Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 10. Malá princezná

Blaise sa vrátil ráno – v prvý deň nového storočia. Potter ponuro zažartoval o povere – aké rozmanité znalosti, uchechtol sa v duchu Zabini – o prvom hosťovi v novom roku: podľa viery mal Blaise, ako muž s čiernymi vlasmi, priniesť do domu šťastie.

Minulú noc mal dosť rozumu, aby pochopil, že je navyše. Pre Pottera a Lovegoodovú určite; pre Grangerovú už nie celkom – či to chcela alebo nie - ale nebola pripravená zoznámiť ho so svojou dcérou. Bol to prvý Nový rok v živote dievčatka a pod tou slávnostnou jedličkou v túto noc nebolo miesta pre cudzích. Blaise nikdy nepredpokladal, že sa raz na Malfoy Manor ocitne ako cudzí, ale v svetle posledných udalostí ho to už neprekvapovalo.

Takže ho neudivilo, že Potter stále sedí v panstve ako strážny pes pri Grangerovej a malej – o nič menej ako tá chlpatá beštia, Merlin mu buď svedkom. Samozrejme, Blaiseovi nedôveroval – a očividne neveril ani ochranným kúzlam, ktoré spoľahlivo obklopovali sídlo. Draco mu rozprával, ako hneď po tom, čo znovu získal schopnosť čarovať, obnovil ochrannú bariéru. Čo už, Zabini ho chápal: na Potterovom mieste by tiež nikomu neveril – ani Malfoyovi, ani jeho priateľom. Takže Potterove motívy mu boli úplne ľahostajné. Trápilo ho niečo iné – Malfoyova dcéra.

****

Draco si pamätal, ako sa v pred svitaním čas akoby zastavil – v tom bode, z ktorého už nebolo návratu, keď mu Hermiona povedala o sne. V tom podivnom, neistom bezčase jej rozprával o prsteni, ktorý nečakane zapôsobil... o poslednej vôli svojho otca... o detskom priateľstve s Dominique.

Jeho sen – jeho pravidlá, na to nezabudol. Nemohol donútiť ľudí, aby sa riadili jeho vôľou, ale mohol sa rozhodnúť zostať v polotieni...

Celý ten čas, keď rozprával, sa však neodvrátil od Hermioniných očí – takých tmavých, takých hlbokých, a ona – od jeho. Bolo to ako Priori Incantatem – obklopovali ich prízraky živých i mŕtvych, tiesnili sa za ich chrbtami, dotýkali sa ich studenými prstami; ale Draco a Hermiona sa držali jeden druhého, ako by sa topili, báli sa pustiť a klesnúť ku dnu, utopiť sa v chladnej vode...

„Bože, Draco,“ zašepkala, keď sa odmlčal, „tak veľmi ťa potrebujem... ani nevieš, ako...“

„Bez teba nezostanem nažive,“ odvetil ledva počuteľne. „Dýcham len tu, pri tebe.“

Nepovedal: "Prepáč," pretože sám – by neodpustil. Nepýtal sa, či to ľutuje ona, pretože vedel – nie, neľutuje.

„Čo s nami bude, Draco?“

„Nech sa stane čokoľvek – bez teba nemôžem.“

„O rok a pol sa budeš môcť vrátiť domov... čo potom?“

„Nech sa stane čokoľvek – bez teba nemôžem...“

„A ja nemôžem zostať tvojou milenkou, Draco.“

To slovo ho pálilo, ale nedal to najavo – pretože mala pravdu.

„Nebudeš si môcť vážiť samého seba, ak sa rozvedieš, a mňa – ak zostanem...“ Hermiona vetu nedopovedala, ale nebolo treba.

V takejto slepej uličke sa ešte nikdy neocitli a už len hovoriť bolo ťažké... myslieť – neznesiteľné. O čom to, preboha, hovoria?! Prečo hovorí – a on počúva – o vážení si samého seba? Veď je tu aj hrdosť, áno...

Za posledné mesiace – dlhé, desivé mesiace – zhorelo a rozplynulo sa všetko... okrem tejto bolestivej túžby, o ktorej nehovorili slová – o nej kričali ich oči, šepkali prsty, plakali srdcia.

Dostal do pasce seba aj ju, z ktorej nevideli žiadnu cestu von; a ona – ona sa nechala chytiť.

Už vtedy, v to šialené leto, bola Malfoyom chorá – nevyliečiteľne, bolestne, strácala samu seba a dobrovoľne si nechala uťahovať slučku okolo krku... a druhý koniec lana sa sťahoval okolo Draca, pričom každý ich pohyb ich približoval ku koncu.

Тento uzol sa dal len preseknúť... nevyhnutne sa stať katom – a nikto ním nechcel byť. Medzi prízrakmi, čo krúžili okolo nich, boli aj oni sami: Malfoy a Grangerová, aristokrat a muklorodená, smrťožrút a hrdinka, muž a žena...

A Draco a Hermiona – v poslednú vianočnú noc odchádzajúceho storočia – boli len dvojicou motýľov, kedysi poletujúcich nad ružami, s ktorými to všetko začalo; teraz stáli pred neradostnou voľbou: zamotať sa do pavučiny a zahynúť v nej alebo zhorieť v ohni.

Ráno... ráno sa zobudia v rôznych krajinách a pohltí ich budúcnosť, ale teraz – v tomto infernálnom opare nesna – mali obaja prítomnosť. Sen alebo nie, tu boli ich horúce ruky, neodolateľne kĺžuce po pokožke; rozstrapatené vlasy; oči – hovoriace, kričiace... tu boli ich volajúce pery.

V tomto bol život – a iba tu, iba teraz. A čas, čo pretekal pomedzi prsty.

„Vrátim sa,“ stihol Draco zašepkať, než sa ponoril do sladkého šialenstva.

„Vrátiš sa,“ ozvala sa Hermiona ozvenou, keď sa jeho vlasy zmiešali s jej a zatemnili chmúrne svetlo.

Nikdy jej nepovedal, že má syna.

Nikdy mu nepovedala, že má dcéru.

****

„Vrátil si sa nejaký iný, Ron,“ poznamenala Ginny, zavinutá v starej károvanej šatke Molly.

„Hmm... a v čom?“ odvetil zamyslene, vypúšťajúc dym do zasneženého vzduchu. Tu, na verande, bolo tak pokojne a ticho.

„No... akoby si niečo našiel,“ Ginny zaváhala a neisto dodala: „Len nie celkom to, čo si hľadal.“

Ron mlčal. Vedel, že Ginny sa tak ľahko nevzdá – a možno mu pomôže pochopiť to, čo sám ešte nevedel pomenovať. Táto zasnežená, bezveterná noc na prelome storočí bola zvláštne krásna – presne ladila s melanchóliou, ktorá sa v ňom usadila. Aj keď... to zvláštne naladenie si priniesol z Francúzska – zrejme ako suvenír.

„No tak, Ron,“ nedala sa Ginny odbiť a netrpezlivo poklopkala nohou po drevenom stĺpiku verandy, „povedz mi: čo sa s tebou deje?“ Potom zrazu vytreštila oči: „Ty si tam niekoho stretol, však?! A nie je to... Gabriel?“

Ron prehltol smiech a na okamih sa podivil sám sebe – ešte donedávna ho krach vzťahu s mladšou Delacourovou, ktorý vlastne ani nezačal, vôbec netešil.

„Gin, stretol som tam kopu ľudí, neverila by si,“ usmial sa a cvaknutím prstov poslal ohorok hore, aby ho vo vzduchu spálil.

Ginny pokrútila hlavou.

„A odkedy si taký tajnostkár?“

„Nie som tajnostkár, maličká,“ láskavo ju objal okolo pliec a pobozkal na temeno. „Len zatiaľ nie je o čom hovoriť... Keď bude, určite sa to dozvieš, sľubujem.“

Zatiaľ, všimla si v duchu Ginny a tentoraz mu odpustila to „maličká“. Niektorí tu dospievajú až desivo rýchlo... to je šialené.

„Platí,“ vykrútila sa spod bratovej ruky a hravo ho cvrnkla po nose. „Ale pamätaj, že ja si to zapamätám.“

Ron sa uškrnul.

„Budem si pamätať. Poď dnu, kým mama nezačne hundrať.“

Dvere zavŕzgali a zaklapli za nimi, nechajúc nevypovedané slová roztopiť sa v nočnej snežnej tichosti.

****

Hermiona sa na vianočné ráno prebudila úplne vyčerpaná. Celé telo jej pulzovalo únavou, no v hlave vládol chaos. Prevalila sa na druhý okraj prázdnej postele a naklonila sa nad Kirinu kolísku: dievčatko sladko spalo, smiešne si opierajúc pästičku o líce. Hermiona pocítila pálenie v očiach.

Prekliata mágia!...

Otočila sa na chrbát a s doširoka otvorenými očami civela do stropu, nútiac slzy vrátiť sa späť. Krv jej dcéry zavolala, umožnila Malfoyovi vrátiť sa domov – ale keďže o nej nevedel, ani ju nevidel: Kira v tom sne pre neho jednoducho neexistovala… A Kira zatiaľ netušila, že potrebuje otca… zato on bol viac ako čokoľvek na svete potrebný jej matke.

Podvedomie malfoyovských potomkov – oboch – si podmanilo mágiu dávneho predka. Tak jednoducho a tak nečakane. Hoci… kto povedal, že ten prefíkaný starý Malfoy bol vlastne jednoduchý?

Hlavu mala ako v ohni, pery si stále pamätali bozky a telo… telo si pamätalo jeho dotyky. Modriny po chamtivých prstoch by bolo treba zamaskovať, napadlo jej odťažito, a zároveň ju mučilo, ako veľmi to nechcela urobiť. No nemienila sa s touto nocou s nikým deliť… takže zostane len v jej srdci.

Z kolísky sa ozvalo tiché zamrnčanie a Hermiona sa strhla. Pri myšlienke, že otec a dcéra boli tej noci tak blízko v jednom dome, a predsa o sebe nevedeli, ju zamrazilo. Boli tam všetci traja – spolu, ako… rodina.

Mrnčanie prešlo do nespokojného kňučania a hrozilo prerásť do hlasného plaču. Hermiona si prudko pretrela tvár dlaňami, striasla zo seba ťaživú mágiu, prehodila na seba župan a podišla ku kolíske. Kira sa pri pohľade na matku usmiala a vystrela k nej rúčky. Hermiona jej úsmev opätovala – tvár sa jej rozžiarila nehou – a vzala dcérku do náručia.

Nech má Draco akúkoľvek rodinu… tá jej je tu. Nech to je akokoľvek.

„Veselé Vianoce, moja milovaná,“ zašepkala jej do malého, spánkom ružového uška a Kira sa zachichotala pod šteklením jej dychu.

„Čo keby sme sa pozreli na darčeky, hm? Čo na to povieš?“ spýtala sa Hermiona, hľadiac jej do nebesky modrých očí.

„A-amm,“ zahabkala Kira a zamrkala.

„Tak dohodnuté.“

****

Keď sa Draco prebral, niekoľko sekúnd hľadel do stropu nad sebou. Potom si zakryl tvár rukami a ťažko sa posadil, tlmene vzdychnúc. Mlčky tak sedel niekoľko minút, kým pomaly nespustil ruky a neotočil hlavu k oknu.

Profesor na neho uprene hľadel, opierajúc sa o rám.

Malfoy k nemu prirástol pohľadom, stále neschopný slova, akoby ho Snape preklial zaklínadlom Silencio.

Ticho prerušil až Draco.

„Čo to bolo?“ spýtal sa zachrípnutým hlasom.

Snape zdvihol obočie s nefalšovaným prekvapením.

„Predpokladám, že ste sa práve stali otcom, pán Malfoy,“ v jeho hlase zaznela obvyklá irónia, no Draca sa to takmer nedotklo: nepočul ten hlas už viac než rok.

„Dovoľte mi vám zablahoželať. Nie je to snáď ten najlepší vianočný darček?“

„Najlepší, áno,“ zopakoval Draco ozvenou a znovu prebodol obraz bolestne očakávajúcim pohľadom. Bez akéhokoľvek úvodu dodal: „Profesor, povedzte mi: čo všetko o tom prsteni neviem?“

Zdvihol ruku a ukázal Snapeovi prsteň so sýtomodrým kameňom, ktorý túto noc žiaril ako hadí pohľad.

Snape si bývalého žiaka dlho premeriaval – zúfalo čakajúceho, poddajného a zároveň vzdorujúceho…

„A čo konkrétne ťa zaujíma, Draco?“ tentoraz v jeho tichom hlase nebolo posmechu, len opatrná, takmer vľúdna ostražitosť. „Ak si dobre spomínam, všetko som ti vysvetlil už v…“

„Nie, nie všetko!“ zavrčal Malfoy, v jeho hlase sa podivne miešala zlosť, krivda a prosba. „Robí si, čo chce, nezávisle od pravidiel!“

„Pravidiel?“ Snape sa uškrnul. „Nezabúdaj, Draco, kto ho vytvoril. Spomínal som, že tvoj predok bol vskutku… osobitý človek. A veľký hráč k tomu,“ zamyslene si prešiel prstom po obočí a nepatrne sa pousmial.

„Buď si istý, že do rodinného artefaktu vložil aj kus vlastnej duše.“

Malfoya striaslo pri nečakanej spomienke na viteály Temného pána. Pozrel sa na svoju ľavú ruku s opatrným odporom. Prsteň nevinne žiaril, jeho fazety lámajúc bledé ranné svetlo.

„Ak to správne chápem…“ začal Draco pomaly, stále sledujúc hru svetla v modrom kameni, „funguje aj pre niekoho iného než len pre priamych dedičov...“

„Odkiaľ ten záver?“ prerušil ho ostro profesor. „Nevysvetlil som ti to jasne už vtedy, na manore? Prsteň funguje pre priamych dedičov rodu, ale nie medzi nimi.“ Snape si podráždene odhrnul vlasy z čela. „Počúvali ste na pol ucha, pán Malfoy, ako vždy. Lucius, keď ho naposledy použil, sa objavil u mňa. A ja, ako viete, nie som Malfoy. Našťastie,“ zamrmlal tichšie a zamračene sa pozrel na Draca.

Ten sedel ako prikovaný, v hlave mu znova a znova znela otcova slová.

„Otec... keď si sa prvýkrát dostal… sem, stretol si sa s mamou? Myslím, cez prsteň.“

„Nie.“

„Nie? Tak s kým potom?...“

„So Severusom Snapom.“

Nie, Draco sa necítil ako vystrašené mačiatko, ako kedysi v škole. Bolo to oveľa horšie: cítil sa ako hlupák, ktorý cynicky prehral rodinné dedičstvo v kartách. Po všetky tie dlhé mesiace mal možnosť… nie, počkať. Ako čo tie tri roky?

„Ale prečo?...“

„Skôr?“ prerušil ho Snape. „Chceli ste sa spýtať, prečo vás vrátilo späť do Británie predčasne?“

„A chcem sa to spýtať stále,“ potvrdil Draco.

„Opakujem sa – čo je pri vás nevyhnutné, pán Malfoy – otázku musíte smerovať na toho podivína Sigfusa.“ Snape sa na Draca skúmavo zahľadel: červené oči, rozstrapatené vlasy, prsty kŕčovito zvierajúce prútik, akoby mu dodával istotu, ktorú mu práve tak veľmi chýbala.

„Malfoyovci vždy hľadali vo všetkých zákonoch medzery. A zvyčajne ich aj našli,“ uškrnul sa majster elixírov. „Ako vždy… Hm. Myslíte si naozaj, pán Malfoy, že keď váš predok vytváral takúto mocnú vec pre seba, nepredvídal výnimky… pre výnimočné situácie?“

Draco bezradne hľadel mimo portrét – von z okna, ktoré Snape cez popraskaný rám nevidel. Tam, kde Malfoy nemohol vidieť, ako v manore oslavujú Vianoce jeho obyvatelia.

„Neverím,“ povedal napokon, „že máte pravdu.“

Snape pretočil očami, no Draco si to ani nevšimol.

„Ale otec… Mohol to nevedieť? Povedal, že nevydrží tri roky…“

„Nevydržal by ani rok,“ povedal Snape potichu, ale pevne, pretože videl, že Draco to dobre vie. Len potreboval, aby to niekto vyslovil nahlas.

„Áno…“ súhlasil Draco ešte tichšie, stále omámený myšlienkami. „Ale prečo len polovicu času? Prečo nie častejšie?...“ V jeho hlase znela trpká krivda a Snape sa nepatrne zamračil.

Už dávno si odvykol cítiť súcit – dokonca aj k sebe samému, ale pohľad na zmäteného Malfoya v ňom proti jeho vôli prebúdzal obrazy z minulosti: namysleného, no krehkého chlapca; vzdorujúceho tínedžera, ktorý netušil, či má byť na svoj osud hrdý alebo ho preklínať… a teraz strateného mladého muža, ktorý prišiel o všetky opory.

A ktorý zrazu dostal späť svojho bývalého učiteľa – po jeho smrti.

Snape si uvedomil, že už nie je potrebné držať si chladný odstup, ktorý mu pomohol prežiť celý jeho prekliaty život až do poslednej bitky. No ani sám si nebol istý, do akej miery mu táto neviditeľná zbroj prirástla k telu. K jeho nešťastnej, čiernej duši.

„No, v prvom rade,“ začal trpezlivo Snape, „si už po stý raz pripomeňme, že Sigfus je predsa len Malfoy a Prsteň nie je nejaká drobná srandička zo Zonka. Po druhé...“ Snape ťažko vzdychol, vyberajúc slová. „Nebudeš mať dosť sily ani majstrovstva na to, aby si ho správne nabíjal. Čarodejníci slabnú, Draco. Za posledných niekoľko storočí sú Miesta Sily opustené; v nasledujúcich desaťročiach nikto nebude uprednostňovať akademické vedomosti pred bojovými umeniami. Starodávne poznanie neodvratne mizne, nenávratne sa rozplýva — ako sa čistá starobylá krv riedi muklovskou...“ Majster elixírov smutne pozrel na svoje ruky, akoby sa v spleti čiar snažil prečítať útržky posvätného poznania. „Nechcem sa hádať: zmiešaná krv robí čarodejníkov silnejšími, odolnejšími, ale... kúzelníci sa menia na bojovníkov. Stráca sa krása — krása skutočného poznania: nie kvôli službe človeku, ale v mene samotného Poznania. Iba hŕstka posadnutých fanatikov bude hľadať — a nachádzať! — starobylé Miesta Sily; študovať staré kúzla, napísané — a zaplatené — krvou ich tvorcov; fanaticky sa učiť zloženia zabudnutých elixírov.“ Profesor sa na chvíľu odmlčal a dodal nečakane sucho: „Ďalší príchod Temného pána by som očakával práve z biednych radov týchto šialencov, pán Malfoy, ak to chcete vedieť.“

Draco nechcel, len ho prekvapila nečakaná mnohovravnosť bývalého dekana — a vášnivá horkosť, ktorá prenikla celou jeho krátkou rečou. Malfoyovo srdce opäť zvieral smútok. V rýchlosti plynúcich školských dní — po okraj naplnených hlúposťami, ako sa mu to teraz zdalo — nikdy nevidel v profesorovi Snapovi Učiteľa. Skutočného, vzácneho Učiteľa, schopného odhaliť žiakovi tajomstvá samotného vesmíru... lenže neschopného — a nechcejúceho — odhaliť svoju dušu. Tak, po rokoch od svojej smrti, sa Severus Snape skutočne stal pre Draca Malfoya ďalšou stratou.

„Chápem, profesor,“ povedal bezvýrazne, nehľadiac na portrét. Chcel si len ľahnúť späť na posteľ — prázdnu a studenú — a zavrieť oči. Posledných dvadsaťštyri hodín ho vyčerpalo. Chcel len zavrieť oči a uchovať si čerstvé spomienky. A potom zozbierať svoje rozbité kúsky do akéhosi celku a premiestniť sa do Saint-Nizier. V jeho vnútri sa niečo pohlo. Syn... Už niekoľko hodín na svete žije nový človek, zatiaľ čo jeho otec blúdi medzi kontinentmi, hľadajúc stratenú podstatu. Prvýkrát za mnoho mesiacov Draco pocítil chuť žiť.

****

Zdalo sa, že sa Potter zmieril s prítomnosťou Blaisa na Malfoy Manore — aspoň už naňho nepozeral ako na zviera a trochu sa uvoľnil. Zabini sa už niekoľkokrát cítil nesvoj, akoby ho mali každú chvíľu zatknúť — za slávnostnú návštevu priateľovho domu. Navyše samotný priateľ v dome nebol, a táto návšteva mohla vyzerať čudne — o to viac pre profesionálneho aurora. Blaise sa pokúšal potlačiť nervozitu premýšľaním o podobných hlúpostiach, ale v jeho vnútri rástlo vzrušenie ako plameň, ktorý vzplanul hneď po prekročení prahu. Lovegoodová ho priateľsky ponúkla citrónovým possetom — na varené víno bolo príliš skoro a ani alkohol nechcel: potreboval jasnosť mysle. Čo má robiť po odchode z Manoru? Komu to povedať? Na koho sa obrátiť? Zabini jednoducho nemohol nechať veci tak, ako sú: tento príbeh — hoci by sám nedokázal povedať, v ktorom okamihu — ho úplne pohltil, zaujal všetky jeho myšlienky, ovládol jeho dušu. Dopil posset, položil šálku na stolík, zamyslene ju nervózne transfiguroval na hrkálku, potom jej vrátil pôvodný tvar... a v tom okamihu vošla do obývačky Grangerová — držiac v náručí najkrajšie stvorenie, aké Blaise vo svojom živote videl. Prehltol a očarene hľadel na dievčatko, nevšímajúc si výraz jej matky: zmes hrdosti, nežnosti a obáv.

„Tak toto je tá malá princezná?“

Odkiaľ sa v jeho hlase vzali tie roznežnené intonácie? Malá princezná? Kde sa to v ňom vzalo, keď za celý život strávil s bábätkami len pár minút?

Dievčatko sa naširoko usmialo, ukazujúc zajačie zúbky, a Blaisovi neznámo prečo stislo srdce.

„To je Kira. Páčiš sa jej,“ oznámila Grangerová s úsmevom plným spokojnosti. Blaisovi stačilo len pár minút, aby si všimol: tieto dve sú na sebe emocionálne silne závislé... Pomyslel si, ako by táto malá krásavica držala Draca v ružovej pästičke — áno, bol by jej úplne podriadený, už len z jedného jediného úsmevu. Kira...

„Chceš si ju podržať?“

„Môžem?“ Blaise sa trochu zarazil.

Hermiona sa usmiala.

„Tu... Drž ju takto. Už môžeme sedieť, chvála Merlinovi,“ posadila sa vedľa, držiac dcérinu rúčku v dlani. „Nevieš si predstaviť, ako predčasne bojovala za toto právo,“ pretočila očami a zachichotala sa. „Chceš, ukážem ti niečo?“

Blaise, očarený teplou ťarchou na kolenách, sa opatrne nosom dotkol hodvábneho temena: voňalo mliekom a harmančekom. Oscar, ktorý ich pozorne sledoval od krbu, tlmene zavrčal a Grangerová naňho ticho sykla.

„Asi áno. A čo?“

„Uvidíš. Poďme,“ Grangerová sa ľahko postavila z pohovky, opatrne vzala Kiru z jeho rúk, a Blaise pocítil jemné sklamanie: dieťa sa mu vôbec nechcelo pustiť.

„Potter ma nezaavadí spoza rohu za to, že idem s tebou bez jeho dozoru?“ spýtal sa, napoly žartom. Hermiona sa uškrnula.

„Neboj sa.“

No, keď Grangerová povedala „neboj sa“, tak sa už asi vážne netreba obávať, pomyslel si Blaise a potlačil nervózny smiech.

„Kam ideme?“

„Už sme tu.“

Pred nimi sa v prítmí rozprestierala priestranná hala na treťom poschodí: Blaise si pamätal, že tu bola portrétová galéria. S Dracom sa sem občas vykradli — keď Lucius nebol doma — a podpichovali jednu hašterivú dámu z obrovského portrétu: tá začala hystericky jačať a oni sa váľali od smiechu, ukrytí za výstupkom steny — mimo jej zorného poľa.

Grangerová ho viedla na vzdialený koniec — tam viseli novšie portréty — a Blaise s úžasom uvidel: dlhé biele vlasy, golier vyšívaný striebrom, spona v tvare prepletených hadov... Pred týmto portrétom sa zastavili. Lucius mierne nadvihol obočie, naznačiac prekvapenie, a obdaril Blaisa sotva badateľným prikývnutím; Grangerovú si akoby vôbec nevšimol; zato Kira úplne upútala jeho — Blaise, ktorému sa vo vnútri niečo detsky známe bolestne stiahlo, nemohol uveriť — zjemnený pohľad.

„Pozdrav deduška, Kira,“ zašepkala Grangerová dievčatku a sprisahanecky žmurkla na Blaisa — tak, aby to nakreslený Lucius nevidel. Blaise sa len s ťažkosťami zdržal, aby sa hlasno nerozosmial.

„Lu-ci,“ vykríkla radostne malá a pokúšala sa dotknúť portrétu roztvorenou dlaňou.

Blaise to nevydržal a neprístojne hlasno odfrkol, rýchlo si zakryl ústa. Hermiona spokojne zakrivila pery do úsmevu spoza Kirinej hlávky, obaja sa úmyselne vyhýbali pohľadu na Luciusa.

„Zamávaj deduškovi ručičkou,“ prikázala stiesneným hlasom a všetci traja takmer utekali z pochmúrneho koridoru.

Koniec kapitoly

Posset — historický nápoj, ktorý bol populárny najmä v Anglicku počas stredoveku a renesancie. Pôvodne išlo o teplý nápoj zo sladkého mlieka zrazeného alkoholom, najčastejšie vínom alebo pivom, a ochutený korením, napríklad muškátovým orieškom, škoricou alebo klinčekmi.