocou Ernieho Pranga, ktorý mu vďaka svojej krátkozrakosti stále podával nesprávne prísady.

„Nie, nie, Ernie, to je soľ! Merlinove gule!“ zvolal Fred, opakom ruky si utrel čelo a zanechal na ňom bielu stopu po múke. „Snape, vy ste bezpochyby posledným človekom, ktorého chcem teraz vidieť.“

„Nápodobne. Myslel som si, že by ste radi vedeli, že slečna Grangerová práve v tejto chvíli odchádza z ministerstva a bude tu za desať minút.“

Fred šťavnato zaklial. „Tak ju zastavte! Odchyťte ju pri dverách a vezmite niekam!“

„Domnieval som sa, že sa usilujete nenechávať ma s ňou osamote,“ odvetil s úškrnom.

„Všimli ste si, však? No ak ste vonku, nie ste sami. Tak len do toho! Na tejto oslave som pracoval príliš tvrdo, aby sa prekvapenie zničilo v poslednej chvíli.“

Snape sa nakrátko usadil v obývačke a práve vymyslel začiatok rozumnej výhovorky, ktorú podsunie Hermione, keď sa George vrátil z práce.

„Akú metódu používajú muklovia na nájdenie bydliska jeden druhého?“ spýtal sa mladíka.

„Adresár,“ odvetil George stručne. Napísal na počítači adresu web stránky a spýtal sa ponad plece: „Aké meno?“

O päť minút stál Snape na schodoch domu s útržkom papiera vo vrecku a prvýkrát sa bavil pozorovaním diania na Delfskej ceste, kým čakal na príchod Hermiony. Bola to spustnutá ulica lemovaná starými radovými domami, ktoré by mohli byť malebné, keby sa ich majitelia obťažovali urobiť na nich za posledných sto rokov nejaké úpravy. Pár obchodov na prízemí patrilo k typu, do akých by nóbl ľudia nevkročili. V uličke naproti domu číslo dvadsaťsedem ležal tulák obklopený prázdnymi fľaškami od whisky a zavinutý v niečom, čo vyzeralo ako veľmi stará a veľká deka.

Snapovi, ktorého muklovské oblečenie sústavne vytáčalo, pripomínala čarodejnícky habit – vzápätí mu prišla na um znepokojivá myšlienka, že napriek preventívnej ochrane domu kúzlom Fidelius tu boli hrozne na očiach. Šanca, že vonku náhodou narazia na utajených sprisahancov, bola pomerne mizivá, no tá krátka cesta z ústredia ministerstva znamenala, že to bolo možné.

Hoci on bol vonku iba štvrtýkrát, odkedy sem prišiel, ostatní obyvatelia domu prichádzali a odchádzali každý deň. Z hľadiska bezpečnosti to bola nočná mora a on nemohol prísť na postup, ako sa tomu vyhnúť. Premiestňovanie zjavne neprichádzalo do úvahy.

Keď sa na rohu objavila Hermiona s plátennou taškou na pleci, rozhodol sa, že o riešení pouvažuje neskôr. Prekvapene nadvihla obočie, len čo ho zočila; jeho tmavá postava ostro kontrastovala so sivastým chodníkom.

„Myslela som, že ste alergický na čerstvý vzduch,“ povedala drzo.

Kútiky úst sa mu zvlnili. „Tento vzduch by som len ťažko nazval sviežim.“

„Tak potom čo tu, preboha, robíte?“

„Poďte so mnou!“ nariadil a ponúkol jej rameno gestom, ktoré sa k nemu hodilo viac než k Deanovi Thomasovi. Bol to jasný dôkaz Snapovho dominantného charakteru, takže aj keď jasne neuposlúchla jeho predošlé príkazy, najprv ho chytila za ruku a potom sa spýtala „kam“?

„Napadlo mi, že navštívime Justina Finch-Fletchleyho,“ riekol a hnal ju preč od domu číslo dvadsaťsedem, kde prebiehali prípravy tajnej oslavy.

Hermiona zdvihla obočie ešte vyššie. „Vážne býva v Londýne? Nemôžem uveriť, že mi to nenapadlo preveriť! No počkať“ – pozrela naňho vyčítavo – „povedali ste, že by som ním mala prestať byť posadnutá, že sa o seba dokáže postarať sám.“

„Nezaujíma ma, či sa má dobre; môže mať užitočné informácie.“

„Hmmm,“ zahmkala nepresvedčene. S výnimkou Snapa, a do menšej miery Ollivandera a Essexa, nikto z bývalých nemal užitočné informácie. „Čo ste mi zamlčali, pán profesor?“

„Nemám ani najmenšieho poňatia, na čo narážate,“ odvetil pokojne.

Nasadli na hlavnú linku metra, hlučnú a preplnenú uťahanými ľuďmi vracajúcimi sa po práci domov. Všetky sedadlá boli obsadené, takže museli stáť pritlačení k sebe davom cestujúcich. Snape ju objal vôkol pása, asi aby ju upokojil, hoci to na ňu malo presne opačný vplyv.

Zatvorila oči, aby si vychutnala pocit, že je tak blízko za ňou a nechala sa uniesť predstavou, že sú pár. Myšlienka, že by o ňu mohol mať tak trochu záujem, pred týždňom nepredstaviteľná, jej teraz nepripadala až taká absurdná – mäta riediaca krv, iste.

No bola to len chvíľková fantázia, ktorá sa rozpadla pri komickej vidine profesora Snapa ako niečieho priateľa. Už pri samotnom tom výraze by sa posmešne zaškľabil. A slovo milenec sa nezdalo o nič vhodnejšie, lebo súviselo s láskou, a ona dosiaľ nepostrehla žiaden náznak, že by bol takého citu schopný.

Bol taký obozretný, pokiaľ išlo o všetko okrem hnevu. Hoci aj ten bol v skutočnosti súčasťou jeho čara. Vzhľadom na to, že rada prichádzala veciam na koreň, domnievala sa, že tajomstvo by bolo z dlhodobého hľadiska frustrujúce. Cítil k nej niečo? Dal by jej čo i len slovkom najavo, ak by tomu tak bolo? Pokračovali by jednoducho ako doteraz – blízko seba, no bez úspechu?

Ticho si povzdychla, keď sa vlak zatriasol a zastavil niekoľko míľ pred najsevernejšou stanicou, kam mali namierené. Otvorila oči práve vo chvíli, keď dvaja vystupujúci cestujúci uvoľnili sedadlá priamo naproti nim. Snape sa ani nepohol, aby sa vymanil z objatia a posadil; naopak, pritiahol si ju trochu bližšie.

Sotva postrehnuteľne, prinajmenšom pre kohokoľvek iného. Jeho konanie sa zdalo byť nesmierne mnohovravné. Hermiona pocítila nával eufórie, po ktorom ju zamrazilo od strachu – fantázie boli jedna vec, no toto bolo skutočné. Bol to Snape, pre Merlina, a ona sa evidentne a nepochopiteľne rútila do vzťahu s mužom, ktorý jej jasne povedal, aby mu neverila. Zdravý rozum na ňu kričal z plného hrdla. No zomrel potupnou smrťou.

Bolo to desivé, ako keby bola začarovaná – prekliata? – presne opačným kúzlom, ktoré odosielalo prútiky preč od Snapa. Pochopila, že už nemá zmysel bojovať s tou nezadržateľnou príťažlivosťou a rázne prešla od neopováž-sa k ako-sa-odvážiť. Evidentne sa niekto chystal byť chrabromilčanom v tejto... tejto... nech to bolo čokoľvek... no zatiaľ sa uspokojila s opretím hlavy o jeho plece.

Bolo to zopár príjemných minút.

 

* * * * *

 

„Nikto tu nie je,“ povedala Hermiona sklamane potom, čo chvíľu čakali na odpoveď, keď zaklopali na dvere udržiavaného mestského domu, ktorý zodpovedal adrese, čo našiel George.

„Možno je vonku,“ skonštatoval Snape, predstierajúc mierny záujem. Pozrel na hodinky na jej zápästí, aby sa utvrdil, že môžu zamieriť späť bez obáv, že prídu do domu na Delfskej ceste číslo dvadsaťsedem pred šiestou. A zároveň horúčkovito zvažoval, či by mal dať Hermione darček pred všetkými, alebo neskôr osamote.

„Nuž, napadlo mi, že by bolo čudné, keby žil v meste. Viete, Justinova rodina patrila k vyššej vrstve. Možno má niekde vidiecke sídlo. Ale bol to dobrý nápad, pán profesor. Mala by som zistiť, či dokážem vypátrať aj Goyla. Ak bol naozaj vyhostený, teraz iste naliehavo potrebuje pomoc. Nemala by som voči nemu prechovávať nevraživosť zo školských čias. No obávam, že to bude ako hľadať ihlu v kope sena. A pokiaľ ide o Justina, mohli by sme vyhľadať jeho adresu mimo Londýna, keď sa vrátime...“

„Keď už o tom hovoríme...“ ozval sa Snape a opäť jej ponúkol rameno.

O tridsaťtri minút neskôr vošli do domu, v ktorom na to, že bol podvečer, panovalo nezvyčajné ticho. Hermiona stuhla.

„Čo sa deje?“ zašepkala napäto, šokovaná predstavami o strašnom zlyhaní kúzla Fidelius. „Kde sú všetci?“

„Prekvapenie!“ vykríklo deväť hlasov a ich majitelia sa náhle vynorili spoza rôznych častí nábytku.

„Všetko najlepšie k narodeninám,“ riekol Snape s úškrnom.

„Ha! Justin Finch-Fletchley, určite!“ zvolala. „Vedela som, že máte čosi za lubom.“


24. Je to moja oslava...



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Dvadsiata štvrtá kapitola – Je to moja oslava...

 

Začalo to sľubne. Fredovi sa podarilo pripraviť obstojné cestoviny s pestom, Hermionino obľúbené jedlo, a čokoládovú tortu s roztomilým cukrovým nápisom: „Motýlikovi... Motýlikovi-šprtke čítajúcej knihy od Knihomoľa.“ Essex nejakým spôsobom pripevnil na vysoký kuchynský strop narodeninový transparent. George trval na tom, aby o nej všetci porozprávali nejaké trápne historky, čo bolo nakoniec celkom zábavné. Pán Lovegood potichu navrhol, že jej rozpovedia, čo pre nich jej pomoc znamenala. To bolo také dojemné, že musela rýchlo zažmurkať, aby zadržala slzy v kútikoch očí. Mundungus jej oznámil, že mu práve ponúkli trvalé pracovné miesto u smetiarov, a to ju na okamih pripravilo o reč. A potom strávili niekoľko hodín smiešne nemotorným pokúšaním sa hrať muklovské spoločenské hry, čo ju natoľko rozosmialo, že jej napokon vyhŕkli slzy.

„Darčeky!“ vyhlásil napokon pán Weasley polhodinu po polnoci.

Traja Weasleyovci sa dali dokopy a zohnali pre ňu použitú-ale-skoro-takú-dobrú-ako-novú kolekciu encyklopédii Britannica – „takže sa môžeš bifľovať, čo ti hrdlo ráči,“ podpichol ju George. Essex jej kúpil hebký svetrík v kombinácii karmínovej a zlatej. Theo jej venoval široký úsmev a tričko, na ktorom stálo: „Zbláznila som sa, vrátim sa neskôr.“

V čase, keď jej Snape vložil do rúk zelenú obálku, bola ostrovom v mori baliaceho papiera. Zvedavo ju otvorila – vari pre ňu vyrobil narodeninovú pohľadnicu? – a užasnuto civela na priložený list papiera.

„To je učňovská zmluva,“ povedala ohromene.

„Iste.“

„Ale povedali ste mi, že by ste skôr vypili jeden z Nevillových elixírov, než ma vyškolili.“

„Prehodnotil som to.“

Zadívala sa na neho s absolútne šťastným úsmevom. Bolo to presne to, po čom túžila pred tromi rokmi, v čo nikdy celkom neprestala dúfať – príležitosť učiť sa najzložitejšie, tajomné stránky umenia prípravy elixírov pod vedením odborníka, ktorý posunie jej schopnosti v oblasti výskumu a vývoja na úplne novú úroveň. Časť z nej, tá večná študentka, vzrušene poskakovala hore-dolu, že profesor Snape konečne uznal jej akademickú hodnotu.

Podal jej zapnuté pero. Pritisla hrot k papieru – a potom sa zarazila. Úsmev jej povädol. Zaskočená vzrušením z tejto nečakanej príležitosti, ktorá jej doslova padla do lona, si hneď neuvedomila, že bola teraz postavená pred dve možnosti: buď citový vzťah so Snapom, alebo vzdelávací. Právne neexistoval žiaden čarodejnícky zákaz proti obom vzťahom naraz, no rovnako neexistoval ani zákon proti diskriminácii muklorodených. Išlo o to, že by sa asi nemohla zapliesť s mužom, ku ktorému bola dvadsaťštyri hodín denne zmluvne viazaná poslušnosťou. Takže: dvere číslo jeden alebo dvere číslo dva?

Odpoveď bola prekvapivo jednoduchá – a úprimne nečakaná, aspoň pre čarodejnicu, ktorá nikdy doposiaľ neuprednostnila city pred vedomosťami. Nebol to iba prísľub romantiky, kvôli čomu položila pero, ale i podozrenie, že by z vyučenia vyťažila nepríjemne málo, lebo by bola rozptýlená – alebo, ešte horšie, podvolila by sa vzťahu, ktorý by bol vo svojej podstate nerovný a nezdravý.

Práve teraz sa prvý raz vo svojom živote cítila, ako by mu bola rovná.

„No tak?“ spýtal sa s náznakom netrpezlivosti v hlase.

„Nemôžem,“ odvetila naozaj tak ľútostivo, ako to vyznelo. „Je to úžasný darček, ale nemôžem ho prijať.“

Na zlomok sekundy otvoril ústa, než sa spamätal. „Prečo?“ zachripel.

„Ehm...“ – do hája, prečo si nepremyslela všeobecne vhodnejšie vysvetlenie? – „lebo by som sa na to popri špehovaní nedokázala poriadne sústrediť. Chcem vyučeniu venovať maximum úsilia, viete.“

Prebodol ju pohľadom a vypochodoval z miestnosti. Na okamih zavládlo ohlušujúce ticho.

„Nikdy predtým nevzal nikoho do učenia,“ riekol Theo vyčítavo. „Nemôžem uveriť, že si ho odmietla.“

Ale Fred sa zaškeril. „To bolo geniálne, Hermiona!“ zvolal. „Vždy som túžil vidieť, ako niekto zraní jeho city.“

 

* * * * *

 

Po tom, čo sa stalo, Hermiona nemala viacej chuť to ďalej naťahovať. Poďakovala sa všetkým za príjemnú oslavu – veď ňou po väčšinu času aj bola – a zozbierala do náručia všetky darčeky okrem kolekcie encyklopédií, ktoré si rozdelili dvojčatá. Podarilo sa im bez nehody vyjsť po schodoch a prejsť cez dvere jej spálne. No len čo vkročili do izby, Fred s obrovským rachotom upustil na zem svoju časť kníh.

„Snape!“ zavrčal. Dotyčný muž sa otočil od skúmania Hermioninho okna a nadvihol obočie.

„Čo tu robíte?“ spýtal sa George. Vyzeral temer rovnako rozčúlený ako jeho brat.

„Myslím, že je to jasné. Chcem sa porozprávať so slečnou Grangerovou. Takže, ak vám to neprekáža...“

„Ale prekáža!“ zvolal Fred.

Hermiona túto konfrontáciu zmätene pozorovala a prerušila ich skôr, než by mohla prerásť do roztržky.

„To je v poriadku. Tiež s ním chcem hovoriť.“

„Her–mi–o–ná!“ zamrmlal George varovne.

„Vďaka, že ste mi vyniesli knihy,“ povedala nekompromisne.

Dvojčatá neochotne odišli, vrhajúc po Snapovi nevraživé pohľady.

„Čo sa deje medzi vami troma?“ spýtala sa ho, keď sa dvere zavreli. „Predtým ste spolu vychádzali.“

„Prečo ste odmietli môj darček?“ spýtal sa tým zdanlivo pokojným hlasom, ktorý vedel rozoznať každý jeho bývalý študent ako typický znak toho, že je veľmi, veľmi nahnevaný.

„Nuž, povedala som vám...“

„Neklamte mi. Vari ma bez prútika považujete za natoľko bezmocného, že by ma mohla obalamutiť taká do očí bijúca lož? Keďže ste temer každý večer strávili so mnou pri príprave prísad, nemôžete odo mňa chcieť, aby som uveril, že nie ste schopná ísť do učenia, lebo ste príliš zaneprázdnená. Viete, čo som robil, kým som dosiahol titul majstra elixírov? Slúžil Voldemortovi – až do úplného konca, kým som sa nestal špiónom. Takže sa vás spýtam znovu...“ – urobil krok vpred pri každom slove, dokiaľ Hermiona nebola prišpendlená k dverám – „Prečo ste odmietli môj darček?“

„Ako som sa vám chystala vysvetliť, pokým ste ma neprerušili,“ riekla Hermiona a potlačila podráždenie i mierny náznak strachu, „tam dolu som vám povedala len polovicu pravdy. Nemyslím si, že by ste si chceli vypočuť zvyšok spolu s ostatnými.“

Prepchala sa popod jeho ľavú ruku, takže sa musel otočiť, aby k nej stál tvárou, čím sa ich pozície vymenili. Nemienila sa ním nechať zastrašiť, najmä preto, že jej ďalší krok si žiadal veľké množstvo odvahy.

„Nechcem byť vašou učednicou, pretože ak by som ňou bola, nemohla by som urobiť toto,“ povedala a pobozkala ho.


25. ... a budem plakať, ak sa mi zachce



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Dvadsiata piata kapitola - ... a budem plakať, ak sa mi zachce

 

Počas kratučkého nádherného okamihu jej opätoval bozk. Potom ho objala a pritlačila ku dverám. Len čo pocítila, že mu svaly na krku stuhli, inštinktívne vedela, že je niečo zle. Vyšklbol sa z jej objatia, akoby bola jedovatá.

„Nedotýkajte sa ma!“ zasyčal. A zmizol za dverami skôr, než na to nečakané vyhlásenie stihla nejako zareagovať.

Kolená sa jej podlomili a zosunula sa vedľa kôpky zabudnutých darčekov.

Ako si mohla jeho správanie tak mylne vyložiť? Bola si istá – taká istá, ako si človek mohol byť istý, pokiaľ išlo o Snapa – že zareaguje kladne. Očividne nie. Ha, ha, posmieval sa rozum povstávajúci ako fénix z popola. Mala si ma poslúchnuť.

Hermiona presedela na dlážke dlhú chvíľu utrápene v rozpakoch – a rozpačito utrápená, lebo časť z nej po ňom stále túžila. Civela na dvere, dokiaľ jej oči nezaliali slzy. Jeho ostré slová jej zneli v hlave stále dookola ako obohratá platňa, až kým jej nehučalo v ušiach. Spomienky na dotyk jeho pier klamali jej myseľ; ústa jej horeli. Bola príliš rozrušená, aby sa dokázala sústrediť na okamihy tesne pred bozkom, alebo aby premýšľala, či bol jeho útek následkom a nepodpísaná zmluva príčinou, ktorá ho vyvolala.

Napokon unavene zo seba postŕhala šaty, s mierne hysterickým smiechom vkĺzla do trička s nápisom „Zbláznila som sa“ a padla do postele.

 

* * * * *

 

Snape sa hnal hore schodmi od rozčúlenia celý bez seba, nevšímal si ničoho naokolo. Chcela byť tým, kto má situáciu pod kontrolou, už mu to bolo úplne jasné. Mala nad ním moc a nechcela sa jej vzdať, dávala prednosť nerovnému vzťahu vo svoj prospech. Všetko pre ňu typické, čo mu na nej v ostatných dňoch pripadalo čoraz príťažlivejšie, ustúpilo do úzadia, keď sa zameral na jej nezdolný charakter. Prečo na to nepomyslel skôr? Už ako študentka sa nerada podriaďovala jeho vôli; pochopiteľne skočila po príležitosti, aby si ho podrobila. Triasol sa od potlačenej túžby a nenávidel ju za to.

V terajšom stave monománie vôbec nezaregistroval prekvapivú skutočnosť, že spod dverí jeho spálne presvitalo svetlo, prudko ich roztvoril – a len vďaka tomu bol bývalý smrťožrút a špión rádu prekvapený dvoma dvadsaťtriročnými lapajmi.

Ako prvý sa naňho vrhol Fred, zrazil ho na zem so zachrupčaním, ktoré bolo také bolestivé, ako znelo. Dosť rýchlo sa spamätal, aby mladíka odsotil oboma rukami a kolenami – pokúšať sa brániť bezprútikovou mágiou neprichádzalo do úvahy, lebo by to trvalo pridlho – no okamžite sa doňho pustil George, zasiahol ho pod bradou a poslal jeho zranenú hlavu späť k zemi. Pripadalo mu to veľmi povedomé, pomyslel si omámene, keď mu jedno z dvojčiat – obe?... celá miestnosť mu plávala pred očami – násilím nalialo na jazyk čosi ľadovo studené a bez chuti.

V okamihu necítil žiadnu bolesť, hnev, vonkoncom nijaké emócie, čo potvrdzovalo jeho podozrenie, že mu dali veritaserum. Už tým raz prešiel, keď Dumbledore dokazoval rádu, že bude naozaj špehovať pre nich. A tiež mal štipku šťastia, že sa Voldemort domnieval, že jeho legilimencia je taká neprekonateľná, že sa nikdy nespoľahol na elixír, ktorý mohol skutočne každého prinútiť povedať pravdu.

„Čo robíš s Hermionou?“ zavrčal Fred.

„Nič,“ zaznela monotónna odpoveď.

„Ty cvok, pravdaže s ňou práve teraz nič nerobí – daj mu lepšiu otázku!“

George zamrmlal.

„Fajn, tak aké máš s ňou úmysly? Prečo si jej ponúkol učňovstvo? Prečo si bol v jej izbe? Čo si tam s ňou, pre Merlina, robil?“

Bol to veľmi nerozumný spôsob, ako vypočúvať niekoho pod vplyvom takého silného séra. Odpovede sa z neho valili rýchlo, spaľovali ho mučivou bolesťou.

„Chcem ju...“

„Vedel som to!“ zvolal Fred víťazoslávne.

„... no nedokážem ju vystáť, dokiaľ som od nej závislý. Keby bola mojou učednicou, zodpovedala by sa mi. Šiel som do jej izby, aby som zistil, prečo nepodpísala zmluvu. Povedala, že chcela zachovať naše terajšie postavenie a pobozkala ma. Urazil som ju a odišiel.“

„Pobozkala ho?“ spýtal sa George s rozšírenými očami. „Mal som dojem, že dnes večer nepila žiaden alkohol.“

Fred bol sústredený na Snapa, mimovoľne zatínal a otváral päste. „Takže ju chceš ovládať. Je to tak, ty šváb?“

„Odmietam vstúpiť do ďalšieho vzťahu, v ktorom budem bezmocný.“

„Láska robí chlapov bezmocnými, idiot!“ riekol Fred – potom sa odmlčal, vyzeral trochu znechutene. „Počkať, ty ju ľúbiš?

Keby nebol magicky prinútený povedať pravdu, chladne by vyhlásil, že ňou pohŕda. Namiesto toho jeho jazyk sformoval slová: „Neviem.“

„Nečudo – možno nikdy nikoho neľúbil,“ zamrmlal si George pod nos.

„Huh, kto by chcel, aby ho miloval Snape?“ striasol sa Fred.

„Hermiona ho pobozkala.“

„Hej...“ Fred sa zamračil na omámeného muža neelegantne rozvaleného na zemi. „Hej – a tento had v tráve ju odmietol. Pravdepodobne má zlomené srdce a za to všetko môže on.“

„Chceš povedať, že by za ňou mal doliezať?“

„Nie! Na to je strašné čo i len pomyslieť. Ale ak jej na ňom nejakým zvláštnym spôsobom záleží, nemám v úmysle stáť jej v ceste. Vieš, myslel som si, že sa ju snaží využiť – netušil som, že vlastne ona mala oňho záujem.“

„Snape,“ prehovoril George a otočil sa späť k nemu, „čo máš teraz v pláne urobiť s Hermionou?!“

„Tráviť s ňou čo najmenej času.“

„Nuž, tu máš odpoveď, Fred. Žiadne srdiečka a ružičky pre tento párik.“

„Musíme jej to povedať,“ povedal nevrlo.

„Zlé správy môžu počkať do rána.“

„Je ráno.“

„Tak potom do predpoludnia.“

Vytiahli Snapa na kolená, odtiahli ho k posteli a vyložili hore.

„Dúfam, že budeš mať nočné mory, ty chruňo,“ dodal Fred a zhasol svetlo.

 

* * * * *

 

Hermiona spala až do poludnia. Cítila sa vyšťavená a rozladená. Odšuchtala sa dolu do kuchyne a dúfala, že tam nestretne Snapa tak skoro potom, čo zo seba urobila hlupaňu. Uľavilo sa jej, keď našla miestnosť prázdnu. Pripravila si šálku silného čaju a roztržito ho niekoľko minút popíjala, než dovnútra vkĺzol George. Vyzeral nesvoj.

„Myslela som si, že vo štvrtky pracuješ,“ prehodila monotónnym hlasom.

„Vymenil som sa s Fredom,“ objasnil. Presnejšie povedané prehral pri losovaní mincou, ktoré rozhodlo, kto zostane doma a porozpráva sa s ňou. „Počuj, my... ehm... smedalivnocisnapoviveritaserum.“

„Čože?“ spýtala sa Hermiona, hľadiac naňho prižmúrenými očami.

„Dali sme v noci Snapovi veritaserum.“

„Čože?!“

„Mysleli sme si, že ťa využíva, alebo niečo také – teda skôr Fred,“ dodal obranne. „Takže sme naňho použili ten istý trik ako on na Malfoya. A zhodli sme sa, že by si mala vedieť, čo povedal pod vplyvom séra.“

Odmlčal sa a uprene hľadel na chladničku, akoby bola úplne fascinujúca. „Ponúkol ti učňovstvo, aby ťa mal pod kontrolou. Plánoval si s tebou začať až po podpísaní zmluvy.“

Keď nezareagovala, otočil sa k nej. Zamračene sa dívala do neznáma.

„Ehm, Hermiona?“

„To mám za to,“ ozvala sa rozzúrene, „ že som si myslela, že by bývalý smrťožrút mohol byť vhodným priateľom.“

„Pridal sa k rádu,“ podotkol George a nebol si celkom istý, prečo toho muža bráni.

„No najskôr sa pridal k Voldemortovi. Prirodzene, túžba po moci nad všetkými v ňom bola pevne zakorenená. Ten odporný, hnusný, nechutný...“

„On vlastne nikdy netvrdil, že ťa chce ovládať,“ pripustil ryšavec. „Povedal, že nechce ďalší vzťah, v ktorom bude bezmocný.“

„Zjavne to vníma ako dilemu: buď ja, alebo on,“ vyštekla. „Ako si môže myslieť, že mám nad ním moc? Nútila som ho do niečoho? Počúval vôbec, čo hovorím? To on mi vždy syčal príkazy do ucha, keď som sa potĺkala po čarodejníckom Londýne. Odporný, ohavný chlap!“

Vybehla z kuchyne. O chvíľu neskôr George počul, ako sa na jej izbe zabuchli dvere.

„Nabudúce, keď bude mať Fred plán, nech si s ním poradí sám,“ zamrmlal.

 

 

A/N: 1. „Chcela byť tým, kto má situáciu pod kontrolou, už mu to bolo úplne jasné“: základný problém chrabromilsko-slizolinských ľúbostných vzťahov – hovoria rozdielnymi jazykmi a neuvedomujú si to.

2. „Kto by chcel, aby ho miloval Snape?“: parafráza skľučujúceho výroku J. K. Rowlingovej. Pridelím vám fakultné body, ak jej napíšete list, v ktorom bude stáť „ja, ja!“

 

Pozn. prekl.: 1. Názvy 24. a 25. kapitoly – „It’s my party…” “…and I’ll cry if I want to” sú slová z piesne „It’s my party“ od Lesley Gore.

2. Monománia - chorobné upnutie sa na jeden predmet, jednu myšlienku.



26. Koža z bojgy



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Dvadsiata šiesta kapitola – Koža z bojgy

 

Hermiona strávila niekoľko hodín prechádzaním sa po svojej väčšinou prázdnej izbe. Nemilosrdne udupávala všetky nežné city k Snapovi a pripomínala si, čo bolo naozaj dôležité: zachrániť Harryho. Napokon sa objavila, nahnevaná a s vlasmi praskajúcimi od statickej elektriny, na skorej, osamote strávenej večeri. Najlepšie bude prísť na ministerstvo skôr, než o šiestej zatvoria hlavný vchod, aby mala dosť času nazvyš a jej prítomnosť nepôsobila podozrivo. Stále nemohla uveriť, že sa Harry a zvyšok skupinky, ktorá pred piatimi rokmi bojovala na Oddelení záhad, dokázali dostať dnu cez zadné dvere umiestnené v telefónnej búdke a nechcela sa spoliehať na to, že sa to opäť podarí.

Existoval, pravdaže, jeden značný problém: Jej meno bude zapísané v registračnej knihe v kolónke „DNU“ a vo vedľajšej „VON“ bude chýbať. Potrebovala nejako zaistiť, aby ju nešli hľadať, a počítala s tým, že nad tým dnes so Snapom popracujú. No teraz to vôbec neprichádzalo do úvahy.

Pri uvedomení si tejto skutočnosti pocítila pri srdci bolestivé pichnutie, potom príval rozčúlenia – nasledovaný náhlym vnuknutím.

Nie Snape. Weasley. Či presnejšie Weasleyovské výmysly.

„Hermiona?“ spýtal sa George, keď po jej slabučkom zaklopaní otvoril dvere spálne. „Si v poriadku?“

„Je mi úžasne,“ odvetila rozhodne. „Počuj, podarilo sa vám niekedy dočasne zneviditeľniť atrament? Nie ako ten Zonkov – čo pomaly mizol a potom sa znovu objavil s príznačným oranžovým sfarbením.“

Zazubil sa na ňu. „Odkiaľ si sa dozvedela o takom príšernom nedostatku kvality?“

„Od Harryho a Rona, ako inak?“

„Má to niečo spoločné s Harryho záchranou?“ spýtal sa zrazu vážne. Prikývla. „No,“ pokračoval, „máš šťastie. Jedna z posledných vecí, v ktorej sme sa s Fredom vŕtali, než sme boli vyhostení, bol návod na lepší neviditeľný atrament. Vydrž chvíľu.“

Zatvoril dvere a zanechal ju v úžase, či nemá vo svojej skrini, ktorú radšej držal v tajnosti, obrovskú skrýšu vynálezov. Za okamih sa objavil s hárkom papiera z notesu a obyčajne vyzerajúcim hnedým brkom z plamienky.

„Sleduj,“ povedal a bez namočenia do atramentu s rozmachom napísal – čosi. Nevedela povedať čo, lebo hneď ako hrot vytvoril tenkú čiernu čiaru, tá vybledla dostratena.

„Čo si to...“

„Uvidíš o štvrťhodinu,“ riekol s úškľabkom.

„Ach, George!“ zvolala s pocitom miernej radosti po prvýkrát v ten deň. „To je perfektné! Je to presne to, čo potrebujem. Ďakujem.“

Keď sa úhľadný čierny text napokon zobrazil na linajkovom papieri, nevedela, či ho má spražiť pohľadom, alebo objať.

Napísal naň veľkými slučkovými písmenami: Snape smrdí.

 

* * * * *

 

O 17:40 Hermiona vopchala brko s neviditeľným atramentom do vrecka habitu, z plátennej tašky vytiahla neviditeľný telefón so slúchadlami a nasadila si ich. Chvíľu nešikovne šmátrala po klávesnici na mobile, než našla tlačidlá s číslami 1 a 2 a s veľkou nechuťou ich stlačila, aby sa spojila so Snapom. Teraz už set ovládala celkom dobre aj naslepo. Pochybovala, že jej prútik s jadrom z knézla má dostatočne jemné ovládanie potrebné na začarovanie a odčarovanie krehkého mobilu.

„Odchádzam,“ riekla stručne, keď zodvihol telefón – prvý kontakt od ich nešťastného stretnutia.

„Dobre,“ odvetil. Do toho jedného slova sa mu podarilo vniesť dojem, že by bol šťastný, keby sa nikdy nevrátila.

Ticho počas cesty na ministerstvo bolo skľučujúce. Neuvedomila si, ako veľmi si už zvykla na jeho zvyčajné sarkastické poznámky. Tak či onak by mal počúvať, pomyslela si zatrpknuto. Rád sa počúva.

Bolo krátko pred piatou, keď prešla átriom a naškrabala svoje meno do starej registračnej knihy brkom, ktoré jej podal strážnik. Mala šťastie, že jeho pozornosť zaujalo niečo iné. Rýchlo ho vymenila za weasleyovské brko a urobila ním fajku v kolónke „VON“. Všimla si, že sa na papieri okamžite rozplynula.

Schovala sa v rohovej kabínke odľahlých toaliet na poschodí nad Oddelením zásobovania – o štvrť hodiny „odíde“ z ministerstva, takže si už potom nemôže dovoliť byť videná – a sadla si nepohodlne so skríženými nohami na nádržku na vodu.

O dve hodiny neskôr zmeravená a unavená z čítania jedného zo zväzkov encyklopédie Britannica (celkom dobrej, no nie ako Dejiny Rokfortu), sa ponorila do neradostného rozjímania o bezcitnom mlčiacom mužovi na druhom konci telefónnej linky. Čo si vlastne myslel? Keby podpísala tú jeho poondiatu zámienku na darček, bola by počas dvoch rokov magicky viazaná robiť to, čo povie. Bola to tradičná zmluva – v pohotovosti a pod palcom dvadsaťštyri hodín denne.

Možno bol šovinistom, ktorý nemohol zniesť, keď nemal nad ženou prevahu. Ale nie, nemala žiaden dôvod domnievať sa, že by tomu tak bolo; k čarodejniciam sa nesprával inak než k čarodejníkom – bol zástancom rovnakých príležitostí. Skrátka, chcel mať moc v každej situácii. Tá teória sa rozhodne zhodovala s jej skúsenosťou z jeho hodín.

To je pripomenulo rozhovor s Georgeom: Ako mohol Snape povedať, že nechce ďalší vzťah, v ktorom bude bezmocný? Kedy bol v takej situácii? Veď bol strašiakom pre niekoľko generácií študentov.

Až na to – zamyslene si zahryzla do pery – že si dokázala predstaviť, akí bezbranní sa smrťožrúti mohli cítiť pred Voldemortom. Bol to vskutku paradox, vzhľadom na to, že sa väčšina z nich k nemu pridala pravdepodobne preto, aby sa povyšovala nad ostatnými. S trochu väčšou pozornosťou pristúpila k Harryho poznámke, ktorú len tak mimochodom utrúsil na konci šiesteho ročníka a odmietol ju rozviesť, že Snape to nemal počas svojho štúdia na Rokforte s ostatnými študentmi ľahké.

Vari muž, ktorý vládol na hodinách elixírov železnou päsťou, naozaj prežil väčšinu života až doposiaľ – nie, vrátane dneška – s pocitom, že ho nemá pod kontrolou?

Hermionin hnev začínal proti jej vôli opadať. Tento znepokojujúci pohľad na Snapa dal trochu iný podtext tomu, čo sa na prvý pohľad zdalo byť strašným zneužitím dôvery. Nechystala sa mu nastaviť zlomené srdce na ďalší úder, ale bola ochotná pokúsiť sa opraviť to, čo zostalo z ich priateľstva.

„Pán profesor?“ zašepkala.

„Čo?“ zasyčal uštipačne.

Ach áno! Úchvatné! Zlosť sa vrátila v plnej sile. „Pusťte to z hlavy,“ sykla mu naspäť.

 

* * * * *

 

O 20:55 zliezla z nádržky toalety a čakala, kým jej stuhnuté svaly prestanú protestovať. V stŕpnutých nohách cítila príšerné mravenčenie, kolená ju boleli a krk jej zmeravel. Potlačila zakliatie – nechcela poskytnúť Snapovi pocit zadosťučinenia – vykrivkala von, čo najtichšie zišla dolu schodmi a vykukla spoza dverí, aby sa ubezpečila, že je chodba prázdna.

Vchod na Oddelenia zásobovania bol priamo naproti. Vytiahla z rukáva nelegálny prútik a pomaly – vyslovujúc slová veľmi opatrne – zoslala odhaľujúce zaklínadlo. Objavili sa ochranné kúzla, ktoré tajuplne modro-zeleno svetielkovali. Potom ešte pomalšie odrecitovala neutralizujúce kúzla, ktoré používal Essex na odblokovanie štvrtkových ochrán, dokiaľ tu šéfoval. Fungovali. Nebola si istá, či ju viac prekvapilo, že Mandy neprišla s vlastným súborom kúziel, alebo fakt, že prútik s jadrom z Krivolaba náhodne neodstrelil dvere.

O dvadsať sekúnd neskôr vkĺzla dovnútra a obnovila za sebou ochrany, až potom si dovolila povzdychnúť od úľavy.

„Som vnútri,“ povedala.

Snapovu reakciu – „Hmmm“ – pochopila ako znak toho, že nie je hodná ani jednoslovnej odpovede.

Koža z bojgy... koža z bojgy... Neodvážila sa ju privolať ako vlasy liečiteľky Basilovej, lebo by možno nezachytila sklenenú nádobku, keď by vyletela jej smerom. Ktovie, či ich Mandy začarovala, aby boli nerozbitné?

Keď pracovala na Oddelení pre výskum a vývoj, nikdy nemala príležitosť preskúmať usporiadanie v tejto miestnosti. Vždy požiadala pracovníkov zásobovania o prísady a oni jej ich doručili. No určite by nemalo byť priveľmi ťažké nájsť, čo potrebovala. Essex jej povedal, že všetko udržiaval zoradené podľa abecedy. Až na malý úsek vzadu boli steny od dlážky až po strop pokryté policami s fľašami. Zamerala sa na písmeno „B“.

„Dofrasa!“ vykĺzlo jej a žalúdok sa jej zovrel.

„Musím vám pripomínať, aby ste boli ticho, slečna Grangerová?“

„Nie je tu!“ šepla.

„Hľadajte ďalej.“

„Ach, vynikajúca rada, nikdy by mi to nenapadlo,“ zamumlala.

Aj napriek Essexovým inštrukciám týkajúcich sa usporiadania prísad hľadala pod „V“ ako všehodžús, „K“ ako koža, „H“ ako had, dokonca „Z“ ako zakázané. Už si začínala myslieť, že celá dnešná námaha bola úplne zbytočná. Asi nebude mať čas, aby prezrela tie tisícky a tisícky fliaš.

„Možno je niekde zamknutá,“ ozval sa Snape odmerane.

Zakúzlila Alohomora na každý stôl v miestnosti, no v zásuvkách sa nachádzali len písomnosti.

„Alebo niekde pod dvierkami v podlahe.“

Preverila každý centimeter štvorcový dlážky, no nenašla ani prasklinku.

„Tajná priehradka?“ navrhol, hlas mu znel skoro ustarane.

„Nie, steny sú... Ach, to je ono!“

Hermiona sa vrhla vľavo k meter širokej časti nepokrytej policami. Neboli však na nej žiadne viditeľné znaky, že by nebola tým, čím sa na prvý pohľad zdala. Chvíľu sa na ňu uprene dívala a horúčkovito sa snažila prísť na nejaký nápad.

„Finite Incantatum!“ povedala nakoniec, zvoliac si to najjednoduchšie riešenie.

Stena sa zachvela a zmizla, zanechajúc za sebou úzke dvere. Natiahla ruku, aby uchopila kľučku, no potom sa rozhodla, že bude lepšie staviť na opatrnosť, než neskôr ľutovať, a zamumlala: „Revela.“

Modro-zelené čiary sa kľukatili v oblúku bzučiacej obrannej siete.

„Tak čo? Ste ochotná ma informovať?“ zasyčal Snape.

„Myslím, že som našla miesto, kde ju držia, no je za ďalšími ochranami,“ zamrmlala podráždene. „Zrejme niet inej možnosti, než dúfať, že sú také isté...“

Essexove kúzla opäť fungovali. Opatrne otvorila dvere a videla, že je to vlastne neveľká skriňa s niekoľkými policami – na jednej z nich ležala trojica nádobiek naplnených kúskami kože z bojgy.

„Aleluja!“ uľahčene vydýchla.

Vzala dostatok kože na pol kotlíka všehodžúsu – neveľa, takže by im nemala chýbať, aspoň v to dúfala, ale dosť na prípadný omyl, pretože by túto infarktovú vlámačku neabsolvovala znovu ani za nič. Bolo to horšie, než keď kradla u Snapa. Vďaka Merlinovi bol ten husársky kúsok temer u konca.

V nasledujúcom okamihu začula hlasy, tlmené, rozliehajúce sa a očividne sa blížiace jej smerom.

„Okamžite odtiaľ vypadnite!“ nariadil Snape.

„Nemôžem!“ ohradila sa. „Nestihnem znovu nastaviť ochrany a falošnú stenu – bude jasne viditeľné, že tu niekto bol!“

Zoslala kúzlo, aby napodobnila stenu pred regálom, no skôr, než sa pustila do zložitejšieho čarovania, hlasy – oba mužské – sa zastavili pred vchodovými dverami do Oddelenia zásobovania.

„Keby si bol taký láskavý. V tejto budove je priveľa ochranných kúziel, aby som si ich všetky pamätal,“ povedal jeden z nich nosovým a mierne nafúkaným hlasom. Vedela, že ho pozná, no teraz nemala čas nad tým premýšľať.

„Idú dovnútra,“ zašepkala zúfalo.

„Zmestíte sa do tej priehradky na elixíry?“

„Áno, ale...“

„Urobte to a obnovte ochrany zvnútra.“

Preskočila cez „stenu“ – veľmi zvláštny pocit – a napchala sa do priestoru pod spodnou policou. Bolo to oveľa horšie, než sedieť hore na nádržke toalety, no rozhodne tam nebol žiaden iný úkryt. Bez zdržiavania vztýčila ochrany práve v okamihu, keď sa otvorili vonkajšie dvere a muži – predpokladala, že dvaja, hoci ich tam mohlo byť viac – vošli dnu.

Pre istotu sa ešte zneviditeľnila. Zahryzla si do pery, aby zadržala výkrik pri šokujúco studenom závere kúzla. Bol to pocit, akoby jej vyliali na hlavu vedro skoro ľadovej vody. Jedného nádherného dňa sa vrátim k svojmu skutočnému prútiku a nikdy viac ho nebudem brať ako samozrejmosť, prisľúbila si.

„... a je dobré, že sme sa to tiež rozhodli preveriť.“ Počula hovoriť nadutý hlas, keď sa jej vrátil sluch. „Vieš si predstaviť tie potenciálne škody? A keď si pomyslím, že si chcel, aby...“

„No, ako som mal vedieť, čo robí?“ ozval sa druhý hlas, mladší a nazlostený. Dean, uvedomila si a cítila sa trochu lepšie. „Veril som jej na slovo.“

„Zajtra tam znovu vyšlem Cornera. Tentoraz ju privedie.“

„Sama neurobila nič nezákonné, mohli by sme len...“

„Nie. Nedovolím jej všetko zničiť, Thomas.“

Hermiona si hrýzla spodnú peru. Bol to veľmi zvláštny rozhovor. Hovorili o Mandy? Alebo o Basilovej? Ach, bolo to pridobré, aby sa nádejala, že...

Prestala premýšľať – dokonca sa snažila prestať dýchať – keď počula, ako Dean pred jej úkrytom prednáša kúzla odstraňujúce ochrany. Zvolal Finite Incantatum a potom uvidela, s kým sa rozprával.

Cornelius Fudge.

„Čokoľvek poviete, pán minister,“ riekol Dean s hlasom prestúpeným sarkazmom temer hodným Snapa. „Pokiaľ nedávate prednosť osloveniu „Lord“.“

Hermionu zamrazilo, čo nemalo nič spoločné s kúzlom, ktoré ju zneviditeľňovalo.

„Veľmi vtipné! Švihni si, do desiatej zostáva už len minúta! Nemali sme to nechávať na poslednú chvíľu.“

Mladší muž natiahol ruku k hornej polici, vzal odtiaľ fľaštičku s blatisto-hnedou zmesou a odzátkoval ju.

„No?“ obrátil sa k Fudgeovi.

„Vydrž, nemôžem ho nájsť,“ odvetil minister podráždene, keď sa prehrabával v početných vreckách svojho habitu s tenkými prúžkami. „Viem, že som ho dal do jedného z nich – aha!“

Vytiahol malú obálku a vybral z nej jeden šedivý vlas. V diaľke sa ozvalo odbíjanie hodín.

„Doriti!“ zaklial emotívne Fudge a za okamih to už vôbec nebol on.

 

 

A/N: 1. „Revela!“: Latinské slovo pre „odhaliť“, alebo to aspoň stojí v slovníku.

2. Mrzí ma ten cliffhanger. Vlastne nie, vôbec nemrzí. Muhaha!



27. Sprisahanie muklorodených



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Dvadsiata siedma kapitola – Sprisahanie muklorodených

 

Zastonal a prudko sa zohol, nepochybne prekonával nevoľnosť, ktorá nastúpila po skončení pôsobenia odvaru všehodžúsu. Hermiona potlačila prekvapený povzdych, keď zočila jeho tvár.

„Teraz budem musieť znovu prejsť tou príšernou procedúrou zmeny kostí, len naopak,“ ozval sa typický hlas Justina Finch-Fletchleyho.

Ty IDIOTKA! nadávala si a zúfalo sa snažila nedýchať rýchlo. Myslíš si, aká si sakramentsky BYSTRÁ – no urobila si len to, že si si dala dve a dve dokopy a vyšlo ti päť – nie každý, kto zmizne, je vyhostený, ty...

„Aspoňže tu nik nie je, aby to videl,“ dodal a vzpriamil sa. Fudgeovo oblečenie voľne viselo na jeho oveľa štíhlejšej postave. „Je to šikovná vecička, vedieť, kde sa kto nachádza.“

„Až na Hermionu Grangerovú.“ Dean postavil fľaštičku s odvarom na stôl, hlas mu znel trochu podráždene.

„Nebolo by veľmi zábavné, keby tu bola,“ zamrmlal jeho spoločník a šúchal si kĺby na prstoch.

Hermiona stuhla. Pomaly, veľmi pomaličky vysunula prútik z rukáva a čakala. Krv jej prúdila žilami rýchlo, prirýchlo. Nechcela, aby došlo k boju – bola si celkom istá, že by jedného z nich dokázala vyradiť, ale šanca na to, že by dostala oboch, bola mizivá.

„Človek nikdy nevie,“ podotkol Dean sarkasticky, „pomenšia osoba by sa do tejto skrine možno mohla zmestiť, práve...“

Nemala na výber.

„Stupefy!“ vykríkla Hermiona tesne predtým, než sa jej dotkla jeho ruka. Prúd mágie ho so zadunením odhodil dozadu. „Stupefy!“ vykríkla znovu – a pocítila, že sa v tom rozhodujúcom momente prútik vzoprel a vyslal kúzlo mimo cieľ.

„Expeliarmus!“

Chybný prútik vletel rovno do Justinových rúk. Stal sa viditeľným, len čo jej vykĺzol zo zovretia.

„Bežte!“ prikázal Snape, no pochybovala, že by to malo nejaký zmysel. Dean za sebou určite znovu nastavil ochrany. Akoby teraz cez ne prenikla? Urobila rozpačitý pokus dostať sa zo svojej doslovnej i obraznej háklivej situácie. Protivník bol však rýchlejší.

„Finite Incantatum. Nuž, ak to nie je tá obdivuhodná žena. Funis!“

Z Justinovho prútika sa vyvalili hrubé povrazy a ovinuli sa jej vôkol rúk a nôh.

„Príhodné. Teraz už nemusím posielať Cornera, aby ťa zajtra chytil, keď opustíš svoju začarovanú skrýšu.“

„Ako... ako si vedel...“

„Tvoj prútik. Prinajmenšom ten legálny,“ dodal a so záujmom hľadel na nelegálny exemplár. „Takže si našla aj Ollivandera?“

Užasnuto naňho civela.

„Zrejme by si chcela počuť, ako som prišiel na to, čo máš za lubom,“ povedal lenivo rozťahujúc slová.

„Vlastne by som rada vedela, čo ti to, dočerta, napadlo vydávať sa za ministra mágie?!“ skočila mu do reči. Rozhodla sa, že keď už utrpela fiasko, urobí to tak, že Snapovi zanechá aspoň nejaké informácie. Pravdepodobne jej skoršie zneviditeľňujúce kúzlo na slúchadlách stále držalo, inak by sa už Justin o nich zmienil.

V pozadí počula nepravidelný dych majstra elixírov. Náhle si priala, no zbytočne, aby mu odpustila, keď na to mala príležitosť.

„Vzhľadom na to, že sa nikam nechystáš,“ riekol Justin a ukázal na povrazy, „ti azda môžem vyhovieť. Je fantastické vymyslieť plán, na ktorý tvoja vševediaca spolužiačka nedokáže prísť.“

„Zjavne je veľmi dobrý,“ skonštatovala a dúfala, že trocha lichotenia príde vhod.

„To veru je. Dobrý plán pre konanie dobra.“

Od najbližšieho stola si vytiahol stoličku a posadil sa, upravujúc si pritom priveľký habit a oblek.

„Vieš,“ pokračoval, „jednou ranou sme zabili dve muchy. Chránime čarodejnícky – i muklovský – svet pred vzostupom ďalšieho Temného pána a zároveň talentovaným muklorodeným uľahčujeme postup do vedúcich funkcií.“

„My?“

„AM.“ Usmial sa zatrpknuto. „Armáda muklorodených. Mimochodom, vďaka za nápad; počul som, že si bola tou, ktorá nahovorila Pottera na založenie DA.“

„Justin, povedz mi, prosím, že nie si zodpovedný za zdrogovanie...“

„Vydrž, kto ten príbeh rozpráva, ja či ty? Tak teda. AM vznikla pred dvoma rokmi z vybranej skupiny tých, ktorých životy boli zničené Voldemortom, tajnou dohodou nečinného ministerstva a nápomocnými čistokrvnými čarodejníkmi ako Dumbledore, ktorý sa nikdy NEOBŤAŽOVAL chrániť nás, ani naše zraniteľné muklovské rodiny.“

Zhlboka sa nadýchla, pretože beznádejne pomiešané kúsky skladačky, ktoré ju miatli od doby, čo sa stala matkou rodiny vyhostených čarodejníkov, náhle zapadli do jasného obrazu.

„Ty. Dean. Michael Corner. Lisa Turpinová. Mandy Brocklehurstová,“ vymenovala monotónnym hlasom.

Justinova matka, obaja Deanovi rodičia, Michaelova muklovská priateľka i Lisin snúbenec – tých všetkých zabili smrťožrúti. A Mandy doživotne skaličili nohu počas potýčky v Šikmej uličke tesne pred začiatkom siedmeho ročníka, čo zmarilo jej sen stať sa aurorkou.

„Bravo!“ zvolal. „Vynechala si len jedného – Colin Creevey. Jeho brat, pravdaže, leží u Svätého Munga ako živá mŕtvola. To Colina prinútilo prehodnotiť svoju detinskú lásku k tomuto svetu a tým idiotom, ktorí ho riadia.“

„Dostali ste čarodejnícku spoločnosť na kolená len s poltuctom ľudí?“

„Nie, s poltuctom ľudí sme ju urobili bezpečnou,“ vyštekol podráždene. „Vážne nás vykresľuješ ako ničomníkov.“

„A vari nimi nie ste? Ste zodpovední prinajmenšom za dvanásť vyhostení – teda za predpokladu, že bol Goyle skutočne poslaný do vyhnanstva...“

„Tie presídlenia boli, bohužiaľ, nevyhnutné, no na účet si pripisujem len jedenásť,“ prerušil ju. „Goyle je stále v čarodejníckej Británii; aspoň tomu tak bolo, keď som naposledy kontroloval mapy.“

„Mapy?“

„Ty ma skrátka ten príbeh nenecháš dopovedať, však? Ako som už na začiatku spomenul, všetky prútiky predané Ollivanderom – čo predstavuje deväťdesiatdeväť percent prútikov vlastnených britskými čarodejníkmi a čarodejnicami – sme premenili na užitočné majáčiky. Bolo to smiešne jednoduché, len čo sme získali zoznam zákazníkov. Lisa sa ešte predtým pokúsila zakúzliť mapu tak, aby fungovala rovnako ako tá, ktorú nám v DA ukázal Potter. No nepodarilo sa jej to – muselo tam byť niečo osobité, týkajúce sa Rokfortu. Ale so začarovanými prútikmi sme sa vôbec nemuseli obťažovať s vytváraním nejakých máp, pretože nám presne ukázali, kde sa kto nachádza.“

„A tú mapu držíte na Oddelení informácií,“ dodala Hermiona, vybavujúc si v mysli vzrušujúci pohľad na pohybujúce sa bodky, ktorý sa jej naskytol na ministerstve.

„Presne tak,“ prisvedčil a vyzeral, že to naňho zapôsobilo. Hermiona sa začala upokojovať. Nezdalo sa, že by bol Justin duševne chorý, zlý, či nepodobný sám sebe, až na to, že mal oblečené Fudgeove šaty. Možno sa len dostal na scestie. Azda by sa z tejto šlamastiky predsa len mohla dostať. Snažila sa nemyslieť na dôsledky, ktoré pre Justina vyplynú zo skutočnosti, že jej teraz vykladá každučký detail plánu, na utajení ktorého pracoval mimoriadne pozorne.

„Vyvinuli sme tiež prenosné mapy pre aurorov,“ pochválil sa. „Keď si sa opakovane objavovala bez prútika, čudovali sme sa prečo. No keď nám správy od majiteľov obchodov vykázali, že si sa pokúšala kúpiť kožu z bojgy, napokon sme sa rozhodli zistiť, čo robíš. Poslal som Creeveyho, aby tvoj dom preveril...“

„Ale to je nemožné!“

„Prečo, lebo si naň zoslala kúzlo Fidelius? Je pravda, že to miesto nemožno vidieť alebo vojsť dnu. No tvoj legálny prútik priviedol Colina priamo na Delfskú cestu. Potom musel už len chvíľku počkať, než si vyšla zo dverí. Zakrátko ťa nasledovali Weasleyovci, pán Lovegood a polovica ďalších vyhostených čarodejníkov. Musel to byť zaujímavý pohľad, keď ste sa zrazu všetci vynorili akoby spod zeme.“

Snape potichu zaklial.

„Kde bol Colin?“ spýtala sa.

„V uličke, zamaskovaný za tuláka.“

Snape znovu zaklial, tentoraz oveľa hlasnejšie.

„Kde som to skončil? Ach áno! AM vyrástla z túžby zastaviť nekončiacu sériu Temných pánov nainštalovaním bezpečnostnej siete na výrazne vyššej úrovni. Takže by sme okamžite zistili, ak by sa niekto začal zaoberať niečím čo i len trochu temným. Spočiatku som mal dojem, že by sme predstaviteľom úradnej moci mohli ponúknuť dobré nápady, no čoskoro sa ukázalo, že títo lídri nemajú žiadny záujem o návrhy muklorodených, ani politickú vôľu ich presadiť. Koľkokrát Fudge neurčito bľabotal o nutnosti sledovať viac zoslaných kúziel? A čo kedy dotiahol do konca, okrem svojho bľabotania? Nakoniec som si uvedomil, že ak chcem niečo urobiť, musím to urobiť sám. Škoda len, že fanatikov čistej krvi by som nikdy nepresvedčil, aby ma zvolili do úradu, a nejestvuje dosť nefanatických a nečistokrvných čarodejníkov, čo by ten rozdiel vykompenzovali.“

Hermiona si uvedomila, že mu v tomto nemôže oponovať.

„A potom sa naskytla ideálna šanca na ovplyvnenie Fudgea,“ pokračoval Justin.

„Asi máš na mysli vydávanie sa za neho?“ dodala trochu sarkasticky.

„Pre Merlina, nepodpichujte ho!“ zasyčal Snape.

Justin však nevyzeral obzvlášť dotknuto. „Presne povedané,“ potvrdil s miernym prikývnutím, „Keď Fudge prišiel k Svätému Mungovi na každoročnú lekársku prehliadku, dal svojmu osobnému strážcovi voľno. Bol nechránený prvýkrát po dlhých mesiacoch, takže som si takú príležitosť nemohol nechať ujsť. Keď vychádzal z kabínky na toaletách, zoslal som na neho Stupefy a premiestnil sa s ním do svojho domu.“

„Do toho v severnej časti mesta?“

Zasmial sa. „Ach áno, Creevey spomínal, že si sa naň včera poobede bola pozrieť. Vtedy sme si uvedomili, že s tebou musíme niečo urobiť.“

Bolo to mrazivé vyhlásenie. Než sa stihla spýtať, čo presne s ňou bolo potrebné urobiť, bezstarostne pokračoval ďalej.

„Uznávam, že to sprvu nebol obzvlášť dobre premyslený plán, no zachránilo ma Oddelenie pre výskum a vývoj. Thomas práve vtedy náhodou dostal mesačnú zásobu odvaru všehodžúsu.“

„Keď už hovoríme o Deanovi, nemal by si... ehm...“ Hermiona kývla hlavou smerom k mužovi v bezvedomí.

„Postarám sa o to potom, čo... no, skrátka potom. Takže s Thomasovou pomocou som sa premenil na Fudgea a ten bol uložený v mojej posteli, v úlohe darcu vlasov. Miestnosť sme zablokovali a ešte k tomu mu každý deň podávame dávku Dúška živej smrti.“

„Kedy ste to isté urobili Harrymu?“ spýtala sa ho čo najvyrovnanejšie, teraz si už bola istá, kto bol za to zodpovedný. Mala chuť Justina uškrtiť. Bolo jej jedno, či to myslel dobre; slušní ľudia neväznia nevinné obete v stave trvalého spánku, obzvlášť, ak sa dotyčné osoby náhodou zaslúžili o záchranu tisícok životov.

„O dva týždne neskôr,“ odvetil. „Vymyslieť stratégiu pre vytvorenie lepšieho čarodejníckeho sveta trvalo iba pár dní a potom sme čakali na jeho ďalší zápas.“

„Predpokladám, že jeho liečiteľka je snaživou spoluúčastníčkou.“

„Nuž, nevie, komu v skutočnosti napomáha. Rovnako ako ostatní čistokrvní, ktorí tak radi presadzujú svoju vlastnú agendu, že si nevšimli, ako nám pritom pomáhajú. Ale Tisifoné Basilová má s Potterom celkom isto nevybavené účty. Mal som, pokiaľ ide o to, jasnú predstavu – v lete pred začiatkom siedmeho ročníka, keď som pracoval ako stážista u Svätého Munga, som na ňu natrafil, keď umývala svojho zraneného syna po útoku smrťožrútov. Nevšimol si ma ani jeden z nich, keďže boli trochu zamestnaní. Pravdaže som o tom okamžite informoval Dumbledora,“ dodal zatrpknuto, „Povedal, že už o tom vie. Buď bez obáv, chlapče, vyhlásil a podal mi citrónový drops. O štyri mesiace neskôr bola moja mama mŕtva.“

„Dumbledore robil to najlepšie, čo mohol,“ prehovorila Hermiona tak vľúdne, ako len bola za daných okolností schopná. Nenápadne testovala povrazy, ktorými mala priviazané ruky k bokom, a zistila, že sa ani trochu nepoddali.

Justin si to nevšimol. Prechádzal sa pred ňou s ponurým výrazom na tvári. Musel existovať nejaký náznak toho, že sa dostal na šikmú plochu skôr, než ho Rokfort vypustil do nič netušiaceho sveta, pomyslela si rozrušene. Ako jej to mohlo uniknúť? Ako to, že si to nikto z profesorov nevšimol?

Náhle jej vstúpil do popredia mysle obraz rovnako sa mračiaceho Deana uprostred Šikmej uličky, všetci jej však hovorili, že čarodejnícky svet musí byť napravený...

Ach, bože...

Späť do prítomnosti ju priviedol Justinov nahnevaný hlas, ktorý rýchlo naberal výšku a hlasitosť.

„...mohol? Robil to najlepšie, čo mohol? Vari náš ctený riaditeľ poslal niekoho, aby ochránil matkin dom? Ponúkol sa, že naň zošle kúzlo Fidelius? Nie, bol príliš zameraný na Harryho Pottera, budúceho záchrancu sveta!“

„No iste to nebola Harryho chyba! Všetko čo kedy chcel, bolo viesť normálny život. A vieš, že Voldemort zabil aj jeho rodičov. Ako môžeš ospravedlňovať, čo si s ním urobil?“

„Slečna Grangerová,“ zamrmlal Snape prosebným hlasom.

„Prirodzene tým, že sme prerušili kolobeh násilia,“ odvetil zrazu Justin opäť pokojným hlasom.

„Čože?“

„Potter je po celý čas hlavným kandidátom na rolu Temného pána. Nešťastné detstvo, dospievanie strávené výcvikom na zabijaka, najsilnejší žijúci čarodejník – bola to len otázka času.“

„Preboha, veď je len hráčom metlobalu!“

„Chceš tým naznačiť, že človek nemôže byť dobrý v metlobale a v jadre skazený?“

„No, nie, ale...“

„Už si zabudla, že ten dokonalý Potter raz na mňa nahuckal v škole hada?“

„On sa len snažil...“

„Ale no tak, nebudeme sa o tom dohadovať. Len čo Potter bezpečne ležal u Svätého Munga, dal som sa do práce, aby som ostatných dostal na užitočné pozície a vysporiadal sa s ľuďmi, ktorí nám stáli v ceste. Napokon dostatočné množstvo „nehôd“ presvedčilo Thomasovho nadriadeného, aby odišiel do dôchodku, čím umožnil Fudgeovi“ – samoľúbo sa usmial – "Thomasa „povýšiť“. Ale žiadny z ďalších zamestnancov ministerstva, ktorých sme sa potrebovali zbaviť, nemal takú nebezpečnú prácu ako Oddelenie pre výskum a vývoj. Vieš, aké je prekliato ťažké niekoho odtiaľto vyhodiť? Je naozaj komické, že sa dal ľahšie získať súhlas od Wizengamotu na vyhostenie.“

„Naozaj komické,“ ozvala sa chabo.

„Čisto zo zvedavosti, už si si vyvodila, prečo sme tých ľudí považovali za potrebné poslať do vyhnanstva?“

„Profesora Snapa preto, lebo sa dozvedel o Harrym. Weasleyovcov, lebo si nechcel riskovať, že ťa pán Weasley v decembri porazí – ehm, Fudgea. Thea, lebo si si nemohol dovoliť mať nepretržite pri sebe niekoho, kto tak dobre poznal Fudgea. Pána Pranga z toho istého dôvodu. Ameliu Bonesovú, lebo protestovala proti vyhosteniam. Essexa, lebo... nuž, azda preto, že by mohol prísť na to, na čo bola v skutočnosti používaná koža z bojgy, alebo si všimnúť, že sa zmenšujú zásoby Dúška živej smrti. Pána Ollivandera, lebo nechcel odovzdať zoznamy zákazníkov. Mundungusa, lebo by mohol nájsť spôsob, ako z cudziny prepašovať prútiky, hoci sa to teraz, keď ste čarodejníkom znemožnili prichádzať a odchádzať z krajiny, zdá prehnané.“

„Nuž, v tom čase nám to ešte nenapadlo.“

Neisto sa zasmiala. „Tak dobre. Hm – pána Lovegooda preto, lebo sa mohol dozvedieť o tajomných zmiznutiach a zverejniť články v Sršni.“

„Si fakt úžasná. Veľká škoda, že sme ťa nedokázali získať... no tušil som, že budeš zadubená, pokiaľ ide o Pottera.“

„Prosím,“ šepol Snape práve v čas, aby odvrátil ostrú odpoveď.

Zhlboka sa nadýchla a rozhodla zmeniť tému. „Chápem, akú rolu v tom... ehm... v AM hrajú všetci okrem Colina – pokiaľ ti teda nepomáhal šíriť dezinformácie, ktoré si chcel, aby sa dostali na verejnosť.“

„Áno, bola to súčasť jeho úlohy, okrem toho hral rolu smrťožrúta, ktorý sa objavoval raz tu, raz tam. Je to nechutné, no bolo to nutné urobiť. Ľudia sú takí tvrdohlaví, pokiaľ ide o ich práva, že by sme ich nikdy nepresvedčili, aby sa ich v záujme bezpečnosti na chvíľu vzdali, kým nebude príliš neskoro – iba ak sa im názorne ukáže, že je to potrebné.“

Toto ju viac než čokoľvek iné, čo dosiaľ povedal, donútilo si priznať, že túto miestnosť pravdepodobne nikdy znovu neuvidí zvonka – a že jej bývalí a Snape boli vyhnaní z relatívne bezpečného miesta do bezprostredného nebezpečia, z ktorého sa možno nedokážu vyhrabať.

Nemali tušenia, ako si prenajať byt v muklovskom Londýne. Rozhodne priamo teraz nemali kam ísť. Boli ľahkým cieľom príhodne sústredeným na jednom mieste.

A to všetko – bola jej vina.

Bolesť, ktorú cítila, musela byť jasne vpísaná v jej tvári, pretože sa Justin zastavil a otočil k nej.

„Ach, kde sú moje dobré spôsoby? Určite ťa to tlačí. Obávam sa, že ťa nemôžem rozviazať, ale môžem ťa preložiť na stoličku.“

„Ehm...“

„Nie, nie, je to úplne v poriadku,“ riekol veselo a vsunul jej ruku pod kolená. Keď sa ju ľavou rukou pokúsil chytiť okolo pliec, obtrel sa o mikrofón.

„Čo do... čo to máš na hlave?“

„N-nič...“

„Finite Incantatum,“ vyštekol. „Á, to je veľmi zaujímavé. Hovoríš s niekým v dome, však?“

„Hovorila som, no pri tej predošlej potýčke sa mi telefón vypol,“ povedala a zúfalo sa nádejala, že sa Snape dovtípi.

V uchu začula kliknutie. Bolo to presne to, čo chcela, no napriek tomu to v nej zanechalo pocit úplnej samoty.

 

 

A/N: 1: Funis: latinské slovo pre povraz, najpodobnejšie, čo som dokázala nájsť.

2. „Preboha, veď je len hráčom metlobalu!“: Keby sa náhodou niekto čudoval, nezosmiešňujem skvelú poviedku „But You Alone“ od autorky Azazello. Je zázrak, že Potter nie je psychicky narušený v takom rozsahu ako Tom Riddle.


28. Rytier v čiernom brnení



Bezprútiková mágia

Autor: Deeble

Preklad a banner: solace

Originál: Wandless Magic



Dvadsiata ôsma kapitola – Rytier v čiernom brnení

 

Snape sa tupo díval na vypnutý telefón v rukách. A bolo po všetkom. To bolo naposledy, čo počul jej hlas. Teraz ju ten príšerne zdvorilý maniak zabije, alebo ešte niečo horšie, a za to všetko mohol on.

Nie on jej povedal – nie, prikázal – aby svoj skutočný prútik nechala v dome?

Nie on sa ňou nechal natoľko vyviesť z miery, že nevenoval dostatočnú pozornosť bezpečnostným opatreniam?

Nie on videl tuláka, ktorým bol v skutočnosti poondiaty Colin Creevey?

Nie on umožnil tomu darebákovi, aby začul, že sa chystajú k domu Finch-Fletchleyho a priviedol ho k záveru, že prišli na celý komplot?

Čo to bol za ex-špióna?

Pocítil takmer rovnako silný príval viny, ako keď sa pred dvadsiatimi rokmi vydal v háve smrťožrúta Dumbledorovi na milosť. Nie, ešte horší. Bolesť ho sužovala a zvierala inak ako kedysi dávno, keď jeho matka zomrela otcovou rukou. Keď nemohol robiť nič iné, iba sledovať ako najdôležitejšia osoba, ktorú miloval, naposledy vydýchla.

Sladká Nimue. Mobil mu vykĺzol z chvejúcich sa prstov a on ho nasledoval. Tvrdo pristál na kolenách a tvár zaboril do dlaní.

Bol do Hermiony Grangerovej zaľúbený.

A bolo toho priveľa, aby to dokázal zniesť.

Ako ho len mohla kedy trápiť myšlienka, že má jeho život viacej pod kontrolou než on? Toto, toto bola skutočná bezmocnosť – ľúbil ju bolestivo, zúfalo a nemal žiadnu nádej, že ju uchráni pred záhubou, na ktorú ju odsúdil.

Z hrdla sa mu vydral zmučený, frustrovaný výkrik – a odrazu zmizol z miestnosti so sotva počuteľným prasknutím.

 

* * * * *

 

Oveľa neskôr Ollivander vyslovil hypotézu, že číra sila náhodného prejavu bezprútikovej mágie hnaná tým najsilnejším citom by vysvetľovala fakt, ako sa vyhostený čarodejník dokázal premiestniť do miestnosti na Oddelení zásobovania aj napriek protipremiestňovacím kúzlam na budove, ochranám na dverách oddelenia a sade špeciálnych zaklínadiel zoslaných na dotyčného muža, aby ho odpudili.

Snape sa zázrakom ocitol pätnásť metrov od svojej koristi a nad dôvodom vôbec neuvažoval. Videl, ako Finch-Fletchley stojí s napriameným prútikom nad sediacou Hermionou a hnal sa na toho tyrana plnou rýchlosťou.

Mladík začul lomoz a na okamih sa otočil, potom urobil definitívny krok k svojmu nevedomému pádu do temnoty.

„Avada Kedav...“

Práve v tej chvíli, a ani o chlp skôr, sa Finch-Fletchley chytil do svojej starostlivo zosnovanej siete intríg. Prútik mu sám od seba vyfrnkol z dlane a odletel nabok na druhý koniec miestnosti.

Snape cítil, ako sa mu kútiky úst zvlnili do diabolského úškrnu.

„To je mrzuté, však?“ spýtal sa konverzačným tónom a udrel Finch-Fletchleyho do žalúdka.

Samozvaný ochranca čarodejníckeho sveta sa zatackal, no rýchlo sa narovnal – zrejme musel mať nejaké skúsenosti s muklovským bojom. Snape uskočil pred jeho prvou ranou, skoro ho trafil druhýkrát do žalúdka, dostal bolestivý zásah do ľavého oka a potom trafil Finch-Fletchleyho tak silno do tváre, že mladík padol so zadunením na podlahu.

„Prestaň!“

Snape otočil hlavu a zbadal, ako sa Dean Thomas štverá na nohy a mieri prútikom priamo naňho – z bezpečnej vzdialenosti.

„Neviem, ako si sa sem dostal, ale živý odtiaľto neodídeš!“ vykríkol. „Prišiel si zachrániť Hermionu, však? Neveril som, keď mi Colin povedal, že si sa vonku pred domom prakticky na ňu nalepil. No museli ste zájsť oveľa ďalej, keď si sem prišiel neozbrojený. Ale nedostaneš ju! Odvediem ju na miesto, kde bude v bezpečí, potom bude milovať mňa a nie teba, ty umastený, škaredý...“

„Stupefy!“ zvolala takzvaná slečna v núdzi a Thomas sa zrútil na zem. „Stupefy!“ dodala pre istotu smerom k Finch-Fletchleymu, hoci sa zdalo, že je už v bezvedomí.

Bola stále zviazaná povrazmi, ktoré na ňu predtým zoslal Justin, no podarilo sa jej vstať a udržať prútik v pravej ruke vo veľmi zvláštnom a nepohodlnom uhle.

„Ako?“ spýtal sa Snape chabo.

„Nechal môj prútik položený na stole,“ povedala a so sčervenenou tvárou sa zosunula na stoličku vedľa neho. „Nemyslím, že si to všimol, no nemohla som si ho vziať, kým mi robil prednášku. Pokrytecký farizej! Chválil sa, že urobil toľko dobrého, a vraj je veľká škoda, že ho nútim prekročiť hranicu zabíjania...“

Snape, ktorý kľučkoval k Thomasovi, aby použil svoje úžasné schopnosti odpudzovať prútiky na dobrý účel, sa otočil tak rýchlo, že chvíľu trvalo, kým znovu zaostril na predmety v miestnosti. „Ublížil vám?“ spýtal sa vražedným tónom.

„Nie, nie,“ riekla. Vyvolávala dojem ženy, ktorá by netrpezlivo mávla rukou, keby ich obe nemala priviazané k bokom. „Stihli ste to práve včas – panebože, bol to hrozný okamih! Ale ako sa vám sem, pre Merlina, podarilo dostať?“

„Bezprútiková mágia,“ priznal trochu neisto.

Vyzerala pobúrená. „Sľúbili ste...“

Rozhodol sa, že sa nebude prieť, že jej vlastne nič nesľúbil. Veď napokon z toho mala prospech ona. Namiesto toho sa prihnal k stoličke a vytiahol ju z nej. Zlovestne sa na ňu zadíval s jedným okom prižmúreným a druhým zavretým rýchlo sa zväčšujúcou opuchlinou.

„Počúvaj ma, ty neznesiteľná fúria,“ zavrčal. „Ľúbim ťa, počuješ? A nedokážem bez teba žiť. Prenechám ti všetku moc. Od tejto chvíle urobím, bohuprisahám, čokoľvek, čo povieš!“

Oči sa jej doširoka rozšírili. Dosiaľ takýto výraz na jej tvári nikdy nevidel a nemal tušenia, čo znamená.

„Povedz niečo,“ zachripel.

„Tentokrát ma pobozkaj poriadne,“ požiadala ho, a tak aj urobil.

 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

SPRISAHANIE NA OVLÁDNUTIE MINISTERSTVA PREKAZENÉ

Fudge objavený uväznený v muklovskom Londýne, Šesť zatknutých

Falošné útoky „smrťožrútov“

Chlapec, ktorý prežil sa prebral z bezvedomia a odchádza z nemocnice

Od Moraga MacDougala, redaktora Proroka

 

Muž, ktorý v posledných piatich mesiacoch vystupoval ako minister Fudge, bol v skutočnosti jeho únosca užívajúci odvar všehodžúsu, vodca malej skupinky čarodejníc a čarodejníkov, ktorá tiež stála za údajnými útokmi smrťožrútov, pri ktorých boli zranené desiatky ľudí – vrátane Harryho Pottera.

Oddelenie pre presadzovanie čarodejníckeho práva včera prekvapivo vyhlásilo, že dvadsaťjedenročný muklorodený čarodejník, Justin Finch-Fletchley, bývalý medik u Svätého Munga, uniesol niekedy v apríli ministra Fudgea do mestského domu v muklovskom Londýne a držal ho tam uspaného Dúškom živej smrti.

Fudge sa momentálne zotavuje v Nemocnici svätého Munga.

Oddiel PČP oznámil, že Finch-Fletchley a piati jeho muklorodení kumpáni, všetci zatknutí v posledných dvoch dňoch, boli zodpovední za májový útok na Pottera, ktorý vraj Chlapca, ktorý prežil uvrhol do kómy. V skutočnosti bol aj Potter pod vplyvom Dúška živej smrti. Tento trestný čin sa im podarilo uskutočniť pomocou jeho liečiteľky Tisifoné Basilovej. Tá bola včera zatknutá jedným z aurorov, ktorí počas dlhých mesiacov strážili napadnutého hrdinu.

Potter odišiel z nemocnice včera večer v muklovskom vynáleze nazývanom „invalidný vozík“. Vyzeral vyčerpaný, ale spokojný. Očakáva, že sa úplne uzdraví.

Po zdrogovaní Pottera počas predošlej jari sa Finch-Fletchley pustil do reorganizácie ministerstva, aby doviedol do konca svoju desivú víziu štátu s vysokou mierou bezpečnosti, v ktorom by podľa PČP doslova nezostal žiaden pohyb nepovšimnutý. Okrem nedávnych zmien, ktoré sme zverejnili, taktiež začaroval všetky prútiky zakúpené u Ollivandera tak, aby sa zobrazili na mape a zachytávali každý krok svojho majiteľa.

Vyrobením dôkazov o úmrtiach, ktoré sa nikdy neodohrali, opäť s Basilovej pomocou, Finch-Fletchleyho skupina ovplyvnila Wizengamot, aby poslal do vyhnanstva Artura Weasleyho a jeho dvoch synov, Freda a Georgea, a tým zaistila, aby populárny vojnový hrdina nemohol na konci roka kandidovať na post ministra. Pred niekoľkými týždňami tiež falšovali dôkazy a obvinili a následne vyhostili rokfortského riaditeľa Severusa Snapa. Wizengamot bol v uplynulých mesiacoch podvodom dotlačený do ďalších siedmich tajných vyhostení, vrátane veliteľky Oddielu PČP Amelie Bonesovej.

Včera ráno boli všetci prijatí späť do čarodejníckej spoločnosti, keď najvyšší čarodejnícky súd vydal výnimočné verejné ospravedlnenie.

„Cítime sa trápne, že sme boli zneužití ako nástroj zla, hlavne preto, že za odhalenie tohto podlého komplotu napokon vďačíme obetiam,“ povedal Tiberius Ogden, člen Wizengamotu.

Všetci vyhostení boli zoskupení v muklovskom Londýne za výdatnej pomoci Hermiony Grangerovej, ktorá odišla z postu výskumnej pracovníčky na ministerstve, aby viedla „Čarodejnícke podzemie“. V utorok spolu so Snapom chytila Finch-Fletchleyho a ďalšieho zo sprisahancov počas odvážnej nočnej vlámačky na ... (pozri „SPISAHANIE“, s. 5)

CELÉ SPRAVODAJSTVO VO VNÚTRI: „Muklorodení darebáci kontra muklorodená hrdinka“, s. 2, „Špión Fénixovho rádu na ďalšom vojnovom ťažení, pýtame sa, či si tentoraz zaslúži Merlinov rad prvého stupňa“, s. 3, „Môj muklovský život: Theodore Nott o kladných, záporných a nepríjemných stránkach“, s. 4, „Takže to neboli smrťožrúti, kto mi skoro zabil syna! Čarodejnica v domácnosti spomína na hrôzostrašné stretnutie s reportérom Proroka“, s. 6.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

Bezprostredným dôsledkom dolapenia Armády muklorodených bolo stiahnutie aurorov zo Šikmej uličky, Rokvillu a ostatných čarodejníckych oblastí, ktoré boli celé týždne považované za vojnové zóny. Oddelenie informácií bolo zrušené. Magický štít obklopujúci krajinu bol odstránený na veľkú úľavu Weasleyovcov a niekoľkých desiatok ďalších čarodejníc a čarodejníkov, ktorí náhle uviazli za hranicami Británie.

Ollivander sa vrátil do svojho obchodu a sňal zo zoznamu zákazníkov nové zaklínadlá. Väčšina ostatných bývalých „bývalých“ sa tiež vrátila k činnostiam, ktoré vykonávali pred vyhostením. Život, ako to už chodí, sa napokon dostal do starých koľají – aj po škandále, aký ešte čarodejnícky svet nezažil.

Došlo však k niekoľkým zmenám.

Potom, čo sa Arturovi Weasleymu vrátila dôvera v čarodejnícky svet, bol na konci roka uvedený do úradu ministra mágie – aj napriek intenzívnemu súcitnému hlasovaniu za Fudgea, ktorý sa z pobytu vo Finch-Fletchleyho dome nikdy celkom nezotaví.

O zdravie Harryho Pottera bolo paradoxne postarané oveľa lepšie, vďaka starostlivosti liečiteľky Basilovej. Po niekoľkých týždňov užívania nechutných elixírov na spevnenie svalstva sa nakoniec vrátil na metlobalové ihrisko. Nechystal sa stať Temným pánom.

Skutočný Temný pán jeho generácie bol vyhlásený za psychicky labilného a odsúdený na doživotný pobyt na uzavretom oddelení v Nemocnici svätého Munga, u svojho bývalého zamestnávateľa. Finch-Fletchleyho prívrženci, z ktorých väčšina začala spochybňovať primeranosť ich misie a báť sa vodcu, si vyslúžili po desať rokov strávených v Azkabane bez dementorov – a skúsenosť, z ktorej vzišli múdrejší a jednotvárnejší.

Liečiteľka Basilová požiadala o neobvyklý trest, a bolo jej vyhovené, namiesto väzenia: desaťročie strávené pod vplyvom Dúška živej smrti. Zaspala s úsmevom na tvári a sníva o veciach neznámych a tajomných. Nikdy sa neprebudí.

Napokon vysvitlo, že Gregory Goyle zmizol vďaka kúzlu Fidelius, keďže sa nezúčastnil bitky o Rokville a bál sa odplaty od zdanlivo sa navrátivších smrťožrútov. Hneď ako pravda vyšla najavo, pokúsil sa vrátiť na svoju predošlú pracovnú pozíciu u Gringottov. No raráškovia ho pre zbehnutie okamžite prepustili.

Lucius Malfoy sa potom, čo na radu Snapa utiekol so ženou a synom do Francúzska, rozhodol v krajine zostať, keď si všimol, že ho jeho zlá povesť nepredišla. A strávil príjemných päť rokov kupovaním si cesty k moci.

Theo Nott napísal bestseller o chlapcovi vyrastajúcom v čarodejníckom svete, ktorý zistí, že je v skutočnosti adoptovaným muklom a následne zažíva neuveriteľné dobrodružstvá v internátnej škole pre nečarodejnícke deti.

Percy Weasley bol väčšinou hlasov Wizengamotu preložený na Oddelenie pre odhaľovanie zneužitých muklovských artefaktov. Dvojnásobné vodenie za nos zo strany priamych nadriadených bolo zrejme naňho po prvýkrát priveľa. Definitívnou potupou pre čiernu ovcu ryšavej rodiny bolo zistenie, že nová kancelária je očividne primalá pre jeho stôl z vysoko lešteného dreva.

A weasleyovské dvojčatá? Potom, čo boli Fred s Georgeom za pomoci veritasera podrobení polhodinovému trápnemu výsluchu zorganizovanému samotným zlomyseľným majstrom elixírov, sa odsťahovali z Čarodejníckeho podzemia a znovu sa usídlili v Šikmej uličke číslo deväťdesiattri. Tentoraz – okrem weasleyovských výmyslov – predávali aj muklovské predmety začarované tak, aby pracovali v čarodejníckom svete. Počítače s pripojením na internet sa stali obzvlášť obľúbenými u populácie, ktorá na vlastnej koži zažila nebezpečný následok nedostatočnej informovanosti. Nový ambiciózny vedúci Oddelenia pre odhaľovanie zneužitých muklovských artefaktov sa snažil na Wizengamote podať na dvojčatá žalobu, no tá bola – bohužiaľ preňho – zamietnutá v skrátenom konaní.

A to, čo sa stalo s Hermionou Grangerovou a Severusom Snapom, je, samozrejme, tým najzaujímavejším rozprávaním zo všetkých.

 

* * * * *

 

„Matne si spomínam na tvoj sľub urobiť čokoľvek, čo poviem, ty neznesiteľný chlap,“ poznamenala o pol roka neskôr, keď krájala korene vo vzdušnom dome na okraji Rokvillu.

„Matne si spomínam, že ten bol anulovaný tvojím sľubom urobiť čokoľvek, čo ja poviem, ty neúnosná chválenkárka,“ odsekol jej a naklonil sa nad jeden z desiatok kotlíkov pokojne bublajúcich vôkol nich, naplnených elixírmi vyhradenými pre lekárne z celej Európy.

„Ha! Som tvojou učednicou len v dopoludňajších hodinách. Popoludní sa ako môj zmluvný zamestnanec zodpovedáš mne.“

„Je 11:59. Mám ešte jednu minútu nadvlády.“

„Podľa mojich hodiniek je už 12:01.“

„Rebeka.“

„Slizolinčan.“

„Zachádzame už trochu priďaleko, nie?“

S rachotom upustil kovovú miešaciu tyčinku, zodvihol ju na ruky a rýchlo odniesol do miestnosti, ktorá nebola ničím iným než zámienkou na posteľ a kreslo. Položil ju na prvú spomenutú.

„Navrhujem, aby bola obedňajšia prestávka vyhlásená za neutrálnu zónu, takisto ako večer,“ povedal a sťahoval jej z rúk rukavice z dračej kože s úškrnom, ktorý ju pripravil o dych. „Schválim to?“

Nebola tak mimo, aby si neuvedomila, že sa ju snaží pripraviť o jej čas. Bude musieť vyjednať začiatok na 11:30.

Zajtra.

Zaprela sa nohou o posteľ, šikovne sa pretočila nahor a potom ho pobozkala tak dôkladne, že úplne zabudol šomrať, že je dnes rad na ňom, aby bol navrchu.

 

 

A/N: 1. Koniec. Ďakujem všetkým, ktorí so mnou vytrvali, i všetkým, ktorí mi napísali riadok či dva. (Odpísala som vám na komentáre, na každý jeden). A keby to náhodou niekoho zaujímalo, názov poviedky má byť narážkou na ľúbostný príbeh a takisto aj na bezprútikové praktiky, ktoré predvádza Snape.

2. „Od tejto chvíle... urobím čokoľvek, čo povieš“: Však ste si naozaj nemysleli, že to vydrží? Okrem toho je to spôsob, ako vniesť rovnováhu do rozloženia síl... ehm, do vzťahu. Je to férové.

3. Ďakujem pánovi Deeblovi, ktorý si túto poviedku prečítal kritickým (veľmi kritickým) okom a mal vždy pravdu, keď sa na niečo ponosoval.

 

Pozn. prekl.: Všetkým, ktorí by si radi prečítali ďalšie preklady ff príbehov od Deeble, odporúčam: v češtine „Myslet čtyřrozměrně“ (Jacomo), „Co se ti líbí, máš mít v užívání“ (ria) „Snape natřikrát“ (ria) a v slovenčine „Je nepochybne jasné, že sa to môže stať“ (solace).

Nedávno sa mi podarilo vypátrať, že autorka pod pseudonymom Colleen Cowley napísala knihu „The Oposite of Magic“. Bližšie info nájdete tu: http://colleencowley.com/

Ešte raz vám všetkým ďakujem za milé komentáre plné povzbudivých slov, bez nich by to skrátka nebolo to pravé orechové ♥ ♥ ♥ Teším sa, že ste vydržali až do konca :-)