Preklady fanfiction Harryho Pottera

Zhrnutie:

Niekoľko rokov po bitke na Rokforte dosiahol uštvaný Draco Malfoy svoj bod zlomu. Popravde, keďže ním toľkí opovrhovali a len niekoľkí súcitili, už mu veľa na výber nezostalo. Avšak, len čo sa Draco rozhodne vziať svoj život do vlastných rúk, vstúpi do jeho života istá osoba. Takže sa zdá, že práve keď sa chystá ukončiť svoje trápenie, dokáže byť Hermiona Grangerová tou, ktorá ho znova prinúti skutočne cítiť?

Kapitola desať

O zamilovaní sa

Draco tu sedel v stave, ktorý sa dal najvhodnejšie opísať, ako že je omámený. S pocitom, že sa mu motá hlava a je trochu strnulý, považoval svoje nepohodlie ako symptómy toho, že už celé dva dni nič nepil.  A to ho vážne znepokojovalo.

Byť triezvy nebol aktuálne pre Malfoya celkom presne ten najzdravší stav mysle. A uvedomoval si, že keď už popíjal tak dlhú dobu, prerušiť to náhle z ničoho nič nerobilo dobre ani jeho telu. Bolesti a kŕče bola jedna vec, hoci jeho anti-opicová bolesť hlavy mu poskytla najväčšie vodítko. A čo viac, keď sedel za tým malým jedálenským stolom, rýchlo a jednoznačne sa rozhodol, že sa vráti k pitiu tak skoro, ako mu to bude umožnené. 

Zatiaľ však čakal, zatínal zuby a sedel. Po celý čas Goyle, ktorý sedel oproti nemu, si vôbec nič nevšimol. Predklonil sa, nalial priateľovi viac vody a pokračoval v rozprávaní o čomkoľvek, o čom točil, odkedy ich obed začal. Pravdu povediac, Draco s týmto obedom súhlasil len preto, že sa cítil previnilo kvôli tomu, čo sa stalo s Pansy, hoci Goyle nepotreboval poznať detaily. V skutočnosti však Goyle vyzeral úplne v pohode, jednoducho si užíval fakt, že Draco súhlasil, že si s ním vyjde.

“Vieš,” povedal Goyle, na krátko sa odmlčal uprostred svojho tárania, “toto je fakt pekné. Nie je to príjemné miesto? Nie je príliš preplnené a nie je príliš drahé.”

Draco v duchu pretočil očami. Preklad toho, čo Goyle v skutočnosti hovoril, bol: toto miesto nepodáva tvrdý alkohol. Avšak Draco Malfoy Gregoryho Goyla v skutočnosti nepočúval. Občas zažmurkal, preskúmal jednoduchú večeru a rozhodol sa súhlasiť so svojim priateľom, napriek tomu, že mu tak očividne prekážala ponuka nápojov v tejto reštaurácii.

“Áno, je to…” odmlčal sa, premýšľal o slove, ktoré by mohol poskytnúť, aby sa dalo považovať za vhodné, a konečne sa rozhodol pre, “adekvátne.”

“Adekvátne?” spýtal sa Goyle, keď nadvihol obočie. Znova si to miesto obzrel, pokrčil plecami a na unavene povedal: ”V poriadku, tak teda adekvátne.” Odmlčal sa a sledoval, ako sa Malfoy nimrá vo svojom tanieri.

Možno Draco nevedel celkom presne, prečo ho chcel Goyle vytiahnuť  do tejto príjemnej reštaurácie a ten sa mu nechystal prezradiť, čo si naplánoval. Asi sa mu len snažil ukázať, že sa môže dostať von, a hoci Draco vyzeral absolútne smiešne pod všetkým tým svojim maskovaním, vyjsť si von v dennom čase ako tento, bol napokon obrovský prvý krok. Na druhej strane, domyslel si, že tento výlet dlhoval svojmu priateľovi, pretože jeho posledný pokus s Pansy nedopadol príliš… hladko.

Avšak zdalo sa, že Draco bol tým, kto vyzeral maximálne nervózne. Pohrával sa so svojím hrubým šálom okolo krku, mykal kapucňou nadol do tváre a bubnoval prstami po stole. Hoci sa Goyle správal, ako keby také chovanie bolo normálne a povedal, keď sa pozrel ponad svoj tanier: “Som rád, že sa bavíš,” hoci ani on nedokázal zamaskovať sarkazmus.

Draco pokrútil hlavou. “To nie je vtipné,” hneval sa, namieril vidličku takmer vášnivo Goylovým smerom.

“V poriadku,” pokračoval so smiechom Goyle. Bol úprimne rád, že prinútil Malfoya znova rozprávať, pretože väčšinu obeda strávili v tichu. Okrem toho Draco nebol príšerne ukecaný. Pravda bola, že si Goyle robil kvôli svojmu priateľovi starosti. Naozaj chcel vidieť, že sa Draco posunul so svojím životom ďalej. A možno po tom túžil tak moc len preto, aby vedel, že je to možné, ale na druhej strane bol odhodlaný postarať sa o to, aby sa to stalo. Pretože, naozaj, oni dvaja už neboli deťmi, ktorými bývali. Keď sedel na mieste, pomerne plný z toho množstva jedla, čo zjedol, Goyle premýšľal napríklad o sebe.

Keď sa vrátil späť z muklovského sveta, nech to znie akokoľvek klišé, získal úplne nový pohľad na život. Byť najspodnejším zo spodiny nebolo také hrozné, ako očakával. Aj keď sa od toho všetkého dostal preč, bývalo to pomerne obdivuhodné. A možno sa Goyle úplne nedal do poriadku… ale dokonca aj to si uvedomoval; vôbec sa to nepokúšal poprieť.

V nepohodlí vzhľadom na okolnosti sa Goyle pohol. Konečne sa rozhodol zmeniť tému na tú, ktorá ho prenasledovala už hodný čas. Hoci vedel, že Draco zo svojej účasti v tomto rozhovore nebude mať radosť.

“Takže, ehm… Draco, ako si sa mal odkedy…”

“Odkedy čo?” vyštekol Draco, zatrpknuto prižmúril oči.

Hoci Goyle pokrčil plecami. “Vieš, o čom hovorím.” Opäť sa predklonil dopredu na lakťoch a venoval priateľovi trochu znepokojený pohľad. “Pansy sa vrátila späť asi tak po polhodine, čo stála vonku na mojej príjazdovej ceste. A keď tak urobila, nebola sama sebou. Vlastne som ju takú tichú ešte nikdy nevidel.”

“Ach,” uškrnul sa Draco, “to považuj za požehnanie.”

Konečne Goylova tvár zneistela. Oprel sa dozadu a prekrížil si ruky na hrudi. “Nepovažujem to za požehnanie, Draco. Pre tvoju informáciu, vždy som mal rád Pansyinu spoločnosť.”

Na okamih tí dvaja sedeli oproti sebe, tváriac sa neohrozene. Počas večera sa Malfoy väčšiny jedla nedotkol; to, čo zostalo na jeho šalátovom tanieri vyzeralo nepríťažlivo a groteskne. Avšak Goyle mal pred sebou takmer vyčistený tanier. Možno sa jeho názory zmenili, ale jeho chuť do jedla nie. Zjedol poriadne veľké množstvo jedla a vyzeral skutočne fyzicky zo seba unavený. Samozrejme, teraz, keď ho Draco vyzýval, nazhromaždil tak veľa energie, ktorú v sebe dokázal. Malfoy, na druhej strane, sa nedokázal ešte viac nahnevať. Napriek samému sebe sa cítil kvôli Goylovi previnilo.

“Dobre,” povedal, poslušne sklonil hlavu, “nič sa nestalo, naozaj. Vybehla von a pokúsila sa ma prinútiť, aby som sa vrátil späť. Musel som ju nejako uraziť. Ale, odkráčal som preč uprostred jej vety.” Iste, klamanie Goylovi sa neukazovalo také ľahké ako kedysi, ale Draco nebol pripravený odrecitovať pravdu tak jednoducho. A, priveľmi k Dracovej radosti, to vyzeralo, že to Goyle zbaštil. Uvoľnil držanie tela a pokrútil hlavou, tváril sa menej podozrievavo; ako keby mu práve došlo, že sa mohlo stať len niečo takéto.

Stále s krútením hlavy nesúhlasne prehlásil: “Mal som vedieť, že sa také niečo stane.” Potom, chlácholivo, dodal, “nemaj obavy, môžeme to napraviť.”

Z ničoho nič sa Malfoyove ústa v proteste otvorili. “Nie! Ehm… Myslím, nie, nie… Nemyslím, že to zvládnem…”

“Budeš v pohode, Draco,” vzdychol si Goyle, keď okamžite Draca prerušil. Vytiahol z kabáta peňaženku, hodil pán bankoviek na stôl a kývol hlavou smerom k východu, ako keby bol pripravený odísť. Draco ho nasledoval, unavený ako stratené dieťa.  Ruky mal stále zastrčené vo vreckách a vyzeral, že s každým krokom klesá hlbšie do svojho oblečenia. “Nemôžeš sa hádať so svojimi priateľmi. Čím skôr si vyriešiš všetky svoje vzťahy, tým skôr začneš viesť normálny život.”

Draco si odfrkol. “Normálny? Tak to ma osvieť, Goyle; čo presne je tvoja predstava normálnosti?”

Keď prechádzali cez tú príjemnú reštauráciu, Goyle ignoroval pohľady jej obyvateľov a bez väčších problémov kráčal k predným dverám. Podržal ich otvorené pre Malfoya, ktorý stál ako tieň pri jeho boku a takmer náhlivo sa vrhol na ulicu. Hoci v tomto okamihu si dokonca Draco zjavne všimol, že sa jeho pôsobenie zmenilo. Niečo na ňom vykĺzlo preč a pokračoval po uliciach Rokville rovnako nenápadne ako Draco.

Malfoy sa placho priblížil k svojmu priateľovi, vystrašený, že ho z toho či iného dôvodu skutočne urazil. Avšak zdalo sa, že Goyle váhal len okamih dlhšie, než zdvihol plecia v bezbrannom pokrčení pliec.

“Normálny,” začal pomaly, “aby si vedel: osamostatniť sa, zoznámiť sa s dievčaťom, zamilovať sa, oženiť sa.”

Jeho tvár bola červená ako rajčina. Iste Goyle nemohol veriť, že niečo takéto mohlo byť blízkou budúcnosťou pre Draca Malfoya. Dokonca ani Malfoy nebol v rozpoložení, aby tri veci z toho zvážil. Nebol on tým, kto len pred pár dňami naznačil, že Draco nebol dostatočne stabilný, aby viedol taký život? Avšak po tom, čo sa mlčanie naťahovalo hodnú chvíľu, Dracovi došlo, že Goyle skutočne nežartoval. Myslel vážne každé slovo a dokonca dúfal, že také niečo dosiahne sám.

“To-to znamená normálny?” dumal Draco, rovnako tak pokorne.

“Tak život funguje, nie?” odstrelil späť Goyle, keď zízal na vlastné nohy.

“Pre niektorých ľudí…  nakoniec po dlhej ceste.” Draco roztiahol ruky do veľkého, šíreho priestoru, aby sa pokúsi dosiahnuť, že ho úspešne pochopí. Hoci mu Goyle nevenoval pozornosť. Porazenecky Draco spustil ruky a trochu sa ponoril do seba. Nesústredil sa na nič konkrétne, hoci jeho oči sa zatúlali do diaľky, možno úplne mimo.

“Goyle, mám dvadsaťdva rokov. Nie som pripravený oženiť sa… Goyle? Ty si pripravený toto všetko urobiť?”

Nakoniec Goyle vzhliadol, v jeho očiach bolo lesklé zúfalstvo. Mraky nad nimi sa prevaľovali, mierne sa krútili. Nezameniteľná vôňa, ktorá znamenala blížiaci sa dážď. Zachrípnuto Goyle odvetil Dracovi. “Som pripravený pohnúť sa ďalej. Som pripravený žiť normálny život. Ty nie?”

Avšak Draco tam stál ako kôl.

“A, ak to musíš vedieť,” dodal Goyle s miernym zaškerením sa, “vždy som sa chcel oženiť.” Odmlčal sa obranne, ako keby sa ho dotklo, že Draco predpokladal opak.

“Ach,” vzdychol si Draco v snahe byť značne zdvorilý, “a máš niekoho na mysli?” Na rovinu, skutočne nevedel, prečo sa to spýtal, hoci považoval tú otázku za dostatočne priateľskú a zdvorilú.

Avšak Goyle prirýchlo odpovedal: “Nikoho.” A Draco rovnako rýchlo prestal klásť otázky.

“Chcem povedať,” nervózne pokračoval Goyle, “že som ju ešte nestretol.” Potom, rovnako trápne, dvojica pokračovala po ceste, obaja netušiac čo povedať ďalej.

“V poriadku, mám otázku,” povedal Draco Malfoy do vysielačky o hodiny neskôr, keď sa usadil na svojej posteli. Ako dieťa bol zakrytý dekou a v pyžame. Bolo mu príliš krátke, tak aby to vynahradil, mal na nohách veľké mäkké ponožky. Nikdy predtým sa necítil tak nedospelo, avšak ten pocit ho nijak zvlášť nestrápňoval. Bol koniec koncov sám v temnote svojej izby a taká scenéria, ako sa zdalo, sa zdala pre neho pomerne bežná. 

“Myslela som,” začal ten ženský hlas, ktorý rovnako šepkal, hoci si Draco nebol istý prečo, “že ja mám byť tou, kto má klásť otázky.”

Draco sa posunul ešte nižšie, zasunul nohy pod seba a prihrbil sa dopredu, ako keby šepkal do hypotetického ucha tej vysielačky. “Len… sa mi posmievaj,” povedal, krútil hlavou, “úprimne, to si večne takáto komplikovaná?”

Niekoľko zamrmlaní sa ozvalo v reproduktore, ako keby tá žena samotná ho považovala za komplikovanejšieho z ich dvojice. Hoci sa jej podarilo upokojiť a vo svojej obrane jasne povedať: “Nemáš potuchy, kto som. Mohla by som byť tou najbezstarostnejšou osobou, akú si kedy stretol.”

S hundraním Draco protirečil: “O tom pochybujem.”

Na druhom konci sa Hermiona nadurdila. Prečo by nemohla byť bezstarostnou? Dokonca ani Harry či Ron by sa nenamáhali jej to vyhovoriť. A v skutočnosti, napriek všetkému, Hermiona takou skutočne túžila byť. Pretože pravdu povediac, nebola taká precitlivená, ako si zjavne každý myslel. Mala nejaké upokojujúce kvality. Avšak, keď tam sedela a počúvala úplného cudzinca, ako jej hovorí presne to, čo nechcela počuť, zatrpknuto sa oprela dozadu. Bolo skutočne ťažké akceptovať to, čo bolo viac než pravdepodobne pravda.

“Tak ju polož,” povolila a pripravila sa na ňu.

“Čo ty považuješ za normálne?” spýtal sa jej pomaly, ako keby si v prvom rade neistý, prečo to vôbec robí. Tú ženu nepoznal a predsa pociťoval také silné nutkanie pýtať sa jej na niečo tak osobné. A, ponoriac sa tých plytkých, riskantných vôd vzdania sa svojho vlastného ja tak poľahky, dodal nahlas: “Vo význame ako normálny život.”

Hermiona sa v reakcii trochu predklonila. Avšak ani sa nasnažila vôbec tú situáciu zvážiť. “Normálny, nuž to je iste všeobecný pojem. Ha, nuž myslím, že normálne by bolo vydať sa, mať deti, kúpiť si dom a babrať sa okolo investícii… to je pravdepodobne to najnormálnejšie, čo dokážem vymyslieť.”

Malfoy si zahryzol do pery a povedal len: “Ah.”

Obloha nad jeho veľkým domom sa čerila tmavošedými mrakmi. V hĺbke svojej hrude Malfoy považoval také počasie ako predstaviteľa toho, čo považoval za pomerne hlúpy život. Víriace sa mraky, šedivejúca obloha. Skadiaľ sa tam dostali? Nakoniec nastane prietrž mračien. Srdce mu burácalo za už unavenou kostrou. Nebol pripravený na búrku. Nebol pripravený ani na slabé prehánky, na tie púhe kvapôčky hrozných vecí, ktoré mali prísť. Už prekonal svoju najväčšiu životnú tragédiu, však? Napokon, nepredpokladalo sa na konci niečo ako dúha? Ale Draco Malfoy nemal žiadnu dúhu. Namiesto toho sa mu predpovedal len ďalší dážď.

Hermiona, pomerne optimistická na druhej strane muklovskej hračky, pokračovala s miernym pokrčením pliec.

“Ale, to je len normálny život. Kto chce viesť normálny život?” Okamžite Dracovo zamračenie poľavilo. Táto ženská za mu začínala páčiť viac a viac.

“Pretože normálnosť nie je pre každého, aby si vedel. To všetko je také klišé. Ľudia si neuvedomujú, že každý by sa mal postarať o vlastné šťastie. Nemusíš sa oženiť, mať deti… kúpiť dom.”

“Takže,” skúsil Draco, “ty hovoríš, že to nechceš?”

Teraz bola Hermiona na rade, aby zaváhala. Chvíľu koktala a potom si uhladila vlasy z tváre. Úprimne priznala, “nuž, vždy som sa chcela vydať a mať deti… a… nakoniec si kúpiť dom.”

Malfoy pretočil očami. “Oh, páni! Ty fakt skvelý pomocník!”

Napriek tomu ho Hermiona prerušila. “To je to, čo väčšina ľudí chce. Chcú sa oženiť a mať deti, ktoré milujú. Zamilovať sa, to je typický sen pre každého. Ty hovoríš, že sa nechceš zamilovať? Nechceš stráviť svoj život tým, že budeš niekoho milovať?”

Na svojom konci sa Malfoy predklonil a oprel si tvár do dlaní. Cítiac sa pomerne mizerne sa pomaly spýtal tej ženy: “Čo je láska iné než povrchná záležitosť? Láska pre nikoho nič neurobí. Moji rodičia sa milujú, ale ich životy sa stále zhoršujú.”

“Takže,” spýtala sa Hermiona, trochu unavená sama. “Ty hovoríš, že radšej by si šiel nešťastným životom sám než s pomocou niekoho iného?”

“Aký to má zmysel, ak ich iba stiahneš zo sebou?”

Hermiona zvraštila nos. “To nie je o tom, že ich stiahneš so sebou. Ani to nie je o tom, že ich na tú jazdu berieš so sebou. Keď niekoho miluješ, mali by dokázať, že sa nakoniec budeš cítiť lepšie.” Očakávala súhlas, znak úprimného pochopenia alebo aspoň zdvorilé 'ah'. Nič také neprišlo. A ako sa to ticho naťahovalo, predpokladala, že úplne tú hračku opustil. Sedela s kolenami pritiahnutými k hrudi, žula si spodnú peru, očakávala niečo, čokoľvek. Potom, nakoniec, keď už mala dosť toho ticha, sa spýtala takmer príliš opatrne: “Ty sa nechceš zamilovať?”

Malfoy si objal kolená pevnejšie, keď nad tým premýšľal, priveľmi detinsky na takú hlúpu otázočku. Avšak vzal to, čo sa pýtala, vážne, takmer príliš vážne. Možno sa nechcel zamilovať. Možno chcel pokračovať po zvyšok svojho života úplne sám. Ale pokračovať v akom druhu života? V živote nešťastnom a osamelom. A kvôli čomu bol tak proti manželstvu? Mohlo to byť tým, že on nepovažoval za ideálne manželstvo to, ktoré média tak tlačili do popredia? Ako typická ľudská bytosť Draco chcel niečo tradičného. Vzťah založený výsostne na láske. Kedy ste si nepotrebovali kúpiť dom, pretože ste mohli spať na prekliatom matraci, keď už šlo o to.

Chcel sa zamilovať? Krátka odpoveď bola áno, hoci to chcel urobiť po svojom. A čo viac, nikdy nenašiel nikoho, o kom si bol istý, že s ním chce stráviť zvyšok svojho života; nikdy s nikým nebol tak hlboko prepojený.

“Nechcel by som,” vravel pomaly, keď nad tým uvažoval, “zničiť život nejakej úbohej žene s niekým ako som ja.”

“A kto hovorí, že by si jej ho zničil?” odsekla Hermiona, trochu otrasená.

“A kto hovorí, že by som nezničil?”

Hermiona pretočila očami. Prečo dokonca cez túto hlúpu vysielačku musí byť ten chalan taký komplikovaný? Cítila neviditeľnú bariéru, o ktorej si bola istá, že okolo neho spočíva.

“Vieš,” pokračovala, keď sa znova ocitla nahnevaná na hlas na druhom konci, “možno by si ju priviedol do šialenstva len samotným faktom, že si tak prekliato komplikovaný!” Potom sa po druhý raz zaklonila a v duchu sa radostne usmiala; bolo také oslobodzujúce nazvať niekoho iného 'komplikovaným' než počúvať, že tak hovoria jej. Hoci, keď znova hrozilo, že mlčanie zaplaví ich konverzáciu, okamžite sa jej zmocnil pocit viny.

“Prepáč,” zamrmlala placho.

“Ah,” odpovedal Malfoy, znova sa cítil trápne. “Nerob si s tým starosti.”

“Takže,” znova začala Hermiona, spočiatku pomaly, ako keby príliš opatrná, “čo vyvolalo tú otázku?” Malfoy zvedavý na to isté nadvihol obočie. Prečo sa vôbec úplného cudzinca spýtal na také dačo? Ani na to nepoznal skutočnú odpoveď. Ale posunul sa dopredu, prehrabol si rukou strapaté vlasy. A prečo k nej nebyť úprimný? On s tým v prvom rade začal.

“Jeden môj priateľ si myslí, že by som sa mal snažiť viesť normálny život. Tak ako môj otec, myslím.”

“Ich predstava normálnosti alebo tvoja?” naznačila Hermiona jednoducho. “A čo šťastie? Šťastný život? Keby si sa spýtal mňa, radšej by som viedla nezvyčajný život naplnený šťastím než život, ktorý je len jednoduchý.”

“Ja a šťastie k sebe nepasujeme, zlatko,” zatiahol Draco.

“Chceš počuť moju filozofiu?” spýtala sa Hermiona, trošku príliš dychtivá a slabé zavrčanie na druhom konci jej poskytlo odpoveď, ktorú potrebovala. “Myslím, že šťastie v skutočnosti mentálnou záležitosťou. Ak sa rozhodneš byť šťastný… nie je to také ťažké.”

Malfoy zízal na to rádio, ako keby práve vybuchlo v plameňoch. Zvoliť si šťastie? Určite nebola príčetná. Nič nemohlo byť také jednoduché, hlavne nie s ním, Dracom, tak ďaleko v zabehnutých koľajach, ako bol on. Nechápala, že Draco bol istým spôsobom zatratený? Bol, napokon, jedným z nevyhnutne zatratených. V jeho budúcnosti nebolo žiadne odpustenie, nič konkrétne, na čo sa dalo tešiť.

Ale chcel byť milý, tak odpovedal: “V poriadku, pripusťme to,” hoci Hermiona bola príliš bystrá. Odtiahla prst z gombíka, nadurdila sa, cítila sa bezmocne a potom sa zvalila na zem.

“V poriadku,” odpovedala po dlhej chvíli, “môžem ťa požiadať o ešte niečo? O láskavosť?”

“Iste.”

S úsmevom a doberajúco Hermiona zahlásila: “Nehovor mi 'zlatko'.”

Draco prižmúril oči, zízal do dlaní svojich rúk, trošku zaskočený. To určite upútalo jeho pozornosť. Avšak jej žart mu došiel, uvedomil si, že sa ho len pokúšal povzbudiť, aj keď jej pokus bol pomerne chabý.

“Žiaden problém,” odvetil so mihnutím sa niečoho, čo mohol byť úsmev, “už sa to znova nestane.”