Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 2. Šport kráľov

Vieš – nikdy nezabudneme
Hry, ktoré hrajú ľudia.
Nakoniec nás dostihli
Ľudia, ktorí hrajú hry.

Hostia z budúcnosti – „Igry“

Vôbec netušil, že mu Británia bude tak veľmi chýbať – so svojimi dvesto daždivými dňami v roku. Mierne slnečné podnebie Jurançonu ho dráždilo. Pravdupovediac, vo Francúzsku ho iritovalo takmer všetko – počnúc vlastnou manželkou a končiac viničom. Všemohúci Merlin!... Hrozno zaplnilo jeho dni a – čiastočne – aj noci: prvé mesiace sa Malfoyovi snívali nekonečné rady kučeravých viničných výhonkov pod spaľujúcim slnkom. Slnko, more a hrozno. Grangerovej by sa tu páčilo. Nevedel prečo, ale jednoducho si to tak pomyslel – že Hermiona, s jej zlatistou pokožkou, teplými hnedými očami a jej temperamentom, by sa chcela ubytovať v tomto večnom lete.

„Zlatistá pokožka... teplé oči...“ Malfoy sa zamračil nad vlastnými myšlienkami. „Povedz radšej – čokoládové. A orieškové kučery!“ striaslo ho a odfrkol si. Hlúposť. Draco nikdy neobľuboval takéto prívlastky – a Hermionu nikdy nečastoval podobnými komplimentmi. Dával prednosť presným definíciám a radšej nazýval veci pravými menami. Napriek tomu ho vlastné sebaklamy, ktoré vnútorne vypiloval takmer na úroveň sofistikovanej filozofie, nijako netrápili.

Dnes sa však sám pred sebou pretvarovať nechcel. Akúkoľvek farbu tie Grangerovej oči mali – či už čokoládovú, čajovú, kávovú alebo farbu whisky – chýbali mu. Zúfalo, beznádejne. Jedinou útechou mu boli prekliate vinice. Od rána do večera, od prvých dní života na zámku, si poctivo osvojoval vedomosti o vinohradníctve pod starostlivým vedením svojho novopečeného svokra.

Pamätal si to jasne – deň, keď prišiel do Francúzska. Už naňho čakali: Narcissa v novej elegantnej modrej róbe, ladiacej s jej očami, a útla dievčina s krátkym zostrihom – svetlé vlasy odhaľovali jej štíhly krk. To v Malfoyovi okamžite vyvolalo podráždenie. V kruhu čarodejníc a čarodejníkov, najmä čistokrvných, si zvykol na dlhé vlasy – veď predsa bolo známe, že ich odstrihnutie znamená dobrovoľnú stratu časti vlastnej sily. Dokonca aj módna ikona Pansy Parkinson sa od piateho ročníka rozlúčila so svojím obľúbeným bobom a nechala si narásť vlasy. A muselo sa uznať, že jej to pristalo – Draco rád nechával skĺznuť medzi prstami tie hladké, lakovo čierne pramene, ktoré Pansy nosila vždy rozpustené. No a táto tu – akoby jej vlasy strihali podľa náhodného vzoru, ako nejakému psovi. Aj keď, keď sa nad tým zamyslí... Načo by už len motákovi boli dlhé vlasy? O akej sile by to mohla byť reč? Nech si ich strihá, ako chce. Odfrkol si popod nos, kývol Narcisse na pozdrav a pohol sa preč od terminálu, odháňajúc myšlienky na Hermionine husté kučery. Stále cítil teplo jej rúk na svojom krku a vôňu jej parfumu.

„Ako sa máš, drahý?“ Narcissa ho objala, pobozkala na obe líca a nežne ho otočila k svojej spoločníčke, ktorá mlčky stála o pár krokov ďalej. Známe oči ho dychtivo premeriavali, akoby chceli získať každý detail jeho tváre – mal chuť prejsť si po nej rukou, akoby sa chcel zbaviť dotieravého hmyzu.

„Dominique,“ vylúdil Draco zdvorilé oslovenie, zmobilizoval všetko sebaovládanie a prinútil sa k miernemu úsmevu.

„Draco...“ vydýchla Dominique, neschopná odtrhnúť od neho pohľad, pričom jej tvár zaliala horúčava. Malfoy si len v duchu povzdychol, no navonok si zachoval dokonalý pokoj – vôbec to nebolo ťažké. Atmosféra medzinárodnej letaxovej siete naňho mala zvláštny účinok, akoby otupovala jeho pocity, ponechávajúc len tie neškodné: podráždenie, únavu... úľavu. Zvláštnu úľavu – z toho, že dnes už nebude musieť nič riešiť. Že sa nebude musieť jemne, ale vytrvalo odtrhávať od rúk, ktoré ho v zúfalej nádeji kŕčovito zvierali – odtrhávať sa s bolesťou, zanechávajúc v nich kus vlastnej duše. Nie, dnes sa len nechá odviesť na pokojné a krásne miesto, kde ho tak očakávali, a pokúsi sa zaspať, vyhovoriac sa na únavu a roztrasené nervy. Možno sa mu to aj podarí – kým bude pôsobiť táto zvláštna anestézia. O tom, čo bude musieť riešiť zajtra, Draco premýšľať odmietal.

****

„Chéri! Kde si, miláčik?“

Dopekla. Patrili jej takmer všetky jeho noci, rána a dni – aspoň večery si chcel nechať pre seba. Aj tak tu všetci chceli niečo, čo nemohli dostať. Dominique zúfalo túžila vlastniť nielen jeho telo a priezvisko, ale aj jeho dušu a myšlienky. Narcissa snívala o ďalšom Malfoyovi. Philibert dúfal, že bude mať komu odovzdať rodinný podnik. Blanche... Svokru Malfoy považoval za záhadnú bytosť. Jeho falošnú srdečnosť voči jej dcére prehliadla okamžite, no nijako to nedala najavo. Draco pociťoval neurčité, ale vytrvalé znepokojenie – akoby ho neustále sledovali. Vlastne – presne to sa dialo. Zaujímalo ho, ako sa podarilo zosnulému Luciusovi dohodnúť s de Chantalovcami tento absurdný sobáš, aké slová a argumenty použil jeho vyjednávaním ostrieľaný otec. Samozrejme, istá výhoda pre rodinu nevesty bola zjavná: de Chantalovci získali pre svoju rozmaznávanú dcéru obľúbenú a predtým nedosiahnuteľnú hračku. Ani Malfoy na tom nebol zle – spojením s jednou z najváženejších a vojnou nepoškvrnených európskych rodín získal značnú prestíž. Ale čo chcel samotný Draco, po čom túžilo jeho srdce... srdce nemá miesto v obchodoch, neuzatvára dohody, neráta ťahy na roky dopredu. Srdcia len opatrujú črepiny minulosti, ostré a bolestivé; pestujú nenaplnené sny a – dúfajú, napriek všetkému. Hlúpo a bezdôvodne, no vedome. A Draco – v hĺbke svojej duše, bezpečne skrytej pred zvedavými pohľadmi – dúfal.

„Som tu, drahá,“ vložil do hlasu požadovanú dávku tepla a nasadil si úsmev dokonalého manžela. „Drahá“ – akoby boli manželmi už dvadsať rokov. Draco sa zachvel a napäl sa – kroky už bolo počuť veľmi blízko.

Svadbu usporiadali mesiac po Dracovom príchode do Francúzska. Samozrejme, vzhľadom na postavenie rodiny, stáročné tradície a zvyky bolo času na riadnu prípravu málo - najmä keď Dominique požiadal o ruku už týždeň po príchode. Na druhej strane, dohody medzi Luciusom a de Chantalovcami trvali mnoho mesiacov... a nikto ani neplánoval honosné oslavy so stovkami hostí.

Na Malfoyovo prekvapenie Dominique nebola hlupaňa, a hoci nevedel, v akej podobe jej oznámili rozhodnutie o svadbe, nerobila si ilúzie o jeho citoch, čo mu uľahčovalo život. Jej neúspešný pokus o samovraždu a súčasný pokojný rozum sa k sebe veľmi nehodili, ale Draco sa rozhodol nezaťažovať sa úvahami o tom. Jeho nie príliš vášnivú žiadosť o ruku Dominique prijala s milou pokorou - ako dobrú, ale dlho očakávanú správu, ktorá sa zdržala na ceste.

De Chantalovci a Malfoyovci oslávili udalosť v päťčlennej zostave—pri tichej rodinnej večeri pri sviečkach. Potom Dominique odviedla Draca na prechádzku po tých istých cestičkách, kde sa kedysi túlali ako deti. Celý uplynulý týždeň tam chodili, rozprávajúc sa o ničom, presnejšie - rozprávala Dominique, Malfoy sa obmedzoval na jednoslovné odpovede a citoslovcia. Zdalo sa, že jeho budúcej manželke to nijako neprekáža, no on sám sa cítil... čudne. Vďaka Merlinovi - zatiaľ ho ubytovali v samostatnej izbe, takže nemusel zdieľať posteľ s nikým, okrem vlastných prízrakov.

Anestetizujúci účinok medzinárodného presunu prestal účinkovať ráno: Malfoy opäť pocítil svoje srdce, hoci by naň radšej zabudol. Tri roky. Cudzia krajina. Cudzia žena - vinná len svojou čistou krvou a čistou láskou. Ruky sa mu náhle roztriasli. Draco zaťal päste a zavrel oči, hlbokým dýchaním upokojujúc rozbúšené srdce a snažiac sa nemyslieť na to, ako toto ráno víta Grangerová... ako smiešne krčí nos, keď jej slnečný lúč pošteklí tvár, a ako dôverčivo sa jej rozjasnia oči...

Jemné zaklopanie na dvere ho takmer prinútilo vyskočiť z vlastnej kože. Prehltol, aby upokojil srdce, ktoré mu vyliezlo až do hrdla, a povedal:

„Áno?“

Dvere sa bezhlučne pootvorili a dovnútra vkĺzla Narcissa: vlasy mala upravené do rafinovane nedbalého uzla, ľahké modré šaty podčiarkovali farbu jej očí.
„Ako sa máš, drahý?“ nežným pohybom prešla k Dracovi, jemne ho pobozkala na líce, zahalila ho prchavou vôňou orgovánu, rozstrapatila mu vlasy na zátylku a usadila sa na taburetku pri posteli, elegantne prekrížiac nohy.

„Som v poriadku, a ty?“ vyslovil Draco skôr, než sa stihol zastaviť. Horúčkovitý lesk v matkinej tvári mu povedal viac než celý jej žiarivý vzhľad.

„Všetko je v poriadku, všetko je v poriadku,“ zamrmlala Narcissa roztržito, pohľadom blúdiac po izbe. „Ako sa ti páči tunajšia klíma? Teplo, slnko... krása, však?“

Akoby v Británii bola celoročne zima... Malfoy sa stále uprene díval na matkinu tvár a jeho vlastná nadobúdala čoraz znepokojenejší výraz.

„Och, Draco,“ Narcissa si unavene prešla rukami po tvári a ako keby zotrela masku: zrazu vyzerala staršie, lesk v očiach pohasol. „Nevšímaj si to. To všetko je len Blanchin Elixír zabudnutia... vieš - upokojiť sa, odpútať sa... zabudnúť.“

„Elixír zabudnutia?“

Narcissa neprítomne prikývla, pohrávala sa s prsteňom na ruke, no náhle ožila:
„Drahý, a čo si myslíš o Dominique? Dievča je stále očarujúce, však?“

Malfoya náhle osvietilo: matka predsa nič nevie o jeho stretnutí s Luciusom, a teda ani prítomnosť Dominique na termináli, ani tento skorý Narcissin príchod nie sú náhodné - sú len súčasťou kampane na jeho, Dracovo, pripravenie k prijatiu správneho rozhodnutia... ktoré už predsa prijal v Británii. Teraz si uvedomoval, že aj vtedy, pri raňajkách po stretnutí s otcom, Narcissa zámerne spomínala de Chantalovcov. Merlin... intrigy, tajné plány - na jeden nepríjemný okamih sa cítil ako motýľ uviaznutý v pavučine... alebo skôr ako mucha: akýže motýľ, dopekla. Malfoy privrel oči a potichu si povzdychol.

„Och áno, mama, Dominique je rozkošná,“ ešte raz si povzdychol a pristúpil k oknu. Z jeho zatiaľ stále samostatnej spálne bol výhľad na širokú lúku. „Premýšľam, že ju požiadam o ruku, čo na to povieš?“

Matkin zaskočený výraz Malfoyovi priniesol aspoň malé a pochybné, no predsa - uspokojenie...

Portrét profesora Snapea sa Draco odhodlal rozbaliť až po svadbe. Majster elixírov, na Malfoyovu úľavu, aj naďalej mlčal - rovnako vytrvalo ako v sídle odo dňa Luciusovej smrti. Profesor nerobil zbytočné veci, a rozhadzovanie rukami po boji nepatrilo k jeho zvykom ani po smrti.

Dominique hľadela na portrét s posvätnou úctou: okrem toho, že Severus Snape zohral nejednoznačnú úlohu v jej vlastnom živote, bol sedem rokov neoddeliteľnou súčasťou Dracovho - čo, spolu s jeho hrdinským príspevkom k Víťazstvu, robilo profesora v jej očiach takmer božským.

A medzi svadbou a portrétom prišla prvá svadobná noc... Tú si Malfoy, samozrejme, pamätal tiež celkom jasne, hoci by na ňu najradšej zabudol.

Dominique mala, prirodzene, plné právo – ak už nie na jeho dušu, tak aspoň na jeho telo, a on bol schopný myslieť len na ten záblesk – prekliaty záblesk čarokamery prefíkaného novinára, ktorý sa napriek všetkým bezpečnostným opatreniam dostal cez začarované kríky.

Intuícia mu však našepkávala, že možno niekto nebol až taký dôsledný pri ochranných kúzlach a možno aj chcel, aby sa správa o jeho svadbe dostala do Británie... Napriek tomu túto myšlienku zámerne odohnal, lebo pravda by aj tak vyšla najavo – skôr či neskôr, a ak by začal podozrievať každého, mohol by čoskoro skončiť v blázinci. Nemal najmenšiu chuť zisťovať, čo tu vo Francúzsku majú namiesto Munga – bohato mu stačilo peklo, ktoré si už dávno nosil v sebe.

Keď Dominique vyšla z kúpeľne – vymenila svoj nádherne jednoduchý svadobný šat za cudné dlhé negližé – a ticho, váhavo pristúpila k obrovskej posteli s baldachýnom, Draco sa konečne odvrátil od okna a zamrzol, keď sa ich pohľady stretli.

Nie, hlupákom sa necítil – len mizerným bastardom.

Dve malé zelené slnká žiarili z jej tváre. V tých očiach – dôverčivých a opatrných, ako má laň na wiltshirských lúkach – bola celá Dominique: jej zúfalá nádej, strach, prosba... a láska.

Malfoy to pocítil ako popálenie: to drobné trasúce sa dievča v luxusnej bielizni ho milovalo. Bezpodmienečne, bez ohľadu na minulosť, prítomnosť či dokonca budúcnosť – keby jej za noc s ním hrozila nevyhnutná smrť, Dominique de Chantal by ju bez zaváhania, šťastne prijala. Nie… Dominique Malfoy.

Dominique a Draco, Draco a Dominique – ako v detstve. Je v pasci, no od dnešného dňa sa už nemôže nikomu sťažovať. Rozhodol sa. A tieto zúfalé oči budú jeho osobným večným trestom, keď bude horieť v pekle za dvojnásobnú zradu. Tých – oboch, ktoré ho milovali, a svojej vlastnej lásky – jediné, čo malo v jeho bezcennom živote skutočnú hodnotu.

Tú noc – prvú v úlohe manžela – Draco vôbec nezaspal. Držiac v opatrnom objatí krehké, neznáme telo, spomínal na dávny rozhovor s otcom.

Vtedy ho práve obliehala Celestina Wayneová, a keď bol na Vianoce doma, dostal od nej nevkusnú, presladenú pohľadnicu, z ktorej sa – len čo ju otvoril – vysypali na jeho kolená akési jedovato ružové snehové vločky. Chvála Merlinovi, že matka nebola nablízku. Zato otec pozorne sledoval, ako Draco s tlmeným hundraním odpratáva tú otrasnú nádielku.

Keď sa pohľadnice konečne zbavil, neochotne otcovi porozprával o dotieravej bystrohlavčanke – nemal inú možnosť. Lucius si ho vypočul a potom zamyslene povedal:

„Láska, Draco – akákoľvek láska – je dar. Žiadaný alebo nežiadaný, no v každom prípade by sa nemal len tak odhodiť bez premýšľania. Nikdy nevieš, kde a ako sa ti ten či onen človek môže hodiť… a páliť mosty je nerozumné a veľmi unáhlené konanie, tak je to.“

Po tejto krátkej, no vážnej tiráde Lucius zmĺkol a uprel pohľad do plameňov. O chvíľu do salónu vletela Narcissa a Malfoyovci sa pustili do vianočných raňajok. A ten rozhovor sa Dracovi vynoril v pamäti až teraz.

Tú prvú noc Malfoy Dominique neurobil svojou – rovnako ako ani druhú či tretiu.

Bolo to zvláštne, no zdalo sa, že práve to sa stalo dôvodom jej bezhraničnej dôvery. Strach z jej očí mizol a ustupoval túžbe.

Draco stál na terase a díval sa na rozľahlé vinice, keď ho vytrhol z myšlienok veselý hlas.

„Tak tu sa skrývaš, pustovník!“ Dominique k nemu priskočila zozadu, ovinula mu ruky okolo krku a pritúlila sa k jeho vlasom.

Draco neznášal, keď sa mu niekto dotýkal vlasov. Jediná osoba, ktorej dotyk v ňom nevyvolával odpor, ale takmer až spokojné pradenie, bola na druhej strane Lamanšského prielivu. A nie – Malfoy nebol pustovník.

Po ukončení vinárskej sezóny — po sviatku Beaujolais tretí novembrový štvrtok, keď nespočetné množstvo fliaš mladého vína putovalo do všetkých kútov Európy a nemalé množstvo bolo aj vypité — sa v Églantine tradične začala poľovnícka sezóna. Philipe de Chantal ju skromne nazýval „športom kráľov“, a tak sa Draco musel naučiť všetky poľovnícke triky.

Jazdiť na koni vedel odmalička, takže to nepredstavovalo žiadny problém, no jednu vec odmietal kategoricky: zabiť uštvaného jeleňa. Často bol medzi prvými, ktorí dorazili k zúboženému zvieraťu obkľúčenému besniacou svorkou, ale nikdy nezdvihol ruku na smrteľný úder. Počas celého pobytu na zámku bol Draco trpezlivý a prispôsobivý, no v tomto bol neoblomný – a bolo mu úplne jedno, čo si o ňom pomyslí jeho svokor alebo jeho snobskí hostia, z ktorých polovica mu aj tak závidela jeho úspech.

Jeho tvrdohlavosť však našla nečakaného spojenca v Dominique: bola pevne presvedčená, že lov je len obyčajná vražda, a Dracov postoj ju nesmierne potešil. Malfoy jej to nevyvracal – nakoniec, na dôvode predsa vôbec nezáležalo...

Po poľovačke sa však vždy zúčastnil večerných posedení: zdvorilo sa usmieval, viedol spoločenské rozhovory a bol pripravený udržať debatu na akúkoľvek tému. Vyzývavo uhladený, chladne elegantný – napriek dokonalej zdvorilosti – sa v očiach ostatných dokonale začlenil do nového prostredia. Rýchlo sa stal obľúbencom vyššej spoločnosti... Ale nie ako „manžel Dominique“ – vždy ako „zať de Chantalovcov“. Z čisto jazykového hľadiska to bolo to isté, no vo význame sa skrýval obrovský rozdiel.

Na týchto večierkoch sa nerozlievalo mladé Beaujolais, ale vyzreté Jurançon: bohaté, výrazné, zamatové víno s nádychom škorice a klinčekov – víno, aké nebolo nikde inde na svete. Len hrozno z viníc pri rieke Pau – Gros Manseng, Petit Manseng, Courbu – mu dávalo jeho jedinečnú chuť a nezabudnuteľnú vôňu.

Zlatistý opojný mok rozohrieval krv, vyvolával v dušiach nespútané impulzy, nútil cítiť sa mladistvo a bláznivo, tárať nezmysly a úprimne sa na nich smiať.

A keď sa zábava stávala čoraz divokejšou, Draco sa nenápadne vytratil z domu, sprevádzaný len tichým, smutným pohľadom Dominique. Podľa nevyjadrenej dohody mu patrili aspoň dva večery a noci týždenne výhradne pre seba.

Zvyšok času vzorne plnil rolu dokonalého manžela...

Tento skrytý kút Draco objavil asi mesiac po svojom príchode, keď sa túlal po panstve stratený vo vlastných myšlienkach. Bol to ideálny, priamy premiestňovací kanál do Paríža. Netušil, ako veľmi si za ten rok bez mágie zvykol na mestský ruch. Paríž mu pripadal hlučnejší a špinavší ako Londýn, trochu bláznivý, no predsa len – bol to skutočný, pulzujúci život.

Pri svojej prvej výprave sa Draco bezcieľne prechádzal centrom. Výstupný bod kanála sa nachádzal len na skok od Louvru. Dav muklov ho nijako zvlášť nevyrušoval a on sám v dave nevzbudzoval priveľkú pozornosť: džínsy, tričko, nezameniteľné čierne sako, svetlé vlasy zopnuté do chvosta, puzdro na opasku ukryté pod Maskovacími čarami. Zachytil na sebe niekoľko zvedavých ženských pohľadov, no nebola v tom žiadna mágia.

Keď zablúdil do Tuilerijských záhrad, uvedomil si, že stratil orientáciu. Našťastie sa vopred poistil: ešte pred odchodom na Rue de Longchamp začaroval vyčnievajúci kameň Navigačnými čarami. Stačilo zašepkať: „Deligare reverti“ – a bezpečne sa vrátil späť.

Po roku bez mágie si Malfoy stále užíval aj tie najjednoduchšie kúzla. No ešte väčšiu radosť mu robili tie rafinované – ako toto.

„Tak čo, ideš na večeru?“ Dominique pocítila napätie v jeho tele a odtiahla sa, mierne si zahryzla do pery.

Draco, netušiac, že napodobnil jej gesto, potlačil povzdych a zdvihol sa z kresla.

„Samozrejme, drahá, poďme…“ oblapil ju okolo pása, aby ju pustil pred seba.

Dominique znepokojene zažmurkala. Ako môže byť také intímne gesto také chladné?

Ale v ďalšej sekunde sa naňho žiarivo usmiala a spoločne opustili verandu, ponárajúcu sa do súmraku.

Draco však nikdy nezabudol na tajný priechod do záhrady. Kedykoľvek mohol, utekal do Paríža – tam, kde sa cítil takmer ako predtým… kde sa cítil nažive. Kŕmil holuby, jedol pečené gaštany, pil kávu v maličkých kaviarňach pod farebnými markízami. Nebola to tá lahodná čierna káva, ktorú podávali na panstve Blackovcov, ale nebola ani zlá.

A jedného večera narazil na Rue Farfelu*** – alebo si ona našla jeho. Tak či onak, Paríž mu ukázal svoju temnejšiu, zločinom presiaknutú stránku, ktorá mu nečakane pripomenula Zašitú uličku.

Odvtedy trávil väčšinu voľných večerov v krčme Zdochnutá ustrica – špinavom, hlučnom podniku s pochybnou klientelou, ktorý sa však pýšil vynikajúcim vínom.

O čosi väčšie dávky v jeho pohári, obdivné pohľady servírok, obľúbený stolík v kúte – Draco sa tam rýchlo stal štamgastom.

A v jeden z tých večerov si všimol osamelú postavu pri fľaši Elfského polnočného – vína omnoho silnejšieho ako perlivé, ktorým pred dávnymi rokmi pohostil Hermionu v Malfoy Manore.

Na stole bol položený aj ozdobný tanierik s nakrájanou broskyňou, no len ako dekorácia. Ženu zaujímalo jediné – víno.

Draco sa zahľadel do tváre ukrytej za závojom dlhých vlasov a od prekvapenia sa takmer zadusil ohnivou whisky.

Bolo mu okamžite jasné, prečo mu pripadala povedomá.

Ale čo tu, dočerta, robí sama? A čo na to hovorí Blaise...?

Koniec 2. kapitoly

* Prvý obvod, alebo Louvre (1er arrondissement, Arrondissement du Louvre) – geografické a historické centrum Paríža, jeho srdce a skutočná turistická Meka.

** „Deligare reverti“** – čisto fiktívne zaklínadlo autora: odvodené z latinčiny deligare – priviazať a reverti – vrátiť sa.

*** farfelu (fr. hovorovo) – zvláštny, excentrický, bizarný, výstredný; zábavný, smiešny; prekvapivý, absurdný. Ulica je výmyslom autora – parížsky „ekvivalent“ londýnskej Zašitej uličky.

PP:

Kapitola 1. Jej dievčatko.

Narodenie Kiry
marec 2000

Kapitola 2. Kráľovský šport.

Malfoy vo Francúzsku
leto 1999

Vinice, lovecká sezóna, stretnutie s Astóriou
november 1999