Preklady fanfiction Harryho Pottera

Poznámka autorky:
Och. Môj. Merlin. Posledná kapitola. Je koniec. Plače do klávesnice.

V podstate chcem len povedať jedno veľké ďakujem. Úprimne, z celého srdca – ďakujem. Boli ste úžasní a som nesmierne šťastná, že ste so mnou zostali na tejto šialenej ceste. Poskytli ste mi obrovskú podporu a povzbudenie; doslova ste ma poháňali vpred. Vďaka vám sa tento príbeh stal tým, čím je – neuveriteľným úspechom, ktorému sama sotva verím.

A ako mnohí z vás vedia, píšem jeho pokračovanie. V skutočnosti je už takmer napísané. Ale ešte ho neuvidíte. Najskôr chcem dokončiť zverejňovanie tejto poviedky na všetkých stránkach, kde ju publikujem. Takže zatiaľ budem neprítomná, ale neopúšťam vás. Možno sa rozhodnem počas tejto pauzy venovať betovaniu, takže ak nejakú betu hľadáte a myslíte si, že by som sa na to hodila, napíšte mi a uvidíme, čo sa dá urobiť.

A teraz, bez ďalších okolkov, posledná kapitola. A naposledy: čítajte, komentujte a užite si ju.

Melissa

***

Poznámka autorky:
Och. Môj. Merlin. Posledná kapitola. Je koniec. Plače do klávesnice.

V podstate chcem len povedať jedno veľké ďakujem. Úprimne, z celého srdca – ďakujem. Boli ste úžasní a som nesmierne šťastná, že ste so mnou zostali na tejto šialenej ceste. Poskytli ste mi obrovskú podporu a povzbudenie; doslova ste ma poháňali vpred. Vďaka vám sa tento príbeh stal tým, čím je – neuveriteľným úspechom, ktorému sama sotva verím.

A ako mnohí z vás vedia, píšem jeho pokračovanie. V skutočnosti je už takmer napísané. Ale ešte ho neuvidíte. Najskôr chcem dokončiť zverejňovanie tejto poviedky na všetkých stránkach, kde ju publikujem. Takže zatiaľ budem neprítomná, ale neopúšťam vás. Možno sa rozhodnem počas tejto pauzy venovať betovaniu, takže ak nejakú betu hľadáte a myslíte si, že by som sa na to hodila, napíšte mi a uvidíme, čo sa dá urobiť.

A teraz, bez ďalších okolkov, posledná kapitola. A naposledy: čítajte, komentujte a užite si ju.

Melissa

***

Odpor k zmene

V okamihu bola Hermiona pripravená. Stretla Draca na vrchu schodiska a spolu sa dolu rozbehli rovnako rýchlo. Draco rozrazil portrétový otvor a chystal sa vyraziť chodbou, keď sa z rámu ozval hlas Salazara. Jeho slová – alebo presnejšie jeho tón – ich oboch zastavili.

„Takže sa to začalo, čo?“ poznamenal so škodoradostným pobavením. „Vedel som, že to čoskoro nastane. Ale načo sa tam tak ponáhľať? Čo dvaja ako vy môžu vôbec urobiť?“

„Jediný človek môže zmeniť chod dejín,“ odvetila Hermiona rázne. „Kto vie, čo sa stane, keď sú na to dvaja.“

„Múdre slová od niekoho tak neuveriteľne hlúpeho,“ uštipačne sa zasmial Salazar.

„Na toto nemáme čas,“ zavrčal Draco a pevne chytil Hermionu za ruku, aby ju potiahol chodbou.

„Nejde len o tvoj život, chlapče!“ zvolal za nimi Salazar. A po chvíli dodal: „Si si istý, že to chceš urobiť?“

„Nemám na výber!“ vykríkol Draco. V jeho hlase bol tón, aký Hermiona predtým nikdy nepočula. Zúfalstvo. Len zriedka videla Draca zúfalého – a nikdy to neviedlo k ničomu dobrému. Fakt, že sa to teraz dialo, v nej len posilnil narastajúci strach a prehĺbil zlú predtuchu, ktorá jej zvierala srdce.

„Vždy máš na výber,“ odsekol Salazar pohŕdavo.

Nečakane Draco strhol ruku do habitu a vytasil prútik rýchlejšie, než by Hermiona považovala za možné.

„Reducto!“ zavrčal, tvár skrivená besom.

Salazar zalapal po dychu a vrhol sa z cesty tesne predtým, než kúzlo zasiahlo cieľ. Portrét sa rozletel na kusy, no Hermiona si bola istá, že v ozvene zničeného obrazu ešte doznieval jeho tichý smiech. Otočila sa k Dracovi ako k cudzincovi, v očiach zmätok a rozhorčenie.

„Draco! Pre Merlina, prečo si to urobil?!“

Odpovedal len tlmeným zavrčaním a znovu jej zovrel ruku. Spoločne sa rozbehli hradom, kľučkujúc pomedzi ospalých študentov, ktorí sa prebudili na hluk. Skôr než sa profesori, čo ostali na hrade, dokázali spamätať, Draco a Hermiona vyleteli cez hlavné dvere na pozemky.

V diaľke sa mihotali záblesky svetla, čierne postavy sa pohybovali trhavo a nekoordinovane. Krik naberal na intenzite, čím bližšie boli, no ani jeden sa nezastavil.

Keď sa Hermiona priblížila k bojisku, detaily sa vyjasnili. Po poli boli roztrúsené telá – nehybné, kŕčovito poskladané na tmavej tráve. Chcela vedieť, kto sú, aby mohla smútiť alebo sa radovať, ale nezastavila sa. Potrebovali ju tí, čo ešte bojovali. Bolo možné, že dokonca s jej malou pomocou, ju nebudú potrebovať  dlho – už teraz sa zdalo, že nažive zostali len tí najsilnejší.

Draco zmizol, pravdepodobne už zvádzal vlastné súboje, zatiaľ čo Hermiona pálila na smrťožrútov jedno omračovacie kúzlo za druhým. Práve sa chystala prekliať obrovského chlapa, keď sa jej pred očami zatrepotala hmla a srdce jej stuhlo ľadom.

Dych sa jej zasekol v hrdle. Dementori. Veľa dementorov.

Ignorujúc smrťožrúta, zatvorila oči a sústredila sa. Myslela len na Draca – na to, ako s ním ležala, ako s ním lietala, ako cítila jeho ruky na svojej tvári, jeho pery na svojom krku. Milovala ho, a to jej poskytlo všetku silu, ktorú potrebovala.

„Expecto Patronum!“

Sila, s akou sa jej Patronus vynoril z prútika, ju takmer zrazila na zem. No nebolo to to, čo ju prinútilo ustúpiť o krok späť. Bolo to jeho podoba.

Namiesto vydry sa z jej prútika vyrútil ten najúchvatnejší drak, akého kedy videla – aerodynamický, elegantný, perleťovo biely. Dementori nemali žiadnu šancu. Hneď sa rozplynuli a zmizli v temnote, z ktorej vzišli.

Hermiona s otvorenými ústami sledovala, ako jej nový Patronus krúži nad bojiskom, než sa rozplynul vo svetle. No necítila nič iné než čistú extázu. A keď sa znovu otočila k boju, bola pripravená.

Z toho, čo dokázala rozlíšiť cez chaos svetiel a zvukov, to vyzeralo, že bitka sa vyvíja v ich prospech. Lupin bol po jej ľavici, urputne bojoval s Fenrirom Greybackom – jeden s prútikom, druhý sa spoliehal na surovú silu. Napravo od nej Hagrid a madam Maxime čelili obrovi, jednému z tých mála, ktorí sa uráčili zostúpiť z hôr, aby bojovali. Grawp bol kúsok za nimi, zamotaný do súboja s ďalšími dvoma.

Luna sa vyhýbala kliatbam smrťožrúta s gráciou tanečnice, akoby nebola uprostred smrteľného boja, ale predvádzala podivný, cudzokrajný tanec. Ron a zvyšok Weasleyovcov neboli nikde na dohľad.

Kútikom oka zachytila pohyb– Neville bojoval proti Bellatrix Lestrangeovej celkom sám. Jej tvár bola skrivená šialeným úškľabkom, odhaľovala zuby v odpornej grimase, zatiaľ čo bez milosti zasypávala Nevilla kliatbami. Keď ho Cruciatus zrazil na kolená a zdalo sa, že je po boji, Bellatrixine sústredenie sa na sekundu pretrhlo.

Ale Neville vyskočil na nohy, akoby žiadnu bolesť necítil, a zasadil jej jednu z najsilnejších omračujúcich kliatob, aké kedy Hermiona videla. Šialená žena spadla na zem ako podťatá. Než účinky kúzla pominuli, Neville jej vyrazil prútik z ruky, rýchlo ho strčil do vrecka a jedným pohybom prútika vyslal zaklínadlo „Incarcerous“. Bellatrixino telo obmotali laná, a on ju levitoval smerom k Zakázanému lesu, kde ju skryl za stromom.

Hermione sa od hrdosti a nádeje zovrelo srdce. V tej chvíli to vyzeralo, že vyhrávajú. Že víťazstvo je na dosah.

Ale len čo sa vzduch pred ňou vyčistil od dymu, tá prchavá chvíľa triumfu sa rozplynula. A ona si bolestne pripomenula, aké kruté dokáže byť bojisko – ako rýchlo sa môže všetko obrátiť.

To, čo videla, ju prikovalo na mieste.

Voldemort stál uprostred bojiska, dlhé čierne rúcho sa mu vlnilo vo vetre. Pred sebou držal Ginny ako štít, jeho bledá, kostnatá ruka pevne zvierala jej hrdlo. Lapala po dychu, malé ruky zúfalo škrabali po jeho prstoch, no on nezaváhal, len stisol pevnejšie. Hermiona videla, ako sa jej nechty zaryli do jeho kože, no Voldemort sa ani nepohol. Ginnyine hnedé oči sa zatvárali, tvár jej nabrala nebezpečne bledomodrý odtieň.

Ozval sa priškrtený výkrik.

Harry.

Jeho tvár bola skrivená hrôzou, všetka krv sa mu vytratila z líc. Aj z tej diaľky Hermiona videla, ako sa mu trasie celé telo. Zadržala dych a sledovala tú desivú výmenu pohľadov.

„Pusti ju, Voldemort!“ skríkol Harry, hlas plný zúfalstva. „Toto je medzi mnou a tebou! Ona s tým nemá nič spoločné!“

Voldemort sa pomaly uškrnul. „Ach, ale ona s tým má všetko spoločné,“ prehovoril pomaly. Špičkou prútika jej prešiel po líci, od vlasov až po bradu, a na pokožke zanechal tenkú červenú líniu. Ginny pri tom bolestivo zastonala. „Pripomína mi niekoho, Harry. Niekoho, koho som zabil pred šestnástimi rokmi… Ale ty si ju vlastne nikdy nepoznal, však? Bola pre teba len spomienkou. A nikdy nebude ničím viac.“

„Moja matka,“ zašepkal Harry, jeho zelené oči sa rozšírili.

Voldemort sa zlovestne usmial, jeho ostré zuby sa leskli v mesačnom svetle. „Tvoja matka,“ zopakoval a jeho hlas sa niesol bojiskom. „Ktorá zomrela, aby ťa zachránila. A vieš, premýšľam, či táto dievčina urobí to isté…“

Hermione sa v hrdle zasekol výkrik.

Voldemort priložil špičku prútika k Ginnyinmu spánku a ticho povedal:

„Avada Ked...“

„Nie!“ vykríkol Harry. „Počkaj!“

Celé bojisko akoby zamrzlo v čase. Smrťožrúti aj členovia Fénixovho rádu sa prestali biť a všetci sa obrátili k nim.

Voldemort otočil hlavu späť k Harrymu a náhle sa zachechtal – smiech ostrý a chladný ako sklo. „Počkaj, Potter? Tu už nie je na čo čakať! Viem, že si zničil moje viteály! Čakanie ťa dostalo až sem! Musím priznať, že som ťa podcenil; Lord Voldemort nie je taký pyšný, aby ignoroval svoje… prešľapy.“

Jeho hadia tvár sa skrivila do neprirodzeného úškľabku.

„Ale ak nič iné, poučil som sa! Čakať už nebudem! Musíš si vybrať! Tvoj život alebo jej? Zachrániš tú, ktorú miluješ? Alebo sa budeš prizerať, ako zomiera – a žiť do konca svojich dní s vedomím, že ty si za to zodpovedný? Že zomrela kvôli tebe!“

Nastalo ticho.

Okamih váhania.

„VYBER SI, POTTER!“ zrúkol Voldemort a prútik ešte viac zatlačil do Ginnyinej hlavy.

Strach Hermione zovrel srdce. Harry obetoval všetko, aby zničil viteály. Ale obetoval rovnako veľa, aby ovládol svoje emócie? Aby potlačil ten prekliaty „hrdinský komplex“, ktorý im v priebehu rokov spôsobil toľko bolesti?

Napriek tomu, ako veľmi dúfala, že áno, vedela presne, akú voľbu urobí.

„Nie, Harry!“ vykríkla, zrazu znovu schopná pohybu.

Rozbehla sa k nemu, jej nohy zúrivo udierali o zem. Hermione však netušila, že k miestu sa rúti aj iný pár nôh. Narazili do nej s hlbokým zachrapčaním a brutálne ju zrazili na zem. Z pľúc jej unikol dych a prútik jej vyletel z ruky. Na chvíľu neschopná dýchať, s hrôzou sledovala, ako sa Harryho postava zrútila. Spustil prútik a rezignovane povedal: „Pusť ju.“

Voldemort sa ani nepohol. „Odhoď prútik,“ prikázal bez zaváhania.

Harry ho odhodil. Letel ďaleko, príliš ďaleko, aby ho mohol získať späť.

„Teraz ju pusť, Voldemort!“ skríkol Harry, ruky zovreté v päsť, čeľusť napätá, zelené oči planúce hnevom.

Jeho výkrik však privítal len chladný, krutý smiech a sadistický úsmev.

„Avada Kedavra!“

Hermiona zazrela len tenký prúžok zelenej, než sa kúzlo zrazilo s Ginnyiným telom. Dievčina nemala ani sekundu na uvedomenie si vlastnej smrti – jej telo sa vo Voldemortovej ruke naplo, ochablo a bezvýznamne padlo na zem.

A potom, skôr ako si Hermiona stihla uvedomiť hrôzu toho okamihu, Voldemort znovu zdvihol prútik.

Druhý zelený záblesk.

Harry padol.

Mŕtvy.

Na bojisku sa rozliala desivá vlna šoku. Každý videl, čo sa stalo. Každý poznal proroctvo. Každý vedel, čo to znamená.

Harry Potter bol mŕtvy.

Hermione sa celý svet rozplynul. Neexistoval už dym, krik, boj – len Voldemort, jeho prútik stále vztýčený v triumfe nad Harrym, ktorého práve zabil.

Smial sa.

Chladný, vysoký smiech jej drásal uši, bol to zvuk čistej zloby. Pomaly zdvihol ruku a vypustil do neba Temné znamenie.

Vojna sa skončila.

„Nie!“ vykríkla Hermiona. „NIE!“

Vykrútila sa spod muža, ktorý ju držal, a rozbehla sa na Voldemorta.

Bola bez prútika, ale bolo jej to jedno. Zabije ho vlastnými rukami.

„Hermiona, nie!“

Dracov hlas.

Cítila jeho ruky, ako sa okolo nej pevne obmotali, a s tvrdým nárazom ju strhol k zemi.

Zvíjala sa, kopala, škrabala, ale jeho zovretie nepovolilo.

„Nemal som na výber,“ zašepkal, hruď sa mu rýchlo dvíhala. „Nemal som na výber. Toto bol jediný spôsob. Nemal som na výber. Nechápeš? Hermiona… milujem ťa.“

Vravel to, akoby to bola modlitba. Akoby tie slová mohli ospravedlniť všetko, čo sa práve stalo.

Hermiona ho počula.

Ale nechápala.

A nezáležalo jej na tom.

Vytrhla sa mu a vrhla sa na Voldemorta.

Ten len švihol prútikom – oblúk fialového svetla sa jej zarezal do líca a rozsekol kožu. Hermiona vykríkla a zrútila sa na zem.

Ďalšie mávnutie.

Telo jej znehybnelo, prikované k zemi.

Voldemort sa nad ňou sklonil a zlomyseľne sa usmial.

„Dobrý chlapec, Draco,“ prehovoril ľadovým hlasom. „Viem, aké ťažké to pre teba muselo byť… Znížiť sa na úroveň tejto humusáčky, tejto… veci. Muselo to byť nesmierne ponižujúce.“

Niečo sa zmenilo.

Vzduch bol odrazu ťažký. Dusný. Naplnený strachom. A ešte niečím horším.

Niečím dôverne známym.

Zradou.

„Trpel som pre našu vec, môj pane,“ Draco zdvihol pohľad. Jeho oči boli prázdne. Bez citu. „Teší ma, že to nebolo zbytočné.“

Hovoril s Voldemortom s úctou vojaka hlásiaceho sa svojmu veliteľovi.

Hermione sa zatočila hlava.

Čo to bolo? Čo sa to dialo? Draco… Dracova úroveň?

A vtom jej to došlo.

Kedy začali smrťožrúti vedieť o každom ich kroku? Ako sa dozvedeli o plánoch? Ako dokázali predvídať každý pohyb Rádu?

Draco.

To bol dôvod, prečo boli takí pripravení, prečo boli takí pohotoví pri útokoch, a jediný dôvod, prečo uspeli.

Bol to Draco.

‘Nie…’

Cítila, ako sa jej z tváre vytráca všetka krv.

‘Bola som to ja.’ 

Uvedomenie ju zasiahlo ako dvojtonové kladivo. Bola to všetko jej vina. Keby len počúvla Moodyho. Keby len počúvla varovania. Toľko ľudí ju varovalo! Dávaj si pozor, komu dôveruješ, nedôveruj nikomu, nedôveruj jemu. Ale napriek všetkým ich varovaniam mu verila. 

Pred očami sa jej objavili čierne škvrny, keď bojovala so mdlobou. Keby len počúvala, keby si len vzala ich rady k srdcu, možno by vyhrali. Harry mohol byť stále nažive, šesť ľudí, ktorí zahynuli pri útokoch, a nespočetné množstvo teraz mŕtvych na bojisku mohlo byť ušetrených. Jej budúcnosť mohla vyzerať úplne inak.  .

Ale nestalo sa tak. Hermione zmenila osud. A osud nebolo také jednoduché napraviť.

Nič menej zničujúce ako uvedomenie si, že sama niesla zodpovednosť za deštrukciu sveta, nebola ani krutá pravda o jej vzťahu s Dracom.

Bola to lož.

Musela byť.

Všetko bolo lož.

Pohladenia. Bozky. Noci plné vášne. Slová lásky.

Jej srdce sa rozpadlo, roztrhalo na márne kúsky v jej hrudi. Bola to fyzická bolesť, horšia než čokoľvek, čo kedy zažila. Horšia než akékoľvek Cruciatus, ktoré by na ňu mohli uvaliť.

A predsa… niečo nesedelo.

Nič z toho nedávalo zmysel. To, čo práve urobil, bolo tak surrealistické, že to nedokázala pochopiť. Všetko, čo spolu prežili, by mohla byť lož? Celý ten rok? Celý ten čas?

Ale nepovedal, že ju miluje?

To nemohol len tak povedať… mohol?

Chcela plakať. Ale kúzlo, ktoré ju držalo, jej to neumožňovalo.

Tieto myšlienky vírili jej mysľou, zatiaľ čo nad ňou stáli Draco a Voldemort, vychutnávajúc si svoje víťazstvo, no zároveň mlčky ponorení do úvah. Voldemortov hlas ju vytrhol zo zamyslenia.

„Naozaj si bol taký verný, Draco. Prekonal si všetky očakávania. Budeš veľkoryso odmenený, keď si upevním moc. Som si istý, že tvoj otec je na teba hrdý.“

Draco sa hlboko uklonil. „Ďakujem, môj pane,“ povedal bez akéhokoľvek citu.

Voldemort sa obrátil k Hermione, jemne prechádzajúc prstami po svojom prútiku.

„A čo s touto?“ opýtal sa s pobaveným úsmevom. Hermiona cítila, ako sa jej žalúdok stiahol strachom. „Orman!“ zvolal. „Nejaké nápady?“

Ten odporný muž vošiel do Hermioninho zorného poľa a jej myseľ takmer explodovala. Hoci to bol menší šok ako Dracova zrada, vyvolalo to v nej ešte väčší hnev. Pri Dracovi cítila hlbokú zradu. Pri Channingovi zúrivosť, že nedôverovala svojim inštinktom skôr. Nikdy z neho nemala dobrý pocit. Bol príliš normálny, príliš nevýrazný na to, aby bol úplne úprimný. Teraz videla, kým v skutočnosti je: podlizovač, ľahko ovplyvniteľný mocnými, a úplný bastard.

Nehovoriac o tom, aký bol odporný. Keď sa na ňu pozrel a pomaly si oblizol pery, jej telo sa naplo, keď jej žilami prebehla neodolateľná túžba mu ublížiť. Nevšimla si, ako Draco zaťal päste.

„Je mi to jedno, môj pane. Nech sa rozhodnete akokoľvek, som si istý, že to bude dostatočné,“ povedal s odporom.

„Crucio,“ zasyčal Voldemort.

Orman sa zrútil na zem, krútil sa v bolestiach a z jeho úst sa vydralo srdcervúce jačanie.

Hermiona pocítila slabý záchvev víťazstva. Dúfala, že od bolesti zomrie.

„Keď sa pýtam na názor, očakávam odpoveď!“ Voldemort odvolal kliatbu a obrátil sa k Dracovi. „A čo ty, Draco? Máš nejaký nápad?“

Draco sa nepatrne strhol a vykročil bližšie k Voldemortovi, aby lepšie videl na Hermionu. Jeho pohľad bol chladný. Nehľadel jej do očí, len niekam ponad jej ľavé plece.

„Pošlite ju do Azkabanu.“

Voldemort sa naňho pozrel s miernym prekvapením. „Azkabanu?“ Keby jeho hadia tvár mala obočie, jedno by nadvihol.

„Áno,“ povedal Draco.

Jeho strieborné oči sa teraz zabodli priamo do jej vlastných a v ich hĺbke sa zračil desivý, priam mrazivý nedostatok emócií. Jeho apatia bola až príliš očividná. Hermiona si priala, aby to bola nenávisť – tá by aspoň znamenala, že niečo cíti.

Ale nech sa snažila akokoľvek prosebne pozrieť, jeho výraz zostával nemenný.

„Smrť by bola vykúpením,“ zašepkal.

Voldemort sa odmlčal, zamyslený. Potom sa zasmial. „Vidím v tebe veľký potenciál,“ prehovoril spokojne. „Bude to Azkaban. Dovtedy je pod tvojím dohľadom.“

„Áno, môj pane.“

Kúzlo povolilo.

Draco ju surovo zdrapil za ruku a ťahal preč.

Len čo sa Voldemort od nich odvrátil, aby sa venoval zvyšku preživších, Hermiona prehovorila.

„Takže to bola len lož?“

Hlas sa jej triasol, slzy jej tiekli po lícach, zmiešali sa s krvou, ktorá jej ešte stále stekala do rany na tvári.

Nevšímala si bolesť. „Toto všetko, všetko, čo sa stalo, to bolo celé len…“

„Len čo, Grangerová?“ Použitie jej priezviska ju zasiahlo ako facka.

„Lož?“

Uprel na ňu prenikavý pohľad. Jeho oči už neboli apatické, no stále sa z nich nedalo nič vyčítať.

„Nemal som na výber.“ Každé slovo vyslovil pomaly, dôrazne. „Bola to jediná možnosť.“

Hermiona pokrútila hlavou. „Aký výber? O čom to dopekla hovoríš?“

„Nič nepochopíš…“ povzdychol si. „Nikdy to nepochopíš. Ale nemal som na výber.“

To stačilo.

„Vždy je na výber!“ vykríkla a vytrhla sa z jeho zovretia. Prudko ho udrela a prebodla ho pohľadom.

Nečakane jej však jednu vrátil. Rána ju zrazila na zem.

Sklonil sa k nej, ústa skrivené do divokého úškrnu. „Nemal som na výber,“ zasyčal naposledy.

Potom sa však jeho hlas zjemnil. „Je mi to ľúto, Hermiona… tak veľmi ľúto,“ zašepkal. „Prosím… prosím, odpusť mi.“

Draco sa na ňu pozrel, v očiach sa mu leskli slzy, ktoré nevyronil, a ústa mal stiahnuté v hlbokom smútku. Jemne prstami prešiel po línii jej tváre a vtisol jej mäkký bozk do kútika pier.

Potom pomaly zdvihol ruku a namieril prútik na jej hlavu.

„Stupefy.“

Všetko zhaslo.

Červený záblesk svetla a Hermionin svet sa ponoril do tmy.

Keď sa prebrala, ležala opretá o studenú kamennú stenu, na ešte chladnejšej kamennej podlahe. Bola úplne sama, obklopená temnotou.

Na svoje prekvapenie zistila, že rana na jej tvári sa zahojila. Ale krv, ktorú stratila, jej presiakla cez habit a mokrosť látky jej nijako nepomáhala pred prenikavým chladom cely. Jedinými zvukmi bolo tlmené vzlykanie ďalších väzňov a pomalé chrapľavé dýchanie dementora.

Prútik nemala.

Pomaličky sa posadila do kúta cely. Vtom začula slabé zašumenie nad hlavou. Namáhavo zaklonila krk a zazrela osamelé okno vysoko nad sebou. Na jeho rímse sedela jej sova – Amaris.

Hermiona ju chcela osloviť, ale inštinkt jej zviazal jazyk. Akýkoľvek prejav života by nepochybne prilákal Dementorov – a na ďalšie utrpenie teraz nemala silu.

Možno to Amaris pochopila. Ticho zahúkala, nervózne sa pomrvila na svojom bidielku, vydala ďalšie tiché zahúkanie a vzlietla do noci. Hoci Hermione vedela, že to bolo to najlepšie, strata ju bolela rovnako hlboko. Opierajúc si hlavu o drsnú kamennú stenu, začala ticho plakať – pre seba, pre svojich priateľov a pre celý čarodejnícky svet, ktorého osud sa teraz kvôli nej radikálne zmení.

Kvôli nej.

****

Draco sa opäť ocitol v tej istej kamennej miestnosti, kde bol pred rokom potrestaný. No tentoraz sa k nemu správali s viditeľne väčším rešpektom. Namiesto toho, aby ho Voldemort zrazil k zemi a nemilosrdne mučil, sedel tentoraz po pravici Temného pána a bol oslavovaný za svoju fantastickú špionážnu prácu. Channing bol tiež uznávaný – nebolo malé umenie infiltrovať Fénixov rád na tak dlhú dobu a úplne sa vyhnúť odhaleniu. Draco musel uznať, že Orman odviedol skvelú prácu – dokonca ani on ho až do Vianoc nerozoznal ako smrťožrúta, a to boli súčasťou tej istej organizácie! No napriek Ormanovým úspechom to bol práve Draco, kto získal počas večere najvyššie pocty.

„Pripime si,“ postavil sa Lucius Malfoy, dvíhajúc svoj pohár vysoko do vzduchu. „Na Draca. Napravil svoju povesť.“ Jeho prípitok bol krátky, no pre Draca znamenal viac než tisíc slov. Konečne si získal otcov rešpekt a spolu s tým aj úctu všetkých smrťožrútov. Bol najmladším mužom, ktorému sa to podarilo s takou zdanlivou ľahkosťou. A čo bolo dôležitejšie – zachránil si život.

Následky jeho zlyhania mu boli jasné od samého začiatku. A hoci sa Dracove pohnútky v priebehu roka určite zmenili, jeho pôvodný cieľ zostal rovnaký. Mal prežiť. Musel prežiť.

Ostatní smrťožrúti pri stole zdvihli poháre a zborovo zopakovali prípitok. Každý sa napil a pokračoval v rozhovoroch o ich úspechoch a budúcich plánoch. Orman sa pokúšal debatovať so Snapom, ktorý však bol zaujatý rozhovorom s Luciusom Malfoyom. Bellatrix – ktorú Draco našiel priviazanú k stromu – posielala Voldemortovi zvodné pohľady, kedykoľvek mohla. Ten ju, samozrejme, úplne ignoroval.

Draco hovoril len málo, uprednostňujúc sledovanie paradoxnej normálnosti, s akou sa osadenstvo pri stole bavilo. Nikto si jeho mlčanie nevšímal – pravdepodobne to pripisovali náhlemu uvoľneniu stresu.

Po niekoľkých hodinách desivých rozhovorov večera skončila. Keď sa smrťožrúti a ich učni medzi sebou rozprávali, Draco pocítil na pleci ťuknutie. Otočil sa – boli to traja chlapci, ktorí ho celý rok šikanovali.

„Malfoy,“ oslovil ho hladko Zabini, pričom ho po stranách sprevádzali nervózne vyzerajúci Crabbe a Goyle.

Dracove inštinkty sa okamžite spustili. Bez rozmýšľania – bez toho, aby vôbec uvažoval o tom, čo robí – vytiahol prútik a ohromil Crabbea a Goyla, ktorí s tupým buchnutím padli na zem. Rýchle Crucio na Zabiniho zrazilo aj tretieho chlapca k zemi. Draco sledoval, ako sa zmieta a kričí v bolestiach, na tvári sa mu rozprestrel sadistický úsmev. Oči sa mu leskli nenásytným uspokojením, Zabiniho výkriky mu boli ukradnuté.

Pomsta bola naozaj sladká.

Po chvíli konečne zrušil kliatbu a hľadel dole na trasúceho sa a zničeného Zabiniho.

„Malfoy,“ zachrčal Zabini, „keby si nám to povedal, neboli by sme…“

Draco znova vyslal kliatbu – krátku, no rozzúrenú pripomienku, kto má kontrolu. „Nemali ste byť takí unáhlení, Zabini,“ zavrčal Draco, oči mu hrozivo zablýskali. Ich konfrontácia už prilákala dav – dokonca aj Voldemort sledoval výmenu so zaujatím. „Neklamal som, keď som povedal, že za to zaplatíte.“

„Malfoy… my sme… my by sme nikdy…“

„Ticho!“ zasyčal, namieril na Zabiniho čelo, na ktorom sa perlili kvapky potu. „Povedal som, že zaplatíte. Tak sa  stým zmierte!“ Opäť vyslal Cruciatus, nevšímajúc si zlomyseľné úsmevy smrťožrútov okolo.

Potom sa na jeho ramene objavila ďalšia ruka – chladná, s dlhými kostnatými prstami. Draco mierne uvoľnil kliatbu a otočil sa. Pozrel sa priamo do Voldemortových červených očí.

„To stačí, mladý Malfoy,“ povedal Voldemort a odhalil malé, ostré zuby v niečom, čo sa viac podobalo na zúrivý úškrn než úsmev. „Nie všetka pomsta musí byť fyzická.“

Neochotne Draco pustil Zabiniho, ignorujúc jeho bolestné vzlyky a chrapľavé dýchanie. Rozhliadol sa po prítomných – videl viac hrdých výrazov, než by si želal.

„Ospravedlňte ma,“ povedal ticho. Posledný pohŕdavý pohľad venoval Zabiniho zrútenej postave, potom sa premiestnil do sídla Malfoyovcov.

Po prvý raz po tom, čo sa zdalo ako celá večnosť, otvoril ťažké dvojité dvere. Tam, uprostred bielej mramorovej podlahy, naňho čakala jeho matka.

Vbehol jej do náručia a ona ho pevne objala.

„Draco… tak som sa bála, že sa nevrátiš… že ťa…“ Slzy jej prerušili šepot, keď sa ešte pevnejšie pritlačila k jeho krku. „Som taká šťastná, že si doma.“

„Aj ja, mama,“ zašepkal.

Narcissa sa napokon odtiahla, pozorne si prezerajúc unavené sivé oči svojho syna.

Jemne sa usmiala a pohladila ho po tvári. „Tvoja izba je presne taká, ako si ju zanechal, drahý. Choď si oddýchnuť. Dnes si mal náročný deň.“

Draco sa krátko zasmial. „To je podhodnotenie storočia, mama.“

Ona sa tiež pousmiala, hoci v očiach mala smútok. Akoby videla niečo, čo on ešte nedokázal pochopiť.

Vystúpil po schodoch, zatvoril a zamkol dvere svojej izby. A tam – konečne sám – sa úplne zrútil.

***

Koniec

Poznámka prekladateľky: Ak ste pozorne čítali úvod, toto ste mohli čakať.  Na autorkinu hlavu sa zosypala taká kritika, že nakoniec vydala alternatívny koniec pre tých, ktorí nebudú čítať pokračovanie. Ten ešte preložím. Otázka je čo s ďalším dielom. Je temný, ako príbeh pod vládou Voldemorta. Keďže som ešte nič také temné neprekladala, zvažujem to skúsiť. Táto časť sa ale moc nekomentovala, takže nechávam preklad ďalšieho dielu otvorený a bude vás čakať pokračovanie inej poviedky.

Ďakujem všetkým, ktorí ma týmto prekladom sprevádzali, a ak chcete pokračovanie, dajte vedieť.