Preklady fanfiction Harryho Pottera

Poznámka prekladateľky: Veľmi hlboké až filozofické myšlienky nášho Salazara.

„Bol. Pomôžte mi niekto sadnúť si. Všetko sa stále točí a nie je to príjemné.“

Salazar a Severus ho zoberú za ruky na opačných stranách a pomáhajú mu posadiť sa vzpriamene, až Nizar stratí pocit, že sa jednoducho prevráti. „Ďakujem.“ Nizar si pretrie oči a vzdychne. „Spomenul som si, kto to bol. Spomínam si na Edonyu, Sal.“

„Aspoň to ma teší, aj keď nie som nadšený zo spôsobu, akým si si na ňu spomenul,“ odpovie Salazar. „Silná mágia, hermanito. Musí to byť mágia udelenej zeme a titulu, ktorá sa pokúša poháňať tie zvyšné ochranné kúzla.“

Nizar prikývne a uľaví sa mu, keď sa točenie nezhorší. „Nechápem, prečo som sa rozhodol kvôli tomu sakramentsky odpadnúť, ale je to logický záver.“

Severus sa naňho zamračí. „Viac sa obávam, že to naozaj bolo kvôli tým zlozvykom, ktoré spomínala Poppy.“

Nizar prevráti očami, čo spôsobí, že sa točiaca sa miestnosť zatočí o čosi prudšie. Zlý nápad. „Nehladujem, Severus. Len sa zle stravujem, keď som rozrušený. To vždy.“

„Nesúhlasím, a úplne som na to zabudol,“ zamrmle Salazar. „Viem si predstaviť, že si zabudol, že ak to robíš, musíš zmierniť všetko magické.“

Nizar sa na Salazara zahľadí, kým povie: „Sakra,“ tým najodpornejším tónom, aký dokáže.

„To definitívne potvrdzuje moju hypotézu.“ Salazar sa usmeje, keď sa objavia traja škriatkovia s podnosmi plnými jedla. „Ďakujem vám všetkým za láskavosť.“

„Nie je to žiadna námaha, profesor Salazar,“ cvrliká jedna z nich, stále oblečená vo farbách Greengrassovcov, a zmizne po tom, čo podá Nizarovi prvý podnos. Aspoň jeho obsah je rozumný: polievka a chlieb, voda a čaj. S tým si dokáže poradiť.

„Kto je Edonya?“ spýta sa Severus po tom, čo Nizar celú večeru priam vdýchne. Miestnosť sa prestala točiť a on má pocit, že by sa mohol postaviť bez toho, aby spadol.

„Edonya Dyonisia bola severský vikingr a Vǫlva zmiešaného perzského pôvodu,“ odpovie Salazar. „Bola to krásna žena, ktorá mala v rode trochu krvi obrov, a preto bola vyššia ako my všetci na hrade okrem Godrika. Videl si jej portrét, keď som ho odstránil z Auroriných riadne zväčšených priestorov vo veži.“

Severus prikývne. „Videl som ho. Bola krásna, ako si opísal, ale z portrétu bolo ťažké určiť jej veľkosť.“

„Bola to tiež Helgina dáma. Zasľúbili sa zviazaním rúk, 2) vzali sa bez toho, aby to bolo niečo, čo by uznala mágia alebo cirkev. Nechceli, aby si Helgin bláznivý brat vzal do hlavy nejakú hlúposť, keby sa dozvedel, že sa jeho sestra vydala.“ Nizar sa zadíva na prázdny podnos a cíti, ako sa mu jedlo, ktoré práve skonzumoval, búri v žalúdku. „Edonya zomrela počas invázie v roku 1013. Helga bola zdrvená - vždy si myslela, že bude prvá. Bola staršia, slávna a v našej spoločnosti bola viditeľným cieľom, zatiaľ čo Edonya nie.“

„Zlomilo nám to srdce,“ povie Salazar potichu. „Bola vynikajúci mág a dobrá priateľka. Stratiť ju rok po Briceovi... to bolo pre nás všetkých ťažké.“

Nizar zvažuje možné následky hodenia šálky na najbližšiu stenu. „Kráľ Æthelred sa mi pri prvom stretnutí nepáčil. Tie bitky ma prinútili ho nenávidieť.“ Striasol zo seba spomienku a s ňou spojený hnev. „Sal, ešte stále máš dnes večer tú prednášku v tanečnej sále žalára?“

„Áno, mám. Prečo, plánuješ sa na nej zúčastniť, hermanito?“ opýta sa Salazar.

„Niekto tam musí byť, keby si niečo pokazil,“ odpovie Nizar.

Salazar sa usmeje. „A ako by si vôbec vedel, že je to nesprávne?“

„Keď ide o našu históriu?“ Nizar odloží tácku, nemá náladu na to, aby sa v odpovedi usmieval. „Vždy som vedel, ak som počul niekoho povedať niečo nesprávne, aj keď som nevedel prečo.“

* * * *

Minerva si nie je istá, čo očakáva, keď sa v ten večer vyberie do tanečnej sály žalára. Vždy to bol skôr pochmúrny priestor, vhodný skôr na rozprávanie strašidelných príbehov. Rozmýšľa, či práve to má Salazar v úmysle. Takéto príbehy zvyknú udržať pozornosť mladého človeka.

Namiesto toho vstúpi a nájde miestnosť jasne osvetlenú horiacimi fakľami, ktoré obklopujú miestnosť; v liatinových okrúhlych svietnikoch visiacich zo stropu sa lesknú všetky sviečky. Namiesto prázdnej miestnosti sa plesová sála zmenila na amfiteáter vďaka štadiónovým sedadlám, ktoré boli pravdepodobne vyrobené zo samotného kameňa Rokfortu. Sedadlá sú absolútne preplnené študentmi, až na sekciu, ktorú si vyžiadal personál, pričom zostalo miesto pre oneskorencov, ako bola ona.

Rozhodne sa sadnúť si k Nizarovi, ktorý je vedľa Severusa, ktorý sedí na samom okraji, aby nemusel tolerovať nikoho ďalšieho po svojom boku. „Si v poriadku?“ spýta sa ho.

Nizar prevráti oči. „To to, dočerta, všetci vedia? Áno, som v poriadku. Magická príhoda, nie som mŕtvy, umierajúci ani nespôsobilý. Plne schopný zasiahnuť, ak Salazar niečo spacká.“

Minerva sa usmeje. „Pokiaľ máš svoje priority v poriadku, drahý.“

Filius sedí hneď poniže nich, zaberá jedno z voľných miest pod Minervou a Nizarom. Prítomný je takmer celý profesorský zbor, hoci Minerva zúži oči, keď si všimne, že Barnaby a Eustas nie sú prítomní. Na jej prekvapenie Sibyla zostúpila zo svojej veže, čo je veľmi zriedkavá udalosť. Argus stojí v kúte, drží pani Norrisovú a predstiera, že je neviditeľný.

Salazar stojí na podlahe pred kamennými stúpačkami. Takmer očakávala, že sa oblečie do muklovského, len aby bol otravný, ale namiesto toho si vybral čierne čižmy a nohavice s tmavozelenou košeľou, ktorá vyzerá ako jeden z jemných plátenných originálov. Cez ňu má Salazar oblečenú svoju dlhú čiernu hodvábnu vestu vyšívanú zlatom a bronzom, ktorá rozhodne udáva správny tón.

Momentálne ukazuje na rady, pery sa mu pohybujú, ako si pod dychom počíta. „Aha, budú tu študenti, ktorí toto leto dostanú neuspokojivé výsledky VČÚ a MLOKov.“ Pozrie sa na dvere, keď sa do miestnosti vyškriabu ich poslední dvaja študenti, starší Bifľomorčania, a zakliesnia sa medzi ostatných.

„Tento týždeň som dosť premýšľal nad tým, ako by som mal rozprávať tento príbeh.“ Salazarove slová si okamžite získali ticho. „Ak budem rozprávať príliš dlho, nikto z nás nedokáže pozdraviť svet pred zajtrajším poludním, no všetky príbehy si zaslúžia začiatok.

„Takže: toto je náš.“

Posledný žijúci vojnový mág Myrddin Wyllt sledoval, ako päť storočí vojny znovu a znovu spája a rozdeľuje jeho milovaný ostrov. V polovici deviateho storočia sa rozhodol, že ak po sebe nezanechá svätyňu zasvätenú mágii, bude celé jeho životné dielo zbytočné. S týmto cieľom našiel na južnej Vysočine magický uzol, jeden z najsilnejších na ostrove, a umiestnil tam kameň. Myrddin spojil tento zakladajúci kameň s veľkým uzlom pochovaným v zemi a vztýčil okolo neho vysokú kamennú stavbu, prvé budovy školy, ktorú nazval Hogewáþ. Je aj nie je prekvapením, že najstaršími časťami školy sú vstupná sieň, veľká sieň a veža, v ktorej sa teraz nachádza veľké schodisko.

Minerva úplne fascinovane počúva, ako Salazar rozpráva o najstaršej zakladateľke, vojvodkyni Hrodwunn - Rowene - z magického bavorského vojvodstva Havraní pazúr. Brilantná mladá žena, ktorá sa naučila všetky jazyky, ktoré jej boli predložené, ktorá dosiahla prvé magické majstrovstvo v aritmancii ako štrnásťročná a potom pokračovala vo výučbe všetkej mágie, ktorá sa jej zdala príťažlivá. Jej jediné manželstvo jej dalo nemagického syna a dve magické dcéry.

Rowena bola prvá zo štvorice, ktorá sa s Myrddinom stretla naživo, hoci Helga prišla krátko po nej, keď utekala pred bratovými pokusmi odstrániť všetky domnelé hrozby, ktoré mu bránili získať trón ich rodičov na severe. V šestnástich rokoch bola Helga Hlodvirsdóttir (neskôr si hovorila Hugðilepuf) medzi severanmi plne uznávanou a vycvičenou čarodejnicou, vzácnou bojovníčkou Vǫlva, ktorá sa rozhodla byť aj liečiteľkou. Salazar im bez najmenšieho náznaku chválenkárstva alebo klamstva povie, že Helga bola jednou z najkrajších žien, aké kedy obývali túto zem. Minervu pobaví, keď dodá, že Helga často využívala túto krásu na to, aby nalákala tých, ktorí boli dosť hlúpi na to, aby sa domnievali, že pekná tvár sa rovná slabosti.

Salazar sa postaral o to, aby jeho sestra Estefania získala kontrolu nad ich pozemkami a majetkami a mohla namiesto Salazara pôsobiť ako markíza, kým si do Britonu privedie svoju veľmi mladú rodinu, ktorú tvoril on, manželka Orellana a dcéra Fortunata. S Godricom sa prvýkrát stretol v Invernesse; navzájom ich zoznámil Najvyšší kráľ Severu. Spolu s Godricovou manželkou Sedemai cestovali na Vysočinu.

Ich prvým pohľadom na Rokfort - vtedy oveľa viac pevnosť než nejaký hrad - bola Helga, ktorá ju bránila pred vojskom vyslaným vlastnými príbuznými. Salazar potom pohotovo predviedol, že v necelých pätnástich rokoch nemá ani potuchy o tom, že je zemehovorca, vyvolal túto mágiu, keď ich prepadli, zrazil k zemi bandu idiotov a potom sa k nim okamžite pridal.

„Typicky slizolinským spôsobom ste sa teda postarali o to, aby ste urobili dojem,“ podpichla ho slečna Parangyo.

Salazar sa usmeje. „Rád by som si prisvojil takúto príležitosť na slovnú hračku, ale bohužiaľ, Godrik sa postaral o to, aby som na zemi žiaden taký dojem nezanechal.“

Myrddin vymenoval Godrika, Rowenu, Salazara a Helgu za zakladateľov svojej školy: tých, ktorí budú spojení so zakladajúcim kameňom, držiteľov mágie Rokfortu. Body na kompase, ktoré by viedli.

„Ehm - aké je to byť pripútaný k magickému uzlu v pätnástich rokoch?“ spýta sa pán Sloper.

Výraz na Salazarovej tvári je trochu komický. „Som zemehovorca, pán Sloper, taký, ktorý je mimoriadne naladený na mágiu zeme. Takmer desať dní v kuse som lietal vo výšinách ako prekliaty papierový drak. Myrddina to nepobavilo, ale keďže on bol ten, kto s týmto vedľajším účinkom nepočítal, chyba bola na jeho strane. Helga mu na to nikdy nedovolila zabudnúť.“

Od jesene 984 do zimy 990 štyria zakladatelia, Orellana, Sedemai a ich získaný personál stavali na hrade pomocou mágie, ktorú usmerňoval zakladajúci kameň. Myrddinove hundranie a mrmlanie, Salazarovo veštenie, Godrikove inštinkty, Helgina túžba chrániť, Rowenina túžba vzdelávať - všetko slúžilo svojmu účelu. Do prvého marca roku 990 bol Rokfort možno z troch štvrtín na ceste k svojej dnešnej veľkosti. V roku 991 pribudli stavby, ktoré ho mali dokončiť na sedem osmín, a po období zakladateľov všetky ďalšie prístavby robili iní.

„To som si nepamätal,“ zamrmle si Nizar popod nos, keď sa iný študent spýta Salazara, prečo ho na Rokfort nesprevádzali sestra a brat. „Nepamätal som si, že to bolo v ten istý deň ako moje narodeniny.“

„Estefania sa oveľa viac zaujímala o politiku a bola veľmi, veľmi dobrá,“ odpovie Salazar študentovi. „Nizar sa rovnako ako my ostatní vzdelával doma, kým škola nebola oficiálne pripravená otvoriť svoje brány. Nie že by to zastavilo každého, kto počul rozprávanie o tom, čo sme na severe chystali. Celý predchádzajúci rok nám zúfalí rodičia, ktorí chceli, aby ich čarodejnícke deti boli v bezpečí a vzdelané, zhadzovali študentov na prah.“

Potom je to tu, formálne otvorená škola pre mágiu na ostrove Briton. Godrikova manželka Sedemai vysvetľovala prvé myšlienky teórie mágie, učila všetkých transfiguráciu a skúšala svojich študentov zo schopností levitácie či lietania. Niekto je dosť hlúpy na to, aby tvrdil, že nikto nedokáže lietať pomocou mágie; Salazar len prevráti oči a ignoruje ich, čo je ten druh odpovede, vďaka ktorej sa pýtajúci cíti hlúpo a ostatní si uvedomia, že nešlo o žiadny žart. Helga učila čary, runovú mágiu a liečenie a zároveň učila aj premiestňovanie. Godric učil Obranu a Dejiny a bol taký rozprávač, že často musel jemu aj poslucháčom pripomínať, že v ten deň treba robiť aj iné veci. Rowena sa starala o výučbu jazykov, geografie, matematiky, aritmantiky, čítania, písania, mágie hovoreného alebo písaného slova, mágie mysle, dvorného správania, etiky a diplomacie.

„Kedy Rowena Bystrohlavová vôbec spala?“ zdesene sa spýta slečna Stiversová.

Salazar sa zasmeje. „V tých časoch to bolo trochu iné. Nemuseli sme našich študentov každý deň vyčerpávať celodennou výučbou. Keď zvládli, čo sa od nich vyžadovalo, prešli na novú hodinu. Dosť dlho som bol jediný, kto bol kvalifikovaný učiť čokoľvek z veštenia, elixírov a bylinkárstva, astronómie, teórie kúziel živlov, mágie počasia, a ak niekto niekedy prejavil sklon, aj zemehovorstva. Kým nezomrela...“

Salazar sa vždy odmlčí, kým vysloví jej meno, a tak Minerva vie, o kom bude hovoriť. „Orellana bola hovorkyňa dreva, ktorá mladým ukazovala, ako sa stavajú metly, a učila alchýmiu tých, čo sa ju chceli naučiť. Nemala šikovnú ruku na elixíry, ale vedenie alchýmie? To bol úplne iný príbeh. Tak sme to boli len my šiesti až do septembra roku 991, keď Orellana zomrela.“

„Ako?“ Spýta sa slečna Vaneová, jedna z mnohých študentov, ktorí sa zdajú byť rozrušení.

„Pôrod,“ odpovie Nizar namiesto Salazara, ktorý vyzerá, že sa mu uľavilo, že nemusí vysloviť príčinu. „Mala nedostatok krvi - nazvali by ste to anémiou -, ktorý sme sa snažili liečiť počas druhej polovice jej tehotenstva so Zurim. Mysleli sme si, že sme ju stabilizovali, ale... mýlili sme sa.“

Po Orellane nebol nikto, kto by mohol učiť alchýmiu, ale Nizar bol Orellaniným žiakom v drevohovorstve, čo im umožnilo pokračovať v hodinách o metlách, kým nezískali iného učiteľa na oba predmety. Urobili tak práve včas, aby Nizar v lete 992 prevzal od Godrika miesto učiteľa obrany, keďže Godrik sa nechcel zaoberať bojom, ak nechcel prijať učňa.

„Mali ste len prekliatych sedemnásť!“ vyhlási pán Carmichael, hľadiac na Nizara. Rovnako ako všetci ostatní, ktorí by oveľa radšej nepreberali žiadnu poriadnu zodpovednosť, kým v tejto veci budú mať na výber.

Nizar sa tvári otrávene. „Takže?“

„Mentál,“ povie slečna Bhatiaová rozpačitým hlasom. „Ale to sme predsa vedeli, pane.“

Cez leto 992 sa na hrade okrem študentov, učiteľov a ich zamestnancov nezdržiaval nikto iný... a to ich privádza k príbehu, na ktorý bola väčšina Minerviných Chrabromilčanov zvedavá od samého začiatku. Väčšina zamestnancov, o ktorých im Salazar rozprával, boli nemagickí ľudia, hoci dvaja boli nemagickí z magického rodu.

Minerva so srdcom v hrdle počúva, ako im Salazar opisuje, prečo sa naučil nikdy nepodceňovať inštinkty svojho brata, nech je dôvod akýkoľvek. Jednému z tých dvoch nemagických ľudí z magického rodu Nizar nikdy nedôveroval. Ten muž si počkal, kým všetci mágovia odídu z hradu riešiť inú záležitosť, a ušiel s dvoma študentkami, mladými dievčatami. Nizara už Myrddin vymenoval za ochrancu školy, a hoci im mal hrad všetkým povedať, ak by sa niečo dialo, práve v ten deň sa dozvedeli, že jeho zmysly sú jemnejšie - a stále to nestačilo. Prvé dieťa bolo mŕtve a druhé ťažko zranené, kým toho muža zastavili. Nikto nie je dosť hlúpy na to, aby sa pýtal, ako ho Nizar zastavil, nie vzhľadom na výraz jeho tváre.

Ak smrť Orellany zlomila tomu drahému mužovi srdce, potom čin toho nemagického služobníka podlomil Salazarovu dôveru v tých, čo s nimi boli už roky.

„A práve preto bol nemagickým typom zakázaný vstup na hrad,“ povedal pán Zabini. „Vtedy muklovia prestali mať prístup na Rokfort.“

„Nielen z tohto dôvodu, pán Zabini, hoci bez takýchto detailov to tak naozaj vyzerá,“ odpovie Salazar potichu. „Našim očiam čin toho muža poslúžil ako varovanie pred vecami, ktoré prídu. Niektorí naši študenti už museli počas roka prebývať na hrade, pretože nebolo bezpečné vrátiť sa domov k svojim rodinám. Cirkev na ostrove bola v tých časoch oveľa tolerantnejšia, ale prichádzali horšie veci a my sme to vedeli.

„Žil som od dvadsiateho ôsmeho decembra 969 až dodnes,“ povedal Salazar, “a bez ohľadu na svoje roky vám stále nedokážem povedať, či si myslím, že sme urobili dobre alebo zle, keď sme sa rozhodli ukryť tak, ako sme to urobili. Úprimne, nedokážem povedať, či som presvedčený, že sme veci zlepšili alebo zhoršili.“

Salazar múdro zmení tému a podrobnejšie sa venuje štruktúre Rokfortu, najmä tým, ktorí mohli byť študentmi na ich chodbách. Každá magická bytosť bola vítaná, povie im Salazar; mágia bola jedinou podmienkou na to, aby ste mohli vstúpiť do školy ako študent. Samotné množstvo mumlaného pohoršenia, ktoré študenti vypustia, keď sa dozvedia, že na Rokforte sa vzdelávali študenti zmiešanej krvi iných rás, ako aj šmuklovia, spôsobí, že Nizar sa zamračí a Minerva si chce zalepiť ruky na ušiach, keď sa to ozýva stenami.

„Hovoríte, že šmuklovia sú bez mágie?“ Salazar sa netvári, že by naňho prvotný argument urobil dojem. „Moja matka pochádzala z jedného z najmocnejších magických rodov v Kastílskom grófstve. Mágia v jej rode preskočila predchádzajúce tri generácie, ale stále jej prúdila v žilách, inak by nikdy nemohla odovzdať rodinnú mágiu mojej sestre... alebo mne.“

Salazar zdvihne ruku a nechá smaragdový plameň a strieborné iskry tancovať v dlani. „Ten zelený lesk mojej mágie pochádza z rodu môjho otca. Strieborný je z rodu mojej matky. Keby ho nemala, nikdy by nebola schopná odovzdať mágiu.“ Zaženie oheň a ukazuje na Argusa číhajúceho v rohu, ktorému sa rozšíria oči, keď sa naňho otočí polovica zhromaždenia. „Keby boli šmuklovia naozaj bez mágie, ten človek by nemohol vidieť tento hrad ani pracovať v jeho sálach - a predsa tam stojí Argus Filch. Váš primitívny a hlúpy argument týkajúci sa šmuklov sa dá ľahko vyvrátiť. A prestaňte urážať moju matku,“ dodá Salazar. „Takéto poznámky si stále beriem osobne.“

„Ale zakladatelia vylúčili šmuklov a poloľudí!“ rozkričal sa pán McLaggen.

„My sme nič také neurobili,“ odvetil Salazar. „Vlastne sa to stalo až v trinástom storočí. To je to isté storočie, keď sa začalo zotročovanie škriatkov, škriatkov, ktorí boli slobodnými bytosťami Rokfortu, a začalo sa to, keď sa ich zmluva s Rokfortom zámerne zatajila, ich vzdelanie im bolo odňaté. Zvyšok tých smiešnych pravidiel, ktoré zakazujú študentom študovať z hlúpych dôvodov, vznikol začiatkom štrnásteho storočia.“

Salazar pozrie na Nizara, ktorý akoby niečo zvažoval, kým prikývne. Nech už sa Salazar opýtal na čokoľvek, Nizar sa netvári spokojne. „Čo keby som vám povedal, že rozdelenie, ktoré všetci poznáte, rozdelenie na čistokrvných, polokrvných a na urážlivý výraz muklorodených, to všetko bolo výsledkom podlého konania jedného človeka v prvej polovici dvanásteho storočia? Že pred tým tieto rozdiely nikdy neexistovali?“

„Vôbec žiadne uznanie čistokrvnosti?“ Spýtal sa pán Malfoy. Minerva naňho pozrie a nevidí ani stopu po obrannom postoji, len zvedavosť. Tento rok dosť vyrástol a ona sa nemôže viac tešiť.

„Dlho žijúce a neprerušené magické rody boli uznávané a ctené, pokiaľ si túto úctu dokázali udržať,“ povie im Salazar. „Ale inak? Nie. Človek bol mágom, alebo nebol. Na to, aby si sa stal slávnym... alebo neslávne známym, si nepotreboval rod.“

„Máte na to dôkaz?“ spýta sa Albus.

Minerva sa zamračí. Keby nevedela lepšie, podozrievala by Albusa, že to on znie bojovne. Zvláštne.

Nizar stojí na mieste. „Dotyčný muž - ktorého meno nebudem uvádzať, lebo nechcem pošpiniť jeho potomkov - prišiel v roku 1234 do slizolinskej spoločenskej miestnosti, aby sa portrétu posledného známeho, titulovaného ochrancu hradu pochválil, čo všetko na Rokforte roky robil, keď pôsobil ako jeden z jeho inštruktorov. Samozrejme, neuvedomil si, že sa chváli skutočnej osobe. Spočiatku nie. Keď si to uvedomil, pohol obrazom. Ak ste boli kvôli svojmu ďalšiemu prežitiu napojený na magickú energetickú líniu? Keď vás toho násilne zbavia, sakramentsky to bolí.“

Minerva zistí, že si mädlí ruky. O ničom z toho nevedela, čo znamená, že to musí byť veľmi čerstvý objav. Dokonca aj Albus vyzerá, že ho Nizar svojím prednesom zaskočil.

„A vy ste si to nepamätali.“ Slečna Fawcettová vyzerá smutne. „Pretože obraz bol premiestnený.“

„Nie. Až do veľmi, veľmi nedávnej doby.“ Nizar si povzdychne. „Náš milý páchateľ vtedy riaditeľovi stále vymazával pamäť, aby pohodlne zabudol na svoje obavy a starosti. Odstraňoval, skrýval a začarovával obrazy a presvedčil Triediaci klobúk, aby sa uchýlil k jednoduchosti piesní namiesto recitovania dejín založenia školy. Skrátka, tento muž odviedol vynikajúcu prácu, keď sabotoval všetko, čo tu moja rodina usilovne budovala.“ Nizar si sadne a Minerva sa natiahne, aby ho pohladila po ruke. On jej v odpovedi venuje úsečný úsmev.

„Prečo tohto muža nepomenovať?“ spýta sa pán Derrick zo Slizolinu. „História by ho mala brať na zodpovednosť!“

Niekoľko študentov pridá svoj súhlas, kým Salazar zdvihne ruku. „Tento muž chcel, aby sa na pravdu zabudlo. Najlepšia pomsta je postarať sa o to, že sa zabudne naňho. Bol by som oveľa radšej, keby sme išli dopredu z miesta, kde sme teraz, než aby sme sa zaoberali tým, čo bolo.

„Tak, venoval som sa skutočnému založeniu spolu s niekoľkými vecami, o ktorých som dnes večer vôbec nemal v úmysle hovoriť. To znamená, že teraz môžete klásť otázky a ja neodmietnem ani jednu.“

Minerva musí zovrieť pery, aby sa neusmiala, keď je Salazar podrobený výsluchu, ktorý znie veľmi podobne ako ten, ktorý mu Rád doprial druhého januára.

„Dobre, tak teda niečo trochu iné,“ povie slečna Mirfieldová. „Ako je možné, že toľko z nás pochádza od Godrika? Zdá sa, že sa nemôžem otočiť bez toho, aby som nenarazila hlavou na ďalšieho vzdialeného bratranca!“

„Sedemai by sa teraz toľko smiala,“ zašepká Nizar a usmeje sa. Minerva je rada, že sa zdá, že má teraz lepšiu náladu, keď sa diskusie o tom záhadnom zloduchovi a obrazoch odložili.

„Godrik a Sedemai mali niečo, čo by ste vy nazvali...“ Salazar sa zamračí. „Nie, počkajte, niektorí z vás tento termín pravdepodobne ešte nepoznajú, pretože má zväčša nemagické použitie. Hovorí sa tomu otvorený vzťah. Godrik sa mohol slobodne obzerať a nasledovať svoje sklony s inými ženami, pokiaľ jeho žena vopred schválila jeho voľbu. Sedemai sama nebola ten typ, ktorý by to robil, ale pokiaľ išlo o ňu a Godrica, nebola v tom žiadna hanba. Verili si navzájom a dôverovali si takmer od chvíle, keď sa stretli, až kým ich nerozdelila smrť. Problémom, ehm, mnohých Godrikových potomkov je, že Godrik mal najväčšiu smolu, keď prišlo na to, aby antikoncepčné kúzla fungovali tak, ako mali.“

Slečna Weasleyová zdvihne ruku s rozžiarenými očami. „Som jedna z mnohých, mnohých sesterníc Anny Mirfieldovej, pane. Chápem to tak, že chcete povedať, že antikoncepčné kúzla stále zlyhávali?“

„To sa stávalo. Godrik pochádzal z dlhého rodu anglických čarodejníckych grófov a postaral sa o každé dieťa, ktoré splodil, ak jeho matka požiadala o pomoc. Problém bol v tom, že sme ani nevedeli o toľkých zlyhaniach, kým sa nezačali dostávať na povrch. Sedemai ho dokonca obvinila, že je príliš opitý a zabudol správne používať mágiu, ale to nikdy nebola Godricova ťažkosť. Bola to jeho vlastná mágia, chápete. Bolo to...“ Salazar sa usmial. „Bolo to niečo iné, milá Chrabromilčanka. Ten muž vyžaroval mágiu tak, ako by vyžaroval elementárny mág, a pritom vôbec nepatril k ich druhu. Jeho mágia mala schopnosť ovplyvňovať veci, ktoré strávili dlhší čas na jeho osobe, vrátane toho hovoriaceho triediaceho klobúka. Živý, hovoriaci klobúk, pretože to bol Godrikov klobúk, zasiahnutý bľabotajúcou kliatbou. Bohovia, ale keby som si v ten deň vybral niečo iné, čo by som vyčaroval jeho smerom.“

Minerva si priloží obe ruky k ústam, aby stlmila náhly smiech. Nemusela sa ani obťažovať, vzhľadom na to, že sa smeje väčšina ostatných.

„A ja stále tvrdím, že za to môže Helga!“ Nizar zakričí nad hlukom.

„Hej! Ako by to mohla byť vina našej zakladateľky, keď to bol Godrik Chrabromil, kto nosil klobúk, a profesor Salazar, kto vrhol zaklínadlo?“ Chce vedieť slečna Applebeeová.

„To je jedno. Sme späť pri tom, že je to naša vina,“ pripustí Nizar. „Cítili sme to s bratom ako výzvu a vyrobili sme jediný známy alkohol, ktorý je dosť silný na to, aby prekonal Helginu veľmi severskú konštitúciu. Naozaj ju nepotešilo, keď sa na druhý deň ráno zobudila so svojou prvou opicou, a začala na mňa a Sala vrhať zaklínadlá za to, že sme to spôsobili. Potom sa do toho zapojil Godrik a bol z toho úplný debakel.“

„Viete, rozmýšľali sme, prečo stále nazývate Triediaci klobúk alkoholom nasiaknutým kúskom hovoriacej plsti,“ povie George a usmeje sa.

„Ale dáva to zmysel a okrem toho mi to pripadá celkom vhodné!“ pridá sa Fred.

„Prosím, nikdy nedávajte mojim študentom alkohol,“ požiada Minerva suchým hlasom.

„Minerva! Sú neplnoletí!“ Urazene odpovie Nizar. „To by som urobil až vtedy, keď by už zložili MLOKy.“

„Nie, ďakujem,“ povie slečna Shahová naraz. „Ste Španiel. Nechcem zomrieť, pán profesor.“ To ich všetkých opäť rozosmeje a rozrozpráva.

„Dobre! Počkajte! Otázka!“ Zakričí pán Thomas, čo spôsobí, že väčšina z nich sa opäť upokojí. „Vaša časť o vzťahu Chrabromilčanov ma zaujala, profesor Salazar. Ako im v tých časoch mohla takáto dohoda prejsť?“

Salazar na pána Thomasa zdvihne obočie. „Muklorodený?“

„Nie, pane, polokrvný, ktorého čarodejnícky otec sa rozhodol, že namiesto toho, aby sa flákal, odíde,“ odpovie pán Thomas. „Bol som však vychovaný ako mukel.“

Salazar prikývne. „Aha. Vaše učebnice dejepisu na základnej škole by hovorili o tom, aké vzťahy sa v našich časoch predpokladali. Mimochodom, väčšina z nich je úplne nesprávna. Poviem len, že v kresťanských kruhoch bolo odsudzované byť s iným mimo manželstva - aspoň čo sa týka cirkvi. Celkovo sa v súvislosti s takýmito vecami uplatňoval skôr postoj „staraj sa o seba“. Pokiaľ ste nevyvolávali drámu, ktorá by pobúrila celú dedinu, nikoho to veľmi netrápilo. V magických kruhoch nebolo manželské usporiadanie Godrika a Sedemai vôbec nezvyčajné. Otvorené manželstvá, trojmanželstvá, skupinové partnerstvá a manželstvá, zasľúbenie sa zviazaním rúk, namiesto uznaného manželstva, príležitostné vzťahy, vzťahy medzi kultúrami a druhmi - to všetko bolo v našich časoch bežné. To skutočne prestalo byť bežné až po vzniku ministerstva.“

„To je oveľa otvorenejšie, ako som čakal,“ povie prekvapene pán Goldstein, čo sprevádza súhlasné mrmlanie.

„Otvorené,“ Salazar to zvažuje. „Predstavoval by som si, že je to otázka perspektívy. Nezáleží na tom, či si mal mágiu alebo nie, svet bol pred tisíc rokmi iný. Žili si s vedomím, že ťa môže postihnúť choroba. Drobné zranenie sa mohlo zmeniť na hnisavé a zabiť ťa, ak žiadny liečiteľ nedokázal infekciu vyliečiť. Čepeľ mohla ukončiť tvoj život bez ohľadu na to, či si bol aktívne zapojený do konfliktu alebo nie. Keď si stále uvedomuješ, že smrť môže číhať hneď za rohom... viac sa smeješ. Miluješ slobodnejšie. Viac žiješ. Tešíš sa z existencie. Si sám sebou, podľa svojich možností, pretože nikdy nevieš, kedy ti tieto šance môžu byť odňaté.“

Minerva znova vytriezvela a prehltla. Presne to teraz robí, ale keď bola mladšia, nemala na to dosť rozumu. Potrebovala vek a smútok, aby sa túto lekciu naučila.

Salazar sa pozrie na podlahu. „Ani netušíš, aký som vďačný, že chorôb, násilia a úmrtí na infekcie je oveľa menej, ako ich bolo. Kvôli epidémiám a pandémiám som stratil takmer celé potomstvo mojej rodiny z každej vetvy. Ale keď sa strach zo smrti vytratil, akoby ho nahradil strach zo života. Kedysi sme využívali každú príležitosť, ktorá nám bola poskytnutá na oslavu, pretože tie chvíle, veľké i malé - všetky stoja za oslavu. Teraz sa na samotnú myšlienku oslavovať nad rámec prísneho súboru západných ideálov pozeráme s dešpektom, akoby to bolo nejaké zlyhanie.

Prečo by sa malo považovať za zlyhanie mať radosť z toho, že žijeme?“

* * * *

2) Handfasting som preložila ako zasľúbenie sa zviazaním rúk, čo je tradičný zvyk, svadba bez sobáša (bez úradníka), formálne zásnuby, ktoré môžu byť zrušené len rozvodom, niekedy aj dočasná svadba. Potvrdzuje sa podaním alebo spojením rúk. https://en.wikipedia.org/wiki/Handfasting