Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 1. Jej dievčatko

Isn’t she lovely
Isn’t she wonderful
Isn’t she precious
Less than one minute old

Stevie Wonder – „Isn’t She Lovely“

„Luna!“
Prenikavý výkrik preťal útulné ticho panstva a zanikol – len aby sa vzápätí ozval znova.
„Luna-á-á!“

Merlin, čo to bolo – niekto na ňu uvalil Cruciatus, kým spala? Hermiona si veľmi dobre pamätala všetko, čo jej doktor Morris hovoril o pôrode, a tiež to, čo si sama načítala na túto tému, ale ani len netušila, že to bude bolieť až takto!

Múdry starý doktor Morris – staromódny a upätý ako prísny drdol profesorky McGonagallovej – mnohokrát zdôrazňoval možné riziká a dokonca nebezpečenstvo používania utišujúcich kúziel. Trval na tom, že „najdôležitejší proces – hlavný zázrak prírody – musí prebehnúť prirodzene“. Či čarodejnica, alebo mukelka, to bolo jedno: „Tu sú si všetci rovní,“ hovorieval.

Keď sa Hermiona konečne nadýchla, v duchu poslala doktora Morrisa došľaka aj so všetkými jeho poučeniami, spolu s prírodou a jej „zázrakmi“. A vzápätí prišla ďalšia kontrakcia.

„Luna!!!“
Dvere sa konečne rozleteli a v nich sa objavila rozstrapatená Luna s vydeseným výrazom. Sotva zbadala Hermionu, skrútenú na boku, nakoľko jej to obrovské brucho dovolilo, zhíkla a vrhla sa k posteli.
„Drahá, začalo to...?“
„Á-áno...“ zastonala Hermiona a zaklonila hlavu.

Luna jej nežne odhrnula z bledého spoteného čela pramene vlasov a vzápätí sa strhla.

„Hneď zavolám ostatných a doktora Morrisa...“ už sa chystala vybehnúť z izby, ale na prahu sa ešte otočila: „Prosím, vydrž, budem rýchla...“
„Už bež!“ zachripela Hermiona, znovu si zvierajúc brucho. Tak často, pre Merlina, a tak silno! Možno začne rodiť skôr, než doktor Morris dorazí na panstvo. – „Vydrž, drobček,“ – zašepkala prosebne smerom k brušku, ktoré sa síce v posledných týždňoch znížilo, no stále vyzeralo, akoby malo každú chvíľu vybuchnúť. – „Vydrž, sloníča, počkáme na doktora, on po... Do-dočerta!...“

Hermiona vykríkla a dvere sa znova rozleteli. ‚Všemohúci Bože, teraz už nezomriem!‘ pomyslela si, než sa prepadla do spásonosného bezvedomia.

****

O päť hodín neskôr, ktoré dvom mužom v hale pripadali ako celá večnosť, sa zo spálne ozval prenikavý výkrik a vzápätí rozhorčený detský plač.

Harry a Ron súčasne vyskočili na nohy a vymenili si pohľady.

„T-to bolo čo? Už? Je to...?“ Ron bezradne civel na Harryho, ktorý otváral a zatváral ústa, neschopný slova. Potom uprel pohľad na dvere. Tie sa pootvorili a do haly vyšla vyčerpaná, no žiarivo šťastná Luna.
„Máme dievčatko,“ oznámila a unavene sa oprela o stenu, uhládzajúc si rozstrapatené vlasy.
„Chvála Merlinovi,“ zastonal Ron a bezvládne sa zviezol na dubový taburet, zotierajúc si z čela pot.

„Akoby si sám rodil,“ uchechtol sa Harry a ignoroval Ronov bleskový, nahnevaný pohľad. Obrátil sa k Lune: „Ako je na tom Hermiona? Ako sa majú... obe?“
Ako zvláštne a nezvyčajné to znelo – obe.
„Už je všetko v poriadku,“ ponáhľala sa Luna s odpoveďou, nežne mu stisla ruku. „Doktor Morris bol úžasný. Keby nebolo jeho...“
„Čo?!“ strhol sa Ron. „Čo ‚keby nebolo jeho‘?“
„Ron, upokoj sa,“ prehovorila Luna jemne a pohľadom ho upokojujúco hypnotizovala.

Ron stále pociťoval voči Malfoyovi nefalšovanú nenávisť a na malú bytosť, ktorej plač sa teraz rozliehal po panstve – na radosť domácich škriatkov, ktorí si ešte pamätali narodenie Luciusa – sa díval podozrievavo. Malá... Malfoyka. Nech ju aj porodila Hermiona.

Luna si povzdychla a zopakovala: „Už je to za nami. Čoskoro sa na ne budete môcť pozrieť.“

Harry si netrpezlivo povzdychol.

Chvíľu zavládlo ticho. Luna si s miernym úsmevom obzerala tmavosivý koberec pri dverách, pokrytý popolčekom. Ron nervózne pofajčieval a napokon s nadávkami rozohnal škriatkov, ktorí sa mu motali pod nohami. Teraz už len ticho čakali, kým odíde, aby mohli podlahu očistiť. Harry sústredene hľadel na dubové dvere, hlavu mierne naklonenú – presne ako vyrastený Oskar pri jeho nohách, napäto počúvajúci neznáme zvuky.

Ron nespokojne odfrkol, prekrížil ruky na hrudi a úporne sa snažil potlačiť búrlivé pocity. Chcel Hermionu vidieť, no dieťa Malfoya... Na to pripravený nebol.

Napäté ticho preťal doktor Morris. Opatrne pootvoril dvere a okamžite sa ocitol pod paľbou troch vyčkávajúcich pohľadov.

„Môžete ísť za slečnou Grangerovou,“ mierne sa pousmial. „Len najskôr...“

Dvakrát mávol prútikom a na Rona s Harrym umiestnil ochranné kúzla.

„Opatrenia. Dievčatko je stále veľmi zraniteľné – akýkoľvek prievan alebo baktéria môžu byť nebezpečné. Lepšie sa poistiť.“

Priatelia prikývli a nasledovali Lunu do izby. Ron zaváhal na prahu a pustil Harryho prvého.

Hermiona pololežala na vankúšoch, nežne pritískajúc k sebe to najdrobnejšie stvorenie, aké Harry kedy videl. Luna sústredene počúvala tiché pokyny doktora Morrisa, prikyvujúc, keď ukázal na ďalšiu fľaštičku z radu vystaveného na komode. Ginny letmo pozrela na prichádzajúcich, unavene sa usmiala a sklonila sa k Hermione, aby jej odhrnula z čela vlhké vlasy. Vyzerala úplne vyčerpaná, no v jej vpadnutej tvári žiarili napoly privreté oči. Harry obišiel obrovskú posteľ a posadil sa na koberec k Ginnyiným nohám.

„Gratulujem,“ – zašepkal Hermione, s úsmevom si obzerajúc bábätko v jej náručí. „Bola si úžasná.“
Hermiona sa naňho unavene, ale šťastne usmiala a potichu odpovedala: „Ďakujem.“

Tiché dieťatko sa smiešne mračilo, slabo chrčalo a bezvýrazne upieralo modré oči niekam nahor.

Keď sa na nich Ron pozeral, cítil sa byť úplne mimo neviditeľného kruhu dôvery*. Nedokázal sa zbaviť napätia, ktoré ho zachvátilo hneď, ako prekročil prah malfoyovského sídla. Hermionine narodeniny oslavovali v Brlohu – Molly na tom trvala – a iné dôvody, prečo by mal prísť sem, sa Ronovi nenaskytli. Až doteraz.

Jednoducho nemohol nepribehnúť sem – Lunin naliehavý odkaz ho znepokojil. Tak zostal stáť pred dverami celé tie dlhé, mučivé hodiny, počúvajúc srdcervúce výkriky svojej priateľky... svojej bývalej lásky.

Zúfalo fajčil jednu cigaretu za druhou a nenávidel Malfoya aj tento prekliaty dom, uvedomujúc si, že nikdy – NIKDY – nebude schopný vnímať Hermionu len ako priateľku.

Ginny mu hovorila, že je strašný majetnícky blázon, a hnevala sa, keď si neodpustil tvrdé poznámky na Malfoyovu adresu.

„Je otcom jej dieťaťa, Ron!“ márne sa ho snažila presvedčiť. „Nezáleží na tom, kým bol v minulosti – v prítomnosti je to tak, ako to je. Zmieriš sa s tým už konečne?!"

Zbytočne. Ron sa ani nepokúsil.

Bolelo ho Hermionino šťastie v očiach a zrak sa mu zahmlieval zakaždým, keď si predstavil cudzie ruky na jej tele, cudzie pery kĺzajúce po jej zamatovej pokožke – ó, Ron si dobre pamätal jej vôňu a hebkosť...

Malfoy ani nebol v krajine, no pre Rona Weasleyho sa stal nočnou morou – od tej chvíle, keď v Dennom prorokovi vyšiel ten článok... a tá fotka.

Jej ruky obmotané okolo jeho krku – Merlina, Ronovi sa vtedy zdalo, že ho rozsekli Sectumsemprou, že mu do očí nasypali rozdrvené sklo.

Len on vedel, že to boli len úlomky jeho zničených nádejí.

Keď sa vážne zaplietol s očarujúcou Gabrielle, takmer sám seba presvedčil, že Hermionu nechal za sebou a začal odznova.

Neviditeľný súper akoby ani neexistoval... až kým neprišiel na svet v tele a krvi. V nenávidenej bledosti a s aristokratickou krvou.

Ron mesiac neprehovoril s Harrym, keď zistil, že o tom vedel. Neukázal sa ani na Grimmauldovom námestí, kým Ginny nestratila trpezlivosť. Sama prišla do Brlohu a spôsobila výbuch hnevu, pričom bez hanby použila argumenty z Hermioninej vlastnej hysterickej hádky – tej, čo prebehla pred mesiacom.

Keď sa dozvedela o dieťati, vzdala to dokonca aj Molly – ale Ron nie.

Ako povedal Harry – Ron sa zasekol na Malfoyovi.

Ginny ho vyvádzala z miery svojimi výčitkami: tvrdila, že jeho odmietanie prijať realitu je len prejavom jeho nechuti dospieť.

Ron sa s ňou už nehádal – najmä preto, že všetci okolo sa snažili meno Malfoy nahlas ani nevysloviť – ale vo svojom vnútri sa s Hermioninou zradou nikdy nevyrovnal.

Vnímal jej činy ako zradu, nič iné.

A dieťa na tom nič nemenilo – skôr naopak, len to všetko zhoršovalo.

Teraz, keď stál pri nohách luxusnej vyrezávanej postele, myslel len na to, že práve na nej Hermiona – jeho Hermiona! – spala s Malfoyom, milovala sa s ním... a to poznanie mu spustilo ostrú bolesť v spánkoch a pálčivý tlak do očí.

Bol by jej odpustil cudzie ruky, cudzie pery – dokonca aj cudzie dieťa – ale nie Malfoya.

Asi toho mal na dnes dosť.

Zamrmlal ospravedlnenie, prudko sa otočil a vyšiel na chodbu, potichu za sebou zatvárajúc dvere.

Ginny rozhodne vošla do obývačky, otvorila ústa, aby Rona pokarhala za jeho hrubosť, no akoby sa potkla o jeho pohľad – bolo v ňom toľko zmätku a zúfalstva. Namiesto nahnevanej kázne mala chuť silno brata objať, pritlačiť jeho ryšavú hlavu k hrudi a tíšiť ho ako malého chlapca. Nech je starší koľkokoľvek, no... ten stratený pohľad, skleslý výraz… Všetko sa rozsypalo po tom článku v Prorokovi – novozrodená náklonnosť ku Gabrielle, radostné plány do budúcnosti... Ginny trhalo napoly medzi súcitom k Ronovi a obavou o Hermionu.

„Ach, Ronny,“ vzdychla si, posadila sa vedľa neho na operadlo kresla. „Pre Merlina... vzchop sa. Teraz nás potrebuje viac než kedykoľvek predtým – všetkých, chápeš?“
„Chápem... Ale kto dopekla pochopí mňa?“ Ronova otázka zostala visieť v tichu, ako tlmený vzlyk pretrhnutej gitarovej struny.

Keď ostala sama, Hermiona sa znova a znova zahľadela na pokrčenú tváričku spiacej dcérky. Dcérka... nuž, teda: ona, Hermiona Grangerová, má teraz malú dcéru. Také drobné stvorenie, až sa jej nechcelo veriť, že je to skutočný človek. Hermiona nikdy nechápala rodičov, ktorí sa rozplývali nad svojimi čerstvo narodenými deťmi – ako môže byť niečo také maličké, disproporčné, so záhybmi na pokožke, krásne? Pravdepodobne sa jej názor na cudzie deti nezmenil, pousmiala sa pre seba, ale jej dcérka bola nádherná.

Jemné tmavé obočie – Ginny mala úplnú pravdu: to mala po nej, Hermione. Tmavý mäkký páper na hlavičke – tiež po mame.

Mama. Ona, Hermiona, je teraz mama.

Neznámy pocit ju prinútil šťastne vzdychnúť – potichu, aby nezobudila maličkú. Tá opäť upútala jej pohľad: áno, naozajstná krásavica. Malý, jemne tvarovaný noštek; rozkošne našpúlené pery; tvárička v tvare srdiečka… V Hermioniných očiach sa mihol tieň smútku zmiešaný s nehou: toto – toto bolo jeho. Pred očami sa jej vynorila iná tvár – dospelá: dlhý, dokonale rovný nos, výrazne tvarované pery, ostrá brada...

‘Ach, Draco... Naša dcérka má tvoje pery...‘

Hermiona opäť potichu vzdychla a oprela sa do vankúšov, upierajúc pohľad do stropu.

‚Malfoy, Malfoy… nechcel si sa deliť**. Myslel si si, že si ma udržíš pri sebe – na diaľku? No teraz si pripútaný ty sám, a ani o tom nevieš – ani ty, ani tá krehká dievčina... Samotný vzduch okolo teba je smrteľný – pre dôverčivé motýle, ktoré letia do ohňa, čo ukrývajú tvoje chladné oči. V tom je tvoja moc, v tom je tvoja sila. Ale ja mám teraz niečo, čo môže čeliť tvojmu klamu a zrade. Sila stará ako svet, oslávená v celom čarodejníckom svete nešťastnou Lily Potterovou: materinská láska.‘

O týždeň neskôr doktor Morris zrušil Hermione prísny pokoj na lôžku. Maličká sa v tomto svete rýchlo udomácňovala, mala skvelý apetít – po mame, a takmer nikdy neplakala. Svoje túžby a emócie vedela vyjadriť v celom spektre – to zas mala po otcovi. Hermiona si deň čo deň všímala na nej niečo nové – niečo, čo jej pripomínalo samú seba, starých rodičov... alebo Draca. Práve od neho si vzala najviac – aspoň sa to tak Hermionie zdalo. A Luna jej v tom dávala za pravdu.

Luna bola asi jediná, koho správa o Hermione a Malfoyovi vôbec neprekvapila. Ba čo viac, uhádla to ešte vtedy – na rozlúčke so slobodou. A bola jediná, ktorá Hermionu ani slovom, ani pohľadom neodsúdila…

Keď sa Luna definitívne presťahovala na Malfoy manor – s príchodom nového roka – Hermiona bola nesmierne šťastná. Nie preto, samozrejme, že sa na pohľad pevný, no v skutočnosti krehký vzťah Luny a Nevilla na Vianoce rozpadol. Tešila sa, že teraz dementori konečne ustúpia...

Luna už nenosila náušnice v tvare vzducholodí ani spektroskopické okuliare, no jej oči sa stále striebrili a jej jemný hlas dokázal rozohnať Hermionine obavy, zohrievajúc jej srdce v plačlivých zimných večeroch. Luna vyzdobila jej spálňu sušenými kvetmi, ktoré nazbierala na lúkach ešte v septembri, a vymyslela bylinkový čaj – povzbudzujúci, no neškodný –, ktorý Hermiona len s veľkým sebazaprením prijala namiesto milovanej čiernej kávy Blackovcov… S Lunou mohla hovoriť o Dracovi.

Luna konečne našla jediné skutočne účinné liečivo proti svojmu večnému chladu: pred mrazom podzemia panstva ju zachránilo teplo jeho krbov.

Keď sa Luna prvýkrát po únose objavila v panstve – v sprievode Harryho, Ginny a Rona – Hermiona z nej takmer nespúšťala oči, len roztržito odpovedala na pozdravy a bozky na privítanie. Keď vošla do obývačky, Luna sa obzerala okolo seba, akoby si nebola istá, či spoznáva svoje niekdajšie väzenie, pomaly prešla ku krbu a posadila sa do obľúbeného kresla Luciusa.

‚To je zvláštne,‘ prebleslo Hermionie hlavou, ‚aké symbolické kreslo... Tak veľmi priťahuje zmätené duše.‘

Spomenula si, ako sama sedela v tom istom kresle – s trasúcimi sa rukami, so slzami v očiach – a na Dracove teplé prsty...

„Psst,“ Hermiona zachytila Ginny za ruku, keď sa ju snažila vytrhnúť z myšlienok, a len nenápadne kývla smerom na Lunu. Ginny pochopila bez slov a stíchla, upierajúc pohľad na drobnú postavičku takmer stratenú v obrovskom kresle.

Luna nehybne hľadela do ohňa a pôsobila zvláštnym dojmom – akoby s plameňmi rozprávala a ony jej odpovedali. Nakoniec sa prudko nadýchla, objala si ramená a s neisto sebavedomým úsmevom sa otočila k priateľkám, 49m ich prekvapila.

Obe sa naraz usmiali naspäť a rýchlo začali debatovať o tapisérii na neďalekej stene. Bol to naozaj zvláštny obraz: mladá dievčina v stredovekom oblečení s bielym zvieratkom v náručí. Malfoy tvrdil, že je to hranostaj, ale Hermiona bola pevne presvedčená, že to dievča na tapisérii drží v rukách skutočnú fretku***...

Luna sa záhadne usmiala a Hermiona s Ginny sa v rozpakoch odmlčali.

Tému Luninho uväznenia v podzemí panstva dodnes obchádzali – hoci prebrali už azda všetko na svete počas dlhých zimných večerov pri krbe, nad nespočetnými šálkami čaju „od Lovegoodovej“…

Keď sa Luna rozhodla, že sa nestane pani Longbottomovou, Neville sa nesnažil hádať, protestovať, ani ju zadržať... Bolo bolestné si to priznať, ale ich zvláštne puto vzniklo „podľa zákonov vojnového času“: títo dvaja by možno zostali spolu mnoho rokov — keby vojna trvala tak dlho. Zvláštne spojenie, pevné a krehké zároveň; možno boli — alebo sa stali — až príliš podobnými; prešli spolu primnohým... a príliš rýchlo.

Postupne, pomaly — akoby rozmotávala zamotané klbko priadze — Luna rozprávala Hermione o nevysvetliteľnej, no starostlivo skrývanej nevraživosti Nevillovej babičky voči nej: nedokázala odpustiť Xenofiliusovi jeho vynútenú zradu. Raz Neville neudržal nervy na uzde, keď už viac nevládal znášať mlčanlivé odsudzovanie svojej voľby: „A ty? Ty by si urobila čo? Keby ma držali kdesi, kade-tade, hrozili mi smrťou každú minútu — alebo by ma možno ani hneď nezabili, ale...“ zasekol sa, ťažko dýchal a hrýzol si pery. Augusta naňho uprela ťažký pohľad a odvetila, vážiac každé slovo ako balvan: „Tvoji rodičia vydržali.“

Ich návštevy v Nemocnici svätého Munga mali teraz rovnaký dôvod: po prepustení z Azkabanu sa Xeno Lovegood ocitol v susedstve Alice a Franka Longbottomovcov. Keď napokon uvidel svoju živú dcéru, neveriacky na ňu pozeral, snažil sa ovládnuť chvejúcu sa sánku a trasúce sa ruky — a nezvládol to. Luna k nemu mlčky pristúpila, pevne ho objala a hladila ho po vlasoch ako malého chlapca, zatiaľ čo on sa jej tvárou opieral o plece a chvel sa v bezhlasnom plači. Hermiona si túto scénu živo pamätala: boli tam spolu s Harrym. A spomínala si, ako pri pohľade na Xenovu strapatú, špinavobielu hlavu zrazu bez akéhokoľvek dôvodu myslela na vlasy Luciusa Malfoya — určite aj v tých, rovnako ako u Xena, nebolo na prvý pohľad vidno pribúdajúce šediny...

Hermiona potiahla zarazeného Harryho za rukáv a potichu vyšli na chodbu, nechávajúc Lovegoodovcov osamote. Nevidomým pohľadom hľadela von z okna, zotierala nechcené slzy a proti svojej vôli ďalej premýšľala o Malfoyovi a Xenofiliusovi. Zradcovia? Samozrejme, nedá sa to porovnať, ale aj tak — obaja sa, ako len vedeli, snažili ochrániť to najdrahšie... Hermiona si spomenula na svojich rodičov: nebola ona sama ochotná urobiť to isté, len aby ich uchránila?

Pamätala si to všetko, akoby vojna skončila len včera. A predsa už mala dcéru — svoju a Malfoyovu. A obe žili v jeho rodinnom sídle. Niekedy sa Hermione zdalo, že je to celé len divadlo absurdít: že sa jej to sníva, že niečo také sa jednoducho nemôže diať... lebo sa to nikdy nemalo stať. No realita sa zakaždým pripomenula nástojčivým plačom, ilúzie sa rozpadli a jej srdce zaplavila taká ostrá, prenikavá neha, až sa niekedy bála, že to neunesie — že sa roztrhne.

„Kira,“ predstavila s hrdosťou svoju dcéru priateľom. „Kira Grangerová.“

Tak to bolo... a nikto sa neodvážil klásť otázky — aspoň v ten deň. A keď sa raz z Kirinho priezviska stane Malfoyová — o čom Hermiona nepochybovala — stále zostane Grangerovou. Jej dievčatko...

**** Koniec kapitoly ****

*Výraz „kruh dôvery“ si autorka požičala od postavy Roberta De Nira z obľúbenej komédie „Foter je lotor“ =))

** Pes na sene je idiom, ktorý v slovenčine neexistuje. Tento idiom sa tiež používa na popis osoby, ktorá bráni niečo, čo by sama nevyužila.
***Na gobelíne je zobrazený jeden zo štyroch ženských portrétov Leonarda da Vinciho (spolu s „Monou Lisou“, „Portrétom Ginevry de’ Benci“ a „Krásnou Ferronierkou“) — „Dáma s hranostajom“ (tal. Dama con l'ermellino; koniec 15. storočia). Odborníci na zvieratá však tvrdia, že na obraze nie je hranostaj, ale skrotená biela fretka)

PP. Kapitola sa odohráva v marci 2000