Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 8. Nový rok. Nové storočie. Nový život…

Malfoya boleli zuby a mierne sa mu točila hlava. Navyše vôbec netušil, kde sa nachádza: príliš nízky strop, mihotavé svetlá v prítmí, nepríjemný hukot… úzka, nepohodlná posteľ – nohy mal z nejakého dôvodu na zemi a vankúš…

Draco sa prudko posadil, no niečie ruky ho jemne, ale pevne zadržali.

„Ššš, ešte sme neprišli. Vydrž,“ hlas mu bol dôverne známy, a tak si Malfoy okamžite spomenul na dnešný večer na Farfelle a ticho zastonal, zakrývajúc si oči rukou.

„Bolí ťa to?“ znepokojene sa spýtala Pansy, nakláňajúc sa nad neho. Jej spustené vlasy ho pošteklili na tvári. Draco len mlčky pokrútil hlavou a prudko sa nadýchol, stále si nezložil ruku z očí. Ležať takto, s hlavou v Pansyinom lone, sa zdalo bezpečné, no realita si žiadala návrat.

„Kde sme, Pansy?“

„V taxíku.“

„V taxíku?“

„A mala som ťa radšej rozštiepiť pri premiestňovaní?“ odsekla Pansy a uprela pohľad niekam dopredu.

Sleduje cestu, pomyslel si Malfoy a upresnil: „Ideme k tebe?“

„Áno.“ Pansy chvíľu mlčala, zamyslená nad vlastnými myšlienkami, no napokon to nevydržala: „O čom ste sa hádali, Draco?!“

Malfoy sa sústredene dotkol čeľuste.

„Malfoy, odpovedaj, inak ťa vyhodím uprostred cesty,“ pohrozila mu, na čo Draco odfrkol.

„Prekvapuješ ma. Aj bez prútika by som sa nestratil,“ už pochopil, že ich od šoféra oddeľuje magická zábrana – ten počuje len bezvýznamný rozhovor… a jeho obsah závisí len od miery jeho skazenosti.

„Ach, Draco,“ Pansy si ho zamračene premeriavala. „Takže? O koho sa hádate s Weasleym?“ Jej ústa sa zrazu premenili na dokonalé „O“. „Len mi nehovor, že…“

„Nepoviem,“ zamrmlal Malfoy a pokúsil sa posadiť. Tentoraz mu Pansy nebránila, len naňho hľadela so zväčšenými očami.

„Ale prečo…“

„Nie prečo, Pansy,“ prerušil ju Draco a s tichým stonom sa chytil za hlavu – zdvihol sa príliš prudko. „Merlin, keby si len vedela, ako veľmi ma už unavuje táto otázka!“

Pansy mlčky študovala jeho profil – Malfoy sa vyhýbal jej pohľadu, upierajúc zrak na zasnežené okolie mihotajúce sa za oknom. Bez toho, aby sa na ňu pozrel, pokračoval:

„Vedel som, že na to prídeš – vždy si o mne vedela všetko. Že na to prídeš a začneš sa pýtať… A ja ti nedokážem klamať. Už som sa zamotal do lží, Pansy.“

Jej teplé prsty zakryli jeho ruku, bezradne položenú na kolene, a Malfoy zatvoril oči, obávajúc sa, že neudrží nepozvané slzy.

„Sme tu, Draco. Poď von.“

****

„A ktože je tu taký sla-a-aďučký? A čie sú to také krásne očká? Hm?“

Kira sa pozorne zahľadela na svoj odraz v ligotavej ploche vianočnej gule a odmenila matku nadšeným bľabotaním.

„Najkrajšie dievčatko na svete, však?“ potvrdila Hermiona s úsmevom, ustúpila od stromčeka a opatrne posadila dcérku na mäkkú červenú deku s obrázkami zelených stromčekov, ktoré Kira rada skúmala a škrabkala prstíkmi. „Už je z teba poriadna slečna,“ posťažovala sa Harrymu, ktorý s úsmevom sledoval svoju krstnú dcéru. Tá sa okamžite načiahla po chvoste pokojne driemajúceho Oscara.

„Rastie,“ poznamenal Harry. „Čoskoro začne behať – ešte si spomenieš, aké pokojné bolo nosiť ju na rukách.“

Hermiona sa zasmiala.

„Asi áno. Dáš si ešte varené víno?“

„Jasné, s radosťou.“

Hermiona luskla prstami a o pár minút Tobi priniesol nový dymiaci džbán a čisté poháre.

„Vieš, že sme sa tu zoznámili so starým otcom?“ Hermiona fúkla do horúceho nápoja a zamyslene si odpila.

„Naozaj?“ Harry sa na ňu zvedavo zahľadel. „A… aké to bolo?“

„No, prechádzali sme sa spolu po treťom poschodí – tam, kde sú všetky tie portréty – a ja som sa konečne odhodlala prejsť galériou až na koniec.“ Hermiona na chvíľu zmĺkla a potom sa nečakane zachichotala. „Kira mu hovorí Lucy a on sa usmieva, dokážeš si to predstaviť?“

Harry niekoľko sekúnd spracovával, čo práve počul, a potom sa rozosmial tak, že Kira prestala mučiť psí chvost, pustila ho a s otvorenými ústami hľadela na krstného otca. Hermiona sa najprv namosúrene zamračila, ale napokon nevydržala a pridala sa k nemu.

„Lucy… to je… ja nemôžem,“ dostal zo seba Harry, zložil si okuliare a utrel si slzy. „O, Merlin, to by som chcel vidieť.“

„Och, to teda nie, Harry, ver mi,“ oponovala Hermiona, stále sa usmievajúc. „Mňa si ani nevšíma. Ako keby Kira k nemu priletela vzduchom a bľabotala si len tak pre radosť.“

„Ach, no jasné,“ prikývol Harry s úškľabkom. „Niektoré veci sa nemenia. Kira je dcéra jeho syna, ale ty… to je, samozrejme, niečo iné. Pre Kiru to bude iné, našťastie.“

„Áno, iné…“ Hermiona sa smutne usmiala. „Nie, nijako ma to nezraňuje – práve naopak, je to vlastne celkom zábavné… Viem, že na portrétoch zostávajú sami sebou. Len… je to celé také zvláštne, Harry,“ pohľadom prešla po bohato vyzdobenej obývačke. „Že tu žijem. Že som, nech sa na to pozrieš akokoľvek, súčasťou rodiny Malfoyových.“ Bezradne naňho pozrela. „Uveril by si tomu pred pár rokmi?“

„Nie,“ pokrútil hlavou Harry, „neuveril. Verím v dnešok, verím v teba a tvoju dcéru a v to, že budete šťastné. Tak, ako si to zaslúžite.“ Dôrazne zdôraznil poslednú vetu, keď videl, ako sa Hermiona nadychuje, aby mu oponovala.

„Ďakujem, Harry,“ opäť sa smutne usmiala a pozrela naňho s nehou.

Harrymu sa pred očami vynorila spomienka – malé dievča v Hagridovej chatrči, ktoré prehĺtalo slzy, pretože ho Malfoy nazval humusáčkou, a srdce sa mu bolestne stiahlo.

Takže, nakoniec, špinavá krv nie je prekážkou, však, Malfoy? pomyslel si trpko. A to ešte ani len netušíš, že máš dcéru polovičnej krvi… ktorá už takmer rok nevidela svojho čistokrvného otecka. Ach, Malfoy, Malfoy…

Hermiona oboma rukami objala hrnček, akoby ju oziabali prsty, odpila si z vareného vína a povedala:

„A ešte jej ukazujem čarofotky Draca.“

Jemne sa usmiala, keď sledovala, ako Kira ťahá Oscara za uši. Pes narástol do takej veľkosti, že by mohol dieťa v jednom hlte prehltnúť, keby chcel, ale prejavoval pozoruhodnú dávku trpezlivosti.

„Kira sa ich snaží strhnúť zo stránok a pri tom vyfukuje bublinky. Nie som si istá, či rozumie, čo znamená ‚ocko‘, ale jeho podoba ju očividne teší.“

A pravdepodobne ani netuší, prečo mama plače, keď sa ocko na fotografiách usmieva – veď je to predsa také zábavné: ocko na koni, ocko na metle, ocko v elegantnom habite, ocko s deduškom Lucy… Hermiona v duchu nedopovedala a potichu si povzdychla.

Harry cítil, ako sa mu sťahuje hruď. Už druhý rok videl, ako je jeho najlepšia kamarátka zároveň šťastná a smrteľne ranená. Na rozdiel od Rona, ktorý to bral osobne a bol tvrdohlavejší než on sám, Harry už dávno vo svojom vnútri prijal Hermionino rozhodnutie. A práve preto o ňu mal skutočné obavy a vážne premýšľal, ako jej pomôcť. Tento pokojný večer ho stál nemálo nervov – rozhorčenie jeho manželky a svokry nepoznalo hraníc.

Hermiona tiež tvrdošijne protestovala proti tomu, aby Harry trávil Silvestra v Manore, no on z nejakého nepochopiteľného dôvodu trval na svojom.

Napokon, Ginny sa postupne upokojila a takmer mu tento výstrelok odpustila – napokon, Hermionu veľmi milovala a obom im bezvýhradne dôverovala. A keď sa Molly pozrela na svoju dcéru, len bezmocne mávla rukou a našla útechu v tom, že mohla tráviť domáce oslavy so svojím najmladším synom, ktorý jej na Vianoce tak veľmi chýbal.

To, že sa Ron vrátil z Francúzska nepostrehnuteľne iný a že svoj príbeh Potterovi podal v mierne odlišnej verzii, než akú povedal rodine, nakoniec podnietilo Harryho k rozhodnutiu stráviť Silvester na Malfoy Manore – s Hermionou, Lunou a Kirou.

Ron sa do Francúzska vydal v úplnom duševnom rozvrate, no domov sa vrátil v stave blízkom otupenosti. Hlavou mu vírili záblesky spomienok, ktoré sa trhali a nedávali ucelený obraz, zatiaľ čo v duši vládol chaos. Občas sa pokúšal zachytiť nejakú myšlienku a dotiahnuť ju do konca, ale zakaždým sa len hlbšie zamotával.

Vezmite si napríklad samotného Malfoya – nešťastnú laboratórnu krysu: Ronova päsť ešte len letela k jeho prekvapene užasnutej tvári a on už v tej chvíli pochopil, že naňho vlastne nie je nahnevaný. Hnev – taký známy, tak hlboko zakorenený v jeho duši – sa pomaly, ale neodvratne vytrácal, ustupujúc dusivej melanchólii.

Dočerta, Merlin, dočerta... Harry mal pravdu, akokoľvek bolo bolestné si to priznať: Draco Malfoy mu Hermionu neukradol, ona odišla sama. A ak bol Ron k sebe úprimný – čo mu ironicky pripomenul hlas v jeho hlave, ktorý sa nápadne podobal na Hermionin – odišla skôr, než našla cestu na Malfoy Manor. Lenže Ronovi Weasleymu, Ronovi-smoliarovi, Ronovi-prekristapána-hrdinovi, bolo treba niekoho, na koho by mohol preniesť svoju bolesť a zlosť – inak by sa v nej jednoducho utopil, utopil v tej hrdzavej, horkej vode, ktorá mu hrozila, že ho pohltí až po ryšavý zátylok. A kto by sa na túto rolu hodil lepšie ako Malfoy?

Už doma, s odstupom, Ronovi pripadala tá otázka takmer smiešna. Rovnako smiešne sa mu zdali aj myšlienky, ktoré mu vírili hlavou pred odchodom na seminár – že musí Malfoya nájsť a roztrhať na kusy, ponížiť, rozdupať… Keď však Malfoy vyletel naňho v Zdochnutej ustrici ako dravec na korisť, Ron so znechuteným prekvapením zistil, že niet koho drviť.

Malfoy sa podľa očakávania naparoval, odvrkával a pohŕdal, ale jeho oči kričali čosi celkom iné – veľa vecí… príliš veľa.

Vídaš sa s ňou? Ako žije? Čím dýcha? Čo hovorí? O čom premýšľa? Snažíš sa ju získať späť? Čo ona? Ako…? Ona, ona, ona, onaonaona…

Tá šialená, dusivá lavína otázok sa rinula z jeho šedých očí – vôbec nie ľadových, kdeže! – tak mocne, že Ron mal chuť postaviť mentálny blok. Celkom slušne sa to naučil – vďaka povinnému školeniu pri nástupe do aurorov. Ale Malfoy sa mu do hlavy nesnažil dostať – nie, on sa otvoril sám. Otvoril sa a vyvrhol na Rona túto šialenú, besniacu lavínu, pripomínajúcu zosuv snehu v nejakom bohom zabudnutom kaňone. Niekde v… Pyrenejách alebo kde.

Ron Weasley by nikdy neveril, že v ňom niekedy vzklíči súcit k Dracovi Malfoyovi. A predsa tam, v Ustrici, pochopil: Malfoy bol chorý. Zožieral ho ten istý vírus, čo roky trýznil Rona.

Ron vedel, aké to je stratiť Hermionu. A vedel – viac než ktokoľvek iný – že Malfoya to bolí. Dopekla, bolí to tak, že je vôbec ťažké žiť ďalej.

Lenže – a to bolo to najhoršie – Malfoy mal šťastie.

Samozrejme, Malfoy by s tým nesúhlasil – a ani sa k tomu nedostali, lebo duševné výlevy na túto tému akosi nevyšli – ale Ron to vedel.

Malfoy prišiel o lásku, o domov, jeho srdce bolo roztrieštené a budúcnosť zahalená hmlou. Ale netušil, čo Ron vedel iste: v Británii Malfoya čakali.

Čakali ho tak, ako žiadna Penelopa nečakala žiadneho Odysea. Čakali ho – a milovali.

Zbabelec, zradca, klamár – Malfoy voči Ronovi prehrával v každej kategórii. Ale mal v rukách eso, prekliateho žolíka, ktorý Ronovi definitívne vyrazil karty z ruky. Raz a navždy.

A práve preto mu jednu vrazil.

Jasné, zaboleli ho Malfoyove slová o „zdravých potomkoch bastardov“ – Malfoy ani len netušil, ako blízko bol pravde. Ale Ron ho neudrel kvôli tomu. Udrel ho za ten prekliaty žolík.

Tým úderom urobil bodku za týmto dlhým, vyčerpávajúcim príbehom svojej nenávisti voči Dracovi Malfoyovi.

Tým úderom odpustil. Nie Malfoyovi – sebe.

A tým to skončilo. Raz a navždy.

Ron to tak cítil. A po prvýkrát tomu aj uveril: táto kapitola jeho života bola uzavretá.

V jeho vnútri ostalo prázdno a ľahkosť.

A Ron Weasley vedel jedno: nájde spôsob, ako tú prázdnotu vyplniť.

Nový rok, nové storočie… nový život. Naozaj nový.

„Nový rok, nové storočie...“ Harry zamyslene zdvihol pohár. “Na nový život?“

„Na nový život!“ Hermiona pohodila vlasmi a usmiala sa – tým svojím jedinečným úsmevom, ktorým vedela len ona. Harry sa na ňu v odpovedi tiež usmial.

O chvíľu sa vo dverách obývačky objavila Luna – s tvárou žiariacou snovým svetlom a malou pokrývkou snehu na hlave. Za ňou sa hnal Tobby, pohoršene nariekajúc.

„Poďme von! Vonku je rozprávka…“

Hermiona s Harrym sa na seba pozreli a potichu sa rozosmiali – nad smiešnym závojom na Luniných vlasoch, nad jej žiarivým výrazom, nad veselým džavotaním Kiry.

Oslava prišla do Malfoy Manor. Napriek všetkému. A v rozpore so všetkým.

****

Lionský byt Parkinsonovcov bol dvojpodlažný a zaberal polovicu nádherného starého domu, ale, samozrejme, nebol to Parkinson Hall.

Pansy svižne prešla priestrannou chodbou a vošla do obývačky, pevne držiac Draca za ruku. Ten sa za ňou kĺzal ako tieň. Švihnutím prstov privolala škriatka, zamrmlala pár slov, a o chvíľu už v kozube plápolal oheň. Na sklenenom stolíku s bronzovými nohami sa objavili poháre s koňakom, stará, prachom pokrytá fľaša a dymiaca kanvička s dvoma šálkami.

Pansy sa posadila na koberec k Malfoyovým nohám – on sa usadil na nízkej pohovke, bližšie k teplu ohňa – a podoprela si lakťami jeho kolená.

„Všetko tak, ako to máš rád, Drak,“ zašepkala, upierajúc naňho pohľad zdola nahor.

Draco sa slabo usmial pri zvuku svojej starej školskej prezývky. Pre Chrabromilčanov bol fretkou, ale na jeho vlastnej fakulte sa vďaka Pansy ujalo iné meno… a to sa mu páčilo oveľa viac.

„Kto by o tom pochyboval. Pans, tak veľmi si mi chýbala, keby si len vedela…“

„Hlupák, a kto ti v tom bránil?“ zamrmlala Pansy, natiahla sa k jeho vlasom a rozviazala mu stužku: biela hriva sa mu rozsypala po pleciach. „Nechal si si narásť vlasy… Teraz vyzeráš ako strýko Lucius.“

Pri tom nežnom a tak domáckom „strýko Lucius“ mal Malfoy na jeden šialený okamih pocit, že sú opäť deťmi a čoskoro vypukne tradičný novoročný bál v Parkinson Hall.

„Prečo nerozsvietiš?“

„A potrebuješ svetlo?“

„Nie.“

„Ani ja nie.“

Pansy prešla dlaňami po jeho nohách a vstala.

„Tak čo, pripijeme si – na Vianoce?“

Draco sa usmial – tentoraz istejšie.

„Pripijeme si…“

Koňak bol vynikajúci. Evidentne, aj bez pivníc si pán Parkinson dokázal uchovať to najlepšie zo svojej zbierky.

„Kde sú tvoji rodičia?“ opýtal sa Malfoy oneskorene.

„Odišli na sviatky k Legranovcom… Sľúbila som, že sa k nim pridám neskôr.“

Pansy ho skúmavo sledovala, trpezlivo čakajúc, kým prestane tancovať okolo horúcej kaše a konečne povie, čo mu leží na duši.

Vždy bol taký – skrinka so zámkom a dvojitým dnom. Malfoy…

„Pans, ja…“

„Áno, Draco?“

No tak, začni. Pusť svojich démonov von, Draco, inak ťa zožerú zvnútra…

…Dočerta, Malfoy, dočerta! Toto nie je Skeeterová, toto je Pansy – a ak nie jej, tak nikomu. Inak to môžeš rovno zabaliť…

A on jej povedal všetko. Slová sa mu lámali na ostrých hranách, zakopávali o seba, ale nakoniec prešli… a potom sa z neho začali valiť prúdom, rýchlejšie než myšlienky, miešajúc sa so slzami, vymývajúc z jeho duše trpkú, pálčivú bolesť. Draco hovoril – a pred očami sa mu znova vynáralo všetko, čo prežil, čo ho sužovalo, čo by chcel – a zároveň sa smrteľne bál – navždy zabudnúť.

Pansy ho počúvala bez jediného slova, bez jediného pohybu, bez jediného prerušenia. Milovala Malfoya – úprimne, celou dušou: Draco bol pre ňu ako brat, ktorého nikdy nemala. Neklamala Weasleymu, keď povedala, že by kvôli Dracovi zabila, ak by to bolo nutné. Teraz naňho upierala pohľad, neodvracala sa, nemihla ani viečkom: videla jeho nepokojný pohľad, nervózne ruky, ktoré prezrádzali krajnú mieru zúfalstva… videla jeho slzy – a neverila im. A zároveň – verila.

Draco, jej chlapec, jej takmer-brat, miluje. Nie je len očarený, nie je zamilovaný – to už je minulosť. Nie, je skutočne, vážne chorý. A jediné liečivo, ktoré by ho mohlo zachrániť, zostalo v Británii… doma.

Keď Malfoy spomenul návštevu Crabba, Pansy sa neubránila uchechtnutiu – spomenula si, ako ju minulého leta prišiel navštíviť aj on. Smiešny, naivný Vince – nikdy nezmúdrel. Naozaj si myslel, že je v takej zúfalej situácii, že by sa chytila „skvelej príležitosti“ stať sa Pansy Crabbeovou… Ešte teraz ju striaslo pri spomienke na Vinceov rozpakov plný výraz a jeho bľabotanie o „právach a slobodách“… Merlin, kam sme sa to dostali.

A potom, akoby odnikiaľ, Vinceovu tvár v jej mysli zatienil Ron Weasley: zamračený, širokoplecí, s tvrdohlavým ohňom v očiach… Ale Draco už hovoril o noci v lese, o ohni a hudbe, o magickom tanci – jeho slová zneli ako horúčkovitý blud, no Pansy pri nich striasla zimnica. Videla to jeho očami, počula jeho ušami, cítila jeho kožou – horúčavu toho ohňa, prenikavé tóny muklovských balád… a vôňu ruží, opojnú, omamnú, ktorá akoby zázrakom naplnila chladný vzduch tejto ponurej izby.

Pansy sa zachvela, potichu sa zošuchla z pohovky a prisunula sa bližšie k Dracovi. Celé jeho telo sa triaslo, bol v akomsi zvláštnom tranze, akoby si ani nevšimol, že sa k nemu pritúlila, objala ho, zaborila tvár do jeho rozstrapatených vlasov a začala ho jemne kolísať, ako by to bolo vystrašené dieťa.

Draco, Draco… kedysi rozmaznaný chlapec, ktorý spravil toľko chýb; hlúpy Drak, zranený priamo do srdca… Koľko bolesti si v sebe uniesol, aké bremeno si si naložil na tie úzke plecia – ale unesieš ho vôbec?

Čo si to urobil so svojim – a jej – životom? Ona prežije, o tom nebolo pochýb, ale ty? A tvoja nešťastná žena? Čoskoro sa ti narodí dieťa – ale kto si ty sám, Draco…?

Otázky jej spaľovali myseľ ako záblesky kliatob, no nevyslovila ani jedinú. Len počúvala. A počúvala. A kým sa Draco vyznával zo svojej úzkosti, v pohároch na stole sa nápoj odrážal od svetiel tancujúcich v plameňoch kozuba – zabudnutý, nedopitý.

****

Vonku to naozaj vyzeralo kúzelne: obloha si akoby na poslednú chvíľu spomenula na sviatok a vysypala na zem všetky decembrové zásoby snehu. Kira nadšene výskala, zatiaľ čo Luna a Harry sa s hlasným smiechom navzájom zasypávali snehovými guľami. Hermiona, prižmúrené oči uprené do neba, vyplazila jazyk a chytala naň mäkké, hviezdicové vločky, ktoré sa nekonečným vírom znášali z temnoty.

Otočila sa k domu: škriatkovia ho ozdobili girlandami farebných svetielok, ktoré teraz jemne a nádherne žiarili cez snehovú fujavicu. Peniaze, ktoré posielal Malfoy, stačili na mnohé, a predsa—kľúčové momenty obnovy zostávali neuskutočniteľné bez skutočného pána panstva... Ale teraz, prikrytý snehovou prikrývkou, Malfoy Manor vyzeral rozprávkovo krásne—akoby vojna nikdy nebola.

Kira sa v Hermioniných rukách tiež stíšila, akoby čítala jej myšlienky. Zo zamyslenia ich vytrhol Toby, ktorý sa bezhlučne objavil pri ich nohách.

„Slečna Hermiona, pri bráne je návštevník,“ oznámil nesmelo domáci škriatok, nervózne prešľapujúc z nohy na nohu.

Hermiona stuhla, podvedome si pritisla Kiru bližšie k hrudi, čím si vyslúžila protestné zamrnčanie.
„Kto je to, Tobi?“

„Pán Zabini. Blaise Zabini, slečna Hermiona,“ Toby vytreštil oči a očividne čakal na jej rozhodnutie.

Hermiona sa zarazila.

„Oh… Toby... chvíľočku.“

Škriatok horlivo prikývol, ochotný čakať hoci do leta. Hermiona zavolala Lunu, rýchlo jej pošepkala niekoľko slov, podala jej dcéru a poslala ju do domu, zatiaľ čo sama sa rozbehla k Harrymu, ktorý si práve vytriasal sneh spod goliera.

****

Keď Malfoy konečne stíchol, v obývačke sa rozhostilo takmer hmatateľné ticho. Pansy zdvihla hlavu a pozrela na Draca—vyzeral ako chodiaca mŕtvola… ako vyprázdnená bábka. Zdalo sa, že ten dlhý monológ z neho vysal všetku silu.

Hlboko sa nadýchla, rozhýbala stŕpnuté ruky a natiahla sa po pohár na stolíku.
„Na, pi. Teraz to potrebuješ,“ podala Malfoyovi pohár, a on si ho vzal, akoby ani nechápal, kde je a čo sa deje.

Pansy sa presunula na gauč oproti, oprela sa o operadlo a unavene si pretrela tvár dlaňami.

„Kam sa podel Weasley?“ prehovoril Draco nečakane. „Omdlel som hneď… a čo sa dialo medzi… tým a taxíkom?“

Pansy vydala nejednoznačný zvuk—niečo medzi smiechom a vzlykom.

„Weasley upokojil barmana, zaplatil tvoj účet, odohnal príliš zvedavých divákov, vytiahol ťa von a pomohol ťa posadiť do auta,“ odriekala monotónne.

Draco zaškrípal zubami a pošúchal si spánky.

„Taxík som stopla ja,“ dodala Pansy, akoby na tom záležalo, „zatiaľ čo on… niečo robil s tvojou sánkou.“

Malfoyove obočie vyletelo nahor.

„Dokonca aj to?“

„Tak to presne bolo,“ potvrdila, bojujúc s nutkaním hystericky sa rozosmiať.

„O-ó-ó,“ Draco sa oprel o operadlo a zavrel oči. „Ani za čerta nerozumiem tomuto životu, Pans.“

„Draco, ako si myslíš, že s tamtým budeš žiť?“

„A ako žijem teraz?“

„A je to život, Draco?“

Zdvihol hlavu a uprel na Pansy pohľad prázdnych, nečitateľných očí.

„Nie, nie je. Ale otec to zvládol a ja...“

„Ty nie si tvoj otec, Draco,“ Pansy sa zo všetkých síl snažila, aby sa jej netriasol hlas. „Ty si ty, a tvoj život je len tvoj, rozumieš?“

Malfoy si unavene povzdychol.

„Neskoro, Pans. Teraz už neskoro, vieš to.“

„Nech ťa mantichora skáre! Niečo sa predsa musí dať urobiť! Takto to nejde, jednoducho nejde!“

„Nadávaš rovnako ako ona,“ Malfoy sa slabo pousmial, no jeho pohľad Pansy roztriasol až do kostí. Po vojne strávili Parkinsonovci dlhé mesiace na výsluchoch a Pansy bola dokonca svedkom pojednávania pred celým Čarostolcom. Tam videla také pohľady—sklenené oči odsúdených na Dementorov bozk. Také oči by nemal mať nikto mladý, milujúci a milovaný, budúci otec. Vojna sa predsa skončila, nech je prekliata, ale koľko ešte musia platiť za hriechy—vlastné aj cudzie?

Pansy si rýchlo zotrela zlé slzy a rozhodne potriasla hlavou, zakazujúc si ľútosť.

„Ty ju miluješ, Draco. Miluješ ju až na smrť. Spamätaj sa: chceš sa pochovať zaživa? A ona—myslíš na ňu vôbec?“

„Dúfam, že časom zabudne...“

„Čo?.. Ty si vážne myslíš, že na teba dokáže zabudnúť, keď žije v tvojom dome?!“ Pansy ho zasypávala slovami, akoby mu dávala facky.

Draco sa na ňu díval s nemým zúfalstvom.

„Neviem, Pans. Úplne som zničil celý svoj zasraný život—a ani neviem, ako sa to stalo.“

Náhly zvuk ich oboch prinútil strhnúť sa a otočiť k oknu. Na parapete sa črtal tmavý tieň.

****

Keď sa domáci škriatok vrátil, Zabini konečne vykročil na čistú bielu cestičku a s hladnou zvedavosťou si prezeral sídlo. Áno, očividne sa tu oslavuje, a keď už nestihol Vianoce, s radosťou navštívi súčasných obyvateľov počas silvestrovskej noci.

Dočasných obyvateľov, opravil sa v duchu, keď kráčal k hlavnej verande. No nestihol tú myšlienku dokončiť—nejaká chlpatá obluda sa naňho vyrútila, zvalila ho na zem a s horúcim dychom mu funela do tváre.

Zabini sa v duchu rozlúčil so životom, ale príšera sa nijako nemala k tomu, aby mu prehryzla hrdlo. Opatrne natiahol krk a vykukol spoza strapatej srsti. Na schodoch stáli—Merlin, to sa mi len zdá?!—Potter a Grangerová.

„Ó... Fénixov rád na Malfoy Manore?“ dostal zo seba Blaise, keď v dverách zazrel ešte aj Lovegoodovú. „Mohli by ste si toho obra odvolať?“

Grangerová zaváhala a potom začala zostupovať po schodoch.