Fanfiction poviedky o Harrym Potterovi




Úvod



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P

Prístupnosť: T (13+)

Snamione



 

Je prvou časťou tzv. Fénixovej trilógie od grangerous, ktorá svojím románovým rozsahom patrí medzi kultové diela fanfiction s pairingom SS/HG.

Autorka ju začala publikovať začiatkom roka 2009 a v súčasnosti sa čaká na epilóg tretej, záverečnej časti.

 

Príbeh Fénixovej piesne sa začína tesne po udalostiach na Oddelení záhad na Ministerstve mágie (HP5). Profesor Snape vylieči Hermionine zranenia a obaja sú prekvapení tým, čo zistia. Musia začať spolupracovať, aby pomohli Harrymu poraziť lorda Voldemorta. Dejová línia poviedky sa pridržiava hlavných udalostí opísaných v kánone, ale je podaná striedavo z Hermioninho a Severusovho pohľadu.

Víťaz kategórie Best ActionAdventure a nominácia na Best Epic v 4. kole SS/HG Awards. A taktiež ocenená poviedka v kategórii ActionAdventure OWL 2009.

 

Pozn. prekladateľa: Ako vidíte, rozsah tohto dielka je naozaj úctyhodný. Čaká nás (mňa a moju betu arkamu) teda množstvo práce a ja pevne verím, že nám pôjde od ruky. Prajem vám, aby ste si čítanie poviedky čo najviac užili a držte nám palce;-)

 

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí p. Petrikovičovej a Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní grangerous.



1. Pieseň uzdravenia



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



 

1. Pieseň uzdravenia

 

„Rennervate.“

Jeho hlas ju vtiahol späť do tela, do ostrého uvedomia si bolesti a paniky. Harry. Proroctvo. Snažila sa vstať s prižmúrenými očami pred jasným svetlom. Studená ruka na čele ju jemne, no pevne vtlačila späť do postele. Posteľ? Kde som?

„Slečna Grangerová.“ Poznala ten hlas: studený ako ruka na čele, hlboký a veľmi upokojujúci. „Ste v Rokforte, presnejšie v nemocničnom krídle. Chcel by som vás požiadať, aby ste ležali bez pohnutia.“

„K-kde je Harry?“ zalapala po dychu, v žilách jej kolovala panika.

„Napriek tomu, že do hlúpeho a nedomysleného pokusu o záchranu vtiahol päť študentov, nebol Harry Potter, ani žiaden iný študent okrem vás ťažko zranený. Vy však musíte nehybne ležať.“

Jej oči si postupne privykli na osvetlenú nemocničnú izbu. Skláňal sa nad ňou jej učiteľ elixírov, tmavé vlasy mu padali do tváre.

„Od pána Pottera som sa dozvedel, že vás zasiahla kliatba Antonina Dolohova, zatiaľ čo bol pod Silenciom. Je to tak?“

Po odoznení prvého prívalu adrenalínu bolo oveľa ťažšie hovoriť, než Hermiona očakávala. „Áno, pane,“  znelo skôr ako, „ááááno...“

„Ani Potter, ani Longbottom mi neboli schopní povedať, akú kliatbu Dolohov použil,“ Snapov tón naznačoval, že takáto neznalosť je neodpustiteľná. Spýtavo na ňu zdvihol obočie a čakal na odpoveď.

„Tiež neviem,“ dostala zo seba. Zdalo sa, že ho to obzvlášť neohromilo. „Mrzí ma to, pane...“

Vzpriamil sa a ruky si prekrížil na hrudi. „Slečna Grangerová,“ začal a reflexívne skĺzol do učiteľského tónu. „Kúzlo zoslané pod Silenciom sa výrazne líši od svojej neverbálnej zaklínacej formuly. Následky možno predvídať len ťažko. Vo väčšine prípadov však kúzlo uviazne v príjemcovi ako magický potenciál s rastúcou intenzitou až do následného výbuchu magickej energie. Táto situácia je pre zasiahnutú osobu veľmi nebezpečná. Vyjadril som sa jasne?“

Hermionine oči sa rozšírili a cítila že jej v hrudi narastá zvláštna panika. „Chcete tým povedať, že tá kliatba je stále vo mne a je schopná kedykoľvek explodovať?“

Pozrel jej do očí so zachmúreným výrazom na tvári. „Správne.“

„Čo...“ začala, ale zdvihnutý prst ju prerušil.

„Bez toho, aby sme vedeli, aké kúzlo bolo použité, nemôžeme nič urobiť.“ Odmlčal sa a zľahka prehltol skôr, ako pokračoval. „Potrebujem, aby ste mi ukázali spomienku na tú udalosť.“

„Legilimencia?“

„Presne tak.“

Hermiona cítila, ako jej v hrudi silno bije srdce. Musím ho vpustiť do svojej mysle? Nečudo, že je tu profesor Snape a nie madam Pomfreyová. Všetko začalo dávať zmysel, od spoločnosti pri jej posteli až po hroznú bolesť, ktorá jej pulzovala v celom tele. Na krátky okamih si zahryzla do spodnej pery. „Čo mám robiť?“

„Dotyk dokáže zintenzívniť spojenie,“ odvetil Snape. Jeho hlas znel takmer znudene, podfarboval ho len nepatrný náznak odporu. „Inak by malo stačiť udržiavanie očného kontaktu; skúste sa čo najviac uvoľniť.“

Uvoľniť? Som v smrteľnom nebezpečenstve nevybuchnutej kliatby a profesor Snape sa mi chystá hrabať v mozgu? Mala by to byť hračka.

Pristúpil k posteli a ľavou rukou ju chytil za bradu, zdvihol jej tvár, aby hľadela priamo naňho. Pravou rukou jej priložil prútik na sluchu. „Ste pripravená?“

Hermiona stisla pery a odhodlane prikývla. Ten pohyb bol taký nepatrný, že ak by jej nezvieral bradu, asi by ho nezaregistroval.

Na potvrdenie prižmúril oči. „Legilimens.“

Pocítila jeho prítomnosť na okraji vedomia. Keď sa vtlačil dopredu, bolesť v tele vzrástla a drvila ju zo všetkých strán. Strácala sa. Premožená utrpením inštinktívne zareagovala. „NIE!“ Naozaj kričala? Alebo sa to všetko dialo v jej hlave? V zúfalej snahe udržať si kontrolu odtisla bolesť preč a uzamkla ju do mentálnej obdoby veľkého kufra v ničom sa neodlišujúceho od toho, ktorý každoročne používala na prepravu šiat a kníh do Rokfortu.

„Slečna Grangerová,“ jeho hlas, ako aj tvár, vyjadrovali šok. „Mám to chápať tak, že ste sa učili oklumenciu?“

„N... nie, samozrejme, že nie.“ Zmätene naňho vzhliadla a náhle si uvedomila, že tiež vyšiel z jej mysle.

„Samozrejme, že nie,“ zopakoval posmešne. „A napriek tomu sa zdá, že k danej téme pristupujete so zvyčajným zanietením.“

„Ja...“ Hermiona sa uškrnula nad zdanlivou neschopnosťou poskladať ucelenú vetu. Bolesť trošku zoslabla, no cítila sa unavená. „Zablokovala som vás?“

„Áno,“ povzdychol si. „Za iných okolností by som mohol vašu mentálnu obranu prelomiť alebo zbúrať, ale vzhľadom na kliatbu vo vašom tele sú to priveľké riziká. Musíte ma vpustiť dnu.“ Nepatrne zaváhal. „Bolo by oveľa jednoduchšie, keby ste mi verili, hoci iba počas trvania procedúry.“

„Nie že by som... je to len...“ Aj s bolesťou zatlačenou hlboko vo vnútri bolo dýchanie veľmi namáhavé a konverzácia na hranici nemožného. Pohľadom prešla z profesorovej vznášajúcej sa tváre až na strop a bojovala so slzami, ktoré ju nebezpečne štípali. Dýchaj, Grangerová, pomyslela si. Dnu, von. Nechceš, aby zistil, ako veľmi sa bojíš. „To bolí,“ šepla nakoniec, vyhýbajúc sa jeho pohľadu.

„Áno. Bude to veľmi bolieť.“ Jeho odpoveď nejako zmiernila ostrosť slov a jej strach trochu opadol. „Ak ale vezmeme do úvahy váš aktuálny stav, čeliť bolesti bude nevyhnutné.“

Ešte stále hľadela mimo neho, pohľad mala upretý na strop. To je ono, čo nevidieť spomenie moju vychýrenú chrabromilskú odvahu; asi nie je vhodný čas priznať, že žiadnu nemám. Kútikom oka videla jeho tvár, bola nehybná, čakal na jej reakciu. Plynuli trýznivé sekundy. Nepovie jej nič? Nakoniec sa mu odvážila pozrieť do tváre. Keď vydýchla, tiež vypustil vzduch z pľúc, očividne ho zadržiaval zo solidarity. „Nuž, slečna Grangerová?“

„Pán profesor, verím vám. No neviem, ako vás vpustiť dnu.“

Skúmavo na ňu pozrel. „Bolesť ste vtlačili do debny hlboko vo vnútri.“ Bolo to konštatovanie, nie otázka. „Musíte ju len otvoriť a pozvať ma, aby som do nej nazrel.“

Naďalej na ňu hľadel a Hermiona dúfala, že nemôže vytušiť, aká zúfalo ochromená sa cíti. Poďme, Grangerová, si chrabromilčanka, pamätáš? Nakoniec prikývla. Po jej súhlase sa mu plecia mierne uvoľnili. Znovu natiahol ruku a bradu jej pevne chytil do dlane. „Legilimens.“

Po tých slovách bolesť vzplanula a zastrela jej zrak, údy ju boleli. Snažila sa zostať pokojná, sústredila sa na tmavé oči a dlhé mihalnice profesora elixírov. Profesor Snape, profesor Snape. Jeho meno bolo mantrou, ktorá jej poskytla vlákno racionálneho myslenia v červenej hmle, čo sa ju chystala pohltiť. Tá prekryla obraz nemocničnej izby a spoznala v nej scény zo spomienok, v ktorých figuroval muž pred ňou. Pozorovala, ako mu hlava v bezvedomí naráža a odiera sa o strop tunela cestou zo Škriekajúcej búdy; sedí v triede počas prvého týždňa v Rokforte a je uchvátená jeho hlasom: „Môžem vás naučiť, ako zavrieť do fľašky slávu, ako uvariť moc, či dokonca oddialiť smrť.“* Pozerala sa, ako sa s hrozbou vpísanou v každej línii tela týči nad úbohým profesorom Lockhartom pri prvom a zároveň poslednom stretnutí Klubu duelantov; potom ho videla, ako si vyhŕňa rukáv pri neúspešnom pokuse presvedčiť Fudgea, že sa lord Voldemort vrátil...

„Slečna Grangerová,“ Snapov skutočný hlas preťal sled spomienok. Čudne sa ozýval, ako by ho naraz počula v hlave aj mimo nej. „Možno je pre vás príjemné nostalgicky spomínať na každé naše stretnutie za posledných päť rokov, no ja nemám čas ani chuť, aby som si to predstavenie užil. Potrebujem, aby ste mi ukázali, čo sa stalo na Oddelení záhad.“

Hermiona si neochotne povzdychla, a aby oddialila nevyhnutné, vytiahla ešte posledný obraz. Pred očami sa jej mihla Umbridgeovej kancelária. Millicent Bulstrodová ju nepríjemne pritláčala k stene, zatiaľ čo Snape sa mračil z dverí. Skôr, ako sa scéna rozplynula, Hermiona znovu počula Harryho vzrušený krik: „Dostal Tichošľapa! Dostal Tichošľapa na mieste, kde je to ukryté!“* ako aj profesorovu zavrčanú odpoveď: „Potter, keby som chcel, aby ste na mňa vykrikovali nezmysly, dal by som vám táravú tinktúru...“*

O pár sekúnd neskôr sa Hermiona prikrčila pod stôl, v žilách jej búšila panika. Tá spomienka bola taká živá, že jej nemocničná izba úplne zmizla z dohľadu. Neďaleko počula, ako Harry omráčil jedného z dvoch smrťožrútov, ktorí stáli blízko, len niekoľko stôp od miesta, kde sa ukryla. Bližší pár nôh sa rýchlo zohol a jej sféra záujmu sa zúžila na prútik mieriaci priamo na ňu. Nemohla sa pohnúť, nemohla hovoriť. Akoby z veľkej diaľky začula jeho hlas.

„Avada...“*

Až keď Harryho telo vrazilo do smrťožrútových kolien a zrazilo ho na zem, znovu získala kontrolu nad svojimi neposlušnými končatinami. Jej najlepší priateľ a muž, ktorý by ju zabil, zápasili na dlážke a ona nemala šancu zasiahnuť. Neville sa však napriek tomu vrhol dopredu.

„Expelliarmus!“* vykríkol a zdesene zalapal po dychu, keď im obom vyleteli prútiky mimo dosah. Hermiona sa vydriapala na nohy a rozbehla za nimi. Neville aj naďalej kričal a podarilo sa mu vyslať ešte jedno kúzlo, ktoré našťastie minulo oboch mužov skôr, ako sa jej konečne podarilo znehybniť smrťožrúta. Zodvihla Harryho prútik, vrátila mu ho a potom si všimla, že chlap prepadol cez zvláštny sklenený poklop v tvare zvona, ktorý dominoval miestnosti. Bol to hrozný pohľad, hlava sa mu na pleciach scvrkávala a deformovala mu črty, ktoré nakoniec nahradila tvár novorodenca, hoci jeho telo, ktoré zostalo mimo nádoby, sa nezmenilo.

Keď sa ten nezvyčajný jav obrátil späť, uvedomila si, na čo sa pozerá. „To je Čas,“* zašepkala. „Čas...“*

Rev a krik zo susednej miestnosti pritiahli jej pozornosť späť k závažnejšiemu problému, úniku. Natiahla ruku za Harrym, ale skôr, než ho stihla zastaviť, nahlas zavolal na ich chýbajúcich priateľov.

„RON? GINNY? LUNA?“*

„Harry!“* ozvala sa vyčítavo, už nedúfala, že ich poloha zostane nepovšimnutá. Harry sa na ňu ihneď kajúcne pozrel, potom namieril prútik na smrťožrúta s detskou hlavou, ktorému sa podarilo postaviť na nohy. Zdesená Hermiona ho schmatla za ruku. „Nemôžeš ublížiť bábätku!“* zasyčala a ťahala ho k dverám.

Chvíľu sa na ňu díval, akoby zošalela. Zdalo sa, že je pripravený prieť sa, ale blížiace sa kroky ho pohnali vpred. „Poďme!“* naliehal. Ťahal Hermionu k dverám predsiene a naliehavo gestikuloval smerom k Nevillovi.

Ako bežali, v miestnosti pred nimi sa objavili ďalší dvaja smrťožrúti a Harry zahol nabok cez malé dvere do zapratanej pracovne. Keď zabuchol dvere, Hermiona sa ich pokúsila uzavrieť.

„Collo...“* začala, avšak príliš neskoro. Rozleteli sa dokorán a do miestnosti vtrhli dvaja smrťožrúti.

„IMPEDIMENTA!“* vykríkli naraz. Hermiona bola odhodená dozadu cez miestnosť, bolestivo narazila do regálu s knihami. Inštinktívne si rukami chránila hlavu a odrazila niekoľko ťažkých zväzkov, ktoré sila nárazu zhodila z políc. Harry s Nevillom tiež preleteli cez miestnosť; Neville zmizol za stolom a Harry vyzeral, akoby stratil vedomie. Hermiona sa pozviechala na kolená a zodvihla prútik, najprv jej napadlo, že by mala umlčať smrťožrúta blízko Harryho, ktorý krikom prezradil ich polohu ostatným.

„Silencio!“* vykríkla. Keď začula za sebou Harryho hlas, chcela sa od úľavy rozplakať.

„Petrificus Totalus!“* zvolal a druhý chlap sa zvalil dopredu.

Jeden dole, druhý umlčaný. Nemohla zadržať hlúpy úškrn a otočila sa, aby pogratulovala Harrymu. „Výborne, Ha...“* skôr, než stihla dopovedať, zdesený výraz na priateľovej tvári ju prinútil otočiť sa k umlčanému smrťožrútovi. Ten s pomstychtivým výrazom švihol prútikom smerom k nej; pruh fialového plameňa ju zasiahol do hrude a telo jej zachvátila bolesť. Potichu, prekvapene zjojkla,* a keď sa scéna okolo nej rozplynula, bola si vedomá zdrvujúceho pocitu hlúposti. Prečo Silencio? Prečo som ho neznehybnila, keď som mala šancu?

Znovu ju zaplavila bolesť, topila sa v červených vlnách, keď opätovne preklínala svoju hlúposť. Snapov hlas ju privolal späť do prítomnosti, ozýval sa v oboch priestoroch, v ktorých sa nachádzali, vnútornom i vonkajšom: „Dajte to späť do debny, slečna Grangerová, IHNEĎ!“ Hermiona začala, spočiatku slabo, vytláčať bolesť. S úľavou zaregistrovala, že jej Snape pomáha. Až keď sa veko kufra pribuchlo, znovu uvidela farby a obrysy nemocničnej izby a tiež tvár profesora vznášajúcu sa nad ňou.

Vzpriamil sa, pustil jej bradu a rukou si prešiel po tvári. Vyzeral otrasený, no keď začal hovoriť, hlas mal pokojný.

„Spoznal som zaklínadlo, ktoré použil Dolohov; je to zriedkavá rezacia kliatba, pred ktorou sa dokáže ubrániť len málokto. Naštastie poznám protikúzlo.“ Vtom zľahka sklonil hlavu a vlasy mu skĺzli do tváre. Oči mal tak skryté pred jej pohľadom, pokračoval: „Teraz tú kliatbu musím aktivovať. Hrudník sa vám roztrhne. Hoci ho ihneď zacelím, bude to veľmi bolestivá procedúra. Okrem toho hrozí riziko, že vám zostane trvalá jazva.“

Odmlčal sa, možno čakal, že zareaguje. Na istej úrovni zaregistrovala skutočnosť, že prestal hovoriť a neprítomne k nemu obrátila pohľad, i keď nemohla prestať premýšľať o tom, aká bola hlúpa. Zdalo sa, že pokračujúce mlčanie jej spoločníka dráždi.

„Jazva, slečna Grangerová. Hoci vôbec nepochybujem, že vám tá predstava pripadá odpudivá, hádam nemusím zdôrazňovať, že ktorýkoľvek iný postup prináša so sebou riziko trvalého poškodenia mozgu.“

„Pane, jazva ma nezaujíma.“ Naozaj si o nej myslí, že je taká povrchná a záleží jej na akejsi jazve, keď skoro umrela? Naraz sa cítila zle od poníženia. Profesor Snape videl jej chybu a očividne ju považuje za nerozumné, márnivé dievčatko. „Chystáte sa mi povedať, aká som bola hlúpa?“ Hlas mala netypicky zatrpknutý, keď otočila hlavu do vankúša.

Snape si prekrížil ruky a jedným bokom sa oprel o posteľ. Keď prehovoril, hlas mal ako vždy sarkastický, a predsa akýsi jemnejší, než ho kedy počula. „Slečna Grangerová, len čo toto utrpenie skončí, veľmi rád vám s detailnou presnosťou porozprávam, aké hlúpe bolo celé vaše počínanie od chvíle, kedy som vás videl v Umbridgeovej kancelárii. Teraz nás však tlačí čas. Váš život je stále v ohrození a ja potrebujem vašu spoluprácu, aby som vás zbavil Dolohovovej kliatby. Ste pripravená?“

Kým hovoril, oči mala pevne zatvorené, no len čo jej položil otázku, ihneď sa otočila, aby naňho pozrela. Opäť súhlasne prikývla. Zdalo sa, že sa mu nevysvetliteľne uľavilo. „Dobre,“ odvetil. Ak bol úľavu pociťujúci profesor Snape nevídaným pohľadom, rozpačitý výraz, ktorý vzápätí nasledoval, vyzeral na jeho tvári ešte zvláštnejšie. „V záujme lepšej účinnosti by asi bolo najlepšie pred aktivovaním kliatby odstrániť odev.“

Mala čas iba na to, aby zažmurkala od prekvapenia. Snape pristúpil k posteli a ľavou rukou pevne zovrel prikrývku. Hermiona sa pritom prudko nadýchla, no on ju neočakávane rýchlo vytiahol až po jej bradu. Mávol prútikom v zložitom kruhovom pohybe, zamrmlal kúzlo, ktoré Hermiona nikdy nepočula. Pocit krútiacich sa šiat bol nezvyčajný. Gombíky vykĺzli z dierok a vrstvy oblečenia sa vymanili spod ťarchy jej tela. Dostali sa spod prikrývok a vzniesli k stoličke, kde pristáli v úhľadne zloženej kôpke. S úľavou si uvedomila, že hoci prišla o habit, pulóver, tričko a podprsenku, ponechala si všetko od pása nadol.

Snape sa odhodlane díval na bod blízko jej ľavého ucha a uchýlil sa k svojmu najsarkastickejšiemu tónu: „Spoľahnite sa, že tú prikrývku neodstránim do poslednej možnej chvíle.“

Vtom sa odvrátil. Dlhú chvíľu hľadel dole na svoje šaty, potom si rozopol gombíky, vyzliekol habit a redingot a starostlivo ich prevesil cez operadlo stoličky. Zostal len v čiernej veste a bielej košeli a jeho postava sa bez objemného habitu zdala nezvyčajne štíhla. Skôr, ako sa otočil späť k posteli, úhľadne si vyhrnul rukávy. Hermiona letmo zazrela Temné znamenie, na bledej koži jeho predlaktia bolo prekvapivo nápadné.

Vo chvíli, kedy sa k nej obrátil, mala pokojnú tvár, stopy po predošlých rozpakoch sa rýchlo rozplynuli.

Tretíkrát siahol po jej brade a zahľadel sa jej do očí. „Ste pripravená, slečna Grangerová?“ spýtal sa.

Hermiona si bola pridobre vedomá, že ju pred jeho pohľadom chráni len tenká prikrývka, ona i jej učiteľ mali na sebe o niekoľko vrstiev oblečenia menej než zvyčajne. Prsty jej pritisol na tvár v dôvernom a ochrannom geste, ktoré bolo v rozpore s jej predchádzajúcou skúsenosťou s týmto odmeraným a nevypočítateľným mužom. Srdce jej v hrudi silno bilo. Keď otvorila ústa, aby odpovedala, vyschlo jej v krku a slová zneli čudne a drsne.

„Áno, pane,“ zašepkala.

„Legilimens.“

O pár sekúnd neskôr sa jej pred očami vznášal obraz zamknutého kufra. Počula, ako hovorí tým čudným zvonka i zvnútra sa ozývajúcim hlasom, ktorý sprevádzal vpády do jej mysle. „Až napočítam do troch...“

Jeden, jeho ruka jej pustila bradu a uchopila prikrývku.

Dva, plynulým pohybom ju odtiahol a odhalil jej telo od pása nahor.

Tri, jej svet sa rozpadol. Telo sa jej roztrhlo krížom cez hruď od pleca po pás. Otvorila ústa, aby kričala, no podarilo sa jej len ticho zastonať. Snažiac sa zostať pri vedomí sledovala, ako sa Snape strhol, keď mu krv postriekala tvár a vpila sa mu do šiat. Napriek tomu neprerušil očný kontakt. Zhlboka sa nadýchol a začal spievať.

Hermiona tú pieseň počula v hlave i mimo nej, počula ju v špiku kostí aj v samotných vibráciách tela. Prenikala jej vnútrom, odstraňovala bolesť a sceľovala rozorvané okraje dohromady. V návale úľavy a uvoľnenia, ktoré pieseň sprevádzali, mala zjavenie a zdalo sa také samozrejmé, až sa čudovala, že si to nikdy predtým nevšimla.

Snapove oči sa na ňu stále upierali, zatiaľ čo jeho prútik opisoval komplikované krivky nad rýchlo sa hojacou ranou. V eufórii z pravdivého odhalenia svojho zjavenia sa naňho usmiala.

„No, pravdaže,“ vydýchla. „Veď vy ste fénix.“

Stále sa usmievajúc videla, ako sa mu oči rozšírili od prekvapenia, hoci jeho spev ani trochu nezakolísal. Ten zvuk okolo nej utkal teplú kuklu, v ktorej sa vďačne usalašila a cítila sa bezpečnejšie než kedykoľvek predtým.

Po troch či štyroch minútach Snapovho spevu bola rana na Hermioninom hrudníku úplne nahradená čerstvou, bolestivo vyzerajúcou jazvou. Hlas mu utíchol a ona cítila, ako sa jemne stiahol z jej mysle. Ruka s prútikom mu klesla na posteľ. Na kratučký okamih pozrel na jej odhalenú hruď, potom odvrátil tvár a náhlivo vytiahol prikrývku hore.

Hermiona mala pocit, akoby sa vznášala. Pokúsila sa prehovoriť, no nevyšlo z nej žiadne slovo. Chcela sa mu poďakovať.

„Poppy?“ ozval sa Snape potichu. Jeho hlas znel vyčerpane a plecia mu poklesli od únavy. Hermiona začula rýchle sa blížiace kroky, záves okolo postele bol odsunutý a spoza neho vykukla ustarostená tvár školskej matróny.

Ihneď pristúpila k Hermione a odtiahla prikrývku. Snape sa odvrátil, bol zamestnaný svojím redingotom. Madam Pomfreyová zľahka prešla rukou po škaredej červenej jazve na Hermioninej hrudi. Zoslala niekoľko rýchlych diagnostických kúziel a potom si strčila prútik späť do zástery. „Och, Severus,“ vydýchla. „Dobrá práca.“ Šikovne zasunula prikrývku za Hermionine plecia a uhladila jej z čela zatúlanú kučeru. „Čoskoro vám obviažem ranu,“ šepla jej. „Všetko bude v najlepšom poriadku.“

Snape luskol prstami pravej ruky a na stolíku vedľa postele sa vztýčilo samonamáčacie brko. Hoci stál niekoľko stôp opodiaľ, pero jeho výrazným špicatým rukopisom spísalo zoznam liečivých elixírov. „To sú elixíry, ktoré bude musieť užívať,“ poznamenal stále odvrátený od postele.

Pomfreyová sa otočila, zodvihla pergamen a s istou zlou predtuchou po ňom prebehla znaleckým okom. „Severus,“ začala váhavo. „Máme z nich na sklade iba tri.“

Vtom sa Snape otočil k posteli. Pri pohľade naňho Poppy zalapala po dychu. Jeho tvár a šaty boli hojne postriekané Hermioninou krvou a pod očami mal tmavé kruhy. Znovu si obliekol redingot a učiteľský habit, no zostali rozopnuté. Ako sa k nim otočil, chrbtom ruky si po čele rozotrel kvapky krvi do tmavej šmuhy.

„Ktoré z nich máš?“ spýtal sa a natiahol druhú ruku za zoznamom.

„Máme elixír na doplnenie krvi, bezsenný spánok a, pravdaže, základný elixír proti bolesti... ale Severus, musíš si odpočinúť, nemôžeš sa v terajšom stave pustiť do prípravy zvyšku!“

Snape zdvihol obočie. Kútik úst mu zvlnil tieň jeho zvyčajného úškrnu. „Ale no tak, Poppy,“ pokarhal ju. „Niet pokoja pre hriešnych.“[1] Potom sa otočil a rozopnutý habit sa mu dramaticky zavlnil. Pohol sa preč, ale Pomfreyovej natiahnutá ruka ho chytila za lakeť.

„Počkaj!“ zvolala. Pootočil sa k nej, avšak neprehovoril. Poppy zľahka cmukla jazykom a vytiahla prútik. „Tergeo. Hneď je to trochu lepšie.“ Kúzlo vysalo krv zo Snapovho oblečenia a tváre a výrazne mu zlepšilo vzhľad. Takmer nežne mu poklopkala prútikom po hrudi. „Si dobrý človek, Severus Snape,“ povedala.

Snape obrátil oči stĺpkom, i keď mu kútikom úst zašklbal drobný úsmev a prezradil, že ho poznámka potešila. „Už si skončila?“ spýtal sa podráždeným tónom. Vyslobodil si ruku z jej zovretia, znovu sa otočil na päte a rýchlo vyšiel z miestnosti.

Keď odchádzal, Hermiona sa mu opäť pokúsila poďakovať, ale bezúspešne. Z pier jej vykĺzol iba tichý povzdych. Ten však neunikol pozornosti madam Pomfreyovej a s rukami prekríženými na hrudi sa obrátila k svojej pacientke.

„Pokiaľ ide o vás, mladá dáma. Dúfam, že si uvedomujete, aké máte šťastie. Desím sa pomyslenia, čo by sa stalo, keby tu profesor Snape nebol, alebo vám nebol ochotný pomôcť!“ Počas rozprávania vytiahla z objemných vreciek zástery niekoľko fľaštičiek a zoradila ich na stolíku vedľa postele. Odzátkovala ich a jednu po druhej pridržala pri Hermioniných ústach, aby jej pomohla prehltnúť ich obsah. „Pomôžu vám zmierniť bolesť a zaspať. Spánok je teraz pre vás tou najlepšou možnou vecou.“

 

Pozn. prekl.: [1] citát z Biblie, Kniha proroka Izaiáša, 57. kapitola. Text som mierne pozmenila, aby dával význam aj v Severusovom podaní. http://www.biblia.sk/sk/evanjelicky/izaias/57

 Vety označené hviezdičkou sú prebrané z HP1 a HP5, občas mierne pozmenené oproti slovenskému prekladu.




2. Muž dvoch pánov



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



 

2. Muž dvoch pánov

 

„Á, Severus, som rád, že si si dnes bol schopný nájsť čas na rozhovor so mnou.“ Hoci slová uvítania zneli zdanlivo nevinne, Snape si ihneď uvedomil, že Dumbledore zúri.

„Albus,“ podotkol nezáväzným tónom a posadil sa naproti riaditeľovmu stolu. Niet pochýb, že starší čarodejník čoskoro prejde priamo k veci.

„Čo musím urobiť, Severus, aby som ťa presvedčil o dôležitosti tvojej pozície?“

Mojej pozície?“ Pohľad mu zablúdil k Félixovi. Fénix. To slovo sa mu ozývalo v mysli a vyvolalo vnútorné chvenie.

„Tvoja účasť v boji proti Voldemortovi má kľúčový význam. A napriek tomu si včera ľahkovážne ohrozil svoj život.“

Znovu pozrel na Dumbledora. „Včera, Albus,“ zavrčal, „som nezachránil život nikomu inému – než jednému z vašich milovaných chrabromilčanov.“ Cítil, ako v ňom pri riaditeľovom karhaní stúpa zadržiavaný hnev. Oprel sa v kresle dozadu, drzo si preložil jednu nohu cez druhú a ruky si skrížil na prsiach. Z hlasu mu presakoval sarkazmus: „Ceníte si ten môj viac?“

„Prekvapilo by ťa, keby to tak bolo?“ Dumbledorova odpoveď bola pohotová. „Čas na sentimentálne rozhodnutia je už minulosťou. Sme vo vojne, chlapče môj, a ja v nej mám len jedného špióna, a tým si ty. Nie je na tebe, aby si posudzoval riziká.“

Koľko rokov túžil Snape po tom, aby tento muž vyhlásil, že jeho život má cenu a stojí za pár obetí, aby ho ochránil? A predsa teraz tvárou v tvár takému tvrdeniu, bolo jeho gesto bezcenné, bolo iba bezcitným ocenením jeho hodnoty v celej tej záležitosti. Pri Dumbledorových slovách sa mu zovrel žalúdok. V záblesku spomienky videl rozorvanú a krvácajúcu nahú hruď Hermiony Grangerovej, keď kúzlo explodovalo. A vzplanul v ňom hnev v jej mene.

„A čo keby to bol Potter? Vždy ste niektorých študentov vnímali ako viac nahraditeľných.“ Počas rozprávania sa naklonil dopredu a rukami zvieral opierky kresla.

„Ja...“ Dumbledore sa v rozpakoch odmlčal, prvýkrát počas rozhovoru vyzeral mierne zahanbený a sklopil oči na stôl. Voľne na ňom spočívala jeho ruka zovretá do päste, a keď sa na ňu zahľadel, vráskavá koža na hánkach pritiahla Snapovu pozornosť. Riaditeľ vyzeral staro. Uvedomenie si skutočnosti bolo šokujúce a desivé. Keď znovu prehovoril, hlas mal sotva hlasnejší od šepotu. „Teraz nehovorím o tvojom detstve, Severus, ale o tvojom včerajšom konaní.“ Dumbledore pokračoval ďalej a hlas mal znovu pod kontrolou. „Odľahlo mi, samozrejme, že slečna Grangerová prežila. A tiež som za to vďačný. Avšak vstupovať do jej mysle, zatiaľ čo v nej bola taká kliatba, bolo maximálne nerozumné. Keby stratila kontrolu nad svojimi myšlienkami, obaja by ste zomreli, alebo utrpeli nenapraviteľné poškodenie mozgu.“

„Pán riaditeľ, vaša logika vás necháva v štichu, Hermiona Grangerová je pre výsledok tejto vojny prinajmenšom taká dôležitá ako ja, ak nie dôležitejšia. Obaja sme videli jej aritmantické výpočty: to dievča je najdôležitejšou stavebnou zložkou priateľstva tých troch. Čistokrvný, polovičnej krvi a muklorodená; muž a žena – v tom je magická sila tejto kombinácie. Uvažujte, Albus! Čo by urobil Harry Potter, keby zistil, že je zodpovedný za smrť svojej najlepšej priateľky? Aké následné udalosti by jej skon uviedol do pohybu? Musel som zasiahnuť. Len my dvaja ovládame legilimenciu na požadovanej úrovni a iba ja poznám liečebný postup pri Sectumsempre. Netvrdím, že som očakával vašu nehynúcu vďačnosť, Albus, no priznávam, že som čakal aspoň pár slov vďaky za to, že som zachránil mozog chrabromilského tria. Nechápem, ako mohlo moje postavenie obetného baránka Temného pána prevážiť nad prínosom jej ďalšej prítomnosti po Potterovom boku?“

Snape vstal a dlaňami sa oprel o povrch riaditeľovho stola, keď sa naklonil dopredu a uprene mu hľadel do očí. Obaja muži ťažko dýchali.

„Severus?“ Dumbledorov hlas znel neisto. Natiahol ruku a zakryl ňou Snapovu. „Posaď sa, prosím. Dlhujem ti ospravedlnenie.“

Po niekoľkých dlhých sekundách si Snape sadol, pričom si vytiahol ruku spod Dumbledorovej a obe si ich prekrížil na hrudi.

„Ďakujem, Severus,“ Riaditeľ si zložil okuliare, palcom a ukazovákom si stisol koreň dlhého nosa. „Mýlil som sa. Urobil si správnu vec, hodnú úcty. Už druhý raz za posledné dva dni som sa ocitol v rovnakej situácii: v oboch prípadoch som uprednostnil bezpečnosť mladého muža, ktorého mám rád, pred väčším dobrom. Zdá sa, že opakovane robím tú istú chybu. Si pre našu vec nenahraditeľný, Severus, no oveľa dôležitejšie je, že by som neuniesol, keby som ťa stratil – hovorí zo mňa strach a ja len dúfam, že mi z hĺbky srdca odpustíš.“

Snape cítil, ako sa mu po Dumbledorových slovách mimovoľne zovrel žalúdok. Od včerajšej udalosti so slečnou Grangerovou boli jeho emócie v neustálom zmätku. Nemal vo zvyku navštevovať mysle svojich študentov, práve naopak. Ale keďže bol vynikajúcim legilimentorom, myšlienky a emócie ľudí, ktorí ho obklopovali, sa mu ustavične mihali na okraji podvedomia – ako pestrofarebný kaleidoskop úmyslov a túžob. Vedel napríklad, keď sa ho niekto pokúšal oklamať a nežil vo falošnej predstave pokiaľ išlo o strach a odpor, ktorý vyvolávala jeho prítomnosť u žiakov. Študenti jeho fakulty boli, pravdaže, výnimkou a u niekoľkých študentov vyšších ročníkov, najmä z Bystrohlavu, sa mu počiatočnú hrôzu napokon podarilo nahradiť zdráhavým rešpektom. Avšak mienka Hermiony Grangerovej ho vyviedla z miery. Povedala, že mu dôveruje a myslela to vážne. Sila jej inštinktívnej oklumencie tú informáciu pred ním utajila počas rokov, čo sa poznali, no len čo sa dostal za jej ochrany, úcta k nemu ovplyvnila jej myšlienky tak intenzívne, že to nebolo možné ignorovať.

A teraz tu bol Dumbledore, ktorý sa ospravedlňoval a úprimne priznal, že si oňho robí starosti. Hrubé steny Snapovej emocionálnej obrany boli vytvarované tak, aby odolali nenávisti a podozrievaniu, no úcta a starostlivosť cez ne prekĺzli do jeho citlivého vnútorného sveta s ľahkosťou, ktorú považoval za desivú. Díval sa na Dumbledorovu unavenú tvár a cítil sa nepríjemne zraniteľný.

Ticho, ktoré nastalo po riaditeľovom ospravedlnení, bolo napäté a trápne. Snape mávol rukou v geste, ktoré bolo zároveň odmietavé aj obranné. „To stačí,“ povedal chrapľavým hlasom. Mal sucho v krku. „Sentimentálne rečičky nič nedocielia.“

„To je, chlapče môj,“ odvetil Dumbledore s krivým úsmevom, „jedna z mála vecí, na ktorých sa nezhodneme.“

Snape si tak trochu pobavene odfrkol. „Z mála?“ spýtal sa a zdvihol obočie. Dumbledore sa uľahčene rozosmial, tá štipka humoru v ich rozhovore pomohla medzi nimi nastoliť krehkú rovnováhu rýchlejšie než ďalšia siahodlhá diskusia. Riaditeľ mávol prútikom a z jednej skrinky privolal fľašu ohnivej whisky a dva poháre. Nalial do nich dve štedré dávky a jeden podal Snapovi.

„Myslím, že si obaja po jednom zaslúžime, čo ty na to?“

Snape na odpoveď zdvihol svoj pohár a riadne si z neho odpil. Potom ho položil na opierku kresla a zahľadel sa cez stôl na Dumbledora.

„Asi budeš rád, Severus, že som konečne dal na tvoje rady a porozprával Harrymu o proroctve.“

„Na to je už trochu neskoro, Albus.“ Z jeho odpovede nebolo cítiť rozhorčenie, len rezignáciu. „Ak by ste tak urobili o týždeň skôr, Sírius Black by bol ešte nažive a slečna Grangerová by nemala jazvu, ktorá ju bude zdobiť po zvyšok života.“

Dumbledore sa na chvíľu odmlčal, potom zdvihol pohár na prípitok. „Na Síriusa Blacka, ktorý umrel tak odvážne, ako žil.“

Snape nasledoval jeho príklad. „Na Síriusa Blacka,“ zopakoval, „posledného z jeho rodu.“ Odpil si poriadny dúšok, keď odkladal pohár, všimol si, že ho riaditeľ zamyslene pozoruje.

„Severus, porozprávaj mi o slečne Grangerovej.“

„Čo sa o nej dá povedať? Žije.“

„Nezmysel. Niečo sa zmenilo. Aj keď nemôžem povedať, že by si o nej v minulosti hovoril takým jedovatým tónom, aký máš vyhradený pre Harryho Pottera, predsa len som si myslel, že sa na ňu dívaš s istým pohŕdaním.“

Snape sa zhlboka nadýchol a na pár sekúnd zadržal dych skôr, ako ho vypustil. Očami opäť skĺzol nabok, aby sa pozrel na Félixa. Nazvala ma fénixom. Tie slová sa mu drali na jazyk, no nedokázal sa ich prinútiť vysloviť nahlas; zdali sa mu hlúpe. Bol v pokušení vyrozprávať Dumbledorovi všetko a zároveň mal chuť šmariť pohár o stenu a utiecť z miestnosti – aj keď vedel, že druhá možnosť by len oddialila nevyhnutné. Riaditeľ z neho aj tak časť príhody nejakým spôsobom dostane, ako vždy. Snape si zrátal, čo bude preňho najbezpečnejšie: porozpráva Dumbledorovi súhrnnú podstatu, nech si z nej vyvodí vlastné závery.

„Myslím, že sme sa zhodli, že moje pokusy naučiť Pottera oklumenciu boli úplnou katastrofou.“ Nemohol si pomôcť a po riaditeľovom suchom smiechu mu zašklbalo kútikmi úst. „Jeho nenávisť voči mne bola jedovatou zložkou každého prieniku do jeho spomienok – a som si istý, že ten pocit bol vzájomný. Nemal som dôvod domnievať sa, že by to u jeho najlepších priateľov bolo inak. V dôsledku toho ma myseľ slečny Grangerovej úplne prekvapila. Po prvé, to dievča je prirodzeným oklumentorom. Isteže, keby nebola, pochybujem, že by sa z Odboru záhad dostala živá. Po druhé, vôbec voči mne neprechováva nenávisť. Dokonca sa zdá, že sa teší na hodiny elixírov.“ Snape pokrčil plecami a predstieral nenútenosť v márnej nádeji, že okabáti riaditeľa, odborníka v čítaní reči tela, podobne ako on sám bol odborníkom v čítaní myšlienok. Za svojim ochranným štítom v duchu vykríkol: Odhalil som jej neporušenú kožu na hrudi a sledoval, ako jej nežné telo trhá kliatba, ktorú vymyslelo moje mladšie a oveľa nerozumnejšie ja. Mala by ma nenávidieť, ale chcela sa mi poďakovať. Nazvala ma fénixom. „Pri pohľade späť,“ pokračoval bez akýchkoľvek viditeľných známok predošlých myšlienok na tvári, „je jasné, že som mal, pokiaľ ide o Harryho Pottera, využiť jedinú pedagogickú metódu, ktorá je dosiaľ preukázateľne efektívna: mal som učiť priamo slečnu Grangerovú a nechať ju odovzdávať informácie a osvojené zručnosti počas procesu postupného, nenásilného učenia. Nesmejte sa, Albus. Myslím to vážne. Nikdy ste nemali tú smolu, aby ste učili Pottera či Weasleyho; Grangerová je mozgom toho tria. Už ako prváčke sa jej podarilo vyriešiť môj logický hlavolam...“

„Vidím, že ťa stále trápi...“

„Sarkazmus prenechajte mne, Albus, vám príliš nesedí. V druhom ročníku bola prvou, ktorá si uvedomila, že tou príšerou bol bazilisk a počínala si s prezieravosťou, ktorá zachránila život jej i ďalšej študentke, taktiež vieme, že ešte predtým experimentovala s všehodžúsom. Dumbledorova armáda bola jej nápadom a som si istý, že bola za každým kúskom, ktorý narafičili, aby si utiahli z Umbridgeovej. V každej chvíli bola pripravená priskočiť Potterovi na pomoc; keby nebolo jej, nebol by už dnes nažive. Možno ste sa ospravedlnili za bezohľadnú ľahostajnosť, ktorú ste dnes voči jej životu prejavili, ale čo bude s vašou ľahostajnosťou za posledných päť rokov?“

Dumbledora jeho slová zjavne urazili, sedel vzpriamene na stoličke a obočie stiahol dokopy. Snape samoľúbo zaregistroval, že riaditeľa úspešne odviedol od hlbšieho sondovania v incidente s Grangerovou, keďže si všimol, že sa skutočne zaujíma o návnadu, ktorú mu podstrčil. Prerušil ho skôr, než stihol protestovať a pokračoval ďalej.

„Hovorím o hodinách obrany proti čiernej mágii. Tieto deti sú zapletené do vražednej vojny, Albus. A akú prípravu doteraz získali? Päť rokov, päť učiteľov; každý z nich neschopnejší než jeho predchodca. V ďalšom školskom roku musíte najať kvalifikovaného kandidáta, ak tak neurobíte, budem obranu učiť sám.“

Dumbledore si povzdychol. „Máš pravdu, Severus. Tie deti neboli dobre pripravené, hoci sa snažili. Ale preberali sme to už toľkokrát; to miesto je prekliate a nemôžem ťa vystaviť takému riziku.“

„A ja vám odpoviem ako zakaždým, preklial ho Temný pán. Vymenovanie jeho verného smrťožrúta na miesto učiteľa obrany je najistejším spôsobom, ako tú kliatbu odstrániť.“

„Možno,“ Dumbledore si znovu povzdychol, oveľa ťažšie. „Vieš, bude sa ti cnieť za elixírmi.“ Usmial sa krivo na mladého muža. Rozhovor sa teraz bezpečne uberal vo vyjazdených koľajach a rovnováha bola obnovená.

„Viem. Hoci len málokto by tomu veril.“ Snapov kútik úst sa zvlnil do prívetivejšieho výrazu a zdvihol obočie. „Možno by skôr uverili mojej neochote vpustiť si niekoho cudzieho do milovaného laboratória, než radosti, že ten predmet budem vyučovať...“

„Keď už hovoríme o učení, Severus, myslím, že som našiel spôsob, ako dať do poriadku niečo z našej predchádzajúcej debaty. V budúcom školskom roku musíš dávať slečne Grangerovej súkromné hodiny.“

Severus bol poriadne prekvapený. „Prepáčte, Albus, ale to nemôžete myslieť vážne.“

„Prečo nie? Veď to bol v podstate tvoj nápad. Môžeš začať tým, že sa postaráš, aby získala úplnú kontrolu nad zručnosťami z oklumencie a legilimencie a potom prejdeš k pokročilým technikám obrany. Podľa tvojich vlastných slov je nadanou študentkou a neprekáža jej tvoja spoločnosť. Keďže už po večeroch neučíš Harryho, budeš mať veľa času.“

Dumbledorovi sa opäť raz podarilo zahnať Snapa do kúta. Otvoril ústa, aby protestoval, ale rýchlo ich zavrel, keď si uvedomil, že tentoraz mu to vôbec neprekáža. Dlhým prstom si prešiel po spodnej pere a sadol si späť do kresla. Dumbledorovi sediacemu naproti sa veselo zaiskrilo v očiach. Snape sa nechcel vzdať príliš ľahko, otočil sa a na dlhú chvíľu sa zahľadel na Félixa. Teraz bol rad na ňom, aby si povzdychol a urobil tak čo najdramatickejšie. „Nuž dobre, pán riaditeľ,“ zahundral. „Vaše prianie je mi rozkazom.“

O chvíľu neskôr náhle stuhol. Ľavú ruku mimovoľne zovrel do päste a oči sa mu rozšírili od bolesti.

„Voldemort?“ spýtal sa Dumbledore naliehavo.

Snape stroho prikývol a vstal.

„Môžem sňať ochrany v riaditeľni, aby si sa premiestnil odtiaľto...“

„Nie, nerobte si starosti. Musím si ešte skočiť po plášť a masku.“ Snape zodvihol pohár s whisky a jedným dúškom ho vyprázdnil. Keď hodil do kozuba za hrsť hop-šup prášku, aby sa dostal do svojho kabinetu, v pozadí počul Dumbledorove ustarostené slová na rozlúčku:

„Počkám na tvoj návrat, veľa šťastia!“

 

* * * * *

 

O pár minút neskôr stál Severus pred bránami Rokfortu. Stačilo mu niekoľko hlbokých nádychov, aby znovu nadobudol pokoj, o ktorý prišiel v Dumbledorovej kancelárii. Potom sa prútikom dotkol Temného znamenia a odmiestnil sa preč.

Okamžite spoznal premiestňovaciu halu na Malfoy Manore. Tu masku nepotreboval. Zastrčil si ju späť do vnútorného vrecka, upravil habit a pobral sa k salónu. Chodba bola podivne prázdna a on znepokojene premýšľal o tom, v akom stave je nálada jeho niekdajšieho pána: dôsledky udalostí na ministerstve ho nemohli zanechať v dobrom rozpoložení. Keď sa priblížil, počul žalostný nárek, ktorý, ako sa ukázalo, vychádzal z vnútra miestnosti.

Narcissa Malfoyová kľačala pri Voldemortových nohách a plakala. Pri zvuku Snapovho príchodu sa nemotorne pozviechala na nohy.

„Von!“ povedal Voldemort rozrušenej žene s očividným odporom. „Mám tu rozhovor s lojálnym profesorom.“

Narcissa ustúpila smerom k Snapovi a trochu sa zaknísala. Natiahla ruku a chytila ho za rukáv. „Severus, prosím...“ Jej hlas bol naplnený čistým zúfalstvom. Bledú pleť mala fľakatú a po líci sa jej ťahal tenký pásik sopľa. Snape sa zvrchu pozrel na jej ruku, nosné dierky sa mu mierne rozšírili.

„Á, Narcissa,“ zatiahol a s násilím si vytiahol rukáv z jej zovretia, „vždy prívetivá hostiteľka.“ Sarkazmus mu pomohol zbaviť sa podráždenia. Po jeho slovách Narcissa potiahla nosom, zavzlykala a strhla sa, akoby ju udrel. Vrhla na Voldemorta posledný vyľakaný pohľad a utiekla z miestnosti.

Keď zostali s Voldemortom sami, pokľakol na jedno koleno a sklonil hlavu. „Môj pane,“ povedal.

„Chlapče môj,“ ironické oslovenie sa u Snapa neminulo účinku. „Vstaň! Poď a posaď sa. Vypi si so mnou.“

Severus vstal, mumlúc slová poďakovania, že sa mu dostalo toľkej cti, a sadol si do kresla vedľa Voldemorta. Takáto pohostinnosť bola vzácnym javom. Buď boli rady jeho obľúbených smrťožrútov počas udalostí na ministerstve tak zdecimované, že som vylučovacou metódou postúpil do užšieho kruhu... alebo je to pasca. Či oboje.

„Vieš, Severus, sú medzi smrťožrútmi takí, ktorí pochybujú o tvojej lojalite.“

Snape vedel, že sa pohybuje po tenkom ľade. „Isteže.“

Voldemort za zasmial krutým, sileným smiechom. „Nezdá sa, že by ťa to trápilo.“

Snape pokrčil plecami. „Nikto nemôže dúfať, že oklame najväčšieho legilimentora na svete a prežije.“

„Pravdu hovoríš, špión môj.“ Voldemort vyzeral spokojne, červené oči sa mu mierne zúžili a imitácia úsmevu pokrčila jeho sploštenú tvár. „Aké správy máš pre mňa?“

„Dumbledore nezvolal stretnutie rádu od debaklu na ministerstve – zdá sa, že je príliš zaneprázdnený odpovedaním na sovy od Fudgea. Riaditeľ nedôveruje dostatočne byrokratom, aby na nich presunul prácu a Fudge tak panikári, že ho len oberá o čas, ktorý by mohol venovať užitočnejším veciam."

„A Potter?“

„Ten zasran trucuje. Nie je schopný si uvedomiť, aké mal šťastie, že si on a študenti, ktorých so sebou vzal, zachránili životy; taktiež nechápe iróniu toho, že videl muža, ktorému sa hnal na pomoc, zahynúť v dôsledku vlastných činov.“

„Severus, vykreslil si mi priaznivejší obraz udalostí, ktoré som vnímal ako katastrofálne.“ Voldemort natiahol ruku a prstom skĺzol po obryse Snapovej lícnej kosti. Severus cítil, že sa mu v hrdle zastavil dych a prinútil sa zostať pokojný. Potom Voldemort zasyčal jeho meno. Keď sa tie syčivé zvuky rozliehali naokolo, na krátky okamih stratil kontrolu nad hlasom. „Podcenil som nebezpečenstvo, ktorému deň čo deň čelíš. Dovoľ mi, aby som ťa odmenil... toto leto k tebe príde Červochvost a bude tvojím asistentom.“

Špión, čo bude špehovať špióna? Snape vôbec netúžil tráviť čas v Červochvostovej spoločnosti, nieto ho ešte niekoľko mesiacov hostiť. „Ste veľkorysý, môj pane.“

Voldemort sa stále usmieval; bolo to znepokojivé. „Isteže, Severus, som. Vieš, prečo som ťa sem dnes večer zavolal?“

„Nie, môj pane.“

„Chcem sa s tebou podeliť o detaily prísne dôverného plánu.“

„Môj pane, som poctený.“ Snapove zmysly boli v pohotovosti, keď hmatateľne cítil silu hroziaceho nebezpečenstva.

„Bol som veľmi nespokojný s tým, ako dopadli udalosti na ministerstve,“ Voldemortova tvár potemnela. „Proroctvo je rozbité, smrťožrúti pochytaní a môj návrat k moci je nezvratne jasný – jasný ešte aj tomu idiotovi Fudgeovi. Napriek tomu som sa rozhodol, že umožním rodine Malfoyovcov vykúpiť sa.“

Rodina Malfoyovcov... Draco, myslel tým Draca. Snape sa prinútil k zúčastnenému výrazu.

„Áno,“ pokračoval Voldemort, „podľa mňa nie je problémom Harry Potter, ale prítomnosť toho do všetkého sa miešajúceho Dumbledora.“

Nezaoberaj sa tým teraz, neskôr budeš mať dosť času. Len sa správaj ako smrťožrút. „Môj pane...“ Voldemort ho zastavil zdvihnutím ruky.

„Presne tak. Dracova prítomnosť v škole nám hrá do karát a istý druh podozrenia aj tak priťahuješ ty. Dám mu rok. Ak zabije Dumbledora, dostane sa mu väčšej cti než všetkým ostatným.“

A keď nie, zomrie. „Draco, môj pane? Ale veď je neplnoletý...“

„Má šestnásť rokov, Severus. My obaja sme zabili skôr, ako sme dovŕšili sedemnásť.“

„Môj pane, odpusťte mi moju trúfalosť, ale vy i ja sme boli oveľa talentovanejší, než je Draco. Je do určitej miery študijne nadaný, to je pravda, ale Dumbledore je mimoriadne mocný čarodejník. Dracova šanca na úspech je zanedbateľná!“

Voldemort sa uškrnul. „Ale je to aspoň šanca.“ Naklonil sa k Snapovi a ešte raz natiahol ruku, aby sa dotkol jeho kože. „Netráp sa, môj malý špión. Ak Draco zlyhá, postarám sa, aby som ťa tak či onak oslobodil; tento rok bude posledným, ktorý stráviš v Dumbledorových službách.“

Snape potlačil zachvenie, keď Voldemortove prsty opustili jeho bradu. Teda pasca je nastražená, varovanie vydané.

Voldemort sa zasmial. „Pripime si, Severus; na Draca!“

 

* * * * *

 

Snape nestrácal čas a opustil Malfoy Manor. Chvíľu uvažoval nad rýchlou návštevou Pradiarskej uličky, ale vedel, že jeho povinnosti počas tohto dlhého večera ešte neskončili. Jeho príchod pred brány Rokfortu sledoval zvyčajný pozorovateľ; neďaleko premiestňovacieho bodu sedela pruhovaná mačka, chvost mala elegantne obtočený okolo labiek.

Nevraživo na ňu pozrel. „Živý a zdravý,“ vyštekol. „Šic odtiaľto!“

Mačka zívla, pretiahla sa a potom vošla do krovia so zdvihnutým, pohojdávajúcim sa chvostom. Jej reakcia bola dokonalým predvedením krajného nezáujmu voči jeho náhlemu príchodu a tónu, ktorý jej adresoval.

Snape sa za ňou zamračil a vošiel do hradu. Výraz radosti, s ktorým Dumbledore privítal jeho druhý príchod počas tohto večera, zamračenie iba prehĺbil. Mysľomisa už bola nachystaná na stole. Snape začal vkladať spomienky z dnešného večera do misy bez toho, aby sa obťažoval odpovedať na riaditeľov pozdrav. Striebristé vlákna nevinne vírili a on si na chvíľu predstavil, že by mohli byť spomienkami na čokoľvek, na niečo krásne a nevinné, nie na úklady zosnované s cieľom zabiť jedného, či oboch mužov, ktorí boli prítomní.

Arogantne ukázal na misu. „Až po vás, pán riaditeľ.“

Dumbledore sa naňho znepokojene pozrel. „Si v poriadku, Severus?“

Namiesto odpovede Snape iba znovu ukázal na mysľomisu. Riaditeľ jemne vydýchol nosom, potom sa naklonil dopredu a ponoril tvár do striebristej kvapaliny. O chvíľku neskôr Severus urobil to isté.



3. Prvá hodina



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



 

3. Prvá hodina

 

Bolo to tu zas. Hermiona Grangerová by kdekoľvek rozoznala šuchot otočenej stránky. Niekto v miestnosti čítal a – ten ďalší škrípavý zvuk znel presne ako brko – tiež si písal poznámky. Nebol to Ron, tým si bola istá. A už vôbec nie Umbridgeová. Madam Pomfreyová? Prečo by bola hore uprostred noci? Ktokoľvek to bol, sedel na dosah ruky. Hermiona otvorila oči a videla jemnú červenkastú žiaru, ktorá vychádzala odniekiaľ spoza jej hlavy. Privrela viečka, predstierajúc spánok a obrátila sa nabok, pričom zamumlala, ako by sa jej niečo snívalo. Využila príležitosť, aby sa rozhliadla po ošetrovni.

Profesor Snape! Nebolo pochýb, že práve jeho charakteristická silueta sedela neďaleko postele. V lone mal roztvorenú knihu a v ruke nachystané brko. Jeho hrot sa vznášal nad nedokončenou poznámkou, ktorú písal priamo na okraj strany. Pri jej pohybe stuhol a cez záves vlasov na ňu vykukli tmavé oči.

Hermiona zadržala dych. Byť prichytená pri špehovaní profesora Snapa bolo na konci rebríčka jej priorít, i keď sedel vedľa jej postele v takú nekresťanskú rannú hodinu. Po chvíli, ktorá sa zdala nekonečne dlhou, sklopil pohľad späť ku knihe. Hermiona začala znovu dýchať. Hľadela naňho cez zúžené viečka a videla, ako dopísal poznámku pred tým, než vložil brko do ohybu chrbta knihy. Prehol ju a držal v jednej ruke takmer zatvorenú, dlhý ukazovák mal vsunutý medzi stránkami. Až potom vzal na vedomie jej prítomnosť.

„Slečna Grangerová,“ povedal pokojne a kývol hlavou smerom k posteli.

Hermiona mimovoľne zadržala dych. „P-pán profesor,“ vyjachtala. Vedel to po celý čas, pomyslela si trochu rozhorčene. Nevyzeral však, že by sa ju chystal prekliať, alebo strhnúť jej fakulte body, a to už niečo znamenalo. Vlastne teraz, keď tu Harry nebol a Ron tvrdo spal, to pre ňu bola dobrá príležitosť na neformálny rozhovor; príležitosť, ktorú zamýšľala využiť.

Než prehovorila, zdvihla sa na lakeť. „Pán profesor,“ začala, „chcem sa vám poďakovať za to, čo ste urobili minulý piatok, zachránili ste mi život...“

„Stačí.“ Zdvihol voľnú ruku, aby ju prerušil. „Nemusíte mi ďakovať, len som si robil svoju prácu.“

„Nie, urobili ste oveľa viac,“ trvala na svojom. „Madam Pomfreyová mi povedala, aké riziko ste podstúpili. Ak by tá hrozná kliatba vybuchla, kým ste sa zdržiavali v mojich spomienkach, obaja by sme zahynuli...“

„Povedal som, dosť.“ Jeho tón nepripúšťal žiadne argumenty a Hermiona zmĺkla, i keď si neodpustila drobné rozmrzené zafunenie. Jeho ďalšia poznámka ju však natoľko prekvapila, že na chvíľu onemela. „Pokiaľ nie ste schopná hovoriť o zaujímavejšej téme, odchádzam.“

Naozaj ju vyzval, aby sa s ním rozprávala? V jeho hlase bol istý surový podtón, no samotné slová zneli takmer priateľsky. „P-pán profesor?“ vyjachtala znovu. Na oplátku sa mierne uškrnul a pohŕdavo sa na ňu zahľadel.

„Že by ste práve vy, slečna Grangerová, nevedeli prísť na to, čo sa spýtať?“

Hermiona vyprovokovaná jeho typickou hrubosťou vyhŕkla otázku, ktorá sa jej drala na jazyk.

„Prečo ste vlastne tu?“

„Aj madam Pomfreyová si občas zaslúži nerušený spánok,“ povedal znudene.

Hermiona si spomenula na nezvyčajne láskavý rozhovor medzi nimi dvoma v deň, kedy bola zranená, a to ju podnietilo k sarkastickej odpovedi: „Predpokladám, že ju teda nepovažujete za zlú.“ Ajaj! pomyslela si. Snape sa však namiesto oborenia na ňu uškrnul.

„Hmm,“ ukazovákom si prešiel po hornej pere. „Zo všetkých mojich kolegov by som Poppy Pomfreyovú rozhodne nezaraďoval medzi zlých. Avšak Bellatrix Lestrangeová...“ Nedokončil vetu.

Hermione unikol z pier tichý, prekvapený smiech. To je neskutočné. Nenápadne sa uštipla do vnútronej strany ľavej ruky. Bolelo to. Takže nesnívam. Hoci bola šokovaná situáciou, v ktorej sa ocitla, takúto príležitosť si nemienila nechať prekĺznuť pomedzi prsty. „Pán profesor, naozaj sa môžem pýtať?“

„Slečna Grangerová, ak sa niekedy ocitnete v situácii, kedy vám dôjdu otázky, informujte ma, prosím.“

„Znamená to, že mi odpoviete?“

„To závisí od otázky.“

To je fér. Hermiona sa zhlboka nadýchla. „Ako to, že nás smrťožrúti na ministerstve jednoducho nezabili?“

„Dobrá otázka, na ktorú existuje niekoľko pravdepodobných odpovedí.“ Snape nakrátko zdvihol k spodnej pere chrbát knihy, ktorú držal. „Po prvé, smrtiaca kliatba, podobne ako všetky neodpustiteľné, spotrebúva veľké množstvo magickej energie. Tento proces sa stáva ľahším s praxou, avšak počas boja môže dostať čarodejníka do nevýhody; vysaje mu energiu, spomalí reflexy a silu nasledujúcich kúziel. Po druhé, smrťožrúti sa zvyknú so svojím jedlom hrať.“ Jeho ústa sa skrivili odporom. „Čelili šiestim maloletým súperom, obyčajným tínedžerom. Takmer určite sa cítili pánmi situácie bez toho, aby museli používať takú mocnú mágiu. Po tretie, Temný pán – ako ste si mohli, ale nemuseli všimnúť – je tak trochu chorobne posadnutý Harrym Potterom. To vedie k občasným výpadkom logiky. Je zameraný na chlapcovu smrť, no ten čin je rozhodnutý vykonať sám. V opačnom prípade by to nebolo nič iné, než priznanie vlastnej omylnosti. Ak by niektorý zo smrťožrútov zabil Pottera, i keď len náhodou, podpísal by si rozsudok smrti. V dôsledku toho vám Potterova prítomnosť zaručovala najvyššiu možnú mieru ochrany; v ohrození smrteľnej kliatby ste boli, až keď nehrozilo riziko náhodného zasiahnutia Pottera.“

„Takže,“ Hermiona takmer šepkala, „keď som bola pod stolom a Harry ma zachránil pred...,“ nemohla sa prinútiť vysloviť názov kliatby, „bolo to preto, že smrťožrút mal voľnú cestu a vedel, že ho nezasiahne?“

„Presne tak.“

Hermiona sťažka preglgla. Premohla ju hrôza z blízkeho stretnutia so smrťou a v ústach jej zanechala čudnú kovovú pachuť. Pocit úľavy vystriedala zbabelosť a potom, keď si spomenula na Síriusa a Cedrica, vina.

„Povedali ste,“ začala a v ústach jej vyschlo. „Povedali ste, že mi s detailnou presnosťou porozprávate, akí sme boli hlúpi. Myslím, že teraz je na to vhodná príležitosť.“

„Zdá sa mi, že vo vašom súčasnom rozpoložení to dosť dobre zvládnete aj sama.“

To je fakt. Na niekoľko dlhých minút sa medzi nimi rozhostilo ticho. Hermiona sa dívala na okraj prikrývky a prstami pravej ruky ju neprítomne skladala do záhybov. Pri pohľade späť bol pobyt na ministerstve od začiatku do konca totálnym fiaskom.

Nakoniec prehovorila: „Kiežby sme mali viac stretnutí Klubu duelantov.“

Snape znechutene vyblafol: „Vari si nemyslíte, že pár lekcií navyše by naklonilo jazýček váh na vašu stranu?“

„Možno by mi to pomohlo.“ Hermiona sa strhla pri jeho pohŕdavom tóne. V jej odpovedi bolo viac zúfalstva než vzdoru.

„Šesť študentov, všetci maloletí, a každý z nich doplatil na sled neschopných učiteľov obrany proti čiernej mágii. Smrťožrúti by boli pre väčšinu z vás nerovnými súpermi bez ohľadu na to, koľkých súbojníckych lekcií by ste sa zúčastnili! Vari vás Blackova smrť naučila iba toľko?“

Hermiona sa vtisla trochu hlbšie do vankúšov. Snapova zlosť bola hmatateľná. Napriek tomu opäť zamumlala, tentoraz skôr pre seba než profesora: „Možno by mi to pomohlo.“

Zahľadel sa na ňu, oči sa mu skúmavo zúžili. „Možno áno. Vaše reflexy sú mizerné a obranným kúzlam chýba sila.“

Hermiona vedela, že si tú kritiku zaslúžila, no jeho slová ju zraňovali. V očiach ju štípali slzy a rýchlo zažmurkala, aby ich Snape nevidel.

„Ak dúfate, že sa vyrovnáte Potterovým známkam z obrany proti čiernej mágii,“ pokračoval, „navrhujem vám cez prázdniny popracovať na technike.“

„Keby som vedela ako?“ Nadávala si za to, že jej hlas znel nevrlo, ale aspoň neplakala.

„Premýšľajte, slečna Grangerová,“ zvolil svoj najsarkastickejší tón. „V čom vás Potter prevyšuje okrem obrany proti čiernej mágii?“

„V ničom!“ To znelo celkom isto nevrlo. Keď nie priam trucovito. „V ničom, teda okrem metlobalu.“

„Správne.“

„To nemyslíte vážne?“ Prekvapenie mihom vytlačilo sebaľútosť. „Harry je dobrý v obrane, pretože je dobrý v metlobale? Nie, to nemôže byť pravda – inak by bol aj Ron lepší než ja!“

„Nie je to také jednoduché, slečna Grangerová. Mentálne ste celkom spôsobilá, ale vaša fyzická zdatnosť je podpriemerná. Je to kombinácia mentálnej a fyzickej sily, čo dáva každému kúzlu pri zoslaní silu a presnosť. Potter je fyzicky silnejší než vy, a priznajme si, že aj Ronald Weasley. No zatiaľ, čo sa Potter v podstate javí rovnako rozumovo zaostalý ako pán Weasley, pokiaľ ide o prácu s útočnými a obrannými kúzlami disponuje podivuhodne tvrdohlavou húževnatosťou.“

Hermiona bola taká ohromená, že urážky na adresu najlepších priateľov sotva registrovala. V mozgu jej vírila nová informácia. Vytiahla sa do sedu a oprela o záhlavie postele. „Takže,“ začala teoretizovať, „v tom prípade sa Harrymu v obrane nikdy nevyrovnám – je vyšší a oveľa silnejší ako ja. Vlastne nikdy nebudem stačiť žiadnemu z chlapcov.“

„Nezmysel,“ posmešne si odfrkol. „Vari ste celkom stratili schopnosť logicky myslieť? Len pred chvíľou ste tvrdili, že ste lepšia ako Ronald Weasley.“

„Ach, tak potom...“ Hermiona zmĺka. Čo potom?

„Možno je Ginevra Weasleyová lepší vzor pre porovnávanie s vami.“

„No pravdaže! Hrá metlobal, je v úžasnej forme a jej kúzla sú pozoruhodne silné!“

Vzrušenie z pochopenia klokotalo v Hermioninom tele. Rukami si objala kolená v snahe ovládnuť nutkanie skákať od radosti okolo.

„Príčina a následok,“ podotkol Snape. „Pomerná sila nie je taká dôležitá ako relatívna sila. Stačí byť v maximálnej fyzickej kondícii.“

„Ale prečo mi to doteraz nikto nepovedal?“

Na Snapovej tvári sa mihol úškľabok. „Je to fakt, ktorý väčšina ľudí považuje za samozrejmosť.“

Hermiona sa upokojila, vzrušenie z nej celkom vyprchalo. „Chcete tým povedať, že to považujú za samozrejmé čistokrvní,“ vyhlásila bezvýrazne.

„Áno.“

Hermiona sa zhlboka nadýchla a pomaly vydýchla nosom. „Nuž, myslím, že už chápem. Podľa vás by som sa mala v priebehu prázdnin naučiť hrať metlobal?“

Snape zdvihol jedno obočie. „Nemusí to byť metlobal. Naučiť sa dobre lietať pri dome vašich rodičov by bolo problematické bez toho, aby ste neporušili Nariadenie obmedzujúce čary mladistvých a Medzinárodný zákon o utajení. Okrem toho metlobal nie je možné učiť sa bez cudzej pomoci. Odporúčam vám beh, možno doplnený jógou. Vo vašom prípade má beh jasnú výhodu v tom, že sa ho, na rozdiel od iných športov, možno celkom dostatočne naučiť aj z knihy.“

Au! Kruté, ale presné. Prečo by mala predstierať, že by sa beh učila nejakým iným spôsobom než zvyčajne, z knihy? Aspoň sa ocko poteší. Jej otec sa ju vždy snažil presvedčiť, aby behala, aj on sám kedysi behal polmaratóny. Ha! Takže možno by sa nakoniec nemusela učiť všetko z knihy, avšak to bola informácia, ktorú Snape nemusel vedieť. Profesor Snape. Hermiona naňho pozrela spod mihalníc a znovu si v duchu prešla ich zvláštny – a na počudovanie užitočný – rozhovor. Snape nebol práve príjemný, ale ani sa nesprával ako zvyčajne. V minulosti jej nezvykol odpovedať na otázky. Zvláštne. Premýšľala, či sa odváži ešte raz spýtať.

„Pán profesor?“

Snape vzhliadol hore, tmavé vlasy mu skĺzli po líci, odkryli oči a spýtavo zdvihnuté obočie.

„Pane, prečo ste mi o tom všetkom porozprávali?“

Snape jemne vydýchol nosom. Zavrel knihu, ktorú opäť začal čítať a položil ju na malý stolík vedľa postele. Vstal a podišiel tak blízko k posteli, že sa jej takmer dotýkal, pevne si prekrížil ruky.

„Slečna Grangerová, informácia, ktorú vám prezradím, sa nesmie dostať ďalej.“ Zahľadel sa na ňu zvrchu. „Vrátane tých dvoch idiotov, ktorých nazývate priateľmi.“

„Harry a Ron nie sú idioti!“

„Prosím?“ Snape sa miene naklonil dopredu, týčiac sa nad posteľou. Svetlo, ktoré si vyčaroval na čítanie, presvitalo spoza neho a vrhalo na posteľ zlovestný tieň.

„Ehm... prepáčte, pane.“ Ajaj! Práve sa mi chystal povedať niečo dôležité.

Snape sa narovnal a zdvihol jedno obočie. „Hneď je to lepšie,“ pripustil.

Hermiona si vydýchla od úľavy. Možno to nakoniec nezbabrala.

„Slečna Grangerová, sľúbte mi, že nikomu neprezradíte obsah nášho rozhovoru.“

Och! No, nebolo by to po prvýkrát. Počas celého tretieho ročníka držala v tajnosti, že má obracač času, dokonca aj pred Harrym a Ronom.“

„Sľubujem, pane.“

„Tak dobre.“ Snape sa odvrátil a odišiel od postele na niekoľko metrov, potom sa náhle otočil a habit mu zavíril okolo štíhlej postavy. Zostal tam stáť a ruky si tesne prekrížil na hrudi. „Pán riaditeľ sa rozhodol, že v priebehu budúceho roka ku mne budete chodiť na súkromné hodiny.“

„Oklumencie?“ Otázka jej vyletela z úst skôr, ako si uvedomila, že by mala byť ticho. Zahryzla si do pery zdesená, že mu skočila do reči.

Snape ľahostajne pokrčil plecami. „Okrem iného.“

Vedela, že ju pozorne sleduje, aj že sa na ňu posmešne uškŕňa, no jednako nedokázala potlačiť drobný záchvev radosti a ani to sotva počuteľné nadšené zvolanie: „Páni!“

„Na začiatok vám dám niekoľko kníh na čítanie počas prázdnin. Niekedy v najbližších dňoch vám ich nechám na nočnom stolíku. Neukazujte ich nikomu. Sú v nich mentálne cvičenia, ako aj teoretické a praktické využitie oklumencie. Chcem, aby ste každý deň trénovali relaxáciu a techniky vyčistenia mysle. Vyjadril som sa jasne?“

„Áno, pane.“

„Len čo dostanete šiestacký rozvrh hodín, budeme musieť nájsť vhodný čas, počas ktorého zostane vaša neprítomnosť nepovšimnutá.“

Hermiona už dobre poznala časy v priebehu školského roka, ktoré jej zaručovali samotu. „Pane, pokiaľ je Umbridgeovej doživotný zákaz hrať metlobal zrušený, mohli by sme sa stretávať počas tréningov chrabromilského tímu. Harry s Ronom budú zaneprázdnení.“

„Isteže, to je dosť pravdepodobné.“ Snape prikročil k posteli a zdvihol knihu zo stolíka. Pozrel sa na ňu. „Ľahnite si,“ prikázal. Hermiona sa cítila ako poslušný psík, ale všuchla sa späť pod prikrývky. „Teraz si potrebujete oddýchnuť“.

Sadol si späť do kresla, rozhovor bol evidentne ukončený. Hermiona pevne zavrela oči, ale napínala uši za šuchotom otáčaných stránok. Aj keď bola presvedčená, že ju víriace myšlienky udržia hore, veľmi rýchlo tvrdo zaspala.



4. Dohoda



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



 

4. Dohoda

 

Severus sa konečne vzpriamil a spokojne si prezeral upratané police s dôkladne zoradenými prísadami do elixírov. Jeho chrbát zaprotestoval proti prudkému pohybu, a tak sa lenivo pretiahol a uvoľnil si stuhnuté svaly. Za tridsaťšesť hodín, ktoré ubehli od odchodu Rokfortského expresu, vyprázdniaceho školu od študentov, si dal do poriadku kabinet; zbalil oblečenie a vybrané knihy, zreorganizoval systém evidencie a starostlivo zinventarizoval skrine so zásobami. Zmeškal večeru a dokonca poslal preč Hoochovú, keď sa za ním zastavila s úmyslom vylákať ho do Rokvillu na koncoročný rozlúčkový pohárik. V žalúdku mu zaškvŕkalo a on na moment zaváhal: večera a posteľ, alebo sa ešte dnes večer nasťahuje späť do Pradiarskej uličky? Raňajky pripravené domácimi škriatkami by boli lepšie, než čokoľvek, čo azda ukuchtí Červochvost, a to nakoniec rozhodlo.

Vošiel späť do kabinetu, siahol po štipke hop-šup prášku, hodil ho do kozuba a chcel sa premiestniť do kuchyne. Len čo tak urobil, nielenže plamene zozeleneli, no miestnosťou sa ozvala hlasná rana v sprievode oslepujúceho záblesku svetla. Severus inštinktívne vytasil prútik, hoci o chvíľu neskôr, keď si jeho oči privykli na svetlo, zistil, že to nebolo potrebné: pred ním sa vznášal Félix. Prepadol ho zvláštny druh paniky a zdržal sa len tak dlho, aby si vzal nenápadnú čiernu koženú tašku, ktorá visela na zadnej strane dverí kabinetu. Potom sa pevne chytil fénixových chvostových pier. Skôr, ako sa s ním Félix s ďalším hlasným treskom premiestnil inam, mal čas si iba pomyslieť: Len nech je Albus v poriadku. 

 

* * * * *

 

Severus v zlomku sekundy zhodnotil scénu v riaditeľni: meč, prsteň, Dumbledore zosunutý v kresle, zelené plamene olizujúce jeho pravú ruku a prútik odhodený na dlážke. Najprv zelené plamene. Jednou rukou zoslal niekoľko komplikovaných diagnostických kúziel, zatiaľ čo sa druhou prehrabával v čiernej taške. Vytiahol malú fľaštičku s hustou zlatou tekutinou, odzátkoval ju a otvorenú položil na stôl.

„Félix,“ nariadil a ukázal na fľaštičku. „Slzy.“ Fénix poslušne zletel na povrch stola a sklonil hlavu tak, aby mu slzy stekali priamo do otvoru malej fioly.

Severus obišiel stôl a začal odriekavať upravené mraziace kúzlo, prekladajúc latinské slová pôvodného zaklínadla do ich parselskej obdoby. Keď plamene nakrátko zablikali a zhasli, telom mu prešla vlna úľavy. Na okamih zavrel oči a potom sa obrátil k Félixovi.

„Ďakujem,“ zašepkal, v hrdle mal sucho. Vzal fľaštičku, palcom zapchal otvor a dôkladne ňou pohrkal. Potom jej obsah prelial do prázdneho pohára, ktorý stál na stole. Pravou rukou schytil Dumbledora za predok habitu a vytiahol ho do vzpriamenej polohy. Pomaly mu vlial elixír do úst a zároveň začal nad jeho zranenou rukou odriekavať zaklínaciu formulu. S trochou šťastia (ktorú mu mal zaistiť elixír) mohol zabrániť šíreniu kliatby, no pri takej silnej čiernej mágii, jestvovala len malá šanca, že by ju mohol úplne odstrániť.

„Severusss...“ zle vyslovené slabiky, ktoré riaditeľ zamrmlal pri nadobudnutí vedomia, Snapovi hrozne pripomenuli Voldemorta a tiež príliš reálnu možnosť Dumbledorovej smrti. Dlhú chvíľu bol ticho, potom sa mu viečka so zachvením otvorili a oči zaostrili.

„Prečo? Prečo ste si navliekli ten prsteň?“ Všetky Snapove obavy sa pretavili do hnevu. „Je prekliaty a vy ste to určite vedeli. Prečo ste sa ho vôbec dotýkali?“

„Bol som... hlupák. Hrozne ma lákal...“

Slabosť v Dumbledorovom hlase ani za mak nezmiernila Snapovu rozohnenosť. „Čím vás lákal?“ Na jeho kategorickú otázku neprišla žiadna odpoveď. „Je zázrak, že ste sa vôbec vrátili!“ pokračoval. „V tom prsteni bola mimoriadne silná kliatba, môžeme iba dúfať, že sa nebude šíriť ďalej. Zatiaľ som ju uzavrel do jednej ruky...“

Urobil si to veľmi dobre, Severus. Čo myslíš, koľko času mi zostáva?“ Dumbledorov hlas znel silnejšie. Podfarboval ho tón miernej zvedavosti a na svoju poškodenú ruku pozeral so zaujatým výrazom.

„To neviem,“ porazenecky si povzdychol. „Možno rok. Takúto kliatbu nemožno zastaviť navždy. Časom začne silnieť a napokon sa rozšíri.“

„Mám šťastie, obrovské šťastie, že ťa mám, Severus.“

Dočerta s týmto chlapom. Musí vždy hovoriť tak ušľachtilo? „Ak by ste ma zavolali len o trochu skôr, mohol som urobiť viac, získať pre vás viacej času! Mysleli ste si, že keď zlomíte ten prsteň, zrušíte aj kliatbu?“

„Niečo také... asi som blúznil... Nuž, týmto sa situácia zjednodušila.“ Dumbledore sa posadil vzpriamene na stoličke a upravil si manžetu okolo sčernetého zápästia. „Hovorím o pláne, ktorý má so mnou lord Voldemort, aby ma ten chudák mladý Malfoy zabil.“

Ten „chudák mladý Malfoy“ má aj meno, mohli by ste ho používať. Snape sa zamračil na Dumbledora a posadil sa do kresla na protiľahlej strane stola. „Temný pán neočakáva, že sa to Dracovi podarí. Je to trest za Luciusovo nedávne zlyhanie – pomalé mučenie Dracových rodičov, ktorí majú sledovať, ako zlyhá a zaplatí za to.“ A aj moje pomalé mučenie, keď budem sledovať ako trpí a premýšľať o svojej prípadnej smrti.

„Skrátka nad chlapcom bol vyrieknutý ortieľ smrti práve tak, ako nado mnou.“ Nie, práve tak, ako nado mnou. „Nuž, malo mi napadnúť, že ak Draco zlyhá, jeho úlohu prevezmeš ty.“

„Myslím, že taký je plán Temného pána..“ V tom okamihu zomriem tiež – pravdaže, ak sa už skôr neukáže, že som ho zradil: v tom prípade zomriem prvý.

„Lord Voldemort sa nazdáva, že v blízkej budúcnosti už nebude potrebovať špióna v Rokforte?“

„Áno, je presvedčený, že onedlho bude škola v jeho rukách.“

„A ak sa tak stane, sľúbiš mi, že urobíš všetko, čo bude v tvojej moci, aby si ochránil rokfortských študentov?“

Vari si naozaj nemyslí, že sa toho dožijem? Rozhovor po nedávnej návšteve mysľomisy bol kratší než zvyčajne. Možno si Dumbledore úplne neuvedomil hroziace riziká pasce, do ktorej bol Snape zahnaný. Neprítomne civel na staršieho muža, ktorý naňho hľadel s otázkou v očiach. S oneskorením si uvedomil, že riaditeľ čaká na odpoveď a meravo prikývol.

„Dobre.“ Dumbledore sa naňho žiarivo usmial. „Tak teda, tvojou prvoradou úlohou bude zistiť, čo Draco chystá. Vyľakaný tínedžer je nebezpečný pre ostatných, ako aj sám pre seba. Ponúkni mu pomoc a radu, mal by ju prijať, má ťa rád...“

„... oveľa menej odkedy je jeho otec v nemilosti. Draco ma z toho viní, myslí si, že som si uzurpoval Luciusovo postavenie.“

„Napriek tomu sa o to pokús. O seba sa bojím menej než o náhodné obete plánov, ktoré by chlapec mohol vymyslieť. Nakoniec zostáva urobiť len jedno, ak ho máme uchrániť pred Voldemortovým hnevom.“

Snape sa naozaj snažil. V posledných niekoľkých dňoch prišiel len k dvom užitočným záverom: nevyhnutne zachrániť Draca a naučiť Grangerovú čo najviac. Druhá úloha by mala byť pomerne jednoduchá, no strávil už hodiny pri márnych pokusoch vyriešiť prvú. Dumbledorov ľahostajný komentár ho ostro zasiahol.

„Vari zamýšľate nechať sa ním zabiť?“ šplechol mu.

„Samozrejme, že nie. Ty ma musíš zabiť.“

Severus dlhú chvíľu nemohol odpovedať. Krv mu tak hlasno búšila v ušiach, že uvažoval, či ešte niekedy bude čokoľvek počuť. O niekoľko úderov neskôr sa upokojil, dokonca sa vrátil aj jeho silný zmysel pre iróniu. „Chcete, aby som to urobil teraz? Alebo vám mám dopriať trochu času na prípravu epitafu?“

„Och, nie hneď,“ Dumbledore predstieral nenútený tón. „Trúfam si tvrdiť, že sa ten moment naskytne sám, v pravý čas. Vzhľadom na to, čo sa stalo dnes v noci, si môžeme byť istí, že sa tak udeje do roka.“

„Ak vám neprekáža, že zomriete, prečo nedovolíte, aby to urobil Draco?“ Aj keď sa Severus veľmi snažil, nebol schopný potlačiť horkosť v hlase. Zízal na stôl pred sebou a bol taký rozzúrený, až ho v očiach štípali slzy a hrozili, že sa prelejú.

„Duša toho chlapca ešte nie je veľmi poškodená. Nechcem, aby sa rozpadla kvôli mne.“

„A čo moja duša, Dumbledore? Moja?“ Ten sotva počuteľný šepot sa vznášal medzi nimi, keď Snape aj naďalej hľadel na dosku stola.

„Len ty jediný vieš, či tvojej duši uškodí, ak pomôžeš starcovi vyhnúť sa bolesti a utrpeniu.“ Riaditeľ sa naklonil dopredu a jemne chytil Severusa za lakeť. „Žiadam ťa o túto poslednú veľkú láskavosť, Severus, lebo smrť si po mňa príde s rovnakou istotou, s akou tento rok skončia Kudleyovské kanóny na dne ligovej tabuľky. Priznám sa, že by som uprednostnil rýchly a bezbolestný odchod pred zdĺhavým a nepekným aktom, ktorý by ma čakal, keby bol do toho zapojený napríklad Greyback – počul som, že si ho Voldemort najal. Či drahá Bellatrix, ktorá sa s jedlom rada pohrá predtým, než ho zje.“

Snapovi sa točila hlava. Posledná veľká láskavosť. Akoby som mu nedal za posledných sedemnásť rokov všetko – všetko. Akoby som ho mohol teraz odmietnuť – i keby to znamenalo že môj život skončí... a presne to aj znamená, koniec všetkého, pre čo sa oplatilo žiť. Svoju odpoveď mohol trochu oddialiť, keby nevzhliadol do tých prenikavo modrých očí. Nenávidel sa a tiež nenávidel Dumbledora za to, čo od neho žiadal; no prikývol.

„Ďakujem, Severus...“

Riaditeľ s ním chcel prebrať detaily viacerých možných scenárov po zabití, ale Severus tú predstavu nedokázal uniesť. Namiesto toho pohrozil, že cez hop-šup sieť zavolá Poppy Pomfreyovú, až kým sa Dumbledore nevzdal a nešiel si ľahnúť spať. Najskôr však prehltol rôzne liečivé elixíry, ktoré mu Severus vnútil z tašky a sľúbil, že prvou vecou, ktorú ráno urobí, bude návšteva ošetrovne.

Pár sekúnd po riaditeľovom odchode Snape premýšľal nad premiestnením cez hop-šup sieť, no potom sa rozhodol, že dlhá prechádzka do žalárov mu prospeje. Na úpätí schodov do riaditeľne sa zastavil a pozrel na hodinky. Bolo len pol jedenástej. Keď si pomyslím, že ešte pred hodinou a pol som sa vyhýbal myšlienke na blížiacu sa smrť prostredníctvom zaužívanej metódy - vrhnúť sa do neodkladnej fyzickej práce... a teraz je pokračovanie mojej bezútešnej existencie zaručené sľubom, že zabijem jediného muža, ktorý mi rozumie a má ma rád takého, aký som.

Znovu sa pozrel na hodinky: len pol jedenástej. S rovnakou istotou, s akou Kudleyovské kanóny skončia tento rok na dne ligovej tabuľky, by v túto skorú nočnú hodinu našiel Hoochovú dole v krčme – a možno aj Poppy a Minervu. Ak si niekedy potreboval vypiť, bolo to práve teraz. Bez toho, aby sa obťažoval ísť po plášť, svižne vykročil k Rokvillu a prísľubu spoločnosti.

 

 

A/N: Viem, viem. Táto kapitola je a) krátka a b) z väčšej časti napísaná J.K. Rowlingovou. Chcem túto príležitosť využiť, aby som vás, drahí čitatelia, ubezpečila, že aj keď sa tento príbeh odohráva paralelne s udalosťami HP6, Severusove a Hermionine zážitky budú veľmi odlišné od tých, ktoré prežil Harry Potter. Všeobecne len zopakujem scény, ktoré sú vonkoncom nevyhnutné (aj keď sa budem snažiť spomenúť originálnu zápletku, ktorá dáva mojej poviedke zmysel). Možno sa vám tento príbeh zdá zatiaľ úplne nezmyselný, pokiaľ ste nečítali HP6 (a HP7, vzhľadom na túto scénu, ktorá sa objavila len v Snapových spomienkach). Myslela som si, že je dôležité, aby som ju predložila na správnom mieste a mala tak Severusov pohľad.

 

Pozn. prekl.: V tejto kapitole som upustila od označovania citovaných pasáží hviezdičkami. Z HP7 je prebraný rozhovor medzi Snapom a Dumbledorom. Jeho slovenský preklad som mierne upravila.



5. Prípravy



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



 

5. Prípravy

 

Hermiona bola prepustená z nemocničného krídla tri dni pred koncom školského roka. Profesora Snapa nevidela od ich neskorého nočného rozhovoru, ale niekoľkokrát sa prebudila s pocitom, že ho práve prepásla a pri jednej príležitosti našla na nočnom stolíku vedľa liečivých elixírov úhľadnú kôpku kníh. Jazva, ktorá sa jej tiahla krížom cez hruď výrazne vybledla. Madam Pomfreyová jej dala krém, aby ho používala každé ráno a elixír, ktorý mala užívať raz týždenne, no tiež ju upozornila, že stopa po zranení pravdepodobne nikdy úplne nezmizne. Hermione to neprekážalo. Mala pocit, že z toho vyviazla ľahko a objavil sa u nej zvyk trieť si čerstvo zahojenú hrboľatú kožu blízko kľúčnej kosti. Vďaka tomu sa cítila akási silnejšia, odhodlanejšia a menej stratená.

Prvé dva týždne prázdnin strávila so svojimi rodičmi. Jej mama si vzala dovolenku a aj otcovi sa podarilo uvoľniť z práce na niekoľko popoludní. Tešil sa z dcérinho novoobjaveného záujmu o behanie a o inom ani nehovoril. Dal jej množstvo rád ohľadom behu na dlhé, stredné i krátke vzdialenosti a strečingu. Požičal jej niekoľko kníh a ukázal pár internetových stránok, ktoré umožňovali vytvoriť si tréningové plány a vyrátať rýchlosť behu. Okrem toho s ňou behal. Našťastie sa prispôsobil jej pomalšiemu tempu a pozastavil s ňou rozhovor zakaždým, keď jej došiel dych (čo sa spočiatku stávalo často).

Hermiona dlho váhala, koľko toho povedať rodičom o udalostiach predošlého roka. Rokfort mal zvláštnu stratégiu pokiaľ išlo o muklovských rodičov a magické zranenia. Grangerovci boli na konci Hermioninho druhého ročníka celkom oprávnene nahnevaní, keď zistili, že väčšinu roka strávila v kóme a nič o tom nevedeli. Pohrozili, že ju vezmú zo školy a bolo potrebné vážne stretnutie s profesorkou McGonagallovou, plné strašných varovaní o hrozných následkoch spolužitia s nevyškolenou čarodejnicou, aby zmenili názor. Jednako potrebovali vedieť o návrate lorda Voldemorta, hlavne kvôli vlastnej bezpečnosti a Hermiona si bola skoro istá, že budú menej zúriť pokiaľ ide o novú jazvu, ak o nej budú počuť najskôr od nej. Napokon trošičku zahmlievala: porozprávala im o Dumbledorovej konfrontácii s Voldemortom na ministerstve (pričom vynechala svoju účasť spolu s Harrym a ostatnými) a zranenie vysvetlila ako nehodu počas „tréningu súbojov“. „Keďže je vojna, mami, berú sebaobranu naozaj vážne a profesor Snape ma ihneď uzdravil, takže sa niet čoho obávať...“ Prišlo jej trochu nevoľno, že rodičia považujú jej klamstvá za také presvedčivé, no iba si nenápadne pošúchala jazvu a ústa držala pevne zavreté.

Len čo sa mama vrátila do práce, Hermiona začala tráviť väčšinu času v Brlohu, domov sa vracala len na víkendy. Pre pár rokmi pán Weasley pripojil kozub v spálni jej rodičov k hop-šup sieti, čo veľmi zjednodušilo prechádzanie z jedného miesta na druhé. Harry tiež býval v Brlohu a prepchatý dom Weasleyovcov bol oveľa zábavnejší, než keby sa strácala v londýnskej radovej zástavbe. Napriek tomu sa jej často uľavilo, keď cez víkendy unikla pred hlukom a zhonom a dlhé behy, v ktorých pokračovala s otcom každé nedeľné dopoludnie, sa stávali čoraz obľúbenejšou časťou jej letného stereotypu.

Hermiona sa dôsledne držala bežeckého plánu. Profesor Snape mal pravdu: matematika a logika teórie behu ju fascinovala, mohla behať sama a dalo sa to naučiť z knihy. Metlobal bol niečím celkom iným. Aj keď škrípala zubami a hrala po boku Harryho, Rona a Ginny, zakaždým o nej vyhlásili, že je dosť mizerná hráčka a zlepšuje sa len pomaly. Zdalo sa jej, že hra postupuje príliš rýchlo a na konci zápasu sa takmer vždy cítila zahanbená. Aj pri obmedzení výšky počas hry na dvore za Brlohom v nej prázdny priestor medzi metlou a zemou vyvolával závraty a úzkosť. Ak už nevieš byť odvážna, Grangerová, hovorila si, buď aspoň tvrdohlavá.

Taktiež vykonávala mentálne cvičenia, ktoré jej Snape zadal. Pred odchodom z Rokfortu si začarovala obaly kníh, ktoré jej požičal, aby vyzerali ako staršie čísla Modernej aritmancie. Jedine Bill mohol prejaviť záujem a otvoriť takéto publikácie, ale bol tak zabraný do flirtovania s Fleur, že ich pokojne mohla mať po ruke, dokonca ich mohla v kuchyni Brlohu niekoľkokrát čítať. Vlastne si uvedomila, že Hermiona Grangerová zahĺbená do kníh, je prakticky neviditeľná. Kým sa neočakávane nepohla, alebo nevzhliadla hore, dospelí by sa rozprávali, ako keby tam vôbec nebola, trúsili by drobné pikošky týkajúce sa ostatných členov rádu či novinky o ďalších útokoch smrťožrútov. Obzvlášť Snapovo meno vždy pritiahlo jej pozornosť. Nikomu nepovedala o jeho úlohe pri vyliečení Dolohovovej kliatby, alebo o ich zvláštnom nočnom rozhovore. Len jediný raz upadla do pokušenia, keď sa Harry zmienil o svojich nadchádzajúcich hodinách s Dumbledorom, no bola si istá, že priatelia by neboli takí nadšení z jej hodín s profesorom Snapom ako ona. Jeho prísľub učiť ju bol tak trochu ako jej jazva – nový, hrboľatý a skrytý pred zrakmi; stále sa tej spomienky dotýkala, akoby to bol talizman, myšlienka na to ju desila, ale aj upokojovala; nabudúce bude bojovať lepšie, nabudúce bude silnejšia.

Jeho meno spomínali málokedy a aj vtedy iba okrajovo; „Snape bude zajtra na stretnutí rádu“, „Snape povedal, aby sa Dumbledore naisto porozprával s Minervou“. Bohužiaľ, žiadne z týchto stretnutí sa nekonalo priamo v Brlohu a ona bola veľmi sklamaná, že ho nevidela.

V skutočnosti si ráno po Harryho narodeninách ostro vynadala, keď sa prichytila, že ležiac na posteli premýšľa o neprítomnom profesorovi: Rýchlo sa u teba rozvinie nezdravá posadnutosť týmto mužom! Vykĺzla spod periny, schytila svoje bežecké oblečenie a vykradla sa von bez toho, aby zobudila Ginny. Pred odchodom z Brlohu použila na seba splývacie zaklínadlo a prútik si zastrčila pod potítko tak, že priliehal k vnútornej strane jej ruky. Bežala takmer štyri míle cez polia mimo dediny. Obloha bola jasná a pofukoval príjemný chladný vetrík; cítila sa skvelo. Približne od minulého týždňa sa beh stal ľahším. V cieľovej rovinke zrýchlila, vyčerpaná a ťažko dýchajúc sa vrútila do dvora Brloha.

„Kto je tam?!“ Harry ju vyľakal rovnako ako ona jeho. Stuhol v súbojníckom postoji s prútikom namiereným priamo na ňu.

„Zadrž, Harry! To som ja, Hermiona.“ Rýchlo zrušila splývacie zaklínadlo, teplo protikúzla jej stieklo dolu chrbtom.

„Dočerta, vydesila si ma na smrť,“ odvetil, prehrabol si ofinu a zosunul sa na zem.

„Aj ty mňa.“ Naklonila sa dopredu a rukami sa oprela o kolená. Snažila sa chytiť dych, bojujúc s následkami behu a záplavou adrenalínu, ktorú v nej vyvolalo Harryho náhle zjavenie sa.

Úľava na jeho tvári sa rozplynula do namrzenosti. „Kiežby som mohol odísť z dvora,“ podotkol trpko.

Hermiona mala dosť slušnosti, aby sa tvárila mierne previnilo. „No, ehm, nepýtala som si povolenie,“ odvetila a potom nepresvedčivo dodala, „mala som prútik.“ Nieže by som ho chcela použiť!

Harry na ňu prekvapene pozrel. „To ti nie je podobné, Miona,“ poznamenal. „Venovať sa cvičeniu ti vlastne nie je podobné vôbec. Čo to do teba vošlo?“

Hermiona si chytila nohu a natiahla stehenné svaly. „Nuž, ehm, niekde som čítala, že zlepšenie fyzickej kondície posilňuje magickú silu. Myslím, že som bola trochu sklamaná mojimi známkami z obrany.“ Krivo sa na naňho usmiala a začala si naťahovať druhú nohu. „V budúcom roku chcem byť lepšia. Chcem byť lepšia, keď budeme znovu bojovať so smrťožrútmi.“

Po tých slovách sa Harry v sede mierne narovnal. Namosúrený výraz, ktorý sa mu občas usadil na tvári, sa trošičku zjemnil. „Si úžasná, Hermiona.“

„Hlúposť.“ Posadila sa vedľa neho. „Harry, na ministerstve si mi zachránil život. A ak by som bola len o štipku lepšia v obrane a Dolohova by som omráčila a nie umlčala, možno by som nebola vôbec zranená.“

Harryho tvár znovu potemnela. „Je to moja vina, že ste tam niektorí ešte boli! Sama si vravela, že mám slabosť pre zachraňovanie ľudí. Ak by som neveril Voldemortovi...“

„Harry! Voldemort ťa oklamal. Oklamal ťa, lebo je zlý a ty si mu na to skočil, lebo si v podstate dobrý. Nemáš sa za čo hanbiť! Ak dovolíš, aby ťa jeho činy zmenili, potom nad tebou vyhrá.“

„Prekristapána, Hermiona.“ Pritiahol si kolená k tvári a zaboril ju medzi stehná. „Hovoríš ako Dumbledore!“

Hermiona čo najviac znížila hlas. „Chlapče môj,“ odvetila a slušne pritom napodobnila riaditeľov zadumaný hlas, „vždy som bol expert na všehodžús.“

Veselé odfrknutie, ktorým odmenil jej chabý pokus o vtip ju nesmierne potešil. Od Síriusovej smrti bol príliš popudlivý, aby jeho smiech brala ako samozrejmosť. „Poď,“ zasmiala na oplátku, postavila sa na nohy a natiahla ruku, aby mu pomohla vstať. „Stavím sa, že Molly je už hotová s raňajkami.“

Keď ju chytil za ruku, na chvíľu sa zastavil a s prižmúrenými očami sa zadíval na jej veľkoryso odhalené nohy vykúkajúce spod bežeckých šortiek. „Vieš, Hermiona, tvoj posilňovací plán prináša aj niekoľko ďalších výhod.“

„Daj si pozor, Harry James Potter, takúto drzosť nestrpím od nikoho!“ Napriek svojim prísnym slovám očervenela od radosti. Bolo príjemné vedieť, že jeden z jej priateľov si všimol, že je dievča, hoci by bola radšej, keby to bol ten druhý.

Vnútri ich nečakala len Molly s raňajkami, ale aj Ron, Ginny a listy z Rokfortu. Hermiona otvorila svoj a preletela pohľadom po sprievodnom liste – blahoželáme vám k NKÚ, vitajte v šiestom ročníku, začiatok prípravy na MLOKy, opäť prefektka, všetky tie pekné bežné veci – a rýchlo sa zamerala na zoznam kníh. Fíha, tieto aritmantické knihy vyzerajú skvelo! Už dlho túžila po výtlačku Aplikovanej teórie aritmantických princípov pre pokročilých. Keď jej oči skĺzli k spodnej časti listu, srdce sa jej na chvíľu zastavilo. Na koniec zoznamu boli typickým špicatým rukopisom majstra elixírov dopísané ďalšie tri tituly: Základné obranné kúzla, Obrana tela aj mysleUplatňovanie opatrnosti: Zlepšenie magických reflexov. Srdce jej vzrušene bilo. Podvedome zdvihla ruku a jemne si pošúchala jazvu. Nesnívam, pomyslela si.

Harryho výkrik ju vytrhol zo snenia. Vedľa svojho otvoreného listu držal v ruke zlato-červený odznak. Hermiona naň chvíľu nechápavo hľadela. Tiež bol prefektom? S radostným úškrnom jej ho strčil pod nos: kapitán metlobalového tímu.

„Tým získavaš rovnaké postavenie ako prefekti!“ nadchýnala sa. „Teraz môžeš používať naše špeciálne kúpeľne a všetko ostatné!“

V niekoľkých nasledujúcich dňoch sa snažila nepozerať príliš často na zoznam. Hoci slintanie nad knihami bolo pre ňu typické, nechcela, aby si niektorý z chlapcov všimol písmo profesora Snapa a vypytoval sa jej na to. Avšak, keď sa konečne dostali na nákupy do Šikmej uličky, nemohla skryť sklamanie nad Arturovým návrhom, aby sa skupina rozdelila.

„Molly, nemá zmysel, aby sme k madam Malkinovej išli všetci,“ namietal. „Títo traja nech idú s Hagridom a my zatiaľ môžeme ísť k Flourishovi a Blottsovi kúpiť všetkým knihy.“

Len neochotne sa vzdala svojho zoznamu, čo Rona evidentne pobavilo.

„No tak, Hermiona,“ zasmial sa a objal ju okolo pliec. „Do kníhkupectva môžeš ísť niekedy inokedy, keď budeme mať viacej času na naše zábavky. Okrem toho, aj tak sa čoskoro vrátime do Rokfortu a vo svojej posvätnej knižnici môžeš tráviť toľko času, koľko chceš.“

„Vážne, Ron?“ snažila sa udržať nevrlý tón hlasu, no proti jej vôli sa doň vkradol nádych veselosti. „Necháš ma v nej tráviť toľko času, koľko chcem a nikdy ma nebudeš ťahať von?“

„Len keď to bude absolútne nevyhnutné pre tvoje zdravie!“ ohradil sa. „Bolí ma to oveľa viac než teba.“

„Moja reč.“ Hermiona sa zachichotala a zľahka ho udrela do rebier.

 

* * * * *

 

Krátko po výlete do Šikmej uličky si uvedomila, že nebol menej bohatý na udalosti než zvyčajný život s Harrym. Draco Malfoy mal určite niečo za lubom, jeho správanie u Borgina a Burksa nebolo ani zďaleka nevinné. V tomto rozhodne súhlasila s Harrym. Vari nešla do obchodu a nesnažila sa zistiť viac? No i tak bolo niečo znepokojivé na posadnutosti, ktorá sa u Harryho prejavovala. Dokonca si to všimol aj Ron. Na tretí či štvrtý deň po nákupoch sa obom priateľom stretli pohľady uprostred Harryho tirády. Neskôr ju Ron odchytil samu na schodoch.

„Ahoj.“ Chytil ju za lakeť, keď prešla okolo.

„Ahoj.“ Stáli naozaj blízko seba a ona cítila jeho jemnú vôňu, sladkú a letnú ako čerstvo pokosená tráva.

„Myslíš, že je Harry okej?“

Cítila sa previnilo, že o ňom hovorili v jeho neprítomnosti, ale bolo na tom aj niečo pekné. Jednak mal Ron taký roztomilý a starostlivý výraz a tiež boli jeho najlepšími priateľmi; kto iný by sa mal oňho strachovať?

„Máš na mysli tú záležitosť s vyvoleným, alebo výraz, ktorý sa mu objaví na tvári, keď hovorí o Malfoyovi?“

„V skutočnosti oboje. Pokiaľ ide o Malfoya, naisto sa správa čudne. Akoby to bolo niečo osobné, alebo akoby všetko preháňal, či čo.“

„Ach, Ron. Som rada, že si si to všimol aj ty. Tvári sa rovnako, aj keď sa niekto zmieni o Síriusovi. Uzavrie sa do seba a je naštvaný.“ Nakrátko si zahryzla do spodnej pery. „Čo by sme podľa teba mali robiť?“

„Bože, ja neviem. Začnime celú tú vec s Malfoyom zľahčovať. Nemyslím, že by sme ho mali podporovať.“

„Fajn.“

„Fajn.“

Hermione sa nechcelo ukončiť rozhovor. Naozaj bolo niečo pekné na tom, ako tam stáli blízko seba a potichu sa rozprávali.

„No, uhm, uvidíme sa neskôr.“

„Hej.“

Fíha. Ako sa môže taký príjemný rozhovor stať zrazu takým trápnym? Hermiona sa trochu začervenala a čo najrýchlejšie vybehla po schodoch k izbe, o ktorú sa delila s Ginny. Najmladšia Weasleyová tam už bola, preto sa hodila na posteľ, zodvihla najbližšiu učebnicu a tvárila sa, že číta. Čím skôr sa začne ďalší školský rok, pomyslela si, tým lepšie!

 

 

A/N: Viem, že Hermiona  nemá ešte sedemnásť rokov, a preto nemá povolené zoslať na seba pred behom splývacie zaklínadlo, avšak vždy bola známa tým, že si pravidlá prispôsobila zakaždým, keď to potrebovala. Ak vezmeme do úvahy informáciu z kánonu, že Fred s Georgeom strávili väčšinu dospievania experimentovaním vo svojej izbe a informáciu, že je na rodičoch, aby potrestali svoje deti, kým sú doma (to znamená, že indikátor zaregistruje prítomnosť dospelého čarodejníka či čarodejnice, nie však kúzlenie neplnoletého čarodejníka), neexistuje nič, čo by zastavilo Hermionu kúzliť v Brlohu, kde bola chránená pred previnením. Viem si predstaviť, že si myslí, že je dôležitejšie zoceliť sa pred nadchádzajúcim bojom, než dodržiavať literu zákona. Hovorila som si, aká je hrozne OOC... kým som neprišla s vyššie a ešte vyššie uvedenou teóriou objasňujúcou prečo.

Mimochodom, v šiestej kapitole mám zopár kúskov, ktoré sa mi skutočne páčia, takže sa máte na čo tešiť.

 

Poz. preklad.: Podčiarknuté vety sú prebrané z HP6.

 


6. Šťastné návraty



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



 

6. Šťastné návraty

 

Necelú minútu po odchode Bellatrix a Narcissy sa Červochvost priplichtil späť do obývačky a striebornú ruku si trel o dlaň druhej.

„Aké milé od sestier Blackových, že prišli na návštevu. Domnievam sa, že išlo o čisto zdvorilostný rozhovor?“

Medzitým si už Severus stihol obliecť cestovný plášť.

„Odprac poháre,“ prikázal.

„Iste, iste. Ale kam ideš?“

Ako odpoveď postačilo jediné slovo: „Von.“ Viac neotáľal a vyrazil z domu. Keby tam nebol Červochvost, bol by odišiel cez záhradu za domom, preliezol by cez dieru v plote ako za starých čias. Hoci ani po použití predných dverí netrvalo dlho, kým natrafil na zadný chodníček. Asi pol míle kráčal po kľukatiacej sa cestičke, ktorá mu len výnimočne umožnila vyjsť z tieňa. Potom sa zastavil a rozhliadol. Zdalo sa, že dorazil do cieľa, ak sa zaň dalo považovať zanedbané detské ihrisko, na ktorom stál. Napokon zamieril k hojdačke, jedinej z hracieho zariadenia, ktorá zostala neporušená. Štíhle boky vtisol do sedačky, ľavú ruku pevne ovinul vôkol reťaze a hlavu si oprel o predlaktie.

Bol neskorý a nezvyčajne chladný večer. Mal tridsaťšesť rokov a sedel sám na detskom ihrisku. Práve zložil Neporušiteľnú prísahu, že zabije Albusa Dumbledora v prípade, ak sa to Dracovi Malfoyovi nepodarí.

Dopekla, pomyslel si, je to jedno. Keď Draco zlyhá, stále budem voliť medzi svojou a Albusovou smrťou. Znovu si prehral podmienky sľubu, ktorý zložil.

„Severus, dáš pozor na môjho syna pri plnení želaní Temného pána?“*

Dohodnuté. Severus a Lucius strávili hodiny spriadaním plánov, aby uchránili Draca od priamej účasti v bojoch organizovaných Temným pánom. V detstve bol chorľavý, jeho narodeniu predchádzali tri potraty a oboma rodičmi bol až chorobne milovaný. Malfoyovci si ho cenili oveľa viac, než svoju pochlebovačnú oddanosť záležitostiam lorda Voldemorta.

„A budeš ho zo všetkých svojich síl ochraňovať pred nebezpečenstvom?“*

Znovu to nebolo nič, čo by už nezamýšľal urobiť predtým.

„A keby to bolo potrebné... keby sa zdalo, že Draco neuspeje... vykonáš skutok, ktorý mu Temný pán prikázal vykonať?“*

Nuž, s istotou sa dalo povedať, že Draco zlyhá. A on už sľúbil Dumbledorovi, že ten skutok vykoná sám. Prečo sa potom cítil tak skrúšene?

Rozhliadol sa po pustom ihrisku a predstavil si samého seba ako malého chlapca. Musel som vyzerať strašne. Pomáhalo mu byť tu, v parku, kde sa to všetko v istom zmysle začalo. Sedel tam trochu dlhšie, dovolil, aby mu nezvyčajný júlový chlad prenikal do špiku kostí a premýšľal nad okamihmi svojho života, kedy sa mohol rozhodnúť inak. Vedel, že je pripravený na rovnako dôležitý moment s ničivými dôsledkami pre jeho súkromie. Tentoraz však zamýšľal konať pri plnom uvedomení si možných následkov.

Prešla takmer ďalšia hodina, keď konečne vstal. „No tak, Ufňukanec,“ prehovoril nahlas, „vieš veľmi dobre, komu patrí tvoja oddanosť.“

Severus Snape vyšiel z parku do prítmia, odkiaľ sa s puknutím premiestnil.

 

* * * * *

 

V ten večer jeho príchod do Rokfortu nesledovala mačka. Vošiel do hradu a prešiel ním bez toho, aby stretol živú dušu. Kamennú obludu pozdravil so zmiereným povzdychom. „Kyselinová šumienka,“ zamrmlal.

Dumbledore ešte nespal a po prezretí Snapových spomienok v mysľomise bol absurdne potešený.

„Výborne, Severus! Nikto okrem teba by nepodal taký výkon. Žiarlivosť robí z Bellatrix neľútostnejšieho kritika než je samotný Voldemort; no dnes večer si bol mimoriadne presvedčivý.“

Dumbledore sa šťastne usmieval a nalial im obom po poháriku. Snape sediaci na druhej strane stola sa zamračil. Úporne sa snažil nemyslieť na riaditeľovu vraždu, či to, aký nepríjemný život ho čaká, len čo sa Dumbledorov plán naplní.

 

* * * * *

 

Od prvého ročníka na Rokforte nebol Severus šťastnejší, že sa prázdniny skončili. Tento rok dal s radosťou zbohom Pradiarskej uličke a vzhľadom na stálu prítomnosť otravného Červochvosta sa jednoznačne tešil na čas strávený so svojimi študentmi. Stál na jednej strane obrovských dverí a sledoval skupinky študentov prichádzajúcich na hrad. Skrytý z dosahu svetla vychádzajúceho zo vstupnej haly, bol jedným z „dodatočných bezpečnostných opatrení“ uvedených do účinnosti pre ten večer. Pri pohľade na Horaca Slughorna, ktorý vysúkal svoje objemné telo z jedného z kočov, inštinktívne ustúpil ešte viacej do tieňa. Vlna zlosti ohrozila jeho dobrú náladu a vyvolala v ňom detinské nutkanie prekliať toho muža zatiaľ, čo sa nepozerá. Dosť, pomyslel si. Slughorn zmizol v hale a Severus obrátil pozornosť späť k študentom. Keď sa Hermiona Grangerová a najmladší Weasley objavili na schodisku bez Pottera, dohadujúc sa zúrivým šepotom, oči sa mu podozrievavo zúžili. Ako prešli popri ňom, pustil sa za nimi.

„Myslím to vážne, Hermiona, nič na svete ma nedonúti povedať to Snapovi!“

„Ron! Po prvé, je to profesor Snape a po druhé, ak by sme za ním išli minulý rok...“

Dotyčný profesor počúval každé slovo bez vedomia oboch študentov.

„V žiadnom prípade! Harry by sa mi nepoďakoval, keby som ho bonzol Snapovi, veď vieš.“

„Dospej už konečne, Ron! Teraz to nie je o učiteľoch a študentoch a ani nikdy nebolo. Ale o členoch rádu a smrťožrútoch!“

Myslím, že nadišiel čas zasiahnuť. Severus natiahol ruku a pevne chytil Rona za golier. Sklonil sa a zasyčal mu do ucha. „Nechýba vám niekto, pán Weasley? Typ nespratníkov ako vy chodieva zvyčajne v trojici.“

Šokovaný výraz na Weasleyho tvári bol komický a silne uspokojivý. Grangerovej sa naproti tomu viditeľne uľavilo, že ho vidí. Hlúpe dievča, ktokoľvek nás môže sledovať.

„Zavrite ústa, slečna Grangerová,“ zavrčal na ňu skôr, ako prehovorila. „Tu nemá vaše táranie pre mňa o nič väčší úžitok než v triede. Takže, pán Weasley, kde je Potter? Vari ste ho neopustili?“

„N-nie,“ Weasleyho hlas znel priškrtene a zúfalo. „Išiel pred nami.“ Tá lož bola taká do očí bijúca, že sotva malo cenu ju vyvracať.

„A vás nechá vzadu, aby ste mu vliekli veci? Prepánajána, ten slávny Potter je z roka na rok nadutejší.“

„Pane...“

„Slečna Grangerová, povedal som, aby ste boli ticho!“ Ani sa neobťažoval na ňu pozrieť. Pocit viny a strachu vyžarujúci z Weasleyho bol taký silný, že nepotreboval ďalšie podrobnosti, aby prišiel na to, čo sa stalo: Potter evidentne zostal vo vlaku. „Odoberám Chrabromilu dvadsať bodov, Weasley, za klamanie učiteľovi.“ Pustil Ronov golier a otočil sa tak rýchlo, že mu habit vial, keď sa vydal na stanicu.

Bol už takmer na druhej strane pozemkov, keď zachytil Tonksovej Patronusa. S vedomím, že chlapec, ktorý prežil znovu prežil, trochu zvoľnil tempo. V duchu sa uškrnul; Potterovo odprevádzanie na večeru si chcel poriadne užiť. Rokfort mu vážne chýbal.

 

* * * * *

 

Keď Severus sedel v ten večer pri stole, získal nemalé množstvo útechy z reakcií študentov na Dumbledorovo predstavenie Horaca Slughorna. Nikto netlieskal. Namiesto toho sa pohľady otočili k nemu. Jeho prestup na iné miesto spôsobil menšiu scénu. Keby len každú noc mohol do takej miery naštvať Pottera a rozveseliť svojich slizolinčanov. A keby jeho nástupcom bol niekto iný než Slughorn.

Hoochová sa naklonila povedľa Minervy a žmurkla naňho. „To už hej, byť taký neslávne známy,“ podotkla.

Severus sa len uškrnul.

Naplánovať nové vyučovacie hodiny bolo veľmi zaujímavé. Vytvorenie učebných plánov pre všetkých sedem ročníkov si vyžiadalo obrovské množstvo práce, ale bola to príjemná zmena po ustavičnom učení elixírov, ktoré už pred rokmi doviedol k dokonalosti.

Len čo bolo študentom dovolené odísť – čo je to za človeka, ktorý používa výraz „pa, pa“? čudoval sa Severus – sa Dumbledore otočil k učiteľom. „Predpokladám, že sa ku všetkým dostala správa, že dnes večer máme poradu. Zakrátko vás všetkých očakávam v zborovni.“

„Nádhera!“ nadchýnal sa Slughorn. „Všetci si môžeme dať za pohárik a navzájom sa trochu lepšie spoznať!“

Snape obrátil oči stĺpkom, keď sa postavil. „Albus,“ povedal s miernym úklonom, „najskôr sa musím venovať svojim povinnostiam vedúceho fakulty.“

„Výborne, Severus,“ zavolal za ním, keď sa prehnal okolo. „Počkáme na teba.“

Slizolinskí prefekti odviedli dobrú prácu, už odvádzali prvákov smerom ku klubovni. Keď Severus prechádzal okolo stola, vyskočili spoza neho oneskorenci a ponáhľali sa preč. Kto prišiel neskôr ako profesor Snape, meškal.

Jeho príchod do klubovne privítal potlesk. Niekoľko študentov vstalo a nahlas mu gratulovalo.

„Stačí,“ povedal vľúdne a mierne zdvihol ruku, aby si vyžiadal ticho. „Našou prvou povinnosťou dnes večer je privítať nových študentov. Prosím, vystúpte dopredu.“ Sedem očividne nervóznych prvákov vyšlo do prednej časti miestnosti: štyri dievčatá a traja chlapci. Keďže Severus zmeškal triediacu ceremóniu, využil príležitosť a pozorne si ich prezrel. Iba jedna prváčka vyzerala podvyživená – rokfortská strava ten problém čoskoro vyrieši. Ona a ešte jeden chlapec mali bledú, prepadnutú tvár, čo svedčilo o zanedbávaní; bude s nimi musieť tráviť viac času. Pár ďalších študentov malo zrejme súrodencov vo vyšších ročníkoch; tí by nemali mať žiadne ťažkosti s prispôsobením.

„Vitajte v Rokforte,“ povedal, „a čo je omnoho dôležitejšie, vitajte v Slizoline. V nasledujúcich siedmich rokoch bude táto škola vaším domovom a títo študenti vašou rodinou. Nepochybujem, že mnohí z vás počuli o slizolinčanoch príšerné veci – že sú to zlí ľudia zaoberajúci sa čiernou mágiou. Ak je to tak, pusťte to z hlavy. Také povedačky rozširujú hlúpi primitívi, ktorí nevedia nič o tom, čo hovoria.

Na tejto škole je dosť veľká medzifakultná nevraživosť podnecovaná systémom bodovania a súperením v metlobale. Neberte to osobne. Ale buďte na svoju fakultu pyšní. Získavajte pre ňu body a porážajte ostatné tímy v metlobale. Slizolin je vznešený spolok. Sme hrdí, že ste sa k nám dostali a vy budete hrdí, že sem patríte. Triediaci klobúk vás vybral spomedzi vašich spolužiakov a každý z vás má rovnaké právo byť tu. Ako slizolinčania budete spolu v dobrom i zlom. Každý člen našej fakulty je pripravený vás brániť, kedykoľvek a kdekoľvek to bude potrebné. Správajte sa k sebe navzájom s rešpektom, nešikanujte sa a neposmievajte jeden druhému žiadnym spôsobom. Vyjadril som sa jasne?“

Sedem malých detí stojacich pred ním poslušne prikývlo, pár študentov starších ročníkov zatlieskalo a ozvali sa aj povzbudivé výkriky.

„Dvere môjho kabinetu sú vždy otvorené. Ak ma budete kedykoľvek potrebovať, stačí to povedať portrétu lady Florindy de Medici, ktorý visí pri dverách.“ Ukázal smerom k portrétu a lady Florinda im zdvorilo zamávala. „Okamžite ma vyhľadá.“

„Dobre, takže,“ otočil sa od prvákov a prehovoril k ostatným v miestnosti, „slizolinčania, predstavujem vám vašich nových spolužiakov.“ Odmlčal sa, keď sa ozval potlesk. „Žiaci prvého ročníka majú za sebou dlhý deň plný prekvapení. Druháci vám ukážu vaše postele. Očakávam, že ich použijete. Pokiaľ ide o ostatných, pôjdete spať pred polnocou. Neželám si, aby som niekoho našiel hore, keď sa v tom čase vrátim do klubovne. A ešte jedna vec: Malfoy, Bulstrodová, Nott, Parkinsonová, Goyle, Crabbe, Daphne Greengrassová, Baddock a Lorrelie – chcem s vami hovoriť v mojom kabinete, hneď teraz.“

Keď sa všetci nahrnuli dovnútra, miestnosť bola preplnená. Draco obsadil jedinú voľnú stoličku okrem Snapovho kresla, ostatní postávali okolo a tvárili sa znepokojene. Severus sedel a mlčky sa na nich díval, až kým džavot neutíchol a Parkinsonová naňho nevrhla ostražitý pohľad.

Nakoniec prehovoril. „Dnes večer som si vás sem zavolal preto, lebo všetci ste boli členmi takzvanej Inkvizičnej čaty.“ Pár ďalších študentov začalo vyzerať znepokojene. Draco sa tváril znudene. „Som sklamaný.“

„Ale, pane,“ odvážila sa prehovoriť Millicent Bulstrodová, „vlani ste nám povedali, že by bolo prospešné, keby sme prejavili lojalitu voči ministerstvu.“

„Omyl. Povedal som, že by bolo vo vašom záujme „prejaviť“ lojalitu voči ministerstvu. A takisto je vo vašom záujme prejaviť lojalitu voči Dumbledorovi. Dolores Umbridgeová je blázon. Blázon, ktorý je teraz psychicky nespôsobilý a zrejme sa nikdy nevráti do práce na ministerstve. Vy... všetci... ste si vybrali zlú stranu. Dokonalý slizolinčan je schopný byť zdanlivo lojálny úplne v každej situácii; v prvom rade je lojálny voči sebe a spolužiakom z fakulty. Ako členovia Inkvizičnej čaty ste sa znížili k tomu, aby ste robili špinavú prácu pre niekoho cudzieho. Musíte byť oveľa opatrnejší, kým sa vzdáte kontroly nad vlastnými rozhodnutiami a konaním. Je vám to jasné?“

„Áno, pane.“ Väčšina odpoveď len zamrmlala, no pár študentov vyzeralo zamyslene. Draco sa naproti tomu naňho díval spod dlhých svetlých mihalníc s nečitateľným výrazom na tvári.

„Môžete ísť. Draco...“

„Pane?“ ozval sa chladným hlasom. V spojení s prázdnym pohľadom to už hraničilo s drzosťou. Bolo to na míle vzdialené od srdečnosti, ktorou bol ich vzťah podfarbený v predošlých rokoch.

„Chcem s tebou hovoriť zajtra po skončení vyučovania.“

Keď zostal v kabinete sám, nakrátko si stisol koreň nosa a povzdychol si. Chvíľu sedel so zatvorenými očami, snažiac sa znovu nadobudnúť pocit radosti z návratu, ktorý prežíval len pár hodín predtým. Vzdal to ako zbytočnú snahu a ešte raz si povzdychol skôr, ako zamieril k zborovni.

Ako sa dalo čakať, prišiel posledný. Rozhovor so staršími študentmi ho zdržal ešte dlhšie než Pomonu, ktorá zvyčajne trávila s novými bifľomorčanmi najviac času. Porada sa ešte nezačala, ostatní učitelia sa motali okolo, alebo sedeli v malých skupinkách a rozprávali sa. Severus zbadal Slughorna, ako v jednom kúte čosi vykladá zmätenej Sybile Trelawneyovej a ihneď sa otočil na opačnú stranu, kde natrafil na Minervu McGonagallovú, ktorá ho pozorovala s pobaveným výrazom.

„Na, vypi to,“ vtisla mu do rúk šálku. „Pôjdem si po druhú.“

Privoňal k nej: čaj so štedrou dávkou brandy. „Čo som, preboha, urobil, že som hoden tvojho odmietnutého nápoja?“ spýtal sa ironickým hlasom.

„Ále, len si vyzeral, ako by si ho potreboval.“

Severus ju prebodol pohľadom, no aj tak si odpil. Horúci čaj a ostrá chuť pálenky ho cestou dolu hrdlom pálili a teplo nápoja mu trochu uvoľnilo telo.

Dumbledore stojaci v strede miestnosti zatlieskal, aby pritiahol pozornosť všetkých prítomných. „Myslím, že teraz, keď sme tu všetci, môžeme začať. Prosím, sadnite si a urobte si pohodlie.“ Až keď si každý sadol, pokračoval: „Ešte raz by som rád privítal nového člena nášho učiteľského zboru. Prirodzene, pre mnohých z vás nie je Horace neznámym človekom, keďže tu pred niekoľkými rokmi učil.“ Ozval sa krátky potlesk. „Horacova prítomnosť umožnila Severusovi prijať namáhavú a náročnú úlohu výučby obrany proti čiernej mágii a odovzdať študentom rad zručností, ktoré možno nikdy neboli také dôležité, ako v tomto okamihu. Práve preto som rád, že vám môžem oznámiť, že Severus – aj napriek svojej zvyčajnej praxi – prijme všetkých študentov pripravujúcich sa na MLOKy, ktorí z tohto predmetu dosiahli VČÚ.“

Po niekoľkých udivených pohľadoch, ktoré utŕžil, sa uškrnul.

„Nuž, to je naozaj dobrá správa!“ zvolal Filius. „Domnieval som sa, že zajtra budem musieť sklamať množstvo mojich bystrohlavčanov, ktorí dúfali, že bude možné pokračovať iba s „P“!“

„To mi pripomenulo, Horace,“ doplnil Dumbledore, „pýtam sa kvôli tým, ktorí budú zajtra pracovať na rozvrhu; akú hraničnú známku si stanovil pre účasť na tvojich prípravných hodinách na MLOKy?“

„Ále, Albus, ja prijmem s otvorenou náručou ktoréhokoľvek študenta s „V“ a „P“, dokonca aj s „D“, pokiaľ je pripravený tvrdo pracovať.“ Slughorn sa usmial na prítomných učiteľov spôsobom, ktorý Snape považoval za idiotský.

„Je mi jasné, že ak vás netrápi výber učiva v učebných osnovách,“ zatiahol Severus, „len ťažko vás bude trápiť výber študentov.“

„Severus!“ Hlas McGonagallovej znel pobúrene.

Hoochová ho potajomky kopla do členka. „Daj si pozor,“ sykla.

Slughorn zahabkal: „Č-čo ste tým mysleli, Snape?“

„Potrebujete, aby som vám to vyhláskoval?“ Severus vyzeral obzvlášť zlomyseľne.

„Dosť!“ Dumbledorov autoritatívny hlas prerušil vravu. „Severus! Horace! Teraz ste kolegovia a budete sa k sebe správať s úctou.“

Severus držal jazyk za zubami. Slughorn si zamrmlal popod nos: „No ale toto!“

„Páni?“ V Dumbledorovom hlase pretrvával ľadový podtón.

„Iste, pán riaditeľ.“ Severus naklonil hlavu smerom k Dumbledorovi a rozhodol sa úplne ignorovať Slughorna.

Riaditeľ rýchlo prešiel k iným administratívnym záležitostiam a o štyridsaťpäť minút neskôr poradu ukončil. Severus sa okamžite pobral na odchod, no zabránila mu v tom Hoochová, ktorá ho chňapla za habit.

„Hej, nie tak rýchlo,“ zvolala a potom stíšila hlas. „Prečo nemáš rád Slughorna?“

„Hoochová,“ posmešne sa uškrnul a zahľadel na jej ruku zvierajúcu habit, „ja nemám rád nikoho.“

Obrátila oči stĺpkom, ale nepustila ho. „No jasné. Zabudla som. Takže, prečo je to v tomto prípade také osobné?“

„Slughorn,“ vyštekol Snape prudko, „je hrozný učiteľ, ktorého ani nenapadne upozorniť na chyby roztrúsené v učebnici. Nedokáže myslieť na nič iné okrem svojho vlastného – obmedzeného – okruhu vplyvu a niektorých študentov hrozne zvýhodňuje.“

Minerva, ktorú nezbadal, že tajne načúva, si nahlas nesúhlasne odfrkla. „No tak, Severus, veď aj ty zvýhodňuješ!“

Severus sa otočil a nahnevane na ňu pozrel. Energicky si vytiahol ruku z Hoochovej zovretia. „Mojich zvýhodnených mi vybral Triediaci klobúk! Dávam na svojich slizolinčanov pozor, lebo nikto iný nechce!“

Minervu to neodradilo a odvetila: „Aj tak by sme mohli mať prospech z istej medzifakultnej spolupráce, ktorú Horace podporuje!“

„Povedz to svojim milovaným chrabromilčanom! Koľko slizolinčanov prijali vlani do ich medzifakultného sebaobranného spolku? Ani jedného!“

Črty Minervinej tváre zmäkli a natiahla ruku k Severusovmu ramenu. Odtiahol sa.

„Nechajme to,“ zavrčal. „Ak ma ospravedlníte, mám prácu.“

 

 

Pozn. prekl.: Vety označené hviezdičkou sú prebrané z HP6.



7. Hermionina pomoc



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



 

7. Hermionina pomoc

 

Hermiona dúfala, že len čo sa vráti do Rokfortu, ihneď sa začnú jej hodiny s profesorom Snapom, no ten, okrem vrčania, aby držala ústa zatvorené a zosmiešňovania za odpovede na hodinách, nedal nijako najavo, že si je vedomý jej existencie. Všetky pokusy zdržať sa v triede po skončení hodín obrany boli zmarené prítomnosťou Harryho a Rona. A keď ho raz míňala na chodbe bez chlapcov v závese, prehnal sa povedľa nej bez toho, aby na ňu čo i len pozrel. Občas dokonca premýšľala, či sa jej celá tá vec o uzdravení a nočnom rozhovore iba nesnívala – veď napokon mohla blúzniť. Aby sa upokojila, nosila vo vrecku zoznam kníh a často si overovala, či je jeho písmo ešte na ňom. Niekoľkokrát prečítala rozsiahle state z kníh, ktoré jej stanovil a mala veľkú chuť sa o nich s niekým porozprávať. Hlavne o Základných obranných kúzlach – bola to kniha so zavádzajúcim názvom; jej obsah mal ďaleko od základov, rozhodne bol obsiahlejší ako kritériá na MLOKy.

Hodiny v jej rozvrhu boli rôznorodé. Snape bol rovnako dobrým a hrôzu naháňajúcim učiteľom obrany ako predtým na elixíroch, zatiaľ čo Slughornovo zvýhodňovanie bolo otravné a Harryho úspechy po využití pokynov toho prekliateho Polovičného princa ju privádzali do nepríčetnosti. Naproti tomu aritmancia bola pre ňu úplným potešením.

Málokto sa prihlásil na aritmanciu na úrovni MLOKov, preto mali šiestaci a siedmaci vyučovanie spoločne. Z Chrabromilu tu bola len ona, potom kopa bystrohlavčanov, z jej ročníka tiež pokračovali aj dvaja slizolinčania – Blaise Zabini a Tracey Davisová.

Profesorka Vectorová im na začiatku prvej hodiny zhruba opísala študijný program:

„Hádam ani nemusím hovoriť, aká som rada, že ste sa všetci rozhodli pokračovať v štúdiu aritmancie. Ako už siedmaci vedia – dúfam, že mi prepáčite, že sa opakujem – na to, aby ste úspešne zložili skúšku z aritmancie na úrovni MLOKov, je potrebné nielen sa naučiť teoretické aspekty, aby ste dobre napísali písomku, ale tiež zavŕšiť samostatné aplikovanie aritmantických pravdepodobností v praxi. V dôsledku toho strávime väčšinu školského roka nad jednotlivými projektmi. Počas prvého polroka budeme mávať hodiny podľa rozvrhu. V tomto období sa budeme zaoberať novou číselnou teóriou a zopakujeme si zložitejšie druhy imaginárnych a magických číselných výpočtových metód vrátane viacdimenzionálnych polí. Budeme tiež tráviť veľa času hľadaním problémov vyvolaných aplikáciou teoretických modelov na skutočné situácie. V tomto polroku očakávam, že si každý študent už pred prázdninami vyberie tému pre svoj ďalší výskum. Avšak po Vianociach budú pravidelné hodiny oveľa zriedkavejšie. Vytvorím časový rozvrh pre individuálne konzultácie, na ktorých sa zameriame na vaše samostatné projekty.“

„Kým pôjdeme ďalej, chcem vám pripomenúť, že využitie aritmancie pri hazardných hrách je prísne zakázané ministerským zákonom, takže ani ja a ani iní skúšajúci neprijmeme žiadne projekty týkajúce sa metlobalu. Rozumiete?“

Profesorka Vectorová sa usmiala na triedu a študenti jej úsmev opätovali. Varovanie pred stávkovaním na metlobalové zápasy nebolo pri príprave na MLOKy ničím novým. Vectorová bola podľa zákona povinná zmieniť sa o zákaze, ale zvyčajne to brala ako nejaký žartík.

Potom sa pustila do zložitého opakovania grafického prevodu medzi m-priestorom a i-priestorom a Hermiona nemala čas zaoberať sa svojím projektom.

Na konci hodiny, keď si odkladala poznámky, ju z myšlienok vytrhol hlas profesorky Vectorovej: „Slečna Grangerová, môžete zostať na moment, rada by som s vami hovorila.“

„Pravdaže, pani profesorka.“ Náhlivo si pozbierala zvyšok vecí a pristúpila k Vectorovej stolu.

Tá jej pokynula, aby si sadla na najbližšiu stoličku. Sama obišla stôl a sadla si na jeho okraj, čo najbližšie k nej. Vyzerala asi na šesťdesiat rokov, hoci podľa toho, čo Hermiona vedela o starnutí čarodejníc, mohla byť omnoho staršia. Bola nízka – nie vyššia ako ona – a šľachovitá. Okrem jedného prameňa pri čele, ktorý sa striebristosivo leskol, mala vlasy tmavé. Nosila ich dosť dlhé na to, aby si ich zastrčila za uši, no nie viac. Boli dostatočne husté, takže z niektorých uhlov jej hlava nadobúdala trochu trojuholníkový vzhľad. Po anglicky hovorila s miernym prízvukom a podľa toho, čo Hermiona zistila, mala nezvyčajný režim dňa, na nohách sa udržiavala nepretržitým prúdom čiernej kávy, ktorú pila z malých šáločiek bez uška. A často sa usmievala.

„Takže, slečna Grangerová, nechcem sa zapliesť do nejakých predpokladov, no niečo mi hovorí“, iskričky v profesorkiných očiach Hermionu presvedčili, že si presne vyrátala pravdepodobnosť, „že si pre váš samostatný projekt vyberiete tému súvisiacu s prebiehajúcou vojnou. Je to tak?“

„Ach, samozrejme,“ Hermiona prehltla. Šokovane si uvedomila, že nikdy nepremýšľala nad dôležitosťou aritmancie pre Harryho prežitie. Ako môžem byť taká hlúpa? Aritmanciu zbožňovala, no zložitú teóriu svojho najobľúbenejšieho predmetu nikdy nevyužila mimo oblasti akademického sveta.

Vectorová sa usmiala. „Som si istá, že ste si dali dokopy, že je to téma, na ktorej som dosť pracovala.“

Hermiona si nič také neuvedomila, no napriek tomu prikývla.

„V každom prípade,“ pokračovala profesorka Vectorová, „nemá zmysel, aby ste prepracovali to, čo som už urobila. Radšej by som vám navrhla, aby sme pracovali spolu. Rada vám ukážem svoje doterajšie výpočty. Bude chvíľku trvať, kým sa zoznámite s fungovaním matice, ktorú som vytvorila, no som si istá, že potom by ste dokázali navrhnúť nejaké zmeny či dodatočné výpočty, ktoré by poslúžili pre účel posúdenia.“

Hermionine oči sa rozžiarili od radosti a mala pocit, že takmer praskne od vzrušenia. „Ďakujem! Páni... myslím tým... páni!“

Profesorka Vectorová zľahčujúco mávla rukou nad jej nemou radosťou. „Nechcem sa chváliť,“ dodala, „ale rovnice, ktoré som dokončila, sú ďaleko nad rámcom úrovne vyžadovanej od študentov pripravujúcich sa na MLOKy. Vlastne je to zďaleka najzložitejší súbor výpočtov, o aké som sa kedy pokúsila. Nepochybujem však o tom, že ich budete schopná úplne pochopiť a pracovať s nimi.“

Hermiona očervenela od radosti.

„Navrhujem, aby ste využili príležitosť a čo najskôr prišli do môjho kabinetu, hoci aj zajtra, ak budete mať náhodou voľnú hodinu. Môžete sa začať oboznamovať s výpočtami.“ Na tvári profesorky Vectorovej sa letmo objavil netypicky vážny výraz. „Dúfam, že vás nemusím upozorňovať, že existencia týchto výpočtov je prísne dôverná. Ak by sa dostali do nesprávnych rúk, malo by to pre našu vec katastrofálne následky. O ich existencii vedia len vybraní členovia rádu a chcem vás požiadať, aby ste o nich nikomu nehovorili, ani vašim spolužiakom.“

„Ach, pravdaže.“ Hermiona zbledla pri predstave možných následkov. „Máte moje slovo, pani profesorka, nepoviem o nich nikomu.“ Zdalo sa, že v poslednom čase v jej živote existuje množstvo vecí, o ktorých nemôže hovoriť. Náhle jej niečo napadlo. „Pani profesorka,“ spýtala sa, „a druhá strana nevyužíva aritmantikov?“

„Nikoho takého talentovaného, ako som ja,“ odvetila a úsmev jej znovu zjemnil črty tváre. S ironickým úškrnom dodala: „Tom Riddle by bol zrejme vynikajúcim aritmantikom, keby nebol taký skeptický k dôležitosti muklovskej matematiky. Celkom určite vieme, že sa počas prvej vojny nezaťažoval výpočtami a odhadmi a podľa našich správ k tomu nedošlo ani tentoraz.“

Hermiona tú informáciu spracovala a potom sa odvážila spýtať: „Zajtra ráno mám v rozvrhu dve okná. Budete mať čas?“

„Hneď ráno?“ Vectorová sa pri tej myšlienke zvraštila.

Keď Hermiona previnilo prikývla, povzdychla si.

„Tak dobre, pokiaľ vám neprekáža vôňa kávy, hádam to zvládnem.“

 

* * * * *

 

Keď sa Hermiona na druhý deň ráno objavila v kabinete u Vectorovej, bola ohromená, že ju vidí oblečenú v niečom, čo vyzeralo skôr ako teplákové nohavice a pletený sveter. Profesorka sa nad jej užasnutým výrazom len pousmiala.

„Pred poludním nikdy nenosím habit, pokiaľ sa tomu môžem vyhnúť. Predpokladám, že nepijete grécku kávu?“

Hermiona prehltla poznámku o tom, že nenosiť habit bola jedna vec, no mať oblečené tepláky druhá. „Ehmm, nikdy som neochutnala grécku kávu, ale espresso mám rada. Je veľmi odlišná?“

„Dosť odlišná. Je silnejšia a trošku zrnitejšia. Pite ju sladkú. Skúste, pokiaľ ide o mňa, urobím si druhú. Ak vám nebude chutiť, dopijem ju za vás.“

Vectorová varila kávu, akoby to bol dôležitý rituál, pomletú kávu zmiešala s vodou a cukrom v malej kanvičke, ktorá sa – ako poučila Hermionu – volala briki.[1] Položila ju nad malý plameň, ktorý zapálila pomocou mágie. Príprava kávy si vyžiadala celú jej pozornosť. Niekoľkokrát ju nechala zovrieť pred tým, než ju uznala za vhodnú na pitie. Len čo mala v ruke šálku, obrátila pozornosť na aritmantické rovnice, na ktoré sa Hermiona prišla pozrieť.

Mávla rukou smerom k dlhej, holej stene a odhalila obrovskú tabuľu pokrytú vzorcami a výpočtami. Na protiľahlej stene sa zjavila neúplná matica.

„S týmto začneme,“ povedala. „Toto je v podstate matica. Momentálne pozostáva z osemnástich rozmerov, čo komplikuje vnímanie celej situácie naraz. Avšak, ak by som ju akokoľvek zjednodušila, začneme strácať detaily. Zjednocujúce výpočty mám na druhej strane a tiež tu,“ vtom opäť mávla rukou a niekoľko panelov tabule sa po lište na podlahe posunulo nabok. Tabuľa, ktorá bola predtým skrytá, sa vynorila spoza steny. „Toto je niekoľko z vložených vzorcov. Môžete nimi pekne pomaly prejsť; malo by vám byť jasné, čo som urobila.“

Hermiona pristúpila bližšie a pokúsila sa pochopiť logiku výpočtov nachádzajúcich sa pred ňou. Bola to tá najkomplikovanejšia vec, akú kedy videla. Odpila si z kávy: zvláštna, ale nie úplne hrozná.

„Poďte sem, toto vás bude zaujímať,“ ozvala sa Vectorová z kúta. „Je to projekcia pravdepodobnosti, že Harry Potter vojnu prežije a Voldemort nie.“

Hermiona prešla prstom po výpočte. „Päťdesiatjeden percent.“ Odmlčala sa. „To nie je príliš povzbudivé.“

„Oveľa lepšie, ako to bolo predtým, moja drahá. Sledujte toto, je to fascinujúce. Pozrite na tieto dva runové koeficienty, to je Ronald Weasley a toto...“

„Som ja!“

„Správne. Sledujme, čo sa stane, keď vás odstránim z rovnice.“

Vectorová vykúzlila handru na prach a vymazala koeficient reprezentujúci Hermionu. Vzorec sa na chvíľočku zamihotal, keď prepočítaval pravdepodobnosť.

„Dvanásť percent,“ Hermiona bola šokovaná. Samotná moja prítomnosť zvyšuje Harryho šance o tridsaťdeväť percent? Tá myšlienka jej naháňala strach.

„Odstráňme Ronalda,“ Vectorová tak urobila, „to je ďalší pokles, ale len o tri percentá.“

Hermiona bola neschopná slova.

„Dajme vás späť,“ pokračovala a poklepala prútikom na tabuľu, „a Harryho šanca opäť stúpne na štyridsaťšesť percent. Vy ste, moja drahá, kľúčovým faktorom jeho úspechu. Avšak len spolu s Ronaldom môžete Harryho dostať nad päťdesiat percent. Vyzeráte vydesene.“ Profesorka znepokojene prižmúrila oči a pričarovala Hermione stoličku. „Odpite si z kávy, to robí zázraky. Myslím, že istý čas potrvá, kým si zvyknete vidieť činy vo vašom živote a živote vašich priateľov zredukované na čísla.“

Vectorová si pričarovala ďalšiu stoličku. Obe ženy sa posadili; spolu hľadeli na výpočty a popíjali pritom kávu.

 

* * * * *

 

Koncom druhého týždňa s ňou profesor Snape ešte stále nehovoril o súkromných hodinách. Prehrýzla sa už niekoľkými tabuľami výpočtov profesorky Vectorovej, no išlo jej to pomaly, takže na metlobalové ihrisko zišla sledovať testovanie hráčov vo veľmi nevrlej nálade. Tá hlúpa fľandra Lavender hádzala očkom po Ronovi spôsobom, ktorý to všetko iba zhoršoval. Mrzelo ju, že si so sebou nevzala niečo na čítanie, no napadlo jej, že tam prišla ako morálna podpora, čo by pri čítaní vyzeralo trochu nepresvedčivo. Nieže by Ron vyzeral, že po mojej podpore túži, zamrmlala si zatrpknuto pre seba. Usadila sa na tribúne a rozhliadla po veľkom množstve prítomných študentov. To nemôžu byt všetko chrabromilčania, pomyslela si náhle, keď si všimla niekoľko mladších detí, o ktorých by odprisahala, že sú z Bystrohlavu. Nohy si vyložila na operadlo sedadla pred sebou a povytiahla si habit, aby na nich cítila teplo slnečných lúčov. Ruky si prekrížila na hrudi, oprela sa dozadu a civela do diaľky. Bude to trvať večnosť, uvažovala. Spomenula si na rozhovor s chlapcami pri raňajkách a niekoľko minút premýšľala nad Dumbledorovou častou neprítomnosťou, taktiež uvažovala či Snape azda nečaká, kým sa začnú metlobalové tréningy. To by dávalo zmysel. Nálada sa jej trošičku zlepšila a pozrela sa na Harryho, ktorý začal vykrikovať pokyny.

Cormac McLaggen sa s bojovným výrazom zatúlal jej smerom, zámerne si potiahla habit nižšie, aby si zakryla nohy, no ešte predtým si ju premeral pohľadom od hlavy po päty. Bolo jej z toho trochu zle. Zaťala zuby a pevne dúfala, že možno odíde a sadne si niekam inam, no bez úspechu; sadol si len pár miest od nej, a čo bolo ešte horšie, pustil sa s ňou do reči.

Napriek jej jednoslabičným a vyhýbavým odpovediam mlel bez ustania počas celého testovania triafačov a odrážačov. Poctil ju rozvláčnou prednáškou o talente a taktike. Hermiona sa snažila jeho stupídny komentár ignorovať – počas zhodnotenia Ronovho výkonu v priebehu vlaňajšej sezóny si zahryzla do jazyka – no napokon ju poriadne vytočil poznámkou o Ginny.

„Nuž, určite sa pýtaš,“ poznamenal, „ktorý z jej talentov ju dostal do tímu? Nieže by som sa sťažoval, no pochop, nemôžem sa dočkať, kedy ju po zápase stretnem v šatni...“

„Ako sa opovažuješ?!“ zúrila. „Ginny Weasleyová je vynikajúca metlobalová hráčka a moja veľmi dobrá priateľka! Ak opomenieme fakt, že práve strelila sedemnásť gólov, nemôžem uveriť, že dokážeš povedať niečo také o svojich potenciálnych spoluhráčoch!“

Zdalo sa, že McLaggena jej výbuch vôbec nevzrušil. Vlastne sa jej smial a natiahol ruku popri opierkach prázdnych sedadiel medzi nimi, prsty mal nebezpečne blízko jej ramena. „Hádam nežiarliš? Neboj, mňa berú náruživé pipky. Škoda, že sa nezúčastňuješ testovania do tímu.“

Hermiona na okamih onemela. „Uisťujem ťa, Cormac McLaggen, že ma vonkoncom nezaujíma, čo ťa na babách berie. A pre tvoju informáciu, Chrabromil už má ukážkového strážcu. Tvoje šance dostať sa do tímu sú rozhodne mizivé.“

Našťastie pre oboch účastníkov rozhovoru vyhlásil Harry testovanie strážcov a práve v tej chvíli zavolal McLaggena. Ten namyslene odkráčal, zjavne si nevšimol, čo mu pred chvíľou hrozilo a Hermiona si nadávala, že ho neprekliala, keď mala príležitosť.

Sedela tam vytočená počas testovania prvých kandidátov na pozíciu strážcu a zaoberala sa niekoľkými uspokojujúcimi scenármi, vrátane McLagenna vo veľmi kompromitujúcej a bolestivej situácii. Neexistuje, že by Harry dovolil, aby sa taký hnusák dostal do tímu. Avšak keď McLaggen zabránil zopár prvým gólom, nebola si tým už taká istá. Nenápadne pozrela na Rona: vyzeral hrozne. Bol vystresovaný z toho, že bol neskúsený. Keď McLaggen vyrazil tretiu penaltu, Hermionino napätie vzrástlo. Ak sa Ron nedostane do tímu, nikdy sa cez to neprenesie! A ja nikdy nedostanem šancu mať hodiny s profesorom Snapom. Zvažovala, ktorý výsledok by bol horší. McLaggen odvrátil štvrtú penaltu a Hermiona letmo zazrela Ginny: vyzerala zachmúrene a uzavreto. Bolo rozhodnuté. V žiadnom prípade nedopustí, aby ten úlisák mal príležitosť šmírovať Ginny v šatni. Nenápadne vytiahla z vrecka prútik.

„Confundo,“ zašepkala a potom si povzdychla od úľavy, keď sa McLaggen vrhol zlým smerom a úplne prepásol piatu penaltu.

Sledovanie Ronovho testovania bolo nervy drásajúce. Hermiona zadržala dych a zaťala päste tak silno, až sa jej nechty zaryli do dlaní. Od úľavy, ktorú cítila, keď vykryl všetkých päť penált, sa jej zatočila hlava. Vyskočila od radosti zo sedadla a s tak trocha hysterickým smiechom sa rozbehla k nemu. Jej predošlá namrzenosť bola zabudnutá: Ron Weasley bol v porovnaní s Cormacom McLaggenom rozprávkovým princom.

„Urobil si to skvele, Ron!“ vykríkla a rýchle ho objala. Zazubil sa na ňu. Po krátkej organizačnej debate medzi Harrym a novými členmi tímu sa traja priatelia vydali k Hagridovi. Bolo také nádherné byť vonku na slniečku, vidieť Harryho a Rona takých nadšených z metlobalu a vedieť, že McLaggen dostal, čo mu patrí. Keď sa Ron zachechtal, že McLaggen vyzeral ako očarovaný, Hermiona pocítila iba malé bodnutie viny.

 

 

A/N: Názov tejto kapitoly je rovnaký ako u súbežnej kapitoly v Polovičnom princovi. Mala som pocit, že výstižne označuje obe polovice kapitoly.

[1] briki – grécky názov pre džezvu http://cs.wikipedia.org/wiki/D%C5%BEezva



8. Slizolinská politika



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



 

8. Slizolinská politika

 

Zatiaľ čo pôvod nových bifľomorčanov mohol byť považovaný za nepodstatný, Severus ho pri svojich slizolinčanoch pokladal za dôležitú informáciu a snažil sa ju vyhľadať čo najskôr. Päť čistokrvných, jedna „polovičná“ a jedna muklorodená. Naozaj ho neprekvapilo, keď zistil, že podvyživené dievča a muklorodená čarodejnica boli tou istou osobou. Ako mal vo zvyku, počas prvého týždňa si vyhradil čas na stretnutie s každým novým študentom. Morris Bletchley a Terence Harper nepredstavovali žiaden problém. Obaja mali v Rokforte bratov, ktorí im ukázali, ako to chodí. Raquel Garsidová a Milton Hammerbrightová pochádzali zo známych čistokrvných rodín, o ktorých bolo možné tvrdiť, že boli v rodinnom zväzku s polovicou Slizolinu a s niekoľkými ďalšími pravdepodobne dovolenkovali na Riviére. Na druhej strane Pubert Cavendish bol spríbuznený s práve takým množstvom jedincov, no pochádzal z rodiny, ktorá mala finančné problémy. Jeho oblečenie bolo evidentne z druhej ruky a vyzeral trochu bezradne. Prednedávnom by ho zveril do schopných rúk Draca Malfoya, zvyčajne pripraveného podeliť sa o sladkosti a iné darčeky, ktoré mu Narcissa pravidelne posielala, no ten sa neobťažoval prísť, aby sa porozprával so svojím vedúcim fakulty. Severus sa teda radšej obrátil na Blaisa Zabiniho. Chelseu Gladstonovú, „polovičnú“, matka dobre pripravila, a tak jej nerobilo problém zahmlievať pokiaľ ide o rodinné pomery, aby nad ňou spolužiaci neohŕňali nos. Severus začul, ako pohotovo informovala jednu z tretiačok, že jej otec sa pred mnohými rokmi prisťahoval z Kanady – čo príhodne vysvetľovalo jej muklovské priezvisko. Vryl si do pamäti, že prikáže Tracey Davisovej, aby na ňu dozrela. Avšak Jocelyn Smithová bola ozajstným dôvodom na obavy.

Na stretnutie prišla presne načas a bez slova si sadla na stoličku oproti Snapovmu stolu. Nohy jej rozpačito trčali, boli prikrátke, aby dosiahli až na zem. Veľká stolička ju robila ešte mladšou, než bola v skutočnosti. Keď čakala, kým Snape prehovorí, sedela prísne vystretá s rukami zovretými v lone.

Severus sa na ňu chvíľu sústredene díval, než sa ozval. Slečna Smithová nebola pekným dievčaťom. Na svoj vek bola priveľmi chudá a malá. Všetko na nej bolo tak trochu bledé. Vlasy špinavej blond farby boli spľasnuté a viseli tesne pod plecia. Rozštiepené končeky zúfalo potrebovali podstrihnúť. Oči mali vyblednutý odtieň modrej a na jej prepadnutej tvári vyzerali priveľké. Cez jedno líce sa tiahla stopa po modrine.

„Slečna Smithová,“ začal. V spôsobe, akým sa naňho to dieťa uprene pozeralo, bolo niečo jemne znepokojivé. „Možno ste počuli, že do Slizolinu sú zatriedení len čistokrvní čarodejníci a čarodejnice.“ Dievča neodpovedalo, tak pokračoval: „Takéto vyhlásenia sú očividne nepravdivé, rovnako ako drvivá väčšina výrokov o magicky nadaných potomkoch muklovských rodičov. Neexistujú napríklad žiadne zjavné rozdiely v magických schopnostiach. Okolnosti však naznačujú, že isté politické frakcie vo vnútri Slizolinu aj naďalej šíria takéto klišé. Bolo by vhodné, keby ste sa zdržali predebatovávania vášho rodokmeňa. Priezvisko Smith je našťastie rovnako bežné v čarodejníckom svete ako aj v muklovskej Británii.“

Dievča ešte stále nič nepovedalo. Zažmurkalo vôbec? uvažoval Severus.

„Máte nejaké otázky?“ spýtal sa.

„Nie, pane,“ odvetila ihneď čistým, vysokým hlasom. Po krátkej pauze dodala: „A o svojej rodine nemám vonkoncom čo povedať, nikomu.“ Hlas mala zároveň detinský aj znepokojivo vážny.

Jej odpoveď Severusa na okamih zarazila. Prekvapene si uvedomil, že má nielen neutrálny hlas, ale aj myšlienky: vôbec ju necítil. To dievča používa oklumenciu, a veľmi intenzívnu. Poznanie skutočnosti ho rozrušilo. Bolo dosť prekvapivé zistiť, že Hermiona Grangerová – neznesiteľne predčasne vyspelá študentka piateho ročníka – má rozvinutý talent na oklumenciu. Ale prváčka bez predchádzajúceho kontaktu s mágiou? Niečo tu nehralo. Ponechal si ju tam ešte na niekoľko minút. Na zopár otázok týkajúcich sa jej prvého vyučovacieho dňa mu dala vyhýbavé odpovede, a tak ju nechal ísť. Keď došla ku dverám, zavolal ju späť.

„Slečna Smithová?“ Okamžite sa otočila. „Kto vám doručil list z Rokfortu?“

„Profesorka McGonagallová, pane.“

„Výborne, môžete odísť.“

Len čo sa za dievčaťom zavreli dvere, pozrel sa na hodinky. Mal pred večerou ešte trocha času. Ak sa poponáhľa, môže zastihnúť Minervu v kabinete.

Namiesto premiestnenia cez hop-šup sieť sa radšej rozhodol ísť pešo, vychutnávajúc si možnosť rozhýbať si nohy. Dvere McGonagallovej dvere zatvorené, no keď zaklopal, zavolala, aby vstúpil.

Pri pohľade na kolegu vo dverách sa zatvárila otrávene, ich hádku spred dvoch dní mala zjavne v čerstvej pamäti.

„Ale, ale,“ podpichla ho. „Pozrimeže, čo sem pritiahla mačka.“

Snape na ňu znechutene zagánil. „Ty si tu jediná mačka, Minerva, a vôbec nemám chuť premýšľať nad vecami, ktoré môžeš či nemôžeš privliecť.“

Minerva sa zachichotala. „Posaď sa a daj si sušienku,“ ponúkla ho a posunula škatuľu s pečivom na druhú stranu stola.

Snape si sadol a ruky si prekrížil na hrudi, ignorujúc sušienky. „Prišiel som si pohovoriť o jednom zo študentov – z mojich študentov.“

Pri posledných slovách naňho Minerva so záujmom pozrela. „Chvíľu som si myslela, že si sa prišiel sťažovať na niektorého z chrabromilčanov.“

„Nie. Ide o Jocelyn Smithovú.“

„Huch,“ Minerva zošpúlila pery a nesúhlasne pokrútila hlavou. „Bola som veľmi prekvapená, že práve ona bola zaradená do Slizolinu. Potrebuje starostlivosť – nepozeraj sa tak na mňa, Severus! Je úplne jasné, že si tu práve z toho dôvodu, na ktorý narážam...“

„Prečo si myslíš, že Slizolin pre ňu nie je dobrým miestom?“ Hlas mal hlboký a nebezpečný.

„Pch, Severus! Veď je muklorodená! Mala by sa lepšie, keby bola na mieste, kde by nemusela tajiť svoj rodinný pôvod.“

„Triediaci klobúk si to nemyslel.“

„Upokoj sa, Severus, nemám v úmysle znovu sa o tom s tebou dohadovať.“ Minerva natiahla ruku a pohrkala škatuľou s pečivom, ktorá ležala na stole. „No tak, vezmi si sušienku.“

Severus si sťažka povzdychol. Veľmi neochotne siahol po pečive a zahryzol doň.

„Tak je to lepšie. Predpokladám, že chceš vedieť, aký dojem som mala pri návšteve z jej rodiny?“

„Áno,“ odvetil s ústami plnými sušienky.

„Bohužiaľ, nie veľmi dobrý. Matka bola sotva staršia než samotné dieťa a otec dávno zmizol. Z toho, čo som vyrozumela, sa cez posteľ jej matky premlelo množstvo chlapov a len málo z nich prejavilo záujem o dieťa. Byt, v ktorom žijú, patrí mestu a je od vrchu po spodok špinavý. Celá tá návšteva bola hrozne deprimujúca. Jocelyn je tu, prirodzene, len vďaka štipendiu.“ Minerva sa na chvíľu odmlčala. „Vzala som ju aj do Šikmej uličky, nakúpiť veci do školy. Nepovedala mi toho veľa. Akoby ani neverila, že sa to všetko v skutočnosti deje. Potom, čo som jej kúpila knihy sa spýtala: Môžem si ich nechať? – akoby očakávala, že ich bude musieť vrátiť. Bolo to srdcervúce.“

Severus cítil k svojej najmenšej zverenkyni hlboký súcit. Na dlhú chvíľu sa zadíval na Minervu neschopný slova, na druhú sušienku v ruke celkom zabudol.

„Severus,“ ozvala sa vľúdne, „som naozaj rada, že to budeš ty, kto sa o ňu postará. A teraz poďme na večeru skôr, ako mi zješ všetky sušienky.“

 

* * * * *

 

O niečo neskôr v ten večer sedel Severus vo svojom kabinete a formálne pracoval na plánoch pre tretí a štvrtý ročník. V skutočnosti bol úplne stratený v myšlienkach. Neustále sa vracal k problému Jocelyn Smithovej a Hermiony Grangerovej – dvom muklorodeným čarodejniciam, obom prirodzeným oklumentorkám. Oklumenčné schopnosti sa len zriedkavo rozvinuli bez výučby, pre deti bolo neuveriteľne ťažké zvládnuť potrebnú kontrolu mysle. Bola to len zhoda okolností? Situácia bola u oboch natoľko odlišná, a napriek tomu bol výsledok rovnaký. Severus si frustrovane povzdychol.

Jednak premrhal už viac ako dosť času premýšľaním o slečne Grangerovej. Zdalo sa, že od ich rozhovoru na konci predošlého ročníka sa jeho myšlienky sústavne točia okolo nej. Teraz, keď sa začal nový školský rok, zistil, že opakovane vyčnieva spomedzi davu študentov, aby upútala jeho pozornosť. Keby len to prekliate dievča prestalo naňho hľadieť a snažiť sa s ním hovoriť, mohli už začať s hodinami, ale dovtedy to nebolo bezpečné ani pre jedného z nich. Severus práve dumal nad otázkou, koľko času bude mať na jej učenie pred tým, než vstúpia do účinnosti radikálne súčasti Dumbledorovho plánu, keď ho začalo páliť Temné znamenie. Pri surovej bolesti prudko zalapal po dychu, odsunul učebné plány a prešiel do svojich izieb. Privolal si masku a plášť a vyslal Patronusa, aby informoval Dumbledora o odchode. Potom vykĺzol na pozemky.

Bol krásny večer. Obloha bola jasná a hviezdy nad ním žiarili. Keby ho ruka tak hrozne nebolela, užil by si prechádzku k premiestňovaciemu bodu. Počas chôdze dostal myseľ pod kontrolu a odsunul drobné obavy, ktoré v ňom predvolanie vyvolalo. V priebehu školského roka bol iba zriedka povolaný; muselo sa stať niečo vážne. Vo chvíli, kedy prešiel za ochrany, bola jeho myseľ čistá. Prútikom sa dotkol Temného znamenia a premiestnil sa.

 

* * * * *

 

Opäť sa ocitol v premiestňovacej hale Malfoy Manoru, kde ho tentoraz čakali Narcissa s Bellatrix. Len čo dorazil, Narcissa sa k nemu rozbehla a oboma rukami ho chytila za predlaktie.

„Severus,“ vydýchla. „Tak ma to mrzí.“

Pohľad mu skĺzol z jej utrápenej tváre a pozrel na Bellatrix, ktorá sa ani nepohla z miesta, kde sa oprela o stenu. Ešte aj ona sa tvárila trošičku previnilo.

„Čo ste urobili?“ spýtal sa. Hlas sa mu prenikavo odrážal od vydláždenej podlahy v miestnosti.

„Dozvedel sa o Neporušiteľnej prísahe, Severus, a... och, Severus, nemal z toho veľkú radosť...“

Kútiky úst sa mu od hnevu stočili nadol, čo ešte zdôraznilo ostré črty jeho tváre. Vyslobodil si ruku z Narcissinho zovretia a rýchlo prešiel k dverám. Keď míňal Bellatrix, otočil sa k nej bez toho, aby spomalil tempo. „Opäť robíš problémy, Bellatrix?“ spýtal sa, no neobťažoval sa s čakaním na odpoveď.

Bezprostredne po vstupe do salónu si ľahol tvárou dolu.

„Ach, Severusss... aké milé od teba, že si si našiel čas a prišiel si za mnou. Viem, aký bývaš v tomto období roka hrozne zaneprázdnený.“

Severus sa nie po prvý raz pristihol, že uvažuje o podobnosti medzi Dumbledorom a Temným pánom. S tvárou pritlačenou k podlahe a istou hrozbou trestu vznášajúcou sa nad ním pociťoval menšie obavy než predtým, keď premýšľal nad pravdepodobnosťou fyzickej bolesti.

V ďalšej sekunde ho vymrštilo do vzduchu.

„Môj drahý chlapče, dovoľ, aby som ti pomohol bližšie.“ Voldemort s vytiahnutým prútikom levitoval Snapa k sebe. Keď jeho vznášajúce sa telo bol dosť blízko, aby sa ho mohol dotknúť, bez okolkov ho nechal padnúť na zem.

„Môj pane,“ vytlačil Snape zo seba, hoci mal vyrazený dych.

„Zdá sa, Severus, že si mi zabudol niečo povedať.“

„Iste, môj pane. Odpusťte mi.“

„To nestačí, Severus. Pozri, pokiaľ sa správaš ľahkomyseľne a dávaš ľuďom sľuby, ako môžem vedieť, či si voči mne lojálny?“ Nastala dlhá pauza. „Severus? Pozri na mňa!“

Snape vzhliadol do červených očí a na namierený prútik Temného pána. Voldemort sa naklonil dopredu a usmial sa naňho v odpornej paródii priateľskosti. „Legilimens,“ šepol.

Jeho exkurzie do myslí iných nevyhnutne súviseli s určitým množstvom bolesti; mal pôžitok z násilného vniknutia a spôsobovania škôd. Severus však vedel, čo môže očakávať. Silno sa sústredil na spomienky na Neporušiteľnú prísahu a ostatné, čerstvejšie spomienky zakamufloval tak, aby Voldemort nezistil, že si stále udržiava kontrolu. Myslel na to, ako s Potterom kráčali k hradu a na uvítaciu reč v slizolinskej klubovni. Obe situácie Voldemorta nakrátko zaujali, no potom sa dral dopredu k scéne z Pradiarskej uličky. Až keď si prezrel odchod Narcissy a Bellatrix, stiahol sa zo Severusovej mysle. Hneď ako sa energia kúzla rozplynula, Severusova hlava dopadla späť na koberec. Časť jeho mozgu, ktorá nepulzovala od bolesti, žehnala Luciusovi za to, že sa nerozhodol pre parkety.

Severus si nebol istý, ako dlho tam ležal, hádam nie viac než niekoľko minút. V tej chvíli mu Voldemort vsunul špičku čižmy pod plece a otočil ho hlavou hore. Snape videl, že sa nad neho naklonil a prvýkrát si všimol aj prítomnosť Nagini.

„Nuž, Severus, musím priznať, že si mi preukázal väčšiu vernosť, než som predpokladal.“

Bola to milosť? Zdalo sa, že tá spomienka na Voldemorta zapôsobila, no stále nebol presvedčený, že bezprostredné nebezpečenstvo pominulo. Pomyslel si, že bude múdrejšie nič nehovoriť. Voldemort si roztržito poklepkával prútikom po stehne. Druhou rukou hladkal zadnú časť hlavy Nagini.

Nakoniec k nej prehovoril, nežne šušlajúc, akoby to bolo malé dieťa: „Je mi to ľúto, moja drahá, no tentoraz ho ešte nechám žiť.“ Pozrel opäť na Severusa a znovu doňho štuchol čižmou. „Vstaň!“ prikázal.

Severus sa vytiahol na ruky a kolená a čelo pritisol na dlážku vedľa Voldemortových nôh. „Ďakujem, môj pane,“ povedal.

Keď zodvihol hlavu, Voldemort sa opäť naklonil dopredu a zmenšil vzdialenosť medzi nimi. „Prečo si mi to nepovedal?“

„Bol som nahnevaný na Bellatrix, môj pane; zúril som, že spochybnila moju lojalitu voči vám. Pomyslel som si, že vás nebudem nudiť príbehmi o malichernej žiarlivosti.“

„Neporušiteľnú prísahu pokladáš za triviálnu vec? Koľko si ich ešte zložil?“

„Ani jednu, môj pane. Prisahám. Nesľúbil som nič, čo by som dobrovoľne neurobil.“ Po údere srdca dodal. „Mám toho chlapca rád.“

„Vieš, Severus, mohol by si byť mojím najvýznačnejším služobníkom.“ Voldemort sa naňho díval so zvláštnym, hodnotiacim výrazom.

„Poctili ste ma, môj pane.“

„Nabudúce, ak budeš robiť niečo rovnako hlúpe, Severus, urob všetko pre to, aby si mi to povedal ty sám a potom ťa nebudem musieť potrestať.“ Vtom zdvihol ľavú ruku a na okamih ju položil na Severusovu hlavu, akoby ho požehnával. Potom lenivo mávol prútikom a zasmial sa: „Crucio.“

 

* * * * *

 

Asi o hodinu neskôr to Severus otočil späť do Rokfortu, hneď ako sa premiestnil na čistinku, očami vyhľadal mačku. Pri dopade mierne zakopol a ona k nemu s obavami priskočila. Len čo sa vzpriamil, nakrátko sa mu ovinula okolo nôh. Nespokojne zamňaukala.

„Bol som na tom aj horšie,“ odvetil a vydal sa na dlhú cestu k hradu. Mačka kráčala vedľa neho.

Znovu prežiť zážitky tej noci v mysľomise bolo mimoriadne nepríjemné. Padnúť na zem pred vraždiacim maniakom bola jedna vec, no sledovať pritom sám seba, druhá. Našťastie sa Dumbledore uspokojil len s krátko trvajúcim rozhovorom a chvíľu po polnoci Severusa prepustil.

Ten odišiel z riaditeľne cez schodisko a pustil sa pešo do žalárov, aby si vyčistil myseľ. Telo ho bolelo od následkov dlhotrvajúceho Crucia. Chôdza mu spôsobovala problémy, no zo skúsenosti vedel, že keby si nerozhýbal končatiny pred tým, než sa odoberie do postele, zajtra by to bolo oveľa horšie.

Pred svojimi izbami natrafil na mačku. „Čo chceš?“ spýtal sa so zvyčajnou hrubosťou. Tá sa len pretiahla, a keď sňal ochrany, nasledovala ho dovnútra. Severus zo seba zhodil habit a zavesil ho na dvere. Prešiel cez miestnosť, spustil sa do pohodlného kresla a vyzul si čižmy. Hneď ako si vyložil nohy na stolík, privolal z kozubovej rímsy fľašu ohnivej whisky s pohárom a nalial si štedrú dávku. Mačka s tichým nesúhlasným zamňaučaním vyskočila na opierku kresla a vyklenula chrbát. „Smiešne,“ zamrmlal a zamračil sa na ňu. Opäť zamňaukala. S povzdychom privolal misku, ktorú levitoval vo vzduchu až k jej ňufáčiku. Pokrútil hlavou a nalial jej prídel jantárovej tekutiny. „Uvedomuješ si, že vyzeráš absurdne?“ spýtal sa, keď začala šťastne chleptať. Fľašu položil na podlahu, zavrel oči, oprel sa dozadu a pohár s whisky si pritisol k hrudi.

Mačka dopila nápoj, najprv vylízala misku a potom si očistila fúziky. Z opierky kresla sa ladne premiestnila na kolená muža sediaceho vedľa. Keď sa mu začala uhniezďovať na stehnách, urobil grimasu. „Musíš sa správať tak neprístojne?“ zahundral. Aj potom, čo sa usadila, neprestával s občasným reptaním, no vnímavý pozorovateľ by si všimol, že mu ruka spočinula na jej zátylku a dlhým prstom ju jemne hladkal za uchom.



9. Narodeninové prekvapenia



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



 

9. Narodeninové prekvapenia

 

Vo štvrtok ráno pred raňajkami čakali Harry s Ronom na Hermionu v klubovni. Keď sa objavila, privítali ju s veľkými ováciami, zavesili sa do nej z oboch strán a ako čestná stráž ju odprevadili do Veľkej siene. Hlasnými výkrikmi sa dožadovali uvoľnenia cesty a ich smiešne hrdinstvo a prehnaná galantnosť ju rozosmiali a od radosti jej vohnali červeň do líc. Vyžiadalo si veľa námahy udobriť si ju za to, že Harry bezohľadne naplánoval prvý metlobalový tréning sezóny na večer jej sedemnástych narodenín. Veď človek sa stane plnoletým len raz a Hermiona sa nemohla ubrániť miernemu pocitu rozladenosti, že Harry, Ron a Ginny budú tráviť večer inde.

I keď si na jej narodeniny spomenuli, čo bol pokrok oproti niektorým predošlým rokom. Zatiaľ čo Ron považoval za zábavné darovať jej Sprievodcu šachom pre beznádejné prípady, Harry jej venoval nadmieru štedrý darčekový poukaz do Čarodejníckej literatúry pre malých a veľkých. Už samotná myšlienka na to, čo si zaň bude môcť kúpiť, bola dostatočne vzrušujúca, takže v sebe našla toľko slušnosti, aby ocenila vtipnosť Ronovho darčeka. Od rodičov dostala poštu: prirodzene, pohľadnicu s listom a ďalší darčekový poukaz; mama jej tiež kúpila pár kúskov oblečenia, kým ešte bola doma.

Raňajky boli v ten deň úžasné. Hermiona si ich radšej vďačne užívala, než by mala sedieť a trucovať nad perspektívou večera stráveného osamote v knižnici. Ron sľúbil, že bude počas podávania jedla žuť so zatvorenými ústami a takmer to dokázal. Celkovo bolo príjemné byť aspoň raz stredobodom pozornosti u všetkých chrabromilčanov, členov Dumbledorovej armády z iných fakúlt a niekoľkých ďalších spolužiakov, ktorí jej prišli zablahoželať.

A tak sa s chlapcami rozlúčila väčšmi neochotne než obvykle, keď sa pobrala na prvú hodinu. Blízko dverí Veľkej siene ju pristavilo malé blonďavé dievčatko so slizolinskou kravatou.

„Ty si Hermiona Grangerová?“ spýtala sa čistým, no tichým hlasom.

„Áno,“ odvetila Hermiona a sklonila sa na jeho úroveň. „Ale, bohužiaľ, neviem, ako sa voláš.“

Dievčatko, nech už bolo kýmkoľvek, ignorovalo naznačenú otázku. „Mám pre teba odkaz od profesora Snapa. Povedal, aby som ti pripomenula, že máš dnes večer o ôsmej trest, a ak budeš meškať, oľutuješ to.“

Hermionine ústa zostali otvorené od prekvapenia. Otočila sa k učiteľskému stolu. Snape bol tam. Na sekundu zachytila jeho pohľad pred tým, než sa otočil inam a roztrpčene skrivil ústa. Hermiona sa obrátila späť, aby sa poďakovala dievčatku za námahu, ale to už bolo preč.

Fíha! pomyslela si. On to nazýva trestom? Nuž, doplnila, vychádzajúc z Veľkej siene s viditeľným poskočením, aspoň nebudem tráviť večer osamote.

 

* * * * *

 

Hermiona bola taká nadšená pokiaľ išlo o jej prvú hodinu so Snapom, že do žalárov dorazila o pätnásť minúť skôr. Celú štvrťhodinu merala krokmi hore dolu neďaleký úsek chodby, zdráhajúc sa prísť skôr a zároveň sa desiac toho, že bude meškať. Približne každých dvadsať sekúnd pozerala na hodinky, až nakoniec presne o ôsmej zaklopala na dvere kabinetu.

„Vstúpte,“ ozval sa.

„Dobrý večer, pán profesor,“ povedala zdvorilo, keď kráčala k stoličke pred jeho písacím stolom.

Snape sa neobťažoval vzhliadnuť od známkovania, nieto ešte odpovedať. Niekoľko minút pokračoval v písaní poznámok na eseje a Hermiona bojovala s rastúcim nutkaním spýtať sa na jednu z mnohých otázok, ktoré mala pripravené. Cez školský habit si nervózne pošúchala jazvu priamo na mieste, kde jej pretínala kľúčnu kosť.

Snape si nakoniec akoby nahnevane povzdychol a položil brko. Upravil štós pergamenov pred sebou, zarovnávajúc rohy a odtisol ich nabok.

„Čo mi poviete na svoju obhajobu?“ spýtal a v hlase mu zaznel nahnevaný tón.

Hermionine oči sa máličko rozšírili od prekvapenia a potlačila vyľakaný výkrik. Je to nejaký chyták? premýšľala a pátrala po akomsi náznaku v jeho tvári, čo by pripomínal toho uvoľneného muža, s ktorým hovorila v nemocničnom krídle.

„Ehmm, toto nie je skutočný trest, však?“ Koniec otázky znel neisto.

Snape zdvihol jedno obočie. „Prečo by nebol?“ spýtal sa.

Príjemné očakávanie, ktoré pociťovala počas celého dňa sa rýchlo rozplynulo, v hrdle jej vyschlo a žalúdok mala stiahnutý. Prudko si zahryzla do spodnej pery neistá tým, čo odpovedať.

„Nezoslali ste v poslednom čase na niekoho Confundo?“ spýtal sa Snape.

Hermiona zmeravela. V žilách jej kolovala panika. Och, božemôj, ako? Som v poriadnej kaši. Odkiaľ to vie? „Ja...“ začala.

„Neplytvajte mojím časom tým, že to budete popierať, slečna Grangerová.“ Naklonil sa cez stôl. „Videl som vás.“

„Ako?“ Jej otázka bola sotva hlasnejšia od šepotu.

„Možno ste si to nevšimli, slečna Grangerová, ale je vojna. Myslíte, že necháme deti vonku na pozemkoch celé hodiny bez dozoru?“

Hermione sa točila hlava. „Čo...?“ Zdalo sa, že naraz nie je schopná vyriecť viac než jedno slovo.

„Čo sa s vami stane? Hmm... zaujímavá otázka.“ Snape si poklepal prstom po perách, keď sa tváril, že to zvažuje. „Za normálnych okolností by ste boli vylúčená. A Potter tiež – viete, vždy som ho chcel vyhodiť.“

Hermiona konečne dokázala prehovoriť: „Harry s tým nemá nič spoločné!“

„Skutočne?“ jeho hlas bol presiaknutý nedôverou. „Takže Potter o tom nevie vôbec nič? Som si istý, že tá správa bude preňho úplným prekvapením.“

Hermiona si opäť zahryzla do spodnej pery. „Nuž... neskôr na to prišiel, ale celé je to moja vina!“

„Zaujímavé. A čo urobil potom, keď si uvedomil, že jeho najlepšia priateľka protiprávne ovplyvnila výsledky športovej súťaže? Predpokladám, že nič. Aké neopísateľne ušľachtilé! Takže, asi predsa len nevylúčime Pottera. Škoda. Nevadí, jeho doživotný zákaz hrať metlobal ma trochu uteší.“ Snape sa nevľúdne usmial. „Domnievam sa, že ten zákaz sa bude vzťahovať aj na pána Weasleyho.“

Nevoľnosť zaplavovala Hermionine telo vo vlnách. „Pán profesor... nesmiete... nesmiete ich vylúčiť,“ naliehavo žiadala. „Iba ja sama som zodpovedná za svoje činy. Ja by som mala byť potrestaná.“

„Zaujímavá teória,“ uvažoval Snape. „Avšak keď sa tento príbeh rozkríkne, nikto nebude veriť, že Chlapec, ktorý prežil, aby plnil novinové titulky, v tom nemal prsty. To by mohol byť dosť veľký úder pre jeho povesť. Rita Skeeterová si na tom zgustne.“

Hermiona to nedokázala ďalej počúvať. Pevne zavrela oči a tvár zaborila do dlaní. Prvotriedne to pohnojila. Vylúčia ma. Všetci si budú myslieť, že Harry podvádza. Ron ma zabije.

„Viete, čo sa teraz stane, slečna Grangerová?“

Bez slova pokrútila hlavou, tvár mala stále zaborenú v dlaniach.

„Sadnite si rovno, slečna Grangerová,“ pokarhal ju. „A odpovedajte, keď sa vás pýtam!“

Rýchlo sa vzpriamila. Tvár mala od ľaku bledú, oči ostro kontrastovali s bledosťou pokožky. „Áno, pane,“ vydýchla.

„Viete, čo sa teraz stane, slečna Grangerová?“ zopakoval.

„Nie, pane.“

„Pôjdeme za riaditeľom a vy mu porozprávate, čo sa presne udialo. Rozumeli ste?“

„Áno, pane.“ Zdalo sa jej, akoby sa pozerala na scénu z veľkej výšky. Necítila si končatiny. Dumala, ako sa dostane do Dumbledorovej kancelárie bez toho, aby sa nezosypala.

Snape vstal z kresla a blížil sa ku kozubu. „Vstaňte!“ vyštekol.

S ťažkosťami sa postavila. Profesor sa po nej s podráždeným zavrčaním natiahol, schytil ju za rameno a pritiahol si ju k sebe. V tej istej chvíli siahol po štipke hop-šup prášku a hodil ho do kozuba.

„Dumbledorova pracovňa!“ zvolal nahlas a vtlačil ju do zelených plameňov.

Pocit závrate z cestovania hop-šup sieťou trval len pár sekúnd, než bola tackajúc sa vyvrhnutá v cieli.

Nikdy predtým nebola v riaditeľni, pripadalo jej bizarné, že sa nachádza na mieste, ktoré jej Harry niekoľkokrát opísal. Dumbledore sedel za stolom a vzhliadol na ňu, keď sa vyteperila z ohniska.

„Dobrý večer, slečna Grangerová!“ privítal ju, usmievajúc sa ponad okuliare. „Už som vás očakával. Poďte, sadnite si. Domnievam sa, že vám Severus povedal, prečo ste tu.“

Profesor práve prekročil rošt za ňou, jeho vysoká štíhla postava sa s pôvabom narovnala a elegantným pohybom si oprášil prednú čas habitu. Hermiona naňho vrhla vyľakaný pohľad.

„Áno,“ povedala nervózne.

Váhavo sa posadila. Dumbledore sa na ňu stále usmieval, čo iba zintenzívnilo napätie v žalúdku. Profesor Snape si nesadol. S prekríženými rukami a pôsobivým výrazom na tvári sa postavil tesne za ňu.

„Albus,“ ozval sa, „slečna Grangerová vám chce niečo povedať.“

Dumbledore sa na ňu zahľadel s miernou zvedavosťou. „Len do toho, moja milá,“ povzbudil ju. „Dáte si citrónový drops?“

„Ach nie, ďakujem, pane.“ Hermiona nechcela vidieť, ako sa jeho prívetivé vystupovanie rozplynie v hneve a neurčito zvažovala, že ujde z miestnosti a vyskočí z najbližšieho okna.

Chrabromil, pamätáš? vynadala si a z úst jej unikol drobný pridusený povzdych. Tak do toho, aspoň objasni, že s tým Harry nemal nič spoločné.

„Minulú sobotu,“ začala a svoju pozornosť sústredila na inak nezaujímavú časť Dumbledorovho stola, „počas testovania pre chrabromilský tím som náhodou sedela blízko Cormaca McLaggena.“ Nenápadne pozrela hore na profesora Snapa. Ten hľadel na stenu za Dumbledorom a tvár mal úplne bez emócií. „Bol otravný ako zvyčajne, no snažila som sa ho zo všetkých síl ignorovať...“

„Prepáčte, že vás prerušujem, slečna Grangerová,“ ozval sa vľúdne riaditeľ, „ale čo tým myslíte, že bol otravný?“

„Hm,“ zapýrila sa, poníženie prebilo strach a nervozitu. „Zízal na mňa a... ehm... hovoril o mojich priateľoch neslušné veci.“ Snažila sa vysvetliť McLaggenovo správanie a jeho vplyv na ňu, no cítila sa ako malé hlúpe dievčatko. „Väčšinu jeho rečí som si nevšímala, ale keď povedal niečo skutočne nemiestne o Ginny, došla mi trpezlivosť.“

Dumbledore ju opäť prerušil, tvár mal vážnu: „Čo vlastne povedal?“

„Ehm, povedal... hmm, že sa nevie dočkať, kedy ju bude môcť šmírovať v šatni pri prezliekaní.“ Hermiona by sa najradšej prepadla pod zem. Opakovanie McLaggenových poznámok nahlas ju zase vyviedlo z rovnováhy, pretože sa cítila hlúpo, že reagovala na takú banálnu urážku. Opäť sa pozrela bokom na Snapa. Ani sa nepohol.

„Iste,“ riekol Dumbledore káravo. „Ako ste reagovali?“

„Nakričala som naňho a asi by som ho prekliala, no odišiel na testovanie strážcov.“ Hermiona si nemyslela, že by bola schopná ďalej pokračovať v rozprávaní príbehu a zhlboka sa roztrasene nadýchla. Dumbledore vykúzlil pohár s vodou a posunul ho k nej. Poriadne si z neho odpila a podarilo sa jej nadviazať: „On, ehm... teda McLaggen bol dobrý. A ja som urobila niečo veľmi hlúpe – jednoducho som nemohla zniesť myšlienku naňho v šatni s Ginny a...“ Odmlčala sa na chvíľu a potom to rýchlo vychrlila: „Zoslala som naňho Confundo a hrozne ma to mrzí.“

Dumbledore si povzdychol. Zložil si okuliare a pošúchal koreň nosa. „Moja milá,“ začal, „takéto poznámky by boli viac než dostatočné na vylúčenie z ktoréhokoľvek tímu. Prečo ste sa neporozprávali s vedúcou vašej fakulty?“

„Nepremýšľala som, pán riaditeľ.“ V očiach ju štípali horúce slzy a jedna jej dokonca skĺzla po líci. Drsne si ju zotrela chrbtom ruky. „Konala som v hneve, som hlupaňa.“

„No tak, slečna Grangerová,“ Dumbledore jej ponúkol vreckovku. „Netreba preto plakať.“ Vďačne si ju vzala, pretože sa teraz vážne rozplakala. „Ale áno. Teraz ma budete musieť vyhodiť a ja nechcem...“

„Prepánajána, slečna Grangerová!“ Dumbledorov hlas znel prekvapene. „Nebude potrebné, aby som vás vylúčil, čo vás to napadlo?“

„Ale...“ bojovali v nej úľava s prekvapením, „ale veď som použila Confundo počas športovej súťaže! To je nezákonné!“

„Nuž, áno, to je pravda. Avšak vzhľadom na poľahčujúce okolnosti... v konečnom dôsledku ste len naplnili spravodlivosť, hoci trochu nezvyčajnou metódou.“

Na Hermioninej tvári sa odrážala čistá neviera. „Ale veď by som mala byť potrestaná...“

„Slečna Grangerová,“ prerušil ju Dumbledore, veselé iskričky mu zmizli z očí. „Chcete byť vylúčená?“

„Nie, samozrejme, že nie, ale...“

„Dobre. Pretože si nemôžeme dovoliť o vás prísť. Štatisticky by to bola pohroma pre Harryho úspech.“

Hermiona civela na riaditeľa. Tridsaťdeväť percent, pomyslela si. Všetko, čo Dumbledore povedal v posledných niekoľkých minútach, náhle dávalo zmysel. Vyviazla z toho. Nie preto, že si to zaslúžila a určite nie preto, že urobila správnu vec, ale pretože Harry bol vyvolený a Dumbledore ju nechcel potrestať, vystavujúc sa riziku, že ohrozí výsledok boja proti Voldemortovi. Spletité etické dôsledky situácie v nej vyvolali miernu nevoľnosť.

Vzhliadla na profesora Snapa. Ten ju pozorne sledoval, a keď sa im pohľady stretli, zdvihol jedno obočie. Z nepatrného skrivenia jeho pier Hermiona zistila, že má pochopenie pre jej zvláštnu reakciu na Dumbledorovo rozhodnutie. Po celý čas vedel, že nebude potrestaná. Tú myšlienku odsunula bokom, aby sa ňou zaoberala neskôr.

Pozrela sa späť na Dumbledora. Jeho imidž starčeka s ohníčkami v očiach bol bezpečne na mieste. „Takže teraz, keď je to uzavreté, môžeme prejsť k iným záležitostiam.“ Tleskol dlaňami a žiarivo sa na ňu usmial. „Posaď sa, Severus. Nie je potrebné, aby si sa tu nad nami týčil.“

Hermiona predpokladala, že sa Snape oborí na riaditeľa, ale ten si len vyčaroval pozoruhodne pohodlne vyzerajúce kreslo a usadil sa doň. Dumbledore privolal z vedľajšieho stolíka fľašu a niekoľko pohárov a začal nalievať nápoj. Prvýkrát od svojho nedôstojného príchodu cez ohnisko videla naplno jeho sčernetú ruku. Snažila sa na ňu nezízať a namiesto toho sa rozhliadla po miestnosti. Pohľad sa jej lačno vpil do fénixa Félixa, množstva riaditeľových kníh a tajuplných prístrojov. Nesústredene pritom premýšľala, prečo je vlastne tu. Z myšlienok ju vytrhol Dumbledore, keď jej ponúkol pohár s jantárovou tekutinou. Vzala si ho a neisto k nemu pričuchla: jednoznačne ohnivá whisky.

„Ehm, pane,“ začala váhavo.

„Dnes máte narodeniny, však?“ spýtal sa Dumbledore s úsmevom.

„Áno, mám.“ Hermiona nedokázala skryť prekvapenie.

„Takže ako dospelý člen čarodejníckeho sveta máte teraz právo na veľa vecí. Medziiným aj na pitie. Za normálnych okolností, samozrejme, nie je konzumovanie alkoholu v areáli školy povolené študentom žiadneho veku, no myslím, že dnes večer môžeme urobiť výnimku.

Dumbledore pozdvihol pohár. „Všetko najlepšie k narodeninám,“ zvolal.

Profesor Snape urobil to isté a Hermiona si šokovane uvedomila, že si s nimi pripíja na zdravie. Prvý glg ohnivej whisky jej spálil hrdlo a rozkašľal ju. Dumbledore sa zachechtal a zdalo sa jej, že aj v Snapových tmavých očiach zachytila náznak pobavenia.

„Chvíľu to potrvá, kým si zvyknete,“ povedal riaditeľ vľúdne.

„Albus,“ zatiahol Snape, „myslím, že je čas, aby sme prešli k veci.“

Hermiona sa zvedavo pozrela z jedného muža na druhého.

„Máš pravdu, ako vždy, Severus,“ súhlasil s ním Dumbledore. „Nuž, slečna Grangerová, je mi veľkým potešením pozvať vás pri príležitosti dosiahnutia plnoletosti vstúpiť medzi členov Fénixovho rádu. Keďže v čarodejníckom svete nemáte zákonného zástupcu, rozhodnutie je len na vás.“

Hermionine srdce bilo takmer bolestivo rýchlo. „Ó... pravdaže. Áno. Myslím tým, samozrejme, že sa pridám,“ odvetila od nadšenia neschopná súvisle sa vyjadriť.

„Nie tak rýchlo, slečna Grangerová,“ prerušil jej natešené táranie profesor Snape. „Chystáte sa zložiť záväzný magický sľub. To si vyžiada, aby ste potreby rádu povýšili nad svoje vlastné túžby a konali v súlade s pokynmi – či sa vám to páči alebo nie. Takisto to budete musieť držať pred priateľmi v tajnosti a niekedy im aj klamať. Ste pripravená zaviazať sa rádu, hoc aj do smrti?“

Dumbledore vážne prikývol.

„Samozrejme, som!“ Pozrela z Dumbledora na Snapa a potom späť. „Som pripravená,“ povedala rozhodne a nevedomky natiahla ruku, aby si pošúchala začiatok jazvy. „Pripravujem sa na boj proti Voldemortovi, odkedy som prišla do Rokfortu.“

Dumbledore sa na ňu láskavo usmial. „Som na vás hrdý, slečna Grangerová. Ani som nič iné neočakával. Úloha, ktorou vás poverím, je na jednej strane veľmi zložitá, avšak zrejme o nič viacej, než čo by ste zvládli sama: vaším poslaním bude udržať Harryho nažive. Možno nastanú časy, kedy bude potrebné protirečiť iným členom rádu. Vyskytnú sa prípady, kedy nebude jednoduché rozoznať správnu voľbu. Napriek tomu však chcem, aby ste si zapamätali, že vaša lojalita – ako plnoprávnej členky rádu i Harryho priateľky – patrí jemu a úlohe, ktorá naňho čaká.“

Hermiona pri jeho slovách jemne nakrčila obočie: zatiaľ čo ju Snape varoval, že bude potrebné povýšiť priority rádu nad Harryho, Dumbledore tvrdil opak. „Som pevne rozhodnutá stáť pri Harrym, pane,“ letmo pozrela na Snapa. „Udržím ho nažive a pôjdem za ním aj na smrť, ak to bude potrebné.“

Dumbledore vytiahol prútik a pokynul jej, aby urobila to isté. Očernetú ruku natiahol cez stôl a hrotom prútika sa dotkol toho jej. Snape pokojne vstal a sklonil prútik zvisle medzi ich, dokiaľ sa tri hroty nezbiehali v správnych uhloch.

„Opakujte po mne,“ nariadil jej Snape. „Ja, Hermiona Jean Grangerová,“ Hermiona prekvapene zažmurkala, že poznal jej prostredné meno, „sľubujem vernosť Fénixovmu rádu pod vedením Albusa Percivala Wulfrica Briana Dumbledora.“

Ako Hermiona opakovala slová prísahy, špička prútika zlato zažiarila.

„Ja, Albus Percival Wulfric Brian Dumbledore, prijímam vašu oddanosť voči Fénixovmu rádu a pomoc v boji proti Voldemortovi.“ Pri tých slovách sa aj Dumbledorov prútik rozžiaril a svetlo sa odrážalo na všetkých troch tvárach.

„Ja, Severus Tobias Snape, som svedkom tejto prísahy a vyhlasujem ju za záväznú dnes: vo štvrtok, 19. septembra 1996.“

Svetlo v miestnosti sa natoľko rozžiarilo, že Hermiona musela pred zlatistým jasom prižmúriť oči. Félix vydal jediný hlasný tón, ktorý sa jej telom šíril ako príval radosti. Len čo jeho melodický krik utíchol a svetlo pohaslo, miestnosť vôkol nej znovu nadobudla obrysy.

Snape sa vrátil na svoje miesto a Dumbledore sa na ňu radostne usmial, keď si dlhým rukávom habitu leštil okuliare.

„Myslím, že si to zaslúži ďalší pohárik,“ vyhlásil. „Na nového člena rádu!“

Hermiona si ešte raz štrngla a vypila ďalší prípitok, hoci si tentoraz usrkla z ohnivej whisky trošku opatrnejšie.

Takže, slečna Grangerová,“ podotkol riaditeľ. „Skôr, ako sa odoberiete do postele, je tu ešte pár veci, ktoré by sme mali prebrať.“

Teplo whisky sa hromadilo v Hermioninom žalúdku. „Áno, pane,“ odvetila poslušne a mierne sa narovnala.

„Zatiaľ čo je vaša primárna úloha členky rádu najdôležitejšou vecou, ktorú musíte vykonať, predpokladám, že vám z denného rozvrhu neukrojí veľa času, aspoň nateraz.“ Usmial sa na ňu. „Preto by som rád upriamil vaše obdivuhodné rozumové schopnosti na dva konkrétne projekty. Prvým z nich sú aritmantické výpočty – myslím, že profesorka Vectorová už o tom s vami hovorila.“ Hermiona prikývla. „Druhým sú hodiny s profesorom Snapom. V mnohých situáciách sa oba tieto projekty ukážu oveľa dôležitejšími než vaše bežné vyučovacie hodiny.“ Hermiona sa chcela ozvať, no Dumbledore pokračoval skôr, ako mala šancu prehovoriť. „Keďže vaša práca v tomto smere patrí do kategórie povinností členky rádu a nie študentky, ani profesorka Vectorová, ani profesor Snape vám nebudú môcť stŕhať body či dávať tresty. Predpokladám, že si nájdete iný druh motivácie, aby ste sa usilovali a uspeli.“

Hermiona nedokázala odolať a kradmo sa zadívala na profesora Snapa. Zachytil jej pohľad, rovnako ako fakt, že sa jej kútiky úst zdvihli, keď sa Dumbledore zmienil o fakultných bodoch.

„Buďte si istá, slečna Grangerová,“ ironicky sa uškrnul, „že vám môžem strhnúť body kedykoľvek inokedy.“

„Áno, pane.“ Odvetila s potlačeným smiechom a spláchla ho ďalším dúškom whisky. Začala jej prichádzať na chuť.

„Verím, že nie je potrebné vám pripomínať,“ pokračoval Dumbledore, „že toto stretnutie, ako aj každé ďalšie, musí zostať prísne dôverné. O náplni vašich hodín s profesormi Snapom a Vectorovou nemôžete hovoriť s nikým iným okrem nás – dokonca ani s ostatnými členmi rádu. Takisto o vašom prijatí do rádu bude vedieť len pár vyvolených. Pevne verím, že sa môžem spoľahnúť na vašu diskrétnosť.“

„Áno, pane,“ tentoraz odvetila úplne úprimne.

Snape jedným dúškom dopil zvyšok whisky a s ráznym buchnutím položil prázdny pohár na stôl. „Slečna Grangerová,“ jej meno dokázal vysloviť ako príkaz, „ak sa poponáhľate, stihnete sa vrátiť späť ešte pred večierkou.“

Pohľad na hodinky potvrdil pravdivosť jeho slov. Postavila sa s prekvapeným „och“. „Pán profesor, Dumbledore,“ ozvala sa, „ďakujem vám.“ Otočila sa k Snapovi. „Kedy budeme mať prvú...“

„V utorok,“ prerušil ju. „A teraz vypadnite.“

Hermiona sa naposledy rozhliadla po miestnosti, oči sa jej na sekundu pristavili na Félixovi a potom odišla. Zakrátko už ležala v posteli a hlava sa jej motala od rôznorodých nečakaných zvratov dnešného večera. Tento rok, napadlo jej, keď práve usínala, sa po narodeninách cítim skutočne staršia než predtým.



10. Oklumencia



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



10. Oklumencia

 

Severus potlačil sklamaný povzdych. Prvá hodina Hermiony Grangerovej neprebiehala tak dobre, ako predpokladal. Práve sa štvrtýkrát zdvihla zo zeme, doposiaľ sa jej nepodarilo odraziť žiadny z jeho útokov. Ešte i on sa cítil ubitý prívalom jej spomienok. Zdalo sa, že nemala horšie detstvo než Potter, ale aj tak bola až do príchodu na Rokfort osamelým dieťaťom, vylúčeným krutosťou iných detí pre svoju prirodzenú inteligenciu. Na základe spomienok, ktorých bol práve svedkom, si človek mohol myslieť, že sa jej život odvíjal od tých čias ako séria dramatických a hrôzostrašných zážitkov: videl ju ohrozovanú trollom, skamenenú baziliskom a premenenú na mačku; díval sa na jej hrôzu, keď Minervine obrovské šachy omráčili Ronalda Weasleyho a niekoľkokrát znovu prežili bitku na odbore záhad. Vlasy mala uvoľnené z početných sponiek a na tvári príznaky vyčerpania. Kvôli množstvu pádov sa pohybovala opatrne a utrápený výraz vôkol jej úst mu prezradil, že sa cítila rovnako rozčarovaná ako on.

Keď opäť stála na nohách, chrbtom ruky si pošúchala oči. „Čo robím zle?“ spýtala sa.

Severus jej pokynul, aby si sadla, a ona sa s povzdychom podvolila.

„Kde si robíte domáce úlohy?“ spýtal sa.

„Prosím?“ Náhla zmena témy ju podľa všetkého prekvapila.

„Len odpovedzte na otázku, slečna Grangerová.“ Sadol si do svojho kresla za stolom.

„Nuž... ako kedy. Niekedy v knižnici, občas v klubovni... A sem-tam v posteli...“ Pri zmienke o posteli mierne očervenela.

„Nie je klubovňa trochu hlučná?“

Hermiona prevrátila očami. „Vždy,“ potvrdila.

„Ako sa v tom hluku dokážete sústrediť?“

„Len ho vytesním.“ Zdvihla jedno obočie. „Och!“

Severus sa otočil v kresle a prezrel si knižnicu za sebou. Po chvíli premýšľania natiahol ruku a vybral tenký zväzok s názvom: Všehodžúsový zverinec:Teoretické prístupy k medzidruhovej transfigurácii založenej na elixíroch a s úškrnom jej ho podal.

Vzala ho s kyslým úsmevom. „Neuvedomila som si, že to bola mačacia srsť! Nechcela som sa premeniť na mačku!“

Snape na ňu pozrel s prižmúrenými očami. „Naozaj? A čo ste si mysleli, čí vlas to bol?“

Hermiona sa naňho ostražito pozrela. „Nezabudnite, žiadne strhávanie bodov.“

„Pamätám sa.“

Trochu rozpačito sa pohmýrila na stoličke. „Millicent Bulstrodová.“ Odmlčala sa a potom na obranu dodala. „Ale elixír som pripravila správne, viete? Harry s Ronom sa premenili dokonale.“

„Naozaj?“ Severus bol hnaný zvedavosťou, aj keď sa mu na tvári neobjavil žiadny náznak. „A ak sa môžem spýtať, na ktorých z mojich slizolinčanov?“

„Na Crabba a Goyla.“ Ruky mala pevne prekrížené na hrudi, zároveň vyzerala znepokojená i tak trochu hrdá na svoj výkon. Povzdychla si nad jeho zdvihnutým obočím a poskytla mu požadované vysvetlenie. „Vkradli sa do slizolinskej klubovne a pýtali Malfoya na Tajomnú komnatu. Bol to môj nápad.“

Severus musel uznať, že to bol trúfalý plán. A hoci vedel o jej pokuse s odvarom všehodžúsu – pobyt v nemocničnom krídle doplnený mačacími fúzami a chvostom bol pomerne silným vodítkom – neuvedomil si, že elixír pripravila úspešne.

„Kto ukradol kožu dispholida?“

Hermiona sa strhla. „Ja.“ Zjavne sa pripravila na očakávanú tirádu.

Severus si zámerne udržal pokojný hlas. „Zvláštne. Nazdával som sa, že to bol pán Potter.“

„Nuž,“ Hermiona sa mierne uvoľnila, ale stále pôsobila ostražito, „bol už v toľkých problémoch, že som to radšej vzala na seba.“

Šikovné. „Teraz začnite čítať knihu,“ prikázal jej, opäť náhle zmeniac tému. Vyvádzať ju z rovnováhy je zábavné, pomyslel si, keď poslušne otvorila knihu so zmätkom jasne vpísaným v tvári. Snape namieril prútik na stenu oddeľujúcu jeho kabinet od slizolinskej klubovne. Začal cez ňu prenikať zvuk, spočiatku tlmený, neskôr čoraz hlasnejší.

Hermiona so záujmom vzhliadla od knihy. „Odpočúvacie kúzlo? Ako ste to urobili?“

„To kúzlo je z istého dôvodu neverbálne, slečna Grangerová,“ povedal príkro. „Čítajte ďalej.“

Nesmelo sa usmiala a sklonila hlavu späť ku knihe. Chvíľu ju pozoroval, ako číta. Jednou rukou sa roztržito hrala so zatúlanou kučerou a zahryzla si do spodnej pery. Oči sa jej rýchlo pohybovali a obočie občas zvraštilo, keď spracovávala informáciu.

Prehovoril, až keď bol presvedčený, že je úplne zaujatá úlohou. „Slečna Grangerová...“

Pozrela naňho s mierne neprítomným pohľadom.

„Legilimens.“

Na krátky okamih vnímal okraj jej obranných štítov predtým, než sa zrútili. Videl, ako sa jej nepatrne rozšírili oči, keď to tiež pocítila. Než však stihol preniknúť ďalej k jej mysli, odtrhla pohľad z jeho tváre, a tým úplne prerušila kontakt.

„Počkajte!“ zvolala. Zažmúrila oči a ruky si pritisla na spánky. Kniha bez povšimnutia skĺzla na podlahu. O chvíľu neskôr ich opäť otvorila. „Skúste to znovu,“ prikázala, ruky mala stále pritisnuté po oboch stranách hlavy.

Severus tentoraz cítil, že obranné štíty zapája vedome. Keď na ne zatlačil, dokázala ich udržať neporušené. Konečne! Zažmurkal a prerušil kontakt.

„Podarilo sa mi to!“ Víťazne zovrela obe ruky do pästí a natešene sa zaškerila.

Potlačil nutkanie opätovať jej úsmev, namiesto toho ju okríkol: „Ak by ste na okamih prerušili svoje nadšenie, mohli by ste moju knihu zodvihnúť z podlahy.“

Hermiona sa rýchlo zohla, vzala ju a rukou starostlivo uhladila obal, než ju položila na stôl. Úsmev jej poklesol o niekoľko stupňov. „Mohli by sme to skúsiť ešte raz, pane?“ spýtala sa.

„Nie.“ Severus vybral zo zásuvky stola malú fľaštičku a podal jej ju. „Vypite to!“ prikázal a mávnutím prútika zrušil odpočúvacie kúzlo.

„Čo to je?“ spýtala sa, keď ju odzátkovala.

„Slečna Grangerová!“

Stuhla s elixírom na polceste k ústam.

„Len blázon vypije neznámy elixír!“

„Ale, pán profesor,“ ohradila sa a spustila fľaštičku. „Práve ste mi povedali, aby som ho vypila!“

Rozladene prevrátil očami. „To každému takto dôverujete?“

„Nie.“

Zdvihol jedno obočie.

„Nie každému. Pane, ak by ste ma chceli otráviť, už by ste tak dávno urobili.“

„Slečna Grangerová, radšej mi povedzte, čo je to za elixír.“

Hermiona si podráždene povzdychla. Zdvihla fiolu proti svetlu, zakrúžila ňou a potom k nej privoňala. „Je to svalový relaxant,“ povedala nakoniec. „Rovnaký ako tie, ktoré sme pripravovali v treťom ročníku.“ Zrazu sa naňho usmiala. „Ďakujem.“

„Netrápi ma vaše pohodlie,“ odvetil pohŕdavo. „Tieto stretnutia by však nezostali dlho tajomstvom, ak by ste boli zajtra pri chôdzi stuhnutá či rozboľavená. A teraz ten liek vypite a choďte.“

Na okamih si pomyslel, že sa s ním chystá hádať, no potom elixír radšej vypila – zatvorila oči, hlavu naklonila dozadu a odhalila líniu krku. Severus náhle vstal a otočil sa, aby vrátil knihu na policu za stolom.

„Pán profesor?

„Áno?“ odvetil bez toho, aby sa obzrel.

„Môžem prísť aj vo štvrtok?“ jej hlas bol plný nádeje.

Pomaly sa k nej otočil. Vyzerala plná očakávania. „Tak dobre,“ vzdal sa. „Ale nemeškajte.“

Hermiona sa natešene usmiala a zamierila k dverám. „Dobrú noc, pán profesor,“ ozvala sa, keď sa dvere za ňou zatvorili.

Severus sa spustil do kresla a rukou si prešiel po tvári. Musíš si dávať pozor, Snape, vynadal si. Na okamih bol... Nie. Bez ohľadu na fakultné body bola Hermiona Grangerová jeho študentkou a podľa toho by sa mal správať.

 

* * * * *

 

Štvrtková lekcia prebiehala menej komplikovane. Grangerová prišla na to, ako vedome vystavať štíty a tie sa už nezrútili pod nepatrným tlakom legilimencie. Asi hodinu sa usilovala odolávať rôzne silným druhom útokov a kontrolovať množstvo energie využívanej na oklumenciu. V istej chvíli sa Severus rozhodol hodinu ukončiť. Gangerová ešte nespadla, ale nemal chuť dohnať ju do stavu magickej vyčerpanosti.

„Posaďte sa,“ prikázal.

Hermiona poslúchla. Z toho, ako si zahryzla do spodnej pery, poznal, že jej niečo vŕta v hlave. O niekoľko sekúnd sa ukázalo, že mal pravdu.

„Pán profesor,“ ozvala sa, „môžem sa niečo spýtať?“

„To bolo ono?“ opýtal sa sucho.

„Ja... ehm, nie.“ Potlačila chichot. „To nebola otázka, ktorú som mala na mysli.“

„Tak povedzte, čo máte na mysli, Grangerová,“ – oči sa jej mierne rozšírili nad faktom, že pozabudol na zdvorilostné oslovenie, no zdalo sa, že mu to nezazlieva – „a nemrhajte mojím časom.“

„Nuž, myslela som tým, že ak moja otázka len okrajovo súvisí s témou oklumencie, odpoviete mi na ňu?“

Severus si prešiel prstom po perách, keď uvažoval nad žiadosťou. „To závisí od okolností. Spýtajte sa a potom sa rozhodnem.“

„No,“ Hermiona chvíľu otáľala, „predpokladám, že ste sa naučili oklumenciu, lebo Volde... čože?“ Jeho nahnevané zavrčanie ju prerušilo. „Dobre, v poriadku. Nevyslovím to meno, ale ho tiež rozhodne nenazvem Temný pán. To je výsadou slizolinčanov.“ Prekrížila si ruky, zamračila sa naňho a zafunela predtým, než pokračovala. „Takže, ak Vy-Viete-Kto je takým silným legilimentorom, ako to, že mu nie je podozrivé, keď sa nedostane k žiadnej vašej spomienke?“

„Ak by som zablokoval všetky svoje spomienky,“ odvetil Severus, „okamžite by mu to bolo podozrivé. Pravou podstatou oklumencie je obrana proti útoku na myseľ, nie klamanie útočníka.“

„Tak potom ako...“

„Premýšľajte, Grangerová.“

Na chvíľu sa zamyslela, spodnú peru vtiahla do úst. „Niektoré spomienky mu ukážete.“

„Správne.“ Bola naozaj bystrá. Jej myseľ oslobodená od príťaže ťahať za sebou svojich spolužiakov napredovala veľkými skokmi. „Temný pán si neuvedomil, že pre ním niečo skrývam. Ak by tomu tak bolo, neprežil by som.“

„Ale isto musí byť nadmieru ťažké vytiahnuť usvedčujúce spomienky z tých neškodných?“

„Ani nie,“ odvetil pokojne. „Väčšinu času trávim v triede alebo v škole, a keď je to potrebné, mám dostatok materiálu týkajúceho sa podozrievavých členov rádu či nepriateľských stretov s pánom Potterom.“

Hermiona naňho hľadela s rozšírenými očami a mierne pootvorenými ústami. „Ale... hmm.“

„Čo?“

„Nič.“

Severus s úškrnom nadvihol obočie. „Hádam vám nedošli otázky, slečna Grangerová?“ podpichol ju.

„Áno,“ odvetila a ústa zovrela do nezvyčajne zachmúrenej línie. „Aspoň nateraz.“

„Tak potom,“ odvetil mierne prekvapene, „ukončime dnešnú hodinu. Kedy sú v budúcom týždni metlobalové tréningy?“

„Opäť v utorok a vo štvrtok, ale,“ urobila grimasu, „profesor Slughorn naplánoval jedno zo stretnutí na utorok.“ Tvár sa jej trochu rozžiarila. „Mohla by som to zrušiť a namiesto toho prísť sem!“

Zaujímavé, zdá sa, že ani ona nie je Slughornom taká nadšená, všimol si Severus. „A tým dáte celej škole vedieť o našich hodinách? Nebuďte hlúpa. Okrem toho, ak si myslíte, že mám čas a chuť stretávať sa s vami viac ako raz týždenne, veľmi sa mýlite. Štvrtok tu bude čo nevidieť.“

Hermiona sa snažila nedať najavo sklamanie, no s malým úspechom. „Ďakujem, pane,“ povedala. „Dobrú noc.“

Keď za sebou zavrela dvere, Severus si vydýchol.

 

* * * * *

 

Hoci trieda obrany proti čiernej mágii nebola umiestnená tak blízko jeho kabinetu ako trieda elixírov, Severus si vychutnával prechádzky, ktoré táto zmena so sebou priniesla. Prechádzanie chodbami mu umožňovalo nasávať atmosféru školy a tiež mu poskytovalo jedinečné príležitosti na stŕhanie fakultných bodov. A bol to práve ten – menej dobroprajný – zámer, kvôli ktorému v piatok popoludní odbočil do nepríliš často používanej chodby. Počul hlasy prestúpené nezameniteľnou kadenciou krutosti, hoci sa slová stali zrozumiteľnými, až keď prišiel bližšie.

„No tak, vykúzli niečo!“

„Nevie! Veď je to šmukelka.“

„Hej, šmukelka! Nemáš tu čo hľadať.“

Skupinka štyroch tretiakov z Bystrohlavu pritláčala niekoho ku stene.

„Ale, ale,“ zatiahol, „aké príjemné prekvapenie!“ Až keď útočníci previnilo uskočili, zbadal, kto je terčom ich posmeškov. Jocelyn Smithová tam meravo stála, telo mala stuhnuté. V jednej ruke pevne zvierala prútik a oči mala rozšírené od strachu. Severus cítil, ako mu telom prechádza hnev. Vytiahol prútik a otočil sa k bystrohlavčanom. Pri pohľade na jeho tvár s hrôzou ustúpili a potkýnali sa v zúfalej snahe napchať niečo medzi seba a neho – použili by aj telo priateľa. Severus sa s mimoriadnou mierou sebakontroly ovládol a radšej sa hrozivo týčil nad neposlušnými študentmi, než by ich preklial.

„Odoberám Bystrohlavu päťdesiat bodov, za každého,“ zavrčal. „A v sobotu trest. Teraz mi zmiznite z očí!“

Nepotrebovali ďalšie povzbudenie. Jeden z chlapcov už aj tak plakal od strachu a ďalšie dievča lapalo od hrôzy po dychu.

Keď zostali so Smithovou sami, Severus otvoril najbližšie dvere a pokynul jej rukou. „Dovnútra,“ nariadil. Odlepila sa od steny a vošla do prázdnej triedy. Nasledoval ju a zavrel dvere.

„Ste zranená?“

Pokrútila hlavou.

„Čo to bolo?“

Pokrčila plecami a odvrátila pohľad.

„Slečna Smithová... Jocelyn, pozrite sa na mňa. To je lepšie. Keď vám položím otázku, očakávam, že mi na ňu odpoviete. Čo to bolo?“

Spodná pera sa jej sotva postrehnuteľne zachvela. „Neviem čarovať,“ zašepkala.

Prváci prechádzali na hodinách obrany prípravným programom vyvažovacích a posilňovacích cvičení, zatiaľ čo sa učili rozoznávať znaky mnohých temných tvorov – inferiov, vlkolakov a podobne. Jedinú praktickú hodinu mali počas prvého týždňa, kedy ich Severus oboznámil s kúzlom Expelliarmus. Pravda, Jocelyn ho nezvládla, no rovnako ani polovica triedy. Okrem toho pri muklorodených študentoch nebolo ničím zvláštnym, že im trvalo pár týždňov, kým prišli na to, ako ovládať mágiu pomocou vôle. Vôbec na to nepomyslel. Avšak teraz začínal mať pochybnosti.

„Aké kúzlo ste vyčarovali, odkedy máte prútik?“ spýtal sa.

„Žiadne,“ odvetila zahanbene. „Nezaslúžim si byť tu.“

„Hlúposť.“ Šmuklovia nevedia používať oklumenciu, okrem iného. „Poďte so mnou.“

Vyrazil z miestnosti a kráčal k nemocničnému krídlu. Spomalil, až keď pozrel dolu a zistil, že Jocelyn beží, aby s ním udržala krok.

„Poppy!“ zvolal, len čo vstúpili do vnútra.

„Už idem!“ zaznela odpoveď a o chvíľu sa staršia žena ukázala vo dverách kancelárie.

„Poppy, toto je Jocelyn Smithová zo Slizolinu. Jocelyn, toto je madam Pomfreyová, školská zdravotná sestra, mimoriadne spoľahlivá.“ Otočil sa k Poppy. „Slečna Smithová potrebuje komplexné vyšetrenie.“

Poppy sa láskavo usmiala na znepokojené dievča. Odviedla ho za záves a Severusa nechala merať krokmi nemocničnú izbu. „Tak čo?“ dožadoval sa informácií, keď sa objavila o celú štvrťhodinu neskôr.

Tvár mala zachmúrenú a skôr, než mu odvetila, zoslala umlčiavacie zaklínadlo.

„Severus, prečo si to dieťa ku mne nepriviedol na začiatku školského roka?“

„Radšej ma oboznám s detailmi, Poppy, kázanie si nechaj na neskôr.“

Povzdychla si a rukou pretrela šiju. „Dobre. Blokuje mágiu.“

„To je očividné, Poppy. Čo ešte?“

„Čo ešte? Si neskutočný!“ Ruky si prekrížila na hrudi a zazrela naňho. „Je podvyživená a bola pravidelne bitá. Modriny po poslednom výprasku dosiaľ nevybledli, a to sme už tri týždne v škole.“

„Ako dlho bude trvať, kým sa fyzické zranenia vyliečia?“

„Severus, ty ma nepočúvaš. Blokuje mágiu! Je nebezpečná pre seba i ostatných. Musíme ju poslať k Svätému Mungovi.“

„Nie!“

„Severus, počúvaj...“

„Nie, ty počúvaj, Poppy,“ pristúpil k nej bližšie, chytil ju za ramená a mierne ňou zatriasol. Vyzeral trochu mimo. „Existuje nová metóda, ktorá bola vyvinutá v Štátoch. Je v štádiu overovania, ale čítal som odbornú literatúru. U Svätého Munga ju ešte nezaviedli. Ak ju tam pošleme, zatvoria ju.“

Poppy mu pozrela do očí s pochybovačným výrazom. „Ako dlho?“ spýtala sa.

Pokrčil plecami bez toho, aby jej pustil ruky. „Neviem. Možno pár týždňov? Prosím, Poppy.“

Zovrela pery zvažujúc možnosti. „Dobre, máš dva týždne.“

„Nehovor o tom Albusovi.“

„Dva týždne a ani o sekundu viac.“

Severus sa s úľavou naklonil dopredu, čelo si nakrátko oprel o temeno jej hlavy. „Ďakujem,“ vydýchol.

„Ach, Severus,“ povzdychla si, „čo len pre teba neurobím.“ S podráždeným zahundraním ho odtisla preč, no výraz tváre mala celkom milý. „Počúvaj, bude potrebovať viac multivitamínového sirupu, než mám na sklade – a ak chceš naozaj urobiť niečo užitočné, mohol by si upraviť trocha Kostro-rastu tak, aby ho mohla brať ako náhradu za vápnik.“

„Vzhľadom na to, že nemám dôveru v schopnosti súčasného profesora elixírov odviesť adekvátnu prácu,“ odvetil a znovu nadobudol niečo zo svojho zvyčajného správania, „rád ti vyhoviem.“ Skôr, než odišiel z nemocničného krídla, prešiel cez závesy a zastal pri posteli Jocelyn.

„Dnes v noci zostanete tu,“ prikázal. „Madam Pomfreyová vám dá niekoľko elixírov a skontroluje výsledky. Po raňajkách prídete za mnou. Budem vás čakať v kabinete o pol desiatej, nemeškajte.“

„Profesor Snape?“ jej jasný hlások ho zastavil a obrátil sa. „Čo mi je?“

„Nič, čo by sme nezvládli napraviť,“ odvetil. „Zajtra vám vysvetlím, čo budem môcť.“

Keď odchádzal, počul Poppy v jej typickom predspánkovom režime: „No tak, dušička, prehltnite to. Pripravil to profesor Snape, viete...“

 

* * * * *

 

Severus našťastie fungoval, aj keď spal veľmi málo. Zopár hodín strávil varením – pozmeniť Kostro-rast bol zložitý proces, i keď rýchly, zatiaľ čo multivitamínový sirup bol jednoduchý elixír, ktorý sa varil niekoľko dní – a väčšinu zvyšku noci opätovným čítaním literatúry o stave Jocelyn. Keď dievča presne o pol desiatej prišlo, povšimol si, že vyzeralo lepšie než predošlý večer na ošetrovni. Hoci bolo stále bledé, malo zdravšiu farbu a Poppy mu podstrihla rozštiepené končeky vlasov. Sadlo si na druhý koniec stola s rukami pevne zovretými v lone.

„Dedenie magických schopností je chápané nepresne,“ začal a ľahko skĺzol k mentorskému tónu. „Preto ak sa dieťa narodí do čarodejníckej rodiny, rodičia pozorne sledujú jeho prvé príznaky mágie, oslavujú ich a dieťa povzbudzujú. Keď sa však magické dieťa narodí do nečarodejníckej rodiny, situácia je dosť odlišná. Prejavy prirodzenej mágie môžu rodičov prekvapiť a v niektorých prípadoch im aj nahnať strach. Tvárou v tvár situácii ju nie sú schopní pochopiť, zopár z nich urobí veľkú chybu a dieťa potrestá.“

Počas toho, ako rozprával, Jocelyn sedela bez pohnutia, veľké oči mala uprené na jeho tvár.

„Taký trest môže v krátkodobom horizonte zhoršiť problém: telo má niekoľko obranných mechanizmov, prvý z nich funguje tak, že chráni dieťa pred zranením, alebo ho bráni pred niekým, kto by sa mu snažil ublížiť. Predstavte si nasledujúci scenár: mladá čarodejnica dostane za prejav mágie, ktorý nemá pod kontrolou, facku alebo bitku. Mágia ju v sebaobrane pravdepodobne prenesie na bezpečné miesto, niekam, kde ju útočník nemôže nájsť, alebo odhodí telo útočníka cez celú miestnosť čo najďalej od nej.“

Severus hľadal na tvári Jocelyn nejaký náznak, že je jej tento scenár povedomý, ale výraz mala nepreniknuteľný.

„V prípadoch, kedy je taký trest neprimerane krutý alebo často používaný, sa telo uchýli k radikálnejšiemu obrannému mechanizmu, ktorý sa bežne označuje ako blokovanie. Mozog vytvorí medzi sebou a okolitým svetom ochranný štít. Nikto sa nedostane dnu a žiadna mágia von. Štít funguje tak, aby zabránil prejavom mágie, kvôli ktorým bolo dieťa pôvodne potrestané, no tiež mu bráni, aby kúzlilo podľa vlastnej vôle.“ Po krátkej pauze pokračoval. „Okrem toho to v prípade, ak štít zostane na mieste dlhší čas, môže byť pre dieťa nebezpečné. Magická sila kolujúca pod ním napokon narastie až do bodu výbuchu, ktorý môže ublížiť dieťaťu či jeho okoliu.“

Severus si netypicky nebol istý, ako má pokračovať a pocítil nevýslovnú úľavu, keď Jocelyn prerušila ticho. Mierne pozdvihla drobnú bradu, napätie v držaní jej tela bolo hmatateľné.

„Pán profesor, hovorili ste, že to zvládneme napraviť.“ Bolo to spolovice vyhlásenie i otázka.

„Áno,“ súhlasil.

„Ako?“

„Naučím vás ovládať štíty, ktoré blokujú vašu myseľ.“

„Naozaj to urobíte?“ spýtala sa s dôrazom na prvé slovo.

„Áno.“

Svaly vôkol očí sa jej sotva viditeľne uvoľnili.

„No nebude to ľahké,“ upozornil ju. „Budete si musieť na všetko spomenúť a vpustiť ma do svojej mysle. Myslíte, že to zvládnete?“

Odhodlane prikývla. „Kedy začneme?“ spýtala sa.

„V pondelok po vyučovaní. Dovtedy však chcem, aby ste vykonali  niekoľko prípravných cvičení...“



11. Slizolinské rozhovory



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



11. Slizolinské rozhovory

 

Hermiona trávila v kabinete profesorky Vectorovej značné množstvo času. Väčšinou prišla počas pauzy medzi vyučovaním a večerou, kedy bolo pravdepodobné, že tam bude aj ona – vŕtať sa v niečom oblečená v teplákoch – i keď veľkoryso pozmenila ochrany miestnosti, aby k nej jej študentka mohla kedykoľvek zaskočiť.

V to konkrétne sobotňajšie ráno sa Hermiona zobudila skoro. Nechcela strácať čas, a tak sa vykradla z hradu skôr, ako sa zobudil niektorý z jej spolužiakov, aby si zabehala. O ôsmej sa osprchovala, naraňajkovala – krajček toastu s Marmite[1] a jablko – a zamierila na siedme poschodie. Keď vošla do kabinetu Vectorovej, prekvapene zistila, že profesorka je tam a previnilo zastala na mieste.

„Hermiona,“ zvolala Vectorová s úsmevom. „Poďte ďalej.“

„Dobré ráno, pani profesorka, nečakala som, že vás tu o takomto čase uvidím.“

„Logický predpoklad, moja milá. Pravdou je, že som si ešte nešla ľahnúť.“ V rukách držala šálku s kávou a ukázala smerom k džezve. „Ak máte chuť, môžem vám jednu pripraviť,“ navrhla.

„Možno neskôr,“ odvetila Hermiona a usmiala sa na prívetivú tvár Vectorovej. V to ráno si profesorka vsunula do gombíkovej dierky na svetri dlhú vetvičku bazalky, jemná vôňa bylinky sa miešala s ťažkou arómou kávy. Hermione napadlo, že jej štýl môže kopírovať iba Luna Lovegoodová, hoci obe ženy nemohli byť odlišnejšie. „Vlastne,“ ozvala sa, „ak máte minútku, mám pár otázok.“

Pri prehrýzaní sa Vectorovej výpočtami narazila na niekoľko nezvyčajných runových koeficientov, ktoré nevedela rozlúštiť. Z tašky vytiahla pár neusporiadaných hárkov pergamenu a pohrabala sa v nich, aby našla zoznam, ktorý hľadala.

„Tu,“ ukázala na prvý symbol, „diera v strede? Čo predstavuje? Z času na čas sa objavuje dosť zreteľne.“

Vectorová sa zachichotala. „Ach, áno. To je Ministerstvo mágie. Možno to nie je najvhodnejšia runa, ale otestovala som ju vo vzťahu k Mickelhamovým axiómam a prejavila sa ako účinná a stála.“

Hermiona považovala profesorkinu voľbu za relevantnú a vtipnú. „Je to smutné, no musím uznať, že je to veľmi výstižný runový symbol,“ odvetila s tichým smiechom.

„Obávam sa, Hermiona, že štátne úrady nemám priveľmi v láske,“ povedala Vectorová a pre zdôraznenie tvrdenia pokrčila nosom.

„Nepohodli ste sa s ministerstvom?“ spýtala sa zvedavo skôr, než sa stihla zastaviť.

„Nie práve s ministerstvom... Je to dlhý príbeh.“

„Prepáčte!“ zvolala previnilo. „Nechcela som vyzvedať.“

„Ale choďte!“ odvetila Vectorová. „Nikdy sa neospravedlňujte za kladenie otázok.“ Odpila si z nápoja, hľadiac skúmavo ponad okraj šálky na Hermionu. „Ak si sadnete, kým pripravím ďalšiu kávu, porozprávam vám skrátenú verziu.“

Hermionu návrh prekvapil a ochotne sa usadila do kresla.

Hneď ako profesorka nabrala do džezvy kávu a cukor, začala rozprávať. „Viete, doma v Grécku pred vojnami – teda svetovými vojnami – nežili čarodejnícka a muklovská spoločnosť tak oddelene, ako je tomu dnes. V mladosti som študovala matematiku – nie čarodejnícku. Tí, ktorí boli talentovaní, študovali aritmanciu, a tí, čo nie, nejaký z ďalších odborov matematiky, no nebol medzi nimi príliš veľký rozdiel. Po ukončení štúdia som mnoho rokov pracovala ako profesorka matematiky na univerzite v Solúne. Nakoniec som sa zamilovala.“ Trošku previnilo sa usmiala na Hermionu. „Bol mojím študentom. Nepozerajte sa tak prekvapene, mladá dáma!“

Hermiona sa nedokázala ovládnuť: „Ale...“

„Také veci sa stávajú. Obaja sme boli dospelí. Aby ste vedeli, mala som štyridsaťšesť a on dvadsaťtri rokov.“

Hermione sa rozšírili oči od prekvapenia. „Aký bol?“ spýtala sa so zjavnou zvedavosťou.

„Bol úžasný. Plný energie, zapálený pre politiku. Kohokoľvek dokázal zviesť, kohokoľvek presvedčiť, aby sa k nemu pridal. Bol neskutočne láskavý a veľmi naštvaný. Chcel zmeniť svet k lepšiemu.“ Významne zdvihla obočie na Hermionu. „A sex s ním bol fantastický.“

Tá očervenela. Zahryzla si do spodnej pery a kolená pritiahla k hrudi.

„Pod jeho vplyvom som sa stala komunistkou – pravdupovediac som ňou doteraz. Aby som to skrátila, počas druhej svetovej vojny sme sa pridali k odboju a spoločne bojovali v občianskej vojne[2], ktorá nasledovala hneď po nej. Yanisa zabili vládne jednotky v roku 1949.“ Hermiona zalapala po dychu, no Vectorová pokračovala napriek prerušeniu s nezvyčajne zachmúreným výrazom tváre. „Bola som prinútená opustiť krajinu. Vzhľadom na môj záznam v registri a fakt, že uzavreli severnú hranicu, mi nezostalo veľa možností. Rozhodla som sa zmeniť si meno a celkom opustiť muklovský svet. Ako čarodejnica som utiekla do Anglicka. A odvtedy som tu.“

Hermiona mala množstvo otázok a nevedela, kde začať. „Pani profesorka, ne...neviem, čo na to povedať. Ďakujem, že ste mi o tom porozprávali.“

Vectorová mala zasnený pohľad. „Vďačne, Hermiona. Je to už dávno, čo som o týchto časoch premýšľala.“

„Chýba vám?“

„Yanis? Kedysi mi chýbal každý deň, ale to bolo dávno.“ Pokrčila plecami a kútikmi úst jej zaťahal náznak zvyčajného úsmevu. „Pravdaže, je mi ľúto, že zomrel, a mrzí ma, že sme nevyhrali, ale nič iné neľutujem. Ak by som tým mala prejsť znovu, i tak by som bojovala, aj keby som poznala konečný výsledok.“ Kávu naliala do dvoch šálok a jednu podala Hermione.

„Bola to smrtiaca kliatba?“ spýtala sa, keď zovrela prsty vôkol horúceho hrnčeka.

„Preboha, nie. Zastrelili ho.“

Hermiona mierne nakrčila obočie. „Bol muklom?“ spýtala sa trochu prekvapene.

„Bol vynikajúcim matematikom,“ odvetila Vectorová s potlačeným smiechom. „No je pravda, že ako aritmantik nebol nič extra. Mal talent na niečo iné.“

Hermione hučalo v hlave, keď spracúvala všetko, čo jej Vectorová povedala. V jednej chvíli sa snažila spomenúť si, ako sa dostali k takej nečakanej téme. „To rozhodne vysvetľuje vašu averziu k štátnym úradom,“ podotkla.

„Som si istá, že áno, i keď nie to ma motivovalo, aby som vám tento príbeh vyrozprávala.“ Tvár jej skrivila grimasa. „Možno budem znieť ako mizerný psychológ nového veku, no chcela som, aby ste vedeli, že existuje veľa pohnútok pre rozpútanie vojny a láska patrí medzi najdôležitejšie – láska a politika sú divokou kombináciou. Vedzte, že proces uzdravenia môže byť zložitý, ale keď sa zavŕši, zdravý jedinec je neskôr schopný dosiahnuť obdivuhodné ciele.“

Hermiona sa zhlboka a nadýchla a pomaly vydýchla. Jej učiteľka spomenula jednu z veľkých obáv, ktorá jej v týchto dňoch nedala pokoja. „Ďakujem,“ povedala. „Myslím, že sú to závažné veci, ktoré som potrebovala počuť.“

Ďalší rozhovor bol prerušený klopaním na dvere. Vectorová sa naklonila k Hermione a sprisahanecky jej pošepla: „Aha, práve dorazil dôvod, pre ktorý som zostala hore.“ Lenivo mávla rukou, v ktorej nedržala kávu a tabule pokryté výpočtami týkajúcimi sa rádu zmizli. Dokonca sa vytratilo aj písmo na Hermioniných hárkoch s poznámkami. „Vstúpte,“ zvolala.

Dvere sa otvorili a do miestnosti vošla Tracey Davisová (jedna zo slizolinčaniek pripravujúcich sa na MLOKy z aritmancie). Pri pohľade na Hermionu Grangerovú viditeľne stuhla.

„Dobré ráno, pani profesorka,“ ozvala sa pomaly, „nevedela som, že ste zaneprázdnená.“

„Nezmysel, Tracey,“ odvetila Vectorová. „Prisuňte si stoličku. Vlastne mi napadlo, že téma vášho projektu by mohla Hermionu veľmi zaujímať.“

Tracey išla k stolu s očividnou nechuťou. „Nechcela by som ťa nudiť, Grangerová,“ zaklamala len s ťažko skrývaným nepriateľským tónom v hlase.

Pol minúty predtým by sa Hermiona ani v najmenšom nezaujímala o Davisovej projekt, ale teraz v nej začal hlodať červík zvedavosti. „Rada by som o ňom počula,“ povedala nadšene, márne sa snažiac o úprimný tón. „Určite ma vôbec nebude nudiť.“

Davisová ju obdarila úsmevom, ktorý jej nesiahal k očiam. „No, možno raz, keď bude trochu viac prepracovaný, sa môžeme stretnúť a porozprávať o ňom.“

„To je skvelý nápad!“ s úsmevom im do toho vstúpila Vectorová, ako by si nevšimla celkový podtón rozhovoru. „Viete, Hermiona, Tracey sa snaží prísť na spôsob, ako zrušiť kliatbu viažucu sa k miestu učiteľa obrany proti čiernej mágii.“

Hermiona zažmurkala pohltená prívalom vzrušenia. „To je úžasný projekt!“ zvolala. V tom okamihu bolo jej nadšenie celkom nefalšované, hoci Davisová si ju premeriavala rovnako nepriateľsky ako obyčajne. „Rada by som sa naň pozrela.“

„Nuž, hneď ako budem hotová,“ odvetila Tracey, „zaskočím do vašej klubovne a dohodneme si čas.“

Sila neúprimnosti obsiahnutá v jej vyhlásení vzala Hermione na okamih reč.

„Výborne!“ ozvala sa Vectorová pokojne a prerušila ticho. „Ďakujem, že ste sa zastavili.“ Obrátila sa k Hermione. „Príďte kedykoľvek znovu.“

Keď za sebou zatvárala dvere, naposledy kradmo pozrela na Tracey Davisovú. Neúspešne sa pokúsila potlačiť náhle bodnutie žiarlivosti. Uvedomila si, že ak niekto mal zachrániť profesora Snapa, chcela to byť práve ona.

 

* * * * *

 

Keďže ešte nebolo desať hodín, Hermiona zamierila do Veľkej siene: bolo veľmi pravdepodobné, že chlapci ešte raňajkujú. Keď sa však ukázalo, že nájsť ich bude oveľa ťažšie, než predpokladala, uchmatla si ďalší kúsok ovocia a namiesto knižnice uprednostnila jazero.

Ako sa mi život mohol tak skomplikovať? premýšľala. Najskôr, Snape, potom Vectorová, neskôr rád. Ešte k tomu proroctvo s Harrym ako Vyvoleným. Každý prvok bol prepojený s iným a natoľko komplikovaný, že bolo ťažké poskladať ich všetky dokopy, aby dávali zmysel. Duchom neprítomná chrúmala jablko. Kde boli tie časy, keď jej stačil farebne rozlíšený rozvrh, aby všetko zostalo na svojom mieste?

Keď došla k starému buku, posadila sa, chrbtom oprela o jeho kmeň a natiahla nohy. Túto chvíľu by som mala využiť na vyriešenie niektorých záležitostí, rozhodla sa. Napríklad taký profesor Snape: má ma rád či nemá? Vedela, že to bola hlúpa otázka. Pre ňu ako členku rádu nebolo dôležité, či ju má rád, ale či by mohli poraziť Voldemorta. Napriek tomu jej tá otázka vŕtala v hlave. Päť rokov sa neustále správal tak odporne, že tá jeho nedávno objavená ochota odpovedať na otázky bola opojná. Nie že by bol teraz ku mne milý. Ale aspoň má zmysel pre humor. A bol tam tiež ten úžasný okamih, keď ju nazval „Grangerovou“. Akoby... si všimol, že existuje.

Hermiona prehltla posledný kúsok jablka a ohryzok hodila obrovskej sépii do jazera. Kolená si pritiahla k hrudi a rukami si pevne objala nohy. Hoci ju nikto nemohol vidieť, urobila grimasu. Pri myšlienke na Snapa si spomenula na scénu v riaditeľni. Veľmi dobre poznala eticky nejednoznačné situácie – Cormac McLaggen, všehodžús, Dolores Umbridgeová, nelegálne používanie mágie počas prázdnin len preto, aby mohla behať a tak ďalej – no Dumbledorovo úmyselné privieranie očí nad takýmito vecami v nej zanechalo podivný zmätok. Naproti tomu Snape chcel, aby sa dusila vo vlastnej šťave. Ale prečo? Asi si myslel, že si to zaslúžim? Možno chcel, aby som popremýšľala o tom, čo som urobila? Ten muž bol záhadou, to bolo isté. Záhadou, nad ktorou pridlho premýšľam! V duchu sebou zatriasla a rozhodla sa myslieť na niečo iné. Na Vectorovú, napríklad.

Bola natoľko pohrúžená do myšlienok, že si nevšimla dvoch chlapcov, ktorí sa prikradli bližšie a schovali za strom, pod ktorým odpočívala. Keď na ňu z dvoch strán vyskočili, vykríkla. Zúfalo sa snažila vyškriabať na nohy a vytiahnuť prútik, srdce jej od strachu bilo ako splašené. O pár sekúnd neskôr spoznala potenciálnych útočníkov a vydýchla si od úľavy, napoly sa zosunula, napoly zrútila späť na zem s rukou pritisnutou k hrudi.

„Dobrotivý bože! Nikdy viac to nerobte!“ chabo zaprotestovala a prstom hrozila vysmiatym tváram Harryho a Rona. „Myslím to vážne!“ dodala, dostávajúc sa do obrátok, „máte vôbec predstavu...“

Jej hlasné protesty boli náhle umlčané, keď jej Ron rukou zapchal ústa.

„Do Merlinových gatí, Harry! Myslel som si, že sme prekvapili Hermionu, no teraz mám dojem, že by to mohla byť profesorka McGonagallová v prestrojení!“

Harry vystriedal úškrn predstieraným vážnym výrazom a pokrútil hlavou. „Myslím, že tu môžeme urobiť len jedno, Ron.“

„Nhmm!“ zastonala Hermiona cez Ronovu ruku a znovu sa snažila vyslobodiť.

„Poštekliť ju!“ vykríkol Ron so zjavnou radosťou a obaja sa na ňu vrhli.

O desať minút neskôr, keď sa našteklili, nachichotali, navýskali a nasmiali do vyčerpania, ležali všetci traja spolu na zemi. Hermiona otočila hlavu a pozrela sa z jedného chlapca na druhého. Cítila, ako jej srdce prekypuje takmer bolestivým pocitom pohody. Jej priatelia boli pakovia, no napriek tomu ich mala rada. Láska – vybavila si, keď ju znenazdajky zasiahla spomienka na rozhovor s Vectorovou – láska a politika sú divokou kombináciou.

„No tak, vy šibali,“ ozvala sa a zodvihla do sedu, „pomôžte mi vstať a poďme navštíviť Hagrida.“

 

* * * * *

 

Hermiona prežila Slugyho klub aj napriek absencii Harryho a Ginny. Zlé svedomie ju prinútilo prehodiť pár slov s McLaggenom – počas predchádzajúceho večierka sa jej ho podarilo odradiť jednoduchým opatrením, zakaždým, keď sa pozrel jej smerom, si prekrížila ruky a nevraživo naňho zazrela – no jeho nechutný spôsob konverzácie dokázala strpieť iba pár minút. Ospravedlnila sa a takticky zamierila na dievčenské toalety. Na večierku sa objavil aj Blaise Zabini a Hermiona využila príležitosť, aby uspokojila svoj nedávno objavený záujem o prácu slizolinčanov na projektoch z aritmancie. Jeho reakciou však bola sklamaná. Potom, čo sa na ňu chvíľu pozeral zvrchu, zadrmolil niečo o trhu s nehnuteľnosťami, finančných systémoch, medzinárodných výmenných kurzoch a speňažení zloženého úročenia. Hlupák, pomyslela si neskôr, stavím sa, že jeho jediný záujem o muklovský svet sa týka toho, ako z neho získať peniaze. Krátko sa porozprávala s niekoľkými ďalšími ľuďmi, ktorých zbežne poznala, nakoniec sa jej podarilo vyhovoriť, že má neodkladné domáce úlohy na hodinu starodávnych rún. Slughorn nemusel vedieť, že preklad ukončila minulý týždeň – to má za to, že plytvá na hodine elixírov nezaslúženou chválou na Harryho prácu.

Nadišiel štvrtok a Hermiona sa vydala na hodinu oklumencie so zvyčajnou zmesou očakávania a obáv, ktorú v nej vyvolal sarkastický profesor. Celý týždeň ho sledovala pri akejkoľvek príležitosti a dôkladne rozoberala každučký detail jeho správania. Bol hrubý ku všetkým, príležitostne sa z toho vymykali slizolinčania. Jeho prejav sa väčšinou stretával s miernym podráždením či strojenou slušnosťou, hoci veľa učiteľov si ho vôbec nevšímalo a niekoľko ľudí – vrátane Harryho – doháňal k horko-ťažko skrývanému hnevu. Nakoľko je jeho správanie predstavením, aby si zaistil vhodné spomienky pre Voldemorta? pýtala sa v duchu. I keď predstava, že by Snape dokázal byť po páde Temného pána zrazu zdvorilý a veselý, v nej vyvolala nekontrolovateľný záchvat smiechu.

„Ani si nesadajte,“ nariadil vo chvíli, kedy prišla. „Hneď začneme.“

Hermiona bez problémov odrazila jeho prvé útoky legilimencie. „Pán profesor,“ spýtala sa, „naučíte ma ako ukryť určité spomienky?“

Bola prekvapená, keď súhlasil.

„Základom je,“ poúčal ju, „že oklumencia je takým istým produktom vašej mysle ako spomienky. Z toho dôvodu môžu štíty nadobudnúť podobu napríklad kufra, ktorý ste si predstavovali na ošetrovni. Aby ste určitú spomienku ukryli, musíte ju vložiť do predmetu v inej spomienke.“

„V inej spomienke? Máte na mysli, ak zostaneme pri analógii s kufrom, že by som mala vybrať spomienku, v ktorej je môj rokfortský kufor, napríklad ako vedľa neho sedím v spálni, a zavrieť doň druhú spomienku?“

„Presne tak! Uvedomte si, že predstavovaný obraz získa určitý ďalší význam, preto je dobré vybrať si spomienku, ktorá je už pre vás niečím dôležitá.“

Hermiona si hrýzla peru, keď tú informáciu spracovávala. Hmm.. spomienka, ktorá je pre mňa dôležitá a mohla by som v nej skryť inú...

„Navrhujem, aby sme to vyskúšali skôr, než si spodnú peru rozžujete na kašu,“ podotkol sucho.

Hermiona očervenela. „Iste, pane. Čo mám urobiť?“

„Vyjdite na chodbu a zavrite za sebou dvere. Keď už tam budete, povedzte niečo nahlas. Predstavte si, že tú čerstvú spomienku umiestňujete do debny podľa vášho výberu. Potom sa vráťte a uvidíme, ako dlho mi potrvá, kým ju nájdem.“

Hermiona poslušne vstala a odišla na chodbu. Dlhú chvíľu tam nerozhodne stála. Potom dostala nápad, uškrnula sa a prekrížila si ruky.

„Severus Tobias Snape,“ povedala, „toto by ste nemali vidieť.“

V predstavách vstúpila do knižnice. Vzala z police knihu, poskladala spomienku a schovala ju dovnútra. Zavrela knihu a vrátila ju na regál. Potom sa vrátila do Snapovho kabinetu.

„Som pripravená,“ povedala.

Snape zľahka vstal a s prútikom v ruke prešiel okolo stola. „Legilimens.“

Hermiona odolala nutkaniu vztýčiť štíty oklumencie a mierne sa zatackala pod prívalom spomienok. Snažila sa pochopiť zmysel rýchlo sa striedajúcich obrazov a náhle si uvedomila, že každý z nich sa odohral v rokfortských chodbách – znovu videla baziliska, sledovala, ako jej pod vplyvom Malfoyovej kliatby rastú obrovské zuby a zahanbene uteká pred Snapom a taktiež sa videla s Harrym a Ronom v rozličnom veku. Napokon sa začala objavovať aj knižnica, mihala sa občas na dohľad medzi rozličnými výjavmi z chodieb. V ďalších minútach sa v jej predstavách vyskytovala čoraz častejšie, potom dlhý čas nevidela nič iné, len vlastnú hlavu sklonenú nad knihami a vysoké police na nehybnom pozadí. Cítila, že tlak na jej myseľ narastá a prinútila sa zachovať pokoj. Nebudem myslieť na to, čo som povedala na chodbe, opakovala si, Nebudem myslieť na to... Tlak explodoval a obraz knižnice sa rozsypal. „Severus Tobias Snape,“ videla samu seba, ako hovorí, „toto by ste nemali vidieť.“

Keď zažmurkala, pred očami sa jej znovu objavili obrysy Snapovho kabinetu. Nohy sa jej triasli, a tak si opatrne sadla na stoličku.

Snape sa oprel o okraj stola a prstom si prešiel po spodnej pere. „Po troche tréningu“ zatiahol, „z toho azda niečo bude.“

Hermiona naňho pozrela a všimla si, že jeden kútik úst sa mu mierne zvlnil nahor. Od Snapa to boli ohromné slová povzbudenia. Od náhlej radosti sa usmiala.

„Pane,“ spýtala sa, „ako to, že ste videli tak veľa výjavov z chodby?“

„Spomienky sú spojené vláknami bežných emócií: strachom, túžbou, hladom a podobne, alebo uložené za sebou podľa spoločného obsahu: nejakej osoby, farby, či určitého predmetu. Skúsení legilimentori a oklumentori dokážu tieto vlákna rozoznať a využiť ich. Vedel som, že mám hľadať nejaký predmet, ktorý sa nachádza na takom mieste.“

Hermiona otvorila ústa, aby sa ešte niečo opýtala, ale Snape ju prerušil.

„Na dnes to stačí,“ usúdil, odtlačil sa od stola a ustúpil ku kreslu, aby sa posadil.

„Pokiaľ ide o budúci týždeň,“ ozvala sa Hermiona, „Harry chce naplánovať metlobalové tréningy tak, aby sa vyhol stretnutiam Slugyho klubu, takže ešte neviem...“

„Grangerová,“ vstúpil jej do toho, „čo robíte zajtra po vyučovaní?“ spýtal sa a divne na ňu pozrel.

„Nič zvláštne. Často chodím k profesorke Vectorovej a pracujeme na výpočtoch.“

„Hmm.“ zľahka si prešiel ukazovákom po pere. „Keby ste sa dokázali zbaviť tej príšernej dvojce... povedzte im, že idete k Vectorovej, no namiesto toho príďte sem.“

Hermiona sa rozžiarila. Chce ma vidieť častejšie než raz do týždňa? „Iste, pane.“

„Než sem prídete, prečítajte si kapitolu Sebaobranná oklumencia od Cvetkovichovej. A teraz môžete odísť.“

 

* * * * *

 

Hermiona si nepotrebovala prečítať kapitolu od Cvetkovichovej – bola to jedna z kníh, ktoré si vypožičala cez prázdniny – ale aj tak to urobila. Inštinktívna mentálna odpoveď je naozaj fascinujúca, pomyslela si. Možno sa profesor Snape chce ešte porozprávať o mojom zranení na Oddelení záhad. Len pre istotu si prečítala niečo navyše o kúzle Silencio a jeho osobitých vedľajších účinkoch.

Nenápadne zmiznúť od Rona a Harryho bolo smiešne jednoduché. Boli zvyknutí na jej návštevy v kabinete u Vectorovej o takomto čase, a keďže sa o aritmanciu nezaujímali, nikdy sa nestalo, že by o nich pochybovali. A tak štvrťhodinu po skončení vyučovania zaklopala na dvere profesora Snapa.

„Vstúpte,“ zvolal.

Keď otvorila dvere, bola prekvapená, že nie je sám.

„Prepáčte, pane,“ povedala rýchlo. „Môžem prísť neskôr.“

„To nebude nutné, Grangerová,“ odvetil. „Len sa posaďte.“

Sadla si a pozrela bokom na druhú návštevníčku. Spoznala mladú slizolinčanku, ktorá jej na narodeniny odovzdala odkaz o treste so Snapom a potlačila malé bodnutie žiarlivosti. Aký paradox, pomyslela si, keď sa v mysli preniesla k podobnej scéne medzi ňou, Davisovou a Vectorovou.

„Grangerová, toto je Jocelyn Smithová,“ formálne ich predstavil. „Jocelyn, to je Hermiona Grangerová.

Predošlé pichnutie žiarlivosti sa vrátilo s dvojnásobnou silou. Oslovuje ju krstným menom? Usmiala sa na ňu tak sladko, ako len vedela. „Ahoj, Jocelyn, už sme spolu kedysi hovorili.“

Jocelyn sa na ňu krátko pozrela, ale nepovedala nič, rýchlo sa otočila späť k Snapovi. Hermiona odolala nutkaniu obrátiť oči stĺpkom. Čo tu robím? pýtala sa v duchu. Alebo skôr, čo tu robí ona?

Snape si povzdychol a prstami pošúchal koreň nosa. „Grangerová,“ ozval sa náhle a potom sa zarazil. „Dúfal som...“ znovu sa odmlčal.

Zvedavosť zvíťazila nad podráždením a Hermiona pozrela na profesora. Nikdy ho nepočula hovoriť tak nezrozumiteľne. Ruku na stole mal zovretú do päste tak silno, až mu zbeleli hánky. Severus Snape nerád žiada o pomoc, pomyslela si samoľúbo.

Na tretí pokus sa mu podarilo vysloviť celú vetu: „Dúfal som, že budete ochotná opísať pocity z nedávnej skúsenosti s blokovaním pomocou muklovských metafor.“

Hermiona sa prekvapene pozrela na dievča vedľa. „Muklovských metafor?“ opýtala sa. „Ale...“

„Ale čo, Grangerová?“ V Snapovom hlase zaznelo varovanie, ktoré sa Hermiona rozhodla ignorovať.

„Ale domnievala som sa, že slizolinčania...“

„Zle ste sa domnievali.“ Od varovania prešiel k hrubosti a pre zdôraznenie plesol dlaňou po stole.

Hermiona si súčasne prekrížila ruky aj nohy a s tvrdohlavým výrazom na tvári civela na miesto zhruba tri stopy od jeho ľavého ucha. „Niekto by mal poinformovať Draca Malfoya,“ zamrmlala.

Snape sa hrozivo naklonil dopredu, rukou sa ešte stále opieral o stôl. Výhražne na ňu zasyčal: „Ale nebudete to vy, však, Grangerová?“

Skôr, ako sa naňho pozrela, sa otočila k dievčaťu, ktoré sedelo vedľa nej. Počas celej agresívnej výmeny názorov nepovedalo nič, ale každý obrat rozhovoru sledovalo s rozšírenými a vyľakanými očami. Pri pohľade na jeho ustráchaný výraz sa jej hnev rozplynul. Ako by som dobrovoľne podnecovala Malfoyovu nenávisť voči komukoľvek. Jej hnev bol typicky nahradený silným zmyslom pre humor a bola v pokušení sarkasticky odseknúť – Možno by ste raz, po páde Temného pána, mohli Malfoya v mojom mene poinformovať? Namiesto toho v duchu počítala do desať a potom odvetila čo najpokojnejšie, ako vedela. „Nie, pán profesor, to by ma ani vo sne nenapadlo.“

Chystala sa ho spýtať na zámer jeho žiadosti, keď jej docvakla odpoveď. Ak je Jocelyn muklorodená a potrebuje muklovské metafory na odblokovanie, potom je logické, že... „Blokuješ mágiu?“ spýtala sa, adresujúc otázku Jocelyn.

Dievča vrhlo na Snapa vystrašený pohľad skôr, než sa otočilo k Hermione. Ale ani potom sa jej nepozrelo do očí, miesto toho sa dívalo na kolená. Nakoniec prikývlo.

Sakra. Hermiona si prešla rukou po vlasoch. Vari bola Jocelyn prekliata? preblesklo jej hlavou, no potom ju na základe toho, čo čítala predošlý večer, osvietilo. Nie, týraná.

Prvýkrát po niekoľkých minútach sa odvážila pozrieť na Snapa. Trošičku zmiernil nepriateľskú pózu, ktorú zaujal, keď naposledy prehovoril, ale inak sa takmer nepohol. Telo mal stuhnuté a oči rozšírené. „Urobím, čo bude v mojich silách,“ prisľúbila povzbudivo.

Reakcia na jej slová bola okamžitá. Oprel sa dozadu v kresle a rukou si prešiel po tvári. „Tak to potom nechám na vás,“ podotkol. Postavil sa a odišiel do laboratória, zanechajúc ich zhovárať sa v súkromí.

 

 

A/N: Ann Cvetkovichová je vynikajúca profesorka, ktorá vydala skvelú knihu: An Archive of Feelings: Trauma, Sexuality, and Lesbian Public Cultures (Durham: Duke University Press, 2003). Pripúšťam, že som si požičala pár jej myšlienok o potenciálnej sile traumatických zážitkov na myseľ, keď som použila jej meno pre autorku kapitoly o Samoobrannej oklumencii.

Tiež by som mala upozorniť, že koncepciu blokovania mi vnukol smutný osud Ariany Dumbledorovej v DS. Usúdila som, že po viac ako sto rokoch od jej smrti by liečiteľský svet mohol prísť s názvom pre spomínaný fenomén a azda aj začať s liečbou.

 

Pozn. prekl.:

[1] – Marmite - http://www.martinhorsky.cz/britanie-v-utrzcich-novin/miluj-nebo-nenavid.php

[2] http://www.infoweby.sk/spolocnost/konflikty-a-vojny/225-grecka-obcianska-vojna



12. Severus zachraňuje



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



12. Severus zachraňuje

 

Severus nevedel, čo Grangerová povedala Jocelyn, no nech to bolo čokoľvek, pomohlo to. Keď sa v sobotu po raňajkách stretli, podarilo sa mu na krátky okamih dostať za jej štíty.

Sedenie sa začalo rovnako ako každé predošlé: sadli si oproti sebe ďalej od stola, dotkli sa dlaňami a Jocelyn zavrela oči, aby sa sústredila na šťastnú alebo neutrálnu spomienku, o ktorú sa mohla podeliť so svojím učiteľom. Keď bola pripravená, otvorila oči a pozrela do Snapových. Zatiaľ mala štíty spustené, a tak vošiel do jej spomienok. Avšak v okamihu, kedy prekročil hranicu mysle, ho inštinkty okamžite vyhodili.

Severus sa díval na dievča pred sebou: vyzeralo prekvapene. Kútik pier sa mu zvlnil nahor. „Nebolo to zlé,“ poznamenal.

Jocelyn sa v sede trošku napriamila. Hoci sa neusmievala, oči sa jej na okamih rozšírili.

„Skúsime to znovu?“ spýtal sa. Energicky prikývla.

Ale o dvadsať minút neskôr, navzdory niekoľkým pokusom, neboli schopní znovu vytvoriť predošlé spojenie. Severus cítil, ako jeho rozčarovanie narastá a Jocelyn vyzerala čoraz skľúčenejšie. Do uplynutia vymedzeného času im zostával len týždeň. Ak ich terapia zlyhá a o jej stave bude spísaná oficiálna správa pre Nemocnicu svätého Munga, Jocelyn bude označená ako nebezpečná a celkom iste hospitalizovaná na oddelení škôd spôsobených kúzlami.

„Dosť,“ povedal nakoniec a rukou si prešiel po tvári. „Všimli ste si nejaký rozdiel medzi tým, ako ste sa cítili počas prvého pokusu a tými ostatnými?“

Jocelyn nakrčila obočie v snahe presne roztriediť pocity. „Prvýkrát som bola... viac uvoľnená.“

Uvoľnená ... Hmm. Všetka literatúra, ktorú čítal o terapii blokovania mágie zdôrazňovala dôležitosť upokojujúcich hlasov, priateľských gest a bezpečného prostredia. Našťastie sa malá vnímavá slizolinčanka nenechala zastrašiť jeho hrubou povahou a on bez váhania upustil od všeobecne prijímaného názoru. Jednako by len mal o tom popremýšľať.

„Aj na druhý pokus sa mi to takmer podarilo, ale potom som...“ jej hlas na sekundu zakolísal, než pokračovala, „som sa zľakla.“

„Čoho ste sa zľakli?“

Jocelyn prešla nechtom po opierke kresla. Radšej sledovala opatrný pohyb prsta, než by mu pozrela do očí. Prešlo niekoľko minút, kým prehovorila.

„Toho, že keď uvidíte, čo sa mi stalo, ma už nebudete mať rád.“

Krátka pauza, ktorá nastala, než prehovoril, bola ťaživá a presýtená jej strachom. „Jocelyn,“ riekol naliehavo, „skúsme to inak. Vyberte prútik.“

Vytiahla ho trochu zdráhavo. „Načo? Aj tak nefunguje.“

„Podajte mi ruku. Špičku prútika priložte sem, na moju sluchu.“

Jej malá rúčka vkĺzla do oveľa väčšej dlane. Koniec prútika mu najskôr zľahka narazil do obočia, než sa posunul na správne miesto. „Čo budeme robiť?“ spýtala sa.

„Chcem vám ukázať jednu spomienku,“ vysvetlil jej. „V podstate je to tiež mágia, no legilimencia je tak úzko spätá s oklumenciou, ktorú už používate, že by to azda mohlo fungovať. Okrem toho,“ dodal a v jej očiach si všimol záblesk záujmu, „vás zvedavosť možno vyláka z ochrannej ulity.“

„Čo mám urobiť?“ Hlas mala vzrušenejší, než kedy počul.

„Zaklínadlo je Legilimens, no dôležitejšie je, aby ste sa mi pozerali hlboko do očí a sústredili na moju myseľ. Musíte si predstaviť spôsob, ako sa tam dostanete. Chápete?“

Prikývla a niekoľkokrát si popod nos zamumlala zaklínaciu formulu.

„Ste pripravená?“

Z tváre jej vyžarovalo odhodlanie a z pohľadu dravosť. Prudko sa nadýchla nosom a na pár sekúnd zadržala dych, telo sa jej naplo. Potom čistým a vysokým hlasom vyslovila kúzlo: „Legilimens!“

Cez prútik sa valila energia a jej vedomie sa prepadlo do Severusovej mysle. Tú spomienku si vybral takmer náhodne, bolo ich tam toľko podobných. Pred očami sa im zjavila špinavá kuchyňa. Povrch béžovej farby, ktorý by vyzeral zastarane už v päťdesiatych rokoch, svedčil o desaťročie neskôr o úplnej chudobe. Osem či deväťročný chlapec sedel za otlčeným umakartovým stolom a z misky roztržito vyjedal cereálie. Lyžicu držal pomerne nemotorne a lakeť mal opretý o stôl. Jeho oblečeniu aj vlasom by sa zišla očista. Žena za kuchynským pultom smažila slaninu, zásteru mala hojne postriekanú mastnými fľakmi. Podobnosť medzi oboma nemohla byť náhodná: rovnaké tmavé spľasnuté vlasy, rovnako bledá pleť. Sieťové dvere sa so škripotom otvorili a potom s hlasným tresknutím zabuchli. Matka a syn sa strhli. Obsah chlapcovej lyžice vyšplechol na stôl. Stuhol.

„Kristepane!“ zahrešil muž, len čo vstúpil dnu. Natiahol ruku a drsne schmatol chlapca za golier, spolovice ho vytiahol zo stoličky a vystupujúci nos mu strčil do malej mláčky mlieka na stole. „Ten malý magor nie je schopný ani zjesť raňajky bez toho, aby nenarobil svinčík.“

Žena v pozadí sa rýchlo prihnala, aby mu naservírovala vajcia a slaninu. Pobiehala okolo stola a nešikovne kládla taniere na stôl. „Toby,“ vydýchla. „Raňajky!“ Hlas mala premknutý strachom, keď sa snažila rozptýliť manžela. „Aká bola nočná zmena? Hovoril si s...“

Jej bľabotanie bolo náhle prerušené, keď Toby bez toho, aby pustil chlapcov golier, natiahol dlhú ruku a prudko ju plesol po zátylku.

„Žena,“ zavrčal, „neprerušuj ma, keď vychovávam syna.“ Voľnou rukou si rozopol pracku na opasku a vytiahol ho z nohavíc. Tie mu skĺzli o trochu nižšie na boky, aby mu nespadli, rozkročil sa naširoko. Odkopol stoličku spod chlapcovho zadku, pričom mu po celý čas pritláčal tvár k stolu.

Chlapec sa triasol a oči mal pevne zatvorené. Keď ho muž menom Toby začal biť koženým opaskom po chrbte a stehnách, rozplakal sa.

„Dosť,“ povedal Severus nenáhlivo o chvíľu neskôr, keď prerušil spojenie medzi Jocelyn a svojimi spomienkami. Predmety v kabinete znovu nadobudli kontúry a on so záujmom pozoroval dievča pred sebou. Kúzlila – čo bolo výrazným prielomom blokovania – no nebol si istý, čo by sa mohlo diať ďalej. Skutočne, telo sa jej zaknísalo, balansujúc na okraji stoličky.

„Och,“ povzdychla si. „Vy...“ Odmlčala sa a zadívala na prútik. „Ja...“ S priduseným vzlykom sa vrhla k nemu a chudými rúčkami ho objala okolo krku. Severus ju mimovoľne zovrel v náručí a trochu pootočil, aby si ju mohol posadiť na kolená. Počas pätnástich rokov na poste vedúceho Slizolinu zažil viac ako dosť plačúcich detí, a tak trpezlivo čakal, kým sa utíši. Trvalo niekoľko minút, kým jej vzlyky utíchli, dosť dlho na to, aby mu niekoľko sĺz nepríjemne stieklo za golier habitu. Keď sa upokojila, položil ju späť na stoličku a bez slova jej podal vreckovku. Vzala si ju s tichým smrknutím. Nahlas a dôkladne si vyfúkala nos, než mu ten pokrkvaný a špinavý kúsok látky podala späť.

Severus sa pozrel na dievča a vreckovku s výrazom znechutenia. Skôr ako si ju zobral, namieril na ňu prútik a vyslal dôkladné čistiace kúzlo. Jocelyn to pozorne sledovala a pohľadom preskakovala z jeho prútika na svoj a späť. Vzrušenie vyžarujúce z jej tela bolo hmatateľné. Severus si s pohnutím uvedomil, že taktiež cíti jej mentálne vzruchy: štíty mala spustené. Letmo naňho pozrela spod mihalníc a s odhodlaným výrazom na bledej tvári namierila prútik na práve vyčistenú vreckovku.

„Vingardium leviosa,“ zvolala a vreckovka sa vzniesla do vzduchu. S radostným výkrikom ju poslala poletovať po miestnosti.

Severus vstal a pobral sa k stolu. Telom mu prešla vlna úľavy a uvoľnila zovretie v žalúdku. Jocelyn tiež vyskočila zo stoličky, poskakovala okolo nábytku a navigovala vreckovku po kabinete už v druhom víťaznom kole. Úsmev zmenil jej vzhľad: ostré črty tváre sa zjemnili a bledé líca pokryli rumencom. Keď sa vreckovka vznášala pri jeho hlave, šikovne ju chytil a strčil do vrecka; ešte cítil, ako sa raz zavlnila, než napokon úplne znehybnela.

„Sadnite si,“ nariadil a ukázal na stoličku.

Jocelyn si ihneď sadla a potlačila chichot.

„Keď odtiaľto odídete, ohlásite sa u madam Pomfreyovej. Urobí vám kompletnú prehliadku.“

„Áno, pane.“ Po odpovedi pevne stisla pery, ale Severus videl, že má na jazyku nevypovedanú otázku a trasie sa od nedočkavosti. Aká pozoruhodná zmena! Tiché a nezvyčajne pokojné dieťa, ktoré poznal ako Jocelyn Smithovú, bolo preč. Namiesto nej tu bolo dievča plné energie.

„Napriek tomu, že už nie je potrebné, aby sme sa vídali každý deň, navrhujem, aby sme sa stretli raz do týždňa a ďalej pracovali na oklumenčných schopnostiach. Musíte ich mať pokiaľ možno pevne pod kontrolou. Vyjadril som sa jasne?“

Prikývla.

„Môžete ísť,“ povedal s prepúšťajúcim mávnutím ruky. Jocelyn poslušne skĺzla zo stoličky a pobrala sa k dverám. „Slečna Smithová,“ zvolal v poslednej chvíli. S rukou na kľučke sa obzrela ponad plece. „Ak vás prichytím čarovať na chodbách, strhnem vám fakultné body.“

Odpoveďou mu bol úsmev, ktorý s ním zostal aj potom, čo odišla.

Keď zostal v kabinete sám, dovolil si jeden neospravedlniteľný, spokojný úsmev nad svojím nekonvenčným, ale veľmi uspokojivým vyriešením problému Jocelyn. Bude musieť napísať liečiteľom na Harvarde, ktorí boli autormi pôvodnej liečby, nepochybne by ich zaujali zvesti o jej úspechu.

Ako dlho jej vydrží prvý príval šťastia? premýšľal. Zrejme nie natrvalo. To už vedel z toho, čo si prečítal. Ale chvíľu jej prísun mágie a radosť z faktu, že vstúpila do nového sveta, veľmi vzdialeného od utrpenia jej predošlej existencie, umožní žiť šťastnejšie – možno po prvý raz v živote. V určitej fáze sa, samozrejme, bude musieť vyrovnať so spomienkami na predošlý život a nájsť nejaký spôsob, ako ich včleniť do toho súčasného. Azda to najlepšie, čo pre ňu môže urobiť, je aj naďalej pokračovať v hodinách oklumencie.

To ho z blúdenia v myšlienkach priviedlo späť do reality. Každodenné stretnutia s Jocelyn ho úplne obrali o čas venovaný známkovaniu, a tak ho na stole čakali písomné práce študentov piatich ročníkov. S povzdychom si k sebe pritiahol dve hŕby a uvažoval, ako sa rozhodnúť: začať s jednoduchšími, kratšími a nekonečne nudnými prváckymi, alebo sa radšej prehrýzť zložitejšími prácami študentov pripravujúcich sa na MLOKy? MLOKy, rozhodol sa, ľahšie práce si nechám na neskôr, keď bude náročnejšie sa sústrediť.

Vo chvíli, kedy písal veľké „S“ na štvrtú esej v poradí, prestal predstierať, že ho Grangerovej práca nezaujíma. Dovtedy lovil vo zvitkoch vedľa, kým ju nenašiel. Keď pergamen rozvinul, so zlomyseľným úškrnom si všimol, že podľa očakávania k nemu pridala jedenásť palcov navyše. Toto, povedal si, si vyžiada novú fľaštičku červeného atramentu. O hodinu a štvrť neskôr dôrazne doplnil bodku za záverečnú kritickú poznámku a so samoľúbym výrazom sa zadíval na svoje dielo. „P“ napísal zreteľne na spodnú časť zvitku. Po stole bolo rozhádzaných asi pol tucta kníh, ktoré vytiahol, aby skontroloval jej citácie, či upozornil na niečo, na čo zabudla. Mal zvláštne potešenie z toho, že ju mohol informovať, že jedna z nádejných výskumných metód, pre ktorú sa vyslovila, bola vlastne vyriešená pred desiatimi rokmi – citoval pritom dosiaľ nepublikovanú štúdiu zo svojej súkromnej zbierky.

Severus sa oprel v kresle dozadu, prstom poklepkával po Grangerovej práci a usmieval sa ako mačka, ktorá zlízala príslovečnú smotanu. Okraje pergamenu boli zaplnené jeho kostrbatým písmom, červeň atramentu rámovala jej úhľadný rukopis ako ozdobná obruba. Nekompromisne rozobral všetky domnienky, pokarhal ju za niekoľko štrukturálnych rozhodnutí a jeden chýbajúci apostrof bol impulzom pre napísanie celého odseku o jej nedostatkoch v gramatike.

Za posledných viac ako päť rokov sa rozporuplnosť ich akademického vzťahu vystupňovala do súčasného impozantného rozsahu. Vedel, koľko úsilia vkladá do práce a svojím spôsobom to aj uznával – množstvom detailných kritických reakcií. Na rozdiel od svojich spolužiakov brala jeho poznámky vážne, nepatrne zmenila písomný prejav a pátrala po málo známych citáciách, o ktorých sa zmienil. Dlhý čas ho iba dráždila jej predčasná vyspelosť – a to podráždenie každým rokom narastalo. Na hodinách bola takmer neznesiteľná: rýchlosť, s akou odpovedala na každú jednu otázku zaistila, že žiaden zo študentov sa neobťažoval nad čímkoľvek premýšľať a otázky, ktoré kládla, sa vždy týkali takých oblastí, ktoré boli ďaleko popredu učiva, takže ostatní študenti úplne vypínali. Okraje jej esejí plnili spočiatku úlohu akéhosi bojového poľa, pomocou ktorého sa ju snažil potrestať, pokoriť a prinútiť, aby si uvedomila vlastnú nevedomosť, a tým zaistiť, aby na hodinách mlčala. Avšak nebolo to obzvlášť účinné. Grangerová si všetky pripomienky vzala k srdcu a zdvojnásobila úsilie, aby čelila výzvam.

Minulý rok ho to ešte doháňalo do zúrivosti. Domnieval sa, že sa ho snaží nachytať, alebo sa teší z vedomia, že mrhá jeho vzácnym časom. No tento rok sa ich vzťah od základov zmenil. Nie že by sa to prejavilo nápadným rozdielom vo vyznení jeho pripomienok – tie boli sarkastické ako obyčajne. Ale pobyt v jej myšlienkach ho donútil prehodnotiť jej pohnútky a to si následne vyžiadalo, aby zvážil aj svoje vlastné.

A tak Severus priznal, aj keď len sám sebe, že známkovanie jej prác bolo preňho jedným zo svetlých bodov týždňa. Rovnako ako ich súkromné hodiny. Grangerová, oslobodená od intelektuálnej nepodnetnosti prostredia na hodinách, prechádzala učebnou látkou závratnou rýchlosťou. Teraz, keď nešlo o dávno osvojené učivo, sa javila menej mudrlantskou a viac zvedavou a intuitívnou študentkou, ako jej predurčoval osud. Zavrieť myšlienky do knihy v knižnici, uvažoval, bol geniálny ťah. Tento týždeň ju začnem učiť legilimenciu. Severus netúžil, aby sa mu niekto prehrabával v spomienkach, ale keďže dokázal – do značnej miery – kontrolovať prístup Dumbledora i Temného pána, nejaká rokfortská šiestačka ho nemohla vážnejšie znepokojiť, bez ohľadu na to, aká nadaná mohla byť. Keď sa do toho dostane, možno ju nasadím na tréningy s Jocelyn.

Pri myšlienke na obe študentky pocítil ostré pichnutie niekde medzi hrudnou kosťou a pupkom. Čo povedala včera Grangerová Jocelyn? Neskoro si všimol, že jej jeho prítomnosť sťažuje prácu, vlastne si ani neuvedomil, že by nevydržal počúvať, ako opisuje dané udalosti. Čo keď sa jej verzia podstatne líšila od tej jeho? Čo keď ich vzájomná spolupráca pre ňu nič neznamenala?

Márne sa snažil sám pred sebou ospravedlniť svoju reakciu na epizódu v nemocničnom krídle počas minulého školského roka. Pravdaže bolo príjemné, že sa k nemu správala s takým rešpektom. A ochota, s akou Albus zvažoval obetovať jej život, ju náhle vyhodila zo škatule s nápisom Zvýhodňovaný Chrabromilčan, ktorý potrebuje zraziť hrebienok, kam ju v minulosti zaradil. A keď ho zdanlivo prirovnala k fénixovi, fénixovi!, neomylne sa trafila do jeho zbabelej túžby temných nocí. Po tom, ako si dokonale zbabral život, čo by len dal za to, aby zhorel na popol a začal odznova? No aj tak stále Grangerová – stále Grangerová až priveľmi zamestnáva moju pozornosť, prerušil sa a s povzdychom si pred seba pritiahol prácu Draca Malfoya. A pritom by som ju mal sústrediť na iné veci.

 

* * * * *

 

Sobotné popoludnie o týždeň neskôr ho zastihlo v podobnej situácii – pri známkovaní prác z obrany, hoci tentoraz si jeho invektívy vyslúžil jeden tretiak. „Uistite sa, či naozaj máte nejaký názor, kým ho dáte na papier,“ napísal na okraj. Chvíľu uvažoval nad paškvilom pred sebou, pierkom na konci brka si prechádzal po zovretých perách. „T“, rozhodol sa nakoniec a ponoril brko hlboko do červeného atramentu. Keď oheň v kozube vzplanul jasno zeleným plameňom, zastavil sa. Na povrch práce dopadla kvapka atramentu.

„Snape!“ Bol to Hagridov hlas. Do kozuba dokázal vtesnať len temeno hlavy, preto ho nebolo dobre počuť, no v hlase mu jasne znela panika. „Poďte friško!“ dodal, než odrazu zmizol.

Severus podráždene zasyčal. Ako by nestačilo, že ma volá tento hlupák neovládajúci gramatiku, ten blázon mi dokonca zabudol povedať, kam mám ísť. Našťastie skôr, ako vstal, odstránil škvrnu od atramentu a pohol sa ku kozubu, sa oheň opäť rozžiaril na zeleno a objavila sa v ňom Minervina hlava.

„Á, Minerva,“ zatiahol, „aké príjemné prekvapenie.“

„Severus, teraz nie je čas na impertinentné poznámky – jedna študentka bola vážne prekliata. Potrebujeme ťa okamžite v nemocničnom krídle.“ Taktiež zmizla bez toho, aby počkala na odpoveď.

V priebehu pár sekúnd si privolal tašku s liečivami a prešiel cez kozub do kancelárie Poppy, kde si narovnal dlhé telo s nonšalanciou, ktorá bola v rozpore s rýchlosťou, akou sa pohyboval. Čakal tam naňho Hagrid a schmatol ho za rameno.

„Čo vás zdržalo?“ spýtal sa a vykročil ku dverám do ošetrovne tak rýchlo, že Severus musel urobiť niekoľko náhlivých krokov, aby zabránil pádu.

„Hagrid,“ zasyčal, „pusť ma!“ Ten sa na okamih zastavil a s mierne zmäteným výrazom pozrel dolu na rozzúrenú tvár Severusa Snapa.

„Máte pravdu, pán profesor,“ povedal hlasom niekoho, kto celkom nechápe, čo zlé urobil a dobromyseľne ho potľapkal po ramene, ktoré práve stískal. Severus si povzdychol a s rozpačitým pokrútením hlavy odstúpil nabok. Byť hrubý k Hagridovi, je ako kopať do psa.

Len čo sa oslobodil zo zovretia nadmieru nadšeného kolegu, prešiel do ošetrovne. Pohľadom preletel po prázdnych posteliach a bez váhania zamieril k tej blízko východu, ktorá bola oddelená plentou. Keď odtiahol záves a prešiel cez umlčiavacie zaklínadlo zoslané Poppy, uši mu zasiahol krik Katie Bellovej. To úbohé dievča sa zvíjalo na posteli, zatiaľ čo sa ho Poppy snažila neúspešne upokojiť.

„Vďaka Merlinovi,“ zvolala pri pohľade naňho a ihneď ustúpila dozadu, aby ho pustila bližšie.

„Diagnóza?“

„Nič, čo by som poznala. Zdá sa, že sa niečoho dotkla, nejakého prekliateho predmetu.“

Severus vytiahol prútik a mávol ním nad zmietajúcim sa telom študentky. Vytvorili sa nad ním tmavé, dymové útvary, ktoré sa sformovali do rún skôr, ako sa rozplynuli.

„Dotkla sa ho?“ spýtal sa pre istotu. „Rukou?“

„Neviem.“

Bellová bola ešte stále teplo oblečená, mala na sebe čiapku, plášť a rukavice. Šál, ktorý podľa všetkého patril k oblečeniu, ležal na nočnom stolíku; v súčasnom stave by sa ním mohla uškrtiť. Rukami mlátila okolo seba tak divoko, že Severus použil kúzlo, aby jej stiahol rukavice. Len čo to urobil, bolo jasne vidieť miesto dotyku, koža na jednom prste sa znepokojivo nafúkla. Chytil ju za zápästie a pritlačil ho k matracu, aby mohol prst dôkladne preskúmať, i keď ruka sa jej stále silno triasla. Poppy sa postavila vedľa neho a šedivú hlavu sklonila vedľa jeho tmavej.

„Severus...“ začala ustarostene.

„Kým ten prekliaty predmet neuvidím,“ prerušil ju, „nemôžem nič viacej urobiť.“

Počas nasledujúcich minút chodila Poppy nervózne hore-dolu a zalamovala rukami. Ako liečiteľka zle znášala, že sa nedalo vôbec nič robiť. Severus si vyčaroval stoličku, sadol si a pozoroval znepokojivo sa skrúcajúce telo Katie Bellovej. Jednu štíhlu nohu si prehodil cez druhú, prsty spojil dohromady a ukazováky pritisol k perám. Jeho pokoj ostro kontrastoval s Bellovej neustálymi trhavými pohybmi. Našťastie čoskoro dorazil Filch, v ruke niesol zviazaný chrabromilský šál a nešikovne ho držal čo najďalej od tela.

Severus ukázal smerom k bielizníku a vstal. Filch opatrne položil balíček a bleskurýchle uskočil dozadu. Bol vystresovaný, že prenášal čosi také nebezpečné.

„Tak dobre, profesor, pane,“ zachripel vtieravým hlasom, „ja už teda pôjdem.“

Severus ho prepustil bez toho, aby naňho znovu pozrel a celú pozornosť sústredil na balíček. Keď pomocou prútika odoslal šál na neďalekú stoličku, objavil sa pred ním masívny opálový náhrdelník, nad ktorým vykonal rad zložitých gest. Vedľa špičky prútika sa opäť sformovali dymové útvary, pomaly sa presúvali a otáčali v nehybnom vzduchu nemocničného krídla, až kým sa neusporiadali do tajomného runového písma. Severus si niečo zamrmlal pod nos, runy zoradil dokopy a vyvodil z nich závery. So zamračenou tvárou sa obrátil k Poppy a Katie Bellovej.

„Severus?“ liečiteľkin hlas bol naplnený úzkosťou. Odkedy sa objavil náhrdelník, prestala chodiť sem a tam a stála nachystaná prijať pokyny.

„Neviem to napraviť, no môžem ju stabilizovať na dosť dlhý čas, kým ju dostaneme k Svätému Mungovi. V terajšom stave ňou nemôžeme hýbať. Poppy, dávaj pozor,“ – vymenoval jej zoznam elixírov – „ak nejaký chýba, musíš prinútiť Slughorna, aby ho pripravil. Ja budem mať dosť práce tu.“

Poppy sa naňho meravo usmiala a otočila na päte. Len čo dostala konkrétnu úlohu, hneď bola pokojnejšia. Severus sa obrátil k posteli a zhlboka nadýchol. Bude to dlhá noc.

 

* * * * *

 

Nebo už sfarbovali ružové ranné zore, keď sa konečne dostal z nemocničného krídla. Vyčerpanie mu prehĺbilo vrásky na tvári, hrdlo mal boľavé a hlas zachrípnutý. Avšak Katie Bellová bola stabilizovaná. Časť prekliatia sa mu podarilo „vyspievať“ z jej tela úplne, i keď väčšina v ňom stále zotrvávala a dievčina upadla do bezvedomia. Aby dosiahli viac, bude potrebné spoločné úsilie profesionálneho kliatborušiteľa a tímu liečiteľov.

Ako kráčal, klopkanie opätkov na čižmách sa strašidelne rozliehalo hradom. Cez okná už prechádzalo dostatočné množstvo svetla, takže fakle boli zhasnuté, no nie dosť na to, aby spestrilo scénu zahalenú v odtieňoch sivej. Zastavil sa pri veľkom rohovom okne, chvíľu tam stál a hľadel na pozemky. Jazero pod ním vyzeralo ako tmavá mláka a na horizonte sa črtali siluety stromov Zakázaného lesa. Čelo si oprel o studené sklo a zatúžil po posteli. Aspoň že je dnes nedeľa, uvedomil si. S hlbokým nádychom sa otočil a pokračoval ďalej. Dumbledore je vždy poslednou prekážkou pred spaním.

Keď dorazil do riaditeľne, našiel Albusa samého. Viac-menej očakával, že tam nájde aj Minervu, bdieť s riaditeľom za prísneho striedania čaju a ohnivej whisky. A naozaj, letmý pohľad na špinavé poháre svedčil o tom, že tam bola nielen ona, ale aj Hoochová. Premýšľal, kedy asi odišli, a ako dlho tam bude musieť zostať. Ak by tam ešte boli, mohol podať správu o Bellovej stave a rýchlo odísť.

„Dobré ráno, chlapče môj.“ Zdalo sa, že Albus bol zaujatý nejakými Vectorovej výpočtami, ale pri jeho príchode ich odsunul bokom.

„Albus.“ Severus sa spustil do kresla oproti stolu, natiahol si nohy a vychutnával pocit, že konečne sedí.

„Ako sa má pacientka?“

Pokrčil plecami. „V tejto chvíli už nie je pod mojou kontrolou.“

„Počul som od Poppy, že je to druhá študentka, ktorej si tento týždeň zachránil život.“ Dumbledore sa mierne naklonil dopredu, vetu predniesol tak, že bola zároveň pochvalou i otázkou.

Opatrnosť si ihneď prerazila cestu unaveným zámotkom Severusových myšlienok. „Poppy preháňa. Riešil som záležitosť týkajúcu sa kompetencií vedúceho Slizolinu, niet k tomu čo dodať.“

Dumbledore si povzdychol. „Takže slizolinčanka?“ Severus vedel, že to bola rečnícka otázka, a tak neodpovedal. Riaditeľ zahral celkom slušné divadielko, keď si oprášil rukáv nad sčernetou rukou. „Čo sa stalo, Severus?“ spýtal sa napokon a z tváre mu vyžarovalo starootcovské znepokojenie.

Snape si položil lakte na opierky kresla a končeky prstov zľahka spojil dohromady. Ako odpoveď zdvihol jedno obočie a dovolil, aby sa mu na tvári usadil výraz zdvorilého nepochopenia.

„Severus, ak sa jeden z našich študentov ocitne v nebezpečenstve, očakávam, že sa o tom dozviem, bez ohľadu na to, do ktorej fakulty patrí.“

„Odporúčam vám, aby ste sa porozprávali s Poppy. Je oveľa kompetentnejšia, aby vám poskytla informácie, po ktorých túžite.“

Všimol si, ako Dumbledorovi zašklbalo perami, keď sa snažil premôcť podráždenie ukryté pod povrchom vľúdnosti. „Teraz sa však pýtam teba, Severus. Ukrývanie tajomstiev predo mnou nie je súčasťou tvojej pracovnej náplne.“

Takže takto sme na tom? „Mám tomu rozumieť tak, Albus, že pochybujete o mojej lojalite?“

„Nie, Severus, samozrejme, že nie. Zveril by som ti... aj svoj život.“ Bol to nemiestny vtip, a tak aj vyznel. „Práve naopak, mám obavy, že ty neveríš mne.“

Severus si skúmal nechty na pravej ruke, než odvetil: „Už som to spomínal, Albus, niektorí študenti pre vás znamenajú viac ako iní.“

Dumbledore siahol po pohári s whisky, sčernetá ruka sa mu mierne chvela. Predviedol dokonalý prejav urazenej hrdosti. Severus potlačil nutkanie obrátiť oči stĺpkom. Radšej ich nakrátko zavrel a cítil, ako ho premáha únava. Najlepšie bude ukončiť to čím skôr.

„Volá sa,“ povedal s povzdychom, vzápätí si všimol Dumbledorov pozorný pohľad a pripravil sa na následnú prednášku o ohrození väčšiny študentov, „Jocelyn Smithová a je prváčka. Blokovala mágiu, ale vyriešil som to.“

Reakcia, ktorú jeho slová vyvolali, bola oveľa dramatickejšia a menej konfrontačná, než očakával. Dumbledorova tvár pohasla, nezranená ruka vyletela k ústam takmer v komickom vyjadrení prekvapenia. „Blokovala mágiu?“ spýtal sa takmer šeptom.

Severus so znepokojením stiahol obočie dohromady. „Albus?“ spýtal sa. Keď však Dumbledore namiesto odpovede roztržito mávol rukou, zopakoval jeho meno zreteľnejšie.

„Ja... ach... vyriešil si to?“ Hlas mal váhavý a neveriaci.

Severus si nechal nenápadne skĺznuť prútik z rukáva do ruky, pričom držal zápästie pod stolom mimo Dumbledorovho pohľadu. „Áno,“ odvetil. „Nový harvardský výskum využívajúci techniku oklumencie vyzeral sľubne.“ Dumbledorova reakcia ho aj naďalej znepokojovala.

„Aké zaujímavé.“ Dumbledore sa viditeľne otriasol a Severus sledoval, ako sa jeho obrany ihneď obnovili – narovnal sa, napravil si okuliare a znovu sa vrátil do módu kúzelného starčeka. Nečakane zmenil tému. „Takže s mladým Malfoyom si nemal šťastie?“

„Nie,“ Severus prižmúril oči. Niečo tu nesedí. „Aj napriek mojej maximálnej snahe sa mi Draco naďalej vyhýba. Nemôžem si jeho dôveru vynútiť násilím.“

„To nič,“ odvetil Dumbledore, jeho správanie bolo až príliš ľahostajné. „Dúfajme, že sa ti pošťastí skôr, než sa pustí do ďalšej takejto nepodarenej záležitosti.“

Severus úctivo sklonil hlavu, no naďalej sledoval muža pred sebou.

„Potrebuješ si oddýchnuť, Severus. Porozprávame sa neskôr.“ Rozhovor bol celkom isto ukončený.

Navzdory neskorej hodine mávnutím ruky odmietol ponúkaný hop-šup prášok. Riaditeľovo čudné správanie mu nedalo pokoja. Keď sa vydal po teraz už svetlých chodbách, v myšlienkach sa neustále vracal k sledu nedávnych udalostí.

 


A/N: Viem, že nie som prvou autorkou fanfiction, ktorá prirovnáva hrubé správanie k Hagridovi ku kopaniu do psa – stále je to veľmi výstižné, i keď tak trochu klišé.



13. Kanáriková žltá



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



13. Kanáriková žltá

 

„Ak sa nad tým zamyslíte, bol to dosť amatérsky útok,“* podotkol Ron a s ľahkým capnutím na zátylok prinútil prváka, aby opustil pohodlné kreslo. „To prekliatie sa nedostalo ani do hradu. Vôbec nebolo spoľahlivé.“*

Navyše, ťažko by sa dostalo do hradu, Filchov snímač tajomstiev by ho odhalil, pomyslela si Hermiona. „Máš pravdu,“* povedala nahlas, pričom kolenom vytrvalo vytláčala Rona z kresla, až kým ho s grimasou neprepustil späť prvákovi. „Vôbec to nebolo dobre premyslené.“*

Keďže Ron teraz nemal miesto, sadol si na opierku jej kresla. Blízkosť jeho tela v nej vyvolala nezvyčajne príjemné chvenie. Je to rozhodne iná blízkosť, než akú vo mne vzbudzuje Harry. Ak by pohla nohou iba o kúsok – tak – zľahka ju pritisla na Ronovo stehno. Bolo tak príjemne teplé.

Zatiaľ čo Harry stále vyvádzal kvôli Malfoyovi, Hermiona vzhliadla na Rona. Zachytil jej pohľad a kamarátsky zagúľal očami. Usmiala sa naňho. Teplo spôsobené dotykom nohy sa rozšírilo na tvár. Rýchlo odvrátila pohľad – dúfala, že si jej rumenec nevšimol. Hodina legilimencie s profesorom Snapom v nej zanechala akýsi znepokojivý pocit viny voči ryšavému priateľovi.

„Uvedomujete si niekedy, čo si iní myslia?“ spýtal sa profesor Snape.

Hermiona sa nad otázkou dôkladne zamyslela. „Nuž, často musím Harrymu a Ronovi vysvetľovať, čo si dievčatá myslia, no vždy som sa nazdávala,  že je to preto, že sú, nuž...“

„Idioti?“ navrhol pokojne a zdvihol jedno obočie.

„Chlapci,“ strelila po ňom nesúhlasným pohľadom.

Na konci hodiny bolo jasné, že Hermiona videla do myšlienok iných ani nie tak vďaka ženskej intuícii, ako skôr tomu, že používala nízku úroveň legilimencie. Takže vedela, že ju Ron mal svojím zmäteným spôsobom rád. A samu seba poznala dostatočne na to, aby si priznala, že rozhodne nie je proti. No vedieť, čo cíti bez toho, aby jej to povedal, bolo tak trochu podvádzanie. Rovnako ako vysnoriť niečo osobné. Pritisla nohu k jeho stehnu trošičku silnejšie a pozrela naňho spod mihalníc. Bol naklonený dopredu a prehováral Harryho, aby si zahrali šachy. Rukávy mal vyhrnuté, na svale predlaktia mu vystupovala žila. Pri tlaku jej nohy na ňu pozrel a žmurkol. Hermiona sa usmiala popod nos a vytiahla domácu úlohu zo starodávnych rún. Nebola typom dievčaťa, ktoré vyčkáva, kým sa nejaký pochabý chalan rozhýbe. Bola úplne schopná vziať záležitosti do vlastných rúk a Slughornov nadchádzajúci vianočný večierok jej poskytoval skvelú príležitosť.

 

* * * * *

 

Počas svojej prvej hodiny legilimencie sa ocitla v nepríjemnej situácii: musela vstúpiť do mysle profesora Snapa. Ten zážitok v nej zanechal zmes hrôzy, nervozity a intenzívnej zvedavosti. Naozaj sa nemusela znepokojovať, Snape to mal po celý čas pod kontrolou. Nedovolil jej vidieť nič iné okrem sledu spomienok viažucich sa k hodinám elixírov – väčšinou sa v nich objavovala ona v rozličnom veku, ako pomáha Nevillovi s nespočetným množstvom zbabraných elixírov.

Na ďalších hodinách bola prítomná aj Jocelyn Smithová a obe spoločne precvičovali svoje oklumenčné a legilimenčné schopnosti. Počiatočný hnev, ktorý k dievčine pociťovala, sa rozplynul, len čo sa dozvedela viac o jej zdravotnom stave a doterajšom živote a už ich prvý rozhovor položil základy veľmi priateľského vzťahu. Uvedomila si, že je prekvapivo príjemné hovoriť s niekým, kto mal rád profesora Snapa skoro tak isto ako ona.

Spočiatku Snape trval na tom, že precvičovanie bude prebiehať iba jedným smerom, Hermiona mala opakovane vstupovať do mysle Jocelyn. Mnohé spomienky, na ktoré pritom narazila, boli hrozne deprimujúce – náhodou vypočuté hádky medzi matkou Jocelyn a množstvom vulgárnych a často násilníckych chlapov, bitky, mizerné večere a chvíle samoty v špinavom byte – avšak keď sa zlepšila v orientovaní sa v cudzích myšlienkach, a keď sa Jocelyn naučila niektoré spomienky ukryť, bola tiež svedkom jej veľkej radosti z nedávno objavených magických schopností a priateľov, ktorých získala v Rokforte. Keď im Snape konečne prikázal vymeniť si úlohy, Hermiona si so zle skrývaným potešením uvedomila, že profesor považuje jej oklumenčné zručnosti za dostatočné, aby udržala v tajnosti každú zmienku o ráde a Harryho boji proti Voldemortovi pred sondovaním svojej bystrej priateľky.

V ten večer, keď spolu odišli zo Snapovho kabinetu, si dievča prehodilo tašku z jedného pleca na druhé a položilo Hermione nečakanú otázku:

„Naozaj si taká dobrá v transfigurácii, ako to všetci tvrdia?“

Hermiona prekvapene zaváhala. Po dlhej chvíli obrátila pozornosť z ťažkých kameňov v stene chodby na bledomodré oči dievčaťa. Pokrčila plecami. „Som celkom dobrá,“ priznala, „aj keď neviem, čo o mne hovoria ostatní.“

„Vraj si najlepšia študentka, aká sem kedy chodila.“

„To zjavne nie je pravda,“ odvetila automaticky. Ten rozhovor ju privádzal do rozpakov. To nemôže byť pravda, pomyslela si tak trochu skleslo. V mojom veku sa už všetkým Záškodníkom podarilo stať animágmi, dokonca aj Pettigrewovi. A profesorka McGonagallová mi povedala, aby som o tom do budúceho roku ani nesnívala. Hermiona sa otočila, akoby sa chystala na odchod.

„Počkaj!“ malá rúčka Jocelyn jej zovrela lakeť. Dievčatko sa zhlboka nadýchlo. „Premýšľala som, či by si mi mohla pomôcť s opakovaním učiva z transfigurácie. Na rozdiel od ostatných predmetov sa mi v nej nepodarilo dohnať látku, ktorú som zameškala počas týždňov, kedy som nemohla kúzliť.“

Jej slová boli balzamom na Hermioninu zranenú hrdosť. „Pravdaže! Vieš, celkom to dáva zmysel, pretože na rozdiel od iných prváckych predmetov transfiguračné zručnosti na seba nadväzujú. Takže budeme musieť začať úplne od piky!“

Jocelyn sa očividne uľavilo. „Ďakujem, Hermiona. Cením si to.“

„S radosťou. Čo zajtra po vyučovaní? Spýtam sa profesorky McGonagallovej, či môžeme použiť jej triedu.“

„To bude perfektné, vďaka!“ Jocelyn sa usmiala a rýchlo stisla Hermionin lakeť skôr, než sa otočila a odbehla smerom k slizolinskej klubovni.

Môže byť môj rozvrh ešte viac nabitý? Čudovala sa zmätene, usmievajúc sa popod nos, keď sa obrátila na druhú stranu a zamierila po schodoch hore, aby sa cestou do Chrabromilskej veže zastavila v knižnici.

 

* * * * *

 

Čím viacej času trávila Hermiona nad Vectorovej výpočtami, tým viac bola presvedčená o svojej role v nadchádzajúcich udalostiach: jej poslaním bolo udržať Harryho nažive. Zdalo sa, že v tomto roku to bude pomerne ľahké, no v budúcom... sa podľa prognózy rovníc všetko značne skomplikuje. Hermiona si povzdychla a rukou si prešla po vlasoch, snažiac sa prstami rozpliesť chumáč kučier, pri ktorom hrozilo, že zostane trvalý. Vectorová vzhliadla so súcitným výrazom od svojej práce. Jednou rukou niečo zúrivo písala a v druhej držala protistresové koráliky[1], ktorými pohybovala sem a tam v neustálom a mierne nepravidelnom rytme, čo Hermionu naozaj rozčuľovalo.

„Nejaké problémy?“ spýtala sa.

„Nie,“ povzdychla si Hermiona. „Len si prajem, aby boli výpočty viac konkrétne pokiaľ ide o to, čo mám robiť.“

Vectorová sa na ňu kyslo usmiala. „Možno by pomohlo, keby ste rovnice hovoriace o vašej budúcnosti odložili na chvíľu bokom a sústredili sa na niečo iné. Čo tak znovu prepočítať niektoré rozdelenia pravdepodobnosti predchádzajúcich udalostí? Aj malé zlepšenie presnosti by mohlo ovplyvniť neurčitosť, ktorá vás trápi v následných vzorcoch.“

Bola to dobrá rada. Hermiona už začínala byť príliš posadnutá detailmi podmnožiny, ktorá označovala jej vzťah s Harrym a Ronom. V posledných týždňoch sa zaujímala najmä o kvaternióny. Trávila hodiny pozorovaním, ako sa ich grafické znázornenie otáča v štvorrozmernom priestore. V pevnom zvinutí zobrazenia ich trojice našla čosi hlboko upokojujúce, obzvlášť počas posledných pár dní, kedy ju Ron nepochopiteľne vytáčal. S ďalším povzdychom - adresovaným skôr svojmu neprítomnému a rozčuľujúcemu priateľovi než rovniciam – nechala zmiznúť graf vznášajúci sa pred jej tvárou a zrolovala pergamen, na ktorý písala. Prehrabala sa v taške, vydolovala z nej listy s predchádzajúcimi výpočtami a rozložila ich pred sebou. Hmm.

„Pani profesorka?“ – Vectorová ihneď pozrela hore, jej povzbudivý pohľad bol prerušovaný klopkaním protistresových korálikov – „Pridali ste k súboru aktuálnych udalostí aj nehodu Katie Bellovej?“

Vectorovej telo zmeravelo a kyvadlo z korálikov vydalo oneskorené klapnutie. „Nie. Myslíte, že by mohla byť súčasťou schémy? Priznávam, že mne sa javila ako celkom náhodná udalosť.“

„Hádam neuškodí, keď ju tam vložíme, všakže? Zakrátko uvidíme, či má význam alebo nie.“

„Dobre. Aj keď existuje veľa neznámych faktorov – dôvod, páchateľ, cieľ... Urobte to. Máte pravdu, možno sa ukáže, že má kľúčový význam.“

Hermiona pocítila prílev intelektuálneho vzrušenia a sústredila sa na úlohu s novou energiou. Pritiahla si k sebe abakus a pergamen obrátila na čistú stranu.

„Zaujímalo by ma,“ zamrmlala Vectorová skôr, než sa vrátila k svojim výpočtom, „zaujímalo by ma, prečo s týmto návrhom neprišiel už Albus.“

 

* * * * *

 

Hermiona vtrhla na metlobalové ihrisko, vo vnútri cítila riadny zmätok. Ako sa Harry opovažuje? felix felicis! Ten elixír mal ušetriť, aby mu pomohol v boji proti Voldemortovi, ale nie! On ho premrhá na metlobalový zápas. MUSEL vedieť, že je to nelegálne. Ako keby bola MOJA HLÚPOSŤ pri zoslaní Confunda na McLaggena OSPRAVEDLNENÍM! Pri myšlienke na vlastný konflikt so zákonom sa jej žalúdok zovrel ešte viac. Takto naňho vplývam? Mala chuť sa rozplakať, sťažka prehltla v márnom pokuse zbaviť sa v ústach kovovej chuti viny a bezmocného hnevu. A Dumbledore – v mysli sa jej prehrával riaditeľov komentár k vlastnej nerozvážnosti: „Chcete byť vylúčená?... Dobre. Pretože si nemôžeme dovoliť o vás prísť. Štatisticky by to bola pohroma...“ – Dumbledore by neurobil nič, ani keby o tom vedel.

Dorazila na tribúnu, sadla si na sedadlo a ukryla sa za rannú poštu. Dnes ráno netúžila po nezáväznej konverzácii s Nevillom. Roztvorila posledný list od Viktora a neprítomne naň civela. Ako Harry mohol byť taký idiot? Ako som mohla byť taký idiot? Keď hráči vyšli zo šatní, Neville do nej štuchol lakťom. Rozrušene poskladala ešte stále neprečítaný list a vrátila ho do vrecka. Rukami pevne zovrela šál a prudko si ho strhla dole, nezvyčajne zachmúrený výraz jej stiahol ústa do vodorovnej čiary. Neželaný stisk na zátylku len nepatrne zmiernil jej napätie.

„Si v poriadku, Hermiona?“ spýtal sa Neville starostlivo.

„Som,“ zavrčala.

Pochybovačne zdvihol obočie, no potom svoju pozornosť obrátil na prebiehajúcu hru.

Ron všetko vychytal. Lietal skvele, dlhé ramená a schopné ruky zakaždým bezpečne odviedli prehadzovačku od obručí brán. Pohyboval sa s ľahkou eleganciou a výbušnou silou, ktorá by v nej za iných okolností vyvolala hlboké uznanie. Avšak dnes v nej zanechala pocit nevoľnosti.

Ani si nevšimla, kedy Harry chytil ohnivú strelu, pretože nemohla odtrhnúť pohľad od Rona. Až vtedy, keď diváci okolo nej vyskočili na nohy, aby oslávili víťazstvo a zakryli jej výhľad, odvrátila pohľad. A potom, čo Ginny vrazila do komentátorského pódia, dospela k nepríjemnému rozhodnutiu. Aj keď z nej Ron s Harrym nebudú mať radosť, musí im to povedať do očí. Podvádzanie zostane vždy podvádzaním, dokonca aj – či najmä – keď sa Chrabromil snaží poraziť Slizolin. Pokúšala sa umlčať všetky úvahy o tom, ako toto ovplyvní už i tak naštrbený vzťah medzi ňou a Ronom.

„Uvidíme sa neskôr, Neville,“ zamrmlala, keď si začala raziť cestu medzi ostatnými divákmi, predierala sa davom ľudí a snažila sa dostať dolu k šatniam. Keď tam konečne dorazila, zostali tam už len Harry s Ronom.

Pozbierala všetku chrabromilskú odvahu, zhlboka sa nadýchla a obrazne vyložila karty na stôl. „Musím sa s tebou porozprávať, Harry. Nemal si to urobiť. Počul si Slughorna, je to nelegálne.“*

„A čo spravíš?“* podotkol Ron útočne. „Udáš nás?“*

„O čom to vy dvaja rozprávate?“* Harryho hlas znel, akoby sa ohromne bavil. Vari je naozaj taký ľahostajný k porušovaniu pravidiel?

„Veľmi dobre vieš, o čom hovoríme!“* Hermiona cítila, ako jej preskočil hlas a potichu si vynadala za nedostatok sebaovládania. „Na raňajkách si Ronovi prskol do džúsu elixír šťastia! Felix felicis!“*

„Nie. Neprskol.“*

Už samotné podvádzanie bolo dosť zlé, ale ešte jej o tom aj klamať? Hermiona zovrela ruky do pästí, nechty sa jej zaryli do dlaní. „Ale áno, Harry, preto sa všetko darilo: slizolinskí hráči chýbali a Ron všetko vychytal!“*

„Nedal som mu ho!“* Harry vytiahol z vrecka malú fľaštičku zlatistého elixíru, zapečatený uzáver bol očividne neporušený. „Chcel som, aby si Ron myslel, že som to urobil, a tak som predstieral, že mu ho nalievam, keď som vedel, že sa dívaš.“ Otočil sa k Ronovi a priateľsky ho potľapkal po ramene. „Všetko si vychytal, lebo si mal pocit, že máš šťastie. Dokázal si to úplne sám.“*

Hermiona sa dívala na Harryho s očami rozšírenými v šoku. Ty sviniar! pomyslela si, jej hnev opadol len minimálne.

Ron vyzeral byť ohromený, ústa mal niekoľko sekúnd otvorené dokorán, kým sa zmohol na slovo. „Naozaj som v tekvicovom džúse nič nemal? Ale počasie bolo dobré... a Vaisey nemohol hrať... skutočne som nedostal elixír šťastia?“*

Harry sa uškrnul a poklepal si po vrecku, do ktorého si vsunul fľaštičku s elixírom. Hermiona presne videla okamih, kedy prekvapenie na Ronovej tvári vystriedal hnev. Otočil sa k nej a necitlivým falzetom napodobnil jej hlas: „Ráno si dal Ronovi do džúsu felix felicis, preto všetko vychytal! Vidíš! Vychytám góly aj bez pomoci, Hermiona!“*

Ty sviniar! pomyslela si znovu a šupla oboch priateľov do jedného vreca. Rozhovor sa uberal zlým smerom a ona nebola schopná tomu zabrániť. „Nikdy som predsa nepovedala, že nevychytáš... Ron,“* - bol už na odchode, ale zúfalo volala za jeho vzďaľujúcou sa postavou – „Ale veď aj ty si si myslel, že si ho dostal!“*

Keď zostala sama s Harrym, chrbtom ruky si utrela oči.

„Ehm...“* ozval sa Harry váhavo, po Ronovej reakcii jeho predošlé sebavedomie spľaslo. „Pôjdeme... pôjdeme teda na tú oslavu?“*

„Ty len choď!“* Hermiona prudko potiahla okraj pletenej čiapky a stiahla si ju nižšie na uši. „Momentálne mám Rona po krk! Čo som mu zase urobila?“* Rýchlo sa na Harryho usmiala a dúfala, že bude pôsobiť dospelo a zhovievavo, aj keď sa obávala, že vyzerá príliš skrúšene a potom rýchlo vyšla na pozemky. Prechádzka okolo jazera sa náhle zdala ako veľmi dobrý nápad.

Sadla si pod buk a prinútila sa prečítať Viktorov list s pozornosťou, ktorej bol hoden. Ako ho poprosila, poskytol jej ďalšie informácie o svojom pokročilom výskume v oblasti transfigurácie a detaily boli neobyčajne pozoruhodné. Okrem toho ju znovu pozval, aby ho navštívila v Bulharsku. Pri myšlienke na to očervenela: presne vedela, kam by záležitosti dospeli, ak by jeho ponuku prijala. Nuž, povedala si nahnevane, možno by som mala. Aspoň niekto dokáže oceniť môj pôvab. Rázne poskladala list a rozhodla sa, že je dostatočne pokojná, aby sa zvládla vrátiť do klubovne. Navyše vonku začalo byť chladno.

Pohľad do klubovne by ju však šokoval aj za najlepších okolností. Ron zozadu objímal Lavender v grotesknej paródii puberťáckeho nadšenia. Hermiona sa otočila na päte, rukou zadržala portrét Tučnej panej pred tým, než sa za ňou zavrel, a prepchala sa späť na chodbu. Musela sa dostať preč.

Prvá dvojica dverí bola zamknutá, pri treťom pokuse zamumlala, „Alohomora“, než s povzdychom úľavy vkĺzla dovnútra. Zatiaľ čo kráčala do prednej časti prázdnej učebne, v myšlienkach prešla zopár Snapových mentálnych cvičení. Som pokojná, opakovala si. Som pokojná. Sadla si na katedru a rukou pohladila povrch stola. Som pokojná. Vytiahla prútik a premýšľala o Viktorovom liste. Pokusy, ktoré robí s transfiguráciou zvierat sú naozaj zaujímavé. Len tak z ničoho vykúzlila kanárika a poslala ho krúžiť okolo svojej hlavy. Som pokojná. Vykúzlila druhého. Viktor je veľmi inteligentný a svetovo známy metlobalový hráč. Okrem toho býva v Bulharsku, dodal oveľa cynickejší vnútorný hlások, no nemilosrdne ho potlačila. Som pokojná. Vykúzlila tretieho kanárika a pridala ho k jeho bratom. Bolo nepravdepodobné, že ju rodičia pustia druhýkrát do Bulharska, ale stále môže pozvať Viktora, aby ju navštívil. Rozhodla sa, že tak urobí práve v ten večer. Som pokojná. S prasknutím vznikol štvrtý kanárik a pripojil sa k poletujúcemu kruhu. Rozhodne ma nezaujíma milostný život Ronalda Weasleyho, priemerného metlobalového hráča, ktorý by sa nedokázal vytransfigurovať ani z papierového vrecka. Piaty kanárik sa objavil vo chvíli, kedy Harry otvoril dvere a vkĺzol do miestnosti.

„Och, ahoj, Harry. Len som trénovala.“* Hermiona sa sústredila, aby jej hlas znel vyrovnane a kanáriky krúžili plynule. Som pokojná.

„Hej... sú... ehm... fakt dobré...“*

To sa ti podarilo Harry. Milé a logické. Trochu sa upokojila, že ju priateľ prišiel hľadať. No tiež by sa mohli postaviť tvárou v tvár skutočnosti, prečo sú obaja tu.

„Zdá sa, že Ron si tú oslavu užíva,“* vyhlásila. Želala si, aby svoj hlas dokázala kontrolovať ako profesor Snape. Vyrovnaný a sarkastický, to bol ideál, o ktorý sa usilovala, nie to prenikavé pišťanie vyvolané stresom.

„Ehm... myslíš?“*

Harry bol vždy strašne zlý klamár. „Netvár sa, že si ho nevidel. Vlastne to ani neskrýval, že...“* Hermiona sa zarazila uprostred vety, keď sa dvere opäť rozleteli. Pri pohľade na Rona jej srdce poskočilo a vzápätí opäť pokleslo, len čo vtiahol dovnútra trochu hystericky sa smejúcu Lavender. Cundra. Hlas v Hermioninej hlave bol zvláštne nevzrušený.

„Och,“* povedal Ron a zastavil sa, keď si všimol, kto sa nachádza v miestnosti.

„Hops!“* Lavender sa zachichotala a s rukou pritisnutou k ústam vycúvala na chodbu.

V učebni sa rozhostilo trápne ticho a Hermiona si stále dookola opakovala svoju mantru: Som pokojná, som pokojná. Ron sa na ňu ani nepozrel.

„Čauko, Harry! Čudoval som sa, kam si zmizol!“*

Ty sviniar. Čauko, Harry? Zrejme ťa ani nenapadlo čudovať sa, kam som zmizla ja?! Čo najopatrnejšie a najrozvážnejšie sa posunula na okraj stola, skĺzla z neho dole a pobrala sa k dverám, aureola z kanárikov sa v závese ťahala za ňou. Som pokojná.

Keď míňala Rona, prehnane sladko sa naňho usmiala. „Nemal by si Lavender nechať čakať vonku,“* podotkla a v duchu sa pochválila za pokojný tón hlasu. „Bude sa čudovať, kam si sa podel.“* Výraz úľavy, ktorý sa po jej poznámke mihol na Ronovej tvári, bol takmer komický, jej falošne sladký úsmev sa zmenil na samoľúby. V poslednej chvíli sa k nemu otočila s prútikom v ruke. „Oppugno!“* vykríkla a kanáriky preťali vzduch v zlatom prúde vtáčieho besnenia. Zaplesla za sebou dvere, čím náhle prerušila Ronove bolestivé výkriky.

V relatívnom bezpečí chodby sa Hermiona pustila do behu. Lavender sa bezpochyby vrátila do Chrabromilskej veže a ona nemala chuť, aby sa ich cesty opäť skrížili, či už v klubovni alebo spálni. Preto zamierila do kabinetu profesorky Vectorovej – na jediné miesto, kam ju jej priatelia nemohli nasledovať a kam mohla mať povolený vstup bez ohľadu na hodinu. Chodby boli, našťastie, prázdne, a tak slzy mohli voľne stekať. Hoci pre ne videla rozmazane, cestu poznala tak dobre, že mohla napredovať takmer inštinktívne. Ibaže pár odbočiek pred cieľom sa prehnala cez zákrutu a vrazila do niekoho. Bola by padla, keby ju silné ruky nechytili za lakte. Na moment sa zaknísala a tvárou zaborila do hrubého učiteľského habitu z čiernej vlny. Srdce jej bilo až v hrdle. Poznala tú vôňu – zvláštna zmes byliniek a dymu, ktorá nasledovala Snapa z laboratória elixírov až k učebni obrany. Unikol jej tichý vzlyk. Otočila sa rozhodnutá znovu utiecť, no ruky na lakťoch ju zadržali. Uvedomila si, že jej poníženie bolo práve dovŕšené.

„Slečna Grangerová, keď som vám nariadil, aby ste sa venovali behu, nemyslel som tým, aby ste trénovali na chodbách.“

Hermiona sa rozochvene nadýchla bez toho, aby pozrela hore. „Je mi to ľúto, pane, už sa to nestane.“

Snape si ju držal ďalej od tela, ale nepovolil zovretie. Cítila intenzitu jeho pohľadu, no odhodlane civela na jeden z gombíkov na habite. Bol ozdobený mierne vystupujúcim „S“ pripomínajúcim hada. Zhlboka sa nadýchla nosom a snažila sa znovu nadobudnúť akú takú sebakontrolu. Pre každý prípad zdvihla štíty oklumencie aj napriek tomu, že sa mu nepozerala do očí.

Keď jej pustil ruky, mierne sa zaknísala udivená intenzívnym pocitom straty, ktorý ju zaplavil. Na jej prekvapenie vytiahol z vrecka vreckovku a ponúkol jej ju. Vďačne si ju vzala, utrela oči a odvrátila sa, aby si poriadne vyfúkala nos. Potom ju poskladala a podala mu ju, pričom mu po prvýkrát pozrela do tváre. Na ponúkanú vreckovku sa pozeral s výrazom mimoriadneho znechutenia. Zadívala sa na premočený kúsok plátna, ktorý zvierala medzi prstami, a tvár spuchnutú od plaču skrivila do kyslého úsmevu.

„Môžem vám ju vyčistiť,“ navrhla rýchlo.

Snapovi sa rozšírili nozdry, ako by ho už samotná tá myšlienka urazila. „Nechajte si ju,“ odvetil hlasom prestúpeným pohŕdaním. „Povedzte mi,“ pokračoval skôr, než mu mohla poďakovať, „máte niekam namierené, alebo tu pobehujete z čírej radosti z pohybu?“

„Išla som do kabinetu profesorky Vectorovej.“

„Vlastne by som vás mal poslať späť do spálne.“

Hermiona viditeľne zbledla. „Prosím, pane, nie!“ Hlas mala náhle podfarbený predošlým plačom.

Snape zdvihol jedno obočie. „Prípadne by ste si mohli odpykať trest u mňa.“

„To,“ odvetila Hermiona sebavedome, „by bolo oveľa lepšie.“

Snape zdvihol aj druhé obočie a potom odrazu zmenil tému. „A čo ak profesorka Vectorová nebude vo svojom kabinete?“

„Upravila ochrany, pane. Môžem prísť kedykoľvek.“

Hermiona sa ani neodvážila nadýchnuť. Pošle ju späť do Chrabromilskej veže? Alebo jej dovolí ísť do Vectorovej kabinetu? Dlhú chvíľu stál a zvažoval možnosti, prstom si prechádzal po spodnej pere.

„Poďte, slečna Grangerová,“ prikázal jej a otočil sa na päte. Rýchle ho nasledovala a uľavilo sa jej, keď zistila, že ju vedie ďalej od klubovne. Pred Vectorovej dverami zastal. „Nech vás neprichytím na chodbe po večierke, slečna Grangerová, inak z toho bude trest.“

Hermiona zľahka zaklopala na dvere, aby si bola istá, že je kabinet prázdny a potom ich klepnutím prútika otvorila. Keď cez ne prechádzala, obzrela sa ponad plece. „Ďakujem, pán profesor.“ Snape neodpovedal, iba ju ľahostajným pohybom prstov povzbudil, aby vstúpila dnu.

Hneď ako sa dvere zavreli, mávnutím prútika rozsvietila v miestnosti. Profesor Snape bol neuveriteľne milý, pomyslela si. Vreckovku položila na pracovný stôl a ľavou rukou ju uhladila. Možno by som si užila aj trest. Zhlboka sa nadýchla a pretiahla sa, ruky vystrela nad hlavu a prehla chrbát. Keď už je tu, mohla by aj niečo urobiť. Rázne odsunula na jednu stranu výpočty, ktoré sa týkali ich trojice, a pred seba si pritiahla rovnice súvisiace s nehodou Katie Bellovej. V čase, kedy sa pobrala do postele, sa jej výlet mohol považovať skôr za „skoré vstávanie“, než „pobyt vonku po večierke“, no našťastie nestretla nikoho okrem Sivej dámy, ktorá pomerne nevšímavo preletela povedľa nej. Vkĺzla do spálne skôr, než sa ktokoľvek zobudil a opatrne zatiahla závesy vôkol postele. Vďakabohu bola nedeľa a ona mohla pokojne prespať väčšinu dňa.

 

 

A/N: Takže situácia je takáto: moja posledná aktualizácia (12. kapitola) získala *najviac* kliknutí a *najmenej* komentárov, odkedy som niečo zverejnila. To ma robí skutočne paranoidnou, že sa ľuďom celkovo nepáči, kam sa príbeh uberá. Snažila som sa utešiť vedomím, že stránka cez víkend nefungovala, ale pravdou je, že najviac rušno tu bolo vo štvrtok a piatok, kedy stránka v pohode šliapala a ja nedokážem nájsť obzvlášť vierohodné vysvetlenie. Ak túto poviedku čítate a páči sa vám, prosím, dajte mi to vedieť! Bola by som vám vďačná viac, než si dokážete predstaviť.

 

Pozn. prekl.: [1] protistresové koráliky Komboloi http://cs.wikipedia.org/wiki/Komboloi 

Vety označené hviezdičkou sú priame citácie z HP6, občas mierne pozmenené oproti slovenskému prekladu.



14. Obranné mechanizmy



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



14. Obranné mechanizmy

 

Severus učil Grangerovú kľúčové prvky obrany. Teoretické princípy si osvojila veľmi rýchlo a zložité pohyby prútika zopakovala bez jedinej chybičky. Rozhodne vytvorila veľmi komplikované magické bariéry, no on stále nebol spokojný. Keďže do kúzlenia dosiaľ nevložila všetku silu, jej obrana bola slabá. I keď bola dostatočne zložitá, aby si jej odstránenie vyžiadalo šikovnosť a čas, prelomiť ju násilím bolo pomerne jednoduché.

Hermiona stála s prútikom v ruke v strede kabinetu a opätovne zosielala obranné kúzla. Severus krúžil po obvode miestnosti, likvidoval každý jej pokus a kritizoval výkon.

„No tak, Grangerová,“ zavrčal po zničení ďalšieho kúzla, „nie ste na čarovaní.“

Rozčúlene si odfúkla z čela zatúlanú kučeru. „Aký je v tom rozdiel?“ spýtala sa nevrlo.

Zastavil sa a pozorne si prezrel mladú ženu stojacu pred ním. Jej fyzická zdatnosť očividne vzrástla. Mala by byť na tom lepšie. „Buďte konkrétna, Grangerová.“

Prekrížila si ruky na hrudi, pod jeho dlhým upreným pohľadom sa cítila nepríjemne. „Rozdiel, pane, medzi čarovaním a obranou? Čo mám robiť inak?“

Severus sa oprel jedným bokom o stôl a prekrížil si ruky. „Najvycibrenejšie a najzložitejšie čarovanie,“ odvetil učiteľským tónom, „vychádza zo zápästia: zdvih a švih. Práca s prútikom pri obrane proti čiernej mágii však vyžaduje silu celého vášho tela.“ Hermiona stále vyzerala trochu ofučane, no spodnú peru mala zovretú medzi zubami a Severus videl, že jej mozgové závity pracujú na plné obrátky. „Sadnite si,“ prikázal a obišiel stôl, aby sa usadil do vlastného kresla.

Dievčina si s tichým povzdychom sadla. Potlačil nutkanie poriadne ňou zatriasť. Od toho večera, kedy doňho oslepená slzami vrazila na chodbe, bola utrápená a nevrlá. Zmena v zasadacom poriadku počas jedla bola dostatočným dôkazom, že sa pohádala s Ronaldom Weasleym; Harry Potter fungoval medzi nimi dvoma ako zmierovateľ a nebol z toho dvakrát nadšený. Zdalo sa, že Weasley utápal žiaľ z roztržky v kaluži slín Lavender Brownovej – ani zvolený spôsob, ani výber partnerky nebol najlepší, aspoň podľa neho. Prečo jej vôbec záleží na tom, čo si ten hlúpy chlapec myslí či robí? uvažoval. Ako môže dopustiť, aby ovplyvnil jej výkon na hodinách? Prejavila sa egoistická podstata jeho obáv. Chýbal mu jej energický zápal, ktorý vnášala do hodín. Chýbalo mu ich zábavné doberanie. Chýbali mu jej úsmevy.

„Grangerová,“ vyštekol.

Vyľakane vzhliadla od skúmania ľavého kolena. „Pane?“

„Porozprávajte mi o Viktorovi Krumovi.“

Zmeravela, oči sa jej rozšírili a spozorneli. „A čo je s ním?“ spýtala sa až priveľmi neutrálnym hlasom.

Zaujímavé. „Všetko,“ Severus mávol rukou v širokom geste. „Ako ste sa zoznámili, aký je, čo teraz chystá?“

„Prečo?“ Reč jej tela svedčila o veľkej neochote.

Severus zdvihol nad jej drzosťou jedno obočie, no spomienky na jej slzy boli príliš čerstvé, aby dnes večer testoval jej medze. „Pretože to, slečna Grangerová, potrebujem vedieť.“

Pri použití zdvorilostného oslovenia sa trochu strhla. Zaujímavé. Pery zovrela do tenkej čiary a bradu mierne zdvihla. Čo mi o Krumovi nechce prezradiť? Povzdychol si. Vlastne jej môže pokojne povedať, prečo ho Krum zaujíma.

„Počas predošlej vojny dostával Temný pán značné množstvo podpory práve od čistokrvných rodín z východnej Európy,“ objasňoval. „Karkarov bol vďaka svojím kontaktom v Durmstrangu užitočný najmä pri nábore. No ako iste viete, po páde Temného pána zradil a nedávno bol zabitý.“ Grangerovú striaslo. Oči mala uprené na jeho tvár a dychtivo počúvala. „Keďže je Karkarov mimo hry, Temný pán dúfa v znovuobnovenie kontaktov a Krum bol navrhnutý ako vhodná možnosť. Vzhľadom na moju prítomnosť v Rokforte v priebehu Trojčarodejníckeho turnaja táto úloha padla na moje plecia.“

„Na vaše plecia?!“ Grangerová vyprskla od rozhorčenia. „Mám vám poskytnúť informácie o svojom priateľovi, aby ste ho mohli naverbovať k smrťožrútom?!“

„Povedal som niečo také?“ hlas mal chladný a tvár bez výrazu. Jej slová ho zaboleli. „Premýšľajte pred tým, než otvoríte ústa.“

Hermiona zaváhala a zahryzla si do spodnej pery. Videl, ako sa jej na tvári objavila neistota, keď si v mysli prehrala ich rozhovor. Zdvihol jedno obočie. „Nuž?“

„Nie, pane. Nepovedali ste nič také.“

Chvíľu si ju chladne premeriaval, kým pokračoval: „Keď sa Dumbledore dopočul o pláne Temného pána, dal mi pokyn, aby som Kruma veľmi opatrne oťukol. Azda by bolo možné získať ho pre rád.“ Počas jeho slov Grangerová očervenela, očividne bola zahanbená svojím predošlým výbuchom.

„Prepáčte, pane,“ trúfla si povedať, keď sa odmlčal, aby sa nadýchol. „Bola som mimo.“

Severus pokračoval, ako by ani neprehovorila, i keď očami doslova hltal známky očividnej ľútosti na jej tvári. „Vaša informácia má kľúčový význam. Temný pán sa odo mňa a Draca dopočul o podrobnostiach Krumovho pobytu v Rokforte. Jeho románik“ – Severus to slovo vyslovil, ako keby bolo vulgárne – „s vami vyslal v tom čase varovný signál, aj keď v súčasnej dobe sa Temný pán prikláňa k názoru, že to bol zinscenovaný trik na sledovanie Harryho Pottera.“

Hermiona si divoko prehodila jednu nohu cez druhú a pevne prekrížila ruky na hrudi. Hnev, ktorý v nej niekoľko dní vrel, nakrátko vyplával na povrch. „Zdá sa,“ podotkla štipľavo, „že Temný pán a Ronald Weasley majú čosi spoločné.“

Severus sa uškrnul. „Predpokladám, že máte odlišný názor.“

Grangerová sa zhlboka nadýchla a len tak-tak sa vyhla ďalšiemu výbuchu hnevu. Stisla pery a vydýchla cez nos, než odpovedala: „Áno.“

Spýtavo zdvihol obočie.

„Čo chcete vedieť?“ Nebol to jej obvyklý, nadšený tón hlasu, no, našťastie, už prešla od odmietania k rezignácii.

„Začnite od začiatku.“

Chvíľu jej trvalo, kým si urovnala myšlienky. „Zoznámili sme sa v knižnici. Spočiatku mi jeho neustála prítomnosť liezla na nervy, či aspoň dievčatá, ktoré sa tam ponevierali.“ Nesúhlasne si odfrkla. „Bolo to smiešne! Keby nebol medzinárodnou metlobalovou hviezdou, bol by im ukradnutý! Viete, nie je typický krásavec. Má veľký nos, mastné vlasy a v jednom kuse sa mračí.“ Obe obočia mu vyleteli nahor, no Grangerová si to nevšimla. Natoľko sa ponorila do príbehu, že vôbec nevnímala fyzickú podobnosť medzi oboma mužmi. „No nakoniec sme sa dali do reči – hovorili sme prevažne o transfigurácii. Aj teraz sa venuje istému zaujímavému výskumu.“ Tvár sa jej rozžiarila a Severusa prekvapilo náhle bodnutie žiarlivosti vyvolané jej slovami. Nie kvôli Hermione Grangerovej, rýchlo sám seba uisťoval. Nie kvôli študentke, iba kvôli predstave románika v knižnici. Vzťah, ktorý opisovala, sa zdal byť... ideálny. „Pracuje na animágskych transformáciách, ktoré zahŕňajú rôzne zvieracie podoby, nie iba jeden konkrétny druh.“

Severus sa prinútil sústrediť opäť na tému. „A mal šťastie?“

„Ach áno. Myslím, že ste určite videli, keď sa premenil na žraloka, aby ma zachránil pred vodnými ľuďmi.“

„Neúplne, pokiaľ si spomínam.“ Z nejakého dôvodu ho nadšený výraz, ktorý sprevádzal jej poznámku o záchrane, dráždil.

„Nuž áno. Ale v tom je ten vtip. Viktorovou animágskou podobou je orol – čo nie je vôbec prekvapivé, keďže je skvelý stíhač: lietanie, dobrý zrak, schopnosť zočiť a chytiť malú korisť. Premena na žraloka – i keď len čiastočná – si vyžiadala mimoriadnu šikovnosť!“

Grangerová už teraz hovorila živo, no pre Severusa to bola chabá útecha. Náhle zmenil tému a od Krumovho výskumu sa vrátil späť k situácii v knižnici. „Takže rozprávali ste sa o transfigurácii, čo ďalej?“

„Až po pozvaní na bál som pochopila, že ma má rád takým spôsobom. Bola som, samozrejme, polichotená, strávili sme spolu príjemné chvíle.“ V hlase sa jej objavil náznak triumfu. „To nepochybne prekvapilo mnoho ľudí. Potom ma zachránil z jazera, ako som už povedala. A pozval ma na návštevu do Bulharska.“ Pri slove „návšteva“ jej telo viditeľne stuhlo. Konverzačný tón, ktorým vyrozprávala väčšinu príbehu, úplne vyprchal a ostražitosť prítomná na začiatku rozhovoru bola späť v plnej sile. „To je asi tak všetko. Aj keď sme stále priatelia a pomerne často si píšeme listy.“

Je tu niečo, čo súvisí s návštevou a nechce mi to povedať. „Navštívili ste ho v Bulharsku?“

Hermiona zošpúlila pery. Odpovedala síce na otázku, ale zďaleka nie detailne. „Áno.“

Do mysle sa mu votrelo silné vnuknutie. „Vyspali ste sa s ním?“

Očervenela. „Do toho vás nič nie je,“ odsekla mu.

„Ale choďte, slečna Grangerová,“ pohŕdavo sa uškrnul, „hádam si nemyslíte, že ma vzrušujú sexuálne výstrelky mojich študentov?“ Z jej zúrivého pohľadu vyrozumel, že to nebol dostatočný argument, a tak sa uchýlil k Dumbledorovej nečestnej taktike. „Môj život bude pri stretnutí s Krumom na vážkach; žiadam len o informácie.“

„Dobre.“ Položila si nohu na zem a prehodila cez ňu druhú, nahnevane sa pomrvila. „Vyspala som sa s ním, už ste spokojný?“

Severusovi to mierne vyrazilo dych, no nevedel presne povedať, ako sa po jej odpovedi cítil. Rozhodne nebol spokojný.

Grangerová naňho nahnevane zazerala a jej výraz mu natoľko pripomínal Minervu McGonagallovú, že predstaviť si, ako s niekým spí, bolo tak trochu desivé. „Nikomu som o tom doteraz nepovedala. Ani živej duši. Varujem vás, profesor Snape,“ zdvihla výhražne prst, „pokiaľ sa o tom niekedy dopočujem od niekoho iného, budem vedieť, že ste to boli vy. Nájdem si vás, a či ste profesorom alebo nie, oľutujete to. Rozhodne netúžim, aby sa moje „sexuálne výstrelky“ – tie slová doslova vypľúvala – „stali témou rokfortských klebiet! Vyjadrila som sa jasne?“

Severus musel uznať, že sila jej hnevu ho šokovala. Magická energia v jej tele vibrovala a bol prekvapený, že sa žiadna zo sklenených nádob, ktoré boli zoradené na policiach, nerozbila na márne kúsky. Vďaka rokom tréningu si udržal tvár bez výrazu. „Uisťujem vás, slečna Grangerová,“ ironicky sa uškrnul, „že mám lepšie veci na práci, než sa oddávať nechutným klebetám.“

„To by ste mali mať,“ zamumlala a odvrátila pohľad.

Keď znovu pravidelne dýchal, vrátil sa k vypočúvaniu. „Ste ešte stále spolu?“

„Nie. Ani nie. Sme priatelia.“

Nad nepresnosťou tej definície zdvihol obočie. „Kto to ukončil?“

„Ja.“ Grangerová sa naňho stále nepozrela, svoje odpovede adresovala bodu niekoľko metrov napravo od jeho ruky.

Budúca komunikácia s Viktorom Krumom nebola celkom dôvodom intenzity jeho zvedavosti, no i tak tlačil na pílu. „Takže ste sa s ním vyspali, potom rozišli a napriek tomu ste zostali priateľmi. Pozoruhodný úspech, slečna Grangerová.“

Povzdychla si a obrátila oči stĺpkom. „Pozrite,“ povedala a pozrela priamo naňho, „vyspali sme sa spolu, až keď sme sa rozišli; bol to môj nápad, takže si nemyslite, že som sa nechala pobalamutiť rečami tejto medzinárodnej metlobalovej hviezdy. Len čo som prišla do Bulharska, bolo jasné, že by nám to nevyšlo, nie dlhodobo. Čistota krvi je v tej krajine neskutočne veľkým problémom a Viktor je známou osobnosťou. Kamkoľvek sme išli, všade nás prenasledovali novinári. A k tomu ešte ten problém s veľkou vzdialenosťou. Rozhodli sme sa, teda ja som sa rozhodla, že bude lepšie, keď zostaneme priateľmi. Viktor bol veľmi milý a mal pre moje dôvody pochopenie. Keď ten tlak opadol,“ pokrčila plecami, „náhle sa sex zdal oveľa lákavejšou vyhliadkou. Užila som si to,“ dodala obranne. „Bolo to príjemné. A ani v najmenšom to neľutujem.“

Proti svojmu najlepšiemu presvedčeniu jej položil ďalšiu otázku: „A čo na to vaši rodičia?“

Hermiona zažmurkala. „Do toho vás, Severus Snape, už vonkoncom nič nie je! Ale aby ste vedeli,“ naklonila sa dopredu a rozhorčene ťukala prstom do stola, „mojim rodičom to neprekáža. Mama mi dala pred odchodom balíček kondómov a povedala, aby som bola opatrná.“ Oprela sa na stoličke dozadu a znovu si prekrížila ruky na hrudi. „Preboha, veď som mala takmer šestnásť.“

Severus vynaložil obrovské úsilie, aby rozhovor vrátil do pôvodných koľají. „Povedzte mi viac o Bulharsku. Vyzerá to tak, že ma tam Temný pán pošle cez Vianoce.“

„Aby ste sa stretli s Viktorom?“ Očividne uvítala zmenu témy.

„Áno.“

„Ja by som sa neobťažovala. Príde do Anglicka.“ Zrejme sa zatváril prekvapene, lebo to začala rozvádzať. „Chce využiť príležitosť, aby sa stretol s niekoľkými metlobalovými manažérmi. A...“ zaváhala len na sekundu, „strávi u nás doma pár dní.“

Akúkoľvek jeho odpoveď zastavilo klopanie na dvere. Keď vyzval návštevníka, aby vstúpil, vrhol na Grangerovú varovný pohľad. Dvere sa otvorili a odhalili Hoochovú, ktorá sa s prekríženými rukami ležérne opierala o zárubňu.

„Severus,“ povedala na pozdrav.

„Čo chceš, Hoochová?“ odsekol jej späť.

„Zistiť, či nemáš chuť zaskočiť na pohárik,“ odvetila nevyvedená z rovnováhy jeho hrubosťou.

„Ako si si nepochybne všimla,“ uškrnul sa, „som príliš zaneprázdnený dohliadaním na odpykávanie trestu slečny Grangerovej,“ pozrel na ňu pohŕdavo.

Hermiona k nej sedela bezpečne otočená chrbtom, a tak prevrátila očami. Hoochová však na nie veľmi decentnú narážku, že má odísť, nereagovala.

„Vieš, Severus,“ zatiahla, „dopočula som sa, aké sú tvoje tresty hrozné, ale netušila som, že v skutočnosti nútiš študentov, aby s tebou konverzovali.“

Máš bod. Severus cítil, ako sa mu dvíha kútik úst a zahľadel sa do Hoochovej smejúcich sa očí. „Hoochová,“ zavrčal, priznávajúc porážku, „vypadni!“

Zasmiala sa. „Takže sa uvidíme neskôr? Príde aj Minerva. Čiže som ťa prišla varovať, aby si sa radšej pripravil, že metlobalový zápas Chrabromil-Slizolin rozoberieme do najmenších detailov.“ Skôr než zatvorila dvere, mu ešte zamávala, zjavne si užívajúc jeho rozpaky. Keď sa ťažké dubové dvere s buchnutím zavreli, jej zvonivý smiech bol náhle prerušený.

Pozrel na Grangerovú. Tá nasávala komunikáciu medzi ním a Hoochovou ako špongia a teraz naňho zvedavo hľadela. Úprimne povedané, pravidelné pozvania na každomesačné lesbické pokerové partičky Hoochovej a Poppy boli preňho záhadou rovnako ako pre Grangerovú, no nemal v úmysle vešať jej to na nos. Nech si myslí, čo chce.

Severus sa zamračil a vrátil k mimoriadne dôležitej téme – Viktorovi Krumovi. „Takže Krum bude bývať u vás? V Londýne?“

„Áno,“ prikývla.

To by som mohol využiť. „Nemohli by ste zorganizovať stretnutie? Niektorý deň popoludní by sme išli na kávu do muklovského Londýna.“

Opäť prikývla. „Napíšem mu a zistím, čo presne plánuje.“

„Výborne.“ Dlhú chvíľu s prižmúrenými očami premýšľal nad ženou sediacou pred ním. „Budúci týždeň sa stretneme v Núdzovej miestnosti. Ak tam prídete skôr ako ja, počkajte vonku. Oblečte si pohodlné, voľnejšie šaty. Športové oblečenie.“ To vzbudilo jej záujem a videl, že si chystá otázku. „Môžete odísť,“ povedal, čím zastavil akúkoľvek možnú poznámku.

„Dobrú noc, pán profesor,“ odvetila. Pozbierala si veci a prešla k dverám. Skôr, než sa za ňou zatvorili, zachytil jej skúmavý pohľad a potom bola preč.

 

* * * * *

 

Onedlho po jej odchode sa Severus pobral do izieb Poppy a Hoochovej. Po zaklopaní mu otvorila dvere Poppy.

„Severus,“ zvolala s úsmevom, „poď ďalej!“

Minerva s Hoochovou sedeli pri stolíku s pohármi ohnivej whisky v rukách.

„Severus!“ zachechtala sa veselo Minerva. Alkohol znášala veľmi dobre, ale zjavne už vypila dosť na to, aby považovala chvastanie sa nedávno vyhraným metlobalovým zápasom za vhodné správanie. „Poviem ti len dve slová: Ronald Weasley!“

Severus obrátil oči stĺpkom, keď kráčal ku kozubu a skôr ako odvetil, vyčaroval si kreslo. „To je nezmysel, Minerva,“ zatiahol a usadil sa doň. „Weasley bol dobrý len preto, že Vaisey chýbal. Ak má tvoj tím šancu vyhrať len pri neúčasti nášho najlepšieho triafača, niet veľmi nad čím jasať.“

„Vážne, Severus?“ odsekla Minerva. „Ak by Slizolin vyhral, sedel by si tu a chvastal sa aj v prípade, že by Chrabromil postavil namiesto našej prvej sedmičky prvákov na školských metlách!“

Poppy mu vtisla do rúk pohár s whisky a priateľsky sa naňho usmiala.

„Aby som pravdu povedal, Minerva, nie som si istý, či by som si nejaký rozdiel všimol.“ Svoju sarkastickú poznámku zdôraznil elegantne vyklenutým obočím a pohodlne sa oprel v kresle dozadu. Kým rozprával, Poppy zozadu obišla kreslo, v ktorom sedela Hoochová, a skôr ako si sadla na druhý koniec pohovky, rukou jej prešla po jemných ježatých vlasoch.

„Poker?“ spýtala sa Hoochová, prerušiac tak Minervino pobúrené brblanie a z rímsy nad kozubom si privolala karty tak, že leteli vzduchom v rade za sebou. Šikovne ich chytila ľavou rukou a začala miešať, presúvajúc ich vo vzduchu v neuveriteľne zložitých obrazcoch; pri tom pohľade by zbledol od závisti každý muklovský kartový podvodník.

Keď Poppy vykúzlila pokerové žetóny, Minerva sa trochu upokojila, samoľúbo podotkla, že jej Severus dlží desať galeónov z ich stávky na medzifakultný metlobalový zápas. S posmešným úsmevom a lenivým mávnutím ruky jej poslal zodpovedajúci počet žetónov, tie preleteli cez stôl a pripojili sa k jej kôpke.

„Potrebuješ viac než mojich desať galeónov, ak sa nádejaš, že dnes večer vyhráš,“ poznamenal.

„To sa ešte uvidí, mladý muž!“ odvetila, zodvihla karty, ktoré Hoochová rozdala, a obratne si ich rozložila.

Vtedy Poppy stlmila svetlo v miestnosti, ponechala len svetielkujúcu matne zelenú guľu, ktorá visela nad stolom a začala sa vážna hra. Všetci štyria priatelia hrali vyrovnane, i keď Severus mal azda výhodu „pokerového výrazu“, a počas hry sa neustále handrkovali a priateľsky klebetili. Severus cítil, ako ho teplo alkoholu a príjemná spoločnosť zbavili časti napätia.

Vo chvíli, kedy sa objavil Albus, vyhral späť značnú časť galeónov, ktoré prenechal Minerve. Keď riaditeľ vyšiel z kozuba, veselo sa usmial.

„Ale, ale, nie je toto nádherná ukážka medzifakultnej súdržnosti?!“ podotkol.

Severus pretočil očami nad zopakovaním jedného z obľúbených Albusových žartov, odložil pritom dve karty a lusknutím prstov si privolal z balíčka dve ďalšie. „Ak pod súdržnosťou,“ zatiahol, „myslíte spoločnú túžbu poraziť jeden druhého, nemusíte chodiť ďalej od Veľkej siene.“

Hoochová sa po jeho poznámke široko usmiala. „Alebo metlobalového ihriska,“ dodala.

Minerva si odsunula kreslo nabok, aby sa aj Albus zmestil do čím ďalej, tým viac preplneného priestoru okolo nízkeho stolíka.

„Vždy tak veselo naladený, Severus,“ doberal si ho Dumbledore, keď si sadol na svoje miesto.

„Ak sa vám nepáči tento osobitý typ slizolinskej prívetivosti, stále sem miesto mňa môžete pozvať Slughorna,“ odvetil Severus nevzrušene. Neskutočne sa mu uľavilo, že žiadna z jeho priateliek príliš netúžila po spoločnosti staronového profesora elixírov. Napriek tomu, že všetky tri ženy boli k Slughornovi absolútne zdvorilé, ani raz ho nepozvali na svoje pravidelné večerné posedenia. Keďže okrem Hoochovej, ktorá bola v tom čase profesionálnou metlobalovou hráčkou, boli ostatné Slughornovými kolegyňami, zatiaľ čo Severus bol iba študentom, jeho nepozvanie nepovažoval za samozrejmosť.

„Keď už hovoríme o Horacovi,“ podotkol Dumbledore a mierne sa naklonil v kresle, adresujúc svoje slová Severusovi. „Trvám na tom, že sa zúčastníš jeho vianočného večierka. Nepozeraj tak na mňa, chlapče! I keď možno nemáš bohvieakú mienku o jeho spôsobe medzifakulnej spolupráce, môže mať ešte pozitívne výsledky. Väčšina tvojich slizolinčanov bezvýhradne nasleduje tvoj príklad a ja ich nechcem ukrátiť o možnosť vytvorenia si nových známostí len preto, že ty sám sa ich strániš. Očakávam, že sa budeš aspoň na verejnosti k Horacovi správať slušne a zdvorilo.“

Dumbledorova dobre mienená rada ho nepochopiteľne dráždila ešte viac než jeho postoj. Znechucovalo ho, že riaditeľ, ktorý urobil tak málo pre uznanie Slizolinu, ho takým spôsobom kritizuje. Našťastie ho Minerva zbavila nutnosti reagovať.

„Ja tam, bohužiaľ, nebudem, Albus,“ podotkla pokojne. „V ten večer mám dozor na chodbách a keďže si Horace pozval niekoľko hostí zvonka, aj bezpečnostné opatrenia musia byť oveľa prísnejšie ako obyčajne.“

„Ja tam budem,“ ozvala sa Hoochová. „Príde aj Gwenog, ktorú som nevidela celé veky. Som zvedavá, či to ešte stále ťahá s Patty Parkinovou?“

„To hádam nie!“ zvolala Minerva vzrušene. „S tou úžasne vysokou brunetkou?“

Kolotoč klebiet sa opäť roztočil. Severus sa oprel dozadu a pohár s whisky si pritisol k hrudi s vedomím, že Albus nebude mať príležitosť vypočúvať ho prinajmenšom nasledujúcich štyridsaťpäť minút.

 

 

A/N: Chcem sa poďakovať úplne všetkým, ktorí mi minulý týždeň zanechali komentár; vaše myšlienky a pripomienky boli úžasne povzbudivé na konci týždňa, ktorý bol v skutočnom živote dosť stresujúci a vyčerpávajúci. Odpovedala som všetkým, ktorí sa pod svoj komentár podpísali a tým, ktorí tak neurobili, chcem znovu zdôrazniť, ako veľa to pre mňa znamená. Mám vás všetkých veľmi rada!

Pozn. prekl.: Taktiež vám veľmi pekne ďakujem za povzbudivé komentáre k predošlej kapitole. Boli pre mňa neskutočne motivujúce. Len tak ďalej;-)



15. Vianočná nálada



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



 15. Vianočná nálada


Hneď ako sa ukázalo, že sa pred Slughornovým vianočným večierkom s Ronom neudobria, Hermiona zamerala svoje pôsobivé mentálne schopnosti na otázku, ktorá osoba po jej boku by Rona čo najviac vytočila. S ľútosťou vzala na vedomie, že Viktorov rozpis zápasov mu znemožňuje účasť na akcii a dospela k záveru, že si dotyčného šťastlivca bude musieť vybrať spomedzi tunajších rokfortských mladíkov. Približne jeden deň vážne uvažovala nad Zachariasom Smithom, až kým na jednej večeri Slugyho klubu nedostala nápad: Cormac McLaggen. Opakujúce sa výčitky svedomia sa postarali o to, že s ním na väčšine stretnutí prehodila pár slov. Neustále po nej žiadostivo poškuľoval, či utrúsil nejakú poznámku, ktorá ju hneď na začiatku vytočila. Potom sa naňho oborila a bolo po búrke. Pokiaľ išlo o McLaggena, zdalo sa, že si jej výstupy vysvetľuje ako nejaký nevyvinutý druh flirtovania, a ani v najmenšom ho to neodrádzalo.

Na tej spomínanej večeri Slugyho klubu išlo všetko tak ako zvyčajne: „Vieš, Grangerová, ak by si sa trochu potrápila s vlasmi a nalíčila sa, bola by si omračujúca,“ podotkol a premeral si ju od hlavy po päty.

Hermiona sa sarkasticky rozhliadla okolo seba. „Bohužiaľ tu nevidím nikoho, kto by stál za námahu.“

McLaggen sa zasmial. „Takže pôjdeš so mnou na vianočnú párty starého Slugyho? Dokážem ti, že za to stojím.“

Hermiona prekvapene zažmurkala. Práve sa ho chystala uzemniť tou najodpornejšou poznámkou, akú dokázala vymyslieť, keď si spomenula na Ronove podpichovanie v skleníkoch. „Prečo si neklofneš McLaggena a Slughorn z vás urobí Slugyho kráľa a kráľovnú?“*

Hermiona prešla pohľadom po McLaggenovom tele, na moment sa okato pristavila na jeho zadku a uvažovala nad ním. Prečo nie? Napadlo jej. Má síce postavu hromotĺka, avšak z čisto objektívneho hľadiska nevyzerá zle – ak niekto letí na takýchto silných a svalnatých chlapov, čo teda nie je môj prípad. Ale určite by naštval Rona, nabetón.

„Dobre,“ súhlasila. Hádanie sa s McLaggenom je vždy lepšie, než na smrť nudný rozhovor so Smithom. „Stretneme sa o ôsmej vo vstupnej hale. Nemeškaj.“ Napäto sa naňho usmiala a potom ho tam zanechala, škeriaceho sa nad vlastným šťastím a potľapkávajúceho od radosti svojich priateľov po chrbte.

 

* * * * *

 

Len čo sa Jocelyn vrátila k základným princípom, bolo potrebných iba pár stretnutí, aby pochopila podstatu transfigurácie. Hermiona si učenie užívala. Jocelyn bola šikovná, rýchla, bola s ňou zábava; navyše bola očividne vďačná, že sa jej staršia dievčina venuje vo voľnom čase.

„Som prekvapená, že si nebola zaradená do Bystrohlavu!“ doberala si ju Hermiona na konci ich druhej a zároveň aj poslednej opakovacej hodiny.

Jocelyn sa podarilo na niekoľko sekúnd vylúdiť úškľabok hodný slizolinčanky, než ho pokazila širokým úsmevom.

„Aby som pravdu povedala, Triediaci klobúk nad tým uvažoval, aj keď som si istá, že sa rozhodol správne: Keby som nebola v Slizoline, bola by som buď mŕtva, alebo zatvorená u Svätého Munga.“

No to, samozrejme, stavia rozhodnutie Triediaceho klobúka do iného svetla. „Aj pri mne zvažoval Bystrohlav,“ podotkla Hermiona, premohla ju spomienka na prvé osamelé týždne v Rokforte. Bola presvedčená, že Triediaci klobúk ju považoval za príliš hlúpu pre Bystrohlav, a tým v nej vzbudil väčšie odhodlanie než kedykoľvek predtým, aby excelovala na každej hodine. Čo jej následne sťažilo nadväzovanie priateľstiev.

„Na to som prišla aj sama, Hermiona,“ odvetila Jocelyn. „Myslím, že klobúk odvádza dobrú prácu a zatrieďuje ľudí tam, kde potrebujú byť.“

„Takže podľa teba Triediaci klobúk vedel, že ma Harry bude neskôr potrebovať?“

Jocelyn obrátila oči stĺpkom. „Alebo že ty budeš potrebovať jeho. Vari si nikdy nepremýšľala, aký by bol tvoj život, keby si bola zaradená do Bystrohlavu?“

Nepremýšľala nad tým. Nie vážne. Hlavne nie odvtedy, čo sa s Ronom a Harrym stali takými blízkymi priateľmi.

„Mala by si priateľov,“ pokračovala Jocelyn, „ale prišla by si o dobrodružstvá. Pravdaže, stále by si bola premiantkou ročníka, no nikoho by to neprekvapilo. Bola by si priemernou bystrohlavskou konzervou.“

Hermiona zazrela na priateľku. Takúto poznámku by skôr utrúsil Snape, avšak on by ju predniesol so značnou dávkou sarkazmu, takže by ju bolo možné vnímať len ako urážku. Jocelyn ju zhodnotila normálnym, monotónnym hlasom; Hermiona si nebola celkom istá, ako to má prijať.

Mladšia dievčina sa neočakávane zachichúňala. „Stavím sa, že by ste boli s Mariettou Edgecombovou najlepšími kamoškami!“

Hermionin žalúdok sa zovrel od pocitu viny. „Jediné, čo by mala urobiť, aby sa toho prekliatia zbavila, je pocítiť trochu ľútosti za svoje činy!“ vyštekla, zlé svedomie vystupňovalo výšku jej hlasu.

Jocelyn zdvihla obočie. „Nezávisí to predovšetkým od toho, aké boli jej pohnútky, aby vašu skupinu zradila?“ spýtala sa.

„Beriem späť, čo som povedala,“ odvetila Hermiona čo najpokojnejším tónom, „si dokonalá slizolinčanka.“ Pokiaľ existovala fakulta, ktorá sa učila pozorovaním, aby potom našla slabé miesta všetkých ostatných, bol to Slizolin, zašomrala v duchu. Otázka Jocelyn len zintenzívnila jej pocit viny, no dobre vedela, že bez pôvodného pergamenu nedokáže urobiť nič – a ktovie, kde ten skončil, keď sa dostal do rúk Vrchnej inkvizítorky?

Jocelyn sa iba uškrnula evidentne potešená, že je považovaná za dokonalú slizolinčanku.

 

* * * * *

 

Keď sa neskôr v ten večer vydala k Núdzovej miestnosti, premýšľala nad svojím školským projektom z aritmancie. Pridala doň výpočty charakterizujúce nehodu Katie a tie celkom isto zapadli do širšieho kontextu. Aj keď niečo stále chýbalo, niečo, k čomu nemala údaje, niečo, čo by objasnilo dôvody útoku a ukázalo presné spojenie medzi ním a veľkou pravdepodobnostnou maticou. Takto sa to celé javilo také náhodné, že to nedávalo zmysel; a Hermiona Grangerová nemala rada, keď veci nedávali zmysel.

Keď sa dostala k miestnosti, bolo jasné, že Snape už dorazil: nevábne dvere v stene boli viditeľné. Podobali sa na bežné interiérové dvere v dome jej rodičov, no na kamennom múre rokfortskej chodby pôsobili nevhodne. Kľučka sa zľahka otočila a ona vstúpila dovnútra. Prekvapene zadržala dych, keď sa malé dvere otvorili do veľkej haly. Vyzerala ako telocvičňa. Podlaha bola pokrytá farebnými žinenkami a na stenách viseli laná a tyče na šplhanie. Pri pohľade na Snapa sa jej oči ešte viac rozšírili. Kľačal na kolenách otočený tvárou k dverám, jeho učiteľský habit nebolo nikde vidieť. Mal oblečené staré čierne teplákové nohavice a vyblednuté sivé tričko. Pri tom pohľade sa jej rozbúchalo srdce.

„Pohnite sa!“ privítal ju nahnevane. „Vyzlečte si habit a vyzujte topánky; prútik zatiaľ nebudete potrebovať. Dúfam, že ste si nezabudli obliecť niečo vhodné.“

Hermiona sa včaššie večer cítila čudne, keď si pod uniformu obliekala športové oblečenie, no teraz pocítila úľavu. „Áno, pane,“ odvetila poslušne a otočila sa, aby našla niečo, kam by si zavesila veci. Pri dverách, cez ktoré vošla, bol rad háčikov. Visel tam už habit profesora Snapa, a tak sa poponáhľala, aby si tam zavesila aj svoj. Vyzula si topánky a obratne ich položila vedľa jeho čižiem z dračej kože. Keď sa obrátila späť k nemu, cítila sa zvláštne odhalená.

Počas tej krátkej chvíle, kedy si vyzliekala uniformu, profesor vstal a prešiel cez žinenku smerom k nej. Bol bosý a jeho nohy pritiahli jej zrak napriek maximálnej snahe na ne nezízať. Mal ich dlhé a úzke s niekoľkými čiernymi chĺpkami nad kĺbmi prstov. Pomaly prešla očami na obrysy vrchnej časti tela. Bez objemných záhybov habitu a formálneho oblečenia bolo jeho telo štíhlejšie a pevnejšie, než si predstavovala. Krivky bicepsov vyvažovali lakte, ktoré by inak trčali z príliš štíhlych rúk a žily na predlaktí prilákali pozornosť k svalom pod nimi. Čierna farba Temného znamenia vystupovala v ostrom kontraste k belosti jeho kože. Musel vedieť, že naň hľadí, lebo k nej natočil vnútornú stranu ruky tak, aby sa mohla do sýtosti vynadívať. Ľavú ruku voľne zovrel do päste. Srdce jej bilo tak hlasno, že sa jej z jeho búšenia v ušiach mierne zatočila hlava. Pomaly sa prinútila pozrieť mu do očí, v duchu sa pripravila na prejav agresivity, ktorý očakávala, že podchvíľou vypukne.

Keď sa ich pohľady stretli, nepovedal nič. Ústa mal stiahnuté do úzkej čiary, v kútikoch čudne poblednuté. Jedno obočie mal zdvihnuté, no celkový výraz tváre bol prekvapivo prázdny. Náhle vnuknutie intuície jej napovedalo, že profesor nečaká na to, aby na ňu nakričal, ale skôr počíta s tým, že bude svedkom jej zhnusenia – čakal, že pri pohľade na Temné znamenie s hrôzou cúvne. Bojujúc s náhlym nutkaním rozplakať sa, prinútila sa vystrúhať približnú podobu svojho obvyklého srdečného úsmevu. „Dobrý večer, pán profesor,“ ozvala sa. „Som pripravená začať.“

Skôr než sa otočil, mihol sa mu na tvári nečitateľný výraz. Ukázal smerom k žinenkám. „Predveďte mi salto,“ nariadil.

„Hmm, pokúsim sa.“ Hermiona urobila grimasu. Kvokla si ku bočnej strane žinenky a ruky položila na jej povrch. Nešikovne sa odrazila nohami rozpomenúc sa, že má po odraze zohnúť hlavu. Skoro sa dostala znovu na nohy, no ešte sa zakolísala dozadu, než sa jej podarilo nadobudnúť rovnováhu, a stočila sa nabok, aby sa dostala späť do stoja.

„Nie takto,“ Snape zľahka pokrútil hlavou, uťahujúc si z nej. „Takto.“ Zo stoja sa vrhol vpred. Ruky pohltili hmotnosť tela a nohy sa bez námahy prikrčili k hrudi. V jedinom úžasne plynulom pohybe sa pretočil a opäť stál na vlastných nohách. Keď ju zbadal s otvorenými ústami a šokovaným výrazom na tvári, uškrnul sa.

„To nedokážem urobiť,“ pokrútila hlavou v rozhodnom odmietnutí.

„Ale dokážete.“ Jeho úškrn bol ešte zreteľnejší a podozrievala ho, že si vychutnáva jej rozpaky.

„Nie, nedokážem.“ Cítila, ako jej od zúfalstva mierne preskočil hlas a snažila sa ho ovládnuť. „Nepatrím k dievčatám, ktoré sa venovali baletu či gymnastike. Na toto som ľavá.“

„Slečna Grangerová,“ – vedela, že má problém, keď pred jej meno pridal zdvorilostné oslovenie – „ste čarodejnica. Dokážete to urobiť.“ Vystrel ruku a panovačne ňou pokynul.

„Čo s tým má spoločné to, že som čarodejnica?“ zašomrala si popod nos tak potichu, že ju nemohol počuť, no poslušne vykročila dopredu.

Snape ju chytil za plecia a postavil pred seba.

„Rozšírte postoj,“ prikázal, vsunul nohu medzi jej členky a priehlavkom jej jemne klepal na členkové kosti, až kým nemala nohy tam, kde chcel. „Teraz mierne pokrčte kolená.“ Prstami tej istej nohy zatlačil na zadnú časť kolena a overil si, že sa pod jeho dotykom podlamuje.

Všade, kde sa jej dotkol, jej naskočili zimomriavky. Kto ste? pomyslela si. A čo ste urobili s profesorom Snapom? Bez habitu vyzeral zvláštne cudzo. Márne sa snažila spomenúť si na okamih, kedy sa jej dobrovoľne dotkol – tá chvíľa, kedy doňho vrazila na chodbe, sa nie celkom počítala.

„Vaše ruky,“ obišiel ju a použil nohu, aby ukázal na miesto asi dva metre pre ňou, „prídu sem. Zohnite hlavu,“ svoje slová zdôraznil tým, že jej rukou stlačil hlavu k hrudi, „pokrčte kolená a upokojte sa. Sila, ktorou sa vrhnete dopredu, zaistí, že sa úplne pretočíte. Teraz to vyskúšajte.“

Hermiona sa dôkladne sústredila na miesto, na ktoré ukázal, a dala si pozor, aby mala kolená mierne pokrčené. Rozhojdala sa na špičkách prstov. „Nedokážem to,“ vyhŕkla a pozrela na neho s prosebným výrazom.

Obrátil oči stĺpkom. Z miesta kde stál – kolmo k jej postoju a šikmo pred ňou – natiahol jednu ruku a položil jej ju na kríže, druhú na zátylok. „Urobte to, Grangerová,“ zavrčal.

Zhlboka sa nadýchla a vrhla sa dopredu, no pri fáze zvinutia a rotácie v poslednej chvíli zaváhala. Skončila na všetkých štyroch, nepohodlne natiahnutá v čudnej paródii skláňajúceho sa psa. Ruky mal stále položené na jej chrbte, a tak ju nimi schmatol za tričko a vytiahol do stoja. „Skúste to znovu.“

Na druhý pokus to už dotiahla do konca. Cítila, ako jej jeho ruky stlačili hlavu v správnom okamihu a zaistili, aby sa jej chrbát dokonale ohol. Bola taká ohromená, keď sa znovu ocitla na nohách, že skoro spadla. „Ach!“ vykríkla a otočila sa k nemu, aby videla, ako sa tvári.

Zdvihol jedno obočie. „Znovu, Grangerová!“

Snape bol neoblomný otrokár. Na konci hodiny Hermiona zvládla urobiť salto bez jeho pomoci a dokonca aj premet bokom tak, že si položila dlaň na žinenku a pretočila sa ponad nohu, na ktorej stála.

„Teraz,“ ozval sa Snape vo chvíli, keď si myslela, že skončili, „si vezmite prútik.“

Hermiona odbehla k vešiaku, na ktorom si nechala habit, vylovila z vrecka prútik a potom sa vrátila na miesto pred profesorom.

„Zatvorte oči!“ prikázal. „Spomeňte si na pocit, keď ste mali telo pod kontrolou. Myslite na moment na konci salta, keď máte nohy pod sebou bez toho, aby ste si boli vedomá, ako sa tam dostali. Sústreďte sa na pocit, keď sa kolenami odrážate od zeme a tie sú už vopred pokrčené.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Teraz zošlite ochranné kúzlo.“

„Cave Inimicum!“ zvolala Hermiona a z prútika vytryskla sila. Nikdy predtým nezoslala také mocné kúzlo. Bolo vidieť, ako sa vo vzduchu sformoval ochranný štít, mihotal sa ako horúci opar medzi ňou a stropom. „Fíha!“ zašepkala pri pohľade na to, čo vykúzlila.

„To,“ ozval sa Snape samoľúbo s rukami prekríženými na hrudi, „je rozdiel medzi čarovaním a obranou.“

 

* * * * *

 

Ako sa blížil koniec polroka, Hermionino pracovné vyťaženie prešlo z plného do šialeného. Kvôli výskumnému projektu z aritmancie trávila v knižnici celé hodiny, hľadala príklady historických precedensov v bitkách, protipovstaleckých a partizánskych vojnách. Najdôležitejšie zo zvyšku naplánovanej školskej práce boli stretnutia dva razy v týždni so Snapom – nespomenul, že by bol príliš zaneprázdnený, aby sa s ňou zišiel a ona sa mu to nechystala pripomínať. S Ronom sa stále nerozprávali, čo vnieslo (napriek jej veľkému úsiliu) napätie a pocit trápnosti aj do času stráveného s Harrym a hodiny so Snapom sa pre ňu stali najsvetlejšími bodmi týždňa.

Jedno stretnutie vždy trávili v Núdzovej miestnosti. Fyzické nároky, ktoré na ňu kládol, boli postupne čoraz vyššie. Naučil ju padať, potom skákať a opakovane s ňou driloval namáhavé šprinty, o ktorých tvrdil, že by mali zlepšiť reakcie svalstva. Na jednej hodine ju nútil celý čas sa plaziť po miestnosti hore-dolu vo výsadkárskom štýle. A počas ich posledného stretnutia pred vianočnými prázdninami postavil prekážkovú dráhu, poslal ju na jeden koniec a jej prútik položil na druhý, potom ju vyzval, aby si ho vzala späť, zatiaľ čo stál pri stene a vrhal na ňu omračovacie zaklínadlá.

Aj hodiny v kabinete sa viac orientovali na obrannú mágiu. Prešli množstvom rozličných obranných kúziel – ich zosielaním a odstraňovaním. Taktiež pracovali na niekoľkých technikách, aby vylepšili jej reflexy. Občas to znamenalo, že Snape na ňu vrhal náhodné kúzla počas toho, ako rozprával, nútiac ju vykúzliť štít, alebo ich odvrátiť inak; prípadne v nečakanej chvíli utrúsil slovo „prútik“ a ona ho musela čo najrýchlejšie vytasiť. Ešte stále precvičovali legilimenciu a oklumenciu, hoci už len zriedkavo a iba v prípade, keď tam bola aj Jocelyn.

Hermiona mala pocit, ako by pri reakcii na Snapovo Temné znamenie, prešla nejakým druhom testu. Stále na ňu hučal, vrčal, ironicky sa usmieval a trúsil sarkastické poznámky, no nikdy nie s tým zlomyseľným nevraživým podtónom, ktorého bol, ako vedela, schopný. Mimo ich stretnutí, bol taký istý ako vždy, ešte aj počas hodín v kabinete sa jeho správanie približovalo k jeho starému ja, avšak v Núdzovej miestnosti bol jednoznačne uvoľnený.

Hermiona si uvedomila, že Snape mal z cvičenia a trénovania tela skutočný pôžitok. Bola dosť sebavedomá, aby uznala, že v tom tiež nachádza potešenie. V minulosti sa nadchýnala dostatočným počtom učiteľov – dokelu, chvíľu dokonca aj profesorkou McGonagallovou, nehovoriac o grotesknom prípade s profesorom Lockhartom – aby rozoznala príznaky. V prvom rade Snape bol inteligentný. Na súkromných hodinách s ním sa naučila viac, než na všetkých ostatných dohromady. A okrem toho, vyzeral dobre. Viktor Krum bol dôkazom, že nemala žiaden problém s veľkým nosom, či nevrlým výrazom, a Snape sa pohyboval spôsobom, ktorým sa votrel do jej podvedomia a vzbudil jej záujem. Ak na ňu elegantné krivky jeho tela v Núdzovej miestnosti urobili prvý dojem, neskôr tiež oceňovala spôsob, akým kráčal po chodbách a v triede, keď za ním povieval habit v reakcii na pohyby tela pod ním. Škoda, že na Slughornov vianočný večierok nemôžem vziať profesora Snapa, dumala, to by Rona naozaj vytočilo do biela. Samotná tá myšlienka v nej vyvolala taký záchvat smiechu, že si od madam Pinceovej vyslúžila káravý pohľad, keď sa ho neúspešne snažila udusiť medzi stránkami domácej úlohy z aritmancie.

 

* * * * *

 

Hermiona dostala potvrdenie Viktorových cestovných plánov v posledný deň vyučovania. Mal pricestovať v sobotu dvadsiateho ôsmeho decembra a zostať s ňou do Nového roka. Hoci bude v Anglicku do dvanásteho januára, aby cestoval a stretol sa s rôznymi metlobalovými manažérmi, zotrvá u nich len prvé štyri noci. Viktor súhlasil, že pôjde na kávu s „dôležitou osobou, s ktorou naozaj chcem, aby si sa stretol“ hneď popoludní po svojom príchode – Hermiona mu neprezradila, o koho ide – nechávajúc na ňu, aby potvrdila konečnú dohodu so Snapom. Bola vďačná, že list stihol doraziť skôr, než odišla z Rokfortu.

V priebehu dňa nemala príležitosť hovoriť so Snapom, no o Slughornov vianočný večierok naplánovaný na dnešný večer sa príliš nezaujímala. Rozhodne nemala v úmysle tráviť veľa času zavesená na lakti Cormaca McLaggena.

Ako bolo dohodnuté, s McLaggenom sa stretla o ôsmej vo vstupnej hale. Nestál jej za čas venovaný vyrovnávaniu vlasov, takže si kučery iba voľne prichytila na temene hlavy. Obliekla si veľmi jednoduché šaty s pásikom látky okolo krku v sýtej tmavomodrej farbe. Boli dosť dlhé na to, aby si nikto nevšimol, že to nebol pravý slávnostný habit, ale šaty kúpené v muklovskom obchode, a zakrývali všetko až na krátku časť jazvy. Kúsok z nej bol stále viditeľný na kľúčnej kosti, avšak priveľmi ju to netrápilo. McLaggen si dal očividne záležať: oblečený mal tmavočervený draho vyzerajúci slávnostný habit a priniesol jej malú kytičku. Trval na tom, aby ten krátky úsek zo vstupnej haly k Slughornovmu kabinetu prešli zavesení do seba a pevné zovretie naznačovalo, že nepozorovane mu uniknúť možno nebude také jednoduché, ako predpokladala.

„Hovoril som ti, že budeš vyzerať fantasticky, a mal som pravdu,“ poznamenal McLaggen s nádychom akéhosi nevkusného komplimentu.

Prepánakráľa, to bude dlhý večer. „Všetko je raz po prvýkrát,“ odvetila so skúpym úsmevom. Potom prešiel k téme metlobal, očividne sa domnieval, že drobných pozorností na dnes stačilo.

Vo dverách ich privítal hostiteľ, profesor Slughorn, v zamatovom smokingu ladiacom s čiapkou ozdobenou strapcami. Zjavne sa snažil o neformálny vzhľad, no vyzeral skôr ako čalúnená podnožka. „Cormac! Hermiona! Aký je z vás pekný pár!“ Uštipol Hermionu do líca v neospravedlniteľnom geste blahosklonnej prívetivosti. „Nezabudnite, že ste sa zoznámili práve tu, v Slugyho klube! Ach, toľké potešenie uľahčiť cestu mladej láske!“

Tento rozhovor je ešte horší než s McLaggenom, pomyslela si Hermiona, keď obdarila Slughorna grimasou, ktorá ako dúfala, mala predstavovať úsmev. „Poďme, Cormac,“ zamumlala, potiahla ho ďalej do miestnosti a zúfalo si prezerala dav, či nenájde nejaké známky Harryho a Ginninej prítomnosti.

„Už chápem, o čo ti ide, ty potvora!“ McLaggen ju náhle schmatol okolo pása a pritisol si ju k hrudi.

„Čo...?“ Hermiona sa snažila polapiť dych a vymaniť sa z McLaggenovho náručia bez toho, aby urobila scénu. No nebol iba mohutný, ale aj silný. Odtláčanie nepomáhalo.

„Imelo,“ uškrnul sa na ňu a sklonil k jej ústam.

Ten bozk bol hrozný. Pravdupovediac, porovnať ho mohla iba s Viktorovým, no nebolo to v McLaggenov prospech. Pery mal znepokojivo teplé, nechutne vlhké a tiež trochu mäkké. Bol to veľmi nepríjemný zážitok a trval pridlho. Navyše jej rukou prešiel po krku a zaboril ju do vlasov, čím jej uvoľnil niekoľko sponiek a zničil všetky nádeje, že by tú spleť kučier mohla udržať pod kontrolou.

Trvalo hodnú chvíľu, kým ju pustil. So samoľúbym úškrnom ustúpil o krok a bruškom palca si utrel kútik úst. „Nuž,“ ozval sa a zdalo sa, že je na seba nadmieru pyšný.

„Ehm, musím si ísť prepudrovať nos,“ vydýchla Hermiona a rýchle zdupkala.

Na opačnom konci miestnosti natrafila na Harryho a s povzdychom úľavy sa zapojila do rozhovoru s ním a Lunou. Netrvalo však dlho, než sa ju McLaggen pobral hľadať, a tak opäť ufrnkla. Ukrytá za záhybom drapérie zvažovala situáciu. Konečne zahliadla Snapa, len aby si podráždene všimla, že sa rozpráva s Harrym – práve s ním! Bude musieť počkať a pohovoriť si s ním neskôr. McLaggen bol pri konci stola s nápojmi a debatoval s nejakým čarodejníkom, ktorého ešte nikdy nevidela, možno jedným zo Slughornových špeciálnych hostí. Naproti tomu po Ginny nebolo ani chýru, ani slychu.

Keď sa znovu pozrela na Snapa, videla, že práve vyprevádza Malfoya von z miestnosti. Dočerta! Hádam sa čoskoro vráti – nebola ochotná postávať tu celý večer a riskovať ďalšie stretnutie s McLaggenom pod imelom.

„Pred kým sa skrývaš?“ Ginny sa znenazdajky vynorila z davu.

Hermiona sa na ryšavku sprisahanecky uškrnula. „Vyhýbam sa môjmu partnerovi.“

„Nečudujem sa ti. Tiež by som sa mu vyhla. Keďže tu nie je Ron, aby si to divadielko užil, nemusíš nič podnikať, len čakať, kedy mu to dôjde.“

Hermiona sa zaškerila. „Presne tak.“

„Tiež mám sto chutí striasť sa toho môjho,“ povzdychla si Ginny a oprela sa o stenu vedľa Hermiony. „Čo sa tak čuduješ, moja milá! Vieš rovnako ako ja, že sa vlastne pridŕžame rovnakého scenára. I keď si myslím, že Dean sa dá zvládnuť ľahšie než McLaggen. Bŕ!“ Dramaticky sa striasla a Hermiona sa zasmiala. „Niet ti čo závidieť.“

„Veru niet,“ súhlasila Hermiona. „No je to len pre dnešný večer.“

„Veď hej, len sa nabudúce vyhýbaj imelu, dobre?“

„Vďaka, Ginny.“ Priateľsky ju štuchla do pleca a dievčina sa odtisla od steny.

„Idem pohľadať Deana.“ Vystrúhala kyslú tvár. „Neurob nič, čo by som neurobila ja.“

Ginnina ryšavá hlava zmizla v preplnenej miestnosti. Keď sa Hermiona znovu snažila zahliadnuť postavu profesora Snapa, všimla si, že sa vrátil a neďaleko dverí sa rozprával so Slughornom. Vlastne to vyzeralo, prižmúrila oči uvažujúc, akoby sa lúčil. Ak obíde miestnosť popri stenách, možno by mohla vyjsť v tej istej chvíli. Rýchlo si overila, že McLaggen je stále bezpečne uvelebený na opačnom konci kabinetu, a začala sa presúvať. Ponáhľala sa, pretláčala, ospravedlňovala, celkom isto silno stúpila na niečiu nohu a dorazila len o chlp neskôr. Snape prekročil prah, zatiaľ čo bola ešte dobrých pár metrov od dverí. I tak s ním potrebovala hovoriť. Obišla skupinku bystrohlavčanov a neprítomne sa usmiala na štvrtáka z Chrabromilu. Konečne! Vyšla na chodbu. Po dusnom ovzduší v preplnenom kabinete bol chladný vzduch vítanou úľavou.

Profesor Snape nebol nikde v dohľade, no usúdila, že zamieril do žalárov, zabočila doprava a zľahka sa rozbehla dolu tajným schodiskom. Na jeho úpätí ho konečne zočila dosť ďaleko pred sebou.

„Profesor Snape!“ zvolala, no zdalo sa, že to nezaregistroval. Rukou si podvihla sukňu, vďačná, že nemá obuté smiešne vysoké topánky a rozbehla sa za ním. „Profesor Snape!“ zvolala znovu, len čo sa dostala o kúsok dopredu. Celkom isto ma musel počuť. Keď ho skoro dostihla, ozvala sa ešte raz: „Pán profesor!“ Vtedy sa k nej otočil, nebola si istá, či na jej volanie alebo kvôli klopkaniu opätkov. Musela prudko pribrzdiť, aby doňho nenarazila.

„Slečna Grangerová,“ zavrčal. Z výrazu jeho tváre usúdila, že zúri.

Tackavo ustúpila o krok dozadu. „Profesor Snape,“ vydýchla.

Dvoma krokmi prekonal krátku vzdialenosť medzi nimi a teraz sa nad ňou týčil. Keď opäť prehovoril, v hlase mu zaznela hrozba, každé slovo oddelil a zdôraznil: „Čo odo mňa chcete?“

No Hermiona sa naňho nepozerala. Pohľadom mu prebehla po tvári a s rozšírenými očami sa zadívala na niečo presne nad jeho hlavou. Dlhú chvíľu sa ani jeden z nich nepohol, až pokým Snape – veľmi zdráhavo – nepatrne neotočil hlavu a kútikom oka nevzhliadol hore, aby videl, čo upútalo jej pozornosť.

„Imelo,“ šepla priškrteným hlasom.

Obrátil pohľad späť k nej, ale inak stál ako prikovaný. Hermiona nemohla dýchať, nevedela rozmýšľať. Potom sa nekonečne pomaly pohla dopredu a postavila na špičky. Jej ruka mu zľahka spočinula na hrudi. Oči sa jej so zachvením privreli a srdce bilo ako splašené. Cítila jeho vôňu: čistá, teplá aróma pretkaná závanmi dymu zo žalárov. Pery mal tak blízko. Čo nevidieť...

Snape náhle otočil hlavu. Perami mu skĺzla po líci, cítiac pod nimi náznak drsného strniska.

Prudko otvorila oči a strhla sa. Rýchlo odtiahla ruku a pritisla si ju na tlčúce srdce. Dokelu! Hermiona cítila, ako jej panika vytisla z hlavy všetky myšlienky a snažila sa pripraviť na výbuch hnevu, ktorý bol zrejme na spadnutie. Dokelu! Snape – SNAPE! – za toto ma zabije. Čo som si, dopekla, myslela?

„Slečna Grangerová,“ hlas mal desivo pokojný, tvár bez výrazu, „odporúčam vám, aby ste sa vrátili do spální, ihneď!“

Hermiona nepotrebovala ďalšie povzbudenie. Okamžite sa otočila, mierne sa potkýnajúc v chvate kráčať čo najrýchlejšie. Na rohu sa obzrela späť ponad plece, no Snape bol už preč.

 

 

A/N: Ďakujem všetkým za podporu – každý komentár je ako jedinečný zlatistý dúšok Felix Felicis, takže ich neprestávajte písať!

Pozn. prekl.: Približne takto mohli vyzerať Hermionine šaty:

http://www.express.co.uk/news/showbiz/464728/Emma-Watson-dazzles-at-Berlin-premiere-of-biblical-epic-Noah




16. Víťazný Viktor



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



16. Víťazný Viktor

 

Severus pozoroval svoj odraz so zachmúreným výrazom. Akákoľvek nádej, že azda nevyzerá tak zle, ako sa cíti, sa okamžite rozplynula. Nechal tiecť teplú vodu a mokrou frotírovou rukavicou si drsne vydrhol tvár, pripravený odstrániť pocit piesku v očiach a tmavé kruhy, ktoré sa pod nimi objavili; spánok sa ukázal byť vyhýbavým spolunocľažníkom. Zakaždým, keď zavrel oči, znovu prežíval – do mučivých podrobností – stretnutie s Hermionou Grangerovou pod imelom. Keď ich otvoril, lámal si hlavu nad Dracovým idiotským správaním, Dumbledorovými nevysvetliteľnými činmi a predpokladanými následkami sľubov, ktoré zložil v záujme obidvoch. Život sa mu rozpadával.

Prečo si Draco vybral práve tento rok, aby konečne získal istú nezávislosť? Prečo už neverí svojmu vedúcemu fakulty? Prečo si nevšimol, že zaobchádzanie Temného pána s jeho otcom neveští nič dobré pre jeho vlastnú bezpečnosť?

Severus otočil kohútikom a zaboril tvár do uteráka.

Škody spôsobené Dracovým posledným plánom sa podarilo horko-ťažko zvládnuť; Katie Bellová z toho šťastne vyviazla. Len Merlin vie, koľko ďalších ľudí bude ohrozených Dracovými pokračujúcimi pokusmi zabiť Albusa Dumbledora.

Dumbledore.

Severus si povzdychol a zavesil uterák späť na vešiak.

Dumbledore sa pomiatol. Neexistovalo žiadne iné vysvetlenie pre jeho reakciu na správy o Jocelyn Smithovej. Napriek tomu, že ho starec nevídaným spôsobom rozčuľoval, v ich vzťahu panovala skutočná náklonnosť. Severus nedokázal zniesť pohľad na to, ako chradne. Nevedel sa zmieriť s myšlienkou, že Dumbledore zomiera. A už vonkoncom nechcel byť tým, kto ho zabije. To nebolo fér. Rozhodne nebolo fér, že mal na výber: zabiť Dumbledora, pomôcť Dracovi, aby ho zabil, alebo zomrieť.

Ó, bohovia, vzhľadom na predpokladané následky naplnenia dvojitého sľubu, ktorý zložil, sa smrť zdala celkom dobrou voľbou.

Až na to...

Až na to, že tu bol. A nechcel zomrieť.

Odkedy? Uvažoval a zvedavo skúmal svoj odraz. Kedy sa to zmenilo? Jeho život bol roky v ohrození – vďaka Temnému pánovi, aurorom, podozrievavým členom rádu, ostrým kúskom Longbottomových kotlíkov – no bolo mu to jedno.

Možno to bolo rozdielom medzi tým, mať šancu na prežitie a istou smrťou. Možno, napadlo mu znenazdania, keď sa naklonil k odrazu v zrkadle a zaškaredil sa silným odporom k sebe samému, je to Hermionou Grangerovou?

Nevedel, čo bolo horšie: myšlienky vyvolané nevydareným bozkom, alebo tie, čo sa mu vyrojili v hlave, keď sa vzápätí strhla.

Severus zastonal.

Pri Merlinovi, bol v strašnom pokušení nechať ju, aby ho pobozkala. V mysli sa mu vynorili všetky detaily – tmavomodrá farba šiat, kúsok jazvy pri kľúčnej kosti, spôsob, akým jej rozstrapatené kučery splývali okolo krku, krivka nahého pleca, mierne vyčnievajúca spodná pera, šmuha mihalníc na líci. Jej vôňa.

Severus sťažka prehltol a pevne zovrel okraj umývadla. Teplo z prívalu vzrušenia mu spôsobilo miernu nevoľnosť. Nikdy ho nenapadlo, že by bol chlapom, ktorý prahne po študentkách. Nechcel ním byť. Panebože, ak sa to Minerva dozvie, bude ho mať v hrsti. A Albus? Albus by sa chápavo usmial a vyhlásil, že ak si niekto uvedomí takúto túžbu a odolá jej, spraví to z neho lepšieho človeka. No pre Minervu by bola samotná tá myšlienka zločinom. A Severus sa v tomto prikláňal na jej stranu.

Hermiona nevyzerala ako študentka, ale to nepomohlo. Práve naopak. Jej šaty ho prinútili uznať, aký obrovský rozdiel je medzi tým, keď sa ho boja študentky všeobecne, a keď sa pred ním krčí od strachu krásna žena. To v ňom opäť prebudilo starú nočnú moru.

Jeho otec, Tobias Snape, bol chrapúň a násilník. Mal strach z učenia a vecí, ktoré nemohol hneď pochopiť, predovšetkým z mágie. Jeho syn zdedil jeho povahu zároveň s nosom. Aj keď Severus rozhodne nebol milým človekom, rýchle pochopil, že spôsobovanie fyzickej bolesti menším a slabším než je on, mu neprináša žiadnu radosť. Svoje kruté rysy, nešťastné detstvo, zmysel pre štipľavý humor a prenikavú inteligenciu upriamil zásadne odlišným smerom ako jeho otec. Ním zvolenou zbraňou bol ostrý jazyk, pohŕdal tými, ktorí sa uchýlili k hrubej sile a staval na obdiv svoju intelektuálnu prevahu. Tiež tajne nachádzal potešenie v tom, že je častokrát lepším človekom, než takzvaní milí a priateľskí ľudia okolo neho.

Severusovo snenie prerušilo zreteľné odkašľanie. Zdvihol hlavu a zamračil sa na zrkadlo.

„Prepáčte, pane,“ podotklo zrkadlo ospravedlňujúco, „ale v obývačke je Lady Florinda a rada by s vami hovorila.“

Severus miesto odpovede zavrčal nízkym hrdelným hlasom, no otočil sa na päte a odišiel z kúpeľne. Vošiel do obývacej izby a pristúpil k portrétu, ktorý visel na stene vedľa kozuba.

„Lady Florinda,“ prehovoril s predstieranou zdvorilosťou a zľahka kývol hlavou.

„Buongiorno, Signore,“ uklonila sa dáma, „Alcuni studenti sono già partiti dalla stanza communale, stanno per arrivare nel Suo ufficio.“

Severus sa pozrel na hodiny. Meškal. Veľká väčšina študentov sa vracala domov na Vianoce a slizolinčania sa mali premiestniť cez kozub v jeho kabinete. V priebehu pár sekúnd si obliekol učiteľský habit. Zastavil sa iba, aby poďakoval Lady Florinde, privolal si kávu zo stolíka, na ktorom mal naservírované raňajky, a odišiel z miestnosti. V dôsledku toho našiel Hermionin list až popoludní.

 

* * * * *

 

Keď ho zbadal, zmeravel, známe slučky jej rukopisu boli ihneď rozpoznateľné. Posadil sa a chvíľu krútil zvitkom pergamenu medzi palcom a ukazovákom, než rozlomil pečať a rozvinul ho.

 

Vážený pán profesor Snape,

dohodla som stretnutie s Viktorom na sobotu 28. decembra o 17.00 hod. v kaviarni v Covent Garden (adresu viď nižšie). Počíta s tým, že sa stretne s niekým pre mňa dôležitým. Dajte mi, prosím, vedieť, ak by Vám daný termín nevyhovoval.

Chcem sa tiež ospravedlniť za včerajšie nedorozumenie a teším sa na stretnutie s Vami v Londýne. Prajem Vám veľmi šťastné Vianoce,

Hermiona Grangerová

 

The Drury Tea & Coffe Co.

3 New Row

Londýn, WC2N 4LH

 

Severus si ten odkaz prečítal niekoľkokrát. Mal dojem, že Hermiona volila slová veľmi starostlivo. Neprítomne prešiel končekom prsta po texte „pre mňa dôležitým“. O čo sa snaží, udeliť mu rozhrešenie?

„Si blázon, Severus Snape,“ povedal nahlas, než úhľadne zložil papier na polovicu a vopchal si ho do náprsného vrecka. „Blázon,“ dodal a zároveň vstal, „ktorý má prácu.“

Hoci mal na oznámkovanie väčšinu koncoročných písomných prác, rozhodol sa namiesto toho stráviť pár hodín dopĺňaním zásob pre ošetrovňu. Zahĺbanie sa do myšlienok a fyzický pôžitok z varenia elixírov boli občas jediným spôsobom, ako si zachovať príčetnosť.

 

* * * * *

 

Severus sa cestou zastavil v Pradiarskej uličke, aby si vzal nejaké vhodné muklovské oblečenie, no i tak dorazil do Covent Garden s dostatočným časovým predstihom. Aj Hermiona tam bola skoro. Odtiaľ, kde stál pod splývacím zaklínadlom, ju pozoroval zvonka cez okno výkladu, ako si vybrala stôl s výhľadom na celú miestnosť a vyzliekla si kabát, čiapku, šál a rukavice. V Londýne síce nebolo tak chladno ako v Rokforte, no napriek tomu bolo počasie nepríjemné. Hermiona pôsobila nervózne. Pohrávala sa s balíčkami cukru položenými na stole a pohľad jej preskakoval z chodcov prechádzajúcich okolo na návštevníkov kaviarne a späť. Keď sa jej tvár rozžiarila, Severus sa otočil. Pred kaviarňou práve zastavil taxík a cez zadné okno bolo zreteľne vidieť výrazný profil Viktora Kruma. Hermiona vykĺzla von, aby ho privítala. Oblečené mala iba džínsy a pulóver, takže poskakovala z nohy na nohu a ruky si vsunula pod pazuchy, aby sa zahriala, kým Krum platil šoférovi. Objavili sa dve športové tašky a v tesnom závese za nimi aj samotný Viktor.

„Har-mi-vona!“ zvolal a roztvoril obe ruky v rozjarenom uvítaní.

„Viktor!“ zasmiala sa na oplátku a nedočkavo sa mu vrhla do náručia.

Severus so znechutením sledoval, ako ju Krum zodvihol do vzduchu a zatočil sa s ňou. Usúdil, že to bude dlhý večer. Hermiona rýchlo siahla po menšej taške a obaja sa ponáhľali do vábivo teplého vnútra kaviarne. Severus ustúpil do prítmia neďalekej brány a skôr, než sa vydal za nimi, zrušil splývacie zaklínadlo.

Hermione a Krumovi sa podarilo schovať tašky za jednu zo stoličiek, aby čo najmenej prekážali.

„Vyzeráš nádherne,“ povedal Hermione, keď sa Severus blížil.

Hermiona mierne očervenela, no bola zjavne potešená. Severus sa zamračil.

„Profesor Snape!“ Hermiona vyskočila zo stoličky, na ktorú si práve sadla, a jej rumenec sa dokonca prehĺbil. Krum si práve vyzliekal kabát, a keď sa otočil, neobjavil sa mu na tvári ani najmenší náznak prekvapenia. „Viktor, pamätáš sa na profesora Snapa, však?“

„Prafdaže,“ odvetil Krum pokojne a vystrel ruku. „Je mi potešením znovu vás vidiet, pán profesor.“

Snape potriasol natiahnutou rukou a zdvorilo kývol hlavou. „Grangerová,“ podotkol chladne na pozdrav. Venovala mu napätý, rozpačitý úsmev.

„Vy si sadnite,“ navrhla. Od nervozity hovorila trochu prirýchlo. „Prinesiem kávu. Akú si dáte?“

„Ja si dám kapučíno. Dovol, aby som to zaplatil,“ odvetil Krum.

„Nie, to nie je potrebné...ehm, a vy, pán profesor?“

„Dvojité espresso, ďakujem.“

Tým si vyslúžil náznak úprimnejšieho úsmevu. „Naozaj?“ spýtala sa. Panovačne zdvihol jedno obočie a vlasy si zasunul za ucho. „To som si mohla tipnúť,“ poznamenala ponad plece, keď sa poberala k pultu.

Severus obrátil svoju pozornosť na Kruma. Mal na sebe draho vyzerajúce muklovské oblečenie s logom známej módnej značky. Pod kabátom sa ukrýval kašmírový sveter a pod ním košeľa s rozopnutým golierom. Severus si na rozdiel od neho ponechal svoj krátky vlnený kabát aj napriek teplu v kaviarni. Ochranné vrstvy tmavej vlny fungovali rovnako ako jeho učiteľský habit a poskytovali mu upokojujúce zdanie autority.

„Som prekvapený, že vás vidím, pán profesor. Neuvedomil som si, že vy ste tou osobou, s ktorou Hermiona“ – mierne skomolil výslovnosť – „chcela, aby som sa stretol.“

Severus nemal chuť na nezáväznú konverzáciu s Krumom. Skôr než odvetil, vrhol na Hermionu, ktorá práve zadávala ich objednávku, nahnevaný pohľad. „Iste,“ odvetil vyhýbavo. Potlačil niekoľko hrubých reakcií, ktoré mu prišli na myseľ a pátral po niečom zdvorilejšom. „Čo vás privádza do Anglicka v tomto ročnom období?“

Kútik Krumových úst zvlnil úškrn plný očakávania. „Nuž,“ odvetil sprisahaneckým tónom, „hlavne som chcel využit príležitost, aby som sa stretol s Hermionou. Tiež sa mi poštastilo dohodnút zopár stretnutí s metlobalovými manažérmi, takže mi uhradia cestovné výdafky.“

Na Severusovej tvári sa neobjavila ani stopa po prudkom prívale žiarlivosti, ktorý pocítil. „Iste,“ odvetil znovu rovnakým tónom ako zvyčajne. Pochopiteľne. Hermiona a Krum sa mohli oficiálne rozísť, ale podľa jej opisu udalostí došlo k samotnému telesnému zblíženiu až po tom okamihu. Nebolo žiadnym prekvapením, že Krum považoval pozvanie prenocovať v ich dome za pokračovanie takýchto aktivít.

Počas nasledujúcej minúty či dvoch obaja mlčali.

„Hermiona musí mat o vás vysokú mienku,“ podotkol Krum, aby preručil ticho. „Dórazne trvala na tom, aby sme sa stretli.“

Severusovi nedalo, aby nepremýšľal, či jej mienka o ňom zostala rovnako vysoká ako pred Slughornovým večierkom. „Toto stretnutie bol môj nápad.“ Dôraz, s akým tú vetu vyslovil, naznačil, že Hermionin názor bol nepodstatný. Krum sa zatváril zarazene, no akákoľvek odpoveď bola prerušená jej príchodom.

„Espresso, kapučíno, horúca čokoláda,“ odrapkala, keď každý nápoj preložila z tácky na stôl. Tú položila vedľa na okenný parapet, usadila sa a zvedavo pozorovala Severusa.

Ruka s malou šáločkou sa mu zastavila na polceste k ústam a strelil po nej spýtavým pohľadom.

„Nesladíte?“ spýtala sa so šibalskými iskričkami v očiach, ktoré kontrastovali s nevinným tónom jej hlasu.

Počkal, dokiaľ nezodvihla hrnček k perám, než sa mu uráčilo odvetiť: „Myslím, Grangerová, že uznáte, že som už dosť sladký.“ Vyprsknutie od smiechu mu bolo dostatočnou odpoveďou a v hĺbke žalúdka ucítil kratučký záchvev šťastia. Napriek tomu sa okamžite ozval jeho zmysel pre povinnosť. Zmyslom tohto stretnutia nie je rozosmievať Hermionu, pripomenul si prísne. Vypil kávu na jeden dúšok, položil šálku späť na tanierik a obrátil sa ku Krumovi. Využil, že stôl bol zakrytý obrusom, nenápadne si vsunul prútik do dlane a neverbálne zoslal Muffiato. Až potom prehovoril.

„Čo viete o súčasnej politickej situácii?“ opýtal sa.

Skôr než Krum odvetil, zadíval sa na Hermionu, a tá okamžite zvážnela. „Viac, než si viete predstavit.“ Pokrčil plecami. „Karkaroff mi toho povedal dost o predošlej vojne, tiež som bol v Rokforte, ked riaditel oznámil návrat Toho-Čo-Ho-Netreba-Menovat. Od tej doby som v obraze, pokial ide o bežné udalosti a Hermiona mi toho tiež vela porozprávala. Dopočul som sa o Fénixovom ráde.“ Na chvíľu sa odmlčal a zvraštil husté obočie dokopy. „Prečo sa pýtate?“

Severus venoval mladému mužovi pred sebou dlhý pohľad, než odvetil: „Ste si vedomý, že Karkaroff bol počas prvej vojny smrťožrútom?“

„Áno.“

„Aj ja som ním bol.“

Krum vyzeral ostražito, keď sa rozhovor zvrtol, no informácia ho neprekvapila. „Áno,“ odvetil opäť.

„Stále ním som,“ pokračoval Severus. Táto skutočnosť Kruma šokovala. Oči sa mu mierne rozšírili a vrhol rýchly pohľad na Hermionu. „No som tiež členom Fénixovho rádu. Pôsobím ako dvojitý agent.“ Zdvihol prst, keď videl, že Krum otvoril ústa, aby mu položil otázku. „Hovorím vám to preto, že nedávno obaja moji páni prejavili o vás istý záujem.“ – Krumove ústa sa zavreli s počuteľným cvaknutím – „Nemyslím si však, že by ste boli v bezprostrednom ohrození. Temný pán sa snaží získať kontakty vo východnej Európe a padlo aj vaše meno. Počas Trojčarodejníckeho turnaja ste urobili kladný dojem na niekoľko detí z rodín smrťožrútov. Jedinou škvrnou na vašej povesti je, že ste celkom verejne flirtovali s muklorodenou čarodejnicou. Pokiaľ však ide o Temného pána, myslí si, že tá aférka nemala dlhé trvanie.“

Ako Severus rozprával, Krumove líca znepokojivo potemneli a obe ruky zovrel do pästí. „Ja sa nikdy nestanem smrtožrútom!“ vyhŕkol, hnev zosilnil jeho prízvuk. „Móžete odkázat Temnému pánovi, že jeho metódy považujem za ohafné a protimuklovskú propagandu jeho stúpencov za odpornú!“

Hermiona natiahla ruku, položila ju na Viktorovo stehno a jemne ho stisla. Povzbudivo sa naňho usmiala, čo ho trochu upokojilo. Pri pohľade na obdiv, s ktorým reagovala na mladíkove poznámky, sa Severusovi zovrel žalúdok.

„Nič také neurobím,“ zavrčal. „Temnému pánovi poviem, že ste boli polichotený, že ste pritiahli jeho pozornosť, že ste obdivovateľom jeho politických názorov a hoci vás zmluvne viažu záväzky k metlobalovému tímu Bulharska a nemôžete sa slobodne pohybovať, ako by ste chceli, dúfate, že budete priebežne informovaný o udalostiach. Poviem mu, že mu s radosťou poskytnete akúkoľvek pomoc. Okrem toho od vás očakávam, že venujete slušnú sumu na protimuklovské záležitosti.“

Krumovi zašklbalo svalmi na sánke a nahnevane sa naklonil dopredu. „Nepočúvali ste ma, pán profesor. Mójho starého otca zabil Grindelwald – a viete prečo? Lebo sa oženil s muklorodenou čarodejnicou! Preto! Život jej zachránilo hnutie odporu, ktoré ju tajne vyviezlo z krajiny. Tí ludia sú pre mňa hrdinami. Nikdy, nikdy by som sa nepridal ku skupine, akou sú smrtožrúti!“

„Ty hlúpe chlapčisko,“ zasyčal Severus. „Nežiadam ťa, aby si sa pridal k smrťožrútom.“

Hermionin pohľad preskakoval z jedného muža na druhého. Rozhovor sa neuberal dobrým smerom a jej znepokojenie sa prejavilo v meravom držaní vrchnej časti tela. „Viktor,“ zamrmlala, ruka jej stále spočívala na jeho stehne, „vypočuj ho.“

„Tak o čo ma žiadate, pán profesor?“ Tón jeho hlasu aj výraz tváre boli agresívne. Veľkú dlaň položil na oveľa menšiu Hermioninu ruku a preplietol si s ňou prsty.

Severus sa zhlboka nadýchol a vydýchol nosom. „Je takmer isté, že niekedy počas nasledujúceho roka sa Ministerstvo mágie dostane pod kontrolu Temného pána. Ak k tomu dôjde, môžeme očakávať presadenie brutálnych protimuklovských zákonov.“ Odmlčal sa. Krum sa naňho uprene díval, čierne obočie mal zvraštené dokopy. Ešte mu to nedošlo. „Niektorí britskí muklorodení čarodejníci budú možno potrebovať únikovú cestu,“ pokračoval Severus tónom človeka, ktorý vysvetľuje niečo idiotovi. „Najlepšie by bolo, keby sa mohli obrátiť na čarodejníka s vplyvnými známosťami, ktorý môže cestovať po celej Európe bez toho, aby vzbudil podozrenie.“

Konečne mu to docvaklo. Keď sa Krumova tvár rozjasnila, Hermiona sa naňho žiarivo usmiala a chytila mu ruku oboma dlaňami. Severus si odrazu odtlačil stoličku a vstal. „Idem si ešte po kávu,“ poznamenal smerom k úzkej medzere, ktorá oddeľovala jeho spoločníkov. Kým čakal v rade na objednávku, letmo sa obzrel k ich stolu a videl, ako Hermiona zasunula Krumovi prameň vlasov za ucho. Keďže sa pohyboval mimo dosahu umlčiavacieho kúzla, nemohol počuť, čo hovoria, no bol dostatočne blízko, aby porozumel reči ich tiel. Fyzická príťažlivosť, ktorá bola zjavná od samotného počiatku, sa vystupňovala, keď sa Hermiona naklonila a pobozkala ho na líce.

Účinok toho bozku sa u Severusa prejavil ako skutočný úder. Na okamih sa mu svet naokolo rozostrel pred očami. Severus Snape nebol vo svojej podstate poverčivým človekom, ale v tej chvíli zažil neodvratnú predtuchu vlastnej smrti. Život sa mu pospiatky odvíjal pred očami. Prečo si už predtým nevšimol ich podobnosť? Dve muklorodené čarodejnice, chrabromilčanky, obidve premiantky ročníka. A obe, čert aby to vzal, až priveľmi spriatelené s Potterom. Obe horeli dychtivosťou urobiť správnu vec, obe príliš ochotne skákali na obranu druhých. Obidve ženy si vybrali niekoho iného, nie jeho. Áno, až na to, že tentoraz to bolo naopak. Hermiona ho spočiatku vnímala ako smrťožrúta, najskôr sa ho bála. Potom prišlo obdobie, keď jeho správanie k nej bolo výhradne praktické – učil ju veci, ktoré sa nemohla nikde inde naučiť. Neskôr sa dozvedel, že mala krátkodobý sexuálny vzťah s iným mužom. Nasledoval bozk, ktorý nebol skutočným bozkom. A teraz sleduje jej milenca zmietaný žiarlivosťou. Čo má robiť? Severus sa vrátil k udalostiam zo svojich školských čias a znovu si ich vyložil vzhľadom na súčasnosť: priateľstvo, hádka, vražda, túžba z diaľky. V tomto poradí. Bolo strašné, ako to všetko do seba zapadlo.

„Hej, pane, ste v poriadku?“ Baristov hlas priviedol Severusa späť do reality. Výraz jeho tváre napovedal, že to nebola prvá otázka, ktorú mu položil. „Tak ešte raz dobrý deň, keď ste opäť medzi živými. Môžem vám pripraviť kávu?“

„Dvojité espresso.“ Severus vytiahol z vrecka džínsov hrsť muklovských mincí a odpočítal presnú čiastku. Odvážil sa znovu pozrieť na Hermionu a Kruma. Boli zahľadení jeden do druhého. Hermiona mala ústa blízko Krumovho ucha a niečo mu veľmi rýchlo hovorila. Ten sa mierne červenal a podarilo sa mu vyzerať zároveň vznešene i skromne. Severus pocítil voči mladíkovi príval hnevu.

„Jedno dvojité espresso, pane. Dobrú chuť.“ Baristov hlas ho opäť vtiahol do reality. Mal isté poslanie a jeho city s tým nemali takmer nič spoločné. Zdvihol šálku z pultu a s určitou hrdosťou si všimol, že sa mu ruka vôbec nechvela. Pobral sa späť k stolu.

Keď prešiel cez hranicu umlčiavacieho kúzla, Hermiona ho privítala láskavým úsmevom. Severus sa na ňu pokojne zadíval. Krátka prechádzka úplne postačila, aby aktivoval svoje celoživotné mentálne návyky a emócie dostal zase pod prísnu kontrolu.

„Pán profesor,“ ozval sa Krum trochu okázalo. „Chcem sa vám ospravedlnit za moje predošlé slová. Bol som mimo.“

„Každý človek dospeje k dôvtipu svojím vlastným tempom,“ pohŕdavo sa usmial na mladíka.

Vtedy sa ozvala Hermiona a plynule prerušila Krumovu nevľúdnu odpoveď. „Začali sme riešiť niektoré detaily...“

„Nechcem vedieť o žiadnych detailoch.“ Nesúhlasne povytiahol obočie. „Stačí mi vedieť, ako sa s vami skontaktujem,“ – to adresoval Krumovi – „ak to bude potrebné.“

„Ale, prečo to nechcete vediet?“

„Lebo,“ doplnila Hermiona, ktorá bola o svetelné roky popredu než jej spoločník, „čím menej vie, tým je plán bezpečnejší.“

„Ach,“ Krum nakrčil obočie a pomaly prešiel pohľadom zo Severusa na Hermionu a späť. „Spomínali ste, že ste dvojitým agentom.“ Bolo to skôr tvrdenie než otázka, no Severus prikývnutím potvrdil jeho pravdivosť. „Ako máme vediet, komu ste verný?“

Hermiona razom otvorila ústa, aby povstala na Severusovu obranu, no ten ju prerušil zdvihnutou rukou.

„Do toho vás nič, Krum.“ Viktor vyzeral spurne, znovu mu zašklbalo svalom na sánke. „No poviem vám toto: bez ohľadu na moju konečnú lojálnosť nemám pochopenie pre predsudky týkajúce sa pôvodu čarodejníkov.“

Severus mohol povedať, že jeho odpoveď Kruma ani zďaleka neupokojila, ale Hermiona mu chlácholivo položila ruku na stehno a on zrejme prehltol akúkoľvek poznámku, ktorú zamýšľal vysloviť.

„Ako sa pán profesor môže s tebou spojiť?“ vyzvala ho vľúdne.

„Fšetku poštu posielanú Viktorovi Krumovi triedi skupina sekretárok.“ Krumov hlas znel zdráhavo, že opustili tému Snapovej lojality. „Čítajú fšetky listy od fanúšikov a preverujú, či na nich nie sú kliatby. Ak fšak pošlete sovu Torvikovi Murkovi, dostane sa priamo ku mne.“

„Dobre,“ Severus vystrel ruku dlaňou nahor. „Pár vašich vlasov, Krum,“ požiadal.

Krum sa ihneď naježil, no Hermiona okamžite konala, natiahla sa a rýchlo mu vyšklbla tri vlasy.

„Nech sa páči, pán profesor,“ riekla, keď mu ich položila na dlaň.

„Dobre,“ povedal znovu. Zodvihol šálku a kávu vypil na jeden dúšok. Z vrecka vytiahol pár kožených rukavíc a vstal. „Grangerová, Krum,“ kývol každému z nich. „Dobrú noc.“

„Dobrú noc, pán profesor.“ Odišiel bez toho, aby sa obzrel.

Avšak len čo vyšiel z kaviarne, prikrčil sa v susednej bráne a zoslal na seba splývacie zaklínadlo. Potom pristúpil späť k oknu kaviarne a prezrel si pár, ktorý práve opustil. Zvyčajný špiónsky postup, uistil sám seba, keď s istotou vopchal Krumove vlasy do malej sklenenej fľaštičky a opatrne si ju vložil do vnútorného vrecka. Hermiona mala obe ruky na Krumovom predlaktí a vzrušene mu niečo vykladala. V jednej chvíli ukázala ponad plece a o pár minút sa začali obliekať.

Keď prešli cez dvere, ich rozhovor bol hneď počuteľný.

„Ale čo moje tašky?“

„Ále, s tými nebude problém. Hneď ako dorazíme do divadla, umiestnim na ne slabé kúzlo neviditeľnosti a môžeme ich nechať v šatni.“

„Nemóžem uverit, že pójdeme do opery!“

„Neprekáža ti to?“

„Vóbec nie, naopak, mám radost.“

Hermiona sa zavesila do Kruma a usmiala sa naňho. „Tak potom tadiaľto. Kúsok odtiaľto je skvelá talianska reštika, môžeme si dať pred predstavením rýchlu večeru.“

Severus ich proti svojmu najlepšiemu presvedčeniu nasledoval. Reštaurácia bola priamo za rohom. Bola malá a veľmi preplnená, ale hlavný čašník ich uistil, že sa nejaký stôl čoskoro uvoľní a nechal ich čakať vonku v teple plynovej ohrievacej lampy. Hneď ako si Severus všimol, aká je tá reštaurácia malá, chystal sa na odchod, no keď videl, že dvojica pristúpila k ohrievacej lampe a šúchala si ruky, podišiel bližšie.

„Har-mi-vona,“ ozval sa Krum, príliš zdôrazňujúc slabiky. „Mám tu niečo pre teba.“ Kým rozprával, vybral z vrecka maličkú škatuľku.

Pri pohľade na ňu sa Hermione rozšírili oči a Severus pocítil miernu nevoľnosť. Hádam len nie?

„Čo je to?“ Hermionin hlas znel trochu zdráhavo.

„Len taká drobnost, na ktorej istý čas pracujem. Chcel by som ti ju dat, lebo ty si mi vnukla prvotný nápad.“ Hermiona vyzerala zaujato. „Pamätáš sa, ked si prišla na náfštevu do Bulharska?“

„Pravdaže!“

„Nuž, pokiaľ sa pamätám, tvoji rodičia sa trochu strachovali. Prevažne preto, že si bola ešte primladá, aby si používala mágiu mimo školy. To ma donútilo zamysliet sa. Chcel som vytvorit niečo, čo by sa dalo použit úplne bez mágie – u detí alebo aj niekoho bez prútika.“

Natiahol ruku so škatuľkou smerom k nej. „No tak, otvor ju.“

Hermiona mu vzala škatuľku z ruky. Tá sa z ľahkým cvaknutím otvorila. Trochu zmätene sa zadívala na jej obsah, zvedavo pozrela na Kruma. Povzbudivo sa na ňu usmial, a tak siahla dnu a vytiahla plochý strieborný gombík približne s dvojcentimetrovým priemerom.

„Čo je to?“

„Je to súkromné, hlasom sa aktivujúce prenášadlo.“

„Aktivujúce sa mojím hlasom?“

„Ešte nie, najskór ho musíš nastavit. Hned ako bude nastavené, vybrané slovné spojenie ta prenesie domov bez ohladu na vzdialenost, či akékolvek možné protipremiestnovacie kúzla.“ Vzal jej prenášadlo z ruky a otočil ho nabok. „Vlož si ho do úst hladkou stranou k vnútornej strane líca a tou vystupujúcou častou...“

„Uškom.“

„...uškom medzi zuby.“ Pomohol jej ho vsunúť do úst, palcom jej zľahka prešiel po línii sánky a dva prsty strčil dovnútra. „Teraz niečo povedz – ale bud opatrná! Vyber si slovné spojenie, ktoré nevyriekneš náhodou.“

Hermiona si nad tým chvíľu lámala hlavu, potom sa s gombíkom v ústach zaškerila. „Všade dobre, doma najlepšie,“ odrapkala. Krum vážne prikývol. Očividne nepoznal Čarodejníka z krajiny Oz. Hermiona vypľula prenášadlo do dlane a zvedavo sa naň zadívala.

„Je navrhnuté tak, aby sa dalo fšit do vnútra odevu vedla kože. Takže ho nemusíš hladat, pamätat si, či ho máš so sebou, alebo sa bát, že sa ho dotkneš. Stačí, ked vyslovíš heslo a bezpečne ta prenesie domov.“

„Viktor! To je geniálne! Muselo to zabrať strašne veľa času!“

Krum skromne pokrčil plecami. „Nejaký čas áno. A je aj viacnásobne použitelné. Je ho možné nespočetnekrát resetovat celkom bez mágie, takže ho móže použit hociktoré dieta. Toto je navrhnuté tak, aby osobu premiestnilo fždy domov, ale vytvoril som aj dalšie, ktoré móžu preniesť ludí na rózne miesta.“

„Páni! Kiež by sme mali niečo podobné na konci školského roka, keď nás napadli na ministerstve... Vieš, Viktor, toto by mohlo mať kľúčový význam v našich plánoch – koľko ľudí vie o tomto projekte?“

Krumova odpoveď bola prerušená odchodom malej skupinky ľudí z reštaurácie a opätovným objavením sa hlavného čašníka. „Poďte ďalej, váš stôl je pripravený.“

Hermiona sa poďakovala mužovi, keď vstúpila dovnútra, prenášadlo držala pevne v ruke. Severus zostal vonku sám, mal ťažké srdce a hlava sa mu točila z myšlienok, ktoré mu v nej vírili. Zatočil sa na mieste a odmiestnil sa preč.

 

 

Pozn. prekl.: Veta v taliančine má približne takýto význam: Niekoľko študentov už opustilo klubovňu a teraz čakajú vo vašom kabinete pripravení na odchod.



17. Rodina a priatelia



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



17. Rodina a priatelia

 

UPOZORNENIE: Slovami mojej skvelej bety WriterMerrin: „Domnievam sa, že som v SS/HG príbehu ešte nikdy nevidela toľko priestoru venovaného Viktorovi, no myslím, že to dobre funguje pri etablovaní sa Hermiony a zdá sa, že to bude pre ňu výhodné.“ Zvážte varovanie.

 

Hermiona sa s Viktorom Krumom cítila skvele. Napriek tomu, že sa na ňu pozeral skoro rovnako ako McLaggen, pri pohľade jedného mala pocit, že je sexi a významná a pri tom druhom sa cítila špinavá a nehanebná. Páčil sa jej spôsob, akým zvraštil obočie, keď premýšľal. Páčil sa jej rozdiel medzi jeho nemotornou šuchtavou chôdzou a plynulou silou a ladnosťou pohybov na metle. Páčilo sa jej, ako sa mu zrýchlila reč, keď bol nadšený nejakým nápadom; páčil sa jej spôsob, akým jej komolil meno. Po Ronovom odmietavom správaní počas posledného polroka, bolo trocha času stráveného v spoločnosti inteligentnej a obdivovanej športovej hviezdy práve tým, čo potrebovala; jeho prítomnosť jej zároveň pomohla skoncovať s pobláznením do Snapa a stať sa opäť poslušnou študentkou. Nebola natoľko hlúpa, aby si nevšimla podobnosť medzi oboma mužmi, no Snape bol jej učiteľom. Bez ohľadu na to, aký bol inteligentný, svalnatý či tajomne zvláštny, odteraz sa k nemu bude správať náležite. Súkromné hodiny s ním boli oveľa dôležitejšie, než aby ich akýmkoľvek spôsobom narušilo smiešne pobláznenie. A ak občas nechala oči privreté a pery sa jej obtreli o strnisko v kútikoch Viktorových úst, bola to len jej vec.

Hermiona sa hrozne obávala prvého stretnutia so Snapom od ich trápneho výstupu pod imelom, no na jej veľkú úľavu sa správal rovnako ako vždy. Vlastne, uvažovala, keď som v poslednom čase niekoľkokrát predpokladala, že sa bude hnevať a kričať, zakaždým sa to ukázalo ako mylné.

Počas opery sedela v lahodnom opare spokojného očakávania. Viktor ju držal za ruku a na nohe cítila teplo jeho stehna. Hudba sa rozšírila a pulzovala vo vzduchu vôkol nej. Pretekala ňou a vyvolala v nej myšlienky a reakcie, ktoré sa skôr týkali udalostí posledných pár dní, než príbehu odohrávajúceho sa na javisku. Na konci predstavenia Hermiona s Viktorom vykĺzli do noci a prikrčili sa v tmavej uličke. Za úplne neromantickým kontajnerom ju Viktor tesne objal a tašky si prevesil cez plece. Hermiona vytiahla z vrecka prenášadlo a dvoma prstami mu ho pridržala na líci.

„Si pripravený?“ spýtala sa. Keď sa Viktor usmial, zhlboka sa nadýchla a ako najlepšie vedela, napodobnila Judy Garlandovú: „Všade dobre, doma najlepšie.“

Pocit prudkého zaťahania za pupkom a zapáchajúca ulička jej zmizla spred očí. Cítila teplo Viktorových rúk zovretých vôkol nej a tvár si pritisla na jeho pevnú hruď. O chvíľku neskôr pristáli v jej spálni, mierne sa zatackali, aby udržali rovnováhu. Lampy boli zhasnuté, izba bola osvetlená len tlmeným svetlom pouličných lámp za oknom.

„Vydrž chvíľu,“ povedala a tápavo sa pobrala k vypínaču. V súčasnosti tu trávila tak málo času, že sa musela riadiť prevažne odhadom. „Tu je.“ Prudké svetlo odhalilo posteľ, hojný počet políc preplnených všeličím, od starých obrázkových kníh, po jej učebnice zo školy a biely písací stôl zapustený do medzery medzi dvoma vstavanými skriňami. Dievčensky ružová farebná kombinácia poukazovala skôr na jej predchádzajúce obdobie života. Viktor Krum so športovými taškami pôsobil na tomto mieste takmer komicky. Hermiona potlačila chichot, keď otvorila dvere a vykukla na chodbu. Všetky svetlá boli zhasnuté. Jej rodičia celkom iste spali: nepatrili k tým, ktorí zostávajú hore do noci a strachujú sa o svoje deti.

Viktor ich mohol pozdraviť aj ráno. Zavrela dvere a oprela sa o ne, ruky pritisla na drevo za chrbtom. Dôležitosť Viktorovej prítomnosti v jej izbe sa naliehavo tlačila do popredia mysle a vysielala drobné plamienky túžby, ktoré jej rozochvievali žalúdok. Náhle jej zostalo veľmi teplo, dala si dole čiapku a rukavice, odmotala z krku šál a odhodila ho na nočný stolík.

„Rodičia ti pripravili posteľ v hosťovskej izbe, ale, ehm, môžeš prespať aj tu, ak chceš.“ Hermiona sa znenazdajky cítila nervózne.

Viktor si zložil tašky a váhavo sadol na okraj postele. „Z jedného tvojho listu som získal dojem – odpust, ak sa mýlim – že je možno niečo medzi tebou a tvojím priatelom Ronom.“

Hermiona sa neobťažovala skryť zatrpknutosť: „Má priateľku.“

„Ach, jeho chyba.“ Viktor sa na ňu pozrel s takmer súcitným úsmevom.

„Hm, a ty s niekým chodíš?“ Keďže už načali túto tému, napadlo jej, že bude najlepšie naliať si čistého vína, aj keď z toho, ako ju držal v opere za ruku, by tipovala, že odpoveď bude „nie“.

Viktor pokrčil plecami. „Nie. Ale metlobal sa bez dievčat nezaobíde...“ Hoci nedokončil vetu, Hermiona nemala problém dovtípiť sa, čo tým myslel.

„Nehľadám vzťah ako taký...“ Nemala v úmysle vlákať ho do postele pod falošnými zámienkami.

Vtom sa usmial a jeho vážna tvár sa úplne zmenila. Zadíval sa na ňu tak intenzívne, až sa jej zovrel žalúdok. Odtisla sa od dverí a pristúpila k posteli. „Ak máme iba pät dní, Har-mi-vona, mali by sme ich čo najlepšie využit.“ Natiahol sa a chrbtom ruky jej zľahka prešiel po líci, potom si navinul na prst jednu z jej kučier. „Veľmi rád tu dnes prespím.“

„Dobre,“ usmiala sa nadšená vyhliadkou. Ruky mu položila na hruď, vtlačila ho do postele a obkročmo si naňho sadla. „Aj keď by som ťa mala varovať, že spanie nie je práve to, čo mám v pláne.“

 

* * * * *

 

Ako predpokladala, jej rodičia neboli rozrušení zistením, že Viktor u nej prespal. Obaja boli bývalí hipisáci. Jej matka nachádzala akýsi zvrátený druh potešenia v liberálnej rodičovskej výchove a vyžívala sa v situáciách, kedy sa jej podarilo šokovať svoju pomerne prudérnu dcéru. Skutočne, v tretí deň Viktorovho pobytu si ju odchytila v kuchyni, zatiaľ čo Viktor s jej otcom boli zabraní do trochu nudného rozhovoru o požiadavkách na výživu profesionálnych športovcov.“

„Takže, čo je medzi tebou a tvojím bulharským priateľom?“ spýtala sa so záujmom, ligot v očiach odhalil, že prahne po podrobnostiach.

„Ale, mami, Viktor nie je mojím priateľom.“

„Fajn. Tak potom sexkamošom.“

„Mamí!“ Jej výkrik bol spolovice nahnevaným a spolovice bezmocným smiechom. „Kde si to slovo nabrala?“

„Od Lizy, čo mi pripomenulo, že sa s Carlou a malým Thomom zajtra zastavia. Nebude mať ten tvoj Bulhar problém stráviť predstavu šťastnej rodiny s dvoma matkami?“

„Som si istá, že nebude.“ Hermiona si na chvíľu zahryzla do spodnej pery. „Preberiem to s ním dnes večer. Pokiaľ bude pripravený, bude to v poriadku.

„Neodpovedala si mi na otázku, slečinka, nemysli si, že som na ňu zabudla.“

Hermiona pri pohľade na matku prevrátila očami, bokmi sa opierala o kuchynský stôl a bolo zjavné, že je pripravená na vážny rozhovor medzi matkou a dcérou. „Sme len priatelia.“

„Priatelia, ktorí spolu spia.“

„Áno, priatelia, ktorí spolu spia.“ Hermiona sa nervózne obzrela ponad plece smerom k obývačke, kde sa Viktor s jej otcom stále zhovárali. Vytiahla prútik a zoslala umlčiavacie zaklínadlo. Pri matkinom zvedavom pohľade jej vysvetlila, o aké kúzlo ide. Jej mama si to vyložila tak, že sa jej dcéra takpovediac chystá vyliať dušu a prikradla sa bližšie. „Viktor je úžasný chalan,“ začala vysvetľovať. „Je inteligentný, sexi a skvelý v posteli.“ Matka sa uškrnula. „Páčim sa mu taká, aká naozaj som. Páči sa mu, ako vyzerám, imponuje mu moja bystrosť, nikdy som ho ani v najmenšom neodradila a zároveň si ma váži.“

Mama ju dychtivo počúvala. „Ale?“ spýtala sa. „Mám pocit, ako keby sa tam týčilo obrovské „ale“.“

Hermiona si povzdychla. „Máš pravdu, Ale Viktor berie všetko priveľmi vážne. Výhľadovo potrebujem niekoho, kto ma dokáže rozosmiať a porozumie môjmu zmyslu pre humor. Možno je to len kvôli jazykovej bariére, no nemyslím si, že je to tak. Navyše mi nikdy neprotirečí. Potrebujem niekoho, kto nebude súhlasiť so všetkým tak ochotne. Necháp ma zle, naozaj ho mám rada a je mi s ním dobre. Pozvala som ho, aby ma prišiel navštíviť a teším sa, že je tu.“

Hermionina matka natiahla ruku a objala dcéru vôkol pliec, pritiahla si ju bližšie. „Rozumiem. Naozaj ťa chápem. A súhlasím s tvojím odhadom situácie. Len som sa chcela ubezpečiť, či to vnímam správne a byť si istá, že si v poriadku. Chránite sa, však?“

Hermiona bola dojatá, aj keď obrátila oči stĺpkom a nahlas si odfrkla. „Mami! Používam všetky existujúce kúzla a ešte aj kondómy. Nie je možné, aby som niečo chytila alebo otehotnela. Kvôli tomuto sa naozaj nemusíš obávať.“

Dr. Grangerová chlácholivo potľapkala dcéru po pleci. „Len som sa pýtala, Hermiona. Veď vieš, že ti verím.“

Hermiona sa rozosmiala. Vedela to. Objala matku vôkol pása a stisla ju. Síce so svojimi rodičmi netrávila veľa času, ale boli jej nesmierne drahí. Čím bola staršia, tým viac ich čŕt rozpoznávala vo svojej povahe. „Poďme, mami, a zachráňme chudáka Viktora pred ockovým nezdolným záujmom.“

 

* * * * *

 

Hermiona sa tešila, že sa stretla so sesternicou Lizou a jej rodinkou. Vopred informovaný Viktor sa obdivuhodne vyrovnal s lesbickým rodičovstvom, hoci bolo zrejmé, že priznanie sa k homosexuálnej orientácii nebolo v jeho sociálnych kruhoch bežné. Zatiaľ čo Hermiona toho vedela dosť o Lize, očividne to neplatilo aj naopak, no napriek tomu počas návštevy došlo len k jedinému ozaj vypätému momentu. Kým sa Hermiona zhovárala s Carlou a hojdala na kolenách trinásťmesačného Thoma, s rastúcou nervozitou načúvala Lizinmu rozhovoru s Viktorom.

„Takže, Viktor, čomu sa venuješ?“ spýtala sa.

„Hrám futbal.“ Hermiona cítila, že sa jej zovrel žalúdok. Aj samotná Liza hrala futbal za amatérsky ženský tím, a tak bolo takmer isté, že túto lož v určitom momente prehliadne.

„Profesionálne?“

„To je mojím cieľom.“ Zdalo sa, že Krum nemá ani potuchy o zlom vtipe, ktorý sa mu práve podaril, ani o nebezpečenstve, do ktorého sa rútil.

„Fíha! Vzadu v aute mám loptu; mohli by sme si po obede trochu zakopať! Čo povieš?“

„Som za.“

K Hermioninej nesmiernej úľave sa ukázalo, že Viktor ovládal hru s loptou takmer rovnako dobre ako lietanie na metle. Kľučkoval s ňou po malom dvore Grangerovcov, ako by mu prirástla k nohe. Liza nahovorila Carlu a oboch Hermioniných rodičov, aby s nimi zo začiatku hrali – Hermiona sa vyhovorila, že dozrie na Thoma – no bolo jasné, že Liza s Viktorom sú pravdepodobne jediní, ktorí to s loptou vedia, a tak sa ostatní čoskoro vzdialili k svojim pohárom vína a nechali ich, aby s loptou žonglovali sami. Hermiona odovzdala chlapčeka jeho matke a pobavene sledovala Viktora, ako predvádza úplne nečakané, ale aj tak vizuálne pôsobivé fyzické schopnosti.

 

* * * * *

 

O necelý týždeň sa Hermiona premiestnila späť do školy cez kozub v spálni svojich rodičov. Keď sa objavila v kabinete profesorky McGonagallovej, bola prekvapená, že videla riaditeľa sedieť v rohu.

„Dobré popoludnie, Hermiona. Dúfam, že vám nemusím pripomínať kúzlo na odstránenie popola.“

Hermiona dala na jej radu a zoslala kúzlo skôr, než McGonagallová dokončila vetu.

„Dobré popoludnie, pani profesorka, pán riaditeľ.“

„Mimochodom, Hermiona, novým heslom je: Abstinencia.“ McGonagallová mierne stisla pery. „Dôvod zmeny pochopíte hneď, ako uvidíte Tučnú pani.“

„Ďakujem, pani profesorka.“ Hermiona levitovala svoje tašky ku dverám.

„Ach, slečna Grangerová, na slovíčko, ak vám to neprekáža.“ Dumbledore plynule vstal, zdravou rukou jej otvoril dvere a pokynul, aby vyšla na chodbu. Hermiona ho poslúchla, o jej zvedavosti svedčilo len zdvihnuté obočie. Keď boli pár metrov od dverí McGonagallovej kabinetu, riaditeľ prehovoril: „Počul som, že sa profesorovi Snapovi a Viktorovi Krumovi podarilo dospieť k dohode.“

Z hrdla jej unikol zvonivý smiech. „Áno. Len najskôr jeden druhého poriadne naštvali.“

„A vám, moja milá, treba pogratulovať. Len málo ľudí vás považuje za človeka, ktorý dokáže ľahko manipulovať druhými, napriek tomu ste si s tou úlohou hravo poradili.“

Hermiona sa od radosti mierne zapýrila. Možno si myslela, že riaditeľove etické normy majú ďaleko od dokonalosti, ale jeho pochvala bola vzácna a vítaná.

„Ach, slečna Grangerová, skôr než odídete, vás chcem poprosiť, aby ste odovzdali môj odkaz.“

Dumbledore vytiahol malý zvitok pergamenu adresovaný Harrymu.

„Samozrejme, pane.“ Hermiona vzala list a strčila si ho do vrecka.

„Ďalšiu hodinu s Harrym som naplánoval na zajtrajší večer. Mám dojem, že profesor Snape bude tiež v tom čase k dispozícii, ak by ste ho chceli vyhľadať.“

„Ďakujem, to by bolo skvelé.“ Hermiona sa rozžiarila pri vyhliadke súkromnej hodiny so Snapom.

„Dám mu vedieť.“ Riaditeľ sa zdvorilo uklonil a obrátil, akoby chcel odísť.

„Ehm, pán profesor?“ odvážila sa ho osloviť, čím prekvapila aj samu seba. Dumbledore sa znovu otočil späť. „Vy, ehm, neviete náhodou, čo sa stalo so zoznamom členov Dumbledorovej armády, však?“ Vedela, že otázku sformulovala dosť neohrabane a v duchu sa znechutene zaškaredila.

„Náhodou viem,“ usmial sa na ňu. „Uschoval som ho pre prípad, že by ste konečne chceli zbaviť chúďa slečnu Edgecombovú viditeľnej pripomienky jej činov.“ So sčernetou rukou zatočil prútikom a vyčaroval pergamen, ktorý sa zľahka zniesol k Hermione, dokiaľ ho nechytila.

Pri pohľade na zoznam podpisov pocítila zvláštnu melanchóliu. „Ďakujem, pane,“ odvetila zdvorilo. „Mám to v pláne.“

Dumbledore na ňu žmurkol ponad okuliare. „Bude to všetko, slečna Grangerová?“ spýtal sa.

„Viete, prečo nás zradila Umbridgeovej?“ spýtala sa neschopná zadržať otázku.

„Jej matka pracuje na ministerstve,“ vysvetlil jej vľúdne. „Predpokladám, že sa musela rozhodnúť medzi rodinou a priateľmi.“

Hermiona sťažka prehltla zhnusená sama zo seba, že to prekliatie neodstránila už skôr. „Ďakujem, pane,“ odvetila automaticky skôr, než sa otočila a pobrala k chrabromilskej klubovni s batožinou vznášajúcou sa za chrbtom. Dostala sa až do veže, keď jej v mysli skrsla otázka, prečo tú kliatbu nezrušil Dumbledore sám, koniec koncov bola by to preňho hračka.

 

* * * * *

 

Harry, Ron a Ginny dorazili z Brlohu o pár hodín neskôr a Hermiona na nich narazila cestou z knižnice. Povzbudená myšlienkou na Viktora Kruma, ktorá ju hriala pri srdci, celkom odignorovala Rona a nevyviedlo ju z rovnováhy ani jeho nadšené zvítanie sa s Lavender.

Harry mal plno noviniek, a tak ju neváhal odtiahnuť bokom, aby sa s ňou o ne podelil: nečakaná vianočná návšteva Rufusa Scrimgeoura, Lupin tajne špehujúci vo vlkolačej svorke Fenrira Greybacka a čo bolo najdôležitejšie, náhodou vypočutý rozhovor medzi Dracom Malfoyom a profesorom Snapom.

Hermiona dumala nad novými informáciami a snažila sa ich pochopiť. Malfoy mal určite niečo za lubom; to už nemohla dlhšie popierať, napriek tomu bola stále znepokojená pomstychtivým hnevom, ktorý vyvolal v Harrym a čo najlepšie poukázala na logické chyby v jeho posúdení situácie. To jej však nevyhnutne pripomenulo to konkrétne letné popoludnie, kedy sa s Ronom dohodli na zámere zľahčovať Malfoyovu úlohu. Náhly príval trýznivých myšlienok jej pokazil náladu. Prečo Harry tak negatívne vníma Malfoya a profesora Snapa? uvažovala, snažiac sa rozptýliť. Aspoň tentoraz mohla Snapa ľahšie obhájiť. Profesor Snape sa tiež očividne snažil prísť na to, čo má Malfoy za lubom – a to bolo dobré. Najmä za predpokladu, že on stál za nehodou Katie... ale Neporušiteľná prísaha? To bolo veľmi riskantné. Nesústredene premýšľala, či by sa na ňu mohla spýtať Snapa bez toho, aby vyšlo najavo, že ich Harry odpočúval.

Malfoyovo správanie bolo naozaj podozrivé, aj keď jeho „pánom“ nemusel byť Voldemort. Hermionu doslova svrbeli prsty, aby tieto udalosti čím skôr pridala do aritmantickej matice, možno budú postačovať, aby spojitosť Katie Bellovej s celkom dávala zmysel. Hmm. I keď to musí urobiť bez Vektorovej pomoci, lebo inak by bolo Harryho neospravedlniteľné konanie stopercentne odhalené. S ďalšími aritmantickými výpočtami a zajtrajšou hodinou so Snapom na obzore sa tento polrok javil rovnako hektický ako predošlý.

 

A/N: Viem, je to krátka kapitola. Pousilujem sa vynahradiť vám to a vložiť ďalšiu v priebehu nasledujúcich dní – komentáre môžu tento proces iba urýchliť;) Nemám v úmysle vás vydierať, no pri nedostatku komentárov by som mohla upadnúť do strašnej depresie, príliš silnej, aby zodvihla moje vetché ruky ku klávesnici... a to by bolo smutné :p



18. Zvrat šťasteny



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



18. Zvrat šťasteny

 

Severus vo svojej súkromnej knižnici v Pradiarskej uličke nenašiel nič, čo by objasnilo jeho predtuchu, takže sa hneď na druhý deň vrátil na Rokfort. Jocelyn sa tomu naopak tešila. Bola nadmieru spokojná, že sa so svojím profesorom môže deliť o stôl v knižnici, nevzrušená nutnosťou držať jazyk za zubami či jeho zamračenou tvárou. A mračil sa často. Hoci mal k dispozícii celú rokfortskú knižnicu, výskum nepostupoval dobre. Veštenie bolo takou nejasnou a nepresnou vedou, že mu väčšina toho, čo čítal, pripadala silno frustrujúca. Boli tam početné štúdie zaoberajúce sa zážitkami pred alebo na pokraji smrti, keď človeku prebehne pred očami celý život, a nespočetné výskumy týkajúce sa déja vu, ale nič, čo by sa konkrétne vzťahovalo k jeho zážitku spätne prežívaných podstatných okamihov z obdobia dospievania.

Albus Dumbledore mal tiež radosť zo skorého návratu svojho učiteľa obrany proti čiernej mágii. Trval na niekoľkých neskoronočných plánovacích stretnutiach podporovaných stabilným prísunom ohnivej whisky, nehľadiac na to, že tým Severusa poriadne vytáčal. Noc z tridsiateho sa ukázala ako najhoršia zo všetkých. Dumbledore sa potúžil značným množstvom alkoholu, aj keď sa to na jeho reči a správaní vôbec neprejavilo. Prechádzal sa po obvode kancelárie a rozprával, zatiaľ čo Severus sedel na svojom zvyčajnom mieste a neprítomne hľadel na jantárovú tekutinu víriacu v pohári.

„Harry to nesmie vedieť, až do poslednej chvíle, až kým to nebude nevyhnutné, inak nebude mať silu urobiť to, čo musí.“* Dumbledorove posledné slová prenikli oparom sebaľútosti, ktorý zahmlieval Severusovu myseľ.

Potter? Až do tejto chvíle bol Dumbledore celkom zaujatý prednáškou o tom, že bude potrebné, aby Severus po jeho smrti ochránil študentov. „Ale čo musí urobiť?“* Severus si odkašľal. Odvtedy, čo naposledy prehovoril, musela prejsť prinajmenšom polhodina.

„To je medzi Harrym a mnou. A teraz pozorne počúvaj, Severus. Príde čas – po mojej smrti – nehádaj sa a neprerušuj ma! Príde čas, kedy sa lord Voldemort začne báť o život svojho hada.“*

„O Nagini?“* Bol to vari ďalší dôkaz Dumbledorovej postupujúcej senility? Naozaj to tak vyzeralo. Severus pocítil ľútosť k mužovi stojacemu pred ním.

„Presne tak. A keď nadíde chvíľa, kedy Voldemort prestane poverovať hada úlohami a bude ho držať v bezpečí pri sebe pod magickou ochranou, vtedy, myslím, to bude možné bez obáv povedať Harrymu.“*

„Povedať mu čo?“* Severus vedel, že mu do hlasu preniklo podráždenie. Dumbledorove slová ešte stále nedávali veľký zmysel a ako tam teraz stál s rukou na očiach, vyzeral oveľa osamelejší a zraniteľnejší než kedykoľvek predtým.

„Povedať mu, že v tú noc, kedy sa ho lord Voldemort pokúsil zabiť a Lily sa vrhla medzi nich ako štít,“ – Severus cítil, ako sa mu zovrel žalúdok pri ľahostajnej zmienke o jej obeti – „sa smrtiaca kliatba odrazila do Lorda Voldemorta a odtrhla kúsok jeho duše, ktorý sa spojil s jedinou žijúcou dušou, čo ostala v rúcajúcej sa budove. Časť lorda Voldemorta žije v Harrym, preto sa dokáže rozprávať s hadmi a tiež spojiť s mysľou lorda Voldemorta, čo nikdy nechápal. A kým ten kúsok duše, ktorý Voldemortovi nechýba, zostáva chránený v Harrym, lord Voldemort nemôže zomrieť.“*

Severus mal pocit, akoby ho ponorili do ľadovej vody. Ten chlapec je horcrux. Dumbledorove slová konečne začali dávať zmysel a Severus si oneskorene prial, aby riaditeľ radšej hovoril z cesty; až priveľmi dobre chápal, kam tým mieri. „Takže ten chlapec... ten chlapec musí zomrieť?“* spýtal sa a jeho hlas vôbec neprezrádzal protichodné pocity, ktoré ním zmietali.

„A musí to urobiť sám Voldemort. To je dôležité, Severus.“*

Pocítil nával zlosti voči svojmu mentorovi a usiloval sa znovu získať kontrolu nad hlasom. Minulosť a prítomnosť sa mu v mysli navzájom prepletali. „Domnieval som sa... celé tie roky... že ho chránime kvôli nej. Kvôli Lily.“* Kvôli Lily... a kvôli Hermione. Je to aj jej úloha, udržať ho nažive.

„Chránili sme ho, lebo bolo dôležité učiť ho, vychovávať, dovoliť mu, aby si vyskúšal svoje sily. Medzitým spojenie medzi nimi čoraz viac silnie, paraziticky rastie.“* Severus neveriaco pozeral na Dumbledora a želal si, aby starší muž otvoril oči; jeho neschopnosť pozerať sa na neho, kým hovoril, len zintenzívnila hrôzu z celej situácie. „Občas som si myslel, že to Harry tuší. Ak ho dobre poznám, zariadi veci tak, že ak sa vyberie v ústrety vlastnej smrti, bude to v skutočnosti znamenať aj koniec Voldemorta.“*

Severus sa pokúsil súvisle usporiadať fakty. Potter je horcrux, a hneď ako Temný pán začne chrániť Nagini, musím mu povedať – to nie je plán, to je úplná paródia! Len čo Albus zomrie, bude veľmi nepravdepodobné, že sa dostanem k zázračnému chlapcovi dosť blízko na to, aby som ho pozdravil, nieto ho ešte presvedčil, že musí obetovať svoj život... Prečo by mi mal Potter veriť? Vzápätí mu napadlo: No Hermiona by azda mohla. To „azda“ bolo ako prudký úder: ak jej to teraz povie, bez váhania mu uverí, ale hneď ako zabije Albusa, bude sa ho báť spolu s ostatnými – a to bola myšlienka, ktorú nedokázal uniesť. A Hermiony sa Potterova smrť veľmi dotkne. Jej predpokladaná reakcia ho zasiahla ako facka: bola by zničená. Aj Lily by bola zničená. Určite by bola. Keď prehovoril, zdalo sa mu, ako by jeho hlas prichádzal z diaľky. „Udržiavali ste ho nažive, len aby mohol zomrieť v správnom okamihu?“*

Dumbledore si odrazu odkryl tvár a zahľadel sa mladšiemu mužovi do očí. „Nebuď šokovaný, Severus. Koľko mužov a žien si videl zomierať?“*

Ach, Albus! Vždy ste si vedeli nájsť osobitý spôsob, ako vzbudiť v človeku pocit viny. „V poslednom čase iba tých, ktorých som nemohol zachrániť.“ Severus vstal. „Využili ste ma.“* Aj Hermionu.

„Čo tým myslíš?“*

„Špehoval som pre vás, klamal kvôli vám, vystavil sa pre vás smrteľnému nebezpečenstvu. A to všetko len preto, aby som udržal v bezpečí syna Lily Potterovej. A teraz mi poviete, že ste ho vychovali ako prasa na porážku...“* Čudné, uvažoval potom, čo tie slová vypustil z úst, myslel som na ňu niekedy predtým ako na Lily Potterovú? Vždy bola pre mňa Lily Evansovou.

„Ale to je dojemné, Severus,“ ozval sa Dumbledore so zvedavo prižmúrenými kútikmi očí. „Predsa len si dospel k tomu, že ti na chlapcovi záleží?“*

„Na ňom?“* Nie. Na nej. Na Lily a na Hermione. Napriek maximálnemu úsiliu mu obidve v mysli čoraz viac splývali. „Expecto Patronum!“* zvolal.

Sledoval, ako mu v žiare strieborného svetla vyletel z prútika Patronus. Dojemne elegantne prebehol naprieč riaditeľňou skôr, než vyskočil cez okno a zmizol v Zakázanom lese. Spustil ruku a jeho hnev vyprchal do smútku. Otočil sa k Dumbledorovi, ktorý naňho hľadel s očami zaliatymi slzami.

„Po toľkom čase?“* spýtal sa Albus vľúdne a hlas mu trochu preskočil.

„Vždy,“* odvetil Severus, hoci mu pohľad skĺzol k fénixovi. Už si nebol istý, na ktorú z dvoch chrabromilčaniek sa odpoveď vzťahovala, dokonca ani v prípade, ak by niekedy mohli byť oddelené.

 

* * * * *

 

Ako sa dalo očakávať, Temný pán povolal Severusa na Silvestra. Bolo to zvláštne stretnutie. S takmer polovicou smrťožrútov stále zadržiavanou v Azkabane, vrátane formálneho „hostiteľa“ večierka, Luciusa Malfoya, to bola pomerne tichá oslava. Narcissa, pochopiteľne, vyzerala stále utrápene a Draco pôsobil dosť neohrabane v snahe hrať úlohu pána domu v prítomnosti tucta starších smrťožrútov a samotného Temného pána. Jediným pozitívom večera, aspoň podľa Severusovej mienky, bolo to, že všetci boli svedkami jeho príchodu, takže mohol poreferovať o Viktorovi Krumovi pred celou skupinou a bol ušetrený potupného prehrabávania sa v myšlienkach. S použitím Krumových vlasov a trochy všehodžúsu vytvorili s Dumbledorom pre prípad potreby pár falošných spomienok, no Severusovi odľahlo, že ich nemusel podrobiť skúške. Vo svojom súčasnom stave vôbec netúžil pokúšať šťastie.

Thorfinn Rowle našiel niekde dve opité muklovské ženy a prehovoril ich, aby s ním išli na maškarný bál. Jedna z nich vyzerala, ako keby sa dobre bavila, zatiaľ čo druhá s obavami pozorovala Nagini. Severus potlačil súcit, ktorý v ňom vzbudila, a svoju pozornosť obrátil inam. Draco sa skrýval vedľa Bellatrix a vyzeral namosúrene. Keď Severus zachytil jeho pohľad, zazrel naňho obzvlášť ofučane. Takže si myslí, že ho Bellatrix ochráni – predo mnou. Neunikla mu irónia celej situácie. Práve premýšľal nad zložitou otázkou, s kým by bolo najmenej rozčuľujúce sa porozprávať, keď sa k nemu priplichtil Pettigrew a oznámil mu, že si Temný pán želá s ním hovoriť. Severus sa okamžite otočil. Voldemort sedel sám v kresle s opierkami, ktoré bolo umiestnené vedľa kozuba tak, aby mu poskytovalo nerušený výhľad na celú miestnosť. Nagini sa mu ovíjala okolo jednej ruky a pliec, hlavu si mu vsunula pod bradu v znepokojivo dôvernom geste zvieracej prítulnosti. Severus rýchlo prešiel cez halu, pokľakol na koleno a sklonil hlavu.

„Severuss, chlapče môj.“

„Môj pane.“

Voldemort zatočil prútikom a vyčaroval malú podušku, ktorú položil vedľa svojich nôh. Veľkoryso na ňu ukázal. „Possaď ssa Severuss.“

Severus sa bez slovka sťažnosti otočil a svoju vytiahnutú postavu pokorne zložil na podušku, dlhé nohy si prekrížil v členkoch a predlaktia položil na kolená. Bola to nepohodlná a trápna pozícia; naznačovala Voldemortovu súčasnú priazeň a zároveň Severusa varovala, aby sa správal slušne. Z miesta, kde sedel, čelom k miestnosti, videl reakcie ostatných smrťožrútov. Bellatrix vyzerala rozzúrene.

„Vieš, Severus, že medzi mojimi smrťožrútmi kolujú isté reči.“

„Mojou úlohou je načúvať rečiam členov Fénixovho rádu, môj pane. Tie, ktoré sa šíria medzi smrťožrútmi smiem ignorovať.“

Temný pán sa potichu zasmial. „Chýbal si mi, Severus.“ Natiahol sa a prstom mu zasunul vlasy za ucho. Prst mal studený, ako sa mu ním obtrel o kožu. To gesto bolo jednak majetnícke, no takisto zámerné, aby pred Voldemortovým pohľadom odkrylo Severusovu tvár. „Tie reči“ – Voldemort sa vrátil k téme – „sa týkajú Harryho Pottera a proroctva.“ Severus si udržiaval prázdnu myseľ. „Zdá sa, že niektorí z mojich smrťožrútov, niektorí z mojich najdrahších priateľov veria, že Potter je osudom predurčený, aby ma porazil. Som zvedavý na tvoj názor k danej téme, Severus.“

Úprimná odpoveď bola vždy najlepšou taktikou a táto bola podložená intenzívnym rozhovorom s Albusom zo včerajšieho večera. „Som úprimne presvedčený, že keď nám už Dumbledore nebude stáť v ceste, zistíte, že zabiť toho fagana je prekvapivo ľahké, môj pane. Len dúfam, že ho náhodne nezabije nikto iný. Iba vašou rukou ho stihne zodpovedajúci koniec.“

„Ach, áno, Dumbledore. Takže súhlasíš s mojím súčasným plánom?“

„Je to dobrý plán, môj pane, no zdá sa málo pravdepodobné, že sa ho Dracovi podarí dotiahnuť do konca. Jeho posledný pokus bol žalostný.“

„Áno, bolo to nešikovné.“ Temný pán si povzdychol. „Dal som mu jeden rok, azda by som to mal znovu zvážiť?“

Skôr než Severus odvetil, spočinul pohľadom na Dracovi, zle zvolené slová môžu byť chlapcovým rozsudkom. „Tvrdí, že má plán.“ Pokrčil plecami. „Bolo by... športové nechať ho, nech sa o to pokúsi.“

„Ako si ty potrpíš na pravidlá, Severus!“ Nebol si istý, či tón Voldemortovho hlasu vyjadroval súhlas, alebo nie. „A keďže si zložil Neporušiteľnú prísahu, že mu pomôžeš...“ Temný pán sa odmlčal, keď položil ruku na Severusov krk. Palec a prostredník stisli až trochu prisilno a on vedel, že ak by sa Voldemort rozhodol, na mieste by ho uškrtil. „Keďže si zložil Neporušiteľnú prísahu, že mu pomôžeš,“ zopakoval, „nemám čo stratiť, ak počkám na Draca trošičku dlhšie.“

 

* * * * *

 

Vo svojom racionálnejšom rozpoložení Severus nemal problém rozobrať súčasnú situáciu: voči slečne Grangerovej sa uňho vyvinuli nevhodné city a stres z dvojakého života si vyberal svoju daň. Bolo tiež celkom možné, že prvá záležitosť bola úplne príznačná pre druhú. Tiež sa mu podarilo vytvoriť niekoľko stratégií s cieľom zvládnuť problém. Po prvé, po podaní správy Dumbledorovi o silvestrovskej párty sa vrátil do Pradiarskej uličky a strávil tam niekoľko dní, pracujúc čo najmenej – žiadne dlhé rozhovory s Dumbledorom či Voldemortom; žiadne práce na oznámkovanie, žiadne učebné plány, žiadna komunikácia so študentmi či ostatnými učiteľmi; žiaden súkromný výskum, nič. Po druhé, pevne sa rozhodol volať slečnu Grangerovú iba formálnejším oslovením. Už žiadne neformálne „Grangerová“ a rozhodne nie „Hermiona“, a to ani v rámci bezpečia vlastných myšlienok. Po tretie, aby ju odradil od ďalších pokusov o priateľské zblíženie: presadí taktiku stretnutí raz do týždňa a využije každú príležitosť, aby ju ponížil. Mal talent na trúsenie sarkastických poznámok a precvičí si ho v plnom rozsahu.

Počas pobytu v Pradiarskej uličke mal dosť času na rozjímanie nad svojou „predtuchou“. Aj keď neskoro v noci unavený, opitý, či oboje – noc v Dumbledorovej pracovni bola typickým príkladom tých nasledujúcich – nadobudol znepokojivo presvedčivý pocit neodvratného, za denného svetla mu logika dopriala vítaný kritický odstup. Stále videl podobnosť medzi Hermionou a Lily, no z veľkej časti bola podmienená dosť povrchnou analógiou. Napríklad ich povahy boli takmer úplne rozdielne. Kým Lily bola nekonfliktná, prístupná a prirodzene obľúbená, Hermiona bola panovačná a popudlivá. Okrem Pottera a Weasleyho mala málo skutočných priateľov. Taktiež po fyzickej stránke boli výrazne odlišné. Ak mu Lily niekoho pripomínala, tak to bola skôr Ginevra Weasleyová než Hermiona Grangerová. A skutočnosť, že sa obidve javili ako výnimočne inteligentné, bola iba malou pripomienkou vkusu Severusa Snapa týkajúceho sa žien a nie náznakom, že by obe ženy boli jednou a tou istou osobou.

Okrem toho, že hľadal logické vysvetlenie, dlhý čas bol presvedčený o svojej blížiacej sa smrti. Skôr či neskôr ho jedna strana v tejto vojne začne považovať za zradcu. Nikdy neočakával, že sa stane svedkom pádu Voldemorta. Takže, čo ak sa jeho život blíži ku koncu? Nebolo to preňho prekvapením. Dôležité bolo aby sa dal dokopy – a zostal nažive čo najdlhšie. Počas tých niekoľkých dní samoty sa vyrovnal s poznaním, že Grangerovej úcta a rešpekt znamenajú preňho viac, ako by mali. A krátke intermezzo pod imelom bolo podnetom pre hodiny hĺbania nad tým, o čo jej vlastne išlo. O dôvod viac, aby rozohnal akékoľvek pozitívne predstavy, ktoré by mohla mať o ňom a jeho povahe, bezprostredne po návrate do školy. Tak jeho absurdné pocity nebudú mať šancu prekaziť jeho poslanie. Zabiť Albusa bude dosť ťažké aj bez toho, aby sa musel starať o to, aký vplyv by to mohlo mať na jeho vzťah k istej chrabromilskej prefektke. Úspech Dumbledorovho plánu závisel na tom, že nikto nevie, komu je naozaj verný a keďže ho aj tak čaká hrozný a osamelý život potrebný k tej šaráde, radšej sa zatvrdí a začne s prípravami. Slečna Grangerová by v budúcnosti mohla byť vhodnou kandidátkou na precvičenie.

 

* * * * *

 

Severus sa vrátil na Rokfort s jasným zámerom. Premiestil sa k bráne školy a mal čas si iba zložiť batožinu v izbách a hneď sa aj pobral na úvodnú pracovnú poradu druhého polroka. Bol takmer posledný, hoci tam dosiaľ nebol ani Dumbledore a ani Flitwick. Keďže sa chcel vyhnúť bezvýznamnej konverzácii, vkĺzol do svojho obľúbeného kresla a nasadil si na tvár zastrašujúci zamračený výraz. Ten síce neodradí Minervu či Hoochovú, ak sa s ním rozhodnú porozprávať, ale väčšina ostatných by si mohla udržať odstup. Bohužiaľ, zamračenie nebolo dostatočné, aby prehlušilo hlúpe táranie ostatných prítomných. Slughorn bol najhorší. Zdalo sa, že na celé dva prázdninové týždne odcestoval z Anglicka a teraz zasypával Pomonu podrobnosťami o prímorskej dovolenke na Barbadose. Predstava Slughorna leňošiaceho v plavkách nebola ani zďaleka príjemná.

„... a také lahodné nápoje podávané v kokosových orechoch! Boli by ti chutili! Páni,“ mierne zmenil tón, „zdravím, Minerva! Ako si strávila Vianoce? Mrzí ma, že som ťa nevidel na mojom mini večierku.“ Severus si začal v duchu odriekať prísady idúce do bežného upokojujúceho odvaru v snahe ignorovať rozhovor za svojím chrbtom, no Slughornov hlas bol nezvyčajne prenikavý. „Bola tam aj tvoja Hermiona, pravdaže – veď sa pravidelne zúčastňuje na stretnutiach Slugyho klubu!“ Severus zaťal zuby pri zmienke o Grangerovej. Že ostatní učitelia voľne používali jej krstné meno a dokonca sa oháňali privlastňovacími zámenami, nebola jeho starosť. „S tým McLaggenových chalaniskom tvorili celkom pekný pár!“

„McLaggen?“ opýtala sa Poppy. „Nie je to ten hlupák, ktorý zjedol kvôli stávke pol kila vajíčok černožienky?“

„Nezmysel, Horace,“ odverila Minerva samoľúbo, „Hermiona Grangerová je zaujatá oveľa dôležitejšími vecami, než aby chodila s chlapcom!“ Minerva naďalej zotrvávala v smiešnom presvedčení, že všetky bystré dievčatá sú lesbičky a Severus odolal nutkaniu pretočiť očami.

„Ó, nie, môžem ťa ubezpečiť, že je to pravda! Pod imelom predviedli také oduševnené predstavenie, aké som už dobrých pár rokov nevidel!“

Žiarlivosť a zlosť vzplanuli mihom. Len rokmi špionáže vycibrené sebaovládanie zabránilo Severusovi, aby vyskočil z kresla a preklial Slughorna do bezvedomia. Pochopiteľne, nebola to vôbec jeho vina, no Severus ho aj tak nikdy nemal rád.

Dumbledorov príchod nedovolil Minerve odvetiť inak než rozhorčeným zafunením. Ostatní členovia zboru si začali sadať na svoje miesta a Severus dospel k jasnému poznaniu, že svoje city týkajúce sa slečny Grangerovej nedokázal ovládať tak, ako dúfal.

 

* * * * *

 

Severusovi sa ako tak darilo ignorovať Grangerovú na hodinách obrany – bola tam iba jednou tvárou uprostred mora študentov – ale keď v pondelok večer zišla do jeho kabinetu na prvú hodinu v druhom polroku, bolo to niečo celkom iné.

„Vstúpte!“ ozval sa, keď presne o ôsmej zaklopala na dvere. Nevzhliadol od eseje, ktorú opravoval.

„Dobrý večer, pán profesor.“ Grangerová ho veselo pozdravila a prešla k svojmu obvyklému miestu pred jeho stolom. Jej chôdza bola pružná, úplne iná ako na konci predošlého polroka. „Dúfam, že ste si užili prázdniny.“

„Vy ste sa rozhodne zdali pripravená užiť si tie vaše.“ Slovo „užiť“ vyslovil tak, že sexuálny význam poznámky bol zjavný.

Prekvapene stiahla obočie dokopy, ale na tvári si udržala úprimný výraz a tón jej hlasu zostal pokojný. „Prepáčte, pane?“

„Zaujímalo by ma,“ ozval sa, predstierajúc hlboké zamyslenie, „či ste číhali pod imelom na všetkých mužov, s ktorými sa poznáte, aby ste ich obťažovali?“ Severus uvítal príval zlosti ako starého priateľa. Po emocionálnom a psychickom zmätku predošlého týždňa mu normálnosť divokého hnevu prinášala úľavu. Z časti to bola žiarlivosť, z časti smútok vyplývajúci z Albusových manipulácii a z časti úplné zdesenie podnietené vyhliadkou na blížiacu smrť a ďalší život s nálepkou Dumbledorovho vraha a celý ten chaos pocitov splynul do osoby mladej ženy pred ním. Ako sa opovažuje usmievať, keď sa cíti tak mizerne. Ako sa odvažuje bozkávať s McLaggenom a potom skúšať pobozkať jeho? Ironicky sa na ňu uškrnul.

Tvár jej ihneď pohasla. Úsmev sprevádzajúci jej pozdrav sa vyparil a bol nahradený nič nehovoriacim výrazom. „Pán profesor, tento druh otázok považujem za nevhodný. Pokiaľ ste na dnešný večer naplánovali hodinu, bolo by dobré začať.“

„Slečna Grangerová,“ zavrčal a zbadal, ako sa pri tom mierne strhla, „toto je môj kabinet a vy mrháte mojím časom. Existuje pár vecí, ktoré sa“ – osobitne zdôraznil každé z niekoľkých nasledujúcich slov, pričom si ju od hlavy po päty premeriaval pohŕdavým pohľadom – „musíte naučiť, ale ja rozhodnem o tom, kedy a kde. Vyjadril som sa jasne?“

Grangerová zaťala ruky do pästí; tvár mala veľmi bledú a ústa zovreté do tenkej čiary. „Nie som tu ako vaša študentka, pán profesor Snape, ale ako členka Fénixovho rádu. A zaslúžim si, aby bolo so mnou zaobchádzané s úctou.“ Tón hlasu mala výrazne vyšší než obvykle.

„Naozaj?“ zavrčal. „Nikdy som na stretnutiach rádu veľa úcty nezaregistroval.“

„Vždy som sa k vám správala...“

„Ticho!“ Severus vstal z kresla a naklonil sa dopredu, obe dlane mal pritlačené na drevený povrch stola. „Ak sa snažíte získať úctu, v záujme jej dosiahnutia by som vám odporúčal nedriapať sa nahor cez postele.“

„Ako sa opovažujete?“ Grangerová sa naklonila v kresle dopredu, bradu zdvihla v bojovnom uhle.

„Cítite, že si vás teraz vážia viac? Alebo menej?“ nepríjemne sa ďalej dožadoval. „Po tom, čo ste sa s Viktorom Krumom vyspali zo súcitu?“

Grangerová zalapala po dychu. Pravá ruka sa jej triasla, keď ju držala nad vreckom, v ktorom mala prútik. Chvíľu naňho mlčky hľadela, potom schytila tašku a vstala. „Toto nemusím počúvať,“ povedala iba s mierne sa chvejúcim hlasom. Bradu držala vysoko a usilovala sa zachovať chladný výraz. Severus zazrel v jej spodných viečkach slzy, ktoré sa už-už chystali vyliať. A potom bez ďalšieho slova, bez obzretia odišla z miestnosti.

Dvere sa za ňou zavreli s ráznym buchnutím. Severus zavrčal ako ranené zviera a jedným šmahom zmietol všetko zo stola na zem. Rýchlo prešiel z kabinetu do obývačky a neverbálne si privolal fľašu ohnivej whisky. To, že sa na Grangerovú nahneval, mu nezlepšilo náladu ani v najmenšom.

 


A/N: Tu! Pozrite! Ďalšia kapitola! Tiež nie je veeeľmi dlhá, ale spolu s tou predchádzajúcou sú ako jedna dlhočizná.

Ďakujem všetkým, ktorí mi zanechali komentár či prianie všetkého dobrého. xo grangerous.


Pozn. prekl.: Vety označené hviezdičkou sú prebrané z HP7, občas mierne pozmenené oproti slovenskému prekladu.



19. Najosamelejším číslom je jednotka



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



 

19. Najosamelejším čislom je jednotka

 

Hermiona sa pustila do behu v tom okamihu, ako sa za ňou zavreli dvere Snapovho kabinetu. Potrebovala sa dostať čo najďalej od profesora a jeho nepríjemných slov. Keď však vyšla zo žalárov, spomalila do rýchlej chôdze. Nebolo ešte ani deväť hodín, všade naokolo bolo množstvo ľudí a ona nemala ani najmenšiu chuť ukončiť tento hrozný večer trestom za behanie po chodbách. Takisto netúžila, aby ju videli plakať, a tak rázne zažmurkala, aby sa zbavila sĺz, ktoré mala na krajíčku, keď začala stúpať po schodoch, ktoré viedli na siedme poschodie do bezpečia Vectorovej kabinetu. Tentoraz sa schodiská otočili smerom, ktorým išla, a po jednej krátkej obchádzke, aby sa vyhla konfrontácii s McLaggenom, s povzdychom úľavy uvítala známy pohľad na Vectorovej dvere. Zaklopala a potom nečakajúc na odpoveď vošla.

„Hermiona,“ Vectorovej prívetivý úsmev okamžite vystriedali obavy a jej protistresové koráliky klapli do ticha, keď ich pustila na stôl. Zodvihla prútik a vyčarovala pohodlné kreslo. „Rýchlo sa posaďte. Pripravím vám šálku kávy.“

Hermiona nahlas potiahla nosom a cítila, ako jej dolu hrdlom stekajú prvé horúce slzy. „Nemáte... „smrk“ – náhodou čaj?“ spýtala sa a hlas jej preskočil.

„Mám, no nie je príliš kvalitný,“ podotkla Vectorová, „avšak za daných okolností...“ Klepla prútikom na briki, premenila ju na kanvicu a postavila na vykúzlený oheň, aby v nej zovrela voda. Pohrabala sa v zásuvke stola a vytiahla niekoľko vrecúšok s čajom a veľkú pestrofarebnú dózu na sušienky ozdobenú gýčovou scenériou vianočného Rokvillu.

Hermiona teraz už naozaj plakala. Lakte si oprela o stôl a tvár zaborila do dlaní. „Prepáčte,“ zavzlykala.

„Ale no tak, Hermiona. Nemusíte sa ospravedlňovať. Len sa vyplačte, budete sa cítiť lepšie.“

Vectorová nechala, aby voda v kanvici zovrela prirodzeným spôsobom, zatiaľ zahriala čajník a dala doň lúhovať čajové lístky. V čase, keď boli obe šálky čaju hotové, Hermionu prešiel najhorší záchvat plaču. Vzala si ponúkanú šálku, sadla si naspäť do kresla, užívala si teplo nápoja a ochotne prijala čokoládovú sušienku.

„Musíte si myslieť, že som hlúpa,“ podotkla a trochu unavene sa usmiala na profesorku.

Vectorová na ňu naoko nevzrušene pozrela. „Nikto si nemyslí, že Hermiona Grangerová je hlúpa,“ odvetila.

Hermiona vydýchla nosom, spolovice to znelo ako smiech a spolovice ako povzdych. Prehltla posledný kúsok sušienky a natiahla sa po ďalšiu. Čokoláda mala rozhodne liečivé účinky.

„Prečo sú ľudia takí komplikovaní?“ spýtala sa a odpoveď ani neočakávala.

„Myslím, že máte na mysli konkrétnu osobu a nie ľudí všeobecne.“ Vectorová si namočila sušienku do čaju a zahryzla do nasiaknutej časti.

„Nuž, pravdupovediac, dvoch konkrétnych ľudí,“ povzdychla si Hermiona.

„Chlapcov?“

Z hrdla sa jej vydral súhlasný zvuk veľmi podobný klokotavému smiechu. Bola to svojím spôsobom pravda, ale myslieť na Snapa ako na „chlapca“ bolo príliš. „Nie Harryho,“ dodala, nechcela ho strčiť do jedného vreca spolu s Ronom, oni dvaja boli najpravdepodobnejší „chlapci“ v jej živote.

„Smiem hádať?“ požiadala Vectorová o povolenie, ako keby nechcela vyzvedať.

Hermiona prikývla, zubami si hrýzla spodnú peru.

„To, že ste sa pohádali s Ronaldom Weasleym, je zjavné už niekoľko týždňov.“ Hermiona sa na potvrdenie kyslo usmiala. „A povedala by som, že ten druhý je Severus Snape.“

Hermione sa rozšírili oči. „Odkiaľ to viete?“

Vectorová sa dotkla špičkou prútika zložitej schémy na vedľa ležiacom kúsku pergamenu. Objavila sa celá matica vo svojom spletitom grafickom znázornení. Pohybujúc prútikom ako dirigent orchestra ju profesorka otočila, spracovala a zväčšila istú časť, ktorú Hermiona rozpoznala ako časť týkajúcu sa súčasných udalostí. Potom ju preklopila cez tretiu časovú os a odstránila väčšinu viditeľných čiar. Tie dve, ktoré zostali, sa kľukatili v spletitých vzťahoch, iskrili navzájom vôkol a ponad seba, ich tvar sa naťahoval a ohýbal podľa sily ich interakcie.

„Och,“ Hermiona sa na ne uprene dívala. A potom trochu nepresvedčivo dodala: „Pohádali sme sa.“

„To ma neprekvapuje,“ jej hlas znel pobavene. „Severus je veľmi hašterivý človek.“

„Vy... ste s profesorom Snapom... priatelia?“ Hneď ako jej tú otázku položila, si uvedomila, ako v minulom roku výrazne dospela. Uvažovať o svojich učiteľoch ako o ľuďoch s vlastnými životmi, priateľstvami a stránkami, ktoré zvyčajne neprejavovali pred svojimi študentmi, bol zvláštny pocit.

Vectorová si dôkladne premyslela odpoveď. „Severus je veľmi uzavretý človek. Tých, ktorých považuje za priateľov, by som mohla spočítať na prstoch jednej ruky: Albus, Minerva, Hoochová, Poppy.“ Na chvíľu sa odmlčala, s hlavou naklonenou nabok sa zamyslene zadívala na veľkú tabuľu plnú výpočtov. „A Lucius Malfoy,“ uzavrela. „Minerva alebo Hoochová usporadúvajú raz do mesiaca priateľské posedenie; hrá sa poker, popíja, klebetí o veciach nesúvisiacich so školou. Severus je celkom pravidelným hosťom. Ja len občas, v súčasnosti príliš netúžim po spoločnosti,“ povzdychla si, obyčajne usmievavá tvár jej zvážnela. Ukázala na rovnice na stene za sebou. „Za normálnych okolností by nebolo etické púšťať sa do takýchto podrobných aritmantických výpočtov zahŕňajúcich mojich kolegov.“ Hermiona sa prudko nadýchla, keď pochopila situáciu, a pozrela na profesorku so súcitom. „Je pre mňa ťažké vedieť o nich toľko vecí. A to, že o tom väčšinou nevedia, neuľahčuje môjmu svedomiu.“ Skrivila tvár. „Je to tiež nebezpečné. Nesmú sa dozvedieť, čo všetko o nich viem. To, že poznám Dumbledorove plány, je riziko, s ktorým sa vopred počítalo.“ Usmiala sa nad vlastným žartom. „Musím vedieť také množstvo vecí o ľuďoch, že to riaditeľa vážne znepokojuje. Samozrejme, neviem všetko, ale skutočnosť, že si tie informácie nechávam pre seba, mu uľahčuje situáciu, a v podstate aj mne.“

Musí to byť osamelý život, pomyslela si Hermiona, ako keď je človek špiónom. Pri letmej spomienke na Snapa sa jej zovrel žalúdok. Dumbledore chce riziko zrady obmedziť na minimum. Stratená v myšlienkach vzhliadla na všeobecnú maticu. Ale z toho vychádza, že aritmantička je slabým článkom reťaze – nie, rýchlo sa opravila pri pohľade na Vectorovú, aritmantička je spojovacím článkom, nie však nevyhnutne slabým. Na Vectorovej nebolo nič slabé. Dumbledore, Vectorová, pravdepodobne Snape... a ja. Hermiona nebola iba členkou Fénixovho rádu, ale aj človekom, ktorý mal prístup k informáciám a mohol ostatných zradiť. Bola to obrovská a strašná zodpovednosť.

„Ak vás to uteší,“ podotkla Vectorová, čím prerušila jej snenie, „myslím, že je veľmi pravdepodobné, že sa vaše priateľstvo s oboma mužmi obnoví a možno vplyvom tohto dočasného nedorozumenia ešte viac utuží.“

„Hm,“ Možno s Ronom, ale keď ani neviem, čím som naštvala profesora Snapa. „Aká je presná pravdepodobnosť?“

Vectorová sa tajomne usmiala. „Hermiona, udalosti v našom živote meniť nemôžeme, avšak môžeme zmeniť spôsob, akým na ne reagujeme.“

Hermiona nie prvý raz premýšľala, či je Vectorová vnímavá, lebo je taká dobrá aritmantička, alebo naopak. Asi oboje, usúdila potešená uhladenosťou, s akou jej profesorka odpovedala: jedno riešenie problému nemusí nutne rušiť platnosť ďalších.

„Viete, Hermiona,“ pokračovala Vectorová, „obzvlášť ma mrzí, že vás dnes večer vidím takú nešťastnú, pretože ste dnes na hodine vyzerali trochu šťastnejšie než doteraz.“

Hermiona zažmurkala a neúspešne sa snažila vybaviť si pocit pohody a sebadôvery, ktorý ju napĺňal pri návrate do školy. Aj keď ju rozhovor a šálka čaju s Vectorovou upokojili, pocit spokojnosti samej so sebou bol nenávratne preč. „Máte pravdu, pani profesorka. Mala som pekné prázdniny.“ V duchu sa striasla. „Stretla som sa so starým priateľom. Vlastne som sa ho chystala pridať k matici. Zosnovali sme plán pre prípad, že ministerstvo padne a bude potrebné prepašovať muklorodených z krajiny.“

Vectorová náhle zmeravela a Hermiona usúdila, že jej chce povedať niečo dôležité. Profesorka na ňu pozrela so zvláštnym výrazom na tvári. „O tom výpočte by som si veľmi rada vypočula viac, Hermiona.“ S určitou úľavou, že sa môže vzdialiť od témy týkajúcej sa Severusa Snapa a osamelého života aritmantického stratéga, sa podelila o najdôležitejšie detaily spoločného plánu s Viktorom. V priebehu pár minút začali s Vectorovou načrtávať začiatky dôležitých rovníc a táto práca ich zamestnala na niekoľko nasledujúcich hodín.

 

* * * * *

 

Na druhý deň ráno ju Harry počas prestávky vytiahol na zasnežené nádvorie a porozprával jej o podrobnostiach z hodiny s Dumbledorom a úlohe, ktorou ho riaditeľ poveril, aby získal od Slughorna celú spomienku na to, čo sa ho Voldemort pýtal.

„Určite je rozhodnutý tajiť, čo sa v skutočnosti stalo, ak to z neho nevypáčil ani Dumbledore,“* uvažovala. Napokon mohol celkom pokojne použiť legilimenciu. „Horcruxy... horcruxy... nikdy som o nich nepočula...“* Takže ďalšia vec, ktorú treba pridať do zoznamu úloh. Aspoň má viac než dosť práce, aby bola stále v jednom kole.

„Nie?“* Slepá viera Harryho v jej schopnosť vysvetliť mu všetko bola trošičku dojemná.

„Musí to byť niečo z naozaj veľmi pokročilej čiernej mágie, prečo by inak Voldemort chcel o nich vedieť? Myslím, že získať tú informáciu nebude ľahké, Harry, musíš byť veľmi opatrný, dobre si zváž, ako pôjdeš na Slughorna. Mal by si si premyslieť stratégiu...“*

„Ron sa nazdáva, že postačí, ak zostanem dnes popoludní po elixíroch v triede...“

Hermiona cítila, ako sa jej od hnevu stiahlo hrdlo a ovplyvnilo výšku jej hlasu. „No fajn, ak si to myslí Won-won, tak do toho! Napokon, kto by to mal vedieť lepšie než neomylný Won-won?“*

„Hermiona, nemôžeš...“*

„Nie!“* Otočila sa na päte a pobrala dnu, vzala so sebou aj sýtomodrý oheň. Ak si Harry myslí, že ona je tou, ktorá sa má ospravedlniť, bude stáť vonku na zime prekliato dlho.

Do konca prestávky ešte zostávalo dobrých pätnásť minút, a tak Hermiona zaliezla do jedného z výklenkov na učenie, ktoré lemovali nádvorie, aby znovu chytila dych a upokojila sa pred ďalšou hodinou. Tak azda unikne pred tým, aby sa musela s kýmkoľvek rozprávať. Bol by to dobrý nápad, keby bol výklenok prázdny, no nanešťastie sa ocitla tvárou v tvár s Tracey Davisovou, ktorá mala vôkol seba chaoticky porozkladané aritmantické výpočty. Davisová nevyzerala príliš šťastne a Hermionin náhly vpád jej náladu vonkoncom nezlepšil.

„Čo chceš, Grangerová?“ zavrčala.

Hermiona bola už aj tak rozrušená nedávnou zvadou s Harrym a myšlienkami na Rona, a keď teraz zbadala Davisovú a jej projekt z aritmancie, nemilo jej to pripomenulo situáciu so Snapom. Pohľad na slizolinčanku v nej vyvolal ostré bodnutie žiarlivosti rýchlo nasledované hnevom na samu seba, že reaguje tak inštinktívne, a potom aj na Snapa za jeho hrozné správanie.

„Tak ako sa ti darí s projektom?“ spýtala sa na oplátku čo najsladším hlasom.

Davisová si prácu obranne pritiahla k sebe. „Odpáľ, Grangerová,“ hrubo jej odsekla. „Budeš šťastná ako tvoji chrabromiskí kumpáni, ak sa kliatba udrží – ani sa to nesnaž popierať.“

„Beriem to ako „nie“,“ oplatila jej rovnakou mincou, potom sa otočila na päte a dala na útek.

 

* * * * *

 

Ak Hermione pripadal Rokfort pred Vianocami osamelý, v druhom polroku to bolo oveľa horšie. Teraz sa musela vyhýbať nielen Ronovi s Lavender, ale aj McLaggenovi, čím sa chrabromilská klubovňa stala pre ňu neprístupnou po väčšinu času okrem skorých ranných hodín a ešte stále sa nemohla ponevierať v spálni. Harryho videla len počas jedla a v knižnici, kde napriek maximálnemu úsiliu nebola schopná nájsť žiadnu zmienku o horcruxoch. Súkromné hodiny s profesorom Snapom jej chýbali viac, než bolo rozumné, najmä kvôli tomu, že úroveň jeho odpornosti počas hodín obrany vzrástla do predošlých nedozerných výšok.

Zopár hodín intenzívnej práce sňalo prekliatie z Marietty Edgecombovej, aj keď potrvá ešte niekoľko týždňov, kým vyrážky úplne zmiznú. Kradmými pohľadmi počas jedla sledovala postupné zlepšovanie jej stavu; no hoci vyrážky mizli, Mariettine nevraživé pohľady boli ako vždy plné hnevu. Celý ten sled udalostí spôsobil, že sa Hermiona cítila ešte mizernejšie. Jediným miestom, kde si pripadala skutočne šťastná, bolo útočisko Vectorovej kabinetu a trávila tam toľko času, koľko len bolo možné.

V aritmantických výpočtoch úspešne napredovali. S profesorkinou odbornou pomocou bolo pridanie Viktora do matice pomerne jednoduché. Za predpokladu, že by ministerstvo padlo, jeho prítomnosť v zobrazení poukazovala na podstatné zníženie počtu potenciálnych obetí.

Pridanie Malfoya bolo ťažšie, a nielen preto, že Vectorovej nemohla prezradiť jeho podiel na celej záležitosti, no nakoniec tie rovnice vyriešila k svojej spokojnosti. Jeho výpočtový vzorec bol celkom isto prepojený so vzorcom Katie Bellovej a pravdepodobnosť, že bol v skutočnosti smrťožrútom, bola mimoriadne vysoká.

Dosiaľ o tom nepovedala Harrymu – no vlastne ani nikomu inému. Nebolo by to etické. V jej výpočtoch vyvstali pochybnosti, aký bude ďalší naliehavý Malfoyov krok, no zároveň silne svedčili o tom, že Dumbledore, alebo aspoň Snape, už mali reálnu predstavu o tom, kto bol zodpovedný za prvotný incident. Ak by niekomu povedala o svojich výsledkoch, vyzradila by, že Harry potajomky odpočúval. Takisto ani jemu nesmela prezradiť nič o aritmantických výpočtoch, aj keď v tomto prípade jej vynútené dodržiavanie utajenia prinášalo určitú úľavu. Pravdupovediac, na ohromnú „ja som ti to hovorila“ chvíľu sa ešte emocionálne nepripravila.

Keď bola Malfoyova rovnica stabilizovaná, ďalším krokom bolo prepočítať všetky pravdepodobnostné premenné pre tento školský rok. Hádam jeho pridanie do matice bude postačovať na vyčíslenie niektorých terajších nepresností.

Keď sa prepletala hradom z Vectorovej kabinetu do Chrabromilskej veže, stále dumala nad matematickým usporiadaním. Do večierky zostávala zhruba hodina a ona dúfala, že sa jej podarí načasovať príchod tak, aby predbehla hráčov vracajúcich sa z metlobalového tréningu. V tom prípade by Lavender čakala na Rona dole v klubovni a ona by sa mohla nerušene dostať do postele bez toho, aby bola svedkom ich trápneho zvítania.

„Dobrý večer, slečna Grangerová,“ Dumbledorovo neočakávané objavenie sa Hermionu trochu prekvapilo, nestávalo sa často, aby na riaditeľa narazila na chodbách.

„Dobrý večer, pán profesor.“

„Ako dobre, že sme sa takto stretli. Dáte si so mnou v riaditeľni šálku čaju?“

Nebol to ten druh pozvania, ktorý by sa dal ľahko odmietnuť a Hermiona sa pristihla, že kráča Dumbledorovi v pätách. Počiatočnú zvedavosť vystriedala obrovská panika, že sa stalo niečo hrozné – možno s jej rodičmi?

Dumbledore sa nezmienil o dôvode návštevy, až kým sa neusadili do kresiel so šálkami horúceho čaju v rukách. Láskavo sa na ňu usmial ponad okuliare, pozornosť upriamil na mlieko a cukor a ponúkol jej rôzne druhy sušienok.

„Nuž, moja milá, ako sa vám darí v škole?“

Časť napätia sa rozplynula: rodičia boli v poriadku. Tá, čo zostala, stvrdla do studenej, tvrdej guče niekde pod pupkom. Týkalo sa to profesora Snapa.

„Práca na aritmantických výpočtoch pokračuje veľmi dobre.“ To bola aj pravda.

„Skvelé! A čo oklumencia?“

„Oklumencia mi už nerobí problémy, pane.“ Hermiona mierne zdvihla bradu a zahľadela sa riaditeľovi priamo do očí, takmer akoby ho vyzývala, aby ju vzal za slovo. Všimla si, ako mu nahnevane šklblo kútikom úst. Vari si nemyslí, že čaj, sušienky a výzor prívetivého starčeka postačí na to, aby si pred ním vyliala srdce? Neveľmi túžila po tom, aby sa Dumbledore stal jej dôverníkom.

Riaditeľ sa oprel v kresle dozadu a hodnotiaco sa na ňu zadíval. So šálkou čaju opretou o hruď natiahol sčernetú ruku a prstom pootočil tanierik na stole. To gesto pritiahlo pozornosť k jeho zraneniu. Vyzeralo dokonca horšie než pred mesiacom, černota sa mu celkom isto vyšplhala po ruke vyššie a strácala sa pod rukávom. Hermiona sa pristihla, že jeho pohyby sleduje zároveň so zhrozením i fascináciou a odtrhla pohľad od ruky, aby sa mu znovu zadívala do očí. Povzdychol si a dramaticky zmenil taktiku.

„Zaregistroval som, že ste sa s profesorom Snapom nepohodli.“

Hermiona zdvihla jedno obočie. Rozhodne nemala v úmysle predebatovávať s Dumbledorom podrobnosti. „Naozaj? Domnievam sa, pane, že túto záležitosť by ste mali prebrať s profesorom Snapom.“

Kútiky očí prižmúril do prvého úprimného úsmevu v tento večer. „Už som to urobil,“ odvetil. „Nebol to naj... ehm, veselý rozhovor.“ Šálku položil späť na tanierik a obe ruky zdvihol v odmietavom geste s dlaňami otočenými smerom von. „Počujte, slečna Grangerová, nemám v úmysle vŕtať sa v detailoch hádky.“ Odmlčal sa. „Severusa poznám dlho. Dosť dlho na to, aby som ho považoval za dobrého priateľa.“ Pokrčil ospravedlňujúco plecami. „Zveril by som mu aj svoj život. A napriek tomu je Severus prinajlepšom popudlivý. Neviem, čo sa medzi vami dvoma udialo, no viem, že ho to rozrušilo.“

Hermiona mlčala, na tvári mala ľahostajný výraz. Pánabeka, to je ale starý manipulujúci sviniar! Asi si myslí, že obnovenie našich hodín je dôležité pre „vec“.

„Som starý muž, slečna Grangerová, a Severusa som poveril neľahkou úlohou. Dúfam, že k nemu nebudete príliš krutá.“

Hermiona cítila, ako ju zaplavuje ľadový hnev. Nič si nepriala viac, než odpustiť profesorovi Snapovi, ale ak si riaditeľ myslí, že je na nej, aby mu podala ruku na uzmierenie, veľmi sa mýli. Och, veľmi dobre vedela, že Snape nepatrí k tým, ktorí sa ospravedlňujú – dočerta, ani jej nenapadlo, že by sa jej Ron niekedy priamo ospravedlnil – ale potrebovala nejaký náznak, gesto, menej uštipačné než zvyčajne, ktoré by bolo pre Snapa dôležité. „Ešte niečo, pán profesor?“ Hermiona si bola vedomá, že jej správanie hraničí s neúctou, no bolo jej to jedno.

Dumbledore si ešte raz povzdychol. „Nie, slečna Grangerová, môžete odísť.“

Keď vstala, aby odišla, pohľadom sa na dlhú chvíľu pristavila na Félixovi. Díval sa na ňu s hlavou naklonenou nabok, čím jej pripomenul profesorku Vectorovú. „Dobrú noc, pán profesor, ďakujem za čaj.“

Riaditeľ kývnutím hlavy prijal jej poďakovanie a zranenou rukou jej zamával na rozlúčku. Dlhý rukáv na habite mu pritom skĺzol dole a odhalil kožu až po lakeť. Hermiona pocítila miernu nevoľnosť, keď si uvedomila, že je celá čierna.

Keď zostupovala po pohybujúcom sa točitom schodisku, pozrela na hodinky. Mala by sa poponáhľať, ak chce stihnúť večierku. Vari má Dumbledore pravdu? premýšľala, keď ju nohy viedli k Chrabromilskej veži bez toho, aby dávala pozor, kadiaľ kráča. Je aj profesor Snape taký rozrušený ako ja?

Ruky, ktoré ju odrazu schmatli, boli drsné a silné a skôr než stačila zareagovať, ju vtiahli do tmavého výklenku. So zadunením ju pritlačili o múr; knihy, ktoré niesla, popadali s buchotom na zem. Jedna ruka jej zakryla ústa, zatiaľ čo druhá jej pevne držala a drvila zápästie pravej ruky. Snažila sa vyslobodiť, no neúspešne. Ruka na tvári jej zatlačila hlavu tvrdo dozadu, a keď sa otočila, kamene jej poškrabali líce a pomliaždili lebku. Pokúsila sa útočníka kopnúť, no jeho mohutné telo sa na ňu pritislo s tichým smiechom a účinne ju zablokovalo.

„My dvaja, Grangerová,“ ozval sa trochu zadýchaný mužský hlas, „máme nevybavené účty.“

Došľaka! Spoznala ten hlas. Došľaka!

 

 

A/N: Už som sa zmienila, ako veľmi mám rada komentáre?


Pozn. prekl.: Vety označené hviezdičkou sú prebrané z HP6, občas mierne pozmenené oproti slovenskému prekladu.



20. Nešťastie nikdy nechodí samo



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



20. Nešťastie nikdy nechodí samo

 

Po nejakom čase Severus nedokázal v kabinete vydržať. Chrabromil obsadil metlobalové ihrisko, a predsa neprišla. Rozhodol sa, že sa radšej bude zakrádať po chodbách: umlčovať skupinky tárajúcich študentov, keď sa okolo nich preženie, a stŕhať body za väčšinu drobných prehreškov. Večierka sa rýchlo blížila a Severus odbočil k Chrabromilskej veži. Tu sa vždy vyskytlo pár študentov, ktorí si mysleli, že päťminútové meškanie nie je meškaním.

Pri zvuku približujúcich sa krokov sa prikrčil za neďaleké brnenie a neverbálne na seba zoslal splývacie zaklínadlo. S desením študentov mal bohaté skúsenosti, vykročiť z tieňa a prekvapiť ich od chrbta sa osvedčilo ako najúčinnejšia metóda. Pozrel sa na hodinky, ktoré rovnako ako jeho zápästie zmizli z dohľadu. Ktokoľvek to bol, meškal tridsať sekúnd.

Ale keď vôkol jeho úkrytu prešla Hermiona Grangerová, stuhol. Vyzerala zamyslene. S neprítomným pohľadom si žula okraj palca a druhou rukou si zľahka tisla k hrudi niekoľko aritmantických kníh. Mimovoľne sa pustil za ňou, udržiavajúc si dostatočný odstup, aby nepočula jeho kroky. Keď zabočila za roh, pridal do kroku. Nechcel ju stratiť z dohľadu na dlhší čas, než bolo nevyhnutné. No keď dorazil za roh, nikde ju nebolo vidieť. V obavách prižmúril oči. Tlmenými krokmi pokračoval ďalej; pohľadom prechádzal po oboch stenách, zmysly mal maximálne nastražené, aby zachytil akýkoľvek zvuk či vôňu, ktorá by mohla svedčiť o prítomnosti Pottera s jeho prekliatym neviditeľným plášťom. Vtom začul zvuky zápasu a hlboký, výhražný mužský hlas:

„My dvaja, Grangerová, máme nevybavené účty.“

Bez toho, aby si premyslel plán útoku, vošiel do priľahlého výklenku. Súbežne zrušil splývacie zaklínadlo a osvetlil priestor prútikom. Mihom vyhodnotil scénu odohrávajúcu sa pred ním: McLaggen nedobrovoľne držal Hermionu pritlačenú o múr. Pri neočakávane jasnom svetle sa mierne pootočil a poskytol dievčine dostatočnú šancu, aby ho prudko kopla do hornej časti trupu a vyslobodila si pravú ruku. Hlavu zaklonila dozadu a potom ho rýchlo zasiahla čelom do nosa; pri náraze to nechutne zachrupčalo. V nasledujúcej chvíli zasiahlo McLaggena silné odvádzacie zaklínadlo zoslané Severusom. Záblesk karmínového svetla a telo zavalitého mladíka preletelo cez výklenok a pristálo na protiľahlej stene. Hermiona nestrácala čas a vytasila vlastný prútik. Keď McLaggen otvoril oči, naskytol sa mu pohľad na dva prútiky, každý z nich mu pevne mieril na srdce.

Severus zhodnotil Grangerovej výzor. Líce mala od krvi, bola zjavne otrasená a na niektorých miestach dotlčená. Túžil ju vziať do náručia a zabiť McLaggena. McLaggen. „Milenecká hádka?“ spýtal sa sarkasticky.

„Nie, pane,“ Grangerovej hlas bol tvrdý ako oceľ, uprene hľadela na mladíka roztiahnutého pred ňou.

Tiež sa na útočníka zadíval a cítil, ako mu hrdlom stúpa žlč. „Stŕham Chrabromilu sto bodov, McLaggen,“ vyštekol. „Profesorka McGonagallová sa už postará o primeraný trest. Upozorňujem vás, že k násilníckym chlapom prechováva minimum sympatií.“

McLaggen naňho omámene vzhliadol. Nos mal evidentne zlomený, z jednej nosnej dierky mu kvapkala krv a pramienkom tiekla dolu bradou.

Severus sa zohol, schmatol chlapca za habit a s prudkým šklbnutím ho postavil na nohy. „Zajtra pred raňajkami sa budete hlásiť v jej kabinete. Rozumeli ste?“

McLaggen zúfalo prikývol, zdalo sa, že šok uňho vystriedal strach. Keď ho Severus vyhodil z výklenku, ihneď sa uňho prejavil pud sebazáchovy, zmizol skôr, než ten stihol zaveliť: „Okamžite do nemocničného krídla!“ Otočil sa späť ku Grangerovej. Tá už odložila prútik a bola zaujatá zbieraním kníh, ktoré jej popadali.

„Poďte sem!“ tón hlasu mal zbytočne ostrý. Na okamih zaváhala, prstami zovrela poslednú knihu skôr, než sa k nemu otočila, držala ju pred sebou ako štít. „Nehýbte sa!“ Napriamil prútik a vyslal jednoduché diagnostické kúzlo. Pomliaždeniny a rezná rana na tvári. Bez masti nemohol s pomliaždeninami nič robiť, no pristúpil bližšie a priložil prútik na ranu, celé telo mal pritom meravé. Hermiona sa pri tom dotyku sotva viditeľne mykla, tvár mala bez výrazu. Len čo zranenie zacelil, ihneď odstúpil dozadu a rukou jej pokynul k východu. Dievčina ho predišla.

Na chodbe ju predbehol a zamieril k vstupu do Chrabromilskej veže. Šli mlčky, ale Severus počul za sebou jej kroky. Zastavil sa až pred portrétom Tučnej panej.

„Ak vás znovu prichytím vonku po večierke, slečna Grangerová, prídete o fakultné body.“ Trochu neohrabane ukázal na portrét.

Hermiona sa zhlboka nadýchla. „Pán profesor...“ začala.

„Ticho!“

„Ja len...“

„Stŕham Chrabromilu desať bodov,“ vyštekol a panovačne luskol prstami na Tučnú paniu, ktorá ho obdarila vzdorovitým pohľadom pred tým, ako sa vstup otvoril. „A teraz dovnútra!“

Hermiona nazlostene zošpúlila pery a bez obzretia prešla cez otvor v portréte, a tak si iba Tučná pani mohla všimnúť skľúčený výraz na Snapovej tvári a ruky pevne zovreté do pästí.

„Rado sa stalo, pán profesor!“ sarkasticky zavolala za jeho vzďaľujúcim sa chrbtom, no Severus neodpovedal.

Jeho prvým cieľom bol kabinet McGonagallovej, na ktorom rozrazil dvere, ako by to bola trieda elixírov. Pri jeho náhlom príchode Minerva prekvapene vzhliadla.

„Severus! Čo to má znamenať?“

„Ušetri ma tej teatrálnosti, Minerva! Zajtra pred raňajkami si Cormac McLaggen príde k tebe po trest. Vieš, naozaj by si mala lepšie dohliadať na svojich študentov.“

„McLaggen? Čo tentoraz urobil?“

Severus sa ironicky usmial. „Podľa všetkého postúpil od sebadeštruktívneho správania k domácemu násiliu.“

„Pre zmilovanie božie, Severus! Prestaň sa tu nado mnou týčiť, sadni si a povedz mi, čo sa stalo.“

Severus sa rozhodol ignorovať jej pokyny. Namiesto toho sa naklonil nad jej stôl a dlane pritlačil na drevený povrch. „Pristihol som ho vo výklenku blízko Chrabromilskej veže, ako otĺka hlavu slečny Grangerovej o múr.“ Minerva zalapala po dychu a ruku si pritisla na srdce. „Keď už zjavne nie si schopná dohliadnuť na jeho správanie, dúfam, že ho aspoň náležite potrestáš.“ S tým sa otočil a odišiel, zanechajúc ju brblať si čosi pod nos.

Hneď ako dorazil do kabinetu, našiel v priebehu chvíle masť na modriny. Privolal domáceho škriatka a prikázal mu, aby ju okamžite doručil slečne Grangerovej. Potom sa vrátil na chodbu a osamelo blúdil v útrobách hradu. Krátil si tak hodiny, počas ktorých by pravdepodobne nezaspal.

 

* * * * *

 

V najbližších dňoch sa Severusova nálada zlepšila len nepatrne. Spal málo a pohádal sa s každým, kto sa k nemu dostal dosť blízko na to, aby ho zatiahol do rozhovoru. Odmietol si ísť zalietať s Hoochovou, hoci ho o to niekoľkokrát prosila, a dokonca bol hrubý k Minervinej animágskej podobe; odohnal ju od seba spŕškou zelených iskier.

V sobotu večer, keď posúval jedlo po tanieri dosť dlho, aby sa to dalo považovať za účasť na večeri, vstal a chystal sa na odchod. No Dumbledorova ruka na ramene ho zadržala.

„Chlapče môj, dúfal som, že by sme dnes večer mohli ísť na spoločnú zdravotnú prechádzku.“

Severus si neochotne sadol späť. Riaditeľ mal zvláštny talent sformulovať pozvanie tak, aby sa z neho nebolo možné vyvliecť. „Tak dobre, Albus, hoci si neviem predstaviť, akým prínosom pre zdravie je februárový vzduch v Škótsku.“

Dumbledore sa vľúdne usmial a roztržito ho potľapkal po ruke. „Daj si trochu čokoládového pudingu, kým pôjdeme,“ navrhol mu. Severus si prekrížil ruky na hrudi a zamračil sa.

Hneď ako vykročili, sa zdalo, že Dumbledore sa prekvapivo zdráha začať rozhovor. Dostali sa dosť ďaleko od hradieb, než prehovoril.

„Som ti vďačný, Severus, za tohtotýždňový pohotový zásah pokiaľ ide o slečnu Grangerovú.“

Severus stuhol, ruky sa mu reflexívne zovreli do pästí. „Nemám najmenšiu chuť hovoriť o slečne Grangerovej, Albus.“

„Z toho usudzujem, že ste vaše súkromné hodiny ešte neobnovili.“

Severus sa radšej rozhodol odbočiť od témy, než odvetiť na naznačenú otázku. „Čo robíte s Potterom celé tie večery, keď ste spolu zavretí?“*

Dumbledore si povzdychol. „Prečo? Chceš ho znovu nechať po škole, Severus? Ten chlapec bude zanedlho tráviť viac času po škole ako vonku.“*

„Je to celý otec...“*

„Možno výzorom, ale hĺbkou charakteru sa podobá väčšmi na svoju matku. Trávim čas s Harrym, pretože s ním musím prebrať nejaké veci, poskytnúť mu informácie, kým nebude príliš neskoro.“*

Severus pochopil nepriamo vyjadrenú kritiku. Mal by Hermionu Grangerovú ešte čo to naučiť, no bolo už prineskoro. Hrozilo, že ho zaplaví vlna beznádeje. Nie. Napodobnil Grangerovú: poskladal naplocho každú spoločnú spomienku z posledných troch rokov a schoval ich do kníh v knižnici vo svojej mysli. Bol špiónom. Mal poslanie. Dôkladne premýšľal nad Dumbledorovými slovami a spomenul si tiež na tie z inej noci: „Musím mu poskytnúť informácie,“ ... „Ak ho dobre poznám, zariadi veci tak, že ak sa vyberie v ústrety vlastnej smrti, bude to v skutočnosti znamenať aj koniec Voldemorta.“

„Informácie. Jemu veríte... no mne nie.“*

„To nie je otázka dôvery. Ako obaja vieme, môj čas je obmedzený. Je dôležité, aby som chlapcovi odovzdal dostatok informácií, ak má urobiť to, čo musí.“*

„A prečo nemôžem dostať tie isté informácie?“* Vraj mám Potterovi povedať kedy zomrie, bez toho, aby som najprv poznal akékoľvek podrobnosti toho kľúčového tajného plánu, ktorý musí najprv dovŕšiť. Naozaj mám určiť správny okamih podľa správania Temného pána k Nagini? Ten plán je plný dier dostatočne veľkých, aby sa v nich stratil Rokfortský express.

„Radšej nevkladám všetky svoje tajomstvá do jedného košíka, najmä nie do košíka, ktorý tak často visí na ruke lorda Voldemorta.“*

„Robím to predsa na váš príkaz!“*

„A robíš to mimoriadne dobre. Nemysli si, že podceňujem ustavičné nebezpečenstvo, ktorému sa vystavuješ, Severus. Predložiť Voldemortovi zdanlivo cenné informácie, a pritom pred ním zatajiť podstatu, je práca, ktorú by som nezveril nikomu inému.“*

„A predsa toho zverujete oveľa viac chlapcovi, ktorý je neschopný v oklumencii, priemerný v čarovaní a má priame spojenie s mysľou Temného pána!“*

„Voldemort sa toho spojenia obáva. Nie tak dávno mal možnosť spoznať, čo naozaj znamená deliť sa s Harrym o myseľ. Takú bolesť ešte nikdy neokúsil. Nebude sa pokúšať znovu posadnúť Harryho, tým som si istý. Nie takým spôsobom.“*

„Nerozumiem.“* Severus vedel, že jeho hlas znie nevrlo a bol z toho ešte podráždenejší.

„Duša lorda Voldemorta je taká zmrzačená, že neznesie tesné spojenie s dušou, ako je Harryho. Páli ho ako zamrznutá oceľ jazyk, ako plameň kožu...“*

„Duše?“ Severus to slovo doslova vypľul na staršieho muža. „Doteraz sme hovorili o mysliach!“*

„V prípade Harryho a lorda Voldemorta je to jedno a to isté.“* Dumbledore sa pozorne rozhliadol po pozemkoch naokolo a potom šeptom pokračoval: „Potom, keď ma zabiješ, Severus...“*

„Odmietate mi povedať všetko, a predsa odo mňa očakávate túto službičku!“* Po Dumbledorovej smrti nebude nikto poznať celú pravdu, nikto sa nepostará, aby nakoniec všetko dobre dopadlo – panebože, kto sa prirúti a zahrnie Pottera dostatočným počtom bodov, aby získal pre Chrabromil symbolický školský pohár? „Považujete to za hotovú vec, Dumbledore! Možno som si to rozmyslel!“*

„Dal si mi slovo, Severus. A keď už sme pri sľúbených veciach, tuším si súhlasil, že dozrieš na nášho mladého slizolinského priateľa...“* Dumbledore si povzdychol nad neskrývaným hnevom na pochudnutej tvári muža naproti. „Príď dnes večer o jedenástej do mojej pracovne, Severus, a prestaneš sa sťažovať, že ti nedôverujem...“*

Pokiaľ išlo o Dumbledora, rozhovor bol ukončený. Severus si vzdorovito prekrížil ruky na hrudi, no bez ďalšieho slova sa pobral späť k hradu.

Ukázalo sa, že na jedenástu hodinu bolo dohodnuté stretnutie s Vectorovou týkajúce sa aritmantických výpočtov. Dumbledore bol obzvlášť nadšený zmenami, ktoré spôsobilo pridanie Kruma do matice a opakovane posudzoval výsledky pravdepodobnosti vo vzťahu k muklorodeným čarodejníkom a čarodejniciam. Severus pochopil, že jeho prítomnosť v miestnosti, je prejavom dôvery. Nádeje a plány celého rádu sa pred ním rozprestierali v podobe rovníc. Keby sa len štipka tých informácií dostala k Voldemortovi, malo by to skutočne nedozerné následky. Napriek tomu nebol rád, že tam bol.

Vo Vectorovej prítomnosti sa nikdy necítil dobre. Nepáčilo sa mu, že tá žena o ňom vedela tak veľa; a jej neustály úsmev nedokázal vystáť. Nepochyboval o tom, že s aritmantickou presnosťou zakreslila a  zhrnula jeho skoršie pôsobenie v role smrťožrúta už v čase, keď ako trucujúci tínedžer sedel na jej hodinách. Samotné rovnice nevidel až do roku pred nástupom Pottera na Rokfort, ale aj teraz mu Vectorovej prítomnosť pripomínala odporný pocit po zhliadnutí jasného zápisu svojho života a pohnútok v číselnej podobe. Cítil sa zraniteľný a nedotklivý, ako keby táto usmievavá, záhadná žena videla cez ostré hrany jeho duše.

Teraz, keď mal spomienky na Hermionu Grangerovú bezpečne odložené, časté spomínanie jej mena v ňom vyvolalo iba mierne rozčúlenie, a dokonca ani početné narážky na Kruma sa nedostali k jeho preťaženým nervovým zakončeniam. I keď neskôr... Odsunul tú myšlienku bokom a sústredil sa na rozhovor.

„Jej práca je vynikajúca, ako vždy,“ podotkla Vectorová. „Severus,“ pokračovala, „chcela som sa spýtať, či si už videl projekt Tracey Davisovej z aritmancie?“

„To, že som vedúcim Slizolinu, ešte neznamená, že študentom pomáham s domácimi úlohami.“ Netrápilo ho, že mu do hlasu prenikla irónia, no Vectorová sa napriek tomu naňho usmiala.

„Ak budeš mať možnosť, mrkni sa naň. Myslím, že by ťa mohol zaujať. Asi ten problém nedokáže vyriešiť sama, napriek tomu si jej úsilie zaslúži pochvalu.“ Vectorová začala zbierať rozličné hárky pergamenu pokryté rovnicami, ktoré boli rozhádzané po Dumbledorovom stole. Zdalo sa, že sa tento nekonečný večer napokon chýli ku koncu.

„Naozaj? Ak tu moja prítomnosť už nie je potrebná?“ Severus sa so zdvihnutým obočím otočil smerom k Albusovi.

Dumbledore mu mávol bezvládnym zápästím, aby ho prepustil. „Len choď, Severus. Dobrú noc.“

Ten im obom chladne kývol hlavou a vďačne vykĺzol z pracovne dolu pohyblivým schodiskom do chodieb. O chvíľu neskôr narazil na Zloducha, no poltergeist mal dosť rozumu, aby pri pohľade na vytasený prútik odletel preč. Z tmavého rohu naňho zasyčala mačka Minerva, ale vzhľadom na Severusovu hrubosť pri ich poslednom stretnutí, bolo iba málo pravdepodobné, že by sa mohla priblížiť; nerušene sa vrátil do svojich izieb. Len čo bol vnútri, opatrne zavrel dvere a pridal niekoľko dodatočných ochrán k už aj tak paranoidnej úrovni ochrany. Potom si vyzliekol habit, vyzul čižmy a usadil sa pred kozub.

Zo skúsenosti s chránením spomienok na Lily pred lordom Voldemortom vedel, že ak vytiahne tie, ktoré uzavrel, znovu ich prežije. Každú udalosť zažije zvláštne roztiahnutú súčasným doznievaním spomienky, presýtenú návalom nahromadenej intenzity, nádherne mučivú, neznesiteľne reálnu. Udržiavali v ňom pocit viny, ktorý cítil pri strate Lilinho priateľstva a jej smrť ho neľútostne zožierala navzdory uplynutému času. Teraz musel urobiť to isté so spomienkami na Hermionu. Čím dlhšie to bude odkladať, tým to bude horšie. Mal pred sebou dlhý a náročný zvyšok noci.

 

* * * * *

 

V utorok večer sedel znovu sám vo svojom kabinete. Pred ním ležali posledné dve eseje Hermiony Grangerovej a on na ne zúfalo civel. Po tom, čo ich dĺžku porovnal so svojím prútikom, zistil to, čo už bolo zrejmé na prvý pohľad: obe eseje boli presne také dlhé, ako zadal, a ani o palec dlhšie. Len čo si ich prečítal, vedel, že sa zaoberali stručne a výlučne stanovenou témou. Informácie v nich obsiahnuté sa obmedzovali len na tie, ktoré boli uvedené v učebnici. Neboli v nich žiadne odkazy na nedávny výskum alebo zaujímavý vývoj v danej oblasti, žiadne poznámky z iných vedných disciplín, ani hypotézy týkajúce sa možného budúceho smerovania práce. Musel sa s tým zmieriť: tie eseje boli nudné a on mal pocit, akoby ho o niečo pripravili.

Vzhliadol na hodiny na stene: o tri minúty osem. Ľavú ruku mal nepohodlne zovretú do päste, vedome ju uvoľnil a mierne zatriasol jej spodnou časťou. Z harmonogramu zverejneného v zborovni vedel, že chrabromilský tím mal na dnes večer rezervované metlobalové ihrisko. Energicky obrátil pozornosť späť k papierom pred sebou a namočil brko do fľaštičky s jasnočerveným atramentom. S hrotom brka pripraveným na písanie zrazu zaváhal. Nebol si istý, čo má vlastne napísať. Sekundy sa predlžovali, keď sa kvapka červeného atramentu pomaly vzdúvala, pretiahla a potom dopadla na stránku. Machuľa sa na krémovom pergamene vynímala ako škaredá rana. Severus podráždene zavrčal, vytiahol prútik a vysal atramentovú škvrnu. Opäť vrhol letmý pohľad na hodiny: o minútu osem. Ľavú ruku mal zasa zovretú do päste a šiju takmer neznesiteľne stuhnutú.

Keď sa ozvalo klopanie na dvere, zmeravel. Nádej, zúfalstvo a zlosť v ňom súperili o nadvládu. Kto sa opovažuje vyrušovať ho o takomto čase? Až oneskorene sa spamätal a prehovoril: „Vstúpte!“

„Dobrý večer, pán profesor,“ povedala Hermiona Grangerová, pod jeho silným pohľadom mierne zdvihla bradu. Takmer okamžite prešla cez miestnosť a sadla si na stoličku oproti.

„Čo to robíte?“ zavrčal a žalúdok sa mu zovrel od úzkosti.

Hermiona si chvíľu naprávala tašku vedľa stoličky, než odvetila: „Po dlhom zvažovaní,“ ozvala sa jasným hlasom, „som sa rozhodla odpustiť vám.“

Severus zažmurkal. To nemôže byť pravda. „Naozaj?“ dostal konečne zo seba a zdvihol obe obočia.

„Áno.“ Hermiona sa odmlčala, pery stisla do tenkej čiary, čím mu silne pripomenula Minervu. „Rada by som pokračovala v našich hodinách. Musím sa toho ešte veľa naučiť.“

Severus pevne zovrel okraj stola. Po jej slovách sa miestnosť pod ním zavlnila, mal pocit, akoby padal. Nepovedal nič.

Hermiona si všimla, že mlčí, a tak pokračovala ďalej: „Po nedávnom rozhovore s profesorom Dumbledorom...“

Dumbledore. Náhle mu bolo všetko jasné a okolie poskočilo do normálu. Prehltol v snahe odstrániť z úst pachuť. „Ó, áno, pán riaditeľ sa rád mieša do záležitostí iných. Snažil sa apelovať na vašu dobrosrdečnosť? Poukázal na vašu zodpovednosť voči Potterovi? Každý má v tejto vojne svoj kríž, a tým vaším som ja.“ Nepríjemný tón hlasu bol dobre známou a povzbudivou obranou.

„Vy teda rozhodne viete, ako byť protivný,“ odsekla mu a v očiach jej planula zlosť, „ale pán riaditeľ nič také nepovedal. Dnes večer som sem prišla preto, lebo som chcela.“ Trochu zaváhala, zlosť z nej rýchlo vyprchala. „Prišla som, lebo mi toto všetko chýbalo, chýbali ste mi.“ Odovzdane rozhodila rukami. „Bohvie prečo.“

„Klamárka,“ zašepkal.

Naklonila sa dopredu, ruky si prekrížila na hrudi a s prísnym výrazom na tvári povedala: „Viete, že neklamem.“ Znovu sa oprela dozadu a rázne si prehodila jednu nohu cez druhú. „Ako som už povedala,“ pokračovala s podráždeným zafunením, „po nedávnom rozhovore s profesorom Dumbledorom som pochopila, že nemá cenu čakať na nejaké ospravedlnenie.“

„Čakali ste na ospravedlnenie?“ Pre Snapa nebolo typické, aby sa dožadoval objasnenia a ona naňho zvedavo pozrela.

„Áno.“ Rukou si prešla po kučerách. „Mala som pocit, že by som si jedno zaslúžila.“ Letmo sa pozrela na jeho trochu zmätený výraz a pokračovala: „Skôr by som vám odpustila, ak by ste zostali len pri zvyčajnej slizolinskej urážke, „humusáčka“...“

Vtedy bol schopný prehovoriť: „Nepoužívajte to slovo! Nikdy by som...“

„Prečo nie?“ Hermiona pokrčila plecami a roztrpčene dodala: „Som ňou. I keď sa zdá, že ma tak volajú len moji nepriatelia. Moji priatelia,“ – tvár sa jej skrivila – „väčšinou dávajú prednosť slovu „cundra“.“

Severus nevedel, či má veriť vlastným ušiam. Odpustila by mu, keby ju nazval humusáčkou? Chýbal jej? Čakala na ospravedlnenie? Jediným rýchlym pohybom sa postavil. Obišiel stôl a zastal pred ňou, potom vytiahol prútik, držiac ho ako dýku hrotom nadol.

„Ja, Severus Tobias Snape, ťa odprosujem za všetko...“

Hermiona vyskočila zo stoličky očividne rozrušená. „Nie!“ vykríkla, ale Severus jej prerušenie ignoroval.

„...čím som sa voči tebe, Hermiona Jean Grangerová, či už slovom alebo skutkom previnil. A sľubujem, že vynaložím všetky svoje sily a schopnosti, aby som svoju vinu v plnej miere odčinil.“ Hoci ich nikdy predtým nevyslovil, tie formálne slová sa mu rinuli z úst ako báseň a prútik žiaril takým jasným bielym svetlom, že bolo bolestivé naň hľadieť.

Hermiona vyzerala ohromená, no pevne uchopila prútik tesne pod jeho rukou a odriekala pevným hlasom. „Ja, Hermiona Jean Grangerová, ťa zbavujem všetkej viny za skutky spáchané voči mne, za urážlivé slová a ponižujúce činy. Od dnešného dňa nech ti je odpustené. Choď v pokoji.“ Počas jej slov sa svetlo vychádzajúce z prútika postupne menilo na strieborné, až kým sa všetko v miestnosti nejagalo ako ortuť. Po záverečnom rozhrešení svetlo zmizlo a zanechalo ich hľadiacich si navzájom do očí, ich telá boli prepojené dotykom rúk na prútiku a zvyškami mágie, ktoré mohli cítiť ako mravenčenie na koži.

Hermiona sťažka dýchala a Severus si tiež uvedomoval, že mu hrudník rýchlo stúpa a klesá.

„Na čo to bolo dobré?“ spýtala sa trochu ostrým hlasom. „Vari si nemyslíte, že som vás chcela k sebe pripútať magickým putom?“

Pokrčil plecami mierne v rozpakoch. „Čakali ste na ospravedlnenie.“

Prepáčte by bolo celkom postačujúce.“ Pustila prútik, náhle nesvoja z blízkosti ich tiel. Severus schoval prútik do vnútra rukáva, vrátil sa za stôl a pokynul jej, aby si sadla.

„Slečna Grangerová,“ povedal sťažka. Uvedomil si vážnosť predošlej chúlostivej situácie. Ak by mu Hermiona tak pohotovo neodpustila, následky jeho impulzívneho ospravedlnenia by mohli byť katastrofálne. S Voldemortom a Dumbledorom na krku mu naozaj nechýbal ešte ďalší pán.

„Pán profesor?“ nesmelo prerušila jeho mlčanie. „Ja, ehm, chcela by som, aby ste ma volali Grangerová.“ Odmlčala sa, kútik úst jej zvlnil náznak úsmevu. „Možno som sa mala spýtať skôr, než som vám dala rozhrešenie?“

Pri pobavenom tóne jej hlasu ho zaplavila vlna úľavy. „Tak dobre, Grangerová.“ Hodnotiaco sa na ňu zadíval. „Predpokladám, že chcete pokračovať v súkromných hodinách.“

„Áno, pane.“ V očakávaní sa trochu narovnala.

„Tak potom poďte so mnou,“ povedal s náhlym zámerom. Vstal a otvoril dvere ukryté v regáli na knihy za svojím stolom. Žartovne sa uklonil a kývol jej rukou, aby prešla. V pohľade, ktorý mu venovala, keď ho míňala, boli iba mierne obavy.

„Ach,“ vydýchla a s neskrývanou zvedavosťou sa obzerala po laboratóriu.

„Profesor Slughorn bol trochu sklamaný, keď sa dozvedel, že znovu nezíska súkromné laboratórium majstra elixírov, i keď sa domnievam, že mu veľkosť jeho terajších izieb sklamanie trochu vynahradila.“ Severus sa uškrnul pri pohľade na Grangerovej uznanlivý úsmev. „Myslím, že nadišiel čas, aby ste začali s prípravou niektorých elixírov. Začneme s všehodžúsom.“

Radosť na jej tvári o zlomok pohasla. „Ale, pane, nebolo by lepšie pustiť sa do niečoho, s čím ešte nemám skúsenosť?“

Posmešne zdvihol nad jej drzosťou jedno obočie. Mala v sebe toľko slušnosti, aby sa začervenala a zahryzla si do spodnej pery, hoci nesklopila zrak. „Toto,“ ozval sa a klepol prútikom na tabuľu na stene tak, že strieborné písmená na nej vyskladali ingrediencie a pokyny, „je recept, ktorý som sám pozmenil.“

„Ach,“ Grangerová nakrčila obočie, keď si prezerala inštrukcie na tabuli. „Pane?“ spýtala sa. „Ako to, že recepty v učebnici elixírov sú chybné?“

„To by som nepovedal,“ odvetil a zložil z police primerane veľký kotlík. „Poskytujú minimálne informácie na prípravu konkrétneho elixíru. Je už na majstrovi elixírov, aby si ich prispôsobil a upravil podľa vlastného vkusu a požiadaviek. Chcel som zaistiť, aby sa študenti naučili tie najúčinnejšie a najefektívnejšie modifikácie. Avšak Slughorn,“ trochu posmešne ohrnul nosom,“ sa pridržiava učebnice až priveľmi dôkladne.“

„Uhm.“ Takmer mohol počuť, ako sa jej v hlave točia kolieska, keď tie informácie spracúvala. „A ako to, že mi to doteraz nikto nepovedal?“ trvala na svojom.

„Grangerová!“ Severus to slovo presýtil podráždením za uplynulých šesť rokov. „Odo dňa, kedy ste nastúpili na Rokfort, som vám hovoril, aby ste sa prestali bifľovať texty z učebníc a používali vlastnú hlavu!“ Ústa sa jej sformovali do malého tichého prekvapeného „ó“ a on v predstieranom zúfalstve pokrútil hlavou. „Za vzdialenejšími dverami nájdete sklad so zásobami. Choďte a prineste dostatok prísad na dvojitú dávku.“

Vošla do skladu a prstami prešla po zárubni, keď mimovoľne začul zamrmlanú odpoveď: „A ja som si myslela, že ste boli iba necitlivý.“

Severus bol rád, že tam nebola a nevšimla si, ako sa pri tých slovách strhol. Musí sa pozbierať.

V čase, kedy sa elixír dostal do štádia, v ktorom ho mohli nechať mierne vrieť, bolo dávno po večierke a Severus trval na tom, že Grangerovú odprevadí do Chrabromilskej veže. Hoci počas putovania chodbami ani jeden z nich neprehovoril, Severus žasol nad rozdielom medzi ich terajšou prechádzkou a tou z minulého štvrtka. Pri pohľade na portrét Tučnej panej sa zastavil. „Som si istý, že odtiaľto už trafíte aj sama,“ zatiahol.

Grangerová ho obdarila širokým úsmevom. „Ďakujem, pán profesor,“ povedala. Chvíľu prešľapovala na mieste, nachýlila sa k nemu, ako by ho chcela objať. Potom natiahla ruku. Severus ju prijal. Jeho veľká ruka sa zovrela vôkol jej malej, každučkým nervovým zakončením preciťoval teplo jej dlane a pevný stisk prstov.

„Ďakujem,“ zopakovala.

„Nemáte mi za čo ďakovať,“ odvetil, hlas mal trochu drsnejší, než zamýšľal. „A teraz si choďte ľahnúť... skôr, ako vám strhnem fakultné body.“

Usmiala sa a odvrátila preč, po niekoľkých krokoch sa pustila do behu a hnala sa k portrétu.

„Žiadne behanie po chodbách!“ zavolal za ňou a zamračil sa, aby zakryl radosť klokotajúcu mu v žilách. Zakývala mu skôr, než zmizla za portrétom Tučnej panej, ktorá si ho aj na sto krokov nesúhlasne premeriavala.

Cestou späť ho agresívne zasyčanie v chodbe na treťom poschodí upozornilo na prítomnosť sivej pruhovanej mačky. Severus sa zastavil, potom si kvokol s rukou natiahnutou k zúrivým zvukom, i keď samotné zviera bolo skryté v tieni a nebolo ho možné rozoznať zrakom. „Dlhujem ti ospravedlnenie,“ riekol potichu do tmy.

Trvalo to nekonečne dlho, no mačka napokon vyšla z tieňa von, chvost mala upäto vystretý. Severus zostal úplne bez pohnutia, keď si ho ostražito premeriavala zo vzdialenosti mimo dosah ruky. „Mrraaauu,“ zamraučala a hlavu naklonila nabok. Odvetil jej tým, že ju k sebe privolal kývnutím natiahnutých prstov. Pôvabne našľapujúc mu vošla pod ruku a vyklenula chrbát, aby sa o ňu obtrela. Potom sa mu raz ovinula okolo nôh a odkráčala preč.

„Dobrú noc, Minerva,“ zavolal za jej vzďaľujúcou sa siluetou. Ako kráčal ďalej k svojmu kabinetu, kútik úst mu zvlnil drobný úsmev.

Grangerovej eseje boli stále na stole, kde ich zanechal. Uškrnul sa, keď ich zbadal a pritiahol si k nim kalamár bez toho, aby sa obťažoval posadiť. Brko dôkladne namočil do červeného atramentu a naklonil sa ponad stôl. Svojím typickým kostrbatým písmom rázne napísal na spodnú stranu zvitku: Táto esej má omnoho horšiu úroveň, než je váš zvyčajný štandard a sotva stojí za námahu, aby som sa k nej vyjadril. Odporúčam vám, aby ste tej nasledujúcej venovali oveľa viac úsilia. D**. 

 

 

Pozn. prekl.: Vety označené hviezdičkou sú prebrané z HP7, občas mierne pozmenené oproti slovenskému prekladu.

**D - dostatočný



21. Sila poznania



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



21. Sila poznania

 

Odkedy sa Hermionine hodiny s profesorom Snapom obnovili, život sa jej javil oveľa príjemnejší. Aspoň jeden večer v týždni trávili v jeho súkromnom laboratóriu pri príprave rôznych druhov liečivých elixírov. Druhá hodina prebiehala v kabinete, kde ju učil základné liečebné kúzla a niekoľko mimoriadne zložitých obranných. Ako Vectorová naznačila, zdalo sa, že hádka a následné ospravedlnenie jej vzťah s profesorom Snapom utužili. Zostal síce takým strohým a náročným ako vždy, no všimla si, že je k jej nápadom otvorenejší a jeho poznámky na esejach občas hraničili s pochvalou.

Avšak nebol ochotný naučiť ju to spievané kúzlo, ktoré použil pri liečbe jej zranenia po bitke na Oddelení záhad, ani keď ho o to priamo požiadala.

„Pane?“ obrátila sa naňho počas ich tretej hodiny venovanej liečebným kúzlam. „Naučíte ma Fénixovu pieseň?“

Snape nezvyčajne nešikovne manipuloval s ampulkou, ktorú držal, ale podarilo sa mu ju vrtko chytiť, skôr než dopadla na stôl. „O čom to hovoríte, Grangerová?“ spýtal sa podráždene.

„Pieseň, ktorá ma uzdravila po Dolohovovej kliatbe,“ vysvetlila. „Naučíte ma ju?“

„Nie.“ Horná pera sa mu posmešne skrivila. „Okrem toho liečivý účinok majú slzy fénixa, nie pieseň.“

To kategorické odmietnutie Hermionu prekvapilo a zvedavo pozrela na profesora. Tváril sa akosi zvláštne: pery mal trochu viac zovreté než zvyčajne a nozdry sa mu rozšírili.

„Z Harryho rozprávania o fénixovi v Tajomnej komnate,“ riekla neutrálnym hlasom, „by ste si mohli myslieť, že fénixova pieseň uzdravila srdce, zatiaľ čo slzy telo.“

Snape odvrátil hlavu zamestnaný označovaním elixíru, ktorý držal. Vlasy mu skĺzli pred oči. „Ako si spomínam, Grangerová, pozornosť si vyžadovalo vaše telo, nie srdce. To, čo tvrdíte, je absurdné.“

Nebola si celkom istá, kde sa v nej vzala toľká trúfalosť, no naliehala ďalej: „Pravdaže som vtedy blúznila,“ pokrčila plecami, „no aj tak si myslím, že v niečom mám pravdu.“ Profesor Snape sa ani nepohol. Všimla si, že na sánke sa mu napli svaly. „Máte v sebe mnoho z fénixa.“

So zatrpknutým pohľadom vzhliadol nahor. „No samozrejme,“ povedal posmešne a dosť prudko ukázal smerom k svojmu čiernemu učiteľskému habitu. „Vari ma prezradila žiarivá šarlátová a zlaté perá? Alebo schopnosť prežiť smrť? Azda talent zmiznúť s výbuchom ohňa cez protipremiestňovacie ochrany? Či iba moja slabosť pre chrabromilčanov?“ Snapov hnev narastal s každou ďalšou rečníckou otázkou a na konci sa nad ňou týčil takmer prskajúc od zlosti.

„Nie,“ pokojne prerušila jeho tirádu a zdvihla obe obočia. Hoci na ňu kričal, bola si takmer istá, že jeho hnev smeruje inam. „Mala som na mysli vašu vernosť, statočnosť, schopnosť niesť mimoriadne ťažké bremeno a vaše nadanie pre liečiteľstvo.“ Nasledovala dlhá pauza, počas ktorej si uprene hľadeli do očí v snahe prinútiť jeden druhého sklopiť zrak. „Aj keď,“ dodala s náznakom smiechu v hlase, „ak by som vás videla v šarlátovej a zlatej, asi by som sa vedela ľahšie rozhodnúť.“

Z jeho postoja opadlo napätie. Zaklonil hlavu a zahľadel sa na strop, ako by sa dožadoval nebeského zásahu. Potom vykročil k dverám a otvoril ich dokorán.

„Von, Grangerová!“ prikázal. „Dnes príliš pokúšate moju trpezlivosť. Príďte nabudúce.“

To bolo takmer víťazstvo, usúdila Hermiona. Trpezlivo si pozbierala veci a opustila kabinet. Hoci presne nevedela, čo to jej „takmer víťazstvo“ znamenalo, zdalo sa jej nesmierne dôležité.

 

* * * * *

 

Hermiona v každej voľnej chvíli horúčkovito pracovala na aritmantických výpočtoch. Pridanie Draca Malfoya malo vplyv na väčšinu rovníc týkajúcich sa blízkej budúcnosti a bola rozhodnutá čo najskôr ustáliť ich úpravy.

Tiež jej to pomohlo vyplniť medzery v rozvrhu, ktoré by inak trávila s Harrym a Ronom. Harry, tá dobrá duša, stále delil svoj čas medzi oboch priateľov, no Hermione sa najviac cnelo po pokojných okamihoch, ktoré trávili spolu v trojici. Bez Rona jej vo vzťahu s Harrym niečo chýbalo – pochabé, svieže kamarátstvo so všetkými tými červenými vlasmi, pehami a nákazlivým smiechom. Chýbal jej ako amputovaná končatina, jeho neprítomnosť bolela a vnímala ju ako nápadnú, zreteľnú dieru.

Ale aj pokiaľ išlo o Rona, cítila sa optimistickejšie. Hoci sa rozhodla nevyužívať svoju výhodu legilimencie, už zo samotnej reči tela bolo zjavné, že medzi ním a Lavender nebolo všetko v poriadku. Každé zamračenie, ktoré sa mihlo na Lavenderinej tvári, bolo pre ňu balzamom a pomáhalo jej držať hlavu hore.

Existovali však isté medze a to ráno, kedy Ron dovŕšil dospelosť, bolo jednou z nich. Hermiona mu kúpila darček dávno pred ich hádkou a schovala ho v nádeji, že sa ich priateľstvo dovtedy obnoví; vzájomné odcudzenie bude iba minulosťou a zdrojom pre vtipné narážky. No keďže bolo všetko inak, vstala z postele skoro, rozhodnutá vyhnúť sa nadšenému rannému trkotaniu Lavender s Parvati a vykradla sa do Vectorovej kabinetu, prv než sa niekto zobudil. Ako dúfala, kabinet profesorky aritmancie bol prázdny a Hermione sa podarilo dobrú hodinu a pol nepretržite pracovať, než ju škŕkanie v bruchu prinútilo zísť do Veľkej siene na raňajky. Pred vstupom dovnútra sa duševne pripravila, no bola prekvapená zistením, že ani Ron, ani Harry neboli prítomní. Lavender s Parvati sedeli s hlavami dokopy a šepkali si nad dôkladne zabaleným darčekom. Prítomnosť balíčka svedčila o tom, že dievčina ešte nemala príležitosť zablahoželať Ronovi k narodeninám. Možno, ak budem jesť rýchlo, dostanem sa von bez toho, aby som to musela sledovať. Hermiona vkĺzla na miesto a pritiahla si k sebe tanier s vajíčkami.

„Kde je?“

Hermiona vzhliadla s vidličkou na polceste k ústam a videla nevľúdnu a slzami zmáčanú tvár Lavender Brownovej. „Prosím?“ spýtala sa ľadovým hlasom.

„Tak kde je? Prečo tu nie je?“ jej hlas znel zúfalo.

Hermiona zdvihla jedno v obočie vo svojej najlepšej imitácii Snapa. „Netuším,“ zatiahla. „Nestarám sa o miesto pobytu Ronalda Weasleyho.“

Napriek pretvárke pocítila záchvev znepokojenia, keď Lavender odmašírovala späť k Parvati. Zadívala sa na profesorský stôl a všimla si neprítomnosť McGonagallovej, Pomfreyovej, Snapa a Slughorna; Vectorová s Trelawneyovou tam tiež neboli, ale to sa dalo čakať. Hádam sa nestalo niečo zlé? Mechanicky žula ďalší kúsok jedla.

Keď sa Snape prehnal cez učiteľský vchod a posadil na svoje miesto za profesorským stolom, vzhliadla hore. Díval sa ponad raňajkujúcich študentov, pohľadom prechádzal z jednej strany miestnosti na druhú. Keď sa im oči stretli, jeho obvyklý úškrn sa prehĺbil, i keď ho nebrala na vedomie. Oveľa dôležitejšie bolo, že cítila tlak jeho mysle naliehajúci na tú jej. Spustila oklumenčné štíty a uvedomila si, že nazerá do jeho spomienky.

Snape a McGonagallová stáli v zborovni. Jej vedúca fakulty vyzerala unavene a jej škótsky prízvuk bol zosilnený stresom.

„... po týždni v nemocničnom krídle bude zdravý ako rybička – Potter urobil niečo s bezoárom – no povedzte, kto niekoho otrávi na narodeniny?“

Snape zažmurkal a odvrátil sa, čím ukončil spojenie. Vajíčka v ústach sa jej zmenili na popol. Prehltla s istými ťažkosťami. Pohľad na tanier jej spôsobil miernu nevoľnosť. Odtlačila stoličku a vstala. Ron. Otrávený. Miestnosť naokolo jej pripadala nereálna a neskutočná. Musím sa dostať do nemocničného krídla. Nevnímala ľudí vôkol seba a ani Nevillov pozdrav, keď sa s ním stretla vo dverách. Zamierila priamo na ošetrovňu.

Keď dorazila na miesto, Harry tam už bol a chodil sem a tam po chodbe pred veľkými dvojkrídlovými dverami. Len čo ju zbadal, schytil ju za obe plecia a začal bezmála nesúvisle bľabotať.

„Bola to medovina! Vďaka bohu, že som si spomenul na bezoár! A Slughorna, ale, samozrejme, nebyť toho elixíru lásky...“

Hermiona potlačila nutkanie jednu mu streliť, namiesto toho ho schmatla za habit a poriadne ním zatriasla. „Harry, upokoj sa a začni od začiatku.“

Harry sa zhlboka nadýchol a začal zase od začiatku, tentoraz narodeninovými darčekmi a elixírom lásky počnúc a bezoárom končiac. Práve sa dostal k záveru, keď prišla Ginny, a tak jej musel celý príbeh vyrozprávať ešte raz. Hermiona mlčala a zožierala sa zdrvujúcim pocitom viny. Mysľou jej uháňal nekonečný sled výčitiek. Mala som si s Dumbledorom pohovoriť o Malfoyovi a aritmantických výpočtoch... Kiež by som dokončila viac vzorcov, mohla som to vopred predvídať... Ak by som poprosila o pomoc profesorku Vectorovú, mohla tú časť rovnice vyriešiť... Ak by som Harryho počúvla skôr, mohla som Malfoya dávno pridať. V hlave sa jej rojili hrôzostrašné scenáre, a aj napriek McGonagallovej slovám ozývajúcim sa v spomienke, že Ron bude v poriadku, žalúdok sa jej zovrel od strachu: Čo ak sa mýlila? Čo ak Ron zomrie? Čo ak s ním už nikdy nebudem môcť hovoriť?

Keď nadišiel čas obeda, Ginny poslala Harryho po sendviče, ale Hermiona sa nemohla prinútiť k jedlu. Mladšia dievčina sa ju snažila prehovoriť, aby aspoň niečo zjedla, no keď Hermiona len rozrušene civela do diaľky, Ginny opäť začala s Harrym špekulovať nad tým, kto a prečo Rona otrávil.

Napokon až o ôsmej večer im madam Pomfreyová dovolila vojsť a sadnúť si k Ronovej posteli, len chvíľu pred tým, než sa objavili Fred s Georgeom a pripojili sa k nim. Ron bol bledý a vyzeral naozaj choro. Prikrývku mal pevne ovinutú vôkol neprirodzene nehybného tela, len sotva badateľné stúpanie a klesanie hrudníka dokazovalo, že žil. Vidieť ho takto, bez typickej životnej iskry, nedokázalo v Hermioninom vnútri zmierniť úzkosť. Rozhovor ostatných plynul pomimo nej, až keď sa dotkol témy potenciálnych terčov útoku, prenikol cez zmätok jej nesústredenia. Ginny naznačila, že útočníkovi išlo o Dumbledora.

„Potom ten travič nepozná Slughorna veľmi dobre,“ prehovorila Hermiona huhňavým hlasom. „Každý vie, že je dosť pravdepodobné, že si takú lahôdku nechá pre seba.“*

„Er-mio-ná,“* zamrmlal Ron pri zvuku jej hlasu. V hrdle jej vyschlo, náhly príval úľavy vystriedal bolestivé zovretie srdca. Po niekoľkých nezrozumiteľných zamumlaniach začal chrápať, ten dôverne známy zvuk bol vítaným kontrastom oproti predchádzajúcemu tichu.

Hagridov náhly príchod znovu podnietil rozhovor a jeho smiešny dohad, že sa niekto pokúšal odrovnať chrabromilský metlobalový tím, prinútil Hermionu, aby sa opäť zapojila do debaty.

„Aj podľa mňa existuje spojitosť medzi tými útokmi,“ povedala zamračene, „no nemyslím si, že je to metlobal.“*

„Ako si na to prišla?“* spýtal sa Fred.

„Po prvé, obidva útoky mali byť smrteľné, no neboli, aj keď len vďaka šťastiu.“ Vyratúvala na prstoch. „A po druhé, ani jed, ani náhrdelník sa zrejme nedostali k tomu, komu boli určené. Preto je, pravdaže, osoba, ktorá za tým stojí, ešte nebezpečnejšia, keďže sa zdá, že jej je jedno, koľko ľudí zlikviduje, kým sa dostane k vyhliadnutej obeti.“*

Traja Weasleyovci, Harry a Hagrid na ňu zízali, akoby bola orákulom skazy. Trápne ticho prerušil až príchod pána a pani Weasleyovcov. Hermiona, Harry a Hagrid to vzali ako signál na odchod a čo najrýchlejšie vykĺzli von, aby poskytli rodine trochu súkromia a vyhli sa hnevu madam Pomfreyovej, keď Harry nedokázal uniknúť uslzenému objatiu Molly.

Hermiona sa cítila vyčerpaná. Celý deň nič nejedla a v hlave je pulzovala ostrá bolesť. Navyše sa Hagrid preriekol a porozprával im o Snapovej a Dumbledorovej hádke v Zakázanom lese. Iste, bola to zaujímavá informácia, no večer strávený s Harrym a jeho tirádami o zlom Snapovi bol veľmi vzdialený od toho, čo bola ochotná zniesť, takže sa po ich návrate do veže čo najskôr vytratila do spálne. Zaspala takmer okamžite, i keď noc bola dlhá a trápili ju počas nej strašné nočné mory, v ktorých Ron zomrel a jeho duch sa vrátil, aby jej povedal, že to celé bola jej vina.

 

* * * * *

 

Ronova hrozná nehoda priniesla aj jedno pozitívum: on a Hermiona sa opäť spolu rozprávali. Vyzeral taký šťastný, že ju vidí, keď bol najbližšie pri vedomí, že jej srdce poskočilo od radosti. Obaja sa bez slova preniesli cez predošlé odcudzenie. Boli nesmierne spokojní, že sa ich priateľstvo obnovilo, než aby znovu vyťahovali dôvod ich pôvodného sporu. Hermiona tak trávila niekoľko hodín voľna medzi vyučovaním a večerou pri jeho lôžku. Keď mu priniesla domácu úlohu pre daný deň, len vľúdne zastonal a domotal úplne náhodné časti svojej práce, zatiaľ čo ona pracovala na aritmantickej matici. Keďže Ron s Harrym neboli schopní pochopiť ani ten najjednoduchší súbor artimantických veličín, mohla bezpečne pracovať na rovniciach týkajúcich sa Malfoya priamo pod ich nosom.

Ronova nehoda zdvojnásobila Hermionino úsilie venované výpočtom. Už tú udalosť zakódovala a vložila do rovníc súvisiacich s Katie Bellovou a Dracom Malfoyom; bola odhodlaná vyriešiť ich čo najskôr a výsledky ukázať Dumbledorovi.

V stredu neskoro v noci urobila zásadný pokrok. Odobrala sa do postele dosť zavčasu, no nemohla zaspať, a tak zatiahla závesy vôkol matraca trochu tesnejšie a z tašky vylovila poznámky. Vyzbrojená ceruzkou (brká boli v kombinácii s posteľnou bielizňou zlým snom) sa pustila do práce. Keď si uvedomila, na čo sa pozerá, dych sa jej zasekol v hrdle. Potom znovu prepočítala dôležité časti výpočtov. Výsledky vôbec nezmiernili rastúcu nervozitu v žalúdku. Zašmátrala po hodinkách a pozrela na ne. Bolo dávno po večierke, no rozhodla sa, že v takomto prípade má neodkladná záležitosť prednosť. Musí si tie výpočty overiť u profesorky Vectorovej.

Hermiona zoslala umlčiavacie kúzlo a vykĺzla z postele, potme si navliekla rovnošatu na pyžamo a pozbierala výpočty. Nechcela, aby si Lavender či Parvati všimli, že odchádza. S topánkami v ruke sa vykradla na schodisko a len v ponožkách prešla cez klubovňu. Tučná pani jej dlhú chvíľu odmietala otvoriť.

„Je to dôležité,“ šepkala naliehavo a potom vyrukovala s klamstvom. „Musím ísť okamžite na ošetrovňu.“

„Dávaj na seba pozor, mladá dáma,“ zašomral portrét, keď sa konečne otočil. „Nečakaj, že sa ťa čo i len slovkom zastanem.“

„Ďakujem,“ vydýchla čo najzdvorilejšie, tma blahosklonne skryla grimasu, ktorú v tom okamihu vystrúhala.

Len čo sa dostala na chodbu, obula si topánky. Bolo príliš chladno na to, aby išla bez nich, radšej sa zmieri s rizikom, že ju prezradí ich klopkanie. Neblázni! vynadala si. Je to výlučne psychologický rozdiel! No aj tak na ne zoslala ďalšie umlčiavacie kúzlo. Vypudila z hlavy všetky závistlivé myšlienky na Harryho plášť a mapu a premýšľala nad tým, aké zvláštne je zakrádať sa hradom bez svojich dvoch najlepších priateľov. Akousi zvláštnou hrou osudu sa jej podarilo dostať k Vectorovej kabinetu bez toho, aby niekoho stretla, až na neznámeho hradného ducha, ktorý nečujne preletel okolo – Hermiona nikdy nebola vďačnejšia, že Vectorovej kabinet i vstup do chrabromilskej klubovne boli na siedmom poschodí.

Zľahka zaklopala na dvere a vydýchla si od úľavy, keď zvnútra začula Vectorovej hlas. Len čo vstúpila dnu, staršia žena sa usmiala.

„Hermiona, aké potešenie!“ Vectorová vôbec neriešila, že je na návštevu prineskoro.

„Dobrý večer, pani profesorka.“ Nestrácala čas rečičkami a už aj vyťahovala z tašky výpočty. „Pridala som pár informácii k časti matice týkajúcej sa súčasnosti a som si takmer istá, že som narazila na koeficient nepravdepodobnosti.“

„Ukážte.“ Vectorová bola okamžite vecná.

Stačil jej jeden pohľad na Hermionine postupy výpočtu, aby si uvedomila možné následky, pritom si polohlasne mrmlala popod nos nadávky v jazyku, ktorému dievčina nerozumela. „Musíme ich vziať k Albusovi,“ rozhodla sa. Rýchlo vstala a pobrala sa ku kozubu. Hodila doň trocha hop-šup prášku, kľakla si k ohnisku a hlavu vopchala do plameňov. Hermiona nemohla počuť rozhovor, ktorý nasledoval, no Vectorová sa v priebehu krátkej chvíle zdvihla a kývla jej, aby pristúpila bližšie.

„Dumbledorova kancelária,“ vyslovila zreteľne a rázne ju vtisla do plameňov. Po niekoľko sekúnd trvajúcom nepríjemnom pocite z cestovania hop-šup sieťou sa Hermiona vytackala z ohniska v riaditeľni.

„Dobrý večer, slečna Grangerová,“ zdvorilo ju pozdravil Dumbledore, ako by nebolo dávno po polnoci a ona nevpadla náhle do jeho pracovne - rovno uprostred porady.

Pri jej príchode sa McGonagallová a Snape otočili na stoličkách.

Profesorka McGonagallová vyzerala trochu prekvapená, ale Snape bol ako vždy pokojný, jedno obočie mal mierne zdvihnuté.

„Dobrý večer, profesor Dumbledore, profesor Snape, profesorka McGonagallová.“ Vo chvíli, kedy ten dlhý jazykolam dopovedala, prešla cez kozub za ňou aj profesorka Vectorová.

„Minerva, Severus, Albus,“ ozvala sa, „prepáčte, že vás vyrušujeme, no máme tu dosť naliehavý aritmantický prípad.“

Dumbledore mávol prútikom a vyčaroval dve kreslá. „Posaďte sa obe.“ Otočil sa k Hermione a sarkasticky dodal: „V tejto vybranej spoločnosti by ste sa mali cítiť dosť slobodne, aby ste sa vyjadrovali bez rozpakov.“

Keď si Hermiona s Vectorovou sadli, ozvala sa McGonagallová: „Čo to má znamenať, Albus?“

Ten ju obdaril úsmevom prívetivého starčeka. „Nemám ani tušenia. Ale možno by nám to naši hostia radi vysvetlili?“

Hermiona s očakávaním pozrela na profesorku Vectorovú, no tá sa iba usmiala a pokynula jej, aby prehovorila. „Nuž,“ začala a rozložila zopár pergamenov, ktoré dovtedy držala v ruke, „práve som pracovala na aktuálnej časti matice a som presvedčená, že som narazila na koeficient nepravdepodobnosti.“ Zneistela a pozrela na tváre štyroch profesorov, ktorých si najviac vážila. „Všetci rozumiete aritmantickým rovniciam, všakže?“

„Ja osobne som sa od roku 1944 aritmancii nevenovala,“ odvetila McGonagallová ostro, „takže by som bola vďačná za prípadné objasnenie.“

„Dobre, takže...“ Hermiona sa zhlboka nadýchla a pre istotu pozrela na Vectorovú. Tá sa na ňu povzbudivo usmiala. „Nazdávam sa, že všetci viete, na čom profesorka Vectorová pracuje?“ Okolosediaci prikývli. „Hlavným cieľom je prísť na to, ako maximalizovať pravdepodobnosť, že Harry porazí Voldemorta.“ Znovu prikývli. „No konečný výsledok závisí výhradne od miery presnosti predošlých výpočtov a od určitej miery presnosti neskorších výpočtov za predpokladu, že všetky predchádzajúce udalosti sa odohrali podľa plánu. To znamená,“ vysvetľovala, snažiac sa upresniť pomerne abstraktné objasnenie, „že výpočty týkajúce sa záverečnej konfrontácie vychádzajú z predpokladu, že všetko v tomto roku prebehne v súlade s plánom.“

„Takže to máme chápať tak, že ste narazili na problém týkajúci sa tohto roka?“ spýtal sa Dumbledore, v spôsobe, akým formuloval otázku, bol evidentný záblesk jeho chorobou nepoznačenej osobnosti.

„Áno a nie,“ odvetila Hermiona zamračene. „Problém nie je v samotnom pláne, ale v možnej reakcii naň. Pozrite,“ poklepala prútikom na papier pred sebou, vytiahla maticu do trojrozmerného grafického priestoru a vyvodila časť, o ktorej sa hovorilo. Nešlo jej to tak elegantne a rýchlo ako Vectorovej, no bola lepšia než ktorýkoľvek z jej spolužiakov. „Toto je matica ako taká, plány pre tento rok sme brali ako kompaktný celok. Pravdepodobnosť, že všetko pôjde dobre sa pohybuje okolo sedemdesiatdva percent...“

„A to nie je dobré?“ spýtala sa McGonagallová.

„Na prvý pohľad áno,“ odvetila Hermiona, „no ak pridáme reakcie na plány,“ poklopala na papier v zložitej schéme a obrazec sa dramaticky preskupil, „môžeme vidieť, že vyhliadky na úspešnosť plánov sú síce rovnaké, no pravdepodobnosť toho, ako budú po uskutočnení prijaté, je katastrofálna – približne dvanásť percent.“ Na chvíľu sa odmlčala a potom dodala. „Tá nepravdepodobná udalosť sa vyvíja na pozadí hlavnej, odtiaľ ten názov.“

Dumbledore prerušil ticho. „Takže, čo to presne znamená, slečna Grangerová?“ Jeho hlas znel zvláštne, čo upútalo jej pozornosť, aj keď nevedela povedať prečo.

„Nuž, to závisí od okolností. A iba vy, pán riaditeľ, ste jedinou osobou s dostatočným množstvom informácií, aby ste to naisto vedeli.“ McGonagallová na ňu zarazene pozrela a Hermiona sa to ponáhľala náležite vysvetliť. „Existuje niekoľko možností, ale ani ja, ani profesorka Vectorová nepoznáme dostatok detailov plánov rádu, aby sme vedeli, ktorý je najpravdepodobnejší. Spoliehame sa na runové koeficienty a ich vzájomné prepojenie, aby sme takéto správanie predvídali pomocou m-priestoru. V podstate to bude jedna z dvoch vecí: buď má rád pripravený plán, ktorý sa po zavŕšení bude zdať taký hrozný, že veľa ľudí stratí dôveru a spanikári, alebo,“ Hermiona sa zhlboka nadýchla, v prítomnosti profesora Snapa a jeho možnej reakcie mala zmysly v maximálnej bdelosti, pretože čakala, čo na to povie, „jedna z osôb zakódovaných v matici je zradcom a úspešné zavŕšenie jej plánu bude znamenať skazu pre tie naše.“

Počas Hermioninho vysvetľovania sa oči McGonagallovej rozšírili, a keď skončila, vydesene zalapala po dychu a ruku si pritisla na srdce. Snape sa na dievčinu díval nepreniknuteľným pohľadom, zatiaľ čo Dumbledore stisol pery a sústredene nakrčil obočie. Keď Hermiona prechádzala očami z jednej tváre na druhú počas toho, ako obchádzala stôl, niečo jej napadlo: Dumbledore a Snape vedeli, o čom hovorí, no McGonagallová nie. Zaujímavé.

„Ako to môžeme napraviť?“ spýtal sa Dumbledore s rovnakým zafarbením hlasu, aké predtým pritiahlo jej pozornosť.

Hermiona si prešla rukami po vlasoch. Prišlo jej zaťažko priznať, že nevie. „Potrebujem viac informácií,“ povzdychla si.

Snape si prezrel jej výpočty, končekom prsta sledoval časť vzorca, ktorý použila, aby názorne ukázala zmeny v matici. „Myslíte tým,“ ozval sa prvýkrát odvtedy, ako prišla, „že potrebujete viac informácií, aby ste vyrátali odpoveď na tú otázku, alebo je to samotná odpoveď?“

„Kiež by to bolo...“

„Počkaj!“ Vectorová sa naklonila ponad Snapovo plece a skontrolovala rovnicu, ktorú držal v ruke. „Asi si na niečo prišiel, Severus. Hermiona, čo sa stane, ak nanovo rozdelíme koeficient poznania?“ Vectorová vyčarovala niekoľko kusov papiera a zopár bŕk a potisla ich k Hermione. „Vy použite Kerslerov a Helpmannov spôsob a ja zostanem pri Pinkertonovom a Franderburgovom.“

Počas nasledujúcej chvíle nikto neprehovoril, zatiaľ čo Hermiona a Vectorová horúčkovito škriabali brkami na pergameny pred sebou. Hermiona sa snažila pôsobiť sebavedome pod pohľadmi profesorov, no neveľmi sa jej to darilo. Nie je ľahké tu byť ako dospelá, a nie ako študentka, napadlo jej. Približne v polovici Helpmanovho rozdelenia si uvedomila, že na niečo prišla.

„Pani profesorka?“ Hermiona natiahla ruku a položila ju na Vectorovej rameno. Tá ihneď vzhliadla hore. „Myslím, že by to mohlo byť ono...“ Vectorová sa naklonila a pohľadom prebehla po jej práci.

„Výborne, Hermiona!“ Keď preverovala výpočty, naškriabala pár údajov na okraj. „V poriadku, takže...“ stisla pery pri prekladaní vzorca späť do pomerov reálneho sveta. „Vy, Albus,“ ukázala naňho hrotom brka, „musíte poskytnúť niekoľko dodatočných informácií Severusovi.“ Brko sa širokým oblúkom prehuplo ponad stôl. „A ty, Severus, musíš dať zopár ďalších informácií Hermione.“ Brko opäť opísalo oblúk a Vectorová pri premýšľaní naklonila hlavu nabok. „Nie, nemyslím, že pôjde o tie isté informácie. A v neposlednom rade je tu ešte určitá časť informácií, ktoré sa nesmú za žiadnych okolností dostať k Harrymu, až do úplne poslednej chvíle. Hmm. Dáva to nejaký zmysel?“

Hermiona pozorne sledovala reakcie prítomných. Z tváre profesora Snapa sa nedalo vyčítať nič, Dumledore sa tváril ostražito a McGonagallová prechádzala pohľadom z jedného na druhého v snahe spracovať nové fakty. McGonagallová, pomyslela si Hermiona, je z nich troch jediná, ktorá netuší, o čo tu ide. Tiež je vŕtalo v hlave, aké informácie jej má poskytnúť Snape.

„A,“ vyzvedal Dumledore, „ako sa tým zmení celková prognóza pravdepodobnosti?“

„61,80339887 %, zaokrúhlených na osem desatinných miest,“ odvetila samoľúbo Vectorová.

„No,“ namietla McGonagallová, „to je o celých desať percent horšie než predtým!“

„Nie...“ ozvala sa Hermiona v tej istej chvíli ako Vectorová.

„Totiž...“ A potom sa obe odmlčali, aby pokračovala druhá.

„To je zlatý rez,“ podotkol Snape sucho.

„Presne tak,“ pritakala Hermiona. „Zlatý rez má takú významnú magickú moc,“ vysvetľovala, „že pri prognóze pravdepodobnosti stanovenej na osem desatinných miest je omnoho pravdepodobnejšie, že sa vyplní, ako pri menej magickom čísle.“

Dumbledorovi odľahlo, aj keď sa k Hermione a Snapovi otočil so zvláštnym zamysleným výrazom. „Nuž, slečna Grangerová, zdá sa, že sme vašimi veľkými dlžníkmi. Vaše aritmantické zručnosti sú skutočne ukážkové.“

Hermiona sa zľahka zapýrila, letmo pozrela na Snapa a potom na Vectorovú, aby posúdila ich reakcie. Snape cynicky skrivil obočie, Vectorová sa usmiala.

„Všetci najlepší aritmantici sú muklorodení,“ poznamenala.

Dumbledore sa zachechtal: „Ak to hovoríte vy, Ana... A inak musím súhlasiť, že dôkazy jasne svedčia vo váš prospech.“

Ana? Hermiona prekvapene pozrela na Vectorovú. Fíha! To musí byť jej skutočné meno. Pocítila nával vyčerpania a nepatrne pootočila zápästie, aby sa pozrela na hodinky. Boli takmer dve hodiny. Keď všetci prítomní obrátili pohľady na ňu, zistila, že to gesto nebolo také nenápadné, ako dúfala.

„Prepánajána!“ zvolala Minerva. „Toto úbohé dieťa musí byť o niekoľko hodín na vyučovaní! Slečna Grangerová...“

„Už nie je dieťa, Minerva,“ prerušil ju pokojne Snape. Hermiona naňho vďačne pozrela.

„Presne tak, Severus,“ zhodol sa s ním Dumbledore. „Ale aj Minerva má pravdu. Je načase, aby sme sa všetci odobrali do postele. Slečna Grangerová, bude vás potrebné odprevadiť k Chrabromilskej veži; takto neskoro v noci by ste sa nemali sama túlať po chodbách.“

Hermiona sa automaticky pozrela na Snapa, tajne dúfala, že ju odvedie k portrétu Tučnej panej, no kamenný výraz, ktorý vyslal jej smerom, bol dostatočne výrečný, aby jej došlo, že sa dopustila hlúpej chyby. Ajáj! Vedúcou mojej fakulty je profesorka McGonagallová. Je to jej povinnosť. Obrátila sa k McGonagallovej a odľahlo jej, že staršia žena prešla poza jej chrbát ku kozubu, a tak nemohla vidieť, čo sa práve udialo. Zato Vectorová áno, tým si bola istá, no nezáležalo na tom – ona so svojimi rovnicami aj tak videla všetko.

„Tak poďte, slečna Grangerová.“ Hlas McGonagallovej znel trošku podráždene a Hermiona si zrazu uvedomila, že už drží v ruke štipku hop-šup prášku.

„Ešte okamih, pani profesorka.“ Rýchlo si napchala papiere do tašky a brko ponúkla Vectorovej, ktorá jej kývla, aby si ho nechala. „Dobrú noc, profesor Dumbledore, profesorka Vectorová, profesor Snape.“ Otočila sa ku kozubu a pristúpila bližšie. „Dobrú noc, profesorka McGonagallová.“

Tá sa na ňu unavene usmiala a vhodila hop-šup prášok do plameňov. „Chrabromilská klubovňa!“ zvolala a nahnala Hermionu do ohniska. Tá zadržala dych, keď sa svet vôkol nej roztočil v odtieňoch zelenej, a potom vďačne vstúpila do známeho priestoru Chrabromilskej veže. Posteľ jej iba málokedy pripadala lákavejšia.

 

 

Pozn. prekl.: Vety označené hviezdičkou sú prebrané z HP6, občas mierne pozmenené oproti slovenskému prekladu.



22. Informačné siete



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



Stručné zhrnutie predchádzajúcej kapitoly: Hermiona narazí pri aritmantických výpočtoch na dôležitú skutočnosť. Spolu s profesorkou Vectorovou ju preveria a ponáhľajú sa o nej informovať Dumbledora. V jeho kancelárii sú prítomní aj Severus s Minervou, ktorá, ako si Hermiona všimne, nie je do istých záležitostí vôbec zasvätená. Z nasledujúceho rozhovoru vyplynie, že Harryho šance na víťazstvo sa zvýšia, ak sa im podarí dosiahnuť, aby celkovú prognózu pravdepodobnosti vyjadrovalo číslo, ktoré predstavuje zlatý rez. Preto musí Dumbledore poskytnúť pár dodatočných informácií Severusovi, a ten zasa Hermione.

 

22. Informačné siete

 

Trvalo niekoľko týždňov, než Dumbledore zavolal Severusa do pracovne. Ten mal dovtedy dostatok času na premýšľanie nad tým, aké informácie mu chce starec poskytnúť. A taktiež množstvo času na lámanie si hlavy nad tým, čo by mal Grangerovej povedať. Najzrejmejšia časť informácií bola tiež najnebezpečnejšou – nielen preto, že mohla ohroziť jeho vzťahy s Temným pánom, ale aj preto, že sebecky dychtil po zachovaní krehkej rovnováhy v jeho terajšej spolupráci s dievčinou. Bolo hlúpe predstierať, že ich nesmelé priateľstvo pretrvá aj po tom, čo ona pochopí, že zamýšľa zabiť riaditeľa. A tak sa teda Severus, podobne ako Dumbledore, vyhýbal okamihu odhalenia.

Grangerová sa na jeho prekvapenie nepýtala. Ani zďaleka ho nezasýpala neustálymi otázkami. Zdalo sa, že sa konečne naučila byť trpezlivá. Hoci ho zakaždým, keď si myslela, že ju nezbadá, pozorovala so zamysleným výrazom.

Len čo zvládla fintu premiestňovania, trávili jednu z každotýždenných hodín mimo hradu.

„Budúci štvrtok si oblečte pod habit športové oblečenie,“ prikázal, „a príďte sem vo zvyčajnom čase.“

Grangerová prišla ako obyčajne presne o ôsmej. Biele tenisky vykúkajúce spod tmavého vlneného habitu pôsobili nevhodne. „Poďte,“ povedal a zaviedol ju do svojho laboratória a odtiaľ do obývacej izby. Oči sa jej rozšírili, keď zistila, kde sú, a jej pozornosť okamžite pritiahli police s knihami. „Hýbte sa, Grangerová!“ pokarhal ju a otvoril ďalšie dvere na druhom konci izby. Poslušne cez ne prešla, no pohľad jej stihol spočinúť na pohovke, pohodlných kreslách umiestnených pred kozubom, konferenčnom stolíku pokrytom časopismi a knihami a bielych, snehobielych stenách. Severus sa uškrnul. Očividne predpokladala, že budú čierne.

Dvere viedli priamo von, otvor bol ukrytý v skale hneď za skleníkmi. Odtiaľ zamierili popri hriadkach so zeleninou až do Zakázaného lesa. Nešli príliš na sever, aby ich zo svojej chalupy nezahliadol Hagrid. Pod klenbou z hustých stromov Severus zastal.

„To bude nateraz stačiť,“ podotkol, vyzliekol si učiteľský habit a vyčaroval vešiak, na ktorý ho zavesil. Punktičkársky ho ponatriasal, aby visel nepokrčený a potom vytiahol z vrecka pár čiernych bežeckých topánok. Grangerová ho napodobnila a vyzliekla si rovnošatu, pod ňou mala bežecké elastické nohavice a športovú mikinu na zips. Severus jej pokynul, aby si zavesila habit, potom si vyzul čižmy a sadol na neďaleké brvno, aby si obul tenisky.

„Tadiaľto,“ kývol jej, len čo bol pripravený. Presunuli sa cez blízku skupinu stromov a vynorili na celkom dobre priechodnej cestičke. „Prútik držte po celý čas v ruke.“ Hermiona vyzerala trošku znepokojene, no inak nevzrušene. „Budeme bežať; nechám vás udávať tempo.“

Vydali sa svižným behom a pomerne rýchlo sa dohodli na tempe. Ako bežali, tlmené svetlo z prútikov poskakovalo po chodníčku. Grangerová bežala pomalšie než zvyčajne, no pohybovala sa dobre a Severus mal nezvyčajnú radosť z behu so spoločníkom. Cestička sa kľukatila lesom asi dve míle. V skutočnosti sa len zriedka odchýlila ďalej od okraja, ale bola od neho dostatočne ďaleko a noc bola dosť tmavá, takže sa zdalo, že by mohli byť hocikde. Tlmený dupot tenisiek pohlcoval okolitý les so zvukmi sov a drobných zvierat, ktoré tvorili pozadie ich rozhovoru. Hermiona bola spočiatku prekvapená, keď sa jej začal vypytovať na odbornú stránku prípravy všehodžúsu a teórie obranných kúziel, ktorým sa v tom čase venovali.

„Ste rovnako otrasný ako môj otec! Beh je dosť náročný aj bez toho, aby sme sa zároveň zhovárali!“ zvolala.

„Nezvládate úlohu, Grangerová?“ spýtal sa a uškrnul, keď namrzene zafunela. Zopakoval otázku. Tentoraz odvetila bez reptania.

Cestička končila tesne pred bránami Rokfortu.

„Á!“ vykríkla Grangerová. „Už som si lámala hlavu, kde presne sme.“

„Poďte so mnou,“ prikázal jej a otvoril bránu iba natoľko, aby cez ňu prekĺzli. Vykročil vpred a odviedol ju k premiestňovaciemu bodu. „Viete, kde teraz sme?“ spýtal sa.

„Predpokladám, že je to oficiálny rokfortský premiestňovací bod?“

Prikývol. „Pozorne sa rozhliadnite naokolo, toto miesto si budete musieť dobre zapamätať, aby ste sa sem mohli premiestniť v ktoromkoľvek dennom čase.“ Grangerová naňho letmo pozrela a potom sa vrátila k mapovaniu miesta, na tvári sa jej zračilo úporné sústredenie. To očividné nasadenie, s ktorým dievčina plnila príkazy, mu v kútiku úst vylúdilo drobný úsmev. Bol vo veľkom pokušení dať jej pár úplne absurdných pokynov, aby videl, koľko ich uskutoční, kým ho pristihne smiať sa. „Zdá sa, že ste konečne zvládli jednoduchý postup premiestňovania.“ Rozhorčený pohľad, ktorý vrhla jeho smerom, mu ešte viac zvlnil kútik úst: bola jednou z hŕstky študentov úspešných v premiestňovaní, a obaja to vedeli. „Uvidíme, ako si poradíte s prípojným.“

Zažmurkala. „Ale, pane, ja nemám oprávnenie.“

„Ja áno,“ odvetil nevzrušene. „A ak sa vám podarí nerozštiepiť nás, nikto sa to nedozvie.“

Výraz na jej tvári mu silno pripomenul ich prvú návštevu v Núdzovej miestnosti, keď ju požiadal, aby urobila salto, ale zdržal sa ďalšieho podpichovania. Namiesto toho pristúpil bližšie k miestu, kde stála.

„Vystrite ruku,“ nariadil, a keď tak urobila, chytil ju za predlaktie. „A držte sa mojej.“ Veľmi silno sa sústredil, tak, aby si nevšímal, ako blízko pri sebe stoja a že cíti jej ruku pod svojou. Zdvihol jedno obočie a pozrel na ňu zvrchu. „Premiestnite nás desať stôp naľavo, Grangerová, a...“ dramaticky sa odmlčal, „...snažte sa nás nerozštiepiť.“

Dievčina prehltla, no potom mierne zodvihla bradu a on vedel, že je pripravená. Pevnejšie mu stisla ruku a zatočili sa do prázdnoty, len aby sa o pár sekúnd neskôr objavili na druhej strane čistinky, obaja – ku Grangerovej očividnej úľave – úplne neporušení.

„Hm,“ povedal tónom, ktorý naznačoval, že to vôbec neurobila dobre. „Skúste to znovu. Tentoraz nás premiestnite naspäť do východzieho bodu.“

V priebehu večera ich z čistinky postupne presúval čoraz ďalej a ona ich potom premiestňovala späť. „Prípravná fáza vám trvá pridlho,“ povedal napokon. „Jedného dňa by ste mali byť schopná premiestniť sa za akýchkoľvek okolností a bez predošlého upozornenia.“ Odmlčal sa. „Dôverujete mi?“ opýtal sa a nastavil ruku.

„Pravdaže,“ vyhlásila, akoby to bola nejaká hlúpa otázka, a bez váhania sa pevne chytila jeho predlaktia.

Severus žmurkol a odmiestnil sa skôr, než mal príležitosť analyzovať ten pichľavý pocit vzadu v hrdle. Objavili sa na vrchole kopca, kde sa po ich ľavej strane roztvárala priepasť. Vietor lomcoval ich tenkým športovým oblečením a Grangerovej fúkal vlasy do tváre v divokej spleti – pri niektorom z nespočetných premiestnení stratila gumičku. Obrátila tvár proti vetru, odhrnula si z nej vlasy, a len čo ich mala dočasne pod kontrolou, s očakávaním naňho vzhliadla.

„Skočíme z tohto útesu,“ oznámil jej, snažiac sa prekričať vietor. „Skôr, než dopadneme na dno, premiestnim nás do bezpečia.“

Prsty mala stále zaborené vo vlasoch, zadívala sa na zráz a potom naňho, v tvári sa jej jasne zračili obavy. Urobila grimasu, no vzápätí odhodlane prikývla.

„Poriadne sa rozbehneme,“ poučil ju. „Chyťte ma za ruku!“

Cúvli nejakých sto metrov a Hermiona mu pevne zovrela ľavú ruku, prsty mala premrznuté od vetra a v podstate sa stratili v jeho väčšej dlani. Vlasy za ňou povievali a jedna kučera jej vletela do očí.

„Ste pripravená?“ spýtal sa.

„Áno.“ Z tváre jej vyžarovalo pevné rozhodnutie.

Rozbehli sa k zrázu. Keď sa priblížili k okraju, zrýchlili a potom skočili. Chvíľu sa zdalo, že visia na jednom mieste, akoby boli v bezváhovom stave, než spadli dolu; vietor a gravitácia zmietali ich telami. Severus pevne stisol Grangerovej ruku a strhol ich do prázdna.

Objavili sa na premiestňovacom bode neďaleko Rokfortu. Pristáli tak hladko, že sa sotva zatackali. Hneď, ako dorazili, Hermiona si vytrhla ruku z jeho dlane, otočila sa od neho a spadla na všetky štyri. Okamžite sa povracala. Severus sa na okamih zarazil, no vzápätí sa rýchlo spamätal a zohol, aby jej z tváre odtiahol vlasy.

„Prepáčte,“ povedala slabo, len čo bola schopná prehovoriť. „Vážne nemám rada výšky.“

A napriek tomu skočila z útesu len preto, že som jej to povedal. Chvíľu mal pocit, že sa nenadýchne.

„Na budúci týždeň, vás naučím, ako sa to robí,“ prisľúbil. „Keď zistíte, že sa dokážete premiestniť do bezpečia, budete schopná ovládnuť strach.“

 

* * * * *

 

Severus napochodoval do slizolinskej klubovne; hľadal Jocelyn Smithovú. Zbadal ju takmer okamžite. Sedela v časti, kde boli dva gauče prisunuté k sebe tak blízko, že sa sotva dalo medzi nimi prepchať, a živo diskutovala s ďalšími tromi prváčkami a jedným chlapcom. Bola očividne stredobodom pozornosti, keď im rozprávala nejakú historku, ktorú ostatní považovali za zábavnú. Severus sa na moment zastavil a premýšľal nad tým, ako sa jej správanie v priebehu roka zmenilo, potom sa zamračil a vyletel na ňu.

„Slečna Smithová,“ zasyčal výhražne.

Jocelyn ihneď vyskočila na nohy. Rýchle si osvojila slizolinský kódex úcty k vedúcemu fakulty. Všetci jeho študenti nachádzali potešenie v úzkostlivej zdvorilosti voči nemu na verejnosti a vážili si voľnejšie zásady, ktoré tu a tam povolil v súkromí ako výnimky potvrdzujúce pravidlo. „Dobrý večer, pane,“ odvetila.

„Vysvetlite mi, prosím, ako sa vám podarilo vyslúžiť si trest v tom istom čase, kedy sa máte stretnúť so mnou?“

Mala dosť slušnosti, aby sa pokúsila o kajúcny výraz, ale huncútske jamky na lícach trošku pokazili výsledný efekt. „Prepáčte, pane, no musela som prekliať Gregoryho...“

Prerušil ju ľahostajným mávnutím ruky. „Slečna Smithová, je mi fuk, koľkých chrabromilčanov ste prekliali a z akého dôvodu, no zaujíma ma, že kvôli tomu musím meniť denný harmonogram.“

Jej druhý pokus o skrúšený výraz bol oveľa presvedčivejší. Možno preto, že mierne sklonila hlavu. „Prepáčte, pane,“ zopakovala.

„Ak si neželáte pokračovať, stačí len povedať. Nerád by som zbytočne plytval časom.“

„Nie!“ Prudko zdvihla hlavu, kajúcny výraz bol už nefalšovaný.

„Prosím?“

„Nie, pane. Nechcem skončiť s našimi hodinami.“

„No dobre. Takže sa stretneme v sobotu ráno – pred raňajkami. O pol ôsmej, nie neskôr.“ Severus sa otočil bez toho, aby sa obťažoval počúvať nadšené ďakovanie Jocelyn. Bol už takmer pri dverách, keď si všimol Tracey Davisovú mračiacu sa od sústredenia nad svojou úlohou z aritmancie.

„Slečna Davisová,“ ozval sa náhle. „Na slovíčko do môjho kabinetu, ak vám to neprekáža. A vezmite so sebou aj vašu prácu.“

Tracey si náhlivo pozbierala veci a nasledovala profesora von z klubovne a do kabinetu, kde jej pokynul, aby si sadla.

„Povedzte mi, slečna Davisová,“ informoval sa, „prečo si profesorka Vectorová myslí, že by ma mohol zaujímať váš projekt z aritmancie?“

Dievčina vyzerala trochu vyľakane a nervózne sa hrala s popruhom na taške. Sťažka prehltla. „Mám tu návrh výskumu, pane, ak by ste sa naň chceli pozrieť.“

Severus panovačne vystrel ruku. Davisová sa hrabala medzi papiermi, až kým nenašla ten pravý. Pergamen bol pre častú manipuláciu mäkký a ľahko sa roztvoril.


Samostatný projekt z aritmancie (MLOKy) – Tracey Davisová

Cieľ: Identifikovať a zrušiť kliatbu zoslanú na miesto rokfortského učiteľa obrany proti čiernej mágii.

 

Severusovi vyschlo v ústach. Pomaly vzhliadol hore a zadíval sa na mladú ženu pred sebou. Pohrávala sa s remeňom na taške, jej obavy boli zreteľné. „Ďakujem,“ povedal napokon. Davisová sa na oplátku naňho napäto usmiala, no nevyzerala o nič menej vystresovane. Po krátkej pauze dodal vľúdnejším hlasom: „Viete, že to miesto preklial Temný pán?“

Prikývla so zachmúrenou tvárou. Davisová nebola medzi tými, ktorí sa vlani pripojili k Inkvizičnej čate, spomenul si náhle.

„Tak dobre. Ak vám budem môcť s čímkoľvek pomôcť, neváhajte sa spýtať.“ Pohľadom prebehol po návrhu výskumu a potom jej ho vrátil. Bola veľmi dôkladná.

„Ďakujem, pane.“

„Môžete odísť.“

„Ďakujem, pane,“ zopakovala. Papiere napchala naspäť do tašky a čo najrýchlejšie odišla.

Severus dlhú chvíľu sedel na mieste. Vectorová mala pravdu. Davisovej projekt ho nesmierne zaujímal.

 

* * * * *

 

Na konci sobotňajšej hodiny sa Jocelyn zarazila pri zbieraní vecí.

„Pane?“ opýtala sa váhavo.

Severus práve zvažoval, ktorú kôpku prác má oznámkovať ako prvú. Vzhliadol hore a zodvihol jedno obočie.

„Premýšľala som,“ znovu zaváhala. Bola to očividne nejaká dôležitá otázka. „Premýšľala som, čo sa stalo s vaším otcom.“

Severus sedel niekoľko sekúnd úplne bez pohnutia. Potom si zasunul vlasy za ucho. „Zabil som ho,“ odvetil s chladnou tvárou.

Jocelyn temer okamžite znovu získala rovnováhu, no nie dosť rýchle, aby si nevšimol jej šokovaný výraz. Severus cítil nezvyčajnú potrebu vysvetliť jej to. „Bola to nehoda,“ oznámil. „Nehoda s ničivými dôsledkami pre môjho otca, ktorá mala veľmi nepriaznivý vplyv na moju ďalšiu kariéru. Nie je to prístup, ktorý by som odporúčal.“

Uprene sa na ňu díval, ako kývla hlavou, len čo mlčky vstrebala jeho slová, a vopchala si posledné veci do tašky.

„Ďakujem, pane,“ zamumlala cestou von. Po jeho odpovedi zostala viditeľne zdesená, pretože jej obvyklé nadšenie bolo úplne fuč.

Nebolo potrebné jej opisovať ponižujúce detaily procesu pred Wizengamotom: Poppy Pomfreyová svedčiaca v jeho prospech s vyčerpávajúcou litániou o všetkých zraneniach a bitkách, ktoré utŕžil; Slughorn odmietajúci urobiť to isté; Lucius – ktorý bol v tom čase ešte uznávanou mladou hviezdou na ministerstve, než bola povesť jeho rodiny poškvrnená spolčením sa s Voldemortom – podávajúci svedectvo o bezúhonnosti svojho mladého spolužiaka; slzy jeho matky a chorobná láska k mužovi, ktorý týral ju i jej syna.

Pred Azkabanom ho uchránili dve veci: bol neplnoletý a nepoužil mágiu.

Severus stále nevedel, prečo sa práve v tú noc rozhodol vrátiť úder. Bolo to uprostred prázdnin, v to hrozné leto, po ktorom sa pohádal s Lily. Bol opitý ako po väčšinu nocí. A udrel svojho otca. Len raz, ale akousi bláznivou zhodou náhod ho zasiahol presne tak, že mu zlomil väzy. Nešťastná náhoda. Zabitie. Sebaobrana. Severus dostal podmienečný trest na osemnásť mesiacov. Osemnásť mesiacov „dobrého správania“. Osemnásť mesiacov, počas ktorých stále klesal počet ľudí, čo dokázali nájsť vľúdne slovo pre prchkého a zatrpknutého chlapca, ktorý zabil svojho otca.

Smrťožrútom to, na rozdiel od nich, vôbec neprekážalo.

 

* * * * *

 

„Severus, chlapče môj, som rád, že si sa tu dnes večer zastavil. Niečo na pitie?“ Dumbledore privolal fľašu ohnivej whisky skôr, než Severus stihol odvetiť. Prenikavý nádych žoviálnosti v jeho hlase donútil Severusa uvažovať nad tým, aký je riaditeľ nervózny.

Severus sa usadil naproti nemu a ochotne prijal ponúkaný pohár.

„Ako pokračujú hodiny so slečnou Grangerovou?“

„Tak, ako sa dalo čakať.“ Severus sa odmlčal a prstom si prešiel po spodnej pere, než sa podvolil odpovedať na otázku schovanú za pôvodnou. „Ešte som jej nepovedal nič, čo by nesúviselo s hodinami.“

Dumbledorovi sa zjavne uľavilo. „Už si sa rozhodol, čo jej povieš?“ spýtal sa.

Severus zodvihol jedno obočie. „Do úvahy pripadá len jedna vec.“

„Nie som si istý, že je to také jednoduché,“ odvetil Dumbledore a mierne sa naklonil dopredu. „Základnou povahovou črtou slečny Grangerovej je postaviť sa za tých, ktorí sú hanobení a zle sa s nimi zaobchádza – spomeň si na jej nedomyslené trvanie na právach domácich škriatkov. Len čo ma zabiješ, tvoje meno bude medzi členmi rádu v nemilosti. Nemôžeme riskovať, že sa môže postaviť na tvoju obranu.“

Zvieravý pocit v žalúdku spôsobil Severusovi ľahký závrat, a tak hodil do seba hlt ohnivej whisky s menšou eleganciou, než bolo jeho zvykom. Dumbledorova necitlivá zmienka o budúcnosti, v ktorej stratí aj tých pár priateľov a trochu úcty, zaťala do živého. Nie po prvý raz mu napadlo, že smrť spôsobená Neporušiteľnou prísahou by bola vhodnejším koncom. „Albus,“ podarilo sa mu povedať ostro, „je oveľa pravdepodobnejšie, že Grangerová povstane skôr na vašu obranu, než na tú moju.“

Dumbledore stisol pery a na mladšieho kolegu sa zhovievavo usmial. „Myslím, že podceňuješ jej úctu voči tebe, Severus.“

Úcta, ktorá čoskoro pominie. Znovu si odpil z whisky. Páľava kĺžuca dolu hrdlom ho iba mierne obrnila voči mukám spôsobeným týmto rozhovorom.

„Hoci aj to by bola katastrofa!“ pokračoval riaditeľ, akoby Severusov život nebol už aj tak obrátený hore nohami. „Rozhodne si nemôžeme dovoliť dostať sa do situácie, kedy by sa ťa pokúsila zastaviť. Vážne si myslím, že bude najlepšie nepovedať to nikomu. Tie výpočty sa celkom isto musia vzťahovať na niečo úplne iné.“

Čo by bolo horšie, uvažoval Severus vystresovane, sledovať, ako sa jej úcta zrúti ako domček z karát, alebo ju nechať myslieť si o mne zároveň s ostatnými, že som zradca? Odsunul tú myšlienku bokom, aby nemusel čeliť zložitej otázke, prečo preňho Grangerovej rešpekt znamená viac než Minervin alebo Hoochovej, a náhle zmenil tému.

„Určite ste ma sem dnes večer zavolali preto, aby sme hovorili o niečom inom ako o slečne Grangerovej, Albus.“

„Máš pravdu ako vždy, Severus. Dúfal som, že sa porozprávame o prútikovej mágii.“

Prútikovej mágii? „Iste.“ Severus si prehodil nohu cez nohu, bol súčasne podráždený a aj sa mu uľavilo, že sa posunuli k takej náhodnej téme.

„Predpokladám, že si uvedomuješ dôsledky súboja vzhľadom na vlastníctvo prútika.“

Došlo mu, na čo riaditeľ naráža. „Pravdaže. Ubezpečujem vás, Albus, že som so svojím prútikom úplne spokojný a absolútne nemám v úmysle používať ten váš.“

„Presne v to dúfam, chlapče môj.“ Dumbledore sa naňho rozžiaril ponad okuliare, potom spustil pohľad k poháru s whisky. Zhlboka sa nadýchol a úsmev bol preč. „Čo vieš o smrtonosnej paličke alebo takzvanom prútiku osudu?“

„O nič menej či viac ako hociktorý dobre vzdelaný čarodejník... O existencii toho prútika kolujú mnohé chýry, ale žiaden z nich sa nikdy nepotvrdil. V nedávnej minulosti sa raz Gregorovič chvastal, že ho vlastní; tvrdil, že ho používa ako model pre vlastnú tvorbu, pravdepodobne, aby sa zviditeľnil. No opäť sa neobjavil žiaden spoľahlivý dôkaz. Prečo?“

„Napodiv,“ ozval sa Dumbledore s nádychom nervozity v hlase, „mám spoľahlivý dôkaz.“ Vytiahol svoj prútik a opatrne ho položil na stôl medzi nich.

Severus sa naň zadíval a po prvýkrát si ho skutočne prezrel. Baza.

„Ten prútik naozaj patril Gregorovičovi,“ riekol Dumbledore. „Ukradol mu ho Gellert Grindelwald a ja som mu ho v roku 1945 vzal.“

Nastalo dlhé ticho, než napokon Severus prehovoril. „A tak, keď vás zabijem...“ stíchol. V mysli horúčkovito zvažoval všetky možnosti a záväzky.

„Áno,“ Dumbledore pôsobil unavene. „Nemal som v úmysle ti to prezradiť. Vlastne som si to tajomstvo chcel vziať do hrobu. Určite,“ hlas mu zneistel, „určite chápeš, aké je dôležité, aby sa o tom Voldemort nedozvedel a ani on, a ani žiaden z jeho smrťožrútov, si prútik neprivlastnili.“

„Keby v Temnom pánovi skrslo čo i len podozrenie,“ podotkol Severus, hlas mal úplne bez emócií, „zabil by ma.“

„Áno,“ pritakal Dumbledore sťažka. „Je to riziko.“

Dlhú chvíľu obaja mlčali.

„Severus?“

Mladší muž vzhliadol od jantárovej tekutiny víriacej v pohári a pozrel riaditeľovi priamo do očí.

„V bazovom prútiku je ukrytá mocná mágia; nemožno ho zlomiť, ani spáliť. Ak by som ho dokázal zničiť, urobil by som to.“

Severus prikývol, že rozumie. Ešte nikdy sa mu Dumbledore nezdal taký utrápený. Dopil pohár a potom ho nehlučne položil na stôl. „Stojím si za tým, čo som povedal, Albus,“ poznamenal. „So svojím prútikom som úplne spokojný a ten váš nebudem používať.“

„Ďakujem, Severus,“ zašepkal riaditeľ s očami upretými na bazový prútik stále ležiaci na stole medzi nimi.

Keď Severus vstal a pobral sa ku dverám, Félix vydal nízky melodický krik. Majster elixírov sa pri tom zvuku zachvel, no nezastavil. Bude ešte dlhé hodiny blúdiť chodbami, než bude schopný zaspať.



23. Occamova britva



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



23. Occamova britva

 

Hermiona sa spočiatku v to ráno, kedy Harry súhlasil, že užije felix felicis, tešila. Štipka šťastia, pomyslela si, bola presne tým, čo potreboval, aby Slughorna presvedčil a získal od neho spomienku o horcruxoch. Avšak od chvíle, čo tú zlatú tekutinu vypil, mala pochybnosti. Namiesto toho, aby zamieril do Slughornovho kabinetu, sa Harry náhle rozhodol navštíviť Hagrida a zúčastniť sa Aragogovho pohrebu – a nič, čo povedala ona či Ron, ho nepresvedčilo o opaku. Keď zmizol pod plášťom a potom zbehol dolu schodmi z chlapčenskej spálne, Hermiona pozrela na Rona a vystrúhala komicky zúfalú grimasu.

„No tak,“ zamrmlal Ron a tiež sa zaškľabil. „Poďme za ním.“

Na spodku schodiska sa však nádej, že Harryho dostihnú skôr, než vykĺzne z klubovne, rozplynula.

„Čo si tam hore s ňou robil?“ zvrieskla Lavender.

„Čo tým chceš...“ zahabkal Ron a zasekol sa, keď mozog dostihol ústa a došlo mu, že sa tentoraz nebude môcť odvolať na Harryho. „Hermiona je moja kamoška, Lav...“

Aj druhý pokus o súvislú reč bol okamžite prerušený pokračujúcim hašterením.

„Pochybujem, Ronald Weasley! Kamošky nežiarlia a neprestanú sa s tebou baviť len preto, že máš dievča, ktoré si ťa naozaj váži! Kamošky s tebou nezmiznú v chlapčenskej spálni, tie sa s tebou flákajú v klubovni, kde môžu všetci vidieť, čo sa deje! Kamošky sa netvária tak prekliato arogantne, keď na teba tvoje dievča jačí!“

Je načase zmiznúť, pomyslela si Hermiona, jej pud sebazáchovy zvíťazil nad túžbou zostať a nakričať na Lavender.

„Tak dobe, Ron,“ povedala veselo. „Odchádzam do knižnice. Zastav sa neskôr, ak chceš.“

Pokiaľ ide o Lavender, Ronov zúfalý pokus zachytiť Hermionu za ruku bol posledným klincom do rakvy. Keď Hermiona vykĺzla na chodbu, počula, ako jej krik ešte zosilnel. Nuž, pomyslela si rovnako arogantne, ako o nej vyhlásila Lavender, to je tá povestná štipka šťastia.

Ron sa k nej pripojil približne po dvadsiatich minútach, vyzeral utrápene, no očividne mu odľahlo. „Rozišli sme sa,“ nepresvedčivo objasnil ako odpoveď na jej zdvihnuté obočie. „Zrejme mi neskontroluješ domácu z transfigurácie, však?“

Hermiona si teatrálne povzdychla, no s úškrnom prijala nesmelo ponúkanú esej. Blýskalo sa na lepšie časy.

 

* * * * *

 

Nasledujúceho dňa narazila na Ginny na schodoch vedúcich do dievčenských spální.

„Ahoj, Hermiona,“ pozdravila ju Ginny so skleslým úsmevom.

„Ahoj, čo sa deje?“ Zastavila sa a vzhliadla na mladšiu dievčinu, ktorá stála o niekoľko stupienkov nad ňou.

„Ále, nič zvláštne. Len to, že sa Dean po včerajšom rozchode správa ako totálny magor.“

„Dávať kopačky je ťažké, však?“ zavtipkovala Hermiona, avšak Ginny na muklovskú narážku nereagovala.

„Aj tak sa to dá povedať.“

„Ak ťa to aspoň trochu uteší,“ pokračovala Hermiona a spomenula si na Harryho dôkladne nezúčastnený výraz včaššie ráno, keď sa dozvedel o novinke, „myslím, že tvoj vzťah s Deanom asi splnil svoj účel.“

Ginny sa ihneď rozžiarila. „Naozaj?“ spýtala sa a oči sa jej prudko (a tak trochu desivo) zaleskli.

„Naozaj.“

„Tak díky, Hermiona!“ Ginny si prehodila vlasy cez plece a takmer okolo nej pretancovala cestou do klubovne.

Hermiona sa v duchu usmiala a pokračovala po schodoch hore. Kiežby sa všetky jej problémy tak ľahko vyriešili. K jej veľkej úľave nebola v miestnosti ani Lavender, ani Parvati, a tak skopla z nôh topánky, vliezla do postele a dôkladne okolo nej pozaťahovala závesy. Do večere zostávala približne hodina a pol a ona si potrebovala premyslieť niekoľko vážnych vecí. Vytiahla prútik a zoslala zopár ochranných kúziel, ktoré sa naučila od Snapa. Tie by si mali dať rady s vyrušovaním.

V to ráno im Harry počas hodiny čarovania porozprával o svojich včerajších dobrodružstvách: od Aragogovho pohrebu, spôsobu, akým vypáčil spomienku zo Slughorna, jej prezretí si a hrozných podrobnostiach o horcruxe, až po Dumbledorov sľub, že ho vezme so sebou, keď pôjde hľadať ďalší. Horcruxy. Hermiona sa zachvela pri myšlienke, že je niekto ochotný rozdeliť si dušu raz, nieto ešte sedemkrát – Nie, opravila sa, keď logika zvíťazila nad zdesením. Šesťkrát. Šesť rozdelení rovná sa sedem kúskov. Dva z nich už boli zničené. Vymenovala zostávajúce horcruxy: medailón, pohár, niečo od Bystrohlavovej alebo Chrabromila a pravdepodobne aj had.

A ako, uvažovala, súvisia horcruxy s tým zdanlivo ničivým plánom, ktorý sa tento rok udeje? A čo majú naopak spoločné s informáciami, ktoré mi má poskytnúť profesor Snape? Rukami si objala kolená a mierne si ich pritiahla k hrudi. Asi nič, usúdila. O horcruxoch som sa zakaždým dopočula od Harryho; informácie od profesora Snapa by sa mali týkať niečoho iného.

Povzdychla si. Mala z toho v hlave zmätok. Nahla sa dopredu, schmatla popruh na taške a vytiahla ju k sebe po prikrývke. Pohrabala sa v nej a našla ceruzku a kúsok pergamenu. Bolo načase urobiť si zoznam.

Plán 1 – Zabiť Voldemorta

Spôsob: zničiť horcruxy (6), potom môže Harry bojovať s Voldemortom

Vývoj: zničené horcruxy (2): denník, prsteň

Zostávajúce horcruxy (4): medailón (S), pohár (B), niečo patriace Ch alebo B, had (?)

Pozn.: Napriek tomu, že teoreticky môže horcruxy zničiť ktokoľvek, zachovanie tajomstva je kľúčové (Ak na to V. príde, vytvorí ich ešte viac), takže v praxi prichádzajú do úvahy len Dumbledore, Harry, Ron a Hermiona.

Zdalo sa jej trochu hlúpe zapísať svoje meno ako potenciálneho hľadača horcruxov, ale chcela byť dôkladná. Plán číslo jeden bol dosť jednoduchý. Plán číslo dva bolo oveľa ťažšie zostaviť, lebo jej nebolo jasné, čoho sa vlastne týkal. No pustila sa do toho:

Plán 2 - ?

Spôsob: ?

Vývoj: ?

Skôr, než dospeje k názoru, to musela skúsiť inak. Možno by mala spísať všetko, čo vedela, a kto bol v akej fáze do záležitosti zapletený. Začala odznova s ďalším kusom pergamenu.

Plán so zdanlivo ničivými následkami.

Osoby, ktoré poznajú podrobnosti: Dumbledore, Snape

Osoby, ktoré ich nepoznajú: McGonagallová, Vectorová, Hermiona, všetci ostatní (vrátane Harryho)

To už Hermiona ležala na bruchu, nohami hompáľala vo vzduchu a na ukazovák ľavej ruky si nakrúcala kučeru. Vynechala medzeru a pokračovala v písaní trochu nižšie.

Draco Malfoy. Smrťožrút (?), ktorý sa pokúša zabiť niekoho na Rokforte a je mu jedno, komu pritom ublíži (Katie Bellová, Ron).

Potenciálne ciele: Harry (nepravdepodobné – pretože KB mu mohla ten náhrdelník jednoducho odovzdať v Rokville)

Slughorn (medovina bola v jeho kabinete)

Dumbledore (medovina – Vianoce)

Niekto celkom iný (?)

Hermiona váhala a hrýzla si spodnú peru, potom dopísala.

Poznámka: Snape sľúbil, že pomôže a/alebo ochráni Draca (Neporušiteľná prísaha – Narcissa Malfoyová).

Opäť prestala písať skôr, než dokončila myšlienku.

Dedukcia: Dumbledore vie o všetkom/Snape mu kryje chrbát.

Hermiona si povzdychla a znovu pozrela na zoznam potenciálnych cieľov. Bolo smiešne čo i len pomyslieť na to, že by Draco zabil Dumbledora. Riaditeľ je takmer neporaziteľný – spomienka na jeho černejúcu ruku tú myšlienku nečakane uťala. Malfoy by to nedokázal, ale...

Sťažka prehltla. Zdalo sa, že slová na papieri pred ňou sa striedavo rozostrujú a zaostrujú. Začalo jej byť zle. Skĺzla z postele, nemotorne sa pretlačila cez závesy a ako vo sne odtackala do kúpeľne. Bolo to o chlp, ale podarilo sa jej v sebe udržať obed. Aby sa upokojila, prinútila sa niekoľkokrát zhlboka nadýchnuť a tvár si poriadne ošpliechala studenou vodou. Dobre, Grangerová, povedala si, spamätaj sa!

Keď znovu otvorila dvere na kúpeľni, stuhla rovnako ako Lavender s Parvati. Všetky tri sa na seba ostražito zadívali.

„Ahoj, Hermiona,“ ozvali sa unisono falošne sladkým hlasom.

„Ahojte,“ odvetila stroho.

„Ehm,“ Parvati letmo pozrela nabok, keď prehovorila, „čo sa stalo s tvojou posteľou?“

Hermiona sa prekvapene pozrela smerom, kde sa mala nachádzať jej posteľ, no nič tam nebolo. Trvalo pár sekúnd, než sa jej mozog rozbehol a prestala zízať s otvorenými ústami. Napokon jej došlo, že ochrany, ktoré zostala, boli také silné, že samotná posteľ zmizla z dohľadu. Potlačila nutkanie hystericky sa rozosmiať.

„Len som si precvičovala kúzla na získanie vyššej známky z čarovania,“ zaklamala a napäto sa usmiala na Parvati a hneď nato aj na Lavender. Potom bez zaváhania prešla cez miestnosť. Keď prekročila ochrany, pocítila na koži brnenie a zároveň sa objavila aj jej posteľ. Otočila sa. Z výrazu na tvárach oboch dievčin pochopila, že práve zmizla. Snažila sa necítiť samoľúbo, no neúspešne.

Ten pocit však netrval dlho. Za závesmi postele stála opäť tvárou v tvár svojmu zoznamu – a logickému záveru, ktorý vyplýval z informácií, ktoré obsahoval. Prinútila sa uvažovať o ňom pokojne. Nič z neho zatiaľ nevyškrtni, pripomenula si. Zdanie občas klame.

Pevne uchopila ceruzku. Je to len logická úloha. Vyslovila to nahlas, aby to pôsobilo reálnejšie. „Je to len logická úloha.“

Domnienka: Malfoy sa snaží zabiť Dumbledora.

Fakt: Snape prisľúbil pomoc.

Dedukcia: Keď Malfoy zlyhá, Snape zabije Dumbledora.

alebo

Domnienka: Malfoy sa snaží zabiť Dumbledora.

Fakt: Snape prisľúbil pomoc, ale nemyslel to vážne.

Dedukcia: Keď Malfoy zlyhá, Snape zomrie (Neporušiteľná prísaha).

Vôbec jej nenapadlo uvažovať nad možnosťou, že by Malfoy dokázal uspieť. Inštinktívne cítila, že skôr prvá z týchto dvoch alternatív by sa dala charakterizovať ako „plán so zdanlivo ničivými následkami“, ale doposiaľ nevedela objasniť, prečo jej to pripadá pravdepodobnejšie.

Ak Snape prežije, písala ďalej, Dumbledore zomrie. Ak Dumbledore prežije, Snape zomrie.

Špión alebo osnovateľ?

Hermiona hľadela na slová pred sebou tak dlho, až sa zdalo, že už nedávajú zmysel, nezdali sa viac ničím iným než čiernymi haky-bakmi na bielom pergamene. Potom dopísala ešte tri slová a doplnila za ne otáznik.

Dumbledore už zomiera?

 

* * * * *

 

Nakoniec Hermiona zišla dolu na večeru. Nemohla veľmi robiť nič iné. Chlapci jej neskorý príchod uvítali s určitou úľavou.

„Šudovali šme ša, kde ši,“ podotkol Ron s plnými ústami zemiakovej kaše.

„Učila som sa,“ odvetila roztržito a z najbližšej misy si nabrala poriadnu hŕbu zeleniny (konkrétne zelenú fazuľku).

Veľká sieň nebola miestom pre osobné rozhovory akéhokoľvek druhu a Ron s Harrym už boli hlboko zabraní do debaty o tom, či je inštruktor premiestňovania Wilkie Twycross príbuzný s profesionálnym hráčom metlobalu rovnakého priezviska. Hermiona dokázala konzumovať jedlo bez toho, aby venovala priveľkú pozornosť okoliu. Namiesto toho si lámala hlavu nad pochopením a domnienkami niekoľkých posledných hodín. Ak Snape zabije Dumbledora, stane sa vyvrheľom, bude musieť utiecť a jeho život sa ocitne v hroznom nebezpečenstve. Na druhej strane by to upevnilo jeho pozíciu v rámci Voldemortovej skupiny a jeho postavenie smrťožrúta by sa ocitlo mimo podozrenia.

Vychádzajúc z predpokladu, že to bolo najbezpečnejšie zo všetkých možných miest – ochranné kúzla sem či tam – schovala si poznámky do podprsenky a zakaždým, keď sa počas večere pohla, cítila, ako ju rožtek pergamenu škriabe po hrboľatom povrchu jazvy. Len krátko uvažovala nad možnosťou, že by Snape bol zradcom. Možno sa Dumbledore mýli, keď dôveruje Snapovi? Harry si to rozhodne myslí. No v hlave jej zazneli riaditeľove slová: „Zveril by som mu aj svoj život.“ Dumbledore bol až príliš dôvtipný - a manipulatívny – aby taký slovný obrat použil bez rozmyslu.

Dávno pred skončením večere Hermiona vedela, že potrebuje hovoriť s profesorom Snapom. Pre problémy so zhodujúcimi sa časmi v rozpise mal chrabromilský tím v tom týždni iba jeden tréning, vo štvrtok, no Hermiona si nemyslela, že by dokázala čakať ďalších štyridsaťosem hodín, kým tú tému nahryzne. Musí to byť ešte dnes večer.

Keď Snape vstal od stola, nasledovala jeho príklad. Na stoloch sa práve objavil dezert a Harry na ňu prekvapene vzhliadol.

„Kam ideš?“ opýtal sa.

„Do knižnice. Prepáč, mám kopec práce.“ Najpoužívanejšie klamstvá boli spravidla tie najlepšie.

„Miona,“ ozval sa Ron vyčítavo. „veď si sotva niečo zjedla! Mala by si tu chvíľu zostať a zjesť aspoň kúsok melasového koláča.“

Jeho starostlivosť ju chytila za srdce. Obratom ju zaplavil pocit lásky k obom chlapcom, rýchlo nasledovaný bodnutím paniky. Na to teraz nemala čas.

„Nie všetci zjedia na večeru toľko, čo sami vážia, len aby vydržali celý večer, Ronald Weasley. Uvidíme sa neskôr.“ Hermiona sa náhlila preč a do vstupnej haly dorazila práve včas, aby videla, ako sa Snape vytratil dolu schodmi vedúcimi do žalárov. Ponáhľala sa za ním.

Približne v polovici chodby sa zastavil, aby si pohovoril so skupinkou slizolinských druhákov. Chlapec, ktorý stál bezpečne mimo jeho zorného poľa, si všimol prichádzajúcu Hermionu a zaškľabil sa na ňu. Jeho drzosť jej vnukla vynikajúci nápad. Vytiahla z vrecka prútik a namierila ho na to opovážlivé chlapčisko. Druhák sa vyplašil, naľakane vykríkol a prikrčil sa za chrbát najbližšieho priateľa. V tom zmätku sa Snape otočil a ocitol sa tvárou v tvár Hermione s nahnevane namiereným prútikom.

„Čo to má znamenať, slečna Grangerová?“ zavrčal, keď k nej pristúpil. Zlosť mu zvýraznila ostré črty tváre.

"Pluralitas non est ponenda sine necessitate," odvetila sťažka dýchajúc. Snažila sa, aby ju pochopil.

Oči sa mu zúžili. „Trest!“ vyštekol. „Hneď teraz!“

Okamžite sa otočila a zamierila k jeho kabinetu. Snape kráčal za ňou ako zlovestné stelesnenie hnevu. Slizolinčania sa rozostúpili, keď ich míňali; synkopické staccato ich vystrašeného šuškania sa miešalo s hlasným klopkaním Snapových podpätkov na čižmách.

Len čo vošli do kabinetu, profesor zabuchol dvere.

„Mali by ste mať veľmi dobrý dôvod pre vaše správanie, Grangerová, inak budete nasledujúce štyri hodiny drhnúť kotlíky bez použitia mágie.“

„Potrebovala som s vami hovoriť, pane.“

„Sadnite si!“ prikázal a obišiel stôl, aby sa usadil do svojho kresla.

Uvelebila sa na svojom zvyčajnom mieste naproti Snapovi mračiacemu sa na ňu spoza stola a zostala v rozpakoch, kde začať. Rukou si prešla po jazve. Poskladaný pergamen pod jej prstami zintenzívnil pocit naliehavosti, no stále presne nevedela, čo má povedať.

Profesor si napokon rozčúlene povzdychol. „Keby som vedel, Grangerová, že tak veľmi túžite civieť na mňa, namiesto trestu by som vás poslal do nemocničného krídla. No tak, máte alebo nemáte mi čo povedať, čo stojí za narušenie mojich plánov pre dnešný večer?“

„M-mám, pane.“ Hermiona sa zhlboka nadýchla. „Je pravda,“ spýtala sa, „že profesor Dumbledore zomiera?“

Snape jej venoval dlhý pohľad. „Kde ste na ten nápad prišli, Grangerová?“
„Postreh. Neodpovedali ste mi na otázku.“

„Nie, neodpovedal.“

Toto nikam nevedie. „Nijako sa nesnaží skryť svoju černejúcu ruku a je to čím ďalej horšie. Existujú určité kliatby...“ zmĺkla.

Snape zovrel ústa. Vyzeralo to, akoby mu dolu tvárou zišla roleta, mal oveľa prísnejší a desivejší výraz než zvyčajne. „Veľmi bystré, slečna Grangerová. No uisťujem vás, že tá kliatba nebude postačovať, aby zabila Albusa Dumbledora.“

Hermiona nervózne prechádzala prstom po hrane stola. Proti svojej vôli bola ohromená jeho majstrovskou schopnosťou zahovoriť pravdu. Odkašľala si, nadišiel čas pre chrabromilskú otvorenosť. „Predpokladám, že Draco Malfoy tiež nebude dostatočne účinný.“

Snape sedel úplne nehybne. Keď prehovoril, hlas mal celkom pokojný a tón takmer zdvorilostne konverzačný. „Čo tým naznačujete, slečna Grangerová?“

Hermiona zaťala ruky do pästí, nechty sa jej bolestivo zaryli do dlaní. „Naznačujem, pane, že ste s profesorom Dumbledorom zosnovali plán, podľa ktorého zabijete pána riaditeľa namiesto Malfoya. Ostatní smrťožrúti potom nebudú mať žiaden dôvod pochybovať o vašej lojalite.“

Snape zodvihol jedno obočie. „Vážne?“ spýtal sa neveriacim tónom. „A môžem sa v prvom rade spýtať, z akého dôvodu by sa Draco mal pokúšať zabiť pána riaditeľa?“

„Preto, pane, lebo je smrťožrútom, alebo sa snaží stať jedným z nich, aby zaujal miesto svojho otca.“ Hlas sa jej trochu triasol. Bolo deprimujúce čeliť tomuto chladnému, ľahostajnému Snapovi, keď od neho očakávala, že sa bude čertiť a kričať.

„Maloletý čarodejník? Poverený zabiť najmocnejšieho mága súčasnosti? To sa nezdá veľmi pravdepodobné.“ Trochu sa posunul v kresle, tmavé vlasy sa mu prehupli dopredu a olemovali tvár. „Ako ste dospeli k takému za vlasy pritiahnutému záveru, slečna Grangerová?“

Hermiona zaváhala len na sekundu, potom si privolala pergamen z vnútra košele. Opatrne oddelila dva hárky; ten, ktorý obsahoval poznámky o Harryho pátraní po horcruxoch, poskladala a zasunula bezpečne do vrecka. Druhý rozprestrela. „Occamova britva,“ odvetila a podala ho profesorovi.

Prečítal si ho dvakrát, než prehovoril. „Ako logická úloha má táto práca značné chyby.“ Pustil pergamen na stôl medzi nimi.

Priala si, aby ju prestal volať slečna Grangerová a vrátil sa k svojmu zvyčajnému ja. „Akú chybu som urobila, pane?“

„Riešenie, ktoré navrhujete nie je najlogickejšie." Zodvihol brko a dopísal riadok textu medzi dva jej, potom pergamen posunul ku nej. Takže na spodnej strane stránky stálo:

Domienka: Malfoy sa snaží zabiť Dumbledora.

Fakt: Snape prisľúbil pomoc.

Dedukcia: Keď Malfoy zlyhá, Snape zabije Dumbledora.

Záver: Snape je lojálny voči Temnému pánovi a vždy bol.

Hermionino srdce nahlas búšilo. „Príliš zjednodušujúce, pane,“ odvetila. „To dostatočne nezodpovedá všetkým informáciám. Viem napríklad, že ste lojálny voči Dumbledorovi.“

„Nemáte na to žiaden dôkaz.“ Hlas mal drsný.

Hermiona mierne zodvihla bradu a v očiach sa jej divoko zablyslo. „Nepotrebujem ho,“ odvetila čo najzreteľnejšie a najsebavedomejšie.

Snape zavrčal, ten hrdelný zvuk sa mu vydral odniekiaľ z hĺbky hrdla. „Potom ste blázon. Kto si myslíte, že vám uverí, Grangerová, keď naozaj zabijem riaditeľa, ako tvrdíte?“

Po tom neformálnom oslovení sa jej stiahnutý žalúdok trochu uvoľnil. „Asi nikto.“ Na chvíľu zaváhala a zahryzla si do spodnej pery. „Domnievam sa, že na vás čakajú dosť ťažké časy, pane.“ Tvárou sa mu mihlo čosi, prirýchlo, aby si bola istá, čo to bolo. „Napadlo mi,“ pokračovala, „že by to mohla byť tá informácia, čo mám od vás získať. Po Dumbledorovej smrti môže Harry celkom dobre prehrať. Ktovie, čo urobí ministerstvo so školou? Harry má... určité poslanie, možno budeme musieť žiť na úteku. Mojou úlohou je udržať ho nažive. Musím sa pripraviť.

„Grangerová...“ zastonal Snape. „Tárate dve na tri.“

„Prepáčte, pane.“

Drsne si prešiel rukou po tvári. Pôsobil... krehko. Hermionu zaplavil pocit nespravodlivosti. Ako od neho mohol Dumbledore žiadať čosi také? To je neľudské! Znovu si zahryzla do spodnej pery a ovládla nutkanie zoširoka rozoberať, aké je to všetko nečestné. Netrep hlúposti, Grangerová, pripomenula si.

Dlhú chvíľu neprehovoril ani jeden z nich. Snape nakoniec zodvihol pergamen pokrytý poznámkami a prečítal si ich ešte raz. „Odkiaľ ste vedeli, že som zložil Neporušiteľnú prísahu?“ spýtal sa hlasom podfarbeným podráždením.

„Ehm, obávam sa, že vám to nemôžem povedať, pane.“

„Nemôžete, alebo nechcete?“ ironicky sa usmial. „Nechajte ma hádať, nemá s tým niečo spoločné istý naničhodník a jeho neviditeľný plášť?“

Hermiona pokrčila plecami a držala jazyk za zubami. Snape si povzdychol a papier hodil späť na stôl. „Postarajte sa, aby sa to nikomu nedostalo do rúk,“ odporučil jej a kývol rukou smerom k pergamenu. Hermiona ho poslušne odlevitovala ku kozubu a poslala do plameňov. V nasledujúcej chvíli obaja sledovali, ako sa mení na popol.

„Čo myslíte, koľko ďalších ľudí, mohlo prísť k rovnakému záveru?“ spýtal sa.

„Nikto, pane. Jednak nikto nedisponuje rovnakými informáciami. A,“ zaváhala.

„A?“

„A svoju rolu ste hrali príliš presvedčivo. Väčšina ľudí je pripravená myslieť si o vás to najhoršie.“

Snape otvoril ústa, akoby chcel prehovoriť a potom ich odrazu zavrel. Hermiona si na okamih myslela, že sa azda rozplače, no veľmi rýchlo sa spamätal.

„Tak dobre, Grangerová,“ ozval sa. „Príďte vo štvrtok. Naplánujeme váš život na úteku.“

„Pane?“

„Grangerová, môžete odísť. Choďte už, lebo naozaj dostanete trest.“

Hermiona neochotne vstala. Profesor vyzeral hrozne a ona vôbec nechcela odísť. Túžila ho objať – hoci to znelo neuveriteľne – hromžiť na jeho neľahkú situáciu, utešiť ho a povedať mu, že eutanázia nie je vražda, ale nemohla.

Aj keď jej teóriu priamo nepotvrdil ani nepoprel, hoci nepochybovala o jej pravdivosti, rozhodne sa o nej nerozprávali. Došla ku dverám a s rukou na kľučke zaváhala.

„Okamžite, Grangerová!“ zavrčal, než sa stihla obzrieť.

„Dobrú noc, pane,“ popriala mu náhlivo a vyšla na chodbu.

Dlho tam stála a hľadela na Snapove zavreté dvere, až sa začala báť, že ju tam nájde on alebo niektorý zo slizolinčanov. Nemohla sa však vrátiť do klubovne. V hlave jej hučalo, nebola by schopná normálne sa baviť s ostatnými. Namiesto toho zamierila ku kabinetu Vectorovej. Tento druh nervozity mohli rozptýliť iba aritmantické výpočty. A Hermiona mala množstvo nových informácií, ktoré chcela vložiť do matice.

 


A/N: Occamova britva je logická teoréma, ktorá považuje najjednoduchšie vysvetlenie príčin všetkých fenoménov za najpravdepodobnejšie. Princíp tejto teorémy v latinčine Pluralitas non est ponenda sine necessitate, sa dá voľne preložiť ako Súcna sa nemajú zmnožovať, ak to nie je nevyhnutné, t.j. pri vysvetľovaní máme vychádzať z čo najmenšieho počtu pojmov, princípov.

 Viac na http://sk.wikipedia.org/wiki/Occamova_britva



24. Sectumsempra



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

 Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



24. Sectumsempra


Keď v ten večer Hermiona Grangerová odišla z jeho kabinetu, Severus sa sotva dokázal dostať do súkromia svojich izieb, než sa prestal ovládať. Schúlil sa na dlážke hneď za dverami a začal roniť slzy: veľké, usoplené a smiešne. Plakal, že musí zabiť Albusa. Plakal, že sa onoho času pridal ku smrťožrútom. Plakal pre zverstvá, ktorých bol svedkom, i pre tie, ktorých sa dopustil. Plakal, keď si predstavil, že ho Hoochová, Minerva a Poppy budú považovať za zradcu. Plakal pre nešťastné, premárnené roky detstva i pre to hrozné napätie rokov medzi vojnami. Plakal pre chorý spôsob, akým po ňom prahol Temný pán a tiež preto, že sa zaľúbil do svojej študentky. V čase, kedy mu došli slzy, bol úplne vyčerpaný.

Príliš unavený, aby vstal, a tak ležal natiahnutý na zemi a hľadel na strop. Grangerová ho nikdy neprestala prekvapovať.

Severus sa vzdal toho, aby ju porovnával s Lily, keď mu odpustila za jeho smiešny výbuch pre Kruma. Nebolo ani čo porovnávať: Grangerová bola múdrejšia, húževnatejšia a oveľa veľkorysejšia. Uvedomil si, že od prvého ročníka na Rokforte bojovala ako dospelá; naproti tomu Lily bola až do okamihu Pettigrewovej zrady dieťaťom šťasteny – vysmievala sa nebezpečenstvu, boj považovala za hru a hraničné situácie zľahčovala. Severus si nedokázal predstaviť, že by Grangerová dopustila, aby uprostred vojny otehotnela a založila si rodinu. Pri tej myšlienke si odfrkol. I keby k tomu došlo, nejako by dokázala mať všetko pod kontrolou, ochraňovať všetkých a ešte pliesť farebné papučky na každý deň v týždni. Za žiadnych okolností by sa neuspokojila s úlohou „manželky a matky“ a neponechala všetky rozhodnutia na akomsi darcovi spermií; nikto by Grangerovú neodlifroval preč, aby bola v bezpečí.

Tým, že prišla na podrobnosti Dumbledorovho plánu, ho znovu prekvapila. Po prvé, bol udivený, že si tie kúsky informácií dala dokopy tak šikovne. Pluralitas non est ponenda sine necessitate, no jasne. Po druhé, a čo bolo dôležitejšie, bol premožený jej reakciou. Nevyzerala, že by bola zhnusená, znechutená, alebo by ju to odradilo. Naopak, zdalo sa, že s ním súcití a bojí sa oňho. A nepochybovala o jeho úmysloch. Ani na okamih. Hoci koeficient nepravdepodobnosti, ktorý objavila, a logické puzzle, ktoré rozlúštila, poukazovali na dva možné závery, Grangerová si neomylne vybrala „špióna“ a nie „zradcu“.

To ho znepokojilo. Od udalosti v nemocničnom krídle prešlo len deväť a pol mesiaca a ona ho nejakým spôsobom zmenila. V situáciách, kde predtým arogantne pociťoval morálnu prevahu nad okolím, sa teraz obával, že nenaplní očakávania istej ženy.

Aj keď mu Dumbledore dôveroval, ten starec bol zároveň manipulatívnym bastardom. Severus ho mal rád, no vedel, že starostlivo kalkuluje s jeho pocitom viny a veci úmyselne zahmlieva. Vedel, že Dumbledore robí vždy tie isté chyby: niektorí mladí muži boli preňho oveľa dôležitejší než iní a temer vždy ich uprednostňoval pred ženami akéhokoľvek veku. Naproti tomu Grangerová nevyužila žiadnu zámienku na manipuláciu a brala ho takého, aký bol. Ako skutočného človeka v ťažkej situácii, ktorý sa chystá urobiť správne rozhodnutie. Že ho to „znepokojilo“ bolo príliš slabé slovo.

 

* * * * *

 

Vo štvrtok večer presne o ôsmej mu Hermiona Grangerová zaklopala na dvere kabinetu.

„Vstúpte,“ ozval sa.

Razom si na jej ústach všimol zanovitý výraz: chcela sa niečo opýtať a nemienila to nechať plávať. „Len do toho, Grangerová,“ vyzval ju s odovzdaným povzdychom.

„Prosím?“ spýtala sa opatrne.

„Pýtajte sa! Zdá sa, že horíte nedočkavosťou.“

„No,“ začala, zaskočená jeho povzbudením. „Tak dobre. Existuje nejaký spôsob, ktorým možno niekomu upraviť spomienky a neskôr to zvrátiť?“

Zodvihol jedno obočie. „Musíte byť trochu konkrétnejšia.“

„Nuž, viem, že Obliviate odstráni konkrétnu spomienku, alebo aj celý rad, ale čo ak chcete niekoho na určitý čas presvedčiť, že je niekým iným?“

„Na ako dlho?“

„Asi tak na rok, dva.“

„Viete, že to, čo máte v úmysle, je úplne nezákonné?“

Bojazlivo prikývla. „Hľadám niečo také, aby dotyčnej osobe bolo možné neskôr prinavrátiť jej vlastnú identitu.“

Severus zažmurkal. Vyzerala vyčerpane. Pod očami mala tmavé kruhy a tvár strhanú. Kam tým mieri? „Skôr, než vám odpoviem, Grangerová, potrebujem vedieť, čie spomienky chcete upraviť.“

Kým odvetila, pozrela bokom, niežeby sa mu chystala klamať, skôr sa zdalo, že jej je odpoveď nepríjemná. „Mojich rodičov,“ povedala napokon.

Severus bol prekvapený. „Prečo?“

Dievčina si utrápene povzdychla. „Od utorkového večera pracujem na výpočtoch. Väčšinou iba objasňujem kľúčové prvky na základe nových údajov, no tiež som pridala zopár nových častí. Jednou z nich je rovnica zahŕňajúca mojich rodičov a ich budúcnosť nevyzerá obzvlášť povzbudivo. Zaoberala som sa niekoľkými možnosťami, no bez väčšieho šťastia, až pokým som – temer v zúfalstve – nevyskúšala alternatívu s úpravou spomienok a odoslaním rodičov do Austrálie. Je to jediná eventualita, ktorá ponúka skutočne dobrú perspektívu. Nerada ich nútim k životu, ktorý si nevybrali, a tiež sa mi nepáči, že nebudú nič vedieť o svojej predošlej existencii, no ak dôjde na rozhodnutie medzi týmto a ich istou smrťou, nezaváham.“

Severusa zaujal náznak neradostného odhodlania, ktorý podfarboval jej slová. „A čo keby ste ich poslali preč s Krumom?“

„Prirodzene, počítala som aj s takou možnosťou. Nevyzeralo to veľmi sľubne.“

„Ukážte mi výpočty,“ požiadal a natiahol tuku. Grangerová ich pohotovo vytiahla z tašky a podala mu ich. „Z akých predpokladov ste vychádzali?“

„Dumbledorova smrť, pád ministerstva a ja s Harrym a Ronom na úteku.“

Výpočty boli šokujúce. Ak by Grangerová neurobila nič, existovala 98,9% pravdepodobnosť, že jej rodičia zomrú, ak by ich poslala ku Krumovi, 76%, ak by ich poslala do Austrálie s upravenými spomienkami, 1,4%. Vyskúšala aj nesmierne množstvo ďalších možností – odchod do Austrálie bez úpravy pamäte, zotrvanie v Británii s upravenými spomienkami, odchod do Európy, atď. – no ani zďaleka nie s rovnakým výsledkom. Severus si prešiel prstom po spodnej pere a zvažoval alternatívy.

„Existuje istý spôsob,“ povedal nakoniec, „no vy naň nemáte zodpovedajúce schopnosti.“ Nádej, ktorá sa jej zračila na tvári, pohasla. „Sú na to potrebné oveľa zložitejšie metódy legilimencie, než tie, ktoré sme sa učili, a len naučiť vás ich by bolo nezákonné.“

Grangerovej tvár bola bez výrazu, emócie odsunula bokom. „No vy ich poznáte?“ spýtala sa neutrálnym hlasom.

„Áno,“ potvrdil.

Pery sa jej zúžili, keď ich stisla pevne dohromady a sklopila oči. Vedel, že sa nebude pýtať.

Zdalo sa mu, akoby svoj hlas počul prichádzať z diaľky: „Urobím to pre vás, ak chcete.“ Vďačnosť, s ktorou naňho pozrela, bola ako rybársky háčik bolestivo uviaznutý v jeho hrudi, ktorý ho neúprosne vťahoval do jej plánov. „Budem však potrebovať vašu pomoc. Postup je mimoriadne zložitý: jeden z legilimentorov ukryje pôvodné spomienky niekde vo vnútri mozgu dotyčného, zatiaľ čo druhý vymyslí nový príbeh, aby prekryl diery. Schované spomienky môžu byť viazané na určitý spúšťač – nejakú frázu alebo situáciu – ktorá ich uvoľní z ich skrýše.“

Dievčina sa naňho žiarivo usmiala. „Ďakujem! Veľmi pekne vám ďakujem, pán profesor Snape!“ Nakrátko si zahryzla do spodnej pery. „Nedohodneme sa na čase? Napríklad na prvý víkend letných prázdnin?“

„Teoreticky by to mohlo vyjsť. Len neviem, ako sa po skončení školského roka vyvinú moje aktivity.“ Nemusel jej vysvetľovať prečo.

„Hmm.“ Vyzerala zamyslene. „Tak čo urobíme?“

„Dajme tomu, že sa stretneme prvú sobotu o jedenástej.“

„A ak z nejakého dôvodu nebudete môcť prísť?“ spýtala sa.

„Tak potom nasledujúci deň v rovnakom čase.“

„Ďakujem, pane,“ riekla s pokojnou sebaistotou a usmiala sa naňho. Cítil, ako sa mu stiahlo hrdlo a mal dojem, že nedokáže prehovoriť. Namiesto toho len prikývol.

Po tom... čo sa stane, uvažoval, zostane vôbec niekto, kto mi bude veriť, nieto, aby ma ešte požiadal o pozmenenie spomienok svojich rodičov? Na to bolo i ťažké pomyslieť.

„Nuž,“ ozval sa trochu škrípavým hlasom, „ak je to všetko, azda by sme mohli prejsť k dnešnej hodine?“

Grangerová sa zazubila. „Áno, pane,“ poslušne odvetila.

 

* * * * *

 

S rýchlo sa blížiacim finálovým zápasom v metlobale, mal Severus s Grangerovou presne toľko hodín, koľkokrát chrabromilský tím trénoval. Po skončení sezóny by bolo oveľa ťažšie naplánovať stretnutia bez toho, aby vzbudili podozrenie u jej dvoch tupých priateľov.

Úlohu plánovania života na úteku zobrala tak vážne ako ktorýkoľvek iný projekt; zostavila si zoznamy a vypracovala prípadné scenáre. Keďže úroveň jej školských prác v dôsledku toho ani za mak neutrpela, vedel, že musí nad prácou tráviť neúmerné množstvo hodín.

Spolu s tým, ako sa každučké jeho nervové zakončenie naladilo na Grangerovej prítomnosť či zmienku o nej, sa mu zdalo, že sa objavovala ako virtuálna konštanta klebiet učiteľského zboru; každý z jej vyučujúcich pravidelne básnil o jej výborných výsledkoch a inteligencii. Pravdaže, Severus nie, on držal jazyk za zubami, hoci neraz bol v pokušení zmieniť sa o hĺbke a brilantnosti jej esejí z obrany a úsilí, ktoré musel vynaložiť, aby ich adekvátne zhodnotil.

Mal veľkú chuť porozprávať sa s Vectorovou; od toho večera, čo ju videl pracovať spolu s Grangerovou na výpočtoch, ho podivne fascinovala. Pozoroval ju pri niekoľkých príležitostiach, kedy sa objavila v zborovni s neustálym úsmevom na tvári. Ony dve s Grangerovou pôsobili spolu tak uvoľnene. Spomenul si na spôsob, akým sa jej dievčina dotkla, ruku jej položila na rameno a profesorka sa na ňu usmiala. Vectorová voľne a často používala Grangerovej krstné meno; nemusela si ju držať od tela, odopierať si čo i len tajne myslieť na jej krstné meno. Severus bol žiarlivý, no takisto aj zaujatý.

 

* * * * *

 

V utorok poobede, týždeň pred zápasom Chrabromilu s Bystrohlavom, sa Vectorová znovu objavila v zborovni. Severus sedel pri kozube a popíjal čaj. Na jeho prekvapenie, profesorka zamierila priamo k nemu a usadila sa v druhom kresle.

„Dobré popoludnie, Severus,“ pozdravila ho milo.

„Septima,“ odvetil.

Vystrúhala kyslú tvár. „Vieš, že to nie je moje pravé meno,“ podotkla. „Môžeš ma oslovovať Ana alebo aj Anastasia – nepôsobíš ako typ, ktorý obľubuje zdrobneniny.“

Severus sa skôr zo zvyku ironicky usmial. „Nuž, Anastasia, čomu vďačím za to nezvyčajné potešenie z tvojej spoločnosti?“

Vectorová sa usmiala a tajnostkársky nahla dopredu. „Vždy som ťa považovala za typ nevrlého bastarda, ktorého nestojí za námahu bližšie poznať. No na druhej strane Hermiona Grangerová má o tebe vysokú mienku a ja mám vysokú mienku o nej. A tak som premýšľala, či by som to nemala znovu zvážiť.“

„Odpustíš mi, ak si slzy radosti ušetrím, dokiaľ nebudem sám, všakže?“

V reakcii na jeho štipľavý sarkazmus prižmúrila kútiky očí. „Ó, áno, Hermiona spomínala, že máš veľmi dobre vyvinutý zmysel pre humor.“

„Často klebetíš so študentmi o iných učiteľoch?“ spýtal sa chladne.

„O nič častejšie než učitelia o študentoch, Severus.“ Pohľad jej skĺzol k jeho ľavici. „Filius! Ako sa máš?“

„Ana! Rád ťa vidím! Čo ťa privádza do zborovne?“ zapišťal Flitwick spoza jeho chrbta.

„Nič zvláštne, len sa tu so Severusom rozprávame o slečne Grangerovej.“

„Á, nedostižná slečna Grangerová! Práve dnes mi predviedla úžasné nezistiteľné kúzlo, ktoré ani na budúci  rok nie je v učebných osnovách! Netuším, kde na to berie čas!“

Severus položil šálku s tanierikom na malý stolík a pokojne vstal. Upäto sa uklonil svojim spoločníkom a unikol pred ďalším rozhovorom. Do večere zostávala už iba polhodina – čas, ktorý mohol užitočne stráviť hliadkovaním na chodbách a strhávaním fakultných bodov, a nie premýšľaním nad tým, čo mala Vectorová za lubom, alebo zbytočným fantazírovaním o Hermione Grangerovej.

Tak sa stalo, že nebol ďaleko od miesta činu, keď začul, ako sa typický krik ducha tej úbohej mladej bystrohlavčanky, Myrtly, ozýval z chlapčenských záchodov na šiestom poschodí.

„VRAŽDA! VRAŽDA V UMYVÁRNI! VRAŽDA!“*

Pri pohľade na Draca s násilnými rezmi krížom cez hrudník, ktorý prudko krvácal, mal srdce až v hrdle a prítomnosť Harryho Pottera spočiatku vnímal len periférne. Bez rozmýšľania vytiahol prútik a odspieval protikúzlo. Kým sa rana náležite zacelila a väčšina krvi z Dracovej tváre zmizla, musel ho trikrát zopakovať. Kde sa Potter naučil Sectumsepru? vŕtalo mu hlave, len čo bol schopný jasne uvažovať.

„Musíš ísť do nemocničného krídla,“ riekol Dracovi a pomohol mu na nohy, rukou ho pritom objímal vôkol tela, aby ho udržal vo vzpriamenej polohe. „Možno ti zostanú nejaké jazvy, ale ak hneď užiješ jasenec, azda sa tomu vyhneme... poďme...“*

Potter sa stále krčil na dlážke, kam ho Severus odstrčil, keď sa ponáhľal na pomoc Dracovi. Bol zmáčaný krvou a vodou a tvár mal takmer rovnako bielu ako Draco. Hlúpe chlapčisko! pomyslel si Severus, úľavu z Dracovho zotavenia vystriedal hnev. Kým vyviedol chlapca zo dverí, otočil sa späť k chrabromilčanovi. „A vy, Potter,“ vyštekol zlostne, „tu na mňa počkajte!“* Mladík poslušne prikývol. Bol priveľmi zdesený následkami svojho činu, aby sa s ním prel.

Vari sa nikdy nenaučí najprv premýšľať a až potom konať?

Trvalo iba niekoľko minút, kým Draca spoly nesúc spoly vedúc dopravil na ošetrovňu. Uľavilo sa mu, keď sa Poppy vynorila zo svojej kancelárie v momente, ako vošli.

„Jasenec,“ nariadil a odviedol Draca k najbližšej posteli. Poppy si ihneď privolala ampulku a podala chlapcovi jednu dávku, potom ho uložila do postele. Severus si povzdychol od úľavy.

„Vrátim sa,“ ozval sa a obrátil pritom na Draca i Poppy. „No teraz sa musím zaoberať páchateľom.“ Otočil sa na päte a so zachmúrenou tvárou zamieril späť do umyvárne.

 

* * * * *

 

Severus bol šokovaný, keď si uvedomil, že Potter vlastnil jeho šiestackú učebnicu elixírov, i keď ten objav mnohé vysvetľoval: Slughornovo nadšené velebenie talentu toho hlúpeho chlapčiska na hodinách, Grangerovej otázky týkajúce sa toho, prečo sú v učebnici chyby, i to, odkiaľ sa Potter naučil kliatbu, ktorú poznala len hŕstka smrťožrútov. Potter ju, pravdaže, radšej niekam ukryl, než by mu ju ukázal, no Severus sa veľmi nesnažil, aby to vysvetlenie z neho vypáčil. Sled sobotňajších trestov bude preňho dostatočnou odmenou. Myšlienka na nadchádzajúci metlobalový zápas a Minervino blížiace sa sklamanie mu vylúdila na tvári úškrn. Potter má, čo si zaslúžil. Ako sa opovažuje použiť moje kúzlo proti Dracovi? Severus zamyslene prižmúril oči, keď premýšľal nad primeraným trestom pre toho tupohlavca.

Neskôr večer sa vrátil k Dracovmu lôžku. Chlapcova zvyčajne bledá tvár pôsobila na bielom vankúši takmer strašidelne. Poppy ho práve obskakovala a s úsmevom pozdravila Severusa.

„No pozri, kto je tu!“ riekla veselo Dracovi. „Tvoj záchranca osobne. Som si istá, že ťa nemôžem nechať v lepších rukách.“ Potľapkala ho po ruke, keď prešla okolo, a zmizla v kancelárii.

Draco však nevyzeral ani trochu šťastný, že ho vidí. Keď si Severus sadol na stoličku vedľa postele, rázne otočil hlavu na opačnú stranu. „Nemám vám čo povedať,“ ozval sa nevrlo.

„Tvoj otec ťa naučil lepším spôsobom, Draco,“ odvetil pokojne Severus.

„No on tu teraz nie je, však?“

Severus obrátil pohľad k nebu v tichej modlitbe za trpezlivosť. „Draco, snažím sa ti pomôcť. Dnes som ti zachránil život. To najmenšie, čo môžeš urobiť, je oplatiť mi to trochou dôvery. Prečo so mnou nechceš hovoriť? Porozprávať mi o svojom pláne?“

„Nepotrebujem vašu pomoc. Jednoducho odíďte a nechajte ma na pokoji.“

„Tak dobre,“ Severus vstal. „Ak by si si to rozmyslel, vieš, kde ma nájdeš.“

 

* * * * *

 

Ku koncu mája sa Grangerovej podarilo uniknúť od jej dvoch tieňov s použitím výhovorky o aritmantickej študijnej skupine. Sadla si oproti Snapovi s vystrčenou bradou a on vedel, že sa mu chystá položiť ďalšiu otázku.

„Pane,“ spustila a zhlboka sa nadýchla.

„Len do toho, Grangerová,“ teatrálne si povzdychol a zasunul vlasy za uši. „Vedel som, že bez vypytovania dlho nevydržíte.“

„Premýšľala som nad informáciami, ktoré mi máte poskytnúť.“

„Domnieval som sa, že sme to už vyriešili, či nie?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím.

„Nuž, ide o to, že som na tú informáciu prišla v podstate sama. Vy ste mi naozaj nič z toho nepovedali. Ani sme sa o tom nerozprávali. A tak mi začalo vŕtať v hlave, či nejestvuje niečo iné, čo mi potrebujete odovzdať.“ Odmlčala sa a potom zlovestne dodala. „Skôr, než bude príliš neskoro.“

Severus zodvihol aj druhé obočie. Na tom niečo bude. „Máte na mysli niečo konkrétne?“ spýtal sa.

Z výrazu jej očí vedel, že má. „Viem, že je to zbytočné,“ povedala trochu v rozpakoch, „lebo vy by ste to nikdy nikomu nepovedali, no sľúbte mi, že to zostane medzi nami.“

Severus autoritatívne ohrnul hornú peru, no bez slova vytiahol prútik. Zodvihol ho hore a povedal: „Máte moje slovo.“ Prútik sa rozžiaril dozlatista.

„Viete, úplne by mi stačilo vaše slovo,“ pokarhala ho Grangerová, hoci sa zdalo, že sa jej uľavilo. „Neviem, prečo stále cítite potrebu skladať prísahu aj pri tej najmenšej príležitosti.“ Zahryzla si do pery a zdalo sa, že trochu spanikárila, keď prehovorila, jasne si uvedomila, že mu temer vynadala za to, že sa stal smrťožrútom.

To bola dobrá otázka. Zakaždým, keď mal dojem, že už vyrástol z nutkania skladať neporušiteľné prísahy, si uvedomil, že to znovu impulzívne robí.

Hermiona sa zhlboka nadýchla a pokračovala: „Premýšľala som, čo by ste mi vedeli povedať o horcruxoch, pane.“

Horcruxy. Potter. Horcruxy – v množnom čísle. V mysli sa mu vybavili Dumbledorove slová: „Ak ho dobre poznám, zariadi veci tak, že ak sa vyberie v ústrety vlastnej smrti, bude to v skutočnosti znamenať aj koniec Voldemorta.“*

„Pevne dúfam, že sa zaujímate o ich zničenie, Grangerová, a nie o to, ako ich vytvoriť?“

„Rozhodne.“

Severus sa skúmavo zahľadel na mladú ženu pred sebou, z línii jej tela vyžarovala nedočkavosť a z pier pevné odhodlanie. „Mám pár kníh, ktoré by vám mohli pomôcť,“ priznal. „Nie tu, lež u mňa doma v Pradiarskej uličke. Prinesiem ich,“ dodal, „skôr, než bude príliš neskoro.“

Grangerovej vďaka sa jasne zračila v jej širokom úsmeve.

 

 

Pozn. prekl.: Vety označené hviezdičkou sú prebrané z HP6 a HP7, občas mierne pozmenené oproti slovenskému prekladu.

 

A/N: UPOZORNENIE! Toto je predposledná kapitola. Správne, tá nasledujúca bude posledná!

Plánujem ale pokračovanie: Fénixove slzy alebo Hermiona Grangerová a Dary Smrti. Čo si o tom myslíte? Znamenalo by to, že by Hermiona musela stráviť hrozne dlhý a nudný čas v stane a Severus naďalej zotrvá na Rokforte, kde ho už nebude mať rád žiaden z jeho priateľov... iba Hermiona bude vedieť, na čej je strane... Tak neviem, máte záujem?



25. Felix felicis



Fénixova pieseň

alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ

 Autor: grangerous

Preklad a banner: solace

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P



25. Felix felicis

 

Hermiona vedela, že to nebolo veľmi slušné, ale nemohla si pomôcť, aby Harrymu v súvislosti s Polovičným princom nešplechla: „Ja som ti to hovorila“. Jeho postoj ju privádzal do nepríčetnosti. Napriek zdanlivo nekonečnému sledu trestov ho výčitky svedomia obzvlášť netrápili a, samozrejme, len čo Chrabromil vyhral zápas a on sa dal s Ginny dohromady, väčšinu času trávil v akomsi romantickom opojení.

Hermionu znepokojilo viac, než si bola ochotná priznať, že nechýbalo veľa, aby Harry zabil Malfoya. Áno, Malfoy bol pravdepodobne smrťožrútom, no s Harrym sa nestretli v dueli na život a na smrť niekde na opustenom cintoríne. Boli v Rokforte, v umyvárni, a hlúpa chlapčenská rivalita stála bezmála jedného z nich to najcennejšie.

Trápilo ju, že sa Harry správal, akoby Snapov pohotový čin, ktorým odstránil stopy z Malfoyovho tela, zároveň uľavil jeho svedomiu. Pochopil vôbec, čo sa stalo? Pochopil to niektorý z nich? Hermiona na základe Harryho opisu rozpoznala protikúzlo: bola to „fénixova pieseň“, ktorou Snape pred rokom vyliečil jej zranenie z Oddelenia záhad. To znamenalo, že ten smrťožrút a Harry použili tú istú kliatbu. Okolnosti sa hrozivo podobali na prípad Percyho bývalého šéfa, pána Croucha, z predošlej vojny: bude víťazstvo dobra nad zlom skutočne morálne, ak sa obe strany znížia k podobným prostriedkom pre dosiahnutie svojich cieľov?

Hermionino spravodlivé rozhorčenie podporilo niekoľko hodín strávených prieskumom v knižnici. Dúfala, že odhalí niečo, čo by mohlo Harryho prinútiť prehodnotiť jeho spoliehanie sa na nebezpečné čarbanice napísané nevedno kým, no jedinou stopou bol článok o Eileen Princeovej. Pomerne neatraktívna dievčina navštevovala školu v správnom čase, aj keď v krátkej správe o medziškolskej pľuvadlíkovej súťaži, ktorú dopĺňala jej fotografia, nebola o elixíroch žiadna zmienka. To, pravdaže, nestačilo presvedčiť Harryho: po tom, čo sa skoro pohádali, nahnevaná Hermiona odišla a rozhodla sa poprechádzať po chodbách pred tým, než sa pustí do učenia.

O pár minút neskôr sa za ňou prihnal Ron.

„Hermiona!“ zvolal. „Hermiona!“

„Čo je, Ron?“ Bola ešte stále podráždená.

„Ide o Harryho,“ zastal pri nej sťažka dýchajúc. „Dostal správu od Dumbledora, aby ihneď prišiel do jeho kancelárie – myslím, že sa ho chystajú ísť hľadať!“

Nebolo potrebné upresniť, čo mal na mysli.

„Ó, bože môj!“ Hermiona si zakryla ústa oboma rukami, odrazu zabudla na všetok hnev. „Poď, počkajme naňho v klubovni.“

Našli si miesta dostatočne ďaleko od iných spolužiakov, s dobrým výhľadom na dvere. Na mieste, kde sa dotýkali, im v telách vibrovalo napätie. Harry sa vrátil oveľa skôr, než predpokladali.

„Čo chce Dumbledore?“* spýtala sa Hermiona. Vzápätí si všimla utrápený výraz na jeho tvári a znepokojene dodala: „Harry, si v poriadku?“*

„Som,“* odvetil. Bez zastavenia vybehol po schodoch do chlapčenských spální. Hermiona si vymenila s Ronom veľavravný pohľad a práve sa ho chystali nasledovať, keď pribehol späť. „Nemám veľa času,“* ozval sa zadýchane zo schodov. „Dumbledore si myslí, že som si išiel po neviditeľný plášť. Počúvajte...“* Rýchlo sa rozhliadol navôkol a potom zoslal Muffiato. „Dumbledore našliel ďalší horcrux a berie ma so sebou. Problém je v tom, že som cestou do jeho kancelárie stretol Trelawneyovú a tá...“ Harry sa na okamih odmlčal a skrivil tvár do zvláštneho výrazu. „Práve sa pokúšala dostať do núdzovej miestnosti a začula chlapčenský hlas výskajúci od radosti. Keď sa pokúšala zistiť, o koho ide, vyhodil ju odtiaľ.“

Hermiona zalapala po dychu.

„Myslíš, že to bol Malfoy?“ opýtal sa Ron.

„Kto iný?“ odvetil Harry zamračene. „Takže chápete, čo to znamená? Dumbledore tu dnes v noci nebude a Malfoy bude mať voľné pole na to, čo chystá.“*

„Harry,“ ozvala sa Hemiona, pretože veľmi dobre vedela, že slizolinčan nemôže bez Dumbledorovej prítomnosti uskutočniť svoj plán, no Harry sa nenechal prerušiť.

„Nie, počúvajte ma! Viem, že to Malfoy oslavoval v núdzovej miestnosti. Tu máte...“* Strčil Hermione do ruky Záškodnícku mapu. „Musíte ho sledovať a musíte sledovať aj Snapa. Využite každého z DA, koho zoženiete. Hermiona, tie kontaktné galeóny budú ešte fungovať, však? Dumbledore síce vravel, že je škola pod zvýšenou ochranou, ale ak je do toho zapletený Snape, vie, o akú ochranu ide, aj to, ako ju zrušiť – no nebude počítať s tým, že vy budete na stráži.“*

„Harry...“*ozvala sa Hermiona znovu, tentoraz naliehavejšie.

„Nemám čas sa dohadovať,“* odvetil a otočil sa k Ronovi. „Vezmite si aj toto...“*

„Vďaka,“* riekol Ron a poslušne uchopil ponúkaný predmet. „Hm... a načo mi budú ponožky?“*

„Budeš potrebovať to, čo je v nich zabalené. Je to felix felicis. Podeľte sa oň aj s Ginny. Pozdravujte ju odo mňa. Radšej už idem. Dumbledore čaká...“

„Nie!“ Hermiona sa pokúsila chytiť Harryho za rameno, no on ju striasol. „Nechceme to,“ povedala zúfalo. „Ty si to vezmi, ktovie, čo ťa čaká!“

„Budem v pohode, veď predsa idem s Dumbledorom.“ Jeho slová nepôsobili tak upokojujúco, ako očividne zamýšľal. „Chcem si byť istý, že sa vám nič nestane... nepozeraj sa tak, Hermiona, uvidíme sa neskôr...“*

Skôr, než jeho priatelia stihli prehovoriť, odbehol opäť preč. Hermiona sa otočila k Ronovi. Pôsobila nervózne, no ako sa im pohľady stretli, chlapec narovnal chrbát a povzbudivo sa na ňu usmial.

„Cítiš sa dobre?“ opýtal sa, natiahol ruku a stisol jej plece.

„Hej,“ odvetila. „Idem si vziať zhora ten galeón. Počkaj ma tu.“

Hermiona brala schody po dvoch. Galeón DA ležal v ozdobnej miske na nočnom stolíku spolu so súkromným prenášadlom, ktoré jej dal Viktor, hŕstkou mincí a gombíkom, čo jej prednedávnom odpadol zo školského habitu. Schmatla falošnú mincu a ponáhľala sa späť. Cestou dolu schodmi vopchala hlavu do Ginninej izby. Uľavilo a jej, keď ju našla sedieť na posteli obklopenú poznámkami z transfigurácie.

„VČÚ,“ objasnila ryšavka s roztržitým úsmevom.

„Ginny,“ Hermiona sa odmlčala. „Ehm, vážne nemám čas ti to teraz vysvetľovať, ale vyzerá to tak, že by do hradu mohli preniknúť smrťožrúti.“

Dievčina ihneď vyskočila, siahla po topánkach a rýchlo si ich obula. „Kde je Harry?“ spýtala sa.

„Vysvetlím ti to, len čo zoženieme čo najviac členov DA. Poďme!“

Hermiona zbehla dolu po schodoch s Ginny tesne v pätách. Ron čakal tam, kde ho zanechala, už aj s Nevillom po boku.

„Poďme,“ vyzvala ich a ukázala k otvoru v portréte. „Tu o tom nemôžeme hovoriť.“

Štvorica sa vyhrnula na chodbu a Hermiona ich zatiahla do prvej prázdnej učebne. Dvere otvorila pomocou Alohomory a vzápätí ich za nimi zamkla. Aktivovala galeón, aj keď jej napadlo, že to asi nezaregistruje nik iný okrem Luny. Keďže aj svoju vlastnú mincu nechávala vedľa postele, nevedela si predstaviť, že by sa ostatní obťažovali s ich nosením rok po tom, čo sa členovia DA prestali pravidelne stretávať. Medzitým, čo Ron v krátkosti informoval Ginny a Nevilla o udalostiach, pričom sa šikovne vyhol dôvodu, pre ktorý Dumbledore s Harrym odišli, aby sa nemusel zmieniť o horcruxoch, Hermiona aktivovala Záškodnícku mapu a rozložila ju. Hľadala Snapa a Malfoya. Polohu prvého z nich nebolo ťažké určiť, zdržiaval sa vo svojom kabinete. No Malfoya nebolo nikde vidieť.

Luna sa objavila práve vo chvíli, kedy Ron skončil s vysvetľovaním.

„Čaute, všetci,“ pozdravila. „Pôjdeme znovu na ministerstvo?“

„Nie,“ odvetil Ron zamračene. „Predpokladáme, že dnes večer prídu smrťožrúti sem.“

„Pekné od nich,“ Luna bola pokojná ako vždy.

„Pozrite,“ prerušila ich Hermiona, „Malfoy je v núdzovej miestnosti a Snape vo svojom kabinete. Mali by sme sa rozdeliť. Ron, ty s Ginny a Nevillom budete dávať pozor na Malfoya. Vezmite si so sebou mapu. A ja s Lunou budeme sledovať Snapa – pokým budeme čakať, oboznámim ťa so všetkým, Luna.“ Preletela pohľadom po tvárach ostatných. Všetci prikývli.

„Dobre,“ povedal Ron. „Takže zostáva nám len toto.“ Z vrecka vylovil felix felicis a malú fiolku zodvihol do výšky očí. „Odhadujem, že je tu toho dosť, aby sa každému ušiel jeden hlt.“ Ponúkol fľaštičku Hermione.

„Až po tebe,“ ozvala sa dojatá jeho galantným gestom.

Nesmierne opatrne vytiahol zátku. Váhavo zodvihol fľaštičku k perám, no potom sa zarazil. „Na porážku lorda Voldemorta!“ vyhlásil a pozdvihol fiolku, akoby prednášal prípitok. Opatrne si odpil dúšok a potom podal fľaštičku Ginny.

„Fíha!“ podotkol. „Tá vecička vyvoláva úžasné pocity už cestou do žalúdka.“

„Na porážku lorda Voldemorta!“ zopakovala Ginny a prehltla svoj podiel elixíru šťastia. Ako malá fľaštička s felix felicis kolovala v kruhu, každý si slávnostne pripil na ich víťazstvo. Hermiona bola posledná. Keď bol konečne rad na nej, schovala celú fiolku do dlane, zodvihla ju a predniesla prípitok, potom si ju priložila k ústam. No neprehltla. Pery pevne zovrela dohromady a ruku s elixírom rýchlo spustila nabok. Nenápadne vzala zo stola zátku, fľaštičku uzavrela a vsunula si ju do vrecka. Na jeho užitie bude dosť času aj neskôr, odôvodnila si.

„Dobre,“ ozvala sa, usilujúc sa o sebaistý tón niekoho, kto práve prehltol dúšok šťastia. „Poďme.“

„Keby som vopred vedela, že dnes večer budem mať šťastie, obliekla by som si krajšie nohavice,“ zavtipkovala Ginny, keď opustili miestnosť, načo sa Neville nervózne zahihňal. Pri schodisku sa rozdelili na dve skupiny: Neville, Ron a Ginny pokračovali ďalej k núdzovej miestnosti a Hermiona s Lunou zamierili dolu do žalárov.

Dlhé hodiny postávali pri Snapovom kabinete. Mali fúru času, aby Hermiona oboznámila Lunu so situáciou, a tá ju vďaka svojmu otcovi pobavila zjavne nepravdivými príbehmi. Až okolo polnoci začuli Flitwickov prenikavý hlas čosi vykrikovať o napadnutí smrťožrútmi, keď utekal ku Snapovmu kabinetu. Hermiona popadla Lunu za zadnú časť habitu a vstúpila s ňou do tieňa najbližších dverí. Flitwick prebehol popri nich bez toho, aby si ich všimol.

„SEVERUS! Na hrade sú smrťožrúti, musíš ísť okamžite so mnou! Sú na Astronomickej veži!“ pišťal Flitwick, keď sa prehnal bez zaklopania cez Snapove dvere.

„Asi by si už mala vypiť svoj dúšok felix felicis,“ šepla Luna Hermione do ucha.

Skôr, než jej dievčina stihla odvetiť, z kabinetu sa ozval výrazný hrmot a Snape vybehol na chodbu s prútikom v ruke. Hermiona sa mu vtackala priamo do cesty, ťahajúc Lunu so sebou. Snape odrazu zastal, pohľadom preletel z jednej dievčiny na druhú.

„Profesor Flitwick sa necíti dobre,“ zatiahol. „Zdá sa, že skolaboval. Postarajte sa oňho, mňa potrebujú inde: ako ste celkom iste počuli, na hrade sú smrťožrúti.“

Luna zalapala po dychu. „Profesor Flitwick!“ vykríkla a bez ďalších okolkov sa ponáhľala do kabinetu. Hneď ako sa Luna otočila chrbtom, Snape i Hermiona kývli rukou, aby upútali pozornosť toho druhého.

„Pán profesor,“ naliehavo zašepkala, práve keď prehovoril tichým hlasom.

„Grangerová.“ Rýchlo pokračoval: „V druhej zásuvke stola mám pre vás pár kníh. Vráťte sa po ne neskôr, ochranné kúzla som pozmenil tak, aby vás vpustili. Knihy si nechajte u seba.“

Pohol sa na odchod, no dievčina ho chytila za ruku a zadržala. Druhou rukou vylovila z vrecka fiolku s felix felicis a vtisla mu ju do dlane.

„To je pre vás,“ zamumlala a rýchlo sa obzrela dozadu, aby skontrolovala, či ich Luna nepočuje. Potom od profesora odstúpila.

Snape sa zahľadel na fľaštičku a prekvapene stiahol obočie dohromady. „Felix felicis?“ spýtal sa. „Odkiaľ ho máte?“

„Patrí Harrymu... je to dlhý príbeh. Dnes večer sme si ho rozdelili.“

„Toto je váš diel,“ riekol Snape.

„Nie,“ odvetila nepresvedčivo. Hneď nato vystrúhala grimasu, lebo vedela, že reč tela prezradila, že klame.

Snape jej chcel fiolku vrátiť, no Hermiona pokrútila hlavou. Ruky si schovala za chrbát a odmietla si ju vziať.

„Pane, potrebujete ho viac než ja,“ prehovárala ho.

Pozrel na ňu, potom na elixír a rýchlo sa rozhodol. Palcom odzátkoval fľaštičku, zodvihol ju k perám a obsah si vlial do úst. Keď Hermiona videla, že je fiolka prázdna, od radosti sa usmiala. Škerila sa ešte aj vtedy, keď udrel.

Pohol sa rýchlejšie, než si myslela, že je možné. Prázdnu fľaštičku presunul z ľavej ruky do pravej, potom sa natiahol a dlhými, kostnatými prstami ju schmatol za bradu. To bolelo. Prsty jej zaboril do líc a prinútil ju otvoriť ústa. Potom ju pobozkal. Tvrdo sa jej prisal na ústa a oddelil pery. Tekutý oheň felix felicis jej stiekol do hrdla.

Hermiona sa ho vzpierala prehltnúť, ale hlavu mala naklonenú nahor v takom uhle, že nemala príliš na výber. Zúfalo ho chytila za ruku a snažila sa odtiahnuť mu prsty z tváre, no trochu sa zaknísala, keď stratila rovnováhu. Cítila, že sa jej podlomili kolená. Keď zaprskala a nasilu prehltla, Snapove ústa a zovretie odrazu povolili. Odtiahol sa natoľko, že sa ich pery oddelili, pomaly, takmer neochotne. Hermione v hrudi búšilo srdce nad nekonečnými, zimomriavky vyvolávajúcimi možnosťami zlatistého elixíru šťastia, ktorý sa jej šíril telom ako pieseň. So Snapom na seba hľadeli, ich tváre sa temer dotýkali. Cítila na perách jeho dych a osobitú dymovú vôňu. Dlaň na jej líci sa zachvela a potom skĺzla k spodnej časti krku, pričom prsty nežne pohladili líniu sánky.

Mala chuť ho opäť pobozkať.

„Hermiona!“ zavolala náhle Luna z kabinetu, hlas mala naliehavý a zaznievala z neho panika. „Poď rýchlo!“

Celé to stretnutie sa odohralo za menej než minútu, i keď sa zdalo, že trvalo oveľa dlhšie. Snape zažmurkal a vzápätí bol preč, dlhými, plavnými krokmi bežal ku schodišťu. Hermiona si zamyslene prešla prstami po perách. Ešte na nich cítila teplo jeho úst, ešte sa leskli od toho prudkého a výdatného bozku. Elixír šťastia klokotajúci v žilách otupil jej obavy o profesora. Bola si istá, že bude v poriadku, že všetko dopadne tak, ako má. S drobným tajným úsmevom sa obrátila k Snapovmu kabinetu. Luna potrebovala jej pomoc.

 

* * * * *

 

Flitwick si pri páde dosť škaredo udrel hlavu a ani jedna z dievčin nepovažovala za vhodné prebrať ho bez toho, aby mu najskôr ošetrili zranenie. Hermiona vykúzlila nosidlá a spolu s Lunou na ne odlevitovala drobnú postavu profesora čarovania. Hodnú chvíľu ešte poskakovala okolo, dokiaľ Flitwickovo telo neležalo na boku s mierne zaklonenou hlavou, aby boli dýchacie cesty priechodné – dávne spomienky z kurzu prvej pomoci a sérum v krvnom obehu posilňovali jej presvedčenie, že koná správne.

„Cestou k Astronomickej veži ho môžeme zložiť v nemocničnom krídle,“ rozhodla. „Odlevitujem nosidlá. Otvoríš, prosím, dvere?“

Luna ihneď priskočila ku kľučke a spolu sa potom vydali po chodbe ku schodisku. Ich tempo trochu spomaľovali nosidlá, ktoré sa pred nimi pohojdávali. Len čo Flitwicka zverili do opatery madam Pomfreyovej – a konečne sa vymanili spod jej pozorného dohľadu – pustili sa do behu. Keď sa blížili k veži, počuli zvuky boja odohrávajúceho sa pred nimi. Hermione sa dokonca zdalo, že cez hluk šarvátky začula, ako Snape niečo kričí. Ale keď napokon s vytasenými prútikmi prekĺzli okolo posledného rohu pripravené bojovať, v chaotickom výjave, ktorý sa im naskytol, smrťožrúti chýbali.

Hermiona sa trochu v pomykove rozhliadla vôkol seba. „Čo sa deje?“ spýtala sa zadychčane; po prebehnutí niekoľkých schodísk nemohla chytiť dych.

„Sú preč,“ odvetil Lupin, konštatujúc očividné. „Myslím, že už sú na ceste z hradu.“

„Bill!“ Panika v Tonksovej hlase pritiahla pozornosť všetkých prítomných, aj Hermiona sa otočila za tým zvukom. „Ešte žije! Rýchlo! Musíme ho dostať do nemocničného krídla!“

Hermiona sa rozbehla k miestu, kde Tonksová kľačala nad Billovým rozvaleným telom. Na podlahe sa nachádzalo značné množstvo krvi, rovnako i na jeho oblečení a tej kašovitej zmesi mäsa, ktorá mala byť jeho tvárou. Felix felicis teraz prišiel Hermione vhod: potlačil hrôzu z toho, čo videla, a pomohol jej sústrediť sa na to, čo musela spraviť. Zlatistý elixír jej stále spieval v žilách a ona inštinktívne cítila, čo má robiť. Skôr, než jej mozog spracoval danú situáciu, vyčarovala ďalšie nosidlá. Tonksová usedavo plakala a bola priveľmi rozrušená, aby na svojho zraneného priateľa dokázala namieriť prútik.

„Z cesty,“ nariadila Hermiona, keď levitovala Billa na nosidlá. Ron odtisol Tonksovú nabok a siahol po desivých kúskoch bratovho oblečenia.

„Čo je s ním?“ spýtal sa od úzkosti vysokým a slabým hlasom.

Zdalo sa, že Hermionino sebaovládanie popchlo Lupina, aby začal konať. Položil ruku na Hermionino plece a povzbudivo ho stisol, hoci prehovoril k Ronovi.

„Uhryzol ho Greyback. Ty s Hermionou ho okamžite vezmite do nemocničného krídla. Ja sa postarám o ostatných.“

„Poďme, Ron,“ riekla Hermiona láskavo a zodvihla nosidlá do vzduchu. Ron sa pozviechal na nohy, no svojho brata nepustil, tackal sa vedľa nosidiel, keď ich Hermiona viedla von z hlúčika znepokojených členov rádu. Len čo sa dostala ďalej, počula Lupina, ako vykúzlil ďalšie nosidlá a rozložil ich pre niekoho iného. Premýšľala, kto bol ešte zranený. Felix felicis zabránil, aby cítila také rozrušenie ako za normálnych okolností, a to ju trápilo.

„Ale nebol vlkolakom,“ zamumlal Ron vyplašene, „lebo to by bol aj Lupin. Dnes nie je spln.“

Aj napriek mäkkému teplu elixíru šťastia dievčinu zabolelo srdce nad trápením jej priateľa.

Boli asi v tretine cesty, keď ich dobehla Ginny. Pridala sa ku nim z druhej strany nosidiel, a tak ako Ron, zovrela najbližšiu časť tela svojho brata, ako by mu samotný fyzický kontakt dokázal prinavrátiť vedomie a vyliečiť ho.

„Vie niekto z vás, kam sa podel Harry?“ vyzvedala.

„Vrátil sa?“ opýtala sa Hermiona na oplátku, panika sa na zlomok sekundy predrala cez pokoj vyvolaný sérom. Jej pevná kontrola nad vznášajúcimi sa nosidlami ochabla, no po kratučkom zakolísaní sa spamätala. „Kde bol Dumbledore?“

„Neviem,“ odvetila Ginny. „Nevidela som ho. Harry sa pustil za smrťožrútmi, hneď ako sa dali na útek.“

Zaplavili ju obavy o Harryho a Snapa. A Dumbledora, to znamená, že Snape... ten myšlienkový pochod prudko prerušila. Čoskoro to zistí. Zatiaľ sa musela vysporiadať s Billom.

Madam Pomfreyová si ho vzala na starosť od okamihu, kedy prekročili prah ošetrovne. Uložila ho do postele a na tvár mu zoslala rozmanité diagnostické kúzla. Zachmúrene mu začala čistiť zranenia. Hermiona obrátila pozornosť na dvoch najmladších Weasleyovcov. Účinky ich dávok felix felicis zjavne vyprchali a obaja boli viditeľne rozrušení. Povzbudená elixírom, ktorý jej stále bez obmedzenia prúdil v krvnom obehu, chytila Ginny za ruku a Rona hladila krúživými pohybmi po chrbte. Ginny sa na ňu vďačne pozrela, no Ron akoby vôbec nevnímal, čosi si mrmlal popod nos a nespustil oči z bratovej tváre.

Keď do miestnosti dorazili ostatní, madam Pomfreyová odbehla, aby sa pozrela na Nevilla, no o chvíľočku bola späť. Ginny si so zamračenou tvárou všímala, kto prišiel, a kto nie.

„Idem pohľadať Harryho,“ oznámila, vytiahla si ruku z Hermioninej dlane a odkráčala ku dverám. Ron sa nepohol. Hermiona sa cítila rozpoltene, no rozhodla sa zostať. Bola si istá, že by Harry prišiel do nemocničného krídla hneď, ako by mohol: nič by ho nezadržalo od jeho zranených priateľov.

V čase, kedy sa ku nim pripojili Lupin s Tonksovou a Lunou, madam Pomfreyová dokončila čistenie početných rezov a odrenín, ktoré hyzdili Billovu zvyčajne veselú a prívetivú tvár, a začala ich mazať prenikavo páchnucou zelenou masťou.

Hermiona sa spýtavo pozrela na Lupina. „Neville bude v poriadku,“ odvetil povzbudivo.

„Neville?“ zopakoval Ron. Informácia, že bol zranený aj niekto iný, prenikla cez zámotok jeho vlastných obáv o staršieho brata. Hermiona ho potľapkala po ruke a on sa na ňu slabo usmial. „Vďaka, Hermiona,“ šepol.

Krátko nato dorazili Harry s Ginny a zbavili tým Hermionu jednej z pálčivých obáv. Harry ich zakrátko oboznámil s faktami a okolnosťami Dumbledorovej smrti. Chudák Snape, pomyslela si Hermiona, keďže vedela, pod akým veľkým psychickým tlakom sa kvôli tejto úlohe nachádzal.

„Pssst! Počúvajte!“* zvolala odrazu Ginny a prerušila tým nárek madam Pomfreyovej a Hermionino rozjímanie.

Spoznala tie zvuky, hoci ich v skutočnosti nikdy nepočula: fénixova pieseň. Vonku na pozemkoch spieval Félix boľavý žalospev o Dumbledorovej smrti. Podobne, ako obavy o Snapa a Harryho, aj fénixova pieseň ľahko prenikla cez tlmiaci opar felix felicis. Prúdila do nej zvonka i zvnútra, rozvibrovala jej vnútro, vnikla do srdca a obklopila ju plášťom tónov. Ten pocit jej bol mimoriadne povedomý, natoľko, že ju jazva tiahnuca sa naprieč hruďou zabolela zo solidarity. V jej podvedomí tá pieseň a zážitky s ňou spojené korešpondovali so spomienkami na Snapa. Po lícach jej samovoľne tiekli slzy, keď plakala pre muža, ktorého Dumbledore opustil. Uvažovala nad tým, kam odišiel a čo robí, a tiež nad tým, aký bude odteraz osamelý.

Félixova pieseň predstavovala intenzívnu agóniu. Želala si, aby znela večne, nikdy nechcela prísť o ten pocit, ktorý jej pulzoval v žilách.

Nevedela, ako dlho tam stáli a počúvali. Čaro náhle pominulo, keď do miestnosti vstúpila McGonagallová a zatvorila za sebou ťažké dvere.

Jej zvyčajne dokonalý vzhľad bol teraz narušený: vlasy mala strapaté, šaty potrhané a špinavé. Tiež ju museli informovať o Dumbledorovej smrti a Snapovej role. Po Harryho objasnení sa zosunula na stoličku.

Hermiona si uvedomila, že rýchlosť, s akou členovia rádu okolo nej zmenili názor na profesora Snapa, mohla byť názorným príkladom medzí dôvery. Horela túžbou môcť ho brániť, hoci by tým zničila všetky radikálne opatrenia, ktoré Dumbledore so Snapom urobili s cieľom zachovať zdanie vraždy. Mala tiež svoju vlastnú úlohu a felix felicis jej znova prišiel vhod, prinútil ju schovať tvár do dlaní, keď vykresľovala veľmi upravenú verziu udalostí, ktoré sa odohrali pred Snapovým kabinetom. To, že klamala svojim najlepším priateľom, akýmsi zvláštnym spôsobom uľahčovala prítomnosť ostatných a strašný pohľad na Billovu spustošenú tvár.

 Len čo profesorka McGonagallová odviedla Harryho, aby sa s ním porozprávala medzi štyrmi očami, Hermiona sa ospravedlnila a nechala Weasleyovcov osamote s Billom. Predstavitelia ministerstva boli už na ceste a ona vedela, že to môže byť jediná šanca získať knihy, ktoré jej Snape zanechal v kabinete. Našťastie, chodby boli pusté a jej sa podarilo zísť do žalárov bez toho, aby niekoho stretla. Cítila sa čudne, keď sa priblížila k dverám Snapovho kabinetu, spolovice očakávala, že zahliadne čierny habit, alebo začuje jeho hlas. Nutkanie zaklopať na dvere bolo takmer nezdolateľné. Namiesto toho priložila dlaň na drevený povrch a zatlačila. Dvere sa ľahko poddali. Pevne ich za sebou zavrela a rýchlo prešla cez miestnosť, obišla Snapov písací stôl a otvorila druhú zásuvku. Boli v nej tri knihy. Najväčšia, Tajomstvá temných umení, bola viazaná v čiernej koži a pod obalom knihy bol zasunutý zložený útržok pergamenu. Nedočkavo ho vytiahla a rozložila. Vo vnútri sa objavilo jediné slovo: Všehodžús.

Pochopiteľne.

Všetky tri knihy si schovala pod habit a otočila sa ku dverám, čo viedli do Snapovho súkromného laboratória. Aj tie sa po jej dotyku otvorili. Všehodžús, ktorý spolu pripravili, bol naplnený vo fľaštičkách, označený štítkami a zoradený do úhľadného radu na pracovnom stole. Bolo tam tiež niekoľko fioliek s výťažkom Dictamnus albus a zopár jednoduchých liečivých odvarov. Hermiona hľadala niečo, v čom by ich odniesla. Na zadnej strane dverí našla zavesený čierny plstený organizér s našitými malými vreckami. Fľaštičky zastrčila do rôzne veľkých vreciek, potom látku šikovne zvinula a schovala pod habit ku knihám. Naposledy sa rozhliadla po miestnosti, zatvorila za sebou dvere laboratória a vrátila sa do kabinetu. Nemala veľa času.

Zrazu začula vonku na chodbe kroky, ako by tá myšlienka pričarovala aurorov: zdalo sa, že felix felicis – povzbudivé šťastie práve vyprchal.

„Páni, zrušenie týchto ochranných kúziel chvíľu potrvá. Nestrácal čas, však?“ Mužský hlas trochu stlmili dvere a Hermiona počula, ako mu nezreteľný ženský hlas niečo odpovedá. Oči sa jej v panike rozšírili a rozhliadla sa po miestnosti. Pohľad jej s úľavou pristál na kozube a hneď sa k nemu rozbehla. Vzala si štipku hop-šup prášku a vhodila ho do plameňov. „Chrabromilská klubovňa,“ povedala potichu, ale zreteľne. Plamene vzplanuli nazeleno a ona cez ne prešla s počuteľným úľavným povzdychom.

Vytackala do prázdnej klubovne. Zastavila sa len na okamih, aby skontrolovala, či tam niekto nie je, potom sa rozbehla hore schodmi do spálne. Skopla topánky, vyškriabala sa na posteľ a pevne pozaťahovala závesy. Predtým, než vytiahla spod habitu tri knihy, aby ich dôkladne preskúmala, zoslala všetky ochranné kúzla, ktoré ju Snape naučil.

Keby ho konkrétne nehľadala, meno napísané na obale Tajomstiev temných umení by ani nezbadala. Pre dôvtipné a sotva postrehnuteľné kúzlo Nevšimnutia ho ostatní mohli len ťažko rozoznať. To, čo si prečítala, ju prekvapilo temer viac, než hrozný obsah toho zväzku: „Táto kniha je majetkom Eileen Princeovej.“

 

* * * * *

 

Večer pred Dumbledorovým pohrebom Hermiona prezradila Harrymu, že Eileen Princeová bola Snapovou matkou – a preto bol Snape spolovice Princ. Zobral to lepšie, než čakala, no nezaobišlo sa to bez niekoľkých škaredých poznámok na jeho adresu. Neuvážene mu skočila do reči, keď ho prirovnal k Voldemortovi. „Zloduch je silné slovo, Harry,“* povedala prísne, vzápätí si spoly želala, aby tie slová tak skoro nevyslovila. Si členkou Fénixovho rádu a máš dôležitú úlohu, vynadala si. Existujú informácie, o ktorých Harry nesmie vedieť.

Krátko nato sa Harry s Ronom odobrali do postelí. Hermiona využila príležitosť a vykĺzla cez otvor v portréte. Bol už temer čas večierky, no ju to netrápilo. Rýchlo prešla cez budovu ku kabinetu Vectorovej a zaklopala na dvere. Profesorka ju vyzvala, aby vstúpila.

„Hermiona, dobrý večer,“ úsmev Vectorovej bol viac strnulý ako zvyčajne, no i tak bol srdečný. Po privítaní sa zamračila na stenu, čosi zamumlala, a hneď nato sa znovu objavili maticové rovnice. Profesorka stála nad tabuľou so šálkou gréckej kávy v jednej ruke a kúskom kriedy v druhej. „Snažím sa prísť na to, prečo som nedokázala predvídať našu terajšiu situáciu,“ ozvala sa hlasom podfarbeným osobným i profesionálnym sklamaním.

„Mne sa to podarilo,“ riekla Hermiona ospravedlňujúco.

„Vážne?“ Vectorová sa prekvapene otočila. „Posaďte sa,“ vyzvala ju, rukou pokynula k písaciemu stolu a zamierila k svojej stoličke.

„Mala som pár informácií z nedôveryhodného zdroja. Mrzí ma, že som sa o ne s vami nepodelila, no nebola som si istá...“ Zatiaľ čo hovorila, vytiahla z vrecka kópiu vlastnej verzie rovníc a podala ju profesorke.

Tá zhovievavo mávla rukou, v ktorej držala šálku. Potom si k sebe pritiahla malú príručnú tabuľku a začala na ňu energicky čmárať, pozerajúc z Hermioninej práce na svoju. „A viete tiež, kam to všetko smeruje?“ spýtala sa a bez zastavenia pokračovala vo výpočtoch.

„Áno.“

Hermiona trpezlivo čakala, kým Vectorová vyrieši rovnicu. Staršia žena po chvíli zodvihla hlavu a usmiala sa. Pevne si zastrčila za ucho prvý biely prameň v jej inak čiernych vlasoch. „Pokiaľ viete, Hermiona, stále existuje nádej.“ Z vrecka vytiahla prútik a klepla ním na rám malej tabuľky, aby skopírovala výpočty na vyčarovaný kus pergamenu. „To je vaše,“ riekla a podala dievčine kópiu. „Je to krivka noumenálnych zmien, cez ktorú môžeme prefiltrovať jestvujúce údaje, aby odrážali skutočný stav udalostí – Albusa ponecháva ako pôvodcu celého plánu, no hlavní aktéri a držitelia informácií sa menia.“

Na Hermionu to urobilo dojem. „To je mimoriadne ťažká matematika!“ ohradila sa.

„Vďaka,“ odvetila Vectorová so svojou zvyčajnou iskrou. „Budete ju, pravdaže, musieť zásobovať novými informáciami, inak budú rovnice stagnovať.“ Starostlivo poskladala útržok pergamenu, ktorý jej dievčina dala, a vsunula si ho do vrecka habitu.

„Hermiona,“ pokračovala vážnejším tónom, „tieto výpočty sa pre vás v budúcom roku môžu ukázať ako veľmi dôležité – a som si dosť istá, že to bude jeden rok. Dnes večer by ste si mali skopírovať všetko, čo vám chýba. Po pohrebe totiž zničím všetky záznamy.“

„Ale...“

Profesorka ju umlčala zdvihnutým prstom. „Pravdaže, Severus maticu videl, no keďže sa neustále mení a on aj tak väčšinu informácii poznal, nemyslím, že to spôsobí nejaký výrazný rozdiel. Podstatné však je, že teraz, po Albusovej smrti, padne ministerstvo veľmi rýchlo.“ Vectorová dopila kávu a šálku položila na stôl. Chvíľu šmátrala vo vrecku a potom z neho vytiahla veľmi povedomý strieborný predmet. „Poslal mi ho váš priateľ Viktor.“

„Prenášadlo?“ Hermiona bola v rozpakoch, lebo v rozhovore nastal veľmi nečakaný obrat.

„Podľa záznamov na ministerstve je Septima Vectorová muklorodená.“ Profesorka pokrčila plecami. „Len pre upresnenie, Anastasia Papavasilopolousová bola tiež muklorodená. Len čo ministerstvo padne, čakajú nás všetkých veľmi ťažké časy, no pre zahraničné muklorodené čarodejnice žijúce pod narýchlo zosmolenou falošnou identitou by záležitosti mohli veľmi rýchlo nabrať nepríjemný spád. Takže myslím, že nadišiel čas pre naplánovanie únikovej cesty.“

„Ach,“ riekla Hermiona bezvýrazne. „Iste.“

Vectorová sa usmiala a poklopala prstom na vedľa ležiaci hárok s výpočtami. „Vidím, že ani vy sa na budúci rok nevrátite na Rokfort.“

„Áno,“ odvetila chabo.

„Máte predpoklady stať sa výnimočnou aritmantičkou, Hermiona. Ak všetko dobre dopadne, bude mi v budúcnosti potešením znovu s vami spolupracovať.“ Natiahla ruku cez stôl k dievčine. Tá ju pevne uchopila a energicky ňou potriasla. „Dávajte na seba pozor,“ dodala, ukončujúc ten prekvapivý rozhovor.

Cestou späť do Chrabromilskej veže si Hermiona spravila obchádzku povedľa gobelínu s Barnabášom Bláznivým a tancujúcimi trollmi. Po vypočutí dosť detailného opisu, ktorý jej poskytol Harry, bolo pre ňu pomerne jednoduché dostať sa do núdzovej miestnosti a nájsť Snapovu starú učebnicu elixírov. S trochu previnilým pocitom si ju schovala pod habit. Nebolo by dobré nechať ju tam.

 

* * * * *

 

Pohreb bol rovnako hrozný, ako Hermiona predpokladala. Obzvlášť deprimujúca bola pohrebná reč – Dumbledore bol výnimočný človek a nič z toho, čo drobný kňaz zahrnul do svôjho dlhého príhovoru, ani zďaleka nevystihovalo jeho inteligenciu či šľachetnosť, nehovoriac o manipulatívnej genialite jeho machiavelistických intríg.

No ešte horší ako pohrebná reč bol pohľad na strhanú tvár Jocelyn Smithovej. Hermiona zachytila pohľad útleho mladého dievčaťa obklopeného ostatnými študentmi zo Slizolinu – ich skupinka stála bokom od zvyšku školy, ociachovaná Snapovou plánovanou zradou. Utrápená tvár dievčiny sťažka doľahla na Hermionino svedomie. Premýšľala nad tým, aké dôsledky bude mať Snapov čin pre tých, ktorí ho poznali, a najmä pre neho samotného. Spomenula si na stručný zoznam mien jeho priateľov, ako ho prednedávnom vymenovala profesorka Vectorová. Z tých piatich mien zostal už len Lucius Malfoy – a ten bol v Azkabane. Kto iný z rádu by toľko obetoval pre porážku Voldemorta? uvažovala.

Nielen pre Dumbledora, ale i pre Snapa žalostne vzlykala na Ronovom širokom a upokojujúcom pleci. Jeho priateľské a chlácholivé objatie bolo zároveň pevným bodom i pripomienkou toho, aké hrozné bolo prísť o jedného z priateľov.

Onedlho potom, čo Rufus Scrimgeour odišiel, dobehli Harryho a usadili sa pod ich obľúbeným bukom, kde bolo vďakabohu voľno. Bolo zvláštne sedieť na tom známom mieste a debatovať o hrozivej úlohe, ktorá po Dumbledorovej smrti spočívala na Harryho pleciach.

„Kedysi si nám povedal,“ zareagovala na jeho vyhlásenie s rozhodným výrazom na tvári, „že sa ešte máme čas vrátiť, ak chceme. Mali sme dosť času, nie?“*

„Sme s tebou, nech sa stane čokoľvek,“* prisvedčil Ron. „Ale kamoško, kým niečo podnikneme, hoci len cestu do Godricovej úžľabiny, musíš sa zastaviť u našich.“*

„Prečo?“* Harry bol naozaj zmätený, na tvári sa mu stále zračilo dojatie vyvolané úprimnými prehláseniami priateľov.

„Svadba Billa a Fleur, spomínaš si?“* našepkal mu.

„Hej,“* odvetil Harry po chvíli omračujúceho ticha. „To by sme si nemali nechať ujsť.“*

Hermiona otočila hlavu a pozrela z jedného najlepšieho priateľa na druhého. Láska a politika, pripomenula si, sú divokou kombináciou. Roztiahla obe ruky, jednou objala vôkol pliec Harryho, druhou Rona a pritiahla si ich k sebe do neohrabaného objatia. Ona a Ron mali kľúčový význam pre Harryho úspech, to vedela veľmi dobre: videla výpočty. Kým budú spolu, bude existovať nádej. A ona, Hermiona Grangerová, mala istú úlohu: musí udržať Harryho nažive.

Zahľadela sa ponad jazero a premýšľala, kde je teraz Snape a čo chystá. Spomienka na jeho sľub pomôcť jej upraviť spomienky rodičov ju hriala pri srdci. Vedela, že príde bez ohľadu na to, aké ťažké bude preňho dostať sa preč. Severus Snape bol mužom, ktorý si stál za slovom.

 

--- Koniec prvej časti ---

 

 

Pozn. prekl.: Vety označené hviezdičkou sú prebrané z HP6, občas mierne pozmenené oproti slovenskému prekladu.

 

A/N: Chcem využiť túto príležitosť, aby som sa poďakovala všetkým, ktorí dočítali tento príbeh do konca, a dala najavo svoju nehynúcu vďačnosť tým, ktorí ho komentovali. Je to prvý fanfic, ktorý som kedy napísala... (možno okrem niekoľkých krátkych poviedok na základnej škole) a spätná väzba od vás, spolu s konštruktívnou kritikou z toho pre mňa spravili neuveriteľne obohacujúcu skúsenosť. Viem, že som občas dosť úboho žobrala o komentáre  ;-), no nechcem príliš zdôrazňovať ich dôležitosť. Vždy, keď to bolo možné, som odpovedala na každú odozvu, ale tým, ktorí neboli podpísaní, či nemajú na FFnet vytvorený účet, alebo len potrebovali upozorniť: ďakujem, každučký komentár ma nesmierne potešil.

Po nadšených ohlasoch na otázku týkajúcu sa pokračovania príbehu vám s radosťou oznamujem, že som pevne odhodlaná napísať ďalšiu časť: Fénixove slzy alebo Hermiona Grangerová a Dary Smrti. Hrozivo sa mi blíži termín odovzdania RL, ale sľubujem, že niekedy potom sa vrátim s ďalšou časťou príbehu (určite niekedy počas leta). Pre všetkých, ktorí mali Fénixovu pieseň medzi sledovanými poviedkami, tu zverejním ďalšiu kapitolu s odkazom na novú poviedku.

xo grangerous


Pozn. prekl.: Tak a máme tu koniec! Síce iba prvej časti, no tretina cesty je už za nami. Ďakujem za množstvo milých komentárov a teším sa, že si tento príbeh našiel svojich verných čitateľov. Dúfam, že sa všetci opäť stretneme pri pokračovaní.