Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 5. Vyššia hodnosť

„Dnes si tu skoro!“ zakričala Hermiona, keď začula zvuk pri vchodových dverách. „Chceš čaj, alebo si rovno sadneme k večeri?“

„Čaj by bol skvelý... A ty budeš jesť?“ Luna sa objavila vo dverách obývačky.

„Samozrejme, čakala som na teba,“ usmiala sa Hermiona. Jej priateľka nedokázala jesť sama – ak nemala spoločnosť, bola ochotná žiť len na čaji. „Toby, prosím, podávaj večeru,“ požiadala, a o chvíľu sa na stolíku pri kozube objavil podnos. Domáci škriatok si pokorne prekrížil ruky a s obdivom sa zahľadel na svoju pani.

„Ďakujem, môžeš ísť,“ usmiala sa Hermiona a škriatok, celý rozžiarený, zmizol. Luna sa uvelebila v hlbokom kresle, ako mala vo zvyku, s nohami pod sebou, a Hermiona jej hodila na kolená mäkkú deku.

„Bolo ti zima?“

„Trochu...“ – Luna objala prstami šálku horúceho čaju a s pôžitkom si odpila. „Ako sa má naša princezná?“

„Spí,“ uškrnula sa Hermiona a fúkla na lyžicu s polievkou. „Uhnala Oscara – obávam sa, že do Vianoc príde o všetky vlasy. A čo tvoje ,fokusy‘?“

„Ach,“ Luna odložila lyžicu bez toho, aby sa dotkla polievky, „dnes som ich vysadila v ľavom zadnom rohu, vedľa trosiek mramorovej víly. Pamätáš, ukazovala som ti to na pláne? Stefan mi konečne zohnal Florem Profectum*, takže tentoraz by sa mali ujať...“

Hermiona sa s obdivom zadívala na svoju priateľku. Luna doslova žiarila nadšením, keď zanietene a detailne opisovala, ako podľa nej bude rozárium vyzerať už na jar. Vďaka dôkladnému štúdiu záznamov v účtovných knihách manoru a za pomoci škriatkov sa jej podarilo nájsť Narcissine poznámky a náčrty týkajúce sa ružovej záhrady. Úplne sa ponorila do jej obnovy. Harry a Ginny sa spočiatku zabávali – zvlášť preto, že Luna sa, ako vždy, nebála experimentovať. Napríklad kríky malinových georgín pri plote, pod vplyvom záhadnej kombinácie zaklínadiel, získali farbu vaječného žĺtka a na každom výhonku sa objavili tri puky namiesto jedného.

„To je len dočasný efekt,“ vyhlásila Luna s kamennou tvárou a pokračovala v experimentoch na astrách, zatiaľ čo oslnivo žlté georgíny nechala svietiť v tmavom kúte záhrady.

Nová práca v skleníkoch Kew Gardens* Lunu úplne pohltila a zároveň jej pomáhala pri obnove rozária.

„No a čo ty?“ konečne vydýchla a pustila sa do polievky. „Mmm, aké chutné...“

Hermiona mierne posmutnela.

„Všetko je v poriadku. Ginny sa tu zastavila,“ zamyslene sa zahľadela do ohňa plápolajúceho v kozube.

„Ako sa má Ron?“ Lune by prenikavý postreh nikto nemohol uprieť, príčinu Hermioninho nepokoja určila bez chyby.

„Dosiahol preloženie,“ Hermiona nahnevane zablýskala očami a opäť uprela pohľad do plameňov. „Berie si nočné služby, pchá sa do najnebezpečnejších štvrtí. Ako prvý sa hlási na hliadky v Šikmej uličke,“ otočila sa k Lune. „Čo je to za nerozumnosť?“

Luna zdvihla obočie.

„Naozaj čakáš odpoveď?“

„Nie,“ Hermiona si unavene pretrela tvár rukami. „Nie, nečakám. Len... cítim sa previnilo a neviem, čo s tým. Je to predsa môj priateľ!“ s bezradným výrazom pozrela na Lunu. Tá sklopila oči a začala dojedať polievku. Luna mala odpovede na mnohé otázky – ale nie na všetky...

****

„Nemôžeš odísť na Vianoce!“

Ginny sa oprela chrbtom o dvere, rozhodne si skrížila ruky na hrudi – akoby sa bránila.

„A ešte ako môžem,“ odvetil Ron nevzrušene, zatiaľ čo levitoval svoje veci do ošumelého kufra. Ponožky, ktoré nedoleteli na miesto, prezrádzali jeho zadržovanú zlosť.

„Nie, nemôžeš, Ron Weasley! Je to tvoja rodina a tvoji priatelia, je to rodinný sviatok a je to tradícia, nech ťa troll roztrhá!“ jej prenikavý hlas sa zdvihol o oktávu, až Ronovi pripomenul matkin a on sa zrazu cítil ako neposlušný tínedžer v hanebnom slávnostnom habite napáchnutom naftalínom.

„A toto je moja práca, dopekla, chápeš to, alebo nie?!“ vybuchol, šmaril prútik na posteľ a vykročil k nej. Ginny na neho chladnokrvne namierila vlastným prútikom a pokrútila hlavou.

„A neopováž sa na mňa kričať!“ vyhlásila bez toho, aby znížila hlas. „Nemyslíš, že už dosť dlho nesprávne stanovuješ priority?“

„Nemyslím,“ zavrčal Ron a zastal. Ak by uvalila zaklínadlo želatínových nôh na jeho kolená, len by ho to na chvíľu zdržalo – a on už teraz ledva drží nervy na uzde, každou minútou viac a viac túžiac opustiť Brloh. Mlčky sa otočil a zabuchol kufor.

„Ty nikam neodídeš, Ronny,“ Ginnyin hlas sa zachvel a ona sklonila prútik. „Mama je z toho hotová, to ju zničí...“

„Nezničí,“ odvetil Ron unavene bez toho, aby sa na ňu pozrel. Dokončil balenie, sadol si na posteľ, zhrbil sa ako smutný chrlič a uprel pohľad pred seba. „Mama tomu v skutočnosti rozumie. A ty by si mala tiež, Gin: vyrástol som... Vyrástol som z hlúpych svetrov, z domácich koláčov, tejto izby,“ mávol rukou smerom k plagátom Kudleyovských kanónov. Dragomir Gorgovič urazene zavrtel metlou a prešiel do vývrtky. „Ty máš Harryho, Bill má Fleur, Charlie má draky... Hermiona má dcéru.“

Posledné slová mu vyšli z úst sťažka. Ginny zalomila rukami, potom sa zviezla na posteľ a objala ho okolo krku, pričom si lícom oprela o jeho chrbát.

„Máš nás všetkých, Ronny,“ zašepkala do jeho cestovného habitu a rýchlo si zotrela slzy.

Ron ju potľapkal po ruke a potichu dokončil: „Samozrejme, že mám, zlatko, samozrejme, že mám. Chcem nájsť sám seba, Ginny. Tak, ako ma vtedy našli Harry a Hermiona v lese. Musím, chápeš? A nájdem.“

Ginny sa trhane nadýchla, rozpojila ruky a pohladila ho po pleciach.

„Tak sa čo najskôr vráť, dobre?“ zaklonila hlavu a zhlboka sa nadýchla, aby zatlačila slzy späť. „Inak zostaneš bez svetra, ber to na vedomie!“

Ron sa neisto usmial a pritiahol ju k sebe.

„Pobozkaj za mňa mamu, dobre? Nechcem ju znepokojovať, je už neskoro.“

„Aj tak nespí, to vieš,“ zamrmlala Ginny do jeho rukáva a nasala známy slabý pach kolínskej s jemným nádychom tabaku. Tak známy... taký rodinný Ron.

„Pobozkám, dobre,“ pokrútila hlavou a jemne sa vymanila z objatia. „No tak, už sa zbaľ, dlhé lúčenia prinášajú len zbytočné slzy. Veľa šťastia na seminári.“

Ron sa pousmial nad jej predstieranou prísnosťou a vstal z postele. Nie že by mu na každoročnom aurorskom seminári v Paríži až tak záležalo. Nie, dôležité preňho bolo odísť – aspoň na chvíľu – a nazbierať čo najviac nových podnetov, vďaka ktorým by možno získal nový pohľad na svoju súčasnú situáciu...

„Ľúbim ťa, Ginny.“

„Ľúbim ťa, Ronny. A budem čakať…“

****

Ani jedna známa tvár, preboha, toľko ľudí – a ani jedna… počkať. To snáď nie…? Ron neveril vlastným očiam, kým ho „známa tvár“ nezbadala v rozmanitom dave a nezačala naňho mávať rukou.

„Weasley, neverím vlastným očiam,“ veselo zatiahlo nízke dievča s havraními vlasmi zviazanými do konského chvosta. „Si tu pracovne, ako predpokladám?“

„A ty si tu z akého dôvodu?“ dostal zo seba, hlúpo civiac na ozdobnú stuhu vo farbách francúzskej vlajky na klope jej modrého habitu.

„Mladšia aurorka Parkinsonová, Lyonské oddelenie aurorov Francúzska,“ zahlásila, cvakla podpätkami a spokojne sa uškrnula. „Tak čo, Weasley? Znie to dobre?“

„Nadriadeného oslovujeme ‚pane‘, Parkinsonová,“ zareagoval Ron automaticky, stále neschopný odtrhnúť pohľad od Pansyinej uniformy. Tá sa však nijako neurazila, očividne spokojná s efektom, ktorý vyvolala.

„Poďme do sály, monsieur Weasley, pane,“ zatiahla posmešne, „ak nechceme zmeškať úvodný prejav.“

Ron sa bez slova vydal za ňou, nespúšťajúc oči z jej čierneho, lesklého chvosta, ktorý sa pri chôdzi kýval zo strany na stranu ako konská hriva.

V sále panoval nerovnomerný – rôznohlasý a viacjazyčný – šum a takmer všetky miesta boli obsadené. Kým sa Ron obzeral po voľnej stoličke, Pansy ho potiahla za rukáv.

„Rýchlo sadaj, inak tu prečkáš pol dňa ako soľný stĺp!“

Ron nenašiel žiadnu vhodnú námietku, a tak si sadol vedľa Parkinsonovej, preklínajúc sa za to, že sa červená – cítil, ako mu horia uši. A nepochyboval, že si to Pansy všimla.

Našťastie do sály práve vošiel statný postarší muž v purpurovom habite a hlasy v miestnosti okamžite stíchli. Muž vzbudzoval rešpekt, vyžaroval silu a bol všeobecne známy: Armand Morel, šéf francúzskeho oddelenia aurorov, ktoré sa právom považovalo za najsilnejšie v Európe – historicky aj personálne. Ron bol v duchu presvedčený, že britskí aurori by zvládli Francúzov aj v kombinácii s Nemcami a Holanďanmi, no nemohol neuznať kvality európskych kolegov.

Po krátkom, no výstižnom úvodnom prejave si Morel vyslúžil ovácie a odišiel, prenechajúc miesto skupine starších aurorov, ktorí udržali pozornosť publika až do poludnia… a Ron sa opäť ocitol v situácii, keď musel hovoriť s Pansy. K jeho prekvapeniu to však nebolo nijako náročné: Parkinsonová štebotala ľahko a nenútene, a nejako sa stalo, že – či už prikyvoval alebo nesúhlasil – necítil sa ako hlupák. Ani ho nenapadlo, že umeniu spoločenskej konverzácie učili dievčatá z dobrých rodín odmalička a že táto veda nebola o nič jednoduchšia než numerológia…

Keďže sa Ron v Paríži vôbec nevyznal, Pansy mu ukázala jedno veľmi príjemné bistro v centre, kde sa rozhodli naobedovať. Rona trápil vlčí hlad – podiel na tom mala únava zo štvorhodinového seminára, aj adrenalín, ktorý mu po škandalóznom odchode z Brlohu zhorel v krvi. Hlad premohol opatrnosť, ktorú v ňom Parkinsonová vzbudzovala, aj rozpačitosť z nečakaného stretnutia.

Keď si objednali – Pansy mu musela pomôcť s prekladom menu – pokojne vytiahla z kabelky tenké strieborné cigaretové puzdro, vzala si dlhú cigaretu a zapálila si. Ron sa zamračil, ale vzápätí zabudol na svoje výhrady voči fajčiacim ženám, mimovoľne fascinovaný pohľadom na ňu: s tým svojím hravým copom, za týmto stolom, v tejto kaviarni a v tomto meste vyzerala úžasne prirodzene. Skutočná Parížanka – akoby sa tu narodila – a dymiaca cigareta len dotvárala exotický obraz posledným ťahom štetca.

A vlastne, čo ho do nej – bola to predsa len Parkinsonová, bývalá spolužiačka, bývalá slizolinčanka… Malfoyova kamarátka. Ron sa zachmúril, zovrel čeľusť a siahol po vlastnej škatuľke. Pansy ho mlčky pozorovala s miernym úsmevom, zatiaľ čo on si s tichým šomraním prehľadával vrecká, hľadajúc zapaľovač.

Bolo to až komické – Harry so svojím muklovským zvykom bol v tomto storočí v absolútnom trende: zapaľovať si prútikom sa teraz považovalo za vrchol nevkusu. Samozrejme, zapaľovače už nefungovali na plyn či benzín, ale každý sebaúcty hodný fajčiar si teraz očaroval zlatý, strieborný, mosadzný alebo medený doplnok, ktorý horel farebnými plameňmi.

„Ber,“ Parkinsonová s pobavením k nemu posunula strieborný zapaľovač – zladený farebne v tóne s puzdrom na cigarety. Masívna, na pohľad ťažká, no pritom elegantná vecička v podobe hada so smaragdovými očami, ktorý sa ovíjal okolo miniatúrnej amfory. Ron si pomyslel, že tento určite horí zeleným plameňom, a nakoniec si pripálil prútikom.

„Čo je, Weasley?“ Pansyin tón sa výrazne líšil od jej predchádzajúceho veselo štebotavého hlasu – teraz bol ostrý. „Nehryzie.“

Ron sa namiesto odpovede len zachmúrene nadýchol, vyhýbajúc sa jej pohľadu. Začínala ho otravovať tá hlúpa rozpačitosť, ktorú v ňom vyvolávala jej prítomnosť. Cítil sa ako piatak prichytený Inkvizičnou čatou, lenže tentoraz pociťoval zvláštnu, nevysvetliteľnú vinu.

„Tak čo sa s tebou deje, Weasley?“ zopakovala Parkinsonová a zabodla doňho pohľad spod čierneho obočia. „Nie sme v škole, nepamätáš?“ Odfrkla si s pobavením a pokrútila hlavou. „Nehraj sa na hlupáka, Weasley... pane,“ v poslednom slove bolo dostatok jedu na smrteľné uhryznutie.

Čašník priniesol víno – tu ho pili ako tekvicový džús, pomyslel si Ron – a rozlial ho do pohárov.

„Na slobodu, Weasley!“ Pansy pozdvihla svoj pohár v prípitku, ani sa nepokúsila štrngnúť si s ním. „Na slobodu od konvencií a na svet bez vojny. Amen.“ Jemne si odpila a položila pohár na stôl.

Ron pocítil, ako mu do hlavy vystrelila horúčava – výbušná zmes hanby a hnevu.

„Ja si pripijem na priateľov,“ povedal ticho, zdvihol svoj pohár. „Na tých mojich – v Británii... a na tých tvojich, Parkinsonová. Vo Francúzsku, Taliansku... Azkabane,“ vymenoval pomaly a dal si ďalší dúšok. „Sloboda je skvelá vec…“

„Si hlupák, Weasley,“ povzdychla si Pansy, no tentoraz v jej hlase nebolo výsmechu. Len zamyslene zahryzla do konca svojho lesklého copu, skúmajúc ho pohľadom. „Hlupák si bol, hlupák si aj ostal. Prečo si sa len nenaučil rozumu od tej svojej frajerky, čo?“

Ronova nálada definitívne pokazila. Nikdy nebol silný v slovných súbojoch – nevedel štipľavo odsekávať, len drsne odvrknúť, a keď sa mu podarilo zasiahnuť súpera, nevedel sa z toho tešiť.

„A ty? Ako to, že si si neudržala svojho kamaráta?“ zavrčal, no Pansy nestihla odpovedať – priniesli im obed.

Čašník obratne rozložil taniere po stole, dolial víno do pohárov a keď vycítil napätie medzi sympatickou dámou a zachmúreným ryšavým cudzincom, oslnivo sa usmial: „Bon appétit!“ Ryšavec zamračene prikývol, dáma sa krivo pousmiala a galantný čašník usúdil, že bude najlepšie sa stiahnuť.

V tejto útulnej reštaurácii varili výborne, ale dvaja aurori pri stole pri okne si to nevedeli vychutnať. Každé sústo malo príchuť horkosti, ktorá v ich dušiach zamiešala temný sediment, a tak sa obed niesol v napätom mlčaní.

Pansy ako prvá odložila príbory, roztržito si prikryla pery obrúskom a odpila si z vína.

„Potešilo ma, keď som ťa dnes videla na seminári, Weasley. Nemusíš mi veriť, môžeš byť drzý, ale potešilo ma – krajan. Ty to nepochopíš, ty, čo žiješ doma a nosíš titul hrdinu,“ Parkinsonová pomaly vytiahla cigaretu, pripálila si a pokračovala, stále ticho, akoby rozprávala sama pre seba, upierajúc zamyslený pohľad cez okno. „Keď by si dal celé Azúrové pobrežie, pláže, tieto nádherné hory, slnko, oceán... všetky východy a západy slnka za jediný upršaný a pochmúrny deň... Keď by si si vytrhol vlastné srdce a vymenil by si ho za možnosť zomrieť na rodnej zemi... Dokážeš si to predstaviť, víťaz?“

Jej hlas sa takmer zlomil, zoslabol do šepotu, ale Ron ju počul až do posledného odtieňa zvuku. Parkinsonová sa k nemu otočila a on v jej očiach uvidel drobné dažďové kvapky.

„Slnko, Weasley… je tu také jemné... a predsa páli až do kostí, akoby sme boli upíri. Moje srdce vyschlo, pán Weasley, pane. Chcem dážď...“

Ron sedel, akoby bol spútaný umlčiavacím kúzlom, neschopný odvrátiť pohľad od tmavých očí, ktoré v určitom uhle hádzali zelenkasté odlesky. Bol očarený jej šepotom, pripomínajúcim syčanie hada. Na okamih zabudol, prečo je tu, prečo je tu ona a ako sa stalo, že ju počúva a... počuje — niečím hlboko v sebe, až z úplnej hĺbky?

„Preber sa!“ Hbité prsty mu švihli pred nosom a omámenie sa zosunulo ako hadia koža, ako jesenné lístie odviate vetrom. Ron sebou trhol a vystrel sa – v hrudi mu ostala akási nevysvetliteľná, ťaživá prázdnota. Odpil si z vína a namiesto otázky, ktorú chcel položiť, mu z úst vypadla iná:

„Prečo oddelenie aurorov? Ešte si to nevysvetlila...“

Pansy chvíľu mlčala.

„Vlastne je to celkom jednoduché. Vieš, Weasley...“ zahryzla si do pery, akoby hľadala vhodné slová. „Ak príde nový Temný pán – chcem byť na strane víťazov.“

„A... a čo tvoje presvedčenie?“ Ron mal pocit, akoby sa topil v hustej bažine, pričom niekde blízko bol pevný ostrovček pôdy – len ho nevidel.

„Presvedčenie? A to je čo, Weasley?“ Pansy si ho skúmavo premerala a potom zaspievala: „Pre-sve-dče-nie. To je to, čo ti niekto vložil do tvojej hlúpej, poddajnej hlavy, aby z teba vyrobil poslušnú bábku, ktorá bude utekať, chytať, brániť a útočiť, hľadať a prinášať, a ak bude treba – aj umrie?“ Jej hlas sa vzniesol k stropu a tam sa rozozvučal ako obláčik pary v mrazivý slnečný deň. „Nie, Weasley, ja nie som pripravená umrieť za presvedčenie,“ pokračovala už jemnejším, ale o to neústupčivejším tónom, akoby Ronovi vysvetľovala niečo úplne základné. „Zomriem za svoju rodinu, ak bude treba. Bez zaváhania ukryjem priateľa – aj keby bol trikrát zločinec. Zabijem a zradím kohokoľvek, kto by siahol na život tých, ktorých milujem,“ v jej hlase sa zrazu objavila tvrdosť a Ron bol opäť prekvapený, ako rýchlo dokáže meniť náladu. „To sú moje presvedčenia, Ron Weasley, a ak sa ti nepáčia, môžeš si rozbiť svoju tvrdohlavú ryšavú hlavu o Big Ben, alebo – keď už si tu – o Eiffelovu vežu. Alebo hoci aj o dlážku na záchode tejto putiky, úplná sloboda voľby. Na slobodu!“ Pansy dopila víno na ex a Ronovi sa na okamih zazdalo, že pohár roztrieska o zem, čím by dala bodku za svojím tichým, ale ohnivým monológom. No sklo dopadlo na stôl len s jemným cinknutím – vedela dokonale ovládať svoj temperament, ktorý, ako Ron práve zistil, bol rozhodne nečakane prudký.

Nespúšťajúc z nej oči, Ron zdvihol ruku a v tej istej chvíli sa pri stole bezhlučne zjavil čašník s nezmeneným úsmevom. Ron bez slova zaplatil, dopil svoje víno a nakoniec povedal:

„Pôjdeme na vzduch?“

Pansy prikývla, on sa zdvihol a po krátkom zaváhaní jej podal ruku.

Nevyslovené slová medzi nimi zostali visieť v napätom tichu, ktoré bolo hmatateľnejšie než čokoľvek vypovedané. Ticho nakoniec prerušila Pansy a Ron si takmer nebadane vydýchol.

„Zajtra vás podľa programu zoberú na exkurziu...“ začala pomaly, potom na chvíľu zmĺkla a nakoniec dodala: „Môžem ti ukázať svoje Francúzsko. Ak chceš.“

Ich pohľady sa na okamih stretli – jej rozhodnosť proti jeho váhaniu. Ron nakoniec prikývol a skôr, než sa stihol spamätať, Pansy k nemu pristúpila, pritisla sa a oboch ich premiestnila k úpätiu Eiffelovej veže.

Veža naňho urobila dojem... rovnako ako most Mirabeau – vraj najromantickejšie miesto v meste – aj Elyzejské polia. Ale po týchto miestach ho „v rámci povinného programu“, ako Pansy posmešne poznamenala, prevedúi aj na druhý deň spolu s ostatnými zahraničnými návštevníkmi. No starý dom v treťom obvode na Rue de Montmorency – najstarší dom v Paríži, podľa legendy postavený samotným Nicolasom Flamelom v pätnástom storočí – mu ukázala ona. A bola to práve Pansy, kto mu tajomným šepotom prezradil, že ak sa prejdeš jeho okolím, možno stretneš samotného alchymistu... veď jeho telo v hrobe predsa nikdy nenašli.

Na Rue du Château d’Eau našli aj najužší dom v Paríži – široký len o niečo viac než meter. Mágovia a čarodejnice vedeli, že ak zaklopeš na dvanásty kameň odspodu a štvrtý zľava, a potom súčasne – ale naozaj naraz! – zatlačíš dvoma rukami na mierne tmavšie, rovnakým spôsobom poškriabané kamene, dostaneš sa na čarodejnícku ulicu Farfelu.

„Toto je... Šikmá ulička?“ vyhŕkol Ron v šoku, a Pansy sa spokojne uškrnula.

„Vitaj v Paríži, Weasley, pane!“ na jej lícach sa červenali škvrny a oči sa jej ligotali. Ronovi sa z ničoho nič vynorila spomienka na to, ako sa v Rokforte posmievali Parkinsonovej, že vyzerá ako mopslík. Dievča, s ktorým strávil dnešný deň, však mopslíka vôbec nepripomínalo. Svojou vytrvalosťou a ohromnými znalosťami o hlavnom meste cudzej krajiny, v ktorej bola nútená žiť, mu oveľa viac pripomínala Hermionu... a zároveň sa nepodobala na nikoho. Živá, nepredvídateľná – Ron si musel priznať, že ho k nej niečo ťahá. Vyvolávala v ňom tak protichodné emócie, že sa v nich úplne strácal. Doteraz preňho ľudia, ktorých poznal a s ktorými sa v živote stretol, vždy zapadali do jasných kategórií: Malfoyovcov nenávidel, Harrymu bol oddaný celým srdcom, Hermionu... miloval. Ale ako sa má postaviť k Pansy Parkinsonovej? Netušil. A pravdupovediac sa v tom ani nechcel vŕtať: takýto výnimočný deň už nezažil celé veky. Mal pocit, akoby ho konečne vypustili z dusnej pivnice, v ktorej bol uväznený tak dlho, že dokonale poznal každú tehlu v stenách a podlahe svojej cely. Starali sa o neho dobre, pravidelne ho kŕmili a púšťali na prechádzky, ale reťaze... boli starostlivo premazané a opatrené mäkkou kožou, aby mu nespôsobili odreniny na zápästiach. A najhoršie zo všetkého bolo, že sa musel priznať k jednej veci: tým, kto ho zviazal, bol jeho najväčší nepriateľ – Ronald Weasley. Sám sebe bol žalárom.

Keď sa za oknami súmrak premenil na hlbokú tmu a uličku Farfelu začali zasypávať snehové vločky, zatiaľ čo zaprášená fľaša na ošúchanom drevenom stole zívala prázdnotou, Ron si konečne uvedomil, že to napätie v ňom povolilo. Hlučná krčma mala svoje čaro, dokonca aj určitý pôvab – všetko tu bolo tak francúzske, že aj špina vyzerala akosi... neskutočne. Ako suvenír. Zato víno bolo skutočne dobré, rozhovor ešte lepší, a práve sa chystal navrhnúť, aby objednali ďalšiu fľašu, keď Pansy zrazu strnula a uprene sa zahľadela ponad jeho plece.

„Nech ťa chrlič roztrhá – Draco Malfoy!“

Ron sa pomaly otočil, sledoval jej pohľad a uvidel ho: ostrý profil, uhladené vlasy zopnuté stužkou, presne ako konský chvost, prehodené cez čiernu bundu so zdvihnutým golierom. Bledá, chorľavá existencia – jeho pohroma a prekliatie. Malfoy zrejme vycítil jeho ťažký pohľad a otočil hlavu, ich pohľady sa stretli. Niekoľko sekúnd hodnotil scénu: Pansy, Weasley, prázdna fľaša „Zlatej Mantichory“. Potom sa postavil a s vyrovnaným krokom vykročil k ich stolu.

****

* Focus Noack, Nemecko, 1997 – čajohybridná odroda ruží.

* Florem Perfectum - z lat. Florem – kvet, kvetina a Profectum – pokrok, rast.

* Kew Gardens, Kráľovské botanické záhrady Kew – komplex botanických záhrad a skleníkov s rozlohou 121 hektárov v juhozápadnom Londýne medzi Richmondom a Kew.

Prehľad:

Kapitola 1. Jej dievčatko.

Narodenie Kiry
marec 2000

Kapitola 2. Kráľovský šport.

Malfoy vo Francúzsku
leto 1999

Vinice, lovecká sezóna, stretnutie s Astóriou
november 1999

Kapitola 3. Priateľka.

Kira má pol roka, Manor
september 2000

Astoria a Draco – spolu
november 1999

Kapitola 4. Sloboda s príchuťou Nekromortusu.

Dominique a Draco, cesta na Sicíliu, stretnutie so Zabinim
koniec novembra – začiatok decembra 1999

Kapitola 5. Vyššia hodnosť.

Hermiona a Luna, Manor
december 2000

Ron a Ginny, Ron a Pansy v Paríži
Štedrý večer – Vianoce 2000

Chronologicky:

Leto 1999:
Draco odchádza do Francúzska; Hermiona zistí, že je tehotná; Ron sa dozvie o Hermione a Dracovi

August – november 1999:
Draco sa v kaštieli Églantier učí vinohradníctvu, zúčastňuje sa lovu; stretáva Astóriu

Koniec novembra 1999:
Draco a Dominique odchádzajú na Sicíliu na oneskorenú svadobnú cestu; stretnutie s Blaisom Zabinim

December 1999:
****

Január 2000:
****

Marec 2000:
***;

na Malfoy Manore sa Hermione narodí Kira;

***

Apríl 2000:
***

Apríl – november 2000:
***; ***; Luna obnovuje Narcissinu ružovú záhradu

August 2000:
Harry a Luna sa stávajú krstnými rodičmi Kiry

September 2000:
V Malfoy Manore oslavujú Kirine polročné narodeniny

Október 2000:
Ron sa presúva do oddelenia aurorov, berie na seba najnebezpečnejšie služby a robí kariéru aurora

22. – 23. december 2000:
Ron odchádza do Francúzska na každoročnú konferenciu aurorov napriek protestom rodiny; tam stretáva Pansy Parkinsonovú (pracuje ako mladšia aurorka v lyonskej pobočke francúzskeho oddelenia aurorov); ***; ***; ***

Atď.