Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 3. Priateľka

Toľko rokov, odkedy som videl tvoju tvár
Naplnila si moje srdce
Je v ňom prázdne miesto
Kde si kedysi bývala ty
— Gary Moore Still Got The Blues For You

Zo všetkého najmenej by očakával, že v Zdochnutej ustrici na Rue Farfela stretne Astóriu Zabiniovú, rodenú Greengrassovú, svoju bývalú snúbenicu — a predsa to bola ona. Ohromený na ňu upieral taký prenikavý pohľad, že si to Astória všimla a otočila sa k nemu. Jej tenké obočie sa prekvapene nadvihlo a do Malfoya sa zabodli známe oči: očividne bola rovnako prekvapená ako on. Draco vstal, vzal svoj pohár a pomaly prešiel k jej stolu.

„Ahoj,“ Malfoy sa otázne pozrel na voľnú stoličku. „Smiem?“
Astória bez slov prikývla, nespúšťajúc z neho oči, a on si sadol, položiac pred seba pohár.
„Čo ťa sem priviedlo — a samu?“

****

Malá Kira rástla ako z vody. V septembri sa s Lunou a Harrym stali krstnými rodičmi, a prvé malé jubileum — pol roka — oslávili v úzkom, ale srdečnom kruhu: Harry, Ginny, Luna a Hermiona. A, samozrejme, hlavná oslávenkyňa. Harry premenil taburetku na hrubú, pruhovanú deku — v provokatívnej červeno-žltej farbe; Hermiona sa uškrnula a okolo rozprestrela ľahké ochranné kúzla, aby mohli nechať Kiru voľne loziť.

V šiestich mesiacoch sa mohla pochváliť už štyrmi zubmi: Harry ju za ne podpichoval, raz ako zajačika, raz ako bobra, za čo si od Ginny vyslúžil pokarhanie. Téma „zubov“ však vždy spôsobovala všeobecnú zábavu — našťastie, Kirine zúbky rástli bez problémov. Hermiona to pripisovala genialite svojej dcéry, ostatní sa už nesnažili odporovať.

Oscar, ako vždy, bezradne narážal ňufákom do ochranného kúzla, raz z jednej strany, raz z druhej, nechápajúc: prečo sa opäť nemôže dostať k svojej malej kamarátke, keď je priamo pred ním, chechce sa a máva rúčkami?

„Počkaj, tulák, čoskoro začne behať, a potom si chráň chvost,“ varoval Harry a načiahol sa, aby psa poškrabkal za ušami. Oscar sa jemne uhol, prešmykol sa na stranu a usadil sa Hermione pri nohách, nespúšťajúc Harryho z očí.

„No, ešte má asi pol roka pokojného života,“ poznamenala Hermiona s úsmevom. „A ty tiež. Ale potom nezabudni, budeš musieť skladať účty za tie zajačiky, aj za bobríkov…“

„Nejako sa dohodneme.“ Harry na Kiru sprisahanecky žmurkol: sklá okuliarov sa zaleskli v odraze slnečného lúča a krstná dcéra naň fascinovane uprela pohľad. „Keď zistí, čo dostane na prvé narodeniny, odpustí mi oboje.“

„Hm, uvidíme,“ spokojne sa natiahla Hermiona. „Ale pamätaj: len tak ľahko ju neoklameš.“ Nadšene dodala: „Už vie, ako sa volá! Pozerajte...“ Nežne zavolala: „Kira!“ Malá sa zarazila, vypleštila okrúhle očká na Hermionu a potom sa zrazu od ucha k uchu usmiala a zabľabotala, pričom pustila slinu. Vyvolala tým všeobecné nadšenie a potlesk.

„No teda, takémuto úspechu by závideli aj Veštkyne“, vykríkla Ginny, zdvihla Kiru a usadila si ju na kolená.

„Len počkajte, toto bude najmúdrejšie dievčatko na svete,“ sľúbila Hermiona a s láskou sa zahľadela na dcéru, ktorá sa už sústredene držala Ginnyiných dlhých vlasov.

„A aj najkrajšie,“ dodala Luna, zamyslene sledujúc, ako sa Ginny so smiechom snaží presvedčiť Kiru, aby jej pustila vlasy výmenou za očarovanú striebornú hrkálku, ktorú domáci škriatkovia vylovili z neznámych hlbín manoru.

Obľúbená hračka pána Draca, spomenula si Hermiona na Tobyho slová. Len za tú bola Kira ochotná vymeniť ulovené trofeje, či už šlo o niečie vlasy, Harryho okuliare alebo Lunine korálky...

****

Astóriino chaotické rozprávanie o nevydarenom manželstve s Blaisom sa pretiahlo až do tmy. Malfoy takmer nehovoril — nebolo to potrebné, — zato pozorne počúval a postupne dochádzal k záveru, že samotný Merlin ho ochránil pred sobášom s Greengrassovou.

Keď sa už dávno prehupla polnoc, Draco si uvedomil, že je odsúdený dopraviť poriadne podguráženú Astóriu domov. Tá, prekvapivo, ochotne súhlasila, že opustí hlučnú a zadymenú „Ustricu“, no kategoricky odmietla premiestniť sa priamo domov. Nechcel v krčme spôsobovať scénu, a tak zaplatil, zaťal zuby, keď zachytil slizký úškrn barmana, a s nemalou námahou vyviedol tackajúcu sa Astóriu na ulicu. Na čerstvom vzduchu sa zdala byť triezvejšia: aspoň dokázala celkom jasne vysloviť adresu hotela, kde chcela prenocovať.

Draca znepokojilo, že izba už bola vopred rezervovaná, no nemohol ju len tak nechať pred dverami pochybného hotela v nebezpečnej štvrti — a, na jeho nemalé prekvapenie, situácia presne tak vyzerala.

Izba naplnila jeho pochmúrne očakávania: malá komôrka s drobnou kúpeľňou a oknom do tmavého dvora; obrovská posteľ, ktorá zabrala takmer celý priestor; vyšúchaný koberec s nevkusnými, kedysi žiarivými ružami; rozsušená skriňa v kúte a krb s odštiepenou policou — ako keby do nej niekto hádzal niečo ťažké, napríklad fľaše... pravdepodobne presne to sa stalo.

Do takýchto izieb si obchodníci strednej triedy vodia lacné dievčatá... alebo bohaté mladé dámy — tajných milencov, aby si nepoškvrnili povesť.

Astória Draca opäť prekvapila: akoby sa prebrala, premenila opotrebovanú prikrývku a vyprané obliečky na posteli na jemný červený satén, ošarpaný koberec sa zmenil na bielu vlčiu kožušinu a v krbe vzbĺkol oheň.

Draco uznanlivo zapískal a Astória hrdo zdvihla bradu v štýle poznáme svojich.

„Dáme si niečo?“ navrhla a keď uvidela Malfoyov udivený výraz, dodala: „Na staré priateľstvo a minulé časy!“

S tým posledným Draco súhlasil, no pri „starom priateľstve“ mal chuť namietať. Neurobil to — iba si povzdychol a posadil sa na kožušinu pred krbom. Cítil sa unavený.

Astória odlevitovala z parapetu strieborný podnos s fľašou Silver Ashwinder a dvoma pohármi, doteraz ukrytý za ošarpanou záclonou.

Rezervovaná izba, víno, poháre — Malfoyovi to bolo zrazu jasné: niekto ho tu čakal, no jeho zvyčajne spoľahlivá intuícia ho dnes z nejakého dôvodu sklamala. Pasca sa mu nezdala nebezpečná a Astória nevyzerala byť zákerná. Oheň v krbe hrial a upokojoval... a Draco podľahol ilúzii slobody, ktorú mu táto kúzlami prikrášlená diera nezmyselne dávala.

Víno jemne otupovalo myseľ, obklopilo ho závojom podivných myšlienok: táto úbohá izba, ktorú Astória zmenila na niečo zdanlivo lepšie, mu pripomínala jeho vlastnú dušu...

Navonok všetko krásne a správne — na prvý, nie príliš pozorný pohľad. V polotieni, pod saténom a kožušinami. Ale keď oškrabete pozlátko, keď zažnete Lumos Maxima, vypláva na povrch škaredé, poškrabané, moľami prežraté jadro.

Teplá ruka mu jemne vkĺzla na šiju a spočinula na pleci: Astória sa k nemu pritúlila, usadila sa vedľa na kožušine. Draco sa strhol a narovnal.

„Vieš, Astória, už je neskoro a mal by som…“

„Nemal by si nič,“ zamrmlala, „zostaň.“

„Nie, priateľka, prepáč, ale musím ísť...“ povedal Draco jemne, ale rozhodne a dotkol sa jej ruky. Astória mu vytrhla dlaň z prstov.

„Ale prečo?! Prečo, Draco?“ prebodávala ho pohľadom, jej oči pripomínali dve tmavé hrozná, hruď sa jej prudko dvíhala a klesala. Malfoy si povzdychol, zlostil sa na seba, že sem vôbec prišiel.

„Pochop, priateľka...“

„Nie som tvoja priateľka, Malfoy, a neoslovuj ma tak,“ Astória varovne pokrútila hlavou. „Mohla som sa stať tvojou ženou...“

„Ale stala si sa ženou Zabiniho,“ prerušil ju Draco a chystal sa vstať, no Astória ho prudko sotila späť.

„Vždy som chcela len teba, Malfoy!“ vykríkla, vyskočila na nohy, jej oči horeli na bledom tvári. “Len teba! Chápeš to, ty necitlivá beštia?!“

Malfoy bleskovo vyskočil a pevne ju chytil za ramená. „Nemyslím si, že by si so mnou mala takto hovoriť,“ precedil cez zuby a zatriasol ňou, ale ona sa nečakane silno vytrhla a vyhŕkla: „Tvoj otec, Draco, tvoj otec, prekliaty nech je! Všetko mohlo byť inak!“ nevšímala si, ako mu stuhla sánka a tvár zbledla od zlosti. Zúrivo skríkla: „Zničil ti život, zničil môj život! Všetko sa zrútilo — a ty teraz choď do čerta, skap, zhor v pekle, nechcem ťa vidieť! Nech si prekliaty, Malfoy, nech si...“

Draco sa k nej vrhol, surovo jej omotal dlhé vlasy okolo päste a prudko trhol k sebe — tak, že sa neudržala na nohách a padla na kolená.

„Ty...“ zasyčal jej do ucha, keď sa ocitol za jej chrbtom a pevne ju k sebe pritisol. „Ako sa opovažuješ, ty štetka, hovoriť o mojom otcovi?!“

Astória sa pokúsila vymaniť, ale Draco jej opäť potiahol vlasy, donútil ju zakloniť hlavu dozadu. Vykríkla od bolesti a priamo nad sebou uvidela jeho rozšírené zreničky, ktoré pohltili celé oči – zmocnila sa jej desivá nevoľnosť.

„Pusti ma,“ zachrapčala, slabo sebou mykla. Ostrá bolesť jej preťala vykrútený krk a Astória zastonala.

„Bolí?“ Malfoy hovoril takmer šepky, ale jeho hlas ju bil do uší, jeho dych pálil jej holé hrdlo. Na okamih si pomyslela, že sa jej zahryzne do krku, roztrhá ho zubami a bude jej krv hltavo piť až do poslednej kvapky, až do posledného dychu, a ona zomrie — a nik sa to nikdy nedozvie...

„Áno!“ vykríkla z celej sily, no jej hlas vyšiel len ako žalostný chrapot. „Bolí to, bolí, pusť ma!...“

„Tak to má byť,“ jeho pery sa jej takmer dotýkali na krku, pokožka jej horela pod jeho dychom. „Som necitlivá beštia, áno, a ty si malá falošná sviňa, mohol by som ťa jednoducho zaškrtiť bez použitia mágie a bolo by to spravodlivé.“ Jeho hlas bol tichý a nepríjemne jasný.

Astória stuhla, bála sa čo i len pohnúť. Jeho slová ju rozpálili do žerava.

„Draco... prosím...“ vzlykla, ani si neuvedomila, že jej po tvári stekajú slzy.

„Čo — Draco, prosím?“ zopakoval posmešne, trochu silnejšie potiahol jej vlasy. Pálila ju pokožka na hlave, ale nevšímala si to — celé telo jej horelo.

„Prosím...“ zašepkala a upierala naňho rozžiarené oči. „Neubližuj mi... neubližuj mi.“

Malfoy na okamih stuhol, skúmal jej tvár, a potom hlasno vydýchol.

„Nestojíš za ubližovanie,“ odsekol a pustil jej vlasy, ktoré sa jej zviezli na ramená ako strapatá záclona. „Nestojíš ani za tie slová, ktoré si práve počula.“

Znechutene od nej odstúpil, vstal a oprášil si kolená. Astória si trasúcou sa rukou odhrnula pramene z tváre a zdola sa naňho pozrela.

Stál nad ňou, strčil si ruky do vreciek a mlčky si ju premeriaval – akoby to nebol on, kto ju pred chvíľou takmer zadusil. Bol taký vzdialený, taký nepreniknuteľný.

Zúfalo si želala, aby hneď teraz odišiel. A zároveň sa strašne bála, že to urobí.

„Neodchádzaj,“ zašepkala bezhlasne perami.

„Nikdy,“ konečne prehovoril rovnako ticho a zreteľne, takmer po slabikách. „Nikdy nehovor o mojom otcovi. Vtedy si nič nevedela a ani teraz nič nechápeš.“

Astória mlčky prehĺtala slzy, ruky jej bezvládne spočívali na kolenách.

„Pamätáš si...“ odmlčala sa, snažila sa potlačiť chvenie v hlase. „Pamätáš si... naše zasnúbenie? Bol si taký krásny... vo svojom zamatovom habite. A tvoj otec,“ Draco varovne zdvihol ruku, ale Astória si to nevšímala, „tvoj otec povedal, že sme nádherný pár. A ja...“ jej hlas sa zachvel a ona si pritisla dlaň k perám, zavrela oči.

„Astória,“ oslovil ju Draco, ale ona pokrútila hlavou a hlasno sa nadýchla.

„Vtedy som si zrazu pomyslela: keď sa vezmeme, narodí sa nám syn a ja… Vymyslela som mu meno: Scorpius. Bol by podobný tebe...“ stratila všetky sily, zaborila si tvár do dlaní a bezhlasne sa rozplakala. Malfoya zasiahlo jej nekonečné zúfalstvo. Bez jediného zvuku prešiel po koberci a kľakol si vedľa nej.

„Ššš, upokoj sa,“ opatrne, ale pevne jej odtiahol mokré ruky z tváre. „Pozri sa na mňa,“ Draco sa zahľadel do jej začervenaných očí plných sĺz: dlhé mihalnice sa zlepili do tmavých šípov, obviňujúco namierených na neho. „Všetko sa nevyvinulo tak, ako sme chceli, „prešiel jej prstami po lícach, zotierajúc slzy. „Všetko sa odohralo inak, ale aj to je náš život. Proste to prijmi, vzchop sa a ži tak, ako vieš. Zvládneš to,“ Malfoy jej jemne nadvihol bradu a prinútil ju pozrieť sa naňho. „Veríš mi?“

„Vždy som bola len tvoja, Draco,“ zašepkala Astória a pokrútila hlavou, „len tvoja. On to vedel, vždy to vedel, preto odišiel,“ jej šepot zoslabol a znova zavrela oči – tak odovzdane, tak rezignovane, až Malfoyovi stuhlo srdce. Aké zvrátené hobby – privádzať zamilované ženy k zúfalstvu, prebleslo mu hlavou, v spánkoch mu zabúšilo a prsty sa mu zachveli. Pomaly, akoby vo sne, objal Astóriu a pohladil ju po vlasoch. Koberec pod kolenami, plačúce tmavovlasé dievča... plačúce kvôli nemu. Toto tu už bolo, Merlin...

Zostala v jeho živote vôbec nejaká žena, ktorú nezranil, nezradil, nesklamal? Áno... bola jedna: vedela, že je tu, vo Francúzsku; že je ženatý – a s kým; dokonca mu poslala sovu s pozvaním na stretnutie. Ale Astóriu stretol skôr, než stihol navštíviť starú priateľku...

Horúce pery sa náhle pritlačili k jeho krku a Draco zalapal po dychu od prekvapenia, pokúsil sa odtiahnuť, ale zatočila sa mu hlava a oblial ho horúčkovitý žiar. Dopekla, koľko toho vypil – veď to nebolo až tak veľa... Ale myšlienky sa mu poplietli, čas a priestor sa rozmazali v neurčitých škvrnách, zostal len jediný bod reality – priamo pred ním, v jeho rukách: pružné telo, horúce pery, prerývaný šepot.

Posledné výkriky dohasínajúceho vedomia – že to nie sú tie správne vlasy, nie tie ruky, nie tie pery – Draco už nepočul, keď strhával hodvábny závoj z vytúženého tela; lámal ho a otáčal tak, ako po tom vášnivo a bolestne túžil; dravo sa vrhal do skrytej hĺbky, ktorá sa mu ochotne otvárala. Smäd, bolestný hlad, pálčivá túžba vybuchovali na povrch a on im nedokázal vzdorovať – a načo by aj?

Bola tu: s ním, pod ním, všade okolo neho – jeho sen, jeho tajomstvo, jeho láska. Ako sa sem dostala a kde vlastne „tu“ je – na tom vôbec nezáležalo. Dôležité boli len tieto okamihy; dotyky; roztrasené, horúce dýchanie – zdieľané medzi nimi dvoma; a tichý vzlyk, chrapľavý ston...

„Hermiona...“ vydýchol Malfoy, takmer strácajúc vedomie.

„Draco...“ zaznel zvnútra hlas – taký známy, nežný... prečo zvnútra?.

Ešte stále lapajúc po dychu, Draco pocítil ľadový prievan, ktorý mu prebehol po chrbtici: od kostrče cez chrbát, šiju a vyššie – tam, kde sa ešte dnes ráno nachádzal jeho mozog. Ale už bolo neskoro: napriek zúfalému úsiliu udržať sa v realite sa prepadol do tmy a stratil vedomie.

Malfoy nemal v živote rád mnoho vecí, ale najmä neznášal prebúdzať sa na neznámych miestach. A už vôbec nie v lacnom hoteli v cudzej krajine. A ak je vedľa ešte aj cudzia žena... Čo to... je v nejakom nevestinci?

Nadvihol sa na lakťoch, no hneď nato znova padol na vankúš: hlava mu trešťala, akoby včera vypil celú fľašu ohnivej whisky, a nie len pár pohárov vína na stretnutie. Ach, to stretnutie, no jasné!

Zatínajúc zuby sa znova posadil a zaostril pohľad na ženu ležiacu vedľa neho. Merlinova matka, Astória Greengrassová — zatiaľ čo jasné spomienky v jeho pobolievajúcej hlave kričali o... Grangerovej.

Teraz už ale Draco nemohol ignorovať dotieravé otázky: prečo, ako a ako je to možné? Logika sa zapla. Takže tak, drahá priateľka... „bezcitná beštia“, „pamätáš si naše zasnúbenie“, „vymyslela som meno pre syna“... Veľmi dojemné. A ešte aj podstrčiť mu afrodiziakum— a to dosť silné— obzvlášť „jemné“ riešenie: bravo, Astória!

Malfoy, zúriac, si pridržiaval hlavu a bezhlučne vstal z postele. Zamkol sa v kúpeľni. Keď sa o štvrť hodiny vrátil— úplne oblečený, upravený a svieži, až na prehnanú bledosť— stretol sa s podozrievavým pohľadom: Astória sa prebudila a nervózne si krútila pramene vlasov medzi prstami.

Draco jej mlčky venoval dlhý pohľad, donútiac ju prehovoriť prvú.

„Hermiona, hej?“ prižmúrila oči a skúmavo si ho premeriavala pohľadom plným žiarlivosti.

„Afrodiziakum, hej?“ vyceril zuby Malfoy a nespúšťal ju z očí. A spresnil: „Zakázané. Z Farfelu.“

Astória sčervenela, zahryzla si do pery a vyhŕkla: „Nedokázateľné!“

Malfoy nadvihol obočie.

„Naozaj?“

„Tu si nikto!“ zasyčala Astória a naklonila sa dopredu ako kobra pred útokom. „Myslíš si, že neviem, že ťa vykopli z krajiny ako túlavého psa?“

Draco sa uškrnul takmer pobavene.

„A ďalšie novinky ti unikli, však? Príliš nedočkavo si sa vrhla do alkoholického oparu?“

Astória ešte viac očervenela a vyprskla: „Do toho ťa nič nie je, Malfoy, absolútne nič! Ty—“

„To by stačilo, drahá,“ prerušil ju Draco chladne. „Tvoja spoločnosť ma už unavuje. Odchádzam.“

Urobil pár krokov k dverám a obzrel sa cez plece s pobaveným úškrnom.

„Vždy konáš unáhlene, Astória. Keby si bola trochu trpezlivejšia, zistila by si bez akéhokoľvek úsilia, že som teraz tak trochu ženatý. A celkom šťastne. Takže tvoje unáhlené vyhlásenie ‘si nikto’ už nemá platnosť.“

S uspokojením sledoval, ako Astória zbledla. Hľadela na neho ako na prízrak— nebezpečný a pomstychtivý. Bola porazená a zmätená, no napriek tomu ho čoraz viac iritovala. A okrem toho, čas sa blížil k pol piatej ráno a on sa potreboval vrátiť do château tak, aby nik netušil, kde strávil noc.

Dominique ho netrápila— tú upokojí raz-dva. Jeho žena mu stále bezvýhradne verila. Aspoň navonok. A tie tiene v jej zmätenej duši? Tie ho nezaujímali.

Malfoy už siahal po kľučke, keď sa Astória v zúfalom pokuse zastaviť ho zlostne zasyčala:

„A Hermiona s tou tvojou ‘šťastnou’ ženou asi budú najlepšie kamarátky, čo?“

Malfoy vybuchol.

„Obliviate!“ zrúkol a otočil sa, vrhnúc zaklínadlo takmer naslepo.

Astória zamrzla, jej pohľad sa na chvíľu rozostril, než sa znovu sústredil na neho.

S obrovským úsilím ovládol svoj výraz a pozrel sa na ňu starostlivo.

„Naozaj sa cítiš dobre, drahá?“

„Ja?..“ Astória sa bezradne rozhliadla. „Aah... Čo sa to tu...“

„Naozaj ti je lepšie?“ Malfoy sa naklonil bližšie a tváril sa ešte znepokojenejšie.

„Mne bolo zle?“ zamračila sa a prehrabla si strapaté vlasy. „Zdá sa, že áno...“

„Zdá sa, že ‘Elfské Polnočné’ pre teba nie je to pravé, zlatko,“ povedal Draco karhajúco. „Úplne si ma vyčerpala. Dúfam, že sa hanbíš.“

Venoval jej pobavený úsmev a Astória opäť sčervenela.

„Merlin, prepáč, Draco. Zvyčajne sa mi toto nestáva... A ty si ma sem priviedol a... a ja som omdlela?“

Pozrela sa na neho podozrievavo, no Malfoy si nasadil masku ohrdnutého džentlmena.

„Nikdy by som nezneužil slabosť opitej dámy, Astória, takže sa nemusíš obávať o svoju česť.“

Tá veta ho sama o sebe pobavila, no zachoval kamennú tvár. Za posledných 24 hodín bol už dosť veľký idiot.

Astória sa na neho pozrela utrápene.

„Nič si nepamätám... Hanbím sa.“

„No tak, na to sú predsa starí priatelia.“ Draco ju potľapkal po pleci. „Daj mi vedieť, že si v poriadku, dobre?“

Astória ho zrazu schmatla za rukáv.

„A... a kedy sa zase uvidíme?!“

Draco sa naoko zamyslel, opatrne sa vymanil z jej chudých prstov a usmial sa.

„Možno ma prídeš navštíviť?“

Nechal medzi nimi krátku pauzu a potom vystrelil poslednú ranu:

„Moja žena sa rada zoznámi s mojou priateľkou z detstva.“

A venoval jej žiarivý úsmev.

Astória zbledla ako plátno.

„Že-žena?“ vykoktala, schúlila sa, akoby dostala facku, a Draco nadvihol obočie.

„Ani toto si nepamätáš?“ Pokrútil hlavou. „Hovorím ti, drahá— prestaň s pitím. Robím si starosti... Možno potrebuješ lekársku pomoc?“

Astória divo pokrútila hlavou a odvrátila sa.

„Nie... nie, Draco, som v poriadku.“

„Okej, tak sa drž. A ak niečo potrebuješ, daj mi vedieť.“

Bez čakania na odpoveď jej rozstrapatil vlasy („Nie tie...!“) a konečne opustil tú prekliatu izbu.

Zabuchnutím dverí nechal za sebou nielen túto šialenú noc, ale aj Astóriu Greengrassovú “Zabiniovú“ a “znovu“ Greengrassovú.

Draco úprimne dúfal, že navždy.

****

Ashwinder (angl.) — Popolplaz, Popelec; magické stvorenie zrodené z popola čarovného ohňa, ktorý zostal bez dozoru: tenký, bledosivý had so žiariacimi očami, ktoré vyzerajú ako rozpálený kov. Zmrazené vajcia majú veľkú hodnotu a môžu byť použité na prípravu Elixíru lásky, a ak sa takéto vajce zje celé, môže vyliečiť horúčku.

Rekapitulácia po kapitolách:

Kapitola 1. Jej dievčatko

Narodenie Kiry
marec 2000

Kapitola 2. Kráľovský šport

Malfoy vo Francúzsku
leto 1999

Vinice, lovecká sezóna, stretnutie s Astóriou
november 1999

Kapitola 3. Priateľka

Kira má pol roka, Manor
september 2000

Astória a Draco – spolu
november 1999

Časová os (konečne som to vymyslela, to čo ešte nebolo, hviezdičkujem – omyl možný):

Leto 1999:
Draco odchádza do Francúzska; Hermiona zistí, že je tehotná; Ron sa dozvie o Hermione a Dracovi

August – november 1999:
Draco sa v kaštieli Églantier učí vinohradníctvu, zúčastňuje sa lovu; stretáva Astóriu

Koniec novembra 1999:
****

Koniec novembra 1999:
****

December 1999:
****

Január 2000:
****

Marec 2000:
****

na Malfoy Manore sa Hermione narodí Kira;

****

Apríl 2000:
****

Apríl – november 2000:
****

August 2000:
Harry a Luna sa stávajú krstnými rodičmi Kiry

September 2000:
V Malfoy Manore oslavujú Kirine polročné narodeniny

atď.