All Characters belong to JKR . Autor originálu Broken : inadaze22
"Pocítil niečo blízke ľútosti k žene pred ním. A kým to nekonečne Draca rozrušovalo, to, čo ho znechucovalo najviac zo všetkého, bol mučivý fakt, že niekto či niečo zlomilo dušu Hermiony Grangerovej k nepoznaniu."
Špeciálne venovanie pre Cyrus, JSark a kometu a okrem toho pre: 32Jennifer2, Goody, Hope, ladyF, Monie, Phee, Rapidez, Sele, anonym, Leann, Petty002, denice, teriisek, Maenea.
Link na originál: http://www.fanfiction.net/s/4172243/5/Broken
Kapitola štyri: Vzostup a pád jednoslovných odpovedí
Časť 1: Oni
Hermiona pomaly zamiešala hnedočervenú tekutinu v pohári.
Bolo to, ako keby svet vo svojom pohybe okolo osi na chvíľu spomalil. Pri tej myšlienke unikol výdych z jej pier a zdvihla si pohár k perám. Tekutina pálila v jej hrdle, keď ním tiekla nadol a na chvíľu si uvedomila, že sa modlí, aby spálila všetko, čo realita reprezentovala, aj keď len na pár sekúnd. Ona by prijala útechu kdekoľvek, kde by mohla. Keď bol pohár znova dole, Hermiona zamiešala tou tekutinou a pozrela sa skrz ňu. Naozaj, svet bol jantárovo a ružovo sfarbený. Musela priznať, že pozerať sa na svet cez do ružova sfarbené sklo občas dosť upokojovalo. Bolo to tak dávno, čo sa jej to slovo vôbec objavilo v mysli: ružové okuliare.
Niektorí celý svoj život nosia ružové okuliare a to bolo najsmutnejšie; slepý optimizmus bol rovnako bolestivý a zanechával niekoho rovnako zraniteľným, ako keď žiaden optimizmus neexistoval. Hermiona po celý čas nenosila ružové okuliare; vedela priveľa, aby to robila. Názor, že všetko sa dialo s najlepším úmyslom a že každá zmena viedla k niečomu lepšiemu boli dva názory, ktoré jej boli cudzie. Život sa zdal byť taký beznádejný - tak beznádejný, že často zabúdala, čo slovo optimizmus znamená.
A nič sa na tom vôbec nechystalo zmeniť, ale to bola tiež jej chyba.
Keď sa pozerala cez to ružovo sfarbené sklo, uvedomila si, že to nie je vždy o optimizme. Možno to bol proste len čin uchopenia sa oboma rukami posledného kúska integrity v nádeji, že sa zaženie tá pravda, pretože pravda, vedela, nebola jednoduchá. Vyčerpaná čarodejnica zdvihla pohár k svojim perám a na jeden dúšok prehltla zvyšok. Znova to pálilo, ale ona si to vychutnávala a dúfala, že to spáli jej hriechy.
"Určite si nezačala bezo mňa," zatiahol snobský ženský hlas od vchodu do kuchyne.
Nastala pauza, v ktorej sa Hermiona rozhodla, že nepotrebuje otočiť hlavu, aby identifikovala rečníka, pretože to už vedela. Bol to hlas niekoho, kto jej pomohol prekonať náročné obdobie jej života napriek problémom, ktoré to narobilo v jeho vlastnom živote; ten hlas niekoho, ktorému chcela dôverovať, ale nemohla. Bol to ten istý hlas, ktorý jej pred dvoma mesiacmi šeptal do ucha, ´Potter je blbec´, keď ju ťahala smerom k toaletám.
Pansy Parkinsonová.
Rýchlo jej myseľ zablúdila k jej prvému povojnovému rozhovoru s Pansy Parkinsonovou. Bolo to v lietadle, dosť čudné.
"Čo tu robíš?" spýtala sa zhora Pansy.
Keď Hermiona odvrátila svoj pohľad od okna, rýchlo si všimla, že jej hlas neobsahoval žiadnu zákernosť, čo vzbudilo jej záujem. A čo viac, vzhliadla nahor a zbadala unavené a uplakané modré oči, ktoré jej pohľad opätovali. Až vtedy trochu zoslabila svoju ochranu. Stačilo to, aby odpovedala, "myslím, že sme tu z tých istých dôvodov, Parkinsonová. Ja cestujem... do Austrálie... hoci som zmätená pokiaľ ide o to, prečo ty cestuješ po muklovsky."
Pansy skontrolovala lístok, vzdychla si, a posadila sa na svoje určené miesto, hneď vedľa Hermiony. "Nepredpokladaj, že ma poznáš, Grangerová," povedala podráždene, keď sa usadila na mieste.
"Nápodobne."
Povýšene, "veľakrát som takto cestovala."
Tak toto bolo prekvapujúce, ale Hermiona vedela, že nemá dať najavo svoj šok. Tá čistokrvná princeznička cestovala ´podradným´ muklovským spôsobom? A prežila to, aby rozprávala rozprávky? A robila to opakovane? V najlepšom prípade to všetko bolo k smiechu, ale ona nemala dôvody smiať sa.
"Prečo ideš do Austrálie?"
"Prečo sa so mnou rozprávaš, Parkinsonová?"
"Len sa snažím o rozhovor... aby som stále nemyslela na... to."
Hermiona presne vedela, čo má na mysli. Ona tam bola, napokon, keď sa drahocenný, rozmaznaný život Pansy Parkinsonovej navždy zmenil.
Zdalo sa, že sa po vojne začali vydávať všetky čistokrvné dievčatá. Pre smrťožrútoch dychtiacich po pomste bolo obrovským prekvapením a dokonalou príležitosťou, keď sa rodiny Parkinsonovcov a Zabiniovcov začali stretávať na jednaniach o spojení svojich neutrálnych rodín. Pani Parkinsonová mala len sekundu na to, aby poslala po pomoc, keď na nich zaútočili uprostred jedného z takýchto ´svadobných rozhovorov´. Bol to dobre naplánovaný útok, ale nepočítali s patronusom pani Parkinsonovej.
Aurori a Rád prišli na scénu skoro okamžite a to, čo nastalo, bola veľkolepá bitka, ktorá Hermione okamžite pripomenula záverečnú bitku na Rokforte spred dvoch mesiacov. Ale tentoraz bolo bojiskom rovina. Stovky bitkou uštvaných smrťožrútov verzus stovky vojnou unavených aurorov a členov Rádu. Hermiona bola jedna z nich. Harry a Ron tam boli tiež. Boj pokračoval a Hermiona, ktorá práve v súboji porazila jedného smrťožrúta, sa rozhliadla a zbadala hysterickú Pansy vzlykať nad zjavne mŕtvym telom svojho otca. Keď jeden smrťožrút namieril svoj prútik na trúchliace dievča, urobila prvú vec, ktorá ju napadla.
Zachránila život Pansy Parkinsonovej. Zašepkané omračujúce kúzlo bolo jediné, čo na to stačilo.
"Ako to tvoja matka zvláda?"
Pansy mala nasadenú masku ľahostajnosti, tvár, ktorú Hermiona často roky vídavala na Dracovi Malfoyovi, "moju matku mučili, až kým nezošalela podobne ako rodičia Longbottoma."
Hermionine srdce trúchlilo nad čarodejnicou, ktorá sedela vedľa nej. "Je mi to úprimne ľúto..."
"Nikdy sme si s matkou neboli blízke, takže na tom nezáleží."
"Samozrejme, že záleží... je to tvoja matka."
"Nehraj tu, že ti na tom záleží. Asi si myslíš, že som dostala, čo mi patrí."
"To si nikto nezaslúži."
Pansy nič nepovedala.
"Máme osemnásť," vyhlásila Hermiona, keď sa pozrela na apatickú čarodejnicu. "Ale prečo mám pocit, že už naše životy skončili?"
Tá otázka visela vo vzduchu, kým sa tie dve dievčatá pozerali jedna na druhú, obe zničené zverstvami vojny a neisté, kam ich životy zavedú.
Mala si vtedy uvedomiť, že sa ich cesty znova skrížia. Napokon, počet obyvateľov Brisbane nebol nijako zvlášť obrovský.
Hermione chvíľu trvalo, kým sa premiestnila späť do reality, ale jej odpoveď na Pansyinu otázku bola rovnako roztržitá, ako keby tu nebola. "Nepočula som, keď si prišla letaxom."
Pansy rýchlo zaujala prázdne miesto za Hermioniným stolom, privolala si zo skrinky pohár a naliala si do neho hojné množstvo jantárovej tekutiny. Pansy ju rýchlo na jeden hlt vypila a strhla sa, keď ju tá tekutina pálila v hrudi. Bolo treba ďalšiu minútu, než zmizla drsnosť v jej hlase. "To je kvôli tomu, že som sa ne... tvoje ochrany mi dovolili premiestniť sa priamo dnu. Dúfam, že to neznamená, že ma považuješ za priateľa..." odfrkla si.
Hermiona nevrhlo odstrelila s rozhodným, "nie."
Pravdu povedať, nenastavila žiadne ochrany na svoj dom.
"Dobre."
"Prečo si tu, Pansy?"
"Blaise mi napísal, že ho Draco požiadal, aby mu vyhrabal tvoje záznamy na ministerstve."
Hermiona nebola prekvapená. V skutočnosti to od neho čakala. Nechajte to na Malfoya a on pošle niekoho iného, aby urobil jeho špinavú prácu. Nechajte to na Malfoya a on to nenechá na pokoji. Hoci Hermiona nečakala, že bude tak dlho čakať. Ako mladík bol bezohľadný, keď niečo chcel a nič by ho nezastavilo, aby to nezískal. Toto, tento ohľaduplný ťah, bol tým dôkazom, ktorý potrebovala o jeho ohromnom raste - a získaní istej trpezlivosti - počas posledných piatich rokov.
Desivé.
"Nech si ho má."
"Ale Hermiona..."
"V tej zložke nie je nič dôležité. Postarala som sa, aby sa všetko odstránilo. Nech dúfal, že získa sprístupnením k mojej zložke čokoľvek, tak to je dobre chránené."
Medzi nimi sa roztiahlo mlčanie ako hustá hmla a každá z nich si v pokoji dala druhého panáka; v pokoji, ktorý bol rýchlo prerušený drsnými slovami Pansy. "On sa to chystá zistiť, vieš to. Zistí to o tebe, o mne, o Austrálii a o všetkom ostatnom, čo chceš, aby zostalo ukryté pred ním a pred svetom." Keď sa Hermiona pokúsila odporovať, prerušila ju. "Vyplatilo by sa ti, keby si ho nepodceňovala, Hermiona. Keď on niečo chce, nič ho nezastaví, až kým to nedostane."
"Ja som ho nikdy nepodceňovala."
Malfoyova ctižiadostivosť bola skoro legendárna. Hlboko vo vnútri, od toho dňa v reštaurácii, vedela, že to zistí a časť z nej - submikroskopická časť - chcela, aby to zistil. Tajomstvá boli hroznými vecami na to, aby ste ich nosili samotní, ale rýchlo si pripomenula, že občas boli tajomstvá horšie, keď sa dostali na verejnosť. To bol dôvod, prečo tak tuho na tých svojich visela. Bolo dosť blbé, že ich poznala Pansy, povedala jej všetko v okamihu zraniteľnosti, ale Hermiona nepotrebovala, aby to Malfoy zistil. Nuž, aspoň Hermiona verila Pansy dosť na to, že si nemyslela, že to všetko vykecá Malfoyovi.
"Musíš niekomu povedať, čo sa stalo; tvoje tajomstvá ťa zabíjajú."
Už je to tu zase. Rýpanie, presne ako to robila vždy. Pansy jej nikdy nepovedala, čo chcela počuť, ale skôr to, čo počuť potrebovala. A dosť jej to liezlo na nervy. Počuť pravdu malo na ňu vždy tento účinok.
"Nepotrebujem tvoje rýpanie, Pansy."
"Nie, to, čo potrebuješ, je trochu pomoci," vyčítala jej Pansy, keď si naliala ďalšieho panáka. "Musíš sa s niekým porozprávať o Austrálii, o Taliansku, o všetkom, vrátane nich."
Hermiona sa to pokúsila skryť, ale jej tvár ju zradila a ona sa strhla.
Nich.
"Nechcem o nich hovoriť."
"Ty nikdy nechceš, Hermiona, to je ten problém. Ty nikdy o ničom nehovoríš a nikdy si netrúchlila, ale ani to nikdy nenecháš tak. Nemysli si, že neviem, čo máš v podkroví. Nemôžeš ich zamykať navždy. Nemôžeš zatajovať skutočnosť, že existovali. Nemôžeš tajiť..."
S každým prehovoreným slovom pociťovala bublať nespútaný hnev vo svojej hrudi. "Viem!" rozhorčene vykríkla, "viem, že existovali! Nepotrebujem, aby si mi vravela, že existovali! Ja to viem!"
"Vieš?" pripomenula pokojne Pansy, "pretože mne sa zdá, že robíš všetko, čo je v tvojej moci, aby si zabudla."
Hermiona pokrútila hlavou. "Nezabudla som na nič. Len preto, že to nerozhlasujem po celom svete, tak to neznamená, že som zabudla."
"Nehovoríš o tom... rozhodne nie so mnou."
"Čo dobré by rozprávanie prinieslo? Nezmenší to tie nočné mory."
"Záleží na tom, s kým sa rozprávaš," zmĺkla. "Porozprávala som sa s Blaisom."
Hermione z tváre zmizla všetka krv, keď vypliešťala v hrôze oči na tú čarodejnicu. "Ty- ty si to povedala Blaisovi?"
Pansy vážne prikývla. "Než som šla na kontrolu ku Sv. Mungovi."
"Nuž, aspoň viem, prečo je ku mne taký milý," poznamenala trpko.
"To nie je len tým, Hermiona. On chápe. Pochybujem, že nájdeš niekoho, kto by to nepochopil."
Hermiona prešla prstom po kraji pohára a vzdychla si. "Nuž, som rada, že ty si našla niekoho, komu dôveruješ..."
"Ty by si mohla tiež, keby si strhla to opevnenie a dovolila niekomu dostať sa dnu. Ty nikomu neveríš, dokonca neveríš ani mne a vieš, že ja by som radšej položila svoj život, než by som ťa bodla do chrbta. Odpustila som ti, že si mi klamala, zachovávam tie tajomstvá, robím všetko, čo je v mojej moci, aby som ti dala najavo, že ma môžeš pustiť dnu, ale ty ma stále nepustíš. Mlčky trpíš. Nemyslíš, že som jediná..."
Hermiona si prezerala tú čarodejnicu a pravdivo odpovedala, "jedného dňa ťa pustím dnu. Jedného dňa ti budem dôverovať, bezvýhradne."
Medzi tými dvoma čarodejnicami zavládlo ticho. Jedna elegantná ruka uhladila prameň hustých hnedých vlasov za ucho, skôr než jej vlastníčka, kým so zraneným modrými očami hľadela na Hermionu, zašepkala dosť smutno, "možno vtedy budem dosť silná za nás obe. Práve teraz nie som dosť silná, aby som zvládla tú váhu sveta, ktoré nesieš na svojich pleciach. Ledva dokážem uniesť svoju vlastnú."
"P-"
Pansy ju energicky prerušila. "Poviem to Dracovi, a ty nemôžeš urobiť nič, aby si zmenila môj úmysel."
Hermionin hlas sa zdvihol v panike. "Pansy, premysli si to..."
"Ja som o tom premýšľala. Neustále o tom premýšľam posledných päť rokov a on si zaslúži vedieť to, čo vie Blaise. Som pripravená pohnúť sa v mojom živote ďalej. Nechcem byť ako ty. Nechcem mať tajomstvá a nechcem už viac vravieť lži. Nechcem byť ubolená, chcem v noci spávať bez toho, aby som v hlave počúvala tvoj hlas a chcem v noci spávať bez toho, aby som počúvala svoj vlastný. Chcem poraziť svojich démonov, tak aby som mohla pomôcť tebe poraziť tých tvojich."
Kým vášnivo rozprávala, oči sa jej naplnili ponurými slzami, ale nepreliali sa.
Ozvalo sa slabé zaklopanie na kuchynské okno.
Napriek svojmu najlepšiemu úsudku Hermiona rýchlo vstala a vpustila sovu dnu. Automaticky spoznala jej vlastníka: jej šéf, Gregory Kingston. Potom, čo Pansy sovu nakŕmila, dívala sa, ako z okna odletela na spiatočnú cestu s miestom určenia: domov.
"Od koho to je?"
"Od môjho šéfa."
"Takto neskoro? Myslela som, že máš voľno."
Hermiona otvorila list, "mám... a nie je tak neskoro," a hľadela na obsah skôr než ho prečítala nahlas.
Slečna Grangerová,
chápem, že dnes máte voľno a chápem, že je neskôr, než by bolo vhodné, ale máme do činenia s naliehavým prípadom. Môžete sa prosím bez meškania preletaxovať do kancelárie?
Ďakujem vám
Gregory Kingston
Pozrela na hodiny na stene a vzdychla si pri predstave, že by jednoducho ten list ignorovala; jej vnútro jej vravela, aby ho skrčila a v pondelok, keď sa vráti do práce, predstierala neinformovanosť.
"Nejdeš, však?" potichu sa spýtala Pansy.
"Nemám nič lepšie na práci."
Čarodejnica si odfrkla, ale Hermiona ju poznala lepšie, než aby si myslela, že sa ju jej poznámka urazila.
Ale okrem opitia sa do nemoty s Pansy, zbláznenia sa strachom z toho, čo Malfoy povie, keď sa dozvie o Austrálii (rozhodla sa odložiť vlastnú ochranu nabok a umožniť Pansy to zahojenie, ktoré požadovala, pretože, napokon, ona bola stále sebaobetujúca sa Hermiona Grangerová) a nechania tej depresii, aby ju rozložila do hĺbky duše, nemala iné plány na stredajší večer. Bolo len sedem hodín. A čo viac, bola dosť zvedavá, prečo ju zavolali.
Zvedavosť tú bitku vyhrala.
Bola pre ňu dosť silná, aby sa pustila do minihľadania svojho prútika, skrytom medzi vankúšmi gauča a svojej tašky do práce, ktorú privolala z prednej šatne. Pansy sedela na gauči, ťapkala nervózne nohou, keď sa vrátila do obývačky. Ustarane vzhliadla, keď Hermiona prešla pred ňu a ona vďaka tomu okamžite vyskočila na nohy. "Her..."
"Povedz mu to," Hermiona sa na ňu slabo usmiala. "Máš pravdu. Zaslúžiš si byť slobodná."
Potichu odvetila, "ty si tiež zaslúžiš rozhrešenie."
Hermiona pokrútila hlavou, "nie - nie, ja nie."
Pansy ju objala a ona sa chcela zrútiť v jej náručí, "Raz musíš odpustiť sama sebe. Všetko. Som si istá, že ti všetci odpustia..."
Tie dve čarodejnice sa obe odmiestnili, ale na rozličné miesta.
ooo
Časť 2: Marquette Manor
Niečo sa určite dialo.
Keď nakukla do hlavnej zasadacej miestnosti, zaplavil ju pocit hrôzy. Ani jej nálada nepomáhala zmierniť tie pocity na spodku jej brucha. Vzduch v miestnosti bol stuhnutý a bol slabo cítiť tabakom a kávou; hnusne, ale znesiteľne. Len tak-tak. Bola trochu príliš osvetlená - svetlá v miestnosti žiarili dosť na to, aby každého rozbolela hlava; ale ona tu nebola na to, aby sa sťažovala. Deväť vyleštených, čalúnených kresiel bolo umiestnených okolo lesknúceho sa okrúhleho mahagónového konferenčného stola.
Jedno bolo prázdne, ale zvyšných osem nebolo.
Tri boli obsadené úradníkmi ministerstva: minister Shacklebolt (cz:Pastorek) oblečený v prepychovom habite, jeho námestník a asistentka námestníka. Jedno kreslo, to vedľa ministra, bolo obsadené jej šéfom. Tri zaberali aurori: ani jedného nespoznala, ale vedela, že jeden bol šéfom oddelenia aurorov (odkedy sa vrátila, párkrát videla jeho tvár v Dennom prorokovi). Posledné bolo obsadené nikým iným než dokonale oblečeným Dracom Malfoyom, ktorý sa tváril, že bojuje s nezáujmom a rozmrzenosťou. Zdalo sa, že rozmrzenosť zvíťazila, pretože jeho prázdny pohľad sa zmenil k slabému zamračeniu, keď človek vedľa neho povedal niečo o nezaujatých súdoch.
Niečo jej vravelo, že nechce vedieť, o čom sa rozprávajú.
"Slečna? Chceli by ste niečo na pitie? Možno kávu?" spýtala sa nízka hnedovláska v okuliaroch s kovovým rámom.
Hermiona párkrát zažmurkala na nižšiu ženu - tú asistentku námestníka - skôr než pomaly potriasla hlavou, "nie, nemáte čaj?" Tá žena neodpovedala; namiesto toho sa otočila, zamestnala sa prípravou šálky čaju a o minútu neskôr ju ponúkla Hermione. Po tichom, "ďakujem vám," dala Hermiona najavo svoju prítomnosť.
Minister Shacklebolt na ňu láskavo prikývol zo svojho miesta skôr, než jej ukázal na to posledné voľné miesto medzi šéfom aurorov, Robertom Dorchestrom... a Dracom Malfoyom. Šéfovi aurorov prišla neodkladná sova a šiel ihneď tú záležitosť vyriešiť. Vďaka tomu im zostal čas porozprávať sa skôr než stretnutie začne. Odpila si z čaju a dúfala, že jej Malfoy nič nepovie. Napokon, vyhýbala sa mu rovnako ako sa upíri vyhýbali dennému svetlu, nie kvôli tomu, že by urobil alebo povedal niečo hnusné alebo bezcitné v tých ďalších týždňoch, ktoré nasledovali po ich opätovnom predstavení, ale skôr z princípu samotného. Poznala dôvod, prečo s ňou chcel hovoriť a nemala v úmysle sama sa s ním dostať do zraniteľnej pozície.
Malfoy od toho neblahého dňa v reštaurácii nekládol žiadne sondujúce otázky, ale nebolo to preto, že by sa nesnažil; Hermiona mu nikdy nedovolila dostať sa dosť blízko. Počas minulých troch týždňov sa trikrát stretli a Malfoy sa ju snažil chytiť do lasa používaním drsných zdvorilostí a šarmu, ale ona sa nedala zmiasť jeho fasádou.
"Nechceš vysvetliť, prečo ťa cítiť ako obchod s alkoholom?" ozval sa flegmatický, ale slabý hlas z jej ľavej strany.
Hermiona vystrelila jedovatý pohľad, "dnes mám voľno a povolali ma, nie že by to, čo robím vo svojom voľnom čase, bola tvoja vec, Malfoy."
"Nie je treba byť tak prekliato defenzívna, Grangerová," posmieval sa úlisným prevrátením očí.
Odfrkla si a pod nosom zamrmlala niečo hrubé, keďže vedela, že pri ňom má plné právo byť v obrannom postavení.
Ten strojený úškrn sa zväčšil do niečoho, čo pripomínalo úsmev. "páni, páni, čo ťa naštvalo?"
"Choď do prdele," odpila si z čaju skôr, než vytiahla brko a kúsok pergamenu z tašky.
Predstieral, že ju nepočul, "ako pokračujú hodiny taliančiny s mojou matkou?"
Napriek sebe a tej spoločnosti, ku ktorej bola dočasne prinútená, sa Hermiona usmiala. Čím viac času trávila s Narcissou Malfoyovou, tým viacej dospievala k tomu, že tú ženu má úprimne rada. Mimoriadna udalosť v rodine im zabránila na celý mesiac začať s vyučovaním, ale ako náhle bola prvá hodina za nimi, všetko odtiaľ išlo ako masle. Minulú sobotu urobili niečo iné a stretli sa v reštaurácii v botanickej záhrade. Prirodzene, Hermiona bola ostražitá, ale nakoniec nebolo nič také treba. Počas šiestich hodín sa len rozprávali a prechádzali. Narobila paniku kvôli Hermioninej štíhlej postave, vravela jej, aby jedla niečo iné než šalát. Hermiona jej povedala, že anglické jedlo chutí dosť nemastno-neslano po piatich rokoch strávených v Taliansku. Po tomto si už nevymenili žiadne ďalšie osobné informácie, minimálne zo strany Hermiony - v skutočnosti ona vôbec veľa nerozprávala. Pani Malfoyová prevzala kontrolu nad rozhovorom, ale urobila niečo, čo Hermionu skrz naskrz šokovalo. Ospravedlnila sa.
"Je tak veľa vecí v živote, ktoré si prajem, aby som mohla vziať späť, ale viem, že nemôžem. Jediné, čo môžem urobiť, je hýbať sa vpred a žiadať odpustenia za minulosť."
Hermiona zažmurkala. "Vy chcete odpustenie... odo mňa?"
"Áno."
"To skutočne nepotrebujete. Odpustila som už dávno celej vašej rodine. Vtedy som nemala tú silu, aby som si ponechala tú nenávisť, a určite tú silu nemám teraz."
Narcissa za zatvárila prekvapene. "Ty si naozaj mimoriadna."
"Nie, nie som."
"Áno, si. Viem o tebe viac než si myslíš."
Pokúsila sa prehltnúť tú hrôzu, ktorá sa zdvihla v jej hrudi pri týchto slovách.
"Nemusíme o tom hovoriť, zabudni na to, že som vôbec niečo povedala. Ale, ak niečo budeš potrebovať, stačí mi poslať sovu."
Jej hľadanie vykúpenia bolo skutočné; nepotrebovala Pansy, aby jej to povedala. A hoci uvažovala nad tým, čo presne o nej pani Malfoyová vedela, Hermiona sa rozhodla, že najlepšie bude nerobiť si s tým starosti, pretože ani jedna to už znova nespomenula. Z nejakého dôvodu mala pocit, že Narcisse Malfoyovej rozumela. Napokon, v jej vlastnom živote bolo tak veľa vecí, ktoré chcela vziať späť.
Tak veľa.
"Skvelé. Ide jej to prirodzene," bola jej tichá odpoveď.
Na chvíľu nastalo ticho než Malfoy povedal, "má ťa rada."
Kradmo sa na toho muža pozrela, "teba má tiež rada." A mala. Tá žena počas ich hodín o ňom často rozprávala. Trochu otravné, v skutočnosti, ale ona bola pyšná matka. Hermiona nerada priznala, že konečne mala dobrý dôvod byť. Domnievala sa, že Malfoy bol obstojný... keď nebol dotieravý, ľstivý, záznamy kradnúci, spolčujúci sa blb na loveckej výprave.
Domýšľavo sa usmial. "Mňa má rád každý. Nemôžu si pomôcť."
S odmeraným odfrknutím Hermiona prevrátila oči. "Vidím, že si stále bezočivý bastard."
"A ty si stále knihomoľská vševedka; je dobré vedieť, že niektoré veci sa nezmenia... nuž, okrem tvojho postavenia v Potterovej armáde obľúbencov. Povedz mi, Grangerová, prečo sú moja matka a Pansy jedinými čarodejnicami v Británii, ktoré ťa majú radi?"
Skoro jej zabehol čaj.
Malfoy na jej vkus šiel vždy príliš rovno k veci.
Práve keď si myslela, že by mohla mať príjemný... dobre, slušný rozhovor, on to zmrví.
"Všetko je to nedorozumenie," to bolo dosť nejasné.
Prehrabol si dlhými, svižnými prstami nedávno ostrihané vlasy. "Nedorozumenie je, keď ti dajú na sendvič rajčiny, keď si si ich nepýtala. Nech sa stalo čokoľvek medzi tebou a Potterovou brigádou, je to trochu viac než prosté nedorozumenie, takže neurážaj moju inteligenciu ďalšími svojimi klamstvami."
Ten chladný hlas, ktorým rozprával, vyvolal jej hnev a obrany sa zdvihli samé od seba. "Čo ti to vadí, Malfoy? Naposledy, čo viem, tak ti bol fuk každý okrem teba samotného či čistoty tvojej krvi."
"Naozaj?" odsekol.
"Áno. Si presne ako tvoj otec. Podobáte sa ako vajce vajcu."
Ten urazený - a vyložene ničivý - pohľad, ktorý Malfoy po nej strelil, spôsobil, že sa chcela skrútiť do klbka a umrieť. "To je to, čo si o mne myslíš?" jedovato vyšplechol. "Myslíš si - myslíš si, že som ako môj otec?" Rozzúrený Malfoy ju dokonca ani nenechal odpovedať, dokonca ani žmurknúť než znova prehovoril. Jeho hlas bol hlboký a rozzúrený. "Horúca novinka, Grangerová: ja nie som ako môj otec. Keby som bol, skoro okamžite by som odovzdal teba a Pottera Temnému pánovi tej noci v prijímacej izbe. Nepokúsil by som sa zastaviť Crabba a Goyla pred tým, aby vás zabili, keby som bol ako on. Nebol by som tu sedel a rozprával sa s tebou, keby som bol ním. Bol by som použil legilimenciu, aby som získal tvoje spomienky, ktoré skrývaš a a o ktorých klameš posledných päť rokov, kliatba imperius by ich vytiahla z tvojich úst, keby si sa opovážila zablokovať ma zo svojej hlavy a keby by si stále odolávala, použil by som Cruciatus... to je to, čo by som urobil, keby som bol mojím otcom."
"N..."
Malfoy zúril, jeho tvár bola stále skrútená hnevom, ale jeho hlas bol podivne stále chladne vyrovnaný, "neopovažuj sa predpokladať, že ma poznáš a neopovažuj sa myslieť si, že ma môžeš jednoducho odsúdiť a zaradiť ma medzi kategóriu tých ´zlých smrťožrútov´ s mojím otcom. To tak nefunguje. Takže mi dovoľ, aby som jednu vec ujasnil, Grangerová: ty vieš hovno. Vieš hovno o mne, o mojom otcovi, či celej mojej rodine a čím sme si prešli... a bolo by od teba múdre, keby si sklapla svoje posrané ústa." Stále hovoril hlboko a po celý čas sa ovládal svoj hlas, ale ona si uvedomovala, aký je nahnevaný.
Ohromená tam sedela, žmurkala vďaka prudkému zmäteniu. Možno mal vo všetkom pravdu a možno nebol ako jeho otec., ale stále bol slizký blb.
Na chvíľu pocítila vinu a zvažovala ospravedlnenie.
Na sekundu vyzeral, že vážne zvažuje, že ju prekľaje.
Na ďalší okamih zvažovala všetky možno bezprútikové kúzla, ktoré na ňu mohol použiť bez toho, aby to niekto zazrel. Napočítala sedem... a ani jedno z nich nebolo pekné. Ale odkedy boli kliatby pekné?
Po ďalších pár okamihoch napätého mlčania medzi tou dvojicou, sa predklonil a povedal chladným, jedovatým hlasom, "strávila si skoro polovicu nášho života tým, že si si myslela, že som blbec s predsudkami, a mala si k tomu právo, ale kto je práve teraz blbec s predsudkami?
Nakoniec našla svoj hlas. "Ach, neseď tu a nechovaj sa ublížene, Malfoy." Hermiona vzdorovito obviňovala, keď sa ryplo do jej vlastnej kože. "Mám plné právo zmýšľať o tebe zle. Neexistuje totiž dôvod, ktorý by si mi dal, aby som zmýšľala inak."
"Myslím, že byť k tebe slušný je dostatočný dôvod."
Obočie jej vyletelo dohora. "Ty si myslíš, že toto je, keď si slušný? Ha! Malfoy, ty by si nespoznal slušnosť, ani keby si na teba sadla. Okrem toho, kedy si bol vôbec slušný? Ako plod? Hoci z tých hrozných historiek, čo mi vravela tvoja matka o svojom tehotenstve s tebou, dosť vážne o tom pochybujem."
Malfoy sa tváril ako keby chcel zlomiť brko vo svojej ruke, ale niečo zadržalo jeho náladu na uzde. "Nie som tak hrozne prekvapený, Grangerová, že má nepoznáš ani spolovice tak ako si myslíš, že poznáš."
"Pravda, ale skôr som prekvapená, že tebe naozaj záleží na tom, čo si ja o tebe myslím, Malfoy."
Veľmi zbledol a chcel odseknúť, ale Robert Dorchester sa vrátil na svoje miesto a minister Shacklebolt začal jednanie.
Perfektné načasovanie.
"Ako niektorí z vás asi už vedia, dnes večer podnikli aurori raziu na Marquette Manor a zatkli sme všetkých dvesto členov teroristickej skupiny sympatizantov Voldemorta, ktorú založili bývali smrťožrúti a v infiltrácii do ktorej odviedli naši aurori znamenitú prácu. Tá skupina, zodpovedná za posledné štyri roky za menšie útoky rovnako na muklov a muklorodených, bola okamžite zhromaždená a poslaná do Azbakanu.
Hermiona ani za svet nemohla prísť na to, prečo tu bola, ale robila si svedomité poznámky na pergamene.
Malfoy, zvedavo si všimla, písal perom.
Čudné.
Ale, nebola prekvapená prítomnosťou ministra na jej pracovisku. Kliatborušitelia plnili veľa úloh pre ministerstvo, rušili kliatby na zadržaných artefaktoch počas razii aurorov, predávali ich na aukciách za smiešne veľké peniaze a dávali ministerstvu polovicu zisku. Na dôvažok k tomu Kliatborušitelia pracovali s rôznymi čarodejníckymi bankami po celej Európe. Spoločnosť súkromne pracovala pre rodiny ochotné zaplatiť, kupovala prekliate veci od tých, čo sa ich chceli zbaviť, zlomila všetky kliatby a predávala ich múzeám, ak boli dosť cenné alebo ich vydražila. Hučal neustále niekoľko minút o dôležitosti tej razie na teroristov a ocenil tam, kde bolo treba. Prebral informácie súvisiace s procesom s Malfoyom, ktorý prikyvoval na všetky ministrove žiadosti a robil vlastné návrhy.
Nuž, to určite vysvetľovalo, prečo tu bol on.
Jednako, bolo to dosť nudné stretnutie a cítila, ako jej oťažievajú viečka.
To bolo dovtedy, kým nepovedal, "ale zdá sa, že ten dom nie je len veľmi silne chránený kúzlami, ktoré naši aurori nie sú kvalifikovaní zlomiť, ale je prekliaty zastaralou mágiou. Dôkazy, ktoré sú v tom dome, sú tiež prekliate, hoci dosť jednoduchými kúzlami. Problém je, že ten dom nedovolí nikomu, kto nie je krvne spojený, odtiaľ niečo zobrať a nikomu, kto nie je príbuzný, pokúsiť sa prelomiť to kúzlo na čomkoľvek vo vnútri toho domu."
Hermionine oči sa trochu roztvorili. Bez ohľadu na to, koľkokrát niečo takéto videla, stále zisťovala, že ju ohromuje kam až sú ľudia schopní zájsť, aby zachovali svoje tajomstvá.
"Počul som od vášho šéfa, slečna Grangerová, že veľmi dobre poznáte tento druh prekliatia."
Inštinktívne prikývla, ale bola príliš zamestnaná svojimi poznámkami, aby vzhliadla nahor, tým menej niečo povedala.
Ach, určite veľmi dobre oboznámená. Množstvo zmluvných prípadov, ktoré urobila v Taliansku v dňoch, keď nepracovala pre banku, zahrňovali takéto kliatby; už skladala v hlave zoznam kúziel, ktoré by mohli prelomiť tie ochrany na a v dome.
"Báječné!" Podal jej plány k panstvu, ktoré malo v záznamoch ministerstvo a dokončil, "pán Dorchester vás vezme na miesto činu hneď ako tu skončíme. Teraz..."
ooo
Časť 3: Opustenie
Marquette Manor vyzeral ako z gotického románu, ktorý čítala, keď bola mladšia; to, že bolo skoro šero, keď sem pomocou prenášadla prišli s Robertom, len umocňovalo jeho hrôzostrašnú príťažlivosť. Bolo dosť hlučné a hemžilo sa aurormi, ale z nejakého dôvodu Hermiona sa necítila veľmi bezpečne len tak do neho vojsť. Plány už mala uložené v pamäti; študovala ich počas stretnutia a dokonca počas desiatich minút po jeho skončení. Malfoy, ktorý už viac svojimi očami neplánoval jej smrť, sa držal nablízku a, k jej maximálnemu šoku, zodpovedal každú jednu z jej otázok o polohe Marquette Manor.
Zhodou okolností ležal asi tak tridsaťdva kilometrov od Malfoy Manor. Malfoy hľadel do tých plánov, odkedy ich získala a poukázal na niekoľko miest, kde by mohol byť Manor najslabší. Potom rozprával, ako jeho rodina zvykla navštevovať Marquettovcov predtým než bol dosť starý, aby chodil na Rokfort a ako všetky decká s prútikmi zvykli precvičovať kliatby a kúzla na domácich škriatkoch - k jej hrôze. Avšak znepokojujúci bol fakt, že ju Malfoy varoval, že tí domáci škriatkovia boli tej rodine vášnivo lojálni a pravdepodobne sa pokúsia zmanipulovať vyšetrovanie. Vďaka tejto rade prvá vec, ktorú na mieste povedala aurorom, bola, aby odpratali domácich škriatkov.
Jej myšlienky náhle prerušil hlas Roberta Dorchestra, "je okolie bezpečné?"
Hermionina hlava vyletela nahor od zoznamu kúziel, ktoré plánovala použiť na ten dom nielen, aby prelomila ochrany, ale aby zlomila tú kliatbu; jej oči dopadli na vysokého Blaisa Zabiniho, človeka, na ktorého bola tá otázka namierená.
"Áno, pane. Keby ma slečna Grangerová nasledovala..." Prívetivo kývol rukou.
Bolo to prvý raz, čo ho videla od ich rozhovoru na ministerstve, tiež prvý raz odvtedy, čo ho stretla a vedela, že vie o Austrálii. Nie je treba hovoriť, že Hermiona mala obavy v jeho prítomnosti.
Spočiatku.
Rýchlo došla k záveru, že nebol obyčajný auror. Mal dokonalé ruky, čerstvo oholenú tvár, aristokratický hlas a len dve viditeľné modriny. Pravda bola, že bol veľmi, veľmi atraktívny muž. "Bol to dobrý nápad poslať domácich škriatkov preč," prehovoril Zabini dosť pokojne, keď prechádzali cez množstvo aurorov smerom do intenzívne osvetlenému panstvu.
"Nuž, za to nepatrí vďaka mne. Povedal mi to Malfoy. Neviem, ako môžu byť domáci škriatkovia lojálni k rodine, ktorá dovolí svojim deťom používať ich ako cvičné ciele na kúzla, ktoré sa naučia v škole."
"Nie, predpokladám, že to nepochopíš."
Hlava jej vystrelila jeho smerom. "A to malo znamenať čo?" Nebola schopná zabrániť, aby sa jej v hlase neobjavil hnev. Začal znieť ako šestnásťročný Malfoy a Hermiona nemala náladu baviť sa s bastardom s predsudkami.
Zabiniho tmavé oči na okamžik zaleteli k nej, skôr než použil prútik, aby otvoril tie masívne predné dvere. "Dúfam, že si sa neurazila, ale ja som len mieril na to, že okrem Dobbyho, Winky a Kretchera nemáš priveľa skúseností s domácimi škriatkami."
"Ako si vedel..."
"Posledných päť rokov som pracoval s Potterom. Rozprávame sa... občas."
To stačilo, aby sa jej pery puknutím zavreli a srdce dychtilo po tom zmeniť tému.
Zabini zobral jej mlčanie ako súhlas pokračovať. "Tak či tak. Predstav si, že máš tento diamantový prsteň vo svojej rodine. Odovzdáva sa z rodiny na rodinu, z generácie na generáciu a teraz je tvoj. Nedá sa zaplatiť. Znamená pre teba viac než celý svet, pretože symbolizuje tvoju minulosť a tvoju budúcnosť."
"Dobre..." Hermiona chcela zistiť, kam tento rad dôvodov povedie. Prekrížila si ruky, nohy zakorenené vo veľkej, ale ani zďaleka nie ohromnej vstupnej haly. Ponevierali sa tu poslední z aurorov a pracovníkov ministerstva, ale dvojica, ktorá práve vošla, si ich nevšímala.
"Povedzme, že na teba doľahnú ťažké časy a niekto ti povie, že musíš predať ten diamant. Predala by si?"
"Samozrejme, že nie!" Nechala si všetko, čo patrilo jej rodičom. Všetko: fotografie, výber vinylových platní a hraciu skrinku, knihy a listy, ktoré jej napísali na Rokfort. Všetko to boli pre ňu poklady. Neoceniteľné poklady - hoci stále zamknuté v jej podkroví, pretože bolo stále príliš bolestivé sa na ne pozerať.
"Takéto to je aj pre domácich škriatkov. Ich rodiny sú ako diamantový prsteň v tom zmysle, že sú s nimi obvykle stovky rokov; majú v sebe lojalitu, ktorej sa nedokáže vyrovnať ani ten najvznešenejší chrabromilčan. Domáci škriatkovia rodiny Marquettovcov boli s nimi od 14. storočia. Myslím, že ja by som si trochu chránil niečo, čoho som bol súčasťou posledných sedem storočí."
Mal pravdu, ale vôbec nedostala šancu to komentovať alebo zareagovať.
"Hej, vy dvaja ste už dokecali?" otázka, ktorá prišla spoza nich, spôsobila, že celé Hermionine telo stuhlo. "Ak áno, môžeme sa prosím dostať k práci, aby som mohol ísť domov ešte tento týždeň?"
Hermiona sa nemusela otočiť, aby vedela, kto to prehovoril.
"Áno, už sme tu skončili, Potter. Je celá tvoja."
Celá tvoja? Čo to malo znamenať?
"Nuž, Grangerová, bola to zábava..."
"Ty odchádzaš?"
To proste nebolo fér. Nemohol ju len tak nechať s Harrym. V jej hrudi začala narastať chuť zdupkať a na zlomok sekundy skoro chcela schmatnúť Zabiniho za ruku a prosiť ho, aby neodchádzal.
Prikývol. "Harry má za úlohu postarať sa o tvoju bezpečnosť, kým budeš robiť na tom dome..."
Oči jej zaleteli k mužovi, ktorý ju mal ochraňovať. Netváril sa vôbec nadšene svojou úlohou. V skutočnosti vyzeral dosť nahnevaný - dobre, rozzúrený, rovnako ako bol v tej reštaurácii, keď ju zrazil až na zem. Hermiona sa prihrbila pri tej spomienke - a na ten článok o tej udalosti v Dennom prorokovi na druhý deň s titulkami: Oficiálny koniec Zlatého tria a úloha Pansy Parkinsonovej... od Parvati Patilovej.
"Bolo príjemné sa s tebou porozprávať, Grangerová, ako vždy."
So zlomeným povzdychom Hermiona bezmocne sledovala, ako Blaise Zabini vyšiel zo dverí a zmizol z dohľadu.
Nastal jej súdny deň.
Ďalšie dve hodiny, keď pracovala, boli čisté mučenie. Teraz prázdny Manor bol rovnako nádherný ako hrôzostrašný, ale necítila sa ani najmenej bezpečne pod predpokladaným ochranným štítom, ktorý Harry poskytoval; jej kúzla ním prešli von, ale nič, čo by dom mohol vrhnúť spiatky, sa nedostalo dnu. Namiesto normálneho teplého štítu, tento pre ňu bol chladný; takže jej zimou cvakali zuby a bolelo ju svalstvo. Hermiona vedela, čo to chladné ochranné kúzlo znamená a to robilo prácu skoro neznesiteľnou. Napriek tomu úspešne zrušila okrem jedinej všetky ochrany panstva. Jediné, čo bolo počuť, bolo rachotivé hrmenie zvonka; znamenie blížiacej sa búrky.
V tejto chvíli to bola metafora jej života.
Napätie v miestnosti bolo desivé, ale to napätie medzi nimi dvoma mučilo. Nemala by byť tak mrazivo chladná a ochromená, mala by byť schopná cítiť tú páľavu z jeho pohľadu... a tej diery, ktorú jej svojimi očami vypaľoval do zátylku hlavy. Hermiona si bola istá, že pred hodinou a pol sa dostal až k šedej kôre mozgovej. Teraz čakala, kedy hrádza napätia praskne a zničí tie nádherné podlahy a prekrásne vyzdobené steny.
Stalo sa to dosť rýchlo a s jedným tichým a predsa nenávistným slovom z jeho pier: "prečo?"
Keď to prvý raz povedal, predstierala, že jeho slová nepočula. Prečo? Prečo čo? Naozaj nevedela, alebo nechcela vedieť, o čom rozpráva. Nebolo nič, o čom sa mohli rozprávať. Alebo aspoň to bolo to, čo si Hermiona navrávala sama sebe. Takže s trasúcimi sa rukami pokračovala v mrmlaní kúziel pod nosom, usilovne sa snažila zlomiť tú poslednú ochranu, aby sa mohla pokúsiť zlomiť to prekliatie na dome a ísť domov.
Ale potom sa to spýtal znova: "Prečo?"
Na spodku jej žalúdka sa vytvorila bublina hnevu. Tá jeho drzosť teraz tu stáť a pýtať sa jej prečo. Nikdy predtým sa neobťažoval pýtať sa, aspoň nie vtedy, kedy na tom naozaj záležalo. Len zareagoval. Len prijal veci tak, ako sa zdali a nikdy sa neobťažoval pozrieť sa hlbšie. On jednoducho vzal sedem rokov priateľstva a hodil ho do odpadkového koša dokonca cez - Hermiona sa zhlboka nadýchla, aby sa upokojila. A predsa hrozilo, že sa slzy vyronia v kútiku očí, ale odmietala preliať jedinú v jeho prítomnosti.
Harryho hlas zosilnel, keď sa spýtal po tretí raz: "Prečo?"
Maličkosti zasiahli jej zmysly. Odbíjanie stojacích hodín hneď za tanečnou sálou; nová hodina - deviata hodina. Hrmenie hromu zvonka bolo hlasnejšie než predtým; tá búrka bola bližšie. Slabé hlasy posledných aurorov na mieste; zvyšok poslali domov, aby si na noc odpočinuli, pretože ďalší deň mal byť pre nich dlhý. Harryho nerovnomerné dýchanie. Zvuk dažďa na streche; ktorý stekal nadol bez šance, že by sa to zmenilo. Zvuk jej vlastných zubov, ktoré cvakali, keď chlad jeho ochranného kúzla prenikal jej pokožkou. Jednako, ignorovala ho. Ignorancia bola vždy lepšia než dokonalé šťastie. Praskot blesku sa stretol s duniacim hromom a mávnutím jej prútika sa ten posledný štít rozpadol. Všetky tieto udalosti spojili sily a priviedli to nepriateľstvo v sále k vrcholu.
Intenzita v Harryho hlase vystrelila miestnosťou, keď zareval, "Prečo!"
Hermiona zmrzla ľakom, nepohla ani svalom, niežeby mohla. Ten chlad a napätie a zvyšujúci sa hnev búšili do jej tela; jej pocity na ňu vyskočili ako bitkári, ktorí skočia na obeť bitky na školskom dvore. Bolelo pohnúť sa. Bolelo dýchať. Cítila sa slabá. Viac než čokoľvek iné chcela kričať a plakať, ale slová a slzy sa nedostavili. Namiesto toho tam stála, nohy pevne zarastené do zeme. Nevedela, či sa jej telo trasie od strachu, od chladu alebo od hnevu, ktorý sa udomácnil v jej hrudi. Bola to asi kombinácia všetkých troch. Blesk zažiaril skrz okná a o chvíľu neskôr začula hrom, ktorý znel, ako keby bol rovno za oknom.
Nestačilo to, aby Harryho zablokoval pred neustálymi a ohlušujúcimi: "Prečo! Prečo! Prečo! Prečo! Prečo!"
Hermiona mu nerozumela, ale dalo sa bezpečne povedať, že ani stále kričiaci Harry ničomu nerozumel.
Nepovedala mu nič. Bez ohľadu na to ako jeho jačanie zraňovalo. Ale bol tam ten tlak v jej hrudi. Bol intenzívny, tak intenzívny, že mohla sotva dýchať, keď stále dookola kričal to isté slovo: prečo.
"Prečo! Prečo! Prečo! Prečo!"
Všetko to zasyčalo, zaiskrilo a spenilo sa v jej vnútri, a skôr než si Hermiona uvedomila, čo sa deje, otočila sa na päte a vykríkla späť, hlas škrekľavý od sklamania a toho chladu, "prečo čo? Harry! Prečo čo?"
"Prečo si tu?" trpko vyšplechol s viac než len náznakom hnevu, tvár rozpálená dočervena. Keby zaťal päste silnejšie, zlomil by si prútik.
Napriek faktu, že bola úplne zdrevenená z chladu, Hermiona uviedla veľmi pokojne, "ako ty si tu len robím svoju prácu. Takže ma ju nechaj robiť v pokoji."
Na pár prekliatych okamihov nastalo ticho. Potom ho začula zamrmlať, "nemôžem uveriť, že ma sem strčili s tebou."
To bol jej bol zlomu. "Ty si myslíš, že ja tu s tebou chcem byť?" Hermiona na neho vzdorovito hľadela. "Myslíš si, že chcem byť v tej istej krajine ako ty, tým viac v tej istej izbe? Nuž, ak ťa to napadlo, mýliš sa. V hociktorý deň v týždni by som si radšej vybrala Zabiniho. Nechcem tu byť tak veľmi, ako ty tu nechceš mňa!"
"Potom vypadni!" ukázal prstom na dvere. "Vypadni! Padaj! Môj život bol bez teba lepší!" hneval sa. Potom vyšplechol slová naplnené takým množstvom jedu, že jej odumreli vnútornosti, "spravila si z nás všetkých bláznov a ja ťa nenávidím."
Pery sa jej zachveli hnevom a zármutkom. Toto bolo vyslovením nahlas toho, čo už vedela: Harry ju nenávidel.
"Pripoj sa ku klubu," zamrmlala Hermiona tak slabo, že ju nemohol počuť. Pripoj sa ku klubu, pretože ona tiež nenávidela samu seba. A vidieť ho - vidieť ich všetkých - bola krutá pripomienka tejto pravdy.
Slzy sa objavili v jej očiach a on začal trhane dýchať. Na chvíľu načúvala, snažila sa upokojiť. Ona nebude plakať. Nie pred ním; jej slzy boli ako kyslík pre zúriaci požiar, iba by to podporilo jeho hnev. Už zostávalo vrhnúť len jediné kúzlo a ona bude môcť opustiť tento chlad jeho ochraňujúceho kúzla, opustiť túto tanečnú sieň, opustiť tento Manor, a opustiť jeho. Existovalo viac než dosť dôvodov, ktoré vynútili tieto ďalšie slová z jej pier: "Ďakujem ti, že si sa tak zrozumiteľne vyjadril, Harry, ale ja tu mám prácu a ty tu máš tiež nejakú. Takže dospej a nechaj ma dokončiť moju prácu. Potom ti nič nebude brániť, aby si ma nenávidel tak veľmi ako chceš, z diaľky."
Očakávala, že skrotí svoju náladu očakávala, že bude súhlasiť a očakávala, že sa stiahne. Neočakávala, že náhle zruší ten ochranný štít a vybehne z miestnosti, zatreskne za sebou tie obrovské dvere tak silno, že sa izba zatrasie.
Hermiona sa zapotácala.
Nemohla tomu uveriť: to bola jediná vec, čo cítila, keď hľadela na tie zavreté dvere, čistá neviera. On naozaj odišiel.
Ukázalo sa, že izba nebola o nič teplejšia než to ochranné kúzlo. Zistila, že sa znova trasie, ale mala prácu a rozhodla sa dokončiť ju, aby sa sem nemusela vracať. S rýchlym pohľadom na svoj zoznam kúziel, namierila prútik a vyslovila prvé kúzlo. Nič sa nestalo. Hermiona zajačala ďalšie. Nič. Mierne znechutená zamrmlala tretie.
To ďalšie, čo sa stalo, prišlo tak rýchlo a tak silne, že nemala ani okamih k tomu, aby vrhla rýchly štít a ochránila sa pred dopadom.
Bez ochrany či štítov tá kliatba na panstve začala vnikať dnu v krupobití bielych svetiel a surovej mágie, ktorá prúdila zo všetkých štyroch stien. Skoro nemohla vidieť, také boli tie svetlá jasné. Tá izba - ten dom - sa triasol silou, ktorú Hermiona nikdy nezažila. Keď padala k zemi, nemala sa čoho zachytiť. Steny neboli ušetrené, keď v nich gule mágie vypaľovali diery. Keď sa pokúsila slepá preplaziť k východu, svetlo a mágia zničili všetky okná vysoko nad jej hlavou. Zosypalo sa na ňu sklo, a Hermiona mala dosť času len na to, aby zavrela oči. Cítila sklo v blúzke, vo svojich vlasoch a na rukách. Po tom, čo sa prach skla usadil, Hermiona opatrne otvorila oči a vyskočila na nohy. Krátko premýšľala, ako dlho bude trvať tomu svetlu, kým ju zasiahne a tej izbe, kým sa na ňu zrúti. Nebol čas prepočítavať to, pretože zem sa znova zatriasla.
Jediné, čo potom cítila, bola bolesť, keď pristála na sklenených črepoch.
Nikto ju nenájde. Nebudú vedieť, že je tam. Nikto nebude - zem sa zrazu prestala pohybovať.
Prúdy svetla stále strieľali zo stien okolo nej. Počula, ale nevidela, dvere, keď vpadli do izby a pristáli na menej než tridsať stôp od nej. Pohyb, ignorovala tú bolesť a trasúce sa sklo vo svojich vlasoch. Nebol čas premýšľať. Len čas utekať. Musela sa zachrániť.
Lúč svetla preletel popri jej ruke a vyrazil jej zo zovretia prútik. To ďalšie ju minulo úplne. Padla na zem, aby sa vyhla tretiemu. Štvrté ju prinútilo vyskočiť z prikrčenej pozície. Zdalo sa, že sa celú večnosť uhýbala tým úderom svetla, ktoré po nej vrhali steny so pružnosťou a rýchlosťou, keď sa po kúsočkoch približovala k otvorenému vchodu.
Ale bolo to príliš dobré, aby to bola pravda.
Prvý lúč surovej mágie narazil do jej tela s rovnakou silou ako pri čelnej zrážke v plnej rýchlosti. Adrenalín poprel jej právo cítiť bolesť, ale spoznala ju, keď druhý úder poskytol Hermione jej prvé okúsenie skutočnej bolesti. Bolo to, ako keby každý nerv v jej tele trhali na slíže.
A neprestávalo to.
S každým úderom prevaľovali svetelné lúče Hermionine telo viac a viac zo zeme. Po dobu, ktorá jej pripadala večnosťou, sa jej telo bezmocne krútilo a otáčalo, vlnivo vo vzduchu. Hlava nad nohami, a nohy nad hlavou. Tá bolesť bola nepopísateľná, ale nemalo zmysel kričať. Nie kvôli pomoci. Nie kvôli ničomu. Nikto jej nemohol pomôcť. Nikto ju nemohol zachrániť. Takže keď dom uvoľnil silnú vlnu energie a mágie, ktoré ju prehodila cez izbu, Hermiona sa pripravila na dopad, o ktorom si bola istá, že príde. Zvuk lámaných kostí zazvonil v jej ušiach, keď jej telo narazilo vo výške na stenu.
A potom padala.
Pocit z padania bol úplne rovnaký ako zlý sen, len horší, pretože vedela, že sa nezobudí pred tým, ako dopadne na zem. Toto bola realita. Tesne pred tým, než dopadla polámaná na kusy ako handrová bábika, sa zmierila s tým, že z tejto izby neodkráča.
Všetko prestalo.
Ticho a pokoj.
Hermiona uvažovalo, či je mŕtva, ale keď otvorila oči a zbadala tú zničenú izbu, uvedomila si, že nie je.
Bála sa pokúsiť pohnúť alebo dýchať príliš hlboko, ale aj tak sa pokúsila.
Bolesť.
Oslepujúca, neznesiteľná, trýzniaca a kataklizmatická bolesť, nepodobná ničomu, čo kedy cítila vo svojom živote, trhala každý centimeter, každú časť, každú bunku jej tela. Chcela vykríknuť po niečo, po niekoho, aby pomohol, ale bolelo pohnúť perami. Slzy sa chceli preliať, ale bolelo plakať. Bolelo myslieť. Bolelo dýchať. Bolelo to. Všetko bolelo. Tak tam ležala. Ležala tam a mlčky kričala po pomoc a plakala nemými hysterickými slzami. Ležala tam a snažila sa presvedčiť samu seba, že nič z tohto nie je jej chyba. Ona neprinútila Harryho, aby ju opustil; ona nič z tohto nespôsobila. Zatiaľ jej dochádzali argumenty, pretože nemohla myslieť na iné, okrem "toto je tvoja chyba!" Hermiona poznala riziká, než prijala túto prácu a jediné, čo mohla urobiť, bolo obviňovať samu seba za to, že nebola opatrnejšia, za to že neprestala, za to, že tak nedbala na svoj život.
Hermiona si mlčky sľúbila, že ak sa odtiaľto dostane, nikdy znova nebude ľahkomyseľná. Ona nikdy...
Tá myšlienka sa so škripotom zastavila, keď pocítila niečo vlhké na zátylku. Hermiona okamžite vedela, že je to krv.
Jej krv.
Miestnosť sa roztočila. Hermione bolo skoro zle zo všetkého toho pohybu. Vedela, že musí udržať oči otvorené, ale oni sa aj tak zavreli.
A vtedy začula kroky... a hlasy.
"Našli sme ju!"
"V tanečnej sále!"
"Pri Merlinovi, je naozaj vážne zranená!"
Kroky sa k nej priblížili. Chabo otvorila oči, ale nedokázala nikoho identifikovať.
"Kde je Potter?" spýtal sa mrzutý hlas.
Len zmienka jeho mena vyslala bodnutie bolesti jej telom.
"Nie je tu."
"On ju opustil?"
Zastenanie uniklo z jej pier. Áno, on ju opustil, ale došlo jej, že to bola odplata za to, že ich opustila ona. Nastal ďalší pohyb a vedela, že si niekto kľakol vedľa nej. Hermiona použila zvyšok svojej sily, aby sa zamerala na tmavé, vydesené oči Blaisa Zabiniho. Bola to posledná tvár, ktorú videla predtým, než všetko sčernelo.