Preklady fanfiction Harryho Pottera

Odpor k zmene – alternatívny koniec

V okamihu bola Hermiona pripravená. Stretla Draca na vrchu schodiska a spolu sa dolu rozbehli rovnako rýchlo. Draco rozrazil portrétový otvor a chystal sa vyraziť chodbou, keď sa z rámu ozval hlas Salazara. Jeho slová – alebo presnejšie jeho tón – ich oboch zastavili.

„Takže sa to začalo, čo?“ poznamenal so škodoradostným pobavením. „Vedel som, že to čoskoro nastane. Ale načo sa tam tak ponáhľať? Čo dvaja ako vy môžu vôbec urobiť?“

„Jediný človek môže zmeniť chod dejín,“ odvetila Hermiona rázne. „Kto vie, čo sa stane, keď sú na to dvaja.“

„Múdre slová od niekoho tak neuveriteľne hlúpeho,“ uštipačne sa zasmial Salazar.

„Na toto nemáme čas,“ zavrčal Draco a pevne chytil Hermionu za ruku, aby ju potiahol chodbou.

„Nejde len o tvoj život, chlapče!“ zvolal za nimi Salazar. A po chvíli dodal: „Si si istý, že to chceš urobiť?“

„Nemám na výber!“ vykríkol Draco. V jeho hlase bol tón, aký Hermiona predtým nikdy nepočula. Zúfalstvo. Len zriedka videla Draca zúfalého – a nikdy to neviedlo k ničomu dobrému. Fakt, že sa to teraz dialo, v nej len posilnil narastajúci strach a prehĺbil zlú predtuchu, ktorá jej zvierala srdce.

„Vždy máš na výber,“ odsekol Salazar pohŕdavo.

Nečakane Draco strhol ruku do habitu a vytasil prútik rýchlejšie, než by Hermiona považovala za možné.

„Reducto!“ zavrčal, tvár skrivená besom.

Salazar zalapal po dychu a vrhol sa z cesty tesne predtým, než kúzlo zasiahlo cieľ. Portrét sa rozletel na kusy, no Hermiona si bola istá, že v ozvene zničeného obrazu ešte doznieval jeho tichý smiech. Otočila sa k Dracovi ako k cudzincovi, v očiach zmätok a rozhorčenie.

„Draco! Pre Merlina, prečo si to urobil?!“

Odpovedal len tlmeným zavrčaním a znovu jej zovrel ruku. Spoločne sa rozbehli hradom, kľučkujúc pomedzi ospalých študentov, ktorí sa prebudili na hluk. Skôr než sa profesori, čo ostali na hrade, dokázali spamätať, Draco a Hermiona vyleteli cez hlavné dvere na pozemky.

V diaľke sa mihotali záblesky svetla, čierne postavy sa pohybovali trhavo a nekoordinovane. Krik naberal na intenzite, čím bližšie boli, no ani jeden sa nezastavil.

Keď sa Hermiona priblížila k bojisku, detaily sa vyjasnili. Po poli boli roztrúsené telá – nehybné, kŕčovito poskladané na tmavej tráve. Chcela vedieť, kto sú, aby mohla smútiť alebo sa radovať, ale nezastavila sa. Potrebovali ju tí, čo ešte bojovali. Bolo možné, že dokonca s jej malou pomocou, ju nebudú potrebovať  dlho – už teraz sa zdalo, že nažive zostali len tí najsilnejší.

Draco zmizol, pravdepodobne už zvádzal vlastné súboje, zatiaľ čo Hermiona pálila na smrťožrútov jedno omračovacie kúzlo za druhým. Práve sa chystala prekliať obrovského chlapa, keď sa jej pred očami zatrepotala hmla a srdce jej stuhlo ľadom.

Dych sa jej zasekol v hrdle. Dementori. Veľa dementorov.

Ignorujúc smrťožrúta, zatvorila oči a sústredila sa. Myslela len na Draca – na to, ako s ním ležala, ako s ním lietala, ako cítila jeho ruky na svojej tvári, jeho pery na svojom krku. Milovala ho, a to jej poskytlo všetku silu, ktorú potrebovala.

Sila, s akou sa jej Patronus vynoril z prútika, ju takmer zrazila na zem. No nebolo to to, čo ju prinútilo ustúpiť o krok späť. Bolo to jeho podoba.

Namiesto vydry sa z jej prútika vyrútil ten najúchvatnejší drak, akého kedy videla – aerodynamický, elegantný, perleťovo biely. Dementori nemali žiadnu šancu. Hneď sa rozplynuli a zmizli v temnote, z ktorej vzišli.

Hermiona s otvorenými ústami sledovala, ako jej nový Patronus krúži nad bojiskom, než sa rozplynul vo svetle. No necítila nič iné než čistú extázu. A keď sa znovu otočila k boju, bola pripravená.

Z toho, čo dokázala rozlíšiť cez chaos svetiel a zvukov, to vyzeralo, že bitka sa vyvíja v ich prospech. Lupin bol po jej ľavici, urputne bojoval s Fenrirom Greybackom – jeden s prútikom, druhý sa spoliehal na surovú silu. Napravo od nej Hagrid a madam Maxime čelili obrovi, jednému z tých mála, ktorí sa uráčili zostúpiť z hôr, aby bojovali. Grawp bol kúsok za nimi, zamotaný do súboja s ďalšími dvoma.

Luna sa vyhýbala kliatbam smrťožrúta s gráciou tanečnice, akoby nebola uprostred smrteľného boja, ale predvádzala podivný, cudzokrajný tanec. Ron a zvyšok Weasleyovcov neboli nikde na dohľad.

Kútikom oka zachytila pohyb– Neville bojoval proti Bellatrix Lestrangeovej celkom sám. Jej tvár bola skrivená šialeným úškľabkom, odhaľovala zuby v odpornej grimase, zatiaľ čo bez milosti zasypávala Nevilla kliatbami. Keď ho Cruciatus zrazil na kolená a zdalo sa, že je po boji, Bellatrixine sústredenie sa na sekundu pretrhlo.

Ale Neville vyskočil na nohy, akoby žiadnu bolesť necítil, a zasadil jej jednu z najsilnejších omračujúcich kliatob, aké kedy Hermiona videla. Šialená žena spadla na zem ako podťatá. Než účinky kúzla pominuli, Neville jej vyrazil prútik z ruky, rýchlo ho strčil do vrecka a jedným pohybom prútika vyslal zaklínadlo „Incarcerous“. Bellatrixino telo obmotali laná, a on ju levitoval smerom k Zakázanému lesu, kde ju skryl za stromom.

Hermione sa od hrdosti a nádeje zovrelo srdce. V tej chvíli to vyzeralo, že vyhrávajú. Že víťazstvo je na dosah.

Ale len čo sa vzduch pred ňou vyčistil od dymu, tá prchavá chvíľa triumfu sa rozplynula. A ona si bolestne pripomenula, aké kruté dokáže byť bojisko – ako rýchlo sa môže všetko obrátiť.

To, čo videla, ju prikovalo na mieste.

Voldemort stál uprostred bojiska, dlhé čierne rúcho sa mu vlnilo vo vetre. Pred sebou držal Ginny ako štít, jeho bledá, kostnatá ruka pevne zvierala jej hrdlo. Lapala po dychu, malé ruky zúfalo škrabali po jeho prstoch, no on nezaváhal, len stisol pevnejšie. Hermiona videla, ako sa jej nechty zaryli do jeho kože, no Voldemort sa ani nepohol. Ginnyine hnedé oči sa zatvárali, tvár jej nabrala nebezpečne bledomodrý odtieň.

Ozval sa priškrtený výkrik.

Harry.

Jeho tvár bola skrivená hrôzou, všetka krv sa mu vytratila z líc. Aj z tej diaľky Hermiona videla, ako sa mu trasie celé telo. Zadržala dych a sledovala tú desivú výmenu pohľadov.

„Pusti ju, Voldemort!“ skríkol Harry, hlas plný zúfalstva. „Toto je medzi mnou a tebou! Ona s tým nemá nič spoločné!“

Voldemort sa pomaly uškrnul. „Ach, ale ona s tým má všetko spoločné,“ prehovoril pomaly. Špičkou prútika jej prešiel po líci, od vlasov až po bradu, a na pokožke zanechal tenkú červenú líniu. Ginny pri tom bolestivo zastonala. „Pripomína mi niekoho, Harry. Niekoho, koho som zabil pred šestnástimi rokmi… Ale ty si ju vlastne nikdy nepoznal, však? Bola pre teba len spomienkou. A nikdy nebude ničím viac.“

„Moja matka,“ zašepkal Harry, jeho zelené oči sa rozšírili.

Voldemort sa zlovestne usmial, jeho ostré zuby sa leskli v mesačnom svetle. „Tvoja matka,“ zopakoval a jeho hlas sa niesol bojiskom. „Ktorá zomrela, aby ťa zachránila. A vieš, premýšľam, či táto dievčina urobí to isté…“

Hermione sa v hrdle zasekol výkrik.

Voldemort priložil špičku prútika k Ginnyinmu spánku a ticho povedal:

„Avada Ked...“

„Nie!“ vykríkol Harry. „Počkaj!“

Celé bojisko akoby zamrzlo v čase. Smrťožrúti aj členovia Fénixovho rádu sa prestali biť a všetci sa obrátili k nim.

Voldemort otočil hlavu späť k Harrymu a náhle sa zachechtal – smiech ostrý a chladný ako sklo. „Počkaj, Potter? Tu už nie je na čo čakať! Viem, že si zničil moje viteály! Čakanie ťa dostalo až sem! Musím priznať, že som ťa podcenil; Lord Voldemort nie je taký pyšný, aby ignoroval svoje… prešľapy.“

Jeho hadia tvár sa skrivila do neprirodzeného úškľabku.

„Ale ak nič iné, poučil som sa! Čakať už nebudem! Musíš si vybrať! Tvoj život alebo jej? Zachrániš tú, ktorú miluješ? Alebo sa budeš prizerať, ako zomiera – a žiť do konca svojich dní s vedomím, že ty si za to zodpovedný? Že zomrela kvôli tebe!“

Nastalo ticho.

Okamih váhania.

„VYBER SI, POTTER!“ zrúkol Voldemort a prútik ešte viac zatlačil do Ginnyinej hlavy.

Strach Hermione zovrel srdce. Harry obetoval všetko, aby zničil viteály. Ale obetoval rovnako veľa, aby ovládol svoje emócie? Aby potlačil ten prekliaty „hrdinský komplex“, ktorý im v priebehu rokov spôsobil toľko bolesti?

Napriek tomu, ako veľmi dúfala, že áno, vedela presne, akú voľbu urobí.

„Nie, Harry!“ vykríkla Hermione, zrazu zázračne schopná sa pohnúť.

Rozbehla sa k nemu, jej nohy zúrivo udierali o zem. Hermione však netušila, že k miestu sa rúti aj iný pár nôh. Narazili do nej s hlbokým zachrapčaním a brutálne ju zrazili na zem. Z pľúc jej unikol dych a prútik jej vyletel z ruky. Na chvíľu neschopná dýchať, s hrôzou sledovala, ako sa Harryho postava zrútila. Spustil prútik a rezignovane povedal: „Pusť ju.“

Voldemort sa ani nepohol. „Odhoď prútik,“ prikázal bez zaváhania.

Harry ho odhodil. Letel ďaleko, príliš ďaleko, aby ho mohol získať späť.

„Teraz ju pusť, Voldemort!“ skríkol Harry, ruky zovreté v päsť, čeľusť napätá, zelené oči planúce hnevom.

Jeho výkrik však privítal len chladný, krutý smiech a sadistický úsmev.

„Avada Ked—“

„NIE!“ Harry vystrel jednu ruku, akoby v nej stále zvieral prútik. Nepovedal ani slovo, jeho zelené oči sa upierali iba na Voldemorta. Prsty mal nehybné, telo strnulé ako socha. Akoby sa čas zastavil.

Ale v priebehu jediného okamihu sa všetko zmenilo. Bez zmeny výrazu Voldemort bezvládne klesol k zemi. Ginny spadla s ním, no nejako sa stihla vykrútiť z jeho zovretia skôr, než na ňu dopadol. Bojisko stíchlo. Ginny sa pomaly postavila, rukami si zvierala hrdlo a pridala sa k ostatným bojovníkom, ktorí neveriacky hľadeli na Harryho Pottera—chlapca, ktorý prežil, aby porazil Temného pána.

Harry si pohľady nevšímal. Bez slov privolal svoj prútik a vykročil k Ginny, ktorú pevne objal – tak silno, ako Hermiona ešte nikdy nevidela. A vtom sa kúzlo zlomilo. Takmer súčasne namierili členovia Rádu svoje prútiky na porazených smrťožrútov, ktorí ich mlčky spustili, neschopní odtrhnúť šokovaný pohľad od svojho padlého pána.

Stále nepríjemne pritlačená k zemi, Hermiona vrazila lakeť do boku svojho útočníka. Prudký úder sprevádzalo známe zachrapčanie a tiché zakliatie. Váha sa z nej odvalila a Hermiona sa rýchlo pozviechala, prekvapene hľadiac na Draca.

Blonďavý chlapec rýchlo dýchal, opierajúc sa o ruky, a v šoku uprene pozeral na mŕtveho lorda Voldemorta. „Zvládol som to…“ zašepkal. „Nemôžem uveriť, že som to naozaj zvládol. Hermiona… on je mŕtvy.“

Bolo to neskutočné. Hermione sledovala jeho pohľad až k Harrymu, ktorý sa vyhýbal pohľadu na Voldemortovo telo. Pohyboval sa medzi členmi Rádu s Ginny po boku, pomáhal odmaskovať a spútať smrťožrútov. Na chvíľu sa rozprával s Moodym, ktorý potom vyslal svojho Patronusa. O minútu neskôr sa na mieste objavilo niekoľko úradníkov z ministerstva.

Vlna uvedomenia ju zasiahla plnou silou. Bol naozaj koniec.

A nenapadla ju jediná bystrá vec, ktorú by mohla povedať. Bitka bola katastrofálna, ale nad bojiskom sa teraz vznášala neistota. Čo mala povedať? Čo mala urobiť? Zdalo sa, že najlepšou možnosťou je jednoducho si sadnúť na zem a prázdnym pohľadom hľadieť na Draca. A tak to urobila, až kým ju jedna otázka neprinútila prehovoriť.

„Prečo si ma zastavil?“

Draco sa vytrhol zo zamyslenia. „Temný pán mal svojho rukojemníka,“ odpovedal potichu. „Ak by si sa tam vrhla ako hrdinský pomocník, zabil by ťa bez zaváhania. Nemohol som to dopustiť.“

„Ale čo ak by Harry zlyhal?“

„Potter je očividne dosť schopný na to, aby sa o seba postaral,“ vyhlásil Draco rozhodne.

Letmo pozrel doprava a rýchlo odvrátil pohľad. Skupina členov Rádu, vedúcich spútaného a pomätene sa tváriaceho Channinga Ormana, postupovala k nim. Viedol ich sám Harry Potter.

Draco sa rýchlo vyšvihol na nohy a pomohol Hermione vstať. Stále jej držiac ruku, začal ju ťahať preč.

„Hermiona!“ zvolal Harry.

Draco alebo nie, Hermiona nikdy nemohla ignorovať volanie jedného zo svojich najlepších priateľov— a už vôbec nie Harryho, aj keď v tej chvíli neznelo práve nadšene. Zastala na mieste a cítila, ako ju Draco potiahol za ruku, zašepkajúc:

„Toto nedopadne dobre, Hermiona. Prosím, poďme preč.“

Ignorovala ho. Pustila jeho ruku a rozbehla sa k Harrymu, vrhajúc sa mu do náručia.

„Dokázal si to, Harry! Dokázal si to!“

Oči sa jej zaliali slzami radosti a niekoľko z nich jej skĺzlo po lícach.

Harry ju objal, potom ju pomaly odtisol, rukami ju držiac za plecia.

Všetok stres, ktorý znášal počas uplynulých mesiacov, sa mu konečne odrazil v očiach; vyzerali staršie. Skúsenejšie. No novonadobudnutá zrelosť neutlmila ich šibalský lesk. „Hermiona, čo robíš s ním?“

„S kým?“

„S ním,“ takmer zavrčal Harry, trhnutím brady ukazujúc zamračene na Draca. „S tým špinavým fretčím odpadom. Čo robíš s ním?“

Chladná päsť zovrela Hermionino srdce. Úplne zabudla, že predtým, než na ňu Harry zavolal, držala Draca za ruku. Nebolo možné nijako vysvetliť ani ospravedlniť taký očividný prejav priateľskosti. A skutočnosť, že teraz stál priamo za ňou, s výrazom zaseknutým niekde medzi zúrivosťou a strachom, situáciu nijako nezlepšovala.

Takže sa tým neobťažovala. Spravila dva kroky k Dracovi, pevne chytila jeho ruku a znovu sa postavila pred Harryho a rastúcu skupinu členov Rádu. Remus na ňu vrhol zvedavý pohľad, zatiaľ čo Moody ich sledoval len napoly sústredene – jeho modré oko sa úplne upieralo na Channinga, ktorý hádzal vražedné pohľady na každého, kto sa mu odvážil pozrieť do očí.

Hermionin pohľad preskakoval z tváre na tvár, snažila sa odhadnúť ich reakcie a zároveň vymyslieť spôsob, ako im jednoducho oznámiť, že je zamilovaná do Draca Malfoya. Zdalo sa, že neexistuje lepší spôsob, než to jednoducho povedať, a už-už sa na to chystala, keď sa jej pohľad znova stretol s Harryho.

Jeho výraz bol taký intenzívny a plný nenávisti, že jej slová vyfučali z hlavy, nechávajúc ju bez reči.

„Hermiona?“ precedil Harry cez zuby.

Draco jej ruku stisol pevnejšie, akoby ju chcel upokojiť. Letmo na neho pozrela kútikom oka; jeho tvár bola odhodlaná, brada vzdorovito zdvihnutá a oči sa leskli povýšeným opovrhnutím. Bolo to všetko, čo na ňom nenávidela – a zároveň všetko, čo na ňom milovala.

A zrazu tie slová jednoducho vyleteli von. „Milujem ho, Harry.“

Nastalo ťaživé ticho.

Potom prehovoril tak potichu, že sotva rozumela. „Ty… čo?“

Hermiona sa zhlboka nadýchla a tentoraz to povedala s istotou. „Milujem ho. Milujem ho, Harry, tak ako ty miluješ Ginny. On je… je pre mňa všetkým. Ja…“

Líca jej zaliala červeň, no úsmev, ktorý sa jej rozšíril na perách, rozžiaril spustošené bojisko. Hľadela na oblohu, akoby tam hľadala správne slová.

„Neviem si predstaviť deň bez neho. Je… je všetkým, čo som netušila, že potrebujem. Je môj intelektuálny proťajšok a neustála výzva. Je frustrujúci a tvrdohlavý a úplný idiot, ale je… je môj. Milujem ho.“

Draco jej opäť stisol ruku a ona naňho znova pozrela. Jeho pery boli stále skrivené v povýšeneckom úškľabku, no v očiach mal zvláštnu, nežnú mäkkosť.

Miloval ju. Och, ako len ju miloval. Hermiona mala pocit, že by mohla lietať.

Harry mlčal a s otvorenými ústami hľadel na to priznanie. Remus, ktorý vycítil chlapcov nepokoj, vykročil vpred a položil mu ruku na plece. „Možno, Harry, by sme to mali riešiť neskôr, keď sa všetko upokojí.“

Tentoraz nezaváhal ani na okamih. „Nie.“

Jeho odpoveď bola taká tvrdá a drsná, že Hermiona len ťažko uverila, že to bol jeho hlas. „Toto vyriešime hneď. Všetci smrťožrúti musia byť postavení pred spravodlivosť; toto nie je výnimka.“

Hermiona pretočila očami a s podráždeným smiechom odsekla: „Ak si taký odhodlaný pochytať smrťožrútov, tak prečo, dopekla, ešte stále stojíš tu?“

Harry ju ignoroval. „Klamal ti.“ Jeho zelené oči sa leskli presvedčením, a na okamih Hermione preblesli mysľou pochybnosti. Rýchlo ten pocit potlačila, keď pocítila, ako sa Dracova ruka v jej dlani napäla. Nie, teraz ho potrebovala.

„Nebuď smiešny, Harry. Už to nie je ten istý človek.“

„Ľudia sa nemenia, Hermiona!“ Harry takmer kričal. „On sa nemení! Klamal ti… klamal nám všetkým!“

Harryho obvinenia začínali strácať svoju kúzlo naivity. „Prestaň, Harry. Nevieš, aký je. Nie tak ako ja.“

„Ty ho vôbec nepoznáš, Hermiona! Stratila si objektivitu, pretože si príliš blízko! Ustúp. Dopekla, ustúp o pár krokov a povedz mi, čo vidíš. Neslávne známy Draco Malfoy sa jedného pekného rána objaví na schodoch Grimmauldovho námestia, tvrdí, že sa vzdal svojej smrťožrútskej minulosti, a prosí o útočisko. Orman, zo všetkých ľudí práve on, vykoná test Legilimencie a zrazu je Draco späť v Rokforte a späť pri tebe. Začal sa s tebou kamarátiť, však?“ Harryho tón začínal byť jedovatý, pohŕdanie kvapkalo z jeho slov ako jed z hadích tesákov. „Zrazu bol zraniteľný, potreboval tvoju pomoc. Hral na tvoje city, Hermiona, a ty si mu na to skočila.“

„On bol zraniteľný!“ vykríkla Hermiona, jej líca horeli hnevom. „Toto miesto bolo pre neho peklom! A je mi jedno, kým bol alebo čo urobil, takúto krutú šikanu si nezaslúžil!“

„Napadlo ťa niekedy, že presne takúto krutú šikanu si zradná sviňa ako on zaslúži?“

„Nevieš, čím si prechádzal! Tvoje obvinenia sú založené len na domnienkach; nemusel si to vidieť… Nemusel si tam byť!“

„Nie!“ vykríkol Harry. „Nemusel, pretože som bol príliš zaneprázdnený zachraňovaním prekliateho sveta!“

V Hermione niečo prasklo. „No prepáč, že za to nemôžem, že nejaký šialený psychopat zavraždil tvoju rodinu! Byť hrdinom bol tvoj osud, nie môj!“

„Ach, takže teraz viníš mňa za môj osud?!“

„DOSŤ!“ vykríkol Remus a postavil sa medzi dvoch rozhádaných priateľov. „Toto už zašlo priďaleko! Čo keby sme ju jednoducho nechali počuť to, čo sme počuli my, Harry? Nech sa Malfoy obháji, ak uzná za vhodné, a Hermiona si urobí vlastný názor. Je predsa inteligentné dievča,“ dodal a venoval Hermione prenikavý pohľad. „Určite dokáže na chvíľu odložiť svoje city a pozrieť sa na vec objektívne.“

Hermiona cítila, ako jej tvár zaliala horúčava, no vztýčila bradu vysoko do vzduchu. Len s námahou dokázala hovoriť bez toho, aby zavrčala. „Aký máte dôkaz?“

„Ormana,“ odpovedal Remus. Dracova ruka v jej dlani náhle zvlhla, no sotva si to všimla.

„Čo tým myslíte?“

„Tá misia, ktorú ti vraj zadal? Bola len krycím manévrom, ničím iným než prostriedkom na získanie informácií. Orman pracoval pre Voldemorta, Hermiona. Od začiatku, odkedy bol prijatý. Cez súkromné letaxové spojenie prenášal naše informácie na druhú stranu.“

„No tak vidíte,“ prerušila ho Hermiona. „Máte svojho vinníka. Čo to má spoločné s nami?“

„Orman nekonal sám.“

Všetky pohľady sa okamžite upreli na Draca, ktorého postoj nepatrne ochabol. Remus pokračoval: „Malfoy prišiel na Grimmauldovo námestie na priamy rozkaz od Voldemorta. Jeho úlohou bolo dostať sa blízko k Harrymu a odovzdať akékoľvek informácie, ktoré by získal. Rád, keď ho poslal späť do Rokfortu, mu nevedomky len uľahčil jeho podvod. Mohol sa k tebe priblížiť, a ty, keďže si, aká si…“

Hermiona mimovoľne stisla Dracovu ruku pevnejšie. „Nie.“ Jej hlas bol nízky a plný hnevu. „To nemôže byť pravda. Po tom všetkom… celý tento rok…“ Prudko pokrútila hlavou. „Nie!“

Jej hnedé oči sa stretli s Remusovými, v ktorých prebleskla tvrdohlavosť. „Dôkaz. Kde je váš dôkaz?“

„Alastor?“

Rýchlym pohybom prútika nahradil Moody Ormanov náhubok fľaštičkou Veritasera. Niekoľko kvapiek mu skĺzlo do úst a dolu hrdlom, k jeho očividnému odporu. Moody chvíľu počkal, potom doňho štuchol prútikom.

„Meno?“

„Channing Thomas Orman,“ zavrčal.

„Tvar patronusa?“

S zaťatými zubami: „Ropucha.“

„Elixír začal účinkovať, Remus. Pýtaj sa.“

„Ďakujem, Alastor,“ prikývol Remus smerom k bývalému aurorovi. Skrížil si ruky na hrudi, pevne zvieral prútik a ustúpil bokom, aby Hermione nič nezavadzalo vo výhľade na Ormana. Potom, tichým, no neústupným hlasom, začal klásť otázky. Orman odpovedal neochotne, akoby mu pravda bola trhaná priamo z hrdla.

„Pre koho si pracoval?“

„Pre Temného pána.“

„A aká bola tvoja misia v Ráde Fénixa?“

„Informácie.“

„Na aký účel?“

„Potreboval vedieť, čo plánujete.“

„A pracoval si sám?“

Orman venoval Hermione krátky, sebavedomý úsmev. Draco jej ruku zovrel ešte pevnejšie a ona počula, ako pomaly vydýchol nosom. Po chvíľkovom zaváhaní Orman odpovedal: „Nie.“

„Bol v Ráde ďalší človek, ktorý pracoval pre Voldemorta?“

„Áno.“ 

„Kto?“ 

Hermiona zadržala dych, keď sa Ormanov úškrn ešte viac rozšíril, teraz už sadistický a plný víťazstva. 

„Draco Malfoy.“

Nadýchla sa tak prudko, až ju to zabolelo. Draco Malfoy. Otočila sa pomaly k chlapcovi po svojom boku, keď okolo nej zavládlo smrteľné ticho – všetci čakali na nevyhnutný pád. 

„Draco…“ zašepkala. „Draco, prosím, ak ma miluješ, povedz, že to nie je pravda.“ 

„Nie je to pravda,“ zašepkal naspäť. No v jeho hlase nebolo presvedčenie a nedokázal sa jej pozrieť do očí. 

Vytiahla ruku z jeho dlane a nechala ju bezvládne spadnúť k telu. 

„Ale ono to pravda je, však?“ Hermiona sa nadýchla, jej hlas sa chvel. „Orman bol pod Veritaserom, nemohol klamať.“ Odsunula sa od neho, akoby bol cudzinec. Možno ním vždy bol. „Všetko, čo hovorili, bola pravda.“ 

„Hermiona…“ urobil krok k nej. „Hermiona, začalo to tak, ale ja som nechcel… nemohol som…“ 

„Ale urobil si to, Draco.“ Hlas mala plný neviery. „Po tom všetkom, čím sme si prešli… po celej tej dôvere…“ 

Ešte pred piatimi minútami jej srdce horelo láskou a šťastím. Teraz bolo roztrhané na kusy. Celé telo jej začalo bolieť, akoby ju niekto zrazil k zemi. Myšlienky sa jej rozutekali, jej zrak bol zahmlený slzami. 

„Nič z toho nebolo skutočné,“ zašepkala. „Nič.“ 

„Nie!“ Draco spravil ďalší krok a uchopil jej ruky. „Nie, Hermiona! Všetko bolo skutočné! Každý okamih! Toto!“ zdvihol jej zápästie medzi nich. „Toto je skutočné! My sme skutoční! Hermiona, milujem ťa! Prosím!“ 

Hermiona sa smutne pozrela na Dracovu úpenlivú tvár a potom na jemné strieborné kúsky visiace z jej zápästia. Pomaly vytiahla ruku z jeho zovretia a šikovne rozopla sponu. 

„Nie, Draco,“ povedala a zložila mu náramok do vystretej, stuhnutej ruky. „Nie. Keby si ma miloval, povedal by si mi pravdu. Povedal by si mi o tomto klamstve skôr, než sa to vôbec začalo, a my by sme mohli zabrániť smrti šiestich priateľov a nesčítane ďalších.“ 

Jej brada sa roztriasla, celé telo sa jej chvelo. „Ale neurobil si to.“ 

V hrdle sa jej tlačil vzlyk, dusil ju, pálil ju zvnútra. Toto bolo príliš. Všetko… príliš veľa. Musela to povedať teraz, inak by to už nikdy nedokázala. 

„Zbohom, Draco Malfoy.“ 

S posledným zvyškom sily, ktorú v sebe mala, sa Hermiona Jean Grangerová otočila chrbtom k mužovi, ktorého milovala. 

Slzy jej stekali po tvári, keď počula Moodyho vysloviť Incarcerous a rozkázať, aby ho odvliekli do Azkabanu spolu s ostatnými smrťožrútmi. Ozvalo sa niekoľko súčasných prasknutí, po ktorých sa Hermiona otočila. 

Nikto tam nebol. 

Bol preč. 

So srdcervúcim nárekom sa zrútila na kolená medzi spálené stopy a zuhoľnatenú trávu. Zaborila si tvár do dlaní, zahryzla si do pier, aby nekričala, zatvorila oči tak pevne, aby si ich nevydriapala z lebky. 

Úsvit sa práve začínal lámať cez oblohu, ale jej svet bol temnejší než kedykoľvek predtým. 

Bola sama. 

Nikdy ho už neuvidí. 

„Hermiona…“ 

Harryho hlas bol teraz mäkký, tichý. Normálny. Ako keby bolo všetko zase tak, ako malo byť. Ako keby sa nič nezmenilo. Ale všetko sa zmenilo. 

Zopakoval jej meno, ale ona ho ignorovala. Až keď jej položil ruku na plece, už sa neudržala. 

„NECHAJ MA NA POKOJI!“ 

Zaťala päste tak silno, až sa jej krátke nechty zaryli do mäkkej kože dlaní. „SI TERAZ SPOKOJNÝ?! JE PREČ! DOSIAHOL SI, ČO SI CHCEL!“ 

„Hermiona…“ 

„NIE!“ 

Vyskočila na nohy a vykročila k nemu výhražne. „NIE, Harry Potter! Ži si svoj šťastný, spokojný život, ale drž sa, dopekla, odo mňa ďalej!“ 

Harry nestihol ani otvoriť ústa, keď sa Hermiona premenila na líšku a zmizla v Zakázanom lese. 

Neobjavila sa celé tri mesiace.

O šesť rokov neskôr

Zaklopanie na dvere.

Hermiona pozrela na hodiny na rímse krbu. Ručičky ukazovali presne na dvanástku – polnoc. Hoci nebolo nezvyčajné, že bola hore tak neskoro, nebola vôbec zvyknutá na návštevníkov v takúto hodinu. Klopanie sa ozvalo znova, tentoraz naliehavejšie a sprevádzané hlasom.

„Hermiona!“ zvolal Harry. „Hermiona, viem, že si ešte hore! Otvor!“

S povzdychom prevrátila očami. Harry nebol práve jej obľúbená osoba. Vlastne, nebol jej obľúbenou osobou už šesť rokov. Od tej bitky. Od Dra-

Nie, napomenula sa. Nemysli na to, Hermiona Jean. Ani len nepomysli. Nie dnes večer.

„Hermiona! Prisahám, že tie dvere vyrazím!“

„Už idem, Harry!“ zakričala späť. Položila knihu na okraj kresla a postavila sa, aby otvorila tie prekliate dvere. „Vieš, že si mohol predsa vojsť aj sám,“ zamrmlala, keď sa Harry pretlačil dnu a zhodil si kabát.

„Viem, že máš rada ceremónie.“ Hodil kabát na operadlo jej pohovky a prehrabol si rukou vlasy. „Máš nejaký čaj?“

Pozrela sa na neho, akoby sa zbláznil. „Harry… je polnoc. Nie, nemám práve teraz čaj.“

„Oh.“ Jeho tvár trochu posmutnela.

Hermiona v sebe musela udusiť každý pohostinný inštinkt, ktorý kedy cítila. Skôr než sa mohla cítiť dosť previnilo na to, aby postavila vodu, položila mu očividnú otázku: „Čo tu vlastne robíš?“

Zaváhal. „Práve som skončil v práci a napadlo mi, že by sme sa mohli porozprávať.“

Hermiona nadvihla obočie. „O polnoci?“

„Vieš, že aurori majú zvláštne pracovné hodiny…“

„Nemala by ťa Ginny chcieť doma? Určite ti deti chýbajú.“

„Ginny vie, že som tu, a deti by už mali dávno spať.“

„Aha. No, o čom sa chceš rozprávať?“ Hermiona si prekrížila ruky a snažila sa nedávať najavo svoju podráždenosť. Nemala rada návštevy.

Harry vyzeral viditeľne nesvoj. „Pozri, asi by bolo lepšie, keby sme si sadli. A možno by si mohla…?“

Hermiona si povzdychla. Ako to, že to vždy dokázal?

„Dobre, postavím vodu. Urob si pohodlie.“

Počula, ako Harry presne to urobil, zatiaľ čo ona sa pobrala do kuchyne svojho skromného dvojizbového domu. Kým napĺňala kanvicu vodou a vyberala sušienky, počula, ako sa Harry pomaly prechádza po jej obývačke.

Zavrela oči a predstavila si, čo asi robí, na čo myslí.

V obývačke neboli žiadne fotografie. Iba knihy. Dve knižnice úplne naplnené. Každú jednu knihu prečítala aspoň dvakrát. Boli jej najlepšími – nie, jej jedinými – spoločníkmi. V rohu stál zaprášený rádioprijímač, ale viac z nostalgie než kvôli skutočnému používaniu. Nábytok bol jednoduchý, možno až trochu fádny. Bol pokrytý zvláštnym kvetinovým vzorom, ktorý našla za lacný peniaz na jednej dražbe. Nepáčil sa jej – v skutočnosti ho neznášala –, ale bol funkčný.

Čo si o mne asi myslí, premýšľala. Veľká Hermiona Grangerová, ktorá padla tak nízko, len kvôli… PRESTAŇ!

Zamračila sa vo frustrácii a mykla sa, keď kanvica začala pískať. Keď priniesla pripravený podnos do obývačky, videla Harryho listovať v dvojročnej kópii Proroka.

„Chystala som ich dať recyklovať…“ Položila čajový podnos na konferenčný stolík a posadila sa. Harry len vydal neurčitý súhlasný zvuk a posadil sa oproti nej, pripravil si čaj a vzal si sušienku. Hermiona ho sledovala, ruky zložené v lone, čakajúc.

Čoskoro bolo jediné, čo bolo počuť, Harryho žuvanie. Ticho sa rýchlo stalo nepríjemným.

„Ach, tak niečo povedz, prosím ťa,“ zamrmlal Harry. „Si príliš nehybná; je to desivé.“

„Len nie som zvyknutá na spoločnosť.“

„Viem. Dlho sme o tebe nepočuli. Prečo už nechodíš k Weasleyovcom na nedeľné obedy?“

Hermiona sa zamračila. Jej trojmesačný pobyt v Zakázanom lese jej nijako neprospel v obľúbenosti, a to už vôbec nie u Weasleyovcov. Keď sa vrátila, čelila ledva utajeným otázkam o svojom charaktere a ani trochu subtílnym napomenutiam, najmä od pani Weasleyovej a Rona. Najmä Rona. Po šiestich rokoch tieto výčitky síce začali ustupovať, ale nie skôr, než jej úplne rozorvali nervy. Posledný nedeľný obed, ktorého sa zúčastnila, sa skončil hádkou medzi ňou a Ronom. Krátko nato sa zapojila pani Weasleyová a… jednoducho povedané, bola to katastrofa.

„Mám silný pocit, že tam už nie som vítaná,“ odpovedala potichu. Harry sa tiež zamračil, očividne si pripomenul tú istú spomienku.

„To bolo pred viac ako siedmimi mesiacmi, Hermiona. Som si istý, že ti to už odpustili.“

Hermionine hnedé oči sa zablysli; vzácny úkaz. „Nie som to ja, kto potrebuje odpustenie,“ odsekla.

Harry vyzeral správne pokarhaný a zamrmlal ospravedlnenie.

„Už nie si rovnaká, Hermiona. Od bitky o Rokfort si sa zmenila.“

„Pred šiestimi rokmi, presne dnes,“ napla sa. „Naozaj ťa to prekvapuje?“

„Len som si myslel… no, všetci sme si mysleli, že sa cez neho prenesieš, vieš? Myslím, zradil nás! Takmer nás to stálo vojnu!“

„Nie,“ zavrčala Hermiona. „Ja som nás zradila. Ja som nás takmer pripravila o vojnu. Bola som to ja, kto Dracovi odovzdával informácie. Ja som bola zodpovedná za našu takmer porážku. Ja. Mala by som tam byť ja, v tej pekelnej diere, nie on. Ale bez ohľadu na to, koľkokrát to prisahám, nikdy sa nič nezmení.“

Harry sa povýšenecky uškrnul. „Naozaj si myslíš, že by Čarostolec odsúdil člena Zlatého tria do Azkabanu, Hermiona?“ Hermiona naňho zagánila, ale Harryho úsmev pretrval. „Mala by si byť rada, že si tu vonku. Hoci boli dementori vyhostení, Azkaban stále nie je veľmi príjemné miesto.“

„A ako mi to má pomôcť cítiť sa lepšie?“

Harry na chvíľu zaváhal a tváril sa znepokojene. „Asi nijako,“ priznal. „Ale odbočil som od témy.“ Rýchlo dopil čaj a postavil sa. „Hermiona, potrebujem, aby si šla so mnou.“

Zostala sedieť a pozrela naňho. „Prečo by som mala ísť kamkoľvek s tebou?“

„Hermiona, nemohla by si aspoň raz predstierať, že sa nič nestalo? Že sa nič nezmenilo a jednoducho mi znovu veriť?“ Hermiona stisla pery. „Prosím, ako priateľka. Pre mňa, pre seba, len mi dnes večer dôveruj.“

Hermiona sa uškrnula, nie na Harryho, ale na celú tú situáciu. „Kam ideme?“

Harry sa usmial, obliekol si kabát a natiahol k nej ruku. „Len sa ma chyť.“

Hermiona urobila, čo jej povedal, a otočila sa súčasne s ním, nechajúc sa viesť pri premiestnení. Keď dopadli, povrch pod nimi bol nerovný. Vzduch bol presýtený pachom mora – až dusivým – a jarný vietor pálivo chladný.

Azkaban.

Harry prikývol, akoby to povedala nahlas, a vtlačil jej do rúk niekoľko zvitkov pergamenu. „Máme o teba strach, Hermiona. Si chudá, bledá, utiahnutá. Keď ťa vidíme, nikdy sa neusmievaš. Nepamätám si, kedy som ťa naposledy počul smiať sa.“ Jemne jej chytil tvár do dlaní; jeho dlaň bola teplá oproti jej chladnej pokožke. „Chceme len späť starú Hermionu, to je všetko.“

Hermiona zvierala zvitky. „A čo je toto?“

„Zariadil som niekoľko vecí cez Seamusa, vysvetlil som tvoju situáciu a s pár ľuďmi sa porozprával. Tento menší zvitok ťa dostane do väzenia. Keď budeš dnu, požiadaj o stretnutie s Cormacom McLaggenom – je tam správca.“

Hermiona pretočila očami. „Prečo ma to vôbec neprekvapuje?“

Harry sa zasmial. „Život má v tomto smere zvláštny zmysel pre humor, však? Ale vyhľadaj McLaggena a daj mu tento ďalší zvitok. Postará sa o zvyšok.“

„A potom?“

V tej chvíli bol Harryho výraz nečitateľný. „Som si istý, že na niečo prídeš. Teraz choď,“ povedal a vtiahol ju do objatia, „a sľúb mi jedno.“

„Áno?“

„Začni znovu chodiť na nedeľné obedy.“ Venoval jej slabý úsmev, ktorý mu opätovala. „Ľúbime ťa, Hermiona. Všetci. Nikdy na to nezabudni.“

S posledným stisnutím odstúpil o dva kroky a odmiestnil sa, nechajúc Hermionu osamotenú v chlade na opustenom skalisku, ktorým bola pevnosť Azkaban. No ona si chlad už takmer nevšímala; delilo ju len pár zvitkov od toho, čo nepochybne bude zlomovým bodom v jej živote. A akokoľvek hrozné to bolo, nevedela sa rozhodnúť, čo chce urobiť.

Celých päť minút tam stála, vietor jej rozfúkal vlasy do divokej spleti a morská soľ ju bodala do stŕpnutých končatín. Napokon si povzdychla, zakliala a vykročila k väzeniu. Musela ho vidieť. Harry ju dostal až sem, a keby sa teraz vzdala, keď už možno nikdy nedostane ďalšiu šancu… Chrabromilčanka v nej to nemohla dopustiť.

Nakoniec našla dvere, kde ju privítali dvaja zachmúrení strážcovia. Jeden ju odviedol k McLaggenovi, ktorý sa ju snažil zlákať k spomienkam na minulosť. Hermionina hlboko zakorenená nechuť k nemu ju takmer prinútila odísť. Už-už mu to chcela povedať, no potom si spomenula na zvitok, ktorý držal. Nie, teraz si zahryzne do jazyka.

McLaggen ju viedol dolu schodmi, cez hrubé kamenné dvere, ďalšími schodmi a napokon cez zaklínadlom chránenú bariéru, až kým nevošli do dlhého koridoru.

„Je v poslednej cele naľavo,“ povedal jej. „Som si istý, že ho spoznáš.“

Hermiona prikývla a pevne zaťala zuby; na jazyku cítila horkú pachuť žlče. Ledva sa prinútila vyhŕknuť krátke „Ďakujem,“ než ju tam nechal samú.

Povedať, že chodba pôsobila hrozivo, by bolo slabé slovo. Bola absolútne desivá. Svetla tam bolo len málo: zopár matných svetelných gúľ blikalo neisto nad vlhkými kamennými dlaždicami, poskytujúc len slabé osvetlenie a absolútne žiadny pocit bezpečia. Steny boli pokryté… niečím a vzduch bol taký zatuchnutý, že jej prišlo nevoľno. Hermiona si nedokázala predstaviť, ako tu niekto mohol prežiť. Ale možno to bol práve ten účel...

Kým skončila s analýzou chodby, bola už v polovici cesty. Celú dobu sa sústredila na to, čo mala pred sebou. No v okamihu nepozornosti sa pozrela nabok.

Za hrubými železnými mrežami sedeli v celách bytosti, ktoré kedysi mohli byť považované za mužov. Navonok vyzerali normálne. Mali plné, hoci špinavé postavy. Vlasy mali strapaté, brady zarastené, ale stále vyzerali ako ľudia.

Až kým sa im nepozrela do očí.

Niečo v nich nesedelo. Mali ich neprirodzene dokorán, bielka okolo dúhovky boli jasne viditeľné. Aj v slabom svetle Hermiona videla, že sú zakalené chorobou, šialenstvom – alebo oboma naraz. Napadlo jej, aké kúzla boli na celách uvalené. Nepočuli? Nemohli byť počutí? Nech to bolo akokoľvek, po chrbte jej prebehol mráz. Zrýchlila krok a oči znovu uprela len pred seba, až kým nedorazila k poslednej cele naľavo.

Hermiona sa zhlboka nadýchla.

Bol tam.

Sedel na zemi, opretý o stenu uprostred cely, a sledoval mreže, akoby čakal práve na ňu.

Vyzeral takmer rovnako. Jeho bledé vlasy boli dlhšie a na tvári mu rástla nevzhľadná brada, ale inak… dokonca ani jeho oči sa nezmenili. Hermiona v duchu ďakovala Merlinovi; keby sa jeho oči zmenili, možno by sa otočila a odišla bez jediného slova.

Ale jeho sivé oči boli stále tie isté – a upierali sa na ňu rovnako, ako sa tie jej upierali na neho. Po niekoľkých okamihoch ticha Draco prehovoril.

„Čakal som, kedy prídeš.“ Jeho hlas bol chrapľavý, dlhým mlčaním takmer nepoužívaný. „Keď tu bol Potter pred štyrmi mesiacmi, všetko mi vysvetlil. Povedal mi, že si chorá a že by ti mohlo pomôcť, keby si ma videla. Tak čo, Hermiona?“ opýtal sa a postavil sa. „Si chorá?“

Hermiona prehltla a bojovala s nutkaním ustúpiť od mreží. Bola v šoku – bol to on. A v tom okamihu sa jej všetko vrátilo. Ich nenávisť, ich láska, jeho zrada… Nával horúčavy, po ktorom nasledoval mrazivý chlad. Žalúdok sa jej stiahol. Hoci chorá predtým nebola, teraz sa bála, že bude.

„Viem, že si sa ma snažila obhájiť pred Čarostolcom,“ pokračoval a priblížil sa k mrežiam. „Nemala si to robiť. Musel som zaplatiť za svoj zločin. Tento trest ani len nezačína naprávať to, čo som ti urobil.“

„Nebol si jediný vinný, Draco.“ Jej hlas bol slabší, než chcela. „Zradila som Rád a dostala som len symbolický trest.“

„Neurobila si to vedome. Oklamal som ťa. Nebola to tvoja chyba.“

„Ale keby som len počúvala…“

„Áno, áno,“ prerušil ju Draco. „Všetko by bolo iné. Ale nie je.“

„Tak čo mám robiť?“

Draco sa na ňu zvláštne pozrel. „Čo myslíš, že máš robiť? Pokračovať. Zabudnúť na mňa. Nájsť si prácu, domov… manžela.“

Tentoraz sa na neho skúmavo pozrela ona. „Manžela… to naozaj chceš?“

Odpoveď videla v jeho očiach ešte skôr, než stihol otvoriť ústa. Samozrejme, že to nechcel; stále ju miloval. Hermionine kolená zoslabli. Stále ju miloval. Po chvíli ticha odpovedal opatrne: „Chcem len, aby si bola šťastná.“

„A čo ak jediný človek, ktorý ma môže urobiť šťastnou, je za dvojpalcovými železnými mrežami?“ Hermionina tenká vrstva sebakontroly sa konečne pretrhla. S úbohým vzlykom sa hodila na mreže, zúfalo túžiac po jeho dotyku. Plakala a držala sa akýchkoľvek kúskov jeho tela, ktoré cez potrhané šaty mohla dosiahnuť. „Nemôžem ťa znovu opustiť,“ hovorila pomedzi vzlyky. „Raz som to urobila a takmer ma to zabilo. Nemôžem to urobiť znova. Nemôžem. Nemôžem. Nemôžem…“

Draco ju zovrel pevnejšie, jeho chudé prsty sa bolestivo zaborili do jej ruky a chrbta. Nezáležalo jej na tom. Každá modrina bude spomienkou, každá bolesť bude pokladom.

„Hermiona, prosím, nerob to ešte ťažším, než to už je.“

Taká pohltená bola jeho náručou a vlastným plačom, že si nevšimla McLaggenovu prítomnosť tesne po jej ľavici.

„Je čas ísť,“ povedal podráždene.

Hermiona sa ani nepohla, len sa k Dracovi pritisla ešte viac. McLaggen si povzdychol, zvláštne sa na nich pozrel a potom ju odtrhol od mreží. Potom sa otočil k Dracovi a prehovoril.

„Si prekliaty šťastlivec. Všetky dokumenty sú v poriadku – žiadna milosť, ale tvoj trest sa práve skončil.“ Švihol prútikom a dvere cely sa s pomalým zaškrípaním otvorili. „Si voľný.“

Miestnosť sa zatočila; Hermiona bojovala so slabosťou. „Voľný?“ vzlykla. „Ako?“

„Evidentne,“ uškrnul sa McLaggen a podal úplne ohromenému Dracovi balíček zabalený v hnedom papieri, „pán Malfoy má priateľov na vysokých miestach, ktorí sú ochotní zaručiť sa za jeho takzvaný ‚charakter‘. A teraz vypadnite z môjho väzenia, kým nenájdem iný dôvod nechať ťa tu hniť.“

Obaja pochopili, nebolo potrebné im to opakovať. Dracov úžas sa vytratil a nahradilo ho tvrdé odhodlanie. Pevne zovrel balíček a Hermioninu ruku ešte pevnejšie. Spolu sa rýchlo preplietli von z Azkabanu, pričom Hermiona ho rázne viedla. Po dvoch minútach chôdze sa takmer vrhli do chladného, slaného vánku. Keď prekročili hranicu väzenia, železné brány sa za nimi s ohlušujúcim buchnutím zavreli.

„Draco, drž sa ma pevne,“ prikázala Hermiona, jej hlas bol vecný. „Ideme odtiaľto preč.“ Práve sa chystala premiestniť, keď Draco prudko vytrhol ruku z jej zovretia.

„Moment.“ Roztrhol balíček a odhalil svoj štrnásťpalcový prútik z hlohu. „Myslel som si, že ho už nikdy nedostanem späť…“ zamrmlal a skúšobne ním zamával. Z konca vyšľahol prúd zelených iskier, čo mu spôsobilo spokojné zamrmlanie. „Najprv to najdôležitejšie.“ Namieril prútik priamo na svoju hlavu a v okamihu mu zmizla brada a vlasy sa mu skrátili. „Omnoho lepšie,“ povedal a prešiel si po hladkých lícach.

Hermiona sa naňho len neveriacky pozrela. „Dostaneš späť svoj prútik po prvýkrát za šesť rokov a prvá vec, ktorú urobíš, je, že sa oholíš?“

Draco pokrčil plecami, na perách mu po prvýkrát za dlhé roky pohrával úsmev. „Mám svoje priority.“

Prevrátila očami. „Môžeme už ísť?“

Draco jej znova pevne chytil ruku a jediným rýchlym pohybom sa premiestnili do Hermioninej pochmúrnej obývačky.

Skôr než Draco stihol niečo povedať, realita na ňu doľahla a záplava emócií sa znova preliala. Hermiona sa naňho vrhla a dlhé minúty mu vzlykala do krku. Celý čas ju pevne držal, hladil ju po chrbte a vdychoval vôňu jej kučeravých hnedých vlasov.

Nakoniec sa jej slzy utíšili. Draco sa zhlboka nadýchol a prehovoril, hlas sa mu mierne triasol. „Mám pre teba niečo.“ Hermiona sa ho pustila len natoľko, aby sa mu mohla pozrieť do očí. „Pamätám si, čo si povedala, keď si mi to dala, ale odvtedy dúfam, že si to nemyslela vážne.“

Zatajila dych, keď siahol do zadného vrecka a vytiahol malý kus látky.

Opatrne ju rozložil a odhalil to, čo Hermionu donútilo znovu sa rozplakať – jej náramok s príveskami. Starostlivo udržiavaný a lesklý, vyzeral ako nový. „Bol som prekvapený, že mi ho McLaggen dovolil nechať si – predpokladám, že to bol ďalší spôsob krutosti, aby som mal neustále pripomienku na teba. Ale myslím, že by si ho mala dostať späť, teraz keď som vonku. Ak…“ odmlčal sa a prvýkrát vyzeral neistý. „Ak ho stále chceš,“ dokončil potichu.

Nebola schopná slova. Trasúcimi sa prstami zdvihla jemnú retiazku z Dracovej dlane a zapla si ju okolo zápästia. Magická energia ju obklopila ako druhá koža a konečne, po prvýkrát za šesť rokov, sa cítila celá.

Svet sa zrazu zmenšil. Už viac nestála uprostred svojej škaredej obývačky, obklopená knihami a slabým svetlom pred úsvitom, ktoré prenikalo cez špinavé sklo. Teraz existovali iba oni dvaja, schúlení v náručí toho druhého, stratení v očiach toho druhého. Pomaly ju Draco pobozkal a ona mu bozkom odpovedala.

Bol to prvý bozk ich nového života.

Koniec.