Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 11. Dominigue a... Dominik.

Bolo to veľmi... nové. A zvláštne: neopísateľná zmes emócií. Úžas — ako môže byť skutočný živý človek taký maličký, presne ako bábika? Strach — že ho pustí, nešikovne otočí, ublíži mu. Neha... neuveriteľná, doteraz nepoznaná všetko pohlcujúca neha k bezbrannému drobčekovi v náručí. Chcelo sa mu zabaliť ho do páperovej deky, do hustého kokónu ochranných zaklínadiel a nepustiť nikoho bližšie ako na desať stôp. Keď Blanche opatrne vzala chlapčeka, aby ho Dominique nakŕmila, Draco jasne pocítil zvláštny protest vo svojom vnútri. Keby to bolo možné, vzal by si ho od všetkých len pre seba... Ostrý záchvat majetníckosti ho samotného vydesil. Od detstva chcel byť ako otec — a bol si istý, že bude... ale nikdy nad tým nerozmýšľal v takomto zmysle. Draco si predstavil, ako by ho otec vzal Narcisse, zakazujúc im rozprávať sa o čomkoľvek hlbšom než o farbe slávnostného habitu alebo prianiach ohľadom večere, a cítil sa ako sirota. Merlin, je to naozaj nevyhnutné?.. Tento drobec ešte ani nevie, že on, Draco Malfoy, je jeho otec, a už sa oň delí s celým svetom. Draco bolestne pochopil: nemožno sa postaviť proti všetkému a všetkým, nemožno sám seba kanonizovať v očiach syna a stať sa preňho jedinou neotrasiteľnou autoritou. Nechcel pre tohto chlapca také bolesti a zmätky, na aké je už sám dávno odsúdený... nechcel opakovať otcove chyby. A od prvej chvíle bol pripravený to urobiť... Už teraz je to ťažké — čo bude ďalej? Keď chlapec začne chápať a poznávať, rozprávať a počúvať? Malfoy silou vôle potlačil panický záchvat a zahľadel sa do blúdiacich, rozostrených očiek svojho syna, zatiaľ čo ten spokojne cmúľal na matkinej hrudi. Aké budú — sivé ako jeho? Alebo zelené ako matkine? Pohltený svojimi myšlienkami si ani nevšimol, že novopečené babičky a dedko potichu opustili izbu, taktným gestom nechajúc malú rodinku osamote.

„Draco?“

„Áno?“ Trhol sebou, prebudený zo zamyslenia, a zdvihol oči k manželke.

„Rozmýšľal si už, ako ho pomenujeme?“

Malfoy ostal zaskočený. Za všetky tie dlhé mesiace jej tehotenstva mu ani raz nenapadlo zamyslieť sa nad menom syna. Líca mu začervenali.

„A ty?“

„Ja... áno, rozmýšľala som, a... Neviem, ako to prijmeš, chéri, ale sľúb mi aspoň, že o tom porozmýšľaš, dobre?“

Úpenlivé tóny v jej hlase Draca znepokojili. Čo také vymyslela, keď sa tak bojí... Ifigénius? Alebo azda Harry? Potlačil nervózny smiech a pozorne sa zahľadel na Dominik.

„Sľubujem. Tak čo teda?“

„Dominik.“

„Akože... čo?“

„Chcem ho pomenovať Dominik,“ zelené oči sa zúfalo vpíjali do jeho tváre s nádejou a napätým očakávaním.

„A... A prečo?“ Nie je to hlúpe pomenovať syna menom matky? Aj keď je to meno pekné a existuje v oboch formách, ako mnohé iné mená, naozaj chcel pochopiť — prečo?

Otázka ostala visieť vo vzduchu — Dominique neodpovedala, hoci podľa jej výrazu bolo Dracovi jasné: bola až do posledného dychu pripravená stáť si za svojím. Oči jej horeli na bledej tvári a to napätie bolo nezvyčajné a nečakané pre jeho miernu, pokojnú ženu — rovnako ako tá nepochopiteľná neústupnosť. Nikdy od neho nič vážne nežiadala... a tentoraz bol Draco taký zmätený, že iba mlčky prikývol, odpovedajúc na prosiace oči.

Dominique sa vďačne usmiala, viditeľne uvoľnená: očividne očakávala námietky a bola pripravená brániť svoje rozhodnutie. Draco zamyslene sledoval, ako kŕmi syna, ktorý práve dostal meno, a premýšľal o tom, že v podstate vôbec nepozná svoju ženu. Čím žije, na čo myslí, o čom sníva — okrem Malfoya, samozrejme, a dieťaťa. To už mala. A ak jej Draco patril len formálne — telom, ale nie dušou —, dieťa v jej rukách bolo skutočne jej. Malfoy pocítil bodnutie žiarlivosti, nevysvetliteľnej a hanebnej: napriek rozumným argumentom stále chcel byť tým hlavným v živote dieťaťa, už od prvých dní.

„Dominik,“ vyslovil Draco, akoby skúšal známe meno na novom človeku. „Dominique a Dominik,“ nadvihol obočie a s pochybnosťou sa pozrel na manželku. Tá mierne očervenela.

„Nepríde ti zvláštne, že budete reagovať naraz?“

Dominique pomaly pokrútila hlavou a sklonila oči k maličkému, no Draco si všimol mihnutie smútku v jej pohľade, uhádol jej myšlienky. On, Draco, nikdy nebude volať ju a syna rovnako — vlastne svoju ženu volal menom len zriedka. A ostatní? Tí ju nezaujímali.

****

Keď sa vrátil do elegantnej obývačky, Blaise proti svojej vôli upadol do ponurých myšlienok — temných a nezvyčajných. Znovu držal Kiru na kolenách: dievčatko sústredene skúšalo privlastniť si náramkové hodinky na Blaiseovom zápästí — zatiaľ sa jej to nepodarilo. Pes nespúšťal Zabiniho z očí, ležiac pri Hermioniných nohách, a ona, sledujúc dcéru, rozprávala Blaiseovi o nej rôzne veselé a milé maličkosti. Zdalo sa, že o Kire by mohla hovoriť donekonečna, a Blaise cítil teplo: teplo krbu, tejto izby, tohto domu; teplo Grangerovej hlasu, teplo Kirinho telíčka na svojich stehnách. A — vinu... Všetko toto — dom, žena, dieťa — patrilo Dracovi. Samozrejme, Malfoy sa rozhodol sám, ale nemusel by vôbec voliť, keby sa nestal vyvrheľom, zbaveným práva žiť vo vlastnom dome. To bolo rozhodnutie ministerstva, ale pripraviť ho o právo vedieť o dcére — to už bolo rozhodnutie Grangerovej. Hoci práve toto Zabini chápal najlepšie zo všetkého. Hrdosť — posledná pevnosť vyhnancov, a Grangerová tiež bola jedným z nich.

Blaise sa po prvý raz od príchodu do kaštieľa zamyslel: čo ju to všetko stálo? Ako to prijali jej priatelia, keď sa v jej živote objavil Malfoy — a jeho dieťa? Blaise tu videl Pottera a Lovegoodovú, no tá bola vždy trochu čudná — dievčatá si zakaždým rozumejú, pokiaľ ide o lásku, — ale Potter... ten bol prosto Potter. Ale čo Weasley a jeho rodina — ako to celé dopadlo s Grangerovou?

Hlava mu išla prasknúť od všetkých tých otázok, na ktoré ani nechcel odpoveď. A dušu mu zožieral iracionálny pocit viny: Zabini sa cítil ako líška v cudzom kurníku. Tento krásny dom, krásna žena, úžasné dieťa — akoby sa sem vkradol v neprítomnosti pána domu a videl, počul, vedel niečo, čo mu nepatrí. A závisť — Merlin, tá istá, ktorá ho trápila v detstve — závisť voči Dracovi, ktorý mal otca. A teraz mal opäť niečo, čo Blaise nikdy nemal, aj keď Malfoy o tom zatiaľ nevedel... Zastaralá horkosť sa mu zahryzla do srdca a tvár mu sčervenela od hanby.

Napokon, Draco za to nemohol — za to, že ho ľúbia — a vždy ľúbili, ale platil za to vysokú cenu — kto iný by to mal vedieť lepšie ako Blaise. Dobre si pamätal minulý december... A detské komplexy Zabiniho nemali najmenší vzťah k Dracovi, jeho ženám a jeho dieťaťu. On, Blaise, má slobodu... a všetko ostatné ešte len príde. Každému podľa zásluh.

Zdvihol hlavu a stretol sa s čudným, zasneným pohľadom Lovegoodovej, ktorá sa naňho usmiala. Tá ironická maska — „Hej, mne je lepšie ako všetkým ostatným, a svoje pochybnosti si strčte tam, kde sovy nelietajú“ — bola už dávno jeho druhou, vlastne hlavnou tvárou. No od jej chápavého úsmevu mu prišlo nevoľno. Lovegoodová bola vždy zvláštna... ten pohľad — akoby videla jeho myšlienky. Blaise sa cítil nahý. Merlin všemohúci, akú párty si to tu zorganizoval: Potter, Lovegoodová, Grangerová s Malfoyovou dcérou... Asi bude najlepšie ísť domov.

Potter sa začal chystať na odchod súčasne s ním. Blaise pozoroval, ako sa rozlúčil s dievčatami, pošteklil Kiru — tá sa rozosmiala šťastným smiechom a Zabiniho opäť bodla hlúpa žiarlivosť.

Ale aspoň pes ho nemá rád, poznamenal si škodoradostne. A psa neoklameš, ten nie je človek...

Na rozlúčku ho Grangerová obdarila napätým pohľadom: Blaise pocítil, ako mu páli pokožku. Túžil zostať konečne sám a premyslieť si všetko, čo sa stalo, rozhodnúť sa, čo ďalej a vôbec — ako ďalej žiť. Krstným otcom Kiry bol Potter, ale otcom samotným — Draco, a Blaise jednoducho nemohol brať dievčatko ako cudzie.

Za bránou sa Potter a Zabini zastavili, akoby sa neodvažovali rozísť mlčky a nevedeli, o čom hovoriť. Prvý vytiahol škatuľku cigariet a ponúkol Blaiseovi — ten neodmietol, hoci obvykle dával prednosť dobrým cigarám, a aj to len občas, vo vhodnej atmosfére. Ale medzi závejmi vo Wiltshire, osamote s Potterom, muklovská cigareta bola presne to pravé. Malá palička záchrany, rituál, ktorý pomáha upratať si myšlienky, uvoľniť atmosféru a nájsť pár vhodných slov.

„Vídaš sa s Malfoyom?“ Potter prehovoril prvý, vypustiac do mrazivého vzduchu prúd dymu. Na Blaisea sa nepozrel, a ten opatrne odpovedal, sledujúc jeho výrazný profil:

„Videli sme sa pred rokom.“

„Tiež žiješ vo Francúzsku?“

Ach, áno, on predsa nebol pri tom, keď rozprával o sebe... Trochu sa zveril Grangerovej — pri varenom víne, keď spolu sedeli pár hodín osamote: Kira spala a tí dvaja ostatní sa niekam stratili v dome. Pár hodín — toľko Potter považoval za primerané na rozhovor. O čom si, pre Merlina, myslel, že sa zhovárali?

„Nie. Na Sicílii.“ Blaise sa zhlboka nadýchol, až sa mu zatočila hlava. Z tohto rozhovoru nemal veľké potešenie, ale nechcel Potterovi úlohu uľahčiť. Napokon, toto nie je výsluch a Blaise nie je obžalovaný.

„Prišiel za tebou?“ Potter, zdá sa, sa naučil držať nervy na uzde.

„Prišli,“ pokojne opravil Blaise. To, že má Draco manželku, nebola tajnosť, ale ak sa pri rozhovore s Grangerovou tejto téme vyhýbal, s Potterom sa na nič hrať nemienil. „Svadobná cesta.“

Potter sa uškrnul.

„Svadba v lete, cesta na Nový rok?“

Blaise pokrčil plecami.

„Takže rodinná idylka,“ ticho skonštatoval Potter, dôkladne zašľapávajúc ohorok do úzkej udupanej cestičky vedľa plotu. Blaise mal pocit, že namiesto ohorka Potter jasne vidí pod topánkou Malfoya.

„Ani by som nepovedal,“ poznamenal Blaise, pozorne sledujúc okuliarnika. Ak sa nad tým zamyslel, vlastne proti Potterovi nič nemal — len ho dráždil. Nie tak ako Malfoya, samozrejme: Draco v škole z tej chrabromilskej trojice doslova penil. Ale škola je už dávno za nimi, svet sa prevrátil naruby a ich myslenie tiež — aspoň v mnohých ohľadoch. Dôkazom toho bol dom za plotom, pri ktorom stále stáli a nevedeli sa rozlúčiť.

„Kam teraz?“ Otázka zastihla Zabiniho nepripraveného.

„Do hotela...“

„V Londýne?“

„No áno.“

Potter pár sekúnd váhal, nad niečím premýšľal.

„Skočíme do Kotla?“

Teraz zaváhal Blaise — zvažujúc rozhodnutie.

„Tak na hodinku...“

Potter sa nepokúšal vyjednávať — pevne ho chytil za ruku nad lakťom a vyhlásil: „Tak poď!“ Vzápätí ich oboch vyhodilo na Šikmú uličku.

****

Tridsiateho prvého decembra prepustili Dominique s maličkým domov — pod dohľad rodinného lekára. Rovnako ako v prvých dňoch Dracovho príchodu — pred svadbou — znovu sa ubytoval v samostatnej izbe s výhľadom na trávnik. No teraz ho ako magnet ťahalo k dverám ich spoločnej spálne, spoza ktorých sa ozývali detské kňučanie a upokojujúce ženské hlasy.

Malý Dominik rástol priamo pred očami a už nepripomínal Dracovi červoplaza v plienkach: na temene mu vyrastali svetlé vlásky a sivomodré očká získali výraz. Malfoy dokázal hodiny sedieť pri vyrezávanej postieľke a skúmať drobné pršteky, maličkú tvár, hľadať v nej podobnosť so sebou, s Dominique, s matkou či otcom. Niekedy sa mu zdalo, že syn je podobný všetkým naraz, inokedy — nikomu: osobitý, samostatný chlapček, celkom nový človek. No len čo sa maličký zavrtel, zamrnkal a otvoril oči, Draco pocítil, ako ho mäkká vlna tepla silno zasiahla do hrude: jeho syn... jeho krv.

V prvých dňoch malý iba spal a jedol a Dominique spala spolu s ním: pod vplyvom liekov a neznesiteľnej únavy. Tehotenstvo a pôrod ju vyčerpali viac, ako si uvedomovala ona sama či Draco. Ten bral jej slabosť, priehľadnú pokožku a tmavé kruhy pod očami ako samozrejmosť, mysliac si, že takto sa zotavujú všetky ženy po pôrode. Malfoy bol úplne pohltený synom — aspoň si to myslel, až kým sa nepristihol pri tom, že v Dominikovej tvári hľadá črty Grangerovej. V ten deň sa vyhovoril na neodkladné záležitosti a, cítiac sa chorý, opustil kaštieľ.

****

Harry sa sám čudoval, prečo, dočerta, zatiahol Zabiniho do krčmy — nebola to práve najvhodnejšia spoločnosť na strávenie sviatočného večera, keď sa v Brlohu trápila Ginny... Ale nejaká ponurá sila, ktorá premohla výčitky svedomia, mu nedovolila prepustiť manieristického Sicílčana len tak napospas. Motívy, ktoré ho viedli, sa trochu líšili od Hermioniných, ale, ani si to neuvedomujúc, Harry sledoval ten istý cieľ.

Zabini mlčky nasledoval Harryho k stolíku, pobavene sledujúc, ako si ten sebavedomo objednával — takmer automaticky, pár slovami, ktoré čašník s ochotou zachytil. Áno, Harryho tu poznali a vždy ho radi videli, ale dnes nemal náladu skúmať, aký dojem to na Zabiniho urobilo. Čakajúc na objednávku, znovu si dychtivo zapálil a šmahom poslal škatuľku k Blaiseovi: ten ju presným pohybom pritisol k stolu a so vzdychom vytiahol cigaretu.

„Tak čo, porozprávaš mi o malfoyovskom šťastí?“

Otázka bola rétorická, a Zabini pokojne mohol Harryho poslať kadeľahšie. Harry to predpokladal, no Blaise sa nenechal vyprovokovať.

„Nie, neporozprávam,“ s pokojom si zapálil, oprel sa o tvrdé drevené operadlo a vypustil dym v krúžkoch, až potom pozrel na Harryho. „Malfoyovské šťastie, Potter, sedí v sídle, s hrkálkami a plienkami. A vo Francúzsku má Malfoy dlh. A vyhnanstvo. Ty predsa nie si hlupák, Potter,“ Zabini dôverne naklonil hlavu nabok. Čierne lesklé oči Harrymu úplne nečakane, z nejakého dôvodu, pripomenuli Cassidy Clarkovú — nie tú milú dievčinu od Troch metiel, ale tú bláznivú „kočku“ z londýnskej uličky. Prekliati slizolinčania... všetci akoby boli z inej planéty. Posadnutí krvou a rodinnou povinnosťou, pokrútené mysle, zlomené duše. A napriek tomu v sebe niesli akúsi zvrátenú silu, ktorá im dávala neuveriteľnú húževnatosť a vôľu žiť. A čuduj sa svete — vedeli milovať: po svojom, nepochopiteľne... ale vedeli. Milovať a držať sa jeden druhého — keď už niet ničoho iného. Akými hadími cestičkami sa Hermiona dostala do tohto zamotaného príbehu osudov — to Harrymu stále nešlo do hlavy.

„Ja nie som hlupák,“ potvrdil mäkko, prisúvajúc si prinesené pivo. „A nie som jediný, kto ním nie je.“

Zabini si vzdychol.

„Hodinka“ v Deravom kotli sa natiahla až do polnoci.

„Môžem sa pokúsiť pomôcť, chápeš či nie?“ presviedčal Harry Blaisea, ktorý len hlbokomyseľne prikyvoval. „Ale on predsa svoju ženu neopustí, však? Malfoyovci sa predsa nerozvádzajú,“ s odporom citoval Zabiniho a dodal: „Nech sú prekliati...“

„Malfoyovci sa nerozvádzajú,“ potvrdil Blaise, zamyslel sa a akosi nevysvetliteľne dodal: „Ale Zabiniovci áno. Ja som sa rozviedol...“

Harry prižmúril oči.

„Hmm... A s kým?“

Zabini filozoficky nadvihol obočie a odpil si z krígľa.

„S Astóriou Greengrassovou, ak ti to niečo hovorí.“

„Greengrassová... Chodila s nami do školy?“

„V našom ročníku bola Daphne, staršia sestra,“ vysvetlil Zabini, a Harry zamyslene nakrčil čelo.

„Počkaj... Ale Malfoy len... Malfoy a ona...“

„A vyšlo to tak, že ona a ja,“ lakonicky zhrnul Zabini a zostal v rozpakoch pod Harryho šokovaným pohľadom. „Draco mal vtedy problémy, ak si pamätáš,“ dodal cynicky, elegantne udusil ďalšiu cigaretu v plnom popolníku.

„A... ste stále priatelia?“ spýtal sa Harry, premeriavajúc si Blaisea ako neznámeho tvora, ktorý zrazu svetácky debatuje o počasí.

Zabini mykol plecom.

„A čo nám v tom bráni? Astória nestojí za to, aby sme sa kvôli nej hádali. Navyše Draco ju nikdy nemiloval,“ Blaise so sklamaním pokýval zvyškom piva v krígli a dopil ho naraz. „Ani ja som ju nemiloval, proste... dočasné poblúznenie. Bolo a prešlo. Napokon, Greengrassová v skutočnosti nemilovala nikoho — len seba, peniaze a vysoké postavenie. A keď sa jej naskytla príležitosť k Malfoyovmu bohatstvu a vplyvu, tak... Ale čo už,“ Zabini mávol rukou a obrátil sa, hľadajúc čašníka.

Harry s neprítomným pohľadom vytiahol prútik, vyčistil popolník a znovu sa ponoril do úvah. Divné, nepochopiteľné... Dokázal by sa s ním Ron ďalej priateliť, keby mu Harry „odviedol“ Hermionu? Och áno, Ron už svoju „toleranciu“ predviedol viac než dosť. Pravda, Harry nie je Malfoy a Ron Hermionu miloval, ale aj tak — asi ťažko. A títo dvaja? Vedia to. Aký má zmysel porovnávať, keď oni — tí, čo v škole nosili rôzne farby, patrili do rôznych táborov — sú úplne, úplne iní. A napriek tomu sa Draco dokázal stať pre Hermionu cennejším než celý svet, a Harry čoraz viac veril, že pre Draca je to rovnaké. Asi aby to pochopil, musel by sa narodiť ako Draco Malfoy, žiť jeho život, obuť si jeho topánky. Vtedy by ho možno pochopil. Ale on je Harry Potter — a je za to vďačný. Každý nesie svoj kríž a vlastné topánky. Rob, čo musíš, a nech sa stane, čo sa má stať — kto z velikánov to povedal? Nech je to ktokoľvek, mal pravdu. A jemu nezostáva nič iné, len robiť to veľa či málo, čoho je schopný. A o tom, čoho je schopný Harry Potter, sa už píše v učebniciach.

Pri tejto povzbudivej myšlienke sa Harry prebral zo svojich úvah a s prekvapením si uvedomil, že Zabini mu máva rukou pred tvárou.

„Si tu, Potter? Hej!“

„Som tu, som,“ mávol rukou Harry a Blaise spokojne odfrkol.

„Ponoril si sa do seba? Stáva sa,“ významne prikývol smerom k rade prázdnych krígľov. „Tak čo, objednáme ešte jednu, alebo pôjdeme spať?“

„Dajme ešte jednu,“ Harry povzbudivo zdvihol ruku a z diaľky sa k nim rýchlo priblížil čašník.

„A nech už toto odnesú,“ Blaise znova prikývol na krígle so zvyškami peny – tentoraz s odporom.

„Odnesú,“ uškrnul sa Harry. „Nechceli nás rušiť: príliš sme sa rozkecali.“

„Hm,“ zamyslene zatiahol Blaise, skúmavo si prezerajúc Harryho, akoby stále neveril, že to celé nie je sen, napriek tomu, že v jeho spoločnosti strávil už poriadny kus posledných dvoch dní.

Čašník priniesol dva plné krígle, s viditeľnou úľavou majstrovsky odlevitoval prázdne na podnos a zmizol rovnako rýchlo, ako sa objavil. Poslednú polhodinu v Deravom kotli Harry Potter a Blaise Zabini spomínali na profesora Snapea; zdržanlivo sa smiali, rozprávali historky zo školských čias, klábosili o metlobalových novinkách – opatrne sa vyhýbali smutným a sporným témam. Dvaja úplne cudzí ľudia, ktorí boli až do dnešného dňa prepojení iba nejasnou minulosťou. Ale krehká, protirečivá prítomnosť ich nebadane a nevyhnutne spájala neviditeľnými niťami, vplietala sa do iných, nových, ťahala sa naprieč priestorom a časom, nečakane spájajúc úplne odlišných ľudí a tvarujúc neistú budúcnosť.

****

„Takže vy, slečna Anfam, tvrdíte, že máte presné informácie o tom, že slečna Hermiona Grangerová v súčasnosti žije na Malfoy Manore v Británii, v grófstve Wiltshire?“

Dievča naproti si nervózne upravilo krátke čierne vlasy a ešte viac si na hlavu natiahlo koketný klobúčik s pierkom.

„Ja nič netvrdím!“ vyhlásila mierne roztraseným hlasom, ktorý ju prezrádzal. O jej napätí kričali aj nepokojné ruky, ktoré bez prestania na striedačku krútili čajovou lyžičkou a pohrávali sa s pramienkami vlasov: naťahovala sa k nim, dotýkala sa pliec, a keď si to uvedomila, chytala sa zatočených končekov. Čierne vlasy, krátky zostrih — ha! — kdeže. Na svojej reportérskej ceste už stretol nejednu takúto „dámu“. Všetky sa maskovali — niektoré šikovne, iné biedne, ale bez výnimky smiešne. Zbabelé, chamtivé, pomstychtivé — všetky do jednej túžili zradiť, predať, pošliapať, ponížiť, zničiť.

Áno, moje rybičky, áno, vtáčatká, leťte, noste starému Remerovi cudzie tajomstvá, zapáchajúce špinavé dôvernosti, kedysi vám zverené tými, ktorí boli „ach, takí drahí“, no potom mali tú smolu a utiekli od vás hľadať lepší život. Odpustiť? Zabudnúť? Och nie, to nie je pre vás, moje zatrpknuté potvorky. Milujem vás, zbožňujem vás s chvejivou nehou: ste môj chlieb a chutné maslo na ňom, ba občas aj poriadny kus mäsa. A predsa ma občas svrbia ruky, aby som vás jemne uchopil za útly krk a pritisol tú vašu vymaľovanú tváričku — schovanú pod hustým závojom alebo pod všehodžúsom — o ošarpaný stôl...

Do slušných, drahých podnikov ma zvyčajne nepozývate — čo ak by vás tam niekto videl, však? Vaša falošná povesť musí predsa zostať nedotknutá. Zrádzať a vyjednávať je predsa oveľa pohodlnejšie v temných, lacných pajzloch, ako je tento. A veď to netrvá dlho, však? Pár hanebných minút vášnivého šepotu: oči bezpečne ukryté v tieni, hanblivý rumenec pod závojom. A výsledkom svojich skutkov sa potom kocháte v budoári, pri šálke rannej kávy, v hodvábnom negližé, keď otvárate ranné noviny. Vaše opičie tváričky si zachovávajú pokoj, no trasúce sa prsty zanechávajú na lacnom papieri spotené stopy. Ale škvrny na papieri sú nič oproti škvrnám hanby, ktoré pokrývajú tých, ktorých ste zradili, všakže, moje podlé bábiky? Tých, ktorých ste ukrižovali na titulných stránkach, o ktorých kričia vulgárne titulky; verejné bičovanie — ach, ako po ňom vaše špinavé dušičky túžia, moje mačičky!...

Črepiny rozbitých životov vám dorežú ručičky, tie vaše malé slepačie srdiečka, moje drahé supice — ale to príde až neskôr. Teraz... Teraz o tom ešte netušíš, ďalšia pomstiteľka, ktorá mi nesie na striebornom podnose cudzie tajomstvá. Krúť sa, Júlia, krúť sa, šmykľavá jašterica, tvoj chvost už držím v ruke — a držím ho pevne. Možno to raz oľutuješ, ale, žiaľ, bude neskoro — slovo nie je vrabec, a tlačené slovo je ťažké ako rana pečiatkou. Takže dávaj si pozor, moja maličká: keď to slovo dopadne na tých, ktorých mi predávaš, môže zasiahnuť aj teba... a môže ťa zlomiť. Dokonca zabiť — ó áno, kto iný by to vedel lepšie než ja, akú silu má tlačené slovo. Takže sa maj na pozore, moja myška, utekaj a schovaj sa. Nepovedal som ešte, čo sa stáva, keď sa tvojim nešťastným sestričkám nepodarí rozdrviť obeť mojimi rukami — a ona prežije... a vráti sa pomstiť. V tejto vojne som len tretí do partie, zlatko: ďalej už je to vôľa Merlinova. Ale tvoj úbohý osud ma netrápi — tvoje miesto na zaslintanej stoličke už čaká na novú vtáčicu, čo nesie v zobáčiku ďalší škandál. Tak poď, moja rybka... hovor.

Ale dávaj si pozor. Buď opatrná.

„No samozrejme, samozrejme, vy sa len domnievate.“

„Áno. Áno, domnievam sa.“

„A pán Draco Malfoy medzitým býva v zámku Églantine a je ženatý s Dominique de Chantal. Výborne, drahá, pokračujte...“