Preklady fanfiction Harryho Pottera

Prekliatie nevyhnutnosti

Hermiona nemala tušenie, koľko je hodín, vedela len, že spala dlhšie ako kedykoľvek predtým. Cítila, ako sa na jej chrbát opiera slnečné svetlo, ktoré sa predieralo cez okná Dracovej spálne, zohrievajúc ju do príjemného polovedomého stavu. Usmiala sa pri spomienke na včerajšiu noc a zavŕtala sa hlbšie do prikrývok, pričom rukou bezmyšlienkovite pátrala po Dracovi. Našla iba prázdne miesto.

Zamračila sa a pomaly otvorila oči, prižmúrené proti slnku. Posadila sa a pritiahla si čiernu saténovú plachtu vyššie, aby sa prikryla.

„Draco?“

Dvere kúpeľne sa otvorili a on z nich vyšiel, s čiernym uterákom visiacim nízko na bokoch, ktorý ostro kontrastoval s jeho bledou pokožkou. Hermiona okamžite zazrela neodolateľné „V“ jeho panvy a začiatok svetlých blond chĺpkov. Jeho vlasy boli ešte stále mokré a rozstrapatené od prstov, ktorými si ich prehrabol, zatiaľ čo sa kvapky vody na jeho pokožke pomaly odparovali. Po chrbte jej prebehli zimomriavky—vyzeral neskutočne príťažlivo.

Keď si všimol, že je hore, očarujúco sa usmial a pristúpil k nej, posadil sa na kraj postele.

„Ahoj, ty,“ oslovil ju nežne, dlaňou pohladil jej tvár a pobozkal ju tak, že sa takmer rozplynula. „Ako si sa vyspala?“

„Úžasne,“ odpovedala so spokojným úsmevom. „A ty?“

„Spal som skvele.“

Usmiala sa, ale pohľad jej skĺzol dole na jej ruky, s ktorými sa nervózne pohrávala v lone. Opäť bola nervózna. Bez akéhokoľvek dôvodu, len tak. Draco si to očividne všimol a ticho sa zasmial.

„Choď sa osprchovať,“ povedal. „Raňajky—teda, skôr obed—na teba budú čakať, keď skončíš.“

„Ďakujem,“ šepla. Pobozkal ju ešte raz, potom si vzal oblečenie a odišiel.

Zostala v posteli ešte niekoľko minút a premýšľala o tom, čo sa stalo minulú noc. Nikdy sa necítila taká spokojná. S hlúpym úsmevom na perách vstala a zamierila ku skrini, kde si obliekla Dracov čierny hodvábny župan.

Hermiona sa zachvela, keď sa jemná látka obtrela o jej pokožku. ‘Ten chlapec má skvelý vkus,‘ pomyslela si a vzala zo police zelený uterák.

Dala si načas v horúcej sprche, nechala vodu, aby jej uvoľnila všetky svaly. Keď vyšla von, uplynulo už tridsať minút, ale cítila sa skvele. Vysušila si vlasy, ako len mohla, potom prebehla do svojej izby, aby sa obliekla. Naniesla do vlasov sérum, aby skrotila ich neposlušnosť, a zišla dolu, kde ju už čakali sľúbené raňajky.

Jedli spolu, pričom rozhovor prebiehal oveľa prirodzenejšie, než sa Hermiona obávala. Práve keď sa začala cítiť úplne pohodlne s novým vývojom ich vzťahu, Draco sa zdanlivo z ničoho nič spýtal:

„Takže, čo si mi chcela včera večer povedať?“

Jej nálada mierne potemnela a na okamih zmĺkla. „Už nejaký čas nad tým premýšľam,“ začala váhavo. „A stále si nie som istá, či by som ti to mala povedať.“ Pozrela sa na svoje ruky v lone. „Ale poviem ti to, pretože ti dôverujem a myslím si, že by si nám mohol pomôcť. Ale skôr než pôjdem ďalej, musíš mi niečo sľúbiť.“

„Áno?“

„Nedaj ničím najavo, že niečo vieš. Ak by sa Fénixov rád dozvedel, že to robím, mala by som obrovský problém.“

„Sľubujem,“ povedal a odložil tanier. „Tak čo sa deje?“

„Rád získal určité informácie o Voldemortovi, konkrétne o umiestnení jeho smrťožrútov. Chýba nám už len jedna posledná informácia, aby sme mohli spustiť prvý z mnohých úderov proti nim. Chceme zredukovať ich počet ešte pred finálnou bitkou, aby sme získali výhodu.“

Všetko to povedala rýchlo a sústredene sledovala jeho tvár, hľadajúc nejaký náznak reakcie, hoci ani nevedela, čo presne očakáva. Nemusela sa však namáhať. Dracova tvár zostala úplne nečitateľná. Ani jeho oči nič neprezradili. Bolo to mierne znepokojujúce.

Nasledoval predpokladaný príval otázok.

„Kde sa odohrá prvý úder?“

„Dostali sme tip, že niečo plánujú v Londýne, a poznáme polohu ich základne. To bude naša prvá cieľová oblasť.“

„Kedy sa to má stať?“

„O pár dní,“ povedala. „Moody mi dá vedieť, keď sa niečo pohne.“

„Koľko mužov Rád zhromaždil?“

„Aspoň desať na každý útok, za predpokladu, že o nikoho neprídeme.“

Pomaly prikývol. „Aké sú ich plány?“

„Nepoužiť smrteľnú silu,“ odpovedala. „Chcú ich živých na… výsluch.“ Spomenula si na studený oceľový stôl a luster zo striekačiek v suteréne na Grimmauldovom námestí a nedokázala potlačiť grimasy. „Máš nejaké návrhy?“ spýtala sa.

Na chvíľu sa odmlčal, zamyslený. „Viac mužov, ak si ich môžu dovoliť. Ale viem, že Rád má nedostatok dobrovoľníkov… Používajte krytie, pracujte v tímoch… Všetko, čo už vedia.“

„Nemyslíš si, že smrťožrúti majú nejaké triky?“

„Možno,“ povedal Draco. „Ale neviem to určite.“ Hermiona si všimla, ako mu pri tej spomienke myklo rukou. Nikdy jej nepovedal, čo sa stalo pri jeho poslednom stretnutí s Voldemortom, a úprimne, ani to nechcela vedieť. Videla jazvy, cítila ich vlastnými rukami. Prvýkrát zalapala po dychu, keď jej prsty prešli po vystúpených líniách jeho inak hladkého chrbta, a v tej chvíli prestala s bozkávaním. S vráskou na čele sledovala svoje prsty, ako obkresľujú jazvy. Jej myseľ si premietala obrazy toho, aké muselo byť jeho detstvo v tieni takejto krutosti; skoro ju naplo.

Videla aj jeho ruku. Temné znamenie stále žiarilo čierno na jeho bledom predlaktí ako neústupná pripomienka toho, kým bol a odkiaľ pochádzal. Jemne prstami prešla po tetovaní, obkresľovala jeho kontúry a pozorne si ho študovala. Spomenula si na Dracov pohľad—zahanbený, no zároveň vzdorovitý. Nebolo pochýb o tom, že si v mysli prehrával všetky bolestivé spomienky. Tú noc sa už len držali v objatí.

Dracova otázka ju vytrhla zo zamyslenia. „Budeš zaka6d7m vedieť o tom, keď sa niečo takéto stane?“ spýtal sa.

„Áno,“ povedala pevne. „Moody súhlasil, že ma a Rona bude informovať, ako to len pôjde. Budeme vedieť o každom útoku. A ty tiež,“ sľúbila.

Prikývol, jeho tvár zostala nečitateľná. „Ďakujem,“ povedal. Vyzeral zamyslene, a Hermiona mu to vôbec nevyčítala. Aj keď si prešiel nespočetnými mukami z rúk svojich bývalých spojencov, predstava ich blížiacej sa smrti nemohla byť ľahká.

„Idem teraz do knižnice,“ povedala. „Vrátim sa neskôr.“ S námahou zdvihla tašku, ktorej popruh sa takmer roztrhol pod váhou kníh.

„Dobre, uži si to,“ povedal s núteným úsmevom. Letmo ho pobozkala na pery a vykĺzla z portrétu, zatiaľ čo Draco zamieril do svojej izby.

****

Počas raňajok o tri dni neskôr prileteli k stolu Chrabromilu dve cudzie sovy. Jedna pristála pred Ronom. Druhá pred Hermionou. Ich pohľady sa stretli a mlčky si vymenili chápajúce pohľady. Obaja vedeli, čo list obsahuje. Obaja vedeli, že si ho musia prečítať. Ani jeden z nich však nechcel.

Hermiona sa zhlboka nadýchla, odtrhla pohľad od Rona a pozrela na list, ktorý sa jej jemne triasol v rukách. Prelomila červenú voskovú pečať a nenápadne ťukla prútikom do zakódovaného písma. Šifra sa pred jej očami preskupila do zrozumiteľného textu, ktorý už aj tak očakávala: poloha smrťožrútov bola potvrdená - Rád zaútočí zajtra.

Jej tvár potemnela, keď list poskladala a strčila do tašky. Pozrela na Rona. Keď videla, ako jeho zvyčajne žiarivá tvár potemnela tiež, po chrbte jej prebehli nepríjemné zimomriavky.

Zvyšok dňa strávila ako v hmle, ledva vnímala hodiny. Profesorov to zrejme prekvapilo, no keďže polovica z nich mala nejaké spojenie s Rádom, neprikladali tomu dôležitosť. Ich myseľ bola očividne rovnako zamestnaná, a tak by bolo pokrytecké vyčítať Hermioninu nepozornosť.

Večeru strávila medzi chrabromilčanmi, ktorí boli na jej vkus priveľmi veselí. Pohŕdavo sa uškrnula na Parvatin prenikavý smiech, ktorý ospravedlnila zlou mrkvou. 'Nie že by o tom niečo vedeli,' pomyslela si a sústredila sa späť na jedlo. 'Sú blažene nevedomí o celej tejto situácii… situácii, ktorá môže v okamihu vtrhnúť do ich životov a zničiť všetko… situácii, ktorú budeme musieť všetci skôr či neskôr riešiť. Vojna je nevyhnutná, rovnako ako smrť tých, čo v nej budú bojovať.'

S očami plnými sĺz sa nenápadne postavila od stola, nevyvolávajúc viac než letmý pohľad od tých, ktorí by sa o ňu mohli zaujímať, ak by ju naozaj poznali, vedeli by, prečo je taká rozrušená. Hneď ako vyšla z Veľkej siene, zabočila do tajnej chodby vedúcej k internátom a prešla ňou len do polovice, aby nikto nevidel jej slzy.

Sadla si na podlahu a rozplakala sa do rúk. Boli to hlučné vzlyky smútku, úzkosti a strachu. V mnohých ohľadoch boli predčasné. Ešte sa nič nestalo a nič sa ani nestane až do zajtrajška. Ale už len samotné vedomie, že by sa niečo mohlo pokaziť, že jej priatelia môžu prísť o život, vnieslo do celej situácie úplne nový rozmer reality.

Strata nebola niečo, s čím by sa dokázala zmieriť.

A rovnako ani zmena.

Ale jedno prichádzalo s druhým. Zmena bola nevyhnutná, a teda aj strata.

Nahlas si posmrkla a spodným lemom habitov si utrela uslzené oči. Teraz ju už rozbolela hlava. Jediné, po čom túžila, bolo vrátiť sa do izby, stočiť sa do klbka v Dracovej posteli, schúliť sa do jeho prikrývok presiaknutých jeho známou vôňou a spať, kým to celé neskončí.

Ale najskôr musela prejsť portrétom.

S prudkým nádychom si uvedomila, kto ho stráži. Bol to Salazar Slizolin a čítal knihu. Vyzeral pritom neskutočne znudene. Keď sa k nemu Hermione priblížila, teatrálne si zívol, no inak ju úplne ignoroval a ďalej predstieral záujem o svoje čítanie.

Bol štíhly, ale rozhodne nepôsobil slabo. V jeho útlej postave bolo čosi pevné, hoci Hermiona nevedela, ako to vie, keďže mal na sebe nádherný zeleno-čierny habit so striebornými detailmi. Možno to bolo v jeho tvári. Hlboko posadené tmavé oči mu dávali podozrievavý výraz, ktorý ešte umocňovali jeho nízko stiahnuté obočie. Podozrievala ho, že dokonale ovláda umenie skrývať svoje emócie, a on si toho bol pravdepodobne plne vedomý. Nos mal dlhý, tenký a rovný, trčiaci nad ústami, ktoré akoby nikdy nepoznali úsmev. Množstvo vrások v ich okolí ich len prehlbovalo do nekompromisného zamračenia. Celú túto prísnu vizáž završovali hladké čierne vlasy, ktoré mu padali na obe strany tváre ako závesy.

Hermiona si ho chvíľu prezerala, potom sa ticho zhlboka nadýchla, aby upútala jeho pozornosť. Nič. Až keď hlasno zakašľala, zdvihol oči od knihy a s hraným prekvapením na ňu upriamil pohľad.

„Áno?“ Jeho hlas bol hlboký a pretkaný povýšeneckým tónom, akoby ho používal pri rozhovoroch s každým.

Hermiona bola taká zaskočená jeho prítomnosťou, že sa nezmohla na slovo. Salazar si netrpezlivo odkašľal a tentoraz prehovoril hlasnejšie.

„Slečna, chcete niečo, alebo ste ma vyrušili len preto, aby ste mrhali mojím drahocenným časom?“ podráždene zasyčal.

„Ach, prepáčte, pane. Len som sa zamyslela.“

„Tak si myslite v niekoho iného čase, ja mám prácu,“ zaklamal sucho. Bez záujmu sa otočil späť ku knihe.

„Potrebujem dnu, prosím,“ povedala skôr, než sa opäť pustil do predstieraného čítania.

Venoval jej ďalší pohľad zboku, no tentoraz sa obrátil celým telom a prvýkrát si ju premeral priamo.

„A prečo by som vás mal pustiť?“ spýtal sa.

Hermiona bola pobúrená, no snažila sa to nedávať najavo. „Pretože som hlavná prefektka,“ povedala pevne, vztýčila bradu a vystrela chrbát. „Volám sa Hermiona Grangerová.“

Slizolin ju skúmavo sledoval, no určite presne vedel, kto je. Prisahala by, že si pod nos zamrmlal niečo o „špine“ a „nehodnosti“, ale rozhodla sa to ignorovať. Nechcela vyvolať hádku s niekým, kto mal kontrolu nad jej vstupom do izby.

S prehnaným povzdychom jej zadal hádanku: „Oslabujem ťa v tých najhorších chvíľach. Ak ma udržíš pri sebe, ja ťa udržím v bezpečí. Spôsobujem, že sa ti potia dlane a chladne srdce. Navštevujem slabých, no zriedka odvážnych. Čo som?“

Hermiona zvraštila čelo a prekrížila ruky. Toto bola skutočne ťažká hádanka. Premýšľala nad ňou, prevracala si slová v mysli, snažiac sa z nich vydolovať význam. 'Hádanky zvyčajne súvisia s niečím aktuálnym, pomyslela si. A určite to nebude iné ani u Slizolina. Ako by táto mohla súvisieť s tým, čo sa deje práve teraz? Slabosť… pot… chlad…'

Jej oči sa rozšírili, keď ju zasiahlo poznanie.

„Strach.“

Salazarovi sa na tvári mihol takmer nebadateľný úškrn, ale portrét sa pomaly otvoril a uvoľnil jej vstup. Hermiona sa cez neho prešmykla a opäť ju premkla tá istá otázka ako vždy—ako tieto portréty môžu vedieť tak veľa?

****

Neskôr večer vošiel Draco dnu. Práve sa vrátil z tréningu metlobalu a vyzeral úplne vyčerpaný. Hermiona mu privolala čaj, zatiaľ čo sa on zvalil na pohovku a oprel si hlavu o chladnú kožu.

„Kto bol pri portréte, keď si prišiel?“ spýtala sa.

„Helga,“ odpovedal unavene a pretrel si oči. „Prečo?“

„Len tak, bola som zvedavá,“ odvetila a letmo naňho pozrela. Za normálnych okolností by Draco kládol ďalšie otázky, ale dnes bol taký unavený, že sa len načiahol po šálku čaju.

V tichosti z neho upíjal, viditeľne sa uvoľňujúc, keď mu teplý nápoj pretekal telom. Hermiona vedela, že to, čo mu teraz povie, v ňom vyvolá len väčšie napätie, ale nemala inú možnosť, kedy by mu to oznámila. A neexistoval žiadny jemný spôsob, ako to povedať.

„Rád zaútočí zajtra,“ vyhlásila priamo. Pozorne sledovala Draca, keď odložil čaj a zahľadel sa do plameňov v kozube.

„Kedy?“

Hermiona pokrútila hlavou. „Neviem – neuviedli presný čas. Nemôžem ti dať ani približný odhad…“

Draco si ťažko povzdychol a s napätými pohybmi sa postavil. „Idem sa osprchovať,“ oznámil. „Potom si chcela trénovať naše premeny na animágov?“

Hermiona prikývla a sledovala ho, ako pomaly vystupuje po schodoch. Takmer cítila, ako z neho sála napätie, a to ju znervózňovalo ešte viac.

'Sprcha mu pomôže,' pomyslela si. 'Ale dovtedy…'

Privolala si zo svojej izby knihu Stratený raj a pohodlne sa usadila, aby sa začítala. V pozadí jemne praskal oheň v kozube.