Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 9. Otázky krvi a strieborná hrkálka.

„Do-do pekla!“ cez zuby zasyčal Draco a jediným pohybom pokrčil v ruke prečítaný odkaz. „Kde sa tu dá premiestňovať?!“

„Čo...“

„Pansy!!!“

„Z domu doprava, druhá ulička,“ vyhŕkla Pansy a pohľadom odprevádzala Draca, ktorý sa rozbehol k dverám. „Kam ideš?“ zakričala mu do chrbta, ale ten už zmizol na chodbe. Pansy zdvihla zo zeme pokrčený pergamen a narovnala ho, spoznávajúc drobné Narcissino písmo.

„Draco, okamžite na kliniku: začalo sa to!“

Pansy už od Malfoya vedela, že posledné tri týždne Dominika strávila v „Saint-Nizier“, objavili sa komplikácie, ktoré hrozili predčasným pôrodom. A muselo sa to stať práve v predvečer Vianoc...

„Nech ti Merlin pomáha, Draco,“ zašepkala Pansy, hľadiac z okna. Sneh ticho zasypával Lyon, zdobiac mesto na sviatky.

****

Hľadiac na Hermionu, ako pokojne kráča k zaujímavej kompozícii Oscar-Zabini, kde sa pomaly sklonila, chytila psa za obojok a o niečom sa rozprávala s Blaiseom — Harry nepočul, o čom presne — zamyslene si spomenul, ako pred hodinou, keď sa rozprával s Ginny cez kozub, ho prekvapilo jej podozrenie, ktoré len tak mimochodom vyslovila: „Dúfaj, aby ste nemali nečakaných hostí...“ On sám sa nemohol zbaviť neurčitej úzkosti: zdalo sa, že dom zatajil dych a vyčkáva... Dom čakal na svojho pána...

Harry predtým veľa nepremýšľal o takýchto starých domoch s históriou, rodových sídlach, rodinných nádvoriach — ale teraz, keď žil v jednom z nich, začal to cítiť... začal rozumieť. Tieto Domy — tak sa volali — boli viac ako len obytné priestory: žili, a život Domov bol úzko prepojený so životmi ich Pánov — veď v ich spoločnom osude nebolo nič náhodné. Páni si budovali Domy pre seba — a tie im slúžili verne a oddane, do posledného kameňa presiaknuté rodovou mágiou, krvnou mágiou, neochvejne poskytujúc členom Rodiny silnú podporu a ochranu.

S konfiškovanými sídlami smrťožrútov bolo ťažké — a neraz nemožné — sa vyrovnať: Domy sa bránili aurorom rovnako zúrivo a zlostne ako ich majitelia a hynuli, len čo sa víťazom podarilo zničiť ochranné bariéry. Harry na vlastnej koži zažil „pohostinnosť“ Averyho domu, než sa mu podarilo podmaniť si toto nepriateľské obydlie, a považoval sa za šťastlivca, keď v jednej zo spální našiel serpentínovú guľu v striebornom stojane v tvare ruky a, uchvátený zvláštnou krásou kameňa, vystrel ruku a dotkol sa hladkého povrchu. Prsty sa ponorili do kameňa ako horúci nôž do masla; niečo neznáme sa mu zahryzlo do tela a vrástlo do mäsa. Harry, paralyzovaný šokom a bolesťou, nebol schopný kričať, lapajúc po dychu, videl, ako sa mu ruka rýchlo mení na kameň — dlaň, predlaktie, lakeť...

Zdá sa, že predsa len zakričal — len nespoznal vlastný výkrik — pretože ho počuli. Finnegan — človek, ktorý v Rokforte vyhadzoval do vzduchu všetko možné — použil na desivý artefakt zriedkavé zaklínadlo z aurorského arzenálu a guľa sa pomaly rozpadla na dve polovice: z jej jadra vyletel temný oblak a vymietol sa von oknom. Harry a Seamus obaja videli ten zhluk temnoty, ale neskôr o tom nehovorili ani medzi sebou...

Harryho ruku liečili mesiac, ale dodnes ho občas pobolievala — nezávisle od počasia: možno v obzvlášť temných nociach...

A niektorým – najmä mladým nováčikom, ktorých veliteľstvo aurorov narýchlo naverbovalo v prvých šialených povojnových týždňoch – sa prihodilo, že skončili u Munga... Boli aj takí, ktorým sa darilo ešte menej: zahynuli a rozšírili úrodu obetí, po ktorých vojna tak nenásytne bažila.

Harry už pochopil tú smutnú pravdu: vojna sa nekončí víťazstvom – bohužiaľ, nie. Naťahuje svoje smrtiace chápadlá do budúcnosti, kam len dosiahne; vystreľuje jedovaté šípy z minulosti, ako zo zálohy, aby sa ti zabodli do šije – paralyzujúc, šokujúc, tráviac; vybuchuje pod nohami alebo v rukách, ktoré neuvážene narazili na skrytú pascu... Neustále o sebe dáva vedieť – nekonečnými jazvami navonok a nezahojiteľnými ranami vo vnútri.

Domy bojovali spolu so svojimi Pánmi – a nemilosrdne sa mstili za svoju osamelosť.

Keď sa teraz objavil Zabini, Harrymu sa zazdalo, že sa Manor potešil hosťovi – svojmu, nie cudziemu – akoby dlho očakávanej podpore. No Harry sa neradoval – len spozornel a ďalej pozorne sledoval blížiaceho sa Blaisa. Sakramentsky zvláštna novoročná noc, a prekvapenia Harry už dávno prestal mať rád.

„To je Dracov pes, keby niečo,“ prehodila Grangerová ledabolo, skrotila rozstrapatené zviera a v Blaisovej hlave vybuchla malá petarda: predsa len mal pravdu, keď určil vinníčku Malfoyovho šialenstva! No ešteže to nebola Lovegoodová... hoci tá bola aspoň čistokrvná. Zato Grangerová mala zdravý rozum. No, Malfoy... kto by to bol povedal?

„No teda,“ ozval sa, vstávajúc na nohy a očisťujúc sa prútikom od prilepeného snehu. Merlin vie prečo, ale v tomto nečakanom prostredí mal zrazu potrebu zdôrazniť svoju magickú príslušnosť – akoby tí traja boli muklovia – hoci by sa, samozrejme, mohol jednoducho oprášiť. Lovegoodová je čistokrvná, pripomenul si Blaise bez zjavného dôvodu a otázne sa pozrel na Grangerovú.

„Pozvete ma dnu, alebo ma necháte oslavovať Nový rok na prahu?“ Grangerovej povestný úsmev ho neohúril, zato Lovegoodová ho zo schodov skúmala so sklopenou hlavou v smiešnej, chlpatej čiapke: Blaise mal vždy neomylný cit na to, keď sa niekto sústredene venoval jeho osobe.

„Takže možnosť ,vyhodiť ťa von‘ v princípe nezvažuješ,“ upresnila Grangerová a prebodla ho podozrievavým pohľadom.

„Úprimne? Nie,“ Blaise pridal k úsmevu odzbrojujúcu srdečnosť, no zdalo sa, že Grangerová minula všetky zásoby dôvery na Malfoya.

„A prečo by som ťa mala pozvať?“

Nepriestrelná baba. Zabini začal mať obavy, či mu na tvári nepraskne koža, ak tam bude ešte chvíľu stáť a pokúšať sa Grangerovú očariť.

„Nuž, aspoň preto, že žiadna slušná dáma nenechá pocestného zamrznúť na schodoch počas novoročnej noci,“ zmenil taktiku a pridal do hlasu štipku šľachtického chvenia. „A okrem toho by si mala poznať tradíciu: nečakaného hosťa na Nový rok nevyháňajú, ale pozývajú k stolu – prináša šťastie.“

Grangerová poškrabkala po krku psa, ktorý nespúšťal Zabiniho z očí.

„Vieš, Draco bol u mňa pred rokom na návšteve...“

Grangerová stuhla – bolo to vidieť aj cez hrubý zimný plášť. Blaise si všimol, ako sa jej oči na sekundu zaleskli, skôr než ich prižmúrila.

„Zdal sa mi čudný,“ pokračoval Blaise a pozorne ju sledoval, čakajúc na reakciu – akoby si práve vymenili role. Nahodil návnadu a ona sa chytila – nebolo pochýb, takže Zabini si dokonca dovolil malú kompenzáciu: „V Británii by sa však mohlo nájsť teplé miestečko pre milého chlapca, ako som ja“ prehodil zamyslene a s predstieraným poľutovaním si premeral fasádu manoru, ozdobeného blikajúcimi girlandami.

„Dobre,“ odsekla Grangerová a on sa so záujmom zadíval na jej strnulú tvár.

„Môžeš ísť... na minútku. Pohár vareného vína ti sľubujem,“ dodala s krivým úsmevom, ktorý Blaisovi až podozrivo pripomenul vlaňajšieho Malfoya.

„Dohodnuté,“ zažiaril a zmierlivo zdvihol ruky, keď videl, ako sa Grangerová opäť zamračila. Ešte raz si ho premerala nedôverčivým pohľadom, potom sa mlčky otočila a zamierila k schodom; pes si ho podozrievavo oňuchal, odfrkol si a pobral sa za svojou paničkou.

Dracov pes, spomenul si Blaise, pokrútil hlavou a vykročil za nimi.

****

V Sen-Nizier sa Malfoy objavil rozstrapatený a vyčerpaný: Narcissa sa k nemu vrhla a objala ho – triasol sa.

„Draco, milý, vzchop sa,“ pozorne sa zahľadela do tváre svojho syna. „Všetko ide, ako má... Počuješ?“

Šialenými očami blúdil po dverách, spoza ktorých sa ozývali výkriky – podľa neho to jednoznačne svedčilo o opaku. Draco pomerne skoro zistil, odkiaľ sa berú deti, a o niečo neskôr – že to vraj poriadne bolí; no nikdy sa nad tým vážne nezamyslel. Ani posledné mesiace, keď rastúce brucho Dominique nepochybne potvrdzovalo neodvratnú realitu, Malfoy si plne neuvedomoval, čo to znamená. Nemyslel si, že to bude takto. Predstavoval si, že všetko prebehne akosi samo... Že sa Dominique jednoducho vráti domov s čipkovaným uzlíčkom, a všetci sa budú usmievať a blahoželať novopečeným rodičom. Srdcervúce výkriky v ňom vyvolali prudkú, panickú túžbu zoslať na seba kúzlo Muffliato, no okamžite ho zaplavila vina. Predstavivosť mu namaľovala desivú scénu: liečiteľ v maske smrťožrúta znova a znova máva prútikom, zatiaľ čo Dominique kričí od bolesti, zvíjajúc sa na podlahe pod Cruciatom. Draco prudko potriasol hlavou, aby zahnal šialené predstavy, no pocit viny zostal. Bol toho súčasťou, do horúcich pekiel... Ako sa vôbec ľudia rozhodnú mať dve, tri deti? Malfoy si bez akéhokoľvek dôvodu spomenul na rodinu Weasleyovcov – a zhrozil sa, keď si v rýchlosti spočítal potomstvo Arthura a Molly... A potom si vybavil, ako zomrela jeho teta, keď sa pokúsila zabiť Weasleyovú. Súboj bezdetnej Bellatrix a Molly Weasleyovej, ktorá týmto prešla sedemkrát. Zdá sa, že teraz Draco chápal, aká sila poháňala matku, ak si deti vyžadovali takúto cenu...

Všetko sa mu premietlo v hlave ako divoká metelica – rovnako ako tá za oknami – a Malfoy sa vyčerpane oprel o stenu, až teraz si všimol Blanche a Philiberta, ktorí mlčky sedeli na nepohodlných stoličkách pre návštevníkov. Draco im kývol, s námahou sa spamätal a tiež sa posadil; až vtedy Narcissa s úľavou vydýchla a usadila sa vedľa neho. Nemusel vedieť podrobnosti – o náhlom krvácaní, ktoré takmer pripravilo jeho ženu o život – už tak bol na pokraji síl. Potlačila ďalší povzdych a zachovala si pokojný výraz. Predvečer Vianoc je časom zázrakov, a ak to Merlin uzná za vhodné, liečitelia zachránia oboch...

Stalo sa to, keď sa Malfoy – po štyroch (alebo piatich? Šiestich?.. Nepamätal si...) hodinách – vrátil do chateau, konečne sa zbavil rodiny opojenej eufóriou a zrútil sa do postele – príliš veľkej pre neho samotného. Posledné týždne si to nevšímal, no dnes ho to zasiahlo... Za zatvorenými očami sa mu vírili obrazy: vyčerpaná tvár Dominique s tmavými kruhmi pod očami – žiarivými ako hviezdy v mrazivej noci... ustarostený, unavený pôrodník, ktorý mu niečo vysvetľoval... drobný uzlíček v inkubátore – Dracovi dovolili zostať na jednotke intenzívnej starostlivosti len päť minút, aby videl svojho syna. Bol to zvláštny moment: Draco nikdy necítil nič podobné. Nie že by v ňom na povel prepukli otcovské city, no úplne jasne si uvedomil, že sa stal iným – a že to tak zostane navždy. Bolo toho priveľa, rozpoltené emócie ho trhali na kusy, a tak túžil iba po jedinom: zaspať, upadnúť do bezvedomia, nemyslieť a necítiť – aby bol zajtra pripravený na svoju novú úlohu. Ani si hneď neuvedomil, že mu v ľavej ruke stúpa horúčosť, a keď ju zdvihol k tvári – bola ťažká aspoň dvadsať libier – Malfoy s údivom zistil, že modrý kameň v prsteni žiari jasným, sýtym svetlom. Zmätok v jeho myšlienkach sa rozdelil na dve vetvy, a skôr než stihol domyslieť, ako je možné, že prsteň funguje, ak neprešli tri roky od azkabanskej schôdzky a ku komu ho to má premiestniť, Draco upadol do bezvedomia.

Prsteň žiaril v nočnom tichu, vysielal do priestoru neviditeľné signály, tkal pradávnu mágiu – mágiu krvi, mágiu skutočných, vytrpených túžob... a jedine profesor Snape z portrétu na okennom parapete smutne hľadel na Draca, ktorý ležal bezvládne na posteli, zatiaľ čo jeho duch sa rútil preč z chateau, z Francúzska, ponad Lamanšský prieliv. Vracal sa domov.

****

Zvláštna spoločnosť na zvláštnom mieste – presne to si Blaise pomyslel, keď sedel v dobre známej obývačke, prezeral si známe tváre a zohrieval sa výborným vareným vínom. Napätie, ktoré napĺňalo vzduch v miestnosti, sa dalo takmer počuť, no Zabiniho to nijako nevyviedlo z miery. Bol príliš rozrušený nečakaným odhalením príčiny Malfoyovho šialenstva – v žilách mu vrela krv a nútila ho klásť provokatívne otázky, no rozhodol sa krotiť. Nebál sa Pottera, neobmedzovala ho Lovegoodová – no v Grangerovej očiach bolo niečo, čo Blaiseovi bránilo hrať sa so slovami tak ľahko, ako mal vo zvyku. Niečo bolestné, rovnako ako v Malfoyových vyhasnutých očiach: akoby mali jednu spoločnú dušu roztrhnutú na dve polovice. Ako keby boli dvomi prekliatymi viteálmi – Malfoy a Grangerová. Mocný Merlin, ako sa to, dopekla, mohlo stať?!

A kde bol všadeprítomný Weasley, keď sa jeho „vtáčatko“ chystalo odletieť? Tak či onak, títo dvaja boli neoddeliteľne spojení a vyzerali, akoby jeden bez druhého neprežili. A Blaise mal rád Draca – aspoň do tej miery, do akej vôbec dokázal mať niekoho rád viac než seba. Jeho horlivý záujem o tento príbeh už dávno získal osobný odtieň: takmer po prvýkrát v živote chcel Zabini urobiť niečo, čo nebolo len pre jeho vlastný prospech. Nevedel, čo presne, a to ho znepokojovalo, ale odísť s prázdnymi rukami neplánoval.

„A čo je to za žlté svetlo, ktoré tam svieti – v rohu pri plote?“ opýtal sa, aby mal aspoň odkiaľ začať. „Nepamätám si tu takýto zázrak.“

„Ehm... Obnovujem miestny ružový sad,“ odpovedala, prekvapivo, Lovegoodová. „Musím experimentovať... s elixírmi a kúzlami.“ Odpila si z vareného vína a uprela na Blaisea jasné oči. „Predtým bol ten ker malinový... a v zime nekvitol. Ale je to len dočasné,“ dodala povzbudivo a načiahla sa za cukrovým pečivom.

„Podľa mňa by mohol pokojne kvitnúť...“ zatiahol ohromene Blaise. „To znamená, že Narcissin ružový sad je zničený?“

„Och, áno,“ prikývla Grangerová a ďalej ho prepaľovala zamračeným pohľadom. „Spálený na popol. Rovnako ako Miestnosť najvyššej potreby,“ dodala akosi bez súvisu, a Zabini nevedomky hodil pohľad na Pottera. Ten s neprítomným výrazom hľadel do krbu.

„Takže ty ho... obnovuješ,“ uistil sa Blaise a pozrel na Lunu. Tá len pokojne prikývla. A pravdupovediac, čo by mohlo byť prirodzenejšie? Lovegoodová, ktorá v týchto podzemiach takmer nechala dušu Merlinovi, sa teraz tvárila, akoby sa nič nestalo, a starala sa o ruže Malfoyovcov...

Na chvíľu ho napadlo, že sa pri páde možno udrel do hlavy, keď ho tá prekliata beštia zrazila na zem, a teraz je v bezvedomí. No hneď tú absurdnú myšlienku zavrhol. Po tom, čo videl Malfoya trpieť kvôli Grangerovej, bol Blaise ochotný veriť už hocičomu.

Pozrel na Hermionu a zachytil prosebný pohľad, ktorý venovala Potterovi. Ten si zamyslene napravil okuliare a vstal z kresla.

„Luna, môžeš na chvíľku?“ Bez toho, aby si dal námahu vymyslieť nejakú zámienku, opustil miestnosť a Lunu vzal so sebou, nechávajúc Blaisea a Grangerovú osamote.

Pri dverách Potter venoval Zabinimu varovný pohľad, na čo ten len zdvihol obočie s predstieraným údivom.

V tichu obývačky praskanie ohňa v krbe znelo ako drobné výstrely.

Grangerová pristúpila k plameňom a zastala chrbtom k Blaiseovi, pevne zvierajúc pohár vo svojich rukách.

Zabini mlčky čakal.

„No, ako je na tom?“ V jej hlase znelo napätie, ktoré sa ani nesnažila skrývať. A Blaise sa tomu ani nečudoval – nech už sa od Malfoya naučila čokoľvek, Grangerová zostávala Grangerovou, a pokrytectvo nikdy nebolo jej vlastnosťou.

„Zle,“ odpovedal nečakane úprimne a sledoval, ako jej klesli plecia. „Rovnako ako ty.“

Grangerová sa otočila a prebodla ho skúmavým pohľadom.

„Čo vieš?..“

„Och, teraz už dosť, ver mi.“ Blaise jej nedal dopovedať, a Hermiona si zahryzla do pery. Oprel sa o operadlo kresla a zamyslene si ju prezeral. Rozhodne sa zmenila... k lepšiemu. Blaise si ju mimovoľne porovnal s útlejšou Dominique a bez váhania prisúdil víťazstvo Hermione. Ale ak by išlo len o to... Niečo mu napovedalo, že aj keby sa Grangerová premenila na ropuchu, Malfoy by po nej túžil rovnako.

„Vlastne ma ani neprekvapuje, že to dopadlo takto – myslím tým Francúzsko,“ vysvetlil, keď zachytil jej ostražitý pohľad. „To sa stáva... ale Draco nie je Lucius.“ Zvážnel a uprene sa na ňu zahľadel. „Ak chceš vedieť, nie som si istý, či to všetko zvládne. Myslí si, že áno, ale je slabší, než sa mu zdá.“

Odmlčal sa, znechutený vlastnými slovami, a odpil si z horúceho vareného vína. Vždy ho fascinovalo majstrovstvo malfoyovských škriatkov a prekvapovalo ho, ako dobre s nimi, zdá sa, vychádza Grangerová.

Vlastne sem zapadla – tie zelené šaty, elegantná nedbalosť účesu... a tie oči – tmavé, hlboké až tak, že ich dno nevidel, a hľadieť do nich... bolo znepokojivé. Blaise pokrútil hlavou, aby odohnal tú zvláštnu myšlienku, a rozhliadol sa po krásne zariadenej izbe, aby sa rozptýlil.

Farebné svetielka lemovali vysoké okno, červené sviečky žiarili na stole, v kúte pohovky ležala strieborná hrkálka, pod stromčekom sa kopili pestrofarebné balíčky... hrkálka?!

Blaise na tú drobnú hračku ohromene vytreštil oči. Hermiona zachytila jeho pohľad, prudko sa nadýchla a natiahla sa po hrkálke. Zovrela ju v oboch dlaniach a odhodlane sa mu pozrela do očí. V jej pohľade sa zračila zúfalá výzva.

V Blaiseovej mysli to zaiskrilo – zrazu sa pred ním celá skladačka poskladala. Láska, vášeň, áno... ale dieťa?!

„A on o tom nevie,“ vydýchol, už vopred si istý odpoveďou.

Grangerová bez slova pokrútila hlavou.

„Ale...“

„Dozvedela som sa to po jeho odchode,“ prerušila ho. „Chcela som mu to povedať, ale... potom vyšiel ‚Prorok‘ a v ňom – tie fotografie...“

Hlas sa jej zlomil a zakryla si tvár rukami.

Blaise sa snažil stráviť to, čo práve počul. Prišiel sem z čírej zvedavosti, no ani vo sne mu nenapadlo, že sa dozvie niečo také. Táto nová informácia ho zasiahla ako omračujúce zaklínadlo – paralyzovala ho, akoby dostal zásah omračujúcim zaklínadlom. Dieťa bez otca...

Kdesi hlboko vnútri sa prebudil a ticho zaplakal malý Blaise – znova si uvedomil, že nikdy nikomu nechýbal... že jeho otec odišiel a už sa nikdy nevráti.

Všetci jeho priatelia mali otcov – obdivovaných, milovaných, silných, spoľahlivých – len on, Blaise Zabini, mal vždy len „maminých manželov“... ale nikdy nie otca.

Nemohol na to zabudnúť. Nemohol len tak odísť a žiť ďalej, keď teraz vedel o tomto dieťati.

Do pekla! Nový rok... nový život.

„A... kde ho máš?“ spýtal sa nakoniec Blaise, keď nenašiel nič lepšie, čo by mohol povedať.

„Ju,“ opravila ho Hermiona, spustila ruky z tváre a pozrela na neho prázdnymi očami. „Je to dievčatko. Dcéra...“

****

Och, Merlin... To nemôže byť pravda.

Nemôže...

Prečo je tu?

Draco stál vo dverách svojej vlastnej spálne na Malfoy Manore a neveril vlastným očiam.

Jeho krv bola v týchto múroch, ale Prsteň ho viedol k človeku... nie k domu. Tá, čo tu žije, s ním nie je spätá krvou – tak čo sa to, dočerta, deje?..

Do pekla, Malfoy, na čo ešte čakáš? Nemal si už dosť prekliateho premýšľania?! Konaj, vezmi ťa dementor, tieto minúty sú príliš vzácne na to, aby si ich nechal uniknúť ako piesok pomedzi prsty...

Krv – krv! – hučalo mu v hlave, keď Draco prudko roztlačil ťažké dvere.

Ona žije v jeho spálni. V jeho spálni, ktorá – hoci len niekoľko dní – bola ich spoločná. Tak ako aj samotná Hermiona bola jeho len niekoľko týždňov... a on jej. Pár letných týždňov, ktoré obrátili ich životy naruby, ktoré zmenili celý ich svet.

Srdce mu bolestne trhlo a začalo divoko biť o rebrá ako uväznený vták. Grangerová, Hermiona, jeho jediná láska – je tak blízko, v jeho posteli: tie rozstrapatené vlasy, uvoľnená ruka, nejasné obrysy pod ľahkou páperovou prikrývkou – poznal toto telo, každý jeho záhyb; vedel, kde sa končia pruhy neopálenej pokožky; poznal každé znamienko a každú jazvu, a nepotreboval k tomu svetlo.

Bez toho, aby si to uvedomoval, podišiel k posteli a klesol na kolená, dychtivo skúmajúc jej milovanú tvár. Tenká vertikálna vráska medzi mierne nakrčeným obočím, pootvorené pery – Merlin, boli stvorené na bozky, nie na smútok! – chvejúce sa mihalnice. Len zriedka sa mu podarilo dívať sa na ňu spiacu: tak málo rán prežili spolu...

Draco to nevydržal: nespúšťajúc z nej pohľad, prudko z nej strhol prikrývku.

Grangerová otvorila oči a pritisla sa k vankúšom, snažiac sa rozoznať nečakaného návštevníka. Malfoy ju chytil za ruky, ľahko premohol jej odpor a pritiahol si ju k sebe.

„Čo... TY?!“

Jej hlas bol zastretý spánkom, ale len čo ho začul, v Malfoyovi vzbĺkol oheň a hlava sa mu zatočila. Čakal výčitky, kliatby a nenávisť, ale bol pripravený – nemienil viac márniť čas.

Namiesto odpovede sa vrhol na jej teplé pery, vysávajúc z nich život ako upír, cítiac sa konečne opäť nažive. Teraz sa mu zdalo nemožné, že bez nej vydržal rok a pol – veď on to nedokázal, musel by zomrieť!

Tlačiac k sebe jej rozhorúčené telo, nedokázal rozlíšiť, čie srdce bije tak divoko – ten tlkot napĺňal celú miestnosť, prechádzal do ohlušujúceho dunenia.

„Poď... poď ku mne,“ vydýchol ťažko a potiahol ju k sebe. Hermiona bez zaváhania podľahla.

Nohy ho neudržali a obaja dopadli na mäkký koberec. Hmotnosť jej tela ho zaplavila, premohla všetko v ňom.

„Moja...“

Grangerová sa prudko nadýchla a prehla v jeho rukách, tlačiac sa k nemu bokmi, akoby sa s ním chcela zliať do jedného. Malfoy zastonal a rýchlo sa prevalil, pritisnúc ju pod seba, trhajúc krehký hodváb látky, kĺžuc drsnými dlaňami po jej zamatovej pokožke – jej vôňa ho privádzala do šialenstva.

Grangerová zachrčala, keď do nej jediným pohybom vnikol, a vyšla mu v ústrety – obmotala ho dlhými nohami, zvíjala sa pod ním a škriabala mu chrbát ako veľká dravá mačka.

Malfoy mal pocit, že z miestnosti odsali všetok vzduch, a tak sa načiahol po jej perách – volajúcich, zvádzajúcich, vlhkých – aby sa nadýchol života, aby nezomrel od omračujúceho šťastia – ostrého, bodajúceho bolesťou; aby si mohol znova a znova potvrdiť, že je tu, v jeho rukách, v jeho žilách – ona, jeho krv a voda, jeho kyslík, jeho život.

Nadychujúc sa – až do posledného kúsku pľúc – sa do nej znovu a znovu ponáral, dychčal, zúfalo si želal, aby toto šialenstvo trvalo večne. Nekonečná noc? Súhlasí, predá dušu diablovi – len nech je ona, len nech je Grangerová s ním.

Jej dlhý výkrik sa spojil s jeho chrapľavým stonom a v rannom šere sa rozhoreli hviezdy.

Draco sa oprel o lakte a sklonil sa nad Hermionou. Mokré vlasy mu padali do tváre, oddeľovali ich od celého sveta, prerývaný dych mu bránil hovoriť – len sa díval do jej veľkých, v tme sotva rozoznateľných očí.

„Ty... nikdy si sa mi takto nesníval...“ zašepkala Grangerová, dotýkajúc sa jeho vlasov, odhŕňajúc ich, hladkajúc jeho líca, bradu, pery.

Malfoy zatvoril oči a vtisol bozk na jej prsty, ktoré blúdili po jeho tvári.

Bude jej to musieť vysvetliť... Musí.

Rekapitulácia (ak som tam nechala nejaký spoiler, upozornite):

Leto 1999:
Draco odchádza do Francúzska; Hermiona zistí, že je tehotná; Ron sa dozvie o Hermione a Dracovi

August – november 1999:
Draco sa v kaštieli Églantier učí vinohradníctvu, zúčastňuje sa lovu; stretáva Astóriu

Koniec novembra 1999:
Draco a Dominique odchádzajú na Sicíliu na oneskorenú svadobnú cestu; stretnutie s Blaisom Zabinim

December 1999:
Narcissa je hospitalizovaná v klinike Saint-Nizier; Draco a Dominique sa vracajú z Talianska

Január 2000:
Narcissa podstupuje rehabilitáciu v sanatóriu La Relance v Pyrenejach; Draco a Dominique pendlujú medzi sanatóriom a kaštieľom

Marec 2000:
Draco sa stáva spolumajiteľom viníc a konečne si zabezpečuje príjem, začína posielať Hermione slušné sumy do Británie; na Malfoy Manore sa Hermione narodí Kira; Draco má zvláštne sny o Hermione vo wiltshirskom lese

Apríl 2000:
Dominique oznámi Dracovi, že je tehotná

Apríl – november 2000:
Draco sa ako posadnutý ponára do tajomstiev vinárstva, do najmenších detailov sa venuje práci vo viniciach, čo znepokojuje jeho svokra; Narcissa a Blanche sa starajú o Dominique, ktorej veľmi chýba manžel; Luna obnovuje Narcissinu ružovú záhradu

August 2000:
Harry a Luna sa stávajú krstnými rodičmi Kiry

September 2000:
V Malfoy Manore oslavujú Kirine polročné narodeniny

Október 2000:
Ron sa presúva do „vražedného“ oddelenia, berie na seba najnebezpečnejšie služby a robí kariéru aurora

22. – 23. december 2000:
Ron odchádza do Francúzska na každoročnú konferenciu aurorov napriek protestom rodiny; tam stretáva Pansy Parkinsonovú (pracuje ako mladšia aurorka v lyonskej pobočke francúzskych aurorov); Pansy mu ukazuje Paríž a zavedie ho do „Zdochnutej ustrice“ na ulici Farfelu (obdoba Šikmej uličky), kde narazia na Malfoya; konflikt medzi Ronom a Dracom;
Ron sa presúva na oddelenie „vrážd“, berie na seba najnebezpečnejšie služby a robí kariéru aurora

23. – 24. december 2000:
Dominique porodí syna; Prsteň Vytúženého Stretnutia sa nečakane aktivuje, keď sa Draco vracia z kliniky do kaštieľa; Draco je prenesený do Manoru, kde sa stretáva s Hermionou.

31. december 2000:
Silvestrovská noc v Malfoy Manore; príchod Blaisa Zabiniho; rozhovor Rona a Ginny v Brlohu; Dominique s novorodencom prepustia domov

Áno, áno, áno – keď sa objaví Blaise, stretnutie Hermiony a Draca UŽ PREBEHLO! :)

Koniec decembra 2000:
***

1. január 2001:

***

Január 2001:

***

Február 2001:

***

Tu sa časová os končí, netuším, či sa v 13. kapitole všetky línie spoja alebo s tým autorka jednoducho prestala.

Po kapitolách (prvé sú u kapitoly č.5)

Kapitola 6. Ruže pre Malfoyovcov.

Draco a Dominique na Sicílii u Blaisa
začiatok decembra 1999

Kapitola 7. Pasca.

Draco a Dominique – návrat do Francúzska, Narcissa v klinike
december 1999

Narcissa v sanatóriu „La Relance“
január 2000

Malfoy sa stáva spolumajiteľom viníc de Chantallet
marec 2000

Dominique oznámi Dracovi tehotenstvo
apríl 2000

Ron číta Pansyin list
25. december 2000 (deň návratu do Británie)

Ron a Pansy v „Mŕtvej ustrici“, stretnutie s Malfoyom
23. december 2000

Kapitola 8. Nový rok. Nové storočie. Nový život...

Draco a Pansy v Lyone
noc z 23. na 24. decembra 2000

Harry, Hermiona, Kira a Luna v Manore, príchod Blaisa
noc z 31. decembra 2000 na 1. januára 2001

Kapitola 9. Otázky krvi a strieborná hrkálka.

Hermiona, Kira, Luna a Harry oslavujú Nový rok v Malfoy Manore; návšteva Blaisa
noc z 31. decembra 2000 na 1. januára 2001

Malfoy v klinike, Dominique rodí
noc z 23. na 24. decembra 2000

Prsteň sa aktivuje, prenesie Draca do Manoru
noc z 23. na 24. decembra 2000 (takmer ráno 24. decembra 2000)