Preklady fanfiction Harryho Pottera

Hlásenia

„Prešlo až príliš veľa času od tvojho posledného hlásenia,“ prehovoril Lord Voldemort zo svojho kresla s vysokým operadlom. „Príliš. Veľa. Času.“ Zahľadel sa do plameňov, na perách pohŕdavý úškrn, jeho špicaté zuby sa nebezpečne zaleskli.

„Ospravedlňujem sa, môj pane,“ povedala postava pokorne. Pohľad sklopil, no v očiach mal niečo iné – aj cez plamene sa v nich zračila zvláštna kombinácia vzdoru, pýchy a viny. Voldemort prižmúril oči nad tým nepatrným mihotom emócií.

„Čo mi máš povedať?“ spýtal sa chladne.

„Informácie najzaujímavejšieho druhu.“

„Dúfam, že ma nesklameš.“

„Sľubujem, môj pane, že nebudete nespokojný.“

****

Hermiona bola celý nasledujúci deň ako na ihlách. Ľudia sa s ňou rozprávali a ona sa pri každom oslovení strhla, zakrývajúc svoju nervozitu nesúvislým bľabotaním o prípravách na MLOKy a svojich študijných návykoch. Pod očami mala tmavé kruhy, pleť mala nezdravo bledú a nedokázala nič zjesť. Jej myšlienky sa neustále túlali; počas vyučovania dokázala celé hodiny neprítomne hľadieť na sivé kamenné múry a premýšľať, kedy sa dozvie nejaké správy. Neustále upierala oči k oblohe – každý čierny bod proti jasnomodrému pozadiu mohol byť sovou nesúcou správu o tom, ako prebehol prvý útok.

Deň uplynul bez akýchkoľvek noviniek, čo ju takmer priviedlo k slzám. Keď v tú noc ležala s Dracom v posteli, neprehovorili spolu viac než desať slov. Nebolo to preto, že by sa hnevali. Práve naopak – boli takí napätí, že akákoľvek bežná konverzácia sa zdala byť nemiestna a trápna.

Ležala v jeho náručí, v teple, pohodlí, hľadiac do stropu, takmer zaspávajúc napriek svojej úzkosti. Potom však začula tiché klopkanie na okno a v okamihu vyskočila na nohy, aby ho otvorila.

Dnu vletela neznáma sova s ťažkým listom pripevneným k nohe. Hermiona zalapala po dychu a ruky sa jej roztriasli, keď sa snažila rozviazať povrázok. Cítila Dracovu prítomnosť za sebou, no len nepatrne ju to upokojilo. Len čo bola sova zbavená svojej záťaže, odletela preč, no Hermiona si to sotva uvedomila. Pevne zvierala neotvorený zvitok pergamenu, hľadiac naň, akoby sa mal každú chvíľu vznietiť.

„Hermiona,“ zašepkal Draco. „Otvor ho.“

Zhlboka sa nadýchla a trasúcimi sa prstami rozlomila voskovú pečať. Použila Dracov prútik na dekódovanie šifrovaného textu a pustila sa do čítania. A potom… sa zrútila na zem v hlbokom bezvedomí.

****

Dracove rýchle reflexy zachránili Hermioninu hlavu pred tvrdým nárazom, ale len tak-tak. Spadol spolu s ňou, podchytávajúc jej telo, aby ju ochránil. Naslepo sa natiahol po svoj prútik, zamrmlal spokojné „Aha“, keď ho nahmatal, a okamžite zašepkal:

„Ennervate.“

Hermiona pomaly otvorila oči, chvíľu zmätene žmurkala, no takmer okamžite sa jej výraz zmenil – slzy sa jej začali valiť po tvári. Posadila sa a s plačom sa schúlila do Dracovho ramena, potichu mumlajúc nezrozumiteľné slová, pravdepodobne o obsahu listu. Celé telo sa jej triaslo pod ťarchou žiaľu. Čokoľvek sa dozvedela, bolo to zlé.

„Ššš, Hermiona,“ zašepkal Draco a jemne ju kolísal. Pohladil ju po vlasoch a pritisol tvár k jej krku. „Ššš. Čo sa stalo?“

Zdvihla hlavu, ani sa neobťažovala zotrieť si slzy. „Ten ú-útok…“ vzlykla. „Boli to… traja členovia… Smrťožrúti… zabili ich…“ Jej hlas sa zlomil a znova sa rozplakala, tentoraz ešte silnejšie. Zvuk jej plaču bol drásavý a Draco ho nenávidel.

„Koho?“ spýtal sa, jeho hlas sa takmer zachvel.

Hlasno si vzdychla a pokúsila sa upokojiť. „Doge, Jonesová a… a Mundungus.“

Keď tie mená vyslovila nahlas, jej žiaľ nabral novú silu. A Draco ju len pevnejšie objal, vediac, že na túto bolesť neexistujú žiadne slová útechy.

Jeho výraz zostával nečitateľný, keď ju naďalej pevne objímal. Nakoniec sa upokojila natoľko, že ju Draco mohol opatrne uložiť do svojej postele. Zostal pri nej, držiac ju v náručí, až kým nezaspala.

Na druhý deň už, samozrejme, všetci členovia Rádu vedeli, čo sa stalo. Ginny vyzerala, akoby celú noc preplakala. Ron sa len bezcieľne potuloval po hrade ako v mrákotách. Profesori, ktorí boli do veci zasvätení, svoj smútok skrývali, ale nie dokonale – niektorí zadávali študentom množstvo úloh, len aby mohli sedieť za stolom s hlavou v dlaniach a premýšľať, kde sa stala chyba.

Tieto myšlienky zamestnávali Hermioninu myseľ, keď neprítomne hľadela do knihy o Transfigurácii. Výraz v jej tvári sa menil podľa toho, ako sa jej myseľ prepletala možnosťami a scenármi, každý desivejší ako ten predchádzajúci.

'Boli sme naozaj až takí nepripravení? Zdá sa to nepravdepodobné, ale tri úmrtia… Očakávali sme nejaké zranenia, áno, ale smrť…' Chvela sa pri tej myšlienke. 'Boli sme predsa pripravení. Doge, Jonesová a Mundungus sú v Ráde roky. Neboli to žiadni nováčikovia… Vedia, ako bojovať so smrťožrútmi. Muselo sa pokaziť niečo iné. Ale čo?'

Trhla sebou, keď sa jeden zo študentov, driemajúci na lavici, zošmykol a udrel si hlavu o stôl. McGonagallová naňho vrhla unavený pohľad, strhla Chrabromilu päť bodov a vrátila sa k svojim úvahám. Hermiona urobila to isté.

'Možno sú smrťožrúti silnejší, než sme si mysleli. Je možné, že sme ich podcenili? Že sme podcenili Voldemorta? Možno má nejakú mocnejšiu mágiu… niečo, proti čomu sa nedokážeme brániť…' Zamračila sa a pokrútila hlavou. 'Nie, to je absurdné. Najsilnejšia mágia je láska, a Voldemort rozhodne nemá lásku. Strach, áno, ale lásku nie.'

A tak opäť uviazla na mŕtvom bode. Dve najlogickejšie vysvetlenia neúspechu Rádu zavrhla a ocitla sa znova na začiatku. Niečo jej však stále unikalo – odpoveď bola takmer na dosah, nehmotná ako pramienok dymu vo vetre. Vždy, keď sa ju pokúsila zachytiť, unikla jej ešte ďalej, neuchopiteľná a frustrujúca.

Pokúsila sa upokojiť svoju myseľ, pomaly dýchala, podvedome sa snažiac tú myšlienku privolať späť. Práve keď sa zdalo, že ju konečne uchopí a premení na konkrétnu úvahu, ozval sa z druhej strany triedy ohlušujúci buchot.

Hermiona sebou prudko trhla a pritisla si rukáv k tvári, keď do vzduchu vystúpila odporná aróma. Niekto odpálil hnojovú bombu. Pohliadla na McGonagallovú, ktorá sa postavila, v tvári unavený, no stále prísny výraz.

„Desať bodov z Chrabromilu, pán Thomas,“ povedala ostro. „A po vyučovaní zostanete a tento neporiadok upracete.“ Ukázala na zvyšky bomby. „Ostatní môžete ísť.“

Keď sa Hermiona vrátila do izby, pokúsila sa znovu nájsť rovnováhu a navodiť si rovnaký stav pokoja ako predtým. Po desiatich minútach ticha si však so sklamaným povzdychom uvedomila, že tá myšlienka, ktorá sa jej takmer vynorila z podvedomia, je preč. Aspoň zatiaľ.

****

Keď Hermione neskôr v tú noc zaspávala v Dracovom náručí, po tom, čo obaja úspešne zvládli svoje premeny na animágov (samozrejme, na Hermionino naliehanie), Draco premýšľal nad tým, aký neuveriteľne zvláštny deň to bol.

Zdalo sa, že všetci učitelia sa dopočuli o stratách Rádu z predchádzajúceho dňa a každý sa s tou správou vyrovnával inak. McGonagallová bola skľúčená a vyzerala prinajmenšom o dvadsať rokov staršie, čo bolo obdivuhodné vzhľadom na to, aká stará už bola. Flitwick, zvyčajne bezstarostný, strhával body za najmenšie prehrešky. Slughorn bol neobvykle zdržanlivý.

Aj študenti sa správali zvláštne. Tí, ktorí mali nejaké spojenie s Rádom, boli očakávane skľúčení. Ich priatelia, ktorí cítili, že niečo nie je v poriadku, sa nakazili rovnakou ponurosťou. Zdalo sa, akoby celé rokfortské hradby pohltila sivá hmla, napriek jasne modrému stropu Veľkej siene.

A potom tu bol ešte jeho rozhovor s portrétom.

Draco sa ležérne prechádzal k vstupu do klubovne, ponorený do knihy o metlobalových taktikách. Očakával, že mu portrét ako obvykle predloží hádanku a pustí ho ďalej. Vedel, že Hermione sa rada rozpráva s postavami na portrétoch, no zdalo sa, že všetky mali voči nemu výhrady. Preto ho úplne zaskočilo, keď sa k nemu prihovoril mocný hlas z rámu.

„A pozrime sa, kto ma dnes poctil svojou prítomnosťou,“ prehovoril Salazar Slizolin s úškrnom, ktorý neveštil nič dobré. „Už je to nejaký čas, čo sa po týchto chodbách prechádzal niekto s menom Malfoy.“

Draco tam len stál s pootvorenými ústami. Salazara v portréte celý rok nevidel.

„Moji spoločníci vedia lepšie, než by ma nútili k niečomu proti mojej vôli,“ pokračoval Slizolin, akoby odpovedal na Dracovu nevyslovenú otázku.

Draco konečne našiel svoj hlas. „A prečo ste sa rozhodol strážiť práve teraz?“

Salazar sa zachechtal, no smiech skončil tichým piskotom. „Môj drahý chlapče,“ oslovil ho povýšeneckým tónom, „život, ktorý vedieš, sa práve začína skutočne komplikovať. Veci sa menia oveľa rýchlejšie, než ktokoľvek predpokladal. Nemohol som si predsa nechať ujsť takú zábavu,“ povedal so slizkým úsmevom.

Draco zamračene premýšľal nad jeho slovami. Slizolin mu to však rád objasnil.

„Veľmi dobre vieš, čo sa zmenilo. Situácia je úplne iná, odkedy ty a tá humusáčka…“

„Volá sa Hermiona,“ prerušil ho Draco chladným pohľadom. Rozhovor sa okamžite zvrtol na temnejšiu cestu, z ktorej už nebolo návratu.

Salazarov úškrn sa zmenil na jemné zavrčanie. „Odkedy ty a Hermione zdieľate posteľ.“

Draco sa automaticky vystrel a zdvihol bradu do vzduchu, obrniac sa proti útoku. „A čo má byť?“ spýtal sa ostro.

„Chlapče, netestuj moju trpezlivosť,“ varoval ho Salazar a pomaly sa priblížil k rámu. „Obaja viete, čo sa medzi vami zmenilo. Ale ak potrebuješ, aby som ti to vysvetlil, urobím tak s radosťou. Máš ju. Máš jej myseľ. Máš jej telo. Máš jej dôveru. Držíš v rukách celú jej existenciu, môžeš ju povzniesť alebo úplne zničiť – záleží len na tom, aká nálada ťa práve ovládne. A tá je rovnako nestála a nepredvídateľná ako beštia, po ktorej si dostal meno.“

Draco sa na portrét zamračil a prvýkrát pochopil, prečo sa Hermione tak často pýtala, odkiaľ majú tieto portréty svoje vedomosti.

„A čo ťa vedie k presvedčeniu, že by som ju zničil?“ spýtal sa pomaly.

Salazar nadvihol kruté, čierne obočie. „Neurobil by si to?“

Draco vzdorovito zdvihol bradu. Už mal dosť tejto hry a odmietol sa do nej ďalej zapájať.

„Aká je hádanka, portrét?“

Na Salazarovej tvári sa objavil šokovaný výraz. „Tá drzosť!“ zasyčal a z jeho namaľovaného prútika vyšľahli iskry. Ruka sa mu nebezpečne pohla k boku, keď si Draca zlostne premeriaval. Čierne, zapadnuté oči sa stretli s jeho rozžiarenými striebornými.

Napokon Salazar s nahnevaným výdychom vyslovil hádanku. Draco ju bez zaváhania vyriešil a prekročil prah bez jedného jediného „Ďakujem“.

Keď však vchádzal dnu, ešte zachytil Salazarove posledné slová:

„Toto nebol náš posledný rozhovor, mladý Malfoy. Pamätaj na moje slová.“

V jeho hlase zaznel viac než len náznak hrozby. Za normálnych okolností by sa Draco nad tým iba uškrnul, no teraz ho z nejakého dôvodu zamrazilo až v kostiach.

Stretnutie s portrétom sa mu neprestajne vracalo do myšlienok počas celého dňa. Dokonca až do takej miery, že si Hermiona, inak zahltená vlastnými starosťami, všimla, že s ním niečo nie je v poriadku. Jej obavy len mávnutím ruky odbil – nevidel dôvod, prečo by ju mal zaťažovať tým, čo mu Salazar povedal. Len by ju to zbytočne trápilo. A ďalší stres bol to posledné, čo teraz potrebovala.

Hermione sa v spánku nepokojne pomrvila, pritúlila sa k jeho nahej hrudi a vytrhla ho tak z ponurých myšlienok. Jemne sa začal hrať s kučerami v jej vlasoch, až kým ho nepremohol spánok.

****

Prešlo niekoľko dní. Šok zo straty členov Rádu sa začal zmierňovať, no čerstvé rany boli stále ďaleko od zahojenia. Preto, keď Hermione prišla ďalšia správa od Rádu, ocitla sa v zvláštnom rozpoložení medzi hlbokou depresiou a zúrivým hnevom. Hodila list na stôl, kde si Draco robil úlohy. Jej oči planuli a v hneve sa v nich leskli slzy frustrácie, ktoré hrozili, že sa rozlejú.

„Nemôžem tomu uveriť!“ vykríkla a začala nervózne prechádzať sem a tam pred krbom.

Draco zdvihol list a ticho si ho prečítal, zatiaľ čo Hermione pokračovala v rozhorčenom monológu, rukami divoko gestikulujúc.

„Chcú sa za ním vydať znova. O tri dni. To je neuveriteľné. Jednoducho neuveriteľné! Už sme stratili troch členov, a to ich ani nemáme veľa! Čo si Moody myslí? Úplne sa zbláznil? Možno by sme ho mali vymeniť… myslíš, že by to Kingsley zobral?“

„Hermione,“ prerušil ju Draco, „ja ne-“

„Možno by som mu mala napísať. Jasné, je súčasťou Rádu a všetko, ale nemyslím si, že by s Moodym v tomto súhlasil. Ha, koho to klamem? Nikto by s Moodym v tomto nemal súhlasiť… Och, čo si o tom myslí Harry? A Ron? Už sa to dozvedel? Merlin, čo si o tom pomyslia? Čo budú...”

„Hermiona!“ Draco vstal z pohovky a chytil ju za ruky, aby zastavil jej horúčkovité prechádzanie. „Musíš sa upokojiť,“ povedal pevne. „Uvedom si jednu vec: si síce členkou Rádu, ale nemáš žiadnu hodnosť.“

Jej výraz sa okamžite zmenil na pobúrenie a chystala sa niečo povedať, no Draco jej jemne priložil dva prsty na pery.

„Nemáš žiadnu moc nad tým, čo Moody robí, ani nad jeho rozhodnutiami,“ pokračoval dôrazne. „Máš svoj názor, áno. Každý má. Ale robiť okolo toho rozruch nepomôže.“

Hermione sa vytrhla z jeho dotyku. „Ale pomôže! Ak mu dám jasne najavo, že s tým nesúhlasím, možno prestane!“

„Kvôli jednej osobe? Hermione, buď realistická,“ povzdychol si Draco. „Navyše, sama si povedala, že Rád má málo členov. Nepotrebujú rozkoly, potrebujú podporu.“

„Moody musí vedieť, že toto rozhodnutie je nesprávne, že prinesie len ďalšiu tragédiu,“ trvala na svojom Hermione, hoci tvrdý, zapálený pohľad v jej očiach mierne zoslabol pod Dracovou chladnou logikou.

„Myslíš si, že si nezrátal riziko?“ opýtal sa Draco neveriacky. „Je vodcom skupiny, ktorá bojuje proti Temnému pánovi. Naozaj máš v neho tak malú dôveru? Myslíš si, že nevie, čo robí?“

Krehká fasáda sebaovládania, ktorej sa Hermione držala, sa pod váhou jeho nevyvrátiteľnej logiky zrútila. Všetky jej vydesené, víriace myšlienky sa v jednej chvíli znásobili a zničili systém, ktorým si ich dovtedy udržiavala v poriadku. Roztrhané zvyšky jej duševnej stability sa rozleteli do všetkých strán a Hermione vydala srdcervúci vzlyk, než sa vrhla do Dracovho náručia. Ten ju okamžite pevne objal, jeho ruky sa okolo nej stiahli ochranársky.

Držal ju blízko pri sebe, ticho, zatiaľ čo sa mu na ramene triasla od plaču. Po chvíli prehovoril nežnejšie, stále ju k sebe pritískajúc. Hlavu zaboril do ohybu jej krku a zhlboka sa nadýchol jej jemnej, upokojujúcej vône, ukladajúc si každý jej odtieň do pamäti. Zatvoril oči a ticho si povzdychol.

„Nič z tohto nebude jednoduché,“ zamrmlal.

„Draco,“ zašepkala potichu, „bojím sa.“

Stuhol, no neodpovedal. Len ju objal ešte pevnejšie.

****

Každú noc sa budil v presne rovnakom čase. Nikdy nevedel, ako to jeho telo dokázalo, ale ako vždy, zobudil sa aj teraz. 2:35 ráno. Ako hodinky.

Ticho vykĺzol spod prikrývky a zamieril dole ku krbu.

Jeho ruky sa chveli, odrážajúc sa v mihotavom svetle plameňov, akoby sa strácali a opäť zjavovali v realite, keď siahol po letaxovom prášku. Bez ohľadu na to koľkokrát už Temnému pánovi čelil, vždy to bolo rovnako desivé. Vedel, že cez oheň sa ho nemôže dotknúť. Vedel, že je v bezpečí. A napriek tomu, keď sa tie hrozivé červené oči zúžili a keď sa odhalili tie ostré zuby v úškľabku… Mimovoľne sa zachvel a pozrel na hodiny.

2:45. Bol čas.

Vhodil prášok do ohňa a plamene sa s hlasným zasvišťaním sfarbili na jasne zelenú. Zhlboka sa nadýchol a strčil do nich hlavu. O chvíľu neskôr sa pozeral hore na Temného pána, ktorý – ako vždy – sedel vo svojom červenom kresle s vysokým operadlom.

„Tak skoro?“ zasyčal Voldemort piskľavým hlasom. „Neočakával som ďalšiu správu ešte aspoň dva týždne.“

„Veci sa hýbu rýchlejšie, než sa predpokladalo,“ vysvetlila hlava v ohni. Nepostrehnuteľne ním myklo. Jeho stretnutia s Voldemortom vždy trvali dlhšie, než by si želal. Chcel to mať čo najskôr za sebou, a tak prešiel rovno k veci.

„Plánuje sa ďalší útok.“

Voldemortova reakcia bola takmer komická. Pokúsil sa zamaskovať svoje prekvapenie, no veľmi mu to nevyšlo. Posadil sa vzpriamenejšie, v tvári smrteľne vážny výraz.

„Kedy?“

„O dva dni. Tipujem, že s posilnenými jednotkami.“

Voldemortovo hadie, voskové črty sa zachmúrili do premýšľavého výrazu, zatiaľ čo postava v plameňoch netrpezlivo čakala na prepustenie. Čoskoro prišlo požehnané gesto ruky a Voldemortova tvár sa vytratila z dohľadu.

S výdychom sa Draco odtrhol od krbu a oprel si hlavu o stolík uprostred miestnosti. Chvíľu tam len ticho sedel, hlboko a pomaly dýchajúc, snažiac sa upokojiť.

Po niekoľkých minútach sa postavil a vrátil sa späť do postele. Jeho úloha bola takmer splnená.