Preklady fanfiction Harryho Pottera

Harry Potter a Proroctví tří 

Autorka: Barb LP

Banner: solace

Preklad: Jimmi

PP. V tejto časti je veľmi unikátny príbeh o Zakladateľoch, odporúčam prečítať, aj keď poviedku nečítate. Je kurzívou. 

****

Hermiona vymenila Harrymu rozvrh hliadok tak, aby bol na druhej zmene s Mariah namiesto bystrohlavskej piatačky Tamary Katzovej. Začínal až o pol dvanástej, takže mal dosť príležitostí povedať Ronovi a Hermione, sediacim okolo ohňa v chrabromilskej spoločenskej miestnosti, o tom, čo mu povedal Sirius, keď cestovali do Walesu a späť na jeho metlobalový tréning.

Harry vtedy začal Siriusovi ukazovať článok z Timesov, ale Sirius ho zastavil a povedal: „Pozri sa na túto fotografiu.“

Harry sa zahľadel na fotografiu, ktorá sprevádzala článok; muklovské fotografie mu už nepripadali veľmi zaujímavé, keďže sa nehýbali, a nevenoval im veľkú pozornosť. V tom zbadal, že tmavovlasý muž stojaci ani nie päť metrov od Rodneyho Jeffriesa v dave obdivovateľov je samotný Sirius.

„To si ty! Ale čo to...“

„Učím len na polovičný úväzok, Harry, nezabudni. Čo si myslíš, že by som robil? Na Jeffriesa dávajú pozor aj ďalší dvaja operatívci. Musím ti však povedať, že zatiaľ sa zdá byť príliš dobrý na to, aby to bola pravda. Je tiež pravda, že zakaždým, keď robí predstavenie, je v okolí magický podpis; akoby aktivoval všetky magické gény v každom, kto k nemu príde, ale takým nejakým blahodarným a veľkorysým spôsobom. Neviem to opísať. Vďaka nemu sa všetci cítia lepšie a aj ľudia, ktorí sú chorí, sa cítia lepšie, ale podľa toho, čo viem povedať, sa zlepšujú sami, on v nich uvoľňuje nejakú silu, takže majú kontrolu nad vlastným telom tak, ako predtým nemali. Možno spôsobuje, že ich telo vylučuje určitý hormón alebo niečo podobné. Neviem presne, čo robí. Nestretli sme sa s ďalšími situáciami, v ktorých by vytváral nových čarodejníkov a čarodejnice, ako napríklad tvoju tetu. Technicky vzaté, keďže muklovia považujú to, čo robí, za prejav viery, ministerstvo to neklasifikuje ako mágiu, čiže niečo, čo potrebuje pamäťové kúzlo. Zrejme existujú muklovia, ktorí v minulosti robili podobné veci bez toho, aby technicky vykonávali kúzla. V archívoch na ministerstve sa o tom nachádzajú záznamy. A zdá sa, že skutočne pomáha ľuďom.“

Harry prikývol, pery sa mu stiahli do linky. Bol by to ideálny čas povedať Siriusovi o tom, že ho Jeffries liečil u Sv. Munga, ale keďže stále podozrieval Jeffriesa, že má niečo za lubom, zdržal sa toho. Ako by mohol ospravedlniť, že podozrieva niekoho, kto ho vyliečil? Cítil sa malicherný a malý, že nie je plný vďaky Jeffriesovi a nespieva naňho chválu na každom kroku, ako to robila jeho teta Petúnia, ale nedokázal sa k tomu prinútiť. Stále si myslel, že na Jeffriesovi nie je niečo v poriadku.

„Ty sa ním nenecháš... nenecháš sa ním opantať, však?“ povedal Harry opatrne. Sirius sa zamyslel.

„Takto by som to nepovedal. Nie som úplne presvedčený, že by ministerstvo nemalo byť znepokojené, takže ho pozorujeme a snažíme sa zistiť jeho motiváciu, ale musím povedať, Harry, že začínam mať podozrenie, že on je ten najmenší z našich problémov. Stále potrebujeme prístup ku Gringottovcom a vrátiť život do Šikmej uličky. Existuje reálne nebezpečenstvo, že čarodejnícka ekonomika sa z útoku na Šikmú uličku nikdy nezotaví. Dumbledore má ľudí, ktorí na tom probléme pracujú, ale ja začínam mať pocit, že som tak trochu na dovolenke, keď sledujem Jeffriesa, zatiaľ čo by som mohol robiť niečo užitočné, keby som pracoval na probléme Gringottovcov.“ Harry nereagoval; vedel rovnako dobre ako všetci ostatní, že inflácia v čarodejníckom svete dosiahla krízovú úroveň a väčšina ľudí kupuje všetko, čo sa dá, od muklov za muklovské peniaze, namiesto od čarodejníkov za čarodejnícke peniaze.

„A čo som to počul o tom, že si premenil svojho hada na dievča, lebo si zúfalý, Harry?“

Harry zastonal. „To nebol dôvod. Pozri, aj tak je to všetko tvoja vina. To ty si mi dal tú knihu o čarovaní s hadmi.“

Sirius sa nahlas zasmial. „Moja vina! Kto ti povedal, aby si premenil svojho hada na dievča? Mimochodom, tú knihu máš už vyše dvoch rokov a nikdy predtým si sa s ňou nedostal do problémov.“

Harry si unavene pretrel rukou tvár. „Nikdy predtým som nevyslovil žiadne z kúziel, ktoré sú v nej uvedené.“

Hermiona zasa mohla jemu a Ronovi porozprávať o tom, čo spolu s Maggie a Snapom objavili o tuneloch v žalároch. „Našli sme to!“ povedala nadšene a tvár jej žiarila vo svetle ohňa, keď sa obaja naklonili, aby nemusela hovoriť nahlas; sedeli na koberci pri krbe, blízko ohňa. „Je to úžasné. Sledovali sme to až na okraj Zakázaného lesa; vychádza nad zemou asi päťdesiat metrov od Hagrida, pod tým spadnutým gaštanom, ktorý celé tie roky hnil.“

„Ako ste ten strom dostali z východu?“ Rona to zaujímalo.

„Nie je vo východe. Väčšinu z neho však zakrýva. A tam dole je to ako v králičom brlohu. Mohli sme sa stratiť na celú večnosť, keby nás Maggie neviedla. Mala tie predtuchy, kadiaľ by sme mali ísť. Aj kúzlo štyroch bodov sme použili viac ako niekoľkokrát, aby sme zistili, kde sme. Strašne mätúce. A sú chvíle, keď to vyzerá ako slepá ulička, ale nie je; pokračovanie tunela je za ostrým rohom alebo pod dierou v stene, ktorú zakrýva kameň...“

Harry pokrútil hlavou. „To možno vysvetľuje, ako Lucius Malfoy dostal Draca a Rona z hradu v našom piatom ročníku, ale nemôže to byť tunel, ktorý Draco a Mariah použili včera večer. Tunel, ktorý použili, sa nepribližoval k lesu, vyzeralo to, že vedie pod jazerom.“

Pokrčila plecami. „Ako som povedala, tam dole je obrovská sieť. Ten, ktorý použili, musí byť jedna z ďalších vetiev, ktorú sme my nevyužili. Mali sme vlastne šťastie, že sme opäť našli cestu von. Všetci traja sme meškali na obed a museli sme ísť do kuchyne po niečo na jedenie. Chceli sme sa však porozprávať, v súkromí, a tak sme sa s jedlom vybrali do Maggiiných izieb.“ Zlomyseľne pozrela na Rona. „Ale mal si pravdu, Harry. Nakoniec sa predsa len tvárili, akoby ma chceli odtiaľ dostať preč, akoby chceli mať súkromie, tak som sa vyhovorila na obrovské množstvo revízií a nechala som ich na pokoji. V Maggiiných izbách,“ dodala pre zdôraznenie a zlomyseľne sa usmiala na Rona.

Ron si strčil prsty do oboch uší a začal si až príliš nahlas spievať bojovú pieseň Kudleyovských kanónov. Harry schmatol vankúš, o ktorý sa opieral, a hodil ho po Ronovi.

„Sklapni, ty. Len ťa naťahuje.“ Zazubil sa.

Hermiona pokrútila hlavou. „Je to príliš jednoduché, vieš.“ Tiež sa usmiala a teraz sa ona aj Ron tvárili tak, že Harry mal zrazu pocit, že je v jednej miestnosti s dvoma ľuďmi, ktorí chcú, aby zmizol...

V spoločenskej miestnosti už nikto nebol, tak sa ospravedlnil, vyšiel po schodoch do spálne a zastavil sa na schodisku pred spálňou tretieho ročníka. Dvere boli otvorené a chlapci hrali Rachotiacu sedmu. Harry si pomyslel, že to vyzerá ako dobrá príležitosť venovať sa činnosti, ktorá mu nedovolí zaspať, a tak strčil hlavu dnu a spýtal sa, či sa k nim môže pridať. Will sa usmial a pozval ho dnu, zatiaľ čo ostatní chlapci vyzerali nervózne. Harry Potter, hlavný prefekt, sa s nimi chystal hrať karty. Po chvíli sa však uvoľnili a dokonca si ho doberali za to, že má koniec nosa mierne spálený. O jedenástej však už všetci zívali a Harry im navrhol, aby sa šli vyspať. Will sa usmial a kývol mu, kým odišiel, a Harry sa vrátil do spoločenskej miestnosti.

Ron sedel v kresle pri ohni, Hermiona sa mu skrútila na kolenách a pri pohľade do ohňa sa jej začínali zužovať oči. Ron tvrdo spal a hlasno chrápal. Prekvapene zdvihla hlavu, keď zbadala Harryho.

„Je mimo asi dvadsať minút,“ zašepkala. „Úplne vyčerpaný, chudák,“ dodala a predtým, ako vstala, mu pritisla pery na čelo. „Prekvapuje ma, že sa držíš na nohách.“

Pokrčil plecami. „Musím byť, všakže, ak mám hliadkovať s Mariah a pokúsiť sa ju presvedčiť, aby mi povedala o tuneloch, o nej a Malfoyovi alebo o niečom aspoň trochu užitočnom.“ S námahou zobudili Rona, aby mohol ísť do spálne a spať vo vlastnej posteli. Harrymu sa zdalo, že Hermiona sa naňho ležiaceho v posteli pozerala trochu zamyslene, kým ho pobozkala na dobrú noc a odišla. Harry sa túžobne zahľadel na vlastnú posteľ, kým opäť opustil spálňu; ak si krátko zdriemne, nebude to nakrátko, to vedel. O necelú polhodinu musel byť dole na obchôdzke.

Keď schádzal po schodoch a chodbách do vstupnej haly, do mozgu sa mu mimovoľne vynoril obraz Mariah zo všehľadu; hoci Hermiona bola v časoch, keď ešte mali fyzický vzťah, dosť nespútaná, Mariah bola to najzmyselnejšie, čo kedy videl, a on si čoraz viac nebol istý, či by niekto so zdravým rozumom mohol vyčítať Dracovi Malfoyovi, že jej neodolal.

Profesorky Sproutová a Trelawneyová boli na prvej zmene, McGonagallová a Sinistrová ich vystriedali. Potom sa objavili Trixie Lewisová a Ernie MacMillan, aby sa na noc odhlásili, a po nich Draco Malfoy a Tony Perugia. Mariah tam už bola a Harry videl, ako sa na ňu Malfoy pozerá. Jemne sa jej prihovoril, zatiaľ čo do sály vstúpili ďalší nováčikovia, Kurt Harrison z Bystrohlavu a Robert Jensen zo Slizolinu, obaja piataci.

„Myslel som, že si povedala, že prechádzaš na prvú zmenu.“ Harry by mohol prisahať, že to Malfoy povedal Mariah a jeho pery sa sotva pohli. Uvedomil si, že Hermiona musela každému z nich povedať niečo nesprávne, takže už nebudú spolu, čo umožnilo Harrymu dostať Mariah osamote, aby z nej vypáčil informácie.

„Myslela som si, že prechádzaš na dráhu,“ odpovedala, nonšalantne si natočila vlasy a pozrela na profesorku McGonagallovú, akoby ju fascinovala. Harry si nebol istý, či sa jej vôbec pohli pery (hoci mu chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že povedala „druhú“). Opäť mala na rukách mäkké kožené rukavice bez prstov. Pri tom všetkom, ako sa zaujímal o tie rukavice, keď ju videl vo všehľade bez nich, nenapadlo ho, aby sa znova zameral na jej ruky, pozrel si ich zblízka, aby sa dozvedel dôvod rukavíc. Trochu ho rozptyľoval zvyšok jej tela.

„Ja budem hliadkovať s Mariah,“ povedal Harry profesorke McGonagallovej, ktorá teraz vedela o dôvode Harryho poplachu z predchádzajúceho večera. Chcel nastúpiť skôr, ako by ho mohli spárovať s niektorým z piatakov. McGonagallová prikývla. Mariah sa pozrela na Harryho, v očiach sa jej lesklo - čo? Harry ten pohľad videl už predtým, v očiach Hermiony a Katie, a keď ho Alicia zahnala do kúta v metlobalových šatniach, aby ho pozvala na ceilidh. Keď na to príde, Mariah vyzerala veľmi podobne, keď ho pozvala na večierok, a keď ju v druhom živote stretol na chodbe k dievčenským slizolinským spálniam. Mal pre to len jedno slovo:

Žiadostivosť.

Harry prehltol. Cítil, ako sa mu zrýchľuje pulz, keď si spomenul, aké ťažké bolo odtrhnúť sa od nej, keď stál v jej blízkosti v tenkej nočnej košeli. Otriasol sa, keď ju nasledoval po mramorových schodoch, do mozgu sa mu vracali ďalšie obrazy, obrazy z predošlej noci, Mariah zmietajúca sa v žiare vášne...

Prestaň, prikázal svojmu mozgu. Milujem Ginny, milujem Ginny, opakoval si. O to ide - dostať ju preč od Malfoya.

Bolo však čoraz ťažšie spomenúť si, že práve o toto ide, keď bol v jej blízkosti, hlava sa mu krútila a telo vzdorne reagovalo na jej prítomnosť. Harry sa prakticky triasol od boja, ktorý v ňom prebiehal, boja o kontrolu a nadvládu. Problém bol v tom, že si začínal myslieť, že nemá šancu prehrať, nech sa stane čokoľvek, vyjde z toho ako víťaz.

Uplynula viac ako hodina. Boli na chodbe vedúcej do učebne Obrany proti čiernej mágii, kde ho Remus Lupin naučil vyčarovať patronusa a Barty Crouch ho dal pod Imperius a on sa naučil, že je silnejší, že...

Už to nevydržal, hlava mu kričala, že ju musí mať, že sa jej musí dotknúť. Chytil ju za ramená, otočil ju tvárou k sebe a premýšľal, či sa takto cítil Ron v noci pred splnom. Skôr než však stihol čokoľvek povedať, víťazoslávne sa usmiala, vzala jeho spotenú ruku do chladnej rukavice a ťahala ho za sebou.

„Poď so mnou,“ povedala jednoducho, akoby nemohol urobiť čokoľvek iné, akoby ju nemal nasledovať až na kraj sveta. Išli dolu, dolu, dolu do podzemia, potom chodbami, o ktorých mu Hermiona s Ronom povedala, že vedú k tunelu, ktorým sa dostali do lesa. Myslel si, že ju každú chvíľu zhodí na zem, keď sa budú kľukatiť tunelmi, ale išiel ďalej, nasledoval ju, nebol si istý, koľko odbočiek urobili a kam idú. Dôležité bolo, že bol s ňou...

V chodbe pred sebou počul zvláštny, vodnatý zvuk. Na stenách tunelov boli magické pochodne, ktoré sa prebudili k životu, len čo sa priblížili asi na dvadsať stôp. Na stenách tunela, v ktorom sa teraz nachádzali, sa odrážalo zvláštne svetlo; boli z vlhkého kameňa a svetlo na ňom podivne tancovalo, až sa Harry zamračil. Keď zabočili za roh, uvidel príčinu zvláštneho svetla; nachádzali sa v podzemnej jaskyni, v skrytom vchode do jazera. Jaskyňa sa končila asi tridsať metrov od nich, kamenná stena klesala do vody. Nachádzali sa v akejsi vzduchovej bubline s podzemným prístavom, voda im špliechala pri nohách. Harry nepochyboval, že keby vošli dnu a preplávali pod kamennou stenou, mohli by ísť stále vyššie a vyššie, až by sa dostali na hladinu jazera, von do mrazivej jesennej noci.

Tak sa Malfoy a Mariah ocitli späť vo vnútri hradu. Skočili do vody, potom preplávali do tejto jaskyne a po tom, čo na seba použili sušiace kúzla, sa vrátili do hradu cez tunely.

Cez hmlu si spomenul na amulet a na to, že mu povedala niečo o svojom bratovi.

„Takto to urobil?“ vydýchol, takmer oslepený túžbou. „Tvoj brat? Ako dostal amulet z jazera?“

Otočila sa, rozopla si habit a odhalila pod školským habitom priesvitné šaty, ktoré veľmi slabo zakrývali jej telo. Harrymu vyschlo v ústach. Ak sa ho snažila rozptýliť, tak to fungovalo.

„Áno. Munro sem dokázal prísť a urobiť to. Nikto ho nemusel vidieť na brehu.“

„Ale,“ povedal Harry s hlavou v hmle, mal pocit, že pláva v hmle, „ako dýchal? Ako si dýchala ty a Draco, keď ste boli včera večer v jazere?“

Zvodne sa usmiala a on mal pocit, že mu telom prechádza oheň - v dobrom slova zmysle. „Je to rodinná záležitosť, spojená s amuletom. Každý v rodine nosí tento amulet, ale odovzdávajú si ho len ženy.“

Bol zmätený a nebol si istý, či je to kvôli tomu, ako sa cíti. Po tvári mu napriek chladu stekal pot a dlane mal vlhké a lepkavé. Jej prítomnosť mu zahltila zmysly. Nikdy predtým sa takto necítil. „Ako je to prekliatie, keď ti pomáha dýchať pod vodou?“ povedal s námahou. „A - a čo s tým má spoločné amulet? Je prekliaty?“

Objala ho okolo ramien a jediné, čo vedel, bolo, že ho bozkávala, alebo on bozkával ju, alebo sa navzájom požierali, ústa mal otvorené doširoka, až ho bolela čeľusť, a bolo mu to jedno, v jeho náručí bola tekutým ohňom, šaty z nej opadávali, akoby boli z hmly. Na ničom nezáležalo, len sa dostať na jej pokožku, na svoju pokožku, dotýkať sa jej a bozkávať ju všade, cítiť na sebe jej pery a ruky...

Toto predsa nechceš. Vôbec nie.

Jeho myseľ si túto myšlienku len matne uvedomovala uprostred spleti myšlienok o túžbe a Mariah. Ale bola tam.

Ona nie je Ginny.

Harry sa od nej odtiahol a škriabal sa dozadu cez ich hromadu oblečenia. Kedy sa to stalo, uvažoval. Ako sa to stalo?

Sandy bola jediná vec, ktorú mal na sebe, a ona mala na sebe len rukavice bez prstov. Pozrel na ňu, strašne po nej túžil, ale zrazu mal veľmi zlý pocit. Už som sa tak niekedy cítil, ale mal som len štrnásť rokov a hormóny neboli také bujné - a nikdy som nebol so ženou. Ale ten pocit poznám...

„Čo si?“ vydýchol, zúfalo sa snažil urobiť čokoľvek, aby to nepokračovalo ďalej, a mal pocit, že bojuje skôr sám so sebou ako s ňou. „Víla? Siréna? Si sčasti morská panna? Čo mi to robíš?“

Bolo to ako byť pod Imperiom - až na to, že zakaždým, keď sa dostal pod Imperium, vedel, že sa to stane. Bol na to pripravený a bojoval s tým - prvýkrát s tým bojoval. V prípade víl nebol pripravený, ale nebol taký zrelý, a hoci ho to veľmi ovplyvnilo, nebolo to nič podobné tomu, ako ho to ovplyvnilo teraz. Spomenul si tiež, že keď niekomu pod Imperiom prikážu urobiť niečo, čo chce, je takmer nemožné s tým bojovať, stráca všetky zábrany.

Nie, pomyslel si tvrdohlavo. Ja ju nechcem. Ja len...

Darilo sa mu tak dobre. Vôbec na to nemyslel, nezaoberal sa fyzickým vzťahom s Hermionou ani Katie a v tú noc v spoločenskej miestnosti, keď zistil, že Ginny si nevzala elixír, to on sa stiahol. Na sedemnásťročného chlapca preukázal pozoruhodnú zdržanlivosť a statočnosť. Ale potom, včera večer, keď videl Mariah na brehu jazera, keď videl, ako sa mesačné svetlo odráža od jej tela...

Opäť sa potil a triasol. Sakra, sakra, sakra. Viem, že všetci v škole si myslia, že som úchyl kvôli tomu kúzlu s hadom na ženu, ale ja to naozaj nechcem urobiť.

„Budeš silný.“

Zamrkal; Sandyin hlas bol ako vedro studenej vody, ktoré mu dopadlo na hlavu. Nikdy v živote nebol vďačnejší. Budeš silný.

Takmer sa rozplakal od úľavy; bolo také dobré počuť jej hlas, počuť slová uistenia. Ďakujem ti, Sandy, pomyslel si. Určite jej neskôr výdatne poďakuje slovne.

Mariah si pred neho kľakla, položila mu ruku na čelo a dotkla sa jeho jazvy, čo takmer nikto nerobil. Hoci mala svoju hruď prakticky pred jeho tvárou, upokojilo ho to, a keď sa mu pozrela do očí a pohladila zubatú ružovú pokožku, postupne sa cítil viac pod kontrolou, hoci boli obaja ešte stále bez šiat. Hlavu mal zrazu pozoruhodne čistú, už nebola zahmlená žiadostivosťou. Stiahla sa, pomyslel si. Robí to zámerne. Prečo?

„Pšššt,“ zašepkala a stále ho hladila po čele. „Upokoj sa, aby som ti mohla porozprávať jeden príbeh.“ Pozrel sa jej do tmavých očí, cítil sa stratený v ich hĺbke, ale už nemal pocit, že mu srdce uteká, už nemal pocit, že ju zhodí na zem a napadne ju.

„V... v poriadku,“ zašepkal so stiahnutým hrdlom. „Ale - môžeme to robiť oblečení?“

Srdečne sa usmiala a mávla rukou; prileteli k nej jej vlastné šaty a rýchlo sa obliekla. Harrymu to trvalo dlhšie, natiahol si nohavice a košeľu, neobťažoval sa s kravatou, ktorú si prehodil okolo krku. Oprela sa o jeho hruď, jej telo hrialo jeho, keď začala rozprávať svoj príbeh. Nedokázal sa prinútiť, aby ju od seba odstrčil. Namiesto toho ju nechal, aby sa oňho pohodlne oprela, a on ju objal okolo pása, líce položil na jej vlasy, zavrel oči a zhlboka dýchal, pričom si želal, aby zostal pokojný, kým ona rozpráva svoj príbeh.

O chvíľu už jej prízvuk nevnímal, akoby sa vrátil do svojho druhého života a sám hovoril takto, so škótskym prízvukom; bol to aj zvuk ostrovov na vetrom ošľahanom severe, kde bolo more čierne ako obsidián a studené ako hlboký vesmír...

Pred tisíc rokmi štyri najväčšie čarodejnice a čarodejníci tohto veku utiekli na sever pred prenasledovaním, aby založili školu pre mladých čarodejníkov a čarodejnice, kde by sa mohli učiť o svojich schopnostiach a zdokonaľovať sa v remesle ďaleko od zvedavých očí a bez zvláštnych predsudkov muklov. Tu, v Grampianskej vysočine, našli nádherné údolie s lesklým jazerom a mladým lesom. Postavili si hrad, spočiatku veľmi jednoduchý, bez priekopy, len s jazierkom, a bez obrany, len so svojimi kúzlami. Neďaleko vyrástla dedina, kde žili tí, čo pracovali na hrade, so svojimi rodinami. Zakladatelia nazvali svoju školu Rokfort a dedinu nazvali Rokville. Vyhľadávali čarodejnícke deti z celých britských ostrovov a privádzali ich do školy, aby sa naučili, kto sú a čo dokážu. Počet obyvateľov školy rástol a rástol, pretože nachádzali čoraz viac čarodejníckych detí, a počet obyvateľov Rokville tiež rástol, pretože čoraz viac čarodejníc a čarodejníkov sa dozvedalo o útočisku na severe, kde môžu byť v bezpečí a pokojne žiť.

Les však predstavoval len slabú bariéru medzi školou a muklami, ktorí žili na druhej strane, a čoskoro všetci štyria zakladatelia stretli tých, ktorých si zamilovali a chceli s nimi uzavrieť manželstvo. Rowena Bystrohlavová a Helga Bifľomorová sa zamilovali do dvoch bratov; zosobášili sa na dvojitom obrade v novopostavenej dedinskej radnici a na oslavu prišla celá dedina Rokville, ako aj mnoho muklov z druhej strany lesa. Oslava trvala týždeň. Na oslave sa Godrik Chrabromil a Salazar Slizolin stretli so sestrami dvojičkami, kamarátkami ženíchov z detstva. Každý z nich sa zamiloval do jednej zo sestier a čoskoro sa plánovala ďalšia dvojitá svadba.

Chrabromil mal skvelý nápad na dary pre svoje nevesty; každý z nich poverí dedinského kováča, aby im vyrobil ochranný amulet, zlatý pre Chrabromilovu nevestu, strieborný pre Slizolinovu.

Amulet zlatej farby bude mať podobu zlatého gryfa, animágusovej podoby Chrabromila a dôvodu priezviska, ktoré prijal; nikto v jeho rodine predtým nepoužíval viac ako jedno meno. Keď nositeľka amuletu zovrie amulet, zavládne v nej pocit pokoja, bude cítiť, ako jej rastie odvaha, a bude vedieť, že je milovaná.

Amulet striebornej farby bude mať podobu baziliška, kráľa hadov, keďže Slizolin hovoril hadím jazykom a hada nosil v erbe a ako symbol svojej fakulty v škole. Okrem pocitu lásky a pokoja, ktorý by nositeľku amuletu zaplavil, keď by ho zovrela, Slizolin očaroval kov tak, že ak by bola do niekoho naozaj zamilovaná, mohla by toho človeka jasne vidieť v mysli a vedieť, že je v bezpečí - a verný. Nikdy nechcel, aby jeho nevesta premýšľala, či ju naozaj miluje, ani či je v bezpečí, keď cestuje a hľadá študentov pod nosom niekedy nepriateľsky naladených muklov.

Kováč pracoval na vytvorení foriem na amulety; slizolinský bude vytesaný pomocou kúziel z najčiernejšej a najtvrdšej skaly, aká sa dá nájsť, a chrabromilský bude vytesaný z najčistejšieho a najtvrdšieho bieleho mramoru. Žiadne ľudské nástroje by nedokázali vyrezávať s takou presnosťou ako kúzla, žiadne muklovské umenie by sa nemohlo priblížiť ku kráse diela, ktoré vykonal čarodejnícky kováč. Keď nastal čas naliať kov do foriem, Chrabromil vložil svoje kúzlo do zlatého kovu a Slizolin začaroval strieborný kov, a keď kov vychladol, kováč otvoril formy a odhalil dva dokonalé amulety, dva dokonalé dary pre ich nevesty.

Chrabromil svoj darček ihneď predstavil svojej snúbenici a jej sa veľmi páčil, ale jej sestra žiarlila; jej Slizolin nedal amulet, ktorý pre ňu vyrobil, a tak si myslela, že nie je taký dobrý úlovok ako Chrabromil. Navyše chcela byť s Godrikom Chrabromilom, keď ho sestry prvýkrát stretli s jeho priateľom, ale uspokojila sa so Slizolinom. Súhlasila, že sa vydá za Salazara, ale stále túžila po Godrikovi, lebo verila, že jej sestra si našla lepšiu partiu, a keď videla krásny zlatý amulet s gryfom, ktorý jej dal, vytvorila plán, ako ho od sestry získať.

Kým jej sestra spala, vzala od nej zlatý amulet a nasadila si ho. Vybrala sa za Chrabromilom do jeho komnát na hrade, luxusného apartmánu zahaleného červenými závesmi a hrejivo osvetleného čarovnými fakľami.

Zviedla ho, pretože ju považoval za svoju snúbenicu, pretože keďže amulet, ktorý jej dal. Slizolin však svojej snúbenici jej amulet nedal; celkom ho zaujal, keď sa kameň otvoril a odhalilo sa mu jeho umenie. Sám ho začal nosiť a pevne ho držal vždy, keď chcel vidieť svoju milovanú, ženu, ktorú si mal vziať. Ešte stále jej ho plánoval dať, ale až počas svadobnej noci.

V tú noc, keď sa jeho snúbenica stretla s Chrabromilom a zviedla ho, držal amulet, keď ležal vo svojej posteli a videl ich dvoch, videl ich, ako sa spájajú na krvavočervenom pozadí Chrabromilovej izby. Vedel, že to nie je jej sestra, ktorú vidí, hoci sú dvojčatá; amulet mu ukáže len ženu, ktorú miluje. Prisahal pomstu jej aj Chrabromilovi, ktorý mu bol blízky ako brat. Svojej neveste ani priateľovi nepovedal, čo vie.

Prešiel viac ako mesiac a nastalo ráno ich svadobného dňa. Slizolin sa vybral na breh jazera s čiernym kameňom a amuletom; naposledy ho držal v ruke, kým videl ženu, ktorú stále miloval. Teraz ju však aj nenávidel. Vieš, je možné milovať aj nenávidieť toho istého človeka. Plačúc nad životom, ktorý nikdy nespozná, vložil amulet späť do kamennej formy a zapečatil ho kúzlom, než ho hodil hlboko do jazera. Prihovoril sa niekoľkým vodným hadom, povedal im, čo to je, a požiadal ich, aby povedali morským ľuďom, aby sa oň starali a aby ho jedného dňa dali niekomu, kto ho bude potrebovať, podľa vlastného uváženia.

Spolu s Chrabromilom sa vybral do dedinskej radnice; obaja boli oblečení do svadobných šiat a ich nevesty ich už čakali. Keď ich však nevestin otec priviedol na svadbu, Slizolin práve siahal po prútiku, aby sa pomstil, keď jeho nevesta zastavila konanie a žiadala, aby sa porozprávali v postrannej komnate, len oni štyria. Presunuli sa do komnaty a ona prezradila, že má na hrudi znamenie vášne, ktoré jej Chrabromil zanechal pred štrnástimi dňami, keď za ním opäť odišla. Keďže sa už spojili a ona tvrdila, že nosí jeho dieťa, povedala, že podľa práva by sa mala za Chrabromila vydať ona.

Godrik Chrabromil a jeho zamýšľaná nevesta boli šokovaní; on netušil, že to nie je jeho snúbenica, ktorá zdieľala jeho posteľ, a ona sa na svoju sestru hnevala, že jej ukradla lásku. Priznala sa, že neprišla za ním, aby sa s ním delila o posteľ, že to musela byť jej sestra, hoci klamstvo by to ukončilo. Ona aj Godrik vedeli, že by mal splniť svoju povinnosť a oženiť sa s matkou svojho dieťaťa, a tak s plačom prijali svoj údel a dohodli sa, že si Chrabromil vezme Slizolinovi nevestu a Slizolin sa ožení s Chrabromilovou.

Salazar Slizolin mal však iný nápad.

„Falošná mukelka!“ zreval na svoju snúbenicu. „Videl som ťa s ním! Použil som amulet, ktorý nikdy nebudeš mať; teraz je na dne jazera. Ale nemysli si, že sa z toho dostaneš tak ľahko! Ako si mala v tejto veci dve tváre, tak budeš mať dve tváre navždy, a tvoje deti a deti tvojich detí až do konca sveta!“

Zaklial a zmenil ju. Chrabromil a jeho nevesta sa zhrozili; jej sestra nad ňou plakala, hoci ju zradila a pokúsila sa jej ukradnúť manžela. Na podlahe pri ich nohách sa totiž mrskal hladký hnedý tuleň, v silnej úzkosti z nedostatku vody okolo seba.

Slizolin odišiel.

Chrabromil a jeho nevesta vzali jej úbohú sestru na sever, cestou ju udržiavali čo najviac mokrú a vypustili ju do mora, ktoré malo byť jej domovom. Manželia sa vrátili do Rokville, aby sa v tichosti zosobášili, a Chrabromil pokračoval vo vedení školy spolu s ostatnými dvoma zakladateľkami. Slizolin sa v škole dlhé mesiace neobjavil, hoci do nej naďalej posielal študentov. Na svojich cestách však vyhľadával len čarodejnícke deti, ktorých rodičia boli tiež čarodejníci. Napokon si to všimli Chrabromil, Bystrohlavová a Bifľomorová a zavolali ho späť na hrad.

Trvali na tom, že škola by mala prijať všetky čarodejnícke deti bez ohľadu na to, či sú ich rodičia magickí, ale Slizolin vyhlásil, že všetci muklovia a ich deti sú nedôveryhodní a zasa nedôverujú čarodejníckym ľuďom, takže bude oveľa bezpečnejšie, ak ich do Rokfortu nepustia. Ostatní s tým rázne nesúhlasili; veď každý z nich sa oženil s muklom. Iba Slizolina jedna z nich zradila.

Škola sa vrátila k prijímaniu čarodejníckych detí zo všetkých prostredí, ale Slizolin to nemohol tolerovať a odišiel. Legenda hovorí, že odišiel do Francúzska, ale nikto to nevie s istotou a tieto príbehy patria do iného príbehu, do iného času.

O viac ako desať rokov neskôr istá záhadná žena sprevádzala svojho syna do školy po tom, čo dostal list s pozvaním na štúdium na Rokforte. Zostala na hrade na triedenie, on sa stal chrabromilčanom. Godrik si všimol osamelú postavu v kapucni, ktorá stála v zadnej časti sály, a požiadal svoju ženu, aby k nej zašla a ponúkla jej miesto pri ich stole. Keď jeho žena došla k žene, tá si odhrnula kapucňu a odhalila, že je to dvojča, ktoré preklial Slizolim. Sestry sa radostne objali, pretože Chrabromilova manželka si myslela, že svoje dvojča už nikdy neuvidí.

„Kliatba bola zrušená!“ povedala sestre s radosťou. Jej sestra však pokrútila hlavou.

„Nie. Ja som stále prekliata a moje deti tiež. Ale kliatba nie je taká, ako si myslíš. Nezmenil ma na tuleňa, ale na selkie. Nikdy som neprestala mať ľudskú myseľ, aj keď som plávala v chladnom mori a utekala pred veľrybami a žralokmi a kopijami ľudí.

„Niekedy však pociťujem potrebu zhodiť tuleniu kožu a natiahnuť si nohy na brehu, aby som opäť chodila ako žena, a raz z tých čias, keď som bola blízko k pôrodu syna, muž, ktorý sa vyzná v týchto veciach, našiel moju tuleniu kožu a vzal si ju, čím mi vzal dušu a ja som sa stala jeho otrokyňou.

„Avšak - čo si neuvedomil, bolo, že je vlastne mojím otrokom. Selkie dokáže prinútiť muža robiť veci, ktoré obyčajná žena nedokáže. Mala som nad ním moc, o ktorej nikdy netušil. Mám moc urobiť takmer čokoľvek okrem toho, že ho prinútim vrátiť mi kožu a slobodu.

„Tak sme sa vzali. A krátko nato sa mi narodil syn, syn Godrika Chrabromila. Tam sedí, v otcovej vlastnej škole, ako sa patrí, a teraz, keď som vrátila, čo som ukradla, odovzdávam ho do starostlivosti jeho otca a vzdávam sa svojich práv naňho. Mám dcéru, ktorá nesie moju kliatbu a odovzdá ju aj svojim deťom, a musím sa k nej vrátiť. Povedz môjmu synovi, že ho mám rada, ale na rade je jeho otec.“

A s tým odišla. Jej sestra ju nemohla presvedčiť, aby zostala. Pozrela na svojho synovca, ktorý vyzeral ako syn, ktorého mohla mať s Chrabromilom. Boli šťastní, mali tri zdravé dcéry. Ale poznala mužov, vedela, že sú dosť hlúpi, keď chcú synov. Teraz mal jedného aj jej manžel.

Išla za manželom a povedala mu, že je to jeho vlastný syn, ktorý konečne prišiel do školy. Plakal od radosti a potom od smútku, keď mu žena rozprávala o živote svojej sestry selkie, ktorú jej manžel držal v zajatí. Chlapca vychovávali a počas školských prázdnin žil u nich. Syn jednej z ďalších zakladateliek, Roweny Bystrohlavovej, bol jedným z jeho najlepších priateľov.

Po skončení školy odcestoval so svojím priateľom na sever, aby videl svoju matku, ktorá mu chýbala. Nevidel ju, odkedy začal chodiť do školy na Rokforte. Poslal jej po sove list a ona mu odpísala s pokynmi. Keď s kamarátom dorazili na miesto, jeho kamarát bol okamžite ohúrený chrabromilčanovou nevlastnou sestrou. Aj ona sa doňho zamilovala a nepotrebovala sa nechať zotročiť; z vlastnej vôle mu dala svoju selkinu kožu, čo znamenalo, že mohla aj odísť, kedykoľvek sa jej zachcelo. Keď selkie dá svoju kožu z vlastnej vôle, z lásky, nie je vlastnená.

Mladý Chrabromil sa tešil z návštev matky a sestry; používal svoju vlastnú tuleniu kožu, aby sa mohol so sestrou kúpať v mori, pretože nikdy nepoznal slobodu skákania cez divoké vlny na otvorenom mori, len v krotkej vode jazera v škole. Vedel však, že na rozdiel od sestriných detí jeho deti nebudú selkie, pretože len dcéry v rodine prenášali kliatbu z generácie na generáciu.

Nechal tam svojho priateľa, aby sa oženil a žil so sestrou, no ešte pred odchodom sa vlámal do tajnej skrýše svojho nevlastného otca a ukradol pre ňu späť matkinu selkiinu kožu, čím ju oslobodil. Doplával s ňou späť na pevninu a jeho sestra a najlepší priateľ im mávali z brehu, chystajúc sa začať nový spoločný život.

Ich deti boli, samozrejme, magické, keďže mali za otca čarodejníka, a keď boli ich deti dosť veľké, poslali ich na Rokfort. Zvláštnosťou je, že v tejto rodine boli po celé nasledujúce generácie všetci chlapci zaradení do Bystrohlavu, ale všetky dievčatá sa stali slizončankami a boli známe svojou chytrosťou a ženskými úskokmi. V každej generácii bolo aspoň jedno dievča, takže bolo zaručené, že sa vlastnosti selkie prenášali znova a znova a znova.

Slizolinova kliatba tak pokračovala.

Posadila sa a Harry sa na ňu zadíval. Všimol si, aké má veľké a tmavé oči; už predtým si myslel, že sú obrovské, ale netušil, ako ich takmer úplne vypĺňa tma, ako v nich nie je vidieť takmer žiadnu belosť, ako v očiach zvieraťa. Ako u psa. Ako Tesák alebo dokonca Dunkirk.

Ako tuleň.

Nemal slov, hľadel na ňu, hrdlo mal paralyzované. Napokon sa pozrela na svoje ruky a povedala: „Nepremýšľal si už niekedy o mojich rukaviciach, Harry?“

Prikývol a tiež sa pozrel na jej ruky. „Mnohokrát.“ Na čo naráža? „Prečo ich nosíš?“

Pomaly si ich stiahla, prsty mala dlhé, štíhle a vo svetle baterky bledé. Potom zdvihla obe ruky, dlaňami k nemu, a pomaly roztiahla prsty od seba, pričom svetlo baterky presvitalo cez jemnú pavučinu, ktorá spájala každý z jej prstov so susedným.

****

Poznámka: Citát na začiatku kapitoly je zo strany 249 knihy Glimpses and Gatherings During a Voyage and Visit to London and the Great Exhibition in the Summer of 1851 od Williama Allena Drewa (Homan & Manley, 1852). Túto kapitolu predtým sprevádzal iný citát, ale webová stránka, na ktorej sa pôvodne nachádzal, medzitým zmizla:

Koncom osemnásteho storočia sa stala naliehavou potreba jednoduchej komunikácie medzi oboma brehmi Temže východne od Londýnskeho mosta. Keďže výstavba mosta neprichádzala do úvahy z dôvodu riečnej dopravy, inžinieri v tom čase venovali vážnu pozornosť projektom tunelovania. V roku 1798 istý pán Dodd navrhol 900 metrov dlhý tunel medzi Tilbury a Gravesendom. V roku 1802 nasledoval plán na spojenie Limehouse a Rotherhithe. Istý pán Vazie vyhĺbil šachtu do hĺbky 76 stôp pod hladinou a s pomocou Johna Trevethicka vyrazil pod Temžou malý tunel na vzdialenosť 1 100 stôp. Potom sa koryto rieky podlomilo, pribudla voda, peniaze na tento podnik došli a projekt sa musel zrušiť. Bolo predložených množstvo návrhov na realizáciu projektu, ale päťdesiatdeväť autorít vybraných na posúdenie vynieslo verdikt, že podzemný tunel, ktorý by bol „užitočný pre verejnosť a prospešný pre dobrodruhov“, je neuskutočniteľný.

~ „The Thames Tunnel“, Early Schemes for Tunnelling the Thames

****

PP. Ten tunel bol nakoniec neskôr postavený a otvorený pre verejnosť v 1843.