Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 7. Pasca.

Keď sa Draco vrátil z Talianska, cítil sa... trochu zotavený. Zmena prostredia, liečivý účinok mora a slnka, stretnutie so starým priateľom – to všetko mu akoby dodalo silu. No ako sa ukázalo, len natoľko, aby dôstojne prijal zlé správy: Narcissa skončila na klinike „Saint-Nizier“ – na oddelení závislosti od elixírov.

„Mama,“ zašepkal Draco, keď si všimol, že sa jej viečka chvejú. „Ma-aam... počuješ ma?“

Narcissa pomaly otvorila oči, uvidela syna a so zvraštenou tvárou, akoby od bolesti, ich opäť zavrela a odvrátila sa.

„Mami, je ti zle?“ znepokojil sa Draco a vstal, aby zavolal sestru, no chladné prsty mu zovreli ruku.

„Sadni si...“ zašepkala Narcissa, a on ju poslušne poslúchol.

„Draco,“ jej hlas zosilnel, no stále sa naňho nepozrela. „Odpusť mi.“

„Za čo, mama?“ spýtal sa unavene a pohladil jej krehké prsty.

„Za... toto,“ Narcissa ledabolo pohla voľnou rukou, čím naznačila nemocničnú izbu. „Ja len... len mi tu bolo strašne osamelo bez... bez neho. A bez teba,“ odhrnula si slzu a na chvíľu zmĺkla.

Malfoy mlčal, cítiac na pleciach ťaživú únavu. Bol do čerta unavený zo strát: domov, otca, vlasti, slobody... Ale najhoršia bola strata Grangerovej. Hermiona... Nemohol ju oplakať ako otca, nemohol viniť Ministerstvo mágie – ono tú voľbu za neho neurobilo... ale nemohol ju nechať ísť.. A byť s ňou – teraz – tiež nemohol: Malfoyovci sa nerozvádzajú. A Grangerová... neodpustí. Draca privádzala do šialenstva nemožnosť obhájiť sa, ničil ho samotný fakt, že Hermiona vie, hoci presne vedel, do čoho ide.

„Viem, mama,“ povedal nakoniec, nežne stískajúc jej nepokojné prsty. „Je to v poriadku... teraz už áno. A ty odpusť mne,“ Draco vedel, že rozumie, na čo naráža, no nikdy by mu nevyčítala nielen ľahostajnosť – ale ani vraždu... ak by ju spáchal.

„Môj úbohý chlapec,“ Narcissa akoby nepočula jeho slová. „Je to váš osud, Malfoyovcov...“

Draco sa na ňu nechápavo pozrel.

„Tvoj otec... keď sme sa brali, jeho srdce už nebolo voľné,“ jej hlas bol tichý, no každé slovo padalo do duše ako kvapka smrteľného, no sladkého jedu, ktorého sa smrteľník nedokáže vzdať. „Ale boli sme starší a on... dokázal to: nechať ju ísť a milovať mňa. Možno nie tak, ako som ja milovala jeho, ale... tak, ako mohol.“

Narcissa si unavene povzdychla a Draco sa strhol – preťažovať sa jej neprospievalo a tento monológ jej bral posledné sily aj jemu, – no nestihol nič povedať.

„Keď si sa narodil ty, vtedy sa stal mojim – úplne. Pocítila som to... tu,“ jej bledá dlaň spočinula na hrudi. „V tom čase už bol otrávený Pánovými myšlienkami... rovnako ako ja,“ znova prerušovane vzdychla a Dracovi sa pri pohľade na ostré vrásky na čele a smutné ryhy pri ústach stiahlo hrdlo: tie jazvy času a prežitej bolesti sa už nevyhladia.

„A ja presne viem, prečo sa do toho vrhol tak zúfalo – ako by sa vrhal do priepasti... ako posadnutý. Mstil sa, Draco,“ matkin hlas bol naplnený hlbokým smútkom, no znel pevne. „Mstil sa celému svetu, muklorodeným... sebe samému. Ja som vinila seba, Draco, ja! — až do posledného dňa — za to, že ma vybrali za jeho nevestu, ale nie jeho. Možno som bola chorá, možno šialená, ale bola to láska. A inú som nikdy nechcela. Zlomili mu dušu... ale taký mi bol ešte drahší – až do sĺz, do krvi... Bola by som ho nasledovala na smrť, ale on by to nikdy nedovolil... a ani nedovolil.“

Akákoľvek láska, Draco... akákoľvek... je dar...

Draco sa zosunul zo stoličky a oprel horúce čelo o Narcissinu ruku.

„Ja nechcem byť ako on, mama…“ zašepkal Draco do nemocničnej prikrývky. Suché oči horeli – podliaci predsa nemajú právo plakať. „Nechcem…“

„Ani ja nechcem, zlatko,“ Narcissa sa s námahou pretočila na bok, perami sa dotkla jeho vlasov a hladila ho, hladila ho po zátylku, krku, pleciach, snažila sa ho upokojiť – ako v detstve. Lenže detstvo sa už dávno stratilo v minulosti: nenávratne a tak dávno, že si ho už ani nepamätal.

O prvých Vianociach v Château Églantier mohol Malfoy povedať jediné: zažil už aj veselšie sviatky. Panstvo bolo ozdobené čarovnými farebnými lampášmi; v strede tanečnej sály stála obrovská, huňatá jedľa, na jej zamrznutých – napriek planúcim kozubom – konároch šantili drobné víly a tí, ktorí sa priblížili príliš blízko, aby si obzreli starodávne ozdoby, ocitli sa zasypaní farebnými trblietavými vločkami. Dom naplnili omamné vône cesnakovej polievky, briošiek a horúcej čokolády. Draco sa potuloval slávnostným panstvom ako tieň a tiene zapĺňali aj jeho myseľ: spomienky z detstva, vianočný stromček v Malfoy Manore, usmievajúci sa otec v slávnostnej róbe, upravená, veselá mama… Zaujímalo ho, či domáci škriatkovia ozdobili stromček aj v Manore. Minulé Vianoce sa Malfoyovci zaobišli bez neho – načo predstierať sviatky, keď neexistujú? Hoci múdry Tobby predsa len ozdobil okno v salóne imelom a na dvere zavesil veniec z cezmíny.

Štedrú noc strávil Draco s matkou v kreslách pri kozube: na stolíku horeli červené sviečky a vynímal sa tam malý slivkový puding s tradičnou hrsťou zapekaných siklov – pre šťastie. Malfoyovci si pripili na nádej a vyslovili želanie… ktoré sa nesplnilo, no tento rok si už nové želať nebudú. Áno, pravdepodobne teraz v Manore stojí veľký, krásne vyzdobený stromček – možno nie taký veľký ako v Églantiere, veď sa tam neplánujú veľké večierky – a Hermiona… Ale prečo by mala tráviť Vianoce sama? Určite išla na Grimmauldovo námestie, alebo niekam… do Brlohu k Weasleyovcom: sotva by jej šialení priatelia chceli oslavovať najčarovnejší sviatok roka v rodovom sídle Malfoyovcov. A on, Draco, by mohol pobozkať Grangerovú pod imelom… pri tej predstave – a pri myšlienke na to, čo by mohlo nasledovať – ho podbruško príjemne zaštípalo, no vzápätí sa mu ľavá strana hrude rozžeravila bolesťou. Vďaka Merlinovi, že sa túlal zasneženou záhradou, takže nik nevidel, ako sa zapotácal, chytil sa za hruď, zakolísal a nemotorne padol priamo do záveja.

Bolesť odišla rovnako náhle, ako prišla, no aj tých pár sekúnd stačilo na to, aby mu na čele vystúpil studený pot a ruky sa mu nepríjemne roztriasli. Sedel v snehu a náhle s desivou jasnosťou pocítil, aký blízko je k zlomu. Vo Francúzsku sa mu žilo dobre: príjemná klíma, krásny dom; mal tu ľudí, ktorí ho mali radi – alebo si ho aspoň vážili; no nič z toho preňho nemalo význam… bez toho hlavného. Draco Malfoy by zapredal dušu – alebo to, čo z nej zostalo – za jediné stretnutie, jedno slovo, pohľad… dotyk. Sám od seba to nečakal – nikdy… Malfoyovci predsa neboli vášniví – aspoň nie on, – no občas v ňom zúrili také búrky, až ho to desilo na smrť… desilo ho, že stratí kontrolu.

„Tichá voda brehy myje,“ hovorievala o ňom stará mama Druella. Tieto búrky – to bolo to blackovské v jeho krvi, tak mu to ticho vysvetľovala matka: aj jej krehká schránka ukrývala hlbočinu, ale – možno preto, že sa narodila ako žena – Narcissu tieto búrky netrýznili až tak…

Mechanicky v noci objímal Dominique, ktorá sa k nemu túlila, a snažil sa odpútať od všetkého, čo sa dialo – a časom v tom začal byť majster: vo predstieraní nemal takmer žiadneho súpera. Telo zvládalo všetko dokonale aj bez účasti duše – len na reflexoch, na fyziológii. No v iných okamihoch, keď sa prechádzal záhradou, alebo blúdil po Paríži, alebo osamelo postával na verande – v hlbokých predsvitových hodinách, keď sa sem zakrádal zo spálne ako zlodej, neschopný zaspať… Vtedy ľutoval, že nezahynul v satanskom ohni pri obliehaní Rokfortu, pretože teraz ten oheň spaľoval jeho vnútro.

Vianočná večera bola tichá a domáca: na stole stáli ozdobné svietniky, morka s gaštanmi, vianočné poleno; pri stole však nebola Narcissa. Boli to najosamelejšie Vianoce v Dracovom živote – hoci ho obklopovala jeho nová rodina.

Nový rok sa v Églantiere oslavoval tradične: s hordou hostí, ohňostrojmi a kopou darčekov. Draco takmer celú noc presedel pri Narcisse – ktorú len deň predtým prepustili z nemocnice s množstvom odporúčaní a pokynov –, odchádzajúc len na občasné tance s manželkou: na tom trvala samotná Narcissa, uisťujúc syna, že sa cíti úplne dobre. Kedysi mu už sľúbila, že viac neukáže slabosť… ale to bolo pred smrťou Luciusa, a teraz si Draco nebol istý, či ešte niekedy uverí matkiným slovám „Som v poriadku“…

Keď sa neskôr snažil spomenúť si na túto zimu, uvedomil si, že si ju vôbec nepamätá. Akoby nejaký zlomyseľník – alebo naopak – vymazal časť jeho spomienok…

V polovici januára Narcissa musela podstúpiť rehabilitačnú liečbu v sanatóriu „La Relance“ v Pyrenejach. Všetko, čo si Draco matne pamätal, boli dni v „La Relance“ a noci v Château, ktoré sa zlievali do jednotvárnej sivej škvrny, rozmazaného sveta ako steny premiestňovacieho lievika. Cítil sa rozpoltený – medzi Pyrenejami a Jurançonom. Často ho na cestách za Narcissou sprevádzala Dominique: keď videl, ako sa matkina tvár rozžiarila úsmevom, nevládal im obom tieto stretnutia odoprieť.

Áno… zima mu v pamäti neutkvela. No svoju prvú francúzsku jar by Draco Malfoy pravdepodobne nezabudol ani pod účinkom Obliviata…

Na konci marca urobil Philibert de Chantal Draca plnoprávnym spolumajiteľom slávnych viníc — Merlin je svedkom, že si to Malfoy zaslúžil, keď im venoval dni a čiastočne aj noci — a konečne získal vlastný zdroj príjmu. Bol to kvalitatívne nový level nielen pre malfoyovské sebavedomie: k mesačnej sume na údržbu Malfoy Manor pribudla slušná čiastka, a Draco rýchlo presvedčil hnusný hlas vo svojej hlave, ktorý mu našepkával niečo o vykúpení, že sa mýli.

Približne v tom istom čase ho začali trápiť sny — presnejšie, stále ten istý sen: v ňom sa zakaždým ocitol vo wilthshirskom lese s Grangerovou a jej hudbou. Opäť tancovala, približovala sa a vzďaľovala; vlasy sa jej vlnili ako plamene ohňa a Dracovi sa tajil dych z jej pohybov a neuchopiteľného pohľadu tmavých očí. V určitom momente to nevydržal, vykročil do ohnivého kruhu, vystieral ruky v snahe zachytiť Hermionu, no tá sa vždy zastavila práve tak, aby medzi nimi zostal plápolajúci oheň. Kamkoľvek sa Draco pohol — ona ostávala na druhej strane plameňov.

Malfoya premáhalo zúfalstvo: vo sne si nepamätal, čo sa stalo; nepamätal si smrť, ani zradu — len neurčité vedomie straty... katastrofálnej, nenapraviteľnej straty. A jeho dievča sa mu vzďaľovalo, nedalo sa chytiť. Draco padal na kolená, plamene mu olizovali vystreté ruky, no túto bolesť necítil: tá druhá — tá vnútri — zatienila všetko ostatné. A v tej chvíli sa z temnoty nočného lesa ozval detský plač — sotva počuteľný, ihneď prehlušený prudkým náporom vetra; a Grangerová sa vždy, vždy citlivo strhla a zmizla v tme. A Draco zostal sám — na kolenách pri hasnúcom ohni. Podľa prekliatych zákonov snov sa nemohol postaviť, nemohol sa rozbehnúť za ňou, nájsť ju, priviesť späť — nemohol ani pohnúť rukou, aby si zotrel z tváre pálivé, horké slzy. A potom sa spustil dážď... a Malfoy sa prebudil s pocitom jeho chladných stôp na pokožke.

A v apríli ho opäť ako úder palicou do hlavy — tentoraz v podobe rozpačito sčervenelej Dominique — zasiahla novina: čoskoro sa stane otcom.

****

Klop. Klop-klop-klop. Klop-klop.

Neznesiteľne dotieravé, ale tak akurát načasované: o hodinu musí odovzdať izbu a ešte sa dať do poriadku… budík Ron opäť nepočul. Jeho úlohu skvele zastala cudzia sova… list? Pre neho? V Paríži?
Spánok z neho strhlo ako jesenný list v návale vetra. Ron už dávno nedostával listy od neznámych sov — v práci si vystačili so služobnými odkazmi a mimoriadne povolania nosili ministerské vtáky, ktoré sa naučil rozoznávať: mali v sebe nejaký neuchopiteľne úradnícky vzhľad.
Malá čierna kuviková sova čiperne vletela do izby, zhodila mu do rúk úzku obálku priviazanú k malej, ale ťažkej škatuľke, spravila jeden okruh pod stropom a vyletela späť, nečakajúc na odpoveď ani pohostenie. Ron si mimovoľne pomyslel, že je to… štýlové, keď tvoja sova okamžite pripomína teba.
Natrhol obálku: vo vnútri bol list pergamenu, popísaný z oboch strán širokými, letiacimi riadkami. Srdce mu z nejakého dôvodu poskočilo — tak ako kedysi, veľmi dávno… znepokojivo, ale príjemne.
„Aká hlúposť,“ pripomenul si, „to bude len tou včerajšou oslavou. Spamätaj sa, Weasley.“

„Podľa mojich výpočtov, Weasley, si stále v Paríži. Dobré ráno! A ešte raz veselé Vianoce, pane. Vieš, nechápem prečo, ale aj tak sa vraciam k nášmu rozhovoru v ‘Chardeneau’.
Môj otec, Weasley, nikdy nepatril k stúpencom Lorda, neprijal Znamenie — rovnako ako mama, rovnako ako ja. Neviem, prečo to Lord trpel: možno na to nemal čas; možno sa mu jednoducho nepáčil Parkinson Hall… možno si nás nechal na neskôr, ale nestihol. Tak či onak, Ron, my — rovnako ako vy, Weasleyovci — sme čistokrvní, ale nie sme smrťožrúti. Iba sme študovali na rôznych fakultách a mali rôznych priateľov, sme rozdielni… a to je všetko. A ja sa svojich priateľov nevzdám, nech sú ‘tí’ alebo ‘oní’: nie som Ministerstvo mágie, som len Pansy Parkinsonová, vyvrheľ.
Ten istý Malfoy je pre mňa dodnes veselý chalan, s ktorým som prežila polovicu života, s ktorým sme si delili všetky radosti aj trápenia. Tak to bolo a tak to aj bude — vždy, nech sa staneme víťazmi alebo vyhnancami.

Neviem, prečo ti to hovorím, len chcem, aby si to vedel. Moc — akákoľvek, temná či svetlá — nie je to isté, čo spravodlivosť.
Jediné, čo chcem, Weasley, je raz sa vrátiť domov.

Joyeux Noël.

P. S. Vianoce znamenajú darčeky, takže ti posielam malý suvenír — na pamiatku stretnutia ďaleko od domova. My, emigranti, sme sentimentálni, vieš. Dúfam, že sa ho už viac nebojíš dotknúť.
Zelená, Ron, je len farba — jedna zo siedmich. Ak ju vymažeš zo spektra, svet stratí hĺbku…

Au Revoir.“

Ron opatrne zložil pergamen, vrátil ho späť do obálky a vzal do rúk škatuľku, provokatívne zabalenú v striebornej fólii so zelenou mašľou. Pohladil prstom lesklú hranu a potiahol za stuhu. Vo vnútri bola zapaľovač — ten, ktorý v kaviarni demonštratívne odmietol.

Teraz ho držal v dlani a zamyslene hľadel z okna: tam, kde sa v mrazivej modrave bez stopy stratila malá sova s prenikavými očami, tak podobná svojej majiteľke. Zo strnutia ho vytrhlo melodické odbíjanie hotelových hodín: pozrel na starožitný ciferník, potom na zbalenú tašku, pomaly vytiahol z balíčka cigaretu a cvakol strieborným zapaľovačom.

Zelený plameň horel jasne a čisto. Len farba…

Okno bolo stále otvorené; Ron sa oprel o parapet, vdychujúc chladný vzduch cudzích rán, a znova sa zamyslel nad nečakaným stretnutím v Zdochnutej ustrici.

Pravdupovediac, až tak nečakané nebolo: do Francúzska sa vydal práve s touto myšlienkou — chcel stretnúť Malfoya. V predstavách ho zdravil Avadou priamo do čela, pričom kliatbe predchádzala stručná rozlúčka… ale len v predstavách.

Keď však Draca skutočne uvidel v Ustrici, Ron na okamih zaváhal: nevyzeral ako nepriateľ — skôr ako obeť. Netušil o blížiacom sa prírastku v malfoyovskej rodine; nevedel, čo všetko musel Draco prekonať, aby sa dožil týchto Vianoc a neprísť pritom o rozum; nemal potuchy, že ak sa Malfoy predtým cítil ako v klietke, teraz okolo neho zaklapla oceľová pasca — zaryla mu zuby priamo do hrdla.

A keby to bola len obyčajná pasca… ale nie, bola to príšerná konštrukcia zo zúfalstva a hnevu; z viny, ktorá sa stala jeho tieňom; z iracionálneho strachu z budúcej úlohy a úplne nového, nepoznaného citu — k nenarodenému dieťaťu.

Malfoy si bol istý: bude to syn.

Chaos týchto pocitov ho privádzal do šialenstva, a — rovnako ako kedysi do wiltshirských lúk — pred nimi utekal na vinice. Od skorej jari tam drel ako domáci škriatok: rez, čistenie, preriezanie, odstraňovanie výhonkov, viazanie, skracovanie, zber, znova rez… Nemusel sa zúčastniť na každej etape, ale Draco, posadnutý detailmi, do všetkého prenikal — od svitania do noci, tak ako v prvých mesiacoch.

Philibert si už začínal robiť starosti, no Draco ho uistil, že je všetko v poriadku: jednoducho chce porozumieť umeniu vinárstva v plnej miere, od A po Z, keďže je teraz plnoprávnym spolumajiteľom rozsiahleho panstva…

Dominique, pravda, o pozornosť nemala núdzu ani bez neho: Blanche a Narcissa ju obklopili takou starostlivosťou, že sa pred ňou len ťažko mohla ukryť, hoci len na chvíľu. Draco, samozrejme, tušil, že napriek tomu jej chýba práve on — jeho blízkosť, jeho teplo, jeho prítomnosť, — no každý večer sa musel premáhať, aby sa vrátil do domu, kde jej oči žiarili novým, prekvapeným šťastím.

Raz, keď bol sám, si Draco uvedomil nepríjemnú pravdu: v jeho živote bolo až príliš veľa „šťastia“, spojeného so zelenými očami. Bohato by mu stačil Potter, ale osud počkal a pridal mu k tomu ešte bonus v podobe Dominique.

A predsa… konca roka sa Malfoy nevedel dočkať s tajným nepokojom a netrpezlivosťou. On sa stane otcom… otcom. Pre svojho syna bude celým svetom — tak, ako bol Lucius pre neho.

A ešte niečo si Draco v tom sladko trýznivom očakávaní uvedomil: neodvratnú pravdu, že bude svoje dieťa milovať, aj keby bolo šmuklom.

Ron o tom všetkom nemohol vedieť, keď sledoval, ako sa Malfoy blíži k ich stolu, upierajúc pohľad mimo neho — na Pansy. Dômyselne ho ignoroval, obišiel ho a objal Parkinsonovú, ktorá sa prudko zdvihla na nohy.

„Pans...“

„Draco!“ Pansy mu skryla tvár na hrudi, aby tak ukryla slzy, ktoré sa jej nahrnuli do očí. „Mizerný nepolapiteľný…“

„Pretože ma už nikto neloví,“ zažartoval Malfoy a pobozkal ju do čiernych vlasov. „No tak, drahá, som tu,“ jemne sa odtiahol a rýchlo zachytil jej zápästia: Pansy sa ho pokúsila udrieť zaťatými päsťami.

„Si tu už druhý rok, ale ani raz si ma neprišiel navštíviť!“ vyčítala mu, no bez odporu, s úsmevom cez slzy a očami upretými na Malfoya zdola nahor.

Odpovedal jej rovnako teplým pohľadom a tak previnilo sklonil hlavu, že sa Pansy nakoniec rozosmiala. Uvoľnila mu ruky a nežne ho pohladila po líci, pričom v jeho klamlivo zachmúrených očiach hľadala všetko, čo si domýšľala medzi riadkami jeho listov. Tie dlhé mesiace, keď sa Malfoy vyhýbal stretnutiu, jej neostávalo nič iné než hádať.

Neodvrátil pohľad, dovolil jej čítať... takmer všetko. Potom ju opäť pritiahol k sebe a pohladil po vlasoch.

Ron na tú scénu mlčky hľadel s pocitom, akoby tajne nakúkal cez kľúčovú dierku: bolo v nej príliš veľa osobného. Tých dvoch očividne spájali neviditeľné, no pevné putá — to čisté priateľstvo, ktoré môže vzniknúť len medzi mužom a ženou, ak: a) už spolu niečo mali, b) pochopili, že z toho nič nebude a c) dokázali zostať priateľmi.

Mohli si dovoliť tú ľahkú slobodu, zbavenú neistoty a nevyjadrených, no očakávaných záväzkov, aká nikdy nebude v pseudopriateľstve dvoch ľudí, ktorí neprešli skúškou lásky... alebo jej ilúziou. Sloboda, akú nepoznajú ani tí, čo touto skúškou prešli, no nevyviazli z nej bez strát.

„Weasley,“ skonštatoval Malfoy, keď konečne pustil Pansy. Sám ostal stáť za jej stoličkou, ruky položené na jej pleciach. Ten nevinne pôsobiaci dotyk vyznel tak vlastnícky, až Ron pocítil nutkanie uškrnúť sa.

Malfoy si to, samozrejme, všimol a zareagoval tým typickým pohybom obočia.

„To som ja,“ potvrdil Ron pochmúrne, cítiac, ako v ňom rastie hnev. Už ho nechcel zabiť, ba ani mu len dať po tej jeho drzej... hoci viditeľne vyčerpanej tvári. Chcel jediné — aby sa Draco Malfoy nikdy nenarodil.

„A akým osudom ste sa vy dvaja ocitli v tomto rozkošnom podniku?“ Malfoyov žiarivý, no falošný úsmev Rona neoklamal. Videlo sa mu, ako sa jeho bledé oči vpíjajú do jeho tváre a ako sa prsty, čo pustili Pansyine plecia, kŕčovito zovreli o drevené operadlo stoličky.

„Pracovne, Malfoy,“ precedil Ron pomedzi zuby, skúmajúc svojho „šťastného“ soka; hocijakým iným mohol Malfoy byť, ale šťastne určite nevyzeral. Vyzeral… chorľavo.

„A ty? Ako sa ti darí?“

„Weasley, nesnaž sa byť zdvorilý,“ uškrnul sa Draco. „Nepristane ti to. Buď sám sebou, tak je to prirodzenejšie.“

Pansy mlčky gánila na Rona – Malfoya síce nevidela, ale cítila ho celým telom. To napätie, ktoré ostro kontrastovalo s jeho ľahkovážne znejúcim hlasom, z neho vychádzalo v bolestivých vlnách. A nielen z neho.

„Ako povieš, smrťožrút,“ prikývol Ron bez zaváhania, s tichým potešením sledujúc, ako sebou Draco trhol. „Máš pravdu: je mi ukradnuté, ako si žiješ. A ak by ma to predsa len zaujímalo, dozviem sa to z novín.“ Výrazne zdôraznil posledné slovo a znova pocítil temnú spokojnosť, keď sa Dracova tvár neovládateľne skrivila.

„Bohužiaľ, aj taká bezvýznamná existencia, ako je tá moja, stále zaujíma pisálkov,“ poznamenal Malfoy znudene. „Človek by si myslel, že v Británii je dosť oslavovaných, úspešných hrdinov, a predsa sa neschopní novinári trepú až do Pyrenejí po stopách úbohého smrťožrúta…“

„Vrchol tvojich ambícií – objavovať sa v pochybne štylizovaných článkoch o vlastnej odpornosti? To si vystihol presne, Malfoy,“ povedal Ron ťažko, a Pansy sa nevedomky vystrela, akoby sa ho snažila zakryť vlastným telom. Draco ju chlácholivo potľapkal po pleci, vložil si cigaretu medzi pery a zapálil ju, precediac pomedzi zuby:

„Neotváraj ústa k veciam, o ktorých nemáš ani šajnu, Weasley. Nehraj sa na väčšieho idiota, než v skutočnosti si.“

„Radšej budem idiotom, než špinou, Malfoy, pochopil si? Alebo ti s tým mám pomôcť?“ Ron sa postavil a jeho držanie tela sa nepostrehnuteľne zmenilo. „Ty predsa nie si hlupák, však? Riadne hovädo, to áno, ale nie blbec, nie?“

Pansy sa prudko otočila a zbadala Draca v rovnakej pozícii. Ľudia pri susedných stoloch po nich hádzali zvedavé pohľady a barman spoza pultu ich sledoval pozorne, hoci rukami ďalej mechanicky utieral poháre mastnou handrou. Pansy sa znovu otočila k Ronovi a vstala, no Draco ju jemne odstrčil nabok a vykročil dopredu.

„Netreba, Lasičiak, možno by si sa do toho zamotal,“ zasyčal takmer nežne. „Stratil by si sa vo vlastných slovách a strápnil sa pred dámou. Ale to by pre teba nebola novinka, však?“

Pansy sa mu zovrela rukáv, ale Draco si to nevšímal. Tí dvaja si v tej chvíli nevšímali nikoho iného.

„Dievčatá predsa milujú darebákov, však, Weasley? Iba oni zanechávajú zdravých potomkov…“

Silný úder do čeľuste zatlačil Dracovi krivý úškrn hlboko do zubov — na okamih mal pocit, že rovno do mozgu — a Zdochnutá ustrica zmizla, akoby ju niekto zahalil peruánskym práškom.

* La Relance  - relance = obnova, uzdravenie (fr.)
* Joyeux Noël  = Veselé Vianoce (fr.)
* Au Revoir  = Dovidenia (fr.)
* peruánsky prášok = prášok okamžitej temnoty.

Rekapitulácia (ak som tam nechala nejaký spoiler, upozornite):

Leto 1999:
Draco odchádza do Francúzska; Hermiona zistí, že je tehotná; Ron sa dozvie o Hermione a Dracovi

August – november 1999:
Draco sa v kaštieli Églantier učí vinohradníctvu, zúčastňuje sa lovu; stretáva Astóriu

Koniec novembra 1999:
Draco a Dominique odchádzajú na Sicíliu na oneskorenú svadobnú cestu; stretnutie s Blaisom Zabinim

December 1999:
Narcissa je hospitalizovaná v klinike Saint-Nizier; Draco a Dominique sa vracajú z Talianska

Január 2000:
Narcissa podstupuje rehabilitáciu v sanatóriu La Relance v Pyrenejach; Draco a Dominique pendlujú medzi sanatóriom a kaštieľom

Marec 2000:
Draco sa stáva spolumajiteľom viníc a konečne si zabezpečuje príjem, začína posielať Hermione slušné sumy do Británie; na Malfoy Manore sa Hermione narodí Kira; Draco má zvláštne sny o Hermione vo wiltshirskom lese

Apríl 2000:
Dominique oznámi Dracovi, že je tehotná

Apríl – november 2000:
Draco sa ako posadnutý ponára do tajomstiev vinárstva, do najmenších detailov sa venuje práci vo viniciach, čo znepokojuje jeho svokra; Narcissa a Blanche sa starajú o Dominique, ktorej veľmi chýba manžel; Luna obnovuje Narcissinu ružovú záhradu

August 2000:
Harry a Luna sa stávajú krstnými rodičmi Kiry

September 2000:
V Malfoy Manore oslavujú Kirine polročné narodeniny

Október 2000:
Ron sa presúva do „vražedného“ oddelenia, berie na seba najnebezpečnejšie služby a robí kariéru aurora

22. – 23. december 2000:
Ron odchádza do Francúzska na každoročnú konferenciu aurorov napriek protestom rodiny; tam stretáva Pansy Parkinsonovú (pracuje ako mladšia aurorka v lyonskej pobočke francúzskych aurorov); Pansy mu ukazuje Paríž a zavedie ho do „Zdochnutej ustrice“ na ulici Farfelu (obdoba Šikmej uličky), kde narazia na Malfoya; konflikt medzi Ronom a Dracom;
***

23. – 24. december 2000:
***

31. december 2000:
***

***

Koniec decembra 2000:
***

Po kapitolách (prvé sú u kapitoly č.5)

Kapitola 6. Ruže pre Malfoyovcov.

Draco a Dominique na Sicílii u Blaisa
začiatok decembra 1999

Kapitola 7. Pasca.

Draco a Dominique – návrat do Francúzska, Narcissa v klinike
december 1999

Narcissa v sanatóriu „La Relance“
január 2000

Malfoy sa stáva spolumajiteľom viníc de Chantallet
marec 2000

Dominique oznámi Dracovi tehotenstvo
apríl 2000

Ron číta Pansyin list
25. december 2000 (deň návratu do Británie)

Ron a Pansy v „Mŕtvej ustrici“, stretnutie s Malfoyom
23. december 2000