Preklady fanfiction Harryho Pottera

A vinní

Draco sa zobudil o ôsmej ráno s nezvyčajným nadšením. Hoci bolo ťažké určiť, ktoré miesto nenávidel viac, po včerajšej nočnej návšteve ducha malo Grimmauldovo námestie jednoznačne navrch pred Rokfortom. Nemohol sa dočkať, kedy vypadne z tohto strašidelného suterénu späť do strašidelného hradu. Ešte viac sa však tešil na izbu s oknom. A, čo bolo najdôležitejšie, na izbu s Hermionou.

Jeho kufor, ktorý si včera vďaka brilantnému predvídaniu zbalil, čakal pri dverách. Naposledy prebehol pohľadom po izbe a nohou postrčil kufor na chodbu. S posledným znechuteným pohľadom na miestnosť, ktorú bol nútený obývať, zatvoril dvere. Ani sa nepozrel do strany – bál sa, čo by mohol uvidieť. Sústredil sa na to, aby levitoval kufor hore schodmi, pričom ho zámerne hlasno búchal o steny. Uškrnul sa, keď začul o niekoľko poschodí zadupotať vyššie nahnevané kroky.

S poriadnym buchnutím zavrel dvere do suterénu a prešiel okolo schodiska. Na dolnom schode stál Ron, úplne rozospatý a strapatý. Ryšavé vlasy mu trčali na všetky strany, oči mal napuchnuté od spánku a nohavice od pyžama mu boli prinízke aspoň o dva palce. Navyše ich zdobil ten najotrasnejší károvaný vzor, aký Draco kedy videl. Očividne znechutený si odfrkol, zatiaľ čo Ron si s obrovským zívnutím pretieral oči.

„Pekné pyžamo, Weasley,“ zasmial sa Draco pohŕdavo. Nebola to ani tak urážka, skôr poznámka, no aj tak sa mierne prikrčil, očakávajúc Ronovu reakciu.

Hoci bol Ronov mozog ešte napoly v spánku, jeho reflexy fungovali až prekvapivo rýchlo. Okamžite pochopil narážku a jeho tvár sa skrivila hnevom. Už-už sa chystal vyštartovať, keď sa priamo za Dracom ozval Hermionin hlas.

„Len si ho nevšímaj, Ron. Prosím?“

Dracovi sa nepríjemne stiahlo hrdlo, keď videl, ako sa Hermionina ruka dotkla Ronovho ramena a jej hnedé oči, plné tichej prosby, sa stretli s jeho podráždenými modrými. Normálne by ho to nerozhodilo. Ale po včerajšom odmietnutí a zvláštnom pocite, že mu Hermione niečo tají, sa v ňom rozliala horúca žiarlivosť. Jeho tvár viditeľne očervenela a ruky sa mu zovreli v päste.

„Fajn,“ povzdychol si Ron, „ale len preto, že je príliš skoro na to, aby som mu nakopal zadok,“ dokončil napodobňujúc Dracov posmešný tón.

Keď však Ron odvrátil pohľad, Dracova tvár okamžite ešte viac stvrdla a ochladla, ak to vôbec bolo možné. Prižmúrenými očami si premeral Hermionu a videl, ako sa jej tvár v zmätku zamračila.

„Choď na raňajky, Ron,“ povedala neprítomne a postrčila ho smerom do kuchyne. „Chcem si ešte položiť kufor ku kozubu, potom prídem za tebou.“

Ron prikývol a odšuchtal sa preč, nechávajúc Draca a Hermionu osamote.

„Kiežby si to nerobil,“ zašepkala a zodvihla svoj kufor. Pri odchode k dverám ticho dodala: „Neznášam, keď je kvôli tebe naštvaný.“

„A ja zas milujem, keď naštvaný je,“ kontroval Draco a nasledoval ju. „Takže vyzerá to tak, že máme problém.“

„Alebo by si mohol jednoducho prestať,“ hodila po ňom pohľad cez plece.

Zastavil sa, ohromený jej tónom. „Nechystám sa prestať,“ vyhlásil samozrejmé a znova sa pohol za ňou, „ale ty by si mala.“ Chytil ju za ruku a zastavil ju tesne pred dverami.

„Prestať s čím?“ opýtala sa a v očiach jej preblesklo tiché rozčúlenie. Vytrhla mu ruku a založila si obe na hrudi. „Nerobím nič neobvyklé! Ron je môj kamarát a vždy ním aj bude, bez ohľadu na to, čo si myslíš!“

„Čo to, dopekla, má znamenať?“ zasyčal Draco nahnevane. „Pred pár dňami bolo všetko v poriadku. A potom sa včera v noci niečo stalo a ty sa ku mne správaš úplne inak! Niečo sa stalo, a ty mi to nechceš povedať. Čo to je?“ Chytil ju znova – tentoraz za ramená – v snahe ju upokojiť.

„Nič,“ odvetila. „A teraz ma pusti – lezieš mi na nervy.“ Vykrútila sa mu a položila kufor k odchodu.

Vybrala sa do kuchyne, ale tentoraz ju Draco nenasledoval a ona sa neobzrela. Pozoroval ju ranenými a zmätenými sivými očami. Ignorovala ho… odbila ho…

'Takto sa to má skončiť?' pomyslel si melancholicky. 'Po iba jednom týždni?'

Zaklonil hlavu, aby si natiahol napäté svaly na krku, a s povzdychom si ho v obavách pretrel.

Ako si masíroval krk, jeho ostrý sluch zachytil tlmený zvuk. Prichádzal z vedľajšej miestnosti – tej, ktorá bola napojená na letaxovú sieť. Draco zdvihol obočie a pozrel späť na chodbu, aby sa uistil, že je voľná na preskúmanie. Keď nikoho nevidel, vykročil k dverám. Tlmený hlas, hovoriaci tichým tónom, vychádzal jednoznačne z miestnosti.

Ešte raz sa pozrel smerom ku kuchyni, no keď bola chodba stále prázdna, pritlačil ucho k dreveným dverám.

„…dôležitosť misie… Áno, povedal som jej to. Mnohokrát… Veritasérum, hlavne. Skúsil som dokonca aj Legilimenciu… Bez úspechu… Viem, pane, viem. Neposkytuje mi informácie, ktoré potrebujem… Nemyslím si, že mi verí… Nie!“ vyrazil zo seba zdesene. „Prosím, budem sa snažiť viac. Získam to, čo chcete. Akýmkoľvek spôsobom… Áno, vykoná sa to.“

Draco počul, ako oheň zasyčal, a okamžite cúvol od dverí, keď sa k nim priblížili kroky. Rýchlo sa prikrčil a vkĺzol do inej miestnosti, pritlačiac sa chrbtom k stene. Počul, ako sa kroky na chvíľu zastavili – akoby niekto skúmal okolie. Po chvíli sa však pohli smerom ku kuchyni. Draco opatrne vykukol zo svojho úkrytu a spoznal známy chrbát nikoho iného ako Channinga Ormana.

Draco prižmúril oči, jeho myseľ sa ponorila hlboko do úvah. Pomalým krokom sa vydal do kuchyne, vzal si jednoduché raňajky, naposledy prešiel dvorom a preletel krbom späť do Rokfortu práve vo chvíli, keď sa spojenie zatváralo.

****

Lord Voldemort sedel na svojom obvyklom mieste. Napriek tomu, že si bol istý utajením ich úkrytu, bol mierne prekvapený, že sa mu Fénixov rád doteraz nijako nepostavil.

'Musí odvádzať výnimočnú prácu,' pomyslel si Voldemort s chladným úsmevom. Jeho úsmev sa však rýchlo zmenil na zamračenie, keď pozrel na hodiny.

O minútu neskôr oheň zasyčal a v plameňoch sa objavila hlava muža.

„Pane,“ povedal muž úctivo a sklonil hlavu.

„Meškáš,“ zasyčal Voldemort. „Nie je to prvýkrát, čo sa to stalo…“

„Ospravedlňujem sa, môj pane, ale myslím, že tentoraz nebudete sklamaný z noviniek, ktoré vám prinášam.“

Temný pán sa narovnal v kresle a pokúsil sa zakryť vzrušenie v hlase. „Podarilo sa ti ju zlomiť?“ spýtal sa s náznakom netrpezlivosti.

„Takmer,“ odpovedala hlava s vážnym výrazom. „Stačí ešte trochu práce a povie mi všetko, pane. Čoskoro budete mať pevné postavenie.“

Voldemortova tvár sa skrútila do niečoho, čo malo byť úsmevom, no zlo v ňom bolo natoľko hlboko zakorenené, že jeho výraz pripomínal skôr bolestnú grimasu.

„Môžeš ísť,“ povedal povýšene. Hlava okamžite zmizla a Voldemort sa oprel v kresle, jeho deň bol razom o poznanie lepší.

****

Nezhoda s Dracom – lebo hádka sa jej to nazvať nechcelo – uvrhla Hermionu do pochmúrnej nálady. Počas raňajok sa naňho ani raz nepozrela a ani ju nenapadlo pokúsiť sa s ním potajomky vytratiť na prechádzku do lesa.

Keď sa vrátili do školy, okamžite zamierila do knižnice, pocítiac silnú potrebu udržať si od neho čo najväčší odstup.

Jej oči letmo prechádzali stránkami knihy, ktorú čítala, no myseľ bola inde. Viackrát sa pristihla, že sa musí vrátiť o dve-tri stránky späť, pretože nevedela, čo práve čítala. Keď sa jej to stalo už piatykrát, podráždene zastonala a odsunula knihu.

Pretrela si oči a zamračene sa zahľadela na stôl. Evidentne sa nebude môcť sústrediť, kým si v hlave dôkladnejšie nepreberie slová, ktoré počula len predchádzajúcu noc.

'Dávaj si pozor, komu veríš… To môže znamenať kohokoľvek! Prečo nebola konkrétnejšia?!' Jej oči sa naplnili frustrovanými slzami. 'Správam sa ako blázon,' pokarhala sa v duchu.

S prudkými pohybmi si zbalila knihu a nenápadne si utrela slzu z oka.

Vybrala sa späť do spoločenskej miestnosti, vyriešila Helginu hádanku a vošla dnu. Akonáhle uvidela Draca zostupovať zo schodov zo svojej izby, rýchlo odvrátila pohľad.

Pozerala kamkoľvek, len nie na neho, no cítila, ako prešiel okolo nej a zamieril k jednému z gaučov, pravdepodobne študovať. Chlad, ktorý so sebou priniesol, bol takmer hmatateľný.

„Draco,“ prehovorila tichým, mierne roztraseným hlasom, „mrzí ma to.“

Zdvihla pohľad; zastal na mieste a upieral na ňu nepreniknuteľný, kamenný pohľad. Jeho strohosť ju zastrašovala, no nenechala sa odradiť.

„Mala som byť k tebe úprimná od začiatku. V tú noc v pivnici som stretla ducha ženy. Povedala mi, aby som bola opatrná v tom, komu dôverujem, a hneď som si spomenula na teba a tvoju minulosť.“ V jeho výraze sa neobjavilo žiadne prekvapenie. „Nebolo fér, že som ťa podozrievala. Jasne si dal najavo, že si s tým všetkým skončil. A aj keď ti ostatní neveria… ja ti verím.“ Oči sa jej zaleskli slzami a pokúsila sa o neistý úsmev. „Odpustíš mi?“

V niekoľkých dlhých krokoch ju Draco objal. Pevne ju k sebe pritisol a pobozkal ju na temeno hlavy. Hermiona zatvorila oči a oprela si čelo o jeho plece, s úsmevom sa mu zaborila do krku, keď jej do ucha pošepkal: „Už mi to nikdy neurob.“

Hermiona sa ticho zachichotala a rovnako potichu zašepkala: „Neurobím.“ Spokojná zostala ešte chvíľu v jeho náručí.

„Aj tak by ma zaujímalo, o kom to hovorila,“ zamyslela sa po chvíli.

Draco mykol plecami a posadil sa na gauč. „Mohlo ísť o kohokoľvek,“ poznamenal.

„Orman,“ povedala Hermiona takmer okamžite. „Vôbec mu neverím, aj napriek všetkým uisteniam.“

Dracova tvár potemnela. „Ten slizký bastard…“ zasyčal a určite si spomenul na Hermionine nepríjemné stretnutia s tým mužom.

„Na druhej strane,“ pokračovala zamyslene, „je súčasťou Rádu a tí by vedeli, keby bol nespoľahlivý.“

„To mu ale nebráni v tom, aby bol riadny hajzel…“

„Moody ovláda legilimenciu, tým som si istá.“

„Kiežby som ho mohol dostať do rúk…“

„Ach, čo to hovorím?“ Hermiona si unavene pošúchala oči. „Rád nie je len Moody a nejaká mizerná legilimencia. Sú tam preverovania, odporúčania, pohovory… Celý rad opatrení, ktoré by znemožnili nasadenie špióna!“

„A?“ Draco sa konečne zapojil do debaty. „Všetky tie veci sa dajú sfalšovať a zmanipulovať.“

Hermiona naňho pozrela s pozdvihnutým obočím; Draco si povzdychol a pustil sa do vysvetľovania.

„Preverovanie je len o informáciách, a tie sa dajú upraviť hocikým, kto má prútik a trochu rozumu. Odporúčania môžu byť falošné alebo vynútené – hrozby, vydieranie, Imperius… čokoľvek z toho by stačilo. A dobrý oklumentik prejde pohovorom bez problémov. Dopekla, stačil by aj dobrý klamár.“

„To hovoríš z vlastnej skúsenosti?“ poznamenala sucho.

Draco ostal vážny. „Keď žiješ s niekým, ako je môj otec, naučíš sa zopár vecí.“

Hermiona sa nepohodlne ošila v tichu, ktoré medzi nimi nastalo, a potom rýchlo dodala: „Ale existujú zaklínadlá a kúzla, ktoré zabraňujú takýmto falšovaniam. Rád je veľmi prísna organizácia, oveľa viac než kedysi. Ak Moody dôveruje Channingovi, mala by som aj ja. Ani Harry mi o ňom nepovedal nič zlé, a keby bolo niečo podozrivé, určite by ma varoval.“

Draco na ňu pozrel skepticky, ale nepovedal nič.

Hermiona po chvíli pokračovala: „A okrem toho, Moody by mi môj úkol neodovzdal cez Channinga, keby nebol spoľahlivým členom – je to príliš citlivá záležitosť.“

„O čo ide?“ spýtal sa Draco.

Aj keď sa snažil pôsobiť nenútene, Hermiona sa včas zarazila. „Draco, vieš tak dobre ako ja, že ti to nemôžem povedať. Je to záležitosť Rádu.“

„A čo ak ti môžem pomôcť?“ nadhodil.

Jej odhodlanie na chvíľu zakolísalo. Či si to Draco všimol, si nebola istá, no jeho ďalšia veta ju bodla pri srdci.

„Myslel som, že mi veríš.“

Zdvihla k nemu pohľad a stretla sa s jemnou zraniteľnosťou v jeho očiach. Jej srdce zmäklo a po dlhom zaváhaní potichu ustúpila.

„Fajn,“ povzdychla si unavene.

Draco sa spokojne usmial, presadol si k nej na gauč a objal ju jednou rukou okolo pliec.

„Zajtra na tom trochu popracujeme,“ povedala, „po tom, čo si precvičíme premeny na animágov.“

„A do tej doby?“ spýtal sa Draco.

Hermiona ho pobozkala na pery.

„Noc je ešte mladá a máme miestnosť sami pre seba,“ zašepkala so šibalským úsmevom a iskrou v oku. „Čo myslíš, čo by sme mohli robiť?“