Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 4. Sloboda s príchuťou Nekromortusu

Quando viene la sera

e il ricordo pian piano scompare

la tristezza nel cuore

apre un vuoto piu grande del mare

piu grande del mare

Adriano Celentano „Confessa“**

Keď prichádza večer

a spomienka sa pomaly vytráca,

smútok v srdci

otvára prázdnotu väčšiu než more,

väčšiu než more.

— Adriano Celentano Priznanie

Vedela, že ju Draco nemiluje. A nikdy ju nemiloval – možno len ako sestru, v dávnom detstve. V podstate jej aj bratom bol, hoci si Dominique nikdy nevedela presne zapamätať stupeň ich zložitého vzdialeného príbuzenského vzťahu. Príbuzní zo siedmeho kolena – áno, ale Malfoyovci, rovnako ako de Chantaliovci, si veľmi cenili pokrvné putá a nikdy, na rozdiel od šialených Blackovcov, nevypaľovali na rodokmeni mená odpadlíkov.

Nie, Draco ju nemiloval – o tom sa Dominique neklamala, a po jej zúfalom čine vo štrnástich rokoch ju úplne vyškrtol zo svojho života. Na to nebola pripravená – neplánovala s tým žiť... Dlhé mesiace uväznenia v rodinných múroch, ktoré sa jej stali odpornými, jej poskytli príliš veľa času: bohato jej stačil, aby sa tisíckrát sama obviňovala, prežila nespočetné množstvo vymyslených životov – s ním, jediným, navždy strateným – a úplne stratila orientáciu.

Keď jej liečiteľ Robert Durand – uznávaná svetová kapacita a najlepší francúzsky odborník na psychické poruchy u dospievajúcich – rozhodol, že je dostatočne uzdravená na to, aby mohla chodiť von bez sprievodu a pokračovať v štúdiu, Dominique to neprivítala ani s radosťou, ani so znepokojením: bolo jej to jedno. Ak život stratil zmysel, aký je dočerta rozdiel v tom, ako ho stráviť?

Jediný, kto v jej očiach vyvolával aspoň záblesk záujmu, bol profesor Snape – výnimočný majster elixírov a Dracov učiteľ. Dominique k nemu podvedome priťahovalo, jeho návštevy boli krehkým mostom ponad priepasť, ktorá ju delila od Malfoya. Profesor Snape bol prvý, koho zazrela, keď s ťažkosťami otvorila oči – keď ju konečne vrátili k životu. Bol to on, nie monsieur Durand, kto sa nad ňou sklonil s fľaštičkou v rukách; jeho teplé prsty sa dotkli jej vysušených pier, zakazujúc jej hovoriť; jeho prísne čierne oči sa na ňu pozorne upierali a dávali jej zvláštny pocit – akoby čítal jej myšlienky. A práve preto z neho mala Dominique trochu strach – neskôr. Ale v tých prvých dňoch nového života bol Snape jediný, komu dôverovala.

Len málokto tušil, že poslušné, nežné dievča v skutočnosti neverilo nikomu – tak to bolo celý jej krátky život. Svet za zlatou klietkou bol nepriateľský. Dominique bola cudzinkou medzi svojimi, bez magických schopností v čarodejníckom svete – a nemohla žiť v muklovskom svete, kde by bola rovnako cudzia, odrezaná od svojich koreňov. Profesor Snape nesúhlasil s monsieur Durandom, pokiaľ šlo o jej zdravie, a veľmi korektne to oznámil jej otcovi. No zároveň bolo z jeho postoja natoľko jasné, čo si o francúzskom odborníkovi myslí, že Dominique si musela pohrýzť líca zvnútra, aby sa nerozosmiala. Nemala Duranda rada. Kládol nepríjemné otázky a prepaľoval ju svojimi bledými, prenikavými očami – ale do duše, do myšlienok nevidel: kĺzal len po povrchu... darmo bol svetovou kapacitou. A predstierať, že je taká, akú ju chcú mať, to Dominique vedela veľmi dobre.

Lenže profesor Snape ju dokázal vidieť aj pod maskou – a to aj bez pomoci legilimencie, o ktorej jej rozprával Draco.

Takmer sa nerozprávali, no občas sa stávalo, že profesor pôsobil menej prísne a nedostupne než zvyčajne, a vtedy sa Dominique odvážila položiť nejakú neutrálnu otázku – len aby počula jeho hlboký hlas. Raz jej Snape povedal, že má vzácnu farbu očí – odtieň mladej trávy – a po krátkom zaváhaní odmerane zamrmlal, že takú videl len raz v živote. Dominique už-už otvárala ústa, aby sa spýtala – u koho, no neodvážila sa: profesor sa okamžite uzavrel, akoby ľutoval, že to povedal. Celkovo pôsobil ako spleť tajomstiev, ako starobylý zväzok zaklínadiel, zakrytý kúzlami aj pred čarodejníkmi, nieto ešte pred takými... ako bola ona.

Inokedy – v jeden z dní, keď sa rozprávali – jej profesor podal drobnú fľaštičku so zlatistou tekutinou a vysvetlil, že ide o vzácny a zložitý elixír – preto je aj fľaštička taká malá. Mala ho vypiť v prípade, že by jej život opäť pripadal neznesiteľný. Dominique, ktorá bola skeptická voči presvedčivým slovám monsieur Duranda, okamžite a bez výhrad uverila profesorovi Snapovi – hoci jeho slová boli oveľa jednoduchšie.

Elixír mal zábavný názov – zapamätala si ho: Felix Felicis.

Ten deň napokon prišiel, akokoľvek s tým bojovala: ukázalo sa, že žiť pod náporom ľahostajnosti je ešte mučivejšie než byť v zajatí nesplniteľných túžob. Jedno slnečné septembrové ráno sa Dominique prebudila a dlho hľadela na lomené okno, neodvažujúc sa ho otvoriť, aby vpustila čerstvý jesenný vzduch, prevoňaný horkosťou opadávajúcich listov a dymom z ohnísk. Nebola si istá, či by nevyliezla na úzky parapet... len aby mohla hlbšie vdýchnuť tú chladnú vôňu.

Nakoniec nechala okno zatvorené, vrátila sa k posteli, posadila sa vedľa nej a odchýlila roh koberca: tam, pod parketovou doskou, sa skrývala vzácna fľaštička, starostlivo zabalená do kúsku zeleného zamatu.

Elixír chutil sladko – a už len to samotné zlepšilo Dominique náladu.

Schádzajúc na raňajky začula dole hlasy a strnula, keď rozoznala jeden, ktorý už dva roky nepočula: Lucius Malfoy… Dracov otec. Veľmi krásny muž – vždy dokonale zdvorilý a galantný – no natoľko chladný, že v jeho prítomnosti Dominique zakaždým striaslo. „Čo tu robí?“ mihlo sa jej hlavou a srdce sa jej rozbúchalo niekde v hrdle. Prekonala chvenie, vystrela sa a pomaly zostupovala, snažiac sa nezachytiť o kované zábradlie. Rodičia a Malfoy sedeli pri stole pripravenom na raňajky: Lucius vyzeral znepokojene, napriek tomu, že jej venoval svoj obvyklý žiarivý úsmev. No oči sa neusmievali – chladný muž ostával verný sám sebe – v tých očiach sa skrýval strach. „Môj elixír by vám možno padol vhod, monsieur Malfoy,“ pomyslela si pobavene Dominique, netušiac, že v ten deň jej šťastie pracovalo za dvoch – okolnosti sa tak zvláštne preplietli…

Myšlienky sa jej krútili v nekonečnom víre, vyčerpávali ju a nedali jej zaspať. Nikdy predtým sa nevrátil tak neskoro – ani raz si nedovolil prespať mimo domu. Naozaj mu je s ňou tak zle, že už… takto? Nie, nebude už viac nič robiť – dala prísahu a zostane s ním, kým ich nerozdelí smrť… smrť? A čo ak sa mu niečo stalo?! Je v cudzej krajine, v jej milovanom domove… Prehltla slzy, prevrátila sa na druhý bok a strnulo ležala, presviedčajúc samu seba: Draco je čarodejník, a nie hocijaký – vie sa o seba postarať. A navyše ju nechce – ani vidieť, pretože on je čarodejník a ona… ona je nikto. Slzy si však aj tak našli cestu von a rýchlo stekali spod zavretých viečok. Pri rozvidnievajúcom sa úsvite Dominique Malfoyová konečne upadla do nepokojného spánku, nepočujúc tiché zavŕzganie opatrne otváraných dverí.

Malfoy si pomaly uvedomoval, že keď už má smolu, tak poriadnu – vo veľkom štýle; no v maličkostiach bol jednoducho šťastlivec. Podarilo sa mu vrátiť do kaštieľa bez povšimnutia: záhrada pred svitaním ho natoľko očarila, že sa zdržal pod olivovníkom a vyfajčil cigaretu, vychutnávajúc si trpkú vôňu tabaku, ktorá sa miešala s jemnou, no silnou arómou neskorých ruží v nehybnom, priezračnom vzduchu. Pošepol: „Verminkulus!“ a ohorok sa zmenil na červa. Bez hluku sa vykradol na druhé poschodie a po chvíľkovom zaváhaní vkĺzol do spálne. Ticho za sebou zatvoril dvere, s úľavou vydýchol a mačacím krokom sa priblížil k posteli. Dominique takmer nebolo vidieť pod ľahkou perinou a hodvábnou prikrývkou: v noci jej bývalo chladno. Svetlé pramienky vlasov sa jemne beleli na tmavomodrom vankúši – Dominique nemala rada pastelové farby ani vzorované látky, dávala prednosť čistým hlbokým odtieňom: sýtomodrej, tmavozelenej, fialovej… Pramienky vlasov pripomínajúce perie a ostré rameno – prikrývka jej skĺzla a zrejme jej bolo zima.

Malfoy sa pomaly vyzliekol, ľahol si na svoju polovicu postele a natiahol ruku, aby ju prikryl. Prsty sa dotkli jej nahého ramena a Dominique sa zachvela, no neprebudila sa. Draco zadržal dych: zvyškový účinok afrodiziaka? Nie, afrodiziakum bol chtíč, no jemu v tej chvíli zaliala srdce neha – k malému, krásnemu stvoreniu, ktoré bezbranne spalo vedľa neho… a nieslo jeho meno.

Jeho ruka skĺzla nižšie a zmizla pod prikrývkou: Dominique sa opäť zachvela – celým telom – a Malfoy ju pritiahol k sebe, cítiac, ako mu pod prstami kĺže hodváb jej nočnej košele. „Čierna,“ napadlo mu. Dominique vždy spávala v čiernej, ak boli obliečky tmavomodré. Takže si všimol jej zvyky… zatiaľ len zvyky. Veď predsa bola jeho žena. Hoci ho postavili pred ťažkú voľbu, ona za to nemohla – a zaslúžila si viac, než čo mala… viac, než čo jej dával. A nakoniec – zabudol snáď, prečo sa vôbec ženil?

Uväznený vo vlastných myšlienkach – akoby v tranze – Malfoy mimovoľne privrel oči a vtisol tvár do jej vlasov: voňali po paline a jemne ho šteklili na tvári. Dominique prudko vydýchla a náhle sa k nemu otočila.

„Draco! Kde si bol?“ jej šepot znel ako výkrik.

Malfoy mlčky hľadel do jej zúfalo roztvorených očí a opatrne pobozkal jej pootvorené pery. Jej telo sa zachvelo a Draco ju k sebe pevnejšie pritisol, cítiac, ako v ňom rastie ostrá túžba – s príchuťou jedu. Dominique mu nesmelo obopla rukami krk, jemne sa dotýkajúc jeho vlasov, skĺzla po jeho pleciach a vyvolala tak spaľujúce spomienky. Odkedy prišiel do Francúzska, neustále balansoval na napnutom lane, zapálenom z oboch strán – a bol to on, kto ho podpálil.

Prišiel čas priznať si, že je podliak, len to prijať a neklamať sám sebe polovičnými opatreniami. A tak sa rozhodol – netušiac, že roky predtým sa pre to isté rozhodol aj jeho otec.

Bolo v jeho moci ušetriť aspoň jednu dušu bolesti – stačilo to jednoducho urobiť… A on to urobil. Nežne – celkom inak, než v noci s Astóriou –, nežne a starostlivo, mysliac len na to, aby jej nespôsobil viac bolesti, než bolo nevyhnutné; ostro si uvedomujúc: Dominique sa mu odovzdávala celá, bezvýhradne – neskúsená a zúfalá –, neschopná a neochotná si nechať pre seba čo i len kúsok…

Draco mohol len s úctou prijať tento veľkorysý dar – no nemal ho čím oplatiť: bol prázdnou schránkou, bábkou, golemom – tým sa stal… tým si dovolil stať sa.

Počas raňajok sa Malfoy usmieval. Za jedinú noc stihol dvakrát zradiť Grangerovú, stať sa obeťou afrodiziaka, vymazať pamäť svojej bývalej snúbenici a pripraviť o nevinnosť vlastnú ženu. Bol unavený sám zo seba, ale prijaté rozhodnutie mu prinieslo zvláštnu úľavu: niečo v jeho duši navždy zomrelo, no žiť sa stalo takmer bezbolestným. A tak sa Malfoy usmieval: tenký úsmev sa mu prilepil na tvár, vôbec mu však neprekážal jesť a rozprávať; odrážal pohľady jeho svokry, ktoré ho skúmali s neistotou, svokra, ktorý bol v strehu, a jeho matky, ktorá vyzerala zasnene.

Podliak a zradca – áno, presne tým sa stal. Ale nebolo to nevyhnutné? Ak by bol úprimný, čím iným by ešte mohol byť? Nie, zbabelci nemusia byť nutne klamári: ich sloboda spočíva v tom, že si neklamú sami sebe. A tak sa Malfoy usmieval – svojej novej slobode… s príchuťou Necromortusu*.

Kým Draco udržiaval svoj chladný úsmev, Dominique žiarila ako novo vyrazený galeón – akoby sa znovu narodila –, priťahujúc práve tie pohľady, pred ktorými sa Malfoy ukryl za svojou maskou. Nebola prehnane veselá, ani nepokojná – naopak, bola tichá a mlčanlivá – no jej oči hovorili za ňu. Keď sa pri stole rozprúdila reč o svadobnej ceste, na ktorú mladomanželia doteraz nešli, Dominique sa rozžiarila. Draco vedel, že tajne snívala o ceste do Británie, no keďže tam spolu nemohli ísť, vybrala si Taliansko. On neprotestoval – bolo mu to jedno.

Talianska myšlienka sa stretla s nadšením Narcissy a Blanche: posledná sa pustila do spomienok na vlastnú cestu, Narcissa ju nadšene počúvala, Dominique žiarila šťastím – zdalo sa, že jej je jedno, čo práve počúva –, a Philibert dobromyseľne hladil svoje bujné fúzy. Bol celkovo málovravný, čo Malfoyovi vyhovovalo.

O týždeň neskôr sa Draco a Dominique s troma prestupmi – v Toulouse, Montpellier a Nice – dostali do Florencie, kde sa ubytovali v krásnom hoteli na jednu noc, aby sa ráno vydali trajektom cez Neapol na Sicíliu. Nápad s trajektom bol Dominique – ako väčšina nápadov. Podľa nej to bolo nesmierne romantické: priblížiť sa k starobylému ostrovu po mori, rovnako ako pred tisícročiami.

Draco neprotestoval – nezaujímalo ho, akým spôsobom sa tam dostanú. Túžil sa len natiahnuť na biely piesok, zavrieť oči a na nič nemyslieť, len počúvať šum vĺn, ktoré olizovali pobrežie. V ideálnom prípade – sám. Malfoy zúfalo potreboval samotu, ktorej sa mu za celý uplynulý týždeň nedostalo.

Draco bol v Taliansku dvakrát: prvýkrát v detstve, na pozvanie štvrtého alebo piateho Zabiniho nevlastného otca. Jemu a Blaiseovi bolo desať a celé leto si stavali vzdušné zámky o tom, ako si v budúcom roku podmania Rokfort. Druhá návšteva bola krátka a v podstate náhodná: otec sa narýchlo rozhodol vycestovať do Benátok kvôli nejakému naliehavému obchodu, do ktorého však Draco nebol zasvätený. Z nejakého dôvodu však Lucius uznal za potrebné vziať ho so sebou preč z Británie.

Na mieste Draco dostal príkaz nevystrčiť nos z hotela, pričom mu otec unavene sľúbil, že ho neskôr niekam vezme, a potom sa náhlivo odmiestnil priamo z izby. Draco sa chvíľu bezcieľne ponevieral po izbe, pozorne načúval akýmkoľvek zvukom, vyfajčil cigaretu a chcel premeniť krištáľový popolník na potkana, no včas si to rozmyslel. Aj tak by z neho určite vyšiel priehľadný alebo krištáľový potkan, pomyslel si Draco podráždene – transfigurácia mu jednoducho nikdy nešla tak dobre ako tej humusáčke Grangerovej, a to ho nesmierne rozčuľovalo.

Po pár hodinách sa začal nudiť a vykašľal sa na zákaz. Vyšmykol sa z izby, potichu sa prešmykol chodbou, kde sa koberce s purpurovým vlasom zaborili až po členky, na špičkách prešiel okolo recepcie a vyšiel na ulicu. Ponevieral sa okolo hotela, až nakoniec dorazil na Námestie svätého Marka, kde pozoroval muklovských turistov, ktorí kŕmili holuby priamo z ruky kukuricou kúpenou od prefíkaných pouličných predavačov.

Aj on zatúžil natiahnuť dlaň s drobnými zrnkami, pocítiť jemné klovanie zobákov, počúvať ich hrkútanie, cítiť, ako mu ostré pazúriky poškriabu pokožku cez rukáv habitu... Možno si dokonca posadiť holuba na hlavu, tak ako to robili tí blázniví muklovia – smejúc sa a cvakajúc bleskami svojich mizerných foťákov. Draco vedel, že na muklovských čarofotkách – fotografiách – sa obrazy nehýbu, sú mŕtve. Táto myšlienka ho vrátila do reality a zahanbený vlastnými hlúpymi túžbami sa radšej vrátil do hotela.

Našťastie, otec sa vrátil o polhodinu neskôr a nič sa o jeho výlete nedozvedel. Ešte v ten večer boli späť na panstve a tým jeho zoznámenie s Talianskom skončilo – až do dnešného dňa.

„Draco, pozri!“ Dominique sa mu nadšene zavesila na ruku a poskočila na sedadle. „Delfíny!“

Malfoy sledoval jej nadšený pohľad a skutočne ich zbadal: asi sto metrov od trajektu sa vo vode objavovali a zase mizli lesklé čierne chrbty. Pohľad ho nečakane zaujal.

„Tam! A ešte — pozri, tamto… Tam, tam!“ Dominiqe nadšene zatlieskala, keď sa delfíny priblížili bez akéhokoľvek strachu z veľkej lode. Ostatní pasažieri si tiež malú skupinku všimli – z rôznych strán bolo počuť výkriky a veselý smiech.

„Tancujú!“ vyhlásila Dominique.

„Bláznia sa,“ oponoval Draco.

„Pripravujú pre nás predstavenie,“ zhodli sa nakoniec, a to predstavenie bolo očarujúce.

Keď dorazili do Palerma, nechali si veci v malom hoteli, vypili ovocný kokteil v útulnom bare pod markízou a vybrali sa objavovať mesto.

Hlavné mesto Sicílie bolo plné malebných kostolov a divadiel, nádherných záhrad, takže obaja stratili pojem o čase a neúnavne sa fotili pred červenými kupolami kostola San Cataldo, Normanským palácom, katedrálou, víťazným oblúkom a fontánami…

K večeru, úplne vyčerpaní, sa ocitli v malej čarovnej trattorii, nenápadnej pre náhodného okoloidúceho. Menu sa neobmedzovalo len na pizzu a cestoviny, naopak, bolo prekvapivo rozmanité: Dominique si vybrala biryani a Draco, podľahnúc nostalgii, pečené hovädzie mäso. K jedlu si objednali fľašu Chianti – veď keď sú už na Sicílii, víno predsa musí byť miestne.

Keď s manželkou debatoval o pamiatkach, ktoré si cez deň prezreli, a popíjal trpké, slnkom presiaknuté víno, Malfoy cítil, ako sa pevný ľadový uzol v jeho vnútri pomaly rozväzuje. Mal by som cestovať častejšie, poznamenal si v duchu, keď si zapálil cigaretu – možno by potom život získal nové farby… jeho nový život.

Bolo tak príjemné sedieť tu, v tieni bergamotových stromov, lenivo načúvať ladnej taliančine; a keď privrel oči, mohol si predstaviť, že oproti nemu nesedí Dominique, ale…

Tupá ihla sa mu zabodla priamo do srdca a prinútila ho otvoriť oči – dúhový svet okolo neho v tom momente vybledol. Dominique stíchla a s obavou sledovala, ako sa jeho výraz zmenil: akoby na slnko pritiahli ťažké mraky a v okamihu sa ochladilo.

„Draco? Je… všetko v poriadku?“

Malfoy sa strhol.

„Všetko v poriadku,“ nalial do pohárov zvyšok vína, zavolal čašníka a požiadal o účet.

„A…“ Dominiqe zaváhala. „A čo dezert?“

„Obídeme sa bez dezertu, dobre?“ Malfoy sa na ňu pozrel akoby cez sklo. „Objednáme si zmrzlinu na izbu. Som unavený.“

Dominique si ticho povzdychla a vytiahla z kabelky zrkadielko, len aby sa nemusela pozerať do jeho neprítomne sivých očí.

V hoteli na nich čakal prekvapivý návštevník: keď vošli do izby, na okennej rímse sedela pestrofarebná sova. Dominique ju s úžasom pozorovala, zatiaľ čo Malfoy premýšľal, ako mohol pri plánovaní cesty do Talianska zabudnúť na Zabiniho. Jeho sovu si pamätal dobre – ako vlastne každý slizolinčan z ich ročníka – veď len Blaise Zabini si mohol zaobstarať rohatú sovu.*

Draco jej odviazal z nohy kus pergamenu, strhol elegantnú čiernu stužku so zlatým lemovaním a rozložil list. Keď ho rýchlo prebehol očami, zavrčal.

"Buongiorno, signor Malfoy, sono contento di vederLa alle coste della Sicilia soleggiata, che Merlin la benedica per sempre! Spero che Lei passi bene il tempo…"

Dominique, ktorá stále so záujmom sledovala sovu, k nemu zvedavo vzhliadla. Malfoy priložil k pergamenu prútik a zamrmlal kúzlo – list na okamih ružovo zažiaril, no hneď potemnel.

"…Io vorrei invitare lei e la sua bellissima moglie alla frugale cena che si terra' nel mio podere a Catania…"

Draco trhol plecom a použil iné zaklínadlo – tentoraz pergamen zaprskal a vyšľahol z neho drobný ohňostroj zlatých iskier, ale nakoniec zostal nezmenený.

„Do paroma, ty prekliaty pozér!“ Malfoy nevedel, či sa má hnevať, alebo smiať. Podal list Dominique. „Buď taká dobrá, prelož to...“ Teraz sa na svoju manželku díval vyčkávavo.

Tá očarene vzala pergamen do rúk, opatrne si ho priblížila k očiam a s úsmevom sa začítala do ozdobných riadkov.

„… e'gradito un cenno di adesione…*“

„No, čo tam je?“ spýtal sa Malfoy netrpezlivo.

Dominika nahlas prečítala:

„Vítam vás, senor Malfoy, na pobreží slnečnej Sicílie, nech ju Merlin ochraňuje na veky vekov! Úprimne dúfam, že vkusne trávite čas a vychutnávate si každú minútu — tak, ako sa patrí na požehnanom ostrove. Dovoľujem si vás aj s vašou očarujúcou manželkou pozvať na skromnú večeru v mojom sídle v Katánii…“

„Oj!“ Dominika vykríkla a nadskočila, vytreštená na sovu, ktorá sa zatiaľ nenápadne presunula po stole a ďobla ju do stehna.

„Neboj sa!“ Malfoy pristúpil k stolu a chytil naježeného vtáka za dlhé biele obočie. „Upokoj sa, beštia!“

„Čo sa jej nepáčilo?“ spýtala sa Dominika zmätene, zatiaľ čo si trela uhryznuté miesto.

„Že čítaš list, ktorý je adresovaný mne,“ vysvetlil Draco. „Nevšímaj si ju, vždy bola taká.“

Sova sa schúlila, ostala ticho sedieť a čakala, kým ju Malfoy pustí. Len zľahka cvakala zobákom na znak svojho rozhorčenia.

„No a čo tam je ďalej?“ popohnal ju Draco.

Dominika sa chichotala, obrátila pergamen a prečítala: “… v mojom sídle v Katánii — adresa je uvedená nižšie. Očakávam vás zajtra kedykoľvek, ale bolo by fajn dostať odpoveď s približným časom vášho príchodu. Týmto sa lúčim a teším sa na vás. Blaise Zabini... Ó, je tu ešte postskriptum,“ obrátila pergamen a vybuchla do smiechu: „Malfoy, nechytaj Ambru za obočie!!!“

Draco pretočil oči a pustil sovu, pričom jej pohrozil prstom. Tá na neho zamrkala, zahúkala a s urazeným výrazom sa otočila chrbtom, nervózne šklbajúc potupeným obočím.

Malfoy vzal brko, posadil sa za stôl a na opačnú stranu pergamenu, rovno pod postskriptum, naškrabal krátku odpoveď.

„Póza a zvrátený zmysel pre humor – to je celý Blaise,“ poznamenal smerom k Dominike, keď priväzoval list na nohu urazenej sovy. „Leť, vtáčik, odovzdaj pozdrav pánovi... Doparoma s tebou!“ - na rozlúčku ho stihla ďobnúť do prsta. Draco sa pozrel na Dominiku a obaja vybuchli smiechom.

****

* Nekromortus alebo Mŕtva voda – tento elixír je schopný zabiť nemŕtveho, ducha a dokonca aj toho, kto objavil nesmrteľnosť (podľa Receptúry elixírov Zakázanej sekcie na herbalogya.ru).

* Dialóg o delfínoch bol autorkou takmer doslovne prevzatý z 31. kapitoly románu Alexandry Ripley „Scarlett“ – najväčšej fanfiction všetkých čias :))

* Biryani – vynikajúce jedlo indickej kuchyne z ryže, pripravenej spolu s mäsom alebo zeleninou.

* Rohatá sova – Lophostrix cristata je stredne veľká sova, ktorej charakteristickým znakom je jej zapamätateľný vzhľad: má výrazné biele široké „obočie“, ktoré smeruje k dlhým „uškám“, tiež bielej farby.

Rekapitulácia po kapitolách:

Kapitola 1. Jej dievčatko

Narodenie Kiry

marec 2000

Kapitola 2. Kráľovský šport

Malfoy vo Francúzsku

leto 1999

Vinice, lovecká sezóna, stretnutie s Astóriou

november 1999

Kapitola 3. Priateľka

Kira má pol roka, Manor

september 2000

Astoria a Draco – spolu

november 1999

Kapitola 4. Sloboda s príchuťou Nekromortusu.

Dominique a Draco, cesta na Sicíliu, stretnutie so Zabinim

koniec novembra – začiatok decembra 1999

Časová os (hviezdičky nás ešte len čakajú):

Leto 1999:

Draco odchádza do Francúzska; Hermiona zistí, že je tehotná; Ron sa dozvie o Hermione a Dracovi

August – november 1999:

Draco sa v kaštieli Églantier učí vinohradníctvu, zúčastňuje sa lovu; stretáva Astóriu

Koniec novembra 1999:

Draco a Dominique odchádzajú na Sicíliu na oneskorenú svadobnú cestu; stretnutie s Blaisom Zabinim

Koniec novembra 1999:

****

December 1999:

****

Január 2000:

****

Marec 2000:

****

na Malfoy Manore sa Hermione narodí Kira;

****

Apríl 2000:

****

Apríl – november 2000:

****

August 2000:

Harry a Luna sa stávajú krstnými rodičmi Kiry

September 2000:

V Malfoy Manore oslavujú Kirine polročné narodeniny

atď.