Fanfiction poviedky o Harrym Potterovi




Úvod



 



THEIR ROOM

Ich  miestnosť


ORIGINÁL:  http://www.fanfiction.net/s/386939/1/

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.

 Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Aleximon, ktorá napísala túto fanfiction. 

 

Zhrnutie:  Draco a Hermiona sú spolu prinútení pracovať na spoločnom projekte, čo sa ani jednému z nich nepáči.

Popis:  Začína nový školský rok a s ním obľúbený Hermionin predmet - Aritmantika (Veštenie z čísel). Lenže pani profesorka má v úmysle im to tento rok spestriť a tak, čo nevymyslí? Nové pravidlá. A kto má najväčšiu smolu - no predsa Hermiona, lebo sa jej ujde, no hádajte kto.

Autor: Aleximon

Preklad: Jimmi

Beta-read: Eggy

Banner: — 

Súhlas s prekladom: Autorka opustila svet FF, žiadosť zaslaná na FF aj email

Ocenenia: Považované za jedno z najklasickejších diel na tému Dramione

Prístupnosť: PG-13 

Počet kapitol: 31

Počet slov: 110 427

Paring: Dramione 

Žáner: Humor / Romantika

Obdobie: 5. ročník na Rokforte

Varovanie: Zamilujete si Dramione

 


Kapitola 1: Zasadací poriadok



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. **
*** Autor anglického textu : Aleximoon ***
Začína nový školský rok a s ním obľúbený Hermionin predmet - Aritmantika (Veštenie z čísel). Lenže pani profesorka má v úmysle im to tento rok spestriť a tak, čo nevymyslí? Nové pravidlá. A kto má najväčšiu smolu - no predsa Hermiona, lebo sa jej ujde, no hádajte kto.

Chapter 1: Seating Arrangements

Beta.read: EGGY



Kapitola 1. Zasadací poriadok.

Dobrý deň, trieda. Dúfam, že ste mali pekné leto, profesorka Vectorová sa doširoka usmiala na svojich študentov. Ako vidíte, naša trieda je v porovnaní s minulými rokmi tento rok o trochu väčšia. Z nejakého dôvodu nie je medzi väčšinou vašich spolužiakov o Aritmantiku veľmi veľký záujem... Netuším prečo, ironicky sa na triedu usmiala. A keďže sú počty študentov také nízke, rozhodol sa riaditeľ Dumbledore spojiť všetky triedy jedného ročníka do jednej.

Hermiona sedela v prednej lavici a usmievala sa na profesorku Vectorovú. Vedľa nej sedel Dean Thomas, s ktorým posledné dva roky spolupracovala. Vlastne po prvýkrát si Hermiona všimla, že trieda bola väčšia než kedykoľvek predtým, ale zase nie o moc. Dean a ona boli jediní piataci z Chrabromilu, ktorí chodili na Aritmantiku. Minulý a predminulý rok ju mali spolu s Bystrohlavčanmi, zatiaľ čo Bifľomor a Slizolin ju mali spoločne v iný deň. Ale teraz, keď sa rozhliadla po triede, prekvapilo ju, že vidí Hannah Abbotovú a Justina Finch-Fletchelyho, dvoch Bifľomorčanov. Kútikom oka zbadala tiež Slizolinčana Blaisa Zambiniho. Hermiona musela pripustiť, že to aj tak bola malá skupina. Obrátila svoju pozornosť späť na profesorku, ktorá neprestala rozprávať.

Vidím, že sa všetci držíte starých zvykov a tradícií . Všetci sedíte spolu, pripravení pracovať s tými istými ľuďmi, vaše knihy sú vyložené a pripravené, vy dokonca sedíte na tých istých miestach ako minulý rok. Ste tak mladí! Musíte uchopiť život, musíte zažiť nové veci a ja sa vám chystám s tým pomôcť. usmiala sa na nich znovu, pričom ignorovala ich šokované pohľady.

Hermiona sa obrátila na Deana so zdvihnutým obočím; toto nebola profesorka Vectorová, ktorú poznali. Toto nebola tá istá, tichá a nesmelá profesorka, ktorú mali v minulých rokoch. To, čo Hermiona nevedela, bolo to, že cez leto mala profesorka nepríjemný zážitok s vílou banší . Vrátila sa do Bradavíc ako vymenená. Zrazu to bola žena dychtiaca po dobrodružstve, ktorá sa rozhodla pomôcť svojím študentom užiť si život na plno. A to, či chceli alebo nie.

A kvôli tomu, povedala, som sa rozhodla zmeniť niektoré veci okolo nás. Po prvé, všetky svoje práce budete robiť v dvojiciach. Nebudeme používať učebnice tak veľmi ako predtým. Aritmantika je pôvabná a komplikovaná mágia, ale potrebujete ju používať v praxi. Tak tento rok budeme pracovať viac rukami. Som si istá, že sa na tom všetci pobavíme, profesorka Vectorová sa víťazne usmiala na ich pochybovačné tváre.

Ó áno... ešte jedna vec, prideľujem vám nových partnerov. Hannah a Justin sa stuhnuto pozreli po triede, boli v nej jediní Bifľomorčania a tým sa stali dvojicou. Profesorka Vectorová zbadala ich zmätené tváre a usmiala sa.

Hneď, hneď Justin, Hannah, neuškodí ani jednému z vás stráviť oddelene niekoľko hodín. Hermiona na nich pozrela. Súdiac podľa ich výrazov o tom jednoznačne pochybovali. Už som vás rozdelila do dvojíc, o ktorých verím, že vám budú plne vyhovovať. A s tým profesorka vytiahla zo svojej knihy zoznam a začala čítať nové skupiny.

Slečna Abbotová a pán Boot.

Pán Finch-Fletchey a slečná Perksová.

Pán Thomas a slečna Broklehurstová.

Hermiona si povzdychla, keď Dean vstal a pozbieral si svoje veci. Usmial sa na ňu predtým než prešiel k miestu, kde sedela Mandy Broklehurstová, Bystrohlavčanka. Hermiona zosmutnela, keď ho uvidela odchádzať. Prekvapujúco bol Dean v Aritmantike dobrý a spolu sa im veľmi dobre spolupracovalo. Zrazu si uvedomila, že takmer takmer každý už bol spárovaný. Že by jej meno profesorka vynechala?

Ó áno, slečna Grangerová a pán Malfoy. profesorka Vectorová zvinula svoj zoznam a obrátila sa, aby ho odložila preč.

Hermiona sa zarazila. Malfoy? Ale Malfoy nie je ani v ich triede, však? Uvažovala pre seba. A nepríjemný pocit začal narastať v jej vnútri. Nie je v tejto triede, zle som počula, nie je v tejto triede, opakovala si pre seba. Pomaly sa zvrtla na svojej stoličke. V poslednom rade sedel Draco Malfoy a zlostne na ňu zazeral.

Prof.. profesorka Vectorová? zvolala trasľavým hlasom. Profesorka sa otočila, aby sa na ňu pozrela. Profesorka, nemyslím si, že Malfoy a ja môžeme pracovať spolu. Profesorka nadvihla obočie v úžase. Hermiona nikdy nespochybňovala učiteľa.

To je len tým... že naše názory sú tak často... protichodné, pokračovala Hermiona a pokúšala sa na profesorku okúzľujúco usmiať, zatiaľ čo sa v jej žalúdku zvíjal odporný pocit.

Nezmysel, slečna Grangerová. Ste moji dvaja najlepší študenti Aritmantiky. A keď budete pracovať spolu... nemôžem sa dočkať, kedy uvidím, čo vy dvaja spolu dokážete. A okrem toho, protiklady sa priťahujú. Hermiona zbledla pri učiteľkiných slovách. Nemohla uveriť svojmu osudu, jej obľúbený predmet. Otočila sa a pozrela sa cez plece na Malfoya, ktorý sa na ňu zlovestne pozeral. Konečne prehovoril.

Dobre, vyriekol pomaly. Nemám v úmysle ísť za tebou, Grangerová. Hermiona mu poslala chladný pohľad prv, než začala zbierať svoje knihy. Keď kráčala do zadnej časti triedy, Dean zachytil jej pohľad a súcitne sa na ňu usmial.

Áno, ako keby si si to vedel predstaviť, mrmlala Hermiona. On dostane prácu s Bystrohlavčankou a ja musím pracovať so Slizolinčanom... a nie hocijakým Slizolinčanom, pomyslela si nahnevane než došla k stolu, kde sedel Malfoy. S hlbokým povzdychom položila svoje knihy tak ďaleko od Malfoya ako to len bolo možné. Vytiahla brko a začala si usilovne robiť poznámky. Po niekoľkých minútach už bola schopná zabudnúť, že sedí vedľa najnenávidenejšieho nepriateľa, až kým silný vietor z otvoreného okna neodfúkol rolku pergamenu krížom cez lavicu a zanechal ho naproti Malfoyovej ruke. Bez varovania sa poň Hermiona načiahla, náhodne sa špičkami prstov obtrela o Malfoya, keď si brala späť svoj pergamen.

Nedotýkaj sa ma, humusáčka, Malfoy na ňu zasyčal a odsunul sa po lavici čo najďalej od nej. Hermiona zdvihla prekvapene zrak a s mimoriadnym odporom zazrela na neho.

Malfoy, deň, keď sa ťa dobrovoľne dotknem, bude deň, keď ma môžeš za vlasy dotiahnuť k Voldemortovi, aby som sa stala Smrtijedom, vyprskla naňho nahnevane, dávajúc neposlušný pergamen späť do tašky.

Draco bol ohromený, nie veľa ľudí bolo dosť odvážnych na to, aby povedali meno Temného pána nahlas. Bol si istý, že jeho otec by to nikdy nepovedal. Vrátil sa k svojím poznámkam, ktoré boli takmer tak upravené a usporiadané ako Hermionine. Ale Draco sa začal nudiť; profesorka Vectorová vysvetľovala niečo tej hlúpej bifľomorskej dievčine, niečo čo Draco pochopil už pred rokmi. Obrátil svoj pohľad na Grangerovú a všimol si, že tiež nepočúva. Lepšiu príležitosť už nebudem mať, pomyslel si so zlým úsmevom.

Tak Grangerová, kde sú Potty a Wízly? Hermiona nezdvihla zrak. Nemyslel som, že si schopná existovať bez svojho priateľa po celú hodinu. Ktorý z nich je to tentoraz? Alebo sa iba medzi sebou dohodnú? Draco bol nadšený, keď videl, že sa Hermiona začína hnevom červenať. Nie že by to bola tvoja chyba, si len špinavá humusáčka, ale chápem, že ani Potty ani Wízly by neboli dobrí pre nejaké dievča, ak sa ty môžeš nazvať diev...

Predtým než Malfoy mohol dokončiť svoju vetu, Hermiona vzala svoju knihu Aritmantiky, ktorá bola štyri krát väčšia ako hociktorá z jej iných kníh a prudko ho ňou udrela po pleci. Udrela ho dostatočne tvrdo, takže Malfoy, ktorý samozrejme útok neočakával, zletel zo svojej stoličky.

Slečna Grangerová! profesorka Vectorová sa na ňu uprene pozrela. Kniha, stále zovretá v jej rukách, varovala Malfoya pred pokračovaním v rozhovore. Hermiona si zrazu uvedomila, že všetky pohľady sa upierajú na ňu.

Hmm...profesorka, prepáčte, vyšmykla sa mi kniha. Hermiona začala v duchu rátať do desiatich, keď kládla knihu nazad na stôl. Malfoy sa zdvihol, stále si šúchal svoje plece a opatrne si sadol na svoju stoličku.

Dobre, pokúsime sa tomuto v budúcnosti vyhnúť. Je tak, slečna Grangerová? spýtala sa profesorka Vectorová.

Samozrejme pani profesorka, samozrejme, Hermiona sa na ňu milo usmiala, pokúsila sa zatváriť nevinne a otočila sa späť k svojim poznámkam. Nechala zvesenú hlavu, pretože sa obávala, že si profesorka Vectorová všimne jej víťazný úsmev na tvári. Ale Dean si ho všimol. Keď sa profesorka Vectorová pozerala inam, otočil sa a ukázal jej palec vztýčený dohora.

Hermiona a Malfoy sedeli ticho po celý zvyšok hodiny a demonštratívne ignorovali jeden druhého, hoci Malfoy na ňu stále ostražito hľadel. Profesorka Vectorová odovzdala niekoľko aritmantických tabuliek ako domácu úlohu. Hermiona bola prekvapená ich obsahom. Boli oveľa detailnejšie ako akékoľvek predchádzajúce, ktoré predtým robila a boli o dosť dlhšie.

Teraz sa upokojte, viem, vyzerá to trochu dlhšie, ale očakávam, že teraz budete pracovať so svojím partnerom. Predpokladám, že túto úlohu urobíte spolu. Vectorová sa usmiala na Hermionu, očividne neberúc ohľad na absolútne pochybovačný výraz na jej tvári.

Ako môže odo mňa očakávať, že budem pracovať s tým ... s tým sebeckým, samoľúbym, zákerným, zlým ... Hermiona by pravdepodobne ďalej pokračovala vo vymýšľaní nadávok na Malfoya, keby sa cez ňu nenačiahol a nevytrhol jej tabuľku z rúk. Hej, vráť mi to, to je moja domáca úloha! načiahla sa nahnevane za tabuľkou.

To je moja domáca úloha, aby si vedela, vyprskol na ňu, len ma nechaj urobiť ju.

Oh, jasne Malfoy, mám v úmysle zveriť svoje známky niekomu ako ty! Daj mi to, ja to urobím! Hermiona znova urobila výpad dopredu a pokúsila sa vytrhnúť pergameny z jeho rúk.

Áno, aj ja umieram túžbou nechať moje vynikajúce známky ležať v tvojich rukách. V žiadnom prípade nemám v úmysle nechať ťa to urobiť. Malfoy cúvol späť a uhol sa jej rukám, keď sa načahovala po tabuľkách.

Dobre, potom to budeme musieť urobiť spolu, zamrmlala nahnevane.

Dobre, stretneme sa v knižnici, Malfoy nakoniec súhlasil, vypľúvajúc slová, akoby ho zraňovali.

Fajn, dnes večer o siedmej, vyprskla na neho Hermiona a keď zbadala príležitosť, nahla sa dopredu a vytrhla tabuľky z jeho rúk. Do tej doby si ich ponechám. A skôr než mohol zareagovať, zastrčila ich hlboko do svojej tašky a prekĺzla von na chodbu. Onedlho sa stratila medzi pobehujúcimi sa študentmi.


Kapitola 2. Knižnica



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. **
*** Autor anglického textu : Aleximoon ***
Ako dopadne spoločné robenie domácich úloh? Je to len druhá kapitola, takže sa to dá uhádnuť. Ale hlavne Crabbe a Goyle majú niečo za lubom.

Chapter 2 The Library

Beta.read: EGGY



Kapitola 2. Knižnica.

Draco za sebou potichu zatvoril dvere na chlapčenskej spálni. Chcel s nimi tresknúť, aby ich zavrel, ale všetky tie roky malfoyovskej výchovy ho naučili konať chladne a skrývať silné emócie. Jeho otec mu vždy hovoril, že prejavením emócií dáva inému prostriedky k jeho ovládaniu. Draco sa zamračil, keď si pomyslel na Luciusa. Tak veľmi nemal rád myslenie na svojho otca, bolo to však v tejto chvíli trocha lepšie ako tá druhá možnosť.

„Tá mizerná humusáčka!“ Draco nezavrčal k nikomu konkrétnemu, pretože izba bola prázdna.

Prešiel k svojej posteli v rohu izby, zatiahol tmavozelené závesy a zvalil sa na posteľ. Prekrížil ruky na hrudi a zatvoril oči. Nechal svoje telo unášať pokojne do meditujúceho stavu, ktorého základy ho v mladosti naučil Lucius. Podľa Luciusa človek musí byť sústredený, ak chce byť silný.

Draco pokračoval v sústredení a a vo svojej hlave sa zaoberal myšlienkami na svojich rodičov. Nevedel o nich niekoľko týždňov, ktoré boli skvelé aspoň, čo sa týkalo jeho. Jeho otec bol vyťažený s obchodnými záležitosťami, hoci Draco veľmi pochyboval, že nejaký obchod, ktorý vykonáva jeho otec so svojou partiou, je zákonný. Draco sa pohŕdavo usmial, keď si pomyslel na Luciusa a jeho priateľov, tých smrťožrútov. Draco ako dieťa svojho otca zbožňoval, ale po návrate Voldemorta Draco zistil, aký slabý bol jeho otec. Draca v skutočnosti nezaujímala situácia nečistokrvných alebo tých hlúpych muklov. Ale z toho, že videl svojho otca vrhnúť sa na zem pred mužom, ktorého malé dieťa zmenšilo na chvejúcu sa trosku, bolo Dracovi zle. Po návrate Voldemorta Lucius rozprával už len málo počas ojedinelých príležitostí, keď prišiel domov. Hovoril Dracovi znova a znova, ako bude všetko nádherné, keď sa Temný pán vrátil k moci. Temný pán, Lucius by nikdy nebol schopný povedať jeho meno. Draco uvažoval o tom, ako by snáď niekto, kto mohol vyvolávať taký strašný strach v jeho vlastných prívržencoch, mohol byť pre niekoho dobrým. Vo svojej mysli uvidel vydesený výraz na otcovej tvári, keď mu povedal, že nemá najmenšiu chuť stať sa smrťožrútom. Hrôza sa rýchlo zmenila na hnev. Tej noci ho Lucius ho takmer zabil. O niekoľko dní neskôr sa Draco vrátil do Bradavíc bez toho, aby otca vôbec videl. V myšlienkach mohol vidieť bledú tvár, tak podobnú jeho vlastnej, zaliatu hnevom.

Draco cítil ako ho pomaly unáša do spánku, obraz jeho otca napĺňal jeho myseľ, až kým sa neobjavila ešte ďalšia oveľa viac nevítaná tvár. Nahnevaný výraz obklopený kúdolom hustých hnedých vlasov. Draco zastenal a posadil sa.

„Hlúpa humusáčka!“ zamrmlal pod nosom.

Draco nemohol uveriť, že profesorka Vectorová ho dala do dvojice s jedným z Potterových bláznivých pomocníkov. Pozrel sa na hodinky, o niekoľko minút by mal odísť na večeru a potom by mohol ísť do knižnice, aby sa s ňou stretol. Divne sa zatváril, keď si pomyslel na nadchádzajúce stretnutie. Draco uvažoval, čo by si pomyslel Lucius, keby zistil, že pracuje s nečistokrvnou. Vtedy sa Draco sa zaškeril sám sebe. Lucius by bol od zúrivosti úplne bez seba a to takmer spravilo prácu s Grangerovou niečoho hodnú.

Spálňové dvere sa rozrazili a Draco mohol počuť silný dupot, ktorý sa blížil k jeho posteli.

„Draco, si tu?“ Keď Draco odtiahol závesy, zbadal tupé tváre Crabbe a Goyla.

„Je čas na večeru,“ pyšne povedal Crabbe, zrejme ohromený svojou schopnosťou určiť čas.

Draco sa prehrabával cez hŕbu svojich učebníc, až kým nenašiel knihu Aritmantiky. Crabbe a Goyle sa prekvapene pozreli, keď ju vložil do tašky a tú potom prehodil cez rameno. Draco vzdychol a už zase si zaželal mať chytrejších spoločníkov.

„Musím sa po večeri stretnúť v knižnici s tou humusáčkou Grangerovou. Musíme spoločne urobiť našu domácu úlohu z Aritmantiky.“ Povedal im to pomalým, vyrovnaným hlasom, dúfajúc, že im nebude musieť vysvetľovať okolnosti.

„Prečo chceš robiť niečo ako toto?“ spýtal sa Goyle napriek Dracovej nemej prosbe, pretože naozaj neboli schopní niečo pochopiť.

„To nie je preto, že by som to plánoval, profesorka Vectorová nás pridelila spolu ako partnerov, nemám na výber. Teraz by sme sa mali radšej ponáhľať, lebo zmeškáme večeru.“ Draco zmenil rýchlo tému, naozaj nechcel hovoriť o Grangerovej, ak sa tomu dalo vyhnúť.

Zabralo to, pretože Crabbove a Goylove oči sa rozžiarili pri zmienke o jedle a trojica sa vybrala na cestu von z izieb až do veľkej sály.

------------------------------

Draco sa na okamžik zastavil pred dverami do knižnice. Študoval drevené obklady a potom sa jeho oči stočili k zemi, aby si prezrel veľké kamenné dosky, z ktorých sa skladala väčšina podlahy v Bradaviciach. Skrúšene si priznal, že v skutočnosti ho dvere do knižnice nezaujímajú. Draco sa trochu zahanbil. Malfoyovci sa predsa nezastavujú, zvlášť keď to súvisí s tou neznesiteľnou humusáčkou. Všetky oči v knižnici sa zdvihli a pozreli naňho, keď rozrazil dvere silnejšie než mal v úmysle. Hrubé drevené dvere narazili do kamennej steny s hlučným buchotom, ktorý pritiahol zúrivý pohľad madam Pinceovej.

Draco našiel Grangerovú v najvzdialenejšej časti knižnice, skrytej hlboko medzi rôznymi policami. Očividne dúfala, že ju nebude schopný nájsť. Na jej tvári bola jasne viditeľná mrzutosť. Predtým, než zložil dole z malého stola stoličku, sa na ňu rozmrzene pozrel.

„Ideš neskoro,“ povedala a pozrela sa na tabuľky, s ktorými už začala.

„Bol by som tu na čas, keby si pre naše stretnutie nenašla také zapadnuté miesto,“ pokojne povedal Draco a malý úškrn mu zaihral v kútiku jeho úst.

„Naozaj chceš, aby ľudia nás videli pracovať spolu?“ zasyčala na neho.

„Prečo by mi malo záležať na tom, čo si ostatní myslia? Ty si humusáčka, nie ja.“ Draco prehrnul nevyplnené tabuľky na stole a začal pracovať.

Grangerová chcela niečo povedať, ale vyzeralo to, že si to rozmyslela a vrátila sa k tabuľke, na ktorej už pracovala. Na nejakú dobu zavládlo úplne ticho a Draco sa čoskoro úplne pohrúžil do tabuľky. Aritmantika sa pre neho zdala jednoduchá. Riešiť dlhé tabuľky a stĺpce čísel ho vždy zvláštne tešilo. Veril, že to bolo tým, že znázorňovali to, čo mal rád. Aritmantika mala pravidlá a usporiadanie a pritom taká veľká časť magického sveta bola riadená náhodne. Keď dokončil tabuľku, triumfujúci úsmev prešiel jeho tvárou. Vždy sa tešil z toho, že bol tak dobrý v niečom, čo väčšina ľudí považovala za tak náročné. Zdvihol oči od tabuľky a jeho šedé oči sa stretli s hnedými očami. Grangerová sedela naproti nemu; pred ňou ležala ďalšia vyriešená tabuľka. Grangerová mala ruky prekrížené na hrudi a sledovala ho, pozorovala ho.

„Viem, že som úžasne pekný, ale nemáš o tomto čase niečo lepšie na práci ako toto?“ Úsmev zmizol z jeho tváre, keď na ňu hľadel mrzuto. To, že ho pozorovala, ho prekvapilo, aj to že si to nevšimol a dosť ho rozhodilo, že dokončila svoju tabuľku prvá.

„Vždy si taký domýšľavý? To máš od prírody alebo naozaj na tom musíš pracovať?“ Nespustila z neho oči a on si uvedomil, že ho jej pohľad dosť znepokojuje.

„V skutočnosti môžem byť úžasným džentlmanom, keď mám na to náladu. To je ale samozrejme veľmi vzácne.“ Draco sa teraz uštipačne usmial, potešiac sa tomu, že vyzerala znepokojene, keď sa usmial. Bol rád, keď mohol znervózniť vševeda Grangerovú. Draco pokračoval v usmievaní sa ňu, hneď ako si vynútil očný kontakt, jej hlboké hnedé oči sa rozšírili a Draco zacítil zvláštne šteklenie vo vnútri svojho žalúdka. Prekvapený zažmurkal očami a poskytol tým Grangerovej čas, aby sa pozrela inam.

„Skončil si?“ spýtala sa, načahujúc sa po jeho tabuľke. Grangerovej hlas znel trochu zvláštne a ruka sa jej dokonca slabo triasla, keď zdvihla tabuľku.

Lucius vyškolil Draca v pozorovaní ľudí; vždy tvrdil, že ak bude vedieť, čo má hľadať, nikdy nebude potrebovať nápoj pravdy. Veľa ľudí nedokáže skryť ich skutočné emócie a obavy, hovoril vždy Dracovi. Ale ako Draco pozoroval dievča, zistil, že nevie, čo si myslí. Po ďalších chvíľach odmlky začal kontrolovať jej tabuľku, modliac sa za nejakú malú chybu. Žiadna tam ale nebola. Vrátil jej tabuľku spať neopravenú a nebol prekvapený, keď jeho vlastnú vrátila späť bez opravy.

„Nepomýlila si sa, Grangerová, gratulujem,“ povedal jej.

„Čuš, Malfoy,“ odsekla, keď strčila knihu Aritmantiky nazad do jej tašky. „Odteraz budeme pracovať spoločne, tak by si sa mohol pokúsiť byť trochu menej nepríjemný.“

„Ty by si mohla skúsiť vyrovnať svoje vlasy, ale ja nezadržím svoj dych,“ samoľúbo začal dávať do poriadku svoje veci.

„Oh, choď von a skoč z útesu!“ Grangerová vyprskla nazad na neho, čo bojovala so sponou na jej taške.

Bez premýšľania sa Draco načiahol krížom cez stôl a poľahky skrútil remeň do strany a vypadnutú sponu zatvoril. Grangerová hľadela na neho prekvapene. Draco sa sám cítil prekvapene. Bez jediného slova k nej sa otočil a odišiel preč.

Draco kráčal preč cez veľké knižničné dvere a našiel Crabba a Goyla ako sa opierajú o stenu oproti nim. Boli zaneprázdnení poškuľovaním po páre prváčok, ktoré sa nervózne prechádzali, ale zbystrili svoju pozornosť, keď zbadali Draca.

„Čo tu vy dvaja robíte?“ spýtal sa ich.

„Prišli sme, aby sme ťa našli,“ povedal mu Crabbe.

„Dobre… každopádne som prekvapený, že vôbec viete, kde je knižnica. Čo chcete?“ odpovedal Draco.

„Počul som od jedného siedmaka, že hájnik má nejakú veľkú prepravnú klietku, ktorá mu dnes prišla. Priniesla ju skupina čarodejníkov. Videl ich niesť to pozdĺž jazera počas jeho hodiny Herbológie.“ Goyle mal viac informácii ako zvyčajne.

„Myslíme si, že by to bolo zábavné vykradnúť sa von a vidieť, čo je v tej klietke… nemyslíš, že by to bolo zábavné, Draco?“ spýtal sa ho Crabbe.

„Vlastne si myslím, že by to mohlo byť naozaj zábavné.“ Draco zasa ucítil pohľad niečích očí na sebe a keď sa obrátil, uvidel Grangerovú sledujúc ich z vchodu. Uvažoval, či ich počula. Grabbovi a Goylovi to trvalo trochu dlhšie, kým si ju všimli, ale potom začali hrozivo zazerať jej smerom. Grangerová sa len zvrtla a odišla preč držiac hlavu zvysoka.


Kapitola 3. Ohrada



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. **
*** Autor of English text : Aleximoon ***

Chapter 3. Into The Woods

Beta.read: EGGY



Kapitola 3. Ohrada.

Hermiona mrzuto sedela pri stole v zadnej časti chrabromilskej spoločenskej miestnosti. Snažila sa upokojiť po schôdze s Malfoyom.

„Ten sebecký hlupák,“ zamrmlala a zhúžvala kúsok pergamenu skôr, než si uvedomila, že je to jej domáca úloha na Transfiguráciu. „Do pekla,“ zavrčala a pokúsila sa ho narovnať, ale pergamen bol rozhodne proti tomu. S hlbokým povzdychom vytiahla nový pergamen pripravená prepísať všetko odznova.

„Hlúpy Malfoy,“ zamrmlala pološeptom. Odkedy opustila knižnicu, nebola schopná dostať z hlavy jeho hrozný úsmev.

Niekoľko minút strávila písaním, jej myseľ vzdialená od Malfoya a šťastne pohrúžená do svojej práce. Chladný vietor zo susedného okna zafúkal ponad stôl a sfúkol jej papiere na podlahu. Keď zatvárala okno, jej oči niečo zachytili. Tri postavy obchádzali jazero, ukrývali sa poza stromy a skaly a mali namierené k Zakázanému lesu, smerom k Hagridovej chatrči. Hermiona sa so záujmom dívala, zvedavá, kto to je. Jedna postava, vodca, zastavila a počkala na dve väčšie postavy. Hermiona napäla svoje zrak a snažila sa zachytiť nejakú črtu v miznúcom svetle. Chumáč bielych plavých vlasov upútal jej pozornosť, okamžite zacítila ako jej začína vrieť krv.

„Malfoy,“ zasyčala a zaťala svoje päste.

Ak bol vodcom Malfoy, tak nebolo pochýb o zvyšných dvoch, Crabbe a Goyle. Hermiona vyskočila na nohy a zvrtla sa, aby našla Harryho a Rona. V tom si zrazu spomenula, že práve majú metlobalový tréning. Ron bol nadšený, že získal pozíciu strážcu v chrabromilskom tíme. On a Harry teraz trénovaním trávili hrozne veľa času. Pozrela sa po izbe hľadajúc kohokoľvek, kto by jej mohol pomôcť. Spoločenská miestnosť bola prázdna až na Nevilla Longbottoma a pár prvákov.

„Dobre, budem ho musieť zastaviť sama,“ zamumlala Hermiona.

Prekĺzla potichu hore do chlapčenských izieb, ktoré našla prázdne. Podišla k Harrymu kufru a vybrala neviditeľný plášť.

„Pôjdem varovať Hagrida. Nech som prekliata, ak nechám Malfoya zničiť moju ďalšiu hodinu!“

Hermiona vyrazila nazad do spoločenskej miestnosti a pretlačila sa cez otvor v obraze. Zaklonila sa do tmavého výklenku a prehodila cez seba plášť. Bežala tak ticho, ako to len bolo možné. Čoskoro dosiahla vchodové dvere a vybehla na pozemky. Pretože bola neviditeľná, mohla bežať priamo cez trávnik namiesto okľuky cez les kvôli utajeniu. Zhlboka sa nadýchla, utiahla si plášť tesnejšie a rozbehla sa.

Hermiona sa dostala k Hagridovej chatrči len o niekoľko minút pred Malfoyom, ale tam nebola žiadna známka Hagridovej prítomnosti. Zaklopala na dvere. Žiadna odpoveď. Uvedomila si, že Hagrid musí byť dole v Prasinkách. Zrazu niečo začula a uvidela Malfoya, Crabba a Goyla medzi stromami siahajúcimi až k chatrči. V panike hľadala niečo, kde by sa schovala. Pritlačila sa k stene chaty; blízko nej neboli žiadne kríky. Malfoy sa opatrne približoval smerom k čistinke. Hermionine oči sa prudko pohybovali ako zúfalo hľadala miesto, kade by mohla uniknúť. Malfoy sa pozrel priamo na ňu a potom preč, pričom sa nezdalo, že by si ju bol všimol. Hermiona na neho civela v úplnom šoku.

„Idiot!“ zasyčala potichu, plesknúc sa dlaňou po čele na svojej hlave. Samozrejme, že ju nevidel; bola neviditeľná. Malfoy sa však zastavil a pozrel sa znova jej smerom, zdalo sa, že niečo začul. Podišiel smerom k nej. Klesla pomaly k zemi, keď sa naklonil dopredu, aby nazrel oknom do chatrče. Hermiona si pomyslela, že sa jej zastaví srdce, keď sa pozrela nahor na neho, jeho ruka sa opierala o múr len kúsok od jej hlavy. Ale Malfoy si neuvedomoval jej prítomnosť a odtiahol sa od steny. Otočil sa k miestu, kde boli ukrytí Crabbe a Goyle a zavolal na nich.

„Tá opičia ohava nie je doma a musel zobrať tú svoju zvieraciu šelmu so sebou.“

Hermiona si uvedomila, že Malfoy ma pravdu. Tesáka nebolo nikde vidieť. Crabbe a Goyle vykročili váhovo do voľného priestoru. Hermiona vydýchla úľavou, pretože Malfoy sa vybral smerom k ohrade. Len dovtedy, kým nezbadala, že ohrada nie je prázdna.

„Dobre, pozrieme sa na to,“ vyzval Malfoy hlasom, ktorý vyzeral ohromený.

„Ten polovičný obor si myslí, že s takým niečím bude mať úspech. Dobre, práve preto mu musíme ukázať, čo sa stane, keď si niekto drží príšery ako domácich miláčikov,“ jeho hlas bol úplne bez citu. Crabbe a Goyle stáli nervózne za ním, nechceli sa dostať bližšie k oblude.

Hermiona potlačila vzdych a uprene hľadela na klietku v ohrade. Vo vnútri klietky bola mantichora. Ešte nikdy nijakú nevidela, ale nie je prekvapením, že mala o nich prečítané všetko. Boli veľmi vzácne a podľa všetkého to bolo dobre, pretože boli veľmi nebezpečné. Hoci žiadnu nevidela, popis sa perfektne hodil, hlava človeka, telo leva a chvost škorpióna. Toto musí byť dievča, pomyslela si Hermiona. Mantichora mala ženskú tvár, mladú ženskú tvár nie oveľa staršiu ako boli oni. Bola skoro nádherná, ak ste odignorovali jej pazúry a škorpióní chvost, ktorý sa vznášal za ňou. Mandľové oči sa na nich upierali cez mreže, vôbec nič sa nehýbalo. V šoku si Hermiona uvedomila, že sa to díva aj na ňu. Muselo to byť schopné vidieť cez neviditeľný plášť alebo ju možno začula, keď prvý krát vstúpila na čistinku. Hermiona žasla, že Hagrid získal mantichoru. Hipogryfovia a draci boli jedna vec, ale mantichora bola známa nielen svojou inteligenciou, zvláštnymi kúzelnými schopnosťami, ale aj tým, že sú spojené s temnými silami. Ako jej Hermiona pozrela do očí, prebehol cez ňu silný chlad a pocítila prudké nutkanie dostať sa k tomu bližšie. S ťažkým povzdychom odtiahla oči preč a civela na zem.

Crabbe a Goyle sa na seba ostražito pozreli; zdalo sa, že Crabbe nakoniec našiel odvahu prehovoriť k Malfoyovi.

„Čo sa stane, keď chováš príšeru ako domáceho miláčika, Draco?“

Malfoy sa naňho neotočil, nespustil oči z mantichoriných, až kým nedošiel k ohrade.

„Niekedy sa dostanú na slobodu," zašepkal.

Crabbe a Goyle zachvátila panika, i keď Goyle ako prvý našiel svoj hlas.

„To by nebol veľmi dobrý nápad pustiť to von, však Draco? Som si istý, že sa môžeme zbaviť Hagrida niekedy inokedy. Mohlo by nás to zraniť, nemyslíš?" vyzeral, že sa dohaduje s Malfoyom, ale blonďavý chlapec neotočil svoju hlavu.

„Nemyslím, že nám to ublíži,“ odpovedal Malfoy. Hermiona naňho civela v šoku, je blázon? Mantichory boli jedny z najzlomyselnejších tvorov v divočine. Keď sledovala ako sa Malfoy vyštveral cez plot, pokúšala sa spomenúť si na všetko, čo o nich čítala. Dlho boli považované za niečo podobné sfinge, ale modernejšie výskumy dokázali, že sfingy nie sú spojené so silami zla, zatiaľ čo mantichory áno. Mantichory mali tri rady útočných zobov, škorpioní osteň obsahoval smrteľnú dávku jedu. Našťastie bol dosť ďaleko od nich a táto bola dokonca mláďa. Mladá mantichora merala tak štyri stopy, keď bola na všetkých štyroch nohách. Dospelá mantichora dosahovala až do desiatich stôp.

„Draco...“ varovali Crabbe a Goyle naraz, pretože ich vodca vložil ruku medzi mreže a dotkol sa tmavohnedej kožušiny na netvorovi.

„Pozrite,“ hovoril pomaly nízkym, chlácholivým hlasom, tak ku mantichore, tak ku Crabbovi a Coylovi. „Hovoril som vám, že nám neublíži.“

Hermiona v zdesenom šoku pozerala ako Malfoy stiahol svoju ruku a otočil sa k zámke so zvláštnym pohľadom v jeho očiach. Vytiahol svoj prútik a zašepkal jednoduché slovo

„Alohomora!“

Hermiona sledovala s pocitom naplneným hrôzou ako sa dvere klietky otvorili a Draco sa otočil chrbtom k mantichore, tvárou ku Crabbovi a Goylovi. Obaja z nich urobili pár krokov dozadu, niekde na pozadí svojej mysle bola Hermiona ohromená prekvapujúcou úrovňou inteligencie, ktorú preukázali. To čo sa ďalej stalo, bolo tak rýchle, že to nebolo možné takmer sledovať. V jeden moment Malfoy víťazne stál pred dverami klietky, v druhom momente ho netvor strhol dolu. Hodil Malfoya o zem, jeho prútik sa odkotúľal mimo dosahu jeho ruky. Mantichora sa hlboko zahryzla do jeho pleca a zdvihla ho nahor zo zeme len kvôli tomu, aby s ním opäť treskla o zem. Postavila sa nad Malfoya, preniesla svoj dlhý chvost nad svoju hlavy ako dýku a vrazila ho do jeho stehna. Malfoy vydal prudký výkrik naplnený šokom a bolesťou, ale potom zostalo ticho. Crabbe a Goyle pozreli na ich ležiaceho hrdinu, potom sa zvrtli, rozbehli sa z čistinky preč a nechali Malfoya napospas šelme.

Keď mantichora zaútočila, Hermiona si zakusla do pery, aby zadržala výkrik. V hrôze sledovala ako Crabbe a Goyle utekajú preč. Teraz stála a sledovala príšeru pri Malfoyovi. Sekundy sa vliekli ako keby sa čas zastavil. Niečo vzadu v jej mysli jej našepkávalo: „Otoč sa a odíď, choď preč, zachráň sa. On by ťa nikdy nezachránil, keby to bolo opačne. Prosil si o to a teraz dostal to, čo si zaslúži.“ Silno sa zachvela, keď hlas utíchol. Otočila sa preč pripravená rozbehnúť sa, ale potom sa zastavila.

„Toto si nikto nezaslúži,“ povedala rozhodne, kým vyťahovala prútik a naberala odvahu a vykríkla z plného hrdla na príšeru:

"Expelliarmus!"

Mantichora tvrdo odhodila Malfoya a obrátila sa, aby uprela svoj zrak na Hermionu. Tá sa roztriasla sa, keď sa zdalo, že mandľové oči prenikajú hlboko do jej vnútra. Vykríkla ďalšie kúzlo skôr než by mohla stratiť nervy.

„Stupefy!“

Mantichora však nestuhla. Príšera napla svoje svaly pripravená ku skoku. Hermiona zavzlykala a snažila sa spomenúť si na všetky tie kúzla, ktoré jej Harry pomáhal sa naučiť minulý rok, ale nič sa nezdalo použiteľné. Mantichora vykopla do vzduchu, prichádzala bližšie, vietor narážal do jej kožušiny a priblížila sa k nej.

„Prosím ... zastav sa... Stupefy!“ zakričala tak silno ako len dokázala a špičkou prútika zamierila priamo na hruď netvora. Odhodilo ju to na zem a začula zvuk nepríjemného prasknutia. Ležala ochromená pod ohromnou obludou a čakala na príchod spaľujúcej bolesti, ale okrem vzdialeného tlkotu na jej zápästí a hrudi nič tam nebolo. Šelma ležala pokojne. Hermiona roztrasene zavzlykala a odtlačila netvora preč od nej. Bol hrozne ťažký, ale jej sa podarilo dostať sa z pod neho. Hermiona si neskôr uvedomila, že musela utrpieť nejaký druh šoku, pretože bola príliš znepokojená tým, aby sa uistila, že sa na Harryho plášť nedostala ani kvapôčka krvi. Starostlivo ho zbalila a zastrčila so vnútra tašky. Pozrela dole na mantichoru zaujímajúc sa o to, ako dlho ostane v bezvedomí. Hermiona si zrazu spomenula na Malfoya. Prihnala sa k jeho boku a padla na kolená vedľa neho. Hermionu striaslo, keď sa na neho pozrela, aj keď nebola precitlivený typ, ten pohľad bol však príliš, aby to zvládla. Normálne bledý chlapec bol úplne zbavený farby, jedine červená zostala. Rozsiahla rezná rana sa tiahla naprieč jeho ramenom, kde bol pohryzený a v jeho stehne bola hlboká diera. Tmavočervená krv sa rozlievala okolo neho, kým nejaká zvláštna látka hustla na jeho nohe. Hermione došlo, že to bol jed. Zúfalo kvôli vreckovke prehľadala svoju tašku. Uviazala ju nad ranou, dúfajúc že to zastaví krvácanie.

„Malfoy,“ zašepkala, pokúšajúc sa ho prebrať. Žiadna odpoveď od chlapca ležiaceho čelom k zemi. Ale mohla povedať, že dýchal.

„Malfoy, vstávaj!“ syčala, pozrúc sa na obludu za jej chrbtom. Tá sa zrazu znepokojivo mykla. Vyvalila na ňu oči a začala v nej narastať hrôza. Vedela, že jediným dôvodom, prečo kúzla zabrali bolo len to, že ju prekvapila. Nebolo by divu, že keď sa zobudí, bude nahnevaná. Chcela utiecť, ale nemohla tu len tak nechať Malfoya zomrieť.

„Draco prosím ...“ naliehala, slzy sa jej nahrnuli do očí. Nechcela vidieť ho umierať, bez ohľadu na to, ako ho nenávidela. Zdalo sa, že to splnilo svoj účel, pretože hlboké sivé oči uprene hľadeli na ňu.

„Povedala si mi menom, Grangerová,“ zašepkal polohlasne. Jeho oči sa naplnili náhlou panikou, keď mu začali veci dochádzať. „Mantichora,“ vykríkol a posadil sa.

Hermione pocítila veľkú úľavu ale aj hystériu, ale vedela že teraz nebol čas začať sa hádať.

„Je v bezvedomí, ale neviem na ako dlho.“ Mantichora sa znova mykla a vydala strašný zvuk. Postavila sa, obrátila sa na Malfoya a schmatla ho za ruku. Nemohol zaťažiť poranenú nohu a tak mu Hermiona dovolila, aby si položil ruku na jej plece a spolu rýchlo odkrívali preč z čistiny.

Boli asi v polovici cesty k hradu, pričom sa krížom cez rozsiahlym trávnik pohybovali tak rýchlo ako to len bolo možné. Ich krok bol trasľavý. Malfoyovi tiekla krv a ledva dokázal kráčať. Hermiona si uvedomila bolesť v jej zápästí, pozrela sa nadol a všimla si, že bolo v dosť zvláštnom uhle. Viac znepokojivé ako jej zápästie však bola zvláštna úzkosť v jej hrudi. Čoraz ťažšie sa jej nadychovalo. Napriek všetkým týmto ťažkostiam sa obaja začali vracať k svojej zlej nálade.

„Vieš Malfoy, práve som ti zachránila život, neznamená to, že sme si nejako zvláštne zaviazaní?“ spýtala sa Hermiona a pritom dokonale vedela, že myšlienka na záväzok ku nečistokrvnej privedie Malfoya do šialenstva.

„Sklapni, ak sa toto odvážiť niekomu spomenúť, oľutuješ to,“ zasyčal na ňu cez zovreté zuby. Pre neho bolo veľmi ťažké sústrediť sa na to, čo povedal, záplava bolesti sa začínala rozlievať z jeho nohy až do jeho hrude.

„Vieš Malfoy, veľmi reálne ti hrozí, že vykrvácaš na smrť,“ vyprskla naňho Hermiona a zrazu sa cítila vinne, keď si spomenula, že ho tam takmer nechala umrieť. Krátko zvažovala, že by stále mohol umrieť, jeho rany boli príliš zlé. Bolesť v jej zápästí sa stávala takmer neznesiteľnou, keď vstrebávala ten šok, všimla si, že aj v jej hrudi začína vystreľovať bolesť. Došli až ku dverám v Bradaviciach a s poslednými silami ne zatlačili, aby ich otvorili. Potácali sa smerom k vstupnej hale, kde nakoniec zastavili. Malfoy už nebol schopný ísť ďalej ani kúsok, pustil Hermionu a klesol k podlahe, neschopný pohnúť sa v dôsledku jedu. Hermiona chvíľu neisto stála, vedela, že musí pokračovať, vedela, že musí dostať Malfoya do nemocničného krídla. Bude to moja chyba, keď zomrie, mala som reagovať rýchlejšie, zúbožene si pomyslela. A zrazu sa objavilo svetlo na vrchu schodov.

„Čo sa to prepánajána deje? Študenti vonku na pozemkoch o tomto čase noč...“ Hlas profesorky McGonagallovej zmĺkol okamžite ako zišla nadol po schodoch. „Slečna Grangerová?“ Zbehla dole po zostávajúcich schodoch a nahla sa k Hermione. Ale Hermiona na ňu nemohla čakať, zviezla sa vedľa Malfoya, bolesť spaľovala jej telo a to jej znemožňovalo dýchať. Mohla ešte počuť McConagallovej kričanie. To ale pomaly slablo, pretože ju pohltila čierna tma.


Kapitola 4. Medzi závesmi.



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. **
*** Autor of English text : Aleximoon ***

Chapter 4. The Curtain between

Beta.read: EGGY



Kapitola 4. Medzi závesmi.

„Majú šťastie, že sú nažive, Minerva,“ bolo počuť tichý hlas v temnote.

Draco neisto otvoril oči a potom si zaželal, aby to neurobil. Teraz, keď mal oči otvorené, sa celkom prebral a strhol sa od vlny bolesti, ktorá ním prešla. Silno zavrel oči, hlboko sa nadýchol a prial si, aby bolesť odišla. Lucius ho vycvičil, aby ignoroval vplyv bolesti. Po niekoľkých hlbokých nádychoch dostal bolesť dostatočne pod kontrolu, aby mohol znovu otvoriť oči.

Izba bola tmavá až na niekoľko lúčov mesačného svetla, ktoré presvitali cez okno. Pokúšal sa spomenúť si, čo sa stalo so závesmi na jeho posteli, keď si uvedomil, že je v nemocničnom krídle.

„Riaditeľ o tom vie?,“ tichý hlas zašepkal znova, Draco vedel, že to bola madam Pomfreyová.

„Samozrejme, Poppy,“ odpovedal jej nový hlas, ktorý patril profesorke McConagallovej. „Išiel s Hagridom chytiť tú diabolskú vec. Viem si predstaviť, že sa bude veľmi zaujímať o to, čo slečna Grangerová a pán Malfoy robili tam vonku.“

„Prečo sem vôbec priniesli tú hroznú vec? Viem, že má slabosť pre príšery, ale toto je už príliš.“ Madame Pomfreyová znela celkom rozhnevane.

„Pokiaľ ide o tú vec, nemal príliš na výber, Poppy, museli to niekam priniesť, aby to bezpečne uschovali, kým to dôkladne zneškodnia a Hagrid bol jediný, kto mohol zvládnuť takú príšeru,“ povedala potichu profesorka McGonagallová.

Draco profesorku ledva počul, pretože stíšila hlas, ale pri zmienke o príšere sa Draco začal rozpomínať na udalosti, ktoré ho priviedli do nemocničného krídla. Cesta do chatrče, útok mantichory a ešte niečo iné... Hrejivé hnedé oči ho napĺňali pocitmi, ktoré nemohol dosť dobre zaradiť. Keby Dracovým otcom bol ktokoľvek iný ako Lucius Malfoy, nemal by problém rozoznať pocity, ktoré ho znepokojovali.

„Humusáčka,“ zasyčal. Bola tam, ale prečo? Spomenul si ako ona ... čo urobila? Bolesť znova začala napĺňať jeho pamäť. „Zachránila ma,“ vybavil si búrlivo. Zvláštna vrelosť prebleskla ním na chvíľu, ale pustil ju z hlavy, pretože ju považoval za vedľajší efekt všetkej tej bolesti.

Hlasy prestali a zrazu svetlo zasvietilo krížom cez posteľ. Madam Pomfreyová sa ponáhľala do izby s profesorkou McGonagallovou v pätách.

„Nemali by ste byť hore, pán Malfoy,“ zľahka povedala zdravotná sestra a podišla k jeho boku. „Musíte byť ticho, nechcem, aby ste zobudili slečnu Grangerovú.“

Draco opatrne obrátil hlavu a pozrel sa na posteľ vedľa neho. Zistil, že tento pohyb vyvolal veľké množstvo bolesti, ale roky praxe mu umožnili ukryť to pred ostražitým pohľadom zdravotnej sestry. Celkom určite mohol vidieť Grangerovej husté vlasy rozprestierať sa na vankúši, kde lemovali jej smrteľne bledú tvár.

„Čo je s Grangerovou?“ jeho hlas znel trpko, kým prechádzal z jeho popraskaných pier. Nemohol si spomenúť na to, kedy sa zranila.

„Slečna Grangerová má zlomené zápästie a utrpela niekoľko zlomenín rebier. Jedno jej prepichlo pľúca,“ tón madam Pomfreyovej sa snažil zostať neutrálny.

„Bude v poriadku?“ Draco bol tak šokovaný, že takáto otázka mohla výjsť z jeho úst, keď tu bola Madam Pomfreyová a McGonagallová. Obe sa otočili a pozreli sa vzájomne na seba, sestričkino obočie mierne vystúpilo.

„Áno, vy a slečna Grangerová budete v poriadku,“ povedala mu ošetrovateľka, „avšak obaja potrebujete zostať niekoľko dní tu v nemocničnom krídle. Jed vás mohol zabiť, ale mantichora bola príliš mladá na to, aby bola smrteľná.“

„To, čo chcem vedieť, pán Malfoy,“ profesorka na neho teraz pozerala hrozivo, „je len to, čo ste vy dvaja presne robili dole pri Hagridovej chatrči?“

„Ja...“ Draco sa pozrel na tvár profesorky McGonagallovej a potom sa pozrel znova smerom ku Grangerovej. „Gran ... myslím Hermiona a ja sme mali nejaké otázky na Hagrida, ktoré súviseli s jeho ďalšou hodinou Starostlivosti o zázračné tvory.“

Oči profesorky McGonagallovej sa zúžili hnevom.

„Oh, vážne? Nezdá sa mi, ak si dobre spomínam, že by ste vy a slečna Grangerová trávili spolu veľa času v triede alebo mimo nej.“

Draco zacítil ako mu pokleslo srdce, ale nedal to najavo. Pokúšal sa udržať hlavu trocha vyššie a sústrediť sa na bod pod McGonagallovej bradou a snažil sa nemyslieť na to, čo povie Lucius, keď ho vylúčia. Krátko si želal, aby mantichora pokračovala a ukončila to s ním. Určite by to bola rýchla smrť v porovnaní s tým, čo ho čaká na panstve.

„Profesorka McGonagallová,“ chrapľavý hlas z Dracovej pravej strany ho vyviedol z jeho snenia. Grangerová otvorila svoje oči a pozrela sa na profesorku McGonagallovú.

„Malfoy a ja sme partneri v Aritmantike. Rozprávali sme sa v knižnici o Starostlivosti o zázračné tvory a rozhodli sme sa ísť sa spýtať sa Hagrida na jeho názor na niektoré veci. Viem, že bolo príliš neskoro ísť von, ale nemysleli sme si, že nebudeme dlho preč.“ Grangerová zatvorila oči v grimase. Draco nemohol uveriť svojim ušiam. Na čo sa to hrá? Ľahko mohla dosiahnuť, aby ho vylúčili, prečo to neurobila? Čo bude od neho chcieť?“

Profesorka McGonagallová sa podozrievavo pozrela na Grangerovú, pravdepodobne udivená rovnako ako Draco. Otvorila svoje ústa, aby sa spýtala ďalšie otázky, ale madam Pomfreyová ju odtisla nabok.

„Dosť otázok, Minerva, obidve tieto deti potrebujú spať.“ S týmito slovami obratne rukou chytila Dracovu bradu a naliala mu do hrdla časť elixíru. Sledoval jej cestu ku Grangerovej posteli s elixírom, očné viečka mu oťažievali a oťažievali. Grangerová otočila hlavu, aby sa ne neho pozrela, ich oči sa na chvíľu stretli a Draco pocítil neznáme emócie prejsť medzi nimi dvoma, skôr než upadol do spánku.

-----------------------------------

Neskôr Draca zobudili nejaké hlasy. Očividne spal dosť dlho, pretože slnečné svetlo prúdilo cez okno vedľa jeho postele. Tie hlasy prichádzali z druhej strany závesu, ktorý visel medzi jeho a Grangerovej posteľou. Spoznal tie hlasy, pretože patrili Potterovi a Weasleymu. Ostal nehlučne a načúval ich rozhovoru.

„Čo si si preboha myslela? Ísť k Hagridovej chatrči s Malfoyom? Ako môžeš ísť vôbec niekam s Malfoyom? Čo si spadla na hlavu?“ Weasleyov hlas znel zúrivo, ale hnev nemohol zamaskovať očividné obavy.

„Ron, som si istý, že Hermiona mala dobrý dôvod pre to, aby bola s Malfoyom, však Hermiona?“ Potter, vždy sprostredkovateľ, sa pokúšal utíšiť svojho kamaráta.

„V poriadku, v poriadku. Tak prečo si bola s Malfoyom? A nehovor nám, že to bolo kvôli vyučovaniu, Malfoy nenávidí Starostlivosť o magické tvory.“ Weasleyho hlas sa niesol cez záves.

„Pozrite... Ron, Harry, naozaj sa mi nechce rozprávať o Malfoyovi. Nechcem myslieť na Malfoya, či pozerať sa na Malfoya, už ho mám celkom dosť. Prosím, nemôžeme hovoriť o niečom inom?“ Grangerovej hlas potichu naliehal.

Potter rýchlo zmenil tému z Draca k mantichore.

„Prečo mal Hagrid niečo také?“ spýtal sa.

„Nie som si istá, profesorka McGonagallová povedala, že ju priniesli sem dovtedy, kým ju správne zneškodnia. Ale neviem, kto sú oni a odkiaľ ten mizerný tvor pochádza. Nevieš, či ju chytili?“ Hermiona sa očividne prebudila a počúvala McGonagallovú a madam Pomfreyovú tiež dobre dlho.

„Určite dúfam, že áno,“ skočil Weasley do reči, „akoby tam nebolo dosť nechutných vecí pobehujúcich v Zakázanom lese a teraz aby sme si dávali pozor na mantichoru.“

„Hej, Ron, musíme ísť do triedy, hneď. Prinesieme ti tvoje úlohy, Hermiona. A zase ťa prídeme pozrieť cez obed, dobre? Pokús sa nedovoliť Malfoyovi, aby ťa obťažoval,“ povedal jej Potter.

Draco ich počul, ako sa rozlúčili. Kým Potter a Weasley vyšli spoza závesu a kráčali k dverám, predstieral spánok,. Draco počkal pár minút, aby sa uistil, že sú preč predtým, než sa opatrne vyštveral z postele. Opatrne vyskúšal svoju nohu a zistil, že je síce stále boľavá, ale mohol chodiť. Rozhliadol sa po madam Pomfreyovej a uvidel, že dvere do jej pracovne sú zatvorené. Draco sa zhlboka nadýchol a potom zatiahol záves. Potešil sa, keď zbadal, že Grangerová nadskočila s drobným výkrikom prekvapenia. Rýchlo sa k nej pohol a popadol ju za ruku skôr ako mohla vykĺznuť druhou stranou postele preč od neho. Jeho stisk na jej ruke bol tak silný, že nemohla vstať. Nahol sa dole tak, že jeho tvár bola len kúsok od jej.

„Prečo?“ spýtal sa.

„Čo?“ zašepkala Grangerová, oči doširoka otvorené.

„Prečo si klamala, aby si ma ochránila, čo chceš?“ syčal nahnevane na ňu, opatrne udržujúc nízko svoj hlas, aby nepritiahol pozornosť ošetrovateľky.

„Ja ... ja nechcem od teba nič, Malfoy,“ vyprskla nazad, hnev rýchlo zalial jej tvár.

Draca utiahol stisk na jej rukách. „Nikdy som si ťa nepredstavoval ako typ vydierača, humusáčka.“ Skrútil trochu svoje uchopenie, dívajúc sa do jej blednúcej tváre.

„Ubližuješ mi,“ povedala potichu, so zrejmou bolesťou v hlase.

Draco okamžite pustil jej ruku a cúvol späť. Mohol vidieť, že na mieste, kde bola jeho ruka, bude pravdepodobne modrina. Grangerová natiahla druhú ruku a opatrne sa dotkla bielych stôp, ktoré zostali po jeho rukách.

„Ja .. prepáč. To som nechcel,“ ospravedlňoval sa, čím prekvapil oboch. Stál tam na chvíľu nesmelo, nie celkom vedel, prečo sa ospravedlnil alebo prečo tam ešte stále stál.

„Čo tvoja noha?“ spýtala sa ho a prerušila to zvláštne mlčanie.

„Čo myslíš? Bolí,“ vyprskol na ňu.

Grangerovú mu už nič iné nepovedala. Pretočila sa na druhú stranu tvárou k stene. Draco tam chvíľu stál a díval sa na ňu predtým, ako sa vrátil do svojej vlastnej postele a zatiahol medzi nimi závesy.


Kapitola 5. Na slovíčko s Hagridom.



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. **
*** Autor of English text : Aleximoon ***

Chapter 5. Hagrid Wants a Word

Beta.read: EGGY



Kapitola 5. Na slovíčko s Hagridom.

Hermiona si opatrne posunula tašku na ramene a troška sa strhla, pretože taška narazila na jej boľavý chrbát. Madam Pomfreyová by asi bola schopná opraviť kosti za pár minút, ale celý proces by spôsobil Hermione priveľa bolesti. S Malfoyom strávila dva dni v nemocničnom krídle. Po tom prvom ráne ležali už len v meravom tichu. Neskôr v to popoludnie ich prišiel pozrieť profesor Dumbledore. S neistým pohľadom na Hermionu sa Malfoy držal svojho vymysleného príbehu. Predtým než riaditeľ odišiel, spýtal sa Hermiony, či nie je niečo, čo by rada dodala. V jeho jagajúcich očiach boli zrejmé pochybnosti, ale nevyzeral nahnevaný, skôr pobavený. Hermiona pociťovala naliehavú potrebu povedať mu pravdu, povedať mu všetko, ale potom si pomyslela na dobitého a krvácajúceho Malfoya ležiaceho na zemi. Pomyslela si na to, ako sa obrátila, že utečie a nechá ho tam a Hermionu striaslo hrôzou. Profesor Dumbledore odišiel z nemocničného krídla bez Hermioninej odpovede.

Hermiona sa pokúsila prehodiť si školskú tašku na druhé rameno, ale to zabolelo ešte viac. Pohla sa k malému výklenku na bočnej steny chodby a pokúsila sa vyhnúť strkajúcim sa študentom okolo nej. Harry a Ron by jej s taškou pomohli, ale teraz bola na ceste na Aritmantiku, kým oni išli na opačnú stranu školy na Veštenie. Hermiona sa pozrela na hodinky; hodina sa začínala o pár minút. Zhlboka sa nadýchla a pripravila sa na to, že sa jej taška oprie o chrbát, keď v tom začula ako na ňu nejaký hlas zavolal.

„Ahoj, Hermiona, čo robíš? Skrývaš sa pred príšerami alebo pred Malfoyom?“ Fred a George Weasley tam stáli so širokým úsmevom.

Skutočnosť, že na školských pozemkoch držali mantichoru, mal byť pred fakultami utajená, takže pravdaže o tom každý vedel. Hoci bolo známych niekoľko detailov; obaja Hermiona i Malfoy odmietali o tom povedať komukoľvek. Veľa študentov bolo zvedavých, čo spolu Chrabromilčanka so Slizolinčanom robili vonku po večierke.

„Kam máš namierené?“ spýtal sa jej Fred.

„Na Aritmantiku,“ odpovedala a vrátila im úsmev.

„Ideme na Transfiguráciu, to nie je ďaleko od tvojej triedy, pomôžeme sa ti tam dostať,“ povedal George.

„No tak, dovoľ mi urobiť to pre teba,“ Fred sa nahol dopredu a zobral Hermioninu tašku. S hlasným odfúknutím narazil do steny. „Jejha, Hermiona, čo za veci to vláčiš?“

„No tak Fred, dovoľ mi ti pomôcť,“ George podišiel, uchopil druhý remeň tašky a takmer klesol k podlahe. „Nemôžem… to… uniesť….“

Hermiona prekrížila ruky na hrudi a pozerala na nich so zmäteným leskom v jej očiach.

„Nie je to ťažké,“ povedala im.

„Ona žartuje, George? Musí mať v tej taške celú knižnicu.“ Fred sa snažil tváriť usilovne, keď bojoval s tým, aby udržal tašku.

George sa oprel o stenu, aby sa mu podarilo lepšie uchopiť remeň.

„Musíš byť najsilnejšie dievča na svete, Hermiona.“

Fred klesol na kolená predstierajúc akýsi výraz bolesti.

„Myslím, že ma to totálne zničilo.“ Vydal zvuk pripomínajúci nárek, čo pritiahlo zraky okoloidúcich študentov.

„Ach, ste takí vtipní,“ vyprskla na nich Hermiona. „Dajte to sem, ja to zvládnem.“

„Nie, to nie je fér slečna!“ Fred vyskočil ľahko na nohy.

„Ako tvoji rytieri v jasnej zbroji sa musíme uistiť, že sa dostaneš bezpečne k svojmu cieľu,“ uklonil sa pred ňou George.

S hlbokým povzdychom Hermiona nasledovala Freda a Georga smerom k triedam. Držali jej tašku medzi sebou ako nejakú ikonu. Len čo prešli cez halu, zvolali na ostatných študentov, aby ich počuli.

„Urobte miesto pre Lady Hermionu a jej vznešenú knižnicu!“

Hermiona si pretrela čelo. Táto scéna, ktorú vytvárali dvojčatá, mala svoje výhody. Študenti sa rozdelili, aby sledovali sprievod a Hermiona si nemusela robiť starosti s narážaním do druhých ľudí. Keď dosiahli dvere jej triedy, siahla po taške, ale Fred a George o tom nechceli ani počuť. Odprevadili ju až do triedy a až k jej miestu. Malfoy tam už bol a pozeral na ňu svojimi sivými očami. Fred a George sa obaja naňho škaredo pozreli, skôr než sa obrátili späť k Hermione a uklonili sa pred ňou.

„Kedykoľvek budeš potrebovať naše rytierske služby, sme ti k dispozícii,“ povedali jednohlasne.

„Vďaka vám chlapci, budem na to myslieť.“ Hermiona sa nich usmievala, keď odchádzali.

„No to bola skutočne dojemná scéna. Weasleyovci tak zúfalo túžia po peniazoch, že vstúpia do služieb humusáčky?“ Malfoyova sarkastická pomalá reč spôsobila, že Hermionina pokožka stmavla.

„Sklapni Malfoy, nemám náladu. Strávili sme dva úžasne tiché dni v nemocničnom krídle, nemohli by sme týmto spôsobom pokračovať?“ potichu povedala, snažiac sa neskočiť mu na jeho návnadu.

„Ak to je to, čo chceš, Grangerová.“ Malfoy obrátil svoju pozornosť na profesorku Vectorovú.

Zvyšok hodiny prešiel jednotvárne, Hermiona a Malfoy sedeli ticho a zapisovali si poznámky. Okná boli otvorené, ale žiaden vánok sa dnes neprehnal. Vo vnútri bolo horúco a sparno. Hermiona si uvedomila, že to bol pravdepodobne jeden z posledných horúcich dní predtým, než nastane chladnejšie počasie. Vyhrnula si rukávy na hábite, pokúšala sa trochu schladiť a pokračovala v písaní poznámok. Kútikom oka si Malfoy všimol tmavé fľaky, ktoré vystupovali na bledej pokožke jej ruky. Uvedomil si , že to bola práca jeho rúk,. Malfoy pocítil, že ním prešiel zvláštny pocit. Na chvíľu, si myslel, že to bola ľútosť, ale zmizlo to tak rýchlo, že si tým nemohol byť istý.

Koniec hodiny prišiel dosť rýchlo. Profesorka Vectorová im skontrolovala tabuľky, aby mohli na nich pokračovať. Hermiona už bola pripravená odísť, keď si všimla, že im žiadnu profesorka nedala.

„Hm, profesorka Vectorová?“ Hermiona zišla dolu po schodoch a postavila sa ku katedre. „Zabudli ste nám dať tabuľku.“

„Vlastne slečna Grangerová, pre vás a pre pána Malfoya mám v úmysle niečo iné,“ usmiala sa vrelo na ňu profesorka.

Malfoy zišiel dole po schodoch a postavil sa k Hermione. Tá zistila, že stojí znepokojujúco blízko pri nej. Jeho ruka sa takmer dotýkala jej. Pozrela na neho nahnevane a ustúpila od neho, ale Malfoy to nekomentoval.

„Prehliadla som vaše tabuľky, uvedomujete si, že ste ich zvládli skôr ako za týždeň?“ Profesorka Vectorová sa nich pozrela. Hermiona zazrela na Malfoya, ich oči sa stretli a on pokrčil na ňu ramenami.

„Nie, profesorka,“ začala Hermiona. „Myslela som, že to malo byť urobené dodnes. Tá nehoda nás musela pomýliť.“

„To som nemyslela, slečna Grangerová.“ Profesorka Vectorová sa prehrabala stohom pergamenov a vytiahla niekoľko stránok, o ktorých Hermiona vedela, že patria jej a Malfoyovi.

„Je s nimi niečo zle, profesorka?“ spýtal sa jednoducho Malfoy, vyslovujúc otázku, ktorú by sa Hermiona sama nikdy nespýtala.

„Naopak, pán Malfoy, tabuľky sú perfektné. Myslím si, že ani jeden z vás sa už nemá čo naučiť v mojej triede. Tak problém je, čo mám s vami dvoma robiť?“ spýtala sa ich profesorka Vectorová.

Tentokrát to bol Malfoy, ktorý zachytil Hermionin pohľad. Hermiona pokrčila ramenami a preniesla pozornosť späť na profesorku Vectorovú.

„Rozprávala som sa s profesorom Dumbledorom a on ma informoval o nedávnom doplnení knižnice s obmedzeným prístupom. Získali sme starožitnú zbierku tabuliek a rukopisov, ktoré napísal starý kúzelník pred niekoľkými storočiami. Som si istá, že väčšina z toho je strašne nudná, ale niečo z toho by mohlo byť použiteľné.“ Pozrela priamo na Hermionu a potom na Malfoya, mierne pobavená ich zmäteným výrazom. „Riaditeľ odo mňa chce, aby som prešla tie staré tabuľky a pozrela sa, či je v nich niečo zaujímavé. Ja skutočne nechcem stráviť tak veľa času v knižnici. Ale myslím, že toto by mohlo byť to, čo vy dvaja potrebujete. Bude to oveľa náročnejšie než čokoľvek iné, čo by sme robili v triede. Musím vás varovať, bude to veľmi ťažké, ale obaja ste výborní študenti. Už som o tom hovorila s riaditeľom a on si tiež myslí, že je to dobrý nápad, aby ste vy dvaja prešli tie tabuľky,“ usmiala sa na nich a čakala na odpoveď.

Hermiona stuhla. Bola to veľká zodpovednosť, ktorú im ponúkli. Šanca pracovať úplne nestrážení v časti knižnice s obmedzeným prístupom. Hermiona mohla cítiť ako v nej rastie napätie pri pomyslení na kopy zaprášených dávnych tabuliek, ktoré čakajú vo veľkých krabiciach na to, aby ich otvorili a preskúmali.

„Čo presne by sme s nimi mali robiť, profesorka?“ rýchlo sa spýtal Malfoy. Hermiona si všimla iskru v jeho sivých očiach a vedela, že ho to tiež zaujalo.

„Nuž, tabuľky potrebujú roztriediť a zapísať. Aritmantika spred niekoľkých storočí bola odlišná od tej súčasnej. Pre vás mať možnosť preskúmať tieto rozdiely z prvej ruky by malo byť veľmi vzrušujúce,“ usmiala sa na nich a potešilo ju, keď jej Hermiona opätovala úsmev. Malfoy jej prosto prikývol.

„Tak sa stretneme dnes večer po večeri o ôsmej v knižnici a preberieme detaily o tom, čo sa očakáva od vás oboch,“ profesorka Vectorová zamiešala pergameny späť a otočila sa k odchodu.

––––––––––––––––––––––––––-

Hermiona kráčala rýchlo po schodoch a cítila sa neobyčajne povznesene. Toto bola vynikajúca šanca. Milovala Aritmantiku a toto jej dávalo príležitosť venovať sa jej a to bolo vzrušujúce. Jedna tvár sa objavila v jej hlave. Malfoy. Toto všetko bude musieť robiť s Malfoyom. Hermiona náhle zastala, keď si to uvedomila. Malfoy, ktorý kráčal za ňou po schodoch, aby sa dostal k svojej taške, nebol pripravený na to, že zastaví. Narazil do nej a Hermiona padala dopredu. Podlaha sa rýchlo približovala v ústrety k nej, keď zacítila ako sa jeho ruky ovinuli okolo jej pása. Pretože jej rýchly pád bol náhle zabrzdený tak si vyrazila dych. Malfoy ju postavil, ale nepustil ju hneď; zdalo sa, že ju kontroluje. Hermiona sa stretla s jeho očami.

„Vďaka,“ zamrmlala a rýchlo sa odvrátila preč.

Malfoy ju pustil a predral sa nahnevane okolo. Schmatol svoju tašku z lavice a potom sa prehnal späť dolu von z triedy. Hermiona stála na mieste, kde bola. Zvláštne, chvejúce sa mravčanie v žalúdku. Civela dolu na kamennú podlahu, stratená v myšlienkach. Malfoy sa choval takmer zdvorilo, dobre, teda tak zdvorilo ako sa Malfoy môže chovať.

„Hermiona?“

Hermiona prekvapene zdvihla zrak a uvidela Harryho a Rona ako kráčajú ku nej po schodoch.

„Pri ceste na obed sme narazili na Freda a Georga, povedali, že si dávaš na čas kvôli svojej taške.“ Harry sa na ňu uškrnul, vzal jej tašku z lavice a ľahko si ju prehodil cez plece. Ron stál za ním, mrmlajúc niečo o učiteľke Veštenia, profesorke Trewlawneyovej, čo vyvolalo Hermionin hlboký nádych.

„Ron!“

Ron sa na Hermionu placho uškeril.

„Prepáč Hermiona, ale ani ty neuveríš aké množstvo domácich úloh nám dala. A bez príčiny!“

„Správne by bolo povedať, Ron, že ich asi zdvojnásobila preto, lebo si povedal Seamusovi, že profesorka Trewlawneyová patrí k Sv. Mungovi a ona ťa počula.“ Harry odpovedal s úsmevom.

„Oh… dobre, to tiež, predpokladám,“ povedal Ron veselo. „Oj, som hladný, poďme obedovať.“

„Hermiona, chceme sa ísť cez prestávku porozprávať s Hagridom,“ povedal jej Harry.

„Dobre, chcem sa opýtať na mantichoru,“ odpovedala Hermiona hlasno, pretože už kráčali krížom cez chodbu.

Počas obeda im Hermiona povedala o jej novom projekte v Aritmantike. Obaja, Harry a Ron, robili, čo mohli, aby vyzerali, že ich to strašne zaujíma. V polovici obeda zacítila, že sa na ňu niekto pozerá. Uvoľnene otočila hlavu, aby sa rozhliadla dookola, zachytila záblesk strieborných plavých vlasov a jej škoricové oči sa stretli so sivými očami. Malfoy na ňu zlostne zazeral.

„Ja mu zachránim život a on ma nenávidí dokonca ešte viac,“ potichu zamrmlala, keď sa vrátila späť k svojmu obedu.

Prechádzka k Hagridovej chatrči bola pre Hermionu úplne iná ako tá predtým. Poobedňajšie slnko svietilo dolu na nich, keď pozvoľna kráčali krížom cez pozemky. Po celom trávniku bolo roztrúsených veľa študentov, ktorí sa snažili potešiť sa z posledného kúska teplého počasia skôr než nastane jeseň.

Hagrid stál vonku pred chatrčou a vŕtal sa v svojom zeleninovom záhone. Zdvihol zrak, keď sa priblížili a zavolali na neho.

„Som na vás troch čakal.“

Uviedol ich do vnútra chatrče. Tesák okamžite vyskočil na Harryho, pritlačil ho oproti stene. Harry sa zaškeril a začal ho škrabať vzadu za jeho obrovskými ušami. Len čo sa dvere zatvorili, Hagrid sa obrátil k Hermione s pátravým výrazom v jeho očiach.

„Na čo si myslela Hermiona? Ísť sem dole s tým hlupákom Malfoyom? Nechcem počuť nijaké kecy o tom, že ste chceli odpoveď na nejakú otázku.“ Hagridove vypuklé oči sa na ňu zablysli.

Hermiona prekrížila ruky na hrudi a dívala sa na podlahu. Hagrid sa ponad jej hlavu pozrel na Rona a Harryho, ktorí obaja pokrčili plecami.

„Hermiona nechcela povedať ani nám, čo sa tu stalo,“ dodal Harry. Ron sa len proste pozrel na Hermionu.

„Ah, ísť dole a nechať to uniknúť, myslel som, že si chytrejšia než on, Hermiona.“ Pri Hagridových slovách sa Hermiona začervenala nahnevane a vyletela na neho.

„Ja som ju nevypustila! Viem, čo je to za vec!“ Hermiona sa zamračila na jej priateľov.

„Tak ju vypustil Malfoy!“ zakričal Ron víťazne. „Tak poďme za profesorkou McGonagallovou, povieš jej to a Malfoya konečne vyhodia!“

Ron vyskočil na nohy, v povzneseným výrazom na jeho pehavej tvári. Bol takmer pri dverách, keď Hermionin hlas zavolal na neho.

„Ron, ja nemôžem, je mi ľúto, ale nemôžem.“ Ron sa zvrtol, aby sa pozrel na Hermionu, ktorá sa začala neobyčajne zaujímať o svoje topánky.

„Prečo nemôžeš?“ prosto sa spýtal Harry.

„Ja… ja nemôžem. Ľutujem. Nie je to tak, že by som to tiež nechcela. Rada by som sa už nikdy nemusela na Malfoya pozerať, ale nemôžem.“ Hermiona cítila, že sa jej rozhodnutie nenahlásiť Malfoya otriaslo, ale znovu uvidela jeho bledú tvár a počula ten hrozný hlások v jej hlave, ktorý jej hovoril, aby ho opustila. „Proste nemôžem, Ron.“

„Hagrid, odkiaľ to prišlo?“ Harry dúfal, že sa postupne okľukou nejakou fintou dostanú k Malfoyovej záležitosti..

„Eh.. nedomnievam sa... ehm... povedať... eh... to.“ Hagrid začal byť zaneprázdnený čistením nejakých šálok na čaj.

„Hagrid, tá vec takmer zabila Hermionu a Malfoya. Nevyzerá to, že by to pochádzalo odtiaľto. Že nie Hermiona?“ Harry sa zastavil, aby sa pozrel na Hermionu, ktorá rýchlo potriasla hlavou. „Myslím tým, že ako tá jedna skončila na tvojom dvore? Kto ju priniesol?“

„Pozrite, sa vás to netýka. Nepotrebujete sa znepokojovať na tým, čo s tým mali temní kúzelníci za lubom.“ Hagrid náhle prestal s tým, čo robil a otočil sa na Harryho, Rona a Hermionu. „Profesor Dumbledore si myslí, že chceli vypustiť nebezpečné príšery.“

„Ale čo by to mohlo spôsobiť?“ Hermiona sa ho spýtala, keď jej podal šálku čaju.

„Neviem, robiť problémy ministerstvu?“ Hagrid im ponúkol tanier tvrdých koláčikov, ktoré všetci zdvorilo odmietli.

„Nuž nerobia veľmi dobrú prácu pri lovení príšer, že? Tá prekliata vec ani nedokázala poriadne odhryznúť Malfoyovi rameno, tobôž ho zabiť!“ Ron sa uškrnul na Harryho, ale Hermiona vyzerala vážne.

„Ron, nehovor tak!“ vyprskla na neho.

„Prečo sa teraz zastávaš Malfoya?“ vyhŕkol Ron na ňu.

„Pozri, vy ste tam neboli, nevideli ste to. Bolo tam tak veľa krvi a tá… tá vec, a…“ Hermionin hlas sa vytratil a pozrela sa dole na svoju šálku čaju. Hagrid sa naklonil a poklepal ju jemne po chrbte.

„Si, hm, v poriadku Hermiona?“ spýtal sa jej ticho.

„Som v poriadku, vďaka Hagrid.“ Hermiona sa pozrela nadol na hodiny a zvolala dosť uvoľneným hlasom. „Och, pozrite na ten čas, vyučovanie začína o pár minút. Dovidenia, Hagrid!“ A predtým než Harry, Ron a Hagrid mohli čokoľvek povedať, Hermiona vybehla zo dverí.


Kapitola 6. Ich malá miestnosť



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. **
*** Autor of English text : Aleximoon ***

CHAPTER 6. Their Little Room

Beta.read: EGGY



Kapitola 6. Ich malá miestnosť

Draco sedel vo vzdialenom rohu knižnice, nohami opretý o stôl pred ním a s otvorenou knihou v jeho lone. Tým, že prišiel sem, sa mu podarilo uniknúť Crabbovi a Goylovi. Tí dvaja sa na neho hlúpo usmievali, odvtedy čo zistili, že to s ním mantichora neukončila. Potešilo ich, keď im povedal, že mu neprekáža, že ho tam nechali umrieť a na oplátku, oni uverili jeho príbehu o jednoduchom odohnaní príšery. Ich lokajská povaha ho ale začala dráždiť a keďže potreboval ukončiť ich neustále ospravedlňovania, vyrazil do knižnice. Na miesto o ktorom vedel, že tam za ním nepôjdu.

Naozaj ich nerobil zodpovedných za to, že ušli od neho. Dobrým dôvodom, prečo nemať skutočných priateľov, je nemať voči nim žiadne záväzky. Rozhodol sa, že kým bude v knižnici, mal by využiť túto príležitosť a pohľadať niečo o mantichorách. Stôl pred ním bol pokrytý každou knihou, v ktorej o nich mohol nájsť zmienku. Veľký zväzok, ktorý náhodou držal, obsahoval veľké množstvo informácii o týchto beštiách. Musel priznať, že boli dosť mimoriadne. Draco obrátil stranu a začal čítať.

Mantichora, divoké a smrteľné zviera, je známe osídlením Grécka a okolitých ostrovov. O niektorých sa vie, že migrovali na juh na Stredný Východ; ale ich postup na západ dovnútra Afriky bol zastavený prítomnosťou sfíng v Egypte (mantichory a sfingy sú prirodzení nepriatelia). V Anglicku nežijú žiadne mantichory, ich divoká povaha, silná mágia a chuť na ľudské mäso vyvolalo zákaz ich vlastnenia na Britských ostrovoch.

Pri tejto pasáži sa Draco zastavil a zachichotal sa neradostne sám pre seba: Jedna je práve teraz tu.

Mantichory ovládajú zvláštny druh mágie, ktorá im umožňuje uchlácholiť ich korisť až do stavu povoľnosti. Netvor je schopný vnímať, čo jeho obeť chce a potom vyžaruje tie isté pocity a myšlienky smerom ku koristi (Ohľadne tejto telepatie sú veľmi podobné Prízrakom. Pre ďalšie informácie o Prízrakom: str. 120).

Tu sa Draco zastavil a pochopenie sa formovalo v jeho mysli. Posledných niekoľko dní od incidentu sa snažil pochopiť, prečo vlastne otvoril klietku. Perfektne vtedy vedel, čo je to za vec a čoho je to schopné. Ale keď sa pozrel do jej očí, cítil sa uvoľnený. Bol ukolísaný v neobvyklom záchvate dôvery jednoducho preto, že obluda mohla vidieť, čo chcel. Ale pocity, ktoré mu to ukázalo, boli pocity vrelosti a priateľstva, ale on sa predsa nestaral o také smiešne veci. Draco chcel moc. Draco uvažoval, že to je jediná kvalita Temného pána, ktorá zaváži. Mal moc a to by Draco mohol rešpektovať.

Draco bol hlboko ponorený do knihy, keď si všimol niekoho ako sa pohybuje pomaly cez uličky k jeho stolu. Zdvihol oči od stránok, aby sa pozrel na postavu medzi policami. Postava sa zastavila v časti, kde našiel knihy o mantichorách. Draco vedel, kto to bol. Grangerová sa vynorila z uličky pozerajúc trochu mimo.

„Hľadáš tieto, humusáčka? povedal Draco pomaly a ukázal na knihy pred ním.

Grangerová na neho hrozivo pozrela. „Nie, iba čakám na profesorku Vectorovú.“

Malfoy sa ležérne pozrel na hodinky. „O hodinu a pol skôr? Neuvedomil som si, že vlastne žiješ v knižnici. Ale naproti tomu zas som si istý, že kdekoľvek je to vhodnejšie než v spoločenskej miestnosti plnej Chrabromilčanov.“

„Ty si tu bol prvý," jednoducho povedala Grangerová.

Draco sa na ňu pozrel, bojovanie s Grangerovou bolo celkom zábavné, ale ona sa odmietala chytiť na jeho nepríjemné narážky. Ale teraz keď ju skúmal, všimol si ako unavene sa na neho pozerala. Jej normálne vrelé, hnedé oči sa zdali trochu otupené, porazenecké.

„Tu,“ poznačil si miesto, kde skončil a potom ponúkol knihu jej.

Grangerová sa na neho pozrela podozrievavo a potom sa načiahla po knihe, ale predtým než si ju zobrala, sa zastavila.

„Grangerová, nezaklial som knihy z knižnice,“ začal zisťovať, že je to zábavné. Hneď potom ako sa dostal cez počiatočný šok z toho, že jej vôbec knihu ponúkol. A ešte viac prekvapujúce bolo, že cítil, že sa začína doširoka usmievať.

Grangerovej oči sa roztvorili, ale knihu si od neho zobrala.

„Vďaka,“ zamrmlala a odišla preč. Zastala predtým než sa stratila medzi regálmi, aby sa na neho zmätene pozrela a potom odišla preč.

------------------------------------------------------

Cez veľké klenuté okná Draco sledoval ako obloha tmavne; pár zostávajúcich lúčov zo zapadajúceho slnka sa menilo na súmrak. S pohľadom na hodinky zistil, že bol čas ísť nájsť profesorku Vectorovú. Pomaly vstal a uhladil si strieborne zlaté vlasy späť z tváre a vydal sa cez uličky. Prudko zatočil doprava okolo dosť vystupujúcej police a vrazil do niekoho.

„Dívaj sa!“ zasyčal, len čo sa sám zachytil, aby nezakopol.

„Prečo sa nedívaš ty?“ povedal nepríjemne známy hlas.

„Humusáčka.“ Draco zasyčal a pozrel sa dole.

Grangerovej sa nepodarilo udržať rovnováhu a roztiahla sa na podlahe pred ním. Pramienky kučeravých vlasov sa jej uvoľnili z chvosta a lemovali jej mrzutú tvár. Zdvihla sa na nohy a prehodila si tašku cez plece. Draco si všimol, že sa strhla, keď to urobila. Krátko sa začudoval. Ak bolesť pochádzala z útoku mantichory, madam Pomfreyová by bola schopná zahojiť ju veľmi poľahky. Uvažoval, prečo ho zachránila. Tiež mohla byť veľmi ľahko zabitá. A v poslednom čase zvažoval, čo chce na oplátku? Ale Grangerová nič nehovorila, len položila knihu nazad do susednej police, predtým než sa na neho rozhnevane pozrela. Zvrtla sa na päte a odišla nájsť profesorku Vectorovú. Draco nemal na výber a nasledoval ju.

Profesorka Vectorová stála vedľa stolíka madam Pinceovej so vzrušeným pohľadom. Vrelo sa usmiala, keď ich zbadala a podišla rýchlo k nim. Draco si všimol, že bola viac vyobliekaná ako zvyčajne a že z nej vychádzal malý závan parfumu.

„Oh, dobre, obaja ste tu načas. Poďme rýchlo a vysvetlím vám to cestou. Nemám veľa času.“ Profesorka sa zase na nich oboch usmiala. Draco sa prosto na ňu zamračil, jej nadšenie mu bolo mierne odporné. „Teraz,“ začala, pričom Draco a Grangerová bojovali s tým, aby s ňou udržali krok, „budeme používať malú miestnosť v knižnici. Obaja dostanete od nej kľúče a bude k dispozícii len pre vaše použitie. Pre vás oboch to bude jednoduchšie, keď budete svoju prácu robiť tak, aby vás nerušili ľudia a preto vždy budete mať tiché miesto, kde budete môcť pokračovať v práci. Ach... tu sme.“

Profesorka Vectorová ich viedla dozadu knižnice a hore po malých točitých schodoch, ktoré viedli dole k niekoľkým zatvoreným dverám. Draco spozoroval s úškrnom, že Grangerová vyzerá zadychčane, prakticky sem bežali, ale jeho pulz sa nezvýšil. Profesorka Vectorová zastavila pred druhými dverami na chodbe, vytiahla zväzok kľúčov a zasunula malý sivý kľúč do zámku. Dvere sa otvorili a Draco musel použiť všetky svoje schopnosti, ktoré ho naučil Lucius, aby nedal najavo prekvapenie alebo ohromenie. Miestnosť bola väčšia, než očakával. Okná lemovali protiľahlú stenu a vzdialene hučal veselo kozub. Bol tam veľký stôl a niekoľko stoličiek. Napriek tomu. že izba bola dosť veľká, ťažko sa v nej dalo prechádzať. Všade naokolo boli nahromadené debničky a staré kufre. Jeden bol otvorený a odhaľoval, že je plný starodávne vyzerajúcich pergamenov a tučných kníh s odlupujúcimi sa obalmi a väzbami zviazanými motúzmi.

„Ako som vám už vysvetlila skôr, tieto všetky spisy patria kúzelníkovi, ktorí žil približne pred päťsto rokmi. Hovorím približne, pretože si tým nikto nie je istý. O kúzelníkovi, ktorý žil ako mních v niektorej časti írskych divočín boli dlhý čas len povesti. Neviem ako sa profesorovi Dumbledorovi podarilo vyhľadať toto všetko, ale je to tu. Kúzelníkove meno bolo Gregorius O'Leary.“ Profesorka Vectorová počas rozprávania prešla po miestnosti kontrolujúc krabice. „Väčšina týchto textov sa zaoberá Aritmantikou a tým ako ovplyvňuje ľudí. Z toho, čo mi povedal Dumbledore, tento kúzelník veril, že číselné vzorce, ktoré sú základom Aritmantiky sú tiež základom väčšiny mágie. Strávil väčšinu svojho života vytváraním záznamov o aritmantických vzorcoch.“

Draco sa pozrel na Grangerovú, ktorá podišla niekoľko krokov do vnútra miestnosti; jej oči vyzerajúce predtým tak unavene, teraz svietili vzrušením. Jej ruky boli pevne zopnuté dokopy a rozhliadala sa dookola miestnosti v snahe zabrať čo najviac. Grangerová nemala žiadne skúsenosti v skrývaní svojich pocitov. Draco vydal mierne posmešný zvuk, ktorý ignorovala. Draco mal sto chutí roztrhnúť debničku a vidieť, čo nájde, ale len pokojne stál vo dverách, ruky prekrížené na hrudi, s výrazom miernej nudy, ktorá zvrašťovala jeho čelo.

Profesorka Vectorová sa pozrela na malé hodinky, ktoré nosila a potom začala znovu hovoriť, tentoraz trochu rýchlejšie. „To, čo sa očakáva od vás, je, že prejdete cez tieto spisy a preštudujete jeho poznatky, uvidíte, či je tam nejaká reálna súvislosť medzi základnými aritmantickými vzorcami a niečím iným. Bol vám povolený prístup do časti s obmedzeným prístupom pretože riaditeľ verí, že by sa to mohlo ukázať nejako užitočné pre vašu prácu. Budete musieť robiť týždenné správy o činnosti a prosím, pokúste sa nedostať do problémov. Riaditeľ a ja sme na vás dvoch položili obrovské množstvo zodpovednosti.“ Pozrela znovu nervózne na hodinky a potom pozrela sama na seba v okennom skle. Draco mohol prisahať, že kontrolovala svoj mejkap. „Dobre, asi toľko, ak máte nejaké otázky, bez obáv sa ma zajtra spýtajte. Naozaj už teraz musím ísť, tu sú vaše kľúče a veľa šťastia.“ A s tým profesorka Vectorová prakticky vybehla z miestnosti.

Grangerová sa už dlhšie nebola schopná ovládať; vyskočila ako šíp k otvorenej debničke a kľakla si k nej, oči doširoka otvorené vzrušením. Draco mohol počuť ako si pre seba mrmlala: „Úžasné!“

Draco sa pozrel späť cez otvorené dvere; mohol vidieť, že väčšina knižnice smerom dohora vyzerala ako táto. Pozrel sa ešte raz a na konci uvidel ako sa profesorka Vectorová ponáhľa cez dvere. Zatvoril dvere a prešiel po miestnosti postaviac sa vedľa Grangerovej, ktorá sa pozeral na starý zvitok pergamenu s posvätnou úctou.

„To nie je tvoj prvý pôrod, Grangerová, hoci to je šialená predstava, tvoja tvár a Weasleyove vlasy.“ Draco sa na ňu uškrnul, ale ona sa usmievala, keď sa naňho pozrela, stále prekypujúca radosťou.

„Pozri Malfoy, to je ohromujúce.“ Ponúkla mu zvitok a na sekundu si Draco uvedomil, aké by to bolo mať ju za priateľa. Grangerová skoro na Draca žiarila a držala ho pred ním, aby si to vzal.

„Nechcem nič, čoho sa dotýkali tvoje špinavé prsty,“ zavrčal na ňu, cítiac sa veľmi nepríjemné kvôli tomu, ako na neho pozrela. Vyzeralo to, že jej nadšenie bledne a spustila zvitok, ktorý Draco umieral túžbou vidieť. Dosť dlho mu nič nepovedala.

Grangerová potiahla niekoľko ďalších otvorených debničiek a prehľadávala ich obsah, kým Draco robil to isté. Napokon sa rozhodol začať s niekoľkými starými zväzkami s tmavočervenou väzbou, zatiaľ čo Grangerová mala pre sebou na stole hromadu starých rukopisov. Pracovali ticho, robili si poznámku a a vyhodnocovali spisy. Grangerová prvá prelomila ticho.

„Pozri, chystáme sa tu spolu stráviť veľa času. A nemám v úmysle sa vzdať tejto šance len kvôli tomu, aby som sa ti vyhla.“ Grangerová začala zmotávať zvitok, ktorým práve prešla a ktorý obsahoval veľké množstvo informácii o reprodukčnom cykle červoplazov (tlustočervov), keď sa postavia oproti číslu deväť.

„A tým chceš povedať čo, humusáčka?“ spýtal sa a ani nezdvihol oči.

„Mali by sme uzavrieť prímerie.“ Prekvapený týmito slovami, Draco vzhliadol hore a stretol sa s Grangerovej očami. Krátko uvažoval ako môžu mať jej oči v sebe tak veľa rôznych odtieňov hnedej.

„Prímerie?“ zopakoval, keď predsa len dumal nad svojou poslednou myšlienkou. Rozhodol sa, že sa nebude starať, koľko odtieňov hnedej má v očiach tá humusáčka.

„Áno, prímerie. Vieš, biela vlajka, zložíme naše zbrane.“ Grangerová rozvinula ďalší pergamen a zrazu začala s robením poznámok. „Pôjde to jednoduchšie, ak budeme spolupracovať.“

„Spolupracovať? Draco Malfoy, ktorý spolupracuje s nečistokrvnou Grangerovou? Pomiatla si sa?“ Prv než dopovedal tie slová, vedel, že má pravdu. Ich práca by bola oveľa ľahšia, keby si stále nešli po krku.

Grangerová prestala pracovať a pozorovala ho, ako zvažuje túto myšlienku. „Nechcem sa stále znepokojovať nad tým, že sa ma snažíš prekliať,“ povedala mu. „Považujem to za rozptyľujúce, keď ťa stále musím sledovať.“

„Prečo ma sleduješ, Grangerová? Netušil som, že sa o mňa zaujímaš.“ Draco sa na ňu uškrnul; Grangerová len prevrátila oči. „Dobre, budeme mať prímerie. Prisahám, že keď budeme v tejto miestnosti, neprekľajem ťa. Môže byť?“

Zdalo sa, že to Grangerová zvažuje a nakoniec prikývla.

„Samozrejme, mimo tejto miestnosti žiadne prímerie neplatí.“ povedal pevne, pričom očakával nejaký druh škriepky, ale Grangerová len prikývla súhlasne na neho.

„V žiadnom prípade, Malfoy.“

„Dobre, keďže teraz sme akože mierumilovní, mám na teba otázku Grangerová.“ Draco zavrel knihu, cez ktorú prechádzal a položil ju. „Čo presne sa stalo tej noci?“

„Ja... ja som ťa videla z okna a šla som za tebou, aby som varovala Hagrida. Keď to zaútočilo...“ Grangerová sa zastavila a pozrela sa mimo Draca. „Omráčila som to a potom sa mi podarilo prebrať ťa a dostali sme sa do hradu.“

„Kde si bola? Nevideli sme ťa.“ Malfoy na ňu teraz uprene pozeral a zachytával každý detail, čo robila, spôsob ako jej oči skákali po miestnosti , aby sa vyhli jeho pohľadu, spôsob, akým sa hrala s prameňom svojich vlasov, spôsob akým sa nepohodlne mrvila na svojom mieste. To všetko mu povedalo niečo veľmi dôležité, niečo skrývala.

„Bola som neviditeľná,“ zamrmlala.

„Ako si mohla byť neviditeľná? Kúzla neviditeľnosti sú veľmi pokročilé, dokonca aj na vševeda Grangerovú. Tvoja schopnosť zvládnuť kúzlo neviditeľnosti je rovnako nepravdepodobná ako to, že máš neviditeľný plášť.“ Draco sa samoľúbo na ňu usmial, ale zistil, že teraz sa na neho určite nepozerá. „Máš neviditeľný plášť?“

„N... nie, nemám,“ odpovedala a on vedel, že neklame, ale ani nehovorila úplne pravdu. A potom pochopil. Ona ho nemá, ale niekto iný má. V žiadnom prípade by si Weasley nemohol dovoliť neviditeľný plášť, tak to musí byť...

„Potter, to je Potterov plášť,“ skonštatoval to ako fakt a potom sa v duchu usmial. To bolo naozaj zaujímavé zistenie. „Ale prečo si ma zachránila?“

„Nikto si takto nezaslúži zomrieť,“ zamrmlala a začala znova čítať zvitok.

Draco sa nahol cez stôl a vytrhol jej ho z ruky. Pozrela na neho nahnevane a ich oči sa stretli. „Dokonca ani ja nie, Grangerová?“

„Nie, dokonca ani ty nie, Malfoy.“ V jej hnedých očiach sa zablyslo a on cítil, že by mohla byť nebezpečná, keby sa príliš nahnevala. Nahla sa krížom cez stôl, aby si vzala zvitok späť od neho, keď ju v tej chvíli dočiahol a zdrapil jej ruku. „Pusť ma, Malfoy!“ zajačala na neho a pokúsila sa mu vytrhnúť.

„Prečo si nikomu nepovedala pravdu? Prečo si ma neudala?“ Naklonil sa k nej, táto otázka ťažila jeho myseľ odvtedy, čo sa to stalo. Nechcel, aby mala nad ním akúkoľvek moc; potreboval vedieť, čo ju mohlo prinútiť k tomu, aby ho ochránila.

„Lenže ja ti to nechcem povedať, to je všetko, teraz ma pusti.“ Bojovala zúrivejšie proti nemu, ale Draco ju udržal. Vedel, že ak ju pustí, mohla by utiecť cez dvere. Uvedomil si, že drží jej ruku jemnejšie než predtým v nemocničnom krídle, nejaká nepatrná časť neho nechcela, aby jej ublížil.

„Neverím ti. Viem, že ty a tvoji sladkí chlapci by ste dali čokoľvek za to, keby ma vylúčili z Bradavíc. Čo by ťa mohlo zastaviť?“ nahol sa bližšie k nej, ich tváre boli od seba len niekoľko palcov; pozeral sa jej do jej a pokúšal sa nájsť odpoveď. A potom to uvidel, vinu. „Ty sa cítiš vinná?“ spýtal sa, prekvapený. Kvôli čomu by sa ona mohla cítiť vinná?

Grangerová stratila všetku žiaru vo svojich očiach a zrazu opäť vyzerala veľmi unavená. Prestala s ním bojovať a nehýbala sa. „Ja ... ja chcela som ťa tam nechať.“ Dracove oči sa doširoka otvorili. „Chcela som sa ťa nechať zomrieť, obrátila som sa, že odídem, že utečiem, ale ja nie som taká. Neviem, kto to bol vo mne, čo ťa chcel nechať zomrieť. Ale nikto si to nezaslúži.“ Jej hlas postupne prešiel do slabého šepotu a potom prestala.

Pozrela sa na neho s výrazom, ktorý ho šokoval. Jej oči sa dožadovali odpustenia. Vyzerala, že už len pár slov a rozplače sa. To nebola humusáčka Grangerová, ktorú tak dôverne poznal. Zrazu vyzerala, že si všimla ako blízko je k nej a mykla sa späť. Pustil ju a ona si sadla. Draco len sedel a hľadel na ňu, nie celkom istý ako sa má zachovať v tejto chvíli. Bolo oveľa jednoduchšie, keď sa vzájomne urážali. Ale predtým než ticho začalo byť príliš ťaživé, začala si baliť svoju tašku. Vložila si malý strieborný kľúč do vrecka a kráčala k dverám. Ešte raz sa po Dracovi pozrela než vyšla z dverí. Draco vyskočil na nohy a vybehol von na chodbu; mohol vidieť ako sa jej kučeravá hlava stráca v hlavných dverách.

„Dobre,“ zašepkal pre seba, „tak toto bolo naozaj zaujímavé“.


Kapitola 7. Priznanie neviny



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. **
*** Autor of English text : Aleximoon ***

Chapter 7. Confessions of Innocence

Beta.read: EGGY



Kapitola 7. Priznanie neviny

Hermiona sa naklonila k múru a zhlboka sa nadýchla.

„Kvôli čomu som mu to povedala?“ spýtala sa sama seba.

Keď sa na ňu Malfoy pozeral takýmto spôsobom, s tými sivými očami, ktoré vyzerali, že tmavnú s jeho náladou, nebola schopná klamať. Musela mu povedať to, čo ešte nikomu nepovedala. Takmer ho tam nechala zomrieť, urobila niečo, o čom si myslela, že robia len temní kúzelníci. A teraz sa to dozvedel Malfoy.

Hermiona nechala tašku klesnúť na podlahu a potom klesla vedľa nej. Nechala svoje tmavé vlasy padnúť si do tváre, pritiahla si kolená a položila si na ne hlavu. Veci by boli perfektné, keby sa netýkali jeho. To málo, čo už vykonala v knižnici, bolo veľmi zaujímavé. Hermiona vedela, že by ľahko mohla v tej miestnosti stratiť samu seba. Milovala Aritmantiku; bola taká riadená a štrukturovaná. Ale nie, akoby mohla stratiť samu seba len preto, že na ňu Malfoy hľadel? Keď si na neho spomenula, tak ju to nahnevalo. Ten jeho arogantný vzhľad, ten zlomyseľný úškrn. Všetko, čo robil, spôsobovalo problémy.

„A myslí si, že je príťažlivý, len preto, že mu niekedy iskria oči,“ zavrčala Hermiona a zastavila sa. „O čom to premýšľam? Ak jeho oči iskria, tak preto, že myslí na niečo diabolské.“

„Hermiona? Čo tu robíš?“

Hermiona sa strhla a pozrela nahor, aby zistila, že na ňu hľadí s úžasom Dean Thomas.

„Ahoj Dean,“ povedala a usmiala sa na neho

„Si v poriadku, Hermiona?“ Dean vyzeral dosť znepokojene, keď našiel mladú Chrabromilčanku samu v tmavej chodbe.

„Som v poriadku, len premýšľam o tom, ako strašne nenávidím Malfoya.“ Hermiona upierala pohľad dookola na nič konkrétne. 

„Oh a ja som si myslel, že ťa niečo trápi.“ Na Deanovej tvári sa objavil veľký, nenútený úškrn. „Keby to nebolo tak, že Malfoya nenávidíš, potom by sme sa mali začať znepokojovať.“

Hermiona pocítila, že sa uvoľňuje a chytila sa ruky, čo jej Dean ponúkol. Ľahko ju vytiahol na nohy.

Spolu kráčali nazad do chrabromilskej spoločenskej miestnosti. Keď sa pomaly prechádzali, Hermiona bez prestávky hovorila o tom, čo ona a Malfoy robili v malej miestnosti neďaleko knižnice. Došli až k vstupnému portrétu a obraz Malfoyovej tváre úplne vybledol z Hermioninej mysli. Vždy našla spoločenskú miestnosť vyhriatu a upokojujúcu, prinajmenej vtedy. keď sa nepoužívala ako testovacia zóna pre Weasleyovské čarovné vynálezy. Metlobalový tréning v ten večer práve skončil a celý chrabromilský tím stál blízko hlavného vchodu, pokrytý blatom od hlavy až k pätám a diskutoval o taktike. Hermiona zamávala na Rona a Harryho, prešmykla sa otvorom a rozbehla sa až k dievčenskej spálni. Lavender a Parvati si vzájomne šepkali nad knihou s názvom Veštenie lásky. Hermiona pokrčila plecia a položila knihy pod posteľ. Obliekla si pyžamo a vďačne vliezla do postele. Jej poslednou myšlienkou bolo: „Nenávidím Draca Malfoya.“

------------------------------------

„Poďme, Hermiona, ako dlho ti ešte bude trvať zjesť misu ovsenej kaše?“ Ron netrpezlivo pučil vidličkou na tanieri niekoľko hrozienok.

„Nuž, je sobota a nikam sa neponáhľam ako vieš.“ Hermiona sa na neho pozrela, keď doliala pohár tekvicového džúsu. Len čo mu to povedala, prehnali sa sovy cez vysoké okná. Ako zvyčajne, hnedá sova položila Denného proroka pred Hermionu. Ale prv než prvá sova stihla odletieť, ďalšia sova pristála hneď vedľa nej. Táto sova bola oveľa menšia ako roznášková sova a sivšej farby. List mala priviazaný o nohu, ktorú vystrčila ponad Hermioninu misku.

„Od koho je to Hermiona?“ spýtal sa Harry a sledoval Hedvigu ako mu do lona zložila správu od Hagrida.

V tom čase Hermiona sledovala ako Malfoyov výr pristál na slizolinskom stole. „To je od Viktora,“ povedala im.

Ronova tvár sa zaliala farbou pri zmienke mena metlobalového hráča. „Prečo ti ten darebák stále posiela listy? Myslel som, že si mu povedala, že chcete byť len priateľmi."

„Povedala som mu, že chcem, aby sme zostali priateľmi a to je dôvod, prečo mi posiela listy. Naozaj Ron, myslím, že už by si sa cez to mohol dostať,“ Hermiona vložila list do tašky, aby si ho odložila na neskôr. Nemalo význam znepriateliť si Rona tým, že by ho čítala tu.

„Ste vy dvaja pripravení? Hagrid chce, aby sme prišli dole na návštevu.“ Povedal im Harry, keď Hedviga odletela s druhými sovami. Ron sa obrátil k Hermione, aby sa pozrel, či už dojedla.

„Vy dvaja choďte, ja idem na chvíľku do knižnice,“ odpovedala im, keď sa napchávala kúskom toastu.

„Do knižnice? Hermiona je víkend!“ povedal jej Ron bedákajúcim hlasom.

„Nuž chcem tam ísť teraz, pretože tak sa môžem vyhnúť Malfoyovi,“ povedala im.

„Ako vieš, že tam práve teraz Malfoy nebude?“ spýtal sa jej Ron. 

„Viem, že tam Malfoy nebude, pretože ty a Harry ste sa sťažovali, že dnes ráno nemôžete hrať metlobal, pretože Slizolinčania majú kvôli tréningu obsadené ihrisko a on je ich chytač, pre prípad, že by ste zabudli.“ Vzala pohár džúsu a odtlačila misku preč od seba.

„Dobre, predpokladám, že sa potom uvidíme na obede,“ povedal jej Harry, keď sa s Ronom postavili. „A dávaj si pozor na Malfoya!“ povedal s úškrnom.

Hermiona sedela hore v miestnosti v knižnici. Dnes ráno otvorila viacero rôznych krabíc. Každá vyzerala, že obsahuje tabuľky a zvitky z rôznych rokov. Niekoľko ich dokonca obsahovalo krehké kúzelné knihy. Prehrabávala sa nimi ešte nejaký čas, než sa konečne pustila do práce. Raz za čas vstala, aby sa pozrela z okna, z ktorého mohla vidieť metlobalové ihrisko.

Hermiona sa opäť pozrela na hodiny. Rozhodla sa to ešte raz skontrolovať a uistiť sa, že je Malfoy stále na ihrisku. Určite to tak bolo. Viacero na metlách sediacich postáv strieľalo dookola ihriska a jeden z nich mal šokujúco bielozlaté vlasy. Hermiona sa zastavila a chvíľku ho sledovala. Musela uznať, že Malfoy je slušný chytač, nie tak ako Harry samozrejme, ale pravdepodobne si miesto v tíme nepotreboval kúpiť.

Hermiona otvorila okno a potom si sadla za stôl. Otvorila zvitok a zistila, že bol oproti tomu predchádzajúcemu úplne nezaujímavý. Zvitok mal viac spoločného s veštením ako s Aritmantikou. Hermiona zívla a odložila brko a usadila sa pohodlne na stoličke, ktorú pritiahla k stolu od kozuba. Nanešťastie, urobila sama sebe príliš pohodlne a keď jej brko vypadlo z ruky, hlava sa položila na jej ruky zložené na stole, tak si to dokonca ani nevšimla.

 -------------------------------------------------------

„Grangerová."

Hermiona vzdialene započula jemný hlas. Tiež ľahký dotyk na jej tvári a šepot zaznel znovu.

„Grangerová."

Hermiona sa nadýchla trochu hlbšie a uvažovala prečo Lavender a Parvati nemôžu nechať svoje hlasy dole v klubovni. Zacítila jemné vydýchnutie pri svojom líci a zdvihla ruku, aby pohladila svoju mačku, ale namiesto toho sa jej ruka dotkla niečoho hladkého a chladného. Hlas, ktorý sa stával jasnejší, pretože sa pomaly prebúdzala, zopakoval znova.

„Grangerová."

Jej ruka sa stále pritláčala na niečo s hladkým povrchom, čo ale nebolo jej mačkou. Hermiona zamrkala, otvorila oči a strhla svoju ruku späť, ako keby sa popálila, s malým výkrikom šoku. Jej ruka ležala na Malfoyovom líci. Kľačal vedľa jej stoličky, jeho tvár len niekoľko palcov od jej. Hermiona vrazila svoju stoličku dozadu a tá sa začala nakláňať. Mala len chvíľu, aby si uvedomila, čo sa deje, keď Malfoyova ruka chytila tú jej a pritiahla ju zase dopredu. Potiahol ju, aby ju na stoličke vyrovnal a jej kolená skončili vedľa jeho.

„Si hrozne nemotorná, Grangerová. Povedz mi, je to preto, že si nečistokrvná alebo je to nejaká chrabromilská vlastnosť?“ uškeril sa na ňu a pustil jej ruku.

„Myslela som, že máme prímerie, Malfoy,“ vyprskla na neho a rýchlo vstala na nohy.

„A vari som ťa preklial?“ spýtal sa nevinne, keď sa postavila.

Hermiona sa obzrela na svoje knihy a potom nastavila ruky a hľadala nejaké znamenie mágie, ale nebolo tam nič.

„Nielen kvôli tomu som ťa nepreklial, samozrejme, ale ja držím svoje slovo. Som Malfoy koniec koncov.“ Obišiel stôl a sadol si.

„Na tom tak záleží? Smrťožrúti sú známi svojou pravdovravnosťou, však?“ Hermiona si pritiahla naspäť jej stoličku a začala baliť svoju tašku. Jej tvár bola červená a cítila sa dosť v rozpakoch, kvôli tomu, že ju Malfoy našiel spať.

„Ja nie som smrťožrút,“ povedal ticho Malfoy. Jeho hlas bol tak rozhodný, že Hermiona na neho prekvapene pozrela. Jeho hlas sa zdal naplnený pevným rozhodnutím a očami sa díval niekam do diaľky.

„Ale tvoj otec...“ Hermiona len začala, keď Malfoy nahnevane vstal a prerušil ju.

„Nepovedal som nič o svojom otcovi. Nenaučili ťa tvoji kamaráti nesúdiť ľudí podľa ich rodičov?“ prešiel okolo stola a postavil sa pred ňu. Všetko potešenie, čo predtým cítil, bolo preč.

„Ja som ťa nikdy nesúdila podľa tvojich rodičov, ja som ťa odsudzovala kvôli tomu, že si taký hrozný hlupák!“ Hermiona sa otočila tvárou priamo k Malfoyovi.

„To vezmeš nazad, Humusáčka!“ zavrčal Malfoy divoko a postavil sa pred ňou, jeho sivé oči sa zdali temné, keď sa stretli s Hermioninými jantárovými očami.

„Nevezmem.“ Hermiona za na neho zamračila, potom sa otočila a kráčala ku dverám. Predtým než odišla, sa zastavila s mierne zachmúreným výrazom na tvári. „Naozaj nie si smrťožrút?“

Civel na ňu mlčky a už si myslela, že jej neodpovie, ale ako sa pohla smerom k dverám, začula ho zavolať za jej chrbtom.

„Nie Grangerová, nie som.“


Kapitola 8. Listy od otca



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. **
*** Autor of English text : Aleximoon ***

Chapter 8. Letters From Father

Beta.read: EGGY



Kapitola 8. Listy od otca

Draco zhúžval list od Luciusa a prudko sa odstrčil od stola. Niekoľko Slizolinčanov sa na neho pozrelo, keď sa zvrtol preč a kráčal von z Veľkej siene. Cítil oči, ktoré ho sledujú ako kráča cez dvere, odmietol sa pozrieť a zistiť, či niektoré z nich sú jantárovo zafarbené. Práve teraz sa nechcel stretnúť s jej očami.

Prešiel cez rokfordské vstupné dvere a vyšiel na pozemky. Vytiahol zhúžvaný list z vrecka a skôr než ho zahodil, roztrhal ho na malé kúsky. Sledoval ako maličké kúsky papiera sa rozbiehajú po vode jazera. Draco vedel, že by mal na tento list zareagovať. Bez ohľadu na to, ako Luciusa neznášal, nemohol už dlhšie ignorovať jeho listy a jeho príkazy. Prinajmenšom tento posledný príkaz bol jasný. Očakával od Draca, že sa pred halloweenskou slávnosťou stretnú v Rokville. Draco vedel, čo je účelom stretnutia, Lucius sa stále pokúša presvedčiť ho, aby sa stal smrťožrútom, donútiť ho, aby ho nasledoval. Občas Draco nevedel, prečo ešte nesúhlasil. Každý si aj tak myslel, že už je smrťožrút. Teda okrem Grangerovej. Zdalo sa, že tá mu verí. Nevedel, prečo bolo pre ňu tak dôležité vedieť, že nie je smrťožrút, ale dôležité to pre ňu bolo. V ten deň, keď ju našiel spať v ich miestnosti, bol veľmi prekvapený. Hnedé kučery lemovali jej tvár a Draco si pomyslel, že jej vlasy nie sú tak huňaté ako si pamätal. Zdvihol zrak od jazera a spomenul si, ako si v to ráno na chvíľu takmer pomyslel, že je pekná.

„Vševed Grangerová a pekná?“ posmešne odfrkol, čo ale nezamaskovalo jeho pochybnosti.

Draco sa obrátil späť ku škole; uvidel niekoľko ľudí, čo práve vyšli na pozemky. Keď prišli bližšie zbadal, že sú to Potter a Weasley a niesli metly hlboko zabratí do rozhovoru s Grangerovou medzi nimi dvoma.

„Hlúpa Humusáčka,“ zasyčal Draco, keď ju jeho oči sledovali ako križuje trávnik smerom k metlobalovému ihrisku.

Napriek tomu, že Draco chodil do knižnice takmer každý deň, jeho stretnutia s Grangerovou sa stali veľmi zriedkavými. Ich spoločný čas sa napokon zúžil na pár minút, ktoré strávili spolu v knižnici, aby prebrali svoju týždennú správu a na Aritmantike, kde sa spolu nerozprávali. Draco si nakoniec uvedomil, že Grangerová sa mu vyhýba. Videl ju na Elixíroch aj na Starostlivosti o zázračné tvory, ale vždy bola obklopená Potterom a Weasleym. Nemohol si ju ani doberať, keď sa jej tí dvaja stále držali. Kedykoľvek urobil akúkoľvek poznámku smerom k nej, len o krok cúvla a jej silní ochrancovia sa o to postarali.  

„A kto je ona, aby sa vyhýbala mne? Je to humusáčka!“ Draco sa pozrel smerom k metlobalovému ihrisku a uvidel ako Potter a Weasley stúpajú na svojich metlách. Zarmútene ich sledoval, keď dvaja priatelia vypustili zlatú strelu z krabice a začali ju prenasledovať.

Draco vošiel do vchodových dverí a začal smerovať k žalárom. Na jednej zo stien si všimol informáciu o prvom metlobalovom zápase sezóny. V sobotu Bystrohlav voči Bifľomoru.

"Mohol by som vynechať zápas a ísť do knižnice. Bude tam, lebo bude čakať, že pôjdem na zápas," zamrmlal si pod fúzy, kým sa pozeral na oznam. Nevedel, prečo ju chce vidieť. Pokúšal sa presvedčiť sám seba, že to bol len kvôli tomu, že chcel skontrolovať jej prácu. Polovica jeho známky z Aritmantiky závisela od nej. Ale vzadu v jeho hlave ho prenasledovala myšlienka, že má možno aj iný dôvod, prečo chce vidieť Grangerovú. Ako keby ju naozaj chcel vidieť, ako keby mu v skutočnosti chýbala. Ale Draco poľahky zamietol tieto myšlienky, pretože boli úplne nezmyselné. Ale zistil o sebe, že sa teší na sobotu s akýmsi zvláštnym pocitom neospravedlniteľného očakávania.

---------------------------------------------------------

Draco musel cestou zápasiť s tlačenicou študentov, ktorí sa valili na trávnik kvôli pripravovanému zápasu. Svoj názor o ceste do knižnice nezmenil napriek tomu, že sa cítil vinne za to, že nesleduje zápas. Vedel, že by sa mal pripravovať na zápas proti Bifľomoru, naozaj by sa mal oboznámiť so spôsobom hry náhradníka za Cedrica Diggoryho. Ale Draco nepochyboval, že budú ľahký protivník bez ohľadu na to, ako dobre by hrali. Draco bol dosť hrdý na svoje metlobalové schopnosti a to, že mal Potter vždycky navrch, ho privádzalo do zúrivosti. Zastavil sa, aby sledoval veľkú skupinu Chrabromičanov, ktorí ho minuli na ich ceste von, vrátane Pottera a Weasleyho. Potešil sa, keď si všimol, že Grangerová medzi nimi nie je.

Knižnica bola opustená, keď sa tam Draco dostal; dokonca madam Pinceová chýbala. Prešiel medzi policami a vychutnával si rozliehajúce sa mlčanie. Potešil sa, keď uvidel, že dvere do predsiene boli otvorené. Grangerová bola opatrná na túto izbu tak isto ako on. Nebol by prekvapený, keby sa vrátila skontrolovať, či zamkla dvere potom, čo odišla. Keď tam bola, nikdy nenechávala dvere otvorené. Obaja vedeli, že O'Learyho spisy sú cenné, dokonca aj keby nevideli tú nádheru starodávnych rukopisov.  

Tichučko otvoril dvere a nakukol do izby. Grangerová sedela za stolom na svojej obľúbenej stoličke, ktorú zdalo sa, že má tak veľmi rada.

Niekoľko kníh bolo okolo nej, ale žiadna nebola otvorená. Draco si všimol, keď prešiel poza ňu, že číta list. Draco sa postavil za ňu a pozrel sa jej cez plece na správu. Preletel ju a potom si s veľkým prekvapením všimol, že je tam podpis Viktor.

„Mohol by to byť Viktor Krum?“ uvažoval pre seba.

Vždy počítal s tým, že vtedy Krum využíval Grangerovú, aby počas turnaja vytočil Pottera. „Čo by ktokoľvek mohol chcieť so zubatým vševedom? Dobre, vlastne už nebola zubatá, ale tak čo ak to, že je vševed je jedinou z jej dobrých vlastností? To by predsa nezaujímalo niekoho tak slávneho ako Krum.“ Draco cítil jemný nádych hnevu, keď sa pozrel dolu na jej list.

„Čítame list? Niečo zaujímavé?“ vydýchol Draco Grangerovej do ucha. Jeho ústa boli tak blízko pri jej hlave, že sa jej zatrepotali kučery.

Grangerová sa otočila tvárou k nemu s očami rozšírenými od strachu. „Malfoy! Nepočula som ťa klopať!“ skoro na neho zakričala.

„Prečo klopať? Ja mám kľúč,“ posadil sa vedľa nej, vedel, že je to pre ňu nepohodlné, mať ho pri sebe tak blízko.

„Prisahám, že ak to urobíš ešte raz, tak ťa začarujem. Neviem ako, ale prisahám, že to urobím.“ Grangerovej oči na neho nahnevane žiarili a Draco nepochyboval, čo tým myslela.

Rozhodnúc sa, že bude lepšie zmeniť tému, vytrhol jej dopis z ruky. „Tak, stále randíme so slávnym Viktorom Krumom?“  

„Nie, niežeby to bola tvoja starosť Malfoy.“

Draco pocítil zvláštny pocit úľavy, bezpochyby kvôli tomu, že jedna z jeho obľúbených hviezd sa nespojila s humusáčkou. „Ach, dobre tak teraz má Weasley šancu, nie?“ Draco sa zaškeril na Grangerovú, ktorá na neho zazrela. „Áno, som si istý, že Weasley bude nadšený, keď sa dozvie, že Viktor Krum je zase voľný.“ Draco vedel, aké bolo smiešne to, akým spôsobom sa Weasley choval minulý rok. Draco mohol nenávidieť Pottera a jeho kamarátov, ale rád mal o nich prehľad.

Draco sledoval Grangerovú, čakal na príliv zúrivosti, o ktorej vedel, že musí prísť, pretože jej tvár bola zaliata farbou, ale keď otvorila ústa, nebol to príval slov, čo začul, ale smiech. Čistý a jasný smiech ako zvon znel po miestnosti a pravdepodobne sa niesol von do prázdnej knižnice. Draco hľadel na ňu v ohromenom tichu. Rozosmial ju, ale nie posmešne, ale šťastne a pobavene. Draco znova pocítil,  čo by to asi znamenalo mať Hermionu Grangerovú za priateľa a nie nepriateľa a na jediný okamih, predtým než ho ovládol jeho malfoyovský výcvik, si pomyslel, že to nie taký zlý nápad.

„Tak to bolo dobré...“ Grangerová sa ešte raz rozosmiala predtým než nadobudla svoju sebakontrolu. „Najsmiešnejšia vec, ktorú som kedy počula. Nedovoľ, aby ťa to Ron niekedy počul povedať!“

„Nezaujíma ma, čo sa mi  ten chudobný mizerný Weasley chystá urobiť! A je to jeho vlastná chyba, že je taký ryšavý hlupák, že nevidí, čo má pred sebou.“ Draco sa zaškeril na Grangerovú, ale ona zrazu stíchla.

„Čo... čo si tým myslel Malfoy?“ Grangerová vyzerala bledo a krčila v prstoch lem hábitu.

„Čo si predpokladala, že myslím, Grangerová?“ Draco ju viac nepočúval, zrazu našiel sám seba uchváteného zábleskom bielej farby, ktorá sa ukázala okolo Grangerovej štíhlych členkov. Konečne sa mu podarilo odtrhnúť oči od lahodného obrazu, ktorým ho obdarovala a stretol sa s jej pohľadom. Vtedy si uvedomil, o čom hovorila a vôbec ho nenapadlo, čo tým vtedy myslel. Pozeral na ňu s otvorenými ústami a potom vstal.

„Myslíš si, že som mal na mysli teba, Humusáčka?“ zasyčal na ňu, potešený ako trochu ustúpila a malý mier, ktorý pred chvíľou dosiahli, bol nenávratne preč. Zdrapil knihu na stole, pokúšajúc sa dať nejakú dôveryhodnosť jeho neočakávanému príchodu, potom odkráčal z izby a zanechal Grangerovú s doširoka otvorenými očami, ktoré upierala na podlahu.

-------------------------------------------------------

Draco si tesnejšie utiahol plášť okolo ramien a pretlačil sa cez dav ľudí smerom k adrese, ktorú mu dal Lucius. Pokyny ho viedli jednou vedľajšou ulicou po ďalšej, až kým nezistil, že sa ocitol v staručkej časti Rockvillu. Rozpadnutý nízky dom, ktorý tu stál medzi veľa podobnými. Hlboko si vzdychol a zaklopal na dvere.

„Vitajte, mladý pán Malfoy,“ hlúpo sa usmievajúci muž, ktorého Draco nepoznal, sa pred ním uklonil smerom do domu. „Váš otec vás očakáva v salóne na konci chodby.“

Draco prešiel pomaly smerom k poslednej izbe na konci chodby; uvedomoval si každý detail, ktorý uvidel. Tapety boli staré s olupujúcou sa farbou, to málo nábytku, čo tam bolo, bolo pokryté vrstvou prachu. Jednoznačne to nezodpovedalo Luciusovým obvyklým životným štandardom. Ako míňal dvere na jeho ľavej strane, započul slabé huhňanie niekoľkých mužov. Draco zacítil bodnutie neblahého tušenia a vedel, že nič dobré z tohto stretnutia nevzíde. Dvere na konci haly sa otvorili skôr, než na ne siahol a teraz stál pred ľadovou tvárou svojho otca.

„Vstúp Draco,“ povedal Lucius nízkym hlasom, ktorý v Dracovi vyvolal triašku.

Avšak Draco nedal najavo žiadne emócie, keď prešiel do izby a zastal, aby sa rozhliadol okolo seba. Táto izba bola veľmi rozdielna od toho, čo videl vo zvyšku domu. Miestnosť bola čistá a teplá, nábytok, síce starý, ale vyzeral pohodlne. Lucius dal pokyn Dracovi, aby si sadol, ale on len zatriasol hlavou a položil  otázku, na ktorú už poznal odpoveď.

„Čo chcete, Lucius?“ spýtal sa Draco chladne, dbajúc na to, aby sa mu pozeral do očí.

„Nemôže sa otec zaujímať o syna?“ Lucius sa ani nesnažil. aby tieto slová zneli úprimne. Pokračoval tým istým hlasom, ktorý používal k vydeseniu Dracovej matky. „Obávam sa, že ste na začiatku toho urobiť chybu, a Draco, myslím to vážne.“

Draco pri Luciusových slovách nedal najavo žiadnu reakciu, vedel, že musí zostať pokojný a nehlučný.

Lucius si vzdychol a vybral prútik. „Draco, môj synu, naozaj by som dal prednosť, keby to mohlo byť jednoduchšie a bezbolestné. Bol by si veľkým prínosom pre našu vec a tvoja pozícia študenta na Rokforte ťa robí životne dôležitým pre plány Temného pána.“

„Crabbe a Goyle sú v Bradaviciach tiež, Lucius, som si istý, že by boli ochotní pridať sa k vám.“ Draco pocítil ako mu stiahlo hrdlo a nezadržateľná triaška mu prebehla po chrbte. 

„Temný pán sa nestará o Crabba a Goyla, chce teba! A ja nebudem tolerovať, že ty zdržuješ jeho plány, len preto že nevieš, komu patrí tvoja lojalita. Ak ti budem musieť pripomenúť všetko, čo mi dlhuješ, tak to potom urobím.“ Lucius zastal tvárou k Dracovi, v ruke uvoľnene držal svoj prútik.

Draco držal hlavu vysoko a pokúšal sa neukázať strach. Pozrel sa na malý moment na čarodejný prútik a vedel, že to bola chyba. Lucius sa kruto usmial na syna a potom tým istým nízkym hlasom zasyčal kúzlo, ktoré už Draco toľkokrát predtým počul, ale nikdy nie na sebe.

„Crucio.“

Bolesť bola obrovská, Draco cítil ako sa žeravé svetlo valí cez neho, ako spaľuje každý kúsok jeho tela, ako vysúša jeho žily a spôsobuje, že mu hlavu kričí v agónii. Spadol dopredu na kolená, ale dokázal nekričať. V ušiach mu hlasno hučalo a ešte nikdy nepočul kliatbu opakovať znova a znova, pretože Lucius vrhal na neho kúzlo opakovane. Draco iba vedel, že každá časť jeho tela bola zranená, každý chĺpok na jeho tele bol pripálený k jeho koži a spaľoval jeho telo. Mal pocit, že  veľké kusy z neho od tepla vyschli a odpadli z neho. Pokúšal sa nekričať, nevydať ani hlások. Nechcel Luciusa nechať vyhrať. Ale vyšiel z neho slabý ston. Ten sa pomaly vystupňoval do bolestivého výkriku bolesti. A zrazu bolesť prestala.

„Otvor svoje oči, synu.“

Draco otvoril oči a pozrel sa do tváre svojho otca. Prútik, ktorý stále držal v ruke, mieril voľne na neho. S odchádzajúcou bolesťou mohol Draco ucítiť slzy, ktoré mu vytryskli počas agónie. Zhlboka si vzdychol, pokúšal sa upokojiť, ale stále sa cítil slabý a sotva sa mohol hýbať.  

„Draco, pripoj sa k nám.“ To nebola žiadosť. Lucius neočakával žiadny spor so svojím synom. A Draco zacítil, že prikývol.

„Áno,“ zašepkal, ale Lucius stále držal prútik a sledoval ho. „Áno, otče,“ povedal Draco, jeho hlas znel sucho a bolestivo v jeho hrdle.

Draco sa nepohol z miesta na podlahe, kde ležal, len kolená prisunul k brade. Lucius sa otočil a odišiel z izby bez pohľadu späť. Draco znovu zavrel oči. Jeho otec vyhral, porazil ho. Tak strašne to bolelo, že si nevedel dať rady a teraz bol jeho osud rozhodnutý. Zacítil hnev, ktorý v ňom narastal. Nebol žiaden dôvod bojovať, vedel to, Voldemort bol príliš silný. A prinajmenšom takýmto spôsobom sa ocitne na víťaznej strane. Nemusel by už viac znášať Pottera a jeho bandu. Uvidel Luciusove studené oči vo svojej hlave a nenávidel ho, nenávidel ho viac než čokoľvek na svete. A potom sa pred ním objavila iná tvár, ďalšia tvár, ktorú nenávidel. Teplé hnedé oči zvraštené smiechom nad niečím, čo povedal. Niekto, kto mu uveril, že nie je smrťožrút.

Draco sa chytil opierky najbližšieho kresla a vytiahol sa hore. Postavil sa a pozrel sa neisto okolo. Oproti na jednej stene bolo okno. Potkýnal sa smerom k nemu a narazil do stola. S preklínaním sa zdvihol a začul kroky v hale. Vytiahol sa na okno a zacítil ako závan studeného vetra rozvlnil jeho vlasy. Vedel, že bol príliš slabý, aby sa zošplhal z okna, tak len nechal sám seba vypadnúť von. Zdvihol sa znovu na nohy, oprel sa o stenu domu a začal ísť tak rýchlo ako len mohol cez opustené ulice. Ako zabočil na ďalšom rohu, počul veselé hlasy, ktoré prichádzali smerom k nemu; prikrčil sa do úzkeho priechodu medzi domy, aby počkal kým prejdú.

Potter, Weasley a Grangerová sa prechádzali po ulici a nehľadeli na nebezpečenstvo, ktoré číhalo od nich len pár ulíc ďalej. Potter sa náhle zastavil a pozrel sa do uličky.

„Prečo sa ukrývaš v tme, Malfoy?“ spýtal sa ho Potter chladne a Draco sa cítil zvláštne otrávený, keď Potter a Weasley predstúpili pred Grangerovú, a tak zakryli to pekné dievča z jeho výhľadu.

„Prechádzam sa Potter, či ako to vyzerá,“ Draco vyprskol na neho a zaželal si, aby odišli. „Mal by si dávať pozor, Potter, vedieš svojich priateľov priamo do problémov, vieš.“  Vedel, že Lucius a jeho priatelia by mali veľký záujem nájsť báječného Harryho Pottera v zastrčenej uličke. Niežeby sa Draco staral o to, čo sa stane s Potterom, ale Grangerovej by neurobil nič zlé. Nebola to jej chyba, že bola humusáčka.  

Ale Potter nič nenaznačoval. Draco mohol vidieť, že Potter je rozpoltený medzi dvoma veľkými túžbami, jedna chcela zúfalo udrieť do Dracovej hlavy, ale druhá by sa Dracovi najradšej vyhla.

„Tak poď, Potter,“ zavrčal Draco na neho, Grangerovej tvár vytŕčala spoza Weasleyho na neho, vyzerala znepokojene. Draco sa oprel dozadu späť do šera. „Prečo nezoberieš svoju hlúpu nečistokrvnú priateľku a nepomôžeš Weasleymu nakúpiť niečo pre jeho dom. Videl som jeden obchod dole tadiaľto.  Niektoré z nich dokonca majú úroveň, povedal by som, práve v jeho cenovej kategórii, však?“

Weasley postúpil dopredu, ale Potter ho schmatol a zamrmlal niečo k nemu, čo Draco nemohol počuť. Všetci traja sa na neho hrozivo pozreli a stratili sa dole ulicou. Draco si vyčerpane vzdychol a znova sa oprel o stenu. Pocítil ako všetka sila z jeho kolien uniká a klesol dolu na špinavú zem. Začul bežiace kroky, ktoré prichádzali blízko k nemu a vedel, že je koniec. Nemohol Luciusovi uniknúť.

„Malfoy?“

Dracove oči sa prudko otvorili v prekvapení, keď začul jej hlas. Grangerová stála v ústí uličky. Bežala k nemu a kľakla si vedľa neho.

„Si v poriadku? Čo sa ti stalo?“ jej hlas znel ustarane. Draco si nemohol pomôcť, ale usmial sa pre seba. Ona bola znepokojená.

„Povedal som ti odíď! Nepotrebujem ťa.“ Vyprskol na ňu a skryl potešenie z toho, že má o neho starosti. Položila jednu ruku na jeho rameno a druhou sa zľahka cez hábit dotkla jeho hrude.

„Malfoy...“ začala, ale Draco náhle položil prst na jej pery. Napínal uši, pokúšajúc sa načúvať, či niekto neprichádza. Pozrel na Grangerovú a vedel, čo by sa stalo, keby ich tu našli. Oprel sa o stenu a zdvihol sa na nohy. Grangerová vstala s ním  a chystala sa prehovoriť, keď ju prudko schmatol. Zatiahol ju tmavšieho prítmia a zakryl jej rukou ústa.

„Aspoň raz v živote buď ticho, Grangerová,“ zasyčal jej do ucha. Draco predpokladal, že bude namietať, ale ona okamžite znehybnela a mlčala. Pritiahol si ju bližšie k sebe. Najmä kvôli tomu, že si myslel, že bez jej podpory nedokáže stáť. Tiež aj preto, lebo malá časť neho túžila po tom ju držať. Približovali sa akési kroky, vytrvalé kroky. Z miesta, kde stáli, mohol Draco vidieť ako sa Lucius zastavil a pozrel do uličky.

„Musí byť blízko, Coyle, pozri sa tam.“ Lucius rozkázal väčšej postave, ktorá začala ísť dole uličkou smerom k nim. „Nikdy som ho nemal nechať samého, to má po matke, ju tiež bolo ťažké zlomiť.“

Draco zacítil, ako sa Grangerová trasie a pritiahol si ju bližšie k sebe. Stuhnuto sledovali ako sa k nim blíži Goyle. Zacítil ako Grangerovej ruka poklesla a siahla po jej prútiku, ale Goyle sa zastavil, keď sa ďalšia postava pripojila k Luciusovi.

„Dumbledore vie, že sme tu, musíme opustiť Rokville," povedala mu nová postava. „Nerob si starosti Lucius, vieme, kde nájdeme tvojho syna. Nemám ísť kam inam ako do Rokfortu.“

Lucius prikývol; s trochu porazeneckým výzorom sa obrátil k ostatným mužom a všetci traja sa s pukotavým zvukom odmiestnili.

Draco chvíľu stál; nechtiac sa pohnúť z obavy, že je to možno trik; že oni stále čakajú na neho. Ale nakoniec pustil Grangerovú, ktorá o krok ustúpila. Draco sa oprel o stenu, cítil sa príliš vyčerpaný, aby sa mohol pohnúť. Pozrel sa na Grangerovú. Vyzerala príliš vystrašene. Čakal, že sa zvrtne a pobeží preč, ale ona zrazu ovinula ruky okolo jeho krku a pevne ho objala.

„Si v poriadku Malfoy? Čo po tebe chceli?“ spýtala sa potichu, keď sa odtiahla späť dosť ďaleko na to, aby sa mu pozrela do očí. Draco si o nich nemyslel, že boli dostatočne ďaleko. Zrazu mu bolo nepríjemne, keď si uvedomil ako je blízko.

„Som v poriadku, Grangerová,“ povedal nevrlo a zatlačil ju jemne naspäť. Nepovedala ani slovo, iba položila jeho ruku na svoje plece a odtiahla ho preč od steny.

„Poď Malfoy, pomôžem ti dostať sa späť,“ povedala mu, keď sa o ňu oprel.

„Uvidia nás ľudia,“ povedal, keď ho začala viesť uličkou von. „A nepotrebujem pomoc od humusáčky,“ vyprskol na ňu.

Grangerová okamžite pustila jeho ruku a Draco zacítil ako tvrdo pristál zemi. Obrátila sa na neho zo zábleskom v očiach.

"Pozri, Malfoy, takmer každý je teraz na hrade, slávnosť sa práve začína, takže nikto nebude vidieť, že ti pomáha humusáčka. Tak prosím, môžeš na pár minút prestať by hlupákom?“ ponúkla mu ruku, ktorú Draco s ohromnou nechuťou prijal. 

Grangerová sa prehrabala v taške a našla vrecko čerstvo kúpených cukroviniek. Po chvíľke hľadania zdvihla tabuľku veľkej čokolády.

„Na, zjedz kúsok tohto.“ Zlomila ju na polovicu a podala mu jeden kúsok.

„Ty vieš, že Lucius nie je dementor,“ povedal jej a pozrel sa podozrievavo na čokoládu.

„To viem, ale má to v sebe veľa cukru. Budeš sa cítiť lepšie, keď kúsok zješ,“ povedala mu jednoducho a vložila vrecúško sladkostí späť do jej tašky.

Kráčali pomaly von z mesta smerom ku škole, Draco musel uznať, že sa teraz cítil lepšie. Slnko zapadalo a ľahká červená žiara sa prevaľovala na pozemkoch. Viac sa už nepotreboval opierať o Grangerovú a bol za to vďačný. Cítil sa nepríjemne, keď bola tak blízko. Nič sa ho nespýtala, ani o tom, čo sa stalo, a ich mlčanie mu vyhovovalo.

Veľa okien na hrade bolo osvetlených a museli prejsť okolo škeriacich sa lámp na ich ceste do Veľkej siene. Dunenie množstva hlasov bol počuť na druhej strane veľkých dverí, pred ktorým zastali, predtým než sa pripoja k oslave. Draco sa otočil na Grangerovú, ktorá sa zastavila.

„Vieš, Grangerová,“ povedal potichu, „nie si taká zlá, ako som si myslel.“

Takmer nepostrehnuteľne sa naňho usmiala a odpovedala. „Vďaka. Myslím, že ani ty sám tiež nie si taký zlý, Malfoy.“ A vstúpila do Veľkej sály, aby sa pripojila k Potterovi a Weasleymu, zanechajúc Draca stáť vonku na chodbe, kde premýšľal o tom, že dnešok po tom všetkom nakoniec nebol tak úplne zlý deň.


Kapitola 9. Stalo sa na metlobalovom ihrisku



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. **
*** Autor of English text : Aleximoon ***

Chapter 9. It Happened on the Quiddich Pitch

Beta.read: EGGY



Kapitola 9. Stalo sa na metlobalovom ihrisku

„Nemôžem uveriť, že si sa vrátila pomôcť Malfoyovi! Hagrid má pravdu, zbláznila si sa!“

Hermiona sa ponad ich domácu úlohu z Elixírov, ktorá sa rozprestierala na stole v chrabromilskej spoločenskej miestnosti, smutne pozrela na Rona.

„Neviem, prečo som ti to povedala, Ron. Vždy prehnane reaguješ. Malfoy nie je naozaj taký zlý,“ odvrátila od neho zrak, pretože pohľad, ktorým sa na ňu pozrel, jasne hovoril, že jej musela vyrásť druhá hlava.

„Nie je tak zlý? Malfoy nie je... tak zlý?“ náhle sa prehol ponad pergameny a pritlačil svoje ruky na jej čelo. „Nuž necítim, že by si mala teplotu, ale stále si myslím, že by si mala ísť pozrieť madam Pomfreyovú.“

„Ron!“ Hermiona odstrčila ruku preč a zamračila sa naňho. „Nič sa so mnou nedeje, jediné, čo som povedala je, že nie je tak zlý. Si absolútne smiešny. Harry, povedz mu prosím, že je smiešny.“

Harry zdvihol oči od svojho textu na elixíry s neurčitým výrazom, z ktorého bolo zrejmé, že dúfal, že bude z tohto boja vynechaný. „Hermiona, v tejto veci musím súhlasiť s Ronom. Koniec koncov je to Malfoy. Hovoriť, že Malfoy nie je tak zlý, je to isté ako povedať, že tryskochvosté škroty (třaskavý skvorejš) sú milé a prítulné.

„Neverím vlastným ušiam. Všetko, čo som povedala je, že Malfoy nie je taký zlý a vy si myslíte, že by ma mali zavrieť u Svätého Munga!“ Hermiona cítila, že v nej začína narastať hnev a tupá bolesť sa ozvala v jej hlave; vedela, že bude mať hroznú migrénu, ak toto prerastie do plnohodnotného sporu.

„To by nemusel byť zlý nápad, Hermiona. Zjavne s tebou niečo robí. Myslel by som si, že budeš na neho dosť bystrá, ale predpokladám, že tvoj mozog nestojí za veľa, keď si stratila zdravý úsudok,“ povedal jej Ron a pozrel na Harryho, aby ho podporil, ale Harry iba zatriasol hlavou, aby naznačil Ronovi, že prekročil hranicu.

Hermiona sa na Rona hrozivo pozrela a rýchlo začala zberať svoje knihy.

„Hermiona,“ Ron sa pokúšal získať jej pozornosť. „Hermiona, nemyslel som to tak. Naozaj. Hermiona nechoď preč, máme ešte Kúzla, na ktorých musíme pracovať.“ Ron sa pokúšal schmatnúť jej ruky, ale Hermiona ustúpila z jeho dosahu.

„Oh, urob si to sám Ron Weasley, alebo ešte lepšie, nájdi si niekoho so zdravým rozumom, kto ti pomôže!“ A potom sa otočila, aby vybehla hore do dievčenskej spálne.

„Vieš Ron, mohol by som sa mýliť, ale keď si robíš starosti o priateľa, zistil som, že je lepšie neurážať ho,“ povedal mu Harry mierne, keď otvoril svoju knihu kúziel.

„Nemôžem si pomôcť, keď totálne zošalela kvôli Malfoyovi!“ zamrmlal Ron dosť kajúcne.

------------------------------------------------------------

Hermiona hodila tašku na podlahu, vrhla na do postele a zatiahla okolo nej závesy.

Ako sa opovažuje? Je úplne smiešny; oni obaja sú smiešni. Malfoy nie je taký zlý, ja som nepovedala, že je to skvelý chlapík, ale že nie je tá najhoršia zberba na svete. V duchu zareptala Hermiona.

Od výletu v Rokville sa Hermiona prestala vyhýbať knižnici, keď vedela, že tam bude. Aj keď nie doslova spolu dobre vychádzali, ale ich vzájomné urážky sa zdali menej ostré, trochu bližšie k priateľskému podpichovaniu.

Hermiona sa zvalila a pozerala s úžasom hore na závesy, čo zakrývali jej posteľ. Nie že by sa jej páčili. Práve si uvedomila, že nenávidí Malfoya menej, než ako bola zvyknutá. Bolo to niečo s jeho očami; spôsob akým sa blýskali a temneli, spôsobovalo to, že sa cítila trochu zvláštne. Ten deň v Rokville bol tiež zvláštny. V uličke bola tak vystrašená, keď sa ku nim Goyle približoval. Ale časť jej mysle odmietla premýšľať o nebezpečenstve a znepokojovala sa len pocitom, ktorý vyvolávala Malfoyova ruka okolo nej. Cítila sa zvláštne bezpečne, akoby ju Malfoy ochránil pred všetkým, keby musel. To je naozaj nedávalo žiaden zmyslel. Nemohla povedať Ronovi a Harrymi o Luciusovi Malfoyovi a Goylovom otcovi. Určite by sa ešte viac rozhnevali kvôli tomu, že išla nazad pomôcť Malfoyovi. Vtedy im povedala, že sa len chce vrátiť spať do Sladkých labiek, aby dostala ešte viac čokoládových žabiek. Keď ho našla ako sedí v temnote ako stratené dieťa, chcela ho iba utešiť. Ešte nikdy si Hermiona nepomyslela, že by chcela utešiť Malfoya alebo že by si zasluhoval pokoj. Niekedy v knižnici takmer cítila, že sú priatelia, ale potom sa Malfoy úplne zmenil a vrátil sa späť na odporného jedinca, ktorým obvykle bol. Hermiona tomu nerozumela; niekedy vyzeral tak opustený. Hermiona si hlboko vzdychla vytiahla si prikrývku až po bradu a rozhodla sa nakoniec, že nemá rada Malfoya, pretože to nebolo možné.

---------------------------------------------------------

„Hej, Grangerová, už si pracovala s niečím z tejto debničky?“

Hermiona sa pozrela tam, kde stál Malfoy predklonený ponad debničku v rohu miestnosti. „Nie, prečo?“

„Je to blbosť, všetko toto, celé knihy ničoho iného len blbostí.“ Malfoy podržal starú knihu v jeho rukách.

Hermiona rýchlo prešla cez miestnosť a kľakla si vedľa neho. „To všetko nemôže byť nezmyselné, O'Leary bol vo všetkom doteraz taký puntičkársky.“ Začala vyťahovať knihy a rýchlo ich prelistovala. Malfoy mal pravdu; tie zväzky neobsahovali nič iné ako čísla.

„Dobre, očividne tomu starému bláznovi časom preskočilo.“ Malfoy vyzeral veľmi mrzutý z toho, že debnička neobsahovala nič užitočné.

„Ale to nedáva žiaden zmysel, Malfoy, prečo by popísal celé stohy kníh iba číslami?“ Zvyšok jeho výskumu je tak usporiadaný. Hermiona držala knihu v lone a pokúšala sa prísť na to, čo to znamená.

„Tak Grangerová, v sobotu hrá Slizolin s Chrabromilom. Máme v úmysle rozdrviť tvojich malých priateľov,“ zlomyseľný úsmev zasvietil v Malfoyových očiach.

„Samozrejme, že áno,“ odpovedala Hermiona bez toho, aby sa pozrela hore. Malfoy sa strhol, ale potom si uvedomil, že ho vôbec nepočúva.

„A Harry Potter je úplný idiot, ktorý nestojí ako stíhač za nič,“ uškeril sa Malfoy na Hermionu.

„Hmmm...“ súhlasila Hermiona, jej čelo sa zvraštilo v sústredení, keď rýchlo listovala stránkami knihy.

„A ty si myslíš, že som hrozne pekný a najočarujúcejší chlapík na celej škole,“ dodal Malfoy horlivo.

„Čo?“ zrazu sa spýtala Hermiona a otočila sa k nemu.

„Oh, iba som bol zvedavý, či ideš v sobotu na metlobalový zápas,“ povedal Malfoy rýchlo.

„Samozrejme, že idem, musím podporiť svoju fakultu, nezmieňujúc sa o Ronovi a Harrym,“ povedala mu Hermiona.

„Pravdaže, pretože báječný Harry Potter nemá dosť prívržencov. Prečo nezaložíš fan klub pre tvojho malého priateľa? Alebo počkaj, je to Wízly, komu patrí tvoje srdce? Nikdy si neviem spomenúť.“ Malfoy sa na zlovestne pozrel.

Hermiona sa na neho prekvapene pozrela, až doteraz bolo toto stretnutie relatívne nudné, bola takmer ochotná povedať, že to bolo zábavné.

„S čím máš problém, Malfoy?“ spýtala sa.

„S ničím, humusáčka, už som chorý z toho, ako musím stále počúvať o Potterovi a Weasleym.“ Malfoy popadol svoju tašku vedľa stola, rozčúlený vybehol z izby a zanechal zmätenú Hermionu za sebou.

-----------------------------------------------

„Hermiona,“ zašepkal Ron na ňu. Hermiona sa pozrela priamo na Snapa, ktorý niečo písal na tabuľu.

„No tak, Hermiona. Povedal som, že ľutujem,“ naliehal na ňu Ron, ale ona sa stále odmietala na neho pozrieť.

„Prosím Hermiona...“ požiadal znovu a tentoraz Hermiona riskla jeden pohľad kútikom oka na neho. Okamžite vedela, že to bola chyba. Ron hľadel na ňu jeho veľkými modrými očami s výrazom smutného šteniatka. Zažmurkal na ňu a slabo sa usmial.

„V poriadku, v poriadku, ospravedlnenie sa prijíma, teraz sa prestaň na mňa tak pozerať, Ron,“ vrátila mu úsmev.

Harry vedľa nej sa viditeľne uvoľnil; vedela, že nenávidí, keď sa ona a Ron vzájomne nerozprávajú. Hermiona sa vrátila pozorovať Snapa a začala si zapisovať prísady, ktoré budú potrebovať pre elixír. Dnes očakávali, že budú robiť na miešaných elixíroch. Tie sa vôbec nedali tak jednoducho kontrolovať ako bežné miešacie kúzla... čo bolo pravdepodobne dôvodom, prečo ich to Snape nútil robiť.

„Tak ako veľa muších očiek potrebujeme?“ spýtal sa Harry, keď začal odpočítavať z malej hromady.

Hermionine oči prebehli cez zoznam.

„Potrebujeme päť muších očiek.“

„Vybral som ich priveľa,“ povedal Ron zamyslene nad jeho vlastnou kôpkou. Pozrel bokom na Harryho, ktorý zdvihol oči od jeho kôpky a potom ich šľahol naprieč miestnosťou, tak aby udreli Crabba dozadu hlavy. Crabbe sa otočil, ale Harry a Ron sa už obaja venovali krájaniu zlatoočky. Harry a Ron sa začali potichu smiať, keď sa začal obzerať dookola so zmäteným výrazom v jeho tvári.

„Videl som to, pán Weasley, desať bodov z Chrabromilu. Oh a vyzerá to, že máte svoj elixír pripravený na testovanie.“ Profesor Snape zastal zamračene nad nimi. „Nuž Weasley, vypite váš elixír.“

Ron sa pochybovačne pozrel na bubľajúci kotol a potom nalial do plna malú fľaštičku a prehltol to na jeden hlt. Niečo zrazu puklo a Ronove uši sa náhle zväčšili asi štyri krát než ich normálna veľkosť. Všetci Slizolinčania vybuchli do krutého smiechu. Ronova tvár sa zmenila na žiarivý odtieň červenej. Snape prešiel s prednej časti triedy, aby im na tabuľu napísal domácu úlohu.

„Pekný výzor Weasley,“ povedal Malfoy na neho zo svojho rohu. „Vieš, že tvoje uši mi pripomínajú zuby jednej humusáčky?“

Hermiona sa začervenala hnevom a popadla Rona za hábit, práve keď sa nadychoval smerom k Malfoyovi.

„Nestojí to za to Ron, vieš, že ti dá Snape trest, ak napadneš Malfoya,“ Hermiona potichu chlácholila Rona.

„Má pravdu, Ron. Neprekvapilo by ma, keby Snape našiel nejaký spôsob ako ti zabrániť zajtra hrať.“ Prikývol Harry, podišiel k Ronovmu boku a vzal ho upokojujúco za ruku. „Nechaj to tak kvôli hre, ok?“

Ron sa otočil, pozrel sa na nich a potom prikývol. „Áno, ukážeme mu.“

-------------------------------------------------------

Hermiona si sadla na sedadlo medzi Ginny a Nevilla, Seamus a Dean sedeli v rade pred nimi. Pritiahla si plášť bližšie k telu, pretože studený vánok prefukoval okolo nich. Ako sa Hermiona pozerala na tmavú šeď, ktorá sa nízko rozprestierala nad lesom, uvedomila si, že čoskoro začne zima. Pozrela sa na oblaky o kúsok ďalej a pomyslela si, že vyzerali ako určitý pár očí, s ktorými sa už dôverne spoznala.

„Oh! Pozri Hermiona, už začali!“ zakričala Ginny nahlas a chňapla Hermionu za ruku.

Dva tímy sa náhle vzniesli do vzduchu a s hvizdom madam Hoochovej sa vypustili lopty. Hra mala veľmi rýchle tempo. Harry vyletel nad hráčov, aby uvidel zlatú strelu, kým Malfoy skákal tu a tam pod ním. Harry zrazu prudko klesol a Ginny stisla Hermioninu ruku ešte silnejšie a vydala ďalší výkrik vzrušenia. Harry sa zdvihol z jeho strmhlavého letu naprázdno. Ron blokoval strelu po strele, ktoré zasadzovali Slizolinčanmi a Hermiona a Ginny boli skoro bez seba z nadšenia z toho, ako dobre si vedie v prvej hre Chrabromilu v tejto sezóne.

Ginny pevne uchopila Hermioninu ruku, keď dorážačka skoro treskla do jedného z dvojčiat. Odrazil ju a poslal ju roztočenú preč. Hermiona sledovala loptu ako zrazu zbadala cieľ a namierila si to priamo k Malfoyovi. Hermiona s rozšírenými očami sledovala ako lopta letí priamo smerom k jeho hlave, ale Malfoy ju ešte stále nevidel. Obaja, on i Harry, spozorovali zlatý záblesk blízko pri zemi pri slizolinskej bránkovej tyči. Malfoy a Harry sa pustili nadol za ňou v tom istom čase. Zaprúc sa na nohách, dvaja stíhači zamierili nadol a hrozná dorážačka naháňala nič netušiaceho Malfoya. Hermiona stisla Ginninu ruku silno a stisla svoje pery. Nesledovala viac Harryho, všetka jej pozornosť bola zameraná na Malfoya. Obaja boli tak blízko pri sebe, najprv desať stôp, potom päť. Dorážačka sa pripravila na zásah do Malfoyovej zadnej časti hlavy, keď si ju zrazu všimol a stočil sa na stranu. Hermiona vydala malý výkrik a potom Harry chytil zlatú strelu. Hra skončila; Chrabromil nahral 180 bodov, kým Slizolin mal nula bodov. Hermiona sledovala ako dorážačky museli zacúvať späť do debny a Malfoy klesal pomaly k zemi, kde zostúpil z svojej metly. Hermiona si uvedomila, že stále stíska Ginninu ruku. Mladšie dievča sa pozerala na Hermionu v šoku. Pravdepodobne si všimla, že Hermiona nebola vyľakaná kvôli Harrymu. Hermiona sa zahanbila a pobrala sa rýchlo preč.

„Poď Ginny, poďme im zablahoželať,“ Hermiona nečakala na odpoveď a rozbehla sa dole po schodoch.

„Hermiona,“ zavolala Ginny, ale Hermiona len zvýšila svoje tempo.

Vyzeralo to, že celá chrabromilská fakulta čakala na tím, kým vyšiel z ich šatne. Boli okamžite potľapkávaní množstvom rúk a odnesení nazad do školy v hlučnom sprievode. Hermiona a Ginny sa pridali ku skupine a smerovali smerom do hradu. Ale Hermiona sa oslavujúco necítila. Bola rada, že vyhrali... že Harry vyhral. Ale bol tam neodbytný pocit v jej žalúdku, že sa cítila zle kvôli Malfoyovi, tentoraz bol tak blízky.

Každý už bol z tribúny preč a smeroval smerom ku škole. Hermiona sa zastavila pred veľkými dverami a pozrela sa späť smerom k ihrisku. S istotou mohla vidieť jednu osamelú postavu stojacu v hlbokom šere. Hermiona pozrela s odstupom na dav a sledovala ako zvyšok Chrabromilčanov vybehol hore po schodoch, každý jeden sa smial a šťastne rozprával. Hermiona počkala až kým takmer všetci študenti prešli cez dvere, predtým než sa zvrtla a kráčala späť dole k ihrisku. Malfoy stál obďaleč jednej strany metlobalového ihriska. Ako zapadalo slnko tak sa pomaly stmievalo, takže ho Hermiona mohla sotva vidieť. Bol otočený chrbtom k nej a pozeral sa smerom k temnote nad zakázaným lesom.

„Malfoy?“ zľahka zavolala a podišla, aby sa postavila vedľa neho.

Neobrátil sa, aby sa na ňu pozrel. „Čo chceš Grangerová?“ spýtal sa kruto.

„Ja... ja len...“ Ale Hermionin hlas stíchol, naozaj nevedela, prečo sem prišla.

„Nechaj ma hádať,“ Malfoy sa otočil smerom k nej, „tebe v tvojej hlave akosi napadlo, že sme priatelia a pocítila si potrebu prísť sem, aby si ma utešila po tej drvivej porážke? Je to tak Grangerová?“ jeho oči prebleskovali nahnevane a urobil hrozivý krok smerom ku nej.

Hermiona si zrazu želala, aby bola vo vnútri, kde bolo bezpečne a príjemne, a nie vonku s Malfoyom, ktorého oči boli chladnejšie ako vánok, čo prefukoval okolo nej.

„Máš pravdu, neviem, čo som si myslela,“ Hermiona sa otočila preč, ale Malfoy ju schmatol za ruku.

„Mal...“ začala Hermiona, ale bola prerušená, keď Malfoy pritlačil svoje pery na jej. Hermiona stuhla. Malfoy si ju len pritiahol bližšie, bozkávajúc ju silnejšie, tak silno až ju to zraňovalo. Hermiona nepatrne zavzlykala bolesťou a potom Malfoy zrazu začal byť mierny. Ovinul ruku okolo jej chrta a pobozkal ju hlboko, jeho ústa boli prekvapivo teplé. Hermiona bola príliš šokovaná, aby ho odstrčila. Malý poplach v zadnej časti hlavy vybuchol, skríklo to na ňu, že to je Malfoy, jej nepriateľ, ale Hermiona sa zrazu rozhodla, že ju to nezaujíma. Zdvihla svoje ruky a ovinula sa okolo jeho krku a pobozkala ho späť. Malfoy bol zo začiatku prekvapený až tak, že ju skoro pustil. Avšak rýchlo sa spamätal z prekvapenia a prehĺbil svoj bozk. Malfoy ju pritiahol ešte bližšie a Hermiona pocítila, akoby sa s ňou točil svet. To zvláštne chvenie sa znova objavilo v jej žalúdku. Hermiona cítila, akoby ju opustila všetka sila a bola rada, že Malfoyove silné ruky sú nablízku nej a držia ju. Prerušil bozk, ale neodišiel. Jeho ruky ju zvierali tesnejšie, ako keby sa bál ju pustiť. Zaboril svoju tvár do mäkkých kučier, ktoré chránili krivku jej krku. Hermiona sa cítila tak teplo a ochraňovaná. Ak by táto chvíľa trvala večne, tak by jej to nevadilo. Zatvorila oči, usmievala sa a potom Malfoy prehovoril slabým chrapľavým hlasom.

„Čo mi to robíš, humusáčka?“

Hermiona stuhla, svet okolo nej sa zrazu zrútil. To bol Malfoy. Zacítila ako hnev narastá hlboko v nej zároveň so šokom z bolesti. Hermiona odstrčila Malfoya preč od nej tak tvrdo, ako len mohla. Zapotácal sa, prekvapený.

„Grangerová,“ pokúsil sa chytiť jej ruku, ale Hermiona vytiahla svoj prútik a namierila ho na neho.

„Preč odo mňa Malfoy,“ zasyčala, ruka sa jej mierna chvela. Malfoy vykročil smerom k nej. Nemohla uveriť, že bola tak hlúpa, ako mohla nechať ho robiť to čo robil? Ako sa jej to mohlo páčiť? Zacítila slzy, otočila sa a rozbehla sa smerom hradu.


Kapitola 10. Následky.



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. **
*** Autor of English text : Aleximoon ***

Chapter 10.  Fall-Out

Beta.read: EGGY



Kapitola 10. Následky

Draco systematicky odpočítaval mušie vajíčka, ktoré potreboval kvôli elixíru. Profesor Snape bol zaneprázdnený zapisovaním zvyšku prísad na tabuľu a vyzeral, že si nevšíma slabý šum prichádzajúci od Pottera a Weasleyho. Draco zaťal zuby a začal rozomieľať vajíčka v jeho mažiari. Odmietol sa pozrieť na čokoľvek, čo bolo pre Pottera a Weasleyho tak zábavné. Pozrieť sa na Pottera a Weasleyho by totiž znamenalo pozrieť sa ňu tiež.

„Humusáčka!“ zasyčal si pod nos.

Draco bol od tej noci spred menej než týždňa sám na seba nahnevaný. Čakal na následky, ktoré prídu za jeho skutok. Na odmietnutie od Slizolinčanov, na šepot, ktorý by ho prenasledoval chodbou, na zúrivé pohľady Pottera a Weasleyho. Ale nič z toho od tej noci na metlobalovom ihrisku neprišlo. Okrem toho, že sa mu Grangerová úplne vyhýbala a zvláštnej prázdnote, ktorú poľahky odmietol ako hru nervov. Bol si vedomý, že ho už predtým Grangerová ignorovala, ale tentoraz to bolo iné. V knižnici sa s ním nestretla a ani ju nikdy nevidel v ich miestnosti. Stále ale bol urobený rovnaký diel práce, ale nemal žiadnu predstavu o tom, kedy to robila. Deň po metlobalovom zápase zostal hore v miestnosti celý deň, čiastočne aby sa vyhol nadradeným pohľadom Chrabromilčanov, ktoré od nich dostával, ale tiež aby sa postavil tvárou v tvár Grangerovej. Sám seba presviedčal, že nie kvôli tomu, že by ju chcel vidieť, ale preto, že sa chcel uistiť, že udrží o jeho priestupku jazyk za zubami. Ale ona neprišla. Na Aritmantike sedela tak ďaleko od neho ako len mohla, vzhľadom k tomu, že zdieľali spoločný stôl. Draco zistil, že jej ľadové ticho ho doháňa do zúrivosti viac než akákoľvek výčitka, ktorú by mu dala. A to, že sa správala, akoby vôbec neexistoval, to robilo ešte horšie. Ako sa opovažuje pokúšať sa ignorovať Malfoya?

Draco, s Grabbom a Goylom po boku, začal odchádzať z triedy. Zlatý chlapec Potter a Weasley čakali na Grangerovú, ktorá mala problém zaklapnúť jej školskú tašku. Zdalo sa, že vždy má problémy s jej sponou. Pocítil zvláštne nutkanie zastaviť sa a urobiť to za ňu, ale Thomas, ďalší z mizerných Chrabromilčanov sa zrazu nahol cez Grangerovej plece a urobil to miesto nej. Draco zacítil záblesk hnevu, pretože Grangerová odmenila druhého chlapca žiarivým úsmevom. Draco sa predral okolo nich von do chodby, Crabbe a Goyle bojovali s tým, aby s ním udržali krok.

„Pán Malfoy?“

Draco sa prudko zvrtol a ocitol sa pred Bradavickým riaditeľom. Crabbe a Goyle odstúpili o krok dozadu od starého profesora a nervózne sa na Draca pozreli.

„Môžem na slovíčko?“ Profesor Dumbledor sa na Draca prívetivo usmial a odkráčal preč, nedávajúc Dracovi na výber, či ho bude nasledovať.

Profesor Dumbledore prešiel svižne cez jednu chodbu a potom cez ďalšiu... Usmieval sa pritom a kýval na prechádzajúcich študentov. Draco sa už začal obávať toho, dlho ešte pôjdu, keď Dumbledore konečne zastavil. Draco sa rozhliadol okolo a uvidel, že stoja pred kamennou obludou. Riaditeľ sa obrátil k dverám a povedal niečo polohlasne, čo Draco nemohol zachytiť. Obluda sa napäla na svojom kameni a odsunula sa preč. Dracove oči sa rozšírili, ale to bolo len náznakom prekvapenia, že to zmeškal. Riaditeľ sa zľahka zachichotal a zaviedol Draca do svojej kancelárie.

Draco sedel ľahostajne pri prednej časti Dumbledorovho stola. Riaditeľ pozeral na neho spôsobom, ktorý Draca veľmi znervózňoval. Výraz, ktorým sa Dumbledor tváril, bol výrazom očakávania. Draco si uvedomil, že čaká na neho, kedy začne rozprávať.

„Chceli ste so mnou hovoriť, profesor Dumbledor?“ Draco ťažko bojoval proti posmešnému tónu, ktorý sa mu chcel nepozorovane votrieť do hlasu. Profesor Dumbledore bol síce bláznivý starý hlupák, ale bol mocný.

„Nuž, pán Malfoy. Dúfal som, že vy niečo poviete mne.“ Dumbledore sa pozrel na Draca, jeho modré oči sa zablysli.

Draco sa nervózne pozeral mimo starého muža. Nebolo to preto, že povedal Grangerovej, aby nič nepovedala, ale z nejakého dôvodu očakával, že to ani nepovie.

Dumbledore čakal niekoľko minút na Draca, či povie niečo, keď si konečne slabo vzdychol a pritiahol si list z jeho stola.

„Váš otec po vás poslal. Očakáva, že nasadnete na vlak z Bradavíc späť do Londýna. Zdá sa, že si myslí, že vaša osobná bezpečnosť je v ohrození pod našou starostlivosťou.“ Dumbledor zastal a čakal na Dracovu reakciu. Jeho briliantové oči na okamžik prestali blikať.

Draco chcel vyskočiť na nohy a zarevať nie, povedať Dumbledorovi, že nechce ísť k Luciusovi, vysvetliť mu, že Lucius ho zabije alebo ešte horšie. Chcel povedať Dumbledorovi všetko, ale jediné, čo vyšlo z jeho úst bolo: „Chápem. Kedy odchádzam?“

„Pán Malfoy, upovedomili ma o chýroch týkajúcich sa prítomnosti Smrťožrútov v Rokville. Myslím, že sa asi objavili počas vašej poslednej návšteve tam. Mám pravdu?“ profesor znova zastal čakajúc na Dracovu reakciu.

Draco zaťal päste a civel na podlahu. Všetok strach, ktorý mal z návratu na panstvo sa náhle zmenil na hnev. Veril jej, že to nepovie. Predtým, než sa mohol zastaviť, predtým než si mohol spomenúť, že sedí v kancelárii presláveného milovníka muklov, zasyčal slovo, ktoré by poslalo väčšinu kúzelníkov do záchvatu hnevu.

„Humusáčka.“

Dumbledore nadvihol obočie. „Predpokladám, že týmto rozkošným menom hovoríte o slečne Grangerovej?“

Draco pokračoval v uprenom pozeraní na podlahu. Cítil sa zradený. Vedel dobre, že skutočne niekomu dôveroval, hoci niekomu z Potterových priateľov. Pravdepodobne teraz boli všetci hore v ich spoločenskej miestnosti a počúvali Grangerovú ako znovu rozpráva svoj príbeh.

„Dovoľte mi uistiť vás, pán Malfoy, že slečna Grangerová neprezradila žiadne z vašich tajomstiev.“

Draco zdvihol oči a stretol sa s Dumbledorovým iskrivými očami a uvedomil si, že riaditeľ nehovorí len o výlete do Rokvillu. Zacítil, že sa začal červenať a prudko vstal.

„Je ešte niečo, čo by ste mi chceli povedať, pán riaditeľ?“ Nechcel tu už s týmto starým mužom viac sedieť. Vševediaci svit v riaditeľových očiach ho unavoval.

„Nie, pán Malfoy, už nič viac,“ povedal mu profesor Dumbledore. Keď sledoval ako Draco odchádza z jeho kancelárie, veselosť z jeho očí sa stratila a s výrazom ľútosti pozeral na chlapcovu vzďaľujúcu sa postavu.

----------------------------------------------------

Draco sa posadil na kraj postele a pozrel sa na spola naplnený kufor. Nebol si celkom istý, prečo sa vôbec obťažoval baliť. Keďže Lucius bol tak veľmi nahnevaný, tak určite nebude potrebovať svoju batožinu. Vzdychol si a začal si v hlave rozoberať metlobalové manévre. Sústredenie sa na metlobal mu pomohlo udržať jeho myseľ vzdialenú od stresujúcejších udalostí. Čoskoro zistil, že si prehráva v hlave poslednú hru, aby prišiel na to, kde urobil chyby. Ale len čo pomyslel na hru, všetko zrýchlilo a uvedomil, kam to povedie. Snažil sa, aby sa ten moment v jeho mysli nezopakoval, ale bolo už príliš neskoro. Znovu uvidel jej hnedé oči naplnené obavami a neistotou. Pobozkal ju, pretože bol nahnevaný. Nahnevaný na Pottera, nahnevaný na celý svet za to, že ho nechal dostať sa k zlatej strele tak blízko a potom zase pred zázračným chlapcom zlyhá. Chcel zraniť Pottera, vziať niečo, čo mu patrilo a privlastniť si to. Silno ju pobozkal, želajúc si, aby Potter videl, čo práve robil s jeho dievčaťom. A potom sa to všetko náhle zmenilo, už nebol viac nahnevaný. Len ju vnímal a v tom ho znenazdajky pobozkala späť. A po prvý krát si uvedomil, že ona nemôže patriť k Potterovi. Na krátky moment dokonca zabudol, kým bola, ale potom ho odtlačila spať. Ako sa opovážila ho odstrčiť? Nebol schopný tomu uveriť. Bol predsa Draco Malfoy, bol driečny a okúzľujúci a vedel o tom. A Grangerová, dobre Grangerová bola len humusáčka, ale mala odvahu odstrčiť ho preč. Len čo to skončilo, hneď si uvedomil si svoju chybu. Dovolil kučeravému vševedovi Grangerovej, aby ho pobozkala. Zúril na ňu a zúril sám na seba.

„Prekliata humusáčka. Nenávidím ju,“ mrmlal.

Vedel, že ju nenávidí. Cítil sa vždy tak nahnevane, keď ju videl s jej priateľmi, vyzerala, že má okolo seba tak veľa usmievajúcich Chrabromilčanov. Chcel ju schmatnúť a zatriasť s ňou, keď ju videl s tými, čo sa tvárili tak šťastne. Ale nemohol pochopiť, prečo ju chcel vidieť práve teraz.

„Je to len humusáčka!“

Draco sa posadil a kopnutím zatvoril kufor, kým vyšiel von z izby. Nemal žiadnu predstavu, kde sú Crabbe a Goyle a vlastne sa o to nestaral. Náhodne sa ponevieral chodbami nie tak celkom vediac, kam ide. Draco sa napokon našiel stáť pred dverami knižnice. Keď prechádzal pomedzi rôzne police, zacítil pocit pokoja, ktorý už necítil veľmi dlhý čas. Neboli tam žiadni smrťožrúti, žiadne pripojenie sa k Voldemortovi, určite žiaden Lucius a ani žiadna Grangerová.

Posadil sa do kresla s operadlom v ich izbe a pozeral sa dookola po hromadách tabuliek. Tam bolo stále tak veľa práce... také množstvo, ktoré on už nebude môcť dokončiť. Vedel, že sem prichádzala pravidelne, ale nikdy nemohol uhádnuť kedy. Zvitky tabuliek boli vždy posunuté inak ako boli vtedy, keď tam bol naposledy. V ohnisku ležal čerstvý popol, ako keby tu bola minulý večer. Ale to bolo nemožné, minulý večer tu bol a pracoval bez ohňa.

Tak kedy sem mohla prísť a založiť oheň? dumal Draco v duchu, keď sa postavil, aby sa pozrel do ohniska.

„Samozrejme, plášť.“

Draco nemohol uveriť, že si to neuvedomil skôr. Grangerová sa musela tajne prepašovať do knižnice po úradných hodinách. To dávalo zmysel. Nikdy by si nepomyslel, že by Grangerová bola taká odvážna. Ale neexistoval iný spôsob ako by inak dokončila svoju prácu. Draco sa pozrel na hodinky; vo Veľkej sieni prestali podávať večeru pred dvoma hodinami. Len musel počkať.

----------------------------------------------------

Bola polnoc, keď sa dvere do miestnosti potichu otvorili. Neuvidel ju, ale bol si istý jej prítomnosťou. Draco sa posadil do kresla s vysokým operadlom, tvárou preč od dverí. Izba bola tmavá a ona nevedela, že tam bol. Sedel bez pohnutia, jednoducho čakal na ňu, kým príde bližšie. Dvere za ním sa zavreli a nepatrné šťuknutie mu napovedalo, že zamkla dvere. Mohol počuť ako sa v temnote izby pohybuje okolo debničiek. Kľakla si pred ohniskom a zašepkala potichu kúzlo a plamene sa šťastlivo zatrepotali a osvetlili tmavú izbu. Vzdychla si úľavou. Zvrtla sa a zbadala Draca. Jej oči sa rozšírili a napla svoje telo, ale Draco už bol z kresla preč. Podarilo sa jej urobiť krok dozadu, keď ju zdrapol za obe ruky a trhol nazad od ohňa. Videl ju ako tam stojí; osvetlená ohňom ako nejaký druh éterickej bytosti, ako pozerá na neho, ako na nejakú príšeru a to ho privádzalo do zúrivosti. Mykol s ňou dookola a postrčil ju nazad ku kreslu. Unikol jej malý vzdych... ale nevykríkla. Draco pustil jej ruky a ona klesla nazad do kresla. Popadol opierky na ruky a naklonil sa k nej, prenikavo hľadiac. Schúlila sa hlbšie do kresla a len na neho civela so širokými, vystrašenými očami.

„Nepozeraj sa na mňa tak,“ zasyčal na ňu, uvedomil si, že nemá rád, keď sa naňho takto pozerá; vyvádzalo ho to z rovnováhy.

„Tak ma prestaň strašiť,“ jej hlas bol len o trochu silnejší než šepot a nepatrne sa triasla.

Draco stuhol a potom sa pustil jej kresla. Zosunul sa na stoličku oproti nej a pretrel si čelo. Čakal, že sa pokúsi utiecť z izby, teraz, keď ju už nenútil zostať, ale ona len sedela bez pohnutia.

„Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, ako robíš svoju prácu bez toho, aby som o tom vedel,“ povedal jej potichu.

„Nechcela som ťa vidieť,“ povedala mu so šepotavým hlasom, ktorý sa zdal otrasený.

Grangerová sa konečne postavila a nahla sa zdvihnúť svoju tašku, ktorá jej spadla, keď ju schmatol. Snažil sa nevšímať si, že sa jej trasie ruka, keď sa po ňu načahovala.

„Dobre, ani ja som ťa nechcel vidieť,“ vybuchol na ňu. Nevedel, prečo tu bol. Nechcel ju vidieť, ale bol tu a nerozumel tomu.

„Hlúpa humusáčka,“ zamrmlal.

Grangerová sa na neho pozrela, jej vystrašené oči začali naberať zúrivý lesk. Zdalo sa, že sa pred ním nadúva zúrivosťou a potom šľahla svoju tašku priamo na neho. Draco bol prekvapený tak, že sa ledva dokázal uhnúť.

„Ako sa opovažuješ? Čo si myslíš, že si?“ Grangerovej ruka bola zovretá v päsť a chvela sa zúrivosťou.

„Ja?“ Draco vyskočil na nohy potom, čo sa uhol jej taške. „Ja som ten, čo sa stýka s humusáčkou!“

Grangerovej oči zažiarili na neho a potom vyrazila smerom k nemu. Pohybovala sa rýchlejšie, než si Draco mohol predstaviť a predtým než mohol zareagovať, pleskla mu facku. Dracovi poklesla sánka a pozeral na ňu v šoku, ale potom sa načiahol, keď sa ho pokúsila udrieť znova. Zdrapil jej ruky a silno ňou zatriasol.

„Nenávidím to meno! Tak strašne to nenávidím! Ako sa opovažuješ volať ma tak? Ako sa opovažuješ volať ma niečím tak špinavým ako je toto, keď ty si len na krok od toho, aby si sa stal smrťožrútom? Nenávidím to a nenávidím teba!“ bojovala s ním, ale držal ju pevne a naklonil sa bližšie k nej.

„Nuž, už sa s tým nebudeš musieť viacej zmierovať, Grangerová,“ zašepkal hrozivo.

„Prosím ťa, nehovor mi, že sa moje sny stali skutočnosťou!“ vybuchla.

„Idem domov, Grangerová, späť na panstvo, späť k Luciusovi,“ povedal jej sarkasticky.

„Čo? To... to nemôžeš urobiť. Nemôžeš tam ísť. Nie potom všetkom, čo urobil.“ V jej zúrivých očiach sa koncentrovala vrelosť, ktorú považoval za tak pôsobivú. Prestala s ním bojovať a len uprene na neho hľadela.

„Vlastne nevieš, čo urobil, Grangerová,“ povedal a potom pustil jej ruky. Ustúpil od nej o krok späť a pozrel sa do ohňa. Zrazu sa cítil unavený.

„Dobre, môžem hádať, viem, že to nebolo nič dobré. Nemôžeš odísť,“ povedala mu prudko.

„Poslal po mňa, nemám na výber. Odchádzam o niekoľko dní do Londýna.“ Draco sa na ňu nepozeral, ale bol veľmi prekvapený, keď sa dotkla jeho pleca. Nepočul ju priblížiť sa.

„Porozprávaj sa s Dumbledorom, povedz mu, čo sa stalo. Môžeš mu dôverovať. Keď mu povieš, že nechceš odísť, nedovolí tvojmu otcovi, aby ťa odviedol.“ Jej jantárové oči boli uprené na neho.

„Ten bláznivý starec mi nemôže pomôcť,“ vyprskol na ňu.

„Nie je bláznivý, je skvelý!“ Grangerovej oči zažiarili hnevom na chvíľu, ale potom sa znova naplnili obavami. „Draco, nemôžeš ísť späť, nie si jedným z nich.“

Šklblo s ním, keď zrazu použila jeho meno a náhle sa mu vybavilo niečo, na čo si až doteraz nespomenul.

„Draco prosím...“ Predtým použila jeho meno po mantichorinom útoku. Znelo to divne, keď to prichádzalo práve od nej.

„Ako vieš, že nie som jedným z nich?“ spýtal sa potichu.

„Pretože si mi povedal, že nie si a ja ti verím,“ zašepkala.

Dracove oči sa doširoka otvorili nad tým, čo povedala. Mohol vidieť v jej očiach dôveru. Zdvihol ruku a zastrčil prameň vlasov, ktorý jej vypadol z chvosta, za jej ucho. Grangerovú stuhla pri tomto kontakte, ale neodtiahla sa späť. Draco nechal ruku jemne dotknúť sa jej líca a jeho prsty citlivo kopírovali jej sánku. Grangerová sa jemne chvela. Naklonil k nej. Nemal žiadnu predstavu, prečo sa chystá urobiť to, čo spravil, ale zľahka nechal svoje pery zavadiť o jej. Jeho prsty našli cestu dozadu na jej krk a začal hladkať jej kučeravé vlasy. Pozrel sa Grangerovej do tváre; jej oči boli zatvorené, keď čakala, že ju pobozká. Zatlačiac všetky svoje pochybnosti, Draco zosilnel svoj stisk na jej vlasoch a pobozkal ju. Naklonila sa k nemu a svoju útlu ruku nechala odpočívať na jeho pleci. Draco prehĺbil svoj bozk, udivený, že Grangerová bozkáva lepšie než ktokoľvek iný. Pritiahol si ju bližšie a zatlačil dolu na jej ústa, hladiac jej pery svojím jazykom. Štíhla ruka na jeho pleci pritlačila na jeho hábit a potom ho neočakávane zatlačila späť.

„Ja... ja musím ísť,“ zašepkala chrapľavým hlasom a odtiahla sa od neho. „Porozprávaš sa s Dumbledorom, že?“

Draco na ňu prikývol. Prinútil sa zhlboka sa nadýchnuť, aby sa upokojil. Nerozumel tomu. Prinajmenšom, vtedy, keď ju pobozkal, mal dôvod, aby to urobil. Ale teraz nemal žiaden dôvod, žiadnu výhovorku. Grangerová vytiahla strieborný plášť z tašky a vkĺzla doňho. Skôr než ho natiahla cez hlavu, pozrela sa na neho. Dvere sa otvorili, zavreli a potom bola preč. Draco si uvedomil, že sa mu páčilo bozkávať ju. A dokonca jedna jeho zmätená časť chcela, aby ju bozkával ďalej.

Pozrel sa na tmavý popol a predstavil si, ako veselo horí, praskotajúco a plápolajúco. Uvidel ju ako sedí na lavici s čelom zvrašteným sústredením. A nezvyklý obraz mu prišiel na myseľ. Spomenul si, ako sedela pred ním, s očami pobehujúcimi po miestnosti, aby sa vyhla jeho pohľadu. Jej škoricové oči sa upreli na zvyšok ohňa, keď mu hovorila o Potterovom plášti.


Kapitola 11. Diablo



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. **
*** Autor of English text : Aleximoon ***


Chapter 11.  Diablo
Pozn. Názov je použitý z počítačovej hry, kvôli ktorej autorka meškala s písaním kapitoly. Preto nie je preložený.

Beta.read: EGGY



Kapitola 11. Diablo

 „Ron.“

„Ron?“ 

Hermiona si nahnevane povzdychla a pichla vidličkou Rona do boku.

„Č... čo?“ Ron takmer vyskočil na nohy a prestal sa pozerať na bifľomorský stôl, kam sa túžobne díval na Susan Bonesovú od tej doby, čo vošla do Veľkej siene na večeru.

„Úprimne Ron,“ povedala Hermiona so štipkou mrzutosti, „to všetko robí s tebou jedna pekná tvárička.“ 

„Nemusela si na mňa zaútočiť!“ zareptal Ron, keď si trel svoj bok.

„Ron,“ povedal Fred svojmu bratovi, „je na čase, aby si sa dozvedel pravdu o našej drahej malej Hermione.“

„Ľutujeme Hermiona, už nemôžeme dlhšie udržať tvoje tajomstvo, je načase, aby Ron vedel horúcu pravdu,“ George prikývol.

Fred sa naklonil smerom k Ronovi a Hermione a zašepkal Ronovi: „Vieš Ron, Hermiona je v skutočnosti vidličkový šialenec!“

Fredov hlas zosilnel a veľa Chrabromilčanov ich štyroch sledovalo so zvýšeným záujmom.

„Teraz naozaj. Ron mohol by si...“ ale Hermiona bola prerušená Georgom.

„Je bláznivá Ron, bláznivá...“ George sa šialene zasmial.

„Ron,“ vložila sa do toho Hermiona znova, „mohol by si mi podať mäsový koláč?“

„Aký... aký koláč?“ spýtal sa, ale nepozrel sa na ňu. Dvojčatá predvádzali úžasnú šou, pretože vzájomne šermovali vidličkami ako v nejakom čudnom stredovekom súboji.

„Tamten vedľa tvojej ruky, Ron.“

Hermiona poklepala Rona po pleci, ale ten bol úplne mimo nad peknou Bifľomorčankou, o ktorú sa posledných pár dní veľmi zaujímal.

„Oh, tak kašli na to,“ vyprskla a vytiahla svoj prútik.

„Accio koláč.“

Mäsový koláč sa vymrštil okolo Rona, minúc špičku jeho nosa len o niekoľko milimetrov a elegantne pristál v Hermioniných roztiahnutých rukách.

„Vyťahuješ sa,“ zamrmlal hrozivo.

Hermiona práve začala krájať svoj koláč, keď Harry skĺzol na sedadlo vedľa nej.

„Ahoj Harry, kde si bol?“ spýtala sa ho a podala mu koláč.

„Myslel som, že sa nechystáš ísť na večeru,“ povedal mu Ron, konečne schopný normálnej konverzácie, pretože Susan opustila sieň.

„Nuž, rozprával som sa vonku pred knižnicou s Hagridom, musel som vrátiť knihu a povedal mi, že Dumbledore sa rozhodol...“ ale v tej chvíli sa sám Dumbledore postavil za učiteľským stolom.

Profesor Dumbledore trpezlivo počkal, kým sieň stíchne. Ticho sa rýchlo šírilo, pretože každý študent v sieni sa obrátil, aby sledoval vysokého muža vo sýtofialovom hábite.

„Dúfam, že mi všetci prepáčite toto prerušenie našej skutočne lahodnej večere, ale musím vám niečo oznámiť.“

Hermiona sa pozrela na Harryho a ihneď vedela, že čokoľvek sa im chystal povedať, malo to niečo spoločné s tým predtým. Harry sledoval riaditeľa s očakávaním.

„Minuloročný Vianočný bál mal taký úspech, že sme sa rozhodli uskutočniť ho tieto Vianoce znova.“ Dumbledore sa usmial nad tým, aká vlna rečnenia nasledovala po jeho slovách.

„A,“ pokračoval Dumbledore, „pretože sme minulý rok prežili všetci tak príjemný čas, rozhodol som sa, že bál bude otvorený pre každého. Všetky ročníky majú dovolené sa na ňom zúčastniť.“

Sieň počúvala v užasnutom mlčaní. Mladšie ročníky nemali nikdy dovolené zúčastniť sa Vianočného bálu.

„Teraz, myslím, som už prerušil vašu večeru na dosť dlho, takže vám ďakujem za vašu trpezlivosť.“ Dumbledore sa na nich znovu usmial a sadol si nazad.

Šum, ktorý nasledoval po Dumbledorových posledných slovách bol ohlušujúci. Ron, Harry a Hermiona sa naklonili k sebe, aby sa mohli šeptom dorozumieť, pretože ostatní študenti okolo nich hovorili rozčúlene.

„Ale ja som si myslel, že Vianočný bál je súčasťou trojčarodejníckeho turnaja?“ spýtal sa Ron.

„To áno,“ Hermiona odpovedala, jej obočie sa zvraštilo, keď sa zamyslela. „Podľa Bradavickej histórie sa Vianočný bál konal len počas roku turnaja. Nerozumiem, prečo to zmenili.“

„A čo ešte povolenie, aby išli prvé, druhé a tretie ročníky?“ spýtal sa jej Ron. Hermiona len pokrčila plecami.

„Ja to viem,“ povedal Harry potichu, keď sa dookola poobzeral, či niekto nepočúva.

„Predpokladalo sa, že Vianočný bál bude každé tri roky. Ale spomínate si, ako veľa ľudí zostalo v Bradaviciach kvôli nemu posledné Vianoce?“

Hermiona a Ron prikývli.

„Dumbledore chce udržať, čo najviac študentov na Rokforte kvôli Voldemortovi,“ povedal Harry.

Ron vyzeral šokovane a pokúsil sa nestrhnúť, keď Harry vyslovil meno Voldemort. „Povedal ti to Hagrid, že?“

„Vieš, aký je Hagrid, preriekol sa. Povedal mi, že sa nebudem nudiť cez tieto Vianoce, lebo každý tu zostane kvôli bálu. Povedal mi, že je to najlepší spôsob ako udržať všetkých na očiach.“

„Okolnosti musia byť naozaj zlé, keď sa tu počas prázdnin Dumbledore snaží udržať všetkých študentov. Je dosť čudné, že o aktivite temných síl nebola žiadna zmienka ani v Dennom prorokovi.“ Povedala Hermiona potichu.

„Ministerstvo sa pravdepodobne pokúša udržať to v tajnosti,“ súhlasil Ron.

„Áno,“ zamrmlal Harry, „budú sa o to snažiť a predstierať, že sa nič nedeje, až do dňa, kým im Voldemort nezaklope na dvere.“

„Mohol by si, prosím ťa, nevyslovovať jeho meno?“ naliehal Ron.

„Tak čo Weasley, prechádzate si menný zoznam a pokúšate sa nájsť niekoho, koho ty a Potter môžete podplatiť, aby vás odprevadil na bál?“

Hermiona stuhla, keď Malfoyova pomalá reč prerušila ich rozhovor. Než sa mohla otočiť na sedadle, Harry a Ron boli na nohách. Malfoy stál priamo pred nimi, na tvári jeho zvyčajný úškrn, jeho pekné črty skrivené zlomyseľnosťou. Crabbe a Goyle stáli niekoľko stôp za ním.

„Potter, prinajmenšom, má aspoň trochu peňazí, ale Weasley, ja fakt neviem, ako si to zariadiš ty. Možno by si mohol presvedčiť nejaké dievča, aby ťa odprevadilo z ľútosti,“ pobavene povedal Malfoy.

Ron skočil po Malfoyovi a podarilo sa mu umiestniť jeden pevný úder skôr, než sa Harry pripojil k šarvátke. Hermiona nebola schopná povedať, či sa Harry snažil potiahnuť nazad Rona alebo podržať dole Malfoya, pretože Snape sa tam dostal ako prvý.

„Potter! Weasley! Čo si myslíte, že robíte?“ Snape zavrčal, keď odtiahol chlapcov od Malfoya.

„Malfoy to začal!“ vybuchol Ron, jeho tvár nahnevaná a červená.

„Profesor Snape, ja som sem prišiel len preto, aby som odovzdal Grangerovej knihu na náš projekt z Aritmantiky.“ Malfoy vytiahol starú knihu z jeho tašky a podržal ju pred Hermionou. „A potom Potter a Weasley na mňa zaútočili.“

„Trest Potter, a vy tiež Weasley. Bitka je proti pravidlám, ale to vy dobre viete!“ Snape sa na nich mračil.

Hermiona si uvedomila, že Malfoy stále držal knihu pred ňou. Rozpoznala, že to bola jedna z O'Learyho kníh.

„Vezmi si to Grangerová, je tam niečo, čo by si naozaj mala vidieť.“

Hermiona zdvihla oči od knihy a stretla sa s Malfoyovými očami. Zdalo sa, že tmavosivé oči sa pozerali priamo do jej. Zacítila, že sa začína červenať a odvrátila zrak. Ale knihu si od neho vzala. Predtým než odišiel, ešte raz sa na ňu prenikavo pozrel.

Hermiona sa otočila nazad na svojom sedadle a začala listovať knihou. Pokúšala sa nepočúvať Rona, ktorý práve prirovnával Malfoya a Snapa k niečomu krajne nepríjemnému. Pretože nie príliš ohľaduplne listovala zažltnutými stránkami, poskladaný kúsok pergamenu sa zniesol ku podlahe. Rýchlo ho zdvihla a uvedomila si, že to bol odkaz.

Knižnica, po večeri,“ bolo na ňom napísané úhľadným písmom, o ktorom vedela, že patrí Malfoyovi.

Hermiona zacítila, že zatajila na sekundu dych a potom rýchlo vložila odkaz nazad do knihy. Nenápadne sa obrátila, aby sa pozrela na slizolinský stôl. Malfoy mal hlavu naklonenú dozadu, kým hlúpo sa škeriaca Pansy niečo pridŕžala na jeho udretom líci. Zdalo sa, že si všimol Hermionin pohľad. Malfoy nadvihol hlavu a stretol sa s jej očami. Hermiona pocítila samu seba rýchlo prikývnuť na neho a potom sa otočila nazad, aby počúvala Rona ako rozpráva Harrymu, čo by rád urobil Malfoyovi.

--------------------------------------------------

Hermiona kráčala po tichých schodoch preč od Veľkej Siene. Vzrušený hovor tíchol, ako zatáčala jednou stmavnutou chodbou za druhou. Nie naposledy sa Hermiona divila, na čo preboha myslela. Práve súhlasila stretnúť sa na tajnom mieste s Malfoyom? Hermiona zacítila pocit nervozity v žalúdku. 

„Hlúpy Malfoy,“ mrmlala si pod nos.

Napriek tomu, že sa Hermiona obávala byť sama s Malfoyom, vedela, že neexistovala možnosť, že by ho odmietla. Bez ohľadu na to, koľko krát sama sebe povedala, že sa nestará o slizolinského chlapca, nemohla si nevšímať zdrvujúci pocit strachu, ktorý cítila, keď myslela na to, že odíde z Rokfortu. Malfoy je nepovedal, čo sa stalo v Rokville, keď bol so svojím otcom. Ale Hermiona bola múdre dievča a výraz zúrivosti, ktorý mal Malfoy na svojej tvári, keď hľadal svojho syna, spôsoboval, že jej tuhla krv v žilách.

Ak ešte nehovoril s Dumbledorom, budem ho k tomu musieť donútiť!“ povedala si pevne pre seba.

Hermiona vedela, že Malfoy nechce ísť k Luciusovi; vedela, že nechce byť smrťožrút. Toto prekvapilo Hermionu viac než čokoľvek iné. Dobre, nie viac než čokoľvek iné. Náhle musela potlačiť vzrušenie, ktoré zacítila, keď si spomenula ako sa Malfoy dotkol jej líca, keď si ju pritiahol bližšie, keď on...

„Prestaň! Prestaň na to myslieť!“ Hermiona zanadávala sama sebe, keď zabočila na ďalšiu chodbu na jej ceste do knižnice.

To nebolo tým, že by sa jej páčilo, čo Malfoy urobil, tým, čo tiež urobila ona, len nemohla dostať to von z jej mysle. A keď sa Hermiona dostala k dverám knižnice, bola schopná presvedčiť sama seba a nie naposledy, že nemá rada Malfoya. Vôbec ho nemá rada.

Hermiona zastavila pred ich miestnosťou, zhlboka sa nadýchla, upokojila svoje dýchanie a otvorila dvere. Teplý oheň horel v ohnisku a Malfoy sedel na stoličke za veľkým stolom. Pozrel sa hore na ňu a na chvíľu Hermiona uvidela záblesk v jeho očiach. Bolo to niečo príjemné a príťažlivé, ale tak náhle ako sa to objavilo, tak to aj odišlo a Hermiona zistila, že sa pozerala na toho istého Draca Malfoya, ktorým vždy pohŕdala.

„Nebol som si istý, či sa ukážeš, Grangerová. Nazdával som sa, že ťa tam Potter a Weasley zdržia naveky,“ povedal jej Malfoy jeho zvyčajnou pomalou rečou.

„Vieš, že si ich nemusel dostať do trestu len preto, aby si mi podal odkaz, Malfoy,“ odpovedala Hermiona, keď zavrela dvere za ňou.

„Pravda, ale prečo by som si nechal ujsť takú skvelú príležitosť?“ uškrnul sa Malfoy na ňu.

„Vieš ty Malfoy, niekedy si taký hlupák!“ vybuchla Hermiona.

Hermiona sa strnulo posadila na stoličku oproti nemu, dosť vďačná za to, že ich delí celý stôl. Teraz ju mlčky sledoval a prameň jeho svetlých blond vlasov mu padal do tváre. Hermiona musela bojovať s nutkaním nakloniť sa k nemu a učesať mu ho späť cez hlavu. Nepatrne sa chvela pri myšlienke na to, ako sa jej prsty prehŕňajú cez jeho strieborno-zlaté vlasy.

Niekoľko minút pretrvávalo v izbe ticho, pretože Hermiona sedela nepohodlne, kým ju Malfoy potichu skúmal. Jej dlane sa začali potiť a začala cítiť, že sa červená, pretože Malfoy pokračoval v zízaní na ňu.

„Nuž?“ spýtala sa, dúfajúc, že znela pokojnejšie, ako sa cítila.

„Nuž?“ odpovedal Malfoy; vyzeral zamyslený.

„Povedal si to profesorovi Dumbledorovi?“ spýtala sa Hermiona, zúfalo sa chcela dozvedieť odpoveď, ale zároveň sa jej hrozila.

Malfoy vyzeral, že si uvedomil, čo chcela vedieť a apaticky sa natiahol a pozrel z okna.

„Pekná noc, nie? Mesiac vonku je úžasný, nemyslíš Grangerová?“ Jeho dokonalý úškrn sa prehĺbil.

„Do pekla, Malfoy, ak si s ním nehovoril, prisahám, že ťa tam odtiahnem!“ Hermiona sa postavila, oči sa jej blýskali.

„Hmm... to by mohlo byť zaujímavé, nemyslíš?“ Malfoy sa pohľadom vrátil k nej.

Hermiona zovrela ruky v päsť a pozrela dole na stôl. Nenávidela, že to bolo pre ňu také ťažké. Nenávidela skutočnosť, že sa znepokojovala, strašne o neho znepokojovala.

Malfoy si zľahka vzdychol a Hermiona sa pozrela na neho. Chladný úškrn bol preč a ona si zrazu rozpomenula na strateného chlapca, ktorého našla v uličke v Rokville.

„Povedal som to Dumbledorovi a zostávam. Neviem, čo on povie Luciusovi, ale viem, že ten bude zúriť. Ale napriek tomu pochybujem, že Dumbledore sa bude starať, či on nerozbije Ministerstvo, či hej?“ spýtal sa Malfoy miernym, rezignovaným hlasom.

Hermiona prikývla na neho. „Áno, Fudge nebude akceptovať fakt, že sa Voldemort vrátil.“ 

„Tak načo si dokonca robiť starosti s bojovaním?“ Malfoy si prešiel rukou vo vlasoch a upravil nazad prameň, čo tak obťažoval Hermionu, odkedy vstúpila do miestnosti. „Ak sa Dumbledore a ministerstvo nezhodnú, akú šancu má ktokoľvek voči Voldemortovi?“

Hermionine oči sa rozšírili, pretože keď zasunul dozadu vlasy, odhalil podliate oko. Nemohla zabrániť úsmevu, ktorý sa jej rozšíril naprieč tvárou pri tomto pohľade. Malfoy sa na ňu čudne pozrel.

„Čo je zábavné, Grangerová?“ spýtal sa.

„Nič, len s potešením spoznávam, že si neunikol nezranený, Malfoy,“ povedala mu s teplým úsmevom.

„Šťastný úder, to je všetko.“

Hermiona mohla skoro odprisahať, že sa Malfoy na ňu usmieval.

„Vieš, že nie vždy musíš byť ku každému taký hnusný,“ povedala mu potichu.

„Samozrejme, že musím, niekto musí udržať Pottera a Weasleyho na uzde,“ povedal jej srdečne.

„Malfoy, čo urobil? Tvoj otec, prečo ťa hľadal v Rokville?“

Slová jej vypadli z úst skôr ako ich mohla zastaviť. Hermiona sa ho už dávno chcela spýtať, čo sa vtedy stalo, ale neodvážila sa. Ale teraz sa jej uľavilo, keď vedela že nebude poslaný do záhuby.

„Lucius a ja sme sa len rozprávali o mojich plánoch do budúcnosti,“ povedal Malfoy pokojne, bez citu v jeho hlase.

„Malfoy...“ zamrmlala potichu Hermiona.

„Pozri, Grangerová, čo chceš, aby som povedal? Chceš vážne počuť, že môj otec by ma ochotne zabil, keby mu to Voldemort povedal? Že Lucius ma pravdepodobne zabije aj tak, napriek tomu, čo tvoj drahocenný riaditeľ hovorí? Čo chceš po mne, aby som povedal, Grangerová?“ Malfoyove šedé oči nebezpečne stmavli a potom zmĺkol a pozrel za mimo nej.

Malfoy si znova prehrabol rukami vlasy a potom položil svoju tvár do dlaní, lakťami sa opieral o stôl. Hermiona sa načiahla cez stôl a jemne sa ho dotkla jeho ruky; strhol sa a pozrel sa na ňu. Hermiona okamžite stiahla ruku späť a zhrbila sa do kresla, bojujúc s rumencom, ktorý hrozil, že sa jej rozleje po tvári.

„Malfoy, bude to všetko v poriadku, myslím. S Dumbledorom si tu na Rokforte," povedala mu Hermiona len čo náhle našla svoj hlas.

Malfoy sa posmešne zasmial.

„Ó áno, pretože Dumbledore odviedol výbornú prácu pri udržiavaní Pottera v bezpečí!“

Hermiona zbledla, ako keby ona potrebovala pripomínať, ako často bol Harry v nebezpečenstve. Akoby nestrávila väčšinu svojho voľného času tým, že si robila starosti o neho a Rona. Hermiona sa krátko udivila, že si teraz robí starosti o Malfoya. Hermiona si hrýzla spodnú peru a skúmala zložitú rezbu na boku veľkého stola, ktorý ich oddeľoval. Keď zacítila jeho pohľad na sebe, vzhliadla hore. Malfoyov výraz bol dosť nečitateľný, ale Hermiona cítila náznak obavy a obrázky z ich minulého stretnutia sa jej mihli hlavou. Vztýčila sa z jej kresla, pričom ho skoro prevrhla.

„Knižnica sa bude čoskoro zatvárať,“ oznámila a dúfala, že nepostrehne mierne vyššiu intenzitu jej hlasu.

„A ty si predtým bola proti tomu byť tu po úradných hodinách, Grangerová.“

„Pozri, nechcem sa dostať do problémov, Malfoy.“

Hermiona pozrela na hromadu zvitkov v blízkej debničke a vybrala niekoľko, aby na nich pracovala v spoločenskej miestnosti. Prešla k dverám a otočila sa a pozrela na neho. Malfoy sa vôbec nepohol, jeho oči zostávali na nej a potom sa pozrel nazad do ohňa.

„Ja... ja som rada, že zostávaš, Malfoy,“ povedala potichu, prekvapená, že takéto slová mohli pochádzať od nej.

Malfoy nepovedal nič a svoje oči vôbec nespustil z tancujúcich plameňov v kozube.

------------------------------------------------------------------

Hermiona si pritiahla svoj zimný kabát tesnejšie okolo seba a priala si, aby si bola priniesla so sebou niečo teplé na pitie. Pozrela na smerom hore tam, kde Chrabromilské družstvo trénovalo. Harry zlietol dole k nej z výšin, kde sa vznášal vysoko nad všetkými, a počkal až sa zjaví zlatá strela. Hermiona sa obvykle tešila zo sledovania metlobalového tréningu, ale dnes bolo príliš chladno byť tak dlho vonku. Hermiona si šúchala ruky o seba a vydychovala zhlboka, zľahka sa usmievajúc, keď jej dych zamŕzal okolo nej.

„Ahoj, Hermiona.“

Hermiona sa pozrela dole a uvidela Deana Thomasa štverať sa hore k nej.

„Ahoj Dean, ako sa máš?“ spýtala sa srdečne.

Dean sa vrelo usmial a posadil sa. Prehrabal sa v svojej taške a vytiahol von muklovské termosky. Hermiona sa doširoka usmiala a schúlila sa bližšie k nemu.

„A čo tam máš?“ spýtala sa so zvedavým úsmevom.

„Horúci mušt, domáci škriatkovia ho varili celý deň dole v kuchyniach. Seamus a ja sme nakoniec rozhodli, že sa ich tam oplatí navštíviť a dostať nejaký.“ Dean nalial trocha zlato-hnedej tekutiny do malého pohára, čo slúžil ako vrchnák termosky a podal ho Hermione.

„Vďaka Dean, už som tu naozaj vymrzla. Neviem, prečo som súhlasila, že sa prídem pozrieť na tréning, mohla som robiť niečo užitočnejšie,“ povedala zamyslene.

„Ako Aritmantiku?“ uškrnul sa Dean. „Sledovanie metlobalu je lepšie než Aritmantika v akýkoľvek deň, jediná vec, čo by ešte mohla byť lepšia je futbal.“

„Prečo všetci moji priatelia musia byť športoví fanatici?“ spýtala sa Hermiona mrzutým tónom.

„Vlastne Hermiona. Keď hovoríš o priateľoch, bol som zvedavý, či by si mohla... nuž to čo som chcel povedať je, že od tej doby, čo sme priatelia a tak...“ Dean sa hanblivo pozrel dole na ich topánky. „Rozmýšľal som... nuž myslím, že ty už pravdepodobne pôjdeš s Ronom alebo Harrym, ale ak nie a pretože sme priatelia...“ Dean zastal a pozrel sa Hermionu. „Nechcela by si ísť na bál so mnou?“

Hermiona sa usmiala. „Nie, nejdem s Ronom alebo Harrym, rozhodli sa, že keď musia byť vystavení ešte ďalšiemu bálu, tak pôjdu bez partneriek.“

Dean vyzeral trošku uvoľnený vďaka týmto novým informáciám.

„Rada pôjdem s tebou Dean, to by bolo veľmi milé,“ povedala mu Hermiona. „Oh, pozri, myslím, že už skončili.“

Dean sa zvrtol, aby sa pozrel na ihrisko, kde chrabromilský tím klesal k zemi.

„Chceš ísť dole a stretnúť sa s nimi?“ spýtal sa jej.

„Iste.“ Hermiona vstala a dopila posledný dúšok muštu, vychutnávajúc si slastné teplo, ktoré poskytoval.

Dean zbalil termosky a potom ustúpil dozadu, čakajúc na Hermionu, kým si zabalí svoje veci. Pozrela na neho a srdečne sa na neho usmiala. Hermiona by mohla odprisahať, že sa slabo začervenal predtým než sa pozrel inam.

Hermiona sa v duchu usmiala a prehodila si tašku cez plece. Deana mala rada, bol milý.

Ó, áno,“ šepkala časť jej mysle, „veľmi milý a bezpečný tiež.“

Čo je tak zlé na bezpečnosti?“ pýtala sa Hermiona v duchu. „Mám rada bezpečie. Je to lepšie než druhá možnosť.“

Obrázok Malfoya jej náhle prišiel na myseľ. Vyzeral tak strateno a osamotene. Malfoy pozerajúci na ňu s tým výrazom, ktorému nerozumela ale vyvolával u nej nervozitu v žalúdku. Dean ju určite neznervózňoval.

„Prečo znova myslím na Malfoya? Možno má Ron pravdu, asi som zošalela,“ pomyslela si.

„Áno,“ ten hlas zapišťal znova, „praješ si, aby to bolo tou príčinou.“

„Oh, sklapni už!“ vyprskla Hermiona v rozrušení.

Dean sa cez plece obzrel na Hermionu. Hermiona sa začervenala, keď si uvedomila, že poslednú vetu povedala nahlas. Zrýchlila tempo, dobehla Deana a potom pokračovali dole smerom k ihrisku. Mlčky, rozhodla sa už nikdy viac nepremýšľať o Malfoyovi.


Kapitola 12. Rozhovor o bále



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. **
*** Autor of English text : Aleximoon ***

Chapter 12. Discussing the Ball

Beta.read: EGGY



Kapitola 12. Rozhovor o bále

Draco sa opieral o ohradu pastviny a nechal svoje oči putovať po zmesi Chrabromilčanov a Slizolinčanov. Jeho zrak sa dlhšie zdržal na Grangerovej, ktorá stála na kraji čistinky pred Hagridovou chatrčou s Potterom a Weasleym. Ani prinajmenšom nevenovali pozornosť poloobrovi, pretože sa vzájomne rozprávali tlmenými hlasmi. Z času na čas sa niekto z nich pozrel cez plece, či niekto nepočúva. Grangerová sa pozrela späť a jej hnedé kučery zachytili jasné svetlo . Draco bol prekvapený pretože normálne tmavohnedé vlasy sa zmenili na svetlé a zlatohnedé. Niežeby sa zaujímal o prekvapivé množstvo farieb, ktoré mali Grangerovej vlasy. Zdalo sa, že si všimla jeho záujem a pozrela sa na neho. Vyzerala, že sa každú chvíľu usmeje, ale keď sa na ňu posmešne usmial, zmenila názor.

Hlučný dunivý hlas odtiahol Dracove oči z Grangerovej ku stredu ohrady, kde mal Hagrid nejakú novú príšeru.

„To je bezekiras. Pozor Finnigan, nedostaňte sa k nemu tak blízko.“

Draco posmešne odfrkol; obluda sa podobala viacmenej na dosť veľkého leva. Na rozdiel od normálneho leva sa ale Hagridov nový domáci miláčik trblietal a žiaril. Jeho hustá hriva blikotala na svetle a spôsobovala, že pohľad na ňu bol takmer bolestivý.

Bezekiras, ktorý v tejto chvíli spal, bol najmenej sedem stôp dlhý a keby stál, bol by viac než päť stôp vysoký. To veľké nemehlo im práve vymenovávalo všetky magické schopnosti toho tvora, ale Draco sa o to nestaral. Bol posledný deň vyučovania pred zimnými prázdninami a všetko, čo on naozaj chcel, bolo zostať v teple a pokračovať v sledovaní úžasnej trojice.

Ohromujúci štekot vrátil nazad jeho pozornosť, keď veľký čierny pes prechádzal okolo neho. Zviera, ktoré Hagrid tak rád volal psom, ľahko vyskočilo na plot a vrčalo hrozivo na spiaceho leva. Šelma lenivo otvorila jedno oko a potom sa apaticky pretiahla. Skúmala svoje okolie s hmlistým záujmom. Pes slabo zavrčal a pohol sa smerom k veľkej šelme. Šelma zábavne zazívala a potom udrela psa cez jeho dlhý ňufák.  

Pes vydal strašný výkrik a zutekal nazad cez ohradu. Avšak šelma nebola touto malou hrou unudená a rýchlo prenasledovala veľkého psa spať k plotu.

Draco sledoval incident s rastúcim záujmom, keď veľká šelma skúmala študentov, ktorí ju obklopovali.

„Teraz zostaňte pokojní a nebehajte dokola,“ povedal Hagrid ticho.

Ale ako väčšina kúzelných zvierat aj bezekiras mohol vycítiť strach. Otočil svoje veľké zlaté oči na Longbottoma a zasyčal. Ten idiotský Chrabromilčan hystericky vykríkol a otočil sa utekať smerom k hradu.

Draco sa zacítil ako sa zaškeril, pretože šelma sa okamžite pustila do prenasledovania, hravo skákajúc Longbottomovi v pätách. Potter, vždy hrdina, a Weasley vybehli za Longbottom so svojimi čarodejnými prútikmi. Hagrid tiež tesne v pätách. Dracov úškrn rástol nad tým zmätkom. Všetci Chrabromilčania to zdesene sledovali, kým Slizolinčania sa takmer váľali smiechom. 

Longbottom zmizol za kopcom a trieda ho začala nasledovať. Draco nechcel zmeškať tú zábavu, tak sa odtiahol od plota. Kráčal smerom ku Crabbovi a Goylovi, keď sa zastavil. Prebehol ním zvláštny pocit. Nie celkom vediac, čo to bolo, Draco zastal, aby zistil, či sa to stane znovu. Určite si bol istý, že ten zvláštny pocit zacítil znovu, ako keby ho niekto volal. Pozrel sa cez plece, ale väčšina študentov už opustila čistinku a žiaden z nich mu nevenoval pozornosť. Zacítil to znovu, ale bolo to silnejšie a viac naliehavejšie. Otočil sa a kráčal späť k Hagridovej chatrči. Dôverne ten pocit poznal, ale znepokojoval ho. Pokračoval povedľa chatrče a obzeral sa naokolo. Ďaleko vzadu, na kraji lesa bola malá šopa. Pohol sa pomaly smerom  k nej a potom zastal. Niečo ho prenasledovalo. Ale Draco nevidel nič iné okrem stromov. Rozhodol sa, že naozaj nepotrebuje vedieť, čo za zvláštny pocit sa k nemu vracal a že odísť do hradu, aby sa potešil z príjemného obeda, bude určite tá správna vec, keď nejaký hlas sa prehnal cez neho.

„Nehýb sa Tesák! Nemôžem ti pomôcť, ak sa budeš stále hýbať!“

Draco vzdychol. „Ako môže byť všade?“ 

Keď prišiel na roh malej šopy, našiel Grangerovú ako sa zúfalo pokúša udržať na obojku veľkého psa. Pes sa napínal oproti nej a jediný dôvod, prečo sa ešte nerozbehol späť ku chate, bolo to, že Grangerová nejako dokázala omotať koniec druhý koniec lana z jeho obojku na niekoľko krát okolo malého stromčeka. Vďaka tomu bol malý stromček zohnutý až k zemi ako bojoval so psom.  

„Čo robíš Grangerová?“ spýtal sa chladne.

Pozrela hore, prekvapená s malou nádobkou v jej rukách. Draco spoznal, že je to liečivý balzam; bola to tá istá vec, čo madam Pomfreyová používala na jeho rôzne metlobalové zranenia. Grangerová sa očividne pokúšala použiť ho na hlboké rezné rany na psom ňufáku.

„A čo vyzerá, že robím, Malfoy,“ vyprskla urazene.

Keď mu to hovorila, Draco si všimol, že náhodne prešla na druhú stranu za mohutné telo psa. Urobila to na poslednú chvíľu, stále sa uisťovala, že je niečo hmatateľné medzi nimi dvoma. Draco si uvedomil, že to bolo to najlepšie. Vždy sa zvláštne cítil, keď bola príliš blízko. Znervózňovalo ho to.

Draco začul zlomenie vetvy na jednej strane malého priestoru, ktorý obklopoval šopu. Napäl uši, pokúšajúc sa zachytiť nejaký iný zvuk, ale už bolo ticho; príliš ticho.

„Grangerová, myslím, že by sme mali radšej ísť,“ povedal potichu a vytiahol čarodejný prútik.

„Prečo? A každopádne nemám v úmysle ísť niekam s tebou.“

Dracove oči sa zúžili a zabudol na vzrastajúci pocit zlej predtuchy, pretože ona prekrížila svoje ruky na hrudi a poskytla mu jej najodmietavejší výraz. Ale zvuk ďalších lámaných vetví, v tom čase oveľa bližšie, pripomenul mu blížiace sa nebezpečenstvo. Vykročil dopredu, zdrapil ju za zápästie a odtiahol ju preč od psa.

„Niečo je tam vonku, Grangerová, musíme odísť,“ povedal jej zúrivo, keď sa snažila vytrhnúť z jeho zovretia.

Grangerová pozrela na neho so zjavnou nedôverou, ale potom pozrela dole na psa. Pes nikdy neprestal vo svojom boji za slobodu. Pozrel na ňu so svojimi veľkými očami a pritlačil svoje uši k hlave a zavrčal smerom k stromom.  

Grangerovej oči sa rozšírili a potom sliedila pátravo pomedzi tmavé stromy, hľadajúc akýkoľvek náznak pohybu. Draco zrazu zacítil ako cez neho prešlo príjemné teplo. Pocit uvoľnenia, ktorý už nemal večnosť, pustil jej zápästie. Otočila sa a pozrela na neho spýtavo. Jej veľké hnedé oči sa prepaľovali do vnútra jeho duše.  

Áno,“ pomyslel si neurčito, „to by mohlo byť príjemné, len sa pozerať navždy do jej očí.“

Hlboká ospalosť začala prenikať cez neho a veľká túžba posadiť sa a zaspať sa prehnala cez neho.

„Malfoy?“ Grangerovej ostrý hlas ho vrátil nazad z jeho snenia.

Draco sa rozhliadol okolo, zacítil ako hlboká hmla prechádzala cez jeho hlavu. Zrazu si uvedomil, čo to na nich poľuje.

„To je mantichora, Grangerová,“ zašepkal.

„Čo? To nie je možné!“ povedala mu.

Ale Draco nemal v úmysle sa dohadovať; už zažil tieto zvláštne pocity predtým, práve vďaka nim pustil tú hroznú vec z klietky. Popadol ju za ruku a potiahol ju za ním, idúc rýchlo späť na cestu, bojujúc s naliehaním, aby bežali. Nechcel jednať ako korisť, skôr než musel.

„Ale Tesák,“ povedala.

„Vykašli sa na toho prekliateho psa!“ vybuchol Draco, zrýchliac jeho tempo.

„Nemôžem!“ zanariekala a podarilo sa jej vykrútiť z jeho zovretia.

Draco sledoval ako beží nazad dole po cestičke. Nevedel, prečo ju už neopustil. Keď sa sama rozhodla, nechať sa zabiť, prečo by sa mal starať? Ale on sa staral a s pocitom márnosti sa rozbehol za ňou.

Grangerová klesla na kolená a pokúšala sa rozmotať uzly, ktoré držali psa na mieste. Jej ruky sa triasli s rastúcim pocitom strachu a  prsty sa  jej šmýkali po lane. Pes stál úplne ticho, jeho tesáky vycerené, zľahka vrčiace.

„Nechaj mňa,“ vyprskol Draco a odtlačil Grangerovú nabok. Ľahko uvoľnil povraz zo stromu a mykol s ním, aby upútal pozornosť psa. Pes sa neho pozrel a potom sa rozbehol smerom k veľkej skupine kríkov.

„Nie teraz Tesák!“ zasyčala Hermiona na neho a pritiahla ho vďaka obojku.

Draco schmatol Grangerovej ruku a postavil ju na nohy. Kroviny na pravej strane práve zašušťali a on mohol počuť slabé zamrmlanie. So psom skákajúcim pred nimi bežali nazad na cestu, viac sa nestarajúc, čo ich prenasleduje, nech to bolo čokoľvek.

Obzrúc sa cez plece, mohol tak-tak vidieť ako sa netvor rúti za nimi. Na polovicu skrytý v hlbokom lístí, len záblesky zlatohnedej kožušiny. Ale jeden pohľad na chvost škorpióna povedal Dracovi, že má pravdu v tom, čo to je. Snažil sa spočítať ako dlho by mohli bežať než ich to chytí, keď ho náhle Grangerová silne potiahla doľava. Potkýnajúc zachytil sám seba skôr než mohol prepadnúť cez svoje vlastné nohy a nechal ju, aby ho viedla cez husté stromy. Náhle zastavila, tak že Draco takmer vrazil do nej. Pred nimi stála Hagridova chatrč.

Napriek tomu, že mohol počuť ako sa mantichora rýchlo približuje, ozvala sa v ňom jeho malfoyovská pýcha.

„V žiadnom prípade tam nejdem!“ povedal jej rozhodne.

Grangerová sa na neho pozrela cez plece a potom ho silno sotila do vnútra izby. Spadol na podlahu a rýchlo sa zvrtol; bol schopný zachytiť mantichorin pohľad pri veľkom skoku tesne predtým ako Grangerová zatreskla dvere. Na chvíľu nastala pauza a potom ohromná sila udrela do dverí z druhej strany. Celá chatrč sa zatriasla. Draco sa nervózne pozrel okolo seba. Ako odolná je chatrč? Ďalšie veľké buchnutie, ale chatrč zostala nedotknutá.

Sadli si potichu za drevený stôl, sledujúc dvere na Hagridovej chatrči. Tesák sa hrbil v rohu, uši pritlačené k hlave, vrčiac slabo na stenu.

„Ako dlho myslíš, že tu budeme?“ nakoniec sa spýtal Draco.

„Ako to mám vedieť Malfoy?“ vyprskla Grangerová v zlej nálade.

„Nuž ty vyzeráš, že vieš všetko hum... Grangerová,“ zamrmlal Draco.

Nezdalo sa, že si Grangerová všimla jeho prerieknutie. Postavila sa a presunula sa k jednému z okien a pozrela sa dookola.

„Nevidím nič, možno to odišlo preč,“ nádejne na neho pozrela cez plece.

„Do pekla, Grangerová, choď preč od okna, len to prilákaš.“

Demonštratívne sa mu otočila chrtom. Draco sa postavil a začal ísť k nej, keď zviera urobilo ďalší útok na chatrč. Grangerová rýchlo vykríkla, pretože mantichora zaútočila na okno. Bleskurýchlo sa vrátila na svoje miesto a pokúšala sa znovu polapiť dych.

„Hovoril som ti to,“ povedal.

„Hagrid musí mať nejaké kúzla na stenách, ktoré udržujú vonku veci ako táto,“ povedala ignorujúc to.

Grangerová vstala, pohla sa k drevenému kredencu a vzala masívnu kanvicu na čaj a dve šálky čaju. Draco sledoval ako sa zamestnávala ohňom. Roztržito zastrčila kader tmavých vlasov za svoje útle ucho a zavesila kanvicu nad plamene. Draco pocítil nejaký zvláštne krútiaci sa pocit hlboko vo svojom vnútri. Na sekundu si pomyslel, že je príliš pekná, aby sa na ňu pozeral. Pozrela nazad na neho, jej jantárové oči sa zablysli svetlom z ohňa, stále boli naplnené strachom, ale záblesk očakávania sa tam začal vytvárať. Draco zacítil ako zrazu jeho ústa vyschli. Odvrátil sa preč a poobzeral sa po malej chatrči.

„Prečo je niekto ochotný žiť tu?“

„Myslím, že je tu útulne,“ povedala mu Grangerová hlavato.

„Oh počkaj, zabudol som, že rada tráviš svoje prázdniny u Weasleyovcov. Tak toto uspokojuje tvoj vkus úplne.“

Grangerová sa začervenala a potom sa naklonila smerom k nemu a povedala slabým nebezpečným hlasom.

„Ľutujem ťa, nikdy si nebol v nejakom útulnom dome. Vždy si bol v tom studenom malfoyovskom panstve, ktoré tak miluješ. Jeden deň si uvedomíš, že peniaze a sila neznamenajú príliš veľa, keď všetko naokolo teba je studené.“

Predtým než si sadla, naliala pariaci sa čaj do dvoch šálok. Zdvihla šálku k perám prstami pevne zovretými. Draco civel na ňu v šoku. Pravdaže mala pravdu a to bol ten problém. Ako ona mohla mať vo všetkom pravdu, ako mohla spoznať to len tým, že sa naňho pozrela? Jediná vec, o ktorú sa skutočne staral, bolo panstvo. Obrovský starý dom, ktorý jeden deň mohol byť jeho, dom, kde ho vychovali. Ale mala pravdu, bolo tam studeno.

„Ja... je mi ľúto, Malfoy, nemala som ti to povedať.“

Prekvapený Draco pozrel na ňu. Nervózne trela špičky prstov oproti hrane stola. „Nemala som hovoriť takého veci.“ Draco sa na ňu zaškeril; prevrátila oči a pokračovala. „Áno, dokonca ani tebe.“

Draco sa oprel dozadu na drevenej stoličke, ktorá - musel pripustiť - bola celkom pohodlná a ešte viac sa uškrnul.

„Tak Grangerová, tešíš sa na rande s Potterom?“

Grangerovej zabehol čaj a ohromene na neho pozrela.

„O čom preboha to hovoríš, Malfoy?“ spýtala sa.

„O Vianočnom bále, Grangerová, naozaj by si mohla dávať pozor,“ povedal jej zatrpknuto.

„Nejdem s Harrym.“

„Čože? Nehovor mi, že si vážne povedala áno Weasleymu? Ten hlupák nemá čo ponúknuť, chcem tým povedať, či si videla ten talár, čo si obliekol minulý rok?“ bľabotal Draco; myšlienka, že by Grangerová išla s Potterom bola viac prijateľnejšia ako že ide s Weasleym. Prinajmenšom Potter bol slávny. 

„Pre tvoju informáciu, nejdem ani s Ronom ani s Harrym.“

„Ešte nemáš partnera?“ Draco nemohol skryť šok v jeho hlase. Aj keď bola v Chrabromile, bola predsa len celkom pekná a dosť obletovaná, keď to tak mohol povedať.

„Vlastne idem s Deanom,“ Grangerová pozrela mimo neho.

Draco sa rýchlo zamyslel, pokúšajúc sa spomenúť, kto to bol. Spomienka na vysokého chlapca na Elixíroch mu prišla na myseľ.

„Thomas? Ty ideš s Thomasom? Musí byť najmenej o dve stopy vyšší ako ty. Stavil by som sa, že ani nemôže tancovať, vyzerá tak strašne vytiahnuto.“

„Mám Deana rada a nie je taký vytiahnutý,“ odsekla Grangerová. „Mimochodom, s kým ideš ty?“

„Ja...“ Na malú chvíľu uvidel Draco sám seba ako kráča cez dvere do Veľkej Sály v páre s hnedovlasou dievčinou držiacou sa jeho ruky, jej ľahký vzdušný hábit vlaje okolo jej kriviek, a keď sa obrátila k nemu, aby sa na neho usmiala, jej teplé jantárové oči rozcitliveli niečo v jeho vnútri. „Pansy. Idem s Pansy.“

„Oh,“ povedala Grangerová. Draco si pomyslel, že vyzerala takmer skľúčene, ale ten pohľad zmizol tak rýchlo, že si tým nebol istý.

Potom upadli do ticha. Draco uvažoval o tom, čo to znamenalo, že myslel na ňu ako na svoju partnerku na bále. Neklamal o tom, že ide s Pansy; to hlúpe dievča skočilo po ňom hneď, čo upustil sieň po Dumbledorovom oznámení. Draco súhlasil, že s ňou pôjde, pretože bola najatraktívnejšie dievčaťom v slizolinskej fakulte a ona tým pozdvihne jeho ego, čo ho veľmi potešilo. Ale keď sa Grangerová spýtala, koho berie, pomyslel si na ňu. A zdalo sa to tak normálne, tak prirodzené, tak správne. 

Grangerová vstala a začala znova šuchotať v kredenci. Objavila sa s malým tanierikom tvrdých koláčov. S grimasou zatvorila dvierka na kredenci a malý kúsok pergamenu sa zatrepotal dole k podlahe. Zamračená položila tanier na stôl a zdvihla kúsok papiera. Draco pozeral naň cez jej plece, keď si sadla. Neusporiadané čarbanice sprvu dávali ťažko zmysel. Zvyšok pergamenu bol pokrytý malými kresbami a značkami. Dracovi chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že je to nákupný zoznam.

„To je nejaký kód, ktorý urobilo určite to nemehlo,“ povedal.

Grangerová pozrela na neho zvedavo.

„Poznáš tesnopis? Lucius používal svoju vlastnú verziu. Rýchly spôsob ako si niečo zapísať, pravdaže viac ho zaujímalo to, že potom trvalo oveľa dlhšie prísť na to, čo to je, keď si nepoznala jeho osobný tesnopis.“ Draco sa oprel dozadu na stoličke so spokojným úsmevom, že on rozlúštil Luciusov špeciálny kód ešte predtým než ho mohol plynulo napísať.

Grangerová pozerala na neho, keď hovoril a potom pozrela späť na kúsok papiera. Jej oči sa rozšírili a zdalo sa, že sa rozpráva sama so sebou. Tak náhle vstala,  že sa jej stolička prevrátila a takmer zhodila kanvicu na čaj.

„Mám to!“ zakričala, mávajúc kúskom papiera pred ním. „To je to, prečo to vôbec nedávalo žiadny zmysel!“

„Čo?“ spýtal sa Draco prekvapene.

„Tak je to! Sú zakódované!“ Grangerová vlastne skákala veselo hore a dole.

„Čo? Čo je zakódované? Grangerová, o čom to hovoríš?“ Draco sa postavil, pretože poskakujúca Grangerová nad ním mu bol nepríjemná.

„Jeho knihy. O'Learyho knihy. Všetky sú plné čísel? Musia byť zakódované!“ Grangerová skutočne skákala hore a dolu s očividným potešením.

A potom Draco pochopil, o čom rozprávala. A to dávalo zmysel; pravdaže, knihy musia byť zakódované v nejakom druhu kódu. Dosť ho nahnevalo, že ho to nenapadlo skôr. Medzitým sa Grangerová hnala k dverám, a s rukou na kľučke sa obrátila smerom k nemu.  

„Poďme! Musíme ísť do knižnice!“

Draco si uvedomil, na čo sa chystá  a bleskurýchle prebehol izbou. Chytil ju za zápästie a pritiahol späť od dverí skôr než ich otvorila. Grangerová zakopla a spadla rovno na Draca. A akoby zo svojej vlastnej vôle sa jeho ruky obtočili okolo jej. Stuhla proti nim a potom sa uvoľnila. Pomohol jej narovnať sa, ale nepustil ju. Zacítil ako mu divoko začalo biť srdce a pritiahol si ju bližšie k sebe. Zaklonila svoju hlavu a on si ju pritiahol dokonca ešte bližšie a naklonil nadol.

„Hermiona! Čo si myslíš, že robíš?“ Hagridov hlas zadunel v chatrči.

Na chvíľu nastala pauza, keď Draco s úžasom pozeral nahor do počernej Hagridovej tváre uvedomujúc si pravdepodobne po prvý raz, čo znamená byť polovičným obrom. Obraz veľkej čiernej topánky, ktorá drtí jeho hlavu mu prebehol hlavou. Grangerová zrazu odskočila preč od neho, čím ho vytrhla z jeho snívania. Tak dychtivo sa od neho oslobodzovala, že Draco takmer stratil svoju rovnováhu.

„Hagrid, vďaka bohu, že si sa vrátil!“ Grangerovej nervózny hlas bol o niekoľko oktáv vyšší ako normálne.

Hagrid sa pohol rýchlejšie, než by sa dalo predpokladať pri jeho veľkosti a zdvihol Draca z podlahy, jeho veľká päsť zovretá na golieri Dracovho hábitu.

„Čo myslíte, že robíte?“ jeho hlas bol nízky a hrozivý.

„Hagrid, prosím, to nie je tak ako to vyzerá!“ Grangerová teraz naliehala prenikavým hlasom. „Bola tu mantichora, prenasledovala nás, nemali sme čas vrátiť sa do hradu.“

Draco dopadol na doskovú podlahu, keď ho Hagrid pustil. Zalapal po dychu a pozrel sa hore, keď sa Hagrid obrátil ku Grangerovej. 

„Si si istá, Hermiona?“

Grangerová prikývla a Hagrid prešiel okolo oboch a oprel sa vedľa ohňa. S niekoľkými zamrmlanými slovami náhle vybuchlo svetlo a oheň sa zdal jasnejší, mohli v krútiacom sa dyme uvidieť riaditeľovu kanceláriu.

„Profesor Dumbledore? Počujete ma?“ volal Hagrid do plameňov.

„Áno Hagrid?“ Dumbledorova tvár sa objavila v plameňoch.

„Mali ste pravdu, vrátilo sa to, naháňalo to Hermionu a Malfoya do mojej chatrče.“

„Prídem tam, Hagrid, počkaj ma prosím,“ riaditeľova tvár zmizla.

Draco sa zdvihol na nohy a zvedavo sa pozrel na Grangerovú. Pokrčila mierne plecami a len stála sledovala Hagrida. Polovičný obor vydoloval obrovský kufor, ktorý odpočíval pod jeho posteľou. Z neho vytiahol obrovskú kušu a potom batôžtek plátna, ktorý rozbalil krížom cez starý paplón na svojej posteli. Odhalil tak niekoľko balíčkov s obsahom, nad ktorým Draco rozšíril oči prekvapením.

„To nie sú... to nemôžu byť, dračie zuby?“ zašepkala Grangerová.

Draco sa v duchu usmial; bola mimoriadne bystrá, samozrejme ak sa vynechala jej povesť vševeda.

„Áno,“ odpovedal Hagrid a začal prezerať každý balíček, objavilo sa ich tam sedem.

Draco žasol na tým, že Hagrid má takéto veci. Bolo veľmi ťažké získať dračie zuby, boli výnimočne cenné. Zuby dospelého draka boli skoro tak cenné ako diamanty; boli určené k preseknutiu čohokoľvek. Lucius bol veľmi pyšný na malý nôž, ktorý bol ukončený malým kúskom zuba a tu, táto ohava, mala celý tulec tejto vzácnosti.

„Chystáš sa to potom zabiť, Hagrid?“ slabo sa spýtala Hermiona.

„Áno, ak to chytíme,“ povedal jej. „Viem, že väčšina kúzelných tvorov má práva, ale tento jeden musí byť zničený, hoci mi to spôsobuje bolesť. Samé to neodíde, ak to neurobíme.“

„Čo myslíte tým, že to neodíde od nás, ak to neurobíte?“ spýtal sa Draco.

„Dozviete sa, pán Malfoy.“ Draco sa otočil a uvidel riaditeľa ako stojí vo dverách s profesorom Snapom krok za ním. „Mantichora je známa svojou skazenosťou, ale väčšina ľudí si neuvedomuje, že mantichora málokedy nechá svoju korisť uniknúť.“ 

„Myslíte, že...“ začala Grangerová, ale riaditeľ pokračoval.

„Áno, slečna Grangerová, mal som malé tušenie, že vaša mantichora by mohla zotrvávať v susedstve pozemkov v nádeji, že dokončí svoju večeru. A teraz, Severus, mohol by si ich odprevadiť nazad do hradu? Hagrid a ja sa o to postaráme.“

Draco mal málo času, aby mohol namietať a tak sa čoskoro našiel na ceste nazad do hradu s profesorom Snapom a Grangerovou. Profesor Snape nehovoril nič ani jednému z nich a pôsobil, ako by ho jeho práca strážcu dusila. Keď prešli cez veľké dvere, profesor Snape zastal.

„Teraz, slečna Grangerová, navrhujem vám, aby ste si to namierili do svojej spoločenskej miestnosti a to isté ty, Draco.“

„Ale profesor, Malfoy a ja sme sa chystali ísť do knižnice,“ povedala rýchlo Grangerová, Draco stále mohol vidieť vzrušenie v jej očiach.

„Nemyslíte si, že vy a pán Malfoy ste už dnes spolu strávili celkom dosť času? Čo by povedali ľudia?“ povedal kruto profesor Snape.

„To nebola jej chyba, profesor,“ bránil ju Draco, skôr než mohol tieto slová zastaviť.

Profesor Snape sa zvrtol dokola, aby sa na neho pozrel a Grangerová vyzerala tiež šokovane. Draco ťažko bojoval s tým, aby sa nezačervenal a bez ďalšieho slova sa otočil a odišiel smerom k žalárom.


Kapitola 13. Nákupy s Ginny



Ďalšia kapitola. Tentokrát bez anglického textu kvôli porovnaniu prehľadnosti a testovaniu funkčnosti
. **Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. **

Chapter 13. Shopping With Ginny

Beta.read: EGGY



Kapitola 13. Nákupy s Ginny

Hermiona sa dychtivo pozrela na hodinky na nočnom stolíku. Odvtedy, ako ich kontrolovala naposledy, prešlo len päť minút. Bolo len päť hodín tridsať päť minút ráno. S rezignujúcim povzdychom sa Hermiona prevalila na chrbát a pozerala sa na karmínový baldachýn, ktorý zakrýval jej posteľ. Knižnica nebude otvorená prinajmenšom ešte hodinu. Bola by išla do knižnice včera v noci, nebyť prekliateho Snapa. Okrem toho Harry a Ron sa rozhodli, že tam už strávila priveľa času a odmietli jej požičať neviditeľný plášť. Namiesto toho ju prinútili, aby s nimi hrala niekoľko hodín šachy.

Hermiona zavrela oči a pokúšala sa neúspešne znova zaspať. Predtým bol jej spánok nepokojný; kým spala, tancovali jej v mysli predstavy tmavých sivých očí a starovekých textov z Aritmantiky. Teda premýšľanie o Aritmantike bolo pre Hermionu celkom bežné, ale snívať o Dracovi Malfoyovi nebolo u nej obvyklé.

Nakoniec sa rozhodla, že v tejto chvíli nebude reálne znova zaspať. Hermiona sa vyšplhala von z postele a nasunula si papuče. Boli modré a pripomínali voľačo, čo nosievajú staré panny. Hermiona si ale vždy o nich myslela, že sú pohodlné, hlavne skoro ráno v zime, keď kamenné dlaždice na chodbe, ktorá viedla do dievčenskej kúpeľne, cítila ako ľad na bosých nohách. 

Kúpeľňa, nie neprekvapujúco, bola to ráno opustená a Hermiona bola schopná zaistiť si malú vaňu v rohu. Zatiahla červeno-zlaté závesy, aby mala súkromie a odložila si uterák vedľa veľkého umývadla. Bolo tu dosť chladno; domáci škriatkovia ešte len nedávno v miestnosti zapálili ohne. Z malej poličky na protiľahlej stene si Hermiona vybrala fialovú fľaštičku s penou do kúpeľa a naliala niekoľko kvapiek do vane. Fialové penivé bublinky sa okamžite prebudili k životu a vôňa levandule naplnila vzduch.

Ponorila sa do vody a zatvorila oči, nechala svoju myseľ unášať preč.

Hermiona sa ocitla v miestnosti, kde ešte nikdy nebola; v jednom rohu bola veľká posteľ pokrytá tmavomodrým hodvábom. V krbe horel žiarivý oheň a na protiľahlej stene boli veľké dvere. Dvere sa náhle otvorili a Hermiona uvidela Malfoya vkročiť do vnútra, usmieval sa ako sa k nej približoval.

„Malfoy? Čo tu robíš?“

Ale Malfoy neodpovedal; nadvihol ju z jej nôh a silne pobozkal. Hermiona mohla cítiť ako sa v tom bozku roztápa a potom bojovala proti tomu, hľadajúc silu, aby ho mohla od seba odtlačiť. Nenútene ju pustil a usmial sa láskyplne smerom na ňu.

„Robíš drahoty, Hermiona? A čo som urobil, že som si zaslúžil, aby si ma volala Malfoy?“ nefalšovaný úsmev mu hral na tvári a zľahka pohladil jej líce.

„Čo si sa zbláznil Malfoy?“ spýtala sa Hermiona nervózne.

Ale on neodpovedal; jeho ruka sa posunula nadol z jej líca a našla sponu na jej hábite. Hermiona potichu zalapala po dychu, keď sa jej látka skĺzla z pliec a zrolovala sa okolo jej členkov. Malfoy položil ruky na jej plecia a pritiahol si ju k sebe. Jeho ruky pomaly kĺzali nadol po jej tele a pritlačil svoje pery k jej.

Hermiona sa zobudila vydýchnuc do vrstvy bublinkovej vody naplnenej až po okraj vane. Vyliezla z vane von. Zhlboka sa nadychujúc, civela na porcelánovú vaňu, ako by to bolo nejako dôležité.

„Hermiona? Si to ty?“

Hermiona potlačila vzdych a rýchlo si natiahla župan na seba, rozťahujúc závesy od seba uprene hľadela nadol veľkou kúpeľňou. Na druhom konci stála rozospatá Ginny zapletajúc si hrubý vrkoč z červených vlasov.

„G... Ginny, čo robíš hore tak zavčasu?“ spýtala sa jej Hermiona, silne sa červenajúc.

Ginny si zakryla ústa rukou a silne zazívala.

„Ron a Harry sa chcú dnes ráno vybrať zavčasu do Rokvillu, tak odchádzame hneď po raňajkách,“ odpovedala.

Ginny zaplietla posledný chumáč uvoľnených vlasov a plnú pozornosť venovala Hermione. „Si v poriadku Hermiona? Vyzeráš začervenaná.“

„Ach, som v poriadku, len som bola vo vani príliš dlho, myslím,“ povedala Hermiona rýchlo a pokúsila sa na Ginny usmiať.

Mladá Weasleyová prekrížila ruky a prezrela sa na Hermionu zdola nahor.

„Má to čo robiť s tebou a Malfoyom?“

Hermiona sa rýchlo otočila a začala zberať svoje veci, úmyselne sa nepozerajúc na svoju kamarátku.

„Nič sa nedeje s Malfoyom, len musíme spoločne pracovať na projekte z Aritmantiky, ako som ti už povedala, Gin.“

Ginnine oči sa zúžili. „Ron a Harry tomu možno uveria, ale ja som o trochu všímavejšia než ktorýkoľvek z nich.“

Niečo v Hermioninom vnútri prasklo a ona mierne zakvílila a sťažka sa posadila na jednu z malých lavičiek, ktoré lemovali stenu. Zaborila tvár do svojich rúk a hlboko sa nadýchla dodávajúc si odvahu.

„Neviem o ničom, čo by sa malo diať s Malfoyom,“ zastenala.

Ginny sa posadila vedľa nej a jemne jej prehodila svoju ruku cez jej plece. 

„Takže sa tam niečo deje,“ nakoniec Ginny zašepkala.

Hermiona sa vymanila z Ginninho objatia a oprela si hlavu dozadu o stenu.

„Áno,“ povedala pomaly „niečo sa tam deje, ale ja neviem, čo to je.“

„Nechceš sa o tom porozprávať?“ potichu sa spýtala Ginny, so zrejmými obavami v tvári.

Hermiona zatriasla hlavou. „Nie Ginny, myslenie na neho mi len spôsobuje bolenie hlavy. Nepovieš to Harrymu alebo Ronovi, však?“

„Samozrejme, že nie. Keď nevenujú dostatok pozornosti na to, aby im to došlo samým, tak obušky na nich,“ povedala Ginny s úškrnom.

„Vďaka Gin, bude lepšie, keď prezlečiem. Uvidíme sa pri raňajkách?“

„Áno, povedz Harrymu a Ronovi, aby neodišli bezo mňa, ak by som meškala. Dnes ráno sa celkom ponáhľajú.“

S týmito poslednými slovami Ginny Weasleyová vošla do závesmi oddelenej časti kúpeľne, kde tak nepokojne zaspala pred pár minútami Hermiona a zatiahla za sebou závesy. Prevesiac si uterák cez ruku, Hermiona potichu vykĺzla z kúpeľne a prešla nazad do jej izby. Sen už trochu vybledol v jej mysli a Hermiona sa rozhodla, že to bol len následok priveľa mentolových pastiliek včera večer na večeru. Ako došla do izby a začala prehľadávať školské hábity, aby sa obliekla. Rozhovor s Ginny jej ale stále zaťažoval myseľ. Vedela, že Ginny nič nepovie Harrymu ani Ronovi, ale tak ako si to všimla Ginny...  mohli by si to časom mohli všimnúť aj oni? Hermiona sa striasla pri pomyslení na ich reakcie, keby si uvedomili, že sa jej možno páči Draco Malfoy.

Nie, nepáči,“ uistila samu seba rozhodne, kým si naťahovala čierny hábit cez hlavu.

Hermiona si znova a znova pripomínala sama sebe, že Draco Malfoy nebol nič iné, len egoistický, rozmaznaný bastard, ktorý nemal nič lepšie na práci ako trápiť ju a jej priateľov. Ale ako si odtiahla vlasy z čela a upevnila si ich drobnou, jednoduchou sponou, nemohla ignorovať osamelosť, ktorá sa niekedy z neho šírila alebo vrelosť, o ktorej si bola istá, že videla v jeho zvyčajne nečitateľných studených sivých očiach. Hlboko si povzdychla, zdvihla svoju tašku s knihami a zbehla dole po schodoch.

Ron a Harry už boli v spoločenskej miestnosti, keď sa tam dostala. Usmievali sa, keď prišla k nim.

„Eh, čo sa chystáš robiť s týmto?“ spýtal sa Ron, keď si všimol jej tašku.

„Po raňajkách idem do knižnice,“ povedala mu Hermiona.

„Oh, to hádam nie,“ povedal jej Harry a Ron dôrazne prikývol. „Po raňajkách ideš s nami do Rokvillu.“

„Teraz vážne, mám tam prácu, myslím, že som na pokraji nečakaného objavu. Nemôžem ísť von ponevierať sa po Rokville,“ odpovedala Hermiona.

Hermione došlo, že sa táto situácia len zhorší vzhľadom na výraz, ktorý prebehol tvárou Rona a Harryho. Pokúsila sa ich obehnúť, ale jej priatelia boli rýchlejší. Ron ju schmatol za ruky a tesne objal, zatiaľ čo Harry vytiahol jej čarodejný prútik von z vrecka. Kopla zúrivo smerom k nemu, ale Harry odskočil nazad s veľkým úškrnom na tvári. Ron ju pustil a Hermiona chcela vybehnúť na Harryho. Ale predtým než sa mohla pohnúť, Ron schmatol jej tašku a strhol jej ju z pleca. Vrčiac hnevom, Hermiona civela na Rona a potom nazad na Harryho.

„Veľmi zábavné, teraz mi vráť môj prútik, Harry.“

„Hermiona, tráviš priveľa času štúdiom, to nie je zdravé,“ jemne jej povedal Harry.

„Áno, to naozaj nie je zdravé, aby si trávila tak veľa času s tým debilom Malfoyom,“ zaprskal Ron zhnusene.

Pri zmienke o Malfoyovi, Hermiona zacítila ako sa červená a pozrela na svojich priateľov s takou prudkosťou, až to bolo prekvapujúce.

„Pozri, Hermiona,“ potichu povedal Harry. „Vieme, že žiješ kvôli škole a že by si spala v knižnici, keby ti to madam Pinceová dovolila, ale robíme si starosti s tým, že sa snažíš stráviť tam každú chvíľu, čo si hore.“ 

Hermiona si vzdychla a pozrela sa na podlahu. Vedela, že zanedbávala svojich priateľov. V poslednej dobe trávila väčšinu času v knižnici robiac s Malfoyom... samozrejme nie, že by s ním čokoľvek robila.

„Myslím, že jeden deň voľna na výlet do Rokvillu ma nezabije,“ nakoniec súhlasila, na veľkú úľavu jej priateľov.

„Áno, prospeje ti, keď stráviš nejaký čas bez Malfoya,“ povedal nejaký hlas spoza nich.

Otočiac sa, Hermiona zistila, že Ginny stojí na úpätí schodov, ktoré viedli do dievčenských spální. Ginny sa usmiala na Hermionu a tá bojovala s rumencom, ktorý sa chcel votrieť na jej tvár. V duchu si komentár k Ginninej poznámke nechala na neskôr.

„Dobre, ak je to jasné, tak poďme jesť, umieram hladom!“ povedal Ron usmejúc sa úľavou.

K Hermioninmu úžasu prehodil jej tašku cez operadlo jednej zo stoličiek blízko kozuba. Ale predtým než mohla čokoľvek povedať, Ginny podišla vpred a vzala ju za ruku. Červenovláska sa na ňu usmiala a pretiahla Hermionu cez otvor v obraze.

––––––––––––––––––––––––––––––-

Ruka v ruke s Ginny, sa Hermiona brodila hlbokým snehom, keď sa ponevierali po Rokville. Fujavica fúkala z juhu, ale ešte nenabrala silu akú bude mať neskôr v ten večer. V tejto chvíli snehové vločky padali z popoludňajšej oblohy robiac už aj tak idylický obraz mestečka dokonalejší. Hrubé girlandy spájajúce stĺpy verejného osvetlenia a vence z cezmíny a brečtanu zdobili každé dvere a okná.

Hermiona bola rada, že ju nakoniec Ron a Harry prinútili ísť. Obyčajne počas prázdnin nemávali výlet do Rokvillu, ale tento rok boli zase zvláštne okolnosti. S tak veľa študentmi ponevierajúcimi sa po škole sa profesori rozhodli, že návštevu Rokvillu len a len privítajú.

Harry a Ron šli pár krokov pred dievčatami. Keď došli na hlavné námestie, štvorica sa zastavila a obrátili sa tvárou k sebe.

„Dobre, eh... teraz, keď sme tu, Harry a ja by sme chceli niečo nakupovať sami. Ak s tým vy dve súhlasíte,“ povedal nervózne Ron.

Ginny prekrížila ruky na hrudi a zazerala odmietavo na svojho brata.

„To je dobré Ron, Ginny a ja sa pôjdeme pozrieť na nejaké nové šaty, však Gin? Moji rodičia mi na Vianoce poslali nejaké peniaze, aby som si nejaké kúpila,“ povedala Hermiona, zastaviac komentár, ktorý mala očividne Ginny na špičke jazyka.

„Skvelé!“ povedal Harry. „Potom sa za hodinu stretneme u Troch metiel?“

Hermiona prikývla a obaja chlapci sa otočila a odišli preč, rozprávajúc sa tichými hlasmi.

„To by mohlo znamenať, že so svojimi vianočnými nákupmi čakali až do poslednej chvíle,“ vyprskla Ginny. „Ja už ich mám urobené veky.“

„Poďme Ginny, poďme do Čaryhandier, už som vyrástla so svojich starých školských hábitov. Ešte polovicu palca a budem mať skutočné problémy.“

Obchod s kúzelným oblečením bol jeden z najväčších obchodov v Rokville, a ako všetky ostatné bol vyzdobený vianočnými ozdobami. Večne horiace sviečky boli zoradené jedna za druhou na odkvapoch budovy, každá jedna okúzľujúco prebleskovala ako sa zapínala a vypínala. Trojica malých zelených škriatkov radostne spievala koledy pred dverami. Celá predná časť obchodu nevyzerala byť ničím iným ako výkladom a dve dievčence zastali vonku na chvíľu obdivujúc nádherne farebné hábity, ktoré tu boli vystavené.

Hermiona sa nikdy nevyznala v nakupovaní oblečenia. Preto jedna z vecí, čo mala tak rada na tom, že je čarodejnicou, bola uniformita hábitov Ale mladá Weasleyová na rozdiel od nej rada módu a Hermiona čoskoro zistila, že ju stiahla so sebou k hromade čiernych hábitov rozličných odtieňov a materiálu.

„Ginny, ja potrebujem len štandardnú školskú súpravu hábitov,“ naliehala Hermiona spoza narastajúcej hromady.

„Nezmysel, štandardná súprava je nudná. Čo si myslíš o tomto?“ spýtala sa Ginny.

Hermiona natiahla krk, aby sa pozrela okolo kopy hábitov na smiešne lesklý čierny hábit, ktorý držala Ginny pred ňou. Pôsobil rušivo. Ako nejaký druh zvieracej kože, ako keby sa plazil... Alebo... Hermiona sa zaksichtila... sa kĺzal (A/N: slither Slitherin=Slizolin).

„Ginny, rozhodne si nebudem skúšať niečo vyhotovené z hadej kože,“ povedala Hermiona rozhodne.

Ginny pozrela na okamžik rezignovane a uprela svoj pohľad vedľa Hermiony. Náhly úsmev sa jej rozlial na tvári a Ginny sa pretlačila okolo Hermiony s výkrikom vzrušenia. Hermiona prevrátila oči a zrazu si zaželala, aby bola v knižnici. Hermiona zložila kopu hábitov do rúk mladej predavačky - čarodejnice, ktorá ich trpezlivo obsluhovala. Hermiona sa rýchlo zvrtla, aby sa vyhla rozladenému pohľadu, ktorý jej smerom poslala mladá žena a prehľadávala obchod, aby našla Ginny.

Ginny bola v časti obchodu so spoločenským oblečením. Vytiahla tmavofialové šaty a podržala ich pred sebou a skúmala ich zblízka. Pozrela na Hermionu a kývla na ňu.

„Čo myslíš?“ spýtala sa otočiac sa tvárou k Hermione.

„Sú pekné, Gin, ale myslela som, že už si dostala nové šaty tento rok,“ povedala Hermiona obdivne svojej priateľke. Tmavofialová bude na Ginny naozaj dobre vyzerať.

„Dostala. Bol to narodeninový darček od Percyho, ale jeden pohľad mi neublíži. Keď už o tom hovoríme, poďme nájsť nejaké pre teba!“ Ginny vrátila šaty do regála a začala sa prehrabávať cez šaty v susedstve,

„Nepotrebujem nové šaty, páčia sa mi tie, čo som mala minulý rok,“ smutne povedala Hermiona. Bola tak veľmi šťastná z toho, ako sa predviedla na minuloročnom bále.

„Ale tie si mala na sebe minulý rok.“ Ginny s istotou vyslovovala každé slovo. „A mimochodom, ak si už vyrástla z väčšiny svojich minuloročných školských hábitov, tak celkom iste si vyrástla aj z minuloročných šiat.“

„Ja...“

Hermiona zastala. Naozaj ju nič nenapadlo. Ginny mala zdravý rozum, šaty, ktoré mala oblečené minulý rok a ktoré sa k nej tak hodili, tak jej už nepadli. Hermiona sa pozrela na okolité šaty. To zaberie viac času ako tu chcela pôvodne stráviť. Ginny samozrejme nevyzerala, že by jej to vadilo; už vytiahla jedny alebo dvoje, aby ich podržala pred Hermionou.

Hermiona sa otočila od Ginny a začala rukami preberať tkaniny, niektoré boli ako sklo, niektoré boli hrubé a škrobené. Jedny šaty boli dokonca urobené z dračej kože. Hermiona sa pokúšala ignorovať narastajúcu kopu šiat, ktorú Ginny vytvárala na stole blízko zrkadla a namiesto toho sa sústredila na policu pred ňou. Zvlášť k jedným šatám boli jej oči okamžite priťahované. Vytiahla ich von, aby si ich prezrela. Tkanina bola príjemne červená, čo jej pripomenulo plody cezmíny. Šaty samé o sebe boli jemné a hladké na dotyk ako hodváb, ale silnejšie. Boli ukončené kamienkami a svetlo sa odrážalo inak ako na bežných hábitoch. Boli tak jemné až to bolo krásne. Jediným detailom, ktorý obsahovali, boli rukávy, jemne sa nadýmajúce a ukončené úzkym pásikom z ligotavej červenej ozdoby. Úsmev jej prešiel cez tvár a Hermiona sa obrátila, aby ich ukázala Ginny

„Pozri sa na tieto!“ povedali jednohlasne.

Ginny už držala šaty pred Hermionou, aby ich videla. Vymeniac si oh a ah, obe dievčatá obdivovali róby. Tá jedna, čo našla Ginny, bola diamantovo modrá, svetlá a vzdušná, z materiálu, ktorý sa blikotal na svetle. Jemné zvlnenie sa tiahlo pozdĺž obruby a rukávy sa zužovali smerom nadol. Hermiona pozeral s úžasom na oboje šaty a potom sa zaškerila na Ginny. Ako by si mohla vybrať? Ale Ginny podišla, uprene hľadiac na nejaké miesto za Hermioniným ramenom.

„Čo?“ spýtala sa Hermiona, kým sa otočila.

Draco Malfoy stál vonku pred obchodom a sledoval ich... sledoval ju cez veľké okno. Trojica škriatkov stále spievala okolo neho, ale on na to nedbal. Hermiona uvažovala ako dlho tam už takto stál a sledoval ich ako nakupujú a silný rumenec sa jej rozšíril po tvári. Zdalo sa, že pretrhol svoje snívanie a uvedomil si, čo práve robil a otočil sa rýchlo preč, kráčajúc do silnejúcej snehovej víchrice.

„Dobre,“ povedala Ginny s ohromeným hlasom, „to bolo určite zvláštne.“ 

-----------------------––––––––

Hermiona otvorila dvere do ich miestnosti a zastala. Malfoy nejako spôsobil, že sa vrátili nazad do školy. Sedel za veľkým stolom s nohami opierajúcimi sa o kopu už použitých pergamenov a knihou v lone. Ako tam stála, pozrel sa na ňu a detaily z Hermioninho sna prúdili jej myšlienkami. Cítila, že sa silne červená a upokojujúco sa nadýchla, predtým než zatvorila dvere za sebou.

„Niečo je zlé, Grangerová? Vyzeráš trochu červeno,“ povedal jej Malfoy, so štipkou pobavenia v jeho striebristých očiach.

Hermiona mu odmietla odpovedať, len prešla strnulo popri debničke blízko okna. Vyberúc jeden z nečitateľných zväzkov sa vrátila k stolu a mlčky si sadla. Niekoľko minút pokračovala v jeho ignorovaní, ale vedomie, že ju stále sleduje, jej začínalo ísť na nervy.

„Čo je?“ nakoniec vyprskla podráždene. „Čo ty môžeš asi objaviť zaujímavé?“

Malfoy sa uškrnul, očividne potešený svojou schopnosťou spôsobovať jej starosti. „Naozaj nič, len je zábavné zistiť, ako sa v tejto chvíli veľmi podobáš Weasleymu. Netušíš aká asi červená.“

„Vonku je zima! A dávam prednosť myslieť si, že som ružová,“ povedala mu chladne.

„Čokoľvek si želáš, Grangerová,“ Malfoy sa na ňu usmial takmer príjemne a znova začal čítať.

Hermiona premrhala ešte jednu chvíľu, aby sa pozrela na jeho rozstrapatenú hlavu predtým než sa úplne ponorila do svojej vlastnej knihy. Minúty leteli a obloha vonku tmavla, sneh teraz padal v silnej metelici. V jednu chvíľu Malfoy opustil miestnosť bez jediného slova. Hermiona ho sledovala kútikom oka ako vyšiel von a pokrčila plecami sama pre seba, keď odišiel.

Hermiona potichu zastenala a pretrela si spánky špičkami prstov. Pracovala už najmenej hodinu a kód stále nedával žiadny zmysel. Trocha sa zachvela a pritiahla si tesnejšie hábit. Pomyslela si na teplý plášť poskladaný elegantne na jej posteli vedľa je nových šiat.

Dvere sa otvorili a Malfoy kráčal nazad dovnútra. Niesol dve šálky, ako si sadal nazad na svoje miesto krížom cez stôl položil jednu pred ňu. Hermiona pozrela nadol na tmavú, pariacu sa tekutinu a potom nahor na Malfoya, ktorý už začal odpíjať z jeho šálky.

„Čo je to?“

„A ako čo to vyzerá, Grangerová? To je káva,“ povedal posmešne.

„Áno, vidím, že je to káva, ale prečo jedna pre mňa?“ podozrievavo sa spýtala Hermiona.

„Je chladno, napadlo mi, že oplatím mojim domácim škriatkom návštevu a dostanem niečo teplé na pitie. Pomyslel som si, že by bolo odo mňa gentlemanské, keby som doniesol jednu aj tebe.“

Hermiona pozrela z Malfoya nazad na kávu a pochybovačne ju pomiešala.

„Môžeš ju vypiť čiernu, však? Viem, že niektoré čarodejnice majú príliš slabý žalúdok, aby vypili niečo tak silné,“ uškeril sa na ňu.

„Samozrejme, že ju môžem vypiť čiernu,“ vyprskla na neho, a aby dokázala, že nie je z cukru, napila sa veľký hlt horúcej tekutiny.

Teplo sa v nej rýchlo rozšírilo a Hermiona sa vrátila k svojej knihe, nevšímajúc si jemný úsmev, ktorý sa pominuteľne objavil na Malfoyovej tvári.

Ich tiché štúdium pokračovalo, až kým sa Hermiona nepozrela na hodinky a nevšimla si, že už bol skoro čas, kedy zatvárali knižnicu a tým bola prerušená aj jej zúfalú snaha vyriešiť záhadu z knihy.

„Prišiel si už na to Malfoy?“

„Čože? Ešte ťa to nenapadlo, Grangerová?“ odpovedal Malfoy na otázku otázkou.

Hermiona pozrela na neho, ale nejako prehltla svoju hrdosť. „Nie, ešte nie. A čo hovorí tvoja?“ povedala to nízkym udychčaným hlasom, možnosť, že by knihy mohli hovoriť sa tiahla pred ňou ako veľké dobrodružstvo.

„Nemám ani poňatia,“ pre pridanie dôrazu Malfoy zabuchol jeho knihu a hodil ju ľahko na stôl pred ním.

„Čože? Ale myslela som... nepovedal si... si niekedy taký hlupák Malfoy,“ Hermiona prekrížila ruky na hrudi a civela na neho.

„Viem, ale stále som diabolsky pekný a to nahrádza moje nedostatky. Tak aspoň niektorí hovoria,“ usmial sa bodro na ňu.

Hermiona sa britko usmiala a zatvorila svoju vlastnú knihu. Rozhodla sa, že je príliš unavená, aby pokračovala. Odložila knihu na stôl vedľa kopy jej poznámok. Rýchlo ich ešte raz prebehla pre prípad, že by niečo prehliadla. Hermiona nerozumela, prečo ešte stále nerozlúštili ten kód. Bolo očividné, že tam bol, teraz keď už ho hľadali. Číselné kombinácie boli podobné vo všetkých knihách. Jedinečné skupiny štvoríc a vlastne vždy - osamelá jedenástka to naznačovali. Potlačila zívnutie a rozhodla sa, že nie je dobré pre ňu pracovať, keď je takto unavená. Zdvihnúc tašku na rameno kráčala ku dverám.

„Uvidíme sa zajtra, Grangerová?“ zavolal na ňu Malfoy.

„Samozrejme,“ odpovedala ospalo predtým než pritiahla dvere, aby sa za ňou zatvorili.


Kapitola 14. Vianočný bál



Ďalšia kapitola. Znova bez anglického textu, vraj sa to lepšie číta.
**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. **

Chapter 14. The Yule Ball

Beta.read: EGGY



Kapitola 14. Vianočný bál

Na prvý sviatok vianočný padal sneh miernych snehových vlnách, silná fujavica z poslednej noci ustúpila a keď sa za hodinu konečne ukáže slnko, bude v Bradaviciach nádherný deň. Ticho šíriace sa Bradavicami rušili len zvuky prichádzajúce z kuchyne, kde domáci škriatkovia horúčkovito pobehovali. Všetci študenti ešte spali, okrem Draca Malfoya.

Draco ležal na svojej posteli so závesmi a pokúšal sa, neúspešne, zakryť si uši vankúšom. Goylove hlasné chrápanie, ktoré začínalo zvyčajne vtedy, keď sa im podarilo zaspať, ho zobudilo oveľa skôr ako by sa mu páčilo. Draco nebol nikdy z tých, čo by sa ráno zriekli niekoľkých hodín spánku navyše. Ale chrápanie sa stávalo vytrvalým, bolo zrejmé, že toto nebude jedno z tých rán, keď sa vyspí. S nahnevaným povzdychom Draco odhodil svoj vankúš na jednu stranu a posadil sa. Odsunul tmavozelené závesy z cesty a dotkol sa prútika vo svojom vrecku. Zamieriť bolo trochu zložité, pretože v izbe bola stále tma, domáci škriatkovia ešte nezapálili ohne, ale nakoniec bol Draco schopný zamerať svoj oči na Goylove obrovské telo. Nanešťastie pre Goyla si ten nikdy nenašiel čas, aby zatiahol závesy.

„Petrificus Totalus!“ zasyčal Draco.

Počkal chvíľu na Goylovu reakciu, ale bolo tam len ticho. So samoľúbym úsmevom zapadol nazad medzi svoje striebornosivé obliečky. Teraz mohol znova zaspať dúfajúc, že sa vráti do sna, z ktorého bol tak hrubo vytrhnutý. Mohol vnímať samého seba ako stráca dotyk s realitou, keď ho začal zmáhať spánok a ako stráca vedomie, knižnica sa začala nejasne mihotať v jeho hlave. Vedel, kam ide a kto by ho tam mohol čakať, len dúfal, že ona tam bude v rovnakom oblečená respektíve neoblečená ako bola predtým, než sa zobudil.

Náhle zaznel priškrtený zvuk nasledovaný okamžite dlhým, hlbokým zafučaním. Draco zavrčal a znova sa posadil.

„Iba Goyle môže chrápať pod Petrificusom,“ zavrčal.

Postaviac sa na nohy sa Draco začal hrozivo vliecť ku nehybnému tvaru, ktorým bol Goyle. Kamenné žaláre, ktoré slúžili slizolinským piatakom ako spálne, sa náhle zaplavili blikotavým svetlom s kozubov. Na okamžik zmätený Draco hodil pohľad do kozubu, v ktorom teraz búrlivo horelo v rošte, ktorý bol ešte pred chvíľou studený. Domáci škriatkovia zjavne začali so svojimi pochôdzkami. Draco sa zastavil a porazenecky vzdychol. Teraz to už nemalo žiadny zmysel.

Potom, čo zamrmlal pod nos protikúzlo, sa Draco odvrátil preč od Goyla a pozrel sa, po prvý krát, k nohám svojej postele. Tam na neho čakala veľká hromada žiarivo zabalených darčekov. Na okamžik ho to prekvapilo, Lucius ho pravdepodobne chce zabiť, nie posielať mu darčeky. Ale napriek tomu, ako sa Draco domnieval, Lucius ešte nikomu neoznámil, že jeho syn opustil košiar. Asi by to pre ostatných vyzeralo podozrivo, keby Vianoce prišli a odišli a Lucius by syna odignoroval.

Opatrne strčil do jedného balíčka špičkou svojho prútika. Na dotyk sa zdal v poriadku, tak Draco pozbieral všetky darčeky z domu a hodil ich do kozuba. Zoberúc si posledný Luciusov list k srdcu, si Draco pomyslel, že bude najlepšie neotvárať nič, v čom by jeho otec mohol mať prsty. Draco nikdy neprišiel na to, akým práškom bol list posypaný, ale špičky jeho prstov boli niekoľko dní červené a plné pľuzgierov a Draco sa domnieval, že sa predpokladalo, že to prijímateľovi urobí oveľa viac, ale Draco bol koniec koncov Luciusov syn.

Stál pred ohňom a sledoval ako darčeky vzbĺkli v plameňoch. Otočil sa nazad k posteli a skúmal oveľa menšiu zostávajúcu hromadu darčekov. Ísť s Luciusom by mohlo byť oveľa jednoduchšie ako toto všetko. Dumbledore ho uistil, že je tu na Rokforte absolútne bezpečný. Draco ale poznal Luciusa lepšie než ktokoľvek iný. Dosť pochyboval, že to bolo jeho posledné slovo. A všetky jeho dôvody, prečo nenasledoval svojho otca a tiež Voldemorta, sa rozpadali pred hroziacou možnosťou jeho bezprostrednej smrti. Všetky jeho dôvody prečo neklesnúť pred Temným pánom. Všetky okrem hnedých očí jedného dievčaťa, ktoré by sa na neho pozerali s ničím iným ako odporom, keby prijal temné znamenie, aby poznačilo jeho ruku.

Všetci v škole vyzerali príliš vzrušení pripravovanými večernými udalosťami. Prinajmenšom si Draco myslel, že boli vzrušení. Keďže bol Malfoy, na panstve boli spoločenské udalosti celkom bežné a tak malý, úbohý bál vyzeral dojímavo. Ale to bolo prvý krát, čo sa ho mohli zúčastniť mladšie ročníky a Draco bol schopný prepáčiť hluk vo Veľkej sieni, keď jedol. Bol schopný nevšímať si hurhaj v knižnici, kde už sa aj Madam Pinceová vzdala pokusov skrotiť nedočkavých študentov. Ale nebol schopný prehliadnuť kopu Chrabromilčanov, ktorí sa zhromaždili vonku podnikajúc nejaký druh hlučnej hry v hlbokom snehu.

Dracove oči sa zúžili ako stál vo vstupnej uličke. Nemohol by niekedy mať kúsok pokoja bez vyrušenia bandou výtržníckych Chrabromilčanov, ktorí dokonca nemali dosť rozumu, aby zostali vo vnútri v taký chladný deň? A samozrejme, bola tam hviezda Chrabromilskej veže, sám Potter a rovnako tak Weasley. Ale Grangerová s nimi nebola. Draco prehľadával očami kopy snehu a nakoniec ju spozoroval. Kráčala s tým chlapcom... s tým chlapcom z Elixírov, jej partnerom na bál. Draco sa zaškeril; Dean Thomas naňho dojem neurobil. Grangerová si mohla vybrať lepšie.

S nečakaným výkrikom dvoch bojujúcich Weasleyových, ktorí boli skrytí za stromom, začal lietajúci sneh naplňovať vzduch.

Draco zišiel dolu schodmi a postavil sa na kraj veľkého množstva snehu, ktorý obklopoval školu a nepovšimnutý pokračoval v sledovaní zmätku, ktorý nasledoval potom ako dvojčatá začali snežnú vojnu. Sneh lietal na všetky strany, hoci nič nepriletelo blízko Draca, ako keby sa samé vločky obávali naprostého nesúhlasu a odporu, ktorý sa mu zračil na tvári.

Grangerová a ten chlapec prešli nedotknutí dosť ďaleko, ale keď Weasley popadol veľkú hrsť snehu a začal naháňať dievčatá, obrátila sa a bežala priamo do dvier školy.

Bežala tak rýchlo ako len mohla, sledovala očami ryšavého chlapca, ktorý ju doháňal, nevšimla si Draca blokujúceho jej cestu a vrazila do neho. S vyľakaným výkrikom spadla dozadu a roztiahla sa pred ním na zemi. Jeho prvým impulzom bolo zachytiť ju ako toľkokrát predtým, ale uvidel Thomasa, ktorý sa náhlil dobehnúť ju rovnako ako Weasley. Keď sa jej chcelo tráviť svoj čas s nimi, tak nech si ju potom zachytí niektorí z nich. Hodil pohľadom dole na ňu, jej huňaté vlasy a pekná tvar ho ešte viac rozhnevali, a predtým než mohol zastaviť sám seba, vyšla z neho dávna urážka.

„Dávaj pozor, humusáčka!“ zasyčal, na chvíľu zabudnúc, že je jediný Slizolinčan uprostred tlupy Chrabromilčanov.

Grangerovej oči boli ešte zavreté, ale pri jeho slovách sa otvorili a šokovane pozrela na neho. Ticho sa rozprestrelo v otvorenom priestore, keďže všetci Chrabromičania prestali s tým, čo robili a civeli na Draca s nefalšovanou nenávisťou.

Weasley k nim dobehol prvý, nasledovaný takmer ihneď Thomasom. Weasley sprava obišiel Grangerovú a švihol päsťou na Draca, ktorý sa jej obratne vyhol a potom sa znova pozrel na Grangerovú. Thomas jej medzitým pomáhal dostať sa na nohy. Dracove chvíľkové zaváhanie mu však prišlo draho, pretože zatiaľ sa ďalší dvaja Weasleyovci pripojili k šarvátke. Draco sa čoskoro ocitol tvrdo pritlačený ku kamennej stene a hompáľajúcimi sa nohami nad zemou, keď ho dvojčatá pridržali pred ich bratom, aby mohol poriadne zamieriť.

„Ron! Prestaň!“ Grangerovej hlas prerušil nahnevaný hukot zvyšku jej priateľov. „Fred, George, položte ho dole.“

„Čože?!“ zakričali jednohlasne dvojčatá.

„Hermiona,“ vybuchol Ron na ňu, „počula si, čo povedal, však?“

Grangerová podišla bližšie k nemu a položila mu ruku na rameno, ktorým sa chystal udrieť Draca a povedala mu tichým hlasom.

„Počula som ho Ron, nezaujíma ma to. Nestarám sa o nič, čo hovorí.“

Draco sa na ňu prekvapene pozrel, nakrátko sa im stretli oči, ale to bolo všetko, čo potreboval. Nebola nahnevaná, len unavená a ublížená. Draco sa zrazu zacítil vinne za to všetko. Teraz, keď sa mohol pozrieť do jej očí si nebol celkom istý, prečo bol tak nahnevaný.

Dvojčatá ho s nechuťou zložili dole a traja Weasleyovci sa mu otočili chrbtom a odkráčali tam, kde ich čakali ich priatelia.

„Grangerová ja...“ začal Malfoy, chcejúc to nejako vysvetliť, ale prerušila ho.

„Choď preč Malfoy,“ povedala smutným, rezignovaným hlasom. „Nie si tu vítaný.“

---------------------------------------------------

„Draco! Tu si, už som si začínala myslieť, že si na mňa zabudol.“

Draco sa pozrel naprieč slizolinskou spoločenskou miestnosťou a uvidel Pansy ako ho zháňa, modré šaty sa na nej rozptyľujúco trblietali.

„Samozrejme, že nie Pansy, bál začína o siedmej, povedal som ti, že sa stretneme štvrťhodinu predtým,“ povedal Draco pomalým, vyrovnaným hlasom ako keby sa rozprával s malým dieťaťom.

Pancy nepríjemne skrivila tvár, ale potom sa zdalo, že ju napadlo niečo lepšie, než sa chystala povedať a na tvári sa jej rozlial úsmev.

„Dobre, teraz si tu. Nevyzerám okúzľujúco?“ Pansy sa pred ním narovnala, jej priliehavé modré šaty sa tesne ovíjali okolo jej kriviek, o ktorých musel Draco priznať, že sú príťažlivé.

„Mhmm,“ odpovedal. „Pôjdeme?“

Pansyin úsmev sa prehĺbil a prijala jeho ruku, ktorú jej Draco ponúkol. Prešli nahor po žalárnych schodoch a ocitli sa na odpočívadle priamo oproti Veľkej siene. Dvere boli doširoka otvorené a ľudia už začali cez ne prechádzať do osvetlenej sály. Pansy sa usmievala takmer na každého, okolo koho prešli. Nebol to prejav priateľstva, ale len prejav pýchy a namyslenosti. Hoci ho to nikdy nezvyklo trápiť, teraz si uvedomoval, že mu je jej chvastúnstvo odporné. Jej modré šaty boli prehnane odhaľujúce a kým kedysi by Draco považoval za svoju výhodu byť s ňou spájaný, dnes večer pociťoval, že jej oblečenie je takmer necudné. Nemohol si pomôcť, ale myslel na istú hnedovlasú Chrabromilčanku, ktorá by nikdy nerobila také predstavenie z jej fyzických predností, hoci boli pôvabné. 

Sadli si za malý stôl spolu s Crabbom, Goylom a ich partnerkami. Obaja nejako dokázali presvedčiť akési slizolinské druháčky, aby ich sprevádzali. Draco si pomyslel, že účasť dievčat asi nebola celkom dobrovoľná. Obe sedeli schúlené vedľa seba pozerajúc sa vystrašene na dvoch ohromných surovcov po oboch ich stranách.

Večera prebehla rýchlo a študenti sa konečne mohli začať spolu baviť. Pansy sa znova pritúlila k Dracovi a vytiahla ho na tanečný parket. Okamžite obtočila svoje ruky okolo jeho krku a silne ho zovrela. Jej telo sa trelo o jeho v rytme hudby. Kedysi by to Draco považoval za celkom potešujúce. Ale teraz to vyzeralo, že Pansy je len slabý tieň toho, čo naozaj chcel. Draco prestal tancovať.

Chcem Grangerovú?“ divil sa v šoku. „To je príčina tohto všetkého? Grangerová?“

Pansy nahnevane prekrížila ruky. „Čo je s tebou Draco?“

Draco civel dole na Pansy, ale nevidel ju. Hlava mu búšila touto nečakanou prekážkou v jeho myšlienkach. Vedel, že ju pobozkal. Viac než raz, ale nikdy si nepomyslel, že by ju mohol naozaj chcieť. Mala nejaký druh mätúceho vplyvu, ktorého si bol dobre vedomý. Ale že by ju naozaj chcel... Nikdy si nemyslel, že by to bolo možné.

„Draco...“ zakňučala Pansy. Niečo ju napadlo, naklonila sa bližšie k nemu a zahučala mu do ucha: „Nech ťa zmiatlo čokoľvek, ja ti môžem neskôr ukázať niečo oveľa väčšmi zaujímavé.“ Jej ruky sa k nemu pritiahli spôsobom, ktorý ho nenechal na pochybách, čo tým myslela.

„Nie vďaka, Pansy,“ povedal jej so štipkou odporu v hlase.

Prudko sa na neho pozrela a potom sa zvrtla na päte, nahnevane kráčajúc preč. Avšak Draco nesledoval jej odchod; kvôli Grangerovej skúmal hlučný dav študentov.

Presunul sa na jednu stranu, aby mohol lepšie sledovať dav. Bolo ťažké niekoho nájsť v tak preplnenej miestnosti. Keďže mali všetky ročníky dovolené zúčastniť sa, bolo tu veľmi hlučno. Bolo ťažké rozoznať kapelu, súbor žien, ktoré vyzerali ako banší a nariekali ostrými hlasmi, čo bolo čudne pôvabné. Trvalo mu niekoľko minút, kým ju našiel. Tancovala s tým vysokým chlapcom. Draco civel na nich, pociťujúc niečo podobné ako ráno v ten deň. Thomas sa pohyboval neohrabane okolo Grangerovej, ktorá sa zdala tak elegantná v porovnaní s ním, že sa k tomu hodila metafora o motýľovi a slonovi.

Mala oblečené červené šaty, ktoré tak obdivoval v Čarohandrách. Pohodlne sa na nej pohybovali a Draco si všimol, že červená spôsobovala udivujúce množstvo farieb v jej hnedých vlasoch. Zdala sa dosť šťastná, keď tancovala s Thomasom, ale Draco vedel, že si mohla vybrať lepšie.

Pár pri ďalšej piesni zastal a sadol si za stôl v chrabromilskom rohu Veľkej siene. Draco s chladnými očami sledoval ako si sadla k jej priateľom. Potter a Weasley prišli bez partneriek, ale vyzerali, že si vystačia sami. Potter, Weasley, Thomas a jeho írsky priateľ vyzerali, že sa živo rozprávajú medzi sebou. Keď Weasley zrazu vyskočil na nohy a naznačil svojou rukou strmý let, Draco pochopil, že sa bavia o metlobale. Draco miloval metlobal tak ako veľa iných čarodejníkov, ale metlobal nebola téma, o ktorej sa je vhodné baviť na spoločenskej udalosti. Grangerová sa samozrejme tvárila znudene. Znepokojujúc sa nad Thomasovým správaním nevenoval ani jednu myšlienku pravdepodobne krajne rozrušenej Pansy Parkinsonovej.

Grangerová sa naklonila ku chlapcovi a niečo mu zašepkala. Prikývol, usmial sa a ona odišla od stola. Kráčala k stolu s občerstvením a naplnila pohár s voňavým tekvicovým džúsom. Pomaly ho vypila, keď sa bezcieľne prechádzala po okraji tancujúceho davu. Zdalo sa, že jej oko niečo zachytilo a Grangerová kráčala smerom k otvoreným dverám, ktoré viedli von.

Draco sledoval jej pohľad von na pozemky a potešenie na jej tvári. Vedel, že mal čudné myšlienky, keď prišlo na ňu. Ale predtým nad nimi nikdy veľa neuvažoval. Veril, že odídu samé ako chlad. Teraz ale čelil myšlienke, že by ju snáď mohol chcieť a ďalší, ešte viac znepokojujúci nápad mu zišiel na um. Čo ak ju v skutočnosti má rád? Čo ak tieto zvláštne myšlienky sú viac ako žiadostivosť? Čo potom?

Grangerová sa obzrela na Thomasa a jej priateľov; stále sa rozprávali medzi sebou a zdalo sa, že zabudli na bál, ktorý pokračoval okolo nich.

Mohol by som naozaj ísť proti všetkému, čo ma kedy Lucius naučil o nečistorkvných a čistokrvných? Mohol by som naozaj niečo cítiť k Hermione Grangerovej?“ Draco sa v duchu pýtal sám seba, takmer sa bojac odpovede.

Grangerová sa ešte raz pozrela na svojho partnera a potom prešla cez otvorené dvere. Do okamihu, kým mu zmizol posledný kúsok karmínovej látky z očí, dospel Draco k rozhodnutiu.

„Dobre,“ zamrmlal, „existuje len jediný spôsob ako to zistiť a už prešiel dlhý čas od doby, keď som ešte počúval Luciusa.“

Draco sa vykradol krížom cez tanečný parket, vyhýbajúc sa posplietaným párom a vyrazil vpred cez dvere von do zimy. Zrazu Draco zistil, že vonku nakoniec nebolo veľmi zima. Bol tam zrejme akýsi druh kúzla, ktorý udržoval vonku príjemnú teplotu. Zistil, že dokonca nepotreboval ani si obliecť kabát. Studený vánok rozvlnil jeho dymovošedý hábit, ale nebol dosť silný, aby ho schladil.

Rok predtým odišiel z bálu kvôli tomu, aby s Pansy preskúmali vyzdobené pozemky. Niežeby urobili veľa prieskumu v tradičnom zmysle slova. Avšak tento rok boli pozemky iné. Všetko vyzeralo akoby bolo vyhotovené z ľadu. Tak, kde zvykol byť otvorený trávnik, bol teraz labyrint z ľadu. Silné steny lemovali chodník z ľadových kociek. Jemné snehové vločky padali z jasnej, bezmračnej oblohy. Na jednej veľkej hladkej ploche našiel Draco fontánu urobenú z ľadu, voda z nej neposedne bublala a zamŕzala v polovici cesty dole. To vytváralo malé drobné cencúle, ktoré dopadali nadol, kde sa takmer ihneď rozpúšťali. Nemohol uvidieť žiadne svetlá, ale predsa celá oblasť žiarila ružovým leskom. Ale bola to ružová? Ako sa Draco na rohu otočil, svetlo sa zmenilo na modrú, zelenú a potom žltú. Vyzeralo to, že svetlo vychádza zo samotného ľadu, opatrne zafarbujúc každú zo stien; zistil, že neboli studené.

Už sa prechádzal nejakú dobu v tejto zimnej zázračnej krajine a nevidel nikde jedinú stopu po Grangerovej. Letmo zahliadol iných ľudí, samozrejme, neznáme postavy, ktoré sa tisli k sebe dole meniacou sa cestičkou v horúcom objatí.

Draco mohol počuť, že melodická hudba silnie. Buď bol bližšie pri vchode na bál alebo zmenili hudbu. Cítiac sa trochu sklamane posadil sa Draco na ozdobenú lavičku, ktorá mala byť ľadová vzhľadom na to, že všetko bolo z ľadu, ale nebola. Jeho oko zachytilo pohyb a pozrel sa cez ľadovú stenu oproti nemu, mohol vidieť nejasnú postavu oblečenú v červenom. Vyskočiac na nohy Draco svižne vybehol znova na cestičku. Pri najbližšej príležitosti sa stočil doľava a vrátil sa a čoskoro sa ocitol na kruhovom nádvorí s lavičkami pozdĺž stien. Na jednej sedela Grangerová, pozerajúc na oblohu ako sa drobné snehové vločky trepotali nadol. Polovica jej hnedých, kučeravých vlasov bola vypnutá nahor; zvyšok padal na jej plecia v jemných kučerách, zadržujúc zatúlané vločky v jej vlasoch.

„Žiadna z vločiek nie je rovnaká, vieš, každá jedna je svojím spôsobom jedinečná,“ povedala polohlasne, ako keby v skutočnosti bola veľmi ďaleko od neho a nie na dosah.

„Skutočne,“ povedal, keď sa zložil na susednej lavičke. „Jediné, čo musíš urobiť, je použiť zrkadlové kúzlo a zduplikovať ho. Zvykol som to robiť, keď som bol mladší. Naozaj to znervózňovalo muklov, keď si im ukazoval rovnaký sneh...“

Draco zmĺkol, pretože Grangerová sa na neho opovržlivo pozrela, a nostalgický sladký úsmev, ktorý mal na tvári, sa zvoľna stratil. 

„Čo chceš Malfoy?“

„Ja... kto povedal, že niečo chcem?“ vyprskol na ňu.

Grangerová sa odvrátila bez jediného slova. Draco si pomyslel, že vyzerala tak zvláštne, sediac tam. Malá purpurová bodka medzi množstvom bieleho ľadu. Draco zacítil, ako niečo v jeho vnútri zmäklo.

„Ospravedlňujem sa za to, čo som povedal predtým.“

Pozrela na neho prekvapene. „Prečo sa ospravedlňuješ?“

„Nemal som to povedať,“ prestal a pozrel sa na ňu znova, „ani som to vlastne nechcel povedať.“

Teraz sa stretla s jeho očami a usmiala sa. Draco zacítil ako opätuje úsmev a vzdychol si šťastne. Bolo to tak ako to malo byť. Počul ako hudba znova začala hrať a vzdialená melódia sa niesla pomaly cez ľad. Postavil sa a otočil sa k nej a natiahol k nej ruku. Podivne na neho pozrela.

„Čo?“

Draco na ňou prevrátil oči skôr než odpovedal: „Smiem prosiť, Grangerová?“

„Čo?“

„Tanec, Grangerová, to je to, čo ľudia robia na bále, tancujú,“ a štipka pobavenia sa mu vkradla do hlasu.

Zamračila sa na neho. „Ty musíš žartovať.“

„Videl som ťa tancovať s Thomasom a myslel som, že si prinajmenšom zasluhuješ jeden tanec s naozajstným partnerom. Hovoril som ti, že je príliš vytiahnutý,“ odpovedal Draco trpezlivo.

„Nie je vytiahnutý,“ vyprskla Grangerová, ale Draco by mohol tvrdiť, že to prehovorila jej chrabromilská hrdosť.

„Grangerová?“ Dracova ruka bola stále natiahnutá pred ňou.

S pohľadom, ktorým hovorila, že si myslí, že z toho nezíde nič dobrého, Grangerová opatrne zdvihla ruku a vložila ju do jeho. Na chvíľu užasol nad tým, ako rozkošne malá sa zdala v jeho, predtým než ju zovrel a jemne potiahol na nohy.

Grangerová pozrela na neho nervózne, neobratne položila ruku na jeho plece. Draco sa uškrnul nad jej obavami a objal ju rukou okolo drieku, jeho ruka položená na jej krížoch bez toho, aby použil akýkoľvek tlak. Jej oči sa rozšírili pri tomto kontakte a zdalo sa, že sa chystá mu vynadať, ale on už začal tancovať, krúžiac s ňou spolu s ním.

Ako tancovali, jej obavy ju zdanlivo opustili a dovolila mu držať ju tesnejšie. Za chvíľu sa zdalo, že sa úplne uvoľnila a on si uvedomil, že sa usmieva v nejakom vzdialenom zasnenom stave. Jej oči boli napoly zatvorené, jej pomalé pohyby sledovali vzdialenú hudbu. Nechala svoju hlavu odpočívať zľahla na jeho pleci, pretože hudba spomalila. Sotva sa teraz hýbali, sneh sa stále trepotal okolo nich a svetlo zľahka prebleskovalo z ľadu, ale Draco si nebol vedomý ničoho z toho. Videl len ju, jedného z jeho najväčších nepriateľov a pravdepodobne jeho jediného priateľa. Draco vedel, čo bolo dokonalé na tomto obraze. To, že nemalo význam, že on bol čistokrvný a ona humusáčka. Nemalo význam, že Lucius išiel po ňom alebo že ich do roka alebo dvoch Temný pán pravdepodobne všetkých zabije. Všetko, na čom v tejto chvíli záležalo, bolo to, že dievča jeho snov bolo tu a že sa ju práve chystal pobozkať.

Naklonil hlavu dolu smerom k nej, jeho pery hľadali jej, s tak silnou potrebou pocítiť, ako ona zareaguje na neho. Draco nechal oči zatvorené vediac, že nemusí vidieť, aby ju našiel.

„Malfoy, čo sa to s nami deje?“ potichu zašepkala.

Draco okamžite spozornel. Grangerová sa na neho pozerala, so zrejmou otázkou v tvári. A Draco cítil, ženechal dokonalú príležitosť prekĺznuť medzi prstami a opäť na neho dopadla zaťaž reality. Potreba ju mať rád bol pre neho nemožná, nemohol predstierať, že nebola.

„Prečo ma stále voláš Malfoy?“ spýtal sa, pustiac ju a odstúpil o krok dozadu.

„Čo... čože?“ pozrela sa rozpačito Grangerová.

Náhla zmena témy ju zaskočila a Draco nasadil svoj najdokonalejší úsmev.

„Vždy ma voláš Malfoy a ja ťa vždy volám Grangerová, prečo je to tak?“

„Ja... ja neviem,“ práve teraz vyzerala veľmi zmätená. „Nuž nikdy sme neboli poriadne predstavení, však?“ vyzeralo to, že sa Grangerová chytá tohto smiešneho vyhlásenia zo zúfalstva.

„To je pravda, vôbec sme sa nezaoberali podrobnosťami pri našom prvom stretnutí, že?“ Draco cítil, že znova získava kontrolu nad situáciou. „To sa dá ľahko napraviť. Draco Aquilis Malfoy k vašim službám,“ mierne sa predklonil.

Grangerová ohromením stuhla a zjavne niekoľkokrát otvorila a zatvorila ústa ako sa pokúšala vymyslieť niečo vtipné na odpoveď. Nič ju však nenapadlo a tak sa prosto začervenala a pozrela dole na ich nohy skôr než odpovedala.

„Hermiona Anna Grangerová a nerob si žarty z iniciálok.“

Draco sa usmial, v tejto chvíli vyzerali ako priatelia.

„Aquilis? Nie je to latinsky?“ spýtala sa Hermiona pritiahnúc nazad jeho pozornosť.

„Áno to je, ako aj Draco.“

„Viem, čo je Draco, to znamená drak, ale Aquilis?“ Jej obočie sa zvraštilo tým, ako sa sústredila a začala sa prechádzať. „Aquilis... neznamená to temný?“

Draco sa na ňu uškrnul, zvláštne pyšný na jej bystrú hlavu a prikývol.

„Ty sa voláš Temný Drak?“ úsmev sa náhle jej náhle rozlial na tvári.

„To je rodinné meno!“ rozhorčene povedal Draco. 

„Samozrejme, že je,“ súhlasila, kým sa neúspešne pokúšala prestať sa chichotať.

„Teraz vidím dôvod, prečo sme sa nikdy poriadne nepredstavili,“ povedal podráždene Draco, hoci hnev nedosiahol jeho oči a ona to vedela.

„Už sa nebudem nikdy viac smiať, sľubujem,“ podarilo sa jej vydýchnuť medzi dvoma salvami smiechu.

Jej smiech ustal, kým na ňu Draco civel nesúhlasne a znova sa zdalo, že sa stratila v myšlienkach.

„Mal... Draco?“ spýtala sa potichu.

Draco si uvedomil, že sa mu chcelo usmiať, keď ho nazvala menom, ale bojoval proti tomu.

„Áno?“

„Keby si bol čarodejníkom v šestnástom storočí a písal by si niečo dôležité, v akom jazyku by si to písal?“ zašepkala so zatajeným dychom.

„Nuž,“ Draco sa pokúšal premýšľať, „to by záležalo na tom, v akom som sa vzdelával. Myslím, že väčšina čarodejníkov v tom čase vedela písať, ale naozajstný vzdelanci vždy uprednostňovali mŕtve jazyky ako gréčtinu alebo...“ jeho hlas sa stratil a pozrel sa jej do očí. „Myslíš, že...?“

„Samozrejme! To všetko vysvetľuje!“ radostne kričala. „Napísal knihy v latinčine predtým než ich preložil do aritmantických kódov!“

Hermiona vyskočila dopredu, rozhodila ruky okolo Draca a vzrušene ho pobozkala na líce. Predtým než mohol zareagovať, chytila ho za ruku a zavesila sa okolo nej.

Ťahajúc ho za sebou hnala sa nazad na ľadovú cestičku.

„Čo? Kde ideme?“ zvládol sa spýtať; stále pociťoval šok nad jej neviazaným prejavom.

„Do knižnice samozrejme. Musíme hneď začať s prekladom!“ odpovedala mu cez plece. 

„Ale čo bál?“

„Ako v takomto čase môžeš myslieť na bál?“ náhle sa zastavila a obrátila sa tvárou k nemu. „Sme na prahu objavu toho, čo je napísané v tých knihách. Nechceš vedieť, čo bolo tak dôležité, že to si s tým O'Leary dal takú námahu?“ pustila jeho ruku a hľadela na neho, „Ideš alebo nie?“

Draco pozeral s úžasom na karmínovo oblečenú Chrabromilčanku, ktorá vyzerala, že možno vybuchne od nadšenia. A musel priznať, že sa cíti rovnako.

„Samozrejme, že idem... Hermiona.“


Kapitola 15. Pasca a čaj u Hagrida



Ďalšia kapitola. Znova bez anglického textu, vraj sa to lepšie číta.
**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. **
Autorom anglického originálu je Aleximoon.


Chapter 15. An Ambush and Tea With Hagrid

Beta.read: EGGY



Kapitola 15. Pasca a čaj u Hagrida

Hermiona zívla a natiahla ruku pokúšajúc sa pritiahnúť si pod tvár vankúš. Napriek tomu, že ešte na polovicu spala, jednako mohla identifikovať tú tvrdú vec pod svojou hlavou ako akúsi knihu.

Mala som si upratať knihy predtým, než som šla do postele,“ pomyslela si pre seba ospalo.

Hermiona zostala takto ešte nejakú chvíľu, rozpoltená medzi spánkom a bdením, kým si nespomenula na niečo neobyčajne dôležité. Noc predtým vôbec nešla do postele. Toto ju rozhodne tak šokovalo, že sa úplne prebudila.

Stále bola v ich miestnosti. Zaspala vo veľkom, otlačenom kresle. Kniha, ktorú sa pokúšala preložiť, jej poslúžila ako vankúš. Hermiona si pretrela oči. V miestnosti bolo dosť tma, ohne ešte neboli zažaté a sviečky už strašne dávno samé dohoreli. Vo ovzduší bolo zima a Hermiona si pritiahla plášť tesnejšie, pokúšajúc sa odvrátiť zimu. Ale v tom zhone nechala plášť na bále s Deanom; tento plášť bol tmavozelený a perfektne by pasoval k oblečeniu, ktoré mal na bále na sebe Draco.

Hermiona si pritiahla klopy plášťa tesnejšie a trocha naklonila hlavu, tak aby mohla na svojom líci cítiť mäkkosť tkaniny. Jemne voňal nejakým exotickým korením, asi patchouli. Sám Draco, uvedomila si, stále sedel v tme oproti nej, hlavu opretú o svoju ruku. Bledé strapaté vlasy, ktoré vyzerali, že takmer žiaria v šere, mu prevísali cez tvár.

Hermiona znovu zívla a zaželala si, aby sa šla prezliecť, predtým než ho dotiahla sem hore. Akoby prebudenie sa v tmavej studenej izbe potom, čo ste zaspali na stoličke, nebolo dosť zlé, ešte to aj urobila v jej nových šatách.

Tackavo sa postavila a kráčala k oknám. Vonku bola veľká tma. Niežeby vôbec mohla cez sklo niečo vidieť dokonca aj keby nebola polnoc. Okno bolo pokryté súvislou vrstvou námrazy.

Vrátila sa k stolu a zľahka sa dotkla Dracovho pleca. Keď sa nepohol, nahla sa k nemu a potichu zašepkala.

„Mal... Draco, zobuď sa.“

Nereagoval. Hermiona hľadela na to, akým spôsobom spí, musel byť hlbokým spáčom. Naklonila sa bližšie a zosilnila stisk na jeho ruke.

„Draco,“ zatriasla jeho rukou, „zobuď sa.“

A on sa zobudil. S vystrašeným zavrčaním sa odtrhol od stola a popadol ju. Predtým než vôbec Hermiona mohla zaregistrovať, čo sa deje, našla sa ležiaca na stole hľadiac s doširoka otvorenými očami hore na Draca. Držal jej ruku tak tesne, až to bolelo a ona si bola uvedomovala, že špička jeho prútika je namierená na jej hrdlo.

„Malfoy! Čo si sa zbláznil?“ vyprskla, napoly v hneve, napoly v strachu.

Jeho sivé oči sa rozjasneli, keď ju rozpoznal a pustil jej ruku. 

„Hermiona, čo robíš v mojej izbe?“ Dracovo prekvapenie sa strácalo a zvodne sa na Hermionu usmial.

„Preber sa, Draco, nie som v tvojej izbe a ani ty nie,“ povedala nevrlo Hermiona.

Draco urobil krok dozadu od nej a Hermiona sa posadila, stále sa opierajúc o stôl. Jej ruka začala trochu pobolievať a skrivila tvár.

„Zranil som ťa?“ Dracov úsmev zmizol a podišiel k nej znovu bližšie.

„Nie... nie, som si istá, že ako náhle sa mi znovu rozprúdi krv, bude všetko v poriadku,“ povedala Hermiona uštipačne.

„Daj, nech sa pozriem.“

Draco nečakal na odpoveď; vzal jej ruku a zľahka vyhrnul rozšírený rukáv jej šiat. V tme bol sýty purpur gaštanový, čo silne kontrastovalo s jej žiarivo bielou pokožkou rúk. Dokonca ešte aj v tme bolo vidno miesto, kde zdrapil jej ruku. Drobné červené škvrny označovali, kde boli jeho prsty.

„Do pekla, Grangerová, prečo sa ti tak ľahko robia modriny? To nie je vôbec zábavné.“

Hermiona pozrela na neho nahnevane, ale on sa na ňu len pobavene usmial. Ruku jej nepustil a Hermionin pohľad bledol ako si uvedomovala, že jemne prechádzal špičkou palca po odtlačkoch. Sťažka prehltla, pretože sa skúmavo pozrel na ňu. Náhle si uvedomiac to, ako blízko bol k nej, pokúsila sa ustúpiť dozadu, čo bolo celkom nemožné, pretože sa opierala o ťažký drevený stôl.

Zdalo sa, že Draco si tiež uvedomil ich blízkosť, pretože okamžite pustil jej ruku a nechal rukáv skĺznuť nadol. Otočil sa od nej a začal sa prehrabávať krabicou kvôli rezervnej sviečke. Hermiona si vydýchla úľavou a zacítila ako jej rozbúchané srdce znova spomalilo.

„Museli sme zaspať,“ povedala sotva popadajúc dych.

„Dobrý odhad niečoho tak zrejmého,“

Dracov prvotriedny úškrn bol skrytý v tme, ale Hermiona vedela, že tam bol. Takmer ho počula.

„Si celkom nepríjemný, keď sa zle vyspíš, však?“ vyprskla.

Sviečka sa rozhorela včas na to, aby zbadala zmätený pohľad, ktorý mal Draco na tvári skôr než mu znova zmizol v šere. Postavil sviečku na stôl a pozrel nadol na veľkú knihu, cez ktorú predtým prechádzal.

„Je to ťažšie, než som si myslela,“ zamrmlala Hermiona skôr pre seba ako pre neho.

„Mizerný kód. Prečo preboha musel vytvoriť svoj vlastný aritmantický systém?“ civel Draco na knihu,

„Kód? Ja hovorím o latinčine; Aritmantika je tá ľahká časť. Je to len zoznam zodpovedajúcich si čísel.“ Hermiona si skľúčene sadla vedľa neho.

„Certum est, quia impossibile,“ potichu povedal Draco.

Hermiona nadvihla obočie. „Ty vieš latinsky?“

„Viem rozprávať, čítať a písať latinsky,“ Dracovi v hlase znela viac než len štipka hrdosti.

“Žartuješ.“

„Klasické vzdelanie,“ povedal Draco znejúc urazene. „Čo si myslíš, že moje vzdelávanie sa začalo až na Rokforte?“

„Nuž, väčšina čarodejníc a čarodejníkov ne...“ začala Hermiona.

„Tebe znie Malfoy ako väčšina čarodejníc a čarodejníkov?“ spýtal sa Draco. „Mal som súkromných učiteľov odvtedy, odkedy si spomínam. Lucius vždy tvrdil, že by som mal mať pevný základ pre ďalšiu výučbu. Oh a väčšina kúziel temnej mágie je v latinčine,“ dodal ako dodatočný nápad.

„Budem na to myslieť,“ povedala mu Hermiona, napoly pobavene a napoly nesúhlasne.

„Hermiona, myslím, že teraz už skutočne vidíš, že je to nesprávna cesta,“ trpezlivo jej povedal Draco.

„Oh, skutočne? Venovali sme tomuto projektu obrovské množstvo času a nezdá sa, že by sme sa niekam dostali. Viem, že odpovede sú priamo predo mnou a len ich neviem prečítať,“ zastavila sa s malým zadychčaním. 

„Oh, upokoj sa, Hermiona, nemyslím si, že sa na to pozeráš racionálne,“ hovoril pomaly akoby sa obával ďalšieho výbuchu, ale Hermiona by mohla tvrdiť, že to stále považoval za veľmi zábavné.

„Oh, ja nemyslím racionálne, ja, Malfoy?“ povedala sarkasticky.

„Nie, nemyslíš, Grangerová,“ odsekol s rovnakou mierou sarkazmu. „Ty si expert na kódy a ja som jazykový génius.“

Hermiona prevrátila očami.

„No tak, Grangerová, urobme to spolu.“ Draco sa rozhodol, že musí byť príliš unavená, aby poriadne premýšľala a nečakal na jej odpoveď. „Ty môžeš zlomiť ten kód a ja budem prekladať. Keď budeme pracovať spolu, nemal by to byť problém. Tímová práca, Grangerová.“ 

Hermiona si vzdychla, bolela ju hlava a bola boľavá od zimy. Mal pravdu, samozrejme, nenávidela, keď mal pravdu.

„Dobre! Budeme pracovať spolu,“ nakoniec súhlasila. „Ale myslím si, že vy sme mali počkať do zajtra skôr než začneme.“

Draco jej prikývol a potom začal sfukovať sviečky. Hermiona sa otočila, aby si zbalila veci a potom si spomenula, že sem prišla priamo z bálu. Trvalo jej len chvíľu alebo dve, kým si s Deanom narýchlo vymenila ospravedlnenia za to, že skôr odchádza. Harry a Ron sa obaja sťažovali, že im každému sľúbila jeden tanec a Ginny sa na ňu chápavo pozrela, ale Hermiona dokázala obísť ich všetkých a uniknúť zo sály. V svojom rozrušení si ani nevšimla, že Harry a Ron sledovali jej odchod s Dracom.

„Pripravená?“ zašepkal Draco z dverí.

Hermiona prikývla svojou kučeravou hlavou napriek tomu, že ju v tej tme nebol schopný vidieť.

Potom čo zamkla dvere na ich miestnosti, zakrádali sa potichu dole po točitých schodoch a potom krížom cez knižnicu. Normálne by sa pred knižnicou ich cesty rozdelili, ale Draco vyzeral, že je zahĺbený v myšlienkach a odprevadil ju cez pokojné chodby až ku chrabromilskej veži. Sledovala ho kútikom svojho oka, ale vyzeral strašne vzdialený.

Tučná dáma zľahka chrápala, keď došli až k portrétu. Hermiona sa otočila k Dracovi, mienil ju sledovať dovnútra?

„Draco?“ zašepkala.

„Tak toto je cesta do chrabromilskej veže? Dobrá vec to vedieť,“ potichu zamrmlal.

„Oh áno, pretože ty sa rád tu a tam zastavíš na návštevu.“

Hermiona trpezlivo stála čakajúc na to, kým odíde, pretože hoci bola unavená, v žiadnom prípade by neprezradila heslo pred ním. Ale zdalo sa, že Draco tomu nevenuje pozornosť. Hermiona si spomenula na jeho plášť.

„Na,“ zamrmlala, keď si stiahla tmavosivý plášť zo svojich ramien.

Draco si ho od nej vzal pomaly, ako keby ho v skutočnosti nevidel. Civel na ňu s pohľadom, ktorý Hermiona považovala za trochu pomätený a trochu rozčúlený súčasne. Jeho sivé oči boli znovu búrlivé a tmavé, jeho tvár napoly ukrytá v tieni. Vyzeral, že sa chystá niečo povedať, alebo možno niečo urobiť, keď pozornosť oboch upútal nejaký pohyb.

Pani Norrisová sedela len niekoľko stôp od nich, jej veľké žiariace oči ich študovali v tme.

Hermiona zalapala po dychu a cúvla späť.

„Urobil by si lepšie, keby si šiel, môže privolať Filcha rýchlejšie než si myslíš.“

„Ako často si po večierke narazila na tú mizernú mačku?“ Draco zašepkal v prekvapení so náznakom rešpektu vo svojom hlase.

„Viackrát, než by ti bolo milé, teraz by si mal radšej ísť!“ ukázala Hermiona rukou na schodisko.

Draco stále stál, bez pohnutia.

„Pozri, ak ťa chytí, kto mi bude zajtra pomáhať s prekladmi latinčiny?“ naliehala.

Draco sa pozrel na pani Norrisovú a potom nazad na Hermionu. Prikývol a vyrazil dole po schodoch. Pani Norrisová sa chladne na Hermionu pozrela predtým než sa zvrtla, aby sa za ním pustila. Hermiona sa otočila k portrétu a zašepkala.

„Vianočný pozdrav.“

Tučná pani v driemotách odfrkla a potom prehovorila zívajúc: „Boli ste vonku neskoro, miláčik, mali by ste povedať svojmu chlapcovi, aby vás po večierke nezdržoval. Hoci on je pohľadný mladík.“ Ružová lady sa usmiala, keď sa Hermiona začervenala.

„On nie je môj chlapec!“ vyprskla a vykročila cez dieru v portréte.

„Samozrejme, že nie,“ zavolal pobavený hlas, keď sa obraz pohol, aby za ňou zavrel.

Spoločenská miestnosť bola tmavá a Hermiona si razila cestu hore schodmi do dievčenskej izby. Lavender a Parvati hlboko spali, keď sa tam dostala. Hodiny na jej nočnom stolíku je povedali, že boli štyri hodiny ráno. Hermiona sa rýchlo vyzliekla zo šiat a navliekla si pyžamo. Cítiac upokojenie z mäkkého flanelu, si Hermiona našla čas premýšľať o tom, čo ťažilo celú noc jej myseľ.

Hermiona sa vyšplhala na svoju posteľ a zatiahla závesy okolo seba. Vkĺzla pod svoju hrubú páperovú pokrývku a s úžasom pozerala na karmínový baldachýn. Čo sa to preboha dialo?

Nemohla na to prísť, v jednej minúte to bol ten starý Malfoy. Ten istý chlapec, ktorý nenávidel všetkých nečistokrvných a neprial jej a jej priateľom nič dobré. Ale potom, v ďalšej chvíli bol láskavý a takmer starostlivý. Hermiona sa náhle zachvela, ako si vybavila jeho hlboké šedé oči pozerajúce sa do tých jej.

Neočakávala, že k nej príde počas bálu. Ale bola rada, že prišiel. Nebolo to tým, že by si nevychutnávala tanec. To nebolo to, čo chcela. Napriek tomu, že to bolo hlúpe, nikdy nemohla celkom potlačiť túžbu po tom, aby sa stalo niečo kúzelné. A tak veľmi Hermiona nenávidela, že musí priznať, že tancovanie s Dracom pod oblohou plnou hviezd a so snehovými vločkami padajúcimi okolo nich bolo viac kúzelné než by si mohla kedy želať.

----------------------------------------------

Nasledujúce ráno sa prebudilo čisté, svieže a jasné. Svetlo sa lesklo všade dookola, pretože vlhký sneh svietil na slnku. Nebol tam žiaden náznak toho, že sa chystá ďalšia búrka. Vo vnútri Chrabromilskej veže alebo vonku. A Hermiona sa zobudila s pocitom uvoľnenia a šťastia. Záblesk očakávania sa zatrepotal v jej žalúdku. Či to bolo výhľadom na konečne nejaký pokrok s knihami alebo skutočnosťou, že by na ňu mohol Draco čakať, nevedela.

Obliekajúc sa rýchlo Hermiona si natiahla jeden z čiernych školských hábitov z operadla stoličky a zdvihla školskú tašku z podlahy predtým než sa rozbehla nadol k spoločenskej miestnosti. Pohmkávala si melódiu ako kráčala po schodoch. Keď nad tým uvažovala, spomenula si, že to bola pieseň, pri ktorej tancovali spolu s Dracom. Hermiona ale bola príliš dobre naladená, aby to brala do úvahy.

Takmer sa už dostala na samý spodok schodov, keď sa o poschodie nad ňou otvorili dvere do spálne štvrtáčok. Náhliace sa kroky zostupovali nadol.

„Hermiona?“ Ginnin hlas sa ozýval dole schodmi.

Hermiona zavolala nazad cez plece, keď prešla vchodom do spoločenskej miestnosti. „Trošku sa ponáhľam, Ginny, stretneme sa na obede.“

„Nie, počkaj Hermiona, nerozumieš.“

Ale Ginnine prosby už nikto nevypočul, pretože Hermiona už kráčala cez klenutý prechod do vnútra spoločenskej miestnosti. Krátko sa zastavila, keď našla Rona a Harryho sedieť pri vedľajšom stole. Tvárili sa znudene, ale stuhnutý spôsob, akým Harry sedel, jej povedal, že tu boli úmyselne z nejakého dôvodu. Ako na ňu civeli, nečakaná myšlienka prebehla Hermione hlavou. Pasca.

„Hermiona!“ Ginny sa zrazu objavila na odpočívadle za ňou, vyzerajúc veľmi udychčane. Jej oči dopadli na Harryho a Rona. „Snažila som sa ťa varovať,“ zašepkala.

„Čo... čo sa deje?“ opatrne sa spýtala Hermiona, jej skvelá nálada poklesla.

„Mala by si si sadnúť, Hermiona,“ povedal jej rozhodne Harry.

Hermiona sa pozrela z Harryho na Rona a potom nazad na Ginny, predtým než sa posadila za stôl. Ron sa zlovestne pozrel na Ginny, keď sa posadila na sedadlo vedľa Hermiony, ale nepovedal nič. Harry a Ron sa na seba pozreli neisto skôr než začali. Ron sa nakoniec rozčúlene so zamračeným pohľadom obrátil k Hermione a vlastne na ňu vybuchol.

„Čo do pekla si robila s tým idiotom Malfoyom?“

Hermione spadla sánka a civela na Rona v šoku. Ako to mohol vedieť? Bolo to tak očividné, že mala divné pocity a myšlienky o Dracovi?

„Videli sme ťa odísť z bálu s ním,“ povedal Harry rýchlo pri pohľade na Rona, pripraveného povedať niečo rovnako nepríjemné.

„Oh,“ povedala Hermiona s úľavou. „To je všetko? Draco a ja sme len chceli ísť do knižnice.“

Ronova tvár sa zrazu zaliala farbou a Hermiona okamžite vedela, že povedala niečo nesprávne.

„Draco? Odkedy ho ty voláš Draco?“ Ronov hlas bol hlboký a nebezpečný.

„Ja... nuž, je to jednoduchšie ako ho po celý čas volať Malfoy,“ zamrmlala.

„Hermiona, čo sa deje?“ pokojne sa spýtal Harry.

„Čo sa deje? Nie je to jasné, Harry, ten hlúpy bastard je niečo urobil!“

„Oh, sklapni Ron!“ vybuchla Hermiona, keď si jej rozčúlenosť našla cestu von.

 Teraz to bol Ron, kto na ňu civel s pusou dokorán.

„On nie je zlý, vieš,“ povedala nahnevane. „Nikdy si mu nedal šancu, niežeby si naozaj nejakú zaslúžil, priznávam, ale nemôžeš byť nahnevaný na mňa len preto, že som vyťažila to najlepšie zo zlej situácie a zistila, že nie je napokon taký zlý.“

„Nezačínaj s tým!“ Ron zazeral na Hermionu.

„Ron,“ pokúšal sa ho Harry zastaviť, ale Ron ho ignoroval.

„Je to Malfoy! Je Slizolinčan a je zlý. Ako môžeš na toto zabudnúť? Stavil by som sa, že je zapísaný na zozname budúcich smrťožrútov. Ako ho môžeš brániť?“

Ron sa vyskočil na nohy predtým než začal svoj prejav. Aj Hermiona vstala rýchlo hore, aby sa nad ňou netýčil. Obaja Harry a Ginny sa odťahovali od hádajúceho sa páru.

„Nie je smrťožrút!“ Jačala na neho nazad Hermiona. „A ani sa ním nechystá stať!“

„Oh, to je nádherné, to ti povedal, keď si ho v Rokville načapala pomáhať postarším čarodejniciam na druhú stranu ulice?“ Ronova tvár bola teraz jasne červená a každý v spoločenskej miestnosti sa stíchol, aby ho sledoval.

„Ron,“ Harry sa znova pokúšal zastaviť svojho priateľa predtým, než zájde ďaleko.

„Ja mu verím!“ ostro povedala Hermiona s rovnako červenou tvárou.

„Nemôžeš mu veriť, je to klzký Slizolinčan!“ Ron striasol Harryho ruku. „Si tak hlúpa Hermiona!“

„Ron!“ Obaja Ginny aj Harry náhle zatajili dych.

Ron krátko zmĺkol, nepatrne zadychčaný a divoko vyzerajúci, pomaly si uvedomoval, čo práve povedal. Spoločenská miestnosť bola nehlučná. Pozrel sa dokola. Všetky oči sa upierali na nich. Otočil sa tvárou k Hermione, ktorá bola neprirodzene biela.

„Hermiona,“ začal.

Ustúpila nazad od stola. Jej ruky sa chveli a sťažka mohla vidieť cez mračno sĺz, ktoré mala v očiach. Hermiona si prehodila tašku nazad na plece a ustúpila ešte o krok.

„Hermiona, nemyslel som to tak,“ zašepkal Ron.

Zatriasla hlavou smerom k nemu a zacítila ako sa jej jedna veľká slza kotúľa dole po líci. Zrazu sa Hermiona otočila a bežala krížom cez miestnosť. Preskočila cez dieru v portréte a nechala ho visieť otvorený. Ron ju v zúfalstve zavolal menom, ale ona už neprestala utekať.

Hermiona unikala naslepo dole po schodoch. Križovala jednu chodbu za druhou, pokúšajúc sa o čo najväčšiu vzdialenosť medzi Ronom, Harrym a ňou. Ignorovala užasnuté pohľady, ktoré prijímala od spolužiakov a dokonca nezobrala na vedomie Nevilla, ktorého obišla v sále Transfigurácie.

Bol to inštinkt sám, ktorý Hermionu viedol ku knižnici. Bolo to kvôli jej hlbokému presvedčeniu, že akýkoľvek problém, ktorému čelila, by mohlo čítanie kníh nejako vylepšiť a tak našla samu seba stáť na konci chodby, ktorá viedla do knižnice.

Dvere na jej pravej strane do chlapčenských kúpeľní, sa otvorili a postava s bledými vlasmi a slizolinským hábitom kráčala von z nich. Hermiona sa pozrela na Draca s prekvapením a úľavou. Bolo potešujúce vidieť ho, dokonca aj keď nevedela prečo. Jeho šedé oči zažiarili nahnevane, keď si všimol šmuhu od sĺz na jej tvári. Vyzeralo to, že jej niečo povie, keď sa znovu otvorili dvere a Draca nasledovali Crabbe a Goyle.

Hermiona si utrela oči manžetou rukáva, ale nemohla skryť začervenanú tvár alebo červené oči. Krutý, rovnaký úškľabok sa rozšíril po tvárach Crabba a Goyla.

„Oh, pozri, humusáčka nám plakala,“ Goylov uškľabol sa rozšíril.

„Čo je s tebou Grangerová? Potter a Weasley ťa už viac neľúbia?“ zasmial sa Crabbe.

Hermiona prehltla hrču v hrdle a civela na Draca. Odvrátil sa preč, jeho šedé oči sa zamerali na niečo pri stene v diaľke. Uvedomila si, že nemá v úmysle čokoľvek povedať, len tu bude stáť a predstierať, že nič medzi nimi nie je a že sú stále nepriatelia. Boli stále nepriatelia?

Po druhý krát v to ráno našla samu seba neschopnú pohľadu na niekoho, o koho si robila starosti. Odtiahla oči od jeho tváre a študovala podlahu. Crabbe a Goyle sa hrozivo pohli smerom k nej a Hermiona cúvla dozadu. Žiadne odpovede dnes v knižnici nenájde. Hermiona zacítila akoby sa steny okolo nej uzavreli a slzy, ktoré takmer prestali v potešení, že uvidela Draca, sľubovali, že sa v tejto chvíli rozlejú dole jej lícami. Hermiona sa otočila od trojice a hnala sa dole chodbou.

Sotva vedela, kam ide, iba potrebovala byť vonku na čerstvom vzduchu, aby mohla dýchať. Hermiona neprestala bežať a dosiahla okraj jazera. Zrútila sa na veľké spadnuté brvno a pokúšala sa znova získať dych.

Navôkol boli kopy snehu a tenká vrstva ľadu pokrývala jazero. Obloha, ktorá bola predtým toho rána jasná, sa teraz zatemnila, pretože sa blížila zimná búrka. Zdvihol sa vietor a Hermiona sa zachvela. V tom všetkom zmätku si zase zabudla zobrať kabát; ležal zrolovaný na kope na podlahe v chrabromilskej klubovni. Pritiahla si kolená k brade a obmotala ruky okolo nich pokúšajúc sa zohriať ako mohla. Vôbec to nefungovalo.

„Hermiona?“ hučiaci hlas ju takmer zhodil z brvna .

„Hagrid,“ odpovedala potichu, náznak roztrasenosti zotrvával v jej hlase.

„Viem, 'arry a Ron ťa hľadali. Pýtali sa ma, či som ťa nevidel. Asi si robia starosti.“

Hermiona odvrátila zrak z Hagrida a bojovala s tým, aby už viac neplakala. Akoby sa mohla vrátiť a čeliť im? Potom čo jej Ron pred všetkými povedal? Ako by sa mohla vrátiť, vediac že predsa len mal nakoniec pravdu?

A náhle ťažká vec ovinula jej plecia a Hermiona sa našla zabalená v Hagridovom kožušinovom kabáte. Obrátila sa v prekvapení tvárou k nemu.

„Poďme, urobím nám troška čaju. Je celkom zrejmé, že nejaký potrebuješ.“ Hagrid ju ľahko zdvihol a postavil na nohy. Otočil sa a zamieril smerom k jeho chatrči. Hermiona nemala na výber a nasledovala ho.

O dve pariace sa šálky neskôr Hermiona zase začala vnímať samu seba. Hagrid vedel, že bude lepšie vysvetľovať jej jeho plány na ďalšie vyučovanie ako sa jej pýtať, čo sa jej stalo. Škola začne o niekoľko dní a on bol takmer rád, že je tu Hermiona. Živo jej rozprával o páre Buletov, ktorý sa mu podarilo získať. Hermiona vedela, že je lepšie nepýtať sa, kde alebo prečo ich získal. Vedela, že to boli veľmi nebezpečné beštie, ktoré nemali pôvod na Britských ostrovoch. Ich záľuba v mäse a krutosť v boji bola o nich dobre známa, ale napriek tomu sa usmievala na ohromného muža

„Hagrid,“ napadla ju zrazu jedna myšlienka, „chytili ste ty a profesor Dumbledore vtedy tú mantichoru?“

„Ba, pred týždňom alebo tak, zložil som tú vec.“ Hagridova tvár sa zachmúrila, keď si na to spomenul. „Je zaujímavé, že tá vec išla po Malfoyovi. Je to Luciusov syn.“

„Nuž Draco nie je ako Lucius,“ Hermiona vyprskla rozhorčene skôr než mohla samu seba zastaviť.

„Draco nie je...?“

Hermiona sa začervenala, ale Hagrid na ňu hľadel pobavene.

„Ron sa mi zmienil o tom, že si spadla na hlavu s tým Slizolinčanom. Ale povedal som jemu a Harrymu, že máš na svojich ramenách múdru hlavu, ktorou sa dokážeš o seba postarať.“ Nalial si ďalšiu šálku čaju.

Hermiona sa na Hagrida usmiala a potom si zľahka vzdychla. „Neviem Hagrid, možno majú pravdu. Draco je niekedy nemožný. Predstavuje všetko, čo nenávidím a predsa...“

„Nemyslím si, že ten ryšavý loptoš by vedel, ako sa správne chovať, keby bol niekto k nemu milý. A ty si Hermiona milé dievča.“

Hermiona veľmi silne dúfala, že sa znova nerozplače, ale bola to prehratá bitka a Hagrid jej podal vreckovku, ktorá bola tak veľká, že by si ju mohla omotať okolo pása ako sukňu.

„Sťažka by som mohol niekoho súdiť. Chlapci robia zvláštne veci, keď sa to týka citov. Neviem ako by som jednal, keby si sa spýtala mňa. A samozrejme nikdy z toho nevyrastieme.“ Hagrid sa srdečne zasmial a po chvíli sa k nemu Hermiona pripojila.

„Vďaka Hagrid,“ potichu zašepkala Hermiona a nesmelý úsmev sa jej roztiahol na perách.


Kapitola 16. Len hra



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling. ** Autorom anglického originálu je Aleximoon.


Chapter 16. All a Game

Beta.read: EGGY



Kapitola 16. Len hra


Keď sa šero usadilo nad hradom, Draco sa dovliekol do knižnice. Blížila sa snehová búrka a riaditeľ im počas obeda odporučil, aby sa zdržiavali vo vnútri hradu, kým to neskončí. Draco dúfal, že nájde Hermionu sedieť za chrabromilským stolom. Tak veľmi nemal rád, keď ju videl s tými otravnými priateľmi visiacimi všade okolo nej, ale prinajmenšom by ju aspoň mohol vidieť. Po tom incidente pred knižnicou ju Draco nebol schopný nájsť.

Zmizla tak náhle, že keby Draco nebol v prvom ročníku čítal Dejiny Rokfortu, bol by stavil všetko malfoyovské bohatstvo, že sa jednoducho odmiestnila zo školy. Ale keďže to nebolo možné, Dracovi došlo, že musí byť niekde v okolí. Pokúsil sa prenasledovať ju potom, čo sa Crabbe a Goyle pri hľadaní predčasného obeda zatúlali preč. Ale Draco stratil jej stopu niekde neďaleko chodby Transfigurácie. Strávil niekoľko najbližších hodín chodiac po škole. V žiadnom prípade nemohol prehľadať všetko, ale s trochou porozumenie pre Hermionin mentalitu a jej bytie Chrabromilčankou mohol poľahky vynechať všetky žaláre. Vysoko nepravdepodobné bolo tiež, že by išla do Astronomickej veže. Raz začul hovoriť Pottera, keď okolo neho prechádzal do vstupnej haly, že neznáša ten prievan. Jej silná nechuť k Vešteniu a profesorke Trelewneyovej by ju tiež udržali preč od veže. A to dievča malo priveľa rešpektu pred profesormi, aby šlo niekde do blízkosti fakultných ubytovní. Tak mohol prehľadať to, čo zostávalo. Ale nikde nebola žiadna známka jej prítomnosti. Ani šepot ani dych. Nikde nič.

Čo ale uvidel, bol Potter a Weasley, ktorí sa zjavili trochu znepokojení v chodbe Aritmantiky. Rýchlo sa schoval do tieňa blízkeho výklenku a oni prešli okolo neho bez toho, že by si ho všimli. Dvaja chlapci boli zabratí v hlbokom rozhovore.

„Kam len mohla odísť?“ povedal Weasley ustarane.

„Nuž, Ginny skontrolovala dievčenské kúpeľne, tak vieme, že tam nie je,“ odpovedal Potter. „A Fred a George povedali, že sa po nej pozrú dole pri Veľkej sieni.“

„Ako keby nám to Ginny povedala, aj keby ju našla. A Fred a George len povedali, že by sa mohli ísť najesť miesto pomáhania,“ reptal Weasley.

„Myslíš, že by sme mali znova skontrolovať knižnicu? Vieš aká je Hermiona.“

„Oprava, my sme vedeli, aké Hermiona bola, ale teraz keď sa spolčila s tým hlúpym gaunerom… Myslím tým, že ho bránila! Oh, naozaj, Malfoy nie je taký zlý, vlastne by sme mu všetci mali usporiadať párty a dať mu prekliaty metál za to, že nie je taký zlý, ako sme si všetci mysleli!“ nahnevane vybuchol Weasley.

„Ron…“

„Viem, viem, Nemal som jej to povedať. Ale ona to vždy vezme nesprávnym spôsobom,“ Weasley nevrlo pozeral na podlahu.

„Myslím, že niekedy hovoríš veci nesprávnym spôsobom,“ potichu povedal Potter.

Draco si musel silno zahryznúť do jazyka, aby sa ovládol a nešvihol kúzlo po nič netušiacich chlapcoch. Bolo veľmi lákavé vyskočiť a prekliať oboch Chrabromilčanov zozadu, ale Draco nebol hlúpy. Potter slušne kúzlil a obstál proti Temnému pánovi pri viac než jednej príležitosti a Weasley by mohol vrhnúť priemerný úder. A v pozadí jeho mysle Draco mohol počuť hlas, ktorý ho žiadal, aby to nerobil. Nechal ich odísť, ruka tak silne zovretá okolo jeho prútika, že bolo prekvapujúce, že sa nezlomil na polovicu. Bolo to až oveľa neskôr, počas obeda, kde sa neukázala, keď si Draco uvedomil, čo Weasley povedal; ona ho bránila. Postavila sa za neho.

Malá časť Draca bola rada, keď si všimol, ako mrzuto vyzerali Potter a Weasley počas obeda. Očividne nemali žiadne šťastie pri jej hľadaní. Táto malá časť jeho by sa radovala trochu viac, keby si s tým sám nerobil starosti.

Tak, po obede, sa Draco sám pre seba rozhodol, že ju jednoducho nejde nájsť. Že kdekoľvek bola, bolo to dobre skryté. Keďže nemal nič lepšie na práci, dostal sa ku knižnici.

Draco otvoril dvere na ich miestnosti a zastavil sa. Očakával, že bude tmavá. Namiesto toho oheň žiaril v krbe a teplo zalievalo izbu. Oveľa prekvapujúceho bolo, že istá Chrabromilčanka sedela za stolom obklopená kopou kníh.

Dvere za ním sa zavreli s hlasným buchnutím. Hermiona pozrela na neho. Výraz, ktorý nemohol prečítať, sa mihol naprieč jej tvárou predtým než zmizol za profesionálnym úsmevom.

„Už som si robila starosti, kedy sa sem dostaneš. Už som tu niekoľko hodín.“ Zhlboka sa nadýchla predtým než pokračovala. „Myslím, že to asi mám. Prišla som na niekoľko rozličných kľúčov.“ Nadvihla niekoľko pergamenov bez zastavenia sa. „Samozrejme, nemôžem nič z toho skontrolovať bez nejakého prekladu kvôli porovnaniu, ktorým si sa mal pripojiť. Aj keď si neprišiel, ale teraz si už tu. Tak ak chceš, začni s týmto, myslím, že je to najlepšie riešenie.“

Prehrabala sa cez kopu pergamenov, až kým nenašla ten, ktorý hľadala. Hermiona ho podržala pred ním s tým istým náznakom úsmevu, ktorému Draco nie celkom rozumel. Niekoľko otázok vírilo v jeho hlave, tak sa Draco spýtal prvú, ktorá mu prišla na myseľ.

„Kde si bola?“

„Popoludní som bola na čaji s Hagridom,“ povedala odmerane.

„Išla si von v počasí ako je toto, bez toho, aby si niekomu niečo povedala, kvôli tomu aby si si dala čaj s tým… s tým poloobrom?“ Dracova úľava z toho, že ju našiel, sa rýchlo menila na hnev.

„Počasie nebolo také zlé, keď som tam šla. A neskôr ma Hagrid odprevadil nazad do hradu,“ povedala pokojne, ale prezradzujúca červeň sa jej objavila na tvári.

„Oh, tak si ani trochu nemyslela na svojich priateľov, ty si len robíš čo chceš!“ vybuchol Draco.

„Ľutujem, nabudúce si dám podpísať lístok s povolením, urobí ťa to šťastným?“ jej rozvážny hlas sa jemne triasol.

„Nepoučuj ma, Grangerová.“

„Tak sa potom nechovaj ako dieťa, Malfoy.“

Draco civel na ňu. Keď sedela s vystretým chrbtom a prekríženými rukami, Hermiona vyzerala úplne ako vychovávateľka. Smelo sa stretla s jeho pohľadom, vzdorne držala vystrčenú bradu. Predtým než mohol zastaviť sám seba, predtým než mohol potlačiť ten impulz, Dracova ruka sa dotkla jej brady a sa dotkol jej líca. Jej oči sa rozšírili, ale nahnevane sa odmietla pozrieť sa preč. Zdalo sa, že skutočnosť, že ju teraz bozkáva, bola prekvapením pre oboch. Draco si nie celkom mohol spomenúť, kedy sa rozhodol, že to urobí, ale urobil to. Vytiahol ju na nohy bez prerušenia bozku. Naklonila sa k nemu bližšie a jeho ruky poklesli na jej pás, kde zovrel v dlani jemnú látku jej šiat. Len na sekundu sa stratil v slastnom momente, keď zrazu zistil, že proti nemu bojuje. S poľutovaním ju pustil.

„Prestaň!“ vykríkla na neho, keď ju pustil.

Pozerala sa neho, jej hnedé oči naplnené slzami a profesionálny tón, ktorý mala, keď ju prvý raz našiel, sa úplne stratil.

„Nemôžeš v tomto pokračovať!“ jej hlas sa triasol. „Nemôžeš ma bozkávať, nemôžeš byť v jednej chvíli odporný a potom byť takýto ako teraz.“ Slza sa jej skĺzla dole po líci a nahnevane si pretrela oči. „Tu, len pokračuj v práci na tomto, dobre?“

Znovu pred ním podržala zvitok pergamenu a tentoraz si ho vzal. Teraz sa Hermiona nestretla s jeho očami; pozerala na podlahu. Len čo papiere opustili jej ruku, otočila sa od neho a začala odkladať svoje knihy.

„Odchádzaš?“ Draco konečne našiel svoj hlas.

Hermiona prikývla, ale nepozrela hore. Jej ramená sa triasli a Draco stál potichu, nevediac čo robiť.

„Ja som v každom prípade už urobila tak veľa, ako som dnes mohla.“ Jej hlas bol prenikavý a trasľavý.

Draco sa pozrel dole na papiere v jeho ruke. Boli popísané jej drobným písmom. Zrazu si všimol, že aj jeho ruka sa mierne triasie. Draco sa ihneď od nej otočil a prešiel okolo stola. Spustil svoju tašku na stôl trochu tvrdšie ako zamýšľal a náhly zvuk priviedol jej oči nahor k nemu. Jej teplé hnedé oči boli naplnené vlastnými pochybnosťami a bolesťou, ktorú sa pred tým pokúšala skryť. Hermiona sa zrazu odvrátila a kráčala k dverám.

„Hľadali ťa. Tvoji priatelia, Potter a Weasley.“

Zastala počúvajúc.

„Len som myslel, že… myslel som, že by si mala vedieť, že si o teba robili starosti,“ starostlivo ju sledoval Draco.

„Vďaka,“ povedala predtým, než vyšla von z dverí.

Dvere už boli niekoľko minút zatvorené predtým než Draco prehovoril v prázdnej izbe.

„Myslím, že ja som si tiež robil starosti.“

---------------------------------------------------

Draco pracoval usilovne v knižnici po zvyšok zimných prázdnin. Na druhý deň rozlúštil kód… dobre, oni ho rozlúštili. Ale pretože tu Hermiona nebola, mal pocit, že by si zaslúžil väčšinu pochvaly. Nieže by tam bolo toho veľa, čo mali. Knihy sa ukázali ako osobné denníky, veľmi zdĺhavé, súkromné denníky. Jednako, chodil do knižnice denne, aby ich prekladal. Neprestával veriť, že by čoskoro mohla prísť. Ale Hermiona nikdy do ich izby neprišla. Keby nepovažoval celé to fiasko za tak strašne nepríjemné, mohol ten vytrvalý postoj na neho zapôsobiť, ale teraz ju považoval len za veľmi tvrdohlavú. Jedinou svetlou stránkou bolo, že mohol vidieť, že trávi dokonca menej času s Potterom a Weasleym ako s ním.

Takmer okamžite si všimol, že už viac s nimi nesedela počas jedenia. Zvyčajne sedela na konci dlhého chrabromilského stolu s Weasleyho sestrou. A v niektorých ojedinelých prípadoch si sadla dokonca za bifľomorský stôl s niektorými priateľmi z Aritmantiky. Občas mohol Draco zachytiť ako Potter a Weasley vrhali jej smerom znepokojené pohľady. To, že ich úplne ignorovala, mu spôsobovalo potešenie. Pomáhalo mu to zabudnúť, že ona stále ignorovala tiež jeho.

Bolo to posledný deň prázdnin, keď ju Draco konečne uvidel znovu s Potterom a Weaslym. Sedela na jednom z úplne opustených nádvorí čítajúc knihu. Práve k nej chcel pristúpiť, keď Potter a Weasley vyšli spod jedného z klenutých priechodov. Draco bol od nej príliš ďaleko, aby počul o čom sa rozprávajú, ale za chvíľu uvidel dosť prudkú zmenu, Hermiona začala plakať a tí druhí dvaja chlapci vyzerali uvoľnení.

Draco zaťal zuby, keď ju uvidel ako sa vrhla Weasleymu okolo krku a ponorila svoju tvár do jeho plášťa. Jeho hnev vzrástol, keď videl ako ju Weasley zovrel v náručí. A keď sa otočila, aby to isté urobila s Potterom. Dracovi došlo, že už viac nemôže zadržať sám seba bokom. Dlhými krokmi vykročil do stredu nádvoria.

Weasley ho zbadal prvý.

„Čo chceš Malfoy?“

„Nič moc, len som chcel zablahoželať vám všetkým. Celá škola bude nadšená, keď sa dozvie, že úžasná trojica sa nakoniec znova spojila,“ chladne povedal pomalým hlasom.

„Zavri hubu, Malfoy,“ vybuchol Potter.

„Prečo ma nedonútiš, Potter?“ odpovedal s rovnakou prudkosťou.

Potter pustil Hermionu a obaja on aj Weasley vykročili smerom k Dracovi. Ale Slizolinčan sa nebál; pevne držal svoj prútik vo vrecku a dovolil hnevu, aby ho viedol. Ale predtým, než ktokoľvek z nich mohol niečo povedať, Hermiona sa predrala dopredu a postavila sa medzi nich.

„Prosím nebojujte. Harry, Ron, prosím,“ naliehala na nich. Pozrela na Draca bez toho, že by niečo povedala; jej hnedé oči hovorili všetko, čo mu potrebovala povedať. Ale Draco bol príliš nahnevaný, aby v tejto chvíli počúval. Tie teplé, známe oči ho ešte viac robili nahnevanejším.

„Ty vždy musíš stáť v ceste, Grangerová?“ povedal ľadovo.

Trhla so sebou, ale zostala na mieste. Weasley sa pretlačil okolo nej.

„Nerozprávaj sa s ňou takto, Malfoy,“ zasyčal.

„Môžem sa s ňou rozprávať ako chcem, Weasley.“

Potter sa hneď predral okolo nej. Draco si všimol, že teraz vytiahol prútik. Časť Draca vzdialene zauvažovala, prečo to urobil, ale bol príliš nahnevaný, aby si viac premyslel odpoveď.

„Teda Potter, sú prútiky nevyhnutné? Nie sme tu všetci priatelia?“ falošne sa spýtal Draco.

„To je skutočne zábavné Malfoy!“ Weasley sa prinútil zasmiať.

„Nie sme priatelia, Hermiona?“ spýtal sa Draco, posmešne vysloviac jej meno.

Pozrela na neho, bez toho, že by čokoľvek povedala. A Draco zacítil čosi pomstychtivé.

„Mali by sme byť priatelia, poznám ťa v takých situáciách, ktoré si tí dvaja ani nemôžu predstaviť,“ pohladil ju po líci špičkami svojich prstov a uškeril sa, keď sa začervenala. Draco sa cítil víťazoslávne, keď na neho Potter a Weasley pozreli v šoku a nedôvere.

„Čo si tým myslel, Malfoy?“ spýtal sa Potter.

„Vieš, čo som tým myslel.“ Draco odpovedal zasväteným hlasom a žmurkol na oboch chlapcov.

Obaja Chrabromilčania nahnevane zarevali, ale predtým než ktokoľvek z nich mohol pohnúť, Hermiona urobila niečo, čo ich oboch zastavilo. Udrela Draca priamo do tváre. Jeho blond vlasy mu spadli cez oči, keď sa pozrel nazad na ňu. Jej oči boli naplnené slzami a ona sa triasla. Potter a Weasley užasnuto pozerali na ňu v prekvapení, ale Draco nespustil z nej oči. Tie hnedé oči vyzerali niekedy ako zrkadlo jeho vlastnej duše.

„Zmýlila som sa,“ zašepkala.

Draco si nebol istý, či to povedala dostatočne nahlas, aby to počul Potter alebo Weasley, ale práve teraz za zdalo že úplne zabudla na kohokoľvek z nich. Bol úplne bezmocný, aby sa pozeral inam ako na pekné mladé dievča. Vôbec sa nesnažila pred ním neplakať, jej jemné slzy jej voľne stekali. Len chvíľu ho držala ako rukojemníka predtým než sa zvrtla od neho a ostatných a odkráčala naprieč zasneženým nádvorím s vysoko zdvihnutou hlavou.

Potter a Weasley sledovali jej odchod mlčky. Len čo zmizla cez ten istý priechod, ktorým prišli oni, pozreli sa nazad na Draca.

„Ty si fakt niečo iné než si, však Malfoy?“ spýtal sa chladno Potter.

Draco si všimol, že Potter pevne zvieral chrbát Weasleyovho hábitu, čo bolo pravdepodobne dobrá vec, pretože červená hlava vyzerala, že by poľahky zavraždila Draca holými rukami.

„Poďme,“ zamrmlal Potter k jeho priateľovi. Zdalo, že Weasley bude namietať, ale potom sa otočil a nasledoval druhého chlapca.

Draco sa ocitol sám, uprene hľadiac na sneh. Ona to len nepochopila. Podľa jeho názoru to nebolo fér. Odpustila im. A Draco vedel, že oni boli príčinou, prečo bola taká rozrušená. Ale s kým sa rozprávala? Komu bola oddaná? Tým mizerným Chrabromilčanom samozrejme. Draco nahnevane kopol do snehu, ale nemohol si pomôcť, ale mal pocit, že by mal kopnúť sám do seba.

----------------------------------------------

Draco už zase zazrel na Hermionu. Ona ale odvtedy, čo si sadla, sa pozerala priamo dopredu a odmietala uznať jeho prítomnosť. Bol to prvý deň späť v ich triede a on sa na Aritmantiku tešil. Pravda, bol to po Elixíroch jeho obľúbený predmet, ale oveľa dôležitejšie bolo, že sa mu tam nemohla vyhnúť. A predsa, príliš k jeho veľkej mrzutosti, zdalo sa, že robí presne to.

Profesorka Vectorová mrmlala jej prednášku, ktorá pravdepodobne bola veľmi zaujímavá, ale Draco nemohol prinútiť sám seba, aby jej venoval pozornosť. Bolo to, ako keby sa posledných pár mesiacov nestalo. Akoby to bol prvý deň roku a nie prvý deň nového semestra. Hermiona sedela tak ďaleko od neho ako to len bolo možné. Všetky jej veci ležali nakopené úhľadne na konci stola. Jej brko utekalo sem a tam naprieč kúskom slabo pokrúteného pergamenu. Vedel, čo robí; uzatvorila sa pred akýmkoľvek rozptýlením a úplne sa zamerala na profesorku. Ale nebol tam žiaden dôvod venovať pozornosť profesorke. Draco bol ochotný pripustiť, že Hermiona vie tak veľa o Aritmantike ako on, možno keď prišlo na mnohočleny tak dokonca viac. Skutočný dôvod prečo sa tak silne sústredila, bolo kvôli tomu, aby na neho nemusela myslieť. Bola to dosť egoistická Dracova predstava, ale bol Malfoy, presvedčený, že svet sa točí okolo neho. V skutočnosti to bola jeho zdedená vlastnosť. Hoci v tomto prípade, sa Draco nemýlil.

Civel na presýpacie hodiny, ktoré boli položené na nakláňajúcej sa hromade kníh na profesorkinom stole. Hodina čoskoro končila a Hermiona sa ešte dokonca ani zo slušnosti na neho nepozrela. Draco pozeral na jej profil a potom treskol svojou učebnicou Aritmantiky o podlahu. Náhla rana pritiahla všetky pohľady na neho, vrátane tých, v ktoré dúfal. Po prvý raz za niekoľko dní našiel sám seba užasnuto hľadieť do jej tmavých očí a tie sa netešili, že ho vidia. Hermiona civela na neho a bol to pohľad, ktorý poznal veľmi dobre. To bol ten istý výraz, ktorý zvykla mať na tvári, keď išlo o neho. Jej hnedé oči naplnené odporom a niečím hlbším, bolesťou a sklamaním. Otočila sa nazad na profesorku Vectorovú a po zvyšok hodiny sa už na neho nepozrela.

Draco nevrlo sedel, kým sa posledné zrnká piesku neprekĺzli na dno presýpacích hodín a študenti začali baliť svoje veci. Sledoval ako si Hermiona rýchlo robila cestu dole schodmi a v tom dostal nápad. Draco vyskočil na nohy a zbehol dole k Hermione, berúc schody po dvoch. Zdrapol ju za ruku a pritiahol nazad do triedy, skôr než sa mohla stratiť vo valiacej sa mase, ktorá prechádzala halou. Otočila sa k nemu s nahnevanou poznámkou na špičke jazyka, ale ako predpokladal, nedokázala povedať čokoľvek pred ich učiteľkou.

„Profesorka Vectorová,“ Draco pritiahol Hermionu k miestu, kde stála.

„Pán Malfoy, slečna Grangerová, ako idú záležitosti s vaším projektom? Narazili ste na niečo vzrušujúce?“ profesorka Vectorová zaostrila na nich.

„Oh, áno, profesorka, Hermiona a ja sme venovali väčšinu našich vianočných prázdnin, aby sme rozlúštili niektoré staré O'Learyho denníky, ktoré napísal v latinčine a potom zakódoval.“ Draco sa na ňu usmieval a pevnejšie uchopil Hermionu.

„Som tak rada. Keď mám pravdu povedať, obávala som, že by to mohlo byť na vás oboch príliš pokročilé. Viem, že som žiadala priveľa.“

„Oh nie, profesorka,“ Draco využíval celý svoj malfoyovský šarm, aký mal. „Po našej poslednej správe ste povedali niečo o tom, že sa prídete pozrieť, čo sme už urobili. A premýšľal som, že ak nemáte hodinu, tak by ste možno mohli ísť teraz?“ Draco sa usmial ešte širšie.

„To je vynikajúci nápad, pán Malfoy, slečna Grangerová.“

Draco sa škeril, keď ho profesorka nasledovala von z miestnosti, jeho úškrn sa zmenil na víťazoslávny úsmev, keď sa Hermiona začala vliecť pár krokov za nimi. Cesta do knižnice trvala krátko. Pretože išli s učiteľkou, ostatní študenti im nechali široký koridor. Profesorka Vectorová bola veľmi zaujatá prekladmi, ktoré Draco zapísal a prakticky žiarila na Hermionu, keď skúmala jej rozličné kľúče. A potom profesorka odišla svojou cestou, zanechajúc ich samých v ich miestnosti.

„Hermiona?“ potichu povedal Draco, vyzerala že sa stratila v myšlienkach, uprene hľadiac von z okna.

So zvukom jeho hlasu si Hermiona uvedomila, že sú tu sami. Pohla sa smerom k dverám, ale Draco sa postavil pred ňu.

„Nie, neodídeš,“ povedal jej rozhodne.

„Rada by som videla, ako ma zastavíš,“ chladne zamrmlala.

„To je vyzvanie, Grangerová?“

„Skutočne sa z toho tešíš, však? Tebe sa skutočne táto hra páči. Aké typické,“ prekrížila ruky na hrudi a civela na neho.

„O čom to rozprávaš?“ Draco prekrížil ruky napodobňujúc ju .

„Veľmi dobre vieš o čom hovorím,“ kypela. „Ty sa len rád hráš s ľuďmi. Vieš, že Harry je na mňa stále nahnevaný a Ron… Ron si vôbec nevšíma, že existujem.“

Draco ustúpil trochu doľava, samozrejme sa uisťujúc, že dvere sú zablokované predtým než pokračoval.

„Ja som naštval Pottera a Weasleyho? Oh nie, ako budem teraz sám so sebou žiť?“

„A vlastne smutnou súčasťou tohto všetkého je to, že nemám dokonca právo byť na teba nahnevaná. Nemôžeš si pomôcť, aby si nebol taký chladný a bezcitný,“ jej hlas sa znovu triasol a Draco si nebol istý, či to bolo hnevom alebo bolesťou. „Mali o tebe pravdu. Je to všetko len hra,“ jej hlas zmĺkol a ona sa pozrela mimo neho.

Draco k nej vykročil potichu, práve si roztržito utierala slzy v očiach a nevšimla si ho, až kým neprešiel svojou rukou cez jej hnedé kučery, ktoré jej lemovali tvár. Cúvla späť, ale Draco to predpokladal. Jeho ruka sa ovinula okolo jej pása, udržujúc ju na mieste. Hermiona ani nezápasila, už vedela, že by to bolo márne; bol silnejší ako ona. Teraz na neho pozerala s veľkými očami, obávajúc sa toho, čo urobí.

Draco sklonil hlavu nadol a zľahka ju pobozkal na čelo.

„Ja neviem, čo to je, ale nikdy to nebola hra,“ zašepkal potichu do jej vlasov predtým než si ju úplne pritiahol k sebe.


Kapitola 17. Riaditeľova návšteva



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon.


Chapter 17. The Headmaster Visits

Beta.read: EGGY



Kapitola 17. Riaditeľova návšteva

Zdalo sa, že to prebieha vždy rovnako, keď v tom bol zapletený Draco. Hermiona mala pocit, že sa čas náhle zastavil, keď stála v jeho objatí. Jej hlava odpočívala na jeho hrudi a uvedomila si, že časť jej mysle bezcieľne počíta tlkot jeho srdca. Jeho hruď sa dvíhala a klesala ako dýchal, ale Hermiona by mohla prisahať, že v tej jedinej sekunde existovali spolu ako jeden. Dracova ruka bola stále prepletená v jej vlasoch. Uvedomovala si, ako jemne poťahuje kučeru po kučere, keď sa jeho prsty pokúšali zahrabať hlbšie v kučeravých vlasoch, ktoré chránili jej hlavu. Pritiahol si ju bližšie k sebe akoby sa snažil prijať tak veľa z nej ako len je možné, ako keby nemal v úmysle nechať ju odísť. Hermiona náhle dostala strach, nelogicky sa vystrašila, neovládateľne zľakla. Vypotácala sa z Dracových rúk a prebehla okolo neho. Natiahol sa za ňou, ale tak ho to prekvapilo, že nezareagoval včas. Už bola vo dverách a utekala smerom ku schodom.

„Hermiona,“ zavolal, ale ona sa nezastavila.

Nezastavila sa, až kým sa nedostala do Veľkej siene. Už sa podával obed a Hermiona si uvedomila, že vôbec nemôže popadnúť dych. Horeli jej pľúca, boleli nohy, pochybovala, že niekedy v svojom živote tak veľmi utekala. Dole schodmi, hore schodmi, cez dlhé chodby, so šťastím sa uhýbajúc ľahostajným študentom.

Hermiona prešla cez sieň a smerovala ku chrabromilskému stolu. Ron a Harry tam už sedeli. Predtým než sa otočila, aby si sadla sama na konci stola, pozrela sa na prázdne miesto, ktoré bolo vedľa nich. Hermiona sa snažila nevšímať si ako sa Seamus sám posadil na miesto, kde sedávala kedysi ona. A nie naposledy sa cítila plná bolesti prehrávajúc si to všetko.

Bol to taký mizerný deň. Akoby Dracove kruté slová neboli dosť, Ronova obviňujúca tvár a Harryho pohľad plný zrady boli len čerešničkou na torte. A samozrejme nedôverovali jej. Jej obaja priatelia sa rozhodli, že v žiadnom prípade nie je možné, aby to čo Draco naznačil, mohla byť pravda. Sledovali ju nazad do klubovne. Stretnutie tam bolo mimoriadne nepríjemné. Nemohla sa prinútiť, aby im klamala. Boli pre ňu dôležitejší než čokoľvek iné na celom svete. Hermiona mohla vynechať niektoré okolnosti a úmyselne prehliadnuť drobné detaily, ale nikdy by im neklamala. Niežeby Harry a Ron ocenili jej úprimnosť. V ich mysliach spáchala smrteľný hriech. A teraz činila pokánie, čakajúc na ich odpustenie.

Hermiona si skľúčene natierala maslom krajec chleba a civela podráždene dole na svoj tanier. Vedela, na čo oni čakali. Harry aj Ron chceli po nej, aby im povedala, že ho nenávidí. Že Draco pre ňu nič neznamená a že Ron mal pravdu, musela sa pomiatnuť. Ale Hermiona nemohla. Nemohla im povedať, že nenávidí Draca, pretože to tak nebolo. V skutočnosti si Hermiona začínala myslieť, že by to mohla cítiť úplne naopak. Nedá sa povedať, že by milovala Draca. Na to bolo príliš veľký idiot. Ale Hermiona začínala akceptovať skutočnosť, že sa o neho zaujíma, dokonca aj keď sa choval svojím zvyčajným odporným spôsobom. A to ju vyľakalo viac než čokoľvek iné.

„Hermiona?“

Ten hlas pretrhol jej rozjímanie a Hermiona zdvihla oči. Harry si sadal vedľa nej a Ron sa usadil priamo oproti nej. Jej okamžitou reakciou bol príval úľavy a vrelý pocit potešenia. Ale stačil jeden prenikavý pohľad na Ronovu tvár a kvôli jeho krutým slovám vymazala zmazala akýkoľvek úsmev, ktorý si snáď razil cestu na jej tvár. Hermiona sa hrozivo zamračila.

„Oh, ahoj Ron, napadlo ťa ešte nejaké ohavnejšie pomenovanie? Chceš sa o to pokúsiť? Aby si zistil, či ma rozplačeš?“ vybuchla na Rona pamätajúc si pestrú slovnú zásobu, ktorú použil vtedy ohľadne nej.

„Hermiona,“ zakročil Harry. „Máme o teba starosti. Vieš, že Ron a ja ťažko chápeme, ako si mohla zabudnúť na všetky tie veci, čo urobil. Myslím tým, že on bol vždy taký odporný ku nám všetkým.“

„Harry, ja viem, čo robím. To nie je preto, že by som zabudla,“ Hermionin hlas sa upokojil, „Teraz len minulosť už pre mňa neznamená tak veľa.“

„Páči sa ti? Naozaj? Je to Malfoy, dokonca si myslím, že ho nemá rada ani jeho matka,“ Harry vyzeral zmätený.

„Ja neviem Harry. Viem, že to nie je odpoveď, čo chceš, ale ja to jednoducho neviem.“

Ron zľahla zakašľal, ale Hermiona si pomyslela, že to malo byť len na zakrytie smiechu. Pozrela na neho chladne a on sa začervenal.

„A čo ty Ron? Čo máš na jazyku?“ prudko sa spýtala.

Ron niečo nejasne zamrmlal a pozrel sa mimo nej. Nastalo nepríjemné ticho, pretože Hermiona sa snažila prísť na to, čo Ron povedal. Niekto si povzdychol a Ginny sa posadila vedľa svojho brata. Práve prišla na obed a školskú tašku mala stále na pleci.

„Nechaj to na mňa, Hermiona, ja hovorím weasleyovsky.“ Ginny si na chvíľu prezerala brata predtým než sa obrátila späť k Hermione. „Môj neobyčajne zrozumiteľný braček sa ti pokúša ospravedlniť za to, že ťa vtedy nazval tými strašnými menami. Ešte niečo Ron?“

Ron civel na sestru, ale Hermiona si nemohla pomôcť a nevšimnúť si, že špičky jeho učí začínajú ružovieť. A mohla by povedať, že Harry vedľa nej sa snažil nesmiať.

„Naozaj Ron?“ spýtala sa Hermiona. „Skutočne to ľutuješ?“

Ron znova niečo zamrmlal, čo zanechalo oboch Hermionu a Harryho zmätených. Ginny si odkašľala a začala prekladať.

„Ron hovorí, že sa tiež ospravedlňuje. Akceptuje tvoj vzťah s tým hlupákom Malfoyom. A tiež chce, aby si vedela, že doma v Brlohu, on spáva s kúzelnými nočnými lam…“

„To už stačí, Gin, no nazdar, ja nehovorím ľuďom o tvojej zbierke kúzelníckých bárbin,“ skočil jej do reči Ron.

Ginny sa začervenala a Hermiona s Harrym vybuchli v smiech. A celkom náhle sa všetko vrátilo späť tak, ako to malo byť. Tichá dohoda nechať veci nevyslovené sa objavila medzi nimi troma a Hermiona sa cítila veľmi šťastne, že je to tak. Strávili zvyšok jedla diskutujúc o magických vlastnostiach modernej kúzelnej nočnej lampy. Hermiona sa dokonca odvážila spýtať sa Rona, kde je možné kúpiť takú vec.

Zdalo sa, že obed skončil skôr, než sa Hermione páčilo. Začali sa poberať späť do tried. Hermiona si nemohla pomôcť, ale mala pocit, že zanechala niečo nedokončené. Nasledovala Harryho a Rona ku ich ďalšej hodine, ale nemohla prehlušiť ten hádavý pocit. Najhoršie na tom bolo, že presne vedela, čím sa zaoberá v podvedomí. Dracom a knižnicou. Stále by mala byť na neho nahnevaná, stále by mala zúriť nad tým, čo povedal Harrymu a Ronovi, ale nebola. Napriek tomu, že sa jej ešte neospravedlnil, už mu odpustila. Hermiona vedela, že mu odpustila v okamihu, keď sa dotkol jej líca, v okamihu keď sa na neho naozaj pozrela.

Hermiona zastala, Rona a Harry si to nevšimli, energicky diskutovali o metlobale. Neexistoval žiaden dôvod, aby tam stále bol, ale Hermiona nemohla umlčať iracionálnu časť jej mysle, ktorá trvala na tom, že Draco by ešte stále mohol byť v knižnici. Zvrtla sa a smerovala k najbližšiemu schodisku, predtým než sa definitívne rozhodla. Šprintovala nazad cez chodby, pokúšala sa nemyslieť na to, čo práve robí. Hermiona sa snažila nenechať seba na neho myslieť. Hermiona vedela, že by mohla stratiť odvahu, keby mu dovolila zamestnávať jej myseľ. Ale bolo to neobyčajne ťažké nemyslieť na Draca, hlavne keď práve išla k nemu. Premietala si v hlave jeho obrazy vo všetkých jeho rôznych podobách, ktoré ju vždy dokázali vytočiť. Draco zraňujúci a nahnevaný, nadávajúci jej. Alebo ešte viac mätúci obraz Draca, ktorý sa staral. Cítila, že ju trochu znepokojuje jej snáď napravené priateľstvo s Harrym a Ronom. Hermiona sa cítila zoslabnuto, časť nej túžila po tom, aby sa otočila nazad a našla Harryho a Rona, aby išla k svojej lavici v triede a konečne vymazala Draca z svojej hlavy. Ale Hermiona náhle vedela, že jej robí radosť mať ho v živote a že bez neho by už nebola tou istou.

Zdalo sa, že sa k ich miestnosti dostala rýchlejšie ako keď z nej predtým utekala. Roztvorila dvere a rozhliadla sa, ale bola prázdna. Hermiona zatvorila dvere a pozerala skormútene okolo seba. Nebol tu. Skľúčene si vzdychla, čo vlastne očakávala?

Hermiona dospela k rozhodnutiu, že sa vráti do triedy a ospravedlní sa profesorke Sproutovej za to, že ide neskoro, keď sa dvere otvorili. Draco vkročil začítaný do veľkej knihy. Zdvihol oči a prekvapene sa na ňu pozrel. Okamžite sa zatváril kyslo.

„Si späť Grangerová?“ hovoril protivne pomalým hlasom. „Čo Potter a Weasley…“

Ale predtým, než mohol pokračovať, predtým než si mohol vymyslieť nejakú urážku, predtým než mohla venovať ďalšiu myšlienku profesorke Sproutovej, Hermiona ovinula svoje ruky okolo jeho krku a silne ho pobozkala. Draco bol tak prekvapený, že mu kniha vypadla z rúk. Na okamžik bol ohromený, avšak predtým než mohla stratiť odvahu a odtiahnuť sa späť, ovinul jednu ruku okolo nej, kým druhou našiel dvere za svojím chrbtom a zatvoril ich. Za chvíľu prerušil bozk a pozeral sa na ňu, boli tak blízko, že mohla cítiť jeho dych na svojom líci pretože dýchal nepravidelne.

„Si späť,“ povedal znovu a tentoraz v tom nebola štipka zlomyseľnosti a v jeho hlase dokonca znela štipka úcty.

„Nuž, myslela som, že my… chcela som pracovať na nejakých tabuľkách,“ podarilo sa Hermione zašepkať, keď viditeľný rumenec sa rozlial po jej lícach.

Draco, ktorý si samozrejme všimol ružový nádych, ktorý získala Hermionina tvár, sa prešibane zaškeril.

„Ty si chcela pokračovať v práci v Aritmantike?“

Naklonil sa smerom k nej a hladil svojimi perami jej ucho. Hermiona náhle zacítila, že sa jej točí hlava a pevne uchopila Draca ako oporu. Jemne sa usmial a pobozkal ju znova. Hermiona si šťastne vzdychla, keď sa jeho pery dotkli jej. Boli tak zamestnaní náhlym prívalom citov a emócii, tak zamestnaní, že nepočuli ako sa za nimi otvorili dvere. Neuvedomili si, že nie sú už viac v miestnosti sami, až kým ich zvuk, pripomínajúci prehŕňanie sa kopou starých, vysušených papierov, neoddelil od seba.

„Riad… riaditeľ,“ Draco sťažka zalapal po dychu.

„Ospravedlňujem sa za vyrušenie, ale zdá sa, že mám trochu nádchu,“ povedal usmievajúci sa Dumbledore, keď znova zakašlal.

Draco sa otočil k Hermione, ale tá stála ako skamenená, s rukou pritlačenou na ústa a mŕtvolne bledou tvárou.


„Riaditeľ Dumbledore,“ Draco sa rýchlo postavil pred Hermionu. „To nebola Hermionina chyba, ja som ju pobozkal.“

„Moja mladosť je už síce dávno preč, pán Malfoy, ale som si istý, že nie som taký starý. Chvíľu predtým ste vyzerali obaja rovnako zaujatí.“

Hermiona vydala priškrtený fňukajúci zvuk. Zistila, že je úplne neschopná pohnúť sa alebo hovoriť. Práve bola pristihnutá pri robení niečoho zakázaného členom učiteľského zboru a to nie nikým iným ako riaditeľom.

„Hneď… hneď, slečna Grangerová,“ Dumbledore obišiel Draca a jemne vzal Hermionininu ruku a viedol ju ku stoličke. „Snažte sa nevyzerať tak skľúčene. Profesorka Vectorová by si asi nemyslela, že jej dvaja najlepší študenti budú schopní nejakých nerozvážnych činov, ale som si dobre vedomý, že študenti… proste študenti budú študentmi.“

Draco s úžasom pozeral na riaditeľa a potom sa pozrel na Hermionu. Stále bola v stave ohromného šoku, ale pochopila, čo sa jej Dracove oči pýtali a prikývla svojou hlavou, akoby súhlasila s tým, že… áno, profesor Dumbledore sa oficiálne zbláznil.

„Dôvod, prečo som dnes prišiel je, že som dnes poobede narazil na profesorku Vectorovú a ona spomenula zázračné množstvo práce, ktoré ste vy dvaja urobili. Rozhodol som sa prísť a pozrieť sa na to sám.“

Hermiona sa pokúsila prehltnúť, ale zistila, že má úplne zovreté hrdlo. Jej ruky boli tak pevne stisnuté, že jej začali blednúť prsty na rukách a keby si to Draco nevšimol a neodtiahol ich od seba, keď bol riaditeľ chrbtom k nemu, tak by jej nechty pravdepodobne prepichli pokožku.

Riaditeľ bol zaneprázdnený prehrabávaním sa cez kopy poznámok a preložených textov, stále s pobaveným úsmevom na tvári.

„Fascinujúce,“ šepkal pre seba, stratený hlboko v myšlienkach.

„Profesor?“ bola nakoniec Hermiona schopná zašepkať.

„Toto by sa mohlo ukázať dokonca ešte užitočnejšie ako som predtým myslel.“ Riaditeľ dumal viac pre seba ako k niekomu z nich.

Hermiona pozrela na Draca a ich oči sa znova stretli. Pokrčila plecami. Profesor Dumbledore pokračoval v prezeraní ich práce ešte niekoľko minút bez toho, žeby niečo povedal. Zvlášť sa zaujímal o staré denníky. Každú chvíľu si mrmlal niečo pod nos, keď listoval starodávnymi stránkami. Nakoniec položil ich prekladový kľúč, ktorý skontroloval a obrátil sa k nim.

„Obaja ste urobili skvelú prácu. Aj ja som potešený ako profesorka Vectorová, ale vaša práca ešte neskončila.“ Riaditeľ vytiahol niečo z vrecka na jeho sýtofialovom plášti. Pozeral sa na zvláštny okrúhly kúsok kovu, ktorý visel na reťazi, víriac rýchlo točiacimi sa farbami v kruhoch vo vnútri malého kameňa na jednej strane. „Ah, to už sú štyri? Musím vám dvom popriať dobré popoludnie.“ A s tým sa riaditeľ na oboch usmial a opustil miestnosť.

Vyzeralo to, že odkedy riaditeľ vstúpil do miestnosti, Hermiona po prvý raz dlho, strhane vydýchla a klesla do svojej stoličky. Zatvorila svoje oči a priala si veľmi, veľmi silne, aby sa predošlé udalosti vôbec nestali, že ona sa len zbláznila. Možno zjedla niečo bláznivé na obed… nieže by domáci škriatkovia varili čokoľvek, čo by bolo bláznivé. Znovu otvorila svoje oči. Draco sedel oproti nej za stolom, sledujúc ju, znepokojený výrazom v jej tvári.

„Myslím, že budem chorá,“ nakoniec zašepkala.

„Nuž, nie je to také zlé, nevyzeral rozčúlený, ani nezobral našim fakultám žiadne body. Dokonca nám nedal trest. Mala by si vidieť, ako zle reaguje McGonagallová. Snape vie byť tiež dosť drastický. Nieže by som s tým mal skúsenosti, samozrejme,“ dodal Draco, keď po ňom Hermiona hodila zničujúci pohľad.

„Nie tak zlé? Nie tak zlé? Si šialený?“ Hermiona sa náhle postavila a začala chodiť po miestnosti. „Boli sme prichytení riaditeľom. Riaditeľom!“ Hermiona si znovu sadla lavičku pri okne.

Draco sa hneď pripojil k nej, s chápavým pohľadom v jeho očiach.

„Bude to v poriadku, sľubujem Hermiona,“ pozrela na neho. „On už o nás vedel.“

„Čo tým myslíš, že už vedel?“ spýtala sa Hermiona s nebezpečným náznakom v jej hlase.

„Neviem, ako to vedel, ale vedel to. Odprisahal by som, že ten starý blázon má špiónov,“ vehementne dodal Draco.

„Nehovor o ňom takto!“ nesúhlasne povedala Hermiona. „Je to riaditeľ! A to neberiem do úvahy, aký je to hrozne mocný kúzelník.“

Draco odvrátil od nej zrak a pozeral sa von z okna. Hermiona naň pozerala tiež. Tabuľka skla bola pokrytá tenkou vrstvou námrazy, ale teplo zo slnka ju už začalo rozpúšťať. Hermiona si pomyslela, že by cez to mohla vidieť les. Bol pokrytý hrubou vrstvou snehu. Napriek rozpakom Hermiona cítila nepríjemné vzrušenie. Bolo tam niečo na čo nepomyslela. Niečo dôležité. Hermiona uprene pozerala na okno snažiac prísť na to, čo to bolo.

„O čom hovoril?“ spýtala sa nakoniec Draca.

„Čo? Kto o čom hovoril?“

„Profesor Dumbledore, o čom hovoril? Prečo si myslí, že naša práca bude užitočná?“ Hermiona sa pozrela na stôl s roztrúsenými tabuľkami a knihami.

„Neviem.“ Draca vyzeral, že sa snaží premôcť zívanie; šarvátka s autoritou mu očividne nezaťažovala myseľ. „Možno môže použiť informácie na rozmnožovanie Červoplazov (Tlustočervov) alebo počítanie hviezd. Alebo možno by to mohol používať váš priateľ poloobor. Vyzerá, že má rád tieto malé klzké slimáky.“

„To je vážne, Draco,“ povedala mu Hermiona. Postaviac sa prešla k stolu, zdvihla jeden zo starých denníkov a začala študovať jeho obal. „Sú dôležité, musia byť.“ Draco prevrátil oči, ale Hermiona bola nezastaviteľná. „Neprešli sme cez veľa z nich, preložil si len niekoľko stránok z tejto knihy. Kto vie, čo je v nich.“

Draco si vzdychol.

„Máš v úmysle zostať tu celú noc, však?“

Hermiona prikývla bez toho, že by sa na neho pozrela. Posadila sa za stôl, jej ruky sa horlivo prehŕňali knihami.

„Dobre, tak potom idem zobrať nejaké zásoby z kuchyne.“

Hermionine oči ani neopustili stránku, keď Draco odišiel z izby. Rozhodla, že prvú vec, čo urobí, bude, že si prečíta to, čo už Draco preložil. Mohol si niečo nevšimnúť, nejaký náznak toho, o čom naozaj sú. Až doposiaľ sa zdalo, že kniha neobsahuje nič iné, len osobné myšlienky a názory. Začala čítať Dracove poznámky. Urobil už niekoľko stránok, ale ako pokračovala v čítaní, Hermiona zistila, že jedna stránka chýba. Vzdychla si a začala ju hľadať v kope papiera, ktorá zakrývala stôl. Už sa začala sa cítiť sklamane, keď zbadala, že zradný kus papiera leží pod stolom. Klesla na kolená a zodvihla ho. Rovnako upravený výtlačok v zodpovedajúcej farbe pozeral na ňu. Hermiona sa triumfálne postavila a náhodou narazila s jedným z denníkov o hranu stola.

Denník pristál blízko kozuba a roztvoril sa. Hermiona sa sklonila smerom k nemu, aby ho zdvihla. Tie isté riadky čísel boli roztrúsené na jeho stránkach, ale bolo tam aj niečo iné. Keď zdvihla knihu, na ktorej sa odrážalo svetlo z ohňa, zdalo sa, ako keby sa zmenila a Hermiona si po prvý raz všimla malý atramentový obrázok v dolnom rohu. Posadila sa nazad za stôl, našla zväčšovacie sklo, ktoré používali, keď rozlúštili malé písmo. Hermiona sa naklonila smerom ku knihe a skúmala starostlivo kresbu. Vyzeralo to ako nejaký druh symbolu. Bol starý a rozmazaný, ale prišla na to, že sa vyzeral ako sediaci drak s rozprestretými krídlami. Hermionine čelo sa zvraštilo a ona sa zachmúrila tuho rozmýšľajúc. Ten obrázok jej bol dôverne známy, mohla by odprisahať, že už ho niekde videla.

Hermiona si vzala kúsok pergamenu a rýchlo si skopírovala obrázok ako najlepšie vedela. Ešte si poznačila stranu knihy, predtým než opustila ich izbu a začala prehľadávať police s knihami. Nebolo nič v Stredovekej Aritmantike, Magickej minulosti či v Knihe kúzelných ikonografií. Po chvíli si Hermiona sadla za jeden zo stolov a tupo civela na stenu, pokúšajúc sa spomenúť si, prečo je jej ten drobný drak tak dôverne známy. Ako sedela premýšľajúc, skupina bifľomorských siedmakov prešla okolo jej stola.

„Oh, mama nie je príliš nadšená, že sa chcem stať aurorom, ale potom, čo Cedrik minulý rok zomrel, si myslím, že je to správne,“ hovoril chlapec s vlasmi pieskovej farby.

„Oh, ale nie je to hrozne nebezpečné?“ niekto ďalší sa spýtal so zatajeným dychom, keď sa na rohu zvrtli a zmizli jej z očí.

O chvíľu neskôr už hlasy úplne zašli a Hermiona zostala sedieť sama.

V tom sa jej zrazu zablyslo v očiach, prudko sa postavila a hnala sa nadol príslušnou uličkou. Napokon jej len minútu trvalo, kým našla správny policu, Hermiona poznala knižnicu naspamäť. Ubehla ďalšia sekunda zúrivého prehľadávania chrbtov kníh, kým to našla. Uplatnenie kúzelného práva : Minulosť, Súčasnosť a Budúcnosť. Prešla nazad do ich miestnosti hlboko zahĺbená do knihy. Sadla si naspäť na svoju stoličku a dokonca si ani nevšimla, že nechala otvorené dvere. O chvíľu neskôr sa v nich objavil Draco, jeho taška plná vecí z kuchyne. Skôr než vstúpil, užasnuto pozrel na otvorene dvere.

„Hermiona?“ spýtal sa, keď prišiel k stolu.

Pozrela na neho, jej oči žiarili vzrušením.

„Draco, niečo som našla.“


Kapitola 18. Rytieri Spravodlivosti



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon.
Chapter 18  Knights of Aequitus 

Poznámka: Aequitus (Aequitas) bola bohyňa z rímskej mytológie, tiež známa pod menom Aecetia, bohyňa slušnosti. Býva zobrazená ako žena s rohom hojnosti v jednej ruke a s váhou v druhej. Slovo samo má grécky pôvod a znamená "Truth Justice". Základom slova je equity,  čo tiež znamená "equality" or "justice".   Z toho dôvodu Knights of Aequitus prekladám ako Rytieri Spravodlivosti.

DOPLNENIE (Poďakovanie Kayai):
Ďakujem za pomoc pri preklade názvov elixírov.

wormswood palina pravá (Artemisia absinthium - jedna z prísad do absinthu)
mugwort - palina obyčajná (Artemisia vulgaris)
night-thistle bodliak

Crosswort  lipkavec krížavý
Groundsel starček obyčajný 

Beta.read: EGGY



Kapitola 18. Rytieri Spravodlivosti.

„On bol čo?“ spýtal sa Draco, pretrhnúc Hermionu v jej vete.

Hermiona sa zhlboka nadýchla a zopakovala.

„Myslím, že bol jedným z Rytierov Spravodlivosti.“

Žiarivo sa na neho usmiala ako keby mu to všetko malo dávať zmysel od chvíle, keď to bolo jasné jej. Draco cítil, že sa začína mračiť. Nebolo to často, keď niečo nechápal. Zdalo sa, že si Hermiona všimla jeho výraz a potlačila svoje nápadné nadšenie. Učiteľský tón, ktorý práve používala, bol jej obľúbený. Ale na počudovanie si Draco uvedomil, že ho nerozčuľuje tak veľmi ako kedysi.

„Keď mám pravdu povedať, nevie sa o nich veľa.“ Hermiona pomaly začala s prednáškou. „Vie sa, že bol tajný rád kúzelníkov, ktorý vznikol buď na konci 14. storočia alebo veľmi skoro v 15. storočí. Bolo to počas 15. storočia, keď niekoľko veľmi silných čarodejníkov vytvorilo niečo, čo je možné považovať za začiatky Ministerstva kúziel.“

„Čože? Nikdy som o tom nepočul. Starý Binns stále rozpráva o vzburách škriatkov a krutostiach obrov, ale nikdy sa nezmienil o takejto zaujímavej veci.“ Draco sa znova zamračil, pobúrený tým, že ho nikto neoboznámil s takou zaujímavou drobnosťou.

„Nuž,“ Hermionin hlas znova pritiahol jeho pozornosť. „Nie je veľmi pravdepodobné, že by si to počul na našich hodinách Histórie mágie. Ministerstvo rado zakrýva tieto nechutné tajomstvá z minulosti. Je to podobné tomu, ako jednajú s domácimi škriatkami.“

Draco zastonal: „Hermiona.“

„Chcem tým povedať, že sa chovajú tak, že ignorujú existenciu domácich škriatkov, čo spôsobuje to, že ich stále držia ako otrokov.“

„Hermiona.“

„Len ďalší malý kúsok ich špinavej bielizne, s ktorou sa tí ministerskí úradníci nechcú chváliť. Niežeby teda vedeli voľačo o špinavej bielizni.“

„Hermiona!“ Draco podráždene vybuchol.

„Čo?“ Hermiona sa začervenala, keď si uvedomila ako ďaleko od témy sa dostala. „Nuž, ako som hovorila, najvyššie ministerské posty sa dostali do rúk niektorých naozaj príšerných ľudí. Hrozných, temných kúzelníkov.“

„Naozaj? Som prekvapený, že Lucius sa mi s tým nikdy nepochválil. Vždy zdôrazňoval úspešných temných kúzelníkov, myslím, že chcel po mne, aby som ich zvykol brať za svoj vzor.“ Draco oprel nohy o stôl a zúrivo sa na Hermionu zaškeril, čo ignorovala.

Predstierajúc, že nepočula jediné slovo, ktoré povedal, pokračovala.

„Rytieri Spravodlivosti robili, čo mohli aby marili plány Ministerstva, ktoré bolo stále pod kontrolou tamtých ľudí. Väčšina informácii, ktoré som bola schopná o nich vydolovať a nebolo ich veľa, hovoria, že sa podobali Aurorom, ktorých máme dnes, ale asi boli v tom čase o niečo viac. Naozaj som hneď mala rozpoznať ten symbol.“

„A na to všetko si dokázala prísť len na základe malého obrázka, ktorý je ledva vidieť a ktorý ten starý blázon čmáral niektorý večer nad pohárikom?“ pomaly hovoril Draco jeho supertriednym hlasom, ale nebolo to preto, že by ju chcel nahnevať; Draco si ju len niekedy rád doberal.

Ale Hermiona nemala v úmysle skočiť mu na návnadu.

„Nie, samozrejme, že nie, ten obrázok bol len kľúč. Zvyšok som vedela z hodiny.“

„Hodiny? Ale práve si povedala, že Binns by neučil nič z toho.“

„Nuž,“ Hermiona sa nervózne pozrela bokom. „Nepovedala som, že to bolo na hodine tu na Rokforte.“

„Prepáč, neuvedomil som si, že si mala čas na dve rôzne školy.“

„Mala som dosť voľna počas prázdnin,“ zamrmlala nepozerajúc sa na neho, jasný dôkaz toho, že o tom nechcela rozprávať. Čo, samozrejme, spôsobilo, že sa o to Draco viac zaujímal.

„Len ty by si bola ochotná chodiť do školy počas prázdnin. Ty naozaj nemáš vôbec žiadny život okrem školy.“ Draco vedel, že trafil do čierneho, pretože sa silne začervenala.

„Bol to len kurz a dokonca to nebol ani veľmi dlhý kurz. Vlastne som ani nemusela odísť z domu, všetko sa posielalo prostredníctvom sovej pošty,“ nahnevane odpovedala Hermiona.

„A čom bol ten kurz, o starých mŕtvych auroroch, ktorí očividne neboli dobrí vo svojej práci alebo o temných silách, ktoré nikdy nedokázali vyhrať?“ Draco si skutočne nemohol pomôcť, hádka s ňou bola kratochvíľa, na ktorú bol navyknutý.

„To bol kurz o hrubých chybách ministerstva.“ Draco sa na ňu prekvapene pozrel. „Začala som sa o ich ďalšie omyly zaujímať potom, akým spôsobom zvládli minulý rok vraždu Cedrica Diggoryho.“

„Nemôžem uveriť, že by ministerstvo mohlo akreditovať školu, ktorá má takýto kurz.“

„Nie je to oficiálna škola,“ povedala Hermiona potichu.

V tom okamihu to Dracovi náhle došlo.

„Ty rozprávaš o škole St.Stephena, však? Ten brloh v hradbách blízko Bristow? Lucius mi o tej škole hovoril. Je vedená nejakým bláznivým cvokom, čo je na tom horšie ako riaditeľ.“

Hermiona sa viditeľne naježila. Na chvíľu vyzerala neschopná formulovať slová.

„Riaditeľ Dumbledore je jeden z najväčších čarodejníkov všetkých čias a profesor Greyson nie je bláznivý, len výstredný, on a jeho kurz mi bol veľmi odporúčaný.“

Draco si uvedomoval, že ju tlačí príliš ďaleko, ale nebol schopný zastaviť svoje ústa.

„Ále choď, odporúčaný kým? Utečencom zo Sv. Munga?“

„To rozhodne nie je tvoja vec a ak sa ma na to spýtaš znovu, prisahám, že ťa zviažem a nechám ťa tu, aby ťa našli domáci škriatkovia,“ povedala cez zošpúlené pery veľmi pomaly a Draco takmer mohol počuť ako počíta medzi každým slovom.


„V poriadku, v poriadku, nechaj tak.“ Draco zdvihol ruky na znamenie mieru. „Ale predtým než skončíme, dovoľ mi ujasniť si to. Chodila si na kurz, na ktorý by Ministerstvo pozeralo s nevôľou, kurz vyučovaný mužom, ktorého už roky hľadá ministerstvo ako zločinca kvôli hanlivej literatúre, ktorú pred rokmi vydal o Fudgem, na mieste, ktoré nie dokonca možné ani považovať za školu?“ Hermiona na neho pozrela hrozivo a Draco vedel, sa pokúša rozhodnúť, či by to mohla s svojím prútikom zvládnuť rýchlejšie než ho vytiahne on.

„Grangerová,“ povedal smejúco sa, s náznakom súhlasu v jeho hlase. „Nikdy som si nemyslel, že ty si taký rebel.“

„Oh, čuš Malfoy,“ odpovedala Hermiona a Draco si uľahčene vydýchol, keď zbadal jej úsmev.

------------------------------------------------------------------

Nasledujúci večer sa Draco pomaly vliekol po chodbe. V knižnici to bola veľmi dlhá noc a napriek tomu mali stále veľké množstvo práce. Bez ohľadu na ako veľa času nad tým strávili, vôbec sa to nezdalo dostatočne dlho na to, aby bolo niečo urobené. Ale dokonca aj s ohľadom na minimum spánku, ktorý si doprial predošlú noc potom, čo sa rozišiel pred knižnicou s Hermionou, bol pozoruhodne dobre naladený. Bol teraz na ceste do knižnice. Jediná hodina, ktorú mal v ten deň ráno s Hermionou, boli Elixíry, kde väčšinu hodiny strávil s jedným okom upreným na ňu a s druhým na profesora Snapa. A to nikdy nebola nikdy dobrá vec ignorovať profesora Snapa; vždy vedel, keď mu študenti dlhšie nevenovali pozornosť.

Chodby boli skoro pusté, zdalo sa, že každý je na ceste do jedálne kvôli večeri. Jeho oko zachytilo nečakaný pohyb a Hermiona sa objavila na vrchu schodov po Dracovej pravej strane. Zachytila jeho pohľad a usmiala sa. Draco zacítil čudné nutkanie a takmer urobil krok dopredu, aby došiel k nej, ale potom sa zastavil a poobzeral sa dokola.

„Ale čo ak…“
„Nerob si starosti, nikto ťa neuvidí, že si s humusáčkou,“ chladne povedala Hermiona, keď zišla dole po schodom smerom k nemu.

Draco stuhol, keď povedala slovo humusáčka. Už to bolo dávno, keď toto slovo použil a teraz, keď ho počul z iných úst než jeho, znelo to príkro a kruto.

„To nie je to, čo som chcel povedať,“ vybuchol. Ale dokonca ani on nemohol uveriť svojej lži, hoci to tak veľmi chcel. Pretože sa cítil previnilo odvrátil od nej svoj zrak, čo bolo zvláštne, predtým sa on nikdy vo svojom živote necítil previnilo, až do tohto roku, až do nej.

„To je v poriadku,“ potichu povedala. „Mne to nevadí.“ Ale toto bola lož, ktorú ani jeden z nich nemohol prehliadnuť.

Mlčky spolu pokračovali smerom ku knižnici. Zdalo sa, že mala pravdu, nikto ich nevidel. Táto časť školy bola neprirodzene prázdna.

„Na,“ Hermiona sa prehrabala vo svojej taške a vytiahla veľmi hrubý zvitok. „Myslela som, že by si si to možno chcel požičať.“

Draco si od nej vzal zvitok, bol veľmi ťažký a previazaný hrubým koženým pásom, cez ktorý bolo z jedného konca na druhý napísané: Omyly Ministerstva od Tobiasa Greysona.

„Čo? U St.Stephena si nemohli dovoliť naozajstné knihy?“ zľahka ju podpichol.

Usmiala sa a Draco sa zastavil uprostred chodby, aby sa na ňu pozrel. Hermionin úsmev sa ešte prehĺbil a Draco na načiahol, aby jej založil vykĺznutú kaderu dozadu za jej ucho.

„Draco!“ pre ucho bolestivý výkrik energickej radosti naplnil prázdnu chodbu a Pansy Parkinsonová, ktorá práve vyšla z blízkej triedy za Dracovým chrbtom, sa mu náhle hodila okolo krku s takou silou, že stratil rovnováhu a zrazil Hermionu k zemi, kde sa jej vysypala taška a rozhádzali sa jej knihy a brká po zemi.

„Draco,“ zahučala mu Pansy za chrbtom, jej ruky stále okolo jeho krku. „Kde sa v poslednom čase ukrývaš? Chýbal si mi.“ Jej tón hlasu hovoril jasnou rečou a Hermionine oči nebezpečne potemneli.

Prešla dopredu okolo neho, pritláčajúc svoje telo oproti jeho tak ako to len bolo možné. Keď si Pansy všimla Hermionu, ktorá sa pokúšala pozbierať svoje brká, ohavne sa usmiala.

„Ale, ale, ale, či to nie je zubatá humusáčka z chrabromilskej veže? Povedz mi, Grangerová, kde sú Potter a Weasley? Nehovor mi, že ťa nechali celkom bez pomoci? Je to nebezpečné, keď ty muklom narodený kúzelník si vonku celkom sama.“ Pansy vykročila smerom dopredu a nohou odkopla Hermionin prútik, ktorý jej pri páde preletel naprieč podlahou.

„Čakáš, že ma vystrašíš, Pansy?“ odvážne sa spýtala Hermiona.

„Nechaj ju na pokoji Pansy,“ potichu povedal Draco, predsa len prekvapený, že povedal tieto slová.

Pansy ho ignorovala a vytiahla svoj vlastný prútik zo svojho vrecka. Hermiona sa opatrne postavila a pozrela sa nadol chodbou dúfajúc, že po nej pôjde nejaký profesor.

„Nechaj ju na pokoji, Pansy,“ povedal Draco znovu trochu silnejším hlasom.

„Ach poďme Draco, len trošku zábavy. Stavila by som sa, že jej môžem vrátiť zuby do pôvodnej podoby, akú mali.“ Pansy sa zlomyseľne zaškerila.

„Povedal som,“ Draco ju schmatol za ruku a silno k sebe mykol. „Nechaj ju na pokoji.“ Jeho hlas bol surový a nebezpečný.

Pansy vytrhla svoju ruku z jeho.

„S tebou nie je žiadna zábava, je to len hlúpa malá humusáčka, stojí to všetko za to?“

Draco sa zlostne na ňu pozrel a zacítil ako sa jeho ruky zovreli. Hoci sa mu Pansy hnusila, nikdy ju nechcel zraniť, rozhodne nie až do tejto chvíle. Zdalo so, že si to Hermiona všimla a vrhnúc sa dopredu ho chytila za zápästie.

„Nie, Draco.“

Ich oči sa stretli a Draco uvidel v jej očiach obavu, že urobí niečo prchkého a dostane sa do problémov. Taktiež mohol vidieť i vďačnosť za to, že sa za ňu postavil. Niekoľko stôp obďaleč šokovaná Pansy žasla s otvorenými ústami.

„Oh… oh chápem. Tak preto. Tá humusáčka je ten dôvod.“ Draco sa otočil, aby sa na ňu zlostne pozrel, ale Pansy sa len usmiala. Otočila sa a s miernym smiechom odišla od nich preč. „Neuveriteľné,“ povedala, keď odišla dole schodmi.

„Draco?“ potichu sa spýtala Hermiona.

„Čo?“ povedal nehnevane s ostrejším hlasom než mal v úmysle.

Hermiona pustila jeho ruku a odstúpila od neho s obozretným pohľadom v očiach. Kľakla si na zem a začala ukladať svoje veci nazad do tašky. Draco stál za ňou, nevediac čo má robiť. Pozrel sa dole chodbou a uvidel študentov, ako sa začali vychádzať z tej istej triedy, z ktorej prišla Pansy. Draco si uvedomil, že to musí byť jej študijná skupina Kúziel, ktoré kedysi spomínala. Draco ustúpil preč od Hermiony. Zastavila sa na chvíľu a mierne sa obrátila, aby sa na neho pozrela cez plece. Bol to pohľad, ktorý nemohol prečítať. Draco to nenávidel, keďže väčšinou vedel, čo si kto myslí, ale Hermiona bola hádankou.

„Uvidíme sa neskôr, v knižnici,“ zamrmlal, keď niekoľko ďalších ľudí prechádzajúcich okolo sa na neho zvedavo pozrelo.

Hermiona mlčky prikývla a Draco sa otočil a odišiel preč. Rýchlo prešiel okolo dverí do knižnice, vedel, že keby sa tam zastavil, pravdepodobne by vošiel do vnútra a počkal na ňu. A on nechcel na ňu čakať, on bol Malfoy, on by nikdy nemal čakať. Ale Draco vedel so znepokojujúcou istotou, že ju by čakal navždy, keby ho o to požiadala. Hoci celkom nevedel, čo to znamená. Draco pokračoval dole chodbou bez toho, že by sa obzrel. A zdrvujúca myšlienka mu zatemnila myseľ. Komu to Pansy povie? Draco bol dosť populárny Slizolinčan… odváži sa rozširovať o ňom reči? Vedel, že áno. Pansy bola pozoruhodne zákerná. Čo by povedali ostatní Slizolinčania, keby zistili, že si začal s Hermionou? S nečistokrvnou? A začal si s ňou? Draco si nebol istý. Vedel, že sa rozhodne nezaujíma o Pansy. Kedysi nie tak dávno ho jej rozkošné krivky prebúdzali v noci zo spánku, ale znamenalo to niečo?

Draco kráčal nadol po schodisku a smeroval k žalárom, smerom k slizolinskej spoločenskej miestnosti. Vedel, že nebude užitočné popierať príťažlivosť, ktorú pociťoval ku tomu chrabromilskému dievčaťu. Predtým bol možno schopný potlačiť svoje pocity, keď prosto z nejakých dôvodov napádal Pottera, pretože on úprimne pohŕdal Potterom a jeho snahe konať správnu vec, alebo možno to dokonca bral ako spôsob ako rozzúriť Luciusa. Ale teraz, keď kráčal k portrétu, ktorý blokoval dvere do slizolinskej spoločenskej miestnosti, Draco vedel, že to všetko s tým nesúviselo. Dokonca teraz ako sa za ním portrét zatvoril, musel bojovať s nutkaním otočiť sa späť a ísť do knižnice, ísť k nej. Draco vedel, že to bolo smiešne, nebola tam žiadna možnosť, aby mohli rozhodovať jeho city k nej. Celkom dobre poznal tie tragické čarodejnícke milostné romány, ktoré jeho matka niekedy čítala, aby si dokázal uvedomiť, že by čokoľvek s Hermionou bolo zbytočné. Tak ale prečo ju potom nemohol dostať zo svojej hlavy?

Draco sa posadil na kraj svojej postele a zlostne zazeral na podlahu. Čo za spúšť Pansy spôsobí? Čo povedala ostatným? Zničila ho tu na Rokforte? Draco vstal a začal sa prechádzať hore dole krížom cez izbu.

Nie je to tak, že mi na nej záleží alebo čo, ona je len dievča a k tomu ešte narodená v muklovskej rodine.“ Ale Draco vedel, že klame. Bol takmer pripravený zabiť Pansy za to, že hrozila Hermione. Hoci Draco len málo pochyboval, že by Hermiona prijala jeho ochranu proti Pansy. Dosť možné, že skôr ona mohla chrániť jeho, bola to veľmi silná čarodejnica. Považoval ju za rovnocennú, výsadu, ktorú predtým nikomu neudelil, pokiaľ si pamätal. Neustále mu zahmlievala jeho myšlienky a Draco si uvedomil, že sa pokúša správať sa podľa pravidiel ideálov, ktoré predtým nepoznal. Pravidlo, aby nebol krutý. Pravidlo, ktorého ho nútilo premýšľať o tom, k čomu jeho činy môžu viesť. Draco sa natiahol na svoju posteľ a stratený v myšlienkach uprene pozeral na baldachýn.

------------------------------------------------------

„Milé, že si sa konečne rozhodol ukázať a pomôcť mi.“

Draco zavrel za sebou dvere a ignoroval ju. Obrátila sa aby sa na neho zlostne pozrela; sedela na tej stoličke, ktorú mala tak rada.

„Mal som niečo na práci, Grangerová,“ chladne odpovedal Draco, keď prešiel okolo na druhú stranu stola a sadol si.

Všimol si, že trocha stuhla, ale nič viac mu nepovedala. Draco sa načiahol po najbližšej knihe a pokúsil sa do nej zahĺbiť. Zdalo sa, že jej nikdy nepovie nič správne.

Draco sa zameral na knihu, ktorú mal v rukách. Keby sa jeho oči pozreli na skrútené zvitky vpredu pred ním, potom by sa nevyhol pohľadu na ňu. Čas sa vliekol najprv pomaly, v miestnosti sa ich vzájomné mlčanie sa zdala strašne hlučné, ale čím dlhšie pracovali, tým ľahšie sa to stalo. Prinajmenšom prelomili ich mlčanie.

„Myslím, že máš pravdu,“ zrazu povedal Draco. Prešiel takmer cez polovicu jeho knihy, kým našiel niečo zaujímavé.

Hermiona sa so záujmom naklonila dopredu a Draco položil knihu pred neho a začal čítať:

Napriek nášmu úsiliu temné sily získali kontrolu nad ministerstvom. Mám strach o mojich zmiznutých druhov, môžem sa len modliť, aby tí, čo boli najbližšie k boju, dokázali uniknúť pred čistkou. Tie ministerské ovečky sa dobrovoľne zaradili na porážku. Ale čo zvyšok? Ostal som teraz celkom sám? Môžem len dúfať, že môj výskum nebude bezcenný.

Draco prestal čítať a pozrel sa na Hermionu. „Čo myslel tým , že 'jeho výskum'?“

„Nie som si istá.“ Hermiona sa mierne zadumala. „Ale možno to má niečo do činenia s týmto.“ Ponúkla mu text, na ktorom pracovala. „Najprv som nerozumela, čo tam bolo napísané, súpis vecí, ktoré som nepoznala, ale po chvíli som začala rozoznávať niektoré predmety. Pozri tu, palina pravá a bodliaky. A pozri sem, preklad nie je presný, ale som si takmer istá, že je to latinsky názov pre palinu obyčajnú.“

„Prísady do elixírov?“ spýtal sa Draco.

„Myslím, že toto je kniha kúziel,“ potichu povedala Hermiona. „A pravdepodobne tiež veľa ďalšieho.“

Draco si vzal knihu z jej rúk a začal si ju pre seba čítať.

„Nič z tohto nie sú kúzla, ktoré poznám… ani nič z týchto elixírov. Sú tam niektoré zložky, ktoré používame v dnešnej dobe, ale čo s tým zvyškom?“

Hermiona si vzdychla a oprela sa nazad o svoju stoličku.

„Len nechápem, čo robil s tými všetkými zvláštnymi kúzlami. Polovica z kombinácii by nikdy nespolupracovala. A pozri sem… tu má ten istý zoznam zložiek napísaný znova a znova s niektorými odlišnými dodatkami. Čo robil?“ mrmlala zmätene.

Draco pokračoval v skúmaní knihy, kým si Hermiona sústredením hrýzla pery. Nemohol si pomôcť, ale cítil, že to bolo niečo dôležité, niečo zvláštne, ale čo?

„Myslím,“ povedal Draco pomaly, nejaký nápad sa práve formoval v jeho hlave, „že skúmal svoje vlastné kúzla, objavoval nejaké nové. Spomenul výskum v jednom z denníkov; možno, že to bolo jeho postavením medzi Rytiermi, chcem tým povedať, napadlo by ťa, že nejaký starý fušersky Arimantik bol niekto, o kom môžeš zistiť, že bojoval s temným kúzelníkom?“

Hermionine oči sa rozšírili a sadla si znova dopredu rozčúlene.

„Myslíš, že to bolo to, o čom hovoril riaditeľ? Vedel, že O'Leary napísal svoju vlastnú knihu kúziel?“ uvažovala Hermiona nahlas.

Draco sa zamračil na knihu.

„Pochybujem, že by dal niečo tak dôležité dvojici študentov.“

„Nuž, Harry si myslí, že riaditeľ rád zisťuje, čoho sme schopní, že nás rád skúša,“ hrdo odpovedala Hermiona, Draco si nebol istý, či to bola hrdosť na Pottera alebo na ňu samu.

„Dobre, ak je to tak, tak je ten starý blázon ešte bláznivejší ako som si myslel.“

„Draco,“ rýchlo ho napomenula, ale jej tón bol veselý.

Draco sa spojene uškrnul, potešený, že rozriešil niečo skôr ako ona. Niežeby to bola súťaž, ale Draco bol zvyknutý, že je chytrejší než všetci jeho priatelia. Samozrejme, aj nakladané mloky sú chytrejšie než Crabbe a Goyle. Na druhej strane Pansy nebola totálne blbá, ale mala hroznú vlastnosť mať na všetko vlastný názor, nech bol akýkoľvek. Draco sa trochu zaškeril, keď si na ňu pomyslel. Bola teraz vo Veľkej sieni a každému rozprávala o Dracovi a Hermione? Nie že by tam vlastne bolo čo hovoriť, keďže ich neprichytila ako sa na chodbe bozkávajú. Ale Draco mal pocit, že toto bolo rovnako zlé, dokonca horšie. Keby ho prichytila ako ju bozkáva, mohol by sa vyhovoriť, že sa len snažil nejako zamestnať, kým sa dostane k Potterovi. Avšak Pansy ho neprichytila s Hermionou v takej pozícii, ona ich prichytila samých na chodbe. A Draco bránil Hermionu s takou prudkosťou, ktorú ešte Pansy nikdy nevidela. A Draco si nebol istý, či sa predtým niekedy cítil tak silný alebo tak mimo kontroly.

„Draco?“

Zdvihol oči a stretol sa s jej znepokojenými očami.

„Čo?“ ostro sa spýtal, pričom mal pocit, ako keby ho prichytila, keď robil niečo zlé.

„N… nič, len si vyzeral,“ zastala a zdalo sa, že premýšľa nad svojimi slovami, „tak mimo. V tej chvíli si vyzeral veľmi ďaleko.“

Draco zacítil ako sa sám usmieva bez toho, že by vedel prečo. Naklonil sa cez stôl a vzal jej ruku do svojej. Bola oveľa menšia, ale vyzeralo to, že pasuje do tej jeho veľmi dobre. Podržal jej dlaň vo svojej a druhou rukou začal obkreslovať jemné čiary, ktoré mala na dlani. Trochu stuhla a Draco si všimol, že sa prudko začervenala. Hermiona sa zhlboka nadýchla a pomaly vydýchla. Draco sa uškrnul.

„Toto moja milá,“ začal ľahkým nenúteným hlasom, ktorý na počudovanie znel ako Profesorka Trelawneyová, „je tvoja čiara života. Oh, moja, povedieš dlhý život, aká škoda. Hoci predvídam problémy na tvojej ceste. Oh, čo je toto? Veď to je dobre vyzerajúci cudzinec, svetlovlasý a lotrovský… páni, to je chlap.“ Hermiona sa začala smiať, ale stále držala svoju ruku tak, aby mohol pokračovať. „A tu je čiara tvojho srdca, vodítko do skrytých hlbín tvojho srdca,“ jeho hlas sa náhle vytratil a Hermiona si pritiahla ruku späť.

Vyzerala, že je rozpoltená medzi zábavou a nepokojom. Nasledovalo niekoľko minút ticha, keď Draco úplne stratil slová. Vedel že je to lepšie, než otvoriť ústa z obavy, aby nepovedal niečo ohromne hlúpe.

Hermiona sa náhle postavila.

„Ja… mala som radšej ísť. Sľúbila som Harrymu, Ronovi, že im skontrolujem domácu úlohu z Transfigurácie.“

Hermiona si začala baliť svoje veci. Draco sa tiež postavil a balil svoju tašku. Nasledoval ju von z dverí, opúšťali knižnicu spolu bez toho, že by niečo povedali, avšak zisťujúc, že ticho je upokojujúce. V otvorených dverách knižnice sa zastavila a pozrela naspäť na neho.

„Draco…“ začala, ale niečo ju prerušilo.

„Hermiona!“

Draco a Hermiona sa obaja pozreli, keď uvideli Harryho a Rona oblečených v ich tréningových hábitoch ako prichádzajú smerom k nim. Zastavili sa niekoľko stôp od nich a prezerali si Draca s odporom.

„Malfoy,“ povedal Potter chladne.

Draco si uvedomoval ako Hermiona tuhne. Začala vydávať malé znepokojené zvuky ako sa pokúšala vymyslieť niečo, čo by povedala, aby zastavila zhoršenie situácie. Pozrela na z neho na svojich priateľov a znova nazad, s prosbou v jej očiach.

„Potter, Weasley,“ priateľsky povedal Draco a potom kývol na Hermionu, skôr než sa zvrtol a odišiel preč zanechajúc prekvapeného Pottera a Weasley a jednu veľmi uvoľnenú Hermionu.


Kapitola 19. Naspäť v nemocničnom krídle.



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon.

Chapter 19.  Back to the Hospital Wing

Beta.read: EGGY



Kapitola 19. Naspäť v nemocničnom krídle.

„Oh, Harrry, dávaj pozor!“ naliehavo zakričala Hermiona napriek tomu, že jej hlas sa stratil v dave burácajúcich ľudí.

Harryho metla náhle podletela pod jedného z odrážačov Bystrohlavu a zatiahol ju včas, aby sa vyhol dorážačke, ktorá ho prenasledovala.

Hermiona si vydýchla úľavou a posadila sa vedľa Ginny. Mala len chvíľku, aby chytila dych predtým než ju a Ginny rýchla prihrávka jedného z triafačov Bystrohlavu zdvihla znova zo sedadiel, aby zakričali na Rona.

„Dávaj pozor, je priamo tam!“ Varovné výkriky Chrabromilčanov však už neboli potrebné, pretože Ron zachytil loptu, potom ju poslal rotujúcu preč a ešte sa pritom znudene tváril.

„Mení sa to na neskutočne dlhú hru,“ komentovala Ginny, keď si znova sadli.

„Myslím, že to bude jedna z najdlhších, čo mal Rokfort za posledných tridsať rokov,“ odpovedala Hermiona, pričom sa pozrela na svoje hodinky. Slnko sa začínalo schovávať za tmavé stromy. Hra sama začala v ten deň skoro ráno.

„Harry by to mohol ľahko vyhrať, už sme dvakrát videli zlatú strelu, ale nechce sa predvádzať pred Cho,“ nejasne zamrmlala Ginny.

Hermiona sa opatrne pozrela na svoju priateľku.

„Gin, nemyslím, že by Harry vypustil zápas kvôli tomuto.“ V skutočnosti si bola Hermiona celkom istá, že Harry by nikdy úmyselne neprehral, dokonca ani keď hrali proti Cho.“ Pravdepodobne jej len dáva férovú šancu,“ nenútene nadniesla.

Ginny sa tvárila nezaujato, ale zlostne pozrela na bystrohlavskú chytačku, keď preletela okolo nich.

„Rozhodne neviem, čo na nej vidí,“ potichu zamrmlala, potom sa pozrela na Hermionu a dodala, „nie že by mi na tom vôbec záležalo.“

Hermiona prikývla vyhýbavo. Ginny už dlho vyhlasovala, že už pustila Harryho ako svoj idol z hlavy, ale Hermiona často uvažovala ako ďaleko ho pustila. Ginny bola očividne stále do neho zaľúbená a chudák Harry na to jednoducho nedbal. Niežeby Hermiona v skutočnosti mala čas premýšľať o vzťahoch medzi jej priateľmi, kvôli škole a jej projektu z Aritmantiky. A samozrejme tiež tam bol Draco. A nečakaný únik o vlások, keď Fred sa takmer zrazil s triafačom, spôsobil, že Hermiona a Ginny od strachu zalapali od strachu.

„Zasa sa na teba pozerá, vieš,“ zašepkala Ginny, keď si znova sadli.

„Čože? Kto sa pozerá?“ spýtala sa Hermiona zmätene.

„Malfoy samozrejme. Nehovor mi, že si si to ešte nevšimla,“ neveriaco pozrela Ginny na Hermionu a potom si podráždene vzdychla. „Si beznádejná, vieš. On je tamto.“

Hermiona sledovala smer, ktorým sa pozerala Ginny a našla Draca ako sedí vo vedľajšej sekcii. Slizolinský chlapec ju bez obalu sledoval.

„Čo chce?“ spýtala sa Ginny skoro s hrôzou v hlase.

„Netuším,“ odpovedala Hermiona potichu, keď sa tiež na neho pozrela. Neočakávane sa postavil a začal kráčať dole po schodoch. Zastavil sa na konci a požadovačne sa na ňu ešte raz pozrel.

„Hneď sa vrátim, Ginny.“

„Čože? A čo zápas?“ Ginny schmatla Hermionu za ruku.

„Hneď sa vrátim, Gin,“ rozhodne odpovedala Hermiona a uvoľnila svoju ruku.

Hermiona sa odvrátila od Ginny, ktorá sa tvárila nesúhlasne a nasledovala Draca. On už zakľučkoval pod tribúny a nedbalo sa opieral o tyč. Keď sa Hermiona k nemu priblížila, nevedela povedať, či sa úprimne usmieval alebo sa na ňu škeril. Hermiona prešla priamo pred neho a čakala, kým začne hovoriť. Namiesto rozprávania jej však Draco napravil prameň vlasov a naklonil sa, by ju pobozkal.

„Čo si myslíš, že robíš?“ prekvapene sa spýtala Hermiona a ustúpila od neho. „Celá škola sedí nad nami, zbláznil si sa?“

Teraz už nebolo žiadnych pochýb, že sa Draco vyškiera.

„Toho by som sa nebál. Všetci tvoji malí chrabromilskí kamoši sledujú práve hru.“

„A čo tvoje malé hniezdo Slizolinčanov? Kde vôkol sa teraz zakrádajú?“ napodobnila ho Hermiona.

Draco sa zaškeril.

„Myslím, že práve fandia Bystrohlavu.“

„Čo chceš Draco?“ podráždene si povzdychla Hermiona.

„Nuž,“ Draco sa pohol bližšie k nej. „Pasáže, ktoré som preložil minulú noc, neobsahovali žiadne návody na elixíry. Namiesto toho tam bolo niekoľko kúziel, teda myslím, že to boli kúzla, ale nie som si celkom istý.“

„Naozaj?“ vzrušene sa spýtala Hermiona. Zatiaľ v O'Learyho knihách našli len elixíry. Zistenie, že vyrábal vlastné elixíry bolo dosť vzrušujúce, ale vytváranie jeho vlastných kúziel?

„Napadlo ma, že by sme mali ísť do knižnice a pokračovať v práci,“ dokončil Draco.

„Teraz? Teraz nemôžem odísť. Sme len v polovici zápasu.“

Dracove sivé oči stmavli a zamračil sa na ňu.

„Ty vieš, že ten váš oslavovaný malý Potter chytí zlatú strelu, aj keď si teraz dáva na čas. Nevidím žiaden dôvod zostať a sledovať zápas.“

„Musím zostať a podporovať Rona a Harryho,“ prudko odpovedala Hermiona.

„Ako keby si mohli všimnúť, že si odišla. Pravdepodobne by si ani nerobili starosti, keby si tak urobila,“ chladne jej povedal Draco.

Hermiona sa nahnevane na neho pozrela. Rozprávali sa už hlasnejšie a ona sa poobzerala dokola, aby sa uistila, že sú stále sami. Keď sa k nemu obrátila, povedala potichu.

„Pôjdem a dopozerám zápas s Ginny. Potom prídem do knižnice, ak prestaneš rozprávať spôsobom, ktorý u mňa vyvoláva pocit, že chcem prekliať tvoju nafúkanú tvár.“ Dracov pohľad sa stával zúrivejší.

„A čo mám medzitým robiť ja, Grangerová?!

„Neviem,“ Hermiona sa zvrtla od neho preč. „Prečo nevymyslíš nejakú lepšiu pascu na myši?“

-----------------------------------------------------------

V chrabromilskej veži sa ešte ani nezačala strácať eufória nad vyhraným zápasom, keď si Hermiona začala baliť svoje knihy a zamierila do knižnice. Po ďalšej hodine hry Harry konečne strmhlav zlietol, čo takmer každého v hrôze postavilo na nohy, aby vyletel v poslednej chvíli so zlatou strelou v ruke. Harryho zaliala červeň, keď si potom potriasol ruky s Cho a Ginny bola od zúrivosti celá bez seba. Dokonca viac než Hermiona. Malfoy mal ale drzosť. On si vážne myslel, že len tak všetko opustí, keď ju o to požiada.

„Hermiona? Ty odchádzaš?“

Zastavila sa na moment s rukou na chrbte obrazu vo vchode, na ktorý práve zatlačila, aby ho otvorila.

„Len na chvíľu, Harry,“ povedala a letmo sa pozrela cez plece na priateľa v karmínovom hábite.

„Zase Malfoy?“ pokúšal sa v hlase zakryť svoj nesúhlas.

„To nie len Malfoy, tie knihy sú naozaj životne dôležité. Sú pre mňa dôležité,“ odpovedala Hermiona, ktorá bojovala s nutkaním pohnúť sa cez portrét a zanechať nešťastnú diskusiu.

Harry prekrížil ruky na hrudi tak ako mala Hermiona vo zvyku.

„A on je pre teba tiež dôležitý, však?“

Hermiona sa začervenala a pozrela sa na podlahu. Ťažko hľadala slová, ktoré by mohli vysvetliť, čo cíti ku Dracovi. Tak často chcela po ňom niečo hodiť, ale nakoniec zistila, že všetko, čo chce, je byť blízko neho, rozprávať sa s ním.

„Áno,“ nakoniec zašepkala, „áno, myslím, že je.“

Harry chcel niečo povedať, ale aká bola jeho reakcia na túto novinku sa Hermiona nikdy nedozvedela. Fred a George Weasleyovi sa objavili vo vchode obvešaní sladkosťami z kuchyne. Masa ľudí smerovala k východu a Hermiona stratila Harryho z očí. Rozhodla sa, že toto je najlepšia príležitosť ako odísť, otočila sa a prerazila si cestu cez dav von do chodby.

Cez klenuté okná, okolo ktorých prechádzala, mohla Hermiona uvidieť blikotajúce hviezdy. Nepoznala presne polohu Rokfortu, ale Hermiona vedela, že to musí miesto niekde vysoko. Doma sa jej hviezdy nezdali byť tak blízko. Ale tu si niekedy Hermiona myslela, že keby sa len trochu viac vyklonila a natiahla ruku o trošku viac, mohla by potom strhnúť jednu hviezdu priamo z oblohy. Nie že by Hermionu tak zaujímali imaginárne predstavy ako stiahnuť hviezdy z otvorenej oblohy. Ale bolo ťažké nemyslieť na to v noc ako je táto. Ľadovo chladný vietor prefukoval cez Zakázaný les v diaľke, čeriac vrcholky starovekých stromov. Sneh ležal jemne na zemi a len odrážal vlastné svetlo z hviezd nazad na ne. Hermiona si tuhšie pritiahla plášť a pokračovala do knižnice.

Bolo tam len niekoľko študentov, ktorí stále zotrvávali medzi hrozivými stohmi kníh a týčiacimi sa skrinkami. Nezdalo sa ale, že by sa niekto zaujímal o Hermionu, keď oddane kráčala do opustenej zadnej časti knižnice a potom hore malými točitým schodiskom. V skutočnosti, keď išla potichu úzkemu priechodu, ktorý viedol do ich izby, tých pár študentov smerovalo k madam Pinceovej vedľa dverí.

Hermiona sa zastavila s rukou na starej medenej kľučke a zhlboka sa nadýchla. Tiché hlasy zdola sa stratili, keď sa veľké knižničné dvere s buchotom zatvorili a Hermiona stlačila kľučku, aby otvorila dvere.

Nepočula zaklínadlo, pretože skončilo, ale kúzlo, ktoré ju poslalo letom nazad do zábradlia, bolo určite prisilné, aby ju minulo. Hermiona ležala zmätene niekoľko minút; jasné svetlo, ktoré ju zasiahlo, stále jej prebleskovalo v očiach. Pokúšala sa zatriasť hlavou, aby si ju vyčistila, ale to jej spôsobilo len väčší závrat.

„Hermiona?“ mohla počuť ustarostený hlas cez pálivé svetlo. „Hermiona si v poriadku?“

Hermiona zažmurkala očami a uvedomila si ako svetlo pomaly bledne a mohla uvidieť Dracovu znepokojenú tvár.

„Čo si urobil?“

„Si v poriadku, môžeš sa postaviť? Čo to do pekla robíš, keď otváraš dvere takto!“ Dracova tvár bola bledšia ako zvyčajne.

Hermiona zovrela zatvorené oči a pokúsila dostať preč svetlo, ktoré sa zdalo, že stále žiari okolo nej. V hlave mala ostrú bolesť a Hermiona sa cítila mdlo.

„Čo si robil?“ spýtala sa ho so zaťatými zubami.

„Už som mal plné zuby čakania na teba a tak som sa rozhodol, že vyskúšam niektoré z kúziel, o ktorých som ti predtým hovoril.“ Draco si kľakol vedľa nej, aby jej pomohol vstať.

„Tak si sa ich rozhodol vyskúšať na mne?“ vyprskla a zacítila ako jej z čela, tam kde dostala zásah, začína stekať pramienok krvi nadol po líci.

„Nuž si príliš mrzutá, aby si bola ťažko zranená,“ povedal Draco, keď jej konečne pomohol dostať sa nohy.

Hermiona len chvíľu dokázala stáť na vlastných nohách predtým než omdlela. Draco ju zachytil a poľahky ju zdvihol do náručia.

„Takže ťa beriem do nemocničného krídla,“ rozhodne povedal Draco, keď ju kolísal v náručí.

„Nepotrebujem ísť do nemocničného krídla,“ povedala Hermiona rovnako pevne, zatiaľ čo sa pokúšala dostať z jeho objatia.

„Samozrejme, že potrebuješ, nemôžeš ísť ani po vlastných. A pozri, neberieš do úvahy, že krvácaš. Chrabromilský zvyk,“ odmietol ju pustiť Draco.

„Oh, sklapni Malfoy,“ podráždene zamrmlala Hermiona.

-------------------------------------------------------------

„Myslím, že to bol nejaký druh omračujúceho kúzla,“ povedal jej Draco, keď sa pozrel na strop.

Hermiona pozrela na neho z miesta, kde ležala.

„Nuž, fungovalo veľmi dobre vzhľadom k tomu, že si to predtým nikdy neskúšal.“

„Je mi ľúto, že som ťa zrazil takmer do bezvedomia. Ale myslel som, že to kúzlo len vytvorí svetlo, tak ako keď sa kúzli lumos. Ako som mal vedieť, že to urobí niečo tak odporné alebo že ty práve otvoríš dvere.“ Draco sa narovnal a pozrel ponad jej posteľ.

Hermiona si pritiahla prikrývku nahor, trochu vyššie, cítila sa podivne odhaľujúco v nemocničnom oblečení.

„Viem, že si to neurobil zámerne. Predsa len si myslím, že odteraz, keď budeme skúšať kúzla, mali by sme to robiť mimo školy.“

Draco skĺzol z postele, na ktorej sedel a prišiel k nej.

„Vážne? Ty ich stále chceš skúšať, dokonca potom, čo sa stalo? Mohlo by to byť horšie, vieš? Myslel som, že mám dosť presný preklad toho, aké to bude mať dôsledky.“

„Nuž,“ mierne sa zamyslela, „urobilo to svetlo.“

„To je pravda,“ súhlasil Draco.

Hermiona sa pozrela na dvere kancelárie madam Pomfreyovej. Bude v poriadku, samozrejme. Povedali jej, že Hermiona len trochu spadla. Neboli si istí, či im uverila, ale školská ošetrovateľka si vždy robila starosti s ranami, ktoré im nehody spôsobili ako so samotnými nehodami.

Draco sa usadil na kraji jej postele a zaškeril sa nadol na ňu. Bol to výraz, ktorý Hermiona často považovala za veľmi znepokojujúci. Pokúsila sa na chrbte uhnúť ďalej, ale na malej posteli už nebolo miesto.

„Madam Pomfreyová bude veľmi nahnevaná, keď zistí, že si ešte stále tu,“ povedala Hermiona rýchlo, vedomá si šera v miestnosti a tenkého nemocničného oblečenia, ktoré mala na sebe.

„S tou všetečnou sestrou si starosti nerobím. A každopádne, je takmer nemožné, aby počula cez tamtie steny na jej kancelárii. V treťom ročníku sme Crabbe a ja zakliali niektoré misy, aby sme sledovali toho malého idiotského Chrabromilčana, toho s foťákom, všade dookola izby. Vrešťali cez steny, narazili jej do kabinetu a Madam Pomfreyová nepočula nič z toho. Naozaj veľmi zábavné,“ zasmial sa Draco.


Hermiona na neho zazerala nesúhlasne, ale naozaj nebola nahnevaná. Niežeby to niekomu priznala, hlavne nie Dracovi, ale kedysi sa sama pokúšala prekliať Colina. Stále pobiehal okolo kvôli tomu, aby odfotil Harryho. Raz jej dokonca rozlial celú fľaštičku Lavenderinho fialového atramentu na jej domácu úlohu z kúziel.

Zdvihla hlavu a zľahka sa dotkla miernej hrče na čele. Madam Pomfreyová dala ranu do poriadku a nakoniec sa Hermiona cítila v poriadku. Nemyslela si, že je naozaj nevyhnutné, aby zostávala v nemocničnom krídle, ale ošetrovateľka trvala na svojom. Izba bola prázdna s výnimkou Hermiony a Draca, ktorý sa na ňu pozeral spôsobom, ktorý jej podlamoval kolená.

„Draco,“ začala Hermiona, ale zastala, keď sa naklonil k nej, aby ju pobozkal. Jemne ju pohladil po tvári. Často ju prekvapilo, že dokázal byť taký jemný. Jej dych sa začal zrýchľovať a Draco sa naklonil bližšie k nej, jeho ruka sa posúvala nadol, aby našla tú jej. Po dotyku jeho prstoch jej naskakovala husia koža, predtým než jeho ruka zovrela jej ruku.

„Choď od nej preč!“

Za výkrikom takmer okamžite nasledovali rozmazané červené vlasy, ktoré zrazili Draca k zemi. Hermiona zdesene pozerala, keď Ron vrazil Dracovi jednu do zubov.

„Ron, prestaň!“ zakričala ako sa snažila vymotať spod nemocničnej prikrývky.

Ron nevenoval Hermione vôbec pozornosť, ale pokračoval v bití Draca, ktorý sa zdal príliš ohromený, aby proti tomu urobil niečo iné, než sa usiloval dostať spod zúrivého Weasleyho.

„Ron!“ Hermiona vykĺzla z postele a schmatla ho za ruku predtým, než mohol udrieť znova. „Ron, prestaň!“

„Prestať?“ Ron sa zastavil a pozrel na Hermionu zmätene. „Ale on na teba zaútočil!“

Hermiona sa začervenala a spozorovala Harryho ako stojí nezúčastnene na konci jej postele, s obozretným výrazom na tvári.

„Ron, on mi neubližoval,“ snažila sa zašepkať úplne vyschnutými ústami.

„Čo to hovoríš?“ potichu sa pýtal Ron, napoly vyzerajúc zúrivo, napoly vydesene.

„Ja… ja…“ Hermiona pozrela popri Ronovi na Draca. Upreto ju sledoval, neberúc ohľad na krv, ktorá mu stekala z pier.

Zrazu svetlo prerušilo tmu v nemocničnej izbe. Madam Pomfreyová stála osvetlená vo dverách jej kancelárie. Výraz neskutočnej zúrivosti na tvári.

„Čo na svete sa tu deje? Bitka? V škole nie je dovolené biť sa!“

Ron ustúpil o krok od Draca a Hermiona si všimla, že kríval.

„Slečna Grangerová, nazad do postele. A vy traja máte trest.“ Nikto z chlapcov sa nehádal, ošetrovateľka vyzerala, že vybuchne. „Ty, čo máš s nohou?“ spýtala sa Rona.

„Vyvrtol som si členok, keď som ukazoval Deanovi ako som blokoval prehadzovačku (Camrál),” zamrmlal Ron.

„Dobre, do kancelárie. Ty,“ otočila sa k Dracovi, „máš škaredo zranenú peru, tam, v tej miestnosti, počkaj na mňa.“

Draco sa pozrel na Hermionu a potom vošiel do malej miestnosti, ktorá vyzerala, že sa používa na odkladanie zásob.

„A, pán Potter, samozrejme, to by nebolo nemocničné krídlo bez vašej návštevy. Nuž, vám je čo?“ ostro sa spýtala madam Pomfreyová.

„Nič, len som pomohol Ronovi dostať sa sem,“ povedal jej Harry.

Ošetrovateľka prikývla a potom ukázala na dvere.

„Von!“ bolo všetko, čo povedala a Harry sa otočil a rýchlo vyšiel z miestnosti. Ošetrovateľka sa pozrela na Hermionu a potom zatiahla závesy okolo nej.

Hermiona ležala v posteli, pozerala na strop a želala si, aby nikdy nemusela opustiť nemocničné krídlo. Čo jej zajtra povedia Ron a Harry? A horšie, čo Draco? Videla, akým spôsobom reagoval na Pansy, keď ich videla spolu na chodbe a to bolo nevinné. Ale teraz? Trvalo veľmi dlho, kým Hermiona dokázala zaspať.


Kapitola 20. Novinky od Pansy



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon.

Beta.read: EGGY

Chapter 20.  Pansy's News

Kapitola 20. Novinky od Pansy


Posledný sneh sa už konečne rozpustil. Zimné obdobie sa končilo a každý vedel, že váhavo začína prichádzať jar. Avšak zima ešte stále ovládala pozemky okolo Rokfortu. Svetlo, ktoré sa predieralo cez stromy, bolo ešte slabé na to, aby zohrialo vzduch. Studený chlad sa vznášal okolo nich a predsa sa Draco dobre zabával.

„Na, skús to ešte raz,“ otočil Hermionine zápästie tak, aby bol jej prútik sklonený doprava. „Teraz to povedz ešte raz.“

Hermiona sa pozrela zmätene a zopakovala kúzlo. Jej hlas melodicky vyslovoval slová, ktoré skôr vyzerali ako spev než hovorenie. Zelená hmla, skôr opar než niečo iné, vystrelila z konca jej prútika a prenikla do pôdy pri jej nohách. Obaja zadržali dych a sledovali ako drobné výhonky trávy začali pučať okolo jej čižiem. Zatiaľ čo ich úzkostlivo pozorovali, malé výhonky trávy začali vädnúť až úplne zhnedli.

„To je smutné,“ za chvíľu povedala Hermiona. „Prebudili sme ich k životu, ale vonku je na ne príliš veľká zima. Mám pocit, akoby som ich nejako zradila.“

Draco sa pozrel na Hermionu pobavene.

„Hermiona, je to len kus trávy.“

Hermiona pozrela na neho bez nadšenia a posadila sa na veľkú skalu. Niekoľko kníh a zvitkov pergamenov ležalo roztrúsených okolo nej. Draco sledoval ako si stiahla rukavicu a prehrabávala sa v taške, aby našla brko. Zastonala sklamaním a začala sa prehŕňať ešte hlbšie.

Draco sa dotkol hábitu a vytiahol čierne brko zo svojho vrecka.

„Tu máš,“ zvolal a hodil jej brko. „Čo chceš vlastne robiť?“

„Zapíšem si ho na zoznam 'užitočných kúziel'.“

„Nezdalo sa mi ako užitočné.“ Draco sa pozrel na starodávnu knihu a poznámky, ktoré si urobil sám. „Dokázalo to len, aby začala tráva rásť.“

„Úprimne,“ Hermiona sa na neho pozrela zdesene. „Ak to niečo nespáli alebo nevybuchne, tak si myslíš, že to nie je užitočné. Skutočne, všetci chalani sú rovnakí, Chrabromičan aj Slizončan.“

„To nie je pravda,“ odporoval Draco. „Páčilo sa mi kúzlo, ktoré si robila predtým… vieš to, čo z teba takmer vysalo hábit.“

Hermiona sa silne začervenala a pozrela sa preč.

„Ale naozaj, toto je veľmi dôležité kúzlo, keď dokáže, aby rastliny rástli rýchlejšie. Dokážeš si predstaviť, čo s takým kúzlom dokáže profesorka Sproutová (Prýtová)?“

Draco sa stále usmieval pri spomienke na to, ako Hermiona skoro prišla o hábit.

„Predpokladám, že keby dokázala, aby jej rastliny rástli rýchlejšie, nemusela by si v druhom ročníku tráviť tak veľa času v nemocničnom krídle.“

Hermiona zdvihla prekvapene oči.

„Ako si vedel, že som bola v nemocničnom krídle?“.

„Nuž vedel to každý. V skutočnosti celá škola panikárila nad tými udalosťami s potomkom Slizolina.“ Nostalgický úsmev sa mu mihol na tvári.

Hermiona sa na neho mrzuto pozrela.

„Nuž, je vždy dobré sledovať svojich nepriateľov,“ povedal Draco.

Hermiona si prekrížila ruky na hrudi a prenikavo sa na neho pozrela.

„Teraz ma to ani nenapadne, to nie je tak, že by som ťa vtedy nemal rád alebo tak,“ dodal Draco nervózne. Spôsob, ktorým sa na neho pozerala, ho stiesňoval.

„Teraz ma máš rád?“ Hermiona ho stále sledovala prenikavým pohľadom, ale jej hlas nebol pokojný.

Draco na ňu pozeral s otvorenými ústami a pokúsil sa vymyslieť niečo, čo by mal povedať. Nemohol len tak prezradiť, že ju má rad, či mohol? Nebol si celkom istý. Draco vedel, že na ňu často myslel, ale bolo to to, na čo sa pýtala?

„Myslím, že by sme mali skúsiť toto ďalšie kúzlo,“ povedal, keď sa náhle postavil, s knihou pevne zovretou v ruke.

Hermiona sa rýchlo pozrela mimo neho a prikývla. Draco sa od nej odvrátil a začal odriekať kúzlo vo svojej hlave znova a znova. Snažil sa nevšímať si to, že úsmev, ktorý mala Hermiona celý deň na tvári, zmizol a jej oči, predtým žiarivé a otvorené, boli teraz obozretné.

Draco v duchu nakopal sám seba. Nikdy nevedel, čo povedať. Pri väčšine dievčat bol stelesnením pokoja a sústredenosti, ale s Hermionou mal často pocit, že nikdy nedostane tie správne slová z jeho úst. Ale čo čakala, naozaj? Že padne na kolená a vyzná je nehynúcu lásku alebo nejaký podobný nezmysel? Radšej by pobozkal Tryskochvostého škrota (Třaskavého skvorejša), než by urobil niektorú z tých smiešnych vecí, ktoré Pansy vždy chcela. A teraz ho Hermiona požiadala o tú istú vec. Požiadala? Draco si nebol istý, tým čo chcela. Sklamane zľahka zavrčal.

Hermiona si znova sadla a začala prezerať svoje poznámky.

„Áno, domnievam sa, že môžeme skúsiť toto jedno, keď chceš. Čo o ňom hovorí preklad?“

S úľavou Draco prečítal zo svojich poznámok.

Napína zeleň.“

„To je tvoj preklad?“ Hermiona si prekrížila ruky na hrudi. „Nič jasnejšie?“

„Nuž, atrament na stránke bol rozmazaný,“ tvrdil Draco v obrane. „A za minútku v každom prípade zistíme, čo to robí,“ dodal rýchlo, pretože Hermiona sa na neho pozrela pohľadom, ktorý sa trochu príliš podobal profesorke McGonagallovej.

Draco vytiahol z vrecka prútik a poobzeral sa dokola pri hľadaní vhodného cieľa. Vedľa skaly, kde sedela Hermiona, bol malý, usušený krík, ktorý neprežil tuhú zimu. Draco sa trochu uškrnul a nasmeroval svoj prútik naň.

„Inligo!“

Chvíľu sa nič nedialo. Žiaden prúd svetla z prútika, žiaden prúd iskier, nič. Draco sa zamračil. V tom sa náhle ozval šum a krík sa mykol. Hermionine oči sa doširoka otvorili a sledovala ho s nedôverou. To bolo od nej veľmi múdre, pretože krík sa znova mykol a potom začal rásť vo všetkých smeroch. Mŕtve, neživé vetvy siahali na všetky strany. Hermiona zalapala po dychu a vyškriabala sa na skalu. Plaziace vetvy ju prenasledovali a chytili za členok. Hermiona bojovala, aby sa uvoľnila, ale to sa zdalo nemožné. Ďalšie vetvy sa načahovali žíznivo za ňou a ona kričala v strachu.

„Finite! Finite Incantateum!“ vykrikoval Draco a hnal sa k nej na pomoc, keď sa konečne spamätal.

Krovie zastavilo svoj hrozivý postup, ale neustúpilo. Ležalo nehybné a znovu mŕtve. Hermiona sa pokúsila vykrútiť svoju nohu z objatia, ale aj napriek tomu, že vetvy vyzerali krehko, zistila, že je to úplne nemožné.

„No tak,“ Draco vytiahol malý čierny predmet zo svojho vrecka, z ktorého sa vykľul skladací nožík. Poľahky prerezal suchú vetvu a pomohol Hermione dostať sa zo skaly.

„Ty máš nôž?“ spýtala sa.

„Lucius si vždy myslel, že je lepšie byť pripravený na čokoľvek. Jeden nikdy nevie, kedy môže zostať bez prútika a narazí na výbornú príležitosť, aby ho použil na…“ Hermionine oči sa zúžili a Draco okamžite zmenil tému. „Dobre, určite to bolo nejaké kúzlo, však?“

„Ó, áno skutočne, páčilo sa mi ako sa ma ten krík pokúšal zjesť, veľmi povzbudzujúce,“ vyprskla Hermiona.

„Nerob si starosti, nemohlo ťa to zjesť, nemalo to ústa. Len by ťa to vsalo a nechalo zomrieť, aby ťa to rozložilo,“ uškrnul sa Draco.

„To je veľmi potešujúce, Draco,“ Hermiona na neho zazrela, ale dokázala sa len na chvíľu zamračiť, predtým než sa znova na neho usmiala.

Hermiona začala oprašovať pozostatky z konárov na obrube jej hábitu, ale prestala a potom sa zamračila. Mohla počuť blížiaci sa hukot vzdialených hlasov. Draco sledoval ako sa znova vyšplhala na skalu a opatrne vykukla spoza jej okraju. Hermiona stiahla hlavu nazad a bežala dole skalou, ťahajúc svoju tašku so sebou.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Draco.

„Psst… začujú nás.“ Hermiona si upratala veci dosť náhodným spôsobom. Dokončila to a zdrapla Dracovu ruku, ťahajúc ho za sebou. Hlasy sa stávali jasnejšie.

„Kto nás začuje?“

„Ron a Harry, prechádzajú tadiaľto,“ Hermiona zatiahla Draca za veľký strom niekoľko krokov od Zakázaného lesa.

„No a čo? Zázračný chlapec Potter a ten jeho priateľ vedia, že spolu trávime čas. Alebo sú takí tupí, že im to dôjde až teraz?“ Draco sa cítil zvláštne urazene. Nemal pocit, že by sa mal skrývať pred Potterom alebo Weasleym.

Hermiona, ktorá vykukovala spoza veľkého kmeňa, sa otočila dokola, aby sa na neho pozrela.

„Samozrejme, že vedia, ale potom incidente v nemocničnom krídle, som sa len snažila vyhnúť sa tomu, aby som im to pripomínala,“ povedala mu. „Hoci, myslím, že to Ron v pamäti prosto potlačil, keď mám povedať pravdu,“ zamrmlala.

„Incident? Ktorý incident máš na mysli? Povedala si to tak, ako keby to bolo nič viac než zlá odpoveď v tvojej domácej úlohe,“ Draco civel na ňu urazene.

„To nie je také dôležité,“ zašepkala, teraz už mohli počuť zvuk krokov.

„Nie je to tak dôležité? Samozrejme, že nie. Tvoji úžasní priatelia ťa prichytili ako sa bozkávaš s nepriateľom na večné veky. Stavil by som sa, že neboli nadšení, pravdepodobne ťa vyhodili z partie, pretože si ukázala, že nie si tak dobré dievčatko, ako si každý o tebe myslel,“ teraz už Draco zúril.

„Draco, prosím,“ naliehavo zašepkala Hermiona. „Začujú ťa.“

„Je mi to jedno!“ vybuchol. Draco popadol jej ruky a pritlačil ju ku stromu. Bol tak nahnevaný, že ju takmer nevidel. Dychtivo pritlačil svoje ústa na jej. Jeho ruky pevne stískali jej ruky nad lakťami a on sa silno pritlačil na ňu, surovo ju zatláčajúc. Vzdialená časť jeho mysle mohla počuť rozhovor Pottera a Weasleyho, keď prešli len pár krokov od nich. Ale Draco Hermionu nepustil. Pritlačil sa tvrdšie, keď ju bozkával tým istým spôsobom ako to urobil po prvý raz. Zavzlykala pred ním a Draco sa náhle zastavil. Pustil ju. Pomaly urobil krok dozadu a pozrel sa na ňu.

Hermiona bola stále pritlačená ku stromu; jej oči boli rozšírené a plné strachu. Dracove ústa sa otvorili, keď si uvedomil, čo urobil. Strhol jej úplne sponu z hábitu a tmavé plátno jej teraz ležalo nakrivo na ramenách. Červeno-žltý sveter, ktorý nosila pod ním, bol neupravený. Neuvedomil si, čo robia jeho ruky. To jeho ruky blúdili po nej. Dracove oči sa vrátili k jej očiam a zistili. že boli zaplavené slzami. Chcel niečo povedať, čokoľvek, aby ich zastavil, ale jeho ústa vyschli.

Jedna slza jej skĺzla po líci a zanechala na ňom lesklú cestičku. Hermiona sa zhlboka cez otlačené pery nadýchla. Odtiahla sa od stromu a obišla Draca opatrne, aby sa ho nedotkla. Ako náhle sa mu dostala za chrbát, opatrne zdvihla svoju tašku a ustupovala preč od neho ešte pár krokov predtým, než sa otočila a rozbehla sa nazad do školy.

Draco sledoval ako odchádza, neschopný povedať to, čo potreboval, aby povedal. Neschopný povedať jej, že je mu to ľúto. Že on to tak nemal v úmysle.

Vrátil sa k veľkej skale, kde predtým cvičili a sadol si skľúčene na ňu. Mohol predstierať, že bola stále tu a že sa posledných pár minút vôbec nestalo. Bolo to oveľa veselšie než poznanie, že bola niekde ďaleko v chrabromilskej veži a nenávidela ho. Draco vstal a začal sa prechádzať. Naozaj, zaobchádzal s ňou tak hrubo ako keby bol nejaký láskou posadnutý pubertiak. Existovalo veľa vecí, ktoré Malfoyovci robia a nerobia. Roztúžené alebo pubertiacke jednanie bolo tabu. Ale on ohmatával dievča bez toho, že by sa staral, čo si iní pomyslia, nie to ešte Hermiona. A aby to bolo ešte horšie, bol v tej chvíli taký nahnevaný, že si to sotva pamätal. Jeho ruky držali jej ruky, potom sa posunuli nahor na jej ramená a potom znova dolu. Draco sa prestal prechádzať a pozrel sa hore na vzdialenú školu s hrozným ohromením.

„Toto mi nikdy neodpustí,“ povedal nahlas.

-----------------------------------------------------------

Niekoľko nasledujúcich dní bolo dlhých a sivých. Zdalo sa, že hodiny tikajú v stále dlhších a dlhších intervaloch. Obloha sa otvorila a zdalo sa, že dážď nemá v úmysle vôbec skončiť. Niežeby dážď nejako ovplyvňoval žaláre. Vždy boli dosť studené a plné prievanu. Kamenné steny slizolinských izieb boli vlhké a slabým náznakom plesne sa vždy darilo v takomto vzduchu, bez ohľadu na to ako sa ich domáci škriatkovia snažili zbaviť.

Nič z toho nepomáhalo Dracovej hroznej nálade. Sedel na stoličke s vysokým operadlom a zamyslene hľadel do ohniska. Dnes skoro ráno sa zabával privolávaním domácich úloh z tašiek okoloidúcich prvákov, ale za hodinu ho to prestalo baviť. Crabbe a Goyle si chceli ísť zalietať. Len oni mohli byť dosť tupí na to, aby si išli zalietať v takomto počasí. Časť z Draca dúfala, že silný závan vetra z juhu ich odfúkne preč, ale pochyboval, že by mohol mať také šťastie.

Ale to čo by naozaj rád robil v tejto chvíli, bolo sedieť niekde v teple a suchu s Hermionou Grangerovou. Bol by šťastný, keby len sedel niekde blízko nej a čítal alebo diskutoval o domácej úlohe z Elixírov, alebo do čerta, mohla by na neho zlostne zazerať, ak je to to, čo by chcela robiť ona. Draco sa hrozivo mračil do ohniska; vždy nenávidel to, keď sa mu vyhýbala. A ani nemal najmenšiu predstavu ako v tom dokázala byť taká dobrá. Mali spolu vyučovanie, robili spolu na projekte a on sa takmer zbláznil z toho, ako sa snažil dostať ju niekam, kde budú sami. Ale tí mizerní Chrabromilčania poznali každé zákrutu a odbočku školy a ona zakaždým využila túto výhodu, vykĺzla potichu dole nejakou chodbou a potom sa zamiešala v dave. Alebo, akoby to nebolo už tak dosť zlé, neustále sa obklopovala ostatnými Chrabromilčanmi. Niektorých z nich dokonca ani nemala rada. Draco určite vedel, že Hermiona sotva mohla vystáť to dievča, Lavenderu Brownovú, a predsa práve v ten deň, keď ju konečne dostihol v knižnici, posadila sa za stôl s Brownovou, aby diskutovali o veštení. Draco sa posmešne zasmial; vedel, že ten predmet nemá rada.

„Niečo sa deje, Draco?“ zašepkal presladený hlas blízko jeho ucha.

Draco sa nepohol; predstierajúc, že vedel o existencii toho, kto sa zakrádal za ním.

„Čo chceš Pansy?“

Svetlovlasá Slizolinčanka skĺzla na stoličku vedľa Dracovej. Pomaly prekrížila svoje nohy a vyrovnala si záhyb na svojom hábite. Jej modré oči darebácky pobleskovali, keď sa stretli s jeho.

„Len som ti chcela prejaviť svoju sústrasť, práve som to počula,“ naklonila sa dopredu a položila studenú ruku na tú jeho.

Draco to nekomentoval; vedel, že keď počká, Pansy mu jednoducho povie, o čom hovorí.

Pansyin úsmev neustupoval a zosilnela stisk na jeho ruke.

„Ak potrebuješ niekoho, s kým sa môžeš porozprávať…“

Na jeden bláznivý okamžik si Draco pomyslel, že hovorila o Hermione, ale vedel, že to bolo nemožné.

„O čom rozprávaš?“ nevrlo sa spýtal.

„Čože? Ty nevieš?“ Pansyin úsmev sa stratil z tváre, ale jej oči veselo blikotali, z tohto rozhovoru mala radosť. „No samozrejme, že nevieš. Aké hlúpe, že som zabudla, že páliš všetky listy, ktoré ti posiela tvoj otec.“

Draco stuhol a prudko na ňu zazrel. Vždy sa uistil, že je sám, keď ničil listy. Pansy ho musela špehovať.

„Draco, neviem, či ja som ten, kto by ti to mal povedať, ale tvoja matka je chorá.“ Pansy bojovala s tým, aby sa neusmiala, keď mu to hovorila.

„Klameš,“ jednoducho povedal, pričom bojoval s tým, aby Pansy nezaškrtil holými rukami, až kým mu nepovedala všetko, čo vedela.

„Oh, Draco,“ zašepkala potichu. „Nikdy by som ti neklamala. Pamätáš sa, naše matky chodia každý rok do Paríža na Rue De Champs, ale tento rok nie. Tvoj otec povedal mojej matke, že Narcissa je veľmi chorá a je pod dohľadom špecialistu u Svätého Munga.“

Draco nepovedal nič; s istotou vedel, že jeho matka a pani Parkinsonová chodia na týždeň do Paríža každú jar kvôli nákupom. Robili to už roky a jeho matka by skôr umrela ako by sa toho vzdala. Pansy stále sedela vedľa neho, jej ruku šetrne zavesená o jeho, s drobným úsmevom naťahujúcim kútiky jej úst. Tešilo ju to. Rada ho videla vytočeného. Draco vždy považoval Pansy za povrchnú a neinteligentnú, trochu zákernú, ale bola nakoniec Slizolinčanka. Ale po prvý krát mohol Draco uvidieť na nej ešte niečo iné… prefíkanú krutosť, ktorá predtým nejako unikla jeho pozornosti.

„Je niečo, čo môžem urobiť?“ potichu sa spýtala. Jej hlas bol láskavý a mierny; bol to druh hlasu, ktorý predtým nikdy nepočul vyjsť z Pansy.

„Nie,“ povedal Draco, keď sa náhle postavil; vedel s kým potrebuje hovoriť, dokonca aj keby na ňu najprv musel poslať omračujúce kúzlo.

„Ale Draco…“ Pansyin hlas sa vytratil, keď opustil spoločenskú miestnosť. Čakala, až kým neodišiel, predtým než klesla nazad na stoličku a víťazoslávny chichot nevyšiel z jej úst.

Nebolo to tým, že by mal k matke nejako blízko. Ale Draco si o ňu robil starosti. Bola to koniec koncov jeho matka a tú máte len jednu zo všetkých. Trávila veľa svojho času mimo panstva s priateľmi alebo nakupovaním. Patrila do klubu, kde sa zabávala hraním a klebetením s Pansyinou matkou. Ona sa musela zmieriť s tým, že je manželkou Luciusa a keď sa na to Draco pozrel spätne, pochyboval, že bolo ľahké ho vychovávať. Nechcel, aby bola chorá.

Škola bola plná hučiacich študentov, ktorí sa práve chystali začať svoje obedňajšie vyučovanie. Draco mal v úmysle predstierať nevoľnosť a stráviť svoje popoludnie naštvaný v spoločenskej miestnosti. Teraz sa začínal cítiť divne chorý a nemohol Hermionu nájsť.

„Kde dopekla je?“ mrmlal si pod nos.

Teraz by mala každú minútu prísť chodbou, aby stihla Transfiguráciu, ale kam dovidel, nevidel ju. Chrabromilčania sa začali okolo neho tlačiť, opatrne ho sledujúc, ale nevenoval im pozornosť, keď sa objavila na konci chodby. Rozprávala sa s Potterom a Weasleym.

Draco prešiel dopredu, aby sa s nimi stretol.

„Potrebujem s tebou hovoriť,“ povedal rýchlo.

Hermiona na neho užasnuto hľadela a Potter a Weasley zlostne zazreli.

„Nemyslím si, že by to bol dobrý nápad, Malfoy,“ povedala potichu, pozrúc sa okolo na ostatných Chrabromilčanov, ktorí sa zastavili a teraz ich sledovali s obrovským záujmom.

„Potrebujem s tebou hovoriť teraz,“ rozhodne povedal Draco, na pokraji prichádzajúcej paniky prenikajúcej mu do hlasu.

„Choď preč Malfoy, nemá sa čo s tebou rozprávať,“ povedal Potter chladne.

Draco sa ani nemusel rozhliadnuť okolo seba, aby vedel, že je na nepriateľskom území. Bol obklopený Chrabromilčanmi, ale potreboval ju.

„Nehovorím s tebou Potter,“ zasyčal ľadovo.

„Choď preč, Draco,“ Hermiona sa pokúsila pretlačiť okolo neho, ale Draco ju chytil za ruku a trhol s ňou dozadu.

Potter a Weasley obaja zvýskli a zvyšní Chrabromilčania začali prskať zúrivosťou.

„Prosím,“ zašepkal Draco, „prosím, potrebujem s tebou hovoriť.“

Hermionine oči sa rozšírili a na chvíľu Draca napadla myšlienka, že jednoducho odíde preč. Zdalo sa to večnosťou, ale bol to len jeden výdych, keď nakoniec prikývla.

„V poriadku,“ zašepkala, zdanlivo prekvapená jeho urputnosťou a svojou vlastnou kapituláciou.

Medzi ľuďmi, ktorí ich sledovali, sa zdvihla vlna vzrušených hlasov a Draco ju chytil pevnejšie, pretože sa obával, že zmení názor a zapadne nakoniec do triedy. Potter a Weasley na neho zlostne zazerali, ale neurobili žiaden pohyb, aby ho zastavili, keď ťahal Hermionu okolo nich, preč od učebne Transfigurácie. Ľudia samozrejme zazerali, keď odtláčal tých hlupákov z cesty. Kým našiel prázdnu triedu, Hermionina tvár bola červená od silného rumenca.

„Dúfam, že máš na toto všetko dobrý dôvod,“ vyprskla nahnevane, len čo sa za nimi zatvorili dvere a zostali sami.

Teraz, keď ju mal, Draco celkom dobre nevedel, čo povedať. Keď sa pozrel na jej zúrivé hnedé oči, zrazu si nebol istý, prečo to bolo také dôležité, že jej to musel povedať.


„Nuž? Mám byť v triede ako vieš. Dnes sa učíme kúzlo Devoveo a viem, že ho budú dnes skúšať.“ Hermiona si sadla na lavicu a prekrížila svoje ruky, pozerajúc sa mu do očí.

Draco sa odvrátil preč a pozrel sa na veľké okno, ktoré zaberalo väčšinu zadnej steny. Ešte stále mierne pršalo, vlhkosť spôsobovala, že sa okno v rohoch zahmlievalo aj napriek tomu, že vonku bolo stále zima. Bol to znepokojujúci dážď.

„Nuž?“ Hermiona už strácala posledný zvyšok trpezlivosti.

„Moja matka je asi chorá,“ povedal potichu Draco.

Hermiona odtrhla ruky od seba a pozrela na neho.

„Čože? Ako to vieš?“

Draco sa obrátil tvárou k nej.

„Pansy mi to povedala, vykĺzlo jej to,“ povedal posmešne. „Pravdepodobne si myslela, že je to nejaká skvelá hra.“

Hermiona sa postavila a prešla k nemu.

„Dobre, len preto, že ti to Pansy povedala, neznamená to, že je to pravda. Pravdepodobne klame. A okrem toho, keby bola tvoja matka chorá, profesor Dumbledore by ti to povedal.“

„Samozrejme, že povedal,“ sarkasticky povedal Draco. „Je známy tým, ako je otvorený a priamy v týchto veciach.“

„Povedal by ti to. Viem, že povedal,“ potichu povedala a načiahla sa, aby sa dotkla jeho ruky.

Draco ukročil o krok dozadu, presne mimo dosah.

„Povedz mi, Grangerová, povedal ti niekedy ten úžasný riaditeľ, keď sa niečo stalo s drahocenným Potterom, keď ten zázračný chlapec skončil v nemocničnom krídle?“

„To nie je fér,“ vyprskla a stiahla ruku naspäť. „To nemá nič dočinenia s Harrym.“

„Všetko, čo robí, má do činenia s Harrym a vašimi hlúpymi ideálmi.“ Draco nevedel, prečo hovorí takého vecí. Nemohol zastaviť svoje emócie, ktoré umierali túžbou, aby sa z neho vyliali von, keď mohli.

„Ešte niečo si chcel Malfoy?“ Hermionin hlas bol hlboký a profesionálny.

„Nie, nechcel som od teba už nič viac,“ zasyčal.

„Fajn,“ otočila sa a otvorila dvere.

Draco sa otočil preč a pozeral von z okna, popoludňajšia krajina bola stratená v temnej, šedivej hmle, ktorá sa podobala tomu, čo cítil. Zrazu bol veľmi unavený a prial si, aby bol zostal v spoločenskej miestnosti pri svojom ohni.

Nepočul ako sa vrátila a podišla k nemu, ale zrazu ho jeden pár citlivých rúk zozadu objal. Automaticky stuhol, ale vydýchol úľavou, keď zacítil, ako Hermiona pritlačila svoju hruď na jeho lopatku.

„To bude v poriadku, uvidíš,“ zašepkala.


Kapitola 21. Ďalší útržok sna?



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon.

Chapter 21..  Another Dream Sequence?

Beta.read: EGGY



Kapitola 21 Ďalší útržok sna?

Keď sa v to ráno Hermiona prebudila, slabý dážď dopadal na chrabromilskú vežu. Vlhko spoza stien ale nemohlo preniknúť stenami spálne. Teplý oheň veselo žiaril neďaleko Hermioninej postele; červenkasté svetlo lemovalo jej tvár, keď sa začala budiť, pretože keď išla spať, nezatiahla záclony. Hermiona otvorila oči a pozerala na striešku jej postele, spokojná na chvíľku s tým, že pokojne leží a vychutnáva si samotu. Bolo príjemné mať miesto, kde bola v bezpečí; jediné miesto, kde sa mohla zastaviť a rozmýšľať bez toho, aby ju vyrušili Ron alebo Harry. Jediné miesto, kde sa mohla skryť pred prenikavými pohľadmi, ktorými ju sledoval Draco. V skutočnosti, Hermionina spálňa sa stala jej jediným útočiskom pred okolitým svetom. Bolo to jediné miesto, kde sa mohla skryť pod červenožlté prikrývky a predstierať, že si o nej nešepká celá škola, keď prechádza okolo.

Bolo zrejmé, že to, čo bolo doteraz tak veľmi dobre strážené tajomstvo, sa zrazu stalo najzaujímavejšou vecou na celej škole. Nikto nepovedal ani slovo, keď bola Hermiona priradená k Dracovi. To bolo prijateľné pre väčšinu ľudí, hlavne, keď poznali Hermionu a chápali jej absolútnu oddanosť školskej práci. Ale akoby sa cez noc Rokfort zobudil a uvedomil si, že nielenže Hermiona pracovala s Dracom Malfoyom častejšie, než by si mysleli, ale bolo zjavné, že sa z toho teší. A ani spomínaného Slizolinčana toto usporiadanie nevyvádzalo z pokoja.

Tí, čo jej boli najbližší, vedeli, že tam bolo niečo viac, než len práca na školskej práci s Malfoyom. Medzi jej priateľmi bolo niekoľko názorov na to, čo sa dialo s Malfoyom, ale najviac prevládalo presvedčenie viac-menej zhodné s Ronovým názorom.

„Úplne sa zbláznila!“

Hermiona vedela, že to myslel dobre. Vedela, že Harry a Ron sa len ju snažili chrániť. Ale Hermione sa vždy páčilo byť jedináčik; určite nepotrebovala žiadnych ochraňujúcich bratov.

Bolo zrejmé, že sa jej priatelia rozhodli, že všetka hanba, ktorú si sama Hermiona privodila tým, že bola s Dracom, je niečo, čo by malo byť udržané medzi nimi. Každý vyzeral pomerne spokojne a nevenoval pozornosť jej podivnému správaniu sa a zvláštnej akceptácii Draca. Škola fungovala ďalej a neuvedomovala si dvojicu zapadnutú v ich miestnosti neďaleko knižnice.

To všetko sa samozrejme zmenilo, keď sa jej deň predtým Draco postavil zoči-voči pred triedou Transfigurácie. Nepovedali nič, čo by mohlo kompromitovať niekoho z nich. Ale ľudia, ktorí ich sledovali, nepotrebovali jasnejší dôkaz; všetci počuli hnev a zúfalstvo v inak cynickom Dracovom hlase. Ale oveľa viac prekvapujúci bol Hermionin vlastný súhlas s jeho požiadavkami.

Okamžite sa začali šíriť reči. Ako dlho sa už spolu rozprávajú? Prečo ho ešte Hermiona neprekliala? Prečo Draco toleroval prítomnosť humusáčky? Boli priateľmi? Boli viac než priateľmi? Tento rok bolo na Rokforte tak málo vzrušenia, žiaden Trojčarodenícky turnaj, žiadni skamenení študenti a žiadni unikajúci väzni. A tak tieto drobné klebety ohľadom možného vzťahu medzi Chrabromilčankou a Slizolinčanom sa šírili po chodbách ako oheň. Hermiona si nemyslela, že sa necítila tak trápne od doby, keď v prvom ročníku prišla o všetky fakultné body.

Zamotala sa hlbšie vo svojej prikrývke a zatvorila znovu oči. Už nikdy nechcela opustiť túto izbu.

„Hermiona? Si hore?“ dva hlasy príliš blízko zašepkali.

Hermiona otvorila oči a pozrela na jednu stranu, kde našla Parvati a Lavender ako sedia na susednej posteli. Niečo v spôsobe, akým si ju premýšľavo prezerali, spôsobilo, že v duchu zastonala.

„Hermiona, sme radi, že si hore, chceli sme s tebou hovoriť. Tak ako dievča s dievčaťom, chápeš?“ povedala Lavender s úsmevom, ktorý sa Hermione nepáčil.

„Pozri, Hermiona, dosť rečí chodí po škole a...“ začala Parvati, ale Hermionine odkopnutie prikrývky a vyšplhanie z postele ju prerušilo.

„Oh, nie, pozri sa čas, to už je pol ôsmej?“ spýtala sa Hermiona, keď zaliezla do svojej skrine a za pár sekúnd neskôr sa objavila s hábitom, ktorý naťahovala cez šaty.

Lavender a Parvarti nemali v úmysle dať sa tak ľahko odradiť a sledovali ju po izbe, kým si Hermiona balila svoje brká a knihy.

„Máš v úmysle stretnúť sa s Malfoyom?“ spýtala sa Lavender.

Hermiona sa obrátila k Parvati a Lavender.

„Malfoy? Ó samozrejme, že nie, chcem sa ísť pozrieť na Harryho a Ronov tréning na ďalší zápas.“ Bola to samozrejme lož, mala v pláne ísť do knižnice, aby sa stretla s Dracom a dokonca si nebola ani istá, či vôbec majú na dnes ráno Harry s Ronom naplánovaný tréning.

„Dobre, tak pôjdeme všetci spolu,“ jasne povedala Parvati a spojila svoju ruku s Hermioninou a vytiahla ju cez dvere.

„Nie, to je dobré, myslím, že dokážem sama nájsť cestu,“ zúfalo naliehala Hermiona, vedela, že sa blíži ďalší výsluch.

„Hlúposť! Parvati a ja milujeme metlobal a trávime spolu tak málo času. Však Parvati?“

Ťahali ju dole po schodisku a Hermiona sa usilovala vymyslieť čokoľvek, čo by je pomohlo dostať sa preč od jej spolubývajúcich, ktoré jej pripomínali párik harpií.

„Hermiona!“ nejaký hlas na nich zavolal zo spálni štvrtáčok. „Oh, som tak rada, že som na teba narazila. Chcem, aby si mi pomohla s týmto problémom v mojej domácej úlohe z Kúziel,“ vykročila z dverí a usmiala sa na Hermionu.

„Hermiona ide s nami na metlobalový tréning,“ chladno jej povedala Parvarti.

„To zaberie len minútku, dievčatá,“ Ginny schmatla jednu z Hermioniných rúk a odtiahla ju preč od nich. „Ona vás potom doženie!“ Ginny zatiahla Hermionu do izby a zavrela dvere Lavender a Parvarti pred nosom.

Hermiona si sadla na kraj Ginninej postele a vydýchla úľavou.

„Vďaka.“

„Nerob si starosti, vyzerala si, že by sa ti zišla záchrana. To nemali tie dve nič lepšie na práci?“ Ginny mala na sebe ešte stále pyžamo, keď sa hodila na posteľ vedľa Hermiony.


„Nuž, zdá sa, že ani nikto iný nemá nič lepšie na práci,“ posťažovala si Hermiona.

„Úprimne, čo si čakala? Chodíš s Malfoyom, však?“ Ginny sa pozrela na Hermionu.

„Čo?“ začervenala sa Hermiona. „Nie… nechodím! To je to, čo všetci hovoria?“

„Je to obľúbená teória. Súčasne s presvedčením, že používaš Draca, aby Ron a (alebo) Harry žiarlili alebo že on našiel niečo, čím ťa vydiera, aby si robila všetky jeho domáce úlohy. Moja najobľúbenejšia je tá, že si v skutočnosti Malfoyove stratené dvojča a ste teraz tak šťastní, že ste sa znova našli, že trávite spolu všetok svoj voľný čas.“

„Ale predsa nevyzerám ako Draco?“ zamrmlala Hermiona. Vyzerala na chvíľu zarazene a potom pozrela na Ginny, „to si si práve vymyslela!“

„Áno, predpokladám, že áno. Ale vážne, niektoré veci, ktoré ľudia hovoria, sú absolútne smiešne.“

„To mi nepomôže, Ginny,“ povedala nezreteľne Hermiona.

Ginny sa láskavo na Hermionu pozrela.

„To sa preženie, sľubujem. Škola sa len práve teraz nudí. Spomeň si na všetky tie reči potom, keď si minulý rok šla na Vianočný bál s Viktorom Krumom. Čo na to môžem povedať, Hermiona, tvoj milostný život je pre Rokfort príliš vzrušujúci, aby ho nebral do úvahy.“

„Som polichotená, Ginny.“ Hermiona sa postavila a prešla po izbe. „Čo mám teraz robiť?“

Ginny sa ponorila do šatníka a objavila sa v školskom hábite.

„Poď so mnou na raňajky, samozrejme. Jedenie jedla osamote len kvôli tomu, aby si sa vyhla zvyšku škole, nemôže byť zdravé. A okrem toho, čím viac sa pred všetkými schovávaš, tým vinnejšie vyzeráš.“

„Ako vieš toto všetko?“ spýtala sa Hermiona.

„Mám šesť starších bratov a už si sa stretla s mojou matkou. Viem ako sa dostať z problémov. Najlepšou vecou, ktorú môžeš urobiť, je postaviť sa im čelom a zasmiať sa.“ Ginny chytila Hermionu pod pazuchu a vyviedla druhé dievča von z izby.

„Toto možno nebude dobrý nápad,“ zamrmlala Hermiona, keď opustili chrabromilskú vežu.

Raňajky sa ukázali znesiteľnejšie než by Hermiona očakávala. Keď vstúpila, sieň rozčúlene zahučala, ale odhodlaný výraz, ktorý mala na tvári, premohol aj tie najhorlivejšie klebety. Po niekoľkých rozladených pohľadoch jej smerom a jej odmietnutí prilievať olej do ohňa, väčšina študentov sa posadila k svojím jedlám a nechala Hermionu samu sebou.

„Oh, Hermiona, skús toto.“ Ginny si naložila veľkú prídelu vajíčok na svoj tanier. Na nich boli roztrúsené malé kúsky jasne farebných vajcových škrupín.

Hermiona sa posmešne pozrela na svoj tanier a potom nazad na Ginny. „Vieš, Gin, moja mama sa zvyčajne snaží nenechať vajcovú škrupinu ako súčasť raňajok.“

Ginny zvraštila svoj nos.

„Prečo by robila niečo také? V škrupine je všetka chuť.“ Zaborila vidličku hlboko do svojho vajíčka.

Hermiona nepovedala nič a načiahla sa po kuse toastu. Zvyčajne mala z čarodejníckeho jedla potešenie. Ale dnes niečo príjemné a prirodzené by bolo lepšie.

Jej pozornosť upútal šum pohybu a keď zdvihla oči, uvidela ranné sovy ako zlietajú na nich. Hedviga pristála na ich stole a hľadala Harryho.

„Ľutujem, Hedviga,“ povedala Ginny snežnej sove. „Harry má tréning.“

Sova mrzuto odletela a Ginny sledovala jej špirálovitý výstup, ale Hermione oči sledovali odlišnú sovu. Dracov výr prudko klesal k slizolinskému stolu, strhnúc sa nazad len v poslednej sekunde a tesne minúc svojim pazúrom Dracovu hlavu. Vták zvieral list a Hermione vypadol jej toast. S istotou vedela, že sa Draco chystá urobiť niečo veľmi hlúpe, vedela, že sa chystá otvoriť list od svojho otca.

Hermiona urobila maximum, aby ho presvedčila, že keby bola jeho matka naozaj chorá, riaditeľ by mu to povedal. Dúfala, že znela úprimnejšie, než za cítila. Draco správne odhadol, že niekedy riaditeľ býva menej než ústretový. Ale Hermiona nemohla uveriť, že by Pansy hovorila pravdu, musel to byť nejaký trik.

Draco vzhliadol k vzdialenej strane siene a ona sa stretla s jeho sivými očami. Dokonca aj pri takej vzdialenosti vedela, o čom premýšľa. Musel to vedieť, dokonca aj keby list obsahoval nejaké podlé kúzlo. Aj keby mu jeho otec klamal, musel to vedieť.

Draco sa tak prudko postavil, že niekoľko Slizolinčanov prestalo jesť a pozrelo sa na neho. Niekoľko okamihov sa jej pozeral do očí, potom sa otočil a svižne odkráčal z jedálne, list v ruke.

Hermiona sa okamžite postavila takmer buchnúc pohárom tekvicového džúsu o stôl. Ginny sa na ňu prekvapene pozrela, ale Hermiona už odtlačila svoju stoličku a uháňala okolo ostatných Chrabromilčanov.

„Hermiona, čo ty...“ Ginny sa zastavila, keď sledovala Hermionin pohľad a zbadala Draca vychádzať zo siene. „Hermiona, to vážne nie je dobrý nápad,“ zašepkala, pretože ostatní študenti si ich už začali všímať.

Hermiona si ju nevšimla a bežala okolo stolov a cez dvere za Dracom. Bolo to takmer osviežujúce, uvedomiť si, že sa nestarala, čo si ostatní myslia.

Ani nepotrebovala premýšľať o tom, kde bude. Miestnosť za knižnicou bola zakorenená v jeho mysli presne tak, ako bola zakorenená v jej vlastnej. Hermiona zamierila do knižnice šprintujúc po chodbe, spomaliac do kroku len vtedy, keď Profesorka McGonagallová a Profesor Flitwick spolu vyšli z učebne. Keď sa znova hnala chodbou, napadlo ju, ako ironicky to vyzerá, keď sa ženie dole chodbou za Dracom Malfoyom, keď ešte pred rokom, dokonca možno ešte pred pár mesiacmi by kvôli jeho utrpeniu nevyronila ani slzu. Ale naproti tomu, nebyť jej, možno by sa netrápil. Hermiona nikdy neuvažovala o tom, že hocičo z toho by mohlo mať súvis s ňou. Nikdy sa nespýtala Draca, prečo sa nestal smrťožrútom.

Zvalila stoh kníh, keď vstúpila do knižnice, ale ignorovala knihovníčku, ktorá po nej zajačala. Niekoľko študentov sa na ňu prekvapene pozrelo, keď prechádzala, Hermiona bola bežným inventárom knižnice, ale vidieť ju ako beží a zráža veci - to vôbec nezodpovedalo povahe pokojného mladého knihomoľa. Hore schodiskom brala schody po dvoch a roztvorila dvere na ich miestnosti s takou silou, až udreli o stenu.

„Draco, nie,“ zavolala zúfalo.

Draco stál pár krokov od nej už s roztrhnutou otvorenou obálkou.

„Nerob si starosti,“ povedal jej bez toho, aby zdvihol oči, keď rozložil kúsok pergamenu. „Je to len list.“

„Si si istý?“ povedala medzi výdychmi.

Prikývol a ona sa zrútila na stoličku s výdychom úľavy a začala si opatrne trieť svoj bok, kde sa niekedy počas jej behu do knižnice začalo ozývať zúrivé pichanie.

„Môžeš si to prečítať, ak chceš,“ skleslo povedal a upustil list do jej lona. Potom sa otočil, aby zobral nejakú knihu a posadil sa.

Hermiona opatrne sledovala pergamen a potom sa pozrela na Draca, ktorý si začal robiť poznámky v knihe a vyzeralo to ako keby sa vôbec nezaujímal o ňu a ten list. Pokrčila plecami a potom začala čítať.

Draco,

Nemám žiadne možnosti, ako dostať túto informáciu k tebe, len nádej, že nakoniec odložíš bokom niečo z tvojej naivnej tvrdohlavosti a prečítaš si listy, ktoré ti posielam sovou poštou. Viem si predstaviť, že ničíš väčšinu z nich, dúfajúc ale, že nakoniec u teba zvíťazí zdraví rozum a ja sa s tebou spojím.

Bojím sa, že tvojej drahej matke zostáva veľmi málo času. Zrútila sa kvôli nejakej hroznej chorobe (Aucupor) a špecialisti zo Svätého Munga ma uistili, že robia všetko možné, aby ju uzdravili. Avšak, je to ťažká choroba a tvoja matka bola vždy krehkou ženou s veľmi slabou telesnou konštrukciou a ja nie som schopný dúfať, že má silu to vydržať. Taktiež utrpela silný úder, keď si sa tak odcudzil od nás. Som naklonený veriť tomu, že za to značne vďačíme nadmernému vplyvu niektorých nechutných elementov na vašej škole, menovite riaditeľovi a jeho drahocenným nečistokrvným čarodejníkom. Ty a ja poznáme samozrejme pravdu, ale vedomie, že zrádzaš svoju rodinu tak zavrhnutiahodným spôsobom, by určite vymazalo akúkoľvek možnosť jej uzdravenia.

Tajím jej chorobu tak ako len môžem. Myslím si, že náhly prejav podpory od jej priateľov by nemusel byť pre ňu blahodarný účinok a existujú takí, čo by využili jej chorobu, aby ovplyvnili moje ciele. Len niekoľko veľmi blízkych priateľov bolo informovaných o vážnosti, s akou berieme jej nevoľnosť.

Nemám žiadne ilúzie o tvojich citoch ku mne, ale len dúfam, že som ťa vychoval dosť dobre, aby si ukázali nejaké obavy o svoju matku. Rozhodnutie ale jednoznačne spočíva na tvojich zradných ramenách.

Otec.


Hermiona zdvihla oči.

„Draco?“

„Nechcem o tom hovoriť,“ povedal jednoducho bez toho, aby zdvihol oči.

„Ale snáď neveríš...“

„Povedal som,“ Draco zabuchol knihu a pozrel na Hermionu, „že si neželám o tom hovoriť.“

„Nemôžeš to brať vážne.“ Hermiona sa postavila a začala sa prechádzať. „Chcem tým povedať, že neexistuje žiaden dôkaz, že má tvoja matka nádchu, tobôž nie zákernú chorobu.“

Draco sa postavil a zúrivo sa pozrel na Hermionu.

„To nie je tvoja záležitosť, Grangerová.“

Hermiona sa zastavila a prekvapene sa na neho pozrela.

„Čože?“

„To nie je tvoja záležitosť.“ Draco sa otočil chrbtom k nej a prešiel ku kope kníh a vytiahol jednu, ktorú chcel. Vrátil sa na miesto a vytiahol brko spod roliek pergamenov.

Hermiona stále neschopná slova ho sledovala.

„Tak toto teda chceš?“ Čakala, čo odpovie alebo či niečo urobí, ale on len stále mlčky sedel na stoličke. „Dobre.“

Prehnala sa okolo neho a schytila knihu zo stola. Strčila ju do tašky, pozrela na neho cez plece a potom sa vyrútila z izby. Ale Draco sa ani nepozrel nahor.

---------------------------------------------------------

Hermiona sedela s prekríženými nohami na podlahe pri nohách svojej postele a nahnevane otvorila latinský slovník. Náhly zvuk trhnutia nasledoval po jej pohybe a Hermiona s úžasom pozerala na roztrhnutú stranu v jej ruke.

„Do šľaka.“ Položila knihu a vytiahla svoj čarodejný prútik, ktorým rýchlo opravila roztrhnutú stranu.

Hermiona sa zaklonila sa dozadu a zatvorila oči, pokúšajúc sa prinútiť samu seba, aby nemyslela na list. Chcela zabudnúť na všetko okolo Malfoyovcov, najmä na Draca. Nebola si istá, kedy sa stal ústrednou postavou jej myšlienok, ale teraz vyzerala neschopná dostať ho z hlavy.

Hermiona nemohla pochopiť, prečo si neuvedomuje, že nič z toho nebolo pravdivé. To proste nemohla byť pravda, že nie? Príliš náhodné. A Draco vyzeral, že to prijal. Nemohla porozumieť. Nemohla pochopiť ako v okamihu, keď ráno opustila ich miestnosť, cítila, ako keby všetko čo získali, všetko, čo ich spájalo a zastieralo hranice, čo ich vždy rozdeľovali, odišlo preč. Opustila izbu s pocitom, že sú cudzinci.

„Nie, nie cudzinci,“ zamrmlala, „nepriatelia.“

---------------------------------------------------------

Ulička bola ponurá, ale kamenná dlažba ulice odrážala mesačné svetlo a posielala ho do temného útočištia, kde sa krčila Hermiona. Bolo počuť hlasy a Hermiona napínala uši ako sa snažila počúvať. Chrapľavý smiech prehlušil ostatné hlasy a Hermiona sa naklonila von, aby uvidela, čo sa deje. Skupina mužov stála pred schátraným domom. Draco ležal roztiahnutý na zemi a vyzeral dosť zle so zakrvavenou perou a modrinami označujúcimi jeho normálne biele líca. Jeho otec stál nad ním, nedbalo mieriac prútikom na svojho syna. Hermiona zalapala po dychu a vytackala sa smerom k ulici.

„Draco,“ zakričala, pričom vedela, že mu nijako nemôže pomôcť, ale nemohla sa zastaviť, aby sa o to nepokúsila.

Draco pozrel jej smerom.

„Bolo to všetko zbytočné?“

„Čože?“ Hermiona zašepkala nechápavo, nezdalo sa, že by si niekto z nejasných postáv všimol jej prítomnosť.

„Celý môj výskum má byť bezcenný?“ opakoval Draco.

Hermiona sa striasla, keď jej studený vánok našuchoril plášť. Ale nemala oblečený plášť; mala oblečené flanelové pyžamo, ktoré jej matka tento rok dala na Vianoce. Znovu sa striasla zimou.

A potom sa zobudila.

Ľadový vietor dul okolo chrabromilskej veže a prievan vnikal do dievčenských izieb. Niekedy počas sna jej paplón spadol na zem z jej nepokojného tela a ležal zhúžvaný na podlahe. Hermiona sa načiahla nadol a prehodila si ho cez chrbát a zakrútila ho okolo svojich ramien. Ako sedela na posteli, zdvihla svoj prútik z nočného stolíka.

„Lumos.“

Z konca prútika vytryskla modrobiela guľa svetla, ktorá ju na chvíľu oslepila. Svetlo, ktoré vychádzalo z prútika, bolo upokojujúce po temnote v jej sne.

„Hermiona...“ zamumlal hlas vo vedľajšej posteli. Lavender, ktorá bola vždy protivne ľahký spáč, odtiahla svoj záves a pozrela sa priamo na Hermionu. „Čo robíš? Sú...“ pozrela na malé hodinky, ktoré ležali na jej stolíku, „tri ráno.“

„Prepáč,“ zašepkala Hermiona. „Mala som zlý sen. Hneď zhasnem.“

Lavender sa posadila na posteli a zasvietila svoj vlastný prútik.

„Sen? Aký druh sna? Bol o určitom Slizolinčanovi?“

„Nie!“ vehementne odpovedala Hermiona a potom sa začervenala, nikdy nevedela dobre klamať.

„Poď, porozprávaj mi to, viem o snoch všetko.“ Lavender sa hrdo na ňu usmiala. „Profesorka Trelewneyová hovorí, že sny sú okná do skrytých hlbín podvedomia.“

Hermiona nadvihla nedôverčivo obočie.

„Dobre, skôr ja, ale sny sú veľmi dôležité.“

Hermiona zhasla svetlo a ľahla si nazad. Zatvorila oči a pokúšala sa prinútiť k spánku. Ale to bolo zbytočné; opäť a opäť v duchu počula Draca.

„Lavender,“ povedala a prevalila sa na jej stranu a znova zasvietila prútik, „v mojom sne niekto opakoval niečo, čo bola naozaj dôležité.“

Lavender, ktorá si už ľahla, sa oprela na jednom lakti.

„Dobre, znamená to pre teba niečo?“

„Ja... myslím, že áno.“

„Si si istá? Už si to niekedy predtým počula? Alebo to poznáš, pretože si to čítala v knihe? Nemôžem uveriť, že to hovorím, ale mysli Hermiona.“ Lavender dodala predtým, ako si pritiahla prikrývku. „Niekedy stratíme veci z očí a sny nám môžu pomôcť pripomenúť si ich. A väčšina snov sa zakladá na veciach, ktoré do istej miery dôverne poznáš.“

Hermiona zatvorila svoje a pokúšala sa sústrediť. Poznala to, samozrejme, ale mohla to už niekde počuť, však? Skľúčene si vzdychla a zamračila sa na podlahu. Latinský slovník ležal otvorený vedľa jedného z tých starých denníkov z knižnice. Bola príliš sklamaná, aby si dala námahu s ich uprataním. Čo sa toho týka, nepodobalo sa to na ňu, nestarať sa o knihy alebo byť neporiadna. Hermiona si zrazu sadla. Zhodila svoju vlastnú prikrývku, vypotkýnala sa z postele a kľakla si vedľa kopy kníh. Otvorila vrchnú z nich a zúrivo ňou listovala.

Lavender sa naklonila dopredu a sledovala ju so záujmom.

„Napadlo ťa niečo?“

„Nie som si istá,“ zašepkala Hermiona, keď odložila nabok prvú knihu a začala listovať v ďalšej. Bola to tá, čo tak dávno čítal Draco, keď sa po prvýkrát dozvedeli o tom, kto O'Leary bol. Preletela ňou rýchlo, aby sa dostala k miestu, ktoré si Draco označil. Nikdy nedokončili ten text; kniha kúziel ich zaujala viac. Jej prst obkresľoval zakódovaný text až kým nenašla, čo hľadala. Draco si to poznamenal na malý kúsok papiera.

Môžem len dúfať, že môj výskum nebude bezcenný.“

„Toto Draco povedal,“ potichu zašepkala Hermiona, zabudnúc na ostražité uši Lavender.

„Draco?“ s otvorenými očami sa spýtala Lavender, každý poznal tie reči, ale toto bolo oveľa pútavejšie, než si predstavovala.

Ale Hermiona už Lavender nepočúvala. Vyskočila na nohy a namierila ku šatníku. Náhlivo sa obliekla a začala si baliť tašku.

„Hermiona, nemáš v úmysle ísť do knižnice, že nie?“ pochybovačne sa spýtala Lavender.

Parvati zamrmlala a posadila sa.

„Nemôžete rozprávať tichšie? Sú vážne tri ráno?“ Rozospatosť prešla do mrzutosti.

„Hermiona mala sen o Dracovi Malfoyovi a teraz sa vykráda, aby išla do knižnice.“ Lavender to oznámila ako fakt, keď sledovala ako si Hermiona naťahuje topánky.

„Čože? Vážne?“ vzrušene sa spýtala Parvati.

Hermiona sa dokonca ani neobťažovala pozrieť na jej spolubývajúce, keď rýchlo zamierila ku dverám.

„Nech ťa nechytia!“ potichu zavolala Lavender, keď Hermiona za sebou zatvárala dvere.

Keď sa zakrádala do knižnice, nemohla si pomôcť, ale počula Dracov hlas vo svojej hlave. To, čo povedal vo sne a to, čo čítal z knihy, bolo takmer rovnaké, to muselo niečo znamenať. Ale ešte niečo na tom bolo. To boli O'Learyho slová, nie Dracove. A boli veľmi dôležité.


Kapitola 22. Problémy na Elixíroch



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon.

Chapter 22 Trouble in Potions 

Beta.read: EGGY



Kapitola 22. Problémy na Elixíroch


Draco sa zobudil v podzemí Rokfortského hradu. Bol pokrytý tenkou vrstvou potu napriek tomu, že oheň už pred dlhým časom vyhasol a vo vzduchu bol chlad. Vedel, že musí byť veľmi neskoro, ale napriek tomu bol čulý ako rybička. Nemohol si spomenúť, čo ho zobudilo alebo o čom bol jeho sen, ale bol za to vďačný. Dracove sny boli ďaleko temnejšie než Hermionine, ale to vďaka tomu, že poznal viac násilia ako ona. Tým, že bol Luciusov syn, sa Draco niekoľko krát zúčastnil toho, ako Lucius niekoho príkladne trestal. A vzhľadom na to, aké rozsiahle boli jeho vedomosti o temných kúzlach, vedel si to živo predstaviť.

Draco odhodil zelenú saténovú prikrývku, vypotácal sa z postele. Prešiel cez izbu ku skrini, kde sa prezliekol do hrubého školského hábitu. Opustil izbu a vošiel do tmavej chodby s odkvapkávajúcimi sviečkami. Dvere po každej zo strán viedli do ďalších spálni, ale Draco smeroval priamo do spoločenskej miestnosti.

Keď sa tam dostal, bola prázdna a tichá. Preskúmajúc izbu prišiel k diere v portréte a prekĺzol ňou von. Chcel si ten list prebrať znova; možno by mu niečo dalo nejakú stopu o tom, čo sa naozaj deje. Draco vedel, že to je pravdepodobne zbytočné, všetky jeho triky ho naučil Lucius, bolo nepochybné, že si dá extra pozor na svoje slová. Ale Draco nemohol spať a toto by mu pomohlo sústrediť sa na niečo iné. Na čokoľvek.

Cesta do knižnice trvala dlho, musel sa niekoľko krát skryť za pancierové postavy a taktiež sa raz alebo dvakrát musel schovať do opustenej učebne. Tá mizerná mačka sa pokúšala prikrádať sa za ním. Tá biedna vec vedela, že tam bol, len ho nemohla nájsť. Bol prekvapený, že sa žiadni učitelia neponevierajú po chodbách. Zvyčajne boli všade, keď sa po chodbách zakrádal s Crabbom a Goylom. Zdalo sa to tak strašne dávno odvtedy, čo sa s nimi zakrádal. Alebo chodil von s Pansy, aby sa pokochali výhľadom z Astronomickej veže. Ale nechýbalo mu to. Väčšinu svojho voľného času trávil pracujúc s Hermionou, myslením na Hermionu alebo bojovaním s ňou. A samozrejme, znova to pokazil, znova jej ublížil. Tak skoro mu neodpustí tú odpornú netaktnosť, potom, čo mu jednu odpustila a on urobil ďalšiu. Úprimne, keby bol na jej mieste, pravdepodobne by teraz preklial sám seba. Draco sa zamračil, keď sa zamyslel; nebol vôbec dobrý v tom byť milý.

Dostal sa ku ich miestnosti a odblokoval dvere. Pretože to odhalilo záblesk svetla presvitajúceho cez štrbinu, tak ich trochu prekvapený otvoril dokorán. Našiel ju sedieť za stolom, silne pohrúženú do jej knihy. Vzhliadla hore a na chvíľu sa v jej očiach objavila úľava, ale v okamihu keď si na niečo spomenuli, sa zrazu zmenili, akoby sa báli a potom znepokojili. Pozrela späť nadol.

Jeho list ležal na stole tam, kde ho nechal predtým.

„Nie je trochu neskoro?“ potichu sa spýtal.

„Nemohla som spať,“ zamrmlala, „mala som sen.“ Dodala, keď sa na ňu pozrel starostlivejšie, „Prečo si tu?“

„Ani ja som nemohol spať,“ odpovedal.

„Zlý sen?“

„Asi, ale v tejto chvíli mi detaily unikli z mysle.“ Draco za sebou zatvoril dvere. Trochu nadskočila pri zvuku, ktorý to urobilo. „Tak o čom bol tvoj sen?“ spýtal sa Draco so záujmom; obvykle nebola tak nervózna.

„O ničom,“ zamrmlala nepozerajúc sa na neho, čo bolo vždy znakom toho, že to o niečom rozhodne bolo.

„Bol som v ňom ja?“ zvodne sa uškrnul.

„Nie!“ zvolala poplašene a on sa len viac zaškeril, nebola príliš obratná v klamaní. „A aj keby si bol v mojom sne, nebol to taký druh sna.“

„Ty si mala predtým také druhy snov? O mne?“ Draco sa zaškeril s víťazoslávnou radosťou.

„To… to som nepovedala,“ Hermionin hlas bol váhavý a ona sa začervenala.

Draco sa na ňu zaškeril a ona schovala hlavu do svojich rúk.

„Ty si taký hlupák, Malfoy, vieš to, však?“

„Už si sa o tom zmieňovala raz alebo dvakrát, Grangerová.“ Povedal zľahka stále sa usmievajúc. „Tak tvoj sen, ktorý nebol tým druhom sna, tak o čom bol?“ Sadol si na lavičku pri okne a pozeral na ňu.

„Nie som si istá, možno varovanie?“ zamrmlala Hermiona a zdvihla hlavu, aby sa na neho pozrela.

„Myslel som si, že neuznávaš všetky tie veštecké rituály.“

„Normálne nie, ale tento vyzeral odlišne.“ Hermiona otočila ďalšiu stránku knihy a začala si robiť poznámky. „Myslím, že niečo mám, ale nie som si istá, mám problémy s prekladom.“

Draco sa natiahol rukou po knihe a Hermiona naňho zazrela, skôr než sa pridala k Dracovi na mieste pri okne. Draco preskúmaval knihu; bola to jedna z prvých odkódovaných, na ktorej pracovali.

„Pamätám si tú knihu,“ zamrmlal a začal prehliadať jej preklad. „Nuž, celkom dobre urobené vzhľadom k tomu, že latinčina nie je tvoj najsilnejší predmet.“

Hermiona sa zamračila na neho a Draco okamžite vedel, že bojovala s nutkaním zhodiť ho dole z lavičky. Namiesto toho sa rozhodla ignorovať jeho poznámku.

„Toto slovo tu a táto fráza v ďalšom odseku. Nemôžem prísť ani na jedno z nich.“

Draco sa pozrel na miesta, kde mu ukazovala a jeho oči sa rozšírili.

„Viem, čo to znamená,“ povedal rýchlo ukazujúc na frázu. „Volá sa to 'nex nexis'. Takto zvykli nazývať neodpustiteľné kliatby, je to pôvodný názov.“

„Čo?“ spýtala sa Hermiona, farba jej zmizla z tváre.

„Oh, nehovor mi, že ich pred vami malými Chrabromilčanmi skrývajú? Neodpustiteľné kliatby, vieš, Cruciatus, Imperius a Av…“

Hermiona ho prerušila.

„Samozrejme, že viem, čo sú zač! Ale prečo o nich písal?“

Draco sa zamračil.

„Nuž, pravdepodobne preto, že boli vytvorené práve v tom čase.“

„Boli? To som nevedela?“ Hermione sa začala vracať farba.

„Nuž, nie je to príliš známy fakt, ale údajne boli vytvorené nejakou skupinou čarodejníkov počas opätovného získania ministerstva na prelome pätnásteho storočia.“

Hermiona vyzerala prekvapene.

„Ako toto vieš?“

Draco sa pyšne zaškeril.

„Nuž, doplnil som si svoje vedomosti o temných umeniach spolu s tým zväzkom od Greysona, čo si mi požičala. Občas viem byť veľmi dôvtipný.“

„Som nadšená, že tvoje vedomosti o týchto temných a zlých veciach sú tak ohromné, Draco,“ nevrlo povedala Hermiona. „Tak potom čarodejníci, ktorí ovládli ministerstvo, vytvorili tie kúzla.“

„Nie,“ rýchlo povedal Draco, „nie, vytvoril ich niekto iný. Lucius vždy hovoril, že strašne veľa dlhujeme niekoľkým neznámym hlupákov, ktorí to skúsili v mene správnej veci.“

Hermiona ticho sedela, prsty jednej ruky sa roztržito hrali s kučerou jej tmavých vlasov.

„Nemyslíš si,“ zastavila sa a potom pokračovala šeptom, „že ich vytvoril O'Leary? To nemohol, že nie? Sú to zlé kúzla.“

„Vo svojich prvých denníkoch znel dosť zúfalo,“ zamyslene povedal Draco. „A my vieme, že dokázal vytvoriť vlastné kúzla.“

„Ale… ale, sú zlé,“ zašepkala Hermiona znovu v očividnom šoku. „A on bol dobrý, nemohol, neurobil by to!“

„Len preto, že sú to zlé kúzla, neznamená to, že nie sú užitočné,“ automaticky povedal Draco.

Hermiona na neho pozrela so zdeseným výrazom, predtým než sa postavila.

„Ty si hrozný. Naozaj, naozaj hrozný. Vieš o tom?“

„Nuž, je to pravda,“ jednoducho zareagoval Draco, keď ju sledoval, ako sa začala nahnevane prechádzať sem a tam po ich miestnosti. „Len preto, že niečo robí zlé veci, neznamená to, že to nemá miesto v našom svete.“

„Tieto kúzla zranili tak veľa ľudí, nerozumieš tomu? Jedno z nich zabilo Harryho rodičov! Je ti to jedno?“ Hermiona mu nedala čas na odpoveď, pretože pokračovala v rečnení. „Pravdaže sa nestaráš, si rovnako zlý ako tí smrťožrúti, bez ohľadu na to, čo hovoríš. Si len podlý, a odporný, a zlý…“

„Nie som zlý! A nie som zaručene žiaden smrťožrút!“ vybuchol Draco prerušiac Hermionu uprostred nádychu.

„Prečo nie?“ potichu sa ho spýtala, hnev jej zmizol z očí, zostala len zvedavosť.

„Kvôli tebe; myslím,“ zašepkal potichu.

„To nedáva žiadny zmysel,“ Hermiona podišla a posadila sa vedľa Draca.

„Viem, že nedáva,“ zamrmlal.

Na chvíľu zatvorila svoje oči.

„Draco, si kvôli mne v nebezpečenstve?“

Jej otázka obsahovala tak veľa nepopierateľných obáv a tak veľa nádejí. S jej slovami Draco zacítil tak neznesiteľné napätie, že vyšľahol svoje slová skôr než si to premyslel.

„Samozrejme, že som kvôli tebe v nebezpečenstve. Čo? Myslíš, že môj otec by bol šťastný, keby vedel, že som sa bozkával s humusáčkou?“

Predtým než sa Hermiona postavila, znova sa zopakoval okamih ticha, v ktorom si Draco vrúcne prial, aby sa narodil nemý. Pozrela na neho a len mlčky zbalila svoje veci. Pred dverami sa zastavila a nakoniec sa stretla s jeho očami. A tentoraz Draco presne vedel, čo hovoria: nevráti sa späť.

Skočil k nej, ale Hermiona sa pretlačila cez dvere. Vrhla sa nadol cestičkou ku schodom, ale Draco bol rýchlejší. Popadol ju za ruky a trhol s ňou nazad. Bojovala s ním a jej ruka sa načahovala smerom k vrecku, kde vedel, že má prútik. Vytrhol jej ho z ruky, keď ho vytiahla a ona sa zlostne na neho pozrela s rozzúrenými očami.

„Budem kričať,“ zasyčala.

„Nebudeš,“ rozhodne odpovedal, pričom dúfal, že znel istejšie ako sa cítil.

Zatiahol ju dozadu do miestnosti a zatvoril za nimi dvere. Stále zápasila, aby prelomila jeho zovretie, ale nemala šťastie.

„Prestaneš? Len plytváš našim časom a to nehovorím o tvojej energii.“ Aby ju o tom uistil, zosilnil zovretie.

Hermiona zlostne na neho zazrela, ale prestala bojovať.

„Pozri, je mi to ľúto,“ začal jemne, „nemyslím na teba takto, už nikdy viac. Ty vieš, že nie.“

„Neviem nič o tom, čo si myslíš, Malfoy. Ty vždy hovoríš niečo iné alebo čo je dokonca ešte horšie, nehovoríš vôbec nič a mne už je z toho nanič.“ Vyzerala to, že už prestala myslieť na boj a nepatrne sa prehla. „Bojujem s tebou dokonca viac než s Ronom.“

Dracom prešiel pálivý záblesk hnevu.

„Nuž, ak to, že si so mnou, je tak hrozné, tak čo neodídeš, aby si bola s ním?“ A s týmito slovami ju Draco pustil a ona zakopla dozadu.

Jej oči žiarili nebezpečne a vyzerala, že sa nadúva v hneve.

„Ja nie som s tebou!“ Vykročila k nemu a ukázala prstom na neho. „Jediný čas, čo sme spolu, je v tejto miestnosti.“

„Teda tak je to?“ vybuchol a vykročil k nej bližšie.

„Samozrejme, že to tak je. Nechceme predsa pošpiniť tvoje dobré meno spojením s humusáčkou.“

„To nemá nič spoločné s mojím menom!“ Draca začala bolieť hlava a vedel, že ak budú ešte hlasnejší, niekto by ich mohol začuť.

„Nemá to nič spoločné s tvojím menom? Samo…“

Hermionin hlas tak prenikavo zosilnel, že si Draco predstavil ako počuje otváranie a zatváranie dvier a v duchu uvidel Filcha vliecť sa po schodoch. Draco vedel, že potrebuje umlčať Hermionu a tak urobil niečo, čo by obvykle považoval za príliš pojašené. Pobozkal ju a prerušil ju v polovici vety.

Bola tak prekvapená, že niekoľko sekúnd neurobila vôbec nič, čo však stačilo Dracovi, aby si ju pritiahol bližšie k nemu. A keď konečne zareagovala na jeho konanie, nesnažila sa ho odtlačiť preč, ale pritiahla si ho dokonca bližšie a ovinula svoje ruky okolo jeho krku.

Draco sa nezastavil, aby zisťoval dôvod tohto náhleho obratu deja, bol príliš zaneprázdnený tým, že si začal uvedomovať ako sa každá časť jeho tela zobudila. Čudoval sa nad tým, že nával endorfínov z niekoľkých bozkov mohol mať na neho taký silný účinok. Vzdialená časť Dracovej mysle sa divila nad tým, že by mohol chcieť Hermionu viac než čokoľvek iné. Jeho ústa opustili tie jej a začali lemovať jej čeľusť. Zaklonila hlavu a jeho pery sa dotkli sladkej jemnej pokožke práve pod jej uchom. Vdychoval vôňu jej vlasov, slabý náznak vanilky. Draco sa odpútal, ale nepustil ju a študoval jej tvár. Otvorila oči a stretla sa s jeho.

„Teraz si so mnou,“ zašepkal chripľavo.

Hermiona zavrela svoje oči.

„Teraz som s tebou,“ súhlasila zadychčaným hlasom.

Draco ju pobozkal znovu, jeho pery horlivo hľadali jej pery. Jej prsty sa napli a zatiahli jeho bledé vlasy. Pritiahol si ju okolo seba, keď zakopol o stohy, ktoré ležali po miestnosti. Našli si cestičku k miestu pri okne a Draco ju stiahol so sebou, keď si sadol. Jednou rukou ju tesne objímal poza jej chrbát, kým druhou rukou ju pridŕžal za tvár. Jej ruky klesli z jeho krku pozdĺž jeho hrudi hľadajúc si cestu cez jeho hábit, jej studené prsty mu na pokožke zanechávali spaľujúce stopy. Keď odchádzal, neobťažoval sa obliecť si košeľu, len si prehodil hábit cez plecia a pyžamové nohavice a keď jej prsty s ním po prvý krát nadviazali kontakt, bol úžasne vďačný za ten predchádzajúci zhon.

Hermiona ho pritiahla k sebe, keď sa zaklonila dozadu pred sedadlom a Draco nenašiel žiaden dôvod, prečo nepobozkať plytkú priehlbinu na konci jej hrdla. Draco sa od nej odtiahol a pozeral na jej tvár, jej líca ružoveli a jej oči boli sklenené. Náhly nedostatok kontaktu sa zdal byť pre ňu bolestivý a ona ťažko dýchala. Vydržal jej pohľad a jemne prešiel prstom, aby upravil zatúlanú kučeru naspať. Striasla sa pred ním, keď sa jeho prsty dotkli jej spánku. Draco prehltol, jeho ústa náhle vyschli a nechal svoju ruku, aby obkreslila jej tvár smerom nadol. Hermionine oči sa rozšírili, keď si uvedomila, o čo sa pokúša, ale neurobila nič, aby zastavila jeho prsty, keď našli sponu na jej hábite.

Odstrčil tmavú látku preč, nútiac samého seba, aby sa pohyboval pomaly, nepoddajúc sa svojej túžbe roztrhnúť ho na kusy. Mierne zmätený výraz sa mu objavil na tvári, keď si uvedomil, že Hermiona mala pod hábitom oblečené pyžamo, poddajný flanel s hviezdičkovým vzorom. Hermiona si všimla jeho výraz a zamračila sa. Draco vycítil, že sa chystá niečo povedať a skôr ako to mohla urobiť, znovu ju pobozkal. A znova sa Hermiona upokojila v jeho rukách. Pod jeho hábitom Hermionine ruky objali jeho ramená a pritiahli ho bližšie.

Jej blízkosť bola opíjajúca a Draco ťažko bojoval s nutkaním ísť rýchlejšie, bozkať ju tvrdšie. Nechcel urobiť nič, vďaka čomu by ho udrela a utiekla znova preč. Draco si uvedomil, že jeho ruky skĺzli k jej bokom a zastavili sa na konci vrchného dielu z pyžama; trochu ho nadvihol a odkryl kúsok bledej pokožky nad jej pupkom. Stuhla, keď jeho prsty preskúmavali jej nahú pokožku. Jeho špičky prstov sa zastavili na leme jej košele predtým než skĺzli pod teplú látku. Posunuli sa ďalej nahor a ona zľahka zamraučala. Jej ruky sa náhle vytiahli z jeho hábitu a zachytila jeho ruky skôr než mohli ísť ďalej.

Držala jeho ruky vo svojich vlastných, jej oči prosili o odpustenie. Draco sa posadil nazad, jeho ruky pevne zovreté; zhlboka sa nadýchol a pokúsil sa upokojiť sám seba. Hermionine oči sa zaleskli náznakom sĺz. Zdalo sa, že vstane, keď Draco vytiahol svoje ruky z jej a posunul ju tak, že sa o neho opierala. Ovinul ruky okolo jej ramien a jemne pobozkal na vrchu hlavy.

Bola veľmi stuhnutá, keď si ju pritiahol k sebe, ale nakoniec sa zhlboka nadýchla a oprela si hlavu o jeho hruď. Počúval jej dych bez toho, že by povedal slovo. Draco vedel na základe minulých skúseností, že to bol dobrý nápad nechať svoje ústa zatvorené a vyhnúť sa tak možnosti, že povie niečo dokonale hlúpe. Hermiona znehybnela.  Po čase si  Draco uvedomil, že zaspala. Počkal ešte pár minút, vychutnávajúc si jej bezbrannosť, jej blízkosť. Nebol si istý, či niekedy bol tak blízko niekomu, kto mu tak veľmi dôveroval.

Draco sa usmial a zatvoril svoje oči, neveril, že zaspí, ale chcel si tak predĺžiť tento moment. Hlava mu oťažievala a skôr než si to uvedomil, skôr než mohol proti tomu začať bojovať, ponoril sa do hlbokého a požehnaného spánku bez snov.

--------------------------

Vedel, že bolo smiešne veriť, že ho o niekoľko hodín neskôr zobudila jej neprítomnosť. Slnko konečne vyčistilo obzor na horami. Draco vedel, že to len jeho vnútorné hodiny mu povedali, že príde neskoro na elixíry, ak čoskoro nevstane. Ale nemohol si pomôcť, ale cítil, že keď otvoril oči v to ráno a našiel miestnosť opustenú, bola za to zodpovedná jej neprítomnosť. Dokonca nebol prekvapený, že sa zobudil náhle. Vánok rozvlnil pergameny na stole, pretože práve zatvorila dvere, ale keď vykukol dole slabo osvetlenou uličkou, bola prázdna.

Lúče raňajšieho slnka začali prúdiť cez vysoké okná a Draco si uvedomil, že má stále oblečené pyžamo. Keby sa išiel teraz preobliecť, nestihol by načas hodinu. Profesor Snape je Slizolinčanom naklonený, ale vždy sa mračí na oneskorencov. Draco vybehol z miestnosti, zastaviac sa len kvôli tomu, aby zamkol dvere, dúfajúc, že keď ho niekto uvidí, bude si myslieť, že si skôr privstal, a nie že zostal hore tak neskoro.

Draco sa posadil na svoje miesto a obzeral sa po učebni. Celá trieda tu už takmer bola, okrem Hermiony. Potter a Weasley mali rovnako prekvapené tváre. Hermiona nikdy nechodí neskoro. Náhodou a možno s podozrením sa Potter pozrel na Draca. Keďže ho nechcel sklamať, Draco sa chrabromilského chlapca vševediaco zaškeril.

Všetky oči sa otočili k dverám, ktoré sa otvorili s pozoruhodným chvatom a Hermiona prakticky vpadla do miestnosti.

„Ah, slečna Grangerová, teší ma, že ste sa dnes rozhodli pripojiť k našej triede,“ chladne povedal Profesor Snape.

„Profesor Snape, prepáčte, ja…“ snažila sa o vysvetlenie Hermiona.

„Nechcem počúvať váš úbohý pokus o vysvetlenie. Desať bodov z Chrabromilu. Teraz sa posaďte skôr než zdržíte našu hodinu ešte viac, než už ste zdržali,“ Snapov silný hlas spôsobil, že sa Draco zamračil; ospravedlnila sa predsa.

Hermiona rýchlo prikývla, tváriac sa rozpačito a vydala sa smerom k jej miestu. Zastavila sa, keď uvidela Draca. Jej oči sa rozšírili a silno sa začervenala. Draco cítil, že by mal niečo povedať, čo bolo skutočne nemožné, pretože Snape netrpezlivo čakal na ňu, kým si sadne.

„Niečo sa deje, slečna Grangerová? Nevedel som, že je pán Malfoy taký zaujímavý.“

Hermiona zalapala po dych a potom sa otočila Dracovi chrbtom a dopadla na svoje miesto.

Draco si uvedomil, že práve zlostne zazerá na profesora Snapa. Spravidla to Draco považoval za zábavné, keď profesor Snape ostro kritizoval Chrabromilčanov, ale teraz si to Hermiona naozaj nezaslúžila. Bolo zrejmé z hlbokých kruhov pod jej očami, že toho veľa minulú noc nenaspala. Keď si Draco pomyslel na minulú noc, doširoka sa usmial, oprel sa dozadu o stoličku a dovolil si zaspomínať.

Jeho elixír vedľa neho celkom pekne bubľal, čo bolo prekvapujúce, pretože strávil väčšinu hodiny sledovaním Hermiony ako starostlivo odmeriava prísady. Stiahla si jej tmavohnedé vlasy do drdola, ktorý si upevnila sponou. Draco si pomyslel, že to vyzeralo dosť evokujúco, zadná časť jej krku obnažená okrem pár tenkých pramienkov, ktoré jej vypadli.

Keď sa pozeral, jedno z Chrabromilských dievčat, Lavender, pomyslel si, sa dalo do pohybu nahor uličkou. Pošmykla sa na leme svojho hábitu, ktorý bol moderne príliš dlhý, a potkla sa smerom k Hermione. Zadunelo to, keď sa Hermionina štipka práškového lotusového koreňa zmenila na celú hrsť. Lavender spadla na zem a držala si rukami tvár. Ale Draco sa o ňu viac nestaral; už sa pretlačil okolo spadnutého dievčaťa. Hermiona civela na rozpustený kotlík; hustá zelená tekutina sa stále liala cez okraj jej stola. Draco sa k nej dostal skôr, než mohol ktokoľvek zareagovať. Ihneď si všimol jej ruky, ktoré boli pokryté tou istou zelenou tekutinou, ktorá dosahovala okraj hábitu. Zdalo sa, že je úplne mimo, keď zdvihla oči a pozrela sa na druhé dievča.

„Lavender?“ tupo zašepkala.

Profesor Snape sa rútil uličkou k nim a Draco, ktorý už videl následky spôsobené popálením lotosovým koreňom, začal obmotávať Hermionine ruky handrami. Vôbec si ho nevšímala, stále hľadela na to druhé dievča. Draco rýchlo rozopol sponu na jej hábite a stiahol jej ho, našťastie pre Hermionu, nosila pod hábitom muklovské oblečenie. Na rozdiel od iných čarodejníc, ktoré predvádzali úžasnú šou vo svojich nohavičkách, Hermiona nosila jednoduchý sveter a hnedú, plisovanú sukňu. Draco zabalil tlejúci hábit a hodil ho na vrch zničeného kotlíka.

„Lavender, si v poriadku?“ Hermionin hlas sa triasol šokom a bolesťou.

„Čo si to robila ty hlupé dievča!“ kričal na Hermionu profesor Snape, ktorý odtiahol Lavendrine ruky z jej tváre, aby zistil, že ju zasiahlo len niekoľko páliacich kvapiek.

„Je v poriadku? Nechcela som to. Bola to nehoda.“

„Nehoda? Tu nie sú žiadne nehody.“ Profesor Snape dostal Lavender na nohy.

Lavender neovládateľne plakala a profesor Snape sa zamračil na Hermionu.

„Profesor Snape,“ zakričal Potter a postavil sa vedľa Draca, „to nebola Hermionina chyba, Lavender sa potkla a vrazila do Hermiony.“

Draco rýchlo prikývol, pretože vedel, že profesor Snape bude pravdepodobnejšie veriť jemu než Potterovi.

„Je mi to jedno, Grangerová vie dosť na to, aby neodmeriavala lotosový koreň nad otvoreným ohňom.“ Snape nespustil svoj pohľad z Hermiony. „Opustite triedu. Zoberte slečnu Brownovú do nemocničného krídla a nevracajte sa, kým nenapíšte päť stôp o zodpovedajúcich bezpečnostných opatreniach pri tvorbe elixírov.“

Hermiona nemo prikývla a položila ruku okolo ramien druhého dievčaťa a viedla ju z miestnosti. Jej ramená sa triasli.

A po prvý krát v celom svojom živote, si Draco uvedomil, že jeho vlastný hnev narastá s Chrabromilčanmi a nie proti nim.

Potter a Weasley teraz boli po jeho oboch stranách a obaja chlapci pozerali na neho prekvapene. Ale v tom zmätku si nikto iný Draca nevšimol.

„Sadnite si!“ Snapov zvyčajne rozvážny hlas prskal hnevom a miestnosť sa upokojila.

„To nebola jej chyba,“ vybuchol Draco na profesora.

„Áno,“ soptil Weasley nahnevane, „bola to Lavender, kto nedával pozor.“

„Goyle urobil to isté minulý týždeň, Snape sa vyzúril na Hermione, pretože je Chrabromilčanka,“ zamrmlal Potter.

„Samozrejme, že áno,“ súhlasil Draco.

Nastala trápna pauza a traja chlapci sa na seba mlčky pozerali. Potom sa Draco otočil na päte a vrátil sa nazad na svoje miesto. Po celý zvyšok hodiny sa tváril znudene, aby zamaskoval svoj nepokoj.


Kapitola 23. Pozorovateľ v lese



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon.

Chapter 23. Watcher in the Woods

Beta.read: EGGY



Kapitola 23. Pozorovateľ v lese

„Hneď, hneď dievča, prestaň plakať. Nie je to tak zlé.“ Jemne napomínala Madam Pomfreyová, keď prezerala Lavenderinu tvár. „Myslím, že slečna Grangerová dostala hlavný zásah.“

Hermiona ustarane sedela na posteli vedľa Lavender.

„Bude v poriadku? Nemôžem uveriť, že som bola taká hlúpa a urobila niečo také.“

Madam Pomfreyová začala nežne nanášať trochu tmavomodrej masti na Lavenderinu tvár.

„Hneď sa to zlepší. Si len trochu popálená. Zmizne to pred obedom. Ale ty naopak,“ otočila sa k Hermione, „budeš musieť mať tie obväzy až do zajtra rána.“

Hermiona sa zatvárila skľúčene.

„Tak dlho? Ale ja si musím urobiť úlohy.“

Madam Pomfreyová sa prenikavo pozrela na Hermionu; bolo neobyčajné mať študentov, ktorí si sťažujú, že si nebudú môcť urobiť úlohy.

„Som si istá, že to zvládneš,“ povedala nakoniec po tom, čo sa rozhodla, že ju skutočne Hermiona nebalamutí.

Hermiona sa znovu obrátila k Lavender.

„Si v poriadku? Je mi to naozaj veľmi ľúto.“

Lavender, ktorá konečne zvládla prestať plakať, sa na ňu pozrela s vlhkými, červenými očami a odpovedela jej trasľavým hlasom.

„To je v poriadku, Hermiona. Ja som tá, čo do teba vrazila.“

„Viem, ale Snape mal pravdu, nemala som odmeriavať lotosový koreň nad kotlíkom. Viem to veľmi dobre.“

A vedela to veľmi dobre. Hermiona poznala všetky pravidlá bezpečnosti, ktoré sa týkali Elixírov. Prvým na zozname bolo odmeriavať prísady mimo dosahu tepla. Ale bola roztržitá, bola roztržitá od okamihu, čo vošla do triedy. Od tej doby, čo mu dovolila zachytiť jej oči, a potom bolo príliš neskoro, už ju mal. Hermiona strávila zvyšok hodiny s jemne červenými lícami, trasúcimi sa rukami a cítila ako sa jej tisíce motýľov chvejú v žalúdku.

Nebola si istá, ale Hermiona mohla odprisahať, že ju v priebehu hodiny niekto sledoval a mohla ľahko uhádnuť, kto tá osoba asi bola. Ale Hermiona sa neodvážila otočiť, aby ho uvidela. Ale keďže sa nepozrela, nevedela to naisto. A nevedieť to sa zdalo bezpečnejšie než možnosť, že ju Draco sleduje a spomína si.

„Fajn, tak už som s vami dvoma hotová.“ Hlas madam Pomfreyovej vytrhol Hermionu z jej vnútorných úvah a vrátil späť do nemocničného krídla. „Nezabudnite, čo som povedala, slečna Grangerová, musíte to mať obviazané. Potrebujete viac balzamu než slečna Brownová a ten nebude pôsobiť, keď bude vystavený čerstvému vzduchu.“

Hermiona bez slova prikývla a vstala. Pozrela na svoje ruky; boli obalené hrubými bielymi obväzmi. Zdalo sa, že sa jej rukám stále niečo deje. Bolo to, akoby osud vedel, že pre Hermionu bolo to, že nemohla robiť domáce úlohy, jediným skutočným mučením. A keď Hermiona opatrne vyskúšala ohybnosť svojich prstov, vedela, že neexistuje žiadna šanca ako dnes večer niečo napísať. Dokonca aj bez ohľadu na váhu obväzov, pohnutie jej stuhnutými prstami jej spôsobilo toľko bolesti, že nemala chuť to zopakovať.

Lavender a Hermiona sa rozišli na schodisku nad vstupnou chodbou. Lavender mala v úmysle využiť svoje voľné popoludnie, aby vyskúšala zmiešať niektorý z jej kúzelných make-upov s trochou muklovského rúžu Hannah Abbotovej. Údajne to vytvorí celkom zaujímavú kombináciu, o ktorej Parvati prisahala, že bude vidieť zo vzdialenosti takmer jedného kilometra. Hermiona osobne nerozumela tomu, prečo chce niekto žiariť ako semafor, ale vychádzala s Lavender príliš dobre, aby jej to povedala. Hermiona zdvorilo odmietla úpravu vzhľadu, ktorý jej Lavender horlivo ponúkala, a rozhodla sa, že sa namiesto toho sa prejde okolo jazera.

Ľahký jarný vánok sa hnal ponad krištáľovú vodu z jazera a Hermionu tešilo, že nie je zima. Len niekoľko krátkych mesiacov a budú robiť svoje NKÚ. Hermiona sa zatvárila kyslo, mohla by využiť tento čas, aby sa na ne pripravila, ale nie, ona musela ísť a vyhodiť do povetria kotlík.

Hermiona zastala na okraji jazera; Zakázaný les znova dosahoval až k cestičke, ktorá lemovala breh. V knihe Dejiny Rokfortu čítala, že každých pár rokov sa musí použiť mágia, aby les zahnala naspäť. Zdalo sa, že stromy majú svoj vlastný názor a niekedy to vyzeralo, že chcú zhltnúť školu. Hermiona sa zachvela, keď sa slnko schovalo za mrakom a zanechalo tak zlovestný tieň, ktorý siahal z tmavých stromov až k nej. A celkom náhle si Hermiona uvedomila, že ju niekto sleduje.

Otočila sa, ale nikto tam nebol. Ale ten pocit stále pretrvával, to mrazivá absolútna istota, že niekto na ňu uprene pozeral. Ten pocit bol taký intenzívny a tá intenzita tak dôverne známa.

„Draco?“ potichu zavolala, jej hlas sa niesol ďalej, než mala v úmysle.

Hermiona pokračovala v nervóznom skúmaní stromov. Jej oči zaznamenali nejaký náznak zlovestného pohybu v hlbokej klenbe zelene. Na chvíľu si pomyslela, že vidí postavu.

„'ermiona?“

Hermiona vykríkla a otočila sa späť, keď na ňu zarachotil Hagridov hlas. Hagrid kráčal po cestičke.

„Hagrid, tam je niekto…...“ Ale Hermion hlas sa vytratil, keď sa obzrela do lesného šera. Nebol tam nikto. „Myslela som, že som videla…“ zmätene sa zamračila Hermiona.

„Prečo nie si, eh… v triede?“ Spýtal sa Hagrid, keď prišiel a postavil sa vedľa Hermiony.

Slnko vykuklo spoza prechádzajúcich mrakov a cestička sa znova pokryla teplým jarným svetlom. Zdalo sa, že zlovestné stromy zaspätkovali pred prúdom slnečného svetla a Hermionin pocit, že ju niekto sleduje, zmizol. Venovala podozrivým kroviskám posledný pohľad a potom sa otočila k Hagridovi, ktorý stále čakal na odpoveď na jeho otázku. Ako odpoveď Hermiona pred neho vystrčila ruky.

„Čo sa stalo? Znova Nevillovi vybuchol kotlík?“

„Nie,“ povedala nevrlo Hermiona. „Mne.“

Hagrid prehltol zachichotanie a povedal spolucítiacim hlasom.

„To sa niekedy stáva aj najlepším z nás.“

„Nemôžem dokonca ani robiť domáce úlohy.“ Nevrlo zamrmlala Hermiona, ľutovala samu seba, keď si zrazu uvedomila, že jedna ruka ju začína neznesiteľne svrbieť.

„Dobre, potom môžeš prísť a pomôcť mi. Nerob si starosti, nebude treba tvoje ruky.“ Hagrid sa zazubil. „Len dnes mi došli nejakí dvojmesačníci. Veľmi ťažko ich udržím pokojných počas vybaľovania.“

Hermiona kráčala vedľa Hagrida, potešená, že bude mať čo robiť a uvoľnená, že už sa dlhšie nebude prechádzať sama.

Predtým o dvojmesačníkoch nikdy nepočula. To nebolo dobrým znakom, pretože Hermiona mala dosť rozsiahle znalosti o kúzelných tvoroch a Hagrid bol známy svojou láskou k nelegálnym učebným predmetom. Pocit zlého tušenia narastal, keď sa priblížili k čistinke a začuli prenikavý zvuk. Keď sa dostali až ku chatrči, hluk už bol takmer neznesiteľný, zdalo sa, že tisíc drobných hláskov vrieskalo v hrôze. Ale všetok jej nepokoj zmizol, keď uvidela o čom Hagrid hovoril. Vo vnútri niekoľkých prepravných klietok vedľa dverí boli veľmi malé, rôznofarebné a chlpaté zvieratká. Zvieratká, ktoré neboli väčšie ako Hermionina dlaň, vrieskali strachom a prehrabávali sa v zhone jeden cez druhého, aby sa dostali úplne dozadu. Niekoľko chlpatých zvieratiek prestalo zúrivo bojovať a pozrelo na Hermionu so skutočným záujmom. Pomykali ich ružovými ňufákmi predtým, než sa znova zľakli a pripojili sa k šarvátke.

„Hagrid,“ s úsmevom sa spýtala Hermiona, „čo robia?“

„Nuž, keď nie sú tak hraví, tak robia všeličo.“ Hagrid k jednému z nich natiahol ruku a oni sa ako kŕdeľ rýb rozpŕchli z jeho dosahu. „Vo všeobecnosti sa používajú na zbavenie sa buriny v čarodejníckych záhradách. Uvidíš, milujú prežúvať čerstvú trávu, ale nie vždy vedia, ktorých rastlín sa nemajú dotýkať.“ Hagrid sa láskavo usmial nad pobehujúcimi stvoreniami. „Oh, a pretože vidíš akí sú splašení, je ich ťažko uvidieť. Mohli by sme ich dať stovky profesorke Sproutovej (Prýtovej) do skleníka a nikdy by si žiadneho nevidela. Z tohto pohľadu sú tak trochu ako domáci škriatkovia.“

„Nuž myslím si, že je zlé, že každý očakáva od domácich škriatkov, že zostanú mimo dohľadu. Samozrejme, takto môže väčšina ľudí prehliadať kruté podmienky, v ktorých žijú domáci škriatkovia v čarodejníckej spoločnosti. Zíde z očí…“

„'ermiona,“ povedal Hagrid jemne, „rozrušuješ dvojmesačníkov.“

Hermiona ukončila svoju prednášku a pozrela sa do prepravnej klietky a zistila, že malí chlpatí hlodavci boli ešte šialenejší, než pred chvíľou.

„Oh, je mi ľúto,“ povedala rýchlo Hagridovi. „Nechcela som ich vystrašiť. Ako ich upokojíme?“

„Nuž, zdá sa, že majú radi pohmkávanie.“

„Čože?“ spýtala sa Hermiona.

„Pohmkávanie, majú radi pohmkávanie. Ale z nejakých dôvod nie moje.“ Pri tomto Hagridov úškrn okamžite zmizol. „Ale myslím, že tvoje sa im zapáči.“

Hermiona sa pozrela na dvojmesačníkov a potom znovu na Hagrida.

„Čo mám pohmkávať?“

„Čokoľvek, čo zaberie.“

Zvraštila svoje čelo a snažila sa spomenúť si na nejakú pieseň. Všetky piesne jej ale zrazu vypadli z hlavy. Hermiona sa nadýchla a nakoniec začala pohmkávať pomalú, melodickú melódiu. Pieseň, na slová ktorej si nemohla vôbec spomenúť, hoci keď sa na to pozrela spätne, spomenula si, že to bola tá istá melódia, na ktorú tancovala tak veľmi dávno predtým v záhrade, kde práve padal sneh.

Jeden po druhom dvojmesačníky spozorovali jemné pohmkávanie a začali sa pomaly kolísať podľa zvuku a dali tak Hagridovi príležitosť, aby sa načiahol a vytiahol ich von. Preskúmal ich kožušinu a oči, každému rýchlo ťukol na ňufák, na čo sa dvojmesačníci zamrvili, zavrieskali a nakoniec kýchli prášok, ktorý zaiskril a rýchlo rozptýlil vo vzduchu. Potom Hagrid položil každého z nich dovnútra veľkej klietky, ktorá čakala povedľa.

Hermiona strávila zvyšok popoludnia tým, že zabávala dvojmesačníkov, kým Hagrid opakoval tento postup znovu a znovu až kým nepreskúmal každého z nich a nedostal ho do ich nového domova. Keď konečne boli hotoví, Hermiona sa rozlúčila a kráčala nazad ku škole. S dosť ľahkým srdcom a vľúdnou náladou. Dokonca aj keď nemohla urobiť jej domácu úlohu, stále bola užitočná pre nejakého učiteľa a to vždy urobilo Hermionu šťastnú. Práve sa dostala ku dverám, keď zacítila nutkanie, aby sa obzrela cez plece. Tam, na kraji lesa, stála postava. Hermiona prižmúrila oči proti slnku a pokúsila sa zistiť, či to bol Hagrid, ale postava sa vrátila do tmy skôr než mala šancu to zistiť. Hermiona nervózne stála, dívala sa trochu dlhšie predtým než pokračovala ďalej do školy.

Zafúkol závan vetra, portrét sa za ňou zavrel. Hermiona cúvla. Nemohla vysvetliť jej čudný pocit. Nepovažovala sa za precitlivenú osobu… nuž, áno, ak sa to týkalo jej štúdia, ale to bolo všetko. Ale Hermiona mala pocit ako keby celý deň kráčala po vajcových škrupinách. Školské chodby sa zdali zvláštne pusté, keď sa predtým v to popoludnie vrátila z Hagridovej chatrče. Vyzeralo to, že jasné slnko nepreniká do vnútorných chodieb školy. Spravidla oslnivé ohne a veselé sviečky len rozširovali temné tiene, ktoré naťahovali hladné prsty smerom k Hermione.

Zavŕzgalo za ňou a Hermiona zadržala dych. Nejaká ruka sa dotkla jej ramena a ona zacítila ako v jej vnútri ožíva niečo divé a panické. Hermiona sa otočila a udrela tak silno ako len dokázala. Ozval sa výkrik a ruka spadla preč.

Fred sa zapotácal preč od Hermiony, držiac si bok, kam ho Hermiona práve trafila. George stál za ním v portrétovej diere a v zrejmom šoku užasnuto pozeral.

„Au, Hermiona!“ reptal Fred, „Za čo to bolo?“

„Fred?“ Hermione chvíľu trvalo, kým jej to došlo. „O, panebože, Fred. Prepáč.“ Hermiona vykročila smerom k nemu.

George sa začal rehotať. Hermiona a Fred obaja na neho civeli, ale on sa začal smiať ešte silnejšie.

„To je to, čo dostaneš, Fred!“ povedal pri lapaní po dychu. „Hovoril som ti, aby si sa nezakrádal za dievčatami. Môže to byť v poriadku pri Bifľomorčankách, ale naše chrabromilské dievčatá sú iná trieda.“

„Sklapni, George,“ mierne vykríkol Fred, farba sa mu začala vracať do tváre.

„Je mi ľúto, Fred, nevedela som, že si to ty. Myslela som… Neviem, čo som si myslela.“ Hermiona sa práve cítila hrozne. Nepovažovala sa nikdy za násilnú osobu.

Portrét sa znovu otvoril, Ron a Harry cezeň preliezli, namáhajúc sa z veľkou kopou kníh, ktoré si požičali z knižnice kvôli ich domácej úlohe z Kúziel.

„Čo je tak zábavné?“ opatrne sa spýtal Ron.

„Nič!“ prehodil Fred.

„Prečo si držíš svoj bok takto?“ divil sa Harry, keď sa Fred zaškľabil.

„Nič.“ Súhlasil George. „Fred len zistil, že naša Hermiona sa chystá vyrásť na boxera pre národné britské turné.

Hermiona sa začervenala, keď Harry a Ron sa obrátili k nej.

„Prikradol sa za mnou,“ previnilo povedala.

„To je v poriadku, Hermiona, odpustím ti, niekedy. Možno po dlhom, bolestivom uzdravení budem schopný nájsť tú silu, aby som sa preniesol cez túto urážku…“ Fred zmĺkol, keď sa Hermiona na neho zamračila. Zrazu si kľakol na kolená, pritisol ruky na svoju hruď; priplazil sa smerom k nej, „Prosím, neudri ma znova, Hermiona. Urobím čokoľvek! Prosím,“ žobral Fred.

„Oh, nebesá,“ Hermiona sa otočila chrbtom ku štyrom chlapcom, ktorí sa teraz váľali od smiechu a vytiahla sa von cez dieru v portréte. Bola už takmer pri knižnici, keď si Hermiona uvedomila, že predtým než ju jej priatelia zaskočili, mala namierené ísť do svojej spálne.

Šepotavé hlasy vychádzali von z rozsiahlych zväzkov kníh a Hermiona sa zhlboka nadýchla. Vzduch nebol celkom zatuchnutý, ale určite starý. Milovala to, zápach kníh a väzieb, také množstvo pokojných študentov, ktorí sa zameriavali na štúdium, madam Pinceovú s jej dotieravým pohľadom, ktorým vždy privítala Hermionu.

Miestnosť bola prázdna, ale ani nečakala, že tu Draco bude. Bolo zvláštne pohodlné nemať ho tu. Mohla si sadnúť a pracovať bez toho, aby nad ním znepokojovala. Niežeby mohla čokoľvek robiť s tými obväzmi. Hermiona si nevrlo sadla. Zvraštila čelo, keď ponuro pozerala na stohy kníh. Snažila sa zabrániť zívnutiu; Hermiona toho nenaspala veľa minulú noc, kvôli Dracovi a tomu všetkému.

Draco, povzdychla si Hermiona zasnene, stále sužoval jej myšlienky. Vedela, že to bolo smiešne pripustiť, že by k nemu niečo cítila. Bol Slizolinčan a ona bola Chrabromilčanka. Bol čistokrvný tak ako len čarodejník môže byť a ona bola len nízko postavená čarodejka, ktorá sa narodila muklom. Jej priatelia ho nenávideli a on sa vyžíval v ich nenávisti. Hermiona poznala všetky dôvody, prečo by sa nemohla zamilovať do Draca Malfoya. Jej usporiadaná myseľ vždy videla pravdu, ale bez ohľadu na to, čo jej hovoril rozum, Hermiona nedokázala bojovať s návalom šťastia, ktoré cítila, keď sa na ňu Draco pozrel, keď si myslel, že mu nevenuje pozornosť. Keď sa jeho úškrn rozplynul do láskavého úsmevu. Alebo potešenie, ktoré cítila, keď jej odhrnul vlasy z tváre. Alebo zvláštne tŕpnutie, ktoré cítila, keď sa jej dotkol.

Hermiona zastonala a zatlačila spomienky v hlave, čo najďalej ako len mohla. Nútila samu seba rozmýšľať o čomkoľvek inom ako o Dracovi. Jej myseľ narazila na jej skorší nepokoj pri jazere a pokračovala nepokojom, ktorý cítila, keď prechádzala chodbami. Dokonca aj po tých hrozných veciach, čo sa na Rokforte stali Harrymu a ostatným, Hermiona stále verila, že Rokfort je jedno z najbezpečnejších miest v Anglicku. A predsa pozostatok jej strachu stále zotrvával na okraji jej podvedomia. Absolútna istota, že ju niekto pri jazere sledoval, ju vyľakala. Bol tam naozaj niekto?

Oheň v ohnisku zapukotal a Hermiona vyskočila.

„To je smiešne!“ Zvolala s pocitom úľavy v celej tej príliš pokojnej izbe.

Hermiona začala zúrivo poťahovať svoje obväzy, nakoniec dokázala rozmotať jeden koniec. Opatrne začala odbaľovať svoje poškodené ruky, nestarala sa, že predpokladali, že zostanú zabalené najmenej ďalšiu hodinu, musela nájsť niečo, čo by jej zamestnalo myseľ. Jej ruky boli stále odreté a červené, ale neboli na nich žiadne otvorené rany. Hermiona ich niekoľkokrát zohla a pokúsila sa uvoľniť tú tuhosť a potom pokusne zobrala brko a trasľavo ho podržala. Skúsila ho použiť. Jej prsty sa mykli záchvatom bolesti. Hermiona zaťala zuby, odhodlaná prinútiť svoje ruky robiť to, čo chcela, aby robili. Niekoľko minút si Hermiona nemyslela, že to nebude schopná spraviť, ale Chrabromilčania sú celkom húževnatí. Za chvíľu ostrá bolesť, ktorá vychádzala z jej prstov ustúpila a ona sa ponorila do práce.

Pekne napredovali, Draco a ona, ale od minulého mesiaca odkedy objavili knihu kúziel, sa nezamerali na nič iné, len na preklad a potom testovanie každého kúzla, ktoré našli. Ostatné knihy zanedbali a po viac než polovici školského roka sa Hermiona začala obávať, že to nestihnú. Profesorka Vectorová nikdy nepovedala, či očakáva, že celú prácu ukončia do konca semestra. Hermiona uvažovala, či by mohli pokračovať v práci cez leto. Pokúsila sa predstaviť si samu seba ako s Dracom v salóne zmrzlinárstva Floriána Fortescuea skúmajú nejaké staroveké texty napísané v latinčine a prepisujú ich do aritmantického kódu. Vyzeralo to ako rande. Hermiona sa krivo zaškerila sama na seba.

Potom ju napadla ďalšia myšlienka, čo bude cez leto robiť Draco? Keďže sa nerozprával so svojím otcom a keďže bol Lucius taký nebezpečný, mal úmysle vrátiť sa na panstvo? Možno mal niekde nejakého príbuzného, ktorý by si ho vzal k sebe. Hermiona si nemyslela, že Draco bude veľmi šťastný pri myšlienke, že si ho niekto vezme a tiež pochybovala, či by existoval príbuzný, ktorého by nemal Lucius Malfoy pod kontrolou. Hermiona ani neuvažovala o Dracovej matke. Nepochybovala, že príbeh o jej veľkolepej chorobe je komédiou, ktorá má dostať Draca.

Hermiona si vzdychla, vyčistila priestor na stole, aby mala kam položiť dlho zanedbávané zväzky. Prstami na nohe si pritiahla debničku smerom k sebe. Nechcela používať ruky vtedy, keď nemusela. Tvár sa jej začervenala námahou a Hermiona sa silnejšie napäla, aby pohla veľkou krabicou. Zaškrípalo to a staré drevo, z ktorého bola debna postavená, sa rozpadlo. Hermiona sa zaknísala a spadla do hromady krabíc.

Na chvíľu ležala ohromená, nemohla uveriť strašnému šťastiu, ktorý dnes mala. Zdvihol sa hrubý oblak prachu, keď dopadla a teraz dosadal pomaly na všetko a spôsobil, že Hermiona, ktorá ten prach nezniesla, kýchla.

„Mala by som ísť do mojej izby a ísť do postele!“ Nahnevane zareptala Hermiona pod nosom.

Postavila sa na nohy a začala opatrne prerovnávať knihy, do ktorých spadla. Keď sa otočila ku debničke, ktorá jej doslova privodila pád, všimla si, že cez dieru, ktorú vytvorila, vytŕča tenko a veľmi krehko vyzerajúci kúsok poskladaného pergamenu.

Hermiona bola tak zvyknutá dívať sa na aritmantické kódy a latinské preklady, že jej teraz chvíľu trvalo, kým rozpoznala angličtinu. Samozrejme bola to stará angličtina, ale kedykoľvek by to rozoznala od latinčiny. Z papiera sa vykľul akýsi dopis, ktorý bol načarbaný tým istým spôsobom, ktorý používal O'Leary.

Môja drahá McKenna,

Neviem, kde začať. Už je to tak dávno, čo som videl liečivé vody, ktoré obklopujú náš starý statok a bojím sa, že to bude trvať dlhšie, než sa vrátim. Nechcem ťa plašiť, len ťa prosím, aby si odo mňa pozdravovala moje malé netere a synovca. Náš odpor bol až doteraz márny. Viem, že každý schopný čarodejník musí bojovať s touto pohromou, ale ty vieš, že ja som nikdy nebol stvorený pre boj.

Zabil som, moja drahá sestra, zabil som jedného z tých temných kúzelníkov. Hľadal ma, vedel o existencii môjho obydlia v lese a o mojej práci. Nemohol som mu dovoliť, aby povedal ostatným o našich plánoch. Ale nemal som v úmysle ho zabiť, prisahám, že nemal. Chcel som ho len omráčiť kúzlom, ktoré som vytvoril na to, aby omračovalo. Ale bol som tak nahnevaný, tak naplnený nenávisťou, že kúzlo samé nakoniec ožilo. A keď to prekliate zelené svetlo zmizlo, želal som si, aby som sa nikdy nepridal k boju, dokonca som si želal, aby som nikdy nebol vzal do ruky prútik.

Morson tam bol, keď sa to stalo; bol svedkom môjho hriechu. Ale on sa radoval nad tou udalosťou. Mal radosť z hrôzy, ktorú to kúzlo očividne zanechalo v mŕtvych mužových očiach. A potom, hanbím sa k tomu priznať, som ho naučil to kúzlo. A on ho naučil ostatných. Spôsobili sme veľký úder ministerstvu. Medzi mojimi priateľmi bolo veľa radosti, ale ako môže byť niečo dobrého z niečoho tak smrteľného?

Teraz si už len želám prísť domov, želám si len, aby som prenechal toto vyčerpávajúce hľadanie spravodlivosti a vrátil sa domov. Ale bojím sa, že už to nie je možné, že to už nikdy znova nebude možné.


List bol náhle ukončený a Hermiona si zapísala, kde to našla s trasľavými rukami a želala si, aby to zostalo ukryté. Hermiona sa otočila a očami preletela zvyšok zbierky. V očiach sa jej objavil výraz odhodlania, ktoré jej spôsobovalo nevoľnosť v žalúdku a odovzdane sa vrhla na staré kúzelné knihy, hľadajúc niečo, čo dúfala, že tam nenájde. Ale bolo to tam.

Oveľa neskôr po večierke sa dvere so škripotom znova otvorili. Hermiona sa ale vôbec nepohla. Draco sa prekĺzol do miestnosti bez toho, aby si ju hneď všimol. Keď si odložil tašku, zdvihol oči a konečne ju uvidel.

„Čo sa deje? Stále ťa bolia ruky?“ spýtal sa jej, keď si všimol jej čudné správanie.

Zdvihla oči, aby sa mu pozrela do očí a on si uvedomil, že plakala. Jej tvár bola ružovejšia a posmrkávala.

„Urobil to,“ zašepkala.

„Čože?“ Draco vykročil k nej a jemne sa dotkol jej líca. „Kto čo urobil?“

„Našla som to, v týchto knihách, je to tam.“ Hermiona ukázala na knihu, ktorá ležala na vzdialenom konci stola. Bola zviazaná starou, nepopísanou väzbou. Sedela na najvzdialenejšej stoličke od stola a pozerala sa na knihu s neveriacim pohľadom.

„Hermiona,“ Draco si kľakol pred ňu a otočil jej hlavu, aby sa pozrela na neho, „čo si našla?“

Jej oči sa znova zahalili slzami a jej hlas znel bolestivo krehko.

„Vynašiel Avada Kedavra.“


Kapitola 24. Zhoda náhod



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon.

Chapter 24. Mounting Coincidences

Beta.read: EGGY



Kapitola 24. Zhoda náhod

Nepomáhalo prečítať si to znovu. To kúzlo bolo tu, dokonca výskum, ktorý robil, k nemu smeroval. Bolo tu, aby to uvidel celý svet. Systematické myslenie geniálneho tvorcu kúziel bolo zobrazené v celej svojej nádhere naprieč tými starobylými stránkami zašpinenej malej knihy, ktorú Hermiona našla. Niežeby sa Draco veľmi zaujímal o to, kto vytvoril či nevytvoril vražednú kliatbu. Napokon niekto to byť musel, a keď nie O'Leary, tak by to musel byť niekto iný. Nie, to čo Draca rozrušilo, bol spôsob, akým mladé hnedovlasé dievča, ktoré vyzeralo ako Hermiona, sedelo na konci izby. Ale to nebola jeho Hermiona, ktorá sedela akoby nič nevidela, ktorá sedela ako niekto, kto veľmi dlhý čas bol vystavený dementorom. Hermiona nebola bez duše.

Draco išiel do Azbakanu raz, niekedy v treťom ročníku. Nejako sa dostalo k Luciusovi ako bol Draco vyľakaný z dementorov, ktorí strážili školu. Lucius vždy veril, že najlepší spôsob ako prekonať strach, keď si niekto vôbec dovolí mať strach, je čeliť mu zoči-voči. A tak cez vianočné prázdniny odcestovali Draco s Luciusom do čarodejníckeho väzenia, aby ho zbavili jeho strachu. K väzňom necítil žiadnu ľútosť, a prečo by vôbec mal? Keď boli tak neschopní, že sa dali chytiť, tak si potom zaslúžili čokoľvek, čo im dementori prichystali. V skutočnosti to bolo posledný krát, kedy si Draco pamätal, že cítil hrdosť nad Luciusom. Ten muž sa vyhol uväzneniu a bol teraz uznávaným členom spoločenstva. Draco dokázal oceniť jeho schopnosť vyhnúť sa problémom.

„Hermiona?“ spýtal sa Draco.

Dievčina sa nepohla, nezareagovala na to, že vôbec prehovoril. Draco sa zamračil; nenávidel byť ignorovaný.

„Oh, no tak, Grangerová,“ pomaly zatiahol, „to nie je koniec sveta. Tak ten starý hlupák vytvoril vražednú kliatbu. To je toho! Ale ty vyzeráš, akoby ti niekto povedal, že ti zdochol kocúr.“

Hermiona sebou trhla a Draco to považoval za dobré znamenie a pokračoval.

„To nie je tak, že by náš starý pustovník bol ohromný podliak. Dopekla, v tej knihe som preložil všetko, čo hovoril. Stále dookola mlel o tom istom… ako to ľutuje a o spasení za to. Prečítal som stránky za stránkami plné jeho nenávistných útokov na seba samého. Keby som ja vytvoril tak mocné kúzlo, tak by som sa nehanbil. Bol by som pyšný.“

„To by som sa stavila, že by si bol.“

Bolo to po prvý raz, čo za celú hodinu prehovorila a Draco bojoval s tým, aby sa mu na tvári neobjavil jeho prvotriedny úškrn. Hermiona sa teraz otočila na stoličke a civela na neho.

„Som si istá, že ty by si sa hrdo hlásil ku kliatbe, ktorý zabila nespočetné tisíce ľudí.“ Jej hlas bol ostrý, rezavý. A Dracove potešenie z jeho úspechu slablo.

„To nie je kliatbou samotnou, vieš, to je kúzelníkmi, ktorí ju používajú.“ Odpovedal Draco rovnako prudko.

„Oh, samozrejme, kliatba sama nie je na vine. Vlastne by sme ju ani nemali volať vražednou kliatbou, že? Nie, a čo keby sme to volali kliatba neškodného chlpatého králika. Použi to na večierkoch, prekvap všetkých svojich priateľov!“ Hermiona vstala a strhla svoju na tašku na plece so zúrivým rozmachom. Zamierila k dverám a potom sa zastavila, aby po ňom cez plece vypálila. „Som si istá, že Harry to bude považovať za veľmi utešujúce, že jeho rodičia vlastne neboli zavraždení tou kliatbou!“

Draco sa zdvihol a prebehol miestnosťou udivujúcou rýchlosťou. Zatreskol dverami skôr než ho Hermiona mohla obísť a obrátil sa k nej, jeho ruky pevne zatláčali do dverí, jeho tvár len kúsok od jej vlastnej.

„Po prvé,“ zasyčal, „kašlem na dokonalého, zázračného, slávneho Pottera!“

Hermiona cúvla a Dracov tón zjemnel, keď pokračoval.

„Keby Voldemort nemal Avada Kedavra, tak by len použil nejaké iné kúzlo. Chápeš to, že? Nie je to tak, že by Tom Riddle vyrástol na priemerného, celkom vzato dobrého chlapíka, keby O'Leary nevytvoril to kúzlo.“

„Viem, že nie,“ zašepkala potichu, „ale to to nerobí o nič ľahšie.“ Potom Hermiona položila svoju bledú ruku na jeho rameno, jemne ho odtlačila a odišla z miestnosti.

---------------------------------------------------

Draco sa bezcieľne potuloval chodbami, jeho myseľ blúdila inde. Hrdelne sa pod fúzy zasmial.

„Kto by si to bol pomyslel?“ Zamrmlal v nehlučnom priechode. Stále sa zabával nad tým, že osoba, nad prácou ktorej strávil väčšinu školského roka vysvetľovaním, prekladaním a prepisovaním, bola autorom tak povestnej kliatby. Draco by nikdy starému Gregoriusovi tak veľmi neveril.

Draco nebol nadšený nad tým, ako Hermionu zničilo, keď to objavila, ale potom bola trochu pokrytecká. Ale Draco nepochyboval, že bude schopná sa cez to dostať.

Zaškeril sa. Teraz keď bol ďaleko od Hermiony a nebol zaujatý kvôli jej zrejmému odporu k čomukoľvek, čo malo do činenia s čiernou mágiou, považoval Draco celú vec za celkom zábavnú. A O'Leary ho začal zrazu oveľa viac zaujímať.

Za sebou začul kroky, ktoré ho doháňali a Draco sa obzrel, mysliac si, že by sa snáď Hermiona mohla už trochu upokojiť. Ale ukázalo sa, že je to Goyle. Draco zastal a počkal na druhého chlapca, rozhodne si pritom hovoril v duchu, že nie je sklamaný, že je to Goyle a nie Hermiona. Ale to klamstvo sa stávalo stále chatrnejším zakaždým, keď ho použil, a v týchto dňoch to bolo strašne veľa krát.

„Draco,“ povedal Goyle potom, že sa mu podarilo lapiť dych, „Draco, prišiel ti list od tvojho otca. Pansy povedala, že by si to mal vedieť.“

Draco nemo prikývol a zamieril späť uličkou, skadiaľ sa objavil Goyle. Ani nečakal na druhého Slizolinčana, ktorý zvieral svoj bok bolesťou, vyčerpaný zo zrejmej námahy, keď musel vybehnúť blízkym schodišťom.

Tak Lucius zareagoval na Dracov list. Niežeby Draco naozaj pochyboval, že to neurobí. Ale to sa iste nepodobalo Luciusovi, aby ho zásoboval novinkami o jeho matke a potom mu odopieral ďalšie informácie.

Spoločenská bola ako zvyčajne tmavá. Napriek tomu, že oheň horlivo plápolal, svetlo neoživilo rohy, kde sedela väčšina ľudí a potichu sa medzi sebou rozprávala. To nebolo kvôli tomu, že si všetci Slizolinčania mali za lubom temné skutky. Ale boli vybratí pre túto fakultu kvôli ich ctižiadostivosti a ich schopnosti mať úspech za skoro každých okolností. Ostatným fakultám Slizolinčania čelili jednotne, ale v ich vlastnej spoločenskej miestnosti väčšina vzájomne bojovala. Draco si to vždy užíval. Kradmé pohľady a šepkané tajomstvá. Dobrý sluch na počúvanie a schopnosť udržať vlastný jazyk za zubami, až kým nenastala správna príležitosť, boli skvelé zručnosti, ktoré mal. A Draco bol na to dobre vyškolený.

List ležal neotvorený na stole vedľa jeho postele. Vedel, že sa s ním nemanipulovalo. Draco sa ani nepotreboval pozrieť bližšie, aby to vedel. Nikto by sa nikdy nepokúsil sliediť v liste od Luciusa. Listy od niekoho iného, starého priateľa, iného príbuzného, či dokonca jeho matky by neboli úplne bezpečné pred nedôveryhodnou zvedavosťou jeho spolužiakov; ale nikdy, nikdy Luciusove listy.

Draco,

Som rád, že si konečne prišiel ku zmyslom. Tvoja matka ti dokonca nechcela povedať o jej úbohom zdraví, pretože vedela, že by si pravdepodobne opustil školu len, aby si ju videl. Bola vždy tak rozhodnutá, že budeš navštevovať Bradavice, že sme to aj urobili. Ale nebol som schopný povedať je o tom, ako si nás potupil. Nemyslím si, že by zvládla také bolestivé správy o tom, že jej syn a jedináčik opustil rodinu, aby nasledoval hlúpe ideály také bezvýznamného riaditeľa.

Ale zmyslom tohto listu nie je vyčítať ti tvoje nedostatky hocijako to lákavé môže byť. Len nedávno som hovoril s lekármi u Svätého Munga. Myslia si, že tvoja matka má vzácny druh tiberiánskej chrípku, ktorú musela získať, keď bola toto leto v zahraničí. Nie je známa žiadna kúzelná liečba, pretože vo väčšine prípadov je táto choroba len ľahkým onemocnením a predmetný čarodejník je schopný ju zvládnuť vlastnými silami. Tvoja matka, však, chytila nejaký veľmi jedovatý druh a jej krehká konštitúcia nie je dobrým znamením pre jej zotavenie.

Nechcem, aby si ju prišiel pozrieť. V jej stave by tvoja návšteva mohla odčerpať zvyšok jej posledných síl a ja to nedovolím. Keď budem mať pocit, že nás skoro opustí, pošlem po teba.

Otec.

Draco si znovu prečítal list, jeho čelo sa zmraštilo výrazom, ktorý sa zdal byť niečím medzi hnevom a úzkosťou. Lucius sa musí s ním zahrávať, že? Draco si nemyslel, že by Lucius klamal o jeho matke, ale na druhej strane si tým Draco nebol celkom istý. Draco vložil list do vrecka a opustil izbu. Rozhodol sa zakrádať sa školou v nádeji, že mu v jeho hlave niečo docvakne, niečo čo vyskočí z listu von, keď si ho znovu a znovu prečíta v temných chodbách, niečo, čo mu napovie raz a navždy, či Lucius klame alebo nie. Ale tak ako u posledného listu, nič tam nebolo.

Práve prechádzal okolo veľkej siene pri svojej pochôdzke školou, keď nejaký hlas zavolal jeho meno. Otočil sa a uvidel Hermionu ako k nemu rýchlo kráča, prekĺzavala medzi skupinou prvákov a druhákov, ktorí sa rozhliadali medzi Hermionou s opravdivým záujmom.

Draco bleskurýchlo znova schoval list a s pocitom, že ho prichytila ako robí niečo odporné, zaujal obranné postavenie.

„Čo chceš Grangerová?“

Jeho pomalá reč Hermionu zmiatla, ale stále pokračovala smerom k nemu. „Si nejaký mrzutý,“ povedala zľahka ako keby zabudla v akej nálade bola pred pár hodinami sama.

Draco to ignoroval a obrátil sa k malej skupinke Bifľomorčanov, ktorí stále očividne čakali na nejakú zaujímavú klebetu, aby ju rozšírili. „Môžem vám s niečím pomôcť?“ Spýtal sa nízkym, nebezpečným hlasom.

Hermiona prevrátila oči a nesúhlasne prekrížila ruky na hrudi, ale zdalo sa, že mladší študenti pochopili Dracovu nevyslovenú hrozbu, pretože sa okamžite rôznymi smermi rozptýlili a nechali tak na chodbe Hermionu a Draca samých.

„Tak ako som sa ťa pýtal predtým,“ povedal Draco ľadovo Hermione znovu, „čo chceš?“

„Oh, Draco, prestaň byť hlupák.“ upäto odpovedala Hermiona. „Všade som ťa hľadala, keď mám pravdu povedať.“

„Ach?“ Draco sa spýtal elegantne, „môjmu šarmu je naozaj ťažko odolať? Čestne, neviem o čom hovoríš.“

Keď ostatní študenti odišli, Draco pokračoval v chôdzi a Hermiona sa snažila udržať s ním krok. Bola očividne rozhodnutá dosiahnuť svoje.

„Ty si v knižnici niečo povedal, niečo, čo ma prinútilo rozmýšľať.“

„Ty? Rozmýšľať? Vážne?“ Draco sa zaškeril, keď naňho Hermiona zazrela.

„Bolo to, čo si povedal o knihe, na ktorej teraz pracuješ vo svojej izbe.“ Hermiona sa tvrdohlavo držala Draca napriek Dracovej očividne zlej nálade. „Povedal si niečo o spasení, že áno?“

„Áno.“ Draco zrýchlil svoj krok, keď sa niekoľko študentov objavilo za rohom jednej chodby.

“Nuž, čo keby to myslel vážne?“

„Myslel vážne čo?“ Draco sa začínal na Hermionu hnevať, vytrvalo sa za ním vliekla a už ich sledovali ľudia.

Hermiona ho podráždene schmatla za rukáv a zatiahla ho nazad. Draco zakopol a potom sa otočil, aby sa na ňu pozrel.

„Cítil sa vinný kvôli tomu, že vytvoril to kúzlo.“ rýchlo hovorila Hermiona, teraz keď mala jeho plnú, aj keď nahnevanú pozornosť. „Čo ak niečo urobil?“

“K čomu smeruješ?“

„Nie som si istá, možno protikúzlo?“ Hermionin hlas zvláštne zoslabol a Draco ho mohol sotva počuť.

„Neexistuje protikúzlo. To vedia všetci.“ Draco prekrížil ruky spôsobom, ktorým napodobňoval jej obľúbený nesúhlasný postoj.

„Ale čo ak tam je?“ so zatajeným dychom zašepkala Hermiona, „čo ak bol tak zničený vinou nad tým, čo urobil, že vytvoril nejaký spôsob obrany, niečo aby to zastavil ...“

„Neexistuje protikúzlo, Grangerová. Je to nemožné, kliatba je sama o sebe príliš silná. A O'Leary bol príliš oslabený starec, aby to urobil, dokonca aj keby to bolo možné.“ prerušil ju Draco.

„Pred pár hodinami sa nezdalo, že si myslíš, že je tak oslabený, keď si ho prakticky chválil za to, že vytvoril Avada Kedavra!“ Jej hlas prudko zosilnel.

Niekoľko študentov, ktorí prechádzali okolo, zalapalo po dychu a prihrbilo sa, keď povedala smutne známu kliatbu. Draco ju zúrivo popadol za ruku a ťahal ju popri ňom dole po schodoch, cez opustenú chodbu, predtým než ju hrubo postrčil do vnútra tmavého výklenku.

„Snažíš sa dostať do problémov?“ Jeho nahnevaný sykot bol tlmený.

„Neublíži ti, keď sa pozrieš, že nie? Vieme, že mal na to schopnosti, aby to urobil.“

„Nebudeme ani vedieť, kde začať.“ Zamrmlal, keď sa pokúšal odhovoriť Hermionu.

„Niečo nás napadne pokiaľ ide o tom, kde sa pozrieť.“ Povedala rýchlo a Draco oľutoval, že jej k tomu vhodný okamžik.

Vyklonil sa z výklenku a skúmal prázdnu chodbu. „A kde budeme hľadať?“

„Všetko udržoval organizované a označené dátumami. A denník s tým kúzlom je jeden z posledných, po ňom je ich už len pár. Tak vieme, že ak vytvoril protikúzlo, tak bude v jednej z tých zostávajúcich kníh.“ Hermiona sa začala prechádzať z výklenku k opačnému múru a nazad. „Myslím, že najlepšie bude začať so zväzkom, čo už máš ty. „

„To je smiešne.“ Nejasne zareptal Draco.

Hermiona sa zvrtla a pozrela sa na neho. Nechcel nič viac než sa otočiť a odísť preč, zanechať ju a jej šialené nádeje tam v tej chodbe. Nechcel stráviť viac času uväznený s ňou v tej miestnosti a uvažovať nad myšlienkami, na ktoré vždy myslel, keď bola blízko neho. Ale Draco sa stretol s jej očami, tá jemná škorica ho znova dostala a Draco vedel, že by urobil čokoľvek o čo by ho požiadala.

„Prosím.“ Hermiona urobila krok k nemu a zľahka sa dotkla jeho ramena, „prosím, pomôž mi, Draco.“

Draco si vzdychol, neschopný pozrieť sa preč z jej zúfalo prosiacich očí. „Pôjdem po tú knihu.“

„Je to zbytočné, uvedomuješ si to, správne?“ Draco zlostne zabuchol knihu a obrátil sa, aby sa zlostne zamračil na Hermionu.

„Nie je to zbytočné, ak my nájdeme niečo užitočné,“ odpovedala upäto.

„Správne, takmer po piatich stovkách rokov dvojica súperiacich rokfordských študentov narazí na kľúč, ktorý zachráni svet pred veľkou diabolskou hrozbou. Nikdy som neveril na rozprávky.“ Draco sa apaticky natiahol a zaškeril sa, keď ho zrazu napadla myšlienka, ako by v tejto chvíli rád trávil čas s Hermionou.

--------------------------------------------------

„Vždy si taký optimistický alebo je to len počasím?“ zazrela na neho Hermiona.

Draco znova otvoril knihu a našiel miesto, kde skončil. Hermiona pokračovala v civení na neho o chvíľu dlhšie ako keby sa chcela uistiť, či jej naozaj pomôže predtým než sa vrátila k svojmu vlastnému textu.

Už čítal hodnú chvíľu, slnko dávno zapadlo a knižnica sa bude čoskoro zatvárať. Hermiona stále sedela oproti nemu; hromada kníh, ktorá ju obklopovala, narástla. Sledoval ju ako číta. Bolo pre neho zábavné ako si vždy zahryzla do pery, keď objavila niečo zaujímavé. Alebo si roztržito potiahla prameň tmavohnedých vlasov, ktorý jej lemoval tvár. Bradu mala opretú o dlaň jednej ruky a potom, keď ju sledoval, si vzdychla a oprela si ju o druhú ruku. Draco spozoroval, ako mierne trhla, keď sa jej brada dotkla dlane jej druhej ruky. Začala ohýbať prsty na teraz už nepoužívanej ruke. Zacítil, ako ním prebehla zvláštna nežnosť, keď si spomenul na nehodu deň predtým.

Hermiona sa pozrela hore a trochu sa usmiala. Ale to ako sa na neho tak dôverčivo pozrela, mu pripomenulo ako blízko si dovolil dostať sa k nej. Spomenul si na Elixíry, ako bol tak rýchly, aby ju bránil. Ako sa pridal, zo všetkých ľudí, k tým mizerným Chrabromilčanom, aby sa pokúsil dostať ju z problémov. Ako keby už fámy chodiace dookola neboli dosť zlé. Nie, on musel ísť a priliať benzín do ohňa. A kvôli čomu? Kvôli nejakému hnedovlasému dievčaťu, pri ktorom strácal dych? Draco neveril, že dovolil žiadostivosti, aby ho natoľko riadila. Ba dokonca, keď o tom premýšľal, nezdalo sa, že by žiadostivosť bola na príčine.

„Niečo sa deje?“ spýtala sa a prerušila jeho myšlienkové pochody.

Draco vrátil svoju pozornosť k Hermione a bol takmer prekvapený, keď si uvedomil, že sa na ňu mračil.

„Len som z toho sedenia tu na smrť chorý,“ vyprskol.

„Nuž, keď sa takto cítiš, prečo si už neodišiel?“ Tak rýchlo sa dokázala prispôsobiť jeho nálade.

Draco jej nepovedal ani slovo. Zbalil svoje veci a opustil knižnicu, nie v útočnej zúrivosti, ktorá bola jeho obľúbeným odchodom ale s pokojnou chôdzou. Akoby nemal nič lepšie na práci, než sa uistiť, že každý, koho míňal, si našiel čas, aby sa na neho s obľubou pozrel.

Pomaly kráčal nazad do slizolinských kobiek. Nevedel, prečo bol tak na ňu nepríjemný. Dokonca ani nechcel bojovať. Draco sa domnieval, že to boli len nervy. Bola tam jeho matka a Lucius, škola a jej klebety, jeho malfoyovský imidž a samozrejme bola tam ona. Hermiona, ktorá stále sedela v knižnice a pokúšala sa nájsť kúzlo, ktoré tam nebolo, pokúšala sa nájsť nejaký starodávny zázrak, ktorý si nikto stáročia nevšimol.

Spálne boli prázdne. Draco sa hodil do hlbokého kresla, ktoré stálo vedľa ohňa. Požičal si ho jeden večer zo spoločenskej miestnosti.

Bola taká naivná, že to Draco niekedy nemohol vydržať. Hermiona na všetko pozerala s tým najlepším úmyslom. Nebola v styku s realitou. Úbohé dievča si skutočne myslelo, že dobro porazí zlo, že Potter vždy vyhrá a že Voldemort dostane, čo si zaslúži. Ale Draco vedel svoje. Draco vedel, že svet sa netočí okolo nádejí nejakej nevinnej mladej dievčiny. Voldemort bol príliš silný, aby sa dal zastaviť a dobro málokedy zvíťazilo.

Draco si vytiahol knihu z tašky a nedbalo ju otvoril. Sedela by tam až dlho do noci, až by ju boleli oči, len preto, že nejaký idealistický blázon vytvoril jedno z najmocnejších kúziel, ktoré boli známe. Začal rýchlo listovať cez vŕzgajúce stránky, keď sa zamyslel. A čo ona vlastne čakala? Že len otvoria starú knihu a nájdu to? Dokonca aj keby tam to kúzlo bolo, o čom Draco pochyboval, šanca, že by naň narazili, bola veľmi nízka.

A potom sa Draco pozrel nadol. Pozeral sa na knihu v jeho rukách, na stránku, na ktorej sa zastavil. A potom sa naozaj na to pozrel. Jeho pery sa otvorili a on len pohyboval ústami bez slov na chvíľu či dve.

„Oh, dopekla,“ zamrmlal nakoniec, „čo za zhodu okolností je toto?“


Kapitola 25. V dobrom aj zlom



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon.

Beta.read: EGGY

Chapter 25. Thick and Thin

Kapitola 25. V dobrom aj zlom

Hermiona preliezla cez dieru v portréte tak ticho ako len dokázala. Prekvapilo ju, že v spoločenskej miestnosti ešte stále horí malý oheň. V tak neskorej hodine už väčšina študentov bola vo svojich posteliach. Ale bolo počuť škripot brka a Hermiona sa usmiala, keď uvidela, kto to je.

„Ron,“ zvolala potichu.

Ryšavý chlapec sa obzrel cez plece a zaškeril sa na ňu. Sedel za stolom pokrytom pergamenmi; pred ním otvorená jeho kniha Kúziel. Vedľa jeho ruky bol taktiež tanier sendvičov.

„Ahoj, Hermiona, čo tvoje ruky?“

„Lepšie, myslím.“ Hermiona ich zdvihla k nemu tak, aby si ich mohol prezrieť v svetle ohňa. „Hladný?“ Spýtala sa a kývla hlavou smerom k tanieru.

„Tie sú pre teba, pretože si neprišla ani na obed ani na večeru. Harrymu a mne došlo, že asi budeš hladná, ak niekedy vylezieš z tej knižnice.“ Ron sa obrátil nazad k svojej úlohe a nevrlo si vzdychol.

Hermiona sa usadila na stoličku vedľa neho a začala sa preberať kopou sendvičov a prezerať si ich.

„Syrové sendviče sú na ľavej strane, hovoril som Harrymu, že máš rada syrové, ale Fred a George ho presvedčili, že ty tajne miluješ tie s tuniakom a čalamádou. Úprimne, čudoval som sa Harrymu, že je tak dôverčivý. „

„Vďaka Ron,“ vyhŕkla vďačne Hermiona, keď odložila ďalší sendvič s tuniakom a čalamádou a našla jeden pekný neporušený syrový sendvič. „Nemala som v úmysle vynechať obed, len bola som rozrušená.“

Ron sa pozrel naspäť na svoju knihu Kúziel akokeby sa zrazu stala najzaujímavejším kúskom literatúry, ktorú kedy kto napísal. „Znova Malfoy?“ Spýtal sa potichu bez toho, že by sa na ňu pozrel.

Hermiona prestala žuvať a uprene sa na Rona pozrela, tváril sa nezaujato a veľmi sa snažil, aby to znelo ľahostajne. „Nie, len nejaká školská práca, projekt z Aritmantiky.“

„Pozri, Hermiona,“ začal Ron, ale Hermiona ho prerušila.

„Ron, nechcem bojovať, prosím, som unavená.“

„Myslíš, všetko, čo chcem urobiť, je bojovať?“ Teraz na ňu Ron pozrel a jeho oči na chvíľu zúrivo zažiarili. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval, „Len chcem povedať, že, nuž že...“ Znova prestal a pozrel sa na knihu. „Harry a ja nerozumieme, čo vidíš na tom zatratenom hlupákovi, ale dobre...“ Ron ťažko prehltol, „Bill hovorí, že dievčatá robia veľmi pochabé veci a že by sme si s tým nemali robiť starosti.“

Hermiona si uvedomila, že sa snaží rozhodnúť, či má zúriť alebo sa nahnevať. Postavila sa a odložila zvyšok sendviča.

„Teraz to Hermiona nezober tak ako vtedy!“ Ron sa postavil a chytil ju za ruku, pričom ju potiahol nazad. „Pozri, vieš, že v tomto nie som dobrý, mal som tu zdržať Ginny, aby to vysvetlila za mňa.“

Hermiona si sadla naspäť a hľadiac na neho prekrížila ruky.

„Len som tým chcel povedať, že, nuž, že asi nechápeme, čo vidíš na tom...“ Ron sa zastavil, keď sa naňho Hermiona hrozivo pozrela, „... na Malfoyovi, ale my sme stále tvoji priatelia. Je dôležité, aby si to vedela. V dobrom aj v zlom, správne?“ Chvíľku skúmal jej tvár, nebol si istý tým, čo si myslí.

Hermiona na chvíľu zostala ohromene sedieť a Ron ju s obavami sledoval. Pomaly sa postavila a Ron ukročil dozadu, skoro vystrašený, že po ňom možno niečím hodí. V tom, čo si myslel, mal celkom pravdu, pretože Hermiona sa mu hodila okolo krku a rozplakala sa.

„Hermiona?“ úzkostlivo sa spýtal Ron, keď pritláčala svoju vlhkú tvár na jeho hruď.

„Ty a Harry,“ povedala trasľavým hlasom, „ste moji najlepší priatelia na celom svete. Mám vás oboch strašne moc rada.“ Hlas sa jej zlomil a zasmrkala.

Ron jej neobratne poklepal po chrbte, špičky jeho uší mu začali červenieť.

„No tak Hermiona, to je v poriadku. My ťa máme tiež radi.“ Povedal s nádejou, že ju to uteší, ale to ju len viac rozplakalo. „Počkaj, neurobil ti niečo? Urobil?“

Hermiona zdvihla uslzené oči nad tónom očividne plným nádejí, ktorý mal Ron.

„N... nie, že by som chcel, aby ti čokoľvek urobil, samozrejme. Ja len že, nuž, kedykoľvek ho Harry a ja môžeme ísť zmlátiť, tak nám len daj vedieť, dobre?“ dodal Ron rýchlo.

Hermiona sa zasmiala a pustila Rona, ktorý vyzeral zvláštne uvoľnený, že nemá plačúce dievča omotané okolo seba. „Dám vám vedieť,“ nežne povedala.

„Vieš, že sa ťa zastal, na Elixíroch, pred Snapom?“ Zamrmlal Ron, zjavne nešťastný, že hovorí niečo pozitívne o Malfoyovi.

„Naozaj?“  Prekvapene sa spýtala Hermiona.

„Áno, zastal.“

---------------------------------------------------------

Hermiona si vážne sadla za ich lavicu na Kúzlach a pozrela opusteno na otvorenú knihu. Dnes sa učili o zväzovacích kúzlach a Hermiona sa predtým na ne tešila, ale teraz, keď sa profesor Flitwick šťastne pohyboval medzi lavicami a opravoval pohyby rukami a výslovnosť, Hermiona zistila, že jej záujem veľmi zoslabol.

„Nie, Harry, robíš to zle,“  Hermiona natiahla ruku cez lavicu a chytila Harryho za zápästie a skrútila mu ho trochu nadol. „Teraz to skús znova, ale tentoraz sa to pokús povedať hlbokým hlasom. Nechaj sa viesť, takto.“

Ron a Harry pokračovali v práci na kúzle, keď im teraz Hermiona pomohla. Mala kúzlo naštudované mimo hodiny a nemala žiadne problémy zviazať spolu predmety, ktoré jej podal profesor Flitwick.  Dokonca použil jej plyšového medvedíka so starou kópiu Metlobalu v priebehu vekov perfektne vycentrovaného v jej strede ako príklad úspešného spojenia. Ale Ron a Harry frfľali nad zničením takej dobrej knihy.

Nie, Hermiona nebola sklamaná, keď sa Draco neukázal na raňajkách. Nemala úspech v hľadaní čohokoľvek, čo by sa len vzdialene podobalo protikúzlu. Všetko, čo našla, boli stránky plné sebaanalýzy. Draco mal pravdu, tomu sebeckému chudákovi to po chvíli došlo.

Hermiona dúfala, že možno Draco mal potom, čo odišiel, viac šťastia než ona. Jedine, samozrejme, ak vôbec ešte niečo urobil. Minulú noc odišiel tak náhle, že Hermiona nemala šancu spýtať sa ho, čo mu robilo starosti... nie že by jej to ešte aj povedal.  Bol tak ponorený do seba, že Hermiona po ňom chcela niečo hodiť. Usmiala sa v duchu. Veď občas po ňom veci hádže.

„Slečna Grangerová?“

Hermiona vyskočila, keď hlas profesora Flitwicka prerušil jej myšlienky.

„Profesor?“ rýchlo sa spýtala.

„Keďže ste mali kúzlo zvládnuté skôr, než ste prišli sem, bol som zvedavý, či by vám nevadilo odniesť toto profesorke Figovej?“

Hermiona prikývla a zobrala do náručia stoh kníh, ktoré jej ukázal profesor Flitwick.  Harry pred ňou rýchlo otvoril dvere. „Vezmeme ti knihy do jedálne, keď sa nevrátiš pred koncom hodiny.“

„Vďaka, Harry,“ zavolala cez plece, keď opúšťala miestnosť.

Väčšina študentov bola v triedach, takže bola Hermiona schopná prejsť k učebni Obrany proti čiernej mágii dosť rýchlo. Profesorka Figová s ňou začala na začiatku tohto roka. Bola príjemnou učiteľkou, rovnako ako bol profesor Lupin. Sírius ju poznal veľmi dobre. Harry si myslel, že museli byť priatelia, keď boli na Rokforte, ale Sírius o tom určite nikdy nehovoril.

Dvere do učebne boli zatvorené a Hermiona, s plnou náručou kníh, do nich kopla špičkou nohy. Zaznela tlmená odpoveď a dvere sa otvorili. Hermiona opatrne vošla a zamierila si to k stolu. Obzrela sa okolo seba a uvedomila si, že profesorka Figová stála v strede triedy... v strede triedy slizolinských piatakov. 

„Profesor Flitwick ma požiadal, aby som vám to priniesla, profesorka Figová,“ zamrmlala Hermiona a zaželala si, aby nepriťahovala tak veľa negatívnej pozornosti.

„Ďakujem vám, slečna Grangerová. Žiadala som profesora Flitwicka o tie knihy celý týždeň. Pán Malfoy, prosím, pomôžte jej.“ Profesorka Figová stála na vzdialenej strane triedy a držala zvláštnu tmavú krabicu, ktorá vyzerala, že hučí.

„Oh, nie, profesorka, zvlád...“ Ale Hermiona prestala, keď zacítila jeho ruky na svojich a potom sa hromada kníh zdvihla. Otočil sa od nej a položil knihy na stôl. Draco sa pozrel nazad na ňu, jeho sivé oči nečitateľné. Zdalo sa, že celá miestnosť sa strašne zaujíma o nich dvoch a Hermiona nervózne preglgla.

„Dovidenia, profesorka Figová,“ povedala rýchlo a utekala z triedy.

Len čo sa dostala na koniec chodby, dvere sa otvorili a nejaké kroky sa náhlili k nej. Draco sa svižne priblížil nesúc ďalšiu knihu.

„Figová chce, aby si to vrátila Flitwickovi, už má kópiu.“ Povedala prosto, prameň ľadovobielych vlasov mu padal cez oko.

„V poriadku,“ povedala placho Hermiona a zobrala ponúkanú knihu.

Draco sa otočil a kráčal nazad do triedy, zanechajúc Hermionu, ktorá ho sledovala. Bol už dosť ďaleko a predsa sa Hermione začala jemne motať hlava. Nakoniec zastal, niekoľko krokov od nej.

„Niečo som našiel,“ zamrmlal.

„Čože?“ spýtala sa Hermiona, nevedela o čom vlastne rozpráva.

„Niečo som našiel, čo si hluchá?“

„V knihách? Počkaj.“ Hermiona vykročila k nemu a chytila ho za ruku kvôli tomu, aby sa na ňu pozrel. „Našiel si protikúzlo?“ Ťažko zvládala vzrušenie v svojom hlase.

„To som nepovedal, len som povedal, že som niečo našiel.“ Dracov hlas bol nejasný a Hermiona sa zamračila.

„Tak čo si potom našiel?“

„Len keď sa so mnou stretneš neskôr v knižnici.“ Draco odtiahol svoju ruku.

„Čože? Nemôžem čakať tak dlho! Povedz mi to teraz!“ vybuchla Hermiona na neho.

Draco sa otočil k nej a pritiahol si ju bližšie, jeho ústa klesli nad jej, ale nepobozkal ju. Tesne predtým sa zastavil a Hermiona bola prekvapená, keď si uvedomila, že sa naklonila, aby ho pobozkala a ešte viac šokovaná, keď sa stiahol späť.

„Netušíš,“ Draco ju jemne odtisol, „ako rád ťa nechávam v neistote.“

Hermionine oči sa rozšírili a so zdeseným šokom pozrela na Draca. Uškrnul sa na ňu.

„Ty... ty... nemôžem tomu uveriť!“ Hermiona sa zvrtla a hnala sa dole chodbou.

„Len som ťa naťahoval,“ zavolal na ňu Draco rýchlo.

Hermiona sa prechádzala po izbe rýchlymi, nahnevanými krokmi. Bola tu už viac než hodinu. Miloval, keď ju nechával čakať. A kvôli tomu kúsku na chodbe Obrany proti čiernej mágii sa Hermiona už niekoľkokrát rozčúlila.

Ako sa opovažuje jednať s ňou ako s nejakou slizolinskou pobehlicou?

Hermiona zdvihla knihu zo stola a trhnutím ju otvorila, roztrhnúc stránku takmer na polovicu. „Oh, hlupák!“ zareptala.

Ozvalo sa cvaknutie a dvere sa začali otvárať. Hermiona hrozivo pozrela na škeriacu sa tvár, ktorá sa tam objavila. A zo žiadneho reálneho dôvodu okrem skutočnosti, že si uvedomovala, že ten cynický pohľad je tou najhroznejšou vecou, ktorú kedy videla, hodila knihu do neho. Draco neočakával útok a tak nemal čas, aby sa vyhol alebo dokonca zareagoval. Trafila ho rovno do tváre.

„Au!“ zakričal Draco, keď si rukami zakryl svoj nos. „To bolo za čo?“

„To bolo za... za... za to predtým, ty sebecký, egocentrický, sukničkársky darebák!“ Hermiona zdvihla ďalšiu knihu zo stola.

„Polož tú knihu nazad! Len som ťa naťahoval! Nevzrušuj sa! To nikto v chrabromilskej veži nežartuje? Alebo ste všetci príliš zaneprázdnení robením vznešených, svätých činov v službe spoločnosti?“ Draco si dôrazne trel svoj nos.

„Oh, ja som ublížila Dracovmu nošteku?“ vyprskla Hermiona na neho, keď odložila druhú knihu.

„Áno, ublížila. Budem mať modrinu.“

„Oj, som si istá, že to zlomí veľa sŕdc v slizolinskom podzemí,“ odpovedala posmešne.

„Som si istý, že zlomí.“ Draco prešiel krížom cez miestnosť a skúmal svoj odraz v okennom  skle.

„Dobre, tak čo si našiel?“ Hermiona sa teraz začala cítiť oveľa lepšie, keď si vyventilovala svoj hnev.

„A prečo preboha by som ti mal niečo povedať?“ Odbojne sa spýtal Draco, keď si sadol do kresla oproti Hermione.

Hermiona sa na neho hrozivo pozrela a načiahla sa po knihe.

„Dobre, dobre, netreba sa uchyľovať k násiliu.“ Draco zdvihol ruky dohora požadujúc mier.

„Tak našiel si protikúzlo?“

„Neexistujú žiadne protikúzla, koľkokrát ti to mám ešte povedať. Avada Kedavra ťa zabije, nemôžeš urobiť nič, keď si mŕtva.“ Draco si prešiel rukami cez vlasy a upravil si dozadu niekoľko neposlušných pramienkov.

„To je to? To je to, čo si mi chcel povedať?“ Zdalo sa, že Hermiona pukne hnevom.

„Nie, povedal som, že som niečo našiel.“

„Nuž? Robíš to preto, aby si ma trápil, však?“

„Áno, pravdepodobne. Vieš, že keď si nahnevaná, tak zovrieš päste ako keby si mala v pláne niekoho zabiť? A ja to len považujem za rozkošné! Áno, práve tak ako teraz. „Draco sa usmial a ukázal na Hermionine ruky, ktoré boli pevne zovreté v jej lone.

„Ja naozaj... naozaj ťa práve teraz nemám rada.“

„V poriadku, koniec zábavy. Nenašiel som protikúzlo, ale našiel som niečo iné.“ Draco vytiahol knihu zo svojej tašky a otvoril ju na označenej strane a podal Hermione.

„Čo je to? Patronus?“ Spýtala sa Hermiona, keď sa pozrela na text.

„Ty vieš vytvoriť patronusa?“ čudoval sa Draco.

„Harry ma to naučil, a Rona tiež.“

„Potter a Weasley vedia vyčarovať patronusa?“ povedal Draco s nepatrnou úctou v hlase.

„Nuž, po našom treťom ročníku sme sa rozhodli, že bude lepšie vedieť ako sa brániť dementorom. Vieš, to je veľmi užitočné kúzlo. A Harry...“ Hermiona sa pozrela na Draca, ktorý sa na ňu začal mračiť.

„Dosť o Chlapcovi, Ktorý Prežil Aby Ma Otravoval, máme dôležitejšie veci na práci.“ Draco vstal a prešiel okolo stola tak, aby sa mohli do knihy pozerať obaja naraz. „Vidíš, nie je to protikúzlo, je to skôr štít vytvorený z pozitívnej energie, kvôli čomu ti to pripomína patronus.“

Hermiona vyzerala a cítila sa strateno. „Čo dobré môže urobiť pozitívna energia?“

„Nevieš ako fungujú smrtiace kliatby?“ spýtal sa Draco prekvapene.

„Nie! Samozrejme, že nie. Ty áno?“

„Samozrejme, že áno. Nepozeraj sa tak na mňa, obaja súhlasíme, že moje znalosti o čiernej mágii ďaleko prevážia tvoje vlastné. V zásade, smrtiaca kliatba je usmernená nenávisťou. Keď si vrhla toto kúzlo zakaždým, keď si nenávidela, nasmerovalo ju to do jedného rýchleho výbuchu.“ Draco zastal a pozrel sa na Hermionu, jej tvár začal sivieť.

„To je to, čo to je? Nenávisť?“ spýtala sa Hermiona a potom zavrela svoje oči, začínala ju bolieť hlava.

Draco sa pozrel nadol na knihu.

„V zásade.“

„Tak to je to, čo myslel tým o láske jeho matky,“ potichu zašepkala Hermiona, oči sa jej naplnili slzami.

„Čej matky?“

„Harryho matky. Povedal nám, že Dumbledore povedal, že láska jeho matky ho zachránila, ochránila ho. Umrela kvôli nemu.“ Hermionin hlas sa zatriasol, otočila svoju hlavu a schovala svoju tvár na Dracovom ramene.

Stuhol, ale neodtiahol sa preč.

Potom sa Hermiona odtiahla od neho, utrela svoje oči.

„Prepáč,“ zašepkala.

„To je v poriadku, som k dispozícii pre plačúce dievčatá, hoci zvyčajne plačú kvôli mne a nie na mne.“

Hermiona sa na neho cez slzy zaškerila. „Očarujúce.“

„Snažím sa.“

„Tak toto funguje ako patronusove kúzlo?“ spýtala sa Hermiona, keď konečne dokázala prestať plakať.

„Áno a nie, používa tie isté emócie ako patronus, ale nemusíš si pomyslieť na nejakú z nich, čo je dobré, ale je to silné tak ako tvoje šťastné pocity, takže tvrdím, že keby si bola Longbottomom, nepracovalo by to vôbec. Kvôli tomu musíš mať silné emócie, aby sa to dalo použiť. Pamätaj, ľudia nenávidia celý čas, ale šťastie je vzácne.“

„Také pesimistické.“

„Je to pravda. Nenávisť a hnev zatienili šťastie, preto toto kúzlo by ťa mohlo ochrániť len krátku chvíľu. Dúfajme, že dosť dlho na to, aby si unikla preč. A myslím, že tiež mal v úmysle použiť to ako ochranu proti Cruciatus,“ dodal Draco.

„Čože? Ale to nevytvoril on! Každý vie, že kliatba Cruciatus bol vynájdená Thornom Firootom v 13. storočí, keď mu jeho sused úmyselne zrezal jeho kríky ríbezlí,“ Hermiona pozrela na Draca.

„Viem to, ale bol to snaživec, nezabudni. Z toho, čo som prečítal minulú noc, toto kúzlo bolo v skutočnosti zamýšľané ako protikúzlo ku Cruciatus, ale on ho trochu upravil potom, čo vynašiel smrtiacu kliatbu.“ Prelistoval pár stránok dozadu a ukázal na ďalší blok textu, ktorý si označil zelenou farbou.

„Funguje to?“ vyslovila otázku so zatajeným dychom.

„Netuším, nemyslím si, že to tvrdí. Ani som sa celkom nedostal na koniec prekladu.“

„Ale je to lepšie ako nič,“ povedala mu. „Je to oveľa lepšie ako nič. Vieš, že by to mohlo všetko zmeniť.“

„Je len jediná vec, ktorú teraz môžeme urobiť.“

„Ísť za riaditeľom Dumbledorom,“ okamžite povedala Hermiona bez toho, že by ju napadlo niečo iné.

„Ani nápad, potrebujeme to vyskúšať.“

„Čože?“


Kapitola 26. Hermiona sa učí kliatbu



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon.
Chapter 26. Hermione Learns a Curse

Beta.read: EGGY



Kapitola 26. Hermiona sa učí kliatbu

 „A ako presne navrhuješ, že to vyskúšame?“

Draco sa obzrel cez plece na Hermionu, ktorá sa vliekla niekoľko krokov za ním a nadvihovala si lem svojho hábitu, aby zabránila tomu, aby sa zašpliechal blatom.

Pozrela sa nahor na neho.

„Chcem tým povedať, prečo ma vlastne vlečieš von z hradu do tejto špiny? Máme nejaký plán?“

Strávili väčšinu včerajšieho večera prekladaním kúzla, o ktorom ona dúfala, že nejako zachráni jej vzácneho Pottera a možno nejakých ďalších ľudí pred prívalom temných čarodejníkov, ktorí sa blížili. Kúzlo mali premyslené a precvičovali ho. Znova a znova trénovali ich výslovnosť. Študovali ho, až kým ich neboleli oči a plamene v ohnisku sa nezmenili na tlejúci popol. A predsa Draco nejako dokázal  presvedčiť Hermionu, aby sa s ním skoro ráno stretla na schodoch pred vstupnou chodbou.

Viedol ju naprieč pozemkami hradu. Ranný vzduch bol trochu chladný, napriek tomu, že počasie bolo už podstatne teplejšie. Obloha bola naplnená nízkymi, zlovestnými mrakmi, ktoré predpovedali, že neskôr popoludní bude pršať.

Ani jeden z nich toho veľa minulú noc nenaspal a podľa Dracovho názoru kvôli tomu bola Hermiona mrzutá. Náhle sa zastavila a Draco sa otočil, aby na ňu počkal. Pozerala sa na Zakázaný les, ktorý sa rysoval pred nimi.

„Nepôjdeme veľmi hlboko,“ povedal Draco jednoducho.

„Želám si, aby sme tam vôbec nemuseli ísť.“ Hermiona sa na neho zamračila, „zabudol si na ten posledný krát, čo sme sa dostali blízko k Zakázanému lesu?“

Draco určite nezabudol na chvíľu, ktorú spolu strávili v chatrči toho polovičného obra. Ale keď sa na to pozrel spätne, Draco pokáral sám seba za to, že stratil tak veľa času dohadovaním sa, keď tam boli iné veci, ktoré mohol v tej chatrči robiť s Hermionou. Uškrnul sa sám sebe.

„Nerob si starosti, mantichora je mŕtva, nemusíme mať žiadne obavy.“ Povedal rozhodne, bojujúc znovu so svojím úsmevom.

„Tam je niečo iné,“ jej tvár veľmi zbledla a v jej očiach sa objavil záblesk plný obáv. „Bola som tu v jeden deň a myslela som si, že... že ma niekto sleduje.“

„Sleduje ťa? Hermiona, nikdy som si nemyslel, že si taká egocentrická.“

„Nežartujem, Malfoy!“ Jej hlas vybuchol a Draco si všimol, že si začala nervózne poťahovať jeden rukáv na hábite.

„Nerob si starosti, som tu, čo zlé by sa mohlo stať.“ Draco venoval Hermione svoj najjasnejší Malfoyovský úsmev.

Ako odpoveď Hermiona prekrížila svoje ruky a pozrela sa na neho pohľadom, ktorý mu pripomenul, čo zlé by sa mohlo stať.

„Pozri, ak sa chceš vrátiť do svojej nádhernej Chrabromilskej veže a skryť sa za chrbát Pottera, potom nech sa páči!“

Draco sa vzdal pokusu prehovoriť Hermionu, aby ho sprevádzala. Bol Malfoy a to znamenalo, že nikdy o nič nežiada. Otočil sa nazad a pokračoval ďalej medzi tmavé stromy. Potešilo ho ale, keď stále za sebou mohol počuť kroky, spolu s nejasným frflaním pod nosom.

Pokračovali takto dlhý čas, viedol ju hlbšie do lesa, ďalej od hradu. Draco vedel, že slnko už vystúpilo vysoko, ale jasné lúče nedokázali preniknúť cez klenbu stromov. Tiež pochyboval, či slnko zvládne odohnať dažďové mraky, ktoré tak trpezlivo čakali nad školou. Nakoniec sa rozhodol, že už zašli dosť hlboko do temnoty na to, aby urobili, čo potrebovali.

„Myslím, že toto bude dobré miesto,“ prosto povedal.

„Dobré miesto na čo? Ešte stále si mi nepovedal ako plánuješ vyskúšať to kúzlo.“ Hermiona si začala vyťahovať listy von z vlasov. Draco ich viedol cez niekoľko húštin nechápavých stromov a v Hermioniných hnedých vlasoch uviazlo niečo málo listov ako väzňov.

Draco sa na ňu zblízka pozrel a potom povedal, „dobré miesto na to, aby si sa naučila kúzlo Cruciatus.“

Hermiona zmrzla, jej štíhle prsty sa zaplietli do červenohnedého uzla. Zdvihla hnedé oči, aby sa stretla s jeho sivými. Dokonca sa ho ani nespýtala ako to, že to kúzlo pozná alebo kto ho to naučil.  Hermiona nikdy ani na chvíľu nepochybovala o jeho schopnostiach. Jednoducho začala vyčesávať ešte viac listov zo svojich vlasov ako keby ho nepočula.

„Hermiona,“ začal Draco.

„Nie,“ rozhodne ho prerušila. „Musí byť iná možnosť. Vždy je iná možnosť.“

„Nie je tam žiadna iná možnosť, keď to kúzlo funguje proti Cruciatus, potom bude pravdepodobné, že pracuje proti Avada Kedavra, pretože obe pracujú na tom istom princípe.“ Argumentoval.

„Idem za riaditeľom,“ vyprskla a otočila sa, aby si to namierila smerom k hradu.

„Nie, nejdeš,“ Draco ju poľahky dobehol a zachytil ju za plecia. „Pozri, dostali sme sa ďaleko, nechystám sa vrátiť sa, keď to môže byť najdôležitejší objav v moderných čarodejníckych časoch, k nejakým starým ublabotaným profesorom!“  

„To je smiešne,“ ostro vyprskla Hermiona, „a ilegálne!“

„Je to jediná možnosť,“ povedal Draco rozhodne.

„Dobre, keď si teda myslíš, že je to taký dobrý nápad...“ Hermiona zastala a zahryzla sa do pery pozrúc sa preč. „Keď si myslíš, že je to jediná možnosť, tak ty použiješ Cruciatus.“

Draco pustil Hermionine ramená a o krok cúvol. Nikdy nad tým neuvažoval týmto spôsobom.

„V žiadnom prípade nie,“ povedal rozhodne, jeho ústa divne vyschli.

Hermiona stála na mieste, kde ju pustil, hlava sklonená, jej tvár stratená za záplavou vlasov. „Dáva to väčší zmysel, urobiť to týmto spôsobom. Ty už vieš ako. Pravdepodobne si to už najmenej raz robil.“ Jej hlas znel z veľkej diaľky.

„Povedal som nie, urobíme to spôsobom, ktorý som naplánoval.“ Jeho hlas znel pevnejšie, než sa cítil.

„Ale Draco, bolo by to oveľa ľahšie, keby si ty ...“

„Povedal som nie!“  zajačal na ňu Draco.

Nemohol jej povedať, že len pomyslenie na to, ako na ňu vrhá to kúzlo, mu obracalo žalúdok. Pomyslenie na to, že by jej to mohol urobiť niekto iný, ho nútilo chcieť zabíjať. Nemohol jej to povedať... nemohol jej povedať, že ak to kúzlo nebude fungovať, tak že nikdy nebude schopný odpustiť sám sebe, že jej ublížil.

„Bude lepšie, keď to urobíš ty,“ povedal nakoniec, „je tu len malá možnosť, že O'Learyho kúzlo nefunguje. Bez urážky, Grangerová, ale ty nie si veľmi nadaná v čiernej mágii. Najhoršie, čo mi spôsobíš, bude bolesť hlavy a to len v prípade, ak to obranné kúzlo nefunguje.“

Hermiona bola extrémne bledá.

„Ja ani neviem ako sa to kúzli,“ zašepkala.

„Oh, to je ľahké!“ povedal Draco so štipkou nútenej veselosti, „dokonca aj Longbottom by to dokázal!“

Dážď začal ľahko cupotať a donútil Draca a Hermionu zovrieť svoje prútiky.

„Umbraculum,“ povedali takmer súčasne a výbuch farebného svetla okolo ich prútikov vytvoril malé, vznášajúce sa oblaky nad ich hlavami. Hermionin bol modrý a neprekvapujúco Dracov bol tmavo šedý.

„Všetko, čo musíš urobiť,“ začal Draco znova, „je namieriť svoj prútik na mňa a vysloviť kúzlo. Určite poznáš správnu výslovnosť. To je všetko.“

„Je to naozaj tak jednoduché?“ spýtala sa ho prekvapene.

„To je dôvod, prečo je to najobľúbenejšie mučacie kúzlo.“

„Nemôžem to urobiť.“

„Musíš.“ Draco sa otočil od nej a prešiel niekoľko stôp ďalej. „Teraz som pripravený.“

Hermiona zdvihla svoj prútik a namierila ho na neho, špička sa začala triasť. Vlhký vzduch spôsoboval, že jej neposlušné vlasy boli ešte neupravenejšie. Kvapôčky vody začali stekať z koncov jej sponiek. Jej oči boli doširoka otvorené a vyľakané. „Draco, nemôžem.“

„Urob to teraz, Grangerová!“ vyprskol na ňu Draco nahnevane.

Otvorila ústa, aby namietala, ale potom ich znova zatvorila. Hermiona pevnejšie zovrela prútik a na jej tvári sa objavil výraz odhodlania. Draco si vo svojej hlave okamžite začal opakovať protikúzlo, vedel, že sa to chystá urobiť.

„Crucio.“

Kúzlo znelo tak divne, keď prichádzalo z tak nevinného hlasu, ale Draco nemal ani sekundu, aby si to uvedomil, keď zakričal jedinú vec, ktorá by ho mohla ochrániť.

„Arma immeritus!“

Vedel, že ho kúzlo zasiahlo; dopad bol silný. Neskoršie Draco žasol na tým, že si nikdy neuvedomil, že Hermiona je taká mocná čarodejnica. Ale teraz, mohol myslieť len na jedinú vec... žiadna bolesť tam nebola. Obklopovalo ho mihotajúce sa opálové svetlo a mdlé raňajšie svetlo sa trblietalo po jeho okrajoch. Nejasne vedel, že Hermiona má stále prútik namierený na neho, udržujúc kúzlo. Cítil ako jeho energia rýchlo začína miznúť. Jeho perleťový štít začínal ustupovať. Slabý pocit pálenia začal narastať a Draco vedel, že ešte okamih dlhšie a začne cítiť plný účinok kliatby Cruciatus.

Hermiona spustila svoj prútik.

Skončilo to. Dracovi povolili kolená a padol na zem do blata. Mal pocit akoby cez neho práve prešlo tisíc dementorov. Každý kúsok pozitívnych pocitov z neho vyprchal, odčerpaný tým kúzlom. Zatvoril oči a okamžite z neho vyrazil hlboký výdych, keď do neho narazila Hermiona a ovinula svoje ruky okolo neho.

„Prepáč, prepáč, Draco, je mi to ľúto.“

Draco sa na ňu pozrel. Hermionine oči sa naplnili tými lesklými slzami, na ktoré sa tak nenávidel pozerať.

„Nechcela som to urobiť, vedela som, že som to nemala.“ Prepukla v plač a odtiahla sa od Draca, takmer akoby sa ho bála dotknúť.

Hermiona kľačala vedľa Draca, jej hlava sklonená, vzlykala do svojich rúk. Draco si pomyslel, že si asi niečo mrmle nesúvisle pod nosom, ale bolo ťažké povedať, čo, keď  ešte k tomu začala koktať.

Draco sa uspokojujúco nadýchol, snažil sa znovunadobudnúť niečo zo svojej sily. Natiahol ruku, uchopil Hermionine ruky a odtiahol ich preč z jej tváre.

„Hermiona,“ povedal jemne, „je to v poriadku. Neublížila si mi.“

Usedavý vzlykot začal tíchnuť a Hermiona zamrmlala: „Neublížila?“

Draco zdvihol jej bradu nahor tak, aby sa jej pozeral do tváre. Slzy stále zahmlievali jej oči, ale v tejto chvíli ich zadržala.

„Nie, nezranila si ma. Kúzlo fungovalo.“

Jej oči sa rozšírili a úplne prestala plakať.

„Vážne? Vážne to fungovalo?“

Draco sa ospalo na ňu usmial; bol tak vyčerpaný.

„Áno, fungovalo, veľmi to vyčerpáva čarodejníka, ale fungovalo to.“

Hermionina dolná pera sa začala chvieť a ovinula svoje ruky okolo Dracovho krku a pevne ho objala, slzy jej začali bohato padať.

„Myslela som, že som ti ublížila,“ zamrmlala.

Draco ju neobratne poklepal po hlave.

„Bez urážky, Grangerová, ale zdáš sa veľmi precitlivená v poslednej dobe.“

„Precitlivená? Myslíš, že som precitlivená?“ Hermiona sa odtiahla od neho.  „Za chvíľu máme záverečné skúšky a to nehovorím o NKÚ. Strávili sme celý týždeň rozprávaním sa o temných kúzlach a o diabolských čarodejníkoch.“ Hermiona sa postavila a začala sa nahnevane prechádzať v mlhavom daždi, jej malý dáždnik nestíhal udržovať s ňou krok. „A ty si ma vytiahol sem von a prinútil si ma použiť nielen kúzlo čiernej mágie, ale k tomu ešte aj neodpustiteľné! A potom, samozrejme, niečo sa medzi nami deje. A nepozeraj sa na mňa ako keby si nemal najmenšiu predstavu o čom hovorím! Pre Merlinovu bradu! Niet divu, že som v tejto chvíli trochu podráždená.“

Draco si nemohol pomôcť, ale trochu si odfúkol  s ťažko zadržiavaným smiechom. 

„Oh, myslíš, že je to zábavné?“ Jej tmavé vlasy boli kvôli dažďu skôr čierne a začali sa jej lepiť na tvár a krk. „Čo keby som ti ublížila? Nemyslím, že by som to zniesla.“ Jej pobehovanie skončila a Hermiona si sadla vedľa Draca, hnev v jej očiach sa rozplynul.

„Prečo by si to nezniesla?“ teraz sa Draco cítil lepšie; jej zúrivé rečnenie ho vždy pobavilo, dokonca aj keď bolo namierené na neho. Ale teraz položil nebezpečnú otázku a všetko pobavenie z jeho hlasu zmizlo. Draco si nebol celkom istý, či ktorýkoľvek z nich bol pripravený na odpoveď.

„Pretože... nechcela som, aby si sa zranil. A samozrejme nechcela som byť tým, kto ťa zranil.“ Zdalo sa, že veľmi opatrne volí slová.

Draco sa oprel dozadu o kmeň stromu. Neboli očividne prichystaní urobiť dnes viac odhalení, možno to tak bolo lepšie. Nebol si istý tým, akoby odpovedal, keby sa ho spýtala tú istú otázku. Vietor silno zadul a všetky vetvy sa rozhojdali a poslali nadol vodopád kvapiek. Draco zatvoril oči, keď dopadli na jeho tvár; vedel, že by sa asi čoskoro mali vrátiť do hradu, skôr než si niektorý jej prekliatych priateľov uvedomí, že chýba. Ale ustavičný dážď začal padať silnejšie a Hermiona sa posunula smerom k nemu a k veľkému Dracovmu prekvapeniu sa posadila oproti nemu. Draco sa rozhodol, že aj Potter a Weasley môžu vyslať celý tím aurorov, je mu to srdečne jedno.

„Tak to vážne fungovalo?“  Spýtala sa ho znova po niekoľkých chvíľach ticha.

„Áno,“ ospalo odpovedal.

„Myslíš, že by to mohlo zastaviť Avada Kedavra?“  Hermiona znela trochu dychtivo.

„Pri mojom odbornom odhade mohlo. O'Leary sa zatiaľ nemýlil.“

„To je na teba veľmi optimistické.“

Draco sa na ňu pozrel.

„Nuž, veď sa zakaždým sťažuješ, že som príliš pesimistický. Ale ak chceš dôkaz, naučíme to Pottera a keď nabudúce sa ho Voldemort pokúsi zabiť, budeme mať istotu. Podľa toho ako poznám Pottera a jeho schopnosť byť v pravý čas na pravom mieste, budeme musieť počkať týždeň alebo tak.“ Draco sa na ňu zaškeril, ale Hermiona sa na neho zamračila.

„Nemyslím si, že je to zábavné.“

Draco sa zaksichtil a potom sa naklonil, aby ju pobozkal. Jedna ruka zľahka zatláčala zadnú časť jej krku. Stiahol sa milimeter alebo dva.

„Áno, viem.“ Povedal predtým než ju pobozkal znova.

Hermiona sa usmiala naproti jeho perám a položila ruky okolo neho a pritiahla ho bližšie. Prerušila bozk.

„Pripomeň mi, že neskôr mám byť na teba nahnevaná.“

„Oh, nerob si starosti, som si istý, že na to nezabudneš. Pravdepodobne len čo skončím, poviem niečo rovnako vtipné, čo ťa rozhnevá.“

Draco sa posunul tak, aby bol nad Hermionou; skúmal ju na chvíľu. Jej mokré vlasy ležali vo vyrovnaných navlhčených kučerách okolo jej tváre a pliec, jej rovnako tmavé oči sa zdali ešte hlbšie ako obyčajne. Veril, že vďaka tým všetkým slzám, ktoré nedávno vyronila.  Bola skutočne niekedy takmer príliš pekná, niežeby jej to niekedy povedal. Draco sa na ňu usmial a znova ju pobozkal, stratiac sám seba v teple, ktorým ho ovládla.

-------------------------------------------------------

Dážď stále voľne padal, keď kráčali smerom k Rokfortu. Pozemky boli opustené vďaka nepriaznivému počasiu a Draco bol rád za taký malý kúsok šťastia. Akoby reči neboli už aj tak dosť zlé, zmienka o nich dvoch, ako sa prechádzajú cez pozemky a vyzerajú akoby práve spadli spolu do jazera, bola nepredstaviteľná. Niežeby sa v skutočnosti zrútili do jazera, ale bolo by to asi lepšie vzhľadom na to, aký mokrí boli. Jedinou suchou vecou na nich boli ich tašky.

Draca opäť potešilo, že na rozdiel od väčšiny čarodejníc, ktoré poznal, Hermiona použila časovo náročné vodu odpudzujúce kúzlo na tašku a nie na elegantné šaty alebo moderné topánky.

Hermiona zachytila jeho pohľad a usmiala sa na neho. Jej oči boli jasné a ružový náznak zafarbil jej líca. Keď pokračovala v spojení s jeho očami, žiarivý odtieň sa prehlboval až k jasnému rumencu a Hermiona sa odvrátila preč hryzúc si svoju peru. Draco sa pre seba zaškeril, keď ho práve napadla myšlienka odtiahnuť ju nazad cestou, ktorou prišli a urobiť s ňou ešte viac vecí, než sa už prihodili. Niežeby mu to dovolila, ale Draco si to mohol predstavovať.

Zastavil sa pred veľkými dverami a otočil sa k nej.

„Bude lepšie, keď pôjdeš prvá. Nechceme, aby nás niekto videl spolu.“

Zdalo sa, že teplý lesk jej očí pobledol a Draco ju už-už chcel odprosiť, keď zatlačila rýchlo do dverí a prešla vedľa neho. „Máš pravdu, samozrejme, mala som to vedieť.“  Vyprskla na neho predtým než za sebou zatvorila dvere.

Dážď začal dopadať silnejšie a bolo počuť rachot hromu. Draco stál a civel zdesene na dvere. Nikdy to nebolo také absurdné, čo sa toho týka, keď jednal s Pansy alebo s nejakým iným dievčaťom.

„Možno, je to záležitosť tých u muklov narodených.“ Zamrmlal si pre seba, keď nakoniec vstúpil do školy, potom než dal Hermione väčší náskok, než pôvodne plánoval.

Pri jeho ceste do slizolinského podzemia sa pár ľudí na neho čudne pozrelo. Ale nikto nemal odvahu, aby sa ho niečo spýtal. Dokonca ani Crabbe a Goyle, Draco skôr naháňal hrôzu. Všetci z mladších ročníkov robili, čo mohli, aby sa mu vyhli.

Žaláre sa zdali prázdne, väčšina študentov dnes kvôli pochmúrnemu počasiu radšej zostávala vo vyšších a suchších častiach školy. Toto ale Dracovi skvele vyhovovalo; v tejto chvíli naozaj nemal náladu chodiť medzi ľudí. Všetko čo chcel, bola šanca vyčistiť sa.

Para v sprchách zahalila vzduch a Draco sa stratil vo svojich vlastných myšlienkach, keď horúca voda mu odplavovala blato z tela. Väčšina z týchto myšlienok mala do činenia s istým hnedovlasým chrabromilským dievčaťom. Dracovi sa zvlášť páčila tá, v ktorej sa jej podarilo dostať sa do žalárov a pripojiť sa k nemu v sprche.

Draco vypol vodu s roztúženým vzdychom. Musí na ňu prestať myslieť. Vedel, že sa musí zbaviť tejto fixácie, ktorú mal na Hermionu. To sa skutočne stávalo veľmi nepríjemné. Zdalo sa, že vždy sužuje jeho myšlienky. Polovica času z týchto myšlienok bola úplne nevinná. Zdalo sa, že nevinné myšlienky prichádzajú tak často ako tie neslušné. Ale tie sa nezdali správne, pretože tie druhé uplatňoval zvyčajne v súvislosti s čarodejnicami.

Lucius mu raz povedal, že je v poriadku byť niečím posadnutý. Posadnutosť bola hnacou silou, ktorá môže vyformovať niekoho vlastnú vôľu. Ale Lucius ho varoval, aby nedovolil ničomu vymknúť sa mu spod kontroly, pretože chcenie by sa ľahko mohlo stať potrebou.

Draco vedel, že už nemôže nechať veci zájsť ešte ďalej. Ona ho už začala ovplyvňovať spôsobmi, o ktorých si nikdy nemyslel, že sú možné. Stal sa viac znepokojený situáciou čarodejníckeho sveta. Nehovoriac o tom, že pred ňou sa nezamýšľal nad Voldemortom, ale potom sa zabral do úvah nad jeho vlastnou bezpečnosťou. Hoci teraz sa začal zamýšľať nad JEJ bezpečnosťou. Niekto to musel byť, keď ona to očividne nebola. A dokonalý Potter nemal dosť rozumu, aby udržal svojich priateľov mimo nebezpečenstva. Však to bolo Hermionine veľké šťastie, že tento rok strávila s ním tak veľa času;  udržal ju mimo nebezpečenstva. Ale keď nebola s ním, ako ju mohol chrániť, keď ju Potter dostane do ťažkostí? Možno, že by ju mohol naučiť ešte pár trikov; zvládla Cruciatus obdivuhodne. Draco sa trochu uškrnul, keď si vybavil Hermioninu reakciu na lekciu v čiernej mágii.

Natiahol si čisté, suché šaty, prešiel si prstami po svojich vlhkých vlasoch, zahladzujúc ich späť. Jeho úškrn bledol. Potreboval sa od nej vzdialiť skôr, než bude neskoro. Je jedna vec túžiť po nej, ale bol na pokraji toho, aby si myslel, že to bolo niečo oveľa väčšie. Vzadu v svojej hlave počul Luciusa.

„Potreby ťa robia slabým.“

Prišiel ďalší list od Luciusa. Bol tak záhadný ako ostatné. Stav jeho matky sa zhoršil, ale nie strašne. Bol to vážny prípad, ale doktori zostávali plní nádeje. Hoci Draco si nevedel predstaviť nejakého doktora zo Sv. Munga dosť odvážneho na to, by povedal Luciusovi Malfoyovi, že jeho žena umiera.

Po prvý raz za veľmi dlhý čas chcel ísť Draco skutočne domov. Musel vedieť, či je chorá alebo nie. A pochyboval, že sa to dá urobiť bez toho, aby kontaktoval Luciusa. Jeho list bol krátky, k veci, a tak starostlivo formulovaný ako akýkoľvek list, ktorý Draco poslal Luciusovi. Len sa prosto spýtal, či by nemohol zariadiť, aby prišiel a navštívil svoju matku. Keď bol nakoniec spokojný so správou, zamieril k soviarni.

Vybral nevýraznú hnedú školskú sovu, aby doručila jeho list. Jeho vlastná sova bola niekde preč, ale Dracovi to bolo jedno. Výr, ktorý mu Lucius dal v deň, keď odišiel do Rokfortu, bol príliš rozčúlený, keď musel doručovať listy pre Draca a často uvažoval, či sa sova niekedy zastavila na panstve, aby odovzdala Luciusovi novinky o jeho synovi. Nie, Draco uprednostňoval používane školských sov.

List bol v bezpečí a Draco sledoval z okna ako naložená sova mizla v temných búrkových mrakoch, ktoré obklopovali školu. Práve sa otočil, aby išiel naspäť, keď cez dôverne známe zvuky  množstva húkajúcich sov započul ešte jeden. Draco skúmal temnú miestnosť a hľadal niečo, čo tam nepatrilo. A potom, pri vchode sa objavila mladá žena oblečená do školského hábitu s pevne stlačeným listom vo svojich rukách, ako keby sa obávala, že zatúlaný vánok sa pokúsi zobrať jej ho a odveje ho niekam preč. A len čo sa postava priblížila, Draco si uvedomil, kto to bol.

„Pansy,“ jednoducho povedal Draco.

Druhá Slizolinčanka uskočila nazad so splašeným výkrikom. Nepredpokladala, že tu ktokoľvek bude.

„D... Draco,“ odpovedala Pansy, keď rýchlo vrazila svoj list hlboko do vrecka. „Kde si bol dnes ráno? Nikdy nevynecháš raňajky.“

„Musel som niečo urobiť,“ opatrne odpovedal Draco.

Pansyine oči sa nejasne zúžili, ale potom sa teplý úsmev rozpustil chladné črty jej tváre. „Rozumiem,“ jej úsmev sa prehĺbil, „práve teraz prechádzaš ťažkým obdobím, to s tvojou matkou a tak. Moja matka má hlavu v smútku, ak ti mám pravdu povedať, už bola štyri krát u Sv. Munga a prišla domov ešte viac rozrušená ako bola predtým.“

Draco na to nepovedal nič; uvedomil si, že ho Pansyine sympatie dosť znepokojujú.

„Viem, že som ti to hovorila už predtým,“ Pansy prešla k nemu a položila mu ruku na rameno, „ale ak sa budeš chcieť s niekým porozprávať, som ti vždy k dispozícii.“ Usmiala sa a zosilnela svoj stisk. „Ani sa nemusíme rozprávať, ak nechceš, existujú iné veci, ktoré môžeme radšej robiť, keby si chcel.“

Pansy zdĺhavo prešla rukou nahor po jeho pleci, a potom dozadu cez jeho vlasy. Jej prsty sa stiahli a ona si ho pritiahla nadol, aby sa stretla s jeho perami. Boli hladké a lesklé od niečoho, čo vždy mala na nich. Kedysi to Draco považoval za veľmi pôsobivé. Ale nebolo v tom nič z tej opojnej, neovládateľnej vášne, ktorú cítil, keď pobozkal Hermioniu. Nikdy nikdy jej nebol dosť blízko. Ale bozkávajúca Pansy bola práve taká ako vždy. Premyslená a chladná.

Náhly zvuk zaznel nevhodne v temnote miestnosti. Draco zatlačil Pansy dozadu a prehľadával tienisté zákutia soviarne. Pomyslel si, že sa to možno len zabuchli dvere, ale nebol si tým istý. Pansy sa pokúsila ovinúť svoje ruky okolo neho, ale on ju zatlačil späť.

„Odstúp, Pansy,“ vyprskol.

Pansy zakopla zúrivo a zasyčala na neho.

„Čože, bojíš sa, že ťa tá humusáčka uvidí?“

Draco ustúpil, pretože bol, v skutočnosti, znepokojený na tým, že by sa toto mohlo doniesť k Hermione.

„Nevolaj ju tak.“  Jeho hlas bol pevný a studený. Používal tento hlas, aby udržal Crabbe a Goyla v rade alebo aby vyľakal mladšie ročníky a zastrašil niekoho z tých starších. Ale Pansy sa len usmievala.

„Si na tom horšie, než som si myslela, však Draco?“


Kapitola 27. Omyl



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon.
Chapter 27. The Mistake

Beta.read: EGGY



Kapitola 27. Omyl

„Teda, keď sa Katie načiahla po džbán džúsu, otočila sa na Angelinu, ktorá práve povedala niečo naozaj bystré…“ Ron zastal, aby sledoval ako sa Harry konečne rozhodol pohnúť s pešiakom.

„A to dalo Georgovi príležitosť, na ktorú čakal,“ pokračoval Harry po Ronovi.

„George začaroval džbán, aby vyzeral ako obrovský chrobák. Katie si to nevšimla, až kým si ho nechcela naliať do svojho pohára.“ Ron sa zaškeril na Hermionu. „A čo urobí niekto, kto práve zistí, že jeho džbán džúsu teraz vyzerá čudne ako obrovský tučný chrobák s trasúcimi sa tykadlami a tým všetkým?“ Ron sa spýtal Harryho.

„Odhodila ho,“ povedal Harry rýchlo. „Priamo na Freda, hoci to mohla byť náhoda.“

„Asi si nemyslíte, že chrobák môže niekoho naozaj neúmyselne udrieť.“ Ron zastal, aby si prezrel šachovnicu. „Ale kúzlo, ktoré použil George, len spôsobilo, že džbán vyzeral ako chrobák….“

Harry sa zamračil, pretože mu Ron zobral koňa, predtým než povedal, „…stále to bol vlastne ťažký džbán džúsu…“

„…a to je dôvod, prečo môj drahý starší braček trávi svoje popoludnie v nemocničnom krídle.“

„A Katie sa nerozpráva s Georgom,“ dodal Harry.

Hermiona si pritiahla purpurovú prikrývku tesnejšie okolo ramien. Bola stále premoknutá, Harry a Ron obaja naliehali, aby si sadla a vypočula si ich zopakovanie veľmi vzrušujúceho rána, ktoré zmeškala.

„Bude v poriadku?“ spýtala sa s ľahkým náznakom starosti.

„Oh, bude v poriadku, Fred má tvrdú hlavu.“ Ron vzal Harrymu kráľa.

Harry vyzeral zmätene nad svojou porážkou a zaškeril sa na Rona, „To musí byť nejaká Weasleyovská črta.“

„Neviem o čom hovoríš,“ zafučal Ron odmietavo znejúc neuveriteľne podobne ako Hermiona.

Hermiona sa zdvihla z pohovky, na ktorej sedela a vyhrnula si mokré rukávy.

„Ak vám to neprekáža, idem si nájsť niečo suché na oblečenie.“

„Kde si vôbec bola?“ spýtal sa Harry.

Ron prestal ukladať figúrky na novú hru a znova si obzrel si Hermionu zdola až nahor.

„Vyzeráš, ako keby si bojovala s obrovskou sépiou a stavím všetky moje čokoládové žabky, ktoré mi zostali z Vianoc, že si vyhrala.“

„Bola som… len som pracovala na mojom projekte z Aritmantiky.“ Hermiona sa začala veľmi zaujímať o komplikovanú zlatú výšivku leva na prednej časti prikrývky, ktorú mala na sebe.

„Oh,“ povedali obaja chlapci naraz.

Hermiona sa na nich pozrela a uvidela, ako Ron perami vyslovil: „Malfoy“ a Harry súhlasne prikývol.

„Pozrite, to čo sme robili, je skutočne dôležité.“ Hermiona cítila, že sa začína červenať, pretože posledná hodina ich spoločného času nemala nič spoločné so školskou prácou.

Ako keby jej Ron čítal myšlienky, vydal priškrtený zvuk zo svojho hrdla, „Eeh, Hermiona, my to nechceme vedieť.“

Hermiona sa nich oboch zamračila a prešla cez spoločenskú miestnosť až k dievčenskému schodisku a obzrela sa na nich. Čakala, že uvidí ako sa Ron na ňu hrozivo tvári, ale jej priatelia boli hlboko zabratí do šachovej partie. Usmievala sa, keď ich pozorovala, vedeli s kým bola, ale ani jeden z nich sa nezdal vytočený. Takmer akoby sa s tým zmierili. Pravdepodobne preto, že si mysleli, že sa len trochu zbláznila kvôli tomu, že je v puberte. Ale keď túto záležitosť zvládali vďaka tomu ľahšie, Hermiona nemala námietky.

––––––––––––––––––––––––––-

Hermiona vliezla do postele a pritiahla si hrubý, teplý paplón až ku brade. Jej čisté, vlhké vlasy boli vyčesané do uzla na vrchu jej hlavy, ktorý by nikdy nezostal na svojom mieste, keby bola muklovské dievča. Musela pripustiť, že Lavender a Parvati poznali pár dobrých trikov. Nebolo ešte popoludnie, ale Hermiona premýšľala o tom, aké skvelé by bolo teraz si zdriemnuť. Zvonka veže vzdialene zahrmel hrom a Hermiona sa zakutrala ešte hlbšie. Ďalší dobrý dôvod prečo zostať v posteli.

Kúzlo fungovalo. Hermiona sa doširoka usmiala. Zvládli to. Našli niečo, čo zastaví vražednú kliatbu, vlastne Cruciatus prinajmenšom. Nebudú s určitosťou vedieť, či to zastaví Avada Kedavra, až kým to niekto naozaj nepoužije proti tejto hrôzostrašnej kliatbe. A podľa toho, čo povedal Draco, na udržanie O'Learyho kúzlo bolo treba tak veľa energie, že bude fungovať len pár minút. Ale bolo to lepšie než nič. Ohromujúco lepšie. Pretože na základe tohto kúzla by mohli byť vytvorené nové kúzla. Možno jedného dňa bude skutočne existovať protikúzlo.

Áno, bolo to skvelé ráno. Áno, vrhnúť na Draca Cruciatus bolo veľmi namáhavé. Nikdy si, dokonca ani v najvzdialenejších okrajoch svojej fantázie, nemyslela, že niekedy vrhne také kúzlo. Ale bolo to s najlepším úmyslom; nechcela mu ublížiť, skutočne. A teraz to vedeli naisto.

A potom po kúzle…  Pod stromami, chúliaci sa spolu pred dažďom. Hermiona si zľahka vzdychla. Cítila sa tak bezpečne, že bola schopná povedať, že začínala akceptovať skutočnosť, že pokiaľ ide o Draca, tak zažíva pocity, ktoré nikdy predtým nezažívala. Ale bolo to správne? Čo ak ich flirtovanie zašlo priďaleko? Čo ak sa do neho zamilovala? A čo ak on do nej nie?

Ozvalo sa slabé zaklopanie na dvere. Hermiona sa posadila, keď sa Ginny Weasleyová naklonila cez okraj dverí a nakukla nervózne dnu.

„Som tu len ja, Ginny.“ Zavolala na ňu Hermiona z postele. Ginny sa vyhýbala Lavender a Parvati od tej doby, čo pred týždňom z ich pazúrov zachránila Hermionu .

Ginny vošla do miestnosti a zavrela za sebou dvere. Jej tvár bola bledá a tvárila sa ustarane. Jej červené vrkoče sa začali rozpadať a tenký povlak potu je svietil na tvári ako keby sem práve dobehla.

„Ginny?“ Hermiona vyliezla z postele, „deje sa niečo zlé?“

„Hermiona, ja…“ ale Ginnin hlas zmĺkol, keď nervózne skúmala svoju priateľku.

„Čo je? Čo sa deje? Sú všetci v poriadku?“ Hermionin hlas silnel v panike nad Ginniným tichom.

„Nie, nie, nikto nie je zranený. To len, dobre, išla som do sovinca, aby som poslala dopis matke.“ Ginny si hrýzla svoju spodnú peru, keď sa rozhodla pokračovať, „oh, Hermiona, videla som Malfoya ako sa bozkáva s tým slizolinským dievčaťom.“

„Pansy?“ ohromene sa spýtala Hermiona.

Ginny slabo prikývla.

„Si si istá?“ spýtala sa otupene Hermiona, jej predstavivosť náhle naplnila jej myseľ obrázkami Draca bozkávajúceho Pansy. Bozkával ju v knižnici, v ich spoločenskej miestnosti, vonku na pozemkoch. Hermiona ho videla bozkávať ju na každom mieste, kde predtým bozkával ju.

Ginny znova prikývla.

„Si v poriadku?“ spýtala sa a vykročila dopredu.

Hermiona zatriasla hlavou a snažila sa vyčistiť si svoju myseľ.

„Ja … Ja som v poriadku,“ povedala nakoniec.

Znepokojený výraz, ktorý mala mladá Weasleyová na tvári to ale popieral.

„Je mi dobre, Ginny, vážne, prečo by mi malo záležať na tom, či sa chce Malfoy bozkávať s tou hlupaňou s buldočou tvárou?“ Hermiona zacítila ako sa jej stiahlo hrdlo.

„Hermiona,“ Ginny podišla, aby sa dotkla Hermioninho pleca, ale druhé dievča ustúpilo.

„Vážne, Ginny, som skutočne unavená. Myslím, že si pôjdem ešte na chvíľku ľahnúť.“

„Hermiona,“ naliehala Ginny, jej oči rozšírené obavami.

„Ginny,“ Hermiona zovrela ruky jej priateľky vo svojich vlastných, „som v poriadku, vážne. Je to len koniec-koncov Malfoy.“

Ginny sa zamračila, ale nakoniec prikývla, „V poriadku. Myslím, že ťa teda nechám samu.“

Hermiona počkala, až kým Ginny za sebou nezatvorila dvere predtým než sa vrátila do postele. Ľahla si, skrútila sa do klbka a pritiahla si kolená až k brade. Zľahka vydýchla a veľmi sa namáhala, aby sa nerozplakala. Ale úprimne, čo vlastne očakávala?

---------------------------------------------------------------

Nervózne kráčala vonku pred triedou Aritmantiky. Už niekoľko dní sa Hermiona Dracovi vyhýbala. Neopustila vežu z obavy, že by ju Draco vystopoval a nemyslela si, že by sa v tejto chvíli dokázala na neho pozerať. Dokonca Hermiona nešla ani do Veľkej Siene na obed, povedala Ronovi a Harrymu, že sa cíti pod psa a oni ju nechali tak. Ginny samozrejme vedela viac, nehovorila o tom, ale priniesla Hermione nazad kúsok z každého jedla. Hermiona zostávala schovaná v ich vlastnej spoločenskej miestnosti, bezpečná pred sympatiami Draca Malfoya. Teraz ale nemala na výber, musela mu čeliť.

Zhlboka sa nadýchla a zatlačila na dvere, aby ich otvorila. Hermiona zastala, aby sa ospravedlnila profesorke Vectorovej za neskorý príchod. Niekoľko z najbližších študentov na ňu pozrelo a sledovalo ju, keď sa šplhala hore schodmi a posadila sa na svoje miesto vedľa Malfoya.

„Teraz, keď už sme tu všetci, začneme,“ profesorka Vectorová začala niečo zapisovať na tabuľu.

Len čo sa Hermiona usadila na svojej stoličke, Draco sa otočil k nej.

„Kde si bola?“ zasyčal nahnevane.

Hermiona vytiahla rolku pergamenu a tmavozelené brko. Dívala sa dopredu a ignorovala Draca. Avšak on to nemienil vzdať. Schmatol ju za ruku a mykol s ňou tak, že sa na neho pozrela.

„Myslel som, že sa ti niečo zlé stalo, myslel som si, že si zranená alebo chorá!“ syčal nahnevane, jeho pôvodne nízky hlas zosilnel tak, že sa najbližší študenti otočili, aby sa na neho pozreli.

Hermiona vytrhla svoju ruku z jeho a vybuchla: „Jediná zlá vec, čo sa mi stala, si ty!“

Draco vyzeral šokovaný a nahnevaný.

„O čom to rozprávaš?“ Hermiona sa otočila od neho znovu preč. „Hermiona, čo je to?“ zavrčal na ňu, prakticky každý študent v triede zanechal svoje pergameny a sledoval ich.

„Prečo sa nespýtaš Pansy?“ odpovedala protivne.

„Nejaký problém?“ Nahnevaný hlas prerušil ich hádku, „Slečna Grangerová? Pán Malfoy?“

Napriek tomu, že ich sledoval každý študent, napriek tomu, že ich napomenula profesorka, sa Hermiona a Draco na malý moment pozreli navzájom do očí a vymenili si nahnevané pohľady, predtým než sa stiahli nazad a súčasne zatriasli hlavami.

Hermiona cítila ako sa jej začína triasť brada, ale odmietla dať mu satisfakciu tým, že ju uvidí plakať, tým, že pochopí, že jej ublížil, že vyhral. Trieda mlčky pokračovala a hneď ako im profesorka Vectorová dala rozchod, Hermiona vystrelila zo svojho sedadla.

Pretlačila sa okolo študentov a vystrelila cez dvere, dala sa do šprintu len čo sa dostala na chodbu. Hermiona vedela, že ju prenasleduje a hnala sa ďalej. Obzrela sa cez plece, aby zistila, či mu dokázala uniknúť a vbehla priamo do siedmakov z Bystrohlavu. Hermiona zacítila, ako padá dozadu, keď ju mrzuto odsotilo dievča, jedna z priateliek Cho.

„Vďaka,“ zamrmlala Hermiona, keď jej niekto pomohol na nohy.

„Nebolo by odo mňa veľmi gentlemanské, keby som ťa nechal roztiahnutú na podlahe.“ povedal lenivý pomalý hlas.

Hermiona sa ocitla tvárou tvár k Dracovi. Zaškeril sa na ňu, jeho najtypickejším malfoyovským výrazom.

„Choď odo mňa preč,“ zasyčala Hermiona.

Draco neodpovedal, len ju popadol za ruku a začal ju ťahať za sebou. Hermiona bojovala proti jeho zovretiu, ale bol na ňu prisilný.

„Grangerová,“ povedal pokojne cez plece, „práve robíš scénu.“ Skutočne, preplnená chodba zastala, aby ich sledovala.

„Nejdem s tebou nikam. Ty namyslený hlupák!“ Hermiona sa zúfalo zmietala.

Draco sa otočil tvárou k nej, „Či pôjdeš ako šiestacka čarodejnica, ktorá si alebo či ťa odnesiem na pleci ako nejaké zlostné batoľa, keď sa tak správaš, ale budeš sa so mnou rozprávať.“

Pustil jej ruku a stál sledujúc ju netrpezlivo. Obklopoval ich zástup šepkajúcich si študentov a Hermiona sa začínala červenať. Draco vyzeral celkom pokojný a bez rozpakov vzhľadom na to, že si uvedomoval všetky tie reči po škole.

„Dobre,“ vyprskla a pokračovala v chôdzi a zamierila na nejaké opustené miesto.

Ich kroky viedli nazad do teraz prázdnej učebne Aritmantiky. Najbližší študenti im ustupovali cez cesty, sledovali ich a šepkali si, keď prechádzali. Otočila sa k nemu, potom čo sa dvere zatvorili a čakala na čokoľvek, čo chce povedať, rozhodnutá, že sa nezlomí, že neukáže svoju bolesť.

Draco stál a pozoroval ju, jeho sivé oči boli tmavé a nečitateľné.

„Videla si to?“ spýtal sa nakoniec.

„Nie,“ Hermiona prehltla, keď sa jej v hrdle vytvorila hrča, „Ginny to videla.“

„Mal som vedieť, že to bola Weasleyová,“ zamrmlal.

„Oh, to je od teba skvelé, zvalíš to na Ginny?“ zamračila sa Hermiona.

„Nebozkával som Pansy,“ zamrmlal, „ona pobozkala mňa.“

„A to je rozhodne rozdiel, však?“

Draco si vzdychol a prešiel si rukou cez vlasy, urovnávajúc ich dozadu. Zdalo sa, že je v pomykove nad tým, čo povedať.

„Pozri,“ Hermiona prerušila mlčanie, „vôbec to nevadí. Môžeš si bozkávať, koho chceš.“

„Môžem?“ Draco znel prekvapene.

„Samozrejme, nie je to tak, že by si mi niečo dlhoval. Nie je to tak, že by to, čo sme robili, niečo znamenalo.“ Hermiona zacítila, ako jej slzy zahalili zrak, keď toto povedala a vedela, že sa musí dostať z tejto miestnosti preč, ale nemohla si pomôcť, aby sa nespýtala, „znamenalo to niečo?

Dracove oči zažiarili divoko so zábleskom zúfalstva v nich, ale nepovedal nič. Zatúlaná slza skĺzla po Hermioninom líci a ona si pretrela oči. Skončilo to, nech to bolo čokoľvek; ukončila to. Hermiona prešla k Dracovi, nadvihla sa a nežne ho pobozkala na líce. Venovala mu najchatrnejší z úsmevov a unikla jej ďalšia slza, ale neobťažovala sa utrieť ju, zdalo sa, že to teraz nemá význam. Hermiona prešla okolo neho von do davu ľudí a zanechala ho samého.

--------------------------------------------------

Hermiona nahnevane krokovala svoju izbu. Naprieč kamennou podlahou, okolo postelí a potom zase nazad. Lavender a Parvati sedeli spolu na Parvatinej posteli a maľovali si nechty a sledovali ju so zmäteným záujmom.

„Hermiona,“ povedala Lavender, „niečo sa deje?“

„Nechala som v knižnici moju knihu Elixírov,“ vybuchla Hermiona, „nemôžem uveriť, že som v knižnici nechala moju knihu Elixírov.“ Zastala a pozrela na hromadu kníh, ktoré mala roztrúsené po posteli a zúfalo hľadala nadpis Elixíry.

„Tak prečo nejdeš do knižnice a nezoberieš si ju?“ Navrhla Parvati počas napínania prstov na nohe, keď sa snažila zachytiť svetlo z ohňa.

Hermiona civela na obe dievčatá.

„Odkedy ty nerada chodíš do knižnice?“ Lavender ju starostlivo sledovala, „Vieš, dnes sa celý deň chováš tak komicky.“

Hermiona sa znova začala prechádzať a pokúšala sa ignorovať príliš zainteresované pohľady, ktoré dostávala od svojich spolubývajúcich. Áno, chovala sa celý deň komicky. Ale čo sa dalo čakať? Necítila sa dobre, celkom pusto a studeno. A bola to všetko jeho chyba. Hermiona nenávidela Draca.

Rozhnevane zastonala; nedalo sa nič iné robiť. Hermiona zobrala plášť zo stoličky a prehodila si ho cez plecia. Lavender a Parvati ju pobavene sledovali, keď vybehla z izby rozhodnutá, že dostane svoju knihu Elixírov naspäť, do čerta s Malfoyom.

Trvalo to len niekoľko minút, kým sa dostala ku knižnici; veľa študentov malo práve namierené do Veľkej Siene na večeru. S nádejou, že ak bude mať šťastie, bude Malfoy medzi nimi. Celý dnešný deň sa Hermiona niečím zamestnávala, pracovala na domácich úlohách a učila sa na nadchádzajúce záverečné skúšky, ktoré budú za pár týždňov.

Hermiona robila čokoľvek, len aby nemusela myslieť na Draca. Ublížil jej. To, čo sľúbila sama sebe, že sa nestane, sa stalo. Nikdy nemala v úmysle dovoliť, aby sa ten slizolinský hlupák dostal tak blízko k nej, a predsa si rozhodne dokázal nájsť nejakým spôsobom cestičku do jej vnútra. Hermiona bola šokovaná, keď si uvedomila, že nebola na neho ani rozčúlená. To, čo povedala v starej triede Aritmantiky, bola pravda, nedlhoval jej vôbec nič. Len preto, že nechala samu seba dostať sa blízko k nemu, že mu verila, že si o neho robila starosti, nebola jeho zodpovednosť. Ale predsa len sa Hermiona ešte nikdy v svojom živote necítila tak úboho.

V knižnici bolo viac ľudí, než Hermiona predpokladala. Niekoľko Bystrohlavčanov, ktorých poznala a tiež pár Bifľomorčanov. Všetky oči ju sledovali. Ako prechádzala cez veľkú miestnosť mohla rozumieť niektorým šepotom.

„Počul si, čo sa predtým stalo? Vidíš ju? To je Hermiona Grangerová,“ zašepkal jeden hlas po jej ľavici.

„…zamilovaná do nejakého Slizolinčana, verili by ste tomu? Predstavte si, Chrabromilčanka a Slizolinčan.“ Ďalší hlas sa ozýval sprava.

Hermiona zastala v svojej ceste a obrátila sa, aby sa zlostne zamračila na najbližšiu skupinku rečniacich študentov. Nastalo rozpačité ticho, keď sa každý okamžite sklonil nazad na svoj stôl. Postála chvíľu dlhšie, varujúc každého predtým, aby niečo povedal. Ale už všetci študenti sa tvárili rovnako skrúšene.

Prešla po malom točitom schodisku a namierila si to do ich miestnosti. Jej žalúdok jej urobil salto vzad a Hermiona si musela zahryznúť do pery, keď sa začala chvieť, jasný signál, že sa chystá plakať.

Dvere do miestnosti neboli zamknuté, Hermiona nešťastne otočila kľučkou a vošla plná očakávania, že ho uvidí. Ale miestnosť bola prázdna. Hermiona sa zamračila, vedel dobre, že dvere nesmie nechať otvorené.

„Draco?“ zavolala, ale žiadna odpoveď tam nebola.

Jej zamračenie sa prehlbovalo, keď kráčala ďalej do izby. Nával mrzutosti rástol nad jeho nedbanlivosťou, tieto knihy boli na nezaplatenie.

Hermionine oči našli jej knihu Elixírov položenú na mieste vedľa stola. Vyzerala takmer novo zviazaná v porovnaní so starodávnymi zväzkami, ktoré ju obklopovali. S výdychom úľavy ju Hermiona zdvihla a zastrčila si ju do tašky. Otočila sa k odchodu, keď jej oči zachytili niečo iné. Na kraji stola bol položený list.

Zdvihla ho a rozprestrela s trasúcimi sa prstami, dúfala, že bol od Draca, ale nebol.

Draco,

Som rád, keď vidím, že si nakoniec prišiel k rozumu. Okamžite ťa očakávam v Rokville o ôsmej dnes večer. Informoval som tvoju matku, že prídeš domov a verím, že jej to pomôže posilniť zdravie. Ale varujem ťa, Draco, nesklam ma znova.

Otec.

Hermiona si znovu prečítala list, ruky sa jej triasli a tvár jej zbledla.

„Oh, nie, Draco, nie,“ stenala.

Ten idiot! Čo si myslel? Hermiona sa pozrela na hodinky, bolo už takmer sedem tridsať, už určite odišiel. Sadol mu na lep; Hermiona nechápala, ako mohol niekomu takto sadnúť na lep. Bola to pasca; bola to očividná pasca.

„Čo urobím?“ zašepkala si Hermiona pre seba, jej tvár zatiahnutá obavami.

Rukou zovrela list a skrčila stránku. A potom sa Hermiona rozhodla. Musí ísť, hneď, tak rýchlo ako len môže. Musí ho nájsť a zastaviť ho. Nebol čas zohnať Harryho a Rona, nebol čas pre neviditeľný plášť, musí sa ponáhľať.

Vybehla z izby, dvere za sebou nechala otvorené a zabudnuté. Vo svojom zhone sa takmer skĺzla posledných pár schodov, ale dokázala sa zachytiť na kovanom železnom zábradlí. Tí istí študenti, ktorí sa niekoľko minút predtým vyhli jej pohľadu, sledovali v úžase ako sa ženie okolo nich.

V ten večer zostávajúce svetlo vonku bolo temnejšie a na pozemkoch ešte stále bolo niekoľko študentov, keď sa Hermiona vyrútila cez vchodové dvere. Nikto jej nevenoval pozornosť, keď si to mierila krížom cez trávnik a nezdalo sa, že by si niekto ju niekto všimol, keď prešla cez brány a pokračovala nadol po ceste.

Akonáhle sa dostala do mesta, Hermiona sa zastavila aby chytila dych. Búšila jej hlava a bolestivo ju pichalo v boku. Hermiona prehľadávala ulice dúfajúc, že zazrie Draca, ale nezdalo sa, že tam bol. Slabo zastonala. Kde sa stretnú? Hermiona si nemohla vybaviť obrázok otca a syna akosi si dávajú ďatelinové pivo.

„Mysli, Hermiona,“ pretrela si spánky v zúfalstve.

A potom jej to došlo. Ten deň o Halloweene, keď našla Draca v uličke. Musí to byť blízko. Lov začal znovu.

Dostala sa na uličku, kde tak dávno našla Draca, keď začula tlmené hlasy. Uskočila dozadu do zatieneného vchodu a zadržala dych. Dve zahalené postavy prešli vedľa nej, vzájomne sa potichu zhovárali. Keď už prešli dosť ďaleko dopredu, Hermiona vykĺzla z vchodu a nasledovala ich opatrne udržujúc dostatočnú vzdialenosť medzi nimi.

Zamierili nadol jednou stmavnutou slepou uličkou a Hermiona prekĺzla do ďalšej uličky. Toto všetko sa zdalo dôverne známe. Hermiona si spomenula na sne, sen, ktorý viedol k objaveniu smrtiacej kliatby. Bol to ten istý dom, kde videla Draca roztiahnutého na zemi v Luciusovej láskavosti.

„Skutočne veľmi úbohé ovzdušie,“ zašepkala potichu.

S chrbtom tesne pritlačeným k kamennému múru uličky, Hermiona vyzrela poza roh na opustený dom, ktorý Dracov otec vybral za miesto stretnutia. Napla oči v matnom svetle a pokúšala sa uvidieť Draca ukrytého v šere. Vánok jej rozvlnil plášť a na chvíľu si pomyslela, že by si ju niekto mohol všimnúť, ale tmavé postavy pokračovali vo vzájomnom rozhovore bez ohľadu na ňu. Kde bol Draco? Oneskoril sa, rozmyslel si to? Hermiona sa modlila, aby áno. Bola to očividná pasca. Ale doteraz ju nepočúval, však? Naklonila sa ďalej a pokúšala si vybaviť tváre páru, ktorý čakal vedľa domu. Bohužiaľ to bolo nemožné, s tmou, ktorá sa v susedstve vlnila so zapadajúcim slnkom.

Hermiona sa pozrela na hodinky a dotkla sa svojho prútika vo vrecku, upokojujúc samu seba, keď tam naozaj bol. Štíhly kúsok dreva bol utešujúci.

Hermiona prehltla a nervózne prekĺzla trošku viac von z uličky, dúfajúc, že uvidí Draca skôr, než ktokoľvek uvidí ju. Musí prísť, hneď každú chvíľu.

Musí ho zastaviť, musí ho zachrániť. Ale Draco sa stále ešte neobjavil a Hermiona začala strácať svoju odvahu. A najviac vyvádzajúce z rovnováhy boli postavy stojace pred domom. Rozprávali sa tak tlmenými hlasmi, že im Hermiona nerozumela, ale strávila tak veľa času s Harrym a Ronom, aby poznala, že sa rozprávajú o metlobale. A byť v spoločnosti páru smrťožrútov, ktorí sa zdali znepokojení s výsledkami hry Falconov, naozaj nevyzeralo, že hrozí nejaké reálne nebezpečenstvo. Mýlila sa? Bola Dracova matka naozaj chorá?

Hermiona len na chvíľu zauvažovala, že sa možno mýlila, keď sa snažila presvedčiť Draca, že to bola pasca a že Narcissa Malfoyová je v skutočnosti v plnom zdraví, keď náhla prítomnosť osoby za jej chrbtom vymazala všetky jej pochybnosti.

„Slečna Grangerová, aké uspokojujúce vidieť vás znova. Ahh, ale obávam sa, že sme nikdy neboli riadne predstavení. Ale budeme mať dosť času, aby sme si to vynahradili, však?“ Lucius Malfoy klamlivo mäkkým hlasom rezonoval priamo za jej chrbtom, tak blízko až sa chvela.

Hermiona dokonca nemala čas, aby sa obrátila, tobôž aby unikla. Jej jediná myšlienka, predtým než ju drvivý úder ponoril do najhlbšej tmy, bola, že mala pravdu. Bola to pasca.

Ibaže nie na Draca.


Kapitola 28. Nevyhnutné spojenectvo



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon.
Chapter 28.  A Necessary Alliance

Beta.read: EGGY



Kapitola 28. Nevyhnutné spojenectvo

Približne po hodine detailného skúmania prestal byť nízky kamenný strop skutočne zaujímavý. Draco zastonal. Bolo to tak hlúpe. Vedel, že bolo. Malfoy nebýva deprimovaný ako nejaký láskou roztúžený pubertiak. Malfoyovi si brali, čo chceli a kedy to chceli a nepripúšťali žiadne argumenty. A predsa… aj keď vedel, že skutočný Malfoy by sa s týmto problémom vyrovnal poľahky, tak Draco odpútal pohľad od veľkých žulových dosiek, ktoré boli nad jeho posteľou.

Vedel, že by ju mal nájsť, ospravedlniť sa, urobiť niečo z tých nádherných nezmyslov, ktoré používal Lucius k tomu, aby urobil jeho matku šťastnú. Možno, keby jej povedal pár sľubov, ktoré aj tak nemienil dodržať. Ale čo ak ich mienil dodržať? To bolo, samozrejme, najviac znepokojivé na celej situácii. Skutočne sa cítil zle z toho, že dovolil Pansy, aby ho pobozkala. Cítil sa vinne preto, že ju neodtlačil preč. Draco si nemohol spomenúť, kedy naposledy sa kvôli niečomu cítil tak vinne.

Jediná vec, ktorú teraz mohol urobiť, bolo odísť a nájsť to dievča. Nájsť Hermionu a zariadiť, aby pochopila, že to oľutoval. Povedať jej, že sa cítil mizerne, keď ho nenávidela. Povedať jej, že mu chýba. Draco by ale radšej povedal Potterovi, že mu závidí jeho metlobalové schopnosti, akoby mal povedať Hermione nejaký z týchto romantických nezmyslov. Dokonca aj keby boli pravdivé. Nie, jediná možnosť ako toto zvládnuť, bolo povedať jej, že sa Pansy na neho vrhla a že, ako Hermiona povedala, nedlhoval jej vôbec nič. Potom sa pravdepodobne pokúsi zaradiť do ich rozhovoru ich projekt, pretože rozprávanie o Aritmantike ju vždy uviedlo do dobrej nálady. A potom, keď bude dosť očarujúci, mohol by ju dokonca aj pobozkať. Teraz mal plán a to bolo dobré. Nebolo ešte ani osem; pravdepodobne ju ešte nájde v knižnici.

Draco vyskočil z postele a prešiel zvoľna dole chodbou k spoločenskej miestnosti. Dával si načas; poľahky si mohol predstaviť Hermionu ako sedí v ich miestnosti a pracuje, časť z nej čaká na neho. Táto myšlienka mu na tvári vyvolala samoľúby úškrn a trochu zrýchlil, šťastný, že niekomu urobí láskavosť.

Dvere do ich miestnosti bolo mierne pootvorené. Draco sa víťazne usmial, keď na ne zatlačil, aby ich otvoril. Uvedomil si pritom, že ona je tam. Ale nebola, bol tam niekto iný.

„Pansy?“

Slizolinské dievča sa zvrtlo s previnilým výrazom na tvári. Zastrčila si niečo hlboko do hábitu a ukročila dozadu, takmer prepadla cez kopu kníh.

„Draco…“ zamrmlala a nervózne sa pozrela na dvere za ním.

„Čo tu robíš? Kde je Hermiona?“ Dracov hlas bol pevný, ale nebezpečný, ale v jej očiach bolo niečo vzdorovitého, čo sa mu nepáčilo. V jej tvári bolo niečo podobné víťazstvu.

„Možno šla na prechádzku?“ Pansyin hlas bol vyrovnaný, ale Draco v ňom započul obavu.

„Čo si si vložila do svojho vrecka?“ Draco si pomyslel, že možno ukradla niečo z ich práce.

„Nič,“ odpovedala Pansy, keď zasunula ruku do vrecka a silno ju zovrela.

Draco vykročil rýchlo dopredu a schmatol ju za ruku. Pansy bojovala, ale Draco bol väčší a silnejší, poľahky ju zvalil na stôl, ku ktorému ju pritlačil, jeho ruky sa snažili získať prístup do jej vrecka.

„Toto vyvoláva spomienky, však Draco?“ Akoby potrebovala zdôrazniť, kam tým mieri, Pansy sa pritlačia oproti nemu.

Ale Dracova ruka už zvierala kúsok papiera, vytiahol ho von a odtlačil ju. „Sklapni, Pansy,“ zamrmlal, keď rozprestrel krátky list.

Pansy zostala na mieste a sledovala ho ako začal čítať list. Vedel, že to bol úplne posledný Luciusov list, ale nerozumel tomu, nikdy predsa nemal v pláne stretnúť sa s Luciusom v Rokville. Draco si zmätene prečítal list znova. Otočil sa smerom k Pansy. Tá ustúpila dozadu a tentoraz zakopla o tašku, ktorá bola len tak položená na zemi. Draco sa na ňu chvíľu pozeral, kým si všetko poskladal dohromady a uvedomil si, čo to všetko znamená.

Pansy začala kúsok po kúsku ustupovať k dverám, ale Draco ju znova schmatol a strhol ju od nich, silno ňou hodil o stenu, až zafňukala bolesťou.

„Kde je?“ zasyčal, jeho tvár bolo len kúsok od Pansyinej.

„Neviem,“ odvážne odpovedala Pansy.

„Oklamala si ju, po celý čas si mu pomáhala, sliedila. Moja matka nie je ani chorá, však?“ Draco ju znova sotil dozadu, dokonca ešte silnejšie a Pansyine hrdinstvo sa strácalo.

„Nie, tvoja matka nie je chorá,“ zjojkla, keď ju znova zatlačil. „Ale tvoj otec nevie, čo má ešte urobiť. Prestal si odpisovať svojej rodine, otočil si sa im chrbtom, bol zúfalý.“

„Kde je?“ Draco zacítil, že stráca trpezlivosť, keď vlna strachu prešla cez neho.

„V… v Rokville, Lucius sa s ňou chcel rozprávať, presvedčiť ju, aby sa ti vyhýbala.“ triasla sa Pansy.

„Ty hlúpa malá žaba,“ pustil ju a jeho ruky sa začali triasť. „On ju zabije.“

Draco tam Pansy nechal; nemal čas robiť si s ňou starosti. Dokázal myslieť len na jedinú vec. Dúfal, že sa dostane k Hermione skôr, než Lucius. Musel sa ponáhľať.

Draco sa práve dostal ku vstupným dverám, ktoré cez viedli von do slabnúceho svetla, keď nejaký hlas na neho zakričal. Ani sa nezastavil , keď trhol dvermi, aby ich otvoril a začal sa rútiť do šera. Náhle bol zastavený, keď nejaká ťažká ruka dopadla na jeho plece. Strhla ho nazad cez dvere a zrazila k podlahe. Filch na neho hrozivo zazeral a Profesorka McGonagallová sa ponáhľala, aby sa s nimi stretla.

„Pán Malfoy, kde si myslíte, že práve idete?“ Profesorkin hlas bol prenikavý.

„Profesorka, Hermiona je v Rokville.“

„Nezmysel,“ prerušila ho prísna žena, „Hermiona Grangerová je ukážková študentka, ktorá je teraz pravdepodobne na poschodí a učí sa, kým sa rozprávame.“

„Nie, nerozumiete! Je tam a je v …“ Chcel povedať v nebezpečenstve, ale zistil, že nie je náhle schopný povedať čokoľvek.

Profesorka McGonagallová sklonila svoj prútik a zamračila sa na Draca.

„Už ani slovo pán Malfoy! Strávili ste celý svoj pobyt na tejto škole tým, že ste sa snažili dostať Hermionu Grangerovú a jej priateľov do problémov.“

Draco civel na profesorku v šoku a pokúsil sa znovu niečo povedať, ale mal pocit akoby na jeho jazyku bolo upevnené ťažké závažie. Náhle urobil výpad smerom k dverám, ale Filch to predpokladal a zrazil ho nazad na podlahu.

„Pán Malfoy,“ vzdychla si McGonagallová, „kúzlo sa stratí za pár minút a vy by ste sa mali vrátiť do vašej izby. Nuž, odchod!“

Draco sa nenávistne pozrel na svoju učiteľku, predtým než sa otočil a začal ísť ku schodom, ktoré viedli do žalárov. Ale nemal najmenšiu chuť ísť do svojej izby. Potreboval nájsť nejaký spôsob ako sa dostať do Rokvillu.

Hlboko zamyslený začal kráčať dole po schodoch. Nejako to muselo ísť. Musí premýšľať. Draco sa náhle zastavil.

„Potter,“ zašepkal hlasito a potom sa otočil a vyrazil nazad hore schodmi. Profesorka McGonagallová stále stála vo vestibule pred Veľkou Sieňou, kde sa rozprávala sa s Filchom. Po Dracovi sa rozkričala, až keď vyskočil na ďalšie schodisko.

„Pán Malfoy! Kde si prepánajána myslíte, že teraz idete?“

Ale Draco neprestal bežať, až kým neprebehol niekoľko schodísk a dve dlhé chodby. Nezastavil sa, až kým sa nedostal k portrétu, cez ktorý viac než pri jednej príležitosti sledoval Hermionin útek.

„Pusti ma,“ rozkázal portrétu.

„Heslo!“ Žena zakričala radostne, takmer ako keby vedela, že žiadne nepozná.

„Nemám heslo! Ale potrebujem sa tam dostať! Pusti ma!“ jačal na portrét.

Žena v ružových šatách sa na neho zamračila.

„Nemôžem ťa pustiť bez hesla.“

„Nestarám sa o tvoje heslo!“ Draco treskol päsťami po portréte, „pusti ma!“

Za sebou zacítil závan a Draco sa otočil a uvidel Nevilla Longbottoma ako stojí na konci krátkej chodby, ktorá viedla k portrétu. Jeho tvár bola bledá a trasúco ustupoval dozadu.

Draco vyrazil dopredu a chytil Longbottoma skôr než mohol uniknúť.

„Otvor to!“ prikázal.

„N…nie…“ zašepkal Longbottom, keď mu Draco vykrútil ruku za chrbtom.

„Na toto nemám čas, Longbottom. Otvor tie prekliate dvere!“ vyštekol Draco, keď sa usiloval nepredstavovať si Hermionu v Rokville s Luciusom.

„Maslový cukrík,“ vykríkol Longbottom, keď mu Draco vykrútil ruku ešte silnejšie.

Portrét sa rozkýval, aby odhalil chrabromilskú spoločenskú miestnosť. Draco sa dokonca ani nezastavil, aby si obhliadol toto nové miesto, o ktorom si nikdy vo svojom živote nepredstavoval, že sa tam dostane. Vykročil a postavil sa do stredu kruhovej miestnosti. Ľudia prekvapene vyskočili a nahnevaný rev sa začal stupňovať.

„Kde je Potter?“ zasyčal, jeho hlboký hlas nejako prerušil ten hluk. „Kde je Harry Potter?“ zajačal, keď mu nikto neodpovedal.

„Si nejaký drzý, Malfoy.“

Draco sa otočil a pozrel sa nahor; tam vo výklenku, ktorý sa týčil nad centrálnou izbou, bol Potter a Weasley.

„Ako sa dostanem do Rokvillu?“ spýtal sa Draco, keď rýchlo prešiel k nim.

„Myslíš si, že sa tu môžeš len tak prechádzať?“ zavrčal Potter.

„Pozri, Potter, na toto nemám čas, povedz mi, ako si sa dostal v treťom ročníku do Rokvillu!“ zakričal Draco na neho, hoci to nebolo potrebné, celá spoločenská miestnosť bola smrteľne tichá.

Potter vyzeral zmätene, „O čom to rozprávaš?“

„Potter, prisahám, že ťa utlčiem k smrti, keď mi nepovieš ako si vykĺzol do Rokvillu!“

Potter sa pozrel na svojho červenovlasého priateľa a potom nazad na Draca, nerozumel, čo sa deje.

„Potter!“ zahučal Draco, „nemám na toto čas, ona nemá na toto čas!“

Potter a Weasley obaja zbledli pri týchto slovách a zmizli na jednom konci chodby, len aby sa objavili oproti Dracovi na úpätí schodiska. Prihnali sa k Dracovi, schmatli ho za ramená a hrubo vytiahli von cez otvor v portréte. Len čo sa obraz za nimi zavrel, blokujúc tak zvedavé tváre ostatných Chrabromilčanov, Potter strčil Draco oproti múru.

„Čo myslíš tým, že ona?“ povedal potichu Potter.

Draco civel na Pottera, nechcelo sa mu priznávať sa s niečím práve jemu.

„Kde je Hermiona?“ chladno sa spýtal Weasley.

„V Rokville, Pansy a môj otec ju oklamali,“ Draco si uvedomil, že im to musí povedať. V jej záujme.

„Oh jasne, samozrejme, že je,“ povedal Weasley s trochu ľahkým hlasom, pretože to, čo Draco naznačoval, bolo nemožné. „Akoby tá malá Slizolinčanka mohla oklamať Hermionu. A dokonca aj keby mohla, Hermiona by sa nikdy nevykradla zo školských pozemkov…“ Weasleyov hlas zmĺkol a pozrel sa na Pottera. Obaja si vymenili významné pohľady.

„A ja som si myslel, že Slizolin je fakulta pre tých, čo porušujú pravidlá,“ zamrmlal Draco.

„Zostaň tu s týmto hlupákom, hneď sa vrátim,“ povedal Potter Weasleymu.

„Hej!“ vybuchol Draco na neho, „prinajmenšom ste si už mohli vymyslieť nejaké nové mená, ktorými ma voláte.“

„Správne, prepáč, Ron, zostaň tu s týmto diletantom a ja budem hneď späť.“

Draco civel na nich oboch. Potter odišiel cez dieru v portréte a opustil Rona a Draca, ktorý sa začal netrpezlivo prechádzať. Potter bol preč len chvíľu alebo dve, keď sa znova vynoril spoza portrétu a v ruke zvieral starý zvitok pergamenu.

„Má pravdu, Hermiona nie je nikde v škole.“ Potter sa ostro pozrel na Rona predtým než pokračoval, „ale ona odišla bez,“ znova sa pozrel významne na svojho priateľa, „nuž, vieš, že odišla.“

„Oh do pekla, Potter! Viem o neviditeľnom plášti.“ Potter a Weasley na neho pozreli v úžase. „To, čo potrebujem vedieť je, to ako si prešmykol do Rokvillu.“

„To ti tak povieme!“ vyprskol Weasley.

„Musím ju zachrániť,“ povedal Draco, snažiac sa, aby hovoril pokojne.

„Nerob si s tým starosti,“ povedal chladno Potter, „my pôjdeme po ňu.“

Draco sa kruto zasmial.

„Ani neviete, kde bude.“

„Určite ale nemáme v úmysle spoliehať sa na teba pri jej záchrane,“ tvrdohlavo mu povedal Potter.

„Prepáč, Potter, neuvedomil som, že ty si tak zručný v zachraňovaní ľudí. Zábavné, ale nemyslím si, že by Cedric Diggory s tebou súhlasil.“ To bola rana pod pás; dokonca to musel pripustiť aj Draco.

Potterova tvár nadobudla niekoľko odtieňov šedej predtým než sa ustálila na sýto popolavej farbe. Draco dokonca ani nezazrel ako sa jeho päsť k nemu blíži, až kým ho s ňou Potter neudrel priamo do sánky. Draco narazil dozadu a spadol tvrdo na zem, v ústach zacítil kovovú príchuť krvi. Potter vyzeral dosť ohromený nad tým, čo urobil.

„Dobre teda,“ povedal Draco a rýchlo si trel napúchajúce líce, „teraz, keď už máme ten zasraný boj za sebou, môžeme ísť?“

Potter a Weasley sa na seba pozreli a potom Potter pristúpil k Dracovi a ponúkol mu ruku. Draco sa na ňu pozrel napoly s odporom a napoly s úctou. Nakoniec sa rozhodol prijať ponúkaný mier a dostal sa na nohy. Potter sa potom pozrel na kúsok pergamenu, ktorý mal a prikývol na Weasleyho, ktorý začal ísť dole chodbou. Draco so záujmom nakukol Potterovi cez rameno a na chvíľu uvidel niečo, čo vyzeralo ako mapa školy s drobnými pohybujúcimi sa bodkami.

„Čo je to?“ Spýtal sa, ale Potter to rýchlo poskladal a pozrel sa na Draca.

„Nič, o čom by si mal vedieť, Malfoy,“ zavrčal Weasley.

Potter vytiahol svoj neviditeľný plášť z tašky a rozprestrel ho. Draco musel uznať, že to je skutočne nádherná vec. Weasley sa pripojil k Potterovi pod ním a obaja zmizli, horlivo si vymenili šeptom pár slov a potom nejaká ruka pritiahla Dracovo rameno a zatiahla ho pod neviditeľný plášť. Bol schúlený spolu s Potterom a Weaslym; boli prehnane blízko.

„Prisahajte,“ zamrmlal Weasley, jeho tvár purpurová, „že o tom nikdy nikomu nepoviete.“

„Prisaháme,“ Draco a Potter povedali naraz.

„Ty vieš,“ Draco zašepkal, keď zastali, aby nechali niekoľko študentov obísť ich v úzkej chodbe, „že nepotrebujeme ten plášť, keďže je pred večierkou.“

„Máš pravdu, pretože vôbec nevyzeráme čudne, keď chodíme po chodbe s tebou.“ odpovedal Potter.

Náhle sa zastavili pred jednookou čarodejnicou. Draco ju podozrievavo očami sledoval. Potter na neho prenikavo pozrel a Draco vedel, čo ich to musí stáť vzdať sa tak veľa tajomstiev.

„Sleduj mapu,“ povedal Potter a Draco sledoval ako Weasley študoval starý vyblednutý pergamen.

Potter vykĺzol spod plášťa a vytiahol čarodejný prútik; ďobol ním do jednookej čarodejnice a obzrel sa k miestu, kde ho sledoval neviditeľný Draco a potom sa naklonil blízko k soche a zašepkal jej niečo. Ozval sa škrípajúci zvuk, keď sa socha pohla a odhalila tmavý otvor.

Weasley poskladal mapu a zastrčil si ju do svojho vrecka. Draco z nich stiahol plášť a podal ho Potterovi.

„Mali by sme sa ponáhľať,“ povedal potichu Potter a traja chlapci sa pretlačili do vnútra tunela, čarodejnica za nimi zatvorila.

Zdalo sa, že išli hodiny. Draco ale vedel, že v skutočnosti to bolo asi len pätnásť minút. Pozrel sa na svoje hodinky; bolo takmer osem. Pre ňu najvyšší čas, aby sa tam dostali. Dovolil sám sebe dúfať, že možno nebude vedieť, kam ísť. Hermiona ale bola bystrá a Draco nakoniec zamietol tento nápad. Nejako na to príde. 

Potter kráčal pred ním, špička jeho prútika jasne rozsvietená. Weasley nasledoval za ním a kryl im chrbát. Ryšavec sa musel takmer prehnúť dvojmo, strop tunela bol zakrivený tak nízko nad ich hlavami.

„Čo vôbec chce Lucius od Hermiony?“ zanadával Weasley nahnevane.

„Nechaj ma premýšľať, ona je jedným z najlepších Potterových priateľov, pomohla prekaziť niekoľko plánov Temného pána, je narodená u muklov a, ó áno, jeho jediný syn a dedič sa s ňou zaplietol. Máš pravdu, nemá žiaden dôvod jej ublížiť. Nevieš, čo si Lucius myslí,“ jedovato odpovedal Draco, nevedel ako Hermiona dokázala vydržať s tak tupými priateľmi ako sú títo.

„Ak sa jej niečo stane …“ Potterov hlas zmĺkol, nechcel vyjadriť svoje obavy.

„Ja viem,“ Dracov hlas bol slabý, sarkazmus jeho predchádzajúcich slov zmizol z jeho úst, „ja viem…“

A vedel to. Bola to jeho chyba, že tam bola. Musela ísť, aby ho zastavila, aby ho zachránila. Prečo musela byť taká čestná, nemohla ho nechať odísť a nechať sa zabiť, keď to chcel? Nemohla sa starať o svoje záležitosti? Draco sa cítil odporne. Bola to všetko jeho chyba.

„Už sme skoro tam,“ zavolal Potter cez plece.

„Skutočne vieš, kam ideme?“ spýtal sa ho Weasley, s náznakom nedôvery v jeho hlase.

Draco sa rozhodol ani sa nenamáhať s odpoveďou. Ak Weasley naozaj veril, že Draco zamýšľa ublížiť Hermione, došlo mu, že tí dvaja Chrabromilčania by ho teraz mohli odhodiť ako rozbitú hračku a pokračovať ďalej bez neho.

Draco zohol hlavu, aby nenarazil hlavou do zvlášť nízkeho východu; za ním zaznela nadávka. Weasley očividne nebol tak všímavý. Draco začal žasnúť nad húževnatosťou týchto Chrabromilčanov. Naozaj boli odvážni. Pochabí, áno, ale tá statočnosť bola udivujúca. Hermiona sa hnala do zjavného nebezpečenstva, pretože sa domnievala, že ho musí zachrániť a teraz jej dvaja najlepší priatelia boli ochotní nasledovať jedného z ich najnenávidenejších nepriateľov do boja, aby ju získali späť. Draco si uvedomil, že ich tam nemôže poslať nepripravených.

„Existuje kúzlo, ktoré by ste obaja mali poznať.“

Weasley odfrkol. Ale Potter zastal a obzrel sa na Draca.

„Našli sme ho. Hermiona a ja, v knihách, ktoré sme študovali kvôli nášmu projektu z Aritmantiky.“ Draco nenávidel, že im to hovorí. Nenávidel podeliť sa s nimi s niečím, čo súviselo s jeho časom s Hermionou. Nenávidel podeliť sa s tým s kýmkoľvek.

„Je potešiteľné vedieť, že vy dvaja ste skutočne urobili nejakú prácu,“ zamrmlal hrozivo Weasley.

„Čo za čarodejníka si myslíš Weasley, že som?“ vyprskol Draco na neho dozadu.

Weasley otvoril svoje ústa, aby mu povedal, čo si myslí o Slizolinčanoch, keď ho Potter prerušil.

„Čo je to za typ kúzla, Malfoy?“

„Dúfaj, že typ, ktorý nás udrží nažive dosť dlho na to, aby sme zachránili Hermionu.“


Kapitola 29. Na pohárik s Luciusom



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon.
Chapter 29Drinks With Lucius

Beta.read: EGGY

Rokfort = Bradavice
smrťožrút = smrtijed



Kapitola 29. Na pohárik s Luciusom

Hermiona sa prebudila. Okamžite si uvedomila jednu vec a to, že niečo nie je v poriadku. Potichu zastonala, keď zacítila ako jej hlava vybuchla bolesťou. Ozval sa slabý chichot.

„Som rád, že ste sa už konečne zobudili, slečna Grangerová. Už som sa obával, že som vás zabil,“ zaznel vedľa nej hodvábny hlas naplnený veselosťou.

Hermiona vytreštila oči. S neobyčajným výbuchom energie sa postavila na nohy a zapotácala sa dozadu. Ani jej sila, vyvolaná panikou, nedokázala odolať rozžeraveným mukám, ktoré jej pri tom náhlom pohybe zaplavili hlavu. Zrak sa jej zahmlil čistým utrpením. Hermiona narazila do steny za sebou, skĺzla nazad k podlahe a zavzlykala od neznesiteľnej bolesti.

Zaznel ďalší chichot. „Navrhoval by som vám, aby ste sa snažili nenamáhať sa. Bolesť je spôsobená tým zranením, čo máte. A nie je nutné, aby ste trpeli zbytočne, dieťa.“

Hermiona znovu otvorila oči, aby po prvý krát preskúmala okolie. Bola v dosť malej izbe. Žiadne väzenie alebo cela, akoby si predstavovala, ale skôr staromódna obývacia izba. Neďaleko od nej plápolal v kozube teplý oheň. Parketová podlaha bola väčšinou zakrytá vyblednutým kobercom. Steny boli pokryté otrhanými tapetami, na ktorých mohli byť kedysi zobrazené žlté kvetiny. Na vzdialenejšej časti izby boli dvere, jediný východ, pretože sa zdalo, že okno bolo nie tak dávno zadebnené. Klince, ktoré držali okenice zatvorené, vyzerali celkom nové a lesklé. Vedľa dverí bol vešiak a na jednom z jeho háčikov bol zavesený jej vlastný plášť. Pocítila tak silné nutkanie zasmiať sa, ale premohla ho.

Jediný obyvateľ v miestnosti, bol Lucius Malfoy, ktorý sedel v pohodlnom kresle s vysokým operadlom. Na jeho pravej strane stál malý stôl, na ktorom Hermiona uvidela krištáľovú karafu, ktorá obsahovala akúsi zlatú tekutinu. Vedľa fľaše bol jej čarodejný prútik. Sledoval ju s uspokojením a v ruke voľne držal pohár s rovnakým zlatistým roztokom. Starší Malfoy s ním slabo krútil fascinovaný vírením žltej tekutiny.

„Nepredpokladám, že by ste si dali pohárik?“ spýtal sa, takmer láskavo, keď sledoval jej pohľad.

Podľa jeho tónu to vyzeralo, akoby nebola ničím viac, než hosťom, ktorý preukázal poľutovaniahodné spôsoby. Hermiona sa striasla. Táto láskavosť bola ďaleko viac desivejšia ako hocijaká iná vec, ktorú zažila.

„Môj syn má dobrý vkus. To má po mne." Lucius odchlipkával zo svojho pohára, keď jeho oči prechádzali po Hermione od hlavy až po päty. „Nenazval by som vás nádhernou, ale dalo by sa na vás nájsť niečo rozkošné."

Hermiona sa zatriasla a odvrátila od neho zrak, keď pokračoval v jej premeriavaní.

„Nikdy som neschvaľoval kontakty s humusáčkami akéhokoľvek druhu, ale medzi nami sú takí, ktorý zistili, že majú chuť na také obyčajnosti. Aj keby som to asi neschvaľoval, ale nehanbil by som sa za syna, keby vás vyhľadával s prostého dôvodu. A to ako dať príučku tým Chrabromilčanom." Lucius položil svoj pohár na stôl a vytiahol čarodejný prútik zo svojho hábitu. „Ale vy a ja vieme, že toto nie je Dracov prípad.“

Hermiona sa prikrčila viac k stene a zúfalo si želala, aby sa mohla skryť do nejakej diery. Sledovala ho ako vo svojich prstoch nedbalo krúti prútikom, takmer ako keby mali všetok čas na svete.

„Ale nie, toto určite nie je ten prípad,“ zopakoval znova a úsmev mu zmizol z tváre. „Obávam sa, že môj syn sa do vás úplne zbláznil. Úprimne verím, že to nepoškodí jeho reputáciu, keď sa to rýchlo skončí. Chvíľu mu bude trvať, kým odčiní hanbu, ktorú spôsobil mne a nášmu Pánovi, ale v správnom čase verím, že napraví škodu, čo spôsobil."

Hermionina bledá tvár sa rozžiarila.  „Nechcel mať nič spoločné s vaším Pánom už aj predo mnou," zasyčala.

Luciusovi teraz úplne zmizol úsmev z tváre. Jeho šedé oči, o ktorých si Hermiona pomyslela, že sú tak podobné Dracovým, takmer sčerneli zúrivosťou. Pomaly zdvihol svoj prútik.

„Crucio,“ zašepkal.

Hermiona vo svojom živote nikdy necítila nič podobné. Jediné, čo rozoznávala, bola bolesť. Každý centimeter jej tela, každé vlákno jej bytia, bolelo neznesiteľnou bolesťou. Zahryzla si do pery bez toho, že by si dokonca uvedomovala, že bojuje s bolesťou. Otrasy sužovali jej telo a jej hlava narazila do múru za ňou. Prúd drobných hviezdičiek vyšiel z rany a ona klesla k zemi vďaka bezvedomiu.

Niečo chladné a predsa spaľujúce jej zalialo ústa. S prskaním prehltla a potom sa prudko prebrala, keď pálivá chuť alkoholu prenikla do jej hrdla.

„Myslel som si, že to asi splní účel.“ Lucius podržal jej bradu s pohŕdaním. „Dúfam, že to nebolo niečím, čo som povedal. Vždy si robím starosti so svojimi konverzačnými schopnosťami.“ Zlý úsmev skrivil jeho črty a Hermiona bola vzdialene potešená tým, že sa škeriaci Draco nepodobá škeriacemu sa Luciusovi.

Vytrhla si čeľusť z jeho ruky a prenikavo na neho pozrela. "Keby som bola vami, tak sa neznepokojujem vašimi ľudskými vlastnosťami. Riaditeľ Dumbledore vie o všetkom, čo sa deje v Rokforte. Myslíte si, že len tak môžete uniesť študenta a on si to nevšimne?"

Lucius od nej poodstúpil s úsmevom.

„Pravda, pravda… Dumbledore je dosť mocná mrzutosť. Ale našťastie pre nás sa v súčasnosti nachádza v Lyone na konferencii o stave muklovských záležitostí a nevráti sa prinajmenšom ďalšiu hodinu. A to je, moja dráha," Lucius podržal jej tvár a zblízka sa na ňu pozrel, "dosť času na to, aby sme ukončili naše stretnutie.“

Hermionina pera sa zachvela; nebola tam žiadna nádej.

"Tak prečo potom nepokračujete a nezabijete ma? Ušetrite si tieto zdvorilosti pre niekoho, kto nevie, čoho ste schopný." Hermionin hlas zaváhal pri týchto slovách, želala si, aby bola silnejšia. „Stavila by som sa, že budete dobre odmenený, keď zabijete jedného z Harryho spojencov.“ Povedala odvážne.

Lucius sa zachichotal a postavil sa. Prešiel nazad k stolu a odložil naň karafu skôr než sa k nej otočil.

"Dovoľte mi, aby som vás uistil, slečna Grangerová, že vaša smrť nemá nič spoločné s Harry Potterom. Hoci pripúšťam, že takýto otras v Potterom krehkom živote, bude dodatočnou výhodou."

Hermiona sotva verila svojím ušiam; vždy vedela, že bola v nebezpečenstve, lebo bola priateľkou Harryho. Ale poznanie, že sa chystá na smrť kvôli niečomu, čo s ním nemá nič spoločné, bolo smiešne. Zatvorila oči nad beznádejnosťou situácie. A potom ju Lucius udrel.

„Nechaj oči otvorené, ženská. Tvoj odporný pôvod nie je ospravedlnením pre nevhodné správanie.” Jeho hlas bol práve teraz pokojný a ľahostajný ako nikdy predtým.

Pozrela na neho a uvedomila, že ju zachvacuje nutkanie urobiť niečo veľmi odvážne, ale tiež výnimočne hlúpe. Lucius zaspätkoval, keď krvavý pľuvanec skazil dokonalosť jeho tváre.

„Humusácka štetka “ zasyčal. Dokonalé vystupovanie trochu ustúpilo, keď si vytiahol bielu vreckovku z hábitu aby odstránil tú urážku zo svojho líca. Keď bol opäť čistý, jeho tvár zase nadobudla výraz pobaveného hostiteľa. Jeho úsmev však nikdy nedosiahol jeho oči. "Myslím si, že môj syn je ochotný otočiť sa chrbtom k svojmu dedičstvu kvôli takému malému faganovi ako vy. Ale on sa čoskoro napraví, rozumiem tomu, že sa dostal do obdobia v svojom živote, kde malé rebélie sú celkom bežné.“

„Draco nechcel byť jedným z vás," Hermiona zasyčala. Mala pocit, že musí brániť Dracove zásady. "Myslíte si, že len preto, že ma zabijete, tak sa to zmení?" Jej hlas znel vzdorovito, ale vo vnútri sa Hermiona chvela niečím horším ako strach. Bolo čoraz ťažšie udržiavať akýkoľvek druh žartovania s mužom, ktorý mal v úmysle ju zabiť. Skutočne si začínala uvedomovať, aké ťažké je udržať oči otvorené.

„Moje drahé dieťa, to má naozaj s vami len málo spoločného. Draco sa musí naučiť, že zbytočné pocity, zvlášť kvôli niekomu tak nedôležitému ako ste vy, sú len dočasným potešením. Skutočné uspokojenie môže byť dosiahnuté len cez moc. Len čo vaša okúzľujúca prítomnosť bude odstránená zo života môjho syna, nepochybujem o tom, že bude zase vidieť veci mojimi očami.“ Falošne jej povedal Lucius.

Hermiona sa pozrela na maličký stôl vedľa Luciusa, kde ležal jej prútik. Keby ho tak mohla dočiahnuť. Ale v hlave jej pulzovalo a ešte sa jej trochu triaslo telo od kliatby Cruciatus. A stôl vyzeral tak skľučujúco ďaleko.

Lucius, akoby jej čítal myšlienky, sa obzrel na jej čarodejný prútik a kruto sa na ňu zaškeril. „Myslíš, že by si ho mohla získať? Pohni sa a skús to. Nezastavím ťa.“

Pozrela na neho s najhlbšou nenávisťou, akú kedy cítila a potom sa náhle pokúsila vyskočiť. Navzdory Hermioninmu odhodlaniu bolo jej telo príliš slabé, aby ju poslúchlo. Jej nohy ju zradili skôr než došla k stolu. Spadla na zem a ležala skrútená na boku, bolesť začínala slabnúť, čo považovala za veľmi zvláštne. Očakávalo sa, že po kliatbe Cruciatus budú jej dôsledky nesmierne bolestivé ešte nejakú dobu, ale bolesť v jej kĺboch sa zdala vzdialená a otupená.

Lucius veselo odfrkol, keď spadla. Jeho smiech bol chladný a chýbalo mu akékoľvek skutočné potešenie. Ako keby zábava, ktorú nachádzal v sledovaní jej bezmocnosti, bola hlboko pod jeho úroveň.

Hermiona cítila, lepšie povedané počula, že prešiel okolo nej. Jeho blízke pokojné kroky spôsobovali, že sa staré dosky prehýbali pod jeho váhou. Vedela, že by mala byť vyľakaná, ale stávala sa tak unavenou.

Nakoniec si pred ňu čupol.

„Myslím,“ povedal, „že už je čas, aby sme s tým skončili.“ Postavil sa a Hermiona vedela, že je koniec.

Namieril na ňu svoj prútik a Hermiona nemohla dokonca nájsť ani energiu, aby stuhla pred smrtiacou kliatbou. Ale predtým než mohol vysloviť kúzlo, ozvalo sa zvonku nejaké zvolanie a Lucius sa prudko otočil smerom k dverám.

„Čo zasa?“ zasyčal nahnevane a prešiel von do chodby.

Hermiona ho chcela sledovať, ale v očiach mala vlasy. Sťažka zdvihla ruku, aby si ich odhrnula . Lepkavé sponky sa jej zachytili na prsty a keď sa ich pokúsila zatlačiť späť, s hrozným odporom uvidela, že jej prsty sú červené. Previnilé kučery, ktoré stále priliehali, boli vlhké a červené.

Vonku bolo viac kriku, ale Hermiona si to neuvedomila, až kým Lucius nevpadol nazad do izby nasledovaný Dracom. Bojovali spolu. Draco udrel svojho otca tak, že dostal staršieho muža na kolená.

„Kde je?“ zavrčal, keď popadol Luciusa za golier a zdvihol ho z podlahy, predtým než ho zrazil nazad.

Lucius sa vytrhol z Dracovho zovretia a zdvihol svoj prútik. V tú noc už po druhý krát zoslal kliatbu Cruciatus.

Hermiona v hrôze sledovala ako Draco spadol na podlahu zmietajúci sa záchvatmi.

Jeho oči sa prevrátili dozadu a ukázali sa očné bielka. Hermiona stláčala svoje oči zatvorené a snažila sa odblokovať jeho krik. Snažila sa nespomenúť si na to, čo sama cítila pár minút predtým.

A potom Lucius kúzlo prerušil. Jeho postoj bol znova ľahostajný; narovnal si hábit, uhladil si prameň šedožltých vlasov tam, kam patril. Akoby na podlahe izby neležali dve nehybné telá, ale predmety, ktoré sa zdali úplne normálne.

„Draco, Draco, Draco,“ povedal Lucius s miernym nesúhlasom, „útok na ozbrojeného čarodejníka len päsťami? Nič som ťa nenaučil?“ Keďže predpokladal, že jeho syn je v otupení Cruciatom, obrátil sa k nemu chrbtom a začal si znovu nalievať pohár.

"Myslím, že by si nemal tráviť toľko času s Weaslym,“ Draco zasyčal, keď sa pre seba zasmial na svojom otcovi. Zrazil prekvapeného staršieho kúzelníka k zemi. Jeho zásah bol taký silný, že jeho otcovi začala tiecť krv.

Hermiona ho sledovala z miesta vedľa stola, kde ležala, ale nebola schopná ho zavolať. Zacítila ako ju v očiach bodli slzy a bolestné zavzlykanie zaznelo hlboko v jej hrudi.

Prekvapený Draco pozrel jej smerom. Bez rozmýšľania zabudol na Luciusa a skočil smerom k nej, zraziac stôl z cesty, rozbijúc karafu; nápoj sa vpíjal do podlahy.

„Hermiona?“

Nemohla ho vidieť, keďže jej oči sa zatvorili svojou vlastnou vôľou, ale ucítila citlivý dotyk, keď ju jemne nadvihol, keď jeho ruka podoprela jej chrbát, keď kľačal vedľa nej,

„Hermiona, preber sa,“ zašepkal zúfalo. Ignoroval Luciusovo telo, keď druhou rukou pootočil jej tvár smerom k sebe. "Hermiona, prosím …" jeho hlas sa začal triasť, keď si všimol krv na svojich rukách.

Hermionine oči sa trepotajúco otvorili a ona sa na neho slabo usmiala.

„Draco …“

„Draco …“ hrubý hlas pritiahol ich pozornosť od seba. Lucius sa dostal na nohy. Jeho prútik mieril na nich, ľahostajné zovretý presne tak ako predtým, skôr než išiel čeliť svojmu synovi. Hermiona zacítila ako sa okolo nej bolestivo napla Dracova ruka, ale ona bola vďačná za tú bolesť. Prestalo ju unášať preč.

„Draco, choď preč od toho humusáckeho pankharta,“ zavrčal Lucius. Jeho chladné vystupovanie bolo preč.

Dracov prútik bol na Luciusa namierený tiež. Jeho prsty zanechávali na dreve červené škvrny. „Nevolaj ju tak.“

Lucius sa perverzne zaškeril a potom sa zachichotal.

„Vážne, Draco, táto malá hra začína rýchlo strácať svoje napätie. Ukončím to hneď.“

Draco zovrel svoj stisk a civel na Luciusa. Hermiona sledovala vo fascinujúcom zdesení ako sa sval na Luciusovej čeľusti pohol. Zvonku sa ozvalo viac kriku a Lucius zariskoval jeden pohľad smerom ku dverám.

„Neprišiel som sám.“ Povedal Draco.

„Choď od nej preč Draco, nebudem ti to druhý krát hovoriť." Pozlátka z chladu sa rozbila, keď sa krik dostával bližšie, Lucius vyzeral neobyčajne nervózny.

„Choď do pekla,“ zasyčal Draco na svojho otca.

„Nech sa stane ako má byť. “ Lucius obetoval chvíľu, aby to znelo takmer skľúčene, predtým než vrhol kúzlo, ktoré Hermiona očakávala celý večer. „Avada Kedavra.“

„Arma immeritus!“ Draco zakričal okamžite, keď spoznal, čo sa k nim blíži.

Hermiona uvidela záblesk zeleného svetla prichádzať smerom k nim, videla ten istý trblietavý oblak, ktorý videl Draco len pár dní predtým, zacítila ako sa jeho ruky kŕčovito napli okolo nej, keď sa ju pokúšal ochrániť svojím telom. Potom zelené smrť narazila a zase ju obklopila čierna tma.

„Preber sa,“ naliehavý hlas znel v jej uchu a Hermiona sa preberala späť k vedomiu.

Bola stále v Dracových rukách, stále v tej starej izbe, stále nažive. Draco si šialene vydýchol úľavou a Hermiona by povedala, že sa triasol, ale nebola si istá, či to bolo zo strachu alebo následkom kúzla. Potom sa skrútila v jeho rukách a našla silu, o ktorej si myslela, že už ju dávno stratila. Tam, na vzdialenej strane izby, bolo telo Luciusa Malfoya. Jeho oči pozerali slepo niekam nad nich. Jeho prútik ležal len kúsok od špičky jeho prstov. A so zjavením sa myšlienky, ktorú človek neočakával u niekoho tak zraneného, Hermiona vedela, že je mŕtvy  Napriek svojmu vážnemu zraneniu si Hermiona dokázala uvedomiť, že Lucius je mŕtvy.

Dracova ruka sa dotkla jej tváre a pritiahla pozornosť nazad k nemu. Jeho šedé oči boli naplnené vystrašenými obavami. Jeho pokožka bola tak bledá… Oveľa bledšia než kedy videla. Dokonca aj po útoku mantichory, ktorý ho obral o toľko krvi.

„Prepáč, Hermiona,“ jeho hlas znel tak zlomeno, „je to moja chyba, mal som vedieť, že Pansy …“

„Shh …“ Hermiona zamrmlala potichu. „Shh …“ zopakovala, neschopná, aby jej mozog utvoril slová, ktoré potrebovala k tomu, aby ho utešila.

Pritiahol si ju bližšie a pobozkal ju, jeho ústa boli tak strašne jemné oproti jej vlastným. Nebola schopná bozkať ho naspäť, bola len neurčito veselá kvôli skutočnosti, že bol tu a znova ju bozkával. Jeho dych bol teplý a ťažký oproti jej lícu a Hermiona sa usmievala v potešení. Odtiahol od nej ústa a položil svoju hlavu na jej hruď, skoro hľadajúci pohodlie. Triasol sa dokonca silnejšie a Hermiona dúfala, že nebude plakať. To by jej zlomilo srdce, keby mala svojho Slizolinčana tak zraneného.

Lomoz zvonku izby ustal. Dvere sa otvorili a náhle kroky vošli dnu.

„Hermiona? Malfoy? “ To boli tie hlasy, ktoré poznala a milovala.

„Hermiona!" Harry sa hnal k Dracovej strane s Ronom v pätách.

Harry krvácal z rany na spánku a Ron si opatrne držal ruku, ale inak sa zdali byť v poriadku. Hermiona ich chcela privítať, povedať im ďakujem, ale izba sa znova stávala nejasnou. Točila sa jej hlava, bola tak unavená, tak veľmi vzdialená.

„Je v poriadku?" spýtal sa Weasley skľúčeným hlasom.

„Je zranená, musím ju dostať nazad do Rokfortu," odpovedal Draco, jeho hlas sa triasol.

„Daj ju mne," povedal mu Harry naliehavo.

„Choď do riti, Potter!“ rozhodne zasyčal Draco.

„Možno, páni Potter, Weasley a Malfoy, mohol by som zobrať slečnu Grangerovú do nemocničného krídla sám.“

Traja chlapci sa pozreli prekvapene, Ron a Harry sa obaja reflexívne otočili, ich prútiky v pohotovosti. Ale dokonca aj v jej omámení, Hermiona dokázala rozoznať hlas ich riaditeľa.

Harry a Ron pomaly sklonili prútiky, neistí si riaditeľovou prítomnosťou, nedôverujúc jeho zázračnému sa objaveniu. Ale zdalo sa, že Draco si tak rýchlo ako Hermiona uvedomil, že je to skutočne riaditeľ. Draco sa zhlboka nadýchol, takmer v porážke. Potom sa utešujúce ruky Draca začali uvoľňovať.  Ona by proti tomu hlasito protestovala, ale nemohla vydať hlások, keď bola odnášaná preč. Keď sa jej oči posledný krát v tú noc zatvorili, vzdialene uvažovala, či sa ešte znova zobudí.


Kapitola 30. He Mele No Lilo



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon.

Názov kapitoly je z pesnička z filmu Lilo and Stich, autorka ju mala akurát v hlave, keď toto písala.


Chapter 30. He Mele No Lilo

Beta.read: EGGY

VČÚ = NKÚ
Rockwill = Prasinky
Rokfort = Bradavice
smrťožrút = smrtijed



Kapitola 30. He Mele No Lilo

Boli to hrozné chvíle, keď stál v nemocničnom krídle spolu s Potterom a Weasleym. Ich zranenia boli zanedbateľné v porovnaní s tými, ktoré utrpela ona. Za závesmi sa odohralo niekoľko napínavých momentov a šepkaných obáv. A potom, na dôvažok k ich strachu, Dumbledore prišiel do nemocničného krídla s niekým, koho ešte nikto z nich v Rokforte nevidel; so špecialistom zo Sv. Munga.

Draco sa cítil veľmi zle. Oveľa horšie než kedykoľvek predtým. Zdalo sa, že si to Potter všimol, pretože sa obrátil ku Slizolinčanovi.

„Bude v poriadku,“ povedal potichu Dracovi.

Weasley súhlasne prikývol a Draco sa začal cítiť zvláštne utešený. Niežeby to niekomu niekedy priznal, ale vtedy sa rozhodol, že na zemi sú aj horší čarodejníci, ktorých nemá rád, takže Potter a Weasley neboli až tak celkom zlí. A tiež musel Hermione vyjadriť uznanie za to, že síce mala za priateľov dvoch idiotov, ale len málokto by sa ubránil páru smrťožrútov.

Kým riaditeľ nakoniec odtiahol záves a vykĺzol von, stalo sa napätie v izbe takmer hmatateľné. Na chvíľu v jeho očiach neboli žiadne typické iskričky a Draco sa rozhodol, že to nechce počuť. Radšej navždy zostane v nemocničnom krídle zvonku za závesom, ktorý ich dvoch oddeľoval, než by zistil, že jej už niet.

„Bude v poriadku.“

Pri Dumbledorovom hlase znehybneli všetky myšlienky v Dracovej mysli. Potom si všimol, že Weasley bol bledší, než ho kedy videl a že Potterove ruky boli tak silne zovreté v päsť, že mu až obeleli hánky a červená farba, zohyzďovala jeho dlane. Pri bližšom pohľade zistil, že to je krv.

„Bolo to tak tesné, ako si len môžete predstaviť,“ pokračoval riaditeľ, „nebol to Cruciatus, hoci dlhotrvajúce následky tejto kliatby môžu zraňovať telo niekoľko dní. Vážnejšie bolo poškodenie lebky. Madam Pomfreyová ho považovala za veľmi škaredé.“

Závesy sa znovu odtiahli a čarodejník zo Sv. Munga vyšiel von. Kývol profesorovi Dumbledorovi.

„Albus, ak už nemáš nič iné, musím ísť svojou cestou. Nechal som pokyny madam Pomfreyovej, obväzy nebudú potrebné dovtedy, kým bude pokračovať s kúzlom Claustrium každú polhodinu najbližších dvanásť hodín.“

„Prijmi moje najhlbšie poďakovanie, Tyler, a prosím, pozdravuj Bettu a dievčatá.“ Riaditeľ potriasol doktorove ruky a usmial sa.

Madam Pomfreyová znovu odtiahla Hermionine závesy a odišla nechajúc ich dokorán. Chlapci ju mohli uvidieť po prvý krát, odkedy ju riaditeľ zobral od nich v Rokville. Bola hrozne biela, jej hnedé vlasy lemovali nedokrvenú tvár. Nemala na nej žiadne stopy po krvi, ktorou mala v ten večer zamazanú tvár. Nebola už oblečená v jej školskom hábite, ale v bielom nemocničnom plášti, v ktorom vyzerala ešte slabšie. Ale Draco si s úľavou pomyslel, že nikdy nevyzerala lepšie.

Po odchode špecialistu sa riaditeľ otočil nazad k chlapcom.

„Poppy, domnievam sa, že vašu pozornosť budú tiež potrebovať páni Potter, Weasley a Malfoy.“

„Samozrejme, riaditeľ,“ povedala, keď prešla najprv k Ronovi, jeho očividne zlomená ruka bola najbadateľnejším zranením.

„A vy, pán Malfoy,“ Dumbledor zobral Draca za ruku a viedol ho k posteli vedľa Hermiony, „viem si predstaviť, ako si potrebujete oddýchnuť.“

Draco sa ľahol do postele, nechcel zaspať, ale zistil, že tá mäkkosť pôsobiaca na neho je ohromujúca.

„Len čo budeme všetci tak, ako by sme mali byť,“ povedal riaditeľ zľahka, „domnievam sa, že vy a slečna Grangerová máte pre mňa zaujímavé novinky. Veľa vecí je treba vysvetliť, ale máme dosť času nechať to na neskôr.“ Profesor Dumbledore sa pozrel cez nemocničné krídlo tam, kde na vzdialenom konci boli zatvorené dvere.

Draco vedel, čo bolo za dverami; vedel, čo bolo v tej izbe. Draco zaregistroval, keď ten polovičný obor priniesol Luciusove telo. Ale príliš sa znepokojoval o Hermionu, aby na to myslel. A keď ležal na chrbte na nemocničnej posteli, uvedomil si, že by oveľa radšej premýšľanie o tom odložil ešte o chvíľu dlhšie. Prinajmenšom až do nasledujúceho rána, keď slnko bude hore na oblohe jasne svietiť a studené prázdne oči jeho mŕtveho otca nebudú tak hrôzostrašné.

––––––––––––––––––

To ráno bolo žiarivé a jasné. Draco sa potešil, že sa zobudil skôr, než sa tu objavia obaja chrabromilskí chlapci. Pozrel sa rýchlo k Hermione, ale vôbec sa od včera nepohla. Jej oči boli stále pevne zatvorené a jej telo ležalo skrútené na jednom boku. Pri svetle nového dňa mohol Draco uvidieť tmavé modriny na jej inak tak bledej pokožke. Zacítil spaľujúcu zúrivosť, keď sa pozeral na Luciusovu ručnú prácu. A potom nervózny záchvev napätia, keď si pomyslel, čo by sa mohlo stať, keby sa tam nedostal včas.

„Ešte sa nezobudila?“

Zaskočený spoločnosťou, Draco sa otočil na svojej posteli, aby sa pozrel na Pottera, ktorý sedel na posteli vedľa neho a škrabal si hlavu.

„Vlastne, Potter, už bola hore. Zabehla do knižnice, aby dokončila úlohu, čo nestihla včera večer a len sa pred chvíľkou alebo dvoma vrátila, aby si trochu zdriemla,“ povedal mu Draco nevrlo.

„Čo sa deje?“ Zamrmlal ďalší hlas, keď Weasley, ďalej v miestnosti, odhodil svoju prikrývku.

„Malfoy len skúša svoje schopnosti ako komediant,“ povedal Potter svojmu priateľovi.

„Nechystá sa to skúšať pred publikom, však?“ spýtal sa Weasley, keď sa pozrel na Potterovu otrávenú tvár.

Dvere na kancelárii madam Pomfreyovej sa otvorili a ošetrovateľka prešla okolo nich k Hermioninej posteli. Podržala svoj prútik na spodku Hermioninej hlavy a vyslovila kúzlo. Potom sa obrátila, aby skontrolovala chlapcov.

„Trúfam si tvrdiť, že všetci vyzeráte oveľa lepšie.“ Povedala láskavo, keď kontrolovala Ronovu opravenú ruku. „Myslím, že vy dvaja by ste dokonca boli schopní stihnúť raňajky vo Veľkej Sieni, ak sa poponáhľate.“

Weasley prakticky vyletel z postele. Potom sa ale zastavil a pozrel sa na Hermionu.

„Nemôžeme tu zostať, kým sa neprebudí?“

Potter súhlasne prikývol, keď sa vyhrabal zo svojej vlastnej postele a začal na svoj nemocničný plášť naťahovať svoj školský hábit.

„Čože, to ma tu chcete tyranizovať celé dopoludnie?“ Ošetrovateľka zatiahla závesy okolo oboch chlapcov, aby sa Potter a Weasley mohli obliecť.

„Ale prečo tu on zostáva?“ sťažoval sa Weasley odstrkujúc záves nabok a ukazujúc na Draca, ktorý stále sedel na posteli.

„Pretože trpí vážnym stupňom vyčerpania a neverím tomu, že by mal nádej v žalároch si poriadne oddýchnuť. Príliš vlhký vzduch a prievan tam nie je vôbec vhodný.“ Potom ich nasilu odvliekla ku dverám.

Draco v svojej úlohe nasadil bolestivý výraz a silno zazíval, keď ošetrovateľka spomenula tak veľa jeho chorôb. Ale len čo sa madam Pomfreyová otočila chrbtom, zažmurkal prešibane na odchádzajúcich chlapcov.

Potter otvoril ústa, aby na Draca povedal niečo hnusné, ale ošetrovateľka ho schmatla za rameno tak silne, až Potter zbledol a potom zhrbený odišiel mlčky z izby s Weasleym v závese.

Draco sa pohodlne oprel a víťazoslávny úsmev sa roztiahol po tvári. Ale len čo sa za odchádzajúcimi Chrabromilčanmi zatvorili ťažké dvere, madam Pomfreyová sa obrátila k Dracovi s pohľadom, pri ktorom tuhla krv v žilách.

„Nebuďte tak domýšľavý, pán Malfoy.“ Vážne mu povedala, keď sa k nemu priblížila s elixírom bezsenný spánok.

„Naozaj si nemyslím, že...“ Draco sa pokúšal čeliť ošetrovateľke, keď ho schmatla za bradu.

Madam Pomfreyová odfrkla, keď vliala studený nápoj do jeho úst.

„Tak teraz,“ povedala láskavo, tak trochu ochraňujúcim hlasom, „je to tak lepšie, však?“

Draco civel na jej usmievavú tvár. Očividne si nerobila starosti s jeho pôvodom. Ale nedokázal sa už na to nahnevať. Dúšok už začal prejavovať svoju vôľu a Draco znova bojoval proti túžbe svojho tela po spánku. S porazeneckým zašomraním sa uložil do postele a ošetrovateľka sa ponáhľala preč. Predtým než zaspal, venoval Hermione posledný pohľad.

------------------------------

Draco nahnevane postrkoval jedlo po svojom tanieri a jeho vidlička škrabala po dne porcelánu. Zdalo sa, že je predmetom záujmu väčšiny svojich spolužiakov. Nepomáhalo, že nikto poriadne nevedel, čo sa stalo. Nikto zo študentov, ani riaditeľ, ani Potter, či Weasley. Draco sám si dokonca nebol istý udalosťami predposlednej noci.

Zdvihol oči od z polovice dojedeného jedla, keď Crabbe a Goyle sa usadili na ich zvyčajné miesta po jeho oboch stranách. Vyzerali, že chceli niečo povedať, ale obaja sa zastavili. Čo mohli vlastne povedať? Jeho otec bol mŕtvy, toľko museli vedieť, ale väčšina študentov v Rokforte stále pochybovala o správach, že pomáhal Potterovi a Weasleymu.

Draco sa pozrel pozdĺž stola na ostatných Slizolinčanov. Na rozdiel od zvyšku rušných študentov, veľa Slizolinčanov bolo vážnych a tichých. Pozrel sa na miesto oproti sebe, a ku podivu ani Pansy tam nebola.

Chrabromilský stôl bol hučiaci ako normálne, dokonca aj keď Potter a Weasley chýbali. Draco ich od včerajšieho rána v nemocničnom krídle nevidel. Či sa priblížili v neviditeľnom plášti ako predpokladal, nevedel. Elixír Bezsenný spánok ho uviedol do úplného bezvedomia po celý zvyšok večera.

A presne tak ako boli včera vyhnaní z nemocničného krídla zázrační chlapci, dnes ráno to isté postretlo Draca, keď sa zobudil. Zatiaľ Hermiona stále spala v bezvedomí.

Draco sa prudko postavil a prekvapil tak Crabba a Goyla, ktorí sa stále snažili vymyslieť niečo, čím by začali vyzvedací rozhovor, a kráčal od slizolinského stola. Jeho kroky boli isté a jeho výraz pokojne cynický, keď kráčal von z jedálne. Keď sa dvere za ním zavreli, náhle sa zastavil.

Na úpätí jedného schodiska boli Potter, Weasley a Wesleyova sestra. Zdalo sa, že sa hádajú. Hlavne dvaja Weasleyovci. Ako ich sledoval, videl, že Potter sa veľmi nezapája do šarvátky. Weasley popadol sestru za rameno, keď sa vzrušená výmena vystupňovala. Dievča náhle uvidelo Draca ponad plece svojho brata. Draco sa rozhodol, že naozaj nemá náladu na nejaký výstup a tak sa obrátil, aby si to namieril do žalárov. Zastavil sa ale, keď uvidel ako dievčina zasiahla bratove plece a prinútila ho stiahnuť svoju ruku, ktorú mal položenú na jej.

„Malfoy,“ zavolala a rozbehla sa smerom k nemu. Keď ho dosiahla, prezrela si ho do hlavy k päte, premeriavajúc ho.

„Chcela si niečo?“ Spýtal sa takmer milo, v skutočnosti nemal nič proti tomu dievčaťu, len fakt, že bola ďalším chrabromilským Weasleym.

Dievča si zakuslo do pery a obzrelo sa dozadu na jej brata a Pottera, ktorí sa obaja tvárili veľmi obozretne.

„Prebrala sa," povedala nakoniec v zmätku slov. „Ja ... ja som si myslela, že by si to mal vedieť.“

Draco jej prikývnutím mlčky poďakoval, zdržal sa chvíľu, aby sa pozrel na Pottera a Weasleyho a z hlavy vyhodil akúkoľvek myšlienku, že by mohli byť trochu správni, predtým než sa otočil a namieril do nemocničného krídla.

------------------------------

„Ale ja nie som hladná, madam Pomfreyová.“

„Nezmysel! Nenechám nikoho trpieť hladom, pokiaľ ho mám na starosti v nemocničnom krídle!“

Draco stál zvonku otvorených dverí, neuveriteľne rád, že počul Hermionin hlas, ktorý bol práve neuveriteľne mrzutý.

„Ja netrpím hladom! Ron mi predtým priniesol opekaný chlieb.“ Jej hlas sa snažil dosiahnuť svoj normálny pánovitý tón, ale očividne stále bola slabá, aby do neho vniesla dosť sily.

„Chlieb? To nie je dostatočne výživné! Tu, dajte si ovsenú kašu, drahá.“

Draco sa zaškeril, keď si spomenul, že tú istú gebuzinu ho madam Pomfreyová prinútila zjesť dnes ráno predtým, než ho vyhnala z nemocničného krídla. S pocitom očakávania Draco vstúpil do izby.

„Vážne Grangerová, nie je to také zlé. Keď si odmyslíš farbu a chuť, je to celkom dobré.“

Madam Pomfreyová vydala nahnevaný zvuk a odkráčala do svojej kancelárie. Hermiona len na neho pozerala s úžasom z miesta, kde ležala na posteli; s pohľadom v očiach, ktorému Draco naozaj nerozumel.

„Draco,“ povedala potichu.

Stál vo dverách a cítil sa zrazu veľmi nepríjemne.

„Prebrala si sa,“ povedal hlúpo.

Hermiona sklopila oči.

„Áno,“ odpovedala zbytočne.

„To je dobré, všetci si robili starosti.“ Draco sa druhý krát cítil ako idiot.

Hermiona sa trochu usmiala a pozrela na stôl vedľa svojej postele, ktorý ako si Draco práve všimol, bol preplnený rozmanitými darčekmi a stohmi kníh.

„Áno, všimla som si.“

„Chrabromilská veža znova útočí,“ zamrmlal Draco, keď sa priblížil k stolu, ale jeho slová neboli uštipačné. „Čo, vyfúkli polovicu oddelenia Veštenia?“ Zdvihol opovržlivo nejakú knihu a čítal, „Je to v kartách? Čarodejnícky sprievodca romantickými zápletkami,“ a ešte s väčším odporom, „Láska a veštenie z ruky. Nečítaš takéto veci, však?“ Jeho hlas bol neveriacky.

„Nie, pravdaže nie, Lavender a Parvati ich museli poslať s Ronom a Harrym, keď zistili, že som sa prebrala.“ Slabo sa usmiala a oprela sa o svoj vankúš.

Draco sa na ňu pozrel, skutočne sa na ňu pozrel a zacítil sa vinne. Napokon bola to jeho vina, že tu bola. Bola to jeho vina, že tmavé modriny špatili jej peknú tvár. Bola to jeho chyba, že jej pokožka bola ako alabaster zabalený v bavlne. Nikdy ju ešte nevidel tak bledú. V jeho hlave bola Hermiona vždy vrelá a hnedá, nie bezfarebná ako prízrak.

„Čo je?“ spýtala sa úzkostlivo.

Takmer ustúpil, odkedy je také ľahké čítať v ňom?

„Len som bol zvedavý, prečo madam Pomfreyová neodstránila tie modriny.“

„Oh,“ začervenala sa a Draco sa potešil, že uvidel aspoň nejakú farbu v jej lícach. „Myslela som, že len... nuž... bolo by hlúpe, aby na toto použila mágiu. Nezmenilo by to veci, prinajmenšom takto mám niečo na ukazovanie. Znie to čudne, však?“

„Myslím, že nie,“ odpovedal vážne, diviac sa znovu nad dievčaťom v posteli.

Študoval ju naďalej a ona sa od neho ostýchavo odvrátila preč. Niečo ju napadlo, pretože si začala hrýzť spodnú peru a to bol jasný dôkaz toho, že jej niečo leží na mysli.

„Tvoj otec,“ začala, ale nervózne sa zastavila. „Je mŕtvy, že áno?“

Draco prikývol, nenávidel svojho otca ešte viac než kedykoľvek predtým. Uvažoval, že to, čo sa stalo v Rokville, ju bude prenasledovať navždy. Bude sa ho vždy báť? Bude jej vždy pohľad na neho pripomínať Luciusa? Ale jej ďalšie slová ho úplne šokovali.

„Je mi to ľúto,“ povedala Hermiona neisto, keď jej unikla slza dole po jej líci.

„Ľúto?“ Draco sa rýchlo pohol k jej boku a pozrel na ňu prosebne, „Čo, prosím ťa, ľutuješ?“

Hermiona smrkla.

„To, že tvoj otec je mŕtvy.“

Draco sa takmer zasmial. Ale jeho tlmené odfrknutie poslúžilo na to, aby ju vytrhlo z jej sĺz.

„Hermiona, on sa ťa pokúsil zabiť. Dostal, čo si zaslúžil.“ Podržal jej tvár a prinútil ju, aby sa na neho pozrela. „Rozumieš? Nie je mi ľúto, že je mŕtvy.“ A s týmito slovami sa naklonil k nej bližšie a dotkol sa perami jej čela. Zavzlykala pod ním a on sa rýchlo odtiahol späť. „Ublížil som ti?“

„Nie.“

Draco si po prvý raz všimol, že jej oči sa nezmenili. Jej oči boli tie isté svetlohnedé, na ktoré bol tak zvyknutý. Chcel ju nadvihnúť, chcel ju zovrieť v náručí a zatočiť s ňou, aby sa uistil, že je to vo vnútri stále to isté dievča napriek jej vzhľadu. Ale jeho malfoyovská časť ho uisťovala, že to nebude správny spôsob jednania, ale taktiež to, že bola stále príliš ubolená, aby to ocenila. Tak nechcejúc mať na zodpovednosti hnev madam Pomfreyovej, keby ho našla skoro na posteli Hermiony; sa Draco zvrtol a pritiahol si stoličku k boku jej postele a usadil sa v nej. Niekoľko minút neprehovoril, len sedel a díval sa na ňu.

„Draco,“ spýtala sa náhle, „zabil si ho?“

„Nemyslím, že áno,“ odpovedal pravdivo.

„Tak to bolo O'Learyho kúzlo?“ spýtala sa so záujmom.

„To je to, o čom sa porozprávame.“ Povedal hlas od vchodových dverí.

Draco a Hermiona obaja zdvihli oči na novo príchodzieho. Riaditeľ sa na nich usmieval o pár krokov ďalej. Draco nenávidel, keď sa k nim takto prikradol. Ten starý hlupák musel mať mlčiace kúzlo na každej jednotlivej časti svojho tela.

„Ako sa cítite, slečna Grangerová? Lepšie, dúfam?“ Spýtal sa láskavo, keď prišiel, aby sa postavil vedľa nich.

Hermiona prikývla bez toho, že by prehovorila. Študovala riaditeľa s hlbokým záujmom.

„Verím, že je vhodná príležitosť, aby ste vy dvaja začali s rozprávaním o vašom neobvyklom objave.“ Pobádal riaditeľ prívetivo, keď si privolal pre seba stoličku.

Draco sa pozrel na Hermionu, ktorá mu prikývla, predtým než začal opisovať príbeh o ich práci. Hoci samého ho pobavilo odhaľovanie takých informácii zjavne ohromenému riaditeľovi, časť z neho to nenávidela. Akoby prezradzoval samého seba a ju tiež. To, čo robili vo ich miestnosti, patrili im, bolo ich a Draco nenávidel podeliť sa o to s niekým iným.

Keď Draco nakoniec skončil, riaditeľ prikývol s drobným, víťazoslávnym zábleskom vo svojich očiach.

„Áno, áno, tušil som niečo také.“ Profesor Dumbledore sa postavil a prechádzal dokola bezcieľne v hlbokom zamyslení. Zastavil sa a pozrel na nich. „Veľmi dlho som sa zaujímal o Rytierov Spravodlivosti, ktorí ma zaujali. Boli to vznešení muži, ktorí bojovali s temným nepriateľom. A napokon zvíťazili, ale prostriedky, ktoré použili, aby dosiahli svoje ciele, boli rovnako príšerné ako prostriedky ich protivníkov. A so vzostupom Voldemorta, ich boj nadobúdal viac súvislosti.“

„História sa opakuje,“ prosto povedala Hermiona.

„Úprimne dúfam, že sa nikdy nebudeme musieť znížiť k niečomu takému." Povedal potichu riaditeľ.

Draco si všimol, že riaditeľ nepovedal, že to neurobia.

„Keď som narazil na niekoľko prác napísaných O'Learym, pomyslel som si, že možno budú užitočné a tak som pre školu získal celú zbierku.“

„Vedeli ste to.“ Povedala Hermiona pomaly, keď ju plne zasiahlo poznanie. „Vedeli ste, že tam je, to kúzlo.“

„Áno, vedel som o povestiach, ktoré rozprávali o kúzle, ktoré by dokázalo odraziť vražednú kliatbu alebo,“ Dumbledore sa odmlčal, „ju vrátilo späť.“

„Myslíte si, že to poslalo jeho vlastnú kliatbu nazad na neho?“ spýtal sa Draco.

„Tak to vyzerá. Vyšetrovanie z ministerstva sa už začalo. Vyslali niekoľko aurorov do domu, ktorý tvoj otec používal ako svoj úkryt v Rokville. Dokázali nájsť zvyšky len jednej smrtiacej kliatby, nie dvoch.“ Dumbledore sa zastavil, aby ponúkol Hermione cukrík.

Draco pomaly trávil túto informáciu. Nezabil Luciusa. Nie skutočne. Ale ministerstvo začalo vyšetrovanie a Draco vedel dosť o čarodejníckom právnom systéme, aby plne chápal, čo to znamená pre neho.

„Aké veľké problémy mám očakávať?“ spýtal sa Draco prosto.

Hermiona prekvapene nadvihla zrak.

„Problémy, prečo by si mal mať nejaké problémy?“ Pozrela sa na Dumbledora, ktorý študoval Draca veľmi starostlivo. „Riaditeľ, nemôže mať žiadne problémy. To bol Lucius, kto vyslal tú kliatbu na neho. Draco ma len chránil. Neurobil, neurobil nič zlé. Prosím, profesor Dumbledore,“ Hermionin hlas sa začal stávať panickým, keď sa postarší čarodejník prosto díval na Draca.

Dumbledore nakoniec obrátil svoj pohľad na ňu a usmial sa.

„Nerobte si starosti, slečna Grangerová, nemám najmenšiu chuť dovoliť ministerstvu byť nablízku kohokoľvek z vás.“

Obrátil svoj úsmev na Draca a po prvý krát Draco pocítil, že možno chápe, odkiaľ sa berie všetok Hermionin obdiv k riaditeľovi.

„Teraz vás oboch musím požiadať, aby ste udržali v tajnosti všetko, čo viete.“ Dumbledore sa obrátil k Hermione, keď otvorila svoje ústa, aby protestovala a povedal: „Nepochybujem, že tieto poznatky sa stanú známe pánom Potterovi a Weasleymu, ak sa tak už nestalo,“ tu venoval Dracovi prenikavý pohľad. „A som si istý, že sa to dostane k rôznym príbuzným, ako napríklad vrtošivému kmotrovi, ale žiadam vás, aby ste to povedali len tomu, komu musíte. Toto je veľmi cenná informácia, ktorú vy dvaja vlastníte. Rozumiete?“

Draco a Hermiona obaja mlčky prikývli, pod hlbokým upreným pohľadom ich riaditeľa bolo zbytočne niečo povedať. V tejto chvíli bolo prekvapenie najlepšom obranou proti Voldemortovi. A to, že sa jeho neprekonateľné kúzlo zrazu stalo zbytočné, bolo určite výhodou pre stranu Pottera a jeho priateľov.

Riaditeľ si vložil malý cukrík do úst a potom sa usmial na Hermionu.

„Moja drahá slečna Grangerová, takmer som zabudol, vaši rodičia by mali prísť o niekoľko hodín.“

„Čože?“ prekvapene zalapala po dychu, „ale oni sú pravdepodobne v Írsku, na nejakej konferencii.“

„Len čo boli informovaní o tom incidente, rozhodli sa okamžite zrušiť svoj výlet.“ Riaditeľ sa na chvíľu zastavil akoby vedel, že sa chystá povedať niečo, čo mladú ženu rozčúli. „A mám dojem, že majú v úmysle zobrať vás so sebou domov.“

Dracove oči sa rozšírili, škola bola takmer na konci, to bola pravda, ale on predpokladal, že strávi posledný približne týždeň s Hermionou. Nemyslel si, že jej rodičia môžu na toto všetko zareagovať. A očividne ani Hermionu to nenapadlo.

„Ale ... ale riaditeľ, a čo skúšky?“ jej hlas nebezpečne trilkoval, “a čo VČÚ?“

Dumbledore sa zachichotal.

„Nemyslím si, že majú v úmysle zobrať vás zo školy, dieťa. Verím, že sa chcú uistiť, že máte dostatočnú opateru. Viem, že žiadna ošetrovateľka sa nepostará o rany lepšie ako matka. A pokiaľ ide o vaše skúšky, hovoril som so všetkými vašimi profesormi; všetci súhlasili, že môžeme vykonať iné opatrenia. Čo sa týka VČÚ, skúšky je možné urobiť na začiatku júna.“

Hermiona stále vyzerala, že prepukne v plač, ale niekoľkokrát sa ukľudňujúco nadýchla a upokojila sa.

„Vďaka, profesor,“ povedala potichu.

„Nie, slečna Grangerová, vďaka patrí vám, vám obom.“ Potom starší čarodejník vstal a zamieril ku dverám.

Otázka, ktorá celý deň zamestnávala Draca, mu náhle prišla na myseľ.

„Riaditeľ?“ Spýtal sa Draco, keď sa tiež postavil. „Ako ste vedeli, že sme v Rokville?“

Hermiona so záujmom sledovala ako sa profesor Dumbledore obrátil smerom k nim.

„To je veľmi dobrá otázka, pán Malfoy.“ Jeho modré oči zažiarili. „Keď som sa predčasne vrátil z mojej konferencie, čakala na mňa slečna Parkinsonová. Keď som ju našiel, bola dosť rozrušená, očividne sa dala zmiasť vaším otcom.“

Draco sa posmešne zasmial.

„Tá malá krava? Vedela, čo robí.“

„Nemyslím si to, pán Malfoy.“ Riaditeľove oči boli pevné. „Nebola by prvá, ktorá padla za obeť machináciám Luciusa Malfoya. Myslím, že je celkom nevinná v súvislosti so zranením spôsobeným slečne Grangerovej a ja som sa vždy považoval za celkom dobrého znalca charakteru.“ Potom sa otočil, vyšiel dverami a nechal ich dvoch samých.

„Dobrého znalca charakteru?“ Draco sa sarkasticky zasmial, keď sa za riaditeľom zatvorili dvere. „Dobré od muža, čo najal Lockharta.“

Hermiona sa zasmiala a Draco sa obrátil, aby sa na ňu pozrel.

„Tak ty odchádzaš,“ povedal prosto.

„Myslím, že áno,“ odpovedala rovnomerne, keď študovala prikrývku, ktorá ju zakrývala.

„Bude to príjemné dostať sa domov skôr,“ povedal nepresvedčivo, keď sa zhrbil nazad na svojej stoličke.

„Áno, predpokladám,“ odpovedala rovnako neisto. „Draco,“ zastavila sa a zakusla si do pery.

„Čo?“

„A čo my?“ spýtala sa bez toho, aby zdvihla zrak, jej tvár sa začínala červenať.

„Čo my?“ Draco prudko vyprskol. Nenávidel otázky ako sú tieto. Nie preto, že si nebol celkom istý, na čo sa ho pýtala, ale tiež preto, že nevedel, či pozná nejaké odpovede.

Zdvihla oči čudujúc sa jeho tónu.

„Všetko sa skončilo? Keď sa na jeseň vrátim, bude to medzi nami také, ako to bolo predtým?“

Draco sa uškrnul úľavou. Poznal odpoveď na túto otázku.

„Zjavne vieš veľmi málo o Malfoyovcoch, Grangerová.“ Povedal Draco a zobral jej ruku do svojej. „Nikdy sa nevzdávame niečoho, čo patrí k nám.“

Hermiona si chvíľu uvedomovala, čo povedal.

„Vieš Malfoy, neviem sa rozhodnúť, či ťa mám považovať za roztomilého alebo či ťa mám za to vyfackovať.“

„Viem.“

Draco sa naklonil cez posteľ a jemne ju pobozkal. Jeho pery sa sotva dotkli jej a predsa zacítil všetku tú vášeň pod nimi. Oprel sa späť a prvotriedne sa na ňu uškrnul.

„Čo?“

„Myslíš si, že som okúzľujúci.“

„Oh, sklapni,“ ale Hermiona sa usmievala.

„Veď som ti povedal, že som ten najokúzľujúcejší chalan na škole."


Kapitola 31. Nádherné slová



**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon.
Chapter 31. Nádherné slová

Beta.read: EGGY

Tak a je tu koniec. Teda posledná kapitola, s poviedkou totiž nekončím. Ešte k nej potrebujem obrázky, ešte má Eggy veľa práce a hlavne ju chcem dať do jedného súboru na stiahnutie.



Kapitola 31. Nádherné slová
 

Hermiona sa prudko posadila a vyhrabala sa rýchlo z postele. Hromada kníh, ktoré minulú noc zatlačila k nohám postele, spadla k zemi. Ten zvuk ju zastavil; nezaspala, nešla neskoro na skúšky, bola doma a v Rokforte skončili so skúškami takmer pred dvoma týždňami.

So sklamaným zastonaním  sa Hermiona zvalila nazad do postele. Takto sa budila každý deň, odkedy ju jej rodičia zobrali z Rokfortu. Hermiona nedokázala presvedčiť samu seba, že nemusí vstávať tak zavčasu, aby šla na raňajky do Veľkej Siene alebo aby sa hnala do knižnice kvôli pár zúfalo potrebných minút štúdia.

Ešte stále sa prispôsobovala tomu byť cez leto doma. Napriek tomu, že škola oficiálne skončila, Hermiona stále cítila, že by tam mala byť, aby ukončila skúšky alebo vykonala VČÚ.

Nenávidela, že odchádza, ale jej rodičia boli neústupní, keď nakoniec prišli do Rokfortu. Dumbledore ich priviedol z Rokvillu, kam sa dostali vlakom z Londýna.

Keď sa Grangerovci vrhli do vnútra nemocničného krídla tak Hermiona, po jednom pohľade na matkinu odhodlanú tvár, sa vzdala všetkej nádeje namietať proti ich rozhodnutiu. Jej matka prenikavo hľadela na Hermionu, akoby ju obviňovala, že sa dostala do ťažkostí a potom prepukla v plač.  Hermiona nebola zvyknutá vidieť svoju matku tak emocionálne rozrušenú. Obaja jej rodičia žili pokojné, vyrovnané životy na predmestí Londýna. Najvzrušujúcejšia vec, ktorá sa im obom niekedy prihodila, bolo to, že Hermiona je čarodejnica a obaja to akceptovali s nadšením. Ani jeden z Grangerovcov nebol známy citovými výlevmi, ale bola to Hermionina matka, ktorá hystericky zvierala jej jediné dieťa a pýtala sa veľmi trasľavým hlasom, na čo len myslela?

Ozval sa slabý zvuk spoza dverí Hermioninej spálne a ona sa znova posadila. Krivolab si to mieril do izby, plátok tučnej slaniny pevne zovretý v čeľustiach. Vyskočil poľahky na posteľ a pustil slaninu na Hermionin vankúš. Zastavil sa, aby si uhladil svoju oranžovú odstávajúcu kožušinu a až potom obrátil svoju pozornosť nazad k svojmu jedlu.

„Už raňajky, Krivolab?“ zavrčala Hermiona a rozstrapatila kožušinu svojej mačky, nie príliš nadšená, že tuk zo slaniny sa vpíja do jej modrej obliečky na vankúš.

Kocúr neodpovedal a Hermiona vykĺzla von z postele a natiahla si sveter cez hlavu. Vedela, že jej otec rád udržuje v dome o trošku chladnejšie, dokonca aj v lete. Namierila si to dole schodmi hlboko zamyslená.

Pred odchodom z Rokfortu sa už s Harrym a Ronom poriadne nevidela. Jej rodičia ju chceli vziať domov okamžite; jej priatelia len dokázali dobehnúť ich vo vstupnej hale pri ich odchode. Ani  Draca nevidela odvtedy, čo odišiel z nemocničného krídla pár minút predtým, než prišli jej rodičia. Niežeby Hermiona očakávala, že sa stretne s jej rodičmi. Ťažko si vedela predstaviť, ako Draco zdvorilo prikyvuje, kým jej otec vysvetľuje fungovanie správnej stomatochirurgie. Ale cítila sa strašne opustene, keď jej stisol ruku a potom zmizol za bielym plátenným závesom. Vyzeralo to, že sa takmer obáva k nej priblížiť, vystrašený, že sa zlomí. Hermiona takmer schmatla jeho vzďaľujúcu sa ruku a stiahla ho nadol do postele k nej, aby mu ukázala, že vôbec v skutočnosti nie je tak krehká. Ale chvíľu predtým, než taký odvážny čin mohla realizovať, vyhral v jej hlave Hermionin zmysle pre slušné správanie. Draco odišiel a záležitosti sa stali príšerne neukončené.

Hermiona sa dostala na spodok schodov, prešla cez veľký salón na pravej strane a zamierila si to do kuchyne, kde vôňa raňajok sa blížila chodbou, aby ju privítala. Niet divu, domácnosť Grangerovcov bola tak upravená a výkonná ako ich dcéra. Raňajky boli každé ráno presne o siedmej, okrem soboty, keď jej rodičia chodievali spolu na neskorú raňajšiu prechádzku a odkladali tak raňajky až na desiatu. Bolo to tak dlho, odkedy si Hermiona pamätala. Tento časový plán sa jej vybavil aj po polroku vonku v Bradaviciach, kde plán jedenia závisel od jej učebného rozvrhu a prianí Harryho a Rona.

„Dobré ráno, drahá,“ zborovo zaželali jej rodičia, keď sa objavila vo dverách.

„Dobré ráno, mami, tati,“ odpovedala Hermiona.

Grangerovci sedeli za kuchynským stolom a čítali noviny. Už dávno objavili, že ich manželstvo bude šťastnejšie, keď každý z nich bude mať vlastný výtlačok raňajších novín, než keby mali trpezlivo čakať, kým ten druhý skončí. Dva rovnaké nadpisy čelili Hermione z druhej strany stola. Nabrala si na svoj tanier porciu vajíčok a niekoľko plátkov slaniny, ale nebola veľmi hladná.

Potom, čo prišla domov, si už písala s Harrym aj Ronom. V skutočnosti, listy na ňu doma čakali ešte predtým, než sa tam dostala. Jej otec ju odniesol aj napriek jej protestom, že nie je až tak zranená, hore schodmi, až do jej izby a tam na ňu netrpezlivo čakal Kvík (Pašík). List, ktorý vzrušená sova priniesla, obsahoval len niekoľko riadkov od jej priateľov. Ale jednako to boli potešujúce riadky. Harry a Ron jej sľúbili, že jej poskytnú každý krvavý detail ich skúšok a dodali, že bez jej farebných poznámok to už nebude to isté štúdium. List jej vyvolal úsmev na tvári. Spomenula si, ako všetci ostatní prechádzali tie jej poznámky posledných pár týždňov.

Ale nedostala nič od Draca.

Oh... počula o Dracovi. Stále každé ráno dostávala Denného proroka a počas niekoľkých dní po jej odchode, bola každý deň smrť Luciusa Malfoya na prednej strane. Jej matka nechcela, aby to čítala, vykrikujúc, že od toho chlapa si už vytrpela dosť, ale Hermiona na tom trvala.

Riaditeľ Dumbledore dodržal svoje slová o tom, že ani Hermiona ani Draco nebudú spomenutí v novinách. Najprv jeho smrť bola uvádzaná ako nevyjasnená. Noviny hovorili, že sa zišiel s niekoľkými priateľmi na obchodnom stretnutí v Rokville. Bože chráň, že by tam bola nejaká zmienka o smrťožrútoch. Nakoniec úrady zdôvodnili jeho smrť ako nehodu spôsobenú veľmi vzácnou chybou jeho prútika. Hermione došlo, že nejaká chyba, ktorá sa mohla nájsť na prútiku Luciusa Malfoya, musela byť pridaná až po jeho úmrtí.

Pohreb sa uskutočnil niekoľko dní potom, čo odišla zo školy. Lucius bol pochovaný v rodinnej hrobke, ktorá ochraňovala starodávnych mŕtvych na kraji malfoyovských pozemkov. Denný prorok oznámil, že to bol jeden z najväčších pohrebov desaťročia, len druhý za pohrebom Betty Betchelovej, milovanej celebrity a zakladateľke Čarodejníckeho týždenníka. Hermiona strávila viac času, než by priznala, sledovaním čarodejníckej fotografie Draca a jeho matky, keď sedeli a pochmúrne zdravili ľudí. Takáto fotografia bola uverejnená v Dennom prorokovi deň po pohrebe. Draco na nej nikdy nezdvihol zrak od svojej povinnosti.

Po senzačnom pohrebe, kde sám Kornelius Fudge dával chválospevy, čitatelia začali strácať záujem o Luciusovu smrť. Denný prorok presunul články o jeho živote a nešťastnej príhode hlbšie do novín; druhá strana, potom štvrtá a tak ďalej, až kým jedného rána Hermiona nenašla o ňom žiadnu zmienku.

Pučila vajíčka na svojom tanieri vidličkou, až kým z nich neurobila malé žlté kôpky. Nebolo na nich nič zvláštne. Na žiadnej z nich. Mala by tráviť svoj čas produktívne a učiť sa na jej opravné skúšky z VČÚ, ktoré by mohla robiť ďalší týždeň.  Prekvapivo sa Hermiona Grangerová nad VÚČ sa netrápila.  

Ani záchvev krídel sovy letiacej cez okno dokonca neprinútil jej rodičov zdvihnúť oči od novín. Sova z Denného proroka skĺzla smerom k stolu. Ale skôr než pristála, iná veľká tmavošedá sova ju dôležito odsotila. Pristála pred Hermionou a ďobla zobákom do druhej sovy, akoby jej zavadzala. Keď sova z Denného proroka ustúpila s rešpektom, otočila svoju pozornosť nazad k Hermione,. Šedá sova podržala pompézne svoju nohu a počkala na Hermionu, kým jej odviaže list, ktorý tam visel.

Úsmev poznania sa prebudil na Hermioninej tvári, poznala jedinú osobu, ktorá by mohla mať takúto egoistickú sovu.

„Draco,“ vydýchla, keď konečne uvoľnila list.

„Draco?“ spýtala sa jej matka a pozrela na ňu spoza novín.

„Nespomínam si na žiadneho Draca,“ dodal jej otec z druhej strany stola so stopou nepatrného záujmu v jeho hlase.

„On je môj...“ Hermiona sa odmlčala, pretože si nemyslela, že existoval správny termín pre to, čo Draco bol. „On je môj priateľ, zo školy.“ Nakoniec doplnila.

Hermionina matka poskladala svoje noviny a venovala svojej dcére spýtavý pohľad. Ale Hermiona nemala v úmysle čakať na výsluch. Predtým než vybehla po schodoch, schmatla kúsok opekaného chleba z taniera. Jej rodičia si vymenili pohľady a chápavý úsmev predtým, než sa vrátili k svojim novinám.

List bol napísaný na krehkom bielom pergamene, v jednom rohu bol vyrytý štít zobrazujúci draka chrliaceho oheň. Hermiona neveriaco pozerala na presný obrázok, ktorý Draco použil. Nebola si istá, že či ho tam uvidí znova, ale bol tam.

Hermiona,

Mal som v úmysle napísať skôr, ale záležitosti na panstve boli príliš rušné, ako si isto vieš predstaviť. Uveríš všetkému tomu kriku, čo každý robil nad jeho smrťou? A naopak, pohreb bol oveľa lepší, než som očakával. Hoci by som nebol prekvapený, keby polovica znepokojených návštevníkov, ktorí tam boli, sa bola skôr uistiť, že ten starý bastard je skutočne mŕtvy ako mu venovať posledné zbohom.

Matka je v poriadku. Všetko, čo Pansy povedal, bola lož. Mala si pravdu. Je na tom lepšie než výborne, keď sa to tak zoberie. Vyzerá to tak, že sa v jej klube dosť spriatelila so svojím trénerom metlobalu. Priateľstvo asi nie je na to dostatočný termín, poviem len, že moja matka sa zúčastňuje určitých činností, ktoré nenáležia vdove. Zvláda Luciusovu smrť veľmi dobre. V skutočnosti až tak dobre, že keby bol uložený v zemi, asi by tancovala na jeho hrobe každú noc. Alebo možno, by dokonca robila ešte viac pochybných činností s tým jej trénerom, ale radšej by som sa s tým nezaoberal.

Právnici boli peklo. Nikto nepredpokladal, že peniaze a panstvo budú prevedené na mňa v takom mladom veku. Ale môžem si sotva sťažovať. Vždy som mal radosť byť sprosto bohatý a teraz je to všetko na moje meno. Lucius nikdy neveril mojej matke s peniazmi, takže to nie je také strašné prekvapenie, že väčšinu bohatstva som zdedil ja.

Skúšky sa vydarili. Elixíry zvlášť, bolo podarené ako ten nešikovný Longbottom rozlial svoj elixír a rozpustil polovicu Snapovho hábitu. Samozrejme, ty pravdepodobne na tom nenájdeš nič zábavné, že? Viem si predstaviť, ako mi hovoríš, aby som sa nesmial Longbottomovi. Predpokladám, že on skutočne nemôže za to, že je idiot.

Rozmýšľal som, že možno, keď sa na to budeš cítiť, tak by si mohla prísť na návštevu na panstvo. Zostať deň alebo dva, ak si budeš priať. Viem, že určite uvažuješ, ako ťa môžem žiadať, aby si prišla na návštevu na miesto, ktoré je známe početnými nespravodlivosťami a množstvom temných, podlých komplotov. Len si myslím, že bude veľmi zábavné, že sa Lucius kvôli tomu bude obracať v hrobe.

Premysli si to. Mám tu celú našu prácu. Dumbledore to poslal deň potom, ako som prišiel domov. On je buď veľmi prefíkaný alebo oveľa viac bláznivejší, ako som si myslel. V skutočnosti je to asi kombinácia oboch. A keď Dumbledore stále schvaľuje, aby sme pracovali spolu, ako by si mohla neprísť? On je tvoj hrdina, po Potterovi, rozhodne. Len o tom premýšľaj.

Draco.

Hermiona zatvorila list a zaklonila sa na svojej stoličke za stolom. Úsmev sa jej rozšíril po tvári a ona sa cítila lepšie než v predchádzajúce dni. Ale ísť na panstvo?  Nevedela, či to prichádza do úvahy. Nepovstali by čistokrvné múry a nerozdrvili ju za jej opovážlivosť?

Mierne zaklopanie na dvere sa ozvalo a jej matka nakukla dnu.

„Hermiona, toto ti prišlo potom, čo si odišla od stola.“ V jej rukách bol zabalený balíček.

Hermiona sa trochu zamračila, keď vzala balík od svojej matky. Nevedela o nikom, kto by jej mohol poslať niečo také. Jej matka odišla preč a nechala Hermione trochu súkromia.

Opatrne rozbalila papier držiac zabalený balíček, čo najďalej od seba. Vedela dosť o čarodejníckom svete, aby nedôverovala predmetom, že sú tým, čím sa zdajú. Ale ako papier mizol, rozpoznávala tmavozelenú koženú väzbu knihy. Vzrušene Hermiona strhla zvyšok papiera a pozerala s úžasom na vlastné meno vytlačené cez celú prednú obálku knihy. Lemovaný červenou a napísaný zlatými písmenami znel nadpis knihy Preklad. A pod tým bolo: Zväzok I. z denníkov Gregoriusa O'Learyho od Hermiony Grangerovej a Draca Malfoya.

Civela na to neveriacky. S trasúcimi rukami opatrne otvorila knihu a začala rýchlo listovať stránkami. Boli ručne popísané. Znova Dracom a len polovica knihy bola zaplnená. Zvyšok bol nepopísaný a prázdny. Na úplne prvej strane jej napísal odkaz.

„Toto je samozrejme len hrubý návrh. Predpokladáme, že udržíme naše objavy ešte v tajnosti. Ale Dumbledore si myslí, že za rok, či dva, by sme ich mohli skutočne uverejniť. Začal som na tom pracovať, len čo si odišla zo školy. Myslím, že to vyšlo celkom dobre.“

Bolo tam už len pár slov. Hermiona si nebola istá, ale pomyslela si, že ich tam pridal až po dlhom zvažovaní.

Sklon jeho písma sa zdal odlišný od zvyšku odkazu. Hermiona sa rozhodla, že sa ho na to opýta, keď sa dostane na panstvo, pretože sa práve rozhodla, že tam pôjde. Ako by po tom všetko mohla neisť? Na konci jeho odkazu boli dve nádherné krátke slová:

"Chýbaš mi."  


Their Room - oznam



Doplnila som možnosť stiahnuť celú poviedku Their Room vo formáte chm a doc. V menu voľba Na stiahnutie. Len registrovaní užívatelia.